Súčasná environmentálna filozofia Steven Vogel – Why „nature“ has no place in environmenatl philosophy Súhlasíte s Vogelovým tvrdením, že by sme mali opustiť pojem „príroda“ a koncepty s ním spojené? Vogel vo svojom texte rozpracoval dva rôzne spôsoby[1], akými je možné vyložiť si pojem „príroda“. V prvom prípade je to celý fyzický svet, zahŕňajúci človeka a teda aj jeho činnosť. Druhý výklad je svet, od ktorého je človek nejakým spôsobom separovaný, teda doň nepatrí. Na základe dualizmu tohto slova nastáva problém ako a kam zaradiť človeka a jeho činnosť. Ľudia sa vyvinuli cez rovnaké biologické procesy, ako ostatné druhy a teda by sa nemalo ich správanie označovať za neprírodné (unnatural). Ak sú ľudia prírodní, tak aj ich činnosť by mala byť a nič, čo robíme by prírode ublížiť nemalo, jej ochrana je bezvýznamná. Ak však uznáme, že ľudia sú prírodní, no ich činnosť prírode škodí, tak tvrdíme, že ľudské produkty sú umelé. Tu však nastáva ďalší problém, a to, že nie všetky sú umelé (respirácia, defekácia, reprodukcia). Možno ich odlišovať na základe úmyselnosti a neúmyselnosti, no čo ak plánujeme deti? Preto do kategórie prírodných produktov človeka Vogel radí tie telesné a do umelých, produkty mysle.[1] Tiež vraví, že človek nemôže ublížiť prírode, pretože je jej súčasťou, ale môže škodiť jednotlivým entitám v rámci prírody. Navrhuje vytvoriť postnaturálnu filozofiu z dôvodu, že dokázať pozorovaním, či človek je alebo nie je súčasťou prírody sa nedá, lebo by sme sa pred samotným pozorovaním museli rozhodnúť či ľudia sú časťou toho, čo sa bude pozorovať. Z textu vyplýva, že kvôli dvojznačnosti[2] pojmu príroda nevieme čo chrániť a či chrániť. Ja si však myslím, že ide o zbytočné slovičkárenie[3] , a ak človek je súčasťou prírody, čo nepochybne je, a ak aj jeho činnosť je prírodná, nesúhlasím s tým, že nie je čo chrániť, že je to nezmyselné[4] . Skôr by som riešila to, v akom rozsahu činnosť človeka rešpektuje potreby, záujmy, limity sveta[5] , ktorého sme časťou, no nie jedinou, ani nadradenou. Ľudskú činnosť by som nedelila na umelú a prírodnú, ale na nevyhnutnú pre existenciu, a vyplývajúcu z pohodlnosti.[6] Z veľkej miery práve táto druhá činnosť je nešetrná k životnému prostrediu[7] , aj a nielen nášmu životnému prostrediu. Obmedzenie tejto činnosti by bolo prospešné pre nás aj pre ostatných v prírode. Môj názor je, že človek je tvor prírodný, jeho činnosť je prírodná, pochopiteľne sebecká, no ako tvor mysliaci, by mal vedieť odhadnúť rozumnú mieru využívania ostatných zložiek prírody. Chrániť prírodu pred nadmerným zneužívaním znamená chrániť sami seba. Opustiť pojem príroda považujem za nezmyselné, pretože je jedno ako je pomenovaný svet vôkol nás, svet, ktorého sme súčasťou, dôležité je ako sa k nemu správame, ako sa správame k sebe. Jeho ničenie je pílenie si konára pod nohami.[8] David Abram – Neviditeľný svet Prečo Abram poukazuje na rôzne podoby neviditeľnosti s ktorými sa môžeme stretnúť? Ako sa stavia k možnosti poznať svet a veci v ňom? Vysvetlite prečo ne/súhlasíte s jeho postojom a argumentáciou. Abram popisuje rôzne módy neviditeľnosti tohto sveta, a to svet za viditeľnými vecami, svet vnútri vecí a svet medzi viditeľným. Všetky formy neviditeľnosti sú spojené s hĺbkou (horizontálnou, vertikálnou a hĺbkou vnorenia). Všade na svete sa zoskupujú tieto tri formy a všade sú zoskupené odlišne, utvárajú jedinečnú moc určitého miesta. To si dokážu uvedomiť iba ľudia „materiálne vrastení do krajiny“. To, že sme tieto sily začali vnímať ako nadprirodzené, nedotknuteľné viedlo k tomu, že sme sami seba odlúčili od zeme, prestali sme sa s ňou stotožňovať, začali sme ju považovať iba za objekt, ktorý využívame a ničíme kvôli vlastným cieľom. To je, myslím, dôvod, prečo na tieto neviditeľnosti poukazuje.[9] Autor kladie dôraz na zmyslové vnímanie sveta, neviditeľné sily sa dajú iba cítiť, nikdy nie popísať. Môžu byť vzaté na vedomie, ale nedajú sa vymedziť myšlienkami, slovami.[10] Tie sú iba prekážkou v skutočnom vnímaní zeme, krajiny a silami pôsobiacimi medzi jednotlivými zložkami. Ak chceme poznať svet, tak sa máme naučiť hovoriť spôsobom ladiacim s našimi zvieracími zmyslami a prizvať do našej reči späť duchov (oné neviditeľné sily), ktorých sme začali považovať za nespoznateľných zmyslami. S postojom autora súhlasím, je pravda, že sme sa sami vyčlenili zo sveta, začali ho vnímať zvonku, len ako nástroj k plneniu vlastných sebeckých potrieb, mnohí prestali vnímať prírodu ako niečo výnimočné, plné života, vlastných zákonov. Svojím oddelením od tohto harmonického celku, kde je všetko so všetkým prepojené, všetko má svoj účel, sme začali svojou činnosťou zapríčiňovať chaos a rozklad. Svojou snahou o „pokrok“, hladom po materiálne a videním seba ako vrchol tvorstva, sme zapríčinili narušenie všadeprítomnej symbiózy[11] . Zabíjanie zvierat, ničenie biotopov, znečisťovanie pôd, vôd, vzduchu, je dôsledkom považovania prírody za niečo slúžiace špeciálne a výhradne nášmu pohodliu, niečo nám podriadené, menejcenné. Miroslava Smolková, 450651 [12] ________________________________ [1] Popisuje ešte aj tretie možné vysvetlenie, kde poníma prírodu ako flóru a faunu, biosféru, kam človek ide, ak chce byť „bližšie prírode“ a ani prvé, ani druhé vysvetlenie tu nie je aplikovateľné. ________________________________ No, to moc vlastne on tak neradí, skôr ukazuje to, že to je to, ako sa to obykle (niekedy nereflektovane) chápe v environmentalisme a poukazuje na to, že v tom je implicitne prijímaný Descartovský dualismus telo-duša, resp. hmota-myseľ, čož, ako správne poznamenáva, je veľmi problematické. Skôr mnohoznačnosti. Ako píšeš, má tam aj tú prírodu ako „všetko živé“. A dali by sa nájsť aj iné „koncepty prírody“, o ktorých nepíše. Na týchto dvoch však najlepšie ukazuje ten vnútorný rozpor čo sa občas objavuje v environmentálnej argumentácií (sme súčasťou prírody a zároveň jej škodíme a vytvárame veci, ktoré nie sú jej súčasťou). I keď asi s Tebou zdieľam akúsi nechuť k tomuto typu filozofovania (charakteristickému pre analytickú filozofiu, v tomto prípade trochu šmrcnutú dekonštrukciou), nazvať to zbytočným slovíčkarením je už asi trochu neadekvátne. On totiž Vogel má v mnohom zrejme pravdu – ten pojem je nejednoznačný a takmer všetky jeho významy so sebou nesú buď vnútornú kontradikciu, alebo nereflektované metafyzické predpoklady (viz ten dualismus). A má pravdu, že to je problematické, keď chceme konzistentne argumentovať. To si napísala pekne, bo vlastne keď sa človek na to pozrie z tej „praktickejšej“ stránky, je to akoby dosť jasné. A tomu slovíčkareniu sa asi netreba venovať. Ale potom to podobní prudiči ako Vogel môžu ľahko spochybňovať. A zároveň si myslím, že je dôležité neuzatvárať sa len do tej pragmatickej dimenzie, a rozvíjať aj tú filozofickú reflexiu, aj takéhoto druhu. Práve preto, že to môže pomáhať vo vylepšovaní tej argumentácie, či vôbec konzistentnosti nejakých postojov. Jasné. Ale buď v debate o tom slovo príroda použiješ – a potom sa musíš nejako vyrovnať s tými problémami, čo naznačuje, alebo nepoužiješ – a potom vlastne ideš podľa jeho doporučení, tj. vyhýbaš sa tomu slovu. Druhá vec je, že vôbec určiť potreby a záujmy ostatných tvorov je vec ošemetná a veľmi nejednoznačná. Chápem, čo chceš povedať, a dáva to dobrý zmysel, keď ten pojem príroda fakt dáme stranou. Ak by sme ho ale chceli zachovať v nejakej podobe, tak to asi nepôjde odargumentovať takto ľahko. Pretože akonáhle niekomu povieš, že chceš „chrániť prírodu“, tak tu je naspäť celý ten problém... To je zaujímavý návrh. Súhlas, i keď aj tá činnosť nevyhnutná pre existenciu je často zdrojom veľkej devastácie prírody. Napr. vyrubovanie alebo vypaľovanie lesov domorodými farmármi, ktorí nemajú kde inde hospodáriť, apod. Nemôžem nepoznamenať, že Tebou formulované názory sú trochu nekonzistentné čo do etického postoja. Vyššie zdôrazňuješ, že sme časťou prírody, a to nie nadradenou, a tiež to, že musíme brať do úvahy potreby a záujmy ostatných tvorov. To by odkazovalo k nejakej forme ekoncetrismu, či biocentrismu. V poslednej vete však prehodíš perspektívu na antropocentrickú, keď povieš vlastne, že by sme nemali ničiť prírodu, bo tým škodíme sami sebe. Ono samozrejme sa na to dá nahliadať aj obomi spôsobmi zároveň (pretože aj pri prijatí neantropocentrického stanoviska si môžeme byť vedomí, že tým škodíme aj sebe. Len som chcel trochu vypichnúť tie etické postoje, čo sa Ti tam objavujú. Dobrý akcent. Áno, myslím, že práve to posunutie chápania neviditeľného smerom k nadprirodzenému, vníma Abram ako veľmi problematické. Napriek tomu, mnohí študenti pochopili Abramov text práve v tomto – nazvime to duchovnom – zmysle. On sa Abram o to trochu pokúša a myslím, že verí, že to v reči ide (v písme menej) – ale len v reči živej, akosi „vrastenej“ do sveta. Odporúčam jeho knižku Kouzlo smyslů – jednak je to strhujúce čítanie, a druhak tam rozpracováva trochu (aj prakticky, použitým jazykom, apod.) ten spôsob práce s rečou. To je trošku odvážne tvrdenie, také príliš „sluníčkové“. ;-) Ono sice tá symbióza je v prírode zrejme výraznejšia, než ako to vykresľuje mainstreamová biológia (a jej zjednodušené popularizácie), ale zas takto ružové to asi tiež nie je. Čo sa Ti tu neobjavilo, ale je myslím relatívne zásadné pre Abrama a aj konkrétne túto esej, je jeho poukázanie na to, že svet je v princípe nepoznateľný na 100%, a to práve kvôli tým neviditeľným aspektom viažúcim sa ku každej viditeľnej veci.