34
Jarmila Filadelfiemi
'&
•    v postojoch obyvateľov, ale i obetí násilia prežíva veľa mýtov (napríklad 20 % populácie si myslí, že je to výlučne íba problém rodiny samotnej a malo by sa to riešiť iba v rámci nej);
■    pretrvávajú nedostatky v možnostiach pomoci obetiam domáceho násilia. Pokiaľ ide konkrétne o násilie páchané na ženách, možno ďalej konštatovať, že:
"    násilie páchané na ženách predstavuje v SR vážny verejný problém, ktorý zasahuje veľkú skupinu žien;
•    rodovo podmienené násilie sa žien dotýka v rôznych obdobiach života od detstva po dospelosť;
•    nijaké prostredie, v ktorom sa ženy pohybujú, nieje zbavené prejavov násilia zo strany mužov;
•    násilie zažívajú ženy všetkých kategórií-bez ohľadu na vek, sociálno-ekonomický status, región či typ sídla;
•    násilie páchané na ženách má pre obete vážne dôsledky a bráni im v plnej participácii v spoločnosti;
■    čím je násilie intenzívnejšie, tým viac zdravotných problémov ženám prináša a vedie aj k nespokojnosti žien s rodinným životom;
■    ženy SR zažívajú viac násilia od mužov, ktorých poznajú (okrem slabších foriem sexuálneho obťažovania);
■    muži sú často násilní voči ženám, ktoré poznajú (napríklad voči kolegyni, spolužiačke, susedke, inej príbuznej);
■    mnohé z foriem násilného správania vykonávajú už mladí muži (spolužiaci, kamaráti);
•   jednotlivé aspekty násilia a postoje k nemu sú podmienené práve rodovými stereotypmi, preto je v podmienkach Slovenska dôležitá prevencia (napríklad formou výchovy čí kampaní);
•    väčšina dospelých obyvateľov SR považuje násilie páchané na ženách zo strany intímneho partnera za závažný problém;
■    väčšina ľudí na Slovensku, vrátane obetí, považuje za potrebné, aby v prípade násilia páchaného na žene intímnym partnerom nasledoval zásah zvonku - od príbuzných, známych či inštitúcií.
Existuje teda pomerne široký spoločenský konsenzus, že násilie páchané na ženách predstavuje na Slovensku závažný problém, ktorý je potrebné riešiť. Výsledky v mnohých smeroch naznačili, že to, čo sa deje vo vnútri rodiny, sa nedá oddeliť od širších spoločenských súvislostí. Pri skúmaní domáceho násilia je dôležité sledovať, aké systémy hodnôt, Štruktúry a inštitúcie v spoločnosti prevládajú. Problém násilia páchaného na ženách je na Slovensku ešte stále málo viditeľný, a preto je potrebné realizovať špecializované výskumy.
Jana Andruchova - Katarína Bartoňová - Jarmila Filadelfiová - Zuzana Magurová
3. NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŽENÁCH A OFICIÁLNA POLITIKA ŠTÁTU
(Autorkou časti 3.1. a 3.2. je Jarmila Filadelfiová, autorkou časti 3.3. je Zuzana Magurová, autorkami časti 3.4. sú Jana Andruchova a Katarína Bartoňová)
3.1. ZAHRANIČNÉ ZÁVÄZKY SR VO VZŤAHU K ĽUDSKÝM PRÁVAM ŽIEN
3.1.1. NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŽENÁCH AKO OTÁZKA ĽUDSKÝCH PRÁV
V predchádzajúcich kapitolách sme konštatovali, že na medzinárodnej úrovni existuje konsenzus o potrebe aktivít a programov smerujúcich k eliminácii násilia páchaného na ženách. Rovnako panuje zhoda v chápaní násilia na ženách ako porušenia základných ľudských práv žien.
Vývoj agendy ľudských práv smeruje od prijatia Weobecnej deklarácie ľudských práv (1948) s jej univerzálnym charakterom k čoraz väčšej konkretizácii a rozpracovanějším systémom ľudských práv. Proces „od všeobecných ku konkrétnym" ľudskoprávnym dokumentom je logickou reakciou na nemožnosť pokryť potreby skupín, u ktorých sa predpokladá špecifický prístup riešenia. Príkladom potreby diverzifikovanější eh o prístupu k ľudským právam sa stali aj ženské práva.
Vďaka ustavičnému tlaku ženských organizácií bola v roku 1993 na Všeobecnej konferencii OSN o ľudských právach vo Viedni prvýkrát deklarovaná zásada, že „ľudské práva sú aj ženské práva" a práva žien boli vymenované za oblasť so zvláštnou prioritou. Skutočnosť, že na medzinárodnej úrovni (OSN) sa podarilo presadiťuznanie ženských práv za legitímny problém univerzálny ch ľudských práv, pričom sa obe kategórie navzájom nevylučujú, ale naopak, dopĺňajú, je velký úspech. Používaťjazyk ľudských práv znamená „urobiť obrovský kvalitatívny skok od žien v pozícii prosiacich k ženám vznášajúcim nárok na práva, ktoré im prináležia". Tým, že ženy dosiahli možnosť využívať ľudské práva, dosiahli zároveň možnosť využívať už existujúce štruktúry, na ktorých sa už zhodli vlády všetkých zúčastnených krajín, vrátane Slovenska. Konsenzom prijatým na úrovni tejto diskusie je aj tzv. konsenzus de jure, ktorý odráža medzinárodnú normatívnu univerzálnosť ľudských práv. Tento teoretický konsenzus spočíva v zaviazaní sa štátov zaručiť ochranu práv prijatých v medzinárodných dokumentoch a paktoch. Hoci tento záväzok nemá dostatočnú právnu silu pre národné štáty, jeho význam spočíva predovšetkým v tom, že štáty, ktoré sa zaviazali k dodržiavaniu týchto práv, sa nemôžu sťažovať, ak ich budú vlastní občania, iný štát alebo medzinárodné organizácie brať na zodpovednosť za ich nedodržiavanie [Glosár..., 2003).
3.1.2. ROVINA OSN
V medzinárodných dokumentoch sa ľudské práva uvádzajú v dvoch rovinách: všeobecnej a špeciálnej. Vo všeobecnej rovine sa tak deje buď prostredníctvom univerzálnych ustanovení („každý má právo...", „všetci ľudia bez rozdielu rasy, pohlavia..."), alebo konkrétnymi ustanoveniami všeobecnej povahy („rovnaké práva mužov a žien na..."). Na úrovni OSN patrí k všeobecným dokumentom relevantným pre ľudské práva Medzinárodná listina liidských práv, ktorú tvorí fäeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Prehľad najvýznamnejších všeobecných dokumentov OSN zameraných na ľudské práva
Weobeciíá deklarácia ľudských práv (1948)
•    Článok 1; „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach."
•    Článok 2: „Každý je nositeľom všetkých práv a slobôd, ktoré zakotvuje táto deklarácia, bez ohľadu na odlišnosti akéhokoľvek druhu, ako sú rasa, farba pleti, pohlavie..."
"   Článok 3: „Každý má právo zúčastniť sa na spravovaní svojej krajiny."
Jana Andrucliová - Katarína Bartoňová - Jarmila FikiclelFJuvá - Zuzana Mazurová      "'-"
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966, platnosť v SR od roku 1976, publikovaný pod č. 120/1976 Zb.)
•    Článok 2 obsahuje zákaz diskriminácie - aj z dôvodu pohlavia.
•    Článok 3: „Štáty, zmluvné strany dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť rovnaké práva mužov a žien na používanie všetkých občianskych a politických práv ustanovených v tomto dohovore."
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966, platnosť v SR od roku 1976)
•    Články 2, 3, 7, 10 obsahujú zákaz diskriminácie - aj z dôvodu pohlavia.
Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach (1966, platnosť v SR od roku 1991, publikovaný pod č. 169/1991 Zb.)
ÍL Opáiý protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach (1966, platnosť v SR od roku 1999, publikovaný pod č. 327/1999 Z. z.)-
Ľudské práva sú upravené aj v špeciálnej rovine (práva žien, detí, národnostných a iných menšín). Tieto špecifické dokumenty vznikli v oblastiach, kde sa v uplatňovaní všeobecných ľudských práv objavili nedostatky, a ich cieľom je ich odstrániť. Zaväzujú jednotlivé národné štáty, aby postupovali týmto smerom.
Prehľad najvýznamnejších špecifických dokumentov OSN zameraných iia práva žien
"   Dohovor o potlačováni obchodu s ľuďmi-a zneužívania iných na prostitúciu (1949, platnosť v SR od roku 1958)
•    Dohovor o politických právach žien (1952)
•    Dohovor proti diskriminácii v zamestnaní a činnosti (1958)
■    Dohovor proti diskriminácii vo vzdelávaní (1960)
•    Dohovor o súhlase k manželstvu, minimálnemu veku k manželstvu a registrácii manželstva (1962) "   Deklarácia o odstránení diskriminácie žien (1967)
•  . Deklarácia o ochrane žien a detí v núdzi a pri ozbrojených konfliktoch (1974)
•    Dohovor o odstránení všetkých jbriem diskriminácie žien (1979, platnosť v SR od roku 1987, publikovaný v Zb. z. č. 62/1987 Zb.)
■    Deklarácia o odstránení násilia voči Ženám (1993)
•    Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu vrátane súvisiacich protokolov (2000) -jeden protokol je zameraný na obchodovanie s ľuďmi, najmä so ženami a deťmi.
3.1.2.1. Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW, 1979)
Najvýznamnejším špecifickým dokumentom OSN vzťahujúcim sa k ľudským právam žien je Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácic.žien, schválený v New Yorku 18. decembra 1979. Československá socialistická republika (ČSSR) ho podpísala v Kodani 17. júla 1980, súhlas s ním vyslovilo Federálne zhromaždenie ČSSR a prezident ČSSR ho ratifikoval s výhradou k článku 29, odsek 1 (týka sa spôsobu riešenia sporov ohľadne výkladu alebo vykonania CEDAW). Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka OSN do depozitára CEDAW 16. februára 1982. Platnosť nadobudol3. septembra 1981 na základe článku 27, odsek 1. Pre ČSSR nadobudol platnosť 18. marca 1982 v súlade s článkom 27, odsek 2 (v Zbierke zákonov bol publikovaný pod číslom 62/1987 Zb.), pre Slovenskú republiku (po rozdelení spoločného štátu) nadobudol platnosť 27. júna 1993 (Glosár..., 2003).
CEDAW obsahuje šesť častí (I -VI) a 30 článkov, z toho 16 akčných. Vo svojej podstate vlastne predstavuje listinu ľudských práv žien. Článok 1 definuje pojem diskriminácia žien. V časti I, články 2-6, zmluvné štáty súhlasia s uskutočňovaním politiky na odstránenie diskriminácie žien a s prijímaním všetkých príslušných opatrení na zabezpečenie plného rozvoja a posilnenia postavenia žien s cieľom zaručiť ženám uplatňovanie a využívanie ľudských práv na základe rovnoprávnosti s mužmi. Opatrenia môžu mať podobu legislatívnych, administratívnych alebo iných opatrení, ktoré zahrnujú aj dočasné osobitné opatrenia na úpravu postavenia žien v istých oblastiach, napríklad politické a rozhodovacie funkcie, modifikácia spoločenských a kultúrnych vzorov správania, potláčanie obchodovania so ženami a vykorisťovania žien prostredníctvom prostitúcie.
V časti II, článok 7 - 8, sa zmluvné štáty zaväzujú ochraňovať politické práva žien (pasívne a aktívne volebné právo) a odstrániť diskrimináciu žien v politickom a verejnom živote a pri zastupovaní svojich vlád na medzinárodnej úrovni a v medzinárodných organizáciách. Článok 9 sa venuje právu na štátnu príslušnosť. V časti III, článok 10 - 14, sa štáty zaväzujú prijať opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti vzdelávania, zamestnania,
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
zdravia, hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života, osobitne aj vo vidieckych oblastiach. Časť IV, článok 15 -16, obsahuje záväzky týkajúce sa zabezpečenia rovnoprávnosti v legislatíve, v rámci vykonateľnosti existujúcich zákonov a osobitne v oblasti manželského a rodinného práva. CEDAW zmluvným štátom umožňuje prijať výhrady k niektorým článkom. V súčasnosti je SR zmluvnou stranou bez výhrad {Dohovor..., 1979).
Orgánom na sledovanie a vyhodnocovanie pokroku dosahovaného zmluvnými štátmi pri plnení CEDAW je v zmysle článku 17 Výbor pre odstránenie diskriminácie žien. Jeho členmi sú 23 experti volení zmluvnými stranami CEDAW. Podľa článku 18 sú zmluvné štáty povinné predkladať Výboru správy o opatreniach, ktoré prijali na zabezpečenie účinnosti CEDAW, a to východiskovú správu do jedného roka po nadobudnutí platnosti pre príslušný štát, a potom každé štyri roky tzv. periodickú správu. Východisková správa o plnení CEDAW za SR bola Výboru predložená v roku 1996. Po priebežnom doplnení ju Výbor prerokoval v roku 1998.
Výbor k hodnoteniu vypracoval stanovisko s odporúčaniami, ktorých plnenie štát (okrem ďalších informácií) vyhodnotí v nasledujúcej správe. Medzí najvýznamnejšie výhrady Výboru voči Slovensku patrila skutočnosť, že spoločnosť kladie väčší dôraz na právnu ochranu a podporu materstva a úlohy ženy v rodine ako na ženu ako osobnosť (posilňuje sa tak tradičné chápanie ženy ako matky a sťažuje sa účasť muža ako otca v starostlivosti o deti, Čoho dôsledkom je nepriama diskriminácia) a nepochopenie a nesprávna interpretácia dočasných osobitných opatrení vládou SR. Výbor preto odporučil prijať právne a iné mechanizmy na odstránenie pretrvávajúceho zvýhodňovania mužov v zamestnaní a politike (konkrétne „zavedenie kvót a v rámci stanoveného časového harmonogramu dosiahnutie 30-percentného zastúpenia žien v politike"); zaradiť do nasledujúcej správy podrobné informácie o postavení, úlohách a programoch Koordinačného výboru pre problematiku žien (KVPŽ), ako aj o realizácii týchto programov a dosiahnutých výsledkoch; vytvoriť priaznivé finančné a personálne podmienky pre činnosť KVPŽ (vrátane prehodnotenia jeho názvu) a zabezpečiť finančné krytie realizácie Národného akčného plánu pre ženy v SR; angažovať sa v záujme odstraňovania násilia páchaného na ženách a obchodovania so ženami; zlepšiť spoluprácu s mimovládnymi organizáciami; aktivity v záujme zníženia rozdielov medzi odmenami žien a mužov v zamestnaní za rovnakú, resp. porovnateľnú prácu {Vyhodnotenie..., 1998).
Výhrady Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien k Východiskovej správe SR k CEDAW(1998):
•    Vo svojom komentári Výbor OSN Slovenskej republike vyčítal, že kladie väčší dôraz nápravnú ochranu a podporu materstva a. úlohy žien v rodine ako na ženu ako osobnosť.
•    Hlavná výhrada, formulovaná až v podobe znepokojenia, súvisela s postavením žien v politike. Výbor OSN vyjadril znepokojenie nad nepochopením podstaty „pozitívnej dis]mxmnááe':Šperífické opatrenia nacrtimtév CE- <
DAW vláda SR nesprávne pochopila a následne aj nesprávne interpretovala... Prijaté právne úpravy nie sú dostatočnou zábezpekou proti'pretrvávajúcemu zvýhodňovaniu mužov v zamestnaní'a /jo/í'/í/:c. Výbor uznal, že mechanizmy na riešenie situácie (vytváranie kvót a iných krátkodobých opatrení) môžu byť kontroverzné, ale napriek tomu vláde SR odporučil prijať takéto nástroje, a to dokonca až v takej konkrétnej podobe ako vytvorenie časového harmonogramu
na dosiahnutie minimálne 30-percentného zastúpenia žien predovšetkým v politike a účasti v politických stranách {ustuno-veniač. 74-76).
•    Výbor OSN tiež vo svojich odporúčaniach navrhol prehodnotiť názov KVPŽ: nemal by mať určenie pre „problematiku žien", ale mal by sa viazať na CEDAW, teda v jazyku tohto dokumentu by mal v názve obsahovať ako hlavný pojem rodovú rovnosť alebo rovnosť medzi ženami a mužmi.
■   Správa venuje pozornosť aj problematike násilia páchaného na ženách - odporúča Slovenskej republike, aby sa
angažovala v záujme odstraňovania násilia páchaného na ženách a obchodovania so ženami.
Oficiálne inštitúcie v uplynulých rokoch nevenovali záverom z Vyhodnotenia dostatočnú pozornosť. Slovensko mešká aj so svoju prvou periodickou správou: začalo ju pripravovať až v roku 2004 a momentálne ešte nieje dokončená (pritom mala byť predložená štyri roky po iniciálnej správe, t. j. najneskôr v roku 2002).
3.1.2.2. Opčný protokol k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1999)
Uzavretím Opčného protokolu štát - zmluvná strana - uznáva príslušnosť Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien prijímať a posudzovať oznámenia od jednotlivcov a skupín za seba alebo iného jednotlivca alebo skupinu o tom, že sa stali obeťami porušenia niektorého z práv ustanovených v CEDAW. Slovenská republika začala s procesom pristúpenia k tomuto Protokolu prakticky medzi prvými krajinami. Odbornú a organizačnú gesciu nad procesom pristúpenia SR k tomuto dôležitému medzinárodnému dokumentu v oblasti problematiky žien mal Koordinačný výbor pre problematiku žien (KVPŽ). Slovenská republika pristúpením k Protokolu zabezpečila možnosť medzinárodnoprávnej ochrany ľudských práv žien v prípade vyčerpania všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov ako je to aj v prípade iných ľudskoprávnych dohovorov.
Jana Andrucliová - Katarína Bartoňová - jarmila Filadclfiová - Zuzana Mazurová          ečs
Opčný protokol bol prijatý G. októbra 1999 v New Yorku. Vláda SR vyslovila súhlas s jeho uzavretím 24. mája 2000 uznesením č. 363. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny a predseda bývalého KVPŽ v mene SR ako 38. krajiny sveta následne počas rokovania 23. osobitného zasadnutia Valného zhromaždenia OSN 5. júna 2000 v New Yorku podpísal OpČný protokol. Národná rada SR vyslovila súhlas s návrhom na uzavretie OpČného protokolu uznesením č. 1046 z 22. septembra 2000 a prezident SR ho ratifikoval 26. októbra 2000. Dokument bol 17. novembra 2000 uložený v depozitáři OSN v New Yorku. Slovensko sa tak stalo 13. krajinou sveta, ktorá ratifikovala tento pre oblasť ľudských práv žien dôležitý dokument. Opčný protokol nadobudol platnosť 22. decembra 2000 na základe článku 16, odsek 1 a pre SR nadobudol platnosť 17. februára 2001 na základe článku 16, odsek 2. W Zbierke zákonov vyšiel pod číslom 343/2001 (Glosár..., 2003).
Od nadobudnutiajeho platnosti je možné po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov (alebo vtedy, ak sa ich aplikácia dokázateľne bezdôvodne predlžuje a nezdá sa, že by priniesla výsledok) a pri dodržaní istých formálnych pravidiel zaslať sťažnosť na Výbor pre odstránenie diskriminácie žien (na adresu Committee on the Elimination ofDiscrimination against Women, United Nations Secretariat, 2 United Nations Plaza, DC-2/12Ü1 Floor, New York, NY 10017, United States of America).
3.1.2.3. Deklarácia OSN o odstránení násilia voči ženám (1993)
Valné zhromaždenie OSN v decembri 1993 prijalo Deklaráciu o odstránení násilia voči ženám. Ide o prvý medzinárodný nástroj v oblastí ľudských práv, ktorý sa zaoberá výlučne násilím páchaným na ženách. Deklarácia uznáva urgentnú potrebu univerzálnej aplikácie práv žien a princípov rovnosti, bezpečnosti, integrity a dôstojnosti, garantovaných Medzinárodnou listinou ľudských práv. Predstavuje základný dokument, ktorý sa stal bázou pre ďalšie procesy a aktivity OSN a iných organizácií (Rada Európy, Organizácia Amerických štátov a pod.). Dokument obsahuje celú škálu opatrení, ktoré by mali signatárske štáty implementovat' s cieľom eliminovať všetky formy násilia páchaného na ženách, vrátane násilia v domácnosti.
Opatrenia navrhnuté v Deklarácii OSN o odstránení násilia voči ženám (1993)
•    Rozširovať trestné, občianske, pracovné a administratívne postihy v rámci domácej legislatívy... a tak sprístupniť možnosť dosiahnuť spravodlivosť
•    Rozpracovať národné akčné plány, ktoré pomôžu ochrániť ženy pred akoukoľvek formou násilia
•    Zaručiť, aby mali ženy a v prípade potreby aj ich deti odbornú starosdivosť
•    Zahrnúť do rozpočtov vlád adekvátne zdroje na financovanie aktivít, ktoré by prispeli k odstráneniu násilia
•    Prijať opatrenia, aby úradníci a verejní činitelia dostali zodpovedajúci tréning, ktorý by ich robil cidivejšími na problematiku žien
•    Prijať opatrenia najmä v oblasti vzdelávania, ktoré by pomohli zmierniť sociálne a kultúrne vzorce správania mužov a žien a odstrániť praktiky založené na stereotypných rolách
•    Podporovať výskum, zhromažďovať dáta a tvoriť štatistiky v súvislosti s násilím
•.   Do predkladaných správ zahŕňať informácie týkajúce sa násilia páchaného na ženách a opatrenia prijaté s cieľom: plniť túto Deklaráciu
•    Uznať dôležitosť ženského hnutia a mimovládnych organizácií pri uvedomovaní si problému-násilia a pri jeho zmierňovaní.
Následne v roku 1994 Výbor OSN pre ľudské práva zriadil Inštitút zvláštnej spravodajkyne pre násilie páchané na ženách a poveril ho analýzou a dokumentovaním tohto fenoménu.
3.1.2.4. Konferencie OSN k ľudským právam žien (1995 - 2005)
Významnú úlohu pri presadzovaní ľudských práv žien zohrávajú tiež medzinárodné konferencie OSN a záverečné dokumenty prijaté na týchto konferenciách. Majú postavenie politických akčných dokumentov, ktoré bližšie definujú ciele a odporúčajú konkrétne opatrenia, aby sa ľudské práva žien dosiahli aj v rovine de facto (nie len de jure).
Prehľad medzinárodných konferencií OSN o ženách IV. Konferencia o ženách (Peking, 1995)
•    Pekinská deklarácia
•    Pekinská akčná platforma na roky 1995 - 2000
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
39
V. Konferencia o ženách (New York, 2000)
•    Politická deklarácia
•    Ďalšie postupy a iniciatívy na implementáciu Pekinskej deklarácie a Akčnejplatformy (do 2005)
VI. Konferencia o ženách (New York, 2005)
V súčasnosti prebiehajú na pôde EÚ prípravné stretnutia na konferenciu Peking + 10, ktorá sa má konať koncom marca 2005. Inštitúcie zodpovedné za problematiku rovnosti žien a mužov na Slovensku nemali na týchto prípravných stretnutiach relevantné zastúpenie (SR patrila k tým málo členským krajinám EÚ, ktoré takéto zastúpenie nemali). Záverečné stanovisko EÚ k odkazu Pekingu bolo prerokované a schválené na ministerskej konferencii, ktorá sa konala v Luxembursku vo februári 2005. Napriek tomu, že išlo o konferenciu európskych ministrov, Slovensko bolo zastúpené iba na úrovni generálneho riaditeľa.
Pekinská akčná platforma (1995)
IV. svetová konferencia o ženách, ktorá sa konala v roku 1995 v Pekingu, zahrnula elimináciu všetkých foriem násilia páchaného na ženách medzi 12 strategických cieľov a vypracovala zoznam konkrétnych aktivít, ktoré si majú vlády i MVO osvojiť. Na V. konferencii OSN o ženách v New Yorku v roku 2000 sa tieto ciele opätovne potvrdili.
Zoznam aktivít podľa Pekinskej akčnej platformy (1995)
a) Aktivity, letore musia vykonať vlády:
•    Odsúdiť násilie páchané na ženách a nepripustiť uplatňovanie nijakého zvyku, tradície či náboženských záujmov, ktoré by ju mohli obmedzovať pri odstraňovaní násilia, ako je definované v Deklarácii o odstránení násilia voči ženám;
•    Uzákoniť a/alebo sprísniť trestné, občianske, pracovné a administratívne sankcie legislatívy daného Štátu;
•    Prijať a/alebo realizovať a pravidelne revidovať a analyzovať legislatívu, aby sa zabezpečila jej účinnosť pri odsLnmovaní násilia páchaného na ženách;
•    Aktívne pracovať v prospech ratifikácie a/alebo zaviesť do praxe normy a prostriedky na zabezpečenie medzinárodných ľudských práv (všetky doteraz prijaté pakty, dohovory a deklarácie);
•    Realizovať CEDAW s ohľadom na všeobecné odporúčanie č. 19, ktoré prijal Výbor na odstránenie diskriminácie žien;
" Vytvoriť, resp. posilniť inštitucionálne mechanizmy, ktoré ženám a dievčatám umožnia, aby v bezpečnom, dôveryhodnom prostredí, bez strachu pred trestom a represáíiami podali oznámenie o násilnom konaní, ktoré je na nich páchané;
•    Vyčleňovať patričné prostriedky z vládneho rozpočtu a vytvárať spoločenské zdroje na aktivity súvisiace s odstraňovaním násilia páchaného na ženách, vrátane zdrojov na realizáciu plánov činností na všetkých vhodných úrovniach;
•    Zriadiť dobre fungujúce titulky a zabezpečiť všestrannú starosdivosť dievčatám a ženám vystavovaným násiliu, ako aj zdravotnícke, psychologické a iné poradenské služby a v prípade potreby aj právnickú pomoc zdarma alebo za nízke poplatky, a takisto vhodnú pomoc pri hľadaní prostriedkov obživy;
•    Podporovať iniciatívy ženských organizácií a mimovládnych organizácií na celom svete, ktoré upozorňujú na násilie páchané na ženách a prispievajú k jeho odstraňovaniu;
•    Organizovať, podporovať a financovať celospoločenské výchovné a výcvikové kampane informujúce o tom, že násilie páchané na ženách je porušovaním ich ľudských práv, a vplývať na miestne spoločenstvá tak, aby pri riešení konfliktov využívali vhodné metódy zohľadňujúce rod.                     *                  ,.
b) Opatrenia, ktoré musia vykonať vlády, regionálne organizácie, OSN, iné medzinárodné organizácie, výskumné ústavy, ženské a mimovládne organizácie:
•    Iniciovať výskum, zbierať údaje, podporovať skúmanie príčin, skúmanie účinnosti preventívnych; opatrení
atd-                                              -    -'                                                          '                                                                                                                                                                                                                                                          •■■-....-_.;,      !
•    Šíriť výsledky výskumu do všetkých oblastí;   "                                                                                        *1
•    Podporovať médiá pri skúmaní vplyvu rodových stereotypov pridelených pohlaviam, vrátane dlhodobého pôsobenia komerčných reklám, ktoré prispievajú k-rodovo podmienenému násiliu, a podnikať opatrenia na odstraňovanie negatívnych obrazov s cieľom vybudovať spoločnosť bez násilia.                                    ,.    ' "\
Jana Andruchová - Katarína Bartoňová -Jarmila Fihidelfiová - Zuzana Magurová        ''&
3.1.2.5. Najnovšie alttivity OSN zamerané na násilie páchané na ženách
Prežívajúce mýt)' o násilí páchanom na ženách založené na rodových predsudkoch a stereotypoch do značnej miery obmedzujú snahy o jeho odstránenie zo života spoločností. Napriek značnému úsiliu medzinárodného spoločenstva ostáva násilie páchané na ženách naďalej celosvetovým javom, voči ktorému nieje imúnna žiadna krajina, spoločnosť, ani spoločenstvo. Objavujú sa nové a nové alarmujúce fakty o násilí páchanom na ženách, ktoré vedú medzinárodné spoločenstvo k ďalším iniciatívam. K tým najdôležitejším v ostatných rokoch patrili:
Valné zhromaždenie OSN v roku 1999 vyhlásilo 25. november za Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách.
Vedúci predstavitelia vlád prijali v roku 2000 Deklaráciu tisícročia, v ktorej sa opätovne vyslovili, že „muži a ženy majú právo žiť svoj život a vychovávať svoje deti v dôstojnosti, bez ohrozenia hladom a strachom z násilia, útlaku a nespravodlivosti."
V roku 2000 sa Bezpečnostná rada OSN vôbec prvýkrát venovala špeciálne situácii žien v ozbrojených konfliktoch a prijala Rezolúciu č. 1325 o ženách, mieri a bezpečnosti (považuje sa za priekopnícky dokument vyzývajúci všetky zúčastnené strany ozbrojených konfliktov, aby ochraňovali ženy a dievčatá pred rodovo podmieneným násilím, predovšetkým pred znásilnením a sexuálnym zneužívaním).
V rovnakom roku (2000) pristúpili členské štáty OSN k schvaľovaniu Dokovaní OSN proti medzinárodnému organizovanému zločinu, vrátane súvisiacich protokolov, z ktorých jeden je zameraný na odstránenie obchodovania s ľuďmi, najmä so ženami a dedmi.
V roku 2001 bola na obdobie od 25. novembra (Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách) do 10. decembra (Medzinárodný deň všeobecných ľudských práv) vyhlásená 16-dňová kampaň prod násiliu páchanému na ženách. Predseda VZ OSN (Han Seung-soo) pri tejto príležitosti zdôraznil, že OSN chápe násilie páchané na ženách ako rodovo podmienené násilie a uvádza, že „ženy a dievčatá na celom svete sú naďalej obeťami nespočetných aktov násilia. Je to skutočne bezútešná realita, v ktorej je rozsah rodovo podmieneného násilia taký devastujúci, že násiliu sú ženy vystavené takmer doslova od narodenia až po hrob... v čase vojny a v konfliktoch. No situácia nieje oveľa lepšia ani v čase mieru: 25 - 75 % žien v závislosti od krajiny je doma pravidelne týraných. Každý rok sa 2 milióny dievčat vo veku od 5 do 15 rokov ocitnú na trhu komerčného sexu."
Generálny tajomník OSN Kofi Annan vo svojom vyhlásení k 2. výročiu Medzinárodného dňa za odstránenie násilia na ženách zdôraznil, že prijaté záväzky musia byť „hlavným princípom v našom poslaní oslobodiť ženy od násilia, nech žijú kdekoľvek". Násilie páchané na ženách nepovažuje za „ženskú otázku", ale za „problém, ktorý sa týka nás všetkých - predovšetkým mužov". „... Muži musia urobiť niečo pre to, aby sa konfrontovali s tým, čo sa dá definovať ako mužské násilie na ženách, a aby uznali a rešpektovali rovnosť žien. Keď ide o násilie páchané na ženách, neexistujú nijaké dôvody na toleranciu, nijaké tolerovateľné ospravedlnenia." Tieto slová generálneho tajomníka OSN by sa mali stať výzvou aj pre SR.
3.13. ROVINA RADY EURÓPY
3.1.3.1. Všeobecné ľudskoprávne dokumenty
Na pôde Rady Európy (RE) boli prijaté mnohé všeobecné čí špecifické ľudskoprávne dokumenty. Na ich základe sa intenzívne rozvíjajú aktivity na dosiahnutie rovnosti medzi pohlaviami a v rámci nich aj aktivity proti násiliu páchanému na ženách.
Prehľad najvýznamnejších všeobecných dokumentov RE zameraných na ľudské práva
•    Európsky dokovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950, v SR č, 209/1992Zb.)
"   Dodatkové protokoly k.Dohovom o ochrane ľudských, práv a základných slobôd (1952, v SR č. 209/1992 Zb.)
•  . Protokole. 1.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd meniaci kontrolný.systém založený dohovorom (1994,;
y SR 1102/1999 Z.z.)                                            •     *   .      ,
•    Európska sociálna diarta (1961, pre SR 1998, oznámením MZV č. 329/1998 Z. z.): zaručuje ženám právo na rov-^ nakú odmenu, ochranu materstva a ekonomickú ochranu žien a detí                                                                •
•• Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte (1988, pre SR 1998, oznámením MZV č. 330/1998 Z. z.); článok i rozšíril úpravu práv žien o právo na rovnaké príležitosti a rovnaké zaobchádzanie vo veciach zamestnania a povolania/kariéry bez diskriminácie založenej na pohlaví
•    Revidovaná Európska sociálna charta a dodatkový protokol umožňujúci kolektívne sťažnosti (1996, podpísaná SR 2QGQ, zatiaľ neratifikovaná):.Článok 8 presnejšie definuje rozsah materskej dovolenky a zamestnávanie žienv noci a v ťažkom priemysle.
Násilie páchán ľ na 'ženách a oficiálna politika štátu
Rada Európy má tému násilia páchaného na ženách vo svojej agende už dlhé obdobie a venuje jej vážnu pozornosť. Dôsledne vychádza zo základných ľudských práv a slobôd, ktorých porušovanie chápe ako nedostatok presadenia rodovej rovnosti. Dôsledne sa opiera o Európsky dohovor Rady Európy o ľudských právach a základných slobodách. Vo vzťahu k násiliu páchanému na ženách sú dôležité články 1 - 4 kapitoly I. „Dôstojnosť": ľudská dôstojnosť (článok 1), právo na integritu osobnosti (článok 2), zákaz mučenia a neľudského a ponižujúceho správania (článok 3) a zákaz otroctva (článok 4). V rámci kapitoly U. „Slobody" je to právo na azyl (článok 18) a ochrana v prípade vysťahovania a vypovedania (článok 19). V rámci kapitoly III. „Rovnosť" je to nediskriminácia (článok 21) a rovnosť mužov a žien (článok 23).
3.1.3.2. Konferencie a deklaratívne a strategické dokumenty Rady Európy
Rada Európy začala realizovať aktivity týkajúce sa násilia Deklaráciou o stratégii na elimináciu násilia páchaného na ženách v spoločnosti prijatou v októbri 1993 na 3. Európskej konferencii o rovnosti medzi ženami a mužmi v Ríme. Na konferencii ministri zúčastnených krajín nielen odsúdili násilie páchané na ženách, ale od tohto obdobia sa na pôde európskych inštitúcií rozpracúva ako problematika porušovania ľudských práv žien. Racla Európy má odvtedy ako jednu z priorít svojej agendy i problematiku boja proti násiliu páchanému na ženách vo všetkých jeho formách a podobách. Na 4. Ministerskej konferencii o rovnosti medzi ženami a mužmi (Istanbul, 1997) ministri prijali Deklaráciu o rovnosti medzi ženami a mužmi ako základnom kritériu demokracie. V nej vyzývajú vlády, aby podporili výskum násilia s cieľom eliminácie násilia mužov voči ženám, iniciovali vzdelávanie zabezpečujúce rešpekt voči iným osobám a podporovali praktické a terapeutické iniciatívy.
Uvedené deklarácie boli impulzom pre rozvoj rôznych stratégií boja proti násiliu. Vďaka skupine odborníkov pôsobiacich pod vedením Komisie RE pre rovnosť medzi ženami a mužmi (CDEG) sa tieto stratégie rozvinuli do plánu aktivít: v roku 1997 bol \)'pnico\i\ný Akčný plán na boj proti násiliu páchanému -na ženách. Hoci nejde o legislatívny text, vytvára platformu, ktorú RE využíva na boj proti násiliu. Zameriava sa na tri široké oblasti: vytvorenie podmienok na zabezpečenie ochrany dievčat a žien, ktoré zažili násilie, pôsobenie na zmeny v postojoch k násiliu páchanému na ženách a zapracovanie rodovej rovnosti do všetkých politík a programov, ktoré budú prispievať k posilňovaniu pozície dievčat a žienv rôznych oblastiach života. Okruhy boli ďalej rozpracované do detailnejších postupov a opatrení.
Postupy a opatrenia Akčného plánu RE na boj proti násiliu páchanému na ženách (1997)
Zmeny v legislatíve a v politických líniách - za zmeny sú zodpovedné vlády jednotlivých krajín, majú sa usilovať o definíciu jednodivých foriem násilia páchaného na ženách a stanoviť politickú zodpovednosťza vytýčené aktivity.
Vzdelávanie a zvyšovanie povedomia o probléme -vzdelávanie je podľa Akčného plánu kľúčovým bodom prístupu
k násiliu páchanému na ženách a vlády sú zodpovedné za vypracovanie referenčného rámca vo verejnom vzdelávaní
a šírení poznatkov orientovaných na boj proti tomuto neduhu (šíriť poznatky o neakceptovateľnosti násilia páchaného
na ženách v spoločnosti, podporovať národné i lokálne iniciatívy zamerané na boj proti násiliu, prispieť k ďalšiemu
vzdelávaniu a tréningu profesionálov).
Podpora žien, ktoré majú skúsenosť s násilím - vlády sú zodpovedné za služby, ktoré poskytujú ženám pomoc,
spolupráca s pomáhajúcimi lokálnymi organizáciami.
Výskum a monitoring- zber poznatkov a dát sa považuje za základný krok pri zisťovaní pokroku, ktorý sa dosiahol
v boji proti násiliu páchanému na ženách, poznatky je potrebné zbierať nielen o výskyte javu, ale i o službách a ich
efektívnosti, o nových potrebách rozvoja, o prístupe k rôznym zdrojom poskytujúcim informácie o vývoji a rozsahu
násilia.
Okrem ministerských konferencií sa pod záštitou RE uskutočnili mnohé iné podujatia venované tomuto problému. Napríklad v roku 1998 sa v Bukurešti konalo informačné fórum na tému „Ukončenie domáceho násilia páchaného na ženách: akcie a opatrenia". Jeho cieľom bolo prediskutovať otázky súvisiace s pripravovaným európskym právnym nástrojom na boj proti násiliu páchanému na ženách a s odporúčaniami na ochranu žien a dievčat pred násilím. R hlavným okruhom patrili: domáce násilie páchané na ženách a jeho dôsledky, pomoc a podpora obetiam, práca s násilníkom a prevencia. Na stretnutí boli sformulované základné odporúčania pre oblasť násilia páchaného na ženách.
Odporúčania Informačného fóra RE „Ukončenie domáceho násilia páchaného na Senách" (1998)
•    Pracovať na zviditeľnení problému domáceho násilia páchaného na ženách
•    Pracovať na harmonizácii európskych národných právnych systémov, ktoré by mohli tvoriť základ pre legislatívu na európskej úrovni
Jana Andmclitmí - Kaianna BarLoňuv.i - Jarmila FiladelfiLivá - Zuzana Magurová       *%
^Pracovať na príprave odporucinína ochranu žiěn a dievčat pred násilím         :í                       V;; re
?:^racoraťuaStet|stj^dioiiásilípádianbiů";na žehách äiclTporovnateľnosti;    -     . ^i#§l:;:. .   ".'':'% - \ -         ;•!
• t-IJHpra™                                                                                                      ''^if?r ■      ' ;'%WfO^.         ':\.;'iíJ..    ':í ••   Rozširovať spoluprácu -s nevládnýmiforganízáciamia pod.. •. '■.}:• ř:.! ■        -    .          ,;                 -';,   >.    •-•. Stls,,;.:".
O rok neskôr sa v Štrasburgu (1999) konal seminár na tému „Muži a násilie páchané na ženách", ktorá bola rozdelená do štyroch čiastkových okruhov: metodologické a etické otázky skúmania násilia; násilie a maskulínna identita; dospelosť a mužské násilie; rôzne (úloha médií, náklady na dôsledky násilia, implementácia). Výskumníci sa zhodli v názore, že nie sú vytvorené dostatočné databázy, ktoré by obsahovali kvantitatívne i kvalitatívne dáta a boli by reprezentatívne, spoľahlivé a relevantné. Ich nedostatok môže potom podporovať názor, že násilie neexistuje, pretože nieje viditeľné vo faktoch. Snažili sa presvedčiť politikov o potrebe takýchto dát a obracali sa na vlády, aby podporili ich získavanie. Zdôrazňovali, že medzinárodná komunita môže veľmi účinne pôsobiť pri podpore nulovej tolerancie násilia páchaného na ženách a z tohto hľadiska sú všetky aktivity vítané.
Odporúčania prijaté na seminári RE „Muži a násilie páchané na ženách" (1999)
•    Odporúčania týkajúce sa výskumu a prehľadov o stave a vývoji násilia páchaného na ženách ■    Podpora spolupráce medzi vládnymi a nevládnymi organizáciami a politikmi
"    Podpora a šírenie informácií o násilí páchanom na ženách
"    Podpora a šírenie názoru, že násilie na ženách páchané mužmi je neakceptovateľné
•    Podpora a budovanie infrastruktury pre obete násilia, jej rozmanitosť
•    Podpora zvyšovania odbornej stránky pracovníkov v tejto oblasti formou tréningov
•    RE má čo najskôr pripraviť Štúdie o situácii v legislatíve pre túto oblasť
•    RE má organizovať ďalšie pravidelné stretnutia odborníkov, politikov a pracovníkov v boji proti násiliu
•    RE má podporovať výskum v tejto oblasti
Od roku 1986 RE celkovo prijala deväť odporúčaní k problematike násilia, posledné tri sa venujú Špeciálne násiliu páchanému na ženách. Ide o Odporúčanie 1455 z roku 2000 Násilie páchané na ženách v Európe, ďalej Odporúčanie 1582 z roku 2002 Domáce násilie páchané na ženách a zatiaľ posledné Odporúčanie 16S1 z roku 2004 Kampaň zameraná, na boj prali násiliu páchanému na ženách v Európe. Ide v podstate o výzvu k členským Štátom RE, aby sa zapojili do celoeurópskej kampane proti tomuto javu v roku 2006. V úvode výzvy Parlamentné zhromaždenie RE (PZ RE) vyjadrilo obrovské znepokojenie nad nárastom a eskaláciou domáceho násilia páchaného na ženách v Európe a konštatovalo, že tento vážny problémje rozšírený vo všetkých členských štátoch RE. Zdôraznilo tiež, že zo samotnej podstaty problému vyplýva nutnosť, aby ho členské štáty považovali za národnú politickú prioritu a zapojili do jeho riešenia širšie politické štruktúry - od vlády cez parlament až po občiansku spoločnosť. PZ RE v odporúčaní pripomenulo, že členské štáty sú na základe medzinárodného práva povinné konať proti násiliu páchanému na ženách, prijať efektívne kroky najeho zastavenie, vrátane ochrany obetí. Následne pripomenulo opatrenia navrhované y predchádzajúcom odporúčaní z roku 2002, ktoré je potrebné realizovať.
Opatrenia navrhnuté v Odporúčaní 1582 RE Domáce násilie páchané na ženách (2002)
•    Opatrenia zamerané na obete násilia- poskytnúť bezplatnú právnu pomoc a poradenstvo; otvoriť krízové centrá, kde by ženy mohli dostať psychologickú a finančnú podporu a núdzové služby; efektívne ochraňovať obete násilia po incidente a počas celej právnej procedúry; poskytnúť špeciálnu finančnú pomoc MVO a ženským združeniam, ktoré pracujú s obeťami násilia; posilniť opatrenia sociálnej ochrany tak, aby boli ženy a deti poškodené násilnými skutkami pod sociálnymi ochrannými schémami; podporiť tréningy profesionálov pracujúcich s mladými ľuďmi, aby vedeli identifikovať deti a adolescentov vyrastajúcich v domácnostiach s násilím a poskytnúť im nevyhnutné opatrenia na pomoc; organizovať tréning zdravotníckeho personálu, aby boli schopní identifikovať obete násilia; poskytnúť ženám-imigrantkám, ktoré sú obeťou násilia, právo na pobyt.
•    Opatrenia na prevenciu domáceho násilia páchaného na ženách — zdokonaliť štatistiky o domácom násilí páchanom na ženách, aby poskytovali presnú predstavu o jeho podstate a výskyte; sprístupniť identifikáciu zdrojov, ktoré sú významné z hľadiska problému a evaluáde aktivít zameraných najeho riešenie; vytvárať partnerstvá medzi orgánmi zodpovednými za ochranu ľudských práv žien a regionálnymi či lokálnymi úradmi s cieľom zvýšiť počet rehabilitačných centier a ženské domy (tzv. šeltre) pre obete domáceho násilia; podporovať dlhodobú spoluprácu
Násilie páchané na ženitcli a »ficiáhia politika štátu
a porozumenie medzi políciou, výkonnými orgánmi a MVO v boji proti problémom a hrozbám, ktoré sa viažu s domácim násilím páchaným na ženách; v spolupráci s MVO vypracovať akčné plány zamerané na vytvorenie všeobecnej klímy odmietajúcej domáce násilie páchané na ženách; spustiť prostredníctvom médií národnú informačnú a uvedomovaciu kampaň proti takémuto násiliu; organizovať adekvátne tréningy pre ľudí, ktorí s obeťami násilia prichádzajú do styku: zdravotnícky personál, polícia a sociálni pracovníci; začať so vzdelávaním o rodovej rovnosti a nenásilnom správaní vo veľmi ranom období a zabezpečiť adekvátne tréningy pre učiteľov; cez vzdelávacie programy povzbudzovať občanov k tomu, aby prijali svoju zodpovednosť a robili pozitívne kroky v záujme znižovania a prevencie domáceho násilia páchaného na ženách v spoločnosti; zvýšiť štátne fondy na podporu sociálnych služieb týkajúcich sa problému; povzbudzovať médiá, aby o probléme informovali objektívne a citlivo; povzbudzovať ženy k učeniu sa techník sebaobrany; vypracovať tréningové programy špecializované na násilníkov; vytvoriť špeciálne informačné programy pre mužov s cieľom prevencie skutkov domáceho násilia.
• Legislatívne opatrenia - národná legislatíva by mala postihovať všetky formy domáceho násilia a zaviesť efektívne právne postupy, vrátane okamžitého vylúčenia násilného partnera zo spoloaiej domácnosti a okolia ženy a detí- bez predchádzajúcej evidencie násilia a bez čakania na rozhodnutie súdu; termín domáce násilie by mal byť v národnej legislatíve definovaný takým spôsobom, aby sa s ním dalo narábať ako s vážnym trestným činom; vláda by mala uskutočniťprávnu a inštitucionálnu reformu s cieľom vytvoriť efektívnejšie systémy ochrany žien pred domácim násilím; so znásilnením v manželstve by sa malo zaobchádzať ako s trestným činom; prístup justície a rôzne súdne procedúry by mali byť flexibilné; polícia a právne agentúry by mali úradom poskytnúť priestor pre realizáciu sledovania a získanie evidencie.
V závere Odporúčania z roku 2004 PZ RE vyjadrilo presvedčenie, že celoeurópska kampaň o domácom násilí páchanom na ženách povzbudí členské štáty k urýchlenému prijatiu nevyhnutných opatrení. Zdôraznilo tiež, že kampaň by sa mala realizovať v úzkej spolupráci s Európskou komisiou, Európskym parlamentom a MVO, pričom by sa mala zamerať na tri hlavné ciele: prevenciu, pomoc obetiam a informovanie verejnosti.
3.14. ROVINA EURÓPSKEJ ÚNIE
Vo vzťahu k dokumentom Európskej únie a ich záväznosti pre členské štáty je v úvode potrebné pripomenúť, že legislatíva EÚ sa všeobecne člení na tzv. primárnu a sekundárnu. Obidve sú záväzné pre všetky členské štáty EÚ, t. j. musia byť začlenené do národných zákonov. Primárnu legislatívu tvoria základné zmluvy o Európskom spoločenstve {Ŕiuiska zmluva z roku 1957 a Amsterdamská zmluva, ktorá nadobudla platnosť v roku 1999), sekundárnu reprezentujú smernice Rady EÚ a Európskeho parlamentu. Okrem nich sa využívajú aj tzv. mäkké nástroje, medzi ktoré patria rôzne strategické a programové dokumenty (napríklad Rámcová stratégia spoločenstva pre rodovú rovnosť 2001-2005).
3.1.4.1. Primárna legislatíva EÚ: zakladajúce zmluvy a smernice
Čo sa týka primárneho práva relevantného k ľudským právam žien, za prvý dokument EÚ obsahujúci odkaz na neje možné považovať už Rímsku zmluvu (1957). Obsahovala požiadavku rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi formulovanú v podobe: „rovnakej odmeny mužov a žien za prácu rovnakej hodnoty". Amsterdamská zmluva (1997), ktorá nadobudla platnosť v roku 1999, podstatne rozšírila chápanie rovnakého zaobchádzania s mužmi
a ženami oproti pôvodnej definícii.
Články Amsterdamskej zmluvy súvisiace s ľudskými právami žien (1999)
Amsterdamská zmluva neobsahuje špeciíický článok, ktorý by priamo hovoril o násilí páchanom na ženách, ale viaceré ustanovenia poskytujú právnu bázu pre široký rámec aktivít na úrovni EÚ pre túto oblasť. U tém patriacich pod problematiku rovnosti mužov a žienje možné sa opierať o články 2, 3(2), 13, 137(1) a 141(4).
Článok 2 zaradil rovnosť medzi ženami a mužmi medzí explicitné úlohy EÚ a zaviazal EÚ podporovať rodovú rovnosť vo všetkých svojich úlohách a aktivitách.
Na základe článku 3 (zvykne sa nazývať aj „mainstreammgový článok") sa medzi povinnosti EÚ zaradilo odstraňovanie existujúcich nerovností medzi ženami a mužmi a podpora rodovej rovnosti vo všetkých oblastiach kompetencií EÚ. Článok 13 poskytol ĽS silu prijímať vhodné opatrenia na potláčanie diskriminácie na záldade pohlavia.
Článok 141, paragraf 4 vytvára všeobecne záväznú právnu bázu pre prijatie podporných opatrení v pracovnom živote a ako taký je využiteľný i pre oblasť rozhodovania. Konkrétne sa v ňom konštatuje: „Aby sa zabezpečila plná rovnosťžien a mužov v pracovnom živote, nemôžu princíp rovnakého zaobchádzania žiadnemu z členských štátov brániľv úplat-
Jana Andrucliová - Katarína Bartoňová -Jarmila Filadelf'iová - Zuzana Maguruvá
ffuvanía prijímaní opatrení poskytujúcich špecifické'výhody za účelom iiľahčiťnedoslaločne zastúpenému pohlaviiivykonáva-nie pracovnej činnosti (povolania) alebo za 'účelom predchádzať alebo kompenzovať nevýhody v profesionálnej kariére."
V 70. až 90. rokoch bolí v rámci EÚ prijaté viaceré smernice týkajúce sa sledovanej oblasti. V minulom období sa Činnosť EÚ vo vzťahu k rodovej rovnosti sústreďovala najmä na posilnenie žien v ekonomickej sfére. V rokoch 1975 - 2002 bolo prijatých 11 smerníc a ich revízií, ktoré rozširujú rovnosť zaobchádzania so ženami a mužmi o rovnaký prístup k zamestnaniu, sociálnemu zabezpečeniu a rodičovskej dovolenke. Tieto smernice bolí potvrdené a rozšírené v nasledujúcich dvoch dokumentoch: Deklarácia Európskeho parlamentu o základných právach a slobodách (1989) a Charta základných sociálnych práv (1989).
Smernice EÚ vzťahujúce sa k rodovej rovnosti v zamestnaní (1975 - 2002)
" Smernica Rady č. 75/117/EHS o aproximácii zákonov členských štátov o uplatňovaní zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy (1975)
•    Smernica Rady č. 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (197G)
•    Smernica Rady Č. 79/7/EHS o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením (1978)
•    Smernica Rady č. S6/378/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia (1986)
•    Smernica Rady č. S6/G13/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vykonávajúcimi činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby vrátane činnosti v poľnohospodárstve a ochrany samostatne činných žien počas tehotenstva a materstva (1986)
" Smernica Rady č. 92/85/EHS o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (1992)
■ Smernica Rady Č. 9G/34/EHS o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke, uzavretej medzi UN1CE, CEEP aETUC(1996)
•    Smernica Rady Č. 97/80/EHS o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia (1997)
Pre oblasť násilia Špeciálna smernica neexistuje. V roku 2003 Európska komisia pripravila text návrhu na ďalšiu smernicu týkajúcu sa rodovej rovnosti. Malo ísť o všeobecnú smernicu, ktorá by implementovala princíp rovnosti medzi mužmi a ženami a nie len zákaz diskriminácie podľa pohlavia vo všetkých oblastiach života. Návrh smernice sa dotýkal aj oblasti násilia páchaného na ženách (na návrh Európskej ženskej loby). Doteraz však táto smernica nebola prijatá ajc stále v štádiu diskusií ojej konečnom znení.
Niektoré čiastkové otázky z celej oblasti násilia páchaného na ženách sú však na tejto úrovni (primárna legislatíva EÚ) pokryté. Najväčší pokrok sa ukazuje v otázke „obchodovania" a „sexuálneho vykorisťovania" (detí, mladých ľudí a žien), čojejeclným z dôsledkov gíobalizáde sexuálneho priemyslu a nárastu obchodovania so ženami a prostitúcie vo všetkých členských štátoch únie. Takýto vývoj viedol k snahe bojovať proti organizovanej kriminalite a ilegálnej imigrácii. Primárne sa však inštitúcie EÚ zameriavajú na príčiny a dôsledky obchodovania a na politiky boja proti obchodovaniu, pričom menej berú do úvahy ženský ľudskoprávny aspekt. Základným právnym nástrojom je Rámcová svienuca Rady z 19. júla 2002 a boji proti obchadovanhi s ľudskými bytostami (200
v roku 2002 Európskemu parlamentu a Rade EÚ návrh Smernice Rady o povolení vydania krátkodobého pobytu pre obete ilegálnej migrácie alebo obchodovania s ľudskými bytosťami, ktoré spolupracujú s kompetentnými orgánmi Tento návrh sa však zavádza ako legislatívna súčasť pre oblast justičnej spolupráce, preto sa priamo netýka ochrany žien pred násilím a podpory ľudských práv žien - obetí obchodovania.
Primárnym právom je pokrytá aj oblasť sexuálneho obťažovania na pracovisku. Revidovaná Smernica z roku 1976 o rovnakom zaobchádzaní so ženami a mužmi pokiaľ ide o piisťup k zamestnaniu, príprave na povolanie, pracovný postup a pracovné podmienky (2002) poskytuje definíciu sexuálneho obťažovania na pracovisku ako formy rodovej diskriminácie. Členské štáty majú ešte tri roky (z celkových päť) na jej prenesenie do národnej legislatívy.
3.1.4.2. Strategické dokumenty a aktivity EU k násiliu páchanému na ženách
Napriek doterajšej absencii spoločnej legislatívnej bázy EÚ, násiliu páchanému na ženách sa venuje na všetkých inštitucionálnych rovinách Európskych spoločenstiev veľká pozornosť, ktorá sa v ostatných rokoch ešte zintenzívnila. Jednotlivým aspektom problematiky sa venovali viaceré Predsedníctva EÚ Í Európska komisia, rokoval o nich Európsky parlament.
Násilie páchané na ženách a oficiálna polJLJka štátu
Predsedníctva EÚ od roku 1998 zahrnuli násilie páchané na ženách natrvalo do svojej politickej agendy a schválili množstvo odporúčaní. V rokoch 1998 - 2003 sa uskutočnilo viacero podujatí, ktoré posilnili záväzky členských štátov EÚ vo vzťahu k násiliu páchanému na ženách; na všetkých boli prijaté spoločné stanoviská týkajúce sa tejto témy. Išlo o nasledujúce záverečné dokument)': Polícia bojuje proti násiliu páchanému na. ženách (Rakúske predsedníctvo, 1998), Opatrenia na boj proti (domácemu) násiliu páchanému na ženách v rámci EU (Nemecké predsedníctvo, 1999), Expertné stretnutie Európskej únie o násilí páchanom na ženách (Fínske predsedníctvo, 2000), Násilie páchané na ženách-nulová tolerancia (Portugalské predsedníctvo, 2001 —prijaté bolo aj spoločné vyhlásenie), Násilie páchané na ženách - zameranie na tri formy násilia: domáce násilie, násilie v škole a sexuálne obťažovanie (Španielske predsedníctvo, 2002 - upriamilo pozornosť na vývoj indikátorov pre oblasť násilia páchaného na ženách) a záverečný dokument zo stretnutia expertov pod názvom Skoncovanie s domácim násilím a obchodovaním s ľudskými bytosťami: úloha EU, členských štátov a MVO (Grécke predsedníctvo, máj 2003).
Európska komisia v roku 1999 zadala realizáciu špeciálneho prieskumu venovaného problematike „Európania a ich pohľady na domáce násilie páchané na ženách" (Eurobarometer č. 51, 1999). Výsledky výskumu boli využité i ako podpora pre zaradenie problematiky násilia do Rámcovej stratégie EÚ pre rodovú rovnosť (2001 - 2005). Podporila tiež myšlienku európskej kampane na zvýšenie uvedomenia o násilí páchanom na ženách.
O problematike viackrát rokoval aj Európsky parlament (EP), spravidla pri predkladaní pravidelných správ za túto oblasť politickej agendy. V roku 1997 prerokoval Správu o obchodovaní sa ženami za účelom sexuálneho vykorisťovania. V júli toho istého roku prijal Správu o potrebe zabezpečenia, celoeurópskej kampane za nulovú toleranciu násilia páchaného na ženách, ktorá vyzvala na označenie roku 1999 za „Európsky rok násilia páchaného na ženách" (nebol však vyhlásený, pripravuje sa opätovne na rok 200G). EP rokoval aj o Správe o ženách v médiách, ktorá vyzvala na vytvorenie legislatívy EÚ vo vzťahu k pornografii v médiách a sexturizmu a na vypracovanie kódexu správania v tejto oblasti.
Najzásadnejším strategickým dokumentom je Rámcová stratégia spoločenstva pre rodovú rovnosť (2001 -2005). Ide o základný programový dokument EK (podobne ako programové vyhlásenie vlády SR) vo vzťahu k problematike rodovej rovnosti, ktorý je krytý vlastným rozpočtom. Ide o tzv. mäkký nástroj výkonu politiky, podobne ako Európska stratégia zamestnanosti či Európsky program sociálnej politiky (bližšie o Rámcoví j stratégii pozri Kvapilová- Porubänová, 2003).
Medzi cieľmi Štvrtej oblasti Rámcovej stratégie nazvanej „Podpora rodovej rovnosti v občianskom živote", ktorá sa týka plného využívania ľudských práv a základných slobôd ženami i mužmi, je zahrnuly i operačný cieľ zameraný na niektoré otázky násilia páchaného na ženách. Cieľ4.3. je formulovaný nasledujúco: „Boj proti rodovo podmienenému násiliu a obchodovaniu s ľudskými bytosťami za účelom sexuálneho vykorisťovania." V rámci tohto operačného cieľa si EÚ vytýčila šesť aktivít.
Aktivity EÚ v boji proti násiliu páchanému na ženách vytýčené v Rámcovej stratégii spoločenstva pre rodovú rovnosť (2001-2005)
•    Posilnenie a podpora prevencie a boja proti násiliu páchanému na ženách, najmä prostredníctvom programu DAPHNE a STOP;
•    Podpora informačných kampaní v krajinách pôvodu, tranzitných i cieľových krajinách mimo EÚ, obzvlášť v krajinách - žiaclateľoch o vstup, ale aj v rámci samotnej EÚ v spolupráci s národnými inštitúciami a MVO;
■ Podpora tréningov a zvyšovania uvedomovania polície a súdov, podpora ich širokej spolupráce a výmeny informácií a dobrých praktík v rámci EÚ, a najmä medzi EÚ a kandidátskymi krajinami, za účelom potláčania obchodovania s ľudskými bytosťami;
•    Poskytovanie povolení na krátkodobý pobyt pre obete obchodovania za účelom sexuálneho vykorisťovania v zhode s princípmi stanovenými v Komuniké EK z roku 1998 o budúcich aktivitách v boji proti obchodovaniu so ženami;
•    Pokračovanie v rozvíjaní aktivít na potláčané domáceho násilia páchaného na ženách v EÚ, v krajinách — žiadate-ľoch o vstup av tretích krajinách;
•    Podpora výskumu, zberu dát a šírenia informácií o násilí páchanom na ženách v EÚ a v krajinách - žiadateľoch o vstup.
3.1.4.3. Programy EÚ týkajúce sa násilia páchaného na ženách
Problematika násilia páchaného na ženách sa postupne dostala i do programovej roviny, čím získala rozpočtové zázemie a finančné krytie.
V roku 2000 sa Rozhodnutím č. 293/2000/EC EP a Rady EÚ prijal Akčný program spoločenstva o preventívnych opatreniach na boj proli násiliu páchanému na deťoch, mladých ľuďoch a ženách pod názvom DAPHNE. Program mal podporiť spoluprácu MVO a dobrovoľníckych organizácií na úrovni EÚ v boji proti násiliu, posilniť tvorbu európskych sietí
Jana Anclrucliovií - Knnirírni Bariuňuvá -Jarmila 1mI;u1ľH'Í(.iv;í - Xu/ami Map;uruvií
MVO, pomôcť pri implementácii inovatívnych pilotných projektov a šírení výsledkov do ostatných krajín Európy. Program bol otvorený aj pre MVO z kandidátskych krajín, vrátane Slovenska, a krajín EFTA/EEA. Skončil sa v roku 2003, no EP a Rada EÚ schválili jeho ďalšiu fázu - Program DAPHNE II (2004-2008) - s navýšeným rozpočtom. Výzvy na prihlášky sa ponúkajú každý polrok (w\viv.europa.eu.int/comm/justice_home/funding/daphneAvai/fun-ding_daphne_en.ht).
Ďalšiu rozpočtovú líniu predstavovali Program STOP a STOP II (1997 - 2000; 2001 - 2002), dve fázy programu zameraného na pomoc pri prevencii a boji proti obchodovaniu s ľudskými bytosťami a všetkým formám sexuálneho vykorisťovania. Išlo o iniciatívny a výmenný program pre osoby zodpovedné za potláčanie obchodovania s ľudskými bytosťami za účelom prostitúcie. Jeho cieľom bolo pomôcť právnikom a p reds tav Í telom služieb pomoci obetiam z členských i pristupujúcich štátov vytváral: európske siete, vymieňať si informácie a príklady dobrej praxe. Program však nezahŕňal kritérium rodu a svoje pôsobenie ukončil koncom roku 2002 (od roku 2003 bol pokrytý rámcovým programom AGIS).
Rámcový program AGIS (2003 - 2007) zastrešil a rozšíril predchádzajúce programy Grotius, Oisin, Stop, Hippocrates a Falcone, ktoré sa skončili v roku 2002. Vznikol Rozhodnutím Rady EÚ z 22. júla 2002 (č. 2002/630/JHA) a zameriava sa na spoluprácu polície, justície a profesionálov z členských a kandidátskych krajín EÚ v oblasti kriminality a hoja proti kriminalite. Má pomôcť právnikom, policajtom a predstaviteľom služieb pomoci pri vytváraní európskych sietí, výmene informácií a dobrých praktík. Má podporovať nadnárodné, nie národné projekty, pričom maximálna dĺžka trvania projektuje stanovená na dva roky (\^vw.europa.eu.int/comm/justice_home/funding/agis/ wai/funding_agis_cn.htm).
V rámci ES pôsobia aj ďalšie programy, u ktorých sa dá nájsť aspoň čiastočná súvislosť s otázkami násilia páchaného na ženách, jedným z nich je Program ARGO (2002 - 2006) - nový akčný program pre spoluprácu administratívy v oblasti azylu, víz, imigrácie a vonkajších hraníc, ktorý čiastočne nahradil predchádzajúci program Odysseus (www.
europa.eu.int/comm/justice_home/funding/argo/wai/funding_argo_en.htm).
V roku 2001 vznikla Rozpočtová línia B7-667: Spolupráca s tretími krajinami v oblasti migrácie, zameraná na podporu azylových systémov, dobrovoľného návratu do krajiny pôvodu, boj proti obchodovaniu a ilegálnej migrácii (\™^v.europa.eu.iniycomni/justice_home/funding/cooperati/wai/runding_cooperation_en.htm).
Na záver možno ešte spomenúť Program INTI (od roku 2003), fondový program EÚ pre pilotné projekt)' presadzujúce v členských štátoch EÚ integráciu osôb, ktoré nie sú obyvateľmi EÚ. Jeho cieľom je podporovať dialóg s občianskou spoločnosťou, rozvíjať integračné modely, vyhľadávať a hodnotiť príklady dobrých praktík v oblasti integrácie osôb, ktoré nie sú občanmi EÚ, a vytvárať na európskej úrovni siete odborníkov pôsobiacich v tejto oblasti (www. europ a. eu. in t/comm/jus ti cc_home/funding/inti/wai/fund ing_inti_en.htm).
3.1.4.4. Príklady prístupov členských štátov EU
V rámci jednotlivých členských štátov EÚ (národná úroveň) i medzi nimi (medzištátna úroveň) sa v ostatných rokoch rozvinulo množstvo politík a praktických opatrení vo vzťahu k násiliu páchanému na ženách (národné akčné plány - NAP, špeciálna legislatíva a inštitúcie).
Prehľad aktivít členských štátov EÚk násiliu páchanému na ženách
■    Belgicko: NAP od roku 2001 zameraný na dve priority: domáce násilie a obchodovanie so ženami a deťmi, prijalo podobnú legislatívu ako Rakúsko a Nemecko.
■    Dánsko: V roku 2000 sa vytvorila medzirezortná Komisia pre násilie páchané na ženách, ku ktorej úlohám patiálo aj vypracovanie NAP pre oblasť násilia páchaného na ženách.
•    Fínsko: NAP na podporu rovnosti žien a mužov od roku 1997, z ktorého dve časti sa týkajú násilia páchaného na ženách (prevencia násilia páchaného na ženách a prevencia prostitúcie).
■    Grécko: NAP na podporu rodovej rovnosti od roku 2003, má vytvorenú medzirezortnú Komisiu pre násilie páchané na ženách, ktorej predsedá Generálny sekretár pre rovnosť (súčasť ministerstva vnútra).
« Holandsko: Od roku 1999 má NAP o sexuálnom zneužívaní detí, od roku 2002 NAP zameraný na domáce násilie, prijalo legislatívu, ktorá dáva ženám v situácii domáceho násilia možnosť získať individuálny status na humanitárnom základe.
•    Írsko: NAP od roku 2003.
•    Nemecko: NAP o násilí páchanom na ženách od roku 2000, následne pribudli krajinské NAP, v roku 2002 prijalo samostatný zákon a domácom násilí.
•    Rakúsko: V roku 1999 prijalo samostatný zákon o domácom násilí, ktorý posilňuje políciu v tom, aby odviedla násilníka z domu.
Násilie páchané na ženách a oficiálna politik:) štátu
•    Španielsko: NAP o domácom násilí na roky 2001 - 2004 doplnený regionálnymi plánmi, prijalo právnu úpravu rozširujúcu domáce násilie o verbálne aj psychické násilie.
•    Švédsko: Vláda v roku 2000 zriadila Radu na ochranu žien pred násilím, ktorej predsedá minister pre rodovú rovnosť, prijala legislatívnu úpravu založenú na koncepte „narušenia integrity žien". Tento koncept korešponduje s Chartou základných práv EÚ (článok 2, kapitola 1) a zároveň pokrýva rôzne druhy a formy násilia páchaného na ženách.
Ako ukazujú uvedené príklady, legislatíva a stratégie sa od krajiny ku krajine líšia. V ostatnom období sa stala známou a najčastejšie spomínanou inovatívna švédska legislatívna úprava, ktorá významne posilnila ochranu žien pred všetkými formami násilia zo strany mužov, vrátane legislatívy zavádzajúcej sankcie voči mužom, ktorí „nakupujú" sexuálne služby (zatiaľjediná v EÚ).
Členské štáty EÚ urobili v ostatných rokoch vo vzťahu k domácemu násiliu páchanému na ženách značný pokrok - niektoré väčší, iné menší. Aj na tejto úrovni sa však prejavujú niektoré slabé miesta. EWL ich vo svojej správe pre Zvláštneho spravodajcu OSN pre násilie páchanom na ženách zhrnula do niekoľkých bodov, z ktorých sú najdôležitejšie dva: nedostatok pochopenia vzájomných väzieb medzi rôznymi formami násilia páchaného na ženách a prevalia „domáceho násilia" v príslušnom diskurze a politike (Report..., 2002). Tieto dve charakteristiky sa prejavujú na viacerých národných akčných plánoch a novoprijatej národnej legislatíve.
Situácia na európskej úrovni sa teda prenáša aj do národných akčných plánov boja proti násiliu páchanému na ženách v členských štátoch EÚ. Mnohé z nich sa venujú len vybraným otázkam problematiky a chýba im jasné vymedzenie finančných zdrojov. Mechanizmus evaluácic dopadov a prínosov buď nieje určený, alebo je obmedzený, pretoje ťažké posúdiť efektívnosť prijatých nástrojov. Do budúcnosti sa očakáva vypracovanie Európskeho akčného plánu boja proti násiliu páchanému na ženách vychádzajúceho zo spoločnej definície. Jeho základom by mala byť definícia navrhnutá Zvláštnym spravodajcom OSN pre násilie páchané na ženách, ktorú potvrdila Pekinská akčná platforma.
Napriek všeobecným pripomienkam je možné medzi národnými postupmi a stratégiami nájsť také, ktoré môžu poslúžiť ako inšpirácia. Niektoré sa zameriavajú na pomoc ženám zažívajúcim násilie, iné na tréningy profesionálov či zmenu prístupu v rámci zainteresovaných rezortov alebo zmenu celkového prístupu k problému. V prevažnej miere ide skôr o aktivity „vyrastajúce zdola", iniciované priamo aktérmi z praxe. Vo viacerých sa pri dosahovaní cieľov spájali aktéri z rôznych sektorov spoločnosti: z MVO, vládneho sektora i samosprávy.
Príklady dobrej praxe z členských štátov EÚ (Towards..., 2001)
Berlínsky intervenčný projekt proti domácemu násiliu (BIG) je jednou z najväčších iniciatív nie len v Nemecku, ale vôbec. Ide o trojročný pilotný projekt usilujúci o presadenie nového pohľadu na domáce násilie ako na problém celej komunít)', a nie iba jednotlivých žien. Predstavuje Širokú alianciu pre spoluprácu, ktorá spája ženské domy (tzv. šel-tre) a ženské podporné projekty, verejnú správu, políciu, súdy, agentúry na ochranu detí, poskytovateľov sociálnych služieb, centrá pre mužov a iné organizácie. Finančné prostriedky poskytlo mesto Berlín a federálna vláda.
Podstatou projektuje integrovaná komunitná (na mesto zameraná) stratégia, ktorá si stanovila konkrétne kroky na dosiahnutie cieľov, napríklad urobiť služby pre ženy známejšie a ľahšie dostupné; poskytnúť ženám viac možností výberu; posilnil! vedomie, že bezpečnosť žien je zodpovednosťou celej spoločností, a nie iba žien; zaviesť legislatívne zmeny na posilnenie polície a súdnych postupov. Celá iniciatíva sa zameriavala na mužov ako „hlavných aktérov", aby akt}' násilia vzali na vedomie a prevzali zodpovednosť za svoje násilie. Stratégia sa koncentrovala na prevenciu. a znižovanie domáceho násilia a na posilnenie práv zneužívaných žien a vyvíjala dak na jasné odsúdenie násilia páchaného na ženách.
Podarilo sa vy tvoriť organizačnú štruktúru, ktorá umožňuje robiť politické rozhodnutia za rôzne oblastí zodpovednosti. Hlavným orgánom sa stal tzv. Politický okrúhly stôl (vládne i mimovládne organizácie i administratívne orgány), kde sú všetci v pozícii rovnocenných partnerov. Tento orgán schvaľuje všetky špecifické opatrenia a rozhoduje na záldade konsenzu. Vytvorilo sa sedem pracovných skupín, ktoré sledujú hlavné oblasti politiky a vypracúvajú podrobnejšie návrhy postupov, nástrojov či opatrení. Spoluprácu uľahčuje Ccmrálny koordinačný úrad.
Projekt má množstvo hmatateľných prínosov. Potvrdil verejný záujem o stíhanie domáceho násilia a o lepšie pochopenie ohrození a tlakov, akým je žena počas vyšetrovania vystavená. Došlo k mnohým zmenám pravidiel postupu polície pri styku s násilím. V rámci projektu sa odhalila ariešíla aj otázka ľudských práv migrantíek. Vytvorili sa tiež „sociálne tréningové kurzy" pre násilných mužov (sudcovia však málo využívajú možnosť nariadiť ich povinné navštevovanie).'. Najväčším prínosom BIG však bolo, že stimuloval nárast ďalších intervenčných projektov po celej krajine a vyvolal legislatívnu úpravu domáceho násilia páchaného na ženách: bol prijatý zákon o ochrane pred násilím vychádzajúci z rakúskych skúseností.
Portugalský projekt pomoci ženám vyústil do akreditácie študijného odboru pre oblasť násilia páchaného na ženách. V Portugalsku sa až do začiatku 90. rokov násilie páchaná na ženách nepovažovalo za prioritu a so ženami, ktoré prežili domáce násilie, znásilnenie alebo sexuálne zneužívanie, sa zaobchádzalo ako s pacientkami: považovali sa zá mentálne narušené, niektoré boli umiestnené na psychiatrickú kliniku, iné boli liečené medikamentózne.. Málokedy sa uznávalo, že symptómy sú dôsledkom násilia, ktoré zažili od partnera. Domáce násilie sa považovalo za súkromný problém, a nie za verejnú otázku.
Takýto stav a nedostatok služieb viedli k tomu, že Združenie žien proti násiliu založilo v roku 1992 prvé krízové stredisko Špecializované na ženy a deti - obete násilia. Poskytovalo služby prvej línie: užitočné informácie, aby ženy dokázali prelomiť izoláciu svojho života v násilnom vzťahu, aby poznali svoje práva a vedeli, kde môžu získať ďalšiu právnu a psychologickú pomoc. Postupne sa začali zameriavať na dve oblastí - prevenciu a vytváranie špe-; cializovaných služieb.
V roku 2000 sa združeniu podarilo získať od oficiálneho národného inštitútu akreditáciu ako Špecializované tréner-ky pre oblasť násilia páchaného na ženách. Akreditácia znamenala uznanie, že násilie páchané na ženách a deťoch je oblasť, ktorá potrebuje špecializovaných profesionálov a služby. Problém sa tým zviditeľnil a urobil sa prvý krok k tomu, aby sa otázky násilia páchaného na ženách začlenili do pracovnej praxe rôznych profesií.
írsky tréningový program zameraný na zdravotných pracovníkov iniciovala feministická organizácia Ženská pomoc z Dublinu. Pri jeho koncipovaní vychádzala zo známej skutočnosti, že týrané ženy sa najčastejšie obracajú o pomoc na zdravotnícke zariadenia, a že práve zdravotnícke zariadenia patria k tým, ktoré každá žena opakovane navštevuje počas svojho života. Zdravotnícky personál je preto ideálnym subjektom na identifikáciu žien zažívajúcich násilie zo strany svojho partnera a na poskytovanie informácií o ďalších možnostiach podpoiy a ochrany. Organizácia preto pripravila špeciálny tréningový program pre zdravotníkov.
Model sa zameral na pomoc zdravotníckym pracovníkom, aby vedeli adekvátne zaobchádzať so ženami, ktoré sa na nich obrátia o pomoc. Vychádzal pritom z predpokladu, že spôsob, akým sa k žene správajú zdravotnícki pracovníci v situácii, keďhľadá pomoc, môže mať výrazný dopad na jej fyzický a psychický stav, a že pozitívna reakcia môže ženy posilniť pri získaní kontroly nad svojím životom. Jeho výsledkom by mala byť dlhodobá inštitucionálna zmena, ktorá môže výrazne pomôcť ženám hľadajúcim lekársku pomoc z dôvodu zranenia alebo traumy.
Rakúska skúsenosť s evaluáciou účinnosti zákona postihujúceho domáce násilie. Rakúsko je krajinou, kde sa boj proti násiliu páchanému ženách rozvinul v mnohých smeroch. Medzi prvými opatreniami pre týrané a zneužívané ženy boli ženské domy (ť/v. šeltre). Prvý vznikol vo Viedni v roku 1978 a do roku 2000 sa ich počet v krajine zvýšil na 23. Okrem toho tu pracujú štyri poradenské centrá bez možnosti ubytovania. V roku 1998 vytvorili tieto zariadenia rakúsku sieť ženských domov, ktorá je zároveňjednou zo zakladateľských členov európskej siete WAVE (Women against Violence in Europe). Táto sieť bola založená v roku 1995 počas IV. Svetovej konferencie o Ženách, V 90. rokoch sa v Rakúsku zintenzívnili opatrenia na boj proti násiliu páchanému na ženách. Zaviedli sa povinné tréningy pre policajtov, vo verejností sa rozširovali informácie o výskyte násilia v domácnosti. Súčasne sa pripravoval zákon na ochranu pred násilím v domácnosti. Je platný od roku 1999 a umožňuje polícii vykázať páchateľa zo spoločného bytu na dobu desiatich dní (s možnosťou predĺženia o ďalších desať dní).
Keďže je v platnosti už niekoľko rokov, vykonala sa evaluáciajeho funkčnosti v praxi. Účinnosť sa skúmala na 1 000 prípadoch násilia, v ktorých polícia zasahovala: uskutočnili sa rozhovory s obeťami Í páchateľmi násilia o účinnosti zákona, zároveň sa realizovali rozhovory s pracovníkmi rôznych profesií, ktorí pomáhajú obetiam násilia. Podľa základných zistení z evaluácie existuje všeobecný súhlas so zavedením zákona. Základným odporúčaním bolo rozšíriť a zintenzívniť tréningy všetkých profesií zúčastnených na riešení problémov násilia páchaného na ženách (Halier, 2001).
Nórsky model terapie pre násilných mužov „Alternatíva k násiliu". Nórsko patrí tiež medzi krajiny s dlhodobejšími skúsenosťami s podäčaním domáceho násilia páchaného na ženách. Rozvíja rôzne aktivity na pomoc obetiam násilia, prijalo zákon na ochranu pred násilím páchaným na ženách. Cieľom je dosiahnuť, aby na ženách nebolo páchané násilie, pričom sa kladie dôraz na prevenciu. Nórsko začína zavádzať novšie stratégie pre boj proti násiliu páchanému na ženách aorientuje sa na terapiu pre páchateľov násilia. Vychádza z myšlienky, že pri odstraňovaní mužského násilia v domácnosti nestačí zamerať sa len na ochranu obetí násilia. Nestačí dočasne odlúčiť obeť od páchateľa, pretožeje vysoko pravdepodobné, že sa opäť do vzťahu dostanú, ajé reálne pravdepodobné, že násilie bude pokračovať—> doteraz uplatňované intervencie nestačia, dokonca ani súd a väzenie nemusí problém vyriešiť —»zdrojmi násilia sú muži a mužská kultúra, z čoho vyplýva, že v bojí proti násiliu páchanému na ženách je potrebné sa zamerať na prácu s násilným mužom.
Z tohto dôvodu začalo Nórsko budovať liečebné centrá pre násilných mužov. Prvé takéto centrum vzniklo v Oslo v roku 1987 ako prvé svojho druhu v Európe pod názvom „Alternatíva k násiliu". Je financované zo združených prostriedkov: 20 % platby od klientov, 40 % mesto Oslo a 40 % Nórsky sociálny fond. V súčasnosti zamestnáva osem psychológov a klientom ponúka kvalifikovanú profesionálnu terapiu. Každý rok pribúda v centre 200 nových klientov, doteraz ich bolo okolo 1 700. Za svoju najdôležitejšiu úlohu si terapeuti kladú priviesť násilného muža k
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
uvedomeniu si skutočnosti, že jeho násilné správanie je problém, za ktorý je zodpovedný sám. V terapeutickom pokračovaní sa pracovníci usilujú priviesť klienta k pochopeniu násilného správania a jeho dôsledkov z hľadiska ženy a detí. Cieľom terapieje naučiť muža správať sa nenásilne.
Príklady modelov a stratégií používaných v krajinách EÚ ukazujú, že niektoré štáty urobili v boji proti násiliu páchanému na ženách velký kus práce. V oblasti zvyšovania povedomia o probléme viaceré krajiny uskutočnili kampane (i opakovane), v oblasti vzdelávania sa orientovali na odborné tréningy (uskutočnili sa v deviatich krajinách). Výsledky zároveň hovoria o tom, že sú potrebné nové prístupy a ako vhodný nástroj sa ponúka výmena dobrých praktík medzí krajinami. Za týmto účelom sa na pôde EÚ začala pripravovať spoločná príručka príkladov dobrej praxe použitých v boji proti násiliu. Prípravné prace na návrhu Good practice guide začalo Španielsko počas svojho predsedníctva v EÚ (2002), v tom istom roku vyšla v Španielku aj prchľadová štúdia.
3.2. NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŽENÁCH AKO POLITICKÁ AGENDA V SR
3.2.1.  IMPULZY PRE VZNIK A FORMOVANIE POLITIKY ROVNOSTI ŽIEN A MUŽOV
Na Slovensku bola problematika násilia páchaného na ženách dlho tabuizovanou témou. T keď v období reálneho socializmu politickí predstavitelia oficiálne prijali mnohé medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, k ich skutočnej implementácii neprišlo. Kým v ostatných krajinách sa na fenomén násilia páchaného na ženách začalo aktívne upozorňovať už v 60. a 70. rokoch 20. storočia, bývalé Československo a ďalšie krajiny východného bloku existenciu tohto problému nepriznávali. Výsledkom bolo - a stále je - zaostávanie nielen v poznatkovej báze (pozri časť 2.1.), ale aj v inštitucionálnom zabezpečení tejto problematiky {Mesochoritisová 2004). Ani po roku 1989 sa agenda nedostala do popredia politického záujmu. Naopak, prekry H ju Širšie problémy súvisiace s transformáciou spoločnosti.
Takýto status problematiky násilia páchaného na ženách v rámci verejnej politiky úzko súvisí so statusom problematiky rodovej rovnosti. Oblasť rovnosti žien a mužov sa stala súčasťou národnej politickej agendy len od druhej polovice 90. rokov. Stalo sa tak hlavne v dôsledku medzinárodných záväzkov, ktoré na seba SR prevzala, a tiež v dôsledku prístupového procesu. Slovenská republika sa zúčastnila na všetkých medzinárodných konferenciách OSN a stala sa signatárom sprievodných dokumentov. Podmienkou vstupu do EÚ bola implementácia primárnej a sekundárnej legislatívy (zosúladenie s Amsterdamskou zmluvou, implementácia smerníc EÚ). Okrem záväzkov z konferencií OSN (potreba vypracovať národný akčný plán odvodený od Pekinskej akčnej platformy, povinnosť predkladať národné správ)' k ratifikovaným dohovorom) a tlaku EÚ mali na formovanie obsahu politiky rovností žien a mužov a na vznik národného mechanizmu na jej zavedenie clo praxe významný vplyv aktivity ženských MVO.
Napriek uvedeným skutočnostiam sa na Slovensku rovnosť príležitostí nestala záležitosťou seriózneho verejného záujmu. Politické diskusie o rodovej rovnosti a politické programy zamerané na dosiahnutie rovnosti sú stále pomerne zriedkavé a iniciujú ich skôr MVO.
3.2.2. NÁRODNÉ INŠTITUCIONÁLNE MECHANIZMY A DOKUMENTY
Z prehľadu v Časti 3.1.2. vyplýva, že SR ratifikovala všetky významné medzinárodné ľudskoprávne dokumenty týkajúce sa aj násilia páchaného na ženách. Tým na seba prevzala záväzky, ktoré z nich vyplývajú. V roku 2001 sa novelizáciou Ústavy SR (z februára 2001) implementovala do legislatívy nadradenosť medzinárodných dokumentov nad domácou úpravou (ak poskytujú viac práv). Slovenská republika sa podpísaním medzinárodných dokumentov vo všeobecnej rovine zaviazala napríklad k tomu, že „zabezpečí rovnaké práva mužov a žien na užívanie všetkých občianskych a politických práv ustanovených v tomto dohovore" (Medzinárodný..., 1966). V špecifickej rovine týkajúcej sa práv žien sa zaviazala, že „... prijme všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien" (Dohovor..., 1979).
V zákonoch sa však práva žien pojednávajú iba vo všeobecnej rovine - ako univerzálne práva pre všetkých občanov bez rozdielu. Ústava SR zaručuje rovnaké práva a slobody všetkým občanom, pričom rodovú rovnosť špeciálne
neupravuje.
^GaranciavšeobecnýchŮtdských fawy                                                                    ' 5x&í"    '   0::Í"'áfe.
"'GÍäiiok 12, odšekl;"„EudÍasúsÍ'rovnívdôst^^                                        .■, ' :^:€:" '     -v^aMl^'"'^'"    --J; ľ-äí
Jana Andruchová - Katarínu Bartoňová -Jarmila Filadelfiemi - Zuzana Mazurová
Článok 12, odsek 2: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie."
Ústava SR sa rodovej rovnosti explicitne nevenuje (ako napríklad francúzska alebo nemecká ústava). Neexistuje Špecifický zákon o rovností rodov, ktorý by upravoval aj politické, sociálne a ekonomické práva mužov a žien (ako vo Švédsku, Nórsku, Dánsku, Belgicku, Nemecku, Rakúsku, ale aj v Slovinsku). Špeciálne medzinárodné dohovory a deklarácie venujúce sa diskriminácii žien a porušovaniu ich základných ľudských práv nemajú v domácej slovenskej legislatíve náprotivok. Na riešenie niektorých problémov žien, napríklad násilie páchané na ženách alebo rovnosť príležitostí v zamestnaní, sa neprijali samostatné legislatívne normy, ale upravujú sa existujúce všeobecné zákonníky (pozri časť 3.3.). Niektoré zákony SR sú zamerané špeciálne na ochranu žien, ale zväčša sa týkajú iba zamestnania a rodiny (pracovnoprávne predpisy, predpisy sociálneho zabezpečenia, trestnoprávna úprava).
3.2.2.1. Koncepčné a strategické dokumenty SR súvisiace s problematikou násilia páchaného na ženách
Úlohou koncepcií je stanoviť si dlhodobejšie ciele a úlohy, čím sa vlastne definuje obsah politickej agendy pre danú oblasť. Úlohy obsiahnuté v Koncepcii rovnostiprílciilostí žien a mužov schválenej v roku 2001 sú však oveľa chudobnejšie ako je obsah medzinárodných dokumentov a mnohé z týchto záväzkov vláda neplní. Problematický je aj prenos strategických medzinárodných materiálov o rodovej rovnosti do domácej politickej agendy. Na IV. a V. Konferencii OSN o ženách (1995, 2000) sa štáty sveta dohodli a odhlasovali akčnú platformu definujúcu viacero cieľov, ktoré jednotlivé štát}' následne prevzali ako záväzok. Do Národného akčného plánu pre ženy (1997) sa mnohé úlohy v explicitnej podobe nedostali.
Slovenská republika síce podpísala medzinárodné dokument)', ale v mnohých smeroch ich neplní, prevzala na seba záväzky, ale mnohé z nich nerealizuje. Oficiálni predstavitelia a štruktúry akoby ešte dostatočne nepochopili závažnosť problému rovnosti žien a mužov a jeho podstatu (t. j. jeho súvis s ľudskými právami). Konštatovalo sa to aj vo Vyhodnotení Východiskovej správy SR k Dohovoru- o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) pred Výborom OSN pre odstránenie diskriminácie žien (pozri časť 3.1.).
Národný akčný plán pre ženy v SR (1997)
Na základe oápomámí Pckimkej akčnej plalfonny Koordinačný výbor pre problematiku žien v roku 1997 vypracoval Národný akčný plán pre ženy v SR (NAP). Vláda SR dokument schválila uznesením č. 650/1997. NAP je hlavný programový dokument vlády SR, ktorý si kladie za cieľ zlepšiť postavenie žien na Slovensku v časovom horizonte desiatich rokov. Jeho prioritou a zároveň kľúčovou hodnotou či princípom je rovnoprávnosť žien a mužov vo všetkých oblastiach života. Dokument určuje strategické kroky a ciele, ktoré má vláda realizovať s aktívnou účasťou mimovládnych organizácií. Obsahuje osem národných priorít na desať rokov, pri ktorých holi určené aj zodpovedné inštitúcie (spravidla relevantné ministerstvá).
Národné priority podľa Národného akčného plánu pre ženy v SR (1997)
•    Prakticky realizovať v právnom systéme zakotvené rovnoprávne postavenie ženy v rodine, v zamestnaní a v spoločnosti
•    Vytvárať priestor pre osobnú volbu rozvojových životných stratégií žien v rodine, zamestnaní a spoločnosti
•    Vytvárať podmienky na odstránenie ekonomických znevýhodnení, ktoré môžu viesť k hmotnej núdzi žien
•    Formovať verejnú mienku, aby rešpektovala rovnoprávnosti žien a mužov "   Vytvárať podmienky na ochranu a posilnenie zdravia žien
•    Vytvárať podmienky na elimináciu násilia páchaného na ženách
•    Vytvárať podmienky na rozvoj osobnosti a pracovné uplatnenie žien s menšími rozvojovými šancami (napríklad ženy žijúce na vidieku, ženy rómskeho etnika, nezamestnané ženy, ženy nedostatočne pripravené na úlohu matky, ženy so zdravotným postilmutím)
•    Podporovať činnosť organizácií zameraných na podporu a rozvoj :žien na národnej i medzinárodnej úrovni
V rámci úlohy „Vytvárať podmienky na elimináciu násilia páchaného na ženách" boli formulované nasledujúce opatrenia:
•    vytvárať legislatívne a výchovné opatrenia na elimináciu násilia páchaného na ženách
" podporovať zriaďovanie zariadení pre ženy, na ktorých je páchané násilie (azylové domy), resp. zariadení pre ženy a deti počas rozvodu, resp. preklenutia ťažkej životnej situácie, a poskytovať poradenské služby
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
'   legislatívne zabezpečiť,;äbý trestné činy^voči členovi rodiny bpli-stfliané žqížakona'anebolvýžadovanyfslhMasJ
.'••' ;:obeťé^ásiliapfznásilnénia;sf:§ J^SÍä^S.-"-:": r"-^ľ:'ífM>.V -^Vllli-.   '".•'   ''í ' :;Ä3;-J|ľ-ÍÄ .^UšS^f-4^11
•4- jwtvaŕaí výchovné pi$^äm\lžäm^^^                       správaniaiagresívnelio iedmeáSíciéľom jéhbľihbžnéHo návratu/
Í"   vytvárať podmienky ha zriadenie SOS-linUý pre obete násilia^ zabezpečiť školenie"práeOMmltÔWe^lhijucicIi,
'.•'■ zapbjíť/sa do narodnýdi
š\ ;šbžeríami'ä/deťmij'a^                                                                                         ,"*'  !'-'"i-" -                    ;'-.ť
Plnenie Národného akčného plánu pre ženy v SR jeho realizátori ročne vyhodnocujú a Koordinačný výbor pre problematiku žien pravidelne predkladá vláde SR správu o plnení. Pozitívom NAPje fakt, že rezorty sa musia problematikou žien zaoberať a plniť a sledovať plnenie stanovených priorít. Negatívom je značná ľormáliiasť v prístupe k plneniu uvedených opatrení a nedostatok politickej vôle podporovať a presadzovať reálne zmeny. Potrebné je aj aktualizovať jedno tlivé konkrétne opatrenia na riešenie. V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť odporúčanie Výboru OSN pre odsu~ánenie diskriminácie žien uvedené v komentári k Východiskovej správe SR k CEDAW: „zabezpečiť finančné krytie realizácie NAP". Niektoré z výhrad sú totožné ako v prípade ďalšieho národného dokumentu z tejto oblasti, Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov.
Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov (2001)
Materiál vypracoval Odbor rovnosti príležitostí pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR (názov odboru v čase prijatia dokumentu) a vláda SR ho schválila uznesením č. 232/2001 z marca 2001. Hlavným cieľom Koncepcie je aplikácia rovnosti príležitostí žien a mužov vo všetkých sférach spoločnosti ako súčasti dodržiavania základných ľudských práv a slobôd. Jej ciele sa majú realizovať prostredníctvom opatrení a odporúčaní v oblastiach ako trh práce, verejný a politický život, rodina atď. Úlohy majú zodpovedných riešiteľov s termínmi plnenia a priebežného vyhodnocovania. Správu o plnení úloh vypracúva príslušný odbor MPSVR SR a predkladá na rokovanie Rady hospodárskej a sociálnej dohody.
Ciele Koncepcie sa realizujú konkrétnymi úlohami vyplývajúcimi z implementácie princípu rovnosti príležitostí žien a mužov. Tento princíp je zahrnutý v záveroch z konferencií OSN a iných medzinárodných organizácií a z predvstu-povej stratégie SR do Európskej únie.
Úlohy podľa Koncepcie rovnosti príležitostí žien a mužov (2001)
•    Legislatívne zabezpečiť rovnosť príležitostí vo všetkých sférach života spoločnosti
•    Adekvátne inštitucionálne zabezpečiť rovnosť príležitostí, a to na všetkých úrovniach štátnej správy a samosprávy vyšších územných celkov
•    Aplikovať princíp rovnoprávnosti žien a mužov v socíálno-ekonomickej oblastí a v pracovnoprávnych vzťahoch
■    Uplatňovať zásadu rovnakej odmeny za prácu rovnakej hodnoty pre ženy a mužov, realizovať zásadu rovnakého zaobchádzania medzi ženami a mužmi pokiaľ ide o pracovné podmienky a o prístup k zamestnaniu, k odbornej príprave, k postupu y zamestnaní
•    Zakotviť povinnosť zamestnávateľa vytvárať podmienky na zosúladenie pracovného a rodinného života zamestnancov, stimulovať zamestnávateľov k vytváraniu variabilných foriem zamestnávania žien a mužov
•    Zabezpečiť postupné vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením, nanovo upraviť problematiku dôchodkového zabezpečenia/poistenia (zakotviť vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia)
•    Zvýšiť participáciu žien vo verejnom a politickom živote, podporovať mimovládne organizácie v aktivitách zarne-- raných ua zvyšovanie záujmu žien o angažovanie sa v politickom a verejnom živote, zaviesť dočasné opatrenia
(napríklad kvóty) s cieľom zvýšiť percentuálne zastúpenie žien na kandidačných listinách a nominovanie žien do vedúcich politických funkcií                                                                       •
•    Podporovať zviditeľňovanie ženy ako osobnosti s vlastnými cieľmi a možnosťami sebarealizácie, prostredníctvom mediálnej politiky odbúravať stereotypný pohľad na postavenie ženy v spoločnosti
■    Zmeniť tradičné rodové nazeranie na rodinu a postavenie partnerov v rámci rodiny, posilniť úlohu muža pri starostlivosti o deti, podporiť výskum neplatenej domácej práce a vyvinúť aktivity na zvýšenie jej spoločenského uznania                                            ; .....-y-wí; -..- ^ -••.-. ••                                   .*\»ví..,~, -,..-...-,.
52
Juna Andrucliovil - Kalarína Bartoňová -Jarmila FiladĽlťiová - Zu/.ana Mazurová        %
Opatrenia zamerané na elimináciu násilia páchaného na ženách sú uvedené v rámci bloku „Opatrenia a odporúčania na aplikáciu rovnosti príležitostí v rodine":
•    vypracovať národnú stratégiu na elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách (do 2002)
•    podporovať zriaďovanie zariadení pre obete domáceho násilia v rámci novelizácie Zákona o sociálnej pomoci (do, 2002)
•    doplniť právne predpisy z oblasli eliminácie domáceho násilia, sexuálneho obťažovania a obchodu s ľudskými . bytosťami (do 2001)
•    zabezpečiť realizáciu výcvikových programov na zvyšovanie vnímavosti voči rodovo podmienenému násiliu pre policajtov, prokurátorov, sudcov,, sociálny cla pracovníkov a lekárov (priebežne);
•    vo všetkých štatistikách o trestných činoch Špecifikovať pohlavie páchateľov a obetí a ich vzájomný vzťah, aby sa uľahčila identifikácia rodovo podmieneného trestného činu.
Mimovládne organizácie Koncepcii od začiatku vytýkajú príliš všeobecne a „byrokraticky" sformulované priority a ciele a slabú kontrolu implementácie politiky - chýbajú kontrolné mechanizmy, lokálne úrady či siete. Koncepcia nie je koordinovaná nad úrovňou ministerstiev a bola schválená bez finančnej podpory na jej realizáciu zo štátneho rozpočtu. Pre budúcnosť by bolo potrebné dobudovať inštitucionálnu bázu tejto agendy s definovanou zodpovednosťou a právomocami (špeciálny vládny výkonný orgán pre politiku rovnosti príležitostí, samostatný parlamentný výbor atď.), presadzovať otázku j ej financovania (žiaden program sa nedá realizovať bez finančného pokrytia), zvýšiť uvedomenie vládnych činiteľov o týchto otázkach (len s podporou členov vlády sa dá preniesť na nižšie úrovne) a povedomie spoločnosti o ľudských právach žien.
^
Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách (2004)
Podľa Koncepcie rovnosti príležitostí žien a mužov mala byť špeciálna stratégia pre oblasť násilia páchaného na ženách a v rodinách vypracovaná do konca roku 2002. Za týmto účelom vznikla v roku 2000 pri Rade vlády pre prevenciu kriminality Expertná skupina na elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodine. Práca expertnej skupiny sa však v roku 2002 pribrzdila a dva roky skupina nezasadala. Úloha bola preto presunutá na rok 2004 a koordinátorom prác sa stal príslušný odbor Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (v tom čase Odbor rovnosti príležitostí a antidiskmninácie). Po viacerých neúspešných pokusoch o spresnenie názvu strategického materiálu a po niekoľkonásobnom prepracovaní pôvodne pripraveného textu vláda SR koncom roku 2004 dokument schválila pod pôvodným názvom: Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách.
Publikovaný materiál obsahuje nasledujúce časti: predslov, vlastnú stratégiu, tri prílohy {Analýza situácie v oblasti násilia páchaného na ženách, Návrh na rozpracovanie základných opatrení jednotlivých operačných cieľov Národnej stratégie a Odporúčanie Výboru ministrov Členských štátov RE o ochrane žien pred násilím) a uznesenie vlády SR.
Základiíe^s0äšlVŇáráänej ŠÍraÍégie:na prevenciu d.elimin'äciwjntä                             ženách a v rodinách
•' Východiska s^tfafegiffm^^                                                                  súčalna pra^appŕaya;;defimčjäjgdad- r
: :v né:priúapy,: ciele                                             !:llliíľ '.'; '■•■ -''f^^ň'-':- :-'-í^^r^c •;•:'\M^i^^^&y^:^ '
•gtSü-ategicko-änalyticM časť (cha fi« postihnutým občanom) >v •?■ '■-•') :^;X^^-'-~:/Sft*?h;:y.     ■*■.-....!;'':,...;■.     . .:;\;./.'\: .-v''./--;-™^ V;:../;'-V;A^if|
•Jf Oblasť intervencie rozdelená do štyroch^okruhov: lxestnopráyny:á^
H;obetiam, prevencia, výskum ••-■■    \;:}.:r. ,.''':v'Vv':>ŕ'C:íý:•■.-.•" y\hi2§0'C:' o^ŕH?.''■tží.Vfj,'?;' ^WsmÍC ;Si;l
Každá zo štyroch definovaných oblastí Stratégie má sformulovaný operačný cieľ, priority a navrhnuté konkrétne opatrenia. Následne má byť pre každú vymedzenú skupinu vypracovaný akčný plán - s definovanou zodpovednosťou a termínmi.
Prijatiu Stratégie predchádzali mnohé zápasy a diskusie v rámci Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR), ako aj medzi ním a mimovládnymi organizáciami. Konfúzny názov stratégie, ktorý spája do jedného materiálu násilie páchané na ženách a násilie v rodinách a nerozlišuje medzi náhodným a rodovo podmieneným násilím páchaným na ženách (bližšie pozri časť 1) viedol k viacerým pokusom koordinátora prípravných prác (Odbor rovnosti príležitostí a an ti diskriminaci e MPSVR SR) o zmenu príslušného uznesenia vlády v záujme
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
špecifikácie pripravovaného dokumentu iba na násilie páchané na ženách. Úsilie podporované a odporúčané aj expertkami a MVO však nenašlo politickú podporu v rámci vedenia MPSVR SR. Rovnako sa nepodarilo presadiť také obsahové naplnenie stratégie, ktoré by dôsledne vychádzalo z princípov Pekinskej akčnej platformy a ktoré pripravil Odbor rovnosti príležitostí a an ti diskriminaci e MPSVR SR v spolupráci s MVO a expertkami. Neochota vedenia MPSVR SR akceptovať obsah stratégie hlásiaci sa k medzinárodným princípom pre túto oblasť (rodová podmienenosť násilia páchaného na ženách, spoločná agenda pre násilie v súkromnom a verejnom živote) viedla dokonca k rezignácii riaditeľky spomínaného odboru MPSVR SR na svoju funkciu.
Navrhované znenie Stratégie vyvolalo silnú vlnu nesúhlasu v expertných a mimovládnych kruhoch. Napriek mnohým pripomienkam (hromadným a zásadným - pozri www.esfem.sk) bol dokument napokon px*edložený a neskôr aj schválený na rokovaní vlády pod pôvodným konfúznym názvom aj s mnohými kritizovanými nedostatkami. Dokument obsahuje záväzok dopracovať špecifické akčné plány prejednotlivé skupiny postihnuté násilím v rodine. Zostáva iba dúfať, že to poskytne príležitosť na presadenie niektorých požiadaviek, ktoré doteraz neuspeli.
3.2.2.2. Inštitucionálne mechanizmy: história a súčasnosť
Národné inštitucionálne mechanizmy na zlepšenie života a postavenia žien tvoria inštitucionálnu základňu, ktorej úlohou a cieľom je presadzovanie rodovej rovnosti, začleňovanie rodovej optiky do politiky, zákonodarstva a spoločenských stratégií krajiny. Spravidla ide o orgány na úrovni výkonnej moci, parlamentu, ale aj o Špeciálne orgány vytvorené na komunikáciu medzi štátnym sektorom a odbornou a laickou verejnosťou. V SR sa postupne podarilo vytvoriť niektoré prvky takéhoto mechanizmu, spravidla však nemali dlhú životnosť.
Rovina výkonnej moci
Na úrovni výkonnej moci bol vôbec prvým orgánom na podporu rovnosti medzi ženami a mužmi Vládny výbor pre ženu a rodinu. Pôsobil však iba dva roky (1991 - 1992) a po jeho zrušení v SR niekoľko rokov absentovala podobná inštitúcia. Nové mechanizmy na ochranu a podporu rodovej rovnosti sa začali tvoriť až v nadväznosti na IV. Konferenciu o ženách (Peking, 1995).
Ďalší krok v tvorbe inštitucionálnej siete predstavovalo zriadenie Odboru rovnosti príležitostí (február 1999), ktorý bol organizačne začlenený do MPSVR SR. Jeho poslaním malo byť odstraňovanie nerovností v postavení žien a mužov a medzi jeho hlavné úlohy patria gestorstvo a legislatívna iniciatíva v oblasti rovnosti príležitostí a monitoring praktického dopadu prijatých opatrení. Odbor má delegovanú zodpovednosť za spoluprácu pri rekodifikácii pracovného, rodinného a občianskeho práva, analýzu situácie v rovnosti príležitostí, návrhy legislatívnych úprav trestného práva, implementáciu európskeho právneho systému do domáceho práva, analýzu existujúcich medzinárodných dohovorov a dokumentov, koordináciu napredovania štátnych orgánov a inštitúcií pri zavádzaní princípov rovnosti, realizáciu tréningov a vzdelávania pre zamestnávateľov a štátnych zamestnancov, tvorbu tímov dobrovoľníkov pre otázky rovnosti a podobne. Medzi jeho úlohy patrí i spolupráca pri vypracúvaní dôležitých dokumentov MPSVR SR spätých s otázkami rodovej rovnosti a prevenciou násilia páchaného na ženách.
Od roku 2002 bola k pôvodnému odboru pričlenená celá agenda antidiskriminácie a jeho názov sa zmenil na Odbor rovnosti príležitostí a antidiskriminácie. Podľa najnovšieho zámeru MPSVR SR sa má na jar 2005 problematika rodovej rovnosti zlúčiť s rodinnou politikou a má vzniknúť nový odbor pod názvom Odbor rodinnej a rodovej politiky. Až nadchádzajúce obdobie ukáže, či to ešte väčšmi neoslabí dôraz na agendu rovnosti príležitostí žien a mužov.
Cejkovo možno konštatovať, že Odbor rovnosti príležitostí a antidiskriminácie nemá podobu a status porovnateľné s podpornými inštitúciami bežnými v krajinách EÚ. Spôsobuje to celý rad okolností, napríklad začlenenie tohto orgánu do jedného ministerstva, navyše politicky slabého; jeho poradný status a absencia skutočných zodpovedností a právomocí; absencia regionálnych štruktúr (na nižších úrovniach výkonnej moci nie sú vytvorené jednotky pre túto agendu); chýbajúca explicitná definícia agendy odboru v Zákone o štátnej službe a iných dôležitých predpisoch; nedostatočné personálne a finančné zabezpečeniejeho činnosti. V tejto situácii nemôže odbor plnohodnotne plniť úlohu, ktorá sa od neho očakáva na úrovni výkonnej moci v oblasti rovnosti žien a mužov (presadzovanie rodovej rovnosti, začleňovanie rodovej optiky do politiky, zákonodarstva a spoločenských stratégií krajiny).
Rovina zákonodarnej moci
V roku 1999 vznikla v Národnej rade SR Parlamentná komisia žien (PKŽ) pri Výbore NR SR pre ľudské práva a menšiny. PKŽ mala pomáhať s riešením tzv. ženských otázok týkajúcich sa postavenia žien, ale aj detí, mládeže a rodiny v spoločnosti, a pomáhať s legislatívnou reformou v tejto oblasti. Členovia PKŽ mohli podávať návrhy legislatívnych zmien na základe aktuálnych požiadaviek žien a ženských MVO. Jej stanoviská však mali pre výbory NR SR iba odporúčací charakter.
Jatiit Andruchuvá - Katarina Bartoňová -Jarmila Fihululfiová - Zuzanu Miiffurová
Pri vytváraní nového parlamentu po volbách v roku 2002 sa prejavilo úsilie založiť pre túto agendu samostatný výbor, a nie iba komisiu. Táto myšlienka sa zrodila v rámci projektu MATRA (spoločného projektu EU a vlády SR zastúpenej MPSVR SR), ktorého cieľom bolo kriticky zhodnotiť slovenský „národný mechanizmus" a navrhnúť štruktúru potrebných inštitúcií pre politiku rodovej rovnosti, zodpovedajúcu podmienkam na Slovensku. Jeden z návrhov smeroval k založeniu samostatného parlamentného výboru pre rovnosť žien a mužov, ktorý by mal viac kompetencií a možností ako parlamentná komisia. Návrh však nebol prijatý a napokon táto agenda nezískala ani adekvátny status, ani primerané pomenovanie. V roku 2003 vznikla na pôde Národnej rady SR nová parlamentná Komisia pre rovnosť príležitostí a problematiku žien pri Výbore pre ľudské práva, menšiny a problematiku žien. Komisia sa plánuje venovať aj otázkam súvisiacim s násilím páchaným na ženách.
Nadrezortná a nadsektorová úroveň
Ani táto rovina inštitucionálneho krytia problematiky rodovej rovnosti sa v SR nevyznačuje žiadúcou stabilitou. V roku 1996, t. j. rok po Pekinskej konferencii, bol vytvorený Koordinačný výbor pre problematiku žien (KVPŽ) na základe uznesenia vlády SR č. 116/96. Štatút ho definoval ako poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády zameraný na presadzovanie záujmov a potrieb žien v spoločnosti. Z takejto definície vyplýva, že výbor nemal skutočnú zodpovednosť a právomoci pre problematiku rovnosti príležitostí žien a mužov. Nebol zriadený zo zákona, preto nebo! imúnny voči zmenám vlády či zmenám vo vláde, rovnako nemal vytvorené lokálne alebo aspoň regionálne struk túry.
Prvej zmeny sa KVPŽ dočkal už v roku 1999, keď ho vláda svojím uznesením predefinovala na poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády SR pre problematiku žien a otázky rovnakých príležitostí žien a mužov vo všetkých oblastiach verejného a rodinného života. Zmenilo sa aj jeho vedenie a zastúpenie - boli v ňom zástupcovia NR SR, rezortov, MVO, cirkví a výskumných inštitúcií. Výbor zasadal najmenej dvakrát za rok (jeho expertné skupiny častejšie) a predsedal mu minister práce, sociálnych vecí a rodiny.
Ďalšiu zásadnejšiu zmenu postavenia a kompetencií výbor prekonal v roku 2001. V zmysle uznesenia vlády SR a rozhodnutím vedenia MPSVR SR bol transformovaný na medzirezortný expertný poradný orgán ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Po parlamentných volbách v roku 2002 sa činnosť KVPŽ neobnovila a v súčasnosti Slovensko takýto orgán nemá.
Pri hodnotení zmien v štatúte KVPŽ možno konštatovať postupné oslabovaniejeho statusu. Odohrával sa presne opačný proces ako uvádzali odporúčania Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien uvedené vo Východiskovej správe SR k CEDAW, kde sa hovorilo o potrebe „posilniť tento orgán a jeho programy" a „vytvoriť priaznivé finančné a personálne podmienky na jeho činnosť". Nesplnilo sa ani odporúčanie „prehodnotiť názov KVPŽ" tak, aby sa v ňom explicitne spomínala rodová rovnosť. Načrtnutý príbeh KVPŽ j e veľmi vzdialený príbehu lídra v presadzovaní rovnosti žien a mužov na národnej úrovni.
3.2.3. ZHRNUTIE A ZÁVERY PRE BUDÚCNOSŤ
Súčasná štruktúra národného mechanizmu v SR (inštitúcie a zákony) zďaleka nezodpovedá stavu, aký sa požaduje v medzinárodných dohovoroch a schválených dokumentoch. V SR neexistuje orgán, ktorý by mal vo svojej kompetencii skutočnú zodpovednosť a právomoci pre problematiku rodovej rovnosti. Štruktúra národného mechanizmu nie je jasne definovaná, inštitúcie nemajú silu na vytváranie vládnej politiky vo vzťahu k rodovej rovnosti. Prvky výkonnej moci sú organizačne zaradené v rámci politicky slabého ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. V takomto postavení závisia od vôle vládnucej koalície a pri zmene vlády môže byť ohrozená celá inštitúcia.
Inštitucionálne mechanizmy, ktoré v SR existujú, sú v podstate iba „náčrtkami" požadovaných podporných inštitúcií. Ani jeden z vytvorených orgánov pre politiku rodovej rovnosti nieje nadrezortný a „nadministersky" koordinovaný. Nemajú vytvorené žiadne lokálne či regionálne siete a kontrolné mechanizmy na implementáciu
tejto politiky.
Priority a ciele národnej politiky pre rodovú rovnosť (Koncepcia, NAP) sú formulované príliš všeobecne, nevychádzajú z chápania práv žien ako ľudských práv. Na ich realizáciu navyše chýba finančná podpora zo štátneho rozpočtu. Schvaľovanie relevantných národných dokumentov vládou je viac-menej formálne, bez pripomienok a širšieho oboznámenia sa s problematikou a medzinárodnými záväzkami. Hodnotiace správy zajcdnotíivé rezorty sú spravidla iba „úradnícke", rezorty si len formálne splnia „povinnosť" a až do ďalšieho hodnotiaceho termínu na túto politiku zabúdajú. Vyhodnotenie plnenia sa spracúva neverejne, čo nemôže byť zárukou objektivity.
Pre budúcnosť by bolo preto nanajvýš žiaduce preťať tento bludný kruh formalizmu a vyvinúť účinné úsilie na posilnenie inštitucionálnych mechanizmov. Tomuto cieľu zodpovedajú nasledujúce úlohy:
•    Politiku rovnosti žien a mužov je potrebné podporiť inštitúciami 5 definovanou zodpovednosťou a právomocami. Prioritou by malo byť vytvorenie Výboru NR SR pre rodovú rovnosť. Od vlády SR je potrebné požadovať
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
vytvorenie špeciálneho výkonného orgánu pre túto oblasť. V západnej Európe túto funkciu plní buď samostatné ministerstvo (aspoň dočasné), alebo rôzne vládne orgány v čele s niektorým z ministrov. V niektorých krajinách sa uplatňuje model „rotujúceho" ministra. V každom prípade by však tento orgán nemal byť iba poradným.
•    Problematika rodovej rovnosti by sa mala zaradiť do Kompetenčného zákona a Zákona o štátnej službe; ktoré definujú obsah výkonu štátnych inštitúcií (v súčasnosti je iba implicitnou súčasťou rodinnej politiky).
•    Je potrebné zabezpečiť financovanie tejto politiky, pretože nijaký program nieje možné realizovať bez finančného krytia.
■    Je potrebné pristúpiť k príprave zákona o rodovej rovnosti a za týmto účelom preštudovať už existujúce zákony o rodovej rovnosti v Európe.
•    Uplatňovanie rodového hľadiska, čiže „gender mainstreaming" musia podporiť predstavitelia vlády, pretože iba tak sa dá preniesť na nižšie úrovne.
Konkrétne v prípade problematiky násilia páchaného na ženách na Slovensku nieje výrazný politický záujem ojej riešenie. V programoch politických strán sa spomína skôr domáce násilie (ak vôbec) než násilie páchané na ženách (Filadelfiová, 2003). Ako vyplýva z doterajšieho rozboru, existujúce inštitucionálne mechanizmy, ktoré majú potláčanie násilia páchaného na ženách vo svojej náplni, sú slabé. Toje v zjavnom rozpore so skutočnosťou, že SRje viazaná všetkými vyššie spomenutými medzinárodnými dohovormi a deklaráciami, zahŕňajúcimi aj problematiku násilia páchaného na ženách, pretože ich ratifikovala, alebo sa k nim prihlásila. So vstupom do EÚ v roku 2004 sa pre Slovensko stali záväznými i legislatívne a programové dokumenty EÚ (vrátane Rámcovej stratégie spoločenstva pre rodovú rovnosťľi pod.).
Hoci sa Slovenská republika ako členská krajina hlási k záverom OSN, RE či EÚ, vládni predstavitelia doteraz nesplnili ani základné odporúčanie rozvíjať a podporiť filozofiu nulovej tolerancie. Nejde len o uskutočňovanie konkrétnych krokov a opatrení, ale aj o politickú vôľu verejne uznať dôležitosť tohto problému a verejne odsúdiť a odmietnuť mužské násilie páchané na ženách. Na rozdiel od okolitých krajín, kde sa v politike nulovej tolerancie násilia páchaného na ženách osobne angažovali najvyšší predstavitelia vlád (napríklad bývalý rakúsky spolkový kancelár Dr. Franz Vranitzky), na Slovensku sa podobný vzor ešte nevyskytol. V tejto súvislostije potrebné poukázať na súvislosť medzi ľahostajnosťou politických elít a nezdravou zhovievavosťou laickej i odbornej verejnosti k porušovaniu ženských ľudských práv. Kým politické elity na Slovensku nedajú jasný signál, že nebudú tolerovať utrpenie týraných žien, a nezačnú systematicky riešiť problematiku, je iba malá nádej na zmenu.
3.3. LEGISLATÍVA TÝKAJÚCA SA NÁSILIA PÁCHANÉHO NA ŽENÁCH
Prvé výskumy o domácom násilí páchanom na ženách poukázali na rozsah existencie tohto javu na Slovensku a zintenzívnili úvahy a diskusiu o jeho príčinách a dôsledkoch v SR (napríklad Bodnárová-Filadelfiová, 2002;
2003).
Odborná verejnosť vo viacerých krajinách dospela k záveru, že násilie páchané na ženách je mimoriadne závažný problém, ktorému by mala venovať zodpovedajúcu pozornosť celá spoločnosť. Násilie nemôže byť súkromnou záležitosťou, naopak, musí byť presne definované legislatívou. Rakúsko, Veľká Británia, Írsko, Turecko, Južná Afrika, Cyprus a ďalšie štáty v poslednom desaťročí minulého storočia prijali právne normy týkajúce sa násilia v partnerských vzťahoch.
3.3.1. PRÁVNA ÚPRAVA DOMÁCEHO NÁSILIA V SR DO ROKU 1999
Na nevyhnutnosť zmien v oblasti legislatívy začali na Slovensku ako prvé upozorňovať MVO zaoberajúce sa pomocou týraným ženám. Od roku 1995 sa objavili viaceré iniciatívy s konkrétnymi návrhmi zmien, a to najmä
v Trestnom zákona SR č. J40/1961 Zb. v platnom znení.
Prvé návrhy na zmeny v Trestnom záhone SR
•   D r. Eva Sop ková z organizácie Pro Família (Humenné) 3. mája 1995 v otvorenom liste vtedajšiemu podpredsedovi Národnej rady SRJozeíbvi Mígašovi žiadala o zmenu znenia § 215 Trestného zákona, ktorý upravoval týranie zverenej osoby a poskytoval ochranu maloletým deťom a plnoletým osobám, ktoré bolí z dôvodu choroby, staroby, invalidity čí mentálnej retardáde odkázané na starostlivosť iného, Týrané ženy, ktoré sú svojprávnymi: osobami, neboli týmto ustanovením chránené vôbec. V tom čase sa často ozývali prirovnania, že ženy zažívajúce •
domáce násilie sú na tom horšie ako týrané a opustené zvieratá, kedze § 203 Trestného zákona obsahoval skutkovú podstatu trestného činu týrania zvierat.
• Novelizáciu § 215 Trestného zákona považovala za najschodnejšiu cestu k zlepšeniu situácie týraných žien aj skupina právničiek z AdvoCats for Women. Zhodli sa na tom v januári 1999 v Čclakoviciach pri Prahe na prvom pracovnom stretnutí v rámci medzinárodného tréningového projektu pre právničky zo Slovenska a Českej republiky. Projekt bol financovaný z programu EÚ Pharefor Democracy. V tom období bola česká aj slovenská právna úprava až na malé výnimky takmer totožná, takže boli aj zhodné východiská pre analýzu platnej právnej úpravy.
Prvoradou úlohou bolo zvoliť si a definovať základné pojmy. Veľkú dilemu predstavovala otázka, či zaviesť pojem domáce násilie, násilie v rodine, násilie páchané na ženách alebo násilie v intímnom vzťahu. Hoci právny poriadok SR neupravoval inštitút „domáceho násilia" a „verejného násilia", približne od roku 1995 sa v odbornej literatúre začali objavovať snahy o vymedzenie základných znakov oboch týchto javov. V rôznych správach sa postupne zavádzala aj kategorizácia jednotlivých trestných činov podľa toho, či ich bolo možné zaradiť pod domáce násilie alebo pod násilie verejné.
Zahraničné prístupy k legislatívnemu vymedzeniu základných pojmov
Napriek tomu, že v zahraničiv tom čase už právne normy upravovali problematiku domáceho násilia, neexistovala jeho jednotná definícia. Niektoré právne normy zužujú domáce násilie len na násilie v partnerských vzťahoch a niektoré pod domáce násilie zahŕňajú aj násilie páchané na deťoch a senioroch (starších členoch domácnosti). V angloaměrickej oblasti sa udomácnil pojem domáce násilie {domestic violence), v nemecky hovoriacich krajinách' .zas pojem násilie v rodine {family violence).                                                                                                              \
Viaceré medzinárodné dokumenty a štúdie uvádzajú pojmy ako „násilie páchané na ženách" {violence against women), „rodovo podmienené násilie" (gender based violence), „zneužívanie žien/manželiek" {woman/wife abuse), „partnerské zneužívanie" {sporne abuse), týraná žena {battered woman) a mnohé ďalšie. Konkrétne v Deklarácii o odstránení násiliapáchaného naženách, ktorú schválilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1993, sa pod pojmom „násilie páchané na ženách" chápe „akýkoľvek Čín násilia založený na rodovej nerovnosti, ktorého dôsledkom je, alebo ktorý smeruje k fyzickému, sexuálnemu alebo psychickému poškodeniu trpiacej ženy, vrátane vyhrážania sa takýmito Činmi, nátlaku alebo akéhokoľvek obmedzenia slobody, Či už vo verejnom, alebo súkromnom živote."
Z uvedených príkladov možno dedukovať, že pojem „domáce násilie", resp. „násilie v rodine" je širší ako pojem „násilie páchané na ženách", resp. „týranie žien". Dôležitáje skutočnosť, že v texte zákonov sa používajú rodovo neutrálne pojmy, a preto obsahujú napríklad pojmy „domáce násilie" a „násilie v partnerských vzťahoch". Niektoré medzinárodné dokumenty a deldarácie sa týkajú len určitých skupín osôb, preto môžu obsahovať aj pojem násilie páchané na ženách.
V niektorých krajinách, napríklad vjuhoafrickej republike, prijali zákon, ktorý v sebe obsahoval hmotnoprávnu {skutkové podstaty jednotlivých trestných činov so sankciami za takýto čin) aj procesnoprávnu úpravu (konanie o týchto trestných činoch). Podľa názoru expertiek z AdvoCats je tento model -vzhľadom na slovenský systém práva - nepriechodný a rozhodli sa pre alternatívu noviel už existujúcej právnej úpravy. Vychádzali pritom z vtedajšej úprav)' relevantných pojmov.
Predchádzajúce právne vymedze7iie pojmov relevantných k domácemu násiliu (stav do roku 1999)
Blízka osoba
—> § 116 Občianskeho zákonníka: Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, pričom iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako vlastnú ujmu.
-» § 89 odsek 7 Trestného zákona: Blízkou osobou sa rozumie príbuzný v pokolení priamom, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel, pričom iné'osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke len vtedy, keby ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Blízkou osobou sa na účely trestných činov násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a odseku 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215, vydierania podľa § 235 odseku 2 písm. c), znásilnenia podľa § 241 odseku 2 písm. c), sexuálneho násilia podľa § 241á odseku 2 písm. c) rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou podľa prvej vety, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.
Násilie páchané na ženách :i oficiálna politiku Státu        57
—í í 68 odsek -i Zákona a priestupkoch: Blízkou osobou sa rozumie príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel, pričom iné osoby v rodinnom či obdobnom pomere sa považujú za osoby navzájom blízke, len ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, právom pociťovala druhá ako vlastnú ujmu.
Domácnosť
—^ § 115 Občianskeho zákonníka: Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.
Týranie zverenej osoby
-~» § 215 Trestného zákona: (1) Kto týra osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky; (2) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá: a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 zvlášť surovým spôsobom alebo na viacerých osobách, b) ak pokračuje v páchaní takého činu po dlhší čas.
Prípady „domáceho násilia", pokiaľ dosiahli intenzitu trestného činu, napĺňali skutkovú podstatu niektorého z trestných Činov proti rodine a mládeži, proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej dôstojnosti a podobne, a boli
upravené v Trestnom zákone.
Trestné: činy upravené[v Trestnom zákone; ffi                                                     'YY^fá                           YYt'Y--'
V;HÍ|MlŕR|£™                                                                                                                             ■  \'[^). .;;.;■
-í §-197a-^hi^ni^ismŕte^                                                                  .'      ':HI|§'p# f| ':-   ;        ■■■•••:  ; -£-
r-í—> ■    § 206'-pji:ováraniě';'','ÜC^M^yY.                      : ^Y^jYß^^yYiY-Yf1--'^'         .^PXv. "^ %\ Y- ''■'-.' •••.-..   ''Y.
;VLPIL^:TRESTNE CIW                                                                          .        :~:ľ;ĽJ}-['-;4 T/•••"        ' rk
-4 §;212ír- opustenie dieťaťa  -y -YrYyY-. - '.                       '-■■'^Y:M'^^r::.\';;éř;' '        '-'ľ";ife.w.v-     ' >Y-Y: Y:-.: "■ ;'vji
-4 §.213p£zaiíedbanie, povinnej výživy:       "                       '.,; '. \^CMJ6k. : ■ '^;"\       :-''4rÍt"-' \' "Y "'• '"''■'■ ■í-':-'"-.   ■-;:í
r^; :§j2 Í 5~ týranie blízkej osoby •'-,-'; -        . -                           ■ ■; .'iry^g§b^-  \ Y ;            vý<Iív'%- ý         \f v ■      - S v-'
%;|gj6^ÚnÓS_: : V-       :   •'   'z    V'.. p^Jfc r-v.vV;     '    •       '     - '■^sfcv" fiřv ■'  ■   :      "'' í-:í % íílfc :ľ~ Ü'.\
—> § 21G^|:,ól3chôdovariiesdeťmi     ;;y:l;l|§S£Íi"ip;!"íí •'.        ;          ~YY^—yWsYY^   '..        "'.:íx-';vtr^£#SJ.':;'"'■ ^Iš?i^-
í^ŕ§, 2 P7 - om*ozbvm^                                                                ■'■ -   -   -Y ,' /í|§ll|' yp. "' •■ ' "/'PÄIÍrS|šlS\
;vIÍvÄava:TPJisfNÉČiíO                                      . ,w;.:.:. ■ /ilffrä •=.'*:• '^lEl jl|J|;ŕ,
—>ľ§;2|0-— vražda.' ';'/"': ' Y/^MsyI&My^''''í^ .'.-' ":: P*$Pft§ál;;.'' V-';;':: ''PSf '". ^i;'■['■ '• ' Y:k-"" -;3liS'V\ —> §'220 — vražda novonarodeného dieťaťa matkou \    • y-^lgíflS/;;.- -v'--:.         Y^YYYk' ^y -'K Y, ■'/■ v~:::-\.' .JilllC^ YY
_* § 221-uBjíženienažclraví Y^^^'^^YYY'M-''^^ - '';PP^IIfp/oÄ. • ' ^'«Iľ ŕ l;;' ■' ''.'■ ' :áYY.Y::m§ '-* § 222-s|^sob|mié'ťažk^                                                                                        ~im:[%-:-Y'-'     ":'->• ;;f"*^:l|f
n*v§ 230-iíčasŕňaísamoyraŽde''                 =' :       'IV/•' 'Y'Y*''./.'        K:YY^Y;A^^Yi- .'•.'.v yM-YíÍYÍYÁY. .\   ':'\-''
Wf|VŕÄVA:TO^                                                                                                                                              '
í^estné;eÍny;protÍslobode:;i::^: \|vf{^KV; ■ • '•■•■ fV^V/ViV/   ' '•• v0'V:llfll^-ľ" •"• ^MPSllfl ^^v;.'v.. ^X§5231^                                                          ľ^'ľl^-^ÉilM-x "    •'ľ'ľ; ŕ-V'' :*Wm$:'''    '. ;y-l|íÄ^--;'-U;S :'\. • ;
H^t35^Poz^aven^0S°Bnej~síob^d^ ,;_ ,-:.._', ii^^lMYSBßh^'- ■Y'^v^'^i;-,... ,ý 4-'iíý:í|;\Vi:,|;>% ,:v.v': ^^■^B-zavlečeniedociidziný^äpfl:^: ./".' ■ ;••; 'Yyj(Y^^tB^, - .ľ^y~^;^;\>; : V':-':Vv;-||^:Sy^v:> ^§2||-Íupežľ; y%;:';;.:;f;;l^:^ ' '.'. ,'/< ^-Í:3^Í.^>S^;- f^éf ':'í í..' :<.'::-:.QiX'. ^''- '. f4;§.235-vycUér^ieyý%:=y;\; ■ .,. ,,.; yí,;/:/;-,'':,:;-;,. .,'.' . :. W'^^lí /ľť?^-"'. '.-■ 'v^Eß^Mß^M"''"'. 'yJ~~:^ -^;:§"237^úd^V::^^ľf;Vy- ; -;!^|Í^|fíÍP:^- ^•■-'''''■^•.«^'•V-:'^^^.-. ' ■• ■- i-V.-: ^SS^Í^^'V • ';MiÍ'^0Í -4 § 238;-3poaisovaniedomoverslobody?,:;>;.-';Ac -      . .-.-<~řHrsmmmr;:^'                - '"*•&;&m-'^y         ■ ■-■/• ^w--'-.^
—> §239 — porušovanie tajomstya^prepravovaných:správ#*f":'-"" '"              -::YY :-'^Y'';'''               '''Y§£? ''"'.Y:-'Y: .
'Trestné činy^ýoínHasfujidpÚojností:.             \    '.,•"-'...;//:                - :'  'Š^:YYYl?3Y'-      '...• Y\yYMÍYi&t' .'. .   Y^ů.'-
—í § 241;^znásilnenie /-]' ' ■■—■'■   v.:; i^YÉYY-ýY' ''."   '■'• Y •YYaz?:;. ■ K YiYYYYYY;    Y    :} ,-}: -. •íY'Y'ŕ " ■ • .',;•;;'' ;• YéSYr'y ;Ky
Jana Andruchová - Katarína Bartoňová -Jarmila Filatlclfiová - Zuzana Magorova
—» § 246-obchpdovanie?scrženamÍ
—> §!248-spreneyera;'/';ip'ľ';{y ív';-
-4: § 249-neoprávheiié užívanié^uGlzej veci                "'•• :l|pS-;.'. 5.'•..'.;:. -:      ■.;^;ß;:^ '>í§|S||g||ŕ;/;v' -\ ™':;''^;y;::
^/;§-249Ji^neoprávnený;zásal^^                                                                               S^[|3fS!3|V^-' .-.'  -.V^;
4 §250-podvod       2^---l^lß$--- '     '        .''•'. !?"-ŕ^íí"'-"'       - • :'    "ÄSÉÄnl-1^/   • ":.ÄJ
Vzhľadom na skutočnosť, že judikatura považovala za ublíženie na zdraví takú ujmu na zdraví, ktorá vyžadovala najmenej sedem a viac dní liečby, prípadne práceneschopnosti, pokiaľ poškodenému sťažovala zvyčajný spôsob života; často bolo správanie útočníka posudzované podľa zákona o priestupkoch {§ 49 - priestupky proti občianskemu spolunažívaniu). Dochádzalo tak k paradoxnej situácii, keďbolo násilné konanie páchateľa preukázané, ale pretože „len" zbi tie k trestnej zodpovednosti nestačilo, išlo o priestupok, za ktorý bolo možné uložiť pokutu do výšky 3 000 Sk.
Pritom už od roku 1965 bol známy Judikat, podľa ktorého pracovná neschopnosťje síce dôležitým kritériom pri posudzovaní „ublíženia na zdraví", ale nieje jediným ani rozhodujúcim kritériom (R 11/1965). V niektorých prípadoch ublíženie na zdraví nemuselo mať vôbec za následok pracovnú neschopnosť (napríklad vybitie niekoľkých zubov - R 21/1984, R 6 1967-11) (StiíTel - Kočica, 2001, s. 459). Jedna z účastníčok odborného seminára venovaného domácemu násiliu v tejto súvislosti poznamenala: „Nieje už možné, aby ľudia z krajín Európskej únie žasli nad tým, že u nás musí byť žena po napadnutí partnerom minimálne sedem dní práceneschopná, aby sa vôbec začalo hovoriť o trestnom čine" (Domáci..., 1996, s. 14).
Ešte častejšie sa stávalo, že násilné konanie sa nepreukázalo a na základe tvrdenia proti tvrdeniu bývali konania ukončené bez obvinenia, resp. polícia nepresunula spis na priestupkový orgán, a v dôsledku márneho uplynutia jednoročnej lehoty bývali konania zastavené.
Skúsenosti MVO venujúcich sa problematike domáceho násilia poukazovali na to, že intenzita násilia sa rapídne stupňovala po podaní oznámenia o páchaní násilia. Ustanovenie § 163a Trestného poriadku pripúšťalo výnimku zo zásady legality (§ 2 odsek 3 Trestného poriadku). Pri vymenovaných trestných činoch (z ktorých väčšina patrila pod domáce násilie) mala poškodená osoba v prípade vzťahu k žalovanej osobe právo odoprieť výpoveď, čo zo strachu pred násilníkom často aj robila. Pri trestnom čine znásilnenia a opilstva bolo možné proti tomu, kto bol v čase spáchania činu manželom alebo druhom poškodenej, začať, resp. v už začatom trestnom stíhaní pokračovať, iba so súhlasom poškodenej. Toto ustanovenie sa nepoužilo, ak takým činom bola spôsobená smrť. Súhlas s trestným stíhaním mohla poškodená osoba výslovným vyhlásením vziať kedykoľvek späť, a to až dovtedy, kým sa odvolací súd neodobral na záverečnú poradu. Výslovne odoprený súhlas však nebolo možné znovu udeliť.
V praxi sa tak často stávalo, že v prípade oznámenia domáceho násilia polícia situáciu bagatelizovala a snažila sa nezahajovať trestné stíhanie. Obete násilia totiž zo strachu pred páchateľom, s ktorým bývali v spoločnej domácnosti a nemali žiadnu šancu odsťahovať sa od neho, vo väčšine prípadov súhlas k trestnému stíhaniu zobrali späť, čím polícii narobili „len zbytočnú prácu navyše".
Spomínané ustanovenie v danom období kritizovali viaceré odborníčky a odborníci. Možno súhlasiť s názorom, že na obeť bola zo zákona prenesená zodpovednosť za rozhodnutie a právny systém sa staval do alibistickej pozície vo veci postihu násilia v partnerských vzťahoch. Polícia ani prokurátor nemali povinnosť podávať obžalobu, ale záležalo na postoji obete. Pritom až do novely Trestného poriadku z roku 1990 (Zákon o trestnom konaní súdnom č. 14 J/1961 Zb. v platnom znení) bolo možné stíhať tieto trestné činy z úradnej povinnosti bez ohľadu na stanovisko poškodenej {Domáci.., 1996, s. 23).
Viaceré zahraničné právne úpravy v tom čase zakotvovali povinnosť štátnych orgánov zahajovať trestne stíhanie domáceho násilia. V Kanade polícia sama od seba zahajuje trestné konanie, keďniekto oznámi domáce násilie, Čiže oznamovateľom nemusí byť obeť. Tá nemá možnosť žalobu stiahnuť. Obeť môže tiež požiadať, že nechce, aby násilník po dobu troch mesiacov u nej býval, a že sa s ním v uvedenom čase nechce stretávať. Počas tohto obdobia musí muž navštevovať psychológa (Domáci..., 1996, s. 76). Mnohé z uvedených zahraničných prístupov poslúžili ako inšpirácia pre novely zákonov na Slovensku.
3.3.2. NOVELY ZÁKONOV TÝKAJÚCE SA DOMÁCEHO NÁSILIA V SR Z ROKU 1999
Slovenská odborná i laická verejnosť zaoberajúca sa problematikou násilia páchaného na ženách si veľa sľubovala od novely Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v platnom znení), konkrétne § 215, ktorá bola účinná od 1. septembra
Násilie páchitriĽ na ženách a oficiálna politika štátu
1999. Pôvodná skutková podstata trestného Činu týrania zverenej osoby v § 215 sa rozšírila aj na týranie blízkej osoby. Pojem „blízkej osoby" vymedzoval § 89 Trestného zákona, kde sa ňou rozumel príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel, pričom iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladali za osoby sebe navzájom blízke len vtedy, keď ujmu, ktorú utrpelajedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
Zákonodarca jednoznačnejšie vymedzil aj objektívnu stránku skutkovej podstaty tohto trestného činu. Konanie páchateľa uvedené v odsekoch a) až d): a) opakované bitie, neoprávnené uzatváranie, nadmerné vyvolávanie strachu alebo stresu alebo iné neprimerané alebo neodôvodnené trestanie; b) opakované neoprávnené odopierame stravy, základného ošatenia, základnej hygieny, zdravotnej starostíivosti alebo bývania; c) nútenie k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu prác spôsobujúcich neúmernú fyzickú námahu vzhľadom na jej vek, zdravotný stav alebo fyzickú alebo psychickú vyspelosť, alebo k vykonávaniu iných činností, ktoré sú škodlivé ľudskému zdraviu; alebo d) opakované alebo nadmerné vystavovanie vplyvu látok, ktoré sú škodlivé ľudskému zdraviu - naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu týrania, pokiaľ páchateľ následkom vyššie uvedeného konania spôsobil týranej osobe fyzické alebo psychické utrpenie.
Komentáre k novelizovanému § 215 uvádzali, že nová úprava reaguje na požiadavku medzinárodných organizácií tak, že rozširuje trestnopravnu ochranu aj na blízku osobu (resp. rozširuje trestnoprávnu ochranu pred tzv. domácim násilím aj na ženy). Išlo teda o ochranu pred domácim násilím bez rozdielu, či ide o muža alebo ženu (manžel, manželka, starý rodič a podobne). Za veľmi dôležitú sa považovala jasná formulácia v prípade druhého komentára, že ide najmä o ochranu žien, hoci formulácia zákona musí byť univerzálna.
Napriek tomu, že vymedzenie skutkovej podstaty týrania nezahŕňalo všetky známe formy týrania žien, novelu bolo možné považovať zajeden z prvých krokov k riešeniu závažného celospoločenského problému týrania žien a páchania násilia na ženách.
Súdna prax už v roku 1984 priniesla definíciu „týrania", ktorá sa v tom čase vzťahovala na zverenú osobu, ale stala sa dobre využiteľnou i pre posúdenie týrania blízkej osoby, ženy nevynímajúc: „Týraním sa rozumie také zlé nakladanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti s určitým trvaním. Nevyžaduje sa, aby u zverenej osoby vznikli následky na zdraví, ale musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie" (R20/1984).
V roku 1999 došlo k legislatívnym zmenám, ktoré prispeli k riešeniu problému sexualízovaného násilia (znásilnenie, sexuálne zneužívanie, sexuálne násilie). Pozitívnym krokom bolo nahradenie pojmu skutkovej podstaty trestného činu „pohlavné zneužívanie" pojmom „sexuálne zneužívanie", ktoiý má širší charakter a viac konvenuje psychologickej teórii a praxi. Zároveň boli upravené skutkové podstaty trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Zmeny nastali aj v úprave týkajúcej sa obchodovania so ženami, ktorá bola rozšírená a premenovaná na obchodovanie s ľudskými bytosťami. Trestný zákon ustanovil zmenu v doterajšom ponímaní obchodovania so ženami, keďže SR sa stávala nie len krajinou tranzitu, ale aj krajinou pôvodu a cieľovou krajinou obchodovania (a obchodované boli aj deti). Ustanovenie sa doplnilo aj o postih pre toho, kto obeť po doprave prevezme. Tým sa umožnilo stíhanie nie len osoby, ktorá obeť zláka, najme a dopraví, ale aj toho, kto po prevzatí pokračuje v páchaní trestnej činnosti aj v rámci cieľovej krajiny.
V roku 1999 bola v zmysle Uznesenia Rady vlády SR pre prevenciu kriminality č. 20/1999 z 29. júna 1999 vytvorená Expertná skupina pre prevenciu násilia páchaného na ženách a v rodinách pri Rade vlády SR pre prevenciu kriminality. Expertná skupina vychádzala z modelových stratégií a praktických opatrení na elimináciu násilia páchaného na ženách v oblasti prevencie kriminality a trestnej justície, ktoré vypracovala OSN. Napriek tomu, že v roku 2000 expertky a experti vypracovali podklady k národnej stratégii, táto napokon nebola dokončená v stanovenom čase (podľa Koncepcie rovnosti príležitostí žien a mužov v SR mala byť dokončená v roku 2002, realitou sa stala až v roku 2004 -pozri časť 3.2.).
3.3.3. NOVELY ZÁKONOV TÝKAJÚCE SA DOMÁCEHO NÁSILIA V SR Z ROKU 2002
V roku 2002 boli schválené vládne návrhy zákonov týkajúce sa problematiky domáceho násilia. Zmeny v apríli 2001 iniciovali členky Aliancie žien Slovenska (na príprave participovala aj autorka štúdie) a v úzkej spolupráci s Ministerstvom spravodlivosti SR boli v decembri 2001 spracované do návrhu jednej novely siedmich zákonov. Následne, v januári 2002, predložila poslankyňa Národnej rady SR Eva Rusnáková návrh šiestich noviel zákonov, ktoré iniciovala Národná asociácia sudkýň Slovenska - návrh však nakoniec stiahla.
3.3.3.1. Zásady novely zákonov z roku 2002
Na základe praktických skúsenosti z práce s klientkami (obeťami domáceho násilia), medzinárodných špeciálnych programov zameraných na prácu s obeťami domáceho násilia, konzultácií s odborníčkami z dalších domácich aj zahraničných MVO, ktoré sa venujú problematike domáceho násilia, sa vypracovali podklady noviel zákonov, kto-
Jana And ruchová - Katarína Bartoňová -Jarmila riladc-lfiová - Zuzana Mazurová        ~"íf
rých hlavné ciele sa dajú sformulovať do troch základných zásad: dosiahnuť maximálny efekt minimálnymi úpravami, zastaviť násilie v momente jeho najvyššej intenzity a zahrnúť všetky návrhy noviel do jedného komplexného návrhu.
Zásada 1: Dosiahnuť maximálny efekt minimálnymi úpravami. Keďže sa v tom eise pripravovala rekodifikácia Trestného zákona, Trestného poriadku, Občianskeho zákona a Občianskeho súdneho poriadku, rozsiahla novelizácia nebola cieľom. Úsilie sa zameralo len na najnevyhnutnejšie zmeny.
Zásada 2: Zastaviť násilie v momentejeho najvyššej intenzity. Je všeobecne známe, že domáce násilie prebieha v cykle: štádium narastania^ násilia, štádium akútneho incidentu násilia, štádium medových týždňov a štádium popretia. Cyklus násilia sa periodicky opakuje, má tendenciu narastať z hľadiska frekvencie a intenzity (Mesochoritisová, 2001, s. 9 - 10). Z tohto dôvodu je veľmi dôležité prerušiť a zastaviť násilie práve v štádiu akútneho incidentu násilia, kedy je obeť najviac ohrozená. To sa dá dosiahnuť bezprostredným zásahom polície a vykázaním násilníka z bytu/domu. Predkladateľky novely preto považovali za kľúčovú novelu Zákona o policajnom zbore (č, 171/1993 Z .z. v platnom znení), ktorá by takýto zásah polícii umožnila. Na túto novelu mali nadväzovať novely ďalších zákonov, ktoré by po procesnej stránke napomohli eliminácii domáceho násilia.
Zásada 3: Zahrnúť všetky návrhy noviel do jedného komplexného návrhu. Ak by sa nepodarilo prijať všetky návrhy, novela Zákona o policajnom zbore by nesplnila svoj účelu. Všetky návrhy noviel na seba nadväzovali a navzájom sa podmieňovali. Z tohto dôvodu bolo dôležité, aby boli novely predkladané v jednom mivrhu a schvaľované komplexne.
3.3.3.2. Popis návrhu novely zákonov z roku 2002
Zákon o policajnom zbore
Pôvodným zámerom bolo začať od novely Zákona o policajnom zbore. V zahraničných právnych úpravách sa totiž kladie veľký dôraz na úpravu adekvátnych právomocí polície, ktoré v prípadoch domáceho násilia umožňujú vstup do bytu/domu a zadržanie páchateľa. Vtedajšia situácia pri páchaní domáceho násilia bola taká, že byt/dom (spoločnú domácnosť) vždy narýchlo opúšťala obeť - bez financií, osobných vecí, dokladov, kľúčov, často aj s deťmi - a násilník ostával v byte.
Zámerom preto bolo presadiť do návrhu novely nový S -7a Oprávneniu zakázaťvslnp do bylu, ktorým by sa dosiahlo, že byt by v prípade domáceho násilia opúšťal násilník, a nie obeť. Navrhovaná úprava bola komplexná, nepodarilo sa ju však presadiť v plnom znení.
Neschválený návrh na právnu úpravu zákazu vstupu dobytu
(1) Ak je dôvodná obava, žuje ohrozený Život alebo zdravie blízliej osoby v dôsledku násilného správania určitej osoby (ďalej len „násilník"), je policajt oprávnený vykázať násilníka z bylu alebo domu, kde má blízka osoba trvalý pobyl, a zakázal'vm vslup do bytu alebo domu a ich. bezprostredného okolia. Policajt zároveň určí priestorový rozsah, na kloiý sa zákaz vstupu vzťahuje. Rozsah určí podľa miery potrebnej ochrany osoby, ktorá je správaním násilníka ohrozená. Policajt je oprávnený postupovať'rovnako, ak
je ohrozený život alebo zdravie bývalej blízkej osoby násilníka, alebo osoby, ktorá s ním žije alebo žila v spoločnej domácnosti.
(2) Policajt je povinný umožniť, aby si násilník vzal z bytu alebo domu osobné veci v nevyhnutnom rozsahu.
(3) Násilník je povinný odovzdá ť policajtovi všetky kluče od bylu alebo domu. Na ich vrátenie sa poitiye primerané ustanovenie • §21 odsek 3.
(4) O vykázaní násilníka z bytu alebo domu a o zákaze jeho vstupu do bytu alebo domu-a ich bezprostredného okolia napíše policajt úradný záznam. SííČaslbu úradného záznamu je vymedzenie priestorového rozsahu, na ktorý sa zákaz vzťahuje podľa odseku 1, a informácia a prevzatí kľúčov podľa odseku 3,
(5) Policajt môže zakázať násilníkovi vslup do bylu alebo domu a ich bezprostredného okolia na nevyhnutnú dobu, najviac na 15 dní. Ak v tejto lehote podá osoba ohrozená správaním násilníka návrh na súd na vydanie predbežného opatrenia podľa osobitného zákona (§ 76 odsek 1 písmeno g) Občianskeho súdneho poriadku), zákaz vstupu do bylu alebo domu a ich bezprostredného okolia, trvá až do rozlwd.nutia súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Žiaľ, túto časť návrhu sa nepodarilo presadiť, i keď zákaz vstupu do bytu by neobmedzoval násilníkovu osobnú slobodu ani jeho pracovné aktivity. To má veľký význam v prípade, akje násilník zároveň jediným zdrojom príjmu v rodine. Podobnú právnu úpravu majú napríklad v Rakúsku alebo v Nemecku.
Aktuálna úprava domáceho násilia v Zákone o policajnom zbore
Právomoc vstupu do priestorov. Na Slovensku upravuje možnosť polície vstupovať do bytu Zákon o policajnom zbore č. 171/1993 Z.z.v§ 29 Oprávnenie olvoriťbyl: „Akje dôvodná obava, že je ohrozený život, alebo vážne ohrozené zdravie osoby, alebo
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika štátu
ak hrozí závažná škoda na majetku a vec neznesie odklad..., policajt je oprávnený otvoriť byt, vstúpiť doti a vykonať opatrenia na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva."
V praxi sa však často stáva, že prípady domáceho násilia sú posudzované len ako priestupky. Násilný partner Často donúti svoju obeť sťažovať sa spolu s ním na neprimeraný zákrok zo strany policajtov. Z toho dôvodu sú policajti v zasahovaní v domäaiostiacli veľmi zdržanliví.
Právomoc zatknúť a obviniť. Zaistenie osoby policajtom, ktoré má administratívny charakter a ktoré upravuje ZákonopoU-r,
.cajnom zbore č. 171/1993 Z. z. v § 19 Oprávnenie na zaistenie osoby, je potrebné adlisavat'od zadržania (§ 75, 76 Trestného: zákona), „Policajt je oprávnený zaistiť osobu:
a) ktorá svojím konaním bezprostredne ohrozuje svoj život alebo svoje zdravie alebo Život a zdravie iných osôb alebo majetok;
b) ktorú pristihnú pri páchaní priestupku, akje dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať, alebo akje to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci;
c)  ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je tu súvislosť so spáchaným trestným činom."
Zaistenie osoby nesmie trvať viac ako 24 hodín. Vo využívaní tohto oprávnenia sú v SR ešte zrejme rezervy. Obetiam domáceho násilia by pomohlo, keby mali k dispozícii 24 hodín na prípadné riešenie situácie odchodom z domácnosti, pričom by si stihla zbaliť potrebné veci.
Trestný zákon
Už v predchádzajúcej časti bolo uvedené, že na Slovensku sa zotrváva na používaní všeobecného trestného práva. Prípady domáceho násilia, kým dosiahnu intenzitu trestného činu, napĺňajú skutkovú podstatu niektorého z trestných Činov proti rodine a mládeži, proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej dôstojnosti a ďalšie. Nasledujúci prehľad zahŕňa zmeny, ktoré nastali od roku 1999.
AJituáhm úprava tres^iýchčhiov                                                        :5Sl4}i-§/ • i.^»-:;./-        .■;    ;
;^.;hiava:trešto                                                       : Si^ltt. í^/'" '
OcJdieJ - Niektoré formv trestnej súčinnosti/fpbdriecovanielfsclívaíbv                               nach^OTäniefl -ííp-]•'      -
—f/.§ 167 -neprekazenie trestného činu;; f„..-.'   ■i;^:       ':;pS|§l]|^^'^:                ' \ ■'•~W^:S^§/' ::l^W-'U% ÍF ' '-.v
^-|||;16S -j neoznámenie trestného činu '.":-;<v   ^ťF. -?Íff|||tl
^-»■'' ^vd-.-^ia^me^kirA^a^dneho rozhodnutia      =   Tvff§l^^v _
V. HLAVÁ; TUĚS^f :S^y|HRUfiQ)N^UŠUJÚCE 0BČIANSKESPOL|jZlTIE
Násih'e proti skupine obývate^                                   . .          'ľ ^ft|.'    ■•|jlf|'.   ..
—>. ;§ L96 -vyhrážanie usmrtením aíebo^ubUžeiiím     zdraví skupine obyvateľoy)     ^
—>§Í97a-; vyhrážame usmrtením aleboúbiíÄ                                           .•';:.;.-..;.; rv
—> §20|-kupliarstvo" ■r^f-V.         " Z--u^?s'?Mr£&'*■'•■''        .V\-#V--
—» § 2^-o^ofárame/^:y-:s:x >•>' -      ' •'•'. ?^Sľl<ÄÄ^'^E^^r^^iifc.-'.....' W
vi.HiävÄr|p^                                                        ..-■'.;"■'"
—» § 212-opusteniécíiéťaťá^                      'v,..-/'.'■/'   '   ''"/:""''"?
~» §'213-zanedbaniepovinnej^yýži^^F^;;:^':-         '•""
-* § 215-týranieblízkej osobyazvérenej osoby (predtýmleiizveŕenej^o
^,§216-únos;|FVF .'.'   "S -f :j-Q ■ '•_;'■;■_ '■•■'.' MS.,     '^>V:;;
—> § 216 a), b);—obchodovanie s deťmi
y* 8 217í^0liŕbz0vaiiie^mŕavnei výchovy mládeže   ■     '■/> l;r;:~;.'
||l^L^:ÄESTNf ČINY PROTTgr^^^ZDRMiU::
^P§-219.-vraždajg F|UJ;íf %lRlR>ľl  ľS- J v ■•": " V
—>. § 220 -^yražda^                                                 '.
^Jg;-22ll^Libiížeme na zdraví.           '   : ';;^:; .;,.  ■ Jf^;'   {'.F
i£^§:222-spôsobenie ťažkej;ujmy-na;^i^
—» §230 — .účastnals^iovraždéí"^                        ;   ".-'F;; ::.§U~*i
62
Jana Andrucliová - Katarína Bartoňová -Jarmila Fíladclfiová - Zuzana Mazurová
%"
;YlÍh HLplipESfNÉglNY fROJÍ SLOBODE A ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI
^ŕéšťhG-"ciny/rj|o^                                     ■;.-,.;,,,..;.- ,; /,jcMÍfů~^:-■•••••'- ■• •-:--   '■        '.;.
^-'§"231 -obmédzovanie'osabnéj;slobOdýy" '•?''•"-• ?:'! '"-y^^í^BfinS:.- ^•'WiiE^.-ArWSß-—> §-232—pozbavenie osobnej slobody ■                      ľ;vMfr-\\; v\v ľ:-ffľ:"   ':Sfíí
t^ § 233-zavlečenie do cudziny  i;;:                                                •          \- ,':;")ľ';"
^■;03Í-lu^U;/';3:/ -Mtii;. :£$';.■•                                         ■ :'-:':
^^S35:^vyriieram^^                                    :',              -...^■•■..■-    •■               //.
^ § 238,-póiTišovaniedomovejslplDOcly ''•/       . ;'.■        -^ím.v             .';;:.>>:        &II
—» .§"239;r-:p'oif|jQVal^                                           - '111'^   -:"" -"Jllf/ "."f ll§|ľ
:TreštňeTaiíýlfw^                                            ""'■ '-:'ľy"  •'';\!ř,""•';-"- ' '"' *'*ßr ':;;'S*--"
^ j§\244;;9 znásH^^                                                        '   „;;5-ľ.!\V.     _.   ;,;;?;;'    - '//
^ '§.^2áIíi^sexi|aIi^ÄásiUe                          '                    :,-.(
-^'•§.242ľ-sexu&ri^                              zneužívanie'.
—» • §'" 243 - sexuáhiejzň^ —» ,§: 246 ^-ôbcjiodoyäiiiéíš; ľuďmi-(predtým so ženami)
^^;247^§äež^';:i;'   {-ľ o. -                            '.    .         ;        ■ ''*%;.
—»   § 248^'spi^TeV^^^^\%:^;::V                        _.                   .     '; J      .-l.v^
—» §',249;;Ť-ríl^^                                                                            "•;'       f'f^;>/.
r-> §''249 b-'neoprávnený^                                                     k'nebytovému priestoru;
ŕ^-§ 25p--p6Hvod;;v-';ľ Jjv
Napriek prvej novele § 215 Trestného zákona z roku 1999 ženy neboli pred násilím dostatočne chránené. Skúsenosti MVO venujúcich sa domácemu násiliu pritom potvrdzujú, že násilníkmi sú blízki partneri alebo bývalí manželia (partneri). Z toho dôvodu v § 215 nastala zmena, ktorá umožňuje postihovať konanie napĺňajúce skutkovú podstatu trestného činu týrania páchaného na širšom okruhu osôb, a to najmä po rozvodoch manželstiev na bývalých manželkách a bývalých manželoch, na družkách a druhoch, ich deťoch a na bývalých družkách a bývalých druhoch a ich deťoch.
Odstránili sa aj ustanovenia, ktoré neboli v súlade s ustanoveniami medzinárodných dokumentov -Dohovoru opravách diďaťa a Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie Hen (CEDAW) - takže sa už neumožňuje ani „primerané a odôvodnené" trestanie blízkej a zverenej osoby. Zákonodarca rozšíril aj objektívnu stránku skutkovej podstaty tohto trestného činu.
§215 Týranie blízkej osoby a zverenej osoby
. Kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujAc jejfyzické utrpenie alebo psychické utrpenie najma:
a) bitím, kopaním, údermi, spôsobovaniin rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, ustavičným, sledova-ním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo j)sychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť;
b) bezdôvodným odojňeraním stravy, oddychu alebo spánku, alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania;
c) nútením k zobraté alebo k vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzld'adom na jej vek alebo zdravotný stav, alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie;
d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie; alebo
e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až osem rokov alebo zákazom činnosti.
Odňatím slobody na tri roky až desaťrokov sa jmchalel'potrestá,
a) ak poruší Činom uvedeným v odseku 1 osobitnú povinnosť, ktorá nm vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo povinnosť, na ktorej plnenie sa osobitne zaviazal;
Násiliť páchané na /.cnach a oficiálna poíhika štátu
by ak spáchá taký'či%:hoä bal v posledný^
zalakýČinprepústeiiý; ;}:0;^-]f': ".-•'■;-;   }.-  •    ■''--• .\''í^:í':^0$MMt.'    ' ■-'/■ -VÉf':   • '             •         ' '"""    -U^'i
č)akspáchatakýČÍnnavmcé}jchoŠob                  .     "::" '^xffl^äŕíi^v -       ■     ..       • ■■■^1,.,^         .   -■   ..
]d)^]Ěppkrqaije?i/páchanítakého Čim-i/po'^lišíčas^^:^;^ \ •.-.  .   ■,"':"-íf^^ífi'•-  :^lilí--:í^|lp^^
■'Ochfytímslabadyjí^                                                                          ,''          "; -                          '.•' ^•'ľiw^/*-—-m
'áj;a¥spáclfačhi^                                                                                 "■ ;":\V-;   :.' Xŕv!:k--- . .       -ľ Cl- \-iii/
■bfalispôsabítaiiym                                           ' ::^^;S;|fr§K^^^p;;;. /Ug§>;\ .|^:^tíS|y^^y:v|;{-^"{^^-^/ -:l
■ Qdfťatm slobody na-desd&rakoiu
Mravíviaccrýchosób'aiéljQjvirť, ,^^£%f£ŕň:;: •.,,' .• -. :/-^-.' Vťiilí|l|£ií:)';   :.:*W&Eŕ-: síil^^W^i-^ŕ^Ä^-^S^ S
Ojhwlím slobody imld.yantä
v'pds^m^myMnejsmrť^/ .f'~ ;síf"\^^r~-     "   . /. -;^:;^_> ;^:?^t||^^ft|rC»<:::^/ Š^^^^-"'^f^l^SS^í^^^^^í^^^pi ■ ^^fei^ :^ :"::
Novela trestného zákona umožnila súdu, aby uložil ochranné liečenie páchateľovi, ktorý spáchal násilný čin voči blízkej alebo zverenej osobe, ak sa dá predpokladať, že tento bude v násilnom konaní pokračovať. Novela upravila aj zákaz priblíženia sa k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a zákaz zdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného.
Trestný poriadok
Výskumy MVO venujúce sa problematike domáceho násilia poukazovali na to, že intenzita násilia sa rapídne stupňovala po podaní oznámenia o páchaní násilia. Novela Trestného poriadku zaviedla významnú zmenu v dispozičnom práve poškodenej osoby, od ktorej sa už nevyžaduje súhlas s trestným stíhaním páchateľa pri úmyselných trestných činoch ako je násilie proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi, ublíženie na zdraví, vydieranie a porušovanie domovej slobody. Malo by sa tak predchádzať ďalšiemu páchaniu násilia, ktorým si násilníci od poškodených vynucujú odoprenie súhlasu k trestnému stíhaniu.
Zákon o priestupkoch
Podobne sa postupovalo aj pri novelizácii Zákona o priestupkoch, (č. 372/1990 Zb. v platnom znení), keď sa už aj priestupky medzi blízkymi osobami spočívajúce vo vyhrážaní sa ujmou na zdraví a drobným ublížením na zdraví prejednávajú z úradnej povinnosti.
Občiansky súdny poriadok
Novela Občianskeho súdneho poriadku (zákon č, 99/1963 Zb. v platnom znení) upravila nový druh predbežného opatrenia, aby násilník dočasne nevstupoval do bytu alebo domu, v ktorom býva blízka osoba alebo osoba v jeho starostlivosti, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia. Zároveň skrátila lehoty na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa maloletých detí alebo osôb ohrozených násilím.
Občiansky zákonník
Novela Občianskeho zákonníka {zákon č. 40/1964 Zb. v platnom znení) priniesla zásadný prelom v doterajšej praxi. Zakotvila ustanovenie, ktoré umožňuje už počas trvania spoluvlastníctva, teda počas trvania manželstva, ale aj po rozvode, až do jeho rozdelenia súdom, zabrániť násilníkovi užívať byt alebo dom manželov. Novoprijatá úprava zohľadňuje skutočnosť, že právo užívať obydlie majú obaja z manželov, a ak jeden z nich rohí druhému užívanie obydlia prakticky nemožným svojím násilným správaním, je potrebné zabezpečiť obeti realizáciujej ústavného práva aj tým, že násilníkovi sa toto právo obmedzí. Súd rozhodne, kedy a za akých podmienok sa násilníkovi poskytuje bytová náhrada a za akých mu nepatri.
Na základe novely Zákona, o odškodnení obetí násilných trestných činov (Zákon č, 255/199S Z. z. o odškodňovaní poškodených ■násilnými trestnými činmi v platnom znení) sú všetky obete násilných trestných činov, vrátane obetí znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania, odškodnené za rovnaných podmienok, Čím sa odstránilo bagatelizovanie závažnosti týchto trestných činov.
3.3.4. DOTERAJŠIE PRAKTICKÉ SKÚSENOSTI S UPLATŇOVANÍM NOVIEL
Účinky noviel zákonov nieje možné pre krátkosť obdobia platnosti a dĺžku súdnych konaní preskúmať, a preto sa zatiaľ nedá ich dopad zhodnotiť v plnej miere. Aj v tomto prípade platí, že samotná existencia akokoľvek dobrého zákona nestačí a je potrebné, aby bol efektívne uplatňovaný v praxi.
Jana Andruchová - Kal ar inu Bartoňová -Jiirtnila Filadelfiov;! - Zuxana Mazurová
MVO poskytujúce pomoc a poradenstvo obetiam domáceho násilia avizujú kladné skúsenosti s vydávaním predbežných opatrení o zákaze vstupu do bytu, ale ien v prípadoch, keď má obeť dostatok dôkazov v podobe rozhodnutí o priestupkoch alebo policajných záznamov. Obete, ktoré nemajú žiadne písomné dôkazy, bývajú v podávaní návrhov na vydanie predbežných opatrení neúspešné. Súd má síce možnosť zistiť na základe vlastného dokazovania, ČÍ dochádzalo k násiliu, ale obetiam odopierajú svedectvá ich susedia. Existuje tiež nedostatok súdnych znalcov z odboru psychológie, ktorí by vedeli diagnostikovať posttrau m atickú stresovú poruchu u obete v dôsledku násilia. Naopak, často svojím necitlivým prístupom obeť ešte väčšmi traumatizujú.
V trestných konaniach sa zvýšil počet osôb stíhaných za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby a zvýšil sa aj počet násilníkov vzatých do väzby. V takýchto prípadoch došlo k eliminácii násilia. Vo veľkom počte prípadov však boli násilníci jediným zdrojom obživy, takže obete aj s deťmi zostali bez príjmu i výživného. Takýto stav svedčí o potrebe pokračovať v začatých úpravách a novelizovať Zákon o policajnom zbore a Občiansky súdny poriadok, aby sa posilnili kompetencie polície zasiahnuť v prípadoch násilia, aby bola obeť chránená už aj do doby, kým súd rozhodne, aby sa urýchlili súdne konania a zvýšila sa vymožiteľnosť práva. Zároveň by sa dosiahlo potrestanie násilníka zákazom vstupu do bytu (kde jeho útoky vo väčšine prípadov ohrozujú partnerku), pričom by mohol pokračovať vo svojich ekonomických, pracovných i spoločenských aktivitách.
Na záver je potrebné zdôrazniť, že ani tá najlepšia legislatíva nezlepší situáciu obetí domáceho násilia a násilia páchaného na ženách, ak profesionáli nebudú pristupovať profesionálne a zodpovedne kjej realizácii a citlivo k obetiam. Z tohto dôvodu je nevyhnutné zaviesť povinné „Školenia na scitlivovanie" jednotlivých profesií prichádzajúcich do styku s obeťami násilia páchaného na ženách.
3.4. ŠTÁTNA PODPORA A POMOC OBETIAM DOMÁCEHO NÁSILIA
3.4.1 ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE O SOCIÁLNEJ LEGISLATÍVE A INFRASTRUKTUŘE POMOCI
Legislatívne predpoklady a reálne fungovanie pomoci obetiam domáceho násilia a násilia páchaného na ženách v Slovenskej republike vymedzuje všeobecná úprava sociálnej oblasti. Až na malé výnimky neexistujú špeciálne opatrenia - dávky Či služby - pre situáciu domáceho násilia. Pomoc sa obetiam poskytuje cez dávky sociálneho zabezpečenia (finančná) a cez sociálne zariadenia (poradenská a podporná).
3.4.1.1. Štruktúra sociálneho zabezpečenia na Slovensku
Sociálne zabezpečenie na Slovensku má tri základné formy: sociálne poistenie, štátnu sociálnu podporu a sociálnu pomoc.
Sociálne poistenie
Úlohou sociálneho poistenia je ochrana obyvateľov v rôznych situáciách (napríklad materstvo, pracovná neschopnosť, staroba atď.), a to najmä pokiaľ ide o následky vo vzťahu k pracovnej sile. Podstata poistného systému vychádza z predchádzajúcej ekonomickej aktivity občanov a ich príjmov. Ide o systém zásluhovosti, ktorý je súčasťou reformy sociálneho poistenia, čo v praxi znamená, že výška poistnej dávky bude adekvátna odvedenej časti odvedených prostriedkov do systému. Keďže sociálne poistenie nemá žiadnu väzbu na špecifické situácie súvisiace s násilím páchaným na ženách (s výnimkou situácie pracovnej neschopnosti z dôvodu dôsledkov násilia páchaného v domácnosti, ale tú pokrýva všeobecná úprava), nevenuje sa mu v tejto štúdii hlbšia pozornosť.
Štátna sociálna podpora (štátne sociálne dávky)
Ide o Štátne sociálne dávky financované zo Štátneho rozpočtu, prostredníctvom ktorých sa štát priamo podieľa na riešení niektorých štátom uznaných životných situácií (napríklad narodenie, výživa a výchova dieťaťa, úmrtie a pod.). Nárok na štátne sociálne dávky nieje podmienený platením príspevkov či príjmovými pomermi oprávnených osôb. Patria teda všetkým občanom. V SR sú aktuálne poskytované nasledujúce Štátne sociálne dávky:
•    prídavok na dieťa;
•    daňový bonus;
•    rodičovský príspevok;
•    príspevok pri narodení dieťaťa;
Násilie páchaní- na ženách a oficiálnu politika šuUu
•    príspevok rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri a viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá;
•   jednorazový príspevok v pestúnskej starostlivosti;
•    opakovaný príspevok v pestúnskej starostlivosti;
•    odmena pestúna;
■    zaopatrovací príspevok;
■    príspevok na pohreb.
Sociálna pomoc
Sociálna pomoc predstavuje systém náhradných zdrojov najčastejšie poskytovaných v situácii hmotnej núdze najzraniteľnejším skupinám obyvateľov. Občan, ktorý je bez príjmu, má nárok na pomoc zo strany štátu formou dávky a príspevkov. Tie však nemôžu byť trvalou náhradou pracovného príjmu. Cieľom pomoci štátu ohrozeným skupinám obyvateľov formou dávky a príspevkov je zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú.
O sociálnu pomoc sa môže uchádzať iba osoba, ktorá je v hmotnej núdzi. Je to stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s ním spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum a občan a uvedené lýzické osoby si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. Môže teda ísť o žiadateľa, ktorý je nezamestnaný, alebo o jedného z rodičov, ktorý je nezamestnaný a druhý rodič má veľmi nízky príjem, alebo o iné kategórie osôb, ktoré sú na hranici sociálnej odkázanosti.
V prípade ženy a detí, na ktorých je páchané násilie - napríklad ekonomické a fyzické - pričom manžel má slušný príjem (manželka nedostáva od manžela takmer žiadne peniaze), ak by manželka požiadala o dávku v hmotnej núdzi (DHN), za daného stavu jej priznaná nebude. Manželia sa totiž posudzujú spoločne a príjem manžela by prekračoval hranicu sociálnej odkázanosti. Zároveň v zmysle Zákona o rodine platí vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a medzi ostatnými príbuznými. Zdalo by sa teda, že ide o neriešiteľnú situáciu. Možným riešením však je, aby manželka s deťmi alebo matka maloletých detí súdnou cestou požiadala o určenie výživného pre deti a o určenie manželského výživného, ak žije v manželstve, alebo o príspevok rozvedenej manželky. Akje určené výživné nízke, môže požiadať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o doplatenie DHN a príspevkov k dávke do výšky sociálnej odkázanosti. Ak bude súdnou cestou určené výživné pre deti a ženu, potom sa už neberie do úvahy príjem muža - manžela alebo rodiča.
3.4.1.2. Stav a možnosti sociálnej infrastruktury pomoci pre obete domáceho násilia
Infrastrukturu pomoci pre obete domáceho násilia v rámci sociálnej oblasti vymedzuje Zákon, o .sociálnejpomoci Č. 195/1998 Z. z., ktorý definuje inštitút sociálnej prevencie a sociálnoprávnej ochrany, ako aj zariadenia poskytujúce pomoc a ochranu. Konkrétne domáceho násilia sa však týka iba niekoľko paragrafov.
Sociálna prevencia
Zákon o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov napríklad v g 5 uvádza, že sociálna prevencia sa vykonáva pre maloletého, pre plnoletého občana, pre občana s ťažkým zdravotným postihnutím a občana s nepriaznivým zdravotným stavom. Pre maloletého je to vtedy, akje jeho doterajšia výchova vážne ohrozená alebo vážne narušená. V prípade maloletých ide o nasledujúce druhy situácií:
•    pre maloletého s poruchami správania;
•    ktorý zanedbáva povinnú školskú dochádzku;
"    ktorému súd nariadil ústavnú výchovu alebo uložil ochrannú výchovu, a to pred nástupom na ich výkon, v čase ich výkonu a v čase po zrušení ústavnej výchovy alebo ochrannej výchovy;
"   ktorý sa dopustil konania so znakmi trestného činu;
•    ktorý je týraný, pohlavne zneužívaný, alebo u ktorého je dôvodné podozrenie z týrania alebo z pohlavného zneužívania.
Sociálnoprávna ochrana
V § 13 citovaného zákona sa hovorí o sociálnoprávnej ochrane. Tá je zadefinovaná ako „činnosť na ochranu práv a právom chránených záujmov občanov, najmä maloletých", a to:
•    výchovná činnosť;
Jana Andruchov:í - Katarínu linrLuňová -Jarmila Filadelľiuvá - Zuzana Mazurová
•    organizovanie náhradnej rodinnej starostlivosti;
-   rozhodovanie o výchovných opatreniach, ak rodičia alebo iní občania zodpovední za výchovu dieťaťa alebo iní občania ohrozujú alebo narušujú riadnu výchovu dieťaťa;
•    ak rodičia alebo iní občania zodpovední za výchovu dieťaťa vážne porušujú práva a povinnosti, najmä tým, že neutvárajú podmienky na výchovu, vzdelávanie a všestranný vývoj podľa schopností dieťaťa; alebo
■    ak sa u dieťaťa prejavujú poruchy správania.
Krízové strediská pre deti
Sociálni pracovníci môžu na základe dohody s rodičom alebo na základe rozhodnutia súdu umiestniť dieťa v krízovom stredisku v zmysle § 31 citovaného zákona vtedy, ak:
•    doterajšia výchova dieťaťa je vážne ohrozená alebo vážne narušená;
•    dieťa je týrané, pohlavne zneužívané, alebo je využívané na komerčné účely;
•    má poruchy správania; alebo
■   je u neho dôvodne podozrenie podľa vyššie uvedených dôvodov.
V krízovom stredisku sa poskytuje liečebno-výchovná starostlivosť, sociálne poradenstvo a psychologické poradenstvo a sociálna práca rodinám, ktoré zlyhali vo svojej výchovnej funkcii, zabezpečuje sa psychologická, špeciálno--pedagogická, sociálna a lekárska diagnostika. Sieť krízových stredísk existuje na celom území Slovenska. Krízové strediská sú štátne zariadenia, ale môžu byť tiež zriaďované ako neštátne zariadenia.
Domovy pre osamelých rodičov
Ak sa ocitne osamelý rodič s dieťaťom v situácii, ked'je ohrozený ich život alebo zdravie alebo je ohrozená výchova maloletého, alebo keď sa osamelá tehotná žena ocitne v sociálnej núdzi spôsobenej stratou rodinného prostredia, je možné takéto osoby ubytovať v domove pre osamelých rodičov v zmysle § 27 citovaného zákona.
Útullcy {azylové domy)
V zmysle S 30 citovaného zákonaje v útulku možné poskytovať starostlivosť aj občanovi, na ktoromje páchané násilie osobou, s ktorou žije v domácnosti. Útulky sú zriaďované ako štátne, ale i ako neštátne zariadenia. Ak ich zriaďujú neštátne zariadenia alebo cirkevné inštitúcie, často sa volajú azylové domy alebo podobne.
3.4.1.3. Návrhy na zlepšenie sociálnej práce s obeťami domáceho násilia
Sociálni pracovníci a pracovníčky v týchto zariadeniach pri svojej práci využívajú dostupné odborné vedomosti. Mnohí však nemajú praktické zručnosti pre prácu s obeťami násilia, pretože neexistuje celoslovenská vzdelávacia sieť na uvedenú problematiku. Štátna správa v tejto oblasti zatiaľ nedokázala zabezpečiť vzdelávanie pre široký okruh tých, ktorí pôsobia na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny a priamo zo zákona im vyplývajú povinnosti pri práci s ohrozenou skupinou maloletých, mladistvých a osôb, na ktorých je páchané násilie.
Pri práci s obeťami domáceho násilia je potrebné využívať metódy sociálnej práce. Z konkrétnych postupov a metód je potrebné spomenúť:
•    individuálne poradenstvo (individuálne sociálne poradenstvo, psychoterapia, video-tréning interakcií);
•    skupinové poradenstvo (skupinová psychoterapia, skupinové poradenstvo); "    komunitnú prácu (pravidelné komunitné stretnutia);
•    prácu so širším sociálnym okolím;
•    prácu s najbližšou rodinou.
Zo strany sociálnych pracovníkov a pracovníčok v procese intervencie, teda v procese konkrétnej psycho-sociálnej pomoci obetiam, vystupujú do popredia dva základné druhy podpornej stratégie: poradenská podpora a praktická podpora.
Hlavným cieľom každej inten'encie je ukončiť násilie, nie udržať vzťah. Intervencia nemusí nevyhnutne znamenať rozvod alebo rozchod, oveľa dôležitejšie je spoznať a pomenovať problémy a následne zvažovať možnosti zmeny. Predovšetkým je potrebné mať vždy na pamäti ochranu a bezpečnosť obete. Rovnako dôležitá je aj bytová otázka, najmä pri rozvádzajúcich sa mladých manželstvách, ale tiež nemožnosť odísť zo spoločnej domácnosti, kedze žena sama nedokáže uhradiť nájomné spojené s inými poplatkami. Z tohto dôvodu zostávajú ženy často v spoločnej domácnosti s násilníkmi aj keď legislatíva už umožňuje aj iné riešenia.
Násilie páchané na ženách a o Ti c i á 1 n a politika 5 Lá tu
Poradenská podpora: návrhy a princípy
Prvým krokom k možnej zmene je prelomenie mlčania a dlhoročného zatajovania, s ktorým býva spojený život v násilníckom vzťahu, a ochota komunikovať o svojej emocionálnej, sociálnej situácii, o pozícii v partnerskom vzťahu. Rozhovor, ktorý umožní urobiť obeti takýto krok, by mal spĺňať nasledujúce požiadavky:
•    atmosféra pri rozhovore by mala byť uvoľnená, bez napätia, nerušená, sociálny pracovník/pracovníčka by mal/-a dať obeti pocítiť, že stojí na jej strane, prejaviť empatiu, budovať dôveru;
•    sociálna pracovníčka/pracovník by mali obeť pozorne počúvať, prejaviť účasť, bral! ju vážne, veriť jej;
■    prostredníctvom rozprávania vlastného príbehu by mala obeť získať nadhľad, jasnejší obraz o svojej situácii;
■    musí byť zamčená mlčanlivosť a diskrétnosť: obeť musí vedieť, že žiadne informácie sa nebudú odovzdávať ďalej bezjej súhlasu (princíp anonymity a získania dôvery);
•    princíp súhlasu: to znamená, že obeť si určuje sama tempo, akým sa bude vyrovnával: s prežitým násilím, a sama sa tak bude rozhodovať o ďalších krokoch;
•    zo strany sociálnej pracovníčky/pracovníka je nevhodné pripisovať obeti spoluvinu na spáchanom násilí, naopak, je potrebné, aby poukázali na to, že násilie je potrebné vidieť v spoločenskom kontexte a že sa vyskytuje veľmi často;
•    v procese poradenstva je dôležité dať obeti jasne najavo, že sa môže rozhodnúť, aký postup si zvolí (právo na sebaurčenie), t. j. sociálna pracovníčka/pracovník nerobia rozhodnutia namiesto obete, iba jej pomáhajú nájsť riešenie ich situácie, poskytujú možnosti riešenia, prejavujú náklonnosť či starostlivosť;
•    sociálna pracovníčka/pracovník nie sú zodpovední za klienta, ale voči ldientovi, čo súvisí s požiadavkou mobilizovať sily obete talc, aby nebola podporovaná v závislosti od akejkoľvek autority;
•    uplatňuje sa princíp pomoc k svojpomoci a posilneniu, ktorý spočíva v tom, že sociálny pracovník/pracovníčka pristupujú k žene v takom stave, v akom je, v takej situácii, v akej je. Vychádzajú zjej silných stránok a zbytočne sa nezaoberajú udalosťami, ktorými by sa mohlajej nepriaznivá životná situácia ešte viac prehĺbiť;
•    podpora ženy v jej schopnostiach, v rozvíjaní jej potrieb, zvyšovanie jej sebavedomia uznaním jej úsilia o zmenu;
•    sociálna pracovníčka/pracovník zaujímajú jednoznačne odmietavý postoj k násiliu;
•    sociálna pracovníčka/pracovník musia vedieť rozlíšiť, kedy obeť potrebuje krízovú intervenciu alebo terapiu. Krízová intervencia je tzv. prvá pomoc pre obeť a terapia je druhotná záležitosť. Spracovanie osobných traumatických zážitkov, osobných problémov, spôsobov správania je možné až vtedy, keď už nehrozí, že klientka opäť skízne do tej istej situácie násilia. Ako výstižne konštatovala Renata Eggcr: „Keď přivolám k nejakej nehode lekára, tak prvé, čo si všímaje krvácanie z tepny, a nie to, či si zlomený nos bude vyžadovať kozmetickú operáciu alebo nie" (Egger, 2001);
■    násilníka možno do poradenstva zapojiť až vtedy, ak si to obeť-žena vyslovene želá, a ak muž nie len preukazuje ochotu zmeniť svoje správanie, ale uskutočňuje aj konkrétne kroky;
•    na konfrontáciu muža s jeho násilníckym správaním je vhodný poradca mužského pohlavia, ktorý jasne vyjadrí negatívny postoj k násiliu;
■    sociálny pracovník čí pracovníčka by mali mať teoretické a praktické zručnosti pri práci s obeťami násilia, podľa možnosti vysokoškolské vzdelanie v odbore sociálna práca. Mali by si dopĺňať si vzdelanie zaradením do výcvikov, napríklad empatickej a asertívnej komunikácie, rodovej rovnosti, rodinnej terapie a pod. Mali by dbať na psychohygienu, aby predišli „vyhoreniu";
•    sociálna pracovníčka/pracovník by sa nemali vyvyšovať nad klientky, a to ani v otázkach Filozofického postoja k životu, hodnotovej orientácie a náboženského presvedčenia.
Praktická podpora: návrhy a princípy
Keď sa obeť rozhodne konať, potrebuje naliehavo praktickú podporu, ktorá zahŕňa taktiky a bezpečnostné plány na zefektívnenie bezpečnosti obetí a znovunadobudnime kontroly nad vlastným životom. Ide predovšetkým o nasledujúce formy podpory:
■    sprevádzanie na úrady, políciu, prokuratúru, súd, k právničke a pod.;
•    strániaca podpora, poradenstvo: obeť potrebuje pomoc niekoho, kto bude jednoznačne na jej strane, kto bude navonok obeť zastupovať a pomáhať pri presadzovaní jej požiadaviek, napríklad na súde;   .
■    sociálna pracovníčka/pracovník by nemali uplatňovať mediáciu ako spôsob riešenia konfliktov, pretože táto forma predpokladá rovnako silných partnerov. Domáce násilie však vyvoláva v partnerskom vzťahu extrémne asymetrické rozdelenie moci;
■    ak žena musela ujsť z domu, je potrebné zorganizovať zaobstaranie najnevyhnutnejších vecí ako sú osobné doklady, lieky, oblečenie, kľúče a pod.;
■    obeť by mala vypracovať so sociálnou pracovníčkou/pracovníkom krízový plán a preveriťjeho uskutočniteľnosť bez ohľadu na to, či sa obeť rozhodla, alebo nerozhodla pre definitívny odchod z domu alebo rozchod s partnerom;
■    krízový plán by mal obsahovať zoznam telefónnych čísel priateľov, príbuzných, susedov, sociálneho pracovníka, polície, právnika, ženskej organizácie a pod.; zabezpečenie si telefónnej karty alebo mobilného telefónu; požiadanie susedov, aby privolali políciu, ak začujú z bytu obete krik či silný hluk; pripraviť si alebo zabezpečenie si finančnej rezervy pre prípad núdze; zabezpečenie si náhradných kľúčov od bytu alebo auta; zabalenie a bezpečné uloženie pohotovostného kufra, ktorý obsahuje osobné doklady, rodné listy detí, sobášny list, zmluvu o prenájme či podnájme bytu, vkladné knižky, nevyhnutné lieky, ošatenie a pod.
3.4.2. KONTAKTNÉ PROFESIE: SKÚSENOSTI A PRÍSTUP
Medzi inštitúcie a organizácie, ktoré patria, resp. majú potenciál patriť do (štátnej) siete pomoci obetiam domáceho násilia, možno okrem „sociálnych" (sociálne zariadenia, odbory sociálnych vecí na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny) zaradiť najmä políciu a zdravotnícke zariadenia, ale aj psychologické poradne, školy či samosprávy rôznej úrovne - vzhľadom na prebiehajúci proces decentralizácie štátnej správy.
Na Slovensku sa zatiaľ nerealizovala komplexná analýza a monitoring činností inštitúcií a organizácií poskytujúcich pomoc a poradenstvo obetiam domáceho násilia. Možno sa oprieť iba o niekoľko čiastkových prieskumov prístupu profesionálov a profesionálok poskytujúcich pomoc obetiam. Napríklad v rámci výskumu „Domáce násilie na Slovensku", ktorý v roku 2002 realizovali Bernardína Bodnárová a Jarmila Filadelfiová zo Strediska pre štúdium práce a rodiny (Bodnárová - Filadelfiová, 2002), boh oslovené niektoré zariadenia s cieľom získať expertné vyjadrenia odborníkov a odborníčok, ktorí prichádzajú do kontaktu s ľuďmi zažívajúcimi rôzne formy násilia. Podarilo sa zozbierať a analyticky spracovať 20 expertíz za štyri inštitúcie: polícia, vtedajšie sociálne odbory na okresných úradoch, psychologické poradne pre dospelých a pre deti (do výskumu sa nepodarilo zapojiť lekárov). Odpovede expertov a expertiek Členené do viacerých problémových okruhov pomáhajú vytvoriť aspoň prvý náčrt reálneho stavu, možností a nedostatkov existujúcej siete pomoci obetíam domáceho násilia.
3.4.2.1. Názory na vymedzenie a evidenciu prípadov domáceho násilia (návrhy na zlepšenie evidencie)
Všedty monitorované profesie uvádzali absenciu špeciálnych registrov pre domáce násilie a problémy v evidencii prípadov. U niektorých neexistovala systematická evidencia vôbec, ďalší signalizovali problémy s vymedzením prípadov a ich zaradením do evidencie, objavovali sa tiež nedostatky súvisiace s neúplnosťou evidenčných hárkov, ktoré sa následne premietajú do znemožnenia potrebných triedení jednotlivých prípadov.
Vymedzenie a evidencia prípadov
Polícia zaznamenáva ohlásené alebo zistené prípady domáceho násilia. V minulosti mala najväčšie problémy s vymedzením domáceho násilia, t. j. ktoré trestné činy zaradiť pod túto kategóriu. Po novelizácii Trestného zákona v roku 2002 (bližšie pozri Časť 3.3.) sa mnohé z týchto „definičných" problémov vyriešili (i keď nie všetky,'napríklad v oblasti psychického násilia problémy pretrvávajú). Každý oznámený alebo zistený skutok je zaevidovaný ako trestný činí (súhlas obete už nieje potrebný, trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby je prešetrovaný ex qßb). Pretrvávajúcim problémom v policajnej evidencii je, že rôzne trestné Činy, ktoré môžu byť definované ako činy páchané v rámci domáceho násilia, sa v oficiálnej štatistike evidujú podľa miesta vykonania (spáchané na verejnosti, resp. v byte). Takáto charakteristika však nepostačuje - evidencia vzťahu obete a násilníka, ktorá je pri identifikácií domáceho násilia kľúčová, stále chýba. V dôsledku toho špeciálne policajné štatistiky o domácom násilí neexistujú v dostatočnom rozsahu. triedenia. Zlepšiť evidenciu prípadov by podľa pracovníkov a pracovníčok polície pomohla zmena formulárov, aby boli spracovávané aj podľa pohlavia a vzťahu obete a násilníka, ďalej centrálne sústredenie informácií a ich porovnávanie, resp. doplnenie inými evidenčnými zdrojmi.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS) zachytávajú tie prípady domáceho násilia, ktorých obete vyhľadali pomoc centra. Spôsob evidencie sa medzi jednotlivými pracoviskami líši. Niektoré majú presnú evidenciu klientov, ktorých označujú ako obete domáceho násilia, niekde je evidencia menej presná (najmä ak klienti či klientky pôvodne prišli s iným problémom), inde sú prípady evidované anonymne, pod značkou. Na zlepšenie evidencie bolo navrhované vytvorenie informačných registrov, prípadne koordinačných centier na úrovni okresu alebo vyšších územných celkov, do ktorých by mali zo zákona povinnosť prispievať všetky organizácie, ktoré prichádzajú do kontaktu s problematikou domáceho násilia.
Násilie páchané na ženách a oficiálna politiku Štátu
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP) tiež nevedú oficiálnu evidenciu prípadov domáceho násilia, poskytnuté údaje o počte obetí pochádzajú z osobných kartoték pracovníčok a pracovníkov poradní. Zlepšenie evidencie by prinieslo vytvorenie jednotných formulárov, resp. dotazníkov, ktoré by sa sústreďovali a štatisticky spracúvali v jednej centrálnej inštitúcii.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ) sa navzájom líšia v evidencii domáceho násilia. Pomerne presne sú evidované všetky prípady prejednávané na úrade, pretože sa klientom a klientkám poskytuje alebo pomáha získať finančná pomoc. Horšie je to s evidovaním prejavov domáceho násilia - tie sú Často zamieňané za. vzťahové problémy rozvádzajúcich sa partnerov. Ani evidencia týraných detí sa nevedie samostatne. Podľa názoru pracovníčok a pracovníkov týchto organizácií by centrálnu Štatistiku o domácom násilí malo sústreďovať a vyhodnocovať MPSVR SR.
3.4.2-2. Odhad vývojových trendov v počte prípadov domáceho násilia a názory na príčiny tohto vývoja
Všetci experti a expertky poukazovali na vysokú latentnosť prípadov domáceho násilia. Upozorňovali, že v realite je ich pravdepodobne mnohonásobne viac ako zachytia pri svojej práci. Takmer všetci tvrdili, že počet prípadov domáceho násilia rastie. Jednotlivé profesie sa odlišovali v názore na to, čo je príčinou rastového trendu.
Trendy a ich príčiny
Polícia: K nárastu prípadov domáceho násilia dochádza najmä preto, že slabne tabuizáda problému.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Psychologičky a psychológovia videli príčiny nárastu prípadov v zhoršovaní životných podmienok, raste neistoty, vo veľkých ekonomických rozdieloch, ale aj v lepšej informovanosti a medíalizácii problematiky. Podľa nich si obete často ani neuvedomujú, že ide o násilie, najmä ak majú dočinenia s inými druhmi násilia než s fyzickým.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Detskí psychológovia a psychologičky zdôvodňujú nárast počtu evidovaných prípadov domáceho násilia prudkým rastom rodinného násilia, ako aj postupným znižovaním latencie týchto prípadov.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ): Za hlavné príčiny považujú zlú ekonomickú situáciu, nezamestnanosť, drogovú a alkoholovú závislosť, ale tiež medzigcncraoiú reprodukciu násilia.
3.4.2.3. Aktéri, typy a formy domáceho násilia
Pracovníci všetkých profesií zainteresovaných v riešení prípadov domáceho násilia konštatovali, že medzí obeťami prevažovali ženy a na druhom mieste boli deti. V úlohe agresorov sa najčastejšie vyskytovali muži.
Aktéri, typy a formy domáceho násilia
Polícia: Najčastejšími obeťami domáceho násilia sú ženy, na ktorých je páchané násilie zo strany ich partnerov,, starších synov, zriedkavejšie iných mužov v rodine. Polícia v praxi zaznamenáva najmä viditeľné a počuteľné prejavy domáceho násilia, teda najmä fyzické a verbálne násilie či ničenie majetku.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Z praxe CPPS vyplýva, že medzi obeťami prevažujú ženy a medzi agresormi muži. Prípady sa vyskytujú u všetkých skupín obyvateľstva, či už z hľadiska vzdelania, bydliska, rodinného stavu, veku, alebo ekonomickej aktivity. Podľa jednej z expertiek najviac domáceho násilia znášajú ženy s malými deťmi, ktoré sú ekonomicky závislé od manžela. Medzi ženami v strednom veku, s dospievajúcimi a dospelými deťmi je viac žien odhodlaných svoju nepriaznivú situáciu riešiť. V expertízach CPPS sa explicitne spomína päť typov násilia: fyzické, psychické, sexuálne, sociálne a ekonomické. Fyzické a psychické násilie sa vyskytujú takmer rovnako často, fyzické násilie je považované za vyústenie dlhodobejšieho psychického násilia. Psychické násilie je často považované za závažnejšie a ťažšie riešiteľné, obetiam sa psychické násilie ťažšie priznáva. U niektorých žien sa podľa názorov expertiek a expertov prejavuje tolerancia k určitým formám násilia- berú ho ako prejav mužskej dominancic a pomoc vyhľadávajú až vo vyhrotených situáciách.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Absolútnu väčšinu prípadov domáceho násilia tvoria ženy a maloleté detí, často s nejakými poruchami správania. Najčastejšie vyskytujúcimi sa formami násilia sú fyzické, psychické a sexuálne násilie.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ): Obeťami sú prevažne deti a ženy, agresorom v rodine je najčastejšie otec a manžel alebo matka. Najskôr sa dostávajú do kontaktu s násilím na deťoch, pri bližšom skúmaní rodinného zázemia sa však často zistí, že v rodine nieje týrané iba dieťa či deti, ale aj matka. Z foriem násilia sa najčastejšie objavovalo fyzické násilie a zanedbávanie, psychické násilie (vydieranie) a sexuálne zneužívanie.
Jana Andruchová - Katarína Bartoňová - Jarmila FiladľIí'íová - Zuzana Mazurová
3.4.2.4. Názory pomáhajúcich profesií na príčiny a dôsledky domáceho násilia
Príčiny aj dôsledky domáceho násilia podľa expertov a expertiek z rôznych zainteresovaných profesií spočívajú v odlišných skutočnostiach.
Príčiny a dôsledky domáceho násilia
Polícia: Podľa výpovedí polície je príčinou domáceho násilia najmä nezaměstnanost, alkoholizmus, reprodukcia násilia medzi generáciami, ekonomická závislosť, frustrácia či nízke vzdelanie.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Psychológovia a psychologičky považovali za hlavné príčiny domáceho násilia najmä reprodukciu násilia v rodine, toleranciu násilia spôsobenú prežiLkami a stereotypnú, tabuizáciu násilia, nízke právne povedomie obeLí, legislatívne nedostatky, podradné postavenie žien v spoloaiostí, ekonomickú závislosť žien od mužov v určitých životných fázach, sociálne neistoty a bytové problémy kombinované s rozvodovou situáciou. Najhoršími dôsledkami je podľa nich reprodukcia násilia, preberanie násilných vzorov, traumatizácía obetí či vytváranie patologických pozitívnych vzorov.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Detské poradne hľadajú príčiny domáceho násilia v alkoholizme rodičov, v autoritárskom postavení otca v rodine a v prehnaných očakávaniach rodičov od detí.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ): Expertky a experti zdôrazňovali nepriazni™ ekonomickú situáciu v rodinách, zlú bytovú situáciu, mnohodemosť rodiny, neprítomnosť otca, citovú nezrelosť rodičov a sociál-no-patologické javy ako alkoholová a drogová závislosť či gamblerstvo. Ďalší videli príčiny aj v labuizácii domáceho; násilia, náboženskej viere, v pasívnom prístupe k násiliu, v jeho spoločenskej tolerancii a pod. Medzi negatívnymi dôsledkami domáceho násilia páchaného na deťoch uvádzali najmä traumy, záškoláctvo, preberanie agresivity.
3.4.2.5. Prvý kontakt s prípadom, postup riešenia, poskytované služby
Keďže pomáhajúce profesie sú rôzne, je odlišný aj ich prvý kontakt s prípadom, ako aj postup riešenia. Od typu inštitúcie závisia aj poskytované služby.
Prvý kon takt a poskytované služby
Polícia: Skutky domáceho násilia oznamuje na polícii najčastejšie sama obeť (väčšinou sú to ženy). Ak je páchanie násilia spájané s hlukom, o prípade políciu informujú aj susedia. Zriedkavejšie informuje o násilí zdravotná poisťovňa alebo lekár, v niektorých okresoch sa o prípadoch polícia dozvedá od ostatných „kontaktných" profesií (krízové linky, sociálne úrady, psychologické poradne), občas sú prípady ohlasované anonymne. Ďalší postup polície po oznámení prípadu závisí od oznamovateľa, aktérov, opakovania a miery závažnosti. Po telefonickom oznámení ide policajná hliadka na miesto Činu, kde zabráni pokračovaniu násilia, a potom sa postupuje štandardne: spíše sa zápisnica, čin násilia je klasifikovaný ako trestný čin alebo priestupok, obeťje poučená o svojich právach a potrebe súhlasu k prejednaniu prípadu (od roku 2002 už súhlas obete nieje potrebný), zistené skutočnosti sú preverované u rodinných príslušníkov, susedov a páchateľa, zaisťujú sa ďalšie dôkazy (fotodokumentácia, lekárske vyšetrenie, obhliadka miesta činu). V minulosti sa prípad často končil odložením z dôvodu nedania súhlasu k prejednaniu prípadu (čo už nieje možné) alebo postúpením ďalším orgánom činným v trestnom konaní.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Do prvého kontaktu s obeťami násilia prichádzajú z rôznych podnetov: niekedy prichádzajú obete samy - často pôvodne s iným problémom, inokedy klienta či klientku ohlási OSV OÚ. Postup poskytovania pomoci je vjednotlivých CPPS rôzny. V minulosti sa často prípady neriešili ako problém násilia, ale ako partnerský konflikt. Postup je rozdielny v závislosti od konkrétnej situácie obete. V akútnych ■ prípadoch (v stave ohrozenia zdravia a života) CPPS spolupracujú s ďalšími organizáciami (MVO, OSV OÚ) s cieľom separovať obeť od násilníka. V menej akútnych prípadoch poskytujú klientkám informácie o formách a prejavoch domáceho násilia (pomáhajú im akceptovať sa ako obeť), poskytujú pomoc a poradenstvo pri mobilizácii síl, hľadaní zdrojov a možností riešenia nepriaznivej situárie.Po dosiahnutí bezpečného prostredia nastupuje psychoterapia obete. Spôsoby ukončenia prípadu sú tiež rôzne v závislostí od konkrétnej situácie, napríklad či sa žena osamostatní, alebo násilník opustí domácnosť, alebo ako obeť zvládne prežitú traumu.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Kontakt s prípadmi násilia vzniká z iniciatívy obete samotnej alebo na odporúčanie školy, sociálnych pracovníčok, náhodne pri práci detského psychológa, prostředníc-, tvorn linky pomoci. Kedže klientmi sú najmä deti, prvým krokomje nadviazanie kontaktu a získanie dôvery dieťaťa, Nasleduje zber údajov od lekárov a lekárok, učiteľov a učiteliek, ak bol spáchaný trestný čin kontaktuje sa polícia a OSV OÚ. Neskôr v rámci poradenstva a terapie na ukončenie traumy sa (akje to možné) spolupracuje s rodinou. Prípad je ukončený, ak spätná väzba ukazuje zvládnutie traumy.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ): Prípady „problémových rodín" sú ohlasované najčastejšie anonymne, niekedy sú to príbuzní, susedia alebo rodičia týraných detí. Postup sa volí individuálne podľa konkrétneho prípadu. Poskytuje sa ekonomické a právne poradenstvo, sociálna pomoc, pri podozrení z týrania
Násilie páchané na ženách a oficiálna politika Státu
dieťaťa sa robia terénne Šetrenia v rodine, v zdravotníckom zariadení, y škole. Akje to možné, pracuje sa s rodičmi na sanácii rodinného prostredia, v akútnych prípadoch dieťa z rodiny odoberú.
3.4.2.6. Skúsenosti zo spolupráce s inými typmi inštitúcií
Vzájomná spolupráca medzi rôznymi zainteresovanými profesiami nieje podľa výskumu veľmi intenzívna. Experti skôr volali po spolupráci, ktorá by podľa nich mohla pomôcť pri riešení konkrétnych prípadov, ako aj pri prevencií.
Spolupráca s inými inštitúciami
Polícia: Polícia spolupracuje najmä so zdravotníckym personálom (ak ide o ublíženie na zdraví), k niektorým prípa-dom priberajú aj sociálne pracovníčky či pracovníkov. Niekde polícia spolupracuje aj s inými inštitúciami a organizáciami (napríklad s MVO), ale skôr na základe osobného zainteresovania konkrétnych policajtov a policajtiek.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Mnoho situácií sa rieši na základe osobných kontaktov s inými odborníkmi. Problémy vyplývajú z nedostatočnej zákonnej úpravy kooperácie rôznych profesií. Za najslabší článok v spoluprací je Často považovaná polícia: „ak polícia príde, násilník často svoje konanie poprie, niekedy polícia považuje násilie za manželský konflikt a nespíše ani zápisnicu". So zdravotníctvom sa najčastejšie spolupracuje kvôli zaisteniu dôkazov fyzického násilia, aj keď lekári a lekárky nie sú v prešetrovaní podozrivých zranení veľmi aktívni. S ÖSV OÚ majú CPPS dobrú spoluprácu, najmä v prípade týraných detí, pri ženách je to problematíckejšie.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Spolupracujú so školami, obecnými úradmi, so školami, sociálnymi úradmi, zdravotníctvom. Spolupráca bola hodnotená väčšinou kladne, najmä spolupráca so sociálnymi úradmi, aj ked ju niekedy brzdí neocho ta jednotlivcov.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov (OSV OÚ): Najčastejšie spolupracujú so školami, zdravotníckymi zariadeniami, CPPS, políciou a MVO, najhoršie skúsenosti uvádzali s obecnými úradnú.
3.4.2.7. Nedostatky v pomoci a návrhy na jej zlepšenie
Hoci výskum prebehol pred novelizáciou Trestného zákona, predsa sú jeho nasledujúce poznatky zaujímavé, pretože poskytujú prehľad o tom, čo všetko môže zákonná úprava ovplyvniť v praxi.
Nedostatky v pomoci
Polícia: I keď v súčasnosti je väčšina nedostatkov menovaných v čase prieskumu vďaka novelizácii relevantnej legislatívy už sčasti neaktuálna (napríklad absencia definovania skutkov patriacich pod domáce násilie, nemožnosť odstrániť násilníka z rodiny bez dôvodu väzby, potreba súhlasu obete ku konaniu), niektoré z nich pretrvali až do súčasnosti. Stále aktuálnym nedostatkom je chýbajúci spoločný postup viacerých odborníkov a inštitúcií, ktorý nie je legislatívne zakotvený. Jeden z expertov upozornil na fakt, že keďpáchateľnieje pri policajnom zásahu zaistený, necíti sa ohrozený a stupňuje sa intenzita jeho útokov. Nedostatky vidí polícia aj na strane obetí a svedkov: svedkovia domáceho násilia podliehajú mýtu, že muž je pánom domu a môže si robiť, čo chce, prípadne sa boja agresora a nechcú spolupracovať. Návrhy na zlepšenie riešenia situácie obetí zo strany polície sa dajú rozdeliť do viacerých oblastí. Ide najmä o zlepšenie spolupráce polície s inými zainteresovanými inštitúciami; vyčlenenie špeciálnych pracovníkov, ktorí by v rámci týchto inštitúcii malí v agende len domáce násilie; a zlepšenie prípravy policajtov, ktorí prichádzajú do styku s týmto javom. Policajní experti tiež navrhovali zmeny v Trestnom zákone, ku ktorým už medzičasom prišlo (napríklad vyšetrovať prípady domáceho násilia z úradnej moci, upraviť vypočúvanie detí, aby deti netraumatizovalo).
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Nemôžu plniť všetky očakávania obetí ako zabezpečenie, útočiska v čase, keď sú nútené odísť z domova, napísanie žiadosti o rozvod a pod., kedže to nieje v ich kompetencii. Chýba podľa nich komplexná interdisciplinárna pomoc. Obete sú tiež často neochotne svoj prípad zverejňovať, obviňujú sa z násilníckeho správania partnera (prežívanie mýtov o domácom násilí). Výrazným negatívom.je aj nedostatok krízových centier, azylových domov pre obete násilia. Obeťje často osamotená, má len slabú podpom svojich príbuzných a okolia. Veľkým nedostatkom je aj zdĺhavosť súdnych konaní pri rozvode alebo delení majetku. Medzi navrhovane opatrenia na zlepšenie situácie obetí patrilo najmä oboznámiť všetky zainteresované profesie s problematikou násilia a psychologickými zvláštnosťami správania sa obete; vytvoriť dostatočný počet krízových zariadení pre obete; vyčleniť (najmenej) jedného pracovníka či pracovníčku pre domáce násilie v každej inštitúcii, prípadne vytvoriť ucelený systém komplexnej inter disciplinárnej pomoci.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Najväčšie problémy vidia v nedostatku krízových zariadení, v nedostatočnom vymedzení kompetencií a právomocí zainteresovaných, v neexistenci! koordinovaného postupu a v neochote učiteľov spolupracovať,
Jana Andruchová - Katarína Barloiiová -Jarmila ľiladelŕ'iová - Zu/.anit Magurová
. Oddelenia sociálnych vecí olaresných úradov (OSV OÚ): Veľkým problémom je nedostatok uby tovacích možností. Opakované riešenie fyzického násilia cestou polície a priestupkového konaniaje neúčinné a pre obeť beznádejné. Problémom sú tiež prehnané očakávania zo strany klientiek a klientov a tabuizácia domáceho násilia (najmä na ženách), predovšetkým vo vidieckom prostredí. OSV OÚ pre zlepšenie navrhujú zvýšenie počtu krízových zariadení, uzákonenie povinnosti polície hlásiť každý prípad na okresnom úrade (dnes Ústredie prace, sociálnych vecí a rodiny). Pomohlo by aj vytvorenie pracovných pozícií zaoberajúcich sa len problematikou domáceho násilia, iiajmä na polícii a v zdravo tníckych zariadeniach. Nemenej dôležitáje odborná príprava a nácvik zručností sociálnych pracovníkov a pracovníčok pri práci s obeťami násilia.
3.4.2.8. Názory na šírenie osvety a ovplyvňovanie verejnej mienky
Všetky sledované inštitúcie podporili stratégiu prevencie domáceho násilia a zdôraznili potrebu zvyšovať povedomie o závažnosti tohto javu v našej spoločností a o potrebe jeho odmietnutia.
Osveta a verejná mienka
Polícia: Odporúča preventívnu činnosť- či už s deťmi, alebo dospelými - formou prednášok alebo prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, zvyšovanie právneho vedomia občanov, realizovanie prieskumu v sociálne slabších rodinách, kedze z tohto prostredia majú najviac prípadov domáceho násilia. Štát by mal dať jasne najavo, že nebude domáce násilie tolerovať.
Centrá poradensko-psychologických služieb (CPPS): Navrhujú detabuizovať domáce násilie ako spoločenský problém väčšieho rozsahu ako si pripúšťame. Je potrebne uznať, že násilie sa vyskytuje vo všetkých spoločenských vrstvách bez ohľadu na národnosť, etnikum, náboženstvo, vzdelanie. Je potrebné využívať masovokomunikačné prostriedky. S prevenciou je potrebné začať už na školách, a najmä pri vzdelávaní tých profesií, ktoré v reálnom živote riešia konkrétne násilné prípady. Osveta pre verejnosť by mala zahŕňal! odbúravame mýtov o násilí a rodových: stereotypov, vedieť rozpoznať začiatok násilného správania, vedieť na koho sa obrátiť so žiadosťou o pomoc.
Okresné pedagogické a psychologické poradne (OPPP): Odporúčali zvrátiť tolerantný a alibistický postoj popu-' lácie k násiliu, vychovávať k pozitívnym hodnotám, verejne hovoriť o problematike, sprístupniť informácie o pomoci obetiam širokej verejnosti.
Oddelenia sociálnych vecí okresných úradov {OSV OÚ): Je potrebné verejne hovoriť o problematike a ojej ne-' gatívach pre celú spoločnosť. Je tiež potrebné zdôrazňovať, že domáce násilie je netolerovatelhé, zvyšovať právne vedomie a cidivosť verejností voči prejavom domáceho násilia, oboznamovať s existujúcimi možnosťami riešenia.
3.4.2.9. Zhrnutie poznatkov o skúsenostiach a názoroch zainteresovaných profesií
Analýza expertíz zo štyroch typov inštitúcií ukázala značné rozdiely v ich praktických skúsenostiach. Výrazné rozdiely sa však vyskytovali aj medzi jednotlivými pracoviskami v rámci toho istého typu inštitúcie. Ide o rozdiely v skúsenostiach s domácim násilím, v spôsoboch evidencie a riešenia prípadov, ako aj v úrovni poznatkov o problematike.
Vo viacerých inštitúciách sa vyskytol problém s definíciou domáceho násilia, a to najvypuklejšie u polície, keďže pri svojej činnosti vychádza striktne zo zákona. Údaje sa systematicky, osobitne a komplexne neevidujú ani vjednom type inštitúcií, chýbajú jednotné pravidlá pre evidenciu, ako aj jednotné záznamové hárky. Nedodiádza k výmene informácií ani o evidovaných údajoch, chýba pravidelné vykazovanie, centrálna evidencia na regionálnej a národnej úrovni. Všetky subjekt)' potvrdili trend nárastu domáceho násilia v ostatných rokoch. Niektorí vidia príčiny v zhoršovaní životných podmienok a ekonomickej situácie rodín, na druhej strane pripúšťajú vplyv vyššej informovanosti a odbúravame predsudkov a tabu o tomto jave.
Všetci experti a expertky konštatovali absolútnu prevahu žien a detí ako obetí a mužov ako páchateľov násilia. S opačným násilím sa stretávajú iba výnimočne. Každá inštitúcia pracuje s iným druhom domáceho násilia: niektoré iba s ťažším fyzickým {polícia), iné s psychickým násilím, niektoré predovšetkým s násilím páchaným na deťoch, u iných prevažujú dospelé ženy. Niektorí považujú domáce násilie za problém nižších spoločenských vrstiev (polícia), iné za problém vyskytujúci sa v celej spoločnosti (CPPS).
Ako príčiny násilia často uvádzajú najmä nezamestnanosť, alkoholizmus, reprodukciu násilia medzi generáciami, ekonomickú závislosť, ale aj toleranciu násilia spôsobenú prežitkami a stereo typmi, tabuizáciu násilia, nízke právne povedomie obetí, legislatívne nedostatky, podradné postavenie žien v spoločnosti či ekonomickú závislosť žien od mužov v určitých životných fázach. Za najhorší dôsledok považujú reprodukciu násilia, preberanie násilných vzorov, traumatizáciu obetí a vytváranie patologických pozitívnych vzorov.
Riešenie prípadov domáceho násilia je v jednotlivých inštitúciách rozdielne a závisí od ich zamerania. Spoločným znakom všetkých výpovedí bolo volanie po koordinovanom a komplexnom prístupe a po spolupráci všetkých zaín-
Násiiit; páchané na Ženách a oficiálna politika štátu
teresovaných profesií. Reálna úroveň spolupráce sa dosť líšila, niekde bola na úrovni zriedkavej a náhodnej výmeny informácií, inde sú zřetelné zárodky koordinovaného postupu.
Návrhov na zlepšenie situácie sa objavilo mnoho. Niektoré sa týkali konkrétnej práce s obeťou, iné ovplyvňovania verejnej mienky v duchu detabuizácie domáceho násilia ajeho vnímania ako celospoločenského problému.
Medzi expertnými hodnoteniami chýbali vyjadrenia lekárok a lekárov, ktorí sa nezapojili do výskumu, hoci zdravotnícke zariadenia zohrávajú dôležitú rolu pri identifikácii a ochrane obetí. Podľa reprezentatívneho výskumu o domácom násilí a násilí páchanom na ženách (Bodnárová - Filadelfiová, 2003) u žien zažívajúcich násilie sa niektoré zdravotné problémy vyskytujú štyri- až päťkrát častejšie ako v bežnej populácii. Napriek absencii údajov, ktoré by naznačovali úroveň vnímania a riešenia problematiky personálom zdravotníckych zariadení, realita je zrejme poznamenaná mnohými bariérami poskytovania pomoci obetiam, akými sú nedostatočné uvedomenie si závažnosti tohto problému, resp. jeho bagatelizovanie; pocit, že nieje ich úlohou zasiahnuť (presvedčenie o potrebe údajného zachovania „lekárskeho tajomstva", neochota zúčastňovať sa súdnych pojednávaní atď.); nedôvera k obeti v prípade, že násilníkje prítomný a tvári sa starostlivo alebo milo; nedostatok vedomostí o problematike a možnostiach pomoci; nedostatok času a iné.
Slabú informovanosť profesionálnych pracovníkov o špecifikách problematiky domáceho násilia (najmä na ženách) a možnostiach pomoci sa snažia prekonať niektoré ženské MVO zaoberajúce sa problematikou násilia, napríklad Fenestra, EsFem, AdvoCats for Women, Pro Família, a to prostredníctvom školení zameraných na konkrétne profesie. Pre nedostatok finančných a ľudských zdrojov sú však tieto snahy obmedzené.
3.4.3. ZÁVERY A NÁVRHY
Pre oblasť (štátnej) podpory a pomoci obetiam domáceho násilia sa dajú špecifikovať dve základné úlohy: 1. aby všetky obete, kdekoľvek žijú, mali prístup k službám, ktoré potrebujú; 2. aby všetci, ktorí s domácim násilím prichádzajú do styku, museli reagovať a vedeli ako reagovať.
Konkretizácia úloh za oblasť dostupnosti služieb
"   Vytváraťrôznorodé a dostupné možnosú ubytovania pre obete v krízových situáciách  •
•    Rozvíjať a geograficky sprístupniť sociálne, právne i psychologické poradenstvo pre obete. '•   Špecifikovať sociálnu pomoc a podporu pre prípady domáceho násilia
•    Zaviesť terapeutickú pomoc násilníkom
•    Budovať informačné centrá čí úrady pomáhajúce obetiam - na lokálnej, regionálnej i národnej úrovni
Konkretizácia úloh za oblasť prístupu profesionálov -          '
■    Podporiť rast uvedomenia profesionálov o domácom násilia násilí páchanom na ženách
•    Posilni d vzdelávanie a tréning profesionálov poč^ Štúdia i poč^ vykonávania praxe
■    Vybaviť ich nevyhnutnými zručnosťami, informáciami a prostriedkami
•    Zavádzať nástroje na skoré odhalenie a zastavenie domáceho násilia                                                        _
Slovenská republika má značnú výhodu, že má pomerne široko vybudovanú sieť psychologických služieb (CPPS a OPPP vo väčšine okresov SR). Problémom však je, že nemajú špecializovaných pracovníkov pre domáce násilie. Preto by sa aktivity štátnych orgánov mali sústrediť práve týmto smerom: na dobudovanie siete, profesionálnu prípravu, špecializáciu a pod.
Tréningy a podpora by sa mali týkať všetkých profesií, ktoré s riešením prípadov domáceho násilia prichádzajú do kontaktu - teda policaj tov i vyšetrovateľov, sociálnych pracovníkov, lekárov či iných zdravotníckych pracovníkov, vychovávateľov v materských školách, učiteľov, sudcov, psychológov a psychiatrov, ale aj pracovníkov miestnej a regionálnej samosprávy a MVO. Bolo by tiež vhodné uvažovať o posilnení kompetencií a povinností týchto odborníkov z hľadiska vyhľadávania prípadov domáceho násilia priamo v teréne, ako aj o zavedení istých foriem skríningu násilia.
Malo by sa uvažovať o zriadení sys terna ti zovaného miesta pre problematiku domáceho násilia v každej zainteresovanej inštitúcii (polícia, zdravotnícke zariadenia, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny atď.) alebo o vytvorení určitých lokálnych centier, ktoré by poskytovali všestrannú podporu a pomoc obetiam domáceho násilia a zabezpečovali komplexný prístup k obetiam. Malo by ísť o multidisciplinárne tímy zložené z rôznych odborníkov, ale aj s materiálnym a finančným zabezpečením. Niekoľko pokusov o vytvorenie podobných skupín už na Slovensku vzniklo, ale fungujú íba na základe individuálnej angažovanosti rôznych odborníkov.