Geografia religií ťanské spoločenstvá používajú víno pri náboženských obradoch (katolíci, evanjelici augsburského vyznania). Prohibíciu alkoholu podporujú v USA napr. baptisti, metodisti, mormoni a adventisti siedmeho dňa. Hospodárske dôsledky týchto rozličných postojov sa prejavujú v existencii tzv. mokrých (wet) a suchých (dry) oblastí v USA. Vhodným príkladom je Texas. Južná časť štátu, kde prevažujú luteráni a katolíci, je mokrá, kým severný Texas s prevahou baptistov a metodisto v je suchý (Jordan-Rown-tree, 1990). Iným príkladom religiózne podmieneného rozšírenia rastliny je citrónovník, V staroveku bol rozširovaný, keď sa sadil na rituálne účely ako "ovocie dobrého stromu" na každoročný sviatok stánkov - Sukkot u židov. Citrusový plod (Ertrog) spolu s kyticou z myrty, potočnej vŕby a palmových listov držia veriaci v rukách počas sviatočných modlitieb (Franěk, 1993, s. 61). S narastujúcou židovskou diasporou sa týmto spôsobom citrónovník rozšíril v stredoveku do celého priestoru Stredomoria (Rinschede, 1999, s. 172). Pôsobením náboženského faktora možno vysvetliť absenciu určitých druhov domácich zvierat v niektorých oblastiach. Príkladom je absencia chovu ošípaných v islamských krajinách, v židovských oblastiach a u príslušníkov koptskej cirkvi. Absencia chovu súvisí so zákazom konzumácie bravčového mäsa v týchto relígiách. Tabuizovanie mäsa ošípaných bolo podmienené názorom, že ošípané sú nečisté zvieratá. Mohlo to byť spôsobené obavami pred črevnými parazitmi (svalovec spirálovitý), čo sa napokon prenieslo do náboženských prikázaní, ktoré následne ovplyvnili spôsoby hospodárenia. Iné vysvetlenie odvodzuje tabuizovanie mäsa ošípaných od ekonomických a prírodných podmienok monoteisticky orientovaných púšťových nomádov, obývajúcich perifériu intenzívne poľnohospodársky využívaných území v povodí veľkých riek (Níl, Eufrat, Tigris). Keďže tu v dôsledku nevhodných prírodných podmienok chov ošípaných zlyhal, spôsobil tento neúspech trpkú reakciu ústupu od chovu ošípaných ako od nežiadúcej činnosti aj v oblastiach intenzívneho poľnohospodárstva (Rinschede, 1999, s. 172) a zakotvenie tohto prístupu do náboženských predpisov. Na druhej strane sa stretávame s úplne opačným prístupom k ošípaným v prostredí primitívnych plemien v Melanézii a na území Novej Guinei. Tu sú ošípané považované za posvätné zvieratá, ktoré je potrebné prinášať ako obetu predkom a následne konzumovať počas veľkých sviatkov. Konajú sa veľké hostiny, počas ktorých sa zvyknú skonzumovať takmer všetky ošípané, ktoré sa v dedine chovajú (Wrona, 1992, s. 226). E. Isaac (1962) upozorňuje, že domestifíkácia hovädzieho dobytka bola motivovaná primárne religióznymi a nie hospodárskymi dôvodmi. V predhistorickom období bol predchodca hovädzieho dobytka obetným darom bohyni Mesiaca. Dôvod výberu práve hovädzieho dobytka súvisel s tvarom rohov, ktorý sa podobal uhnutému kosáku Geografia religií mesiaca v I. a III. Štvrti. Hospodárske využitie zvierat bolo takto podľa E. Isaaca (1962) vedľajším produktom religiózne motivovanej domestifíkácie. Špecifickým prístupom k hovädziemu dobytku sa vyznačuje hinduizmus, v ktorom sa uplatňuje kult kravy ako posvätného zvieraťa. Má to ďalekosiahle dôsledky na hospodárstvo Indie, ktorá disponuje najväčšími stavmi hovädzieho dobytka na svete (cca 200 mil. ks), avšak bez patričného ekonomického efektu. Historické korene zákazu zabíjania kráv siahajú do obdobia príchodu árijských kmeňov na indický subkontinent v 2. tisícročí p.n.L Hinduisti veria, že kravu nemožno zabiť, lebo by sa tým prerušil reinkarnačný cyklus nejakého Človeka. Krava musí preto zomrieť prirodzenou smrťou. Zabitie kravy je veľkým hriechom, ktorého dôsledkom je, že hriešnik sa v nasledujúcom živote narodí v tele psa alebo príslušníka skupiny nedotknuteľných. Hospodárske využitie kráv sa preto obmedzuje na mliečne hospodárstvo, využívanie dobytka ako ťažnej sily, na využívanie trusu na hnojenie a sušeného trusu ako paliva. Využíva sa aj koža uhynutých zvierat. Konzumácia hovädzieho mäsa je vylúčená (Wrona, 1992, s. 225-226), Tabuizovanie niektorých pokrmov mohlo podporiť produkciu iných. Tak napríklad došlo k rozvoju rybného hospodárstva v katolíckych oblastiach, pretože tu sa ryba stala tradičným piatkovým pokrmom (pôstny deň). T. G. Jordan a L. Rowntree (1990) v tom vidia súvislosť s faktom, že apoštol Peter bol pôvodom rybár a ryba bola prvým kresťanským symbolom i tajným znakom vierovyznania. Na druhej strane niektoré kresťanské denominácie odmietajú konzumáciu rýb a ošípaných. Patria k nim adventisti siedmeho dňa. Tí napríklad pri misijnej činnosti na Pitcairne v južnej Časti Tichého oceánu spôsobili zrútenie tunajšieho samozásobiteľského systému, pretože domorodí obyvatelia boli pred prijatím adventizmu silne závislí od rybieho a bravčového masa domácej proveniencie (Jordan - Rowntree, 1990). Ryby nekonzumujú ani brahmani a príslušníci ďalších kást s vysokým sociálnym statusom. Zákaz konzumácie rýb a mäsa z vodného vtáctva sa odôvodňuje v hinduizme posvätnosťou vody, ktorá má očisťujúci účinok (Rinschede, 1999, s. 174). 7.4.1.2. Relígie a sekundárny i terciárny hospodársky sektoi Pôsobenie medzi religióznymi systémami a sekundárnym a terciámym hospodárskym sektorom možno dokumentovať na príklade Singapuru. Singapur sa napriek nedostatku vlastných prírodných zdrojov rozvinul v ostatných troch decéniách na dynamické hospodárske centrum Ázie. V religióznom obraze mesta hrajú dôležitú úlohu prelínajúce sa náboženské vplyvy a ideály. Začiatkom 90. rokov 20. storočia tvorili najväčšiu skupinu (53,9 %) vyznávači čínskych religií (konfuciánstva, taoizmu a sčasti budhizmus). Zastúpení boli aj moslimovia (15,4 %), kresťania (12,6 %), hinduisti (3,5 %) Geografia relígií a v menšej miere sikhovia, bahaisti a iní. Takmer 15 % obyvateľov tvorili bezkonfesijní (Baratta, 1996). Vzťah medzi štátom a náboženstvom je v Singapure ambivalentný. Najednej strane sa Štát správa k náboženským skupinám restriktivně tým, že im nedovolí vyjadriť sa k ekonomickým otázkam, na druhej strane však štát využíva rozličné náboženské učenia na to, aby nabádal ich prívržencov k väčšiemu hospodárskemu úspechu. Takto napr. vyzývajú predstavitelia štátu príslušníkov islamských skupín, aby v súlade s Koránom tvrdo pracovali, cvičili sa v disciplíne a počas pôstneho mesiaca ramadánu rozvíjali vytrvalosť a odhodlanosť. Podobne sa apeluje na budhistické učenie, v ktorom sú za dôležité pokladané hodnoty ako sebadôvera, oddanosť, sebadisciplína a tvrdá práca. V prejavoch politických vodcov sa náboženské hodnoty označujú za základ hospodárskych úspechov Singapuru (Kong, 1996). Pozitívny vzťah náboženstva a hospodárskeho rozvoja sa prejavuje v podpore religióznych objektov ako turistických atrakcií. Singapur, ktorý trpí nedostatkom prírodných a historických atrakcií v štruktúre lokalizačných predpokladov cestovného ruchu, vynakladá veľké prostriedky na reklamu a propagáciu religióznych objektov, ktoré odporúča ako významné turistické lokality. Pri prezentácii mesta sa využívajú aj sviatky, z ktorých drvivá Časť má náboženský pôvod. Postupne došlo ku komercionalizácii náboženských inštitúcií, ktoré využívajú kapitál multikonfesionálnych podnikateľov a investujú prostriedky do renovácie kostolov, kláštorov a iných objektov, ktoré následne prenajímajú na spoločensko-kultúme podujatia. Religiózne objekty sa stávajú ohniskami, okolo ktorých sa rozvíja ďalšia infrastruktura - ubytovacie a stravovacie zariadenia a obchod s náboženskými predmetmi. Religiózne inštitúcie sa v Singapure čoraz viac správajú ako finančné inštitúcie a vedú finančnú politiku s cieľom maximalizovať zisky. S tým súvisí potreba efektivizácie ich manažmentu, čo tiež spôsobuje rozvoj ďalších aktivít. Príkladom tu môže byť softvérová firma Church Integrated Software (CIS), ktorá saturuje potrebu softvérov pre zabezpečenie kontroly a manažmentu cirkevných a religióznych inštitúcií (Kong, 1996). 7.4.2. Relígie a ekonomický rozvoj Mnohé teoretické a empirické práce poukazujú na tesný vzťah medzi relígiami a hospodárskym rozvojom. Vzhľadom na špecifickú úlohu, ktorú má náboženstvo v rámci možností rozvojových opatrení, rozlišujú C.K. Wilber a K.P. Jameson (1980) viaceré možnosti tohto vzťahu. Môžu sa prejaviť v rámci tradičného vzťahu medzi náboženstvom a individuálnym správaním sa osôb, ktoré majú osobitnú úlohu v rámci prijímania rozvojových opatrení a iniciatív. Týmto spôsobom môžu religiózne hodnoty a praktiky ovplyvniť a formovať priority a strategické rozhodnutia, ktoré sa týkajú Geografia relígií napr. úsporných opatrení, zavádzania nových technológií, vzdelávania detí, štruktu-rovania trhu práce a podobne. Náboženské hodnoty môžu byť v závislosti od časopriestorového kontextu buď katalyzátorom, alebo brzdou zmien a hospodárskeho rozvoja (Park, 1994, s. 176). Význam religiózneho vplyvu na hospodársky rozvoj sa zvýraznil v súčasnom období globalizácie, v rámci ktorej dochádza k užšiemu prepojeniu krajín v rámci systému svetovej ekonomiky a politiky. Dôležitú úlohu tu hrajú medzinárodné inštitúcie a organizácie, medzi ktoré sa zaradili aj mnohé náboženské inštitúcie. Príkladom sú viaceré medzinárodné kresťanské a islamské dobročinné organizácie (napríklad katolícka dobročinná organizácia Caritas International so sídlom vo Vatikáne realizuje dobročinné akcie v 128 krajinách sveta). V islame sú dary a poplatky z almužny (zakat) vyplácané v lokálnych mešitách a sú pomocou siete islamských organizácii distribuované do miesta potreby. Peniaze sa dávajú na podporu utečencom z území postihnutých vojnami (v poslednom desaťročí napr. v Bosne, Kosové, Súdáne, Čečensku). Financie sa tiež investujú do projektov rozvoja v chudobných krajinách s moslimskými menšinami (napr. v Keni a Tanzánii) (Rinschede, 1999, s. 178). Náboženské doktríny môžu ovplyvniť etiku ekonomiky a môžu predstavovať v rozličných súvislostiach katalyzátory, ale aj prekážky v hospodárskom rozvoji. M. Weber (1930) zdôrazňoval pozitívne vplyvy kresťanstva, najmä protestantizmu na rozvoj kapitalistického podnikania a naproti tomu identifikoval negatívne vplyvy východných relígií (bližšie pozri v časti 3.6). Náboženstvo môže byť teda aj brzdou ekonomického rozvoja. W. Davis (1987) poukázal na názory mnohých ekonómov, že náboženstvo je významnou príčinou ekonomického zaostávania Myanmárska, ktoré viac ako 30 % regionálnych príjmov vynakladá na vydržiavame státisícov budhistických mníchov a na udržiavanie a prevádzku kláštorov a svätýň (Rinschede, 1999, s. 178). Ako upozorňuje G. Rinschede (1999, s. 180) tento spôsob uvažovania o vplyve náboženstva na hospodárstvo krajiny je málo diferencovaný. Katolicizmus v Taliansku sa môže javiť ako konzervatívna sila, avšak v Brazílii ako revolučná a pokroková sila. Rozličné vetvy budhizmu sa tiež rozdielne prejavujú v reláciách s hospodárskym rozvojom. Zatiaľ čo budhistickí mnísi v Japonsku hrajú pozitívnu úlohu v ekonomických rozhodovacích procesoch tým, že zdôrazňujú a hlásajú ideály spravodlivej a pokrokovej spoločnosti, na Srí Lanke možno identifikovať úzky vzťah medzi vplyvom postojov sinhálskych budhistických mníchov a hospodárskou zaostalosťou. Názory M. Webera (1930) relativizuje fakt, že škótske obyvateľstvo pohorí a maďarská aristokracia sa od reformácie hlásila tradične ku kalvinizmu, avšak nikdy sa nestali významnými kapitalistami, a talianski obchodníci boli tradične katolíci, pričom prispeli výrazne k budovaniu kapitalistickej spoločnosti (Rinschede, 199, s. 181). Geografia relígií Relácie medzi relígiou a hospodárstvom sa neprejavujú len tým, že náboženstvo ovplyvňuje hospodársky rozvoj, ale aj recipročne môže hospodárska situácia spätne účinkovať na relígiu. Podľa Davisa (1987) prívrženci myslenia M. Webera sa prikláňajú k záveru, že vzostup životného štandardu sa prejavuje poklesom religiozity, kým hospodársky úpadok a bieda vedú k šíreniu mesiášských a charizmatických hnutí (Rinschede, 1999, s. 181). 7.4.3. Vzťahy náboženstva a hospodárstva v rozličných religióznych systémoch 7.4.3.1. Primárne religiózne systémy a hospodárstvo Pri výskumoch problematiky vzťahov medzi relígiou a hospodárstvom u primárnych religióznych systémov narážame na viaceré problémy. U týchto relígií neexistujú žiadni zakladatelia a literárne doktrinálne texty, z ktorých by sme mohli vychádzať. Zvyčajne sa učenie týchto relígií zachovalo ústnym podaním a koncentruje sa do bájí, prísloví a porekadiel, ktoré poukazujú na hospodárske aspekty života. U primárnych relígií sa do určitej miery ukazuje, že náboženstvo nemôžeme považovať za úplne nezávislý faktor. Napriek tomu sa môžeme pokúsiť ilustrovať väzby medzi relígiami a hospodárstvom na príklade Jorubov v západnej Nigérii a priľahlých územiach Beninu, Toga a Ghany. Jorubovia veria, že nebo a zem boli pôvodne úplne blízko spojené a ľudia si mohli brať potravu priamo z oblohy. Tento stav trval dovtedy, kým si nenásytní ľudia nezobrali príliš veľa potravy a jedna žena svojimi rukami pošpinila nebo. Preto sa nebo odtiahlo ďalej a ľudia musia na svoju obživu tvrdo pracovať. V jorubských predstavách neexistuje, na rozdiel od protestantskej etiky, žiaden prísľub spásy alebo lepšieho života po smrti, ale existuje "záchrana" už na tomto svete. Pomocou rituálnych aktivít je možné uľahčiť si zaobstrávanie obživy a zmeniť svoj osobný osud. Ten sa u Jorubov vzťahuje predovšetkým na povolanie a úspech, rodinu a smrť. Nahromadenie majetku u Jorubov neslúži na dosiahnutie osobných cieľov, ale na získanie si žien, detí a otrokov. 7.4.3.2. Hinduizmus a hospodárstvo Hinduizmus zahrňuje vo vzťahu k hospodárstvu pozitívne i negatívne hodnoty. Negatívny postoj hinduizmu k hospodárskemu pokroku sa viaže k raným brahmánskym textom, zostavovaným brahmánmi, ktorí sami stáli mimo hospodárskej činnosti. V hinduistickom učení sa sotva nájdu náznaky, ktoré by podporovali úsilie o zisk. Podnikateľský duch, pripravenosť na riziko a racionálne hospodárske myslenie je pod brzdiacim vplyvom viery v znovuzrodenie, odplatu za dobré činy a v dharmu. Na druhej strane príslušníci kasty obchodníkov (vaijšov) predstavujú výnimku, pretože Geografia relígií sa vždy usilovali o zisk. Kastovníctvo sa považuje za brzdu ekonomického pokroku, pretože tento premyslený systém deľby práce z predindustriálneho obdobia začal v industriálnom období brániť sociálnej a priestorovej mobilite obyvateľstva. Postavil sa do cesty modernému hospodárskemu rozvoju, ktorému neprospelo ani to, že veľká časť obyvateľstva, a síce ženy, šúdrovia a nedotknuteľní, bola úplne vylúčená zo vzdelávania. To viedlo k potlačeniu talentu a schopností u veľkých skupín obyvateľov (Rinschede, 1999, s. 184). Okrem vaijšov predstavujú výnimku v indickom prostredí príslušníci mimohinduis-tických religióznych systémov - pársovia, sikhovia a džinisti. Najúspešnejší sú párso-via, ktorí prejavujú veľký záujem o problémy civilizácie a radi podnikajú vo finančníctve, obchode a priemysle. V pársizme je ten, kto je bohatý a žije v blahobyte, považovaný za "vyvoleného". Tu možno hľadať podľa Weggela (1989) viaceré paralely s kalvinizmom (Rinschede, 1999, s. 185). 7.4.3.3. Budhizmus a hospodárstvo Pri štúdiu vplyvu budhizmu na hospodársky rozvoj by sme, pozorujúc hojný výskyt žobravých mníchov, mohli podľahnúť dojmu, že práca a majetok nemajú v Budhovom učení miesto. Avšak úloha budhistických mníchov nespočívala vždy len v starostlivosti o duchovný život ľudu. Napríklad na Cejlóne v predkoloniálnom období riadili mnísi poľnohospodárske rozvojové programy. Boli lekármi, učiteľmi a veľmi sa angažovali pri pomoci zabezpečiť základné potreby pre domorodé obyvateľstvo (Ariyaratne, 1980). Podľa učenia raného budhizmu nebola práca ako taká prekážkou mníchov na ceste k spaseniu. Bola ňou zaneprázdnenosť a hektika, s ktorou by pracovali, čo by ich zotročilo a ochromilo ich sily, ktoré potrebovali na oslobodenie ducha (Gerlitz, 1985 in Rinschede, 1999, s. 186). Bezvýznamná je teda podľa tohto učenia práca, ktorá neslúži priamo na zabezpečenie živobytia, ale len na hromadenie majetku. Najvyšším cieľom veriaceho budhistu je postúpiť prostredníctvom náboženských zásluh o krok bližšie na dlhej ceste k nirváne. Medzi cnosti sa zaraďujú veľkorysosť, priateľskosť, úcta k starším. Ide teda o sociálne a nie hospodárske cnosti. Hinajánoví budhisti (v Thajsku, Laose, Myanmársku, Kambodži) však nepohŕdajú materiálnym majetkom úplne. Ak sú majetní, zvyknú sa cvičiť a zdokonaľovať v štedrosti. Neakceptujú však posadnutosť majetkom a túžbu po zisku. Týmto postojom sú predurčení na aktivitu v oblasti poľnohospodárstva alebo v úradníckych povolaniach. Na druhej strane obchod, priemysel a podnikanie v doprave prenechávajú skôr iným obyvateľom, najmä imigrantom z Indie, Číny a Vietnamu (Weggel, 1989). Geografia relígií Kým postoje raného a hinajánového budhizmu k práci boli pomerne kritické, postoje novovekých budhistických siekt sú nepomeme diferencovanejšie. V niektorých prípadoch sa práca dokonca považuje za katalyzátor na ceste k nirváne. Stáva sa dôležitá pre ľudí, ktorí žijú mimo mníšskeho prostredia. Vhodným príkladom je moderný japonský budhizmus. Dokazuje, že budhizmus sa môže prispôsobiť problémom súčasnej spoločnosti. Pre novú etiku práce sú dôležité viaceré nové laické hnutia v Japonsku, ktoré medzi svoje rituály zaradili svätú prácu. Práca je podriadená cieľu, ktorým je dosiahnutie nirvány. Postupne takto dochádza k etizácii a spiritualizácii práce. Veľmi dôležitý je aj vzťah budhizmu k šintoizmu. Šintoizmus charakterizuje okrem iného výrazne sformované skupinové vedomie, ktoré vyžaduje od jednotlivca rešpekt pred staršími a ukladá mu povinností voči skupine. Takto sa japonské religiózne systémy, vyžadujúce striktnú skupinovú lojalitu, stali významným faktorom japonských hospodárskych úspechov (Rinschede, 1999, s. 187). 7.4.3.4. Konfuciánstvo a hospodárstvo Konfuciánska spoločnosť v Číne, Japonsku, Tchaiwane a Singapure sa snaží o skromnosť, korporáciu a usilovnosť. V konfuciánskom prostredí vládne hospodársky priaznivé nasadenie. Práca a uznávanie výkonu nie sú chápané ako záťaž, ale ako samozrejmá súčasť života. Šetrnosť a reinvestícia ziskov viedli k tomu, že Číňania sa (najmä pokiaľ žijú v trhových ekonomikách) prepracovali k veľkému blahobytu. Čínska hospodárska etika a kultúra sa nedá celkom pochopiť bez jasného porozumenia úlohy rodiny v Čínskej kultúre. Konfuciánstvo je v podstate rodinnou filozofiou, ktorá smeruje k upevneniu rodiny prostredníctvom morálnej výchovy. Pojem rodiny je tu širšie chápaný a zahŕňa veľké rodiny a rozsiahle príbuzenské zväzky - ako sú napr. krvné príbuzenstva a klany. Väčšina firiem je v rodinnom vlastníctve, preto nie sú veľké. Číňania neradi prijímajú na pozície manažérov do svojich firiem ľudí z mimorodinného prostredia, pretože bezpodmienečná dôvera je samozrejmá len v rámci rodiny. Neosobné štruktúry podnikov, ktoré sú typické pre veľké firmy, sú prijímané len váhavo. Netýka sa to len podnikov v prostredí centrálno-byrokraticky riadenej ekonomiky Číny, ktoré sú v rukách štátu, ale rovnako sa to týka aj veľkých podnikov v Tchaiwane, kde napriek existencii trhového hospodárstva sú veľké podniky zväčša v štátnom vlastníctve. Vzťahy v rámci rodinných klanov sú dôležité pre pochopenie súčasného ekonomického vývinu v Číne. Mnoho Číňanov, ktorí žijú v Singapure, Malajzii, Indonézii a na Tchaiwane pochádza z juhočínskych provincií Fuian a Guangdong. Dynamický ekonomický rozvoj tohto regiónu bol z veľkej časti financovaný kapitálom zahraničných Číňanov a prúdil sem cez rodinné a klanové siete. Príbuzenské väzby, ktoré sú vysoko cenené v konŕuciánstve, sa takto stali významným dôvodom na to, aby sa zahraniční Číňania odvážili investovať vo svojej niekdajšej Geografia relígií vlasti aj napriek absencii garancie súkromného vlastníctva a nestabilnej politickej situácii (Fukuyama, 1995). 7.4.3.5. Islam a hospodárstvo Vzťah islamu k úsiliu o zisk a hospodársky rozvoj je pozitívny. Čiastočne je však obmedzovaný viacerými zákazmi a príkazmi. V stredoveku zaznamenali islamské oblasti veľký hospodársky a kultúrny rozkvet a získali prevahu vo viacerých vedách a povolaniach (napr. v medicíne, algebře, geografii, astronómii, prírodných vedách, architektúre). Potom však došlo k všeobecnému úpadku a hospodárskej stagnácii. Natíska sa otázka, či to nebolo spôsobené určitými islamskými predstavami o hospodárskych aktivitách. M. Weber (1972) hodnotil islam ako náboženstvo brzdiace hospodársky rozvoj na rozdiel od aktívneho kresťanstva. Podľa jeho názoru islam bojoval proti zmenám a tento jeho postoj vyplýval z islamského fatalizmu. Aj niektorí islamskí autori priznávajú, že zle pochopená dôvera v Alaha občas zapríčiňuje hospodársku pasivitu (Rinschede, 1999, s. 190). Na druhej strane je však potrebné poukázať na iné sociálne a kultúrne faktory, ktoré podmienili ekonomické zaostávanie islamských regiónov v porovnaní s Európou (napr. despotická forma vlády). Islamská hospodárska etika má v skutočnosti veľa spoločných čŕt s kresťanskými predstavami. Hlása zásadne pozitívny postoj k hospodárstvu a k účasti na úsilí o zisk. Veľký význam sa prikladá osobnému výkonu, ktorý je považovaný za najdôležitejšiu bázu pre legitímny zisk materiálnych dobier a bohatstva. Alah je absolútnym vlastníkom, človek má, podobne ako v kresťanstve, len užívacie práva. Nemôže zmariť božie stvorenie. Nerovnomerné rozdelenie príjmov a majetku nesmie byť príliš veľké, pretože Alah dáva dobrá všetkým ľuďom. Právo chudobných na časť bohatstva spoločnosti sa uskutočňuje cez cirkevné dane a almužny. Zákonný zisk majetku je v islame možný len vlastným úsilím, preto sú zakázané iné spôsoby získavania majetku (krádež, hazardné hry, prostitúcia, veštectvo, úplatky, úroky, poistné). Tradičné hospodárstvo v islamských krajinách rešpektovalo napr. zákaz úrokov. Vyskytli sa však pokusy tento zákaz obchádzať právnymi trikmi. S postupným včleňovaním islamského sveta do západného kapitalistického spôsobu hospodárenia sa vytvorili k úrokom dva postoje. Prvá predstava vzťahuje zákaz Koránu len na úžerníctvo, druhý postoj zásadne odmieta všetky typy úročenia. Sporitelia, ktorí dnes dávajú svoje peniaze do islamskej banky, dostávajú namiesto úrokovej pohľadávky istý druh vkladovej dividendy, t.j. podieľajú sa na zisku a teoreticky i na krachu banky (Rinschede, 1999, s. 191). Prvé »ezúrokové banky vznikli v 60. rokoch 20. stor. v Egypte. V súčasnosti existuje vyše '0 islamských bánk, pričom mnohé banky v iných krajinách (USA, Argentína, Veľká Británia, Dánsko, India, Thajsko) majú tzv. islamské produkty alebo celé islamské oddelenia. Napriek tomu je podiel islamských bánk na trhu na Blízkom východe malý Geografia relígií a neprevyšuje 10 %. Islamské banky majú veľké ťažkosti obstáť v konkurencii západných bankových systémov (Rinschede, 1999). Islam má odmietavý postoj voči západnému materiálnemu a konzumnému spôsobu života. Horliví moslimovia ho považujú za určitý druh modloslužobníctva. Využívanie prírodných zdrojov prostredníctvom vedy a techniky však považujú za prípustné (Denny, 1999). OBR. 25: Vplyv vakfov na priestorový rozvoj bazáru v iránskom meste Malayer (podľa Ehlersa 1992, s. 101). 1 - najstaršia časť bazáru postavená v r. 1808-1820 ako vakf, 2 - objekty postavené v r. 1850-1860 dotované ako vakf od r. 1922, 3 - objekty postavené a dotované ako vakf v r. 1866-1867, 4 - objekty postavené v r. 1850-1880 a dotované ako vakf od r. 1888, 5 - ostatné časti bazáru 2 §S? 4 ~J 5 ""-"'z\ 7.4.3.6. Kresťanstvo a hospodárstvo Medzi najznámejších autorov, hodnotiacich vplyv kresťanstva na hospodársky rozvoj, sa zaradil M. Weber (1930) s prácami o účinkoch protestantskej etiky na rozvoj Geografia relígií kapitalizmu. Weber hľadal vo svojej teórii odpoveď na otázku, prečo kapitalizmus vznikol práve v západnej Európe napriek tomu, že od zániku Rímskej ríše boli po dobu takmer trinástich storočí mnohé civilizácie vyspelejšie ako európska (napr. čínska, indická, osmanská). Weber vysvetľoval enormný ekonomický rozmach Západu od 17. storočia novým postojom k majetku, aký nemal v dovtedajšej histórii obdobu. Tento postoj považoval za ducha kapitalizmu. Išlo o predstavy a hodnoty príznačné pre prvých kapitalistických obchodníkov a priemyselníkov. Tí mali síce, podobne ako mnohí pred nimi, sklon k hromadeniu osobného majetku, ale na rozdiel od bohatých osôb v iných kultúrach, nevyužívali svoje bohatstvo k pohodlnému a roztopašnému životnému štýlu. Naopak, ich životný štýl zostával skromný až asketický. Svoj majetok nerozhadzovali, ale ho znovu investovali do ďalšej expanzie svojich podnikov. Weber sa vo svojej teórii snažil poukázať, že tieto postoje mali náboženský základ. Kresťanstvo bolo pre rozvoj tohto postoja priaznivé, pričom skutočnú motiváciu preň priniesol protestantizmus, osobitne jeho puritánsky variant. Prví kapitalisti boli prevažne puritáni a mnohí sa hlásili ku kalvinizmu. Weber tvrdil, že niektoré kalvinistic-ké doktríny boli priamym zdrojom kapitalistickej etiky. Jednou z nich bola myšlienka, že človek je nástrojom Božím na Zemi a Boh od neho očakáva, že bude napĺňať svoje poslanie k väčšej sláve Božej. Druhým významným aspektom kalvinizmu bolo učenie o predestinácii, podľa ktorého sú iba niektorí jednotlivci vopred vyvolení pre spásu a večnú blaženosť. Ostatní sú predurčení pre večné zatratenie. Podľa modifikovanej verzie tohto učenia je kľúčovým znakom vyvolenia pre spásu a nepriamym dôkazom Božej priazne úspech pri realizácii životného poslania a práce. Jeho prejavom je materiálna prosperita. Veriaci, ktorí vychádzali z týchto myšlienok, boli teda výrazne motivovaní v úsilí dosiahnuť hmotné úspechy, pritom však museli žiť striedmo a odriekať si pôžitky. Puritáni totiž považovali akúkoľvek rozmamosť a rozšafnosť za diablov nástroj (Giddens, 1999, s. 546-547). Weberova teória vyvolala mnoho kritických názorov. Jedna časť kritikov poukazovala na to, že prvé prejavy ducha kapitalizmu sa viazali na predreformačnú katolícku Európu - napr. na talianske, španielske, belgické a nemecké obchodné mestá. Napr. podľa M. Štefunka (2000) mala katolícka cirkev skeptický pohľad na obchod do 10. stor., pretože ho vnímala ako príležitosť na hriech. Neskôr sa tento postoj cirkvi zmenil pod vplyvom učenia scholastikov - napr. talianskeho kňaza San Bernardina zo Sieny. Podľa neho obchod nie je hriešny sám osebe, ale môže viesť k hriechu podobne ako ktorékoľvek iné zamestnanie. Ďalší scholastik Thomas de Vio - kardinál Cajetan na prelome 15. a 16. stor. poopravil názor Tomáša Akvinského, ktorý opovrhoval láskou k zisku. Poukázal na fakt, že ľudia by zostali uväznení vo svojich terajších povolaniach a s rovnakými príjmami a majetkom, cim by sa znemožnila spoločenská mobilita, typická pre vtedajšie talianske mestá (Steťunko, 2000, s. 17). Iní kritici zasa poukazovali na to, že pojem "povolania" k určitej činnosti, ktorý Weber spájal s protestantizmom, existoval aj v katolicizme. Základné ideové súradnice Weberovho výkladu však mnohí autori dodnes akceptujú (Giddens, 1999, s. 547). Geografia relígií Katolicizmus a protestantizmus majú v jadre veľmi podobnú hospodársku etiku, ktorá je v súčasnosti pod vplyvom veľkej zmeny. Základným dokumentom, rozvíjajúcim sociálno-ekonomické učenie katolicizmu, sa stala encyklika Herum novarum, ktorú vydal pápež Lev XIII. v r. 1891. Encyklika sa postavila na ochranu súkromného vlastníctva, avšak nepovažuje ho za absolútne právo. Ako ľudské právo je zo svojej podstaty ohraničené. Právo a povinnosť starostlivosti o všeobecné dobro a verejné a súkromné blaho ľudí priznala encyklika štátu. Taktiež priznala pracujúcim právo na spravodlivú mzdu a vytváranie odborových združení (Dué-Laboa, 1998). Kritike podrobila dva sociálno-ekonomické systémy - socializmus a liberalizmus. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus z r. 1991, vydanej pri príležitosti 100. výročia vydania encykliky Rerum novarum, konštatuje prevahu kapitalizmu nad socializmom. Voľné trhové hospodárstvo je podľa neho najvýznamnejší prostriedok využívania zdrojov, ktorý efektívne reaguje na dopyt a uspokojuje potreby spoločnosti. Encyklika poukázala na určujúcu úlohu kreatívnej a disciplinovanej ľudskej práce pri vytváraní spoločenského bohatstva. V rámci nej vyzdvihla iniciatívu a podnikavosť. Uznala pozitívnu úlohu zisku ako ukazovateľa dobrého fungovania firiem. Avšak zároveň poukázala na to, že zisk nie je jediným indikátorom dobrého fungovania firmy. Môže sa totiž ukázať, že ľudia, ktorí sú najcennejším kapitálom firmy, sú ponižovaní a je pošliapavaná ich dôstojnosť. Preto je popri zisku potrebné zohľadňovať aj morálne a ľudské faktory. Pápež Ján Pavol II. teda v encyklike vyzýva, aby sa kapitalizmus miernil braním ohľadu na sociálnu spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť (Rinschede, 1999, s. 195). Zdôrazňuje zabezpečenie základných potrieb človeka tak, aby nebola ohrozená ľudská existencia. Encyklika považovala za významné poskytovanie pomoci ľuďom pri zapájaní sa do systému sociálno-ekonomických vzťahov, pri získavaní vedomostí a pri rozvíjaní návykov, ktoré im umožnia lepšie využívať vlastné schopnosti a zdroje. Encyklika Centesimus Annus sa dotkla aj problematiky splácania dlhov. Najednej strane podporila zásadu, že dlhy sa musia splácať. Na druhej strane však poukázala, že sa to nemôže diať za cenu vyhladovania a zbedačovania obyvateľov najchudobnejších krajín, ktoré spravidla patria k najviac zadĺženým štátom sveta. Tu navrhla iné riešenie - napr. odpustenie alebo odročenie splácania dlhov. Nový katolícky katechizmus z r. 1992 zdôrazňuje siedme prikázanie "nepokradneš*'. V tejto súvislosti katechizmus kladie mnoho otázok o úsilí o zisk, označuje finančné špekulácie ako vykorisťovanie a využívanie núdze iných a zdôrazňuje, že voľný obchod nekráča vždy v ústrety ľudským záujmom. Preto trvá na tom, aby vlády regulovali obchod. Katechizmus vyžaduje, aby každý robotník dostal spravodlivú odmenu za prácu. Katolícka cirkev v katechizme vyjadruje znepokojenie nad účinkami kapitalizmu na jednotlivcov, hoci všeobecne hodnotí jeho schopnosť dosiahnuť bohatstvo ako pozitívnu. Tieto postoje katolíckej cirkvi môžu podľa Bergmana (1995) ovplyvniť správanie sa jednotlivých katolíkov a vlády katolíckych krajín, Čo sa následne môže prejaviť rozhodnutiami s výraznými priestorovo-diferenciačnými efektmi. Geografia relígií V ostatnom období sa objavili mnohé snahy, reflektujúce globalizáciu ekonomiky, o projekt globálneho svetového étosu v ekonomike. Podrobne sa nimi zaoberá H. Küng (2000). Ide o projekt nájdenia všeobecných etických princípov v ekonomike, ktoré sú spoločné všetkým významným religióznym systémom, a ich následného presadenia do spoločensko-ekonomického života. Kooperáciu medzi rozličnými náboženstvami, ako aj neveriacimi naznačujú dve deklarácie - Interfaith Declaration, ktorá vznikala v r. 1988-1993 a zahŕňa základné etické pravidlá medzinárodnej ekonomiky pre kresťanov, židov a moslimov. Druhá deklarácia Principles for Business vznikala pri okrúhlom stole reprezentantov relígií v Caux v r. 1986-1994. V deklaráciách sa zdôrazňuje, že vlastnou úlohou podnikania nieje len zisk, ale aj zodpovednosť za všetkých jeho aktérov. Teda podniky majú svoju funkciu plniť tak, aby zlepšovali život všetkým aktérom ekonomiky - vlastníkom, veriteľom, zákazníkom, dodávateľom, zamestnancom, štátu, národnej ekonomike a spoločnosti (Küng, 2000, s. 298-299). 7.5. Relígie a politika Relígie vplývajú na rozličné aspekty ľudskej činnosti, politiku nevynímajúc. Relígie často vstupujú výrazne do vnútropolitického vývoja mnohých štátov a ovplyvňujú medzinárodné vzťahy. To vedie v niektorých prípadoch ku konfliktom a následne zmenám na politickej mape sveta. Úloha náboženstiev sa podľa J. Naisbitta a P. Aburdenovej (1992) bude na začiatku tretieho milénia ešte zvyšovať. Veľmi dôležitú úlohu zohrá podľa nich extrémna forma náboženskej ideológie - fundamentaliz-mus (Ištok-Matlovič, 1993). Na druhej strane možno registrovať mnohé vplyvy politiky na relígie. 7.5.1. Vplyv politiky na relígie Vplyv politiky na relígie môžeme podľa jeho účinku rozčleniť na: nepriateľský, neutrálny alebo zjednocujúci (politická a náboženská moc v Štáte splývajú). Nepriateľský vplyv politiky na relígie je možné ilustrovať na príklade vývoja religiózneho života v komunistických krajinách v priebehu 20. storočia. Komunistické vlády ideologicky Čerpali z marxizmu, podľa ktorého je náboženstvo považované za ópium ľudstva. Voči relígiám a ich organizačným Štruktúram zaujali nepriateľský postoj. Napríklad v sovietskom Rusku (neskôr v Sovietskom zväze) bola po revolúcii v r. 1917 uplatňovaná reštriktívna politika proti dominujúcej pravoslávnej cirkvi. Ostatné cirkvi pôsobiace na území Sovietskeho zväzu mali ešte horšiu pozíciu. Stalin nechal v r. 1930 zavrieť vidiecke kostoly a v r, 1937 takmer všetky ostatné kostoly. Tisíce kňazov putovalo do pracovných táborov. Z niekdajších 65 pravoslávnych biskupstiev, zostali v r. 1939 len štyri. V kostoloch sa zriaďovali múzeá ateizmu alebo boli využívané na Geografia religii hospodárske účely. Činnosť cirkví bola podriadená prísnej kontrole štátu. Násilná ate-izácia spôsobila postupný odklon obyvateľstva od náboženstva, hoci komunistickým vládam sa nepodarilo zďaleka dosiahnuť želateľnú úplnú ateizáciu. Napríklad vr. 1937 sa ešte 70 % vidieckeho obyvateľstva ZSSR hlásilo ku kresťanstvu (Kolektív, 1998). Iným príkladom hrubého zásahu do náboženského života bolo násilné zrušenie gréckokatolíckej cirkvi v Československu ako aj iných komunistických krajinách. V Československu boli po Prešovskom sobore v r. 1950 gréckokatolícki veriaci a duchovenstvo nútení prestúpiť na pravoslávie. Cirkev sa obnovila v r. 1968, avšak k úplnej revitali-zácii jej Činnosti došlo až v 90. rokoch 20. storočia. Podobne boli zrušené únie v haličskej Ukrajine a Poľsku po Ľvovskom sobore v r. 1946, v Zakarpatskú po Užho-rodskom sobore v r. 1949 a v Rumunsku po Bukureštianskom sobore v r. 1948 (Štu-rák, 1999). V krajinách, kde je garantovaná sloboda vyznania a náboženská sloboda, zaujíma štát neutrálnu pozíciu voči relígiám, pokiaľ sa tieto nesnažia o narušenie demokratického poriadku štátu. V niektorých krajinách sa princíp religióznej neutrality pomerne zložito dodržiava a presadzuje, najmä ak sú náboženské problémy ťažko oddeliteľné od ostatných spoločenských problémov. Ako príklad možno uviesť Indiu, kde je náboženská sloboda síce súčasťou ústavných práv, ale ťažko sa tam presadzuje rovnoprávne postavenie všetkých náboženských skupín. Dominujúcim hinduizmom sa tu cítia byť poškodení moslimovia, kresťania, sikhovia a príslušníci ostatných menších religióznych skupín (Rinschede, 1999). Najvyšší stupeň štátnej a politickej podpory majú tie relígie, ktorých učenie sa stáva súčasťou štátnej doktríny. V týchto prípadoch nedocháza k žiadnym konfliktom medzi štátnou a religióznou mocou. Relígia má pozíciu štátneho náboženstva. V ostatných decéniách je možné registrovať výrazný prienik náboženských inštitúcií do mocen-sko-politického systému viacerých islamských štátov (napr. Irán, Afganistan). Vyústením zjednotenia politickej a náboženskej moci môže byť vznik teokratického Štátneho zriadenia. V priebehu dejín vzniklo mnoho teokratických štátov (napr. Tibet, Japonsko v r. 1868-1945, Utah). V súčasnosti je typickým príkladom štátu s teokratickým zriadením Vatikán (Rinschede, 1999). Vplyv politiky na relígie je možné sledovať aj prostredníctvom modelov vzťahov Štát» a cirkvi. Podľa Nemca (1997) sa v rámci konfesného a interkonfesného práva uplatni ňuje jeden zo štyroch teoretických modelov: separačný systém, konvenčný systém] konfesijný systém a subordinačný systém. Separačný systém je charakterizovaný odlukou cirkvi od štátu. Štát sa neidentifikují so žiadnou cirkvou, je konfesně neutrálny. Postavenie cirkví nieje inštitucionalizova* né, Čiže Štát neupravuje postavenie cirkví a náboženských spoločností ako osobitný« subjektov vo vzťahu k štátu v žiadnej oblasti práva, prípadne len v niektorých oblas; tiach (Nemec, 1997). Geografia religii Konvenčný systém je charakterizovaný spoluprácou Štátu s cirkvami v oblastiach, v ktorých vyvíjajú činnosť a pôsobia oba subjekty - napr. Školstvo, zdravotníctvo a sociálna starostlivosť, vznik a zánik manželstva. Duchovní môžu byť v týchto záležitostiach zároveň v postavení úradných osôb (Nemec, 1997). Konfesijný systém je charakterizovaný tým, že štát určité náboženstvo vyhlási za Štátne, pričom jeho vyznávači alebo členovia štátnej cirkvi majú privilégiá a výsady na úkor ostatných cirkví. Hlava štátu môže byť v niektorých prípadoch zároveň najvyššou autoritou cirkvi vo svetských záležitostiach (Nemec, 1997). Subordinačný systém je charakterizovaný tým, že štát úplne alebo čiastočne podriaďuje vnútorné a vonkajšie aktivity cirkvi svojmu dozoru. Každé opatrenie alebo rozhodnutie cirkevného orgánu si vyžaduje predbežný alebo dodatočný súhlas štátnych orgánov (Nemec, 1997). 7.5.2. Vplyv religii na politiku a politicko-geografické štruktúry Relígie majú prinajmenšom taký silný vplyv na politický vývoj krajín, aký má politika na relígie. Dôsledky tohto vplyvu majú podobu národných emancipačných pohybov a im zodpovedajúcich zmien politickej mapy sveta a vnútorného usporiadania štátov. Osobitne silný je vplyv religii v krajinách so štátnym náboženstvom, fundamentalistickými režimami alebo v štátoch s teokratickým zriadením. Relígie môžu vplývať na politiku prostredníctvom svojich vyznávačov ako voličov rozličných politických strán. Príkladom dôsledku religiózneho vplyvu na národno-emancipačné snahy je írsky nacionalizmus. Opiera sa o tradičný írsky katolicizmus, ktorý prežil lepšie dlhé obdobie anglickej nadvlády ako starý írsky jazyk, patriaci do skupiny keltských indoeurópskych jazykov. Katolicizmus sa stal jedinou možnosťou pre Írov, ako sa odlíšiť od anglického protivníka. Ďalšou dôležitou bázou hnutia za nezávislosť bola nenávisť Írov voči anglickým dobyvateľom, ktorá mala korene vo veľkých sociálno-ekonomic-kých rozdieloch a diferenciách v životnej úrovni medzi protestantskými regiónmi a regiónmi obývanými katolíckym obyvateľstvom. Politické konflikty medzi katolíckymi Írmi žijúcimi v írsku, anglikánskymi Angličanmi a presbyteriánskými Škótmi začali v 18. storočí. Viedli k vzniku nezávislého írska vr. 1921. Konflikt medzí katolíkmi a protestantmi na území Uistení (Severného írska) však od konca 60. rokov 20. stor. pretrváva dodnes. Viacerí katolícki vodcovia žiadajú pripojenie tohto územia k írskej republike, čo sa prieči záujmom protestantskej väčšiny (2/3 obyvateľstva), ktorá °yv írsku nadobudla minoritnú pozíciu (Rinschede, 1999, Ištok-Matlovič, 1993). Teroristické akcie si vyžiadali za 30 rokov 3500 obetí (Tomeš, 2000). Geografia relígií____________________________________________________ OBR. 26: Podiel rímskokatolíckeho obyvateľstva v írsku a Severnom írsku v r. 1981 (podľa Pringla in Park 1994, s. 189). Geografia relígií Iným príkladom aplikácie religiózneho faktora pri vytýčení štátnych hraníc bolo rozdelenie Britskej Indie na dva samostatné štáty - Indiu a Pakistan. V Britskej Indii existoval veľký počet relígií, pričom dominantnú úlohu hral hinduizmus, ku ktorému sa pripájali islam, kresťanstvo, sikhizmus, budhizmus, džinizmus, pársizmus a iné. Situáciu pritom ešte komplikovali značné priestorové rozdiely v úrovni sociálno-ekono-mického a kultúrneho života obyvateľstva. V l.pol. 20. ston, keď sa začali rysovať možnosti získania nezávislosti, vytvorila sa v rámci Moslimskej ligy skupina politikov, presadzujúca vytvorenie samostatného islamského štátu. Pri akceptovaní tejto požiadavky sa pred britskou správou vynoril problém, ktoré oblasti pripojiť k moslimskému Pakistanu, keď popri regiónoch s výraznou moslimskou väčšinou tam existovali rozsiahle územia, pre ktoré chýbali hodnoverné údaje o religióznej štruktúre obyvateľstva. Nová hranica teda nezodpovedala skutočnému stavu a v podstate ani nemohla rozdeliť moslimov a hinduistov. Nové štáty zahŕňali vo svojom územnom vymedzení rozsiahle náboženské menšiny (v Indii bolo cca 40 mil. moslimov a v Pakistane cca 20 mil. hinduistov). Výsledkom rozdelenia Indie boli obrovské problémy, prejavujúce sa v tejto oblasti dodnes. Ilustruje to konflikt v Kašmíre (Ištok-Matlovič, 1993). Príkladom krajiny s vnútornými religióznymi konfliktmi je Nigéria. Problémy pretrvávajú už od vyhlásenia nezávislosti tejto krajiny v r. 1960. Rozpory sú medzi islamským severom a kresťanským juhom štátu. Islamský sever si zachoval konzervatívny charakter a snaží sa petrifikovať feudálne štruktúry a rozšíriť svoj vplyv do južných regiónov. Religiózny faktor je takto v Nigérii jedným z dôležitých činiteľov (popri etnických, ekonomických a historických faktoroch) zložitého politického vývoja krajiny (Ištok-Matlovič, 1993). Podobné znaky má vnútorný konflikt v Súdáne. Náboženský podtext mala občianska vojna v Bosne a Hercegovine v r. 1993-1995. Na jej území žili tri konfesijně skupiny - moslimskí Bosňania (44 % obyvateľstva), pravoslávni Srbi (32 %) a katolícki Chorváti (17 %). Počas bojov došlo k etnickým a religióznym čistkám, pričom najväčší rozsah mala genocída moslimského obyvateľstva vo východobosnianskom meste Srebrenica. Situáciu čiastočne vyriešila Day-tonská mierová zmluva z r. 1995, ktorá rozdelila územie Bosny a Hercegoviny na Republiku srbskú a na Chorvátsko-moslimskú federáciu. Problémy však pretrvávajú dodnes, o čom svedčia snahy hercegovinských Chorvátov o vyšší stupeň autonómie, Prípadne o pripojenie k Chorvátsku. istý stupeň religióznej homogenity etnicky heterogénnych území sa môže stať zjednocujúcim faktorom, ktorý využívajú regionálne politické hnutia so separatistickými cieľmi. Takúto úlohu zohral islam v Eritrei, ktorá sa v r. 1994 osamostatnila od Etiópie. Moslimovia v Eritrei tvorili väčšinu obyvateľstva na rozdiel od vnútrozemia Eti-°pie s dominujúcim kresťanstvom. Islam sa tu stal spoločným menovateľom, ktorý zjednotil rozličné etnické skupiny žijúce na tomto území a viedol k úspešnému zavŕ- Geografia relígii OBR. 27: Konfesionálna štruktúra obyvateľstva v Nigérii (upravené podľa Špažnikova in Ištok 1997, s. 41). Gu i ne| sk ý \ port HrtCOW f záliv l^ŽjJa ammtstov l~g-J ciimov QO moslimov tH^aanimis anumstON šeniu emancipačných snáh (Ištok-Matlovič, 1993). Nová hranica však nevyriešila problémové vzťahy medzi Eritreou a Etiópiou a v r. 1998 vypukol medzi nimi ozbrojený konflikt, ktorý si vyžiadal viac ako 100 tis. obetí (Šedivý, 2000). Podobnú úlohu hrá islam na Filipínach, kde sa moslimovia koncentrujú do južných častí štátu (ostrovy Mindanao, Palawan a Suluské súostrovie). Príslušníci viacerých etnických skupín vyznávajúcich islam (tzv. Morovia) tu od 70. rokov 20. storočia vedú ozbrojený boj proti ústrednej vláde za osamostatnenie, pričom sledujú obmedzenie intezívnej kolonizácie kresťanov zo severnej časti Filipín (Ištok-Matlovič, 1993). V tejto súvislosti je tiež zaujímavá skupina sikhov v Indii, ktorí sú etnicky zväčša súčasťou pandžáb^ skeho národa. Záujmy sikhov reprezentuje nábožensko-politická strana Akálí dal, ktorej extrémistické krídlo požaduje vznik samostatného štátu Chálistánu. Sikhský separaj tizmus má vplyv na krehkú vnútornú stabilitu Indie (Ištok-Matlovič, 1993). * n V oblasti prenikania relígii do mocensko-politických štruktúr štátu hrajú vedúcu úlojj hu vo svete viaceré islamské štáty. Príkladom štátu, budovaného podľa zásad KoránUí je Irán. Je baštou šiítskeho islamu. Po revolúcii v r. 1979, počas ktorej bola zvrhnu« monarchia, začalo hrať v štáte najvýznamnejšiu úlohu šíitske duchovenstvo. Najvyš^ Geografa relígii OBR. 28: Priestorové vymedzenie Chálistánu (PodľaIštokal997,s.43) cirkevný predstaviteľ ajatolláh Chomejr.í bol až do svojej smrti v r. 1989 neoficiálnou hlavou štátu. Islamizácia Štátu úplne zmenila jeho charakter. Nádeje obyvateľstva, že viera bude sama osebe stačiť na konanie zázrakov, sa nenaplnili. Hrubý národný produkt Iránu klesol v r. 1979-1989 o polovicu. Irán napriek svojej veľkosti nedokázal vyhrať vojnu s Irakom. Domáce platidlo rijál stratilo voči ostatným menám hodnotu o 1800 % a nezamestanosť dosiahla 48 % _______________ ekonomicky aktívnych obyvateľov (Müller, 1997). Inou krajinou, v ktorej má islam silné postavenie, je Saudská Arabia. Ide o absolutistickú teokratickú monarchiu. Ústavu nahrádza Korán. Islam stál už pri vzniku krajiny vr. 1932, keď sa rozličné kmene a kniežatsvá zjednotlili na báze wahhábizmu. Ten sa stal oficiálnou ideológiou štátu a základom jeho vnútornej a zahraničnej politiky. Význam náboženstva v krajine zvyšuje postavenie kráľa, ktorý má status strážcu svätých miest islamu - Mekky a Mediny. Zaujímavé je, že dynastia Saudovcov uskutočnila v krajine neobyčajný technický pokrok, najmä vďaka ťažbe a predaju ropy. Niekdajšie púštne kráľovstvo je dnes sebestačné v produkcii obilia. Inštitucionálne a sociálne štruktúry však nezaznamenali takmer žiadne zmeny. Prvou lastovičkou bolo zriadenie konzultatívnej rady v r. 1993, ktorá sa stala akýmsi parlamentom (Ištok-Matlovič, 1993, Müller, 1997). Príkladom cirkevného Štátu je Vatikán. Pápežský štát sa začal formovať na Apeninskom polostrove už v 4. stor. n.l. a postupne menil svoj rozsah. Zanikol len nakrátko v období napoleonských vojen. Na súčasný rozsah sa jeho územie zredukovalo po zjednotení Talianska v r. 1870. Fungovanie dnešného Vatikánu je upravené tromi dokumentmi (lateránské zmluvy), uzavretými medzi Svätou stolicou a Talianskom v r. 1929. Vatikán má rozlohu 44 ha a 749 obyvateľov (r. 1990). Vatikánsky mestský »tat je zosobnením vrcholnej moci ústrednej administratívy svetového spoločenstva katolíckych veriacich. Je štátnym útvarom so všetkými atribútmi: najvyšším predstaviteľom, administratívou, armádou, stálym obyvateľstvom, vlajkou a diplomatickým zborom. Ide o volebnú teokratickú monarchiu. Špecifikom tohto štátu je, že väčšina Jeho aktivít smeruje do zahraničia. Pramení to z celosvetového pôsobenia, pričom me- Geografia relígií dzinárodný význam a autorita Vatikánu ďaleko prevyšuje jeho postavenie na politickej mape sveta (Ištok-Matlovič, 1993). Hodnotením významu relígii v teritoriálnych konfliktoch vo svete sa zaoberali viacerí autori. Inšpiratívne sú tu práce T.R. Gurra (1993), T.R. Gurra a B. Harffa (1994) a atlas O'Briena a Palmera (1994). Títo autori rozlíšili 3 typy religióznych konfliktov: a) konflikty, v ktorých sú relígie veľmi aktívne zapojené b) konflikty, v ktorých sú relígie dôležitým faktorom popri územných, politických a etnických činiteľoch c) konflikty, v ktorých sú relígie v pozadí a ustupujú svojím významom iným faktorom Podľa tejto klasifikácie identifikovali nasledovné religiózne konflikty vo svete začiatkom 90. rokov 20. storočia: Typ Krajina Zúčastnené relígie A Sudán kresťanstvo/islam/primáme relígie A Nigéria kresťanstvo/islam A Egypt koptská cirkev/islamskí extrémisti A Izrael/Palestína judaizmus/islam A Irán islam/bahaizmus A Afganistan islamskí fundametalisti/moslimovia A India sikhizmus/hinduizmus A Čína/Tibet budhizmus/ateizmus B Severné Írsko | katolicizmus/protestantizmus B Bosna katolicizmus/pravoslávie/islam B Libanon kresťansrvo/judaizmus/islam/drúzovia B Severné Osetsko kresťanstvo/islam B Horný Karrabach kresťanstvo/islam B Kašmír islam/hinduizmus B India hinduizmus/islam B Srí Lanka budhizmus/hinduizmus/islam B Mjanmársko budhizmus/kresťanstvo/islam C Moldavsko rozličné kresťanské konfesie C Čečensko pravoslávie/islam C Irak šiíti/sunniti C Filipíny kresťanstvo/islam C Východný Timor islam/kresťanstvo Prameň: Rinschede, 1999, s. 115 Tabuľka č. 10: Významnejšie religiózne konflikty vo svete v 90. rokoch 20. storočia Geografia relígií V tejto súvislosti však treba upozorniť, že konflikty uvedené v predchádzajúcej tabuľke nie sú vždy rýdzo religiózne. Religiózny podtón tieto konflikty nadobúdajú často z dôvodu afílácie zúčastnených strán konfliktu k určitému religióznemu systému. Veľká časť týchto konfliktov má teda okrem religióznych aj politické, etnické, sociálne a ekonomické príčiny. Úlohu religiózneho faktora pri rozčlenení súčasného sveta a vzniku potenciálnych konfliktov zohľadnil S. P. Huntington (1993) vo svojej koncepcii stretu civilizácií. Podľa neho je súčasný svet multipolárny a multikultúrny. Po skončení studenej vojny bola rivalita superveľmocí nahradená rivalitou civilizácií. Nadväzujúc na teóriu kultúrnych okruhov A. Toynbeeho Huntington vyčlenil na svete 9 civilizácií: západná (euroatlantická), pravoslávna, islamská, hinduistická, budhistická, Čínska, japonská, latinskoamerická a africká. Tieto sa ešte členia na subcivilizácie (napr. západná na európsku a severoamerickú). Pod civilizáciou pritom Huntington rozumie takú kultúrnu jednotku, ktorá už nieje súčasťou vyššieho kultúrneho celku a predstavuje najvyššie kultúrne spoločenstvo ľudí a najvšeobecnejšiu úroveň ich kultúrnej identity. Civilizácie sú do značnej miery vymedzené na základe náboženstva a ďalších kultúrnych špecifík. Tvoria ich buď viaceré štáty, alebo len jeden Štát (japonská). Sú dynamickým fenoménom, t.j. vznikajú, rozvíjajú sa, upadajú a zanikajú. Svet podľa Huntingtona vstupuje do obdobia, keď sa vďaka zdokonaleniu komunikačných možností kontakty medzi civilizáciami zintenzívňujú, čím sa formuje multipolárny a multicivilizačný systém. Mocenské vzťahy medzi jednotlivými civilizáciami sa podľa Huntingtona pomaly presúvajú od jednoznačnej prevahy západnej civilizácie k posilneniu islamskej a čínskej civilizácie. Konflikty, určujúce svetový vývoj, budú podľa Huntingtona prebiehať medzi Štátmi a ich zoskupeniami, patriacimi do odlišných civilizácií, t.j. svet ovládne stret civilizácií. Najpravdepodobnejšími ohniskami napätia budú miesta a územia, kde sa dotýkajú odlišné civilizácie (Huntington, 1993, Ištok, 1997). Vyplýva to z rozdielov medzi civilizáciami, ktoré nie sú len reálne, ale základné a často prastaré a všeobjímajúce. Siahajú od výchovy detí cez chápanie štátu až k chápaniu prírody a Boha. Mnohí ľudia sa na základe kultúrneho odcudzenia a sklamania zo Západu, spôsobeného sociálno-ekonomickými procesmi modernizácie a globalizácie, stále výraznejšie rozpomínajú na svoje vlastné náboženské korene (Huntington, 1993,2001). Globálnemu konfliktu sa podľa Huntingtona dá vyhnúť vtedy, keď politici príjmu takú politiku, ktorá bude rešpektovať rozličné kultúrne a civilizačné hodnotové predstavy a náhľady. Podľa tohto autora je základnou úlohou západných politikov - namiesto úsilia o prereformovanie iných civilizácií podľa západného vzoru - úsilie o zachovane jedinečných kvalít západnej civilizácie, ich ochrana a rozvoj. súvislosti s Huntingtonovou koncepciou sa v niektorých odborných a politických kruhoch ako mož- ay počiatok celosvetového konfliktu civilizácií interpretujú udalosti z 11. septembra 2001. V tento deň ^«točili na USA teroristi. Uniesli Štyri civilné lietadlá a naviedli ich na budovy Svetového obchodné- o centra v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone (štvrté lietadlo sa zrútilo do vidieckej krajiny Geografia relígií v Pennsylvania, ale podľa všetkého malo zasiahnuť Biely dom vo Washingtone, letné sídlo amerického prezidenta v Camp Davide alebo prezidentské lietadlo Air Force One). V dôsledku útokov sa dvojica najvyšších mrakodrapov na Manhattane zrútila a budova Pentagonu bola Čiastočne zničená, pričom zahynulo viac ako 6 tis. ľudí. Za týmto teroristickým útokom na symboly americkej ekonomickej a vojenskej moci s najväčšou pravdepodobnosťou stáli islamské teroristické organizácie na čele s U samom bin Ladínom, saudskoarabským teroristom žijúcim pod ochranou fundamental i stic kej vlády Taíibanu v Afganistane. S jeho skupinou al-Kaída boli v r. 2001 priamo alebo nepriamo spájané ďalšie teroristické organizácie: palestínske skupiny Hamas, Islamský džihád, Ľudový front za oslobodenie Palestíny, v Libanone pôsobiaci Hizballah, Ozbrojené islamské skupiny (GIA) v Alžírsku, egyptská fun« damentalistická skupina Džamá al-islamíja, Ozbrojené revolučné sily Kolumbie a Tigri oslobodenia tamilského ílamu zo Srí Lanky. Usamovi bin Ladínovi sa pripisovali aj ďalšie teroristické akcie: neúspešný atentát na pápeža Jána Pavla II. v Pakistane vr. 1981, neúspešný atentát na amerického prezidenta Billa Clintona na Filipínach v r. 1994, neúspešný atentát na egyptského prezidenta Husního Mubaraka v Etiópii v r. 1995, bombový útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku v r. 1993, útoky proti americkým vojenským základniam v Rijáde vr. 1995 a Zahrané vr. 1996, masaker turistov pri chráme kráľovnej HatŠepsowet v egyptskom Dajr al-Bahrí v r, 1997, bombové útoky na americké ambasády v Keni a Tanzánii vr, 1998 a útok na americký torpédoborec Cole Arlegh Búrke v jemenskom Adene v r. 2000. Útok na USA bol však najväčším teroristickým útokom v dovtedajšej svetovej histórii a prvým útokom smerovaným priamo na kontinentálne teritórium USA (vyžiadal si viac obeti ako útok japonských kamikadze na Pearl Harbor počas druhej svetovej vojny alebo boj USA za svoju nezávislosť!). Vzhľadom na účasť islamských extrémistov útok niesol znaky religiózne podmienenej vojny medzi islamskou a západnou civilizáciou. Pri zohľadnení komplikovanej vnútornej štruktúry islamu a vzťahov v islamskom svete, ako aj prvých reakcií vlád štátov, sa však ukazuje, že skôr pôjde o konflikt medzi islamskými teroristickými skupinami a ostatnou Časťou svetovej civilizácie, aj keď fanatickí islamisti mali snahu o vytvorenie jednotného postupu islamských Štátov. V súvislosti s pripravovaným odvetným útokom USA proti základniam teroristov v Afganistane sa usilovali dosiahnuť, aby islamské štáty vyhlásili svätú vojnu proti kresťansko-židovskej civilizácii. To však zatiaľ nenašlo pochopenie ani v krajinách, ktoré vládu Talibanu uznávali (napr. Pakistan, Saudská Arabia, Spojené arabské emiráty - posledné dva dokonca s Taliba-nom prerušili diplomatické styky). Konflikt by podľa očakávania politických analytikov a predstaviteľov USA a západných krajín mal mať charakter dlhodobej konfrontácie (spravodajskej, diplomatickej i vojenskej) s rozličnými teroristickými sku« pi nami a vládami Štátov, ktoré im poskytujú ochranu a podporu. V tejto súvislosti možno aplikáciu Huntingtonovej tézy o zrážke civilizácií v tomto kontexte chápať akc priveľmi zjednodušujúcu a jej naplnenie za málo pravdepodobné. Väzba medzi relígiou a politikou sa výraznejšie prejavuje v nábožensky heterogen nych regiónoch. V novodobých heterogénnych spoločenstvách je možné identifíko vať tri procesy, ktoré môžu zmierňovať konflikty vznikajúce okolo základných hodno' Sú to sekularizácia, kompartmentalizácia (rozškatuľkovanie) a homogenizácia. Setai larizácia sa prejavuje všeobecným oslabovaním náboženských vierovyznaní. Kon Geografia relígií Geografia relígií partmentalizácia sa prejavuje oddeľovaním sa relígií od ostatných oblastí spoločenského života. Homogenizácia sa prejavuje zbližovaním mnohých relígií s cieľom dosiahnuť zhodu v oblasti dogmatiky a kultu (Alford 1963). Vplyv relígií na formovanie politickej scény v konkrétnom štáte je možné sledovať na príklade Slovenska. Na základe výskumu sociológa V. Krivého (2001), realizovaného na základe výsledkov parlamentných volieb v r. 1992,1994 a 1998, bolo zistené: a) rímskokatolícky elektorát sa vyznačoval nadpriemernou akceptáciou HZDS a KDH vo voľbách 1992, v r. 1994 posilnenou pozíciou HZDS a oslabeným nadprieme-rom KDH a v r. 1998 výrazným nadpriemerom HZDS a nadpriemerom SNS. Na druhej strane tento elektorát sa vyznačoval podpriemernými pozíciami SDĽ v r. 1992, Spoločnej voľby a DÚ v r. 1994 a SDĽ a SDK v r. 1998. Trendom v celom období bolo posilňovanie orientácie na HZDS a SNS, stabilným bol postupný odklon od SDĽ (Krivý, 2001). b) gréckokatolícky elektorát sa vyznačoval výraznou akceptáciou SDĽ vo voľbách v r. 1992, nadpriemernou akceptáciou Spoločnej voľby, ZRS a KDH v r. 1994 a veľmi výraznou akceptáciou SOP v r. 1998 (čo však bolo podmienené regionálne). Podpriemerné výsledky dosiahlo v gréckokatolíckom prostredí v r. 1992 HZDS a SNS. Tieto strany tu dosiahli podpriemerný výsledok aj vo voľbách v r. 1994 a 1998, avšak čoraz menej podpriemerný. Hlavným trendom tu teda bolo oslabovanie odporu voči HZDS a oslabovanie podpory pre SDĽ. (Krivý, 2001). c) evanjelický elektorát sa vyznačoval nadpriemernou podporou pre HZDS a SDĽ v r. 1992, SDĽ a ZRS v r. 1994 a SDĽ v r. 1998. Na druhej strane odmietal KDH a SNS vo voľbách v r. 1992 a 1994 a SDK vo voľbách v r. 1998. Trendom tu bolo zreteľné oslabovanie podpory HZDS a dlhodobá silná podpora SDĽ. Stabilné bolo odťahovanie sa od KDH a s ním spätých strán (Krivý, 2001). d) ateistický elektorát sa vyznačoval nadpriemernou podporou SDĽ, ODÚ a DS-ODS v r. 1992, DÚ, DS a Spoločnej voľby v r. 1994 a SDK v r. 1998. Tento elektorá vyjadril podpriemernú podporu HZDS a KDH v r. 1992 a 1994 a HZDS aj v r. 1998 Najsilnejším trendom tu bolo oslabovanie podpory HZDS a silnejúca podpor; občianskym stranám (Krivý, 2001). Relevantné výsledky pri skúmaní ideovej orientácie jednotlivých religióznych skupí v SR priniesol výskum latentných ideových typov (t.j. typov, ktoré vyplynu] z odpovedí respondentov na otázky, týkajúce sa ich postojov ku konkrétnym otázkam Bolo zistené, že rímskokatolíci sú prevažne národniari a konzervatívci. Gréckokatol ci sú prevažne komunisti, národniari a socialisti. Evanjelici sú prevažne socialisti, I beráli a komunisti. Obyvatelia bez vyznania sú prevažne liberáli a socialisti (KriV 2001). Geografia relígií 8. Geografické aspekty religióznych systémov vo svete Najvýznamnejšími religióznymi systémami na svete sú kresťanstvo (32,4 %), islam (19,6 %), hinduizmus (12,8 %), taoizmus a konfuciánstvo (6,3 %) a budhizmus (6 %). V rámci kresťanstva je dominanť.iou vetvou katolicizmus, nasledovaný protestantizmom, ostatnými kresťanskými vyznaniami a pravoslávím. Pomerne početnú skupinu obyvateľov sveta tvoria bezkonfesijní (15,5 %). Religia Kresťanstvo Katolicizmus Protestantizmus Pravoslávie Ostatné kresťanské relígie Islam Budhizmus Judaizmus Počet vyznávačov (tis.) 1 893 867 1040 354 333 913 223 204 2% 396 1 147 494 353 141 Hinduizmus Džinizmus Sikhizmus Zoroastrizmus Šintoizmus Taoizmus a konfuciánstvo Primárne relígie a špiritizmus Nové relíqie_______________ Bahaizmus [Bez vyznania a ateisti I Ostatní Počet obyvateľov 14 890 746 797 4 016 22 518 podiel z poctu obyvateľov v % 32,4% 17,8 % 5,7% 3,8% 5,1% 19,6 % 6,0% 0,3% 12,8 % 0,1 % 272 2 672 369 446 232 135 98 699 7 666 906 895 48 321 5 848 739 0,4% 0,0% 0,0% 6,3% 4,0% 1,7% 0,1 % 15,5 % 0,8% 100,0 % Prameň: upravené podľa Rinschedeho, 1999, s. 52. tabulka Č. 11: Počet vyznávačov jednotlivých relígií vo svete vr. 1997 Pri porovnaní so stavom na začiatku 20. storočia je možné konštatovať, že vzostup Podielu zaznamenali islam (z 12,4 % v r. 1900) a hinduizmus (z 12,4 % v r. 1900). Mierny pokles zaznamenali kresťanstvo (34,4 % v r. 1900), budhizmus (7,8 % v r. 900). Väčší pokles bol zaznamenaný u čínskych relígií (23,5 % v r. 1900) a primároch relígií (7,4 % v r. 1900). Celkove došlo k poklesu miery religiozity obyvateľ-v aio'eta vplyvom sekularizácie a v niektorých oblastiach násilnej ateizácie. Kým toh i vSa k bezkonfesiJným a ateistom zaradilo 0,2 % obyvateľov sveta, v r. 1997 °olo už 15,5 % obyvateľov sveta (Park, 1994, Rinschede, 1999). Geografia relígií Rozmiestnenie jednotlivých religióznych systémov vo svete nieje rovnomerné. Z tohto dôvodu je potrebné osobitne sledovať jednotlivé svetadiely a v ich rámci religiózno-geografické regióny, ktorých sme vyčlenili 23. Svetadiel/región prevlák&iceavýznaijwie Tflstúpeiié religióyie systémy EURÓPA kresťanstvo Severná Európa protestantizmis Západná a jutozápadná Európa katolicizmus, protestantizmis Stredná Európa katolicizmis, protestantizmis, pravoslávie Juhovýchodná Európa pravoslávie, katolicizmus, sunnitský islam Východná Európa pravoslávie AFRIKA kresťanstvo, islam, primárne rehgie Severná Afrika islam Transsaharský región islam primárne relígie Rovníková a južná Afrika kresťanstvo, primárne relígie Ostrovná Afrika kresťanstvo, islam ÁZIA islam, hinduizmus, taoizmus a kortfudánstvo, budhizmus, kresťanstvo Juhozápadná Ázia islam kresťanstvo, judaizmus Stredná Ázia islam, pravoslávie Južná Ázia hinduizmus, islam budhizmus, sikhizmus Jijtovýchodná Ázia budhizmus, kresťanstvu Austronézia islam kresťanstvo Východná Ázia budhizmus, konfuciánstva taoizmus, šintoizmus AUSTRÁLIA a OCEANIA protestantizmus, katolicizmus, primárne a rriestne kulty Austrália a Nový Zéland protestantizmis, katolicizmus, primárne relígie Papua a Melanézia protestantizmus, katolicizmus, primárne relígie rvtkronézia a Polynézia protestantizmus, katolicizmus, primárne relígie SEVERNÁ AMERIKA protestantizmus, katolicizmus Kanada katolicizmus, protestantizmus USA protestantizmus, katobcizmis, judaizmus LATINSKÁ AMERIKA katolicizmus, rjrrjtestantizmus, rnksme kulty Stredná ArrErika katolicizmus Karibský región katolicizmus, protestantizmus, miestne kulty Južná Amerika katolicizmis Tabuľka č. 12: Religiózno-geografické regióny sveta Geografia relígií Geografia relígií 8.1. Geografické aspekty relígií v Európe Európa je zväčša kresťanským svetadielom. Ku kresťanstvu sa hlási 75,7 % obyvateľov Európy (vrátane Ruska). Okrem toho je pre Európu príznačný najvyšší podiel bezkonfesijných a ateistov (18,8 %) spomedzi všetkých svetadielov. V rámci jednotlivých základných prúdov kresťanstva sa najvýraznejšie uplatňuje katolicizmus, ku ktorému sa hlási 39,3 % obyvateľov. K pravosláviu sa hlási 22,9 % a k protestantizmu 11,8 % obyvateľov. Z mimokresťanských cirkvi má výraznejšie zastúpenie islam (4,3 %) ajudaizmus (0,4 %). Z hľadiska konfesijnej štruktúry obyvateľstva je možné Európu rozdeliť na 5 religiózno-geografíckých regiónov: severnú, západnú a juhozápadnú, juhovýchodnú, východnú a strednú Európu. Relígia Počet vyznávačov (tis.) podiel z počtu obyvateľov v % Kresťanstvo 552 183 75,7% Katolicizmus 286 902 39,3% Protestantizmus 85 924 11,8% Pravoslávie 166 908 22,9% Ostatné kresťanské relígie 12 449 1,7% Islam 31 347 4,3% Budhizmus 1478 0,2% Judaizmus 2 932 0,4% Hinduizmus 1 520 0,2% Sikhizmus 497 0,1 % Taoizmus a konfuciánstvo 226 0,0% Primárne relígie 1220 0,2% Nové relígie 122 0,0% Bahaizmus 104 0,0% Bez vyznania a ateisti 137 203 18,8% Ostatní 337 0,0% Počet obyvateľov 729 169 100,0 % Prameň: upravené podľa Rinschedeho, 1999, s. 52. * vrátane Ruska Tabuľka č. 13: Počet vyznávačov jednotlivých relígií v Európe* vr. 1997 V severnej Európe dominuje protestantizmus. Jej vymedzenie je širšie ako určujú geografické hranice. K protestantským krajinám patria (Filipi, 1998, s. 117) Island (98 % obyvateľov), Faerské ostrovy (97 %), Nórsko (96 %), Švédsko (97 %), Dánsko (97 %), Fínsko (94"%) a Estónsko (26 %). V týchto krajinách (vrátane Grónska) majô prevahu evanjelici augsburského vyznania (luteráni). V menšej miere sú tu zastúpené ďalšie protestantské cirkvi - baptisti (Švédsko, Nórsko), metodisti (Nórsko), adveri- Geografia relígií tisti siedmeho dňa (Dánsko, Nórsko), členovia armády spásy (Švédsko). Na krajnom severe a v Grónsku sa možno stretnúť so šamanizmom (Laponci, Eskimáci). 2 ďalších mimokresťanských cirkví sa vyskytujú moslimovia a budhisti (najmä vo Švédsku). Do tohto protestantského regiónu možno zaradiť aj Veľkú Britániu (anglikáni) a severnú časť Holandska (provincie na sever od Rýna). Vo Veľkej Británii sa popri an-glikanizme stretávame s kalvinizmom (presbyteriáni v Škótsku a menej v Anglicku a Walese), metodizmom (severné Anglicko a Cornwall), baptizmom a v malej miere aj s ostatnými protestantskými denomináciami (Púčkov, 1978). Severné Írsko (Ulster) má zložitú religióznu Štruktúru, v ktorej dominujú protestanti (63 %), početná je katolícka menšina (35 %). Stret záujmov týchto skupín viedol k eskalácii napätia a od r, 1969 v Ulsteri prebieha občianska vojna, ktorá si vyžiadala v r. 1969-1994 vyše 3 tisíc obetí teroristických útokov (konflikt odráža okrem religióznych aj sociálne a ekonomické napätia). Katolicizmus sa vyskytuje aj v iných Častiach Veľkej Británie, najmä na severe a juhovýchode. Popri tom, vďaka intenzívnym imigračným vlnám po druhej svetovej vojne sú medzi prisťahovalcami hojne zastúpení hinduisti (1 %), sikhovia (1 %),judaisti (1 %), moslimovia a budhisti. V Holandsku tvoria protestanti 25 % obyvateľstva, pričom tu dominuje kalvinizmus. Protestantskými regiónmi sú všetky provincie ležiace severne od Rýna a provincia Zeeland v juhozápadnej Časti krajiny. V severnej Európe pomerne výrazne pokročil sekularizačný proces. V tomto smere je potrebné opatrne interpretovať Štatistiky o religióznej príslušnosti obyvateľstva, pretože v mnohých prípadoch ide len o formálnych príslušníkov jednotlivých cirkví, ktorí nie sú praktizujúcimi členmi cirkví. Vysoké zastúpenie majú ateisti v Estónsku. V západnej a juhozápadnej Európe dominuje katolicizmus. Do tohto regiónu zaraďujeme Írsko, juhovýchodné Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Francúzsko, Španielsko, Andorru, Portugalsko, Maltu, Monaco, Taliansko, San Marino a Vatikán. Vo všetkých uvedených krajinách predstavujú rímskokatolici rozhodujúcu väčšinu obyvateľstva. V írsku tvoria katolíci 95 % obyvateľstva. Protestantskú menšinu tvoria anglikáni a presbyteriáni (najmä pri hraniciach so Severným írskom a južne od Dublinu), žije tu aJ nepočetná skupina judaistov. Katolíckymi provinciami v Holandsku sú Severné Brabantsko a Limbursko. Okrem rímskokatolíkov tu žijú malé skupiny starokatolí-kov. V Luxembursku tvoria katolíci 95 % obyvateľov, v Belgicku 75 % (tu je početná skupina bezkonfesijných a malá skupina židov - obmedzuje sa na Brusel a Antverpy). Vo Francúzsku sa ku katolicizmu hlási 82 % obyvateľov Štátu. Pomerne početná je skupina bezkonfesijných, ktorá je výsledkom sekularizačných procesov. Protestant- a menšina je vo Francúzsku pomerne málo významná (1,4 %). Prívrženci kalvinizmu žijú v Paríži a v niektorých okrajových územiach (Normandia, Pyreneje, okolie Marseille), luteráni sú sústredení v Alsaskú a Lotrinsku. V Paríži a okolí (v menšej Geografia relígií miere aj v iných veľkých mestách - Marseille, Lyon, Nice a Toulouse) žije početná judaistická menšina (1,3 % - cca 600 tis., čo je najviac spomedzi európskych krajín). Vďaka imigrácii rastie podiel moslimov (4,5 %), ktorí pochádzajú najviac z Alžírska, Tuniska a Maroka. Silné pozície má katolicizmus v Španielsku (94,2 %) a Portugalsku (92 %, najmä na severe). Protestantov v oboch krajinách je veľmi málo, podobne omnoho menej pokročilá je sekularizácia v porovnaní s Beneluxom a severnou Európou. Špecifický charakter má Gibraltar, kde sú rímskokatolíci síce v prevahe (77 %), ale pomerne výrazné zastúpenie majú anglikáni (7 %), moslimovia (7 %), židia (2,5 %) a iní. Taliansko je taktiež výrazne katolícka krajina (97,2 %). Vo vysoko industrializovanej a urbanizovanej severnej časti krajiny sa prejavili efekty sekularizaČ-ného procesu. Protestantov je málo, v Piemonte žije známa, ale málo početná valdenská sekta. Grécka a albánska menšina, žijúca najmä v Apúlii a južnej Kalábrii a sčasti na Sicílii, sa hlási ku gréckokatolíkom.V krajine žije malá židovská menšina (cca 30 tis.). Vatikán (100 %) a San Marino (99,8 %) patria k štátom s najvyšším podielom rím-skokatolíkov na svete. Stredná Európa má pomerne pestrú religióznu štruktúru obyvateľstva. Väčšina obyvateľstva sa hlási ku katolicizmu, avšak významné pozície má protestantizmus a vo východných regiónoch sa vyskytuje aj pravoslávie. V niektorých častiach regiónu sa prejavili výrazné sekularizačné tendencie, ktoré mali v postkomunistických krajinách silnú väzbu na násilnú ateizáciu spoločnosti. Stredná Európa je teda z religiózno-geografického hľadiska, najmä vo svojej východnej časti, prechodným územím medzi západo - a východokresťanskou kultúrou. Do tohto regiónu možno zaradiť Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Nemecko, Rakúsko, Slovinsko, Maďarsko, Česko, Slovensko, Poľsko a dve pobaltské krajiny - Litvu a Lotyšsko. Švajčiarsko je krajinou s miernou prevahou katolicizmu (47 %) nad protestantizmom (43,5 %). Protestanti (kalvinizmus) prevládajú v kantónoch Bem, Appenzel Ausser-Rhoden, Schaffhausen, Vaud, Zürich, Ncuchatel, Basel-vidiek, Basel-mesto, Thurgau a Glarus. Katolíci prevládajú v kantónoch Unterwalden-Obwalden, Valais, Appenzell Inner-Rhoden, Uri, Schwyz, Unterwalden-Nidwalden, Ticino, Freiburg, Luzern, Zug, St. Gallen, Solothurn, Ženeva, Graubünden a Aargau. Vďaka diferencovaným parametrom prirodzeného pohybu obyvateľstva sa v ostatných decéniách zvyšuje zastúpenie katolíkov na úkor protestantov. Vo Švajčiarsku pôsobia aj iné menšie protestantské cirkvi (metodisti, adventisti), židia a starokatolici, Ich počet však nie je vysoký. V Lichtenštajnskú dominujú katolíci (86 %), protestanti tvoria 8 % obyvateľov. Pomer medzi katolíkmi (34 %) a protestantmi (39 %) v Nemecku je vyrovnaný. Značný podiel majú bezkonfesijní. Z iných religióznych systémov je tu zastúpený islam (3 %) ajudaizmus (0,1 %). Protestanti dominujú v Šlezvicku-Holštajnsku, Meklen-bursku a Prednom Pomoransku, Berlíne-Brandenbursku, Sasku-Anhaltsku, Sasku» Durýnsku, Dolnom Sasku, Brémách a Hessensku. Protestanti v Nemecku sa hlásia Geografia relígií k luteranizmu (celkom 30 %), menej ku kalvinizmu (najmä na severe v Dolnom Sasku Hessensku, Falcku, Lippe a Bádensku). V niektorých oblastiach vznikli spojené lute-ránsko-kalvínske cirkvi (napr. vo Vestfálsku, Porýní, Brémách, Hessensku a Nasav-sku, Sasku, Sasku-Anhaltsku, Berlín-Brandenbursku). Katolíci sú rozšírení najmä v západnom a južnom Sársku, Bavorsku, Porýní-Falcku, Severnom Porýní-Vestfálsku, Bádensku-Wurttembersku a v oblasti Hornej Lužice na východe Saska. Okrem katolíkov a protestantov žije v Nemecku početná moslimská menšina, tvořená najmä imigrantmi z Turecka. Religiózny obraz Nemecka dotvárajú starokatolici a židia. V Rakúsku majú prevahu katolíci (85 %). Protestanti (5,7 %) sú rozmiestnení po malých skupinkách v celej krajine. Kompaktnejšie územie zaberajú (luteráni) v mestečku Hallstatt a okolí pri rovnomennom jazere juhovýchodne od Salzburgu. V Rakúsku žijú aj starokatolici (32 tis.) a židia (10 tis). Slovinsko je prevažne katolícke (70,8 %), v malej miere sú tu zastúpení protestanti (1 %), moslimovia (1 % - imigranti z Bosny), pravoslávni a gréckokatolíci (2 % - najmä príslušníci srbskej menšiny). Početnú skupinu tvoria bezkonfesijní. Maďarsko sa vyznačuje prevahou katolicizmu (64 %), avšak výrazné zastúpenie má aj protestantizmus (25 %). V zadunajskej časti Maďarska majú prevahu katolíci, na území medzi Dunajom a Tisou sú katolíci premiešaní s protestantmi, v Zátiší žijú prevažne protestanti. Najvýraznejšie zastúpenie majú v župe Hajdú-Bihar. Ide prevažne o kalvínov (20 %), v menšej miere sa v Maďarsku vyskytujú luteráni (5 %). Ostatné protestantské skupiny majú malý počet vyznávačov (baptizmus, adventizmus, metodizmus). Vo východnej Časti Maďarska je zastúpené pravoslávie (0,5 %), ku ktorému sa hlási aj srbská menšina (žijúca v okolí Moháča a tiež v Szen-tendre pri Budapešti). V severovýchodnej časti krajiny sa vyskytujú gréckokatolíci (župy Szabolcs-Szatmár-Bereg a Borsod-Abauj-Zemplén). Židia (80 tis.) žijú najmä v Budapešti. Česko je krajina s výrazným zastúpením obyvateľstva bez vyznania (40 %), najmä v severnej polovici Čiech. Vyššia religiozita je v južných Čechách, na Morave a Sliezsku. Medzi jednotlivými konfesijnými skupinami majú najvyšší podiel katolíci (39,2 %). Najvyššie zastúpenie majú rímskokatolíci na južnej Morave (Zlínsky, Jihlavský a Brnenský kraj). Protestanti tvoria len menejpočetnú menšinu (4,1 %). Tvoria ich vyznávači luteránsko-kalvínskej Českobratskej evanjelickej cirkvi (stredné a východné Čechy, severozápadná Morava), vyznávači Československej cirkvi husitskej (východné Čechy), luteráni (Sliezsko) a málopočetné skupiny príslušníkov ostatných protestantských cirkví. V Českej republike žijú aj pravoslávni (Podbořan-sko a okolie Uničova) a v malej miere i židia (Danék-Štepánek, 1992). Slovensko je krajina s prevahou katolicizmu (60 %). Rímskokatolíci žijú na celom území štátu. Úplnú dominanciu majú na Kysuciach, homej Orave, Záhorí, Ponitrí, okolí Trnavy. Protestanti tvoria 8 % obyvateľstva krajiny. Väčšinu z nich tvoria luteráni, tvoriaci viaceré °blasti koncentrácie, ktoré sú rozptýlené po celom štáte (Myjavská pahorkatina, stredné Považie, Turiec, horný Liptov, dolná Orava, Zvolenská kotlina, Hont, Novohrad, Gemer a Malohont, stredné Potoplie). Na juhu Slovenska žijú kalvíni, zväčša príslušníci Geografia relígií maďarskej menšiny. V severovýchodnej časti (východná a severná časť Prešovského kraja) žijú gréckokatolíci (3,4 %) a pravoslávni (0,7 %). K bezkonfesijným sa hlási takmer 10 % obyvateľstva štátu, žijúcich v mestách a industrializovaných oblastiach. Pre Poľsko je charakteristická dominancia katolicizmu (95,4 %). Popri rímskokatolí-koch, žijú v krajine gréckokatolíci (cca 300 tis.), predovšetkým v juhovýchodnom Poľsku. Je tu aj starokatolická (poľskokatolícka) cirkev (Kielecké a Lublinské vojvodstvo). K pravosláviu sa hlási 1,5 % obyvateľov štátu. Ide najmä o príslušníkov bieloruskej arusinsko-ukrajinskej menšiny vo východnom a juhovýchodnom Poľsku (Bialystocké a Rzeszowské vojvodstvo) a sčasti aj v západnom Poľsku (napr. v Ziele-nogorskom, Legnickom, Wroclawskom a Gorzowskom vojvodstve, kde boli pravoslávni násilne presídlení po druhej svetovej vojne v rámci akcie "Wisla"). Osobitnú skupinu tvoria staroobradníci (okolie Suvaliek). Protestantskú menšinu predstavujú luteráni (Sliezsko, Lodž, časť Mazurov a Kašubov na severe Poľska). Málopočetné skupiny tvoria ďalšie protestantské denominácie (metodisti, baptisti, adventisti). K moslimom sa hlásia polonizovaní Tatári (okolie Sokotki na severovýchode krajiny) a malú skupinu tvoria židia (8 tis. - Krakov, Varšava, Vroclav). Litva je prevažne katolícka (80 %). Protestantskú menšinu (4,5 %) tvoria najmä luteráni, žijúci na juhozápade krajiny. Pravoslávie (5 %) reprezentujú príslušníci ruskej, bieloruskej a ukrajinskej menšiny. V Lotyšsku sú protestanti (30 %) tvorení prevažne luteránmi a rímskokatolí-ci (38 %) takmer početne vyrovnanými konfesionálnymi skupinami. Treťou skupinou sú pravoslávni (14 %), ku ktorým sa hlásia príslušníci počernej ruskej, bieloruskej a ukrajinskej menšiny. Evanjelici žijú najmä na severe a západe krajiny, rímskokatolíci na juhu a východe (latgalské obyvateľstvo). Pravoslávne obyvateľstvo je viazané na mestá. Juhovýchodná Európa má pestrú religióznu štruktúru obyvateľstva. Prevahu má pravoslávie. V menšej miere je zastúpený katolicizmus a v minimálnej protestantizmus. Okrem kresťanstva sa v tomto regióne výraznejšie presadzuje islam. Náboženské rozdiely sú tu jednou z príčin politických napätí a religiózny faktor možno označiť za významnú príčinu vojnových udalostí na území bývalej Juhoslávie v 90. rokoch 20. storočia. Do regiónu zaraďujeme krajiny na Balkáne - Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Juhosláviu (tvorenú Srbskom a Čiernou Horou), Macedónsko, Albánsko, Ru-; munsko, Bulharsko a Grécko. Chorvátsko je štátom s prevahou katolicizmu (76,5 %). K pravosláviu (11,1 %) sa hlási srbská menšina, žijúca hlavne vo východnom Slavónsku. Malú časť obyvateľstva tvorOj moslimovia (1,2 %), pochádzajúci z Bosny a protestanti (1,4 %). V Záhrebe žije malf skupina židov. Bosna a Hercegovina predstavuje z religiózneho hľadiska pestré úze* mie. Pred občianskou vojnou (1992-1995) tu boli najpočetnejšou skupinou moslimom via (40 %), tvorení islamizovaným slovanským obyvateľstvom (Bosniakmi). Druhí skupinu tvorili pravoslávni Srbi (31 %) a tretiu katolícki Chorváti (15 %). V mal<5J Geografia relígií miere sa tu vyskytovali protestanti (4 %). Po prijatí Daytonskej mierovej zmluvy v r. 1995 žijú pravoslávni Srbi v Republike srbskej, ktorá teritoriálne pozostáva z dvoch území, zahŕňajúcich severnú a východnú časť štátu, spojenú oblasťou Brčka. Moslimovia žijú v strednej časti krajiny a katolíci žijú v Hercegovine a v ostatných regiónoch na juhozápade štátu (Bosniansko-chorvátska federácia). Juhoslávia je štátom s dominanciou pravoslávia (65 %). K pravosláviu sa hlásia obyvatelia Srbska a Čiernej Hory. Zastúpený je katolicizmus (4 %). Spolu s protestantizmom (1 %) je rozšírený najmä vo Vojvodine. K luteránstvu sa hlásia príslušníci slovenskej menšiny, maďarská menšina sa hlási ku kalvinizmu. Početnú skupinu tvoria vyznávači islamu (19 %), reprezentovaní albánskym obyvateľstvom v Kosové. Religiózny obraz Juhoslávie dotvárajú bezkonfesijný (10 %). Macedónsko je taktiež prevažne pravoslávne (67 %). K islamu (30 %) sa hlásia príslušníci albánskej a tureckej menšiny, žijúci najmä na severozápade krajiny (v okrskoch Tetovo, Gostivar, Kičevo a Debar). Albánsko je popri európskej časti Turecka jedinou európskou krajinou, v ktorej sú kresťania v menšine. Väčšina obyvateľov štátu vyznáva islam (65 %). Dve tretiny z nich sa hlásia k sunnitskému islamu, tretinu obyvateľov tvorí šíitska sekta bektašov. Islam prevláda v strednom Albánsku. Na severe krajiny je rozšírený katolicizmus (10 %), na juhu Albánska žijú pravoslávni (20 %). V Rumunsku prevláda medzi veriacimi pravoslávie (86,8 %), pričom najvýraznejšie dominuje vo valašskej, moldavskej časti štátu, v Bukovine a Dobrudži. Gréckokatolíci (1 %) sa vyskytujú vo viacerých dištriktoch v Sedmohradsku - Cluj, Maramures, Satú Mare, Bihor a Alba. V Harghite sa vyskytujú aj arménskokatolíci. Rímskokatolicizmus (5,1 %) je rozšírený v prostredí maďarskej a málopočetnej nemeckej menšiny v Sedmohradsku (dištrikty Hargita, Arad, Bihor, Covasna, Timis, Satú Mare). V Sedmohradsku a Banáte žijú aj protestanti, predovšetkým maďarskí kalvíni (3,5 %) (dištrikty Mures, Cluj, Harghita, Covasna, Bihor a Satú Mare). V okolí Brašova, Sibine a medzi slovenskou menšinou v Banáte sa vyskytujú luteráni (0,2 %). K protestantom sa radia baptisti (0,5 %), adventisti (0,3 %) a päťdesiatnici (1,0 %). Unitári (0,3 %) žijú v dištriktoch Harghita, Covasna a Cluj. Z ďalších menšín žijú v Rumunsku staroobradníci, príslušníci arménskej apoštolskej cirkvi, moslimovia (0,2 %) a židia. Moslimovia sa vyskytujú najmä na hraniciach s Besarábiou (časť Moldavska) a na Dobrudži (Snagov, 1998). Bulharsko je pravoslávnou krajinou (84 %). Islam (13 %) vyznávajú príslušníci tureckej menšiny a tur-kizovaní Bulhari (Pomaci), ktorí žijú predovšetkým vo východných Rodopoch (Kardžali, Smoljan, Chaskovo) a v severovýchodnej časti Bulharska (okolie Šuměnu a Ruse). Neveľké skupiny katolíkov (1,5 %) žijú v okolí Plovdivu a na strednom Dunaji. Malá časť obyvateľstva sa hlási ku gréckokatolíkom (0,2 %) a protestantom (baptisti, ^ventisti, päťdesiatnici a metodisti). Grécko je pravoslávna krajina (97,6 %). Rím-*okatolíci sú tu vo výraznej menšine (0,4 %) a žijú na viacerých ostrovoch (Korťu, j*cta> Chios, Tinos, Naxos, Syros, Santorin). Gréckokatolíkov je veľmi málo a vypytujú sa v Aténach a v gréckej časti Macedónska. Protestanti tvoria 0,1 % obývate-