CARYL H U R C H I L L Top Girls Prvé dejstvo Osoby 2 prvého dejstva: Isabella Bird (1831 — 1904) Žila v Edinburgu, po dosiahnutí Štyridsiateho roku Života až do svojej sedemdesiatky bola cestovatelkou. N1JO (narodila sa v roku 1258), Japonka, bola cisárovou kurtizánou, neskôr sa stala budhistickou mniškou a peSi putovala po celom Japonsku. Prosté Gret je postavou 7. Bmegholovho obrazu Dulle Griel (Prosia Griet), na ktorom v zástere* v brnení vedie dav žien, ktoré liahnu peklom a bojujú s čertmi. Pápežka Jana, prezlečená za muža, bola pravdepodobne pápežom v rokoch 854 — 856. Trpezl Ivá GM sel da je poslušná manželka, ktorej príbeh je rozpovedaný v Príbehu kňaza v Canterburskýdi po&iedfcoc/i Chaucera. Marlene Čašníčka Reštaurácia. Na stole biely obrus, prestreté na obed pre šesť osôb. Na scéne sú Marlene a Čašníčka. MARLENE: Výborne, áno, stôl pre šesť osôb. Jedna príde neskôr, ale nebudeme čakať. A hneď by som prosila fľašu frascati, ak máte dobre vychladené. (Čašníčka vyjde. Vojde Isabella Bird.) Á, Isabella. ISABELLA: Gratulujem, moja. MARLENE: No, je to významný krok. Zaslúži si oslavu. Ale na dovolenku nemám čas. Rada by som išla niekam do exotických krajín ako ty, ale nedá sa. Nechápem, ako si mohla odísť z Havaja. Ja by som sa vyvaľovala na slnku aj donekonečna, lenže... ISABELLA: Uvažovala som, že tam ostanem. MARLENE: ...ja vlastne nikde neobsedím. ISABELLA: Volala som aj sestru Hennie. Hennie, usadíme sa tu, písala som jej, a budeme pomáhať domorodcom. Tu dostaneš dve celé sviečkovice za to, za čo v Edinburghu sotva dve bravčové kotlety. A chuderka Hennie odpísala, že dobre, že príde na Havaj, ak chcem, ale potom som ju odhovorila, nech radšej ostane tam, kde je. Hennie bola ako stvorená na život v Tobermory. MARLENE: Chuderka. ISABELLA: Tymášsestru? MARLENE: Mám. ISABELLA: Hennie bola Šťastná. Bola dobrá. Chýbala mi jej^ tvárička, zlatíčko malé. Ale nemohla som ostať v Škótsku. Neznášala som to večne sychravé počasie. MARLENE: Á! Nijo! (Prichádza Nijo. Vojde Čašníčka s vínom.) NIJO: Marlene! MARLENE: Dáme si pohárik, kým prídu ostatné. Zaslúžim si ho. To bol týždeň! (Čašníčka nalieva víno.) NIJO: Väčšinou sa vždy opíjali muži. Ja som obsluhovala, nalievala som saké. ISABELLA: Pila som saké. Pohárik teplého ryžového vína. Postaví na nohy, po celom dni v takom vlhku. NIJO: Raz večer objednal otec tri rundy po tri poháriky, čo bolo celkom bežné, a cisár mal tiež povedať tri rundy po tri poháriky, ale on rozkázal tri rundy po deväť pohárikov, tak si to viete predstaviť. Keď cisár podal otcovi saké, vyhlásil: „Nech ku mne túto jar priletia divé husi." MARLENE: Čože? NIJO: Bola to narážka, citát z eposu z desiateho storočia, jeho výsosť je nesmieme vzdelaná. ISABELLA: Hovoríš o japonskom cisárovi? Ja som sa raz stretla s marockým kráľom. NIJO: Vlastne to bol bývalý cisár. MARLENE: Ale nebol, dúfam, starý. Isabella, vážne si sa s ním stretla? NIJO: Mal dvadsaťdeväť. ISABELLA: Och, to je na dlhé rozprávanie. ASPEKT í/2001 d ( r ) á n y 68 dejstvo HARLENE: Dvadsaťdeväť je najlepší vek. NIJO: Ja som mala len Štrnásť, tušila som, že tým niečo naznačuje, ale nevedela som čo. Poslal mi kimono z ôsmich vrstiev hodvábu, a ja som ho vrátila. Keď prišiel môj Čas, strašne som plakala. Úplne na mne dotrhal všetko oblečenie. Ale ráno, keď odchádzal — mal na sebe zelenú tuniku so Šarlátovočervenou podšívkou a... NARLENE: Chceš povedať, že ťa znásilnil? UJO: ...a bohato vyšívané nohavice — už som k nemu niečo cítila. Nevedela som, Čo si mám myslieť. Nie, samozrejme, že nie, Marlene, ja som mu patrila, na to ma od narodenia vychovávali. Čoskoro som zistila, že mi je smutno, keď je preč. Plynul deň za dňom a mňa trápilo, že neviem, kedy sa zas objaví. A nikdy ma netešilo, keď som k nemu musela vodiť iné ženy. ISABELLA: Ja som v živote nevidela otca opitého. Bol kňaz. A vydala som sa až v päťdesiatke. {Čašníčka prinesie jedálne lístky.) UJO: Môj otec bol tiež veími nábožný. Pred smrťou mi povedal: „Slúž jeho cisárskej milosti, buď pokorná, a keď stratíš jeho priazeň, vstúp do svätého rádu." MARLENE: Ale myslel tým, aby si vstúpila do kláštora, nie putovala po krajine. NIJO: Aj kňazi Často putovali, tak prečo by nemohla mníška? Podľa teba som nemala? V každom prípade som splnila otcovo želanie. MARLENE: Nie, podľa mňa si urobila dobre. Podľa mňa to bolo úžasné. {Vojde Gret) ISABELLA: Ja som tiež chcela splniť otcovo želanie. MARLENE: Gret, výborne! Nijo, Gret, zoznámte sa. Viem, že Griselda bude meškať, ale na Janu počkáme, dobre? Nalejem ti. ISABELLA: Ahoj, Gret. (Pokračuje k Nijo.) Chcela som byť vzorná dcéra duchovného. Vyšívanie, hudba, dobročinnosť. Z chrbtice mi vyoperovali nádor a dlhý čas som bola pripútaná na lôžko. Študovala som metafyzických básnikov a hymnológiu. Vtedy sa mi zdalo, že ma lákajú intelektuálne ciele. NIJO: Á, máš rada poéziu. My sme mali v rodine osem generácií básnikov. Aj otcovi uverejnili verše v antoló- P ISABELLA: Hneď od malička ma otec učil po latinsky. Lenže... MARLENE: Tam, kde som chodila do školy, sa latina nevyučovala. ISABELLA: ...neskôr som zistila, že sa viac hodím na praktickú činnosť. Varenie, pranie, štopkanie, jazda na koni. Stokrát lepšie ako knihy... HIJÓ: Och, ale ja som presvedčená, že si veľmi inteligentná. ISABELLA: ...Čo, Gret? Niet nad sedliacky život na zdravom vzduchu, pod holým nebom. NIJO: Ja nemôžem povedať, že by ma život pod holým nebom bohvieako tešil. Najviac sa mi páčila úloha cisárovej milenky, život v ľahučkom hodvábe. ISABELLA: Mali ste kone, Gret? GRET: Prasa. {Vojde pápežka Jana.) NARLENE: Och, chvalabohu, Jana, aspoň si môžeme ob- jednať. Poznáš sa so všetkými? Hovoríme o tom, aké múdre sme boli zamladi, ako sme sa učili latinu. Jana bola určite zázračné dieťa. No jasné. Čo ťa najviac lákalo, keď si mala desať? JANA: Kedze anjeli sú nehmotní, nie sú bytosti. Každý anjel je osobitný. MARLENE: No, aspoň sme sa niečo dozvedeli. (Smejú sa. Študujú jedálne lístky.) ISABELLA: Ja už som z latiny všetko zabudla. Ale otec bol moja živá voda, keď zomrel, strašne som za ním žia-lila. Dám si kurča. A polievku, prosím. NIJO: Samozrejme, že si žialila. Môj otec sa modlil a zadriemal na slnku. Tak som ho potľapkala po kolene, aby sa zobudil. „Ktovie, čo sa stane," povedal a zomrel, než stihol dokončiť vetu. Keby umrel uprostred... MARLENE: Tomuselbyťšok. HIJÓ: ...modlitby, dostal by sa rovno do neba. Waldorf-ský šalát. JANA: Smrť je návrat všetkých bytostí k Bohu. NUO: Nemala som ho zobudiť. JANA: Zatratenie je dôsledok nepoznania pravdy. Vždy ma zaujímalo učenie Jána Škóta, hoci mal Často sklony zavádzať Boha aj svet. ISABELLA: Smútok ma vtedy celkom položil. MARLENE: Dám si krvavý steak. Gret? ISABELLA: Ja som, samozrejme, anglikánka. GRET: Zemiaky. MARLENE: Už roky som nebola v kostole. Ale mám rada vianočné koledy. ISABELLA: Dobročinnosť prináša viac úžitku než chodenie do kostola. MARLENE: Teda dva steaky a veľa zemiakov. Krvavé. Ani dobročinnosti sa nevenujem. JANA: Canelloni, prosím, a šalát. ISABELLA: Ja som to skúšala. Ale skôr sa Činila Hennie. NUO: Prvú polovicu života som prežila v hriechu a druhú v pokání. NARLENE: Och, a predjedlo nič? GRET: Polievku. JANA: A Čo sa ti páčilo viac? MARLENE: Bolo tvoje putovanie iba pokáním? Avokádo s majonézovou zálievkou. Nezažila si nijaké radosti? JANA: Ja bez predjedla, ďakujem. NIJO: Bola som velmi nešťastná. Spomienky na minulosť... MARLENE: A nápojový lístok. NIJO: ...ma boleli. To bolo pokánie. MARLENE: No, ktovie. NIJO: Možno ma trápila len túžba po domove. HARLENE: Alebo hnev. NIJO: Nie, prečo by som sa mala hnevať? GRET: Mohli by ste doniesť aj chlieb? NARLENE: Čo, ty sa nikdy nehneváš? Ja často. NIJO: Ale na čo som sa mala hnevať? MARLENE: Ešte dve fľašky frascati. A chlieb, prosím. (Čašníčka vyjde.) ISABELLA: V Japonsku som sa snažila pochopiť budhizmus, ale učenie o pravidelnom a večnom slede narodenia a smrti na mňa pôsobilo deprimujúco. Mám radšej aktívnejší proces. ASFEÍt ZÍZQO: 69 d ( r ) á m y dejstvo NI JO: Nedá sa povedať^ že som nebola aktívna. Dvadsať rokov som deň Čo deň putovala. ISABELLA: Nemyslím fyzicky. Ale duševne, v hlave. HIJÓ: Zaviazala som sa, že prepíšem päť sútier z Maha-jány. Vieš, aké... MARLENE: Náboženská viera nás rozhodne nespája. Zato aktivita áno. NIJO: ...sú dlhé? Aj v hlave som bola aktívna. Až ma bolela. JANA: U kacírov je aktivita nežiaduca. ISABELLA: Akí kacíri?! Nazvala anglikánsku cirkev kacírskou! JANA: Existuje aj veľmi lákavé kacírstvo. N100: V živote som nepočula o kresťanstve! Nikdy. Barbari. MARLENE: Ja nie som kresťanka. A nie som ani budhist-ka. ISABELLA: Ale niečo si o tom počula. MARLENE: Nemusí každý veriť v to isté. ISABELLA: Pri obede s pápežkou by sme sa mali vyhýbať náboženským témam. JANA: Ja mám rada teologické debaty. Ale nebudem sa vás snažiť obracať na svoju vieru, nie som misionárka. A navyše som sama kacírka. ISABELLA: Práve na východe sú barbarské zvyky. NIJO: Barbarské? ISABELLA: V nižších vrstvách. NIJO: O tom ja nemôžem nič vedieť. ISABELLA: Mňa z teológie vždy bolela hlava. MARLENE: Ó, výborne, už sa to nesie. (Čašnícka prináša prvý chod.) NIJO: Ako inak by som mohla opustiť dvor, keby som sa nestala mníškou? Keď môj otec zomrel, mala som iba Jeho cisársku milosť. A keď som prišla o jeho priazeň, neostalo mi nič. A náboženstvo je tiež akési nič, čiže to, čo zo mňa ostalo, som venovala tomu ničomu. ISABELLA: Vidíš, presne to tvrdím o budhizme. Že Človeka neosloví. MARLENE: Nech sa páči, Nijo, daj si víno. NIJO: Nikdy ste nemali taký pocit? Že sa už nič nestane? Že už ste mŕtve. Určite ste sa tak už všetky niekedy cítili. ISABELLA: Zdalo sa ti, že sa tvoj život skončil, ale neskončil sa. JANA: Želala si si koniec. GRET: Smutné. MARLENE: Keďsom prišla do Londýna, tak som niekedy mala taký pocit... aj keďsom sa vrátila z Ameriky. Ale iba pár hodín. Nie dvadsať rokov. ISABELLA: Ja som si myslela, že sa môj život skončil, keď som mala štyridsať. Bolo to so mnou... NIJO: Nepovedala som, že ma to prenasledovalo celých dvadsať rokov. Každú minútu. ISABELLA: ...beznádejné. Poslali ma na cestu okolo sveta kvôli zdraviu, ale začala som sa cítiť ešte horšie. Boleli ma kosti, tŕpli mi ruky, za ušami som mala opuchliny a... och, katastrofa! Celá som sa triasla akousi nepochopitelnou hrôzou. Austrália sa mi zdala odporná, akácie mi páchli ako stoka. Mala som... NIJO: Bolo ti smutno za domovom. ISABELLA: ...fotografiu pre Hennie, ale radšej som jej ju neposlala, lebo mi vypadali všetky vlasy a šaty som mala samú handru, vyzerala som ako totálny blázon zrelý na samovraždu. N100: Presne ako ja, keďsom bola mníška. Vtedy som mala prvý raz na sebe vychádzkové topánky. ISABELLA: Túžila som ísť domov, vrátiť sa, ale načo? Domy... N X J0: Ja som po tom bažila desať rokov. ISABELLA: ...sú úžasne ponuré a bezútešné. MARLENE: Myslela som, že vás obidve cestovanie rozveselovalo. ISABELLA: Ale samozrejme. Na ceste z... NIJO: Ja nie som velíni veselá, Marlene. Iba sa Často smejem. ISABELLA: ...Austrálie na Sandwichove ostrovy som sa zaľúbila do mora. V kajutě boli potkany a v jedle mravce, ale zrazu sa mi otvoril nový svet. Každé ráno som sa zobudila Šťastná, vedela som, Že ma nič nevykolají. Ne-znervózni. A hlavne sa nebolo treba obliekať. NIJO: Ty sa nerada obliekaš? Ja som svoje Šaty zbožňovala. Keď ma vybrali, aby som podávala saké bratovi Jeho výsostí... MARLENE: Mala si krajšie šaty než Isabella... NIJO: ...cisárovi Kamejanovi počas oficiálnej návštevy, mala som na sebe plisované nohavice zo surového hodvábu, kimono zo šiestich vrstiev v rozličných odtieňoch červenej, na ňom dve žlté tuniky so zelenou podšívkou a ešte ľahký... MARLENE: Fíha, ten hodváb musel byť... (Čašníčka odnáša zvyšky prvého chodu.) JANA: Keď som odišla z domu, začala som sa obliekať ako chlapec. NIJO: ...zelený kabátec. Betto mala na sebe kimono z piatich vrstiev v rôznych odtieňoch zelenej a purpurovej. ISABELLA: Ako chlapec? MARLENE: Jasné, kvôli bezpečnosti. JANA: Bolo to ľahké, mala som len dvanásť rokov. Nielen preto, ale ženy vtedy nemali prístup do knižníc. Chceli sme študovať v Aténach. MARLENE: Ušla si sama? JANA: Nie, s priateľom. Mal šestnásť... NIJO: Aha, romantický útek. JANA: ...ale ja som ovládala vedu lepšie než on a skoro tak dobre filozofiu. ISABELLA: Ja som vždy cestovala ako dáma a rozhodne som odmietala akékoľvek narážky novinárov, že nie som dosť ženská. MARLENE: Do kancelárie nenosím nohavice. Mohla by som, ale nenosím. ISABELLA: Žene v mojom veku a s takým výzorom ktovieaké nebezpečenstvo nehrozilo. MARLENE: A prepieklo sa ti to, Jana? JANA: Vtedy áno. (Čašníčka začína nosiť hlavné jedlo.) MARLENE: Nikto si nič nevšimol? JANA: Všimli si akurát to, že som velmi múdry chlapec. A keďsom... MARLENE: Ja by som tak dlho nevydržala predstierať. ASPEKT ľ,'ŕ DO L d ( r ) á 70 dejstvo JANA: ...ležala v posteli s priateľom — Čo bolo normálne, lebo veľa chudobných študentov bývalo vtedy spolu v jednej izbe, zabudla som, že niečo predstieram. ISABELLA: Jim zo Skalistých hôr, pán Nugent, sa ku mne nesprával neúctivo. Zaujalo ho, že viem piecť dol-ky a chytať dobytok do lasa. Dokonca mi vyznal lásku, čo bolo dosť nepríjemné. HIJÓ: Čo ti hovoril? U nás sa vždy najprv posielali básne. MARLENE: A čo si povedala ty? ISABELLA: Vyzvala som ho, aby prestal piť whisky, ale on tvrdil, že je už neskoro. MARLENE: Och, Isabella. ISABELLA: Dlho žil sám v horách. MARLENE: A potom si... (Čašnícka vyjde.) ISABELLA: Pán Nugent bol typ človeka, akého žena môže milovat ale nikdy sa zaňho nevydá. Vrátila som sa do Anglicka. NUO: Napísala si mu báseň, keď si odišla? Sneh na... MARLENE: Potom si ho už nevidela? ISABELLA: Nie, nikdy. NUO: ...na horách. Rukávy mám mokré od sĺz. V Anglicku nie sú ani slzy, ani sneh. ISABELLA: No, keď hovorím nikdy... Po roku, raz ráno, hneď na začiatku pobytu vo Švajčiarsku, sa mi zjavil tak, ako som ho naposledy videla, v kovbojskom oblečení, vlasy mu padali do tváre. NUO: Duch! ISABELLA: A neskôr som sa dozvedela, že presne v ten deň zomrel... NUO: Ach! ISABELLA: Dostal gulku do hlavy. Kývol mi a zmizol. MARLENE: Och, Isabella. NUO: Keď ti umrie milenec... Jeden mi tak raz zomrel. Kňaz Ariake. JANA: Aj môj priateľ zomrel. Čo, všetky máme mŕtvych milencov? MARLENE: Ja nie, pardon. NUO (Isabelle): Nebola som mníška, vtedy som ešte žila na dvore, ale on bol kňaz, a keď prišiel ku mne, zatratil celý svoj dovtedajší život. Vedel, že keď umrie, prepadne sa až do najhlbších hlbín pekla. A zomrel, naozaj zomrel, JANA (k Marlene): Škriepila som sa s ním o učení Jána Škóta, ktorý tvrdil, že naše nepochopenie Boha je to isté ako jeho nepochopenie seba samého. On pozná len to, Čo sám stvoril, lebo tvorí len to, čo vie a pozná, ale on sám je nad všetkým — chápeš? NARLENE: Nie, ale pokračuj. NUO: Nevedela som si predstaviť, v akej podobe sa znovu narodí. JANA: Svätý Augustín tvrdil, že neoplatónske myšlienky sú neoddělitelné od Boha, ale ja som súhlasila s Jánom, že stvorený svet... ISABELLA: Budhizmus je vážne dosť nepohodlný. JANA: ...je podstata odvodená od ideí, ktoré sú zas odvodené od Boha. Ako povedal Denys Areopág, ten pse-udo-Denys, najprv dáme Bohu meno, potom ho poprieme a napokon... NUO: V akej podobe sa vráti? JANA: ...rozpor urovnáme tým, že sa nad všetky tie etapy povznesieme... MARLENE: Ako prosím? Čo povedal Denys? JANA: Nezhodli sme sa na tom, poškriepili sme sa. A na druhý deň ochorel. Hnevala som sa naňho a celý čas... NUO: Utrpenie v tomto živote a ešte väčšie v ďalšom, to všetko kvôli mne. JANA: ...čo som ho ošetrovala, dávala som si v hlave dokopy tvrdenia. Hmota nie je cesta k poznaniu podstaty. Podstata druhov je idea. Ale potom som si uvedomila, že nikdy moje argumenty nepochopí. V tú noc zomrel. Ján Škót učil, že Človek-jednotlivec zaniká, že osobná nesmrtelhosť nejestvuje. ISABELLA: Nechcem, aby ste si mysleli, že som bola do Jima Nugenta zaľúbená. Cítila som len túžbu zachrániť ho. Marlene (Jane): A čo bolo ďalej? JANA: V prvom rade som sa rozhodla, že zostanem mužom. Už som si na to zvykla. A zaumienila som si. Že zasvätím celý život učeniu. Viete, prečo som sa vybrala do Ríma? Lebo Taliani nenosili brady. ISABELLA: Mala som tri životné lásky: Hennie, svojho psíka a milovaného manžela, lekára, ktorý ošetroval Hennie pri poslednej chorobe. Vedela som, že to bude tragédia, keď Hennie zomrie, ale netušila som, že až taká strašná. Mala som pocit, že odišla polovica zo mňa. Ako som sa mohla vydať na cesty s vedomím, že doma nečaká milá dušička na moje listy? Keď som videla, ako oddane sa o ňu doktor Bishop stará, rozhodla som sa zaňho vydať. Mali s Hennie rovnakú dobrotivú povahu. Na rozdiel odo mňa. NUO: Myslela som si, že Jeho výsosť je tiež dobrotivá. Keď sa cisár dozvedel o Ariakem, zachoval sa velkory-so. Najmä preto, lebo už o mňa nestál. Ale raz v noci ma poslal k mužovi, ktorý si ma vyhliadol. Ľahol si hneď za paraván a počúval. ISABELLA: Škoda, že pre mňa manželstvo neznamenalo významnejší krok. Náramne som sa usilovala vyrovnať s každodennými útrapami. Znovu sa začali bolesti chrbtice a nervové záchvaty. Objednala som si trojkolku, taká bola vtedy moja predstava o dobrodružstve. Aj John potom ochorel, dostal prudký zápal kože a pridala sa chudokrvnosť. Začala som ho ľúbiť skutočne celým srdcom, ale už bolo neskoro. Ostala z neho iba kostra s bielymi priesvitnými rukami. Vozila som ho na vozíku po najrozličnejších prímorských mestečkách. Ale on sa len strácal a napokon ma opustil. Už mi v živote neostalo nič. Lekári mi oznámili, že mám dnu a ťažko choré srdce. NUO: Už mi v živote neostalo nič, keďsom prišla o cisárovu priazeň. Cisárovná bola vždy mojou nepriateflcou, Marlene, tvrdila, že nemám právo nosiť tri vrstvy hodvábu. Lenže bola som adoptívnou dcérou vlastného starého otca, ministerského predsedu. A dostala som verejné povolenie nosiť jemný hodváb. JANA: Už mi v živote neostalo nič, len Štúdium. Bola som posadnutá hľadaním pravdy. Učila som na gréckej škole v Ríme, ktorú preslávil svätý Augustín. Bola som chudobná, tvrdo som pracovala. Podľa všetkého som ASPEKT 2'20O! d ( r ) á m y 71 dejstvo vedela brilantne rozprávať. Aj keď som bola ešte veľmi mladá a cudzinka, zrazu ma všetci poznali, stala som sa slávnou a každý ma mal rád. Chodili ma počúvať celé davy. Deň po tom, Čo ma vymenovali za kardinála, som ochorela od strachu a výčitiek, dva týždne som ležala bez slova. Ale potom som vstala... MARLENE: Áno, úspech je veľmi... JANA: ...rozhodnutá pokračovať, ísť ďalej. Znovu ma posadla zúfalá túžba spoznať absolútnu pravdu. ISABELLA: Ano, áno, ísť ďalej. Sedela som v Tobermory medzi Herminými kvetmi a ušila som kompletnú súpravu Jaegerovej flanelovej bielizne. Mala som vtedy päťdesiatšesť. NIJO: Prišla som o cisárovu priazeň, ale nezomrela som. Odišla som peši, nikto ma nevidel. A nasledujúcich dvadsať rokov som putovala po Japonsku. GRET: Chodiť peši je zdravé. (Vojde Čašníčka.) JANA: Keď zomrel pápež Lev, zvolili mňa. V poriadku. Stanem sa pápežom. Spoznám Boha. Spoznám všetko. ISABELLA: Rozhodla som sa zanechať žiaľ a vydať sa na cestu do Tibetu. MARLENE: Úchvatné osudy. Doneste nám ešte víno, prosím, asi dve fľaše, ešte neprišla Griselda a chcem si pripiť s vami všetkými. ISABELLA: Predpokladám, že budeš pripíjať na seba, veď sme tu na to, aby sme oslávili tvoj úspech. NIJO: Áno, Marlene. JANA: A o čo presne ide, Marlene? MARLENE: Nestala som sa pápežom, ale riaditelkou. JANA: Hľadáš ľuďom prácu. MARLENE: Áno, v sprostredkovateľskej agentúre. NIJO: Šéfuješ všetkým ženám, čo sú tam zamestnané. Aj mužom. ISABELLA: Zaslúžiš si to. A som presvedčená, že je to len začiatok niečoho prevratného. MARLENE: V každom prípade to stojí za oslavu. ISABELLA: Na Marlene. MARLENE: Na nás všetky. JANA: Na zdravie, Marlene. NIJO: Na zdravie, Marlene. GRET: Marlene. MARLENE: Všetky sme prišli zďaleka. Na našu odvahu, na to, ako sme boli schopné zmeniť svoj život a Čo všetko sme dokázali. (Smejú sa a pripíjajú si.) ISABELLA: Ohromné dobrodružstvo. Prechádzali sme horským priesmykom v dvetisicmetrovej výške, kuchár bol úplne hotový, nosiči dostali horúčku a postihla ich snehová slepota. Ja som sa držala vynikajúco, aj keď ma neznesitelhe bolel chrbát. MARLENE: Fantastické. NIJO: Raz som ochorela a Štyri mesiace som ležala sama v jednom hostinci. Nemal kto ponúknuť Budhovi koňa. Bola som odkázaná len sama na seba a prežila som. ISABELLA: No vidíš. Ale oveľa horšie by bolo vrátiť sa do Tobermory. Musela som byť stále v pohybe, len čo som sa niekde zastavila, hneď ma prepadli pochmúrne myšlienky. Preto som sa nikdy nikde nemohla dlhšie zdržať. NIJO: Áno, presne. Stále nové pohľady. Svätyňa na brehu mora, trblet mesiaca na hladine. Bohyňa sľúbila, že zachráni všetko živé. Dokonca aj ryby. Mala som dušu plnú nádeje. JANA: Myslela som si, že pápež sa dozvie všetko. Myslela som si, že ku mne prehovorí rovno Boh. Ale on samozrejme vedel, že som žena. MARLENE: A nikto iný nemal ani len podozrenie? (Čašníčka prináša ďalšie víno.) JANA: Nakoniec som si znovu našla milenca. ISABELLA: Vo Vatikáne? GRET: Človeka aspoň zahreje. NIJO: Aha, milenca. MARLENE: No výborne. JANA: Bol to jeden z mojich komorníkov. Keby ste vedeli, kolko má taký pápež služobníctva. A ako dobre sa tam vyvára. Zrazu som si uvedomila, že vlastne poznám pravdu. Pretože čokoľvek pápež povie, je pravda. NIJO: Aký bol ten komorník? GRET: Mal veľkého vtáka. ISABELLA: Och, Gret. MARLENE: Zapáčila si sa mu, ešte keď myslel, že si chlap? NIJO: Aký bol? JANA: Vedel udržať tajomstvo. MARLENE: Takže si predsa len spoznala všetko. JANA: Ano, a páčilo sa mi byť pápežom. Vysvacovala som biskupov a ľudia mi bozkávali nohy. Prijala som anglického kráľa, keď sa prišiel pokloniť cirkvi. Bohužiaľ, za mojej éry sa vyskytli aj zemetrasenia, z jednej dediny hlásili krvavý dážď a Francúzsko zaznamenalo nálet obřích kobyliek, lenže to zrejme nemohla byť moja vina, no nie? (Smiech.) Kobylky popadali do Lamanšského prieplavu, vlny ich vyhodili na breh, tam zhnili, zamorili ovzdušie a ľudia z celého okolia pomreli. (Smiech.) ISABELLA: Také predsudky! Raz ma skoro v Číne zabil rozvášnený dav. Mysleli si, že my barbari jeme deti, že ich montujeme do spacích vozňov, aby lepšie pérovali, že im vydlabávame oči a vyrábame z nich Šošovky do fotoaparátov. Tak... MARLENE: A ty si mala fotoaparát! ISABELLA: ...kričali na mňa „deťožrútka, deťožrútka". Podaktorí sa snažili predať Európanom malé dievčatká, vymeniť ich za fotoaparáty alebo za jedlo! (Smiech.) MARLENE: Takže s výnimkou kobyliek bolo tvoje pápe-žovanie ohromne úspešné. JANA: Áno, keby som nebola čakala dieťa, hrala by som svoju úlohu až do smrti ako Teodora z Alexandrie, ktorá žila ako mních. Istá dievčina, ktorá sa do nej zaľúbila, ju obvinila, že je otcom jej dieťaťa a... NIJO: Ale povedz nám, čo sa stalo s tvojím dieťaťom? Ja som ich mala niekolko. MARLENE: Nerozmýšľala si o tom, že si ho dáš preč? JAN A: Nebol by to väčší hriech, než porodiť ho? Ale pápež s dieťaťom? Nič horšie už asi nemôže byť. MARLENE: Neviem, ty si pápež. JANA: Ani by som nevedela, ako sa ho zbaviť. ASPEKT Z/Z001 d ( r ) á m y 72 dejstvo MARLENE: Aj iní pápeži určite mali deti. JAMA: Ale neporodili ich. UJO: Dobre, ale ty si žena. JANA: Práve, a nemala som byť žena. Ženy, deti a blázni i nesmú byť pápežmi. MARLENE: Takže jediná možnosť bola nejako sa ho zbaviť. UJO: Dať ho tajne adoptovať. JAMA: Lenže ja som nevedela, čo so mnou je. Myslela som si, že priberám, práve v tom čase som viac jedla a viedla sedavý život, pápež žije v náramnom prepychu. Tuším od dvanástich rokov som sa nerozprávala so žiadnou ženou. Komorník sa o tom dozvedel jediný. MARLENE: A vtedy už bolo neskoro. JAMA: Nechcela som tomu venovať pozornosť. Najľahšie bolo nerobiť nič. NUO: Ale musela si sa chystať na pôrod. Povedať, že si chorá a odcestovať niekam. JANA: Zrejme niečo podobné som mala spraviť. MARLENE: Chcela si, aby ti na to prišli? NUO: Ja som sa tiež často ocitla v ošemetnej situácii, netreba z toho robiť škandál. Prvé dieťa som mala s cisárom, nanešťastie zomrelo, ale druhé bolo Akebonovo. Mala som vtedy sedemnásť. Bol do mňa zaľúbený už ako do trinásťročnej, trápilo ho, keď som musela ísť k cisárovi. Náš vzťah bol úžasne romantický, hotová báseň. Cisár sa vtedy ku mne dva mesiace nepriblížil, tak si myslel, že som vo Štvrtom mesiaci, ale ja som už vlastne bola v šiestom, v deviatom mesiaci som... JANA: ja som nikdy nevedela, v ktorom mesiaci som. NUO: ...oznámila, že som vážne chorá a Akebono ohlásil, že sa mieni utiahnuť a venovať sa náboženským meditáciám. Porodila som tak, že ma držal na rukách. Pupočnú šnúru presekol mečom. Zabalil dieťa do bielej plachty a odniesol ho. Bolo to iba dievčatko, ale aj tak mi ho prišlo ľúto. Cisárovi som povedala, že som v chorobe potratila. Tak vidíš, a nebezpečenstvo bolo zažehnané. JAMA: Lenže ja som nebola zvyknutá na ženské telo, Ni-jo. ISABELLA: Tak čo sa potom stalo? JANA: Samozrejme, keď sa blížil môj čas, nič som netušila. Stalo sa to v piatu nedeľu po Velkej noci, v deň, keď sa konajú procesie. Sedela som na koni v plnej paráde a niesli predo mnou kríž, za mnou kráčali kardináli, za nimi Šiel celý rímsky cirkevný zbor a obrovský dav ľudí. Vyrazili sme od... MARLENE: Absolútny pápež. JAMA: ...chrámu svätého Petra k svätému Jánovi. Už predtým som cítila mierne bolesti, myslela som, že som niečo pojedla, ale počas procesie sa začali opakovať častejšie. Hovorila som si, že keďbude po všetkom, pôjdem si ľahnúť. Medzi návalmi bolesti som sa cítila výborne, nechcela som teda na seba upozorňovať a kaziť obrad. Potom som si zrazu uvedomila, o čo ide. Rozhodla som sa, že musím vydržať, keď sa vrátim domov, niekam sa schovám. Vtom nastala zmena, začalo mi vyrážať dych a už som nebola schopná normálne uvažovať. Boli sme v uličke medzi svätým Klementom a Koloseom, keď som musela zísť z koňa, na chvíľu si sadnúť a oddýchnuť si. Celým telom mi prebiehali tlakové vlny, počula som zvuky podobné kravskému bučaniu, vychádzali z mojich úst. Ľudia v diaľke kričali: „Pápež zomiera, pápež zomiera!" A dieťa zrazu vyklzlo na dlažbu. MARLENE: Kardináli asi nevedeli, kam sa podieť. NUO: Preboha, Jana, také niečo! Na ulici?! ISABELLA: Hrozná hanba. GRET: Ako na poli. Čo? (Smejú sa.) JANA: Jeden z kardinálov zvolal: „Diabol!" a omdlel. (Smejú sa.) MARLENE: A Čo urobili potom? Asi neboli nadšení. JANA: Chytili ma za nohy, vyvliekli za mesto a ukameňovali. (Prestanú sa smiať.) KARLEME: Me to je strašné,} ana. JANA: Ani sa na to nepamätám. NUO: Aj dieťa zomrelo? JANA: Áno, asi áno. (Pauza. Vojde Čašníčka a odnáša taniere. Ženy sa začnú zhovárať tichšie.) ISABELLA (Jane): Ja som nemala deti. Milovala som kone. NUO (k Marlene): Raz som videla svoju dcéru. Trojročnú. Mala na sebe slivkovomodré kimono s krátkymi rukávmi. Akebonova... ISABELLA: Najviac Vtáčatko. Malú hnedú indiánsku kobylku, na ktorej som jazdila v Skalistých horách. NUO: ...žena si dieťa vzala, lebo jej vlastné zomrelo. Všetci si mysleli, že som iba na návšteve. Vychovávali ju tak dobre, aby raz mohla zaujať miesto, aké som mala ja- ISABELLA: Nohy ako struny, vždy veselá, mala krásnu hlavu. Keď ju viedol niekto iný, vzpínala sa ako mustang. NUO: Tretie dieťa, syna kňaza Ariakeho, som nikdy nevidela. Ariake ho hneď po pôrode vzal do lona a rozprával sa s ním, ako keby mu rozumel, a plakal. Aj moje štvrté dieťa bolo Ariakeho. Lenže zomrel, kým sa narodilo. Nechcela som nikoho vidieť, bola som v horách sama. Znovu to bol chlapec, tretí syn. Zvláštne, nič som k nemu necítila. MARLENE: Kolko detí si mala ty, Gret? GRET: Desať. ISABELLA: Keď som sa vrátila do Anglicka, mala som zakaždým čo odčiniť. Hennie a John boli strašne dobrí. Ja som v živote neurobila nič dobré. Celé roky som myslela len na seba. Tak som sa stala členkou všetkých možných výborov, ošetrovala som v Tobermory ludí počas chrípkovej epidémie, prednášala som v spolku mladých katolíčok. Vysvetľovala som, aký je východ prehnitý a zlý. Chcela som, aby mali z mojich ciest prospech aj iní. Takmer som sa zodrala pre dobrú vec. MARLENE: Božemôj, prečo sme všetky také nešťastné? JANA: Procesia už potom tadiaľ nikdy nešla. MARLENE: Zmenili trasu? JANA: Áno, chodili okľukou, aby sa vyhli tomu miestu. A zaviedli deravý trón. MARLENE: Deravý trón? JANA: Áno, bol z mramoru a uprostred mal dieru, stál v Kaplnke svätého Spasiteľa a ten, koho zvolili... MARLENE: To nemyslíš vážne. ASPEKT ZI2QQ1 73 d ( r ) á m y dejstvo JANA: ...za pápeža, si naň musel sadnúť. MARLENE: A niekto sa mu pozrel pod sutanu? To fakt? ISABELLA: Úžasné! JANA: A dvaja cirkevní hodnostári preverili, či je muž. NIJO: Po Štvornožky. MARLENE: Pod dierou v tróne. GRET: Gule! (Nikto si nevšimne, že prišla Griselda.) NIJO: A nemohol si radšej zdvihnúť sukne? JANA: Musel sedieť a tváriť sa dôstojne. MARLENE: Ty si naň mohla posadiť všetkých svojich komorníkov. GRET: Velký, malý. NIJO: Taký trón sa na dvore veľmi zíde. ISABELLA: Zišiel by sa aj v Tobermory, tam nosia chlapi škótske sukne. (Už sú opité. Chichocú sa. Marlene si všimne Griseldu.) MARLENE: Griselda! Tu si! Budeš niečo jesť? GRISELDA: Prepáčte, že meškám. Nie, nerob si starosti. MARLENE: Ale aké starosti?! Jedla si, či nie? GRISELDA: Ani nie, ale nie som hladná. MARLENE: Tak si daj aspoň dezert. GRISELDA: Sladkosti nejem. MARLENE: Dúfam, že nie si anorektička, Griselda. My si dáme zákusok a pekne priberieme. GRISELDA: Aha, keď všetky, tak sa k vám pridám. HARLENE: Počkaj, s kým sa poznáš? Toto je Jana, v deviatom storočí bola pápežom, ďalej Isabella Bird, viktoriánska cestovatelka, Nijo, dvorná dáma, konkubína japonského cisára a budhistická mníška z trinásteho storočia, trochu bližšie k tvojmu obdobiu, Gret z Brueghelových obrazov. Griseldu a jej neuveriteľné manželstvo opísali Boccaccio, Petrarca aj Chaucer. Dám si trubičky, sú dosť hnusné. JANA: Zabaglione, prosím. ISABELLA: Jablkovú tortu so šľahačkou. NIJO: Čo je to? MARLENE: Zabaglione? Taliansky zákusok, senzačný. NIJO: Rímskokatolícky dezert? Aj ja si prosím. MARLENE: Gret? GRET: Koláč. GRISELDA: Ja len syr a sušienky, ďakujem. MARLENE: Áno, Griseldin život je ako rozprávka, ibaže sa už začína tým, že sa vydá za princa. GRISELDA: Bol iba markíz, Marlene. MARLENE: široko-ďaleko naokolo boli všetci jeho poddaní, bol absolútnym pánom nad životom a smrťou, a ty si bola chudobná krásna sedliacka, ktorú si vyhliadol. Skoro ako princ. NIJO: Kolko si mala rokov? GRISELDA: Pätnásť. NIJO: Vyrastala som v šľachtických kruhoch, ale aj tak to bol pre mňa Šok. A predtým si ho niekedy videla? GRISELDA: Tak ako ostatní, keď šiel okolo na koni. On ma vídal na lúke, s ovcami. ISABELLA: To by bolo pre mňa, pásť ovce! NIJO: A pán Nugent by šiel okolo na koni. ISABELLA: Ale kdeže, Nijo, ja myslím na zdravý život na Čerstvom vzduchu. JANA: Jednoducho k tebe prišiel, keď si pásla ovce, a po- ASPtKT z/2001 WA d ( r ) á n y : žiadal ťa o ruku? GRISELDA: Nie, nie, bolo to v deň svadby. Čakala som pred domom, chcela som vidieť svadobný sprievod. Všetci sme chceli, aby sa oženil, aby mal dediča, ktorý sa o nás postará, keď on zomrie. Konečne ohlásil svadbu, ale... MARLENE: Podľa mňa sa Walter nechcel ženiť. Volal sa Walter? Áno. GRISELDA: ...nikto nevedel, kto má byť nevesta, mysleli sme si, že to bude nejaká cudzia princezná, strašne sme ju túžili vidieť. Koč zastal pred našou chalupou, ale nevestu sme nevideli. Vtedy prišiel a požiadal môjho otca. NIJO: A otec ti prikázal poslúžiť princovi. GRISELDA: Otec nevládal prehovoriť. Markíz povedal, že to nie je rozkaz, že môžem odmietnuť, ale ak poviem áno, potom ho už musím poslúchať vždy a vo všetkom. MARLENE: To ti hneď malo byť podozrivé. GRISELDA: Samozrejme, žena musí manžela poslúchať. Nezdalo sa mi to čudné. ISABELLA: Ja som tiež prisahala, že budem poslúchať milovaného Johna, no nikdy z toho nevznikol žiadny problém. Ani by mi napríklad neprišlo na um cestovať po svete, kým som bola vydatá. MARLENE: Tak potom prečo o tom markíz vôbec hovoril? Určite mal už vtedy niečo za lubom, preto. GRISELDA: Stokrát radšej poslúchať markíza než sedliackeho mládenca. MARLENE: Na tom niečo je. JANA: Ja som nikdy nikoho neposlúchala. Všetci poslúchali mňa. NIJO: Čo si mala oblečené? Dúfam, že ťa nenútil vydávať sa v tom, čo si mala na sebe. To by bolo zvrátené. MARLENE: Zvrátené? Počúvaj ďalej. GRISELDA: Mal so sebou dvorné dámy, obliekli ma do bielych hodvábnych šiat a vlasy mi ozdobili šperkami. MARLENE: A spočiatku sa zdal úplne normálny? GRISELDA: Ty si naňho príliš prísna, Marlene. Samozrejme, že bol normálny, a veľmi milý. MARLENE: Ale, Griselda, prosím ťa, veď ti zobral dieťa. GRISELDA: Walter nemohol uveriť, že ho naozaj ľúbim. Neveril, že ho budem vždy poslúchať. Musel získať dôkaz. MARLENE: Waller asi nemal rad ženy. GRISELDA: Mňa určite miloval, Marlene, celý Čas. MARLENE: Len to dával najavo trochu zvláštnym spôsobom. GRISELDA: Aj preňho to bolo ťažké. JANA: Ako to, že ti zobral dieťa? NIJO: Bol to chlapec? GRISELDA: Nie, prvé bolo dievčatko. NIJO: Aj tak je to ťažké. Videla si ho vôbec? GRISELDA: Áno, mala som ju pri sebe Šesť týždňov. HIJÓ: Lepšie je, keď sa to urobí hneď. ISABELLA: Ale prečo ti ho manžel vzal? GRISELDA: Tvrdil, že ľud ma nenávidí, lebo som iba jedna z nich. A Že teraz, keď som porodila, medzi poddanými sa Šíri nepokoj. Vraj sa musí zbaviť dieťaťa, aby ich umlčal. Nechcel ju uniesť, musela som súhlasiť, poslúchnuť, vzdať sa jej. Raz, keď som ju práve dojčila, prišiel chlap a odniesol ju. Bála som sa, že ju zabije, ešte 1. dejstvo pred mojimi očami. KARLENE: Prečo si to dovolila? Prečo si nebojovala? GRISELDA: Poprosila som ho, aby mi ju ešte na chvíľu dal, nech ju pobozkám. A aby ju pochoval tam, kde ju nevyhrabú divé zvery. Bolo... ISABELLA: Och, preboha! SRISELDA: ...to Walterovo dieťa, mohol si s ním robiť, čo chcel. HARLEHE: Walter bol cvok. 6RET: Sviňa. ISABELLA: A bez debaty vrah. SRISELDA: Sľúbila som to. KARLENE: Už ťa nemôžem počúvať. Idem cikať. [Marlene vyjde. Čašníčka prináša dezert.) K100: Nie, ja chápem. Samozrejme, že si musela, veď on bol celý tvoj život. A potom ťa zahŕňal svojou priazňou? SRISELDA: Áno, boli sme spolu velíni šťastní. Nikdy sme nehovorili o tom, čo sa stalo. ISABELLA: Chápem, konala si svoju povinnosť. Ale neochorela si z toho? SRISELDA: Nie, cítila som sa veľmi dobre, ďakujem. MI00: A potom si mala ďalšie dieťa? SRISELDA: Až o Štyri roky, chlapca. NI00: Chlapca. Takže všetko šťastne dopadlo. 6RISELDA: Áno, tešil sa. Mala som syna pri sebe až do dvoch rokov. Vnuk sedliaka. Walter mi vysvetlil, že ľud sa opäť búri. ISABELLA: Nedal predsa zabiť svoje deti, len preto... SRISELDA: Lenže to nebola pravda. Walter nikdy nemal strach z ľudu. On len skúšal, Či ho mám dosť rada. JANA: Zabíjal svoje deti, aby zistil. Či ho miluješ? NIJO: Bolo to druhý raz ľahšie, alebo ťažšie? SRISELDA: Zakaždým to bolo ľahké, lebo ja som vždy vedela, že urobím, čo mi prikáže. [Pauza. Začnú jesť.) ISABELLA: Dúfam, že viac detí si už neporodila. SRISELDA: Och, nie, už nie. Ďalšej skúške ma podrobil až o dvanásť rokov. ISABELLA: A čo vymyslel tentoraz? Chudák John, ja som ho nikdy dosť neľúbila, ale v živote by mu nenapadlo... SRISELDA: Poslal ma preč. Tvrdil, že poddaní žiadajú, aby sa oženil s niekým, kto mu dá dediča, vraj dostal mimoriadne povolenie od pápeža. Tak som povedala, že sa vrátim domov k otcovi. Nič som si nepriniesla, tak som aj odišla s prázdnymi nikami. NI JO: Keď ťa pán nechce, najlepšie je odísť. SRISELDA: Vyzliekla som si Šaty. Spodničku mi nechal, aby neutŕžil hanbu. Kráčala som domov bosá. Otec ma vítal so slzami v očiach. Všetci plakali, okrem mňa. NIJO: Dobre, že ti ešte žil otec. Ja som nemala nikoho. ISABELLA: Niekedy sa človeku uľaví, keď sa vráti domov. Vždy som sa tešila na Herminu nežnú tváričku. 6RISELDA: Veď áno, bola som dokonale spokojná. A Čoskoro po mňa zasa poslal. JANA: Dúfam, že si nikam nešla. GRISELDA: Kázal mi, aby som sa vrátila. Musela som poslúchnuť. Želal si, aby som pomáhala pri svadobných prípravách. Mal si brať akúsi mladú Francúzku a iba ja som vedela, ako zariadiť všetko podľa jeho vkusu. NIJO: Je vždy ťažké odovzdať ho inej žene. (Vráti sa Marlene.) JANA: Ja som nikdy nežila ako žena. Nerozumiem takýmto veciam. GRISELDA: To dievča malo šestnásť a bolo oveľa krajšie než ja. Pochopila som, prečo sa do nej zaľúbil. Priviedla si so sebou pála, mladšieho brata. (Vojde Čašníčka.) MARLENE: Och, bože, to je katastrofa. Musím si dať kávu. Šesť káv. A Šesť koňakov. Dvojitých. Okamžite. GRISELDA: Začala sa slávnosť, ktorú som pripravila. Vtedy ma odtiahol obďaleč, objal ma a pobozkal. Skoro som omdlela od prekvapenia. NIJO: Och, ako vo sne. MARLENE: A povedal: „Toto je tvoja dcéra a tvoj syn." GRISELDA: Áno. JANA: Čože? NIJO: Och. Aha. Takže sa tí vrátili. ISABELLA: Zdalo sa mi nesmierne barbarské, že ich dal zabiť, ale už som sa tu naučila radšej nič nehovoriť. Tajne ich poslal niekam na výchovu. MARLENE: Walter je netvor. A ty si sa ani nenahnevala? Čo si urobila? GRISELDA: Odpadla som. Potom som sa rozplakala a vybozkávala deti. Všetci z toho boli celí preč. NIJO: A cítila si k nim niečo? GRISELDA: Prosím? HIJÓ: Či si k deťom ešte niečo cítila? 6RISELDA: Samozrejme, ľúbila som ich. JANA: Potom si mu odpustila a žili ste šťastne a spokojne? GRISELDA: Chudák, kolko si za tie roky vytrpel. ISABELLA: Hennie mala presne takú ústupčivú povahu ako ty. NIJO: Znovu ťa vyobliekali? GRISELDA: Do zlatom pretkávaných látok. JANA: Ja nikdy nič neodpúšťam. MARLENE: Naozaj neuvěřitelné, Griselda. NIJO: Mne nikto nevrátil deti. (Nijo sa rozplače. Čašníčka prinesie koňak.) ISABELLA: Ja nemôžem byť ako Hennie. V Anglicku som mala vždy strašný zhon, kopu nenávidenej roboty. Už len samotná prítomnosť ľudí ma citovo vyčerpávala. Nemohla som byť ako Hennie, čo ako som sa snažila. Usilovala som sa a ochorela som ťažšie než kedykoľvek predtým. Lekári mi nasadili oceľové vzpruhy, ktoré mi podopierali hlavu, bola totiž priťažká na chorú chrbticu. Je nebezpečné vystaviť sa depresívnym situáciám. Radšej sa im treba vyhnúť. JANA: Neplač! NIJO: Môj otec aj cisár obaja zomreli na jeseň. Tolká bolesť. JANA: Dobre, len neplač. NIJO: Nepustili ma do paláca, keďumieral. Potom som sa skryla v miestností, kde ležala jeho truhla, keďže som nevedela nájsť topánky, utekala som za pohrebným sprievodom bosá, nevládala som za nimi. Keď som dobehla, bolo už po všetkom, už z neho ostalo len niekol-ko pásikov dymu na oblohe. Ktovie, či by mi dovolili nosiť úplný smútok, keby som v tom Čase ešte bola na cisárskom dvore? MARLENE: Určite. ASPtKT ŕ/2001 75 d ( r ) á m y dejstvo 2. a 3. dejstvo predstavujú voči prvému, ktoré sme mohli vďaka pestrej zmesi postáv a nimi vyrozprávaných príbehov vnímať aj ako rozpútanú hru fantázie, zdanlivo disparátny prvok: štýlovo znamenajú vpád civilizmu (scény v agentúre) a naturalizmu (scény z domu Joyce). Prvý a tretí obraz 2. dejstva sa odohrávajú v agentúre s názvom Top Girls, ktorej cieľom je sprostredkovať ženám adekvátne a zaujímavé zamestnanie. Scény z agentúry a rozličná vzorka žien, ktoré sem prichádzajú na interview, rozvíjajú tému žena a práca. Tu vidíme Marlene „v akcii" ako pragmaticku, schopnú okamžite odhadnúť slabosti a neistoty interviewova-ných žien (napríklad pisárka Jean-nine je unavená zo stagnácie vo svojej terajšej práci, potrebuje peniaze, nemá však konkrétnejšie ani štruktúrované predstavy o tom, Čo by vlastne chcela robiť, a je sklamaná, keďjej Marlene ponúka prácu v odevnom priemysle; Louise kamufluje svojich 46 rokov, ako nevydatú a bez záväzkov ju v práci doteraz zneužívali, jej dokonalý výkon vždy všetci brali ako samozrejmosť a všetci mladí muži, ktorých zaučila, už výrazne postúpili na rebríčku kariéry, a jej mladé atraktívne kolegyne zasa všetko dostávajú ľahšie; mladá, sebavedomá Shona sa zasa robí staršou a ostrieľanejšou, než v skutočnosti je, a v rozprávaní o svojej doterajšej práci ohuruje klišéovitými opismi. Uchádzačky o nové zamestnanie, v skutočnosti všetky neisté a nevyhranené, buď musia tvrdo predstierať, že majú schopnosti a jasné predstavy, alebo odhalia svoje pochybnosti, a potom nemajú Šancu na úspech. Medzičasom sa v útržkoch odhaľujú aj profesionálne a ľudské príbehy dvoch agentúrnych pracovníčok Win a Nell. V treťom obraze 2. dejstva sa dozvedáme o Marleninom povýšení na šéfmanažérku. Marlenin kolega, ktorý sa o ten post uchádzal zároveň s ňou, sa po svojom neúspechu psychicky zrútil a do agentúry prichádza jeho manželka, pani Kidd, so zúfalou prosbou, aby mu Marlene tú pozíciu prenechala, lebo ako NIJO: Prečo myslíš? Veď o tom nič nevieš. Dovolili by mi nosiť úplný smútok? ISABELLA: Ako môžu ľudia žiť na tomto pochmúrnom sivom ostrove a obliekať si také nemožné šaty? Ja odmietam, nebudem žiť životom dámy. HIJÓ: Viete, čo ma nahnevalo? Mala som osemnásť a stalo sa to na slávnosti mesačného splnu. Vtedy sa varí špeciálna ryžová kaša, mieša sa palicami, ktorými muži potom bijú ženy po lone, aby rodili synov, a nie dcéry. Cisár nás mlátil hlava-nehlava ako obyčajne, ale o to by nešlo... MARLENE: Sviniar. HIJÓ: ...Marlene, to bolo bežné, ale nás nahnevalo, že dovolil svojim sluhom, aby nás tiež bili. A tí si dali záležať. Tak sme s dvornou dámou Genki ukuli plán. Všetky sme sa schovali... (Vojde Čašníčka s kávou.) MARLENE: Ešte si prosím koňak. Alebo doneste hneď šesť. NIJO: ...do jeho komnát, MaŠimicu stála s palicou za dverami, a keď cisár vošiel, Genki ho chytila a ja som ho zbila tak, že sa rozplakal a sľúbil, že už nikomu nikdy neprikáže biť nás. Potom nastalo zdesenie. Šľachtici boli celí preč. „My by sme sa neopovážili ani len stúpiť na tieň vašej milosti." Zmlátila som ho palicou. Ano, zmlátila som ho. J AH A: Suave, man magno turbantibus aequora ventis, e terra magnum alterius spectare laborem; non quia vexari quemquamst iucunda voluptas, sed quibus ipse malis careas quia cernere suave est. Suave etiam belli certamina magna tuen per campos instructa tua sine parte pericli. Sed nil dulcius est, bene quam munita tenere edita doctrina sapientum templa serena, despicere unde queas alios passimque videre errare atque viam palantis quaerere vitae... GRISELDA: Myslím si... rozmýšľam... či by nebolo bývalo lepšie, keby to Walter nemusel robiť? ISABELLA: Prečo by som tak mala žiť? Prečo? MARLENE: Samozrejme. NIJO: Zbila som ho palicou. JANA: ...certare ingenio, contendere nobilitate, noctes atque dies niti praestante labore ad summas emergere opes retumque potiri. O miseras hominum mentis, o pectora caeca! ISABELLA: Oh miseras! JANA: ...qualibus in tenebris vitae quantisque periclis degitur hoc aevi quodcumquest! nonne videre nil aliud sibi náturám latrare, nisi utqui corpore seiunctus dolor absit, mente furatur... {Jana sa odmlčí, nevie ako ďalej.) GRET: Do pekla sa vchádza velkou papuľou. Peklo je Čieme a červené. Je ako dedina, odkiaľ pochádzam Tečie tam rieka a... HARtEHE(/iwie): Už dosť, moja zlatá. ISABELLA: Počujete, ona bola v pekle. GRET: ...je tam most a stoja domy. Horí v ňom ako u nás, keď prídu vojaci. Na jednej streche sedel obrovský čert s obrovskou dierou v zadku, velkou varechou z nej niečo vyberal a hádzal na nás, boli to peniaze, a tak sa »SPfKT í/2001 76 d ( r ) á dejstvo mnohé ženy zastavovali a zbierali si ich. Ale väčšina znáš sa s čertmi bila. Je veľa menších čertíkov, tak našej velkosti, tých sme mlátili ako žito. Pod nohami sa nám | motali všelijaké čudné príšery, až sa človeku nechcelo [ pozrieť dolu, potkany, jašterice, kadejaké ohavy, naprí-| klad zadok s tvárou, ryba s nohami, tváre na veciach, [ ktoré nemajú tvár. Ale nikomu neubližovali, tak sa dalo j ísť ďalej. Už sme zažili aj horšie, vládu Španielov. Zabili j nám celú rodinu. Môj starší syn zomrel na kolese. Zo-: žrali ho vtáky. Malú dcérku mi vojak prepichol mečom. i Mala som toho akurát dosť, skoro som sa zbláznila, nenávidela som tie potkany. Vyšla som v to ráno pred dom a kričala tak, že vyšli všetci susedia, a vtedy som povedala: „Poďme, vyberme sa tam, odkiaľ pochádza zlo, vráťme to tým sviniam." A všetci šli, tak ako boli, od pečenia, od prania... UJO: Poďte, dvorné dámy! 6RET: ...v zásterách, pustili sme sa ulicou a vtom sa zem otvorila a velkou papuľou sme vošli na presne takú ulicu ako tá naša, lenže bola v pekle. Odkiaľsi sa mi v ruke nabral meč a naplnila som kôš zlatými šálkami, z akých tam pijú. Treba sa len hnať dopredu a oháňať sa, pri ničom sa nezastavovať. Och, ale sme tých čertov zmastili. HUO: Predstavte si, predstavte si. JANA: Niečo, niečo, niečo mortisque timores turn vacuum pectus — dočerta. Quodsiridicula... Niečo, niečo ďalej, ďalej a splendorum purpureai. ISABELLA: Chcela som sa naposledy vydať hore prúdom rieky v západnej Číne. Prečo nie? Ale doktori mi to prísne zakázali. Tak som išla do Maroka. More bolo také rozbúrené, že ma museli na breh vysadiť lodným žeriavom v koši na uhlie. Ten kôň vo mne vzbudzoval hrôzu, bol to... SRET: Kôš na uhlie. Dobré. JANA: ...nos in luce timemus... niečo... terrorem. ISABELLA: ...statný čierny tátoš. (Nijo sa smeje a plače. Jana vstane a ide do kúta vracať. Marlene pije Isabellin koňak.) ISABELLA: Vybrala som sa na návštevu k berberským Šejkom v dlhých belasých nohaviciach a v Čižmách s velkými mosadznými ostrohmi. Bola som jediná Euró-panka, ktorá videla marockého vládcu. Mala som vtedy sedemdesiat. Nemohla som si nechať ujsť poslednú radosť. Vrátili sa mi sily, ale ja som vedela, že už iba na určitý čas. Ale aký krásny to bol Čas! Z angličtiny preložila Alexandra Ruppeldtová Churchill, Caryl: Top Girls. Komentár a poznámky: Bill Naismith. An Open University Set Book, Methuen Drama 1991. < mužovi a otcovi troch detí by mala patriť jemu. Navyše ho vraj ponižuje pracovať pod ženou. Marlene neustúpi a je obvinená z neľudskosti. Medzi tieto dve scény je ako druhý obraz vpletený príbeh 16-roČnej Angie, infantilnej, jednoduchej a trochu zaostalej Marleninej netere. Angie nenávidí svoju matku Joyce a obdivuje svoju tetu, úspešnú Marlene. V treťom obraze Angie nečakane navštívi Marlene v jej londýnskej agentúre a stane sa svedkom jej konfrontácie s pani Kidd. Angie by v tejto agentúre plnej „úspešných" žien rada pracovala, ale Marlene pozná jej ťažkopádnosť a neverí, Že by to zvládla. 3. dejstvo sa odohráva u Marleninej sestry Joyce kdesi vo vidieckom zapadákove, kde obe sestry vyrastali. Vysvitne, že Angie je v skutočnosti dcéra Marlene. Marlene v mladom veku odišla z domu, lebo chcela uniknúť frustrácii z podmienok najnižšej spoločenskej vrstvy, a dieťaťa sa vzdala kvôli práci. Jej dcéru Angie si adoptovala Joyce, ktorá potom pod tlakom ťaživej sociálnej situácie svoje vlastné dieťa potratila a neskôr sa rozišla so svojím manželom. Joyce na seba vzala všetku zodpovednosť za zostarnutých rodičov aj Marleni-nu dcéru a žije nešťastným životom v bezútešných podmienkach, bez šance na dôstojný život a slušné zamestnanie. Marlenin život sa naopak vyvíjal len smerom k profesii a bez skutočného súkromia — nechcela sa viazať na rodinu a vstupovala len do chvilkových vzťahov. Nástup vlády Margaret Thatcher, ktorý sa tu v rozhovore oboch sestier krátko aktuálne spomenie (a ukotvuje hru do začiatku 80. rokov), vníma Marlene ako Šancu dostať sa profesionálne ešte vyššie; Joyce je skeptická a vie, že pre ňu sa nič nezmení. Marlene verí v individualizmus strednej vrstvy a teší sa, že silní jednotlivci dostanú možnosť presadiť sa. Caryl Churchill končí hru krutým paradoxom: Angie, Marlenina dcéra, nie je silná individualita a rozhodne nieje ani nijaká „top girl"; naopak, je „hlúpa, lenivá a bojazlivá" — a Čo s takými ľuďmi (v spoločnosti postavenej na individualizme)? Jana Bžochová-Wild ASPEKT Z/řOOl d ( r ) á m y 77 dejstvo