JAN SMREK 197S
MZK-f
286589
8 5 4 9 S
Francois VILLON
Veľký testament
3119829597
5
V tridsiatom roku môjho veku, vypijúc všetkých potup slasť, ni blázon priam, ni múdry vcelku, musel som ešte zažiť strasť najväčšiu, a tej každú časť zostrojil Thibault d'Aussigny . . . Biskupa ctí v ňom ľud i vlasť, ja však nie — nemám príčiny.
2
Biskupom nie mi je ni pánom, veď leda úhor pod ním mám. O mne vravieť jak o poddanom? Nie som mu jeleň ani laň. Na kôrke držal ma ten pán, vodou ma celé leto ctil. Plať skupáňovi, bože, sám, tak jak on mne sa pričinil.
3
A keby ma snáď niekto káral, že preklínam ho — nuž to nie! Zle vravel som snáď, ohováral? On sám ma dobre rozumie. A či mi to za zlé mať smie, keď prosím, nech sa nebies kráľ, Ježiš, tak nad ním zľutuje, jak on sa nad mnou zľutoval?
4
Ale ak tvrdý bol a krutý — a viac než vysloviť sa dá! — chcem, nech ho v živote i smrti rovnaká stihne odplata. Cirkev nám, pravda, ukladá: Modlite sa za nepriateľov! Mne hanba .. . Bože, vzývam ťa, sam jeho dušu súď i telo!
io I n
Nuž skrúšene sa zaňho modlím,
no aj za dušu Cotarta,
však naspamäť len, v nepohodlí
zvyk pikardského oltára
zapáčil sa mi — otvára
sa škola tá v Douai či v Lille.
Nech on ta, keď mu prihára,
beží, by sa to naučil.
Nech vzíde z jeho vzácnej krvi
húf detí, dvanásť chlapčekov,
posledný krajší ako prvý
a všetkých nech má s manželkou,
ni jediného s frajerkou,
a chrabrosť, bože, všetkým daj
Veľkého Karia. Záver slov:
nič zlého viac, len ešte raj.
Ale ak modlitbu chce hlasnú, ja pri tom, čo je svätý krst, prisahám: tu je! Časť tú krásnu, čo nahlas odznie z mojich úst, v žaltároch vyhľadal môj prst, a nemám viazané ich v koži. Tam znie: Z dní jeho, bože, spusť, a nech svoj úrad skoro zloží.
Tak teda ku Božiemu synu modlím sa, On mi ráčil dať dušu, telo, aj milosť inú ráči mi preukazovať, keď ma chce diabol sužovať a svet mi hanbu dáva piť. Pochválen On, aj Božia mať, aj dobrý kráľ náš Ľudovít.
10
Ale že sa už slabý cítim — na zdraví nie, skôr na imaní — kým si tú trošku do rúk chytím rozumu, čo mi bohom daný, ver nie od ľudí požičaný, spisujem tento testament. Odvolať, zrušiť v ňom dač', páni, neľzä — to krv, nie atrament.
11
Datum est v jedenašesťdesiatom, v roku, keď dobrotivý kráľ mehunským vytrhol ma katom a života mi vrátil dar. Tým skutkom si ma zaviazal, že navždy, až po jeho smrť, oddanosť som mu prisahal. Dob ro sa nemá zabudnúť.
12
Nech je jak Jákob požehnaný a múdry ako Šalamún, v chrabrosti, sile prekonaný tak či tak nebol, škoda dúm; chce dlhý život? — Boh to splň, Matuzalemov daj mu vek, v pamäti nech ho, suma súm, má celý zemský okršlek.
Nuž veru, náreky a stony, keď, štvaný viac než neverec, nemal som, kde bych hlavu sklonil, tie um a city moje preds' viac vybrúsili nakoniec, než každý múdry komentár, co Averroes, učenec, nám k Aristotelovi dal.
12/13
13
Keď bez groša, bied znajúc hrúzu, som putovával, plný dúm, boh, pútnikov čo z Emauzu — jak vraví evanjelium — posilnil, aj môj biedny um obšfastnil: Tu, hľa, mesto Nádej! Vtedy som spieval Te Deum. Boh nerád truce v duši mladej.
14
Som hriešnik, viem, no Hospodinu načo by bola moja smrť? On odpustí mi hriech a vinu, keď obrátim sa, nechám blud; no i kebych mal vydýchnuť v hriechu, On, všemohúci, zná, že som sa kajal, Jeho súd istotne omilostí ma.
17
pred Alexandra Velikého ,-az muža menom Dioméd priviedli tuho sputnaného, bo piráta v ňom poznal svet, čo postrach mora býval, keď preháňal po ňom koráby. Mal ortieľ smrti počuť hneď a prísť o život pochabý.
18
„Prečo si," začal cisár vravu, "lúpežník, počul by som rád?" Ten odpovedá, zdvihnúc hlavu: „Prečo ma lúpežníkom zvať dovolíš? Pre jedinú snáď tú bárku, ktorej pánom som? Môcť vyzbrojiť ich, nastavať, i jak ty, som — čo ty — cisárom.
A, ako v prvej časti hlása vznešený Román o Ruži, mladému srdcu odpúšťa sa hriech, aj keď trest zaň zaslúži. Keď staré je, žiaľ, netúži už hrešiť — nuž kde rozum má ten, kto už dnes ma hrdúsi? Zrelého zrieť var' nechce ma?
19
Čo chceš? — mne neúprosný osud určuje všetko konanie. Šťastie mi meria dĺžkou nosu a ako vietor zavanie. Prepáč mi nej ak, lebo nie, lež vedz, že z chudoby a bied, jak o tom porekadlo znie, nekvitne statočnosti kvet."
16
Ak ctené pospolité blaho chce moju smrť, ak prekážam, ja krk svoj necením si draho a, pomôž boh, sám sa ho vzdám. Nikomu sviecu nezhášam, či živý je, či v rakve leží. Vrch pre chudáka, vravia nám, nehne sa z miesta. A svet beží.
20
Počujúc cisár Dioméda, dlaň priazne pred ním otvorí: „Dnes skončila sa tvoja bieda, ja zmením ti tvoj osud zlý." Tak. A na suchu, na mori viac o ňom zlého neslýchali. To Valérius hovorí, ten, čo ho v Ríme Veľkým zvali.
14 I 15
Ani ja by som nebol vandrák, nech ma boh pred tvár takého milosrdného Alexandra vedie a nakloní mi ho, čo darcu žitia šťastného. Potom sám poviem: Ber ma, kat, ak nevydržím bez zlého. Vyháňa vlka z lesa hlad.
22
Žiaľ mi je za mladosti časmi! Ach, ja som ľúbil zábavky viac ako iní, až som s vlasmi v konkurze — sú to padavky. Mladosť, tá kňažná z rozprávky, odišla, nepovediac kedy. Pešo šla, koňmo? — hádanky! Ni darček po nej naposledy.
23
Je veru pravda, že som ľúbil, aj by som ľúbil veľmi rád, lež so srdcom, čo zná len hlúby, a s bruchom, čo zná iba hlad, trud za ľúbosťou putovať. Pokým však chudák zakáša, druhým, čo vedia brať, nie dať, každý tanec len vynáša.
26
Ach, bože, kebych sa bol učil
v mladosti časoch bláznivých,
a mravy ctil — dnes bych sa tučil,
dom vlastný, komnaty mal, v nich
dosť jedál a vín ohnivých.
Chodieval som však za školu
jak dieťa zlé. Dnes mám len vzdych,
srdce mi puká od bôľu.
Ona je preč a ja som zostal, s rozumom, biednym na vedy, čierny a suchý jak ten koštiaľ, bez zárobku a bez renty. Vďačne ma zaprú už aj tí najmenší z mojich, zdvihnúc nos, keď nepočujú nikedy v kešeni mojej zvoniť groš.
24
Netajím, že som vyhadzoval na lakôtky a rozkoše, no že som pri ženských sa choval prištedro, to mi nemôže vyčítať priateľ — akože, zveril mi gate daktorý? Žalovať na mňa? Môjbože, len aby horší neboli.
Príliš som srdcu povoľoval či v láskach a či v bujnosti, dľa Ecclesiastovho slova: „Užívaj synu, v mladosti", lež Mudrc v svojej múdrosti vravel aj educatus sum: ..Mladý vek, časy rujnosti
su i
ba kl
am a nerozum.
i
[loje dni, podľa Jóba, stleli, jak keby boli nitkami, co z kusu plátna vyčnieť chceli a tkáč ich zaraz pri tkaní horiacou slamou odstráni. Nuž ďalej aká obava? Tomu, kto na smrť schystaný, 7 neJ iba pokoj ostáva.
16/i7
29
Kdeže sú milí kompaňoni potuliek mojich, výreční, spevaví, bystrí, kde sú oni, v žartovných kúskoch výteční? Mnohý už umrel, nereční, jazyk mu červy zožrali; boh mu daj pokoj konečný a chráň tých, čo tu ostali.
30
Daktorí, pravda, bohuchvála, sú veľkí páni, magistri, iní zas, holí, žijúc z mála, žobrácke nosia tanistry. Za mníchov išli filistri a stali sa kartuziánmi, jedálne majú dve i tri, na veľkej nohe žijú s pánmi.
31
Tým veľkým pánom dajže, bože, nech si tam žijú na loji; čo ešte obšfastniť ich môže? nik z nich o nič viac nestojí. No chudáka čo ukojí? Len trpezlivosť, keď je lačný. Ostatní? — Tí sú v pokoji, v kveštúre mníšskej sebestační.
32
Im víno, čerstvo narážané, tečie vždy; majú bouillóny, omáčky, ryby vyprážané, omelety, že po vôni ich pec je známa na hony. Čo spraví murár bez pomoci? nič — pokým oni, kuj oni, si sami lejú vo dne, v noci.
33
No urobil som odbočenie, a moja vec je inakšia. Ja, bedár, nemám poverenie súdiť, tým menej môžem ja odpúšťať, len ak Mária či Ježiš, Syn jej sladký On! Ak oni chcú, nech odpustia. Ja čo som písal, písal som.
34
Nechajme kláštor, nech je kláštor a vravme veci veselšie. Kto pri kláštore nevyrástol, pre toho to len nuda je. Chudoba, o nej každý vie, že smutná súc, je pohŕdavá, vše ostré slovo vypovie — a ak nie, nuž ho v mysli máva.
35
Ja z nepatrného som rodu, som synom chudoby a bied, môj otec nikdy nemal pôdu, ni Horácius, jeho ded; po stopách predkov mojich kvet neplá, ich sláva nevyniesla, osláv ich boh, sú však len smeť, v hroboch bez koruny a žezla.
36
Neraz ma srdce kárávalo: „Človeče, nechaj lamenty! Že nie si Jaques Cuer, že máš málo, nie zlata, striebra na centy? Košeľu zrebnú za kmenty boháčov rád bys' vymeniť? Lež čo je lepšie, žiť jak ty, pánom byť a v krypte hniť?"
18119
37
Bol pánom ten a ten ... a amen.
Už nie je . . . Ako? pre Krista!
Stratil sa v bezdne ako kameň,
tak vraví Dávid žalmista.
Dišputa o tom neistá
mne, hriešnikovi, neprislúcha,
prenechávam ju dočista
tým, ktorí nosia kňazské rúcha.
Umiera Helena či Paris, či iný z ľudí? Nikto z nich nedbá o cura pastoralis, bo lapá vzduch a stráca dych, žič praskla, v očiach hasnúcich dolores inferni len svietia. A muky umierajúcich nezmierni sestra, brat, ni dieťa.
41
Diadém s hviezdou, so súhvezdím nemám, anjelský nie som syn. Otec môj umrel, málo zvestí je o ňom, spas ho Hospodin. Chuderu mater smrti stín tiež obchádza už, niet jej rady. A môj smer? Tiež len cintorín. Bo ani ja už nie som mladý.
39
Ja viem, že bohatých i hladných,
urodzených i chudákov,
štedrých i skúpych, pekných, špatných,
bakalárov i hlupákov,
aj dámy s krásou storakou,
v golieroch, čepcoch samý škrob,
s modrou krvou, či s hocakou,
smrť vezme všetkých v čierny hrob.
Umierajúci chvie sa, sinie, kŕče má v klboch, plné hrôz, zmľandravie celý, tep mu hynie, krk spuchne, skriví sa mu nos. Ó telo ženské, či ten lós, ty sladké, chystá smrť aj tebe? Žiaľ, tiež — leda že Tanatos určil ti zaživa prísť v nebe.
20/21
i)tl 1 dU íl U ^liiinav ii v_íca \ 11 y tu ciaa
Balada o pánoch dávnych čias
Ach, kde sú dámy dávnych čias, kde Flóra, vykvet rímskych dám, kde Archipias, kde je Thais — Hellénky, rovné najádam? Aj nymfu Echo v mysli mám, vôd nadľudskú tú okrasu, čo hlas svoj dala skaliskám. Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Kde Heloi'se, čo zviedla raz aj Abelarda k hriešnym hrám, až, za trest, stal sa z neho kňaz, vymiškovaný! — dokladám. Kde kráľovná, za ktorej plam Buridan — k svojmu úžasu v mech všitý! — logal Seinu priam? Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Kráľovnej Blanky belosf, jas a spevný hlas — kam zmizli, kam? Kde Berta, nohatá až špás, Beatrix, Allys, grandmadame Haremburges z Mayne, a kde je sám bič na Britov, jak Jeanne d'Arc zvú? Presvätá Panna, zjav to nám! Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Márne je pátrať, vkladať v rám obrazy, bledé od času. Ostal len refrén, s tým sa hrám: Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Kde je ten pápež príkladný, Kalixt Tretí, jak Rím ho znal? Mal prestol Petra posvätný, a jednak svetu vale dal. Kde Alfonz, aragónsky kráľ, kde Bourbon pôvabný, kde ctný ten Karol, čo sa Siedmym zval? Kde Carol Magnus závratný?
Podobne, kde je nešťastný kráľ škótsky, čo pol tváre mal vraj červenej jak úchvatný ametyst, čo mu v žezle plál? Kde kráľ, čo Kypru slávu stlal, kde hispánsky kráľ udatný, už bohvie jak sa menoval? Kde Carol Magnus závratný?
Len mámením je svet a sny. Veď kto by smrti odolal? Tá, nech si aký poriadny, je tu, keď si ju nevolal. Čo v Bohémii panoval Ladislav, kde je šarmantný? Kde dedko, čo ho vychoval? Kde Carol Magnus závratný?
Bretónec Claquin čím sa stal? Gróf z Auvergnc čím? A ostatní? Pán z Alenconu kde? Ach, žiaľ, kde Carol Magnus závratný?
I
22/23
Balada ve starém jazyku
42
Lebo aj Svätý Otec náš, majúci albu, štólu skvúcú, pred kerú sám zlý Satanáš papulu zavre prskajúcu, zlost na bedára metajúcu, je jak tí druhí — Pavel, Peter — v svete len plevu naništsúcú. Smrt bere šecko jak ten veter.
Cisára z Byzancu-li znáš? Mal berlu zlatem jagajúcú. Francúzskému-li úctu vzdáš královi, šeckých králov slncu? Nastaval chrámu, nehynúcu mal slávu a moc vyše beder, a nechal to tu, jak by z trucu. Smrt bere šecko jak ten veter.
Z Grenoblů, Wídne pamätáš rytířstva chasu vojujúcú? Z Dijonu, Salins znamenáš vojvodov, šlachtu panujúcu aj čeládku ich hodujúcu? Hodoval pán, pil zbrojnoš, jedel, až každý na dno prišel hrncu. Smrt bere šecko jak ten veter.
Jeden lós jednakého punču má jedenkaždý, abys' vedel, chudák, či princ, či kňaz, či huncút. Smrt bere šecko jak ten veter.
Keď pápeži a mocní králi
a keď synovia kráľovien
sú v hroboch, chladní, a čo mali,
stratili, trón i trónnu sieň,
úbohý kučébrik ja z Rennes
nemám umrieť? Buď vôľa božia,
no ešte užiť, chvíľku len,
a počestné nech v hrob ma zložia.
43
Svet tento veru večný nie je, jak myslia bruchopasníci, pod smrtiaci nôž každý speje, nuž nech si mladí chasníci žartujú, posmech na líci, kto ostarel raz, nech sa stará nepodobať sa opici, čo, keď aj stará, žarty stvára.
Čo starcovi však ostať môže, keď žartu niet? — len žobranie. Smútok mu srdce zviera, bože, žiť sa mu nechce, veru nie. Keď priveľké je zúfanie, vykonal by aj strašný čin a vzal si život; nestane sa to, ak nedá Hospodin.
Žartovná býva chasa mlada, starý však žartom pokoj daj, lebo keď ti raz klesá brada, ' mrzký máš úškrn, pamätaj. Nuž páč sa, mlč. Tu nebodaj neknu: Tekvica vyčerpaná. A keď chceš vravieť, zhíknu: Jaj, co chceš- ty slivka opadaná!
Tak isto je so starenkami, čo bezzubé sú už, no žuť ešte by chceli s fiflenkami, len keby mal kto ponúknuť. Nuž tíško prosia: bože, súď, prečo sme staré, ony mladé? Boh mlčí. Má sa prerieknuť? Ľahko by prehral v tejto zvade.
Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej
Lamentuje si starenka, zvaná raz „krásna zbrojmajstrová" a za dievčenstvom narieka, čo nevráti sa nikdy znova. Počujem žalostné jej slová: — Privčas si zaľahla mi hruď, staroba krutá, strašná sova! Načo žiť takto? Radšej smrť.
Kedysi krásna bola som a nad mužskými moc som mala. Nad klerikom aj nad kňazom, aj nad kupcom som panovala. Dali mi, čo som si len priala, bo každý z nich v tom tušil raj, čo odmietne dnes, keď som stará, najposlednejší pobehaj.
Nebolo noci ani dňa, by nechodili za mnou páni. Vymkla som mnohých, hlupaňa, len z lásky k jednému, čo ani nezaslúžil byť milovaný. Grobian, len vyžieral ma, bil. Ľúbila som ho, bárs bol planý. Tak veľmi sa mi zaľúbil.
Ľúbiaca ženská rozum nema.
Mohol ma dať aj na pranier,
trpela som jak ovca nemá,
len nech ma bozkal — lebo žena
taká je: skape na nežnosť.
Mal chorôb, že im neznám mena.
Čo z toho? Hanba, hriech a zlosť.
Tridsať rokov, čo pominul sa. A ja si ďalej zametám, ja, stará metla. Aká hrúza, keď sa tak nahá obšmietam pred zrkadlom — čo vidím tam, div na ten obraz nenapľujem. Koleno, bradu ostrú mám. Vidiac to len sa rozjedujem.
Kde je to čelo — aksamit, blond vlasy, dlhé temné riasy, ohnivých očú vábny kmit, čo aj tých múdrych opantal si, kde noštek nezbedníckej krásy, kde ušká, v brade jamôčka, kde líčka, stvorené pre špásy, a malinové ústočká?
Kde útle plecia, ramienka, dlane, čo vedeli byť hravé, prsníky drobné, kolicnka, vysoké boky, kolembavé, k turnajom lásky vyzývavé, kdejaskynkajak z pohádky, ukrytá v mocných stehien sláve vo vnútri svojej záhradky?
26" / 27
A čelo moje? Samá brázda. V riasach niet chĺpka pokope, z líc, z brady zmizla jamka každá. Úsmevy moje znali azda privábiť kupcov — dávno to! Nos, uši — kto by sa dnes nazdal, že mali cenu nad zlato?
Nuž takto vyjde na márnosť paráda všetkých, žien i panien. Čo je z pliec? Hrboľ, jama, kosť. A len pár štanglí ostal z ramien. Prsníky boli ako kameň — dnes niekomu ich ukazuj! Stehná? Dve jaternice. Amen. A moja jaskynka? No fuj.
Takto my, babky scvrknuté, žialime za dobrými časmi. Pri peci kvačiac, skrehnuté, kvílime škrekľavými hlasmi. Ach, mladý vek náš, ten bol krásny, lež staroba je ukrutná. Smutný je vek to, prenešťastný. Veď to raz každý ochutná.
Balada o naučeniach krásnej zbrojmajstrovej (jjevkam radodajným
Spomeň si len, rukavičkárka, čo som sa ťa nazaúčala! Aj tebe, Blanka príštipkárka, je čas, bys' v zrkadle sa hrala. Ber vpravo, vľavo, moja malá, ; |i pekný chlap je, či je špatný. Bo stratíš kurz, keď budeš stará, jak peniaz, čo už nie je p*ätný.
Aj ty čuj, milá údenárka,
čo v tanci bývaš taká jará,
i Guillemette, švárna foteliarka:
nech mi z vás žiadna neotáľa,
keď pán chce lásku — mladosť zhára,
scvrkne sa v okne driek váš statný.
Ostanete len pre farára,
jak peniaz, čo už nie je platný.
Pozor, Žanetka čapičiarka, už si sa dosť napreberala! A Katarína remenárka, nie abys' mužských odháňala. Bo, hoc si sa im krásnou zdala, vysmejú ti tvoj prsník vnadný, keď zvädneš; plechom si sa stala, jak peniaz, čo už nie je platný.
Užite dievky, svojho jara. Mňa však už nepoteší žiadny. Ja dohrala som, doskákala Jak peniaz, čo už nie je platný
28/29
47
Zlé, dobré sú? — jak um môj stačil
na dávnej krásky lekcie,
tak Fremin, pisár môj, ich značil
a ten jak j a sám vážny je;
čo lotor splietol, to sa vie,
čitatel tohto registra
len mne za golier prišije;
dľa žiaka súdia magistra.
.51
naozaj boli počestnými, karhať ich — mýlka veliká, čo spravila však láska s nimi? Tiež mala jedna klerika, tá mnícha zas, tá laika, prv než sa vykričanou stala. Lež keď raz mali chlapíka, schytil ich večný smäd a páľa.
48
Zaľúbiť sa je nebezpečné, viem — treba tu mať odvahu. No darmo mi chce niekto večne vyhúdať, dávať výstrahu: „Ty lásku za vec neblahú pokladáš? — úsudky máš plané, lebo ty berieš v úvahu len tamtie ženské, vykričané.
49
Tamtie len pre peniaze ľúbia, ľúbené tiež len vo chvíli, bez jemnosti sa s hockým snúbia, šťastné, keď mešec zakvíli. Od týchto milý-nemilý cúvne a múdry hneď si hľadá ctnej ženy obraz spanilý, kde má aj srdce to, čo žiada."
50
Nech ktokoľvek mi toto vraví,
na predsudkoch je závislý.
Do dobrých rodín, kde sú mravy,
on káže ísť — ja nemyslím.
Bo ja, čo chodím k dievkam zlým,
dni tráviac s nimi, naposiedky,
svedectvo vydať môžem im,
že počestné raz boli všetky.
Ony si milých vyberali
tiež zjavne, priam dľa Dekrétu,
a s jedným len sa milovali,
až dole stiahnuc roletu.
No nebolo v tom rozletu,
bo dievča, keď ho jeden ľúbi,
nemá dosť — v sile rozkvetu
najradšej všetkých ľúbilo by.
Prečo sú také? Karhať dámy
nie mi je česť, lež tortúra,
nuž vravím iba: tak sa zdá mi,
že je to ženská nátura.
Do toho rým nech neštúra,
no v Remeši, v Lille ženské spája
jeden, jedna fabula: Šesť býčkov spraví viac než traja.
54
Nuž bláznom lásky dajú vale a s plnou parou paničky pustia sa ľúbiť, chodia stále na vychodené chodníčky. Slová im nie sú pátričky, m objatie, bozk - do paroma, ak>' jc mužský maličký! 0n trpí, a med líže ona'
SO I 31
jjvojbaiaaa o láske
Nuž milkujte sa dosýta, na bály choďte, na vohľady, čo z toho? — hlava rozbitá, a rozum? — viac mu nieto rady; Šalamún raz pre ženské vnady tiež slúžil modlám; Samson sám aj okuliare preto stratil. Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
Orfeus túžby z vary ta lúdil tam, kde sa Léthé hadí, až ho štvorhlavá doga tá, Cerber, mal zožrať od nálady; krásavec Narcis, šuhaj zlatý, pre lásku k vodným paničkám do studne skočil, zhynul mladý. Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
Sardanapal, čo zavítal na Krétu s vojmi dobyť hrady, priadol, meč hodiac do žita, keď uvidel tam ženských rady; Dávid kráľ, prorok, zo záhrady zrel v kúpeľ: riadne stehná tam! Kvôli nim bázeň božiu zradil. Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
Ámon zas Támar popýtal do spálne, nech mu kašu sladí, ten krvismilník počítal, že na sestre si vášeň schladí; Herodes rád mal tanec hadí, spev, oblé boky — svätý Ján to nemiloval, nuž bol sťatý. Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
O mne tiež jedna levita: Nahého ma raz, bez parády, prali jak prádlo z koryta, a kto mi to dal zmydliť hnáty? Len Katku z Vausselles čin ten špatí (aj Noel tam bol, pamätám). Tak za jednu noc chudák platí. Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
No bakalár je rarita! On svoje bakalárky v mladi zanechať by mal? — skôr sa dá zaživa škvariť ... Jednak radí každému, kto ich s vierou hladí: Čierna či plavá, jeden krám, čo aká sladká, šudiť hľadí! Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.
59
Keby tá, ktorej som sa snažil kedysi slúžiť oddane a mnoho útrap pre ňu zažil, hneď na začiatku kampane bola mi riekla: „Nie, pane!" (žiaľ, nevyslovila ni vety), hlupák sa zo mňa nestane a vyslobodím sa z jej sietí.
56
No ona mlčky, bez odporu počúvala, keď štebotne zabával som ju hore-dolu, ba keď som sa k nej náhodne choval aj trochu životne a objímal ju, hladil vnady, trpela všetko ochotne. Pritom však bola plná zrady.
57
Klamala ma a za nos viedla, vraviac mi všetko naopak, že hlúb je dyňa, vŕba jedľa, popol je múka, kúkoľ mak, sudcovský baret že je vták a fuče v kockách nóbl vrhy (klamár vždy vyžije len tak, keď šudí a hru platí druhý).
58
Vravela večer, že sa brieždi, nebesá pec sú medená, luna je ovca, pastier hviezdy, oblaky kravské vemená, mušt žbrnda piva spenená, mladý panoš je tučný abbé a z hodvábu je spletená šnúra, na ktorej chudák skape.
Mňa Láska väčšmi klamávala, než prefíkaných mládencov, bárs aj tým, vycibreným, dala po nose — hrali snúbencov, puŽ vytiahla ich z remencov, aj bez košele nechala ich. Ja však zo všetkých milencov vypil som najhorkejší kalich.
60
Odmietam Lásku, vzdorujem jej v ohni a krvi, v súžení. Len do smrti ma vrhá temnej, hoc pre ňu groš to bez ceny. Viac pre ňu lutnu zo steny nestrhnem, darmo prosia páni, čo mi rang dali vznešený: Milenec trúchly, odmietaný.
61
Už tento chochol vetru dávam, nech si ho chytá, kto má chuť! O tomto viacej nerozprávam, veď nastúpil som inú púť. 2e láske, jak znie ľudský súd, zlorečil som? už nezlořečím, bárs vraví sa: Kto čaká smrť, má právo na všelijaké reči.
Cítim už, smäd sa na mňa rúti, kašlem jak kachovitý kôň, vypľúvam guk- chrchľov ž hrudi, Jo značí, že p,c Jeanneton
nebudem viac seladón, A  dcc|kom budem, starou mrchou.
Predsa "te švihák som, nezbcdné "to, mladé ucho.
34 I 35
Tak chcel to boh? Či Tacque Thibault,
čo dole, kde sa nehostí,
lial do mňa prúdy chladných vôd
a kŕmil hruškou úzkosti?
Vie boh, čo z nebies výsosti
na modliaceho pozerá,
aké chcem preňho milosti,
že aby ho . . . et cetera.
Ak nebodaj sú nesplatené odkazy moje niektorým, tí nech si prosto idú po ne k dedičom mojim, hovorím. Keď prezradím ich, nezhorím: Robin Turgis a Moreau, Provins, čo mal som, všetko pošlo k nim, posteľ aj duchny páperové.
64
No jednak nežičím nič zlého jemu ni kastelánovi, ba ani k pisárovi jeho nemám zášť — škodiť oslovi? Aj Róbertkovi, majstrovi, čo vešať vedel, vyznať chcem: láskou, čo patrí katovi, takou ich všetkých milujem!
65
Pamätám, že raz, slabnúc v kroku, na odchod mysliac sto razy, šesťapäťdesiateho roku spísal som isté odkazy. Mne naprotiveň mamľasi nazvali tú vec Testamentom. Nuž čo? Svet prisvojuje si raz toto tvoje a raz hento.
66
Nevravím, že ich odvolávam, bárs vyjdem na psí tridsiatok, ba de la Barre, tá konská hlava, čo v ženské vtĺka poriadok, k trom snopom slamy v dodatok rohožky moje dostať má; staré, lež budú pod zadok, keď tam tie mladé objíma.
68
I
Lež dosť, už slovka nevyrečiem, bo testament už začínam. Ak Fremin, pisár, neutečie, lebo spí, zapísať mu dám všetkých tých, ktorých v mysli mám, na listy tohto pergamentu. Majestát Francie nech sám je svedkom môjho testamentu!
69
Srdce mi slabne, už to badám, veď ledva jachtám. Fremin môj, sadni sem — niet tu žiadnej madame,
jii špehov, bo už nechcem boj — papier a instrument ber svoj, píš chytro, pekne, naisto. Čo rozhádzané, múdro spoj,
■ršetko prepíš načisto.
n
Nuž v mene boha Stvoriteľa
1 Syna, narodeného
2 ^árie Panny. s Otcom scela !S Duchora svätým rovného, fóry nás zbavil od zlého
jo Pošlo z Adamovej viny Kt° 7ľí v *<>, raj prijme ho a bude s^ieť so svätými.
36/37
Večne byť zatratení mali
všetci, čo boli pomreli,
ich telá oheň pekla pálil,
aj duše ich v ňom horeli;
len proroci si hoveli,
aj patriarchom bolo sladko,
bo už za živa vedeli
nepustiť oheň k svojim zadkom.
72
Niekto snáď na môj výrok povie: „Cože tak smelo vravíš ty? Si magister? Znáš bohoslovie? Si pochabý a nadutý!" Tu ja mám miesto dišputy parabolu, čo učia v škole: Boháč sa v pekle kormúti a Lazár plesá v nebi, hore.
73
Modlikal boháč u Lazára: „Omoč si prst a kvapku vpusť mne na jazyk!" No nech tak zhára sám Lazár, vtedy boháč just nepodá mu ni suchý prst. Tú žízeň predstaviť si môže zvlášť korheľ večne smädných úst. Jaj, zachovaj nás pred ňou, bože.
74
Nuž nech je pri mne milosť božia, — jak vravel som — aj Božia mať, bárs chudý strašiak, kosť a koža, báseň chcem so cťou dokonať; pot smrti ešte prekonať dal mi boh, a mám fundament. Iný bôľ? — načo žalovať! Začínam teda testament.
I
75
Ponajprv dušu svoju hriešnu porúčam svätej Trojici, vkladám ju v opateru nežnú Kráľovnej Orodovnici; dar ten nech nesú tisíci anjeli ta, kde hriešnych súdia a tam, jak všetci hriešnici, nech účastný som milosrdia.
Item, do lona matky zeme porúčam telo; červy v ňom nech hýria — bolo vytučené na slávnom koste biskupskom; rozžehnané už s každým zlom, rado sa vracia v zeme tíš; blúdeniu koniec — pokoj v tom: prach si a v prach sa obrátiš.
Item, čo nad otca mi býval pestún môj Guillaume de Villon a vychoval ma, o tom sníval, že budem magister jak on, aj do kaše keď vhupol som — jak teraz — on vždy svoje vačky Iptvoril a ma ťahal von; vďaku mu vzdávam kolenačky.
A porúčam mu knihy, spisy, zvlášť o Diablovom bzdení spis, Guy Tabarie čo ocenil si a vydal mi naň dobropis; pod stolom je ten rukopis, v zošitoch, len tak rozhádzaný, bárs chyby v štýle našiel bys, obsah je skvele plánovaný.
38/39
Item, pre matku moju biednu, toľko ráz pre mňa strápenú, hľa modlitbu som zložil jednu, nech pozdraví ňou vznešenú Kráľovnú nebies: niet pre ňu, ni pre mňa, inde útočišťa, ked pohromy sa priženú, iba v Nej, matke Jezukrista.
Balada ako modlitba k Matke božej, zložená pre Villonovu matku
Ó, Pani nebeská, vladárka zeme, kráľovná očistca i pekla tiem, milostiplná, skloň sa k hriešnej žene, nech k tvojim vyvoleným patriť smiem. Kresťanka nehodná som, dobre viem. Lež tvoja dobrota, ó, moja Pani, väčšia je ako každý hriech môj planý a bez nej cesty k sláve nebies niet. Čistá je pravda v mojom vyznávaní: Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Aj tvojho Synáčka ja ponížene
— veď Jeho som — za hriechy prosiť chcem.
Oroduj, nech sú aj mne odpustené,
jak mnohým z takých kajúcich sa žien.
Máriu Egyptskú mu pripomeň.
Aj Teofila, ktorý pokúšaný
čertu sa zapísal — hriech neslýchaný —
lež Sviatosť v tebe zbavila ho bied.
Nech aj mňa pred Zlým láska tvoja chráni.
Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Biedna som, stará. jaK ne ivory neme, knižkám ja sotva za mak rozumiem. V kostole, kde som farníčkou, ja denne raj maľovaný, lutny, harfy zriem, však muky pekla tiež, až strachom mriem. Ó, kráľovná, čo v svojom zmilovaní vyslyšíš všetkých hriešnych na pokání, vyslyš ma, svetlom radosti mi svieť, že ma tiež prijmeš v slávu rajskej brány. Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Vznešená ty, a plod tvoj požehnaný, Ježiš, kráľ vekov, večný v kraľovaní! Ľudským sa synom stal pre naše rany. Láskou hriech premohol a spasil svet. On umrel za nás, mladý v obeť daný. Náš Spasiteľ, náš Pán on milovaný. Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Item, keď aj sa s milou lúčim, s tou drahou ružou, srdca dar ni pečeňu jej neporučím, tá iné chce, tej žiari tvár iba keď vidí pudilár toliarmi z gruntu naplnený; no kto by čo len groš jej dal, — bárs som to ja — buď obesený.
Bo ona dosť má, nevídali,
čo som ja pre ňu? — prázdny stôl.
Čo po nej! Vášne vyprchali
a zadok môj už vychladol.
Pre ňu by už len Michault bol,
kohút, kedysi preslávený;
v Saint-Satur leží, vzácny tvor,
spomeňte si naň pri modlení.
82
Jednak, nech vyrovnám si dlhy — s Amorom, pravda, a nie s ňou, veď pri nej všetky moje tuhy boli len márnou nádejou (či pri druhých tiež takou ctnou bývala, bez hany a hriechu, neviem: dnes sa tou myšlienkou vzrušujem, bárs ma dráždi k smiechu)
83
baladu výbornú som zložil,
čo celá skřípavý má zvuk,
napísaná je na psej koži
a chcem ju poslať do jej rúk;
zanesie ju ten mameluk
Pernet de la Barre, čulá rybka;
dáma-nedáma, to mu fuk,
on proste povie: „Tu máš, pipka!"
falošná krása, tak mnoho ma stojí! /Jozum vždy spí, keď srdce niečo stroji. /Ich, skôr dať železo hrýzť zubom svojim, jVež lásku — zvem ju sestrou svojho zmaru. Citu v nej niet, smrť následok jej daru, Och, v očiach neľútostných zrada zhára. /us hľadal som, a našiel tvrdú skalu. Skôr skazu má než spásu pre bedára.
Mohol som, inde prosiac, na pokoji A so cťou žiť, lež podľahol som čaru. ifozum vždy spí, keď srdce niečo stroji. T ak teraz štvaný som, bez cti a zdaru, //ej, ľudia, rata, rata! Strácam paru! E), umriem bez boja, tak ma boh škára? Či už aj Milosrdie, k môjmu žiaľu, skôr skazu má než spásu pre bedára?
No príde čas — tou nádejou sa kojím! — keď uvädne aj váš kvet, koniec jaru. Smiech nad vami mi vtedy bolesť zhojí, ale, žiaľ, nekoro — už bez zápalu budem, sám starý, myslieť na vás, starú. Dnes ešte potok buble, trvá páľa, nuž pite ku. |,ái s sklon váš ku poháru r*kôr skazu má než spásu pre bedára.
Princ lásky, vašej nevôle sa bojím. Ale nech, pre Krista, ma neumára. Ci srdce šľachetné snáď, ľudia moji, |kor skazu má než spásu pre bedára?
So sírou dusivou zlúč arzenik,
z vápna a sanitry stien daj hrsť múky;
olovo vriace lej ta okamžik,
košeľu židovky tiež vezmi tak spakruky,
z jej srancov, šťancov loj sprav, nedbaj muky;
z nôh leprou žratých, neumytých rok,
brud zhromaždi a z neho pridaj log,
potom krv vreteníc, žič vlkov, mŕtvol hnáty
a v tejto kaši vražedlných drog
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.
Z kocúrovej hlavy potom vyvaľ špik
a pridaj penu z tlamy besnej suky;
nech je to kocúr, chorý na zrádnik
a suka prašivá zvonka i zdnuky.
A z mula, čo má kach, šliam ťahaj, chrchľov chrky
fajnovo strihaj, kúšťok na kúšťok;
to všetko podlej hnilou vodou stôk,
kde vládne potkan, mlok a žabie škraty.
A v sóse týchto všetkých lahôdok
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.
V sublimát tento (pozor na dotyk!) vraz sem-tam ešte dáke hadie tuky, a z krvi zlej, čo prischla na nožík felčiara, naškrab, keď je spln a zvuky noci už stíchli: potom — bez záruky, že je to ono — vytlač z čangru mok, vraz tam zo zlatej žily omastok, a v tomto — tam, kde kurvy hádžu vaty (hosť kuplerajov zná ten pôžitok!) škvar klebetníkov jazyk jedovatý.
A prepasíruj tento žaratok, ak nemáš slušných cedíl dostatok, cez pudlo starých zaondených gatí. Lež ešte predtým v hnoji prasiatok škvar klebetníkov jazyk jedovatý.
Andrynu. Couraultovi Item'um Protec písaný _
nevskriepi s mocným, 133
Gontier ma nemôže dať sluhom,
je urodzený len j* ^ druhom nuž tuto s mm jak s rov y
smelo sa púšťam do boja;
on vraj slasť nóbl napoja
vo vode vidí, v lete, v zime:
juj, mne to nedá pokoja,
nuž disputujme - uvidíme.
60 / 67
Balada protest
Komnata ako raj, rohožky, lôžko hladké,
kanonik tučný tam dlhé chvíle kráti,
s ním dáma Sidónia, nežný krk, ústa sladké,
patrične sfarbené, biela pleť, vrkoč zlatý;
maznú sa, milkujú — a nahí, nač im šaty? —
údy spletajú, smejú sa, deň-noc pijú
druh druhu bozky z úst, z pokálov
malváziu — tak dierkou videl som ich cez dvere. Hned sa mi stíšil žiaľ: Hľaď, jak si iní žijú! Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.
Franc Gontier s Helenou, vravte si o záhradke, čo plná mrkvy je, pažítky, rôznej vňati, nech kýška vidiecka steká po vašej briadke a nech vám cibuľa s cesnakom ústa smradí — pre mňa, vy chváľte to! a pre mňa, majte radi ten svoj kút, kde vás vraj ružičky poľné kryjú a spíte pod nimi, velebiac melódiu kŕkania žiab — ja chválim fotele. Vy, takú rozkoš znať, tiež by ste chválili ju. Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.
Čo vaša tabula? Šunka vám visí v jatke, vy máte postruheň, kašu, cmar, medu kláty a vodu celý rok. Prisám pri svätej Matke, mňa by to nemohlo privádzať do nálady, aj keby pritom mi voňali ruží sady a vtáctvo odtiaľto až po Babyloniu všetkými hrdlami húdlo mi symfóniu. Žite si, pre mňa, v svojej povere, Franc Gontier s Helenou, prisahám na Máriu, niet veru nad poklad, žiť v nádhere.
Princ, vy nás rozsuďte! Prislúžte justíciu. Ja čakám rozsudok váš v dôvere. Veď už jak chlapča som slýchával sentenciu: Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.
Item, dám slečne de Bruyeres
_bárs v evanjeliume viazne,
no biblistka je taká ver', že má aj žiačky, sem-tam krásne — právo, nech voľne robí kázne, chtiac ľahké duchny obracať; nie v cmitcroch však — rapkaj rázne tým, čo tiež vedia zarapkať.
Lladaozotóak^^
botaní vraj vynikajú tak v Benátkach, jak Florenťanky, iv kupliarstve potom úspech majú tie dnešné, ako ich pramamky. No nech sú to už Lombarďanky, Rím, Janov, prisám, nech sú v tom aj Piemonfanky, Savojčanky — parížsky zobák dáva tón.
Na katedľá<    , pretekajú, vraví sa, Neapolitánky. Klebetiť výborne vraj znajú Nemky a pruské dedinčanky. No nech sú h,,   i nťanky, íizUhicľ. fi 1   .majú trón, Španielky sú Či Katalánky, parížsky zobák dáva tón.
v Kumšte sa temer nevyznajú Švajčiarky ani Toulousanky, keď pri Seine si do turnaju dve kofy pustia svoje sánky. Spomínať Bretagne, Lotrinčanky? Alebo ísť až ku Britom? A či mám sem brať Pikarďanky? Parížsky zobák dáva tón.
Princ, držte len pre Parížanky cenu a vavrín, slávy zvon. Bo hoc mám cit aj pre Talianky, parížsky zobák dáva tón.
135
Pozorujte, keď — dáma s dámou — sukničiek riasy rozložené tak graciózne, v prítmí chrámov kláštorných, farských, melú denne, však strašne tajne; keď sa jemne pritriete, buďte iba ucho: tak zistíte, že pri ich cene Macrobius bol chudák duchom!
136
Item, opátstvu na Montmartri, čo pamätá vek pohanský, dám kopec, čo tiež k nemu patrí, takzvaný Valeriánsky; k tomu mu pridám po pansky odpustky, čo mu pošle Rím, potom muž mnohý kresťanský návštevu spraviť môže im.
^v?né a komorníci te^nL"--neplatím to ja!) ľeľh po nociach si, maškrtníci, z kuchyne panskej dožičia, aj súdkov pár nech doničia 1 zatiaľ, čo s paňou dnchme pan -potom nech v tme si zacvičia, najmä tak v páre je to fajn.
138
A dcérkam z dobrých famílií, čo majú tatka, mamku, tetky, tým nedávam nič, pri Márii, lebo už moje dary všetky dostali chyžné; sú to pletky, no devušky by s dobrou vôlou prehltli z koláčov aj striedky, čo spadli z jakobínskych stolov,
139
či z celestínskych — nie sú zlé ver' ani tie kartuziánske, bárs život tieto rehole prísny vedú — no devy panské, videnia majúc hrozitánské, chradnú; nech Jaqueline, Perretta, či Ysabeau (zná rady dámske tá Rada dám) ich osvietia.
140
Item, Margotka sladká, tučná
— jej tvárička? — no, malbička! —
takto však ženská oberučná,
no, prisám, zbožná stvorička,
rada ma .. . dobrá dušička,
ja ju tiež ... niekdy ...z celej sily;
, daJte jej — tu, hľa, pesnička! —
L ak by ste na ňu naďabili.
64/65