[Nemecké/neumy sú, popri francúzskych a talianskych, tretím dôležitým členomVTwfíne stredovekej notácie latinského chorálu. Stretávame sa s nimi na veľmi širokom priestore, všade tam, kde siahal nemecký kultúrny vplyv. Hoci nemecké neumy mali neobyčajne ďaleký dosah, zdá sa, že sa nedopracovali k monopolnému postaveniu nikde, ani tam, kde by sa to dalo predpokladať. Napr. v Cechách temer úplne prevládala metská notácia, ktorá si vydobyla silné postavenie aj v Rakúsku a v Uhorsku. Notový obraz nemeckých neum sa už na prvý pohľad odlišuje od francúzskych a talianskych, lebo zatiaľ čo tieto sú hranaté, vertikálne, nemecké npiimy sa 7iipiSu7u~víac~fikmo až horizontálne, pričom sa uprednostňuje qkrúhleiší. oblejší tvar znäkov.Tiemécké neumy sa obyčajne snažia veľmi presne reprodukovať tzv. computus chorálnej melódie (vnútornú väzbu a motivické spojenia) so všetkými zvláštnosťami; tým však, že sa rozkladajú viac do šírky,, sťažujú diastematizáciu. V staršej literatúre sa udomácnil názor, že speváci a notátori vo švajčiarskom kláštore St. Gallen si rímsku chorálnu tradíciu zachovali najdlhšie a v najau-tentickejšej podobe. Preto sa sanktgallenské neumy považovali za kľúč k-dešifrova-niu zmyslu neumovej notácie. Tieto názory moderné bádanie korigovalo, ale aj tak ostávajú sanktgallenské neumy prototypom neobyčajne hodnotnej a zaujímavej notácie. Sanktgallenské neumy poznáme podlá dôkladne vypracovaných ťahov a množstvT^upiM^cji^Ornamentájn^cji^nakov. Zo zvláštností sanktgallenských neum treba"^p^menúť^yoJakjLpad^bu_podatu: okrúhly označoval_rýchlejší prednes, luanatýjpomalšLjNiektoré sanktgallenské rukopisy používajú virgu jacens veľmi Špecifickým spôsobom; pripájajú ju na vrchol virgy ( 7" ). vedľa nej sprava (-/), na flexu (/)), na torculus ( J) ) a pod. Tieto značky nazývané nesprávne , _fflMewrj^narngflaU_predĽtenie príslušnej noty. Tempovo-rytmický význam mali aj nad neumy písané litterae signijicätiväe (pozri str. 71). Nemecké neumy patria v Európe rafňfi p^jkoraervatívnejSie: ešte z 15. storočia existujú správy a pamiatky, ktoré dokumentujú Tiotovanie bez použitia ünaj^o^ej^gsno^. V gotizovanej podobe — L j. v hrubšom vypracovaní"— sa" zachovali aj na území Slovenska. Ü AV^L-W 5. Neumy na linajkovej osnove Najstaršie notované kódexy — boli to výlučne liturgické knihy — nepoužívali radoví speváci, t. j. členovia zboru, ale učitelia spevu, sólisti a kantoři. Z nich nacvičovali ostatných, pomáhajúc predspievaním (pričom zložitejšie štruktúry rozkladali na jednoduchšie) a cheironómiou. Hoci didaktika latinského bohoslužobného spevu sa vypracovala niekoľkostoročnou praxou na vysoký stupeň dokonalosti a hoci neustále a dlhoročné prespevovanie v školách a kláštoroch trénovalo pamäť i hudobnú predstavivosť, predsa neumy bez presného intervalového významu nemohli byť konečným riešením. Kým neumová notácia fungovala ako subsidiárna pomôcka na ľahšie zapamätanie hudby živej a aktívne pôsobiacej, svoje poslanie plnila. Ked sa však chorál rozšíril do krajín severne od Alp, stal sa zrazu akoby cudzí; Germäni a Frankovia ťažko strávili zložité ornamenty. Vznik nových foriem, sekvencií a trópov (napriek tomu, že dopĺňaním dlhých beztexto-vých jubilácií novými slovami predstavovali akúsi obrannú reakciu proti excesom), zavedenie nových sviatkov s novými spevmi a vôbec neustále rozširovanie repertoáru pôsobili ako katalyzátor aj na vývin notopisu. Latinský chorál vo 42 tre-. Ä O Ä \J l<*~*tf**S°• Tí WAT-t ĎN.Í- KČ Lib«WH noľ-Dominer ýcAmtgcrrnUxf v/ J. nAcr * ' o- txucJL OfO epro/Wt£ A Ď C ö fernen Ju* ^clif. i*í Cif,! U'NT A±i í ClftCUJLUANtfl- /\jLULi/ V 13. Sanktgallenské neumy St. Gallen. Cod. 359. f. 125, koniec 9. stör. 43 Franskej ríši nemohol jestvovať na základe orálnej tradície; no nestačili na to ani neumy v pôvodnej podobe. Neumy, ktoré informujú — ako vieme — len o počte tónov pripadajúcich na slabiku, o ich zoskupení a základnom smere melódie, o ornamentike, resp. možno o približnom trvaní tónov, sa čoskoro museli javiť ako nedokonalé. Napr. už Hucbald na prelome 9.—10. storočia kritizuje staré neumy a Johannes Cot to vil, storočí pize, že v neumách niet istoty'). Všetky snahy a pokusy o vylepšenie a zdokonalenie neum sledovali jeden ciel: zlepšiť ich čitateľnosť natoľko, aby bolo možné z nich spoľahlivo zaspievať aj celkom neznáme melódie. V úsilí o presné zaznamenanie chorálnych spevov 10.—11. storočia sa uplatňujú dve tendencie. Jedna sa pokúša nahradiť neumy inými znakmi — hlavne (písmenami — prípadne kombinovať neumy s písmenami)Týmto experimentom sa budeme venovať v nasledujúcej kapitole; tu stačí zatiaľKonštatovanie, že všetky návrhy uľahčiť čitateľnosť neum pomocou pfcmpn a irrych symbolov, ktoré sa vpisovali nad text miesto alebo vedľa neum (nkft tn pnynľj? "■ '} storočí JHermannus ContracttáÚsa vo vývoji európskeho notopisu ukázali ako vedľajší prúd. Pre muzikológa skúmajúceho stredovekú európsku monódiu sú sporadicky sa vyskytujúce rukopisy notované písmenami veľmi cenným prameňom; z hľadiska histórie notácií však sotva možno v nich vidieť čosi viac ako kabinetné extempore. Hlavný smer zdokonalenia chorálno-neumového notopisu vychádza z možností obsiahnutých v samotných neumách, nepočíta ani s ich nahradením ani s pridávaním cudzorodých elementov. Aj tu však vidíme dve veľmi úzko súvisiace a konvergentné riešenia: vývojovo staršie a organickejšie spočívalo v úprave znakov, tak, že ich veľkosť závisí od veľkosti intervalu^/Podatus, vyjadrujúci kvintový skok, bol preto vyšší ako tá istá značka pre sekundový krok. Tento spôsob používali už veľmi skoro notátori pri akvitánskych a juhotalianskych neumách ako aj pisári inzulárnych neun*. V sanktgallenskvch rukopisoch sa zasa porušovala horizontálna línia kladenia znakov; už koncom 9. stor. sa neumy nepísali vodorovne a mechanicky nad jednotlivé slabiky, ale sledovali priebeh nápevu. Ak melódia stúpala, mali stúpajúcu tendenciu aj neumové znaky a naopak. Najväčším vynálezom stredovekej neumovej notácie však bolo zavedenie linajkv a linajkovej osnovy, na základe čoho došlo k zjednoteniu všetkých úvah a projektov na zlepšenie neum. Ideu určiť výšku tónov vodorovne ťahanou linajkou (či linajkami) pripisovala legenda i staršia hudobnohistorická literatúra talianskemu ■'; hudobnému teoretikovi, pedagógovi a spisovateľovi Guidovi z Arezza (asi 1000— 1050). Vychádzala pritom zo správy o návšteve Guida v Ríme. Približne v rokoch 1024—1032 sa usiloval presvedčiť pápeža Jána XXL, že existuje spôsob umožňujúci prima vista zaspievanie aj celkom neznámych a nikdy nepočutých skladieb. Hoci Guido naozaj patril medzi geniálne osobnosti stredovekej hudby a veľkých novátorov hudobnej výchovy, predsa len zrod linajkovej osnovy bol procesom zložitejším, než aby ho bolo možné v plnom rozsahu pripísať jedinému autorovi. S myšlienkou využitia vodorovne vedenej čiary na lokalizáciu tónov prišli totiž aj iní teoretici. Napr. už_ spomínaný Hucbald v diele De institutione harmonica ') in neumis nulla sit certitudo 44 umiestnil slabiky textu medzi päť vodorovných čiar, znázorňujúcich striedanie tónov a poltónov v diatonickej sústave: ^m II o V tom istom spise je načrtnutá aj ďalšia alternatíva, spočívajúca tiež na použití piatich linajojk-na-začiatku ktorých sú však, na rozdiel od predošlej, vpísané symboly tónov tzvAdazejskounotácioi (pozri nasledujúcu kapitolu) a na jednotlivých linajkách TASdrpuncta efvirgulae/t j. neumy. Kým prvá notácia využívala len medzery (preto sa o nej hovorí ako(5 spatiálnej notácii! táto používala iba linajky /^notácia chordálna): ,^> [i ° o 0 0 ° ° o ° ° ° Obe tieto notácie (sú tu znázornené iba schematicky) pracujú s linajkami veľmi nehospodárne; pre zápis melódie bežného rozpätia by bolo potrebné v oboch prípadoch desať i viac čiar. Preto ostala iba možnosť ich spojenia a splynutia, a to na základe princípu Jerciovej organizácie linajok a medzier._ Zdá sa, že vývoj linajkovej osnovy, tak ako sa odzrkadľuje v rukopisoch, prebiehal od prvých skúšok s jedinou linajkou až po plne rozvinutý stvor- až päťlinajkový systém s kľúčmi a koloráciou dosť rýchlo. Samotná linajka, ktorá mohla vzniknúť spojením série polohovo totožných ležatých čiar/(virga jacens), sa v pamiatkach ako prvok terciovej výstavby notácie (nie v spisoch teoretikov!) objavuje ešte pred r. 1000. Spočiatku bola do pergamenu len vyrytá, neskôr farbená, no zvyk označiť linajku iba vrypom sa udržal dosť dlho. Počet linajok závisel od charakteru nápevu; pre notovanie viac-menej recitatívnych lekcií a orácií stačila jediná linajka, arióznejšie a ornamentálne spevy sa dali zapísať na dvoch. Linajka spočiatku nemala stále miesto, pisár sa riadil štruktúrou melódie, rozsahom a tonalitou. Linajka bola umiestnená obyčajne vo výške najfrekventovanejšieho tónu. Linajka pre tón/'sa kreslila červenou farbou, pre tón c žltou a pre tón a základnou farbou. Kompletná päflinajková osnova bola pd prvýkrát odvodená |jj? a aplikovaná v spise Reeulae rhythmic^" p terciovej výstavbe ^ nového systému podal okolo r. 986 svedectvo aj anonymný kronikár kláštora v Corbeille (Francúzsko). Pre chorál sa okolo r.. 1200 ustálila štvorlinajková, pre polyfóniu aj päflinajková.jšaňKt, no zvyk notoväf chorál na"jřé^éT*fí£ajkě ša miestami udržal ďalejľcíary funkčne dôležitých tónov boli označené na začiatku osnovy písmenami;, Tieto figurovali ôkô^^^jt^i^da^SífíSčiales^Najčastejšiěla vyskytovali kľúče d, f, g, a. Z nich sa do konca 14. storočia udržali hlavne kľúče/ g, a. Čoskoro sa objavil aj c^klúč. Všetky kľúče boli variabilné; volba a poloha sa menila podľa tonality, polohy a rozsahu melódie, kľúče sa vyberali a umiestňovali tak, aby melódia nepresiahla osnovu a aby nebolo treba pomocných linajok. Preto boTä~jgožníjEamena kMča_i ^l^y^(trvnSjpo^Jo^dmium}jj_v_^nebAu skladby (uprostred osnovy). Neraz sa vyskytli i dvojice Múäív7napr7ľ"g^í'T^TTTpöcl. Kombinácie farby a označenia napr. slabikami, písmenami a grafémami sú tiež bežné. V teoretických traktátoch sú uvedené pomerne podrobné a záväzné pravidlá, 45 ť" v -• üTrr u/to mtfouDnjbr do noftn mftiauir nos I namlbmn anaMjftlám abt dais mra/jMNi V. •a íurboir i JtmSmfa «£*«_. xinrdimáiha{l^*áaiokiác lp%.i.r«tio L.ma donutit fir nansjnciaiiini. ^ ijtUT 18C& Ipm Jtt) iam£ fwupr meat adir uauardras -eb út prSátibti ä 5 mc&aránu ním drní. • JPnwOml «iftOTordomino mm»monj•**. j5 U^tan^iňrgpudt uramflrfoms mahMW-[J ai^l^nääJnitin^fmpü.urroa; * "^íift^RĎWnainóh nAujningmnťto ob CdiOTO» fina* ^^iťhwdunt ? uidiníini GW1 ŮOtm r nr pultmi * inmli cpm ■■■UL f-Hs domu* piet 1 mundo tón» »id «PÍĽa fcrrina cimlii incl wmcuuPQi a5rgčU.qui V 14. Neumy na Slovensku Kremnica, Stát, okr. archiv, bez sign., 13. stor. 46 f . ' K .fi ienc fricír twf oťuf o» ctr^vuftooucr « A n#T icfn» i < A ř jtpf 'caTimtantncr ncfípt n ' - M .—" rauf C*nc atT ommbuf tnctaranr Zit* S" '• ' • ; '"V r^ * MTV & <*firmtr neC mrrof«j _ . __ T:4u. j ^^. .-/< ». f.^ ^ twsrcrMnabaf Cnxhr («T tK-w* fa : ř ' . . •'•/•• i .r i f rufbrco ^ctUurfitno inpiUyjŕnitif Hwnüii» «mucríi íKhíraMf • w \ * Una.-, • iJ\-------' U . , * *\jž Ú m . ■ -- « CT**«* -*• I »vt nyím «Uotn 4 ^ Mimi X* > '* ' ' ' ""iii: mülac MDir fMccx^čqtú laj o*n«r(p«n I »a uf~"lMÉÍFlř~ -í j4: »-vvtráfcfe IS. Kvadratická notácia Paris, BibL Nat. lot. 17296. f. 340'—Ul. It stor. určujúce aké kľúče v akej farbe treba voliť. V spise/ Quacsiionesjnjmqiai^. konca II. storočia sa odporúča pre melódiu v autentických tóninách použfvaf klúč o terciu vyššie ako finálny tón (f, g, a. h), pre plagálne melódie vo výške samotného finalisti. Pre dórsku tóninu radí autor použiť farbu červenú, pre frýgickú zelenú, pre 47 nm fcnccöduuntu ~ mctticnätdutu__ M ii mr 7—rpa-:__ iicc tcv -—■—i-------------i. - • t. iw±*n. V ■ ^ _____■ ' 1cd£eb~ —-zl rinLildw^ 16. Talianska (františkánska) kvadratická notácia Arezzo, Bibl. Munic. J471, 14. slor. 48 lýdickú žltú a pre mixolýdickú purpurovú. Podobné predpisy uvádza aj Elias Salomon okolo roku _l_30Qt Zaužívala sa však aj zásada vyberať kľúče podľa pôTtoribvého intervalu, teda uprednostňoval sa f a okľúč. Zavedenie notácie na linajkovej osnove, tzv. neumae reguläres (pre bezlinaj-kové neumy sa potom používalo označenie, neumae usuales) neprebehlo všade súčasne. Zdá sa, že napr. v Miláne okolo roku 1130 mal spočiatku linajkovaný rukopis k dispozícii len kantor, t. j. dirigent zboru, ostatní spievali stále podľa jeho gesja-fcaeironómia). Najdlhšie sa bezlinajkové neumy udržali v nemeckej kultúrnej oblasti, najmä na juhu,Tdnešnom Bavorsku a Rakúsku, kde sa uchoval značný počet rukopisov notovaných bez linajok. Pamiatky i literárne svedectvá o spievaní z rukopisov notovaných starým spôsobom sa zo 14. stor. ba i 15. stor. zachovali v St. Gallene, Freisingu, Salzburgu, Kremsmünsteri, St. Floriane, Melku, Kloster-neuburgu a Benediktbeueme (odtiaľ dokonca z r. 1497!). Inde zase boli už okolo rj roku 1200 neumy na linajkách celkom bežné. Na Slovensko preniká diastematický notopjs jednak zo severozápadu, jednak z rakúsko-juhonemeckého okruhu. Najnovšie sa zdôrazňuje, že proces prechodu na linajkovú osnovu nebol spontánny, nevyplýval z potrieb pisMkfj praxf, ale bol usmerňovaný zhora. Uskutočnil sa na pokyn opáta, arcibiskupa a pod. v súvislosti s celkovou reformou liturgického spevu. Nešlo, teda o mechanické prepísanie, ale o prehodnotenie a „rekompozíciu" melódií. Kozsirenie linajkovej osnovy sprevádzajú výrazné zmeny dotýkajúce sa jednak vzhľadu neum, ako i spôsobu notácie. Ak máme zovšeobecniť hlavné znaky, ktoré odlišujú rukopisy zapísané staršími bezlinajkovými, tzv. uzuálnymi neumami, od tých, ktoré používajú neumy na linajkovej osnove, možno konštatovať, že notácia prevažnej väčšiny kódexov napísaných v 13.—15. stor. prezrádza silný sklon ku kaligrafizácii a neskôr k monumentalizácii písma, ako aj k uniformizácii. čo sa týka jednotlivých typov neum. ~ " Korene a príčiny týchto zmien spočívajú v samotnom notopise: pre neumy ň'\ na linajkách je bezvýznamný tvar znaku, záznam je definovaný presne jeho j; í polohou na systéme linajok; to sa naížŕelemeišie prejavilo vytvorením markantných nTávícT na mieste tónu a u niektorých typov aj degeneráciou ostatných súčastí skupinových neum, spojovacích čiar (niekde sú tenké ako vlások). Ďalej, nakoľko rôzne prednesovo-ornamentálne zvláštnosti a jemné odtiene v členení motívov pomaly ale isto upadli do zabudnutia, príslušné neumy sa z rukopisov postupne vytrácali. Z pôvodne širokého súhoni t™.—háčikových—nemá. sa objavuje v rukopisoch zo 14. stor. len strophicus (a bistropha), epiphona a cephalicus^y 15. stör, je už aj výskyt týchto zriedkavejší. Presun dôrazu z tvarovej stránky notácie na __~> polohovú a otupenie citu pre melizmy a koloratúry v neskorom stredoveku viedli ■**#> k rogpadu väčších skupinových neum na sériu jednoduchých dvoj- ajr^'tónov^h znakov, ktoré potomjsjxunmlqyanými íňotoe^wm^ viac-menej mecha- nicky nové štruktúry obyčajne bez toho, že by pôvodné vnútorné melodické usporiadanie ozdôb ostalo zachované. Napokon, v dôsledku zväčšenia speváckych súborov, ako i preto, že neumy ha linajkách mohol čítať každý (teda aj ra3oyý spevák), zväčšovali sa aj rozmery rukopisov. Miesto oktávových a kvartových spevníkov — resp. popri nich — sa začali objavovať veľké a masívne folianty, ktoré sa ukladali na pevný_pult, aby z otvoreného kódexu mohol spievať aj ž5^3*0-členný zbor. Noty museli byť čitateľné aj z pomerne veľkej vzdialenosti, preto bolo potrebné prispôsobiť hrúbku linajok i neum (neboioTnozne^ičTi ďalej písať 49 r0 iimlmt^mWdau uánui iniir —..... >' - .(&•« »; ' ■ mitns W0 pultto «tOc •*-—:—r—r?--------r-,, : - :ä- .."„'- í TI 7 . ...'í-^'.- -*3 íl W4> nobi jr J* 'TJept nDir m Uano $M& Mt ct. >-^ji~.: BE^t; ' Cjtoua t« m ccfiliotfyin *v 17. Kvadratická akvilánska notácia, severná vetva Erlangen, Musikwiss. Insl.. bez sign., f. 65. 14. stor. 50 .«čÉcK Jbfraé-fopíwmíx-fKí««*» cum ft*bv*pXĚr ' -ŕ.- , '_• "-' řk* -.;- -■■■:-;-■.. . -:: t, ■• -''•-■.-:,--- :r- '. . T^,: 'Í/V -.' 'vivtťtttUtiďéclsuCÚ^A uft€ul -■ r „■-■ -~. - - m - 18. Kvadratická akvitánska notácia, jufaiá vetva London. Briiish Museum Add 36881. f. 16\ 13. sior. 51 *- neum. VšetkxuStatné neumy vznikali ako opätovné, často zložité spájanie štvorcov (ŕwtge quadratqeij Kvadratická notácia bola rozšírená vo Francúzsku, Anglicku, ipjUUSlšku a Taliansku. Proces premien jednotlivých národných notácií na kvadratickú najľahšie prebiehal vo Francúzsku, kde už okolo roku 1200 bola kvadratizácia ukončená. Keďže Anglicko sa založením Normanskej ríše r. 1066 ešte silnejšie pripútalo ku kontinentu, aj tu bol prechod na francúzsko-kvadratickú notáciu rýchly. V Taliansku pôsobili lokálne tradície pomerne silno; najdlhšie prežívali tzv. beneventské neumy v južnom Taliansku. Podnet k* zjednoteniu notopisu na platforme kvadratickej notácie františkánskej rehole dal až v r. 1277— 1280 pápež Mikuláš III., ktorý nariadil, aby sa všetky staré liturgické knihy v Ríme spálili a nahradili novými, notovanými kvadraticky. Akvitánska notácia sa koncom 13. stor. štiepila na dva prúdy: severná notácia sa bez problémov vyrovnala so stredofrancúzskou kvadratickou notáciou, južná si zvláštnosti pôvodného domáceho notopisu udržala dlhšie. Kvadratická notácia sa dostala prostredníctvom pôsobenia nadnárodných řeholí (františkáni, dominikáni, kartuziáni)ďaleko do streďSeíľ" východnej a severnej Európy. V nej dosiahol vývoj notopisu jednohlasnej hudby konečné štádium; ako notopis latinského cirkevného spevu sa udržala až dodnes. Koncom minulého storočia sa nota quadrata stala oficiálnou notáciou moderných^edíc^ liturgických spevfiy pripravovaných bei^&tLMÍy^i^gm^'a'iiiaSŕo šá používa aj v muzikologických prácach. V ^oblasti nemeckého kultúrneho vplyvu, t. j. v Nemecku, Rakúsku, v strednej, výchc^njeTa^jlíFových^neJ^urópe — pokiaľ tieto krajiny patrili k latinskému obradu (Cechy, Poľsko, Uhorsko, ktorého súčasťou bolo Slovensko, Chorvátsko), sa skoro súčasne s vývojom kvadratickej notácie v západnej Európe vykryštalizovalC^^gy^^jcď Ktorá"však je na rozdiel od kvadratickej typovo rozmanitejšia s vacSuu multíostou paleografickjjchvariantov. Čistá, jpravá-goiická notácia, nazývaná ajlpô3SSiM^(Hufnagelschrift), sa vyvinula z nemeckej neumy jeLvýtearnou jimeleckou jtylizáciou a monumentalizá-ciou. Základným znakom tejto notácie sa stalaŕvirga^ypracovávaná čoraz silnejšie a s, hmbôu. nápadnou.rp^bicjjoji,lu^yicoji'( jlTPopri nej sa však aj v sylabických partiách na označenie nižšieho tónu používal kaligrafický romboid. Okrem výslovne monumentálneho typu gotickej virgálnej notácie, ktorá má veľmi starostlivo vypracované značky (pôsobiace svojou pravidelnosťou ako tlač), bohatú ilumináciu, veľké iniciály, existujú aj kurzívnejšie rukopisY Gotizovaním metských neum vznikla ffi^jjjggliifaacW Jediný znak, ktorý tento notopis pozná a používa, j^jojnhoiďlTčtorý vznikol z tzv. mušej nožičky tým, že sa táto postupne skracovala a odpadla tenká vodiaca čiara. Melizmy sa notovali priraďovaním romboidov, ktoré sú miestami spojené tenkou, ozaj len symbolickou 52 ---------------------/-----*=.------ 'V »'Mi------^J ■' -m\—5-- i*-* « —----T" tutlal nmtŤM ^L ^HlH fitt^A2k ^M^ ptiinmniCD ■v^mvxtnant btmrfapmmattni Atvtä -jtim S CApcnur Attt tndm X.=ÍV "I JRu&ttt itotnf tntt botiitnib? Qttofi ttíwfti tntrtit tittnc L..--------■ ■ %— v ,--------------- _ -__ ^Ljľ.-f^-1^-*-*- •^tit^txA- í~r. äuä tatom ipgo nonpmrň» Qtnaafttt ^ŕi tccttmi'á w ^------l *»-s cvovať jtutna _____ JtHľ jbtíebňspjtilitÍĎ nŕtntrpitffi^tň 1 — • " T- I (• t ' ' ' ' I ' «• ' > ^**------------ ttbmmí tpraUfw Htmtí tna$ atvta. +»-*£- !■ ** 3±=ř íKť paflfúttem faarn pbttfi quataAgüa 19. Kvadratická notácia v Cechách (tzv. caudata) Rajhradský amifonár, cod 600, asi 1317 53 Festa J unii. 9. 493 <). SS. Primi et Feliciani Martyrům. Introitus. Sapicntiam. [26]. Grad. Í-3- S- ^"Y? Va tṯt$&±: rAH Onfi- te-bún- tur * cae- li mi-ra- bi- hr -»• Ů55 flr-a^fc-ŕ^frn -3-- >♦■ - J li- a tu- a Dó- mi- ne, etve-ri- tá- tem g% 1 v^'vfi 3syt.-^:i«-i—-^^ä: tu- am in ecclé-si- a sanctó- + T*\»» 3*M ♦ n *♦: ♦^ ♦ =""♦ rum. y. Mi- se- ri-córdi- as tu- as, ^' ^r^Vyi^^ SJ£vl^*ftv^ -ť—( Dó- mi-nc, in aeter- num -Jt ttítí*^ cantá- bo: in gc- ne-ra- ti- a- 2 ^ * *V1, —j *v ^ *"* M V»r*N; nc * ct pr»»-fív- ni- c. 20. Kvadratická notácia v modernej edícii latinského chorálu 54 *r r J ... .. ..... __ í •t r f rf - r, '• r ! n :^ íijr ftíixrraim.íicTÍa -»up ? 7 1 - / ^ J» « ...t I——Li-^ Llí ugciuč Jttttm. 仫»«* . c^r__, J__L _Lí n . • • "1 ľ ! f,JlíV f IX. Ljl __. ř y^ fulgiu-, tíctfimcnťŕi au$ TcHr ~,í jLp.-r -„.... tf r bzT:4^■,-gfcfcB : *pac fa» cínu, acvta/ 00*4 5 L* act ťcnjfiiwfue fijctúô1 f t l^L^L ' ľr ■■ií [T ^J^ďirtsA-y donutit ^ctwöir Ä cfU * vac h\ c3ijHtoii0ŕC 4*'rtvj.( jzrr-r f ■- r—:r^-> trfackfitnt- oilhÁtf udut- ÍOVn h jx£fc±J: mortui Ac\'i'a • cvcvilc \{ 4 r*~r iV rfuotibctiÄ aiíťrtti *»* - c _íi 'nm in 21. Gotická chorál na notácia Trier, Dombibliothek 173 F. 13.—14. stör. 55 SlL—1—— ^__.__________--^_______,—--, i U/ t «, c ' \H»i fMimdbütMA |h«biH«W$M&9rtm6tf W»Wl«ei»»*tTKA»«Wfftt< 23. Rombická notácia, kurzivny typ Traktát Jana z Holeíova, Cod Bibl. Univ. Carol Praha III. D. 17, koniec 14. stor. 57 -r >■-♦ «ďŕ míní ituttiit fiEB tump imte;» me 5 ^ imminmdcrcnmt^imfeť f ^♦t -** íomit usnia» antic 24. Rombická notácia, monumentálny lyp Änlifonár Arnoila z Pardubic, Cod. Hihi Capil. S. Vili. Praha 819. 14. nor. 58 25. Rombická notácia na Slovensku Fragment neznámeho pôvodu. 15. slor. čiarou. Domovom rombickej notácie sú Cechy, odtiaľ však prenikala aj do susedných krajín, o. L na Slovensko. V krajinách strednej Európy došlo v 14.—15. storočí ku kríženiu gotickej^ notácie s metsko-rombickou notáciou, ktorá síce z notácie mctskej prevzala romboid ako^akTadnyraaTT, no v skupinových neumách (podatus, flexa, torculus, porrectus a i.) si zachovala gotickú virgu. Táto notácia je v 15.—16. storočí neobyčajne rozšírená v Rakúsku, Poľsku a v Uhorsku včítane Slovenska. Nazýva sa notáciou rombicko-virgálnou. 6. Zásady transkripcie neum a chorálnej notácie Všeobecne a záväzne prijaté pravidlá prepisu neumovej a chorálnej notácie latinského chorálu, resp. pamiatok zatiaľ nie sú a zdá sa, že v blízkej dobe ani nebudú. Z hľadiska metodológie treba pripomenúť, že každá transkripcia bezlinaj-kových neum je problematická. Prepisovať ich bez prihliadania k neskorším 59 i ,- ccntaiuiMn*arntíbt(U.tic ■ - a mj Ukážka pokusu o prepis beziinajkových neum. Transkripcia antifóny Maria Magdalena z rkp. Praha, Nár. muzeum. Sign. XTV. D. 12, f. 189' (12. stor.) je výsledkom komparácie neumového znenia (označeného symbolom A) a zápisov v chorálnej notácii na línajkách (B, E, D, N, O, H). Spojené neumy 63 (conjunctae) sú označené oblúčikom, zložené (compositae) hranatou svorkou, likvescentné krížikom. Tzv. pes quassus je označený ako^v , quilisma **+*. Neumy nad osnovou nie sú faksimile, ale slúžia len ako orientačná pomôcka. Pozri Václav Plocek: Nejstarší doklad velikonočných slavností v Cechách, in: Uměnovědné studie I., Praha 1978, str. 96—97 (zásady prepisu), 140 (not. príklad). 64 III. Stredoveká písmenová notácia 1. Úvodná poznámka S rozličnými druhmi písmenovo-symbolickej notácie sa od 9. stor. stretávame hlavne v teoretickej literatúre, v učebniciach hudby, v tzv. tonároch (spevník, kde chorálne melódie nie sú usporiadané podľa liturgie, ale podľa tónin) a pod. V ostatných kódexoch ich vidíme len okrajovo, resp. spolu s neumami. Ako už vieme, všetky tieto symbolicko-písmenové notácie sa vymýšľali za účelom upresnenia hudobného záznamu, preto, aby melódiu prečítal a zaspieval aj spevák, ktorý ju predtým nepočul a nepoznal. Idea znázornenia určitého tónu písmenom (nejakej) abecedy vonkoncom nebola nová. Z tohto princípu vychádzala notácia antického Qrérka. Medzi gréckym notopisom a stredovekou písmenovou notáciou však niet priamej súvislosti. Pri vzniku a vývoji niektorých typov (o. i. napr. aj tzv. dazejského) mohli pôsobiť vzdialené a hmlisté reminiscencie, o kontinuite, o nadväzovaní na staroveký odkaz sa však v nijakom prípade nedá hovoriť. Vedomosti teoretikov raného stredoveku o antickej hudbe boli príliš nedostatočné a obraz gréckej kultúry vo vedomí doby karolínskej a merovinskej bol zasa príliš deformovaný, než aby mohol ponúknuť plodné podnety. Vzťah medzi gréckou a niektorými stredovekými druhmi písmenovej notácie je podobný vzťahu medzi gréckymi a tzv. cirkevnými tóninami: je založený na nepochopení a simplifikácii. Stredoveká písmenová notácia, resp. notácia, ktorá narába s literami, sa dá rozdeliť — aj s ohľadom na niektoré príliš špeciálne a len ojedinelé sa vyskytujúce špecifikájjctoré však necháme stranou — na tri skupiny: s* 1. písmenová notácia vo vlastnom slova zmysle, t. j. tá, ktorá na vyjadrenie aónov používa litery latinskej abecedy, , 2. intervalová notácia. \, 3. dazejská notácia 2. Písmenová notácia Najjednoduchšie a najspoľahlivejšie sa dá zapísať nápev použitím písmen, označujúcich jednotlivé tóny stredovekého tónového systému. Keďže na vypracovaní tohto tónového systému a jeho symboliky sa výrazne podieľal neskoroantický filozof a učenec Anicius Manlius Severinus Boethius (480—524) a neskôr teoretik Odo z Cluriy (zomrel r. 942), možno notáciu postavenú na tomto princípe nazvať J)oetKioysko-odómkou\ notáciou, aj keď si uvedomujeme, že formovanie diatonickej ^ústavy~~stŕeaóvekej i renesančnej hudby sa nemohlo odohrať krátkodobo a že 65 konečný produkt, ^tzv. systema maximum, tak ako ho poznáme od 11.—12. stor. a ako sa udržal ~a? do baroka, bol "dielom mnohých pokolení hudobníkov i teoretikov, ktorí kodifikovali to, čo prinášal vývoj. Teoretická formulácia stredovekého tónového systému, na začiatku ktorej stojí_Roethiov spisDeinstitutione musica (TV. kniha. 6.—12. kap.) spočíva na výpočtoch a úvahách deleniastruny na monochorde. Východiskqmje stri'"" A, nazvaná podľa gréckej*hudobnej terminológie proslambanomenos. V strede tejto struny je bod 0 — tzv. mesé — oktáva, v štvrtiňe~LL — oktáva oktávy (tzv. neté hyperbolaion) a pod., až vznikne tento rad tónov: 3.N./4 struny ■-------------------------------;--------------------------------------------------------------------------------------■ monochord: A B C E H I M O X Y CCDDFFKKLL tóny: A H c d e f g a h c' ď e' f g' a' ■---------------------------------------------------------1 1/2 struny Vložením tetrachordu tzv. ^synemmenon, ktorý zahrňoval písmená O Q T V (ide o tóny a b c' ď), medzi tóny O X Y CC (L j. a h c' ď), t. j. do tetrachordu diezeugmenon, dostaneme známe dvojaké „b": neskoršie tzv. B-rotundom (dnešné bj^ aJB-auadraium (dnešné hl_ V_praxi sa však viac ujala iná sústava značiek. Aj s ňou sa stretávame už u Boethia. Je jednoduchšia; používajú sa tu len_pismená ij>d A~~po P\ ktoré označujú tú istú diatonickú dvojitú oktávuj A — aj zatiaľ bez rozlišovania medzi dvojakým b. Stredovekí teoretici však o tomto dualizme vedeli; speváci ho uplatňovali spočiatku asi len intuitívne, podľa priebehu melódie. značky: ABCDEFGHI KLMNOP tóny: A B c d e f g "a h c' ď e' f g' a' Ku grafickému zvýrazneniu dvojakého b — pravda len v polohe malej oktávy — došlo zavedením osobitných symbolov tak, že pre Ivrotundum sa začala používať značka I, pre h (b-quadratum resp, n) písmeno R; resp, zvislé a naklonené i (I — h, / — T)). V niektorých pamiatkach notovaných touto tzv. boethiovskou notáciou (v tejto súvislosti sa často cituje (Tonár z MontqelUeru z 11. stor.) sa objavujú spolu so známymi písmenami latinskej abecedy aj znaky /-, -f t ~l ,J (pripomínajúce symboly starogréckej notácie), ktorými sa znázorňovali intervaly menšie než poltón medzi tónmi B — c(/-), e — f(-/), a — b(/~), h — c* (7 ), a e'-f (J). Svoju definitívnu podobu dostala táto notácia v 10.—11. storočí, keď teoretik Odo z Cluny zaviedol ako najhlbší tón tón f (,G — Gammagraecum) a celý rad znakov prepracoval na základe princípu oktávovej identity: (/")A B C D E F cT^"" ^— - a bh c d e f g oí ß £ X cľ (G) A B c d e f g a b h c' ď e' f g a' b'h' c" d" 66 xrrerr C S S P3 urtu C4 rum • cxulccis «tiuuu mvľe ru . rtcif nttcuiidnibjtncotirr falurartř- ° r t r s r r s ý £-*■ s ccUuftaiimf trraaucatn (vLganbuf m'Jmeruitxqriffplcnx.vroiniw namraoT menuj maUimram numtrutn «ignxtufVH' X*mni*vt. LaminiTutt^iaiu. S^ -•$ f *** *■ ~ "" — * £ «- — ■nacttre «V*-, * * iff.* Vi1, xL * .* f *Ĺ**r í f xU «" * r 5 l buiuj. Undent tmpUrr ntrfiair. I >UWiiir- v ai|ium cjí. intuUba«B. l ' ■" * * V . "*. •• »• sf"hst>uuui.i-i.r Krr- lc 5 ieewíir. b nc cnmi fčRi p^fčWia.- «n Jf í , i" : ^ " 28. Písmenová notácia, písmená miesto neum Paris, BibL Nat. Cod. lat. 13.765. fol. A, 12. stor. 67 Qcxerno ärf firma* CLom tuf tA. ffc liter I • ;■ •'• ■" ssSít^tfS :ÍV^ « «**--■ f» .V.' :*55í *«st.' 29. Písmenová notácia, písmená vo funkcii skupinových neum Paris, Bibl. Nat. lat. 7211. f. 128. koniec U. stor. ŕ,8 f> ä bľ pJf (í ..n i. c- . i*. -riv.í' ■ ^ : r-' • t P U B«t*^lphA «Ti rj. ;. > .M^qttďnflTonmif^incAřTUi <»m***mir S«ti«r 7 ä \ , • ' • ■ * » -'«a-t i. Itnnc 30. Pismenová notácia, písmená na linajkovej osnove München. Bayerische Staatsbibliothek Clm. 14965a. fol ľ. 11. stor. 69 c. ffffr'' * vrskčtf &r\r&í&*řu -> rW.4 t lU«.«,-»* S t^ n K «it* mine «Mr imnuctfnw u.U.ttAÚ.U.l.m-UJi- tt.Vil.tt JAt ft-ih-^Míjf- l«r/J>/ .4.VUWÍW«fil.fr*3 *•' /'/* i /A» ,. y*';h.l f a"/ /-, ... , i«t ' «t-*'.^ '^v' tmauo enfEofmr. ~ fío*«* * cht * »» =/ , í r J im. hi-. ^ jA ''-,/-,»/"•,/< K <ŕ; (fAJ r U«, 1. UMA U.U.-,* UtU.WW,U.lUls-U4- . e»» w*T Jn«íi« »"T , P •'••. *» «< J,J.'' * t i >*J J; f ! i fi c iuf-' •vt«»«t* ^ Atnnu. mt 1* mf no ./ .'j > * /J , f ŕ t J J jt fH" K omnia, m« rio I-, I ( / -l~>. í t ^ J-, . ,1 J; , \J J í '"• r . -irii tu. VI. . IHtUitUltlt/i * & n£UUr U'' *y «omnia, m« no ra "r 31. Písmená a neumy Montpellier, Bibl. de ľécole de médecine H, 1S9. f. 85', U. stor. 70 A) h Konečne, Guido z Arezza (zač. 11. stor.) nahradil grécke písmená v najvyššej polohe dvojitými písmenami latinskými, ktoré sa v literatúre i v praxi zachovali veľmi dlhý čas: a b h c . . ĺ. ,5 = a b h c a b H c Takto vypracovaná sústava znakov pre cely stredoveký diatonický_§ysténi,sa bežnejpoužíyala na yysvetíqvanie základných pojmov a poučiek teórie a náuky o kompozícii jednohlasnej i yjpchlasnpj hnHhy j na notovanie chorálu a ranej polyfónie, samozrejme bez toho, že by mohla nahradiť neumy a iné melografícké notácie. V praxi sa táto písmenová notácia používala dvojakým spôsobom: písmená sa kládli nad príslušné slabiky textu namiesto neum, alebo, aby zápis bol nielen i presný, ale aj lahko čitateľný, litery sa s neumami kombinovali. Prvý spôsob, t. j. nahradenie neum príslušnými písmenami, sa realizoval troj ako. Najjednoduchšie tak, že sa litery písali priebežne horizontálne nad text íZ-1 v jednej rovine. Aby sa abstraktný cKarakter takto používaných písmen aspoň čiastočne zmiernil, litery niekedy akoby sledovali pohyb melódie, tak ako to robia a-Jo neumy: pri stúpaní stúpajú v nadriadkovej medzere aj znaky a naopak (čo sa v niektorých prípadoch zdôrazňuje aj spojovacími čiarami medzi jednotlivými písmenami alebo komplexmi písmen vo funkcii skupinových neum). Napokon, litery sa vpisovaU do linajkovej osnovy, čo, prirodzene, bolo zbytočné a záznam sa ^ o stal pleonastickým — to, čo udávajú kľúče na začiatku osnovy, opakujú písmená ešte raz. Spojenie písmen s neumami, teda druhý spôsob použitia písmenovej notácie veľmi pekne ilustruje spomínaný Tonár z Montpellieru z 11. stor., kde pod neumami sú veľmi presne a prehľadne podložené litery od, q až po pA miestami kombinované so znakmi pre chromaticko-enhannonické mikrointervaly. Okrem rôznych viac-menej okrajových a neúspešných experimentov s vylepšením neum pomocou písmen latinskej a gréckej abecedy zaujímavý prípad širšieho použitia niektorých písmen predstavuiú^/ťfferae significativae. alebo tzv. romanovské písmená, ktoré sa pripisovali k neumám. Špecifickosť tohto javu, spájaného s menom sanktgallenského mnícha 1 Notkera Balbula /zomrel r. 912), ktorý tieto znaky nevymyslel, iba ich usporiadal, nespočíva len v skutočnosti, že výskumy litterae significativae v pamiatkach raného stredoveku v nemeckom kultúrnom okruhu dali podnet k uvažovaniu o problematike autentickosti rímskeho chorálu vo franských cirkevno-kultúrnych strediskách a o prítomnosti grécko-byzantského vplyvu v karolínskej dobe, ale aj v tom, že uvedené písmená (legenda ich pripisuje záhadnému — asi vôbec nejestvujúcemu —jTiníchnyj Rnmangyj, ktorému choroba nedovolila pokračovať v misijnej ceste z Ríma do Anglicka, bol nútený zostať v St. Gallen a tam plniť svoje poslanie) neoznačovali len relácie výškové, ale aj rytmické a přednesové. Písmená vzťahujúce sa na priebeh melódie vyšší znaky pre stúpať sursum t stúpanie hore grädätim J postupne risr } 71 iussum. inferius deponatur acqualiiei klesanie nižší klesanie rovnako Písmená vzťahujúce sa na rytmus a tempo pressio ~\ tlak, tlačiť trahere, tenere > spomalenie preťahovať, držať expectare J čakať mediocriter stredne rýchle celeriler zrýchlenie rýchlejšie Písmená vzťahujúce sa na dynamiku a výraz cum ľragorc silne clange zvučne Na prvý pohľad je jasné, že všetky tieto značky, pokiaľ sa ich význam neriadil konvenciou a ústnym podaním, majú len veľmi relatívnu a približnú platnosť: javy a procesy iba opisovali. Pre konkrétnejšie vyjadrenie určitej kvality sa síce písmená mohli spájať, ale k podstatnejšiemu zlepšeniu to neviedlo: bi bene levatur veľké zvýšenie tb bene teneatur veľké spomalenie iv iussum valde zostupná kvarta alebo kvinta am altus mediocriter stredne vyššie cm celeriter mediocriter stredne rýchlo tm teneatur mediocriter stredne spomaliť im inferius mediocriter menšie klesanie -Okrem týchto písmen a dvojíc písmen obsahujú sanktgallenské rukopisy aj niektoré skratky týkajúce sa frázovania, spôsobu prednesú a pod.: CO conjugantur len leniter mol moliter fid fideliter sim similiter, simul perf perfecte st staüm spojiť (legato?) pomaly, mieme, slabo mäkko, jemne verne, presne podobne, zároveň dokonale ihneď 3. Intervalová notácia Iný druh písmenovej notácie, ktorá však na rozdiel od boethiovsko-odón-skej, resp. guidónskej nezachycuje absolútnu výšku tónov, ale len relatívne intervalové vzťahy medzi nimi. navrhol v prvej polovici 11. stor. známy kronikár a hudobný teoretik rcichenauského kláštora Herjnannus Contractus (1013—1054). Vo svojom spise Opuscjila Musica (podnietený pravdepodobne byzantským príkladom) použil symboly z latinskej a gréckej abecedy. Značky, ktoré sa namiesto neum, alebo spolu s nimi písali nad slabiku, sa objavovali s bodkou alebo bez nej, ~" . /> 72 *J. k ' J i TTÍ4 ť Srmmmtt difhanutn fi:- *rľ IMihfirrriaum lowtr. iittn^t {hriidrTorutnift * rff ,f -v. / i/,.* • / / ríf m\t JjTľ DupUatta.dramitTn+TTiutttiňA iJJaVLCionYgutter -Ú'l^^f^lA^'^in K1 ť ÍL 9ureurnnt(ytnTmänUderiaütr. rúCcultinmxeetana .// r >, j t u -ii i ixn ■na áxAPtrnt coiifcrunxum fnja^ttmxmtitanv» S'nfrvnfCitm ftmtnírttniíftf. L*T m inairniiaiifwítrtf dttftrritthŕáiíciriutm pti&ul det Ťťmtn*> ť mimmamä IrutneéruU* 32. Písmenová notácia intervalová München. Bayerische Staatsbibliothek Clm 1496i b', f. Í2\ 12. stor. pričom bodka značila interval stúpajúci, absencia bodky interval klesajúci. Išlo o tieto značky: e s t aequaliter semitonium tonus ts tonus et semitonium tt ditonus d diatessaron diapente ds diapente et semitonium dt diapente et tonus unisono poltón hi2 celý tón ; *> malá tercia **"• ' veľká tercia í- 3 kvarta 1 kvinta ^ malá sexta *>"** veľká sexta v& 4. Dazejská notácia Posledným zvláštnym a exkluzívnym prípadom písmenovosymbolickej stredovekej notácie, ktorou sa zaznamenávali aj jednoduché polyfonické skladby (organa), je dazejská notácia. Opísaná a vysvetlená je v pseudohucbaldovskom 73 i/ spise MusicaEnchiriadis (dielo sa zachovalo asi v 50 odpisoch!), v Tonári -zEinsiedelnji v traktáte Commemoratio brevis de tonis et psalmis modulandisJS^si^), ktorý sa všeobecne považuje za najstaršiu zachovanú učebnicu latinskej psalmódie a liturgického spevu. Dazejská notácia pripomína z niektorých stránok notáciu grécku. Nejde, ako sme naznačili, o pretrvávajúcu tradíciu zo staroveku, ale skôr o vplyv byzantského prostredia spôsobený stykmi, ktoré až do schizmy medzi východom a západom (1054) bývali dosť živé a čulé. Zdá sa, že aj názov dazejskej notácie treba hfadať v gréčtine; základom dazejskej notácie je totiž značka pre tzv. spiritus \ oäget^silnýLprizvuk), nazývaný grécky prosodia daseiaf'. Treba dodať, že ako tento \ znak, tak aj jeho opak ^t^spirituslěnis (prosodia psvle'k sa v sústave gréckych akcentov zaraďoval doKálegórie tzv. pneumat, a počas celého stredoveku sa v byzantských lekcionároch bežne používal Základom dazejskej notácie nie je ani oktáva, ani hexachord, ale tetra-chord, skladajúci sa z finálsxclUénSL^í^yslÚSkSs^Bk^y^ý^) **"pnlr., JCaftjý jón je označený symbolom evidentne odyxKleBým-zo-značky pre prosodiu daseia: /f f i r ) Značky pre hlbšie a vyššie tóny sa získavali, podobne ako v starogréckej notácii, prevrátento týchto základných značiek, pričom sa zachovala stavba pôvodného tetrachordu, t. j. poltón zostal vždy medzi druhým a tretím tónom. : Úplná dazejská notácia mala 18 znakov a vyzerala takto: i ? n i r p i r e' fis' g' a' h' cis" / Pravda, sústava, ktorá takto vznikla, bola vefmi ťažkopádna a iýcMe_čjlanif_si ( vyžadovalo značnú skúsenosť. Je však pozoruhodné, že dazejskou notáciou sa notovali nielen chorálne melódie, často pomerne rozsiahle skladby — ale zaujímavé je aj to, že striktným zachovanímpoltónu medzi 3^^»4r stupňom každého Q-.^ tetrachordu a tzv. diazeuktickynTspAianim tetrachordov (bez spoločného tónu, ktorým býva v opačnom prípade — tzv. synafickom spojení — vrchný tón spodného a najhlbší tón vrchného tetrachordu) sa okrem dvojakého b (t j. b — h) dostáva do systému aj tón fis a cis, čo je vítané najmä pre notovanie organálnych skladieb, koncipovaných na princípe kvintového a kvartového paralelizmu. Tu sa oba tieto tóny objavovali temer automaticky. Štrukturálne jednoduché dvoj až štvorhlasné -ijrganá sa dazejskou notáciou zapisovali tak, že slabiky textu sa umiestňovali do medzier mnoholinajkovej osnovy, na začiatku ktorých boli vpisované dazejskou ! notáciou „klúče", často aj v celom rozsahu osnovy. 5. Transkripcia písmenovej notácie Ak poznáme princíp typov písmenovej notácie, z ktorých sme prebrali iba tie najfrekventovanejšie a najznámejšie, transkripcia nespôsobuje žiadne ťažkosti (samozrejme, netýka sa to litterae significativae). Ani menšie odchýlky v grafickom 74 a *y if f jjf / >p r f f / ffe A-f i f f f Yl J .V» 'J r J i ríčr, Tí rd wiAť foni H hwrmiď bmn\i ttioHuw tiŕtzi/L ptt[ r f M v v J r j d f tn r K r\ fe iubeaf Ŕr, i WJMi£iJ(J/^ t** funňna. itŕriM ťt-mt*. ailriuuK <*lle lut<\^ *s/i) ju f J WíiclLFL \Jiimr- hff timber*- hotrnhbj obtormetť prwa. i í) JŕrjfJrŕéwfF U I Z HÍ uerderť- rmfatf Mfrŕ ■ ____ jt-f/tv TI f rfr/psfj-rf t* *"*• - Híí Uhntttr nohífčrúiu'erídmdion• Li/ktMy TV/SpV V~ ^«fffmpttW 34. Dazejski notácia ako kľúče Ukážka zo spisu Musica Enchiriadis v knihe H. B. Briggs, The Musical Notation of the Middle Ages (1890) znázornení, ani modifikácia znakov nemôže byť na prekážku pri vytvorení presného a spoľahlivého prepisu. Ináč tu platí všetko, čo sme uviedli v zásadách transkripcie neum, resp. chorálnej notácie. 76 IV. Kvadratická notácia 1. Vývoj, druhy a princípy kvadratickej notácie v 13. storočí Skladby raného európskeho viachlasu, ktoré sa v západoeurópskych centrách objavovali už v 9. stor., teda približne v rovnakom čase ako prvé paleofranské a bretónske neumy, nemali spočiatku svoju osobitnú notáciu. Zapisovali sa — ako napr. organa vo Winchesterskom tropári z prvej polovice 11. stor. — bezlinajkovými neumami, neumami na linajkovej osnove (rukopisy z kláštora St. Martial vo Francúzsku, Codex Callixtinus zo slávneho španielskeho pútnického strediska Santiago de Compostela) i rôznymi písmenovo-symbolickými notáciami. O povahe, možnostiach a hraniciach typov notového písma platí, aj pokiaľ sa používali len na záznam viachlasu, jednak to, čo sme konštatovali o neumách už skôr a naviac, že ani jeden z nich nebol v stave vyjadriť parameter rytmicko-časovej organizácie, t. j. práve tej kvality viachlasnej hudby, ktorá sa stávala čoraz dôležitejšia. Notácia, ktorá zachytáva aj trvanie nôt (relatívne vzťahy), vznikla JLcJlQTJUr, -n^j^^^T^išiS^ňčoxsĚQM^^^ir^T^^lovici IX storočia. Jej základným prvkom je stvorecypKlo sa pre ňu od čias Friedricha Ludwiga (1910) fraužival názov kvadratická npfácia:.Jei genéza a vývoj sä správne vysvetľujú v súvislosti s rozmachom. 2mcl^^^^aiäi^^m&^x~sisítí^^0^^ame a s pôsobením dvoch legendárnych skladateľov, magistra L^jüwjJB^otwajCO^^i'i^ßtp^')- Výskumy síce ukázali, že Paríž a katedrála (nedostavaná) Notre-Dame bola len jedným z-viacerých ohnísk dynamicky sa rozvíjajúcej polyfónie, predsa však vzhľadom na dôležitosť, význam a umelecký prínos parížskeho chrámu nie je zveličené, keď sa o období r. 1170—1250 v dejinách viachlasnej hudby hovorí ako o nojt^amskej,' škole. ^_ Vysvetlenie podstaty a zvláštností kvadratickej notácie je možné len na základe poznania osobitosti hudby epochy a školy Notre-Dame a kompozičných postupov, ktoré sa v 13. stor. vytvorili. Podobne ako prvé neumy z 9.—10. stor., aj kvadratická notácia je nápadná svojou varietou; avšak ide o jav s „opačným predznamenaním": u prvých neum majú významovo identické znaky rozličnú [firafickú podobu, u kvadratickej notácie zasa tvarovo rovnaké znakv dostávajú rôzny rytmický obsah, podľa toho, aký druh a akú formu polyfónie zaznamenávajú. Kvadratická notácia je teda súhrnným pojmom na označenie vývojovo úzko súvisiacich, ale funkčne i významovo nezhodných typov notového písma francúzskeho viachlasu 13. storočia. Spájajú ich tieto spoločné znaky: 1. Notačným prvkom je štvorec (nota quadrata)— __ ______ ŽT Kvadratická notácia má dve záldadnéJhodnoty:/tongti a fa-evfrJHodnoty menšie (s]emib2ey&)_a vlčšíé-(maxima) sa_ objavujú výnimočne a predovšetkým neskoršie. 77 ;|aj 3. Hodnotu nôt neurčuje-^rimárneich vzhľadyale^sústava pravidiel ._ Kvadratická notácia sa delí na dva základné druhy podfa_ppii?ívaných značiek. Ak používa výlučne alebo prevažne ako notačné prvky(notae simplices, notae solutae (quadratu), t. j. na^aždú_slabiku textu pripadne jeden znak, hovoríme sylabickej notácii. Touto notáciou sa okrem spevov trubadúrov a truvérov notuje conductus, paraliturgická, volne komponovaná jednohlasná i viachlasná skladba (tenor nie je prevzatý z gregoriánskeho chorálu) na latinský text, sprevádzajúca niektoré akcie (najmä príchod a odchod) v bohoslužbách. V druhom-prípade í hovoríme o/fnelizmatickej notácii. Používajú sa tu //ga/tío^psobitné zoskupenia nôt, kde trvanie'určuje kontext a presné pravidlá), ktorými je zaznamenávaný koloratúrny spev (na jednu slabiku sa spieva viac nôt). V rámci melizmatickej notácie možno rozlíšiť až tri rôzne verzie, podľa toho, aké formy polyfónie sa zapisujú: -1. Vývojovo najstaršia je kvadratická oreanálna notácia, presnejšie povedané notácia, ktorou sú zaznamenávané na melizmy bohaté voces: organales alebo tzv. duplá-(pdúal aj názov duplum notácia), vinúce sa v dvojhlasných organácF nad tenorom pozostávajúcim z dlhých, vydržiavaných bourdonových tónov. 2.-ModáInou~noJdcÍQU^ ktorá v komplexe kvadratickej notácie zaujíma Cgg(mlnepostayenie,£a .notovali polyfonické skladby komponované v ttx^jdiskanto? vom, stylet ktorý stojí akoby uprostred medzi sylabickým conductovým štýlom a kolorovaným organálnym tým, že v konttapunktujúcich hlasoch exponuje na jeden tón tenoru dva až tri tóny. V diskantbvom štýle boli komponované troj a štvorhlas-né organáj(o/gfl/i«ni triplům, organum quadruplum) a tzv.Qclauzuiy,^tJLJiryyJiy-z~óqžáná, ktoré*-tvnrv že bývali ^spracované umeleckejšie a dômyselnejšie, mali --postupne nahradiť starobylé a nemoderné organa. -(3. Napokon osobitné znaky má aj notácia najstarších iMote^najdôležitejšej formy stredovekej polyfónie, ktorá začiatkom 13. stor. y^ildajz^pauzúry^ým, že hlas duplum resp. aj triplům dostali osobitný, spravidla s tenorom, obsahovo . súvisiaci text (polytextuálne moteto)./Táto notácia sa nazýva motetoyá/ Najdôležitejším a najzaujímavejším predstaviteľom kvadratickej notácie je notácia modálna, ktorá zaznamenáva tzy.ňmodálny rytmus! niektoijchj^^vývojovo najprogresívnejších — skladiěTTepochy-Notre-i)anre."T^^ESä«fó/)y je pravdepo-dobne_jdjektívom^ova-^modus^toýje_jŕäeoljecnýin_Jdasifikačn^ podobne_akqgejms^jpecies,^ manerißs_J,diuh, rod, spôsob). Pojem \moduš*sa v "súvislosti s notácjouXrytmom) v teoretickej^literatúre objavuje neskôŕneYvpräxl. P V. modus:íLL VI. modus: BBB 78 Hlavný princíp modálnej organizácie rytmu je založený na tom, že každý hlas skladby, alebo aspoň dlhší a súvislejší úsek je spracovaný v niektorom' z modov, L j. že tá-ktorá rytmická tbrmulä~šä~vlac7äz"ôpäkuje, rsTÍakTžě~melódiá napr. v prvom mode má rytmus LBLBLBLBLB... atď., v treťom mode zasa LBBLBBLBBLBBLBB... atď., a pod. Prvý modus je nielen najstarší, ale vyskytuje sa aj najčastejšie, fonmila longa-brevis, kde longa je dvojdobá (dvojnásobok brevis), vytvára spolu s jednoduchou ~brévis trojďobú jednotku, tzv. piffekciu, na ktorej spočíva vlastne celý mcäálriý!ytmuTT37šToT:irvo1>írt^ V súčasnej odbornej literatúre sa prvý modus prepisuje ako J J^, alebo J J. Druhý modus je opakom prvého; po brevis nasleduje longa (J} J; resp. J J). Nemožno ho však interpetovať ako väriánT"prvého modu (predtaktie) s prízvukom na longe, ale ide o nový, zaujímavý rytmus s prízvukom na brevis. Oba mody (I. i II.) prepisujeme dnes do 6/8-taktu, zriedkavejšie do 6/4-taktu (ak je brevis štvrťová a longa polová nota), a to tým spôsobom, že takt tvoria vždy dve perfekcie. Je to logický postup, zdôvodnený požiadavkou, aby sa tieto modely dali súvislé a plynule spájať s ostatnými. Lmodus: *J />J J> | J J>J Ji | II. modus: %j)J J)J | «hj J)J | Tretí modus pozostáva z lonpy a dvoch, br^vps Pri mechanickom uplatnení princípubinárneho~delenia longy by sme však dostali párny štvordobý rytmus (2/4-takt; štyri tempora), čo by veľmi sťažovalo, resp. i znemožňovalo zladenie s inými,trojdobými modmi. Preto sajrvá longa chápeaJcojrojdjpJt>áJj)repisuje sa ako štvrťová nota s bodkou) a druháPrevis sáTdvójnásobne predlžuje: %J_ J)J . Trojdobá longa sa nazýva.^ga_jw^^^kýnr*avojaóMTTlonga budc'itmga Jmpe^cU^ jedaoáobá brevis sa nazývaj6revfa rectd'JxÁ. správŕiä~brévls), dvojdobá Ž/iříS?a/íe«C(doslovhé ina1 brevis). ~" ~~T-JíSĚS.nÍo3us"~je"~opakom tretieho («hj J.); P'^y pozostáva zo sledu perfektných long ( %XJT| J. J.] fc Siesty zo samyclí breves ( % J"JJJ73 )• Stvŕfý"modus je niódom"vfác-meněj~len teôl«5čT^nT~v"'skladbách"sa~š" ním prakticky nestretávame. Piaty modus sa vyskytuje iba v tenoroch (cantus firmus), šiesty zasa temer výhradne — tiež zriedkavo — len vo vrchnom hlase. Transkribovanie modov do 6/8 alebo 6/4-taktu nevyplýva ani zo systému ani z podstaty modálnej rytmiky; je to však prepis najjednoduchší a najúčelnejší. Vyskytujú sa však prípady, keď sa 6/8 a 6/4 rytmus nedá aplikovať. Spájanie, resp. stotožňovanie stredovekých rytmických modov so starogréckymi metrickými stopami (I. modus — trochej; II. modus — jamb a pod^), ako to robia niektorí bádatelia, je nanajvýš problematické a historicky nezdôvodniteľné; okrem Waltera Odingtona to žiadny dobový autor nespomína. ^^^^^N Druhým dôležitým pojmom modálnej notácie je pojenaB^^ ktorý určuje ^^i^^tí^la^^^^^^^I^WSS&S^^^SrTSí sa moJA|j? J JU-h|j -hJ ^ i n. modus 6/8 Aj j) j | Al AJ [J>t AIAI|AIJ>*| IILmodus 6/8 J.Al|J-H Jjtf |J.J>J |J-H J-W UJ>J|J--M |J. H iv.modus 6/8 Ai.|jyH aj.lwj.|j>jH juj.|aij.|au.|j>jH V.modus 6/8 j. j. |J. H JJ.UJ.lJ. H J- J- 1JL J-U-J-ÍJ. i' | VLmodus 6/S JJl)rr,\ JEJE|J>" JJ3 JJD |J^D J)' ^ t Tretím základným poimomi modálnej ^notácie je fjfj|fjf|3>Mr'rl!Í1"'' notácia je totiž notáciou jneüzmatickou, notáciou sine //tterg._Loj^aaofevis, teda základné hodnoty, na ktorýchje tato notácia založená, sa^ps^adrujú^ejtejjyjrau^ôt (-1 longa; ■ brevis), ale ich zvláštóy^mj^Miskj^eniamifresp. pokjal máme na mysli rozližoVäňré'jeďn0tirvyéh"1moaóv~ kombiríaciou ŕôznvch drahey_1ýcJhjojg^kape„nJ_ ~~ Sústava ligatúr,, ktorá prešla neskôr-aj do menzurálnej notácie; kde sa — neskôr už len silou zotrvačnosti — udržala až do M: stor., bola vypracovaná v období medzi T. 1170—1250 a zahŕňala zoskupenia n"7"*tiSvajúceťy 2g5 n6t| pričom najčastejšie sa používali ligatúry dvojtónové — 'lígatuřaebiwiriaka ligatúry trojtonové — ternariaepky/m štvortónové a päťtónové — quaternaríaeĽ^!(fwpariae— ako aj ligatúry,-v ktorýcrrsa vyskytujú Tgstypnť rady rnmrtr>;'J ir ftrv řnwnrnrrimTťť' bývali pomerne zriedkavé. Medzi najbežnejšie ligatúry možno zaradiť tieto: binariae ternariae quaternariae Kombinácie ligatúr, ktorými sa vyjadrujú jednotlivé mody, sú takéto: /. modus: trojtonová ligatúra a sled dvojtónových (3222.^1. íl. modu?: sled dvojtónových ligatúr a trojtonová ligatúra (2222223J_ ^ŠfiSSäTnota soluta a sled trojtonových ligatúr CÍ333Jl_^ "~ IV. moduysltá trojtonových ligatúr a nota soluta (331„331}___ ' ~~y7modus: sled trojtonových ligatúr (3333; .,).„„ VI. »ioí/i/5?Stvóŕtónová ligatúra a sled trojtonových (43333.^).___ 80 Počet ligatúr a teda aj dĺžku úseku určuje ordo, t. j. to, koľkokrát sa_opakuje rytmicjča"Íórmula._Z,akončenie frázy (ordo) signalizuje malá'vértikafna čiara — tzv. /Kviji(iifnft(Jľ^£- ťahaná zvisle cez osnovu, znázorňujúca zároveň aj pauzu, ktorej hodnotu" určuje modus. Po skončení ordo nastupuje ďalšie ordo, ktoré môže byť v inom mode. Hodnota nôt v ligatúrach sa vždy mení, konštantná je jedine v dvojtónovej ligature, ktorá vždy pozostáva z brevis a longy; v ostatných ligatúrach sa hodnoty riadia podľa modu. Ligatúra ternaria môže mať tieto hodnoty: I. modus JA ' IV. modus AJ J.; II. modus AJ A: V. modus J. J. J.; III. modus J. J)J; VI. modus JJ}-. Mohlo by sa zdať, že prepis modálnej notácie na základe znalosti týchto pojmov a princípov je velmi ľahký a jednoduchý; v skutočnosti však výskum a interpretácia prameňov notovaných týmto typom hudobného písma patrí medzi najťažšie, najzložitejšie a doteraz nedoriešené problémy hudobnej paleografie, medievalistiky a historiografie. Teória modálneho rytmu a modálnej notácie, ktorú sme tu načrtli ako sa podáva v súčasnej odbornej literatúre, je totiž len abstrakcia a zjednodušenie praxe, ktorá sa hemží odchýlkami, výnimkami a zvláštnosťami takého rázu, že jednotná interpretácia a transkripcia modálnej notácie, takako_sa-traduje v najdôležitejších_^rarneňoch_(n^rnä vštyroch mkopjsgchjliíôgnusjiber SrgSmj^jadrom repertoáru notredamského chóru s dielami Leonina a Perotina) nie je^ôsťdobre možná. Problémy, ktoré v súvislosti s transkripciou modálnej notácie treba spomenúť, sú asi tieto: 1. Je prirodzené, že dva za sebou nasledujúce tóny rovnakej výšky sa nedajú spojiť do ligatúry.-Opakované tóny, ktoré by mali patriť do jednej ligatúry, sa vypisovali tak, že sa ligatúra rozložila na jednotlivé tóny alebo na menšie ligatúry. Presných pravidiel tu niet; jednu a tú istú frázu možno zapísať rozličnými spôsobmi, záleží na skúsenosti a dôvtipe bádateľa, aby našiel správny modus: a) - b) 1 ■_ « iL fr" ^ }>r* r» __i ^—i ,.,— (I. modus) 2. Dôležitým pomocným znakom v modálnej notácii je tzv ffijgžplat záhyb), ktorá pozostáva zo zvislej hore alebo dolu smerujúcej čiary pridanej k note (nota plicateiXjjlebo k ligature (ligatúra plicata). Plica sa vyvinula z liquescentných neum;. C/ epiphonus /7 cephalicus U plica ascendens fl plica descendens V modálnej notácii — keďže ide o notáciu sine littera — sa plica pripája k ligature dvojakým spôsobom: 81 C83$D si,: tjJxA'^--^- y- - - "í-1'*-'»' * /a) ako čiarka (hore alebo dolu), alebo vť>) ak to graficky nie je možné, pripojením osobitnej noty k poslednej note ligatúrytstaršia prax): a)^ flJ ^ ^apod. b)3n 2 a P0«1- Plicou savyznačuje dodatkoyýozdobný tón nasledujúcijjcjhlavjaemtóne, ktorý podľa smeru čiary íéží vyššjělifěSp nižšie o sekuňduTCo sa týka hodnoty, platí, že plicovaná nota a plica tvoria pôvodnú hodnotu. JAk^je plicovaná longa trojdobá, nota pücata. budejnaL2Z3.Xäv£ireves) a plica ľ/3 hodjnoty,(brevís). Ak je~pnčoväná nota brevis, rozdelí sa na 2 semibreves. Ako sa plica spievala, nie je dnes už presne známe. Transkripcia pliky ako ^ je problematická;'ale nie je nemožná. Odporúča sa plicu znázorniť menšou notou. Najčastejšie sa vyskytuje plicajgngaji plica brevis; existuje však aj plica duplex i longa. J. Zmenu do jnonotónneho priebehu modálneho rytmu vnáša aj-tzv. -.~~——~— -,~_______^ Extensio modi predstavuje zjednodušenie rytmu tým, ze skupina jonga'-brevisTrm^u^.feb^bTeTÍs4óflga ti. modu sa najmä na závere "ůrdo^nalíxaďi^perfejjíwuľ(trojdobou) longouTrespT že imperfektná longa alebo dokonca i brevis sa predlü~ö~173f NoTačně šä~ío vyjadrovalo tak, že sa ordo neskončí ligatúrou, ale jednou alebo i dvoma notae solutae,*ktoré majú tvar longy. Táto- potom predchádzajúcu longu predlžuje. Zrejme tu niekde je zárodok neskoršieho základného pravidla menzurálnej notácie similisMníejimjletn perfects, (medzi dvoma rovnakými hodnotami prvá je vždy perfektná). Fräctio.modi znamená naproti tomu rozloženie normálnych nôt určitého mpdVna menšie hodnolyT Jedným zo"špošobov znázornenia fractio modi je plicovanie, onynľ rozširovanie ligatúr (nahradenie dvojtónovej trojtonovou, trojtonovej štvortónovou a pod.). Fakt, že v nejednom prípade sa dva také protikladné postupy ako je extensio modi a fractio modi vypisujú takmer rovnako, býva '{.zdrojom mnohých ťažkostí a problémov.vysvetľovania modálnej notácie. 4. Zvláštne znaky modálnej notácie tvoria >™_rflflŕ»ff/'/'"T Sú to znaky — ako sme spomenuli — pozostávajúce zjjongy jalebb z dvojtónovej a trojtonovej ligatúry a z^rädu 3—7 klesajúcich rómboiaov.mazývaných aj notae curregiesĹ Čítanie konjuktúí, znázorňujúcich pravdepodobne rýchly pohyb, nie je jednoznačné. r\»tj^Clvra t™™""" ^a n»-pnva*iij<* ?« imi rytmickú štruktúru než ligatura ternana, interpretácia väčších konjúktúr je sporná. Obyčajne platí pravidlo, že posledná nota konjunktúry-je "longa, 'predposledná brevis,aostatné spolu tvoria \ longu. Rozdelenie hodnôt tvoriacich longu sa riadľTčh počtom: ak sa namiesto Tongy písali tri notae currentes, tak prvé dve majú hodnotu brevis, tretia má trvanie oboch predchádzajúcich. Pri transkripcii rozsiahlejších konjunktúr narážame však na ťažkosti — riešenie závisí od konkrétneho prípadu a musí sa riadiť hudobným kontextom. S podobnými problémami ako u modálnej notácie — nejasnosť, mnoho- , zňačnosť, potreba dotvárať a pod. — sa stretávame aj u iných druhov kvadratickej '- notácie. Notáciu sylabickú. možno, pokiaľ sú ňou notované spevy trubadúrov, truvérov a minnesängrov, vychádzajúc z metrickej stavby textu interpretovať tiež modálne. Táto tzv. modálna teória, ktorú rozvíjali Hugo Riemann (1897), Harry 82 EMsJ£ooldridg£-{yW\),fíari^^ a Frieg^jchjMdwjgJJlS10),je dnes temer všeobecne uznávaná. Definitívnu podobu jej cfal Higino Angles (1931) a Heinrich Husmann (1954). Jej uplatnenie si však žiada predovšetkým jazykové a jazykovedné vedomosti, dôkladné a pritom citlivé vniknutie do textu, teda kvalifikáciu muzikologickú i filologickú. Prepis jednohlasných a viachlasných skladieb notovaných sylabicky vyžaduje veľké skúsenosti. Transkripcia ojedinelé sa vyskytujúcich ligatúr poskytuje veľmi pestrý obraz: dá sa povedať — quot capita tot sententia. Nakoľko je však dokázané, že prvý modus sa vyskytuje najčastejšie, odporúčame ho v sporných prípadoch uprednostniť. Notácia kolorovaného vox organalis organa duplum ukazuje na relatívne nepravidelný rytmus, ktorý vývojovo leží medzi voľným rapsodickým „gregoriánskym" rytmom saintmartialskej školy a medzi striktným modálnym rytmom notredamskej školy. Väčšina moderných bádateľov sa prikláňa k názoru, že ide o rytmus vo svojej podstate už trojdobý, ktorý sa však nedá mechanicky redukovať na schémy a formuly. Nedopustíme sa však žiadnej hrubej chyby, ak organa dupla z rukopisov Notre-Dame budeme v neistých prípadoch prepisovať podobným spôsobom ako chorál, t. j. notami rytmicky neutrálnymi (čierne hlavičky bez nožičiek). O motelovej notácii platí vlastne to, čo sme hovorili o sylabickej. Novým činiteľom je tu však text dupla, ktorý, zdá sa, nemôže neovplyvniť rytmickú zložku a notáciu hlasu. Zo všetkého, čo sme povedali alebo iba naznačili, možno usudzovať, že kvadratická notácia je veľmi živý a nepoddajný organizmus. Medzi teóriou modálneho rytmu a notácie a praxou nebol vždy ideálny súlad, t. j. nie všetky pravidlá, zvyklosti a notačno-pisárske „finesy" boli v učebniciach hudby a spevu explicitne formulované. Nebolo to len vinou akejsi bezradnosti notátorov a teoretikov voči novým javom, neschopnosti sledovať búrlivý vývoj, ale aj spoliehaním sa na ústne vysvetľovanie a predspievanie, teda ešte stále na pamäť a zvyklosti. Zdá sa, že slová často citovaného Coussemakerovho Anonyma IV, ktorý na adresu „starých kníh" okolo r. 1275—1280 napísal, že kantoři generácie Leonina a Perotina „mali málo znakov, stačilo keď povedali, že tento vyšší tón dobre znie s týmto nižším"1', najlepšie vystihujú skutočnosť. Bádateľský pracovať v oblasti problematiky ranogotickej polyfónie, študovať hudobnú kultúru epochy Notre-Dame je dnes možné len na báze dôslednej špecializácie a profesionalizácie. Úspešné zvládnutie kvadratickej notácie je úloha neriešiteľná bez dôkladnej znalosti pôvodných prameňov, bez suverénneho poznania celej teoretickej literatúry, t. j. tak dobových traktátov, ako i modernej literatúry. Hoci prepisy zhotovené ad hoc málokedy obstoja, predsa nebude neužitočné pripomenúť si niektoré nevyhnutné predpoklady správneho prístupu k „hádankám" kvadratickej notácie: 1. Postupujme od jednoduchšieho ku zložitejšiemu. Treba začať transkripciou tenoru, ktorý je kostrou diela a býva rytmicky menej komplikovaný. Pozostáva obyčajne z dlhších hodnôt, alebo sa pohybuje*^ mode, (je sledom perfektných "...malerialiam significationem parvam habebant et dicebanl: punctus ille superior concordant cum puncto inferiori, et suficiebat eis 83 long). Ostatné hlasy sa musia s tenorom zosúladiť. Znovu treba pripomenúť historickú a významovú prioritu prvého modu. 2. Veľmi dôležitá je znalosť dobovej teórie konsonancie a dísonancie, ktorá často pôsobí ako regulatívny kompozičný princíp. Tu platí, že prízvučné doby musia byť zásadne konsonantné (najmä začiatok perfekcie). Za konsonanciu sa uznávala oktáva, kvinta a čiastočne kvarta. Tercia a zmenšená kvinta boli v praxi konsonantné len s výhradami, sexta sa považovala za disonantnú. Neslobodno však zabúdať, že polyfonické skladby 13. storočia vznikali sukcesívne, t. j. postupným priraďovaním sprievodných hlasov ku cantu firmu (tenoru) a že požiadavka konsonancie sa vzťahovala len na relácie medzi tenorom a tým-ktoŕým kontrapunk-tujúcim hlasom. Kontrapunktujúce hlasy medzi sebou mohli byť i disonantné. Tým možno vysvetliť celkový disonantno-kakofonický zvukový habitus trojhlas-ných a štvorhlasných orgán, klauzúl a motet 13. ston, ich akoby „exotický" kolorit. 3. Veľa jednohlasných, ale najmä viachlasných skladieb z 13. stor. sa okrem verzie písanej kvadratickou notáciou zachovalo aj v novšom, modernejšom zázname zhotovenom notáciou menzurálnou. Tieto — nakoľko sa čítajú ľahšie — sú dôležitou pomôckou v dešifrovaní modálneho notového textu. Pri porovnaní si však treba uvedomiť, že v rokoch 1180—1250 došlo k hlbokým zmenám vo vývoji hudby a že poznatky získané z pamiatok notovaných menzurálnou notáciou, ktorá odráža vyspelejšie a rozvinutejšie štádium notácie polyfonickej hudby, sa nedajú bezprostredne prenášať na „primitívnejší" stupeň. Možnosť komparácie je potrebné využiť popri zachovaní základných zásad kritiky prameňa. 4. Nakoniec treba vziať do úvahy aj literárny text; je nevyhnutné prihliadať k rytmícko-metrickej štruktúre textu, k prozódii a k syntaxi. Druh veršu, počet slabík, cezúry a pod. sú dôležitými orientačnými bodmi. Vplyv textu na stavbu hudobnej myšlienky nie je absolútny, vyvodzovať z neho navždy platné poučky o rytme melodickej frázy by nebolo správne. Zhoda medzi slovom a hudbou je prvoradá predovšetkým v svetských formách, v tvorbe trubadúrov, truvérov a pod.. v latinskej hudbe neliturgickej, kde text má svoju autonómnu a objektívnu hodnotu a musí byť zrozumiteľný. V liturgických spevoch, kde je vox principalis prevzatý z gregoriánskeho chorálu a texty sú čerpané z biblie, ktorá ako „dielo Božie" má mystickú, od výslovnosti nezávislú existenciu, napätie medzi týmito dvoma zložkami skladby oscilovalo v inej rovine. 2. Zásady transkripcie kvadratickej notácie t Všade tam, kde je to len trochu možné, sa snažíme prepisovať do trojdobého taktu (6/8 alebo 6/4).iLongu prepisujeme ako štvrťovú (resp. v 6/4-takte polovú) notu; perfektnú ako štvrťovú s. bodkou. Brevis-akoosminku (v 6/4-takte ako štvrťovú). Plicu započítavame ako riadnu osmihóvu"notu*(štvrťovú), t. j. jej hodnotu odpočítavame z predchádzajúcejiibty; píšeme ju však menším a tenším znakom. Ligatúry označujeme hranatými svorkami. Hlasy do partitúry usporiadavame podľa polohy, nakoľko však často dochádza k ich kríženiu, striktný postup sa tu nedá vždy zachovať. Kľúče volíme také, aby sa zápis pohyboval v osnove s minimálnym použitím pomocných linajok. C-kľúčom sa vyhýbame. Takty číslujeme po piatich. Najdôležitejšou pamiatkou hudobnej kultúry epochyjjotrfcDame jŕ vely ibierknjrpŕnrfc1ffíT7i'il m"*"* ,'r""rnr*M-J1!'7V^ná M(^ ay crtachna; ^\,*jy,|':^,,%J/ift>,/^V-1' i- ;^f»at p wir r^p ^y Gemmer. 36. Kvadratická modálna notácia Firenze, BibL Medicea-Laurenziana, Pluteus 21.9., f. 168, 13. stor. 87 Vidíme tu íesf dvojhlasných klauzúl. Prvá klauzula Regnat sa začína v 1.-2. riadku po 3. pauze. Pozostáva z jedného dlhého ordo v III. mode. Časté opakovanie tónov, ktoré budí dojem delenia trojtonových ligatúr, nesmie mýliť. Záver skladby, ktorý narúša striktne modálny priebeh (čo je však u kompozícií tohto druhu bežné), podávame v dvoch verziách, sú však možné aj iné interpretácie (pozri verziu v knihe The Notation of Medieval Music, New York. str. 83 Carla Parrisha). 88 V. Menzurálna notácia Pojem menzurálna notácia je odvodený pravdepodobne z výrazu musiccr ^nenjMMřftJíkto^m stredovekí a -renesanční.»teoretici.,označovali .sfíeaŕi.SjiJ^n^ ^SenýjS^mm^y^ÍckýchJl.Qďa9Í Miisira mprmirata hnla'^rpjjjr|gfemT^miisirn j/a/ui^synonymum-latinského.chorálu), ku spevu, kde rytmus bol voľhýf "resp. determinovaný iba slovom, textom.ITermin /wg^Mrq.z-Jifadiskamotácie znam^ ' roefficivŕvzfali'aiedziiJirčitoUinotou jjTpaj bližšou, nižšou /nodnolôu/ Menzurálna notácia, ktorej aejmy spadajú "do "obdobia približne medzi rokmi -jljffl-^'tŕiOOg^^kjorou je zapísané obrovské množstvo skladieb rôznej proveniencie," rôznej štýlovej kvality, je popri neumách najdôležitejšou stredovekou a renesančnou notáciou. Jediný.pŕoblém menzurámejjiotácie.jeryokus!«'2iriocněmé-sa.j časóvéjHIiménžie hudby 'nielen-vykonštruovaným-systémomTJravidiélfktoré^reba \ už vopred vedieť^'sprá%meich'aplikovat>aleaj^j^gTO^o^feaj3i4nôi. Dalo by J sä povedať, že hlavnou náplňou vyše 300-ročných dejín menzurálnej notácie je napätie medzi zložitou, neraz i protirečivou sústavou predpisov, noriem, pojmov a medzi tendenciou abstrakciu nahradiť názornosťou — vizuálnou diferenciáciou notových znakov a zavedením rôznych pomocných znakov. Menzurálna notácia je zaiste produktom sui generis; na jej zrod a formovanie nepôsobila len aktuálna hudobná prax, ale aj myšlienkové postupy scholastickej filozofie — a zdá sa, že i teológie — v žiadnom prípade sa však nedá degradovať na aberáciu ducha. Ak na menzurálnu notáciu hľadíme očami dnešného človeka, môže sa nám zdať, že je v nej veľa bizarného, odstrašujúceho a absurdného. Ako celok však je svedectvom : sily a prenikavosti myšlienky a schopnosti vyjadrovať subtílne, no dômyselné štruktúry. 1. Vývoj menzurálnej notácie Vývoj menzurálnej notácie, ktorou sa zachycovala predovšetkým viachlasne hudba, sa z hladiska premien niektorých jej najpodstatnejších čŕt delí na-dve^velké. fázy. Obdobie asi medzi ľokmiň^l^^m^M^^^óí^iern^Kmuhál^J no'íáEWBolíL vypracovaná hlavne vo+'rancúzsku a «et-auansku (prenikla vSakaj^lo, Anglicka, Nemecka a do strednej Európy — v ojedinelých prípadoch sa zachovala aj u nás na Slovensku) a nevyznačovala sa len tým, že Wa^čky nôt boli čierne, ale aj nezvyčajne dynamickýmJcharakterom.-^skíitočnosfou, že premenám- podtíénali aj 89