Časozberná mikrosonda do zvukového prostredia

Daniela Šterbáková

Zvuky sa nedajú pozbierať ani uchopiť. Akonáhle by sme chceli dať zvuku hranicu, kládli by sme ho mimo jeho podstatu, ktorou je neurčitosť hraníc. Časová hranica zvuku je kvalitatívna a okrem samotného vnímaného zvuku súvisí s celým zvukovým prostredím a vôbec vnímaným svetom v širšom zmysle. Je sčasti utkaná arbitrérne, pozornosťou. V niečom to platí aj pre priestorovú hranicu zvuku, ktorý má síce stanoviteľné (merateľné) miesto v rámci zvukového poľa, ale z hľadiska sluchu si nie sme vždy istí, odkiaľ zvuk ide, kde je jeho zdroj. „Zbierať“ zvuky je teda nešikovný výraz z nedostatku lepšieho.

Tieto poznámky začínam písať koncom zimy, keď je ešte sneh, a budem pokračovať niekoľko mesiacov. Je to experiment, ktorý má zachytiť nielen premenu zvukového okolia, ale najmä dynamiku, ktorú zvuky môžu otvárať. Ide mi o to, všímať si, ako sa preplieta zvuková krajina so súkromným priestorom: ako konkrétne zvuky rezonujú, aké asociácie vyvolávajú. Otláčajú sa tak do všedných dní, ale ich stopa zároveň transformuje.

(prvá polovica februára) Zvukov bolo v posledné dni k počutiu dosť, variability málo. V lese len padajúca kôra v dôsledku snaživého ďatľa, zvuk, u ktorého človeku nejde do hlavy, ako je možné, že ho vydáva živá bytosť, tak je pravidelný, mohutný, vytrvalo pevný. Sýkorky som nepočula, len šustli krídelkami a už ich nebolo. Inak stále tie isté zvuky – ďalšie online stretnutie a šum „pred“, keď na malú chvíľu ešte nerozpoznávam význam artikulovanej reči, ktorá tu hučí. Čakám, kedy ucho naskočí a začne triediť zvuky do slov a netrvá to dlho. Šum na pozadí online konverzácie v miestnosti s ďalšími štyridsiatimi ľuďmi nemizne, počítač je tu s nami a bojuje o pozornosť. Premýšľam, čo z toho sa dostáva von, mimo miestnosť, kde sme, do sveta algoritmov, ktorý je v podstate tichý. Pribudlo online ticha. Ticho sa nahráva a zverejňuje ako časomiera pre súkromné chvíle stíšenia už dávno pred pandémiou. Je to pre tých, ktorí si pozornosť musia strážiť, inak utečie k zvukom, ktoré sa samy pozývajú vstúpiť do vnútra. V lese je sneh a je ťažké sa ubrániť pocitu, že zvuk (ticho) snehu oproti zvuku (tichu) online prostredia je skrátka lahodnejší – aj keď je možné si osvojiť nehodnotiaci posluch jeho kvalít, a aj keď by sa zdalo, že prvý zo zvukov vlastne čo do hodnoty umožňuje niečo viac, než ten druhý, totiž medziľudskú komunikáciu. Niet nad vrzgot snehu, ktorý núti si uvedomovať tiaž vlastného tela a jeho stopu v krajine. Nechávame stopy, v snehu aj zvuku miest. Zvukové stopy sú efemérne, hoci nie podstatne viac ako stopy v pôde.

(začiatok marca) Bahno a blato všade. Nohy odeté do topánok s hrubou podrážkou si prinášajú domov suveníry, napol usušené kúsky blata, ktoré lemujú kroky na chodníku suchým škrípnutím drobných čiastočiek piesku a kamienkov, a pripomínajú more. V tom všetkom je to nostalgicky záludné, ale pod najbanálnejšou asociatívnou vrstvou v tom napokon cítiť prvú jar, keď piesok po zlezenom snehu ešte ostáva na chodníkoch. V lese je tak mokro, akoby pršalo už niekoľko dní vkuse. Sneh síce opadol, ale daždivo bolo snáď len raz či dvakrát. Silne udupaná hlina (všetci z paneláku sú na vzduchu vo svojom najbližšom lese, medzi okresmi nemožno voľne prechádzať) nedokáže nasať už ani kvapku a tak sa všetci šmýkame po bahne. Nečakaný zosuv pôdy priamo pod nohami (špľachnutie a nadávka), zas je niekto pekne od blata, ale dopadol dobre. Nutné spomalenie kroku a občasné brodenie sa v rozplizlom lektvare lístia a novoutvorenej zeminy pomáha byť v tom bahne ako doma, na ceste smrteľnosti, ticha, premeny v život. Ale prečo ten existenciálny rozmer? Je vo zvuku lepivého bahna niečo, na čo tento pocit sám od seba nasadá alebo je to nešikovnosť ľudského ucha, ktoré hneď uniká k niečomu „za“ ním? Citoslovcia, ktoré majú vyjadrovať zvuky, sú protivné, ale pri písanom texte iná možnosť nie je a tak ich radšej vynechávam. Dokonaná sprenevera podstaty, namiesto neartikulovaného zvuku zvuk slova. Ochočený zvuk. Deti sú predsa schopné naučiť sa zvuky prírody kopírovať omnoho vernejšie než za použitia slov, ale to zase nie som schopná napísať.

(o dva dni neskôr) Po dňoch niekoľkocentimetrového blata šuštivá tíšina: suché lístie. Jeho zvuk je kratší, britký, ukončenejší, ostrejší, než zvuky dotieravého bahna (ktorého spojitú nekonečnosť jeho zvuk pri kontakte s niečím pevným a konečným ako ľudská noha verne kopíruje, je ako legato). Nie prekvapivo, krátke zašušťanie listov, staccato, volá k životu, asociuje vôňu detskej pokožky, hoci lístie je miestami skoro prach.

(niekedy v marci) Perličky a dva bojovné kohúty, niekoľko sliepok. Vrniaci traktor. Zvuky, ktoré vedia uspať alebo prebudiť. Spánok ako cenná komodita. Zúrivý pokrik na kohúta, zobudí dieťa spiace v kočiariku. Traktor nevadí. Zvuky majú hodnotu a nútia konať.

(apríl) Dieťa plače. Zvuk vyvoláva emócie v tele a znova, núti konať. Emócie ostávajú, aj keď zvuk už pominul. Signál bezmoci.

Intenzívny detský krik. Niekedy sa nedá rozlíšiť, či je to krik radostný (radosť z nového vydaného zvuku) alebo zlostný. Oba ale vyvolávajú podobnú zmes emócií v tele (hnev, des, úzkosť), ktorá sa po zistení ohľadom druhu kriku môže meniť a stať sa úľavou alebo výzvou k aktivite. Indiferencia k tomuto kriku je možná, ak by krik šiel zo záznamu, alebo by bolo z kontextu jasné, že moja aktivita nie je nutná. Inak sa mi nezdá, že by to šlo. Ten význam (akýkoľvek už je skrytý v tom kriku, radosť či volanie o pomoc, zmenu stavu) je príliš silný, a domnievam sa, že by to tak bolo, aj keby ten zvuk nevytváralo dieťa, ale nejaký stroj. Je to vec prežitia, aj keď ide o radosť, ktorá len musí ísť von, musí byť zdieľaná. Táto zvuková udalosť dokáže nielen navodiť bezprostrednú reakciu (úľak, ak je krik nečakaný), ale i nastoliť chovanie v dlhodobom časovom horizonte (napríklad rozhodnutia týkajúce sa výchovy – chcem na to reagovať, a ako?, a skutky, ktoré z toho plynú).

Dieťa sa namáha a chce preliezť prekážku. Vydaný zvuk doprevádza akciu a jeho zmysel je podporiť telo v pohybe. Telo sa do akcie zapája celé, zvuk hlasiviek rozširuje možnosti tela posunúť sa ešte o centimeter ďalej. Podoba zvuku a telesná expresivita idú ruka v ruke. Bojovný zvuk končieva víťazoslávnym úsmevom (prekážka bola zdolaná) a radostným vyvádzaním, sprevádzaným ďalšími nespútanými zvukmi. Hranice sa posunuli. Vlastný zvuk dokáže meniť telesnú disponibilitu (dosiahnuť ešte o kúsok ďalej). Vlastný vydaný zvuk je blízky a lepšie skúmateľný, ako zvuk počutý, prijatý, ktorý vo vnímaní prefiltrujem cez clonu významu a časového mikroposunu (nie som pri zrode toho zvuku, len toľko viem vnímať, ale stačí to).

(máj) Zdvojenie. Reprodukovaný hlas zo starého analógového rádia ešte z detstva, časovo posunutý oproti hlasu z novšieho digitálneho prístroja, ktorý je za ním pozadu. Predtým som si neuvedomila, že signál prijímaný anténou je bezprostredný, rýchlejší, zatiaľ čo dáta sú, paradoxne pomalšie. Časový posun je vnímateľný na mieste ich stretu a poslucháč sa nachádza v trvajúcom, skutočnom bezčasí, v úplnej slobode od nárokov typu byť presný, byť presne. Nič také neexistuje. Ani jedno z pípnutí oznamujúcich presný čas nie je presné, sme všetci v posune. Zvuk je v tomto oslobodzujúci, pretože s časovým posunom počíta. Nie je tu pre čas, ktorý tiež nie je. Sám akoby dobiehal seba, zdvojuje sa: vzdialený zvuk k nám dôjde oneskorene, vtedy sa to dá vnímať. A keď ho počujeme, už neznie tam, odkiaľ ho počujeme – jeho prítomnosť má povahu zmeny. Jeho podstata je v tom, že nie je.

Zdvojenie II. Zvuk počutý priamo a zároveň ako reprodukcia, bez časového posunu. (Detský plač idúci z miestnosti a súčasne z prístroja – chůvičky.) Okamžité porovnanie kvality a nepríjemný zážitok, ktorý z porovnania pramení. To porovnanie je na škodu. Cageovo odmietanie reprodukovanej hudby je dobre zrozumiteľné, ale práve len v kontexte toho, že tá reprodukovaná sa porovnáva so živou. Ak by bola len živá hudba, moje dni by boli o niečo ochudobnené. Niekedy chcem počuť aj iný než vlastný spev, a zvuky, ktoré niekto účelne zoskupil, lebo ich tak pokladal za krásne a chcel sa o tú krásu podeliť.

Posúvanie nábytku po zemi. Neškodné, pomerne tiché. Dokiaľ stoličku neposúva panelákový sused. Betónový panel je ako zosilňovač, ktorý si ľubovoľne zosilňuje zvuky bez ohľadu na to, či to niekto chce.

Vtáctvo v lese. Ohromne hlučné (sme v pražskom lese), ale podivne homogénne, napriek tomu, že každý deň do popredia vystupujú zvuky iného vtáčaťa. Alebo je to zdanie, a keď je vnímanie citlivejšie, pozornosť vyhľadá aj jemnejšie čvirikanie a mohutnejšie krákanie je na príťaž? Čo poviem, keď sa ma za chvíľu syn spýta, ako robí sojka? A bude to slovo, ktoré odpoviem, vôbec mať význam? Ďateľ tiež nerobí ťuk-ťuk-ťuk... ale napodobiť ho sama neviem. Znova tie napodobeniny: deti sa vedia naučiť kikiríkať ako kohút; dospelé slovo „kikirikí“ (tak napokon je to tu) je jasne zvukový novotvar. Možnože je to tým, že sa učíme už príliš dlho.

(jún) Hmyzí hukot. Intenzívny zvuk spoločenstva, zomknutia, takého, ktoré budí rešpekt. Nemá jasný začiatok – jedna včela či mucha neurobí to bzučanie, ten hukot akoby tu už bol, odvždy, čo tiež nie je pravda. Pred týždňom tu neexistoval. Časová presnosť ale našťastie nie je vlastnosť, ktorá by patrila zvuku. Zvuková kompaktnosť ako prejav živého spoločenstva je v tejto chvíli poučná. Akoby všetci v tom spoločenstve vedeli, čo majú robiť, a vedeli o sebe, že sú členmi jedného spoločenstva. Pravdou je, že neviem, či ich bzukot má nejaký význam; predstava zomknutosti by mohla byť zbytočne ružovým pohľadom cudzinca. Podobný hukot býva v nákupných centrách, a predsa si každý ide za svojim.

Ticho horúcich letných dní. Prosí o zmenu na zvuk (to by znamenalo, že prší), je ako smrť. Podobne, ako keď je niekde veľa hluku.

(júl) Silné šušťanie igelitu, vibrujúci bubienok bije na poplach – zvuk neprestáva a začína ma bolieť. Cítim ten hluk-bolesť ako súčasť seba a vzpieram sa tomu. Ten dotyk je násilný a krutý, neviem to inak a odpovedám násilím, zničím ten zvuk. Je mi to potom ľúto.

(september) Keď sa priblížime k stromu a dýchneme naň, odpovie zvukom, ktorý nie je čisto zvukom nášho dychu.

Na zvukoch je fascinujúce to, že dávajú zažiť svet tak, akoby všetko, čo potrebujeme, tu naozaj bolo. Aby videnie ponúkalo zmysluplný svet, v ktorom je možné sa pohybovať a konať, potrebujeme k tomu abstrakciu. Učíme sa vnímať, že viditeľné predmety nezmiznú, ak ich umiestnia za iný predmet (zrejme si musíme vedieť predstaviť, že tam stále sú), že majú odvrátenú stranu, aj keď ju spredu nevidíme. Zakrytá časť predmetu neznemožňuje vidieť predmet ako celý, aj keby sme videli len jeho menšiu časť (pes za plotom). Zvuky takéto predstavy nevyžadujú – počujeme zvuky cez seba a pritom sa pri počutí každý zvuk dáva v úplnosti, neskrýva sa a nenúti nás domýšľať si jeho skutočnosť. Zvuky tu sú a sú v tomto svojom dávaní sa „naplno“ výzvou. Sú bytostné a k tomu istému vyzývajú.