Princípy kvantitatívneho výskumu a feministické impulzy v kvantitatívnej metodológii Androcentrizmus a upevňovanie nerovných mocenských vzťahov Východiskom feministickej teórie vedy je boj proti tradičnému hierarchick[DEL: k :DEL] ému spôsobu vytvárania a rozširovania poznania. Pozitivistická sociológia podľa feministickej kritiky podporuje a rozširuje tradičnú hierarchickú organizáciu spoločnosti, založenú na patriarcháte, elitizme a heterosexizme a pomáha udržiavať nerovné mocenské vzťahy v spoločnosti.[1] Veda bola tradične oblasťou, v ktorej dominovali bieli heterosexuálni muži, kresťania, pochádzajúci zo stredných a vyšších sociálnych vrstiev a majúci tendenciu reprodukovať svoje vnínamie sveta, kultúrne a rodové stereotypy, ktoré sa nevyhnutne premietli aj do vedeckej metodológie a produktov vedy.[2] Feministická kritika pozitivizmu Kritika pozitivistickej objektivity Klasický pozitivizmus je postavený na predpok[DEL: a :DEL] l[INS: a :INS] de, že spoločenské javy a problémy možno skúmať rovnako ako javy prírodné. To znamená za použitia totožných metód a východísk. Základným nástrojom získavania informácií o spoločnosti by teda malo byť pozorovanie prostredníctvom piatich ľudských zmyslov.[3] Takýto výskum musí byť pritom objektívny, teda oprostený od akýchkoľvek osobných preferencií a postojov výskumníka, ale aj od spoločenských vplyvov. Feministická kritika napáda pozitivistický koncept objektivity a ako alternatívu ponúka objektivitu feministickú. Jej základným postulátom je, že poznanie a pravda nemá univerzálny a objektívny charakter, ale ide o koncepty subjektívne, čiastkové, vzťahové. Spoločenskovedný výskum neprebieha v laboratórnych podniemkach, ani vo vákuu a spoločenské hodnoty, tradície, ideológie a štruktúry výskum nevyhnutne ovplyvňujú. Tejto skutočnosti si musí byť výskumník vedomý. Tradičná pozitivistická objektivita sa podľa feministickej kritiky uplatňuje len v rovine potvrdzovania (context of justification), kedy sa overujú, resp. testujú výskumné otázky a hypotézy. Objektivitu, ktorá sa skúma nielen v rovine potvrdzovania, ale zároveň tiež v štádiu objavovania (context of discovery), teda v procese formulácie výskumných otázok, Harding označuje ako tvrdú objektivitu (strong objectivity).[4] Falošné dichotómie Pozitivizmus podľa feministickej kritiky vytvára falošné dichotómie, ktoré skresľujú výskum: (i) Dichotómia subjekt – objekt, kedy sa výskumník nadradzuje nad skúmaný subjekt. Skúmaný subjekt pritom môže do výskumu priniesť svoje skúsenosti a poznatky a podnety, ktoré v prípade nadradeného postavenia výskumníka zostanú skryté. (ii) Dichotómia medzi racionálnosťou a emocionálnosťou, kedy pozitivizmus predpokladá, že výskum musí byť prísne racionálny a akékoľvek emócie musia byť z výskumu vylúčené. Podľa feministických teórií emócie a hodnoty majú vo výskume svoje miesto, napríklad v rovine iniciovania výskumných úloh.[5] Feministické metódy a metodológia Kvantitatívna analýza alebo tzv. survey sú považované za klasické pozitivistické (androcentrické) metódy (techniky zberu dát). Feministická veda tieto metódy v zásade neodmieta. Feministický empirizmus pracuje v podstate s rovnakými metódami, pričom ich cizeluje a vyčisťuje od genderových a ďalších skreslení. Feminizmus však ponúka aj vlastné, osobitné metódy. Ide najmä o metódu hĺbkového rozhovoru, zberu ústnych výpovedí alebo kvalitatívnu obsahovú analýzu. Typickým pre feministický prístup je však najmä tzv. multi-method design, čiže kombinácia viacerých výskumných metód súčasne. Pokiaľ ide feministickú metodológiu, čiže teóriu plánovania, dizajnovania a organizácie výskumu, základným princípom je posilľovanie postavenia žien a iných utláčaných skupín obyvateľstva.[6] Feministický empiricizmus Feministický empiricizmus možno označiť za najjemnejšiu formu kritiky klasickej vedy. Nenapáda totiž samotnú logiku a podstatu klasickej vedy. Naopak, prijíma štandardné výskumné metódy, ktoré v podstate len vylepšuje a vyčisťuje ich od genderových odchýlok, resp. predpojatosti (bias). Podľa Sandry Harding, klasickej predstaviteľky tohto prúdu, možno androcentrickú zaujatosť z výskumov odstrániť tým, že sa budú striktne dodržiavať princípy pozitivizmu a zároveň do výskumných vzoriek budú zahrnuté ženy a predstavitelia ďalších minoritných skupín.[7] Hesse-Biber a Yaiser zdôrazňujú, že vzhľadom na pomerne slabú anie príliš nekonformnú kritiku klasickej vedy je feministický empiricizmus pomerne dobre chápaný a prijímaný predstaviteľmi mainstreamovej vedy.[8] Feministická epistemológia Teória ženskej perspektívy (standpoint theory) Táto teória vychádza z Hegelovho konceptu dvojitej perspektívy, podľa ktorého utláčaní jedinci si vytvárajú jednak svoju osobnú perspektívu, založenú na skúsenosti a jednak perspektívu utláčateľov, na účely svojho prežitia. Odlišné postavenie v rámci štruktúry spoločnsoti tak vedie k vytváraniu rozdielnych skúseností, hodnôt a názorov. Ženy sú teda podľa Nancy Hartstock vnímavejšie ako muži, pokiaľ ide o výskum iných žien. Princípom teórie ženskej perspektívy je teda formulácia výskumných otázok, prameniacich zo každodenného života žien. Výhodou takéhoto prístupu, vychádzajúceho z dola, je skutočnosť, že dokáže odhaliť zložité spoločenské vzťahy, ktoré pri výskumoch iniciovaných zhora, čo je prípad pozitivistického prístupu, zostávajú skryté.[9] Postmoderný feminizmus Postmoderný feminizmus je súhrnným pojmom, ktorý zastrešuje viaceré prúdy feministických teórií, ako je napríklad poskoloniálny feminizmus, postštrukturálny feminizmus alebo tzv. feminizmus globálenho rozhodujúceho závodu (global critical race feminism). Spoločným znakom postmoderného feminizmu je snaha o vytváranie politickej a kultúrnej opozície voči tradičným hierarchickým spoločenským štruktúram, ako aj voči dominantnému poznaniu, s cieľom tento systém rozrušiť a privodiť zmenu.[10] Přehledně napsaný a čtivý text. Trochu matoucí je zvolené téma v jeho úvodu, dominantně se totiž věnuje (jak plyne, tak čím dál víc) feministické kritice vědy (zejména pozitivismu) a nikoli feministickým impulzům pro kvantitativní výzkum (praktičtěji zaměřené téma). Linie je slibně nastíněna v úvodu, ale postupně se vytrácí a tematický závěr chybí úplně. Ve druhé půli textu jakoby se vytrácela autorská ruka a zbyly jen výpisky z článku, věrné sice, ale již ne jako rešerše k vybranému tématu . Doporučuji podívat se na citační standard v Sociologickém časopise – i v tomto vás mají domácí práce trénovat, určitě jej použijte v DÚ II. Vámi použitý citační styl je běžnější v humatitních oborech, sama vám k němu neumím dát zpětnou vazbu stran jeho formátování. ________________________________ [1] Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 11. [2] O’Conneli Davidson, J., layder, D. Methods Sex and Madness. Routledge, New York 1994, str. 36. [3] Babbie, E. The Practice of Social Research. Wadsworth Publishing Company, Belmont 2001, str. 44. [4] Cit. podľa: Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 13. [5] Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 12. [6] Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 14 – 15. [7] Ibidem, str. 9. [8] Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 10. [9] Hesse – Biber Nagy, S., Yaiser, M. L. Feminist Perspectives on Social Research. Oxford University Press, New York – Oxford 2004, str. 15 – 16. [10] Ibidem, str. 18 – 19.