^ redukčnom veku, t j. komplikácie pri umelom premkni tehotenstva, samovraždy a vraždy, sú vyslovene spoločenské. Na mnohé z nich sa môžeme pozerať ako na následok prísnej kontroly, ktorú vykonávajú muži nad pohlavným životom žien a reprodukciou," (Fauveau a Blanche 1989, s. 1127.) Eliminácia násilia páchaného na ženách si vyžaduje zmenu spôsobu, akým spoločnosť artikuluje rodové roly a mocenské vzťahy. Na podporu tohto úsilia tento dokument zhŕňa dostupné údaje o násilí páchanom na ženách z celého sveta a prináša prehľad literatúry o jeho zdravotných následkoch. Dokument sa zaoberá celou šírkou a evolúciou tohto problému, prináša prehľad o zdravotných následkoch rodovo podmieneného násilia a predstavuje akýsi prvotnýprehľad o formách násilia páchaného na ženách. Ďalej diskutuje o následkoch rodovo podmieneného násilia na zdravie a vývoj a odporúča opatrenia na jeho odstránenie. Prílohy odporúčajú vládne opatrenia na elimináciu násilia páchaného na ženách, rozoberajú problémy týkajúce sa definovania takéhoto násilia a prinášajú metodológiu na určenie ujmy na zdraví, spôsobenej týraním a znásilňovaním žien v celosvetovom meradle. Prinášajú aj vzor na „určenie nebezpečenstva" pri skrmingu ohrozených žien a pojednávajú o starostlivosti o bité ženy. Prerušiť začarovaný kruh rodovo podmieneného násilia, si bude vyžadovať súčinnosť niekoľkých sektorov, vrátane výchovy, masovokomunikačných prostriedkov, zákonodarstva, súdnictva a zdravotníctva. Príloha A prináša podrobné návrhy na činnosť jednotlivých sektorov. 1 2. Rozsah a vývoj problému V ostatnom desaťročí sa na celom svete čoraz častejšie uznáva, že násilie páchané na ženách sa musí stať predmetom celosvetového záujmu a konania. Ženské organizácie na celom svete uznali rodovo podmienené násilie za prioritný problém už počas Dekády žien, vyhlásenej OSN v rokoch 1975-1985. Valné zhromaždenie OSN v novembri 1985 prijalo prvú rezolúciu o násilí páchanom na ženách. Odvtedy OSN sponzorovalo niekoľko stretnutí skupiny odborníkov na násilie páchanom na ženách a prejednávalo tento problém aj v Komisii o postavení žien (Commision on the Status of Women), Ekonomickej a sociálnej rade (Economic and Social Council), Štatistickom úrade OSN (UN Statistical Office) a vo Výbore pre prevenciu a boj proti zločinnosti (Committee on Crime Prevention and Control). Nedávno boli predložené dva dalšie medzinárodné dokumenty, podľa ktorých by sa malo všetko rodovo podmienené násilie uznať za porušenie ľudských práv: Deklarácia OSN o násilí páchanom na ženách (UN Declaration on Violence against Women) a účinnejší Návrh vnútroamerickej konvencie o prevencii, trestaní a odstránení násilia páchaného na ženách, o ktorej sa rokovalo v Organizácii amerických Štátov (Draft Inter-American Convention to Prevent, Punish and Eradicate Violence against Women). V roku 1994 aj Panamerická zdravotná organizácia uznala rodovo podmienené násilie za prioritnú tému svojho Programu o zdraví a vývoji žien (Women, Health and Development Program) a UN1FEM prednedávnom vydal dôležitý dokument sumarizujúci vplyv rodovo podmieneného násilia na sociálnoekonomický rozvoj (Carrillo 1992). Skutočnosť, že svet čoraz častejšie uznáva rodovo podmienené násilie za dôležitý problém, možno pripísať na vrub temer dvadsaťročného úsilia ženských organizácií upútať naň pozornosť. Ženy pri každej príležitosti pripomínajú, že násilie je hlavným predmerom ich záujmu (rámček 1). V ostatnom čase vyše dvesto mimovládnych ženských organizácií počas Šestnástich dní aktivity proti rodovo podmienenému násiliu (Sixteen Days of Activism against Gender Violence) (25.11.-10,12.) spoločne protestovalo proti násiliu páchanému na ženách. V priebehu týchto každoročných podujatí sponzori financujú semináre, konferencie, pouličné divadelné predstavenia a kampane v masovokomunikačných prostriedkoch, ktoré majú za úlohu zamerať pozornosť verejnosti na rodovo podmienené násilie a dožadovať sa reakcií verejných činiteľov. Definícia násilia páchaného na ženách V septembri 1992 Komisia OSN o postavení žien (United Nations Commission on the Status of Women) poverila špeciálnu pracovnú skupinu vypracovaním návrhu deklarácie o násilí páchanom na ženách. Táto deklarácia, ktorú na jeseň 1993 schválilo Valné zhromaždenie OSN, po prvý raz poskytuje oficiálnu definíciu rodovo podmieneného násilia na tejto úrovni. Podľa článku 1 deklarácie sa za násilie páchané na ženách považuje „akýkoľvek rodovo podmienený násilný čin, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzenia slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote". (Ekonomická a sociálna rada — Economic and Social Cound! 1992.) Článok 2 tejto deklarácie uvádza, že definíciu treba chápať tak, že sa týka fyzického, sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa v rodine a spoločnosti — vrátane bitia, sexuálneho zneužívania dievčat, vymáhania vena, znásilnenia v manželstve, obriezky žien a iných tradičných zvykov škodlivých ženám, mimomanželského násilia, násilia spojeného s vykorisťovaním, sexuálneho obťažovania a zastrašovania v práci, vo vzdelávacích inštitúciách a inde, obchodu so ženami, nútenej prostitúcie a násilia páchaného alebo prehliadaného starom —, aie neobmedzuje sa len naň. Je dôležité, že táto definícia uznáva aj telesnú, aj duševnú ujmu a hrozbu takouto ujmou aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére. Definícia zvlášť poukazuje aj na korene tohto rodovo podmieneného násilia. V romto dokumenre používame definíciu OSN, ale do prílohy B zaradujeme aj diskusiu o problematike definícií. Zoznam foriem rodovo podmieneného násilia, obsiahnutý v definícii OSN, nie je vyčerpávajúci, a ani to nepredstiera. Pre stručnosť sa tento dokument nebude dopodrobna zaoberať určitými formami násilia, ako je nútená prostitúcia, sexuálne obťažovanie, obchodovanie so ženami a násilie páchané štátom. To v Žiadnom prípade neznamená, že by tieto problémy boli menej závažné. V skutočnosti všetky formy rodovo podmieneného násilia majú spoločné korene a najlepšie im možno porozumieť ako rôznym bodom v spektre. Rozsah problému Presný odhad celkovej ujmy na zdraví, spôsobenej násilím páchaným na ženách nemožno urobiť pre nedostatok údajov o rozsahu výskytu násilia a jeho zdravotných následkoch. Štatistika o kriminalite nie je pri odhade výskytu rodovo podmieneného násilia väčšinou užitočná, pretože ani zďaleka 2. Roztah a vývoj problému \ Rámček 1 nezachytáva všetky prípady. Podľa nedávnych prieskumov o víknmizácii v USA sa polícii oznámia iba 2 percentá sexuálneho zneužívania detí v rodinách, 6 percent sexuálneho zneužívania detí mimo rodín a 5-8 percent prípadov znásilnenia dospelých. Na porovnanie: oznámených je 61,5 percenta prepadnutí a 82,5 percenta vlámaní (Kosi 1990). Napriek tomu sa v ostatných rokoch dosiahol významný pokrok v odhade rozšírenia týrania manželiek vo vyspelých Í rozvojových krajinách. Keďže obete sexuálneho násilia sú stigmatizované, údaje o znásilnení a sexuálnom zneužití sa zhromažďujú pomerne ťažko, hoci v rozvinutých krajinách sa začínajú vo veľkom meradle vykonávať epidemiologické prieskumy sexuálneho násilia. V nasledujúcej časti prinášame prehľad dostupných údajov o rozličných druhoch násilia, spomínaných v tejto správe: týranie žien, sexuálne útoky, sexuálne zneužívanie detí, zanedbávanie dievčat a kultúrou podmienené zvyky poškodzujúce ženy. Rámček 2 prináša celkový prehľad násilia tak, ako sa vyskytuje v životnom cykle. Prístup k rodovo podmienenej vikrimizácii z hľadiska životného cyklu poskytuje důležitý prienik do okamžitých i kumulatívnych účinkov násilia na životy žien a dievčat. Násilie sa môže vyskytnúť v hociktorom období života ženy: mnoho žien prežije v živote viacero prípadov násilia. Hľadisko životného cyklu tiež odhaľuje, že násilie prežité v jednom období môže mať dlhodobé účinky, ktoré obeť vystavujú ťažkým druhotným zdravotným rizikám, ako je napr. samovražda, depresia, alkoholizmus a toxikománia. Dôkazy nasvedčujú, že v čím ranejšom veku ženinho života sa násilie vyskytne — najmä sexuálne násilie —, tým hlbšie a trvalejšie sú jeho následky (Bumam a kol. 1988). Výskyt týrania intímnymi partnermi Najbežnejšou formou násilia páchaného na ženách je týranie manželiek — ä presnejšie týranie žien ich intímnymi partnermi. 35 štúdií z rôznych krajín, zhrnutých v tabuľke 1, ukazuje, že v mnohých štátoch štvrtina až vyše polovica žien uvádza, že boh telesne týrané súčasným alebo bývalým partnerom. Ešte väčšie percento bolo podrobené sústavnému emocionálnemu aj psychickému týraniu, forme násilia, ktorú mnohé bité ženy považujú za horšiu než telesné týranie. Hoci niektoré z týchto štúdií vychádzajú z cielene vybraných vzoriek, väčšina je založená na pravdepodobnostných vzorkách s veľkým počtom respondentov (Kolumbia, Keňa, Mexiko, USA). Všetky štúdie sú samy osebe cenné, ale nie sú navzájom porovnateľné, pretože boli zostavené na základe rozdielnych súborov otázok používaných pri zisťovaní výskytu týrania. Dôkaz záujmu žien o rodovo podmienené násilie Keď kanadský fond MATCH International robil prieskum v skupinách Hen z rozvojových krajín, aby mohol určiť priority pri udělovaní budúcich pántov, násilie páchané na ženách bolo odpoveďou číslo 1 (Carrillo 1992). Na nedávnom seminári o neformálnom vzdelávaní Hen, usporiadanom pre 12 štátov v Číne, mali účastníčky povedať, čo je najhoršie na tom, že sú ženy. Takmer jednohlasne sa vyslovili, it strach z mužského násilia (Bradley 1990). Na nedávnom stretnutí o reprodukčnom zdraví žien v Ázii, ktoré sponzorovala Rada pre populáciu (Population Council) a Indonézska epidemiologická služba (Indonesian Epidemiology Network), boh násilie vyhlásené za jeden z dvoch prioritných problémov ^Population Council 1991). V novembri 1991 na konferencii Asociácie žien za rozvoj (Association of Women in Development), usporadúvanej každé dva roky, účastníčky z celého sveta označili násilie páchané na ženách za jeden zo svojich piatich prioritných zdravotných záujmov. O problémoch týkajúcich sa násilia odznelo viac príspevkov než o akejkoľvek inej téme (Mar-ah 1992). _____ _____ _____ Celoštátny projekt zdravia černošských Sen (National Black Women's Htalťh Project) označil násilie za najväčší zdravotný problém Afroameriča- f^b.ľSL^.Íé^jJ?^:.___________....... Ženy celého sveta zozbierali viac ako 400 000 podpisov v 124 štátoch pod petíciu požadujúcu, aby Konferencia OSN o ľudských právach, usporiadaná v júni 1993, uznala násilie páchané na ženách za porušovanie ľudských práv žien (Center for ~!^s^l9^A.yř^hkj?i3}:_______ Keď brazäska Národná rada za práva žien (National Council for Women's Rights) sponzorovala ť roku 1986 stretnutie, kde bol vypracovaný zoznam požiadaviek, ktoré sa mali zapracovať do ústavy, ženy sa dožadovali, aby v nich bola nová klauzula o násilí páchanom na ženách (Pitanguy, osobný rozhovor^ 1993).____ Väčšina štúdií sa pýtala respondentiek, či boli „zneužité", „bité" alebo ä „žili v násilníckom vzťahu". Jednotlivé podotázky (štúdie z Barbadosu, Chile a USA) obsahovali zoznam „činov", ktorým žena bola, alebo nebola v živote vystavená (či ju niekto bil nejakým predmetom alebo päsťou, či ju pohrýzol).1 Skúseností z kliník a výskumu pouka- zujú na to, že formulácia otázok, ktorá vyžaduje, aby sa ženy samy označili za týrané, celkove vedie k podhodnoreniu telesného a duševného násilia v intímnych vzťahoch.2 V mnohých krajinách sú ženy vychovávané tak, aby telesné a citové tresty považovali za manželovo neodňatef né manželské právo, Čím sa vymedzuje rozsah správania, ktorý sa pokladá za týranie. Navyše sa ženy niekedy veľmi neochotne priznávajú k tomu, že sú týrané, pretože sa hanbia alebo sa boja obviniť niektorého člena rodiny. Obidve skutočnosti vedú k ptedpokladu, že údaje o výskyte týrania v tabuľke 1 pravdepodobne nezachytávajú jeho skutočný rozsah. Rozšírenosť znásilnení a sexuálnych útokov Štatistiky z celého sveta svedčia o tom, že sexuálne násilie je v živote žien a dievčat bežné. Šesť vynikajúcich štúdií z USA napr. ukazuje, že každá piata až siedma žena v USA sa v živote stane obeťou dokonaného znásilnenia (Koss 1993, Kilpatrick, Edmunds a Seymour 1992).3 Údaje z USA zodpovedajú štúdiám o znásilnení v iných častiach sveta. Štúdie o znásilnení vysokoškoláčok v Kanade, Novom Zélande a Veľkej Británii a zistenia z USA poukazujú na to, že výskyt dokonaného znásilnenia je v týchto krajinách takmer rovnaký (DeKeseredy, Kelly 1993, Gavey 1991, Beattie 1992, Koss, Gidycz a Wisniewski 1987; tabuľka 2). Prieskum medzí dospelými ženami (medzi ktorými bolo mnoho vysokoškoláčok) v kórejskom Soule vykázal trochu nižší výskyt dokonaného znásilnenia, ale rovnaký výskyt pokusov o znásilnenie (Shim 1992). Vo všetkých spomínaných-štúdiách boli použité pozmenené prieskumné otázky prevzaté z Prieskumu sexuálnych skúseností (Sexual Experience Survey — SES), ktorý vypracovali Koss a Oros v roku 1982. Odhady v tabuľke 2 sú založené na právnych definíciách znásilnenia v USA, ktoré za znásilnenie považujú penetráciu do akéhokoľvek otvoru fyzickým násilím, alebo pod hrozbou násilia, alebo prípady, v ktorých je žena omámená drogami alebo alkoholom. (Na porovnanie údaje z Veľkej Británie uvádzajú násilnú análnu a orálnu penetráciu, hoci právna definícia znásilnenia vo Veľkej Británii zahŕňa len vaginálnu penetráciu penisom.) V dejinách boli ženy opakovane vystavované aj mimoriadne brutálnym znásilneniam počas vojen. V nedávnej minulosti bolo masové znásilňovanie zdokumentované v Bosne, Kambodži, Libérii, Peru, Somálsku a Ugande (Swiss a Giller 1993). Rámček 2 Rodovo podmienené násilie v priebehu života Obdobie Typ použitého násilia pred narodením umelé prerušenie tehotenstva na základe výsledkov pohlavnej selekcie plodu (Čína, India, Kórejská republika), bitky počas tehotenstva (citové a telesné účinky na ženu, vplyv na plod), nútené tehotenstvo (napr. masové znásilňovanie vo vojne) dojčenský vek vraždenie novorodencov ženského pohlavia, psychické a fyzické týranie, odlišné poskytovanie stravy a zdravotnej starostlivosti dievčatám detstvo dievčat detské manželstvá, mrzačenie genitálií, sexuálne zneužívanie členmi rodiny a inými, odlišné stravovanie a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, detská prostitúcia dospievanie vynútené známosti a dvorenie (tlap r. oblievame kyselinou v Bangladéši, znásilnenie na schôdzke v Spojených Štátoch), ekonomicky vynútený sex (africké stredoškoláčky, ktoré sa musia schádzať s „milými starček-mi", aby mali na školné), sexuálne zneužívanie na pracovisku, znásilnenie, sexuálne obťažovanie, nútená prostitúcia, obchod so Ženami reprodukčný vek týranie žien intímnymi mužskými partnermi, znásilnenie v manželstve, vymáhanie vena a vraždy pre veno, vražda partnerky, psychické týranie, sexuálne zneužívanie na pracovisku, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, týranie telesne postihnutých žien starší vek týranie vdov, týranie ľudí vo vyššom veku (v USA, v jedinom štáte, kde sú údaje k dispozícii, týranie ľudí v staršom veku sa týka väčšinou žien) .. J. Roiíih a vývoj problem u Tabuľka 1 Výskyt týrania manželiek, vybrané krajiny Krajina 1 Vzorka 1 Typ vzorky j Zistenú j Komentár Antigua 97 žien vo veku 20-45 ; Náhodný podsúbor i 30 percent žien bolo 50 percenržien a mu- (Západná India; Han- rokov j pravděpodobnostně] ! v dospelosti bitých žov uviedlo, že ich dworker 1993b) celoštátnej vzorky marky boh bité Barbados 264 žien a 243 mužov Celoštátna pravde p o- 30 percent žien bolo 50 percent žien a mu- (Handworker 1993b) vo veku 20-45 rokov dobnostná vzorka v dospelosti bitých žov uviedlo, že ich matky boli bité Belgicko 956 žien vo veku Náhodná vzorka zo 3 percentá zažili veľmi Žien sa v prieskume (Bruyiinooghe a kol 30-40 rokov 62 mestských oblastí kruté násilie, 13 per- pýtali na 15 typov te- 1989) z celého štátu cent stredne kruté násilie a 25 percent menej kruté násilie lesného násilia (od úderov rukou po živor ohrozujúce formy násilia, ako napr. škrtenie a postrelenie) Kanada Pohovory so 402 že- Náhodná vzorka vy- 27 percent uviedlo, že 36 percent žien udá- (Haskell a Randall nami vo veku 18-64 braná spomedzi všet- boli fyzicky napadnu- vajúcich týranie vypo- 1993} rokov, žijúcimi v To- kých obyvateľov s tr- té intímnym partne- vedalo, ie sa bojí, že rontě valým bydliskom (vrátane bytov) v Torontě rom by ich muž, ktorý ich fyzicky napadol, mohol zabiŕ Kanada 1045 mužov a žien Pohovory so 454 člen- 11,2 percenta respon- Tieto údaje sa vzťahu- (Kennedy a Ducton z provincie Alberta mi domácností s trva- dentov udalo fyzické jú na jeden rok 1989) lým pobytom, náhodne vybraných podfa výsledkov sčítania ľudu: 244 telefonických pohovorov s obyvateľmi Calgary, ktorí tam majú trvalé bydlisko, a 347 z iných oblastí provincie, vybraných na základe náhodného vykrúcania čísel týranie v posledných rokoch Kanada 426 vydatých žien a Náhodná vzorka zo- 17,8 percenta žien Tieto údaje sa vzťahu- (Lupri 1989) družiek stavená na základe osobných pohovorov a dotazníkov zaslaných poštou uviedlo, že boli oberou fyzického násilia partnera v poslednom roku jú na jeden rok Krajina Vzorka i Typ vzorky Zistenia Komentár Kanada (Smith 19S7) ' 604 vydatých alebo j Telefonický prieskum rozvedených žien a j na základe náhodné-1 družiek vo veku 18-50 j ho vykrúcania čísel rokov, žijúcich v Torontě 36,4 percenta žien uviedlo, že boli v partnerskom vzťahu fyzicky týraných; 11,3 percenta uviedlo kruté fyzické týranie 14,4 percenta uviedlo fyzické týranie v poslednom roku Kanada (Štatistika Kanada 1993) Celoštátna reprezentatívna vzorka zložená z 12 300 žien starších ako 18 rokov Podrobný telefonický rozhovor na základe náhodného vykrúcania čísel 25 percent žien (29 percent vydatých alebo rozvedených) uviedlo, že ich od 16. roku života terajší alebo predošlý partner fyzicky týral 65 percent obetí zažilo útok viac ako raz, 32 percent viac ako 11 ráz a 45 percent manželských bitiek sa skončilo zranením Chile (Larraín 1993) 1000 žien v Santiagu vo veku 22-55 rokov, žijúcich v partnerskom vzťahu vyše 2 roky S tradfikovaná náhodná vzorka s maximálnou výberovou chybou 3 percenta 60 percent žien týral i 70 percent týraných intímny partner, 26,2 j žien bolo týraných percenta fyzicky týral j častejšie ako raz do (kruté násilie — tj. zá- 1 roka vážnejšie ako štucha-nie, zauchá, hádzanie predmetov) Kolumbia (PROFAMILIA 1990) 3 272 žien z miest a 2 118 žien z dedín Náhodná celoštátna vzorka 20 percent bolo fyzic- i Z demografického a ky týraných, 33 per- j zdravotníckeho prie-cent psychicky týra- i skumu v Kolumbii ných, 10 percent znásilnených manželmi Kostarika (Chacon a koL 1990) 1 388 žien Cielene vybraná vzorka žien navštevujúcich detskú kliniku 54 percent uviedlo, že j Sponzorované UNI-boli fyzicky týrané j CEF/PAHO Ekvádor {CEPLAES 1992) 200 žien s nízkym príjmom Cielene vybraná vzorka z Quita a okolia 60 percent partneri bi- \ 37 percent z nich bolo li j fyzicky týraných raz j za mesiac až každý j deň Guatemala (itúdia Federica Coya z roku 1990, citovaná v Castillovi a kol. 1992) 1000 žien Náhodná vzorka žien zo Sacacepecjuezu 49 percent bolo týra- 1 Vrátane fyzického, ných, 74 percent in- j psychického a sexuil-dmnymi partnermi ! neho týrania v j dospelosti; sponzoro-1 vane UNICEP/PAHO 1 India (Mahajan 1990) 109 mužov a 109 žien z dediny v Džalandur-skej oblasti v Pandžá-be 50 percent vzorky z domácností híerar-chizovaných podľa kás r a 50 percent z domácností mimo kást .....---------------------------........1 75 percent mužov z domácností hierar-chizovaných podľa kást sa priznalo, že bije svoje manželky; 22 percent mužov z vyššej kasty sa priznalo, že svoje manželky bije 75 percent manželiek z nižšej kasty uviedlo, že sú často bité 2. Rozsah a. vfvo} problému \ Krajina Vzorka Typ vzorky Zistenia Komentár India (Rao 1993) 170 žien v plodnom veku z 3 dedín v poľnohospodárskej oblasti južnej Karnataky 100 percent vzorky j 22 percent žien uvied- j Autor poznamenáva, bolo z keramikárskej j lo, že ich manželia fy- [ že neformálne poho-komuníryv každej de- ! zicky týrajú, 12 per- 1 vory a etnografické dine, vybranej podľa j cent uviedlo, že dosta- t údaje naznačujú, že predchádzajúceho sčí- j lo bitku v poslednom : výskyt je „mimoriadne taniafudu" j mesiaci v priemere j podhodnotený". 1 2,65 krát Japonsko (Skupina na skúmanie domáceho násilia 1993) 796 žien z celého Japonska (17 percent z 4 675 rozposlaných dotazníkov) Cielene vybraná vzorka založená na prieskume vykonávanom ženskými skupinami v celom státe, v školách pre dospelé ženy, v médiách atď. i S8,7 percentá žien > 44 percent žien zo uviedlo, že ich partne- r vzorky prežilo všetky ti fyzicky týrajú, 65,7 ; tri typy týrania súčas-percenta bolo týra- i ne. Nešlo o reprezen-ných psychicky a 59,4 [ tatívnu vzorku, percenta bolo sexuál- 1 ne zneužívaných Kefe (Raikes 1990) 733 žien z oblasti Kís-si Okresný klasrrový výber i 42 percent žien bolo j Prevzaté z prieskumu pravidelne bitých j o rozšírenosti anri-i koncepcie i Kórea (Kim a Čo 1992) 707 žien a 609 mužov, ktorí žili v partnerskom zväzku najmenej dva roky Trojstupňová, strarifi- j 37,5 percenta manže-kovaná náhodná vzor- 1 liek uviedlo, že ich kaz celej krajiny, i manželia v posted-osobné pohovory j nom toku bili 12,4 percenta uviedlo kruté fyzické týranie v poslednom roku KĽDR (Šim 1988) 70S žien zo Suvonu a Soulu j i Cielene vybraná vzor- ; 42,2 percenta žien ka na základe rozpos- j manželia po sobáši bi-laných dotazníkov j jú V posJednom roku bili manželia 14 percent žien Malajzia (WAO 1992) 713 žien a 508 mužov nad IS rokov Náhodní celoštátna vzorka z polostrovnej Malajzie 39 percent žien partneri v roku 1989 bili 15 percent dospelých (22 percent Malajzij-čanov) považuje bitie manželiek za prípustné Mexiko (Ramirez a Valquez 1992) 1 163 dedinských a 427 mestských žien zo ícitu Jalisco Náhodný prieskum v domácnostiach poberajúcich sociálnu podporu 56,7 percenta mestských a 44,2 percenta dedinských žien zakúsilo nejakú formu medziľudského násilia Vo vyše 60 percentách prípadov bol hlavným agresorom manžet Mexiko (Shrader-CoxaVal-déz Santiago 1992) 342 žien starších ako 15 tokov so stredným až nízkym príjmom Náhodná vzorka domácnosti v prímestských oblastiach Me-xica City 33 percent žilo v násilníckom vzťahu, 6 percent uviedlo znásilnenie v manželstve 66 percent žien bolo týraných fyzicky, 76 percent psychicky a 21 percent sexuálne Holandsko (Romkens 1989) 1 016 žien vo veku 20-60 rokov Osobný pohovor 20,8 percenta zažilo fyzické násilie v hete-rosexuálno m vzťah u Polovica žien, ktorá uvádzala týranie (11 percent), prežila kruté, opakované násilie Krajina ] Vzorka Typ vzorky j Zistenia j Komentár Nový Zéland ; j 3 00O ženám v Otagu (Anderson a tibi — j boi zaslaný dotazník; v tlači) j 497 žien sa zúčastnilo í pohovoru (polovica : bola sexuálne zneuží-j vani a polovica bola j kontrolná skupina) Náhodná vzorka žien j 22,4 percenta bolo j 20,7 percenta žien fy-vybraných podľa vo- | fyzicky týraných od j zicky týraných partne-ličského zoznamu; j 16, roku života, 76 j rom bolo zároveň aj všetky čísla sú z inter- ; percent partnerom ! sexuálne zneužíva ■ viewovanej vzorky na |(17percenrzcelkové- Iných hlavnú ko resp ondenč- j ho počtu) nú vzorku I : WÍ + ««.H.»«.. + .«»+«++.»«,«.*..*«*.*....l..........-------------------------......_........^................„......-.....------------------ Nový Zéland (Mullen a kol. 1988) 2 000 ženám bol zaslaný dotazník; stratí-fikovaná náhodná i vzorka 349 žien sa zú-i j castnila pohovoru Norsko (Schei a Bekketeig 1989) I 150 žien vo veku j 20-49 rokov z Tron-• dheimu Náhodná vzorka bola vybraná na základe voličských zoznamov piatich susediacich parlamen mých okrskov Papua Nová Guinea (Toft 1986) Srí Lanka (Sonali 1990) Tanzánia {Sheikh-Hashimo a Gabha 1990) Vidiek 736 mužov, 715 žien Mesto: nízky príjem 368 mužov, 298 žien, elita 178 mužov, 99 žien Náhodná vzorka vyhraná podľa údajov o sčítaní ľudu Prieskum na vidieku v 19 dedinách vo všetkých regiónoch a provinciách Prieskum v mestách so zahrnutou vzorkou z elity 200 žien s nízkym príjmom z rôznych etnických skupín v Ko-lombc Cielene vybraná vzorka s nízkym príjmom z okolia mesta Uganda (Wakabi a Mwesigye 1991) 300 žien z Dar es Sa-taamu i Cielene vybraná vzor-■ ka z 3 oblastí — Italy, Temeke a Kinondoni (pohovory) 80 žien (16 z každého z piatich kampalských krajov) Prieskum spisovaný pri návštevách jednotlivých domov, 7 žien odmietlo odpovedať 20,1 percenta uviedlo, že ich partner bil a fyzicky týral, 58 percent z nich (10 percent vzorky) bolo zbitých viac ako 3 razy 25 percent bolo fyzicky týraných a sexuálne zneužívaných partnermi Definícia zahŕňa iba formy násilia dažšie ako strkanie, sácanie a zauškovanie 67 percent dedinských žien je bitých 56 percent mestských žien s nízkym príjmom je bitých, 62 percent mestských žien z horných vrstiev je bitých 60 percent bolo bitých 60 percent partneri fyzicky týrali Takmer dokonalá zhoda medzi percentom žien, ktoré sa sťažujú, že boli bité, a mužov, ktorí sa priznávajú, že svoje ženy bijú 51 percent uviedlo, že manželia použili zbrane 46 percent z 73 res-pondentiek uviedlo, že ich partneri fyzicky týrali j Ďalších 7 žien uvied-j lo, že ich bili členovia j rodiny, a ďalších 5 : priznalo fyzické rýra-| nie alebo znásilnenie í neznámymi osobami 2. Roxiah a vývoj probJímu \ Krajina. USA {Grant, Předa a Martin 1989) i Vzorka j 6 000 žien v štáte Te- r xas dostalo dotazníky, 1 539 použiteľných dotazníkov sa vrátilo USA (Straus a Gelles 1986) USA (Teske a Parker 1983) Zambia (Phiri 1992) Typ vzorky 2 143 vydatých žien a družiek Cielene vybraná vzorka v rámci štátu vybraná podľa držitelíek platného vodičského preukazu »' Celoštátna pravdepo-dobnostná vzorka zostavená na základe náhodného vykrika-nia telefónnych čísel 3 000 vidieckym že- Náhodná vzorka nám v Texase boli za- z miest pod 50 000 slané dotazníky obyvateľov Zistenia 39 percent týrali partneri od 18. roku veku, 31 percent boio fyzicky týraných Komentár Viac ako 12 percent partneri sexuálne zneužívali od 18. roku veku 28 percent uviedlo aspoň jeden prípad fyzického týrania 40,2 percent bolo tý-| raných od 18. roku života; 31 percent bolo fyzicky týraných 171 žien vo veku 20-40 rokov Cielene vybraná vzorka žien z chudobných štvrtí na stredne a husto osídlených predmestiach Lusaky a Kafue Rural 40 percent bili partneri, ďalších 40 percent bolo psychicky týraných 11,3 percenta udalo, že boh týrané v minulom roku 22 percent bolo týraných v posledných 12 mesiacoch 17 percent tvrdilo, že si mysleli, že fyzické a psychické týranie patrí k manželstvu Tabuľka 2 Výskyt znisilnenia medzi vysokoškoláčkami, vo vybraných štátoch Štát Kanada Autori Štúdie DeKessercdy a Kelly 1993 Nový Zéland Gavey 1991 Vzorka j Definícia použi-j tého znásilnenia -----L Celoštátna prav-depodobnostná vzorka 1 835 Žien z 95 VŠ a univer- 347 študentiek psychológie (prí-leži tos rná vzorka) Análny, orálny, vaginálny styk vynútený násilím alebo pod hrozbou násilia SES 9, 10 Análny, orálny, alebo vaginálny styk vynútený násilím alebo hrozbou násilia alebo pod vplyvom alkoholu alebo drog, ktoré im muž podal SES 8, 9,10 Percento dokonaného znásilne- 8,1 percenta (partnermi, s ktorými sa stýkali od strednej školy) Percenro dokonaných znásilnení a pokusov o znásilnenie 23,3 percenta (znásilnenie alebo sexuálny útok neznámeho muža v bližšie neurčenom čase) 14,1 percenta 25,3 percenta Štát Veľká Británia USA USA Autori štúdie Vzorka Beatrie 1992 1 476 žien z 22 univerzit a VŠ technických (príležitostná vzorka) ! Koss, Gtdycza Wisniewski 1987 Moore, Nord a Pererson 1989 Reprezentatívna vzorka 3 187 žien z 32 VŠ a univer- Soul, KĽDR Celoštátna repre-zenratívna vzorka 18-22-ročných žien Definícia použitého znásilnenia | Percento dokonaného znásilne- Percento dokonaných znásilnení a pokusov o znásilnenie Análny, orálny, alebo vaginálny styk vynútený násilím alebo vplyvom alkoholu alebo d tog, kto té im muž podal SES 8,9,10 SES 8, 9,10 11,7 percenta Shim 1992 2 270 dospelých žien Donútené k pohlavnému styku prori svojej vôli alebo znásilnené SES 9,10 15,4 percenta (od 14 roku života) 12,7 percenta be-lošiek, 8 percent černošiek (mladších ako 21 rokov) i 7,7 percenta 19,4 percenta 27,5 percenta 21,8 percenta a/ Čísla SES označujú, ktoré z nasledujúcich otázok prevzatých z Prieskumu stxuMnydj ikújtrvíti (Koss a Oros 1982) boli v štúdii použití na určenie percenta znásilnení a pokusov o znásilnenie: 4. Pokúšal sa muž o pohlavný styk (priľahol vás a pokúsil sa vsunúť svoj penis) proti vašej vôli tak, že sa vám vyhrážal fyzickým násilím alebo používal určitý stupeň fyzického násilia (vykrúcaní« ramien, pritláčanie na zem a pod.), ale k styku nedošlo? 5. Mali ste pohlavný styk prori svojej voli, pretože vára muž dal alkohol alebo drogu? 9. Malí ste pohlavný styk proti svojej vůlí, pretože sa vám muž vyhráža] alebo používa! určitý stupeň fyzického násilia (vykrúcanie ramien, pritláčanie na zem a pod.), aby vás k nemu prinútil? 10-Prinútili vás k pohlavnému styku (anilnemu alebo orálnemu styku alebo penetraci! mými predmetmi aku penis) proti vašej volí, pretože sa vám muž vyhrážal alebo používal určitý srupen fyzického násilia (vykrúcame ramien, pritláčanie na zem a poď), aby vás k nemu prinútil? Výskumná skupina Európskeho spoločenstva odhaduje) že v Bosne bolo od začiatku bojov v apríli 1992 znásilnených viac ako 20 000 moslimských žien. Mnohé z nich boli zavreté v „znásilňovacích táboroch", kde boli opakovane znásilňované a nútené proti svojej vôli rodiŕ srbské deti (Post 1993). Aj tieto príklady svedčia o tom, že znásilňovanie vo vojnách nie je nový fenomén a nevyskytuje sa len v rozvojových krajinách. Výskyt sexuálneho zneužívania detí a mladistvých Pretože sexuálne zneužívanie detí je veľmi dťhvý problém, existuje len niekoľko štúdií založených na výskume celej populácie, na základe ktorých by bolo možné uräd jeho výskyt. Zopár štúdií, ktoré predsa len jestvujú, a uspokojivé nepriame svedectvá poukazujú na to, že sexuálne zneužívanie deti a mladistvých je veľmi rozšírené. Štúdie v USA napr. ukazujú, že od 27 do 62 percent žien si spomína as- poň najeden prípad sexuálneho zneužitia, ktorý sa stal, keď boli mladšie ako 18 rokov (Peters, Wyatt a Finkelhor 1986)'*. Anonymný pravdepodobnostný prieskum v oblasti celého ostrova Barbados odhalil, že každá tretia žena a jeden až dvaja muži zo sta boli vystavení správaniu, ktoré sa považuje za sexuálne zneužívanie detí a mladistvých (Handwerker 1993a).5 Kanadská vládna komisia odhadla, že každé štvrté dievča a každý desiaty chlapec sú sexuálne zneužití pred 17. rokom života (Badgeiy 1984). Podobne aj dostupné nepriame důkazy z iných krajín nabádajú k zamysleniu sa. Dve štúdie z Nigérie, dokumentujúce pohlavne prenášané choroby u malých detí, poukazujú na to, že v nigérijskej spoločnosti existuje aj sexuálne zneužívanie. Štúdia z roku 1988 z nigérijskej Zarie referuje, že 16 percent pacientiek, ktoré vyhľadali lekársku pomoc pre pohlavne prenášané choroby, boli ded mladšie ako S rokov a ďalších 6 percent deti vo veku 6-15 rokov (Kisekka a Otesanya 1988). Starala Štúdia z Ibadanu zistila, Že 22 percent padenriek, ktoré navštevovali 2. Rozsah a vývoj problem u \ kliniku pre pohlavne prenášané choroby, boli deti mladšie ako 10 rokov (Sogbetun, Alausa a Osoba 1977). Prieskum vykonaný v limskej pôrodnici v Peru odhalil, že 90 percent mladých matiek vo veku od 12 do 16 rokov bolo znásilnených — drvivá väčšina vlastným otcom, otčimom, alebo iným blízkym príbuzným (Rosas 1992). Organizácia mladistvých mariek v Kostarike referuje podobné zistenia: 95 percent jej tehotných klientiek mladších ako 15 rokov sú obete íncestu (Treguear a Carro 1991). Tieto nepriame dôkazy sa zhodujú s údajmi získaných z medzikultúrnych prieskumov v krízových centrách pre obete znásilnenia, ktoré odhaľujú, že 40-58 percent prípadov sexuálnych útokov je spáchaných na 15-ročných a mladších dievčatách, vrátane dievčat mladších ako 10 či 11 rokov* Väčšinu znásilnení spáchajú rodinní príslušníci alebo iné osoby, ktoré obeť pozná. Súdne štatistiky a údaje z krízových centier pre obete znásilnenia ukazujú, že viac ako 60 percent znásilnených obetí pozná páchateľa (tabuľka 3). Bežné chápanie znásilnenia ako zločinu „neznámeho páchateľa" je, žiaľ, pomýlené. Posledné údaje o výskyte sexuálneho zneužívania vychádzajú z pozorovaní samotných detí. V roku 1991, keď nikaragujské Centro de Información y Servirios de Asesoriá en la Saíud (CISAS) usporiadalo celoštátnu konferenciu pre deti zapojené do programu Deti dedom (Child to Child, projektu, ktorý školí deti vo veku od 8 do 15 rokov v opatrovaní súrodencov), účastníci označili fyzické a sexuálne zneužívanie za najzávažnejší zdravotný problém mládeže vo svojom štáte. Odvtedy CISAS pomohol iniciovaŕ celoštátnu kampaň, ktorá informovala verejnosť o sexuálnom zneužívaní detí (Rompiendo el Silencio 1992). Výskyt diskriminačného zaobchádzania s novorodencami a vrážd novorodencov Uprednostňovanie synov v mnohých kultúrach môže mať vážne následky na zdravie a životy žien. Štúdie ukazujú, že tam, kde je táto preferencia silná a prostriedky na živobytie skromné, dievčatá dostávajú menej potravy, horšie vzdelanie a zdravotnú starostlivosť ako chlapci. Vo vidieckych oblastiach Bangladéša je podvýživa takmer trikrát vyššia medzi dievčatami ako medzi chlapcami (Bhatia 1985, Chen, Huq a D'Souza 1981). Ešte nápadnejšie sú rozdiely v zdravotníckej starostlivostí. V bangiadéš-skom Matlabe je počet chlapcov liečených na hnačky v zdravotníckych zariadeniach o 66 percent vyšší ako počet dievčat, hoci obe pohlavia dostávajú hnačky v rovnakom pomere (Bhatia 1985). Neprekvapuje, že diskriminačné zaobchádzanie sa odráža v štatistike úmrtnosti dievčat a žien. V 43 zo 45 rozvojových krajín, z ktorých sú dostupné čerstvé údaje, je úmrtnosť dievčat vo veku 1-4 roky vyššia než úmrtnosť chlapcov v rovnakom veku (UNICEF 1986). Diskriminácia dievčat v indickom štáte Pandžáb je taká silná, že napr. dievčatá vo veku 2-4 toky zomierajú dvakrát častejšie ako chlapci v rovnakom veku (Das Gupta, 1987). Podľa správy Svetovej banky „úmrtnosť dievčat v Indii prekračuje každý rok úmrtnosť chlapcov temer o tretinu. Každé šieste úmrtie dieťaťa možno pripísať cielenej rodovej diskri-mi»íícii."(Charterjee 1990) V niektorých častiach sveta je preferencia chlapcov taká veľká, Že rodičia odstraňujú dievčatá zabíjaním v novorodeneckom veku alebo selektívnymi umelými prerušeniami tehotenstva. Sčítanie ľudu v Číne v roku I987,;ktoré robil Štátny Štatistický úrad, zistilo, že sa narodilo o pol milióna dievčat menej, než sa predpokladalo na základe biologického pomeru medzi počtom narodených chlapcov a dievčat. Podrobná analýza údajov uverejnených v Prehľade populácie a vývoja ukazuje, že pomer medzi mužmi a ženami sa od roku 1982 mení v prospech mužov (Hull 1990). Chýbajúce dievčatá predstavujú zväčša druho- a treťorodené deti vo vidieckych oblastiach. Obe zistenia jasne ukazujú, že politika jedného dieťaťa, ktorú v Cíne zaviedli v roku 1979, viedla buď k zvýšenému zabíjaniu novorodencov, alebo k selektívnym prerušeniam tehotenstva pri ženskom pohlaví plodu.7 Ďalšie štúdie potvrdzujú, že v Číne, Indii a KĽDR sú amniocentéza a vyšetrenie ultrazvukom dostatočne rozšírené na to, aby fetícída mohla nepriaznivo ovplyvňovať pomer medzi mužmi a ženami (Coale a Banister 1992).8 Genetické testy vykonávané kvôli pohlavnej selekcii sa v Indii — najmä v severných oblastiach — stali prekvitajúcim obchodom. Kým sa na základe protestov ženských organizácií nezakázala nehanebná reklama týchto testov, indické kliniky na zisťovanie pohlavia dieťaťa vyhlasovali, že je lepšie minúť teraz 38 libier na ukončenie živora plodu ženského pohlavia ako neskôr 3 800 libier na veno dcéry. Štúdia o amniocentéze vo veľkej bombajskej nemocnici zistila, že u plodov so zisteným ženským pohlavím došlo v 95,5 percenta k umelému prerušeniu tehotenstva, kým percento mužských plodov s rovnakým osudom bolo veľmi nízki (Ramanamma 1990). Štúdie z odľahlých regiónov južnej Indie takisto potvrdzujú pretrvávanie zabíjania novorodencov ženského pohlavia, V štúdii o perspektíve všetkých pôrodov v regióne Tamil Nadu, do ktorého spadá 12 dedín, odborník na výživu Sabu George z Comello-vej univerzity uvádza, že 58 percent úmrtí (19 z 33) dievčariek pripadá na infanticídu. Dievčatká najčastejšie zabíjali v priebehu siedmich dní po narodení. Dvoma najbežnejšími metódami zabitia bolo podanie rastlinného jedu a udusenie vložením ryžových šupiek nasiaknutých mliekom do hrdla. Počas dvaapolročného výskumu nebol zaznamenaný ani jeden prípad mužskej ínfanticídy (George, Abel a Miller 1992). Analýza, ktorú ako prvý vypracovala harvardská ekonómka Amartya Sen a neskôr dopracoval demo- graf Ansley Coale, presvedčivo znázorňuje kumulatívny vplyv týchto faktorov na vyhliadky prežitia žien. Sen a Coale porovnali pomer medzi pohlaviami v krajinármi, kde sa obom pohlaviam venuje rovnaká starostlivosť, napr. v štátoch Európy a Severnej Ameriky, a v krajinách, kde sú ženy silne diskriminované, napr. v Číne aiebo Indii. Pomer medzi mužmi a ženami v prvej skupine krajín bol približne 1,05 alebo 1,06 a odrážala sa v ňom biologická prevaha žien. Ale v južnej a západnej Ázii, severnej Afrike a Cíne je bežný pomer 0,94 alebo nižší. Keby mali tieto krajiny pomer medzí pohlaviami, ktorý je bežný v štátoch s menšou rodovo podmienenou diskrimináciou (vrátane niektorých subsaharských afrických krajín), žilo by dnes na svete o 60 miliónov viac žien. „Chýbajúce ženy" sú obeťami fericídy, infanticídy, selektívnej zlej výživy, nedostatočných investícií do zdravia žien a rozličných foriem rodovo podmieneného násilia (Sen 1990, Coale 1991).* Rozšírenie kultúrnych praktík poškodzujúcich ženy Do kategórie rodovo podmieneného násilia možno zaradiť veľa ďalších zvykov, ak sa týmto termínom označuje aj fyzická, aj psychická ujma žien, ktorú spôsobuje mužská sila a domínancia V tom- to odseku zavádzame termín kultúrne zvyky poškodzujúce ženy namiesto slovného spojenia tradičné zvyky poškodzujúce ženy. V terminológii OSN sa slovné spojenie tradičné zvyky vzťahuje v prvom rade na také zvyky ako mu-tilácia (mrzačenie) genitálií a detské svadby. Hoci je známe, že tieto zvyky majú negatívne následky na zdtavie Žien a ich dobté životné podmienky, vykonávajú sa i naďalej, často so súhlasom žien, aby dievčatá boli prijateľné ako partnerky pre manželstvo. Navrhujeme rozšíriť tento pojem o Škodlivé zvyky a aktivity bežné vo vyspelých spoločnostiach, ktoré sú pravdepodobne motivované túžbou urobiť zo žien prijateľné, príťažlivé sexuálne partnerky pre mužov. Patria medzi ne patologické stravovanie (anorexia a bulimia) a vysoko rizikové kozmetické operácie. Medzi týmito zvykmi sú, samozrejme, významné rozdiely, napr. mrzačenie genitálií sa obyčajne vykonáva na deťoch, a to s ich súhlasom, aiebo bez neho. Máme však pocit, že mrzačenie genitálií treba považovať za jeden z pretrvávajúcich zvykov motivovaných ženskou túžbou vyhovovať sociálne predpisovaným štandardom krásy a vhodnosti na vydaj. Najpresnejšie odhady ukazujú, že 85-114 miliónov dievčat a žien na svete sa podrobilo mrzačeniu genitálií. Väčšina z nich žije v Afrike, menej v Ázii; Tabuľka 3 Štatistika sexuálnych zločinov vo vybraných krajinách Lima Pe ru Malajzia Mexico City Panama Cicy Papua Nová Guinea Santiago, Chile11 USA Percenta páchateľov, ktorých obete 60 poznali Percento obetí vo veku 15 rokov a mladších 68 58 67 63 72 78 36 40 47 58 62' Percenta obed vo veku 10 rokov *™ a mladších 18* 23 13c 32* 29 V Nedostupné. Poznámka: Okrem údajov v USA, ktoré obsahujú iba dokonané znásilnenia, ostatne údaje zahŕňajú znásilnenia a sexuálne útoky ako pokusy o znásilnenie a sexuálne obťažovanie, b/ Percento cých, ktoré sexuálny zločin prežili vo veku 9 rokov a mladšie. c/ Percento tých, ktoré sexuálny zločin prežili vo veku 6 tokov a mladšie. d/ Percento tých, ktoré sexuálny zločin prežili vo veku 7 rokov a mladšie. e/ Založené na priemere z piatich rokov, vypočítanom podľa zločinov hlásených Léga Medicine Service (Právnockej lekárskej službe) v rokoch 1987-1991- Vydaní v AhtuuHo Estedistico del Servian Medico lepí de Chile {citovane v Avendano a Vargara 1992). f/ Percento tých, ktoré sexuálny zločin prežili vo veku 17 rokov a mladšie. Proměn: Údaje z Malajzie sú v Consumer's Association (Asociácie spotrebiteľov) 1953; z Panama City z Perez 1990i z Peru z Portugal 1988; i Papuy Novej Guinei z Riley, Wohlfart a Carrad 1985. citované v Bradley 1990; z Mexica City z COVAC 1990 a Prccutador de Justicii del Dúíreo Fedend de Mexico 1990; z USA z Kilparrick, Edmunds a Seymour 1992. g/ Mladšie ako 16 rokov. Prameň; Selected Demvpapbk and Htaäb Surveys (Vybrané demografické a zdravotnícke prieskumy) z. kozsah a vývoj problému \ ich počet sa v Európe, Kanade a USA, kam tento zvyk importujú rodiny imigrantov a utečencov (To-ubia 1993), zvyšuje. Mrzačenie genitálií — často nazývané ženská obriezka — je široký termín používaný na niekoľko úkonov — od odstránenia celého klituri.su alebo jeho časti po odstránenie ostatných vonkajších častí genitálií. V najrozsiahlejšej podobe, ktorej sa hovorí infabulácia, sa odstraňuje klito-ris a veľké i malé pysky, dve strany pošvy sa zošijú a ponechá sa len malý otvor na odtekanie moču a menštruačnej krvi. V menej rozsiahlej podobe sa odstráni len klŕtoris (klitoridektómia) alebo jeho časť, alebo klirorís a malé pysky (excízía). Asi 85 percent obřezaných žien sa podrobilo niektorému z menej rozsiahlych zákrokov. Mnoho výskumníkov pripisuje pôvod genitálne-ho mrzačenia túžbe ovládať ženskú sexualitu a zachovať panenstvo mladých dievčat až do manželstva (Hedley a Dorkenoo 1992). Množstvo predsudkov živí tento zvyk i naďalej, aíe základom tejto tradície je skutočnosť, že muži saneoženias neobřezanými ženami, pretože ich považujú za promiskuitně, nečisté a sexuálne pochybné (Mohamad 1991). V iných spoločenstvách, v ktorých je panenstvo v manželstve absolútne nevyhnutné, dievčatá vydávajú v mimoriadne mladom veku a obyčajne za oveľa starších mužov. Nedávne demografické a zdravotnícke prieskumy v rozvojových štároch svedčia o tom, že hoci sú detské sobáše na ústupe, vefké percento mladých dievčat ešte vždy vydajú pred pätnástym rokom života (tabuľka 4). Tieto mladučké nevesty sú často traumatizované sexom dospelých a sú nútené rodiť deti skôr, ako sa ich telá plne rozvinú. Bežným následkom takýchto priskorých pôrodov je veziko-vaginálna alebo rekto-vaginálna fistula — prietrž stien medzi vagínou a mechúrom alebo konečníkom — vinou protrahovaného, nepostupujúceho pôrodu a nedostupnej zdravotníckej starostlivosti (neexistujúcej antikoncepcie, predgô-rodnej starostlivosti a operačných zákrokov). Ženám s neoperovanou fistulou neustále odteká moč a odchádza stolica, čím sa z nich stávajú spoločenské vydedenkyne a pravdepodobné kandidátky na rozvod alebo rozluku. Inde dievčatá a ženy samy hazardujú so svojím zdravím — tým, že si striktne obmedzujú prísun po- TabuTka4 Ženy vo veku 20-24 rokov, ktoré sa vydávali mladšie ako 15 I* Mali Nigéria Kunrmn Uganda Liberia Egypt* Percento 21,3 26,7 26,7 17,8 16,6 15,0 RoL .právy 1989/90 1990 1987 1991 1986 1987 trávy. Prieskum medzi dospievajúcimi ženami v Severnej Amerike a Európe ukazuje, že zhruba každá stá či dvestá žena trpí anorexiou. Táto psychická porucha, ktorá sa vyskytuje takmer výlučne u dievčat a žien v rozvinutých západných štátoch a v Japonsku, je charakterizovaná mimoriadnym úbytím' kom hmotnosti, dosiahnutým dlhotrvajúcim hladovaním (Gordon 1990). Keď sa dodržiavanie diéty zmení na postenie a napokon na dobrovoľné hladovanie, anorektička sa spravidla vzdá bežných Činností a vzťahov a s 'ešte väčšou vervou sa oddáva hladovke. Žena je posadnutá diétou, rátaním kalórií a kontrolou svojho obrazu v zrkadle. Bulimia— ďalšia porucha podobného druhu — je charakterizovaná prejedaním sa a následným vyprázdnením pomocou umelo vyvolaného zvracania alebo požitia preháňadlá Odhady na základe veľmi prísnych kritérií (prejedanie sa a prečisťovanie na základe týždňového cyklu, venovanie priveľkej pozornosti telesným tvarom a hmotnosti) ukazujú, že bulimia je najčastejšia medzí americkými stredoškoláčkami a vysokoškoláčkami a postihuje 3-5 percent týchto dievčat. Z toho vyplýva, že niekoľko miliónov mladých Američaniek má klinické problémy s bulí-miou. Výskyt bulímie a anorexie v západnom svete narastá a táto tendencia zodpovedá rastúcemu zdôrazňovaniu Štíhlosti ako kultúrneho a sexuálneho ideálu (Gordon 1990, Brumberg 1988).10 Rovnaká kultúrna posadnutosť štíhlosťou a spoločensky definovaný pojem krásy, ktoré vedú k poruchám stravovania, núti ženy v niektorých západných spoločenstvách vyhľadávať kozmetických chirurgov a podrobovať sa zákrokom, kroré sú pre ich telesné zdravie často veľmi riskantné. Odhaduje sa, že temer dva milióny Američaniek sa podrobili operatívnemu zväčšeniu pŕs s priemernou cenu 4 000 USD za jednu operáciu. Po mnohých kontroverziách americký Vládny výbor pre výživu a liečivá (U. S. Food and Drug Administration) nedávno zakázal používať silikonové prsníkové implantáty na kozmetické účely v obave, že by výrobky zo siiikónu mohli byť karcinogénne (implantáty sa i naďalej smú používať na rekonštrukciu pŕs po mastektó-mii). Navyše silikonové implantáty sťažujú zistenie rakoviny prsníka a pravdepodobne súvisia s určitými autoimúnnymi ochoreniami. rokov, vybrané štáty Pakistan Indonézia Gmrenula Dominikánska Mexiko Trinidad republika a Tobago 11,4 10,0 12,6 9,0 6,2 6,0 1991 1987 1987 1988 1991 1990/91 a/ mladiie ako 16 rokov. Zdroj: Selected Demographic and Health Survey» 3. Základné poznatky o násilí páchanom _ na ženách Mnohé názory o násilí páchanom na ženách sú nepravdivé. Práve tieto názory sa napriek svojej skreslenosö zneužívajú s cieľom zabrániť uznaniu tohto problému a jeho riešeniu. Na odstránenie takýchto pomýlených predstáv ženské organizácie zostavili zoznam pravdivých údajov o domácom násilí, zozbieraných od odborníkov, ktorí sa zaoberajú problematikou rodovo podmieneného násilia. Tato kapitola prináša niektoré z najrozšírenejších poznatkov a predkladá fakty, ktoré ich potvrdzujú. Pre stručnosť uvádzame len niekoľko príkladov, ktoré svedčia o ich pravdivosti. Násilie hrozí ženám najväčšmi od mužov, ktorých poznajú Na rozdiel od obrazu rodiny ako prístavu lásky a pochopenia údaje z celého sveta ukazujú, že dievčatá a zeny sú vystavené väčšiemu riziku násilia doma nez kdekoľvek inde. Štúdia z roku 1987 o viac ako 2 000 prípadoch ublíženia na tele, zaregistrovaných v priebehu piatich mesiacov ženskou policajnou stanicou (Women's Police Station) v Sao Paole napr. zistila, že viac ako 70 percent všetkých ohlásených prípadov násilia spáchaného na Ženách sa stalo doma Takmer vo všetkých prípadoch bol násilníkom ženin manžel alebo milenec. V temer 40 percentách došlo aj k ťažkému ublíženiu na tele (Ame-ncan Watch 1991). Túto skutočnosť potvrdil aj brazílsky celoštátny pneskum v domácnostiach (PNAD) z roku 1988 ktorý vykonal 1BGE (Brazílsky zemepisný a štatistický ustav- Brazilian Institute fot Geography and Statistics). Prieskum zistil, že zavraždených alebo tyzicky napadnutých Brazílčanov prepadol mimo domova predovšetkým známy alebo neznámy človek; naopak, zavraždené Brazílčanky sa stali obeťami osôb, ktoré dobre poznali. Iba na 10 percentách pnpadov týrania mužov mali podiel príbuzní (vrátane manželiek); ženy boli týrané svojimi príbuzný-«n vo viac ako polovici ohlásených prípadov fyzického násilia (American Waren 1991). 50 percent znásilnení ohlásených na 125 brazílskych ženských ľotľíajn^Ch staniciach »d januára 1991 do augusta 1992) SpáChaĽ roiMatú Príslušníci {Dimenstein Nedávny prehľad o násilí páchanom na ženách z USA, uverejnený vjournal of the American Medical Association, uvádza, že „Štúdie svedčia o tom, že súčasné Američanky sú vystavené väčšiemu riziku prepadnutia a zranenia, znásilnenia alebo zabitia terajším alebo bývalým partnerom než všetkými ostatnými typmi násilníkov dohromady'- (Council on Scientific Affairs 1992, s. 3185). Kolumbijská štúdia z 80. rokov, spracovaná Bogotským ústavom súdneho lekárstva, zistila, že každý piaty prípad ublíženia na tele, predložený súdnemu lekárovi na posúdenie závažnosti, bol zavinený násilím zo strany manžela a 9 percent z hospitalizovaných prípadov boli ženy s ublížením na tele (OSN 1991). Štúdia hodnotiaca lekárske záznamy z nesúkromných pohotovostí a dvoch kliník v čílskom Santiagu zistila, že z 2 610 žien, ktoré tieto zariadenia navštívili v septembri a novembri 1986,1 884 (takmer 73 percent) zranili rodinní príslušníci (OSN 1989). Rodovo podmienené násilie sa vyskytuje vo všetkých sociálno-ekonomických skupinách Hoci Štúdie poukazujú na to, že násilie páchané na ženách prevažuje v chudobných a robotníckych rodinách, neustále potvrdzujú jeho výskyt aj v dobre situovaných a vzdelaných triedach, hoci nie v rovnako vysokom percente. Násilie v rodine je prinajmenšom rovnako nebezpečné ako prepadnutie neznámym človekom Násilie medzi dôverne známymi ľuďmi sa zväčša povazuje za menej nebezpečné ako násilie na uliciach; v skutočnosti je to však často práve naopak. V USA viac ako 80 percent všetkých útokov vykonaných manželmi alebo bývalými manžeimi malo za následok zranenia; 54 percent útokov vykonali neznámi útočníci. Na obete manželského násilia pripadlo najvyššie percento vnútorných zranení a upadnutia do bezvedomia (Lenrzner a DeBerry 1980, citované v Council on Scientific Affairs 1992). H°a sa aj ženy môžu správať násilnícky, väčšinu násilia, ktoré vedie k ztaneniu, spáchajú muži na ženách Podľa Uniform Crime Reports v USA 83 percent všetkých zatknutých sú muži, z čoho 99 percent bolo obvinených zo znásilnenia a 86 percent z trestných činov voči rodine a deťom (Flanagan a McGar-rell 1986, citované in: Koss 1990). Prieskumy vikti-mizárie ukazujú, že viac ako 90 percent dospelých obetí znásilnenia v USA jíú ženy (National Victimization Survey, citované in: Koss 1990). V analýze výsledkov Celoštátnych prieskumov zločinov v USA J. Základné potnatky o našili páchanom na íeních \ (U. S. National Crime Surveys) 2a roky 1973-1982 Schwartz prichádza k záveru, že „trinásťkrát viac žien [ako mužov) vyhľadáva zdravotnícku pomoc u súkromných lekárov kvôli zraneniam, ktoré utrpeli v manželských potýčkach" (Schwartz 1987, s. 67, citované in: Dobashakol.1992). Prieskum vikrimizácie v kanadských mestách (Canadian Urban Victimization Survey) z roku 1981 a Všeobecný sociálny prieskum (General Social Survey) z roku 1987 takisto potvrdili, Že ženy boli väčiinou obeťami útokov svojich blízkych (Solicitor General of Canada 1985, Sacco a Johnson 1990, Kanadská štatistika 1990). Na základe prehľadu údajov z týchto prieskumov Johnson uzatvára, k „ženy tvoria &Ö-90 percent obeti útokov alebo sexuálnych útokov medzi manželmi alebo bývalými manželmi V skutočnosti počet domácich útokov na mužov bol v oboch prieskumoch pritií nízky, aby sa dali urobiť spoľahlivé odhady." „Rodová" podstata väčšiny násilných činov je zvlášť viditeľná v štatistike vrážd. Vo väčšine národov 80-90 percent páchateľov vrážd sú muži. Percento mužov, ktorých obeťami sú dospelé Ženy, je dokonca ešte vyššie: v Kanade 95 percent zabijakov žien (15-ročných a starších) sú muž» (Gartner a McCarthy 1991). V porovnaní s touto vzorkou ženy naopak tvoria významné percento tých, čo zanedbávajú alebo fyzicky týrajú svoje ded — čiastočne preto, že ženy zvyčajne nesú hlavnú zodpovednosť za starostlivosť o malé deň a ich výchovu. Pravdepodobné obete fyzického týrania sú rovnako chlapci ako dievčatá. V prípade sexuálneho zneužívania detí však nie: drvivá väčšina zneužívania je zameraná na mladé dievčatá, pričom zneuuvateľmi sú starší muži. V USA pripadá 78 percent dokázaných sexuálnych zneužití deti na dievčatá (Wyart a Powell 1988). V juhoafrickom Durban« bolo spomedzi 37 indických obetí sexuálneho zneužívania detí, potvrdeného lekármi v Nemocnici R. K. Khana, 92 percent dievčat. Až na jedného boli všetci páchatelia muži, z toho dve tretiny rodinní príslušníci (Hafľejee 1991). A kostarické služobné štatistiky ukazujú, Že 94 percent obetí sexuálneho zneužívania detí sú dievčatá a 96 percent páchateľov sú muži (Clara-munt 1991). Násilie v rodine má tendenciu časom sa stupňovať Ženské združenia, ktoré v rozvinutých i rozvojových štátoch poskytujú služby obetiam násilia v rodinách, potvrdzujú, že týranie v rodine má sklon nadobúdať rôznorodé podoby a časom sa stupňovať. Najdostupnejšie údaje ilustrujúce toto tvrdenie sú z USA Zoberte do úvahy nasledujúce skutočnosti; • Štúdie o týraných ženách v USA ukázali, že väčšina — 73-85 percent — pred výdajom nepoznala fyzické násilie. Po sobáši sa frekvencia a krutosť násilia začala stupňovať (Browne 1987). • Údaje z dvoch reprezentatívnych prieskumov v Texase vykazujú mnohonásobné týranie, 74,6 , percenta žien, ktoré uviedli, že boli fyzicky týrané vo veku vyššom ako 18 rokov, trpelo aj špecifickým druhom psychického týrania a 34,3 percenta bolo aj sexuálne zneužívaných (Teske a Parker 1983, Grant, Předa a Martin 1989). • V štúdii z nemocnice Yaleovej univerzity Stark a Fíitcraft zistili, že temer každá piata bitá žena najmenej 11 x vyhľadala lekársku pomoc pre traumu. Ďalších 23 percent navštívilo nemocnicu so 6-10 zraneniami spojenými s týraním. Vo väčšine týchto prípadov ošetrujúci lekár nikdy neidentifikoval tyranie ako príčinu zranení (Stark a kol. 1981). Na rozdiel od prevládajúcej mienky väčšina násilníkov nie je duševne chorá Štúdie o násilníckych mužoch v USA indikujú, že len niekoľkí vykazujú diagnostikovateľnú duševnú poruchu (Maiuro a kol. 1988), pričom nejde o jeden druh porúch (Bograd 1984). Násilie páchané na Ženách skutočne potvrdzuje, že muži, ktorí týrajú ženy a dievčatá, nie sú duševne chorí. Mnohí násilníci robia len to, čo považujú za svoje prirodzené právo na dosiahnutie dominancie nad ženami. Psychické a emocionálne týranie môže mať rovnako ničivé následky ako fyzické týranie Pracovníci s obeťami násilia v rodinách udávajú, že ženy Často považujú psychické týranie a ponižovanie za horšie ako fyzické týranie. Podrobná štúdia 127 bitých žien v írsku, ktoré odpovedali na otázku „Čo je na bitke najhoršie?", uvádza týchto päť najčastejších odpovedí: duševné utrpenie (30), život v strachu a hrôze (27), fyzické násilie (27), depresia a úplná strata dôvery (18) a následky na deťoch (17) (Casey 1988). Alkohol prispieva k násiliu, ale nieje príčinou násilia páchaného na ženách V niekoľkých spoločnostiach a subkulrúrach sa zdá, že týranie manželiek sa vyskytuje najmä v spojení s požitím alkoholu alebo drog alebo obidvoch, ale v mnohých iných sa alkohol vyskytuje zriedka. V štúdii 90 menších spoločenstiev Levinson (1989) zistil, že v ôsmich je alkohol, ktorý muži požili, hlavnou zložkou následných udalostí vedúcich až k bitke manželiek a v piatich má na nich svoj podiel sporadicky. V ďalších 77 spoločenstvách hrá požitie alkoholu pn týraní malú alebo nijakú úlohu VýskumyV USA ukazujú, že násilníci s ťažkými problémami s alkoholom týrajú svoje partnerky vtedy, keď sú opití, aj keď sú triezvi. Títo muži sa častejšie správajú násilnícky a partnerkám spôsobujú ťazsie zranenia než násilníci bez problémov s alkoholom (Frieze a Browne 1989). Takže riešenie prvotného problému s alkoholom môže zredukovať výskyt a krutosť týrania, ale zriedka násilie odstráni. Muži i zeny Často používajú stratu zábran zapríčinenú vplyvom alkoholu na ospravedlnenie správania, ktoré by inak nebolo tolerované. V niektorých spoločenstvách násilie páchané na ženách neexistuje Hoci násiiie páchané na ženách sa vyskytuje takmer vo všetkých kultúrach, sú spoločenstvá, v ktorých rodovo podmienené násilie neexistuje. Vo svojom etnopafickom prehľade 90 roľníckych a menších spoločenstiev Levinson (1989) uvádza, že l^misúch „v podstate nepoznajú násilie v rodine« A Sanday (1981) zisťuje, že existujú spoločenstvá, v ktorých nepoznajú znásilnenie. Takéto kultúry -hoa ich je málo - sú dôkazom, že násilie páchané na ženách nieje nevyhnutné. \ 1* 4. Zdravotné následky rodovo & |í podmieneného násilia Ji *' V ostatných rokoch sa výskum Čoraz častejšie zameriava na následky, ktoré násilie páchané na ženách má na duševné a telesné zdravie obetí, a na problém, ktorý tým vzniká zdravotníctvu. Hoci väčšina výskumu sa robí v rozvinutých štátoch, lekári a právnici z rozvojových krajín potvrdzujú, že literatúra, ktorá sa opiera o údaje z USA, zodpovedá ich skúsenostiam s bitými ženami a so ženami, ktoré prežili sexuálny útok a týranie. Keď vezmeme do úvahy túto literatúru a odhady výskytu rodovo podmieneného násilia v rozličných častiach sveta, začína byt jasný veľký význam zdravotných problémov spôsobených násilím. Hádam najlepší odhad týchto problémov prináša pokusný model Svetovej banky pre ročenku World Development Report, ktorá sa v roku 1993 zamerala na oblasť zdravia. Pracovníci Svetovej banky a externí experti odhadovali stratu zdravých rokov života mužov a žien z rôznych príčin. Každý rok stratený v dôsledku predčasnej smrti počítali za jeden odhadnutý rok nespôsobilosti (DALY) a každý rok strávený v chorobe alebo nespôsobilosti ako zlomok DALY, ktorého hodnota závisela od závažnosti nespôsobilosti. Z tejto analýzy, rozčlenenej podTa regiónov a vekových skupín, vyplýva, že znásilnenie a domáce násilie sú významnou príčinou postihnutia a úmrtia u žien v reprodukčnom veku tak v rozvinutých, ako aj v rozvojových štátoch (pozri prílohu C). Vo vyspelých trhových ekonomikách rodovo podmienená viktimizácia obetí zapríčiňuje, že každý piaty rok žien vo veku 15-44 rokov pripadá na chorobu. Pri prepočítaní na osobu vychádza, Že zdravotné problémy žien v reprodukčnom veku, zapríčinené znásilnením a domácim násilím sú zhruba rovnaké v rozvinutých aj v rozvojových štátoch, ale pretože celkové zdravotné problémy sú v rozvojových štátoch ovefa väčšie, na rodovo podmienenú viktimí-záciu obetí pripadá menšie percento. Svetová banka odhaduje, že znásilneniu a domácemu násiliu možno ptipísaŕ sttatu S percent zdravých rokov života Žien v reprodukčnom veku v rozvojových krajinách. V štátoch ako Čína, kde je úmtt-nosŕ matiek a chorobnosť zapríčinená chudobou relatívne pod kontrolou, strata zdravých rokov zapríčinená znásilnením a domácim násilím takisto tvorí vysoké percento — 16 percent. V celosvetovom meradle sú zdravotné problémy zapríčinené rodovo podmienenou viktimizáciou medzi Ženami vo veku 15-44 rokov porovnateľné s tými, ktoré zapríčinili iné rizikové faktory alebo choroby, ktoré sa vyskytu- jú v celosvetovej agende na popredných miestach, vrátane vírusu spôsobujúceho imunodeficienciu u ľudí (HTV), tuberkulózy, sepsy pri pôrode, rakoviny a kardiovaskulárnych chorôb (tabuľka 5). Nasledujúca časť je venovaná dlhodobým a krátkodobým účinkom rôznych typov týrania na zdravie. Rámček 3 obsahuje vplyvy na zdravie, ako sú uvedené v literatúre. Tabuľka 5 Odhad zdravotných problémov žien vo veku 15-44 rokov, spôsobených určitými podmienkami v celosvetovom meradle Príčina DALY (v miliónoch) Materstvo 29,0 Sepsa 10,0 Obštruovaný pôrod (pôrod pri mechanickej prekážke v pôrodných cestách) 7,8 Pohlavne prenášané choroby (okrem HIV) 15,8 Zápalové ochorenia panvy 12,8 Tuberkulóza 10,9 HIV 10,6 Kardiovaskulárne ochorenia 10,5 Zdravotné následky znásilnenia a domáceho násilia* 9,5 Všetky dtuhy rakoviny 9,0 Rakovina prsníka 1,4 Rakovina krčka maternice 1,0 Automobilové nehody 4,2 Vojna 2,7 Malária 2,3 a/ Znásilnenie a domine násilie je sem začlenené pre porovna-nit. Tvoria rmltmrýfAatr pre také choroby ako pohlavne pre-náíané choroby, depresia a zranenia, ale nie sú priamo príčinou samotných chorôb. ZJrvf, Svetová banka 1993. Rámček 3 Zdravotné následky rodovo podmieneného násilia Bez smrteľných následkov Následky na telesnom zdraví Pohlavne ptenášané choroby Zranenia Zápalové ochorenia panvy Nechcené tehotenstvo Potrat Chronická bolest v panve Bolesti hlavy Gynekologické problémy Alkoholizmus, toxikománia Astma Syndróm dráždivých čriev Zdraviu škodlivé správanie (fajčenie, sex bez ochrany) Dočasné alebo trvalé postihnutie Následky na psychickom zdraví Posttraumatická stresová porucha (PTSP) Depresia Úzkosť Sexuálna dysfunkcia Poruchy v prijímaní potravy Viacnásobná porucha osobnosti Nutkavo-obsedantná porucha So smrteľnými následkami Samovražda Vražda Vplyv týrania zo strany intímnych partnerov na zdravie Týranie žien intímnymi partnermi má vplyv na telesné i duševné zdravie. Medzi telesné následky patria zranenia a množstvo ťažšie definovateľných somatických problémov. V USA 22-35 percent žien, ktoré navštívili mestskú zdravotnú pohotovosť, prejavovalo symptómy dlhodobého týrania (Council on Scientific Affairs, American Medical Associa- tion 1992). Reprezentatívny prieskum v Texase zistil, že 24 percent žien, ktoté boli niekedy týrané, muselo pre týtanie vyhľadať lekársku pomoc (Teske a Parker 1983). Zranenia spôsobené týraním zahŕňali pomliaždeniny, rezné rany, podliatiny pod očami, otras mozgu a zlomeniny. Týranie vedie aj k potratom a k trvalým zraneniam, napr. k poškodeniu kĺbov, čiastočnej strate sluchu alebo zraku, jazvam po popáleninách, pohryznutiach alebo rezných ranách nožom. V Bangladéši a v určitých oblastiach Latinskej Ameriky spôsobuje oblievanie kyselinou — forma týrania, ktorú čoraz častejšie používajú pomstychtiví milenci — trvalé zohavenie. Týrané Ženy okrem zranení často trpia bolesťami hlavy, svalov, bolesťami v brušnej oblasti, opakovanými infekciami pošvy a potuchami stravovania a spánku. Dve štúdie — jedna zahŕňa prieskum 390 náhodne vybraných žien z USA a druhá 2 000 náhodne vybraných žien z Nového Zélandu — zistili, že telesné aj duševné zdravie týraných žien bolo výrazne horšie ako netýraných (Koss, Koss a Woodruff 1991, Mullen a kol. 1988). Nedávny výskum uverejnený v Journal of the American Medícal Association ukazuje, že týranie môže vplývať na telesné zdravie aj oneskorene a môže vyvolať napr. artritídu, vysoký tlak a srdcové choroby (Council on Scientific Affairs 1992). Kvantitatívne údaje o zdravotných následkoch násilia z rozvojových štátov sú menej dostupné, ale množstvo dôkazov z krízových centier a policajných správ, ako aj etnografický výskum ukazujú, že aj v týchto štátoch je násilie významnou príčinou zranení a zlého zdravotného stavu. V štúdii o takýchto prípadoch z Číny, ktorá bola predložená na zasadnutí skupiny expertov OSN pre domáce násilie, sa uvádza, že v roku 1984 domáce násilie spôsobilo v Šanghaji 6 percent úmrtí a vážnych zranení (Wu 1986). Trojmesačné pozorovania v egyptskej Alexandrii poukazujú na to, že domáce násilie bolo najčastejšou príčinou 27,9 percent návštev zranených žien v oblastných traumatologických staniciach (Graircer, osobné pohovory 1994). A 18 percent vydatých žien skúmaných v mestských oblastiach Papuy Novej Guiney potrebovalo nemocničné ošetrenie zranení, ktoré im spôsobili manželia. Ako si všimla Christine Bradley zo štátneho výboru pre právnu reformu: „V Papui Novej Guinei, kde majú mnohé ženy vinou malárie zväčšenú peceň, stačí na idb zabitie jediný úder," (1988, s. 3.) Pre mnohé ženy sú však psychické následky týrania horšie ako telesné. Strach, úzkosť, únava, posttraumatická stresová porucha11 a poruchy spánku a prijímania potravy sú bežnými dlhodobými reakciami na násilie. Týrané ženy sa môžu stať závislými, Fahko ovplyvniteľnými a môžu stratiť schopnosť samostatného rozhodovania. Okrem duševných následkov násilia ženy trpia aj vzťahom k násilníkovi. Právne, finančné a cirové putá, ktotý- 4. Zdravotné následky radovo podmieneného uliilia * mi sú obete manželského násilia viazané k páchateľovi, posilňujú ich pocity zraniteľnosti, prehry, zrady a beznádeje. Týrané ženy sú často osamelé a vyhýbajú sa spoločnosti, pretože sa snažia utajiť známky týrania. Neprekvapuje teda, že následky týrania manželiek sú jedným z hlavných zdravotných problémov, U bitých žien v USA je štyri- až päťkrát väčšia pravdepodobnosť, že sa budú lieäť na psychiatrii, než u nebitých žien a päťkrát väčšia pravdepodobnosť, že sa pokúsia o samovraždu (Stark a Flitcraft 1991). Asi tretina bitých žien trpí ťažkými depresiami a niektoré sa stanú závislé od alkoholu a drog11. Miller uvádza (1990), že násilie v partnerstve je najsilnejším prediktorom alkoholizmu žien, dokonca silnejším než také premenné ako výška príjmu, výskyt násilia v pôvodnej rodine a alkoholizmus manžela/partnera. Navyše štúdie ukazujú, že väčšina bitých alkoholičiek začala piť viac, keď ich manželia začali týrat (Amaro a kol. 1990, Stark a kol. 1981). Vzťah medzí bitkou a psychickou dysfunkciou vážne ovplyvňuje aj ženskú úmrtnosť, a to zvýšeným rizikom samovrážd. Po preskúmaní materiálu z USA došlí Stark a Flitcraft k záveru, že „tyranie môže byť hlavnou z doteraz identifikovaných príčin pokusov Sen o samovraždu" (1991, s. 141). Štvrtine pokusov o samovraždu u Američaniek — a polovici všetkých pokusov o samovraždu u Afroameričaiuek — predchádzalo týranie (Stark 1984). Counts dochádza v medzikulrúmom prieskume samovrážd k rovnakému záveru a tvrdí, že kultúra niektorých afrických, oceánskych a juhoamerických spoločenstiev uznáva samovraždy žien za správanie, ktoré umožňuje „politicky bezmocným... msw'satym, ktorí urobili ich život neznesiteľným" (1987, s. 195). Tento argument potvrdzujú nálezy v afrických, peruánských, papuánskonovoguínejských a melanéz-skych spoločenstvách. V rodinách Indov z Fidži bolo v 41 percentách príčinou samovraždy manželské násilie (Haynes 1984). Samovražda nie je bezvýznamná smrť. Svetová banka odhaduje, že na strate zdravých rokov života Žien na čínskom vidieku má samovražda podiel 30 percent (Bobadilla, osobné rozhovory 1993). Toto zistenie zodpovedá správam o masových samovraždách čínskych vidiečaniek, ktoré prinútili vydar sa proti svojej vôli (a často násilne) alebo ktoré manželovi predali (bez vena, 1991). V Srí Lanke, v Štáte, kde majú dostatočne presnú štatistiku úmrtností, je percento úmrtí mladých žien vo veku 15-44 rokov v dôsledku samovraždy päťkrát vyššie ako percento úmrtí zapríčinených infekčnými chorobami a 55 krát vyššie ako percento úmrtí zapríčinených komplikáciami pri pôrode (WHO 1985). Tri štúdie z Indie potvrdzujú podobnú súvislosť medzi manželským násilím a samovraždami žien. Ročné štúdium dokonaných samovrážd v Dillí odhalilo, že 46 percent z nich spáchali muži a S4 percent ženy. Ako najbežnejší faktor, ktorý ich dohnal k samovražde, sa v ňom uvádzajú nezhody v manželstve a zlé zaobchádzanie zo strany manžela a jeho príbuzných. Ďalšia Štúdia analyzovala všetky prípady samovrážd, ktoré v roku 1978 zaznamenala policajná stanica v Madrase. Najviac samovrážd spáchali ženy vo veku 15-20 rokov. Pri dvoch tretinách vydatých žien, ktoté spáchali samovraždu, ujedli ako príčinu „nezhody s manželom-alkoholikom alebo toxikomanom". Tretia štúdia — o samovraždách v Daspure — zistila, že najviac samovrážd spáchali ženy vo veku 15-24 rokov a najbežnejší faktor, ktorý ich duhnal k samovražde, bola „hádka s manželom" (cirované in: Paltiel 1987). Súvislosť medzi domácim násilím a vraždami je hádam ešte väčšia. Údaje z mnohých Štátov dokazujú, že domáce násilie je hlavným rizikovým faktorom pri vraždách žien i vraždách vykonaných ženami. Nedávny prehľad manželských vrážd v USA, uverejnený v American Journal of Public Health, uvádza, že „výskum vrážd medzi intímnymi partnermi ukazuje, že im často predchádzalo fyzické týrame zamera-ni'na ženy, a niekoľko štúdií potvrdilo, že veľkú časť žien uväznených za zabitie manžela ich manželia fyzicky týrati" (Metcy a Saltzman 1989, s. 597). V Kanade 62 percent žien zavraždených v roku 1987 zomrelo rukou intímneho partnera (Canadian Centre for Justice Statistics 1988). V prvých 11 mesiacoch roka 1992 bolo v brazílskom štáte Pemambuco zavraždených 415 žien, z toho 70 percent intímnym partnerom (Dimensteín 1992). 42 zo 100 vrážd v Izraeli (okrem obsadeného územia) v roku 1991 pripadalo na ženy zavraždené manželom alebo milencom (Něvo 1993). V Papui Novej Guinei sa temer 73 percent dospelých žien, ktoré boli v rokoch 1979-1982 zavraždené, stah obeťami svojich manželov (Bradley 1988). Štúdie z rôznych kultúr - vrátane Kanady, Papuy Novej Guiney a USA — potvrdzujú, že ženy zabijú mužov často v sebaobrane a zvyčajne po dlhých rokoch stupňujúceho sa násilia (Browne 1987, Walker 1989, Canadian Centre for Justice Statistics 1988, Bradley 1988, KellermanaMercy 1992). Súvislosť medzi násilím v intímnych vzťahoch a vraždami je zvlášť viditeľná v Indii, kde od roku 1979 rastie počet úmttí žien upálením, čo možno pripísať kometcionalizácii nárokov na veno (Pawar 1990). Mladá nevesta môže byť vysravená krutému týraniu zo strany manžela a jeho príbuzných, ak jej rodina nevyhovie neustálym požiadavkám na vyplatenie ďalších peňazí. Častým trikom je zapáliť Ženu poliatu technickým benzínom a potom tvrdiť, že zomrela pri nehode v kuchyni - odtiaľ pochádza termín upálenie nevesty. V roku 1990 polícia v Indii oficiálne zaznamenala 4 835 úmrtí spojených s venom, ale vládne pramene uvádzajú, že tento počet ani zďaleka nezodpovedá skutočnosti (Kelkat 1992). V mestskej Maharaštre a veľkom Bombaji každé piate úmttie ženy vo veku 15-44 rokov zavinila „nehoda s následným upálením". Pre vek 15-24 rokov je to každé štvrté úmrtie (Karkal 1985). Zdravotné následky znásilnenia a sexuálneho zneužívania Sexuálny /itok môže zapríčiniť jednak telesné zranenie, jednak hlbokú emocionálnu traumu. Štúdia o znásilnení vo vidieckych a mestských oblastiach Bangladéša uvádza, že 84 percent obetí znásilnenia utrpelo ťažké zranenia alebo upadlo do bezvedomia, duševne ochorelo alebo zomrelo (Sha-mim 1985). Ženy, ktoré prežili znásilnenie, prejavujú rozličné symptómy vyvolané traumou — nočné mory, depresie, neschopnosť sústrediť sa, poruchy spánku a prijímania potravy, pocity hnevu, poníženia a sebaobviňovanie. Navyše 50-60 petcent obetí prežíva ťažké sexuálne problémy, vrátane strachu ' zo sexu, problémov so sexuálnym vzrušením a poklesu sexuálnych funkcií (Burnam a kol. 1988, Becker a kol. 1986, Becker a kol. 1982). Zhubný vplyv znásilnenia neprekvapuje, ak vezmeme do úvahy fyzické, psychické a morálne zlo, ktoré obeti spôsobuje (Breslau a kol. 1991, Herman 1992). Štúdia z USA zistila, že obete znásilnenia vykazovali deväťkrát väčší sklon k pokusom o samovraždu a pravdepodobnosť, že budú trpieť hlbokou depresiou, je dvakrát vyššia ako u tých, ktoré takýmito obeťami neboli (Kilpatrick 1990). Následné štúdie ukázali, že ženy, ktoré prežili znásilnenie, vykazujú vyššie percento pretrvávajúcej posttrauma-tickej stresovej poruchy než obete iných tráum (Norris 1992). Niektorí odborníci sa domnievajú, že ženy, ktoré sa stali obeťami sexuálneho útoku a týrania, tvoria najväčšiu skupinu trpiacu posttrau-matickou stresovou poruchou, a znásilnenie považujú za jednu z udalostí, ktoré takmer isto spôsobia posttraumatickú stresovú poruchu (Foa, Olasov a Steketee 1987). Štúdie, ktoré sledujú obete dlhší čas, svedčia o tom, že traumatické následky znásilnenia môžu pretrvávať dlhé roky. Štúdia, ktotá mala potvrdiť spoľahlivosť testu symptómov prežitého znásilnenia, ukazuje, že test dokáže odlíšiť symptómy obetí znásilnenia od ostatných symptómov až do obdobia ttoch rokov po znásilnení (Kilpatrick 1988). Podľa štúdií z USA každá Štvrtá žena ešte aj štyri až šesť rokov po znásilnení prejavuje symptómy dys-funkčnosti (Hanson 1990, Burgess a Holmstrom 1979). V inej vzorke 60 percent obetí sexuálneho útoku uvádzalo aj po ttoch tokoch sexuálnu dysfunkční (Becker a koí. 1986). Aj po dlhých rokoch je väčšia pravdepodobnosť, že sa u znásilnených žien prejaví 10 rozličných psychiatrických diagnóz, vrá-rane hlbokej depresie, alkoholizmu, posttraumatic-kej stresovej poruchy, toxikománie, obsesívno--kompulzívnej poruchy, bližšie nešpecifikovanej úzkosti, poruchy prijímania potravy, viacnásobnej poruchy osobnosti a hraničnej poruchy osobnosti. Percento relatívneho rizika týchto diagnóz u obetí znásilnenia a sexuálneho útoku je približne dvojnásobne väčšie (Koss 1990). Okrem telesného zranenia a emocionálnej traumy sú znásilnené ženy vystavené aj riziku pohlavne prenášaných chorôb, vtátane syndrómu získanej imunodefidencie (AIDS). Centrum na pomoc obetiam znásilnenia v thajskom Bangkoku uvádza, že 10 percent jeho klientiek sa pri znásilnení nakazilo pohlavne prenášanou chorobou (Archavanitkui a Pramualratana 1990). V USA sa do júla 1992 temer tucet žien nakazil pri znásilnení AIDS a dvakrát toľko detí sa nakazilo AIDS pri sexuálnom zneužívaní (Dattel 1992). Ďalším závažným problémom je nechcené tehotenstvo. Mexické krízové centrá pre obete znásilnenia uvádzajú, že 15-18 percent ich klientiek otehotnelo v dôsledku znásilnenia, čo zodpovedá údajom z Kótey a Thajska (COVAC 1990, CAMVAC 1985, Archavanitkui a Pramualratana 1990, Shim 1992). Mexické obete znásilnenia majú viac možností na výber ako obete v iných krajinách: nový zákon stanovuje, že sudcovia musia rozhodnúť o žiadosti znásilnenej Ženy o prerušenie tehotenstva do piatich pracovných dní. Ale v krajinách, kde je prerušenie tehotenstva nezákonné dokonca aj v prípade znásilnenia, alebo kde je bezpečné ptetušenie tehotenstva nedostupné alebo prohibične drahé, tisícky žien musia trpieť dvojnásobným ponížením — znásilnením a nevyhnutnosťou porodiť dieťa splodené násilníkom. Následky znásilnenia sú pre jeho obete veľmi kruté najmä v spoločenstvách, kde sa vysoko cení panenstvo. Mnoho afrických, ázijských a strednový-chodných kultúr stotožňuje hodnotu ženy s jej panenstvom. Ako Fauveau a Blanchet uvádzajú vo svojej priekopníckej štúdii o zraneniach vo vidieckom Bangladéši, „o predmanželskom pohlavnom styku sa predpokladá, že zničil prirodzenosť tela a osobnú morálku žien... dokonca aj vtedy, keď sa stali obeťami znásilnenia. Ichpoipinenúpovesťnemožno očistiť."(1989, s. 1125.) Štúdia spomína viacero prípadov, keď ženy boli bité a zavraždené alebo dohnané k samovražde, pretože znásilnenie alebo nelegitimně tehotenstvo vrhlo na ich rodiny hanbu. Ich štúdia odhalila, že u slobodných mladistvých dievčat sa vyskytuje o 130 percent viac útnttí v dôsledku samoviaždy, vraždy, sexuálneho útoku a komplikácií po umelom prerušení tehotenstva ako u vydatých mladých žien v rovnakom veku; toto zistenie zapadá do ich kvalitatívnych údajov, z ktorých vyplýva, že násilie spáchané na znásilnených a slobodných tehotných dievčatách je úmyselné (Acasadi a Johns on-Acasadi 1990). Zo štúdie o vraždách žien v egyptskej Alexandrii vyplýva, že 47,1 percenta žien zavraždil príbuzný potom, Čo boli znásilnené (Graitcer a Yous-sefl993). 4. Zdravotní n&aledJcy rodovo podmieneného násilia \ Zdravotné následky sexuálneho zneužívania detí a mladistvých Výskum v USA ukázal, že asi pätina sexuálne zneužitých detí má vážne, dlhotrvajúce psychické následky (Browne a Fínkelhor 1986). Patria medzi ne disasociačné reakcie a iné prejavy posttraumatic-kej stresovej poruchy, ako napr. chronické sexuálne vzrušenie, nočné mory (flashbacky), spomienky na traumatizujúci zážitok dlhý čas po pôvodnom zážitku a citová otupenosť. Bumam a kol. (1988) za použitia rôznorodých techník ukázali, že ženy, ktoré boli v detstve sexuálne zneužívané, boli dvojnásobne náchylnejšie na psychickú chorobu ako ich nezneužívané rovesníčky (58,6 percenta oproti 24,0 percenta). (Prieskum v losangeteskej spádovej oblasti je projekt na skúmanie psychického zdravia, ktorý sponzoruje National Institute of Mental Health.) Zdá sa, že mimoriadne veľké riziko dlhodobých následkov sa vyskytuje u obetí otcov a otči-mov, ak pri zneužívaní došlo ku genital nemu kontaktu a ak obťažovanie bolo násilné (Browne a Fínkelhor 1986). Je ťažké jasne odlíšiť telesné a duševné následky sexuálneho zneužívania, pretože dlhodobé psychické komplikácie sa často prejavujú ako telesné problémy. Obmedzený výskum somatických následkov sexuálneho zneužívania detí svedči o súvislosti s chronickými bolesťami v oblasti panvy, bolesťami hlavy, astmou a gynekologickými problémami (Koss a Heslet 1992). Nedávny výskum dal do súvisu sexuálne zneužívanie detí aj s takými gastroin-tesrinálnymi poruchami ako syndróm dráždivých čriev a chronické bolesti v brušnej oblasti. Tieto poruchy, ktoré nemajú jasne určenú patogenézu, sa vyskytujú častejšie u žien ako u mužov a spôsobujú značné zdravotnícke a ekonomické problémy. V USA sú to zasa najčastejšie gas troin tes tináltie diagnózy stanovené na poliklinikách a v gastroentero-logických ambulanciách (Drossman a kol. 1990). Ak sa žena stala v ranom veku obeťou sexuálneho násilia, môže sa stať, že neskôr nebude schopná brániť sa, nebude si uvedomovať svoju hodnotu ani hranice osobnosti a bude mať väčší sklon akceptovať viktimizáciu ako súčasť ženstva. Tieto následky môžu zvýšiť možnosť, že sa v budúcnosti opäť stane obeťou násilia (Koss 1990). Rané traumatické sexuálne skúsenosti súvisia so zvýšeným rizikom znásilnenia vysokoškoláčok (Koss a Dinero 1989). Podobne v Brierovej vzorke 49 percent obetí sexuálneho zneužitia v detstve uviedlo, že ich v dospelosti partner bil; v skupine žien, ktoré neboli obeťami sexuálneho zneužitia v detstve, to bolo 18 percent (Briere 1984, citované in: Browne a Finkelhor 1986). Russell (1986) dokladá, že 68 percent obetí incestu uvádza, že v staršom veku boh obeťami znásilnenia alebo pokusu o znásilnenie (okrem incestuózneho znásilnenia); v kontrolnej skupine tých, ktoré neboli obeťami sexuálneho násilia, to bolo 17 percent. Nedávne štúdie dávajú ranú sexuálnu viktimizáciu do súvisu aj s vysoko rizikovým správaním v dospievaní a dospelosti, vrátane nadmerného požívania drog a alkoholu, nechráneného sexu s mnohými partnermi, prostitúcie a tehotenstva v mladistvom veku (Zierlet a kol. 1991, Finkelhor 1987, James aMeyerding 1977, Boyer a Fine 1992). Rozličné štúclie dávajú do súvislosti sexuálne zneužívanie detí s" ich neskorším alkoholizmom, najmä u žien (Dembo 1987, Jelíinek, Murphy a Poitrast 1992, Blane, Miller a Leonard 1988). Mimoriadne dobre spracovaná viacnásobná rtgresná analýzy (Miller, Downs a Test, v tlači) zistila, že u žien liečených na alkoholizmus bolo percento viktimizácie v detstve bolo oveľa vyššie ako u žien liečených na iné psychické problémy, u bitých Žien bez problémov s alkoholom a žien z bežnej populácie bez problémov s alkoholom. Tieto zistenia sú signifikantně dokonca aj po zohľadnení demografických a rodinných rozdielov, vrátane alkoholizmu rodičov. Výskumníci Debra Boyer a David Fine (1992) ra-kisto zistili významné spojenie medzí sexuálnym zneužívaním detí a tehotenstvom v mladistvom veku na vzorke 535 mladistvých matiek v štáte Washington. V porovnaní s mladistvými, ktoré otehotneli, ale predtým neboli sexuálne zneužité, sexuálne zneužité adoiescentky začínajú s pohlavným životom o rok skôr, zväčša užívajú drogy a alkohol a zriedkavejšie používajú antikoncepciu. Počet zneužitých mladistvých dievčat, ktoré dôverní partneri bili, i tých, ktoré vykonávali sex za peniaze, drogy alebo za ubytovanie, bol takisto väčší. Zneužité ženy mali prvý sexuálny styk v priemere vo veku 13,8 roka (v bežnej populácii je to 16,2 roka). Iba 28 percent zneužitých mladistvých použilo pri prvom pohlavnom styku antikoncepciu — na rozdiel od 49 percent svojich rovesníčok. Zdravotné následky genitálnej mutilácie Zdravotné komplikácie po zmrzačení genitálií môžu byť veľmi vážne, najmä pre ženy, ktoré sú infibulované. Štúdia zo Sierra Leone odhalila, že 83 percent všetkých obřezaných žien muselo vyhľadať lekársku pomoc pre problémy, ktoré nastali v súvislosti s týmto zákrokom (Hosken 1988). Bezprostredné riziko pri kliroridektómii a ínfibulácii je rovnaké: krvácanie klitorálnej artérie, infekcia, neodte-kanie moču, tetanus alebo otrava krvi od nesterií-ných a často primitívnych rezných nástrojov (nôž, žiletka, úlomok skla). Bolesť pri záktoku, často vykonávanom bez anestézie, môže spôsobiť, že dievčatká upadnú do šoku. Infibulované ženy zvyčajne trpia dlhšími a ťažšími zdravotnými následkami ako ženy po excízii. In-fibulicia si vyžaduje extenzŕvnejšie vyrezávanie a šitie, a preto predstavuje oveľa väčšie riziko krvácania a infekcie. A čiastočné prekrytie vaginálneho a uret- rálneho otvoru vyvoláva ďalšie problémy spojené so zadržiavaním moču a menštruačnej krvi, napr. chronickú infekciu močového traktu, kamene v močovej rúre alebo v mechúre, pretrvávajúcu bolesť v chrbte" a menštruačné bolesti, nepravidelnú menštruáciu a opakované infekcie reprodukčných orgánov. V ojedinelých prípadoch môžu tieto infekcie spôsobiť sterilitu, Čo má pre ženy ďalekosiahle následky, pretože ich hodnota je väčšinou vyjadrená schopnosťou rodiť deti. In fibulácia odsudzuje ženy na kolotoč boles ti, rezania a opätovného zošívania, aby boli schopné sexuálneho života a rodenia Infibulované ženy sa neraz musia počas svadobnej noci narezať, aby boli schopné pohlavného styku, a opäť pred pôrodom, aby mohli po todiť. Pohlavný styk je pre ne často bolestivý, pričom pocit bolesti má jednak telesný, jednak psychický pôvod. Infibuíácia ohrozuje matku i dieťa pri pôrode. Každá z 33 infibulovaných žien sledovaných v somálskej nemocnici Benadír sa musela podrobiť rozsiahlej epiziotómii počas pôrodu, všetky mali druhú fázu pôrodu päťkrát dlhšiu ako normálne, päť detí zomrelo a 21 trpelo na nedostatok kyslíka pre dlhý, obŠtruovaný pôrod (pôrod pri mechanickej prekážke v pôrodných cestách) (Warsame 1988). Väčšinu žien po pôrode opätovne infibulovali a rekonštruovali im malý vaginálny otvot. Po čase tento opakovaný chirurgický zákrok zmení genitál-nu oblasť na tvrdé, nepoddajné zjazvené tkanivo. Hoci ženy po excízn zvyčajne mávajú menej dlhotrvajúcich komplikácií než infibulované ženy, aj klitoridektómia predstavuje vážne riziko. Pomerne veľa žien po excízii bude po celý život trpieť nepretržitými infekciami, bolesťami, krvácaním aabs-cesmi. Takisto im hrozia vážne psychické následky. Psychickým problémom zavineným mrzačením genitálií venujú výskumníci malú pozornosť, ale klinici v niektorých prípadoch uvádzajú vážnu dlhodobú úzkosť a psychickú dysfunkciu. Na základe skúseností zo Súdánu dr. Nahíd Toubiauvádza niekoľko bližšie nešpecifikovaných psychických problémov, depresie a letargiu obtezaných žien, ktoré veľmi pripomínajú psychické problémy bežné u sexuálne zneužitých alebo znásilnených žien v USA: „Tisíce žien [v Súdáne] prichádzajú do ambulanciípôrodnícke—gynekologických oddelení s vágnymi chronický-mi symptómami, o ktorých metaforicky hovoria, it vychádzajú z panty. Lekári a zástupcovia nemocnice považujú tieto ženy za veľkú mrzutosť a finančnú záťaž, pretože nemajú žiadne viditeľné patologické problémy. Po presedených hodinách a načúvaní im je pomaly jasné, Že hližíie neurčené symptómy celkovej únavy, nespavosti, bolesti v chrbte, bolestí blaty a prekrvenia panvy, vyslovované deprimovaným, monotónnym hlasom, sú vlastne tiché výkriky o pomoc v oveľa hlbšej bolesti. Ked sa ich začnú vypytovať, ženy sa rozhovoria o strachu zo sexu, hrozbe neplodnosti po prekonanej infekcii a strachu z toho, v akom stave sú ich genitálie (nemajú možnosť zistiť, či sú normálne)." (Toubia 1993, s. 19.) V roku 1982 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala vyhlásenie, v ktorom varovala profesionálnych zdravotníkov, aby nikdy nevykonávali muoiáciu genitálií. Napriek tomuto vyhláseniu a podobným uzneseniam viacerých zdravotníckych ustanovizní delegáti Semináru OSN o ľudských právach v súvislosti s tradičnými praktikami (UN Human Rights Seminar on Traditional Practices) v Butkine Fase v toku 1991 referovali, že zdravotnícky personál nemocníc robí obriezky pre finančný zisk namiesto pôrodných báb a tradičných obre-závačiek, ktoré obyčajne vykonávali tento zákrok (Dorkenoo a Scilla 1992), Hoci „lekárska" obriezka môže znížiť bezprostredné riziko infekcie, neodstráni porušovanie ľudských ptáv žien týmto nepotrebným, zmtzačujúcim chirurgickým zákrokom. Ako poukazuje Aziza Kamil, vedúca projektu proti mrzačeniu ženských genitálií káhirskej Spoločnosti pre plánované rodičovstvo: „Nič neprispeje k mrzačenie genitálií viac ako legjtimizovanie jeho výkonu lekárskou profesiou. Ak ho lekári a nemocnice začnú vykonávať namiesto toho, aby ho odsúdili, nemáme žiadnu nádej, že niekedy tento zvyk odstránime. Rešpekt a autorita, ktorá je spojená s lekárskym stavom, sa prenesú na tento zsiyk a (aktivisti a aktivistky) stratia dôveryhodnosť.™ (Dorkenoo a Scilla 1992). Násilie páchané na ženách a zdravotnícky systém Násilie ovplyvňuje zdravie žien — a zdravie spoločnosti — tým, že odčerpáva skromné zdroje na liečenie sociálnej choroby, ktorej možno predchádzať. Ak vezmeme ďo úvahy výskyt týrania a povahu jeho vplyvu na zdravie, opodstatnene piídeme k záveru, že viktimizácia predstavuje významný odlev peňazí z dostupných finančných zdrojov. Štúdia najväčšej americkej organizácie na ochranu zdravia (HMO) odhalila, že znásilnenie a sexuálny úrok sú predpokladom častejšieho vyhľadávania lekárskej pomoci a výdavkov na ambulantných pacientov než akýkoľvek iný dôvod, vrátane starnutia žien a takého zdravotného rizika ako fajčenie (Koss, Koss a Woodruff 1991). Táto viacnásobná tegtesná analýza, ktorá vychádza z piatich demografických premenných, štyroch kategórií zdravotného stavu a piatich kategórií životného stresu, došla k nasledujúcim záverom: • Zdravotnícke výdavky na znásilnené alebo bité ženy boli za rok dvaapolkrát vyššie ako na ženy, ktoré neboli znásilnené ani bité (401 USD oproti 161 USD). • Podľa časovej analýzy uskutočnenej na jednej skupine obetí bol najväčší nárast služieb zdravotníckej starosdivosti zaznamenaný v druhom roku po násilnom čine, ale ani štyri roky po tejto udalosti ešte neklesol na základné hodnoty. 4. Zdravotní nijlcdlty rodovo podmieneného násilia \ • Ženy, ktoré zalili sexuálny útok alebo znásilnenie, považujú samy seba za menej zdravé, prejavuje sa u nich viac symptómov temer vo všetkých telesných systémoch (okrem kože a očí) a vyššie percento správania poškodzujúceho zdravie (ako fajčenie a nepoužívanie bezpečnostných pásov). Podobná štúdia (Felitti 1991) zistila, že 6 percent žien zahrnutých do plánu preventívnej zdravotníckej organizácie navštevovalo lekára 10 i viackrát do roka, ale z tých, ktoré boli v detstve sexuálne zneužívané alebo obrazované, až 22 percent. V reprezentatívnom výskume o využívaní zdravotníckej statostlivosti v Los Angeles respondenti a respondentky, ktori/é zažili sexuálne zneužitie, v posledných 6 mesiacoch vyhfadali psychiatra temer dvakrát častejšie ako muži a ženy, ktorí/é neboli sexuálne zneužití/é, a tretina z nich vyhľadala praktického lekára častejšie ako muži a ženy, ktorí/é neboli sexuálne zneužití/é (Golding a kol. 1988). Tento fakt sa prejavil aj po prepočítaní vzhľadom na rod, etnickú príslušnosť a vek. Analýzy tejto štúdie svedčia o tom, že zneužívanie má nepriamy vplyv na zdravotnícku starostlivosť, pretože zvyšuje počet psychiatrických pacientov a znižuje schopnosti postihnutých. Štúdia takisto ukazuje, že sexuálne zneužívanie sa vyskytuje oveľa častejšie medzi tými, ktorí využívajú zdravotnícke služby, než tými, ktorí ich nevyužívajú, a upozorňuje na to, že je dôležité využívat! zdravotnícke zariadenia na identifikáciu obetí násilia, aby sa mohli vypracoval! vhodné podporné programy. 5. Následky rodovo podmieneného násilia na zdravie a vývoj Rodovo podmienené násilie má dôležité následky na sociálno-ekonomický vývoj a pre kľúčové iniciatívy, ktoré sú na programe dňa na celom svete. Napriek tomu sa len málo významných organizácií orientovaných na rozvoj zameriava na násilie, dokonca i spomedzi tých, ktoré sa venujú zdravotníckej problematike. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a niekoľko mimovládnych organizácií podporili úsilie o elimináciu mrzačenia genitálií, ale také trestné činy ako bitka, znásilnenie a incest zväčša ignorujú. Program Ženy, zdravie a rozvoj Panamerickej zdravotníckej organizácie (PAHO) a kanadskej mimovládnej organizácie MATCH International sú vítanými výnimkami. Vplyv na sociálno-ekonomický vývoj Rodovo podmienené násilie tým, že ovplyvňuje schopnosť žien fungovať vo svete, môže pôsobiť ako brzda sociálno-ekonomického vývoja. Rozvojové krajiny si už uvedomili, že také problémy ako vysoká pôrodnosť, odlesňovanie a hlad nemožno riešiť bez plnej zaangažovanosti Žien. Napriek tomu ženy nemôžu naplno uplatniť svoju prácu a rozvinúť tvorivé myšlienky, keď ich ťažia fyzické a psychické jazvy týrania. Nové údaje z USA ukazujú, Že následky viktimi-zácie môžu neskôr viesť k nižšej vzdelanosti a príjmu postihnutých žien. BaryaHyman (1993) použila simultánne porovnanie na zobrazenie vplyvu sexuálneho zneužívania detí na neskorší príjem a ukázali, že ženy, ktoré boli sexuálne zneužité, zarábajú každý rok o 3-20 percent menej ako ženy, ktoré neboli sexuálne zneužité, podľa toho, o aký typ sexuálneho zneužitia išlo a koľko páchateľov malo na ňom podiel (model zohľadňuje aj ostatné faktory, ktoré ovplyvňujú možností zárobku). Incestuózne zneužívanie ovplyvnilo príjem nepriamo tým, že ovplyvnilo vzdelanosť, ako aj duševné a telesné zdravie žien. Príjem žien, ktoré sexuálne zneužil neznámy človek, utrpel ďalším priamym vplyvom; Hyman sa domnieva, že zneužitie ich utvrdilo v tom, že okolitý svet je nebezpečný, a tak s nim obmedzili kontakty. Násilie páchané na ženách môže zmariť vývoj širšieho spoločenstva, pretože ovplyvňuje účasť žien na rozvojových projektoch. Štúdia, ktorú si objednal UNIFEM/Mexiko na zistenie skutočnosti, prečo ženy prestali participovať na projektoch, od- halila, že hlavnou príčinou boli vyhrážky zo strany mužov. Muži si uvedomili, že rastúci vplyv manželiek ohrozuje ich vedúce postavenie, a siahli po bitkách, aby tento proces zvrátili. V indickom Madrase takmer skrachoval fond dlhodobých pôžičiek Fóra pracujúcich žien potom, keď v ňom prestali pracovať vedúce projektu, pretože boli vystavené stupňujúcemu sa domácemu násiliu (Carillo 1992). Ako uvádza dr. Christine Bradley, vedúca projektu Komisie pte právnu reformu v Papui Novej Guineŕ „Odísťna stretnutie bez manželovho dovolenia môže byť pre ženu nebezpečné. Niektorí muži (v Papui Novej Guinei) svoje ženy zamykajú] aby im zabránili zúčastniť sa na stretnutiach, alebo icb vytiahnu z auta, do ktorého nastúpili a ktoré id> na ne malo odviezť, alebo za nimi prídu na stretnutie á odvlečú ich odtiaľ domov." (Bradley 1990, s, 5,) Pri mimoriadne krutom prejave mužského násilia v Radžastáne nedávno skupina mužov z miestnej komunity znásilnila vedúcu veľmi úspešného Programu ženského rozvoja, sponzorovaného indickou vládou, pretože nesúhlasili s organizovaným úsilím, ktorým sa pokúšala zabtániť detským manželstvám. Znásilnili ju doma pred očami manžela, ktorého vystríhali: „Urob si s ňou poriadok, lebo ti ju znova znásilníme.' Tento incident a strach, ktorý vyvolal, zasadil silný úder sľubne sa rozbiehajúcemu projektu (Rao Gupta, osobný rozhovor 1993, Mathur 1992). Inde môžu muži použiť silu na to, aby obrali ženy o výdobytky rozvoja. Štúdie jednotlivých prípadov obetí domáceho násilia z Peru a medzi výrobcami odevov z mexických maquiladoras (fabrík vlastnených americkými spoločnosťami) uvádzajú, že muži často bijú svoje ženy, aby ich donútili odovzdať im mzdy (Vasquez a Tamayo 1989, citované in: CarriUo 1992). Aby sa vyhli násiliu, ženy sa naučili korigovať svoje správanie tak, aby bolo prijateľné pre ich manželov alebo partnerov. Bradley si všimla (1990), že „hrozba násilím a strach z násilia ovládajú zeny rovnako ako násilné činy, takže v konečnom dôsledku sa zeny stávajú svojimi vlastnými žalárnikmi". Nedávna štúdia z Papuy Novej Guiney napr. uvádza, že vydaté učiteľky sa neuchádzajú o postup v povolaní alebo ho odmietajú zväčša preto, že sa obávajú odplaty manžela. Ženy tvoria iba 39 percent učiteľov a 5 percent riaditeľov základných škôl v tejto ktajine (Gibson 1990). S. Nídtdky rodom podmítiKnŕho oiiiti. ni idnwt »rfvoj \ Strach z násilia spáchaného cudzou osobou obmedzuje aj účasti žien na verejnom živote. V USA 49 percent z 299 žien z prieskumu v šiestich lokalitách pri Chicagu, Filadelfii a San Franciscu odhadlo možnosť, že sa stanú obeťami znásilnenia vo svojom prostredí, číslom 5 alebo vyšším číslom na de-saťstupňovej Škále. Takmer polovica vyhlásila, že sa chránia pomocou reŠtrikrivnej, izolujúcej taktiky (nevychádzajú z domu, nenavštevujú určité miesta) „stále alebo skoro stále" alebo „pomerne Často". Naopak, 90 percent mužov žijúcich v tomto prostredí povedalo, že strach nikdy neobmedzuje ich správanie (Gordon a Riger 1989). V novinovom prieskume v kótejskom Soule v roku 1990 ženy takisto považovali strach zo sexuálneho násilia za hlavnú príčinu stresu (Kórejské centrum na pomoc pri sexuálnom násilí 1991). 94 percent z 2 270 Kórejčaniek v samostatnom prieskume povedalo, že cítia znepokojenie kvôli rozšírenému sexuálnemu násiliu páchanému na ženách. 40 percent cítilo „veľké znepokojenie" a tvrdilo, že zo strachu obmedzujú svoje aktivity (tamže). V rozvojovom svete môže mať tento výlučne ženský strach nepredvídaný a zhubný účinok. Strach zo znásilnenia prispieva k podvýžive členov rodín etiópskych utečencov v sudánskych pohraničných táboroch. V nedávnom prieskume o duševnom zdraví žien, sponzorovanom Rozvojovým programom OSN, etiópske utečenkyne vypovedali, že zredukovali počet varených jedál pre svoje deti, pretože sa báli znásilnenia pri zbieraní dreva na oheň, ktoré si vyžadovalo dvoj- až trojhodinové potulky mimo tábora, pretože mnohé z nich boli pritom znásilnené (LaPin 1992). Aj pracovníčky zdravotníckej osvety, ktoré pracujú v indickej vidieckej oblasti Gudža-rat, pri referovaní o prekážkach pri práci dôrazne vyjadrovali neochotu cestovať bez sprievodu z dediny do dediny, pretože sa obávali znásilnenia Dožadovali sa kurzu sebaobrany, aby mohli pokračovať v práci (Khanna 1992). Tieto prípady, ktoré ani zďaleka nie sú ojedinelé, ilustrujú paralyzujúci účinok násilia na ženy a na spoločenský rozvoj, ktorý si zväčša neuvedomujeme. Vplyv na zdravie matiek Tehotenstvo by malo byť obdobím, v ktorom zvlášť záleží na tom, aby bola žena zdravá a aby sa dobre cítila. Ale prieskumy ukazujú, že tehotné ženy sú hlavným terčom týrania. Výsledky rozsiahlej Štúdie o bití počas tehotenstva, ktorá sa robila medzi ženami s nízkym príjmom v Baltimore a Hous-tone, ukázali, že každá šiesta tehotná žena bola bitá (McFarlane a kol. 1992). Štúdia publikovaná v Journal of the American Medical Association tri roky sledovala srrarifikovanú skupinu 691 bielych, afroa-merických a hispánských žien. 60 percent týraných žien uviedlo dva a viac prípadov násilia a trikrát častejšie im hrozilo, že v posledných troch mesiacoch rehotensrva im budú musieť poskytnúť pred-pôrodnú zdravotnícku starosrlivosť, ako ženám, ktoré neboli týrané. Iné štúdie ukazujú, že v porovnaní so ženami, ktoré nie sú bité, sú bité tehotné ženy vystavené dvojnásobne vyššiemu riziku potratu a štvornásobne vyššiemu nziku, že ich dieťa bude mať njzku pôrodnú hmotnosť (Stark a kol. 1981, Bullock a McFarlane 1989). Nízka pôrodná hmotnosť je významným indikátorom vyhliadok dieťaťa na prežitie v prvom roku života. Prieskum medzi 342 náhodne vybranými ženami v rozvojovom svete (blízko Mexíca Číry) odhalil, že 20 percent z tých, ktoté boli bité, uviedlo, že počas tehotenstva dostali údery do brucha (Shra-der-Cox a Valdéz Santiago 1992), V štúdii o 80 bitých ženách, ktoré v kostarickom San José dali svojich partnerov na súd, 49 percent uviedlo, Že ich bili počas tehotenstva, a 7,5 percenta v dôsledku, týrania potratilo (Ugalde 1988). Na matky v rozvojových krajinách, ktoré sú podvyživené, prepracované a bez riadnej zdravotníckej starostlivostí, má bitie počas tehotenstva zrejme ešte väČŠi vplyv než na že-nyv rozvinutých krajinách. Násilie môže byť príčinou aj značného, hoci nezdokumentovaného podielu úmrtnosti matiek, najmä mladých slobodných tehotných žien. Fauve-au a Blanchet (1989) uvádzajú, že v bangladéšskej Madab Thane v rokoch 1976-198613 na vraždy a samovraždy motivované hanbou zo znásilnenia alebo mimomanželského tehotenstva a zapríčinené bitím alebo problémami s venom pripadlo 6 percent z 1 139 úmrtí matiek. Počet vysrúpi až na 21,5 percenta, ak medzi ne zarátame aj úmrtia v dôsledku nevydareného prerušenia tehotenstva, ktoré sa väčšinou vykonáva takisto z dôvodu hanby za mimomanželské tehotenstvo. Spomedzi všetkých úmrtí žien vo veku 15-44 rokov (nielen úmrtí matiek) pripadá na úmyselné ublíženie 12,3 percenta, pričom počet vrážd a samovrážd prevyšoval počet úmrtí po umelom prerušení tehotenstva Zistilo sa, že úmyselné ublíženie je takisto významným faktorom pri úmrtiach mariek v íltinoís-kom Chicagu. Výskumníci prezerajúci záznamy Co-okovho oblastného zdravotného strediska zistili, že od januára 1986 do decembra 1989 bola trauma hlavnou príčinou úmrtí matiek a tvorila 46 percent všetkých úmrtí matiek. 57 percent z nich pripadlo na vraždy a 9 percent na samovraždy (Fildes, Reeda Jones 1992). Nasledujúca štúdia o 161 Ženách žijúcich v Santiagu de Chile odhalila, že u žien, ktoré žijú v spoločensky a politicky násilnom prostredí, je riziko komplikácií v tehotenstve značne vyššie ako u žien z menej násilného prostredia. Po zohľadnení potenciálne skresľujúcich premenných (príjem, vzdelanie, manželský stav, podváha, fajčenie cigariet, nespokojnosť s okolím, životné udalosti, odcudzenie, ne-istota a depresia) výskumníci zistili, že vysoká hla- dina sociálno-politického násilia je spojená s takmer päťnásobným zvýšením rizika takých komplikácií v tehotenstve ako preeclampsia, predčasný pôrod, hrozba potratu, tehotenská hypertenzia (Zapata a kol. 1992). Ak stres a trauma zo života v násilnom prostredí vyvolávajú komplikácie, oprávnene sa môžeme domnievať, že život v súkromnom pekle násilného manželského vzťahu môže mať podobné neblahé následky. Vplyv na plánované rodičovstvo Mnohé ženy obmedzujú používanie antikoncepčných prostriedkov zo strachu pred odvetou mužov (Dixon-Mueller 1992). Muži v mnohých kultúrach antikoncepciu odmietajú, pretože si myslia, že svedčí o úmysle žien byť neverné, a opierajú sa pritom o logiku, že ochrana proti tehotenstvu dovoľuje ženám promiskuitu. A tam, kde je otcovstvo znakom mužskosti, sa môže snaha žien o používanie antikoncepcie vysvetľovať ako urážka partnerovej mužskosti. Hoci súhlas partnera nie je vždy rozhodujúcim faktorom, štúdie z takých rozdielnych krajín ako Bangladéš, Mexiko a Južná Afrika ukazujú, že bol jedinou významnou podmienkou používania antikoncepčných prostriedkov.14 Ak partner nesúhlasí, ženy sa používania antikoncepčných prostriedkov vzdajú alebo sa uchýlia k takým metódam plánovaného rodičovstva, o ktorých sa partneri nedo-zvedia. Dôvodom tohto úskoku, o ktorom sa nahlas nevraví, je, že ženy by boli týrané, keby nevyhoveli mužským požiadavkám na sex a rodenie detí. V nedávnom rozhovore Hope Mwesigy z ugandskej FI-DA, neziskovej organizácie poskytujúcej právnu pomoc ženám v Kampale, spomenula príbeh mladej vydatej marky, krorá ušla od svojho muža, pretože ju pravidelne bil. Hoci slušne zarábal, odmietal živiť ju aj ich dve detí. Aby sa vyhla tomu, že privedie na svet ďalšie deti, ktoré by nemohla uživiť, začala bez manželovho vedomia používať antikoncepčné prostriedky. Keď mu prestala rodiť ďalšie deti, začali sa bitky, a keď sa dozvedel, že používa antikoncepčné prostriedky, boli Čoraz surovšie (Banwell 1990). Tam, kde právne predpisy vyžadujú súhlas manžela na používanie antikoncepcie, sú ženy vystavené zvýšenému riziku násilia. Podľa Pamely Onyang z Medzinárodnej pomoci plánovanému rodičovstvu (Family Planning International Assistance) je známe, že kenské ženy radšej sfalšujú partnerov podpis, než by riskovali násilie alebo odluku, keby chceli využívať služby pre plánované rodičovstvo (Banwell 1990). Výskumníci, ktorí v Mexiku a Peru robili vo vybranej skupine prieskum sexuality, zistili, že i tam sa ženy báli násilia, opustenia alebo obvinenia z nevery, keby používali antikoncepciu (Folch-Lyon, Macorra a Schearer 1981, Forr 1989). Preto neprekvapuje, že keď etiópske kliniky pre plá- nované rodičovstvo prestali vyžadovať súhlas manžela, o niekoľko mesiacov sa počet ich klientiek zvýšil o 26 percent (Cook a Maine 1987). Nie všetky ženy, ktoré sa obávajú násilia pre používanie antikoncepčných prostriedkov alebo pre snahu o ich používanie, sú vystavené skutočnému riziku týrania. Niektoré šrúdie dokonca dokazujú, že mnohí muži sú antikoncepcii oveľa viac naklonení, ako väčšina žien predpokladá (Gallen 1986). Ale komunikácia v manželstve je často nedostatočná a ženy vôbec netušia, akýje názor mužov na plánované rodičovstvo — domnievajú sa však, že odráža kultúrne normy, t.j. že muži chcú zväčša veľké rodiny a nedôverujú ženám, ktoré si rodičovstvo plánujú. Rozpor medzi tým, čo si ženy myslia, a skutočnosťou potvrdzuje, že samotná existencia násilia vyvoláva strach. Dokonca aj v krajinách, kde je plánované rodičovstvo všeobecne akceptované, násilie môže obmedzovať možnosť žien samostatne rozhodovať o reprodukcii a sexuálnom živote. V reprezentatívnom prieskume medzi ženami v Texase viac ako 12 percent z 1 539 respondentiek uviedlo, že ich po 18. roku života manželia, bývalí manželia, priatelia alebo bývalí priatelia sexuálne zneužívali. Z týchto 187 žien 12,3 percenta uviedlo, Že im nedovolili používať antikoncepciu, a 10,7 percenta uviedlo, že otehotneli proti svojej vôli (Grant, Předa a Martin 1989). Štúdie z USA ukazujú, že sexuálna vikrimizácia môže hrať nepriamu úlohu pri neprerušení nechceného tehotenstva. V prieskume v rámci skupiny náhodne vybraných žien v Los Angeles VPyart, Guthrie aNotgrass (1992) zistili, že v prípade žien, ktoré boli v detstve sexuálne zneužívané, bol 2,4 krát väčší predpoklad, že sa znovu stanú obeťami sexuálneho násilia aj v dospelosti. Pritom ženy, ktoré sa stali obeťami sexuálneho násilia, mali značne vyššie percento nechcených alebo prerušených tehotenstiev ako ženy, ktoré sa obeťami sexuálneho násilia už viackrát nestali. Štúdia mladistvých matiek v štáte Washington (Boyer a Fine 1992), ktorú sme spomínali v časti venovanej zdravotným následkom sexuálneho zneužívania detí a mladisrvých, ukazuje, že sexuálne zneužívanie detí a mladistvých súvisí s nechceným tehotenstvom mladistvých žien. Všíma si, že sústredené úsilie na uľahčenie prístupu mladistvých k antikoncepcii a sexuálnej výchove v USA nepomohlo znížiť za posledných 20 rokov percento tehotenstiev mladistvých žien, a autori podotýkajú, že „kľúčovým faktorom pri nevysvcttitetnom, vysoko rizikovom sexuálnom správania tehottnstvdch mladistvých" (1992, s. 11) môžu byť nevyriešené problémy súvisiace s ranou sexuálnou viktimizáciou. S. Následky rodovo podmieneného násilí* na idravir i v^voj \ Vplyv na prevenciu pohlavne prenášaných chorôb a AIDS Nie je nijakým prekvapením, že mužské násilie môže marid schopnosť žien chrániť sa pred HIV a ostatnými pohlavne prenášanými chorobami. Násilie — vynútený sex alebo nedostatok odvahy či schopnosti žien primát: partnera na používanie prezervatívu — môže zvýšiť ich ohrozenie. V mnohých kultúrach sa navrhovanie použitia prezervatívu všeobecne považuje za ešte väčšiu opovážlivosť ako dožadovanie sa antikoncepcie, pretože používanie prezervatívu sa zvyčajne spája s promiskuitou, prostitúciou a chorobami. Ak použitie prezervatívu navrhne žena, vníma sa to ako prejav jej sklonu k nevere alebo popieranie práva, muža na mimomanželský pohlavný styk. Tak či tak môže vyvolať násilnícku reakciu (Worth 1989). Stratégia prevencie AIDS, založená výlučne na „vyjednávam™ o používaní prezervatívu, predpokladá vyrovnanosť síl medzi mužmi a ženami, ktorá však v mnohých vzťahoch neexistuje. Dokonca ani v konsenzuálnych zväzkoch ženy často neriadia svoj sexuálny život. Štúdia o priemyselných robotníčkach v Mexiku napr. ukázala, že schopnosť manželiek vyjednávať bola najmenej účinná pri rozhodovaní o tom, či a kedy budú mať s mužom pohlavný styk (Beneria a Roldan 1987). Štúdie o prirodzenom plánovaní rodičovstva na Filipínach, v Peru a Srí Lanka a štúdie o sexuálnych postojoch žien v Guatemale spomínajú aj vynútený sex v manželstve, najmä ak muž prišiel domov opitý (Liskin 1981, Lundgren a koL 1992). Resumé Štúdií skúmaných Guatemalčaniek uvádza, že „z odpovedí žien... je jasné, že sex, ktorý si ich partneri vynútia násilím, nieje pre guatemalské ženy neobvyklý" (Lundgren a kol. 1992, s. 34). Pre ženy, ktoré žijú s násilníckym partnerom alebo s alkoholikom, je hrozba násilného sexu ešte väčšia. V USA 10-14 percent vydatých žien uviedlo, že ich partneri fyzickým násilím prinútili k sexu proti ich vôli, ale medzi bitými ženami sa násilný sex vyskytuje najmenej u 40 percent (Campbell a Al-ford 1989). V Bolívii a Portoriku 58 percent bitých žien uviedlo, že ich partneri sexuálne zneužívajú (ISIS International 1988), a údaje z Kolumbie hovoria o 46 percentách (PROFAMILIA 1992). Vzhľadom na percento žien na celom svete, ktoré žijú s fyzicky násilníckym partnerom, je sexuálne násilie v konsenzuálnych zväzkoch pravdepodobne bežné. Sexuálne zneužívanie detí vystavuje jednotlivcov aj zvýšenému riziku nákazy pohlavne prenášanými chorobami vrátane AIDS, a to reakciami, ktoré u obetí vyvoláva. Niekoľko štúdií spája sexuálne zneužívanie detí s vysokým rizikom, že sa budú venovať prostitúcii (Finkelhor 1987, James a Meyer-ding 1977). Výskumníci z Brownovej univerzity zistili, Že muži a ženy, ktorí/é boli znásilnení/é alebo prinútení/é na sex v detstve alebo mladistvom veku, štyrikrát častejšie pracovali ako prostituti a prostitútky než ľudia, ktorí neboli zneužití (Zíerler a kol. 1991). Pravdepodobnosť, že v jednom roku vystriedajú viacerých partnerov a že budú mať príležitostný sexuálny styk s neznámymi partnermi, je u nich dvakrát vyššia. U žien, ktoré v detstve prežili sexuálne zneužívanie, je pravdepodobnosť výskytu ťažkého alkoholizmu dvakrát vyššia a tehotenstva pred 18. rotóBm života temer trikrát vyššia. Sexuálne zneužívanie v detstve sa u žien neodráža priamo v zvýšenom percente výskytu HIV, ale u mužov, ktorí boli v detstve zneužívaní, je pravdepodobnosť pozitivity na HIV dvakrát vyššia ako ü mužov, ktorí v detstve neboli sexuálne zneužívaní. Zvýšené percento výskytu HIV u mužov, ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní, nemožno pripísať vpichovaniu drog do žily. Na základe sondážneho prieskumu medzi 407 mužmi a ženami na Barbadose antropologička Penn Handwerker dokázala, že sexuálne zneužívanie je samo osebe silným determinantom vysoko rizikového sexuálneho správania barbadoských mladistvých (Handwerker 1993a). Po zohľadnení širokého spektra rôznych sociálno-ekonomkkých podmienok a typov rodinného prostredia (napr. chýbajúci otec) vidno, že sexuálne zneužívanie Úzko súvisí s množstvom partnerov, ktorých mladiství vystriedajú, aj s vekom, v ktorom majú prvý pohlavný styk. Ďalšia analýza ukazuje, že priamy vplyv sexuálneho zneužívania v detstve sa na sexuálnom správaní dospelého Človeka prejavuje do 35. roku života. Po zohľadnení viacerých premenných vyšlo najavo, že aj u mužov súvisí fyzické, psychické a sexuálne týranie v detstve s nepoužívaním prezervatívu v dospelosti.15 Existuje dôkaz, že sexuálne zneužívanie môže mať vplyv na ohrozenie žien AIDS, pretože vplýva na užívanie drog (Fullilove, Lown a Fullilove 1992, Paone a Chavkin 1993). V kvaliratívnej štúdii žien navštevujúcich ambulantnú protidrogovú kliniku v južnom Bronxe sa ukázalo, že sexuálne zneužívanie detí v ranom veku — najmä incest — je jeden z najdôležitejších zážitkov, ktoré silne ovplyvňujú život tcodkomaniek (požívajúcich crack, kokaín a heroín). Dooley Worth vysvetľuje: „Pocity stigmatizá-cie a zhanobenia, ktoré prežívajú ženské obete incestu... v nich vyvolajú dojem, že sú nemilované a nehodné lásky a zavinia, že nevedia povedať ' nie' na veci, ktoré nechcú robiť, napr. na pohlavný styk alebo požívanie drog." (Worth 1991, zdôraznené v origináli.) Incest vyvoláva v dievčatách aj sklon k disociova-niu od vlastného tela. V dôsledku toho sa väčšmi vystavujú riziku a ľahšie podliehajú nádaku rovesníkov. Neprekvapuje preto, že vzhľadom na tieto následky výskumníci nachádzajú spojenie medzi sexuálnym zneužívaním v detstve a takým počínaním ako vpiehovanie drog do žily, alkoholizmus a predčasný sexuálny život (Worth 1991). Následky na deťoch Deťom, ktoré bolí svedkami týrania manželky, hrozí, že sa samy stanú obeťami týrania a že sa u nich v detstve a dospievaní prejavia problémy s prispôsobovaním sa. V štúdii o bitých ženách, predloženej Ústavu súdneho lekárstva v kolumbijskej Bogote, 74 percent matiek vypovedalo, že ich deti boli svedkami útoku, V 49 percentách prípadov boli deti navyše zranené (Berenguer 1988). Z 80 žien, ktoré navštívili Súdne lekárstvo v kostarickom San José, 40 percent uviedlo, že partner zbii aj deti (Ugalde 1988). A v reprezentatívnom výskume medzi ženami z Texasu 33 percent tých, ktoré boli niekedy v živote týrané, mali deti, ktoré týrala tá istá osoba (Teske a Parker 1983). Hádam ešte významnejší ako samo fyzické zranenie, ktoré je následkom domáceho násilia, je jeho vplyv na pocit bezpečnosti detí a ich rozvíjajúcu sa osobnosť. Dve nedávne štúdie ukázali, že u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové problémy a poruchy správania ako u týraných detí, vrátane depresie, agresívnosti, neposlušností, nočných mor, slabých výkonov v škole a sťažovania sa na somatické zdravotné problémy (Davis a Carbon 1987, Jaffe a kol. 1986)16. Dôkazy z Kanady a z USA ukazujú, že u detí, ktoré boli svedkami alebo obeťami násilia, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú mať násilnícke sklony (Stordeut a Stille 1989). Ale násilie môže vplývať na prežitie dieťaťa aj iným, nenápadnějším spôsobom. Je dobre známe, že prežitie dieťaťa je významne a nepriamo spojené so vzdelaním žien (Blumberg 1989). Zatiaľ však nie je jasné, ako ovplyvňuje zdravie detí. Existuje čoraz viac dôkazov, že vzdelávanie funguje nielen tým, že poskytuje nové vedomosti a zručnosti týkajúce sa zdravia, ale aj tým, že odstraňuje fatalizmus, zvyšuje ženské sebavedomie a mení rovnováhu sil v rodine {Lindenbaum, Chakraborty a Elias 1985, Levine a kol. 1987, Caldwell 1979). Ako povedal Peter Adamson (1988), „vzdelávanie odstraňuje rezignáciu a nahradzuje ju určitým stupňom sebadôvery, vedomím voľby, vierou, že sa možno rozhodnúť, zmeniť okolnosti, zlepšiť svoj život". Za pomoci kvalitatívnych výskumných techník Griffiths (1988) odhalila mecha-nÍ2mus, ktorým sebadôvera a sebavedomie matky ovplyvňujú zdravie dieťaťa. Jej výskum v Kamerune, Indii a Indonézii potvrdil, že matky s vyšším sebavedomím hrajú asertívnejšíu úlohu pri kŕmení detí — prestávajú detí dojčiť v správnom veku, konajú rýchlejšie pri chorobe dieťaťa a trvajú na tom, aby sa dieťa napriek odmietaniu najedlo. Nieje nijakým prekvapením, že sebavedomejšie matky majú lepšie živené deti. Vzdelanie je vlastne predpoklad sebadôvery a samostatnosti a všetko, čo sebadôveru podrýva, sa prejavuje aj na zdraví dieťaťa. Násilné činy a tichý súhlas spoločnosti s násilím neustále ženám pripo- mínajú ich nízku hodnotu. Tam, kde je ženské sebavedomie a postavenie rozhodujúcim činiteľom na dosiahnutie cieľa rozvoja — napr. zlepšenia šancí dieťaťa na prežitie —, je násilie alebo hrozba násilím veľkou prekážkou pokroku. Nové empirické údaje takisto spájajú týranie žien manželmi s výživou detí. Pri zisťovaní počtu vydatých žien v troch dedinách v indickej poľnohospodárskej oblastí Karnataka kvalitatívne a kvantitatívne údaje odhalili, že nenáležité vyplácanie vena a spotreba alkoholu boli najvýznamnejšími faktormi, ktoré rozhodovali o tom, Či muž manželku zbije, alebo nie (Rao a Bloch 1993). Deti bitých žien boli horšie živené a dostávali menej potravy než deti ostatných žien a autori sa domnievajú, Že toto zistenie môže prameniť z vplyvu bitia manželiek na schopnosť žien presadiť v manželstve svoju vôľu. S. Následky rodovo podnueneního nisilii m zdrivic i vývoj 6. Opatrenia na odstránenie i násilia páchaného na ženách -._• Násilie páchané na ženách je mimoriadne zložitý fenomén, hlboko zakorenený v mocenských vzťahoch medzi pohlaviami, sexualite, identite a spoločenských inštitúciách. Preto sa každá stratégia na odstránenie rodového násilia musí vysporiadať so základnými postojmi danej kultúry a sociálnymi štruktúrami, v dôsledku ktorých prežívajú. Aby bola účinná, musí sa opietať o veľké množstvo expertíz a ptameňov, a to vládnych i mimovládnych. V prvom rade treba prehodnotiť naše chápanie presných príčin rodovo podmieneného násilia. Výsledky niekofkých nedávnych medzikultúrnych Štúdií o domácom násilí a znásilneniach posilňujú podozrenie feministiek, že hierarchické vzťahy medzi pohlaviami — udržiavané výchovou, ktotá nedovoľuje zmenu ich postavenia v spoločnosti, a sociálno-ekonomickými rozdielmi — sd neoddeliteľnou súčasťou násilia páchaného na ženách (rámček 4), Na základe komplexnej Statistiky a kódovaných etnografických údajov z 90 spoločenstiev z celého sveta Levinson (1989) určil Štyri faktory, ktoré výrazne predikujú výskyt násilia páchaného na ženách v spoločností. Týmito faktotmi sú soctálno--ekonomické rozdiely medzi mužmi a ženami, zvyk používať fyzické násilie na riešenie konfliktov, mužská autorita a riadenie rozhodovania v domácností a bránenie ženám v rozvode. Štúdia ukazuje, že ekonomické znevýhodnenie žien je najsilnejším faktorom a nadvláda muža v rodine a nemožnosť žien rozviesť sa ho ešte väčšmi posilňujú. Tieto zistenia podporujú názor feministiek, že násilie páchané na Ženách nieje neoddeliteľnou súčasťou „mužskosti", ale funkciou noriem prijateľného správania, ktoré si vytvorila spoločnosť. Ako poznamenáva Cheryl Bernard, riaditeľka rakúskeho Politického ústavu Ludwtga Boltzmana: „V rodine sa násilie na ženách pácha preto, lebo páchatelia (Ma — a okolie ich v tom podporuje —, že ide o prijateľný prejav mužského práva, legitímny a vhodný spôsob na uvoľnenie vlastného napätia v stave stresu, na sankcionovanie správania iien... alebo prosto len na vychutnanie pocitu nadvlády.' (Bernard 1986, s. 26.) Rámček 4 Koreláty rodového násilia v^medzikultúmych štúdiách Predpoklad vysokého výskytu násilia 1. Násilné riešenie medziľudských konfliktov^ 2. Ekonomické rozdiely medzi mužmi a ženami' 3. Mužský ideál dominancie, tvrdosti a cu,",b 4. Mužská ekonomická a rozhodovacia autorita v rodine* Predpoklad nízkeho výskytu násilia 1. Moc žien mimo domova3»*5,1 2. Aktívny zásah spoločenstva pri násiiíb,c 3. Možnosť pracovať výlučne medzi ženami a existencia podporných skupínb,c 4. Útočisko pred násilím (útulky, priatelia, rodina)b a. Sanday 1981 b. Counts, Brown a Campbell 1992 c. Levinson 1989 V mnohých spoločenstvách sa ženy skutočne považujú za menejcenné a právo ovládať ich sa pokladá za základný aspekt mužskosti. Stratégia prevencie násilia sa preto musí začať odstránením týchto kultúrnych postojov a dekonštrukcíou chápania maskulinity, ktoré vedie k agresívnemu sexuálnemu správaniu a ovládaniu žien. Pokiaľ ide o „koristnicke" sexuálne správanie mužov v niektorých kultúrach, nie je zavinené tým, že by mužská „sexualita" bola agresívna, ale tým, že sexualita sa používa na vyjadrenie rodovo špecifických mocenských vzťahov. Preto akýkoľvek pokus odstrániť násilie musí riešiť aj mocenské dimenzie, ktoré sú v pozadí. Je jasné, Že každé systematické úsilie o vykorene- nie násilia musí byť mnohostranné a musí sa opierať o expertízy a pramene z viacerých sektorov, a to vládnych i mimovládnych. Hoci reakcia zdravotníckeho sektoru je samozrejme dôležitá, stratégia, ktorá sa nechce uspokojiť len s odstránením známych „symptómov" týrania, sa musí sústrediť na elimináciu postojov a predstáv, ktoré legitimizujú násilie a ospravedlňujú kontrolu správania žien mužmi. A musí uľahčiť prístup žien k moci a zdrojom, aby mali reálnu možnosť vymaniť sa z násilníckeho vzťahu. Ako poznamenáva JoAnn Lesli, jedna z riaditeliek Tichomorského ústavu zdravia žien (Pacific Institute of Women's Health) s pôsobnosťou v Los Angeles, „ak vyššie vzdelanie, vyšší príjem, zamestnanie mimo domu, prístup k úverom atď. poskytujú ženám moc a posilňujú ich sebavedomie, je možné, it aj pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti spojenej s domácim násilím zohrávajú väčšiu úlohu než priame zásahy zdravotníckeho sektoru" (1992, s. 26). Stratégia prevencie násilia musí podporovať nenásilné spôsoby riešenia konfliktov (medzi všetkými členmi spoločností — mužmi, chlapcami, rodinnými príslušníkmi). Pri novom určovaní hraníc prijateľného správania je dôležité prijímanie takých zákonov, ktoré budú považovať násilie v rodinných vzťahoch za trestný Čin — rovnako ako spoločnosť považuje za trestný čin násilie medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Používanie násilia na riešenie konfliktov je naučené správanie — na detí působí doma násilné správanie rodičov a násilie v televízií, vo filme anavideách. Levinsonova štúdia ukazuje, že násilie páchané na ženách sa vyskytuje prevažne v spoločnostiach, v ktorých sa schvaľuje používanie sily pri riešení medziľudských konfliktov. Táto časť o politike odporúča činností, kroré by vykonával Široký diapazón aktérov. Príloha A načrtáva bohatý program na konfrontáciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a obsahuje dlhodobé úlohy, ktoré majú zabrániť možnému násiliu, a krátkodobé úlohy, ktoré budú reagovať na potreby obetí. Čitateľ/čitateľka si ju možno prečíta skôr, ako bude pokračovať v čítaní. Táto časť bude ďalej skúmať niektoré zásahy a postoje uplatňované v rozličných končinách sveta, aby vyvolala záujem o inovovanie programu, ktorý sa začína postupne realizovať. Na rozdiel od akcií proti mnohým zdravotným a vývojovým problémom pri akciách proti násiliu je jasné, ktorý krok je najpotrebnejší: podporovať no-vovznikajúce iniciatívy. Niektoré z nich sú na vládnej úrovni (príklady pozri v rámčeku 5), ale väčšina vznikla vďaka vytrvalému úsiliu nezávislých ženských organizácií riešiť tento problém napriek odporu miestnych či celoštátnych otgánov. Na to, aby bolí akcie proti násiliu úspešné, musia byť špecificky zamerané na určitú oblasť a vychádzať z kultút-nej a politickej reality jednotlivých krajín. Veľa dobre fungujúcich mimovládnych organizácií už pracuje v rozvojovom svete na niektorých z programov, ktoré spomíname nižšie. Posledný zoznam, ktorý vydal ISIS International (1990), obsahuje 379 samostatných organizácií zaoberajúcich sa problémami rodovo podmieneného násilia len v Južnej Amerike. Týmto skupinám, ktoré majú zvonka veľmi malú podporu, by nesmierne pomohla hoci aj minimálna finančná čiastka. Reforma súdneho systému Keďže väčšina zákonov na ochranu obetí a trestanie násilníckych páchateľov nie je vôbec vyhovujúca, právna reforma sa stala prvoradým záujmom mnohých skupín, ktoré sa zaoberajú násilím páchaným na ženách. Samozrejme, na zabezpečenie zmeny nestačí zdokonaliť zákony na papieri, ale dobré zákony môžu veľmi napomôcť ochrane žien pred násilím. Tri najzákladnejšie úlohy právnej reformy sú zmena zákonov, ktoré znemožňujú ženám vymaniť sa z násilníckeho manželstva, odstraňovanie bariér pri podávaní obžaloby a eliminovanie tých časti zákona, ktoté sú voči ženám zaujaté. Vinou mnohých zákonov sa ženy nemohli vymaniť z manželského zväzku. Článok 114- guatemalského občianskeho zákonníka napr. udeľuje manželovi právo zakázať svojej manželke pracovať mimo domu; okrem iného sa tým drasticky obmedzuje možnosť ženy stať sa finančne nezávislou v prípade, že by bola nútená opustiť násilníckeho manžela (Garcia 1992). V Ekvádore mal do právnej reformy v roku 1989 manžel právo nútiť svoju manželku, aby s ním žila, bez ohľadu na to, ako násilnícky sa voči nej sptával (Ponce, Palan a Jacome 1992). V Chile je rozvod nezákonný a nie je možný z nijakého dôvodu, ani pre mimoriadne násilie (Valdéz 1992). Takéto zákony vystavujú ženy žijúce v násilníckych manželstvách veľkému ohrozeniu. Zákony v iných štátoch takmer znemožňujú podať žalobu za násilie páchané na ženách, najmä ak bolo spáchané intímnym partnerom. V Pakistane napr. musia predložiť svedectvo štyria moslimskí svedkovia, aby mohol byť muž uznaný za vinného za znásilnenie a odsúdený na najvyšší trest — hadd (Human Rights Watch 1992). V Pakistane je veľmi ťažké dosiahnuť odsúdenie za znásilnenie, dokonca aj na nižší trest — tazir (verejné bičovanie, ťažký žalár, pokuty), pretože zákon o svedkoch považuje ženy ako svědkyně v prípadoch znásilnenia za „nekompetentné" a ich výpovede iba za podporné svedectvá. V roku 1979 v Pakistane vstúpil do platnosti hudood, zákonné nariadenie, podľa ktotého sú všetky formy sexuálnych mimomanželských vzťahov — vrátane mimomanželského pohlavného styku a cudzoložstva — zločinom proti štátu. Ženy, ktoré nevyhoveli vysokým pakistanským nárokom na dokazovanie znásilnenia, boli samy uväznené pre cudzoložstvo alebo nemanželský pohlavný sryk na základe toho, že sa k menu priznali. Aktivisti 6. Opatrenia na odstránenie nisilia páchaného na íeniřh \ v oblastí ľudských práv odhadujú, že až 1500 Pakis-raniekje v predbežnej väzbe a čaká na pojednávanie za porušenie hudoodu (Human Rights Watch 1992). Zákony o znásilnení, ktoré sú voči ženám predpojaté, nie sú nijakou zvláštnosťou. Definícia znásilnenia je v mnohých štátoch veľmi úzka a právo a súdny systém často považuje znásilnenie za zločin proti morálke, rodinnej cti alebo — napr. v africkom zvyklostnom práve — proti vlastníctvu, a nie za trestný čin spáchaný na žene. V prípade sexuálneho násilia je justícia takmer vždy a všade zaujatá voči ženám, ktoré nie sú panny. V niektorých larinsko-amerických krajinách — napr. v Brazílii, Kostarike, Ekvádore a Guatemale — zákon definuje určité sexuálne priestupky ako trestné činy iba vtedy, ak boli spáchané na „počestnom" dievčati alebo žene — t. j. na panne. Čílske a guatemalské zákony napr. zbavia obvinenia muža, ktorý súhlasí, že si vezme za manželku ženu, ktorú znásilnil; manželstvo s páchateľom vráti obetí a jej rodine česť (Garcia 1992, Valdez 1992). Navyše v prevažnej väčšine štátov zákon nepozná znásilnenie v manželstve a domáce násilie. Hoci väčšina právnych systémov obsahuje zákony o fyzickom napadnutí, niekedy podľa ich ustanovení ťažko možno odsúdiť intímneho partnera. V Latinskej Amerike si definícia fyzického napadnutia zväčša vyžaduje výskyt zranenia, ktorého následky zavinili nespôsobilosť obete počas stanoveného počtu dní (zvyčajne týždeň alebo dlhšie). Zväčša ho musí posúdiť súdny lekár, ktorý určí, či incidenr spadá do právnej definície zranenia, alebo poškodenia. Ale pretože nespôsobilosť sa obyčajne stotožňuje s práceneschopnosťou a pretože za prácu sa považuje zamestnanie mimo domova, zranenie ženy sa nemusí chápať ako poškodenie, hoci má následky na jej fyzické a psychické zdravie. Podobné rozlišovanie zranenia platí aj v Indií, kde fyzické napadnutie, ktoré nezaviní „vážnu ujmu na zdraví", sa považuje za „nepostihnuteľný" priestupok — t. j. polícia nemôže zasiahnuť, kým si nevyžiada zatykač od sudcu. Za „vážnu ujmu na zdraví" sa považujú len určité typy trvalých zranení, ako napr. kastrária, strata sluchu alebo zraku, alebo trvalé zohavenie tváre (články 319-326 indického trestného zákonníka; Agnes 1988). Rámček S Vládne iniciatívy proti rodovo podmienenému násiliu Vo februári 1991 kanadskí vláda ohlásila novú štvorročnú Iniciatívu proti násiliu v rodine (Family Violence Iniciatíve), „výzvu konať", určenú na podnietenie spoločenskej ak- tivity, posilnenie základov kanadského práva a na vytvorenie služieb pte indiánske rezervácie a eskimácke spoločenstvá, zdrojov na pomoc obetiam a potrestanie vinníkov, ako aj na poskytnutie ubytovania týraným ženám a ich deťom (kanadská viáda 1991). V roku 1991 (Osky kongres zaiožil SERNAM, Národnú službu pre matky (El Servício Nacionál He la Mujer), ktorá obhajuje práva a možností čílskych žien. SERNAM predložil program na prevenciu násilia v rodine na základe právnej reformy, v ktorej by sa domáce násilie považovalo za trestný čin, zdokumentoval výskyt tohto problému, zorganizoval kampane na zmenu verejnej mienky a otvoril krízové centrá na poskytovanie právnej a psychologickej pomoci (Servicio Nacionál de la Mujer 1991). Nová brazílska ústava, prijatá v roku 1988, obsahuje nasledujúce ustanovenie: Štát má podporovať rodinu, a to každého člena jednotlivo, a vytvárať mechanizmy zabraňujúce násiliu v oblasti vzťahov medzi nimi (America's Watch 1991). Kolumbijská ústava z roku 1989 uvádza, že „každá forma násilia v rodine sa považuje za ničenie jej harmónie a jednoty ú bude sankcionována zákonom" (ISIS International 1993). V marci 1990 predseda austrálskej vlády ustanovil Národný výbor pre násilie páchané na ženách (National Committee on Violence Against Women), s trojročným rozpočtom 1,35 mil. dolárov. NCVAW podnecuje výskum, koordinuje rozvoj politiky, programov, legislatívy, posilňuje zákony s celoštátnou platnosťou, informuje a koordinuje informovanosť spoločností o násilí páchanom na ženách. Jedným zo základných princípov výboru je, že Jbeny majú základné právo na btz-pečie" a „muži musia niesť plná zodpovednosť za násilie, ktoré páchajú" (NCVAW 1991). Vroku 1992 bolívijská Národná rada pre solidaritu a spoločenský rozvoj (National Council for Solidarity and Social Development) otvorila Úrad pre bité ženy (Office of Battered Women), ktorý vedie domov, kam sa môžu ženy dočasne uchýliť a kde im poskytnú lekársku a poradenskú pomoc „Sme v tomto odbore úpl-ninováčikovia,"'povedala Maria Luisa Palacio-so, riaditeľka celoštátneho Úradu sociálneho zabezpečenia. „Hľadáme ďalšie ženské orgtnizá-cie, ktoré by nám pomohli riešiť tento problém." (Nash 1992) Ekvádorský Národný plán rozvoja na roky 1988-1992 obsahoval po prvý raz celú kapitolu o zlepšení situácie žien. V roku 1991 vládny orgán poverený riešením problemati- ky žien (DINAMU) vytýčil nový smer činnosti — vytvorenie povedomia a aktivity žien proti násiliu páchanom na ženách. DINAMU otvoril kanceláriu poskytujúcu právnické služby a útulok pre bité ženy, ale činnosť týchto štátnych služieb pre ženy je zatiaľ obmedzená (Ponce, Palan a Jacome 1992). V právnych systémoch mnohých krajín je bremeno dôkazu a tresty za násilie páchané na ženách zaujaté voči útokom v intímnych vzťahoch. V článku 276 bolívijského trestného zákonníka sa napr. uvádza, že poškodenia zavinené manželom podliehajú trestu, iba ak žene spôsobia zranenie, ktoré zaviní jej neschopnosť na viac ako 30 dní (Rosenberg 1992). V Peru je najprísnejším trestom za týranie manželky 30-dňová verejnoprospešná služba. Právni zástupcovia bitých žien vravia, že v praxi sa aj tieto minimálne tresty vymeriavajú len zriedkakedy (Kirk 1993). Súdne lekárstvo v Latinskej Amerike a častí Ázie komplikuje možností odsúdenia za znásilnenie. Vo väčšine krajín iba súdni lekári, ktorí sú zamestnancami štátu, majú právo zhromaždiť dôkazy o znásilnení, prijateľné pre súdny dvor. Takíro lekári však zväčša sídlia iba vo veľkých mestách a ambulancie majú vo večerných hodinách a cez víkend zatvorené. (V peruánskej Lime, kde sú len piari, by museli vidiečanky znásilnené vo štvrtok cestovať celý deň autobusom a potom dva dni čakať, aby ich lekár vyšetril.) Navyše súdni lekári sa nešpecializujú na znásilnenie ani na domáce násilie a vo svojich správach obyčajne vynechávajú informácie, ktoré sú rozhodujúce pre vytvorenie vyšetrovacej komisie (Kirk 1993). V posledných rokoch urobili niektoré krajiny významný pokrok v prijatých zákonoch týkajúcich sa násilia páchaného na Ženách.Vjúli 1991 Mexiko podstatne prehodnotilo zákon o znásilnení. Predefinovalo znásilnenie ako ^zločin prod osobnej slobode" (a nie proti morálke), rozšírilo definíciu znásilnenia tak, aby obsahovala anáinu, orálnu a vaginálnu pe-netraciu, zvýšilo tresty za znásilnenie, zrušilo ustanovenie, ktoré umožňovalo mužovi, krorý znásilnil neplnoleté dievča, vyhnúť sa trestu rým, že bude súhlasiť s manželstvom, a od sudcov vyžaduje, aby vyniesli rozhodnutie o možností interrupcie v priebehu piatich pracovných dní (Women's World 1991--1992). Aj na Filipínach podnikli kroky smerom k reforme. V roku 1993 koalícia 14 ženských združení vypracovala a predložila kongresu progresívny zákon o znásilnení, ktorý obsahuje rozšírenú definíciu znásilnenia, předefinovává znásilnenie ako zločin proti osobe (a nie jej počestností), vyhlasuje znásilnenie v manželstve za nezákonné, uznáva „telesný a slovný odpor akéhokoľvek stupňa... za dôkaz prejavu nesúhlasu príma facie", nedovoľuje informovať o pred- chádzajúcom sexuálnom živote ženy, aby nedošlo k predsudkom pri žalobe, a poskytuje žene právo na neverejné súdne pojednávanie (Women's Legal Bureau 1992). Stále viac vlád, vrátane niektorých z rozvojového sveta (Bahamy, Barbados, Belize, Malajzia, Portoriko), prijalo zákony alebo reformovalo trestný zákonník, aby bolo domáce násilie považované za trestný čin. V mnohých štátoch — vrátane Argentíny, Bolívie, Brazílie, Chile, Kolumbie, Ekvádora, Peru a Venezuely — sú vypracované predlohy zákona, ktoré sa prerokovávajú (ISIS International 1993). Takéto zákony zvyčajne považujú za trestný čin jednak psychické, jednak fyzické násilie a umožňujú vydávať ochranné nariadenia ■ právne záväzné súdne príkazy, ktoré bránia jednej osobe zneužívať inú osobu. Podľa najpokrokovejších zákonných ustanovení sudcovia môžu nariadiť, aby muž opustil svoju domácnosť, môžu ustanoviť dozorné opatrovníctvo a rozvrh návštev, nariadiť, aby manžel poskytoval finančnú podporu, zakázať telefonické vyhtážanie a obťažovanie a vydať príkaz, aby násilník navštevoval poradňu. Veľa žien dáva prednosť týmto ochranným nariadeniam pred trestným stíhaním, pretože nechcú, aby sa páchateľ násilia dostal do väzenia, alebo sa chcú vyhnúť träume a súdnym poplatkom. Účinnosť ochranných nariadení zväčša závisí od toho, ako sa dodržiavajú. Veľmi často sa z ochranných nariadení stáva bezcenný kus papiera, pretože polícia a sudcovia odmietajú uložiť trest za neuposlúchnutie. Zato tam, kde sa ochranné nariadenia vykonávajú dôsledne, môžu mnohým ženám poskytnúť značnú ochranu a umožnia im a ich deťom zostať doma. Samozrejme, pre niektorých mužov — najmä pre násilníckych, žiarlivých a obsedantných — je vydanie ochranného nariadenia úpine zbytočné; jedinou možnosťou, ako chrániť ich partnerky, je uväznenie násilníka. Vlády v ďalších krajinách prijali zákony proti tým Špeciálnym typom násilia, ktoré sú u nich bežné. Indická vláda prijala zákon proti „obťažovaniu Evy": proti sexuálnemu a fyzickému obťažovaniu dievčat a žien na verejností. V Indii a Pakistane prijali zákony proti obťažovaniu pre veno a v Bangladéši sa považuje za trestný Čin oblíevanie kyselinou. Ale tieto zákony sa zriedkakedy dodržiavajú (Heise 1989). V kolumbijskom kongrese sa vedú rozpravy o zákone, ktorý by považoval za trestný čin manželovo secu-estro (obmedzovanie pohybu alebo izolovanie) manželky. Zákon bol predložený na základe silnejúcej tendencie Kolumbijčanov zamykať doma svoje manželky, aby im zabránili v nevere (Maridos secues-tradores — Muži zamykajúci svoje ženy, 1992). Tak ako pri ochranných nariadeniach, aj tieto zákony sú účinné iba vtedy, ak sa dodržiavajú v praxi — ale práve pri uplatňovaní zákonov proti násiliu právo najväčšmi zlyháva. V posledných rokoch však vzniklo viacero významných iniciatív za pružnejšie í. Opitrcnla tta oditríneme nüLLLi pichaného m íétiíjjIi \ reakcie súdnictva na rodovo podmienené násilie (rámček 6). Rámček 6 Projekty na inováciu súdnictva V USA feministické právničky pripravili Vzdelávací program pre sudcov na dosiahnutie rovnoprávnosti žien a mužov na súdoch fludicial Education Program to Promote Equality for Women and Men in the Courts) {Heise a Chapman 1992). Na základe tohto programu sa vo vyše polovici Štátov podarilo vytvoriť špeciálne skupiny zamerané na zisťovanie a odstraňovanie „rodových stereotypov" na súdoch. Účelové skupiny vytvorené zo sudcov a zástupcov verejnosti odhalili zdrvujúce skutočnosti o tom, ako s obeŕami týrania na súdoch zle zaobchádzali, a navrhli odvolať niekofkých sudcov a školeniami doplniť prípravu sudcov a prokurátorov. Ázijské tichomorské fórum pre ženy, právo a rozvoj (Asia Pacific Forum on Women, Law and Development) pracuje na podobnom projekte, ktorý analyzuje zákony v siedmich ázijských štátoch (Fernando 1993). V zimbabwianshom Harare je projekt Musassa zameraný na upozorňovanie policajtov a prokurátorov na závažnosť problematiky domáceho násilia a znásilnenia. Autori projektu sa o ich práci vyjadrujú takto: „Veľmi starostlivo treba vypracovať špecifickú stratég?» na vzdelávanie profesionálnych pracovníkův v súdnictve. V mnohých prípadoch treba zaručiť dôveryhodnosť profesionálneho právnika tým, že sa zúčastní vzdelávacieho procesu, ktorý musí byť hutný a zasvätený. Ďalšou účinnou technikou je usporiadanie workshops v ktorom by jedna časť pracovníkov v právnom systéme poskytovala informácie druhej (napr. policajti prokurátorom)." (Stewart 1992) V Kostarike Instituto Legal de los Naciones Unidas y Desarollo (1LANUD, Právny inštitút OSN a rozvoja) vypracoval tréning na zvyšovanie vnímavosti na rodovo podmienené javy, s dôrazom na násilie páchané na ženách, pre prokurátorov, sudcov, právnikov a dalších odborníkov. V roku 1992 usporiadali 32 wotkshopov v celej Latinskej Amerike (Fa-cio 1993). V Malajzii spojilo koncom roka 1984 svoje sily päť organizácií a vytvorili Spojenú akčnú skupinu proti násiliu páchanému na Ženách (TAG, Joint Action Group Against Violence Against Women), JAG zorganizoval mohutnú mediálnu kampaň proti znásilňovaniu, inicioval dialóg s políciou a profesionálnymi zdravotníkmi a úspešne lobboval za vytvorenie čisto ženských tímov pre prácu s obedami znásilnenia. Ministerstvo zdravotníctva v roku 1987 súhlasilo s vytvorením akútnych krízových centier vo všetkých nemocniciach so zdravotníckym personálom a zaškolenými dobrovoľníčkami z miestnych ženských organizácií. Napriek tomu dodnes nevzniklo ani jedno centrum (APDC 1£89). Azda najznámejšou je vytvorenie ženských policajných staníc, novinka, ktorá sa najprv objavila v Brazílii, Kolumbii, Uruguaji, Peru, Kostarike a Argentíne17. Údaje z brazílskych špeciálnych policajných staníc ukazujú, že ženské oddelenia veľmi uľahčili oznamovanie týrania. Napr. v Sao Paule bolo v roku 1985, predtým, ako boli otvorené ženské policajné stanice, hlásených 65 prípadov znásilnenia, zato v roku 1990 už 841. V Sao Paule je 96 zo 125 brazílskych ženských policajných staníc; tie od júla 1991 do augusta 1992 zaregistrovali 79 000 z celoštátne hlásených 205 000 trestných činov proti ženám a predpokladá sa, že počet ohlásených prípadov by bol oveľa vyšší, keby v ostatných brazílskych Štátoch bolo viac ženských policajných staníc (Dimenstein 1992). Hoci ženské policajné stanice sú významným prínosom, majú svoje problémy. Mnohé boli zaplavené ženami, ktoré sa dožadovali takého druhu pomoci, aký tieto stanice neposkytujú: právneho a iného poradenstva a pomoci v styku so štátnou byrokraciou. Pôvodný plán dosadiť na každú stanicu sociálnych pracovníkov a právnikov sa neuskutočnil. Policajtky, ktoré na týchto staniciach pracovali, boli veľmi skoro demoralizované, pretože kolegovia ich prácu nepovažovali za ^skutočnú prácu policajta". Pozorovatelia sa navyše dozvedeli, že bez špeciálneho školenia policajtky nevnímajú potreby žien citlivejšie ako ich kolegovia (hoci sa ukázalo, že na školení boli ženy prístupnejšie a chápavejšie). Špeciálne stanice napokon nezvýšili percento trestných stíhaní, pretože súdnictvo na vyšších stupňoch nezmenilo svoj postoj. Ale pretože existencia staníc povzbudila ženy, aby sa na nich hlásili, pomohla zastrašil! aspoň tých násilníkov, ktorí sa boja, že by ich mohli udať na polícii. Najnovším krokom v bojí proti násiliu páchanému na ženách v rozvinutých štátoch bol „spoločný zásah". Táto stratégia núti všetkých zaintetesova-ných — od bitých žien, úradov dohliadajúcich na dodržiavanie zákonov, súdnictva, autorov programov zameraných na násilníkov po iné relevantné skupiny —, aby sa pravidelne stretávali a koordinovane reagovali na domáce násilie. Po určení postupu činnosti sú zástupcovia zložiek z nižších stup- ňov poverení, aby sa pravidelne stretávali a dozerali na jeho uskutočňovanie. V USA si tento model osvojilo zhruba 75 komunít zo sta. Stratégia obsahuje niekoľko iďúčových prvkov. Existujú písomné inštrukcie, ako' má reagovať každý úrad, a dohody o spolupráci a výmene údajov. Platený koordinátor riadi špeciálnu skupinu a dozerá na spracovanie prípadov. Advokáti obetí sú vyškolení, aby pomáhali bitým ženám v styku so súdmi a inými oddeleniami poskytujúcimi sociálne služby, a školenie sa poskytuje aj členom dôležitých pracovných tímov zaoberajúcich sa dynamikou týrania a problémami, ktoré s ním súvisia. Vznikajú miestne útulky a domovy, ako aj programy zamerané na násilníkov. A existuje aj monitoring — ktorý vykonáva nezávislá ženská skupina —, aby sa zabezpečilo, že každé oddelenie bude riadne vykonávať svoju činnosť a koordinovať ju s ostatnými aktérmi. Podobná stratégia spoločných zásahov sa zavádza do praxe v kanadských veľkomestách (Heise a Chapman 1992). Reforma systému zdravotníckej starostlivosti Systém zdravotníckej starostlivosti má veľmi dobré podmienky na identifikáciu obetí a ich odporúčanie do ďalšej starosúívosti. Je to pravdepodobne jediná verejná inštitúcia, ktorá prichádza do styku so všetkými ženami v určitom Štádiu života — keď vyhľadávajú antikoncepciu, rodia alebo navštevujú lekára s dedmi. Skúsenosť ukazuje, že tento styk je dôležitý dokonca i v štátoch, kde je hnutie proti násiliu silné, ptetože veľa týraných žien nikdy nepřivolá políciu a nepoužije ani krízovú linku dôvery, teda nevyužije ani jeden z dvoch najviac rozvinutých zdrojov pomoci. Advokáti v Connecticute napr. odhadujú, že iba 10 percent bitých žien, ktoté žijú v tomto štáte, sa kontaktuje so širokou sieťou právnych poradcov, útulkov či krízových centier, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa celý systém spolieha na to, že práve polícia a krízové centrá budú samy informovať obete o dostupných službách (Heise a Chapman 1992). V štátoch s represívnym politickým systémom je pravdepodobnosť, že polícia bude spoľahlivým zdrojom informácií, dokonca ešte menšia.18 Ženy, ktoré nemôžu alebo nechcú vyhľadať pomoc polície alebo inej štátnej inštitúcie, však obyčajne priznajú týranie, ak sa ich na to pomocný zdravotnícky pracovník spýta jemne a v súkromí ambulancie. Títo ošetrujúci pracovníci zistili, že na rozdiel od predpokladov ženy ochotne priznajú, že sú týrané, keď sa ich opýtajú priamo a bez moralizovania. Napr. keď Organizácia pre plánované rodičovstvo v Houstone a juhovýchodnom Texase zaradila štyri otázky na odhalenie týrania do štandardného prijímacieho formulára, 8,2 percenta žien sa identifikovalo ako fyzicky týrané. Keď sa ošetrova- teľ/ka pýtal/a to isté osobne, fyzické týranie potvrdilo 29 percent (Bullock a kol. 1989). Výskumníci konštatovali, že na zistenie fyzického a sexuálneho týrania zvyčajne stačia tri či štyri jednoduché otázky (príklady pozri v rámčeku 7). Otázky by mali byť kladené osobne a v súkromí a dotazovatef by sa mal ubezpečiť, že potencionálny násilník nie je prítomný, aby ženu zbytočne neohrozil. Rámček 7 Pomôcka na zisťovanie týrania 1. Týral vás niekedy partner alebo iná blízka osoba citovo alebo fyzicky? ÁNO NIE 2. Udrel vás niekto v poslednom roku, dal vám facku, kopal alebo inak fyzicky zranil? ÁNO NIE Akáno, kto.......................................................... Koľko ráz............................................................ 3. Udrel vás niekto počas tehotenstva, mlátil vás, kopal alebo inak fyzicky zranil? ÁNO NIE Ak áno, kto.......................................................... Koľko ráz............................................................ 4. Nútil vás niekto v poslednom roku k sexuálnym aktivitám? ÁNO NIE Ak áno, kto ........................................................ Koľko ráz..............-............................................ 5. Bojíte sa svojho partnera lebo niekoho z tých, ktorých ste uviedli vyššie? ÁNO NIE PozttJmk^ Vypracovalo Nuning Raeardt Consortium an Violence and Abuse USA. Prnmei- Parker a kol. 1993. Tí, ktorí zaviedli program na skríning týrania v ptenatálnych poradniach a v pohotovostnej službe, poznamenávajú, že už samotné opytovanie saje dôležitou intervenciou. „Mám dojem, že niektoré ženy čakali celý život, aby sa ich na to niekto spýtal," poznamenáva dr. Ana Flavia d'Oliveiro (1993), brazílska lekárka pôsobiaca vo vetejnom zdravotníctve, ktorá iniciovala program na zisťovanie týrania medzi tehotnými ženami, ktoré navštevovali jej poradňu. Ošetrujúci pracovníci môžu ženu poučiť, že nik si nezaslúži, aby bol bitý Či znásilňovaný, a navrhnúť jej, aby si premyslela, ako sa bude chrániť (napr. že sa uchýli do bezpečia v priateľkinom dome). V mestských oblastiach môžu oŠettujúci pracovníci 6. Opirrtni» m odirrineni« nil HL» píihwího n» ictiich \ ženám odporučiť niektorú z rastúceho počtu služieb poskytujúcich právne a psychologické poradenstvo (pozri nasledujúcu časť o pomoci obetiam). I tam, kde neexistuje nijaká podpora zvonka, môže byli takýto individuálny rozhovor a odkrytie existujúceho násilia úľavou pre ženu v jej izolácii. OSetrujúci pracovníci pomôžu žene lepšie posúdiť stupeň nebezpečenstva, ktoré jej a jej deťom od násilníka hrozí. V USA napr. výskumníci vypracovali zoznam varovných signálov, indikujúcich, že žene bezprostredne hrozí zavraždenie alebo vážne zranenie. Zoznam obsahuje tieto otázky (úplný zoznam otázok na určenie rozsahu nebezpečenstva je v prílohe D): • Vystupňovalo sa násilie za posledný rok? • Je v dome strelná zbraň? • Vyhrážal sa vám, že vás zabije? • Nútil vás partner k pohlavnému styku proti vašej vôli? • Správa sa vás partner násilnícky mimo domova? • JeváŠpartneropitýkaždýdeňaleboskorokaždý deň? • Zbil vás partner počas tehotenstva? Štatistická analýza ukazuje, že ženám, ktoré odpovedali kladne na väčšinu otázok, hrozí vysoké riziko, že ich partner smrteľne zraní. Pomocou tohto jednoduchého dotazníka na určenie miery nebezpečenstva môžu ošetrovateľky pomôcť ženám zhodnotiť svoju situáciu a urobiť bezpečnostné opatrenia. Hoci tento dotazník nemusí vyhovovať podmienkam mimo USA, analýza na základe takýchto indikátorov je jednoduchá a sformulovať vhodné otázky pre hociktorú oblasť nebude zložité. Napriek dôležitej úlohe profesionálnych zdravotníckych pracovníkov v tejto oblasti dôkazy napovedajú, že iba máloktorí identifikujú obete týrania a reagujú na ne vhodne (Warshaw 1989). Pri vyhodnocovaní 481 lekárskych správ žien, ktoré pre zranenie vyhľadali lekársku pomoc na najväčších mestských pohotovostiach v Spojených štátoch, sa zistilo, že lekári identifikovali ako bité len 2,8 percenta Ale bližšie preskúmanie záznamov odhalilo, že 16 percent žien malo ztanenie, ktoré pravdepodobne alebo takmer isto svedčilo o bití, a temer 10 percent zranení bolo možné považovať za následok bitia. Ďalších 15 percent malo príznaky traumy svedčiace o bití (Stark a kol. 1981). To znamená, že personál pohotovostí identifikoval iba jednu z ôsmich bitých žien, ktoré ošetril. V černošskej štvrti Alexandra, v rýchlo sa urbanizuj úcom spoločenstve nedaleko centra juhoafrického Johannesburgu, podobná retrospektívna štúdia preskúmala 398 záznamov žien, ktoré prišli v októbri a novembri 1991 s následkami útoku na traumatologické oddelenie Alexandrijskej kliniky. Prieskum zistil, že ošetrujúci personál v 78 percentách prípadov nezaznamenal meno páchateľa, ale iba opis udalosti, napr. „napadnutie sekerou" alebo „bodnutie nožom". Záznamy, v ktorých boli bližšie podrobnosti, uvádzajú nasledujúce prípady: • 35-ročnú ženu dokopal a skrutkovačom pobodal jej priateľ. Pri telesnej prehliadke sa zistilo, že podbrušok je bolestivý na dotyk a že má natrhnuté malé pysky a opuchlinu na čele. • 32-Bpčnú ženu fyzicky napadol a znásilnil manžel. Keď to oznámila miestnemu tradičnému liečiteľovi, znásilnil ju aj on. • 32-točnú ženu fyzicky napadol manžel, a tak šla hľadať pomoc u príbuzných'. Cestou ju znásilnili traja muži. • 15-ročnú vydatú ženu v šiestom mesiaci tehotenstva znásilml sused Manžel v tom čase pracoval ako námezdný robotník na pôde patriacej jeho kmeňu. Štúdie ukazujú, že vhodným tréningom a vypracovanými protokolmi môžu zdravotnícke zariadenia výrazne zvýšiť citlivosť svojich ptacovníkov na rodovo podmienené násilie (o protokole pozri prílohu D). Keď oddelenie pohotovosti fakultnej nemocnice v Pennsylvánii zaviedlo tréningy a používanie protokolov, percento zachytených bitých žien sa zvýšilo viac ako päťkrát — z 5,6 percent na 30 percent (McCleer a Anwar 1989). Podobne pracovníci poradní pre tehotné po absolvovaní tréningu uskutočneného v rámci programu financovaného Pochodom desaťhaliernikov (March of Dimes; je to sprievod, pri ktorom sa vyberajú malé obnosy) rozpoznali oveľa viac prípadov násilia. Po Šiestich mesiacoch 75 percent vedúcich programu hlásilo, že zaviedli skríning týrania, zatiaľ čo predtým to nerobil ani jeden (Helton, McFarlane a Anderson 1987). Napriek svojej užitočnosti sú tieto tréningy a protokoly v USA ešte vždy zriedkavé. Iba 20 percent pohotovosti v Massachusetts — v jednom zo štátov s dobre organizovanou vetejnou starostlivosťou — malo v roku 1991 písomný protokol na zisťovanie následkov domáceho násilia (Isaac aSanchez 1992). V tom istom roku sa však začali dve významné iniciatívy, ktoré mali za cieľ zvýšil! angažovanosť zdravotníckeho sektoru na riešení problematiky násilia. Najprv American Medical Association (AMA) ini-cicFvala rozsiahlu kampaň za informovanosť lekárov a verejnosti o domácom násilí a celé číslo svojho prestížneho časopisu Journal of the American Medical Association venovala tejto téme. Potom Celoštátna komisia na udeľovanie akreditácií nemocniciam (U.S. Joint Commission on Hospital Accreditation) zahrnula protokoly na zisťovanie následkov násilia a školenie pefsonálu pohotovosti o domácom násilí do kritérií pri udeľovaní akreditácie pre nemocnicu (Heise a Chapman 1992). Táto zmena prístupu by mala viesť k aktívnejšiemu vyhľadávaniu obetí týrania a ďalšej pomoci pre ne. Nový projekt sponzorovaný Fondom na prevenciu domáceho násilia (FamUy Violence Prevention Fund), súkromnou ne- (Family Violence Prevention Fund), súkromnou neziskovou skupinou zo San Francisca, a Pennsylvánskou koalíciou proti domácemu násiliu (Pennsylvania Coalition. Against Domestic Violence) pomáha inš ti turia nalizovať nové normy na akreditáciu nemocníc vytváraním modelových protokolov, výcvikovými programami a rozširovaním stratégií, ktoré by sa dali použiť v celej krajine (Family Violence Ptevenrion Fund 1993). Výcvik pracovníkov je veľmi dôležitý nielen preto, aby sa zvýšilo percento hlásených prípadov, ale i preto, aby sa zabezpečilo, že obete násilia sa nestanú aj obeťami zdravotníctva. Obete znásilnenia a domáceho násilia často uvádzajú, že práve tí pracovníci, ktorí im mali pomôcť, ich ponižovali a znevažovali (Kirk 1993). Pracovníci, ktorí nezistia a nezaznamenajú dôkazy v prípadoch znásilnenia a sexuálneho útoku, môžu ohroziť všetky právne úkony obetí. A zdravotníci, ktorí ignorujú násilie a neuvedomujú si jeho negatívne dôsledky, môžu zhoršiť následky pre ženy tým, že ich označia za hypochondrické alebo ich liečia na neexistujúce psychické choroby. Výskum v USA ukazuje, že lekári na pohotovosti predpisujú lieky na upokojenie a proti bolesti vo väčšej miere bitým ženám ako pacientkám s traumou, ktoré neboli bité (Stark, Fütcraft a Frazier 1979). Tlmením bolesti a zahmlievaním úsudku môžu upokojujúce lieky viesť k tomu, že ženy neukončia násilnícky partnerský vzťah a ťažšie hodnotia svoje možnosti. Je všeobecne známe, že válium a iné upokojujúce lieky sa predpisujú pričasto aj v rozvojovom svete (Busto 1991). Problematika násilia môže a mala by byť súčasťou vzdelávania zdravotníckych pracovníkov všetkých úrovní. Pracovníci a pracovníčky projektov uvádzajú, že problematika domáceho násilia a alkoholizmu u mužov sa vždy objavuje spontánne na rôznych — najmä čisto ženských — skupinových stretnutiach. V materiáloch projektov určených na vzdelávanie zdravotnickeho.personálu, ktoré sponzorujú mimovládne organizácie, sa čoraz častejšie objavuje tematika rodovo podmieneného násilia a postavenia žien. Program pre Ženy v hondutaskom Uraco Pueble napr. zahrnul do svojho vzdelávania zdravotníkov aj sociodrámu, diskusie, hranie rolí na tému domáceho násilia a sexuálneho obťažovania. Zdravotníci organizujú pravidelné stretnutia s občanmi, na ktorých prednášajú o domácom násilí a pozývajú na ne i právnikov, ktorí ženám radia; usporadúvajú aj spoločné stretnutia s manželmi a ostatnými mužmi z dediny (Maher, osobné rozhovory 1993). Zdravotnícky z projektu SARTHI v indickom Gudžarate považujú poskytovanie individuálnej a obecnej pomoci obetiam násilia za súčasť svojej práce. Sprevádzajú ženy na policajnú stanicu kvôli podaniu ich sťažnosti a spolupracujú s rodinnými príslušníkmi, aby ženu podporili v rozhodnutí zakročiť proti manželovmu násiliu. Koordinátorka programu Renu Khanna poznamenáva, že ženy samy označili násilie za prioritný problém; SARTHI iba podporil ich záujem o tento problém (Khanna, osobný rozhovor 1992). Na medzinárodnej úrovni sa urobil pokrok aj pri uznávaní násilia za prekážku zdravého života a vývoja žien. V roku 1991 sponzorovala Panamerická zdravotnícka organizácia (PAHO) v Manague konferenciu Násilie páchané na ženách — problém zdravia obyvateľstva (OPS 1992). Kolumbijské Ministerstvo zdravotníctva vydalo výnos o aktivite za zdravie žien, ktorý obsahuje aj program Prevencia týrania a pozornosť venovaná obetiam násilia. UNI-FEM vydal Zbité sny — násilie páchané na ženách ako prekážka rozvoja (Cardio 1992). Ale Svetová zdravotnícka organizácia nemá žiaden program ani taktiku na eliminovanie todovo podmieneného násilia. Pri plánovaní Dňa svetového zdravia v roku 1993 — ktorého témou bola prevencia zranení a násilia — dokonca jej pracovníci vôbec neuvažovali o násilí páchanom na ženách, kým ich o tom nepresvedčili ochrankyne zdravia žien. Preventívne programy Hoci násiliu sa teoreticky zväčša dá predchádzať, v praxi sa uplatňuje len málo preventívnych programov.19 Spomedzi tých, ktoré skutočne existujú, sa väčšina zameriava na prácu s mládežou a deťmi, aby si osvojili nenásilné spôsoby riešenia konfliktov (rámček 8). Niektoré sa venujú rozvíjaniu sebadôvery a schopnosti vyjadriť city konštruktívnym, nenásilným spôsobom. Iné sa snažia odstraňovať rodové stereotypy a uznávanie mužských výsad, ktoré vo veľkom prežívajú v médiách a v kultúre. Programy niektorých škôl nabádajú deti, aby sa zdôverili nejakému dospelému, keby sa ich neznámi ľudia alebo rodinní príslušníci dotýkali proti ich vôli. Na akademickej pôde vznikajú programy, ktoré zvyšovaním sebadôvery bojujú proti znásilneniu ako javu. Väčšina vzdelávania verejnosti a mediálnych aktivít ženského hnutia možno klasifikovať ako prevenciu, keďže väčšina úsilia sa zameriavala viac na potenciálne obete než na zmenu postojov mužov. Ženské združenia viedli stovky workshopov a zostavili tisíce brožúrok, komiksov a iných materiálov upozorňujúcich na túto problematiku, aby ženám poskytli základné informácie o ich právach. Hoci iba niekoľko z nich sa dočkalo uznania, všetky boli veľmi osožné, ptetože iniciovali dialóg o tejto často tabuizovanej téme (Zurutuza 1993). V niekoľkých rozvojových krajinách, napríklad v Ekvádore a v Peru, financovali celoštátne mediálně kampane, aby verejnosť upozorrtili na problémy spojené so znásilnením a domácim násilím (Zurutuza 1993). San-franciský Fond na prevenciu domáceho násilia sa pokúša pokročiť v prevencii prostredníctvom médií tým, že vykonáva komplexný prieskum trhu, aby mohol starostlivo vypracovať posolstvá určené na 6- Opatrenia na odsrrintnie násilia píchaného na ženich \ zmenu postojov spoločnosti voči násiliu. Je to prvý pokus o využitie techniky masovokomunikačných prostriedkov, ktoré v USA tak úspešne vplývali na zníženie konzumácie alkoholu a cigariet, aj na boj proti domácemu násiliu. V ostatných rokoch sa prostriedky aj zásahy systému justície (zatýkanie, trestné stíhanie) začali v USA a Kanade používať aj na prevenciu prípadného násilia zo strany známeho útočníka. Až do konca 70. rokov polícia tradične reagovala na privolanie do rodiny (ak vôbec prišla) tým, že násilníka vyviedla von, aby si schladil hlavu; zatknutie používala len ako poslednú možnost!. V 80. rokoch sa situácia vSpojených štátoch radikálne zmenila, keď policajné oddelenia — pod nátlakom advokátok bitých žien, ohlasovacej povinnosti a nových zákonov týkajúcich sa vzatia do väzby — začali zatýkať páchateľov za napadnutie intímnej partnerky.20 Posun v sociálnej politike štátu predstavoval aj výskum v Minneapolise, ktorého výsledky boli zverejnené v roku 1984 a z ktorých vyplývalo, že v porovnaní s manželskou odlukou alebo radou, aby manželský pár vyhľadal pomoc, zatknutie znížilo v sledovanom období šiestich mesiacov riziko ďalších násilností na polovicu (Sherman a Berk 1984). O Širokú publicitu týchto zistení sa postarali advokáti, ktorí sa usilovali o uznanie útoku na manželku za trestné, a tým skoncoval! s dvojitým metrom pri posudzovaní násilia na verejnosti a domáceho násilia. Ale nedávne štúdie spochybnili výsledky minne-apoliského experimentu (Schmidt a Sherman 1993). Dve (Colorado Springs a Miami) z piatich štúdií zistili, že ak sa častejšie používa uvalenie väzby, môže to byť dokonca menej účinné ako iné policajné zásahy. Podrobná analýza odhaľuje, že účinnosť väzby kolíše podľa roho, o aký druh páchateľa ide. Ak je páchateľ ženatý alebo zamestnaný, alebo aj ženatý aj zamestnaný, uväznenie zníži recidívu, ale v niektorých mestách u nezamestnaných a slobodných alebo rozvedených páchateľov vedie uvalenie väzby naopak k zvýšenému násiliu. Niektorí výskumníci považujú zamestnanie a manželstvo za prostriedky „sociálnej zakotvenosti" a argumentujú tým, že zatknutie väčšmi zastraší tých, ktorí majú čo stratiť (Sherman a Smith 1992). Ale je možné aj to, že na miesto zamestnania sa dajú dosadiť aj iné, nezohľadnené faktory, ako napr. vzdelanie, sebavedomie a sociálno-ekonomické postavenie. Presné zistenie podstaty a príčin rozdielneho účinku väzby si vyžaduje ďalšiu analýzu a výskum.21 Tým nechceme povedať, že uvalenie väzby pre domáce násilné činy nie je užitočné, ale že vo všeobecnosti pravdepodobne neznižuje recidívu efektívnejšie než iné policajné zásahy. Pôvodným cieľom advokátov pri presadzovaní zatknutia vlastne ani nebolo predísť možnému násiliu, ale odstrániť existujúce násilie a ženám zabezpečiť rovnakú ochranu zo zákona (Stark 1993). Je otázne, či zatknutie predíde násiliu v intímnom vzťahu, po- dobne ako je otázne, či predíde iným trestným činom: literatúra o mladistvých delikventoch a o všeobecnej kriminalite neposkytuje veľa empirických a teoretických údajov o tom, či uvalenie väzby znižuje zločinnosť mladistvých alebo dospelých delikventov (Gelles 1993). Samotné zatknutie pravdepodobne nestačí. Cielená štúdia (Steinman 1989) zistila, že zatknutie bez ostatných trestnoprávnych sankcií viedlo k následnému zvýšenému násiliu. Ale keď po zatknutí nasledovalo trestné stíhanie a súdne pojednávanie, zatknutie významne znížilo výskyt ďalšieho násilia. 1 , V iných krajinách sa ženy začali organizovať, aby zabránili mutilácii genitálií a ďalším tradičným zvykom poškodzujúcim ženy a dievčatá. V roku 1984 Svetová zdravotnícka organizácia sponzorovala konferenciu v Senegals kom Dakare, na ktorej sa spojilo 22 výborov z rôznych štátov, usilujúcich sa o odstránenie mutilácie genitálií, a vytvorilo Celoafrícký výbor pre tradičné zvyky ovplyvňujúce zdravie žien a detí (Inter-African Committee on Traditional Practices Affecting the Health of Women and Children). Slovami Berhane Rasa Worka, prezidentky výboru, yt „obriezka žien jednoznačným príkladom sociálneho násilia, ktoré musüt ženy mlčky znášať ako cent* xa manželstvo a spoločenské uznanie" (Heise 1993, s. 180). RámčekS Iniciatívy na prevenciu rodovo podmieneného násilia V jamajskom Kinptone tri skupiny využívajú ľudové divadlo na preventívnu výchovu proti rodovo podmienenému násiliu. Umelecký kolektív Sistern využíva interaktívne work-shopy a pouličné divadlo na podnecovanie diskusie o problémoch domáceho násilia a znásilnenia. Women's Média Watch protestuje proti násiliu a pochybnému obrazu, ktorý o ženách vytvárajú masovokomunikačné prostriedky, a využíva možnosť, aby mladí ľudia naštudovali divadelné hry, ktoré by im pomohli uvedomiť si zložitosť problematiky sexuality a sexuálneho násilia. Teens in Action, skupina, ktorá vznikla po brutálnom znásilnení a zavraždení mladého dievčaťa, predvádza dramatické útvary, ktoré majú ľudí z ich okolia viesť ku kritickému premýšľaniu o problematike sexuality, o vzťahu medzi mužmi a ženami a o znásilnení (Popular Education Research Group 1992). V kanadskom Ontariu Iniciatíva na prevenciu násilia Ministerstva Školstva školí deti v oblasti medziľudských vzťahov. Program zahŕňa učebné osnovy týkajúce sa prevencie domáceho násilia, overované v rokoch 1991- -1992 na niektorých školách, Príručku o prevencii domáceho násilia, na ktorej spolupracovalo 60 odborníkov, a výcvik pre pedagógov v problematike domáceho násilia. V rámci projektu ša vydali a distribuovali stovky brožúrok a poviedkových kníh, sponzorovali divadelné skupiny a organizovali dni učiteľov a rodičov. Projekt spolupracoval aj so Školami, políciou, zdravotníkmi, pracovníkmi útulkov a oddeleniami poskytujúcimi sociálne služby, aby sa lepšie oboznámili so závažnosťou tejto problematiky (Erue 1991). V neuyorskom Brooklyne využíva projekt Výchovou proti násiliu tréning sebaobrany ako úvod k diskusii o prevencii násilia s deťmi na stredných školách. S tretnutia sa konaj ú každý týždeň a deti sa na nich učia sebaobrane a nenásilným spôsobom riešenia konfliktov. Projekt upozorňuje na podobnosť medzi stratégiou medziľudských vzťahov a filozofiou karate. Učí, že bojové umenia nezneužívajú násilie, ale naopak, skutočný majster je ten, kto sa presadí za použitia čo najmenšej sily. Takisto ich učí stavať sa kriticky k tomu, ako masovokomunikačné prostriedky deformujú obraz bojových umení vytváraním takých pseudohr-dinov ako Bruce Lee (Ellman 1993). V kanadskom Ontariu pracuje medzi ženami imigrantov a utečencov Education Wife Assault (EWA), aby ich naučila vypracovať si také postupy boja proti násiliu vo svojom okolí, ktoré by pre ne boli vhodné a prijateľné z hľadiska vlastnej kultúry. EWA organizuje „kurzy zručnosti", kde sa ženy naučia vypracovať vlastné programy na boj proti domácemu násiliu, ktoré zohľadňujú ich kultúrne špecifiká. Poskytuje im aj technické vybavenie na takéto kampane. Zamestnanci EWA podporujú ženské aktivistky aj emocionálne, aby im pomohli prekonať osamelosť a silný odpor, na ktorý ženy bojujúce proti domácemu násiliu často narážajú, pretože ich ostatní považujú za hrozbu pre kultúru a súdržnosť spoločenstva. (Centa for Woijitn'i Gfobii Leidtrship 1992). V roku 1990 na konferencii o Tradičných zvykoch ovplyvňujúcich zdravie žien a deti: Dokedy ešte? (Traditional Practices Affecting the Health of Women and Children: How Far Forward?) v etiópskej Addis Abebe hlasovali africké účastníčky za podporu zákonov zakazujúcich mutilácíu ženských genitálií a trestajúcich tých, ktorí ju vykonávajú. Prvý seminár OSN o tradičných zvykoch z hľadiska ľudských práv v Ouagadougou v Burkine Fase v máji 1991 odporúčal, aby sa na zlikvidovanie škodlivých zvykov využívala nielen legislatíva a vzdelanie, ale aj také prostriedky ako pouličné divadlo a organizovanie spoločenského života {Dorkenoo a Scilla 1992). Afričanky žijúce v Európe, Kanade a USA začali organizovať boj proti tomuto zvyku medzi imigrantmi a utečencami (Hedley a Dorkenoo 1992). Programy na pomoc obetiam V rozvinutom svete sú základným kameňom programov na pomoc obetiam týrania krízové centrá pre znásilnené ženy a útulky pre bité ženy. Bežné krízové centrum pre znásilnené ženy má k dispozícii krízovú linku dôvery s nepretržitou prevádzkou, programy vzdelávania verejnosti, kmeňových zamestnancov alebo dobrovoľníkov, ktorí sprevádzajú znásilnené ženy do nemocnice a na policajnú stanicu, usporadúva výcviky pre odborníkov v oblasti zdravotníctva a súdnictva, poskytuje poradenstvo a podporné skupiny pre obete. Útulky poskytujú núdzové ubytovanie pre ženy a deti až na niekoľko mesiacov. Takisto majú k dispozícii krízovú linku dôvery, podporné skupiny pre ženy, ktoré sú v nich ubytované, programy vzdelávania verejností, základnú starostlivosť o deti a advokátky, ktoré pomáhajú ženám ubytovaným v útulkoch komunikovať s inštitúciami právneho systému a úradmi sociálnych služieb. Niektoré lepšie financované útulky poskytujú právnu pomoc a pracovný výcvik a zamestnávajú pracovníčky, ktoré usporadúvajú školenia a podnikajú kroky na inštitucionálnu reformu, aby sa zredukovalo násilie páchané na ženách (Heise a Chapman 1992). Od začiatku 80. tokov sa začali útulky a krízové centrá pre ženy vo veľkom objavovať aj v rozvojových krajinách. Najmenej 40 rozvojových štátov už má aspoň niekoľko mimovládnych organizácií, ktoré pomáhajú obetiam násilia. Niektoré štáty majú špeciálne krízové centrá pre znásilnené ženy aj osobitné služby pre bité ženy; iné majú jedno alebo niekoľko viacúčelových krízových centier, ktoré poskytujú služby všetkým ženám, čo sa stali obeťou nejakého rodovo podmieneného násilia- Pretože udržiavanie takýchto útulkov stojí nemalé peniaze, mnohé mimovládne organizácie v rozvojových krajinách sa rozhodli, že žiadne neotvoria, a namiesto toho zamerali svoje obmedzené finančné zdroje na podporu svojpomocných združení, právnických služieb, poradenstva a inštitucionálnej reformy. Niektoré ženské organizácie odmietli systém útulkov aj preto, lebo ich pokladajú skôr za posilnenie závislosti obetí násilia, než za riešenie problému (Carcedo, súkromný rozhovor 1993). Služby bitým ženám a obetiam znásilnenia začali poskytovať aj niektoré vlády, hlavne na úrovni samospráv. V roku 1989 .napr. mexická vláda vytvorila špeciálne oddelenia pri úrade oblastného prokurátora, kam sa nahlasujú prípady sexuálneho ná- 6, O patře n ii tu odstránenie nasilii páchaného na Ženích * silia. Tieto oddelenia majá za cieľ poskytovať obetiam násilia právnu, zdravotnú a psychologickú starostlivosť v atmosfére pochopenia a dôvery. Zaviedla sa nová legislatíva, ktorá dlhodobo podporuje par specializovaných oddelení v Mexico City a oddelenia vo všetkých významných mestách v štáte (Women's World 1991-1992). Podobne peruánské Ministerstvo zdravotníctva hfadá finančne nenáročné spôsoby na poskytnutie ubytovania ženským obetiam násilia. Mariano Querol, riaditeľ Ústavu pre duševné zdravie (Menthal Health), nedávno navštívil Spojené štáty, aby sa oboznámil s modelmi pomoci obetiam v riedko obývaných vidieckych oblastiach (Querol, súkromný rozhovor 1992). Aj v rozvojovom, aj v rozvinutom svete hrajú podporné skupiny významná úlohu pri odstraňovaní následkov násilia a upozorňovaní verejnosti na jeho existenciu. Lucrecia Ollero, koordinátorka Programu na prevenciu násilia v Lugar de mujer (Boj mariek) v argentínskom Buenos Aires, uvádza: „Skupina vytvára priestor, kde sa týraná žena môže začať psychicky zotavovať. Stále sa rozpráva so ženami, ktoré dlhé roky přežívati niečo podobné a ktoré sa s ňou podelia o svoje skúsenosti Za týchto okolností dostane od skupiny prvú konkrétnu pomoc — nádej. Vidí, že iné ženy sa dokázati oslobodiť, a zatne veriť, & aj jej sato hádam podarí" {Popular Education Research Group 1992, s. 11.) Podporné skupiny pomáhajú týraným ženám, aby začali žiť plnším, produktivnějším životom. Sú mimoriadne dôležité aj pre ženy, ktoré niesu schopné alebo ochotné opustiť násilníckeho partnera; pomáhajú im, aby sa prestali obviňovať, zmenšujú ich osamotenosť a vytvárajú pre ne odrazový mostík k spoločenským aktivitám. Význam sociálnej opory pri zmierňovaní stresovej reakcie je takisto veľmi dobre preukázaný (van der Kolk 1988, Rachley 1990). Podľa Lucrecie Ollero, Jted máte pocit, že vás niekto počúva a chápe, začínate sa cítiť oho človek" (Popular Education Research Group 1992, s. 11.) Vďaka podporným skupinám sa ženy môžu vyhnúť aj ďalšiemu násiliu. Pri nedávnom vyhodnocovaní práce kostarickej Ženskej organizácie CEFE-MINA sa zistilo, že 60 percent týraných žien, ktorým podporné skupiny poskytli pomoc, začalo už po šiestich mesiacoch žiť pokojným životom — zväčša vďaka tomu, že opustilo partnera. Vzhľadom na to, že CEFEMINA poskytla za rok služby vyše 400 ženám a náklady nedosiahli ani 20 000 USD (t, j. náklady najednu ženu boli zhruba len 50 USD), jej program je veľmi efektívny aj po finančnej stránke (Carcedo, súkromný rozhovor 1993). Podporné skupiny pomáhajú i sexuálne zneužívaným deťom a mladým. Ako súčasť svojho komunikačného projektu zameraného na prevenciu násilia v spoločnosti kostarická skupina Ser y crecer (Byť a veriť) trénuje profesionálov v troch oblastiach —pedagógov, terapeutov a sociálnych pracovníkov — pre vedenie svojpomocných podporných skupín pre obete sexuálneho zneužívania. Projekt poskytuje trojmesačný výcvik a manuály na vedenie 16 stretnutí podpornej skupiny. Skupina Byt a veriť učí miestnych vedúcich z tých istých profesijných oblastí identifikovať obete zneužívania a uskutočňovať prvý kontakt s nimi. Ďalších Školí na „odborníkov v prevencii", krorí budú viesť preventívny výcvik vo svojich komunitách- Napr. zdravotná sestra môže byť vyškolená na to, aby oslovovala rodičov v čakárni u lekára (Oattes, súkromný rozhovor 1993), Inde vo svete hľadajú vlastné spôsoby, ako sankcionovať páchateľov a pomáhať obetiam rýrania — často tým, že zvýšia „spo ločenské^) ds údení e" násilného sptávania pomocou verejnej konfrontácie a pokorenia. Napt. medzi Garifunčanmi, afroindíc-kou populáciou obývajúcou karibské pobrežie Belize, Ženy obkolesia dom muža, ktorý bije manželku, a kričia, aby naň verejne uvalili hanbu. V prípade krutého násilia pomôžu žene ujsť — buď jej suseda poskytne dočasné prístrešie, kým sa konflikt nevyrieši, alebo jej poskytnú trvalé bydÜsko (Kems 1992). V Mire de las Flores, chudobnom predmestí peruánskej Luny, sa ženy združili do susedských dozorných výborov a nosia píšťalky, ktorými si privolajú na pomoc ostatné ženy, keď ich niekto napadne (Heise 1989). Levinson v medzikultúmej štúdii, z ktorej sme citovali už predtým, spomína, že „existencia príbuzných alebo susedov, ktorízasiabnu v situáciách násilia alebo hroziaceho násilia, je charakteristickou črtou spoločností s nízkym percentom výskytu bitia manželiek" (1988, s. 452). V Kanade sa domorodé spoločenstvá zaoberajú domácim násilím tým, Že pripomínajú tradičné spôsoby riešenia konfliktov. V Manirobe ženy z rezervácie Hollow Water začali používať kmeňový „liečebný kruh" na diskusiu o domácom násilí. Členovia komunity konfrontujú násilníka, žiadajú od neho, aby sa verejne priznal k svojmu zločinu, a ponúkajú svoju pomoc obeti aj páchateľovi. Násilník dostane „liečebnú zmluvu", v ktorej je vymeraný trest — obyčajne verejnoprospešná práca — , a prijmú sa opatrenia na ochranu obete. Keď zmluva vyprší, odohrá sa očistná ceremónia symbolizujúca návrat rovnováhy medzi násilníkom, jeho rodinou a spoločenstvom. V tejto fáze sa „liečenie" definitívne skončilo a na zločin treba zabudnúť. „Liečenie" môže trvať roky (MATCH International 1990), Terapeutické programy pre páchateľov V ostatných rokoch je Čoraz väčší záujem rehabilitovať páchateľov pomocou terapeutických a ree-dukačných programov. Terapeutické programy sa rozšírili najmä v rozvinutých štátoch, kde súdne dvory hľadali spoločenské riešenie násilia páchaného na manželkách, ktoré by neposielalo ďalších odsúdených do beztak preplnených väzníc. Mnohé ženy uvítali, že ich manželia dostanú po prvom spáchanom násilí pomoc, a nie trest. V USA súdne na- riadené programy vyžadujú, aby sa páchateľ zúčastňoval na stretnutí raz do týždňa počas 12 týždňov. Iné programy vyžadujú iba 6 pohovorov, ďalšie pravidelné dochádzanie počas 8 mesiacov {Heise a Chapman 1992). Niekoľko programov vytvotených podľa amerického a kanadského vzoru sa objavilo aj v rozvojových krajinách (napr. v Mexiku). Väčšina programov je založená na myšlienke, že násilnícke správanie je naučené a sociálne posilňované. Poradenské štýly variujú — od štruktúrovaných skupín, v ktorých sa muži učia o dynamike moci pri bití, po voľné svojpomocné skupiny, ktoré vedú skúsení facilitátori. Niektoré skupiny sa zameriavajú na zlepšenie schopnosti mužov ovládať emócie; iné zachádzajú ešte ďalej a spochybňujú mužmi tradované právo ovládať ženy násilím. Mnohé programy zahŕňajú nácvik relaxácie, vzdelávanie o socializácii mužov, ako aj techniky modifikácie správania, ako napr. „time-out" („prestávka"), ktorá zamedzí stupňovanie hnevu (StordeuraStille 1989). Iba nedávno sa výskumníci pokúsili vyhodnotiť efektívnosť programov pre násilníkov, ktorí bijú manželky. Zdá sa, že takéto programy znižujú fyzické násilie niektorých mužov, ale ďalšie premenné, ako napr. spolupráca s justíciou, pravdepodobne takisto hrajú určitú úlohu (Harrel 1991). Nedávna správa (Tolman a Bennett 1990), založená na výpovediach obetí, uvádza, že 53-85 petcent mužov, ktorí absolvovali takýto program, sa v nasledujúcich 6-18 mesiacoch nespráva násilne a aj percento výskytu násilia v priebehu dlhšieho obdobia je nižšie. Ale tie isté štúdie ukazujú22, že dokonca aj „nenásilní" muži naďalej používajú vyhrážky a psychické týranie na kontrolu (ovládanie) svojich manželiek. Edleson a Gruzsinskí sa domnievajú, že „veľa mužov, ktorí upustili od násilia, sa môže udrýliť k vyhrážkam ako k ,zákonnejr, ale nemenej terorizujúcej forme ovládania" (1988, s. 20). Navyše percento úspešnosti, uvedené v týchto štúdiách, sa vzťahuje len na tých, ktorí absolvovali celé spomínané programy. Pretože viac ako polovica účastníkov programov ich neabsolvuje až do konca, nie je jasné, do akej miery sú vlasme úspešné (Saunders a Azar 1989). Na základe vyhodnotenia údajov, ktoré je zatiaľ hádam najspoľahlivejšie, sa zistilo, že súdom nariadené programy nemali žiaden pozitívny vplyv na mieru výskytu fyzického násilia a vyhrážania sa násilím (stanoveného na základe výpovedí páchateľov a obetí a policajných záznamov), ani na presvedčenie o práve biť manželky a ovládanie násilím (Harrel 1991). Na rozdiel od iných štúdií táto porovnávala mužov, ktorým súd nariadil absolvovať program, so skupinou mužov, ktorí nemali prikázané absolvovať program — t. j. so skutočnou kontrolnou skupinou. Navyše porovnávala percento násilia u mužov pred zásahom súdu a po zásahu súdu, ale pred absolvovaním programu, čo umožnilo výskumníkom zistíť, či zapôsobil výlučne program, alebo čiastočne aj zásah justície. Štúdia odhalila, že percento násilia bolo nižšie po uväznení a predbežnom výsluchu na súde a že samotný program nepriniesol ďalší pozitívny vplyv. Tiero zistenia vedú k domnienke, že väčšinu pozitív pripisovaných programu v skutočnosti prináša zásah justície, a nie samotný program. Bolo by však predčasné robiť závery, že pri znižovaní budúceho domáceho násilia si od takéhoto programu netreba veľa sľubovať. Program a vyhodnotenie metód sú ešte len v začiatkoch a nové prístupy v práci s delikventmi môžu byť predsa len užitočnejšie. Výskumníci poznamenávajú, že ak sa neudeľujú tvrdé tresty za zneužívanie a za neúčasť na programe, znižuje sa jeho účinnosť. Výsledky prieskumu (Harrel 1991) poukazujú na to, že ani jeden z mužov, ktorí absolvovali spomínaný program, ani z mužov z kontrolnej skupiny neveril, že ak v budúcnosti spácha nejaké násilie, bude to mať pre neho závažné právne alebo spoločenské následky. V Severnej Amerike a Európe existuje okrem programov pre násilníkov aj dlhoročná snaha rovnako pristupovať k páchateľom sexuálnych zločinov. Používané techniky zahŕňajú neurochirurgické zákroky, podávanie farmakologických prípravkov (napr. acetátu medtosyprogesterónu alebo MPA, protikladu androgenu) a kognítívnu a behavioráí-nu terapiu. V USA zhruba rri štvrtiny všetkých programov pte sexuálnych delikventov realizuje štát, i keď v roku 1990 40 Štátov odsudzovalo sexuálnych delikventov do väzenia (v polovici 80. rokov to bolo 48 štátov; Sapp a Vaughn 1991). V ostatných rokoch sa kladie čoraz väčší dôraz na identifikáciu a starostlivosť o mladistvých sexuálnych delikventov, aby sa zamedzilo agresívnemu sexuálnemu sptávaniu skôr, ako sa vystupňuje. Výskum 411 ambulantne liečených dospelých sexuálnych delikventov ukazuje, že 58 percent začalo s deviantným sexuálnym správaním v ranej adolescencii a Že priemerný mladistvý sexuálny delikvent mužského pohlavia mal na svojom konte 380 obetí (Abel a kol. 1985, citované in: Stops a Mays 1991). Spoľahlivé, hoci zriedkavé vyhodnotenia výsledkov programov pre dospelých delikventov potvrdzujú, že aspoň niektoré programy znižujú počet recidív (podľa percent opätovného uvalenia väzby) pedofilov a exhibicionistov, ale ani jeden nezabral u páchateľov opakovaných znásilnení (Marshall a kol. 1990). Programy pre páchateľov a programy.pre sexuálnych delikventov — podobne ako pre násilníkov — sú stále iba v začiatku, a tak by sme ich zatiaľ nemali odmietať ako neúčinné. Ale zaoberanie sa jednotlivými páchateľmi potom, čo u nich vznikol (a spoločenskými normami sa utvrdil) určitý druh násilného správania, nie je práve najšťastnejším prístupom k riešeniu násilia páchaného na Ženách. Hoci program môže zabrániť týraniu jednej Či viacerých žien, skutočná prevencia si vyžaduje sformovanie takej generácie jednotlivcov, ktorí budú považovať násilnícke správanie za nevhodné. C. Opatrenia na odstránenie násilia páchaného na icnách