Fenichel O : Neurosenlehre. 1. Band. Walter Verlag, Ölten u, Freiburg 1974. Jones H • Zločin v měniči se společnosti. MF, Praha 1967. Solz! P.: Die larvierte Depression. Verlag H. Huber, Bern, Stuttgart, Wien 1973. Lorenz, K.: Takzvané zlo. MF, Praha 1992. Miller, D.: A Young Offender. London 1965. Ranschburg, J.: Strach, hnev, agresivita. SPN, Bratislava 1982. 40 1.3. Dissociálne správanie (V. Labáth) Cvičenie č. 8 Mýty alebo fakty? Posúdte, prosím, nasledovné výroky a rozhodnite, či ide o výrok pravdiyý (fakt) alebo nepravdivý (mýtus). Do štvorčeka si potom označte P (pravdivý) alebo N (nepravdivý) výrok. 1. Muži sa stávajú delikventmi častejšie ako ženy. D 2. Dvojčatá majú sklon páchať trestné činy podobného charakteru. P 3. Väčšina trestných činov je páchaná v lete. D 4. Starší ľudia majú väčšiu „šancu" stať sa obeťou trestných činov. D 5. Najmenej tretina chlapcov v období dospievania koná tak, že by ich správanie mohlo byť posudzované ako dissociálne. P V nasledujúcom texte si môžete overiť nakoľko ste zvolili správnu odpoveď. Prejavy, ktoré možno zahrnut pod pojem dissociálne správanie, predstavujú Široké spektrum konania od drobnýchjjriestupkov, napr. od porušovania škol- ./ ského poriadku, neprimeranej vzdorovitosti, nadmernej konfltktnosti, až po zá- *'x-važné porušovanie spoločenských, etických a právnych noriem, v extrémnych prípadoch trestnú činnost. Ňa^o^iřTíTohHlpTavania možno rozpoznať psychické, sociálne a biologické činitele. Rozhodujúcim príznakom, odlišujúcim disso-4 ciálny vývin od iných porúch, nemocí a hraničných stavov, je nezhoda, nesúlad, 1 1 rozpor s hodnotami an p rtn.amiupJ.atňoj^n " j Dissociálne správanie {v rozpore, v nezhode, v nesúlade so spoločenským správaním) sa môže prejavil! v dyadickom vzťahu {medzi dvomi jednotlivcami), vo vzťahu jedinca voči sociálnej skupine, alebo medzi malými sociálnymi skupinami (napr. rovesníčke skupiny), alebo malou sociálnou skupinou a majoritou {napr. •„gang" dospievajúcich a spoločnosí) vo vzťahu k hodnotovému systému, spoločenským a právnym normám. 1.3.1. Základné pojmy Dissociálne prejavy sú chápané a označované velmi rôznorodá a nejednotné. V laickej verejnosti sa často stretávame s pojmami prpblémová_mládež, nepo- -".-" slušnosť,_ nevychovanoují^^ Ich pôvod možno nájsí v pe- dagogickom a právnom myslení. Zdôrazňovanie vzťahu k výchovným normám, školskému poriadku,, vzťahu k autorite, zdôrazňovanie dominancie dospelého je charakteristické pre pedagogiku. Špeciálna pedagogika používa pojem „ťažkp^ychqyáyaternosť'. Je voči ne- -,-.. mu pomerne dosť výhrad. Možno spomenúť nejasnú symptomatiku, nejasné definovanie problému a nízku diagnostickú hodnotu pojmu, V tejto disciplíne sa hovorí aj ojoriáln&gLa_emocÍonálnom narušení. Vyskytujú sa tu í pojmy defekt, defektivita, ale aj pojem desocialita. Defektľje relatívne nemenná porucha, vyjadruje určitý trvalý stav nedostačivosti. Pojem desocialita zdôrazňuje proces od 41 niečoho (od spoločnosti), teda opak sociálneho, resp. prosociálneho správania. Liečebná pedagogika operuje pojmovým spojenlm'psycho-sociálne narušenie, kde je rozhodujúce spolupôsobenie psychických a sociálnych faktorov. ■; "Právo a kriminológia preferujú pojem delikventné správanie, delikvencia, prip. kriminalita. Tieto disciplíny kladú důraz na vonkájsie'p'rejavy vo vzťahu k trestnému zákonu...Juvenilná delikvencia je pojem, ktorý zahŕňa trestnú činnosť mladistvých vo veku od 15. do 18. rokov. Za delikt je považované správanie porušujúce právne normy alebo správanie v nesúlade s nimi. Mládežou s dissociálnym vývinom sa zaoberajú i ďalšie vedné odbory -psychológia, sociológia, psychiatria. ■ V psychologickej literatúre:,sa dissociálne správanie popisuje predovšetkým vo vzťahu k štandardnému, normálnemu, primeranému, relatívne zdravému j/ý: vinu. Kľúčové miesto patrí adaptácii (prispôsobeniu) organizmu, osobnosti na meniace sa podmienky prostrediaľlíože mať širšiu biologickú alebo užšiu sociálno-psychologickú úroveň (používa sa tiež synonymum adjustácia).54 Z tohto východiska potom možno hovoríĚ o neprimeranej, nedostatočnej alebo narušenej sociálnej adaptácii (adjustácii), t.j. o maladaptácii (ma]£djj|sjácit), resp. dysadaptäcii. V. Smékal35 zaviedol zvláštnu jednotku pre výukové á výchovné ťažkosti. Nazval ju dificility (z francúzskeho „difficile" - nelahký, ťažký). Zahfna sem široké problémy v oblasti dynamiky, obsahu, prostriedkov Činnosti, výkonnosti a štruktúry osobnosti. Správanie vybočujúce z rámca spoločenských noriem býva .v jgciologickejy psychologickej' á psychiatrickej literatúre označované aj ako deviantné. Širšie chápaná deviácia v sociológii je protipólom konformného správania (v zmysle adaptovaného, primeraného správania). Za deviantné je potom možné považovať také porušenie sociálnych noriem, ktoré prekračuje úroveň tolerancie malej skupiny, spoločenstva, spoločnosti a vedie k negatívnym sankciám. Nonjcon^ formné, nekonvenčné správanie nieje pritom považované za deviarifne. V užšom zmysle sá pojem deviácia používa v pšychópatológii, predovšetkým v spojení sexuálna deviácia. Deviácia však nemusí mať vždy negatívne znamienko. Publikácie Medzinárodná klasifikácia nemocí16, Duševní poruchy a poruchy chování*1. Diagnostický a Štatistický manuál duševných £ßtBch_//£lLjtkg_aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) používajú termínp^ruchy^spráyjmiaj/ kontexte patopsychológie ho u nás použil J. Marko." Zdá s~ä~, zev ostatných rokoch sa začína používať častejšie i mimo psychiatrickej obce. " Kondää, O.: Klinická psychológia. Osveta, Martin 1977. 15 KoäC, L., Marka, J., Požir, L.: Patapsychológia, Poruchy učenia a správania. SPN, Bratislava 1975, " Mezinárodni klasifikace nemoci. Avicenum, Praha 1978. " Duševní poruchy a poruchy chování. SZO, Ženeva - Psychiatrické centrum, Praha. Mezi-, národní klasifikace nemocí. 10. revize. Duäevnl poruchy n poruchy chování. Popisy klinických příznaků a diagnostická vodítka. (Překlad z angl. orig.). Psychiatrické centrum, Praha 1992. „Zprávy", č. 102. " Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders. APA. Washington, D.C. 19B0. " Ko5E, L., Marko, J., Požär, L.: Patopsycholdgia, Poruchy učenia a správania. SPN, Bratislava 5975. 42 Psychiatria považuje za strešný pojem termín duševné poruchy, označujúci duševné nemoci, prejavy psychopatologických zmien a abnormálneho správania. Nemoc sa vyvíja, môže vrcholiť i odoznieť, abnormita má skôr charakter trvalého vybočenia z duševného zdravia." Rozlišuje sa širší pojem behaviorálne poruchy (behaviour disorder), ktoré zahŕňajú širokú škálu porúch, a užší termín poruchy správania (conduct disorder). Tento sa vzťahuje k správaniu, kde dochádza k po-ru šq vaniu" ts tý cB'n on erri správania.31 Americkí autori L. K. Brendtro, M Brokenleg a S. van Bockern3- upozorňujú na potencionálne nepriaznivé následky negatívneho vymedzovania rizikového správania mládeže. Vtipne uvádzajú tzv. desať D-slov, používaných z rôznych aspektov - deviácia, dysfunkcja,.delikvencia,, deprivácia, démonické správanie, \ nemoc (disease), nespôsobilosť (disability), porucha (ďi5order),~neposTušnosť (di-sobedienďe]7näŕušenie (disturbance). Tvrdia, že samotné pomenovanie javu vy- ■■"' povétľa o*"pqstojí k'téjto populácii, ' Správaniuivenuje pozornosť mnoho autorov. Psychologický slovník" vysvetľuje heslo správanie akD všeobecný, nie úplne ujasnený pojem, „... pokrývajúci činnqsť,_aktivity, odpovede, reakcie, pohyb, procesy, operácie atď. alebo, v krát- ,r-- • kosti, merateľnú odpoveď organizmu". Správanie naučené v sociálnej interakcii, ktoré sa vyznačuje sociálnymi prvSČami a je ovplyvnené prítomnosťou, postojmi alebo činnosťou iných, čiže správanie determinované skupinovými procesmi sa nazýva sociálne správanie. Pojem sociálny1, sociálne sa viaže k situácii, ktorej sa zúčastňujú dvaja alebo viacerí jedtncrt'SHo'istého druhu. Pojem správanie je v tejto práci chápaný v zmysle sociálneho, resp. z neho odvodeného správania, napr. dissociálneho. Vnútorné prežívanie (intrapsychické procesy) nemusí zodpovedať vonkajšiemu sociálnemu správaniu (interpersonálne procesy). Tento rozpor je istým spôsobom prirodzený a obzvlášť je zreteľný v obdob! dospievania. Pri duševných poruchách sa dôsledne rozlišuje vývin a reakcia. Vývin má dlhodobý ráz, niekedy trvá i viac mesiacov či rokov. Reakcie môžu trvať niekoľko minút, hodín či dní (krátkodobé). Strednodobé môžu mať trvanie až niekoľko mesiacov.34 •Reakcie môžu byť chápané ako epizodické narušenie vývinu. U dissociality je významný práve faktor času. Primárne dissociálny vývin má prevažne dlhodobý charakter (počítaný v mesiacoch až rokoch). Popri snahách dôsledne popísať a definovať dissociálne správanie ejíisjujú_i_ten- I ; ..' dencie operatívne pomenovať skupinu populácie, ktorá sa takto správa. Výbor pre ' ' ■ i .- kriminálnu prevelicTffTKnmlnáinil jüstfciiTCiSN'prijal termín „younf qffendeť' ,____ - mladistvý, neplnoletý páchateľ.35 V USA je právne zakotveny'status^osoby, "~~" dieťaťa', neplnoletého alebo rodiný,"vyžadujúcich supervlziu (dohľad, vedenie, is- ■ ' tú kontrolu), kde ešte nedochádza k trestnej činnosti, ale sú tu isté náznaky tejto 33 Janík, A., DuSek, K.: Diagnostika duševních poruch. Avicenum, Praha i 987. 31 Gaoni, L., Black, Q. C, Baldwin, S.: Defining adolescent behaviour disorder: an overview. Journal of Adolescence, 21, 1998, 1-13. " Brendtro, L. K., Brokenleg, M., Van Bockern, S.: Reclaming Youth at Risk. National Educational Service, Bloomington 1990. 31 Reber, A. S.: Dictionary of Psychology. Penguin Books Ltd., London 1985. 31 Janík, A., DuSek, K.: Diagnostika duševních poruch. Avicenum, Praha 1987. 31 Crime Prevention and Criminal Justice Branch. Newsletter, No. 6., June 19B1. 43 cesty („Person, Child, Minor, Family in Need of Supervision"). Možno sa tiež stretnúť s pojmom „drifter". Myslí sa tým neúspešný jedinec, zakotvený v prítomností,, bez vzdialených' životných cieľov, so zvýšenou citlivosťou na disso-ciálne aktivity. Závažnejšie protispoločénské správanie'môže byť potom označo-vaňTpríviastkom „hard-core" (chronickí páchatelia). Frekventovaný je i pojem „troublemaker", v zmysle problémový jedinec. Specifickým javom je tzv. „han-géron"'(prisluhovač, prívesok), t.j. pasívny, závislý, nekritický jedinec výrazne ovplyvniteľný sociálnou skupinou. V prípade dissociálnej skupiny si osvojuje vzorce správania danej skupiny. V Holandsku sa uprednostňuje formulácia „osoba, ktorá prišla do styku s právom alebo políciou". Slová dissociálny, dissocialita vyjadrujú nezhodu, nesúlad,j>pak, protiklad, rozpor vo vzťahu k spoločensky akceptovanýmliadriotám a normám. Zahŕňajú antisociálne, asociálne, disociálne, desociálne i dysociálne správanie. Pojem dissociálny nedefinuje problém ako poruchu, nemoc alebo nespôsobilosť. Hovorí len o fakte nesů]adii.sprá.yania, má parciálny ráz a neznačkuje celú osobnosť. Pojem nevylučuje možnosť reverzibility, nápravy, pozitívnej zmeny. Je dostatočne široký, aby pokryl značnú symptomatickú šírku prejavov, í dostatočne špecifický, aby definoval problém a diferencoval nepravé (sekundárne) dissociálne správanie, reaktívne a vývinové stavy (epizodický výskyt dissociálnych prejavov), situačne, sku-pinovo asubkultúrne podmienené vzorce neprimeraného správania. V nasledujúcich cvičeniach je možné zopakovať kľúčové pojmy a pritom rozvíjať tvorivé myslenie, uvažovať o dissociálnom správaní v celom kontinuu možností správania. Cvičenie č. 9 Vodo rovná os predstavuje kontinuum sociálneho správania, ktoré môže relatívne plynulo prechádzať z jedného pólu do druhého. Na ľavej strane je proso-ciálne správanie, zamerané na prospech iných. Na pravej strane dissociálne, neprimerané správanie. Na vybodkované riadky napíšte prejavy, ktoré zodpovedajú týmto dvom kategóriám správania. Sociálne správanie Prosociálne prejavy Dissociálne prejavy Cvičenie č. 10 Vymyslite pozitívne alebo neutrálne označenie rizikového jedinca alebo skupiny s dissociálnymi príznakmi. Cieľom je nájsť nový, netradičný pojem. 1.3.2. Charakteristika dissociálneho správania Dissociálne správanie je typické pestrou symptomatikou a mnohofaktoriál-nym pozadím. Ako proces sa vyznačuje vývinom od nenápadných adaptačných problémov až po závažnú protispoločenskú činnosť. Dissociáíne správanie sa 44 manifestuje u mládeže v procese socializácie, ktorej cieľom je integrácia jedinca v spoločnosti. Úspešnosť socializačného procesu závisí od mnohých činiteľov, v neposlednom rade však od adaptácie (adaptability) jedinca..S.ociálna adap-=. tácia (adjustácia) a socializácia sa vzájomne podmieňujú: adaptácii sa človek, popri istých predispozíciách, učí v procese socializácie, efekt socializácie závisí od miery_a schopnosti primerane sa adaptovať v prostredí. Sociálna adaptácia Je dynamický, aktívny, dvojsmerný, vzájomne sa ovplyvňujúci vzťah prostredie-jedinec. Jeho cieľom je dosahovanie rovnováhy v uspokojovaní potrieb jednotlivca s potrebami sociálneho prostredia. V spoločnosti existujú isté formálne, neformálne i neformulované pravidlá, ktoré sú predpokladom jej kvalitnej funkčnosti. V optimálnom prípade u adaptovaných jedincov dochádza k relatívnemu súladu medzi jednotlivcom a spoločnosťou. V opačnom prípa-de stúpa napätie a'vzniká lc6ňílíkť._ Sociálna adaptácia je „termín, jímž se ., ; v obecné rovine mini interakční proces, probíhající mezi subjektem (jedincem,! sociálním útvarem) a'prostredky, jímž se subjekt adaptace vyrovnává s novými; nebo změněnými faktory sociálního prostředí, a do tohoto prostředí se včlenu-j j£"f,Tracn'äzí vněm své místo" á pod.)".3" - i Maladaptácia, mal adjustácia Nesúlad pqtrieJ^Jigdnöt ajioriem jedinca voči prostrediu zodpovedá sociálnej malaďaptácii (maladjustácii, dysadaptäcii), t.j, narušenej neprimeranej alebo nedostatočnej adaptácii jedinca alebo malej sociálnej skupiny. Maladjustácia vyplýva z neznalosti alebo odmietania všeobecne akceptovaných hodnôt alebo z prijímania odlišných hodnôt a následne noriem. Dissociálne správanie je formou sociálnej maladaptácie (maladjustácie). Môžu existovať aj iné druhy maladaptácie, napr. v širšom zmysle neurózy, poruchy osobnosti, psychózy. Maladaptácia je teda Širší pojem ako dissociálny vývin. „Maladjustované správanie je také, ktoré vykazuje známky zlej vpravenosti alebo nevpravenosti do spoločenských a pracovných podmienok prostredia a je podmienené narušenou osobnostnou rovnováhou, prejavujúcou sa najmä citovou (emocionálnou) narušenosťou (dezintegrovanosťou) alebo celkovou psychickou nevyrovnanosťou takého stupňa, že jej nositeľ je vo viditeľnom nesúlade so svojím spoločenským prostredím (napr. prejavuje všeobecný postoj agresivity vo všetkých vzťahoch, odmieta svet dospelých a jeho morálne hodnoty)".1' Takto chápané maladjustované (maladaptívne) správanie vymedzuje potom osobnú vpravenosť (mieru vnútornej harmónie, napr. v otázke sebakontroly) a sociálnu vpravenosť (vzťah jedinca k prostrediu). Oba procesy sú vzájomne prepojené, pričom sociálna maladjustácia je považovaná za prejav osobnej adjustácie, resp. maladjustácie. Tieto staršie názory preferujú psychické faktory pri vzniku dissociálneho správania. V súčasnosti je trend chápať dissociálny vývin viac ako interakciu bio-psycho-sociálnych činiteľov (bližšie v časti Etiológia dissociálneho správania). 11 Geist, B.: Sociologický slovník. Victoria Publishing, Praha 1992, s. U. " Marka, J.: Patopsycholúgia sociálne a emocionálne narušených. In: KoSč, L., Marko, J., Po žár, L.: Patopsychatägia. Poruchy učenia a správania. SPN, Bratislava 1975, s. 185. 45 / Dissociálny vývin býva, napriek istým zákonitostiam, velmi specifický. Klasik teorie delikvencie W. C. Kvaraceus3" hovoří, že každý jedinec s dis sociálnym správaním je osobitý a svojský nielen symptomaticky a vývinovo, ale aj etiojo-gicky a prognosticky. Riziková mládež je po stránke psychologickej veľmi rôznorodá a jej typológia je nejednoznačná. Poruchy správania V medzinárodnej klasifikácií nemocí v znení jej 10.. revízie je uvedená nozolo-gická jednotka poruchy, správania. y,F_oruchy chování jsou-charakterizovány opakujícím se a trvalým obrazem dissociálního, agresivního a vzdorovitého chovaní. Je-li takové chovaní u daného jedince extrémni, mělo by porušovat sociálni oEe-káváni přiměřené věku a proto být závažnější než obyčejná dětská nezbednost nebo rebelantství v,adolescenci. Ojedinělé dťsšočiälní nebo kriminální činy nejsou samy o sobě důvodem pro tuto diagnózu, která vyžaduje, aby charakter takového chování byl trvalý." Neskoršia publikácia hovoří: „Projevy poruchy chování mohou být symptomatické také pro jiné psychiatrické stavy. V tom případě by měla být kódována základní diagnóza. Poruchy chovaní mohou v některých případech vést k dissociální poruše osobnosti. Porucha chování se často sdružuje s nepříznivým psychosociálním prostředím, včetně neuspokojivých vztahů v rodině a selhávání ve škole. Ječastěji podchycena u chlapců. Odlišení od emoční poruchy je jasné, odlišení od hyperaktivity je méně jasné a porucha chováni se s ní často překrývá."'* V 10. revízii klasifikácie nemocí je uvedená diagnóza „dissociálna porucha osobnosti",-fctorá je charakteristická nezáujmom o city druhých, nezodpovednosťou, bezohľadnosťou, neschopnosťou udržať trvalé sociálne väzby, híukou frus-tračnou toleranciou, takmer neprítomnosťou p'ocitov viny, vysokou mierou pseu-doracionalizácií, niekedy predráždenosťou'. Diagnózu 312 z 9. revízie „Poruchy správania nezaradené inde" nahrádza v 10. revízii kategória „Poruchy správa- .. nia". Dopĺňajú ju subkategornT'i^esocializovane poruchy správanÍa"-(nedosta- ; tok ernpatie.ajcooperácie s rovesníkmi, útočnosť, korifliktnosť), ;í|bcializované/_ poruchy správania", (dobré zakotvenie v skupine dissócIáTnVbrientovaných ro- ~~ vesníkov, rntmo túto skupinu sa vyskytuje útočné správanie) aí^oruchy opozič- ""? neho vzdoni'^nadmerná vzdorovitosŕ, zásadný nesúhlas). Informácia, na kto- " rých rovesníkov je agresia zameraná, je dtíbrým diferenciačným kritériom. Všeobecne sú totižto ataky juvenilných útočníkov zamerané najviac na svojich rovesníkov a nie na iné generačné skupiny.1"1 Výber obetí nieje teda náhodný. V niektorých prácach sa možno stretnúť s pojmom sociopatia. .Súvisí s termínom sociopatická osobnosť, ktorý mal v minulosti nahradiť diagnostickú kategóriu psychopatická osobnosť s tým, že poukazoval na sociálne aspekty poruchy. V posledných rokbcffša od tohto pojmu ustupuje." " KvaracEU5, W. C: Detikvencia mladistvých. Smena, Bratislava 1966. *" Mezinárodni klasifikace nemocí. ID. revize. Duševní poruchy n poruchy chováni. Popisy klinických příznaků a diagnostická vodítka. Psychiatrické centrum. Praha 1992. „Zprávy", č. 102, s. 234. '" Siegel, L. J., Senna, J. i: Juvenile Delinquency. West Publishing Company, St. Paul 198S. " Vojtlk, V.: Prínos MKN-IO pro detskou a dorostovou psychiatrii. Či. psychiatrie, E9, 1993, 6. 269-272. 46 Dissociálny vývin , __________________.....___ Viacerí autori upozorňujú na isté Vývinové fázy dissociálneho správania. Za všetky možno uviesť známe výsledky výskumu ďelikventného správania. S. Gíu-eck a E. T. Glueck" v ňom prezentujú výsledky porovnania 500 delikventných adolescentov a 500 jedincov bez príznakov dissociálneho správania. Výskumná vzorka bola zostavená párovo pudla veku, intelektových schopností, bydliska a etnickej príslušnosti. Výsledky priviedli autorov k záveru, že j edinci__s_dj s sociálnym správaním sa od nedelikventnej populácie líšia psychologicky, fyzicky i sq-čTo-kúItúrne. Analýzou výsledkov dospeli k dvom typom juvenilných delikventov; : ^___„,.-.. - tzv. jadrový typ zahŕňa podstatnú časť deiikventných čŕt, predstavuje závažnejší typ dissociality, - tzv. okrajový typtdisponuje menším výskytom delikventných čŕt. Existujú tTTaíšte^koncepcie vývinu dissociálneho správania, dokonca delených na šesť vývojových fáz. Nazdávam sa však, že je úplne dostačujúce rozlišovať dva stupne dissociálneho vývinu. Možno popísať ľahšie dissociálne prejavy, kde ešte nedochádza k aktívne dissociálnemu správaniu. Jedinec nieje iniciátorom. Motívom je často potreba sebauplatnenia a akceptácie rovesníkmi. Nevhodná aktivita je len prostriedkom a nie cieľovou hodnotou. Dospievajúci majú často prirodzené pocity úzkosti i pocity viny zo samotnej dässociálnej činnosti. Nezriedka ide o signál vlastného ohrozenia, vysielaný sociálnemu okoliu. Správanie má často reaktívny charakter. Problém nemusí presahovať jeden sociálny systém, napr. prejavuje sa konfliktami len v rodine. Ide tu skôr o ohrozenie samotného jedinca. V tomto štádiu dissociálneho vývinu hovoríme o dis-sociálnych príznakoch. V prípade, že nedochádza k spontánnej úprave dissociálnych príznakov, resp. nieje poskytnutá účinná intervencia, je veľmi pravdepodobné, že dissociálne prejavy budú získavať na intenzite, budú" viáč patologické a zamerané voči sociálľ "nemú prostrediu. Jedinec žáčne"sám iniciovať dissociálnu činnosť a časom dôjde k čelkovbfzměne životného štýlu a k identifikácii sjralou dissociála (či delikventa). Pokiaľ v prvom prípade išlo o „boniSôväňié äolibdýi" so spoločnosťou, v druhom dochádza k preféHncí'i'.iných ho^c^SpravaníeTdrito stupňa nadobudne charakter navonok"ohrozujúceho jednania v zmysle násilia alebo deliktov. V takomto prípade možno už hovoriť o dissociálnej poruche správania. Pre dissociálny vývin sú charakteristické tieto znaky: -faktor Času: správanie sa mení na zreteľne dissociálne v dlhšom časovom období (niekoľko mesiacov a rokov), - faktor zhoršovania: správanie sa postupne vyvíja od menej závažného porušovania noriem až po veľmi seriózne, - prvé signály neprimeraného správania sa prejavujú už v predškolskom veku alebo pri nástupe do základnej školy alebo najneskôr okolo puberty, - zvýšená citlivosť na dissociálne správanie (dissociálne správanie je pre jedinca príťažlivé) a spontánny príklon k dissociálnej subkuitúre, J! Glueck, S., Glueck, E. T.: Varieties of Delinquent Types. In: Reed, J. P., Baali, F. (Ed.): Faces of Delinquency. Prentice Hall, Englewood Cliffs (NJ), 1972, 143-156. 47 - v rozvinutej fáze dissociálneho vývinu (dissociálna porucha správania) sa obyčajne pripájajú niektoré z iných foriem neprimeraných prejavov - zneužívanie návykových látok, raná sexualita, promiskuita, prostitúcia,' agresívne správanie, hazardné hry, iné. Konflikt jedinca aJebo sociálnej skupiny so spoločnosťou v oblasti hodnôt však môže byť aj prejavom pozitívnej deviácie (napr. disidentské hnutie v bývalých socialistických krajinách). Prípad R. L. R. L. pochádzal z viacpočetnej rodiny, mal šiestich súrodencov. Rodina mala nižší socio-ekonomický status. Otec pracoval ako robotník, matka bola sekretárkou. Rodina ž'da na veľkom sídlisku. R. L. navštevoval kolektívne výchovne' zariadenia od troch rokov veku. Prvé problémy R. L. začali už počas návštevy materskej školy. Bol vzdorovitý, nerád sa prispôsoboval, bol často impulzívny a mával konflikty s rovesníkmi'. Tresty mávali krátkodobý účinok. Pri nástupe na základnú školu patiaže pokračovali. Napriek priemerným intelektovým schopnostiam mal R. L. najväčšie problémy s koncentráciou. Neustále v škole vyrušoval, počas prestávok mal konflikty so spolužiakmi. Už na prvom stupni ZŠ bol niekoľkokrát prichytený pri . fajčení. Neskôr bal vídaný v spoločnosti starších, problémových chlapcov. Vo veku okolo desať rokov bol usvedčený z prvých krádeží v škole. V tomto období často vymeškával školu, vo večerných hodinách so staršími priateľmi konzumoval alkohol alebo „čuchal" návykové látky. Prvýkrát bol políciou vyšetrovaný vo veku dvanástich rokov v súvislosti s vykradnutou trafikou. Všetky intervencie mali len krátkodobý efekt. Dominantné postavenie v živote štrnásťročného R. L. mala dissociálna rovesníčka skupina. V nej sa z R. L. postupne stával mozog „party ". Sekundárne dissociálne správanie Pri rozboroch sociálneho správania sa rozlišuje medzi primárnou a sekundárnou (resp. pravou a nepravou) formou dissociality. Primárne dissociáJne správanie je zreteľné tým, že sa postupne "vy vijá,'cinřiosť nadobúda závažnejší charakter, citlivosť na dissociálne prejavy je vysoká: Na vývine, kde sa dissociálne správanie vyskytuje až v druhom pTáne'(se&undárne - odvodené), sa môžu primárne podieľať ťažšie forrriy mentálnejrětardáciě, zneužívanie mladistvého, psychotický poces, poruchy osohnosti, závislosfria návykových látkach, substitučně delikty, deliberačné správanie. Patria sem dalej poruchy správania na'b'áze ľahkej mozgovej dysfunkcie.Ttde symptómy neprispôsobenia vo forme porúch aktivity, koncentrácie atď. sú prítomné a signalizované od detstva. R. Szatmari et al.J3 výskumné potvrdili, že hyperaktivni mladiství a detLsa_oveľa častejšie vyvíjajú v smere k dissociálnemu správaniu ako iné skupiny. V ženskej populácii je to až 40krát a v mužskej 14krát častejšie ako u mládeže bez príznakov tohto syndrómu. Ďalšou kategóriou sekundárnych (odvodených) dissociálnych porúch sú substitučně delikty. " In: Gaoni, L., Black, Q. C, Baldwin, S.: Denning adolescent behaviour disorder: an overview. Journal of Adolescence, 21, I99B, I —13. 48 Krádežejia pozadí ktorých je intrapsychický problém, sú tzv..substitučnékrá-dežeTTento pojem nahrádza starší termín neurotická delikvencia-..D. Balaštuc" chápe substitučně krádeže ako anormatívne správanie, ktoré nepriamo saturuje vyššie emocionálne a sociálne potreby. Od bežných krádeží sa líšia tým, že nie sú vedomé a nie sú zamerané na úžitkovú hodnotu vecí. V porovnaní s patickýmí jčŕadežami sa u substitučných nevyskytuje obsedantnosť, nutkavosť, impulzivita a poruchy osobnosti. Niektoré primárne dissociálne krádeže sa líšia vedomou snahou dosiahnuť egoistický cieľ (pohodlie, svojrázna zábava, získanie postavenia v skupine a pod.). Sebazächovné krádeže (v hraničných životných situáciách) a altruistické delikty (krádež pre priateľa v nebezpečí) nemajú tiež substitučný charakter. Typy substitučných krádeží: 1. vlastníctvo ukradnutých predmetov prináša náhradné saturovanie neuspokojovaných potrieb; 2. jedinec, ktorý nedokáže alebo nemôže primerane vstupovať do medziľudských vzťahov, si kradnutými predmetmi „kupuje" priazeň iných, čím vzniká ilúzia pozitívnej interakcie; 3. delikventné správanie má nevedomú funkciu trestať osobu frustrujúcu jedinca; 4. delikty sprostredkujú jedincovi pozornosť okolia a príp. jeho vlastné následné sebapotrestanie za previnenie. Substitučně krádeže majú často navonok nevysvetliteľnú motiváciu, nie sú plánované a sú naivne organizované. Prevažne sú páchané individuálne a aktéri mnohokrát sami nevedia, ako naložiť s ukradnutými predmetmi. Prípad A. Z A. Z. má 17,5 roka, je jediným synom slobodnej matky. Vážnejšie ochorenia z detstva nie sú známe. V 15. roku veku bola u neho diagnostikovaná epilepsia, opakované záchvaty spojené so stratou vedomia. Osobnostná charakteristika — emocionálne labilný s výraznými príznakmi neuroticizmu. Matka A. Z. pracuje v miestnom závade ako administratívna pracovníčka. Počas detstva a dospievania A. Z. striedavo s nimi v jednej domácnosti žili partneri matky (v priemere 3-8 mesiacov). Matka nie je príliš akceptovaná prostredím vzhľadom na voľnejší spôsob života. Stávalo sa, že matka nechala svojho syna samotného a vracala sa domov v nočných hodinách. A. Z, nepozná svojho otca. Vyrastal v malom mestečku. Počas navštevovania materskej školy bol nenápadným žiakom. Vo vyššom školskom veku sa viackrát sám zatúlal do nedalekých lesov (matka dokonca dvakrát zavolala políciu). Zdôvodnenie A. Z. bolo jednoduché: „ Cítil som sa tam dobre ". A. Z. mal mierne podpriemerný školský prospech, učiteľmi bol charakterizovaný ako osobnostne nezrelý chlapec. V skupine rovesníkov bol vnímaný ako človek s nepredvídanými reakciami - od silnej potreby na seba upozorňovať až po nezáujem, od impulzívnych konfliktov po pokojnú spoluprácu. " Balaätík, D.: Substituční krádeže. Psychológia a palopsycholägia dieťaťa, XXIII, 19B8, 3, 195-208. 49 Neskôr A. Z. začal navštevovať SO U železničiarske - odbor kavaabrábač. Škola bola mimo jeho bydliska. V L ročníku na vyučovaní dostal prvý veľký záchvat, následne bol hospitalizovaný so záverečnou diagnózou epilepsia. Neskôr dostal ďalší záchvat v domove mládeže. Táto diagnóza bola chápaná ako kontraindiká-cia pre profesiu obrábač kovov a z tohto dôvodu bol z SOU prepustený. Bol mu navrhnutý invalidný dôchodok. Pokiaľ A. Z. žil v inom meste, k jeho matke sa nasťahoval nový partner. Po návrate A. Z. domov sa začali konflikty s partnerom matky a neskôr i s matkou samotnou. A. Z. trávil väčšinu dňa doma, túlal sa po meste. Napriek odporúčaniu lekárov z času na čas požíval alkoholické nápoje. Po niekoľkých mesiacoch bol predvedený na políciu, kde bez väčšieho zapierania priznal krádež rôznych veci Z okolitých škôl (magnetofóny, rádiá, gramofón atď). Ukradnutých veci sa zbavoval, niektoré sa našti v neďalekej riečke, iné pri kontajneroch, ďalšie hodené v susedovej pivnici, iné predané hlboko pod cenu. Na základe tejto činnosti bol umiestnený do diagnostického centra pre mládež. Správanie A. Z. bolo posúdené ako správanie vyplývajúce zo substitučných mechanizmov. Epizodické dissociálne prejavy Rôzne životné situácie stavajú jedinca do náročných záťažových situácii. Môže to byť dospievanie a adolescentná kríza, problémy interpersonálneho charakteru v škole, rodine, medzi rovesníkmi, požiadavky výkonu v škole, na pracovisku, v športe a pod. Relatívne krátke obdobie medzi detstvom a dospelosťou je krízové i z hľadiska dissociálneho vývinu. Sociálne prostredie často nesprávne dekóduje správanie dospievajúceho. Školská sústava stavia na konformitě, pasívnom prispôsobení a poslušnosti. Rodinný systém často reaguje paradoxne: najednej strane apeluje na rozum, zrelosť, morálku, na druhej strane však udržuje dospievajúceho v nezdravej závislosti. Spoločnosť so svojimi nedostatkami a morálkou je nezriedka pre dospievajúcich málo príťažlivým svetom. Rozpory, vyplývajúce z názorov dospievajúcich a dospelých, bývajú ostré a napäté. Ak je potom situácia komplikovaná rodinnou dezintegrácou, nedostatočným uspokojovaním potrieb v rodine, konfliktmi s rovesníkmi a pod., je logické, že k zlyhaniu môže dôjsť ľahšie. Zostáva len otázkou, dokedy bude zlyhanie prechodné alebo kedy sa rozvinie do fixovaných Foriem dissociality. D. G. Rojek a M. L. Erickson-15 tvrdia, že 50 % juvemlných priestupkov máne-kriminálnu povahu a nejde v nich o príznaky dissociálneho vývinu. R Zeitleins'11 uvádza údaj, že 41 % začínajúcich vysokoškolských študentov sa raz alebo viackrát dopustilo nejakého deliktu. J. Jasiňski-" považuje ojedínené delikty a neprispôsobenie v dospievaní za súčasť vzorca správania, súvisiaceho s adolescentnou kultúrou, sexuálnou identifikáciou a očakávaniami, vyplývajúcimi zo sexuálnej roly. Podľa ostatného autora popísané prejavy prevažne spontánne odoznievajú do- 11 Rojek, D. G., Ericksan, M. L.; Delinquent Careers. Criminology, 20. 1982, 1, 5-2B. " Care and Management of Exceptional Children. Meredith Corp., New York 1973. " In: New Approaches to the Treatment of Young Offenders. UN, New York 1979. 50 siahnutím sociálnej zrelosti a získaním dospelého sociálneho statusu. V tomto procese však nemožno zaručiť, že jedinec neodbočí a neskoršie sa neidentifikuje s inou rolou. Smer vývinu tu nemožno zreteme predpokladať. Závažné dissociálne správanie vyskytujúce sa len v dospievaní nazýva O. KučeraJ" vývinovou delikvenci-ou. G. DDbrotka^posudzuje negatívne formy správania v období dospievania ako „pasažérnu dezintegráciu", ktorá je hranično-patologickou prechodnou zmenou juvenilnej osobnosti a môže byí súčasťou procesu maturácie. Za priaznivých okolnosti prechodné symptómy ustupujú integrujúcim procesom zrenia. V takomto procese sa môže podľa citovaného autora vyskytnúť tzv. deliberačný Psychosyndrom, pri ktorom nedostatočne väzby v rodine a blízkom okolí, alebo dočasne znížená miera kontroly a vedenia, môžu viesť k náhlym dissociálnym prejavom. Prechodné vývinové dissociálne prejavy sú teda epizodické zlyhania jedinca, viažuce sa k vývinovým krízam a k dosahovaniu úloh dospievania. Prechodné dissociálne situačné správanie sa môže viazať aj k zäfažovým situáciám dlhodobého charakteru (rozvod rodičov, úmrtie blízkej osoby, odlúčenie význam-nejosoby, ale aj zmena bydliska, prechod na strednú školu a pod.) alebo dočasného charakteru (aktuálny konflikt s autoritou, strata prestíže v rovesnfckej sku-' pine^žnížeiiy Školský výkon, problémy vzťahu k druhému pohlaviu a pod.}. Majú potom reaktívny charakter. Prechodné problémy spočívajú v nedostatočnom, resp. neprimeranom spôsobe riešenia záťažových situácií. Epizodický charakter spočíva v jednorázovom alebo krátkodobom zlyhaní, ktoré sa vymyká z vývinového kontextu. Podstatným znakom je, že vznikajú v období dospievania alebo v záťažo-vej situácii, alebo jej následkom, a predtým sa nevyskytli. To, Či sa z epizodického zlyhania bude problém rozvíjať ďalej smerom k dis-sociálnej identifikácii, závisí popri osobnostnej výbave, fixácii v interpersonál-nych vzťahoch, vplyve sociálneho prostredia, spôsobe trávenia voľného času, školskej úspešnosti, sebarealizácii a ďalších faktoroch aj na miere saturácie alebo substitúcie potrieb jedinca prostredníctvom dissociálnej aktivity. Rozhodujúca môže byť aj prítomnosť preventívnych, resp. poradenských intervencií. Prípad B. V. B. V. je najmladším synom z troch súrodencov. Nie sú známe žiadne detské choroby. B. V. je na svoj vek, necelých 15 rokov, fyzicky veľmi vyspelý a zdatný. Otec B. V. má 45 rokov, je súkromne hospodáriacim roľníkom. Matka md 43 rokov a pomáha svojmu manželovi udržať hospodárstvo. O 8—10 rakov starší súrodenci žijú samostatne so svojimi rodinami v inom prostredí. Nik z rodiny nikdy neprišiel do styku s políciou (mima politických záležitosti). S rodinou žije i starý otec (otec otca B. V.). Rodina žije v izolovanej osade, zloženej z niekoľkých usadlostí, vzdialenej od najbližšej obce 4 km; Rodina vynakladá obrovské úsilie, aby udržala súkromné hospodárstvo. Odoláva silnému tlaku okolia (pozn. — v roku J986). Rodina má prísnu hierarchiu: riadi ju starý otec, odmietnutie alebo spochybnenie jeho rozhodnutia neprichádza do úvahy. Rodina obrába pôdu relatív- " Kol. autorov: Ditská psychoterapie. Avicenum, Praha 1963. ■" Dobrôtka, G.: DeliheraEný Psychosyndrom a jtivenilná delikvencia. Psychologica. Sborník FF UK. XVIÍ. VI. 1966. 51 ne primitívnym spôsobom, k hospodárstvu patria i hospodárske a domáce zvieratá.. B. V. od malička tvrdo pracoval. Dlhé' obdobie poznal len dve možnosti - pracovať doma alebo ísť do školy a späť. V školskom prostredí bol B. V. vždy na okraji skupiny, kontakty nadväzoval ťažko a sporadicky, jeho školský výkon bol podpriemerný. V14. roku bol B. V. nútený opustiť rodinné prostredie a odísť do okresného mesta do SOU. V prvom období saB. V. v novom prostredí cítil veľmizle. Po 3-4 týždňoch začal nekontrolovane požívať alkoholické nápoje a v intoxikovanom stave napádal nielen cudzích ľudí, ale i spolužiakov. Po „výjazde" nasledoval útlm. Výchovné opatrenia mali spočiatku účinok. Postupne sa však intervaly návštevy školy a abstinencie skracovali, až B. V. prestal chodiť do Školy úplne. Cez deň spat a popoludní „vyrážal do ulíc". Neskôr dochádzalo ku krádežiam peňazí na internáte a alkoholu v. obchodoch. Začal promiskuitný sexuálny život. Po návšteve otca v škole a po krátkej náprave, nastalo úplné odmietnutie spolupráce s praco vnikmi SO U. Na základe tejto Činností došlo k uloženiu ochrannej výchovy a umiestneniu B. V. do diagnostického ústavu pre mládež. B. V. bol diagnostikovaný ako prípad, kde dominoval deliberačný efekt. Tento pripad možno zaradil! do kategórie epizodického dissociálneho správania. Viaže sak dospievaniu, je neočakávanou zmenou vo vývine mladistvého a je reakciou na nové podmienky prostredia. Opisovaný mladý človek nebol na tieto zmeny dostatočne pripravený. Dissociálne správanie skupiny Niektoré sociálne skupiny sa vymedzujú tým, že sú v opozícii voči spoločen-skl£íIl..n.ormám' Niektoré z nich vznikajú vedome ako organizované skupiny, iné vznikajú spontánne, iné prirodzenou reprodukciou. Súčasťou každej spoločnosti sú rôzne subkultúrne skupiny. Odlišujú sa osobitnými normami, vyznávajú iné hodnoty, uprednostňujú specifický životný štýl. Sú síce súčasťou dominantnej kultúry, ale vid.itelne sa od nej odlišujú. Popri iných subkultúrach vznikajú v spoločnosti aj dissociálne qnfďfôvarié siibkiíltúry; Podľa autorov Veľkého sociologického slovníka1" im niektorí odborníci pripisujú veľký význam z hľadiska sociálneho učenia. O to viac, že v juvenilnom období dominuje skupinová disso-ciálna činnost. Dôležitú úlohu v sociálnom učení zohráva vzor správania. Ak je dospievajúci členom takejto skupiny a táto je pre neho príťažlivá, ľahko sa s ňou môže identifikovať. Ak sa táto vyznačuje dissociálnou orientáciou, dissociálne správanie jej člena je potom vlasjne adaptívnou formou žiadúceho konania v subkultúrnej stu-"" pine. Ohrozený jedinec je v takomto prípade v'primárnom prostredí dobre adaptovaný. V kontakte so širším sociálnym prostredím je však samozrejme v rozpore. V skutočnosti potom nejde o problém jednotlivca, ale sociálnej skupiny. Ne- * Maffková, H., Petrusek, M., Vodákova, A.: Velký sociologický slovník. UK, Vydavatelství Karolinum, Praha 1996. 52 ide tu d kultúrnu minoritu, ale o dissociálnu subkultúru.íZnikrn]^.išsociáÍiiej.^uh.Ť kultúry sa môže vyznačovať rodina, širšiq spoločenstvo, „partia" mladistvých, organizované gangy, niektoré hnutia mladistvých. Prípad PTŘ"~ P. K. má 16 rokov. V detsve-prekonal bežné detské choroby, niekoľkokrát mal zlomené končatiny a rozbitú hlavu. Výška a váha zodpovedajú veku. Mladistvý pochádza z mnohopočetnej rodiny, s nízkou sacio-ekonomickou úrovňou. Otec P. K. nemá ukončené základné vzdelanie, t.č, je doma, ad návratu zo šiesteho výkonu trestu odňatia slobody je nezamestnaný. Väznený bol väčšinou pre krádeže a násilné trestné činy. Je proti nemu opäť zahájené trestné stíhanie na slobode, z dôvodu krádeže pod vplyvom alkoholu. V nadmernom množstve požíva alkohol, často sa dostáva do konfliktu s okolím. Rovnako býval agresívny voči svojej rodine. V alkoholovej ebriete je voči svojim deťom často agresívny. Matka má základné vzdelanie, nikdy nepracovala, je domáca, v minulosti dvakrát trestaná. Vedie voľný Život, často trávi noc mimo domova. Stáva sa, že sa nad ránom vracia domov pod vplyvom alkoholu. Rodina nemá v okolí dobrú povesť. Susedia sa im vyhýbajú. V nočných hodinách často budia susedov konflikty v rodine, z ktorej P. K. pochádza. Intervencie polície bývajú neúčinné. Údaje o súrodencoch sa rozchádzajú. P. K. uvádza troch vlastných súrodencov, a dvoch nevlastných. V dostupnej dokumentácii sú uvedeni štyria nevlastni súrodenci, dvaja z nich sú umiestnení v detskom domove, jeden vo výchovnom ústave, jeden je vo výkone trestu odňatia slobody. Z vlastných súrodencov je sestra v detskom domove, kde navštevuje osobitnú školu internátnu. Dvaja starší bratia sú vo výkone trestu. P. K. nemal väčšie problémy v zaškoľovaní. Od prvého ročníka však vykazoval problémy s dochádzkou do školy a s únavou. Aj keď v škole bol, často bol nevy-spatý, kladný a zanedbaný. Rodičia vždy vinili z problémov okolie a nikdy nebo-. li ochotni sa školou skutočne spolupracovať. Školský výkon P. K. bol podpriemerný, často vymeškával vyučovanie, túlal sa po okolí. Občas kradol. Kradnuté predmety donášal domov — podľa jeho osobnej výpovede sestre nosil sladkosti. Otec ho nútil kradnúť alkohol a cigaret)' a nosiť to domov. V škole, mimo slabej dochádzky a následného podvýkonu, neboli s P. K. väčšie problémy. Bol skôr nenápadný, na okraji triedneho kolektívu. Rodičia nechceli súhlasiť s umiestnením P. K. do ústavu. Tvrdili, že P. K. je veľmi poslušný syn a oni s nim nikdy nemali žiadne starosti. Všetko spôsobili susedia, ktorí by ich najradšej vyhnali a všetko negatívne pripisujú ich synovi. V rovnakom čase ako bol P. K. umiestnený do diagnostického ústavu, bola jeho sestra umiestnená do detského domova. Prípad P. K. je staršieho dáta. V súčasnosti by tento človek mohol mať okolo 30 rokov. Podľa rodinnej anamnézy by sme mohli dosť jednoznačne mohli o negatívnej prognóze. Ak by sme akceptovali vyššie popísané riziká sociálnej determinácie správania, inak by sme asi ani uvažovať nemohli. Napriek všetkým nástrahám mal P. K. po diagnostickom pobyte relatívne dobrú prognózu. Z diagnostického ústavu pre mládež (teraz diagnostické centrum pre mládež) odišiel do pracovnej skupiny otvoreného reedukačného systému. Po trojročnej katamnéze 53 \ sa ukázalo, zeje samostatný, býva v inom regióne ako jeho pôvodná rodina, pracuje, je dobře adaptovaný, s rodičmi a súrodencami má len sporadický kontakt. Uvedený pripad chce relativizovat to, Eo bolo povedané vyššie. Je zrejme nevyhnutné zohľadniť sociálne vplyvy prostredia, nemožno ich však brať s absolútnou platnosťou. Považujem za seriózne ale dodať, že udržanie „zdravého jadra" osobnosti za takýchto podmienok nie je veími bežné. Za dvanäsť rokov pôsobenia v diagnostickom ústave autor spoznal takýto prípad jedenkrát, trochu samu mohli priblížiť ďalšie dva - tri. Vo väčšine prípadov bol vplyv primárneho sociálneho prostredia presne opačný. Mladí ľudia sa so svojim sociálnym prostredím ovela častejšie stotožnili. Dissociálne správanie vo vzťahu k veku a pohlaviu Prehlad výskumných prác31 zo zahraničia hovorí, že prvé príznaky behaviorál-nych problémov vznikajú pri nástupe na základnú školu. Dominujú vo vekovom období 8 až 15 rokov. Koncom SOtych rokov sa na Slovensku nárast signálov neprimeraného správania zaznamenával predovšetkým vo veku od 10 do 12 rokov.11 V neskoršom vekovom období'sa zdá, že už mávajú vyhranenú podobu - smerujú zreteľne k dissociálnym fixovaným poruchám, alebo kriminálnemu životnému štýlu, k závislostiam rôzneho druhu, prostitúcii, a iným. Z hľadiska pohlavia uvádzajú vyššie citované zahraničné zdroje pomer výskytu dissociálneho správania 9:1 v prospech mužskej pjmulácie. Dissociálne správanie u dievčat posudzujú ako internalizujúce správanie (vyplývajúce viac z depresii a úzkostí), u chlapcov ako externalizujúce prejavy (agresívne a aktívne protispoločenské správanie). Prognóza dissociálneho vývinu Dissociálny vývin sa môže rozvinúť do rôznych foriem patológie, v pozadí však možno vždy vidieť neznalosť, ambivalenciu, nesúlad v sfére hodnôt a noriem, alebo prijímanie iných spoločenských noriem. Dissociálny vývin môže potom nadobudnúť až kriminálny charakter. A. Heretik51 cituje prognostické kritériá recidivity páchateľov násilnej trestnej činnosti podľa Dobrôtku. Predikujú síce pravdepodobnosť smerovania.k násilnej trestnej činnosti. Sú však dobrou pomôckou aj pre odhad vývinu iných foriem dissociálnehp správama} Čím viac z nich je prítomných, tým je vyššia pravdepodobnosť nepriaznivého vývinu. G. Dobrôtka ich delí na tri okruhy: 1. Okruh spoIočenskýchTaTčtorov: príslušnosť k sociálnej subkuUúre, chýbanie trvalých citových a sociálnych vzťahov, selektívna sociabilita v dissociálnej skupine-podliehanie „nasávaciemu efektu", spoločenské deklasovanie väzením, chýbanie pracovnej kvalifikácie, nerozvinuté záujmy, osvojenie nežiaducich ztuč-ností a kvalifikácia pre istý druh kriminálnej činnosti, intímny vzťah k delik- 31 Güoni, L., Black, Q. C, Baidwin.S.: Defining adolescent behaviour disorder: an overview. Journal of Adolescence, 2\, 1998, 1—13. K Labáth, V.: Kritéria zaraďovania deti a mladistvých da zariadení na výkan ústavnej a ochrannej výchovy. VÚDPaP, Bratislava 19B9. 11 HeretiK, A.: Základy forenznej psychológie. SPN, Bratislava 1993. 54 ventnému partnerovi, recidíva pod vplyvom bývalých spolupáchateľov, tetováž charaktertsdcká pre identifkáciu so subkultúrou. 1. Okruh osobnostných faktorov: primitivná osobnosť na báze mentálnej sub-normý alebo"oligofŕéhie, stav po poškodení mozgu v detstve alebo pridatné poškodenie s príslušnými osobnostnými zmenami, abnormná osobnosť s protispo-ločenskými motiváciami, dominujúcou dispozíciou je agresivita, egocentrizmus, afektivna nestálost, závislosť od psychotropných látok, hypotroFia vyšších citov, citový chlad, anetičnosť. 3. Okruh symptomatických faktorov: dominantná forma delikvencie (zotrvávanie trestnej 'SÍnnošíijT začiatok delikvencie v prepubertálnom období, zvyšovanie frekvencie trestnej činnosti, stupňovanie závažnosti trestnej činnosti, narastanie brutality konania, záľuba v agresívnom konaní, zmena reaktivtiy pod vplyvom alkoholu, neschopnosť odolať príležitosti využiť okamžitú výhodu, ne-zdržanlivosť a ľahká ovplyvniteľnosť, hrozba zavraždením, i nepriama účasť na čine s teroristickými črtami. Posudzovanie dissociálneho správania Popis dissociálneho správania a snaha o jeho typológiu sú len schémou, ktorá diferencuje zložitý fenomén dissociáneho správania. Má byť len návodom na porozumenie tomuto procesu. Neprimerané správanie dospievajúceho len y rámci jedného sociálneho systému (napri rodiny) nieje potvrdením dissociálneho vývinu mladistvého. I napriek mälaaaptfvrfym"prejavom môže v skutočností ísť ô vnútroskupinavý-problém,. ■■■ napr. o dezintegráciu, či patológiu rodinného života. Zlyhávajúci dospievajúci člen rodiny môže byť len najkrehkejším prvkom celého systému, a preto sa identifikovaným klientom stáva práve on. Problém rodiny zostáva väčšinou bokom a v centre pozornosti pomáhajúcich i represívnych inštitúcií je často len identi-.fikovaný rizikový jedinec. Diagnostika dissodá]neho_správania nie je dostatočne jnetodicky a nozolo- •-—" gicky rozpracovaná. Napriek tomifje účinné, aOa'pôpn"ariäTýže disšocíälhehä vývTnvfá popise maladaptivnydi vzorcov správania diagnostický proces zameriava aj na pozitívne črty jedinca. Kvalitu diagnostického záveru zaručuje diferencovanie iných foriem mal adjustaci e, odlíšenie dissociálneho vývinu a epizó- -dy, rozlíšenie pravého_a_neprayého (primárneho a sJKuMÄmé'ho) typu dissocia- ._ Títýľ Následne možno derinovaf významné faktory zlyhania a stanoviť stupeň - -dissociálneho vývinu. Vhodné je zvážiť mieru výskytu ďissDciálnych prejavov, .„ zav'äznoiť"kô'ňania, dlžkujrvania a ich vývin, rozsah problému (zasahujúci jednu alebo~vtac osôb, jedmTaíebo viac sociálnych systémov) a účinnosť predchádzajúcich intervencii. Obraz jedinca s dissociálnym správaním dokresľuje prognóza vývTňuTvčítane predpokladanej reakcie naplánované intervencie. V ostatných rokoch sa uprednostňuje dynamické, procesuálne chápanie diagnostického procesu. V. Smékal" okrem uvedeného odporúča zvážit: -či neprimerané správanie je spontánne, iniciatívne alebo reaktívne, 5J Smékal.V.: Přehled psychologie osobnosti t. SPN, Praha 1985. 55 - či si je jedinec vedomý nesprávnosti jednania, či ho vykonal zámerne a premyslene alebo impulzívne, v afekte, - či bol unavený alebo nie a aká bola jeho motivácia, - temperament a vôľu jedinca. Kvalitu posudzovania dissociálneho vývinu značne podmieňuje i možnosť komplexného psychologického vyšetrenia a analýzy sociálnych faktorov. Dôkladné posúdenie dissociálnych porúch je nevyhnutné pre voľbu adekvátnych intervencií. Zhrnutie Obr. č. 1. Dissociálne správanie Maladjustácia X Dissociálne správanie ± Dissociálny vývin Dissociálne príznaky Dissociálne správanie sociálnej skupiny Dissociálna porucha osobnosti Dissociálna reakcia Sekundárne dissociálne správanie TT Dissociálne poruchy správania -*- delenie mal adjusto váného správania -*- potencionálny vývin správania Na obrázku č, 1 vidíme schematické delenie dissociálneho správania. Sociálna maladaptacta (maladjustácia) predstavuje nedostatočnú, neprimeranú alebo narušenú adaptáciu v sociálnom prostredí. Môže mať niekoľko foriem (šípky vpravo a vľavo). Jednou z nich je dissociálne správanie (šípka smerom dolu). Pod dissociálne správanie možno zahrnúť dissociálne správame sociálnej skupiny, dissociálny vývin, ktorý sa delí na dissociálne príznaky a dissociálne poruchy správania, a správanie charakteristické pre dissociálnu poruchu osobnosti. Relatívne nezávislými, samostatnými kategóriami je reaktívne dissociálne správanie a sekundárne dissociálne správanie. Dissociálne správanie sociálnej skupiny je prejavom prijímania odlišných hodnôt, noriem alebo Životného štýlu v skupine oproti dominantnej kultúre. Dissociálna porucha osobnosti je nozologickou jednotkou psychopatológie. V tomto pripade má dissociálne správanie trvalý ráz a je prejavom narušenej osobnosti. Dissociálny vývin možno rozdeliť na dissociálne príznaky signalizujúce ohrozenie jedinca (reaktívny, podporný alebo pasívny postoj jedinca), a dis- 56 sociálne poruchy správania (iniciatívny postoj jedinca), kde už došlo k identifikácii s dissociálnou rolou. Tieto dve kategórie môžu zodpovedať pojmom symptóm (príznak, prejav nemoci) a syndróm (súbor príznakov - symptómov, charakterizujúcich chorobný stav). Dissociálna porucha správania a správanie dissociálnej osobnosti sa manifestuje veľmi podobne. Epizodické (reaktívne) dissociálne správanie je podmienené vývinovými vplyvmi, situačne, záťažovým podnetom. Jeho spúšťačom je vonkajší podnet. Typické je prechodnou, krátkodobou formou. Preto sme ho nazvali epizodické. Môže spontánne odoznteť alebo sa i rozvinúť v zmysle dissociálneho vývinu. Nepravé (sekundárne) dissociálne správanie sa odlišuje tým, že na jeho vzniku sa podieľajú faktory, ktoré nie sú charakteristické pre dissociálny vývin, dissociálnu poruchu osobnosti ani nevyplývajú priamo z dissociálneho prostredia. Môže ísť o nevedomé substitučně mechanizmy, primárne o závislosť na návykových látkach a hazardných hrách, prostitúciu, mentálne postihnutie, ľahkú mozgovú dysfunkciu, duševné poruchy, neurotickú výbavu a pod. Dissociálne správanie je potom len ich následkom alebo symptómom. Riziko dissociálneho vyvinuje prítomné. Sekundárne dissociálne správanie „nasadá" na inú poruchu, handicap, narušenie. Dissociálne správanie môže byť prejavom psychopatológie, môže byť následným prejavom inej poruchy, nemoci alebo postihnutia, môže mať epizodický charakter (vývinové krízy a reaktívne stavy), alebo môže ísť o prostý dissociálny vývin. Cvičenia č. 11—13 majú pomôcť rozlíšiť rôzne typy dissociálneho správania a pripraviť čitateľa k ďalšej kapitole Etiológia dissociálneho správania. Cvičenie č. 11 Porovnajte, prosím, dissociálny vývin a nepravé dissociálne správanie; pokuste sa definovať rozdiel medzi dissociálnym príznakom a dissociálnou poruchou správania; uveďte príklady skupinového dissociálneho správania. Cvičenie č. 12 Spomeňte siná niekoho zo svojho okolia, u koho sa vyskytlo dissociálne správanie, pokúste sa popísať, o aký typ dissociálneho správania išlo. Cvičenie c. 13 Pokúste sa vymenovať všetky činitele, vplyvy, okolnosti, ktoré môžu podľa vášho názoru viesť k dissociálnemu správaniu. 1.3.3. Etiológia dissociálneho správania Psychologický slovník3'vysvetľuje etiológiu (z gréc. aetologia) ako náuku zameranú na hľadanie príčin porúch. V kontexte rizikového správania mládeže ide o činitele podnecujúce a spolupôsobiace pri vzniku, rozvoji, a speviíovaní dissociálnych foriem správania. V minulosti boli tendencie zdôrazňovať niektoré "Reber, A. S.: Dictionary of Psychology. Penguin Books Ltd., London 19B5, s. 84. 57