248 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. nentu žutie popola stromovej huby, rastúcej na brezách, či už samostatne, alebo s tabakom.5 Je tiež vhodné pripomenúť čudesnú vieru Tewov, ktorí patria k východným Pueblanom - ked jedia huby, dbajú na to, aby prestrčili palicu cez ucho hrnca, čím sa vyhnú strate pamäti, ktorá by sa dostavila, keby zanedbali toto opatrenie (Robbins 1916, s. 66). Naopak tanečníci Arapahov, zvaní „crazy dancers", nosia huby ako náušnice (Kroeber 1904, s. 195). Kedže Arapahovia sú od Tewov oddelení iba Apačmi Jicarillmi, u ktorých sme videli, že tam huby hrajú apotropajnú úlohu, táto oblasť kontinentu má výnimočnú dôležitosť z etnomykologického hľadiska. Okrem toho je tiež známe, že Arapahovia tvoria južnú oblasť, oddelenú od veľkej algonkinskej jazykovej rodiny, a ich pôvodné sídlo bolo oveľa severnejšie. V týchto podmienkach myslíme na svedectvo Ch. Lallemanda o Indiánoch algonkinského jazyka alebo o niektorých z nich, žijúcich v oblasti Quebecu. „Veria - napísal v roku 1926 - v nesmrteľnosť našich duší- a sú si istí, že po smrti prídu do neba, kde budú jesť huby a zhovárať sa" (Relations desjésuites, Quebec 1858, s. 3-4). Keby sme neboli obeťami vrtochu etnografickej literatúry, ktorá tak, ako sa to prisudzuje prírode, hovorí vždy niečo iné, ako skutočne znamená, mali by sme silné pokušenie vidieť v tom spomienku na zvyky, podobajúce sa na zvyky sibírskych národov. Poznáme aj iné prípady (pozri Origine des maniěres de table, s. 219-224 a 325), v ktorých domorodé myslenie prenáša do nadprirodzenej oblasti bytosti, predmety či poznatky, ktoré boli kedysi skutočné, spoločnosť ich však z historických a geografických dôvodov zabudla prakticky používať, lenže nevzdala sa na ideologickej úrovni zladenia spomienky, ktorú si na ne uchovala, s už pominutou rozkošou. 5. Avšak Eskimáci zo severu Aljašky sa obávajú húb (alebo iba niektorých ich druhov?), ktoré nazývajú „zlo pre ruky". Už pri samotnom dotyku tu je riziko otravy a opuchnutia rúk (SPKNCKR 1959, s. 375). 13. KAPITOLA SYMETRICKÉ VZŤAHY MEDZI RITUÁLMI A MÝTMI SUSEDNÝCH NÁRODOV1 Zdá sa mi, že výnimočné miesto, ktoré zastáva dielo Evans-Pritcharda v etnologickej literatúre, sa dá vysvetliť harmóniou, ktorá v ňom vládne medzi dvoma základnými tendenciami našich výskumov. Dobre známy cit nášho kolegu pre históriu ho nikdy neodvrátil od formálnych analýz. Nepochybné nikto nedokázal s takou triezvosťou a eleganciou načrtnúť základné obrysy systému vier a praktík, vysvetliť jeho kostru a rozohrať mechanizmus jeho artikulácií. Evans-Pritchard však zároveň zostáva vždy pozorný k rôznorodým cestám, ktoré si vyberajú udalosti pri formovaní fyziognomie, vlastnej každej spoločnosti, a ktoré dávajú originálny charakter každej etape jej vývinu. Nijaká metóda nie je vhodnejšia na zavrhnutie nepravdivého tvrdenia, podľa ktorého sa štruktúry nedajú prehĺbiť bez obetovania histórie. Aspoň u neho umožnilo stretnutie širokej erudície, ostrého zmyslu pre ľudské hodnoty, výnimočnej psychologickej jemnosti a neporovnateľného umenia písať, aby sa v službách jediného zámeru zlúčili dve smerovania, ktoré od počiatku príliš často viedli etnologické myslenie opačnými smermi. Zdalo sa mi teda vhodné vybrať si na jeho počesť tému, v ktorej sa prejavuje solidarita histórie a štruktúry, a ktorá objasňuje spôsob, akým sa vzájomne ovplyvňujú. Dva kmene vnútrozemských prérií Severnej Ameriky sa pre tento pokus veľmi dobre hodia. Najnovšie pokroky archeológie priniesli veľa informácií o ich minulosti a zároveň vdaka 1. The Translation of Culture. Edited by T. O. Beidelman. Essays to E. E. Evans-Pritchard, Tavistock Publications, London, 1971, s. 161-178. 250 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. dvom obdivuhodným zväzkom A. W. Bowersa, doplňujúcim staršie pozorovania, disponujeme dnes detailnými analýzami, týkajúcimi sa ich mýtov, rituálov a výročných obyčajov. Na začiatku 18. storočia, ked belosi prišli na horný tok rieky Missouri, mali takzvané „usídlené" kmene, obývajúce údolia v prériách, spoločnú kultúru. Arikarovia kadského jazyka, Mandani a Hidatsovia siouxského jazyka bývali na súvislom území, zodpovedajúcom súčasným štátom Južná a Severná Dakota. V lete žili v chyžiach, pokrytých mačinou a zoskupených do osád na terasách nad riečnymi brehmi. Obrábali nízko položené polia a v čase, kým dozrievala úroda, lovili bizóny v prérii. S príchodom zimy sa premiestnili do lepšie chránených osád na dne zalesnených údolí. Táto situácia však netrvala velmi dlho. Ponecháme stranou Arikarov, ktorí odišli na juh začiatkom 18. storočia. Mandani a Hidatsovia napriek svojej príslušnosti k tej istej jazykovej rodine nepredstavujú homogénne skupiny. Velmi starobylé mandanské osídlenie, pôvodne situované do oblastí na východe a juhu, nepochybné zaberalo súvislé stredný tok Missouri najmenej od 7. alebo 8. storočia, teda tisíc rokov pred začiatkom historického obdobia. Neskôr prišli iné skupiny a nahradili polozemné pravouhlé chyže okrúhlymi stavbami, ktoré sa potom stali pravidlom. Pokiaľ ide o Hi-datsov, veci sú ešte zložitejšie. Jedna skupina, ktorá prišla zo severovýchodu - Awatixovia - dospela k Missouri okolo 15. až 16. storočia a žila blízko Mandanov, od ktorých prevzala spôsob života a náboženstvo. Dve iné skupiny postupne opustili zalesnené oblasti na západ od Velkých jazier na začiatku 18. storočia a usídlili sa v prérii. Awaxawio-via boli tak ako Awatixovia oddávna poľnohospodármi, Hidatsovia vo vlastnom zmysle slova však žili predovšetkých z lovu a zberu, dokonca aj v historickom období, ked tieto rozdiely prekvapili prvých cestovateľov. Tradície Mandanov a Hidatsov zohľadňujú ich odlišný pôvod. Tradície Hidatsov rozprávajú o tom, ako sa dve severné skupiny rozštiepili a tým vnikli Vraní Indiáni, ktorí sa usídlili dalej na západe. Mandanské legendy si uchovávajú spomienku na postupné migrácie a na príchod najstaršej hidatskej skupiny na východný breh Missouri. Európsky prienik, nasledovaný epidémiami, ktoré spôsobili spúšť na konci 18. a na začiatku 19- storočia, nútil zdecimovanú populáciu mnohokrát premiestňovať sídla. Kmene museli meniť svoje vzťahy v zmysle MYTOLÓGIA A RITUÁL 251 zväčšujúcej sa solidarity. Tieto zmeny sa skončili, ked úrady zoskupili posledných domorodcov, ktorí prežili, v blízkosti Fort Berthold. Avšak v rokoch 1929-1933, ked tieto etnika skúmal Bowers, starí mandanskí a hidatskí informátori ešte zásadným spôsobom rozlišovali pôvodné skupiny či osady: mýty, eposy, pravidlá prenosu povinností a výsad neboli rovnaké. Lenže napriek týmto rozdielnostiam, ktoré sú v súlade s archeológiou, dokazujúcou stále aktívny vplyv veľmi zložitej historickej minulosti, plnej heterogénnych faktorov, všetko sa deje tak, akoby sa na úrovni vier a praktík Mandanom a Hidatsom podarilo zorganizovať tieto rozdielnosti do systému. Dalo by sa usúdiť, že každý kmeň sám osebe a s prihliadnutím na príslušné úsilie druhého kmeňa sa snaží uchovať si a pestovať opozície a kombinovať antagonistické sily, aby sa vytvoril rovnovážny celok. To by sme teraz chceli dokázať. Videli sme, že usadené kmene žili v režime dvojitého hospodárstva, podľa ročných období. To nie je všetko, pretože letné obdobie má samo osebe dva aspekty: na jednej strane aspekt poľnohospodárskych prác v nízko položených krytých údoliach nedaleko osád, a na druhej strane v čase, ked kukurica vyrastie do výšky kolien, nomád-sky lov, ktorý vedie populácia celý mesiac daleko v prérii, prenasle-dujúc stáda bizónov. Kedže letné osady obklopené valmi a palisádami boli prakticky nedobytné, lovecké výpravy sa podobali na vojnové výpravy a tie sa niekedy počas nich aj konali - stávalo sa, že lovci narazili na nepriateľské skupiny Indiánov. Takže letné práce sa vyznačovali antitetickými vlastnosťami: usadený život v chránených osadách a zároveň nomádske putovanie do otvorených území, poľnohospodárstvo na jednej strane, lov a vojna na strane druhej a tieto dve posledné aktivity boli vnútorne spojené priestorovou súvislosťou a morálnou blízkosťou, kedže ide o typy násilnej činnosti, plné nebezpečenstiev, sprevádzané prelievaním krvi, odlišujúce sa z tohto hľadiska iba stupňom násilia. Tento systém, ktorý rozohráva zložité opozície, je sám vo svojej úplnosti v opozícii voči zimnému spôsobu hospodárstva. Zo zimných sídel, v ktorých by zásoby zhromaždených potravín nestačili na uchrá-nenie populácie od hladu, sa takmer nevychádza. Celá nádej sa teda vkladá do silného mrazu a búrok, ktoré znepríjemňujú bizónom pobyt v prérii a nútia ich hľadať útočište v blízkosti zimných sídel, v chráně- 252 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. ných údoliach, kde ešte zostávajú snehom nepokryté pastviny. Ked Indiáni spozorujú približujúce sa stáda, musí vládnuť absolútne ticho a na to dozerajú osobitne určené skupiny. Ľudia sa zatvárajú so psami v chyžiach, nerúbu drevo, zahasia ohniská. Príliš netrpezlivý lovec, hlučná gazdiná, plačúce či kričiace dieťa sú prísne zahriaknutí. Aj keby sa niektoré zviera zatúlalo až do osady a zavadilo o príbytok, vyhladovaní Indiáni nemajú právo zabiť ho z obavy, aby nevyplašili zvyšok stáda. V dôsledku toho protikladné spôsoby života, ktoré letný spôsob hospodárenia stavia vedľa seba bez ich zmiešavania, nadobúdajú v zime syntetickú jednotu: ludia závisia od lovu tak ako v lete, tento zimný lov je však v protiklade k letnému lovu, pretože sa koná v sídlach a nie je nomádsky a z tohto hľadiska pripomína skôr poľnohospodárstvo, ktoré je v protiklade k lovu v letnom období. To nie je všetko: letný lov vzdaluje ľudí od osady a vedie ich daleko na západ pri prenasledovaní bizónov. V zime sa všetky vzťahy obrátia. Namiesto toho, aby sa Indiáni vzdialili z údolí a putovali do prérie, korisť sa vzdaluje z prérie a odvažuje sa ísť do údolí. Namiesto toho, aby Indiáni odchádzali z osady na lov, ten sa odohráva priamo v osade alebo celkom blízko nej, ked sa korisť dostatočne priblíži. A kedže lov sa podobá na vojnu, všetko sa deje tak, akoby sa kvôli ochrane pred hladom celá osada otvorila bizónom, ktoré domorodé myslenie v lete porovnáva s nepriateľmi, v zime sa však menia na spojencov. V tejto chvíli sa obmedzíme na dva typy lovu a môžeme povedať, že sú voči sebe protikladné tak, že letný lov možno nazvať „lovom vonku" a zimný lov zasa „lovom vnútri". Preskúmajme najskôr mýty a rituály letného lovu. Mandani na rozdiel od svojich susedov Hidatsov a iných prérijných kmeňov neslávia v lete tanec slnka (Sun Dance). Namiesto toho majú zložitú slávnosť, trvajúcu mnoho dní, ktorú nazývajú okipaalebo „napodobovanie". Táto slávnosť, ktorej zakladateľský mýtus je až na maličkosti rovnaký ako mýtus o poľnohospodárskych prácach, plní dve funkcie: na jednej strane je to spomienka na mýtické udalosti, na druhej strane povzbudenie plodnosti bizónov. Má teda synkretický charakter a jeho vplyv pôsobí viac mesiacov: tak dlho, ako trvá obdobie ťarchavosti zvierat. Hoci sa okipa koná vždy uprostred teplého obdobia, nemá nijaké účinné spojenie s letným lovom, ale skôr s lovom vo všeobecnosti, tak zimným, ako aj letným. MYTOLÓGIA A RITUÁL 253 Naopak rituál „Malého Myšiaka" (Small Hawk)2 sa koná bud kvôli vojne v hociktorom ročnom období, alebo kvôli lovu, ale iba od júna do augusta. Zakladateľský mýtus (Beckwith 1938, s. 63-76; Bowers 1950, s. 270-281) rozpráva, že nesmelá panna, zvaná Kukuričné Vlásie (Corn-Silk), urazená svojimi rodičmi, ktorí jej vyčítali, že zostáva slobodná, odchádza na kraj sveta, aby sa vydala za ľudožrúta. Podarí sa jej zvíťaziť v skúškach, na ktoré ju manžel donúti a urobí ho poslušným. Ľudožrút sa však vracia k svojej pôvodnej povahe a opúšťa ju spolu s jej synom, do ktorého sa ona zaľúbi, ked vyrastie. Mladý muž odolá incestným návrhom svojej matky. Volá sa Lov Zhora (Look-Down--To-Hunt) a je majstrom lovu, pretože jeho otec naňho preniesol svoju povahu dravého vtáka. V tejto dobe prídu do osady dve ženy. Jedna je hnedovláska, prichádza zo severu a prináša sušené mäso - volá sa Bizónica. Druhá, ktorá sa volá Kukuričné Vlásie tak ako matka hrdinu, je blondínka, prichádza z juhu a prináša bochníky z kukuričnej múky. Hrdina si ich vezme za ženy, lenže kým Kukuričné Vlásie je trpezlivá a skromná, žiarlivosť a podozrievavosť Bizónice strpčujú život domácnosti. Tieto dve ženy súperia v službách, ktoré každá poskytuje ľudom. Urazená Bizónica odchádza aj so svojím malým synom. Kukuričné Vlásie presvedčí svojho manžela, aby šiel hľadať stratenú ženu. Má silu podporovať ho v neprítomnosti, zostane mu verná a na diaľku ho ochraňuje. Hrdina sa nakoniec dostane k svojim svokrov-com bizónom, ktorí usilovne premýšľajú o tom, ako by ho skántrili. On však prekoná všetky prekážky a získa od bizónov sľub, že odteraz budú ľudom slúžiť ako potrava. V osade vládne hlad, ked sa vracia, pretože chýba korisť a sucho ohrozuje úrodu. Hrdina privedie bizónov živiteľov, aj hojné dažde. Tento mýtus je sotva potrebné interpretovať, pretože je vo všetkých bodoch explicitný. Hrdinka Kukuričné Vlásie sa od začiatku definuje sociologickými odkazmi, pretože jej správanie dáva do korelácie a do opozície dva krajné typy manželstva: jedno exogamné s ľudožrútom, 2. Vravíme „myšiak", pretože slovo hawk najčastejšie v Amerike označuje dravcov rodu Buteo, používa sa však aj pre rody Accipiter a Falco a mohlo by teda ísť aj o jastraba alebo sokola. 254 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. ktorý žije na kraji sveta, druhé endogamné so svojím vlastným synom. Ona sama však stelesňuje poľnohospodárstvo, ako naznačuje zároveň meno, ktoré nosí, i funkcia jeho homonyma, zatial čo jej manžel a potom syn sú majstrami lovu. V dôsledku toho exogamné manželstvo vynáša poľnohospodárstvo z osady a endogamné spojenie do nej prináša lov. Ani jedna eventualita nie je žiadaná, ako dokazujú nezosúladiteľné rozpoloženia dvoch manželiek, ktoré personifikujú tieto formy ekonomickej aktivity. Ak chce hrdina nasledovať ženu Bizónicu, musí opustiť ženu Kukuricu. No kým prvá sa prejavuje ako náročná a žiarlivá a robí z vojnového úspechu podmienku sine qua non loveckého úspechu, druhá žena svojou toleranciou a skromnosťou zaručuje, že úspešný lov prinesie ohromnú úrodu navyše. A to sa v praxi aj deje: ked je kukurica dosť vysoká, Indiáni opúšťajú svoje polia a osady, aby viedli nomádsky život, venovaný lovu. Počas ich neprítomnosti rastliny dokončia svoj rast - po návrate ich treba už iba zožať. Mýtus teda predkladá prvky, zoskupené do párov a nastoľuje ich homológiu, hoci sú situované na odlišných úrovniach, od formulácií technicko-ekonomic-kej činnosti až po domácu morálku, prechádzajúc cez pravidlá sociálneho života - z poľnohospodárstva vyplýva lov, tak ako z lovu vyplýva vojna. Z ekonomického hľadiska je poľnohospodárstvo tým, čím je endogamia z hľadiska sociologického, pretože obidve sú vpísané v hraniciach osady - naopak lov a exogamia poukazujú na vonkajšok. A napokon stálosť stojí v protiklade k manželskej nevere (ktorej pôvod chce mýtus vysvetliť, pozri Bowers 1950, s. 281: „ This was also the beginning of the custom of a man parting with his wife and child and thinking little about it"), pretože sú v rovnakom vzájomnom vzťahu ako endogamia a exogamia alebo ako poľnohospodárstvo na jednej strane a lov a vojna na strane druhej. Po problematike letného lovu preskúmajme teraz problematiku zimného lovu. Slávnosť Červenej palice (Red Stick), ktorá sa koná od decembra do marca, slúži na pritiahnutie bizónov bližšie k osadám. Je známe, že táto slávnosť spočíva najmä v tom, že mladí muži postupujú svoje manželky, pod kožušinovými kabátmi nahé, starším členom kmeňa, stelesňujúcim bizónov. Počas slávnostného koitu, ktorý sa odohráva skutočným či symbolickým spôsobom, prenášajú starší na mladších svoje nadprirodzené schopnosti prostredníctvom žien a tým MYTOLÓGIA A RITUÁL 255 im zabezpečujú úspech na love i vo vojne. Mandani a Hidatsovia slávia tento rituál rovnakým spôsobom. Naopak, zakladateľské mýty jednotlivých kmeňov sa líšia, pretože každý z nich vyhradzuje zásadnú úlohu iba jedinej z dvoch žien, spojených zakladateľským mýtom letného rituálu manželstvom s hrdinom. A pokiaľ ide o protikladné vlastnosti letného a zimného lovu, sociologické funkcie žien sú pri prechode od jednej k druhej prevrátené. V mandanskom mýte o Červenej palici je Kukuričné Vlásie iba urážlivou a excentrickou dcérou - v homologickom hidatskom mýte sa Bi-zónica mení na národnú hrdinku. To nie je všetko. Hoci sa mandanský mýtus o Červenej palici (Bowers 1950, s. 319-323) začína rovnako ako mýtus o Malom Myšiakovi príbehom panny, vzpierajúcej sa manželstvu, ktorá upadne do moci ľudožrúta, pokračuje odlišným spôsobom. Hrdinka uteká svojmu väznite-ľovi a počas návratu adoptuje chutné malé dievčatko (First Pretty Woman), ktoré dovedie do osady. Ukáže sa, že dieťa je ľudožrútkou, stelesnením hladu, ktorý zachváti všetkých obyvateľov. Bizóny prídu na pomoc, odhalia ju a zahubia upálením na hranici. Odvtedy, ked hlad v zime ohrozí osadu, prídu sa bizóny ponúknuť ako potrava, na výmenu so ženami, ktoré sa im oddajú. Kukuričné Vlásie prináša v tomto mýte do osady hlad. Hidatské verzie (Bowers 1965, s. 452-454) celý systém obracajú - nahrádzajú Kukuričné Vlásie, ktorá sa vydala mimo osady, Bizónicou, bývajúcou vnútri. Namiesto toho, aby Kukuričné Vlásie, odvážna hrdinka, odplašila hlad svojou dalekou cestou, Bizónica, opatrná hrdinka, privedie zimné bizóny, prostriedok, ako môžu Indiáni uniknúť hladu tým, že sa bizóny stanú ich spoluobyvateľmi. V zakladateľskom mýte mandanského rituálu letného lovu sa hrdinovi podarí získať za ženu Bizónicu a uniknúť prenasledovaniam svok-rovcov vdaka pomoci svojho malého syna, ktorý sa teda prejavuje ako opak ľudožrúta. Adoptovaná dcéra namiesto legitímneho syna a navyše sa prejavujúca ako smrtiaca neprítomnosť bizónov, príčina hladu (namiesto neutralizovania ich smrtiacej prítomnosti, pretože v tomto štádiu sa bizóny správajú ako nepriatelia) - nevlastné dieťa mandanského mýtu zimného lovu prevracia postavu mladého bizóna, ktorý pomáha, objavujúcu sa v mýte letného lovu. Tretie prevrátenie posti- 256 Štrukturálna antropológia n. huje tú istú postavu v inom rituáli zimného lovu, postavu Bielej Bizó-nice (White Buffalo Cow), sláveného od decembra do marca ženským bratstvom. Zakladateľský mýtus (Bowers 1950, s. 325-326) vlastne rozpráva o zajatí dvoch bizoních mládat, z ktorých jedno sa podarí zadržať v osade a tým donútiť bizóny, aby každú zimu prišli na návštevu a zároveň priviedli aj stáda. Toto dievčatko, pasívna príčina odovzdania sa bizónov, je teda v protiklade k malej ľudožrútke, ktorá aktívne prejavuje ich neprítomnosť ako stelesnenie hladu a jej opakom je syn bizón, ktorý prekazí kanibalské zámery svojej rodiny. Ak sa na to pozrieme z formálneho hľadiska, spozorujeme iné vzťahy medzi mýtmi a rituálmi podľa toho, či sa týkajú zimného alebo letného lovu. Cyklus o Bielej Bizónici je tak v mýte, ako aj v rituáli Mandanom i Hidatsom spoločný a verí sa, že ho Hidatsovia prevzali od Mandanov (Bowers 1965, s. 305). To neplatí o cykle o Červenej palici, spoločnom iba v prípade rituálu, videli sme však, že zakladateľské mýty sa u každého kmeňa líšia tým, že každý z nich poskytuje prevrátený obraz. Ten istý vzťah platí medzi cyklami o Červenej palici a o Bielej Bizónici, lenže tentoraz na úrovni rituálu, ktorého predmetom sú mladé a žiaduce ženy v jednom prípade a staré ženy po prechode v prípade druhom. Ba čo viac - ked porovnáme vlastnosti vykonávateľov rituálu v slávnostnej chyži počas každého rituálu (Bowers 1950, s. 317, 327), odhalíme mnohé kontrasty. Účastníci rituálu Bielej Bizónice sú ženského pohlavia, účastníkmi rituálu Červenej palice sú muži aj ženy. Tejto bisexuálnej opozícii zodpovedá v druhom rituáli rozdelenie členov monosexuálnej skupiny na aktívne kňažky a pasívne asistentky. V oboch prípadoch hrajú vlastník chyže a jeho žena jednu a tú istú úlohu, no miesto, ktoré sa im pripisuje, sa nachádza v rámci vykonávateľov rituálu alebo mimo neho. Zhrňme si všetky tieto aspekty: zimná slávnosť Bielej Bizónice je spoločná Mandanom i Hidatsom tak v rituáli, ako aj v mýte. Iná veľká slávnosť zimného lovu, slávnosť Červenej palice, je spoločná v rituáli a odlišná v mýtoch. Napokon, na úrovni rituálu sa dve veľké zimné slávnosti naruby reflektujú. Hidatsovia poznajú slabšie varianty mýtu o Malom Myšiakovi {pozri Beckwith 1938, s. 77-78), o ktorom treba pripomenúť, že sa týka letného lovu, no bez toho, aby sa slávil zodpovedajúci rituál. Na doplnenie systému vzťahov medzi mýtmi a rituálmi týchto dvoch kmeňov by MYTOLÓGIA A RITUÁL 257 teda bolo potrebné nájsť u Hidatsov ekvivalent alebo náhradu rituálov letného lovu. Lovecké rituály Hidatsov sa spájajú s mytológiou kopcov, terénnych vyvýšenín, ktoré sa tu a tam dvíhajú nad prérie. Jeden z nich skrýva dvoch ochranných Duchov: Lastovičku (Swallow) a Myšiaka (Hawk), ktorí zabezpečujú smoliarskym Indiánom dobrý lov (Beckwith 1938, s. 234-238; Bowers 1965, s. 433-436). Mandanským hrdinom mýtu letného lovu je myšiak a ten uprednostňuje kopce: „... during his leisure, he would sit on a pile of rocks on the hill back of the village" (Bowers 1950, s. 275). Kedže je chránencom ochranných vtákov podľa hidatského mýtu, pohŕda zimnou osadou a hniezdi radšej na úpätí údolí. Napokon, Hidatsovia všetky tieto viery vzťahujú na letný lov (Bowers 1965, s. 436-437). Máme teda dostatočné náznaky nasvedčujúce, že rituály Hidatsov zvané Pomenovanie Zeme (Earthnaming) zodpovedajú rituálom Malého Myšiaka u Mandanov. Avšak podľa Hidatsov je pánom kopcov sova, postava, podľa ktorej je pomenovaný jeden z mandanských rituálov zimného lovu: Snežná sova (Snow Owl). V dôsledku toho sa všetko deje tak, akoby sa tento posledný rituál, vyhradený Mandanmi pre zimný lov, zmenil u Hidatsov na letný rituál. Za týchto podmienok sa zdá príznačné, že Mandani spájajú Snežnú sovu nie s kopcami, ktoré sa dvíhajú nad úroveň zeme, ale so symbolickým údolím: jamou-pascou, v ktorej sa skrýva lovec orlov. Hrdina mýtu bol skutočne uväznený v podobnej jame zosunutým bralom - a, putujúc pod zemou, došiel k sove (Beckwith 1938, s. 149; Bowers 1950, s. 286). Tento hrdina sa volal Čierny vlk. Lenže zatiaľ čo Mandani slávili rituály Snežnej sovy kvôli zimnému lovu medzi decembrom a marcom, t. j. počas najchladnejších mesiacov, Hidatsovia slávili rituály na počesť ochranných Vlkov iba počas najteplejších mesiacov (Bowers 1965, s. 418). Prevrátenie zimy a leta sa potvrdzuje aj z tejto stránky. Poznamenali sme, že letný lov a vojna sa vynačujú dvojnásobnou analógiou, zároveň z hľadiska podobnosti i časovej súvislosti: „... when on the buffalo hunt there were instances of death of Indians from enemies or from infuries inflicted by the buffaloes" (Bowers 1950, s. 277). Táto blízkosť vysvetľuje to, Že Mandani a Hidatsovia chápu samotnú vojnu ako kanibalský lov, v ktorom sa ľudia stávajú korisťou Slnka 258 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. a jeho sestier, nebeských ľudožrútok, živiacich sa opustenými mŕtvolami. Kedže zakladateľské mýty zimného lovu majú u každého kmeňa opačné vlastnosti a kedže zimný lov je sám opakom letného lovu, vyplýva z toho, že sa musia objaviť symetrické prevrátenia na jednej strane medzi mandanskými a hidatskými mýtmi, vzťahujúcimi sa na Národ výšin, a na druhej strane medzi vojnovými mýtmi jednej skupiny a mýtmi, ktoré sa vzťahujú na zimný lov u druhej skupiny. Začnime druhým bodom. Bez toho, aby sme zachádzali do detailov dlhých a zložitých mýtov, na prvý pohľad udrie do očí blízkosť medzi mandanským mýtom o Národe výšin, ktorý zakladá vojnové rituály, a hidatským mýtom o Červenej palici, ktorý zakladá rituály zimného lovu. Obidva hovoria o rozhovore bratov Slnka a Mesiaca, a jeho témou je bud čejenská a kanibalská žena, ktorápojedá íudí, alebo bizónia žena, predstavujúca druh, ktorý pojedajú ľudia. Mýty zakaždým rozprávajú o pôvode hazardných hier (chápaných Indiánmi ako akýsi druh vojny) a samotnej vojny s jej najvyšším zámerom: lovom hláv (porovnaj: Bowers 1950, s. 299-302; 1965, s. 452-454). Paralelný vzťah medzi alternatívnymi mýtmi možno objasniť dvoma spôsobmi. Najskôr nepriamo: hidatský mýtus o Červenej palici, tak ako hidatský mýtus o Národe výšin rozpráva o konflikte medzi nebeskými a pozemskými kanibalmi, z ktorého pochádzajú hazardné hry, vojna a vojnové rituály. Táto identická výbava nevylučuje rozdiely, ku ktorým sa neskôr vrátime. Teraz stačí pripomenúť, že mandanský mýtus o Červenej palici prevracia hidatský zakladateľský mýtus toho istého rituálu a ako dôsledok aj hidatský mýtus o Národe výšin, ktorý má rovnakú výbavu ako on. Toto prevrátenie sa dá potvrdiť aj priamo: v hidatskom mýte o Národe výšin ide o nebeské dojča, ktoré sa rodí ako legitímny syn jednej Indiánky a stáva sa zodpovedným za útek Hidatsov pred nepriateľmi, ktorí na nich zaútočia. To, o čom tu mýtus vraví ako o „kľúči k vojne" - ak môžeme použiť tento výraz - je rovnaké ako to, čo mandanský mýtus o Červenej palici vyjadruje ako „kľúč k lovu": tu sa vlastne pozemské dojča ženského pohlavia, adoptované Indiánkou, prejaví ako ľudožrútka, ktorá požiera Mandanov a symbolizuje zimný hlad, pochádzajúci z toho, že bizóny neprichádzajú do osád alebo blízko k nim. Kam sme dospeli? Konštatovali sme, že lovecké rituály Mandanov a Hidatsov tvoria, každý jednotlivo, určitý systém. Ďalej, že tieto dva MYTOLÓGIA A RITUÁL 259 systémy sú vzájomnými symetrickými obrazmi tak, že sieť ich vzájomných vzťahov možno zobraziť takýmto spôsobom (pozri nasledujúcu schému). MANDANI \ Národ výšin Červená palica Červená palica HIDATSOV1A U každého kmeňa zaberajú základné lovecké mýty vrcholy štvor-uholníka. U jednotlivých kmeňov si zodpovedajú opačné vrcholy. Takže symetrické vzťahy spájajú do dvojíc mýty o Národe výšin (tie majú 260 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. spoločných kanibalských lovcov); mýty o Červenej palici, ktoré sú všade sprevádzané zimným rituálom; mýtus o Pomenovaní Zeme a mýtus o Malom Myšiakovi, ktoré u Hidatsov i u Mandanov patria do leta. Táto schéma si však vyžaduje dalšie poznámky. 1. Dve vodorovné osi, ktoré sa pretínajú v strede obrázku, zodpovedajú jedna zime a druhá letu. Na dvoch krajných bodoch zimnej osi sa nachádzajú rituály o Červenej palici, identické u oboch kmeňov, no vzhľadom na prevrátenie zakladatelských mýtov zaberajúce opačné vrcholy. 2. Takisto na dvoch krajných bodoch letnej osi sa nachádza man-danský mýtus o Malom Myšiakovi a hidatský mýtus o Pomenovaní Zeme. Videli sme, že tieto rituály si v mnohých ohľadoch zodpovedajú: dualita hrdinu (Lastovička a Myšiak) alebo hrdiniek (Kukuričné Vlásie a Bizónica), v jednom i v druhom prítomnosť hrdinu, zvaného Myšiak, ktorý uprednostňuje terénne vyvýšeniny, a napokon spojenie oboch rituálov s letným lovom. 3. Mýty o Národe výšin zaberajú krajné body tretej osi, kolmej na dve ostatné osi v ich priesečníku. Zatial čo rituály Červenej palice, Malého Myšiaka a Pomenovania Zeme majú sezónny a periodický charakter, neplatí to pre rituály Národa výšin, ktoré sa môžu sláviť od januára do januára (Bowers 1950, s. 108; 1965, s. 326), t. j. neperiodickým spôsobom kedykolvek v roku. To, že tieto mýty sú u Mandanov a Hidatsov v diametrálnej opozícii, vyplýva z mnohých vlastností: v mandanskej verzii (Bowers 1950, s. 229-302) dve pozemské ženy, ktoré nie sú sestrami, vystupujú na nebesá, aby sa stali manželkami nebeských bratov. Prvá žena, ktorá patrí do kmeňa Mandanov, ujde od ľudožrúta Slnka vdaka povrazu, ktorý jej umožní zostúpiť naspäť do osady. Slnko sa chce pomstiť a postaví svojho legitímneho syna na čelo nepriateľov Mandanov a vyhlási im vojnu. V hidatskej verzii (Bowers 1965, s. 327-329) sa všetko deje presne naopak: dvaja nebeskí bratia zostupujú na zem, nedajú sa spoznať ľudmi a znovu sa narodia ako malé deti. Sestra Slnka, ktorá je ľudožrútkou, sa stretne s pozemšťanom vdaka povrazu. Urobí z neho svojho adoptívneho syna a postaví ho na čelo nepriateľov Hidatsov. V dôsledku toho sa vojna, ktorú Hidatsovia vyhlásili, vyvíja v ich neprospech. V jednej verzii Mesiac a hromoví vtáci bojujú na strane Mandanov a prinášajú im ^mim/mmmmmmmmimmmmmmmmmmm^^ MYTOLÓGIA A RITUÁL 261 víťazstvo - syn Mesiaca sa stáva náčelníkom Mandanov a rád si sadá na vrcholce kopcov. V inej verzii hrdinovia Lastovička a Myšiak, o ktorých vieme, že sú pánmi kopcov, obracajú vojnové šťastie v prospech Hidatsov. 4. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že u Hidatsov existuje priame spojenie medzi mýtom o Národe výšin, zakladajúcim vojnové rituály, a mýtom o Pomenovaní Zeme, zakladajúcim rituály letného lovu. Ochranní Duchovia sú v jednom i v druhom prípade rovnakí. Hidatskí informátori spresňujú, že udalosti, o ktorých sa rozpráva v mýte o Národe výšin, patria na začiatok príbehu, v ktorom pokračuje mýtus o Pomenovaní Zeme. Na druhej strane existuje priame spojenie aj medzi hidatskými mýtmi o Červenej palici a o Národe výšin - rovnako rozprávajú o návšteve nebeských bratov u ľudí, kvôli vlastnému narodeniu v jednom prípade (kedže nebeské telesá sa znovu rodia v podobe Indiánov), kvôli kopulácii v druhom prípade (cieľom návštevy je stať sa milencami, a nie deťmi Indiánok). Nasleduje vojna, Hidatsovia sú však napadnutí a nevyhlasujú ju a Slnko, nie' jeho sestra, bojuje spolu s nepriateľmi. 5. Medzi mandanskými mýtmi pozorujeme spojenia toho istého typu. V mýte o Národe výšin a v mýte o Červenej palici hrdinka, ktorá zároveň býva v osade a zakaždým sa volá Kukuričné Vlásie, odchádza a vydáva sa za ľudožrúta, ktorý býva na konci sveta, bud veľmi vysoko (zvislá os) alebo veľmi daleko (vodorovná os). Ten bud opúšťa svojho legitímneho syna, aby sa nestal ľudožrútom (Bowers 1950, s. 300-301), alebo adoptuje nejaké dievčatko, ktoré je kanibalkou (tamže, s. 321). Kukuričné Vlásie je tiež hrdinkou mýtu o Malom Myšiakovi, kde tvorí ako vegetariánka pár s mäsožravou Bizónicou, dcérou a sestrou kanibalov. V mýte o Národe výšin tvorí pár s kanibalskou ženou, ktorej bratia majú rovnaké chúťky. Bizóni z prvého mýtu prevracajú lov na vojnu, kanibali z druhého mýtu prevracajú vojnu na lov, pretože nepriatelia sú zjedení (tamže, s. 301). Naša schéma má dve pozoruhodné vlastnosti: na jednej strane výnimočnú celkovú symetriu, na strane druhej slabosť puta, spájajúceho dva podsystémy, prepojené iba jediným vláknom. V skutočnosti však z našich predošlých poznámok vyplýva, že pevný zväzok sa nadväzuje inými spôsobmi. 262 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. Po prvé, zimná os je po celej svojej dĺžke cyklom o Bielej Bizónici, spoločným Mandanom i Hidatsom, tak pokiaľ ide o mýtus, ako aj o rituál (vyššie, s. 256). K tomuto statickému spojeniu sa pripája iné, dynamické spojenie. Cyklus o Snežnej Sove, prítomný v oboch kmeňoch, plní striedavo zimnú a letnú funkciu, spojenú raz s údoliami, inokedy s kopcami. Ak teda cyklus o Bielej Bizónici nepozná opozíciu dvoch podsystémov a tým posilňuje ich solidaritu, cyklus o Snežnej Sove robí ich symetriu zjavnou a hrá tú istú úlohu, hoci odlišným spôsobom. Na obhajobu tejto interpretácie sa dá uviesť, že na formálnej úrovni sa obidva cykly nachádzajú v jasnej opozícii. Zo všetkých loveckých rituálov má rituál Bielej Bizónice najvýraznejší periodický charakter. Mimo sezóny sa o ňom nesmie ani hovoriť, z obavy - dokonca aj uprostred augusta - aby nenastali mrazy a nezničili záhrady: slávnosť sa môže konať iba počas zimného slnovratu, počas najkratších dní v roku (Bowers 1950, s. 324-327; 1965, s. 206). Ba čo viac, rituál má jediný cieľ - urobiť zimu ešte tuhšou, aby sa dali loviť bizóny v blízkosti osád. Naopak, rituály Snežnej Sovy majú eklektický charakter: slúžia zimnému lovu, jarným a letným daždom, aj vojne v ktoromkoľvek ročnom období (Bowers 1950, s. 108). Rituály Bielej Bizónice vylučujú akúkoľvek inú formu činnosti, nie sú zladiteľné s ničím iným. Rituály Snežnej Sovy sú naopak zladiteľné so všetkým (Bowers 1950, s. 282; 1965, s. 433-434). Zdá sa teda, že rituály, ktoré by bolo možné nazvať „biele" (Biela Bizónica, Snežná Sova), pôsobia ako dvojitá zámka, pasívna a aktívna, okolo „červených" rituálov (Červená palica), ktorých zakladateľské mýty spája krehké puto vzhľadom na ich divergentný charakter. Všimli sme si, ako jedna z verzií hidatského mýtu o Červenej palici spresňuje, že ochranné bizóny využívajú túto farbu na telesné maľby, vylučujúc bielu alebo čiernu (Bowers 1965, s. 452), čo svedčí o správnosti opozícia rituálov podľa farby. Spomeňme si, že náklonnosť hrdinu alebo hrdinov ku kopcom slúži ako spojnica medzi mandanským mýtom o Národe výšin a hidat-ským mýtom o Pomenovaní Zeme. Kopce, ktoré dominujú prérii, predstavujú vhodný symbol sprostredkovania medzi nebom a chronickým svetom. Aby však bol celkový systém koherentný, je potrebné, aby sa MYTOLÓGIA A RITUÁL 263 spojenie rovnakého typu objavilo aj medzi mýtmi, ktoré zaberajú symetrické postavenia v schéme, teda mýtmi o Národe výšin u Hidatsov a o Malom Myšiakovi u Mandanov. Tento hypotetický dôsledok sa úplne potvrdzuje vdaka jednému detailu druhého mýtu: aby hrdinka unikla útokom nebeského ľudožrúta (ide o vtáka), ktorý ju chce uniesť a oženiť sa s ňou, s pomocou krtov, chtonických zvierat, sa rozširuje a zmenšuje výšku, aby sa jej telo dostalo na úroveň zeme a nedalo sa uchopiť pazúrmi dravca. Inak povedané, predstavuje približný ekvivalent jamy--pasce lovca orlov, v ktorej sme rozoznali symbol údolia, nachádzajúceho sa v opozícii voči kopcu. V dôsledku toho v jednom prípade hrajú kopce úlohu pozitívneho sprostredkovateľa medzi horným a dolným, v druhom prípade údolie, opak kopca, hrá úlohu negatívneho sprostredkovateľa. Možno teda sledovať trojnásobnú transformáciu od imaginárnej úrovne cez symbolickú úroveň až po empirickú úroveň: IMAGINÁRNA: SYMBOLICKÁ: EMPIRICKÁ: — Žiarivé nebo i- Kopce r— Roviny L- Údolia I— Jamy-pasce — Chtonický svet Druhý dôkaz koherencie systému sa dá nájsť v etickom kóde. Mnohokrát sme poznamenali, že mýty stavajú proti sebe zároveň formy ekonomickej činnosti, typy sociálnych a politických vzťahov a správania, ktoré patria do domácej morálky. Mýtus o Malom Myšiakovi vysvetľuje pôvod nevery (Bowers 1950, s. 281) - naopak mýtus o Snežnej Sove vysvetľuje pôvod žiarlivosti (tamže, s. 294). Rituál Bielej Bizónice je neutrálny, pretože ženy, ktoré ho slávia, sú po prechode -mýty o Červenej palici presvedčujú mužov, aby ovládli žiarlivosť, ked poskytujú svoje mladé ženy starším mužom. Zostáva hidatský mýtus o Pomenovaní Zeme, ktorý má tiež poskytovať morálnu konotáciu. 264 ŠTRUKTURÁLNA ANTROPOLÓGIA II. Ked toto tvrdíme hypoteticko-deduktívnym spôsobom, o čom vlastne je tento mýtus? Rozpráva príbeh (Bowers 1965, s. 434-435) o adoptovanom cudzincovi, ktorý riskuje život, aby oslobodil svoje „sestry", ktoré boli unesené k Hidatsom: teda chvála bratskej vernosti, prekračujúcej zároveň úroveň sexuálneho života aj úroveň kmeňových hraníc, v protiklade k mýtu o Malom Myšiakovi, ktorý odpúšťa sexuálnu neveru mimo kmeňových hraníc, zatiaľ čo sexuálna nevera, predpokladaná v mýtoch o Červenej palici, sa odohráva v hraniciach kmeňa a dokonca osady. Do akej miery si boli Mandani a Hidatsovia vedomí týchto zložitých vzťahov korelácie a opozície, symetrie a antisymetrie medzi ich mýt-mi? Ak sa chceme na záver pokúsiť odpovedať na túto otázku, je potrebné najskôr zdôrazniť, že mytológia oboch národov sa vyznačuje okrem rozdielov, ktoré sme vyzdvihli, aj všetkými druhmi spoločných čŕt. Vzájomne poznajú svoje mýty a vedia ich rozprávať tými istými alebo podobnými slovami. Nedá sa teda namietať, že v jednom i druhom kmeni existujú takmer identické rozprávania: chceli sme iba ukázať, že z dedičstva, ktoré sa stalo spoločným, má každý kmeň sklon vybrať si protikladné alebo doplňujúce sa varianty, pokiaľ ide o založenie podobných rituálov alebo o plnenie rovnakej funkcie. Pôvodom uvedených rozdielov v mýtických systémoch sú teda podobnosti, prijaté na úrovni rituálov, ktoré takpovediac vnárajú formy technickej a ekonomickej aktivity do ideológie. Rituály Mandanov a Hidatsov sa podobajú preto, lebo po príchode na horný tok Missouri ich jedni preberali od druhých zároveň so spôsobom života, ktorého problémy tieto rituály riešili a jeho protirečenia zahaľovali. V určitom zmysle teda látka, ktorou sa zakladateľské mýty rituálov od jedného kmeňa k druhému líšia ako druhy v rámci jedného rodu, odráža dvojitú evidenciu odlišného historického pôvodu každého kmeňa, snažiaceho sa uchovať si svoju individualitu, a praxe, na ktorej sa museli obidva národy podieľať vzhľadom na tieto dejiny. Nie je však vždy pravdou, dokonca aj u nás, že dobré susedstvo si vyžaduje od partnerov, aby sa stali do určitej miery rovnakými, hoci zostávajú odlišnými? Domorodá filozofia si uvedomuje túto dialektickú nevyhnutnosť, hoci ju formuluje skôr v termínoch histórie ako štruktúry. Mandani nazývajú najstaršiu hidatskú skupinu, ktorá prišla zo severovýchodu na konci MYTOLÓGIA A RITUÁL 265 prehistorických čias a naučila ich pestovaniu kukurice Minnetaree, slovom, ktoré v ich jazyku znamená „prekročili rieku". Podľa vlastných tradícií však Mandani nechceli, aby sa toto spoločné bývanie udržalo a vysvetlili svojim hosťom vlastné hľadisko takto: „It would be better of you went upstream and built your own village, for our customs are somewhat different from yours. Not knowing each other's ways the young men might have differences and there would be wars. Do not go too far away, for people who live far apart are like strangers and wars break out between them. Travel north only until you cannot see the smoke from our lodges and there build your village. Then we will be close enough to befriends and not far enough away to be enemies" (Maximilien 1843, s. 368; Bowers 1965, s. 15). Táto veľká lekcia z politickej filozofie, opakovaná takmer tými istými slovami aj o jedno storočie neskôr, definuje geografickými a historickými termínmi štrukturálnu konfiguráciu, ktorá musela vyplynúť z jej použitia v praxi a naša retrospektívna analýza ju iba jednoducho objavila. Neposkytuje symetria bytostiam, ktoré spája a zároveň rozdeľuje, najelegantnejšia najjednoduchší prostriedok prejaviť sa ako podobajúci sa a odlišujúci sa, blízki i vzdialení, priatelia a zároveň nepriatelia určitého druhu, či ako nepriatelia, hoci zostanú priateľmi? Náš vlastný obraz, pozorovaný v zrkadle, sa nám zdá taký blízky, že sa ho môžeme dotknúť prstom. Nič však nie je od nás vzdialenejšie ako toto naše ja, pretože zrkadlo ho imituje až do najmenších detailov, no odráža ich úplne naopak a dve podoby, ktoré sa rozoznávajú jedna v druhej, si uchovávajú pôvodnú orientáciu, ktorú mali hned po príchode. V konečnom dôsledku, hoci sa vo zvykoch susedných národov prejavujú vzťahy symetrie, netreba hľadať ich príčinu iba v nejakých tajomných zákonoch prírody alebo mysle. Táto geometrická dokonalosť zhrňuje v prítomnom mode viac či menej vedomé nespočetné snahy, nahromadené dejinami, ktoré všetky smerujú k rovnakému cieľu: dosiahnuť prah, nepochybné najprospešnejší pre ľudské spoločnosti, na ktorom sa dosahuje správna rovnováha medzi ich jednotou a rôznorodosťou -a na ktorom sa udržiava rovnaká vyváženosť medzi komunikáciou, prospešnou pre vzájomnú osvetu, a neprítomnosťou komunikácie, ktorá je tiež záchranou, pretože slabé kvety rozdielnosti potrebujú prítmie, aby prežili.