Oponentský posudok na habilitačnú prácu PhDr. Daniela Špeldu, Ph.D
Proměna historiografie vědy
Historiografia vedy prešla v dvadsiatom storočí radom zásadných premien, sprevádzaných výraznou vnútornou diferenciáciou. Reflexia týchto zmien je dôležitá ako pre samotnú historiografiu vedy tak aj pre oblasť filozofie vedy. Monografia Dr. Špeldu „Proměny historiografie vědy" prináša ucelený výklad vývinu hlavného prúdu historiografie vedy od jej počiatkov v 18. storočí až po súčasnosť. Autor rozdelil knihu na tri časti. Vo svojom posudku napred stručne predstavím obsah knihy a potom pristúpim ku zhodnoteniu práce ako celku.
Prvá časť práce, Ve službávh vědy: nástin dějin historiografie vědy, prináša náčrt prvého obdobia vývinu disciplíny od jej počiatkov v období osvietenstva až po 60-te roky dvadsiateho storočia, kedy nastupuje proces jej profesionalizácie. Spočiatku bolo písanie o dejinách vedy doménou filozofov, ktorí používali vybrané epizódy z histórie vedy na podporu filozofických téz. Dejiny vedy boli najčastejšie používané osvietencami ako ilustrácia idey pokroku, pričom koncom 18. storočia došlo u Condorceta k významnému posunu: „cílem dějin lidstva už není dokonalost, ale neomezené zdokonalování''' (s. 35). Na osvietenstvo nadviazal pozitivizmus, ktorý prevzal mnohé prvky osvietenského pojatia dejín vedy. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov pozitivistickej historiografie vedy bol George Sarton (1881-1956), ktorý býva považovaný za zakladateľa historiografie vedy ako samostatného vedného oboru.
Autor výstižne opisuje viaceré charakteristické črty pozitivistickej historiografie, ako:
- kumulativistický model vývinu poznania
- predstava jednotného univerzálneho pokroku vedy chápanie dejín vedy ako určujúceho faktoru vývinu ľudstva
- snaha identifikovať nepriateľov pokroku
- nekritické používanie metafory pokroku, rastu, cesty, zdokonaľovania
Autor osvedčil kritický odstup, schopnosť presnej analýzy a schopnosť poskladať jednotlivé aspekty do celku. Obraz pozitivistickej historiografie, ktorý předkládaje presný a výstižný.
1
V závere prvej kapitoly uvádza ešte výklad diela Alexandra Koyrého (1892-1964), popredného francúzskeho historika vedy, ktoré tvorí určitý prechod medzi pozitivistickou a súčasnou profesionálnou historiografiou vedy. Koyré už opustil mnohé prvky pozitivistického prístupu k dejinám vied, avšak ešte stále si podržal internalistickú metódu výkladu ako aj určité prvky univerzalistickej filozofie dejín. Pre ďalšie generácie historikov bol však veľmi dôležitý Koyrého spôsob práce s prameňmi.
Druhá časť práce, Profesionalizace oboru: diachrónni přístup, opisuje motívy, ktoré viedli k profesionalizácie historiografie vedy. Jedným z najdôležitejších z nich bolo opustenie pohľadu na dejiny z hľadiska poznatkov súčasnej vedy a presadenie diachrónneho (alebo kontextuálneho) prístupu, ktorý „chápe vědecké poznaní minulosti především jako historický fenomén a při jeho zkoumání většinou nepřihlíží k dnešnímu vědeckému poznání11. Porušenie princípu diachrónneho prístupu vedie často k anachronizmom rôzneho druhu, ktoré autor systematicky vymenúva a analyzuje:
- prenášanie disciplinárnej matice (pojmu vedy, medzioborových vzťahov, názvov oborov, motívov a cieľov vedeckého skúmania, metód a postupov, ...) súčasnej vedy na vedu skúmaného obdobia
- hodnotenie individuálnych výkonov (sklamanie očakávaní, vynechanie omylov, zamieňame teórie a jej pôsobenia) na základe kritérií súčasnosti
nadčasové súvislosti (zavádzanie teleológie, antedatovanie správnosti teórií, relevantnosť, hľadanie predchodcov)
Po analýze anachronizmov autor pristupuje k charakterizácii rôznych aspektov diachrónneho prístupu. Na pozadí širokej literatúry ilustruje zmeny v chápaní samotného pojmu vedy, zmeny v pohľade na kontinuitu či diskontinuitu v dejinách, zmeny v chápaní vedeckej teórie. Vysvetľuje tiež základné žánre a témy diachrónneho výskumu.
V tretej, záverečnej časti práce, nazvanej O vědě a společnosti: externalismus, autor ukazuje, a na vybraných témach podrobne dokumentuje prechod od internalistického pojatia historiografického výskumu k externalistickému. Diskutuje téma vzťahu vedy a náboženstva, sociálnu históriu vedy, sociológiu vedeckého poznania, sociálny konštruktivizmus a sociálne aspekty vedeckého poznania.
2
Celkovo možno konštatovať, že práca je napísaná na vysokej profesionálnej úrovni. Autor sa vynikajúco orientuje v súčasných diskusiách, má prehľad o svetovej literatúre (zoznam použitej literatúry má 38 strán, pričom uvádzané tituly sú aj skutočne použité v texte) a dokáže rozsiahly spracovaný materiál presne a prístupne vyložiť. Obraz o dejinách historiografie vied, ktorý v práci predkladá, predstavuje originálnu syntézu, ktorou autor prispieva k rozvoju a sebareflexii oboru dejín vedy.
Práca jednoznačne spĺňa požiadavky kladené na habilitačné práce a preto odporúčam aby bola prijatá ako habilitačná práca v obore Teorie a dejiny vědy a techniky.
V Prahe 3. 3. 2014
Prof. RNDr. Ladislav Kvasz, Dr. KMDM PeDF UK v Praze