Typy politických režimov
Komparatistika
FSS MU 2016/17
Doc. Marek Rybář, PhD.

Demokracie a nedemokracie
ldo začiatku 70.-tych rokov 20. storočia tvorili demokratické režimy vo svete relatívne malú a
homogénnu skupinu lnedemokratické režimy boli nielen početnejšie, ale aj oveľa rôznorodejšie lpo
tretej demokratizačnej vlne narástol nielen počet demokratických režimov (zhruba 2/3 všetkých
štátov sú demokracie

Tretia demokratizačná vlna
lzačala v roku 1974 v Portugalsku, zahŕňala Latinskú Ameriku a vrcholila pádom komunistických
režimov v rokoch 1989/90
lsnahy o presnejšie definovanie demokracie
la pochopenie rozdielov medzi demokraciami:
lv ich legitimite, stabilite a výkonnosti
l
l

Rozdiely medzi demokraciami
Lijphart (1984, 1999)
luchopiť rozdiely medzi demokraciami
lLijphart: väčšinové vs. konsenzuálne
l1. typ exekutívy (koncentrácia vs. zdieľanie moci), l2. exekutívno-legislatívne vzťahy (dominanica
exekutívy vs. rovnováha), l 3. stranícky systém (dvojstranícky vs. viacstranícky),
l
l
l

Rozdiely medzi demokraciamia
Lijphart (1984, 1999)
l4. volebný systém (väčšinový vs. pomerný), 5. reprezentácia záujmov (pluralistická vs.
korporativistická), l6. typ štátu (unitárny a centralizovaný vs. federatívny a decentralizovaný),
l7. legislatíva (jednokomorová vs. dvojkomorová),
l8. ústava (flexibilná vs. rigídna)
l

Rozdiely medzi demokraciamia
Lijphart (1984, 1999)
l9. kontrola ústavnosti (parlamentná suverenita vs. ústavný súd), l10. centrálna banka (závislá vs.
nezávislá od exekutívy) linštitúcie "predvídateľne" súviseli iba v obmedzenom počte prípadov
(Británia, Barbados, resp. Belgicko a Švajčiarsko)

Rozdiely medzi demokraciamia
Lijphart (1984, 1999)
lv ostatných krajinách zmes "konsenzuálnych" a väčšinových inštitúcií, PRETOŽE: linštitucionálne
rámce vznikajú v rozličných obdobiach, a za iných historických okolností, pričom ich odlišné
"logiky" fungovania koexistujú ldifúzia rozličných inštitucionálnych riešení, ktorými sa štáty
navzájom inšpirujú

Rozdiely medzi demokraciamia
Lijphart (1984, 1999)
linštitúcie odrážajú relatívnu mocenskú pozíciu vplyvných aktérov v čase inštitucionálnej inovácie
lzvolené riešenia nesmerujú (len) k zvýšeniu efektívnosti verejných politík, lale aj k zachovaniu
mocenskej pozície a preferencií (prežitia) ich "autorov"
l

Huntington: demokratizačné vlny
ltri vlny demokratizácie, vždy nasledované reverznými protidemokratizačnými vlnami l1. 1826-1926
(nasledované fašistickou reverziou),
l2. 1945-1960s/70s
l3. 1974-1989 (nasledované reverznou vlnou už do r. 2000)
l

Dôsledky rozšírenia demokracií
ldebata o vplyve (makro)inštitúcií na politický aj socioekonomický vývoj (napr. prezidentské vs.
parlamentné) ltento vývoj viedol v jeho akademickej reflexii k pojmovému zmätku ldemokracie s
prídavnými menami/charakteristikami: volebná, delegatívna, neliberálna, atď.
l

Ako chápať demokraciu?
lprocedurálne a substantívne definície demokracie lprocedurálne sa zameriavajú na to, ako je režim
organizovaný a aké procesy vedú k zabezpečeniu reprezentácie občanov, zúčtovateľnosti volených
zástupcov  a legitimite režimu ltypickým príkladom je definícia J. Schumpetera
l

Schumpeter: procedurálna definícia
lhovorí o  "slobodnej súťaži o voličské hlasy"
lmechanizmus, ktorým si občania vyberajú svojich vládcov (a ktorým ich vymenia) l„inštitucionálne
usporiadanie na tvorbu politických rozhodnutí, ktorými jednotlivci získavajú moc rozhodovať, a to
prostredníctvom súťaže o hlasy voličov“
l
l

Substantívne definície demokracie
lzdôrazňujú policy (substantívne) ciele, ako je rovnosť, inklúzia, férovosť atď lsamotné pravidlá
nestačia, dôležité sú aj "výstupy" demokratického režimu lDahl: substantívne a procedurálne aspekty
je ťažké empiricky odlišovať
ljednoduchšie je skúmať procedúry
lpre takto (procedurálne) definované režimy zavádza termín polyarchia
l
l
l

Dahl: Polyarchia
l1. vládcovia sú volení,
l2. v slobodných a spravodlivých voľbách,
l3. s univerzálnym volebným právom,
l4. so širokým právom kandidovať vo voľbách,
l5. kde je garantovaná sloboda prejavu,
l6. sú dostupné alternatívne zdroje informácií,
l7. a občania sa môžu združovať do organizácií (strany a organizované záujmy), l8. pričom sú to
volení zástupcovia, ktorí  aj de facto rozhodujú
l

Dahl a Schumpeter
lrozdiely medzi Schumpeterovou a Dahlovou definíciou sú obrovské, aj keď sú obe procedurálne
lSchumpeterova definícia sa díva primárne na voľby (v tomto na ňu nadväzuje a mierne ju rozvíja
Freedom House) lv Dahlovej definícii pribúdajú ústavné garancie a kontrola volených zástupcov
l

Dimenzie demokracie
ljedna dimenzia obsahuje rolu "ľudu" (demos): združovanie občanov, slobodné voľby, sloboda prejavu
a vláda odvodená od rozhodnutia ľudu ldruhá (ústavná) dimenzia zdôrazňuje limity vládnutia,
garancie práv a "brzdy a protiváhy“ ldôležité pre chápanie rozdielov medzi demokratickými režimami
po tretej demokratizačnej vlne
l
l

Demokracie po tretej vlne
lliberálne demokracie napĺňajú obe dimenzie
lneliberálne demokracie sú typické formálnym demokratickým procesom (voľby), ale s výraznými
problémami pri garantovní ústavných slobôd a limitovaní exekutívnej moci
l

ODonnell: Delegatívne demokracie
lv Latinskej Amerike silno majoritárske
lkonajú sa v nich slobodné voľby
lale po nástupe k moci existujú len malé obmedzenia držiteľa výkonnej moci lpodobné charakteristiky
dobre vystihovali napr. aj režim v Rusku a ďalších častiach sveta ldemokratizácia v mnohých
krajinách znamená primárne (slobodné) voľby
l
l

Dahl:
Ako sa demokracie menili v čase?
l1. inkorporácia:
lpostupné začleňovanie dospelej populácie medzi voličov, lodstraňovanie rozličných obmedzení
(pohlavie, vek, majetkové, vzdelanostné a rasové prekážky - J. Afrika 1994)
l

Dahl: Transformácia demokracie
lFRA, NEM, ŠVAJ- všeobecné volebné právo pre mužov od r. 1848, USA 1870 lprávo žien voliť sa
rozširovalo pomalšie: všeobecné volebné právo pre celú dospelú populáciu (teda aj pre ženy) - Nový
Zéland 1883, Austrália 1902, Fínsko 1907, Švajčiarsko 1971 lďalej už len znižovanie veku
garantujúceho právo voliť, typicky z 25 na 21 a 18, prípadne dnes až na 16 rokov
l

Dahl: Transformácia demokracie
l2. reprezentácia: právo vytvárať politické organizácie (strany) a reálne získanie zastúpenia v
parlamente lv mnohých kontextoch totožné so zavedením pomerných volebných systémov lčasto v
dôsledku narastania sily pôvodne vylúčených politických strán lčasto zavedenie v čase rozširovania
volebného práva - Fínsko 1907, Holandsko 1917, Nemecko 1918
l
l
l

Dahl: Transformácia demokracie
l3. úspech organizovanej opozície
lsituáciu, keď všetky významné systémové sily/strany sú akceptované ako alternatívy schopné vládnuť
lsocialisti vo vláde: nikdy v USA, Kanade a Luxembursku
lprvýkrát v Austrálii v roku 1904
lsocialisti v Európe (Rakúsko, Nemecko, Británia, Fínsko, Nórsko) medzi vojnami
l
l
l

Ako vzniká demokracia?
lsocioekonomické modely (modernizácia)
lD. Rustow: dynamický model tranzície
lna demokraciu nie sú potrební demokrati
lkľúčom je mocenská rovnováha medzi súperiacimi elitami o moc a zdroje lak rovnováha trvá veľmi
dlho, dohodnú sa na (nenásilnej) forme riešení konfliktov: voľby lkonsenzus elít na procedúrach
riešenia konfliktov
l

Nová transformácia demokracie?
lnespokojnosť občanov s niektorými aspektami jej fungovania a klesajúca miera občianskej
participácie lklesá účasť na voľbách, oslabuje sa identifikáci voličov so stranami, prepad členstva
v stranách lnezáujem o politiku = nárast popularity "nepolitických"/expertných riešení problémov
verejnej politiky
l

Nová transformácia demokracie?
lnezávislé agentúry, regulačné orgány, centrálne banky alebo externí aktéri ako EÚ lstatus
politikov a fungovanie demokratických inštitúcií sa stali predmetom politickej súťaže lpresun
rozhodovania smerom k voličom (referendá, participačné formy rozhodovania atď) alebo na nestranícke
inštitúty (regulačné orgány, agentúry, EÚ a pod.)
l
l
l

Nová transformácia demokracie?
lv oboch prípadoch klesá dôležitosť klasických nástrojov politickej súťaže (voľby, strany) lklesá
tiež dôležitosť politickej súťaže všeobecne lnová situácia: ani Dahlova ani Schumpeterova definícia
ju nedokážu postihnúť a vyrovnať sa s ňou
l

Nedemokratické režimy
lautoritárske režimy boli samozrejmosťou až do moderných čias, väčšina z týchto režimov boli
dedičné monarchie ltransformácia nedemokratických režimov po prvej vlne demokratizácie lna
konštitučné monarchie (so stále významnými právomocami panovníka) alebo na polodemokratické
republiky
l
l
l

Nedemokratické režimy
lvznik moderných diktatúr, t.j. režimov, v ktorých vládol buď jednotlivec (diktátor) alebo
organizácia (strana) lpersonálne diktatúry:  Cézar, Cromwel, Napoleon, tento príklad nasledovalo v
19. storočí množstvo vojenských lídrov, prevažne v nových štátoch Latinskej Ameriky lneskôr prípady
diktatúry, ktoré boli "organizačné": prípady vlády armády
l
l

Nedemokratické režimy
linou modernou formou diktatúry organizácie je vláda jednej strany lpo Leninovej smrti sa aparát
strany dostal pod kontrolu Stalina, prvý prípad osobnej diktatúry šéfa politickej strany lv
rovnakom čase vzniká nový typ vlády jednej strany fašistického typu (Mussoliniho Taliansko a
Hitlerovo Nemecko)
l

Nedemokratické režimy
lDruhá svetová vojna viedla k ich pádu, ale (ne)priamo prispela k rozšíreniu komunistických režimov
globálne (Severná Kórea, Čína, východná Európa ldekolonizácie 1950-1970 viedla k vzniku ad hoc
diktatúr, často inovatívnych v ich ideologických základoch, napr. "africký socializmus"

Nedemokratické režimy po 3. vlne
lpo skončení tretej demokratizačnej vlny došlo k ďalšiemu rozvoju nedemokratických režimov, ktoré s
často "maskované" ako demokracie: l1. buď nahradili vládu jednej strany údajne demokratickým
(multistraníckym) systémom, alebo l2. nahradili ideologickú legitimitu "demokratickou" legitimitou,
na základe údajných súťaživých multistraníckych volieb
l

Dimenzie nedemokratických režimov
l1. kto v nich vládne
l2. aké oprávnenie na vládnutie prezentujú
l3. akými prostriedkami kontrolujú moc
l

A. Kto vládne?
l1. personálna moc
lvládnuci monarcha
llíder diktátorskej organizácie,
ldiktátor "prezlečeného" za demokrata
l2. organizačná moc
larmáda,
lstrana
l
l

1. Vládnuci monarcha
lmá reálnu moc, ktorá sa približuje dnešným diktátorom lv arabskom svete, konkrétne v Saudskej
Arábii, Spojených arabských emirátoch a Ománe, čiastočne aj Jordánsko (kde je monarchova moc viac
obmedzovaná) lnejde o tradičnú legitimizáciu a pokračovanie historických monrchických línií, ale o
moderné politické režimy
l
l

1. Vládnuci monarcha
lNerastné suroviny
lHerb (1999): dynastická kráľovská rodina môže odstrániť nekompetentného vládcu a nie je viazaná
primagenitúrou ldynastické kráľovské rodiny tak dokážu prísť k zhode a nedávajú tak šancu
"outsiderom", napr. Armáde
l
l

2. Personálny líder
(diktátorskej organizácie)
lnespochybniteľní diktátori, aj keď ich moc vznikla a opiera sa o politickú organizáciu
lMao vs. dnešní vysokí čínski predstavitelia
lMao kontroloval stranu ako vlastný nástroj moci, personálni lídri dosiahli obrovský stupeň
autonómie od vlastnej strany lZnakom autonómie je často rodinné následníctvo (Severná Kórea, Sýria)

3. Diktátor v demokratickom prezlečení
lPo Tretej vlne diktátori málokedy tvrdia, že nezavedú demokratické procedury llatinskoamerickí
populistickí prezidenti, po prevzatí moci uskutočnili "autogolpe"/self-coup - prevzatie skoro
absolútnej moci lvoľbách získanú moc a legitimitu transformujú na osobnú moc, snažia sa manipulovať
polosúťaživé voľby (Peru, Venezuela)
l

4. Vláda armády
(vojenská diktatúra)
lod 50.-tych do 70.-tych rokov sa uskutočnilo vyše tridsaťvojenských prevratov v krajinách
vtedajšieho tretieho světa – „štandardná forma“ lFiner (1970): rozlišoval medzi priamou vládou
armády, kde rozhoduje vojenská junta (rada), a skrytou vojenská diktatúra, kedy armáda vládne
nepriamo prostredníctvom zákulisného vplyvu na civilnú moc
l

5. Vláda jednej strany
lmenej časté ako vojenské diktatúry, ale zato trvácnejšie lkomunistické a fašistické režimy, ale aj
ideologicky ťažšie klasifikovateľné režimy v Treťom svete (typicky Afrika) liracký režim strany
Baas Saddáma Huseina, v Latinskej Amerike vláda PRI v Mexiku (1940-1990) alebo Sandinisti v
Nikarague

B. Aké majú oprávnenie vládnuť
lDnes odvodzujú svoje oprávnenie od nejakej formy náboženskej alebo ideologickej legitimity,
prípadne tvrdia, že disponujú demokratickou legitimitou lnáboženská legitimizácia sa v moderných
časoch objavila po iránskej islamskej revolúcii - nová ústava obsahovala religiózne elementy,úrad
pre duchovného vodcu revolúcie Chomejního, po jeho smrti prešiel na Chameneího

B. Aké majú oprávnenie vládnuť
lv súčasnosti je v zárodkoch legitimizácia Islamského štátu ISIS, ktorý kontroluje vlastné územie
(Irak, Sýria) a plánuje vydávať už aj vlastnú menu, na čele stojí politický a náboženský vodca –
kalif lideologická legitimizácia v 20. storočí takmer úplne nahradila náboženskú
lkomunistické a fašistické režimy
l

B. Aké majú oprávnenie vládnuť
laj niektoré vojenské či personálne diktatúry sa odvolávali na ideologické oprávnenie lEgypt 1952,
plukovník Násir tvrdil, že armáda konala ako dočasný "predvoj revolúcie",
lpodobne plukovník Kadáfí v r. 1969
lnedemokratické režimy často tvrdia, že používajú demokratické nástroje, prípadne že pripravujú ich
zavedenie alebo obnovenie

B. Aké majú oprávnenie vládnuť
lnapr. vojenský prevrat v Barme r. 1988 viedol k "zavedeniu" demokratických procedúr v roku 2011,
takže "dočasnosť" trala viac ako dve desaťročia
lnesúťaživé alebo polosúťaživé voľby
lČína je oficiálne multistranícky režim (osem strán okrem komunistickej) lv Kazachstane,
Azebajdžane a daľších stredoázijských krajinách sú zase časté bábkové strany a kandidáti, zdanie
súťaže

C. Ako kontrolujú moc
lTotalitný: výraz používaný B. Mussolinim v 20.-tych a 30.-tych rokoch 20. storočia lSnaha o
totálnu transformáciu ľudskej prirodzenosti prostredníctvom kontroly všetkých aspektov života lbola
ideológia, ktorá nielen zdôvodňovala, ale aj ponúkala návod lSpočiatku vyzdvihovaná úloha lídra v
totalitních režimoch
l
l

C. Ako kontrolujú moc
lpo Stalinovej smrti sa väčšia pozornosť iným aspektom ich fungovania, s kritikou kultu osobnosti
Stalina výrazne zmiernila (relatívne) úloha teroru a tajnej policie lciele totalitnej ideológie
ostávali skôr v rovine ašpirácií než že by presne vykresľovali realitu komunistických a
fašistických režimov lSeverná Kórea lepší príklad než ZSSR a nacistické Nemecko

Totalitný vs autoritársky
lrozdiel medzi totalitnými a autoritárskymi režimami po prvý raz systematicky sformuloval Juan J.
Linz (1970)
lprítomnosť obmedzeného politického pluralizmu
labsencia rozpracovanej ideológie, prípadne jej chýbajúca relevantnosť pre aktivity režimu
labsencia politickej mobilizácie
lpredvídateľné (obmedzené, nie neobmedzené alebo ľubovoľné) vodcovstvo malej skupiny alebo
jednotlivca
l

Posttotalitný a sultánsky režim
lneskôr spolu so Stepanom (1996) identifikovali aj post-totalitný typ, t.j. oslabený totalitný
režim, ktorý viditeľne nenapĺňa ciele vlastnej organizácie ls rovnakým autorom aj razili pojem
"sultánske" režimy, ktorý charakterizoval absolutistické personálne diktatúry, lnielen chýbala
ideologická motivácia totalitných vládcov, ale v ktorých boli hlavnými motiváciami podporovateľov
ako strach, tak aj „chamtivosť“
l

Nástroje kontroly
ltotalitné aj autoritárske režimy používajú celú škálu nástrojov na kontrolu spoločnosti a štátu
tam, kde "zlyháva" ideologická legitimizácia lPolitická polícia s cieľmi 1. zhromažďovanie
informácií od informátorov, resp. počas výsluchov, 2. tresty, ktoré siahajú od popráv a "zmiznutia"
politických protivníkov po zmarenie ich kariérnych a životných cieľov
l

Vojenské diktatúry
lvojenské diktatúry používajú ako nástroje kontroly jednak juntu a jednak vyhlasovanie stanného
práva lpolicajné a súdne právomoci sú prenesené na armádu,  vojaci potom patrolujú v uliciach
lniektoré vojenské diktatúry priamo menovali svojich zástupcov do klúčových pozícií vo vláde,
štátnej správe
l

Systémy vlády jednej strany
lsystémy vlády jednej strany využívali stranícku štruktúru a členstvo na dodatočnú kontrolu
spoločnosti a na kontrolu implementovania politických rozhodnutí    lv tomto zmysle Politbyro je
ekvivalentom junty a členovia strany ekvivalentom vojakov v uliciach vo vojenských diktatúrach
l