MESAČNÍK MÁJ / 05 / 2019 ROČNÍK 4. / CENA 2,90 www.dennikn.sk Mýty o EÚ + príručka pre stredné školy Ako funguje EÚ VOJNA JE BLÍZKO Spoznajte konflikt na východnej Ukrajine z oboch strán frontovej línie Kúpte si knihu Tomáša Forroá v obchode Denníka N Ukrajine z oboch strán frontovej línie Kúpte si knihu Tomáša Forroá v obchode Denníka N 3 MATÚŠ KOSTOLNÝ šéfredaktor N magazín. Mesačník č. 05/2019, ročník 3. Adresa redakcie: Jarošova 1, 831 03 Bratislava. Šéfredaktor: Matúš Kostolný. Grafická úprava: Soňa Ševčíková. Vydáva N Press, s.r.o., Jarošova 1, 831 03 Bratislava, IČO: 46 887 491. Konatelia vydavateľstva: Lukáš Fila, Tomáš Bella. EV 5440/16. ISSN 2453 - 9597. Informácie o predplatnom a inzercii nájdete na www.dennikn.sk alebo získate na info@dennikn.sk. Infografika na titulke: Soňa Ševčíková, Adobe stock Ako vidíte Európu Nacionalisti vidia v Európskej únii bruselský diktát, prívaly imigrantov, vládu byrokratov alebo ľavičiarov, alebo liberálov, alebo Nemcov a Francúzov, koniec rodiny a pochody homosexuálov, rovné uhorky a zlé žiarovky. Ja vidím slobodu, Európu bez vojen, hraníc a zmenární peňazí, vidím príležitosť konkurovať najsilnejším na svete v ekonomike, vývoji, technológiách, ale napríklad aj v záchrane Zeme, vidím záruku, že naši politici nemôžu vrátiť Slovensko späť do Ruska, že nezávislý súd uvidí zločin aj tam, kde naši policajti, prokurátori, sudcovia aj ministri a premiéri tvrdia, že skutok sa nestal. Nacionalisti vidia v Európskej únii koniec dejín, ja vidím budúcnosť. Nacionalisti majú z Únie strach, ja mám nádej, že o mojom živote nebudú rozhodovať naši politici. Európska únia je téma, na ktorej sa dá pohádať, a to dokonca tak vážne, že vďaka nej sa vyhrávajú voľby. Ešte nikdy nebola taká ohrozená a rozkývaná ako dnes. Aj preto sme sa o nej rozhodli pripraviť celý magazín. Jeho cieľom nie je presvedčiť, že ten môj pohľad je správny. Pokúsili sme sa zhrnúť fakty, pomenovať najčastejšie mýty, ktoré z Únie robia nepriateľa. Magazín sme pripravovali v spolupráci s euractiv.sk a v strede je aj príručka pre stredné školy. Súčasťou európskej tradície je viera v silu vzdelania a diskusie. Mám k nim veľkú úctu a nádej, že ak ľudia budú vedieť, nebude ich môcť nikto len tak ľahko oklamať. Že ak budú vedieť, budú môcť aj nesúhlasiť, presviedčať, kritizovať, ale aj uznať, že som sa mýlil. Jednoducho, celá debata sa nestratí v kriku a chaose, ktorý vyvolávajú klamstvá a strach. Časopis aj s príručkou sme nepísali s túžbou presvedčiť čo najviac ľudí, ale s vierou, že o Únii sa dá písať zaujímavo a pritom pravdivo. Za Európsku úniu sa oplatí bojovať, lebo tak bojujeme za Slovensko, za nás. Príjemné čítanie, Európania. 4 MAGAZÍN N 5 /2019 10 mýtov o Európskej únii Európska únia nie je dokonalá, keď však budete počuť o diktáte z Bruselu, zákaze vysávačov, či o hrozbe migrantov, spozornite. Dajte pozor na hoaxy o EÚ 5 6 MAGAZÍN N 5 /2019 1. Slovensko je pod diktátom z Bruselu Niektorí politici sa držia jednoduchého hesla: Čo sa nám podarilo, tým sa pochválime; čo sa nám nepodarilo, to zvalíme na „nikým nevolených úradníkov v Bruseli“. Európska únia občas slúži ako fackovací panák, na ktorého sa dá zvaliť takmer čokoľvek, čo Slovákov trápi. V obchodoch sú nekvalitné potraviny? Môže za to Brusel. Podnikateľom pribudli papierovačky? Určite je za tým Brusel. Vo facebookových komentároch si dokonca môžete prečítať, že Európska únia je vlastne ďalší Sovietsky zväz, novodobý „žalár národov“, ktorý nám prikazuje, čo môžeme a čo nemôžeme. Ako to je v skutočnosti? V prvom rade je dobre si pripomenúť, že Slovensko sa pre členstvo v EÚ rozhodlo dobrovoľne. V máji 2003 hlasovalo 1 747 261 občanov v referende za vstup do Únie. A pokiaľ by sa Slovensko rozhodlo z EÚ odísť, môže podobne ako Veľká Británia využiť známy článok 50 Lisabonskej zmluvy: „Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požia- davkami.“ AJ NÁŠ PREMIÉR, NAŠI MINISTRI Európska únia teda nie je diktatúrou, kde by niekto niekoho držal násilím. Je to spolok demokratických štátov, ktoré sa rozhodli, že pre nich bude lepšie čo najtesnejšie spolupracovať. Práve slovíčko „demokratických“ je kľúčové. O Európskej únii rozhodujú v prvom rade politici, ktorých si doma vyberajú ľudia v demokratických voľbách. AKO TO FUNGUJE V PRAXI? Zásadné rozhodnutia musia schváliť demokraticky zvolené vlády členských štátov. Tie vôbec najdôležitejšie – strategické veci – dostávajú na stôl premiéri naprieč EÚ, ktorí sa aspoň dvakrát za pol roka stretávajú v Bruseli. Takéto zasadnutia sa nazývajú Európska rada. O podrobnejších návrhoch, napríklad v oblasti bezpečnosti alebo ekonomiky, zase hlasujú príslušní ministri – napríklad ministri vnútra, financií, poľnohospodárstva a podobne – to je Rada EÚ. Veľká časť rozhodnutí musí prejsť jednomyseľne. Inými slovami: môže prejsť až vtedy, keď ich schváli aj slovenský premiér alebo slovenský minister, o ktorých rozhodli doma slovenskí voliči. AKO TO BOLO S MIGRAČNÝMI KVÓTAMI Časté sú aj hlasovania, pri ktorých stačí, aby za nejaký návrh hlasovali zástupcovia 55 percent členských krajín EÚ, ktorí zastupujú 65 percent obyvateľov celej EÚ. Hovorí sa tomu aj hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Hoci aj v týchto prípadoch sa snažia štáty dosiahnuť jednomyseľnú zhodu, môže dôjsť k situácii, že väčšina európskych štátov prehlasuje menšinu štátov. Inými slovami: môže sa stať, že Európska rada prijme rozhodnutie aj vtedy, keď Slovensko bude proti. Takáto situácia už reálne nastala v roku 2015, keď sa hlasovalo o takzvaných utečeneckých kvótach. Keďže utečenci a migranti sú veľkou témou aj na Slovensku, necháme si ich na neskôr. Na tomto mieste si povedzme toľko, že Rada EÚ v septembri 2015 rozhodla, že členské štáty si majú medzi seba rozdeliť 120-tisíc utečencov. Niektoré členské štáty, vrátane Slovenska s takýmto mechanizmom nesúhlasili, väčšina iných štátov ich však prehlasovala. Pre Slovensko to malo znamenať, že prijme 1500 ľudí. Na prvý pohľad to teda vyzeralo ako „diktát Bruselu“, v skutočnosti došlo k tomu, že menšina členských štátov sa mala prispôsobiť väčšine. Dôležité je však povedať aj to, že Slovensko využilo možnosti, ako sa voči tomuto rozhodnutiu brániť, a podalo žalobu na Súdny dvor Európskej únie. Hoci súd žalobu zamietol, aj pre odpor Slovenska a niektorých ďalších štátov Slovensko napokon rozhodnutie o dočasných kvótach nikdy nevykonalo, a to vypršalo. Štáty potom zmietli zo stola trvalé kvóty a žiad- VLADIMÍR ŠNÍDL reportér 1747261 občanov Slovenska hlasovalo v máji 2003 za vstup do Únie 7 nych 1500 utečencov na Slovensko neprišlo. „NIKÝM NEVOLENÍ“ Ďalšou dôležitou inštitúciou, ktorá sa podieľa na fungovaní EÚ, je Európsky parlament. Z historických dôvodov sídli v Bruseli aj vo francúzskom meste Štrasburg. Európsky parlament musí schváliť veľkú časť rozhodnutí, na ktorých sa dohodnú premiéri na Európskej rade. Funguje to pomerne jednoducho. Do Európskeho parlamentu si voliči vyberajú poslancov vo voľbách, ktoré sa konajú každých päť rokov. Slovensko má (po brexite) nárok na 14 europoslancov. Tí však v parlamente netvoria svoj vlastný, „slovenský klub“, ale sú rozhodení podľa toho, k akému programu sa hlásia – či sú skôr konzervatívni, sociálnodemokratickí, liberálni a podobne. Nejaký návrh parlament schváli vtedy, keď ho podporí väčšina poslancov. Asi najviac sa k „nikým nevolenému Bruselu“ prirovnáva inštitúcia zvaná Európska komisia. V nej pracuje viac než 30-tisíc úradníkov zo všetkých členských štátov, ktorí sedia v presklených budovách po celom Bruseli. Ich úlohou je dolaďovať konkrétne podoby smerníc a naria- dení. Týchto úradníkov skutočne nikto nevolí, väčšina však musí prejsť náročným výberovým konaním, v ktorom už uspelo aj mnoho Slovákov a Sloveniek. Často sa zabúda na to, že volení sú šéfovia týchto úradníkov. V čele Európskej komisie totiž stoja takzvaní eurokomisári, ktorých navrhujú vlády ich vlastných štátov – slovenská vláda od roku 2009 nominovala na tento post nedávneho prezidentského kandidáta Maroša Šefčoviča. Než sa eurokomisári ujmú funkcie, musia prejsť ešte hlasovaním poslancov v Európskom parlamente. Ani po nástupe do funkcií však títo úradníci nemajú neobmedzenú vládu nad Európskou úniou. Smernice, ktoré Európska komisia pripravuje, musia v nejakej fáze schváliť aj europoslanci a tiež volení ministri alebo politici členských krajín. Niekedy sa dokonca stáva, že domáci politici sú „bruselskejší než Brusel“. Majú za úlohu zapracovať nejaký predpis do svojich zákonov, ale zapracujú ho v prísnejšej podobne, ako ho Európska únia schválila. Takáto prax má dokonca vlastný termín, hovorí sa jej „gold-plating“ (pozlaco- vanie). Suma sumárum: pokiaľ aj zistíte, že na Slovensku platí nejaká európska smernica, nejaký predpis, voči ktorému máte výhrady, nehádžte hneď vinu na Brusel. Najprv sa spýtajte slovenských politikov, prečo s ním v Bruseli súhlasili, alebo čo robili proti jeho prijatiu. 2. Slovensko bude kvôli EÚ zaplavené migrantmi Slovensko onedlho zaplavia hordy migrantov, namiesto kostolov postavia mešity, Slovenky sa budú musieť povinne zahaľovať. Poznáte to. Ak ste na Facebooku, podobné typy komentárov ste už možno neraz čítali. Nad tým všetkým čnie len jedno vysvetlenie: môže za to Európska únia. Je to skutočne tak? Odmietať migráciu a považovať ju za hrozbu je legitímny názor, na ktorý má každý právo. Táto podkapitola nemá slúžiť na to, aby prípadného odporcu migrácie presviedčala o opaku. Jej cieľom je len poskytnúť fakty o migrácii a Európskej únii. AJ SLOVÁCI SÚ MIGRANTI A KTO SÚ UTEČENCI V prvom rade treba odlíšiť medzi dvoma pojmami, ktoré mnoho ľudí, zvlášť v internetových diskusiách, často nerozlišuje: migranti a utečen- ci. Migrantom je každý, kto sa presťahuje do inej krajiny. Najčastejšie sú to ľudia, ktorí sa sťahujú kvôli práci a kvôli tomu, že v inej krajine je vyššia životná úroveň (hovorí sa im aj ekonomickí migranti). Do tejto skupiny spadajú napríklad aj Slováci pracujúci v Nemecku či vo Veľkej Británii, ale aj Srbi a Ukrajinci pracujúci na Slovensku. Práve Srbi a Ukrajinci tvoria najväčšiu skupinu migrantov u nás – Ukrajincov u nás pracuje zhruba 14-tisíc, Srbov okolo 12,5 tisíca. A potom sú tu utečenci, čo je úplne iná kategória. Utečencami sú ľudia, ktorí museli odísť zo svojej krajiny, pretože tam je vojna, alebo by im tam hrozilo prenasledovanie. Konkrétne do Európy prichádzali v posledných rokoch utečenci hlavne zo Sýrie, z Iraku či Afganistanu, čo sú krajiny, kde je vojna už niekoľko rokov (v Afganistane už takmer štyridsať). Pokiaľ teda čítate nejakú správu napríklad o Maročanoch v Taliansku alebo Senegalčanoch vo Francúzsku, ide zväčša o migrantov, a nie o utečencov. Utečenec je totiž konkrétne človek, ktorému je priznaný azyl alebo iný typ medzinárodnej ochrany. Azyl a štatút utečencov zasa v minulosti dostávali v zahraničí aj ľudia utekajúci zo Slovenska – počas druhej svetovej vojny či aj pred ko- munistami. MIGRAČNÁ KRÍZA Teraz prejdime k Európskej únii. Štáty Európskej únie nepovažujú migráciu ako takú za problém. Sťahovanie za prácou, za vzdelaním či za partnerom môže byť ku prospechu všetkých strán. Za problém V roku 2018 si u nás o azyl požiadalo 178 ľudí, pričom úrady vyhoveli piatim z nich 8 MAGAZÍN N 5 /2019 (alebo ako sa v diplomacii hovorí „za výzvu“) sa považuje nekontrolovaná a nelegálna migrácia. Slovákov tento fenomén začal trápiť pred štyrmi rokmi, hoci reálne sa nás dotkol iba okrajovo. V prvej polovici roku 2015 vypukla utečenecká kríza. Do Európskej únie vtedy prišlo viac než milión ľudí z mimoeurópskych krajín, ktorí žiadali o azyl. V najväčšej miere išlo o ľudí zo Sýrie, medzi nich sa však zamiešalo aj množstvo občanov iných krajín. Migrácia sa v tom čase stala európskou témou číslo jeden. Prvým dôvodom boli tragické úmrtia, ku ktorým dochádzalo počas plavby utečencov cez Stredozemné more. Len za prvých šesť mesiacov roka 2015 sa takto utopilo viac než 3000 ľudí. Ďalším dôvodom bolo, že európske krajiny neboli na takýto nápor pripravené. Štáty ako Grécko a Taliansko, cez ktoré títo ľudia vstupovali na územie EÚ, nemali kapacitu ich všetkých skontrolovať ani vybavovať ich žiadosti o azyl. Žiadatelia tam navyše odmietali zostať a snažili sa (bez povolenia) dostať na sever do krajín ako Nemecko či Švédsko. Európske inštitúcie na to reagovali rôznymi spôsobmi. Napríklad europoslanci vyzvali na jar 2015 Európsku komisiu, aby pripravila návrhy na povinné rozdelenie žiadateľov naprieč krajinami EÚ. Neskôr tento plán dostali na stôl premiéri na Európskej rade a tá prijala tento plán za svoj, ale hovorila o dobrovoľnosti. Ministri (Rada EÚ) potom rozhodli o povinnom presídlení celkovo 120-tisíc žiadateľov, ktoré sa malo udiať do dvoch rokov. Ako sme už uviedli v prvej kapitole, niektoré krajiny s týmto mechanizmom nesúhlasili, Slovensko a Maďarsko pre to dokonca podali žalobu na Súd Európskej únie. Aj keď žaloba nebola úspešná, nikto napokon neprinútil Slovensko prijať utečencov, ktorých nechcelo. ČO UROBILA ANGELA MERKELOVÁ V tejto súvislosti sa môžete stretnúť aj s často opakovaným tvrdením, že utečencov do Európy pozvala Angela Merkelová, čo je však ďalší mýtus. Nemecká kancelárka do celej veci významne vstúpila až v septembri 2015, keď státisíce žiadateľov už boli dávno v Európe. Merkelovej vláda vtedy rozhodla, že konkrétne žiadatelia zo Sýrie môžu prísť priamo do Nemecka, hoci podľa pravidiel ich Nemecko malo vracať iným členským krajinám. Čo je teda podstatné: Merkelovej rozhodnutie sa vzťahovalo len na Sýrčanov a len na tých, ktorí už v tom čase boli v iných európskych krajinách. Merkelová týmto opatrením, ktoré trvalo štyri mesiace, pomohla iným členským štátom, ktoré si s náporom utečencov nevedeli rady. UTEČENCI NA SLOVENSKU Ako to má Európska únia s migráciou dnes? V prvom rade treba povedať, že nikto z Bruselu nediktuje členským štátom, koho majú na svoje územie prijať. O ekonomických migrantoch si rozhoduje každý štát sám. Slovenská vláda sa napríklad rozhodla, že umožní tisícom ľudí z Ukrajiny a Balkánu pracovať v automobilkách a v priemysle. Európska únia má isté slovo len v otázke utečencov. Členské štáty musia dodržiavať jednotné postupy napríklad pri posudzovaní žiadostí o azyl alebo pri ich vracaní do domovských krajín v prípade, že im azyl neudelia. Čo je však podstatné: EÚ nediktuje členským štátom, koľko takýchto utečencov majú prijať. Ako to vyzerá v slovenskom prí- pade? Aj Slovensko každý rok udelí azyl malej skupine žiadateľov. Vychádza to však zo slovenského rozhodnutia. Počet prijatých utečencov sa obvykle pohybuje medzi ôsmimi až tridsiatimi ľuďmi ročne, pričom takto to funguje bezo zmeny už od konca 90. rokov minulého storočia. Slovensko udeľuje jeden z najmenších počtov azylov v celej EÚ. Výnimkou bol len rok 2016, keď sme jednorazovo prijali 150 kresťanov z Iraku (veľká časť z nich neskôr odišla do iných krajín EÚ alebo sa vrátila domov). Naposledy v roku 2018 si o azyl u nás požiadalo 178 ľudí, pričom piatim z nich úrady vyhoveli. Za minulý rok sme teda prijali piatich utečencov, o ktorých sa Slovensko rozhodlo postarať – po dvoch z Iraku a z Afganistanu a jedného zo Sýrie. Ďalším 37 sme poskytli takzvanú doplnkovú ochranu, ktorá spočíva v tom, že na Slovensku môžu zostať dočasne. 3. EÚ nám vnucuje homosexuálov na úkor „tradičnej rodiny” Ďalší obľúbený mýtus hovorí o tom, že pokiaľ Slovensko nezaplavia migranti, tak ho zaplavia homosexuáli. A opäť za to môže Brusel, ktorému vraj prekáža tradičná rodina v zložení muž – žena – deti. Zástancovia tejto teórie obvykle ignorujú fakt, že za rozpad tradičných rodín väčšinou môžu úplne iné fenomény. Na každé tri manželstvá pripadá na Slovensku jeden rozvod, s tým má však členstvo v EÚ len pramálo spoločného. So vzťahom ku komunite LGBT (lesby, gejovia, bisexuálni a transrodoví ľudia) je to o niečo zložitejšie. Európska únia sa LGBT ľudí zastáva, avšak nie preto, aby tým nahradzo- 9 vala manželstvo muža a ženy, ako to tvrdia rôzne dezinformačné weby. EÚ sa v prvom rade stará o to, aby jej občania neboli diskriminovaní pre svoju sexuálnu orientáciu. O tom sa píše napríklad v Charte základných práv Európskej únie, ktorú musia rešpektovať všetky členské krajiny vrátane Slovenska. „Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie,“ uvádza článok 21. Diskrimináciu zakazuje aj slovenská ústava. O MANŽELSTVÁCH ROZHODUJE KAŽDÁ KRAJINA Rovnako je však nutné dodať, že Európska únia nijak nenúti členské štáty, aby napríklad zavádzali manželstvá pre páry rovnakého pohlavia. Takéto rozhodnutie necháva na ich vlastnom uvážení, čo ukazuje aj odlišný príbeh Česka a Slovenska. Susedné Česko schválilo v roku 2006 registrované partnerstvá párov rovnakého pohlavia. V Česku tak môžu páry uzavrieť zväzok, ktorý nie je manželstvom, a umožňuje im napríklad po sebe dediť. Naopak, Slovensko nič podobné nezaviedlo, čo je z pohľadu EÚ jeho plným právom. Desať rokov po vstupe do Únie dokonca v symbolickej rovine posilnilo heterosexuálne zväzky. V júni 2014 slovenský parlament odhlasoval zmenu Ústavy a vložil do nej vetu, že manželstvo uzatvárajú len muž a žena. „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru,“ píše sa odvtedy v Ústave. Čo teda Európska únia od Slovenska vyžaduje? Slovensko muselo po svojom vstupe zapracovať do svojich zákonov paragrafy, podľa ktorých ľudia nemôžu doplácať na sexuálnu orientáciu v bežných životných situáciách. Takzvaný antidiskriminačný zákon vyžaduje rovnaké zaobchádzanie napríklad v práci, v škole, v nemocnici, v obchode či pri hľadaní bývania. Podľa tohto zákona by gej alebo lesba nemali byť odmietnutí napríklad na pracovnom pohovore alebo po zavolaní na pracovný inzerát len preto, že sú gejovia alebo lesby. Martin Macko z iniciatívy Inakosť však hovorí, že v reálnom živote sa už horšie dodržiavanie týchto pravidiel vymáha – napríklad súdnou cestou. „Celkom dobre fungujú tieto zákony aspoň v oblasti služieb. Pokiaľ nás nejaká firma odmietne ako zákazníkov, môžeme to okamžite riešiť cez obchodnú inšpekciu. Takže v tejto oblasti nastal posun k lepšiemu,“ poznamenal Macko. ŽIADNE UČEBNICE Z BRUSELU Medzi viacerými ľuďmi sa ujal mýtus, že Európska únia sa snaží zavádzať témy okolo LGBT do slovenských škôl. Niektorí dokonca tvrdia, že „pod tlakom z Bruselu“ vznikajú učebnice, ktoré údajne propagujú homosexuálne zväzky. Pokiaľ začujete podobné vyjadrenia, vedzte, že stoja na vode. Európsky parlament alebo Komisia síce môžu dávať nejaké podnety, aby sa v školách viac riešili aj aktuálne témy spoločnosti, ale hlavné slovo majú vždy členské štáty. Aj základná Zmluva o fungovaní EÚ hovorí, že oblasť vzdelávania patrí do ich výlučnej kompetencie. „Inštitúcie Európskej únie neovplyvňujú žiadnym spôsobom obsah vzdelávania na slovenských školách v akejkoľvek oblasti. Žiadne európske predpisy ani neupravujú obsah učebných osnov,“ uvádza slovenské ministerstvo školstva. Na záver tejto kapitoly je vhodné dodať aj to, že Európska únia sa zďaleka nevenuje len podpore sexuálnych menšín. Okrem iného sa snaží podporovať rodiny, vrátane tých, ktorým sa hovorí „tradičné“. Napríklad Európska komisia v roku 2017 predstavila balík návrhov na zlepšenie sociálnej situácie rodičov s deťmi. Podľa nich by mal napríklad každý otec po narodení dieťaťa dostať minimálne desať dní plateného voľna v práci, ktoré by mohol tráviť so ženou a s čerstvo narodeným potomkom. 4. EÚ môže za to, že Slovensko zaplavujú nekvalitné výrobky Bolo to už dávno. Na pultoch sme mali hlavne slovenské potraviny a chutili lepšie. Potom ich nahradili menej kvalitné výrobky zo zahraničia, ktoré by Nemec alebo Rakúšan nekúpil, nám ich však vnucujú. Takto znie jedna z najčastejších výhrad voči Európskej únie. COCA-COLA, RYBIE PRSTY V prvom rade treba povedať, že existuje reálny problém, ktorý sa nazýva „dvojitá kvalita“. V zahraničí môžete kúpiť výrobok, ktorý má rovnaký názov aj obal ako výrobok na Slovensku, ale má iné zloženie. Asi najznámejším príkladom je Coca-Cola. V rakúskych obchodoch si môžete kúpiť Coca-Colu, ktorá Existuje reálny problém, ktorý sa nazýva „dvojitá kvalita“. V zahraničí môžete kúpiť výrobok, ktorý má rovnaký názov aj obal ako výrobok na Slovensku, ale má iné zloženie 10 MAGAZÍN N 5 /2019 MÝ O BANÁNY HOMOSEXUÁLI POMAZÁNKOVÉ MA ŽIAROVKY UHORKYDIKTÁT CENZÚRA AGRODO TÁCIE Homosexuáli EÚ nevnucuje žiadny „gender“, dbá však o to, aby ľudia s inou orientáciou neboli diskriminovaní. Diktát z Bruselu "Brusel sme aj my", o predpisoch EÚ hlasujú aj slovenskí politici, ktorých si volíme doma. Banány a uhorky EÚ nediktuje ich tvary, v minulosti určovala, aké kritériá musí spĺňať ich najkvalitnejšia trieda. Cenzúra internetu EÚ nebude nič cenzurovať, nová smernica len vyžaduje väčší rešpekt k autorským právam. Rozvrat poľnohospodárstva Za to, že naši farmári sa majú horšie než farmári v iných štátoch EÚ, nemôže Brusel. 11 ÝTY EÚ COCA-COLA ČAS RUM RYBIEPRSTY ASLO VYSÁVAČE ZABÍJAČKY MIGRANT I A NOVÍ EURÓPANIA Vysávače, žiarovky EÚ tlačí na to, aby boli úspornejšie, robia to aj viaceré štáty mimo EÚ. Rum, zabíjačky Rum musí byť skutočný rum, zabíjačky nikto nezakazuje – ošípané však musia byť evidované. Coca-Cola, rybie prsty Za to, že u nás majú inú kvalitu, môžu obchodníci a nie EÚ. Tá ponúka priestor, kde to riešiť. Migranti Počet migrantov u nás si určuje Slovensko samo, od ich prerozdeľovania (kvót) sa upustilo. Zmena času Či skončí zimný alebo letný čas, alebo či zostane doterajšie striedanie, si rozhodnú štáty samé. Noví Európania/Slováci EÚ nerieši, ako hrdo sa hlásime k Slovensku, peniazmi pomáha obnovovať naše pamiatky. 12 MAGAZÍN N 5 /2019 obsahuje čistý cukor (sacharózu), zatiaľ čo Coca-Cola z našich obchodov má fruktózovo-glukózový sirup (izoglukóza), ktorý o niečo viac podporuje priberanie. Neznamená to však, že by jedna alebo druhá Coca-Cola bola viac zdraviu škodlivá. A tiež treba povedať, že iné zloženie neznamená vždy horšie zloženie. Pri niektorých výrobkoch je však na mieste tvrdiť, že zahraničné firmy na Slovákoch šetria. Napríklad rybie prsty predávané v Rakúsku a Nemecku obsahujú 65 percent mäsa, zatiaľ čo rybie prsty konkrétnej značky predávané u nás (ale i vo Veľkej Británii) obsahujú 58 percent mäsa. Najpodstatnejšia otázka však znie takto: môže za fenomén dvojitej kvality Európska únia? Krátka odpoveď znie, že Európska únia určite nie je hlavným vinníkom. Problém s dvojitou kvalitou bol známy už v prvej polovici 90. rokov minulého storočia, desať rokov pred naším vstupom do EÚ. Slováci a Slovenky začali v tom čase vďaka pádu komunistického režimu voľne cestovať na dovolenky na Západ. Tam si kupovali napríklad kozmetiku, ktorú poznali aj zo slovenských obchodov, odrazu sa im však zdala iná. „Kúpili si ten istý telový krém aj na Slovensku a bol iný, nevoňal tak výrazne, nepôsobil tak priaznivo ako krém kúpený v zahraničí,” spomínal Albín Sladovník, bývalý šéf Slovenskej obchodnej inšpekcie. Na Slovensku tieto dovezené krémy preskúmali odborníci v laboratóriách a zistili, že skutočne mali iné zloženie. „Napríklad pleťové krémy alebo saponáty, ktoré boli určené pre východný trh, nemali toľko účinných látok, ako tie isté výrobky určené pre Západ,“ hovorí Sladovník. VŠETKO POĽSKÉ MÄSO NEZAKÁŽU Vstup Slovenska do Európskej únie v tomto zmenil len málo. To, aké výrobky sa na Slovensko vozia, závisí hlavne od dvoch vecí: od rozhodnutia obchodníkov takéto výrobky predávať a od rozhodnutia zákazníkov ich kupovať. Inými slovami: obchodníci predávajú to, čo sú zákazníci ochotní kupovať. Sladovník vidí problém v tom, že veľa ľudí si nečíta menšie písmenká uvedené na obaloch a nepozná svoje práva. Pomohlo by podľa neho, keby štát, médiá či organizácie na ochranu spotrebiteľov viac zákazníkom vysvetľovali, čo si majú všímať a podľa čoho sa majú pri nákupe rozhodovať. „Aby vysvetlili, ktoré ‚éčka‘ môžu byť škodlivé a ktoré nie. Potom by ľudia vedeli, že keď je na balenej vode namaľovaná napríklad jahoda, tak to ešte neznamená, že obsahuje skutočné jahody,“ hovorí. Jednu podstatnú zmenu však členstvo v Európskej únii spôsobilo: výrazne obmedzilo možnosti Slovenska zakázať, čo sa do jeho obchodov vozí. Základ Európskej únie totiž tvorí pravidlo, že firmy môžu dovážať a vyvážať tovar v rámci Európskej únie bez obmedzení (voľný pohyb tovaru). Členské štáty si teda nemôžu určiť, čo sa na ich územie bude a nebude do- vážať. Príklad: médiá z času na čas informujú o tom, že na Slovensko sa doviezlo nakazené mäso z inej krajiny. Slovenské úrady v takomto prípade nemôžu preventívne nariadiť, že z danej krajiny sa už žiadne mäso voziť nebude. Zakázať môžu len dovoz konkrétnej šarže (série) mäsa z konkrétneho bitúnku, kde sa problémy objavili. Na druhej strane: Európska únia poskytuje aj priestor, kde si členské štáty môžu problémy okolo kvality výrobkov vydiskutovať. V roku 2017 požiadali politici zo strednej Európy úradníkov Európskej komisie, aby s fenoménom dvojitej kvality niečo robila. Výsledkom je smernica, ktorú na jar 2019 schválili poslanci v Európskom parlamente. Podľa nej budú môcť slovenské úrady pokutovať firmy, ktoré by na slovenský trh vozili výrazne horšie výrobky, než predávajú inde. Na druhej strane, viacerí poslanci smernicu kritizovali ako nedostatočnú, pretože obsahuje viacero výnimiek pre firmy. Smernica je tak zatiaľ len kompromisom medzi politikmi, ktorí chceli dvojitú kvalitu úplne zakázať, a niektorými firmami, ktorým doterajší stav vy- hovoval. 5. Európska únia zlikvidovala naše poľnohospodárstvo V internetových diskusiách si občas môžete prečítať: „Brusel pripravil Slovensko o potravinovú sebestačnosť.“ Je to narážka na to, že Slovensko dnes nedokáže vyrobiť ani zďaleka toľko potravín, že by v prípade potreby nimi dokázalo nakŕmiť svojich obyvateľov. Pred tridsiatimi rokmi bolo Slovensko v potravinách úplne sebestačné. V súčasnosti je naša potravinová sebestačnosť na úrovni 37 percent. Za jednu generáciu sme sa teda dostali do situácie, že Slovensko väčšinu druhov potravín dováža – mäso, zeleninu, ovocie i ďalšie výrobky. Analytička Eva Sladovská vlani upozornila, že sa to týka dokonca aj jabĺk a hrušiek, ktoré patria medzi „slovenskú klasiku“. Slovensko časť potravín aj vyváža, predovšetkým obilie. Keď to vyčíslime v peniazoch, rozdiel medzi dovozom a vývozom bol vlani 1,65 miliardy eur v prospech dovozu. Pokiaľ to niekto označuje za problém, dá sa s ním súhlasiť. Slovensko napriek tomu, že je to prevažne hornatá krajina s lesmi, má bohatú poľnohospodársku tradíciu, má úrodnú pôdu na Žitnom ostrove a na Východoslovenskej nížine, a lúky a pasienky v horách nevhodné na pestovanie plodín vie využiť na chov zvierat. AKO KOMUNISTI NASILU ZAVÁDZALI DRUŽSTVÁ Opäť sa však dostávame k zásadnej otázke: môže za tieto problémy Európska únia? Odpoveď sa dá vydedukovať už z toho, aké krajiny k nám vo veľkom dovážajú potraviny. Medzi prvé tri patria Česko a Poľsko. To sú krajiny, ktoré tiež kedysi patrili do komunistického bloku a v roku 2004 spoločne so Slovenskom vstúpili do Európskej únie. Napriek tomu sa ich poľnohospodárstvu vo všeobecnosti darí lepšie než nášmu. Za stav slovenského poľnohospodárstva môže v prvom rade Slovensko. 13 Ako tento stav vznikol? Počiatky treba hľadať v novodobej histórii. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 sa rozbehol proces, ktorému sa veľmi jemne hovorilo „kolektivizácia“. Komunistická strana začala šikanovať väčších sedliakov, nechala im zhabať pôdu, ktorú potom pripojili do takzvaných Jednotných roľníckych družstiev (JRD). Tieto družstvá sa stali hlavným pilierom poľnohospodárstva a s podporou štátu fungovali nasledujúcich 40 rokov. Potom prišiel veľký náraz. Po Nežnej revolúcii sa značná časť pozemkov vracala pôvodným vlastníkom, družstvá menili štruktúru i vlastníkov, štát ich prestal podporovať. Do toho prišiel úpadok ekonomiky, ceny rástli, zato ľudia mali menej peňazí na nákupy potravín. Podnikatelia, ktorí chceli investovať do nových technológií a rozvíjať zastarané družstvá, si nemali kde požičať, pretože banky im neposkytovali pôžičky. Výroba dramaticky klesla. Napríklad v roku 1990 sa na Slovensku chovalo 2,5 milióna ošípaných, v roku 2000 to už bolo len 1,5 milióna. Chov dobytka klesol za toto obdobie z 1,6 milióna zvierat na 650-tisíc. Rapídne klesala aj produkcia obilia, vajec či zemiakov, jednoducho slovenské poľnohospodárstvo sa dostalo do veľkých problémov už dlho pred vstupom do Európskej únie. AGRODOTÁCIE Čo sa zmenilo členstvom v EÚ? Poľnohospodárstvo v Európskej únii je do značnej miery založené na dotáciách (hovorí sa im aj agrodotácie). Farmári ich môžu dostať na rôzne aktivity – na to, že obrábajú pôdu, na to, že chovajú kravy na mlieko, na to, že pestujú rajčiny, jablká, chmeľ či ďalšie typy produktov. Keď krajiny strednej a východnej Európy vstupovali v roku 2004 do EÚ, museli súhlasiť s tým, že ich poľnohospodári budú dostávať nižšie dotácie než poľnohospodári v starých členských štátoch. Tento argument dodnes používajú kritici ako dôkaz toho, že Európska únia slovenské poľnohospodárstvo poškodila. K tomu však treba dodať dve poznámky. Po prvé: podmienky, ktoré si jednotlivé krajiny dohodli, záviseli aj od šikovnosti ich vyjednávačov. Napríklad Poľsko bolo pri vyjednávaní tvrdšie a na poslednú chvíľu si dohodlo väčšie výhody pre farmárov, než si dohodlo Slovensko. Po druhé: pri vstupe sa dohodlo aj to, že platby pre farmárov z nových a starých krajín sa budú postupne vyrovnávať, čo sa aj v ďalších rokoch dialo (hoci úplne sa doteraz nevyrovnali). Potravinová sebestačnosť Slovenska však napriek tomu klesala aj naďalej. Keď týždenník Trend tento fenomén analyzoval, zistil, že väčším problémom než výška dotácií je efektivita slovenského poľnohospodárstva. Iné krajiny, vrátane susedných, dokážu z agrodotácií vyrobiť väčšiu hodnotu. „Európsky farmár v priemere vyprodukuje trojnásobne vyššiu hrubú pridanú hodnotu ako slovenský roľník,“ poznamenal Trend. KEĎ BILI FARMÁROV NA POLIACH Ďalšou kapitolou je takzvaná národná pomoc. Členské štáty sa nemusia spoliehať len na dotácie, ale môžu farmárov podporiť aj samy. Robí to Česko, robí to Maďarsko, robí to Poľsko, robia to i ďalšie krajiny. V Česku sú to napríklad výhodné štátne pôžičky alebo pomoc pri splácaní pôžičiek od bánk. V Poľsku zase štát odpúšťa farmárom časť odvodov, ktoré musia platiť za zamestnancov. „Poľský farmár za každého svojho zamestnanca platí za celý rok na odvodoch iba dvesto eur. A to je zásadná pomoc,“ povedal pre Trend predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho. Slovensko väčšinu z takýchto podpôr farmárom zrušilo pred desiatimi rokmi po príchode hospodárskej krízy, znovu ich zavádza až teraz. Slovenská vláda napríklad tento rok oznámila novinku, že farmárom bude odpúšťať časť spotrebnej dane z nafty, ktorú potrebujú pre traktory alebo kombajny (takzvaná Zelená nafta). Slovenské vlády doteraz venovali peniaze skôr na rozvoj iných odvetví, než je pôdohospodárstvo, čo je tiež možné považovať za legitímne rozhodnutie. Podporovali napríklad zahraničných investorov, ktorí u nás otvárali fabriky, zvlášť v automobilovom priemysle, alebo investovali do rozvoja energetiky. Pri rozprávaní o problémoch slovenského poľnohospodárstva nie je možné obísť ešte jednu tému a tou je korupcia a podvody. Na jar minulého roka upozornili novinári na problémy menších farmárov na východnom Slovensku. Namiesto toho, aby sa venovali svojej práci, museli farmári zápasiť s rôznymi špekulantmi, ktorí sa ich snažili pripraviť o pôdu i dotácie, často ich aj bili na vlastných poliach. Ich príbehy ukázali, že platby z Európskej únie sa veľakrát nedostali k skutočným farmárom, ale končili u špekulantov, ktorí ani nevlastnili polia. Zrejme európskym unikátom boli prípady, keď sa tieto agrodotácie vyplácali aj za plochy, kde stálo malé letisko alebo záhradky rodinných domov, ktoré si obrábal každý sám a nie jeden veľký farmár. Za tieto kauzy, ktoré brzdili rozvoj poľnohospodárstva, však už nezodpovedal Brusel, ale konkrétni úradníci a politici na Slovensku. Európska komisia i poslanci Európskeho parlamentu naopak opakovane žia- 37 % je úroveň Slovenskej potravinovej sebestačnosti 14 MAGAZÍN N 5 /2019 dali Slovensko, aby tieto problémy riešilo a pomohlo vlastným farmárom dovolať sa ich práv. 6. Európska únia nechce, aby sme boli Slovákmi Vstup do EÚ si pred pätnástimi rokmi mohol všimnúť každý už z toho, že pred budovami úradov začali naraz visieť modré vlajky so žltými hviezdami. Dnes na internete občas môžete dočítať, že toto bol iba začiatok. EÚ sa údajne snaží dosiahnuť, aby už neboli Slováci, Česi či Maďari, namiesto toho má vraj vzniknúť len bezfarebná masa „nových Európa- nov“. Je to, prirodzene, úplne inak. Európska únia nijak nezasahuje do toho, ako veľmi sa hlásime k tomu, že sme Slováci. Už v prvej kapitole sme si povedali, že hlavné slovo v Európskej únii majú vlády členských krajín, teda politici z národných štátov, ktorých volia ich vlastní občania. V základnej Zmluve o Európskej únii sa tiež píše, že pokiaľ ide napríklad Európska komisia navrhnúť nový predpis, musí pred tým zohľadniť aj špecifiká európskych regiónov (doslova „regionálny a miestny roz- mer”). Európska únia dokonca nediktuje ani to, kde všade má visieť vlajka Európskej únie. To, že visí napríklad pred slovenskými školami alebo úradmi, vyplýva z odporúčania slovenského ministerstva vnútra. Píše sa v ňom napríklad o tom, že pri vlajke EÚ by za každých okolností mala visieť aj slovenská vlajka. Osobitným prípadom sú len firmy a inštitúcie, ktoré čerpajú európske dotácie. Tie majú povinnosť na viditeľnom mieste zverejniť oznam, že takúto dotáciu čerpajú, a tam je aj symbol Európskej únie. Práve pri téme dotácií sa oplatí trochu pristaviť. Niektoré konšpiračné teórie hovoria o tom, že EÚ sa snaží zlikvidovať Slovensko skryto, práve cez dotácie: údajne veľkoryso dotuje len tie organizácie, ktoré presadzujú multikulturalizmus a podporujú migrantov na úrok „slovenských“ organizácií. Ide o polopravdivé tvrdenie. Faktom je, že v rámci EÚ funguje takzvaný Fond pre azyl, migráciu a integráciu, ktorý by sa mal dokonca v najbližšom čase významne navýšiť. Peniaze z neho sú určené napríklad na pomoc ľuďom, ktorí získali azyl v členských štátoch, aby sa mohli lepšie včleniť do spoločnosti. Slúži však aj na podporu návratu tých cudzincov, ktorí v EÚ azyl nezískali. Kritici tohto systému však často zabúdajú na to, že z iných európskych fondov je zase možné čerpať podporu na aktivity podporujúce slovenské tradície – napríklad na organizovanie folklórnych podujatí. A hlavne: peniaze z Európskej únie v posledných rokoch zásadne pomohli Slovensku opravovať jeho pamiatky, ktoré sú dôležité pre zachovanie slovenskej histórie i kultúry. Napríklad Košice mali pre rok 2013 titul Európske hlavné mesto kultúry (spoločne s Marseille). Vďaka tomu si mohli s prispením eurofondov opraviť svoje najvýznamnejšie budovy v meste – za viac než šesť miliónov eur napríklad opravili Dóm sv. Alžbety alebo Malú scénu Štátneho divadla. K takýmto zdrojom je možné ešte prirátať takzvané Nórske fondy. To sú peniaze, ktoré platia Nórsko a niektoré menšie štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, ako kompenzáciu za to, že majú prístup na spoločný trh Európskej únie. Z týchto peňazí už Slovensko získalo napríklad 3,5 milióna eur na obnovu záhrad v Rusoveckom kaštieli alebo milión eur na záchranu Červeného Kláštora. 7. EÚ nám nanúti zimný čas Táto téma vzbudila prvýkrát rozruch na jeseň 2018. Médiá vtedy informovali, že sa chystá zrušenie striedania letného a zimného času. Predbežný návrh znel: zachovať zimný čas. To by v praxi znamenalo, že v lete sa začne rozvidnievať už o tretej ráno, zato tma príde už okolo ôsmej večer. „Koniec letných večerných posedení na terase,“ písali niektorí Slováci na Facebooku. A v hmlistej pamäti im zostalo, že s touto zmenou má niečo spoločné Brusel. O čo teda šlo? Striedanie času je v Európe realitou už desiatky rokov, na území Československa funguje nepretržite od roku 1979. Pravidelne sa však objavujú debaty, či takýto systém neškodí ľudskému organizmu. Keďže nápady zrušiť striedanie časov sa pravidelne vracali, europoslanci vyzvali úradníkov Európskej komisie, aby sa touto témou zaoberali. Európska komisia ponúkla obyvateľom možnosť, aby sa k tomu sami vyjadrili. Počas roka 2018 prebiehala takzvaná verejná konzultácia, do ktorej sa zapojilo 4,6 milióna ľudí zo všetkých členských krajín. Výsledok? Až 84 percent zúčastnených hlasovalo za možnosť, aby bol len jeden čas po celý rok. Až na základe tohto Európska únia nediktuje, kde má visieť jej vlajka. To, že visí napríklad pred slovenskými školami alebo úradmi, vyplýva z odporúčania slovenského ministerstva vnútra 15 názoru Európska komisia navrhla ukončiť striedanie časov. Za rok zmeny stanovili 2021, čo následne potvrdil aj Európsky parlament. Konečné rozhodnutie však nechali európske inštitúcie na členské štáty. Vlády členských štátov majú teraz samy rozhodnúť, aký variant si zvolia: či zachovajú zimný čas, alebo letný čas, alebo ponechajú naďalej striedanie časov, ktoré funguje doteraz. Slovenské ministerstvo práce a sociálnych vecí na jeseň predbežne odporučilo zachovanie zimného času – ten u nás platil aj pred rokom 1979. Politici však následne začali hovoriť, že by sa prikláňali skôr k zachovaniu letného času, ktorý by si podľa prieskumu priala aj väčšina Slovákov. Na rozuzlenie tejto otázky si bude treba ešte počkať. Brusel totiž odporučil členským štátom, aby sa vzájomne koordinovali. Predstavme si totiž situáciu, že napríklad Česi a Slováci sa rozhodnú, že celý rok bude u nás platiť letný čas, ale Maďari si radšej ponechajú striedanie časov. To by znamenalo, že v lete by u nás platil rovnaký čas ako v Maďarsku, ale v zime by sme si pri prekročení hranice museli hodiny posúvať späť. Pokiaľ by hrozili takéto zmätky naprieč krajinami EÚ, nie je vylúčené ani to, že nakoniec sa radšej žiadne zmeny robiť nebudú a všetko zostane ako doposiaľ. 8. Európska únia diktuje tvar banánov a uhoriek Keď Ladislav Miko, vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, dostal otázku, čo je najbizarnejší mýtus o EÚ, spomenul rovné banány a uhorky. „Baví ma na tom najmä to, že nikto už nepátra po pôvode a každý len povie, že idioti schválili rovné uhorky,“ hovorí Miko. O tomto mýte už počul pravdepodobne každý. Hovorí o tom, že európska byrokracia dosiahla také absurdné rozmery, že prikazuje farmárom už aj to, aký tvar majú mať ich uhorky či banány. Teraz čo hovoria fakty: európske predpisy sa v minulosti skutočne venovali aj tvaru banánov či uhoriek, avšak zavedenie týchto predpisov si vyžiadal biznis. Totiž: banány a uhorky sa bežne dovážajú z jedného štátu do druhého a vozia ich aj z mimoeurópskych krajín do Európy. Členské štáty sa tak v 80. a 90. rokoch minulého storočia dohodli, že by bolo fajn zaviesť jednotné normy, podľa ktorých sa budú uhorky a banány posudzovať. Konkrétne pri banánoch zaviedli tri kategórie kvality (výberové, 1. akosť a 2. akosť). Zohľadňovali napríklad to, či sú banány poškodené, ale aj to, aký majú tvar. Podobné to bolo s uhorkami: najkvalitnejšie uhorky sa mohli kriviť maximálne o dvadsať stupňov, pri tých menej kvalitných stačilo, aby boli iba pevné a neboli poškodené. Voľne preložené: Európska únia nediktovala farmárom, aký tvar majú mať uhorky či banány. Štáty sa len dohodli na tom, ako odlíšiť uhorky a banány, ktoré budú vo vyššej triede, od tých, ktoré budú v nižšej triede. Načo to bolo dobré? Po prvé: obchodníci sa mohli dopredu rozhodnúť, či si objednajú vyššiu alebo nižšiu triedu, a podľa toho kalkulovať cenu. Po druhé: uľahčovalo to prepravu. Čím sú uhorky či banány rovnejšie, tým viac sa ich zmestí do prepravky. Farmárov to motivovalo, aby pestovali hlavne rovnejšie produkty, ktorých je možné v jednom aute odviezť viac. „Do jednej debny zmestíte zhruba dvakrát toľko rovných ako krivých uhoriek. So zahnutými uhorkami teda musíte vyslať dvojnásobný počet kamiónov,“ hovorí Miko. Predpisy o kvalite uhoriek a banánov sa napriek tomu stali pre mnohých kritikov hlavným symbolom Európskej únie. „Ohnuté banány a uhorky. Bláznivé pravidlá EÚ, od ktorých sa teraz môžeme oslobodiť,“ písal britský bulvárny denník The Sun deň po britskom referende o vystúpení z Únie. V skutočnosti tieto údajne bláznivé pravidlá už v tom čase ani neplatili. Smernicu o banánoch medzičasom zjednodušili a smernicu o uhorkách v roku 2009 zrušili úplne. 84 % zo 4,6 milióna ľudí, ktorí sa zúčastnili veľkého európskeho prieskumu, hlasovalo za možnosť, aby bol po celý rok jeden čas 16 MAGAZÍN N 5 /2019 9. Európska únia zakazuje žiarovky, vysávače, zabíjačky, rum... Táto kapitola nebude vyložene o mýtoch. Prebehneme si pár známych „zákazov“, ktoré vyplynuli z európskych predpisov – či už sú pravdivé, alebo nie. Na úvod si len pripomeňme to, čo sme si v tomto časopise hovorili už niekoľkokrát: akýkoľvek z predpisov mohol prejsť až po tom, ako sa k nemu vyjadrili alebo ho odsúhlasili aj vládni politici zo Slovenska. ZAKÁZALI KLASICKÉ ŽIAROVKY Áno, v septembri 2012 sa skončila výroba klasických žiaroviek (vyrábali svetlo vďaka vláknu zo špeciálnej zliatiny kovov). Ich nevýhodou bolo, že bývali rozpálené, keďže časť energie spotrebovali na teplo. Tento krok sa nestretol so všeobecným pochopením, kritici vyčítali európskym inštitúciám, že berú zákazníkom možnosť voľby. Český server Aktuálně.cz nedávno pripomenul, že niektoré náhrady žiaroviek sú nepopulárne, lebo svietia neprirodzeným ostrým svetlom. „Citlivejších ľudí z toho môžu aj bolieť oči,“ napísalo Aktuálně.cz. Cieľom tejto novinky bola snaha šetriť elektrickú energiu, žiarivky sú úspornejšie, než boli klasické žiarovky. Nešlo o čisto európsky nápad, podobné rozhodnutie urobili v rovnakom čase napríklad aj Austrália alebo Kanada. ZAKÁZALI DOBRÉ VYSÁVAČE Nie. Smernica z roku 2014 zakazuje len výrobu vysávačov, ktoré spotrebujú príliš veľa elektriny. Predpisy určili maximálny príkon, ktorý môžu mať, avšak nie výkon, teda to, ako vysávajú. Cieľom bolo primäť výrobcov ponúkať vysávače, ktoré budú rovnako výkonné, ale zároveň budú úspornejšie. Podobné pravidlá v minulosti prijali aj pre chladničky a mrazničky, čo vtedy prešlo takmer bez povšimnutia. Podľa ich zástancov môže priemerná domácnosť pri používaní úspornejších spotrebičov ušetriť až 500 eur ročne. ZAKAZUJÚ ZABÍJAČKY Nie. Na tradičné domáce zabíjačky nikto nesiahol. Pokiaľ gazda zabíja prasa, aby ho rozporcoval pre svoju rodinu alebo kamarátov, európske predpisy sa ho netýkajú. Pokiaľ však gazda chce mäso z takýchto zabíjačiek predávať, aby na tom zarábali, tak musí spĺňať hygienické normy či normy na humánne zabitie zvierat. Gazdom, ktorí chovajú prasiatka, však nedávno pribudla nová povinnosť, ktorá vyvolala značný odpor. Od jesene minulého roka musia slovenským úradom hlásiť každú ošípanú, ktorú chovajú – aj keď len jednu a hoci aj pre vlastnú potrebu. Viacerí slovenskí chovatelia s tým majú problém a začali obviňovať Európsku úniu, že si vymyslela ďalšie zbytočné papierovačky. Jedna zo slovenských televízií dokonca divákov strašila, že časom môžu skončiť aj domáce zabíjačky. Toto opatrenie pritom so zabíjačkami vôbec nesúvisí. Jeho cieľom je zabrániť šíreniu nebezpečnej choroby zvanej africký mor ošípaných, ktorú môžu roznášať napríklad aj voľne žijúce diviaky. Napríklad v Rusku na túto chorobu už zahynuli státisíce ošípaných. Veterinári preto potrebujú vedieť, kde všade sa ošípané chovajú, aby v prípade hroziacej epidémie mohli zakročiť. ZAKÁZALI RUM Áno aj nie. Tento príbeh pochádza ešte z „dávnych dôb“. Na Slovensku i v Česku sa dlhé desaťročia vyrábal alkohol, ktorému sa hovorilo „tuzemský rum“. Pred vstupom do EÚ ho obe krajiny museli premenovať, pretože podľa európskych noriem rumom môže byť len alkohol, ktorý sa destiluje z cukrovej trstiny. Pri výrobe našich „rumov“ sa využívali väčšinou zemiaky (či zemiakový škrob), ktoré boli oveľa dostupnejšie. Išlo teda len o lacnú domácu náhradu skutočného rumu z Karibiku. S novou situáciou sa liehovary vyrovnali celkom kreatívne. Namiesto tuzemského rumu začali v obchodoch predávať „Um“ alebo „Tuzemák“. Podobné vtipné názvy sa objavili aj pri iných výrobkoch, ktoré tiež nespĺňali európske normy. Napríklad „Bratislavské brandy“ premenovali po vstupe do EÚ na „Bratislavské hradby“, „Kláštorné brandy“ zase na „Kláštorné brány“. Tým sa však problémy tuzemského rumu neskončili. Európski kontrolóri pred pár rokmi konštatovali, že esencia, ktorá tomuto alkoholu dodáva typickú „rumovú“ arómu, obsahuje potenciálne rakovinotvornú látku furán. Únia tak požiadala liehovary, aby jeho výrobu zmenili. Slovensko a Česko si napokon vyrokovali výnimku, ktorá bude trvať do roku 2023. Dovtedy majú liehovary čas, aby furán buď z „tuzemáku“ vypustili, alebo presvedčili Európsku Predpisy EÚ sa týkajú prípadov, keď mäso zo zabíjačiek chce gazda predávať. Ak chce zarábať, tak musí spĺňať hygienické normy 17 úniu, že keď túto látku používajú už 150 rokov, tak nie je dôvod tradíciu meniť. ZÁKAZALI NÁTIERKOVÉ MASLO Tento príbeh sa týka hlavne Česka, ale na dokreslenie fungovania EÚ sa hodí ho pripomenúť. V roku 2012 rozhodol Súd Európskej únie, že českí mliekari nemôžu predávať obľúbenú nátierku pod názvom „Pomazánkové máslo“ – mimochodom aj na podnet ich slovenských konkurentov. Podľa súdu tento názov miatol zákazníkov, pretože v skutočnosti nejde o maslo. Skutočné maslo má mať podľa predpisov aspoň 80 percent mliečneho tuku, zatiaľ čo nátierkové maslo obsahuje len 30 percent tejto prísady. Českí mliekari protestovali, niektorí spočiatku odmietli zákaz rešpektovať. Nakoniec ustúpili a začali túto nátierku predávať pod označením „Tradiční pomazánkové“ (bez slova maslo). Novinári si neskôr všimli, že v slovenských obchodoch sa „pomazánkové máslo“ paradoxne predávalo aj ďalej. Z pohľadu slovenských úradov to bol totiž názov v cudzom jazyku, na ktorý sa súdne rozhodnutie nevzťahovalo. Ďalšie fámy sa objavujú napríklad o údajnom zákaze hranoliek, hriankovačov, fénov, vreckových nožíkov a ďalších vecí, ktoré patria ku každodennému životu. Založené sú väčšinou na zle pochopených predpisoch alebo na úplných nezmysloch. Viac informácií k tým a ďalším fámam je možné nájsť na stránke euromyty.sk. 10. Európska únia bude cenzurovať internet V posledných mesiacoch ste mohli zachytiť obavy, že Európska únia údajne prichystala cenzúru internetu. Môže vraj za ňu nová smernica „o autorských právach na jednotnom digitálnom trhu“, na ktorej sa dohodli členské štáty i Európska komisia a ktorú v prvej polovici tohto roka schválil Európsky parlament. Aj seriózni novinári túto smernicu označujú za kontroverznú. Proti jej prijatiu protestovalo v uliciach miest dvestotisíc, zvlášť mladých, ľudí. Päť miliónov Európanov zároveň podpísalo internetovú petíciu proti jej prijatiu. V Európskom parlamente prešla smernica len vďaka pár hla- som. Ani cieľom tohto textu nie je určiť, či nová smernica je dobrá alebo zlá; jej dosahy sa aj tak budú dať zhodnotiť až po čase. Povieme si len, prečo prirovnávanie k „novodobej cenzúre“ neobstojí. Cenzúra v minulosti fungovala tak, že štátny úrad rozhodoval, čo sa smie a čo sa nesmie dostať do médií. Pokiaľ sa mal objaviť napríklad náznak kritiky vtedajšej vlády alebo pravdivý opis zaostalosti krajiny, cenzúra to okamžite vyškrtla. S takouto praxou nemá európska smernica nič spoločné. Nikomu neprikazuje, čo môže písať alebo zdieľať na internete. Nevznikne teda žiadny „cenzor“, ktorý by ľuďom hovoril, ktorý názor alebo informáciu majú dovolené šíriť. Ako aj názov smernice hovorí, týka sa hlavne ochrany autorských práv na internete. Má dosiahnuť, aby sa internetom nešírili fotky, články, hudba či videá, ktoré vytvoril niekto iný, a na ktorých šírenie nedali ich autori súhlas. Smernica teda nerieši, či niekto chce napríklad kritizovať vládu alebo Európsku úniu, venuje sa výlučne autorskému právu. Najväčší odpor vyvolal článok 13 tejto smernice. Ten vyžaduje od správcov sociálnych sietí, aby sa postarali o to, že ich používatelia nebudú nahrávať a šíriť napríklad pirátske kópie diel. To môže byť technicky náročné hlavne pre menších internetových hráčov. Firmy totiž budú potrebovať špeciálny softvér, ktorý vie odlíšiť legálne šírené obrázky či hudbu od nelegál- nych. Kritici upozorňovali aj na to, že správcovia sociálnych sietí teraz nebudú púšťať do svojho priestoru diela tých autorov, s ktorými sa nedohodnú na licenčných podmienkach. Internet, ako ho poznáme dnes, týmto skončí, varovali odporcovia smernice. Naopak, jej autori sľubujú, že tento predpis pomôže v prvom rade tvorcom – umelcom i médiám – ktorých výtvory sa dnes šíria internetom bez toho, aby na to mali dosah. Po novom by im majitelia sociálnych sietí a ďalších internetových služieb mali vyplácať férovú odmenu. „Cieľom je zaviazať firmy ako YouTube alebo GoogleNews, aby umelcom, hudobníkom, hercom, novinárom a ďalším tvorcom vyplácali spravodlivú odmenu,“ píše sa na stránkach Európskej ko- misie. Tvorcovia smernice teda hovoria: ak napríklad užívateľom sociálnych sietí začne na nich niečo chýbať, majú si to vybaviť s majiteľmi týchto sietí. Internetové firmy majú podľa nich urobiť také opatrenia, ktoré nenaštvú užívateľov a zároveň nebudú okrádať tvorcov. V súvislosti so smernicou sa ob- javila aj jedna pomerne zábavná fáma, ktorá hovorila o tom, že nové pravidlá sa dotknú takzvaných memečiek. Meme sú obrázky, na ktorých je napríklad politik alebo známa osoba a k tomu pridaný viac či menej vtipný text. Tento mýtus sa dá vyvrátiť jednoznačne: smernica obsahuje výnimku, podľa ktorej sa štandardné autorské práva nevzťahujú na prípady, keď niekto prerobí cudziu fotku za účelom satiry. Memečká či Gifká tak bez ujmy prežijú aj novú smernicu. Pliagou bol vzdy nacional a je nou a Európy y lizmus aj dnes Leto roku 1913 strávil ruský skladateľ Sergej Prokofiev postupne v Berlíne, Paríži, Londýne a dovolenku ukončil vo Švajčiarsku. Bol jedným z mnohých turistov, ktorí na svoje cesty nepotrebovali žiadne víza ani pas, len peniaze. Európa bola vtedy takmer dokonale priechodná a rakúsky spisovateľ Stefan Zwieg nadšene písal: „Zrodil sa duch európskej komunity. Aké zbytočné a umelé sú hranice, keď duch našich čias hľadá jednotu a svetové bratstvo!“ O rok neskôr vypukla prvá svetová vojna a s miliónmi jej obetí zahynul aj duch európskej komunity. Takmer celé 20. storočie určovali životy ľudí na našom kontinente dva javy: vojny (horúce alebo studené) a hranice. Ja som do svojich 32 rokov podnikal výlety len do slovenských hôr, lebo som nemal pas. Ale aj keby mi ho komunistické Československo vtedyvydalo, bol by mi prakticky nanič, lebo s takým pasom sa dalo cestovať akurát tak do Maďarska. Ten môj slovenský dnes patrí k najsilnejším na svete. Bez víz môžem cestovať do 121 štátov, kým Američan do 116, Rus do 80, Číňan do 28 a Ind do 25. Nie je to preto, lebo Slovensko je také obľúbené vo svete, ale preto, lebo je členom Európskej únie. HRANICE A MIER Dnešná Európa je síce opäť priechodná ako v roku 1913, ale táto podobnosť je mätúca. Sloboda pohybu bola vtedy aj dnes do istej miery luxusom a mnoho ľudí si radšej kúpi nové topánky než za tie isté peniaze letenku do Paríža. Oveľa dôležitejšie je samotné miznutie hraníc. Zásadný rozdiel medzi Európou v roku 1913 a tou dnešnou spočíva v tom, že dnešné miznutie hraníc je dôsledkom členstva štátov v EÚ, ktoré je najúčinnejšou ochranou proti vypuknutiu vojny. Európania sa poučili z 20. storočia, v ktorom vojny a hranice úzko súvi- seli. Úspech EÚ je však paradoxný: tak dlho žijú vďaka nemu ľudia v mieri, že hovoriť dnes o vojne je ako hovoriť o invázii mimozemšťanov – pre väčšinu Európanov sú obe možnosti rovnako nepredstaviteľné. Lenže tak to bolo aj 1. augusta v roku 1914. Pre drvivú väčšinu Európanov, ktorí vyše 40 rokov žili v mieri, bola správa o vypuknutí vojny v tento deň bleskom z jasného neba. „V ruskej dedine nastalo ohromené ticho, prerušované len plačom mužov, žien a detí,“ píše historik Christopher Clark vo svojej slávnej knihe „Námesačníci“. V malej dedine v juhovýchodnom Francúzsku zvon privolal ľudí pred kostol, ženy objímali svojich mužov, deti plakali a všetci sa pýtali: „Čo sa deje? Čo s nami bude?“ AKO SPOZNAŤ NACIONALISTU Zásadný rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou Európou spočíva v tom, že kým existuje Európska únia, máme istotu, že na našom kontinente vojna nebude. Toto poznanie však súvisí s inou istotou: ak sa Európska únia rozpadne, nevyhnutným dôsledkom bude skôr či neskôr vojna medzi európskymi národmi. Dôvod tohto tvrdenia je jednoduchý. Európska únia sa rozpadne len vtedy, ak v jej členských štátoch zvíťazia nacionalisti. (Už dnes v niektorých vládnu, ako napríklad v Maďarsku, Poľsku či v Taliansku, ale ešte nemajú dosť síl na rozbitie EÚ.) A základnou príčinou dvoch svetových vojen, ktoré sa v minulom storočí zrodili práve v Európe, bol nacionalizmus. Nacionalistu poznáte ľahko: hovorí, že Brusel útočí na našu národnú suverenitu, že integrácia štátov v EÚ sa nesmie prehlbovať, naopak, že treba vrátiť časť suverenity členským štátom, že treba obnoviť hranice, aby sa k nám nedostali imigranti, že EÚ je skazená, lebo potláča tradičnú rodinu a obhajuje práva homosexuálov, a tak ďalej. Paradox súčasných nacionalistov spočíva v tom, že ich hlavným cieľom nie je rozbiť EÚ – chcú najmä vyhrať voľby a získať moc –, ale dejinami overeným faktom je to, že ak budú vo väčšine, EÚ nemôže prežiť. Európska únia a nacionalizmus sú ako oheň a voda. PROTI VLASTNÝM ZÁUJMOM Ďalším paradoxom je, že EÚ sa môže rozpadnúť napriek tomu, že 70 percent jej obyvateľov je s ňou podľa prieskumov spokojných. A že na rozdiel od Európy pred rokom 1914, ktorá bola ihriskom nedemokratických štátov bez volebného práva pre väčšinu, má dnes každý dospelý človek právo voliť. Problém spočíva v tom, že voliči napriek tomu často dávajú z rôznych dôvodov svoj hlas vo voľbách nacionalistom. Robia to z neve- domosti. Lenže dejiny sú plné príbehov, keď sa ľudia rozhodovali proti svojim vlastným záujmom – najmä z neve- domosti. Keď v Londýne v 14. storočí vypukol mor, ľudia si všimli, že sa rozmnožili mačky a psy a žiadali vedenie mesta, aby ich zlikvidovalo, lebo ich považovali za príčinu moru. Lenže to bolo naopak: mačky a psy sa rozmnožili preto, lebo chytali potkany, ktoré sa premnožili vďaka množstvu obetí moru, ktorých telá sa im stali potravou. MARTIN M. ŠIMEČKA komentátor Mesto poslúchlo svojich naivných obyvateľov, dalo vystrieľať mačky a psy, takže potkany, ktoré boli skutočnými prenášačmi moru, sa rozmnožili ešte rýchlejšie a počet obetí moru dramaticky vzrástol. Nacionalisti dnes tvrdia, že Európa je zamorená škodcami v Bruseli – európskymi byrokratmi a že by mali byť zlikvidovaní (našťastie nie fyzicky). Skutočnosť je taká, že európski úradníci (vrátane slovenských) patria k tým najschopnejším a sú to často oni, kto chráni obyvateľov EÚ pred zlými rozhodnutiami národných vlád. Ozajstnými škodcami sú skorumpovaní politici v národných štátoch, ktorí ľuďom klamú do očí. Lenže voliči to nevedia a mnohí z nich veria nacionalistom. Idú tak proti svojim vlastným záujmom – z nevedomosti alebo preto, lebo uverili lžiam. VEDEL TO UŽ ČAPEK Ak sa Európska únia rozpadne, historici budú raz hľadať príčiny a prídu nepochybne na to, že na počiatku katastrofy bola lož. Nacionalisti, populisti či fašisti používajú lož ako nástroj na ovládnutie myslí svojich voličov. Nie je to po prvý raz – dejiny sa naozaj často opakujú. V septembri 1938, rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny, napísal český spisovateľ Karel Čapek toto: „Nikto, žiaden národ, žiadny štát si nebude istý svojou existenciou, ak môžu byť ľudské vzťahy kedykoľvek korumpované nástrojmi lži. Za každou lžou nasleduje úklad a násilie, každá lož je útokom na bezpečie sveta.“ Čapek zomrel o niekoľko mesiacov neskôr, uštvaný nenávisťou českých nacionalistov a fašistov. Svetoznámym spisovateľom treba veriť, ak varujú pred katastrofou. Sú oveľa citlivejší na lož a znásilnenie jazyka ako obyčajní ľudia. Začiatkom marca 2019 publikovali významní spisovatelia ako Milan Kundera, Adam Michnik, Salman Rushdie, Orhan Pamuk alebo Ian McEwan spoločný text pred voľbami do Európskeho parlamentu, ktoré budú koncom mája. Okrem iného píšu: „Ak sa niečo nezmení, tieto voľby budú najväčšou kalamitou, akú sme kedy poznali... dôjde k explózii xenofóbie a antisemitizmu.“ KĽÚČOVÉ VOĽBY Prieskumy naozaj ukazujú, že nacionalisti môžu v Európskom parlamente získať toľko kresiel, že budú mať dosť síl na rozbitie EÚ. Čo sa stane potom, vidíme už dnes na príklade Veľkej Británie, kde nacionalisti oklamali časť voličov, ktorí hlasovali za vystúpenie z EÚ. Britská spoločnosť je rozdelená na dva znepriatelené tábory a rysujú sa línie konfliktov. Jedným z nich môže byť obnovenie násilia v Severnom Írsku, ktoré trápilo Britániu celé minulé storočie. Mnohí Briti pochopili, že boli oklamaní a že v referende v roku 2016 hlasovali nevedomky proti svojim vlastným záujmom. Prieskumy ukazujú, že keby dnes bolo nové referendum, väčšina by hlasovala za zotrvanie v EÚ. Lenže už je neskoro. Voľby do Európskeho parlamentu budú 25. mája 2019. Bude to deň, keď zistíme, či sa opakuje starý príbeh o tom, že ľudia sa niekedy nevedomky rozhodujú proti svojim vlastným záujmom. Ak bude priveľa tých, ktorí dajú svoj hlas nacionalistom, bude to koniec Európskej únie. Ale možno to bude naopak deň, keď zistíme, že Európania sa v kritickom okamihu dokážu rozhodnúť správne. To by znamenalo, že dejiny sa nemusia vždy opakovať, naopak, môžu byť lekciou, z ktorej sa vieme učiť. 22 MAGAZÍN N 5 /2019 Rusko a Čína chcú rozbitú Európu, domáci politici sú ich spojencami na jedno použitie, hovorí pred eurovoľbami Ladislav Miko, zástupca EÚ u nás Deštruktívne a extrémistické sily cítia príležitosť 23 SPRAVODAJSTVO 24 MAGAZÍN N 5 /2019 Vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku rozpráva o tom, ako to je so zákazom „brokovnice do každej rodiny“, čo sa deje po ceste europoslancov na východ Slovenska po vražde Jána Kuciaka a akí rozdielni sme s Rakúšanmi pri rúbaní lesov. Aký najhlúpejší, najbizarnejší mýtus o Európskej únii počúvate? Najčastejšie sú uhorky a banány. Baví ma na tom najmä to, že nikto už nepátra po pôvode a každý len povie, že idioti schválili rovné uhorky. Keď sa spýtate ľudí, či im prekáža veľa kamiónov na cestách alebo drahé potraviny, každý povie áno. Nikomu nenapadne, že rovné a drahšie uhorky a kamióny sú z tej istej rovnice. Ako to súvisí? Väčšina ľudí v EÚ už chce mať zeleninu, aj šalátovú uhorku, po celý rok. Vozia sa z južnej Európy. Do jednej debny sa zmestí zhruba dvakrát toľko rovných ako krivých uhoriek a musíte teda vyslať dvojnásobný počet kamiónov s tými zahnutými. Odrazí sa to aj na cene. Čo sa stane s tými krivými uhorkami? Tie vyhodia? Šalátové uhorky dnes už veľmi krivé nebývajú, kedysi boli. Keď sa štáty dohodli, že budú preferovať rovné, to nebol zákaz, ale označenie rovných uhoriek za 1. akosť. Vytvorili tlak na šľachtiteľov a tí začali šľachtiť rovné. Môžeme sa baviť o tom, či to bolo treba regulovať a či by to nevyriešil trh. Na to hovorím, že tá norma nevznikla preto, že to tak chcel Brusel. Všetky normy v EÚ vznikajú tak, že členské štáty niečo žiadajú a Európska komisia má za úlohu to vyriešiť. Niekto to navrhol a všetci ostatní povedali, že to je dobré, a schválili to. Bol som v Európskej komisii zodpovedný aj za bezpečnosť potravín a ako prvú vec som chcel zrušiť „tie idiotské krivé uhorky a krivé banány“. Dozvedel som sa, že bolo niekoľko pokusov tú normu zrušiť a podarilo sa to až po viacerých pokusoch. Aké mýty a dezinformácie Európskej únii škodia? Rozhodne mýtus o nikým nevolenej bande úradníkov, ktorá v Bruseli rozhoduje o nás bez nás. Neexistuje žiadna primárna legislatíva uvalená na ľudí z moci úradnej, že si niečo úradníci vymysleli. Tak to nefunguje. Toto je najzažratejší mýtus. Rozhodujú ministri, premiéri a Európsky parlament, úradníci to zavádzajú do praxe. Kritizujeme úradníkov, ale nejdeme voliť europoslancov, ktorí v skutočnosti rozhodujú. A nie je tých úradníkov priveľa? To je ďalší mýtus. Je ich asi 40-tisíc a ľudia pri tom čísle prevracajú oči. Veľká časť sú prekladatelia, pretože všetci trváme na tom, aby sme mohli používať svoju reč, aby sme mali dokumenty a zákony v našom jazyku. My chceme, aby to niekto zariadil. Navyše, taká radnica Paríža, Londýna, Viedne, Prahy, ale aj Bratislavy má takisto tisíce zamestnancov. Vo Viedni asi 70-tisíc ľudí obsluhuje dvojmiliónovú aglomeráciu a 35-, možno 40-tisíc ľudí obsluhuje 500-miliónovú Úniu. Uhorky aj úradníci, to môže byť debata o tom, či EÚ funguje dobre a efektívne. Vidíte šírenie dezinformácií, ktoré majú poškodiť a zničiť Úniu? Nedávno som si prečítal veľmi diskutovaný blog o brokovnici do každej rodiny a o tom, ako nám chce EÚ zakázať obranu so zbraňou v ruke. To je zámerne šírený hoax. Európska únia prišla so špecifickou reguláciou poloautomatických zbraní s konkrétne veľkými zásobníkmi. Nehovorí nič o tom, že nemôžete mať poľovnícku zbraň, pištoľ, športovú zbraň, len to musí mať pravidlá. Zbrane ako tému do prezidentskej kampane ťahal aj Štefan Ha­ rabin. Veľmi často sa to zneužíva, pretože na to sú ľudia citliví. Keď to spojíte s mýtom, že Komisia chce zaplaviť Európu migrantmi a nechce, aby ste sa mohli brániť, vzniká príbeh od začiatku nepravdivý. Kto má záujem vymýšľať takéto príbehy o zbraniach a migran­ toch? Často sa hovorí, že to je externé. Myslím, že to prichádza od tých hráčov, ktorí nie sú radi, keď je Európa silná. To je kto? Určite napríklad Rusko, no aj iné veľmoci ako Čína a ďalší. Keď sa pozrieme na globálnu hru, svet už nie je bipolárny. Máme tu USA, EÚ, Rusko, Čínu, Brazíliu, Indiu, hráčov začína byť viac. A všetci vnímajú, že Európa bola vždy veľká sila, keď bola zjednotená. Rozbitá nie je silná. Existuje veľa logických, strategických záujmov na rozbití Európskej únie, na rozkladaní aj prostredníctvom mýtov. Zjavne ste však presvedčený, že to nie je len hra veľmocí. Som presvedčený, že to má aj vnútorné zdroje: predovšetkým ide o ľudí, ktorí nie sú schopní presadiť svoje myšlienky na európskej úrovni. Neobstoja napríklad vo svetle európskych hodnôt. Viete zmanipulovať malú skupinu ľudí, malý štát. Pre takýchto ľudí je jednoduchšie vytvoriť si enklávu a vybudovať si v nej dominantné postavenie. To sú prakticky všetci ľudia, ktorí vykrikujú o odchode z Európskej únie. Povedzte mená tých politikov. Nebudem ich menovať, ale sú aj u nás. A majú vplyv? Majú, nepochybne. Využívajú frustrovaných ľudí, ktorým ukážu domnelých vinníkov ich problémov. Vždy sa nájde niekto, kto si po tieto hlasy siahne. Verím, že títo politici sú mimoriadne inteligentní, nemusia si tie veci ani myslieť, no vedia, že im prinesú hlasy a podporu. Napríklad v Česku sú rýchlo vznikajúce strany postavené presne na tomto princípe. A ako je to s vplyvmi z cudziny? Nájdu si týchto politikov vonkajšie sily, ako sú Rusko a Čína, a spoja sa? Samozrejme. To nie je nevyhnutne aliancia vnútorne spriaznených ľudí, funguje na princípe nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Neviem si predstaviť, že záujmom z vonku by bolo zmeniť vládu v krajine. Tým záujmom je rozbitie jednoty a keď bude rozbitá, vnútorní spojenci už nebudú potrební. To si tí vnútorní spojenci často neuvedo- mujú. Bol by možný slovenský brexit? JURAJ KONÍK reportér 25 SPRAVODAJSTVO Verím, že nie. Ľudia, čo pracujú so slovenskou populáciou, vedia, že Slováci sú veľmi konzervatívni, neradi menia názory, postoje. Populistické a rozbíjacie štruktúry sa tlačia do tém, kde má Európa modernejšie, liberálnejšie postoje. Slováci však nie sú hlúpi, vidia síce, že niekto pár kilometrov za našou hranicou má dvoj-, trojnásobný plat, ale zároveň si pamätajú, aký plat mali pred 15 rokmi. Vedia, že mimo EÚ nemáme šancu byť úspešní. Ovplyvňujú takéto sily aj slovenské voľby? Skôr nepriamo. Stačilo počúvať v prezidentskej kampani. Jeden z kandidátov hovoril, že ako prezident vypovie všetky medzinárodné dohody. To je klasická manipulácia, ten človek vedel, že by to takto nemohol urobiť. Nemám samozrejme žiadnu tajnú službu, môžem sa len domnievať, a myslím si, že to vzniká vnútri a zvonku je to len využité alebo podporované. Prečo sa oplatí sledovať eurovoľby? Nie sú to len ďalšie obyčajné nudné voľby, na ktoré u nás chodí len 13 percent ľudí? Konečne si ako slovenská populácia uvedomme, že rozhodnutia sa robia v Rade, kam nepriamo volíme svojich ministrov, a v Európskom parlamente, kam priamo volíme poslancov. Vôbec neprekáža, že máme len 13 a po voľbách možno 14 poslancov. Ten parlament však funguje vo frakciách a poznám iks prípadov, keď bol jeden europoslanec dostatočne silný vo svojej téme, stal sa jej spravodajcom a naraz hovoril stovkami hlasov svojej alebo aj dvoch frakcií. Takto to funguje. Ten poslanec musí byť naozaj dobrý, expert, a musí byť vnímaný ako človek so silným mandátom. Aj ten najsilnejší europoslanec zo Slovenska mohol mať po posledných voľbách mandát len od 13 percent ľudí, keby ho aj všetci volili. Vôbec si neuvedomujeme, že keď sme poslancov zvolili pár desiatkami tisíc hlasov, v očiach kolegov sú slabší. A prečo budú zaujímavé konkrétne tieto eurovoľby? Európa je na rázcestí. Máme za sebou a prebiehajú niektoré významné krízy. Veľmi sa teším, čo budeme o dvadsať rokov hovoriť o migračnej kríze. Európa nebola pripravená, ale keď sa pozrieme na veľkosť toho prúdu a na to, že za štyri roky sú už počty nižšie ako pred krízou, s odstupom sa ukáže, že tento komplikovaný organizmus dokázal vlastne zareagovať pomerne rýchlo. Ako sa to odrazí teraz vo voľ- bách? Deštruktívne, populistické a extrémistické sily teraz cítia svoju príležitosť. Kapitalizujú problémy z posledných pár rokov a s určitou zotrvačnosťou sa drží ich verejná podpora. Nemusíme mať súčasnú podobu Európskej únie radi a môžeme ju chcieť zmeniť. Môžeme to však urobiť len vtedy, keď sa na tom dokážeme dohodnúť – napríklad aj na návrate k čisto ekonomickej spolupráci. A to bez Európskeho parlamentu nepôjde. Teraz sa bude rozhodovať o tom, či vôbec dokážeme zvoliť Európsky parlament schopný o niečom rozhodnúť. Keď ho postavíme len na deštruktívnych silách, ktorých jedinou snahou je rozvoľniť zväzok a vytvoriť si ostrovčeky, na zlepšení stavu Únie sa nedohodne. Budú po voľbách tieto sily sil- nejšie? Myslím si, že budú silnejšie, ale verím v to, že to nebude až také zlé, ako sa to javí. Verím v silu kolektívneho rozumu voličov. Ten proces je v jednotlivých krajinách rýchlejší ako na európskej úrovni. Získajú možno okolo desiatich, pätnástich percent. Skúste vysvetliť, načo sú nám voľby do Európskeho parlamentu, keď si eurokomisárov aj tak vyberajú vlády jednotlivých krajín, ktoré sú práve pri moci. To je pravda, ale moc eurokomisárov je preceňovaná. Môžu navrhovať agendu a predkladať návrhy. Pri každom návrhu však musia presvedčiť poslancov a Radu. Pripomínam, že v posledných dvoch obdobiach parlament poslal niektorého z navrhnutých eurokomisárov domov, neprešiel grilovaním. Aký vplyv bude mať na výslednú podobu Európskej komisie to, ako dopadnú vo voľbách dve najsilnejšie frakcie ľudovcov a socia- listov? Jedným z dôsledkov nárastu okrajových síl bude, že tieto dve frakcie veľmi pravdepodobne už spolu nebudú mať väčšinu a budú potrebovať tretiu frakciu. Tá výrazne ovplyvní výslednú podobu Komisie. Môžu to byť liberáli, Zelení, ľavičiari. Toto bude asi najviditeľnejší rozdiel v novom parlamente. Vlani europoslanci prišli na Slovensko po vražde Jána Kuciaka skontrolovať prideľovanie agrodotácií, o ktorých Kuciak tiež písal. Vtedajší premiér Robert Fico im povedal, že na východe nič nie je, a tak tam nemôže byť ani mafia. Ako táto misia zmenila prístup EÚ k Slovensku? Slovensko ukázalo jednu dôležitú vec: aj keď veľmi precízne audity neukazujú žiadne pochybenie vo fungovaní systému, chyba môže byť na inej úrovni. Treba sa zaoberať aj vnútornými štrukturálnymi problé- mami. Kontrola EÚ teda nebola pripravená na typ podvodov na Slo- vensku? Môžeme to povedať aj takto. Ale to je trochu pritiahnuté za vlasy. Európsky systém musíte nastaviť pre 28 krajín s rôznou históriou aj štruktúrou. Na Slovensku je veľa pozemkov s neznámymi vlastníkmi. Peniaze prideľujeme tým, ktorí na pôde hospodária, hoci aj nie sú vlastníci. Problém spočíval v nakladaní s vlastníckymi právami. Môže byť výsledkom to, že Slovensko dostane na agrodotáciách menej ako doteraz? Určite nie z tohto dôvodu. Slovensko podľa mňa dostane na poľnohospodárstvo menej, ale pre inú štruktúru rozpočtu. Stane sa teda to, čo žiadajú protestujúci farmári: aby dotácie pomohli skôr malým farmárom a nie veľkým finančným skupinám, ktoré skupujú polia? Komisia navrhuje určitú hranicu, od ktorej už farmári nedostanú viac. Na prvé stovky hektárov dostane farmár vyššiu podporu, od určitej úrovne to bude menej pe- Ladislav Miko (58) Vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku je aj vedcom, pôdnym biológom a ekológom. V Košiciach sa podieľal na revolúcii v roku 1989. V Komisii bol riaditeľom pre biodiverzitu a zástupcom riaditeľa zodpovedným za potraviny. Bol aj českým ministrom životného prostredia. 26 MAGAZÍN N 5 /2019 ňazí na hektár a potom bude hranica, keď už farmár nedostane nič. Takýto systém je férový. Slovensko a Česká republika majú históriu veľkých družstiev a otázka je, ako sa ten problém vyrieši, či bude proti tomu odpor. Návrh prišiel preto, že celoeurópsky 20 percent poľnohospodárskych podnikov dostáva 80 percent podpory. Veľkí hovoria, že oni sú tí, kto kŕmi národ. Z toho vyžaruje starý prístup, že jedinou funkciou poľnohospodárstva je vyprodukovať čo najviac potravín. A ako to je? Európske pokrytectvo je, že musíme vyrábať viac potravín. Nemusíme. Nie je nič zlé chcieť to, len by sme to mali poctivo pomenovať: sme najväčší exportéri potravín a zarábame na tom. Netvárme sa, že musíme, inak by bol u nás hlad. Zmyslom poľnohospodárskej politiky je nielen umožniť vyrábať potraviny. To by sme zvládli aj bez dotácií, systém by sa preskladal a fungoval ďalej. Máme napríklad najprísnejšie pravidlá pri produkcii potravín a dotáciami túto nevýhodu pre farmárov vyrovnávame. Navyše, vyľudňuje sa nám vidiek a poľnohospodárska politika má ľudí udržať na vidieku. Treťou vecou je, že naša krajina ekologicky krváca a jediní, ktorí sa o ňu plošne môžu starať, sú lesníci a poľnohospodári. A dotácie sú na to, aby to prežili. Potrebujeme ich tam udržať. Napríklad aj v horských a menej úrodných oblastiach. Dotácie zároveň deformujú trh. Idú napríklad aj na spaľovanie biomasy, a teda napríklad aj zdravých stromov. Európski ochranári vrátane slovenského Vlka zažalovalil európske inštitúcie za pravidlá dotácií. Ako sú za to zodpovedné? Som veľmi rád, že tento proces pred Súdnym dvorom EÚ prebehne, pretože presne rozkryje, ako to vzniká. A aj to, ako sa európske pravidlá uplatňujú napríklad na Slovensku. Ja sám nie som priaznivcom spaľovania biomasy a drevnej štiepky. Živý systém organickú hmotu potrebuje, spáliť ju a urobiť z nej popol a energiu nie je najsprávnejšie. Ukáže sa, či podľa pravidiel je možné dotovať aj spaľovanie dreva z národných parkov. Keď som ešte v rámci Európskej komisie robil na ochrane prírody, na mnohých miestach západnej Európy nedokázali pochopiť, ako môže niekto brať stromy z najviac chránených častí národných parkov. To im ani nenapadne a preto to ani špecificky neriešia v legislatíve. Považujú za samozrejmé, že tieto stromy sú pod ochranou. Áno, môžeme povedať, že sme boli v Európskej únii slepí a mali sme to dať do pravidiel. No v časti tohto kontinentu také niečo ľuďom ani nenapadne. A na Slovensku sa to dialo. Nielen na Slovensku, preto hovorím všeobecnejšie. Na Slovensku sa to deje vo väčšej miere a viditeľne, pretože je tu príroda zachovaná a národných parkov tu máme veľa. Podobné to je v Rumunsku či Bul- harsku. Európska komisia vedie konanie voči Slovensku pre chráneného hlucháňa. Rozumiem tomu správne, že takto nám Komisia hovorí, že nesúhlasí s tým, ako rúbeme lesy? To je interpretácia, ale v zásade sedí. Európska legislatíva hovorí, že tetrov hlucháň ako dáždnikový druh je európsky významný druh, ktorý má byť chránený a chránené majú byť biotopy, kde žije. Na Slovensku dramaticky klesá počet hlucháňov a neklesá tam, kde sa do lesov nezasahuje. S najväčšou pravdepodobnosťou to súvisí s tým, ako sa hospodári v lesoch. Únia hovorí: robte niečo tak, aby hlucháň v Západných Karpatoch prestal ubúdať. Implikatívne to znamená: nerúbte, vytvárajte pokojové zóny. Čo si vy osobne myslíte o výrube lesov na Slovensku? Systémový problém je v tom, že lesy v územiach s najsilnejšou ochranou, v národných parkoch, stále spravuje ekonomický rezort a ekonomická organizácia. Nedáva zmysel, aby niekto postavený na ekonomickom fungovaní bol zodpovedný za ochranu lesov v národnom parku. Kým sa to nevyrovná, rozpor zostane. Aj inde má ministerstvo pôdohospodárstva pod sebou aj lesy v národných parkoch? Nenapadne mi iný štát, kde by to tak bolo. Sú však aj štáty, kde to je zlúčené. V Rakúsku je ochrana prírody a pôdohospodárstvo v jednom rezorte. Je to v poriadku, keď spoločnosť dospeje k tomu, čo chce chrániť. My tam ešte nie sme. Treba myslieť aj na to, že zvlášť v menej rozvinutých regiónoch je lesníctvo jediným zdrojom príjmov. Máme tu aj reštitúcie, kedysi ľuďom lesy ukradli a teraz im v národných parkoch v nich zakazujú čokoľvek robiť. To všetko vyžaduje nejaké systémové, dlhodobé riešenie. Ako zástupca EK na Slovensku veľa cestujete po krajine a nakrúcate videá z hradov či z miest, kde niečo pomohla vybudovať Únia. Čo vás na týchto cestách prekva- pilo? Nie sú to len hrady či mestá, ale aj cesty, mosty, turistické ciele – ako rozhľadne, infraštruktúra, cyklotrasy či skanzeny. Asi najväčším prekvapením je, koľko takýchto investícií na Slovensku nájdete. V médiách sa opakovane pretriasajú hlavne kauzy, keď boli európske peniaze zneužité, ukradnuté. To je určite správne, ale vytvára to dojem, akoby iné projekty neboli. Je ich však väčšina, stovky po celom území aj v tých najzapadnutejších oblastiach. Keď sme niektoré z nich hľadali na filmovanie, neraz sme museli hľadať spomedzi niekoľkých, ktoré boli v danej lokalite označené. Navyše, väčšinu z nich si ľudia naozaj cenia, považujú ich za dobré. Len nie vždy to majú spojené s európskymi peniazmi – preto sa snažíme vybrané projekty ukázať a pripomenúť. To, že EÚ chce zakázať obranu so zbraňou v ruke, je zámerne šírený hoax. Európska únia prišla so špecifickou reguláciou poloautomatických zbraní s konkrétne veľkými zásobníkmi. Nehovorí nič o tom, že nemôžete mať poľovnícku zbraň, pištoľ, športovú zbraň, len to musí mať pravidlá. Ako funguje EÚ PRÍRUČKA PRE STREDNÉ ŠKOLY Francúuzsko Írsko Španielsko Portugalsko Belgicko Holand Veľká Británia Luxemburs Plusy a mínusy Európskej únie Rakúsko Cyprus Estónsko Fínsko Taliansko Slovinsko Slovensko Nemecko Grécko dsko Švédsko Členské štáty EÚ Štáty, kde sa dá platiť eruom Dánsko Poľsko Maďarsko Rumunsko Bulharsko Chorvátsko sko Malta Lotyšsko Litva 4 PRÍRUČKA N 5 /2019 C esta Slovenska do Európskej únie bola komplikovaná. V druhej polovici 90. rokov minulého storočia za Vladimíra Mečiara to vyzeralo, že z integračného procesu na dlhší čas vypadneme. Až zmena vlády v roku 1998 (nástup prvej vlády Mikuláša Dzurindu) opäť otvorila dvere do EÚ. Slovensko dobehlo ostatné kandidátske krajiny a členmi EÚ sme sa stali už v roku 2004. Ako sme na tom po pätnástich rokoch? Môžeme povedať, že sa nám vstup „oplatil“? Účtovná operácia Hodnotenie plusov a mínusov nášho členstva v Európskej únii nie je jednoduchou účtovnou operáciou, pri ktorej by sme spočítali prínosy, odčítali od nich náklady, a výsledok by ukázal, nakoľko sa nám to celé „oplatí“. Dôvodov je niekoľko. Prvým je, že neexistuje jasná hranica medzi „nami“ a „Bruselom“. Slovensko je súčasťou Európskej únie. Naše inštitúcie, politici, sa podieľajú na tvorbe európskych rozhodnutí a ich uplatňovaní na Slovensku. Vytvárajú podmienky, ktoré pomáhajú využívať príležitosti (alebo bránia ich využívaniu), ktoré európska integrácia prináša. Príkladom môžu byť peniaze, ktoré Slovensko dostáva zo spoločného európskeho rozpočtu. Slovenskí predstavitelia (vláda, naši zástupcovia v Európskom parlamente, slovenský parlament) sa podieľajú na tvorbe a schvaľovaní pravidiel určujúcich veľkosť európskeho rozpočtu, zdrojov financovania a toho, na čo budú európske peniaze určené. Budeme z eurofondov stavať cesty? Alebo podporíme železnice? Investujeme do školstva? Či obnoviteľných zdrojov energie? Aj o tom rozhodujú v rámci spoločne schválených pravidiel slovenské inštitúcie. Kontrolujú tiež, či sú peniaze použité efektívne, a mali by ich taktiež ochrániť pred korupciou. Druhým dôvodom je, že EÚ sa neustále vyvíja. Musí reagovať na zmeny vonkajšieho prostredia (klimatickú zmenu, bezpečnostné hrozby či napríklad ekonomickú krízu), ako aj požiadavky členských krajín a občanov. Ak dnes tvrdíme, že nám niečo na EÚ nevyhovuje, môžeme sa ju pokúsiť zmeniť. V roku 2016 bolo Slovensko medzi krajinami, ktoré priniesli na pôdu EÚ tému dvojakej kvality potravín: výrobky rovnakej značky predávané v rôznych krajinách mali rôzne zloženie. Výrobcovia sa bránili, že rôzne zloženie ešte nemusí znamenať nižšiu kvalitu. Vlády nespokojných krajín však tvrdili, že to tak je – a dokladali to aj testami výrobkov. Európska únia nemala na riešenie tohto problému nástroje. Situácia sa však postupne mení. EÚ vytvorila výskumné centrum, ktorá má bojovať proti potravinovým podvodom a dvojakej kvalite, bola schválená nová európska legislatíva. A 1990 MAĎARSKO 69,32 72,30 75,57 EÚ PRIEMER 74,87 77,69 80,62 SLOVENSKO 70,93 73,60 76,56 RADOVAN GEIST euractiv.sk 5 Švajčiarsko alebo Moldavsko? Problémom je aj porovnávanie. Ak chceme poznať prínosy a mínusy členstva, mali by sme porovnávať s hypotetickou situáciou: Čo ak by dnes Slovensko nebolo v EÚ? Niekto si možno myslí, že by sme dnes boli „stredoeurópskym Švajčiarskom“ – bohatou, neutrálnou krajinou, ktorá môže ťažiť z výhod európskej integrácie, ako je prístup na jednotný trh, no nemusí prijímať záväzky. Mohli by sme však dopadnúť aj ako Moldavsko. Chudobná, ekonomicky i politicky nestabilná krajina, ktorá sa snaží dostať aspoň šancu na budúce členstvo, no zatiaľ bezúspešne. Takže Švajčiarsko, či Moldavsko? Definitívna a presná odpoveď neexistuje. Môžeme však odpovedať približne: členstvo v Európskej únii prispelo k stabilizácii Slovenska i hospodárskemu rastu. Bez neho by sme boli omnoho menej atraktívni pre zahraničných investorov, slovenské firmy by sa ťažšie presadzovali na jednotnom európskom trhu, mladí ľudia by mali menej možností študovať na prestížnych európskych univerzitách, Slováci pracujúci v zahraničí by čelili väčším prekážkam, a tak ďalej. Ak to spočítame: bez vstupu do EÚ by sme možno neskončili úplne ako Moldavsko. No ani zďaleka by sme sa nepriblížili k Švajčiarsku. Po vstupe do Európskej únie hospodárstvo Slovenska rástlo. Celkom dobre sme prečkali aj hospodársku krízu, ktorá zasiahla celý svet v roku 2008. Môžeme to pripísať nášmu členstvu v Európskej únii či prijatiu eura? Z výraznej časti áno. Zahraniční investori k nám prichádzajú aj preto, že výrobky, ktoré u nás vyrobia, môžu voľne predávať na jednotnom európskom trhu. Euro znížilo náklady a riziká spojené s konverziou mien. Členstvo v menovej únii chráni ekonomiku pred náhlymi krízami – najmä pri malej krajine, akou je Slovensko. A nakoniec, tie najdôležitejšie prínosy európskej integrácie nemožno vyčísliť v „eurách“. Mier, politická stabilita, otvorené hranice a mnoho ďalších výsledkov európskej integrácie prispievajú k tomu, že vedieme kvalitnejší, šťastnejší život. Ich porovnávanie s vecami, ktoré môže niekto vnímať ako mínusy členstva v EÚ, je však subjektívne. Podľa prieskumov verejnej mienky oceňujú Slováci, podobne ako iní Európania, najmä „nehmatateľné“ výhody a prínosy európskej integrácie: slobodu cestovať, študovať a pracovať v zahraničí, mier či silnejšie slovo vo svete. Presné účtovanie pätnástich rokov členstva v Európskej únii je teda prakticky nemožné. Aj keby sme sa oň pokúsili, narazíme na nevyhnutnosť subjektívneho pohľadu: to, akú hodnotu pripíšeme „otvorenosti hraníc“, závisí od našich vlastných plánov, možností cestovať, študovať či pracovať v zahraničí (a tie sa, navyše, časom menia). Ako dlho žijeme 20162003, pred vstupom do EÚ POĽSKO 70,89 74,60 77,45 RUSKO 68,89 65,05 71,59 ČESKÁ REPUBLIKA 71,39 75,17 78,33 Zdroj: Svetová banka 6 PRÍRUČKA N 5 /2019 Dôležitosť „mieru“ vnímame aj podľa toho, ako veľmi sa cítime byť ohrození vojnou. Prípadne, čo vieme o živote ľudí počas vojny – sprostredkovane, z rozprávania starých rodičov, z médií či z toho, čo sa učíme v škole. Skúsme sa preto na Európsku úniu a naše členstvo v nej pozrieť z iného uhla. Príležitosti a riziká Európska únia nie je niečo tam vonku, čo nám niečo „dáva“ a niečo zas „berie“. Je v procese, jej podoba sa mení, a túto zmenu môžeme ovplyvňovať, pretože sme jej súčasťou. Namiesto plusov a mínusov hovorme radšej o príležitostiach a rizikách, ktoré členstvo v EÚ prináša. Aj v tomto prípade platí, že nejde o nejaké dané, nezvratné fakty. Príležitosti môžeme premeniť na plusy: vďaka dobrým rozhodnutiam našich zástupcov v inštitúciách EÚ, dobrým vnútroštátnym zákonom a pravidlám, vďaka našej vlastnej iniciatíve. Šance však možno aj premeškať, premrhať. Riziká sa môžu zmeniť na mínusy: ak nebudeme konať, ak sa politici alebo my všetci rozhodneme nesprávne. Zvládnuté riziko sa zas môže zmeniť na výhodu, prínos pre nás i celú EÚ. Povedzme si aspoň pár príkladov. 1. Možnosť študovať v zahraničí Program Erasmus patrí medzi najúspešnejšie európske programy. Funguje už približne 30 rokov. Za ten čas mohli vďaka nemu študovať na univerzite či vysokoškolskej inštitúcii v inej európskej krajine viac ako 4 milióny mladých ľudí. Ďalších päť miliónov zamestnancov, stážistov, učiteľov či dobrovoľníkov získalo skúsenosti v zahraničí – aj mimo Európy. Erasmom sa to však nekončí. Vďaka princípu nediskriminácie môžu mladí Slováci študovať na európskych univerzitách za rovnakých podmienok ako domáci. A hojne to využívajú: Slovensko patrí medzi krajiny EÚ s najvyšším podielom ľudí študujúcich v zahraničí. Pre väčšinu študentov je takáto skúsenosť prínosom: zlepšuje im šance nájsť si dobré zamestnanie, rozširuje obzor vedomostí, podporuje znalosť cudzích jazykov, posilňuje osobnú samostatnosť... Kritici by mohli namietať, že Slovensko tak prichádza o najkvalitnejších študentov, z ktorých mnohí (podľa niektorých prieskumov až polovica) sa už neplánujú vrátiť. Odborne sa takýto proces nazýva „brain drain“ – únik mozgov. Porovnávanie plusov a mínusov nemá zmysel. Možnosť študovať v zahraničí (a po štúdiu tam ostať) nesie riziká. Je však predovšetkým príležitosťou, aj pre celú krajinu. Mladí ľudia, ktorí sa vrátia z kvalitných zahraničných univerzít, prinášajú nové vedomosti, zručnosti. A kontakty, ktoré môžu neskôr zužitkovať v práci či ďalšom štúdiu. Aj Slovensko môže prilákať študentov zo zahraničia. Najmä v odboroch, v ktorých patria naše vysoké školy medzi špičku. Aké siln US 20 4 né sú krajiny sveta a Slovensko SA 494 EÚ 18 750 Nemecko 4000 Veľká Británia 2829 Slovensko 107 Čína 13 407 Japonsko 4972 Hrubý domáci produkt (2018, v mld. USD) Zdroj: MMF 8 PRÍRUČKA N 5 /2019 Dôležité je, ako tieto príležitosti využijeme. Napríklad investovaním do vysokého školstva tak, aby ponúklo konkurencieschopné podmienky. Podporou návratu slovenských absolventov zo zahraničia. Alebo širšie, vytváraním krajiny, ktorá ponúkne ľuďom podmienky na rozvoj ich talentov. 2. Voľný pohyb pracovnej sily Podobne možno vnímať aj možnosť pracovať v zahraničí. Slovensko je, dlhodobo, krajinou ekonomickej emigrácie. Možnosti hľadať si prácu za hranicami však zásadne narástli po našom vstupe do EÚ. Niektoré „staré“ členské krajiny si chránili trh práce takzvanými prechodnými opatreniami, no tie sa skončili najneskôr v roku 2011. Dnes má každý občan Slovenska právo zamestnať sa kdekoľvek v EÚ za rovnakých podmienok ako „domáci“. Približne 300-tisíc ľudí zo Slovenska to aj využíva – krátkodobo, na niekoľko týždňov, alebo aj na roky. Štatisticky sú to väčšinou mladší ľudia s vyššou kvalifikáciou či vzdelaním. V zahraničí hľadajú vyššie platy či lepšie podmienky na profesionálny rozvoj. Slovenská ekonomika tak prichádza o množstvo kvalifikovaných pracovníkov. V niektorých sektoroch, ako sú automobilový priemysel či informačné technológie, už cítiť nedostatok pracovnej sily. Ak to nedokážeme riešiť, môže to ohroziť hospodársky rast. Voľný pohyb pracovnej sily však zároveň vytvára tlak na zvyšovanie miezd na Slovensku, zlepšovanie pracovných podmienok. Ak si chceme ľudí udržať, vláda by mala vytvárať podmienky pre vznik kvalitných pracovných miest. Môžeme investovať viac do podpory výskumu, inovácií, aby konkurenčnou výhodou Slovenska nebola len lacná pracovná sila. A môžeme skvalitňovať zákony, vymožiteľnosť práva, aby rast ekonomiky či inovácií nebrzdili korupcia a klientelizmus. 3. Jednotný európsky trh Slovensko je súčasťou jednotného európskeho trhu. Výrobky zo Slovenska tak možno predávať takmer bez obmedzení v ktorejkoľvek inej krajine EÚ. To výrazne rozširuje možnosti odbytu pre slovenských výrobcov či poskytovateľov služieb, pomáha rastu našej ekonomiky. Platí to však aj opačne. Na náš trh prichádzajú výrobky z iných európskych krajín. Slovenské inštitúcie majú málo možností tento tok obmedziť – clami či inými nástrojmi. Slovenskí výrobcovia sú vystavení konkurenčnému tlaku zo zahraničia, pred ktorým ich nedokážu „ochrániť“. Čo zaváži viac? Účasť na jednotnom trhu alebo ochrana vlastného? V tomto prípade je výsledok porovnania pomerne jednoznačný. Na jednotnom európskom trhu je približne pol miliardy spotrebiteľov, jeho hrubý domáci produkt (HDP – ukazovateľ sily, veľkosti ekonomiky) je asi 15 biliónov eur. Teda pätnásťtisíc miliárd eur. Slovenský trh má asi päť a pol milióna spotrebiteľov (90-krát menej), HDP asi 88 miliárd eur (170-krát menej). Možnosti, ktoré poskytuje našim firmám jednotný európsky trh, sú teda mnohonásobne väčšie, než aké by mali v uzavretej slovenskej ekonomike. Aj tu platí, že závisí od nich, ako ich dokážu využiť. A od našej vlády, ako im s tým pomôže: napríklad podporou Česká republika 225 014 Maďarsko 2015 Veľká Británia 1431 Dánsko 1143 Rakúsko 1099 Poľsko 516 Francúzsko 364 Spojené štáty 339 Taliansko 164 Švajčiarsko 131 Španielsko 76 Kanada 63 Švédsko 56 Fínsko 51 Belgicko 48 Nórsko 44 Ukra 41 Írsko 25 Juhoafrická republika 5 Srbsko 21 Turecko 21 Portugalsko 8 Estónsko 8 Island 7 Grécko 17 Luxembursko 10 Malta 6 Slovinsko 5 Rumunsko 5 9 hľadania partnerov v zahraničí, efektívnou hospodárskou diplomaciou, lepšími zákonmi, a podobne. Okrem toho, uspieť na jednotnom európskom trhu často neznamená poraziť konkurentov, vytlačiť ich z trhov. Je v tom aj vyhľadávanie partnerov, spoločný vývoj nových výrobkov, spolupráca. 4. Silnejšie slovo vo svete Hovorí sa, že v Európskej únii existujú len dva druhy krajín: malé krajiny a krajiny, ktoré si nechcú priznať, že sú malé. Pozrime sa napríklad na globálnu ekonomiku. Dnešnému svetu dominujú veľké hospodárske bloky: Spojené štáty americké, ktoré majú asi 24-percentný podiel na celosvetovom HDP, Európska únia s 22 %, Čína s 15 % a Japonsko so 6 % (zvyšok sveta sa delí o 33-percentný podiel HDP). Európska ekonomika čelí silnému konkurenčnému tlaku, najmä rastúcej Číny, no zatiaľ sa udržiava na druhom mieste. Dve najväčšie ekonomiky súčasnej EÚ – Nemecko a Veľká Británia – by skončili až za Japonskom. Slovensko na 61. mieste. Pred Portorikom, no za Angolou. Hrubý domáci produkt je len približným ukazovateľom sily ekonomiky, no na porovnanie stačí: Európska únia ako celok je, v celosvetovom meradle, silnejším hráčom, než ktorákoľvek členská krajina osamote – určite silnejšia než Slovensko. Sila ekonomiky ovplyvňuje pozíciu vo svetovom obchode. Napríklad, aké výhody a ústupky si krajina dokáže vyrokovať v obchodných dohodách. Členovia Európskej únie preniesli právomoc uzatvárať obchodné dohody na Európsku komisiu. Kritici niekedy tvrdia, že tým strácame možnosť vyrokovať si lepšie podmienky. No EÚ ako celok má v takýchto rokovaniach jednoznačne silnejšie postavenie. Vo všeobecnosti tak platí, že nám dokáže zabezpečiť lepšie podmienky. Ako sa to prejaví v praxi, závisí aj od nás. Európska komisia dostáva mandát na rokovanie – podmienky, za ktorých môže uzavrieť dohodu – od členských krajín. Každá vláda, vrátane slovenskej, tak môže ovplyvniť podobu budúcej obchodnej zmluvy. Rokovania trvajú dlhý čas, zvyčajne niekoľko rokov. Za ten čas sa môže každá členská krajina pripravovať na to, aby dokázala čo najlepšie využiť budúcu obchodnú dohodu a minimalizovať prípadné riziká. Aj my sme Brusel V každom z menovaných príkladov sa opakuje jeden motív: to, či dokážeme využiť prínosy a minimalizovať riziká, ktoré prináša naše členstvo v Európskej únii, závisí v mnohom od nás samých. Od toho, akých zástupcov si zvolíme do národných a európskych inštitúcií. Ako kontrolujeme, či presadzujú naše záujmy. A ako ich, v prípade potreby, voláme na zodpovednosť. Neexistuje totiž žiaden „Brusel“, proti ktorému by sme sa museli brániť. Ktorý by sme museli nútiť, aby si vypočul „hlas Slovenska“. Ktorému by sme mali, či mohli, počítať plusy a mínusy. Európska únia, to sme aj my. Je to priestor, kde v spolupráci s inými krajinami hľadáme riešenia problémov, na ktoré by sme sami nestačili. Kde študujú študenti zo Slovenska (UNESCO, 2019) Austrália 307 Nový Zéland 11 ajina Ruská federácia 39 Japonsko 26 Spojené arabské emiráty 9 Hongkong 5 Kórea 12 Hlavné postavy Európskej únie Jean-Claude Juncker predseda Európskej komisie (Luxembursko) Donald Tusk predseda Európskej rady (Poľsko) Antonio Tajani predseda Európskeho parlamentu (Taliansko) Frans Timmermans prvý podpredseda Európskej komisie pre právo (Holandsko) Európske zákony Legislatíva odporúč ania Komisia eurokomisári nominovaní členskými štátmi Parlament europoslanci mení a schvaľuje európske voľby Ako funguje EÚ Maroš Šefčovič podpredseda Európskej komisie pre energetickú úniu (Slovensko) Angela Merkelová nemecká kancelárka Emmanuel Macron francúzsky prezident Theresa Mayová britská premiérka, ktorá vyjednáva brexit Verejnosť občania, záujmové skupiny odporúčania odporúčania Rada členské štáty mení a schvaľuje národné voľby 12 PRÍRUČKA N 5 /2019 Čo si myslíme o Európskej únii Európska únia robí prieskumy verejnej mienky v eurobarometri a pýta sa obyvateľov, ako vnímajú situáciu vo svojej krajine, v EÚ všeobecne, do akej miery dôverujú európskym inštitúciám, či aký je ich názor na budúcnosť Únie. Posledný zber údajov prebehol na jar 2019. Výrazná väčšina obyvateľov Slovenska nechce odísť z Únie a väčšina považuje členstvo za dobrú vec. Aj tak sa nechystajú voliť do Európskeho parlamentu. Budete voliť v eurovoľbách? (v %) CELÁ EÚ neviem 2 % určitenie31% skôrnie14 % skôráno18% určiteáno35% Ako by ste hlasovali v referende o odchode vašej krajiny z EÚ? Česko Rakúsko Francúzsko Grécko Cyprus Taliansko Chorvátsko EÚ 28 Maďarsko Lotyšsko Slovinsko Fínsko EÚ 27 Bulharsko Dánsko Malta Belgicko Slovensko Nemecko Španielsko Švédsko Estónsko Poľsko Rumunsko Litva Holandsko Írsko Portugalsko Luxembursko Veľká Británia za odchod za zotrvanie neviem Odpovedali ľudia, ktorí zachytili akúkoľvek správu o podpore účasti vo voľbách 13 SLOVENSKO neviem 3 % určitenie42% skôrnie16% skôráno19% určite áno20 % ČESKO neviem 3 % u rčitenie61% skôrnie13% skôráno13% určite áno 10 % určite nie 12 % skôrnie12% skôráno10% určiteáno62% HOLANDSKO (kde chcú ľudia ísť najviac voliť) Členstvo mojej krajiny v EÚ je dobrá/zlá vec EU28 EU27 Belgicko Bulharsko Česko Dánsko Nemecko Estónsko Írsko Grécko španielsko Francúzsko Chorvátsko Taliansko Cyprus Lotyšsko Litva Luxembursko Maďarsko Malta Holandsko Rakúsko Poľsko Portugalsko Rumunsko Slovinsko Slovensko Fínsko Švédsko Veľká Británia neodpovedali/nevedeli dobrá vec zlá vec ani dobrá ani zlá 14 PRÍRUČKA N 5 /2019 15 Európsky parlament 16 PRÍRUČKA N 5 /2019 Európsky parlament Akí Európania, taký Európsky parlament Europarlament je miesto, kde pôsobia napríklad aj bývalí premiéri a ministri, budúce premiérky aj úplní politickí nováčikovia. Stretne sa tam 89-ročný francúzsky nacionalista s 28-ročným poslancom z Bulharska. Vystupuje tam poslanec, ktorý vyhlásil, že ženy sú menej inteligentné ako muži, aj europoslankyňa, ktorá vedie kampaň taškou s nápisom „feminist as fuck“. Zápasia tam rôzne názory na slobodu internetu alebo na migráciu. Niektorí by chceli mať z EÚ superštát a sú aj takí, ktorí by boli radšej, keby nebola. Pri bližšom pohľade je Európsky parlament veľmi zaujímavé miesto. Čo je Európsky parlament Európsky parlament je jediným priamo voleným nadnárodným parlamentom na svete. Jeho úlohou je zastupovať záujmy občanov na európskej úrovni, bez ohľadu na to, čo chcú vlády členských štátov alebo európski úradníci. Občania všetkých členských krajín EÚ si doň každých 5 rokov môžu voliť poslancov. Koľko poslancov? Momentálne v Európskom parlamente zasadá 751 europoslancov. Po brexite (odchode Veľkej Británie z EÚ) počet poslancov klesne na 705. Najviac ich má Nemecko 96, najmenší počet je 6 (Malta, Cyprus, Luxembursko, Estónsko). Slovensko má 13 poslancov, po odchode Veľkej Británie 14. Ako rozhoduje Európsky parlament Európsky parlament hlasuje o európskych zákonoch, ktoré navrhuje Európska komisia. Európsky parlament nemôže navrhovať zákony. To robí Európska komisia, ktorá si ich nevymýšľa podľa ľubovôle. Najprv konzultuje s verejnosťou, Európskym parlamentom a členskými štátmi. Keď pripraví návrh zákona, posunie ho Európskemu parlamentu a členským štátom (Rada EÚ – ministri členských štátov) na schvaľovanie. Obe inštitúcie ho môžu meniť, nakoniec sa však musia dohodnúť na rovnakom znení. Ak majú iný názor, musia vyjednávať. Európsky parlament a Radu EÚ si možno predstaviť aj ako dve komory jedného parlamentu. Slovensko teda ovplyvňuje každý európsky zákon cez hlasovanie v Európskom p ZUZANA GABRIŽOVÁ euractiv.sk 17 parlamente zasadá 751 europoslancov Po brexite (odchode Veľkej Británie z EÚ) počet poslancov klesne na 705 slovenských europoslancov aj cez rokovanie a hlasovanie slovenských ministrov. Títo môžu mať a často aj majú na vec veľmi rôzne pohľady. Čo sú smernice a nariadenia Ak hovoríme o zákonoch (legislatíve) EÚ, máme na mysli dva typy: smernice a nariadenia. Kým nariadenie platí po prijatí na úrovni EÚ priamo, smernica určuje len základné ciele a musí dostať podobu slovenského zákona prijatého v slovenskom parlamente, ktorý rozhodne, akým spôsobom sa ciele dosiahnu. Okrem zákonov môže Európsky parlament prijímať takzvané iniciatívne správy a uznesenia o ľubovoľnej téme. Tie nie sú pre členské štáty záväzné. Europoslanec Politické skupiny Mohlo by sa zdať, že jeden poslanec, alebo aj 14, vo viac ako 700-členom parlamente toho veľa neovplyvní. Poslanci sa však spájajú do politických skupín. Sú to európske politické „rodiny“, ktoré združujú europoslancov z národných politických strán s podobným politickým programom. Dve najväčšie skupiny sú ľudovci (Európska ľudová strana, EPP) a socialisti (Socialisti a Demokrati, alebo Strana európskych socialistov PES). Slovenskí europoslanci a europoslankyne preto nesedia v parlamente spolu, ale so svojimi európskymi spolustraníkmi z iných členských štátov. Vo väčšine prípadov tak aj hlasujú. Poslanec samozrejme môže fungovať aj ako nezávislý (nezaradený). Má rovnaké práva a možnosti, jeho vplyv však býva spravidla menší. Z výborov ku všetkým poslancom Podobne ako v slovenskom parlamente, hlavná práca poslanca sa deje vo výboroch. Výbory sú dôležité, lebo umožňujú poslancovi špecializovať sa. Nikto nie je odborník na poľnohospodárstvo, zahraničie, ústavné právo a energetiku zároveň. Europoslanci sú rozdelení do tematicky rôzne zameraných výborov, kde sa detailne venujú napríklad ochrane životného prostredia, spravodlivosti, priemyslu a podobne. Pri odborných témach poslanci konzultujú s odborníkmi a zvažujú škálu názorov a vedeckých dôkazov. Po tom, čo sa skončí práca vo výboroch, zákon 18 PRÍRUČKA N 5 /2019 Predpoveď po Rozloženie síl 46 Európska zjednotená ľavica a Severská zelená ľavica (GUE/NGL) krajná ľavica, komunisti proti kapitalizmu a globalizácii, feminizmus, antifašizmus, proti NATO GUE/NGL 49 sa dostane do pléna, kde o ňom diskutujú všetci poslanci a následne aj hlasujú. Aj jeden poslanec môže mať veľký vplyv Schopnosť poslanca alebo poslankyne presadiť sa vo svojej politickej skupine ovplyvňuje, aké zodpovedné úlohy a zákony dostane na starosť. Vedenie politických skupín rozhoduje napríklad o tom, kto sa stane spravodajcom alebo tieňovým spravodajcom ku konkrétnej legislatíve alebo uzneseniam. Spravodajca je autor správy, ktorá opisuje zmeny k európskym zákonom navrhnuté Európskym parlamentom. Ak nejde o zákony, obsahujú tieto správy právne nezáväzné uznesenia. Tieňoví spravodajcovia sú spravodajcovia poverení ostatnými politickými skupinami, aby rokovali s hlavným spravodajcom a prednášali mu v mene svojej skupiny návrhy zmien. Sila slova Europoslanec môže upozorňovať na akýkoľvek problém vystúpením v pléne. Kontroluje Eurokomisiu Europoslanci kontrolujú prácu a postupy Európskej komisie a jednotlivých eurokomisárov. V krajnom prípade môžu odmietnuť nomináciu eurokomisára alebo vynútiť si odstúpenie Komisie, čo je niečo podobné, ako keď na Slovensku padne vláda. Stalo sa to v roku 1999, keď Európska komisia podala demisiu. Kontroluje míňanie peňazí v členských štátoch Europarlament má špeciálny výbor (Výbor na kontrolu rozpočtu), ktorý kontroluje, ako sa využívajú európske peniaze. Poslanci z tohto výboru cestujú do členských krajín a zaujímajú sa o konkrétne projekty. V roku 2018 boli viackrát na Slovensku v súvislosti s podvodmi s poľnohospodárskymi dotáciami, o ktorých písal Ján Kuciak. Prijíma petície Každý európsky občan má právo podať petíciu Európskemu parlamentu. Ak sa týka oblasti, ktorá spadá pod právomoci EÚ, europoslanci sa petíciou musia zaoberať. Tie najvážnejšie petície môžu viesť k vypočutiu v Európskom parlamente, k zmene národných alebo európskych pravidiel alebo k postihu členského štátu. Výbor sa týmto spôsobom zaoberal napríklad témou dvojakej kvality potravín a tovarov, ktoré sa predávajú v západných a východných členských štátoch. Vypočúva Výbory často organizujú híringy, po slovensky vypočutia. Za posledných 5 rokov ich bolo viac ako 400. Europoslanci pozývajú hostí, ktorí vedia prispieť svojou expertízou do diskusie o dôležitých témach. Takto sa poslanci vzdelávajú aj v technických problémoch, ktoré si možno vyžiadajú európske pravidlá, napríklad umelá inteligencia alebo ovplyvňovanie demokratických volieb cez sociálne siete. V slovenskom parlamente sa takéto niečo nedeje a poslanci sa spoliehajú len sami na seba. V januári 2019 sa v europarlamente konal híring k údajným finančným a daňovým zločinom na Slovensku. V júli 2018 sa riešila ochrana novinárov na Malte a na Slovensku. Oceňuje Každý rok oceňuje Európsky parlament osobnosti cenou Andreja Sacharova (Sacharov bol ruský vedec a disident). Cena sa udeľuje ľuďom z celého sveta, ktorí preukázali výnimočnú odvahu v obrane ľudských práv a slobody myslenia. Minulý rok ju získal ukrajinský režisér Oleg Sencov, ktorého navrhol slovenský europoslanec Eduard Kukan. Po anexii ukrajinského Krymu Ruskom Sencova zatkli a ruský súd ho odsúdil 19 o eurovoľbách z apríla 2019 v apríli 2019 Zelení / Európska slobodná aliancia (Greens/EFA) Európski konzervatívci a reformisti (ECR) Európa národov a slobody (ENF) Nové strany (môžu sa pridať k rôznym skupinám) 57 66 6245 6276 180149 Socialisti a demokrati (S&D) Aliancia liberálov a demokratov pre Európu (ALDE) Európska ľudová strana (EPP) Európa slobody a priamej demokracie (EFDD) sociálna demokracia sociálne veci, ekologická a digitálna spoločnosť, rovnosť a férovosť (Smer) Zelení, Piráti, regionálne strany ľudia a príroda pred ziskom, rovnosť žien a mužov, daňová spravodlivosť liberálne, stredové strany reforma EÚ pri posilňovaní spolupráce, liberálna demokracia, fungujúci jednotný trh (Progresívne Slovensko) stredopravé strany ekonomická stabilita, konku- rencieschopnosť, bezpečnosť (Most-Híd, KDH, Spolu, SMK) pravica, umiernený euroskpetici- zmus menej angažovania EÚ, nie prehlbovaniu integrácie, zodpovedné rozpočty (SaS, OĽaNO) populistické, euroskeptické strany národná suverenita, podpora využívania referend, tradícia a kultúrne dedičstvo (v minulosti SNS) Nezaradení poslanci Nezaradení poslanci Greens/EFA ECR ENFS&D ALDE EPP EFDD 186 52 68 217 76 41 37 krajná pravica suverenita národných štátov, rešpekt pre rôzne sociálne a kultúrne modely, sloboda vyjadrovania (Sme rodina) Európsky parlament 751 kresiel 751 kresiel 20 PRÍRUČKA N 5 /2019 na 20 rokov väznenia za vymyslené obvinenie z plánovania teroristických akcií. V roku 1989 dostal Sacharovu cenu slovenský politik Alexander Dubček. Čo prijíma Európsky parlament Rozpočet Silná kompetencia europoslancov je spolurozhodovanie o rozpočte EÚ. Jeho súčasťou sú aj peniaze, ktoré dostáva Slovensko z rôznych európskych fondov. O rozpočte na roky 2021 – 2027 bude hlasovať až parlament, ktorý zasadne po májových eurovoľbách. Europoslanci napríklad zvyčajne tlačia na to, aby sa na štipendiá v programe Erasmus vyčlenilo viac peňazí. Aktuálne žiadajú strojnásobenie jeho rozpočtu. Životné prostredie Europoslanci sa zaoberajú veľkým množstvom environmentálnych pravidiel. Predovšetkým sú to opatrenia, ktoré majú zmierniť zmenu klímy (podpora obnoviteľných zdrojov energie zo slnka, z vody či vetra; znižovanie spotreby energií vďaka zatepľovaniu alebo vyspelejším spotrebičom). Veľkou témou je aj zaobchádzanie s odpadom čo najekologickejším spôsobom. Europoslanci prijali zákaz jednorazových plastových výrobkov, najmä tých, ktoré tvoria väčšinu odpadkov v moriach a na európskych plážach ako igelitky, plastové riady a po- dobne. Bezpečnosť Európsky parlament hlasoval aj o nových pravidlách, ktoré obmedzili predaj strelných zbraní. Problémom boli najmä najnebezpečnejšie strelné zbrane, aké v posledných rokoch teroristi použili pri viacerých útokoch v Európe. Zaviedlo sa povinné označovanie zbraní a ich častí, aby sa dal rýchlo vypátrať ich pôvod. Sl Ako dop Monika Flašíková-Beňová (Smer) Boris Zala (Smer) Anna Záborská (KDH) Branislav Škripek (OĽaNO) Miroslav Mikolášik (KDH) Eduard K (SDK Pál Csáky (SMK) 2014 – 2019 2014 (účasť 13,05 %) 2009 (úča Smer (4) KDH (2) SDKÚ (2) OĽaNO (1) Nova/KDS/OKS (1) SaS (1) SMK (1) Most-Híd (1) Smer (5) SDKÚ (2) SMK (2) KDH (2) HZDS (1) SNS (1) 24,1 % 13,2 % 7,8 % 7,5 % 6,8 % 6,7 % 6,5 % 5,9 % 21 Zo Slovenska odchádzalo veľké množstvo znefunkčnených zbraní, ktoré sa dali znovu aktivovať. Takéto zbrane použili pri útokoch na redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo v Paríži v roku 2015 alebo pri masových streľbách pri nákupnom centre Olympia v Mníchove v roku 2016. Digitálna doba Europoslanci schvaľovali posilnenie autorských práv (copyright) na internete alebo pravidlá ochrany súkromia ľudí v online prostredí. Hlasovali o konci geoblockingu, čo umožnilo kdekoľvek pozerať služby ako Netflix, prenosy športových zápasov a zrušilo obmedzenia online nákupov. Definitívne zrušili roamingové poplatky za hovory, esemesky a dáta. Ako ešte rozhodovali o Slovensku Európsky parlament sa uplynulý rok výrazne zaoberal situáciou na Slovensku, najmä v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a podozreniami, ktorým sa Ján Kuciak venoval vo svojich článkoch. Prijal viacero uznesení k ochrane právneho štátu, ochrane novinárov a podozreniam zo zneužívania poľnohospodárskych dotácií. Slovenských poľnohospodárov prijala šéfka výboru pre kontrolu rozpočtu Ingeborg Gräßleová, stretla sa s nimi aj koncom roka 2018 na Slovensku. Ako rozhodovali o našich susedoch Koncom roka 2018 Európsky parlament spustil proti Maďarsku článok 7. Je to procedúra pre prípad, že niektorý členský štát porušuje základné hodnoty EÚ, ako je demokracia, ľudské práva či princípy právneho štátu. Maďarsku teoreticky hrozí, že stratí právo hlasovať v EÚ. Podobný postup sa momentálne deje proti Poľsku, v tomto prípade ho začala Európska komisia. lovenskí europoslanci padli eurovoľby od roku 2004 (v zátvorke za stranou počet europoslancov) Jana Žitňanská (Nova) Richard Sulík (SaS) Kukan KÚ) Ivan Štefanec (SDKÚ) József Nagy (Most-Híd) Vladimír Maňka (Smer) Monika Smolková (Smer) asť 19,64 %) 2004 (účasť 16,96 %) SDKÚ (3) HZDS (3) Smer (3) KDH (3) SMK (2) 32,0 % 17,1 % 17,0 % 16,9 % 16,2 % 13,2 % 17,0 % 11,3 % 10,9 % 9,0 % 5,6 % Zaujímavosti V akom jazyku? Európsky parlament je najväčším zamestnávateľom tlmočníkov na svete. Všetky zasadnutia a dokumenty Európskeho parlamentu sa prekladajú do 24 oficiálnych jazykov EÚ. Poslanci môžu hovoriť v materinskom jazyku, o zrozumiteľnosť sa im stará 72 tlmočníkov potrebných na jednu schôdzu. Do všetkých jazykov prekladajú aj dokumenty, dokonca aj prepisy diskusií poslancov, ktoré sú zverejnené online. Má Slovensko málo europoslancov? Slovensko má teraz 13 poslancov, po brexite by ich malo mať 14. Ak by sa počet poslancov určoval iba podľa počtu obyvateľov, Slovensko by ich malo menej – osem. Platí však pravidlo, že menšie krajiny sú o niečo zvýhodnené. Sú europoslanci preplatení? Plat europoslanca pred zdanením je 6 800 eur. Europoslanci sami nerozhodujú o svojom plate, je určený dohodou s členskými štátmi a definovaný ako 39 percent z platu sudcu Súdneho dvora EÚ. Okrem základného platu dostávajú aj príplatky určené na chod poslaneckých kancelárií či cestovanie. Prečo sa Európsky parlament stále sťahuje medzi Štrasburgom a Bruselom? Lisabonská zmluva hovorí, že sídlom Európskeho parlamentu je Štrasburg. Vybrali ho ako symbol zmierenia medzi Francúzskom a Nemeckom, keďže sa nachádza v pohraničí, o ktoré sa v minulosti viedli vojny. Každomesačné zasadania sa odohrávajú tam, všetka ostatná práca europoslancov sa deje v Bruseli. Väčšina poslancov Európskeho parlamentu by chcela, aby sa sídlo ustálilo v Bruseli. Francúzsko však každý pokus opustiť Štrasburg vetuje. Aby to nebolo jednoduché, administratíva europarlamentu sídli v Luxemburgu. Každomesačné sťahovanie poslancov, asistentov, zamestnancov a dokumentov, ktoré sa prepravujú v špeciálnych zelených kufroch, stojí 114 miliónov eur ročne. Je Europarlament drahý? Európsky parlament ako taký stojí jedného občana EÚ 3,5 eura ročne, čo je výrazne menej, ako stojí Nemcov nemecký parlament alebo Francúzov ten francúzsky. Rozpočet Európskeho parlamentu pritom zahŕňa aj náklady na tlmočenie a preklady do a z 24 jazykov. Kde sa dá zistiť, čo europoslanci robia? Európsky parlament vedie portál s profilmi europoslancov, kde sa dajú nájsť všetky vystúpenia, uznesenia a správy, na ktorých pracovali, alebo pozmeňujúce návrhy, ktoré predložili. Ako poslanci hlasovali, sa dá prehľadnejšie zistiť na portáli Votewatch.eu. Dá sa s europoslancami stretnúť? Väčšina slovenských europoslancov prevádzkuje jednu alebo viacero poslaneckých kancelárií na Slovensku. Program Európskeho parlamentu počíta s týždňami, ktoré sú vyhradené na stretávanie sa europoslancov s voličmi a prácu v domovských krajinách. Europoslanci majú rozpočet na pozývanie väčších skupín ľudí na prehliadku štrasburského sídla europarlamentu. Ak hovoríš, hovor rýchlo Europoslanci majú na pomery iných parlamentov pomerne obmedzený čas na vystúpenie pred svojimi kolegami v pléne, často len 2 alebo 1 minútu. Ak to poslanec nerešpektuje, predseda ho zastaví vypnutím mikrofónu. V slovenskom parlamente je toto menej prísne, poslanci majú k dispozícii aj 10, 20 alebo 30 minút. Voľby do Európskeho parlamentu sa na Slovensku budú konať v sobotu 25. mája 2019. V celej EÚ prebehnú počas 4 dní. Oficiálne celoeurópske výsledky sa zverejňujú až v nedeľu neskoro večer. Brexit chaos V roku 2019 sa malo zvoliť 705 poslancov. Pravda, iba za predpokladu, že Veľká Británia naozaj opustí EÚ. Ak sa tak nestane, zvolených bude 751 poslancov. Pre Slovensko to znamená, že zvolených bude 14 europoslancov. Kým brexit nebude definitívny, do europarlamentu ich nastúpi len 13. Slovensko „dostane“ jedného poslanca navyše len vtedy, ak sa prerozdelí časť „vyprázdnených“ britských kresiel. Volebné právo Volebné právo má každý občan EÚ nad 18 rokov. Väčšina členských krajín umožňuje, aby svojich národných europoslancov mohli voliť aj ľudia, ktorí sú v tom čase v zahraničí. Pre Slovensko (Českú republiku, Írsko a Maltu) to neplatí. Platí však, že každý občan EÚ môže voliť v krajine, kde má trvalý pobyt. Ak teda Slovák žije vo Francúzsku, nemôže voliť „slovenských“ europoslancov, môže si však vybrať z francúzskej ponuky. Ako volí Slovensko Na Slovensku sa volia poslanci len zo straníckych zoznamov. Volič si vyberie jednu stranu a na jej kandidátke môže dať dva preferenčné hlasy (krúžky) ľubovoľným kandidátom. Na Slovensku kandiduje 31 strán (koalícií), dokopy s 352 kandidátmi. Ich zoznam je napríklad na stránke ministerstva vnútra. Naposledy sa eurovolieb zúčastnilo na Slovensku len 13 percent voličov, v kategórii prvovoličov len 6 percent. V krajinách ako Belgicko, Luxembursko, Cyprus alebo Grécko je voliť povinné pod hrozbou pokuty. EUROVOĽBY 25. mája 2019 PREHĽADNÉ INFORMÁCIE O ZÁSADNÝCH TÉMACH NAŠEJ DOBY. NAJNOVŠIE PUBLIKÁCIE NÁJDETE NA HTTP://CZ.BOELL.ORG/CS/PUBLIKACE ATLAS UHLÍ 2015 1 ATLAS UHLÍPříběhy a fakta o palivu, které změnilo svět i klima 2015 JAK SI OHŘÍVÁME PLANETU ATLAS PŮDYFakta a čísla o zemi, půdě a životě 2018 ATLAS ENERGIEFakta a čísla o obnovitelných zdrojích v Evropě 2018 ATLAS MASAPříběhy a fakta o zvířatech, která jíme Hnutí DUHAFriends of the Earth Czech Republic Príručka Ako funguje EÚ určená pre stredné školy je spoločným projektom Denníka N a portálu EURACTIV Slovensko. Tento projekt je kofinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu č. COMM/SUBV/2019/M/0036. Táto publikácia reprezentuje výlučne názory autorov. Európsky parlament nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tejto publikácii. V spolupráci s pražskou kanceláriou Heinrich-Böll-Stiftung. 51 Hrozí aj Slovensku brexit? 52 MAGAZÍN N 5 /2019 VLADIMÍR ŠNÍDL reportér Krátko po britskom referende o vystúpení z Európskej únie oznámila ĽSNS Mariana Kotlebu, že sa pokúsi zorganizovať rovnaké referendum na Slovensku. Ako prvá politická strana tak začala robiť konkrétne kroky k tomu, aby Slovensko opustilo Európsku úniu. O vystúpení z NATO hovorili už viacerí a medzi nimi aj fašisti zo slovenského parlamentu. Kotleba a jeho ľudia však prví spustili kampaň o „slexite”. Majú bilbordy so sloganom Najvyšší čas vystúpiť z EÚ! a pred takmer tromi rokmi začali aj so zberom podpisov za referendum. Nie je jasné, koľko podpisov majú, veľmi o tom nehovoria. Na vyhlásenie referenda ich potrebujú až 350-tisíc, s čím môžu mať problém. Vlani hovorili o desiatkach tisícov podpisov, zbierali ich aj na rôznych mestských a dedinských jarmokoch a kultúrnych akciách. V tomto texte sa pozrieme najmä na argumenty, ktoré ĽSNS na vystúpenie z Európskej únie používa. VYSTÚPIŤ MÔŽE KAŽDÝ Prípad brexitu ukazuje, že samotné rozhodnutie krajiny o vystúpení z Únie môže padnúť v ktoromkoľvek členskom štáte. V Spojenom kráľovstve o tom síce tesne, ale rozhodli občania v referende v roku 2016. Veľká Británia zároveň ukazuje, že problém nastáva, keď sa na detailoch odchodu majú dohodnúť domáci politici. Britská premiérka nedokázala mesiace predsvedčiť ani svojich straníckych kolegov a nie to ešte opozíciu o dohode, ktorú s členskými krajinami EÚ vyrokovala, a dátum brexitu sa niekoľkonásobne posúval. Problematické by zrejme na Slovensku bolo aj referendum o vystúpení z EÚ. Slovensko má pravidlo, že referendum je platné len v prípade, že v ňom hlasuje nadpolovičná väčšina všetkých voličov. To sa stalo iba raz v slovenskej histórii – keď v roku 2003 obyvatelia krajiny odsúhlasili vstup do Európskej únie. Iné referendá skončili ako neplatné, pretože neprišlo dosť ľudí. Na Slovensku nie je s výnimkou ĽSNS žiadna významnejšia politická sila, ktorá by žiadala odchod z Únie. Netriafa sa ani do názorov väčšiny obyvateľov Slovenska. Keď sa v Eurobarometri vlani na jeseň ľudí pýtali, či by videli budúcnosť Slovenska radšej mimo Únie, nesúhlasilo s tým 60 percent opýtaných. Zhruba štvrtina povedala, že by boli za „slexit“. V čerstvom Eurobarometri sa na jar 2019 zasa ľudí pýtali, ako by hlaBudúcnosti by sme mali radšej čeliť mimo EÚ (slexit) Čo pre nás EÚ znamená? Priemer EÚ SR ČR HU PL AT súhlasím nesúhlasím priemer EÚSlovensko neviem Mier Ekonomickú prosperitu Demokraciu Sociálnu ochranu Kultúrnu rôznorodosť Silné slovo vo svete Euro Nezamestnanosť Byrokraciu Plytvanie peniazmi Stratu našej kultúrnej identity Zvýšenú kriminalitu Nedostatočnú kontrolu nad vonkajšími hranicami 30 61 26 60 33 55 34 57 36 55 41 51 (v %) (v %) Slobodu cestovať, študovať a pracovať kdekoľvek v EÚ 53 sovali v referende o odchode z EÚ: iba 11 percent zúčastnených zo Slovenska povedalo, že by hlasovali za odchod, 69 percent by bolo za zotrvanie v Únii. Najčastejšie by za odchod hlasovali v Česku (24 percent). PROTIEURÓPSKE SILY NA SLOVENSKU Zároveň však treba povedať, že Kotlebova ĽSNS je rastúca sila, v niektorých prieskumoch verejnej mienky z jari 2019 bola dokonca druhou najsilnejšou stranou za Smerom so ziskom okolo dvanásť percent. Kotlebovu popularitu potvrdili aj prezidentské voľby, v ktorých získal viac ako 220-tisíc hlasov, a jeho reálna sila sa môže teraz prejaviť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Aj v tých mu prieskumy verejnej mienky predpovedali druhé miesto a zisk okolo dvanásť percent, čo by mohlo znamenať dva mandáty v europarla- mente. Viaceré slovenské strany kritizujú Úniu, napríklad aj líder SaS Richard Sulík, ktorý bol v posledných piatich rokoch europoslancom. Ani on a ani iné demokratické strany však nechcú odchod z EÚ, žiadajú skôr jej zmeny a zdôrazňujú proeurópsku orientáciu Slovenska – naprieč spektrom od Smeru a SNS až po opozičné strany OĽaNO či PS/Spolu. Aj líder Sme rodina Boris Kollár, ktorý sa pred eurovoľbami spájal s extrémistickými a protieurópskymi stranami, presviedča, že nie sú rusofili, fašisti anechcú odísť z Únie. „Tvrdíme, že v EÚ musíme zostať, že chceme mať euro, ale keď ho máme, sme vlastne v strede Únie. Len hovoríme, že chceme pri všetkom používať zdravý rozum,“ povedal Kollár. Výrazným politikom spochybňujúcim Európsku úniu je Štefan Harabin, ktorý môže do parlamentných volieb viesť svoju vlastnú stranu. Sudca Najvyššieho súdu označoval v prezidentskej kampani za „hanebné“, ako slovenskí politici prijímajú „diktatúru príkazov a zákazov z Bruselu“. Aj on však na priame otázky odpovedal, že Slovensko by malo v Únii určite zotrvať. Harabin skončil v prezidentských voľbách tretí s vyše 300-tisíc hlasmi. V niektorých oblastiach – ako bezpečnosť či hospodárska politika – potrebujeme v Európe užšiu spoluprácu. Posilňovanie právomocí by malo ísť ruka v ruke s posilnením legitimity inštitúcií.  Zuzana Čaputová,  zvolená prezidentka Názor na budúcnosť EÚ – Slováci sú optimisti Ako dopadlo hlasovanie o brexite (jún 2016) Priemer EÚ SR ČR HU PL AT 58 37 32 42 38 19 38 65 55 57 73 58 34 23 18 19 15 53 56 13 33 26 26 30 32 27 54 37 11 10 27 24 29 22 13 13 15 25 25 20 optimistický pesimistický neviem(v %) za vystúpenie proti vystúpeniu 48,11 %51,89 % 54 MAGAZÍN N 5 /2019 55 11 % obyvateľov Slovenska by hlasovalo za odchod z Únie 56 MAGAZÍN N 5 /2019 Teraz ukážeme päť argumentov, ktoré používa ĽSNS v kampani za vystúpenie z Európskej únie, postupne ich všetky vysvetlíme, ukážeme, čo kotlebovci zamlčali a v čom zavádzajú. Všetkých päť tvrdení je uvedených v petícii za vyhlásenie referenda, ktorú ĽSNS zverejnila v júli 2016. 1.Právo Európskej únie je v Ústave Slovenskej republiky nadradené slovenským zákonom Toto tvrdenie je pravdivé, aj v slovenskej ústave sa píše, že „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ ĽSNS však už nedodala, že aj Slovensko sa podieľa na vzniku európskeho práva. Všetky európske pravidlá vznikajú tak, že sa na nich musia dohodnúť členské štáty. Väčšinu z nich schvaľujú jednomyseľne, teda aj hlasom Slovenska. 2.Stratili sme štátnu suverenitu a samostatnosť,  nemáme vlastné hranice Nie to pravda, Slovensko je naďalej suverénnym štátom. Slovensku vládnu politici, ktorých si volia sami Slováci. Títo volení politici následne zodpovedajú za fungovanie slovenských úradov, školstva, polície, armády, diplomacie a ďalších oblastí. To, že Slovensko napríklad koordinuje svoju zahraničnú politiku so spojencami, je vecou jeho vlastného rozhodnutia. Slovensko sa tiež slobodne rozhodlo nahradiť slovenskú korunu európskou menou euro, ktorou platíme od januára 2009. Vtedajšie vlády usúdili, že to bude výhodnejšie pre slovenskú ekonomiku, ktorá exportuje väčšinu výrobkov do krajín Európskej únie. Keby si však Slovensko ponechalo národnú menu, Európska únia by to akceptovala. Rovnako akceptovala, že si Česko naďalej ponecháva českú korunu, Poľsko svoj zlotý a Maďarsko svoj forint. Právny záväzok prijať euro síce formálne vyplýva z prístupovej zmluvy bez EÚ, no tento záväzok je bez termínov a Únia ho nevynucuje. Realitu popiera aj ďalšie tvrdenie, že Slovensko „nemá vlastné hranice“. Slovensko má hranice rovnaké, aké má od svojho vzniku, skončili sa iba hraničné kontroly (vstupom do takzvaného Schengenského systému v decembri 2007). Zvlášť kamionisti museli v minulosti na hraničných priechodoch čakať aj niekoľko hodín, kým ich skontrolovali a pustili ďalej, teraz ich už nezastavuje nikto. Čakať sa musí len na hraniciach s Ukrajinou, ktorá nie je ani v Schengenskom systéme, ani v Európskej únii. 3.Nezmyselné príkazy, zákazy  a obmedzenia Bruselu rozvrátili slovenské hospodárstvo, najmä poľnohospodárstvo a potravinárstvo Niektoré smernice Európskej únie môžu byť naozaj pre Slovensko nevýhodné, avšak tvrdenie, že rozvrátili slovenské hospodárstvo, poľnohospodárstvo a potravinárstvo je klamstvo. Fakty sú také, že po vstupe do Európskej únie rástla slovenská ekonomika rekordným tempom, v roku 2007 dosiahla dokonca jeden z najväčších rastov na svete (slovenský HDP vtedy za rok narástol o viac než 10 percent). Po príchode hospodárskej krízy na jeseň 2008 sa tento rast zastavil. Neskôr sa obnovil, hoci už v nižšom tempe. Aj napriek tomu dosahuje súčasná nezamestnanosť na Slovensku vôbec najlepšie čísla od vzniku krajiny (v roku 2018 klesla na úroveň piatich percent). Pre porovnanie: v roku 2003, v roku pred vstupom do EÚ dosahovala nezamestnanosť na Slovensku 15,6 percenta. To znamená, že pred vstupom do EÚ, keď sa na Slovensko nevzťahovali žiadne „nezmyselné príkazy Bruselu“, bol bez práce takmer každý piaty Slovák. S potravinárstvom a poľnohospodárstvom je to už horšie, podrobnejšie sme si o tom písali v mýtoch o Európskej únii. Kotlebova strana však voličom zamlčiava, že slovenskí poľnohospodári sa dostali do veľkých problémov už dlho pred vstupom do EÚ. Hlavnú zodpovednosť za to vtedy aj dnes nesú primárne slovenské vlády. 4.Ročne do Európskej únie odvádzame viac ako 800 miliónov eur Toto číslo s prižmúrením očí sedí. Rozpočet Európskej únie funguje tak, že sa naň skladajú všetky členské štáty. Následne sa tieto peniaze rozdelia pre jednotlivé krajiny podľa dohodnutých priorít. Napríklad v roku 2015, krátko pred tým, ako ĽSNS zverejnila svoju petíciu, prispelo Slovensko do európskeho rozpočtu su­ V čom kotlebovci pri slexite klamú a čo zamlčali VLADIMÍR ŠNÍDL reportér 57 mou 608 miliónov eur. V čom je teda zádrhel? Kotlebova strana už voličom nehovorí, že oveľa viac peňazí z Európskej únie na Slovensko priteká. Napríklad v spomínanom roku 2015 Slovensko vyčerpalo z Európskej únie 3,73 miliardy eur, „čistý zisk“ teda dosiahol 3,1 miliardy. Európska únia totiž funguje na princípe súdržnosti (kohézie), ktorá spočíva v tom, že bohatšie štáty do nej odvádzajú viac peňazí než chudobnejšie (v prepočte na obyvateľa). Slovensko doteraz patrilo k chudobnejším, takže viac dostávalo, než dávalo – bolo takzvaným „čistým príjemcom“. V období 2014 až 2020 môže Slovensko vyčerpať z európskeho rozpočtu o 13,5 miliardy eur viac, ako doň pošle. Pravdou je, že všetky tieto peniaze vyčerpať nedokáže, za to však už nemôže Európska únia. Opakovane sa totiž stáva, že slovenské úrady alebo firmy si nestihnú pripraviť projekty, ktoré môžu byť z európskych zdrojov preplatené. Bežne sa stáva aj to, že slovenské ministerstvo či štátna firma urobí neférovú súťaž na dodávateľov, a európski úradníci potom odmietnu peniaze uhradiť. Ani na tieto súvislosti už ĽSNS voličov ne- upozorňuje. 5.Európska únia nás chce zničiť nielen ekonomicky, ale aj sociálne. Pod hrozbou sankcií nám už teraz núti viac ako 120-tisíc imigrantov z Afriky a Ázie! Prvá časť tejto vety je vyložený nezmysel. Ako sme si povedali vyššie: práve vstup do Európskej únie slovenskú ekonomiku naštartoval. Naopak, väčšinu 90. rokov minulého storočia domáca ekonomika buď stagnovala alebo upadala. Migrácia je už komplikovanejšia téma. Isté je, že poplašné správy o „120-tisíc migrantoch z Afriky a Ázie“ sa nenaplnili ani po troch rokoch, odkedy ĽSNS svoju petíciu zverejnila. Už v texte o mýtoch o Európskej únii sme uviedli, že migračnú i azylovú politiku si riadi Slovensko samo. Na svojom území akceptuje hlavne ekonomických migrantov z Balkánu, ktorí na Slovensku pracujú ako robotníci. O 120-tisíc migrantoch pre Slovensko sa ani nikdy neuvažovalo. V roku 2015 bol na stole plán, aby sa takýto počet ľudí rozdelil naprieč všetkými krajinami EÚ, Slovensko malo podľa tohto plánu prijať 1502 utečencov. Vtedajšia slovenská vláda to však odmietla a členské štáty napokon od tohto systému takzvaných povinných kvót upustili. Tému migrantov sa však ĽSNS, podobne ako niektoré ďalšie strany, nevzdala a naďalej ju využíva na oslovovanie voličov. Napríklad na jar 2019 zverejnila strana video, v ktorom sa opäť snaží zveličovať dosahy migrácie na Slovensko. Poslanci ĽSNS v ňom rozprávajú o uznesení Európskeho parlamentu „o základných právach ľudí afrického pôvodu v Európe“ z konca marca 2019. Toto uznesenie podľa politikov ĽSNS údajne znamená, že „Európska únia žiada, aby sa naše deti namiesto slovenskej histórie učili o histórii Afričanov“. Vo videu ďalej rozprávajú o tom, že Európska únia údajne požaduje vytvoriť miliardový fond na bývanie Afričanov v Európe. „To znamená, že občania Slovenskej republiky sa budú musieť zbierať svojimi daňami na bývanie černochov v Európe aj na Slovensku,“ zaznie vo videu. Vďaka týmto a ďalším tvrdeniam malo video na Facebooku 450-tisíc spustení. V skutočnosti v ňom ĽSNS nehovorila pravdu. V citovanom uznesení sa nepísalo nič o tom, že by sa namiesto slovenských dejín mali učiť dejiny Afričanov, ani o posielaní peňazí na byty pre Afričanov. Hlavnou myšlienkou dokumentu bol apel, aby členské štáty zabránili diskriminácii obyvateľov afrického pôvodu. ĽSNS však v prvom rade zamlčala to, že vo videu rozprávajú o nezáväznom uznesení Európskeho parlamentu. Takýchto uznesení prijmú poslanci aj desiatky za rok. Slovensko k ničomu nezaväzujú, na rozdiel napríklad od európskych smerníc (hovorí sa im aj „nelegislatívne uznesenia“). Pre niektorých politikov sú však takéto dokumenty veľkým lákadlom, aby ich využívali v kampani. Stačí len povedať „toto nám vnucuje Brusel“ a časť voličov to bez ďalšieho overovania prijme ako fakt. Nezamestnanosť pred a po vstupe do EÚ (v %) Financovanie Únie a čerpanie peňazí z nej (v mld. eur) 2003 2015 2018 15,6 5,0 3,7 3,1 0,6 Slovensko prispelo do európskeho rozpočtu Slovensko vyčerpalo z Únie „čistý zisk“ Slovenska Prečo sa Danko objíma s Rusmi zo sankčného zoznamu? Dlhoročný europoslanec Eduard Kukan v Bruseli končí. Rozpráva o rozpore v zahraničnej politike Smeru a aj o Kiskovi 60 MAGAZÍN N 5 /2019 Andrej Kiska ma sklamal, proti Dankovi by sa malo zakročiť a opozícia svoj moment prespala, vraví bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Čo vám bude najviac chýbať po návrate z Bruselu? Všetko. (smiech) Do Bruselu som išiel so zmiešanými pocitmi, myslel som si, že je to celé veľmi byrokratické, pomalé a ťarbavé v porovnaní s OSN. Tam som štyri roky pracoval, bol som osobitným zmocnencom generálneho tajomníka pre Balkán v čase kosovskej vojny. Tam mi to pripadalo rýchle a dynamické. Bolo treba sa rozhodovať niekedy rýchlo aj bez dostatočných in­ formácií. V europarlamente to tak nebolo? Myslel som si, že nebude, ale nakoniec som mal výhodu, že som dostal všetko, čo som chcel. Dostal som sa do zahraničného výboru, chcel som viesť delegáciu pre spoluprácu s krajinami západného Balkánu. Všetko, čo ma zaujímalo, som dostal. A z titulu týchto funkcií som potom získal ďalšie a bol som taký zaangažovaný, že to bola jednoducho paráda. Stále sa niečo dialo. Keď som si niekedy porovnal svoj denný rozvrh s tým, aký som mával ako minister, tak sa to niekedy aj vyrovnalo. Mám už aj dosť rokov (v decembri bude mať 80 rokov – pozn. red.), ale inak to vôbec nepociťujem, mám apetít a myslím, že aj energiu a elán, aby som nejako pokračoval. Predseda európskeho výboru parlamentu Ľuboš Blaha zo Smeru by o vás povedal, že ste starý de- duško. Blaha nech radšej zalezie a nerozširuje tieto hlúposti, pretože veľmi škodí. Nevyzerá to však, že má niekedy väčší vplyv v diplomacii ako Miroslav Lajčák? Niekedy to tak vyzerá. Napríklad pri našom stanovisku voči Venezuele, kde sa presadil Blaha. Keby som bol na Lajčákovom mieste, veľmi by sa ma to osobne dotklo a urazilo. Smeráci ho ponižujú. Za to, aby sme neuznali opozičného lídra Juana Guaidóa za dočasného prezidenta Venezuely, v Bratislave údajne loboval aj kubánsky viceprezident. Čo by to znamenalo, keby sa ukázalo, že našu pozíciu diktovala Havana? Bola by to veľká hanba a diskvalifikácia Slovenska v očiach partnerov medzi členskými krajinami EÚ. Veď vidíme, že dnes je spoločná európska pozícia voči Venezuele narušená iba Talianskom, Rumunskom a Slovenskom. Naozaj sa dostávame do veľmi pochybného postavenia. Ak by to malo pokračovať a vyplávali by na povrch podobné fakty, že za našimi rozhodnutiami sú skryté obchodné záujmy podmienené našou politickou pozíciou v rámci EÚ, tak potom by sme sa prepadali do suterénu. Stále však hovorím ak. Podobne sa zachovala Pellegriniho vláda aj pri kauze Skripaľ, keď sme sa tiež nepridali k väčšine spojencov a nevyhostili sme ruských špiónov z našej krajiny. Ako ste to vnímali? Veľmi jasne som kritizoval stanovisko Slovenska ako politicky nesprávne. Aj naša argumentácia, že to ešte nie je dokázané a máme čakať: to bolo alibistické stanovisko, ktoré nám v kontexte našich zahraničnopolitických záujmov a postavenia prinieslo mnoho negatívnych bodov. Proti vyhosteniu ruských diplomatov bol najmä predseda SNS Andrej Danko. Nezdajú sa vám čudné jeho časté návštevy u politika zo sankčného zoznamu Viačeslava Volodina, ktorý pripravoval s Putinom anexiu Krymu? Tento týždeň bol uňho znovu a v máji aj v júni pôjde opäť do Moskvy. Pripadá mi to veľmi čudné a už dlho. Sú to neprípustné veci z pohľadu oficiálnej zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Pánovi Dankovi neberiem jeho názor, môže ho mať akýkoľvek výrazný a robiť si, čo chce, lenže nemôže byť predsedom slovenského parlamentu. Keby ním nebol, mohol by si pokojne chodiť a rozprávať v Moskve, čo chce. Z titulu funkcie druhého najvyššieho ústavného činiteľa to na Slovensko prináša veľmi mnoho nejasností a nepochopenia u našich zahraničných partnerov. Dochádza k porušeniu zásadných dohôd o spoločnom postupe EÚ v zahraničnopolitických otázkach. Prekáža vám, že Danko lobuje proti ruským sankciám? Rusko je obchodný partner mnohých členských krajín EÚ, ale platia určité pravidlá, ktoré ako členský štát musíme dodržiavať. Ak je niekto na sankčnom zozname, tak sa s ním nemôžeme baviť a stretávať, objímať a vymieňať si telefónne čísla. Niektoré Dankove vyhlásenia po jeho ostatnej ceste do Moskvy, kde už hovoril, že by sme sa mali stať aj členmi širších organizácií, ktorých autorom alebo zakladateľom je Ruská federácia, sú úplne nepredstaviteľné pre vysokého predstaviteľa krajiny EÚ. Najviac ma hnevá to, že nikto proti tomu u nás výrazne a dramaticky nevystupuje. To by si zaslúžilo veľmi jasnú a ostrú kritiku z oficiálnych radov našich politických strán aj ústavných činiteľov. Je pozoruhodné, že stále nemáme schválenú bezpečnostnú stratégiu, a je to pre odpor SNS, ktorá v tomto dokumente namieta proti pár vetám o ruskej hrozbe. Už to nejaký rok čaká, je to vážna vec. Každý štát má svoje základné doktríny alebo dokumenty v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Obzvlášť to platí v dnešných medzinárodných vzťahoch, ktoré začínajú byť komplikovanejšie než v minulosti aj preto, že v Bielom dome je Donald Trump. Transatlantické spojenectvo je iné. Európa sa musí viac spoliehať na seba a v takýchto časoch by sme mali mať viac vyhranené stanovisko. A my ho nemáme. V minulosti bolo silnou stránkou Slovenska v zahraničných vzťahoch, že sme boli čitateľní. Je to plus, keď partneri vedia, na čom sú v rokovaniach alebo pri spolupráci s nami, keď vedia, čo od nás očakávať. Keď sú takéto otvorené otázky v zásadných dokumentoch, tak to oslabuje naše postavenie ako rovnocenného partnera. Ako v zahraničnej politike obstál prezident Andrej Kiska? V otázkach zahraničnej politiky má správne stanoviská. Snažil sa nimi dostať slovenskú pozíciu na správne miesto. No ak by som mal hodnotiť celkovo jeho prezidentskú činnosť, bol by som rozpačitý. V čom vás Kiska sklamal? Mal byť smelší a rozhodnejší, keď MIREK TÓDA reportér 61 dochádzalo k rôznym ostrým sporom medzi Ficom, Kaliňákom a ním pri vymenovaní nového ministra. Osobne si tiež myslím, že ak by pred niekoľkými mesiacmi vyhlásil, že bude kandidovať za prezidenta, tak by vyhral a všetky tieto problémy, čo tu máme dnes na Slovensku, by neboli. V tom ma skla- mal. Vyčítate mu, že keď už chcel byť prezidentom, mal ísť aj do druhého volebného obdobia? Áno. Navyše, jeho osobné dôvody ma vôbec nepresvedčili. Dokonca si myslím, že keď išiel do prezidentských volieb a vedel, že bude prvý muž, tam sa predpokladá oficiálna úloha pre jeho manželku a to, že tam vôbec nebola, to nebola iba protokolárna chyba, to bola politická chyba. Nebolo to tak, ako to má byť. Zrejme aj tieto osobné problémy zabránili, aby znovu kandidoval. Ak už do toho išiel a vyhral voľby so skvelým výsledkom, skoro 60 percent proti Ficovi, ale prerušil to v dôležitej fáze, keď bolo veľmi dôležité, aký bude vývoj, a veľmi záležalo na jeho postoji a mnohí ľudia a politické strany naňho čakali – tak toto nezvládol. Keď hovoríte, že mal byť razantnejší pri výmene ministra vnútra – mal zablokovať Denisu Sakovú? Mal by na to manévrovací priestor v rámci ústavy? No, odmietol Joža Ráža. To bolo ľahšie, pri Sakovej to bolo iné. Ale práve pri takých situáciách sa rodia veľké osobnosti. Viem, že som náročný, keď toto hovorím, ale mohol to skúsiť. Ako posunuli Slovensko protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Prínos demonštrácií bol jasný, posunuli Slovensko ďalej, aj keď nedošlo k zmene celej vlády, ale len k odstúpeniu premiéra Fica a ministra Kaliňáka. To už samo osebe znamenalo veľké politické posuny. To, že mohli byť ešte väčšie, by som nekomentoval. Keď sa konali masívne demonštrácie, najväčšie od revolúcie, nepáčilo sa mi, že opozícia tu sladko spinkala. Premeškala moment? Mám ten pocit.Aj keď by to bolo citlivé, že by sa do toho nejakým spôsobom zapojili, ale ľudia boli v uliciach, videli ste tú náladu a organizátori to ťažko mohli doviesť k politickým cieľom a métam. Vtedy to opozícia prespala a premrhala situáciu, ktorú budú ťažko sami vyvolávať. Aký má podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič imidž v Bruseli? Ako Ficov človek alebo profesionál? Ako profesionál. Keď ho prvý raz vypočúvali ako komisára, prešiel ťažkou skúškou. Tri hodiny tam sedel, nikoho nesmel mať pri sebe, aby mu nepomáhal. Tie tri hodiny sú presne rozpísané minúta po minúte, kto sa opýta a koľko sekúnd môže odpovedať. Obstál veľmi dobre. Len naši maďarskí priatelia našli naňho jeden výrok, ktorým ho chceli diskvalifikovať. Nepáčilo sa im, že mali len komisára a my podpredsedu Komisie. Raz Šefčovič povedal, že naši rómski spoluobčania zneužívajú sociálny systém. Ja by som to podpísal, keby povedal, že niektorí. Za to ho najviac kritizovali, že diskvalifikoval celú jednu skupinu. Dokázal to však vysvetliť a v predchádzajúcej Komisii bol za hviezdu a získal si autoritu. Pretože slovinská komisárka nezložila skúšku, jej agendu mu Juncker pridelil a znovu prešiel nečakaným vypočúvaním brilantne. Hovoril som mu, že by si mohol urobiť živnostenský list na vypočutia nových eurokomisárov. Jeho silnou stránkou je, že sa rýchlo učí. Keďže má na starosti energetickú úniu, má plus navyše, že hovorí po rusky. Skôr ho za to chvália. Ako sa pozeráte na to, že zatiaľ u nás nefunguje Orbánovo zaklínadlo, že za všetko môže Soros? Fico s tým narazil. Chvalabohu, to je dobré, v tom sa mi páčia naši občania. Pamätám sa, keď Fico hovoril, že všetko organizuje Soros a že sa Kiska stretol v Amerike so Sorosom. Vtedy ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že s protestmi nemá Soros nič spoločné. To bolo veľmi dobré. Ak sa pozriete do Maďarska, to je šialené, kde je za všetkým Soros. Sme vyspelejší. Danko o Orbánovi hovorí, že je preňho politický vzor. To neviem komentovať bez toho, aby som sa nerozčúlil. Je to naozaj šialené a ďalšia šialená vec je, že slovenský parlament prijíma uznesenia, ktorými sa dištancuje od európskeho parlamentu, ktorý prijal rezolúcie proti Maďarsku a Poľsku. Asi ich ani nečítali. Tvrdia, že cieľom je, aby sme ich netrestali, a že by sme s nimi mali viesť dialóg. To sa však presne deje. Keď sa spustí mechanizmus článku sedem, prvé je, že sa najskôr pošle dotazník tým vládam a spustí sa dialóg. V prípade Poľska dokonca už tamojšia vláda ustúpila. Áno, ukázalo sa, že to bolo oprávnené, a ustúpili v justičnej reforme. Hlásiť sa dnes na Slovensku k Orbánovi a Kaczyńskému, ako to robí Danko, to je ústup z moderného vývoja Slovenska o niekoľko kilometrov dozadu. Ako vnímate Fica, ktorý začal útočiť Sorosom a novinárov považuje za najväčších nepriateľov štátu, a do toho otvorene povie, že nechce byť len radový sudca, ale predseda Ústavného súdu? Hovorí to o ňom, že je na sklonku svojej politickej dráhy. Vyvíja sa opačným smerom, ako by mal. Objektívne si povedzme, že predsa len niečo dokázal, vyhral viacero volieb. Lenže teraz takým postupom maže a ničí veci, ktoré v minulosti dokázal. Na mnohé z nich nemá byť čo hrdý, ale dokázal vytvoriť vládu. Niečo sa v ňom zlomilo a začal používať deštruktívne metódy. Je na zostupnej krivke vo svojom politickom živote a v snahe udržať sa používa veci, ktorými sa definitívne zhadzuje. Aký má imidž v EÚ? Za jeho vlády sme zrejme pomohli uniesť vietnamského občana a došlo k vražde novinára, ktorý spájal jeho úrad vlády s mafiou. Na pôde EÚ sa príliš o Vietname nehovorí. O Slovensku sa na pôde hovorilo takmer každý deň po vražde Jána Kuciaka, bola to už druhá vražda novinára, krátko po Malte. Vtedy postavenie Slovenska veľmi kleslo a boli sme predmetom rozhovorov takmer všade. Fico, aj keď bol premiérom, mal veľmi zlé postavenie vo svojej vlastnej frakcii. Smiali sme sa našim socialistickým kolegom, že nemajú veľa vlád, kde stojí na čele ich člen, ale vo svojej politickej skupine sa Fico vždy stretol s obrovskou kritikou. Najmä Taliani boli naňho zlí, nechodil tam rád. Nepočul som, že by mu niekedy ako zaslúžilému členovi niečo ponúkli. To svedčí o mnohom. Eduard Kukan (79) Poslanec eu- roparlamentu, bývalý trojnásobný minister zahraničných vecí Slovenska a kandidát na prezidenta, bývalý podpredseda SDKÚ. Vyštudoval Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO). Je predsedom delegácie pre Srbsko a západný Balkán. Dlhoročný europoslanec Smeru Boris Zala hovorí, prečo v prezidentských voľbách nevolil eurokomisára Maroša Šefčoviča, a že v Únii berú Petra Pellegriniho a Petra Kažimíra Ak Fico potiahne Smer k Orbánovi, dostane konkurenta 64 MAGAZÍN N 5 /2019 teľov konceptu sociálnej Európy je v Bruseli šéf Európskej komisie Jean Claude Juncker pochádzajúci z pravicovej Európskej ľudovej strany. Čiže, keď to zjednoduším, Zuzana Čaputová nie je Ivan Mikloš? Presne tak, Zuzana Čaputová nie je Ivan Mikloš. Napokon, už Iveta Radičová zo svojich skúseností na ministerstve práce a sociálnych vecí postavila akúsi opozíciu voči miklošovsko-kaníkovskému pohľadu, ktorý dovtedy v slovenskej pravici dominoval. Už za Radičovej bolo vidieť, že miklošovská neoliberálna ortodoxia neobstojí. Ktorý Maroš Šefčovič je ten skutočný? Ten, ktorý v decembri na sneme európskych socialistov predstavoval ich manifest, alebo ten, ktorého sme počúvali v prezidentskej kampani? Ani jeden. Maroš Šefčovič je výborný manažér, ktorý sa v Európskej komisii jednoznačne osvedčil a viedol si veľmi dobre. Je technokratický typ. Keby hovoril o tom, že chce pomôcť Slovensku, aby sa v technických, technologických či energetických oblastiach dostalo na špičku sveta, tak by bol absolútne uveriteľný. V tejto oblasti je doma a vedel by našu krajinu ťahať dopredu aj z prezidentskej pozície. V akej kondícii je strana Roberta Fica dnes? „Strana Roberta Fica“, ak ste to takto nazvali, je vo veľmi zlej kondícii. Som presvedčený, že ak by na čele strany nastala výmena, o ktorej som hovoril už pred dvomi rokmi – keď som vyzval Roberta Fica aj Roberta Kaliňáka, aby uvoľnili miesto iným – tak by Smer ako strana bol v oveľa lepšej kondícii. Robert Fico dnes svojím kreditom ťahá Smer dole a ideovými postojmi od sociálnej demokracie dosť doprava. Ak sa Smer drží na percentuálnej úrovni, na ktorej sa drží, tak je to vďaka premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Ste si istý? Váš bývalý stranícky kolega Marek Maďarič nedávno povedal: „Smer pomaly slabne a ak bude Robert Fico stále predsedom strany, Smer čaká osud HZDS. Ak by Fica niekto nahradil, vidím to skôr na príbeh SDKÚ, kde tiež došlo k postupnej marginalizácii.“ Tvrdí, že ani Pellegrini nebude záchranou, lebo voliči Smeru zvyknutí na Fica sa s ním nestotožnia. Nemá pravdu? Podľa môjho názoru nie. Poznám členskú základňu aj voličskú štruktúru Smeru. Nie je taká, ako si ju predstavuje Marek Maďarič. Viem, ako ju vidí on, a bolo to dôvodom, prečo ťahal Smer v parlamentných voľbách v roku 2016 aj v prezidentských voľbách v roku 2014 do tradicionalisticko-konzervatívnych vôd. No podľa môjho názoru to, že Robert Fico je dnes záťažou, výrazne vníma veľká časť členskej základne Smeru, najmä starostovia a primátori. Veľká časť strany si myslí, že výmena by mala nastať, a že do čela Smeru by mal nastúpiť Peter Pellegrini. Skúsim oponovať. Markíza si vlani na jeseň urobila prieskum s otázkou, či bol lepším premiérom Fico alebo Pellegrini. V celej populácii vyšiel lepšie Pellegrini, no až 60 percent voličov Smeru povedalo, že lepší bol Fico. Pamätám si tento prieskum. Bolo to pred pol rokom a odvtedy sa situácia zmenila. V politike má všetko svoj čas. Ak sa Pellegrini nechytí šance a včas, teda v krátkom čase po prezidentských voľbách neprejaví vôľu vymeniť Roberta Fica, dopadne to so Smerom tak ako s SDKÚ. Potom aj Peter Pellegrini prestane byť dôveryhodný, prestane byť nádejou. Neviem, do akej miery poznáte Petra Pellegriniho, ale má na to, aby sa postavil Ficovi? Má na to politické a ideologické schopnosti. Či má na to aj odvahu? V tejto chvíli sa mi skôr zdá, že nie. Určite ju dostatočne neprejavuje, aj keď to môže byť aj vecou taktiky. Ak by to ale urobil, v Smere by nastal ozdravný proces a strana by sa mohla nielen udržať na dvadsiatich percentách, ale možno aj stúpnuť. Môže na Slovensku ešte uspieť nová ľavicová strana, ktorá by konkurovala Smeru? Veľmi hypotetická otázka, ale potenciál na vznik sociálno-demokratickej strany je vždy. Záleží na tom, čo sa stane v Smere. Ak tam nenastane zmena a Smer pôjde líniou, ktorú Boris Zala (64) pôsobil posledných desať rokov v Európskom parlamente, kam ho zvolili za Smer. Po májových eurovoľbách ako europoslanec skončí. V roku 2000 spolu s Robertom Ficom stranu Smer zakladal, v roku 2016 z nej vystúpil. Šestnásť rokov ste boli členom Smeru, post europoslanca ste získali na kandidátke, ktorú viedol Maroš Šefčovič. V komentári pre Denník N ste však napísali, že v druhom kole budete voliť Zuzanu Čaputovú. To je trochu paradox, nie? Nie je to paradox. Vždy volím ľudí podľa svojho politického profilu. Pokladám sa za sociálneho demokrata a snažím sa presadzovať sociálno-demokratickú politiku na Slovensku od roku 1989. Témy, s ktorými vstúpil do volieb Maroš Šefčovič, sú z môjho pohľadu od sociálnej demokracie veľmi ďaleko. Názory Zuzany Čaputovej sú bližšie k sociálno-liberálnym a humanistickým postojom, ktoré vnímam ako súčasť sociálno-demokratickej vízie. V čom je Čaputová bližšia sociálno-demokratickej vízii, ako ju vy vnímate? Napríklad v otvorenosti k menšinovej politike, či už sa to dotýka národnostných, alebo LGBT menšín, ale aj k utečencom. Tu nejde o žiadne vítanie migrantov, ale o schopnosť rozlíšiť utečenca a migranta. Zuzana Čaputová to citlivo rozlišuje. A oceňujem, že sa prihlásila aj k väčšine sociálnych balíčkov, ktoré priniesol Smer od roku 2006. Povedala, že keby mala o nich rozhodovať, nezruší ich. Možno chcela trochu nadbehnúť ľavicovo orientovanejším vo­ ličom. Nemyslím si, povedal by som, že je to jej názor. Nakoniec, takýto pohľad vidím aj v Progresívnom Slovensku. Vnímam posun, ktorý je poučením z negatívnych dosahov neoliberálnej politiky. Veľká časť slovenských aj európskych strán, si osvojila koncept sociálnych istôt – alebo ak chcete – sociálneho štátu. Jedným z najväčších presadzova- DUŠAN MIKUŠOVIČ reportér 65 ideologicky presadzuje Robert Fico – a ktorá sa viac podobá línii Viktora Orbána ako sociálnej demokracii – tak nejaká alternatíva vznikne. Buď to bude samostatná strana, alebo bude súčasťou iného zoskupenia, kde bude tvoriť jej ľavé krídlo. No to sú hypotetické úvahy. Europarlament má dnes 751 poslancov, po máji ich počet klesne na 705, no stále je to obrovská masa. Čo reálne dokáže ovplyvniť jeden europoslanec zo Sloven- ska? Veľa, už len tým, že hlasuje. Každý z poslancov je zaradený vo svojej politickej skupine, nie sme teda rozdelení podľa národnej príslušnosti, ale podľa politickej orientácie. Ja teda zastupujem všetkých občanov EÚ. V našej sociálno-demokratickej skupine je 186 poslancov a každá téma sa v nej prerokúva. Do tejto debaty môžete vstúpiť a navrhovať vlastné opatrenia, prichádzať s pozmeňovacími návrhmi, pre ktoré môžete získavať spojencov. Je to taká istá práca, ako v ktoromkoľvek národnom par- lamente. Keby ste mali povedať konkrétny príklad, čo ste ovplyvnili vy? Mnoho vecí: od formulovania postojov EÚ ku krízovým oblastiam, ako sú Náhorný Karabach, Sýria či Lýbia, cez pokusy oživovať spoluprácu so severnou Afrikou cez Mediteránsku úniu až po upevňovanie vzťahov s Juhoafrickou republikou. Som podpredsedom Delegácie EÚ – Južná Afrika a podarilo sa mi pozvať aj nového juhoafrického prezidenta – inak bojovníka proti korupcii a domácej oligarchii – rečniť do Európskeho parlamentu… Ale všeličo sa mi aj nepodarilo. Inicioval som diskusie o zriadení Európskej spravodajskej služby, konkrétne návrhy som adresoval aj premiérovi Ficovi počas slovenského predsedníctva EÚ – ale neuspel som. Aj keď myšlienka sa hlbšie zakorenila. Ktorého slovenského politika v Bruseli dobre poznajú a uznávajú ho? Ktoré meno má váhu? Zo súčasne pôsobiacich politikov si veľmi dobrý kredit získal Peter Pellegrini. Nepočul som ani jednu výhradu voči jeho pôsobeniu v Európskej rade, teda na samitoch premiérov. Jeho vystúpenia v našej politickej skupine, ale aj jeho posledné vystúpenie v parlamente boli veľmi dobre prijaté. Pellegrini má dobrú povesť, aj keď je tam veľmi krátko. No a potom minister financií Peter Kažimír. Jeho manažment slovenských financií, ale aj aktivity pri tvorbe európskych finančných inštitúcií a pravidiel sú široko akcep- tované. Ako sa vám počúvali výhrady niektorých europoslancov, ktorí po poslednom vystúpení Petra Pellegriniho v parlamente vyzývali, aby sa odpútal od Roberta Fica? Vtedy sa ho dokonca zastal Richard Sulík. Richard Sulík to povedal len preto, aby demonštroval svoj protieurópsky postoj. Richard nechápe, že sme občanmi EÚ a poslanci Európskeho parlamentu sa v mene občanov celej EÚ môžu pýtať na čokoľvek a kohokoľvek. K tým odkazom pre Petra Pellegriniho si to povedzme presne. Poslankyňa Sophie in ‚t Veldová viedla niekoľko delegácií Európskeho parlamentu na Slovensku v súvislosti s vraždou novinára Jána Kuciaka. V ľudskom slova zmysle použila metaforu, ktorou vlastne Pellegriniho ocenila. Povedala mu, že je predstaviteľ moderného Slovenska a novej Európy, kým Robert Fico je predstaviteľom starého Slovenska a starej Európy. A preto by sa mal od Fica odpútať. Toto tam zaznelo a ja to vidím rovnako. Viete si predstaviť, že by Slovensku mohol hroziť odchod z EÚ? Nie. Pozrime sa napríklad na takzvanú finančnú krízu, ktorú sme prežili. EÚ jasne ukázala, ako je schopná v spolupráci 28 štátov racionálne a efektívne vyriešiť aj tie najzložitejšie problémy. Richard Sulík by nesúhlasil. Richard Sulík je premýšľavý, ale politicky nielen neskúsený, on proste nemá talent pochopiť komplexnosť politiky ako riadenia štátu. Preto ten zjednodušený libertarianizmus – ak môžem nejako politologicky označiť jeho postoje. Ale skvele kuchtí, má talent. Veríte aj tomu, že najbližších desať rokov prežije aj eurozóna? Jasné. Dnes sú trendom projekty, ktoré posilňujú geopolitickú úlohu eura vo svete. Euro má ambície, a správne, plniť aspoň tie funkcie ako americký dolár. Táto koncepcia je na stole komisie. Práve preto mám rád Junckera, je to jediný komisár, ktorý presadzoval vizionárske veci, ktoré posilňujú EÚ ako celok. Posilnenie eura ako medzinárodnej meny je v tomto smere veľmi významné. Čo urobí s Úniou a so Slovenskom brexit? Krátkodobo zaťaží časť pracovníkov v Bruseli aj v národných vládach, budú musieť riešiť drobné negatívne dosahy. No sú riešiteľné vo veľmi krátkom čase, do troch rokov. Brexit v kontinentálnej Európe otvorí priestor na oveľa efektívnejšiu integráciu, ktorej Británia bola vždy prekážkou. Briti si vždy žiadali výnimky a osobitné riešenia. Británia mala a má pre EÚ nenahraditeľnú úlohu v bezpečnostnej a spravodajskej oblasti. Bolo by chybou túto spoluprácu roztrhnúť. Verím, že Británia v priebehu troch-štyroch rokov zistí, že predstavy o vytvorení svetových obchodných zmlúv či oživení Commonwealthu boli nereálne. A potom sa začne približovať späť k EÚ napríklad podľa nórskeho modelu. Od májových eurovolieb sa očakáva posilnenie antieurópsky orientovaných strán. Som presvedčený, že tieto strany nezískajú väčšinu a ostatné strany to potlačí k užšej spolupráci ako doteraz. Sociálni demokrati a ľudovci mali vždy takzvanú technickú koalíciu, teda zmluvu, ktorá ich neviazala v konkrétnych veciach, ale zaručovala, že budú hlasovať za spoločné projekty. Posledné tri roky sa to rozvoľnilo. No ak antieurópske strany budú úspešné, tak to ľudovcov, sociál­nych demokratov a liberálov pritlačí k spolupráci. Priestor na to otvára aj pozastavenie členstva maďarského Fideszu v Európskej ľudovej strane. A Macronovi centristi môžu tiež zohrať pozitívnu rolu. Nie som vystrašený, lebo posilnenie protieurópskych strán posilní spoluprácu tých proeurópskych. Boris Zala (64) Po revolúcii zakladal Sociálno- demokratickú stranu Slovenska, s Robertom Ficom v roku 1999 zakladal Smer, kde už nie je členom. V europarlamente je desať rokov. 66 MAGAZÍN N 5 /2019 Čo robia Slováci, ktorí pracujú pre EÚ Tlmočník Matúš Németh a politická poradkyňa Karolína Koščová Stach hovoria, aké je to pracovať pre Európsku úniu. Kým Matúš za prácou cestuje len na pár dní, Karolína často pracuje od rána do večera v tmavých kanceláriách európskych inštitúcií. 67 SPRAVODAJSTVO 68 MAGAZÍN N 5 /2019 Najprv som chcela mrnčať, ako tu o pol jedenástej čítam pozmeňováky, ale potom som si povedala, ty kokos, ja tu čítam pozmeňováky!“ napísala na Instagram nadšene Karolína Koščová Stach, keď opäť raz trávila večer v kancelárii v Európskom parlamente v Bruseli. „Politika je super a práca v politike môj splnený sen od malého mala, dodala pod fotkou, na ktorej je pracovný stôl s niekoľkými dokumentmi a dvoma počítačmi. Pred takmer piatimi rokmi sa presťahovala do Bruselu a začala pracovať ako politická poradkyňa pre európskych poslancov. Predtým prešla niekoľkými výberovými kolami. Dnes hovorí, že by nemenila a prácu v Európskom parlamente by vzala opäť, aj keby vedela, do čoho ide. Chápe, že to nie je práca pre každého, no v jej prípade platí, že sa našla. „Ľudia ako ja pracujú veľa hodín denne, väčšinou v tmavých kanceláriách. Sú odlúčení od rodiny, ktorú nechajú na Slovensku alebo v iných krajinách. Veľa ľudí to zle znáša, ale mne to až tak neprekáža,“ hovorí Karolína. Poznáte fotografie unavených štátnikov, ktorí o štvrtej nad ránom robia tlačovky pre novinárov čakajúcich napríklad na to, ako to dopadne s pôžičkou pre zadlžené a krachujúce Grécko? Áno, sú z Bruselu a hodia sa k pracovnej atmosfére tohto mesta. Karolína v Bruseli žije s manželom. Domov však pre ňu Belgicko nepredstavuje. „Domov, to je predsa Banská Bystrica,“ odpovie so samozrejmosťou. Odtiaľ pochádza ona aj jej rodina. TLMOČNÍK MATÚŠ PREKLADÁ ŠPANIELOV AJ FRANCÚZOV V zozname tlmočníkov pre Európsky parlament je okrem iných zapísaný Matúš Németh. Na Slovensku robí najmä manažéra kapely Korben Dallas a približne dva týždne v mesiaci pracovne strávi v Bruseli alebo v Štrasburgu. „Volajú nám podľa toho, koho práve potrebujú,“ vysvetľuje Matúš. Väčšinu času presedí v tlmočníckej kabíne s ďalšími kolegami a tlmočí schôdze Európskeho parlamentu. Spolu s ním za mikrofónmi sedia aj ďalší dvaja alebo traja kolegovia a striehnu, v akom jazyku začne hovoriť nasledujúci rečník. Matúš tlmočí angličtinu, francúzštinu, španielčinu a češtinu do slovenčiny. Alebo slovenčinu do angličtiny. „Najlepšie je, keď človek tlmočí do svojho rodného jazyka, ale nie vždy je to možné, pretože nie je toľko Angličanov, ktorí vedia po slovensky,“ vysvetľuje. Ak sa schôdza týka konkrétnej témy, dostane vopred dokumenty, ku ktorým je potrebné pripraviť si špecifickú slovnú záso- bu. „Ak je naplánovaná téma poľnohospodárstvo a rybolov a očakáva sa, že debata sa bude točiť okolo desiatich druhov rýb, tak sa musím poriadne pripraviť, aby som nebol zaskočený. Ale takéto odborné témy sú skôr výnimkou,“ hovorí Matúš. Najľahšie sa podľa neho tlmočia dobrí rečníci a najťažšie poslanci, ktorí prejav čítajú z papiera a veľmi sa ponáhľajú. „Ale ťažké sú aj jednominútové vystúpenia politikov. Počas nich sa môže ktokoľvek prihlásiť so svojím krátkym prejavom. Poslanci vtedy často hovoria o veciach, ktoré sa týkajú ich krajiny, a vtedy môže chvíľku trvať, kým sa človek chytí,“ opisuje Matúš. „Tlmočenie je náročné, lebo ak to chcete robiť dobre, musíte sa sústrediť každú minútu. Istým spôsobom je to stále výzva,“ hovorí Matúš. Tlmočníci nikdy nevedia, kto ich práve počúva. Môžu to byť poslanci v sále, alebo aj zamestnanci v kanceláriách Európskeho parlamentu či ktokoľvek, kto si na webe zapne živé vysielanie schôdze Európskeho parla- mentu. BRUSEL: MENEJ SLNKA, VIAC INŠTITÚCIÍ „Keď som odchádzala zo Slovenska, počúvala som hororové príbehy o bruselskom počasí a o tom, ako to na ľudí zle vplýva,“ spomína si Karolína. Brusel má o čosi menej slnečných dní v roku ako napríklad Bratislava, a preto sa mnohým zdá akýsi sivší. Karolína však hovorí, že to nie je len nevýhoda, pretože v takomto počasí sa veľmi dobre pracuje. Brusel nie je len hlavným mestom Belgicka. Mnohí ho považujú tiež za hlavné mesto Európy, keďže tu sídli Európska komisia, schádzajú sa tam aj poslanci Európskeho parlamentu a premiéri a prezidenti na pravidelných stretnutiach Európskej rady. Brusel je miesto, kde zástupcovia štátov prijímajú vážne rozhodnutia – napríklad o ďalšom odklade brexitu alebo Európska komisia o miliónových pokutách pre také firmy ako Google a MasterCard. Práve preto má povesť úradníckeho mesta s množstvom cudzincov, ktorí doň dochádzajú len za prácou. Karolína hovorí, že „európska štvrť“ tak skutočne môže na ľudí pôsobiť. RIA GÉHREROVÁ reportérka 69 „Je tam veľa betónu a výškové budovy, po uliciach chodia úradníci v oblekoch a ženy vo veľmi podobných šatách. Je to trocha uniformné. Ale ak si nájdete čas a idete ďalej, uvidíte aj trochu iné mesto,“ hovorí Karolína. Napríklad historické mesto, blšie trhy alebo modernú architektúru. „V niečom mi Brusel pripomína Bratislavu, pretože je tak príjemne dezorganizovaný,“ smeje sa Karolína. V Bruseli je podľa nej pomalá verejná doprava a každú chvíľu sa tam čosi opravuje. „Na druhej strane tam ale cítim trocha menej medziľudskej agresie než na Slovensku,“ dodala. Matúš, ktorý striedavo pracuje v Bruseli a v Štrasburgu, hovorí, že ako turistovi by sa mu zrejme viac páčilo v tom druhom. „Štrasburg je krásne historické mesto s obchodíkmi a reštauráciami a je príjemné sa tam pohybovať,“ hovorí. Na druhej strane, Brusel má s Bratislavou oveľa lepšie dopravné spojenie, cesta do Štrasburgu zvyčajne trvá o pár hodín dlhšie. Tlmočníka robí od roku 2007, v Bruseli zo začiatku približne päť rokov býval. Ani on sa v Bruseli nikdy necítil ako doma. „Môžem to porovnať už len s Bratislavou a New Yorkom, kde som žil rok a pol po vysokej škole. Z týchto miest mi Brusel najmenej prirástol k srdcu,“ priznáva. „Možno je to aj francúzštinou, ktorá nie je mojím prvým jazykom,“ hovorí. Ako tlmočníčka už roky pracuje aj jeho priateľka. Do Bruselu často cestujú spolu. „Aj dnes poobede letíme. Večer ideme do malého japonského podniku na ramen a od rána pracujeme,“ hovorí Matúš. KAROLÍNA: CHÁPEM, ŽE EÚ VNÍMAJÚ AKO BYROKRATICKÝ KOLOS Karolína vyštudovala európske štúdiá a vždy verila, že raz bude pracovať pre niektorú z medzinárodných inštitúcií. Predtým, než odišla do Bruselu, pracovala ako asistentka pre poslanca Miroslava Beblavého (Spolu), kde robila podobnú prácu ako dnes. Čo to znamená byť politickou poradkyňou v europarlamente? „Teraz je mojou úlohou robiť spojku medzi poslancom a výborom, lebo veľká časť práce sa deje práve vo výbore,“ vysvetľuje. „Pomáham poslancom pripraviť sa na rokovanie a viem ich na ňom aj zastúpiť. Alebo im po dohode pripravujem hlasovacie lístky,“ dodala Karolína. Väčšinu času spolupracuje s europoslankyňou Janou Žitňanskou (Nova), ale pomáha aj ďalším poslancom a poslankyniam vo výbore pre zamestnanosť a sociálne veci a vo výbore pre práva žien. Karolína potvrdzuje, že fungovanie európskych inštitúcií je veľmi zložité a na mnohých môžu pôsobiť ako byrokratický kolos. „Ale tie procesy majú svoj zmysel, sú transparentné a sú demokratické,“ hovorí. „Občianske povedomie o tom, ako to funguje, je však pomerne nízke a rozumiem, ak je to pre ľudí aj trocha strašidelné,“ uznáva. STRAŠIAK, KTORÝ CHCE POMÔCŤ Aj preto Karolína svoju prácu a fungovanie Európskej únie viac predstavuje na svojom Instagrame a vytvorila sériu blogov s názvom Bruselo, v ktorých na pravú mieru uvádza mýty a poplašné správy o Európskej únii. Vysvetľovala napríklad údajný zákaz kebabov, zakrivené uhorky aj nahlasovanie domácich zabíjačiek. „Dlhodobo som veľmi ťažko niesla, ak médiá alebo politici prekrútili niečo, čo je pre fungovanie inštitúcií a pre Brusel normálne. A najmä ak to využili na zavádzanie. Zdalo sa mi to byť veľmi nefér,“ hovorí Karolína. Podľa nej je v poriadku, ak majú ľudia na niektoré veci rozdielne názory, ale nepáči sa jej, ak sa všetko bez argumentov hádže do jedného vreca s tým, že Európska únia sa opäť stará do niečoho, do čoho ju nič nie je. „Ak sa komisia do niečoho stará, tak to robí preto, že jej to dáva zmysel a má štúdie na to, že ten zásah je na niečo dobrý. Navyše to robí z toho dôvodu, že si to demokraticky volení poslanci vyžiadajú. Inak to nejde,“ hovorí Karolína. A kto je to vlastne ten Bruselo? „Vymyslela som si ho podľa rozprávkového strašiaka Gruffala, ktorý síce naháňa strach, ale v skutočnosti chce pomôcť.“ Ona aj Matúš sa chystajú voliť aj v najbližších eurovoľbách, lebo veria, že to má zmysel. „Diktát z Bruselu? To sme my všetci,“ povie Karolína. V niečom mi Brusel pripomína Bratislavu, pretože je tak príjemne dezorganizovaný. No cítim tam trocha menej medziľudskej agresie než na Slovensku. Karolína Koščová Stach, politická poradkyňa pre európskych poslancov 70 MAGAZÍN N 5 /2019 Čakajú rozbitú postsovietsku krajinu a sú prekvapení Vďaka projektu Erasmus cestujú do zahraničia tisíce študentov. Ide o jeden z najväčších projektov Európskej komisie, do ktorého investuje miliardy eur. Zahraničných aj slovenských študentov sme sa pýtali, čo pre nich znamená 71 ERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUSERASMUS 72 MAGAZÍN N 5 /2019 Bolo to ako za Rakúsko-Uhorska, keď si slovenskí študenti odskočili študovať do cisárskej Viedne, smeje sa Juraj Kačur (25), ktorý pred dvoma rokmi vďaka Erasmu odišiel študovať politológiu na Viedenskú univerzitu. A hoci je semester v zahraničí pre mnohých študentov najmä o zábave, cestovaní a spoznávaní nových ľudí a kultúry, pre Juraja to boli najťažšie mesiace z celého jeho štúdia. Školu si vyberal podľa rebríčkov najlepších univerzít a niekoľko mesiacov ho učili ľudia, ktorých mená poznal z kníh. „Nemal som čas žúrovať. Veľa času som strávil na internáte a v knižnici, lebo týždenne som musel prečítať asi tristo strán podkladov,“ opisuje svoj Erasmus Juraj. Navyše, dva alebo tri razy do týždňa cestoval do Bratislavy, kde pracoval v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť. Tam pôsobí dodnes. Pred dvoma rokmi, keď Erasmus absolvoval aj Juraj, odišlo zo Slovenska za štúdiom viac ako 3700 ľudí, a naopak, k nám ich prišlo viac ako 2000. Erasmus patrí k jedným z najväčších a najúspešnejších programov Európskej komisie, na ktorý ročne minie viac ako dve miliardy eur. Sľubuje si od toho lepšie vzdelanie a vyššiu zamestnanosť mladých ľudí a tiež to, že pomôže „zlepšiť ich zručnosti, spoznať iné kultúry a urobiť z nich aktívnejších občanov“. Znie to ako fráza, ale keď hovoríte so študentmi, ktorí Erasmus absolvovali, v podstate s touto úradníckou definíciou súhlasia. OD SLOVENSKA OČAKÁVAJÚ ROZBITÚ POSTSOVIETSKU KRAJINU „Očakávania zahraničných študentov, ktorí prichádzajú do Bratislavy, sú vo všeobecnosti veľmi nízke, najmä ak ide o študentov zo západnej Európy,“ opisuje predsudky niektorých zahraničných študentov Mária Gajarská Kučerová z Univerzity Komenského v Bratislave. Študentom pomáha práve s byrokraciou týkajúcou sa Erasmu. „Často očakávajú, že prichádzajú do postsovietskej krajiny s rozbitými budovami a cestami. Nie, že by to tu vyzeralo fantasticky, ale ich očakávania sú nižšie.“ Slovensko je podľa nej pre mnohých študentov destináciou, v ktorej skončia len preto, že už im nezostala lepšia možnosť . „Je to často druhý alebo tretí výber,“ hovorí úprimne. „Veľmi často sa stretávame s tým, že keď sem prídu španielski alebo francúzski študenti, tak sú prekvapení, že je to tu vlastne úplne v pohode,“ hovorí Gajarská Kučerová. Na Slovensko podľa nej prichádzajú cielene len tí, ktorí študujú slovanské jazyky alebo strednú a východnú Európu. RIA GÉHREROVÁ reportérka 2,6 miliardy bol rozpočet Európskej únie na Erasmus 2017 797 000 študentov a ostatných účastníkov sa zapojilo 3 vyso a stáž na zo 73 V BRATISLAVE SI POCHVAĽUJÚ MESTSKÚ DOPRAVU AJ NOČNÝ ŽIVOT Talianski študenti Alessandro a Pietro sú teda skôr výnimkou. Na Slovensko neprišli preto, lebo sa na lepšiu univerzitu nedostali, ale preto, lebo sem chceli prísť. „Pred piatimi rokmi som tu dva mesiace študoval, pretože v Taliansku je dosť ťažké dostať sa na medicínu,“ hovorí Alessandro. Po dvoch mesiacoch zistil, že sa na univerzite v meste Pavia uvoľnilo miesto a vrátil sa späť do Talianska. V Bratislave sa mu však zapáčilo a prehovoril spolužiaka Pietra, aby sa s ním po piatich rokoch vďaka Erasmu vrátil do Brati­ slavy. Považuje ju za príjemné, moderné mesto. A navyše je tu rušnejší nočný život, než v malom univerzitnom meste Pavia, kde obaja študujú. Cítia sa tu bezpečne aj napriek tomu, že počuli o prípade Filipínca Henryho Acordu, ktorý zomrel vlani po útoku v centre mesta. Oni žiadne podobné skúsenosti nemajú. V Bratislave sú spokojní aj s mestskou dopravou. „A aj taxi je tu pomerne lacné,“ pochvaľuje si Pietro. Spolu so spolužiakom sa radi chodia zabaviť do KC Dunaj, do Eurovey alebo na nábrežie Dunaja. „Všímam si, že ľudia tu robia veľa rôznych športov, ako medik hovorím, že je to super,“ hovorí Pietro. „Niekedy mám pocit, že každý tu má perfektnú stavbu tela a chodí do posilňovne,“ smeje sa. So Slovákmi sa inde než na ulici veľmi nestretávajú. Ako Erasmus študenti sú v triede len s ďalšími zahraničnými študentmi, prípadne s pár Slovákmi, ktorí si platia štúdium v angličtine. Slovenských študentov opisujú ako „veľmi ambicióznych“. „Veľmi tvrdo študujú a robia všetko preto, aby medicínu zvládli. Možno aj to je dôvod, prečo sa ani vo voľnom čase nestretávam so študentmi medicíny,“ hovorí pobavene Alessandro. UNIVERZITY DOBIEHAJÚ DOPYT PO ANGLIČTINE Pred desiatimi rokmi bol Erasmus trocha iný, než je teraz. Romana Blašková bola v roku 2009 jednou z prvých študentiek medicíny, ktorá vyrazila na výmenný pobyt do slovinskej Ľubľany. „Bolo to veľmi zvláštne, lebo sa tvárili, že je v pohode, ak neviem po slovinsky,“ spomína si Romana. Pre istotu sa však pár mesiacov pred odchodom prihlásila na hodiny slovinského jazyka. „Celé vyučovanie som nakoniec mala v slovinčine. Našťastie je ten jazyk podobný, takže som na prednáškach rozumela.“ Po slovinsky hovorila s vyučujúcimi, s lekármi aj s pacientmi počas stáže. Podľa Gajarskej Kučerovej je vyučovanie v angličtine jednou z vecí, ktorú sa snažia zlepšiť aj na Univerzite Komenského. Odhaduje, že na Filozofickej fakulte, kde pôsobí, sa počet predmetov ponúkaných v anglickom jazyku zvýšil asi o tretinu. „Už sa to stáva tradíciou aj v krajinách, ktoré s tým mali v minulosti väčší problém, ako napríklad Taliansko alebo Francúzsko, kde bolo veľa predmetov v národných jazykoch,“ hovorí o situácii v zahraničí. Aj podľa Pietra začína čoraz viac talianskych univerzít ponúkať celé programy v angličtine. „Keď sme pred piatimi rokmi začínali, Pavia bola jednou z piatich univerzít, ktoré v Taliansku mali aj štúdium v angličtine. Teraz ich je asi pätnásť,“ hovorí. Anglicky chcel študovať najmä preto, že si tak dokáže nájsť ľahšie miesto v zahraničí a jednoduchšie bude držať krok s najnovšími informáciami a štúdiami z oblasti medicíny. „V Miláne alebo v Ríme už je navyše viac turistov než domácich, takže je dobré vedieť cudzí jazyk,“ hovorí Pietro. NEPEKNÉ, ALE LACNÉ INTERNÁTY „Dobrý deň, áno, nie, koľko máš rokov,“ vymenúva Alessandro, čo vie povedať po slovensky. „Je to veľmi ťažký jazyk,“ dodáva. Erasmus – jeden rok 3769 okoškolákov žistov odišlo a Erasmus Slovenska 2149 vysokoškolákov a stážistov prišlo na Erasmus na Slovensko 74 MAGAZÍN N 5 /2019 Predtým, ako sa po desiatich mesiacoch štúdia vráti domov do Talianska, plánuje si pozrieť Vysoké Tatry, pretože o nich veľa počul. Z Bratislavy je však pomerne jednoduché vycestovať do všetkých kútov Európy. Podľa Gajarskej Kučerovej je to jedna z vecí, ktorú si zahraniční študenti na Bratislave pochvaľujú. Navyše, náklady na život sú na Slovensku pomerne nízke a študentom tak zostáva veľa peňazí na výlety. Prichádzajúci študenti sa pravidelne sťažujú na kvalitu internátov. „Na začiatku sú veľmi nepríjemne prekvapení, do akých podmienok ich ubytujú,“ hovorí. „V spätnej väzbe ale potom píšu, že internát je veľmi lacný a za tú cenu je to vlastne primerané. Vedia, že ak by bol lepší, bol by zároveň drahší,“ dodáva Gajarská Kučerová. Pietro a Alessandro si prenajali byt. Hovoria, že v septembri, keď prišli do Bratislavy, už pre nich bolo ťažké zohnať si bývanie, pretože veľkú časť bytov už si rozchytali slovenskí študenti. Ani prestížnejším univerzitám, než sú tie slovenské, sa nevyhýbajú problémy s internátmi. Juraj, ktorý šiel študovať do Viedne, hovorí, že internát mal v Rakúsku krajší, než sú tie v Mlynskej doline v Bratislave, ale aj on mal niekoľko problémov. „Našli mi v izbe ploštice a museli to tam viackrát vystriekať, takže som mal mesiac rozobratý nábytok, lebo sa im to neoplatilo zakaždým skladať späť.“ Dlhšie ako mesiac preto spával na matraci na zemi. EURÓPSKU ÚNIU SOM VNÍMAL AKO SOVIETSKY ZVÄZ Juraj má na profilovej fotke na Facebooku fotografiu s vlajkou Európskej únie. Uvedomuje si, že vďaka nej mohol cez Erasmus študovať na prestížnej zahraničnej univerzite. Nie vždy bol jej fanúšikom. „Na strednej škole som veľmi fičal na videách Nigela Faragea z Európskeho parlamentu, lebo som sa ešte len začínal orientovať vo svete a páčila sa mi kritika, že Európska únia je kolos ako Sovietsky zväz a snaží sa všetko prehnane regulovať,“ krúti dnes hlavou Juraj. Potom nastúpil na politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa učil aj o histórii a inštitúciách Európskej únie. „Prečítal som aj veľa kníh o histórii a o 20. storočí v Európe a nakoniec som zmenil pohľad na to, ako EÚ funguje a či je to dobrý alebo zlý projekt,“ hovorí Juraj. „Pred desiatimi rokmi som si neuvedomovala, že môžem ísť do Slovinska aj vďaka Európskej únii,“ hovorí Romana, ktorá pred desiatimi rokmi vycestovala do Ľubľany. „Teraz už to tak ale vnímam, a som za to vďačná,“ dodala. Vďaka Erasmu dokázala porovnať, ako funguje vzdelávanie a zdravotníctvo v Slovinsku a zdalo sa jej, že sa v mnohom môžeme inšpirovať. PENIAZE Z ERASMU OBČAS NESTAČIA LEN NA BÝVANIE Keď sa Pietra s Alessandrom spýtame, či im Erasmus grant stačil na pokrytie všetkých nákladov, začnú sa smiať. „Ani zďaleka,“ hovoria. Grant nestačil ani Jurajovi a Roma- ne. Gajarská Kučerová hovorí, že to ani nie je cieľom grantu, aj keď to tak študenti často vnímajú. „Európska komisia jasne deklaruje, že ide o podporu,“ hovorí. Komisia rozdelila krajiny zapojené do Erasmu do troch skupín podľa výšky životných nákladov a podľa toho študentom uzná rôznu výšku podpory. Slovensko patrí spolu so susednými krajinami, balkánskymi a pobaltskými krajinami k tým, ktoré majú najnižšiu dotáciu, 420 eur mesačne. Najvyšší grant je o stovku vyšší a získajú ho tí, ktorí plánujú vycestovať do krajín severnej Európy alebo do štátov Beneluxu. „Ak idete so 420 eurami do Česka, nemáte problém vyžiť. Vo Fínsku vám však 520 eur pokryje akurát náklady na ubytovanie,“ hovorí Gajarská Kučerová. Môže sa stať aj to, že napríklad v Poľsku sa stretnú študenti z rôznych krajín, a keď si porovnajú granty, zistia, že každý má na mesiac iný rozpočet. Tieto rozdiely vznikajú tak, že každá krajina k základnému grantu z Európskej komisie pridáva ešte ďalšiu dotáciu, napríklad z ministerstva školstva. ERASMUS NIE JE LEN PRE ŠTUDENTOV V súvislosti s Erasmom sa hovorí najmä o vysokoškolákoch, no využiť ho môže oveľa väčší okruh ľudí – učitelia, žiaci základných a stredných škôl, firmy alebo pracujúci ľudia, ktorí chcú získať skúsenosti v zahraničí. „Univerzity môžu napríklad robiť aj výskum, výsledkom ktorého by bola zmena politiky na národnej úrovni. To sú projektové schémy, ktoré zatiaľ nie sú veľmi prebádané,“ hovorí Gajarská Kučerová. Učitelia z Univerzity Komenského napríklad spolupracujú na vytvorení online kurzov holandského jazyka, ktoré robia v spolupráci so zahraničnými univerzitami. Granty nie sú obmedzené ani hranicami Európskej únie a univerzity môžu nadviazať partnerstvo prakticky s ktoroukoľvek krajinou vo svete. Najviac študentov zo Slovenska do zahraničia vysiela Univerzita Komenského, po nej Ekonomická univerzita a Žilinská univerzita. Zo Slovenska študenti najčastejšie smerujú do Česka, Poľska a Španielska. Počet ľudí, ktorí vďaka Erasmu vycestujú zo Slovenska do zahraničia, sa za posledných desať rokov takmer zdvojnásobil a podobný trend je v celej Európe. A hoci Európska komisia dáva na Erasmus v súčasnosti milióny eur, minulý rok navrhla, aby ďalší projekt Erasmus pracoval s dvojnásobným rozpočtom a mohlo sa doň zapojiť až 12 miliónov ľudí. „Vyzývam všetky členské štáty a Európsky parlament, aby nás podporili a aby sme mohli investovať do toho najvzácnejšieho zdroja, ktorý máme – do ľudí,“ obhajoval zvýšenie rozpočtu pre Erasmus minulý rok eurokomisár pre vzdelávanie Tibor Navracsics. Slovensko je často druhý alebo tretí výber. Španielski alebo francúzski študenti sú často prekvapení, že je to tu vlastne úplne v pohode.  Mária Gajarská Kučerová,  Univerzita Komenského Naše príručky pomáhajú študentom Kontaktujte nás na adrese marianna.varjanova@projektn.sk. Ďakujeme vopred. Spoločenský zodpovedné firmy pomáhajú príručkám. Pridajte sa k podnikateľom, ktorí podporili naše oceňované magazíny a pomôžte študentom zorientovať sa vo vo svete. ĎAKUJEME dostane bezplatne tento magazín len vďaka podpore EPH a Euractiv 400 škôl a 20 000 študentov