1. Esej C. Taylora Politika uznání (2001)[1] do nami skúmaného problému prináša viac svetla: politiku multikulturalizmu[2] spája s potrebou uznania skupín. Na to, aby sme vedľa seba mohli existovať, je potrebné druhých najskôr vidieť a uznať... Pokiaľ k uznaniu neprichádza (alebo prichádza k zneuznaniu4), odráža sa to na identite neuznanej skupiny, ktorá utrpí ujmu. Toto neuznanie, resp. zneuznanie teda spôsobuje ublíženie, je formou útlaku. Môže totiž prísť k ponižujúcemu poňatiu seba samého. To spôsobí napríklad i to, že ponúknuté šance (z)neuznaná skupina kvôli zvnútornenému poníženiu nevyužije. (Taylor, 2001, s. 41). Celý tento proces opäť vyústi do bolesti, ktorá pramení z nedostatku vlastnej sebaúcty: „Pohrdání sebou samým se z tohto hlediska nakonec stalo jedním z nejmocnějších nástrojů jejich útisku.“ (Taylor, 2001, s. 42)

Tradované onálepkovanie rómskej menšiny v Čechách a na Slovensku jako „neprispôsobivých“ v tomto kontexte získava úplne iný rozmer. Ak si k tomuto zníženému sebavedomiu prameniacemu zo znevažovanej kultúrnej identity pripojíme fakt, že Rómovia sú menšinou, a teda vždy musia všetky svoje úradné a občianske záležitosti vybaviť v styku s etnocentrickou väčšinou, frustrácia sa ešte prehlbuje. Ak aj predpokladáme, že komunikačný styk je z oboch strán napriek všetkému korektný, ale pripomenieme väčšinovú nízku úroveň vzdelania rómskej menšiny, frustrácia je opäť na mieste.

2. Vlastná identifikácia sa deje pomocou neustáleho vnútorného dialógu, podporovaného
i dialógom vonkajším. (Taylor, 2001, s. 48 - 49). Ak vonkajším dialógom nazveme protirómske protesty, stavanie múrov, prisúdenie identity „neprispôsobiví“ a „nevzdelaní“, getoizáciu spoločnosti a vnútorným dialógom nazveme pohŕdanie sebou samým (ako dôsledok zneuznania kultúry), vytvára sa identita „my“ a „oni“. Dve oddelené skupiny, ktoré sú si navzájom cudzie, nerozumejú si, majú odlišné hodnotové a normatívne rámce.[3] Ak k tomu pridáme neúmerné politické zastúpenie, resp. nemožnosť jeho dosiahnutia (kvôli nejednotnosti, ale i kvôli nízkej vzdelanosti, ktorá v podstate neumožňuje sa v politike presadiť), natíska sa nám otázka – môžeme ešte hovoriť o štáte spoločnom? Ak by som bol Rómom, bolo by možné, že by moja odpoveď bola negatívna – tento štát by bol pre mňa cudzím. Preto „jeho“ pravidlá by nemuseli byť „našimi“[4] pravidlami, jeho hodnoty „našimi“ hodnotami, demokracia by sa zdala byť len prázdnou deklaráciou.

Platí to i mimo formálnych pravidiel. Vzniká dvojitá morálka – vzťah k „našim“ a k „cudzím.“ Boli by sme pokrytcami, ak by sme nepovedali, že to platí i opačne – veď kategóriu druhoradých občanov v štáte svojím laxným postojom uznáváme.[5]

V súvislosti s vytváraním identity sa nám odkrýva ešte jeden problém, ktorý stojí viac ako za zmienku: protestov sa zúčastňujú i ľudia, ktorých za extrémistov nepovažujeme. Práve tento fakt znepokojuje médiá a odborníkov. Čo to znamená a prečo sa tak deje? Nesúvisí to tiež s neuznaním, resp. zneuznaním?

3. Na prvom mieste je potrebné podotknúť, že protestujúci nie sú jednoliatym kolektívom - jedná sa o jedincov, ktorí protestujú buď kvôli názoru alebo kvôli negatívnym skúsenostiam, prípadne chcú na problém upozorniť. Všetci však získavajú spoločnú nálepku „protirómski aktivisti“ (či už kvôli tomu, že ich tak označia médiá, oponenti, alebo
organizátori sami, a pod.) Identita týchto ľudí, ktorí ešte nemajú rasistický názor, sa na základe tohto označenia môže meniť – so svojou nálepkou sa môžu stotožniť, môžu ju prijať (pri svojom zdôvodnení a obhajobe svojej účasti na proteste – pri presviedčaní iných o svojich dôvodoch presvedčia i sami seba). V dave sa teda vyskytujú i ľudia, ktorí sa necítia bezpečne – žijú v oblastiach, kde sa stretávajú s chudobou, nevzdelanosťou a s tým i často prichádzajúcou drobnou kriminalitou. Tieto znaky sa žiaľ často spájajú práve v rómskej menšine, ktorá sa z tohoto bludného kruhu nešťastia nedokáže a ani nemá ako vymaniť. Ak sa k týmto charakteristikám pridá nedôvera menšiny voči väčšine (kvôli zneuznaniu), odcudzenosť prejavujúca sa na „my“ a „oni“, dvojitá morálka, nepochopenie kultúrnych prejavov – spomínaný nerasisticky zmýšľajúci občan si tieto znaky spojí a identifikuje sa s novou nálepkou (mnohí samozrejme ešte pred protestami). Táto nálepka rasistu už tak nebolí, pretože počtom získava na sile. O masovosti týchto protestov a o prítomnosti „obyčajných“ ľudí naviac informujú médiá, čím sa protirómske protesty nielen stávajú populárnymi, ale hlavne bežnými - „normálnymi“. Pre „váhavých“ umožňuje masovosť protestov na jednej strane vyjadriť svoj názor verejne, na druhej strane im dav zabezpečuje anonymitu. Každopádne – protesty posúvajú mentálne hranice – to, čo bolo predtým z dôvodu politickej korektnosti verejným tajomstvom a bolo možné o tom hovoriť len doma v obývačke alebo pri pive, je možné dnes vyjadriť verejne.

4. Zhrňme si: na jednej strane máme extrémnu pravicu, popri nich máme občanov, ktorí protestujú proti svojmu zlému sociálnemu postaveniu (žijú v lokalitách chudoby a kriminality, kde sa necítia bezpečne, pričom sa tieto znaky často spájajú v rómskej menšine kvôli problémom, ktoré sme popísali vyššie) – títo sa väčšinou stávajú protiromskými „my“ nevedome alebo z omylu alebo kvôli nesprávnemu zjednodušeniu; na tretej strane máme rómsku menšinu, ktorá v zdrvujúcej väčšine žije v extrémnej chudobe a nevie sa z nej vymaniť, naviac nemá dôvod byť k väčšine, od ktorej má zneuznanie, vyslovene priateľská. Protestujúci by teda nemali protestovať proti Rómom, ale proti  podmienkam, do ktorých je rómska menšina odsúdená, tieto je potrebné zmeniť. Na to, aby sme ich mohli zmeniť, potrebujeme porozumieť, v čom je jadro problému – a tým je zneuznanie, rozdelenie na „my“ a „oni“ a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.

Na to, aby toto zneuznanie a rozdelenie na „my“ a „oni“ prestalo, potrebujeme pochopiť, že nie sú cudzorodým prvkom – sú tu doma – veď tu žijú po stáročia. Zneuznanie môže prestať, ak uznáme problémy marginalizovanej skupiny a ak uznáme jej kultúru za nám rovnú. Susan Wolfová považuje za dôležité, aby sme sa s cudzou kultúrou mohli stretnúť - bez toho bude vždy cudzia. Ale ako, keď sú naše knižnice, učebnice i kurikulá vlastne segregované? O akých rómskych autoroch na literatúre[6] sme sa učili? Nájdeme okrem „našich“ rozprávok v knižnici aj rómske? Koľkokrát sa v „našich“ dejinách stretneme aj s rómskou menšinou?[7] Registrovanie kultúry znamená jej existenciu a uznanie – a znamená jej prítomnosť. Pokus o uznanie tu však odkrýva ešte jeden problém, a síce uznanie týchto
kultúrnych odkazov vydavateľmi, knihovníkmi či učiteľmi, ktorí ich pri výbere nemusia vôbec do tlače, knižnice či do kurikula zaradiť. (Wolfová, 2001, s. 97 ̈- 98)[8]

5. Avšak čo ak naozaj v súčasnosti rómska kultúra stagnuje? Väčšina ľudí v Čechách a na Slovensku sa s artefaktmi tejto kultúry nestretáva, jej prezentácia je minimálna.[9] V tejto súvislosti dáva zmysel výrok K. Marxa: „Ľudia musia mať možnosť žiť, aby mohli robiť dejiny.“ (Marx, 1961, s. 30). Jeho teória o materiálnej základni a duchovnej nadstavbe v tomto prípade určite platí: s prázdnym žalúdkom a v chatrči veľa kultúry nevytvoríme. Táto stagnácia je vodou na mlyn tým, ktorí rómsku kultúru dokonca popierajú. Niektorí obyvatelia v susedstve Rómov hovoria dokonca o ich primitivizme.[10] Z hľadiska snahy o politickú korektnosť by sme takéto výroky nemali akceptovať a to hlavne z dôvodu, že  skúsenosti sa vždy týkajú jednotlivcov a nikdy nie celej skupiny, takže takéto zovšeobecnenia nie sú na
mieste. Po druhé, by sme nemali zabúdať, že správanie príslušníkov iných kultúr hodnotíme z pohľadu svojej kultúry, preto je veľký predpoklad, že si správanie druhého zle vysvetlíme. Ak napriek tomu niektorí trvajú na tom, že ide o primitivizmus, opäť môže do tejto situácie vniesť viac svetla K. Marx svojím výrokom: „Život nie je určovaný vedomím, ale vedomie je určované životom.“ (Marx, 1961, s. 29). Pri spojení extrémnej chudoby, nízkej vzdelanosti, ujme na identite, vzájomnej odcudzenosti a dvojitej morálke môžu príslušníci jednej kultury druhým dávať najavo signály neúcty i nepriateľstva – tie môžu byť rôznej intenzity podľa miery odcudzenia, traumy či hnevu.[11]

Zneuznaní a neuznaní

6. Štát a jeho predstavitelia sa tu dostávajú do zložitej situácie: hoci sa zdá, že ČR, SR i EÚ rozumejú potrebe vymaniť rómsku menšinu z extrémnej chudoby a financujú politiku pozitívnej diskriminácie, táto politika sa ukazuje byť neefektívnou.[12] Protestujúci demonštrujú proti Rómom namiesto toho, aby demonštrovali proti nefunkčnému štátu, resp. aby sa ho snažili zmeniť. Mnohí rezignovali a od Európskej únie, či od vlády pomoc neočakávajú. V Košiciach bol medzi obyvateľmi väčšinovej a minoritnej rómskej spoločnosti postavený múr, ktorý[13] postavila dokonca miestna samospráva.[14] Európska komisia vyjádřila pobúrenie a mestu nariadila múr ihneď zbúrať. Tu prichádza k zaujímavému momentu: napriek tomu, že štát nedokáže zaistiť občanom bezpečnosť[15], ešte i bráni riešeniu, ktoré si občania (takmer sami) zabezpečili. Je potrebné tu vysloviť niekoľko poznámok: Je viac jako jasné, že múr okrem toho, že je „ochranou“, je i múrom „protirómským“ a v praxi segreguje, čo má negatívne mentálne dopady, teda je proti princípom nediskriminácie, a teda jako riešenie určite nie je správne. Na druhej strane, patria práva na bezpečnosť, či právo na ochranu svojho majetku k základným ľudským právam. Európska komisia dala jasne najavo, že diskriminačné opatrenia nebude tolerovať, nedala však vôbec najavo, že dotknutí občania majú právo chrániť svoju bezpečnosť (a majetok). Právnik by povedal, že v prípade kolízie noriem by riešením mal byť princíp balansu (do úvahy by sa mali brať práva obe, nie iba jedno právo), k čomu neprišlo, pretože komisárka ostala pri direktíve odstránenia múru. Neprišlo však ešte k niečomu inému – a to k deklarácii uznania problémov dotknutých občanov. Ak uplatňujeme politiku diferencie, títo občania by mali byť do nej zahrnutí tiež, pretože sú tiež skupinou, ktorej sa týkajú dôsledky zneuznania menšiny rómskej[16] (i dôsledky vlastného neuznania). Tiež sa teda môžu cítiť občanmi s neuznanými problémami a právami, občanmi druhej kategórie, čím sa dostávajú na druhú stranu - k znevýhodnenej menšine. To môže byť ich dôvodom k účasti na ďalších protestoch.

Záver
Spomenuté javy, ktorých sme dnes svedkami - zneuznanie rómskej menšiny a jej dôsledky, zjednodušujúci extrémny prístup, pokračujúca getoizácia spoločnosti, obrovská korupcia a nefunkčnosť štátu, eskalácia napätia (rasizmus na internete pripomínajúci rasizmus v novinách pred druhou svetovou vojnou)[17] a násilie[18] (útoky na rómsku menšinu - sériové vraždy v Maďarsku, či podpaľačstvo domov v Čechách, pochody extrémistov s mačetami
apod.) žiaľ nedávajú veľký priestor k pozitívnemu hodnoteniu takmer štvrťstoročnej histórie našich republík, práve naopak.

.
Zoznam citovanej literatúry

ARENDTOVÁ, H. 2004. O násilí. 2. vyd. Praha: Oikoymenh. 78 s. ISBN 80-7298-128-5.
BAUBOŐCK, R. 2011. Beyond culturalism and statism: liberal responses to diversity. In
Multiculturalism. Critical Concepts in Sociology. Volume IV. New York: Routledge. 2011. s.
243 – 248. ISBN 978-0-415-48612-5.
GÉCZIOVÁ, K. Zbúrajte protirómsky múr v Košiciach, vyzýva Brusel. [online]. SME.
[29.09.2013]. Dostupné na internete: http://kosice.korzar.sme.sk/c/6906640/zburajte-
protiromsky-mur-v-kosiciach-vyzyva-brusel.html.
MARX, K. 1961. Nemecká ideológia. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej
literatúry. 581 s.
MLYNEKOVÁ, M. 2012. Židia na stránkach denníka Slovák 1919-1924: výrazové
prostriedky, parazitológia a absurdné obvinenia. In Civitas – časopis pre politické a
spoločenské vedy. ISSN 1335-2652, 2012, r. 18, č. 42 – 1/2012., s. 7-10.
NICHOLSON, T. 2013. Video o zneužívaní rómskych detí ako zdroj nádeje. [online]. SME. [29.9.2013].
Dostupné na internete: http://nicholson.blog.sme.sk/c/338246/Video-o-zneuzivani-romskych-deti-
ako-zdroj-nadeje.html#ixzz2gMKqar2z.
SITA. Rómovia hrozia Bruselom, pýtajú sa, kde sú milióny eur na projekty.[online]. Pravda.
[29.09.2013]. Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/169469-romovia-
hrozia-bruselom-pytaju-sa-kde-su-miliony-eur-na-projekty/
SUTOR, B. 1996. Politická etika. Praha: OIKOYMENH. 391 s. ISBN 8086005178.
TAYLOR, C. 2001. Politika uznání. In Multikulturalismus. Zkoumání politiky uznání. Praha:
Filosofia – nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR. 2001. s. 41-90. ISBN 80-7007-161-3.
VÁROSS, M. 1970. Úvod do axiológie. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha, 1970. 354 s.
WOLFOVÁ, S. 2001. Komentář. In Multikulturalismus. Zkoumání politiky uznání. Praha:
Filosofia – nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR. 2001. s. 91-102. ISBN 80-7007-161-
3.