ohľadu na la. akt su ako jednotlivci, kvôli lomuio spoločnému vymedzujúcemu kritériu nemôžu úplne "uspieť" alebo splynúť Až potom sa u mnohých z nich začala rozvíjať nova príslušnosť
- "čierne seba uvedomení e". Keď sa to už stane, menšina sa dostáva do ps> chologickej separácie, keď "vonkajšie" sociálne zaradenia sú zároveň skupinou "vnútorne" prijímané, vzájomne su tak posilŕiumc.
Druhv prípad sa ivka menšiny, klorá už má tradici u. oddelenosti vďaka svojim kultúrnym, sociálnym a historickým odlišnostiam od ostatných. Presvedčenie, že "prekročenie" alebo opustenie skupiny nie je možné alebo jc ťažké, môže byť výsledkom nielen obmcdľ.cní kladených zvonku, ale aj silného sociálneho tlaku vnútri menšiny "loto býva časté v prípade rôznych náboženských menšín, národných alebo etnických menSín, politických alebo ideologických hnutí.
Nakoniec sú aj také menšiny, ktorí, i keď sú si vedomé svojich kultúrnych, sociálnych, politických alebo historických rozdielov, chcú mať práve zanechať, podľa vlastného Želania, niektoré alebo väčšinu z týchto rozdielov. Ak sa im v lom nekladú trvalé prekážky, skór ci neskôr móru beto menšiny splynúť s obklopujúcim .spoločenstvom dokonca aj vtedy, keď si zachovajú niektoré zo svojich Specifických charakteristík. Ako príklady snáď možno uviesť Škótov žijúcich v Anglicku alebo katolíkov v Británii a USA. V takýchto prípadoch vnútorné aj vonkajšie psychologické zábrany upustenia skupiny časom slabnú. Zoslabovanie sociologických kriterií sociálneho znevýhodnenia a diskriminácie je spalŕ so slabmmm hlavnej psychologickej podmienky existencie menšiny; vnimaniejasných hraníc skupiny.
Celkom ináč je to vtedy, ked" sa požiadavky menšiny splynúť, podľa vlastnéhr želania stí dávajú z rôznych dôvodov so silnyui sociálnym a psychologickým odporom zvonku. K tejto otizkVsa vrátime, keď sa budeme zaoberať psychologickými stratégiami menšin vhodnými na riešenie týchio problémov. Teraz staíi povedať, že konflikt medzi tlakom menäiny a prekážkami postavenými zvonku druhými-môže dočasne vyvolať novŕ.ytedomerúe si príslušnosti, dať novú silu starým zväzkom a mŕÉe nakoniec viesť k vzniku silných vnútorných zábran voči opusteniu skupiny.
Zhrňme: rozliäili sme tri všeobecné skupiny<podmienok, ktoré vedú k objaveniu sa ale bo .posilneniu vnútroskup i nových zväzkov u členov meníin. V prvej z nich je spoločná identita priradená kategorii ľudí preto. Že sú adresátmi urejích postojová prístupov "zvonku". V druhom pnpade skupina tď existuje v zmysle želania uchovať si svoju samostatnú idenjjííi, čo je ďalej posilňované vzájomným pôsobením "vnútorných" a "vonkajších" postoj o v a loriem sociálneho správania siťf V treťom prípade si existujúca skupina môže želať odstráiulVsvoje odlišnosti a oddelenosť od iných mnohými spôsobmi; aifc keď je jej v lom zabránené, možno očakávať vznik novej a inienzivnej formy skupinovej identity.
Skupinovú identitu tvojŕenú zväzkami Členov so skupinou možno z psychologického hiladiska chápať ako zloženú z kognitivnych, hodnotiacich a emocionálnych zložiek. Kognitivní) -zložku predstavuje uvedomenie si jednotlivcov, ic sú členmi sociálnej skupiny, ktorá jé JTeteľnc oddelená od ostatných skupin. V prípade typu mensin/b ktoré nám tu ide, je - akn.sme videli - rozhodujúce, aby toto uwdomenie bolo spojené s presvedčenim, že nieje ľahké
- z rôznv/h dôvodov - vyvliecť sa Z členstva v skupine a celkom sa v spoločnosti "stratiť". Hodnotiaca zložka je zložená z hodnotových významov spätých s členstvomv menSine. U meniin, ktoré sú sociálne znevýhodnené alebo sú takto svojimi Členmi vnímané, jemumé zohľadniť zložíte vzájomné pôsobenie niekoľkých druhov
ytodnoteni. Jedna časť hodnotiacich úsudkov je výsledkom
zhodnotenia sociálneho postavenia a podmienok menäiny v porovnaní s inými identifikovateľnými skupinami alebo celkove v rámci "väčSiny" Druhý typ hodnotení tvoria piiaAivó alebo nepriaznivé úsudky o charakteristikách skupiny. Tnŕíí typ súvisí so spôsobom, akým jed nati i vec pociťuje svoje Členstvo v skupine. Teda nepriaznivý úsudok 0 pozícií menšiny v spoločnosti celkove sa môže spájať u jednotlivca tak s pozilívnynrako aj negatívnym hodnotením charakteristík skupiny a vlajríriého členstva v nej. Najjednoduchšia situácia je vtedy, keď s/ ľšetky uvedené hodnotenia negatívne a opustiť skupinu nie jt ťažké. Ak jc však odchod zo skupiny ťažký alebo nemožný/ako je to v prípade väčšiny menSín, o ktoré nám tu ide - možno očakávať vznik celého radu individuálnych postojov, reakcií, adaptácií a stratégií, O niektorých z tých, ktoré sú v spoločnosti najčastejšie a najdôležitejšie, budeme hovoriť v následujících častiach.
-Výsledné podoby rôzjie poprepájaných hodnoteni majú určité všeobecné charakterXtiky. Ako sa pokúsime ukázať neskôr, ich psychologická história a možné vplyvy na konanie a postoje väak môžu byť značjŕé odlišné. Rozhodujúca podobnosť je Často v emocionilnei^ainteresoi anosti na vlastnom členstve v menšine. Skupinovú "0rislušnosť" alebo skupinovú "identitu" možno snáď najlepšie efiápať ako vSeobecné výrazy postihujúce prostredníctvom^ ožitých vzťahov medzi individuálnym uvedomením si Členstva v skupine, ktorá je zreteľne odlišná od ostatných, roznÄnilými hodnoteniami spätými s týmto uvedomením a pr> |ftou a silou emocionálnej zainteresovanosti, ktorá vyplýva 'týchto hodnoteni a ktorá ich sparne ovplyvňuje.
/
IV. Od sociálnej stability k sociálnej zmene: psychologické dôsledky príslušnosti k menšine
Dovoľte začať dvoma banálnymi všeohĽi_nc plainými tvrdeniami: žiadna sociálna skupina nie jc zložená i. jednotlivcov, klori by väctci rovnako reagovali na podmienky, \ -ktorých žijú; nijaká sociálna skupina nieje ostrovom - v lom istom zmvsic ako "nijakv Človek nie je ostrovom". Sociálna skupina môže ako laká exiMovať len preto, že je zasadená do sociálneho systému zloženého z mnohých iných sociálnych skupín. Vzťah v - sociálne aj psychologické - medzi měnírnami a ostatnými skupinami spoločnosti sa sústavne menia v závislosti od meniacich sa sociálnych podmienok a od rozmanitosti skupín, ktoré menšiny obklopujú. Každá sociálna skupina má tiež svoju vlastnú vnútornú štruktúru, v ktorej rozliční jednotlivci zaujímajú rozličné sociálne pozície. Rovnako v každej skupine existujú medzi jednotlivcami značné rozdiely v osobnosti, výkonnostné, v schopnostiach, v sociálnych úlohách, v rodinných podmienkach, vo výkone, v príležitostiach a v šťasli. Ako je potom možné s istotou hovoriť o psychologických dôsledkoch prísluänosti k menšine všeobecne ">
Odpoveď je jednoduchá, nieje to možné Pri analyzovaní týchto vplyvov sa nikdy nemožno domnievať, že výsledkom budú jednoduché zovšeobecnenia platné pre všetkých, väčšinu alebo aspoň mnohých členov istej menšinovej skupiny Všetky "dôsledky", ktoré budeme opisovať, platia pre niektorých členov niektorých menšin a v rámci každej jednej menšiny možno nájsť rôznorodé schémy. Maximum, čo možno dosiahnuť, je identifikovať niektoré schémy, ktoré sa javia dôležitejšie ako iné, pretože ich používa viac ľudi, vo viacerých skupinách aj v rozličných okolnostiach. Zovšeobecnenia sociálnej psychológie su (našťastie) obmedzené tvorivou a neobmedzenou rozmanitosťou a premenlivosťou ľudského sociálneho správania sa.
Tieto obmedzenia je nutné mať na pamäti, keď uvažujeme o sociálnom správaní sa, postojoch, cítení a príslušnosti ľudí, ktorí patria k menšinám. V istom zmysle "sociálna psychológia menšín" nemá väčäie právo na samostatnú existenciu ako bv, mala "sociálna psychológia väčšín" Či skôr, jej nároky musia byť od začiatku skromné a založené na vopred jasne stanovených predpokladoch. To je dôvod, prečo sme venovali toľko miesta diskusii o lom, čo je v psychologickom zmysle menšina. Východiská, na ktorých je založený tento článok sú celkom jednoduché a tesne súvisia s predchádzajúcou diskusiou: členovia menšín, ako sme ich definovali skôr, majú určité spoločné problémy; existuje len obmedzené množstvo možných psychologických riešení (alebo prístupov k riešeniu) týchto problémov; druh použitého riešenia tesne súvisí so sociálnymi podmienkami, v ktorých menšiny žijú.
Tieto tri predpoklady možno doplniť širším hypotetickým zovšeobecnením. Vývoj vzťahov med/j veľkými sociálnymi skupinami (etnickými, národnými, kultúrnymi, sociálnymi atď.) je od druhej svetovej vojny silne ovplyvňovaný dvoma prebiehajúcimi procesmi, ktoré sa javili ako protikladné a teraz - paradoxne - sa navzájom dopĺňajú. Ide o súčasne prebiehajúce zvy So vanie vzájomnej závislosti ako aj dircrenciácic medzi sociálnymi skupinami. Nikdy predtým nebola etnická a politická vzájomná závislosť takí prítomná a zreteľná v našom každodennom živote, nikdy sme neboli takí presvedčení o tom, že rozhodnutia přijímané alebo podmienky prevládajúce d"aicks> od našich vlastných domovov môžu priamo a niekedy okamžite ovplyvniť nás každodenný život. Tento nárast vzájomnej závislosti - aj jeho všeobecné uvedomenie st - skomplikoval formy, podstatu a prepojenia
medziskupinových konfliktov. Príklady by boli zbytočne Stačí otvoriť akékoľvek noviny a nájdeme príklady hlbokých a bc; prostredných pn»blcmiw presahujúcich geografi c U- i/dialenosi kultúrne rozdiely alebo rozdiely medzi ekonomickými a poli lickými systémami Tieto problémy už nie sú, ako často bývali obmedzené hlavne na tajné schôdze poltliko\ a ich pochybní stratégie. Priamo nás ovplyvňujú, a sú ako latcé vnimunŕ rastucm počtom ľudí v stále väčšej časti sveta.
Toto rastúce vedomie vzájomnej závislosti si rozvíjalo zároveň s celosvetovo rozšírenou snahou o diľerĽnciáciu vy volanú měnírnami, ktoré sú často geograficky ako aj svojou kultúrnou a historickou rozmanitosťou navzájom veľmi vzdialené fcAisluje väak jeden dôležitý prvok spoločný pre mnohé z týchto hnutí: nové požiadavky menšín sú založené na ich práve rozhodnúť sa byť odlišní (zachovať si svoju odlišnosť - oddelenosťl a definovať túto odlišnosť svojimi vlastnými slovami, a nie pOjma/ni implicitne používanými alebo explicitne diktovanými väčšinou Rastúca vzájomná závislosť viedla k stále štršim mnohonárodným ekonomickým a politickým štruktúram; jej výsledkom boli aj silné snahy o decentralizáciu prichádzajúce od menších sociálnych celkov, ktoré si želajú zachovať svoje právo rozhodovať o sebe samých a udržať si svoju vlastnú "identitu".
Toto smerovanie k odlíšeniu sa často znamená, že tie skúpim kioré sa sami vnímajú ako separátne a sociálne znevýhodnené odmietajú sociálne i politicky sialus quo. Toto odmietaniejc výsledkom aj dôležitého psychologického vývoja. Ako tvrdí francúzska sociologička Colctte Guillauminová (1972) v svojej vynikajúcej knihe a rasistických ideológiách, dôležitý rozpor medzi sociálnymi menšinami a väčšinami je v lom, že "väčšina je lomia cdpovede na mcnSinové skupiny: jej existenciu si možno predstavu" len na základe nedostatku jasných, vymedzujúcich kritérií - na tozdiei od skupín, ktoré sú explicitne kategorizo\ .iné a úzko definované. Alebo, inými slovami, Členstvo vo väčšine jc založené na možnosti poprieť, že človek patri k menšine. Je chápané ako sloboda v definovaní seba samého, ako sloboda, ktorá nie jc nikdy daná . členom menšin, a ktorú si ani nie sú schopní dať sami" (s. 196).
Hoci je sporné, či túto charakteristiku možno aplikovať bez rozdielu na všetky sociálne menšiny, Guillauminová významne prispela k chápaniu sociálnopsychologických aspektov v mnohých situáciách vzťahu menšina - väčšina. Ako sme už v idei i, mcníiny sú často definované na základe kritérií pochádzajúcich od väčäin a nimi rozvíjaných. Sú odlišné určitými spôsobmi, ktoré sú sociálne dôležité, ale sú odlišné od niečoho, čo samo osebe nepotrebuje byť jasne definované. Súčasný trend k odlíšeniu sa predstavuje explicitné odmietanie rýchlo jednostranných definícií. Je to pokus vytvoriť alebo zachovať také Knténá definície skupiny, ktoré nie sú nanútené zvonku. Tieto novo vyvíjajúce sa kritériá nie sú zložené z odchýlok od "normy", ale skôr odrážajú pokusy vytvoriť pre skupinu pozitívne hodnotenú identitu, takže jej "výlučnosť" netvoria rôzne Stigmy zdanlivých menejcennosti. S redefmiciami toho, kto a aký je tesne súvisí sociálne konanie. Neskôr sa vrátime k psychologickým "stratégiám" ktoré používaj ú .menšinové skupiny na dosiahnutie nového sebarJeľinovania,
Tento silný, na celom svete rozšírený tlak dosiahnuť pozitívne odlíšenie je jedným z krajných bodov sociál no psycho logického kontinua postojov menšín k svojmu postaveniu v širšom spoločenstve. Kontinua, ktoré sa pohybuje od úplného akceptovania k úplnému odmietaniu tohto postavenia, Nepochyhnc, väčšina minorít je niekde v strede tohto kontinua, bližšie k jednému z jeho krajných hodov. Dôležité sú nasledujúce otázky Aké sú psychologické determinanty a dôsledky akceptovania a odmietania?
Aké sů psychologické procesy prispievajú od prijímania k odmiclaniu?
(a) Přechod od akceptovania k odmietaniu
Začneme druhou z uvedených otázok, pretože uvažujúc o nej môžme začal' hovoriť o niektorých aspektoch akceptovania a odmietania. Na problém vlastnej akceptácie svojej sociálnej a psychologickej menej cennosti je potrebné pozrieť sa najprv \ rámci "objektívnych" sociálnych podmienok, ale analý/a týchto podmienok jc práca pre sociológov, ckonómnv, historikov a po-lilolôgov. Presahuje teda rámec nášho záujmu. Nikto však nepochybuje o tom, že primárnou podmienkou zachovania status quo nerovnosti, formálnej Či ncrormálnej, jc nerovné rozloženie moci • politickej, ekonomickej alebo vojenskej Vnímanie systému nerovnosti ako slabilnčhn alebo legitímneho Čí súčasne stabilného aj legitímneho súčasne predstavuje dve rozhodujúce psychologické podmienky, ktoré umožňujú stabilizovať rozdelenie zdrojov.
Jc dôležité upozorniť, že sa zameriavame skôr na vitimanti stabilitu alebo legitimitu vzťahov prevládajúcich medzi skupinami, a nie na ieh formálne a inštitucionálne charakteristiky alebo skutočnú fyzickú f i ekonomickú moc. Zo sociál n opsychologického hľadiska Ifda vnímaná stabilita systému med/iskupini>vých vzťahov skladá sa z nedostatku kognilivnych alternativ k existujúcej situácii. C.O sa týka menšinových skupin platí, že v koncovom bode "prijímanie" nášho kontinua nie jc predstaviteľnú nádej na zmenu ak ide o podstatu a budúcnusť existujúcej menejcennosti. Aj keď niektorí výnimoční jednotlivci môžu byť schopni vylepšiť si svoje postavenie a spôsob života v rámci danej situácie, a dokonca môžu byť prijímaní a respektovaní niektorými členmi väčšiny, toto nijako neovplyvni postavenie ich skupiny ako celku. V skutočnosti sa na takýchto jednotlivcov obe strany jednoznačne pozerajú ako na viac či menej prekvapujúcu výnimku zo všeobecného pravidla. Prelomenie niektorých bariér oddeľujúcich skupiny y takýchto prípadoch sa vyznačuje dvoma dôležitými charakteristikami: (ito jednotlivci sú majoritou íaslo stále povazovaní za nejaké ukážkové exempláre sociálnej kategórie, ku ktorej pôvodne patrili; môžu alebo mohli by sa stať kýmkoľvek, neberie sa [o ako zovšcobecnitéľné aj na ostatných, "typickejších" členov menšiny. Príklady takýchto nemenných postojov väčšiny napriek vynikajúcim výkonom niektorých príslušníkov menšiny siahajú do dávnej histórie. Môžeme ich nájsť u Shcrwin-Whitea (1967) v opisoch reakcii imperiálneho Ríma na vzbury Grékov a iných otrokov. Longinus, ktorý, ako Shcrwín-Whitc napísal, bo) "prísnym a neľudským zákonodarcom", cítil, že "cudzineckú zberbu * možno kontrolovať len strachom"; ale
"...láskavý Plinius známy ľudským prístupom k svojím sluhom reagoval v súvislosti s vraždou Lucia Marcda presne lak ak c Longinus. Tento muí sa vyznačoval výnimočnou brutalitou. Neprekvapilo, keď naňho otroci v kúpeli zaútočili a nakoniec ho hodili do pece. Služebnictvo bolo náležité potreslanŕ a Plinius, podobne ako Cassius, s tým súhlasil. Opis udalosti ukončil pozoruhodne iracionálnym výbuchom: "Pozrite, akým nebezpečenstvám a útokom sme vystavení. Nemožno dúfať, že si svoju bezpečnosť zaistime láskavosťou a zhovievaí osťou. Zabíjajú nás bo í. rozdielu iba zo zločinnosti."' (s. 84).
Iný zaujímavý príklad, aj keď čiastočne fiktívny, uvádza Williain Styron v románe The eonfessions of Na! Turner (Priznanie Nala Turnéra). Turner viedol "v auguste 1831 v odľahlej oblasti juhovýchodnej Virginie ... jedinú účinnú a závažnú vzburu v histórii amerického černošského otroctva". Mal vynikajúce osobnostné vlastnosti, ktoré spôsobili, že mal tesnejšie a istým
spôsobom rovnocennejšic vzťahy s niektorými členmi rodiny svojho pána, ako to bolo obvyklé. To však nijak neovplyvnilo všeobecné nazeranie na vzťah pán - otrok v tejto rodine.
Je teda veľmi nepravdepodobné, žc vnímanie stability existujúcich vzťahov medzi väčšinou a menšinou môže vážne narušiť niekoľko výnimočných alebo výnimočne Šťastných členov menšiny, ktorým sa poskytla príležitosť opustiť tianý systém.Na to, aby sa spochybnilo akceptovanie niečoho, ío sa javí ako nevyhnutné je potrebné niečo iné. Konštrukcie "kognitívnych alternatív" na to. čo sa javí ako nemeniteľná sociálna realita, však závisí od presvedčenia, prinajmenšom niekoľkých členov menšiny, že v štruktúre nepreniknuteľných sociálnych vrstiev sú nejaké viditeľné trhliny, a teda prišiel čas pretlačiť sa ako skupina. Toto pretlačcnie sa ako skupina môže mať veľa podôb vrátane nie výnimočnej individuálnej sociálnej mobility postneľovanej viditeľnými zmenami v systéme* K-týmto otázkam sa vrátime neskôr. Niet pochýb, ie nárast masmediá\nej komunikácie v súčasnosti mimoriadne napomohol prenášať pociťovánií možnosť vzniku nových trhlin zjednej sociálnej situácie čí miesta na iné. bez ohľadu na dôvody prvého objavenia sa viditeľných trhlin v ľubovoľných prísne stratiOkovaných systémoch stále existujúcich v dnešnom svele. Toto je jeden zo spôsobov, ako už spomínaná rastúca vzájomná závislosť vedie aj k rastúcemu smerovaniu k otílišovaniu sa.
Vnímaná stálosť systému (t.j. absencia realistickej alternatívnej koncepcie sociálneho poriadku) predstavuje základ rozličných foriem akceptácie menšinového štatútu. Prinajmenšom rovnako dôležitá je aj pociťovaná legitimnosť existujúceho usporiadania. Daniel Bell (1977) v The Fontána Diclianary of Modem Thought (Slovník moderného myslenia) definoval legitimitu ako "právoplatné vládnutie alebo vykonávanie moci založené na nejakom princípe spoločne prijatom vládcom aj ovládaným" (s.491). V Concise O.E.D. (Stručný slovník oxfordskej angličtiny) je "legitímny" definovaný ako, zákonný, správny, obvyklý, logicky prípustný. V prípade, o ktorý nám tu ide, čiže o sociálny poriadok založený na jasných rozdieloch medzi väčšinou a "nižšou" menšinou, by vnímaná legitimita teda znamenala prijímanie (alebo súhlas Bellovými slovami) tejto diferenciácie, pretože jc založená na istých princípoch prijateľných a prijímaných na oboch stranách. Toto pravdepodobne platilo pre niektoré sociálne delenia vo feudálnych spoločenstvách aiebo v indickom kastovnom systéme v čase, keď boli ešte veľmi stabilné. Keď sa tento súhlas z akýchkoľvek dôvodov začína narúšať, jc treba brať do úvahy interakciu troch foriem legitimity, "legitimita medziskupinovchc vzťahu vnímaná nespokojnou skupinou; legitimita tohto vzťahu vnímaná ostatnými zainteresovanými skupinami a "objektivna" definícia (t.j. súbor pravidiel a predpisov) legitimity, ak je niečo také možné" (Taj fe!, 1976, s. 298).
Sotva sa dá pochybovať o tom, že nestabilný systém sociálnych rozdielov medzi väčšinou a menšinou je pravdepodobnejšie vnímaný ako nelcgitimny než stabilný systém. A opačne, systém vnímaný ako nelcgitimny obsahuje zárodky nestability. Je to práve interakcia medzi vnímanou nestabilitou a nelegilimnosťou, ktorá sa pravdepodobne stáva silnou pohnútkou, prečo menšina prestane prijímať status quo a začne ho odmietať. Je väak možné, aspoň teoreticky, ale snáď aj za určitých konkrétnych okolností, že pociťovaná nestabilita a nelcgitlmnosť nemusia vždy nerozlučne pôsobiť spolu (pozri Turner a Brown, 1978), ak navyše platí, že -skôr Či neskôr-jedna vyústi do druhej. Možno si napr. predstaviť, žc určité sociálne alebo politické usporiadanie je tak silne mocensky udržiavané, že sa zdá byť veľmi stabilné, ale v hĺbke pretrvávajú presvedčenia o jeho nelegitimnosti. V televíznom programe vysielanom pri desiatom výročí invázie do Česko-
slovenska v roku 1968 sa jedného z českých exulantov opýtali. Či verí v možnosť návratu nejakej podoby "Pražskej jari" aspoň v dohľadnej budúcnosti. Jeho odpoveď bola negatívna. V tomto prípade, ako v prípade menšín, ktoré považujú systém za nelcgitimny ale extrémne slabilný, vnímaná nclegitimnosť situácie naďalej silne ovplyvňuje konanie, postoje, presvedčenia a zväzky, i keď v opozícii tomu, čo sa javí ako neotrasiteľné. Môže sa vyskytnúť aj opak: systém rozdielov ovplyvňujúci menšinu si môže zachovať, aspoň dočasne, svoju pociťovanú legitimitu dokonca aj vtedy, keď je považovaný za nestabilný. Máme dosť dôkazov z "reálneho života*" aj z experimentálnych sociálno-psychologických štúdii (napr. Turner a Brown, 1978; Caddick, 1978; Commins a Lockwood, 1977), že systém vzťahov medzi sociálnymi skupinami, ktorý je považovaný za nelegilimny, vedie k tomu,že znevýhodnená skupina odmietne status quo. Existujú však menej presvedčivé dôkazy, že by sa to isté stalo v systéme pociťovanom ako legitimnom ale nestabilnom. Psychologický význam vnímanej legilímnosti proti nelegitimnosti systému pri ovplyvňovaní konania potvrdzuje (prinajmenšom v našej kultúre) veľmi veľký počet sociálnopsychologických štúdií o interindi-viduálnej agresii. Hoci by sa mohlo zdať absurdné porovnávať odmietanie vlastného postavenia menšinou s "agresiou", dôkazy ?. týchto štúdií sú dostatočne presvedčivé na to, aby sme ich považovali za relevantné pre mnohé makrosociálne situácie (bližšie pozri Billig, 1976). Je však potrebné znovu zdôrazniť, že teoretické oddeľovanie pociťovanej nestability a nelegitimnosti nemôže zájsť priďaleko, lebo stratí kontakt so sociálnou realitou. Vnfmaná nestabilita a nelegitímnosť veľmi často splývajú. Buď už od začiatku, alebo preto, že každá z nich môže prispievať k takým zmenám v sociálnej situácii, ktoré spôsobia, že sa objaví druhá z nich. Potom, ako sme už naznačili, možno s istotou predpovedať, že menšina rýchlo prejde od prijímania svojho statusu a vlastnej "menejcennosti" k ich odmietaniu.
(b) Schémy prijímania
"Sociálna pozícia prináša so sebou určité prežívania, postoje a konania nevyskytujúce sa u ľudí na iných úrovniach, ktoré ovplyvňujú scbahodnoicmc a celkový pohľad na život... Zdá sa teda vhodné a užitočné hovoriť o sociálnej osobnosti človeka; mysliac tým tú časť jeho prispôsobenia, ktorá je vytváraná spoločnosťou, V ktorej žije a pohybuje sa, a ktorú má do znaínej miery spoločnú so všetkými ostatnými osobami žijúcimi v rovnakých podmienkach. Sociálna osobnosť sa obvykle odlišuje od osobného temperamentu alebo psychologickej individuality, ktorá sa vyvíja pod vplyvom úplne indho súboru faktorov" (Warner, Junker a Adam, 1941, s. 25-27),
Tento opis "sociálnej osobnosti" spred skoro Štyridsiatich rokov do značnej miery platí dodnes, hoci mnohi z nás by ťažko súhlasili s ostrým rozlíšením medzi tým, Čím prispieva spoločnosť a tým Čo sa "vyvíja pod vplyvom úplne iného súboru faktorov".
Dnes skôr chápeme tieto dve rozdielne skupiny "individuálnych" a "sociálnych" faktorov ako takmer neoddeliteľné a vzájomne sa lesne ovplyvňujúce od počiatku života jednotlivca, jedny vytvárajú predpoklady na vývoj druhých, jedny tvoria alebo brzdia možnosti alebo obmedzenia určené druhými (pozri napr, Bruncr a Garton 1978). Tak či tak, L. Warner a jeho kolegovia správne zdôrazňovali dôležitosť toho, "čo má človek v značnej miere spoločné so všetkými ostatnými osobami žijúcimi v tých istých podmienkach", pre jeho život.
Ľudia, ktorí sú členmi mcnSin, o akých tu hovoríme, majú spoločný zložitý psychologický problém, klorý možno najvšeobecnejšie opísať ako konflikt medzi uspokojivou sebarealizáciou
ajej obmedzeniami danými skutočnosťou, žc patri k meníinovej skupine. "Uspokojivá sebarealizácia" je beznádejne neurčitý, súhrnný pojem, ktorý' môže znamenať tak teľa, aí hro/i, že bude znamenať veľmi málo. Obmedzíme sa pretn najeden i dôležitých aspektov tohlo pojmu. Na základe každodennej skúsenosti aj veľkého množstva psychologických štúdii môžme predpokladať, že všeobecnou ľudskou charakteristikou je snaha dosiahnuť alebo zachovať si sebaúctu a úctu druhých, ľrc väčšinu z nás je dôležité mať a udržať si toľko pozitívnych predstáv o sebe. koľko len dokážeme zozbierať. Žiť s opovrhnutiahodným obrazom seba, či už pochádza zvnútra alebo od iných, predstavuje vaim psychologický problém.
Sebaobraz osoby je v podstate založený na určitých porovnávaniach a do značnej miery je zložený z výsledkov týchto porovnáváni. Tieto porovnávania sa môžu uberať rôznvmi smermi: očakávania, želania alebo nádeje človeka týkajúce sa jeho výkonu, aktuálneho či subjektívne odhadovaného; minulosti osoby vo vzťahu k súčasnosti; vlastných charakteristík (opäť objektívne zistiteľných alebo subjektívne posúdených) vo vzťahu k charakteristikám druhých ľudí, s ktorým má zmysel porovnávať sa (Fcstinger, 1954). Tieto interindividuálne porovnávania môžu mať aj dôležitú časovú dimenziu v tom zmysle, že ich výsledky sa môžu meniť - priaznivo aiebo škodlivo -\o vzťahu k sebe samému tak, ako sa v čase menia ľudia aj okolnosti. A nakoniec, existujú porovnávania založené na členstve v skupinách, ku ktorým Človek patrí, a to najmä vtedy, keď je toto členstvo veľmi dôležité a význačné v živote jednotlivca. V tomto prípade ide potom o porovnávania s inými sociálnymi skupinami alebo ich jednotlivými členmi a výber objektov porovnávania je opiť určený ich výraznosťou, vhodnosťou alebo dôležitosťou pre život jednotlivca. Predtým sme uviedli, že "žiadna skupina nie jc ostrov". Povedali sme to preto lebo mnohonásobne vzájomne závislé vzťahy medzi sociálnymi skupinami existujúce v zložitej spoločnosti,
"celkové charakteristiky skupiny, do ktorej jednotlivec patri (lakŕ ako jej status, bohatstvo alebo moc, farba pleti alebo schopnosť dosiahnuť svoje ciele J, nadobúdajú význam hlavne ■. o vzťahu k pociťovaným odlišnostiam od druhých skupin a od hodnoty pripisovanej týmto odlišnostiam. Napríklad ekonomická deprivšcia sa sláva dôležitou v sociálnych postojoch, zámeroch a konaní hlavne vtedy, keď ide o 'relatívnu depriváciu'; ľahký alebo sťažený pristúp k prostriedkom produkcie a spotreby tovarov, k pôžitkom a príležitostiam sa sláva psychologkk; významný hlavne pri porovnávaní s inými skupinami; vymedzenie skupiny (národnej, rasovej alebo akejkoľvek inej) nedávi zmysel ak sa v blízkosti nevyskytujú iné skupiny. Skupina sa stáva skupinou v tom zmjsle, že jc vnimani ako vyznačujúca sa spoločnými charakteristikami alebo spoločným osudom, len preto. Ic naokolo sú iné skupiny" (Tajfel, 1978).
Hodnotovo nasýtené porovnávania s inými skupinami aiebo ich jednotlivými členmi sa môžu stať dôležitým aspektom sebaobrazu osoby. Zvlášť vtedy, keď Človek patri k menšine, klorá je považovaná za jasne oddelenú od ostatných a (explicitne alebo implicitne) v niečom dôležitom za "horšiu" ako oni. Prcdlým sme hovorili o určitých vzťahoch medzi "vonkajšími" a "vnútornými" kritériami menšinového Členstva. Ak naďalej prevažujú vonkajšie kritériá a hodnotenia s nimi späté, a Členstvo v menšine je na základe všeobecnej zhody vymedzené ako odchýlenie sa od nejakej nešťastne určenej "normy" obsiahnutej, ako napísala Ouillauminová, vo väčšine, problémy so sebaobrazom a sebaúctou budú pre členov menšiny naďalej naliehavé.
Veľké množstvo presvedčivý'ch príkladov nachádzame v nuiohých štúdiách javu známeho ako "etnocentrizmus". Tento pojem vo veľkom rozsahu použil William Graham Sumner v knihe Folhvays
z roku 1906 a odvtedy sa rozíirilo jeho používanie v sociálnych vedách aj inde. Ako napísal:
"firnoccniriíJnĽs je odborní pomenovanie pre lakŕ videnie vecí. keď *(iMni skupina, do kiorcj jednotlivec patri, jc centrom všetkého i vseiky ostalné sú zaraďovaní a posudzované vo vzťahu k nej, Kaídá skupina 51 pestuje svoju hrdosť a pýchu, vy tiáäa samú seba najvyíiic, v> řuVihujc svoje vlastné holstvá a 5 pohŕdaním hľadí na lýeh, fclcirí do nej nepatria. Každá skupina považuje■ svoje vlastne /v; k; >.a jedine správne, a keď zistí, íľ mi skupiny majú iné zvyky, licto vyvolajú jej opovrhnutie. Na zaklade týchto odlišnosti sú odvodzované hanlivé prívlastky... Pre nás v tejto chvíli je najdôležitejší fakt. ie clnoecittrizmus icdic ľudí k /.vcliííivaniu ,1 zesilŕiuianiu všetkého, čo je v ich zvykoch /vjáiinc a ío íih (xiliäuje od ostatných" (t. 12-13).
Icnto "univerzálny syndróm cinocentrizrnu" sa ukázal byť oveľa menej univerzálnym ako pred trištvrte storočím predpokladá! Sumner ínoväi prehľad niektorých dôkazov pozri IcVinc, Campbell, 1972). Od Čias Sumncra sa urobilo mnoho práce pokiaľ ide o formy, podmienky a vývoj etnocentrizmu. "Odlíšeniu sa od druhých", o ktorom vypovedá, možno porozumieť lak, že spĺňa dve hlavné funkcie, jednu pre skupinu ako celok a jednu pre jej jednotlivých členov. Vo vzťahu k skupine ako celku "posilňuje zvyky", t.j. prispieva k zachovávaniu skupiny ako zreteľne} sociálnej entity. Vo vzťahu k jednotlivým Očnom skupiny pozitívne hodnotené odlišnosti od druhých priaznivo prispievajú k ich sebaobrazu a zvyšujú ich sebaúctu. Ako som niekde napísal, znamená to povedať si: "Sme laki, akí sme, preto-še oni niesu takí, akí sme my."
Jedna z dôležitých výnimiek univerzálnej zovšeobeeniteľnosti etnocentrizmu bola zistená v postojoch členov menšín voči sebe samým, svojej vlastnej skupine a iným skupinám, objavujúce sa za určitých podmienok. Obvykle ide o podmienky, o ktorých sme hovorili už predtým: všeobecná zhoda v spoločnosti ak ide o podstatu charakteristík prisúdených menšine; menšina do určitej mien' akceptuje tieto vymedzujúce kritéria odvodené zvonku; nedostatok dobre podložených alternativ, ktoré by boli založené na predstave, ie súčasná situácia nieje legitímna, ani nevyhnutne trvalá; ťažký "prechod" z poznačenej skupiny do inej; skutočnosť, že príklady úspešnej individuálnej sociálnej mobility mimo skupinu významne neovplyvňujú podstatu vytvorených vzťahov a rozdielov medzi menšinou a ostatnými. Toto sú však "maximálne" podmienky. Neskôr uvidíme, Že opak etnocentrizmu (tj. znevažovanie seba samých a svojej skupiny členmi menšín) sa môže vyskytnúť aj v sociálnych podmienkach, ktoré predstavujú oveľa menej drastický sociálny odstup medzi měnírnami a ostatnými. Sociálne rozdiely medzi skupinami, aj keď nadobúdajú celkom jemnú formu, ako uvidíme, sa odrážajú úžasne citlivo t y postoji ľudí. ktorí sú negatívne postihnutí.
Jedn3 z extrémnych foriem zvnútornenia "vonkajšieho" pohľadu na seba ŕienmi menšín bola dobre opísaná význačným čiernym americkým psychológom Kennethom Clarkom (1965), ktorý napísal:
"Ľudské bytosti, ktoré sú nútene tiť v podmienkach geta a ich denná skúsenosť im hovorí, že nikde v spoločnosti nie sů respektovaní a nedostáva sa im obvyklej dôstojnosti a zdvorilosti ako druhým, zaínu samozrejme pochybovať a svojej vlastnej hodnote. Kcďŕe to, ako sa vidi a hodnotí, závisí u každej ľudskej bytosti od jej nahromadených zážitkov s inými, deti, ktoré sú sústavne odmietané, sa pochopiteľne začnú pýtať a pochybovať, ti si oni, ich rodina a skupina naozaj nezaslúžia viac úcty od Siriej spoločnosti, ako sa im doslávs. Tieto pochybnosti sa síávajú zárodkami ľhuhnej nenávisti k sebe a skupine, černošského komplexu a vysilujúcich predsudkov voíi sebe samým... Černosi nadobudli vieru v svoju vlastnú menej cennost" (podľa Milner, 1975, s. 100).
Toto presvedčenie o vlastnej menejcennosti je, podľa Čiarka, zložitá a dôležitá otázka; nie menej dôležité jc viak zodpovedať na otázku, prečo existujú mnohé a významné výnimky a za akých podmienok sa pocil menejcennosti stráca. K tomuto sa vrátime v nasledujúcej časti textu týkajúcej sa menšinových "schém odmietania". Zatiaľ sa musíme bližšie pozrieť na akceptovanie menejcennosti a jeho vplyv na životy tých, ktori nim trpia. Bezpochyby sa to lýka icn tých sociálnych situácii, v ktorých rozpoznanie príslušníka menšiny ako ukéhu je nkumžitŕ a nepochybné (ako v prípade farby pleti), alebo v ktorých je veľmi veľká časť menšiny de iure alebo de facto drÄiná v gete. Napríklad jav "židovskej sebanenávisli" je dávno /.námy (Karl Marx bo! jednou z jej známejších obeti) a významne prispel k Jean-Paul Sartrovým Reflcclhns on ihc Jawish questiim (Úvahy o Židovskej otázke), prvýkrát načrtnutým v roku 1944, keď sok /. nacistických masových vrážd ešte stále ochromoval svedomie sveta Sartrovc reflexie o sebanenávisli sa veľmi neodlišujú'od Čiarkových
"To nie jc človek, ale Zui, ktorého sa snaíia Židia intiospckciou spoznať v sebť samých; a chcú ho po/nať lak, aby ho mohli odmietnuť... Takto moíno vysvetliť zvláštny druh židovskej irónie, ktorá jc najčastejšie používaná voči Židom samotným, a ktotá je neustávajúcim pokusom hľadieť na seba zvonku. Žid uvedomujúc si, íe je pozorovaný, prijíma «1 a snaíí sa na seba pozeral' otami druhých Táto objektivita uplatňovaná voči sebe predstavuje cäte ďalšiu záludnost' nrautentickosti: zatiaľ čo uvaruje o sebe s ■ objektivitou niekoho iného, cíti sa vskutku odlúčený od seba, sláva sa niekým iným, iba svedkom " (s. I i 7-118},
Tento proces začína od ranného detstva a dôkazy o ňom prichádzajú 2 rôznych krajín a rôznych kultúr (vynikajúci prehľad pozri Milner, 1975). Na konci tridsiatych rokov publikovali Clarkovci (1939} prvú z dlhého radu štúdii prinášajúcich dôkazy o tom, žc čierne deti v USA trpia vážnymi problémami s identitou, identifikáciou a skupinovou preferenciou už vo veku šesť - sedem rokov, či dokonca skôr. Metódy použité Clarkovcami a v mnohých ďalších štúdiách boli založené na lom, zc dieťaťu predložili "rozmanité bábiky alebo obrázky predstavujúce rozličné rasové skupiny vyskytujúce sa v jeho okolí". Potom kládli deťom množstvo otázok; ktorej z bábik au najviac podobajú, ktorú by si vybrali za priateľa, na hranie, s ktorou by chceli chodiť do Školy atď. Zistilo sa, že menšinové deti (napr. černosi v Amerike, Mauri na Novom Zélande, deti rôznych "farebných" menäin v Británii) sa niekedy chybne identifikovali (t.j. povedali, že sa "viac podobajú" bielym ako čiernym bábkam), a Že väčšít.a z nich "uprednostnila" v rôznych skúškach biele bábiky pred ostatnými. O platnosti prvého z týchto zistení - pokiaľ ide o chybnú identifikáciu vlastného skupinového členstva dieťaťom - vznikli pochybnosti z metodologických dôvodov. Existujú vSak závažné dôkazy pochádzajúce z viacerých krajín vrátane Británie, ktoré podporujú zistenia o značnej "mimoskupinovej preferencii" u menšinových deti vo veku Jesť až jedenásť rokov a niekedy aj oveľa staríích. Dokonca aj v štúdii, ktorú s deťmi ázijského pôvodu robil v Glasgowe Jahoda s kolegami (1972) všemožne sa snažiac zabrániť vplyvu nekontrolovaných premenných vedúcich k artefaktom - napríklad toho, že experimentátor je príslušníkom väčšiny (u nich to bola "šarmantná a príťažlivá" miadá Indka) -desaťročné deti posúvali svoje preferencie smerom k väČSine. Túto Štúdiu uvádzame prelo, lebo prezentuje pravdepodobne minimálny účinok členstva v menšinovej skupine v porovnáni s ostatnými.
V rozsiahlej 5túdii uskutočnenej v Anglicku Milner potvrdil a rozšíril mnohé z predchádzajúcich zistení (z Ameriky aj odinakiaľ) o vývoji tohto "uprednostňovania mimo vlastnú skupinu" u deti z rasových menšín (bližšie pozri v 4. kapitole). V sérií Štúdii na maurských deťoch a deťoch európskeho pôvodu (Pakcha) na Novom Zélande, ktoré v priebehu desiatich Tokov uskutočnil
Graham Vaughan, sa u maorijských detí objavili podobné schémy mimoskupinového uprednostňovania (napr. Vaughan. 1978a). Ako zhrnul Milner, Vaughanov výskum ux.azal, ze maorijské deti zvýhodňovali deti inej rasy pri pripisovaní žiadúcich a nežiadúcich vlastnosti, uprednostňovali obrázky osôb druhej rasy pri výbere kamarátov, pri výbere bábiky "na domov" tiež dali prednosť bábke druhej rasy. Zároveň však mali prebiehajúce priaznivé zmeny v sociálnom prostredí maorijských detí mimoriadny vplyv na redukciu ponižovania svojej vlastnej etnickej skupiny v odpovediach na testovacie otázky (Vaughan, 1978b), Podobný výsledok, ktorý možno tiež pripísať zmenám v sociálnych podmienkach, zistil Moriand (1969), ktorý porovnával íínskc deti v Hongkongu s americkými čiernymi a bielymi deťmi. Hongkong je podľa Morlanda "m noho rasové prostredie, v ktorom nieje žiadna rasa jasne dominantná". Zistil, že uprednostňovanie vlastnej skupin} sa prejavilo u 82% bielych amerických detí, u 65% Číňanov 7, Hongkongu a len u 28% Čiernych Američanov.
Je, prirodzene, ťažko určiť priamu súvislosť medzi týmto ranným odmietaním svojej vlastnej skupiny u detí a jeho dôsledkami na ich neskorší vývin a správanie sa. "Longitudinálne" Štúdie tohto problému, ktoré by mohli sledovať vývin určitycb jednotlivcov po mnohé roky, je veľmí ťažko zorganizovať a uskutočniť. Môžme len tuíiť a našim domnienkam možc pomôcť to, Čo vieme o zhubných vplyvoch "sebanenávisti" na niektorých dospelých členov menšin opísaných Clarkom a Sartrcom. Odcudzenie od Širšej spoločnosti je často výsledkom takých sociálnych podmienok ako chudoba, nezamestnanosť, rozpad rodiny, preľudnenosť atď.; ale hľadanie nejakých možností na znovuzískante sebaúcty môže byť tiež faktorom prispievajúcim k "devianlnčmu" sociálnemu správaniu sa. Opustenie systému noriem, hodnôt, predpisov a konania Širšieho spoločenstva a vytvorenie skupín, ktoré majú svojs vlastné hodnoty odlišné od tých všeobecne schvaľovaných, je jeden z možných výsledkov (v žiadnom prípade neobmedzený len na menšiny) toho, čo sa teraz módne nazýva "hľadanie identity". Vzdať sa systému noriem je paradoxne späté s tým, že menSina najprv prijme obraz o sebe, ktorý jej spoločnosť vnucuje, potom ho väak môže naopak odmietať prostriedkami, ktoré sú v lepšom prípade neúčinné vo vzťahu k zmene sociálnej situácie a v horšom prípade posilňujú existujúce stereotypy a rozdelenia.
Tento spôsob aktívneho úniku pospolitosti vzájomnej úcty predstavuje jeden z prechodov medzi prijímaním a odmietaním, o ktorých sme hovorili ako o dvoch extrémoch kontinua správania sa a postojov menšín. Teraz sa musíme vrátiť a opísať niektoré iné formy a podmienky prijímania "menejcennosti". Vaughanova práca o vplyve sociálnych zmien na sebaobraz maorijských deti a Morlandove porovnávania detí z ráznych sociálnych prostredí významne poukazujú na vysokú citlivosť menšinových deti týkajúcu sa zmien v prevládajúcich sociálnych obrazoch o ich skupinách. Existujú väak určité dôkazy. Že táto citlivosť siaha ďalej a rozSiruje sa na situácie, v ktorých členovia menäiny nie sú ľahko identifikovateľní a v ktorých je napätie (aspoň na prvý pohľad) menej silné.
Prvý príklad je z. Izraela. V súčasnosti viac ako 60% Židovskej populácie Izraela tvoria prisťahovalci alebo potomkovia prisťahovalcov pochádzajúcich zo stredovýchodnej alebo severnej Afriky; zvyšok je väčšinou európskeho pôvodu. Prvi prisťahovalci & zakladatelia štátu patrili prevažne k tým druhým. Existovali aj určité zreteľné sociálne, kultúrne a vzdelanostné rozdiely medzi dvoma hlavnými vinami prisťahovalcov - tými, ktorí priali z Európy a tými z arabských krajín, ktorí vo všeobecnosti prišli neskôr.
V polovici šesťdesiatych rokov sa väčšina desaťročných ale. mladších deti z oboch skupín narodila v Izraeli. Napriek vážny pokusom a húževnatému úsiliu verejných orgánov podporujúcu sociálnu, ekonomi ľ k u a psychologickú integráciu, zostali kultúrr a sociálne rozdiely hlboko ukryté a medzi skupinové napäti nevyriešené, a to aj napriek tomu. Že prevažná väčšina populaci jasne pociťovala spoločné vonkajšie nebezpečenstvo ohrozujúc vscfkých. Bolo io približne v tom čase, keď som sa s kolegam venoval výskumnému projektu o národných postojoch deti (vi veku sedem až jedenásť rokov) v niektorých európskych krajinách Jedna z melôd, ktoré sme používali, bola neobyčajne jednoduchá Každému dieťaťu sme postupne zaradom ukázali dvadsať fotografii mladých mužov a požiadali sme ich, aby každú fotografiu zaradili dojednej zo Štyroch "poštových" schránok označených "veľmi sa mi páči", "trochu sa mi páči", "trochu sa mi nepáči", "veľmi sa mi nepáči" (deťom, ktoré mali ťažkosti s čitanitn, sme pomáhali). Pri druhom stretnutí o dva-tri týždne tie isté deti dostali rovnaké fotografie a dve poštová schránky označené "Angličan" a "Neangličan" v Anglicku (aiebo "Talian" a "Netalian" v Taliansku, "Rakúšan" a "Ncrakúšan" v Rakúsku atď). Vo všetkých krajinách sme použili tú istú sadu fotografii. Bolo testovaných skoro 2000 deti, pričom polovica z nich absolvovala ako prvé stretnutie "páíi-nepáči sa im" a neskôr stretnutie "odhadovanic národnosti", u druhej polovice bolo poradie sedení opačné.
V rôznych európskych krajinách sme zistili veľmi vysoké korelácie medzi týmito dvoma spôsobmi, akým deti triedili fotografie: Fotografie, ktoré sa im "páčili", boli obvykle zaraďované do schránky vlastnej národnosti bez ohľadu na poradie sedení.
Tieto výsledky vyvolávajú množstvo otázok, ktoré tu nemožno prediskutovať. Čo väak priamo súvisí s tým, o čom tu hovoríme, sú výsledky zopakovania tejto Štúdie v Izraeli. Bola použitá iná sada fotografii - polovicu tvorili mladi Izraelčania orientálneho a polovicu európskeho pôvodu. Z niekoľko sto testovaných delí polovica patrila k jednej a polovica k druhej z týchto skupin. Celková korelácia medzi "páčením sa" a označením "Izraelčan" bota jedna z najvyšších, aké sme zistili (nie však významne vyššia ako v údajoch z Anglicka). Obe skupiny izraelských deti ("orientálnych" aj "európskych") však prejavili pozoruhodne podobné schémy odpovedí na príslušné dve kategórie fotografii: "orientálne" Fotografie sa "páčili" menej ako "európske", menej Často bolí zaraďované do kategórie "Izraelčan" a obe tieto tendencie sa prejavovali výraznejšie so stúpajúcim vekom deti. Nasledujúca štúdia v Bristole v skupine dospelých, ktorí Izrael nepoznali, ukázala, že boli schopní správne odhadnúť. Častejšie ako by sa mohlo očakávať náhodne, ktoré z fotografii boli "orientálne" a kiorč"európske, listovali leda určité všeobecné fyziognomické rozdiely medzi týmito dvoma kategóriami fotografií. Tieto rozdiely vSak neboli ani zďaleka tak zreteľné ako v štúdiách o rasových skupinách v Británii, USA, Hongkongu alebo na Novom Zélande. Predovšetkým, musíme mať na pamäti, Že v súčasnosti je podstatná väčšina izraelských Židov "orientálneho" pôvodu, a teda fyziognómia na fotografiách nemohla byť deťom v žiadnom prípade cudzia.
Uprednostňovanie ľudí jednej etnickej kategórie pred inými, ktoré sa prejavilo v oboch skupinách detí, predstavuje pozoruhodný príklad toho, že menšina prijíma svoj status a obraz, ktorý sa o nej v spoločnosti vytvoril. Napätie medzi uvedenými dvoma skupinami v Izraeli nieje určite také vyhrotené, ako v niektorých iných krajinách, v ktorých sa tiež skúmalo, pretože deti menšinovej skupiny uprednostňujú "nie vlastnú skupinu". Navyše, "orientálne" deti preukázali vysokú citlivosť na sociálne situácie, ktoré vytvárajú tieto napätia.
Skryté vplyvy sociálnej alebo politickej situácie na postoje delí k ilastnq a k ostatným skupinám môŕ.u siahať eSlc ďalej. Škótov, kluri žijú v Anglicku, ťažko možno považovať za "menšinu" v tom /mysle slova, v akom ho používame v tejto rozprave, hoci mnohí z nich udržiavajú svoje íkótske príbuzenská zväzky a pestujú tradične aspekty svojej íkotskcj identity. Škóti žijúci v Škótsku sú ešte menej "menšinou". Na druhej strane, určite existujú nejakí Škóti, ktorí cítia, že ako národná skupina majú v rámci Širšieho kontextu Spojeného kráľovstva množstvo ťažkostí, ktoré treba odstrániť. Tieto ťažkom síce nemožno dávať do súvislosti s nejakou zjavnou diskrimináciou alebo predsudkami voči Škótom, ktorí sa rozhodli žiť \ Anglicku, avšak v kultúre týchto dvoch národov existuje tradícia historických rozdielov medzi tiimi, ktorá uprednostňuje Angličanov. I áto tradícia sa odrazila, trochu neočakávaným spôsobom, v spomínaných Štúdiách národných postojov detí. Vyskytla ;a tu jedna zvláštna výnimka oproti všeobecným zisteniam z v laccrých krajín, že deti "uprednostňujú" lic fotografie, ktoré priraďujú k svojmu vlastnému národu, alebo žc priraďujú k vlastnému národu tie, ktoré "uprednostňujú". Keď škótske deti v Glasgowe triedili fotografie na "Škótov" a "Neškó-lov", nezapadli do tejto \ šeobecnej schémy: neukázalo sa, že by sa viac "páčili" fotografie priradené "škólom". Napadlo nám, či deti iriediac fotografie nerozlišovali skôr medzi "Škótom a Angličanom, než medzi Škótom a nejakým nedefinovaným ncSkótskym cudzincom. Na overenie tejto možnosti sme urobili ešte tri Štúdie. Ďalšia skupina deti z Glasgowa mala roztriediť tieto fotografie na "Škótov" 3 "Angličanov", iná skupina z Glasgowa ich tricdila na "Britov" a "Ncbrilov" a skupina anglických deli z Oxfordu ich tiež kategorizovala na "Škótov" a "Angličanov". Výsledky boli jednoznačné: v Glasgowe uprednostňovali deli fotografie "Britov" pred "Nebritmi", v Oxforde fotografie "Angličanov" pred "Škótmi" a \ Glasgowe sa neprejavilo nijaké uprednostňovanie "Škótov" pred "Angličanmi". V skutočnosti tu boli dokonca isté náznaky preferovania v opačnom smere {Tajfel et al, 1972).
Tieto štúdie sú viac ako desať rokov staré a je celkom možné, že ak by sa zopakovali dnes. keď niektoré z postojov v škótsku odrážajú celosvetový vzostup etnických a národných príslušnosti, ich výsledky by boli /načne odlišné. Ale o to tetaz nejde. Či lepšie povedané - ak by sa tieto výsledky nepotvrdili - bol by to pravdepodobne ďalší príspevok k existujúcim dôkazom o tom, žc sociálne a kultúrne vphxy späté so zmenami vzťahov medzi skupinami ľudí majú priamy a presný dopad na vnímavosť deti.
Pokiaľ ide o Škótsko-anglické vzťahy existujú určité dôkazy, že tieto vzťahy existovali nielen u deti, ale aj u dospelých, či presnejšie, žc také boli približne v lom čase, keď sa Studovali Škótske a anglické deti. Pnbližnc pred dvadsiatimi rokmi Lamberl a jeho kolegovia (1960) z McGilIovej univerzity v Montreale využili skutočnosť, že jeden z hlavných rozdielov medzi najväčšou etnickou menšinou v Kanade - fŤankofónnou populáciou Quebecu - a väčšinou bol v rozdielnom jazyku. V svojich výskumoch vymysleli metódu, ktorá sa stala známou ako "matched-gu'tse technique" (technika zodpovedajúcej masky)..Požiadali niekoľko dvojjazyčných ŕrancúzsko-anglických hlásateľov, aby v oboch jazykoch prečítali tú istú "neutrálnu" krátku ukážku prózy. Záznamy vSétkých Čilani potom prehrali skupinám po francúzsky a po anglicky hovoriacim Kanaďanom, ktorým povedali, žc každú z ukážok číta iná osoba. Výskum uviedli ako súčasť práce týkajúcej sa spôsobov, akými ľudia len na základe hlasu odhadujú osobnostné charakteristiky iných. Takto bofo možné získať naraz dve zaujímavé skupiny údajov. Po prvé, dalo sa zistiť, či boi1 nejakŕ rozdiely v posudzovaní tej Lítej osoby, keď hovorila po francúzsky alebo po anglicky. Po druhé, metóda umožnila priame
porovnanie týchto rozdielov medzi skupinami franko fónny ch a anglofónnych "posudzovalcľov".
Výsledky úvodných štúdií, zopakovaných niekoľkokrát v neskorších rokoch, sú nesporne zaujímavé predovšetkým z hľadiska toho, ako menšina prijíma sociálny ooraz o seoe samej. Anglická skupina považovala anglické hlasy za nadradené francúzskym hlasom v siedmich črtách z celkovo posudzovaný ch štrnástich čŕt. Boli to: výška, dobrý vzhľad, inteligencia, spoľahlivosť, láskavosť, cti žiadostivosť a charakter. Len v zmysle pre humor považovali Francúzov za lepších ako Angličanov. Francúzska skupina považovala anglické hlasy za nadradené v desiatich črtách zo Štrnástich. Popri výSke, dobrom vzhľade, inteligencii, spoľahlivosti, ctižiadostivosti a charaktere hodnotili anglické hlasy priaznivejšie, Čo sa lýka vodcovstva, sebadôvery, spoločenskosli a príjemnosti. Francúzske hlasy považovali za lepšie len v nábožnosti a láskavosti. Podrobnosti posudkov nie sú pravdepodobne veľmi dôležité, a nie je - podobne ako v prípade glas-gowských deli - pravdepodobné, že by sa dnes, pri súčasnej úrovni quebeckého separatizmu, potvrdili. Dôležitá je väak všeobecná schéma, keďže ukázala, že sociálny obraz menšiny prevládajúci v päťdesiatych rokoch sa prenáša aj do hodnotenia osobných charakteristík svojich druhov. Veľmi podobné výsledky priniesli nasledujúce štúdie s tou istou metódou, u ktorých vSak namiesto rozdielnych jazykov boli použité výrazné rozdiely v prízvuku.
Tak to bolo napr. u skupín Židov v USA aj vo výskume Chcynea z roku 1970 v Británii, ktorý v svojich nahrávkach použil škótsky a anglický prízvuk. Je rovnako zaujímavé poznamenať, žc podobné výskumy uskutočnené pred niekoľkými rokmi v Tel Avive a Jafľe medzi arabskými a židovskými stredoškolákmi priniesli úplne odliíné výsledky: každá skupina stabilne hodnotila samú seba vy 55 i c ako druhú.
Bolo by vSak chybou preceňovať význam vSétkých týchto zistení, Či už sa týkali delí alebo dospelých ako ukazovateľov vážnych problémov osobnej identity u Členov menäin. Spoločné týmto Štúdiám je, že členovia- mení In posudzujú vlastnú skupinu vo vnútenom kontexte priameho a explicitného porovnávania s väčšinou. Ako sme videli, existuje jednoznačný dôkaz, že za takých podmienok sa nepriaznivý sebaobraz zvnútorňuje. Nie víetky "prirodzené" sociálne situácie vSak zahŕňajú potrebu alebo požiadavku medziskupinového porovnávania a predstava Človeka o sebe je prinajmenSom rovnako (a pravdepodobne oveľa viac) závislá od neustálej a každodennej interakcie s jednotlivcami z tej istej sociálnej skupiny. V prípade, žc táto skupina má svoje vlastné silne integrované normy, tradície, hodnoty a.funkcie, centrálnym bodom identity jednotlivca sa vôbec nemusí stať "negatívny" sejjaobraz vyvolaný porovnávaním s inými skupinami. Tak sa dá vysvetliť, prečo môže človek zoslať šťastný a spokojný, y gete, pokiaľ sa toto geto sociálne nerozloží. Výborným prikladám toho sú židovské "Stedtly", ktoré na prelome tohto storočia Žili svoje izolované životy v Rusku a inde vo východnej Európe. Vnútorné normy a kultúrne predpisy týchto malých komunít spolu s ich ohromnou silou pri ovplyvňovaní životov svojich členov sa odrážajú a sú krásne podané v krátkych príbehoch Šolema Alei-chema a iných spisovateľov tohto obdobia. "Deviantné" skupiny, o ktorých sme hovorili, môžu slúžiť ako d'alši - súčasný príklad toho, že sú schopné vytvoriť mini-kultúru, ktorá je dosť silná na to, aby chránila sebaúctu svojich členov pred chladným vetrom predsudkov vejúcim zvonku.
Ostáva ale pravdou, žc táto vnútromenSinová ochrana vlastnej sebaúcty je v podstate len druhou stránkou toho. že menšina prijíma status quo. Je to, ako sme už povedali, forma úniku zo spoločnosti ako celku, krehko udržiavaná a ťažko získaná rovno-
váha, ktorú možno ľahko zničiť. Komunita (alebo devianlná skupina) v takejto situácii musí zariadi ť, aby bola skutočne pevne izolovaná od vonkajšieho sveta pokiaľ ide o lic aspekty života, ktoré sú pre ňu naozaj závažné. A opäť, tie naozaj závažné aspekty jej života majú byť koniec koncov vyberané tak, aby boli bezpečne uchránené pred porovnávaním s inými ľuďmi, ktorí sú prirodzene odlišní, a teda v istom zmysle nevýznamní. Otázka znie: ako dlho môžu ostať nevýznamní, a súčasne zachovať ťažko nadobudnutú sociálnu a psychologickú izoláciu? Keď to lak nemôže byť, opäť vystúpia do popredia praktické dôsledky porovnávacieho (a negatívneho) sebaobrazu. Americký psychológ Irwin Katz urobil veľký kus práce pokiaľ ide o školský výkon čiernych žiakov v segregovaných a zmiešaných Školách. Niektoré z jeho prvých záverov opierajúcich sa o práce zo Šesťdesiatych rokov možno už dnes revidovať. To však neuberá na ich význame pri odokrytí loho, čo sa deje v situáciách medziskupinového kontaktu a porovnávania, keď sa porovnávä"ň~a základe kritérií všeobecne prijímaných v spoločnosti. Niekoľko príkladov: "...ak čemoSské deti nadobudnú pocity menejcennosti už mimo školy, tak ako nováčikovia prichádzajúci z menšinovej skupiny do integrovanej triedy nebudú pravdepodobne očakávať svoju vysokú úspešnosť; v důsledku Čoho ich motivácia výkonu bude nízka", Alebo: "Experimenty autora a jeho spolupracovníkov 5 černošskými chlapcami ukázali, žc v pracovných tfmoch zložených z černošských a bielych študentov rovnakých intelektových schopnosti sú Černosi pasívne posluSní, svoj vlastný výkon hodnotia ako horší, aj keď taký nieje, a vyjadrujú menej uspokojenia zo skupinovej práce ako ich bieli druhovia." Alebo opäť: "U čer-noäských Študentov z Floridy sa zistilo, žc podali lepší výkon vo verbálnych testoch, keď očakávali, že budú porovnávaní s čer-noSskými rovesníkmi, než keď očakávali porovnávanie s bielymi rovesníkmi, a to v súlade s predpokladom, žc subjektívna pravdepodobnosť úspechu je niŽSia, keď sa očakáva porovnávanie s bielymi" (Katz, 1968, s. 283-284).
Existuje väak stredná cesta medzi týmito dvoma extrémami. Jedným extrémom jc psychologická izolácia od obklopujúcej spoločnosti, ako to bolo v prípade židovských komunít ítedtl v cárskom Rusku alebo ako to platí pre niektoré deviantné skupiny v dneíných veľkomestách. Druhým rovnako Škodlivým extrémom je, keď menšina akceptuje obraz, ktorý' si o nej vytvorila väčšina. Ako sme videli, prvý z týchto extrémov jc psychologickým únikom z porovnávania sa s inými, ktorý je možný vďaka vývoju separátnych a sociálne siiných kritérií osobnej hodnoty; druhý je výsledkom sociálneho (a následne psychologického) rozpadu skupiny a jej neschopnosti vytvoriť členitý sociálny celok so svojimi vlastnými formami interakcie, vlastnými hodnotami, normami a predpismi. Netreba hovoriť, že väčšinu minorít možno umiestniť niekde medzi tieto dva extrémy. Ich identita je potom spoluurčovaná tak v spoločnosti prevládajúcim pohľadom väčSiny, ako aj psychologickými vplyvmi ich vlastnej kultúrnej a sociálnej organizácie. Prípady tohto druhu na kontinuu akceptácía-od-mietanic sú bližíie ku krajnému bodu "akceptácia". Neustála každodenná interakcia s vonkajším svetom a nasledujúci psychologický podiel skupiny na systéme hodnôt a stereotypov spoločnosti ako celku spôsobuje, Že menšina do istej miery prijíma svoj poSkodzujúci obraz: súčasne sociálne a kultúrne väzby prežívajúce v skupine poskytujú určitú mieru ochrany. Dobrým príkladom je výskum Davida Milnera v Anglicku, ktorý porovnával negatívne sebaobrazy delí zo Západnej Indie a ázijských deli. Rozdiely v kultúrnom základe a lomu zodpovedajúce začiatočné postoje voči hostiteľskej spoločnosti opisuje takto:
"Zdalo sa pravdepodobné, íc britský prvok v kultúre Západnej Indie a "biela zaujatosť" v rasovom rebríčku západ o indickej spoločnosti budú zosilňovať orientáciu a pozitívne cítenie týchto detí voči
hiclym v IcjtD krajine lAne'itku - po/n prekl.l Pôvodne aipiiacie Indov integrovať sa. znamenajú mimo mŕ aj viac koniakro\ s bielou komunitou, leda s jej ncpriaicľslvom, ncí v prípade ázijskej komunity. Nie je 10 len odstup Azijcov voíi hostiteľskej spoločnosti, ktorý ich do istej miery izoluje, majú aj úplne odliíné kuliúrne tradicie, ktoré zabezpečujú silný pocit identity V amerických výskumoch mnoho ŕiernsch detí zvnútornilo rasoví hodnoty, ktorí1 im vnútili dominantní biela skupina, iakiť mali ťažkosti identifikovať sa so svojou vlastnou skupinou 3 Soli veľmi pozitívne naladení voči bielym / uvedených dôvodov sa zdalo pravdepodobné, íe takáto reakcia na rasoví otázky bude viac rozšírená medzi západoindickými ako ázijskými deťmi" (s. 117-118).
Porovnávania týchto dvoch skupín deti v Milncrovci práci ukázali, íe "hoci ázijské aj indické deti rovnako reprodukujú hodnotenia svojich bielych skupín, neprijímajú pre seba rovnako ich dôsledky... poškodzujúcu osobnú identitu možno ťažšie vnútiť ázijským deťom. Ako keby sa ten istý tlak jednoducho stretol s väčším odporom" (s. 138).
A tuje problém. Ako dlho sa môže uchovať tento čiastočný odpor u nasledujúcich generácii? Kultúrny tlak z obklopujúcej spoločnosti na zmenšenie kultúrnej samostatnosti sa stáva silnejším. Ázijské menšiny v tejto krajine, alebo akékoľvek menSiny kdekoľvek, ktoré žijú určitým spôsobom na pol ceste, ako sme predtým hovorili, majú k dispozícii obmedzený počet psychologických rieScní problémov 5 vlastnou sebaúctou a dôstojnosťou. Niektoré z týchto rieSení nie sú, aspoň nateraz a v dohľadnej budúcnosti, jednoducho realistické. Prvé jc úplná asimilácia, splynutie s obklopujúcou spoločnosťou. Toto nie jc možné, kým ostanú zaujaté postoje a podstata diskriminácie také, aké sú. Druhé je kultúrna a psychologická izolácia od ostatných. To opäť nieje možné prinajmenSom z dvoch dôvodov. Jednak nemožno očakávať, že nové generácie zostanú imúnne voči rastúcim tlakom obklopujúcich kultúrnych hodnôt a sociálnych vplyvov. Na druhej strane nie je možné ani želateľné z hľadiska ekonomických a sociálnych potrieb každodenného života uniknúť zo siete zväzkov s vonkajíou spoločnosťou, zjej systému stereotypných obrazov. Teda v uvedenej analýze "psychologické" rieäcnia musia predchádzať sociálnym a ekonomickým zmenám. Menšinové skupiny nemôžu reagoval" na vonkajšie predstavy vytvorením svojich vlastných "protipredstáv", ktoré by sa vznášali v sociálnom vákuu. Musia sa opierať o sociálne zmeny, od ktorých možno odvodiť nové psychologické rieScnia. Niektoré zo "schém odmietania", o ktorých budeme ďalej hovoriť, sa vzťahujú k tejto otázke.
(c) Schémy odmietania *
Väčšina z doterajšej diskusie sa sústredila na to, ako vplýva psychologický status mcnäín na uvažovanie o osobnej hodnote a dôstojnosti, na sebaobraz a sebaúctu svojich jednotlivých členov. Ako sme videli, tieto vplyvy zvlášť zreteľne pôsobia v situáciách vyvolávajúcich priame porovnávanie medzi členmi menšiny a väčšiny. Nikto nepochybuje, že sa úplne nestratia ani v psychologicky "bezpečnejších" sociálnych interakciách v rámci menSiny samotnej a jej odliSných kultúrnych predpisov.
Základný význam, ktorý prisudzujeme pozitívnemu sebaobrazu, resp. jeho naruieniu zdôvodňujeme tým, že sociálne porovnávania sú rozhodujúce pre vývin náSho obrazu o sebe. Vo vzťahoch medzi menšinami a väčšinami (alebo medzi akýmikoľvek odliínými sociálnymi skupinami) k tomuto obrazu o sebe významne prispievajú porovnávania medzi skupinami alebo medzi jednotlivcami, ktoré sú jasne zaradené dojednej alebo druhej skupiny. V situáciách značného medziskupinového napätia alebo konfliktu
17
sa lo môže.načas stať jednou z najdôležitejších stránok lohlo obra/.u.-jTo je jeden z dôvodov, prečo porovnávania v takýchto situáciách bývajú Často späté so silnými emóciami.Dokonca aj spočiatku emocionálne neutrálne rozdiely medzi skupinami móru polom nadobudnúť veľký hodnotiaci význam a silný emocionálny náboj. Toto Často piati pre nacionalizmus. Do tohto "vriaceho kotla" možno prihodiť skoro všetko: rozdiely medzi "jazykmi, krajinami, vlajkami, hymnami, poštovými známkami, futbalovými tímami ...všetky tieto odlišnosti nadobúdajú emocionálny význam, pretože sa vzťahujú k najvyššej hodnote" (Tajfci, 1974, s.75). Dôležitosť lýchlo medziskupinových. porovnávaní je dobre doložená aj veľkým počtom industriálnych konfliktov, ktoré sa týkajú odlišnosti. Ako v zúfalstve vykríkol tilliot Jaqucs v iistc do Thf Times (l*). 10. 1974): "Či nie jc väelkým jasne. žc v súčasnej vlne diskusií ide len o rclalivnosti, n nič iné ako o relatívne rozdiely?" V laboratórnych experimentoch sme zistili (Tajfcl, 1970), že často bolo dôležitejšie vytvorenie midiehi medzi dvoma skupinami v prospech vlastnej skupiny (v porovnaní so spolužiakmi, s ktorými pracovali), ako absolútna veľkosť peňažnej odmenj. ktorú mohli získať. Na základe výsledkov týchto šiúdii Drmvn (1978) zistil podobné spôsoby reagovania vo výskume odborových predákov vo veľkej továrni, kiori patria k rôznym odborovým zväzom. Ako vieme z každodennej skúsenosti a z mnohých sociologických a psychologických ílůdii, "relativná de-privácia" môže byť do istej miery dôležitejším determinantom postojov a sociálneho správania s u než "absolútna" úroveň deprivácie (bližšie pozri Runciman, 1972: Tajfel. 1978).
Ako sme videli v predchádzajúcej časti, "porovnávajúci" seba-ohraz členov menäin je často ponižujúci. Otázkou je, čo s lým možno urobiť. Vôbec IU nejde o "teoretickú" alebo "akademickú" otázku. Ľpstctn (1978) nedávne napísal v predslove svojej knihy Ethos and Identity (Élos a identita);
"...Sám sa pýtam, ako si takŕ skupín} zabezpečujú, íe vôbec ako skupiny prežijú a prcŕo sa tak cieľavedome snažia udríai'si piicil skupinovej identity. Záravert si jasne uvedomujem, íe ak som získal určitý pohľad na takéto situácie, bolo to prelo, žc sa dotkli nejakej citlivej struny, ktori roioľnieva moju vlastnú etnickú skúsenosť Aula v diaspóre. Rozmýšľajúc o tom vjetkom. presvedčil som sa o jednej dôležitej veci - zdi sa, žc silný emocionálny náhuj sptevid/a, alebo je základom veľkej časli cuiickŕho správania..." Is.Xl}.
Osobné problémy týkajúce sa hodnoty, dôstojnosti a sebaúcty obsiahnuté vo fakte príslušnosti k menšine a spoločné pre všetkých ľudí v tej istej situácii sú bezpochyby dôležitou zložkou tohto silného "emocionálneho náboja". Niekde som definoval "sociálnu identitu" jednotlivcov ako vytváranú tými aspektami ich sebar obrazu a jeho hodnotenia, ktorŕ odvodzujú od členstva vo významných pre nich sociálnych skflpinách; veľa z lohto sebaobrazu a s nim spätých hodnôt odvodzujú z porovnávaní s inými skupinami, ktoré sa vyskytujú v sociálnom prostredí. Tieto porovnávania sú málokedy "neutrálne". Dotýkajú sa "citlivej struny", ktorá odráža minulosť, prítomnosť a možnú budúcnosť "menejcennosti". Nieje leda prekvapujúce, ak sa zdvihnú emócie a vášne brániace právo človeka mať a uchovať si toľko sebaúcty, koľko má každý iný muž alebo žena.
Ako sme sa už opýtali: čo s lým môžu menšiny urobiť? Jedna z obvyklých odpovedí pre niektorých z ich členov je asimilácia s väčšinou kedykoľvek je to len možné. Asimilácia podľa Simp-sona(1968)
"...je proces, pri ktorom v rámci íivoia vaŕäej komunity vstupujú do vzájomných vzťahov ľudia r&zneho etnického i rasového pôvodu bez ohľadu na [itto obmedÄnia. Viadc tam, kde žijú spolu predstavitelia rôznych rasových a kultúrnych skupin, hudú určili
jednotlivci s podriadeným statusom (bez ohľadu na to, či Ivoria početnú meniinu) asimiloval'. U p) dá asimilácia by znamenala, žc by sa nezachovali žiadne oddelene sociálne Štruktúry založené na rasových alebo etnických pojmoch" (s.438).
7. psychologického aj sociálneho hľadiska existuje veľa variantov tohlo procesu. Z psychologického hľadiska možno rozlíšiť prinajmenšom štyri druhy asimilácie. Prvý, ktorý nepredstavuje nijaké zvláštne problémy pre asimilujúcich sa jednotlivcov, je, keď neexistujú prekážky sociálnej mobility zo strany ani jednej zo zainteresovaných skupín. Kedykoľvek však toto nastane (ako to bolo napríklad u niektorých prisťahovaleckých etnických skupín v USA), menšina ako taká skôr Či neskôr prestane existovať. Toto jc psychologické splynutie, pri ktorom sa síce môže uchovať a z času na čas pripomínať rozlišujúce pomenovanie, stratilo však väčšinu charakteristík vymedzujúcich menšinu tak psychologicky ako sociálne. Individuálna asimilácia sa teda stáva asimiláciou sociálnej skupiny ako celku. Je lo prípad, o ktorom Simpson hovori aVo o zmiznuli "samostatných sociálnych štruktúr založených na rase alebo etniku",
Druhý typ asimilácie prináša viac ťažkosti pre asimilujúceho sa jednotlivca. Ide o pripad. keď ľudia, ktorí prešli z jednej skupiny do druhej, nie sú plne akceptovaní väčšinou, hoci žijú v svojom novom prostredí v mnohých smeroch dobre a "bez obmedzení". Paradoxne sú pokládáni stále za dôležité zosobnenie nepriaznivých charakteristík pripísaných ich skupine a zároveň podľa "výnimky" z toho všeobecného pravidla. Klasický príkJad takejto situácie predstavujú v čase od konca devätnásteho storočia až do nedávna niektoré európske krajiny so silnou tradíciou antisemitizmu. Napriek lomu sa mnohým Židom podarilo prelomiť bariéru predsudkov a diskriminácie a niektorí dosiahli dokonca veľmi vysoké postavenie vo "vonkajšej" spoločnosti. Ale to, Žc niektorí jednotlivci prelomili bariéry, nepomohlo prelomiť bariéry skupine ako celku, ani to neodstranilo značne rozšírené predsudky. Dramatickým prípadom tejto dvojznačnosti bola Dreyfusova aféra vo Francúzsku na prelome storočí. Pre viedenského novinára Herzla, jedného zo zakladateľov sionizmu, to bol jeden z rozhodujúcich medzníkov pri hľadaní alternatívnych rieäení pre židovské menšiny v Ľurópc.
Drcyfus bol pravdepodobne dobrým príkladom psychologických problémov vyskytujúcich sa pri tomto druhu asimilácie. Úplne sa stotožnil s väčšinou ako Francúz a dôstojník armády, pričom sa neodlišoval od ostatných Francúzov. O niečo neskôr nemeckoži do vs ký priemyselník a šlatnik Rathenau (zavraždený pravicovými nacionalistami v roku 1922. v čase keď bol ministrom zahraničných veci) napísal, približne dvadsať rokov pred nástupom Hitlera k moci: "...to, čo robí dobyvateľov vládcami, čo dovoľuje niekoľkým schopným potlačiť mnohých, je nebojácnosť,* húževnatosť a čistejšia duša; a neexistuje nijaký spôsob ako uchovať tieto prednosti v časoch nudnej nečinnosti alebo ako ochrániť vznešenejšiu krv proti zmiešavaniu... Taklo zem mrhá svojim najvznešenejším rasovým bohatstvom..." (ako napísal James Joll v T. L, S., 25. 8. 1978).
Nebudeme tu špekulovať o potenciálnych emocionálnych problémoch Dreyfusa alebo Rathenaua, kioré spôsobilo ich úplné priľnutie k novej väčšinovej identite. Je väak na mieste predpokladať, žc pokiaľ je podriadená mení i na chápaná inými (a niekedy aj zvnútra) ako prirodzene odlišná a samostatná, tak asimilácia - aj keď sa jej nekladú mnohé obmedzenia - pravdepodobne vytvára osobné konflikty a ťažkosti. Jeden z dobre známych dôsledkov je opätovné priklonenie sa k prijímaniu väčšinového ponižujúceho pohľadu na menšinu; a to je snáď ďalšia príčina časti židovskej "sebanenávisti", o ktorej sme hovorili v predchádzajúcej Časti, Môžmc uviesť drastickejší
príklad, keď niektorí väzni z rôznych etnických alebo národných skupín v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny prijali postoje, hodnoty a správanie svojich väznilcľov.
Dôležitejšie z hľadiska Širších zovšeobecnení o sociálnej psychológii menšin je to, že pokiaľ existujú zjavné predsudky a diskriminácie, asimilácia niekoľkých nericSi problém mnohých. Pre tých, ktorým sa podariio asimilovať, nie jc ľahké nájsť kompromis medzi prijatím a odmietaním svojho menejcenného statusu ako členov menšiny. Odmietať, pretože sa pokúsili nechať za sebou aspoň niektoré z rozlišujúcich znakov svojej "menejcennosti"; prijať, pretože to často musia robiť vytváraním a zdôrazňovaním psychologickej vzdialenosti medzi sebou a ostatnými členmi svojej predchádzajúcej skupiny. Je potrebné znovu zdôrazniť, že tento druh kompromisu je zložitý a plný možných osobných konfliktov len vtedy, keď sú pootvorené len malé dvierka na prechádzanie z jednej skupiny do druhej, keď väčšina členov podriadenej skupiny je pevne pripútaná na svojom mieste a keď existujúce predsudky a diskriminácia nie sú výrazne ovplyvnené existenciou niekoľkých "výnimiek", ktoré sa časlo chápu len ako určité "potvrdenie pravidla". Tieto osobné konflikty spôsobili, že francúzska koloniálna politika selektívnej kultúrnej asimilácie založená na prísnych kritériách rozhodovania o tom, ktorí členovia pôvodnej populácie by mohli byť považovaní za viac či menej francúzskych, sa ukázala byť práve základom nespokojnosti a revolty tých, ktorí v skúškach uspeli. Jedným z najznámejších príkladov bol Frantz Fanon; podobne Aimé Césatrc, básnik z Martinique a Leopold Scnghor, tiež básnik a neskorší prezident Senegalu, ktorí obaja priali s myšlienkou černošstva (négriludc) ako pozitívnej koncepcie černošskej identity.
Tretí druh asimilácie prináša podobné problémy, tieto sú vSak ostrejšie vďaka tomu, že asimilácia jc "neiegitímna". V prípade Dreyfusa, Rathenau a, Fanona, Césairca alebo Senghora všetci vedeli, žc boli židia alebo černosi. Zatajiť vlastný pôvod pre to, aby človek "prešiel", jc však niečo celkom iné. Nevinné prejavy toho sú dosť časté v krajinách ako Británia alebo USA, kde zmena mena nepredstavuje veľký právm problém a často sa tak Človek zbavi ťažkostí súvisiacich s tým, že sa narodil v cudzine alebo že jc cudzieho pôvodu. Aj v Anglicku bolo obdobie, kedy lekár menom Goldsmilh mohol ľahšie získať svoje prvé zamestnanie v nemocnici ako iný s menom Goldschmidt. To isté platilo napr. pre niektoré banky a niektoré z ■"exkluzivnějších" veľkých obchodných slredisk. Je väak celkom iné, keď je "prechod" nelegálny ako v Južnej Afrike alebo v nacistickom Nemecku alebo znamená úplné a veľmi starostlivé utajovanie vlastného pôvodu, ako je to u černochov svetlej pleti v USA.
"Nelegitimně" formy asimilácie vedú k identifikácii sa s novou skupinou a k odmietaniu starej, čo býva niekedy dokonca silnejšie ako v mnohých prípadoch "legitimnej" asimilácie. Paradoxne sa to môže vyskytnúť aj vtedy, keď asimilácia prebieha v opačnom smere - od väČSiny k menšine. Arthur Miller v románe Focus (Ohnisko) napísanom začiatkom štyridsiatych rokov vytvoril prekrásne analyzovaný fiktívny príbeh a americký novinár J.H.Griffin ho doplnil reálnymi skúsenosťami v knihe Black Like Me (Čierny ako ja) (1962). Hrdina Millerovho príbehu je výrazne antisemitsky naladený priemerný Američan, ktorý musí začať nosiť okuliare, pretože mu siahne zrak. To spôsobí, že vyzerá ako Žid. Zisti, že nie jc možné presviedčať každého okolo seba, že doteraz nebol vlkom v barančej koži, teda Židom, ktorý úspešne "prešiel". V dôsledku loho sa celý jeho život zmenil, pri mnohých zo svojich základných každodenných aktivít sa stretáva S diskrimináciou a nejaký čas márne bojuje vyhlasujúc sa za nevinného. Nakoniec sa vzdá a vedome sa rozhodne pre silnú
židovskú identifikáciu. Prirodzene Miller ako umelec si mohol dovoliť rozvinúť tento príbeh aj napriek istým nepresnostiam. Ale jeho ďalšia analýza vyznieva pravdivo a potvrdzuje ju príbeh Oriííina, ktorý si nechal chemicky stmaviť pokožku. ah> videl z druhej strany barikády, čo znamenalo ciliťsa čiernym v íiáie na Juhu koncom päťdesiatych rokov. Postoje, klorc vyplynuli ŕjeho skúsenosti, sa veľmi nelíšili od tých, ktoré opísal Miller.
Pokiaľ ide o obvyklejšie formy "n e legitímnej" asimilácie, môžeme zhrnúť: hrozby a nebezpečenstvá nových foriem živou s novou identitou nepochybné ovplyvňujú postoje tých. ktorým sa podarilo "prejsť" a ktorí neustále čelia nebezpečenstvu, že budú odhalení. Jeden z preventívnych krokov, ktoré môžu urobiť, je proklamovať svoj odpor k "podradnej" menšine. Nie je ťažké uviesť takúio schému do pohybu. Glynis Breakwellová v práve ukončenei experimentálnej štúdii (čoskoro bude publikovaná) uskuiočncncj v dievčenskej triede zariadila, že sa vytvorili dve skúpim s odlišným statusom. Priradenie k vyššiemu alebo nižšiemu íuiusu bolo založené na výkone v celkom jednoduchej úlohe. Abv sa človek ocilol vo "vyšSej" skupine, bolo možné aj pod\adŕa'.\ "Nelegitimní" členovia vyššej skupiny preukázali v niektorých Z ďalíich testov výraznejšie rozlišovanie v prospech tejto skupiny než jej legitimní členovia. Treba dúfať, že výskum pre účastníkom poslúžil aj ako užitočný výchovný zážitok: bola zachovaná úplná anonymita, ale pri ďalšej diskusii sa účely a závery štúdie účastníkom starostlivo objasnili.
Štvrtý typ asimilácie sa tak veľmi iiši od tých, o ktorých sme doteraz hovorili, že snáď ani nie je vhodné označovať ho tým istým pojmom. Niektorí sociológovia ho nazývajú "akomodácia" a John Turner f 1975) rozoberal jeho sociálnopsycholoeické aspekty v pojmoch toho, čo nazval "sociálne súťaženie". Tu sa obvykle neobjavujú nejednoznačnosti a konflikty simultánneho prijímania a odmietania menšinového statusu prítomné v druhej a tretej forme asimilácie, o ktorých sme práve uvažovali. "Akomodácia" alebo "sociálne súťaženie" sú založené na pokusoch menšiny udržať si svoju vlastnú identitu a samostatnosť, a zároveň sa vyrovnať väčšine v dosahovaní cieľov a tých znakoch úcty, ktoré sú všeobecne spoločnosťou. Existujú spravidla dve dôležité podmienky, pričom jedna alebo obe sú nevyhnutné na objavenie sa "sociálneho súťaženia". Prvou je, že doterajšia úspešná asimilácia niektorých jednotlivých príslušníkov menšiny neovplyvnila (nezdá sa, žc by ovplyvnila) všeobecný menejcenný status menšiny a prevažujúce negatívne postoje k nej. Druhou je. Že u menšiny existujú silné odlišné kultúrne normy a tradície, ktorých sa mnohí alebo väčšina jej členov sú ochotní vzdať. Prvá z týchto podmienok nemôže ostať nadlho bez vzťahu k pokusom naplniť v rámci minority aj druhú; neskôr sa vrátime k diskusii o niektorých formách tohto vzťahu. Z psychologického hľadiska ich spoločnými prvkami sú, opäť raz, pokusy vytvoriť alebo uchovať si sebaúctu spojenú s príslušnosťou k sociálnej skupine, ktorej sa nedostáva patričná úcta od druhých; a snaha dosiahnuť ju čiastočne, takými porovnávaniami s ostatnými, ktoré nebudú nepriaznivé podľa kritérií všeobecne oceňovaných všetkými skupinami v spoločnosti.
Vývoj sociálneho hnutia černochov v USA od druhej svetovej vojny je príkladom súčasného pôsobenia niekoľkých procesov, Niektorí z vodcov Národnej asociácie zlepšenie postavenia farebných (National Associalion for the Advancement of Colourcd Peoplc) boli presvedčení, že cesta vpred je v asimilácii čo najväčšieho možného počtu černochov v širšej spoločnosti, čo by nakoniec viedlo k tomu, žc označenie "čierny" sa stane viac menej nedôležitým v súvislosti so statusom alebo sociálnym obrazom človeka. Hoci je nepochybné, že za posledných približne tridsať rokov tento spôsob integrácie zaznamenal, spoločensky aj ps>-
19
chologicky, veľký krok vpred: je liež pravda, žc nijako nevymizli předsudky, diskriminácia a rozdiely v postavení a príležitostiach. [.Wleiiiym aspektom bojovných čemoiských hnulí v šesťdesiatych rokoch bolo nové potvrdzovanie černošskej identity ktoré sa najlepšie vyjadřuje známym sloganom: "Čierne je krásne". Je lo uistenie, íľ černošská menäina sa nemusí usilovať podobal' sa ostatným, aby si za lo "vyslúžila" odmenu alebo rovnaké ekonomické a sociálne príležitosti a možnosti.
Naopak, kladie sa dôraz na samostatnú kultúrnu identitu, tradicie a korene, čo našlo svoje najznámejšie vyjadrenie v románe Alexa Halcyho a podľa neho natočenom televíznom filme. Existuje tu odmietanie určitých hodnotiacich súdov, ktorč až doteraz menšina bezvýhradne prijímala. Platí to o negatívnom kultúrnom význame čemošstva. Už nejde len o to, že mať čiernu kožu. neprekáža a v rámci skutočne slobodnej ľudskej interakcie by sa malo na to labudnúť. Deklarovaným cieľomnic je neutralizovať tieto tradičné á; hlboko vštepené hodnotiace úsudky, ale obrátiť ich naruby.
Ináč povedané, toto jc hnutie za "rovnocennosť v odlišnosti"; hoci b> z mnohých zjavných dôvodov bolo veľmi zavádzajúce myslieť si. že to je to isté ako podobný slogan juhoafrického apartheidu. Základom tohto typu sociálneho hnutia (v súčasnosti existuje mnoho jeho príkladov medzi menšinami na celom svete) sú určité psychologické otázky, ktoré si vyžadujú ďalšiu diskusiu.
Predtým sme uviedli, že "sociálne súťaženie" jc založené na cieľoch menšiny dosiahnuť rovnosť s väčiinou; ale ináč ostávajú ciele menšiny odlišné. Ako sme videli, niekedy, napr. u čiernych Američanov, vzniká takýto druh hnutia vtedy, keď pokusy dosiahnuť priamu integráciu do širšej spoločnosti sú niektorými vnimanc ako neúspešné. To znamená, žc v očiach niektorých ľudí viac-mcnej zmizli očakávanie alebo nádej, žc existuje možnosť integrovať sa ako jednotlivci a len na základe individuálnych akcii. Zostávajúca alternatíva tak na zmenenie súčasnej "objektívnej" sociálnej situácie skupiny ako aj na zachovanie alebo znovu-získanie jej sebaúcty je v tom, že budíi konať istým spôsobom nie ako jednotlivci, ale ako Členovia samostatnej a odliSnej skupiny. Ucryl Gcrberová uskutočnila pred niekoľkými rokmi výskum postojov afrických Školákov v Sowete, černošskom predmestí Johannesburgu, kde boli nedávno veľmi vážne nepokoje. Jedna z úloh. ktorú mali deti splniť, bolo napísať svoj "budúci živo-
Ako uvádza Gerberová, v mnohých z týchto životopisov bola osobná budúcnosť'tesne spätá s budúcnosťou Afričanov ako celku, s budúcimi osobnými rozhodnutiami a konaním, ktoré nie sú až lak zamerané na dosiahnutie Individuálneho úspechu ako na to, urobiť niečo ako f len skupiny, pre skupinu ako celok.
Postoje k pritomnosli a budúcnosti, založené viac na skupinovej príslušnosti ako na individuálnych motívoch a ašpiráciách, sa diametrálne odlišujú od tých, ktoré sú základom pokusov o individuálnu asimiláciu. Vyplýva z nich, že popri dosiahnutí nejakej formy rovnováhy, musí byť vyvinuté úsilie, aby sa vymazal, modifikoval alebo prevrátil naopak tradičný negatívny hodnotiaci význam zvláštnych charakteristik menäiny. Sociálne súťaženie o rovnocennosť je pokusom zmeniť postavenie skupiny v rámci určitých hodnotových dimenzií, ktoré sú všeobecne prijímané spoločnosťou ako celkom. Pri súčasných pokusoch dosiahnuť dôstojnú a prijateľnú formu samostatnosti alebo odlišnosti problém nie je V zmene pozície skupiny v rámci už prijatého systému hodnôt, ale y zmene samotných hodnôt. Musimc: teraz obrátiť pozornosť na tento druhý aspekt hesla "rovnocenní, ale odlišní".
V súčasnosti existuje značné množstvo dôkazov (pozri napr. Lemaine. 1974, 1978», žc získať istú formu jasného odlíšenia sa od ostatných, tvori dôležitú zložku úvah ľudí o svojej osobnej hodnote a scbaúetc. Platí lo pre mnohé povolania, pochopiteľne, zvláäť zreteľným sa (o sláva vtedy, keď sa jednotlivci alebo malé skupiny ľudí venujú tvorbe originálnych produktov ľudského snaženia, napr. v umení alebo vede. Súťaženie vedcov o prvenstvo pri obja.voch (ako to napr. opísal Watson v The double helix JDvojitá Spirála], 1968) nevysvetľuje sa len v pojmoch nádeje na zbieranie odmien a pôct, ktoré môžu očakávať víťaza. Byť tvorivý znamená byť odlišný. Mnoho maliarov a skladateľov dlhé roky znášali ťažkosti, výsmech, nepriateľstvo alebo verejný nezáujem, aby bránili svoje právo či povinnosť prekonať všeobecne prijímané formy. Odlíšenie od ostatných je zároveň,podľa definície, porovnávanie s ostatnými. Vytvorenie niečoho nového nieje možné, kým tu nie je niečo staré, čo slúži ako kritérium na vznik odlišného. Táto silná tendencia odlíšiť sa nepochybné občas viedla, vo vede aj "bláznivej" kultúre, k vzniku bezcenných nápadov, ktorých jedinou zázname na teľnou charakteristikou je ich "hodnota Šokovať", ich schopnosť javiť sa výrazne odlišným od predošlého. Tá istá tendencia niekedy vedie tiež k pokusom snaživých inovátorov zvelebovať a nadsadzovať malé atebo nepodstatné rozdiely medzi tým, čo robia oni a čo už urobili iní.
Či už je odlíšenie kreatívne alebo nie, ide o príklady procesu sociálneho porovnávania, na ktorom, ako sme už povedali, musí byť založená väčšina pokusov vytvoriť, dosiahnuť, zachovať alebo uchrániť pozitívne sebachápanie, uspokojivý sebaobraz. Plaii to tak pre sociálne skupiny ako aj pre jednotlivcov. V prípade menšín môže táto "sociálna tvorivosť" nadobúdať množstvo foriem. Pre skupiny, ktoré si želajú ostať (alebo stať sa) samostatné a aj získať rovnosť, vytvorenie nových foriem porovnávania sa s majoritou bude tesne súvisieť so sociálnym súťažením, o ktorom sme už hovorili. Niekedy, keď priame sociálne súťaženie nie je možné alebo jc veľmi ťažké, sociálna kreativita tohto druhu sa môže stať na istý čas kompenzujúcou aktivitou, pokusom zachovať si určitú integritu prostriedkami, ktoré jediné ostali dostupné.
V podstate existujú dve hlavné formy sociálnej kreativity menšin. Hoci v "reálnom živote" sa často objavujú spolu, v prípade našej diskusie užitočné rozlišit' ich. Prvá znamená pokúsiť sa prehodnotiť existujúcu skupinu charakteristík, ktoré sú nepriaznivo vnímané často tak vnútri ako aj zvonku skupiny. Ako príklad toho sme už videli "Čierne je krásne". Druhá, znamená vyhľadať v minulosti skupiny nejaké z jej starých Tradícii alebo samostatných znakov, oživiť ich a dať im nový pozitivny význam. Obmenou loho môže byť aj vytvorenie nejakých nových skupinových charakteristík, kloré nadobudnú pozitívne hodnoty prostredníctvom sociálneho konania alebo prostredníctvom pokusu vytvoriť nové postoje.
Existuje mnoho príkladov pre každú z lýchlo foriem snahy o dosiahnutie novej skupinovej odlišnosti. Silný emocionálny náboj často sprevádza hnutia za znovu ustanovenie rovnocenného alebo vysokého Statusu pre samostatný jazyk etnickej menšiny. Národný jazyk sa ľahko stáva jedným z hlavných symbolov dôstojnej samostatnosti, pozitívneho sebadefinovania sa (bližšie pozri Gilcs, 1977 a 1978). To sa stalo v Belgicku, v Quebecu, v Baskicku, v prevažne nemeckom Švajčiarskom kantóne s francúzsky hovoriacou menšinou, ktorá bojuje za odtrhnutie. Bola to aj dôležitá súčasť viacerých národných hnutí v strednej a východnej Európe v 19. storočí, ktoré čelili pokusom o kultúrnu rusifikáciu alebo germanizáciu zo strany síl vládnucich v Petrohrade, vo Viedni alebo v Berlíne. V prípadoch, keď to vedie k všeobecnému prijatiu bilingvizmu (úradnému aj verejnosťou).
príklad, keď niektorí väzni z rôznych etnických alebo národných skupin v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny prijali postoje, hodnoty a správanie svojich väzniteľov.
Dôležitejšie z hľadiska širších zovšeobecnení o sociálnej psychológii menšín jc lo, že pokiaľ existujú zjavné predsudky a diskriminácie, asimilácia niekoľkých nerieši problém mnohých. Pre tých, ktorým sa podarilo asimilovať, nie je ľahké nájsť kompromis medzi prijatím a odmietaním svojho menejcenného statusu ako členov menšiny. Odmietať, pretože sa pokúsili nechať za sebou aspoň niektoré z rozlišujúcich znakov svojej "menejcennosti"; prijať, pretože lo často musia robiť vytváraním a zdôrazňovaním psychologickej vzdialenosti medzi sebou a ostatnými Členmi svojej predchádzajúcej skupiny, Jc potrebné znovu zdôrazniť, že tento druh kompromisu jc zložitý a plný možných osobných konfliktov len vtedy, keď sú pootvorené len malé dvierka na prechádzanie zjednej skupiny do druhej, keď väčäina členov podriadenej skupiny je pevne pripútaná na svojom mieste a keď existujúce predsudky a diskriminácia nie sú výrazne ovplyvnené existenciou niekoľkých "výnimiek", ktoré sa Často chápu len ako určité "potvrdenie pravidla". Tieto osobné konflikty spôsobili, že francúzska koloniálna politika selektívnej kultúrnej asimilácie založená na prísnych kritériách rozhodovania o lom, ktorí členovia pôvodnej populácie by mohli byť považovaní za viac ČÍ menej francúzskych, sa ukázala byť práve základom nespokojnosti a revolty tých, ktorí v skúškach uspeli. Jedným z najznámejších príkladov bol Frantz Fanon; podobne Aimé Césairc, básnik z Martinique a Leopold Senghor, tiež básnik a neskorii prezident Senegalu, ktorí obaja priali s myšlienkou éernošstva (négritudc) ako pozitívnej koncepcie Černošskej identity.
Tretí druh asimilácie prináša podobné problémy, tieto sú väak ostrejšie vďaka tomu, žc asimilácia je "nclegitimna". V prípade Dreyfusa, Rathcnaua, Fanona, Césairea alebo Senghora všetci vedeli, že boli íidia alebo Černosi. Zatajiť vlastný pôvod pre to, aby človek "prešiel", je však niečo celkom iné. Nevinné prejavy loho sú dosť časté v krajinách ako Británia alebo USA, kde zmena mena nepredstavuje veľký právny problém a často sa tak človek zbaví ťažkosti súvisiacich s tým, že sa narodil v cudzine alebo že je cudzieho pôvodu. Aj v Anglicku bolo obdobie, kedy lekár menom Goldsmith mohol ľahšie získať svoje prvé zamestnanie v nemocnici ako iný s menom Goldschmidt. To isté platilo napr. pre niektoré banky a niektoré z "exkluzivnějších" veľkých obchodných stredísk. Je však celkom iné. keď je "prechod" nelegálny ako v Južnej Afrike alebo v nacistickom Nemecku alebo znamená úplné a veľmi starostlivé utajovanie vlastného pôvodu, ako je to u černochov svetlej pleti v USA.
"Nelegitimně" formy asimilácie vedú k identifikácii sa s novou skupinou a k odmietaniu starej, čo býva niekedy dokonca silnejšie ako v mnohých prípadoch "legitimnej" asimilácie. Paradoxne sa to môže vyskytnúť aj vtedy, keď asimilácia prebieha v opačnom smere - od väčšiny k menšine. Arthur Miller v románe Focus (Ohnisko) napísanom začiatkom Štyridsiatych rokov vytvoril prekrásne analyzovaný fiktívny príbeh a americký novinár J.H.Griffin ho doplnil reálnymi skúsenosťami v knihe Black Like Me (Čierny ako ja) (1962). Hrdina Millerovho príbehu je výrazne antisemitsky naladený priemerný Američan, ktorý' musí začať nosiť okuliare, pretože mu slabne zrak. To spôsobí, že vyzerá ako Žid. Zisti, Že nie je možné presviedčať každého okolo seba, že doteraz nebol vlkom v barančej koži, teda Židom, ktorý úspešne "prešiel". V dôsledku toho sa celý jeho život zmenil, pri mnohých zo svojich základných každodenných aktivit sa stretáva s diskrimináciou a nejaký čas márne bojuje vyhlasujúc sa za nevinného. Nakoniec sa vzdá a vedome sa rozhodne pre silnú
Židovskú identifikáciu. Prirodzene Miiler ako umelec si mohol dovoliť, rozvinúť tento príbeh aj napriek istým nepresnostiam. Ale jeho ďalšia analýza vyznieva pravdivo a potvrdzuje ju príbeh Griffina, ktorý si nechal chemicky s tma viť pokožku, abj videl z druhej strany barikády, čo znamenalo ciiiťxu čiernym v Štáte na Juhu koncom plťdcsiatych rokov. Postoje, ktoré vyplynuli z jeho skúseností, sa veľmi nelíšili od tých, kloré opísal Miiler.
Pokiaľ ide o obvykicjäic formy "nelegitimnej" asimilácií, môžeme zhrnúť: hrozby a nebezpečenstvá nových foriem života s novou identitou nepochybné ovplyvňujú postoje tých, ktorým sa podarilo "prejsť" a ktorí neustále Čelia nebezpečenstvu, žc budú odhalení Jeden z preventivných krokov, kloré môžu urobiť, je proklamovať svoj odpor k "podradnej" menšine. Nie je ťažké uviesť takúto schému do pohybu. Glynis Brcakwellová v práve ukončenej experimentálnej štúdii (čoskoro bude publikovaná) uskutočnenej v dievčenskej triede zariadila, žc sa vytvorili dve skupiny s odlišným statusom. Priradenie k vyššiemu alebo nižšiemu statusu bolo založené na výkone v celkom jednoduchej úlohe. Aby sa človek.ocitol vo "vyššej" skupine, bolo možné aj podvádzať. "Nelegitimní" členovia vyššej skupiny preukázali v niektorých z ďalších testov výraznejšie rozlišovanie v prospech tejto skupiny než jej legitímni členovia. Treba dúfať, že výskum pre účastníkov poslúžil aj ako užiločný výchovný zážitok: bola zachovaná úplná anonymita, ale pri ďalšej diskusii sa účely a závery štúdie účastníkom starostlivo objasnili.
Štvrtý typ asimilácie sa lak veľmi líši od tých. o ktorých smi doteraz hovorili, Žc snáď ani nie je vhodné označovať ho tým istým pojmom. Niektorí sociológovia ho nazývajú "akomodácia" a John Turner (1975) rozoberal jeho sociálnopsychologicke aspekty v pojmoch toho, čo nazval "sociálne súťaženie". Tu sa obvykle neobjavujú nejednoznačnosti a konflikty simuliánneho prijímania a odmietania menšinového stalusu prítomné v druhej a tretej forme asimilácie, o ktorých sme práve uvažovali. "Akomodácia" alebo "sociálne súťaženie" sú založené na pokusoch menšiny udržať si svoju vlastnú identitu a samostatnosť, a zároveň sa vyrovnať väčšine v dosahovaní cieľov a tých znakoch úcty. ktoré sú všeobecne spoločnosťou. Existujú spravidla dve dôležité podmienky, pričom jedna alebo obe sú nevyhnutné na objavenie sa "sociálneho súťaženia". Prvou je, že doterajšia úspešná asimilácia niektorých jednotlivých príslušníkov menšiny neovplyvnila (nezdá sa, že by ovplyvnila) všeobecný menejcenný Status menšiny a prevažujúce negatívne postoje k nej. Druhou je. že u menšiny existujú silné odlišné kultúrne normy a tradície, ktorých sa mnohí alebo väčšina jej členov sú ochotni vzdať. Prvá z týchto podmienok nemôže ostať nadlho bez vzťahu k pokusom naplniť v rámci minority aj druhú; neskôr sa vrátime k diskusii o niektotých formách tohto vzťahu. Z psychologického hľadiska ich spoločnými prvkami sú, opäť raz, pokusy vytvoriť alebo uchovať si sebaúctu spojenú s príslušnosťou k sociálnej skupine, ktorej sa nedostáva patričná úcta od druhých; a snaha dosiahnuť ju čiastočne, takými porovnávaniami s ostatnými, ktoré nebudú nepriaznivé podľa kritérii všeobecne oceňovaných všetkými skupinami v spoločnosti.
Vývoj sociálneho hnutia černochov v USA od druhej svetovej vojny je príkladom súčasného pôsobenia niekoľkých procesov. Niektorí z vodcov Národnej asociácie zlepšenie postavenia farebných (National Association for thc Advancement of Coloured People) boli presvedčení, že cesta vpred je v asimilácii Čo najväčšieho možného počtu černochov v Širšej spoločnosti, čo by nakoniec viedlo k lomu, že označenie "čierny" sa stane viac menej nedôležitým v súvislosti so statusom alebo sociálnym obrazom človeka. Hoci je nepochybné, že za posledných približne tridsať rokov tento spôsob integrácie zaznamenal, spoločensky aj psy-
19
chologicky, veľký krok vpred: jc licí pravda, žc nijako nevymizli předsudky, diskriminácia a rozdiely v postaveni a príležitostiach. Důležitým aspektom bojovných černošských hnulí v Šesťdesiaty c h rokoch bolo nove potvrdzovanie Černošskej identity klorč sa najlepšie vyjadruje známym sloganom: "Čierne jc krásne". Jc to uistenie, žc čcmoäská menšina sa nemusí usilovať podobať sa ostatným, aby si za to "vyslúžila" odmenu alebo rovnakí ekonomické a sociálne príležitosti a možnosti.
Naopak, kladie sa dôraz na samostatnú kultúrnu idcnlilu, tradicie a korene, čo naílo s^oje naj inam ej ši e vyjadrenie v románe Alexa Halcyho a podľa neho natočenom televíznom filme. Existuje tu odmietanie určitých hodnotiacich súdov, ktorii až doteraz menšina bezvýhradne prijímala. Piati lo o negatívnom kultúrnom význame ŕemošstva. Už nejde len o lo, že mať Čiernu kožu neprekáža a v rámci skutočne slobodnej ľudskej interakcie by sa malo na to zabudnúť. Deklarovaným cieľom nie je neutralizovať tieto tradičné a hlboko vštepené hodnotiace úsudky, ale obrátiť ich naruby.
Ináč povedané, toto je hnutie za "rovnocennosť v odlišnosti"; hoci b> z mnohých zjavných dôvodov bolo veľmi zavádzajúce myslieť si. žc loje to isté ako podobný slogan juhoafrického apartheidu. Základom tohto typu sociálneho hnutia (v súčasnosti existuje mnoho jeho príkladov medzi menšinami na celom svete) sú uriité psychologické otázky, ktoré si vyžadujú ďalšiu diskusiu.
Predtým sme uviedli, žc "sociálne súťaženie" je založené na cieľoch menšiny dosiahnuť rovnosť s väčšinou; ale ináč ostávajú ciele menšiny odlišné. Ako sme videli, niekedy, napr. u Čiernych Američanov, vzniká takýto druh hnutia vtedy, keď pokusy dosiahnuť priamu integráciu do širšej spoločnosti sú niektorými vnímané ako neúspešné. To znamená, žc v očiach niektorých ľudí viac-menej zmizli očakávanie alebo nádej, 2c existuje možnosť integrovať sa ako jednotlivci a len na základe individuálnych akcií. Zostávajúca alternatíva tak na zmenenie súčasnej "objektívnej" sociálnej situácie skupiny ako aj na zachovanie alebo znovu-získanie jej sebaůct>' je v tom, že budú konať istým spôsobom nie ako jednotlivci, ale ako členovia samostatnej a odlišnej skupiny. Bcryl Gerbcrová uskutočnila pred niekoľkými rokmi výskum postojov afrických íkolakov v Sowete, černošskom predmestí Johannesburgu, kde boli nedávno veľmi vážne nepokoje. Jedna z úloh. ktorá mali deti splniť, bolo napísať svoj "budúci životopis".
Ako uvádza Gerberová, v mnohých z týchto životopisov bola osobná budúcnosť tesne spätá s budúcnosťou Afričanov ako celku, s budúcimi osobnými rozhodnutiami a konaním, ktoré nie sú až tak zamerané na dosiahnutie individuálneho úspechu ako na to, * urobiť niečo ako ŕlen skupiny, pre skupinu ako celok.
Postoje k prítomnosti a budúcnosti, založené viac na skupinovej príslušnosti ako na individuálnych motívoch a ašpiráciách, sa diametrálne odlišujú od tých, ktoré sú základom pokusov o individuálnu asimiláciu, oplýva z nich. Že popri dosiahnutí nejakej formy rovnováhy, musí byť vyvinuté úsilie, aby sa vymazal, modifikoval alebo prevrátil naopak tradičný negativny hodnotiaci význam zvláštnych charakteristik menšiny. Sociálne súťaženie o rovnocennosť je pokusom zmeniť postavenie skupiny v rámci určitých hodnotových dimenzii, ktoré sú všeobecne prijímané spoločnosťou ako celkom. Pri súčasných pokusoch dosiahnuť dôstojnú a prijateľnú formu samostatnosti alebo odlišnosti problém nie je v zmene pozície skupiny v rámci už prijatého systému hodnôt, ale v zmene samotných hodnôt. Musimc teraz obrátiť pozornosť na tento druhý aspekt hesla "rovnocenní, ale odlišní".
V súčasnosti existuje značné množstvo dôkazov (pozri napr. Lcmainc. 1974, 1978), žc získať istú formu jasného odlíšenia sa od ostatných, tvorí dôležitú zložku úvah ľudí o svojej osobnej hodnote a sebaúcte. Piati lo pre mnohé povolania, pochopiteľne, zvlášť zreteľným sa to stáva vtedy, keď sa jednotlivci alebo malé skupiny ľudí venujú tvorbe originálnych produktov ľudského snaženia, napr. v umení alebo vede. Súťaženie vedcov o prvenstvo pri objavoch (ako to napr. opísal Watson v The double heíix jDvojilá špirála], 1968) nevysvetľuje sa len v pojmoch nádeje na zbieranie odmien a pôct, ktoré môžu očakávať víťaza. Byť tvorivý znamená byť odlišný. Mnoho maliarov a skladateľov dlhé roky znášali ťažkosti, výsmech, nepriateľstvo alebo verejný nezáujem, aby bránili svoje právo či povinnosť prekonať všeobecne prijímané formy. Odlíšenie od ostatných je zároveň, podľa definície, porovnávanie s ostatnými. Vytvorenie niečoho nového nieje možné, kým (u nieje niečo staré, čo slúži ako kritérium na vznik odlišného. Táto silná tendencia odlíšiť sa nepochybné občas viedla, vo vede aj "bláznivej" kultúre, k vzniku bezcenných nápadov, ktorých jedinou zaznamenateľnou charakteristikou jc ich "hodnota šokovať", ich schopnosť javiť sa \ýrazne odlišným od predošlého. Tá istá tendencia niekedy vedie liež k pokusom snaživých inoválorov zvelebovať a nadsadzovať malé alebo nepodstatné rozdiely medzi tým, čo robia oni a čo už urobili iní.
Či užjc odlíšenie kreatívne alebo nie, ide o príklady procesu sociálneho porovnávania, na kiorom, ako sme už povedali, musí byť založená väčšina pokusov vytvoriť, dosiahnuť, zachovať alebo uchrániť pozitívne sebachápanie, uspokojivý sebaobraz. Platí to tak pre sociálne skupiny ako aj pre jednotlivcov. V prípade menšin môže táto "sociálna tvorivosť" nadobúdať množstvo foriem. Prc skupiny, ktoré si želajú ostať (alebo sial' sa) samostatné a aj /ískať rovnosť, vytvorenie nových foriem porovnávania sa s majoritou bude tesne súvisieť so sociálnym súťažením, o ktorom sme ui hovorili. Niekedy, keď priame sociálne súťaženie nieje možné alebo je veľmi ťažké, sociálna kreativita tohto druhu sa môže stať na istý Čas kompenzujúcou aktivitou, pokusom zachovať si určitú integritu prostriedkami, ktoré jediné ostali dostupné.
V podstate existujú dve hlavné formy sociálnej kreativity menšín. Hoci v "reálnom živote" sa často objavujú spolu, v prípade našej diskusie užitočné rozlíšiť ich. Prvá znamená pokúsiť sa prehodnotiť existujúcu skupinu charakteristík, ktoré sú nepriaznivo vnímané Často lak vnútri ako aj zvonku skupiny. Ako príklad toho sme už videli "Ciemeje krásne". Druhá, znamená vyhľadať v minulosti skupiny nejaké z jej starých tradícii alebo samostatných znakov, oživiť ich a dať im nový pozitívny význam. Obmenou toho môže byť aj vytvorenie nejakých nových skupinových charakteristík, ktoré nadobudnú pozitívne hodnoty prostredníctvom sociálneho konania alebo prostredníctvom pokusu vytvoriť nové postoje.
Existuje mnoho príkladov pre každú z týchto foriem snahy o dosiahnutie novej skupinovej odlišnosti. Silný emocionálny náboj často sprevádza hnutia za zhovuustanovenie rovnocenného alebo vysokého statusu pre samostatný jazyk etnickej menšiny. Národný jazyk sa ľahko stáva jedným z hlavných symbolov dôstojnej samostatnosti, pozitívneho sebadefinovania sa (bližšie pozri Giles, 1977 a 1978). To sa stalo v Belgicku, v Quebecu, v Baskicku, v prevažne nemeckom švajčiarskom kantóne s francúzsky hovoriacou menšinou, ktorá bojuje za odtrhnutie, Bola to aj dôležitá súčasť viacerých národných hnulí v strednej a východnej Európe v 19. storočí, ktoré čelili pokusom o kultúrnu rusiľikáciu alebo germanizáciu zo strany sil vládnucich v Petrohrade, vo Viedni alebo v Berlíne. V prípadoch, keď to vedie k všeobecnému prijatiu bilingvizmu (úradnému aj verejnosťou),
výsledky môžu byť občas trochu paradoxné. Vo frizskom regióne Holandska môže človek pri vstupe do niektorých obci v idicť dvír rovnaké tabule informujúce o názve obce; stáva sa totiž, žc názov jc ten istý po holandsky aj po irizsky. Pred niekoľkými rokmi v čase intenzívneho boja za sociálnu a kultúrnu rovnoprávnosť flámskeho jazyka s francúzskym v Belgicku bolo niekedy v Ant-werpách ľahšie získať informácie, keď sa človek pýtal po anglicky ako po francúzsky, hoci bolo dosť obvyklé, žc francúzština odpovedajúceho bola oveľa lepšia ako jeho angličtina. Tieto anekdotické príklady odrážajú hlbšiu a závažnejšiu psychologickú skutočnosť: Ak sa neuvažuje o iných aspektoch len o "objektívnych" výhodách, sociálnych, politických alebo ekonomických, ktoré môžu vyplynúť zo znovuustanovenia vysokého alebo rovnocenného statusu jazyka etnickej menšiny, môže sa zanedbať rozhodujúca úloha jazyka ako jedného z najviditeľnejších a najsilnejších symbolov odlišnej identity. Rastúca prevaha francúzštiny v Quebecu (ktorá niekedy dokonca narúša oficiálnu politiku bilingvizmu) může ľahko vytvoriť isté nové "objektivně" ťažkosti na konlincnte ovládanom prevažne iným jazykom; a separatistický tlak v provincii neustáva.
Tieto lingvistickd úvahy nás istým spôsobom vracajú späť k postoju "čierne je krásne". Pred časom som napísal:
"Samotné používanie termínu "Čierni" v tomto texte, Mary by len pred par rokmi bol mal celkom odlišný význam, uí svedíi o týchto zmenách. Staré interpretácie odlišností sú odmietané; starým charakteristikám sa pripisujú nové významy čohosi odlišného ale rovnocenného či nadradeného. Príkladov je veľa: krása černošského, afro-úŕesy. africká kultúrna minulosť a tradície, posun černošskej hudby od "zábavy" k forme umenia, ktorŕ má hlboké korene v samostatnej kultúrnej tradicií... Zároveň si'j ŕasto odmietané staré pokusy, trochu viac sa podobať ostatným ľuďom: krásne čierne dicvíjtá si uí viac ne vyrovnávaj Ú vlasy, ani sa nepoužívajú rôzne spôsoby zosveďovania kože. Prízvuk, dialekt, kymácanie tela, tanečný rytmus, zvláštnosti interpersonálncj komunikácie - loto všetko sa uchováva, zdôrazňuje s prehodnocuje" (1974, s. 83-84).
Zaujímavým aspektom uvedených přehodnocovaných atribútov je, že niektoré z nich neboli v minulosti vôbec negatívne hodnotené. Černošská hudba a tanec, ich atletické schopnosti dlhodobo boli súčasťou všeobecného stereotypu používaného vo vnútri aj mimo skupiny. Boli väak vnímané ako celkovo nesúvisiace so zvyškom obrazu o černochoch; určitým subtilným spôsobom pravdepodobne prispievali k všeobecnej stigme menejcennosti. Podobný jav sa objavuje pri antisemitizme. Ako Billig (1978) nedávna zdôraznil, v publikáciách Národného frontu (National Front - extrémistická pravicová nacionalistická organizácia - pozn. prekl.) existuje veľa príkladov, kde sa v súvislosti so Židmi hovorí o ich presvedčivých výkonoch, "inteligencii", schopnosti veľkej solidarity a sebaobetovania sa aiď. To len slúži na zdôraznenie hrozivých varovaní pred ich sprisahaním na ovládnutie sveta. Hodnotenia týkajúce sa všetkých predpokladaných atribútov menšiny nemožno správne pochopiť, ak o nich uvažujeme izolovane. Ich sociálny a psychologický význam sa prejaví len vtedy, keď sú zarámcované kontextom všeobecnej pojmovej a sociálnej kategórie, ktorej sú súčasťou. Ich význam sa mení s kontextom. Tak možno vysvetliť, prečo dobre mienené úsilie predstaviť menšinovú skupinu ako obdarenú rôznymi "peknými" vlastnosťami je často neúspešné pri odstraňovaní predsudkov voči nej.
Pre druhú hlavnú formu hľadania pozitívnej odlišnosti možno nájsť niekoľko výrazných príkladov opäť v oblasti jazyka. Pokus o znovuoživentc welšského jazyka jc rozhodujúcou zložkou vvelšského nacionalizmu. Ale snáď najdramatickejším príkladom v histórii je to, ako sa hebrejčina za obdobie nie viac ako tridsať
rokov stala jednoznačne prvým {a často jediným) jazykom pre vySc dva milióny ľudí. Opäť raz je ľahké poukázať na konkrétnu potretiu spoločného jazyka v krajine, do ktorej prichádzali ľudia z celého sveta a z mnohých kultúr v rozpálí jednej alebo dvoch generácii. Boli tu navyäe spočiatku isté nezhody, či má moderná hebrejčina naďalej používať svoje vlastné písmo alebo použiť latinku. Druhé rozhodnutie by bolo bývalo ľahšie z mnohých dôvodov. Nakoniec bola vybratá prvá alternatíva podoprela kultúrnou tradíciou a zároveň posilňujúca odlišnú novú identitu.
L-'lnícké menšiny, u ktorých sa vyvinú nacionálne hnutia, majú obvykle možnosť podoprieť svoje požiadavky obrátením sa na minulosť. Jazyk jc len jednou z týchto zreteľných tradícii vynárajúcich sa z nedávnej či vzdialenej histórie. Požiadavka novej samostatnej jednoty v tejto chvíli sa môže vo vedomí ľudí stať oveľa účinnejšia, keď je podoprela ideami o existencii samostatnej jednoty v dávnej minulosti. Každé z týchto hnutí sa tak musí spoliehať na kombináciu mýtov, symbolov a historických skutočnosti, ktoré spolu pomáhajú zdôrazniť odlišnú podstatu skupiny a jej právo pokračovať v tejto odliínosti. V knihe The Natio-nalization of Ihe Masses (Nacionalizácta más) historik Georgc Mosse (1975)'rozoberá to, Čo označil ako "estetika politiky". Uvádzajúc príklad vývoja masového nacionalizmu v Nemecku v 1°. a 20. storočí, o ktorom hovorí ako o "vzniku sekulárneho náboženstva", napísal: "Ako v každom náboženstve teológia sa vyjadruje prostredníctvom liturgie: festivaly, rity a symboly, ostávajú tie isté v neustále sa meniacom svete" (s. Í6). V tom všetkom sa vnútorná jednota národnej "skupiny" môže stať nerozlučne spätá so svojimi vrodenými a nemeniteľnými rozdielmi od ostatných. V tomto bode je nacionalizmus spôsobilý prechádzať do rasizmu. Ale v prípade mnohých nacionálnych hnutí vznikajúcich vnútri etnických menšín k tomu nemusi dôjsť a Často ani nedochádza. Spolu s vytváraním a oživovaním určitých symbolov, kultúrnych tradicii, spôsobov sociálneho správania sa posvätených reálnou alebo mýtickou minulosťou a nových stereotypov, zdôrazňujúcich rozdiely medzi vlastnou skupinou a ostatnými, môže sa posilnená samostatná identita skupiny silne odrážať v pocitoch,a postojoch svojich členov. Ako sme už videli, tesne to súvisí s obrazom, ktorý majú o svojej osobnej integrite, dôstojnosti a hodnote.
Existujú však menšinové skupiny, ktoré v svojej minulosti toho nemôžu nájsť veľa v zmysle symbolov a tradicii samostatnej idenlily. Potom sa musia vytvoriť Či posilniť a v súčasnosti prehodnotiť rozdiely od ostatných tak rýchlo, ako jc to len možné. Hnutia za slobodu žien prešli určitým vývojom, ktorého podstatu možno vidieť v prevládajúcej potrebe vytvoriť pojem odlišného ale rovnocenného. V začiatkoch, keď vedúcu liniu určovali sufraželky, hlavnou myšlienkou vo vzťahu k muŕom sa zdalo byť "čokoľvek, Čo dokážeš urobiť, dokážem ja lepšie" {či prinajmenšom tak dobre). Bola to teda celkom čistá forma "sociálneho súťaženia" Johna Turnéra, keď sa dve skupiny snažia dosiahnuť tie isté ciele tými istými prostriedkami. Rastúca sofistikácia hnutia, zvlášť ako sa vyvíjalo za posledných približne desať rokov, presunula dôraz k spojeniu sociálneho súťaženia s koncepciou odlišnosti do rovnosti (pozri napr. Williams a Giles. 1978). V tomto súčasnom vývoji slále pretrváva presvedčenie, že existuje veľa povolaní, ktoré môžu ženy vykonávať lak dobre ako muži, hoci sú z nich íasto vylúčené minulou aj súčasnou diskrimináciou a to vo verejnosti zodpovedajúcimi prevládajúcimi postojmi čiastočne určenými spôsobmi socializácie našich detí.'
Existuje však liež presvedčenie. Že mnohé z vecí, ktoré ženy tradične robia, alebo len ony sú ich schopné realizovať, sú v spoločnosti znevažované alebo podhodnocované. Ide teda skôr o pokus prehodnotiť rozdiely, než úsilie podobať sa viac
"nadradenej" skupine. Toto presvedčenie sa opiera d dókazv (pozri Williams a (itlcs, ť>78j psychologického spojenia medzi r,tstúcim počtom íicn \ isicini povolaní a poklesom sociálneho -.musu alebo prestíže tohto povolania.
Zaujímavú paralelu hľadania nových dimen/11 rovnocenného porovnávania možno nájsť v polocxpcrimcníáliiv Ji štúdiách francúzskeho sociálneho psychológa ťjcrartki Lciii-iinea i pozri I.emamcctal.. 1978). Medzi dvoma skupinami chlapov v letnom Úbore bola ŕorgamzovajiá suť.iž. v slav<ini chatiek leduj .-kúpi na však neduslala všetok stavebný maleriai ako druhá Uhe skupiny si holi vedomé nerovnosti založenej na zjavnú nei-|iravudltU)in ruzdeleni prostriedkov medzi nimi. Polom "huriut" skupinu urobila dve \eei: po pne. hoci postav iii horšiu chatku, m ubili okolo nei maíú záhradku, ľo druhé, dili sa de ľ-uct ili-V.Hste v deťmi ? druhej skupiny aj s do.cpeKnu piiiiiJ/ľv jicľmi. ab\ dosiahli uznanie Icgitímnosii svojej prac;. Ich argument} hu i i asi takéto: sme ochotní uznať, že druhí postavili lepšiu chatku ako jc naša. ale musíte rovnako uznať, že naša malá záhrada i plotom obklopujúcim chatku je tiež jej súčasťou a podľa tohto kriteria porovnávania sme jaw lepši".
lenii) príklad obsahuje pre našu diskusiu a,-|xni tri dóie/itc /.i\ e ry Po prv e. určite sociálne podmienk>, klon eh výsledkom je "menei-cennosť" skupine, vedú k naozajstnej sociálnej kreain ite. k hľadaniu nových konštruktívnych dimenzii sociálneho porovnav ania. í'o druhé, icden / hlavných problémov ^ kioivuu pravdepodobne stretáva menšinová skupina pri tomto druhu kreativity, je získanie leguimnvsti svojho úsilia. Legitimita ma pre skupinu dve stránky Prvá je. že novo vytvorené alebo novo hodnotené vlastnosti mení my musia získať Široké a pozitívne u/nante vnútri samotnej skupín} Hýva to často ťažké, pretože ie ho možné dosiahnuť len viedx, nk sa dajú preloniť spomínane •scíičmy prijímania svojej "menejcennosti". Druh i podmienka, čo pravdepodobne býva ešte ťažšia, je dosiahnuť od ostatných skupin legitimitu nových Ibricm rovnosti. Popri konfliktoch objektívnych záujmov, ktoré tu často nevyhnutne existujú, piati. že pozitivně hodnotená "sociálna identita" väčšiny a jej jednotlivých Členov nz nezávisí od výsledkov nejakých sociálnych pórov n:n jni. ako je to u zodpovedajúcich predstáv menšine A sme naspäť pri "my sme takí. akí sme, prcmic oni nie sú takí. akí sme m>". alebo takí dobri ako my. Niektoré z cyklických zmien v móde odrážali poirebu "nadradených" skupin označiť svoju pretrvávajúcu odlišnosť od druhých. Keď tí zdola začali napodobňovať určitý styl alebo dclaily odevu jasne poukazujúce na "nadradený" status nositeľa, odohrali sa primerané zmeny (pozri Laver, 1964). Nanešťastie, sociálne zmeny hlbšieho dosahu nedajú sa tak ľahko vymyslieť ako zmeny v móde, preto niektoré z nových "výtvorov" mcnäii treba zastaviť, či odmietnuť ich platnosť skor. než uspejú.
Nakoniec, po tretie, naša diskusia poukazuje na n,-ívhim\m>sf istých foriem súťaživých alebo konfliktních med/.iskupinovýcb porovnávaní a aktivít vtedy, ak sú menšiny pripravene odmietnuť svoj podriadený status aj predstavy o svojich menejcenných
vlastnostiach. Kým existujú zložité spoločnosti, naďalej budú existovať odlišné sociálne skupiny..Ako sme videli, medzt-skupitiové rozdiely ľahko nadobúdajú limimrtuvé vsznimn, kníre môžu mat veľkú osobnú dôležitosť pre tých, klori su nepriaznivo zasiahnutí; ale uchovávanie n obrana určitých výsledkov týchto porovnávaní sú súčasne dôležité aj pre tých, klori z nich získavajú pri utváraní svojho "sociálneho uhra/u". ľenlo proces sa nepodobá nekonečnej sile pôsobiacej n.i ncpohmileľný objekt, pretože ani sila niť je nekonečná, ani ohjekl nieje nepohnutelný ; sociálne situácie /riedka, ak vôbec, ho možno takto chápať. Zárodkv konfliktu a napätia su vžd; pniomné. ale pripisovať ich nejakým neurčito chápaným vrodeným ľudským tendenciám sociálnej "agresie" je vedecky povrchne a pochybné. I álo oblasť skúmania
viduálľivch aeresii
Nijaké ishké nesenie nieje na dohľad. Je pravda, že rozlične sociálne skupiny sú schopné vj vodiť svoju sebaúctu a integritu z rôzne zmeraných vynikajúcich výkonov, kloré nie sú priamu súťaživé -\|e. po prvé. tieto rozličné výkony sú Často hodnotene, a to podľa svojej prestiže Podiuhč, sebaúcta skupín; musi vychádzať / porovnávaní s inými skupinami, vo vzťahu ku ktoiy m musi skupina dosiahnuť alebo udržiavať výhodné postavenie.
Tieto dosť pesimistické závery nezohľadňovali to, že medzi sociálnymi skupinami budú nevvhnulnc přetrvav ,iť konflikt) objektívny v li záujmov. Ale snáď práve loje Vo. nn čom paradoxne, móžmc suvitl' určité nádeje do budúcnosti. Zo súčasných podmienok vzájomnej závislosti vyplýva aj lo, že málo sociálnych konfliktov medzi skupinami môže mať podobu "nulov é ho súčtu", teda že všetky zisky budú na jednej zo strán a všetkv straty na druhej. V súčasných podmienkach vždy musi existovať určite ro/.delenie riskov a strát krížom cez deliacu čiaru. V tom prípade môže byť užitočné v každej medziskupinovej situácii zvážiť, či □ ako by mohla každá skupina dosiahnuť, zachovať si alebo obrániť svoje životné záujmy, či záujmy, kloré sú vnímané ako životné, takým spôsobom, aby to zároveň nepriaznivo neovplyvnilo scbauclu iných skupín. Musíme dúfať, že rastúca zíužiioM' a prepletenosť medziskupinovýeh konfliktov pov edie k progie-si vnemu odmietaniu jednoduchých riešení typu "všetko alebo nič" a hrubého delenia ľudstva na "my" a "oni". Aby sme pokročili o kúsok ďaiej. potrebujeme menej hľadieť dozadu a viac plánovať. Niet pochýb, že plánovanie musí zahŕňať dve rozhodujúce oblasti ľudského snaženia: vzdelávanie a sociálnu zmenu, ktorú treba dosiahnuť skutočne efektívnymi legislatívnymi, politickými, sociálnymi a ekonomickými programami. Nebude lo ľahké a naivný optimizmus nepomôže tak, ako nepomôžu ani dobré úmysly samotné, akokoľvek úprimné by boli. Je vsak zrejmé, že riešenie sociálnych a psychologických problémov, ktorými sme sa tu zaoberali, patria k najnaliehavejšiu! a naj základnej š im otázkam, ktoré bude treba riešiť vo veľmi veľkom počte krajín (bez ohľadu na "farbu" alebo politický systém) ešte skôr, než skončí toto
Poznámky
i lenlo článok (nijako výnimočný) vyšiel v The Times 6. septembra 1978: "Dnes bol políciou v Katcrini, južne od Soluna obvinený z vraždy mladý britský autostopár ... Dvadsaťročný pán X., držiteľ britského pasu, pôvodom zo Srí Lanky Žijúci v Birminghamc, bol vzatý do vyšetrovacej väzby. Jc obvinený i.o zabitia jedného z dvoch Cigánov, ktorí napadli jeho spoločníčku...on a slečna Y., dvadsaťročná, zo 5nlihullu v Birminghamc, stopovali smerom na Solún, Zobrali ich dvaja Cigáni v malej dodávke... Briti boli donúlení jedným z Cigánov s krátkou dvojhlavňovou puškou vystúpiť, zatiaľ čo druhý zaútočil na dievča." Srílančan a dvaja Cigáni sú ako takí identifikovaní. Pokiaľ ide o slečnu Y., ktorá súdiac podľa mena je členkou "väčšiny", žiadna ďalšia identifikácia, okrem jej pôvodu zBirminghamu, sa nezdala nutná. V prípade pána X., tiež z Birminghamu, sme navyše informovaní o jeho "pôvode". Nevieme, či dvaja Cigáni sú "držitelia pasov" gréckych (alebo iných). Zjavne je postačujúce vedieť, že sú to Cigáni. (Prehľad dôkazov a diskusiu o takýchto novinových správach pozri Hus-band, 1977).
• Dobrý príklad používania sociálnej kategorizácie na redukciu kogrutivnej zložitosti sociálneho prostredia poskytuje terénna práca sociálneho antropológa Ciydea Mitchella (1970) ako sa uvádza v knihe A. L. Ľpslcina F.thos and Identity (1978). "Kategorizácia...je všeobecná reakcia v situácii, kde sú sociálne vzťahy prechodné a povrchné, ale zároveň sú početné a rozsiahle. Za lakých okolnosti hľadajú ľudia-prostriedky redukujúce zložitosť sociálnych vzťahov, zoči voči ktorým sú postavení. Dosahujú to klasifikovaním Fudi okolo seba do obmedzeného počtu kategórii...MitchcN...ukázal ako Afričania boli schopni redukovať približne sto etnických skupín vyskytujúcich sa v mestskej populácii na malú skupinku kategórii. Takto sa stretávame u mestských Afričanov s modelom sociálnych vzťahov v jednom z jeho aspektov, s určitou celkovou "kognitivnou mapou", pomocou ktorej Afričan v meste nachádza svoju cestu cez bludisko vytvorené skutočnosťou, íe priveľa z tých, s ktorými jc v priamom či nepriamom kontakte, sú preňho úplní cudzinci" (s.lO-Il). (Rozsiahlejšiu diskusiu o sociálnom kategorizovaní pozri Tajfel, 1969. 1978).
1 Že je tolo priame sociálne súťaženie stále úplne oprávnené, jasne dokazuje nová výskumná správa z USA (zhrnutá v Ncws-leiter of the Institute for Social Research, University of Michigan, Spring 1978): "V roku 1975 boia priemerná hodinová mzda bielych muřov o 36% vyšíia ako u čiernych mužov, o 60% vyššia ako u bielych žien a o 78% vylSia ako u čiernych žien... Ale zistenia z panelovej Štúdie príjmovej dynamiky jasne ukazujú, že ...priemerné rozdiely v ...kvalifikácii vysvetľujú menej než jednu tretinu rozdielov v príjmoch medzi bielymi mužmi a čiernymi ženami a menej než dve tretiny rozdielov medzi bielymi a čiernymi mužmi." Navyše "...rozdiely v tom, čo ekonómovia nazývajú 'pripútanie k pracovnej sile' skutočne nevysvetľujú žiaden z rozdielov príjmov medzi mužmi a ženami,.." (s.7).