448714 Viktória Zummerová Současná environmentální filosofie (postmoderna & ekofenomenologie) I. 2.Abram, D. 2008. Neviditelný svět. In Abram, D. 2008. Procitnutí do živé země. Nymburk: OPS, s. 77–93. Úkol: Proč Abram poukazuje na různé podoby neviditelnosti se kterými se můžeme setkat? Jak se staví k možnosti poznat svět a věci v něm? Vysvětlete proč ne/souhlasíte s jeho postojem a argumentací. Abram vo svojej práci tvrdí, že existuje neviditeľná povaha sveta ktorý vidíme, a na to aby sme si to všimli stačí, že sa budeme zaujímať o krajinu ktorá nás obklopuje. Uvádza, že existujú tri podoby neviditeľnosti - odvrátená strana vecí, teda to čo sa nachádza za vecami ktoré vidíme. Ďalej to, čo sa skrýva vo vnútri každej viditeľnej veci a nakoniec prostredie medzi nimi (čo sa pohybuje medzi viditeľnými vecami). Ako príklady sú uvedené vnútra tiel a budov (vieme že tam je alebo by malo byť, no nevidíme ho, môžeme si ho však uvedomovať a cítiť), vzduch cez ktorý vnímame viditeľné veci atď. Autor nám načrtáva svoje predstavy, aké by to bolo vnímať veci ktoré inak nevnímame, či už fotosyntézu alebo prijímanie vody cez koreň stromu. Poukazuje na to, ako domorodci uctievajú neviditeľnosti v krajine pomocou „duchov“, a tým udržujú svoju kultúru vnímavú voči nim. [1] Podľa neho dnešná spoločnosť vytlačila ducha a tým odňala svetu jeho hĺbku, skrytosti. Chce tým upozorniť, že svet dnes vnímame len zvonku. Máme pocit že sme oddelení od prírody a preto ničíme pôdu, znečisťujeme vodstvo, vzduch ktorý dýchame, a tým ničíme aj seba. Vyzýva ľudí, aby sa začali zaoberať krajinou okolo nás, pretože aj my sme súčasťou sveta. Abram sa snaží poukázať na neviditeľné sféry sveta, pretože sú dôležité a mali by sme si ich uvedomovať.[2] Naše poznanie krajiny by sa malo zlepšiť, autor odporúča viac zapájať svoje prirodzené živočíšne zmysly, pretože sme už príliš vzdialení od zeme. Je to hlavne zmena reči a myslenia, ktorá sa objavila s technológiami a oddeľuje nás od pozemského sveta. Autorove myšlienky sú mi sympatické, páčia sa mi jeho netradičné postoje a názory, ktoré nám predstavuje v tejto kapitole. Umožňujú nám pozrieť sa na svet z trochu iného pohľadu, ako sme zvyknutí. S autorom vo väčšine súhlasím, nestotožňujem sa len s tvrdením, že aby sme oslobodili svoje zmysly, máme späť do našej reči prizvať „duchov“ či iné nadpozemské sily.[3] Odhliadnuc od prirovnania neviditeľnosti zeme k duchom, je text dobrou možnosťou ako získať netradičný pohľad na svet a skutočnosť okolo nás. Domnievam sa, že autor chcel vo svojej práci poukázať na to, že nie sme oddelení od krajiny ale sme stále súčasťou celku. Ak ničíme prírodu, ničíme aj seba. Mali by sme zmeniť spôsob myslenia a vnímania, uvedomovať si náš vzťah k okoliu a myslieť na dôsledky svojich činov. Pretože to že niečo nevidíme, neznamená že to neexistuje.[4] II. Četba: 1. Vogel, S. 2011. Why 'Nature' Has No Place in Environmental Philosophy. In Kaebnick, G.E. (ed.) The Ideal of Nature: Debates About Biotechnology and the Environment. Baltimore: John Hopkins University Press, s. 84–97. Úkol: Souhlasíte s Vogelovým tvrzením, že bychom měli opustit pojem „příroda“ a koncepty s ním spojené (postoj argumentujte)? Vogel vo svojej práci rozvíja myšlienku, ktorá tvrdí, že „príroda“ už neexistuje, bola zničená dôsledkom rozsiahlych zmien klímy, spôsobených človekom (ľudskými technológiami). Mali sme vstúpiť do novej historickej etapy, kde zem už viac nemôže byť nazývaná prírodnou, pretože nikde sa už nenachádza vo svojej pôvodnej podobe. Ak príroda už nie je, a nemôže byť obnovená, potom nie je jasné, čo vlastne máme chrániť. Autor sa ďalej zamýšľa nad otázkou či je človek a jeho činnosť prírodná alebo nie. Poukazuje, že príroda má dva významy, môže odkazovať buď na všetko na svete, alebo všetko na svete okrem ľudského bytia. Na koniec stavia ľudskú myseľ mimo prírodu, vyčleňuje ju ako jedinečný dar človeka.[5] Nemyslím si, že by sme mali opustiť pojem príroda, pretože na pojme až tak nezáleží, stále bude predstavovať to isté[6] , aspoň v mysli človeka. Zdá sa mi to ako zbytočná hra s pojmami a nélepkovanie. Príroda bude vždy príroda[7] , je jedno aké pomenovanie bude mať, ale dôležitejšie je ako sa k nej budeme správať. Domnievam sa, že by sme ju mali chrániť hlavne pre seba, pretože si myslím že sme jej súčasťou.[8] Samotná myšlienka je však zaujímavá, podložená rozumnými argumentami a stojí za zamyslenie, ale podľa mňa je zatiaľ neuplatiteľná.[9] ________________________________ [1]Presne tak. [2]To je trochu vágna formulácia. [3]Trochu pozor na to “nadpozemské”. To je práve jedna z tých zásadných vecí, ktorými sa Abram odlišuje od množstva iných autorov (toho viac spirituálneho razenia), že u neho to tajomstvo, neviditeľnosť a v posledku aj to, čo sme si zvykli nazývať duchmi, patri všetko do tohto telesného – materiálneho sveta. Práveže too nie je nič nadpozemské, ale veľmi zásadne pozemské. On dáva materialismu dosť iný zmysel, než na aký sme zvyknutí. Ale tieto dichotómie ako hmota-myseľ, telo-duch, to všetko on práve kritizuje a hlavne kritizuje to, ako sme nimi strašne ovplyvnení – čož je trošku patrné aj z tejto Vašej formulácie (alebo z ešte výraznejších dezinterpretácií mnohých vašich kolegov). Druhá vec: napadá vás, ako by to šlo spraviť inak? Ako prebudiť v ľuďoch senzitivitu voči tým tajomným dimenziám skutočnosti? [4]Áno, aj tak by sa to dalo povedať. To je vlastne také pekné zobecnenie tých jeho myšlienok. [5]Pozor, to Vogel nerobí a netvrdí! Podobne ako sa on vlastne nezamýšľa nad tým, či je človek prírodný. On sa na to celé díva z akejsi meta-roviny, a analyzuje rôzne koncepty, ktoré sú používané v environmentalisme, a kritizuje ich. Takisto ako toto. On na konci vlastne vznáša obvinenie voči environmentalismu, že používaním toho pojmu príroda nevedomky prijíma akési metafyzické predpoklady o svete – v tomto prípade Descartovský dualizmus hmota-myseľ. A práve pre toto všetko navrhuje pojem “príroda” zavrhnúť, pretože nás uvádza to všelijakých logických a metafyzických pascí. [6]No, Vogelova kritika mala práve uikázať, že na tých pojmoch veľmi záleží. :-) jedny z najzásadnejších problémov environmentalismu je, že sa často environmentalisti nezhodnú medzi sebou (a príčinou je podivuhodne často práve rozdielne chápanie nejakých pojmov) a to, že nie sme schopní tie postoje dostatočne relevantne argumentovať – čož je – práve ako ukazuje Vogel – často zas dôsledkom problematického pojmoslovia a súvisiacich vecí. Ako príklad môžem uviesť debatu o podobe ochrany Šumavy (alebo ľubovoľnej inej chránenej oblasti, ale na Šumave je to vidieť obzvlášť dobre): proti tvrdeniu, že sa chráni príroda, sa částo stavia tvrdenie, že tie lesy sú vlastne kultúrne. Sú tiež spory o to, čo je vlastne tá príroda – je to ten pekný vzrastlý zelený les, na ktorý sa dobre kuká z okna a prechádza sa v ňom? Alebo je to aj mŕtvy les, pomaly sa obnovujúci? Pre niekoho len to prvé, pre niekoho naopak viac to druhé. Atď., je tam toho veľa a mnoho práve záleží na tom, ako používame nejaké pojmy, aké významy im dávame, a ako argumentujeme. [7]Odkazujete tu k akejsi intuícií, že tým niečo rozumieme. Problém ale je v tom, čo som napísal do toho predošlého komentáru. Každý tým rozumieme trochu niečo iné. [8]Tejto argumentácií asi nerozumiem. Keď niekto argumentuje tým, že sme súčasťou prírody, obvykle z toho vyvodzuje akúsi vnútornú hodnotu prírody a rovnosť (Schweitzer, Leopold), tj. Z toho vyplýva ochrana prírody pre ńu samu a nie pre nás. Alebo ste to myslela skôr v zmysle: „sme od nej závislí, tak sa o ňu musíme postarať”? [9]Ona je dosť stará, ten článok je síce z roku 2011, ale vybral som ho preto, že je písaný prístupnejšou formou. Ale prvé takéto kritiky sa objavili už v 90. rokoch (aj z Vogelovho pera) a mali vskutku obrovský dopad na celý environmentalismus (len k nám to ešte moc nedošlo). Jeho veľká časť na tú kritiku skutočne reagovala zahodením pojmu príroda a nahradením pojmom environment. (Veľmi zjednodušene povedané.)