Geografia relígií Stúpy neslúžia na zhromažďovanie veriacich. Individuálne modlitby a meditácie sa spravidla vykonávajú v susedných chrámových budovách (chaitja), prípadne vo vzdialenejších kláštoroch (viharách) alebo doma. Pri niektorých kláštoroch vznikli významné budhistické univerzitné komplexy (napr. Nalanda a Odantapuri v Indii). V každej budhistickej svätyni je oltár, pri ktorom veriaci skladajú obety (jedlo, kvety) pri zvukoch spevov a hudby. Budhistické chrámy odrážajú nielen regionálne rozdiely, ktoré vznikli počas rozširovania zo severnej, východnej a západnej Indie, ale aj rozdiely medzi rozličnými budhistickými školami. Rozdiely sa vzťahujú na polohu, vnútornú stavbu chrámu a vybavenie záhrady. V čínskych a tchai-wanských chrámoch sa často preplietajú budhistické a taoistické prvky. V lamaizme sa budujú aj čorteny. Sú to malé kultové stavby nad hrobmi miestnych svätcov. V lamaistických oblastiach sa možno stretnúť i s modlitebnými vodnými mlynmi. Chrámy v konfuciánstve a taoizme Pri realizácii kultu sú relatívne bezvýznamné. Zriedkavo sa vyskytujú siene predkov, schránky a dedinské chrámy v rámci intravilánov vidieckych sídiel. V období, keď bolo konfuciánstvo ešte štátnou doktrínou, každé administratívno-správne mestské centrum malo chrám, v ktorom sa úradníci zúčastňovali ceremónii konaných z úcty ku Konfuciovi. V knižničnej sále, pripojenej k chrámu, sa uskutočňovali diskusie ku klasickým textom. Podobné chrámy sú aj vo Vietname, Kórei a Japonsku (Rinschede 1999). Sintoistické svätyne Sintoizmus v staršom vývinovom období nepoznal žiadne bohoslužobné objekty. Božstvá prebývali v prírode. Až pod vplyvom budhizmu sa začalo s výstavbou drevených svätýň. Každá svätyňa (nazýva sa džindža) má špecifický dôvod svojej existencie. Môže to byť vrch, historická udalosť, prejav osobnej zbožnosti alebo politickej ochrany. Najčastejšie ide o malý objekt, ktorý sa stavebným štýlom prispôsobuje pôvodným formám japonských domov. Svätyne sú preto kolové stavby so sedlovou strechou, umiestnené na vode, aby umožnili návštevníkom rituálnu očistu pred vstupom do svätostánku. Dnu sa vstupuje cez veľkú symbolickú bránu alebo viaceré za sebou stojace brány. Vo vnútri je veľká vodná nádrž, z ktorej veriaci drevenou lyžicou na-čerpe vodu a umyje si tvár a ruky. Svätyňa pozostáva z dvoch hál, ktoré sú spojené zastrešenou chodbou. V prvej väčšej hale (tzv. chajden) sa recitujú modlitby a prináša sa obeta. Menšia zadná hala (chonden) slúži ako svätostánok, príbytok božstva, do ktorého smú vstupovať len kňazi. Vchod do džindže je opatrený motúzom s kúskami látky alebo papiera (tzv. simenava), ktorého účelom je chrániť džindžu pred zlými duchmi. Najvýznamnejší komplex šintoistických svätýň je v Ise na ostrove Honšú. Zaují- Geografia relígií mavé je, že svätyňu každých 20 rokov postavia nanovo (prvýkrát v r. 685, naposledy v r. 1993), vždy z dreva stromu hinoki (druh bieleho cyprusu), pričom materiál zo starej sa rozpredá pútnikom. Synagógy Sú miestami zhromažďovania židov. Ako ohnisko duchovného života Židov sa pôvodne používal miškan. Bol to prenosný stan, kde sa Boh stretával s vyznávačmi ju-daizmu. Miškan pozostával z troch priestorov - nádvoria, svätého miesta a svätyne svätých. Vo svätyni svätých bola umiestnená archa zmluvy s pozostatkami pôvodných kamenných dosák, ktoré dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. V priestore svätého miesta bol stôl s obetným chlebom a menora - sedemramenný svietnik. Na vonkajšom nádvorí stál bronzový oltár, ku ktorému sa prinášala obeta. Podľa vzoru miŠkanu bol neskôr postavený jeruzalemský chrám (Lancaster, 2000). Synagóga, ktorá slúži na kultové účely židom, v súčasnosti nieje, na rozdiel od hinduistických, šintoistických či budhistických svätýň, príbytkom Boha. Po zničení chrámu v Jeruzaleme v r. 70 sa synagógy stali jedinými centrami židovskej náboženskej obce. Vzhľadom na to, že obety smeli byť prinášané jedine v jeruzalemskom chráme, v synagógach sa rozvíjali iné kultové praktiky - modlitby, spev, čítanie svätých textov a učenie. Synagógy sú orientované smerom modlitby na miesto jeruzalemského chrámu. V strednej Európe preto smerujú na východ (tuje umiestnená archa zákona - svätá skriňa s uloženými zvitkami Tóry), Vzhľadom na potrebu realizácie rituálneho kúpeľa sa synagógy často stavali v blízkosti vody. Hlavnou časťou synagógy je rozsiahla modlitebná sála pre mužov, v strede sály sa nachádza vyvýšené pódium (alme-nor) s čítacím pultíkom na Tóru (bima) (v neologických synagógach býva na východnej strane). V judaizme sú, podobne ako v islame, zakázané akékoľvek výjavy Boha, preto je interiérová výzdoba synagóg abstraktná s častým uplatnením geometrických vzorov a hebrejskej abecedy. V ortodoxných a konzervatívnych synagógach sú galérie, tvoriace oddelenia pre ženy, pripadne priestor pre ženy je v nich od mužskej časti oddelený mrežou alebo závesom. V liberálnych synagógach v Európe si muži a ženy sadajú do oddelených lodí hlavnej miestnosti. V amerických reformovaných synagógach je oddelené sedenie pohlaví zrušené. K synagóge bývajú pripojené budovy školy (talmud-tóra) s knižnicou a objekt rituálnych kúpeľov - mikve (musí byť napojený na vodu z prirodzeného zdroja, jeho minimálny objem má byť 762 1 a hĺbka taká, aby sa doň ponoril dospelý Človek). Synagógy nemajú predpísanú architektonickú formu. Môžu mať napr. tvar jednoduchého domu. Štýl sa zvykol prispôsobovať miestnym podmienkam. Napríklad synagógy v Tolede a v Córdobe v Španielsku nesú pečať vplyvu štýlu mešít (Rinschede 1999). Príkladom modernej synagógy je Beth Sholom na predmestí Filadelfie. Geografia relígií OBR. 16: Schéma židovskej synagógy (podľa Rinschedeho 1999, s. 147), 1 -vchod, 2 - predsieň s umývadlami pre rituálny kúpeľ, 3 - schodište na ženskú emporu, 4 - hlavná sieň, 5 - almenor, 6 - pult (omed), 7 - skrinka na zvitky tóry, 8 - vchod do mikve. 7 ■ I -k "L www: v*- Na Slovensku sa napriek značnej devastácii a asanácii po r. 1939 zachovalo viacero architektonicky pozoruhodných synagóg. Mnohé z nich však neslúžia pôvodným účelom, sú buď adaptované na novú funkciu (napr. neologická synagóga v Prešove slúži ako veľkoobchodný sklad, synagóga v Liptovskom Mikuláši ako kultúrne zariadenie), alebo úplne zanedbané (napr. neologická synagóga v Lučenci, veľká synagóga v Bardejove a pod.). Niektoré dodnes slúžia potrebám židovských náboženských obcí (napr. ortodoxná synagóga v Prešove, synagóga na Zvonárskej ul. v Košiciach, ortodoxná synagóga na Heydukovej u!, v Bratislave). Väčšina synagóg na Slovensku vykazuje eklektický orientálny maurský architektonický štýl - napr. Malacky, Vŕbové, Nitra a pod. (Bárkány - Doj Č, 1991). Kresťanské chrámy Sakrálne stavby v kresťanstve majú pre veriaceho väčší význam ako v iných relígi-ách. Je to dané jednak tým, že štruktúra a fyziognómia sakrálnych objektov je zreteľ- Geografia relígií ným výrazom náboženských pravidiel a zásad a tiež tým, že v protiklade k iným religióznym systémom sa účasť na spoločných bohoslužbách pokladá za osobitne dôležitú až povinnú. Osobitné postavenie sakrálnych budov v kultúrnej krajine sa najvýraznejšie prejavuje v ich polohe a špecifickom stavebnom štýle. V stredoveku bol hlavný kostol tradične najväčšia, najvyššia a najdrahšia budova v sídle a umiestňoval sa na rozsiahlejšom pozemku, Či na návrší. Hoci v súčasnosti už tieto znaky nie sú typické pre cirkevné stavby vo veľkých mestách, vo vidieckych sídlach sa vo veľkej miere zachovali. V minulosti bol typickým stavebným materiálom sakrálnych stavieb kameň, kým domy boli zväčša len z menej trvácneho dreva alebo hliny. Podoba sakrálnych kresťanských stavieb podliehala v priebehu dvoch tisícročí vývojovým zmenám. Tento vývoj bol okrem historického faktora ovplyvnený aj konfesionálnymi a regionálnymi špecifikami. V prvotnom kresťanstve neexistovali žiadne špecifické budovy na bohoslužobné účely. Kresťanské obce sa stretávali v súkromných domoch, v období prenasledovania v katakombách. Misionárskou Činnosťou sa postupne v Středomoří, kontaktmi s antickou kultúrou a štátnym uznaním kresťanstva Konštantínom, vytvorili podmienky na rozvoj kresťanského kultu a tým aj výstavby sakrálnych objektov. Pod vplyvom gréckeho heroického kultu vznikol kult martýrov, čím sa položil základ uctievania svätých, čo našlo svoj výraz v stavbe pohrebných a spomienkových kostolov. K výstavbe sakrálnej architektúry prispeli aj rozvíjajúce sa rehole, vyvinuté z východného asketizmu. Prvé kresťanské kostoly sa stavali v Palestine a Sýrii v tvare synagógy (Hanus,1995, s. 87). Špecifickými boli ranokresťanské kruhové alebo polygonálne centrálne stavby - mauzólea (napr. mauzóleum Santa Costanza v Ríme) a baptisériá (napr. San Stefano Rotondo v Ríme, baptisérium sv, Jána Krstiteľa vo Florencii, baptisérium v Pise), Baptisériá sa stavali najmä od 3. stor. n.l. ako osobitné budovy pri bazilikách a katedrálnych chrámoch určené na vykonávanie krstu ponorením do vody. Neskôr sa upustilo od tohto spôsobu krstenia, preto boli baptisériá nahradené krstiteľnicami v interiéri kostolov. Postupne sa v sakrálnej výstavbe presadili stavby v tvare pravouhlej rímskej baziliky (napr. Santa Sabina na Aventine v Ríme) s jednou centrálnou loďou v strede a dvoma bočnými loďami, oddelenými radmi stĺpov (neskôr mohol byť počet lodí vyšší, vždy však nepárny). Baziliky mali pozdĺžnu a priečnu loď a pôdorys v tvare písmena T. Plán pôdorysu s apsidou bol orientovaný na východ (na Jeruzalem). V apside vyvýšený oltár, pri ktorom sa slávila eucharistia, vyslovovali modlitby, symbolizoval Kalváriu a Ježišovu krížovú cestu. Pri kostoloch sa sprvu stavali osobitne stojace zvonice (napr. šikmá veža v Pise). Od obdobia Karola Veľkého sa už stavali ako integrálna súčasť sakrálnej stavby (Rinschede 1999). Niektoré chrámy mali v stredoveku obrannú funkciu, preto boli opevnené múrmi, vnútri ktorých sa často nachádzal cintorín. Geografia relígii OBR. 17: Schéma ranokresťanskej baziliky (podľa Kocha 1998, s. 43) kampanila-stredná loď bočné lode átrium horná okenná stena apsida OBR. 18: Schéma byzantského kupolovitého chrámu na krízovom pôdoryse (podľa Kocha 1998, s. 47) V byzantskej kultúrnej oblasti sa presadila výstavba veľkých centrálnych stavieb. Išlo o chrámy zaklenuté mohutnými kupolami nad pôdorysom rovnoramenného gréckeho kríža, čiže o tzv. centrálne kostoly (napr. Chrám sv. Ireny v Istanbule, Chrám sv. Marka v Benátkach). Osobitným kombinovaným typom baziliky a centrálneho chrámu je Chrám sv. Múdrosti v Istanbule. V interiéroch kostolov východného obradu oddeľuje priestor pre veriacich od oltára ikonostas. V západnej Európe sa v 10. - 13. stor. rozvíjal románsky a v 12. -14. stor. gotický sloh. Pôdorys kostolov sa opieral o latinský kríž (s jedným predĺženým ramenom), išlo o tzv. smerové kostoly. V smerových kostoloch našiel svoj komplexný výraz kresťanský Západ, v centrálnych kostoloch zasa kresťanský Východ (Hanus 1995, s. 113). V kresťanstve sa uplatnila nepísaná tradícia orientovať kostoly podľa osi východ-zá-pad, pretože požiadavkou bohoslužby bolo s prvými slnečnými lúčmi od východu (okien apsidy) pozdraviť vzkrieseného Krista (Hanus 1995, s. 117). Západ zasa symbolizuje koniec cesty, koniec svetla, koniec Času a všetkých vecí. V severnom ramene priečnej chrámovej lode (transeptu), spájanom so zlom, temnotou a chladom, sa zvykli umiestňovať výjavy zo Starého zákona, kým v južnom ramene, spájanom so svetlom, teplom, boli výjavy z Nového zákona (Humphrey - Vitebsky, 1998). V období dominancie gotiky sa rozšírilo budovanie veľkolepých katedrál - biskupských chrámov. Katedrály boli významovým stredom mesta a tomu zodpovedala aj Geografia relígii rovno ukončené ď voj veži e kráľovská galéria rozetové okno I oporný systém tri portály s rozetovými oknami OBR. 19: Schéma katedrály v Remeši ich architektonická veľkostná a estetic- (podľa Kocha 1998, s. 170) ká dominancia nad mestom a jeho oko- lím. Interiér katedrály sa preto oproti predchádzajúcemu obdobiu rozširuje do dĺžky i do výšky (napr. francúzske katedrály v Bourges, Notre Dame v Paríži, Beauvais, nemecké katedrály v Remeši, Kolíne, Viedni, u nás napr. košická katedrála s v. Alžbety). O niečo odlišnejší charakter mala výstavba katedrál v Anglicku. Tu sa nestavalo uprostred mesta v spleti uličiek, ale spravidla mimo mesta, na oddelenom a podľa možností mier-ne vyvýšenom mieste. Anglické katedrály sú oproti francúzskym nižšie a rozľahlejšie (napr. katedrála v Lincolne). V Španielsku sa pri výstavbe katedrál (najmä na juhu) odrazil vo výzdobe a v stavbe veží maurský vplyv (napr. giralda - zvonica pri katedrále v Seville je minaretom pôvodnej mešity). Z hľadiska použitého stavebného materiálu osobitný subtyp tvorí tzv. pálená gotika - gotické kostoly postavené z pálených tehál - rozšírené najmä na pobreží Baltského mora (napr. Gdansk, Lübeck, Stralsund). Do sakrálnej architektúry vniesli svojrázne črty aj jednotlivé mníšske rády. Ako príklad možno uviesť kostoly, postavené templářským rádom (Chudobné rytierstvo Kristovho Šalamúnovho chrámu). Išlo o kostoly s okrúhlym pôdorysom (tzv. rondely) stavané na báze osemuholníkovéhc geometrického plánu, ktorého predlohou bol Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Takéto stavby nachádzame napr. v Rennes-le-Chateau v južnom Francúzsku, či na ostrove Bornholm v Baltskom mori. Renesancia sa vrátila k tradíciám antickej architektúry. Renesančné kostoly mali ba-zilikálnu, zväčša trojloďovú formu a boli zvyčajne smerové - napr. kostol San Lorenzo vo Florencii (Hanus 1995, s. 199). Na Slovensku máme viacero príkladov uplatnenie renesancie v sakrálnej architektúre. Sú to najmä štítkové atiky, ktorými sú zakončené veže kostolov a solitérně zvonice. Naj hojnej šie sa vyskytujú na Spiši a Šariši (Kežmarok, Poprad, Vrbov, Strážky, Spišská Bela, Podolínec, Granč-Petrovce, Spišsk> Hrhov, Červenica pri Sabinove, Chminianske Jakubovany). Príkladmi celostných renesančných kostolov sú evanjelický kostol v Prešove, jezuitský kostol (bývalý nemeck) ev. kostol) v Bratislave či rímskokatolícky kostol v Senici (Kolektív 1996). 4£ ♦»»♦•*♦•♦♦♦ »•♦*-,' ^|% ^ ♦♦♦♦♦*• ♦ ■♦ * ■ * ♦ «-.» | t t t I I 11 f* Geografia relígií Počas renesancie vznikali aj prvé stavby reprezentujúce duch protireformácie. Za modelový príklad sa považuje španielsky El Escorial - kláštorný komplex pri Madride zasvätený sv. Vavřincovi a slúžiaci ako kráľovská rezidencia. Je príkladom španielskeho dezornamentalizmu. Escorial sa stal slohovou predlohou výstavby mnohých stredoeurópskych kláštorov (Kolektív 1998, s. 268). Svojbytný charakter mala výstavba sakrálnych objektov v Rusku. Tento originálny stavebný typ vznikol v 16. stor. v nadväznosti na drevené stavby, ktoré boli v tom období veľmi rozšírené. Pozostávali z centrálnej vežovej časti, ku ktorej sa pripájali vežové kaplnky s typickým cibuľovitým zakončením. Přístavbami kaplniek postupne vznikal asymetrický pôdorys. Pečať ruskej svojráznosti nesie napr. Chrám Nanebevza-tia v Kolomenskom a Chrám Vasilija Blaženého v Moskve. Až koncom 17. stor. sa za cára Petra Veľkého začal výraznejšie uplatňovať vplyv západnej sakrálnej architektúry (Kolektív 1998). Obdobie baroka prinieslo zvýraznenie Členitosti a výzdoby chrámov. Pôdorys barokových kostolov spočiatku nadviazal na smerový gotický pôdorys. Prototypom barokového kostola je prvý jezuitský kostol II Gesú v Ríme. Kostol je jednoloďový. Namiesto bočných lodí vybočujú po oboch stranách výklenky pre kaplnky, ktoré sú spojené koridorom a spoločnou rímsou, ale sú relatívne samostatné. Medzi loďou a apsidou je najväčšie rozšírenie lode (krátka priečna loď s vyvýšenou kupolou nad krížením). Pôdorys barokového kostola je teda syntézou latinského a gréckeho kríža (Hanus 1995, s. 227). K barokovým stavbám patrí aj najvýznamnejší chrám katolíckeho kresťanstva - Bazilika sv. Petra v Ríme. Napriek pôvodným projektom centrálneho chrámu bol nakoniec postavený ako smerový. Barokové chrámy v Španielsku sa vyznačovali přebujnělou výzdobou, čo bol prejav ich odklonu od dezornamentalizmu renesančného obdobia. Týmto stavebným vývojom bola ovplyvnená sakrálna architektúra v Latinskej Amerike, ktorá však nesie taktiež domáce výzdobné elementy (napr. živá farebnosť Štukatúr v Mexiku odráža indiánske tradície). Na Slovensku sa barok prejavil výstavbou kláštorných komplexov, ktoré hrali dôležitú úlohu v protireformačnom úsilí. Niektoré staršie kláštory sa barokovo prebudovali. Z mnohých príkladov barokových stavieb možno spomenúť františkánsky Kostol sv. Jozefa v Prešove, Kostol Sv. Trojice v Bratislave, jezuitské kostoly v Trenčíne, Trnave a Košiciach, Kostol Narodenia Panny Márie v Novom Meste nad Váhom, kostol a kláštor milosrdných bratov v Bratislave, premonstrátsky kláštor s kostolom v Jasové, piaristické kláštory v Prievidzi a Nitre, nový minoritský kostol v Levoči atď. Počas baroka sa rozšírila výstavba pamätných stĺpov a súsoší. Príkladmi sú morové stĺpy (na pripomenutie moru z r. 1708-1711 - Trenčín, Bratislava), trojičné stĺpy (Banská Štiavnica, Kremnica), mariánske stĺpy (Nitra, Prešov) alebo súsošia iných svätcov (stĺp sv. Floriána v Bratislave, súsošie sv. Rócha v Prešove a pod.). Oživenie pútnickej tradície odrážala výstavba kalvárií, ktoré znázorňovali utrpenie Ježiša Krista. Symbolika kal- Geografia relígií várie sa zo stredovekých obrazov a súsoší Ukrižovania presunula v tomto období de terénu, na svahy kopcov, s pomerne náročným výstupom, ktorý mal čo najvernejšie symbolizovať Kristovu cestu na Golgotu. K príkladom takýchto komplexov kaplniek a kostolov patria kalvárie v Banskej Štiavnici, Levoči, Prešove, Nitre, Košiciach, Bardejove a pod. (Kolektív 1996). Špecifický charakter mala výstavba protestantských kostolov. Protestantské kostol) boli jednoduché, takmer bez výzdoby. V mnohých protestantských kostoloch je namiesto oltára exponovanějším elementom interiéru kazateľnica. V období klasicizmu stratila sakrálna architektúra vedúcu úlohu v slohovom vývoji Bol to odraz vplyvu osvietenstva. Opäť dochádza k návratu k antickým vzorom, preto mnohé kostoly postavené v tomto období vyzerajú ako antické chrámy (napr. Kos tol sv. Magdalény v Paríži, Kostol sv. Mikuláša v Postupime, Chrám Kazanské, bohorodičky v Sankt Peterburgu). Na Slovensku klasicistickú sakrálnu architektún dobre reprezentujú tolerančné bezvežové evanjelické kostoly (napr. Veľký kosto v Bratislave, kalvínsky kostol v Komárne, evanjelický kostol v Liptovskom Mikulá ši, Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Levoči a pod). Neskôr si mohli stavať kostol) s vežou (napr. Modra) a k niektorým bezvežovým kostolom boli veže dodatočne pri stavané. Špecifický charakter mali kostoly s centrálnou dispozíciou (okrúhlou alebí oválnou) s emporou, pričom kruhový priestor býva prekrytý kupolou (Banská Štiav nica, Zemianske Podhradie, Levoča, Košice, Banská Bystrica). Popri protestantskýcl kostoloch nachádzame u nás príklady klasicistických sakrálnych objektov iných vy znaní - napr. katolícky Kostol sv. Rozálie v Komárne, Kostol Povýšenia sv. Kríža v Žiar nad Hronom, Kostol sv. Margity v Čataji (Kolektív 1996). Koncom 19. storočia sa pod vplyvom romantizmu začína v architektúre uplatňoval návrat k tradičným slohom (historizmus). Typické bolo dokončovanie stredovekýcl katedrál, realizované v neogotickom štýle (napr. dómy v Kolíne nad Rýnom, Regens burgu, Miláne, Chrám sv. Víta v Prahe), prípadne výstavba nových kostolov v neo gotickom štýle (votívny kostol vo Viedni, katedrála vo Washingtone D.C). Popr neogotike sa uplatnil neorománsky sloh (napr. Kostol sv. Ľudovíta v Mníchove), ale bo vznikali eklektické stavby - napr. podľa románsko-byzantských vzorov (Chráň Sacré Cour v Paríži), románsko-gotických vzorov (katedrála v Marseille) a pod. Ob dobie historizmu a eklektizmu sa prejavilo vo výstavbe kostolov aj na Slovensku. Ne orománskymi stavbami sú Blumentálsky kostol a kalvínsky kostol v Bratislave K príkladom neogotických kostolov sa zaradili Kostol Ružencovej Panny Máři v Černovej, Kostol Naj s v. Trojice v Mošovciach, evanjelické kostoly v Puchov a Dolnom Kubíne. Eklektický neorománsko-neogotický charakter má evanjelick kostol vo Važci. Výrazne eklektický ráz s elementárni orientálnej architektúry má nov evanjelický kostol v Kežmarku. Inými príkladmi eklektických stavieb sú gréckokato Geografia relígií lícke chrámy v Jakubanoch, Vranove nad Topľou-Čemernom, Malých Zalužiciach, Stropkove a pravoslávna katedrála sv. Alexandra Nevského v Prešove. Secesia sa odvrátila od historizmu a usilovala sa opäť vtlačiť stavbám jednotný štýl. Príkladom uplatnenia sa secesného štýlu v sakrálnej architektúre je Kostol Sagrada Família v Barcelone, či Kostol sv. Leopolda vo Viedni (Kolektív 1998). Na Slovensku sú dobrými príkladmi rímskokatolícky kostol v Muli a Kostolík sv. Alžbety Uhorskej v Bratislave (Kolektív 1996). Po prvej svetovej vojne sa v architektúre presadil funkcionalizmus. Stavba kostolov sa stala avantgardou modernej architektúry, pretože kostol bol najvýznamnejším modelom pre monumentálnu architektúru. Uplatňujú sa nové materiály, najmä liatina, sklo a oceľobetón. K príkladom uplatnenia sa modernej architektúry patrí pútnická kaplnka Notre Dame-du-Haut v Ronchamp od Le Corbusíera. Iným je strohý Kostol Kristovho tela v Aachene od Rudolfa Schwarza. Príkladom ŕunkcionalistickej transkripcie konceptu baziliky je Kostol sv. Václava v Prahe-VrŠoviciach (Hanus 1995). V severo-európskych krajinách sa pod nemeckým a holandským vplyvom rozvinul expresionizmus. Príkladom jeho uplatnenia je Grundtvigov kostol v Kodani. Sakrálna architektúra v 2. pol. 20. stor. sa vyznačuje takou formovou rozmanitosťou, ktorá bola v predchádzajúcich storočiach neznáma. Architekti vytvárali výrazovo silné útvary, často asymetrické a imitujúce organické štruktúry (napr. katedrála v Brazílii, katedrála v Mityane v Ugande, benediktinsky opátsky chrám v St. Luis v USA, kryštálový evanjelický kostol v Los Angeles, katedrála v Evry pri Paríži a pod.). Často vznikajú viacúčelové stavby, pretože kostol už neslúži len na bohoslužobné, ale aj kultúrne, vzdelávacie a spoločenské ciele (Kolektív 1998). Kostoly v novom svete napodobňujú architektúru európskych chrámov, s uplatnením sa miestnych dekoratívnych prvkov a stavebných materiálov. Napríklad gigantická Katedrála Panny Márie Kráľovnej Pokoja v Yamoussoukro v Pobreží slonoviny bola postavená v 80. rokoch 20. stor. podľa vzoru Chrámu sv. Petra v Ríme. Značne ho však prekonáva svojimi rozmermi a je v nej 7 tis. miest na sedenie a 11 tis. miest na státie (Due-Laboa, 1998). Protestantské sakrálne stavby nadobúdajú rozmanité formy. V tradičných protestantských regiónoch sa popri solitérnych objektoch uplatňujú religiózne objekty zakomponované do uličnej radovej zástavby. Ide zväčša o polyfunkčné stavby, v ktorých sa okrem bohoslužobných priestorov nachádzajú ďalšie časti, slúžiace na administratívne, obytné alebo spoločensko-kultúrne účely. Na Slovensku sa funkcionalizmus presadil v 30. rokoch 20. stor. Príkladmi jeho uplatnenia sú evanjelické kostoly na Legionárskej ul. v Bratislave, Prievoze, Trnave, Žiline, Pukanci, rímskokatolícky kostol Povýšenia sv. Kríža v Petržalke a rímskokatolícky kostol v Partizánskom. Geografia relígií Po r. 1989 nastal na Slovensku veľký rozmach výstavby sakrálnych objektov. Dokončené boli viaceré kostoly, rozostavané v predchádzajúcom období. Podstatne početnejšiu skupinu tvoria nové sakrálne stavby postavené v štýle modernistickom a postmodernistickom. Príkladmi sakrálnych stavieb z ostatného decénia sú evanjelický kostol v Petržalke, Kostol Panny Márie v Bratislave-Dlhých Dieloch, modlitebňa Cirkvi bratskej v Starej Turej, Kostol sv. Jozefa - robotníka vo Svite, exercičnýdom Spoločnosti Ježišovej sv. Ignáca v Prešove, Kostol Panny Márie - kráľovnej pokoja v Dudinciach, kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne, Kostol Krista Kráľa v Prešove a pod. Kalvárie v Európe Kalvária (Golgota) je miesto v Jeruzaleme, kde bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Je to však aj sakrálny objekt vybudovaný na lokalitách mimo Jeruzalema za účelom pripomenutia si pasií a Kristovej mučeníckej smrti. Pozostáva z kostolíkov a kaplniek situovaných vo voľnej krajine. Prvé kalvárie boli budované v Španielsku na začiatku 15. storočia. Predsa však za krajinu pôvodu tohto typu sakrálneho objektu sa považuje Taliansko, kde boli budované v 15. stor. prvé sacri monti. V tomto storočí boli budované prvé pašiové cesty na území dnešného Nemecka. Ich konečné zastávky boli situované mimo miest, spravidla na pahorkoch alebo návršiach, ktoré sa na2ývali kalvárie. V 18. stor. boli pašiové cesty nahrádzané 14-zastávkovými krížovými cestami. Výsledkom je existencia pestrej variety sakrálnych objektov v súčasnom európskom geografickom priestore, ktorých spoločným znakom je pripomínanie si mučeníckej smrti Ježiša Krista (Bilska-Wodecka, 2000). Podľa E. Bilskej-Wodeckej (2000) je možné v Európe rozlíšiť štyri základné typy kalvárií. A. Jeruzalemský typ - člení sa na ďalšie tri subtypy. Snaží sa v plnej miere rešpektovať pôvodnú jeruzalemskú topografiu. K tomuto typu radí napr. Varallo Sesia a San Vivaldo v Taliansku. B. Typ rýdzej kalvárie - centrálnym bodom celého vybavenia je návršie, nazývané Kalvária so svätostánkom alebo krucifixom na najvyššom mieste. Vrchol môže byť dostupný modlitebnou cestou, ktorej zastávky sa venujú udalostiam Ježišovej cesty po zajatí (čiže od Poslednej večere po Pilátovo zvolanie Ecce Homo) a Ježišovej krížovej cesty. Do tohto typu patrí značná časť európskych kalvárií (napr. Prešov, Banská Štiavnica). C. Typ krížovej cesty - v tomto type chýba priama inšpirácia topografickou alebo architektonickou situáciou v Jeruzaleme. Jedinou podobnosťou je tu realizovaný bohoslužobný program Krížovej cesty. Do tohto typu patrí najväčšia časť európskych kalvárií. Geografia relígií D. Bretónsky typ - ide o typ, ktorý nezodpovedá Jeruzalemu v topografickom zmysle. Kalvária tu reprezentuje symbolické zobrazenie biblických udalostí so špeciálnym dôrazom na Pánovu muku a jej najdôležitejší moment - ukrižovanie. Patria tu napr. Briéc, Lanrivain, Pencran, Pontrieux. Drevené kostolíky na Slovensku Špecifickým príkladom sakrálnych stavieb, odrážajúcich čiastočne vplyv geografického prostredia, sú drevené kostoly na Slovensku. Slovensko sa tradične zaraďuje medzi najlesnatejšie regióny Európy s dostatkom dreva, ktoré bolo v minulosti významným stavebným materiálom. Stáročné skúsenosti práce s drevom umožnili ľudovým staviteľom postaviť do detailu premyslené drevené sakrálne stavby, ktoré sa zachovali na strednom, severnom a severovýchodnom Slovensku. Sú súčasťou širšieho regiónu výskytu drevených sakrálnych stavieb, ktorý zahŕňa juhovýchodné Poľsko, Zakarpatskú Ukrajinu a sedmohradskú časť Rumunska. Na Slovensku sa vyskytujú tri typy drevených kostolov, líšiace sa obdobím výstavby, architektúrou exteriéru a interiéru a denomináciou. Najstarším typom sú kostoly, ktoré pôdorysne vychádzajú z princípu jednoloďových gotických kostolov s polygonálnou svätyňou na východe a vežou na západe. Pochádzajú z 15, storočia. Ide o rímskokatolícke kostoly v Hervartove, Tŕňovom pri Žiline, a Tvrdošíne. Mladším stavebným typom sú kostoly s centrálnou dispozíciou, v pôdorysnom tvare gréckeho kríža. Takmer všetky majú empory, zodpovedajúce kazateľskému typu chrámu. Ide o evanjelické artikulárne kostoly zo 17. a 18. stoT., ktorých pôvod je odvodený z renesančných architektonických princípov. Takéto kostoly nachádzame v Svätom Kríži (prenesený z Paludze), Hronseku a Kežmarku. Drevené artikulárne kostoly sú aj v Leštinách a Istebnom. Tieto sú staršie a tvoria prechodový stupeň vo vývoji od rímskokatolíckych kostolov. Majú obdĺžnikový pôdorys a orientáciu na kazateľnicu, situovanú na konci lode. Tretiu najpočetnejšiu skupinu tvoria najmladšie typy drevených kostolov východného rítu (gréckokatolícke a pravoslávne) na severovýchodnom Slovensku, pochádzajúce zo 17. a 18. storočia. Ich spoločnou Črtou je trojpriestorovosť alebo trojzrubovosť. Všetky tri zruby sú položené najednej osi, idúcej od západu na východ. Stredný zrub je najväčší a má tvar štvorca alebo obdĺžnika. Dva postranné zruby na východe (oltárna Časť) a západe (babinec - priestor pre zhromažďovanie žien) sú menšie. Na Slovensku sa vyskytujú dva subtypy týchto stavieb - lemkovský a bojkovský. Lemkovské kostoly majú dominujúcu západnú vežu (nad babincom). Charakteristické sú barokové makovice (napr. Bodružaľ, Šemetkovce) alebo barokové bane (napr. Miroľa, Ladomírová). Stavebným materiálom je jedľa, borovica, zriedkavo červený smrek a buk. Lemkovské kostoly sú vo Fričke, Jedlinke, Kožanoch, Krivom, Lukove-Venécii, Tročanoch (okres Bardejov), Hrabovej Roztoke, Kalnej Roztoke, Ruskom Potoku, Topoli, Ulič-skom Krivom (okres Snina), Potokoch (okres Stropkov), Bodružali, Dobroslave, Hun- OBR. 20: Drevené gréckokatolícke a pravoslávne kostolíky na severovýchodnom Slovensku .^w.. _~cC^ V V-, JKRA9TT BROD K»VÉt *—ľ 1 TROČANY l_ STROPKOV /^.) Á I r-^.... ; ------ .-J í W*r* hrtnct Ironict Východohorpoldňtio rtqtfra dawi mestá drwtné koctoUky o 5 ti *** * RUSKY Ipotok r'SNINA / • HUMENNÉ ^ .« » -«^ v* UUČSKťt . K*VÉ */ IkAUíA /