du, nie je možné, aby Číre šťastie obrazu niekedy v plnom svetle ukázalo majstra, ktorý zobrazuje, 1 panovníka, ktorý je zobrazovaný..
Na tomto Velázquezovom plátne je možno čosi ako reprezentácia klasickej reprezentácie a určenie priestoru, ktorý sa ňou otvára. Reprezentácia sa skutočne podujíma predstaviť sa vo všetkých svojich prvkoch, so svojimi obrazmi, pohľadmi, ktorým sa ponúka, tvárami, ktoré zviditelňuje, gestami, ktoré ju tvoria. V tomto rozptýlení, zhŕňanom a jednotne rozkladanom reprezentáciou, však všetky časti naliehavo poukazujú na podstatné prázdno: na nevyhnutné zmiznutie toho, kto funduje reprezentáciu, toho, komu sa podobá a v očiach koho je iba podobnosťou. Tento subjekt — jeden a ten istý — bol odstránený. A reprezentácia, konečne zbavená tohto zväzujúceho vzťahu, sa môže vydávať za číru reprezentáciu.
ii.  kapitola
Próza sveta
1. Štyri príbuznosti
Až do konca 16. storočia mala podobnosť konštruktívnu úlohu vo vedení západnej kultúry. Práve podobnosť do značnej miery viedla výklad a interpretáciu textov; ona organizovala hru symbolov, umožňovala poznanie viditelných a neviditeľných vecí, riadila umenie reprezentovať ich. Svet sa do seba zvinoval: zem opakovala nebo, tváre sa zrkadlili vo hviezdach, byliny skrývali vo svojich steblách tajomstvá užitočné človeku. Maľba napodobňovala priestor. A predstavenie — či to bola slávnosť alebo vedenie — sa vydávalo za opakovanie: divadlo života alebo zrkadlo sveta, to bol titul každej reči, jej spôsob ohlasovania sa a formulovania svojho práva hovoriť.
Musíme sa na chvíľu zastaviť pri tomto Časovom úseku, keď podobnosť pozvoľna prestáva náležať vedeniu a vytráca sa — prinajmenšom čiastočne — z horizontu poznania. Ako sa koncom 18. a ešte začiatkom 17. storočia chápala táto príbuznosť? Ako mohla organizovať figúry vedenia? A ak je pravda, že počet podobajúcich sa vecí je nekonečný, tak možno určiť aspoň pojmy, ktorými sa môžu navzájom podobať?
Osnova na vyjadrenie podobnosti bola v 16. storočí dosť bohatá: Ämiciiia, Aequalitas (contractus, consen-
71
sus, matrimonium, societas, pax et similta), Consonan-tia, Consertus, Continuum, Paritas, Proportio, Similitu-do, Coniunctio, Copula.1 A je ešte mnoho iných pojmov, ktoré sa na povrchu myslenia preplietajú, prekrývajú, podporujú alebo obmedzujú. Zatiaľ stačí, keď naznačíme základné figúry, ktoré predpisujú svoje artikulácia vedeniu podobnosti. Podstatné sú určite štyri.
Najskôr je zhoda (convenisntio.j. Popravde, týmto slovom sa oveľa viac ako príbuznosť označuje susedstvo vecí. „Konvenujú" si tie veci, ktoré sa vzájomne zbližujú, až ležia vedľa seba, dotýkajú sa okrajmi, ich hrany sa spájajú, koniec jednej označuje začiatok druhej. Tým sa prenáša pohyb, vplyvy, vášne a aj vlastnosti. V tomto skĺbení vecí sa potom objavuje podobnosť. Ak sa pokúšame objasniť ju. ukazuje sa dvojaká: podobnosť miesta, polohy, kam príroda umiestnila dve veci, teda príbuznosť vlastností; pretože v tejto prírodnej schránke, ktorou je svet, susedstvo nie je vonkajším vzťahom medzi vecami, ale značí spríbuznenie, prinajmenšom nejasné. Tento kontakt ďalej výmenou tvorí nové podobnosti; presadzuje sa spoločný poriadok; na podobnosť ako skrytý dôvod susedstva sa kladie podobnosť, ktorá je viditeľným následkom blízkosti. Napríklad duša a telo sa zhodujú dvojnásobne: duša musela hriechom zhrubnut, oťažieť a stať sa pozemskou, aby ju boh umiestnil na spodok hmoty. V tomto susedstve však duša vníma pohyby tela, prispôsobuje sa mu, zatiaľ Čo „telo sa narúša a kazí vášňami duše"-. V rozsiahlej syntaxi sveta sa rozličné súcna navzájom prispôsobujú; rastlina sa dostáva do styku so zvieraťom, zem s morom, človek so všetkým, čo ho obklopuje. Podobnosť si vynucuje susedstva, ktoré zasa zaručujú podobnosti. Miesto a príbuznosť sa prenikajú: na ulitách mušie! vidno rásť mach, v paroží jeleňa sa ukazujú rastliny, na tvárach ľudí druhy tráv; a na zvlášť -
1  P.  Grégoire,  Syntaxeon   artís  mirabilis,  Cologne  1610,  s.  28.
2  G. Porta, La physlononiie humaine, 1655 (francúzsky preklad], s. 1.
72
nom zoofyte sa pomiešané vedľa seba ukazujú také vlastnosti, ktoré ho robia podobným tak rastline, ako aj človeku.3 Toľko o znakoch zhody.
Convenientia je podobnosť spätá s priestorom vo forme stáleho zbližovania. Má povahu spojenia a prispôsobenia. Preto viac ako samým veciam patrí svetu, kde sa nachádzajú. Svet je všeobsiahlou „zhodou" vecí; vo vode je toľko rýb, koľko je na zemi zvierat a ostatných výtvorov prírody alebo človeka (Nejestvujú azda ryby, ktoré sa volajú Episcopus, Catena, Pria-pus?); vo vode a na povrchu zeme je toľko súcien, koľko na nebi a jedny zodpovedajú druhým; napokon všetkého stvoreného je toľko, koľko je ho vyšším spô-scbom obsiahnuté v bohu, „rozsievačovi existencie, moci, poznania a lásky"4. Takto sa prepojením podobnosti a priestoru, touto zhodou, ktorá zbližuje podobné a prispôsobuje navzájom blízke, svet zreťazuje sám v sebe. Na každom bode dotyku sa začína i končí jeden článok, ktorému sa podobá predchádzajúci článok i článok nasledujúci; príbuznosti takto postupujú od jedného kruhu k druhému, pričom udržiavajú odstup medzi protikladmi (boh a hmota] a zároveň zbližujú, aby vôľa všemohúceho prenikala až do tých najväčšmi zabudnutých kútov. Túto obrovskú, napätú a chvejúcu sa reťaz, túto strunu zhody pripomína Porta vo svojej Prirodzenej mágii: „Rastom sa rastlina zhoduje s ho-viadkom a citlivosťou sa hrubé zviera zhoduje s človekom, ktorý sa napokon svojou inteligenciou pripodobňuje k hviezdam; táto väzba je taká úzka, že pripomína strunu, ktorá sa vzájomným a súvislým spojením napína od prvej príčiny až po najnižšie a najnepatrnejšie vecí; takto najvyššia moc pri svojom vyžarovaní dospieva k tomu, že ak sa dotkneme jedného jej konca, rozochveje sa a rozhýbe všetko ostatná."5
3  U.  Aldrouandi,  Mon-strorum   história,   Borioniae   1647,  s.  663,
4  T.  Campaneila,  Realis   philosoiphia,   Francfort  1623,  s.   93.
5  G. Porta, Magie naturelle, Rouen 1650 (francúzsky preklad], s, 22.
73
Druhou formou príbuznosti je sůperivost i a? mulatto): je to druh zhody, neviaže sa však na zákon miesta a ako nehybná pôsobí na diaľku. Tak trochu akoby priestorová blízkosť bola prerušená a vytrhnuté články reťaze ďaleko jeden od druhého reprodukovali svoje kruhy bezkontaktnou podobnosťou, Súperivosť má v sebe čosi z odrazu a zrkadla; vecí rozptýlené vo svete si ňou odpovedajú. Tvár je na diaľku súperom neba, a tak ako rozum Človeka nedokonale odráža múdrosť božiu, oči svojím miernym jasom odrážajú veľké svetlo, ktoré na oblohe vyžaruje slnko a mesiac; ústa sú VenuŠou, pretože nimi sa bozkávame, hovoríme slová lásky, nos poskytuje drobný obraz Jupiterovho žezla a Merkúrovej palice.6 Vďaka vzťahu súperivosti sa od jedného konca sveta k druhému veci môžu napodobňovať bez toho, aby boli späté a ležali vedľa seba: zdvojením v zrkadle svet zrušil vzdialenosť, ktorá je mu vlastná; ním víťazí nad miestom, ktoré je každej veci dané. Ktoré z týchto odrazov, čo prechádzajú priestorom, sú prvé? Kde je skutočnosť a kde premietnutý obraz? Odpovedať často nie je možné, pretože súperivosť je istým prirodzeným zdvojením vecí; rodí sa z toho, že v bytí je záhyb, ktorého dve strany stoja priamo proti sebe. Paracelsus prirovnáva toto základné zdvojenie sveta k obrazu dvojčiat, „ktoré sa úplne podobajú a nemožno povedať, ktoré z nich dalo druhému svoju podobu"7.
Súperivosť však dve odrážajúce sa figúry, ktoré postavila proti sebe, nenecháva vzájomne ľahostajnými. Stáva sa, že jedna je slabšia a silnejšie ovplyvňovaná tou, ktorá sa odráža v jej pasívnom zrkadle. Či hviezdy nevíťazia nad pozemskými bylinami, pre ktoré sú nemenným vzorom, trvalou formou a do ktorých je im dané skryte zasievať celé potomstvo svojho vplyvu?
h U. Aldravandi: Monsinorum história, 5. 3.
7 Paracelsus,   Liber   Pnramirum.   Paris   1913   (prel.   Grillot   de Givryj, s. 3.
74
Temná zem je zrkadlom hviezdami obsiataho neba, stretli sa tu však dvaja protivníci nerovnakej hodnoty a dôstojnosti. Trblietanie trávy mäkko napodobňuje čistú formu neba: „Hviezdy," hovorí Crollius, „sú matricami všetkých bylín a každá hviezda na nebi je iba duchovným predobrazom byliny, ktorá ju predstavuje, a ako je každá bylina a rastlina pozemskou hviezdou, hľadiacou do neba, rovnako je každá hviezda nebeskou rastlinou v duchovnej forme a líši sa od pozemských iba hmotou... nebeské rastliny a byliny sú obrátené k zemi a hladia priamo na byliny, ktoré splodili, čím na nich prenášajú istú zvláštnu moc."8
Stáva sa však tiež, že súperenie ostane nerozhodnuté a pokojné zrkadlo odráža iba obraz „dvoch vzrušených bojovníkov". Príbuznosť sa potom stáva bojom jednej formy proti druhej — či skôr jednej a tej istej formy rozdelenej váhou hmoty alebo vzdialenosťou miest. Pa-raceísov človek je ako firmament „posiaty hviezdami", nie je však s ním spätý ako „zlodej s galejami, vrah s kolesom, ryba s rybárom, zver s lovcom". Firmamen-tu Človeka náleží byť „slobodný a mocný", „nepodria-ďovať sa nijakému príkazu" a „nebyť riadený nijakým druhým tvorom". Jeho vnútorné nebo môže byť samostatná a spočívať iba samo v sebe; no pod podmienkou, že múdrosťou, ktorá je aj vedením, sa pripodobní poriadku sveta, prijme ho do seba a takto prevráti nebo, kde sa trblíecu viditeľné hviezdy, do svojho vnútorného firmamentu. Potom sa táto múdrosť zrkadla odplatí tak, že zavinie svet, do ktorého bola umiestnená; jeho veľký prstenec dosiahne až hĺbku neba, ba aj za ňu; človek objaví, že má „hviezdy vo svojom vnútri... a že takto nesie v sebe firmament so všetkými jeho vplyvmi".»
Súperivosť sa najskôr ukazuje ako jednoduchý, ne-
3 Crollius, Traité  des signatures,  Lyon  1624  (francúzsky preklad], s. 13.
3 Paracelsus, loc. cit.
75
nápadný a vzdialený odraz: ticho prechádza priestorom svata. Vzdialenosť, ktorú prekonáva, sa však jej jemnou metaforou neanuluje, ostáva pohľadu otvorená. A v tomto súboji sa dve protikladné figúry zmocňujú jedna druhej. Podobné zachvacuje podobne, ktoré ho zasa obklopí, aby bolo azda znovu zachvátené vo zdvojení, ktoré sa môže predlžovať donekonečna. Články súperivosti nevytvárajú reťaz ako prvky zhody, ale skôr ako sústredené kruhy, ktoré sa navzájom odrážajú a súperia.
Treťou formou príbuznosti je analógia. Tento starý pojem dôverne poznala už grécka veda a stredoveké myslenie, zdá sa však, že sa začal používať inak. V tejto analógii sa prekrývajú convenientia a aemulatio. Ako súperivosť, aj analógia ponad priestor zabezpečuje prekvapujúcu zrážku podobných vecí; no ako: zhoda, aj ona hovorí o prispôsobeniach, väzbách a skĺbeniach. Jej moc je obrovská, lebo príbuznosti, s ktorými narába, nie sú viditelné a masívne príbuznosti samých vecí; stačia jej jemnejšie podobnosti vzťahov. Takto odíah-£ená môže z jediného bodu zachytiť nekonečný počet príbuzností. Vzťah hviezd k nebu, kde sa trbliecu, takto nájdeme napríklad aj vo vzťahu bylín k zemi, živých bytostí k zemeguli, na ktorej žijú, mineráiov a diamantov ku skalám, v ktorých sú skryté, zmyslových orgánov k tvári, ktorú oživujú, škvŕn na koži k telu, ktoré neznateľne poznačujú. Analógia sa môže tiež vrátiť sama do seba bez toho, aby sa poprela. Cesalpino nekritizuje, ani neodstraňuje starú analógiu medzi rastlinou a živočíchom (rastlina je živočích, ktorý je hlavou dolu a ktorého ústa — čiže korene — sú vtlačené do zeme]; naopak, zosilňuje a zmnožuje ju odhalením, že rastlina je vzpriamený živočích, v ktorom živné látky stúpajú odspodu hore celým kmeňom, ktorý sa ťahá ako telo a konči sa hlavou — korunou, kvetmi, listami. Tento vzťah je inverzný, ale nie kontradiktorický k východiskovej analógií, ktorá kladie „koreň do spodnej časti rastliny a kmeň do hornej, pretože u zvierat sa sieť
7 ä
žíl tiež začína v spodnej  Časti brucha a hlavná žila stúpa k srdcu a hlave"10.
Táto vratnost, rovnako ako táto polyvalentnosť poskytujú analógii všeobsiahle pole uplatnenia. Analógiou sa môžu zblížiť všetky figúry sveta. V tomto priestore, popretínanom všetkými smermi, však predsa jestvuje jeden privilegovaný bod: je nasýtený analógiami (každá tu môže  nájsť  jeden  zo svojich   oporných bodov] a prechodom cezeň sa vzťahy prevracajú bez toho, aby sa narúšali. Týmto bodom je človek; je v proporcionálnom vzťahu k nebu, tak ako k zvieratám, rastlinám alebo k zemi, ku kovom, stalaktitom alebo búrkam. Vztýčený medzí podobami sveta má vzťah k firmamentu (ako sa jeho tvár vzťahuje na jeho telo, tak sa tvár neba vzťahuje na éter; pulz v jeho žilách bije tak, ako hviezdy obiehajú po svojich dráhach; sedem otvorov na jeho tvári je tým, čím je sedem planét neba j. Človek však všetky tieto vzťahy prevracia, a tak ich znovu nachádzame ako podobné v analógii medzi ľudským tvorom a zemou, ktorú obýva: mäso je hrudou, kosti sú skalami, žily sú veľkými riekami, mechúr je morom a sedem hlavných orgánov tela — to je sedem kovov, ktoré sa skrývajú  v hĺbkach baní.11  Telo   človeka   je vždy možnou polovicou univerzálneho atlasu. Je známe, ako Pierre Belon až do podrobností nakreslil prvé porovnávacie zobrazenie kostry človeka a vtákov; vidno tam, „že na mieste palca je ukončenie krídla zvané apendix, ktoré je úmerné krídlu; že ukončenie krídla je ako naše prsty ...; že kosť vtáčích nôh zodpovedá našej päte; že tak ako my máme štyri prsty na nohe, majú štyri prsty aj vtäci, pričom zadný z nich je v takom pomere ako náš palec"12. Taká presná je porovnávacia anatómia iba pre pohľad vyzbrojený poznatkami 19. storočia, ukazuje sa, že mriežka, cez ktorú do náš-
« Cesalpino, De plantis libri XVI, 1583. 11 Crollius, Traité des signatures, s. 88.
í2 P.   Belon,   Histoire   de   la   nature   des   aiseaux,   Parts   1555, s. 37.
-77
ho vedenia prepúšťame figúry podobnosti, sa v tomto bode (a skoro len tam) prekrýva s tou, ktorou veci usporadúvalo vedenia 16. storočia.
No Belonov opis v skutočnosti vychádza iba z tej pozitivity, ktorá ho v jeho dobe umožnila. Nie je ani racionálnejší, ani vedeckejší ako Aldrovandího pozorovania, v ktorých sa dolné časti človeka prirovnávajú k odpudzujúcim miestam sveta, k peklu a jeho temnotám, k prekliatcom, ktorí sú akýmisi exkrementmi vesmíru;13 patrí k tej istej analogickej kozmografii ako prirovnanie apoplexie k búrke, bežné v Crolliovej dobe: búrka sa začína, keď vzduch oťažie a rozvlní sa, záchvat prichádza s ťažkými a nepokojnými myšlienkami; potom sa nahromadia mraky, brucho sa nafúkne, zaburáca hrom a mechúr praská; bijú blesky a oči sa divoko lesknú, prší, ústa penia, hrmavica zúri a duchovia idú rozdrapiť kožu; odrazu sa však znovu vyjasní a v chorom sa opäť ustáli rozum.Vt Priestor ana • lógií je v podstate priestorom vyžarovania. Človeka toto vyžarovanie zasahuje zo všetkých strán; no aj naopak, človek vysiela podobnosti, ktoré prijíma zo sveta. Ja veľkým ohniskom proporcií, centrom, kde vzťahy spočívajú a odkiaľ sa znovu odrážajú.
Napokon štvrtú formu podobnosti zaručuje hra sympatii. Tu sa nepředurčuje nijaká cesta, nepredpokladá nijaká vzdialenosť, nepredpisuje nijaké zreťazanie. Sympatia voľne pôsobí v hĺbkach sveta. V okamihu prebehne najrozsiahlejšími priestormi: ako blesk zasiahne človeka z planéty, ktorá ho riadi na diaľku, no môže ju zrodiť aj jediný dotyk, podobne ako „smútočné ruže na pohreboch" čírou blízkosťou smrtí dostávajú vôňu, ktorá v každom, čo ju vdychuje, vyvolá „smrteľný smútok".13 Moc sympatie sa však neobmedzuje na to, ža vytryskne z jadináhc kontaktu a prekonáva
vzdialenosti; sympatia vyvoláva pohyby vecí vo svete
i        —-^—■
13 Aldrovandi, Múnstrorum história, s. 4. 11 Crotlius, Tratte des signatures, s. 37. 13 G. Porta, Magie naturelle, s. 72.
78
a zbližuje aj tie najvzdialenejšie z nich. je zdrojom pohyblivosti: ťažké veci priťahuje k ťarche zeme a ľahké k bezváhovému éteru; korene tlačí k vode a veľký žltý kvet slnečnice otáča za slnkom. Navyše keď vonkajším a viditeľným pohybom priťahuje jedny veci k druhým, zároveň skryte vyvoláva vnútorný pohyb — premiestňovanie vlastností, ktoré prechádzajú z jednej veci na druhú: oheň, keďže je teplý a ľahký, stúpa vzduchom, ku ktorému sa jeho plamene stále dvíhajú; stráca však svoju vlastnú suchosť (ktorá ho zbližuje so zemou) a prijíma vlhkosť (ktorá ho spája s vodou a vzduchom]; potom sa stráca v ľahkom opare, v modrom dyme, v mraku: stal sa vzduchom. Sympatia tak silne, tak naliehavo presadzuje Rovnaké, že sa neuspokojuje s niektorou z foriem podobnosti; má nebezpečnú moc asimilovať, stotožňovať jednu vec s druhou, miešať ich a stierať ich osobitosť — teda odcudzovať ich tomu, Čím boli. Sympatia premieňa. Narúša, no smerom k totožnosti, takže ak by jej moc nič nevyvažovalo, svet by sa zredukoval na jeden bod, na homogénnu masu, na jednotvárnu figúru Rovnakého: všetky jeho časti by držali pospolu a navzájom sa stýkali bez prervy a odstupu ako tie kovové reťaze, ktoré sympatia pritiahla k jedinému magnetu.16
Preto sympatiu dopĺňa jej párová figúra — antipatia. Antipatia udržiava veci v izolácii a zabraňuje prispôsobovaniu; každý druh uzatvára do tvrdošijnej odlišnosti a vštepuje mu sklon zachovávať to, čím je: „Je dostatočne známe, že rastliny sa medzi sebou nenávidia ... hovorí sa, že oliva a vínna réva nenávidia kapustu, uhorka vyháňa olivu... Keďže rastú vďaka slnečnému teplu a živinám zeme, každý hustý a hrubý strom a aj ten, co má mnoho koreňov, nevyhnutne škodia ostatným."17 Súcna sveta sa takto donekonečna,
13 Ibid., s. 72.
17 C. Cardano, De la subtilité, Paris 1656 (francúzsky proklad], s. 15-1.
79
v každom čase nenávidia a navzdory každej sympatii vytrvávajú vo svojich krutých chúťkach. „Indický potkan je nebezpečný pre krokodíla, pretože mu ho príroda určila za nepriateľa; a tak len čo sa tento násilník obveselí na slnku, potkan mu so smrtiacou vynachádzavosťou chystá pascu; keď zbadá, že krokodíl blažené zaspal s otvorenou papulou, vlezie do nej a po širokom pažeráku vkĺzne do brucha, kde hryzie vnútornosti, až napokon vychádza bruchom zamordovaného zvieraťa." Nepriatelia potkana však Číhajú tiež: neznáša sa totiž s pavúkom a „často zomiera v súbojoch so zmijou". Tým, že táto hra antipatie rozptyluje, ale zároveň vťahuje do boja, núti zabíjať, no tiež vystavuje smrti, veci, zvieratá a vôbec všetky figúry sveta ostávajú samy sebou.
Trvalá rovnováha medzi sympatiou a antipatiou zaručuje totožnosť vecí, to, že sa môžu podobať na iné a približovať sa k nim bez toho, aby boli nimi pohltené a stratili svoju osobitosť. Táto rovnováha objasňuje, že veci rastú, vyvíjajú sa, miešajú, miznú a umierajú, no večne sa obnovujú, slovom, že jestvuje priestor (v ktorom jednako nechýbajú orientačné značky, návraty a útočiska príbuznosti] a čas (ktorý jednako pripustí, aby sa donekonečna objavovali rovnaké figúry, druhy a prvky j. „Akokoľvek sú štyri prvky (voda, vzduch, oheň a zem] jednoduché a majú odlišné vlastnosti, Stvoriteľ nariadil, aby zmiešané látky boli zložené zo základných prvkov, čím sa objasňujú ich nápadné zhody a nezhody, ktoré spoznávame podľa ich vlastností. Oheň je živel teplý a suchý, a preto má antipatiu k vode, ktorá je chladná a vlhká. Teplý vzduch je vlhký, chladná zem je suchá — to je antipatia. Aby sa zmierili, vzduch zaujal miesto medzi ohňom a vodou a voda medzi zemou a vzduchom. Vzduch vďaka tomu, že je teplý, dobre susedí s ohňom a svojou vlhkosťou sa prispôsobuje vlhkosti vody. A keďže zasa jeho vlhkosť je mierna, zmierňuje teplo ohňa a prijíma od neho pomoc, pričom na druhej strane svojím vlažným tep-
30
lom zmierňuje vlhký chlad vody. Vlhkosť vody je zohrievaná teplom vzduchu a uľavuje chladnej suchosti zeme."13 Zvrchovaná dvojica sympatia — antipatia predpisuje pohyb a rozptyľovanie, ktorými vznikajú všetky formy podobnosti. To spätne postihuje a vysvetľuje tri prvé formy príbuznosti. Celok sveta, všetky susedské vzťahy zhody, všetky ozveny súperivosti, všetky zreťazenia analógie nesie, udržiava a zdvojuje priestor sympatie a antipatie, ktorý neprestajne veci približuje a zároveň ich udržiava v odstupe. Touto hrou sa vo svete zachováva totožnosť; podobné veci ostávajú podobnými, a pritom sú naďalej samy sebou. Rovnaké ostáva rovnakým a uzatvoreným do seba.
2. Znamenia
Systém však jednako nie je uzavretý. Pretrváva otvorenosť: v jej dôsledku by hrozilo, že celá hra podobností sa vymkne sama sebe alebo ostane skrytá, keby neprišla nová figúra príbuznosti, aby uzavrela kruh a tým ho urobila úplným a zároveň zjavným.
Corwenientía, aemulatio, analógia a sympatia nám hovoria, ako sa svet musí uzavrieť sám v sebe, zdvojiť sa, odrážať či zreťaziť, aby sa veci mohli podobať. Hovoria nám o cestách príbuznosti, o tom, kade prechádzajú; nehovoria však o tom, kde je, ani ako ju vidno a podľa akej známky ju rozpoznáme. Môže sa nám pridať, že prenikneme celú túto podivuhodnú hojnosť podobností, netušiac, že boli odjakživa pripravené poriadkom sveta na naše väčšie blaho. Aby sme vedeli, že prilbica lieči naše očné choroby a vínovica s rozdrvenými orechmi uľahčuje bolesti hlavy, je potrebné, aby nás na to upozornila nejaká známka, inak by tajomstvo  ostalo večne  skryté. Dozvedel by sa  človek
13 S.  G.  S.,  Annotations  au  Grand  Miroir  du  Monde  de  Duchesne, s- 498.
i-,   Slová ú vsci
81
niekedy, žs planéta je jeho blížencom alebo súperom, keby na tele a medzi vráskami tváre nemal znak, že je súperom Marsa a príbuzným Saturna? Treba, aby skryté príbuznosti boli vyznačené na povrchu vecí; je potrebná viditelná známka neviditeľných analógií. Či každá podobnosť nie je to najzjavnejšie a zároveň najskrytejšie? Skutočne, podobnosť nie je poskladaná z kúskov, rovnakých alebo odlišných, položených vedľa seba: je jediným celkom, ktorý alebo vidno, alebo nevidno. Ak by teda podobnosť neobsahovala — vnútri alebo mimo — nijakú určujúcu zložku, ktorá by jej neisté mihotanie premieňala na jasnú istotu, nemali by sme pre ňu kritérium.
Bez znamenia niet podobnosti. Svet príbuzností je možný iba ako svet známok. „Nie je vôľa božia," hovorí Paracelsus, „aby ostalo skryté to, čo bolo stvorené pre blaho človeka a čo mu bolo dané ... A hoci niektoré veci skryl, nič neponechal bez vonkajších znakov, viditeľných podľa osobitných známok — celkom tak ako človek označí miesto, kde zahrabal poklad, aby ho mohol nájsť."10 Vedenie príbuzností sa zakladá na súpise týchto znamení a ich dešiírovaní. Ak chceme poznať povahu rastlín, je zbytočné zastavovať sa pri kôre; treba ísť priamo k ich známkam, „k tieňu a obrazu boha, ktoré obsahujú, alebo k vnútornej moci, ktorá im bola nebesami daná do vienka ... Hovorím k moci, ktorá sa dá rozpoznať skôr podľa znamenia".20 Vzťah viditeľného k neviditeľnému sa systémom znamení prevracia. Podobnosť bola neviditeľnou formou toho, čo zvnútra sveta veci zviditelňovalo; no aby zasa táto forma vyšla na svetlo, je potrebná viditeľná figúra, ktorá ju ťahá z hĺbky jej neviditeľnosti. Preto je tvár sveta pokrytá erbami, znakmi, šiframi, tajomnými slovami  —  „hieroglyfmi",  ako hovoril Turner.  Priestor
a Paracelsus,  Dia  ö  Bücher  dar Mátura  Rerum.   In:  Oemras, ■ étt. Suäidorff, t. IK, s. 393,
20 GrolUus, Traité des signatured, s. -1.
bezprostredných podobností je potom ako veľká otvorená kniha; je preniknutá písmom; na celej strane vidno podivné figúry, ktoré sa križujú a niekedy opakujú. Ostáva len dešifrovať ich: „Či nie je pravda, že všetky byliny, rastliny, stromy a pod., vyrastajúce z útrob zeme, sú knihami a magickými znakmi?"21 Tiché veľké zrkadlo, v hlbke ktorého sa veci odrážajú a navzájom si vracajú svoje obrazy, je v skutočnosti plné slov. Nemé odrazy sú zdvojované slovami, ktoré ich označujú. A vďaka poslednej forme podobnosti, ktorá zahŕňa všetky ostatné a uzatvára ich do jediného kruhu, možno svet prirovnať k hovoriacemu človeku: „ ... ako sa skryté pohyby jeho mysle prejavujú hlasom, tak sa byliny svojimi znameniami akoby prihovárajú zvedavému lekárovi a odhaľujú mu ... svoju vnútornú moc, skrytú za závojom mlčania prírody."22
Treba sa však trochu pristaviť pri samom tomto jazyku. Pri znakoch, ktoré ho tvoria. Pri spôsobe, akým tieto znaky odkazujú na to, čo označujú.
Medzi prilbicou a očami je sympatia. Keby na rastline nebolo znamenie, známka, ktorá ako slovo vypovedá o tom, že je dobrá na očné bolesti, toto nepředvídatelné príbuzenstvo by ostalo neodhalené. Tento znak sa dá zreteľne čítať v jej semenách: sú to malé tmavé gufky v bielych šupkách, ktoré tak trochu predstavujú očné viečka.2;í Podobná je príbuznosť orecha a hlavy; „rany olebečnice" lieči hrubá zelená kôra, ktorá je nad kosťou — nad škrupinou plodu; no vnútorné bolesti hlavy odstraňuje samo jadro, „ktoré vyzerá úplne ako mozog".24 Znakom príbuznosti i tým, čo ju zviditeľňuje, je jednoducho analógia; Šifra sympatie tkvie v proporcii.
Ale aké znamenie má mať sama proporcia, aby bola
21 Ibid., s. 6.
® Ibid.
23 Ibid., s. 33.
-'' Ibid., 3. 33—3J.
'••
6.5
zrozumiteľná? Ako m5ženie vedieť, že čiary na rukách a vrásky na tvári kreslia na tele človeka to isté, čo sklony, nehody a prekážky na veíkom tkanive života? Iba na základe toho, že sympatia spája telo s nebom a prenáša pohyb na osudy ľudí, a toho, že v krátkosti čiary sa priamo odráža krátkost života, v pretínaní dvoch čiar stretnutie s prekážkou a vo vzostupnej línii vrásky vzostup človeka k úspechu. Šírka je znakom bohatstva a významnosti, súvislosť znamená šťastie, nesúvislosť nešťastie.23 Veľká analógia tela a osudu je vyznačená celým systémom zrkadiel a príťažlivostí. Analógie sú signalizované sympatiami a súpereniami.
Pokiaľ ide o súperivosť, možno ju rozpoznať podľa analógie; oči sú hviezdy, pretože na tvárach šíria svetlo ako hviezdy v temnote a pretože slepci sú vo svete ako vidiaci v najtemnejšej noci. Možno ju rozpoznať aj podľa zhody: už od čias Grékov je známe, Že silné a odvážne zvieratá majú zakončenia končatín široké a dobre vyvinuté, akoby sa ich sila preniesla do najvzdialenejších častí ich tela. Rovnako sa tvár a ruka človeka podobajú duši, s ktorou sú späté. Rozpoznanie tých najviditeľnejších podobností je teda umožnené odhalením zhody medzi vecami. Ak teraz uvážime, že zhoda nie je vždy určená momentálnou polohou, ale že veľa ráz sa zhodujú súcna, ktoré sú oddelené [ako je to medzi chorobou a liekom na ňu, človekom a jeho hviezdami, rastlinou a zemou, čo potrebuje], znovu bude potrebný znak zhody. A čo iné ukazuje, že dve veci sú takto navzájom zviazané, ak nie to, že sa vzájomne priťahujú ako slnko a slnečnica alebo ako voda a výhonok uhorky,26 ak nie ich príbuznosť a akoby sympatia?
Kruh sa takto uzatvára. Vidno však, akým systémom zdvojení. Podobnosti vyžadujú znamenie, pretože ani jedna z nich by sa nadala rozpoznať, keby nebola či-
-3 C. Cordana, Métoposcopie, vyd. z roku 165Q, s. 3—7.
20 Bacon, Histoire naturelle, 1331 (francúzsky preklad), s. 221.
64
tateíne označená. Aké sú však tieto znaky? Podľa čoho medzí všetkými podobami sveta a toľkými prekrývajúcimi sa figúrami spoznáme známku, pri ktorej sa hodno pristaviť, pretože naznačuje tajnú a podstatnú podobnosť? Aká forma utvára znak a jeho špecifický význam? Je to podobnosť. Znak označuje potiaľ, pokiaľ je podobný s tým, na čo poukazuje [L j. na niečo príbuzné). Neohlasuje však homológiu, pretože odlišné bytie jeho znamenia sa stráca v podobe toho, Čoho je znakom; je inou podobnosťou, susednou príbuznosťou druhého typu, ktorá slúži na rozpoznanie prvej a sama je zasa odhalená treťou. Nijaká podobnosť nie je bez znamenia; toto znamenie je však iba sprostredkujúcou formou tej istej podobnosti. Takto potom súhrn známok nasúva na kruh príbuznosti druhý kruh, ktorý by ho presne bod za bodom zdvojoval, nebyť malého posunu, vďaka ktorému znak sympatie spočíva v analógii, znak analógie v súperivosti, znak súperivosti v zhode, ktorej spoznanie si zasa vyžaduje znamenie sympatie ... Znamenie a to. Čo je ním označené, majú rovnakú povahu, riadia sa jedným zákonom odlišného rozdeľovania; rozčlenenie je rovnaké.
Označujúca forma sa podobá na označenú, ale nepriamo. Nepochybné preto je vo vedení 18. storočia podobnosť tým nejuniverzálnějším; tým najviditeľnejším, zároveň však najväčšmi skrytým, tým, čo si vyžaduje odhalenie; tým, čo určuje formu poznania (lebo poznávať možno iba po cestách príbuznosti) a čo mu zaručuje bohatstvo obsahu (lebo len čo poodhrnieme znaky a nahliadneme, čo označujú, vyjde najavo sama Podobnosť a zažiari vlastným svetlom).
Súhrn poznatkov a techník, ktoré umožňujú, aby znaky prehovorili a odhalili svoj zmysel, nazvime her-meneutlkou; súhrn poznatkov a techník, ktoré umožňujú rozlíšiť, kde sú znaky, definovať, čo ich ustanovuje ako znaky, spoznať ich väzby a zákony ich zreťazenia, nazvime semiológiou: 16. storočie postavilo semiológiu na hermeneutike vo forme príbuznosti. Hľadať zmysel
S3
znamená ukázať to, čo sa podobá. Hľadať zákony znakov znamená odhaľovať veci, ktoré sú podobná. Gramatika súcien je ich exegézou. A reč, ktorou hovoria, rozpráva jedine o syntaxi, čo ich viaže. Prirodzenosť vecí, ich koexistencia, zreťazenie, ktorá ich púta a ktorým sa  dorozumievajú, sa nijako  neodlišujú od ich podobnosti. A podobnosť sa zjavuje iba v sieti znakov, ktorá sa vinie svetom od jedného konca na druhý. „Prirodzenosť" je umiestnená do tenkej vrstvy, ktorú zaberá — jedna na druhej — semiológia a hermeneuti-ka; je tajomná a zahalená, neprístupná poznaniu, ktoré niekedy zavádza, iba potiaľ, pokiaľ sa toto navrstvenie nezaobíde bez jemných odchýlok podobností. Zrazu je mriežka nejasná; priezračnosť sa zatemňuje od prvého roztvorenia. Ukazuje sa temný priestor, ktorý bude treba postupne osvetľovať. Teda tam je „prirodzenosť", toto treba  poznávať.  Všetko   by bolo   bezprostredné a zrejmé, keby sa hermeneutika podobností zhodovala bez najmenších výkyvov so semioiógiou znamení. Medzi podobnosťami zaznačeného a podobnosťami rozpravy je však „štrbina", a tá poskytuje vlastný priestor vedeniu a jeho nekonečnému úsiliu: budú musieť brázdi ť po nekonečných krivolakých cestách túto vzdialenosť od podobného k jemu podobnému.
3. Hranice sveta
To   je  v najvšeobecnejšom náčrte  epistéma  16.  storočia. Táto konfigurácia prináša isté následky.
Najskôr je to prihojný a zároveň úplne chudobný charakter tohto vedenia. Je prihojné, pretože je neohraničené. Podobnosť nikdy nezotrváva sama v sebe; je ustálená, iba keď poukazuje na druhú podobnosť', ktorá sa zasa odvoláva na dalšie; takto dostáva každá podobnosť význam iba po zhrnutí všetkých ostatných, a aby bola aj tá najnepatrnejšia analógia odôvodnená a ukázala sa konečne ako istá, je potrebné prebehnúť
a o
celým svetom. Je to teda vedenie, ktoré môže a musí postupovať nekonečným zhŕňaním potvrdení, z ktorých jedny vyžadujú druhé. A preto stojí toto vedenie na piesku. Jedinou možnou formou zlučovania prvkov vedenia je pripájanie. Preto tie obrovské rady, preto ich jednotvárnost. Keď vedenie 16. storočia položilo medzi znak a označovanú vec ako puto podobnosť (ktorá je prostredníkom a zároveň jedinou mocou, pretože rovnako prebýva v známke ako v obsahu], odsúdilo sa na to, aby večne poznávalo tú istú vec, ktorej poznanie je až na nedosiahnuteľnom konci nekonečného postupu.
Práve tu vystupuje až veľmi preslávená kategória mikrokozmu. Niet pochýb, že v stredoveku a na začiatku renesancie tento starý pojem oživovala istá tradícia novoplatonizmu. Vo vedení 16. storočia však už prestal mať rozhodujúcu úlohu. Či bol alebo nebol tým, čo sa kedysi nazývalo svetonázorom alebo Weltanschauung, na tom málo záleží. V skutočnosti má v epistemologickej konfigurácii tejto doby jednu, či skôr dve veľmi presne určené funkcie. Ako kategória myslenia uplatňuje na všetky oblasti prírody hru zdvojených podobností; skúmaniu zaručuje, že každá vec nájde v širšej stupnici svoje zrkadlo a makrokozmické zaručenie; za odplatu potvrdzuje, že viditeľný poriadok najvyšších sfér sa zrkadlí v najtemnejších hĺbkach zeme. No pochopený ako všeobecná konfigurácia prírody kladie skutočné, takpovediac hmatateľné hranice neprestajnému postupu príbuzností striedajúcich jedny druhé. Ukazuje, že jestvuje veľký svet a že jeho obvod vytyčuje hranicu pre všetky stvorené veci; že na druhom konci jestvuje vyvolená bytosť, ktorá vo svojich obmedzených rozmeroch reprodukuje nesmierny poriadok neba, hviezd, vrchov, riek a búrok, a že medzi faktickými hranicami tejto konštitutívnej analógie sa rozvíja hra podobností. Akokoľvek nesmierna by potom bola vzdialenosť medzi mikrokozmom a makrokoz-mom, nikdy nebude nekonečná; akokoľvek početné by
87