6.
Proti veľkým slovám
(list, ktorý pôvodne nebol určený na uverejnenie)
Predbežná poznámka: Asi pred štrnástimi rokmi som dostal list od dovtedy mne neznámeho pána Klausa Grossnera, ktorý sa odvolával na môjho priateľa Hansa Alberta, a požiadal ma, aby som mu poskytol písomne interview o stave (nemeckej) filozofie. Mnohé v jeho liste sa mi zdalo správne, c'o-to nesprávne, ale hodné diskusie. A tak som napriek istým pochybnostiam odpovedal na jeho otázky. V ďalšom liste ma pán G rossner požiadal, aby som mu dovolil uverejniť vo svojej pripravovanej knihe nasledujúce časti z môjho listu. Napriek dalším pochybnostiam som mu povolenie dal ale výlučne pre je-lio knihu; vyhradil swn si všetky autorské práva a zdôraznil, že môj príspevok k jeho knihe sa nesmie znovu vytlačil bez môjho výslovného povolenia. Ale krátko na to týždenník Die Zeit uverejnil výťah (pod pekným titulom Proti velkým slovám) bez môjho súhlasu a bez toho, aby sa uviedli moje práva. (V Nemecku a Rakúsku sa s autorským právom zaobchádza neraz dosť veľkoryso.) Kedie sa môj list reprodukoval úryvkoviíe už dvakrát a viackrát falošne citoval, uvádzam už uverejnenú časť napriek jej agresivitě ešte raz v nezmenenej podobe, lak ako som ju ruipísal:
Najprv teda k Vašim štyrom otázkam (či skupinám otázok).
1. Začal som ako socialistický stredoškolák, stredná škoia mi nepripadala veľmi podnetná, a tak som zo šiestej triedy vystúpil. Skúšku zrelosti som zložil ako externista. Sedemnásťročný (1919) bol som síce ešte vždy socialista, ale Marxov odporca (ako dôsledok skúseností s komunistami). Ďalšie skúsenosti (s byrokratmi) ma doviedli ešte pred fašizmom k poznatku, že narastajúca moc mašinérie štátu pred-
S6 I O poznani
stavuje najväčšie nebezpečenstvo pre osobnú slobodu, a preto treba proti tejto mašinérii bojovať. To všetko nebolo len teoretické: Učil som sa stolárskemu remeslu (v opozícii k svojim intelektuálne socialistickým priateľom) a zložil som tovarišskú skúšku; pracoval som v detských domovoch; stal som sa učiteľom v ľudovej škole; skôr než vyšla moja prvá kniha (Die beiden Grundprobleme der Erkmntnisiheorie, neuverejnená, [vydaná 1979 u Mohra v Thúbingencj), nemal som v úmysle stať sa profesorom filozofie. {Logik der Forschung vyšla 1934: na Nový Zéland ma pozvali na Vianoce 1936.)
Zo svojej socialistickej mladosd som si do staroby zachránil veľa ideí a ideálov. Najmä:
Každý intelektuál má celkom osobitnú zodpovednosť. Mal výsadu a príležitosť študovať. Za to je svojim blížnym (alebo „spoločnosti") zaviazaný podať výsledky svojho štúdia v najjednoduchšej, najjasnejšej a najskromnejšej podobe. To najhoršie j^hHečh proti svätému duchu -jej keď sa intelektuáli pokúšajújyáriť pred syi)jimi_blížnymi ako veľkí proroci a zapôsobiť na nich filozofiami prednesenými ako oiákulum. Kto nieje schopný-povedať t'ó jednoducho a jasne, ten nech mlčí a pracuje dáiej, kým to nedokáže povedať jasne.
Počas filozofického kongresu vo Viedni (Í968) ma pozvali na dve televízne diskusie s filozofmi a pri jednej som na svoje prekvapenie stretol aj Ernsta Blocha. Došlo k niekolkým bezvýznamným zrážkam. (Povedal som podľa pravdy, že som prihlúpy na to, aby som rozumel jeho spôsobu vyjadrovania.) Na záver diskusie nás moderátor Dr. Wolfgang Kraus požiadal: „Prosím, vyjadrite jetlnou vetou, čo je podľa vašej mienky najpotrebnejšie." Iba ja som dal stručnú odpoveď, ktorá znela: „Trochu viac intelektuálnej skromnosti."
Som antimarxista a liberál. Pripúšťam však, že Marx aj Lenin písali jednoducho a bezprostredne. Čo by tak asi povedali na nabubrenosť neodialektikov? Asi by boli použili tvrdšie slová ako „nabubrenosť'. (Leninova kniha proti empiriokriticizmu je podľa mojej mienky vynikajúca.)
K Vašej otázke o spoločenských problémoch, na ktorých sa zakladajú moje práce:
Všetky moje filozofické práce súvisia s nefilozofickými problémami. Písal som o tom roku 1952 (pozri Conjectures and RefuUilions, s. 72):
6. Proti veľkým slovám 87
„Opravdivé filozofické problémy majú svoje korene vždy v naliehavých problémoch, spočívajúcich v oblastiach^ ktoré nepatria do filozofie. Keď korene odumrú, vyschnú." A ako príkiady ODlasti, v ktorých korenia problémy, som spomenul politiku, sociálne spolunažívanie, náboženstvo, kozmolóaiu, matematiku, prírodnú vedú, deiinv.
Opis týchto „koreňov" mojej „logiky skúmania" nájdete v kapitole i (i957), s. 33-38 y Conjectiires and Refutations. (Conjectures and Refutations neboli doteraz preložené do nemčiny, pretože nemôžem nájsť dosť dobrého prekladateľa. Jeden exemplár [pre Vás] je na pošte.)
Pokiaľ ide o Biedu historicizmu, pozri moje venovanie v tejto knihe (strana V), koniec môjho predslovu k nemeckému vydaniu (posledný odsek na strane XIII až po síranu IX).
Pokiaľ ide o knihu Logik der Forschung pozri aj prvú stranu predslovu k tretiemu nemeckému vydaniu (strana XXV).
2. O tom neskôr.
3. Nateraz pracujem na svojich príspevkoch k zväzku Library of Living Philosophers; ktorú vydáva Paul Arthur Schilpp. (Myslím, že niektoré z týchto zväzkov vyšli aj v Nemecku, medziiným zväzok o Einsteinovi.) Zväzok, na ktorom pracujem, sa volá The Philosophy of Karl R. Popper a obsahuje a) takzvanú „intelektuálnu autobiografiu", b) kritické príspevky asi dvadsiatich piadch osôb (filozofov, ale aj prírodovedcov) a c) moje odpovede.
Moje súčasné práce sú zväčša venované boju proti iracionalizmu a subjektivizmu vo fyzike a v iných vedách, predovšetkým v sociálnych. Moje práce sú ako vždy pokusy neodvratné problémy formulovať čo možno ostro a riešiť ich. (Aj moje prace z oblasti logiky vedy, napríklad o fyzike, sú pokusy riešiť problémy, ktoré súvisia s našimi sociálnymi a politickými neduhmi.)
Stále sa vraciam aj k problémom, ktoré som riešil už pred mnohými rokmi, napríklad, aby som vyhrotil riešenie, alebo aby som sledoval nové problémy, ktoré vyplývajú z môjho návrhu na riešenie, alebo aby som sledoval nové súvislosti.
Súpis takýchto problémov: ( Problém ohranuovania problému? veda/ne-veda; racionalita/iracionalita.
.^Problém indukcie vo všetkých svojich variantoch; medzitým aj prob-
88
I. O poznaní
6. Proti veľkým slovám
89
lém propenzity, univerzálie a „podstaty"; problém definície (nemožnosť postulátu definície a nepodstatnosť všetkých definícií).
Problém realizmu (proti pozitivizmu). Metodológia prírodných a duchovných vied.
Úloha problémov a problémových situácií v sociálnych vedách a v dejinách. Problém všeobecného riešenia problému.
Problémy objektivity: Tarskeho teória pravdy; obsah pravdy; približovanie sa k pravde. Objektivita v logike (teória dedukcie), matematika, teória pravdepodobnosti, pravdepodobnosť vo fyzike. Problém času a smer času.
Postavenie Danmnovej teórie výberu. Zlepšenia teórie výberu (selektívne vysvetlenie vývojových tendencií). Ľudská reč a jej vývin. Jazyk politických návrhov.
Indeterminizmus a selekcia.
Teória „tretieho sveta" a logických a nelogických hodnôt.
Problém tela a duše. Velký počet historických problémov, najmä o dejinách teórií (od Hesioda a predsokratikov až po kvantovú teóriu).
Súpis je dlhý a sčasti nezrozumiteľný pre niekoho, kto moje práce nepozná. Ale veľa som vynechal a ešte vždy pracujem na všetkých týchto a aj iných problémoch. Pozri súpis List of Publications; ale veľa zostalo ešte neuverejnené.
4. (Myslím), že som nikdy nenapísal slovo o Marcusem. Podľa.mo-jej mienky je zbytočné púšťať sa do týchto tirád. (Pozri bod 2. dolu, močiar!) Ak sa dobre pamätám, stretol som sa s Marcusem až roku 1966 v Kalifornii (hoci 1950 sme boli súčasne v Harvarde), ale nediskutovali sme. Moja mienka o Marcusem sa zhoduje s mienkou môjho priateľa a kolegu Cranstona.
O esteticizme som písal už v 9. kapitole prvého zväzku (do nemčiny, žiaľ, zle preloženej) Otvorenej spoločnosti. (Pozri motto od Rogera Martina du Garda.) V podstate opakuje Marcuse iba to, čo hovorí Mo-urlan u du Carda. Moja kritika je obsiahnutá v kapitole 9 Otvorenej spoločnosti. Prirodzene, že som túto kritiku z kapitoly 9 napísal dávno predtým, než Marcuse zaujal svoje dnešné stanovisko („negatívna filozofia") a du Gard uverejnil svoju knihu už v rokoch 1936-1940.
Rozdiel medzi „idealistami" u fašistov a Marcusem sa mi zdá dosť nepodstatný.
Teraz sa dostávam k Vášmu bodu 2.
2. Táto skupina otázok vo Vašom liste ide veľmi ďaleko. Musím začať svojou teóriou poznania.
Tvrdíte, že ste moje práce čítali; ale prosím, pozrite si ešte raz moju Druhú tézu v knihe o Adornovi v súvislosti so sporom o pozitivizmus. Téza, že nič nevieme, je myslená vážne. Je dôležité nikdy nezabudnúť na našu nevedomosť. Preto nikdjjwsmiem^ nesmiemejwidívať veľké slová.
Čo som vyššie (bod 1) nazval hriechom proti svätému duchu - oso-bovačnosť trojštvrtinového vzdelanca -, to je trúsenie fráz, predstieranie múdrosti, ktorú nemáme. Recept je nasledovný: tautológie a triviality okorenené paradoxným nezmyslom. Ďalší recept znie: píš ťažko zrozumiteľnú nabubrenosť a z času na čas pripoj banality. To chutí čitateľovi, lebo mu lichotí, keď v takejto „hlbokej" knihe nachádza myšlienky, ktoré aj jemu samému dakedy poprichádzali na um. (Dnes každý môže vidieť, že cisárove nové šaty prichádzajú do módy!)
Keď študent príde na umyerz^jierie^aké meradlá použiť. F^reto preberá meradlá, ktoré nájde už hotové. Kedže intelektuálne meradlá vo väčšine filozofických Škôí'(angmä v sociológii) pripúšťajú nabubrenosť a predstierané vedomosti (všetci títo ľudia sa tvária, žejohojedia ^veľml veľa), popTeWšä^^^Jblavy. A študenti, ktorých pomýli falošná osobovačnosí ..panujúcej" filozofie, stávajú sa, právom, odporcami filozofie. Potom si myslia, neprávom, žc táto osobovačnosť je osobo-vačnosťou „vládnúcej triedy", že filozofia ovplyvnená Marxom by si počínala lepšie. Ale novodobý ľavičiarsky nezmysel je zvyčajne ešte trochu podozrivejší ako novodobý pravičiarsky nezmysel.
Čo sa naučili neodialektíci? Nenaučili sa, aké je ťažké riešiť problémy a piiblizovaŕíä^^ ako svojich blížnych utopiť v mori slov.'"    ~w- ',>*^~^~^^~^**^" '
Preto s týmito"ľuďmi nerád vediem spory. Chýbajú im akékoľvek meradlá.
Možno Vás bude zaujímať, že sme doteraz v mojom oddelení (pre filozofiu, logiku a vedecké metódy) na London School of Economics mali za celé obdobie študentských nepokojov iba jedného revolučného študenta. Tomu sa naskytlo toľko príležitostí zastať si svoj názor, žc nemal dôvod sťažovať sa. Kolegovia v mojom oddelení a ani ja sme nikdy
90
I. O poznaní
6. Proti veľkým slovám
91
neučili autoritárne alebo dogmaticky. Našich študentov sme vždy (odkedy som roku 1946 prevzal vedenie oddelenia) vyzývali, aby prerušili prednášku, ak by niečomu nerozumeli alebo mali na to iný názor; a nikdy sme sa k nim nesprávali povýšenecky. Nikdy sme sa ncvystatova-li ako veľkí myslitelia. Vždy a všade vyhlasujem, že nikoho nechcem obrátiť na svoje presvedčenie. Študentom predkladám iba problémy a pokusy o riešenie. Prirodzene, že jasne vyjadrujem svoje stanovisko -čo pokladám za správne a čo za nesprávne.
Neprednášam teda nijaké filozofické učenie, nijaké nové zjavenie (čo okrem Hansa Alberta robia všetci, ktorých vo svojom liste uvádzate), ale problémy a pokusy o riešenie; a tieto pokusy sa kriticky skúšajú-
Tak si možno trochu vysvetliť velký rozdiel. Iba veľmi málo filozofov rieši problémy. Hovorím to len váhavo, domnievam sa však, že som vyriešil rad naozaj základných filozofických problémov - napríklad problém indukcie. (Z týchto pokusov o riešenie vznikli nové plodné problémy - a to je vždy tak.)
Napriek tomu, že som mal veľa nezaslúžených úspechov, predsa sa do veľkej miery ignoruje takt, že som vyriešil problémy. (Velkou výnimkou v Nemecku je Hans Albert.) Väčšina filo/oľov nespoznávajni problém,, ani riešenk,ji to ani vtedy, keď ho vidí. Tieto záležitosti sú jednoducho mimo oblasti ich záujmu.
Nerád sa púšťam do kritiky týchto filozofov. Kritizovať ich by znamenalo (ako to kedysi vyjadril môj priateľ Karl Mcnger) skočiť za nimi s vytaseným mečom do močiara, v ktorom sa aj tak potopia, aby sine sa potopili spolu s nimi. (Hans Albert sa na to odvážil a doteraz sa ešte nepotopil.) Nanúesto aby som ich kritizoval, pokúšam sa diskusiami o riešeniach problémov pripraviť nové, lepšie meradlá (nové „stan-dards"). Znie to hádam arogantne, myslím si však, že to je jedine správny postup. Tým si možno vysvetliť, prečo sojn nikdyjieuve-rejnil jediné slovo o Märčuiem a (až do 26. marca 1970 v liste pre Times Literary Supplement, ktorý som Vám poštou zaslal) ani o Haberma-sovi.
V spore o pozitivizmus tvorí Adornovu a Habermasovu základnú tézu (Mannheimovo) tvrdenie, že faktické vedomosti a hodnotenia sú v sociológii nerozlučne späté. Tomu všetkému som sa venoval vo svojej kritike
Mannheima (Otvorená spoločnosť, zv. II, Bieda histoňäzmu aj Spor o pozitivizmus, najmä strana 112, od posledného odseku pred 11. tézou až po 13. tézu), kde sa nepokúšam dokázať nesprávnosť, ale trivialitu a irelevanciu Maimheimovej sociológie vedenia. Namiesto vážnej diskusie sa naproti tomu Mannheimova téza neprestajne opakuje starými alebo novými výrazmi. Prirodzene, že to nie je odpoveď na moju kritiku.
Dostávam sa teraz k novému bodu, ktorý- súvisí s Vašim fdozojickým slovníkom (vo Vašom článku) a v ktorom tento slovník kritizujem.
5. Nikdy sa neškriepim o slová, ale výrazy pozitivizmus a neopoziti-vizmus, ktoré Habcrmas zaviedol do tejto debaty, majú takmer smiešnu históriu.
a) Pozitivizmus:. Tento výraz zaviedol Comte. Pôvodne vyjadroval nasledujúcu ňoetickú pozíciu: fctijsj^irjej)^
tetické vedenie.JXoto_.pozitiyne vedenie Lreba zachovať ako východisko a základ.
b) Morálny a právny pozitivizmus. Hegelovi kritici (napríklad aj ja v Otvorenej spoločnosti) rozviedli, že Hegelova téza
„Čo je rozumné, je skutočné"
predstavuje určitú formu poziavizmu:\MoráTŕfé TpTávne TiblKoťy" (napríklad spravodlivosť)^ nahrádzajú '^zitími^i faktmi)(panujúci mrav a panujúce právo). (Práve táto Hegelova konflácia hodnôt a faktov ešte vždy straší Habermasovi v hlave; zvyšky tohto pozitivizmu mu bránia rozlišovať medzi normatívnym a faktickým.)
Pozitivistické miešanie hodnôt (noriem) a faktov je následok Hege-lovej teórie poznania; a pozitivista, ktorýje dôsledný v teórii poznania, musí byť aj morálne právnym pozitivistom. To znamená, ako som rozviedol v Otvorenej spoločnosti, právo = moc
alebo
j dnešná moc = právo;
pozícia, proti ktorej bojujem rovnako, je morálny futurizmus: zajtrajšia moc = právo.
c) Pozitivizmus Ernsta Macha: Mach a neskôr Bertrand Russell prijali v niektorých svojich dielach Berkeleyho senzualizmus:
esse = percipi,
92
L O poznaní
teda približne: existujú len zmyslové vnemy a okrem toho nič. Spájali to s Comtovým pozitivizmom: Veda pozostáva z opisov faktov (a nie z vysvetlení a hypotéz).
d) Logický pozitivizmus Viedenského krúžku spájal Machov a Rus-sellov pozitivizmus s Russellovou „logistickou" filozofiou matematiky. (To sa vtedy, a často aj neskôr, nazývalo neopozitivizmom.)
e) Teraz prichádzam na rad ja.
Vo Viedni som v rokoch 1930-1937 a v Anglicku v rokoch 1935-,19^bojpj^prod.všetkým tbimámpožifívizmu.
Roku 1934 som uverejnil knihu Logik der Forschung. Obsahovala kritiku pozitivizmu, ale Schlick a Frank, vedúce osobnosti Viedenského krúžku, boli lakí tolerantní, žc knihu prijali do edície, ktorú vydávali.
Dôsledkom tejto tolerancie bolo, že všetci ktorí si tú knihu pozreli iba zvonka, sa domnievali, že som pozitivista.
Tak vznikol veľmi rozšírený mýtus o Popperovi, pozitivistovi. Tento mýtus sa šíril v nespočetných rozpravách, v poznámkach pod čiarou, alebo vo vedľajších vetách. Ak sa niekto týmto spôsobom „naučil", že som pozitivista, a keď sa na to upriamil aj verejne, zvyčajne sa pokúšal pojem pozitivizmu dodatočne tak zmeniť, ahy sa na mňa hodil. To sa stalo už častejšie, najmä u ľudí, ktorí moje knihy nečítali vôbec, alebo ich čítali len celkom povrchne. To všetko je dost bezvýznamné, lebo sa to týka len slov (pozitivizmus); a o slová sa neškriepim.
Ale od pozitivizmu som naozaj veľmi vzdialený. (Jediná podobnosť je môj veľký záujem o fyziku a biológiu, zatiaľ čo hermeneutiknv sa nejaký prírodovedný záujem ani len nedotkol.) Ja som predovšetkým:
anti-induktivista;
anti-senzualista;
priekopník nadradenosti teoretického a hypotetického; realista;
moja teória poznania hovorí, že prírodné vedy nevychádzajú z „meraní", ale z veľkých ideí; a že vedecký pokrok nespočíva v hromadení alebo vysvetľovaní faktov, ale v odvážnych, revolučných ideách, ktoré sa potom ostro kritizujú a skúšajú.
V sociálnej oblasti zdôrazňujem praktickú stránku: Boj proti všetkým podobám zla, proti utrpeniu, ktorému možno zabrániť a proti ne-
n
t r
6. Proti veľkým slovám
93
slobode, ktorej možno zabrániť (v protiklade k sľubom zriadiť neho na zemi), a v sociálnych vedách bojujem proti falšovaniu.
V skutočnosti som od pozitivizmu vzdialený rovnako ako (napríklad) Ga-damer.
Objavil som totiž - a na tom sa zakladá moja kritika pozitivizmu -, že prírodné vedy nepostupujú pozitivisticky, ale v podstate používajú metódu, ktorá pracuje „s predsudkami"; ibaže podľa možnosti používajú nové predsudky a kritizovateľné predsudky a podrobujú ich prísnej kritike. (To všetko možno nájsť v mojej práci Logik der Forschung, 1934.) Použil som dokonca slovo „predsudok" („prejudice") v tomto zmysle a ukázal som, že Bacon, ktorý brojil proti predsudkom, nepochopil metódu prírodných vied; pozri moju neveľkú knižočku On the Sources of Knowledge and of Ignorance, 1960, znovu vytlačenú v mojom zborníku Conjectures and Refutations; pozri najmä stranu 14.
Preto ma od Gadamera delí lepšie pochopenie prírodovednej „metódy", logická teória pravdy a kritický postoj. Ale moja teória je presne taká antipozitivistická ako jeho a ukazujem, že interpretácia textu (hermeneutika) pracuje skutočne prírodovednými metódami. Navyše, moja kritika pozitivizmu bola na počudovanie úspešná. Po mnohých rokoch ju do velkej miery prijali príslušníci Viedenského krúžku, ktorí prežili, takže historik filozofie John Passmore mohol napísať: „Pozitivizmus je taký mŕtvy, ako určité filozofické hnutie vôbec môže byť mŕtve."
Nemám nijaký zmysel pre slová a názvy. Ale názov („neo-pozitivizmus" je jednoducho symptómom rozšírenej obyčaje kritizovať skôr, ako sa niečo prečíta. Asi to musím jasne vysloviť kvôli Višmu filozofickému slovníku. S ľudmi, ktorí diskutujú podobnými frázami, nediskutujem. Pozri vyššie poznámku Karia Mengera. Týmto spôsobom človek uviazne len v bezbrehom močiari scholastického slovíčkárenia. Dúfam, že svoj čas využijem lepšie: na štúdium naliehavých problémov.
(Bolo úlohou pána Wellmera čítať Logiku skúmania - kedze ostatní Frankfurčania na to nemali čas - a vyvrátiť ju. Gadamerova Pravda a metóda sa mu mení na protiklad teórie poznania a metodológie. Ale nedarí sa to.)
Adornova a Habermasova kritika mojej pozície je všetko, len nie
94
I. O poznaní
6. Proti veľkým slovám
95
jasná. Aby som to vyjadril stručne: Nazdávajú sa, že moja teória poznania, kedze je (ako si myslia) pozitivistická, ma núti obhajovať sociálny status quo. Alebo, že mi môj (údajne) noetický pozitivizmus vnucuje morálne právny pozitivizmus. (To bola moja kritika Hegela.) Žiaľ, pre-liliadli, že som síce (nerevolučný) liberál, ale že moja teória poznania j c teóriou rastu poznávania prostredníctvom intelektuálnych a vedeckých revolúcií. (Prostredníctvom veľkých nových ideí.)
Adorno a Habermas nevedia, čo kritizujú; a nevedia, že ich vlastná téza o analyticky nerozlučnej spätosti hodnôt a faktov je morálne právny pozitivizmus pochádzajúci od Hegela.
Zhrnutie knihy o takzvanom „spore o pozitivizmus". Táto kniha plávala pod falošnou vlajkou. Okrem toho môj príspevok, ktorý bol časové ako aj logicky prvý a dal podnet na všetky ostatné, mal slúžiť len ako základ pre diskusiu. Pozostával s dvadsiatich siedmich jasne a ostro formulovaných téz, o ktorých sa malo a mohlo diskutovať. Ale v tejto rozsiahlej knihe sa moje tézy sotvakde spomínajú a môj príspevok sa uprostred knihy utopil v mori slov. Ani v jednej recenzii nevenovali pozornosť okolnosti, že na moje tézy a argumenty nikde niet odpovedí. Tento postup (nahrádzanie chýbajúcich argumentov prívalom slov) bol úspešný a moje utopené tézy a argumenty upadli do zabudnutia.
Ale to všetko (celý „spor n pozitivizmus") je vlastne len tancom medzi vajíčkami a vyznačuje sa priam grotesknou bezvýznamnosťou.
Zhrnutie celého: Hoci pracujem takmer vždy na ostro vymedzených vedeckých problémoch, predsa sa všetkými mojimi prácami vinie určitá červená niť: V prospech kritických argumentov - proti prázdnym slovám a proti intelektuálnej neskromnosti a domýšľavosti - proti zrade intelektuálov, ako to nazval Julien Benda (pozri Otvorenú spoločnosť, zväzok II.). Som presvedčený, že my - intelektuáli - sme na vine takmer všetkej biede, lebo sa primálo zasadzujeme za intelektuálnu statočnosť. (Preto nakoniec zvíťazí asi najobmedzenejší antiintelektualiz-mus.) V Otvorenej spoločnosti to vravím v stovke rôznych útokov na falošných prorokov a nedávam si obrúsok pred ústa. Napríklad som utrúsil zopár veľmi ostrých poznámok na Jaspersovu a Heideggerovu adresu. (Pozri menný register k Otvorenej spoločnosti, zväzok II.)
Hádam je zaujímavé., z akých dôvodov nechcem diskutovať s profesorom Habermasom.
Uvediem svoje dôvody. Pozostávajú (1) z citátov zo Sporu o pozitivizmus od profesora Habermasa zo začiatku jeho dodatku ku kontroverzii medzi Popperom a Adornom (nota bene, až do 26. marca 1970 . som nikdy neuverejnil ani len slovo o Adornovi a Habermasovi) a (2) z mojich prekladov. Niektorí čitatelia budú mať dojem, že sa mi nepodarilo adekvátne preložiť základný text. To je možné. Som dosť skúsený prekladateľ, ale azda som na túto úlohu prihlúpy. No nech je to akokoľvek, urobil som to, ako som najlepšie vedel:
Základný text ma čosi núti vziať a so statočným citom raz pôvodný svätý predobraz do materčiny milej prekladať.
Nieje cieľom môjho prekladu vyhýbať sa cudzím slovám, ak je ich zmysel jasný (kooperácia = spolupráca; antagonizmus = protivníctvo), ale ide mi iba o to, aby som trochu riedky informačný obsah každej vety podal tak jasne, ako len možno aj vtedy, keby preklad mal byť dlhší ako pôvodný text.
Habermas začína citátom z Adorna, ktorému aplauduje (s. 155).
{Citáty z Habermasovej state) Spoločenská totalita nevedie vlastný život ponad to, čo zhrňuje a z čoho sa sama skladá.
Produkuje a reprodukuje sa sama
prostredníctvom
svojich jednodivých momentov.
Tak ako onen celok nemožno odlúčiť od života, od kooperácie a antagonizmu jednotlivca,
(Môj „preklad")
Spoločnosť pozostáva zo spoločenských vzťahov.
Rôzne vzťahy produkujú akosi spoločnosť.
Medzi týmito vzťahmi nachádzame kooperáciu a antagonizmus; a kedze (ako sme už povedali) spoločnosť pozostáva z týchto vzťahov, nemožno ju od nich odlúčiť;
tak sa nedá ani niektorý z jej prv-    platí však aj opak: ani jeden
I
i .v
96
I. O poznaní
6. Proti veľkým slovám
97
z týchto vzťahov nemožno chápať bez ostatných.
(Opakovanie predchádzajúceho.)
kov pochopiť len z jeho fungovania bez pochopenia celku, ktorého podstatou je pohyb jednotlivca samého.
Systém a jednotlivosť sú recipročné a pochopiť sa dajú len v reciprocite.
ŕPoznámka: Tu prednesené učenie o celistvosti sa predniesli! ní éastj) a vetmi často aj lepšie; ale slová sú zakaždým pôsobivejšie.)
Teraz hovorí profesor Habermas sám:
Adorno chápe spoločnosť v kategóriách,
ktoré nepopierajú svoj pôvod v Hegelovej logike.
Spoločnosť chápe ako totalitu v prísne dialektickom zmysle, ktorý zakazuje chápať celok organicky podľa vety: je to viac ako suma jeho častí;
Adorno používa výrazy pripomínajúce Hegela.
Preto (sic) nehovorí, že celok je viac ako suma jeho častí;
takisto nieje (sic) celok triedou prvkov.
takisto však nieje totalita triedou, ktorá by sa v logike svojho rozsahu dala určiť zhrnutím všetkých svojich podriadených prvkov.
Takto pokračuje. Neskôr sa napríklad na tej istej strane dostáva
totalita spoločenských súvislostí života...
alebo na s. 157
Teórie sú poriadkové schémy, ktoré v syntaktický záväznom rámci ľubovoľne konštruujeme.
My všetci sme akosi vo vzájomnom vzťahu...
Teórie by sa nemali formulovať negramaticky; inak môžeš povedať, čo chceš.
Pre špeciálnu oblasť nejakého predmetu sa osvedčia ako použiteľné vtedy, keď sa im podrobí reálna rozmanitosť.
Na špeciálnu oblasť sú aplikovateľné vtedy, keď sú aplikovateľné.
* ...
Žiaľ, mnohí sociológovia, filozofi atď. si už tradične pokladajú za svoju legitímnu úlohu krutú hru vyjadrovať jednoduché komplikovane a triviálne obťažne. Tak sa to naučili a tak to učia. Tu sa nedá nič robiť. Ani Faust by na tom nič nezmenil. Už aj uši sú spotvorene; sú schopné počuť len celkom velké slová.
Človek, kecľ zvyčajné počúva len slová, verí, že sa pri nich aj niečo myslieť dá.
Preto hovorí Goethe o skrytej vznešenej sile tejto čarodejníckej vedy:
Kto nedumá, hneď vedu zná a bez starostí je tu.
„S údivom to číta dotknutý šéf," píše Morgenstern v Palmstrômovi („Vrchnosť").
Ako viete, som Marxovým odporcom; ale medzi jeho mnohými poznámkami, ktoré obdivujem, je táto: „Dialektika sa vo svojej mystifikovanej forme stala nemeckou módou..."
Je ňou ešte vždy.
To je moje ospravedlnenie za to, že sa do tejto diskusie jicpúšťam, ale radšej pracujem na tom, aby som svoje idey formuloval čo najjednoduchšie. To často nieje ľahké.
Poznámka (1984).
Marxov citát (na konci môjho listu) pochádza z Kapitálu.
Na tej istej strane napísal Marx predtým: „Mystifikujúcu (sic) stránku
Hegelovej dialektiky som kritizoval takmer pred tridsiatimi rokmi
v čase, keď bola ešte v móde."
Marx netušil, že by tak mohla zostať azda aj navždy.