Geografia religií bou riziká zabíjania živých tvorov - napr. poľnohospodárstvo, lebo pri obrábaní pôdy toto nebezpečenstvo existuje (väčšinou žijú v mestách a venujú sa obchodu alebo intelektuálnym aktivitám). Jedia len v priebehu dňa, aby sa vyhli možnosti, že potme prehltnú nejakú mušku. Džinisti zriaďujú aj útulky pre choré a staré zvieratá, kde sa o nich starajú až do ich spontánneho uhynutia. Džinistická etika je zhrnutá v "trojklenote" - triratname (správny svetonázor, správne poznanie, správne konanie). Prvý klenot zahŕňa náležitú vieru v Džinu a znalosť doktríny relígie, druhý klenot zahŕňa poznanie prírody a tretí náležité konanie, čiže také, ktoré sa vyznačuje absenciou túžob. : Kuk a organizácia Džinistické spoločenstvo (tzv. sangha) sa skladá zo štyroch kategórií členov: mníchovj mníšok, svetských bratov a svetských sestier. Dosiahnuť konečný cieľ (mokšu) všal môžu dosiahnuť len príslušníci prvej kategórie, čiže mnísi. Spoločnou črtou pre uve* dené kategórie je uznávanie a dodržiavanie troch klenotov. Navyše, svetskí vyznáva* či skladajú tzv. nižšie sľuby (prísahy) - anuvrata, ktoré spočívajú na zaviazaní si dodržiavať pätoraký spôsob konania, ktorý vedie k dosiahnutiu piatich cností (zrieka nuť sa zabíjania, kradnutia, klamania, všetkých časných záujmov a dosiahnutie skrorä nosti v Činoch, slovách i myšlienkach). Mnísi skladajú vyššie prísahy (mahavratafc Zriekajú sa akéhokoľvek majetku a zaväzujú sa k absolútne asketickému spôsobu živa ta, pričom sa pripúšťa aj samovyhladovanie sa k smrti (Baněk a kol 1992). V r. 1946 bola založená džinistická misijná organizácia, ktorej úlohou je šíriť učeniť relígie vo svete. Táto organizácia sídli v Aligarhe v štáte Uttarpradéš. Džinisti nemajú vlastné duchovenstvo. Nemajú ani ustálený poriadok náboženských obradov, VäČšij na obradov, ktoré praktizujú, je veľmi podobná hinduistickým obradom a je zaujímai vé, že obety a svadby sa konajú pod vedením hinduistických brahmánov. Džinizmiij je jedinou relígiou na svete, v ktorej obrady sú riadené duchovenstvom, príslušiacM k inej relígii. V džinistických chrámoch zvyčajne nie sú vystavené sochy bohov, aft Thirthankarov, ktorí buď sedia, alebo stoja pohrúžení do meditácií. Umývanie sôchl mávanie lampášmi v rytme náboženských piesní sa pokladá za rozjímanie (Bane] a kol. 1992). . V džinizme sa uplatňuje aj púť ako kultová praktika. Púte smerujú najmä do oblasti ktoré sú späté s 24 legendárnymi mudrcmi - Thirthankarmi. Najvyššiu úctu pritoO požíva posledný 24. mudrc - Mahavíra (540-468 p.n.l.). Džinisti sa na rozdiel od hin duistov vydávajú na púte v presne stanovených obdobiach (september-októbe a marec-apríl). K hlavným pútnickým centrám patria: Geografia religií Sravanabelagola (Karnataka) -je to jedno z najstarších a najdôležitejších pútnických centier džinistov (digambarov). Jeho počiatky sa viažu na tunajší pobyt Čandraguptu, zakladateľa dynastie Maurjov a starého otca cisára Ašoku v 4. sto r. p.n.l. Nachádza sa tu 17 m vysoká socha boha Bahubaliho, ktorý bol podľa legendy najmladším synom kráľa severnej Indie Adi Thirthankara Vrishabha Deva - prvého džinistického trithan-karu. Sochaje vystavovaná počas rozsiahlych sviatkov, ktoré sa konajú raz za 12-14 rokov. Počas tohto sviatku do mestečka s 5 tis. obyvateľmi prichádzajú statisíce pútnikov z celej Indie. Sochu vtedy obmývajú mliekom, vodou, cukrom a roztopeným maslom a posypávajú kvetmi. Okrem sochy sa v meste nachádzajú viaceré džinistické svätyne (bastis) a kláštory (mathas). palitana (Gudžarat) -je pútnickým miestom švétambarov. V blízkosti mesta je vrchol hory, kde v priebehu 900 rokov vybudovali 863 svätýň. Dnes je tu 108 väčších svätýň a 800 kaplniek. Osobitnú úlohu hrá svätyňa prvého thirthankaru (Shri Adishvara). Okrem toho sú pútnickými miestami aj Pavapuri v Bihare, kde Mahavíra dosiahol mokšu a Parasnath v Bihare, ktorý je hlavným strediskom džinistov vo východnej Indii. Je situovaný na vrchole hory Sametsikhava, kde je 24 svätýň zasvätených jednotlivým thirthankarom. Slávne džinistické chrámy sú aj na Mont Abu a pahorkoch Árávali v západnej Indii (Jackowski 1999). 4.5. Sikhizmus Sikhizmus je indické národné, monoteistické, synkretické náboženstvo. Hlási sa k nemu 22 518 tis. ľudí, t.j. 0,4 % svetovej populácie. Väčšina z nich (85 %) žije v indickom štáte Pandžáb, kde tvoria 61 % obyvateľstva. Z ďalších indických štátov sa vyšším podielom sikhov vyznačujú Harijána (5,8 %), Rádžastán (1,48 %) a Himačalpradéš (1 %). Sikhovia sa usilujú šíriť svoje učenie po celom svete. Početné skupiny sikhov žijú vo Veľkej Británii (0,5 mil.), Kanade (225 tis.), USA (100 tis.) a Malajzii (50 tis.). Zastúpenie majú i vo Francúzskej Guayaně a na Fidži. Dôležitejšie misijné strediská majú vybudované vo východnej Afrike, Austrálii i Európe (Londýn, Essen). ^gľkí Británia Kanada USA__ Malajzia iSin^apiir počet sikhov (tis.) 19 000 500 225 100 50 20 "ramen: www.adherents.com Qbulka č. 3: Štáty s najvyšším počtom sikh Geografia relígií Vývoj Sikhizmusje pomerne mladé náboženstvo. Vznikol v 15. stor. v Indii, pričom je vlastne reakciou na šíriacu sa islamizáciu územia Pandžábu a na nepružnosť hinduizmu, najmä ním posväcovaného kastovníctva. Sikhizmus sa preto niekedy považuje za pokus ; o synkretické zlúčenie islamu a hinduizmu. Sikhizmus sa vyvinul najmä na báze bhaktizmu, súfizmu a sčasti aj tantrického budhizmu. Zakladateľom sikhizmu bol Nának Čand (1469-1539). Detstvo prežil Nának v Talvandi, 50 km od Láhauru (dnešný ■ Pakistan). Vyrastal v hinduistickej rodine, jeho otec však pracoval u islamského vlastníka dediny. Oženil sa, mal dve deti. V 30. roku života opustil manželský život a začal žiť asketickým spôsobom. Jedného dňa sa dostal na dvor Boha, ktorý mu ponúkol času i amritu (nektáru), čím sa stal blahoslaveným a vyvýšeným. Odvtedy bol Nának pova-l žovaný za guru (= osoba, ktorá rozptyľuje temnotu a prináša svetlo, učiteľ). Nánafc potom začal putovať spolu s priateľom Mardanom po severnej a západnej Indii, kde* sa mu podarilo sústrediť okolo seba početnú skupinu žiakov (sikhovia = učni). Pred; smrťou určil Nának svojho nástupcu, ktorým sa stal guru Angad, čím začala tradícia guruov. Celkove bolo 10 guruov, posledným bol Gobind Singh, ktorý pred smrťotí v r. 1708 určil, že sprievodcom sikhov má byť svätá kniha Ádi Granth. Guruovia po-?' stupne svojím dielom prispeli k doktrinálnemu, kultovému i organizačnému vyvinuj sikhizmu. Doktrína Doktrínu sikhizmu podáva svätá kniha Ádi Granth, ktorú dal skompilovať a vydať 5ä guru Ardžuna. Kniha obsahuje asi 6000 hymnov, ktoré zložilo prvých päť guruov. Kniha Ádi Granth je považovaná za "žijúceho guru". Druhým významným prameňori je kniha Granth Sahib, ktorá sa objavila až po r. 1708 a pozostáva z 31 častí, pricoiif obsahuje oslavné hymnusy, ktoré majú sikhom napomôcť pri každodenných meditájj ciach. j i Doktrína sikhov sa opiera o monoteistickú koncepciu. Boh nemá žiadne vlastnosti. M večný, nepoznateľný a neopísateľný. Nazývajú ho "Pravdivé meno", aby sa vyhli jeW označovaniu menami, ktoré by mohli mať ohraničený význam. Sikhovia Boha povál žujú za stvoriteľa, z ktorého pochádza celý svet. Človek je podľa sikhov výnimočnýri stvorením, pretože iba Človek si dokáže uvedomiť a uctievať Boha. Jednako vŠaj ovládaný pýchou sa od Boha vzdiaľuje. Spôsobuje to jeho priviazanosť k pozemskýjj veciam, pričom jednou z konzekvencií tohto je neustály kolobeh vtelení (samsáray Sikhovia veria, že musia prekonať sami seba, odvrhnúť dočasné hodnoty a obrátiť! k Bohu, aby dosiahli oslobodenie z cyklu reinkarnácií. Jedinou cestou, vedúcej k tomuto cieľu je sprítomnenie si ho vo svojom vnútri (teda nie len vonkajšími prii javmi uctievania). Boh sa dá chápať ako sabd (slovo), nam (meno) a guru a prostře^ Geografia relígií níctvom týchto foriem osvecuje a oslobodzuje veriacich. Sikhovia odmietajú kastovníctvo, ako aj mnohé hinduistické praktiky (napr. sati - upaľovanie vdov). Kult Život sikha je spätý s plnením mnohých povinností, ktoré možno rozdeliť do troch skupín: \. Každý sikh je povinný študovať písmo a rozmýšľať o Bohu (vstávanie pred svitaním, vykonávanie ablúcie - rituálneho kúpeľa v studenej vode), čítať a recitovať hymny z knihy Ádi Granth, odriekať modlitby a zúčastňovať sa zborových modlitieb. 2. Každý sikh musí žiť v súlade s príkazmi guru. Spočíva to najmä vo viere v jednotu desiatich guruov, v neuznávaní kastovníctva, vykonávaní rodičovských a detských povinností, nestrihaní vlasov, nekonzumovaní alkoholu, nefajčení tabaku a neužívaní drog, v zarábaní peňazí slušným spôsobom. Každý sikh má byť štedrý, úctivý, nemá kradnúť. 3. Každý sikh má aktívne slúžiť spoločnosti (najmä v gurdvare - budove, kde sú uschované sväté texty a v langare - bezplatnej verejnej kuchyni). Sikhovia sa od ostatného obyvateľstva líšia aj svojím oblečením, ktoré má odzrkadľovať ich náboženskú príslušnosť. Sikhovia nosia turban a súčasťou ich vzhľadu je tzv. päť K: keš (neostřihané vlasy a neoholená brada), kangá (hrebeň), kaččh (krátke vojenské nohavice), kirpán (dýka) a kará (oceľový náramok). Sikhistické náboženské ceremónie majú zväčša súkromný charakter a odohrávajú sa v rodinách. Pri vstupe do sikhského spoločenstva sa odohráva akýsi "krst", spočívajúci v ponorení sa do vody a pokropení sladkým nektárom "amritom". Potom sa konzumuje posvätné jedlo karáh paršád (placka z múky, cukru a masla z byvolieho mlieka). Spoločná konzumácia jedál je u sikhov dôležitou kultovou praktikou, ktorá symbolizuje odvrhnutie kastovníctva. Z uvedených dôvodov sa pri každej sikhskej svätyni nachádza bezplatná kuchyňa a jedáleň (langar), kde sa vydávajú jedlá dvakrát denne. v sikhských svätyniach nie sú obrazy ani sochy. Namiesto nich sa tam nachádza spratala kópia svätej knihy Ádi Granth. Vždy je uložená na čestnom mieste na vankúši Pod baldachýnom. «khizmus je známy aj pútnickou tradíciou. Pútnické miesta sikhov sú späté jednak posvätnou knihou Ádi Granth, ako aj miestami pôsobenia guruov, pričom osobitný Jtyznam má uctievanie troch guruov - Nánaka, Ardžunu a Gobind Singha. Púte sa °najú najmä počas najväčších sikhských sviatkov - Baisakhi (Nový rok) - pripadajúca 13. apríl, Dívali, Holá Mohalla a pod. Svätyne, v ktorých sú uložené kópie knihy Geografia religii Ádi Granth sa nazývajú gurdvara. Najvýznamnejším pútnickým mestom sikhov je Amritsar, hlavné mesto Pandžábu. Mesto založil v r. 1577 4. guru Rama Das. Jeho syn. 5.guru Ardžuna, tu dal na ostrove umelého jazera nesmrteľnosti Harmandir vybudovať svätyňu, ktorá bola neskôr v 18. stor. prebudovaná do poboby dnešnej Zlatej svätyne. V nej je uložený originál knihy Ádi Granth. Vždy večer sa tu koná veľká procesia s horiacimi pochodňami, ktorá cez mramorový most prechádza aj so svätou knihou k inej mramorovej svätyni, kde knihu uložia. Včas ráno procesia knihu opäť zanesie späť do Zlatej svätyne. Veriaci pritom rozsypávajú kvety pred miestom, kde je kniha uložená. Od obdobia existencie britského impéria sa táto adorácia svätej knihy stala súčasťou vojenských slávností sikhských oddielov, pričom počas čítania sa kniha ovieva pávími perami. Iným významným pútnickým miestom sikhov je Patna v Biháre, kde je veľmi uctievaná svätyňa na mieste, kde sa narodil posledný, desiaty guru Gobind Singh. Organizácia Sikhovia sú organizovaní do chálsy, Čiže spoločenstva čistých, ktoré založil v r. 1699 Gobind Rái. Muži v rámci spoločenstva dostali meno Singh (lev), ženy Kaur (čistá). Chálsa sa považuje za spoločenstvo vojakov - svätcov, ktorí sa zaväzujú prísnemu životu. Preto boli a dodnes sú známi ako vynikajúci vojaci a tvoria 10 % dôstojníckeho zboru indickej armády. Sikhovia sú známi svojím separatizmom a úsilím o vytvorenie vlastného štátu Chálistánu. Už v minulosti boli organizovaní v dvoch malých demokratických republikách Taran Dal a Budha Dal, ktoré sa stali súčasťou kráľovstva Pandžábu a v r. 1849 boli pripojené k britskej Indii. V súčasnosti sa neštítia používať teroristické praktiky, aby dosiahli založenie Chálistánu. Sikhovia stáli aj v pozadi atentátov na indických premiérov Indiru Ghandhíovú a Rádživa Ghándího v 80. rokoch 20. storočia. 4.6. Konfuciánstvo Konfuciánstvo je čínsky morálny, spoločenský, ekonomický a filozofický systém považovaný súčasne aj za národný religiózny systém. Hlási sa k nemu (spoil s taoizmom) 369446 tis. vyznávačov, t.j. 6,3 % svetovej populácie. KvantifíkovaťpoČe vyznávačov konfuciánstva však nie je celkom možné, pretože mnohí obyvatelia si hlásia súbežne ku konŕuciánstvu, taoizmu a budhizmu. Vyskytuje sa v prevažnej mie re v Cíne a v Tchaj-wane, menšie skupiny vyznávačov konfuciánstva žijú aj v Kôre a iných ázijských krajinách s čínskymi menšinami (Vietnam, Japonsko). Geografia religii Vývoj V 6. stor. p.n.í. sa v Číne začal prejavovať veľký rozkvet filozofického myslenia, ktorý trval až do obdobia politického zjednotenia krajiny vládcami dynastie Qin v 2.pol. 3. stor. p.n.l. Usudzuje sa, že tento filozofický a intelektuálny kvas bol odrazom hlbokých zmien, prebiehajúcich v čínskej spoločnosti. Dovtedy bola čínska spoločnosť výrazne stratifikovaná do dvoch vrstiev: aristokracie a ľudu. V období uvedených zmien sa výrazne oslabila pozícia rodovej aristokracie, čo viedlo k prebudeniu sa tvorby nových intelektuálnych koncepcií. V rámci uvedeného kvasu sa sformovali tri postoje: a) snaha o prinavrátenie predchádzajúceho stavu, b) útek od reality a c) snaha o dokončenie premien a ich využitie vo svoj prospech. Prvý postoj reprezentoval Kon-ŕucius a druhý taoizmus. Vznik konfuciánstva sa teda viaže na pôsobenie významného mysliteľa Konfucia (Kchung Fu-c) (551-479 p.n.l.), ktorý pochádzal zo schudobnenej aristokratickej rodiny, žijúcej v malom starovekom čínskom kráľovstve Lu na severe dnešnej Číny. Bol učiteľom obradov, úradníkom. Podarilo sa mu pozdvihnúť životnú úroveň v kráľovstve Lu, čo však vzbudilo závisť u vladárov susedných krajín. Tí napokon dosiahli, že bol vyhnaný. Uskutočnil cestu do Lojangu, kde sa oboznámil s učením majstra Lao-c (taoizmom). Pri svojom putovaní po rozdrobenej Číne sa usiloval získať významné postavenie v administratíve, ktoré by mu umožnilo presadiť svoje učenie. Prešiel celú východnú Čínu, sprevádzaný svojimi žiakmi, avšak nepodarilo sa mu presvedčiť nijakého vládcu, aby mu dal príležitosť. Konŕucius svoje myšlienky zhrnul vo viacerých prácach. Najväčší význam majú "Konŕuciánske dialógy", ktoré boli spísané 100 rokov po jeho smrti a prinášajúci dialógy, ktoré viedol kedysi so svojimi žiakmi. Konŕucius sa až na sklonku života dočkal uznania a vrátil sa do vlasti. Žiaci a nástupcovia Konfucia rozvíjali a rozširovali Konfuciovo učenie, ktoré si nachádzalo čoraz širší okruh prívržencov. Rozhodujúcim momentom vo vývine konfuciánstva bolo jeho uznanie za oficiálnu doktrínu čínskeho cisárstva v 2. stor. p.n.l., ktorá ňou bola prakticky až do r. 1911. Veľkú úlohu v tomto procese zohrali pokračovatelia Konŕuciovej tradície - Mencius (prelom 4. a 3.stor. p.n.l.) a Xun-zi (3. stor. p.n.l.). Cisári dynastie Chan využívali niektoré etické Konŕuciove zásady pri riadení a správe krajiny. Postupne sa konfuciánska doktrína stala istým druhom dogmy a absolútnej svätosti, pretože mala zabezpečiť stabilitu štátu a spoločnosti. Najdôležitejším elementom štátnej konŕuciánskej ideológie sa stala predstava o mandáte Neba udelenom cisárovi, ktorý sa týmto stal synom Neba. Ďalším faktorom bola silná tendencia konfuciánskych mysliteľov rozpracovať cenie školy do všeobsiahleho systému, poskytujúceho teoretický obraz kozmických Procesov a ich transcendentnej dimenzie (Werner, 1995). Konfuciánstvo sa takto sta- 0 m°delom života vo vtedajšej Číne. Tieto úspechy konfuciánstva v období dynastie Geografia relígií Chan sa neskôr zaslúžili o vznik kultu vlastného Konfucia. V blízkosti jeho hroby (v Qufu) bola postavená svätyňa, v ktorej boli sústredené mnohé pamiatky na jeho pôsobenie a život. Vr. 195 p.n.l. cisár z dynastie Chan Liou Pang vlastnoručne zloží] obetu na Konfuciovom hrobe, Čím v podstate inicioval jeho celoštátny kult. Takto saj takmer 300 rokov po smrti Konfucia stalo pôvodne jeho ftlozoficko-etické učenie re-lígiou. V ďalšom období sa konfiiciánstvo na krátky čas v 3. - 5. stor. n.l. dostalo v Čiix! do úzadia, keď dočasne ustúpilo šíriacemu sa budhizmu. Neskôr nabral opäť veflcj význam (neokonfucianizmus) a formoval čínsku kultúru až do 20. storočia. V tornté zmysle každý Číňan (aj budhista, taoista Či marxista) bol svojím spôsobom trochu aj konŕucianista. Konfuciánstvo sa nepodarilo v Číne vykoreniť ani komunistickým vlád^ com, ani kultúrnej revolúcii v 60. rokoch. Kontinuitu si zachoval najmä v Hongkongu; na Tchaj-wane a v čínskych komunitách v USA. ' Doktrína Doktrínu konfuciánstva podávajú viaceré knihy. Ide o knihu Lun jü (Besedy a úvá hy), Čunc-ju (letopis kniežatstva Lu), traktáty Dac-juz (Veľké učenie) a Čžun-jui (Učenie o strednej ceste). V konťuciánstve je ťažko hovoriť o teológii, antropológii a kozmológii. Konťuciovf myšlienky sa koncentrovali na problémy, späté s človekom a jeho životom v spoloč; nosti. Dominantnú úlohu v jeho učení má teda filozofia, etika a politika. Konfucius s) pritom inšpiroval dielami predkov a starou čínskou mytológiou. Vytvoril ideál šľachet' neho a dokonalého človeka (qunzi)> ktorý sa mal vyznačovať najmä dvomi vlastnosjj ťami - humánnosťou (žen) a spravodlivosťou (yi). Humánnosť pritom chápe ak^j schopnosť vidieť v každom Človeku všetko hodnotné, ale aj schopnosť postrehnúť jeh^ zlé vlastnosti a odpútať ho od týchto zlých vecí. Takto chápaná humánnosť má garanl tovať správanie človeka v súlade s dao (cesta) a vedie k poriadku dao. Dao je pritonj chápaná ako etická norma (etická cesta človeka ä štátu). Idea spravodlisvosti (yi) smeruje najmä k tomu, že človek má byť verný a oddaný (vládcovi, otcovi alebo staršie« mu človeku). Spojenie humánnosti a spravodlivosti má umožniť človeku stať sa qwŕ zi. Ďalším príkazom Konfucia je //' - metóda uskutočňovania najvyššieho etickéhd práva. Li je vlastne rituál, ktorý je každý povinný dodržiavať v určenom čase a určitých situáciách (gestá, skutky, ceremónie, obrady). Každú životnú situáciu konfucia^ nistu teda sprevádzali presne stanovené normy správania (li). Konfuciánstvo tedl neurčuje človeku žiadny iný cieľ, ako zdokonaliť svoju ľudskosť (žen) plnením svo^ jich povinností podľa toho, čo je vhodné a správne (li). Ľudská spoločnosť má teda byť riadená prostredníctvom vzdelávacieho hnutia, ktoré prichádza zhora a ktoré zodpovedá otcovskej láske a prostredníctvom hnutia úcty, ktorá prichádza zdola a rovná sa synovskej láske. Pre konfuciána je jediným určením hriechu nedodržanie pravidla úcty (k rodine, štátu, nadriadenému, staršiemu a pod). Geografia relígií V konfuciánstve sú však prítomné aj metafyzické elementy (predstavy o univerzálnom kozmicko-morálnom poriadku sveta a potrebe harmonického prispôsobovania sa tomuto poriadku). V tejto súvislosti Konfucius akceptoval kult predkov a niektoré lokálne kulty. Konfucius a jeho nasledovníci uznávali existenciu a výnimočný vplyv najvyššej sily regulujúcej veci na tomto svete - Neba. Všetky morálne poučky majú svoj pôvod v Nebi. Nebo ovplyvňuje aj osud sveta a jednotlivých ľudí. Hlavným reprezentantom spoločnosti pri kontaktoch s Nebom je vládca, Tým konfuciánstvo učinilo z vládcu akéhosi poloboha. Iba vládca mal právo uctievať Nebo, prinášať mu obetu a vykonávať všetky obrady. V súvislosti s tým aj všetky spôsoby konania cisára (obliekanie, stravovanie, počet žien nevinímajúc) boli prísne určené Nebom. Okrem kultu Neba sa v konfuciánstve uplatnil aj kult predkov, ktorý našiel výraz v mimoriadnej úcte voči starším občanom (rodičom), čo viedlo až k despotickým vzťahom v čínskych rodinách. Vnútorný život čínskych rodín charakterizovali teda rozličné závislosti (syna od otca, ženy od muža, mladších od starších). Neskôr v konťuciánstve vznikol aj kult vlastného Konfucia. Už v 2. stor. pji.l. mu postavili prvý chrám v jeho rodisku. Kult Konfuciánstvo kladie veľký dôraz na kultovú stránku učenia. Nevyhnutné bolo prinášanie obety duchom predkov a uskutočňovanie mnohých sakrálnych činností. Veľmi bohatý je obetný rituál, pričom obetu Nebu skladal sám cisár. Veľmi zaužívané sú obrady späté so smrťou, obzvlášť, keď zomrel otec rodiny. Hrobky boli okázalé a bohato zdobené. Pohrebné obrady trvajú spravidla niekoľko týždňov, pričom hlavným motívom je umožniť duši zosnulého dostať sa do sveta duchov. Smútok za zosnulých sa stal v konfuciánstve povinným rituálom, ktorého pravidlá boli veľmi podrobne prepracované v závislosti od stupňa príbuzenstva k zomrelému. Kult vlastného Konfucia započal v 2. stor. p.n.l. cisár Liou Pang z dynastie Chan. Kult Konfucia bol odvodený zo všeobecnejšieho kultu predkov. Spočiatku spočíval na skladaní obety na hrobe Konfucia. Neskôr bolo ustanovené, že v každom väčšom meste ma byť postavená svätyňa, plniaca aj funkcie školy a miesta, v ktorom sú uložené Konfuciove diela. V r. 1906 bol Konfuciovi priznaný rang Boha. Konfuciov kult sa r<>zvijal najmä vo veľkých mestských centrách. V každej svätyni sa nachádza oltár, Morý je umiestnený v jeho severnej Časti. Na oltári je tabuľka s napísanými menami lajstra. Každú jar a jeseň sú pred oltárom kladené obety (pozostávajúce zo zrna, vína, «*asa), pričom tieto slávnosti skladania obety sú sprevádzané spevmi, tancami a hudbou. konfuciánstve je živo rozvinutá pútnická tradícia.Táto je spätá najmä s kultom Neba. °o je považované za najvyššieho vládcu, je morálnou silou konajúcou v súlade Geografia relígii s ľudskou spravodlivosťou. Z týchto dôvodov sú hlavné pútnické miesta konŕuciánov (i taoistov) v pohoriach, sú teda späté so svätými horami. Tieto hory, najmä v pohorí Ťan-Šan, sú akýmisi sprostredkovateľmi medzi Nebom a Zemou. Každá z piatich svätých hôr je pripisovaná jednej z piatich svetových strán (sever, juh, západ, východ a stred). Sú to Nanyue - svätá hora juhu, ktorá sa nachádza vo východnej časti provincie Honan, je to ochrankyňa suchozemských zvierat. Druhou horou je Song-Šan, nachádzajúca sa v pásme Funiu v západnej časti provincie Honan. Je to svätá hora stredu a ochrankyňa zeme a vegetačnej pokrývky. Treťou horou je Heng-Šan - svätá hora severu, nachádzajúca sa v severovýchodnej Časti provincie Šansi, je ochrankyňou vodných živočíchov. Štvrtou horou je Hua-Šan, svätá hora západu (tiež nazývaná Taih-ua), ktorá sa nachádza vo východnej oblasti provincie Šensi, je ochrankyňou kovov. Piatou horou je Tai-Šan - svätá hora východu, nachádza sa v provincii Šantung. Je ochrankyňou ľudi a súčasne je táto hora (Dôstojná hora) najvýznamnejšou spomedzi svätých hôr. Pútnická cesta pozostáva zo 6 tis. schodov, vedúcich k Nebeskej svätyni* Hlavná pútnická sezóna pripadá na jar. Okrem hôr je významným konfuciánskynäj pútnickým miestom mesto Qufu (Cu.fu), nachádzajúce sa v juhozápadnej časti pro-í vincie Šantung. Je to bývalé hlavné mesto kniežatstva Lu. V tomto meste zomrel a bol pochovaný Konfucius. V súčasnosti sa v ňom nachádza komplex asi 50 svätýň a pri* bytkov potomkov Konŕucia, zaberajúci plochu 20 ha. Najstaršia svätyňa tu bola vy» budovaná už v r. 478 p.n.l.. Nachádza sa tu aj hrob Konfiicia. Architektúra komplexij je podobná architektúre Zakázaného mesta v Pekingu. Je to labyrint veľkého množj stva nádvorí, obklopených množstvom (450) pavilónov. Najvyšší je pavilón Veľkej dokonalosti (vysoký 32 m). Hlavná svätyňa je v severnej časti komplexu. Konfucio^ hrob (hrobkový kopec) je pomerne skromný a nachádza sa na území obrovskej záhra> dy (20 tis. borovíc a cyprusov). Svätyňa bola v r. 1948-1979 uzavretá. V súčasnosti jf prístupná a konajú sa tu konfuciánske ceremónie. Organizácia O organizačnej štruktúre v konfuciánstve nemožno hovoriť. V konfuciánstve neexia tuje kňazská vrstva. Svätyne späté s kultom predkov boli vlastníctvom jednotlivý^ rodín. Úlohu kňaza plnil spravidla najstarší spomedzi príbuzenstva. Všetky ďalšie vetvj rodiny si zakladali vlastné svätyne a sakrálne a kultové aktivity v svätyni vykonáva muž, ktorý bol hlavou rodiny. Takto boli hlavné rodové svätyne a vedľajšie rodiny svätyne. Neskôr po vzniku kultu vlastného Konťúcia sa vykonávateľmi rituálu stal žu, vzdelaní úradníci, ktorí na základe štátnej skúšky zastávali dôležité funkcie v štátny správe. Túto praktiku zrušilo až republikánske zriadenie. Geografia relígii 4.7. Taoizmus Taoizmus je čínsky filozofický a náboženský smer, ktorý' má polyteistický charakter. Podľa štatistík sa k taoizmu hlási okolo 30 mil. ľudí (k taoizmu a konfuciánstvu 369 446 tis.). Tento počet je však stanoviť veľmi ťažko, pretože mnoho taoistov sa hlási k vyznávačom budhizmu alebo konfuciánstva. Teritoriálne sa taoizmus viaže na Čínu, (ostrov Lantau pri Hongkongu) a Tchaj-wan. Taoisti sa vyskytujú aj v Kórei, Vietname a Japonsku. Vývoj Taoizmus sa vyvíjal v rovnakom časovom období ako konfuciánstvo. Podobne ako konfuciánstvo aj taoizmus vznikol v pol. 1. tisícročia p.n.l.. Kým konfuciánstvo malo racionalistický charakter, vplývalo hlavne na sféru sociálno-rodinných vzťahov, usmerňovalo sociálny život a jeho vplyv na človeka bol jednostranný a netýkal sa hlbších vnútorných pocitov a ľudských potrieb s iracionálnym a mystickým charakterom, taoizmus túto medzeru vyplnil. Najstarším smerom taoizmu sa stal filozofický taoizmus, ktorého zakladateľom bol podľa tradície Lao-c' - (Starý majster), - anonymný archivár žijúci na prelome 6. a 5. sto r. p.n.l. v Luo-jangu. Jednoznačne vierohodné dôkazy o skutočnej existencii tejto osoby však neexistujú. Lao-c sa pokladá za autora traktátu Tao-te-king (Kniha cesty a cnosti), v ktorej zhrnul svoje učenie. Ďalším významným predstaviteľom taoizmu bol Čuang-c. V prvej fáze rozvoja sa v taoizme objavilo okrem volania po jednoduchosti a prirodzenosti aj hnutie pustovníkov-askétov, žijúcich ďaleko od ľudí a protestujúcich týmto proti vtedajšiemu spoločenstvu. Taoisti sa koncentrovali na problémy filozofie prírody, metafyziku a mystiku, teda na otázky, ktorým konfuciánstvo venovalo okrajovú pozornosť. Osobitnú úlohu pri formulovaní koncepcie taoizmu zohrali teoretici zoskupení v rámci filozofickej akadémie Jixia (4. stor. p.n.l.) - napr. Song Xing, Tian Pian, Song Qian a ďalší. Od filozofického taoizmu sa v literatúre striktne odčleňujc náboženský taoizmus. Ten vznikol omnoho neskôr ako filozofický taoizmus a bol výsledkom syntézy elementov filozofického taoizmu s prvkami tradičných staročínskych ľudových kultov. Z filozofického taoizmu si náboženský taoizmus privlastnil najmä tri prvky: učenie o tao (dao), učenie o relatívnosti bytu, života a smrti (v spojitosti s tým aj učenie o možnosti dosiahnutia dlhého života až nesmrteľnosti) a učenie o wu-wei. Zakladateľom religióz-eno taoizmu bol Čang Tao-ling (34-156 n.l.), ktorý je považovaný za prvého ten-šu íľ . no učiteľa). Obradová a kultová stránka taoizmu bola inšpirovaná staročín-*ymi kultovými praktikami. Tu si treba uvedomiť rivalitu medzi taoizmom a konfu-wnstvom, keď taoizmus preberanie ľudových kultov používal aj z dôvodov získania Geografia religií si väčšieho počtu prívržencov (konfucíánstvo tieto ľudové praktiky odmietalo). Ďal ším medzníkom vo vývine taoizmu bola jeho reforma v 5. stor. n.l., ktorú zrealizova Qianzhi, pričom sa opieral pomerne výrazne o budhizmus a sčasti i o konfuciánstvcj Takto vznikol neotaoizmus, ktorý bol v r. 444 uznaný za oficiálnu relígiu. Intelektuál ny vplyv budhizmu spôsobil, že neotaoizmus sa vzdialil od jednoduchých praktíj ľudového taoizmu. Taoizmus v tomto období prenikania budhizmu prijal aj panteói podobný panteónu čínskeho budhizmu. Týmto spôsobom došlo v Číne k takém] prepleteniu taoizmu a budhizmu, že len veľmi erudovaní odborníci ešte dokázali roa líšiť prvky jednotlivých religií. Väčšina jednoduchých obyvateľov Číny v praxi vy znávala zmiešané, synkretické učenie. Náboženský život Číňanov, najmä od 11. stem ovláda intelektuálna syntéza troch religií (budhizmu, taoizmu a konfuciánstva), prj čom jednotlivé náboženstvá boli rozlične preferované jednotlivými cisármi. Cisál uprednostňujúci budhizmus prenasledovali taoizmus a opačne. Taoizmus pod vpljl vom budhizmu prevzal mníšsku tradíciu (taostické kláštory a ich činnosť boli subveÉ cované štátom v r. 666-1911). Doktrína Učenie filozofického taoizmu obsahuje najmä traktát Tao-te-king (Kniha cesty a cnost pripisovaný Lao-c. Dielo sa skladá z dvoch častí a tvorí ho 81 rozlične dlhých a sv< sky štylizovaných kapitoliek (pozostávajúcich z aforizmov) o podstate bytia, o čkn ku a jeho svete medzi Nebom a Zemou. Nosnými elementmi tu podanej doktríny učenie o tao a učenie o wu-wei. Tao (= cesta) je nezachytiteľnou, nevysloviteľní večnou, všeobsiahlou a nemennou prapodstatou sveta, podliehajúcou len vlastným pra vidlám pohybu. Tao označuje aj poriadok prírody, poriadok vecí, príčinu a prapodstaj tu života. S termínom tao úzko súvisí termín te, ktorý v širšom slova zmysle vyjadruj! základnú vlastnosť tao a v užšom slova zmysle označuje život v súlade s tao. Tao, ktofi je nepolapiteľnou existenciou, sa prejavuje prostredníctvom te. Tao je zdrojom zrod( a vzniku, te je formou rozvoja materiálneho sveta, je životom v súlade s tao - životoíj jednoduchým a prirodzeným. Dôležitým prvkom doktríny je aj učenie o wu-wei (uvfj = nečinnosť). Wu-wei je základný postoj taoistu k svetu. Spočíva v tom, že človek miiflj prijať realitu taká aká je, preto je potrebné odpozorovať všetky zákonitosť a stať sa ich rozumným vykonávateľom. Je potrebné pokojne splynúť s cestou Ta| a nevytvárať v realite sveta nijaké neprirodzené, subjektívne rozhodnutia (čiže nečfflj nosť v tomto zmysle). Taoisti sa v dôsledku toho stali dobrými znalcami prírody a jfl tajomstiev. Všetky časti sveta podľa taoistov podliehajú rytmickým zmenám. VeČn| premena sveta sa prejavuje prechodom jin v jang alebo jang v jin. Jin zjang sú proti? kladné vzájomne komplementárne sily, sú to dve fázy večného pohybu prírody. Jin j< ekvivalentom severu, doliny, zimy, temnoty a ženskosti, jang je ekvivalentom juh« Geografia religií leta, vrchov, svetla, tepla, aktivity a mužskosti. Jin a jang v priestore sú komplementárne energie, tvoriace vonkajšie aspekty tao. Grafickým znázornením princípu jin a jang je osem trigrammov (používali ich už starovekí Šamani pri veštení) - ide o nebo, vietor, vodu, horu, zem, hrmenie, oheň a jazero. Taoisti prevzali mnohé prastaré staročínske mýty a čiastočne aj budhistický panteón. V taoistickom panteóne sa postupne ocitli mnohé kategórie božstiev - vyššie, stredné i málo významné. Do najvyššej skupiny sa zahŕňali božstvá, ktoré nejakým spôsobom personifikovali najdôležitejšie pojmy taoizmu (tao, jin a jang). Spočiatku tieto božstvá mali abstraktný charakter, neskôr pod vplyvom ľudovej mytológie sa taoistický panteón doplnil aj antropomorfnými božstvami. Patrí k nim napr. obor Pangu, Či legendárny Žltý cisár (Chuang Ti). Druhú skupinu božstiev tvoria božstvá-nesmrteľní. Sú to deifikovaní bohatieri, ktorí sa stali božstvami vďaka tomu, že dosiahli nesmrteľnosť. Tretiu skupinu tvorí početná ríša bohatierov, svätcov a duchov, ktorí majú zväčša lokálny význam. TJ taoistov je ľudská civilizácia spájaná s degradáciou prirodzeného poriadku. Ideálom je pre nich návrat k prírode. Najväčšia múdrosť pritom spočiva v prispôsobení sa rytmu sveta a vesmíru. Taoisti hlásajú, že ak človek dokáže dokonale splynúť s prírodou (tao) a dokáže udržiavať správne prúdenie životnej energie (čchi), prostredníctvom správnej životosprávy a rozličných techník a tradičných metód, môže si vitálnu energiu udržať veľmi dlho ba dosiahnuť nesmrteľnosť, Čo je hlavným cieľom taoizmu. Taoisti veria, že v tele človeka prebýva veľké množstvo duchov (36 tis.), ktoré majú rozhodujúci vplyv na normálny rozvoj organizmu. Taoisti rozlišujú v tele tri oblasti nazvané cinóbrové polia: prvé pole sa nachádza v mozgu, druhé v srdci a tretie v krajine pod pupkom. V týchto poliach žijú 3 démoni (červy), ktorí požierajú vitalitu zasvätenca. Aby sa ich človek zbavil, musí sa zriecť bežnej potravy. Len dokonalé poznanie väzieb medzi skupinami týchto duchov a funkciami j ednotlivých orgánov ľudského organizmu a zbavenie sa démonov môže viesť k dosiahnutiu nesmrteľnosti. V súvislosti s týmto sa v rámci taoizmu vyvinuli mnohé techniky dlhovekosti. Spôsoby dosiahnutia nesmrteľnosti sa členia do troch základných skupín: fyzicko-fyziologické, dušev-no-eticke a alchymistické. Do skupinyfyzicko-fyziologický'ch prostriedkov patria mnohé dietetické zásady (odmietanie mäsa, pikantných jedál, obilnín, ovocia, vína). Uprednostňovanie liečivých bylín a minerálov. Najvyššou formou, ktorá sa v rámci dietetických zásad môže dosiahnuť, je výživo vanie sa vlastnými slinami a vzduchom. Do tejto skupiny sa zaraďujú aj mnohé telesné a dychové cvičenia (napr. boj proti tieňu, zadržiavanie dychu, zárodočné dýchanie), meditácie a hygiena a pod. K fyzicko-fy-ziologickým technikám dosiahnutia nesmrteľnosti patria aj sexuálne praktiky (napr. Známa je technika návratu esencií, spočívajúca v zadržiavaní ejakulácie pri súloži). Staroveký taoizmus uznával aj polygamiu a pripúšťal rituálne skupinové sexuálne orgie. K duševno-etickým prostriedkom patrí prísne dodržiavanie vykonávania skutkov (okolo Geografia relígií 1200) - napr. dodržiavanie morálnych zásad, dobročinnosť a pod. Duševný pokrm sa pritom zabezpečoval prostredníctvom kontemplácie. Alchymistické techniky sa usilovali nájsť elixír nesmrteľnosti. Hľadanie elixíru nesmrteľnosti pritom bolo spojené s hľadaním vzdialených a tajomných ostrovov, na ktorých žijú nesmrteľní. Základom elixírov nesmrteľnosti bola rumelka (síran meďnatý) zmiešaná s medom. Inou techni-; kou je Nej-tan, ide o ezoterickú techniku, pri ktorej sa elixír pripravuje priamo v tele, alchymistu (na báze cirkulácie semena, dychu a kovov). V taoizme majú teda pôvod mnohé liečiteľské praktiky, prírodná medicína, akupunktúra, akupresúra a pod. KuU í Taoistický kult je veľmi bohatý a rozmanitý. Vo svätyniach sa konajú obrady, počas-ktorých sa skladajú obety (mäso, hydina, ryby, ovocie, zelenina) jednotlivým božstvem5 taoistického panteónu. Hlavný duchovný sa modlí za zvukov hudby. Obety sú pálené,-pretože bohovia ich môžu zužitkovať len v netelesnej podobe. Taoizmus je známy ajj mnohými magickými praktikami (zaklínanie démonov, odovzdávanie odkazov ľuďom'-od božstiev). Taoisti výrazne prispeli k rozvoju astrológie a geomancie (umenie na«1 chádzania ideálneho miesta pre osídlenie človeka a jeho zomretých predkov a takéhol umiestnenia budov, ktoré umožní maximálne využiť vplyv okolitej prírody). ] Najdôležitejším obradom v taoizme je ťtiao. Pri tomto obrade sa má očistiť zen^j a zahnať zlí duchovia. Počas obradu sa taoisti snažia stotožniť s cestou tao. ň ■'ä Okrem každodenných obradov sú v taoizme zaužívané aj sviatky - napr. sviatok ohňal pri uctievaní boha Huo Kun, sviatok Nového roku, sviatok Jesenného splnu. V taoizme*] je podobne ako v konfuciánstve živá aj pútnická tradícia. Podobne aj tu sú najvýznam-Í nej ši mi pútnickými miestami vrchy - Tchaj-šan v provincii Šan-tung, Chua-šaflŕi v provincii Šan-ťi a Tchaj-šan v provincii S-čchuan. Každý adept taoizmu sa snažif dostať na uvedené miesta, aby sa stretol s nesmrteľnými. í ) i Organizácia V taoistickom náboženstve existuje cirkevná hierarchia. Predstavitelia taoistickej sektyý Päť mier ryže založili v západnej Číne na rozhraní provincií Shaanxi a Sichuan vlast-;' nú taoistickú cirkev a neskôr samostatný teokratický štát v 1.-2. stor.n.l. Tento štát si! udržal určitú formu nezávislosti až do r. 1927. Na čele štátu stál taoistický pápež-pat-r: riarcha, pochádzajúci z rodu Zhang. Tento teokratický štát patriarchov z rodu Zhangŕ sa stal základom organizácie taoizmu v celej Číne. Postupne sa v rámci taoizmu sformovalo 86 rozličných siekt. Cirkevnú hierarchiu taoizmu tvoria predstavitelia týchto taoistických siekt, biskupi a taoistický pápež. Niektorým z duchovenstva boli pripi- Geografia relígií sované aj nadprirodzené sily. Celkove sa taoistické duchovenstvo člení na dve skupiny. Do prvej skupiny patria taoistickí mnísi, ktorí bývali vo veľkých kláštoroch, mali dôkladné vzdelanie a zaoberali sa neustálym štúdiom a prepisovaním taoistického učenia. Prísne dodržiavali celibát. Pod ich vedením sa mladí taoistickí kazatelia, má-govia, veštci a liečitelia pripravovali a vzdelávali v špeciálnych kurzoch. Druhá skupina taoistických duchovných uspokojovala religiózne potreby obyvateľstva. Ich činnosť spočívala v obsluhe lokálnych kaplniek a svätýň. Celebrovali slávnosti a obrady, skladali obety božstvám, duchom a bohatierom. Plnili aj úlohy šamanov, zaklínačov a geomanátov. 4.8. Šintoizmus Šintoizmus je japonské národné a polyteistické náboženstvo. Podľa štatistík má 2 672 tis. vyznávačov, avšak z dôvodu pomerne bezkonfliktného preplietaní a sa šintoizmu s budhizmom je tento počet nevýstižný. Mnohí Japonci sa totiž zúčastňujú aj šintois-tického aj budhistického náboženského života. Ak by sme započítali všetkých, potom by počet šintoistov stúpol na 50 mil.. Ich výskyt sa viaže na územie Japonska. Vývoj V minulosti bol dominujúcim kultom na území Japonska manaizmus, ktorý pripisoval jednotlivým materiálnym predmetom bližšie nešpecifikovanú moc. Všetky prírodné úkazy a procesy boli považované za zduchovnené, resp. duchmi obývané. Títo duchovia sú nazývaní kami, pričom veriaci tvrdia, že môžu vplývať na ľudí. Tieto predstavy do značnej miery prevzal aj neskôr vzniknutý šintoizmus. Jeho korene siahajú k zdokonaleným náboženským predstavám, ktoré sa začali formovať v období existencie štátu Yamato (4. stor. p.n.l. - 8. stor. n.L). V tomto období sa začal formovať panteón, ktorého základom sa stala bohyňa Slnka Amaterasu. Vládcovia Yamato sa dynasticky odvádzali práve od tejto bohyne. Religiózne predstavy a uctievanie božstiev bolo na území Japonska však rozdrobené a veľmi diferencované. Prenikanie budhizmu do Japonska z Číny v r. 552 spôsobilo najednej strane zmiešanie budhistických a domácich religióznych praktík, na strane druhej však aj nacionalistickú obranu domácich japonských religióznych učení. Týmto spôsobom sa v 7. - 8. stor. začal organizovať šintoizmus, ktorý vznikol ako ujednotenie rozdrobených lokálnych kultov a praktík (šinto = božská cesta). Toto hnutie bolo sprevádzané rýchlou výstavbou svätýň a úsilím o spísanie dávnych tradícií a ustanovenie oficiálnych obradov. V r. 645 bol zriadený Úrad pre správu kultu (Jingikan), ktorý mal dozerať na dodržiavanie rituálu. V 8. stor. bola kodifikovaná šintoistická mytológia. Vznikli aj dve základné diela, podávajúce doktrínu relígie - Kodžiki v r. 712 aNihonšoki v r. 720. Šintoizmus Geografia relígii sa stal oficiálnou štátnou relígiou. Neskôr došlo postupom času k oslabeniu vplyvu šintoizmu. V ére Hei-an vládcovia hľadali oporu v bojoch proti aristokracii vo vplyvných budhistických kláštoroch. Po prevrate vr. 1185 sa moc dostala do rúk vojenských vojvodcov-šogúnov, čím cisársky dvor prestal mať politický vplyv. Šogúnovia preferovali konťuciánstvo a šintoizmus bol uznávaný v jeho syntetickej podobe s budhizmom. Konfuciánske a budhistické vplyvy priniesli šintoizmu solídnu filozofickú bázu, avšak na druhej strane došlo k zanedbaniu starých tradícií. Reakciou na tento vývoj bolo objavenie sa úsilia po návrate k starým tradíciám v 17. stor. a vzniklo znovuzrodené šinto (tzv. fukko-šinto). Hnutie malo najmä politický charakter a zdôrazňovalo svätosť cisárskej dynastie a vyvyšovanie sa Japonska nad ostatné štáty. Súčasne sa objavili hnutia a novošintoistické sekty, ktoré si kládli výrazne religiózne ciele (bratstvo Fuji). V 19. stor. sa objavila cirkev Kurozumi, koncentrujúca sa na kult Amatéra«-su. V r. 1868 musel šogún Yoshinobu odovzdať moc do rúk cisára Mutsuhita, čím sa znovu šintoizmus stal štátnym náboženstvom. Bola zrealizovaná náboženská reforma Meidži. Podstatným sa stal kult imperátora - mikadoizmus. Šintoizmus nadobudol Štyif rozličné formy: košicu - cisársky šintoizmus, džindža hončo- šintoizmus realizovaný v svätyniach, kjoha - sektársky šintoizmus (najznámejšia sa stala sekta tenrikyól a minkan - ľudový šintoizmus. Po porážke japonského fašizmu v r. 1945 sa cisár Hi< rohito zriekol božského pôvodu a šintoizmus sa stal religióznou organizáciou podob* nou iným cirkvám. Doktrína Doktrínu šintoizmu podávajú najmä dve knihy - Kodžiki (Kniha dávnych správ] a Nihonšoki (Japonská kronika). Tieto texty sú bohatou zbierkou vedomostí o hlaVi ných rodoch raného Japonska. Rituálne texty sú obsiahnuté v knihe Norito, ktorá vzniÉ la v 10. stor. * Šintoizmus je polyteistické náboženstvo, pričom šintoistický panteón sa postupom Časí rozširoval. Celkove sa spomína veľké množstvo božstiev (cca 8 mil.), avšak nie všef ky sú rovnako uctievané. Bohovia sa podľa Šintoistických predstáv objavili súčasnj so vznikom Neba a Zeme. Títo bohovia vznikli sami zo seba. Sprvu to boli 3 božství neskôr sa spontánne objavovali ďalšie božstvá. Práve oni stvorili 8 hlavných japon ských ostrovov. Osobitný význam má bohyňa Slnka Amaterasu Omikami, od kto« sa odvodzuje neskorší rodokmeň japonských cisárov. Bohovia podľa šintoistickýcj predstáv bývajú v nebi, odkiaľ riadia svet, najmä Zem a jej obyvateľov. ) Antropologická časť doktríny šintoizmu odvodzuje pôvod ľudí od božstiev nebií a zeme. Japonci sú podľa tejto doktríny vyberanou rasou, blízkou bohom. Po vzoi početných božských pokolení sa Japonci považujú za božských pomocníkov pri foi Geografia relígii movaní sveta a prijímajú ako normu svojho správania veľkú disciplinovanosť a pracovitosť. Šintoizmus sa nevenuje eschatologickým otázkam. Smrť sa považuje za niečo prirodzené, neexistuje tu ani predstava pekla. Duše mŕtvych sa dostanú na štíty hôr, odkiaľ majú možnosť účasti na riadení sveta. Život je považovaný za najvyššie dobro, ktorým človek disponuje. Zemská dočasnosť j e pre šintoistu jediným cieľom existencie. Smrť je pre šintoistu tabu a v prípade stretnutia sa s mŕtvym alebo s pohrebom potrebné je sa očistiť. Ideálom individuálneho života šintoistu je spôsob fungovania v spoločenstve, ktorý sa pričiní o jeho ďalší pokrok a rozvoj. Významné sú teda dôsledky činov indivídua. Ak sú pozitívne, znamená to, že čin bol harmonizovaný s aktuálnym stavom aktivít spoločenstva, bol teda dobrý a aj jednotlivec je dobrý. Na druhej strane, ak sú dôsledky negatívne, potom vykonávateľ narazil na akúsi moc. V súlade s týmto sú neúspechy interpretované ako určitý druh varovania, zoslaného na dotyčného nejakým božstvom, ktoré týmto človeka vyzýva k náprave. Kozmologické predstavy šintoizmu vychádzajú z toho, že prvotným stavom sveta bol chaos (zodpovedá to taoistickej predstave). Postupne sa z tejto masy viac šľachetná a čistá Časť oddelila a utvorila nebo. Hrubšie a ťažšie elementy spadli dole a vytvorili Zem. Osem japonských ostrovov stvoril boh Izanagi, ktorý neskôr spolu s Izanami vytvoril hory, rieky, lesy a pod. Kuk Kult šintoizmu je veľmi bohatý. Zahŕňa rozmanité ceremónie a obrady, ktoré sa odlišujú aj podľa jednotlivých svätýň. V každom sanktuáriu tradične existuje niekoľko obradov, ktoré odzrkadľujú vegetačný cyklus prírody. Cieľom týchto obradov je mystické prebudenie prírody k aktivite. Súčasťou kultu sú aj obrady späté s udalosťami ľudského života (sobáše, zádušné obrady). V šintoizme sú zaužívané mnohé lokálne sviatky (festivaly). Najvýznamnejším miestom je Kjóto, kde sa nachádza 3000 svätýň, v každej z nich sa niekoľko dní v roku odohráva nejaký sviatok. Sviatky majú podobu pestrofarebných ľudových veselíc, spojených s tancami, spevmi a hostinami. Súčasťou sú modlitby, obety a predaj amuletov. Zo šintoizmu pochádza tradícia ikebany, čiže umenia ukladania kvetov. Kvety svojím uložením musia odrážať tri roviny: nebeskú, ľudskú a zemskú. Po období reformy Meidži, koncom 19. stor., bol šintoistický kult výrazne zjednodušený a výraznejšie sformalizovaný. Boli určené celoštátne sviatky, na ktorých sa ve-naci majú zúčastňovať. Uctievanie jednotlivých kami spočíva v modlení a skladaní °bety. Dnes sa už nevykonávajú krvavé obety zvierat a ľudí. V období yayoi však obety Geografia relígií ľudí boli bežné (najmä v prípade úmrtia vládcu). Dnes sa obeta skladá prevažne z poľnohospodárskych produktov - ryža, ryby, saké (ryžová vodka). Dôležitou kultovou praktikou je rituálny kúpeľ (misogi), spočívajúci v odstránení znečistenia tela i duše. Okrem sprchy a kúpeľa sa používa aj vyplachovanie úst a oplachovanie rúk pred vstupom do svätyne alebo pred inou religióznou slávnosťou. Zaužívaný je spoločný kúpeľ mužov a žien O-furo. Duchovní vykonávajú rituálny kúpeľ nazývaný harae, prinášajúci očistenie od všetkých hriechov a zlých skutkov. Dva razy do roka (júl a január) sa vykonáva tzv. veľké očistenie, po ktorom celý japonský národ začína nový život v duchovnej čistote. Náboženské obrady v šintoizme sú realizované čiastočne v domácnostiach a čiastočne vo svätyniach, nazývaných miya. Miya sú spravidla drevené budovy, ktoré pozostávajú z modlitebnej sály a hlavnej sály. Veriaci sa modlia pred sálou modlitby. V hlavnej sále je za záclonou ukryté pred zrakmi ostatných šintai, čiže vtelenie kanú. V minulosti boli šintoizmu tieto sochy bohov cudzie, avšak pod vplyvom budhizmií-sa začali presadzovať. Súčasťou šintoistických svätýň je aj torii, čiže jednoduchá vstup-. ná brána, voľne stojaca pred svätyňou. l Veľmi populárnou kultovou praktikou v šintoizme sú púte. Pútnické miesta sú viazané najmä s kultom početných božstiev - kami (osobitnú úctu požívajú Amenominaka-; nuši - vládca nebies, Izanagi a Izanami - prarodičia zeme, Amaterasu - bohyňa Slnka,? Susanoo - boh búrky, vetra a mora). Hlavné pútnické miesta sú zvyčajne slávne sväty-j ne a posvätné hory. K hlavným pútnickým miestam šintoizmu patria Ise (v prefektúre^ Mie na ostrove Honšú severne od Nagoje) -je najvýznamnejšie japonské sanktuárium,-kde sa nachádza komplex šintoistických svätýň Ise-jingú. Je tu svätyňa Amaterasu,' tzv. Naiku, postavená v 6. stor. p.n.l., a svätyňa Toyuke - bohyne ryže, postavené; v r. 478 n.l. Ku každej svätyni patria kultové budovy, početné kaplnky a hospodárske! budovy, sústredené okolo niekoľkých nádvorí, ohradených drevenými zábradliami. \fo; svätyni Amaterasu je uložené posvätné bronzové zrkadlo - jedna z troch naj významy nej ši ch cisárskych insígnií (substrát bohyne). Toto zrkadlo bohyňa Amaterasu daro-; vala svojmu vnukovi Ninigi, od ktorého sa odvádza rodokmeň japonských cisárovj Svätyne sú každých 20 rokov rozoberané a nanovo postavené. Ako stavebný materiál, sa používa drevo z hinoki -japonského bieleho cyprusu. Prvá takáto rekonštrukcia bote; realizovaná v r. 685, ostatná v r. 1993. Materiál z rozobratej svätyne sa predáva pútnírj kom ako relikvia. Zaužívaný je taktiež predaj papierových amuletov. Ročne do Ise pri?, chádza 4-5 mil. pútnikov, najmä na jeseň a na jar. Preto sa Ise nazýva aj japonská Mekka^ či japonské Lurdy. Ďalším pútnickým miestom je Izumo, ležiace v prefektúre Simane na ostrove Honšú. Tu sa nachádza svätyňa Izumo-Taisha, posvätená bohovi Okuninu* šimu. Je to jedno z najstarších sanktuárií v Japonsku, vzniklo v 1. stor. p.n.l. a od r. 550 je z času-načas přestavovaná (naposledy v r. 1744). Podľa legendy sa vo svätyni Geografia relígií každý október stretávajú všetky šintoistické božstvá. Významným pútnickým miestom je aj Kjótó na ostrove Honšú. Tu sa nachádza vyše 650 objektov kultu šinto. Najpopulárnejšia je svätyňa Yasaka-jinja, nazývaná aj Gion - svätyňa zemských bohov. Každý rok sa tu od 17. do 24. júla odohráva festival Gion (1. bol v r. 869). Hlavným bodom programu festivalu je procesia. V pútnickom mieste Nara (v rovnomennej prefektúre na ostrove Honšú) sa nachádza veľký Šintoistický chrám Kasuga-taisha. Býva tu okolo 20 festivalov ročne, najvýznamnejší sa koná v marci. Posvätným miestom je aj svätá hora Fudži (Fudžijama), kde oddávna putuje mnoho miliónov pútnikov. Je to vulkán a najvyšší vrchol Japonska (3776 m n.m.), ležiaci na juhozápad od Tokia. Kráter má priemer 600 m, hĺbku 150 m. Posledná erupcia bola zaznamenaná v r. 1707. Na úpätí sopky je mnoho Šintoistických svätýň. Hora je považovaná za sídlo božskej trojky. Ročne tu prichádza okolo 3 mil. pútnikov, hlavná sezóna pripadá na 15. júl - 15. september. Organizácia Strediskami šintoistického náboženského života sú svätyne alebo náboženské skupiny. Prvé svätyne sa objavili v 1. stor. p.n.l. Spomedzi týchto najstarších svätýň je väčšina zasvätená dvom božstvám - bohovi búrky Susanoo a bohyni Slnka Amaterasu. V minulosti boli svätyne považované za miesta prebývania bohov a boli navštevované len pri špeciálnych príležitostiach. Veriaci mali prístup len do sály uctievania, vnútorná sála, v ktorej sú uložené šinto - predmet stelesňujúci boha, bola neprístupná. Šintoistické svätyne majú rozličné rangy. Najvýznamnejšie sú chrámy späté s tradíciou cisárskeho rodu, čiže zasvätené bohyni Amaterasu (Ise). V kulte Susanoo je to svätyňa v Izumo. Náboženské skupiny majú dlhšiu históriu ako svätyne a ako organizačná forma re-lígie sa udržali dodnes. Obyvatelia dedín sa spájajú v bratstvá či spolky, aby mohli praktizovať vybraný kult. Najčastejšie organizujú slávnosti pri príležitosti lokálnych božstiev ryžových polí alebo blízkej posvätnej hory. Šintoistické duchovenstvo, nazývané kannusi netvorí celoštátnu organizačnú štruktúru. Pri každej svätyni je hlavný duchovný, jeho zástupca, duchovný nižšieho stupňa a jeho pomocník. Duchovní sú svetskí ľudia, uzatvárajúci manželstvá a dediaci svoj úrad Po predkoch. Existujú špeciálne kňazské rodiny (Imbe, Nakatomi). Doplnkové sakrálne funkcie plnia aj dievčatá (miko), ktoré vykonávajú ceremoniálne tance a asistujú pri ďalších obradoch. Vo svätyni v Ise existuje úrad najvyššej kaplánky, ktorá je Zvyčajne kňažnou z cisárskej rodiny. Celkove existuje v súčasnom šintoizme 13 siekt, ktoré sa ďalej členia na podsekty. Geografia relígii 5. Univerzálne relígie 5.1. Budhizmus Budhizmus je univerzálna relígia indického pôvodu, ku ktorej sa hlási 353 141 tis. vyznávačov, t.j. 6 % svetovej populácie. Po kresťanstve, islame a hinduizme je to štvrté najväčšie náboženstvo sveta podľa počtu vyznávačov. Najviac z nich žije v Ázii (321,9 mil). V Európe žije 1,5 mil. budhistov a v Severnej Amerike 920 tis. budhistov. Najmenej budhistov žije v Afrike (len 38 tis.). Z celkového počtu budhistov 56 % vyznáva mahajánu (Nepál, Bhutan, sev. Vietnam, Kórea, Japonsko), 38 % hinajánu (resp. theravádu - Srí Lanka, Barma, Thajsko, Laos, Kambodža a Vietnam) a 6 % vadžrajá-nu a lamaizmus (Tibet, Bhutan, Sikkim, Mongolsko, Kórea). Zenbudhizmus je rozšírený v Číne a Japonsku. K štátom s najvyšším zastúpením vyznávačov budhizmu sa radia Thajsko (95 %), Kambodža (95 %), Myanmársko (89 %), Bhutan (75 %), Sri Lanka (70 %), Laos (60 %) a Vietnam (55 %). štát počet budhistov (tis.) podiel z celkového počtu obyvateľov v % Čína 102 000 8,2% Japonsko 89 650 38,0 % Thajsko 55 480 95,0 % Vietnam 49 690 55,0 % Myanmársko 41 610 89,0% Srí Lanka 12 540 70,0 % Južná Kórea 10 920 47,0 % Tchaj-wan 9 150 43,0 % Kambodža 9 130 95,0 % India 7 000 0,7% Prameň: www.adherents.com Tabuľka č. 4: Štáty s najvyšším počtom budhistov Vývoj Vznik budhizmu súvisí s určitou reakciou na dovtedy sa v Indii rozmáhajúci brahma-* nizmus. Dominancia brahmanov bola tŕňom v oku predstaviteľom varny kšátriov, ktorfc súčasne využili odpor predárijského obyvateľstva indického subkontinentu proti véd-í skemu učeniu. Toto obyvateľstvo bolo vytláčané Árijcami na juh a východ a brahma-r ni ho nazývali nastikami (= neveriacimi), resp. šrámanami. Brahmanizmus však strácaK na príťažlivosti aj pre svoju značnú komplikovanosť. Bežní ľudia nevedeli docenit?* ezoterický ritualizmus brahmanov. Na týchto skutočnostiach bol postavený úspech» budhizmu. Jeho učenie bolo zrozumiteľnejšie jednoduchým ľuďom. Odmietanie véd Geografia relígii viedlo k tomu, že si ho prisvojila skupina šrámanov. Vzhľadom na to, že budhistické učenie bolo univerzálne, t.j. neuznávalo výnimočnosť nejakého národa a umožňovalo uplatnenie sa rodných jazykov pri svojom šírení, stalo sa akceptovateľné i pre iné národy, čím sa stalo svetovým náboženstvom. Zakladateľom budhizmu bol Siddhartha Gautam, syn kniežaťa kmeňa Šakjov, žijúceho (dátum jeho narodenia sa pohybuje od 624 do 448 p.n.l.) na rozhraní dnešnej Indie a Nepálu. Bol vychovávaný v prepychovom sídle Kapilavastu. V 16 rokoch sa oženil s dvoma princeznami a viedol bezstarostný život v otcovom paláci. Keď však vyšiel trikrát z paláca, spoznal tri neodvratné zlá, ktoré sužujú ľudské pokolenie - starobu, utrpenie a smrť. Keď vyšiel z paláca Štvrtýkrát, zahliadol liek v podobe tichého a pokojného rozjímania žobravého askétu. Po tomto zistení opustil vo veku 29 rokov rodinu a začal žiť asketickým spôsobom života. Po siedmich rokoch pri meditácii za májového splnu pod figovníkom posvätným (Ficus religiosa) v Uruvéle pri meste Gajá (dnešná Bodhgaja v Biháre), dosiahol pravé poznanie a stal sa Budhom (= prebudeným, preklad zo sanskritu). Svoje učenie hlásal piatim mníchom v lokalite Sarnath pri Benárese, čím započal svoju misionársku činnosť. Mnísi uznali Budhovu autoritu, ktorý týmto založil spoločenstvo (rád) - sanghu. Potom pôsobil so svojimi učeníkmi v severovýchodnej Indii. Budha zomrel v háji pri Kusinagare (dnes Kasia) vo veku 80 rokov, pričom po smrti dosiahol nirvánu. Telo Budhu bolo spálené a zvyšky jeho kostí boli rozdelené na 8 častí. Tieto relikvie boli uložené v mohylách (tzv. stupách, po portugalsky nazývaných pagody). Po Budhovej smrti bol Budha predmetom úcty ako pamiatky na jeho osobu a pôsobenie. Bola to etapa tzv. prvotného budhizmu (ki-najány, či therawády). Hlavnú úlohu v budhizme prevzali učeníci Budhu. Už v 4. stor. p.n.l. sa začínajú prejavovať prvé rozpory, ktoré viedli k formovaniu dvoch smerov budhizmu - hinajány a mahajány. Postupom času bol Budha uznávaný za nadprirodzenú bytosť a bola mu vzdávaná úcta ako bohu. Objavili sa sochy Budhu, ktoré sa stali objektom kultu (l.stor. n.I.). Prvotný budhizmus bol teda ateistický. Neskorší budhizmus prijal početný panteón, čím sa stal polyteistickou relígiou. Budhovo učenie sa začalo šíriť z indického subkontinentu do ostatných častí južnej, východnej a strednej Ázie. V dôsledku pôsobenia nových miestnych podmienok sa budhizmus začína diferencovať do mnohých smerov a siekt. Misionárski budhistickí mnísi boli už v 3. stor. p.n.l. za vlády Ašóku vyslaní do odľahlých častí indického subkontinentu a na Srí Lanku šíriť budhistické učenie. Takto sa v 2. pol. 3. stor. p.n.l. rozšíril z južného okraja indického subkontinentu na Cejlón. V tomto období sa mnísi objavili aj na zemiach dnešnej južnej Barmy, Thajska a na ostrove Sumatra. V 1. stor. n.I. sa budhizmus šíril zo severozápadnej Indie do Strednej Ázie a odtiaľ aj do západnej Číny a následne východnej Číny a na územie dnešného Laosu, Vietnamu a Kambodže (3. l°r.). Šírenie prebiehalo najmä pozdĺž významných obchodných ciest (hodvábna cesta vedúca zo Stredomoria do Číny). Koncom 4. stor. sa podarilo uchytiť budhizmu aj Geografia relígií v Kórei a v 6. stor. boli úspešné misie aj v Japonsku. V 7. stor. sa dostal budhizmus z Číny do Tibetu a Siamu. OBR. 4: Priestorová difúzia budhizmu v Ázii (podľa Rinschedeho 1999, s. 38). Doktrínu budhizmu podáva literatúra, ktorá vznikla za vlády kráľa Ašóku v 3. sto« p.n.l. Dovtedy sa Budhovo učenie šírilo len ústnym podaním. Celkove sa rozlišuji* texty južného budhizmu, spísané v jazyku pálí, a texty severného budhizmu, spísané) v sanskríte. V mnohých veciach sa tieto texty zhodujú a nazývajú sa Tripitaka (trojitjl kôš). Južný, tzv. pálijský kánon je základom hinajánového budhizmu (thervády) a bolj spísaný na Cejlóne v 1. stor. p.n.l. Pozostáva z Koša kláštornej disciplíny (WinajapH taká - súbor predpisov a pravidiel týkajúcich sa mníšskeho života), Koša kázní aleb(Jj sútier (Suttapitaka - ide o výklad budhizmu v 5 súboroch - nikaja), Koša scholastickej dogmatiky alebo filozofie {Abhidhammapitaka - ide o neskoršie komentáre k doktríne* zozbierané v 7 knihách). Okrem toho existuje ešte mnoho ďalších kníh. Severný, tz% Geografia relígií sanskritský kánon je základom mahajánového budhizmu a zachoval sa len vo fragmentoch. Najvýznamnejšou časťou tejto Tripitaky je kniha Saddharmapundarikasutra (Lotosová sútra). Neskôr v Tibete vznikli dva súbory tibetských prekladov sanskrit-ského kánonu - Kandžur a Tandžur, ktoré obsahujú celú literatúru severného budhizmu. Budha vo svojom učení Čiastočne nadviazal na brahmanizmus. Prevzal z neho najmä učenie o reinkarnácii a o oslobodení z nej, vieru v karmanový zákon. Budha odmietol vo svojom učení védsku autoritu, odmietol existenciu bohov a potrebu rituálu prostredníctvom kňazov. Budhizmus tiež odmietol kastovníctvo. Základné myšlienky Budhov-ho učenia sú zhrnuté v štyroch vznešených pravdách: 1. život a všetko na svete je utrpenie, 2. utrpenie je výsledkom túžob po živote, kŕčovitom lipnutí na existencii, na pripútaní k svetu a rozkošiam, 3. odstrániť toto utrpenie je možné tlmením túžob po Živote, tlmením žiadostivosti a potlačením svojej existencie. 4. toto tlmenie túžob je možné dosiahnuť sledovaním osmorakej vznešenej cesty, ktorá spočíva v pravom rozhodnutí a predsavzatí vzdať sa túžby a zlovôle a nechcieť ublížiť nijakému tvorovi, v pravej reči - takej, ktorá nieje lžou, ohováraním, hrubosťou, ale vyznačuje sa láskavosťou, v pravom konaní - ktoré nezabíja, nekradne a nedopúšťa sa nečistých skutkov, v pravom živote - ktorý sa nepokúša žiť nepoctivo, v pravej snahe - prejavujúcej sa úsilím potláčať všetko zlé a vyhľadávať dobré, v pravom uvažovaní - pri ktorom človek premýšľa o podstate tela, citov a ducha, o základoch učenia a zbavuje sa túžby po svete, v pravom sústredení, spočívajúcom v upnutí mysle na jeden bod a v meditácii sa oslobodiť od sveta a v pravom názore, spočívajúcom na presvedčení, že jedine Budhovo učenie ukazuje cestu k spáse. Z toho vyplýva, že Budha sa nezaoberal problematikou teologickou a abstraktnými diskusiami na tému povahy bytia a prírody. Budha uznával brahmanistické koncepcie karmy a sansáry. Z cyklu reinkarnácii sa možno oslobodiť dosiahnutím nirvány (= stav plarneňa, ktorý zhasol, obdoba hinduistickej mokse). Podstatou Budhovho učenia je teda ovládnutie svojho bytia a pomocou špeciálnych techník ho zhasiť a stať sa ar-hantom (= ctihodným). Najznámejšou technikou v tejto súvislosti je joga. Budhizmus 2 Jogy prevzal koncentráciu a meditáciu ako prostriedky vedúce k cieľu. Na druhej strane z jogy neprevzal v hinduizme vysoko cenenú askézu. Budhistická meditácia sa pritom vyvaruje intenzívneho sústredenia sa na nejaký konkrétny problém, ale orientuje sa na odpútanie sa od všetkých myšlienok. Preto sa meditácie odohrávajú vo veľ-101 strohom prostredí (dívajúc sa na holú stenu, do neba alebo na kvapku vody). Cieľ Geografia relígií dosiahnutia nirvány mal byť podľa prvotného budhizmu dosiahnuteľný len pre mníchov. Preto sa postupom času tento smer budhizmu začal nazývať hinajána (= malý voz), t.j. voz dostupný len pre málo početné spoločenstvo. Už v prvotnom budhizme bolo ustanovených 5 základných prikázaní, ktoré sú povinné pre všetkých budhistov: a) zákaz zabíjania živých organizmov (princíp ahimsá) b) zákaz klamať c) zákaz kradnúť d) zákaz dopúšťať sa nedovolených pohlavných vzťahov e) zákaz pitia omamujúcich nápojov K týmto základným prikázaniam sa pridružuje ďalších 5, ktoré sú povinní dodržiavať mnísi: f) zákaz jesť v zakázanom čase (popoludní) g) zákaz tancovať, zúčastňovať sa na predstaveniach a počúvať hudbu h) zákaz používať voňavky a bižutériu i) zákaz pohodlne ležať j) zákaz disponovať peniazmi Táto prvotná, prísna a elitáma forma budhizmu (hinajánový budhizmus) dodnes pre^ trvala v Srí Lanke, Thajsku, Laose, Kambodži a v Barme (Myanmársku). Pre svoj4 geografické rozšírenie sa Často nazýva aj južný budhizmus (tiež učenie starších — the\ rawádä). Základnou črtou hinajány je to, že spasenie a dosiahnutie nirvány je prístupné len mníchom a mníškam. Preto v krajinách, kde je hinajána rozšírená je mnohc mníchov. Ostatní obyvatelia musia podľa theravády na nirvánu počkať do budúcelw (alebo niektorého z budúcich) vtelení. Charakteristickou črtou prvotného budhizmu bolo aj to, že nepočítal s existenciou boha, t.j. bol v podstate ateistický. Aj keď Si prípadne o bohoch učenie zmienilo, boli to bohovia smrteľní a podliehajúci zákon* karmy. I Na prelome letopočtov sa z liberálneho hnutia mahasanghikov vyvinula ďalšia forml budhizmu mahajána (mahajánový budhizmus = veľký voz). Cieľom mahajány je prij viesť k nirváne všetkých vyznávačov budhizmu. Ideál arhanta tu bol nahradený po; stavou bodhisaítvu - čo je bytosť, ktorá má zakrátko dosiahnuť osvietenie, čiže jf predurčená na to, aby sa stala Budhom. Na rozdiel od arhanta je bodhisattva bytosj milosrdná, altruistická a napomáhajúca ostatným priblížiť sa k spaseniu. Vďaka nej Geografia relígií každý človek, teda nielen mních, môže dosiahnuť nirvánu. Mahajána zmenila aj obraz vlastného Budhu. Pod vplyvom helénskej kultúry sa objavili mnohé, dovtedy neprípustné, sochárske vyobrazenia Budhu. Začali sa rozvíjať predstavy o Budhovi ako nadprirodzenej bytosti a jej rozličných vteleniach (najmä pod vplyvom hinduizmu -avatary Višnua). Objavila sa aj idea o večnom Pra-Budhovi (Adibudha), ktorý sa objavil v mnohých podobách tzv. džinov - vládcov raja, nachádzajúcich sa v 5 stranách neba. Najvýznamnejším džinom sa stal Amitabha, vládnuci na západe v "kraji šťastia". Budhizmus sa v podstate začal prelínať s hinduizmom. Budhovia a bodhisattvo-via začali pripomínať božstvá hinduizmu a ich vtelenia, napokon aj Budha začal byť považovaný za jedného z avatarov Višnua. Mahájana sa takto na rozdiel od hinajány viac zaoberala metafyzickými otázkami a znamenala výraznejšie priblíženie k skutočnej relígii, uctievajúcej nadprirodzené bytosti. Vznikol takto budhistický panteón, pozostávajúci z mnohých budhov a bodhisatvov. Mahajánový budhizmus, podľa svojho rozšírenia nazývaný aj severný budhizmus, sa zo severnej Indie šíril najmä rozličnými vetvami hodvábnej cesty do Číny a odtiaľ do Vietnamu, Indonézie, Kórei a Japonska. Mahajána sa v dôsledku nových podmienok v týchto oblastiach ďalej diferencovala do učenia mnohých mahajánových škôl v Číne, Kórei a Japonsku. Vplyv prenikania magických praktík a snahy ľudového budhizmu o napodobnenie hinduizmu spôsobili v 7. stor. vznik tretej základnej formy budhizmu - vadžrajány (= diamantový, bleskový voz), resp. v literatúre tiež uvádzaného ako tantrizmus alebo mantrajána, či tantrajána. Tantrizmus namiesto zdĺhavej a náročnej osmorakej cesty hinajány alebo pomoci u bodhisatvu mahajány, ako hlavné prostriedky k dosiahnutiu nirvány vidí rozličné magické techniky - a to obrady (tantry) a zaklínadlá (mantry), ktoré majú moc nad božstvami. Vadžrajána pripúšťa existenciu ženských bodhisatvov a budhov a akceptuje orgistické sexuálne formy kultu. Tantrizmus vznikol v severozápadnej Indii, udomácnil sa najmä v Tibete a Číne, kde panovali matriarchálne sociálne vzťahy, pripúšťajúce polyandriu (1 žena má viacero manželov). Šírenie budhizmu z Indie viedlo v nových podmienkach k vzniku ďalších nových smerov, ktoré boli zväčša výsledkom prispôsobovania sa religióznym predstavám miestneho obyvateľstva. V Tibete sa postupne z mahajány a vadžrajány a pod vplyvom miestnych animistických predstáv (kult bonpo) začal od 8 stor. formovať lamaizmus. Indický učiteľ Padmasambhava (autor Tibetskej knihy mŕtvych) toto učenie zreformoval a založil prvý kláštor (r. 749). Po prechodnom období prenasledovania sa budhizmus v Tibete šíril najmä od 11. stor. V lamaizme existuje ešte viacero siekt ■ tzv. žlté čiapky -gelugba (15. stor.), červené čiapky (8. stor.). a čierne čiapky (prastaré bon-po). Hnutie žltých čiapok vedie dalajláma, najvyšším predstaviteľom červených čiapok je pančenláma. Pre lamaizmus je príznačný kult chubilganov (= pre-vtelencov). Podľa tohto učenia budhovia a bodhisattvovia schádzajú na zem v podobe vyšších lámov, teda živých budhov, aby spasili ľudstvo. Lamaizmus dáva týmto chu- Geografia relígií bilganom úctu ako nadprirodzeným bytostiam. Podľa tejto tradície je dalajláma vtelením bodhisatvaru Avalokitešvaru a pančenláma Amitabhu. Po smrti dalajlámu (či pančenlámu) sa znovuzrodia v malom dieťati, ktoré vykazuje schopnosť rozoznať obľúbené predmety jeho zomretého predchodcu. Podľa tibetskej tradície prevtelenie prichádza 49 dní po smrti lámu. Podobným spôsobom sa reinkarnuje mnoho lámov, žijúcich v lamaistických kláštoroch. Lamaizmus sa okrem Tibetu uplatnil aj v Mongolsku, Bhutáne a v 17. stor. sa rozšíril aj do Buriatska a Kalmycka v Rusku. Hlavným centrom lamaizmu je Lhasa. Po pričlenení Tibetu k Číne v r. 1951 a najmä po tibetskom povstaní v r. 1959 boli lamaisti prenasledovaní. Najvyšší predstaviteľ 14. dalajláma Tändzin Gjamccho (od r. 1933) v r. 1959 z Lhasy emigroval a žije v exile v indickom meste Dharamsala. Inou novou formou budhizmu sa stal zen-budhizmus (zenový, čchanový budhizmus). Ide o meditačnú sektu mahajánového typu, ktorá vznikla v 6. stor. Číne. V 12. stor. sa zen-budhizmus rozšíril aj do Japonska. Výrazne ovplyvnil morálku hnutia samurajov. Podľa zen-budhizmu možno vniknúť do prapodstaty všetkého meditáciami, pozorovaním a sebapozorovaním. Rozjímaniu venujú zen-budhistickí mnísi celé roky, pričom dôraz kladú na rozličné meditačné techniky (správna poloha tela, dýchanie, pitie zeleného Čaju, odrezanie očných viečok a pod.). Zen-budhizmus teda nemá vlastnú doktrínu, ani obrady, či duchovenstvo. Kult V prvotnom budhizme bol kult veľmi jednoduchý. Ohraničoval sa na recitáciu textov Budhovho učenia a na vzdávanie úcty relikviám a predmetom, použivaných Budhom.' Jediným určeným kultovým aktom mníchov bol pôstny deň (pošadhá), v ktorom sa veriaci spovedali zo svojich hriechov. Inou ceremóniou bola pravarana (zadosťučinenie), počas ktorej sa budhistický mních na konci obdobia dažďov obracal na svo-jich spolubratov, aby vymenovali jeho hriechy, ktoré následne oľutoval. Vzhľadom na to, že Budhovo učenie nepočítalo s existenciou boha, v ranom budhizme nebol* zavedená kultová praktika modlitby. Namiesto nej sa uplatnila meditácia - čiže cvičenie koncentrácie pozornosti, mysle, jej ovládnutie. Význam nadobudli aj rituálne posunky rúk - tzv. múdry. Kombinácia morálneho života a dobrej znalosti meditácie môže budhistovi zabezpečiť dosiahnutie konečného cieľa - nirvány. Neskôr, najmä so vzni-s kom mahajány sa budhistický kult obohatil o nové prvky. Ku každodenným rituálom-patria ranné a večerné bohoslužobné obrady v kláštoroch, svätyniach a domácnostiach, j Pred Budhovu sochu sa položia kvety, zapáli sa sviečka a kadidlo. Mnísi spoločne* recitujú a laická rodina sa modlí. Hlavným laickým obradom je obetovanie jedla. Hi-i naj áno vi budhisti túto obetu prinášajú mníchom, mahajánoví budhisti Budhovi.: K hlavným sviatostiam patrí narodenie dieťaťa, dosiahnutie dospelosti, svadba, vstup' Geografia relígií do nového domu, smrť a zádušné obrady. V priebehu roka budhisti slávia Nový rok a Budhovo narodenie, osvietenie a smrť. V lamaizme má kult niektoré špecifické prejavy. Typické sú obrady s hudbou, tancom a pantomímou. Lamaisti sa modlia krútením modlitebných mlynčekov (tzv. churde). V dutom valci sú vložené papieriky s textami modlitieb. Lamaisti mlynček uvádzajú do pohybu kľučkou a veria, že dosahujú ten istý efekt, ako keby odriekali modlitby vložené do mlynčeka. V budhizme existuje niekoľko základných kultových stavieb. Základnou stavbou je stúpa. Stúpa (termín zo sanskritu, v portugalčine sa nazýva pagoda) je vo svojej najstaršej podobe kopulovitá stavba. Jej pôvod je v pradávnych kráľovských kopčekovi-tých mohylách. Stúpa sa takto stala príbytkom relikvií Budhu. Ide teda o posvätné kopce nad relikviami. Kopula stupy predstavuje nirvánu. Stĺp alebo ihlica na vrchole kopuly symbolizuje vesmírnu os, ale aj strom Budhu, pod ktorým dosiahol osvietenie. Štvorcová základňa stúpy symbolizuje striedmosť zvykov. Kult stúpy sa začal šíriť od 3. stor. p.n.l. počas panovania Ašóku. Mnoho stúp začalo byť výzdobo váných reliéfmi a plastikami, znázorňujúcimi život Budhu a jeho predchádzajúcich vtelení. Neskôr stúpy nadobudli rozmanité tvary. Napr. v Nepále pozostávajú z 13 poschodí zužujúcich sa smerom k vrcholu a symbolizujúcich 13 stupňov poznania, či postupné približovanie sa k nirváne. V Barme sú stúpy v tvare zvonov alebo bubnov, v Thajsku (nazývajú sa váty) majú Často tvar puku lotosového kvetu. Inými kultovými stavbami v budhizme sú chaitja - svätyne slúžiace na stretávanie sa veriacich a vihara - budhistické kláštory. V každej budhistickej svätyni je oltár, pri ktorom veriaci skladajú obety (jedlo, kvety) pri zvukoch spevov a hudby. Budha ustnanovil aj pútnickú tradíciu. Hlavné budhistické pútnické miesta sú pritom úzko späté s miestami Budhovho pôsobenia. Významnými pútnickými miestami sú aj lokality, v ktorých boli vybudované prvé stúpy nad zvyškami Budhu (Bodh Gaya, Sarnath, Kušinagara, Lumbini, kláštor Dževatana v Saheth-Maheth, Radžgir, Vajšia-li, Sankasyja). Neskôr sa začali budovať ďalšie stúpy, ktoré sa stali centrami lokálnych pútí. Pri každej významnejšej stúpe vznikla budhistická obec, niekde aj kláštor (vihara). K hlavným pútnickým miestam budhizmu patria: Bodh Gaya -je neveľké sídlo v indickom Štáte Bihár, nachádzajúca sa 10 km od mesta Gaya, známeho pútnického mesta hinduistov. V Bodh Gayi 5 rokov žil Budha, kon-templujúc tu pod figovníkom až kým nedosiahol osvietenie. Súčasný figovník (Ficus religiosa) už nieje pôvodný, ale bol privezený z Anuradhapury v Srí Lanke (tam bol °dnesený step z pôvodného stromu). Pod stromom je kameň z červeného pieskovca (diamantový trón), na ktorom údajne sedel meditujúci Budha. Okrem figovníka sa tu nachádza svätyňa Mahabodhi, v ktorej je uložená socha Budhu. Súčasná svätyňa stoji namieste pôvodnej svätyne, postavenej cisárom Ašókom v 3. stor. p.n.l. V Bodh Gayi su viaceré budhistické kláštory. Ročne tu prichádza okolo 500 tis. pútnikov z celého sveta. Geografia relígií OBR. 5: Budhistické pútnické strediská v juhovýchodnej Ázii (podľa Jackowského 1999, s. 262). G O L S K O ■&£ C'J '' ■ in Pekín6 ,; .;...... . : 0': o !'!, u, \ '"CMeNbu '3 '■ Wuta»-sean .. U-»»' ' ° • -3 %ando ifta&a E>T>ei-szan ~t,ľ it, - *t>ardSl.rKj&MarK:a», oitrhdtSo »Patna «Paaan D i A • «i-uang Přabang Bartgl«*«* 'Szczyt Adama :NDK.'K:Y (K.'ŕ.A.V '■ • '; .'-.: ■.■■"■' T?0 Sarnath leží v indickom štáte Uttarpradéš, asi 10 km od mesta Varanásí. V miestnom parku Budha vyhlásil svoju prvú kázeň o štyroch vznešených pravdách. Ašóka tu dal v Sarnathe vybudovať stúpu, ktorých výstavba pokračovala aj v ďalších obdobiach. Cenný komplex zničili moshmovia. Dnes pútnici smerujú k fragmetom stĺpov niekdajších stúp. Sídli tu múzeum s mnohými sochami Budhu. Kušinagara v štáte Uttarpradéš sa nachádza 5 km od Gorakhpúru neďaleko hraníc Indie s Nepálom. Tu Budha zomrel. Je tu niekoľko sakrálnych stavieb. Lumbini v Nepále je miestom narodenia Budhu. Dodnes sa tu zachoval stĺp s nápisom, pochádzajúcim z Ašokových čias. V 19. stor. tu postavili svätyňu na mieste pôvodnej Ašókovej stavby. V jej blízkosti je jazierko, v ktorom mal byť Sidhartha Gautam po narodení vykúpaný. Geografia relígií Popri uvedených najvýznamnejších pútnických miestach sú známe napr. Kryštálová hora v Himalájach (Nepál) - posvätné miesto tibetského budhizmu (celá púť s náročným výstupom trvá 45 dní). V Srí Lanke je významným pútnickým miestom Anuradhapura, v severnej časti krajiny, s viacerými stupami a relikviami Budhu (fragmenty obrovského kláštora - Lohapasada). V meste rastie posvätný strom "Bo" - vypestovaný z výhonku originálneho fígovníka, pod ktorým dosiahol Budha osvietenie. Ďalším cejlonským pútnickým miestom je Kandi, kde je vo svätyni Dalada Maligava uložená vzácna relikvia - Budhov zub. V lete sa tu odohráva slávna procesia. V Barme je významným pútnickým miestom hlavné mesto Rangún, kde je stúpa (pagoda) Šve Dagon - jedna z najvýznamnejších barmských architektonických pamiatok. Pozlátená pagoda dosahuje výšku 118 m. V pagode je uložená Budhova relikvia (8 vlasov). V Thajsku je taktiež významným centrom hlavné mesto Bangkok, kde sa nachádza okolo 400 budhistických svätýň. Hlavným pútnickým objektom je svätyňa Smaragdového Budhu (Wat Phra Keo), situovaná v komplexe kráľovského paláca. Pútnickým mestom je tiež Nakon Patom, ležiaci 50 km západne od Bangkoku, kde je najväčšia budhistická svätyňa na svete (vysoká 127 m). V Kambodži je významným pútnickým miestom Angkor, ležiaci severne od jazera Tonlé Sap, kde sú ruiny svätyne Angkor Wat (rozmery 1500x1300 m). Je to najväčší sakrálny komplex na svete (väčší ako celý Vatikán), postavený v 9. -12. stor. Slúžil najmä pre potreby hinduistického, neskôr aj budhistického kultu. V 15. stor. po nájazde siamcov komplex spustol a zarástol džungľou. Od pol. 19. stor. sa tu začali archeologické výskumy a bol opäť sprístupnený. Nachádza sa tu asi 20 tis. sôch spätých s hinduistickou a budhistickou mytológiou (vtáci, zvieratá, ľudia). V Indonézii je pútnickým miestom Borobodur, svätyňa nachádzajúca sa v centrálnej časti Jávy. Je výrazom bohatého kozmologického symbolizmu mahajánového budhizmu. Celý komplex má byť symbolom kozmickej hory Meru, ktorej vrchol siaha do nezjaveného sveta a základňa do podzemného sveta. Zvislý pôdorys stúpy tvorí mandalu - svätú geometrickú štruktúru vesmíru s charakteristickou orientáciou do štyroch kardinálnych svetových strán. (Mandala - mystický nákres 2 kruhových a štvorcových obrazcov s naznačenými božstvami, používaný ako meditačná pomôcka v tibetskom budhizme). V Číne je v lamaizme najvýznamnejším pútnickým centrom Lhasa, ktorá leží v Tibete vo výške 3 630 m n.m. V Lhase sa nachádza 13-poschodový palácový komplex dalajlámu (zo 17. ston), postavený na návrší. Palác má byť inšpirovaný vzorom - mýtickým palácom bodhisattvu Avalokitešvaru na svätej hore Potala v južnej Indii. Palácový komplex je považovaný za vlastnú horu Potala. Pozostáva z Bieleho a Červeného paláca. Veriaci tu vykonávajú dve pútnické trasy - Lingkor (okolo celého mesta) a Barkor (okolo starého mesta). Hlavným sank-tuáriom lamaistov je Džokhang. Z uvedeného vyplýva, že postupom času v budhizme nadobudol veľký význam kult samotného Budhu (najmä od 1. stor. p.n.I.). Spočiatku to bol kult relikvií a sôch. Neskôr mahajánový budhizmus zaviedol mnoho obradov, týkajúcich sa budhov a bod- Geografia relígií hisatvov. V textoch mantrajány sú opísané mnohé z nich (napr. meditácia pred man-dalou, recitovanie mantier, či ezoterické obrady). Organizácia a infrastruktura Jedinou organizačnou formou, ktorú uznával Budha bola sangha - čiže obec alebo rád. Odmietal členenie spoločnosti na varny a kasty. Sangha sa stala formou spoločenstva, do ktorého majú patriť všetci skutoční budhisti, pretože dharma je správnym sprievodcom po Budhovej smrti a je úzko spätá s obcou, ktorá dharmu autorizuje. V súčasnom theravádovom budhizme je sangha mníšskou obcou (spoločenstvo arha-tov). Po absolvovaní noviciátu sú muži vysvätení za mníchov (najmä vo veku 10-18 rokov) - obrad je podobný ako birmovanie, či bar micva v judaizme (muži sa zrieknu svetského života, odložia staré šaty, oholia si hlavu, podrobia sa obradnému kúpeľu a dostanú nové meno). Ženy na vysvätenie právo nemajú. Môžu síce zložiť sľub no-viciek a žiť v kláštoroch, ale nie sú považované za rovnocenne kvalifikované s mníchmi. Sangha v mahajánovom budhizme označuje všetkých, ktorí idú po Budhovej ceste, teda nezáleží, Či ide o mníchov alebo laikov, mužov alebo ženy. V mahajáne sa vytvorilo mnoho sektárskych škôl, ktoré sa riadia aj špecifickými pravidlami vnútorného života. V 20. storočí sa v budhizme zintenzívnila tendencia budhizmu smerom k laictvu.. Dokonca aj theravádoví mnísi v Barme a Thajsku začali podporovať laickú meditačV nú prax. Aj oživenie budhizmu v Indii koncom 19. stor. prebiehalo v prostredí laikov., V Indii vznikla "Mahabodhi Society" (r. 1892) so sídlom v Kalkate. K budhistom kon-j vertovali najmä tzv. nedotknuteľní (asi 4 mil.). V Barme vzniklo medzinárodné medi-" tačné centrum v Rangúne (r. 1952), ktoré aj prostredníctvom mnohých pobočielg v Thajsku a na Srí Lanke organizuje krátkodobé školenia. V Japonsku vznikla v r. 193^ "Spoločnosť tvorby hodnôt Ničirenovej pravej školy" (Sokka gakkai), ktorá má úspešnéjj propagačné centrá aj v Severnej a Južnej Amerike. Dnes má Sokka gakkai v Japonsky 16 mil. stúpencov. V Japonsku sa vytvorila aj vetva mahajány "čistá zem", pre ktoró| je príznačné uctievanie Amidu Budhu, ktorý nazhromaždil dostatok zásluh, aby spa-rj sil celý svet a založil "čistú zem". V kultovej praxi (nazývanej džódó) sa tu uplatňuje kňazi, školení v seminároch, avšak nie sú to mnísi. Od konca 19. stor. sa budhizmuf "čistej zeme" rozšíril na Havajské ostrovy a odtiaľ aj do USA. Sídlom spoločnosti Bud^ histickej cirkvi Ameriky sa stalo San Francisco (r. 1944), v r. 1966 bol otvorený ajf inštitút budhistických štúdií v Berkeley. Podobne ako v Japonsku, aj v USA id« o laické spoločenstvo, vedené duchovnými, ktorí nie sú členmi kláštornej komunitji Na báze budhizmu, so zohľadnením kresťantsva, konfuciánstva, taoizmĺj a starovietnamskej mytológie, vzniklo v južnom Vietname synkretické nábožensbj hnutie kaodaizmus. Podnetom k jeho vzniku bolo zjavenie sa boha Kao-Daia (viets| Geografia relígií = Veľký palác) úradníkovi Ngo Van Chienovi v r. 1919-1925 na špiritistických seansách. Hnutie založil Le Van Trung v r. 1926, pričom prvé vystúpenie mal v meste Tai-Ninh, ležiacom 100 km na severozápad od Hočiminovho mesta (Saigonu). Le Van Trung sa stal pápežom kaodaistickej cirkvi. V kaodaizme vládne presvedčenie, že najvyšší Boh Kao-Dai, v svätyniach zobrazovaný ako oko vznášajúce sa nad zemským glóbom, sa objavoval v histórii ľudskej civilizácie v rozličných podobách (Budhu a Lao-c na východe, Mojžiša a Ježiša Krista na západe). Vyznávači kaodaizmu veria v reinkarnáciu duší do ľudských alebo zvieracích tiel ihneď po smrti. Hlásajú všeobecne bratstvo a dodržiavajú princíp ahimsá. Príznačný je špiritizmus (vyvolávanie duchov). V kaodaistickej cirkvi sa uplatňuje podobná hierarchická štruktúra ako v katolicizme. Ženy však tiež môžu disponovať všetkými kňazskými funkciami. Hlavným centrom kaodaizmu je Tai-Ninh. Stúpenci cirkvi žijú najmä vo Vietname (1 mil.). 5.2. Kresťanstvo Kresťanstvo je najvýznamnejšou svetovou relígiou. Ku kresťanstvu sa hlási 1 893 867 tis. ľudí, t.j. 32,4 % svetovej populácie. Kresťania tvoria 46,3 % obyvateľov Afriky, 8,2 % obyvateľstva Ázie, 75,7 % obyvateľov Európy, 93,5 % obyvateľov Latinskej Ameriky, 73,3 % obyvateľstva Severnej Ameriky a 67 % obyvateľstva Austrálie a Oceánie. Z celkového počtu kresťanov sa ku katolicizmu hlási 1 040 354 tis. ľudí (t.j. 54,9 % kresťanov), k protestantizmu 333 913 tis. (17,6 % kresťanov), k anglikánskej cirkvi 69,1 rail. (3,7 % kresťanov), k pravosláviu 223 204 tis. (t.j. 11,8 % kresťanov) a k iným kresťanským cirkvám (iní katolíci, marginálni protestanti, starokresťanské cirkvi, všeobecní kresťania a kryptokresťania) 227 296 tis. (t.j. 12,0 % kresťanov). Kresťanstvo je teda rozšírené na všetkých kontinentoch. štát počet kresťanov (tis.) USA 224 457 Brazília 139 000 Mexiko 86 120 Rusko 80 000 Čína 70 000 Nemecko 67 000 Filipíny 63 470 Veľká Británia 51060 Xahansko 47 690 Francúzsko 44 150 Prameň: www.adherents.com Tabuľka č. 5: Štáty s najvyšším počtom kresťanov Geografia relígií 5.2.1. Rané kresťanstvo Kresťanstvo vzniklo v 1. pol. 1. stor. n.l. v Palestíne, ktorá pozostávala z dvoch krajín - úrodnej a veľmi husto zaľudnenej Galiley (situovanej na severe, na západ od Gene-zaretského jazera) a na juhu sa rozprestierajúcej Judey (ležiacej medzi Stredozemným a Mŕtvym morom). Obe krajiny boli oddelené Samáriou, kde žilo obyvateľstvo etnicky zmiešané, majúce vlastný kult so strediskom na hore Garizim. Kresťanstvo sa vyvíjalo najmä na báze judaizmu (osobitne výrazný vplyv na jeho formovanie malo učenie esejcov). Kresťanstvo prebralo však aj niektoré prvky iných východných (napr. mit-raizmu) a grécko-rímskych náboženstiev (napr. kult agapé - hostina lásky). Zakladateľom kresťanstva bol Ježiš Nazaretský, ktorý sa narodil Jozefovi a Panne Márii v Betleheme (v r. 6 alebo 7 p.n.l.), počas sčítania ľudu. Ihneď po svojom narodení bol prorokom Simeonom a prorokyňou Annou označený za Mesiáša a Vykupiteľa, čo potvrdili aj mudrci, ktorí prišli z východných krajín do Jeruzalema. Rodina sa vzhľadom na príkaz kráľa Herodesa, vyvraždiť všetkých novorodencov v Betleheme a okolí, utiahla do Egypta. Po Herodesovej smrti sa vrátila do Nazaretu v Galilei. Tu prežil Ježiš svoje detstvo. Keď mal 12 rokov strávil 3 dni v jeruzalemskom chráme a udivoval veriacich a rabínov svojimi znalosťami. Ďalšie roky prežil štúdiom v Jeruzaleme, Alexandrii a ďalších miestach mimo svojej vlasti. Sem sa vrátil po 15 rokoch, pričom prvou správou o jeho pobyte je jeho stretnutie s Jánom Krstiteľom pri rieke Jordán, kde bol opäť označený za Mesiáša a nazvaný Synom Božím - Vykupiteľom. Ježiš toto poslanie prijal a odvtedy uskutočnil viacero zázrakov a vyslovil mnoho múdrych výrokov. Zhromaždil okolo seba 12 učeníkov - apoštolov, s ktorými putoval po starom Izraeli. Na Veľkú noc v r. 30 predpovedal Ježiš svoje utrpenie a nanebovstúpenie a pri Poslednej večeri ustanovil najsvätejšiu oltárnu slávnosť (eucharistická slávnosť)-Potom vystúpil s učeníkmi na Olivetská horu, aby oslávil veľkonočný sviatok. V Getsemanskej záhrade bol zajatý. Bol vypočúvaný a obvinený za to, že sa vydával za židovského kráľa a za šírenie nového učenia, ktoré bolo sčasti v rozpore s judaiz-mom. Miestodržiteľ Pontius Pilatus ho pod tlakom odsúdil na smrť. Ježiš bol ukrižovaný na pahorku Golgota nad Jeruzalemom. Na tretí deň vstal z mŕtvych a ďalších 40 dní sa stretával so svojimi učeníkmi. Potom vystúpil na nebesia. Skutky a učenie Ježiša Krista sa spočiatku tradovalo ústne. Neskôr bolo zapísané v štyroch evanjeliách (podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána), ktoré sa stali spolu so Skutkami apoštolov základom Nového zákona. Postupne začali vznikať prvé kresťanské obce (zbory), ktoré tvorili židovskí obyvatelia, ktorí prijali Ježišovo učenie. Prvý kresťanský zbor vznikol v Jeruzaleme. Veľký význam malo v tomto zbore 12 apoštolov. Postupne sa kresťanstvo začalo výraznejšie oddeľovať od judaizmu. Už v tomto období v ňom existovali dve skupiny - hebrejci a helenisti. Hebrejci, ktorých reprezentuje 12 apoštolov, boli rigorózni a menej otvorení k šíreniu kresťanstva medzi pohanmi. Helenisti boli židia z diaspóry alebo gréckofónni židokresťania. Boli misij- Geografia relígií ne otvorenejší a výrazne prispeli k šíreniu kresťanstva v ostatných častiach Rímskeho impéria. Mali otvorenejší postoj voči pohanom ako hebrejci. Prvým významným misionárom bol Pavel z Tarsu. V 2. pol. 1. stor. sa kresťanstvo začalo výraznejšie šíriť. Spočiatku boli opornými bodmi tejto difúzie synagógy židovskej diaspory, postupom času sa však kresťanské obce od nich osamostatnili a vytvárali autonómne jednotky. Šírenie kresťanstva v tomto období prebiehalo 3 smermi: a) severozápadný smer od Palestíny cez prístavy Malej Ázie do Grécka a ďalej do Ríma (činnosť Pavla z Tarsu) b) južný smer z Palestíny cez Gázu do Alexandrie v Egypte (činnosť helenistov) c) severný smer z Palestíny cez Antiocheu k pobrežiu Čierneho mora. Neskôr, v 2. - 3. stor. sa kresťanstvo rozšírilo aj vo vzdialenejších oblastiach (Etiópia, Iberský polostrov, Podunajsko, Germania a Írsko). Koncom 3. stor. začalo byť prijímané aj v Arménsku, Gruzínsku a Perzii. Koncom 3. stor. takto bolo na svete už 10 mil. kresťanov, čo viedlo ku vzniku cirkevnej organizácie. Patriarcháty vznikli postupne v Ríme, Alexandrii, Antiochii, neskôr aj v Konstantinopole (r. 381) a Jeruzaleme (r. 451). Kresťania však boli v Rímskej ríši vystavení aj veľkému prenasledovaniu (už v 1. stor. za vlády Nera, neskôr za Trajána, Septimia Severa (193-211), Decia a Dio-kleciána v 3.stor.). Prenasledovanie skončilo za Konštantína Veľkého v r. 312, keď sa v podstate stalo štátnym náboženstvom a vytvorili sa dobré podmienky na jeho rozširovanie (Baněk a kol., 1992, Malherbe, 1995,Filipi, 1998, Vouga, 1997,Frankielová, 1999). Už v ranom kresťanstve sa však začali objavovať aj prvé rozpory a herézy. V 4. stor. sa objavil arianizmus, ktorý popieral božstvo Ježiša Krista. Toto učenie bolo odmietnuté na Nicejskom koncile v r. 325. V 5. stor. došlo opäť k prehĺbeniu teologických sporov, čo viedlo k vzniku viacerých samostatných smerov a cirkví. Nestorianizmus prišiel s predstavou, že v Ježišovi Kristovi sú prítomné dve osoby (božská a ľudská), ktoré nie sú fyzicky spojené v jednej božskej osobe. Preto Pannu Máriu nemožno považovať za Bohorodičku, ale za Kristorodičku. Nestorianizmus odsúdil snem v Efeze v r. 431. Inou orientáciou bol monofyzitizmus, podľa ktorého mal Ježiš Kristus len jednu prirodzenosť, vzniknutú splynutím božskej a ľudskej prirodzenosti. Monofyzitizmus odsúdil snem v Chalcedóne v r. 451. Na báze týchto učení vznikli starobylé východné cirkvi, ktoré sa od 5. stor. vyvíjajú samostatne mimo rámec ostatného kresťanstva. Ide o nasledovné cirkvi: Apoštolská cirkev Východu (Východosýrska cirkev) - je cirkev, ktorá vznikla na oáze nestorianizmu v prostredí sýrskych kresťanov na území Perzie. Strediskom cirkvi sa stala Seleucia (južne od dnešného Bagdadu). Cirkev sa zaslúžila o šírenie kresťanstva do Indie, na Cejlón, Jávu, do strednej Ázie, Tibetu, Číny a Mongolska. V r. 766