SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 28/96
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 12.
mája 1997 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa Černáka a
sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca vo veci podnetu
T. N., bytom Bratislava, zastúpeného JUDr. J. M., advokátom, o
porušení práva priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd takto
r o z h o d o l :
1. Právo T. N. na informácie a ich slobodné vyhľadávanie a
rozširovanie priznané čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach a čl. 10 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd p o r u š e n é b o l o .
2. Vo zvyšnej časti sa podnetu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal
dňa 25. 4. 1996 podnet T. N., bytom Bratislava, ktorý označil ako
"návrh na začatie konania proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zn. Sekr. 101/96 z 2. 4. 1996" a požadoval
jeho zrušenie. V odôvodnení svojho návrhu uviedol, že dňa 29. 2.
1996 senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave
(ďalej len "najvyšší súd") na verejnom pojednávaní zakázal
prítomným vyhotovovať zvukové nahrávky, čím porušil základné
ľudské právo prijímať a rozširovať informácie. Proti rozhodnutiu
senátu najvyššieho súdu podal T. N. sťažnosť, ktorá bola vybavená
listom č. Sekr. 101/96 z 2. 4. 1996, v ktorom predseda najvyššieho
súdu odmietol tvrdenie o porušení práva.
Podanie T. N. na začatie konania pred ústavným súdom nemalo
náležitosti predpísané zákonom č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. (ďalej len
"zákon č. 38/1993 Z. z. V znení zákona č. 293/1995 Z. z.") Ústavný
súd vyzval T. N. na odstránenie nedostatkov podania. Po
doplneniach obsahoval podnet všetky zákonom predpísané
náležitosti. Z doplnení vyplynulo, že dňa 29. 2. 1996 sa T. N. na
najvyššom súde zúčastnil verejného pojednávania v občianskoprávnom
spore V. P. c/a V. M. Na pojednávanie, ktorého sa zúčastnil ako
verejnosť, so sebou priniesol diktafón v úmysle zhotoviť si pre
vlastnú potrebu nahrávku uvedeného pojednávania. Predsedajúci
senátu JUDr. Jozef Štefanko rozhodol o zákaze použitia nahrávacích
zariadení. T. N. vo svojom podnete na začatie konania pred
ústavným súdom namietol, že rozhodnutím o zákaze vyhotovovať
zvukové nahrávky predsedom senátu najvyššieho súdu došlo k
porušeniu základného ľudského práva prijímať a rozširovať
informácie, ktoré zaručuje čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 19 ods.
2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl.
10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd nekoná o podnetoch namietajúcich porušenie práva,
ktoré predkladateľ podnetu neuplatnil podľa platnej právnej úpravy
voči oprávnenému štátnemu orgánu. Ak účastník konania nesúhlasí s
opatrením predsedu senátu, môže žiadať, aby o tejto otázke
rozhodol senát (§ 117 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Osoby,
ktoré sa zúčastnia verejného pojednávania v mene verejnosti,
nemajú právne postavenie účastníka konania. Proti opatreniu
predsedu senátu, ktorým sa obmedzuje ich právo alebo sloboda,
nemôžu uplatniť právo zaručené účastníkovi podľa § 117 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, ani iné zákonom zaručené právo.
Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z právomoci súdu
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd. Predkladateľ podnetu namietol porušenie
svojho práva na informácie, ktoré sa zaručuje ako základné právo
podľa Tretieho oddielu Druhej hlavy ústavy. Porušenie tohto práva
namietol rozhodnutím predsedu senátu súdu. Preto ústavný súd
podnet predbežne prerokoval 3. 7. 1996 a uznesením rozhodol o jeho
prijatí na ďalšie konanie.
I.
NÁMIETKA NAJVYŠŠIEHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY O NEDOSTATKU
PRÁVOMOCI ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY KONAŤ O PODNETE
TÝKAJÚCEHO SA POSTUPU VŠEOBECNÉHO SÚDU
Ústavný súd po prijatí podnetu T. N. na ďalšie konanie listom zo
dňa 15. 7. 1996 doručil najvyššiemu súdu kópiu podnetu a vyzval
jeho predsedu, aby sa k podnetu vyjadril. Predseda najvyššieho
súdu vo svojom vyjadrení namietol nedostatok právomoci ústavného
súdu rozhodnúť o podnete T. N. z dôvodu, že podnet sa týka postupu
všeobecného súdu pri vedení pojednávania v konkrétnej veci, čo
nespadá pod čl. 127 ústavy. Odôvodnenie tohto právneho názoru
odkázal na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu v obdobnej veci
vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 26/96. V tomto
vyjadrení predseda najvyššieho súdu uviedol:
"Všeobecný súd môže byť účastníkom konania, pred Ústavným súdom,
ale len v prípade konaní upravených osobitnými ustanoveniami
prvého oddielu (§ 37 ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1), a
piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej časti zák. č.
38/1993 Z. z. V znení zák. č. 293/1995 Z. z., lenže iba v
procesnom postavení navrhovateľa. Uvedená skutočnosť je zrejmá aj
zo všeobecných ustanovení prvej hlavy tretej časti citovaného
zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1 písm. d), podľa
ktorého Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd, resp. o
ustanovenie § 21 ods. 4, v zmysle ktorého ak je účastníkom konania
súd, ktorý podal návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou (§ 18 ods. 1 písm. d) zastupuje senát jeho predseda."
Predseda najvyššieho súdu ďalej uviedol: "Ústavný súd SR je
nezávislým orgánom ochrany ústavnosti a rozhoduje iba v medziach
právomoci stanovených článkami 125 až 129 Ústavy SR. Ochrana
ústavnosti prejavujúca sa ochranou občianskych práv a slobôd,
fyzických a právnických osôb, resp. ich práv v zmysle článku 127,
Ústavy sa týka iba činnosti orgánov štátnej správy a orgánov
územnej samosprávy, nie však všeobecných súdov. Ústavný súd nemôže
nahrádzať právomoc všeobecných súdov a ani preskúmavať zákonnosť
ich rozhodovania a konania pred nimi, pretože takýto postup by
vyvolal rozpor s článkami 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v spojitosti s článkom
142 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého iba všeobecné súdy rozhodujú v
občianskoprávnych a trestných veciach a preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov." Pre ďalšie konanie o podnete T. N.
pred ústavným súdom bolo dôležité rozhodnúť o citovanej námietke
najvyššieho súdu. Podľa právneho názoru ústavného súdu ústava
vytvára rozdielny právny režim pre konanie o ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 a pre konanie o podnete podľa čl. 130 ústavy.
Ústavnú sťažnosť môže občan podať len proti právoplatnému
rozhodnutiu orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy.
Ústavnú sťažnosť nemožno podľa čl. 127 ústavy podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu. Rozdielny právny režim sa podľa
ústavy ustanovuje pre konanie o podnete. Ústava neustanovuje, že v
konaní pred ústavným súdom sa možno uchádzať o ochranu ústavného
práva alebo slobody, len ak sa namieta ich porušenie štátnymi
orgánmi taxatívne uvedenými v ústave. Ústava tiež neustanovuje, že
osoba nesmie podnetom namietať porušenie ústavného práva alebo
slobody, ak štátnym orgánom, ktorý je označený ako porušovateľ
namietaného práva alebo slobody, je všeobecný súd.
Článkom 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa každej osobe
zaručuje právo žiadať, aby sa v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky preskúmalo, či štátny orgán alebo orgán
územnej samosprávy označený v podnete porušil ústavné právo alebo
slobodu predkladateľa podnetu.
Ústava všetkým štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy
ustanovuje ich právomoci, ale ich aj zaväzuje správať sa v súlade
so všetkými normami ústavy. Ústavný súd nemôže odstraňovať
nedostatky v správaní štátnych orgánov, ani nemôže svojím konaním
nahradiť nečinnosť kompetentného štátneho orgánu. V rámci ochrany
ústavnosti, ktorá sa zveruje výlučne do právomoci ústavného súdu,
však ústavný súd môže preskúmať, či iné štátne orgány alebo orgány
územnej samosprávy svojím správaním neporušili ústavu. Ústavný súd
v rámci svojej všeobecnej právomoci zabezpečovať ochranu
ústavnosti má aj právomoc preskúmať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi nedošlo k porušeniu práv a slobôd, ktoré sa ústavou priznali
fyzickým a právnickým osobám, ak podnetom namietli porušenie
takého práva alebo slobody.
T. N. nenamietol porušenie svojho ústavného práva prostredníctvom
ústavnej sťažnosti. Porušenie práva namietol podnetom, ktorý mal
zákonom určené náležitosti.
T. N. je fyzickou osobou, ktorá má právo podnetom namietnuť
porušenie ústavného práva podľa čl. 26 ústavy. Ústavný súd má
kompetenciu preskúmať, či v konaní pred najvyšším súdom došlo k
porušeniu tohto ústavného práva.
Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril aj k meritórnym otázkam
podnetu T. N.. V tejto časti vyjadrenia nepoprel, že na
pojednávaní pred najvyšším súdom vo veci V. P. c/a V. M. 29. 2.
1996 došlo k udalosti, ktorá sa stala príčinou pre podanie podnetu
T. N., ani že k nej došlo spôsobom a za okolností namietnutých v
podnete. Predseda najvyššieho súdu ďalej nenamietol, že T. N.
zamlčal okolnosti relevantné pre vyslovenie zákazu nahrávania
priebehu pojednávania, ani nenavrhol vykonanie dôkazov akokoľvek
inak meniacich hodnotenie skutkového stavu. Predseda najvyššieho
súdu sa vo svojom vyjadrení zameral len na platnú právnu úpravu
podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetom jeho vyjadrenia
nebola tá časť platnej právnej úpravy, ktorú ustanovuje § 8 ods. 3
zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov. Takto vymedzený spor ústavný súd hodnotil ako rýdzo
právny spor o právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so
zákonnou úpravou obmedzujúcou uplatnenie tohto ústavou zaručeného
práva v konkrétnej situácii namietnutej predkladateľom podnetu.
Preto ústavný súd upustil od výsluchu svedkov navrhnutých T. N. na
dôkaz pravdivosti tvrdení uvedených v podnete a preskúmal právne
okolnosti podnetu. Ústavný súd listom zo dňa 14. 11. 1996
požiadal predsedu najvyššieho súdu o oznámenie, či trvá na ústnom
pojednávaní v konaní o prijatom podnete. Najvyšší súd listom Sekr.
247/96 z 19. 11. 1996 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní v konaní o podnete T. N..
Zákonom ustanovenou podmienkou pre konanie o prijatom podnete
osoby namietajúcej porušenie svojho práva je podľa § 22 zákona č.
38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. zastúpenie
predkladateľa podnetu advokátom alebo komerčným právnikom. T. N.
požiadal ústavný súd, aby mu určil právneho zástupcu, ktorý ho
bude zastupovať v konaní pred ústavným súdom, pretože jeho
nepriaznivé zárobkové a majetkové pomery mu nedovoľujú zvoliť si
právneho zástupcu a hradiť náklady spojené so zastupovaním pred
ústavným súdom. Svoje tvrdenia doložil čestným vyhlásením overeným
Okresným úradom v Bratislave I., podľa ktorého nevlastní žiaden
majetok a potvrdením Obvodného úradu práce Bratislava I., podľa
ktorého je od 2. 9. 1995 evidovaný v evidencii uchádzačov o
zamestnanie, pričom 1. 5. 1996 mu zanikol nárok na hmotné
zabezpečenie.
Nesplnenie zákonnej povinnosti účastníka konania byť zastúpený v
konaní pred ústavným súdom advokátom alebo komerčným právnikom by
z uvedených dôvodov malo za následok zastavenie konania pred
ústavným súdom. Predstavovalo by stratu možnosti predkladateľa
podnetu uchádzať sa o ochranu práva priznaného ústavou a
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
vtedy, keď sa ocitne v životnej situácii zbavujúcej ho možnosti
znášať náklady svojho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd rozhodol, že po predložení dôkazov o takejto životnej
situácii účastník konania namietajúci porušenie svojho práva môže
byť zastúpený podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č.
293/1995 Z. z. advokátom, ktorého ustanoví ústavný súd podľa § 19
ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii.
Uznesením II. ÚS 28/96 z 18. 12. 1996 ústavný súd ustanovil JUDr.
Jána Mazáka, advokáta Advokátskej kancelárie Košice, za právneho
zástupcu T. N. v konaní pred ústavným súdom. Uznesenie o
ustanovení za právneho zástupcu bolo JUDr. J. Mazákovi zaslané
spolu so žiadosťou o oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo
veci. Dňa 10. 1. 1997 právny zástupca ústavnému súdu oznámil, že
netrvá na ústnom pojednávaní vo veci samej.
Na základe uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci
rozhodol na verejnom zasadnutí senátu 12. mája 1997.
II.
NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY V KONANÍ
PRED NAJVYŠŠÍM SÚDOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Predkladateľ podnetu namietol porušenie práva zaručeného čl. 26
ústavy.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy: "Sloboda prejavu a právo na
informácie sú zaručené."
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy: "Každý má právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj
slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez
ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon."
Ústava nezaručuje podľa čl. 26 ods. 2 len slobodu tlače alebo
masmédií. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a
rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako
jeho základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť
alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom
práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa
každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do
svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju
potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj
právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a
rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu
priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť
informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť vyhľadať informácie, ktoré
oprávnená osoba bezprostredne nepotrebuje na vopred známy účel,
ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto
osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a
informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním
oprávnenej osoby, aj možnosť získať informácie aktívnym správaním
oprávnenej osoby.
Ústavný súd v predchádzajúcom konaní vyslovil právny názor, podľa
ktorého: "Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej
miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného
práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je
dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého
základného práva a slobody." (PL. ÚS 7/96). Tento právny názor sa
týka úpravy všetkých práv a slobôd zaručených podľa Druhej hlavy
ústavy. Je právne relevantný aj pre určenie rozsahu, v ktorom sa
priznáva právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a
informácie.
Vo verejnom záujme je obmedziť právo na informácie o
skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj
ochrana ďalších informácií, ktorých prijímaním, vyhľadávaním a
rozširovaním sa poruší právo na súkromný a rodinný život a ďalšie
práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia
priznaného jednotlivcovi v demokratickej spoločnosti. Vo verejnom
záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a
rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 4 ústavy môže obmedziť
len zákonom. Termínom "zákon" sa neoznačuje jeden všeobecne
záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet
všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom
právnej sily. Obmedzenie práva zaručeného podľa čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy zákonom je možné, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť
štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Ústava podľa čl. 26 ods. 4 zaručuje osobitnú ochranu slobody
prejavu, aj práva prijímať vyhľadávať a rozširovať idey a
informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní
všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13
ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať
idey a informácie sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné
podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.
Pri uplatnení podmienok ustanovených podľa čl. 26 ods. 4 ústavy
je relevantný aj medzinárodný štandard ochrany slobody prejavu.
Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva termín
nevyhnutný "nemá takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov
užitočný, primeraný alebo žiadúci. Vzťahuje sa len na existenciu
naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah". (Handyside
case. Séria A, č. 24, s. 23). Pritom obmedzenie práva priznaného
Dohovorom nemožno pokladať za nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu;
pri určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný
obmedzením, ale aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť (Gillow
case. Séria A, č. 109, s. 22).
Členské štáty, ktoré nevyslovili výhradu voči čl. 10 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd môžu prijať zákon
obmedzujúci slobodu prejavu vrátane práva prijímať a rozširovať
informácie len vtedy, ak sa preukáže, že obmedzenie je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti. Od tejto požiadavky kladenej na
zákonodarcu nemôže upustiť iný štátny orgán uplatňujúci právnu
úpravu. Podľa ústavy každý občan má právo prijímať, vyhľadávať a
rozširovať všetky informácie, pokiaľ tým neporušuje ústavou
zaručené práva a slobody iných, alebo ktoré mu zákon vydaný podľa
čl. 26 ods. 4 ústavy nezakazuje prijímať, vyhľadávať alebo
rozširovať.
Najvyšší súd odmietol porušenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy voči T.
N. argumentáciou, v ktorej vyslovil: "Týmto opatrením súdu (ktoré
sa týkalo vedenia konania a proti nemu niet ani opravného
prostriedku) nebolo nikomu z prítomných nijako porušené právo
prijímať informácie a ich ďalej rozširovať. Každý, kto sa
zúčastnil tohto pojednávania, mal teda prístup k informáciám o
prejednávanej veci a mohol ich slobodne rozširovať (čo dokazuje aj
denná tlač z 1. marca 1996). Také isté právo mal a v plnom súlade
s čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR i T. N.. Ostatné záležalo totiž len
na jeho schopnostiach."
Ústavný súd tento argument neprijal. Podľa právneho názoru
ústavného súdu prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií
sa deje prostredníctvom ľudských zmyslov. Ľudskými zmyslami
vyjadrenú informáciu a informáciu už zachytenú technickými
prostriedkami, ale i písmom možno prostredníctvom ľudského zmyslu
prijať a ďalej rozširovať, prípadne tiež zachytiť technickými
prostriedkami a následne rozširovať. Ústava ponecháva v
dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol,
ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných
veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na
vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu.
Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu
aj rozhodnutie o tom, či pri uplatnení práva prijímať, vyhľadávať
a rozširovať informácie si vyhotoví záznam v písomnej forme alebo
či využije svoju pamäť. V súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy štátny
orgán uplatňujúci zákon nemôže občanove právo obmedziť tak, že mu
uloží formu, v ktorej si prijatú informáciu zaznamená bez ohľadu
na to, či obmedzenie spočíva v požiadavke, aby prijatú informáciu
uschoval technologickým médiom alebo aby si ju uschoval do
vlastnej pamäte. Preto ústavný súd nesúhlasil s tvrdením
najvyššieho súdu, podľa ktorého tým, že sa T. N. zúčastnil na
pojednávaní, sa zabezpečilo jeho právo na príjem informácií a ich
ďalšie rozširovanie záležalo len na jeho schopnostiach. Ústava
neobsahuje zákaz rozširovania informácií o činnosti orgánov
Slovenskej republiky, ani o činnosti orgánov súdnej moci. Každý
občan má ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať
informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých štátnych orgánov
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy: "Štátne orgány a orgány územnej
samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon." Ani informácie o konkrétnom súdnom
spore nemajú povahu informácií, ktoré sa nesmú získavať podľa čl.
26 ústavy, ak zákon vydaný podľa čl. 26 ods. 4 výslovne
neobmedzuje uplatnenie práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať
idey a informácie. Odporca namietol, že taká situácia nastala v
okolnostiach prípadu.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k podnetu zákaz nahrávania,
ktorý uložil T. N., právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku: "Na pojednávaní konanom na Najvyššom súde 29. 2.
1996 predseda senátu zakázal prítomným zhotovovať počas
pojednávania zvukové záznamy. Z ustanovenia § 117 ods. 1 OSP
vyplýva pre predsedu senátu úloha viesť pojednávanie tak, aby
prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a
aby prebiehalo dôstojne a nerušene; ďalej úloha robiť vhodné
opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné
vykonanie dôkazov."
Uplatnenie postupu podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku najvyšší súd odôvodnil okolnosťami prípadu. K tomu
najvyšší súd uviedol:
"Keďže o priebeh pojednávania prejavila nie každodenný záujem
široká verejnosť, vrátane novinárov, bolo preto povinnosťou
predsedu senátu v duchu ustanovenia § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
OSP zvážiť, či v záujme nerušeného priebehu pojednávania treba
vykonať, a aké opatrenia na usmernenie správania prítomných osôb.
Ak súd uznal, že by používanie zvukovej techniky prítomnými
osobami pôsobilo rušivo na priebeh pojednávania (napr. na
sústredenosť senátu) a predseda senátu používanie zvukovej
techniky zakázal, konal tak v plnom súlade so zákonom. Ustanovenia
§ 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP ho na to splnomocňovali."
Ústavný súd konštatoval, že podľa § 116 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku: "Na zabezpečenie nerušeného priebehu
pojednávania súd môže vykonať opatrenia potrebné na usmernenie
správania prítomných osôb."
Podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: "Pojednávanie
vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému
rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a
nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu
pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj na to, aby
svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na
pojednávaní."
Podľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmto ustanovením
vymedzuje hranice pre sudcovskú úvahu o poriadkovom opatrení,
ktoré uloží.
Ústavným základom pre postup sudcu aj pri uplatňovaní sudcovskej
úvahy je čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa čl. 2 ods. 2:
"Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon." Podľa čl. 152 ods. 4:
"Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou."
Na priebeh pojednávania podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku môže rušivo pôsobiť rad externých, aj interných faktorov.
Externé skutočnosti pôsobia na priebeh pojednávania zvonka.
Závisia od miesta, kde sídli súd a jeho vzdialenosti od stabilne
pôsobiacich rušivých vplyvov, akým môže byť napríklad verejná
premávka na priľahlej dopravnej križovatke, ako aj od krátkodobých
alebo dočasne pôsobiacich rušivých vplyvov, aké predstavujú
napríklad rekonštrukčné práce na súdnej budove alebo stavebné
práce v priľahlom okolí.
Interné skutočnosti vznikajú a pôsobia výlučne vo vnútri
pojednávacej miestnosti. Priebeh pojednávania vo vnútri
pojednávacej miestnosti môže byť rušený najmä verbálnou, ale aj
neverbálnou komunikáciou, preskupovaním prítomných v pojednávacej
miestnosti, činnosťou prítomných, ktorá nie je priamo spojená so
sledovaním pojednávania a inými činiteľmi.
Sudca nemá faktickú ani právnu možnosť vylúčiť všetky prvky,
ktoré rušia pojednávanie alebo sudcu osobne. Fakticky nemôže
odstrániť najmä mnohé externé faktory, ktoré pôsobia z vonkajšieho
prostredia v okolí sídla súdu. Na rušivé vplyvy, ktoré má sudca
možnosť fakticky obmedziť alebo odstrániť, môže pôsobiť len v
takej miere a s takou intenzitou, ktorú mu dovoľuje platná právna
úprava. Platnou právnou úpravou sú teda ustanovené právne možnosti
sudcu pri obmedzovaní prvkov rušivo pôsobiacich na pojednávanie.
Ak uloženie opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku môže mať za následok zásah do práva
zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, sudca je vo svojej úvahe o
uplatnení prostriedkov dovolených podľa Občianskeho súdneho
poriadku obmedzený jedným z účelov taxatívne ustanovených v čl. 26
ods. 4 ústavy. Opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku v zásade možno hodnotiť ako
opatrenia, ktoré zákon ustanovuje na ochranu verejného poriadku,
ako aj na ochranu práv a slobôd iných, ale v súlade s ústavou
možno týmito opatreniami právo podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy len
obmedziť, no nie vylúčiť. Preto sudca opatrenie podľa § 116 ods. 2
a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nemôže uložiť
preventívne, bez riadneho zistenia okolností prípadu
opodstatňujúcich uplatnenie takého opatrenia, ani bez
identifikácie účelu, kvôli ktorému obmedzí právo zaručené čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy v konkrétnom prípade.
Pre vymedzenie hranice sudcovskej úvahy je relevantný aj čl. 144
ods. 1 ústavy, podľa ktorého: "Sudcovia sú pri rozhodovaní
nezávislí a sú viazaní len zákonom." Viazanosť sudcu zákonom podľa
čl. 144 ods. 1 ústavy nemožno vysvetľovať doslovne tak, že
sudcovia sú viazaní len jedným zákonom. Termínom "zákon" sa v čl.
144 ods. 1 označujú všeobecne záväzné právne predpisy s
definovaným stupňom právnej sily. Sudcovia sú pri rozhodovaní
viazaní všetkými zákonmi, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o
predmete uskutočňovaného konania. Sudca môže o uložení
poriadkového opatrenia uvažovať len v rámci ústavy a zákonov
upravujúcich priebeh konania. V prípadoch, keď zákon výslovne
upravuje postup súdu a členov senátu, sudca svojou úvahou nemôže
uložiť iné poriadkové opatrenie, ako mu dovoľuje zákon, ani nemôže
uložiť zákonom dovolené poriadkové opatrenie vtedy, keď nie sú
splnené zákonom ustanovené podmienky pre uloženie poriadkového
opatrenia.
Rozšírením sudcovskej úvahy nad rámec zákonom dovolených
poriadkových opatrení by sudca v skutočnosti uplatnil úvahu o tom,
či je viazaný ústavou a zákonom so záverom, podľa ktorého by
ústavou a zákonom prestal byť viazaný na základe vlastného
rozhodnutia. Takýto spôsob uplatnenia práva nie je zlučiteľný s
princípom právneho štátu ustanoveným podľa čl. 1 ústavy.
Prameňom práva pre úpravu podmienok nerušeného priebehu súdneho
pojednávania v Slovenskej republike pri konaní v občianskoprávnych
veciach nie je len Občiansky súdny poriadok. Vyhotovovanie
zvukových a obrazových záznamov a prenosov, ktoré môže byť
príčinou rušenia priebehu súdneho pojednávania, výslovne upravuje
zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení zákona č.
264/1992 Zb., zákonov Národnej rady Slovenskej republiky č.
12/1993 Z. z. a č. 307/1995 Z. z. (ďalej len zákon č. 335/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov).
Podľa § 8 ods. 3 tohto zákona: "Predseda senátu rozhoduje o tom,
či je možné v priebehu súdneho pojednávania vyhotovovať obrazové
záznamy alebo uskutočňovať obrazové alebo zvukové prenosy."
Ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov má povahu lex specialis, ktorý upravuje právne
postavenie predsedu senátu pri rozhodovaní o vyhotovení záznamov z
priebehu pojednávania.
Zákon nedovoľuje predsedovi senátu rozhodnúť o tom, či ľudskými
zmyslami vnímateľné informácie sa môžu zaznamenať akýmkoľvek
technickým zariadením zaznamenávajúcim informácie. Predseda senátu
môže rozhodnúť len o použití tých technických zariadení, ktoré sú
taxatívne uvedené v zákone. V súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy
predseda senátu nemá dovolenie rozhodnúť o zákaze použitia iných
technických zariadení slúžiacich na záznam informácie.
Zákon č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov nedefinuje,
ktoré technické zariadenia a spôsoby ich použitia sa majú
identifikovať s "obrazovými záznamami", "obrazovými prenosmi" a
"zvukovými prenosmi". Výrazy s porovnateľným obsahom sa v platnom
právnom poriadku definujú pre účely iných právnych predpisov.
Podľa § 2 bod 1 písm. a) zákona č. 468/1991 Zb. O prevádzkovaní
rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších
predpisov, "rozhlasovým a televíznym vysielaním" sa rozumie:
Šírenie programov alebo obrazových a zvukových informácií
prostredníctvom vysielačov, káblových rozvodov, družíc a iných
prostriedkov určených na príjem verejnosťou.
Obrazový alebo zvukový prenos možno uskutočniť aj inými
technickými zariadeniami, napr. Priemyselnou televíziou,
inštalovaním zariadení na prenos zvuku a pod.
Podľa čl. 1 písm. a) vyhlášky ministra zahraničných vecí o
Dohovore o ochrane výrobcov zvukových záznamov proti nedovolenému
rozmnožovaniu ich zvukových záznamov č. 32/1985 Zb. "zvukovým
záznamom" sa rozumie: Každé výlučne sluchom vnímateľné
zaznamenanie zvukov umeleckého výkonu alebo iných zvukov.
Platný právny poriadok definuje výrazy porovnateľné s výrazmi
použitými v § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov pomocou spôsobu vnímania zaznamenaných informácií
ľudskými zmyslami, zrakom a sluchom.
Obrazový záznam je záznam vnímateľný zrakom. Zvukový záznam
predstavuje záznam vnímateľný sluchom. Platný právny poriadok
nezahŕňa, ani nedefinuje záznam, ktorý je vnímateľný hmatom - tzv.
Breilove písmo. Ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov umožňuje predsedovi senátu rozhodnúť o
tom, či:
1. sa z pojednávania uskutoční priamy prenos formou rozhlasového
alebo televízneho vysielania,
2. na pojednávaní možno vyhotovovať záznam vnímateľný zrakom (či
už na videokazetu, alebo na film).
Predseda senátu nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby
prítomné v súdnej sieni si môžu vyhotovovať písomné poznámky,
robiť stenografický záznam priebehu pojednávania alebo nahrávať
jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom. Rozhodovacia právomoc
predsedu senátu je teritoriálne obmedzená na súdnu sieň, v ktorej
vedie pojednávanie (nemôže zakazovať fotografovanie v inej súdnej
sieni, ani v iných ďalších priestoroch súdu) a časovo je vymedzená
priebehom súdneho pojednávania (nemôže uplatniť oprávnenia podľa §
8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov mimo
času pojednávania, napr. deň pred alebo deň po pojednávaní).
Najvyšší súd nepredložil, ani nenavrhol dôkazy o tom, že v
konkrétnom prípade predseda senátu zakázal len použitie
technických prostriedkov slúžiacich na uskutočnenie priameho
prenosu formou rozhlasového alebo televízneho vysielania. Najvyšší
súd nenavrhol dôkazy ani o tom, že predseda senátu sa pokúsil
overiť hlučnosť technických zariadení slúžiacich verejnosti na
vyhotovenie zvukových záznamov z konania dňa 29. 2. 1996. Bez
skutočného overenia, že použitý diktafón naozaj ruší súdne
pojednávanie, nemožno obmedziť právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd nepredložil, ani
nenavrhol dôkazy o tom, že predseda senátu sa vôbec zaoberal
otázkou, či uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku neobmedzí právo zaručené podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy nad dovolenú mieru. Najvyšší súd napokon
nepredložil, ani nenavrhol dôkazy o tom, či predseda senátu
preskúmal svoju právomoc podľa § 8 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov skôr, ako vyslovil zákaz nahrávania na
diktafón.
T. N. namietol porušenie svojho práva tým, že predseda senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovil zákaz, ktorým mu
zmaril vyhotovenie sluchom vnímateľného záznamu pomocou diktafónu.
V dôsledku vyslovenia tohto zákazu ústavou priznané právo T. N.
prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie na verejnom
pojednávaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 29. februára
1996 bolo porušené.
III.
NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 10 DOHOVORU O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A
ZÁKLADNÝCH SLOBÔD
Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len "Dohovor"):
"1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento
článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení
rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku
dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti
súdnej moci."
Podľa čl. 10 bod 2 Dohovoru slobodu prejavu a právo prijímať a
rozširovať informácie možno obmedziť z viacerých dôvodov, než
podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Dôvody, ktoré sa pri obmedzení slobody
prejavu a práva na informácie uznávajú podľa Dohovoru, ale nie
podľa ústavy, nemajú povahu prameňa práva Slovenskej republiky,
pretože Dohovor podľa čl. 11 ústavy má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky iba vtedy, keď sa ním zaručuje väčší rozsah
základných práv a slobôd. V danom prípade sa podľa Dohovoru
zaručuje menší rozsah slobody prejavu a práva na informácie.
Podľa čl. 10 bod 2 Dohovoru sa sloboda prejavu a právo na
informácie môže obmedziť aj v záujme zachovania autority a
nestrannosti súdu. Tento Dohovorom chránený záujem nebol
relevantný pre konanie v časti návrhu namietajúcej porušenie čl.
26 ods. 1 a 2 ústavy, ale nemožno ho opomenúť v konaní o tej časti
podnetu, ktorou sa namietlo porušenie čl. 10 Dohovoru.
Pri uplatňovaní čl. 10 Dohovoru sa vytvoril medzinárodný štandard
uplatnenia slobody prejavu vo vzťahu k prijímaniu a rozširovaniu
informácií o pripravovanom alebo prebiehajúcom súdnom konaní.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vyslovil právny
názor, podľa ktorého: "Všeobecne známou skutočnosťou je, že súdy
nemôžu pôsobiť vo vákuu. Hoci sú fórom pre urovnávanie sporov, to
neznamená, že súdnemu rozhodnutiu nesmú predchádzať diskusie, či
už v odbornej tlači, v hromadných informačných prostriedkoch alebo
na verejnosti. Ďalej, hoci masmédiá nesmú prekročiť hranice
vymedzené záujmami justície, majú povinnosť sprostredkovať
informácie a myšlienky o veciach, ktoré sú predložené súdu rovnako
ako o iných oblastiach verejného záujmu." (The Sunday Times Case,
séria A, č. 30, s. 40). "Nielen médiá majú za úlohu sprostredkovať
takéto informácie a myšlienky; verejnosť má tiež právo prijímať
ich. Článkom 10 sa nezaručuje len sloboda tlače informovať
verejnosť, ale aj právo verejnosti byť vhodne informovaný" (tamže,
s. 41).
Medzinárodný štandard uplatnenia čl. 10 Dohovoru sa týka
prijímania a rozširovania informácií v súdnom konaní vo fáze
predchádzajúcej verejnému pojednávaniu vo veci samej. Otázka
vyhotovenia záznamu z verejného pojednávania sa dosiaľ nestala
predmetom rozhodnutia orgánov Rady Európy. V rámci medzinárodného
štandardu uplatnenia čl. 10 Dohovoru neexistuje právne relevantný
názor na to, či súčasťou tohto štandardu je právo sprostredkovať
verejnosti informácie zaznamenané na technické médium, ani či
súčasťou medzinárodného štandardu je právo vyhotoviť si záznam z
priebehu verejného pojednávania pre vlastnú potrebu.
Podľa čl. 60 Dohovoru, ak vnútroštátny štandard ochrany práva
alebo slobody predstihne medzinárodný štandard ochrany toho istého
práva, neodporuje to Dohovoru. Národné orgány majú možnosť
slobodne sa vyjadriť k uplatneniu Dohovoru na svojom území. Orgány
Rady Európy môžu toto vyjadrenie prijať alebo poprieť, ak dostanú
sťažnosť namietajúcu porušenie Dohovoru pri jeho uplatnení na
území členského štátu. Slovenská republika potvrdila svoju
viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným
spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej Dohovorom
na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu
uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná. Ak
medzinárodný štandard neexistuje, úlohou orgánov Slovenskej
republiky je spresniť podmienky, za ktorých sa v Slovenskej
republike zaručuje ochrana práv a slobôd priznaných podľa
Dohovoru.
Právo verejnosti na informácie v sebe implikuje právo každého
dostať informácie a to nielen pasívnym správaním, príjmom
informácií z masmédií, ale aj aktívnym správaním, pokiaľ sa právo
neuplatňuje spôsobom porušujúcim iné práva alebo slobody osôb,
alebo verejný záujem.
Prijatá informácia sa objektivizuje, keď sa v pôvodnej podobe
zaznamená na technický nosič. Pri reprodukovaní záznamu v celom
vyhotovenom rozsahu informáciu nemožno štylizovať, deformovať,
vytŕhať z kontextu, ani inak skresľovať. Viac sa zabezpečuje
rovnováha verejného záujmu, aby sa šírili neskreslené informácie o
veciach verejného záujmu so súkromným záujmom dostať informácie o
záležitostiach verejnej povahy.
Právo získať informáciu zaznamenanú na technický nosič
nepredstavuje zásah znižujúci autoritu alebo nestrannosť súdu. K
rozvoju demokracie v činnosti súdov prispieva kontrola
rozhodovacej činnosti súdov verejnosťou, pretože táto činnosť je
najdôležitejšia pre uplatňovanie práva, ochranu zákonom uznaných
záujmov jednotlivca, dodržovanie zákonnosti v činnosti orgánov
výkonnej moci, ako aj pre rad ďalších otázok. Predpokladom
verejnej kontroly nad uplatňovaním práva súdmi je znalosť
konkrétnych konaní a rozhodnutí súdov a na ich základe vytváraná
verejná mienka o kvalite uplatnenia práva súdmi. Uplatnením práva
sprostredkovať verejnosti informácie zaznamenané na verejnom
pojednávaní na technické médium, ani uplatnením práva vyhotoviť na
verejnom pojednávaní záznam pre vlastnú potrebu sa neznižuje
autorita alebo nestrannosť súdu. Súčasťou štandardu, podľa ktorého
sa v Slovenskej republike zaručuje sloboda prejavu a právo
prijímať a rozširovať informácie podľa čl. 10 Dohovoru je aj právo
vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu verejného pojednávania pred
súdom. Preto zároveň s porušením práva podľa čl. 26 ústavy bolo
porušené aj právo T. N. prijímať a rozširovať informácie podľa čl.
10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
IV.
NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 19 MEDZINÁRODNÉHO PAKTU O OBČIANSKYCH A
POLITICKÝCH PRÁVACH
Predkladateľ podnetu namietal aj porušenie čl. 19 ods. 2
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
Podľa čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach: "Každý má právo na slobodu prejavu; toto
právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie
a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne,
písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek
inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.
Podľa čl. 19 ods. 3: "Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto
článku nesie so sebou zvláštne povinnosti a zodpovednosť. Preto
môže podliehať určitým obmedzeniam, ale tieto obmedzenia budú len
také, aké určí zákon a ktoré sú nevyhnutné: a) na rešpektovanie
práv a povesti iných; b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo
verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky."
Sloboda prejavu vrátane slobody vyhľadávať, prijímať a rozširovať
informácie a myšlienky každého druhu sa podľa čl. 19
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach môže
obmedziť zákonom z dôvodov, ktoré sú zhodné s dôvodmi, podľa
ktorých sa môže obmedziť sloboda prejavu a právo prijímať,
vyhľadávať a rozširovať informácie zaručené čl. 26 ústavy. Zároveň
s porušením práv, ktoré T. N. zaručuje ústava, došlo aj k
porušeniu práva na informácie, ktoré sa mu zaručuje podľa čl. 19
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
V.
NÁMIETKA PORUŠENIA VŠEOBECNEJ DEKLARÁCIE ĽUDSKÝCH PRÁV
V ďalšej časti podnetu predkladateľ namietol porušenie čl. 19
Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
Podľa čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv:
"Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo
nepripúšťa, aby niekto utrpel ujmu pre svoje presvedčenie, a
zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a
myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice."
Podľa čl. 11 ústavy: "Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a
boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.
Podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky:
"1. Ústava Slovenskej republiky, ústavné a ostatné zákony
Národnej rady Slovenskej republiky, nariadenia vlády Slovenskej
republiky, vyhlášky a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi a
medzinárodné zmluvy (§ 6) sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (ďalej len "Zbierka zákonov").
2. V Zbierke zákonov sa uverejňujú
a) uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, o ktorých
rozhodla, že sa majú uverejniť v Zbierke zákonov, a rozhodnutia
jej predsedu o vyhlásení volieb do Národnej rady Slovenskej
republiky a volieb do orgánov samosprávy obcí),
b) rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o rozpustení
Národnej rady Slovenskej republiky, o vyhlásení referenda, o
udelení amnestie a o vyhlásení vojnového alebo výnimočného stavu,
c) rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o udelení amnestie vo
veciach priestupkov a jej uznesenia, o ktorých rozhodla, že sa
majú uverejniť v Zbierke zákonov,
d) iné právne alebo organizačné akty, o ktorých to ustanovuje
všeobecne záväzný právny predpis,
e) úplné znenia zákonov."
Podľa § 4 ods. 3 tohto zákona: "Medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú
tak, že sa v Zbierke zákonov uverejní oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí zmluvy,
obsahujúce aj jej úplné znenie a údaje dôležité na jej
vykonávanie. Ak sa medzinárodná zmluva týka iba malého počtu
fyzických alebo právnických osôb, Ministerstvo zahraničných vecí
Slovenskej republiky vyhlási v Zbierke zákonov len oznámenie o jej
uzavretí a údaj o tom, kde možno do nej nazrieť."
Všeobecná deklarácia ľudských práv má povahu politického
dokumentu. Nebola vyhlásená podľa čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3
zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Preto predmetom konania pred ústavným súdom nemôže byť podnet
alebo časť podnetu osoby namietajúcej porušenie práva priznaného
Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 12. mája 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k
Adriána Jokeľová predseda senátu