CENTRA Ä PREDMESTIA Hranice solidarity v mestskom priestore Slavomíra Ferenčuhová Úvod Nepokoje, ktoré sa medzi 27. októbrom all. novembrom 2005 odohrali na predmestiach Paríža i dalších francúzskych (a nakoniec nielen francúzskych) miest, opätovne upozornili na súvislosť medzi vnútrospoločenskými rozdielmi a priestorovým členením mesta. Na niekoľko dní sa informácie o parížskych udalostiach stali súčasťou hlavných mediálnych správ v Európe. Reprezentanti francúzskej republiky formulovali svoje stanoviská a prijímali opatrenia, vrátane najviac diskutovaného a po prvý raz od alžírskej vojny vyhláseného výnimočného stavu. (Silverstein, Tetreault 2005) Do debát o príčinách a možných riešeniach situácie sa v priebehu nepokojov zapájali akademici, novinári i laici a spolu so štátnymi a lokálnymi politikmi sa pokúšali vysloviť, čo pre život mesta - i pre celú krajinu - znamená prítomnosť štvrtí, ktoré sú viac než fyzicky či administratívne vymedzené svojou povesťou „no--go areas" či „zones de non-droit" (Wacquant 2006: 35, Silverstein, Tetreault 2005) a trochu nejasnými, premenlivými a praktikami stanovenými hranicami. V diskusiách čitateľov i správach na we-bových stránkach francúzskych i českých denníkov sa opakovane, a viac či menej otvorene, objavovali drobné odkazy a otázky na (odhadované) sociálne charakteristiky obyvateľov štvrtí a na ich predpokladanú súvislosť s neželaným konaním. Popri nezamestnanosti, chudobe, podpriemernom vzdelaní a nízkom veku nositeľov nepokojov nechýbali ani odkazy na ich pôvod v inej krajine, než je Francúzsko, a otázicy na možné spojenie problematiky nepokojov s imigráciou a ne/úspešnosťou snáh o integráciu prisťahovalcov. Text Centrá a predmestia je pokusom porozumieť udalostiam za pomoci vysvetlení, ktoré ponúka model inklúzie navrhnuly J. C. Alexandrom. I Alexandrov článok Ústredná solidarita, 193 etnická okrajová skupina a sociálna diferenciácia je hľadaní; ■ odpovede na otázku, prečo v západných krajinách v druh. polovici 20. storočia dochádza k nepokojom, ktoré sa zdajú m; ■ či otvorene majú, etnický rozmer. Jeho cieľom je poskytnúť z klad pre teoretické vysvetlenie etnických a rasových konflikte., a vzniku separatistických hnutí v rozvinutých (industriálnych spoločnostiach - teda tam, kde ich nikto vychádzajúci z teói ■' rozvoja modernej priemyselnej západnej spoločnosti nemob predpokladať. (Alexander 2006b: 16; 1988) Pojem „inklúzie", ako ho používa J. C. Alexander, odkazu:,-k efektu vzájomnej solidarity pociťovanej Členmi spoločnos a vzťahuje sa k začleňovaniu skupín vnímaných ako etnicky od Ušné. (Alexander 2006b: 17,23; 1988) Alexandrov model by tec . mohol pomôcť pochopiť význam odkazov na etnickú príshi-nosť obyvateľov predmestí a opakovanej otázky o pôvode „v: tržníkov", ktoré sa objavujú v mediálnej reprezentácii nepoke jov. V priesečníku Alexandrovho modelu, mediálnych obrazo". a analýz Loľca Wacquanta ČÍ Christiana Rinaudo však odkazy ii.-etnickú príslušnosť obyvateľov „horších štvrtí" dostávajú noi -." rozmer. A mnohé otázky, ktoré sa pokúšajú spoločne zodpoved.:: odborníci, novinári i politickí reprezentanti, zostávajú, zdá s.:. tak trochu otvorené. Boli novembrové parížske nepokoje hnutím etnických menšín? Kto sú vlastne aktéri nepokojov a aký ■: ich vzťah k ostatným obyvateľom predmestia? Stoja predpokl;; dy a presvedčenia o etnickej odlišnosti obyvateľov štvrtí med.': podmienkami napätia medzi „centrom" a „predmestím na okraj.-'. alebo sú skôr jeho následkom'? Nepokoje v Paríži a model inklúzie J. C. Alexandra S ohľadom na prepojenie reprezentácie nepokojov v médiáci. s úvahami o pôvode a o etnickej príslušnosti (a identite) ich ak térov, ako aj na teritoriálny rozmer udalostí z predmestí fŕancúy-skych miest, sa práce J. C. Alexandra javia ako vhodný teoretici-, rámec pre ich uchopenie. Svoje poznatky a teoretické náhľač;. Alexander zhrnul do podoby multidimenzionálneho model. inklúzie okrajových skupín (etnických menšín). Tento mod. je dostatočne obecný, aby dovolil overovanie použiteľnosti cel-:' koncepcie i na prípade súčasných nepokojov. 194 Centrom Alexandrovho - v roku 1988 dosiaľ nie celkom úplného, avšak v ďalších obdobiach i pomocou prípadových štúdií dopracovaného - teoretického modelu etnickej inklúzie, je pojem solidarity.1 Solidarita sa podľa neho prejavuje pocitom vzájomného prináležania prežívaným jednotlivcami voči členom vlastných sociálnych skupín. (Alexander 2006b; 1988) Práve takéto pocity vymedzujú limity „hraničného spoločenstva"2, leda najširšej skupiny ľudí (presahujúcej priateľov a rodinu), ku ktorej sa jej členovia cítia patriť a do ktorej sa cítia byť začlenení. „Inkludovať", včleniť jednotlivca do skupiny, znamená zahrnúť ho medzi tých, s kým sú členovia ústrednej skupiny solidárni n koho považujú za plnoprávneho člena hraničného spoločenstva. (Alexander 2006b: 8; 1988) Solidarita ako kľúčový pojem Alexandrovej koncepcie odkazuje na úroveň pocitov na strane väčšinovej - ústrednej - skupiny vo vzťahu ku skupinám „okrajovým". Definovaná ako pociťovanie prináležania je však ťažko uchopitelná. Mediálny obraz, tvorený okrem iného vyjadreniami odborníkov a (lokáľne)politických reprezentantov, na ktorý sa sústredím, je oproti tomu verejne dostupný a dôležitý pre samotné utváranie udalosti. (Rinaudo 1999) Preto ho budem považovať zajeden zo zdrojov základného povedomia o problematike - za informačný zdroj i zásobáreň postojov. Mediálně zhrnutie diania sledujem - v českom prostredí - v správach inlernetového serveru iDNES a online správach BBC. Avšak pre tému významu parížskych nepokojov v samotnej francúzskej spoločnosti je dôležitejšie sústrediť sa na obraz dostupný vo francúzskom prostredí. Preto sa následne zameriavam na obraz nepokojov prítomný v online diskusiách čitateľov s redakciou oslovenými odborníkmi na stránlcach denníka Le Monde. V rámci tohto obrazu sa pokúsim použiť kategórie J. C. Alexandra na popis francúzskeho „problému predmestí" v súvislosti s novembrovými udalosťami. 1 Alexander sa vo svojom texte zameriava na etnickú inklúziu, nie na probíémy inklúzie triednej. Etnicitu pritom definuje ako „soubor biologicky daných nebo empiricky zaznamenaných (real or perceived) primordiálních vlastností, jež jsou skupině připisovány na základe sdílené rasy, náboženství nebo národnostního původu, pričemž do poslední kategorie patrí též lingvistická a další kulturní specifika odvozovaná ze společného územního původu". (Alexander 2006b: 23; 1988) - V českom překlade P. Binkovej mezní společenství. 195 Po stručnom uvedení prehľadu udalostí tak, ako ich prezc tovali články internetového spravodajstva a zhrnuli SilversU a Tetreault (2005), predstavím prístup Christiana Rinaud (1999) k problematike „etnizácie" reprezentácie francúzsky predmestí a rnediálneho vytvárania udalostí „typu diav z predmestia". Práve procesy prisudzovania jednotlivých chara teristík obyvateľom predmestí, hľadanie vysvetlení ich konár v predpokladanej zdieľanej etnicite, ako aj objasňovanie siíuác na predmestiach pomocou opakujúcich sa odkazov na etnic odlišnosť obyvateľov predmestí od obyvateľov ostatných ča mesta, sú predmetom môjho záujmu. Alexandrov model inklúzie a jeho teoretická koncepcia mali napomôcť v pochopení nie tak nepokojov samotných, a. skôr dynamiky označovania skupín vyčleňujúcich sa účasťou nich ako etnicky odlišných od väčšiny spoločnosti. Pri pre stavovaní jeho modelu inklúzie sa v prvom rade budem sna porozumieť vymedzeniu pojmu „charakteristík konštruovaný ako primordiálne" (Alexander 2006a: 56; 2001) a upozorniť prítomnosť určitých implicitných predpokladov pri jeho použ v modeli. Následne sa model pokúsim využiť ako základ p vysvetlenie tvorby zmieneného etnizovaného obrazu situát obyvateľov predmestia i novembrových nepokojov. Budem pritom sústrediť práve na tie momenty Alexandrové] koncepc v ktorých sa odvoláva na vplyv odlišnosti skupinových chara teristík konštruovaných ako primordiálne na priebeh (či vôb možnosť) inklúzie okrajových skupín do občiansky definovar spoločnosti. Alexandrov model je úspešne použiteľný na vysvelSer udalostí, ako ich podávajú médiá v obrazoch, na predstaver ktorých sa v texte sústredím. Trochu problematickejšie sa jel použitie javí v prípade, ak do úvahy vezmeme poznatky vypi vajúce zo spoločenskovedných výskumov z danej oblasti. B snahy posudzovať hodnovernosť či pravdivosť ktoréhokoľv z obrazov, pokúsim sa v závere textu zhrnúť prínos aplikát prístupu J. C. Alexandra pre popis a porozumenie predmestský nepokojom v Paríži, a zároveň využiť situáciu, v ktorej sa mot inklúzie a spoločenskovedné zistenia o situácii neprekrývajú,. formulovanie otázok vzťahujúcich sa k modelu samotnému. 196 Začiatok nepokojov a ich nositelia Ako upozorňujú Silverstein a Tetreault (2005) v článku Urban violence in France, novembrové nepokoje v Paríži začali veľmi podobne ako mnohé iné, hoci rozsahom i mediálnym ohlasom menej výrazné, vlny výtržností na predmestiach francúzskych miest. Občasné ničenie verejného či súkromného majetku a strety s políciou sa podľa nich opakujú už od začiatku osemdesiatych rokov. Často majú podobu provokácií a narušovania obvyklej dennej rutiny vo štvrti (krádež a zapálenie auta, naháňačka s políciou). Niektoré incidenty sú považované za reakciu na poškodzujúce a necitlivé zásahy polície. Ako tvrdia autori, tieto strety obvykle majú podobný priebeh a podobnú úvodnú zápletku: pri zásahu polície či iných strážcov poriadku zahynie niekto z obyvateľov predmestia. Len čo sa správa rozšíri, dochádza zo strany mladých, obvykle mužských, obyvateľov štvrte k útokom na verejné budovy (školy, supermarkety), či k - v novembri 2005 často zobrazovanému - zapaľovaniu áut, a následným potýčkam s políciou. (Silverstein, Tetreault 2005) Tak ako Silverstein a Tetreault ponúkajú na úvod zhrňujúci prehľad udalostí, považujem za dôležité ujasniť, čo sa vlastne v novembri stalo, než sa situáciu pokúsim uchopiť prostredníctvom teoretických koncepcií citovaných autorov. Talc ako v prípade mladíkov, ktorí - ako zmieňujú Silverstein a Tetreault - zahynuli pri motocyklových naháňačkách s policajnými hliadkami v roku 1990 v Lyone a v roku 1995 v Paríži, či iných v podstate nešťastných náhod, vyvolala aj smrť dvoch chlapcov (pätnásť-a sedemnásťročných obyvateľov parížskeho severovýchodného banlieue) v októbri 2005 prudkú reakciu lokálnej mládeže. Interpretácie udalostí z večera 27. októbra však nie sú celkom jednotné. Podľa Silversteina a Tetreault sa trojica mladíkov pri návrate z priateľského futbalového zápasu v štvrti Clichy-sous-Bois pustila na útek, keď začula sirénu policajného auta, pravdepodobne privolaného strážnikom nedalekého staveniska, ktorý sa domnieval, že mladíci vnikli na stavbu. Dvaja z trojice zahynuli po zásahu elektrickým prúdom z trafostanice, ku ktorej dobehli - najskôr, aby sa v nej schovali. (Silverstein, Tetreault 2005) Ďalšie verzie je možné dohľadať v postupne upřesňovaných článkoch denníkov - od informácie, že polícia mladíkov možno 197 ani nenaháňala, až po tvrdenie, že sa ich snažila dohnať, preto/ ■ predtým zrejme kradli v obchode. (Archiv BBC 3. 11. 2005, ,4-chiv BBC 2. 11. 2005) V nasledujúcich dňoch každopádne doŕ'.. k nočným stretom medzi políciou a mladými mužmi zo štvr.i ako aj k pokojnému dennému spomienkovému pochodu v Štv. \ Clichy-sous-Bois (Silverstein, Tetreault 2005, Archiv BBC 29. ;.. 2005). Počas dvoch týždňov zhorelo vo francúzskych mestá-, i: asi 8 400 áut, bolo poškodených niekoľko budov, zadržaných i.-i 2 600 ľudí, určité percento z nich bolo odsúdených. (Sílverstel::; Tetreault 2005) Tých, ktorých bolo možné označiť za cudzine« -v. sa týkala žiadosť ministra vnútra o ich vyhostenie bez ohľadu :\: legálnosť pobytu na území Francúzska. Žiadosť bola adresová:: ■ prefektom 9. novembra 2005. (Archiv BBC 10. U. 2005, Zpráv; idnes 9.11.2005) Vyhlásenie výnimočného stavu, ktorý umož"'. miestnym úradom stanoviť zákaz vychádzania až na dvanásť d:'i. ako aj organizovať záťahy do miest, kde by mohli byť prechov. vane zbrane, prišlo dva dni predtým - 7. novembra -, a opätov:"-.1 zrušené bolo až na začiatku januára 2006. (Silverstein, Tetrea..--. 2005, Zprávy idnes 3.1. 2006, Archiv BBC 8.11. 2005} Sociálni vedci sa zjavne zhodujú na tom, že samotné n1: vembrové nepokoje neboli ani prekvapivé a vlastne ani nové '\ ojedinelé. Na druhú stranu pripúšťajú, že ich trvanie, intenzi":. i reakcia zo strany reprezentantov štátu, predsa prekročili šta : dardy. (Le Monde 8.11.2005, Silverstein, Tetreault 2005) Dolež." 1 je, že správy o nepokojoch, ktoré prenikli do českého prostred..:. od počiatku prinášajú stručné odkazy zasadzujúce informal i j o horiacich autách, potýčkach s políciou a reakciách politický.-!" reprezentantov do širšieho kontextu spôsobom, ktorý podrob ■•■ popisuje Christian Rinaudo (1999) vo svojej analýze medii!-nej reprezentácie francúzskych predmestí. Okrem základný-''"■ údajov o dianí sa tak z každej správy dozvedáme o celkovo:■' „probléme banlieue"3, ktorý má vo francúzskom prostredí sv(- ■-■ miesto už pár rokov. V zhrňujúcom prehľade udalostí, ktorý priniesol interneto--" denník iDNES pod názvom SPECIAL: Přistěhovalci rozpoul *'. násilí ve Francii, sa tak napríklad dočítame, že k nešťastiu d" šlo vo „štvrti, kde žijú predovšetkým chudobní prisťahova"-. 3 V preklade „problém predmestie". 198 z Afriky"4, že mladíci, ktorí zahynuli v trafostanici, mali „tmavú pleť" a že násilie, ktoré vypuklo v nasledujúcich dňoch, sa odohralo práve v niekoľkých „prisťahovaleckých štvrtiach". Takto vvmedzené jednotky v rámci mesta sa dokonca v priebehu výkladu stávajú aktérmi/nositeľmi nepokojov - iDNES o nich píše ako o „búriacich sa štvrtiach", asociujúc tak teritórium s tými obyvateľmi/prisťahovalcami, ktorí sa nepokojov zúčastnili na strane výtržníkov. Táto asociácia je následne porušená odkazom na obete násilia - vlastníkov poškodených áut. Obete totiž taktiež identifikuje ako chudobnejších obyvateľov predmestia, ktorí nemajú prostriedky na zabezpečenie garáže, a preto parkujú na ulici. {Zprávy idnes 7.11.2005) Na opätovný odkaz na pôvod výtržníkov narazíme pri zmienke o možných príčinách nepokojov. iDNES ich vidí v sociálnej situácii imigrantov (nezamestnanosť v mladom veku) a situáciu vo štvrtiach, označených mimo iné i za getá, považuje za potenciálne priaznivú pre vznik radikálnych islamských hnutí.5 V správach BBC podobné stotožnenie výtržníkov s obyvateľmi predmestí a ich označenie za „prisťahovalecké" nenájdeme. Prostredníctvom odkazov na africké a arabské komunity ako na prípadných dôležitých mediátorov v konflikte, ako aj odkazov na sociálnu situáciu aktérov pouličných nepokojov, však i toto médium v správach o mestských výtržnostiach vykresľuje kontext francúzskych predmestí. Pouličné nepokoje ako mediälsia udalosť Mediálně zobrazenie nepokojov a spôsob zahusťovania správ informáciami o širších problémoch predmestí v spojitosti s etnickou odlišnosťou obyvateľov a imigráciou do francúzskych veľkomiest sleduje obvyklé vzorce vytvárania spravodajskej '' V ďalších článkoch označovaní i za „muslimských prisťahovalcov" (Zprávy idnes 7. 11. 2005), či „arabských a afrických imigrantov" (Zprávy idnes 17.11.2005). "' O tendencii prvých správ hľadať náznaky pôsobenia teroristickej organizácie v pozadí počas nepokojov sa zmieňuje Silverstein a Tetreault (2005). Stránka iDNES venuje otázke možného spojenia medzi francúzskymi predmestiami a teroristickými organizáciami článok pod názvom Al-Kajdá cíti vc Francii šanci, kde imigrantské predmestia označuje ako „ideálne pareniská pre teroristov" (Zprávy idnes 6.12.2005). 199 udalosti o živote na predmestí. Tento proces zhrnul a p0„j na základe analýzy novinových článkov Christian Rinau-.'. v roku 1999. Kapitola „Comptes rendus médiatiques ďun é\ nement" jeho knihy Ethnicité dans la cite6 podrobne vykresli ■ ako mediálně správy informovaním o udalostiach z predrne,-. prispievajú k etnizácii „problému banlieue" (Rinaudo I99: Bez akýchkoľvek snáh o hodnotenie novinárskej práce, o r.. sudzovanie ne/pravdivosti a ne/skreslenosti prinesených spr. či hľadania novinárskeho zámeru, považujem za zaujíma i priniesť Rinaudoove postrehy týkajúce sa postupného utvárai a fixovania obecného povedomia o francúzskych predmestia.* a následne ich vztiahnuť k zobrazeniu novembrových udalo -: v českých i francúzskych online denníkoch. Rinaudo svoju analýzu stavia na teórii R Noru a jeho chápj -. modernej udalosti ako závislej na médiách, ktoré jej dodav? . verejný charakter a sú v podstate podmienkou jej existenc Mediálny vznik udalosti je procesom utvárania popisu, kto -redukuje jej komplexnosť, rôznosť a neurčitosť tak, aby ju bo ■■ možné porovnať a do istej miery stotožniť s ostatnými udalosl. mi rovnakého druhu - teda vytvoriť správu „typu nepokoje ■ predmestiach". Preto je pri jednoduchom informovaní o mies.. čase a deji do správy zakódovaný odkaz na zvláštny sociál .■ kontext „štvrte s ťažkosťami", „ľudovej či defavorizovanej štvrt prípadne „geta". (Rinaudo 1999: 52-55) Následne je tak podľa autora možné udalosť porovnávať s ostatnými v rámci jedinej kategórie, vysvetľovať ju odkazom na udalosti minulé, či ukazovať na jej špecifiká. Rinaudo tvrdí, že jedným zo spôsobov, ako redukovať nejasnosť udalosti, o ktorej je podávaná správa, je umiestniť odkaz na individuálne motívy aktérov. V prípade, že sa jednotlivé denníky v odhalených motívoch nezhodujú, neznamená to, že odkaz je protikladný. Všetky prinesené varianty totiž opäť zhodne informujú o kontexte, v ktorom sa udalosti odohrali, a potvrdzujú tak obraz „problémovej štvrti". Podobný efekt má podľa neho objasňovanie podmienok, ktoré sa zdajú byť základnou príčinou problému. V prípade výtržností, či tragických udalostí na predmestí je často zmieňovaná nekontrolovaná imigrácia, utváranie „etnic- fi V preklade „Mediálně zhrnutia udalostí" knihy Etnicita v meste. 200 tých bánď'7, sociálne problémy v podobe nezamestnanosti, školského neúspechu mladých, či chudoby. Samotná udalosť sa občas dokonca javí ako menej dôležitá súčasť informácie než nepriame odkazy na podmienky problematického života v - čitateľskej verejnosti dávno známych - banlieues. (Rinaudo 1999: 57-58) podľa Christiana Rinaudoa je tak mediálny obraz zásobárňou poznatkov, ktoré sú aktivované v prípade opätovných snáh otvoriť verejnú debatu, definovať problém a uvažovať o opatreniach. Popis udalostí, rovnako ako identifikácia problému, je tak založený na obecne zdieľaných obrazoch predmestí. Zasadenie jednotlivých udalostí do už známeho kontextu im dáva zmysel ako logicky na seba nadväzujúcim dianiam, ktoré majú svoje vysvetlenia i možné riešenia. (Rinaudo 1999: 64) Správy o nových udalostiach spočívajú v oživovaní stereotypu predmestí ako nebezpečných oblastí s vysokou mierou kriminality spôsobenou nahromadením sociálnych problémov, ktorého samozrejmou súčasťou je etnická odlišnosť obyvateľov, prepojená s predstavami imigrácie, ako aj s asociáciou „etnických get" amerických miestH. Je zaujímavé, že do Rinaudoovho rámca dobre zapadajú vyššie zmienené vybrané krátke denné správy o novembrových nepokojoch.ktoré sú dostupné v ČR (iDNES, BBC). Zdá sa, že informovanie o „probléme predmestí" a vytváranie typickej správy o tomto probléme presahuje lokálny kontext. I čitatelia, ktorých sa dianie priamo netýka (týka sa spoločnosti iného európskeho štátu), si môžu tým pádom vytvoriť predstavu o živote na predmestí. Súčasťou tvorby obrazu udalostí sa následne stávajú úvahy o tom, či podobné dianie môžeme očakávať i „u nás", ako je to v prípade článku s názvom Odborníci o Francii: Nepokoje u nás nehrozí. Zatím. (iDNES 8.11. 2005). Ak sa však vrátime do francúzskeho prostredia, Rinaudoov prístup pomáha porozumieť i debatám s odborníkmi, ktoré ako súčasť informovania o dianí priniesol denník Le Monde. Tie predstavujú diskusie o otázkach, ako situácii porozumieť a ako 7 Fenomén etnických bánd, ako píše Rinaudo, sa v mediálnom obraze predmestí zjavuje od osemdesiatych rokov 20. storočia ako jedna zo základných štruktúr ich reprezentácie. (Rinaudo 1999: 58) * Otázka, či francúzske banlieues sú ako getá v USA a/alebo či sa takými stanú, je bežnou súčasťou „nastoľovania problému predmestí" (Rinaudo 1999), a v médiách odrážanej „morálnej paniky" (Wacquant 2006: 148). 201 ju riešiť, prípadne koho volať na zodpovednosť, i ako zodp nosť prijať. K téme mestských výtržností v novembri 201 Monde zverejnil päť online diskusií, v ktorých sa čitatelia obracali na poslanca, lokálneho reprezentanta, dvoch socio a viceprezidentku zväzu sudcov. Ak debaty zhrniem, ich témy sa vzťahovali k novembr udalostiam Í obecnejšie k životu na predmestí, k delik? mládeže, integrácii imigrantov, a dotýkali sa i otázok lol politiky na úrovni mesta. Diskutované nepokoje tak boli „zasadené do širšieho kontextu" v zmysle Rinaudoovej analýzy a mesto so svojimi problémovými štvrťami sa stalo východisko vvr. s bodom pre úvahy o postavení imigrantov, o diskriminácii, sociál nych problémoch, mládeži a politickej zodpovednosti, ktoré s: popri stručných informáciách o udalostiach stali tým hlavnýr. i obsahom mediálně nastoleného problému. Popísaný kontes: zodpovedá i postrehom Lo'ica Wacquanta o verejnosťou vníma nej úzkej asociácii kolektívneho násilia a nepokojov v mestskýc: štvrtiach s otázkami etnicity a imigrácie, a to rovnako v mestác" francúzskych, britských i mestách v USA. (Wacquant 2006: 26) Základný trojuholník kľúčových pojmov a obrazov v slede váných diskusiách denníka Le Monde tvorili: (1) problémov.'-predmestia ako vymedzené teritóriá v rámci územia mest;!. (2) sociálne problémy kumulované na predmestiach (ako pri činy správania sa výtržníkov) a (3) imigrácia (spolu s otázkair: o ne/úspešnosti integrácie imigrantov, rasizme a systémovej ne rovnosti a diskriminácii, ako aj etnickej a kultúrnej odlišnosti-. Tieto tri základné oblasti sa pretínajú v prípade väčšiny otázok a odpovedí. Aktéri nepokojov boli v priestore diskusií označen: ako mladí obyvatelia predmestí, potomkovia imigrantov d-i Francúzska (sami vo väčšine prípadov narodení vo Francúzsku ■. (Le Monde 9.11.2005) Ich konanie bolo považované za (nieked. neadekvátnu, niekedy jedinú prístupnú) reakciu na pretrváva júce sociálne problémy, zakúšanú diskrimináciu a odmielani--väčšinovou spoločnosťou. V diskusii s Patrickom Braouezecom. poslancom a prezidentom združenia Plame Commune9, je pro 9 Združenie ôsmich komún (Aubervilliers, Épinay-sur-Seine, La Courne uve, Ľíle-Saint-Denis, Pierrefitte-sur-Seine, Saint-Denis, Stains et Vilk'Uine use) (Plaine Commune, 2006). 202 ijicmatika nepokojov priamo spojená s otázkou imigrácie do Francúzska prostredníctvom odkazu na pôvod mladých výtržníkov v rodinách prisťahovalcov. (Le Monde 9.11. 2005) Podobne v debate so sociológom Ericom Macé je reflektovaná asociácia výtržníka s „rasovými (či radšej „rasizovanými") odlišnosťami" otl väčšinovej spoločnosti: Eric Macé odkazuje na zdieľaný obraz poskytovaný televíziou, podľa ktorého všetci výtržníci sú Černosi a Arabi. (Le Monde 8.11. 2005) Predmestia sú v debatách odborníkov a čitateľov (anonymných pokiaľ ide o profesiu) popisované nielen ako miesta, kde sa nepokoje odohrali, a ako miesta, odkiaľ výtržníci pochádzajú, ale taktiež ako prostredie so životnými podmienkami, ktoré hromadia frustrácie vedúce k násilnému chovaniu chápanému ako prostriedok vyjadrenia sa. Samozrejmú asociáciu nepokojov a predmestí by možno mohol spochybniť odkaz na heterogenitu populácie obývajúcej predmestia Í odlíšenie výtržníkov od ostatných obyvateľov. Problémy, ktoré vyvolali nepokoje, sú však podlá diskutujúcich zakúšané i tými, ktorí sa - vzhľadom na vyšší vek a/alebo nevôľu voči násilnému chovaniu - do výtržností nezapá-jajú, prípadne sú nimi poškodení. Pevné prepojenie a asociácia nepokojov a predmestí je zdôvodňované práve zmienenými sociálnymi a životnými podmienkami, ktoré zdieľajú všetci obyvatelia banlieues bez ohľadu na svoj vzťah a postoj voči výtržnostiam. Obraz dostupný v médiách definuje napätý vzťah medzi (nie nutne centrálne situovanými) centrami miest a ich banlieues. Predmestia sa javia ako „teritóriá problematickej odlišnosti", etnickej/národnostnej inakosti, obklopené Či susediace s ostatkom mestského územia, ktoré je akýmsi neutrálnym teritóriom; o jeho normálnosti sa však z textov diskusií nedozvedáme v podstate nič. Asociácia novembrových nepokojov (a potenciál nepokojov dalších) s vymedzenými štvrťami z nich činí nielen oblasti, v ktorých je možné očakávať zvýšenú kriminalitu (Silverstein, Tetreault 2005), ale zároveň oblasti, Časť obyvateľov ktorých, zdá sa, odmieüa - priklonením sa k násiliu - normy platné v celom meste.10 Vyčle- iU Transparenty či plagáty s nápismi „Nie násiliu" a „Äno dialógu", reagujúce na výtržnosti {Archiv BBC 7. 11. 2005), môžu byť chápané práve ako vyjadrenie požiadavlcy o návrat k „norme" pre riešenie konfliktov, ktorá bola porušená. 203 nili sa aktivitou, ktorá je interpretovaná ako vyjadrenie nesúhlas s nemožnosťou dostať požadovaným normám, a/alebo alio k:--úplné odmietnutie. Ak použijeme Alexandrov termín, aktéri ncp( kojov sa podľa obrazu dostupného v médiách odmietajú uchádz o „solidaritu" ústrednej skupiny. V rámci diskusií sú zároveň vi; alebo menej uvedomene pomenúvané odlišnosti medzi obývate mi predmestí a centier a ich vzájomná symbolická vzdialenosť. Model inkBúzie J. C. Alexandra Solidaritu Alexander zdôrazňuje ako „zásadný faktor" inklúz v súlade s vlastným vysvetľovaním vzniku národov. Na ic počiatku podľa neho stoja skupiny, ktorých Členovia zdieľaj niekoľko špecifických a najmä ako špecifických vnímaných ch; rakteristík. (Alexander 2006b: 17; 1988) Existencia tejto prvotn skupiny (seba)určenej mimo iné zdôraznením charakteristí ktoré rozpoznávajú jej Členovia ako odlišujúce ich od nečleno je jedným zo základných predpokladov Alexandrovho model Skupina sa môže stať základom národa, ktorý sa utvára mim iné včleňovaním ďalších - okrajových - skupín. Miera inkk zie nečlenov do spoločenstva sa pritom odráža v pociťován solidarite pôvodných členov voči pôvodným nečlenom, kto sa od členov „ústrednej skupiny" (viac alebo menej) odlišuj v pôvodných charakteristikách, ale napriek tomu sú pociťoval ako súčasť spoločenstva. Nech je však postupné rozšiřován pôvodnej skupiny akokoľvek rozsiahle, zbytky prvotnej solidar ty pretrvávajú - u všetkých {ústredných i okrajových) skupín. (Alexander 2006b: 17-18; 1988) A práve na týchto „zbytkovýcl pocitoch prináležania stavia Alexander svoje vysvetlenie etnii kých konfliktov v západných spoločnostiach. Skôr, než stručne zhrnieme základné tvrdenia týkajúce í dimenzií určujúcich mieru začlenenia inakosti do západnýc spoločností, je dôležité pristaviť sa pri pojmoch primordiálr v. občianske charakteristiky a primordiálne a občianske väzb 11 Súčasťou utvárania národa sú na jednej strane momenty strelávan s „inými" skupinami pri teritoriálnej expanzii alebo pri ich imigrácii, a r strane druhej vnútorné rozrôzňovanie spoločnosti v rámci „nábožensk a ekonomickej racionalizácie." (Alexander 2006b: 17; 1988} 204 Ivledzi primordiálne charakteristiky podľa Alexandra patrí rasa, teritórium, rodinné zväzky, jazyk, ČÍ náboženstvo; pokiaľ ich ľudia zdieľajú, budú cítiť priame emocionálne spojenie s ostatnými nositeľmi zhodných charakteristík. (Alexander 2006b: 19; 1988) Primordiálne i občianske väzby označujú práve pocity prináležania. Primordiálne väzby sa odvíjajú od zdieľania primordiáľnych charakteristík. Občianske väzby sú naopak na týchto základných podobnostiach nezávislé. Väzby, ktoré Alexander nazýva občianskymi, sú„méné bezprostrední a méně emocionální, abstraktnější a vědomě utvářené. Místo toho, aby odkazovaly k biologickým či zeměpisným danostem, vztahují se k etickým či morálním vlastnostem spojovaným se „společenskýrni" funkcemi a institucemi". (Alexander 2006b: 19; 1988) V ideálnom prípade je členstvo v hraničnom spoločenstve, kde solidarita vyplýva zo zdieľania občianskych charakteristík, nezávislé na členstve v primárnych/ rodinných skupinách a na primordiálnych charakteristikách. Občianska solidarita prekonáva primordiálne príslušnosti, ale zároveň aj rozdiely, ktoré by sa dali označiť za triedne či politické. Pojem primordiálnych charakteristík, ktorý Alexander používa, zvádza k interpretácii jeho prístupu ako založeného na prvotnom a nemennom rozdelení jednotlivcov a skupín podľa určitých základných kritérií. Alexander sa s touto možnou interpretáciou vyrovnáva v článku Proínýšlení„způsobit začlenění": asimilace, napojování a multikulturalismus jako varianty občanské participace (2006a; 2001) v poznámke pod čiarou, ktorú pripája k pojmu „primordiáľny" pri jeho prvom použití v texte. Abychom se vyhnuli jakémukoli nepochopeni, musím zde zdůraznit, že primordiální vlastnosti neexistují samy o sobě. Vlastnosti jsou jako primordiální konstruovány, spíše než by takovými byly objektivně. Primordiální vlastnosti jsou ty, jež tvoří základ mravního v Hegelově a pospolitostního ve Weberové smyslu. S jakoukoli lidskou nebo společenskou vlastností lze nakládat jako s primordiální, což dokládá skutečnost, že s určitými vlastnostmi bylo takto v průběhu dějin opakovaně nakládáno. {Alexander 2006a: 56; 2001) Za primordiálnu charakteristiku teda Alexander považuje akúkoľvek vlastnosť, ktorá sa „stala primordiálnou" v očiach spoločnosti. Druhá veta v tejto poznámke je veľmi dôležitá: „V7asŕ- 205 nosti sú ako primordiálne skôr konštruované, než že by takými bi. objektívne." Alexander zároveň pridáva postreh, podľa ktorého ■ ■ síce možné, aby akákoľvek charakteristika získala v spoločensk definícii postavenie „primordiálnej charakteristiky", ale historicky dochádza skôr k opakovanej voľbe určitých charakterisť. ktoré sú následne chápané ako „danosti". Podľa Alexandrovi" tvrdenia je teda primordialita charakteristiky konštruovaná. A z tvrdenia, ani z príldadov, ktoré ďalej vo vlastných prípadovýVi štúdiách uvádza na ilustráciu prítomnosti a efektu zdieľania p: -mordiálnych charakteristík ústrednou a okrajovými skupinar však nie je celkom zrejmé, ako k takémuto konštruovaniu p- ■ mordiaiity, či konštruovaniu charakteristík obecne, dochádza. Jeho model inklúzie predpokladá schopnosť odhliadnuť < primordiálnych charakteristík, či redefinovať ich ako súkrom] záležitosť bez vplyvu na participáciu na verejnom živote v sp ločnosti, v ktorej prevládajú občianske väzby. Vnímanie ch rakteristiky ako primordiálnej je teda historicky a spoločens podmienené. Avšak ak Alexander tvrdí, že „s akoukoľvek ľudskí či spoločenskou vlastnosťou je možné zachádzať ako s primort álnou", je možné jeho tvrdenie čítať i ako založené na predsta objektívnej prítomnosti nejakých ľudských/spoločenských via: ností, ktoré sa následne bud stanú alebo nestanú tými, ktoré bui - všeobecne - vnímané ako primordiálne. Zároveň sa v tom dôležitom tvrdení Alexander nevyjadruje k možnosti prisu zovania charakteristík skupine jej okolím, a teda nie je celkc zrejmé, či predpokladá, že v podstate ľubovoľné, ale v hístó opakovane volené „charakteristiky", sú ako primordiálne pri] sované a zvýznamňované u tých, ktorí skutočne sú ich nositeli Pri tejto úvahe je nutné položiť aj otázku, kto a ako by vlast rozpoznával takúto „skutočnosť"; tá však nie je predmetom A xandrovej analýzy. Vráťme sa teda k základným tvrdeniam týkajúcim sa prob matiky procesu inklúzie a formovania národa ako solidárne „hraničného spoločenstva" a k otázkam pretrvávania etnický rozdielov v západných spoločnostiach. Inklúzia je procese rozširovania spoločenstva založeného ústrednou skupin o pôvodne cudzie skupiny, procesom „premeny statusu solic rity" ústrednej skupiny so začleňovanou menšinou, a to tak, väzby, ktoré ich nakoniec spájajú, sú väčšmi občianske než p 206 mordiálne. (Alexander 2006b: 8; 1988) Skutočnosť, že každé spoločenstvo má svoju ústrednú skupinu a tých, ktorí veria, že z nej vzišli) je podľa Alexandra dôvodom pre reflektovanie možnosti napätia medzi primordiálnou a občianskou solidaritou akoukoľvek teóriou inklúzie v západných spoločnostiach (Alexander 2006b: 23; 1988), a to napriek tomu, že samotná ústredná skupina je schopná v priebehu vývoja obohacovať charakteristiky považované za primordiálne o predtým vyčleňované znaky. Odhadnúť možnosti inklúzie skupiny do spoločenstva, ale najmä porozumieť pozorovanej situácii odlišného včlenenia a vylúčenia skupín v konkrétnych prípadoch, by mal umožniť Alexandro v multidimenzionálny model inklúzie. Inklúzia etnickej okrajovej skupínyje závislá na dvoch faktoroch - „vonkajšom faktore" (faktore vonkajšieho prostredia), pričom prostredím je štruktúra spoločnosti obklopujúca ústrednú skupinu, a „vnútornom - vôľovom - faktore", odrážajúcom podobnosť či naopak odlišnosť primordiálnych charakteristík ústrednej a okrajovej skupiny. (Alexander 2006b: 23; 1988) Tieto faktory vymedzujú osi, na ktorých sa môžeme pohybovať smerom k rastúcej pravdepodobnosti inklúzie. V prípade prvej dimenzie Alexander tvrdí, že s diferenciáciou ekonomického, politického, integratívneho a náboženského systému (prostredia), sa inklúzia stáva legitím-nejšou a pravdepodobnejšou. V prípade druhej dimenzie posudzuje mieru zhody primordiálnych charakteristík oboch skupín - s rastúcou podobnosťou rastie ústrednou skupinou pociťovaná „vhodnosť" inklúzie. (Alexander 2006b: 23; 1988) Čím je teda prostredie diferencovanejšie a primordiálne charakteristiky oboch skupín považované za vzájomne podobnejšie a bližšie, tým reálnejšia je inklúzia. Tento základný model zdôrazňuje vôľu ústrednej skupiny. V ďalšom texte však Alexander popisuje i spôsoby, akými na vnímané odlišnosti a podobnosti v primordiálnych charakteristilcách reagujú okrajové skupiny a vytvárajú vlastné stratégie pre vymedzenie vzťahu s ústrednou skupinou. Ne/solidarita centier a predmestí Obyvatelia predmestí - ako aktéri výtržností - sú v diskusiách a novinových článkoch Často asociovaní s menšinovou populáciou prisťahovalcov, či ich potomkov. V pojmoch Alexandrovej 207 koncepcie sú teda v pozícii skupiny, ktorá by mohla ašpirovať i včlenenie do väčšinovej spoločnosti (okrajová skupina). V pj páde nepokojov a „problematiky predmestí" sa prekrývajú d úrovne, ktoré stanovujú pozíciu skupiny - jednak úroveň cel spoločenská (teda francúzska väčšinová spoločnosť a jej vzť; k prisťahovalcom) a jednak úroveň mesta, na mape ktorého vyčleňuje problémové predmestie. Nepokoje sú následne chápané ako reakcia na skúsenc vylúčenia, disícriminácie, defavorizovaného spoločenského p stavenia a na kumulované sociálne problémy s minimálnyi vyhliadkami na zmenu. (Le Monde 4. 11. 2005) Reakcia r pritom podobu poškodzovania majetku a útokov na budo inštitúcií reprezentujúcich dominantnú spoločnosť (školy, po cajné stanice), ako aj stretov so strážcami poriadku. (Silverste Tetreault 2005) Je preto čítaná, a médiami a ich čitateľmi v disk siách popisovaná, ako následok neúspešných snáh o integrác a pretrvávajúcich štruktúrnych nerovností (Le Monde 4. 2005). Zároveň sú označené aj ako „revolta", teda odmietnu dominantných spoločenských noriem a vyjadrenie skúseno s bytím odmietnutí. Bolo by preto možné chápať ich v pojmo Alexandrovho modelu ako poukázanie na prežívanie absent júcej solidarity medzi ústrednou a okrajovou skupinou, price okrajovou skupinou je obyvateľstvo predmestia. Ako zdôrazňuje v diskusii na stránkach denníka Le Mon sociológ Eric Macé, vo francúzskych podmienkach sú občar pred zákonom rovní a za rovných považovaní bez ohľadu akékoľvek iné príslušnosti a možné odlišnosti. (Le Monde 8. 2005) Aktéri nepokojov ale otvárajú otázku sociálneho vylú< nia obyvateľov predmestí velkých miest a pozície prisťahov cov a ich potomkov v spoločnosti obecne. Alexandrov mo< inklúzie má dve vyššie zmienené dimenzie, ktoré umožni posudzovať a vysvetľovať schopnosť ústrednej skupiny ink dovať členov konkrétnej okrajovej skupiny. Sledovanie zmi „faktoru prostredia" odkazujúceho k miere diferenciácie v sr. ločnosti je relevantné najmä pri popise historického vývoja a bo v prípade stretu dvoch spoločenských systémov. Francúz; pouličné nepokoje však chápem ako jeden bod v čase, kíoré možný význam ako vyústenia historického procesu diferencia ponechávam na okraji pozornosti. Ak aktéri nepokojov sú 208 väčšine potomkami prisťahovalcov, ktorí sa narodili a vyrástli vo Francúzsku, znamená to, že v prípade nepokojov je vonkajšie prostredie pre ústrednú i okrajovú skupinu totožné. Pre otázku inklúzie sa v prípade obyvateľov tzv. „prisťahovaleckých predmestí" preto ako dôležitejšia zdá vnútorná dimenzia Alexandrovho modelu - teda ústrednou skupinou vnímaná podobnosť predpokladaných primordiálnych charakteristík. Ale je predmestie „okrajovou skupinou", ktorá je prirnordiálne (etnicky) odlišná od ústrednej skupiny, mala by byť - udržujúc si vlastnú ústrednú solidaritu - vnútorne prirnordiálne homogénna. V prípade, že nepokoje skutočne sú prípadom etnického hnutia, či hnutia Fudí definovaných odlišným pôvodom, malo by reflektovať zdieľanie primordiálnych charakteristík, mimo iné í ako potenciálny motor hnutia. V nasledujúcich odstavcoch sa preto pokúsim zmapovať, nakoľko obyvatelia predmestia predstavujú homogénnu skupinu, ktorú je možné definovať prostredníctvom primordiálnych charakteristík vymenovaných T. C. Alexandrom. (Alexander 2006b: 19; 1988) Mediálna reprezentácia účastníkov nepokojov zahŕňa obraz „tmavej pleti", a islam ako pravdepodobne zdieľané náboženstvo. Oboje je v Alexandrovej koncepcii označené za prirnordiálne charakteristiky, ktoré, ak sú odlišné pre ústredné a okrajové skupiny, môžu sťažovať proces inklúzie, či objaviť sa ako významné vo chvíľach, ked je preskúmavaná otázka úspešnosti či možnosti začlenenia skupín. Prepojenie týchto vnímaných odlišností so sociálnou pozíciou účastníkov novembrových nepokojov a ich použitie na vysvetlenie napätí medzi ústrednou a okrajovou skupinou však môže byť trochu komplikovanejšie. Odkaz na pôvod obyvateľov predmestí v „afrických a arabských" krajinách i referencia na mladých výtržníkov ako na Černochov a Arabov vo vyššie zmienených diskusiách totiž zneprehľadňuje možný význam „tmavej pleti" v obecne zdieľaných predstavách. Alexander pri svojom výklade roly fyzického vzhľadu pre inklúziu do spoločnosti USA v priebehu 20. storočia napríklad rozlišuje medzi skupinami prisťahovalcov z Ázie a skupinami černošskej populácie, dávajúc vyššiu úspešnosť inklúzie Aziatov do vzťahu (mimo iné) s ich „menej zjavnou rasovou odlišnosťou" (Alexander 2006b: 32; 1988) vzhľadom k ústrednej (belošskej) skupine. Podľa Alexandra si však i okrajové skupiny udržiavajú aspoň 209 „zbytky" ústrednej solidarity, ktorá je naviazaná na priniord . ne charakteristiky a ktorá hrá význam i pre ich vzájomné vzť; — Alexander sa pri posúdení fyzickej ne/podobnosti zrejme spG ,-. ha na vlastné zdieľanie obecných percepcií „rasových odlišno ■ V prípade aktérov pouličných nepokojov by teda taktiež mo! ' byť vznesená otázka, nakolko by černošskí a arabskí obývat-..i ■ predmestí v jeho posúdení boli rozpoznateľní ako homage;-.:■. skupina. Každopádne je však málo pravdepodobné, že bv •: združovali a „solidarizovali" podľa zdieľanej a proklamovE :--.-: „rasovej príslušnosti" ako základu sebaidentifikácie. Ako zdôi.;,. ňuje Lo'ic Wacquant pri celkovom popise opakujúcich sa n*. -tských nepokojov vo Francúzsku od osemdesiatych rokov ľ. ■. storočia, ľudové predmestia „nie sú obývané výlučne, a doko:\,: ani z väčšej časti imigrantmi, a národná/národnostná pús. ■". nosť účastníkov nepokojov bývala vždy rôzna". Spolu s mladi. ::v. potomkami imigrantov na nich vždy aktívne participovali n '..: dí „pôvodní" obyvatelia kedysi priemyslových štvrtí. (Wacqu ■■. 2006: 27-28) Zdieľanie náboženstva ako možnej zjednocuii i-.j charakteristiky predmestí spochybňujú Paul Silverstein a Ch. -: tal Tetreault odkazom na (naopak) výraznú absenciu náboženských či etnických ideológií, ako aj nedostatok efekt ívnvi h organizačných zoskupení na francúzskych predmestiach obec :j. (Silverstein, Tetreault 2005) Jazyk a rodinné zväzky Alexander uvádza ako dalšie mo/i: ■ primordiálne charakteristiky, ktorých blízkosť a odlišnosť .- ■-hráva rolu v procese ex/inklúzie. V prípade mladých obývate' ■■•: predmestí sú ale v podstate irelevantné. Ich rodičia a starí rod ^i.: totiž nepochádzajú z jedinej krajiny a ich jazyk je charakter -tický skôr inováciami, ktorých pôvod je práve na predmestie. i. nie v krajinách pôvodu rodičov, a zodpovedá zdieľaniu nov <:'.' štýlov reči, obliekania a hudby (Silverstein, Tetreault 20c"":. Poslednou Alexandrom zmienenou primordiálnou charakter ■ tikou, ktorá by mohla stáť v základoch solidarity okrajovej s ■.: piny zviditeľnenej v novembrových nepokojov, je „teritórium" Zdieľanie priestoru, či priestorová blízkosť, patrí podľa Alexan-drovej koncepcie k možným oporám pocitov prináležania ku skupine, ako aj vyčlenenia (sa) od okolitých skupín. Mohlo by teda práve „teritórium" predmestí byť jednotiacou primordiálnou charakteristikou jednotlivcov, ktorí sa vyčlenili ako skupina 210 . ojim Proti normám orientovaným chovaním a upozornili na ..oje nedobrovoľné vylúčenie? Toto vysvetlenie by mohlo veľmi dobre platiť pre reprezentáciu .pokojov v médiách. V ich prípade sú totiž predmestia ako konkrétne miesta, odkiaľ pochádzajú výtržníci, často považované za príčinu ich nespokojnosti, i základ ich predpokladanej súdržnosti, proti tomu je však možné vzniesť niekoľko drobných námietok. (1) Teritórium predmestia v podstate neexistuje - hoci existujú administratívne jednotky, je ťažké stotožniť ich hranice presne s hranicami akejsi mentálnej mapy problémového predmestia. Navyše, administratívne i mentálne hranice sú veľmi dobre priestupné pre domácich, ktorí každodenne odchádzajú do ostatných štvrtí za prácou či za spotrebou, ale Í pre tých, ktorí na predmestí nežijú - na rozdiel od amerických get, z francúzskych banlieues totiž nezmizli verejné priestranstvá. (Wacquant 2006: 161, 167, 179) (2) Nepokoje sa objavili vo viacerých mestách, odkazujúc tak na zdieľanie skúsenosti v priestoroch, ktoré sú navzájom fyzicky vzdialené a, ako píše Wacquant, pri porovnaní naviac vždy trochu odlišné; podobná je iba sociálna pozícia teritórií v rámci jednotlivých miest. (Silverstein, Tetreault 2005, Wacquant 2006: 9). Táto oddelene sa opakujúca reakcia do určitej miery popiera predpoklad, podľa ktorého by teritórium samotné formovalo skupinu. (3) Ako tretiu námietku je možné uviesť tvrdenie, podľa ktorého sú obyvatelia predmestí skutočne veľmi heterogénnou skupinou; popri odlišnostiach, ktoré Wacquant označuje ako rozdiely „et-nonárodného pôvodu", menuje odlišnosti „triedne", a upozorňuje taktiež na pôsobenie verejných inštitúcií zabraňujúcej izolácií štvrtí. (Wacquant 2006: 9, 160-164, 170) V tejto heterogénnej a nie jasne ohraničenej populácii „banlieues" existujú ďalšie vnútorné - a niekedy ťažko překonatelné - rozpory. Teritórium nie je pre túto obyvateľskú skupinu základom pre pociťovanie solidarity, ktorú by sme mohli očakávať podľa Alexandrovho modelu. Naopak, Wacquant v prípade francúzskych predmestí konštatuje časté odmietanie prisúdenej prináležitosti k ostatným obyvateľom oblasti. Opakujúce sa výroky, ktorými sa obyvatelia snažia zabrániť stotožneniu s inými rodinami, či inými susediacimi vežiakmi so „zlou povesťou", často zahŕňajú tvrdenia o dočasnosti ich vlastného pobytu vo štvrti. Wacquant preto o predmestiach, rovnako ako o getách v USA, hovorí ako o „nemožnej (nereálnej) 211 r komunite", neustále znovu vnútorne rozdeľovanej; stigmatizaci prostredia tak má za následok naplnenie proroctva o anómii ■'■' dezorganizácii. (Wacquant 2006: 179, 188-189) Línie a hran:--solidarity križujú oblasť predmestia a často končia pri vchode i:-vežiaku. Zdieľané teritórium sa javí najmä ako základ podob ■ ■" skúsenosti vylúčenia a odmietnutia pre jeho obyvateľov. Preto '■■ uvažujeme o skupinách mladých novembrových výtržníkov, :-vhodnejšie brať v úvahu skôr túto skúsenosť12 než podobnosť p:., mordiálnych charakteristík. Hoci je ňou tesne prepojená vníma :■.. etnická odlišnosť od ústrednej skupiny, zdieľajú ju v Alexandr :-vých pojmoch okrajové skupiny (a časti skupiny ústrední ■; . ktoré môžu byť navzájom „prirnordiálne odlišné", a odlišují...-sa i úrovňou integrácie do francúzskej a mestskej spoločno----. Preto sa - s odkazom na Michela Maffesoliho (1996) - príklon':.-k vyzdvihnutiu „každodennej skúsenosti" a najmä symbolické-■■: významu prináležania k oblasti, ako možného základu - nie n .■ -ne stálych - pocitov solidarity. Prístup J. C. Alexandra kladie dôraz na pretrvávanie n !\. ktorú vnímané prirnordiálne odlišnosti hrajú pri určovaní v:*.: jomného vzťahu sociálnych skupín v diferencovaných zápí.J ných spoločnostiach druhej polovice 20. storočia. Udržiavan-ľ'i „pozostatkov ústrednej solidarity" (Alexander 2006b: 17; 19í*.-» vysvetľuje prítomnosť prípadných medziskupinových konflikt- -v či - v prípade okrajových skupín - tendencie združovať a i v Číeňovať sa. V jeho koncepcii je podstatné práve pretrvávanie významu tých charakteristík a väzieb, ktoré ohraničovali spoločenstvá v premodernej spoločnosti. Nie sú teda pre súčasnosť charakteristické a ani v súčasnosti nevznikajú - sú pozostatkom, ktorý napriek predpokladom dosiaľ nevymizol. Preto aj v súčasnosti pozorované združovanie sa má podía neho tendenciu kopírovať tradičné delenia podlá teritória, pokrvných zväzkov, jazyka či náboženstva. (Alexander 2006b: 19; 1988) Iný pohľad na vznik a pôsobenie skupín na predmestiach francúzskeho velkoměsta ponúka prístup a pojmový aparát 12 Silverstein a Tetreault (2005), ktorí „podobnosť života a jeho sociálnych a ekonomických podmienok" zdôrazňujú v podobnom zmysle, sa zároveň domnievajú, že solidarita obyvateľov predmestí je daná prináležaním k tiri istej triede/vrstve. Ako však upozorňuje Wacquant, predmestia sú heterogénne nielen etnicky, ale í „triedne". (Wacquant 2006: 9) 212 ■.' chela Maffesoliho formulovaný o niekoľko rokov neskôr, ako '.ijxandrov muľtidimenzionálny model inklúzie.i3 Maffesoliho ■-.-ern „neotribalizmu" taktiež odkazuje k väzbám, ktoré sú .. idernistickými sociologickými teóriami bud ignorované alebo ■. ^ažované za typické pre tradičné spoločnosti, a ich významu ;aždodennom živote na konci dvadsiateho storočia. (Shields ■■■ í6: ix) Podobne ako J. C. Alexander, Maffesoli poukazuje na :.ziduálne" sily stále znovu rozohrávajúce hry o vzťahy soli-.! ."ity a reciprocity nadväzované s druhými, ktorých teoretické ektovanie relativizuje obraz individualizmu samozrejme prijí-. ■. ný v sociologických popisoch súdobej spoločnosti. (Maffesoli ; -)6: 72-73) Prejavom pôsobenia týchto síl sú práve nové „kme-: ■ ; vznikajúce v masovej spoločnosti, ktoré - ako v predslove ku '.■ -he upozorňuje Rob Shields - nie sú kmeňmi v „tradičnom an- ■ -pologickom zmysle". (Shields 1996: x) Tie „kmene", o ktorých .■ s Maifesoli, sú fluidnými zoskupeniami, ktoré vznikajú v pod-■. ;e náhodne a často majú podobu príležitostných stretnutí. Ne-■.. jú tendenciu k tradičným politickým aktivitám, deklaráciám . . onfrontáciám (naopak, často sa od nich dokonca odvracajú • ■ ^chuťou). Neznamená to však absenciu formulovaných posto-■ ■. či možnosti vzdoru a zrodu hnutia. Ich členovia, hoci nie sú .. Ltčnými Členmi jediného „kmeňa" a v priebehu dňa sa môžu . istniť života niekoľkých zoskupení, sú na nich rozhodne emo-■ ■■■nálne zainteresovaní. (Maifesoli 1996: 75-77,92) Posilňovanie zdieľaného prežívania, súdržnosti i vymedzenie sa voči okoliu, umožňujú rituály, Špecifické odlišujúce znaky a praktiky, prípadne vedomé utajovanie skupiny. (Maffesoli 1996: 92-93) Príklady novodobých kmeňov sa podľa Roba Shieldsa nevyčerpávajú typickými obrazmi mládežníckej subkultury či obetí módneho priemyslu. Ako „tribus" je možné označiť i kolektivity založené na zdieľaní záujmu (hobby), profesijné alebo nátlakové skupiny. (Shields 1996: xi) Kmeňmi sú mikroskupiny charakterizované životným štýlom, ktoré podľa Maffesoliho vznikajú ako prejav samotnej kreativity más. Jedným zo spôsobov ich existencie sú i tzv. „dediny v meste", oblasti charakteristické práve zdieľaným životným štýlom a zároveň vzťahmi k priestoru. 1"' Francúzsky originál knihy - Le temps des tribus - bol publikovaný v roku im 213 (Maffesoli 1996: 97) V niektorých lokalitách sa môže stretávaj spontánne strukturovat zároveň sú však zvláštne lokality, čené pre združovanie ľudí istého životného štýlu a s určitý vzorcami spotreby, plánovito utvárané v procese gentrifikᣠ(Jayne 2006: 71-72, 74). V susedských štvrtiach - „mestskí dedinách" a najmä getách ako akomsi ideálnom type tribáh mestskej skupiny - sa vytvárajú zvláštne komunitné vzfa solidarity organizované na základe príslušnosti k teritóriu a s časne afektívnej väzby. Skupiny sa tak definujú práve prepo ním významu teritória a emocionálneho zdieľania. „Nech už' jedná o akékoľvek teritórium a akúkoľvek náplň citovej väz - kultúrne praktiky, sexuálne preferencie, spôsoby obliekan náboženské reprezentácie, intelektuálne motivácie, politic presvedčenie: a vo vymenovávaní príčin združovania by si mohli pokračovať - je možné vymedziť ich okolo dvoch pojm priestoru a symbolu (...)".H (Maffesoli 1996:135) Ak porovnáme niektoré základné tvrdenia Alexandrov a Maffesolího prístupu, objaví sa jedna základná podobnosť a d odlišnosti, ktoré je vhodné zdôrazniť. Podía oboch teoretikov väzby solidarity a afektívne prežívanie prináležitosti k druhý neodmysliteľnou súčasťou spoločnosti konca 20. storočia a urč jú súdobé vzťahy v rámci - i medzi - skupinami. Malé skúpi a väzby pre ne typické sú v súčasnej spoločnosti napriek predp kladom teoretikov modernej západnej priemyslovej spoločno prítomné; Maffesoli v nich vidí samotný základ každodenného; vota a pre súčasné obdobie charakteristické vyjadrenie „ľudskí tendencie nadväzovať emotívne nabité vzťahy. Podľa Alexandra to preto, že vzťahy zakladané na zdieľaní primordiálnych znak dosiaľ nevymizli. Pri popise „primordiálnej solidarity" Alexand zdôrazňuje pretrvávanie a pevnosť charakteristík vnímaných a] danosti. Maffesoli v charakterizácii nových „kmeňov" poukaz* na fluiditu vzťahov, na ich premenlivé motivácie a malú stabilit zdôrazňujúc pritom ich emocionálny náboj. Na príklade väzby definovanej teritoriálnou príslušnosťou možné ilustrovať rozdiely oboch prístupov. í. C. Alexander zdieľanie teritória označuje za jeden z možných základov utvorenia a pretrvávania primordiálnych väzieb v skupinách (ústrednej či 14 Vlastný preklad. 214 okrajovej). Podľa príkladov, letore uvádza (Alexander 2006b: 30, 32-34; 1988), odkazuje k teritóriu skupinou tradične (dlhodobo) zdieľanému, ktoré samotné sa následne stáva dôvodom väzby, a to dokonca i po jeho opustení (pôvod v priestore preváži jeho fyzické zdieľanie). Maffesolího „teritórium" je miestom,ktoré je samotné vytvárané s tým, ako vznikajú afektívne väzby medzi členmi „kmeňa" spolu s nimi a s ich využitím; teritórium, prostredníctvom ktorého je možné skupinu definovať, vzniká prepojením priestoru, symbolických významov a emotívneho náboja vzťahu. Tak ako v prípade iných príčin utvorenia kmeňa, i ono pôsobí ako premenlivé. K použitiu Maffesolího prístupu pri popise dynamiky predmestských skupín, ktoré sú aktérmi novembrových nepokojov, ponúka nielen jeho vlastný príklad „mestských dedín" Či get, ale i spôsob uvedenia článku Paula Silversteina a Chantal Tetreault Urban violence in France (Siľverstein, Tetreault 2005). Ten totiž začína slovami skladby z roku 1995 „Quest-ce qu on attend"15 rapovej skupiny Supreme NTM, teda odkazom na hudbu, ktorá vyjadruje zdieľanie životnej skúsenosti a životného štýlu mladých „predmeštiakov" a ktorou charakterizujú prostredie, v ktorom sa nepokoje odohrali. Každopádne však aj v prípade skupiny, ktorá by mala charakter Maffesolího kmeňa (združovanie sa na základe podobnosti životných štýlov, či dokonca estetických preferencií), má okolie tendenciu interpretovať jej existenciu ako dôsledok nejakej zásadnejšej a hlbšie zakotvenej podobnosti - etnickej či pôvodu. Takúto dynamiku utvárania charakteristiky príslušnosti k oblasti banlieue, pripisovania symbolického významu „bydlisku na predmestí", ktoré na seba nabaľuje ďalšie významy (etnická a kultúrna odlišnosť, potenciálne ohrozenie) a stáva sa stigmou, popisuje Lo'íc Wacquant v knihe Parias Urbains (2006). Wacquant komentuje zosilňujúce sa či znovu sa objavujúce prejavy rasizmu a etnickej neznášanlivosti, a ich prepojenia s mestským životom a zhoršujúcou sa situáciou na predmestiach. Popisom prípadu bývalých robotníckych štvrtí situovaných smerom k severnému okraju Paríža pomáha porozumieť tomu, ako samotná etnizovaná „príslušnosť k teritóriu" nadobúda charakter danosti podobnej primordiálnym charakteristikám práve vo svojej schopnosti stigmatizovať nositeľov. V preklade „Na čo čakáme". 215 **■ Súčasné predmestia boli pôvodne štvrťami, ktoré ubyto... vali okrem domácich robotníkov i (postupne) prichádzajúc- ■■■ imigrantov a ich rodiny v lacno a rýchlo postavených obvtn-.\-komplexoch sociálneho bývania (ako napríklad Quatre mille v ,. Courneuve Paríži - mieste empirických štúdií Lo'fca Wacquan. V posledných desaťročiach sú viac než ich mestské okolie oh: ■ zené nezamestnanosťou, žije v nich taktiež vyššie percento o v.. vateľov pochádzajúcich z iných zemi, než z Francúzska,16 a pop,, lácia predmestí je v priemere mladšia než populácia celého nie- ■ ■ Hromadenie sociálnych problémov spätých s deindustrializá. ■■ ou, rastúcou nezamestnanosťou,„prekérizáciou" zamestnaní n.,-. ko kvalifikovaných robotníkov sa spája s predpokladom etnic!;.; odlišnosti obyvateľov a komplexný obraz - nízko hodnote;:.! - inakosti je súčasťou vytváraného „sociálneho problému nazvaného banlieue". (Wacquant 2006: 33-34,149,157,178) Obyvatelia banheues sú rôzne odlišní a rôzne podobní, :■>■ tvoria homogénnu skupinu a nie je možné hovoriť o ich jedn i. nej kultúrnej identite. (Wacquant 2006: 170) Predsa sú ale vše k-považovaní za rovnako vzdialených od „ústrednej skupiny". II-v ohľadu na osobne pociťovanú etnickú príslušnosť je obýva teľr-v predmestí v období nepokojov prisúdený pôvod - mimo Fm-cúzska. Časť „členstva" tejto skupiny veľmi pravdepodobne dokonca „patrí" do občianskeho spoločenského jadra (sú to Fr;::i-cúzi, ktorí sa narodili Francúzom vo Francúzsku), napriek Lomu je im v mediálnom obraze predmestia priradená primordiálna odlišnosť - ako následok vylúčenia a zároveň ako potenciálne vysvetlenie chovania „neintegrovateľných". Záver Oddeľovanie inakosti v priestore miest má svoju históriu.„Minority, nedokonalí ľudia a mnoho iných, ktorí sú vnímaní ako p redsta-vujúci nebezpečenstvo pre dominantnú skupinu, sú v imaginatívnych geografiách často odsúvaní ,inam', v prípade miest často na ""Wacquant však zároveň koriguje médiami podporovaný obraz bvlovvch komplexov s regulovaným nájmom obývaných výlučne cudzincami - na všetkých predmestiach početne prevažujú obyvatelia s francúzskou národnosťou. (Wacquant 2006: 164) 216 ich okraje, asociované i s ,morálnou nedostatočnosťou1." (Sibley ] 995:49) Takéto mestské teritórium však nie je danosťou, človek sa v ňom ocitne z rôznych dôvodov, v rôznych časoch, a často prežíva i zmenu jeho obrazu, ktorá sa v priebehu času stáva prisúdenou reprezentáciou i jeho/jej samotného/samotnej. Jedným z aspektov vylúčenia obyvateľov predmestí je nemožnosť vlastný obraz ovplyvňovať. (Wacquant 2006: 152) Vznik a udržiavanie obrazu „problémových štvrtí" či inými pojmami označovaných „stigmatizovaných lokalít umiestnených na spodnom rebríčku hierarchií miest, ktoré spolu vytvárajú celok metropole" (Wacquant 2006: 5), je pravdepodobne komplikovaným procesom, ku ktorému, ako píše Rinaudo a zmieňuje i Wacquant, prispievajú Í médiá. Tie však rozhodne nie sú jediným zdrojom ich povesti ani hlavnou príčinou stigmatizácie obyvateľov. O ich úlohe je však možné uvažovať ako o zasahujúcej do tohto procesu. Rovnako je možné venovať pozornosť efektom rozhodnutí lokálnej politiky, viac alebo menej preberajúcich diskurz médií, role tvrdení sociálnych vedcov (Wacquant 2006: 153-154) či vplyvu verejných označení oblasti za cieľ sociálnej pomoci. Sociológ Eric Macé zmieňuje paradoxný efekt označenia predmestí za „ZEP - Zones deducation prioritaires"17, ktorý mal podobu odchodu detí z bohatších rodín zo škôl, ako aj pokles dotácií. (Le Monde S. 11.2005) Súčasný tlak na mestské administratívy, ktorý od nich vyžaduje relatívne samostatné vyrovnávanie sa s ekonomickými tlakmi a problémami často spojenými s deindustrializáciou a. ktorý v západoeurópskych mestách trvá približne od obdobia neoliberalistickej reštrukturalizácie v osemdesiatych rokoch (Wacquant 2006: 27, Le Gales 2002, Silverstein, Tetreault 2005), vedie lokálnych reprezentantov k hľadaniu nových prístupov ku konkrétnym mestským „problémom". Snaha vhodne adresovať pomocné aktivity, ale zároveň nezdôrazňovať etnické rozdiely, smeruje k vyznačeniu mestského teritória predmestia a k prisú-deniu zvláštnej charakteristiky jeho obyvateľom. Možné výsledky prípadnej realizácie nápadu pozitívne diskriminovať „na základe teritória", ktorý vyslovil Manuel Vaľls, poslanec a primátor Evry, v diskusii denníka Le Monde (Le Monde 10.11.2005), sú i preto len ťažko predvídateľné. V preklade „Prednostné vzdelávacie zóny". 217 Na záver sa vrátim k otázke, či je teritórium predmestí je tiacou „primordiálnou charakteristikou" skupiny jeho obwa ktorá ich zároveň zjednocuje ako okrajovú skupinu a zárove" definuje ich postavenie voči väčšine. Moderná spoločnosť a je' etnické nepokoje charakteristické prítomnosťou povedomia o et_ nických odlišnostiach skupín poukazujú podľa J. C. Alexandra na pretrvávanie rozdielov, ktoré sú považované za prvotné a predchádzajúce situácii konfliktu. Prípad francúzskych predmestí ale upozorňuje i na schopnosť modernej spoločnosti rozdiely chápané ako primordíálne vytvárať a pripisovať ich v podstate bez ohľadu na sebaidentifikáciu (jej existenciu a jej význam) označených nositeľov. S touto možnosťou Alexander nepočíta, a prelo ju jeho model nedokáže popísať a vysvetliť. Nové primordiality prekračujú prvotné charakteristiky, ktoré popisuje Alexander, a zároveň z nich čerpajú. Ako ukazujú štúdie zmienených autorov, stig-matizácia teritória asociuje predpokladané a vnímané odlišnosti etnické i hodnotové, posilňujúc tak rozdiely v sociálnej situácii. Odkazy na prŕmordialitu odlišností môžu upevňovať a potvrdzovať postavenie vymedzených skupín, a s pomocou opatrení lokálnej politiky í dobre mienených snáh presne adresovať pomoc tak napomáhať k vytváraniu pôvodne neprítomných hierarchií. Literatúra Alexander, Jeffrey, C. 2006a „Promýšlení „způsobů začlenění": asimilace, napojováni a multikulturalismus jako varianty občanské participace." In Marada, Radim (ed.). 2006. Etnická různost a občanská jednota. Brno: CDK. Alexander, Jeffrey, C. 2006b. „Ústřední solidarita, etnická okrajová skupina a sociální diferenciace." In Marada, Radim (ed.). 2006. Etnická různost a občanská jednota, Brno: CDK. Jayne, Mark 2006. Cities and consumption. London and New York: Routledge. Le Gales, Patrick. 2002. European cities: Social conflicts and governance. New York: Oxford University Press. Maffesoli, Michel. 1996. Vie time of tribes. Vie decline of individualism in mass society. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE. Rinaudo, Christian. 1999. ĽÉthnicité dans la cite. Jeux et enjeux de la categorisation ethnique. Paris: L'Harmattan. Shields, Rob. 1996. „Foreword: Masses or tribes?" In: Maffesoli, Michel. Vie time of tribes. Vie decline of individualism in mass society. London, Tjousand Oaks, New Delhi: SAGE. 218 hiev. David. 1995. Geographies of Exclusion. Society and Difference in the nosí. London and New York: Routledge. ivtTSiein, Paul., Tetreault, Chantal. 2005. „Urban violence in France", ''in: 'Middle East Report Online, [online]. Nov. 2005. [cit. 2006-11-14]. posíupnéz: . Wacciuant, Loic. 2006. Parias urbains. Ghetto - Banlieue - Etat. Paris: La pĹ'couverte. palší použité zdroje piskusie denníka Le Monde ßaniieues: les territoires abandonnés?" (Ľintégralité du debat avec Eric Mace, chercheur au Centre ďanalyse et ďintervention sociologique (Ľ! 1ESS - CNRS} et maitre de conferences ä ľuniversité Paris-III et ä l'IEP de Paris). Le Monde, [online]. 8.11. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Ranlieues: qui sont ces jeunes en colere?". (Ľintégralité du debat avec Eric Marliěre, sociologue, chercheur au Cesdip (Centre de recherches sociologiques sur le droit et les institutions pénaíes).Eric Marliěre est notamment l'auteur de „Jeunes en cite, diversité des trajectoäres ou destin commun ?" (L'Harmattan, 2005)). Le Monde, [online]. 4.11. 2005. Aktualizované 23.10. 2006. [cit. 2006-12-16], Dostupné z:. „Crise dans les banlieues: la réponse politique est-elle á la hauteurľ" (Ľintégralité du débat avec Patrick Braouezec, depute (PC), president de ľagglomératíon Plaine Commune). Le Monde, [online]. 9.11.2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: 45-1,0.html>. „État ďurgence, un risque pour la democratic?". (Ľintégralité du débat avec Agnes Herzog, vice-présidente du Syndicat de la magistrature). Le Monde, [online]. 16.11.2005. [cit. 2006-12-161. Dostupné z: . „Violences urbaines: apaisement ou crise durable?" (Ľintégralité du débat avec Manuel Valls, député (PS) et maire d'Evry (Essonne), auteur de „La Laicité en face" (éd. Desclée de Brouwer). Le Monde, [online]. 10.11. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . Internetová správy v ČR „Al-Kajdá cíti ve Francii šanci". Ladislav Kryzánek, MF DNES, Zprávy idnes. [online]. 6. 12.2005. [cit. 2006-09-10]. Dostupné z: . 219 „Francie ohlásila konec pouliční války". iDNES, Zprávy idnes. [online! 17. 11.2005. [cit. 2006-09-04], Dostupné z: . „Francie ruší zákon o výjimečném stavu". iDNES, Reuters, Zprávv idnes. [online]. 3.1.2006. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Francie: vláda umožnila vydat zákaz vycházení". Archiv BBC. [online], 8.11. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Francouzští výtržníci zranili desítky policistů a batole". iDNES, Reuters, ČTK, Zprávy idnes. [online]. 7. 11. 2005. [cit. 2006-09-04], Dostupné z: . „Chirac vyzval k uklidnění situace na předměstích Paříže". Archiv BBC. [online]. 2. 11. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Ministr nařídil vyhostit z Francie výtržníky-cizince". iDNES, ČTK, Zprávy idnes. [online]. 9.11. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Nepokoje ve Francii pomalu odeznívají". Archiv BBC. [online]. 10.1!. 2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . „Odbornici o Francii: Nepokoje u nás nehrozí. Zatím." iDNES. Zprávy idnes. [online]. 8. 11.2005. [cit. 2006-12-12]. Dostupné z: . „SPECIÁL: Přistěhovalci rozpoutali násilí ve Francii". iDNES, Zprávy idnes. [online]. 7. 11.2005. [cit 2006-09-04]. Dostupné z: . „Stovky lidí se v Paříži zúčastnily vzpomínkového pochodu". Archiv BBC. [online]. 29. 10. 2005. [cit. 2006-11-14]. Dostupné z: . „V Le Raincy v Paříži zavádějí zákaz nočního vycházení". Archiv BBC. [online] .7.11. 2005. [cit. 2006-09-08]. Dostupné z: . „V Paříži neustávají střety výtržníků s policisty". Archiv BBC. [online|. 3.11.2005. [cit. 2006-09-04]. Dostupné z: . Plaitie commune ~ Communauté ďaglomération. [online], [cit- 2006-1?.-17]. Dostupné z: . 220 SČÍTÁNÍ LIDO: ROMŠTÍ Č£Š§, NEBO ČEŠTÍ RONOVÉ Kateřina Klíčová Sociální aktéři jsou během svého života mnohokrát vyzýváni a žádáni, aby lokalizovali sebe sama, a to jak v rámci objektivizovaných kategorií a institucí, tak prostřednictvím zasazení sebe sama do příběhů širších sociálních celků. Za zvláštní případ můžeme považovat identifikace a kategorizace skrze formalizovane kategorizační systémy, kodifikované a objektivizované, vvtvořené institucemi nadanými autoritou a mocí. Držitelem svmbolické moci a tvůrcem klasifikačních schémat v mnoha případech ale nemusí být pouze moderní národní stát, ale i jiné instituce jako škola, rodina, firmy nebo hnutí. Přitom identifikace není nutné vázána na události či instituce, ale může být nesena diskurzy či veřejnými naracemi. Základní otázka tohoto textu vychází ze zdánlivého identifikačního paradoxu. Přestože podle expertních odhadů v České republice žije kolem 250 tisíc Rómů, tak se při posledních dvou sčítáních lidu, bytů a domů (1991, 2001) přihlásilo k romské národnosti „pouze" 32 tisíc, resp. 12 tisíc osob. Z pramenného díla Českého statistického úřadu1 (2005: 57) vyplývá, že: „K romské národnosti se na základě vlastního vyjádření při sčítání 2001 přihlásilo necelých 12 tisíc osob, tj. pouze 0,1% všech obyvatel. Ve srovnání s rokem 1991 je to počet téměř trojnásobně nižší. Uvedený údaj je odbornou veřejností považován za podhodnocený, sčítání lidu vsak považuje svobodnou deklaraci občana v této otázce za jednoznačné vyjádření. Výrazné vyšší počet osob uvedl romský mateřský jazyk, ke kterému se přihlásilo zhruba 1 Hrubý odhad velikosti romské menšiny, publikovaný ve Zprávě o situaci národnostních menšin v České republice za rok 2001, zpracované Radou vlády pro národnostní menšiny, se pohybuje mezi 150-300 tisíci osob. 221