POSUDOK na habilitačnú prácu PhDr. MILENA ŠUBRTOVÁ, Ph.D. Tematika smrti v českej a svetovej próze pro děti a mládež V prvom čísle tohtoročnej Bibiány, slovenského odborného periodika o umení pre deti a mládež, som recenzoval Slovník českých spisovateľov pre deti a mládež, ktorý s tímom spolupracovníkov pripravila PhDr. Milena Šubrtová, Ph.D. A keďže sám som literárny lexikograf, podvedome, vnímajúc český slovník ako profesionálnu výzvu, som sa chtiac-nechtiac zameral na hľadanie jeho slabých miest. Napokon som musel zostavovatelke a jej tímu zložiť poklonu. Ich dielo je totiž úctyhodným odborným výkonom, ktoré spĺňa najnáročnejšie kritériá modernej literárnej lexikografie. Predovšetkým v tom zmysle, že nielenže poskytuje príslušnú sumu objektívnych faktografických informácií o jednotlivých tvorcoch českej detskej literatúry, ale zároveň v intenciách súčasného spoločenského i estetického vnímania tejto disciplíny ich postavenie v nej aj vyhodnocuje. Podobnú poklonu - prosím o akceptovanie tohto pojmu i pri takej odbornej príležitosti, akou je táto - musím teraz dr. Milene Šubrtovej zložiť aj v súvislosti s prácou Tematika smrti v české a světové próze pro děti a mládež. A to i napriek tomu, že pri jej knižnom variante som ju bral do rúk s mrazivým pocitom človeka, ktorý ovplyvnený doktrínou Jozefa Cígera Hronského, spolutvorcu slovenskej klasickej umeleckej detskej literatúry, o nevyhnutnosti chrániť psychiku dieťaťa pred akýmikoľvek traumami, podobnú tému považoval za kontraproduktívnu až devastačnú. A zaiste takéto pocity v súvislosti s objavením sa Šubrtovej knihy na Slovensku som nemal len ja. Napriek tomu, že existovali autori či autorky, o jednej z nich bude reč v závere tohto posudku, ktorí motív smrti začlenili do svojej výpovede, išlo s'kôr o vzácne výnimky než o snahu priznať tomuto fenoménu legitimne právo na literárnu existenciu. Paradoxné pritom je, že kým sa beletristika aspoň ojedinelé o to pokúsila, literárna reflexia detskej literatúry túto tému uvzato prehliadala. A to dokonca aj od 60. rokov, keď moderná slovenská detská literatúra už motiv smrti objavila a začlenila ho do svojho tematicko-motivického repertoáru. Neviem, nezamýšľal som sa nad príčinami, pre ktoré sa tak stalo a deje doteraz, pravdepodobným dôvodom je však skutočnosť, že zo spoločensko-didaktického prostredia nevychádzal a nevychádza tlak sa touto problematikou zaoberať. Lenže - a to mi bolo zrejmé po precitaní knihy Mileny Šubrtovej - tu vonkoncom nejde o beletristické tematické či motivické vákuum, alarmujúce je, že tabuizovanim smrti v literatúre pre deti i v jej reflexii, sa slovenská detská literárna kultúra pripravila o možnosti, cez fenomén smrti dieťaťa, či smrti, ktorá dieťa poznamenáva, dospieť k celistvejšej identifikácii jeho sveta. Navyše - a to je presvedčivo doložené autorkou knihy touto tabuizáciou utrpelo i dieťa samotné, pretože v existujúcom knižnom fonde sa nenachádzalo nič, čo by mu v zástupnej podobe napomohlo pootvoriť dvere do trinástej komnaty ľudského života, či dokonca bezprostredne pôsobiť ako literárna psychoterapia. Všetkým týmto chcem povedať, že habilitačná práca Mileny Šubrtovej presahuje vlastný literárny kontext, a v iniciačnom význame vstupuje aj do kontextu slovenského. Vzhladom na podstatu nášho stretnutia je však potrebné konštatovať - a ako redaktor Zlatého mája, ktorý dvadsať rokov prichádzal do dôverného kontaktu s českou detskou literatúrou si to môžem dovoliť - že základnou prednosťou autorky je odvaha prisť s reflexiou fenoménu, ktorý je objavný aj pre samotnú českú odbornú literatúru. Pritom vonkoncom nejde len o formálny aspekt habilitačnej práce, hoci prisť s originálnym tematickým nápadom zas až taká formálna záležitosť v dnešnej záplave konferenčných prezentácii a pseudoprezentácii nie je. Dôležité však je jeho uchopenie a to v pripade Mileny Šubrtovej je natoľko sofistifikované, že už jeho štruktúra naznačuje rozsah a hĺbku jeho výnimočnosti. Rozhodne nie je to tradičná sumarizácia českých a svetových diel pre deti a mládež s motivom smrti, hoci napokon, popri inom, podstatnejšom, je tu i táto rekognoskácia. To iné, podstatnejšie je prienik do sociologicko-filozofického chápania smrti, do spoločenských vývinových fáz, ktoré v každom obdobi pod vplyvom sociálnokultúrnych jedinečností utvárali špecifické povedomie o smrti. Keďže ide o prácu reflektujúcu detskú literatúru v popredi autorkinej pozornosti je prirodzene skúmanie tohto fenoménu z pozicie a v kontexte dieťaťa. Hneď potom, čo s odbornou psychologickou garanciou odprezentuje také témy ako Dieťa a jeho stretnutie so smrťou v minulostí a dnes, Tabuizácia smrti, Utváranie detského povedomia o smrti a Výchova k umieraniu a umelecká literatúra dôležité najmä z hľadiska didaktického, pristupuje k literárnym interpretáciám relevantných literárnych diel. A opäť ako zvrchovaná literárna vedkyňa i tentoraz postupuje originálne, keďže tieto diela neskúma, nevyhodnocuje len na základe univerzálnosti témy, ale ich interpretuje na zložitejšej úrovni, v závislosti od ich typu. Následné sekvencie - Smrť rešpektovaná, Smrť ako prirodzená súčasť života, Tajomstvo života a smrti, Túžba po nesmrtelnosti, Príprava na smrť a umieranie, Smrť v literatúre pre mládež ako kultúrna metafora - možno chápať aj ako typológiu smrti v literatúre pre deti a mládež, čo je - aspoň neviem o ničom obdobnom - ďalšim prinosom tejto práce. A teraz nastupuje to, čo ja v nej - popri tom, čo som už spomenul - považujem za najpodstatnejšie - autorkin základný koncepčno-filozofický postoj, od ktorého sa odvíjajú jej interpretácie vybraných literárnych diel: „Smrť nie je tragickým a obávaným momentom, pokiaľ ju dokážeme vnímať ako nevyhnutné vyústenie života. Smrti nezriedka čelia samotní hrdinovia príbehov a práve definitívne uvedomenie si vlastného konca ich privádza k dôležitej reflexii života." Ako vyznávač iného chápania tohto fenoménu mohol by som prirodzene polemizovať s tou časťou konštatácie, ktoré smrť vnima ako definitívny koniec, v tejto chvíli je však dôležité to, že Šubrtová programovo pracuje s literárnymi dielami, ktoré v dieťati aktivujú životnú energiu a cez ňu vlastnými spôsobmi objavujú ludskejši rozmer života aj v jeho tragických dimenziách. A, pravdaže, nielen pracuje, povyšuje ich na svoju doktrínu, takže jej práca o smrti je vlastne reflexiou života, čo napokon sama potvrdzuje tým, že jednu z interpretačných časti nazvala Smrť ako učiteľka života. V tejto súvislosti je nezanedbatelné, že Šubrtovej interpretácie diel, ktoré zástupné reprezentujú rôzne literárne spôsoby spracovania témy a motívov smrti v literatúre pre deti a mládež, sú koncipované tak aby stimulujúco pôsobili aj v pedagogickej praxi. A to nielen vo všeobecnej rovine, ale trebárs aj ako súčasť už spomenutej literárnej psychoterapie. 0 to viac mi je iúto, že medzi dielami, ktoré Milena Šubrtová brilantne interpretovala, nie je skvost modernej slovenskej literatúry pre mládež román Kláry Jarunkovej Brat mlčanlivého Vlka. Isteže, téma práce sa taxatívne viaže na českú a svetovú prózu pre deti a mládež, ibaže v kapitolke Smrť v literatúre pre mládež ako kultúrna metafora Šubrtová využíva rozprávku súčasného slovenského autora Erika Jakuba Grocha Dievčatko so zápalkami z knihy Pišťalkár ako doklad estetickej aktualizácie andersenovskej detskej smrti. Tým, pravdaže, v istom zmysle vytvára precedens pre interpretáciu i ďalších relevantných slovenských titulov. Ak však predsa len zotrváme na tom, že práca je zameraná na reflexiu českej a svetovej prózy pre mládež, potom musim autorke pripomenúť, že román Brat mlčanlivého Vlka ziskal v 60. rokoch Národnú cenu Talianskej republiky i Národnú cenu Spolkovej republiky Nemecko. Dôležitejšie je však niečo iné. A to, že motiv smrti - zvláštnej, výnimočnej, pretože osudovej -, završujúcej zložitý vzťahový pribeh dvoch bratov, by bol stál za vyhodnotenie, najmä ak korešponduje s tým, o čo sa Milena Šubrtová usilovala v celej svojej práci, že totiž smrť v literatúre pre deti a mládež je akceptovatelná len vtedy, ak ozrejmuje ľudskosť. Pravdaže, táto poznámka nič nemeni na doterajšom konštatovaní o odbornej suverénnosti posudzovanej práce, je skôr spomienkou na čas, keď sme ako dve národné literatúry vychádzali z jednej estetickej doktríny a vedeli sme to aj dokazovať. Takže zodpovedne môžem vyhlásiť, že habilitačná práca PhDr. Mileny Šubrtovéj, Ph.D. spĺňa ba až prekračuje požiadavky štandardne kladené na úroveň habilitačných prác v príslušnom odbore. Bratislava 13. mája 2013 CSc.