často spomínajú na bod obratu, v ktorom pocítili paku-Ěenie dostať sa až do tohto konečného stádia, no v poslednom momente sa rozhodu pře zápas o život. Hearst opisuje tento moment svojho zajatia takto: „ Uvedomovala som si, že z toho, že som stale zatvorená, som čoraz slabšia. No tentoraz som si zrazu jasne uvedomila, že umieram. Bola som na prahu, odkiaľ už nebolo návratu, a cítila som, že som na okraji zrázu. Telo som mala vyčerpané, bola som celkom bez sily: Nebola som scltopná postavit sa dokonca ani vtedy, keď som mala možnosť odísť po vlastnýcli preč... Bola som ta-bi unavená, taká unavená; jediné, po čom som túžila, bolo spat A vedela som, že to by bolo nebezpečné, že by som ta neprežila, tak ako v prípade toho muža v arktickom snehu, ktorý si iba na clwítu zložil hlavu, a už sa z tohto príjemnélw zdriemnntia nikdy neprebudil. Moja myseľ odrazu ožila a ja som bola bdelá a všetko toto som si jasne uvedomovala. Zrazu som videla, čo sa so mnou deje, ako keby som vystúpila zo svojho tela a pozorovala ho odniekiaľ zvonku... Tam, v tej malej kobke, sa odohrával tidiý zápas a moja myse!vyhrala. Celkom jasne a zámerne som sa rozliodla, že neumriem, aspoň nie dobrovoľne. Rvzliodla som sa bojovať s tým všetkým z celej sily, len aby som prežila."31
Syndróm  chronickej  traumy
U ujdi, ktorí boli vystavení dlhodobej a opakovanej traume, sa vyvíja zákerná progresívna forma posttrauma-tíckej stresovej poruchy, ktorá narúša a ničí osobnosť. Kým obeť, ktorá prežila jedinú akútnu traumu, môže mať po takejto udalosti pocit, že už „nie je sama sebou", obeť chronickej traumy môže mať pocit, že sa zmenila absolútne a nezvratné, alebo môže dokonca nadobudnúť podt, že nijaké Ja nemá.
Najväčším strachom každej traumatizovanej osoby je, že moment hrôzy sa bude znovu opakovať, a obete opakovaného týrania zažívajú práve takýto strach. Nie je nie prekvapivé na tom, že opakovaná trauma ešte zväčšuje všetky mimoriadne rozvinuté symptómy post-traumatickéj stresovej poruchy. Chronicky traumatizovaní ľudia sú stále veľmi ustrašení, trpia úzkosťami a sú predráždení. Psychiatrická Elaine Hüberman opisuje stavy ustavičnej hrôzy, ktoré zažívajú bité ženy, takto: „ Všetko, čo je čo i len vzdialene spojené s násilím — Jiiífcaníe šírení/, hrom, hlučné zatváranie dverí — navodzuje poáty silnélia stracltu. Typické sú dironkké predstavy bezprostrednej katastrofy, Čohosi strašnSio, čo sa už-už má stať. Akýkoľvek symbolický alebo reálny náznak pripaditélta možnélio nebezpečenstva má za následok zvýšenú aktivitu, drvenie, dto-denie horc-dolu, krik a plač. Tieto ženy sú aj mimo nebezpečenstva v strehu, nesdwpné odpočinut si, nedokážu sa uvoľniť a zaspat. Berne sa u nich vyskytujú nočné mory, v kto-rýdi sa im objavujú nejasné motívy násilia a nebezpečenstva."22
Chronicky traumatizovaní ľudia už nedokážu znovu nadobudnúť svoj pôvodný stav fyzického pokoja a pohody. Po čase vnímajú svoje telo ako niečo, čo sa obrátilo proti nim. Začnú sa sťažovať nielen na nespavosť a rozrušenie, ale aj na množstvo somatických symptó-
NÁSILIE
mov. Veľmi časté sú bolenia hlavy, ťažkosti zažívacieho traktu, bolesti brucha, chrbtice, panvy. Tí, čo prežili takéto problémy, sa sťažujú na chvenie, náhle dusenie, alebo búšenie srdca. V štúdiách venovaných ľudom, ktorí prežili nacistický holokausl, sa zistílo, že psychosomatické ťažkosti sú úplne bežné.33 Podobné pozorovania sa zaznamenali pri sledovaní utečencov z koncentračných táborov v juhovýchodnej Ázii.11 Niektorí z tých, čo podobné hrôzy prežili, môžu popisovať všetky ujmy, ktoré utrpeli v dôsledku svojho dlhodobého väznenia, výlučne len ako somatické príčiny. Prípadne si môžu na svoje podmienky naiolko zvyknúť, že už nevnímajú spojenie medzi svojimi telesnými ťažkosťami a prostredím teroru, v ktorom tieto problémy vznikli.
Vtieravé symptómy posttraumaa'ckej stresovej poruchy pretrvávajú aj u tých, čo zažili dlhotrvajúcu a opakovanú traumu. No na rozdiel od symptómov, ktoré nasledujú po jednorazovej akútnej traume a ktoré sa väčšinou po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch utíšia, symptómy po opakovanej traume môžu s malými zmenami pretrvať ešte niekolko rokov po tom, čo sa Človek oslobodil z dlhotrvajúceho väzenia. Sledovania vojakov, ktorí bolí v druhej svetovej vojne alebo počas kórejskej vojny vzatí do zajatia, ukázali, že ešte tridsať až štyridsať rokov po prepustení má väčšina týchto mužov nočné mory, psychotické reminiscencie na zážitky zo zajatia a extrémne reakcie na všetky spomienky svojich vojnových zážitkov.35 Ich symptómy boli oveľa výraznejšie než symptómy vojnových veteránov z toho istého obdobia, ktorí neboli zajatí alebo väznení.315 Po štyridsiatich rokoch aj ľudia, ktorí prežili nacistické koncentračné tábory, hovorili o tom, že podobné vtieravé symptómy u nich ešte stále pretrvávali.37
Najrozšírenejšie príznaky, vyskytujúce sa u ľudí, ktorí boli v minulosti chronicky trau ma tiza vaní a ktorí neskôr trpeli posttraumatickou stresovou poruchou, sú vyhýbanie sa a úzkoprsosť. Ak sa cieľ obete v zajatí zredukuje len na holé prežitie, psychické stíahnutie sa stane záídadnou nutnosťou prežitia. Toto ochudobnenie sa prejavuje vo všetkých oblastiach ľudského života: vd vzťahoch, činnosti, myšlienkach, spomienkach, pocitoch aj citoch. Takéto obmedzenie je síce vhodné na prispfr sobenie sa podmienkam väzenia, no vedie k atrofíi duševných schopností, ktoré boli zámerne potlačené, a k nadmernému rozvinutiu izolovaného vnútorného života.
Ľudia sa v zajatí naučia vynikajúca ovládať schopnosť zmien vedomia. V dôsledku toho, že sa musia podrobiť izolácii, úmyselne potláčať myšlienky a minimalizovať svoje potreby, a niekedy aj priamo a otvorene všetko odmietať, sa títo ľudia naučia zmeniť neznesiteľ-. nú skutočnosť. Bežná psychická terminológia nepozná názov týchto mnohých a rôzne skombinovaných menj tálnych postupov, ktoré sú vedomé aj nevedomé zároveň. Zrejme najvýstižnejším názvom pre h'eto postupy by bolo slovo „dvojité myslenie", a to v Orwellovom chá; paní: „Dvojité myslenie je schopnost zastávat súčasne dvt protichodné názory, dve protichodné viery, a aj ich obe akceptovat. Dotyčná osoba (vždy) presne vie, ako sn jej spomienky musia změnit; takže si zároveň uvedomuje, že švindluje so skutočnosťou, no tým, že sa cvičí v dvojitom myslení, sa zá-.
ASFEiLT 3/499g
roveň ubezpečuje a presviedča sa, že skutočnosť nezuásilnila. Tento proces musí byť vedomý, pretože inak by ho dotyčná osoba nemohla uskutočnovaí dostatočne presne, no musí by f zároveň aj nevedomý, lebo inak by mal príclutt fiilaŠnosti... Dokonca aj pri používaní slovnßw spojenia dvojité myslenie je potrebné cvicif sa v dvojitom myslení."30 Schopnosť mať súčasne dva prodchodné názory je jednou z typic-kých čŕt stavu hypnózy. Ďalšou typickou črtou je schopnosť zmeniť vnímanie. Väzni sa často jeden od druhého učia, ako si navodiť takéto stavy prostredníctvom monotónneho spevu, modlitby alebo cez jednoduché hypnotizačné techniky. Takéto metódy sa vedome používajú, ak chcú dotyční vydržať hlad, chlad a bolesť. Alicia Partnoy, jedna zo „zmiznutých" žien v Argentíne opisuje, ako sa po prvý raz jej pokus uviesť sa do tranzu skončil neúspechom. „Zrejme práve hlad vybičoval moju zvedavosť na mimozmyslový svet. Začala som tým, že som si uvoľňovala svaly. Myslela som si, že moja myseľ, keď sa zbaví svojej vSiy, bude putovať tým smerom, ktorý som si želala. No pokus nevyšiel. Očakávala som, že moja psýché, zdvihnutá k plajonu, bude môcť vidieť moje telo, ako leží na pndiova-nom červene—špinavom matraci. No nestalo sa tak. Možno aj oä mojej duše boli v tom momente zaviazané."39
Neskôr, keď sa od ostatných väzňov naučila techniky meditácie, už bola schopná obmedziť psychické vnímanie bolesti a emocionálne reakde na teror a ponižovanie tak, že si zmenila svoje vnímanie reality. Na ilu-strádu, do akej miery sa jej podarilo odlúdť sa od vlastnej skúsenosti, rozpráva v tretej osobe:
„.Vyzlečsa."
Stälatamvspodiicjvielizni.hlavumalazdvihmttú.Čakala.
.Vyzlečsa, úplne, povedal som.'
Vyzliekla si zvyšok oblečenia. Mala pocit, ako keby stráž-niti vôbec neexistovali, ako keby to boli iba odpudivé červy, ktoré, keď na ne nebude myslieť a bude myslieť na niečo príjemné, zmiznú."ia
Počas dlhého pobytu vo väzení a v izolácii si niektorí väzni dokážu vypracovať také schopnosti uviesť sa do tranzu, s akými sa bežne stretávame len u ľudí s mimoriadnymi hypnotickými schopnosťami, vrátane schopností navodiť si pozitívne alebo negatívne halucináde a odlúčiť jednotlivé časti svojej osobnosti. Elaine Mohamed, juhoafrická politická väzenkyňa, opisuje, ako si svoje zajatie sama psychicky prispôsobila:
„Začala som mať vo väzení halurínááe, pravdepodobne preto, aby som prekonala samotu. Spomínam si, Že sa ma raz niekto pri lom utrpení opýtal, ,Elaine, čo robíš?' Udierala som rukou vzadu za sebou a povedala som mu, .Bijem sa po clivosle'. Predstavovala som si samu seba ako veveričku. Mnohé z mojidt halucinácií sa týkali stradiu. Okná v mojej cele boli privysoko, takže som cez ne nemohla nič vidieť, ale niekedy som bláznila, že som vošla do cely napríklad ako vlk...
A začala som sa sama so sebou rozprávať. Moje dmhé meno je Rose a vždy som to meno nenávidela. Niekedy som bola Rose a rozprávala som sa s Elaine, a inokedy som zasa bola Elaine a rozprávala som sa s Rose. Cítila som, že tá Časť mňa, ktorá sa volá Elaine, je silnejšia, kým Rose bola osoba, ktorou som opovrlwvala. Bola slabšia, to ona plakávala, bola nepokojná, nevedela zniestväzenie a mala sklony zlomit sa. Elaine to dokázala zvládnuť. "■»
Okrem toho, že s                                   .-—. — ...
irn                           '.
tranzu apracovaťs nimi, rozvinú aj svoju schopnosť zakázať si a obmedziť vlastné myšlienky. Tento postup používajú najmä pokiaľ ide o akékoľvek myšlienky na budúcnosť. Premýšľanie o budúcnosti rozhýbe nádej natoľko silno a intenzívne. Že to väzeň nedokáže uniesť. Veľmi rýchlo pochopí, že takéto emócie ho urobia náchylným na sklamanie, a sklamanie by z neho urobilo zúfalého človeka. Preto väzeň celkom vedome zužuje svoju pozornosť a sústredí sa len na veľmi krátke dele. Budúcnosť sa redukuje na nadchádzajúce hodiny a dni.
Zmeny vo vnímaní času sa začínajú tým, že človek v zajatí vymaže vlastnú budúcnosť a pokračujú vymazávaním minulostí. Väzni, ktorí aktívne vzdorujú podmienkam v zajatí, si vedome pestujú spomienky na svoj minulý Život, aby tak prekonali vlastnú izoládu. No súčasne s rým, ako sa nátlak na väzňa zväčšuje a jeho aktívny odpor je menší a menší, stráca väzeň podt kontinuity so svojou minulosťou. Podobne ako budúcnosť, aj minulosť sa pre neho stáva neúnosne boľavá, pretože podobne ako nádej, aj spomienky prinášajú nekonečnú túžbu po tom, čo Človek navždy stratil. A tak sú väzni napokon zredukovaní na život v nekonečnej prítomností. Primo Levi, ktorý prežil nacistický tábor smrtí, opisuje túto nekonečnosť bez plynutia Času takto: „V auguste roku Í944 sme sa my, ktorí sme prišli do.tábora pred piatimi mesiacmi, už považovali za starcov». Naša múdrosť spočívala v tam, že sme sa usilovali .nerozumieť, nemyslieť na budúcnosť, nemučili sme sa myšlienkami na to, kedy a ako sa toto celé skončí, a ani sebe ani nikomu inému sme nekládli nijaké otázky... Pre živýdi majú časové úseky vždy nejakú hodnotu. Pre nás sa dejiny zastavili."*2
Trhlina v plynutí medzi súčasnosťou a minulosťou veľmi často pretrváva u bývalého väzňa aj po jeho prepustení. Väzeň mflže budiť zdanie. Že sa vrátil do normálneho plynutia času, hod psychicky zostal stále spätý s bezčasovosťou, v ktorej existoval vo väzení. V snahe vrátiť sa do normálneho života sa bývalí väzni niekedy pokúšajú vedome potladť spomienky na zajatie, alebo sa im celkom vyhýbať, pričom na túto vedomú kontrolu musia vynaložiť všetky svoje sily. Výsledkom je fakt, že túto svoju chronickú traumu z toho, že boli väznení, nemôžu začleniť do osobného života. Výskumy, ktoré sa venovali vojnovým zajatcom, napríklad s velkým prekvapením konštatujú fakt, že títo muži nikdy s nikým o tejto svojej skúseností nehovorili. Muži, ktorí sa oženili až po svojom oslobodení, takmer nikdy nepovedali svojim manželkám a deťom, že boli väznení."13 Podobne sa aj vo výskumoch venovaných tým, čo prežili koncentračné tábory, ustavične píše o tom, že títo ľudia odmietajú o svojej minulostí hovoriť.44 Cím úpornejšie však bývali väzni obdobie svojho zajatia vytláčajú zo svojich spomienok, tým živším pre nich tento nesúvisiad fragment ich minulosti zostáva a má nástojčivé znaky traumatických spomienok.
Z tohto dôvodu bývalý väzeň ešte aj niekoľko rokov po svojom oslobodení stále používa dvojité myslenie a existuje simultánne v dvoch skutočnostiach, v dvoch okamihoch Času súčasne: Súčasnosť býva často komplikovaná a nejasná, kým neodbytné spomienky na minulosť sú jasné a veľmi intenzívne. V štúdii, ktorá sa venu-I. prežili koncentračný tábor, sa spomína toto
33    EU
„aktívne dvojité vedomie" u ženy, ktorá vyšla z tábora viac než pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa dívala na izraelských vojakov, ktorí pochodovali pod jej oknami, povedala, že síce vie, že vojaci narukovali, aby išli bojovať na hranice, zároveň vsak v tom istom okamihu táto žena „vedela", že týchto vojakov odvádzajú nacistickí velitelia na istú smrť.'*5 Bola síce stále v styku so súčasnou realitou, ale zároveň sa jej ustavične vybavovala skutočnosť z minulosti.
So zmenou v Časovou vnímaní sa spája aj obmedzovanie vlastnej iniciatívy a plánovania si vlastnej budúcností. Väzní, ktorých ešte úplne „nezlomili", sa nevzdávajú schopnosti aktívne sa zamestnávať tým, Čo sa deje v ich okolí. Práve naopak, často sa do každodenných malých povinností, ktoré im pomáhajú prežiť, vkladajú s veľkou vervou a nasadením. Lenže pole, v ktorom může väzeň rozvíjať svoju iniciatívu, sa ustavične zužuje, a to v dôsledku hraníc, ktoré diktuje páchateľ. Väzeň už neuvažuje o tom, ako ujsť, ale skůr o tom, ako zostaťna-žive alebo ako si urobiť podmienky vo väzení znesiteľnejšími. Väzeň v koncentračnom tábore si plánuje, ako získať topánky, lyžičku alebo kus papiera; skupina politických väzňov venuje mnoho konšpiračného úsilia tomu, aby si dopestovali zopár kúskov zeleniny; prostitútka hľadá spôsob, ako si schovať nejaké financie pred svojím pasákom; týraná žena učí svoje deti, ako sa majú schovať, keďuž bezprostredne hrozí útok násilníka.
Zúženie možností vyvíjať iniciatívu sa v priebehu dlhého zajatia stáva návykom a po prepustení zo zajatia sa tomu návyku musí bývalý väzeň namáhavo odúcať. Politický disident Mauririo Rosencof opisuje problémy s návratom do slobodného života po mnohých rokoch strávených vo väzení takto:
„Keď sme sa kamene dostáli von, náhla sme konfrontovaní so všetkými tými problémami... Čudnými problémami — kľučky napríklad. Nemám už nijaký vypracovaný reßcx, aby som sa načiahol za kľučkou na dveráclt. Dlho som nemusel — viac než trinásť rokov mi ta nedovolili robiť. Prídem k zatváreným dverám a zrazu st uvedomujem, Že moja myseľ je zablokovaná, neviem si spomenúť, čo ďalej. Ani ako zažať svetlo v tmavej miestnosti. Neviem pracovať, platiť účty, nakupovať, navštevovať priateľov, odpovedať na otázky. Dcéra mi vždy povie, čo mam urobiť: urob toto alebo tamto a ja ešte viem zvládnuť jeden problém, viem zvládnuť aj dva, ale keď mi hovorí niečo tretie, počujem len jej hlas, mája hlava je prázdna, vznáša sa kdesi vysoko."46
Takéto obmedzenie schopnosti vlastného aktívneho zapojenia vo svete, ktoré je celkom bežné aj po jednorazovej träume, sa v prípadne chronicky traumatizovaných ľudí stáva oveľa výraznejším a týchto ľudí okolie často vníma ako pasívnych a bezmocných. Niektorí teoretici na situáciu bitých žien a iných dlhodobo traumatizovaných ľudí chybne aplikovali pojem „naučenej bezmocností".47 Tento termín má tendenciu vykresliť obeť jednoducho ako porazeneckú a apatickú, kým v skutočnosti sa vo vnútri týchto ľuďoch odohráva oveľa živší a oveľa zložitejší vnútorný boj. Vo väčšine prípadov nemožno povedať, že by sa obeť vzdala. Ibaže sa už naučila, že každý jej Sn bude sledovaný, že väčšina jej aktivít bude prekazená a že za chybu draho zaplatí. Do akej miery sa páchateľovi podarilo násilím dosiahnuť úplné
podriadenie obete, do tej miery bude obeť vnímať každý! ^ násilný ústup k „psychickému infantilizmu", ktorý svoj pokus o viastnú iniciatívu ako neposiušnosť aj jwiiti obete, aby přilnuli pravek lej osobe, ktorá ich ohrozu-vzburu. Skůr než čokoľvek podnikne, bude sledovafj ? „„ živote"50. Martin Symonds si všimol, že tento pro-wníp nL-nlir- n hnriu nftiltávaťndnlatu.                          H ^ sa pravidelne opakuje v prípade policajtov, ktorých
svoje okolie a bude očakávať odplatu.
Dlhotrvajúce zajatie podkopáva alebo aj celkom ničí normálny zmysel pre relatívne bezpečnú sféru, prej vlastnú aktivitu, v ktorej je aj istá tolerancia pre pokusy: a omyly. Pre chronicky traumatizovaných ľudí je každá; vlastná aktivita ohrozením, lebo môže mať pre nich prť-Šerné následky. Pre chybu niet miesta. Rosencof opisuje1 svoje sústavné očakávanie trestu takto: „Som sústavní: prikrčený, prislihujem sa pri tom, že sa clicem brániť, keďidii niekto za mnou: moje tela Stále očakáva úder."43
Pocit obete, že páchateľ je sfále prítomný, a to aj po oslobodení zo zajatia, prináša do oblasti jej vzťahov obrí rovskú zmenu. Násilný vzťah počas zajatia, ktorý nutne bezvýhradne zaujíma väetku pozornosť obete, sa stáva; súčasťou jej vnútorného života a aj po oslobodení z vať ženia naďalej na seba strháva všetku jej pozornost-V prípade politických väzňov môže pokračovanie také-.; hoto vzťahu nadobudnúť takú podobu, že bývalý väzeň sa vo svojich myšlienkach ustavične zaoberá kriminál-: nou kariérou svojich väznitelov, alebo tento jeho záu-, jem nadobudne abstraktnejšiu podobu a on sa zaujíma o neuchopitelné sily zla vo svete. Oslobodení väzni čas-
uniesli a držali ako rukojemníkov počas konania služobnej povinnosti.
Rovnaká traumatická väzba sa může vytvoriť medzi bitou ženou a násilníkom, ktorý ju týra.51 Cyklická skú-senosťs terorom a opakované bezdôvodné úľavy, najmä v rámci izolovaného kontextu ľúbostného vzťahu, môžu mnťza následok, Že sa žena cíti mimoriadne silno závislá na všemocnej božskej autorite násilníka, ktorú uctieva takmer až oko božstvo. Obeť môže žiť v ustavičnej hrôze z jeho hnevu, ale zároveň ho môže vnímať aj ako zdroj sily, ako svojho vodcu a radcu, ako život sám. Takýto vzťah může byť velmi zvláštny a výnimočný. Niektoré bité Ženy rozprávajú o tom, ako sa im podarilo vstúpiť do akéhosi výlučného, takmer až klamlivého sveta, ako boli celé pohltené veľkolepým systémom hodnôt svojich partnerov a ako dobrovolné potláčali svoje vlastné pochybnosti, pretože to považovali za dôkaz vernosti a podriadenosti O podobných skúsenostiach veľmi Často hovoria aj ľudia, ktorí boli zasvätení nejakej totalitnej náboženskej sekte.52
Obeť ani potom, keď sa jej podarilo uniknúť zo zaja-
to aj naďalej sledujú svojich bývalých väznitelov, sleduŕl tia, nedokáže zrekonštruovať svoje predchádzajúce jú, čo sa s nimi deje a ako žijú, a stále sa ich boja. V prí-1 vzťahy do pôvodnej podoby. Je tomu tak preto, lebo páde väzňov a väzenkýň sexuálneho násilia,.domáceho| všetky vzťahy teraz vidí len cez objektív oného extrému, násilia a v prípade náboženských siekt môže tento pch  Tak ako v takomto extrémnom vzťahu nebolo miesta
kračujúci vzťah nadobudnúť oveľa ambivalentnejšiu podobu: obeť sa môže svojho bývalého väzniteľa naďalej báť a so strachom čakať, že ju možno niekedy v budúcnosti znovu dolapí, ale môže sa aj cítiť vyprázdnené, môže byť zmätená a bez svojho väzniteľa sa môže cítiť bezcenne.
V prípade politických väzňov, ktorí neboli úplne izolovaní, sa může zhubnosť vzťahu s páchateľom zmierniť, ak si naďalej uchovajú nejaké vzťahy s ľuďmi, ktorí zdieľajú ich osud. Tí väzni, ktorí mali Šťastie uchovať si nejaké väzby s ostatnými, poznajú štedrosť, veľkorysosť, od-r váhu, oddanosť a starostlivosť, ktoré môžu ľudia zažiť v extrémnych podmienkach. Schopnosť udržiavať pevné vzťahy nie je zničená ani za neuveriteľne pekelných podmienok: priateľstvo medzi väzňami prekvitalo dokonca aj v nacistických táboroch smrti. Výskum vzťahov medzi väzňami v týchto táboroch zistil, že veľká, väčšina tých. Čo tieto hrôzy prežili, sa počas väzenia stala súčasťou „stabilného paru" a medzí oboma jeho členmi bol vzťah pevného a oddaného kamarátstva. Títo ľú-
die k záverom, že „základnou jednotkou prežitia" nebol jednotlivec, ale dvojica.*9
Izolovaní väzni však nemajú žiadnu možnosť vytvárať si putá so seberovnými, a tak sa pevné puto vo dvojici môže vytvoriť medzi obeťou a páchateľom, pričom sa
34
NÁSILIE
pre iba mierne zaujatie a obeť neriskuje nijakú iniciatívu, tak v ňom niet ani miesta pre iba mierne zaujatie, či možnosť riskovať vzťah oko taký. V žiadnom normálnom vzťahu nemajú jeho účastníci možnosť zažiť taký stupeň intenzity, ako keď existujú v patologickom vzťahu s násilníkom.
V každom vzťahu medzi ľuďmi je základnou otázkou otázka dôvery. Väzeň, ktorý bol prepustený zo zajatia, však pozná len jedno: ukrutnosti. A jestvuje tam len obmedzené množstvo rolí: človek môže byť buďpá-chafeľom, alebo pasívnym pozorovateľom, spojencom alebo záchrancom. Ku každému novému alebo starému vzťahu pristupuje s nevypovedanou otázkou: Na ktorej strane stojíš? Obeť často cíti najväčšie opovrhnutie nie voči páchateľovi, ale voči náhodnému okolostojacemu. Opäť si môžeme vypočuť hlas prostitútky z prinútenia Lovelace, ktorá sa zmieňuje o tých, čo nezakročili: „ Väč-via ľudí netuší, oka príkra som ielt odsúdila, hoci som im nič nehovorila, jediné, čo som urobila, bola, že som ich vyčiarkla. Navždy. Títo muži mi moidi pomôcť, a neurobili vôbec nič."53
dia sa o všetko delili a navzájom sa ochraňovali. Čo ve- 5 rovnakou trpkosťou a pocitom opustenosti sa vyjadrí,, i, ,^,— *„  ^w,^„™. i»H„nH™, „»Wh-»» ™u -uje aj p0ijtícky väzeň Timerman: „Holokauslu ľudstvo
'Owzumie ani nie tak cez počet obetí, ako skôr cez mohutnosť nléania. A čo ma znepokojuje najviac, to je odpoveď na toto nlčanie, ktorou je taká isté mohutné mlčanie."54 Dlhotrvajúce zajatie narúša všetky ľudské vzťahy a tento vzťah môže obeti javiť ako „základná jednotka wäčšuje ambivalentnosť traumy. Ten, čo takéto zajatie prežitia". Toto je oná „traumatická väzba", ktorá sa vy- irežil, osciluje medzi intenzívnym pripútaním a hrôzy-skytuje v prípade rukojemníkov, keď títo začnú vnímať ilným odpútavaním sa od toho, kto ho držal v zajatí, svojich väzniteľov ako svojich záchrancov, kým svojich 3beť pristupuje k všetkým vzťahom tak, ako keby išlo záchrancov sa boja a nenávidia ich. Martin Symonds, »život Môže sa zúfalo nriniíbiŕknsnhp. ktnní nn™*ttí» psychoanalytik a dôstojník polície opisuje tento proces
život. Môže sa zúfalo pripútaťk osobe, ktorú považuje " svojho záchra            "'        ; ■        ■        "*". ■ T
považuje za páchateľa alebo spolupächatela, může prejaviť veľkú vernosť a náklonnosť osobe, ktorú považuje za spojenca, a s velkým hnevom zanevrieť na niekoho, kto vyzerá ako do svojich problémov zahladený, nezainteresovaný okolostojaci. Roly, ktoré obeť pripisuje jednotlivým ľuďom, sa môžu meniť veľmi rýchlo, a to v dôsledku nepatrných zlyhaní dotyčného alebo sklamaní, ktoré jej spôsobili títo ľudia, pretože obeť už viac neverí nijakej predstave o inom človeku. Treba zdôrazniť, že si nemožno dovoliť robiť chyby. Po čase, keď väčšina ľudí nejakým spôsobom zlyhá pri náročných testoch, v ktorých si človek, ktorý prežil zajatie, overuje ich spoľahlivosť, má tento človek tendenciu vyviazať sa postupne zo všetkých vzťahov. Izolácia človeka, ktorý prežil zajatie, takto trvá aj potom, čo bol zo zajatia oslobodený.
Dlhotrvajúce zajatie má za následok aj hlboké zmeny v identite obete. Všetky psychické štruktúry Ja — vnímanie svojho tela, zvnútornené predstavy o ostatných ľuďoch, hodnoty a ideály, vďaka ktorým má človek pocit súdržnosti a hodnoty svojej osobnosti, boli systematicky narúšané a ničené. V mnohých totalitných systémoch je tento proces dehumanízácie dovedený až do takej miery, keďje obetí odohrané jej meno. Timerman nazýva sám seba „väzeň bez mena". V koncentračných táboroch je meno zajatca nahradené neľudským označením, číslom, ktoré nemá s človekom nič spoločné. V prípade totalitného systému založeného na politike, ako aj v prípade náboženských siekt a organizovaného sexuálneho vykorisťovania dostane obeť často nové meno, aby sa tým dalo najavo, že jej predchádzajúca identita je úplne vymazaná a že sa má podriadiť novému poriadku. Preto bola Patricia Hearst prekrstená na Taniu, revolucionárku a Linde Boreman zmenili meno na Lindu Lovelace, kurvu.
Ani po návrate zo zajatia sa obeť nemôže vrátiť k svojmu pôvodnému menu. Nech si už na slobode vybuduje akúkoľvek novú identitu, musí v nej byť zahrnutá aj spomienka na jej zotročené Ja. Vnímanie vlastného tela obsahuje aj predstavu tela, ktoré možno ovládnuť a znásilniť. Jej predstava samej seba vo vzťahu k ostatným už bude obsahovať aj predstavu o osobe, ktorá môže kedykoľvek ktorýkoľvek vzťah stratiť a ktorú môžu ostatní kedykoľvek odvrhnúť. Jej morálne ideály musia koexis-tovaťs vedomím existencie zla, a to takv ostatných, ako aj v sebe samej. Ak pod tlakom okolností zradila svoje . vlastné princípy, alebo obetovala inýchľudí, musí naďalej žiť s predstavou samej seba ako spolupáchateľky páchateľa, ako „zlomeného" človeka. Výsledkom je pre väčšinu obetí poškvrnená identita. Obete sa môžu nadmieru intenzívne zaoberať pocitmi hanby, hnusorn zo seba a pocitom zlyhania.
V tých najhorších prípadoch si obeť zachová dehu-manizovanú identitu zajatca, ktorý sa musel obmedziť len na jednoduché prežitie: identitu robota, zvieraťa, rastliny. Psychiater William Niederland vo výskumoch tých, čo prežili nacistický holokaust, zistil, že zmeny osobnostnej identity sú veľmi častým príznakom „syndrómu ľudí. Čo prežili". Kým väčšina jeho pacientov sa sťažovala: „Je zo mňa už iný človek", tí, ktorých podmienky zajatia poznačili obzvlášť kruto, jednoducho ."l       ItwíJJž nie som ľudskou bytosťou".55
'-'ľ
35
Tieto hlboké zmeny v štruktúre osobnosti a vzťahov s inými fud'mi nevyhnutne prinášajú otázky o podstate viery. Existujú ľudia so silným a pevným systémom hodnôt, ktorý vydrží aj tvrdú skúšku väznenia, a ich viera zostane aj potom nedotknutá, prípadne sa stane ešte silnejšou. Takých ľudí je však veľmi málo. Väčšina ľudí zažíva trpkosť z toho, že Boh na nich zabudol. Elie Wiesel, ktorý pružil holokaust, vyjadril lúto svoju trpkosť slovami: „Nikdy nezabudnem na tie planiem, ktoré moju viem navždy strávili. Nikdy nezabudnem na to bezodné ti-dio, klare ma na veky zbavilo túžby po živote. Nikdy nezabudnem na tie chvíle, ktoré zavraždili môjho Boha a moju dušu a moje sny obrátili v popol. Nikdy na tata všetko nezabudnem, aj keby som bol odsúdený žiť tak dlho ako sám Boh. Nikdy."56
Takéto otrasy v psychike môžu viesť k trvalým stavom depresie. Chronická depresia je najbežnejším nálezom prakticky vo všetkých klinických výskumoch chronicky traumatizovaných ľudí.57 Každý aspekt takejto skúsenosti s dlhotrvajúcou traumou ešte zväčšuje symptómy depresia Chronická zvýšená dráždivosť, vtieravé symptómy posttraumatickej stresovej poruchy sa spájajú s vegetatívnymi symptómami depresie a všetko toto spolu tvorí to, čo Niederland označuje oko „triáda typická pre tých, čo prežili traumu", ktorá sa skladá z nespavosti, nočnej mory a psychosomatických ťažkosti58 Disociatívne symptómy tejto poruchy sa vyskytujú spolu s problémami sústredenia, typickými pre depresiu. Ochromená iniciatíva chronickej traumy sa kombinuje s apatíou a bezmocnosťou depresie. Narušenie vzťahov pri chronickej träume ešte zväčšuje izoláciu, typickú pre depresiu. Narušený sebaobraz, ktorý vyplýva z chronickej traumy, podporuje rozvíjanie pocitov viny typických pre depresiu. A strata viery, ktorú človek utrpel v chronickej träume, sa objavuje spolu s beznádejou, ktorú prináša depresia.
K bremenu, ktorým je depresia, sa pridáva ešte veľmi silný hnev, ktorý uväznená osoba pociťuje. Počas väznenia nemôže obeť prejaviť zúrivosť z vlastného poníženia voK páchateľovi, pretože by tak ohrozila svoje prežitie. Ešte aj po prepustení zváženia sa bývalý väzeň môže obávať požadovať napravenie krivdy a může mu trvať dosť dlho, kým sa odhodlá prejaviť voči svojmu väzniteľovi hnev. Okrem toho obeti zostalo ešte aj bremeno potláčaného hnevu voä všetkým tým, ktorí sa mlčky prizerali jej osudu a nepomohu jej. Občasné výbuchy hnevu můžu ešte viac vzdialiť Človeka, ktorý prežil väzenie, od ostatných ľudí, a můžu mu tak brániť v tom, aby s nimi nadviazal patričné vzťahy. Obeť, ktorá sa snaží svoj hnev ovládnuť, sa může ešte viac stiahnuť do seba, a tak len zväčšiť vlastnú izoláciu.
Napokon, obeť může nasmerovať svoj hnev a nenávisť priamo proti sebe. Samovražedné prejavy, ktoré môžu obeti niekedy pomáhať ako forma odporu počas väzenia, můžu u nej pretrvávať ešte aj dlho po prepustení z väzenia, keď jej už v adaptácií nepomáhajú. Štúdie venované vojnovým zajatcom, ktorí zajatie prežili, sústavne dokumentujú zvýšenú úmrtnosť v dôsledku zabitia, samovraždy alebo nevysvetlenej nešťastnej náhody.59 Výskumy venovaná bitým ženám tiež sústavne vykazujú veľmi vysokú mieru samovražednosti. V po-
zorovanej skupine sto týraných žien sa '12 % z nich pokúsilo o samovraždu/10
A tak si bývalí väzni aj po prepustení z väzenia nesú v sebe nenávisť svojich väzniteľov a niekedy naďalej ne-J sú vo vlastných rukách aj snahy svojich bývalých väzniteľov o ublíženie samému sebe. Ešte dlho po oslobodení majú v sebe ľudia, ktori boli podrobení veľmi surovémuíj zaobchádzaniu a ovládaniu, psychické jazvy po zajatí: Trpia nielen klasickým posttraumatickým syndrómom, ale aj hlbokými zmenami vo svojom vzťahu k Bohu, k ostatným ľuďom a k samým sebe. Povedané slovami Leviho, ktorý prežil holokaust „Naučili sme sa, že naša osobnosť je veľmi krehká, že je oveľa ohroienejšta ako samotný nášživaL Múdri starci, namiesili toho, aby 11/ís upozorňoval« .pamätaj, že musíš umrieť, by urobili oveľa lepšie, keby íiiíinj pripomínali oveľa väčšie nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí. Ak\ jestvuje nejaká zvesí, ktorá by mohla presiaknuí z lágra a; oslovif slabodnýcli ľudí, malo by ta byí toto: dávajte si pozor, aby sie si vo vlasbtýdi domocli neprivadzovati take utrpenie, aké musíme znäšat hi."61
Poznámky
1 Borovsky, G. L; brand, D. ].: Prríotiflliry Organaalim and Psychological Functioning of tlie Nuremberg War Criminals- In: Dim-sdalü, J. E (ed.): Sunn'mrs, Victims, and Perpetrators: Essays on llie Nra" Halacaujt. Hemisphere, New York 19SU, a. 359 — 4D3; Steiner, J- Tbí SS Yesterday and Today: A Soácpsychologicat ťínii. In; Dlmsiiale, J. E (ed.): Siiruimn, Vidina, and Perpelrnínre. Essays on Uif Nazi tfolanuil. Hemisphere, New York I9B0, s. 4D5 — 456; Herman. J. L: Considering Ses Offenders: A Mndci of Ad* diction. Sign* Journal of Women in Culture and Sodiiy 13/19B5. «,695 — 724.
I  Arendt, Hz Eíchnann in Jerusalem: A Report on the Banality of EriJ. Penguin Dud5is' Ndw Vq*19W-5-276-
3 Orwell. Gz I9SJ. New American Library, Signet Classic Edition, New York 1949, a. 21D.
* DwDikin. Az Pornography: Mni Ptaiaíing Women. Perigee. New York 1931; Mariannou, C: ftminisni UrrmKlí/inI, pL 3: Pornography. Harvard University Press. Cambridge 1937.
! Amnesty International: Report an Torture. Farrar. Straus ŕcCíro-ui 1973. Táto správa dtuje najmä ptaeu Alfreda Bídermana. klory »kilmal účinky vymCvania mozgov amerických vojnových zajatcov. Pozři: Biderman, A. D- Communijf Attempts to Elicit Folii Confession from Alf Fora Prisoners o/l Wir. In: Bulletin of Nero York Acsdnny ofMedicine33/KS7, s. 61fi — 625. Pozri aj: Farber, L E; Hariow, H. Fj West. L ].: HraíniKuliíng. CandUio-ning, und DDD (Debility, Dependency, and Dmul). In. Sodumclry 23/1957.5.120-147.
1 Barry, Kz Did I Eoer Kraliy Haw a Chance: Patriarchal Judgment of Patricia Hearst in: Chrysialis 1/1977, «,7 — 17; Barry, K; Duneli. CL; Caslcy, 5- (ed.): Nefirariing Against Female Sexual Slavery. United Nations International Women's Tribune Centre. New York 19IH.
r Walker, Lz T7ir Battered Woman. Harper £ Row. Noiv York 1979, *, 76.
■ liatushinskaya, I- Gray is the Color o/Hope. Vintage, New York 19H9,a.260.
' Russell aErL Rope in Manias«. Macmillan. New Yorkl9o2.
3.123. ID Hearst, P.C.-Moscow, A^ Ewry Secret "Filing. Doubl eday, New
York 1932, a. H5. 11 Dtmsdafa J. Et The C^ngEtkniiornfNazi Concentration Camp Survivors. !ru Dirosdale, J. E. (ed.); Sum'pon, Victims, anil Perpetrators: Essays on llif Nazi Holocaust. Hemisphere. New York 19SO,s.lG3-T74. « Sharansky, Nz Far No Eirii. Random House. Now York 198S, a. 339.
II   Walker, Lz Vat nattered Woman. Harper & Row, New York 1979.
NÁSILIE     I
36
AS?££T 3/49U
» Citované in: Kelly, t_: Hour IVunirn Define TJicir Eijitrinite of Violence. In: Yllo, fC; tlugrad, M.: ľcminíjl Perspectives on Wife Abuse. Sabge, Beverly HiUs, Kalifornia 198a, s. 114 — 132. dl. s.127. » potash, R. IL; Dobasti, iL: Violence Agoinsl Wroes: A Case Against Patriarchy. Free Press, Neiv York 1979, s. W. If Lovelace, Lz McGrady, M.: Onfeal, aiaile! 1930,3.30. ľ Hearst. P. C; Moscmv, A.: Every Secret Tiling, Duubleday, New
York 1952. a. ITfl -179. » Sharansky, Nz Fear No Ecu. Random House. New York 1983,
s.46. " Symonds, Mz Victim Responses to Tťmir: UfidcrzlartjfirT^ and Treatment 1": DchbcrE. F. M_, SosUs, D, A. {fd.(: Victiinj of Term-, rism. Watview 19H2. a. 95 -103; Trcntr, T^ The Stadnofm Eyo-dnmus La"' Enforcement Policy and f/isiagf Itelasíiour. IlĽ Odi-berg-17- M- S"=kia. O. A, (cd.): Vícííms of Terrorism. IVcsroinu 1953,5.1-19 — 163.
= Graham, D.L; Rawling«, E; Rimini, N^ Sun-rrun o/Terror. Bat-tertd Women. Hostages, and J/is SiociftoJm Syndrome. In: Yllo, IC; Uograil, M: Foniniil Prrsjircliw« on IVifc Abuse. Sabge, Beverly Hills, Kalifornia 19BS, s. 217 — 233; FJtittan. Dj Tainter, S. U Trauwah'c Bondítis: Tlie DrBf/o|imtnf of Emotional Attachment in Battered Wbmcn and OÜjfr /lííah'unsiiifs o/infmnilicnl Abuse. In: ťídimiíliijíji 6/1Ü81, s. 139 —155.
n Halpelin, D. A_ Group Processes in Cull jifljíialíoii onil Rimn'l-mnH. In: Piycftodynamii: Prisjnrtiii» on Religion, Seel, ana" Cull. Jolm Wright. Boston 19H3.
3 Slnibe, M. J- TJie Dtdaha to Itave an Amisiir Relationship, iiu Hotailnrj. G. T^ FmkeUiur, DM- Kirkpatrick. J. T. a kol (ed.): Coping rrith Family Violence: Research and Policy Perspectives. Sage. Hcvcrly Hills, Kalifamla ISBfl, a. 93 - IDS.
^ "Walker, L: The Battered [Vornan. Harper b Row, New York 1979.
=' Browker, L H,- Arhitel, M; McFerroa J. fU On the Relationship Betsjeen Wife-Seating and OiíW Abase, im Yllo, t; Bograd, KL: Femíniäl Pinnrcrrpcs on IViřš Abuse. Sabge, Ueveiiy Hillä. Kalifornia 19HB, B. 1SB —174.
= Wiesel, F-; Nřjnl. Hill and Wang, New York I960,3. fil.
a Krystal, H^ Trauma and Affects. In: Piyrtomolylic Etiuiu of the Diilil33/197B,3.Bl-116.
37 Lovelace, U McGrady, M^Ordtol. Glade! 1950,5. TD.
^ Timcnnan, J^ Prisoner IVitfnnii a Name: Cell WířlioiJÍ a Number. Vintage, New York 19SB, 3.34 - 35.
3 Ibid, «,90 -91.
50 Levi. Prima: Sumitul in AuscJiiľíIľ Tlie Nazi Assault an Humanity. Collier, New York 1961; Wted. E; Night. Hill and Wang, New York I960; Krystal H^ Troiirno anil A^cls. Iru Psychoanalytic Study of the Child 33/197B.
11 Hearst. P.C; Moscow, A^ Euery Strrti Thing, Doubleday, New York 1932,s.75-7fi.
" Hilberman. E: Tíiŕ .Wife-Beater's Wife' Reamsidcted. in: American Journal of Psychiatry 137/1980, B. 1336 —1347, cit 0.1341.
11 Huppe, K.D; iiesomaliisläin o/AJfecli in Sunróors o/Penmilion. In. Iniřmaíional íauraal afPsycho~anatysis 49/1963, s.324 —326; Krystal, IU Niederlonii, Wj Oinical Obsertolú™ on Ihr Sumi-rura Syndroms. Im KrystaL H. (ed.): Alasiiw Fiycfiir Trauma, in-lematioruil Universities Press, New York 1968. s. 327 — 34Ü; De Loo3.W^PsydiojDmaíicAIan^lalionD/DimnícJ,T3D,In:Wolf, M.E' Mosnalm, A. D. (ed.): Pojlíraamalic Slrui Diwnltr; Eliolu-gy, Phtnomenology and Trcalmcní. American Psyclilatrlc Press, Washington. D. C1990, s. 94 —105,
M Krou, U Hsbenitht; Mackende, T. a koL Derirejiíon and Posttraumatic Stress Disorder in Southeast Asian Hrjurres. Iru American Journal ofPsytlMry 116/1959, b. 1592 —1597.
25 Goldstein. G,-van Kämmen, V^ Siielly, C. a kok Survivors of Imprisonment in Hie Vadßc Theater During Woild War II. In: Ameri-ran Joumol of Psychiatry 144/19B7, s. 1210 —1213; Kluznik, J.Ci Speed, N,- Van Valkenhurg, C. a knL: forty Var Failmo Up af United States Pricimera of War. lie American journal of Psvchiatry 1Í3/1956.S.1.U3-1446.
H Sutkcr, P.H^ Winslead. D.K.; Galina, Z.H. a koL Coxnllim Deficits and Pn/diopaliiolojy Among Fbrmn- Prisanirs uflVar and Cam-bat Veterans of Ore Kartan Coujlicf. iiu Amtricin loumut cfPsy-diütlry 145/1991, a. 67 — 72.
17 Eaton, W. W_- 5lgal, J. ]j Weinfeld, I.U Impairmtnl in Holoomsi Sunroun A7irr33 Yřan: Data from an Unbiased Community Sam-' ' pie. Ire American Journal of Psychiatry 139/19BZ a. 773 — 777. OnvelL G^ 1934. New American Library, Signet Classic Edition, New York 1949, s.176 —177.
Partnoy, A^ The Utile Sdiool; Tales of Disappearance and Sarmati ii Argentina. Oeis Press, San Francisco 19B6, s. AS.
a Ibid. 171.
"  DtDvane podtu ilusseL D. E H^ Liva of Courage: IVbmoiJnra
o Nero South Africa. Basic Books, New York 1959, s. 40 — 41. Levi, Primo: Eurrn'ral in Auidnuite TJie Nazi Assault on Humani-ly. Collier, New York. 1961,
1 Tennant. C C; Goulstnn. K. \-l Dent O, Fj TTir Psyclmlogical Effects of Being a Prisoner of War. Forty Years after Release. In, American Journal of Psychiatry 143/1936, s. 61B — 622; Kluznik. J. C; 5peüd. N,* Van Valkenburg, C n kok Forty Year Follow Up of United States Prisoners of War. In: American )oamal of Psvdiiatrv 143/1936,5.1443 — 1446.
1 Krystal, H. [ed.): Massive Psychic Trauma. International Universities Press, New York 1965; Kinzie. J. Dj Fiedericknun. IUI,; Ben, R. a knL: PTSD Among Survivors of Cambodian Dincenlra-lian Camps, in: Anuria« Journal of Psydriatry 141/1934. s. 645 -~ 650.
* Jafie, iL: Dissociative Phenomena in Farmer Concentration Camp Inmates. Ire Inltrnalumal Journal of Psycho-Analysis 49/1968, s. 310 — 312.
s CiL podia: WeseWer, L: The Great Exception, Part 1 — Libertu. Ísľ Neiu Yorlrr3/1959, s. 43 — 55, CiL a. HI — Bl
' Flannery, P-; Harvey, bte Psychological Trauma and Learned Hcl-plesmess: Sclignon's Farodignr Reconsidered. In: PsyrfmtJiřrapy 25/1991.3.374 — 373.
1 QL podia: Weschler, U The Great Exception, Part 1 — Libertu. lit Nnu Yorler 3/19Q9, s. B2.
' Lochterlantl, IL. 5oďaI Beliauibr o/Concfnlralian Camp Prisoners: ConfinuiliHandDúconlini/ilia ui'ln Prf-andPosl-GjmpĽ/t lit Uimsilale, J. E. (ed.): Sureicors. Viciims, and Perjictnttors: Essavs on (be Nazi Holocnajl. Hemisptiere, New York 1950, s. 259 — 2952. Ďalšie prípady dvojice ako Jednotky prežitia možno rtajs! In: Dimsdale, J^ 7nc Coping Bdunrforo/Nazi Concenlralion Camp Survivors, be Dimsdale, J. E. (ed.): Surfioors. Víciima, and Prrrifi-raion; Eitry« on llur Naa Holocaust. Hemlsplierc, New York I960, s. 163 — 17i. Pozri a): LevL Primo: Surunial in Auidiuiite The Naá Aaaull un Humanify, Collier, New York 1961; Wiesel, Ez Nighí. Hul and Wang, New Yurk I960.     .
' Symonds. hL; Viclbn fifijponsea to Terror: Understanding and Tnr-Blmmi. In: OchberE, F. M. Soski«, D. A. (ed.): Victims, of Terrorism. WestBiea 1952, s. 99,
Dutton, Dj Painter, 5.1-: Traumatic Bonding: The Development cf Emolúmn! Alladimenl in Ballcrrd Women and Olfirr flelalionslíípj o/ínlřrmiltcntAiniíí. In: Vľctimology 6/1951.
1 Uftnn. R. U Cults: Religious Tolalism and Civil Liberties. In: Lif-ton, R. J^ Tire Future of Immortality and Other Essaus for a Nuclear Age. Basic Bonka. New York 1937, s. 209 — 219, " Lovelace, L," McGrady, M: Ordeal. Qtadei 1930, s. 134. Timennan. J^ Priioner Hillioiii a Name: Cell IVTIhuui a Number. Vintage, New York 1905, a. HI.
Nietlerland, W. G^ Clinical ObsmiBtions on tlie .Sureiuor Syndrome", In: fnlemolionBl Journal of Psycho-Analysis 49/196U, B. 313 -315.
Wiesel E: Nitlil. Hill and Wong, New York 1960, a. 43 - 41, Walker, L: Tlie Balirrrd Woman. Harper & Roiv, New York 1979; Hilberman, Ez Tfie .Wifc-Seater'e Wife' Reconsidered. Ire American Journal ofFsydiralry 137/1950; Krystal H. (ed.): Massive Psychic Trauma- Intemational Unlvereities Press, New York 1968; Tennant, C C; Goulslon. K. U Dent, O. Fz The Psychological Effects of Being a Prisoner of Wan Forty Years Bfler Rtfenst; Goldstein. C* van Kämmen. Vj Shelly, C a kol: Suruioora of Imprisonment in tire Pacific Theater During World War II. In: Amtri-can /oumal cf Psychiatry 144/1937; Kinzie, J. D.- Fredcrickson, F_ H; Ben. R. n koL P7SD Among Surufoors o/Cambodian Conrrn-irarion Drnros, Iru American Journal of Psychiatry 141/1954. Niederlarui, W- Oinfcal Observations on the Survivors Syndrome. In: KrystaL H.'(ed.): Massive Piydu'c Trauma. International Universities Press, New York 1963.
Segal, Ji Hunter, EJ-' Segal 7a Lľniiwrsal ConsBjuencrso/CaptÍĽi-ty: Stress Reactions Among Divergent Populations of Prisoners of War and (fair Families. In: Ijitirnahonal Journal of Social Science 23/1976,5.593 — 609.
Gayford, J, ]^ IWfc-Barten'ngr A PrcUminaru Survey of 100 Coses. lit ßriliili Aledícai Journal 1/1975, a. 19-1 — 197. Levi, Prima: Surriral fn Auscřnnlli' TTir Nttri Aaiaull on Humoiii-ly. Collier, New York 1961,5.49.
Z angličtiny prelažifa Jona Juráňová
Herman, Judith Lewis: Captivity. In: Trauma and Recovery.
Basic Books, New York 1992, s. 74 — 95.