octan 3 aemoxnctí t ■■ Q pokuste sa odpovedať na otázku, či možno hovorjťo cenzúre, keď súkromný vydavatel odmietne autorovi publikovať určitú knihu. © vedeli By ste povedať, prečo nie sú povolené petície, ktoré by vyzývali na porušovanie základných práva slobôd aleDosa domáhali určitého súdneho rozhodnutia? / y O Skúste porovnať oo5ah základných.cráva slobôd zaručených ústavou Slovenskej republiky s vasojŕ osobnou skúsenosťou, ako sú rešpektované orgánmi veretóšj moci a vaším okolím (rodina, škola, oriateiia a pod.). / 0 Čo nám chýba a čo je prípadne nadbytočné v obsahu druhej hlavy i Predstavte si, že váš kolektív sa nachádza na území, kde zatiaľ neplatia nijaké právne predpisy. Popíšte situácie, kedy by ste sa mohli správať absolútne dne a kedy by vašu slobodu obmedzovala sloboda ostatných. t Ján Hťubala OSOBITNÁ OCHRANA VYČLENENÝCH SKUPÍN V MEDZINÁRODNÝCH DOKUMENTOCH, V ÚSTAVE A PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY Azda najpamätnejšou a zároveň najstručnejšou definíciou demokracie je výrok jedného z najznámejších amerických prezidentov Adraháma Lincolna, v roku -186í v Jednej zo svojich rečí uviedol, že demokracia Je "vláda ľudu. prostredníctvom ľudu a pre ľud". Až trikrát sa tu spomína ľud. Na prvý pohľad Ide o vcelku jasný pojem, avšak ak chceme pochopit demokraciu ako princíp, musíme si ujasniť, čo Je to "vláda" a čo "ľud". Ak nechápeme vládu v zmysle ovládania niekoho a vynecháme aj význam vláda ako orgán štátnej moci, zistíme, že vláda je v podstate určitý instituclonailzovany systém vzťahov. Pojem ľud má podľa talianskeho politologa Glovannlho Sartoriho teoreticky viacero významov: • ľud v doslovnom význame (každý Človek), • ľud znamená nejakú neurčenú veľkú čast, veľmi mnoho ľudí, • ľud vo význame nižšej triedy, • ľud ako nedeliteľné spoločenstvo, ako organický celok, Občan a demokracia — • ľud vo vyznáme väčšel časti vyjadrenej princípom absolútne] väčšiny. • ľud vo význame väčšej časti vyjadrenej princípom obmedzene] väčšiny. Detailnejší pohľad na pojem vláda ľudu nám potom ukáže, že Jediným možným princípom demokracie jeprlncíp obmedzenej väčšiny. Ted a ani ľud nemožno cha pet inak ako obmedzenú, väčšinu. Pre ľudskú existenciu je charakteristické, že človek dennodenne prichádza do styku s inými ľuďmi, komunikuje s nimi, zastáva rôzne názory. Svojím konaním a názormi sa väčšinou pridáva k iným a vedno s nimi vytvára určitú skupinu. Je samozrejme, že akýmkoľvek spôsobom sa prejavujúci človek môže patřit k rôznym skupinám. Lekárov spája příslušnost k určitému stavu (tvoria spolu určitú skupinu), ale Iste majú napríklad rôzne politické názory, záľuby, ktoré jednotlivých lekárov vedú k tomu, aby sa spájali s ďalšími skupinami. Takýmto spôsobom sa v spoločnosti vyčleňujú určité skupiny, ktoré potom vo vztahu k ostatným budu vo väčšine alebo v menšine. Ak problém zúžime len na vládnutie v spoločnosti, chápeme, že je spravodlivé, aby vládla väčšina, každá takáto väčšina však musf byť obmedzovaná nielen právnym poriadkom, ale aj menšinou - v tomto prípade politickým názorom menšiny. O demokracii vštate môžeme novorlt len vtedy, keď názorová menšina môže legálnym spôsobom Kedykoľvek vystriedať dovtedajšiu vládu názorovej väčšiny. jednotlivé skupiny sa však vyčleňujú nielen podľa názorov vytváraných určitým spoločenským procesom. Ľudia sa vyčleňujú napríklad I na základe príslušnosti k národu, náboženstvu, kultúre a pod. Takéto vyčleňovanie zväčša nezávisí od ich vôle, 1 keď, samozrejme, nikto nespochybňuje slobodnú voľbu náboženstva či národnosti. V porovnaní s predtým spomenutými skupinami tu však oveľa väčšiu úlohu zohrávajú objektívne a človekom nemeniteľné danosti. Napríklad, 3k sa niekto narodí v Nemecku rodičom nemeckej národnosti, tažkc □ ňom predpokladať, že sa bude cítiť príslušníkom iného ako nemeckého národa. Posledným kritériom vyčleňovania sa Jednotlivých skupín sú faktory človekom absolútne neovplyvniteľné. Je to napr. pohlavie, faroa pokožky, vek atď. Možno sem sčasti zařadit i sexuálnu orientáciu človeka, ktorú však môže ovplyvnit i prostredie, v ktorom sa konkrétny jednotlivec pohybuje. Zhrnúc doteraz uvedené, môžeme konštatovať, že ľudia sa vyčleňujú do rôznych skupín na základe troch skutočností: • skutočností podmienených predovšetkým názormi utvorenými psychickým procesom [členovia a sympatizanti rôznych politických strán, osoby vykonávajúce určité povolanie, odborári, zamestnávatelia a pod.), • skutočností podmienených predovšetkým objektívnymi, človekom neovplyvniteľnými danosťami (príslušníci rôznych národov, náboženstiev, kultúra pod.), • skutočností podmienených výlučne oDjektívnymi, človekom neovplyvniteľnými danosťami (muži, ženy, deti, dôchodcovia, černosi a pod.). OsoDitná ocľirsnä wŕienenŕcn skupin v meazlnäfoda^n aokumentocn . Treoa dodať, že deliaca čiara medzi jednotlivými kritériami nieje nepriepustná a niektoré kritériá vyčleňovania sa u určitých skupín prelínajú. Trochu zjednodušene povedané, človek väčšinou nemôže za to. či patrí k aritmetickej väčšine alebo menšine. Často je "odsúdený" na trvalé menšinové postavenie (príslušníci národnostných menšín, homosexuáli atď.), pričom takéto postavenie už samo o sebe prinäša viacero nevýhod. Preto niet sporu, že väčšina musí byť skutočne obmedzovaná nevyhnutnými právami menšín, inak v mene vlády väčšiny dôjde k obmedzeniu priestoru pre plnohodnotný život ľudského indivídua, ktorého sloboda je prostriedkom i cieľom demokracie. Obmedzovanie všeobecne akceptovaných präv menšín vedie k autokracii a totalite. "Slobodu v krajine možno najistejšie posúdiť podľa rozsahu ochrany, ktorú zaručuje menšinám." ------ Tento výrok vyslovil lord Acton ešte v minulom storočí. Hoci mu išlo najmä o náboženskú slobodu, celkom Jasne sa to vzťahuje i na slobodu a demokraciu vo všeobecnosti. Actonovu myšlienku formulovali v rôznych obmenách aj ďalší významnífllozofl a politici. 8.1 Historický vývoj' ochrany vyčlenených skupín ochrana menšín je úctyhodnou inštitúciou medzinárodného práva. Zvyšovanie tejto ochrany postupovalo súbežne s vývojom moderného štátu. Podnet a dôvod chrániť menšiny priniesli predovšetkým náboženské vojny v Európe, ktoré nasledovali po období reformácie. Ťažisko medzinárodnej ochrany menšín sa postupne presúvalo zo západu na východ a náboženský aspekt ochrany doplňovala obava o národnostné menšiny, s ktorých existenciou súdobé doktríny národného Štátu nie vždy počítali. až 20. storočie urýchlilo vývoj v chápaní ochrany vyčlenených skupín. Prvá svetová vojna přivodila koniec veľkých vlacnárodných štátov (Rakúsko-uhorsko, osmanská nlai. V Európe vznikali nové štáty, pričom na mierových vyjednávaniach vyšlo najavo, že zásada sebaurčenia národov (teda v zäsaae právo celého národa na štátnu subjektivitu) formulovaná americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom nemôže byt plne uplatnená. Sebaurčenie všetkých národov, najmä v muitinárodnostnej oblasti strednej a východnej Európy, bolo neuskutočniteľné a naviac narážalo na strategické a ekonomické záujmy západných mocností. Na mierových rokovaniach v Paríži v rokoch 1919 až 1920 bolo akceptované obmedzenie uplatnenia wiisonovej zásady, v dôsledku tono v novom, po vojne vzniknutom spoločenstve štátov približne 30 miliónov ľudí nemalo národnosť svojho štátu, a teda patrilo k menšine. Veľké mocnosti si však väčšinou uvedomovali, že práva národnostných menšín musia byt chránené. Aj preto vznikol tzv. Systém Spoločnosti národov, ktorý obsahoval: QOčan a üemokräcla m niekoľko dohôd o menšinách medzi veľkými mocnosťami a novými štátmi - Poľskom, Československom, Rumunskom, Juhosláviou a Gréckom, • ustanovenia o ochrane menšín v prehláseniach baltických Štátov a Albánska predložených pri vstupe do Spoločnosti národov, • niekoľko dvojstranných zmlúv medzi členskými štátmi Spoločnosti národov o určitých menšinách. Po druhej svetovej vojne sa ešte posilnila ochrana národnostných, náboženských a etnických menšfn a navyše vznikali osobitné právne úpravy pre ďalšie skupiny obyvateľstva, u ktorých nie vždy obstojí pojem menšina (ženy, deti, sociálne odkázané osoby, matky]. ochrana menšín sa postupne začala chápat ako ochrana nedo-mlnantnvch skupín. Nedo-mlnantná skupiny, ak si majú zachovat svoje základné charakteristické znaky, ktoré Ich odlišujú od väčšiny obyvateľstva, vyžadujú, okrem všeobecne platne] rovnosti, rozdielny prístup a osobitnú ochranu, zvláštne práva, ktoré väčšina nepotrebuje. Takáto definícia ochrany menšín nás vedie k tomu, že za menšiny budeme v ďalšom považovať skupiny, ktoré sa vyčleňujú pred ovi e t kým, prípadne výlučne človekom neovplyvniteľnými danosťami. Jednoducho povedané, budeme sa zaoberať menšinami, ktoré nemôžu za to, že sú menšinami, ich ochrana vyžaduje dodržiavať: O Princíp nediskrimlnácie, O princíp osobitne] ochrany, zvláštnych práv priznaných príslušníkom menšiny, aby mohla byt zachovaná Ich identita ako Identita kolektívu. princÍD nediskrimlnácie vychádza z rovnosti všetkých ľudí. Nikto nesmie byt diskriminovaný pre svoje náboženské presvedčenie, farbu pleti, príslušnosť k národnosti. Rasová, náboženská či národnostná neznášanlivosť sú javy, bohužiaľ, síce časté, avšak demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi odsudzované. Prejavy takejto neznášanlivosti nie sú v demokratických štátoch tolerovane. Pre ochranu menšín však princíp nedlskriminácie nepostačuje, často je nutné poskytnúť ich príslušníkom zvláštne práva, ktoré väčšina nepotrebuje. Starým ľuďom sa musí napríklad zaručit, že od určlteno veku môžu ísť na odpočinok s nárokom na finančný dôchodok, osobitné práva sa musia poskytovať detom, matkäm. invalidom. Rovnako je potrebné vytvoriť poomlenky na to, aby sa príslušníci národnostných menšín mohli vzdelávať vo svojom jazyku, pestovať si vlastnú kultúru a pod. Osonltná octirani vyčlenených skupín v medilnároanfcn aokumenCocn.. Historický vývoj, najmä v poslednom období, potvrdzuje, že tak, ako je nevyhnutné zachovávať princíp nediskriminácie, rovnako je nevyhnutné priznať zvláštne práva menšinám, ochrana menšín je súčasťou ochrany tých ľudských práv, ktoré sú univerzálne a nescudzlteľné. To znamená, že ľudské práva sú medzinárodné normy, ktoré platia vždy a všade a neexistujú len z milosti toho či onoho režimu. .2 Ochrana národnostných, etnických, jazykových a náboženských menšín Národnostné a náboženské menšiny sú dnes chránené ceiým komplexom medzinárodných i vnútroštátnych predpisov, veľkú väčšinu medzinárodných dokumentov chrániacich menšiny Slovenská republika prijala a stala sa aj členom medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv. i. činnosti týchto inštitútov, ako aj z obsahu uvedených dokumentov vyplývajú teda závazky aj pre nás. Boli rešpektované hneď pri zrode Ústavy slovenskej republiky ako základného zákona nášho štátu a stali sa súčasťou nášho právneho poriadku. Ochranu práv národnostných menšín zabezpečujú: • organizácia spojených národov (OSN), • Rada Európy (RE), • Organizácia pre bezpečnost a spoluprácu v Europe lOBSE), • Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny, • dvojstranné medzištátne dohody, • ustanovenia vnútroštátneho práva. O Medzi najdôležitejšie dokumenty OSN, ktoré sa týkajú aj ochrany národnostných menšín, patria Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966 a Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965 Okrem toho valné zhromaždenie OSN v roku 1992 prijalo Prehlásenie o právach osôb, ktoré patria k národnostným alebo etnickým, náboženským £1 jazykovým menšinám. , Prvé dva dokumenty vychádzajú len z princípu nediskrimlnácie a nepriznávajú členom národnostných či iných menšín nijaké zvláštne práva, zakazujú akúkoľvek rasovú, národnostnú, etnickú, jazykovú čí náboženskú diskrimináciu, apartheid a segregáclu. To znamená, že štáty, ktoré tieto dokumenty podpísali, nemôžu napr. rozdeľovať školské, zdravotnícke a iné zariadenia na rasovom princípe, násilne vyčleňovať obytné štvrte pre príslušníkov určitej menšiny a pod. Článok 57 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach napr. hovorí, že "v Štátoch, kde existujú nároanostné, náboženské alebo Jazykové menšiny, nebude sa ich oučan a demokracia Návšteva hlavy Ruskej D'svoslávnej cirkví patriarchu Moskovského a celého Ruska Mexlja II. na Slovensku, Bratislava 19.S.199S. príslušníkom upierať právo, aby spolu s ostatnými príslušníkmi menšiny užívali svoju vlastnú kultúru, vyznávali a prejavovali svoje vlastné náboženstvo alebo používali svoj vlastný Jazyk". preniäsenle z roku 1992 o právach osôb, ktoré patria k národnostným, etnickým, náboženským aieoo jazykovým menšinám, ifle ďalej ako prvé dva spomenuté dokumenty, výslovne totiž zakotvuje povinnosť státu prijímať zvláštne opatrenia na prežitie menšín. Na rozdiel od dohovorov je to však dokument, plnenie ktoréno nie Je právnevymánateľné. © Najdôležitejšími dokumentmi Rady Európy týkajúcimi sa našej problematiky sú Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej Dohovor) z roku 1950 (článok iai, Európska charta pre regionálne alebo menšinové Jazyky z roku 1952 a Rámcový dohovor o ochrane národnostných men í in pripravený na ratifikačný proces v roku 199Ů. Dohovor z roku 1950, nad zachovávaním ktorého bedlia výbor ministrov re, Európska komisia pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva (všetky tri inštitúcie sídlia vo francúzskom Štrasburgu), Je akýmsi "desatoro" ľudských präv v Európe, čo sa týka menšín, taktiež uycháäza Iba z princípu nedlskriminácie. V článku 14 sa hovorí, že používanie práv a slobôd priznaných v Dohovore sa musí zabezpečit bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo Iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny původ, příslušnost k národnostnej menšine, majetok, rod alePo iné postavenie. Ďalšie dva spomenuté dokumenty Rady Európy už priznávajú menšinám aj zvláštne práva. Podľa Rámcového äohovoru o ochrane Osobitná ochrana vyCIenenycn sKupm v medzmároanÝch dokumentoch.. národnostných menšín medzi takéto práva patrí napr. právo na vzdelanie v materinskom Jazyku, právo na užívanie mien a priezvisk v materinskom jazyku, ako i právo na označenie miest, obcí a rôznych úradov v jazyku menšín. © organizácia pre bezpečnost a spoluprácu v Európe (OBSE) začala rozvíjať svoje mechanizmy na prospech ľudských práv už od prvých schôdzok tejto organizácie v Helsinkách v rokoch 197J až 1975 (s pôvodným názvom Konferencia pre bezpečnost a spoluprácu KBSE). ide o systém dokumentov a prehlásení, ktoré síce nie sú pre štáty právne záväzné, avšak ich obrovská politická sila predstavuje jednu z najvýznamnejších garancií ochrany ľudských práv. Menšinovou problematikou sa zaoberali schôdzky vo Viedni vrakoch 1986 a 1989. Bola tu potvrdená zásada nediskriminácie a naviac uznaná povinnosť štátov - účastníkov