   I. OPIS YUKATÁNU^1

   

   Yukatán nie je ostrov^2, ani mys, ktorý vystupuje do mora, ako si niektorí mysleli, ale
   pevnina. Mýlili si ho s mysom Cotoch, ktorý tvorí more vstupujúc cez záliv Ascensión^3 a
   prechádzajúc ku Golfo Dulce. Kým na druhej strane, smerom k Mexiku, je záliv tvorený La
   Desconocidou^4 predtým, ako dosiahne Campeche, alebo preto, že sú tam rozľahlé jazerá tvorené
   morom prichádzajúcim cez Puerto Real a Dos Bocas^5.

   Je to veľmi rovná zem, bez akýchkoľvek pohorí, a z tohto dôvodu ju nie je vidieť z lodí, iba
   ak priplávajú veľmi blízko k pobrežiu. Výnimkou je oblasť medzi Campeche a Champotónom, kde
   vidno niekoľko vŕškov a medzi nimi pahorok nazývaný Los Diablos.

   Prichádzajúc od Veracruzu k zálivu Cotoch, je to menej ako 20 stupňov a pri ústí Puerto Real
   viac ako 23 stupňov, z jedného tohto konca do druhého je to 130 míľ šírky priamou cestou.
   Keďže je pobrežie nízke, veľké lode ho míňajú vo väčšej vzdialenosti. Pobrežie je špinavé,
   plné skál a ostrých bridlíc, ktoré ničia mnoho lodných lán, a keďže je plné bahenných
   usadenín, keď lode stroskotajú na pobreží, zahynie len málo ľudí.

   Odliv tam býva taký veľký, zvlášť v zálive Campeche, že na niektorých miestach zanechá
   častokrát pol míle súše. Po takých veľkých odlivoch zostane v blate, v usadeninách,
   a v kalužiach veľa malých rýb, ktorými sa živí množstvo ľudí.

   Z jedného rohu do druhého sa naprieč Yukatánom tiahne malé pohorie. Začína blízko Champotónu
   a končí pri meste Salamanca^6, ktoré je v uhle naproti Champotónu. Toto pohorie delí Yukatán
   na dve časti, južná časť ide k Lacandónu^7 a Taize^8. Táto je neobývaná, pretože okrem
   obdobia, keď prší, jej chýba voda^9. Druhá strana na severe je obývaná.

   Táto krajina je veľmi horúca a slnko tam silno páli, aj keď tam nechýbajú svieže vetry, ako
   bríza alebo solano, ktoré tam často vládnu, k večeru zase fúka vietor od mora.

   Ľudia žijú v tejto krajine veľmi dlho, našiel sa tu človek, ktorý mal stoštyridsať rokov.

   Zima tu začína na sv. Františka^10 a trvá do konca marca, pretože v tomto období vanú severné
   vetry a spôsobujú obyvateľstvu, ktoré je zle oblečené, silné prechladnutia a horúčky. Ku koncu
   januára a vo februári je tu krátke leto s horúcim slnkom. V tomto období, s výnimkou času, keď
   mesiac prichádza do novu, nepršiava. Dažde začínajú v apríli a trvajú do konca septembra.
   V tomto období sejú všetky svoje plodiny, ktoré napriek vytrvalým dažďom dozrievajú. V deň sv.
   Františka sejú zvláštny druh kukurice, ktorý sa zbiera veľmi skoro^11.

   

   1.                          Delenie na kapitoly v pôvodnom rukopise nenachádzame
   a nerešpektuje ho ani Alfred M. Tozzer. Zaviedol ho však Brasseur de Bourbourg v svojom prvom
   vydaní tlačou Relation des Choses de Yucatan v roku 1864. Kvôli uľahčeniu orientácie ho preto
   väčšina prekladov akceptuje. Názvy jednotlivých kapitol zavádza prekladateľ.

   2.                          Yukatán bol dlhý čas považovaný za ostrov. Posledný raz sa tento
   omyl objavil na mape Gulielmusa Nicolaia z roku 1603.

   3.                          V rukopise „via“ prekladáme ako cez (prechod). Asenciónom sa
   nazýval dnešný Honduraský záliv.

   4.                          Desconocida bolo označenie pre západné pobrežie Yukatánu.

   5.                          Puerto Real je ostrov východne od Isla de Carmen a Dos Bocas
   zrejme odkazuje na Puerto de Terminos.

   6.                          Myslí sa Salamanca de Chetumal na juhovýchode polostrova. Španieli
   mali zlý zvyk pomenovávať názvom Salamanca desiatky lokalít na Yukatáne (na počesť rodiska
   dobyvateľa Francisca Monteja), čo neprispieva k ich presnej identifikácii.

   7.                          Lacandónom má Landa na mysli zrejme vtedajšiu oblasť obývanú
   Lacandóncami, v tom čase cholskou jazykovou skupinou, ktorá nie je identická so súčasnými
   Lacandóncami etnicky, ale do istej miery geograficky. Obývali taktiež oblasť dnešného
   Lacandónskeho pralesa až po jazero Miramar.

   8.                          Pod termínom Taiza má Landa zrejme na mysli Tah Itza, t.j. Miesto
   Itzov – Tayasal, ktoré ležalo pri jazere Petén Itzá v súčasnej Guatemale. Bola to posledná
   bašta nepodrobených Mayov, ktorá padla až v roku XXX

   9.                          Nie je jasné, ktorú oblasť mal Landa presne na mysli, pretože buď
   údaju nezodpovedá vyľudnenie alebo nedostatok zrážok. Je možné, že mal na mysli oblasti na
   sever od jazera Petén Itzá.

   10.                      Sv. Františka je 4. októbra a Landa tu zimou zjavne nazýva obdobie
   sucha (do konca marca), čo sa v oblasti celkom nekryje s chladom, potvrdzuje to zvlášť
   február, ktorý do tohto času na jednej strane zahŕňa, na druhej o ňom hovorí ako
   o najhorúcejšom mesiaci.

   11.                      Tento druh kukurice dozrieval za 40 dní.

   

   

   II: GEOGRAFIA YUKATÁNU

   

               Táto provincia sa nazýva v jazyku Indiánov Ulumilcuz a Etelceh^12, čo znamená
   „krajina moriakov a jeleňov“. Tiež ju nazývajú Peten, čo znamená „ostrov“ ^13, keďže ich mýlia
   už spomenuté zátoky a zálivy.

               Keď Francisco Hernández de Córdoba prišiel do tejto krajiny, vstúpil do nej na
   mieste, ktoré nazval záliv Cotoch. Našiel tam akýchsi indiánskych rybárov a spýtal sa ich , čo
   je to za zem. Oni odpovedali „cotoch“, čo značí „naše domy a naša vlasť“ ^14, preto dal zálivu
   to meno. Potom sa ich spýtal znakovou rečou, aká je to krajina, a oni odpovedali „ci
   uthan^15“, čo znamená „oni tak hovoria“, a odtiaľ ju Španieli nazývajú Yukatán^16. O tomto
   rozpovedal starý conquistador Blas Hernández, ktorý bol s adelantadom^17 prvý krát.

               Na južnej strane Yukatánu sa nachádzajú rieky Taiza a hory Lacandónu^18, medzi
   južnou a západnou stranou sa rozkladá provincia Chiapa^19. Dostať sa k nej je možné po
   prekonaní štyroch riek, ktoré sa spúšťajú z hôr, spájajú sa s ďalšími a spoločne vytvárajú San
   Pedro a San Pablo, rieku, ktorú objavil v Tabasku Grijalva. Na západe sa nachádza Xicalango
   a Tabasko, čo je jedna a tá istá provincia.

               Medzi touto provinciou Tabasko a Yukatánom sa nachádzajú dve ústia prerušené
   brehom mora. Väčšie z nich má šírku jednu míľu, to druhé nie je až také veľké. More do týchto
   ústí naráža tak prudko, že vytvára veľké jazero hemžiace sa všakovakými rybami. Je v ňom toľko
   ostrovčekov, že Indiáni robia na stromoch značky, aby našli správnu cestu po vode z Tabaska na
   Yukatán a späť. ^20 Na plážach a piesčinách týchto ostrovov žije množstvo rozličných morských
   vtákov, ktoré sú prekrásne a hodné obdivu. Tiež sú tam nekonečné možnosti poľovačky na
   jeleňov, králikov, prasiat toho druhu aký žije v tejto zemi^21, a opíc, ktoré sa na Yukatáne
   nenachádzajú. Majú tam množstvo leguánov, ktoré ohromujú. Na jednom z ostrovov sa nachádza
   obec nazývaná Tixchel^22.

               Na severe sa rozprestiera ostrov Kuba a okolo 60 míľ priamo naproti je Havana. Len
   o niečo ďalej sa nachádza jeden kubánsky ostrovček nazývaný Pinos.

               Na východe sa nachádza Honduras a medzi Hondurasom a Yukatánom je veľmi veľký
   morský záliv, ktorý Grijalva nazval Bahía de Ascensión. Je plný ostrovčekov až do takej miery,
   že sa o ne rozbíjajú lode, predovšetkým tie, čo idú za obchodmi z Yukatánu do Hondurasu.

               Už je to asi 15 rokov, čo sa tam rozbila jedna loď s mnohými ľuďmi a nákladom
   odevov. Po stroskotaní sa utopili všetci okrem akéhosi Majuelasa a ďalších štyroch, ktorí sa
   zachytili veľkého stožiaru z lode. Potom sa takto plavili tri alebo štyri dni, ale nepodarilo
   sa im pristáť na žiadnom z ostrovčekov. Keď im došli sily, všetci sa utopili, okrem Majuelasa,
   ktorý sa zachránil polomŕtvy, živiac sa morskými slimákmi a slávkami. Z ostrovčeka sa dostal
   na pevninu pomocou plte, ktorú urobil, ako sa mu najlepšie dalo, z konárov. Keď sa dostal na
   pevninu, hľadal na pobreží niečo na jedenie. Narazil tam na kraba, ktorý mu odštikol palec na
   ruke po prvý kĺb, čo mu spôsobilo obrovskú bolesť. Potom sa opatrne vybral cez hustý les
   smerom k dnešnému mestu Salamanca. Keď sa zotmelo, vyliezol na strom a uvidel odtiaľ veľkého
   jaguára, ktorý číhal na laň. Videl, ako ju ulovil a tak sa mohol na druhý deň najesť zo
   zvyškov, čo tam zostali.

               Na Yukatáne, poniže zálivu Cotoch, vytvorilo more medzi pevninou a ostrovom
   Cuzmil^23 kanál, ktorý má okolo 5 míľ šírky a tečie veľmi prudko.

               Cuzmil je ostrov 15 míľ dlhý a 5 míľ široký. Žije na ňom len málo Indiánov, ich
   jazyk a obyčaje sa nelíšia od yukatánskych. Nachádza sa 20 stupňov na tú stranu od rovníka.

               Ostrov Isla de las Mugeres^24 sa nachádza 13 míľ poniže zálivu Cotoch a 2 míle od
   pevniny, naproti Ekabu^25.

   

   12.                      Správne „u luumil kutz yetel keh“, „krajina moriakov a jeleňov“. Toto
   sebaoznačenie, pripomínajúce biblickú „krajinu mlieka a medu“ býva často spochybňované. Na
   druhej strane, niektoré pôvodné lokálne názvy yukatánskych oblastí ako Kehpech, Akankeh, alebo
   Uayalkeh obsahujú v sebe označenie pre jeleňa (keh), čo by túto zmienku mohlo robiť
   hodnovernou.

   13.                      Petén však znamenal maysky okrem „ostrov“, aj „provincia“,  alebo
   „región“.

   14.                      Bernal Díaz popisuje, že nedorozumenie vzniklo z výrazu „cones
   catoche“, čo značí „poďte do môjho domu“ a skutočne sa dá skôr predpokladať súvislosť
   s pozvaním do domu, ako s výrazom „naša vlasť“, pre ktorý nejestvuje etymologické
   opodstatnenie a je možné, že ho tam doplnil len niektorý z opisovačov Landovho Relación.

   15.                       Ci u than (Ki u than) znamená skutočne „hovorí“ alebo „on hovorí“a
   je to bežný obrat počas rozhovoru.

   16.                      Yucatán však nebol prvým španielskym názvom polostrova, spočiatku bol
   označovaný ako Isla de Santa Maria de los Remedios.

   17.                      S vrchným veliteľom, resp. guvernérom. Túto funkciu španielskej
   koloniálnej správy nechávam aj ďalej v texte v pôvodnom tvare.

   18.                      Pod riekami Taiza (Tayasalu) mal Landa na mysli zrejme rieku San
   Pedro Limon a stredný tok rieky Usumacinty. Pod horami Lacandónu asi pohoria východne od nich.

   19.                      Chiapas

   20.                      Išlo zjavne o starú, dôležitú obchodnú trasu mayských Putúnov, ktorí
   zabezpečovali na veľkých kánoe obchod medzi Tabaskom a Yukatánom, ale aj s ostatnými mayskými
   oblasťami.

   21.                      Ide o pekari, maysky nazývané kitan.

   22.                      Táto lokalita niesla názov podľa bohyne Ix Chel (na niektorých mapách
   zapísané aj ako Tichel) a Mayovia, ktorí tam žili hovorili chontalským dialektom.

   23.                      Cuzmil je nesprávny zápis názvu Cozumel, ktorý nesie tento ostrov
   dodnes. Je to však tiež skomolenina od pôvodne mayského Ah Cuzamil Peten, čo značí „ Lastovičí
   ostrov“. Tento ostrov bol kultovým miestom yucatéckych Mayov, predovšetkým žien, ktoré tu
   uctievali bohyňu materstva a plodnosti Ixchel.

   24.                      Dnešný rovnomenný ostrov zapisovaný ako Isla de Mujeres, bol pôvodne
   tiež kultovým miestom bohyne Ixchel, patrónky žien, preto doslovne „Ostrov Žien“.

   25.                      Ekab bol jeden z predkolumbovských mayských mestských štátov na
   Yukatáne, jeho územie pokrývalo väčšiu časť východného pobrežia polostrova.

   

   

   III. OBJAVENIE YUKATÁNU ŠPANIELMI

   

   Podľa toho, čo sa hovorí, boli prvými Španielmi, ktorí sa dostali na Yukatán Gerónimo de
   Aguilar, pôvodom z Eciji a jeho druhovia. V čase nepokojov v Dariéne, v roku 1511, počas
   sporov medzi Diegom de Nicuesa a Vascom Núňez de Balboa, sprevádzali Valdiviu, ktorý vyrazil
   na karavele do Santo Dominga, aby upovedomil admirála a guvernéra o tom, čo sa stalo, a tiež,
   aby priniesli dvadsať tisíc dukátov pre kráľa.

   Keď sa táto karavela priblížila k Jamajke, zišla na plytčinu, ktorú nazývajú Víboras^26,
   kde stroskotala. Nezachránilo sa viac, ako dvadsať ľudí, ktorí sa s Valdiviom nalodili do člna
   bez plachiet, so zlými veslami a bez akýchkoľvek potravín. Plávali po mori trinásť dní. Po
   tom, ako približne polovica z nich zomrela od hladu, pristáli na pobreží Yukatánu,
   v provincii, ktorá sa nazýva Maya, podľa ktorej sa jazyk na Yukatáne volá maya than, čo
   znamená „mayský jazyk“ ^27.

   Títo úbožiaci sa dostali do rúk zlého kazika^28, ktorý obetoval Valdiviu a jeho ďalších
   štyroch druhov svojim idolom a potom z ich tiel usporiadal hostinu pre svoj ľud. Potom
   prikázal vykŕmiť Aguilara, Guerreru a ďalších piatich alebo šiestich. Tí však rozlámali
   väzenie a ušli do lesa. Vybrali s k inému pánovi, nepriateľovi toho prvého, ktorý bol
   pokojnejší. Jeho nástupca bol ku nim veľmi milostivý, ale okrem Géronima de Aguilar a Gonzala
   Guerrera, všetci podľahli chorobám.

   Z tých dvoch bol Aguilar dobrým kresťanom a mal modlitebnú knižku, podľa ktorej rozoznával
   sviatky. Bol zachránený príchodom markíza Hernanda Cortésa v roku 1518. ^29 Guerrero, keď sa
   naučil mayský jazyk, odišiel do Chectemalu^30, čo je Salamanca na Yukatáne. Tam ho prijal pán
   menom Nachankan^31. Ten ho poveril vedením vojenských záležitostí, ktoré Guerrero veľmi dobre
   ovládal a mnohokrát zvíťazil nad nepriateľmi svojho pána. Učil Indiánov bojovať, ukázal im ako
   stavať pevnosti a bašty. Vďaka tomu, a tiež preto, že sa choval ako Indián, získal si veľký
   rešpekt. Oženili ho s veľmi významnou ženou, s ktorou mal deti. Preto sa už nikdy neusiloval
   o záchranu, ako to robil Aguilar. Naopak, potetoval si telo, nechal si narásť dlhé vlasy a dal
   si prepichnúť uši, aby mohol nosiť náušnice, ako Indiáni. A zrejme sa stal tiež
   modloslužobníkom ako oni^32.

   V roku 1517, počas Veľkého pôstu^33, vyplával Francisco Hernández de Córdoba zo Santiaga de
   Cuba s troma loďami, aby získal otrokov do baní, pretože obyvateľstva Kuby ubúdalo. Ďalší
   hovoria, že odišiel objavovať nové kraje. Za lodivoda si vzal Alaminosa^34 a dosiahol ostrov
   Isla de Mugeres, ktorému dal toto meno, pretože tam našiel modly bohýň tej zeme, ako napríklad
   Aixchel, Ixchebeliax, Ixhunie, Ixhunieta^35. Boli oblečené podobne ako je to zvykom
   u Indiánok, mali nízko uviazaný opasok a rovnako zakryté prsia. Budova chrámu bola z kameňa,
   čomu sa čudovali. Našli tam nejaké veci zo zlata a vzali ich. Potom prišli do zálivu Cotoch
   a odtiaľ odplávali ku Campechskému zálivu, kde sa vylodili v nedeľu na sv. Lazara a preto ho
   nazvali Lázaro.^36 Miestny pán ich dobre prijal a Indiáni boli výzorom Španielov ohromení,
   dotýkali sa ich brád a tiel.

   V Campeche našli v mori, blízko pevniny budovu, ktorá bola štvorcová a na všetkých stranách
   stupňovitá. Na jej vrchole sa nachádzala modla s dvoma zúrivými zvermi, ktoré jej hrýzli
   slabiny a široký a tučný had z kameňa, ktorý hltal leva. Tieto zvieratá boli celkom pokryté
   krvou obetí.

   V Campeche sa dozvedeli, že sa nachádzajú vedľa veľkého mesta, ktorým bol Champotón. Keď tam
   dorazili, miestny pán menom Mochcouoh^37, bojovný človek, poslal proti Španielom svojich ľudí.
   Keď Francisco Hernández uvidel, čo sa stalo, a aby sa nezdalo, že má menšiu odvahu, postavil
   svojich ľudí tiež do bojového šíku a uviedol do chodu lodné delostrelectvo. Aj keď bol pre
   Idiánov zvuk, dym a oheň z výstrelov niečím novým, neprestali s hlasným pokrikom útočiť.
   Španieli sa bránili, rozdávali kruté rany a mnohých zabili. Ale vládca Indiánov podnecoval
   svojich ľudí k takej odvahe, že Španieli museli ustúpiť. Indiáni zabili dvadsiatich Španielov,
   päťdesiatich zranili a dvoch zajali, tých však neskôr obetovali. Francisco Hernández sám
   utŕžil tridsaťtri rán a tak sa vrátil smutný na Kubu. Tam ohlásil, že tá zem je veľmi dobrá
   a bohatá, čo doložil zlatom, ktoré vzal na Isla de Mugeres.

   Tieto novinky podnietili Diega Velázqueza, guvernéra Kuby, aj mnohých iných, aby vypravil
   svojho synovca Juana de Grijalvu so štyrmi loďami a dvesto ľuďmi, bol s ním aj Francisco
   Montejo, ktorému patrila jedna z lodí. Vyplávali prvého mája roku 1518.

   Vzali so sebou toho istého lodivoda Alaminosa a prišli na ostrov Cuzmil, odkiaľ už lodivod
   videl Yukatán. Ale kým predtým, s Franciscom Hernándezom riadil loď doprava, teraz sa rozhodol
   oboplávať ho, aby sa presvedčil, či je to ostrov. Vydali sa teda doľava, až priplávali
   k zálivu, ktorý nazvali Ascensión, pretože v ten deň do neho vstúpili^38. Potom sa otočili
   a plávali popri pobreží až kým sa nedostali znova do Champotónu. Tam im, pri dopĺňaní zásob
   vody, zabili jedného muža a päťdesiatich zranili, medzi nimi Grijalvu, ktorého zasiahli dvoma
   šípmi a vybili mu jeden celý a ešte aj polovicu zuba. Podľa tejto udalosti nazvali ten prístav
   Puerto de Mala Pelea^39. Počas tejto cesty objavili Nové Španielsko, Pánuco a Tabasko, čo im
   trvalo spolu päť mesiacov. Keď chceli pristáť pri brehu v Champotóne, Indiáni vyrazili proti
   nim s takou odvahou, že sa so svojimi kánoe priblížili celkom k lodiam, aby mohli na ne
   strieľať šípy. Španieli preto radšej zdvihli plachty a unikli.

   Keď sa Grijalva vrátil po svojich objavoch a obchodoch z Tabaska a Ulúa^40, na Kube sa práve
   nachádzal veľký kapitán Hernando Cortés. Keď sa dopočul noviny o toľkej zemi a takých
   bohatstvách, prejavil želanie vidieť ich a získať ich pre Boha, pre svojho kráľa, pre seba
   a pre svojich druhov.

   

   

   26.                      Víboras, čiže „Zmyje“ alebo „Hady“ boli pobrežné rífy južne od
   Jamajky oficiálne dnes nazývané Pedro Cays. Okrem Víboras tam bolo ďalšie nebezpečne plytké
   miesto nazývané Los Alacranes „Škorpióni“.

   27.                      Maya than skutočne znamená mayský jazyk. Prvý krát sa so slovom Maya
   alebo Maia stretávame v rukopise brata Krištofa Kolumba Bartolomea Kolumba, ktorý napísal
   v Ríme okolo roku 1505. Popisuje tam obchodné kánoe, na ktoré narazila štvrtá Kolumbova
   výprava v roku 1502 pri ostrove Guanaja a ktorého osádka označila oblasť odkiaľ pochádza ako
   Maiam. V edícii, ktorú o tejto udalosti vydal Peter Martyr v roku 1516 sa popisuje tá istá
   situácia s tým, že oblasť bola posádkou kánoe údajne označená ako dva regióny, jeden sa
   nazýval Taia a druhý Maia. Aj keď vznikajú isté pochybnosti, či sa termín Maian, vzhľadom
   k miestu stretnutia Columbovej lode s Maymi, netýkal skôr Hondurasu (pobrežia dnešného
   Belize). Na druhej strane, boli to zjavne obchodné kánoe a ich pôvod mohol byť yukatánsky,
   zvlášť ak vezmeme do úvahy samotný názov mesta Mayapán, ako mocenského centra na Yukatáne.
   V tom prípade by minimálne v čase panovania dynastie Cocomov, nemusel byť Maian len lokálnym
   označením, ale mohol sa skutočne vzťahovať k celej ich ríši. Po páde Mayapánu v roku XXXX už
   možno išlo len o lokálne označenie širšieho okolia bývalého centra. Samotné etymológie, ktoré
   sa pokúšajú objasniť pôvod označenia Mayovia nie sú príliš presvedčivé. Jedna skupina
   predpokladá, že išlo o pejoratívne označenie od susedných provincií (inak pri exoetnonymách
   pomerne častá situácia), ktoré nazývali Indiánov z provincie Kopul a Kochuah výrazom Ahmaya,
   čo značí niečo v zmysle „nízki“ alebo „podlí“ ľudia. Tak ich nazývali obyvatelia provincie
   Chiquinchel. Achmaya, ako sa vraj nazýval ich jazyk, by zase znamenalo „zženštilý“, „nemužný“.
   Iný, tentokrát zjavne nesprávny výklad hovorí, že slovo maya má svoj základ vo výraze
   ma-ay-ha, čo značí „zem bez vody“.

   28.                      Slovo kazik nie je mayské a Španieli si ho osvojili v karibskej
   oblasti pre označenie lokálnych vládcov. V tomto prípade išlo zrejme o vládcu provincie
   Xamanzana, ktorý sa nazýval Ah K´in Kutz (Slnečný Moriak).

   29.                      Shopnosť Géronima de Aguilar hovoriť a rozumieť maysky napokon
   nepriamo pomohla Cortésovi dobyť Mexiko, pretože Aguilar tlmočil španielske požiadavky
   a povely maysky pre Malinche, ktorá ovládala mayčinu aj jazyk nahuatl, a takto sprostredkovane
   zabezpečovala komunikáciu s Aztékmi, ale predovšetkým s Tlaxcaltékmi, bez ktorých pomoci by
   Cortés sotva niečo dosiahol.

   30.                      Chetumal.

   31.                      V preklade jeho meno znamená pravdepodobne Dom Nebeského Hada alebo
   Veľký Nebeský Had.

   32.                      Guerrerova oddanosť Mayom šla nakoniec tak ďaleko, že viedol ich
   vojská proti Španielom. Dokonca veľké porážky Cordobu a Grijalvu boli vraj plánované a vedené
   priamo Guerrerom. Bol taktiež zodpovedný za veľké ťažkosti výpravy Alonsa de Avila na
   juhovýchode. Pri jednej z bitiek proti Avilovi severne od Chequitaquilu oznámili indiánski
   zajatci Španielom, že Guerrero v boji zahynul.

   33.                      Medzi 22. marcom a 25. aprílom.

   34.                      Antonio de Alaminos bol slávnym kormidelníkom štvrtej Kolumbovej
   výpravy.

   35.                      Ix Chel a Ix Chebel Yax sú dva aspekty lunárnej bohyne (v nove
   a v splne), z ktorých prvá „Pani Dúhy“ zodpovedala za plodnosť zeme, ale aj žien a pôrody detí
   a bola pravdepodobne manželkou boha dažďa Chaka, kým druhá „ Pani v Modrej Sukni“ bola
   starenou, manželkou najvyššieho boha Itzamnu, patrónkou ženských prác a remesiel. Obe súviseli
   s chorobami, ale aj s ich liečením, s vodou, ale aj so záplavami. V prípade bohýň Ix Hun Ye
   a Ix Hun Ye Ta(h), nemáme hodnoverné informácie, ktoré by ich bližšie idenifikovali. Je
   pravdepodobné, že išlo len o jednu bohyňu (slovo ta (tah), zrejme len zdôrazňuje, že ide
   o vládkyňu (tah = pán, vládca). Hypoteticky by sme ju mohli priradiť k bohu kukurice, ktorý sa
   nazýval Hun Nal Ye (Jedna Zjavená Kukurica), čo sa väzbou Ix Hun Ye - Ix (feminínum)
   a identickým Hun Ye (Jedna Zjavená Pani) ponáša na jej predpokladaného božského partnera.
   Vylúčiť však nemožno ani to, že všetky názvy odkazujú k rôznym epifániám jedinej bohyne Luny.

   36.                      23. februára 1517.

   37.                      Inde Landa uvádza Mochkonoli. V skutočnosti ide zrejme o Mochan
   Kouoh, slávne rodové meno na Yucatáne, napr. v dynastii Xiu bol Mochan Xiu, alebo poznáme
   Juana Kouoha z Yaxcaby a pod.

   38.                      V deň Nanebavstúpenia.

   39.                      „Prístav zlej bitky.“

   40.                      Úlua je odvodené od nahuaského Culhua (mesto Culhuacán, Culhuovia –
   miestny názov pre Aztékov). Španieli tak pomenovali ostrov San Juan s pevnosťou neďaleko
   Veracruzu.

   

   

   IV. AKO ZÍSKAL CORTÉS TLMOČNÍKOV

   

   Hernando Cortés sa vypravil z Kuby s jedenástimi loďami, z ktorých najväčšia mala výtlak sto
   ton. Ustanovil na nich jedenásť kapitánov, pričom jedným z nich bol on sám. Viezli spolu
   päťsto ľudí, nejaké kone a obchodný tovar na výmenu. Ako kapitán s ním išiel Francisco Montejo
   a už zmienený Alaminos, ktorý bol hlavným lodivodom flotily. Na vlajkovej lodi dal vztýčiť
   modro-bielu zástavu na počesť Našej Pani, ktorej obraz, spolu s krížom, postavil vždy tam,
   odkiaľ odstránil pohanské idoly. Na zástave bol červený kríž, okolo ktorého bol nápis: „Amici
   sequamur crucem, et si nos habuerimus fidem, in hoc signo vincemus.“ ^41

   S touto flotilou, bez ďalšej výbavy, prišiel na Cuzmil s desiatimi loďami, pretože jednu od
   nich oddelila búrka. Neskôr prirazil k pobrežiu, a to od severu, kde našiel pekné budovy
   z kameňa pre ich idoly a bohaté osídlenie. Avšak keď ľudia uvideli toľko lodí a vojakov, ktorí
   sa vylodili na breh, utiekli do hôr.

   Španieli vpadli do mesta, vyrabovali ho a ubytovali sa v ňom. Keď prehľadávali les, aby našli
   nejakých ľudí, narazili na vládcovu ženu aj s deťmi. S pomocou Melchora, indiánskeho
   tlmočníka, ktorý sprevádzal Francisca Hernándeza a Grijalvu, pochopili, že je to žena
   miestneho vládcu. Cortés jej dal, aj deťom, mnoho darčekov a prinútil ich poslať pozvanie pre
   vládcu^42, ktorého, keď prišiel, prijal Cortés veľmi láskavo, dal mu dary, vrátil mu ženu
   a deti, ako aj všetky veci, ktoré pobrali z mesta. Požiadal ho, aby sa Indiáni vrátili do
   svojich domovov, a keď sa vracali, každému z nich vrátil všetko, čo mu patrilo. Keď ich
   upokojil, kázal im o márnosti ich idolov a presviedčal ich, aby uctievali kríž, ktorý postavil
   na ich chrámy spolu s podobizňou Našej Panej, a tým ukončil verejné modloslužobníctvo.

   Tam sa Cortés dozvedel, že šesť dní^43 od nich sa nachádzajú akýsi bradatí ľudia v moci
   jedného miestneho vládcu. Presviedčal Indiánov, aby ich išli pozvať, a našiel sa jeden, ktorý
   sa na to podujal, aj keď s ťažkosťami, pretože mali strach z pána tých bradatých ľudí.
   Napísali mu tento list:

   „Ctení páni, vyplával som z Kuby s flotilou jedenástich lodí a s päťsto Španielmi. Priplával
   som sem, na Cuzmil, odkiaľ vám píšem tento list. Obyvatelia tohto ostrova mi potvrdili, že
   v tej zemi sa nachádza päť alebo šesť bradatých mužov a všetci sa nám veľmi podobajú. Nevedia
   mi dať, ani opísať ďalšie ich znaky, no na základe toho sa domnievam, ba pokladám za isté, že
   ste Španieli. Ja a títo hidalgovia^44, ktorí prišli so mnou osídliť a objaviť tieto krajiny,
   vás prosíme, aby ste do šiestich dní od obdržania tohto listu, bez výhrad a neodkladne prišli
   za nami. Ak prídete, spoznáme sa a budeme vám vďační za dobré služby, ktoré od vás dostane
   táto armáda. Posielam pre vás jednu brigantínu a dve ďalšie lode, kvôli bezpečnosti.“

   Indiáni odniesli ten list zakrútený vo vlasoch a doručili ho Aguilarovi. Ale keďže tam Indiáni
   boli dlhšie, než bol dohodnutý čas, pokladali ich za mŕtvych a lode sa vrátili do prístavu
   Cuzmilu. Keď Cortés uvidel, že sa nevrátili ani Indiáni, ani bradatí ľudia, na druhý deň
   zdvihol plachty. Ale v ten istý deň začala jedna z lodí naberať vodu a museli sa vrátiť do
   prístavu, aby ju opravili. Medzitým Aguilar, ktorý dostal list, prešiel na kánoe prieplavom
   medzi Yukatánom a Cuzmilom^45. Keďže ho uvideli z flotily, išli sa pozrieť, kto to je. Aguilar
   sa ich spýtal, či sú kresťania, a keď mu prisvedčili a potvrdili, že sú Španieli, Aguilar sa
   rozplakal od radosti, hodil sa na kolená, ďakoval Bohu a pýtal sa Španielov, či je streda^46.

   Španieli ho vzali, celkom nahého, ako prišiel, ku Cortésovi, ktorý ho obliekol a preukázal mu
   mnoho láskavosti. Aguilar mu vyrozprával o svojom stroskotaní, ťažkostiach, smrti svojich
   druhov, a tiež, že nie je možné upovedomiť Guerrera za taký krátky čas, pretože je odtiaľ
   vzdialený viac ako 80 míľ.

   S Aguilarom, ktorý sa ukázal byť výborným tlmočníkom, sa vrátil Cortés ku kázaniu o uctievaní
   kríža a vyhadzovaniu idolov z chrámov. Hovoria, že Cortésova kázeň zanechala na obyvateľov
   Cuzmilu taký dojem, že vychádzali na pláž, kadiaľ prechádzali Španieli a hovorili im: „María,
   María, Cortés, Cortés“.

   Cortés odtiaľ vyplával a minul Campeche, bez toho, aby sa tam zastavil, až kým nepristal
   v Tabasku, kde medzi inými vecami a Indiánkami, ktoré mu darovali obyvatelia Tabaska, dostal
   Indiánku, ktorá sa neskôr volala Marina^47. Pochádzala z Xalisca^48 a bola dcérou šľachticov,
   ako malú ju ukradli a predali do Tabaska. Odtiaľ ju predali znova do Xicalanga a Champotónu,
   kde sa naučila jazyku Yukatánu, preto bola schopná rozumieť Aguilarovi. Týmto činom Boh
   zaopatril Cortésa dobrými a vernými tlmočníkmi, od ktorých bol dôverne oboznámený so
   záležitosťami celého Mexika^49. Marina vedela toho veľa, vďaka stykom s trhovníkmi
   a významnými ľuďmi, ktorý o tom hovorievali denne.

   

   

   41.                      „Bratia, nasledujme kríž, a ak budeme mať vieru, v jeho znamení
   zvíťazíme“.

   42.                      Nie je isté, či išlo o vládcu celého Cozumelu, pretože Cozumel bol
   samostatným mestským štátom, alebo išlo o „bataba“, jedného z lokálnych vládcov jedného z
   troch cozumelských miest. Aj keď ho niektoré údaje identifikujú ako Cumuxa, ktorý bol, ako
   vládca Cozumelu, súčasťou delegácie ku Canekovi, vládcovi Itzov, pravdepodobnejšie išlo
   o vládcu menom Ah Naum Ah Pat, o ktorom sa zachovali dobové záznamy ako o vládcovi troch
   cozumelských miest. Ešte aj v sčítaní ľudu z roku 1570 sa ako vládca - batab San Miguel na
   Cozumele uvádza jeho potomok Francisco Pat.

   43.                      V origináli sa píše o vzdialenosti „šiestich sĺnc“ a tu, ani nižšie
   v liste nie je isté, či sa myslí iba vzdialenosť tam, alebo tam aj späť.

   44.                      Hidalgo znamená šľachtic, resp. rytier.

   45.                      Tento prieplav bol veľmi nebezpečný pre jeho prudký tok a víry, jeho
   prekonanie bolo opradené mnohými poverami. V každom prípade to bol od Aguilara obdivuhodný
   výkon.

   46.                      Aguilar si uchovával nádej na vyslobodenie tak, že celú dobu zajatia
   počítal čas podľa kresťanských sviatkov v svojej modlitebnej knižke.

   47.                      Marina sa volala vlastným menom v jazyku nahutl Malinalli alebo
   Malintzin, čo Španieli komolili na Malinche. Malinche zostalo jej prezývkou aj po prijatí
   krstu, kde dostala meno Marina. Paradoxne, keďže sa stala Cortésovou milenkou, tlmočníčkou,
   hovorkyňou a poradkyňou pri dobýjaní Mexika a spojenci i porazení dostávali všetky Cortésove
   slová cez jej ústa, prezývkou Malinche volali Indiáni napokon samotného Cortésa.

   48.                      Jalisco je zrejme omylom zamenené za Xicalango. Podľa hodnoverných
   záznamov Bernal Díaza sa Marina narodila v Paynala, 8 míľ od Coatzacoalcos, ako dcéra
   miestneho kazika. Po jeho smrti sa matka znova vydala a dcéru tajne poslala do Xicalanga,
   odkiaľ bola predaná do Tabaska.

   49.                      Tlmočenie najskôr prebiehalo tak, že Marina prekladala z nahuatlu do
   mayčiny a Aguilar z mayčiny do španielčiny a naopak. Marina však hovorila zrejme chontalskou
   mayčinou, akou sa hovorilo v Tabasku a nie yukatéckou, ktorú ovládal Aguilar, čo bolo dosť
   odlišné. Predpokladá sa však, že yukatéčtinu sa mohla naučiť od miestnych trhovníkov. Takto
   reťazovo sa potom viedla všetka komunikácia s Aztékmi. Marina sa ale rýchlo naučila sama
   španielsky a bola schopná prekladať z nahuatlu do španielčiny a naopak, bez sprostredkovania
   mayčinou, čím sa stala neodmysliteľnou sprievodkyňou Cortésa a jeho pravou rukou. Okrem toho,
   bola výbornou diplomatkou a jej posolstvá k Indiánom neboli len čisté preklady, ale aj
   zanietené politické a náboženské prejavy. Mnohí sa domnievajú, že to bola práve Marina /
   Malinche, kto v skutočnosti dobyl Mexiko a nie Cortés.

   

   

   V. STARÉ STAVBY NA YUKATÁNE

   

   Niektorí starí ľudia na Yukatáne hovoria, že počuli od svojich predkov, že táto krajina bola
   osídlená ľudom, ktorý prišiel z východu a že ich zachránil Boh tým, že im otvoril dvanásť
   ciest cez more. Ak by to bola pravda, potom je treba dodať, že by všetci obyvatelia Indií
   pochádzali z pokolenia Židov^50. A podľa toho, že prešli Magallanesovu úžinu, museli ísť a
   rozšíriť sa viac ako na dvesto míľ od krajiny, ktorej dnes vládne Španielsko.

   V tejto zemi je len jeden jazyk, čo veľmi napomáha pri ich obracaní, aj keď na pobrežiach sú
   nejaké rozdiely v slovách a v prízvuku.^51 Ľudia z pobrežia sú viac uhladení v svojom
   správaní, aj v jazyku, ich ženy si tiež zakrývajú prsia, čo tie z vnútrozemia nerobia.

   Táto krajina je rozdelená na provincie prináležiace k španielskym mestám. Provincie Chectemal
   a Bachalal sú podriadená Salamanke, provincie Ekab, Cochuah a Cupul^52 patria pod Valladolid.
   Provincie Ah Kin Chel, Izamal, Zotuta, Hocabai Humun^53, Tutuxiú^54, Cehpech a Chakan sú
   podriadené mestu Mérida. Napokon provincie Camol^55, Campech, Champutun^56 a Tixchel patria
   pod San Francisco de Campeche.

   Na Yukatáne je mnoho nádherných stavieb, čo je jedna z najpozoruhodnejších vecí, aké boli
   objavené v Indiách. Všetky sú urobené z veľmi dobre opracovaného kameňa, aj keď v tejto
   krajine niet kovu, ktorým by ho mohli opracovať.

   Tieto budovy stoja blízko jedna pri druhej a sú to chrámy^57. Dôvodom, prečo ich postavili tak
   veľa je to, že sa obyvateľstvo stále sťahovalo a každé mesto postavilo chrám, využívajúc veľké
   zásoby kameňa, vápna a istého druhu bielej hliny^58, vhodnej na stavby. Tieto budovy
   nepostavili iné národy, ale Indiáni, čo vidno aj podľa kamenných ľudských postáv, ktoré sú
   nahé, zakrývajúc svoju cudnosť len širokým pruhom látky, ktorý sa nazýva v ich jazyku ex, ako
   aj podľa ďalších znakov, ktoré nosia Indiáni^59.

   Keď bol autor tejto knihy ako mních v tej zemi, našla sa v jednej budove, ktorú búrali, veľká
   urna s tromi držadlami, pomaľovaná zvonka striebristými plamienkami. Vo vnútri bol popol zo
   spáleného tela a nejaké kosti z rúk a nôh neobyčajnej veľkosti.^60 Boli tam tiež tri korálky
   zo vzácneho kameňa toho druhu, ktorý používali Indiáni namiesto peňazí^61.

   Takýchto stavieb bolo v Yzamale^62 spolu jedenásť alebo dvanásť, ale nezachovala sa žiadna
   spomienka na ich staviteľov. V jednom z nich bol na žiadosť Indiánov zriadený v roku 1549^63
   kláštor nazvaný San Antonio. Ďalšie najvýznamnejšie stavby sú v Tikoch^64 a Chichenizá^65, tie
   budú opísané neskôr.

   Chichenizá je veľmi dobré sídlo, vzdialené desať míľ od Izamalu a jedenásť od Valladolidu.
   Hovoria, že tam panovali traja bratia, ktorí do tej krajiny prišli od západu. Boli vraj veľmi
   zbožní, preto tam postavili nádherné chrámy. Žili bez žien^66 a veľmi počestne. Avšak, keď
   jeden z nich zomrel alebo odišiel, zostávajúci dvaja sa stali nespravodlivými a nečestnými,
   preto ich zabili.

   Výzdobu hlavnej budovy^67 opíšeme neskôr, rovnako aj spôsob, ako hádzali do studne živých ľudí
   určených na obetovanie spolu s ďalšími cennými predmetmi^68. Studňa je viac ako sedem štádií
   hlboká po hladinu vody^69 a viac ako sto stôp široká, je krásne formovaná do okrúhla a vrezaná
   do skaliska. Voda sa zdá byť zelená, čo vraj spôsobuje vegetácia, ktorou je obkolesená.

   

   

   50.                      Teória o tom, že Mayovia sú jedným z desiatich stratených kmeňov
   izraelských sa objavuje už u Las Casasa a mala ešte dlhú životnosť (až do 19. storočia). Landa
   však nepatril k jej protagonistom.

   51.                      Na Yukatáne sa skutočne hovorilo jednotným jazykom – yukatéčtinou,
   ktorú označovali ako mayathan „mayský jazyk“. Spomínané odlišnosti sa zrejme týkajú Campeche,
   kde sa údajne hovorilo dialektom „campechthan“

   a Tixchelu, kde sa však už hovorilo putunskou mayčinou „putunthan“, teda chontalštinou.

   52.                      Cupul bola vládnuci rod v oblasti Chichén Itzá, podľa neho Cupulovia,
   aj názov provincie Cupul.

   53.                      Zapísané aj ako Hocabaihomun. Ide o dve hlavné mestá Hocaba a Homun,
   ktoré dali meno tejto provincii.

   54.                      Správne Tutul Xiu, podľa najslávnejšieho vládnuceho rodu na Yukatáne,
   ktorého genealógiu obsahuje rukopis z Oxkutzcabu. Hlavným mestom Xiov bolo Mani.

   55.                      Správne Canul.

   56.                      Ide zrejme o Chakanputun, dnešný Champotón, ktorý zohral úlohu
   v raných dejinách Itzov.

   57.                      Táto Landova identifikácia je pozoruhodná, lebo v jeho časoch sa aj
   v nepokresťančených oblastiach vykonávali staré rituály skôr v malých rodinných svätyniach
   z netrvanlivých materiálov.

   58.                      Išlo o tzv. sac cab, bielu hlinku získavanú miešaním vápna a ílovitej
   hliny. Mala široké použitie pri stavbách, ale aj pri rituáloch, napr. v súčasnosti
   u Lacandóncov ako sac lu´um, pri manipulácii s kopálovou živicou.

   59.                      Landove odhalenie kamenných budov, ako výtvorov autochtónneho
   obyvateľstva predbehlo svoju dobu o niekoľko storočí.

   60.                      V tomto prípade sa Landa zrejme spoľahol na opis jeho informátorov,
   pretože medzi Maymi bola, a v niektorých oblastiach stále je, rozšírená predstava, že ich
   predkovia boli obry.

   61.                      Išlo o korálky alebo tzv. perly z jadeitu, nefritu, serpentínu alebo
   ďalších polodrahokamov zelenej alebo zelenomodrej farby, ktorým pripisovali Mayovia mimoriadnu
   hodnotu. Nepoužívali sa ako bežné platidlo, ale ako luxusný tovar na vyjadrenie sociálneho
   postavenia a tiež ako rituálna potreba.

   62.                      Izamal / Yzamal sú identické, ponechávame tvar pôvodného zápisu.

   63.                      V rukopise je rok nesprávne uvedený ako MDXLX namiesto MDXLIX.

   64.                      Landa alebo jeho kopista tu urobili chybu a mali napísať Tihoo, čo je
   dnešná Mérida.

   65.                      Tu, aj ďalej Chichén Itzá.

   66.                      V rukopise je „sus mugeres“, teda, že „ich ženy“ žili čestne, už
   Brasseur de Bourbourg však pokladá toto spojenie v danom kontexte za chybu opisovača
   a prepisuje „sin mujeres“, teda „bez žien“.

   67.                      Preklad je nejasný, pretože Landa používa výraz pintar a pintura aj
   vo význame opis, aj vo význame maľba, či výzdoba, takže môže ísť aj o „opis hlavnej budovy
   opíšeme (urobíme) neskôr“.

   68.                      Ide o najznámejší mayský cenot, tzv. Studňu obetí.

   69.                      Táto hĺbka, zodpovedajúca približne 13 metrom je len asi polovičná
   oproti hodnote, ktorú môžeme namerať dnes medzi povrchom zeme a hladinou vody.

   

   

   VI. KUKULKÁN A ZALOŽENIE MAYAPÁNU

   

               Podľa mienky Indiánov, s Yzami^70, ktorí obývali Chichenizá, vládol veľký pán
   nazývaný Cuculcán^71, a že pravdivosť toho dokazuje hlavná stavba, ktorá sa nazýva Cuculcán.
   Hovoria, že prišiel od západu, ale líšia sa v tom, či prišiel pred Yzami, po nich, alebo
   s nimi^72. Hovoria, že bol blahosklonný a že nemal ženu, ani deti a po svojom odchode do
   Mexika sa stal jedným z ich bohov pod menom Cezalcouati^73. Na Yukatáne ho tiež považovali za
   boha, pretože bol veľkým štátnikom^74 , čo vidno podľa poriadku, ktorý nastolil na Yukatáne po
   smrti pánov, keď upokojil nezhody, ktoré v krajine spôsobila ich smrť.

               Tento Cuculcán sa rozhodol, po dohode s domácimi vládcami tej zeme, že založí nové
   mesto^75, kde by mohol žiť on i oni, a kam by sústredili všetky ich záležitosti a obchody.
   Vybrali na to veľmi dobré miesto 8 míľ smerom viac dovnútra, ako dnes stojí Mérida, a 15 alebo
   16 míľ od mora. Obohnali ho širokým múrom z kameňa kladeného nasucho v dĺžke asi osminy
   míle^76, ponechajúc iba dve úzke brány. Múr nepostavili príliš vysoký a do stredu mesta
   postavili blízko seba svoje chrámy. Najväčší z nich, podobný tomu z Chichenizá nazvali
   Cuculcán. Urobili ešte ďalší, okrúhly so štyrmi vchodmi, odlišný od tých, aké sú v tejto zemi
   a ďalšie v kruhu, jeden vedľa druhého.^77 Vo vnútri, medzi nimi, postavili domy pre pánov,
   medzi ktorých rozdelili celú krajinu, prideliac každému obce podľa jeho osobných zásluh
   a starobylosti jeho rodu.

               Cuculcán dal meno tomu mestu, nie však svoje, ako to urobili Ahizovia
   v Chichenizá, čo znamená „Studňa Aizov“ ^78, ale nazval ho Mayapán^79, čo znamená „Zástava 
   Mayov“, pretože jazyk tej zeme volajú mayský. Indiáni nazývajú to mesto Ychpa, čo znamená „V
   ohrade“.

               Cuculcán žil s pánmi v tom meste niekoľko rokov a zanechal tam veľký mier
   a priateľstvo, než sa vrátil po tej istej ceste, ktorou prišiel, do Mexika. Po ceste späť sa
   zastavil v Champotóne, a na pamiatku svojej zastávky tam postavil v mori, hádzaním skál ďaleko
   od brehu, skvelú stavbu podobnú tým v Chichenizá. Tak zanechal Cuculcán na Yukatáne na seba
   večnú pamiatku. ^80

              

   70.                      Landa má na mysli Itzov, ktorých v texte nazýva Yzaes, Ahizaes alebo
   Aizaes. Pôvod Itzov ešte stále nie je celkom vyriešený, aj keď vieme, že to pôvodne boli
   pomayštení cudzinci, lebo vraj „hovorili maysky len lámane“, boli to „ľudia bez otcov
   a matiek“. Dnes sa usudzuje, že išlo určite o Mayov, ale nie yukatéckych. Niektorí bádatelia,
   zvlášť J. E. S. Thompson sa domnievali, že išlo o Chontalov (Putunov).

   71.                      Kukulkán, t.j. „Operený had“,  je identický s nahuaským
   Quetzalcóatlom. S jeho príchodom sa spája mexická fáza poklasickej kultúry Yukatánu. Stále nie
   je isté či išlo o historickú postavu s týmto menom, o kňazskú, či vojvodcovskú funkciu, ktorá
   sa stala osobným menom a v legende spojila ahistoricky viac postáv, alebo o celkom mytologickú
   postavu boha prenesenú do historických reálií. Pre každé z týchto vysvetlení jestvujú
   argumenty a súčasný stav bádania nám neumožňuje medzi nimi jasne rozhodnúť.

   72.                      Toto je základná kontroverzia, pretože, ak sa explicitne postuluje
   vzťah Kukulkána k Mexiku, tak je s ním spojený aj výrazný mexický vplyv na mayskú kultúru
   v období vlády Chichén Itzá a po ňom. Otázka, či prišiel pred Itzami, s nimi alebo po nich
   bola, zdá sa nejasná už Landovým informátorom v 16. storočí a rovnako zostáva nejasná aj nám.
   Odpoveď na ňu by nám totiž pomohla objasniť kruciálne miesto Itzov v poklasických dejinách
   Yukatánu. Mohli byť totiž nositeľmi mexikanizácie, ktorá zjavne prebiehala na Yukatáne niekedy
   v desiatom storočí, čo by znamenalo, že nešlo priamo o príliv alebo inváziu zo stredného
   Mexika, ale o kultúrne a nábožensky mexikanizovaných Chontalov. Na druhej strane, ak Kukulkán,
   a teda mexikanizácia prišla až po Itzoch, tak išlo o druhú vlnu migrantov, ktorá mohla
   skutočne pochádzať priamo zo stredného Mexika.  Naviac Itzovia boli za nie celkom jasných
   okolností vyhostení z Yukatánu a usadili sa v guatemalskom Peténe pri jazere Petén Itzá. Časť
   bádateľov sa v súčasnosti domnieva, že Itzovia pôvodne prišli na Yukatán práve z tejto
   oblasti, teda že to neboli Chontalovia, a po nepokojoch sa iba vrátili do pôvodných sídiel.
   Paradoxne to neznamená, že mexikanizácia Yukatánu nemohla prísť z oblasti Peténu v Guatemale,
   pretože práve tam mali stredomexické mocnosti už od čias Teotihuacánu tradičných spojencov
   a vplyv. K vyjasneniu tohto obdobia neprispievajú ani spory okolo datovania stavieb v Chichén
   Itzá, ktoré čoraz jasnejšie naznačuje, že v prípade mexikanizovaných stavieb v Chichén Itzá
   nejde o kópie stavieb z toltéckej Tuly, ako sa pôvodne myslelo, ale o ich prototypy. Tým sa
   staré predstavy o vpáde Toltékov na Yukatán a prestavanie Chichén Itzá podľa vzoru Tuly
   prevracajú naruby. Historické miesto Itzov, Toltékov a Teotihuacáncov, či ich spojencov
   v kontroverznom období 9.-12. storočia na Yukatáne sa ešte stále len hľadá, a hoci nie je
   veľká nádej na nájdenie nových nápisov, či písomností, ktoré by do problému vniesli viac
   svetla, pokrok v archeológií, hlavne v metódach datovania a porovnávania kostrových
   pozostatkov dáva reálnu nádej na vyriešenie tejto, už Landom pertraktovanej dilemy.

   73.                      Quetzalcóatl.

   74.                      V origináli „gran republicano“

   75.                      Ide o Mayapán, sídlo rodu Cocomov, ktorý svoj pôvod odvodzovali od
   Kukulkána. Podľa tradície bol Mayapán založený okolo roku 1250.

   76.                      V origináli „medio cuarto de legua“, t. j. „polštvrte míle“. Podľa
   archeológov bol obvod hradieb Mayapánu 8850 m.

   77.                      Rozsah osídlenia Mayapánu bol ohromujúci, stálo v ňom až okolo 60 000
   domov. Úroveň architektúry však ani zďaleka nedosahovala Chichén Itzá, budovy predstavovali
   skôr len hrubé napodobneniny stavieb z Chichén Itzá a celkovo toto mesto reprezentuje
   z hľadiska mayských dejín umenia a architektúry jednoznačný úpadok.

   78.                      Preklad nie je presný, doslovne Chi „Ústa“, Chén „Studňa“, Itzá
   „Itzovia“, Teda „Ústa“ alebo správnejšie „Ústie Studne Itzov“.

   79.                      Mayapán je maysko-nahuaská zloženina, pretože slovo „pán“ je odvodené
   z nahuatlu, kde „pantli“ znamená „zástava“, vo význame „štandarda“, „bojová zástava“.

   80.                      Podľa Herreru bolo ešte v čase conquisty na ostrove pri Potonchane
   alebo Champotóne vidieť chrám postavený na pamiatku pobytu Kukulkána.

   

   

   

   

   VII. SPRÁVA, KŇAZSTVO A VEDA

   

               Keď sa Cuculcán vzdialil, aby ríša^81 mohla ďalej trvať, páni sa zhodli na tom, že
   vrchnú vládu odovzdajú domu Cocomov, pretože bol najstarší alebo najbohatší, či preto, že mu
   vtedy vládol najschopnejší muž^82. Pretože vo vnútri múrov stáli iba chrámy, domy pánov
   a veľkňaza, nariadili, aby sa postavili z vonkajšej strany hradby domy, kam každý z nich usadí
   svojich sluhov a kde budú môcť bývať ľudia z ich obcí, ktorí prídu do mesta za obchodom. Do
   tých domov ustanovil každý vládca svojho majordóma, ktorý nosil ako znamenie svojho úradu
   jednu hrubú a krátku palicu^83, a volali ho caluac^84. Mal prehľad o počte obcí a o tých, čo
   im vládli, ktorým oznamoval, čo dom ich pána potrebuje, ako vtáctvo, kukuricu, med, soľ, ryby,
   divinu, oblečenie a ďalšie veci. Culuac chodil stále do domu pána, zisťoval, čo chýba a hneď
   to aj zabezpečoval, pretože jeho dom bol akoby kanceláriou vládcu.

               Bolo zvykom vyhľadávať v obciach mrzákov a slepcov, aby im mohli odovzdať to, čo
   potrebujú na prežitie.

               Páni menovali miestnych vládcov obcí^85, a ak to bolo pre nich prijateľné,
   potvrdzovali v úradoch ich synov. Prikazovali im dobre zaobchádzať s prostými ľuďmi, udržiavať
   v obci mier a mať na starosti práce, ktoré zabezpečia ich, ako aj ich pánov.

               Všetci páni mali povinnosť vážiť si, navštevovať a rozveseľovať Cocoma, sprevádzať
   ho, usporiadavať slávnosti na jeho počesť, a ponáhľať sa za ním s neodkladnými obchodmi. Žili
   medzi sebou vo veľkom mieri a v mnohých zábavách, z ktorých holdovali tancu, hostinám
   a poľovačke.

               Obyvatelia Yukatánu boli k náboženským záležitostiam rovnako pozorní ako k veciam
   okolo vlády. Mali veľkňaza, ktorého nazývali ahkinmai, a iným menom ahaucanmai^86, čo znamená
   „kňaz mai“ alebo „veľký kňaz mai“, ktorého si páni veľmi ctili a ktorý nemal u Indiánov
   statky^87, okrem obetín. Od pánov tiež dostával dary a všetci kňazi z obcí mu zasielali
   príspevky^88. V jeho úrade ho nasledovali synovia alebo najbližší príbuzní. Toto bol kľúč
   k ich vedám, ktorým sa venovali najviac zo všetkého, dávali rady pánom a odpovedali na ich
   otázky. ^89

               V prinášaní obetí sa angažovali len zriedka, iba ak to súviselo s najdôležitejšími
   sviatkami alebo s veľmi dôležitými obchodmi. Menovali tiež kňazov pre obce, v ktorých chýbali,
   skúšali ich v znalostiach a obradoch, nariaďovali im povinnosti ich úradu, aby boli dobrým
   príkladom pre obec, poskytli im knihy, s ktorými ich vypravili. Uplatnili sa v službách pre
   chrámy, vo vyučovaní svojich vied a v tom, že o nich písali knihy.

               Vyučovali synov iných kňazov a mladších synov pánov, ktorých im na to privádzali
   už od detstva, ak videli, že majú sklony k tomuto povolaniu.

               Vedy, ktoré vyučovali sa týkali počítania rokov, mesiacov a dní, sviatkov
   a obradov, administrácie ich sviatostí, osudových dní a období, ako aj spôsobu veštenia a ich
   proroctiev^90, udalostí, liečenia chorôb, starožitností a tiež ako čítať a písať ich písmená
   a znaky, ktorými písali a tiež obrazce, ktoré vyjadrovali ich zápisy.^91

               Svoje knihy písali na dlhý list skladaný do záhybov, ktorý zatvárali medzi dve
   veľmi pekne urobené dosky.^92 Písali ich z jednej aj z druhej strany, v stĺpcoch, podľa
   poradia záhybov. Papier na ne robili z koreňov jedného stromu^93 a pokrývali ho bielou
   glazúrou, na ktorú sa dobre píše. Niektorí významní páni poznali tieto vedy len z túžby po
   poznaní, a boli preto ešte váženejší, aj keď ich nepoužívali verejne.

   

   81.                      V origináli „república“.

   82.                      Tejto informácii protirečí text Chilam Balam, kde sa hovorí o
   „spojenej vláde“ v Mayapáne, čomu zodpovedajú aj nižšie uvedené reálie. Preferovanie Cocomov
   v texte môže vyplývať z toho, že Landa čerpal údaje od Juana Nachi Cocoma.

   83.                      Podobné palice boli vyzdvihnuté aj zo cenotu v Chichén Itzá. Ide
   zjavne o istý typ žezla, ktorým delegoval vládca niektoré právomoci na majordóma. Vládcovské
   žezlá, nazývané v klasickom období XXXXX, mali veľkú rituálnu a mocenskú symboliku.

   84.                      Caluac, ďalej v texte nesprávne culuac je mayský výraz, ktorý Genet
   nesprávne prekladá od „cal“ – „prosiť“ a „uac“ – „nadbytok“. Podľa slovníka Pía Péreza slovo
   „caluactah“ znamená „posúriť prácu“„žiadať“, čo by k funkcii správcu prináležalo lepšie. K
   tomu sa prikláňa aj Tozzer. Ale u Pía Péreza nachádzame aj slovo „cal“ vo význame „vládnuť nad
   niečím“, čo by bolo zrejme najpresnejšie. Spojenie s „uac“ je však už problematickejšie, avšak
   je možné, že slovo je zapísané nesprávne, ako u Landu skoro všetky mayské výrazy, a malo byť
   zaznačené ako „uah“ – „tortilla“, „potrava“. Caluah by bol potom „vládca“, resp. „dozorca“ nad
   „potravinami“.

   85.                      Páni, alebo vládcovia mestských štátov sa označovali na Yukatáne
   ako„halach winik“, kým ich podriadení, lokálni vládcovia obcí, ktorých nazývali Španieli
   „kazikovia“, sa maysky označovali ako batab.

   86.                      Podľa rôznych ďalších prameňov je zrejmé, že Mayovia nazývali svojich
   kňazov termínom „ah k´in“, čo značí „slnko“. Tomu zodpovedá prvé z mien, ktoré uvádza Landa.
   Druhé, správne prepísané ako „ahau kaan“, značí „pán neba“ a ide zrejme o alternatívu s tým
   istým významom.

   87.                      V orig. "repartimiento“.

   88.                      V orig. „le contribuían“.

   89.                      Táto Landova informácia trocha protirečí predstave o teokratických
   kňazoch-vládcoch a poukazuje na definované rozdelenie svetskej a náboženskej moci. Na druhej
   strane naznačuje veľkú závislosť svetskej moci od veštieb a proroctiev, ktoré
   sprostredkovávali kňazi, nepriamo tak ovplyvňujúc aj politické záležitosti.

   90.                      Veštenie a vynášanie proroctiev bolo takpovediac inštitucionálnym
   znakom mayského náboženstva a kňazi a tzv. chilanovia alebo chilamovia, v tom zohrávali
   nezastupiteľnú úlohu. Zostavovali „horoskopy“ a „kondiciogramy“, bez ktorých sa nezaobišla
   žiadna osobná, rodinná, obchodná, ani spoločenská udalosť. Proroctvá tiež konštituovali mayské
   dejiny, ktoré boli reinterpretované v zmysle ich naplnenia.

   91.                      K rozlúšteniu mayského písma prispela práve táto Landova práca, jeho
   opisu sa venuje ďalej na str. XXXX. Históriu rozlúštenia a hlavné zásady čítania mayského
   písma uvádzame v záverečnej štúdii.

   92.                      Zdá sa, že všetky tieto knihy jestvovali ešte niekoľko desaťročí po
   conquiste. Dokladajú to svedectvá napr. Sáncheza de Aguilar, ktorý zachytil, že ešte
   „sedemdesiat rokov po conquiste maľovali vo farbách odpočet svojich rokov, vojny, epidémie,
   hurikány, záplavy, hladomory a ďalšie udalosti“. Žiaľ, bol to práve Diego de Landa, autor
   týchto riadkov, kto dal väčšinu kníh, ktoré opisuje spáliť v Mani v roku 1562, a tak svet
   ochudobnil o výnimočné dedičstvo mayskej civilizácie. Niekoľko mayských kníh sa určite
   zachovalo v poslednej nedobytej mayskej oblasti, v Tayasale, na jazere Petén Itzá až do konca
   17. storočia, odkiaľ máme opis ďalšieho očitého svedka, Avaňada. Ten roku 1696 zaznamenal: „
   ...sú maľované z oboch strán rôznymi figúrkami a znakmi, ktoré neukazujú iba počet dní,
   mesiacov a rokov, ale tiež obdobia a s nimi spojené proroctvá, ktoré im oznamujú ich idoly
   a obrazy, alebo, presnejšie povedané, nechá sa cez ne uctievať diabol, ktorému platia istými
   druhmi kameňov. Tých období je počtom trinásť, každé z nich má osobitný idol a jeho kňaza
   s osobitným proroctvom k jednotlivým udalostiam.“ Netušíme, kam sa tieto posledné mayské knihy
   podeli po páde Tayasalu. Šťastnou zhodou okolností sa nám do dnešných dní zachovali tri, ich
   pôvod však nie je známy a existuje oprávnený predpoklad, že minimálne jedna z nich by mohla
   pochádzať odtiaľ. V súčasnosti sú uchovávané v troch európskych knižniciach, podľa ktorých sa
   nazývajú: Drážďanský kódex, Madridský kódex a Parížsky kódex. Autenticita štvrtého, tzv.
   Kódexu Grolier uchovávaného v Mexiku, je stále časťou bádateľov spochybňovaná.

   93.                      Išlo o lyko, nie koreň, stromu copo (Ficus cotonifolia).

   

   

   VIII. PRÍCHOD MEXIČANOV A KONIEC MAYAPÁNU

   

               Indiáni hovoria, že z juhu prišlo na Yukatán mnoho kmeňov^94 so svojimi vodcami.
   Zdá sa, že prišli z Chiapasu, aj keď Indiáni to nevedia. Predpokladá to však autor, pretože
   mnoho slov a slovných spojení je v Chiapase a na Yukatáne také isté, a tiež preto, že
   v Chiapase je mnoho pozostatkov miest, ktoré boli opustené. ^95

               Hovoria, že tie kmene blúdili štyridsať rokov po neobývaných oblastiach
   Yukatánu^96, bez toho, aby mali vodu, okrem tej, čo napršala. Na konci toho obdobia prišli
   k horám, ktoré  sa rozkladajú naproti mestu Mayapán a desať míľ od neho začali s osídľovaním.
   Tam postavili na mnohých miestach veľmi dobré budovy.^97 Obyvatelia Mayapánu sa stali ich
   veľkými priateľmi a boli veľmi radi, že obrábajú pôdu ako miestni obyvatelia. Títo
   Tutuxiuovia^98 sa podriadili zákonom Mayapánu a uzatvárali navzájom sobáše^99. Pán Xiui
   spomedzi Tutuxiuov sa stal najváženejším zo všetkých.

               Tento ľud žil tak pokojne, že neboli žiadne rozbroje, nepoužívali zbrane, ani
   luky, iba ak na poľovačku, aj keď sú dnes vynikajúcimi lučištníkmi. Používali iba pasce a oká,
   do ktorých chytili mnoho zvere. Pestovali tiež istý druh umenia vrhania oštepov^100 pomocou
   kusa dreva hrubého na tri prsty, prederaveného asi v tretine dĺžky a šesť dlaní dlhého.
   S týmto náradím a s povrazmi vrhali veľmi silno a presne.^101

               Mali zákony proti zločincom a používali ich veľmi prísne. Napríklad cudzoložníka
   odovzdali oklamanému manželovi, ktorý ho mohol zabiť tak, že mu z výšky hodil na hlavu veľký
   kameň, alebo ak chcel, mohol mu odpustiť. Cudzoložnice však nemali iný trest, než hanbu, čo
   však bola medzi nimi najťažšia vec. Toho, kto znásilnil pannu, ukameňovali. Hovoria o prípade,
   keď vládca Tutuxiuov mal brata, ktorý sa dopustil tohto zločinu, a on sám ho ukameňoval, potom
   na jeho telo navŕšil veľkú hŕbu kamenia. Pred tým, ako založili toto mesto mali iný zákon,
   ktorý prikazoval trestať cudzoložníkov tak, že im vyťahovali vnútornosti cez pupok.

               Vládca Cocom z chamtivosti po bohatstve privolal posádky, ktoré mali mexickí králi
   v Tabasku a Xicalangu a prisľúbil im, že odovzdá mesto do ich rúk. Tak sa stalo, že Mexičania
   prenikli do Mayapánu^102. Utláčal chudákov a mnohých vzal do otroctva. Ostatní páni by ho boli
   zabili, ale mali strach z Mexičanov. Pán Tutuxiuov nikdy nesúhlasil, s tým, čo sa stalo
   a vidiac utláčanie ľudu Yukatánu, naučil sa od Mexičanov umenie používať zbrane. Tak vzišli
   noví majstri v streľbe z luku, v boji s kopijou a sekerou a ich štíty a kabátce zosilnili
   soľou a bavlnou.^103 Naučili sa používať aj ďalšie vojnové náradie a už neobdivovali
   Mexičanov, ani nemali pred nimi strach, naopak, nestáli o porovnanie s nimi. Tak to trvalo
   niekoľko rokov.

               Tento Cocom začal prvý brať ľudí do otroctva^104, ale z tohto zla vzišlo
   používanie zbraní, ktorými sa dokázali brániť, aby sa nestali otrokmi všetci. Medzi
   následníkmi z domu Cocomov bol jeden veľmi pyšný, ktorý Cocomov len napodobňoval,  ten urobil
   ďalšiu dohodu s tými z Tabaska a vpustil do mesta viac Mexičanov. Začal tiranizovať a brať do
   otroctva prostých ľudí. Preto sa spojili s pánmi okolo Tutuxiu, ktorý bol veľkým vlastencom,
   ako jeho predkovia. Dohodli sa, že ho zabijú, a tak aj urobili, pričom zabili tiež všetkých
   jeho synov, okrem jedného, ktorý tam práve nebol. ^105 Vyrabovali ich domy, a vzali si ich
   pozemky, kde pestovali kakao^106 a ďalšie ovocie. Hovorili, že je to náhrada za to, čo im
   pobrali oni.

               Medzi Cocomami, ktorí sa považovali za nespravodlivo zvrhnutých, a Xiumi, trvali
   tieto rozbroje toľko, že po tom, ako žili v tom meste viac ako päťsto rokov^107, ho opustili
   a vysídlili, odíduc každý do svojej krajiny.^108

   

   94.                      V origin. „gentes“. Táto oblasť je podľa Chilam Balam z Mani spojená
   s príchodom Tutulxiu z „mesta Zuiva na západe, v zemi Tulapan“. Západná a južná oblasť sa
   zamieňajú podľa rôznych tradícií.

   95.                      Landa zrejme milne pokladal za pravlasť Tutul Xiuov niektoré
   z opustených mayských miest klasického obdobia v Chiapase. Je dokonca možné, že poznal ruiny
   Palenque, ktoré boli objavené až oveľa neskôr.

   96.                      Toto štyridsaťročné blúdenie nápadne pripomína známu biblickú
   históriu a preto môže vyznievať ako interpolácia Landu alebo jeho pokresťančených
   informátorov. V skutočnosti blúdenie po vyjdení z „pravlasti“, pred definitívnym usadením
   v historicky známych sídlach patrilo v celej Mezoamerike k základným predstavám o pôvode.
   Jediný rozdiel bol v tom, že perióda bola odvodená od niektorého posvätného kalendárneho
   počtu, takže v tomto prípade bola zrejme reinterpretovaná len číslovka (pôvod. 52 rokov?), nie
   udalosť.

   97.                      Predpokladá sa, že táto zmienka súvisí so založením Uxmalu, ktorý bol
   podľa viacerých zdrojov, prvým mestom, ktoré založili Tutl Xiuovia na Yukatáne. Uxmal založil
   Ah Zuitok Tutul Xiu alebo Hun Uitzil Chak, ktorý je spomínaný ako prvý Tutul Xiu vládnuci
   Uxmalu.

   98.                      V orig. tu aj ďalej Tutuxiu, správne Tutul Xiu. Etymológia tohto mena
   vychádza z toho, že išlo o mexických alebo mexikanizovaných prišelcov, na čom sa zhoduje
   väčšina prameňov, zvlášť vzhľadom k autorite Gaspara Antonia Chi, ako potomka Xiuov a
   „najvzdelanejšieho Maya na Yukatáne v druhej polovici 16. storočia“. „Xiu“ je pravdepodobne
   odvodené od „xiuh“, čo značí „tyrkys“, „tyrkysový“, výraz „tutul“ môže byť aj mayský,
   a znamenal by „mnohopočetný“, ale pravdepodobnejšie je, že je tiež odvodený z nahuatlu, a to
   z termínu „tototl“, čo znamená „vták“.

   99.                      Predpokladá sa, že zmienka naráža na vznik tzv. mayapánskej ligy, už
   vyššie sa hovorilo o tom, že Mayapán mal „spojenú vládu“. Príchodom Tutul Xiuov do Uxmalu bola
   založená slávna aliancia medzi Chichén Itzá, ktoré obývali Itzovia, Mayapánom, ktorý ovládala
   miestna dynastia Cocomov a Uxmalom, ktorý ovládli Tutul Xiuovia. Liga, založená v katune 2
   Ahau, t. j. niekedy okolo roku 1000 po Kr. (medzi rokmi 984-1004) údajne vydržala dvesto rokov
   a nižšie opísané mierové impresie zrejme súvisia so spomienkou na toto pokojné obdobie. Okolo
   datovania tejto aliancie však pretrvávajú nejasnosti, pretože v tom čase polostrovu
   jednoznačne dominovalo Chichén Itzá a Mayapán bol založený neskôr. Napriek tomu o jej
   existencii nie sú vážnejšie pochybnosti.

   100.                  V orig. „varas“.

   101.                  Nepochybne sa naráža na vrhač oštepov atlatl, ktorý má svoj domov
   v strednom Mexiku a na Yukatán ho zrejme priniesli Tutul Xiuovia.

   102.                  Pravdepodobne sa v tak vzdialených historických udalostiach substituuje
   Mayapán s Chichén Itzá. Príchod mexických cudzincov však zostáva stále nejasný, pretože mohlo
   ísť o Itzov, o samotných Tutul Xiuov, ktorí vlastne boli tými, proti ktorým nižšie v texte
   vystupujú alebo skutočne o vojenské jednotky pozvané jednou zo sporiacich sa strán, aby
   dostala moc, s následkom mexikanizácie polostrova. Nedá sa vylúčiť ani viac mexických vĺn,
   z ktorých až posledná bola okolo roku 1200, čo by vysvetľovalo zmätok, ktorý stále panuje
   v datovaní spomínaných udalostí.

   103.                  Ide o zjavné narážky na vojenskú techniku, ktorou Mexičania prevyšovali
   Mayov, čo im umožňovalo ich vojenskú kontrolu. Postupné adaptovanie tejto techniky potom
   logicky viedlo k efektívnemu odporu. Paradoxne, jedna z najúčinnejších mexických zbraní
   atlatl, je už vyššie pripisovaná Tutul Xiuom, čo poukazuje na nekonzistentnosť týchto
   informácií. Druhá najúčinnejšia vojenská pomôcka – nepriestrelná vesta, či kabátec (v orig.
   „iacos fuertes de sal y algodon“) bola skutočne strategickou obrannou výstrojou známou aj
   u Aztékov ako ichcauipilli. Tozzer uvádza, že jej pôvod zo soli a bavlny bol Landom chybne
   pochopený, keď mu oznamovali výraz „taab p´olan“, čo značí „pletená“ alebo „zviazaná bavlna“,
   vyložil si ho ako „tab p´olan“, čo značí „soľ a bavlna“ alebo „solená bavlna“. Na druhej
   strane však iní bádatelia pripúšťajú, že bavlna prešitá hrubými vrstvami soli mohla byť
   skutočne technológiou vedúcou k nepriestrelnosti odevu. Naviac tieto isté detaily Landa
   rozvíja aj v kap. XXIX, vrátane toho, že v prípade bavlnených „xacos“ sa prešívali mletou
   soľou, čo by už s predpokladanou slovnou zámenou nemohlo súvisieť.

   104.                  Táto informácia je nesprávna, pretože u Mayov bolo otroctvo rozšírené už
   aj v klasickom období, čo dokladajú početné výjavy spútaných zajatcov vyobrazované na stélach.
   Na druhej strane, mexické maniere mohli so sebou priniesť jeho nebývalé rozšírenie alebo nové,
   hrozivejšie formy, súvisiace s masovým obetovávaním zajatcov.

   105.                  Práve vďaka nemu, dynastia Cocomov pretrvala aj naďalej, aj keď sa už
   nikdy nevrátila do pôvodného postavenia.

   106.                  Kakao tu nie je zmieňované náhodne, bolo totiž hlavným zdrojom
   bohatstva. Kakaové bôby boli požívané ako platidlo a Španieli ich v čase conquisty
   prirovnávali k zlatu alebo peniazom. Názov kakao pochádza pravdepodobne z výrazu v jazyku
   nahuatl „cacahuatl“, maysky sa na Yukatáne označovalo zrejme ako „ix ha“. Tozzer tu vidí
   súvislosť s lacandónskym „xau“, ktoré však alteruje s nahuatlu podobným„cacah“.

   107.                  Údaj je zjavne nadnesený, aspoň, čo sa týka Mayapánu, ktorý bol zničený
   v katune 8 Ahau, čo je niekedy medzi rokmi 1438 a 1458, mesto od svojho založenia teda trvalo
   okolo 250 rokov.

   108.                  Xiuovia sa usadili v Mani pod vedením Ah Xupana (bol to zrejme on, kto
   stál na čele sprisahania voči Cocomom), ktoré sa stalo ich novým hlavným mestom a Cocomovia
   v Sotute.

   

   

   

   IX. ROZDELENIE KMEŇOV PO PÁDE MAYAPÁNU

   

   Podľa toho, čo hovoria Indiáni, od opustenia Mayapánu uplynulo 120 rokov^109. Na námestí toho
   mesta sa nachádza sedem alebo osem kameňov, z ktorých je každý dlhý desať stôp a z jednej
   strany zaoblený. Sú dobre opracované a sú na nich nejaké písmená, také, ako oni používajú, ale
   nie je ich možné čítať, lebo sú poškodené vodou.^110 Myslia si, že je to pamiatka na založenie
   a zničenie mesta.

               Ďalšie podobné sú v Ziláne^111, meste na pobreží, aj keď sú vyššie. Keď sa
   domácich obyvateľov opýtate, čo to bolo za vec, odpovedajú, že bolo zvykom vztýčiť jeden
   z nich každých dvadsať rokov, že ten počet má odpočítavať ich veky. Ale nezdá sa, že by to
   vysvetlenie bolo správne, pretože podľa toho by ich muselo byť oveľa viac, a pritom nie sú
   v ostatných mestách, iba v Mayapáne a Ziláne.^112

               To hlavné, čo vzali do svojich zemí páni, ktorí opustili Mayapán, boli knihy ich
   vied, pretože vždy veľmi poslúchali rady svojich kňazov. Aj preto je v tých provinciách tak
   veľa chrámov.

               Keď sa syn Cocoma, ktorý unikol smrti, pretože bol v tom čase v obchodných
   záležitostiach v zemi Ulúa^113, ktorá je naproti mestu Salamanca, dozvedel o otcovej smrti
   a o zničení mesta, veľmi rýchlo sa vrátil a spojil sa s príbuznými a vazalmi. Usadili sa na
   mieste, ktoré nazvali Tibulón^114, čo znamená „boli sme podvedení“. V tých lesoch postavili
   mnoho ďalších miest a vzišli z nich mnohé rodiny Cocomov. Provincia, kde vládne tento pán sa
   nazýva Zututa.^115

               Páni z Mayapánu neusilovali o pomstu voči Mexičanom, ktorí pomáhali Cocomom,
   pretože boli povolaní vládcom krajiny, a pretože to boli cudzinci. Nechali ich na pokoji
   a dali im možnosť, aby si založili vlastné, oddelené mesto, iba pre nich, alebo nech opustia
   krajinu. Zakázali im uzatvárať sobáše s domácim obyvateľstvom, iba medzi sebou navzájom.
   Rozhodli sa zostať na Yukatáne a nevrátiť sa k jazerám a moskytom Tabaska. Osídlili provinciu
   Canul^116, ktorá im bola pridelená a sídlili tam až do čias druhej vojny^117 so Španielmi. 

               Hovoria, že medzi dvanástimi kňazmi Mayapánu bol jeden veľmi múdry^118, ktorý mal
   len jedinú dcéru a tú vydal za vznešeného mládenca menom Ahchel.^119 Ten mal synov, ktorí,
   podľa zvyku tejto krajiny, niesli rovnaké meno ako otec. Hovoria, že ten kňaz vopred oznámil
   svojmu zaťovi zničenie toho mesta^120 a že zať sa od neho naučil mnoho z vied. Hovoria, že
   kňaz mu napísal na rameno ľavej ruky nejaké písmená veľkého významu^121, aby sa stal váženým.
   S týmto darom sa usídlil na pobreží, kým neprišiel osídliť Tikoch,^122 kam ho nasledoval veľký
   počet ľudí. Tak sa stala populácia Chelov veľmi dôležitá a osídlila najdôležitejšiu provinciu
   na Yukatáne, ktorú nazvali, podľa ich mena, provinciou Ahkinchel. Ide o provinciu Ytzamal, kde
   žili títo Chelovia, rozšíriac sa po Yukatáne^123, až do príchodu adelantada Monteja.

               Medzi troma hlavnými rodmi vládcov, ktorými boli Cocomovia, Xiuovia a Chelovia
   panovali rozbroje a nepriateľstvo, ktoré pretrvávajú do dnešných dní, aj keď sú už kresťanmi.
   Cocomovia hovoria o Xiuoch, že sú cudzincami a zradcami, ktorí zavraždili ich vládcu a ukradli
   jeho majetok. Xiuovia odpovedajú, že sú rovnako dobrí ako oni, že sú tiež starobylí
   a urodzení. Hovoria, že nezradili, ale oslobodili krajinu tým, že zabili tyrana. Chelovia zase
   hovoria, že ich rod je rovnako vznešený ako ostatné, pretože sú vnukmi najváženejšieho kňaza
   z Mayapánu. Jeho osobu považujú za lepšiu, ako sú ostatní, pretože sa dokázal sám stať takým
   vládcom, ako sú oni. Kvôli týmto sporom si znepríjemňujú obstarávanie obživy, pretože
   Chelovia, ktorí žijú na pobreží nechcú dať ryby ani soľ Cocomom, ktorí musia kvôli tomu chodiť
   ďaleko, a Cocomovia zase nenechajú Chelov poľovať, ani zberať ovocie.

              

   109.                  Vzhľadom k tomu, že Landa písal túto správu v roku 1566, išlo by o rok
   1446, čo pozoruhodne zodpovedá ostatným prameňom.

   110.                  Ide o stély, ktorých existencia bola na mieste potvrdená.

   111.                  Ide o Dzilán, kde boli zmienené stély skutočne objavené a v súčasnosti
   sa nachádzajú v múzeu v Méride.

   112.                  Na tomto mieste sa Landa dopúšťa zásadného omylu, lebo správy jeho
   informátorov boli presné, aj keď väčšinu stél už pokrývali nánosy hliny a vegetácia. Stély
   boli vztyčované predovšetkým na konci tzv. katunov, teda období dvadsiatich rokov. Okrem toho
   pri nástupe panovníkov na trón a pri rôznych výročiach súvisiacich s ritualizovaným významom
   kalendára.

   113.                  Tu nemá Landa na mysli oblasť v Mexiku, ale časť Hondurasu.

   114.                  Takýto preklad akceptuje Brasseur de Bourbourbog, vo význame „oklamaní“,
   presnejšie „obohraní“. Pravdepodobnejšie je, že išlo o Tibolon „V Deviatke“, čo mohlo súvisieť
   s mayskou kozmológiou a významom čísla deväť (napr. Bolontiku bola personifikovaná božská
   deviatka s veľkým náboženským významom). Rovnako dnešná Mérida, vtedajšie Tihoo sa môže
   s podobným kozmologickým odôvodnením vyložiť ako „V Päťke“ (aj keď „hoo“ sa niekedy zamieňa
   s výrazom „hool“ – „hlava“.)

   115.                  Správne: Sotuta.

   116.                  Mexickí vojaci, či prišelci boli nazývaní Ah Canul alebo Canulovia, čo
   znamená „strážcovia“, „ochrancovia“. Ešte v roku 1562 bol zmieňovaný napríklad Francisco
   Canul, náčelník z Tibolonu.

   117.                  Landa má na mysli druhý, a konečný pokus o dobytie Yukatánu, ktorý začal
   v roku 1541 v Campeche.

   118.                  Tým „veľmi múdrym“ kňazom bol podľa ďalších prameňov (Relación de
   Izamal) práve Ah Xupan, zakladateľ a predok dynastie Xiuov z Mani.

   119.                  Presnejšie Ah K´in Chel, pričom rodové meno Chelov je možno odvodené od
   „ch´el“, názvu pre istý druh sojky (Cyanocitta Yucatanica) alebo od „cheel“, čo značí „dúha“,
   ale označovaná tak bola najvýznamnejšia mayská bohyňa (Ix Cheel). Jeho meno by potom znamenalo
   od „k´in“, t. j. „slnko“ a „cheel“, t. j. „dúha“: „Slnko Dúhy“ ( „Slnko bohyne Ix Cheel“)
   alebo možno ešte skôr, keďže „ah k´in“ bolo označenie pre kňaza „Kňaz bohyne Ix Cheel“.

   120.                  Proroctvo zničenia Mayapánu muselo byť podľa mayskej koncepcie
   dejinnosti nevyhnutné a jeho vyslovenie tu vlastne autorizuje kňaza ako zakladateľa dynastie
   Chelov.

   121.                  Myslí sa určite tetovanie, ktoré máme doložené aj na vyobrazeniach
   postáv na stélach a reliéfoch.

   122.                  Správne: Tecoh.

   123.                  V čase príchodu Španielov žili Chelovia v Izamale.

   

   

   X. POHROMY, KTORÉ POSTIHLI YUKATÁN PO PÁDE MAYAPÁNU

   

               Títo ľudia žili viac ako dvadsať rokov v blahobyte a v dobrom zdraví. Znásobili
   svoj počet tak, že celá krajina vyzerala ako jedno mesto. Potom vystavali chrámy v takom
   počte, že sú viditeľné dodnes vo všetkých častiach krajiny. Aj pri prechádzaní lesmi je možné
   vidieť medzi stromami miesta, kde stáli domy a budovy obdivuhodnej konštrukcie.^124

               Po tomto šťastnom období, prišiel v jednu zimnú noc, okolo šiestej hodiny večer,
   vietor, ktorý stále rástol, až sa zmenil na hurikán štyroch vetrov.^125 Tento vietor vytrhal
   všetky veľké stromy a spôsobil obrovské zabíjanie všetkých druhov zvery. Strhol tiež všetky
   vysoké domy, ktoré boli pokryté slamou, a pretože vnútri mali oheň kvôli zime, zapálili sa,
   a v ohni zhorelo veľké množstvo ľudí. A ak niektorí unikli, boli zmrzačení ranami, ktoré im
   spôsobili letiace kusy dreva. Hurikán trval až do dvanástej hodiny nasledujúceho dňa. Potom sa
   ukázalo, že sa zachránili tí, čo žili v malých domoch, medzi nimi novomanželia, ktorí si, ako
   bolo zvykom, stavali domčeky naproti domom svojich otcov alebo švagrov, kde trávili prvé roky
   manželstva.^126 Tak bolo stratené meno, ktoré tá krajina mala pôvodne, krajina jeleňov
   a moriakov. Zostala bez stromov a ešte aj dnes sa zdá, podľa rovnakej výšky stromov, že sa
   všetky vysádzali naraz. Pozerajúc na krajinu z nejakého vyvýšeného bodu, vyzerá akoby bola
   celá zostrihaná nožnicami.^127

               Tí, ktorí sa zachránili, sa odhodlali znova zastavať a obrábať zem; počas
   šestnástich rokov zdravia a prosperity sa rýchlo rozmnožili. Posledný z tých rokov bol
   najúrodnejší zo všetkých, ale keď chceli začať zberať úrodu, rozšírila sa po celej zemi morová
   horúčka^128, ktorá trvala dvadsaťštyri hodín. Keď skončila, telá postihnutých napuchli a plné
   červov praskali. Na ten mor zomrelo veľa ľudí a veľká časť úrody zostala nepozberaná.

               Po skončení moru nastalo ďalších šestnásť dobrých rokov, počas ktorých sa však
   medzi nimi obnovili rozbroje a nezhody^129 tak, že viedli k smrti 150 000 ľudí, ktorí padli vo
   vojnách. Po tomto zabíjaní sa upokojili a ustanovili mier, počas ktorého si oddýchli dvadsať
   rokov. Po tomto období ich postihol mor, ktorý ich pokryl veľkými vredmi, od ktorých hnilo
   celé telo s veľkým zápachom tak, že z neho do štyroch, alebo piatich dní odpadávali údy po
   kúskoch.^130

               Od tejto poslednej pohromy prešlo viac ako päťdesiat rokov, kým vo vojnách
   zomierali dvadsať rokov predtým; mor s puchnutím a červíkmi bol šestnásť rokov pred vojnami;
   hurikán zase šestnásť rokov predtým a súčasne dvadsaťdva alebo dvadsaťtri rokov po zničení
   mesta Mayapán. Podľa tohto počtu uplynulo od opustenia mesta 125 rokov^131. Počas týchto rokov
   postihli krajinu zmienené nešťastia, nepočítajúc  mnohé iné, ktoré začali, keď do nej vstúpili
   Španieli.^132 Stalo sa tak kvôli vojnám ako aj kvôli ďalším trestom, ktoré na nich zoslal Boh.
   Preto je zázrak, že tu ešte žijú ľudia, aj keď ich už nie je veľa.

   

   

   124.                  Pôvodne bol Yukatán, ako aj celá mayská oblasť skutočne veľmi husto
   obývaná. Landa v celej tejto časti hovorí o období medzi pádom Mayapánu a obdobím, kedy robil
   tento záznam (1566).

   125.                  Výraz „hurikán štyroch vetrov“ vznikol zrejme doslovným prepisom
   z mayčiny (pozri pozn. č. 127), čo si všíma už Genet. Celá táto časť Landovho rozprávania o
   pohromách nesie znaky mayského spôsobu záznamu dejín.

   126.                  Vyplývalo to zo systému, v ktorom si musel ženích odpracovať nevestu
   počas niekoľkých rokov prácou u svojho svokra. Na Yukatáne sa systém udržal v niekoľkých
   oblastiach až do 20. storočia, rovnako u Lacandóncov, kde čiastočne pretrváva.

   127.                  Túto informáciu potvrdzujú viaceré pramene. Cogolludo udáva, že hurikán
   nazývali Mayovia „hunyekil“. Motulský slovník uvádza výraz „xau-ay ik“, čo prekladá ako
   „hurikán, alebo vietor zo všetkých strán“.

   128.                  Otázka presnej identifikácie tejto a nasledujúcej „morovej“epidémie je
   stále otvorená. Isté je, že ich zaznamenávajú aj ďalšie pramene. Cogolludo hovorí o tejto
   epidémii ako o „maya-cimil“, čo prekladá ako „všeobecná smrť“, o ktorej čítame aj v Chilam
   Balam z Tizimínu. Roy identifikoval „maya kimlal“ s epidémiou, pri ktorej sa vracala krv „xe
   kik“, o ktorej sa píše vo viacerých proroctvách v Chilam Balam z Chumayelu. Bruce zachytil
   „Maya Kimi“ už ako mytologickú postavu, personifikovanú smrť u Lacandóncov.

   129.                  Jestvujú doklady o uzatváraní aliancií medzi Xiumi z Maní a Uxmalu,
   Chelmi z Tecohu, Pechmi z Motulu a Cupulmi z okolia Chichén Itzá. Vojny mohli súvisieť aj
   s trvalou prítomnosťou Mexičanov, pravdepodobnejšie však zápasili medzi sebou rozpadnuté
   a vzájomne znepriatelené rody. Ich rozdrobenosť však neumožňovala žiadnemu získať hegemóniu.
   Podľa raných španielskych správ, ktoré získali od Indiánov, napokon viedol vojnu „každý
   s každým“. Obdobie týchto vojen s veľkým počtom nepochovaných mŕtvol v husto obývanom území
   zrejme viedlo k zmieneným epidémiám.

   130.                  Aj keď údaj o odpadávaní údov by svedčil pre malomocenstvo, to by
   nemohlo mať takú nákazlivosť a rýchly priebeh. S výnimkou tohto zveličenia, ostatné znaky
   zodpovedajú epidémii kiahní, ktorá však mala u Mayov, ktorým chýbala akákoľvek prirodzená
   imunita, veľmi zhubný priebeh. Vzhľadom k uvedenému datovaniu je pravdepodobné, že na rozdiel
   od prvej nákazy, túto už mohli mať na svedomí Španieli, ktorí kiahne zrejme zavliekli k Mayom
   už pri Cordóbovej návšteve v roku 1517.

   131.                  Landove výpočty sú pomerne dôveryhodné, aj keď sa mierne odlišujú od
   predchádzajúceho údaju (pozri pozn. č. 109), rámcovo stále zodpovedajú datovaniu v iných
   prameňoch.

   132.                  Dikcia katastrof jednoznačne zodpovedá mayskému vnímania času a dejín
   (pozri pozn. č. 125), v ktorých sa sústredili predovšetkým na pohromy a nešťastia preto, že vo
   viere v cyklické opakovanie času (a typu udalostí, ktoré so sebou nesie) sa skrývala súčasne
   možnosť, ako im v budúcnosti predísť. Ich starostlivé zaznamenávanie nájdeme napríklad aj
   v Chilam Balam z Chumayelu, kde sa hurikány zaznamenávali ešte aj medzi rokmi 1661 a 1766.

   

   

   XI. PREDPOVEDE O DOBYTÍ A FRANCISCO DE MONTEJO

   

   Tak ako mali Mexičania znamenia a proroctvá o príchode Španielov a o zničení ich vlády
   a náboženstva, rovnako ich mali aj obyvatelia Yukatánu, niekoľko rokov predtým ako ich dobyl
   adelantado Montejo. V horách pri Maní, ktoré sú v provincii Tutul Xiu jeden Indián menom
   Ahcambal^133, ktorý bol v úrade chilana^134, ktorého úlohou je dávať odpovede od diabla,
   verejne oznámil, že čoskoro ich ovládne cudzí národ, ktorý im zvestuje jediného Boha a moc
   jedného dreva, ktoré sa v ich jazyku nazýva vahomché, čo znamená „vztýčené drevo^135 obdarené
   mocou proti diablom“.^136

   Potomok Cocomov, nazývaný don Juan Cocom^137, ktorý sa stal kresťanom, bol človekom s veľkou
   reputáciou, veľký znalec v ich veciach, ktorý rozumel domácim záležitostiam s pozoruhodnou
   prenikavosťou. Bol dôverným priateľom^138 autora tejto knihy, brata Diega de Landu,
   vyrozprával mu mnoho starožitností^139 a ukázal knihu, ktorú mal od svojho starého otca, syna
   Cocoma, ktorého zabili v Mayapáne. V knihe bol namaľovaný jeleň, a starý otec mu k nemu
   povedal, že keď do tejto krajiny prídu veľké jelene, ako nazývali kravy^140, skončí uctievanie
   ich bohov; a to sa naplnilo, lebo Španieli priviezli veľké kravy.

   Francisco de Montejo bol pôvodom zo Salamanky^141 a vybral sa do Indií po tom, ako bolo na
   ostrove Espaňola založené mesto Santo Domingo. Predtým bol nejaký čas v Seville, kde zanechal
   chlapca, ktorý sa tam narodil^142. Potom prišiel do hlavného mesta Kuby, kde si zarábal na
   obživu a našiel si tam, vďaka svojej dobrej povahe, mnoho priateľov. Medzi nimi guvernéra
   ostrova Diega Velázqueza a tiež  Hernanda Cortésa. Keď sa guvernér rozhodol poslať svojho
   synovca Juana de Grijalvu obchodovať do krajín Yukatánu a objaviť viac zemí, podľa správ,
   ktoré priniesol Hernández de Córdoba, hovoriacich, že objavili bohatú zem; rozhodol, že
   Montejo pôjde s Grijalvom. Montejo, pretože bol bohatý, prispel jednou loďou a množstvom
   proviantu. Tak sa stalo, že bol v druhej skupine Španielov, ktorá objavila Yukatán; a keď
   uvidel jeho pobrežie, zatúžil tam zbohatnúť viac, ako na Kube. Vidiac odhodlanie Hernanda
   Cortésa, nasledoval ho so svojou osobou i majetkom a Cortés mu pridelil jednu loď a urobil ho
   kapitánom. Na Yukatáne našli Gerónima de Aguilar od ktorého sa Montejo naučil jazyk a pomery
   tej krajiny.

   Keď Cortés prišiel do Nového Španielska, bez meškania ho začal osídľovať a prvé mesto
   pomenoval Vera Cruz, podľa erbu^143 na svojej zástave. V tomto meste bol Montejo menovaný
   jedným z kráľovských alcaldov^144. V tejto funkcii si počínal rozvážne, čo Cortés uznal, keď
   sa vrátil z plavby okolo krajiny. Preto ho vyslal do Španielska, ako jedného zo splnomocnencov
   svojej vlády v Novom Španielsku, aby tam odovzdal pätinu pre kráľa, spolu so správou
   o objavenej krajine a o veciach, ktoré sa v nej začali diať.

   Keď Francisco de Montejo prišiel na kastílsky dvor, bol prezidentom Rady Indií Juan Rodríguez
   de Fonseca, biskup z Burgosu. Bol veľmi zle informovaný o Cortésovi od guvernéra Kuby Diega
   Velázqueza, ktorý sa tiež chcel stať guvernérom Nového Španielska. Väčšina Rady bola proti
   záležitostiam Cortésa, pretože to vraj vyzeralo tak, že Cortés namiesto toho, aby posielal
   peniaze kráľovi, ich od neho žiada.

   Keď videl, že veci sa vyvíjajú zle v súvislosti s tým, že kráľ sa nachádzal vo Flandrách,
   predtým, ako vyplával späť do Indií, zotrval tam sedem rokov; od roku 1519 do roku 1526^145.
   Vďaka tejto vytrvalosti odvrátil nevôľu prezidenta a pápeža Adriána, ktorý bol vládcom^146;
   a hovoril aj s kráľom, a to s takým úspechom, že Cortésove záležitosti boli vyriešené k jeho
   spokojnosti.

   

   

   133.         Podľa rôznych prameňov vieme o piatich veľkých yukatánskych prorokoch, ktorých
   mená boli: Chilam Balam, Napuc Tun, Nahau Pech, Ah Kauil Chel a Natzin Yabun Chan. Meno Ah
   Cambal nie je z iných zdrojov známe. V preklade však znamená „učeník“ alebo „žiak“ a máme
   dostatok dôvodov pokladať ho len za prezývku najväčšieho z yukatánskych prorokov, ktorým bol
   Chilam Balam pochádzajúci práve z Maní.

   134.          Chilan alebo chilam bola na Yukatáne funkcia proroka alebo

   zjavovateľa božej vôle, doslovne z „chil – am“ vo významoch „prekladateľ“ (božích slov do
   ľudských“) alebo „vykladač“ (božích znamení), prípadne „sprostredkovateľ“ (medzi
   nadprirodzeným svetom a svetom ľudí).

   135.          Vo františkánskej interpretácií sa naráža pochopiteľne na kríž, čo však nie je
   také isté v pôvodných proroctvách, pretože yukatécke „che´“ môže znamenať rovnako drevo, ako
   strom a v tradičných proroctvách sa skôr narážalo na yaxche´, posvätný strom, stred sveta,
   ktorý bol spojený s koncom sveta, aj s jeho znovuzrodením.

   136.          V tejto vete sa vyskytuje výraz „respuestas del demonio“, v druhom prípade
   „contra los demonios“, pričom v oboch slovo „demonio (s)“ pridržiavajúc sa originálu,
   prekladám jednotne vo význame „diabol“, aj keď tu, aj v ďalej v knihe ho Landa používa vo
   viacerých významoch. Nie je ich však možné jasne rozlíšiť. V tejto vete má napríklad v prvom
   spojení „odpovede od diabla“ na mysli „proroctvo od (mayského) boha“, v druhom „proti diablom“
   nie je jasné, či má na mysli „proti zlým silám“ alebo „proti (mayským) bohom)“. Podobné
   problémy ďalej v texte budem riešiť poznámkou iba vtedy, ak sa výraz „demonio“ bude líšiť od
   významu „(mayský) boh“, pretože v tomto zmysle ho Landa používa najčastejšie.

   137.          Vlastným menom Na Chi Cocom, vládca (halach uinic) Sotuty. Bol skutočne priamy
   potomok dynastie Cocomov, pretože jeho pradedo, ktorého zavraždili v Mayapáne je historikmi
   označovaný ako Cocom XIII, jeho dedom bol jeho syn, ktorý unikol vraždeniu – Cocom XIV, jeho
   otcom bol Cocom XV, a on sám bol Cocomom XVI.

   138.          Tieto oslavné riadky sú písané zjavne aj ako ospravedlnenie Na Chi Cocoma, ktorý
   sa ešte v roku 1561 (len päť rokov pred týmto záznamom) zúčastnil aj so svojím bratom Lorenzom
   Chi na ľudskej obeti. V tom istom roku zomrel rukou „zákerného pohana“. Práve jeho brat
   Lorenzo sa stal jeho nástupcom v úrade vládcu Sotuty (syn bol ešte nezletilý) a stál na čele
   protikresťanského odporu, vykonával ľudské obete, dokonca aj zhadzovaním do cenotu v Chichén
   Itzá.

   139.          Kvôli úplnosti dodajme, že Na Chi alebo Juan Cocom nebol jediný Landov dôležitý
   informátor. Druhým dôležitým zdrojom prezentovaných „starožitností“ bol Gaspar Antonio Chi
   zvaný aj Gaspar Antonio Xiu. Jeho otcom bol Napuc (Ah K´in) Chi a matkou Ix Kukil Xiu.
   Reprezentoval taktiež vládnuci rod Xiu a jeho interpetáciu mayských dejín.

   140.          Zvieratá, ktoré Indiáni nepoznali, asociovali so zvieratami, ktoré im ich
   pripomínali. Jeleňmi boli nazývané kravy, podľa niektorých prameňov aj kone. Ale pre tie,
   napríklad Lacandónci dodnes používajú výraz „simin“, čo znamená „tapír“.

   141.          Narodil sa v roku 1473, pochádzal z nižšej šľachty a je isté, že dosiahol
   vynikajúce vzdelanie, aj keď bližšie podrobnosti o jeho mladosti nemáme.

   142.          Mal ho s Anou de Leon z dobre situovanej rodiny, narodil sa v roku 1507
   a Montejo ho uznal za legitímneho v roku 1527.

   143.          V orig: blacon (c s portug. nožičkou).

   144.          V orig.: los alcaldes del Rey. Doslovne „kráľovskí sudcovia“, myslí sa funkcia
   správcov kráľovských financií a strážcov záujmov kráľa.

   145.          V skutočnosti sa vrátil do Nového Španielska už v roku 1524 a v zmienenom období
   hájil aj svoje vlastné záujmy, pretože obdržal encomiendy blízko mesta Mexika. Potom sa znova
   vrátil na dvor pred rokom 1527 a pod vplyvom Cortésových úspechov, ako aj vďaka svojím
   skúsenostiam a kontaktom obdržal titul adelantada a právo dobyť Yukatán.

   146.          Učiteľ Karola V., regent Španielska sa napokon stal pápežom pod menom Adrián VI.

   

   

   XII. MONTEJOV PRÍCHOD NA YUKATÁN

   

               Počas obdobia, ktoré Montejo trávil na dvore, dohodol pre seba dobytie
   Yukatánu^147, i keď si mohol zabezpečiť aj iné veci; dostal tiež titul adelantado^148. Potom
   odišiel do Sevilly, odkiaľ vzal svojho trinásťročného synovca rovnakého mena. V Seville našiel
   aj svojho syna vo veku 28 rokov a zobral ho tiež so sebou. Dohodol si sobáš s jednou
   sevillskou dámou, bohatou vdovou,^149 vďaka čomu mohol pozbierať päťsto chlapov a nalodiť ich
   na tri lode. Potom, napredujúc v svojej ceste, pristál pri yukatánskom ostrove Cuzmil. ^150
   Indiáni z nich neboli rozrušení, lebo si už, od príchodu Cortésa, na Španielov zvykli. Tam
   pokračoval v osvojovaní si veľkého množstva indiánskych slov, aby si s nimi mohol rozumieť.
   Odtiaľ potom vyplával na Yukatán a zabral jeho dŕžavy so zástavou v ruke, čo bolo na tej
   štandarde povedané: „V božom mene zaberám dŕžavy tejto zeme pre Boha a pre kráľa
   Kastílie“.^151

               Týmto spôsobom išiel pozdĺž husto obývaného pobrežia, kým neprišiel do Conilu,
   mesta na tom pobreží. Indiáni, vidiac toľko koní a ľudí, dostali strach, oznámili, čo sa stalo
   každému, kto išiel okolo a čakali, ako to so Španielmi dopadne.

               Indiánski vládcovia z provincie Chicaca^152 prišli za adelantadom s mierovými
   úmyslami a boli dobre prijatí.^153 Bol však medzi nimi muž s veľkou silou, ktorý schmatol
   šabľu černochovi, ktorý ju niesol za svojím pánom a pokúsil sa ňou zabiť adelantada, ktorý sa
   musel brániť. Dobehli Španieli a šarvátku upokojili, ale pochopili, že musia byť neustále
   v strehu.

               Adelantado sa pokúsil zistiť, kde v oblasti je najhustejšie osídlenie a dozvedel
   sa, že je to v meste Ticoh, kde sídlili páni Chelov a ktoré sa nachádzalo na pobreží, ďalej v
   smere, ktorým Španieli prišli. Indiáni, ktorí si mysleli, že odchádzajú, sa neznepokojovali,
   ani im neprekážali v ceste. Tak prišli až do Ticohu, ktoré sa ukázalo byť väčším a lepším
   mestom, než si mysleli. Našťastie, pánmi tejto krajiny neboli Couohovia z Champotónu, ktorí
   boli odvážnejší ako Chelovia. Bolo to dané ich kňazstvom, ktoré trvá až dodnes, a vďaka
   ktorému nie sú až takí povýšení, ako ostatní. Preto tiež dali adelantadovi povolenie postaviť
   sídlo pre svoj ľud. Pridelili im^154 miesto v Chichenizá, sedem míľ odtiaľ, ktoré je výborné.
   ^155 Odtiaľ sa vybrali dobyť krajinu,^156 čo sa im darilo  veľmi ľahko, keďže ľud z Ahkinchel
   sa nebránil a tí z Tutuxiu im pomáhali.^157 Za týchto okolností aj ostatní kládli len malý
   odpor.

               Adelantado si vyžiadal ľudí na postavenie budov v Chichenizá a za krátky čas tam
   postavil mesto urobené z drevených domov, so strechami z palmového lístia a dlhej slamy,
   takých, aké používajú Indiáni.^158 Zistil, že Indiáni slúžia bez reptania. Spočítal ľud tej
   krajiny, ktorý bol veľmi početný a rozdelil jednotlivé obce medzi Španielov.^159 Podľa toho,
   čo sa hovorí, najmenší prídel na jedného muža bol dve alebo tri tisíc Indiánov. Tak začal
   vládnuť domácemu obyvateľstvu a určovať mu služby pre toto mesto. To sa Indiánom vôbec
   nepáčilo, aj keď to vtedy nedávali najavo.^160

   

   147.          Túto právomoc podpísal kráľ Karol V. 8. decembra 1526 pod názvom
   „Capitulacion“., kde sa píše, že mu povoľuje „pokračovať v práci objavovania na ostrovoch
   Yukatán a Cozumel“.

   148.          Titul adelantado dostal „pre seba, svojich dedičov a následníkov na večné časy“.
   To mu umožňovalo vojenskú, politickú a súdnu moc nad územiami, ktoré dobyje pre kráľovstvo,
   ako aj udeľovanie tzv. repartimienta, to znamená rozdeľovanie encomiendy (t. j. určitého počtu
   neslobodných Indiánov, ktorých povinnosťou je pracovať a odovzdávať časť svojich produktov
   pánovi) pre svojich podriadených španielskych druhov.

   149.          Išlo o Beatriz de Herrera, ich dcéra, Catalina de Montejo sa narodila niekedy
   krátko pred rokom 1530. Sobáš bol po druhý krát oficiálne potvrdený v Mexiku v roku 1535.

   150.          Bolo to koncom septembra 1527. S kazikom Cozumelu, ktorý sa nazýval Naum Pat si
   Montejo údajne veľmi dobre rozumel.

   151.          Akt sa odohral pravdepodobne v blízkosti mesta Xelha pri pobreží mestského štátu
   Ekab.

   152.          Správne Chauaca, iným menom tejto provincie bolo Chikin Chel.

   153.          Landove informácie tu, podobne ako viaceré iné, popisujúce conquistu Yukatánu,
   boli (vzhľadom k blízkosti času, kedy sa udalosti odohrávali a kedy ich zaznamenal)
   pozoruhodne nepresné. Na tomto mieste sa napríklad odohrala prvá veľká bitka Monteju s mayským
   obyvateľstvom pobrežia.

   154.          V skutočnosti im toto územie nemohli prideliť Chelovia, lebo spadalo do
   právomoci Cupulov. Práve tí prejavili voči Španielom len slabý odpor.

   155.          Landa si neustále mýli prvú a druhú fázu dobytia Yukatánu, pričom mesto
   v Chichén Itzá (išlo skôr o vojenský tábor, či stanicu) založil až syn adelantada don
   Francisco.

   156.          Dobytie Yukatánu odtiaľ organizoval až jeho syn don Francisco. Pre poriadok
   uvádzame krátku chronológiu conquisty Yukatánu:

                    1526 – Montejo získava povolenie dobyť Yukatán

                    1527-1528 – prvá fáza conquisty, dobytie východného pobrežia (v roku 1528 sa
   Montejo vracia do Nového Španielska).

                    1529-1531 – medziobdobie (Montejo sa stáva vrchným alcaldom Tabaska)

                    1531-1535 – druhá fáza conquisty

                    1535-1540 – medzioobdobie

                    1541-1546 – záverečná fáza conquisty

                    Conquista teda trvala fakticky dvadsať rokov a v najväčšej miere ju
   realizovali až Montejov syn a synovec. Pre rovnakosť mien všetkých troch aktérov conquisty sa
   Landovi jednotlivé udalosti pletú.

   157.          Tutul Xiuovia pomáhali Španielom zjavne v presvedčení, že ich získajú ako
   spojencov proti Cocomom. Lokálne nepriateľstvá Španieli počas conquisty však využívali
   výhradne vo svoj prospech.

   158.          V skutočnosti zrejme nešlo priamo o osídlenie Chichén Itzá, pretože v tom čase
   bolo už v ruinách a pokryté vegetáciou, ale o miesto v jeho blízkom okolí.

   159.          Uplatnil repartimiento (nie encomiendu, ako chybne uvádza v originály Landa),
   teda udelenie encomiend (porovnaj pozn. č. 148).

   160.          V skutočnosti sa stále hovorí o Cupuloch, ktorí sa proti systému encomiendy
   vzbúrili. Už šesť mesiacov po založení Ciudad Real v Chichén Itzá sa pokúsil Nacom Cupul
   zavraždiť dona Francisca, Montejovho syna, ktorý mestu vládol.

   

                   

               XIII. ODCHOD MONTEJA Z YUKATÁNU

   

               Adelantado Montejo nemal v úmysle osídliť^161 ..., ktorí mu boli nepriateľmi,
   pretože by bol veľmi ďaleko od mora, ktoré bolo jeho vstupnou bránou do Mexika a slúžilo tiež
   na prijímanie vecí zo Španielska. Indiáni, pre ktorých sa ukázalo byť veľmi ťažké slúžiť
   cudzincom tam, kde boli pánmi oni, začali naňho útočiť na všetkých miestach krajiny.^162 Aj
   keď sa bránil so svojou jazdou aj pechotou, a veľa ich pozabíjal, Indiáni denne obnovovali
   svoje sily a Španielom už dochádzal proviant. Napokon v jednu noc opustili mesto a zanechali
   tam len jedného psa, priviazaného o srdce zvona, ponechajúc neďaleko od neho trochu chleba
   tak, aby ho nemohol dočiahnuť. Predchádzajúci deň unavili Indiánov šarvátkami, aby ich nemohli
   dobre prenasledovať. Pes, usilujúci sa dostať k chlebu, zvonil na zvon, čo veľmi udivovalo
   Indiánov, ktorí sa domnievali, že idú na nich zaútočiť. Keď neskôr zistili, o čo išlo, hanbili
   sa, že sa dali nachytať a rozhodli sa prenasledovať Španielov všetkými smermi, lebo netušili,
   ktorou cestou sa vydali. Tí, ktorí zvolili správnu cestu, dostihli Španielov a silno na nich
   kričali, ako na zbabelcov.^163 Preto si ich šesť jazdcov počkalo na jednej rovinke a mnoho
   z nich zranili. Jeden z Indiánov sa zavesil na nohu koňa a zvalil ho,^164 akoby to bol baran.

               Španieli potom dorazili do Zilánu,^165 čo bolo veľmi pekné mesto, ktorého pánom
   bol jeden mladík spomedzi Chelov; bol už kresťanom a priateľom Španielov, ku ktorým sa choval
   veľmi dobre. Zilán sa nachádza veľmi blízko Ticohu, ktorý, podobne ako ostatné sídliská tohto
   pobrežia, patrí pod vládu Chelov. Zostali tam teda v bezpečí niekoľko mesiacov.

               Adelantado videl, že tam nie je možné dostať pomoc z Nového Španielska, a že ak by
   ich Indiáni napadli, boli by porazení. Rozhodol sa preto ísť do Campeche a odtiaľ do Mexika,
   nezanechajúc na Yukatáne žiadnych ľudí.^166 Zo Zilánu do Campeche to bolo štyridsaťosem míľ
   husto obývaným územím. Keď svoje rozhodnutie oznámili Namuxchelovi,^167 pánovi Zilánu, ponúkol
   sa, že ich kvôli bezpečnosti bude sprevádzať. Adelantado sa dohodol s jeho strýcom, pánom
   Yobainu, že mu dá ako sprievod dvoch svojich synov, ku ktorým mal dobrý vzťah. Potom teda
   vyrazili s troma mladíkmi, z ktorých prvý bol bratrancom zostávajúcich dvoch bratov. Tí dvaja
   išli na záprahu^168 a ten zo Zilánu na koni. Tak bezpečne prišli až do Campeche, kde boli
   prijatí v mieri.^169 Chelovia sa s nimi rozlúčili, ale po návrate domov, toho zo Zilánu
   zabili. Odtiaľ sa Španieli vypravili do Mexika, kde Cortés pridelil adelantadovi, aj keď bol
   neprítomný, podiel na Indiánoch.^170

               Adelantado prišiel do Mexika aj so svojím synom a synovcom, pohľadať svoju ženu,
   doňu Beatriz de Herrera a ich dcéru, ktorá sa volala doňa Catalina de Montejo. Adelantado sa
   s doňou Beatriz de Herrera oženil v Seville tajne, a niektorí hovoria, že ju odvrhol. Ale ich
   sprostredkovateľom sa stal don Antonio de Mendoza, vicekráľ Nového Španielska, vďaka ktorému
   ju prijal späť. Vicekráľ ho na to vyslal ako guvernéra do Hondurasu,^171 kde vydal svoju dcéru
   za licenciáta Alonsa Moldonada, prezidenta Pohraničnej audiencie.^172 Po niekoľkých rokoch ho
   poslali do Chiapasu, odkiaľ vyslal svojho syna na Yukatán, so všetkými splnomocneniami ho
   dobyť a pacifikovať. ^173

               Tento don Francisco, adelantadov syn, bol prijatý na dvore katolíckeho kráľa, kam
   ho priviedol otec, keď sa vracal do Indií, kvôli conquiste Yukatánu; a odtiaľ s ním odišiel do
   Mexika. Vicekráľ don Antonio a markíz don Hernando Cortés ho mali radi, bol tiež s markízom na
   výprave v Kalifornii.^174 Po návrate ho vicekráľ poveril správou Tabaska.^175 Oženil sa
   s paňou menom doňa Andrea de Castillo, ktorá prišla do Mexika ešte ako dievča so svojimi
   rodičmi.

   

   161.          Na tomto mieste chýba v rukopise niekoľko slov.

   162.          Skutočným impulzom pre povstanie bola smrť Nacoma Cupula, ktorého zabili
   Španieli (pozri pozn. č. 160). Cupulovia sa pridali k odboju mestských štátov Ekab, Sotuta
   a Cochuah. Na druhej strane Španielov podporovali Pechovia, Chelovia a Xiuovia.

   163.          V orig. „gente que huía“, teda doslovne „ľudí, ktorí utekali“, prenesene
   „zbabelcov“.

   164.          Tozzer aj Knorozov prekladajú „držal ho“.

   165.          Správne: Dzilán. Adelantado tu založil druhý Ciudad Real (prvý založil jeho syn
   pri Chichén Itzá) a urobil svojho syna námestníkom guvernéra severného Yukatánu.

   166.          Dôvodom bolo rozčarovanie Španielov z nedostatku zlata na Yukatáne, ktoré bolo
   v ostrom protiklade k správam, ktoré začali prichádzať z Peru. Týmto odchodom skončila prvá
   conquista Yukatánu.

   167.          Meno je nejasné, Brasseur de Bourbourg ho prepisuje Vamuxchel, čo je zjavne
   nesprávne. Ďalší autori navrhujú Namacah Chel, Na Mux Chel, či Na Mo (I)x Chel.

   168.          Tozzer nesprávne prekladá „v reťaziach“.

   169.          Molina uvádza, že Španieli absolvovali cestu z Dzilánu do Campeche na lodiach
   (1896: 500), avšak táto Landova informácia ukazuje, že minimálne jej väčšia časť bola
   absolvovaná po zemi. Mladý Montejo ale zostal v Dziláne, až kým nezačala byť situácia
   neúnosná, potom sa spojil s otcom v Campeche.

   170.          V orig. „repartimiento“; udalosti sa týkajú obdobia medzi rokmi 1534 a 1535.

   171.          Súviselo to s Montejovými ambíciami, pretože sa pod svoju správu usiloval spojiť
   územie od Tabaska, cez Chiapas a Yukatán, až po Honduras (Honduras – Higueras). Neskôr však
   narazil na záujmy Alvarada, ktorému napokon guvernérstvo Hondurasu prenechal výmenou za správu
   nad Chiapasom.

   172.          V orig. „Audiencia de los Confines“.

   173.          Skutočné dobytie Yukatánu viacerí autori pripisujú až Franciscovi II.
   (adelantadovmu synovi), pretože v prvej fáze dobytia absentovali viaceré znaky skutočnej
   kolonizácie.

   174.          Tu sa Landa dopúšťa chyby, pretože v tomto období nemohlo ísť o Kaliforniu. Snáď
   išlo o nejakú časť tichomorského pobrežia Mexika.

   175.          Bol menovaný námestníkom guvernéra a generálnym kapitánom Tabaska.

   

   

   XIV. DOKONČENIE CONQUISTY YUKATÁNU

   

   Po odchode Španielov z Yukatánu prišlo sucho, a pretože kvôli vojnám so Španielmi vyšla
   navnivoč úroda kukurice, zavládol tam veľký hlad. Taký veľký, že začali jesť kôru stromov,
   zvlášť jedného, ktorý nazývajú cumche,^176 lebo ten ju má vo vnútri mäkkú a dužinatú. Kvôli
   tomuto hladu sa rozhodli Xiuovia, ktorí sú pánmi Maní, urobiť slávnostnú obeť pre svoje idoly.
   Priviezli niekoľko otrokov a otrokýň, a hodili ich do studne v Chichén Itzá. ^177

   Keďže potrebovali prejsť územím ich smrteľných nepriateľov – Cocomov, poslali im žiadosť
   o povolenie prechodu ich mestom,^178 dúfajúc, že po takom dlhom čase sa už staré nepriateľstvo
   neobnoví. Lenže Cocomovia ich oklamali kladnou odpoveďou, ubytovali ich všetkých v jednom
   veľkom dome, ktorý potom podpálili a tých, čo sa pokúsili uniknúť pozabíjali.^179 Kvôli tomu
   začali veľké vojny. Naviac krajinu v priebehu piatich rokov napadli kobylky, takže nezostalo
   nikde kúska zelene. A prišiel taký hlad, že ľudia padali mŕtvi rovno na cestách. Keď sa
   Španieli vrátili, nespoznávali tú krajinu, aj keď štyri roky po nájazde kobyliek sa to o niečo
   zlepšilo.^180

   Tento Don Francisco odišiel na Yukatán cez rieky Tabaska a vstúpil doň cez jazerá Dos Bocas.
   Prvé mesto, kde pristál bol Champotón, ktorého vládca zvaný Mochkonoali^181 spôsobil problémy
   Franciscovi Hernándezovi a Grijalvovi. Ale teraz bol už mŕtvy a tak tu nezaznamenali žiaden
   odpor. Naopak, ľudia z tohto mesta vydržiavali dona Francisca a jeho ľudí až dva roky. Počas
   tohto obdobia nemohol postúpiť ďalej, lebo tam narážal na veľký odpor.^182 Zatiaľ prešiel do
   Campeche a s ľuďmi z tohto mesta si vybudoval pevné priateľstvo. S ich pomocou a s pomocou
   ľudí z Champotónu ukončil conquistu, sľúbiac im, že za svoju vernosť budú odmenení kráľom, aj
   keď to do dnešných dní kráľ nevyplnil.

   Odpor nebol príliš veľký, lebo don Francisco mu predišiel tak, že so svojím vojskom prišiel do
   Tiho,^183 kde založil mesto Mérida.^184 Svoj výstroj zložil v Méride a pokračoval v dobýjaní
   krajiny, posielajúc svojich kapitánov do jej rôznych častí. Don Francisco poslal svojho
   bratranca Francisca de Montejo do mesta Valladolid,^185 aby spacifikoval vzbúrencov
   v okolitých mestách a aby to mesto osídlil tak, ako je osídlené teraz. V Chectemale založil
   mesto Salamancu a Campeche už bolo v tom čase kolonizované. Potom nariadil Indiánom službu
   a podriadenie sa vláde Španielov pod vedením jeho otca, adelantada, ktorý prišiel z Chiapasu
   prevziať moc spolu so svojou manželkou a domácnosťou.^186 V Campeche bol dobre prijatý
   a nazval to mesto San Francisco, podľa svojho mena.^187 Potom odišiel do mesta Mérida.

   

   

   176.          Ide o druh Jacarita mexicana. Indiáni však nepoužívali jeho kôru, ale jeho
   plody, ktoré v časoch neúrody nahrádzali bežnú potravu.

   177.          Hlavnou príčinou obete bolo zrejme sucho, pretože v cenote sídlil boh dažďa
   Chak, pre ktorého boli obete určené.

   178.          Išlo o mesto Otzmal.

   179.          Táto udalosť sa stala známou ako tzv. otzmalský masaker. Odohrala sa v roku 1536
   a jeho hlavným iniciátorom nebol nikto iný, ako jeden z dvoch hlavných Landových informátorov
   Na Chi Cocom (Juan Cocom), vládca Sotuty. V masakre bola zavraždená celá elita Xiuov
   (štyridsať urodzených mužov, ktorí boli neozbrojení), vrátane Ah Kulela Chi, otca duhého
   Landovho hlavného informátora, Gaspara Antonia Chi.

   180.          Landova chronológia je tu nejasná, medzi odchodom a opätovným príchodom
   Španielov uplynulo v skutočnosti len päť rokov (1536-1541).

   181.          V každej verzii Landovej správy sa toto meno prepisuje rôzne, jeho pôvodné
   mayské znenie bolo zrejme „Moch Couoh“.

   182.          Tento Landov údaj je nesprávny. Počas zmienených dvoch rokov bol  Montejo II.
   zväčša v Tabasku, vo vtedajšom Santa Maria de la Victoria, dnešnom Ciudad Obregón, odkiaľ
   organizoval conquistu, vrátane toho, že vyslal Godoya vytvoriť základňu pre dobytie Yukatánu
   v Champotóne.

   183.          Tiho, asi od „ti“, t. j. „miesto“ a „ho“, t. j. „päť“, teda „miesto piatich“
   (bodov, uhlov alebo strán sveta), pod čím Mayovia rozumeli „Miesto stredu sveta“ (pozri tiež
   pozn. č.:XXX).

   184.          Spolu s Montejom III., dňa 6. januára 1542.

   185.          Synovec adelantada (Montejo III.) dostal od neho poverenie na conquistu
   východných provincií.

   186.          Landa tu anticipuje udalosti, adelantado sa nevrátil na Yukatán pred rokom 1546.

   187.          V skutočnosti ho v roku 1540 založil a pomenoval jeho syn Montejo II., s ktorým
   si Landa rovnomenného adelantada často pletie.

   

   

   XV. UKRUTNOSTI ŠPANIELOV

   

   Indiáni ťažko znášali jarmo služieb, ktoré na nich uvalili. Naviac, Španieli držali osídlenie
   krajiny vhodne rozdelené. Aj tak sa však našli Indiáni, ktorí povstali. Za to však nasledovali
   tvrdé tresty, ktoré spôsobovali znižovanie počtu obyvateľov. Niektorých popredných ľudí
   z provincie Cupul upálili za živa a iných obesili.^188 Keď dostali správy, svedčiace proti
   chelskému mestu Yobain, pochytali jeho hlavných predstaviteľov, spútali ich do želiez
   a zavreli do jedného domu, ktorý zapálili. S najväčšou neľudskosťou na svete ich spálili za
   živa.^189 A autor knihy, Diego de Landa hovorí, že sám videl veľký strom blízko mesta, na
   ktorého konáre kapitán obesil veľa indiánskych žien a na ich nohy obesil ich deti. V tom istom
   meste, a ešte v inom, ktoré je dve míle od neho a volá sa Verey, obesili dve mladé ženy, jednu
   ešte pannu a druhú práve vydatú. Nie však preto, že by sa niečoho dopustili, ale iba preto, že
   boli priveľmi pekné. Španielski vojaci z tábora sa za nimi príliš obzerali a tak chceli dať
   Indiánom najavo, že sa Španieli o ich ženy nezaujímajú. Na tie dve ženy sa medzi Indiánmi aj
   Španielmi veľa spomína, pre ich veľkú krásu a pre surovosť, s akou ich zabili.

   Keď sa Indiáni z provincie Cochua a Chectemal vzbúrili, Španieli ich spacifikovali takým
   spôsobom, že dve predtým najosídlenejšie a najľudnatejšie provincie sa zmenili na dve
   najúbohejšie v celej zemi.^190 Páchali na Indiánoch neslýchané ukrutnosti: usekávali im nosy,
   ruky, nohy a ženám prsníky; hádzali ich do hlbokých jazier s tekvicami priviazanými k nohám;
   bodali do detí len preto, že nevládali kráčať tak rýchlo, ako ich matky. Keď ich viedli
   v reťazci zviazaných so slučkami na krkoch a niektorí ochoreli, či zaostávali za ostatnými,
   lebo nevládali, tak im uprostred ostatných utínali hlavy, aby ich uvoľnili zo slučky
   a nemuseli pri tom zastavovať. Podobným spôsobom vliekli do svojich služieb množstvo
   zviazaných mužov a žien. Tvrdí sa, že don Francisco de Montejo nerobil žiadnu z týchto
   ukrutností, ani sa na nich nezúčastňoval, naopak, považoval ich za veľmi zlé, nemohol s tým
   však nič urobiť.^191

   Španieli sa ospravedlňujú tým, že ich bolo príliš málo na to, aby si mohli podriadiť také
   množstvo ľudí, a že sa to nedalo inak, než im nahnať strach hroznými trestami. Ako príklad
   uvádzajú Hebrejov v zemi zasľúbenej, ktorí tam robili v Božom mene mnoho ukrutností. Na druhej
   strane mali Indiáni právo brániť svoju slobodu a veriť statočným vodcom spomedzi nich, s
   ktorými spájali svoje nádeje oslobodiť sa od Španielov.

   Rozpráva sa o jednom španielskom strelcovi z kuše a o jednom indiánskom lukostrelcovi, ktorí
   boli obaja veľmi skúsení. Pokúšali sa jeden druhého zabiť, ale ani jednému sa nepodarilo
   prichytiť druhého v nestráženú chvíľu. Napokon Španiel predstieral nedbalosť a kľakol si
   jedným kolenom na zem, Indián v tej chvíli vystrelil šíp, ktorý ho trafil do ruky tak, že mu
   ju nadvihol a kosti v ruke oddelil od seba. Lenže počas streľby sa Indián odkryl a v tej istej
   chvíli vystrelil aj Španiel z kuše a trafil ho do pŕs. Keď Indián zistil, že bol smrteľne
   zranený, odrezal akúsi lianu, podobnú vŕbovému prútu, ale oveľa dlhšiu a pred očami všetkých
   sa obesil len preto, aby nikto nemohol povedať, že ho zabil ten Španiel. Príkladov podobnej
   odvahy je veľa.^192

   

   

   

   188.          Myslí sa zrejme povstanie Cupulov, ktorí žili v susedstve Chichén Itzá len
   krátko pred a počas conquisty, ktoré začalo v meste Ekbalam (čo značí „Čierny Jaguár“ alebo
   „Puma???“) a podľa prameňov sa v tom istom meste diali aj veľké represálie pri jeho potlačení.

   189.          Stalo sa to počas výpravy Pedra Alvareza do provincie Ah Kin Chel, ale tieto
   násilnosti údajne nenariadil.

   190.          Potlačenie povstania v roku 1543 a nižšie popísané ukrutnosti, ako aj mnohé iné,
   vrátane používania bojových plemien psov, ktoré Indiánov trhali za živa, má na svedomí jeden
   z najsmutnejšie známych conquistadorov – kapitán Alonso Pacheco. Rádový brat Bienvenida ho
   v sťažnosti, ktorú v roku 1548 adresoval kráľovi Filipovi II. označil za „krutejšieho ako bol
   Nero“.

   191.          Vo všeobecnosti sa zachovali správy o náklonnosti, ktorú Montejovci prechovávali
   k domorodému obyvateľstvu. Napriek tomu je doložené, že adelantado Montejo dal v roku 1546
   upáliť niekoľkých vodcov povstania, pri ktorom boli pozabíjaní Španieli a pokresťančení
   Indiáni. Zvlášť Montejo II. sa tešil povesti mierneho a láskavého človeka. Netreba však
   zabúdať na to, že Montejovci zaviedli systém encomiendy, ktorý Indiánov uvrhol fakticky do
   otroctva a boli jeho hlavnými protagonistami, akokoľvek to bolo v tom čase legálne.

   192.          V šestnástom storočí veľmi známy zápas týchto dvoch „ostreľovačov“ pripomína
   legendárny zápas nemeckého a ruského ostreľovača pri Stalingrade, čo neznamená nič iné, než že
   podobne vyhrotené konflikty rodia podobne heroické situácie bez ohľadu na čas a priestor.
   Malý, ale príznačný rozdiel medzi výsledkom oboch zápasov bol ten, že kým pri Stalingrade
   drobnému fígľu protivníka napokon podľahol útočník, na Yukatáne mu podľahol obranca.

   

   

   XVI. OSUDY MONTEJOVCOV

   

   Pred tým ako Španieli dobyli túto zem, žilo tu pôvodné obyvateľstvo spoločne v obciach, a to
   vo veľkom poriadku. Svoju pôdu udržiavali čistú, vypletú od buriny a pestovali veľmi dobré
   stromy. Ich sídla vyzerali nasledovne: v strede každého mesta boli chrámy s krásnymi
   námestiami a okolo chrámov stáli domy pánov a kňazov, ďalej bývali najpoprednejší obyvatelia
   a to tak, že najskôr najbohatší a v ich blízkosti tí, ktorí boli najváženejší; na kraji obce
   bývali zase ľudia z nižších vrstiev.^193 Studne, ktorých bývalo málo, boli blízko domov pánov,
   ktorí tam mali svoje pozemky vysadené vínnymi stromami,^194 bavlníkom, paprikou a kukuricou.
   Žili takto pospolu kvôli strachu z nepriateľov, ktorí ich brávali do zajatia a až počas vojen
   so Španielmi sa roztratili po horách.

   Indiáni z Valladolidu kvôli svojim zlým zvykom alebo kvôli zlému zaobchádzaniu od Španielov
   pripravili sprisahanie proti Španielom a rozhodli sa ich zabiť v čase, keď sa rozdelili kvôli
   výberu daní. V jediný deň zabili sedemnásť Španielov a štyristo služobníkov tých mŕtvych, ale
   aj tých, čo zostali živí.^195 Potom rozoslali ich useknuté ruky a nohy po celej krajine na
   znak toho, čo urobili a aby ostatní povstali. To však Španieli nechceli dopustiť a preto
   adelantado vyslal do Valladolidu pomoc, ktorá Indiánov potrestala.

   Adelantado mal ťažkosti so Španielmi z Méridy^196 a ešte viac s kráľovským nariadením, ktoré
   guvernérom odnímalo Indiánov. Na Yukatán prišiel jeden komisár, ktorý odobral Indiánov
   adelantadovi a všetkých ich podriadil kráľovskej korune.^197 Potom ho predvolala Kráľovská
   audiencia v Mexiku, ktorá ho odoslala pred Kráľovskú radu Indií do Španielska, kde, naplniac
   svoje dni a svoje dielo, zomrel.^198 Na Yukatáne zanechal svoju manželku doňu Beatriz, ktorá
   bola v čase svojej smrti bohatšia než on, svojho syna dona Francisca de Montejo, ktorý sa
   oženil na Yukatáne, svoju dcéru doňu Catalinu, vydatú za Alonsa Maldonada, prezidenta
   Audiencií Hundurasu, Santo Dominga a ostrova Espaňola, ďalej dona Juana Monteja, ktorý bol
   Španiel a Dona Diega, mestica, ktorého mal s jednou Indiánkou.

   Don Francisco, potom ako odovzdal vládu svojmu otcovi, adelantadovi, žil v svojom dome ako
   súkromný občan, bez účasti na riadení krajiny; aj keď všetkými veľmi rešpektovaný, pretože
   túto krajinu dobyl, rozdelil a vládol nad ňou. S celou rezidenciou sa presunul do Guatemaly,
   ale potom sa vrátil do svojho domu. Mal tieto deti: dona Juana de Montejo, ktorý sa oženil
   s doňou Isabel, pôvodom zo Salamanky, doňu Beatriz de Montejo, ktorá sa vydala za svojho
   strýka z druhého kolena, bratranca jej otca; a doňu Franciscu de Montejo, ktorá sa vydala za
   dona Carlosa de Arellano, pôvodom z Guadalajary. Zomrel po dlhej chorobe a po tom, čo už videl
   všetkých zosobášených.^199

   

   

   193.          Sociálna stratifikácia, ktorú na základe sídelnej štruktúry konštatuje Landa,
   bola u Mayov veľmi silná. Podobne ako v súdobom Mexiku (u Aztékov), kde sa obyvateľstvo delilo
   na pipiltin a mecehualtin, teda na šľachtu a prostý ľud (pričom z celkového počtu obyvateľstva
   pipiltin predstavovali len asi 5%), aj Mayovia na Yukatáne žili v podobných reláciách. Delili
   sa na „mehenob“, teda šľachtu a „maseualob“, teda prostý ľud, pričom označenie „maseual“,pre
   prostého roľníka zjavne pochádza z jazyka nahuatl a teda bolo do mayskej kultúry vnesené počas
   mexikanizácie Yukatánu v 10.-12. storočí. Neznamená to však, že aj samotná sociálna
   stratifikácia je prevzatá z Mexika. Už sociálne inštitúcie pochádzajúce z klasického obdobia
   vykazujú podobnú štruktúru. Na poklasickom Yukatáne vieme identifikovať niekoľko vrstiev ah
   mehenob, teda šľachty s viac alebo menej jasnou funkciou v spoločnosti:

                    - halach uinic: najvyšší vládca celého regiónu mestského štátu a jeho
   mestského centra

                    - ahau: vládca, člen vládnuceho rodu alebo najvyššej nobility

   - batab: vládca mesta alebo obce v rámci mestského štátu s delegovanou právomocou od halach
   uinica

   - ah cuch cab: členovia mestskej rady, podriadení bataba, nadriadení ah kulelob

   - ah kulel: podriadení bataba, korý mal obvykle dvoch alebo troch ah kulelob, tvorili zrejme
   časť vládnej rady obce, nižšie postavenú ako ah cuch cab

   - ah holpop, nejasná funkcia, v preklade hol – pop „hlava rohože“, pričom rohož bola u Mayov
   symbolom vlády. Je možné, že išlo o „radu“ mestského štátu, ktorá je tiež jedným z významov
   slova „rohož“, zloženú z hláv najvýznamnejších rodov. Z klasického obdobia poznáme budovy
   s názvom „popol na“, t. j. „dom rohože“ kde zrejme takýto „senát“ zasadal. V takom prípade by
   bola táto funkcia blízka antickému významu slova „senátor“ (samozrejme s patričnými
   výhradami). Vieme, že holpopovia sprevádzali Nachi Cocoma a tiež, že u Xiuov stáli na čele
   dvoch menších miest.

                    - nacom: vojnový náčelník alebo veliteľ vojska

                    - ah kin: kňaz

   194.          Landov výraz „ árboles de vino“ neprekladám ako „vinič“, pretože túto plodinu
   Mayovia nepoznali. Ide pravdepodobne o stromy balché (Lonchocarpus violaceus), z ktorých
   Mayovia vyrábali rovnomenný opojný nápoj balché, ktorý na inom mieste Landa nazýva „vínom“.
   Dodnes ich v svojich záhradách pestujú Lacandónci.

   195.          Masakra, ktorá sa odohrala v noci z 8. na 9. novembra 1546 bola pravdepodobne
   reakciou na úspechy, ktoré tam dosiahli kresťanskí misionári. Okrem Španielov a ich sluhov
   boli zabití všetci konvertiti, ako aj tí, čo podporovali španielsku nadvládu. Okrem toho boli
   zabité kravy, sliepky a ďalšie importované domáce zvieratá. Ničeniu neunikli ani rastliny
   a stromy pochádzajúce od Španielov.

   196.          Tieto problémy zrejme vyplývali z nespokojnosti Španielov s rozdelením
   encomiendy, ktorú z poverenia otca v Méride zavádzal Montejo II. Mohli mať však spojitosť aj
   s útokmi Mayov, ktorí napádali Méridu s takou silou, že sa Španieli ubránili len s veľkými
   ťažkosťami. Jedným z vodcov útočníkov bol neskorší Landov informátor Na Chi Cocom.

   197.          Proti Montejovcom začala kampaň od ich nepriateľov, ktorí na dvore spochybňovali
   ich vládu v Yukatáne, ich činy i nároky. Adelantado sa musel brániť a prišiel postupne
   o takmer všetok vplyv. Jeho reálna moc na Yukatáne sa skončila už v roku 1549, kedy stratil
   právomoc nad správnym centrom Méridou. Ohováranie bolo často vymyslené a ako zaznamenáva
   Landa, vďaka týmto intrigám prišli aj o svoju encomiendu, ktorá prešla pod správu koruny.

   198.          Posledné Montejove dni boli v znamení očisťovania svojho mena na dvore a boja za
   svoje nároky, vrátane náhrady za stratenú encomiendu. Skôr, ako by mohol uspieť však
   v Španielsku, v roku 1553, zomiera.

   199.          Syn Adelantada, Montejo II. nemusel nikdy čeliť podobným obvineniam, ako čelil
   jeho otec. Nebol ani terčom intríg, či nepriateľstva, naopak, dožil svoj život vo veľkej
   vážnosti. Zomrel v roku 1564.

   

   

   XVII. PRÍCHOD FRANTIŠKÁNOV NA YUKATÁN

   

   Brat Jacobo de Testera,^200 františkán, prišiel na Yukatán a začal s výučbou katechizmu pre
   deti Indiánov. Španieli však chceli mladých chlapcov využívať na služby tak často, že
   im nenechávali čas na to, aby sa naučili doktrínu viery. Nemali radi mníchov aj preto, že ich
   karhali za ich nespravodlivé zaobchádzanie s Indiánmi. Preto sa brat Jacobo vrátil do Mexika,
   kde zomrel. Potom brat Toribio Motolinia^201 vyslal mníchov z Guatemaly a brat Martín de
   Hojacastro^202 ich poslal ešte viac z Mexika. Všetci zaujali svoje miesta v Campeche a Méride
   s láskavým dovolením adelantada a jeho syna dona Francisca,^203 ktorí im, ako bolo povedané,
   postavili v Méride kláštor.

   Mnísi sa potom začali učiť miestny jazyk, čo bolo veľmi ťažké. Najlepšie sa ho naučil brat
   Luis de Villalpando,^204 ktorý sa ho začal učiť pomocou značiek a kamienkov.^205 Zhrnul ho do
   pravidiel gramatiky a napísal v ňom hlavné zásady kresťanskej doktríny.^206 Španieli, ktorí tu
   boli absolútnymi pánmi, mu kládli mnoho prekážok, pretože chceli, aby sa všetko dialo len za
   účelom zvýšenia ich ziskov a príjmov z daní. Zo strany Indiánov tu bola zase túžba zostať pri
   svojom modloslužobníctve a opíjaní sa.^207 Práca bola osobitne ťažká aj preto, že Indiáni boli
   rozpŕchnutí po lesoch.

   Španieli ťažko niesli, keď videli ako mnísi postavili kláštory; a odháňali deti im pridelených
   Indiánov od učenia sa viere, dokonca dva krát podpálili kláštor vo Valladolide^208 aj
   s dreveným kostolom so slamenou strechou, čo k nemu patril. Napokon mnísi museli ísť žiť medzi
   Indiánov. Keď Indiáni tejto provincie povstali, Španieli napísali vicekráľovi donovi
   Antoniovi,^209 že povstali pre lásku k mníchom, ale vicekráľ vec preskúmal a zistil, že v čase
   povstania mnísi ešte v tejto provincii ani neboli. K veľkému pohoršeniu Indiánov chodili
   Španieli mníchov v noci špehovať, vyzvedali sa na ich životy a brali im almužny.

   Keď mnísi uvideli toto nebezpečenstvo, vyslali jedného duchovného k výbornému právnikovi
   Cerratovi, prezidentovi Guatemaly,^210 aby mu rozpovedal, čo sa deje. A on, vidiac neporiadok
   a nekresťanské správanie Španielov, ktorí si určovali neobmedzene výšku daní bez príkazu
   kráľa, ako aj zväčšovali povinnosti osobných služieb vo všetkých druhoch prác, až po
   prenajímanie Indiánov aj s bremenom ich povinností; ustanovil hranicu zdanenia, ktorá bola
   síce vysoká, ale znesiteľná. Oznámil tým, že veci, ktoré zostanú po zaplatení dane, patria
   Indiánom a že úplne všetko nepatrí Španielom. Oni sa však proti tomu odvolali a z obáv o svoje
   poplatky začali od Indiánov vyberať viac, ako predtým. Potom sa mnísi vrátili znova na
   Audienciu a poslali sťažnosť do Španielska. Snažili sa tak, že Audiencia Guatemaly poslala
   jedného audítora, ktorý rozhodol o tom, aké dane sa budú v krajine platiť a zrušil osobné
   služby. Tiež prikázal niektorým z nich oženiť sa a zrušil im domy, ktoré mali plné žien. Bol
   to licenciát Tomás López,^211 pôvodom z Tendilly. Kvôli tomu ešte viac znenávideli mníchov,
   začali na nich písať pamflety a prestali počúvať ich omše.

   Táto nenávisť Španielov spôsobila, že Indiáni mali s mníchmi dobré vzťahy. Videli totiž, že
   tie veci robia bez osobného prospechu, iba v záujme oslobodiť ich. Dospelo to až k tomu, že
   Indiáni nerobili žiadnu vec bez účasti mníchov, alebo bez toho, aby ich nepožiadali o
   radu.^212 Španieli im to závideli a tvrdili, že to robia preto, lebo chcú vládnuť Indiám;
   a tešili sa zo všetkého, kde oni strácali.

   

   

   200.          Jacques de Testera bol Francúz, brat komorníka francúzskeho kráľa Františka I.
   Prišiel do Ameriky v roku 1529, ako generálny komisár rádu františkánov v Novom Španielsku.

   201.          Vlastným menom Toribio de Benavente (autor Historia de las Indios de Nueva
   Espaňa z roku 1540), meno Motolinia, znamená „chudobný“.

   202.          Martín Sarmiento de Hojacastro, ktorý prišiel do Mexika v roku 1538 bol
   generálnym komisárom rádu Františkánov po Testerovi.

   203.          Montejovci, na rozdiel od vojakov a osadníkov, boli mníchom vždy veľmi
   naklonení.

   204.          Villalpando bol prvý Španiel, ktorý sa naučil mayčinu, je nazývaný aj prvým
   lingvistom mayčiny, bol autorom prvého slovníka a gramatiky tohto jazyka.

   205.          Paradoxne, táto metóda bola mayská. Používali sa pri nej kamienky a kukuričné
   zrná, ktoré sa pomenovávali slovami a pojmami cudzieho jazyka, zoradili sa do určitých
   útvarov, ktoré dávali zmysel a opakovali sa významy, ktoré niesli jednotlivé značky.

   206.          Žiaľ, podobne ako iné ranné slovníky a katechizmy v mayčine, je aj toto dielo
   stratené. Predpokladá sa však, že výdatne pomáhalo práve Diegovi de Landovi.

   207.          Pod opíjaním tu treba rozumieť rituálne pitie nápoja balché, ktorého
   náboženskému významu Landa nerozumel.

   208.          Išlo o kláštor sv. Bernardína zo Sisalu. Dal ho podpáliť Francisco Hernández,
   ktorý mal spory s mníchmi, osobitne s Guevarom, až do svojej smrti v roku 1561.

   209.          Antonio de Mendoza.

   210.          Alonzo López Cerrato, druhý prezident Audiencie Guatemaly. Navštívili ho okolo
   roku 1550.

   211.          López prišiel na Yukatán v roku 1552, obmedzil právomoci alcalda mayor
   a zaviedol nové zákony, ktoré znížili neúnosné zaťaženie Indiánov.

   212.          Tento vzťah k Indiánom nebol samozrejmý. Akiste má na ňom zásluhu predovšetkým
   druhý biskup Chiapasu, ktorý sa ujal svojho úradu v roku 1545, pričom do jeho diecézy patril
   (od roku 1538) aj Yukatán. Týmto biskupom nebol nikto iný ako najznámejší bojovník za práva
   Indiánov Bartolomeo de Las Casas.

   

   

   XVIII. CHRISTIANIZÁCIA INDIÁNOV

   

   Neresťami Indiánov boli: modloslužobníctvo, rozvody,^213 verejné opilstvo,^214 kúpa a predaj
   otrokov.^215 A začali nenávidieť mníchov, pretože sa ich pokúšali týchto vecí zbaviť. Okrem
   Španielov,^216 najviac nepríjemností, aj keď v skrytosti, robili mníchom domorodí kňazi, ktorí
   prišli o svoje úrady, aj všetky profity, ktoré z nich mali.

   Spôsob, aký sa používal pri christianizácii Indiánov bol taký, že sa pozbierali malé deti
   pánov a významných osôb, a tieto sa sústredili okolo kláštora v domoch, ktoré stavala pre nich
   každá obec osobitne. Tam zostávali spolu všetci z jedného miesta a ich otcovia a príbuzní ich
   zásobovali jedlom. K tým deťom sa pripájali tí, ktorí sa obracali na kresťanstvo a  vo veľkých
   počtoch a so zbožnosťou žiadali o pokrstenie. Tieto deti, po tom, keď boli o tom poučené,
   dávali pozor a oznamovali mníchom prípady modloslužobníctva a opilstva; a rozbíjali idoly, aj
   ak patrili ich otcom. Nabádali zapudené manželky a siroty, aby sa sťažovali mníchom, ak z nich
   chceli urobiť otrokov. Aj keď sa im ich vlastní za to vyhrážali, nič na to nedbali
   a odpovedali im, že to robia kvôli ich cti a pre dobro ich duší.

   Adelantado a kráľovskí sudcovia vždy pre mníchov ustanovili fiškálov,^217 aby nútili Indiánov
   prijímať vieru a trestali tých, ktorí sa vrátili k predchádzajúcemu životu.^218 Od samého
   začiatku dávali páni svoje deti len s veľkou nevôľou,^219 domnievajúc sa, že ich chcú
   zotročiť, tak ako to robievali Španieli. Preto im namiesto vlastných detí prinášali deti
   otrokov. Avšak, keď pochopili, o čo ide, dávali ich už ochotne. Bolo obdivuhodné, koľko
   mládeže sa týmto spôsobom vzdelalo v školách a ďalší ľudia v katechizme.

   Mnísi sa naučili čítať a písať v jazyku Indiánov a zostavili jeho gramatiku, ktorá sa
   študovala ako latinčina.^220 Ukázalo sa, že nepoužívajú šesť našich písmen, a to: D, F, G, Q,
   R a S, ktoré na nič nepotrebovali. Zato je potrebné zdvojovať a pripájať ďalšie pre rozlíšenie
   mnohých významov niektorých slov.^221 Pretože napríklad pa znamená otvoriť, ale ppa, s pevne
   stlačenými perami, znamená zlomiť;^222 alebo tan značí vápno či popol, ale to isté tan,^223
   vyslovené medzi jazykom a hornými zubami, má význam slovo alebo hovoriť; a takto podobne je to
   aj v ďalších výrazoch. Aj keď zvážili, že oni mali pre tieto veci odlišné znaky,^224 usúdili,
   že na to nie je potrebné vymýšľať nové formy písma, ale použili latinku, aby bola pre všetkých
   spoločná. Dali im tiež príkaz, aby opustili svoje sídla v lesoch a aby sa zhromaždili tak, ako
   predtým, vo vhodných obciach, aby ich mohli ľahšie vzdelávať a tiež aby mnísi nemali toľko
   námahy s obživou a získavaním almužien na Boží hod^225 a ďalšie sviatky. Pre kostoly dávali
   almužny prostredníctvom dvoch starých Indiánov, ktorí boli na to určení. Okrem toho, dávali
   mníchom všetko potrebné aj vtedy, keď ich chodili navštevovať; starali sa tiež o výzdobu
   kostolov.^226

   Obyvateľstvo, ktoré bolo vzdelané v náboženstve a mladí ľudia, ktorí, ako sme už povedali,
   v ňom urobila veľké pokroky, však boli napokon skazení svojimi kňazmi, ktorých mali v časoch
   modloslužobníctva, a tiež ich miestnymi vládcami. Vrátili sa k modloslužobníctvu a vykonávaniu
   obetí, a to nie iba s kadidlom,^227 ale s ľudskou krvou.^228 Preto mnísi vykonali v tej veci
   vyšetrovanie^229 a obrátili sa na pomoc k hlavnému alkaldovi, mnohých zatkli a viedli voči nim
   procesy. Usporiadalo sa slávnostné autodafé,^230 kde postavili mnohých na lešenia
   s papierovými čiapkami na hlavách.^231 Veľa Indiánov bičovali a ostrihali dohola, kým iných
   obliekli na nejaký čas ako sanbenitov.^232 Ďalší, ktorí boli oklamaní diablom, sa zo žiaľu
   obesili.^233 Vo všeobecnosti sa však všetci veľmi kajali a prejavili vôľu stať sa dobrými
   kresťanmi.

   

   

   213.          Rozvod presne nevystihuje manželské zvyklosti na Yukatáne. Prvý raz bola síce
   dvojica oddaná mayským kňazom a manželstvá boli monogamné, ale potom sa mohli vzájomne opustiť
   aj pre banálnu príčinu. Robili to často, pričom ženy mali na to rovnaké právo ako muži. Preto
   nebolo výnimkou, ak niekto vstúpil do „manželstva“ aj desať a viackrát. Podobná voľnosť
   manželských zväzkov jestvovala ešte donedávna a čiastočne stále jestvuje medzi Lacandóncami.

   214.          Landa tu opäť naráža na rituálne opíjanie, ktoré bolo pre mníchov o to
   nebezpečnejšie, že bolo spojené s kultom starých bohov (porovnaj tiež pozn. č. 207).

   215.          K otroctvu pozri pozn. č. XXX. (u Cocomov)

   216.          V orig. „pero que entre los epaňoles“, no Landa zaiste nemyslel španielskych
   kňazov, ale mayských. Z rovnakého dôvodu, k výrazu kňazi (sacerdotes) pridávam „domorodí“.

   217.          Išlo o akýchsi dohliadačov na uplatňovanie nového náboženstva, ktorí však
   spadali pod právomoc mníchov.

   218.          Landa tu čiastočne zavádza, pretože tresty vychádzali z inkvizičnej právomoci,
   ktorú horlivo uplatňoval práve on.

   219.          Táto nevôľa mohla skôr prameniť zo strachu, že starí bohovia im spôsobia za to
   smrť, ako to zachytil aj brat Margil pri pokresťančovaní cholsky hovoriacich Lacandóncov
   v roku 1696. U nich rodičia, v čase keď bol bubnami oznamovaný čas na katechizimus, posielali
   deti, ktoré tam chceli ísť, pracovať na polia s varovaním: „nechoď tam, lebo ak by si išiel,
   zomrieš“. (Tozzer 1913a: 502)

   220.          Je obrovskou stratou, že sa nám z tohto zlatého veku mayskej jazykovedy
   zachovalo tak málo. Najviac zo všetkého nám asi chýba obdivuhodný slovník, ktorý zostavil
   Antonio de Ciudad Real. Jeho hrubé náčrty vraj zaplnili dve vrecia. Pracoval na ňom štyridsať
   rokov a mal šesť zväzkov po dvesto stranách, z toho dva v mayskom písme (!) a vraj v ňom
   nechýbalo jediné mayské slovo. Je pravdepodobné, že v súčasnosti najhodnotnejší koloniálny
   slovník, ktorý sa zachoval, tzv. Motulský, je jeho čiastočným a zjednodušeným opisom.

   221.          Landa tu vylučuje S, pretože ho Španieli nahrádzali písmenom Z. R vylučuje
   správne, hoci ho miestami sám v mayských slovách používa. V mayčine sa však používa len v
   cakchiquelštine a quichejštine, zrejme pod guatemalskými vplyvmi ho používa aj časť
   Lacandóncov, ktorí inak hovoria dialektom yukatéčtiny. Ďalej Landa hovorí o glotalizovaných
   spoluhláskach, ktoré sa vyslovujú explozívne a pôvodne boli zapisované zdvojenou formou, ktorú
   uvádza. Dnes sa uprednostňuje transkribcia s apostrofmi, teda p´, nie pp, b´nie bb a pod.

   222.          Landa to tu zapísal opačne, „pa“ alebo „paa“ je zlomiť a „ppa“ je „otvoriť“,
   napr. „ppa chi“ „otvoriť ústa“.

   223.          Zapisuje sa ako than alebo t´an.

   224.          Landa nepochybne naráža na mayské hieroglyfické písmo.

   225.          V orig. „pascuas“ tu prekladám ako „Boží hod“ (veľkonočný), čo je hlavný význam
   termínu, bol však používaný aj na označenie iných veľkých kresťanských sviatkov.

   226.          Tozzer na tomto mieste prekladá: „funished the churches with vestments“, teda má
   na mysli „ornáty“ (rúcha kňazov) a nie „výzdobu“, ako prekladám ja. Výraz „ornamentos“ v šp.
   origináli pripúšťa oba výklady.

   227.          Najčastejšia obeť sa vykonávala s tzv. kopálovým kadidlom, pričom slovo kopál (z
   nahuaského copalli) sa stále používa na označenie rôznych druhov živice. Maysky sa však
   kadidlová živica nazývala pom a získava sa zo stromov druhu Icaia a Protium. Lacandónci
   identickým pojmom nazývajú kadidlo vyrobené z živice borovice ocote.

   228.          Tu nemusí ísť o narážku na ľudské obete, lebo Mayovia veľmi často obetovali
   vlastnú krv, ktorú získavali tak, že si rezali do rôznych častí tela, zvlášť si zraňovali uši,
   ruky, jazyk, pohlavie a pod.

   229.          V orig. „inquisición“.

   230.          Autodafé, v orig. „auto“ (de fé) znamená „vyznanie, či potvrdenie (pravej)
   viery“. V koloniálnom období bol na Yukatáne tento inštitút využívaný ako inkvizičný nástroj
   na boj s pôvodným náboženstvom. Spomínaná séria inkvizičných procesov však mala nebývalé
   rozmery a ďalekosiahle následky. Všetko údajne začalo, keď vrátnik kláštora v Maní Pedro Che
   zacítil na poľovačke kadidlo z jaskyne, v ktorej potom našiel oltáre, sochy mayských bohov
   a krv obetovaného jeleňa. Podľa iných zdrojov, tento objav urobili a nahlásili chlapci
   z kláštornej školy. Tak či onak, správa sa dostala až k Landovi do Méridy, ktorý nariadil
   veľké vyšetrovanie. Ukázalo sa, že staré kulty boli ešte mimoriadne rozšírené a bolo potrebné
   s nimi bojovať. Nariadil najskôr malé autodafé, ktoré sa vykonávali v nedeľu, v blízkosti
   kláštorov. Ďalšie vyšetrovania však ukázali, že za obnovením kultov nie je prostý ľud, ale
   jeho vodcovia z tradičnej hierarchie. Inkvizícia bola teda namierená predovšetkým proti nim.
   Zatknutý bol Francisco de Montejo Xiu, hlavný predstaviteľ Maní, spolu s ním ďalší šiesti
   významní Xiuovia a štyridsiati iní vysokopostavení Mayovia. Na následky mučenia pri
   vyšetrovaní v roku 1562 napríklad zomrel známy konvertita a ohlasovateľ stigmát v mayskom
   jazyku, Juan Xiu. Procesy sa viedli proti každému vysokopostavenému Mayovi osobitne a proti
   skupinám prostého ľudu z jedného miesta spoločne. Slávnosté autodafé v Maní usporiadal Landa
   v nedeľu, 12. júla 1562 (za povšimnutie stojí, že v texte o tom hovorí v tretej osobe). Počas
   neho udelili desiatky fyzických, ale aj morálne znevažujúcich trestov. Spálili sochy bohov
   a všetko rituálne náčinie objavené počas vyšetrovaní. Toto autodafé sa však smutne preslávilo
   hlavne tým, že počas neho spálili všetky objavené mayské knihy (kódexy).

   231.          V orig. „encorozados“, čím sa označovalo posmešné navlečenie papierových čapíc
   kacírom.

   232.          V orig. „ensambenitados“, čiže boli „sanbenitovaní“, t.j. oblečení do kostýmu
   tzv. „sanbenita“, ktorý sa používal pri inkvizícií. Tu podľa záznamov išlo prevažne o bavlnené
   oblečenie žltej farby s červenými krížmi. Toto oblečenie museli podľa rozsudku nosiť na znak
   svojej hanby od jedného do troch rokov.

   233.          Landa v svojom diele úmyselne zamlčuje mučenie, ktoré musela väčšina
   z obvinených podstúpiť, a ktoré bolo neuveriteľne kruté. V svedectve, ktoré proti Landovi
   napísal jeho nadriadený - biskup Toral sa píše: „Od mučenia niektorí Indiáni zomreli, ďalší
   boli zmrzačení a iní sa zo zúfalstva obesili alebo zadusili, ďalší zase zomreli počas
   väznenia“. To vysvetľuje týchto „kajúcnych samovrahov“, ktorí v skutočnosti nevydržali
   trápenie pri mučení.

   

   

               XIX. ODCHOD DIEGA DE LANDU A PROCES V ŠPANIELSKU

   

   V tom čase prišiel do Campeche brat Francisco Toral, františkán, pôvodom z Ubedy, ktorý
   predtým pôsobil dvadsať rokov v Mexiku.^234 Prišiel, aby zaujal miesto biskupa na Yukatáne.
   ^235 Ten, na základe správ, ktoré dostal od Španielov a tiež kvôli žalobám Indiánov zastavil
   to, čo mnísi robili a prikázal prepustiť väzňov.^236 Preto sa provinciál^237 bránil a rozhodol
   sa odísť do Španielska, pričom sa sťažoval najskôr v Mexiku.^238 Napokon prišiel do Madridu,
   kde ho členovia Rady Indií prísne karhali za to, že si uzurpoval práva úradu biskupa
   a inkvizítora. Hájil sa tým, že sa odvolal na splnomocnenia svojho rádu pre tieto kraje, ktoré
   im dal pápež Adrián na žiadosť kráľa a na pomoc, ktorú im prikázala poskytovať Kráľovská
   audiencia Indií, a ktorá mala byť podobná tej, akú dostávajú biskupi. Členov Rady takéto
   vysvetlenie ešte viac rozhnevalo a rozhodli sa poslať ho s jeho listinami, ako aj s tými,
   ktoré poslal biskup proti mníchom, k bratovi Pedrovi Bobadillovi, provinciálovi Kastílie. Toho
   kráľ písomne splnomocnil, aby záležitosť prehliadol a spravodlivo o nej rozhodol.^239Avšak
   preto, že brat Pedro ochorel, zveril vyšetrovanie v tomto procese do rúk brata Pedra de Guzmán
   z toho istého rádu. Bol to človek vzdelaný a skúsený v záležitostiach inkvizície. Prezentovali
   sa tam názory siedmych vzdelaných mužov z toledského kráľovstva, ktorými boli: brat Francisco
   de Medina a brat Francisco Dorantes z rádu sv. Františka; magister brat Alonso de la Cruz,
   mních z rádu sv. Augustína, ktorý bol v Indiách tridsať rokov; lincenciát Tomás López, ktorý
   bol audítorom v Guatemale a v novom kráľovstve,^240 bol tiež sudcom na Yukatáne; ďalej don
   Hurtado, profesor kanonického práva, don Méndez, profesor Svätého písma a don Martínez,
   profesor scholastiky^241 v Alcale. Oni rozhodli, že provinciál urobil autodafé a ďalšie veci
   na potrestanie Indiánov zákonne.^242 Keď sa s týmto rozhodnutím oboznámil brat Francisco de
   Guzmán, napísal o tom dlhý list provinciálovi, bratovi Pedrovi de Bobadilla.

   Indiáni z Yukatánu si zaslúžia, aby k nim bol kráľ láskavý za mnohé veci a tiež za dobrú vôľu,
   ktorú preukázali v jeho službách. Kvôli tomu, že kráľ^243 mal povinnosti vo Flandrách,
   princezná doňa Juana, ktorá bola vtedy kráľom poverená vládnuť, poslala dekrét, v ktorom
   žiadala pre Indiánov pomoc. Audítor z Guatemaly^244 priviezol dekrét na Yukatán, zhromaždil
   indiánskych pohlavárov a nariadil jednému mníchovi predniesť im, čím sú zaviazaní jeho
   veličenstvu, a čo od nich žiada. Po skončení príhovoru sa dvaja Indiáni postavili
   a odpovedali, že dobre vedia, čo sú dlžní Bohu za to, že im dal tak vznešeného a kresťanského
   kráľa, a že ľutujú, že nežijú tam, kde by mu mohli slúžiť osobne. Mohol by vidieť, že by mu
   slúžili tak oddane, ako by im to dovolila ich chudoba, a ak by to nestačilo, predali by aj
   svoje ženy a deti.

   

   

   234.          Toral prišiel do Mexika v roku 1542. Naučil sa jazyk nahuatl a jazyk Popolokov
   z Puebly, ktorý spracoval do prvého slovníka a gramatiky. Bol provinciálom Františkánov
   v Mexiku od roku 1557 do roku 1560. V roku 1562 bol vysvätený za biskupa.

   235.          Prvým biskupom, pod ktorého, v rámci diecézi Chiapasu, spadal aj Yukatán bol
   Juan de Artega, ktorý však Yukatán nikdy nenavštívil. Po ňom nastúpil Bartolomeo de las Casas,
   ktorý Yukatán na krátky čas aj navštívil (v roku 1545 na dva týždne). Potom kráľ na žiadosť
   Monteja a Františkánov z Méridy menoval samostatného biskupa pre Yukatán. Dvaja, ktorí boli
   vymenovaní na začiatku sa však k biskupskému stolcu nedostali (prvý rezignoval a druhý pred
   nástupom do úradu zomrel) a tak sa Francisco Toral stáva v roku 1562 v poradí tretím (po
   Artegovi a Las Casasovi), v skutočnosti však prvým biskupom Yukatánu, ako to reflektujú aj
   knihy Chilam Balam. Po jeho smrti ho paradoxne vystriedal jeho protivník a autor tejto knihy
   Diego de Landa.

   236.          Kontroverzia medzi biskupom Franciscom Toralom a provinciálom Františkánov
   Diegom de Landom viedli, napriek vôli Františkánov, až k oslobodeniu indiánskych väzňov.
   K protestom proti Landovým metódam christianizácie sa pridali aj niektorí ďalší predstavitelia
   cirkvi, napríklad Lorenzo de Bienvenida, komisár Františkánov z Guatemaly a Diego Rodriguez
   Bibanco, ktorý Indiánov chránil pred Františkánmi už aj pred Toralom. O tejto veľkej
   kontroverzii sa Landa zmieňuje tak krátko zrejme v snahe marginalizovať ju.

   237.          Landa tu má pochopiteľne na mysli sám seba.

   238.          Odchod Diega de Landu začiatkom apríla 1563 nebol dobrovoľný ako píše, ale mal
   ho svedomí komisár Františkánov Bienvenida (pozri predch. pozn.). Landa tiež neuvádza, že pred
   odchodom musel rezignovať na svoju funkciu provinciála Františkánov na Yukatáne.

   239.          Koncom januára 1565 Rada Indií skutočne postúpila celú arbitráž medzi Toralom a
   Landom na rozhodnutie Františkánom. Celý spor bol zaťažený veľkým množstvom protestných listov
   proti Landovi, ktoré prichádzali z Yukatánu od predstaviteľov Mayov, ale aj od španielskej
   správy, z ktorých len niekoľko hovorilo v jeho prospech.

   240.          Presnejšie ide o Nové Kráľovstvo Granady.

   241.          V orig. „catedrático de Scoto“. Myslí sa tu zrejme stredoveký filozof Scotus
   Eurigena a v zhode s Brasseurom de Bourbourg prekladám „profesor scholastiky“.

   242.          Títo siedmi špecialisti fakticky vykladali pápežské bule, ktoré Landa predložil,
   či skutočne oprávňujú k tomu, aby provinciál mníšskeho rádu rozhodoval ako cirkevný sudca
   s právomocou inkvizície. Aj keď v roku 1565 rozhodli napokon v Landov prospech, toto
   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až podpisom nového provinciála Kastílie Antónia de Cordoba
   29. januára 1569 a pravdepodobne to bol práve Landov prípad, ktorý spôsobil, že v snahe
   predchádzať podobným stretom právomocí, kráľ zriadil v tom istom roku tribunál Svätého úradu
   inkvizície v hlavnom meste  Mexika a v Lime.

   243.          Išlo o Filipa II., ktorý nastúpil po Karolovi V. v roku 1556.

   244.          Bol to už zmienený Tomás López.

   

   

   XX. ŽIVOT A ZVYKY V INDIÁNSKYCH OBCIACH

   

   Spôsob, akým si Indiáni stavajú svoje domy spočíva v tom, že ich pokryjú slamou,^245 ktorú
   majú veľmi dobrú a majú jej veľa alebo palmovým lístím, ktoré sa na to hodí. ^246 Strecha má
   veľmi strmý sklon, preto cez ňu nepreprší. Potom postavia múr, ktorý rozdelí celý dom v strede
   po dĺžke, a v polovici v ňom nechajú niekoľko dverí, ktoré nazývajú chrbtami domu.^247 V tej
   časti majú svoje postele. Druhá polovica je veľmi pekne vybielená vápnom a páni ju mávajú
   s veľkým vkusom vymaľovanú. Táto polovica slúži ako prijímacia a hosťovská izba. Nemá dvere,
   ale je otvorená po celej dĺžke domu a z obavy^248 pred slnkom a vodou tu strecha klesá veľmi
   nízko. Hovoria, že to v čase nevyhnutnosti slúžia aj na kontrolu pohybov nepriateľa.^249

   Prostý ľud staval na svoje náklady domy pánov. Pretože ich domy nemali dvere, nedovolené
   vniknutie do cudzieho domu bolo považované za ťažký zločin.^250 Vzadu majú jedny dvierka pre
   súrnu potrebu a akési postele z tyčí, čo majú navrchu rohož, na ktorej spia, zakrývajúc sa
   svojimi prikrývkami z bavlny.^251 V lete spia obyčajne vo vybielenej časti domu, na niektorej
   z tých rohoží, zvlášť muži. Za domom celá obec siala pre urodzených pánov, obrábala ich pôdu
   a zberala z polí všetko v množstve, ktoré bolo treba pre pána a jeho domácnosť. Tiež, ak
   získali ničo z rybačky alebo poľovačky, alebo bol čas priniesť soľ, zo všetkého dávali podiel
   pánovi, pretože tieto veci vždy robila spolu celá komunita.

   Keď pán zomrel, aj keď sa jeho nástupcom stal najstarší syn, ostatní synovia požívali veľkú
   úctu, pomoc a boli považovaní tiež za pánov. Pomáhali aj nižším pohlavárom, podriadeným ich
   pánovi, a to vo všetkých týchto veciach rovnako, avšak v závislosti od toho, v akom postavení
   boli a akej priazni sa tešili u ich pána. Kňazi žili zo svojich úradov a z milodarov.

   Páni vládli v svojej obci, rozhodovali spory,^252 prikazovali a rozhodovali v záležitostiach
   svojich obcí.^253 Všetko to robili prostredníctvom rúk urodzených pánov a pohlavárov, ktorí
   boli veľmi poslušní a vážení; zvlášť tí bohatí, ktorých aj navštevovali. V svojich domoch mali
   dvor,^254 kde robili rozhodnutia a uzatvárali obchody, najčastejšie po večeroch.^255 Keď páni
   odchádzali z obce, mali so sebou veľký sprievod, rovnako, keď vychádzali zo svojich domov.

   Indiáni z Yukatánu sú ľudia dobre stavaní, vysokí,^256 zavalití a veľmi silní. Obyčajne však
   majú krivé nohy, lebo v detstve ich matky prenášajú z miesta na miesto tak, že ich nosia
   obkročmo na svojom boku.^257 Za znak krásy považujú škuľavosť, čo im robia matky v detstve
   zámerne tak, že im zavesia na vlasy živicovú guľôčku,^258 aby siahala až medzi obočie. Keď
   potom kráčajú, pohybuje sa a púta oči^259 tak, že im to spôsobí škuľavosť. Hlavy a čelá majú
   sploštené, čo im tiež robia úmyselne ich matky v detstve.^260 Uši majú prepichnuté kvôli
   náušniciam a veľmi dorezané z obetovania.^261 Nerastú im fúzy a hovoria, že keď boli deťmi,
   tak im matky opálili tváre horúcim plátnom, aby im nenarástli. Teraz im však fúzy rastú, aj
   keď drsné ako konský vlas.^262

   Vlasy si nechávajú rásť dlhé ako ženy a na vrchu hlavy si vypália niečo podobné veľkej tonzúre
   a potom im okolo rastú veľmi dlhé vlasy, kým na tonzúre vyrastú krátke. Zapletajú si ich do
   venca, ktorý si zakrútia okolo hlavy tak, že im vzadu zostane trčať chvostík ako strapec.
   Zrkadlá používajú všetci muži a nie ženy.^263 Keď chcú o niekom povedať, že je paroháč,
   povedia, že mu žena dala do vlasov na zátylku zrkadlo.

   Veľmi často sa kúpu,^264 pričom nepovažujú za potrebné sa zakrývať pred ženami, okrem toho, čo
   sa dá zakryť rukou. Sú veľkými milovníkmi vôní a kvôli tomu používajú celé kytice zvláštnych
   a starostlivo upravovaných kvetov a voňavých bylín.^265 Mali zvyk maľovať si tváre a telá
   červenou farbou,^266 čo nevyzeralo vôbec dobre, ale považovali to za veľmi pekné.

   Obliekali si pruh látky o šírke jednej ruky, ktorý im slúžil aj ako spodné prádlo,^267 aj ako
   nohavice. Nosili ho zavinutý niekoľko ráz okolo pása tak, že jeden koniec vychádzal dopredu
   a druhý dozadu. Tieto konce spracovávali ženy so zvláštnou starostlivosťou, boli nevšedné
   a zdobené perím. Cez plecia nosili prehodené dlhé, štvorcové plášte.^268 Nosili tiež sandále
   z konope^269 alebo zo suchej, vypracovanej jelenej kože. Iné oblečenie nepoužívali.

   

   245.          Landa tu nemohol mať na mysli slamu v našom slovazmysle, išlo zrejme o vyschnuté
   stvoly kukurice alebo iných rastlín. Tradičný mayský dom sa však až do súčasnosti pokrýva
   palmovým lístím.

   246.          Pod palmovým lístím, ktoré „sa na to hodí“ má Landa na mysli lístie palmy zvanej
   xaan, ktoré máme potvrdené z ďalších prameňov a ktoré sa používa na ten istý účel aj
   v súčasnosti.

   247.          Dvere mávali Mayovia vždy na východnej strane domu, ktorá bola aj vyššia.

   248.          Prekladám „z obavy“ (strachu) hoci v orig. je napísané „por amor“, teda „z
   lásky“, čo zjavne nevyhovuje opisu a ide zrejme o chybu prepisovača. V tomto zmysle opravujú
   na „por temor“ aj Brasseur de Bourbourg a Pérez Martínez.

   249.          Tieto verandy sú skutočne doložené archeologicky aj historicky.

   250.          Tento zvyk sa zachoval aj u súčasných Lacandóncov, kde nie je zvykom klopať na
   dvere (aj keď ich domy už dvere majú), ale sa len z diaľky priblížiť a s veľkým rešpektom
   ohlasovať svoj príchod pískaním alebo volaním. Vstup, alebo čo i len dotknutie sa dverí na
   inom dome bez súhlasu majiteľa, je považované za nepriateľský akt.

   251.          Jestvovanie postelí u Mayov bolo často spochybňované, ale dnes sa už o ňom
   nepochybuje. Rohože alebo zavesené rohože, t. j. hamaky boli alternatívnym miestom odpočinku.

   252.          Súdna právomoc batabov, alebo kazikov, ako ich nazývali Španieli je preukázaná
   viacerými prameňmi.

   253.          V orig. „sus repúblicas“.

   254.          V orig. sa uvádza, že v svojich domoch mali „palacio“. Pridržiavam sa výkladu
   Brasseura de Bourbourg, ktorý to prekladá „on leur faisait la court“. Dvor tu má teda význam
   šľachtického, či panovníckeho dvora.

   255.          V orig. „de noche“.

   256.          Mayovia sú skôr podsaditých postáv. Landov údaj o tom, že sú vysokí je možno
   relatívny, pretože Španielom v 16. storočí, ktorí mali nižšie postavy ako dnes, pripadali
   určite vyšší, ako súčasným Európanom.

   257.          Nenosili ich tak asi celkom od mala, podľa údajov od súčasných Mayov majú deti
   v matkinom batohu na nosenie spočiatku nožičky spolu, a obkročmo ich posadia až po vykonaní
   prechodového rituálu „hetzmek“ (Redfield a Villa: 189), ktorý sa udržal do súčasnosti
   u Lacandóncov pod názvom mäkchul.

   258.          V orig. „pegotillo“, teda „zlepenec“, „guča“, takmer isto urobená zo živice.

   259.          V orig. alcando los ojos (c s nožičkou), Brasseur de Bourbourg pekladá „toucher
   les yeux“, Pérez Martínez prepisuje „alzaban los ojos“, Tozzer prekladá „attracting their
   eyes“.

   260.          Deformácie lebiek boli u Mayov rozšírené už od klasického obdobia, o čom svedčia
   nielen nálezy takýchto lebiek, ale aj časté vyobrazenia Mayov s deformáciou hlavy na maľbách
   a reliéfoch. Isté je, že jestvovalo niekoľko typov deformácií (pozri Mesoamerik. časopis),
   pričom Landa zaznamenáva na Yukatáne len deformáciu čela, ktorá sa robila veľmi malým deťom
   sťahovaním lebky medzi dve drevené doštičky. Landa to popisuje ako všeobecný jav, aj keď podľa
   ďalších prameňov, mala takto deformované hlavy iba nobilita. V každom prípade, ide o typicky
   mayský fenomén, pretože mexickí dobyvatelia Yukatánu nie sú nikdy zobrazovaní s deformovanou
   lebkou, čo je jeden z istých rozlišovacích znakov medzi Maymi a prišelcami. V Studni obetí
   v Chichén Itzá sa však našlo len veľmi málo lebiek s takouto deformáciou, (Tozzer uvádza
   jedinú z päťdesiatich Tozzer: 88), čo môže svedčiť o mexickom pôvode obetí, alebo o tom, že
   išlo prevažne o obete z nižších spoločenských vrstiev.

   261.          Náušnice alebo ozdobné kolíky v ušiach nosili muži aj ženy a uši si bežne
   rezávali kvôli získavaniu krvi na obetovanie.

   262.          Nešlo teda o rasový znak, ako sa niekedy mylne uvádza, ale o kultúrny. Je to
   súčasne ďalší zo znakov, ktorý nám umožňuje rozlišovať na stélach a maľbách medzi Maymi
   a cudzincami.

   263.          Išlo o zrkadlá z obsidiánu a pyritu. Mayovia ich nosili na chrbte alebo na
   ramenách. Ich význam bol pravdepodobne rituálny, čomu Landa nerozumel.

   264.          Mayovia dodržiavali oveľa lepšiu hygienu, než ich dobyvatelia. Aj v súčasnosti
   nie je denné kúpanie výnimkou.

   265.          Súčasní Lacandónci používajú niekoľko druhov aromatických kvetov, z ktorých
   niektoré si pôvodne votkávali do nosnej prepážky, iné, ktoré voňajú veľmi pekne aj dlho po
   vysušení, slúžia ako náhrdelník z lupeňov a parfém súčasne.

   266.          Súčasní Lacandónci si tvár a oblečenie (xikul) zdobia pri rituálnych
   príležitostiach červenou farbou z kríka kuxu, šp. achiote (Bixa orellana). Tvrdia, že kedysi
   sa s kuxu maľovali aj kvôli kráse.

   267.          V orig. „bragas“, išlo o bederné rúško, tzv. mastil.

   268.          V Relación de Valladolid (RY, 2:29) sa dozvedáme, že „Taceovia, Cochuovia
   a Cupulovia boli zaodetí: ich páni nejakými xicolmi z bavlny, a perím votkaným do istého druhu
   viacfarebného plášťa pozostávajúceho z dvoch častí...“

   269.          Pravdepodobne išlo o vlákno z agáve. Na vyobrazeniach sa nám však zachovali
   výhradne kožené sandále, čo môže súvisieť s tým, že išlo o zobrazenia nobility.

   

   

   XXI. JEDLÁ A NÁPOJE

   

   Hlavnou potravou je tu kukurica, ktorú pripravujú na rôzne spôsoby ako jedlo aj ako nápoj.
   Jeden nápoj, ktorý pijú slúži ako jedlo aj nápoj súčasne. Indiánky ho robia tak, že večer
   predtým dajú kukuricu namočiť do vody s vápnom. Ráno je už mäkká a napoly uvarená a takto sa
   z nej oddelí šupka a struk.^270 Potom ju melú na kameňoch^271 a napoly zomletú ju dajú tým, čo
   idú pracovať, čo sa vydávajú na cesty alebo na more.^272 Dajú im ju vo veľkých bochníkoch
   a plné noše,^273 čo im vydrží aj pár mesiacov, ibaže skyslie.^274 Z toho si vždy kúsok odtrhnú
   a rozmiešajú^275 v nádobe, ktorou je škrupina istého ovocia, čo rastie na strome, ktorý im na
   nádoby poskytol Boh.^276 Túto poživeň pijú a čo zostane zjedia, pričom je chutná a veľmi
   výživná. Ak kukuricu zomelú viac, získajú z nej mlieko, ktoré nad ohňom zhustne na kašu, ktorú
   si pripravujú na raňajky a pijú ju teplú.^277 A čo zostane z raňajok, hodia do vody
   a pripravia tak nápoj, čo pijú počas dňa, lebo nie sú zvyknutí piť čistú vodu. Kukuricu tiež
   pražia, pomelú a rozmiešajú vo vode, z čoho vznikne veľmi osviežujúci nápoj, ktorý dochutia
   trochou indiánskej papriky a kakaom.^278

   Z pomletého kakaa a kukurice robia istý druh speneného nápoja, ktorý je veľmi chutný
   a s ktorým slávia svoje sviatky.^279 Z kakaa tiež vedia získať tuk, ktorý sa podobá maslu,
   a z neho a z kukurice robia ďalší nápoj, ktorý je veľmi dobrý a vysoko cenený. Iný dobrý
   a osviežujúci nápoj robia z kukurice pomletej za surova.

   Robia tiež mnoho druhov dobrého a zdravého chleba, ibaže nie je dobré ho jesť, keď je
   studený.^280 Preto ho Indiánky musia robiť dva krát denne. Nie je možné urobiť ho z múky,
   ktorá sa musí miesiť, ako pšeničná, a ak im niekedy vyjde podobná tej z pšenice, pokladajú ju
   za nepodarenú.

   Pripravujú dusenú zeleninu, jelenie mäso, mäso z divých, aj z domácich^281 vtákov, ktorých je
   veľa, ako aj ryby, ktorých je tiež dostatok. Preto je ich výživa dobrá, hlavne však odvtedy,
   ako začali chovať ošípané a domáce vtáctvo z Kastílie.

   Ráno pijú horúci nápoj s paprikou, ako už bolo povedané, a počas dňa ďalšie, studené nápoje.
   Večer jedia dusené jedlá, a ak nemajú mäso, robia si svoje omáčky z papriky a zo zeleniny. Nie
   je tam zvykom, aby muži a ženy jedávali spolu. Každý jedáva zvlášť,^282 a to na dlážke alebo,
   ak to musí byť, tak na rohoži, ktorá slúži ako stôl. Ak majú jedlo, jedia ho veľa, ak nemajú,
   znášajú to dobre a vystačia s troškou. Po jedle si umývajú ruky a ústa.

   

   

   270.          Proces prípravy tu nie je opísaný správne, pretože kukurica sa dáva namočiť už
   vylúpaná, neoddeľuje sa teda od struku až potom, iba vnútro zrna od šupky, a deje sa tak síce
   po namočení, ale až počas varenie vo vápennej vode.

   271.          Išlo o mlecie kamene, tzv. metate, čo je však nahuaský výraz. Maysky sa nazývajú
   ka´.

   272.          Ide o tzv. pozole, maysky maatz, hlavnú potravu a nápoj Mayov aj v súčasnosti.

   273.          V orig. „grandes pelotas y cargas“.

   274.          Fermentácia je prirodzená a dokonca žiadúca, lebo v horúcich dňoch dodáva nápoju
   sviežosť.

   275.          Mayský roľník nosí so sebou bochník maatzu a vodu, pretože výsledný produkt
   vznikne až potom, keď sa husté cesto rozmieša vo vode.

   276.          Tento strom sa maysky nazýva luch (Crescentia cujete). Má rovnomenné guľaté
   plody podobné tekvici, ktoré sú veľké v priemere asi 15-20 cm. Plod sa celý uvarí, čím jeho
   škrupina stvrdne. Dužina sa však vyškriabe, lebo je nejedlá. Používa sa iba škrupina, a to ako
   miska alebo pohár.

   277.          Landa má na mysli tzv. atole, ktoré Lacandónci nazývajú „sak“, Redfield a Villa
   (1934: 39) na Yukatáne zachytili preň výraz „sa“, Tozzer (90) uvádza chocosaka, čo je zrejme
   zloženina, pretože choco´ znamená horúci, potom by bol označovaný ako sak-a, čo súhlasí
   s predchádzajúcimi výkladmi, odvodenými od jeho bielej farby – „sak“.

   278.          Ide o tzv. pinole, maysky „kah“. Nápoj pripomína meltu alebo inú nepravú kávu.

   279.          Ide o kakaový prášok získavaný pražením zŕn plodov kakaovníka (Theobroma cacao),
   varený a zmiešaný s pomletou kukuricou a medom, ktorého bohaté spenenie sa dosahuje pridaním
   istej rastliny (porovnaj Podolinská: 2001). Takto vzniknuté kakao bolo najhodnotnejším
   nápojom, ktorý Mayovia už od klasického obdobia používali predovšetkým pri rituáloch.

   280.          Pochopiteľne, Landa má na mysli tortilly, maysky „wah“. Keď vychladnú, strácajú
   chuť a drobia sa.

   281.          Jediným domácim vtákov u Mayov pred príchodom Španielov bol moriak.

   282.          Táto separácia pohlaví sa dodržiava u väčšiny mayských kmeňov dodnes, a to
   nielen pri jedle, ale takmer pri všetkých spoločenských príležitostiach.

   

   

   XXII. SLÁVNOSTI, ZÁBAVA, HUDBA A TANEC

   

   Svoje telá si tetovali,^283 ba čo viac, čím viac ich mali potetované, tým boli považovaní za
   odvážnejších a statočnejších, pretože tetovanie bolo veľkým utrpením. Robili ho takto: majstri
   tetovania najskôr pokryli časť tela, ktorá mala byť tetovaná farbou, potom tam opatrne
   vyrezali obrazce, a takto, krvou a farbou zanechali na tele značky. Robili to veľmi pomaly,
   lebo to spôsobuje veľkú bolesť. Tí, čo sa dali tetovať potom zostali chorí, pretože sa im rany
   zapálili a hnisali. Napriek tomu všetkému sa vysmievali z tých, ktorí sa tetovať nedali. Veľmi
   si cenia lichôtky, ale tiež vznešenosť a prirodzené schopnosti.

   Indiáni dnes už pijú a jedia ako to robíme my, predtým však boli v pití veľmi nezriadení
   a opíjali sa. To spôsobovalo mnoho zla, napríklad sa vzájomne zabíjali, zneužívali si navzájom
   manželky, keď sa úbohé ženy domnievali, že sa vrátil ich manžel, tak to robili aj otcovia
   s dcérami a synovia s matkami,^284 akoby boli v dome nepriateľov, tiež svoje domy podpaľovali
   – takto sa ničili kvôli opilstvu. Keď bola pitka všeobecná, aj s prinášaním obetí,^285
   prispievali na ňu všetci, keď však bola súkromná, náklady znášal ten, kto ju robil, iba
   s pomocou svojich príbuzných.

   Svoje víno robili z medu a vody a nejakého koreňa stromu,^286 ktorý na to pestovali. Z toho sa
   urobilo silné víno, ktoré veľmi zapáchalo.^287 Tancovali a veselili sa, jedávajúc pri tom
   posediačky v dvojiciach alebo štvoriciach. Keď sa najedli, priniesli obsluhujúci,^288 ktorí sa
   nemali vo zvyku opíjať, veľké putne,^289 z ktorých pili, až kým sa nezačali šarvátky.^290
   Potom mali ženy veľa starostí priviesť opitých manželov domov.^291

   Veľakrát na jedinú hostinu utratili všetko, čo zarobili za mnoho dní na trhoch a svojimi
   obchodmi. Mali dva spôsoby, akými robili tieto slávnosti. Prvý sa týkal pánov a popredných
   ľudí. Pozvanie zaväzovalo každého z nich, aby dal podobné pozvanie svojmu hostiteľovi. Každý
   z pozvaných tiež priniesol nejakú pečenú hydinu, chlieb a veľké množstvo kakaového nápoja. Na
   konci hostiny mali vo zvyku obdarovať každého prítomného plášťom na prikrytie, stolčekom^292
   a pohárom, najkrajším, ako je to len možné. Ak niektorý z nich zomrel a nemohol splniť na
   oplátku svoj záväzok, musela jeho domácnosť alebo príbuzní za to pozvanie zaplatiť.^293 Druhý
   spôsob, ako robili tú slávnosť sa týkal iba príbuzenstva. Usporiadali ju pri príležitosti
   sobáša svojich detí, alebo keď slávili spomienku na veci týkajúce sa ich predkov. Táto
   slávnosť nevyžadovala oplátku, iba ak takú, že keď bol nejaký Indián na ňu pozvaný, tak sám
   všetkých pozval, keď usporadúval slávnosť on, alebo keď robil svadbu svojim deťom. Majú medzi
   sebou veľmi silné putá priateľstva a práve týmito pozvaniami ich zachovávajú, aj ak žijú jeden
   od druhého veľmi ďaleko.^294 Na hostinách ich ponúkajú piť krásne ženy, ktoré sa k hosťom,
   ktorým podajú nápoj, otáčajú chrbtami dovtedy, kým tí svoj pohár nedopijú do dna.

   Indiáni sa vedia veľmi duchaplne zabávať. Hlavne komedianti hrajú s veľkým dôvtipom, a to až
   takým, že si ich Španieli najímajú, aby sa pobavili na vtipných replikách, ktoré sa odohrávajú
   medzi nimi, ich slúžkami, manželkami, alebo medzi nimi samotnými. Predstavujú príhody z dobrej
   alebo zlej služby, čo vedia zahrať s veľkým umením a vierohodnosťou. Majú malé bubny, na ktoré
   hrajú rukou, a iné veľké, urobené z dutých kmeňov, ktoré znejú hlboko a smutne.^295 Bijú na ne
   dlhými palicami, ktoré majú na koncoch mlieko jedného stromu.^296 Majú tiež dlhé a štíhle
   trúby z dutého dreva, ktoré majú na koncoch dlhé, zatočené tekvice. Majú aj ďalší hudobný
   nástroj, ktorý vyrobia tak, že obe častí korytnačieho panciera očistia od mäsa. Bijú naň
   dlaňou a jeho zvuk je pochmúrny a smutný.^297 Používajú tiež píšťaly vyrobené z trstiny,
   z jeleních kostí^298 alebo z veľkých ulitníkov.^299 Hrajú aj na flauty vyrobené z tŕstia
   a s týmito všetkými nástrojmi sprevádzajú tanečníkov.

   Majú osobitne dva tance, ktoré stojí za to vidieť.^300 Jeden z nich je tancom trstín a podľa
   toho ho aj volajú colomché.^301 Aby ho zatancovali, musí sa vytvoriť veľké kolo tanečníkov aj
   s hudbou, ktorá im udáva rytmus. Potom sa z kola oddelia dvaja tanečníci pre svoje sólo, ktoré
   tancujú uprostred kruhu. Jeden z nich tancuje aj s nošou tŕstia, pričom sa drží vzpriamene,
   kým druhý tancuje pričupený, pričom sa obaja pohybujú stále v strede kruhu. Potom ten
   s trstinami ich začne s celou silou hádzať na toho pri zemi, ktorý ich však s veľkou
   zručnosťou, s pomocou nejakej paličky, zachytáva. Keď sa skončí hádzanie, obaja sa vrátia do
   kruhu, z ktorého vytancujú ďalší dvaja a robia to isté. Druhý tanec tancuje okolo osemsto
   Indiánov, niekedy viac, inokedy menej. Tancujú ho za zvukov hudby, s malými zástavami a dlhým,
   vojenským krokom.^302 Nenájde sa medzi nimi nikto, kto by narušil rytmus. Ich tance sú
   ťažkopádne, pretože sa nezastavia a tancujú ich celý deň; tam im tiež prinášajú jedlo a pitie.
   Muži nemajú vo zvyku tancovať so ženami.^303

   

   283.          Muži sa nemohli tetovať pred tým, ako sa oženili a tetovali sa aj ženy, a to od
   pása hore s výnimkou pŕs. Ženské tetovanie bolo vraj jemnejšie a krajšie.

   284.          V orig. len „también con padres y madres“, čo je však vzhľadom k veľmi prísnym
   zásadám mayskej morálky, ako aj smrteľným trestom za cudzoložstvo, ktoré vyššie Landa sám
   spomína, málo pravdepodobné. Ide tu skôr o vytváranie obrazu nerestí, ktoré legitimizovali
   duchovnú conquistu.

   285.          Pravdepodobne bola každá zo spomínaných slávností sprevádzaná obeťami. Pod
   „všeobecnou pitkou“ má však Landa zrejme na mysli rituál balché. Podobné rituálne opíjanie
   máme doložené u Lacandóncov, tiež u Quichéov, ale aj v strednom Mexiku a v Nikaragui.

   286.          Nešlo o koreň, ale kôru stromu balché (Lonchocarpus violaceus). Tozzer uvádza
   Lonchocarpus longistylus (Tozzer: 92).

   287.          Ide o rovnomenný nápoj balché vyrobený z kôry stromu balché, medu a vody.
   Lacandónci, ktorí jeho rituálnu výrobu stále praktizujú, ho robia tak, že do menšieho kánoe,
   ktoré majú vyrobené na tento účel a volajú ho balché chem nalejú vodu s trstinovým cukrom
   (spotrebuje sa cca 5kg), ktorý už v 20. storočí nahradil med, a do nálevu ponoria pásy z kôry
   stromu balché dlhé asi 50 cm v počte od 5 do 15 kusov. Potom balché chem pokryjú dôkladne
   lístím z palmy k´um, a to tak, aby sa dnu nedostal dážď, ak by pršalo. Takto uzavretý sa nechá
   nápoj v priemere tri dni, dva ak páli silno slnko, štyri, ak je chladnejšie a pod mrakom.
   Potom vznikne fermentovaný horkastý nápoj žltohnedej farby s vôňou i konzistenciou podbnou
   burčiaku. Nijako zvlášť nezapácha a nie je ani príliš silný, ako uvádza Landa, stupeň alkoholu
   sa odhadom pohybuje medzi 5 a 10 stupňami. Výrobu a použitie porovnaj Kováč 2002: XX.

   288.          V orig. „escanciadores“, teda čašníci, v skutočnosti však išlo pravdepodobne
   o tých, ktorí celú náboženskú ceremóniu riadili.

   289.          V orig. „artezones“, u Lacandóncov ide o veľkú nádobu nazývanú pak a zasvätenú
   božstvu opilstva a nápoja balché, ktorý sa nazýva Bor/Bol.

   290.          V orig. „zipizape“. Ukončenie obradu šarvátkou bolo snáď len výnimočné. Landa
   skôr sleduje svoj zámer, čo najviac ho dehonestovať.

   291.          Zvyk odvedenia opitého manžela z ceremónie balché manželkou, sa vyskytuje aj
   u súčasných Lacandóncov.

   292.          Snáď išlo o stolček k´anche, ktorý sa používa stále na Yukatáne, ako aj
   u Lacandóncov, kde slúži na sedenie práve počas rituálneho opíjania sa balché.

   293.          Tieto princípy pripomínajú závery, ktoré publikoval už Mausse (Esej o dare XX)
   a tiež pripomínajú niektoré prvky potlachu, ktoré popísal Boas (XX).

   294.          U Lacandóncov si obrad balché zachoval zmiešaný charakter, pretože  je
   organizovaný hlavou rodiny a na náklady usporiadateľa. Zúčastňujú sa predovšetkým členovia
   širšej rodiny, ale tiež ktokoľvek z komunity. Reciprocita sa nevyžaduje. Udávajú, že podľa
   spomienok ich otcov a dedov, v časoch keď boli roztrúsení po pralese, obrad zohrával úlohu
   stretávania sa vzdialených rodín a priateľov.

   295.          Cogolludo (4:V) udáva, že predspevovateľa a hlavného organizátora hudobných
   slávností nazývali holpop, (čo bola súčasne politická alebo administratívna funkcia, pozri
   pozn. č. XX) a že bubny nazývali t´unkul, čo potvrdzuje aj Motulský slovník. Lacandónci
   nazývajú bubon k´ayum, čo značí „pán spevu“, alebo hudby a je to súčasne personifikované
   božstvo.

   296.          Landa má nepochybne na mysli kaučukové mlieko stromu, ktorý Mayovia nazývajú
   k´ik (čo značí krv) a ktorého zrážaním vzniká pevná gumená hmota. K techológii jej domorodej
   výrobe pozri Kováč 2006:  . Konce palíc boli teda obalené gumou, ktorá sa mimochodom nazýva po
   španielsky hule, čo odvodenina z nahuaského ollin, a to má zrejme svoj predkolumbovský pôvod
   v mayskom slove wol alebo wolol. Už Aztékovia totiž gumu dovážali z mayských tropických
   oblastí, alebo prostredníctvom mayských obchodníkov z  oblasti Xicalanga.

   297.          Takýto hudobný nástroj je vyobrazený aj vo Florentskom kódexe a v kódexe Nuttal.

   298.          Z textu nie je zrozumiteľné, ako to Landa myslel, lebo píše v orig. „chiflatos
   de vuessos de caňas de venado“. Nie je jasné, či mal na mysli iba formu jelenej kosti podobnú
   trstine alebo či hovorí o dvoch typoch a to o píšťale z trstiny a píšťale z jelenej kosti.
   Prikláňam sa k druhej možnosti, keďže predpokladám skôr chybu opisovača.

   299.          Veľké schránky ulitníkov (v orig. „caracoles“) nazývajú Lacandónci hup alebo
   chur. Majú hlboký, dunivý a prenikavý zvuk, ktorým usporiadateľ zvoláva ostatných na rituál.
   Nachádzame ich na početných vyobrazeniach už z klasického obdobia.

   300.          Ako sa dozvedáme z Relación de Campocolche (RY 2:158), Mayovia mali „viac ako
   tisíc druhov tanca“, ktorému pripisovali „nesmiernu dôležitosť“. Len celkom nedávno, koncom
   dvadsiateho storočia, sme sa vďaka XXX dozvedeli, že táto tradícia pochádzala už z klasického
   obdobia, a že tanec, maysky „okot“ slúžil na vyjadrenie mimoriadne dôležitých posolstiev
   kráľov a kňazov a tiež ako hlavná komunikačná forma medzi svetom ľudí a nadprirodzenom (pozri
   Maya Cosmos: XX). Len zlomok týchto tancov poznáme bližšie. Vieme, že svoj vlastný tanec mali
   napríklad staré ženy a ďalšie vekové a sociálne skupiny. Zachoval sa nám napríklad opis tanca
   zonó v Relación de Ponce (1932: 327), tiež podrobnejšie a súdobejšie etnografické opisy
   známeho tanca xtol, alebo aspoň zmienky o zaujímavých tancoch, ktoré u Quichéov zmieňuje Popol
   Vuh: tanec sovy (puhuy), tanec lasice (cux), tanec pásavca (iboy), tanec stonožky (ixtzul)
   a tanec čaptavých (chitic).

   301.          „Tanec trstín“ nie je správny preklad. Colomché treba pravdepodobne odvodiť od
   „kool-om che“, pričom kool znamená podľa Motulského slovníka „trhať“, „smýkať“, -om je
   archaický sufix (Tozzer: 94) a „che“ je v tomto prípade „palica“. Názov by potom mohol
   skutočne zodpovedať obsahu tanca, ako ho popisuje Landa. Preložiť by sa dal voľne ako „trhanie
   trstiny (palíc)“, alebo „vyhadzovanie palíc“ a pod.

   302.          Išlo o tanec bojovníkov zvaný holkan okot alebo batel okot, ktorý Landa ďalej
   spomína pri opise  rokov Muluk a v mesiaci Pax.

   303.          S výnimkou erotického tanca, ktorý sa tancoval pri zásnubách.

   

   

   XXIII: REMESLÁ, OBCHOD, POĽNOHOSPODÁRSTVO A SÚDNICTVO

   

   Indiáni sa zamestnávali tesárstvom a výrobou keramiky, na čom aj dosť zarábali, pretože to
   robili kvôli výrobe svojich idolov z hliny a z dreva,^304 pričom dodržiavali pôst a rôzne
   pravidlá.^305 Majú tiež svojich lekárov,^306 alebo, lepšie povedané, čarodejníkov, ktorí ich
   liečia pomocou rastlín a množstva povier; a tak to bolo aj so všetkými ostatnými povolaniami.

   Zamestnaním, ku ktorému najviac inklinovali, bol však obchod.^307 Do krajiny Ulúa a do Tabaska
   vyvážali soľ, oblečenie a otrokov, kde to všetko vymieňali za kakao a kamenné korálky, ktoré
   im slúžili ako platidlo.^308 Za to potom zvykli nakupovať otrokov alebo ďalšie korálky,
   pretože odtiaľ boli lepšie a dokonalejšie. Tie si páni nechávali pre seba ako šperky na
   slávnosti.^309 Ako platidlo a šperk mali aj iné, urobené z istého druhu červených lastúr.
   Tovar nosili v svojich sieťových taškách^310 a obchodníci vozili všetky veci, koľko ich len
   bolo v tejto zemi. Dávali na dlh, požičiavali a platili veľmi čestne, bez úrokov.

   Predovšetkým sú však roľníkmi, zberajú úrodu kukurice a ďalších zrnovín,^311 ktoré uchovávajú
   vo veľmi pekných silách a sýpkach,^312 až kým nepríde čas ich predať. Ich mulicami a volmi sú
   ľudia.^313 Majú zvyk pre každého ženatého muža a jeho ženu osiať plochu štyristo stôp, ktorú
   nazývajú hum uinic^314 a vymeriavajú ju prútom na dvadsať stôp: dvadsať na šírku a dvadsať na
   dĺžku.

   Indiáni majú dobrý zvyk pomáhať si navzájom vo všetkých prácach. V čase sejby sa tí, čo nemajú
   ľudí na to, aby to urobili, spoja do približne dvadsaťčlenných skupín a robia všetko spolu,
   podľa miery a podielu, ktorý majú na spoločnej práci. Prácu nezanechajú dovtedy, kým s ňou
   všetci neskončia. Pôda je v súčasnosti ich spoločným vlastníctvom a hospodári na nej ten, kto
   ju prvý zaujme.^315 Sejú na mnohých miestach súčasne, pretože ak by to na jednom nevyšlo,
   nahradí ho iné. Pôdu nekypria, iba z nej odstraňujú odpad a vypaľujú ju, aby potom do nej
   mohli sadiť.^316 Na pôde pracujú od polovice januára do apríla, a potom, keď začnú dažde,
   sejú.^317 Robia to z vrecka, ktoré nosia cez plecia; so zahrotenou palicou^318 urobia jamku
   v zemi, do ktorej vložia päť alebo šesť zŕn, ktoré s tou istou palicou zahrnú. Až udivuje, ako
   to začne rásť, keď zaprší.

               Tiež sa spájajú pri príležitosti poľovačky, kedy vytvoria až približne
   päťdesiatčlennú skupinu. Jeleninu opečú hneď na rošte, aby sa nepokazila, a keď prídu do obce,
   dajú najskôr svoje dary pánovi a zvyšok rozdelia medzi ostatných ako priatelia. To isté robia,
   keď idú na rybačku.

               Ak sa Indiáni vyberú na návštevu, vždy majú so sebou darček pre hostiteľa, ktorého
   hodnota je určená ich postavením; a hostiteľ má zase pre nich na oplátku iný dar. Ak je pri
   ich rozhovore prítomná tretia osoba, hovorí a počúva v pozoruhodnej a úctivej^319 zhode s tým,
   kto hovorí. Pri rozhovoroch, ktoré prídu, si však aj tak všetci tykajú. Zvláštne však je, že
   ten, kto je tam postavením nižšie, zvykne stále opakovať úrad alebo titul toho vyššieho.

               Majú vo zvyku pomáhať každému, kto ich o tom upovedomí tak, že vydá z hrdla hlboký
   zvuk, akoby chcel povedať: „takto teda“ alebo „presne tak“.^320 Ženy sú pri rozhovoroch veľmi
   stručné. Nemajú vo zvyku sa vybavovať navzájom, zvlášť, ak sú chudobné. Preto sa páni
   vysmievali z mníchov, ktorí dopriavali sluchu chudobným aj bohatým bez rozdielu.

               Priestupky, ktoré robili jeden voči druhému prikazoval vinníkovi urovnať vládca
   obce. Ak to neurobil, bývali zdrojom ďalších sporov. Ak boli sporiace sa strany z tej istej
   obce, v úlohe prostredníka o spore rozhodoval sudca, ktorý po vyšetrení priestupku nariadil
   zadosťučinenie. Ak vinník nebol schopný uspokojiť ho, pomáhali mu s tým priatelia a príbuzní.
   Dôvodom, pre ktoré sa nariaďovali náhrady, bolo napríklad neúmyselné zabitie, alebo ak sa
   obesil manžel, či manželka a niekto na tom niesol vinu, či ak voľakto zapríčinil požiar domov,
   polí, úľov^321 alebo kukuričných sýpok. Avšak iné priestupky, ktoré boli vykonané so zlým
   úmyslom, boli trestané vždy krvou a bitkou.

               Yukatánci sú veľmi štedrí a pohostinní, takže sa nenájde nikto, kto by vstúpil do
   ich domu a nedostal by zo všetkého jedla a pitia čo tam majú; počas dňa z ich nápojov a večer
   z ich jedla. A ak ho nemajú, hľadajú ho u susedov; ľudia sa postretávajú na ceste a každý musí
   niečo dať, keď sa o náklady podelia, sú oveľa menšie.

   

   304.          V súčasnosti sa u Lacandóncov zachovali hlinené kadidelnice s antropomorfnými
   tvárami božstiev. No jestvuje medzi nimi spomienka aj na božstvá vyrobené z dreva tropického
   cédra k´uhche (doslovne „božie drevo“) a pravdepodobne profanizovaných nástupcov týchto sošiek
   predávajú v Lacanjá turistom. Niektoré pramene upozorňujú na obdobné drevené sošky na
   Yukatáne, ktoré ešte v polovici 16. stor. stávali na stolcoch medzi hlinenými.

   305.          Súdiac podľa pravidiel, ktoré zachovávajú Lacandónci pri výrobe podôb božstiev
   z hliny, išlo predovšetkým o úplnú odlúčenosť, pôst a sexuálnu abstinenciu.

   306.          V orig. „cirujanos“, teda „chirurgov“. Z raného koloniálneho obdobia sa nám
   zachovali súbory kníh týchto liečiteľov pod názvom Libros de Judios (Židovské knihy), o týchto
   praktikách spojených s mágiou a znalosťou tajného jazyka zaklínadiel si však možno urobiť
   najlepšiu predstavu z Roysom zostavených tzv. Rituálov Bakabov (Roys XX).

   307.          Mayovia mali okrem trhovníkov aj profesionálnych obchodníkov tzv. p´olom alebo
   ah p´olom yok, ktorých božskými ochrancami boli Ek Chuah, patrón obchodníkov a Xaman Ek,
   patrón cestovateľov a božstvo Severky. Obchodovali najčastejšie s pobrežím Tabaska, Belize
   a Nikaragui.

   308.          Oviedo (8, XXX) uvádza pekný príklad použitia kakaových bôbov (nazýva ich omylom
   „mandle“) ako platidla v Nikaragui, čo však platilo pre väčšinu oblastí Mezoameriky: „ (Tie
   bôby) strážili ako si kresťania strážia zlato alebo mince.... Králik sa dá kúpiť za desať
   bôbov, za štyri sa dá kúpiť vynikajúce ovocie munoncapot (tzv. chico-zapote) a otrok stojí
   viac-menej sto kakaových bôbov, podľa jeho kvality a dohody s obchodníkom.... Prostitútky,
   ktoré volajú guatepol stoja od osem do desať bôbov, podľa toho, ako sa s ňou zákazník
   dohodne.... . Tieto bôby dokonca falšovali, a to tak, aby sa medzi množstvom ostatných
   falzifikát stratil. Falošné robili zo šupky pravého, už spotrebovaného bôbu, ktorú naplnili
    hlinou alebo niečím podobným.... (Skúsený obchodník) musel starostlivo skúšať každý medzi
   palcom a ukazovákom, pretože, keď ich stlačil, podľa dotyku rozoznal falošný“.

   309.          Kým v prvom prípade išlo snáď o rôzne druhy drobných, okrúhlych kamienkov
   farebného kremeňa, ktoré nazývali kan, v druhom prípade išlo istotne o zelené, či zelenomodré
   druhy jadeitu, nefritu a serpentínu, ktoré nazývali tun.

   310.          Podľa Motulského slovníka nazývali tieto tašky tem alebo hotem, súčasní
   Lacandónci identické sieťové tašky stále používajú, vyrábajú ich z lyka stromu haro (majagua)
   a nazývajú ich bay.

   311.          Pod ďalšími zrnovinami mohol mať Landa na mysli len rôzne druhy fazule.

   312.          V orig. „silos y trojes“, pričom išlo zrejme o podzemné chultuny.

   313.          Landa naráža na to, že Mayovia nepoznali žiadne ťažné zvieratá (napokon ani vozy
   alebo káry) a všetky dovozy boli zabezpečované len ľudskou silou. Mayovia nosili bremená vo
   veľkých sieťových taškách (pozri pozn. 310) so širokým kôrovým popruhom, ktorý si dali cez
   čelo a tašku spustili na chrbát. Dôkazy tohto typu nosenia bremien už od klasického obdobia
   poskytuje aj kostrový materiál, kde sa vyskytuje typické opotrebovanie určitých častí krčnej
   chrbtice.

   314.          Zrejme“ hun winik“, čo maysky znamená doslovne „jeden človek“, súčasne je to
   však číslovka označujúca číslo „dvadsať“. Uvedená výmera však v nijakom prípade nemohla uživiť
   mladú rodinu, preto išlo zrejme len o symbolický akt a  obrábali aj ďalšie polia.

   315.          V orig. „que primero las ocupa las posee“, teda „posee“ t. j. „vlastní“,
   prekladám však „hospodári“, pretože súkromnú držbu Landa sám vylučuje v predchádzajúcej vete,
   zodpovedá to teda logike jeho vlastného textu, aj skutočným reáliám.

   316.          Ide o viacpoľný extenzívny systém hospodárenia na tzv. milpe, ktorú však Mayovia
   nazývali kol. Svoje milpy Mayovia nehnojili ani neokopávali, po vypálení pôda slúžili len
   niekoľko rokov, potom sa živiny minuli a ponechala sa na niekoľko desiatok rokov opäť zarásť
   vegetáciou. Až ďalšia generácia mohla užívať tú istú pôdu. Ochrancom milpy bol boh Chak.

   317.          Vhodné dni na sadbu jednotlivých plodín určovali hviezdy a veštby z kalendára.

   318.          Ide skôr o zahrotený kôl, než palicu. Presne ten istý systém sadenia (s tým
   rozdielom, že kukuričné zrná sa ani neprihrnú, iba ponechajú v jamkách), praktizujú stále
   Lacandónci. Kôl na sadenie je pravdepodobne vyobrazený aj v Madridskom kódexe.

   319.          V orig. nie je výraz „v pozoruhodnej a úctivej zhode“, iba „curiosamente
   conforme“, „úctivej“ dopľňam podľa kontextu.

   320.          V orig. „hasta que“, „así que“, čo Tozzer prekladá ako „yes, indeed“, „very
   well“ a Knorozov ako „tak“, „chorošo“. Landa mal pravdepodobne na mysli pripodobnenie ku
   zvuku, ktorý sa v európskej tradícii vydáva z hrdla na znak súhlasu a prepisuje sa niekedy ako
   „mhm“.

   321.          Včelárstvo máme u starých Mayov doložené, rovnako ho praktizovali donedávna
   Lacandónci, pričom malo zvláštny rituálny význam. To naznačujú aj niektoré texty v Chilam
   Balam z Chumayelu (XX).

   

   

   XXIV. POČTY, GENEALÓGIE A DEDIČSTVO

   

   Počítajú po päťkách do dvadsať, po dvadsiatkach do sto, po stovkách do štyristo a po
   štyristovkách do osem tisíc. Tento spôsob počítania používajú často pri svojom obchodovaní
   s kakaom. Majú aj ďalšie počty, ktoré sú veľmi dlhé a idú až do nekonečna. Vynásobia osem
   tisíc dvadsať krát, čo je stošesťdesiat tisíc, to zase krát dvadsať a potom znova ďalej
   a ďalej, až dospejú k nespočítateľnému číslu. Počítajú to na dlážke, alebo na čomkoľvek
   rovnom.^322

   Vedia tiež podrobne odpočítať a vymenovať svoj rodokmeň, zvlášť ak pochádza z nejakého
   mayapánskeho rodu. Naučili sa to od svojich kňazov, ktorí to majú za jednu zo svojich vied
   a sú nesmierne hrdí na významných členov svojich rodov. Mená otcov pretrvávajú navždy v menách
   ich synov, v menách ich dcér nie. Svojim synom a dcéram dávajú mená podľa mena otca a mena
   matky. Otcovo meno dostávajú ako priezvisko a matkine meno ako krstné meno. Podľa toho sa
   napríklad syn otca menom Chel a matky menom Chan nazýva Nachanchel, čo každému povie, že je to
   dieťa tých a tých.^323 Preto Indiáni povedia o každom, kto nosí rovnaké meno, že je to ich
   príbuzný a podľa toho sa k nemu chovajú. Ak napríklad niekto príde do neznámej časti krajiny
   a niečo potrebuje, stačí ak povie svoje meno, a ak je tam niekto s takým istým menom, prijme
   ho a láskavo sa oňho postará. Žiaden muž si nevezme ženu rovnakého mena, pretože to pokladajú
   za veľký hriech.^324 Teraz sa volajú podľa mien, ktoré dostali pri krste a až potom tými
   pôvodnými.

   Indiáni nedovoľujú svojim dcéram, aby dedili spolu so svojimi bratmi, iba ak zo súcitu alebo
   z dobre vôle. Všetko potom zhromaždia na veľkú hromadu a rozdeľujú to medzi bratov rovným
   dielom, s výnimkou, ak niekto z nich významne pomáhal, alebo sa zaslúžil o rozšírenie majetku,
   dostane adekvátne pridané. Ak mali len samé dcéry, dedili synovci^325 alebo bližší príbuzní;
   a ak boli vo veku, v ktorom by sa ešte nedokázali postarať o hospodárstvo, dostali poručníka
   z najbližšej rodiny, ktorý ich zveril matke, kým nevyrastú, pretože nemajú vo zvyku ponechať
   nejakú právomoc matke samotnej. Prípadne jej synov odobrali, zvlášť v situácii, keď išlo
   o poručníka spomedzi bratov zosnulého. Poručníci neskôr odovzdali všetok majetok dedičom; a ak
   to neurobili, bolo to považované za veľké darebáctvo a spôsobilo to mnohé trenice. Keď
   dedičstvo odovzdávali, dialo sa to pred pánmi a pohlavármi, ktorí pre nich odpočítali náklady
   na výchovu detí; nedávali im však nič z úrody na poliach, z včelínov a kakaových stromov,
   pretože vraj stačilo to, že ich mali celý ten čas v držbe.

   Ak zomrel vládca a nemal dospelých synov, ktorým by odovzdal vládu, ale mal bratov, moc
   prevzal ten najstarší alebo najpoprednejší.^326 Oboznámil dediča so zvykmi a sviatkami, aby
   ich ovládal, keď sa stane mužom. Bratia vládcu však vládli aj potom, keď dedič dospel, a to
   počas celého ich života. Ak zosnulý vládca nemal bratov, vhodného následníka vybrali kňazi
   a pohlavári.

   

   322.          Mayská dvadsiatková sústava bola založená na pozičnom systéme, to znamená, že
   každá značka (používali znak podobný lastúre pre nulu, čiarku alebo paličku pre päťku a bodku
   alebo guľôčku pre jednotku) nadobúdal hodnotu podľa toho, kde bol umiestnený. V jednom riadku
   nesmela hodnota presiahnuť číslo dvadsať (štyri čiarky alebo paličky), vyššie hodnoty sa
   zapisovali vždy o úroveň vyššie, a každá úroveň ich automaticky znásobovala dvadsať krát.
   Preto napríklad bodka alebo guľôčka na tretej úrovni znamenala 400 (na prvej 1, na druhej 1x
   20 = 20, a na tretej 20x20=400 a tak ďalej. Takto mohli Landovi informátori veľmi ľahko
   vyjadriť jednoduchými značkami ľubovoľne vysoké počty, čo ho udivovalo.

   323.          „Na“, ktorým meno začína, je označením pre matku (alebo aj dom), za ktorým
   nasleduje meno matky Chan (ktoré nazývali naal) ako prvé a potom meno otca Chel (ktoré
   nazývali paal). Existujú dôkazy pre matrilinearitu, ktorá sa používala paralelne v niektorých
   mayských oblastiach, takže dedenie otcovského mena nebolo celkom všeobecným javom. V každom
   prípade jestvovalo viac mien, než uvádza Landa. Boli to napríklad detské mená, ktorým
   zodpovedá povedzme u súčasných Lacandóncov meno Och, ktoré sa používajú pre deti, kým nezačnú
   byť nazývané vlastným menom (neznamená to dojčenské meno, pretože dojčatá nemajú spravidla
   žiadne meno), ďalej to boli prezývky a mocenské funkcie, ktoré sa stávali súčasťou mena.
   V klasickom období boli, zvlášť u kráľov a elít, súčasťou mena aj vojnové činy (napr. Ten
   s dvadsiatimi zajatcami) a mená duchovných dvojníkov – wayov, napr. Baklel Way. Niekedy si
   víťaz privlastnil aj (duchovné) meno (popraveného) porazeného. Landom opísaný systém dedenia
   mien mnohí bádatelia spochybňujú, pretože by sa museli všetky deti jedného páru volať rovnako,
   čomu dochované genealógie nenasvedčujú, a tiež kvôli existencii polygýnie, minimálne u elít,
   ktorá do systému vnášala nové prvky, ako aj kvôli už spomínaným lokálnym dokladom
   matrilinearity.

   324.          Táto výlučná exogamia mohla mať pôvod v zvieracích klanoch, ako je tomu dnes
   u Lacandóncov, ktorí majú často ako súčasť rodového mena, meno zvieracieho klanu (onen), ku
   ktorému patria, pričom z rovnakého klanu sa pôvodne vzájomne nesmeli sobášiť. (Sousstelle
   1935, Boremanse XX). Žiaľ, z poklasického obdobia sa nám nezachovali presvedčivé dôkazy, že
   tam systém zvieracích klanov existoval, nespomína ho tu ani Landa. Z klasického obdobia však
   pribúdajú doklady, že tam systém takýchto rodov- zvieracích klanov asi bol. Potom by v ňom,
   pochopiteľne, yukatécka exogamia mohla mať svoj pôvod. V každom prípade tento zvyk pretrval
   veľmi dlho. To znamená, že sa netradovalo pravidlo priamej príbuznosti, ale len
   predpokladanej, na základe rovnakého mena. Redfield a Villa (1939) zachytili podobné zvyky
   medzi Tzeltalmi ešte v dvadsiatom storočí, keď zistili, že si nemôžu vziať nikoho s rovnakým
   španielskym priezviskom, aj ak nejestvujú žiadne doklady ich príbuzenstva.

   325.          V orig. „hermanos“, tí však nejestvovali, takže išlo zrejme o „synovcov“, ako
   prekladá Tozzer, aj Knorozov, avšak Pérez Martínez dopĺňa (del padre), takže myslí „strýkov“.

   326.          V orig. „ más desen vuelto“, čo je nezrozumiteľné, Tozzer opravuje na „con desen
   voltura“, Pérez Martínez spája na „desenvuelto“, (t.j. „najvyvinutejší), Tozzer napokon
   vykladá ako „most forward“, Knorozov ako „naibolee predpriimčivyj“ (t. j. „najpodnikavejší“).

   

   

   

   XXV. MANŽELSTVÁ A ROZLUKY

   

   V starých časoch uzatvárali sobáš, keď mali dvadsať rokov, teraz sa však berú dvanásť alebo
   trinásťročný.^327 Práve preto sa tak ľahko rozvádzajú, berú sa totiž bez lásky a ignorujú
   manželský život aj inštitúciu manželstva. Ak sa otcom nepodarí presvedčiť synov, aby sa
   vrátili k svojim ženám, tak hľadajú stále nové a nové.^328 S rovnakou ľahkosťou nechávajú muži
   ženy aj s deťmi, bez obáv z toho, či si ich vezme za ženu niekto iný, alebo či sa k ním neskôr
   vrátia.   Napriek tomuto všetkému sú veľmi žiarliví a nestrpia, aby ich ženy neboli počestné.
   Teraz, keď videli, že Španieli za to svoje ženy zabili, začali tiež tým svojim ubližovať
   a niekedy ich aj zabijú. Ak opustia svoje ženy, keď majú deti ešte malé, ponechajú ich matkám,
   ak sú väčšie a sú to chlapci, vezmú si ich otcovia; dievčatá zostanú s matkami.^329

   Aj keď bolo opúšťanie žien takou častou a bežnou záležitosťou, starci a ľudia s lepšími mravmi
   to odsudzovali a mnohí nemali nikdy viac ako jednu ženu.^330 Nikdy si ju však nebrali, ak mala
   meno z otcovej strany, pretože to bolo medzi nimi považované za neprijateľné.^331 Rovnako bolo
   hriechom, ak by si niekto vzal švagriné, ženy svojich bratov. Nebrali si ani svoje macochy,
   ani švagriné, sestry svojich manželiek, ani tety, sestry svojich matiek; a ak to niekto
   urobil, odsudzovali to. Ale, so všetkými ostatnými príbuznými z matkinej strany mohli uzavrieť
   manželstvo, aj ak išlo o sesternicu.^332

   Otcovia veľmi starostlivo hľadajú v pravý čas pre svojich synov ženy vo vhodnom postavení,
   a ak je to možné, z toho istého miesta. Pokladali za malicherné, aby si muž hľadal ženu sám,
   alebo aby otcovia hľadali dcéram ženíchov; na dojednanie týchto vecí si najímali
   dohadzovačov.^333 Tí ich oslovovali a zjednávali s nimi, kým nedojednali všetky podmienky
   obradu a poplatku za nevestu, ktorý býval veľmi malý a dával ho otec mládenca budúcemu
   svatkovi.^334 Okrem toho, svokra ušila pre svoju nevestu a syna šaty. Keď nadišiel deň sobášu,
   stretli sa v dome otca nevesty , kde bolo pripravené pohostenie. Prišli hostia a kňaz spojil
   ženícha a nevestu.^335 Predtým však požiadal ich rodičov o dobrozdanie, či súhlasia s tým
   manželstvom a pokladajú ho za dobré. Potom ženích dostal nevestu, ak bol na to pripravený, už
   v tú noc. Nasledovala hostina, prišli pozvaní hostia a od tej chvíle zostal zať v dome svojho
   svokra.^336 Musel preňho pracovať päť alebo šesť rokov. Ak by to neurobil, vyhnal by ho
   z domu.^337 Matky pripravili svoje dcéry na to, aby dávali svojim mužom stále jesť a piť, čo
   bolo znakom manželstva.^338

   Vdovci a vdovy boli spojení bez akýchkoľvek osláv alebo formalít. Takí muži iba prišli do
   ženinho domu, a ak ich žena prijala a ponúkla im ničo jesť, sobáš bol uzavretý. Dôsledkom toho
   bolo, že sa rozchádzali s takou istou ľahkosťou, ako sa brali. Yukatánci si nikdy nebrali viac
   ako jednu manželku, tak ako to bolo pozorované v iných oblastiach, kde mali muži súčasne viac
   žien.^339 Niekedy otcovia dohodli manželstvo už pre malé deti, ktoré sa vzali, až keď mali na
   to vek, ich otcovia sa však už správali k sebe ako svatkovia.^340

   

   

   327.          V rukopise sa uvádza číslovka XIIII, čo Brasseur de Bourbourg a Pérez Martínez
   opravujú na XIII, čo rešpektujem. Tozzer prepisuje na XIV. Otázne je, prečo sa sobášny vek tak
   dramaticky posunul smerom dolu. Hypotetickou odpoveďou je, že si to vynútila potreba
   rýchlejšej reprodukcie obyvateľstva po zničujúcich vojnách a epidémiách, ktoré Landa opisuje
   v 10. kapitole.

   328.          Táto nestabilita manželských zväzkov uzavretých v detskom veku stále pretrváva
   u súčasných Lacandóncov. Týka sa však rovnako žien ako mužov, ktorí si hľadajú ďalších
   partnerov a pôvodných s ľahkosťou opúšťajú. Tento typ spločnosťou tolerovanej promiskuity
   nazývajú „pak´te“. Medzi Lacandóncami existuje len veľmi málo mladých manželstiev, ktoré boli
   dohodnuté ako prvé a naďalej trvajú.

   329.          U Lacandóncov, kde je inak situácia prakticky identická, nie je delenie detí
   rozídených rodičov také priamočiare. Pokiaľ odíde k novej partnerke muž, ponecháva si skutočne
   chlapca, ale niekedy aj odrastenejšie dievča, ak iné malé dieťa v dojčenskom veku zostane
   s matkou; ak však odíde k novému partnerovi žena, často ponechá všetky, aj malé deti tak,
   a ich výchovy sa ujmú jej rodičia alebo rodičia bývalého manžela. Deti ich časom začnú volať
   „otec“ a „matka“, a svojich starých rodičov chápu ako vlastných rodičov. Keď odrastú do veku,
   kedy sú schopné pomáhať v domácnosti, bez ohľadu na to, či ide o chlapcov alebo dievčatá,
   patria do domu ohrdnutého manžela a ich biologická matka sa k nim ani neskôr nehlási.

   330.          Otázne je, či ide v tomto prípade o Landovo moralizovanie alebo o opis skutočnej
   reality. Starší ľudia to skutočne mohli odsudzovať (zvlášť pred rozhorčeným kňazom),
   v mladosti však zrejme robili to isté. Druhou vecou je pravdepodobnosť polygamie, minimálne
   u elít, čomu zodpovedajú ďalšie pramene. Lacandónci praktizujú paralelne polygamiu aj
   monogamiu.

   331.          K tzv. „menovej exogamii“ porovnaj pozn. č. 324.

   332.          Podľa Landu bol u Mayov neprípustný levirát aj sororát. Manželstvá medzi
   krížovými bratrancami však pripúšťa, čo dokazujú aj pravidlá klasifikácie príbuzenskej
   terminológie z tohto obdobia. Zákaz sobášiť sa so sesternicami priniesla až cirkev. Súčasní
   Lacandónci majú striktne zakázané iba priame incestné vzťahy, aj tam však objavili viacerí
   bádatelia niekoľko výnimiek (súrodenecké sobáše), ktoré však boli všeobecne odsudzované.
   Manželstvo so sesternicou alebo bratrancom je všeobecne vítané a mnaželstvo so sestrou svojej
   ženy je v polygamných zväzkoch vyslovene preferované. Vynikajúcu analýzu príbuzenskej
   terminológie a pravidiel uzatvárania manželských zväzkov u Lacandóncov podáva Boremanse (XX).

   333.          Tento zvyk sa zachoval medzi Maymi na Yukatáne dodnes.

   334.          Svadobný dar, ktorý dáva ženíchova strana nevestinej (nie naopak, teda nejde
   o veno) sa nazýva maysky muhul, a dodnes je súčasťou tradície na Yukatáne, ale aj v ostatných
   mayských oblastiach. V súčasnosti si to nesprávne vykladajú samotní Mayovia ako „kúpenie“
   nevesty. Medzi Tzeltalmi v Chiapase sa napríklad takáto „cena“ pohybuje medzi 5 - 10. 000
   pesos, čo relatívne nie je vysoká čiastka; pre chudobné roľnícke obyvateľstvo však dosť
   podstatná. Mladí Lacandónci platia náklady na svadobnú hostinu, ďalej rodine nevesty venujú
   olej, cukor a kurčatá. V prípade väčšieho finančného daru však už neočakávajú požiadavku práce
   pre svokra, ktorá sa takto „kompenzuje“.

   335.          Sobášny rituál u poklasických Mayov žiaľ nemáme nikde zachytený. Pre porovnanie
   však bude zrejme užitočné jeho vyobrazenie v aztéckom Kódexe Mendoza.

   336.          Nie priamo v dome svojho svokra, ale v jeho „dvore“, keďže si mladá dvojica
   postavila svoj menší, provizórny domček naproti domu svokra, ako sa o tom na iných miestach
   zmieňuje samotný Landa.

   337.          Toto odpracovanie nevesty máme potvrdené z mnohých zdrojov. Landa hovorí
   o záväzku pracovať pre svokra 5-6 rokov, Cogolludo (5, XVII) hovorí o 2-3 rokoch a súčasní
   Lacandónci túto povinnosť skrátili na 1-2 roky, pokiaľ sa nedohodli na jej finančnom vyrovnaní
   (pozri pozn. č. 334). Práca je však participačná a treba povedať, že jej výsledky sú delené
   spravodlivo pre mladú rodinu, ktorá ešte nemá skúsenosti s prácou na vlastnej milpe. Svojím
   spôsobom na tomto systéme mladí, ktorí nemajú vlastné polia a skúsenosti, profitujú. Tento
   zvyk viedol k špecifickému systému domácností, ktoré sa skladali z hlavy veľkorodiny -
   paterfamilias, ako ho nazýva Bienvenida (1548) a menších pridružených domácností ženatých
   detí, ktoré si postavili domy v jeho susedstve. Podľa Landovho opisu bol tento systém
   matrilokálny, u súčasných Lacandóncov, kde principiálne pretrváva, však ide o patrilokálny
   alebo zmiešaný systém.

   338.          Prijatie jedla od ženy bolo chápané ako rituálny symbol manželského zväzku, čo
   sa určite netýkalo len nižšie opísaného rituálu manželstva vdovcov. Jeden lacandónsky mýtus
   opisuje odmietnutie jedla bohom T´upom od dcéry jeho brata Chak Xib Chaka, ktoré bolo zjavne
   symbolickým odmietnutím manželstva.

   339.          Porovnaj s pozn. č. XX a č. 330.

   340.          Detské sobáše sú stále bežné u Lacandóncov, aj keď už nie s takou frekvenciou,
   ako donedávna. Dievčatá vydávajú aj vo veľmi nízkom veku 3-4 ročné, ale ich podstatne starší
   manžel s nimi začne pohlavne žiť až po prvej menštruácii. Už predtým sa však jej rodičia so
   zaťom a svatkovcami vzájomne považujú za príbuzných so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane
   presťahovania ženícha do domácnosti svokrovcov, kde si nevestu odpracováva ešte v období jej
   detstva.

   

   

   XXVI. KRST U YUKATÁNCOV

   

   V žiadnej inej časti Indií nebol objavený krst, iba na Yukatáne,^341 kde existuje pod názvom,
   ktorý znamená „znova sa narodiť“ alebo „narodiť sa druhý raz“.  Latinský názov renascor značí
   to isté, čo v v jazyku Yukatánu slovo zihil,^342 ktoré znamená „znova sa narodiť“ alebo
   „narodiť sa druhý raz“. Nepoužíva sa inak, ako v takomto slovnom spojení: caputzihil, čo značí
   „znova sa narodiť“.^343

   Nemáme možnosť zistiť jeho pôvod, vieme len, že tu bol používaný odjakživa a že ho berú
   s takou zbožnosťou, že ho nikto nezanedbal prijať.^344 Ak mal niekto hriechy, alebo vedel, že
   má sklony ich spáchať, vyspovedal sa z nich kňazom,^345 osobitne pred krstom. Brali krst
   s takou vierou, že hriech viac v nijakej podobe nezopakovali. Krst prijímali s presvedčením,
   že sa jeho prostredníctvom stanú lepšími v svojich zvykoch a že v svetských veciach im nebudú
   škodiť zlí duchovia, že cezeň a vďaka svojmu dobrému životu dôjdu k blaženosti, v ktorú dúfajú
   podobne ako tí, čo veria v Mohameda a hojnosť jedál a nápojov, ktorá ich čaká.^346

   Na prípravu ku krstu mali nasledovný zvyk: Indiánky nechali vyrásť svoje deti do veku troch
   rokov, potom chlapcom vždy pripevnili k vlasom na temene bielu korálku^347 a dievčatká zase
   nosili okolo bedier prepásaný tenký povrázok,^348 ku ktorému bola pripevnená mušľa^349 tak,
   aby im zakrývala intímne časti. Považovali za veľký hriech a za ohavnosť sňať tieto dve veci
   dievčatkám dolu pred krstom. Dávali im to vždy od veku troch rokov až do dvanástich,^350
   a nikdy sa nesobášili pred krstom. Ak chcel niekto pokrstiť svoje dieťa, išiel vždy za kňazom
   a oboznámil ho so svojím zámerom. Neskôr sa správa o krste rozšírila po celej obci, pričom pri
   stanovení dňa starostlivo dbali na to, aby nepripadol na taký, ktorý považovali za
   nešťastný.^351 Staral sa o to ten, kto pripravoval slávnosť, čo bola tá istá osoba, ktorá
   o tom odovzdala správu; a ten istý človek vybral, podľa svojho vkusu, popredného človeka
   z obce, aby mu s tým pomohol, a tiež so všetkým, čo s tým súvisí. Potom mali vo zvyku vybrať
   ďalších štyroch ľudí, starších a vážených, ktorí pomáhali kňazovi  počas ceremónie v deň
   slávnosti; tých vyberali vždy spolu s kňazom, dbajúc na jeho názor. Na týchto výberoch sa
   podieľali aj otcovia detí, ktoré mali byť pokrstené a samotná slávnosť bola určená pre
   všetkých. Každého z tých, ktorých vybrali nazývali chac.^352 Tri dni pred slávnosťou sa
   otcovia detí, ako aj všetci, ktorí ju usporadúvali, postili a zdržali pohlavného styku. ^353

   V deň krstu sa všetci stretli v dome toho, kto organizoval slávnosť a priviedli tam všetky
   deti, ktoré mali byť pokrstené. Konalo sa to v patiu, alebo na nádvorí domu, ktorý bol
   vyčistený a vyzdobený čerstvým lístím. Po poriadku boli rozdelení, na jednu stranu chlapci
   a na druhú dievčatá. Ako kmotrovci,^354 im bola pridelená, staršia žena pre dievčatá a pre
   chlapcov zase muž, ktorí sa zhostili tejto funkcie.^355

   Potom vykonal kňaz očistu obydlia a vyhnal odtiaľ zlého ducha.^356 Urobil to tak, že do
   štyroch rohov patia alebo nádvoria položil štyri stolčeky,^357 na ktoré sa posadili štyria
   chacovia s dlhým povrazom, ktorý držali navzájom, od jedného k druhému, a to tak, že vo vnútri
   zostali ohradené deti. Potom prekročili povraz postiaci sa otcovia detí, ktorí vošli do kruhu
   v strede. Potom, alebo predtým, postavili do stredu ďalší stolček, na ktorý si sadol kňaz
   s kadidelnicou,^358 trochou pomletej kukurice a trochou kadidla.^359 K nemu prichádzali po
   poriadku chlapci a dievčatá, a kňaz dal každému dieťaťu do ruky niečo pomletej kukurice
   a kadidla, čo všetky deti napokon vhadzovali do kadidelnice. Keď skončili s vykiadzaním, vzali
   kadidelnicu v ktorej to robili, aj povraz, ktorým ich chacovia ohradili a do pohára naliali
   trochu vína,^360 potom to všetko dali jednému Indiánovi, ktorý to mal odniesť mimo obce.
   Upozornili ho, že sa nesmie napiť, ani sa obzerať dozadu za seba.^361 Keď to všetko takto
   urobili, hovorili, že zlý duch bol vyhnaný.

   Keď Indián odišiel, vyzametali nádvorie, očistili ho od lístia stromu cihom,^362 ktoré tam
   mali, a rozhádzali naokolo lístie z iného stromu, ktorý nazývali copo.^363 Potom, kým si kňaz
   obliekal rúcho, položili niekoľko rohoží. Keď sa obliekol, vyšiel v kabátci z červených pier,
   ktorý bol zdobený ďalším farebným perím a ešte inými, dlhými perami, ktoré mu viseli z koncov.
   Na hlave mal pokrývku^364 z takého istého peria, a poniže kabátca mal množstvo bavlnených
   stúh, ktoré siahali až na dlážku ako chvosty. V ruke držal kropeničku,^365 urobenú z krátkej,
   veľmi pekne vyrezávanej palice, ktorá mala namiesto vlasov alebo brady akési hadie chvosty,
   podobné chvostom štrkáčov. Správal sa s nemenšou dôstojnosťou, akú má pápež, keď ide korunovať
   kráľa. Bolo pozoruhodné vidieť, koľko noblesy im dáva ich výstroj. Chacovia pristupovali
   k deťom a dávali všetkým na hlavy biele plátienka, ktoré sem kvôli tomu priniesli ich matky.
   Spytovali sa tých väčších, či sa nedopustili nejakého hriechu, alebo nečistého dotýkania.^366
   Ak sa ukázalo, že áno, vyznali sa z toho a oddelili ich od ostatných.

   Keď to urobili, kňaz všetkým prikázal, aby stíchli a posadili sa. Potom začal so žehnaním
   detí, čo robil so všetkou vážnosťou, mnohými modlitbami a so svätením kropeničkou. Keď skončil
   so žehnaním, posadil sa a vstal ten pohlavár, ktorého otcovia detí vybrali na túto slávnosť.
   Vzal kosť, ktorú mu dal kňaz a zamával ňou každému dieťaťu deväť krát pred čelom.^367 Potom
   ich zmočil vodou z nádoby, ktorú mal v ruke a bez toho, aby prehovoril, im potrel čelá
   a tváre, a tiež miesta medzi prstami na rukách a na nohách. Tú vodu robia z určitých kvetov
   a z kakaa namočeného a rozpusteného v panenskej vode, ako ju volajú; ktorú nosia z lesov, kde
   ju berú z priehlbín v stromoch a skalách.^368

   Keď skončilo toto pomazanie, kňaz vstal a dal deťom dolu z hláv biele plátienka, ako aj
   ďalšie, ktoré mali prehodené cez plecia, z ktorých malo každé k sebe prišité zopár pier
   z prekrásnych vtákov a nejaké zrnká kakaa. Všetko to vyzbieral jeden z chacov. Potom kňaz
   vytiahol kamenný nôž a odrezal ním chlapcom z vlasov korálku, ktorú tam mali pripevnenú. Za
   ním prišli kňazovi pomocníci, ktorí niesli zväzky kvetov a dymidlo,^369 ktoré Indiáni
   používali na vťahovanie dymu. Pred každým z detí s tým deväť ráz zamávali a potom dali každému
   ovoňať kvety a vdýchnuť dym z dymidla. Potom zozbierali darčeky, ktoré priniesli matky a dali
   z nich každému dieťaťu niečo na zjedenie, pretože tie darčeky pozostávali z rôznych jedál.
   Vypili tiež riadny pohár vína, z ktorého zvyšok obetovali bohom so zbožnými modlitbami.
   Prosili ich, aby prijali tento malý dar od detí. Potom zavolali ďalšieho usporiadateľa, ktorý
   im pomáhal, a ktorého volali cayom.^370 Dali mu vypiť víno, ktoré vypil na jeden dúšok,
   pretože hovorili, že ak by sa pri pití zastavil, bol by to hriech.

   Keď to urobili, rozlúčili sa, a to najskôr s dievčatami, ktoré si prevzali ich matky a zložili
   im povrázok, ktorý dovtedy nosili okolo pása. Dali im dolu aj mušľu, ktorú nosili na znak
   čistoty. Bolo to akoby povolenie k sobášu, ak by si to rodičia želali. Potom sa rozlúčili
   chlapci, ktorých otcovia najskôr priniesli hromadu plášťov, ktoré vlastnoručne rozdali divákom
   aj usporiadateľom. Slávnosť sa potom zavŕšila ešte dlhotrvajúcim jedením a pitím. Túto
   slávnosť nazývajú emku,^371 čo znamená „zostúpenie boha“. Ten, kto sa aktívne zúčastňoval na
   prípravách slávnosti a mal s ňou spojené aj výdaje, sa okrem troch dní pôstu, ktoré už
   vykonal, musel postiť ešte deväť ďalších dní, a to robili bez výnimky.

   

   341.          Landa sa na tomto mieste mýli, pretože aj v Mexiku jestvovala rituálna očista
   vodou, ktorá bola opisovaná ako krst. Ako zaznamenal Sahagún (6, XXXVII), dieťa sa už niekoľko
   dní po narodení obradne polialo vodou a vzývala sa pritom bohyňa Chalchiuhtlicue.

   342.          Slovo „sihil“ znamená iba „narodiť sa“.

   343.          Snáď z „k´ab u sihil“, „narodiť sa z rúk“, v opozícii voči bežnému spôsobu
   narodenia.

   344.          „Nezabudnutie“ na „krst“ vyplývalo zjavne z toho, že išlo o prechodový rituál,
   bez ktorého by nebola možná iniciácia do dospelosti, vrátane sobáša a všetkého
   ostatného.         

   345.          Spoveď bola rozšírená medzi Maymi nielen pred krstom, ale aj počas chorôb a pred
   smrťou, ako nás o tom informujú viaceré etnografické a historické dokumenty. Jej presné
   rituálne ukotvenie však nepoznáme. U Aztékov bola spoveď súčasťou kultu bohyne Tlazolteotl.

   346.          Na tejto pasáži nie je jasné, či ju robí Landa iba z nevedomosti a stereotypu,
   ktorým sa v jeho storočí v Španielsku všetko pohanské pripodobňovalo k Maurom, alebo skutočne
   naráža na eschatologické očakávania Mayov na Yukatáne. V tom prípade by narážal na akýsi obraz
   raja ako miesta hojnosti, čo by bolo pozoruhodné, pretože pre takúto predstavu nemáme u Mayov
   žiadne doklady. Snáď s výnimkou niektorých lacandónskych zmienok o záhrade plnej plodov pod
   jazerom boha dažďa Mensäbäka, čo poukazuje na možnú spojitosť s verziou raja podobnou
   Tlalocánu v Mexiku. Vzhľadom k nehomogénnosti eschatologických predstáv v Mezoamerike sa
   adekvátnosť tejto narážky nedá celkom vylúčiť.

   347.          Na tomto mieste Landa uvádza „una contezuela blanca“, nižšie, pri jej odrezávaní
   hovorí „la cuenta“, prekladám preto „biela korálka“.

   348.          V súčasnosti nosia lacandónske deti, zvlášť dievčatká obdobné bavlnené nite.
   Majú červenú farbu, ale neobtáčajú sa okolo pása (vzhľadom k noseniu oblečenia), ale okolo
   zápästí, okolo členkov a okolo krku. Niekedy na všetkých miestach súčasne. Nazývajú sa k´uch
   a ich nosenie „až kým nebude dieťa veľké“ odôvodňujú ich ochrannou funkciou. Vykladáme ich
   preto ako apotropajné predmety (Podolinská-Kováč), aj keď sa zdá, že môžu byť pozostatkom
   práve tohoto zvyku a na novú funkciu sa adaptovali.

   349.          Mušľa bola všeobecne považovaná za symbol ženského pohlavného orgánu, viaceré
   pramene však uvádzajú, že na tomto mieste nosili dievčatá kameň červenej farby.

   350.          Viaceré pramene sa líšia v tom, v akom veku sa k tomuto „krstu“ u Mayov
   pristupovalo. Landove údaje sú nižšie než ostatné, ktoré hovoria o 12-ročných dievčatách
   a v prípade chlapcov až o 15-17 ročných. Táto variabilita však mohla byť lokálna, alebo
   principiálne variabilná, pretože aj u Lacandóncov sa obdoba tejto iniciácie, nazývaná mäkchur
   koná pre kategóriu detí od 3-4 rokov, prakticky až do puberty, podľa okolností.

   351.          Každá životná udalosť podliehala výkladu z rituálneho, 260-dňového kalendára
   Tzolkin, a špecialisti vykladali osudovosť jednotlivých dní pre každého človeka osobitne,
   alebo pre celú komunitu. V súčasnosti sa táto funkcia zachovala v transformovanej podobe už
   len u Quichéov, kde vhodnosť a nevhodnosť dní podľa rituálneho kalendára stále určujú tzv.
   XXX.

   352.          Chak je meno mayského boha dažďa a poľnohospodárstva, ktorý bol hlavným božstvom
   poklasického Yukatánu. Tento boh mal štvorjedinú prirodzenosť a pozostával zo štyroch Chakov:
   Kan Xib Chaka (zodpovedného za južnú stranu sveta), Sak Xib Chaka (zodpovedného za severnú
   stranu sveta), Ek Xib Chaka (zodpovedného za západnú stranu sveta) a Chak Xib Chaka (ktorý bol
   z nich hlavný, personifikoval súčasne celú štvoricu a zodpovedal za východnú stranu sveta).
   Chakovia sa nazývali súčasne štyria pomocníci hlavného kňaza, ktorí tak vlastne predstavovali
   kozmologický symbol.

   353.          Pôst a sexuálna abstinencia patrili u Mayov ku základným predpokladom styku
   s posvätnom. Máme o tom početné doklady, napríklad aj v Popol Vuh (XX), rovnako u súčasných
   Lacandóncov.

   354.          V orig. „como padrinos“.

   355.          Kmotor tu nemá kresťanské konotácie v zmysle krstného otca, ale je garantom a
   „zasväcovateľom“ adepta do tajov života dospelého jedinca. Celý Landov „krst“ sa veľmi ponáša
   na detskú iniciáciu u Lacandóncov, nazývanú mäkchul (MarionXX), kde však už prvky pokropenia
   vodou absentujú. Etymológia tohto slova (chul znamená očistiť, ale výraz môže byť odvodený aj
   od ch´ul, t. j. zmočiť, pokropiť) nasvedčuje tomu, že pôvodne išlo tiež o rituálnu očistu
   vodou. „Padrino“ sa lacandónsky nazýva XXX, a pôvodne išlo aj tu o veľkú slávnosť pre deti
   s mimoriadnym rituálnym významom. Okrem iného v nej nechýbali sexuálne prvky, pretože dievčatá
   obkročmo liezli na strom alebo na nohu stola, čo im zjavne malo zabezpečiť plodnosť
   a iniciovať ich k vydaju. Chlapci sa symbolicky učili narábať s lukom a mačetou.

   356.          V orig. „demonio“, tentokrát však vo význame zlej sily alebo bytosti, ktorú tak
   chápali samotní Mayovia (porovnaj pozn. č. XX)

   357.          Opäť ide zrejme o kanche (porovnaj pozn. čXXX)

   358.          V orig. „brasero“, myslí sa však kadidelnica, nie ohrievadlo.

   359.          Nepochybne išlo o pom.

   360.          Išlo asi o balché.

   361.          Je pozoruhodné ako sa tieto praktiky podobajú apotropajným a purifikačným úkonom
   známym z rôznych kútov sveta. Aj v tomto prípade je symbolický priebeh rituálu pomerne dobre
   čitateľný. Zdá sa, že zlým duchom nemohol byť myslený nikto iný ako Kisin, ktorý túto úloho
   zohráva dodnes na Yukatáne, aj medzi Lacandóncami. Práve s ním je stále spojená celá škála
   lacandónskych purifikačných a apotropajných techník. Symbolické obkľúčenie štyroch strán sveta
   ho malo vypudiť do centra, do posvätného stredu, kde bol ponúkaný potravou bohov – pomom
   a kukuricou, ktoré sa spaľovali v kadidelnici. Mayovia verili, že bohovia prijímajú potravu
   len v esenciách vône alebo dymu, a tiež že kadidelnice sú priamo ich domovom, kde ich udržiava
   pravidelný prísun obetín. Takýmto spôsobom bol Kisin zrejme „stiahnutý“ do kadidelnice
   a pohára s nápojom balché, ktorý sa zase dostával k bohom prostredníctvom uliatia a boh
   k ľuďom zase prostredníctvom participačného pitia účastníkov obradu. To tu bolo prísne
   zakázané, lebo prostredníctvom participácie by Kisin zostal na mieste, kým takto zostal
   pripútaný k svojmu balché v pohári (zrejme tekvicovej nádobe luch) a k svojej potrave
   v kadidelnici. Ich vynesenie mimo obce bolo zavŕšením purifikácie, pričom obzretie dozadu
   toho, kto predmety vynášal, by magicky navodilo predchádzajúci stav, a tým by účinok celého
   obradu zrušilo.

   362.          Sihom je strom, ktorého plody vraj Mayovia používali ako mydlo. Ide
   pravdepodobne o Sapindus saponaria.

   363.          Copo (Ficus cotinifolia) bol dôležitým a posvätným stromom, okrem iného aj
   preto, že jeho kôra sa využívala na výrobu papiera – posvätného média na výrobu mayských kníh,
   tiež dôležitého pri obetovaní krvi (obetovávala sa na papier z copo, ktorý sa potom spálil).
   Oba uvedené stromy dokladajú, že lístie z nich malo osobitný význam, čo možno porovnať so
   súčasnými Lacandóncami, ktorí pri rituáloch žiadne náčinie nekladú na zem, ale na lístie,
   ktorým je všetko vyložené, rovnako posvätných tácok (xikal) a ďalších predmetov sa dotýkajú
   výhradne cez ich rúčky obalené lístím.

   364.          V orig. „como coroza“, teda pripodobňuje ju k cirkevnému výrazu „coroza“, ktorým
   sa španielsky označuje čiapka kajúcnika, ktorá symbolizuje jeho hriechy.

   365.          V orig. „isopo“, teda predmet opäť pripodobňuje k cirkevnej terminológii, kde
   isopo (hisopo), lat. aspergillum, značí kropeničku, ktorou kňaz kropí svätenou vodou.

   366.          V orig. „tocamiento feo“, Tozzer prekladá „obscene act“.

   367.          Obrad s kosťou, pravdepodobne ľudskou, súvisí zrejme s početnými vyobrazeniami
   božstiev s kosťou v ruke v kódexoch, aj na keramike. Nevieme presný význam celého aktu, no
   číslo deväť, ako aj kosť, boli symbolicky spojené s podsvetím.

   368.          O význame tejto vody, ktorú lacandónci nazývajú „u churo ha“, teda „očistná
   voda“ a prekladajú to ako „agua santa“, teda „svätá voda“ vieme viac z rôznych prameňov. Na
   miesto, odkiaľ bola braná nesmela napríklad vstúpiť nikdy žiadna žena. Ženy, zvlášť v období
   tehotenstva alebo menštruácie, nemali prístup ku žiadnym predmetom, ktoré boli považované za
   posvätné. Mayovia prikladali nesmierny význam rituálnej čistote, ktorá bola podmienkou
   úspešnosti akéhokoľvek rituálneho konania. „Panenská voda“ bola súčasťou mnohých očistných
   a magických obradov.

   369.          Takto prekladám Landov výraz „humazo“, pretože sa chcem vyhnúť výrazu „cigara“,
   ktorý mal Landa na mysli, ale v jeho období ešte nejestvoval, rovnako ako nebol známy pojem
   pre fajčenie. Jeho pozorovanie potvrdzuje, že Mayovia používali tabak, ktorý nazývali kutz
   (Nicotiana rustica), ktorý pestovali na svojich poliach, na rituálne účely.

   370.          Nie je isté, čo týmto označením mysleli. Ide o to, či je meno odvodené od výrazu
   kay, čo znamená ryba alebo k´ay, čo znamená spievať. Kayom je v prvom prípade výrazom pre
   „rybára“, v druhom pre „speváka“. Ka yum by mohlo znamenať aj „náš otec“, avšak vzhľadom na
   kontext obradu, je najpravdepodobnejšie, že išlo o „speváka“. Na druhej strane, vylúčiť sa
   nedá ani osobné meno, pretože práve K´ayom alebo K´ayum je veľmi rozšírené lacandónske osobné
   meno. K´ayum je tiež meno lacandónskeho boha hudby a spevu, súčasne označuje hudobný nástroj –
   bubon.

   371.          Výraz „em k´u“ zaznamenal Landa presne a aj znamená „zostúpenie boha“.

   

   

   XXVII. SPOVEĎ, PÚTE, MODLY A HLAVNÍ MODLOSLUŽOBNÍCI

   

   Yukatánci prirodzene rozoznávali, keď konali zlo, pretože verili, že následkom konania zlých
   skutkov a hriechov je smrť, choroba a utrpenie. Keď ich niečo z toho skutočne postihlo, mali
   vo zvyku sa vyspovedať. Robili to tak, že keď sa následkom choroby, či niečoho iného ocitli
   v nebezpečenstve smrti, vyznali svoje hriechy; a ak na to pozabudli, pripomenuli im to ich
   blízki príbuzní alebo priatelia. Verejne sa vyspovedali zo svojich hriechov pred kňazom, ale
   ak tam nebol, urobili to pred svojimi rodičmi alebo manželky pred manželmi či manželia pred
   manželkami.

   Obyčajne sami seba obviňovali z hriechov ako je krádež, zabitie, podľahnutie telesnoti,^372
   a z falošného svedectva. Prostredníctvom spovede sa pokladali za spasených. Avšak, ak napokon
   unikli smrti, spovede často spôsobovali hádky medzi manželmi, kvôli nešťastiam, ktoré
   spôsobili, alebo kvôli tým, ktorí ich zapríčinili.

               Muži sa spovedali zo svojich slabostí s výnimkou tých, ktoré sa im prihodili s ich
   otrokyňami. Hovorili, že tie mali dovolené, lebo svoje vlastné veci môžu používať ako chcú.
   Z hriechov, na ktoré len pomýšľali sa nespovedali, aj keď ich pokladali za zlé a v svojich
   radách a kázňach odporúčali zbaviť sa ich. Pôsty, ktoré vo všeobecnosti držali sa týkali soli
   a korenia^373 v ich mäsitých pokrmoch, čo znášali skutočne ťažko. Pohlavného styku so svojimi
   ženami sa zdržiavali pri oslave všetkých svojich sviatkov.

               Vdovy a vdovci neuzatvárali ďalší sobáš do jedného roka po smrti svojho partnera.
   Počas tohto obdobia nesmeli mať ani telesný styk. Tých, ktorí to neboli schopní dodržať,
   pokladali za málo zdržanlivých a predpokladali, že ich kvôli tomu postihne niečo zlé.

               Počas niektorých pôstov v rámci ich sviatkov, nejedávali mäso a zdržiavali sa
   pohlavného styku. Prijatie úradu súvisiaceho so sviatkom, bolo vždy spojené s pôstom, rovnako
   ako prijatie úradov v správe krajiny. Niektoré pôsty boli také dlhé, že trvali tri roky a bolo
   veľkým hriechom prerušiť ich.

               Boli tak oddaní svojim modloslužobným praktikám, že v čase ťažkostí sa ich
   zúčastňovali všetci, vrátane, žien, mládencov a dievčat, ktorí už tiež vedeli páliť kadidlo
   a prosiť boha, aby ich zbavil zla a zadržal diabla,^374 ktorý to celé spôsobil.

   Cestovatelia taktiež nosili na svoje cesty so sebou kadidlo a tanierik^375na ktorom ho
   spaľovali. Potom v noci, kamkoľvek prišli, vztýčili tri malé kamene a na každý z nich položili
   trocha kadidla. Obďaleč položili iné tri ploché kamene, na ktoré hodili kadidlo^376 prosiac
   boha, ktorého volali Ekchuah,^377 aby sa v poriadku vrátili do svojich domov. Toto robievali
   každú jednu noc, až kým sa nevrátili z ciest domov, kde nechýbal nikto, kto by pre nich
   nerobil celý čas to isté, alebo ešte viac.

   Mali veľké množstvo modiel a svojho druhu nádherných chrámov. Okrem týchto bežných chrámov
   mali ešte páni, kňazi a pohlavári modlitebne a idoly pre svoje súkromné modlitby a obety.^378
   Cesty na ich miesta ako je Cuzmil a ku studni^379 v Chichenizá mali v takej úcte, ako my máme
   v úcte púte do Jeruzalema a Ríma; rovnako tam putovali v túžbe navštíviť ich a priniesť obetné
   dary. Predovšetkým smerovali do Cuzmilu,^380 podobne, ako my chodíme na sväté miesta; a keď
   tam nešli osobne, vždy poslali aspoň svoje obetné dary. Tí, ktorí sa vydali na túto púť, mali
   vo zvyku navštíviť aj ruiny starých chrámov,^381 keď okolo nich prechádzali, pomodlili sa tam
   a spálili kopál.^382

   Mali také množstvo modiel,^383 že im k nim počtom nestačili bohovia; preto nebolo zvieraťa, či
   plaza, ktorému by neurobili sochu, pričom všetky niesli podobu ich bohov a bohýň. Niektoré
   z nich boli z kameňa, ale bolo ich málo, ostatné boli z dreva; tie mali menšiu veľkosť, aj keď
   nie až takú, ako tie z hliny.^384 Modly z dreva si tak vážili,^385 že sa dedili ako to
   najdôležitejšie z dedičstva. Modly z kovu nemali, lebo kov sa tam nenachádza.^386 Vedeli
   dobre, že ich modly boli ich dielom, ktoré bolo mŕtve a bez božstva, ctili si ich však pre to,
   čo predstavovali^387 a preto, že ich výroba bola spojená s množstvom obradov, zvlášť tie
   drevené.

   Najväčšími modloslužobníkmi boli kňazi, chilanovia, čarodejníci a liečitelia, chacovia
   a naconovia.^388 Úrad kňazov predpokladal, že sa budú zaoberať ich vedami a vyučovať ich, ako
   aj objasňovať ťažkosti a zabezpečiť ich nápravu, určovať a vykonávať slávnosti, robiť obete
   a administrovať sviatosti. Úrad chilanov zase vyžadoval, aby jeho vykonávatelia dávali pre ľud
   odpovede od diablov. Boli takí vážení, že ich nosievali na pleciach. Čarodejníci a liečitelia
   chorým púšťali žilou na tých miestach, kde ich to bolelo a hádzali žreby, aby poznali
   budúcnosť v záležitostiach spojených s ich úradom, ako aj v iných veciach.^389 Chakmi boli
   štyria starci, ktorých vyberali vždy nanovo, aby pomáhali kňazovi urobiť správne a dôkladne
   všetky slávnosti.^390 Nakonovia boli v úrade dvaja: Prvý bol v úrade permanentne a nebol
   príliš vážený, pretože to bol on, kto otváral hrude obetovaných ľudí.^391 Druhý bol volený na
   obdobie troch rokov, bol kapitánom pre vojnový stav a pre ďalšie sviatky; toho si veľmi
   vážili.

   

   

   

   372.     V orig. „de la carne“, Tozzer prekladá „ weaknesses of the flesh“, Knorozov  
   „plotskij grech“.

   373.     Landa má na mysli chili papričky.

   374.     Landa tu výnimočne označuje mayské božstvo termínom boh a nie diabol, pričom diablom
   je tu myslený jeho skutočný mayský ekvivalent, pravdepodobne Kisin.

   375.     V orig. „platillo“, išlo však zrejme o hlinenú kadidelnicu.

   376.     Landa zabudol zmieniť, že pomocou troch kameňov Mayovia zakladali ohniská a preto aj
   v tomto prípade ide o spaľovanie kadidla v ohni. Obdobný zvyk medzi Cholmi putujúcimi na
   cestách zaznamenal Thompson ešte v prvej polovici 20. storočia (Thompson 1938a: 594).

   377.     Ek Chuah, doslovne „Čierny Škorpión“ bol bohom, ktorého vyobrazenia nachádzame aj
   v kódexoch (podľa Schelhasa ide o boha M), jeho význam však nie je stále celkom jasný. Isté
   je, že má spoločné črty s nahuaským Yacatecuhtlim; mal rovnako ako on čiernu farbu a dlhý
   pinocchiovský nos. Aj on mal vzťah k obchodu a pocestným. Obrady na počesť Ek Chuaha sa konali
   v mesiaci Muan a vykonávali ich predovšetkým vlastníci kakaových stromov. Keďže kakaové bôby
   slúžili ako platidlo, celkom prirodzene sa toto božstvo klasifikuje ako božstvo obchodu. S tým
   napokon súvisela aj väčšina ciest, ktoré viedli na blízke alebo vzdialené trhy, a tak bol Ek
   Chuah logicky aj patrónom pocestných. Nejasné je tu len vymedzenie kompetencií voči bohovi C,
   ktorým bol Xaman Ek (Severná hviezda), ktorý mal celkom odlišnú ikonografiu a bol tiež bohom
   obchodníkov a pocestných. Na niektorých vyobrazeniach má dokonca Ek Chuah opičiu hlavu Xaman
   Eka, čo dokladá ich blízky vzťah, či zameniteľnosť, o ktorej okolnostiach však nič nevieme.
   Rozpaky trochu vzbudzuje aj uctievanie Ek Chuaha v noci a jeho čierna farba v ikonografii,
   s ktorou boli obyčajne spájaný bohovia vojny alebo smrti.

   378.     Podľa archeologických dokladov, privátny ráz náboženského kultu na Yukatáne začína až
   mayapánskym obdobím (Thompson: XX) a je teda pomerne neskorým a úpadkovým fenoménom.
   Pokračovateľmi tejto tradície sú ešte aj dnes Lacandónci, ktorý vykonávajú kult predovšetkým
   v rámci rodín a v privátnych „domoch bohov“, ktoré majú svojich vlastníkov.

   379.     Landa zapisuje poco (c s chvostíkom, teda v dnešnej transkripcii „pozo“ studňa) a má
   na mysli známy cenot, (z mayského „dzonot“). V Chichén Itzá sú dva cenoty, vzdialené od seba
   asi kilometer. Jeden, nazývaný Xtoloc, bol zdrojom pitnej vody, a druhý, tzv. Studňa obetí, je
   presne ten, ktorý tu má Landa na mysli. Slúžil približne od 8. storočia po Kr. ako kultové
   miesto, kde sa hádzali početné obetné dary, ale aj ľudské obete: Doklady a štruktúru obetných
   darov vynikajúco objasnili výskumy na dne cenotu, ktoré vykonali v rokoch 1904-1911 Edward H.
   Thompson a neskôr, v roku 1967 Román Piňa Chán, čo ešte neskôr doplnili ďalší bádatelia.
   Obetné dary vypovedajú o chronológii, obyvateľoch i návštevníkoch tohoto najvýznamnejšieho
   poklasického kultového strediska, ale napríklad aj o obchodných trasách, ktoré siahali až do
   Kolumbie. (K Studni obetí pozri tiež pozn. č. XX)

   380.     Ide o už viac ráz zmieňovaný ostrov Cozumel s centrálnym kultom bohyne Ix Chel.
   V Relación (RY, 2: 54-5) sa píše o Cozumeli: „... bol tam starý Indián nazývaný alquin (ah
   k´in), čo v našom jazyku znamená kňaz. Indiáni prichádzali, aby videli, ako sa modla zhovára
   so zmieneným alquinom. Povedali mu prečo prišli a čo si želajú. A ten starý Indián alquin sa
   zhováral s modlou a s diablom, ktorý bol v jej vnútri. Odpovedal všetkým na to, čo sa pýtali
   a poučili sa o všetkom, čo chceli vedieť prostredníctvom toho starého Indiána alquina, ktorý
   im odovzdával odpovede modly ...... a tá modla bola nazývaná Ischel.“

   381.     Tento zvyk si zrejme zachovali Lacandónci, ktorý dodnes pália kadidlo a vykonávajú
   kult v ruinách starých mayských chrámov, a činili tak už v časoch prvých svedectiev.

   382.     Kopálové kadidlo (porovnaj pozn. č. XX).

   383.     Výraz „modla“ tu používam ako náprotivok Landovho „idolo“, ktoré však používa
   nekonzistentne, pretože pre ten istý objekt používa aj výrazy „imagen“, „estatua“, „brasero“
   alebo iba „demonio“.

   384.     Medzi modly z hliny Landa zrejme radí aj antropomorfné kadidelnice na spaľovanie
   pomu, ktoré mávali podobu bohov. Tieto, podobne ako ďalšie sošky z hliny a z dreva boli
   pravidelne renovované počas špeciálnych renovačných rituálov, ktorých obdoba (týka sa výhradne
   hlinených antropomorfných kadidelníc s podobami bohov) sa zachovala u Lacandóncov. Dobrý popis
   takéhoto renovačného rituálu podáva napríklad XXXX: XXX.

   385.     Žiaľ, práve tieto sa na rozdiel od kamenných a hlinených sošiek nezachovali
   v dostatočnom množstve. Vieme, že sa vyrábali v mesiaci Mol, niektoré z nich boli vylovené zo
   Studni obetí a zopár ich prečkalo v iných špecifických podmienkach. Na základe týchto
   exemplárov môžeme predpokladať, že ich najčastejšie vyrábali z dreva tropického cédra (lat.
   Cedrela odorata), ktorý Lacandónci nazývajú k´uhche, teda „božie drevo“ alebo „sväté drevo“,
   z ktorého donedávna vyrábali drevené sošky aj oni.

   386.     Landa má pravdu, pretože hoci zlaté predmety na Yukatáne existovali, neboli domáceho
   pôvodu, ale dostali sa sem obchodom. Netýkalo sa to však celého mayského sveta, pretože už
   zo susednej Guatemaly máme svedectvá o medených a zlatých soškách.

   387.     Landa zjavne celkom nerozumie mayskej koncepcii sacrum, ktorá sa dá dobre ilustrovať
   na lacandónskej predstave tzv. „hach biran“, teda sochy božstva, ktoré síce žije v nebi, ale
   v svojej soche je vďaka omnilokácii taktiež „reálne“ prítomné.

   388.     Správne „nacom“.

   389.     Veštenie osudu lósom bolo u Mayov veľmi rozšírené a významné, aj v Popol Vuh sa
   stretávame s XXXXXX. Pochybné však je, či prináležalo do právomoci „čarodejníkov
   a liečiteľov“. Pravdepodobnejšie je, že veštenie vykonávali kňazi alebo, že tieto Landom umelo
   vytvorené kategórie v skutočnosti splývali. Na Yukatáne rolu liečiteľa a šamana zohráva až do
   súčasnosti tzv. h´ men, u Lacandóncov je to náboženský vodca tohil, a liečenie je vždy
   súčasťou širšie koncipovaného náboženského rituálu. Aj preto je pravdepodobné, že Landom
   definované kategórie sa mohli, minimálne v prípade kňazov, chilanov, čarodejníkov
   a liečiteľov, prekrývať.

   390.     Porovnaj pozn. č. XXX

   391.     Vierohodnosť tohto údaju nie je istá, lebo napríklad u Aztékov bol kňaz, ktorý
   vytrhával srdcia obetiam z hrude vysoko vážený a niet dôvodu predpokladať, že táto vrcholná
   kultová činnosť by u Mayov mohla prinášať nejaké znevážujúce konotácie, skôr naopak. Thompson
   sa domnieva, že tak ako chacovia boli identifikovaní s bohom dažďa, tak nacom (ovia) mohli byť
   spojení s bohom blesku, ktorého identifikoval u Cholov pod podobným menom „Macon“ (Thompson
   1938a: 596).

   

   

   XXVIII. OBETOVANIE KRVI A ĽUDSKÉ OBETE

   

   Obetovali svoju vlastnú krv, a to tak, že si po kúskoch niekoľko ráz zarezali do uší koldokola
   a ponechali to tak, ako znak ich obete.^392 Inokedy si prepichovali líca alebo spodné pery.
   Ďalej si narezávali niektoré časti tiel; niekedy si prepichovali jazyky, naskrz, zo strany na
   stranu, a cez dieru si prevliekali nejaké slamky, čo im spôsobovalo obrovskú bolesť.^393
   Inokedy si rozrezávali predkožku na pohlavnom úde,^394 a ponechali to v takom istom stave, ako
   uši. Tu sa dopustil omylu aj všeobecný historik Indií,^395 keď povedal, že sa jednalo
   o obriezku.

   Robili aj ďalšie nechutné a bolestivé obetovanie. Tí čo ho mali vykonať sa stretli všetci
   v chráme, a postavili sa do radu. Prepichli si svoje pohlavné údy naskrz, zo strany na stranu;
   a keď to urobili, cez prepichnuté miesta si prevliekali veľké množstvo šnúr, a takto zostali,
   všetci ponavliekaní. Krvou zo všetkých týchto častí potierali modlu,^396 a ten, kto toho
   urobil viac, bol považovaný za statočnejšieho. Ich deti začali robiť to isté už od mala a bolo
   strašné vidieť, aké v tom boli horlivé.

   Ženy nevykonávali tieto obetovania krvi,^397 aj keď boli veľmi zbožné, ale natierali tváre
   modiel krvou nebeských vtákov, pozemských zvierat alebo vodných živočíchov, prípadne čímkoľvek
   mohli. Obetovali aj iné veci, ktoré vlastnili. Z niektorých zvierat vyberali srdce a obetovali
   ho; ďalšie obetovali v celku, niektoré živé, iné mŕtve, niektoré surové, iné varené.^398
   Robili aj veľké obete chleba, vína^399 a všetkých druhov jedál, ktoré používali.^400

   Aby mohli robiť tieto obety, vo dvoroch chrámov mali vztýčené vysoké ozdobené drevá^401 a pri
   schodiskách chrámu mali postavený okrúhly a široký piedestál. V strede bol vztýčený úzky kameň
   vysoký štyri alebo päť dlaní.^402 Na vrchu chrámových schodov stál ďalší podobný piedestál.

   Okrem sviatkov, ktoré svätili obetovaním zvierat,^403 kňazi alebo chilanovia nariadili
   v prípade nešťastí alebo inej nevyhnutnosti, obetovať ľudí.^404 Na tom sa zúčastňovali všetci,
   či už kúpou otrokov, alebo niektorí na to zo zbožnosti dávali vlastné deti.^405 Až do dňa
   slávnostného obetovania bolo o nich veľmi dobre postarané, tiež ich však strážili, aby neušli
   alebo sa nepoškvrnili telesným hriechom. Medzitým ich vodili s tancami od obce k obci, pričom
   kňazi, chilanovia a ďalší hodnostári držali pôst.^406

   Keď nadišiel deň slávnosti, zhromaždili sa na dvore chrámu, a ak mala byť obeť obetovaná
   streľbou šípmi,^407 vyzliekli ju donaha, natreli jej telo modrou farbou^408 a dali jej
   špeciálnu pokrývku hlavy.^409 Potom vyhnali diabla,^410 a ľud vyzbrojený lukmi a šípmi začal
   spolu s obeťou slávnostný tanec okolo dreveného stĺpu. Počas tanca obeť za všeobecnej
   pozornosti vyzdvihli a priviazali na stĺp, neustále pri tom tancujúc. Potom sa zdvihol
   vyobliekaný, odporný kňaz a ostrím šípu zranil obeť na pohlaví, bez ohľadu na to, či išlo o
   muža alebo ženu. Nabral z jej krvi a potrel ňou tvár diabla.^411 Potom dal nejaké znamenie
   tanečníkom, ktorí začali, stále tancujúc, po poriadku rýchlo prechádzať pred obeťou a strieľať
   jej šípy rovno do srdca, ktoré mala označené bielou farbou. Týmto spôsobom sa hruď obete
   rýchlo celá zježila šípmi.

   Ak obeti išli vytrhnúť srdce,^412 vzali ju na nádvorie chrámu s veľkou parádou a v sprievode
   ľudí, ktorí boli pomaľovaní modrou farbou. Obeť mala zvláštnu pokrývku hlavy^413 a vyložili ju
   na okrúhly výčnelok,^414 ktorý bol určený na obetovanie, a ktorý kňaz a jeho pomocníci
   pomaľovali pomocou nejakého kameňa na modro. Potom očisťovali chrám a vyháňali odtiaľ diabla.
   Keď to urobili, chacovia vzali úbožiaka, ktorý mal byť obetovaný a veľmi rýchlo ho položili na
   chrbát na zmienenú skalu, držiac ho za ruky a nohy po stranách tak, že jeho telo zostalo
   v strede.^415 V tej chvíli prišiel kat, ktorým bol nacon s kamenným nožom^416 a s veľkou
   obratnosťou ho vrazil obeti surovo medzi rebrá na ľavej strane, poniže prsnej bradavky. V tej
   chvíli vnoril do rany ruku a vytrhol ňou obeti srdce,^417 ako besný tiger^418 ho vytrhol
   zaživa a položil na tácku, podávajúc ju kňazovi, ktorý potom veľmi rýchlo potrel tváre modiel
   čerstvou krvou.

   Niekedy vykonávali túto obeť na kameni, na vrchole chrámového schodiska, a vtedy zhadzovali už
   mŕtve telo, aby sa zgúľalo po schodoch dolu.^419 Tam ho pomocníci kňaza chytili a odrali ho
   celé z kože,^420 s výnimkou rúk a nôh.^421 Nahý kňaz si stiahnutú kožu obliekol a začal v nej,
   spolu s ostatnými, tancovať. Toto bola pre nich veľmi slávnostná záležitosť.

   Obetovaných ľudí obyčajne pochovali na nádvorí chrámu, alebo, ak to neurobili, zjedli ich^422
   a rozdelili medzi pánov a návštevníkov slávnosti, pričom ruky, nohy a hlava prináležali
   kňazovi a jeho pomocníkom.^423 Obetovaných ľudí pokladali za svätých. Ak išlo o otrokov,
   ktorých zajali vo vojne, ich pán si vzal ich kosti, ktoré počas slávnostných tancov používal
   ako odznak svojho víťazstva.

   Niekedy zase hádzali živých ľudí do studne v Chichenizá, veriac, že odtiaľ na tretí deň vyjdú,
   aj keď sa nikdy viac neobjavili.

   

   

   392.     Obetovanie krvi rezaním do uší bolo medzi Maymi veľmi rozšírené a medzi Lacandóncami
   jestvujú na to v súčasnosti stále živé spomienky. Tozzer medzi nimi túto praktiku (dokonca s
   kamenným nožom) ešte zachytil (Tozzer: 136)

   393.     Tento typ bolestivej obete bol medzi Maymi veľmi cenený. Zdá sa, že ho prektizovali
   aj ženy – ako náprotivok mužskej perforácie penisu. Známe je už z klasického obdobia, pričom
   najznámejší výjav pochádza z Yaxchilánu (preklad č. XX), kde si pani Xok cez prepichnutý otvor
   v jazyku prevlieka vlákno s priviazanými tŕňmi, kým naproti nej si jej kráľovský manžel XXX
   púšťal krv z perforovaného penisu. Predpokladá sa, že rovnako ako v klasickej perióde, aj
   v poklasickom období mala táto extrémna bolesť navodiť vízie a získaná krv (k´ik) – sídlo duše
   (ch´ulel) a rovnomennej svetovej energie, sa obetovala bohom spálením, aby pomohla regenerovať
   ich sily. Súčasne predstavovala oblaky (muyal), ktoré prinášali dážď a úrodu. Okrem toho
   súviselo obetovanie krvi s kultom predkov.

   394.     V orig. „lo superfluo del miembro vergonzoso“, teda „to nadbytočné z pohlavného údu“,
   čím zrejme Landa myslel „predkožku“.

   395.     Landa má na mysli Ovieda. (Gonzalo Fernández de Oviedo y Valdéz).

   396.     V orig. „demonio“, podobne nižšie.

   397.     Tu sa Landa zrejme mýli (pozri pozn. č. 393), nechýbajú však dôkazy z poklasického
   obdobia, napr. žena, púšťajúca si krv z ucha v kódexe Tro-Cortesianus (str. 95a).

   398.     Veľmi často išlo o obetovanie psa, ktorého srdce sa vytrhlo, spálilo a krvou sa
   potreli sochy božstiev.

   399.     V orig. „pan y vino“, Landa tak označoval tortilly (wah) a balché.

   400.     Obete jedla súviseli s mayskou predstavou, že bohov je potrebné vyživovať, pričom na
   oplátku dostanú ich ochranu. Podobná predstava jestvuje u súčasných Lacandóncov. Rovnako ako
   tá, že bohovia nekonzumujú jedlo priamo, ale len jeho spirituálnu zložku, ktorá môže byť
   reprezentovaná výparmi jedla, dymom z jeho pálenia alebo ju v esenciálnej podobe predstavuje
   dym kopálovej živice - pomu.

   401.     V orig. „altos maderos labrados“, čo Tozzer prekladá ako „great beams ornamented with
   sculptures“. Vysvetľuje tiež, že mohlo ísť o vyrezávané drevené stély. Výraz „labrados“ nám
   však až také široké možnosti interpretácie neposkytuje.

   402.     Nie je jasné, či išlo o obetný oltár alebo o stélu.

   403.     V orig. sa uvádzajú na tomto mieste ľudia, a nie zvieratá, čo však na základe logiky
   textu prepisujú viacerí prekladatelia, počnúc Brasseurom de Bourbourg, ako zvieratá. Chyba
   vznikla zrejme vinou opisovača.

   404.     Staršie komentáre na tomto mieste uvádzajú, že ľudské obete boli k Mayom importované
   z Mexika (napr. Tozzer: 115), čo je dnes už neudržateľné. Ľudská obeť patrila k mayskému
   náboženstvu od najstarších čias, kontinuálne, počas celých ich dejín. Inou vecou je, či boli
   ľudské obete nariaďované takpovediac akcidentálne, ako tu naznačuje Landa, teda v prípade
   mimoriadnych udalostí, alebo obligatórne, t. j. v istej pravidelnosti závisiacej od kalendára,
   či sviatkov. Zdá sa, že na rozdiel od centrálneho Mexika, u Mayov nezohrávali ľudské obete až
   takú zásadnú úlohu a Landov výklad o jej akcidentálnosti môže mať opodstatnenie. To znamená,
   že pri sviatkoch sa zrejme vystačilo so zvieracou obeťou a ľudské obete sa konali iba „podľa
   potreby“. Na druhej strane nemožno prehliadať, že táto „potreba“ nebola nijako zriedkavá. Čo
   sa týka typov ľudských obetí, Mayovia zrejme praktizovali rôzne druhy, pričom od klasického
   obdobia bolo frekventované predovšetkým sťatie, ktorému predchádzalo krvavé mučenie. Nie je
   isté, či vytrhnutie srdca má vyslovene mexický pôvod, alebo bolo u Mayov jedným z viacerých,
   pôvodných typov obetí. Isté však je, že niektoré formy ľudskej obete mali v poklasickom období
   na Yukatáne zjavne svoj pôvod v centrálnom Mexiku.

   405.          Obetovanie detí je u Mayov preukázané. V svedectvách zo Sotuty a z Homunu

   (SA, XII, XIV) sa detská obeť opisuje ako „quymchich“, čo zodpovedá spojeniu „kim ch´ich´“
   a znamená „smrť maličkých“ alebo „smrť vtákov“. Na tento typ obete Mayovia deti buď unášali
   alebo kupovali, Landom udávané odovzdávanie vlastných detí na obeť zo zbožnosti, tiež nie je
   nepravdepodobné. Podobné svedectvá máme z aztéckeho sveta, kde však rodičia aj za tieto deti
   dostávali zaplatené. (Aztécke obetovanie detí, sviatky, na ktoré pripadalo a jeho metódy sú
   vynikajúco objasnené v Graulich 1999) Aj u Mayov bol zdá sa, najčastejší nákup, pričom cena za
   jedno dieťa sa pohybovala medzi 5 a 10 kamennými perlami červenej farby. Obeťami sa mohli stať
   tiež deti rodičov, ktorí obaja zomreli. Svedectvo hovorí (155-6): „Zabili a obetovali dievča
   nazývané Ix Chable..., dcéru Nahasio Chable a jeho ženy, pôvodom zo Sahcaba, ktorí už zomreli,
   a keď toto dievča zabili, jej matka bola nebohá ešte len päť alebo šesť dní.“ Obeťou bývali aj
   deti z nelegitímnych zväzkov, ako hovorí Palacio (1576, 1886 ed., 28-30) u Pipilov na
   pacifickom pobreží obetovávali „bastardos nacidos entre ellos“. Tiež sa dozvedáme, že tieto
   detské obete neustali ani po príchode Španielov, ibaže sa nevykonávali verejne, ako predtým,
   ale tajne, na milpách a v lesoch. Nemáme zmienky o tom, či išlo u Mayov aj o deti telesne
   postihnuté, ako sa to predpokladá v prípade aztéckych detských obetí bohovi Tlalokovi, a nie
   je ani isté, či príjemcom detských obetí na Yukatáne bol predovšetkým boh dažďa Chak, aj keď
   je to vzhľadom k paralelám, archeologickým nálezom, či analýze kostí zo Studne obetí, vysoko
   pravdepodobné.

   406.     Knorozov na tomto mieste uvádza mylne, že „oni pomogali žrecam, čilanam..., čo zrejme
   vzniklo zámenou výrazu „ayunaban“ za „ayudaban“.

   407.     Aj keď pre podobnú obeť máme početné doklady zo stredného Mexika (napr. kódex
   Nuttall), obetovanie streľbou šípmi malo u Mayov zjavne svoju staršiu tradíciu, aspoň o tom
   svedčia insitné grafity s podobným výjavom obetovania, ktorý ďalej opisuje Landa, a ktoré
   pochádzajú z klasického Tikalu. Vzhľadom k ich neumelému charakteru a dodatočnému výskytu
   v zrejme už opustených ruinách Tikalu, môžu mať poklasický pôvod.

   408.     Modrú farbu získavali Mayovia zrejme z rastliny Indigofera anil, ktorá sa maysky
   nazývala ch´oh (Roys 1931: 238) pričom modrá bola u Mayov štandardne farbou obetí.

               409.     V orig. „coroc,a“ pozri pozn. č. XX

   410.     V orig. „alanc,ado“, od Brasseura de Borbourg sa však často opravuje na „alcanc,ado“.
   V orig. (opravenom) sa hovorí, že sa „priblížili“, t. j. „alcanc,ado“ k diablovi (demonio), čo
   však nevyhovuje sémantike opisu. Tozzer ponecháva opravené „priblíženie“ a nahrádza diabla
   výrazom „k obeti“, hoci ďalšie preklady tak nerobia. Tozzer argumentuje, že obeť bývala
   prezlečená za božstvo, preto ju Landa nazýva „demonio“, ako obvykle označuje mayských bohov,
   teda, že je takáto substitúcia v preklade oprávnená. Takéto zdôvodnenie, spojené s dvojitou
   opravou predpokladaných chýb opisovača v rukopise sa mi zdá príliš špekulatívne. Pridržiavam
   sa preto výkladu Héctora Pérez Martíneza, ktorý ponechal „diabla“ z rukopisu a interpretoval
   výraz „alanc,ado“ ako „vyhnať“, čo potom prepisuje ako „después de echado el demonio“, teda
   „po vyhnaní diabla“, čo bol bežný, a často Landom spomínaný purifikačný obrad, robený pred
   všetkými typmi obetí.

   411.     V tomto prípade sa myslí modla alebo socha mayského boha.

   412.     Obetovanie vytrhnutím srdca je často diskutované, jednak kvôli zložitosti techniky,
   pretože nejestvuje jednotný názor, ako bolo srdce vyberané pomedzi rebrá a tiež ohľadne
   periodizácie tejto techniky. Najpravdepodobnejšie je, že Mayovia túto techniku poznali už
   v klasickom období a bola jednou z možností obetovania, dominantnou sa však stala až pod
   mexickým vplyvom v poklasickom období.

   413.     Pozri pozn. č. 400.

   414.     V orig. „grada“, Tozzer prekladá už interpretatívne ako „altar“.

   415.     Ako spomína Landa na inom mieste, chacovia, pomocníci hlavného kňaza boli štyria,
   každý teda držal obeť za jednu končatinu a položili ju chrbtom na obetný kameň, takže hruď
   mala vypnutú ako luk. Do nej potom zabodol obetný nôž nacom. Štyria chacovia pravdepodobne
   reprezentovali štyri strany sveta a obetník posvätný stred, s ktorým sa spájalo aj srdce,
   ktoré vyberal.

   416.     V svedectve z Homunu (SA, 142) sa takýto nôž popisuje termínom u k´ab k´u, čo sa dá
   preložiť ako „božia ruka“. Tvar týchto nožov poznáme dobre z vykopávok, mali drevenú, zdobenú
   rúčku a pazúrikovú, obsidiánovú alebo jadeitovú čepeľ. Kompletné exempláre sa zachovali
   v Studni obetí.

   417.     Na anatomické nejasnosti okolo extrakcie srdca som upozorňoval už v pozn. č. 412,
   diskusiu pozri v XXX.

   418.     V orig. „rabioso tigre“ prekladám ako „besný“ (kvôli miere expresívnosti, ktorú chcel
   Landa v rozhorčení vyjadriť) a „tiger“, aj keď mal na mysli zrejme jaguára, ako lokálnu dravú
   šelmu, ktorú si však Španieli mýlili ešte veľmi dlho s tigrom.

   419.     Tento zvyk je pravdepodobne prevzatý zo stredného Mexika. Tam totiž predstavoval
   reaktualizáciu víťazstva Huitzilopochtliho nad Coyolxauhqui a presne napodoboval mýtus (pozri
   Kováč 2002: 240-241)

   420.     V tomto prípade je prakticky isté, že ide o obeť, ktorá mala pôvod v strednom Mexiku,
   pretože v období pred príchodom Mexičanov na Yukatán nemáme o nej žiadne doklady. Išlo o obeť
   bohovi Xipe Totekovi t. j.„Nášmu pánovi odratému z kože“, ktorá sa nazývala tlacaxipehualiztli
   a súvisela s obnovou jarnej vegetácie (pozri Kováč 2002: 265-266). Nie je však isté, či nejaký
   mayský boh aspoň rámcovo Xipe Totekovi zodpovedal alebo išlo o komplexnú výpožičku.

   421.     Pravdepodobne sa myslí „s výnimkou dlaní a chodidiel“.

   422.     Rituálny kanibalizmus je doložený v celej Mezoamerike a bol známy aj medzi Maymi, kde
   sa ľudské kosti vyskytujú medzi trofejnými ozdobami už v klasickom období. Jeho masívnejšie
   rozšírenie v poklasickom období sa opäť spája s mexickým vplyvom, aj keď v mayských oblastiach
   pravdepodobne nikdy nenadobudol také rozmery, ako v Mexiku. Lacandónci spomínajú na
   kanibalizmus svojich predkov v relatívne nedávnom období.

   423.     O takomto type delenia možno pochybovať, lebo práve ruky a nohy boli jedinými jedlými
   časťami z človeka, trup sa nekonzumoval, ale spaľoval a hlava sa používala na trofejné účely.
   Vysvetlením by mohlo byť to, že hlavu odovzdávali kňazom práve kvôli trofejnému uskladneniu
   alebo inému rituálnemu použitiu a pod rukami a nohami sa môžu presnejšie myslieť, podobne ako
   sa to dá jasne predpokladať z iných analógii (pozn. č. 421), dlane a chodidlá, ktoré skutočne
   patrili k najchutnejším častiam (spolu s lýtkami a predlaktiami), čo mohla byť reálne
   najlepšia čiastka určená pre kňaza a jeho pomocníkov. Toto delenie súčasne potvrdzuje, že
   v tzv. rituálnom kanibalizme nestál celkom bokom ani jeho „kulinársky“ aspekt.

   

   

   XXIX. ZBRANE A VOJENSTVO

   

   Mali zbrane útočné aj obranné. Útočnými boli luky a šípy, ktoré nosili v svojich tulcoch
   a ktoré mali hroty urobené z pazúrika alebo z veľmi ostrých zubov rýb. Strieľali nimi s veľkou
   silou a zručnosťou. Luky sú z veľmi pekného, žltkastého^424 dreva, neuveriteľne silného,
   pričom ich tvar je skôr rovný, ako zakrivený.^425 Tetivy mali z miestneho konope.^426 Dĺžka
   luku je vždy o niečo menšia ako výška toho, kto ho používa. Šípy sú dlhé cez päť dlaní
   a vyrobené sú z veľmi štíhlej trstiny, ktorá rastie v jazerách. Do trstiny vložia kúsok
   úzkeho, veľmi pevného dreva, na ktorom je pripevnený pazúrikový hrot.^427 Nepoužívajú, ani
   nevedia použiť na šípoch jed, aj keď je plno vecí, z ktorých by sa dal vyrobiť.^428

   Mali tiež sekerky z určitého kovu^429 tohto tvaru: (obr. X) ktoré nasádzali na drevenú rúčku
   a slúžili im ako zbrane, a tiež na opracovanie dreva. Ostrili ich údermi istého kameňa, ale
   kov bol mäkký. Používali aj krátke kopije, asi v dĺžke štádia,^430 s pevným pazúrikovým
   ostrím. Iné zbrane, okrem týchto, nemali.

   Na svoju obranu používali štíty, ktoré robili zo štiepanej a pevne pospletanej trstiny,
   pokrytej jeleňou kožou. Robili prešívané kabátce z bavlny a mletej soli, prešitej v dvoch
   silných vrstvách. Tieto kabátce boli veľmi pevné.^431 Niektorí pohlavári a kapitáni mali
   drevené prilby,^432 ale nebolo ich veľa. S týmito zbraňami a tí čo ju mali, s výstrojou
   z peria a koží tigrov a levov,^433 išli do vojny.

   Vždy mali dvoch kapitánov, jedného trvalého, ktorého úrad sa dedil^434 a druhého voleného
   s veľkými obradmi na tri roky, ktorý viedol slávnosť v mesiaci Pax, čo pripadá na 12 mája. Ten
   velil inej časti vojska a volali ho nacon.^435 Počas tých troch rokov sa musel zdržať
   pohlavného styku, vrátane vlastnej ženy a nesmel jesť mäso. Mali ho vo veľkej vážnosti
   a dávali mu jesť ryby a leguánov, ktoré vyzerajú ako jašterice.^436 V čase úradu sa neopíjal,
   v svojom dome mal poháre a riad oddelené, neobsluhovali ho ženy a s ľuďmi príliš
   nekomunikoval.

   Keď prešli tri roky, vrátil sa k svojmu pôvodnému životu. Obaja kapitáni sa zaoberali vojnou
   a dávali do poriadku svoje záležitosti. Kvôli tomu boli v každej obci vybratí ľudia, ktorých
   volali holcanes,^437 a ktorí slúžili ako vojaci; keď to bolo potrebné, prišli so zbraňami na
   pomoc. Ak ich nebolo dosť, vybrali viac ľudí, sústredili ich a prerozdelili medzi sebou.
   Sprevádzaný zástavou na vysokej žrdi, vyrazili veľmi potichu z obce a takto sa išli vrhnúť na
   svojich nepriateľov, ktorých prepadli nepripravených, surovo a s veľkým krikom.

   Na cestách a chodníkoch stavali proti nim nepriatelia bašty s lučištníkmi, ktoré boli z palíc,
   dreva a často aj z kameňa. Po víťazstve vybrali mŕtvym čeľusť, očistili ju od mäsa a dali si
   ju na ruku.^438  Pre vojnu robili veľké obete ulúpenej koristi, a ak zajali nejakého
   významného človeka, vzápätí ho obetovali, lebo nechceli ponechať na žive nikoho, kto by im
   mohol neskôr spôsobiť ťažkosti.^439 Ostatní zajatci boli v moci toho, kto ich zajal. Ak nebol
   čas vojny, títo holcanes neslúžili ako vojaci, a keď bola vojna, kapitáni im dávali určitú
   odmenu, ale iba veľmi malú, lebo dávali zo svojho. Ak však nestačila, pomohla v tom celá obec.
   Obec im dávala taktiež proviant, ktorý pripravovali pre nich ženy a oni ho nosili na chrbte,
   pretože nemali ťažné zvieratá. Preto trvali vojny krátko.^440 Keď vojna skončila, vojaci
   spôsobovali v svojich obciach mnoho ťažkostí, kým pretrvával duch vojny, okrem iného
   vyžadovali, aby sa o nich starali a posluhovali im. Ak niekto z nich zabil nejakého kapitána
   alebo pohlavára, bol veľmi vážený a oslavovaný.

   

   

   424.     V orig. „leonado“.

   425.     Nie je celkom jasné, o aký druh dreva tu ide, no Lacandónci najkvalitnejšie luky,
   tzv. hach churul (pravý luk), o ktorých hovoria, že ich používali predkovia, robia z dreva
   stromu Guaiacum sanctum.

   426.     V orig. „del cáňamo de la tierra“. O konope tu samozrejme nemôže byť reč. Pokiaľ sa
   ich technológia príliš nelíšila od Lacandónskej, tak tetivy mohli byť urobené zo spleteného
   lyka stromu majagua (haro).

   427.     Landov opis týchto násad do šípov zodpovedá lacandónskym (obr. XX).

   428.     V lacandónskych mýtoch sa objavujú narážky na otrávené šípy, ktoré však boli vyrobené
   tak, že sa ako hrot použili hadie zuby alebo hrot zo škorpiónieho chvosta. Jed, ktorý inak
   používali napríklad na lov rýb, skutočne nikdy nepoužili na šípy.

   429.     Určitý kov, o ktorom hovorí Landa bola zrejme meď, prípadne jej zliatina s olovom
   alebo zlatom, inde ho Landa nazýva „mosadz“ a dodáva, že z neho boli aj dláta. Mayovia však
   metalurgiu nepoznali, išlo teda zrejme o predmety importované z Mexika. Tam však museli
   vzniknúť a prudko sa rozšíriť až pod raným španielskym vplyvom, o čom svedčí až podozrivo
   európsky tvar sekerky, ktorú Landa nakreslil. V kódexoch, aj v archeologických náleziskách, sa
   nachádzajú výhradne kamenné sekerky iného tvaru. Kov bol veľmi vzácny a jeho importy boli
   využívané skôr ako šperky, posvätné predmety alebo obetiny.

   430.     Ide o dĺžkovú mieru „estado“, ktorá približne zodpovedá výške ľudskej postavy. Krátke
   kopije tejto dĺžky sa objavujú až pod mexickým vplyvom, pôvodne Mayovia používali podstatne
   dlhšie kopije. Podobnú kopiju zrejme zobrazuje kódex Tro-Cortesianus na str. 50b a 51c.

   431.     Porovnaj s pozn. č. 103.

   432.     Tieto prilby mali niekedy podobu zvieracích hláv a boli zdobené perím, papierom
   a kožami zvierat. Poznáme ich z početných vyobrazení v Chichén Itzá a iných lokalít.

   433.     Levy ani tigre na Yukatáne nežili, Landa má na mysli zrejme pumy, oceloty a jaguáre.

   434.     Išlo pravdepodobne o bataba.

   435.     Aby nedošlo k mýlke, zhrňme si, že nacom (kapitán) bol volený vojnový veliteľ, kým
   iný nacom bol žrecom – obetníkom a nemal s vojnou nič spoločné. Druhý, dedičný „kapitán“ bol
   batabom, vládcom obce, ktorý mal aj vojnové právomoci a niekedy viedol ľud do vojny.
   Špecializovaným vojnovým veliteľom však bol nacom.

   436.     V orig. „lagartos“, čo dnes v mex. španielčine znamená „aligátory“ alebo „krokodíly“
   a leguány sú im skutočne podobné, rovnako však, v opačnej mierke, jaštericiam, ktoré mal
   zrejme v tom čase Landa na mysli.

   437.     Správne znie plurál „holcanob“. „Holcan“ znamená „odvážny“, „statočný“ a išlo
   o dobrovoľných, či do istej miery nájomných obrancov jednotlivých obcí. V čase mieru boli
   bežnými obyvateľmi a roľníkmi.

   438.     Išlo zrejme o trofejný náramok z čeľusti. Pozoruhodné je, že Lacandónci ako znamenie
   obetín pre svojich bohov nechávali na kultových miestach spodné čeľuste rôznych zvierat
   (Tozzer 1907: 115, Sapper 1891: 893).

   439.     Landa tu zdôrazňuje politické dôvody obetovania významných zajatcov. Na druhej
   strane, ďalšie pramene nám dokladajú, a táto tradícia je doložiteľná už od klasického obdobia,
   že tu išlo viac o dôvody náboženské.

   440.     Vojny u Mayov obyčajne naozaj trvali krátko. Dôvodom však nebola neexistencia ťažných
   zvierat, ale neexistencia profesionálnej armády. Holcanob sa museli vrátiť do svojich dedín,
   pretože to boli roľníci a ich absencia pri niektorých sezónnych prácach mohla mať za následok
   hladomor, ako sa to konieckoncov aj stalo krátko pred conquistou Yucatánu, čo Landa opísal
   v kap. ???

   

   

   

   XXX. TRESTY, VÝCHOVA DETÍ A MLÁDEŽE

   

   Tento ľud si z čias Mayapánu zachoval zvyk trestať neveru nasledovným spôsobom: urobili
   vyšetrovanie a usvedčili niekoho z nevery. Na to sa stretli pohlavári v dome vládcu, priviedli
   vinníka a priviazali ho k stĺpu. Potom ho odovzdali do právomoci manžela ženy, s ktorou mal
   vinník pomer. Ak mu ten odpustil, bol prepustený, ak však nie, popravil ho tak, že mu nechal
   z výšky padnúť na hlavu veľký kameň. Pre ženu bola dostatočným trestom obrovská hanba, ktorú
   utŕžila, a obyčajne ju inak netrestali.^441

   Zločin vraždy, aj keď bol zriedkavý, mal za následok zabitie vinníka príbuznými obete,^442
   a ak nie, musel zaplatiť odškodné. Krádež trestali tak, že aj ak išlo o drobnosť, platilo sa
   za ňu otroctvom;^443 preto mali tak veľa otrokov, hlavne v období hladu. Preto my, mnísi
   pracujeme toľko na ich pokrstení, aby im dali slobodu.

   Ak išlo o pánov alebo významných ľudí, stretla sa celá obec, chytili vinníka a potrestali ho
   tak, že mu rozrezali^444 tvár na oboch stranách, od brady až po čelo. Bol to trest, ktorý
   považovali za hroznú hanbu.

   Mládež mala vo veľkej úcte starších ľudí a prijímala ich rady. Tí sa honosili svojou starobou
   a hovorili, že toho viac videli, preto im majú veriť. A ak to mladí dodržiavali, získavali
   u ostatných väčšiu dôveru. Starci boli takí vážení, že mládež sa ich neodvažovala obťažovať,
   iba ak v nevyhnutných prípadoch, aj to iba za slobodna; ženáči s nimi komunikovali len veľmi
   málo. ^445

   Aj preto zvykli mať v každej obci veľký, obielený a zo všetkých strán otvorený dom,

   kde sa mohli vo svojom voľnom čase mladíci stretávať.^446 Hrali sa tam s loptou a tiež jednu
   hru s bôbmi,^447 ktorá sa podobala na hru v kocky; a mnohé iné. Spávali tam všetci spolu,
   viac-menej stále, až kým sa neoženili.

   Aj keď som počul, že v iných častiach Indií sa v takýchto domoch dopúšťali ohavného hriechu,
   ^448 v tejto zemi som sa o ničom takom nedozvedel, ani nemyslím, že by ho robili, pretože
   postihnutí týmto zhubným nešťastím hovoria, že nie sú priateľmi žien, ako boli títo, ktorí si
   na tie miesta vodili poklesnuté verejné ženy, a tam ich využívali; a úbožiačky, ktoré sa medzi
   nimi ocitli v tomto postavení, aj keď za to dostali od nich odmenu, boli obliehané toľkými
   mladíkmi, že boli z toho uštvané na smrť.

   Mladíci sa maľovali čiernou farbou až do času, kým sa neoženili,^449 rovnako sa dovtedy
   netetovali alebo len trochu. Okrem toho však vždy sprevádzali svojich otcov, vo všetkom im
   veľmi pomáhali, a stali sa tak rovnako dobrými modloslužobníkmi, ako boli oni.

   Indiánky vychovávali svoje deti so všetkou drsnosťou a obnažené pred celým svetom. Pretože ich
   už štyri alebo päť dní po narodení kládli natiahnuté do malej postieľky urobenej z prútia. Tam
   ich položili tvárou navrch^450 tak, že im hlavu vložili medzi dve doštičky: jednu na zátylku
   a druhú na čele. Medzi nimi ju stlačili tak silno, že deti trpeli, kým neprešlo niekoľko dní,
   po ktorých hlava zostala ploská a deformovaná, akú ju mávali všetci.^451 Bolo to pre úbohé
   deti také zaťažujúce a nebezpečné, že to niektoré ohrozovalo. Autor tejto knihy videl jedno
   s prederavenou hlavou vzadu za ušami, a tak to museli mať mnohé.

   Deti vyrastali nahé až do 4-5 rokov, kedy im dali pláštik na noc, chlapcom pruh látky na
   zakrytie pohlavia, ako to nosili ich otcovia a dievčatkám pás okolo bedier.^452 Všetky deti
   boli dlho kojené, pretože matky im dávali mlieko, pokiaľ len mohli; aj ak už mali tri alebo
   štyri roky. Vďaka tomu bolo medzi nimi toľko mocných ľudí.

   Prvé dva roky deti vyrastali udivujúco krásne a bacuľaté. Potom však, ako ich matky stále
   kúpavali a vystavovali slnku, stmavli. Ale počas celého detstva boli živé a veselé, nikdy sa
   nezastavili v hrách s lukmi a šípmi, hrávali sa jedno s druhým a tak vyrastali až do času, kým
   nezačali napodobovať život mládeže, neprevzali ich spôsoby a celkom nezanechali detské časy.

   

   441.     Táto pasáž sa opakuje, porovnaj kap. XY

   442.     Zomieral takou istou smrťou, akú sám svojej obeti privodil (RY 1:80).

   443.     Otroctvo nebolo doživotné, ale trvalo len dovtedy, kým vinník nebol schopný zaplatiť
   škodu (CDU, XI:80 in Knor.).

   444.     V orig. „labraban“, Tozzer prekladá „tattooed“, čo je jeden z možných významov, aj
   keď sa tetovanie považovalo u Mayov skôr za česť. Ďalší prekladatelia, vrátane Brasseura de
   Bourbourg, či Knorozova akt vykladajú ako „rezanie“ či „rozrezanie“.

   445.     Táto pasáž je v Landovi napísaná dosť nejasne, aj preto ju zrejme Knorozov
   interpretuje tak, že sa mladíci so starcami radili nie „za slobodna“, ale „o ženitbe“.

   446.     Takéto „domy mužov“ sú známym fenoménom aj u mnohých prírodných národov a mali zjavne
   za úlohu separovať od ostatných nevyhranený status mladíkov medzi detstvom a dospelosťou,
   ktorý sa inde končil ich iniciáciou medzi mužov, u Mayov ich ženbou. Aj v súčasnosti je medzi
   Lacandóncami považovaný za dospelého muža iba ten, kto je ženatý, bez ohľadu na vek. Zdá sa,
   že u Mayov v „dome mužov“ vstupoval do hry aj náboženský aspekt a ženské tabu. Thompson udáva,
   že Cholovia v nich uchovávali sochy bohov a používali ich aj ženatí muži, ktorí sa do nich
   uchyľovali počas manželkinho tehotenstva (Thompson 1938a: 596).

   447.     Išlo o fazuľu a nie bôby, a zrejme ani nešlo o hru, ale o veštenie.

   448.     Landa má na mysli homosexualitu, tá však bola medzi Maymi pokladaná za ťažký zločin,
   pretože napríklad Xiuovia za ňu upaľovali vinníkov v peci (RY, 1:149).

   449.     Táto zmienka by mohla vniesť trochu svetla do symboliky čierne farby, či do
   charakteru „čiernych bohov“, ktorí sa zjavne nespájajú s vojnou a podsvetím, ako sa všeobecne
   čierna farba interpretuje. Jej ďalší význam by snáď mohol byť „mladosť“ alebo „vek pred
   svadbou.“ Pozoruhodne by tomu zodpovedal lacandónsky boh T´up, ktorý dokáže spôsobiť zatmenie
   Slnka, resp. zakryť Slnko, je teda spájaný s tmou a čerňavou, pričom sa zdôrazňuje, že je
   mladý a nikdy sa neoženil. Zaujímavé je aj Tozzerovo pozorovanie (Tozzer 1907: 71, 115), keď
   videl ako sa Lacandónci natierajú čiernou farbou zo spáleného kopálového kadidla v súvislosti
   s kultom boha dažďa a tmavých, dažďových mrakov Mensäbeka.

   450.     Héctor Pérez Martínez prepisuje „boca abaxo“, podobne Brasseur de Borbourg a ďalší,
   teda, že dieťa bolo uložené tvárou dolu. V rukopise je jasne „ariba“, teda „hore“, aj keď je
   toto slovo dopísané navrchu dodatočne. Tozzer a Knorozov to akceptujú, podobne sa pridávam
   k tejto interpretácii už len kvôli fyziológii novorodenca, ktorý by niekoľko dní dolu tvárou
   s bandážou hlavy asi riskoval udusenie.

   451.     Pre všetky periódy mayskej kultúry platí, že bol oveľa bežnejší výskyt deformovaných
   lebiek, ako nedeformovaných (XXX  17. 5. 2006, osobná komunikácia).

   452.     Viacerí prekladatelia tu „cubrir de la cintura para abajo“ vykladajú ako zakrývať sa
   „od pása dolu“, prekladám však voľnejšie „pásom okolo bedier“ s prihliadnutím ku kapitole XY,
   kde Landa presne popisuje špeciálny pás, alebo povrázok, ktorý malé dievčatká nosili ako
   jediný kus odevu okolo bedier na zakrytie pohlavia, predpokladajúc, že Landa tu naráža výrazom
   „la cintura“ práve na tento pás a nie na pás ako anatomickú časť tela.

   

   XXXI. MÓDA A OBLIEKANIE INDIÁNSKYCH ŽIEN

   

   Indiánky z Yukatánu vyzerajú vo všeobecnosti lepšie ako Španielky, sú väčšie a dobre stavané.
   Nemajú ani také široké bedrá ako černošky. Tie, čo majú na to dôvod, sú hrdé na svoju krásu,
   a skutočne nie sú škaredé. Nie sú biele, ale majú tmavú farbu, ktorú však majú viac od slnka
   a neustáleho kúpania,^453 než od prírody. Neupravujú si tváre ako ženy z nášho národa, pretože
   to pokladajú za necudné. Majú vo zvyku brúsiť si zuby tak, že vyzerajú ako zuby pílky
   a považujú to za veľmi pekné.^454 Osobitne sa tým zaoberajú niektoré stareny, ktoré ich brúsia
   určitými kameňmi a vodou.

   Prepichujú si nosnú prepážku, ktorá rozdeľuje nozdry na polovicu, aby si tam mohli vložiť
   jantárový kameň, a pokladajú to za veľmi pekné.^455 Prepichujú si aj uši, do ktorých si dávajú
   náušnice, ako ich manželia. Tetujú si telo od pása nahor – s výnimkou pŕs, aby mohli dojčiť –
   jemnejšími a krajšími obrazcami, ako majú muži. Kúpali sa veľmi často v studenej vode, rovnako
   ako muži, ale nerobili to príliš cudne, pretože sa pri studniach, kam chodievali kvôli tomu
   pre vodu, vyzliekali donaha. Okrem toho mali ešte vo zvyku kúpať sa v horúcej vode s pomocou
   ohňa, ale to menej, a skôr kvôli zdraviu než hygiene.^456

   Mali vo zvyku natierať sa, podobne ako ich muži, určitou červenou masťou, a tie, čo mali
   možnosť, k tomu pridávali istý druh voňavej gumy, ktorá bola veľmi lepkavá, a myslím, že to
   mohol byť tekutý jantár; v svojom jazyku to nazývali iztahte.^457 S týmto prípravkom natreli
   istú tehličku podobnú mydlu, ktorú mali zdobenú peknými obrazcami a s ňou si potom natierali
   prsia, ruky a plecia. Zostali potom, podľa ich vkusu, krásne a voňavé. Tá vôňa pretrvávala
   veľmi dlho, bez toho, aby sa stratila, takže masť musela byť kvalitná.

   Mali veľmi dlhé vlasy a robili si z nich veľmi pekné účesy, ktoré niekedy rozdelili na dve
   časti, a tie zaplietli zase do ďalšieho typu účesu. Matky dievčat, ktoré boli súce na vydaj,
   sa o ne starali s takou horlivosťou, že som u mladých Indiánok videl účesy tak pozoruhodné, že
   v ničom nezaostávali za španielskymi parádnicami. Malým dievčatkám, dovtedy kým nevyrastú,
   zapletajú štyri alebo dva vrkoče,^458 čo pokladajú za pôvabné.

   Indiánky z pobrežia provincií Bacalar a Campeche sú v obliekaní veľmi cudné, pretože okrem
   zakrytia od pása smerom nadol, si zakrývajú aj prsia poskladanou prikrývkou,^459 ktorú majú
   uviazanú pod pazuchami. Všetky ostatné nenosia na oblečenie nič iné, iba odev podobný dlhému
   a širokému vrecu, ktorý je na oboch stranách otvorený, siahajúci k bokom, kde bol v tej istej
   šírke upevnený. Nemali iné oblečenie,^460s výnimkou plášťa, s ktorým vždy spávali, alebo,
   s ním chodili, keď sa vydali na cesty a brali si ho poskladaný alebo zrolovaný, ako prikrývku.

   

   

   453.     Landa, v ktorého časoch nebola hygiena ešte samozrejmosťou sa tu, podobne ako
   v predchádzajúcom texte (kap. XY) mylne domnieva, že časté kúpanie pôsobí na pokožku
   negatívne, zdrsňuje ju a stmavuje.

   454.     Opílené zuby potvrdzujú tiež archeologické nálezy, aj keď sa nezdá, že by to bolo
   úplne bežné, a že by sa to týkalo žien, pretože nálezy tohto druhu patria prevažne mužským
   lebkám. Landa sa nezmieňuje o častejšom zvyku inkrustácie zubov, do ktorých si vkladali kúsky
   jadeitu alebo pyritu.

   455.     Jantár sa v mayskom regióne skutočne vyskytoval, a to najmä v Chiapase. Bežnejšie
   však boli kamenné perly z jadeitu a iných polodrahokamov zelenej farby, ktoré pokladali za
   veľmi cenné a upevňovali si ich v nosnej prepážke. Tento mayský zvyk, potvrdený aj zo starších
   malieb a reliéfov je v kontraste s mexickým, ktorý bol na Yukatán importovaný v období
   dominancie Chichén Itzá, a ktorý namiesto okrúhlej kamennej perly uprednostňoval v nosnej
   prepážke podlhovastý valček.

   456.     Landa tu zrejme naráža na parný kúpeľ, ktorý bol rozšírený v celej Severnej
   a Strednej Amerike (porovnaj Driver 1969: 567) a jeho mayský názov bol pravdepodobne zum pul
   ch´e, ktorý koloniálne slovníky vykladajú ako „kúpeľ pre rodičky alebo pre tých, ktorý
   potrebujú z tela vytiahnuť chlad“ ( Swadesh et all.: 96).U Aztékov bol známy ako temazcalli
   (porovnaj Sahagún 6, XXXVI; 11, VII, 6), a na mnohých miestach ho používajú aj súčasní
   Mayovia. Jeho použitie bolo prakticky všade spojené s telesnou a duchovnou očistou,
   garantovanou jeho náboženskou funkciou. O rozšírení parného kúpeľa v mayskej oblasti svedčia
   aj archeologické nálezy, ktoré ho dokladajú už v klasickom období.

   457.     Tekutým jantárom mal asi Landa na mysli živicu, a skutočne sa zdá, že išlo o výlučky
   hviezdicovitých listov stromu z rádu Hamamelideae, druhu Styraciflua (Tozzer in Landa: 126).
   Mayský názov znel presnejšie asi ix tahte, pričom ak vynecháme feminínny prefix ix- , tak ako
   tah sa v koloniálnych slovníkoch uvádzajú rastliny, z ktorých kvetov včely zberali nektár, ale
   keďže ide o spojenie so slovom te, ktoré označuje strom, mali by sme brať do úvahy ďalší udaj
   zo slovníkov, totiž že z konárov stromu tah (tah-te) si Mayovia robili postele a fakle
   (Swadesh et all: 79). Tento údaj nás privádza k Lacandóncom, u ktorých sa zo stromu nazývaného
   tahte (borovica ocote) sekajú živičné triesky, ktoré slúžia ako fakle a zo zárezov v kôre sa
   zberá živica, z ktorej vyrábajú kadidlo pom. Pokiaľ by išlo u Landu o túto živicu, musela by
   obsahovať aromatické prísady a sama slúžiť iba ako báza pre popisovanú masť.

   458.     V orig. „cuernos“.

   459.     V orig. „manta“.

   460.     Landova kritika absencie vrchného ženského odevu nie je celkom jasná. Pokiaľ tu
   opisuje iba akúsi suknicu a od pol pása hore boli ženy nahé s výnimkou tých z Bacalaru
   a Campeche, protirečí údajom z Relación de Valladolid, kde sa popisuje akási pokrývka hlavy
   v podobe „vreckovky alebo malej kapucne, ktorá tiež zakrývala ich prsia“ (RY, 2:29)
   a protirečí aj sám sebe, keď v kap.III. popisuje sochy bohýň, ktoré „boli oblečené podobne ako
   je to zvykom u Indiánok, mali nízko uviazaný opasok a rovnako zakryté prsia“.

   

   

   

   XXXII. ŽENSKÁ MRAVNOSŤ, ICH PRÁCA A ZVYKY

   

   Indiánky pokladali samé seba za dobré, a mali pravdu, pretože predtým, než spoznali náš národ,
   nad čím teraz starci bedákajú, boli nesmierne počestné, k čomu tu uvediem dva príklady:
   kapitán Alonso López de Avila,^461 švagor adelantada Monteja, zajal počas vojny v Bacalare
   mladú indiánsku ženu, ktorá bola krásna a vznešená. Táto žena prisľúbila manželovi, zo
   strachu, aby ho vo vojne nezabili, že nebude mať pomer so žiadnym iným mužom, okrem neho.
   Potom nestačilo žiadne presviedčanie, aby si zachránila svoj život. Nenechala si pošpiniť česť
   žiadnym mužom, začo ju dali roztrhať psom.^462

   Mne osobne sa sťažovala jedna Indiánka, ktorá ešte nebola pokrstená, na jedného pokrsteného
   Indiána, ktorý bol do nej zamilovaný, pretože bola veľmi pekná. Vystriehol chvíľu, keď jej
   manžel nebol doma a prišiel v noci do jej domu. Mnohými slovami jej vyznával lásku a svoje
   zámery, a keď to nestačilo, vytiahol darčeky, ktoré pre ňu priniesol. Keď nesúhlasila, pokúsil
   sa ju znásilniť. Aj keď mal postavu obra a usiloval sa o to celú noc, nezískal od nej nič,
   okrem toho, že sa naňho rozhnevala tak veľmi, že sa prišla ku mne sťažovať na skazenosť tohto
   Indiána. A všetko sa ukázalo byť tak, ako povedala.

   Mali vo zvyku otočiť sa chrbtom k mužom, ak ich stretli na ktoromkoľvek mieste,^463 tiež im
   ustúpili z cesty, keď vedľa nich prechádzali. Rovnako ich ponúkali s nápojom až dovtedy, kým
   neskončili s pitím. Všetko čo vedeli učili aj svoje dcéry, dobre ich vychovávali v ich spôsobe
   života, hrešili ich a učili ich pracovať: Ak sa previnili, trestali ich tak, že ich štípali na
   uši a na ruky. Ak ich videli pozdvihnúť oči, veľmi ich vyhrešili a oči im potreli paprikou, čo
   je strašná bolesť. Ak neboli počestné, vyšľahali ich a potreli im paprikou inú časť tela, ako
   trest a poníženie.^464 Nedisciplinovaným dievčatám hovoria, ak ich chcú napomenúť a veľmi
   potupiť, že sú akoby vyrastali bez matky.

   Sú žiarlivé, a niektoré tak veľmi, že na objekt svojej žiarlivosti vztiahnu ruku. Sú prchké
   a hnevlivé, aj keď inak mierne, a to tak, že niektoré šklbú svojim manželom vlasy, aj keď to
   nie je častý jav.

   Sú veľmi pracovité a sú z nich dobré hospodárky, pretože na nich spočíva väčší a ťažší diel
   zabezpečovania výživy, domácnosť a výchova detí,^465 platenie ich dielu daní.^466 Okrem toho
   všetkého, ak je to nevyhnutné, vezmú si ešte väčšie bremeno, obrábanie a obsiatie ich
   polí.^467 Sú neuveriteľne hospodárne, pracujú aj v noci, vo chvíľach, ktoré im zostali po
   skončení domácich prác, a hneď vyrážajú na trh, nakupovať a predávať svoje vecičky.

   Chovajú svoju, aj kastílsku hydinu, na predaj, aj pre vlastnú spotrebu.^468 Chovajú aj vtáky
   pre vlastné potešenie, aj kvôli periu,^469 z ktorého robia pekné oblečenie. Napokon, chovajú
   aj ďalšie domáce zvieratá, pričom dávajú piť zo svojich pŕs mladým srncom,^470 načo tak
   skrotnú, že už neujdú do lesa, aj keď ich tam stále vodia a v lesoch aj vyrastajú.

   Majú vo zvyku pomáhať jedna druhej pri tkaní a pradení,^471 pričom pomoc si vzájomne oplácajú,
   rovnako ako ich muži pri práci na poli. Počas týchto prác vždy rozprávajú vtipy, žartujú,
   rozprávajú si novinky a trochu klebetia. Považujú za veľmi nepatričné pozerať sa na mužov
   alebo sa z nich smiať. A netreba nič iné, iba toto stačí na vyrobenie škandálu, ktorý im zničí
   dobrú povesť.

   Tancujú medzi sebou svoje tance, a niektoré aj s mužmi, zvlášť jeden, ktorý sa nazýva
   naual,^472 a nie je veľmi slušný.

   Sú veľmi plodné a mávajú deti už skoro.^473 Sú aj výbornými dojkami, a to z dvoch dôvodov:
   prvým je, že ranný nápoj, ktorý pijú teplý,^474 im dáva veľa mlieka, a druhý je, že sklonené
   stále melú kukuricu, pričom prsia nemajú nijako stiesnené, z čoho ich majú veľmi veľké,
   a zmestí sa do nich veľa mlieka.^475

   Na hostinách sa aj ony opíjali, aj keď iba medzi sebou, lebo jedávali oddelene a neopíjali sa
   toľko ako muži. Vždy si želali mať veľa detí, ak ich postrádali, prosili o ne svoje modly
   s darmi a modlitbami a teraz o ne žiadajú Boha.

   Sú rozvážne, zdvorilé a zhovorčivé voči každému, kto im rozumie; sú tiež neuveriteľne štedré.
   Vedia toho len málo utajiť a v svojich osobách i veciach sú čisté rovnako ako po kúpaní,
   podobajúc sa hranostajom.^476

   Boli veľmi zbožné a svätuškárske,^477 hlavne keď robili mnoho pobožností pre svoje modly, pre
   ktoré spaľovali ich kadidlo a obetovali dary ako sú bavlnené šaty, jedlo, nápoje; bolo vlastne
   ich úlohou robiť obetiny z jedál a nápojov,^478 ktoré potom Indiáni prinášali počas svojich
   slávností. Ale napriek tomuto všetkému, nemali vo zvyku obetovať svoju krv diablom, a ani to
   nikdy nerobili.^479 Tiež ženy nenechali vstúpiť do chrámov, keď robili obete, s výnimkou
   určitých slávností na ktoré pripúšťali niektoré stareny.^480 Počas pôrodov sa utiekali
   k čarodejniciam, ktoré ich nútili veriť ich klamstvám a dávali im pod posteľ modlu diabla
   nazývaného Ixchel,^481 o ktorom hovoria, že to bola bohyňa, ktorá dávala deti.^482

   Novorodencov zakrátko po pôrode umývali a keď mali za sebou trápenie so sploštením čela
   a hlavy, priniesli ich ku kňazovi, aby predpovedal ich osud, povedal, aké budú mať povolanie
   a dal im meno, ktoré budú nosiť počas detstva, pretože majú vo zvyku volať dieťa odlišným
   menom, kým nie je pokrstené alebo kým nevyrastie. Potom, keď tie mená zanechajú, začnú ich až
   do sobáša volať otcovým menom, a potom sa volajú už po otcovi aj po matke.^483

   

   

   461.     Alonso López de Avila bol viac známy pod menom Alonso Davila, a zohrával dôležitú
   úlohu pri dobytí Yukatánu, zvlášť jeho východnej časti –až po lacandónsku oblasť. Tento
   conquistador neoplýval cnosťami ako Montejovci a vzhľadom ku kontextu, v ktorom ho spomína
   Diego de Landa., nebol mu naklonený ani on.

   462.     Brasseur de Bourbourg, sám kňaz, tu upozorňuje na paradox, že mučeníckou smrťou kvôli
   morálke a cti tu zomiera pohanka, a to rukou ľudí, ktorí tam prišli zvestovať kresťanstvo.

   463.     Tento zvyk vo vidieckych oblastiach Yukatánu stále pretrváva.

   464.     Rovnaké tresty používali Aztékovia, ako vidno v kódexe Mendoza. Tresty potieraním
   chili papričkou existujú stále u Lacandóncov, ale pre potrestanie psov, ktorým natrú ňufák, ak
   zadrhnú sliepku, alebo jej kradnú vajcia, takže v Landom popisovaných súvislostiach už nie,
   rovnako na Yukatáne sa táto metóda používa dnes skôr na odstavenie dojčaťa, keď si ženy chili
   potrú prsník (Valentina Vapnarsky 31.5. 2006 - osobná komunikácia). Vo forme trestu sa
   potieranie chili z predkolumbovských kultúr ešte zachovalo v Peru (XY)

   465.     O výchove detí máme množstvo údajov predovšetkým z aztéckeho prostredia. Mnoho vecí
   ilustruje kódex Mendoza, ďalšie sa možno dozvedieť z ponaučení rodičov deťom, tzv.
   Huehuetlatoli (XYZ).

   466.     V orig. „paga de sus tributos“, čím mal Landa v tomto prípade na mysli zrejme plášte
   a iné veci na oblečenie, ktoré ženy povinne šili, tradične sa nimi platila časť dane -
   tribútu.

   467.     Išlo o mužské práce a spomínaná nevyhnutnosť sa mohla týkať času, ak bol muž na
   vojnovom ťažení, prípadne vdov a opustených žien, ktoré sa samostatne zaoberajú
   poľnohospodárstvom aj u Lacandóncov.

   468.     Pod „svojou“ hydinou má Landa na myli morky a pod kastílskou hydinou predovšetkým
   sliepky.

   469.     Chovanie vtákov pre potešenie je u Mayov dodnes bežné, ide hlavne o papagájov t´ut
   a mo´(XXYY), ale aj o okrasnú hydinu, ako sú perličky a ďalšie vtáky, ktorých perie napríklad
   Lacandónci využívajú na výrobu šípov pre turistov.

   470.     Ide pravdepodobne o jeden z dvoch druhov jeleňov, maysky yuk a keh (XY). Kojenie
   zvierat bolo donedávna rozšírené aj u Lacandóncov.

   471.     Išlo o úkony, ktoré sú dodnes bežné v lacandónskych domácnostiach, predovšetkým
   pradenie bavlny (taman) pomocou vretena (p´achech), umiestneného v miske z plodu stromu luch
   (XY) a potom tkanie bavlnených látok (hach nok), pomocou tradičnej technológie.

   472.     Podľa názvu ide zjavne o prevzatý výraz z nahuatlu, ktorý znie identicky nahual,
   nagual a význam má „čarodejník“ alebo „šaman“. Tento tanec poznajú aj koloniálne slovníky. Pío
   Pérez ho prekladá ako „zakázaný tanec“, Motulský slovník nehovorí o tanci, ale o „klátivej
   chôdzi ako zo slabosti alebo z opitosti“ a slovník Sv. Františka sa zmieňuje o „starých
   tancoch žien“. Je veľmi pravdepodobné, že tanec obsahoval erotické prvky.

   473.     Na Yukatáne ženy aj dnes rodia približne 15-16 ročné a na Yukatáne, ani u Lacandóncov
   stále nie je výnimkou pôrod 13-14 ročných dievčat.

   474.     Ide o nápoj XY

   475.     Netreba zdôrazňovať, že Landove uzávery sú v tomto smere viac ako pochybné.

   476.     Táto pasáž je u Landu veľmi nejasná. Jednak môže ísť v prípade „armiňos“, teda
   hranostajov, aj o hermelín, na čo má španielčina rovnaký výraz a aj symbolika mravnej čistoty
   je tu identická. Väčší problém však spôsobuje nejasná vetná skladba a podozrenie na chybu
   prepisovača, ktorú vo verzii Péreza Martíneza, ktorej sa v tomto prípade pridržiavam, riešime
   vynechaním jedného záporu. Ten však Tozzer, Knorozov a ďalší ponechávajú, potom by aj náš
   preklad vyzeral asi takto: „Vedia toho len málo utajiť a v svojich osobách i veciach nie sú
   také čisté, aj keď sa kúpu ako hranostaje.“ Jednak hranostaj nie je zviera, ktoré by malo byť
   symbolicky spájané s kúpaním, ale skôr s mravnou čistotou, a potom, po toľkých chválach na
   ženskú česť, jednoduchosť a vnútornú krásu vyznieva náhla zmienka o ich nečistote zvláštne. To
   sú dôvody pre akceptáciu verzie Péreza Martíneza, nemusia však byť správne.

   477.     V orig. „devotas y santeras“.

   478.     Hlavnou rituálnou povinnosťou lacandónskych žien je aj dnes príprava obetného jedla
   pre bohov. Robia ho v špeciálnych, na to určených stavbách, v blízkosti chrámov a príprava
   týchto jedál je spojená so znalosťou množstva zaklínadiel. (porovnaj Kováč: jedlo)

   479.     Porovnaj poznámku XY.

   480.     Tu ide predovšetkým o menštruačné tabu, ktoré bolo u Mayov veľmi silné a žena počas
   svojho plodného obdobia (nikdy sa nevie, či nemá práve menštruáciu, alebo, či nie je tehotná,
   čo sa pokladalo za rovnako nebezpečné) mali a v súčasnosti stále majú zakázaný vstup na
   posvätné miesta (na Yukatáne porovnaj Le Guen XY). Zákaz sa netýka iba celkom malých dievčat
   a žien po prechode. (U Lacandóncov porovnaj Podolinská-Kováč: Dcéry Luny)

   481.     K Ixchel pozri pozn. č. XY.

   482.     V orig. „la diosa de hazer las criaturas“ teda doslovne „bohyňa na robenie bábätiek“.

   483.     Porovnaj pozn: č. XY. Na Yukatáne .....

   

   

   XXXIII. SMRŤ A POSMRTNÝ ŽIVOT

   

   Títo ľudia mali nesmierny strach zo smrti a ukazovali ho počas všetkých svojich bohoslužieb,
   ktoré nerobili pre svojich bohov z iného dôvodu, ani pre inú vec, než pre to, aby im dali
   zdravie, život a obživu. Ale keď už nadišiel čas smrti, vskutku bolo vidieť ako žialili
   a plakali^484 pre svojich mŕtvych a veľký smútok, ktorý to spôsobilo. Počas dňa plakávali
   potichu, ale v noci s kvílivým a bolestným nárekom, ktorý bolo ľúto človeku počúvať.^485 Veľa
   dní chodili v pozoruhodnom smútku. Pre mŕtveho robili mnohé odriekania a pôsty, zvlášť pre
   manželku alebo manžela; a hovorili, že ho vzal diabol,^486 pretože mysleli, že cez neho
   prichádza všetko zlo, obzvlášť smrť.

   Mŕtveho zabalili do rubáša,^487 ústa mu naplnili pomletou kukuricou, čo je ich jedlo aj nápoj,
   ktorý nazývajú koyem,^488 a spolu s tým mu tam vložili niekoľko kamienkov, čo im slúžia ako
   peniaze, aby im na druhom svete nič nechýbalo na jedenie.^489 Pochovávali ich vo vnútri ich
   domov alebo v ich zadnej časti,^490 pričom do hrobov vkladali niektoré zo svojich modiel; a ak
   to bol kňaz, niektorú z jeho kníh; ak išlo o čarodejníka, pochovali s ním jeho čarodejnícke
   kamene^491 a jeho náčinie.^492 Obyčajne ten dom potom opustili a po pohrebe ho nechali
   spustnúť. Výnimočne v ňom zostali vtedy, ak tam žilo veľa ľudí, v ktorých spoločnosti stratili
   niečo zo strachu zo smrti, ktorý v nich zostal.^493

   Telá svojich pánov a pohlavárov spaľovali a popol uložili do veľkých nádob.^494 Nad nimi potom
   vystavali chrámy, ktorých dávnou ukážkou sú tie, čo stoja v Izamale. V súčasnosti dávajú popol
   významných ľudí do dutých sôch urobených z hliny.

   Zvyšok urodzených ľudí robil pre svojich nebohých otcov drevené sochy, ktorým nechali vzadu na
   zátylku dutý otvor. Potom spálili nejakú časť ich tela, vložili popol do toho otvoru
   a uzavreli ho. Mŕtvemu však stiahli kúsok kože na zátylku a pripevnili ho na to isté miesto na
   soche. Zvyšok tela pochovali obvyklým spôsobom. Tieto sochy prechovávali s veľkou úctou medzi
   svojimi modlami.^495

   Dávnym vládcom Cocomov zase po smrti usekávali hlavy, ktoré uvarili a očistili od mäsa. Potom
   im odpílili temennú časť a ponechali prednú s čeľusťami a zubami. Tieto polovičné lebky
   domodelovávali istým druhom živice do vernej podoby tváre, akú mali zaživa.^496 Všetko to
   mávali, spolu so sochami s popolom a svojimi modlami v modlitebniach svojich domov. Tam ich
   prechovávali s veľkou vážnosťou a úctou a počas všetkých sviatkov a veselíc im prinášali obete
   zo svojich jedál, aby im nič nechýbalo na druhom svete, kde, ako si mysleli, ich duše
   odpočívajú a zužitkovávajú ich dary. ^497

   Tento ľud vždy veril v nesmrteľnosť duše^498 viac, ako mnohé iné národy, aj keď nedosiahol
   takú úroveň kultúry. Verili, že po smrti jestvuje iný a lepší život, z ktorého sa teší duša po
   oddelení od tela. Hovoria, že tento budúci život sa delí na dobrý a zlý život, na bolestný
   a plný oddychu. Zlý a bolestný život čakal skazených ľudí, dobrý a radostný čakal tých, čo
   žili dobre v ich spôsobe života. Kvôli odpočinku, ktorý, ako hovoria, majú dostať ak boli
   dobrí, pôjdu na veľmi príjemné miesto, kde im nebude nijaká vec škodiť a kde bude hojnosť
   sladkých jedál a nápojov. Bude tam tiež strom, ktorý sa volá yaxche, čo je ceiba, a ktorý
   poskytuje veľký a svieži tieň, pod ktorého konármi sa budú všetci tešiť a odpočívať v chládku
   na večné časy.^499

   Utrpenie za zlý život, ktoré, ako hovoria, postihne tých zlých, bude na mieste, ktoré je
   nižšie ako to druhé a volajú ho mitnal,^500 čo znamená peklo; a tam budú mučení démonmi,
   veľkým súžením od hladu a zimy, únavou a smútkom. Na tom mieste sa nachádza aj démon, ktorý je
   vládcom všetkých démonov, všetci ho poslúchajú a jeho meno v ich jazyku je Hunhau.^501

   Hovoria tiež, že takýto zlý a dobrý život nemajú konca, pretože ho nemá ani duša. Hovoria aj,
   a pokladajú to za celkom isté, že do toho ich raja prídu tí, čo sa obesili. A skutočne to
   robia mnohí, ktorí pre drobné zámienky – zo smútku, kvôli práci alebo kvôli chorobám – sa
   obesia, aby si išli oddýchnuť do ich raja, kde, ako hovoria, ich príde vziať bohyňa šibenice,
   ktorú volajú Ixtab.^502 Nespomínali si na vzkriesenie tiel a ťažko povedať, od koho vzali
   správy o tomto ich raji a pekle.^503

   

   

   484.     Lacandónci tento plač obmedzujú, pretože veria, že ich slzy sa v podsvetí menia na
   podsvetné vody, zväčšujú tak podsvetnú rieku alebo jazero a sťažujú tým mŕtvemu ich prechod.

   485.     Tento kvílivý nárek sa ozýva v čase smútku z mayských dedín aj dnes, má svoj osobitý
   výraz, ktorý pripomína rytmické, žalostné bedákanie, niekedy podobné spevu.

   486.     V tomto prípade sa isto myslí vládca podsvetia, ktorým na Yukatáne bol,
   a u Lacandóncov stále je, Kisin, aj keď ho nižšie Landa označuje iným menom.

   487.     Týmto rubášom bol bežný plášť - „manta“: Pohrebné zvyky však nemuseli byť jednotné:
   Roman y Zamora (3, VIII) uvádza v roku 1575 praktiky Indiánov v Alta Verapaz, kde svojich
   zosnulých náčelníkov zabalili do manty a spolu s množstvom šperkov uložili do drevenej alebo
   kamennej schránky, pričom zabili aj ich otrokov a uložili ich do hrobu, aby slúžili svojmu
   pánovi aj po smrti.

   488.     Správne „k´ey-em“, čo bol: „druh cesta z kukurice, ako aj nápoj urobený z tohto
   cesta“. (Swadesh et all:58), čím sa nepochybne hovorí o pozole(?), ktorého výrobu a použitie
   Landa popísal v kap. XY.

   489.     Kameň v ústach mŕtveho má dva možné výklady. Prvým je predpoklad, že išlo o jadeit,
   čo dokladajú početné archeologické nálezy. Podobne ako to konštatuje Torquemada u Aztékov (13,
   XLV), mohli, podobne ako oni chalchihuitl (jadeit) vkladať mŕtvemu do úst „namiesto srdca“,
   čím mu zabezpečovali večný život. Pretože sa tu však nehovorí vyslovene o jadeite a kamene sa
   spomínajú v pluráli, na čo jestvujú tiež dostatočné archeologické dôkazy, mohlo ísť o súčasť
   „finančnej výbavy“ na druhý svet. Obe predstavy mohli jestvovať paralelne vedľa seba.

   490.     Zvyk pochovávať mŕtvych vo vlastnom dome sa udržal až do 20. storočia u viacerých
   mayských skupín.

   491.     Je pravdepodobné, že išlo o veštebné kamene, ktoré sa vrhali podobne ako kocky.

   492.     V orig. „peltrechos“, čo by vychádzalo z málo pravdepodobnej možnosti, že išlo
   o kovové predmety (od „peltre“, zliatina zinku, olova a cínu), spolu s Genetom a Tozzerom
   opravujem na „pertrechos“, teda „náradie“, „náčinie“.

   493.     Knorozov hovorí o strachu, ktorý „vyzyval u nich mertvec“, čím posúva celú posáž do
   inej roviny, pretože takto nehovorí o strachu zo smrti, ale o strachu z mŕtvych (teda
   z revenantizmu - ich návratu a škodenia), čo napokon zodpovedá u Mayov súčasným etnografickým
   dátam. Landov text však hovorí o „la muerte“ teda o smrti a nie o „el muerto“ teda o mŕtvom,
   preto sa v preklade držíme jeho dikcie.

   494.     Kremáciu u nobility a ich pochovávanie v urnách pod paláce a chrámy potvrdzujú
   početné archeologické doklady.

   495.     Drevené sošky, čiastočne domodelované živicou s otvormi aké uvádza Landa boli nájdené
   v Studni obetí v Chichén Itzá.

   496.     Takto dotvarované lebky so zvyškami pomaľovanej živice a s drevenými zátkami na očný
   jamkách boli nájdené aj v Studni obetí v Chichén Itzá.

   497.     Kult mŕtvych medzi Maymi už v tejto podobe nenájdeme. Transformoval sa však na obrady
   počas .....XY..... a Día de los Muertos.

   498.     Zdá sa, že sa koncepcie duše u Mayov rôznili. U Tzotzilov bolo niekoľko druhov duší,
   z ktorých za nesmrteľnú možno považovať ch´ulel, ktorej koncepciu dnes s úspechom používajú
   bádatelia pri porovnaniach s konceptmi klasického obdobia. Yukatékovia hovoria o duši, ktorú
   možno stratiť (XY) a o nesmrteľnej duši (XY), ako o odlišných entitách. Kým Lacandónci
   nehovoria o viac, ako o jednej duši, ktorá je nesmrteľná a nazývajú ju pixan.

   499.     Táto predstava sa podobá aztéckemu raju nazývanému Tamoanchan a stromu života, ktorý
   v ňom rástol a nazýval sa Chichihuacuauhco. Ceiba (Bombax ceiba) alebo yaxche znamená maysky
   (z yax che´): „prvý strom“ /sveta/ a predstavovala v ich kozmológii zjavne axis mundi, čo je
   vynikajúco opísané v Chilam Balam de Chumayel (XY). Ceibu uctievali na jazere Petén Itzá
   aj v podobe kamenného stĺpu (Roys 1933: 102) a v súčasnosti sa na Yukatáne stále slávi sviatok
   nazývaný XY, pri ktorom sa stavia ceiba alebo iný vypílený strom, ktorý ju predstavuje do
   stredu dediny a XY.

   500.     Výraz Mitnal, niekedy vo variante Metnal pochádza zjavne z nahuatlu, kde bolo
   podsvetie označované ako Mictlan („Miesto smrti“), ktorému vládol manželský pár
   Mictlantecuhtli a Mictecacíhuatl. Výrazmi Mitnal alebo Metnal označovali podsvetie
   v poklasickom a koloniálnom období Yukatékovia a Lacandónci (tí až do konca 20. storočia).
   Pôvodnejším mayským názvom je asi Xibalba, ktorú poznáme jednak z quichéjskeho Popol Vuh, ale
   aj od nížinných Mayov, napríklad Cholov (Thompson 1938a: 595). Metnal bol považovaný za miesto
   hlboko pod zemou, kde je vlhko, tma a veľká zima. Vládol tam Ah Puch, podľa ďalších variantov
   Yum Kimil, alebo Kisin. Na toto miesto sa dostávala väčšina smrteľníkov, avšak jestvovala aj
   predstava neba, kam odchádzali kňazi, vládcovia, obetovaní na oltároch, bojovníci a ženy,
   ktoré zomreli pri pôrode. Ďalšie varianty, spojené aj s miestom vo vodnom raji boha dažďa,
   porovnaj u Lacandóncov v (Kováč 2005: XY).

   501.     Správne asi Hun Ahaw („Jeden Pán“), čo je kalendárne meno a možno ho porovnať
   napríklad s vládcom miesta smrti u Quichéov, ktorým bol Hun Kamé (Jeden Smrť). Meno Hunhau
   alterovalo zrejme s výrazom Kumhau, ktorý Motulský slovník prekladá ako „Lucifer, vládca
   čertov“. Ide pravdepodobne o to isté božstvo, ktoré malo ďalšie mená, ako Kisin, Ah Puch, Yum
   Kimil; a v poklasických kódexoch ho rozoznávame ako božstvo A.

   502.     Ixtab, doslovne Ix – feminínum, tab – povraz, teda „Tá z povrazu“ alebo „Pani
   povrazu“, ide o božstvo, ktoré sa vďaka Landovmu záznamu a tiež kvôli vyobrazeniu
   v Drážďanskom kódexe (str. 53a) považuje za bohyňu sebevraždy: Thompson však asi správne
   poznamenáva, že išlo zrejme o bohyňu Luny v podsvetí. (Thompson1991: 365). Na Yukatáne
   a u Lacandóncov toto božstvo prežilo v podobe ženských démonov nazývaných Xtabai. Ich
   charakteristiku dobre vystihuje mýtus zachytený Boremansom (1986: 131-133).

   503.     Prezentovaná predstava neba a pekla je tak nepodobná aztéckej eschatológii, ďalším
   indiánskym eschatológiám, ako aj spôsobu mayského myslenia vo všeobecnosti, že ju väčšina
   bádateľov pokladá už za výsledok raného kresťanského vplyvu. V tejto otázke však stále
   nejestvuje jednotný názor. Pravdepodobné je, že Landu na yukatéckej eschatológii zaujali prvky
   podobné povrchovo kresťanským a tie opísal vytrhnuté z kontextu. Najväčšou kontroverziou však
   zostáva, či typ posmrtného osudu určovala morálna kvalita života na zemi, čo nezodpovedá
   mezoamerickým predstavám, kde osud po smrti určoval spôsob smrti a nie života. Lacandónske
   predstavy o osudoch človeka po smrti však v tomto zodpovedajú Landovmu opisu.

   

   

   XXXIV. KALENDÁR

   

   Slnko sa neskrýva ani nevzďaľuje od krajov Yukatánu, takže noci tu nikdy nie sú dlhšie ako
   dni. Keď príde čas najdlhších nocí, od sv. Andreja po sv. Luciu, ^504 nepresiahnu dĺžkou deň,
   iba sa mu vyrovnajú; a potom už svetlo zase začne pribúdať.

   V noci sa orientujú podľa znalosti času Venuše, ^505 Plejád a  Blížencov. ^506 Počas dňa
   pomocou určenia poludnia a osobitných názvov pre rozličné časti dňa medzi východom a západom
   slnka. Podľa nich rozumejú o aký úsek času ide a riadia podľa nich svoju činnosť.

   Majú svoj rok, tak dokonalý ako je ten náš, pričom má 365 dní a 6 hodín. ^507 Delia ho podľa
   dvoch druhov mesiacov. Jedni mesiace mali po 30 dní a volali sa U, čo značí Luna, počítajú ich
   od novolunia, až kým sa Luna celkom nestratí. Iný druh mesiacov mal po 20 dní a nazývali ich
   Uinal Hunekeh. Celý rok mal 18 takýchto mesiacov, ku ktorým pripočítavali 5 dní a 6 hodín.
   ^508 Z týchto 6 hodín urobili každé štyri roky jeden celý deň, takže každé 4 roky mal rok 366
   dní. ^509

   Pre týchto 360 dní majú 20 písmen alebo znakov, podľa ktorých ich nazývajú. Zvyšným 5 dňom
   však nedali meno, ^510 lebo ich pokladali za nešťastné a zlé. Znaky dní sú tie, ktoré
   nasledujú nižšie a každý z nich má našim písmom napísané aj svoje meno, aby boli pre nás
   zrozumiteľné:

   

   

   Kan                 Chicchan                    Cimi                Manik             Lamat

   

   Muluc             Oc                               Chuen             Eb                   Ben

   

   Ix                    Men                            Cib                  Caban            
   Ezanab

   

   Cauac              Ahau                           Imix                Ik                   
   Akbal

   

   

   Už som povedal, že spôsob, ktorým títo Indiáni počítajú, spočíva v počítaní po päťkách a že zo
   štyroch pätiek dostanú dvadsiatku. Takýmto spôsobom, zo znakov, ktorých je 20, vyberú prvé
   v štyroch päťkách, z ktorých pozostáva dvadsiatka. Každý jeden z nich potom slúži, podobne ako
   naše nedeľné písmená, ^511 na označenie začiatku všetkých prvých dní v mesiacoch po 20 dní.
   ^512

   

   

   Kan                 Muluc             Ix                    Cauac

   

   

   Medzi množstvom bohov, ktorých tento ľud uctieval, si ctili osobitne štyroch, pričom každého
   z nich nazývali Bacab. ^513 Hovorili, že to boli štyria bratia, ktorých Boh, keď stvoril svet,
   ustanovil do štyroch strán sveta, nech držia oblohu, aby sa nezrútila. Hovorili tiež, že
   zmienení Bacabovia sa zachránili, keď bol tento svet zničený potopou. ^514 Každému z nich dali
   ďalšie mená a označili nimi aj tú časť sveta, ktorú každému Boh pridelil, aby tam držal
   oblohu. Rovnako každému, spolu s jeho časťou sveta pridelili jedno z nedeľných písmen. Nesú
   znamenia nešťastných alebo šťastných období, ktoré, ako hovoria, sa musia prihodiť
   v príslušnom roku, ktorý každý z nich predstavuje a podľa znakov, ktoré ho sprevádzajú.

   A démon, ktorý ich oklamal v tomto, a v mnohých iných veciach, ustanovil uctievanie
   a obetovanie kvôli tomu, aby odvrátili nešťastia, ktoré sa majú stať. Ak sa neprihodili,
   hovorili, že je to vďaka bohoslužbe, ktorú robili; ak sa prihodili, kňazi utvrdili
   spoločenstvo vo viere, že sa tak stalo kvôli nejakému hriechu alebo chybe, ktorá nastala
   v bohoslužbe, či u tých, ktorí ju vykonávali.

   Prvým z nedeľných písmen je teda Kan. Rok, ktorému slúžil tento znak bol v znamení Bacaba,
   ktorého inými menami volali Hobnil, Kanalbacab, Kanpauahtun, Kanxibchac. Ním označovali Juh.
   Druhý znak je Muluc; označoval Východ a jeho rok bol v znamení Bacaba, ktorý sa nazýval
   Canzienal, Chacalbacab, Chacpauahtun, Chacxibchac. Tretí znak je Ix. Jeho rok bol v znamení
   Bacaba, ktorého nazývali Zaczini, Zacalbacab, Zacpauahtun, Zacxibchac a označoval Sever.
   Štvrtý znak je Cauac; jeho rok bol v znamení Bacaba, ktorého nazývali Hozanek, Ekelbacab,
   Ekpauahtun, Ekxibchac a označoval Západ. ^515

   Nech títo ľudia robili akúkoľvek slávnosť alebo oslavu na počesť svojich bohov, vždy ju
   začínali vyhnaním démona, aby dopadla lepšie. Vyháňali ho niekedy pomocou modlitieb a žehnaní,
   ktoré boli osobitne na to určené, inokedy bohoslužbou a obeťami, ktoré robili kvôli tomu. Na
   oslavu sviatku Nového roka, s veľkým veselím a všetkou dôstojnosťou, si títo ľudia podľa
   svojho neblahého názoru, zvolili päť nešťastných dní. Za také považovali dni pred prvým dňom
   Nového roka. ^516 Počas nich robili veľmi veľké bohoslužby pre Bacabov spomínaných vyššie
   a pre démona, ktorého nazývali ďalšími štyrmi menami: Kanuuayayab, Chacuuayayab, Zacuuayayab a
   Ekuuayayab. ^517 Keď skončili s bohoslužbami a slávnosťami; a ako uvidíme, vyhnali od seba
   démona, začali svoj Nový rok.

   

   

   504.     Sv. Andrej pripadal podľa juliánskeho kalendára, platného v Landových časoch, na 30.
   novembra (podľa gregoriánskeho na 10. decembra) a Sv. Lucia na 13. decembra (podľa
   gregoriánskeho na 23. decembra). Práve na Luciu pripadal zimný slnovrat.

   505.     Venuša (v orig. lucero) bola najvýznamnejšou hviezdou pre mayské ponímanie sveta
   (porovnaj Milbrath 1999: 157-217). Mala vaicero mayských mien napr. Noh Ek (Veľká hviezda),
   Sastal Ek (Jasná hviezda) Ah Sahcab (Tá, ktorá sprevádza zore). U súčasných Lacandóncov ešte
   pretrvali pomenovania Xux Ek (Osia hviezda) a Ko´och Ich (Široké oko). Venuša zohrávala úlohu
   v kozmológii – bola nepriateľom Zeme a Slnka, v eschatológii - ona v budúcnosti zničí tento
   svet a v sociálnom živote - reprezentovala vojnu. Mayovia precízne rozoznávali jej synodický
   obeh, mali vypočítané štyri obdobia jej roka počas každého z piatich rokov jej 584-dňového
   cyklu. Vynikajúco to dokumentuje Drážďanský kódex. Najnebezpečnejšia nebola ani tak v aspekte
   Večernice, ako v svojej spodnej konjunkcii.

   506.     Plejády (v orig. las cabrillas) boli u starých Mayov považované za súhvezdie Štrkáča
   a nazývané Tzab. Boli spájané s najvyšším bohom Itzamnom (Itzam-Tzab). Blíženci (v orig. los
   astilejos) boli maysky nazývané súhvezdím Korytnačky, teda Ak. Význam oboch súhvezdí
   potvrdzuje ich výskyt v kódexe Peresianus (23-4).

   507.     Vo verzii Héctora Péreza Martíneza sa uvádza na tomto mieste mylne 366 dní a 6 hodín.

   508.     Lunárny kalendár Mayov mal v skutočnosti 29-30 dní, ďalej Landa správne naznačuje
   princíp agrárneho kalendára nazývaného Haab, ktorý mal skutočne 18 mesiacov (nazývané uinal)
   po 20 dní (zvaných k´in). Niekedy sa však aj zostávajúce nešťastné dni počítajú ako špecifický
   mesiac, v takom prípade mal 19 mesiacov.

   509.     To by však znamenalo, že Mayovia používali prestupný rok presne tak, ako ho používame
   my, o čom jestvujú oprávnené pochybnosti. Skôr sa zdá, že túto nezrovnalosť korelovali na
   základe astronomických pozorovaní iných nebeských telies, zvlášť Venuše a Mesiaca.

   510.     Tieto dni boli síce nazývané xma kaba k´in (bezmenné dni), to však neznamenalo, že
   nemali svoje mená. Každý z týchto dní mal jedno z dvadsiatich mien bežného systému a jedno
   z trinástich čísel, tak ako ktorýkoľvek iný dátum. Súčasne však platí, že boli chápané ako
   „čas mimo času“ a preto mali osobitné postavenie. Najčastejšie sa pre ne používalo skupinové
   označenie, čo evokuje špecifický 19. mesiac, podobne ako u Aztékov, kde bola identická skupina
   dní mimo sakrálneho času nazývaná nemontemi (prebytočné), pričom väčšina aktivít bola v tomto
   čase tabuizovaná. Mayovia pre ne poznali tiež spoločný názov, podľa väčšiny prameňov znel
   Uayeb alebo Uayeb Haab (základ slova uay má asociáciu so snom, druhým svetom a predkami).
   Alternatívne pomenovania zneli: U yail K´in (Nešťastné dni), Utuz K´in alebo aj Ulobol K´in.

   511.     Nedeľné písmená (v orig. letras dominicales) slúžili v katolíckej praxi na označenie
   týždňov cirkevného kalendára. (dní v týždni?)

   512.     Landove „nedeľné písmená“ sa zhodujú s tzv. nositeľmi roku, ich funkciu však
   neobjasňuje správne, alebo ju nejasne prepísal niektorý z opisovateľov jeho správy. U Mayov
   boli tieto znaky určené tak, že v skutočnosti bežali vedľa seba dva kalendáre, 365-dňový Haab
   a 260-dňový Tzolkin. To znamená, že po dokončení dní Tzolkinu, ešte pokračovalo 105 dní
   z Haabu v zhode s takmer polovicou otočky ďalšieho roka Tzolkinu. Z toho vyplývalo, že po
   skončení roku s 365 dňami sa posunuli počiatočné dni roku v 260-dňovom kalendári o päť miest
   (dvadsiatka znakov delila 365-dňový rok 18 x a 5 dní „prevyšovalo“), takže z jeho 20 denných
   znakov mohli pripadnúť iba štyri vždy na počiatok 365-dňového roku. Haab (365-dňový) začínal
   vždy dňom 1 Pop, ktorý sa na začiatku roku kombinoval iba so štyrmi možnými dňami z Tzolkinu
   (260-dňového). Tieto štyri znaky boli dávané do súvislosti s tetrachoricky členeným posvätným
   priestorom a mali svoje vlastné kvality, ktoré potom určovali nielen názov, ale aj charakter
   celého roka. Tieto znamenia roka, alebo nositelia roka boli reprezentovaní znakmi: Kan, Muluc,
   Ix a Cauac. Takto to nachádzame nielen u Landu, ale aj v Chilam Balam a v Madridskom kódexe.
   Ďalšie pramene však poukazujú na tú istú funkciu štvorice znakov, ktoré týmto predchádzali:
   Akbal, Lamat, Ben a Edznab. Tie sa v tomto význame nachádzajú v Drážďanskom a Parížskom kódexe
   a pozoruhodne korešpondujú s aztéckymi Calli, Tochtli, Acatl a Tecpatl.

   513.     Bacabovia boli bohmi dažďa a vetra, reprezentovali tiež svetové strany, ich farby,
   kvality a tým aj priestorové usporiadanie celého kozmu. Je možné, že spoločne reprezentovali
   celý svet ako štvorjedinú bytosť. Na svojich rukách niesli celú oblohu, čím oddeľovali nebo od
   zeme a umožňovali všetok život. Jestvuje viacero etymologických vysvetlení mena Bacab, aj keď
   žiadne z nich nie je celkom presvedčivé. Môže ísť o deriváciu od slova baac (liať z nádoby),
   čo bola ich, aj ikonograficky doložená činnosť pri zosielaní dažďa. Mohlo ísť tiež
   o stiahnutie z ba´cab, čo značí „okolo zeme“ a označovalo by to ich kozmologickú funkciu.
   Homonymná interpretácia zase môže poukazovať na súvislosť slova cab s včelou (medom), ktorá je
   vzhľadom na početné narážky v dochovaných prameňoch, pravdepodobnejšia, než výklad slova cab
   pre tento prípad, v súvislosti so zemou. Aj keď jestvuje ešte niekoľko možností (najmä slovo
   bak ponúka ešte veľa ďalších derivátov), je pravdepodobné, že pôvodný výklad sa pohyboval
   niekde vo vyššie načrtnutých intenciách.

   514.     Potopa v tomto prípade nemá biblické konotácie. Mayská mytológia ju pozná, rovnako sa
   vyskytuje v Popol Vuh, ako jedna zo štyroch katastrof, ktoré zničili svet pred existenciou
   toho dnešného. Tozzer ešte zachytil predstavy yukatánskych Mayov z okolia Valladolidu
   o štyroch vekoch sveta (Tozzer 1907: 153-4). V prvej epoche žili na zemi Saiyamwinkoob,
   „Zriaďovači“, oni tvorili prvú rasu na Yukatáne, mali postavy trpaslíkov a boli to oni, kto
   postavili mestá, ktoré sú dnes v ruinách. Po tejto prvej epoche nastala povodeň – haiyokocab
   „voda na zemi“. Po potope žili na zemi Dzolob „Vinníci“, ktorých časom tiež postihla povodeň.
   Tretím ľudom Yukatánu boli Macehualli, ako si hovorí (z nahuatl macehualli – roľník) aj dnes
   prostý ľud Yukatánu. Nebola to však stále posledná epocha, prišla opäť povodeň a nastala
   štvrtá, posledná etapa, od ktorej obýva Yukatán zmes všetkých predchádzajúcich plemien.

   515.     Mayovia spájali svetové strany s farbami, ktoré so sebou niesli kvality rozdelené
   medzi všetky predmety a javy na zemi. Tieto štyri svetové farby sú prítomné aj v menách
   Bacabov. Prvý, spojený s juhom má často predponu Kan – čo značí „žltý“; druhý, spojený
   s východom má zase predponu Chac – čo značí „červený“; tretí, spojený so severom má predponu
   Zak (dnes prepisujeme ako Sak), čo značí „biely“; štvrtý, spojený so západom má predponu Ek –
   čo značí „čierny“. S menom Bacab často alteruje výraz Pauahtun, čo je iné  pomenovanie pre tú
   istú bytosť, označovanú aj ako boh N, v texte je tiež definovaný vyššie uvedenými farbami.
   S Bacabom a Pauahtunom tu ešte alteruje výraz Chac, čo síce uvádzam vyššie ako výraz pre
   červenú farbu spojenú s východom, súčasne je to však meno najdôležitejšieho božstva na
   poklasickom Yukatáne. Prepisovaný býva aj ak Chak alebo boh B a ide o božstvo dažďa, vôd,
   kukurice, poľnohospodárstva a potravy všeobecne. Súčasťou jeho mena je tu výraz Xib, čo značí
   „mládenec“, Chacxibchac z textu sa teda vykladá ako Červený (východný) Mládenec Chac (boh
   dažďa). Z uvedeného vyplýva, že v Landových časoch boli božstvá Bacab-Pauahtun-Chac vzájomne
   zameniteľné. Ich ďalšie mená sa viažu k niektorým špecifickým funkciám, napríklad Hobnil ako
   južný Bacab bol ochrancom včiel alebo Zaccini (správne Sak Cimil, doslovne „Biela Smrť“) bol
   ako severný Bacab patrónom roka so znamením rovnomennej smrteľnej epidémie. (angl. swooning)

   516.     Na tomto mieste Landa jasne uvádza, že oslavy Nového roka prebiehali počas
   „bezmenných“ 5 dní Uayeb.

   517.     Ide o štvorjediného patróna dní Uayeb, ktorého meno je personifikáciou týchto dní,
   začína vždy výrazom pre farbu: Kan, Chac, Zac, Ek, privlastňovacieho U a výrazu Uayeyab
   (Uayeb), ktorý má základ v termíne uay (pozri pozn. č. 510). Podľa ďalších prameňov bol iným
   menom pre toto božstvo zrejme výraz Mam, čo značí „Starý Otec“.

   

   

   XXXV. ROK SO ZNAKOM KAN

   

   Vo všetkých obciach na Yukatáne bolo zvykom postaviť dve hromady kamenia, jednu naproti
   druhej, pred vstupom do obce a takisto na všetkých štyroch svetových stranách, menovite na
   Východe, Západe, Severe a Juhu, pri príležitosti osláv dvoch sviatkov nešťastných dní, ktoré
   takto oslavovali každoročne.

   Podľa toho, čo hovorili, roku, ktorého nedeľným písmenom bol Kan a ktorý bol v znamení
   Hobnila, vládli obe v oblasti Juhu. V tomto roku vyrobili podobu, či dutú hlinenú figúru
   démona, ktorého nazývali Kanuuayayab a odniesli ju na hromady suchého kamenia, ktoré boli
   urobené na južnej strane. Zvolili si principála obce, ^518 v ktorého dome sa počas týchto dní
   slávil sviatok. A na jeho oslavu urobili sochu démona, ktorého nazývali Bolonzacab, ^519
   umiestnili ju do domu principála, pričom ju vyzdobili na verejnom mieste, kde mali všetci
   prístup.

   Keď to urobili, spojili sa páni, kňaz a muži z obce; a išli všetci spolu, plní zbožnosti, po
   ceste ozdobenej zeleňou a oblúkmi, až na miesto s hromadami kamenia, kde sa nachádzala socha.
   Keď prišli, kňaz začal s okiadzaním pomocou 49 zŕn kukurice zomletých spolu s ich kadidlom;
   ^520 ktoré vložili do kadidelnice démona^521 a okiadzali ho. Pomletú kukuricu nazývali iba
   slovom zacah ^522 a to, čo mali páni chahalté. ^523 Okiadzali sochu, pričom usekli hlavu
   sliepke^524 a ponúkli ju ako obeť.

   Keď to urobili, vyložili podobizeň na žrď^525 nazývanú kanté, ^526 položili jej na plecia
   anjela^527 ako znamenie vody a aby bol tento rok dobrý. Týchto anjelov maľovali a robili so
   strašným výzorom. A takto ju niesli s veľkou radosťou a s tancom do domu principála, kde sa
   nachádzala ďalšia socha predstavujúca Bolonzacaba. ^528 Z domu principála vyniesli na cestu
   pre pánov a kňaza^529 nápoj vyrobený zo 415 zŕn praženej kukurice, ktorý nazývali piculakakla
   ^530 a všetci z neho pili. Keď napokon vošli do domu principála, položili túto sochu oproti
   soche démona, ktorú tam už mali. Priniesli jej množstvo obetí z jedál a nápojov, mäsa i rýb.
   Potom rozdelili tieto obetiny medzi prišelcov, ktorí sa tam nachádzali a kňazovi dali jelenie
   stehno.

   Ďalší si púšťali krv tak, že si rezali uši a potierali ňou kameň démona Kanalacantun,^531
   ktorý tam mali . Potom z chleba vytvarovali srdce a iný chlieb pripravili s tekvicovými
   semenami; ^532 a obetovali to podobe démona Kanuuayayaba. Takto vydržiavali tú sochu
   a podobizeň, čo tam mali, počas nešťastných dní, pričom ju okiadzali svojím kadidlom zmiešaným
   s mletou kukuricou. Verili, že ak by neurobili tieto obrady, dostali by určité choroby, ktoré
   majú nad nimi moc počas tohto roku.

   Keď prešli nešťastné dni, vzali sochu démona Bolonzacaba a odniesli ju do chrámu, ^533
   a podobizeň dali na východnú stranu, aby si ju tam vyzdvihli ďalší rok. Nechali ju tam
   a vrátili sa do svojich domov, aby sa každý zaoberal tým, čo bolo potrebné kvôli oslave Nového
   roka.

   Keď obrady skončili a vyhnali démona podľa klamstiev, ktorým veria, pokladali tento rok za
   dobrý, ^534 vďaka jeho znameniu Kan a Bacabovi Hobnilovi, ktorý, ako vravia, nehreší ako jeho
   bratia a preto na nich neprivodí nešťastia. Ale pretože v skutočnosti tie nešťastia často
   prišli, démon spôsobil, že preňho vykonali kult v domnení, že ak to urobia, odstránia chybu,
   ktorá sa vraj stala počas bohoslužieb alebo u tých, čo bohoslužby vykonali, takže ich vždy
   zanechal oklamaných a zaslepených.

   Potom im nariadil, aby urobili idol, ktorý nazývali Yzamnakauil ^535 a aby ho umiestnili do
   jeho chrámu a tam mu na dvore spálili tri lopty z mlieka alebo živice nazývanej kik. ^536
   A tiež aby mu obetovali psa alebo človeka, ^537 čo robievali podľa spôsobu, ktorý som opísal
   v kapitole 100. ^538 Výnimku však tvorí práve táto slávnosť, kde sa obetovávalo odlišne.
   Vytvorili totiž na dvore chrámu obrovskú hromadu kamenia a psa alebo človeka, ktorý mal byť
   obetovaný, postavili na niečo ešte vyššie od tej hromady. Odtiaľ zhodili obeť na hromadu
   kamenia, kde ju uchopili na to poverené osoby a s veľkou rýchlosťou jej vytrhli srdce. ^539 To
   priniesli novému idolu a obetovali mu ho medzi dvoma taniermi. ^540 Potom obetovali ďalšie
   potravinové dary a počas tohto sviatku tancovali stareny z obce, ktoré boli na ten účel
   vybraté a oblečené do zvláštnych šiat. ^541 Hovorili, že zostúpil anjel a prijal túto obeť.

   

   518.     V orig. „príncipe del pueblo“, doslovne „knieža obce“ alebo „princ obce“. Nešlo však
   o vládcu v zmysle sociálnej hierarchie, pretože tých Landa uvádza vždy ako „seňores“, skôr
   o významnú a zaslúžilú osobu, ktorá sa stala patrónom osláv, preto prekladám „principál“.
   Dodnes rozoznávame u Mayov podobné náboženské funkcie označované ako „mayordóm“ a pod.,
   súvisiace s kultom katolíckeho patróna obce.

   519.     Bolonzacab – správne Bolón Dz´acab, čo značí „Deväť Generácií“. Seler tohto boha
   identifikoval ako boha K, ktorého meno z klasického obdobia dnes poznáme ako K´auil. Aj
   v Chilam Balam z Chuamayelu nachádzame meno Bolón Dz´acab a Roys ho prekladá tiež ako „Deväť
   Generácií“ alebo „Večnosť“. Thompson súdi, že malo súvislosť s genealógiou, (Thompson 1991:
   276) dodajme, že v klasickom období istotne s genealógiou kráľovských rodov, ktorú boh
   K jednoznačne personifikoval. Dnes predpokladáme, že išlo o božstvo nebohých kráľovských
   predkov a ich moci vychádzajúcej z podsvetia. Aj z týchto dôvodov mal Bolón Dz´acab napospol
   chtonické atribúty, čo napovedá napokon už číslovka bolón = 9, ktorá označovala symbolicky
   podsvetie (počet jeho vrstiev).

   520.     Tento typ zmiešaného kadidla je porovnateľný s lacandónskym pálením piatich zrniek
   kukurice na kopálovom kadidle, keď očisťovali rituál balché od démonických síl, ako to
   zaznamenal Tozzer (Tozzer 1907: 125, 178). Počas mojich výskumov kukuričné zrná označil
   lacandónsky náboženský vodca ako „vojakov“, ktorí strážia obrady v „dome bohov“ pred bohom
   smrti Kisinom.

   521.     Vo verzii Péreza Martíneza je asi chybou opisovača uvedené „brasero del dominio“
   namiesto „brasero del demonio“. Neskôr sa od Landu dozvedáme, že každý idol mal svoje vlastnú
   malú kadidelnicu, kde sa pálilo preňho kadidlo. Táto prax celkom zodpovedá súčasným
   Lacandóncom, ktorí majú pre každého svojho boha samostatnú antropomorfnú kadidelnicu „u lak
   i k´uh“ t. j. „nádobu boha“, v ktorej mu nielen obetovávajú, ale v ktorej má svoje „srdce“
   a v ktorej sídli časť jeho božskej podstaty.

   522.     Domnievam sa, že tu Landa nesprávne pochopil svojho informátora, lebo „zakah“ sa zdá
   byť skomoleným výrazom „sak ha“, čo bola istotne najčastejšia potravinová obetina pre bohov,
   lebo týmto menom dodnes lacandónci označujú atole.

   523.     Roys tento termín odvodzuje od chahal-te

   524.     Muselo ísť o morku.

   525.     Prekladám „žrď“, podobne ako Knorozov„žerď“, kým Tozzer prekladá „štandarda“, aj keď
   originál hovorí o palici „palo“. Brasseur de Bourbourg dokonca prekladá „nosidlá“. „litter“
   (a.j. nosidlá).

   526.     S dvoma výnimkami je aj ďalej v texte používaný názov pre uvedenú kultovú žrď
   v zloženine: farba príslušnej svetovej strany a roku (teraz „žltá“ kan) + te, čo je strom
   alebo drevo. Je pravdepodobné, že tieto žrde robili z dreva rovnomenných stromov, Lacandónci
   poznajú strom menom kante, rovnako ďalšie stromy sú identifikovateľné: chacte –  (v rokoch
   Muluc) Caesalpina platyloba; sacte sa neuvádza a ani nie je priamo identifikovateľné so
   stromom, ale (v rokoch Ix)  sacya by mala zodpovedať pojmu „biele zapote“, čo pripomína
   druhové rozlíšenie stromu; napokon yaxek (v rokoch Cauac) je zrejme Lysiloma Sabicu alebo
   podľa Péreza Martíneza ekte Athecolobium leucospermum. Len čisto hypoteticky sa dá uvažovať aj
   o prepise ka´aante, čo by mohlo zodpovedať dnešnému lacandónskemu ka´aanche, teda „nebeskému
   drevu“ alebo „nebeskému stromu“, ako označujú kultový stolček, čo by viac zodpovedalo
   Brasseurovým „nosidlám“. Ako uvidíme ďalej, pre ďalšie prípady by prepis kan ako ka´aan
   (nebo), nebol vhodný, keďže sa tam zreteľne pracuje s diskurzom farieb ako znakov rokov (kan =
   žltá).

   527.     Pochopiteľne, nemohlo ísť o žiadneho anjela. Skomolenie zrejme nastalo, ako podotýka
   Roys, z mayského „can hel“, čo značí „insígnia“ (Roys 1933: 67) a Landovi to pripomínalo
   španielske ángel.

   528.     Nepochybne išlo v prípade „ďalšej“ sochy Bolon Dz´acaba o sochu spred štyroch rokov.

   529.     V orig. „sacerdotes ( pl.), hoci sa predtým hovorí iba o jednom, preto v zhode
   s ďalšími prekladateľmi opravujem na sg.

   530.     Výraz možno odvodiť od kakla, čo značí „sušené“ (Tozzer: 141) alebo picul akahla, čo
   je „hojnosť pitia“ (Pérez Martínez: 148).

   531.     Acantun , čo značí „Kameň“ je tu zjavne považovaný za božstvo. S najväčšou
   prevdepodobnosťou mal každý z Bacabov svoj „kameň“, ktorý bol jeho sídlom a čiastočnou
   personifikáciou, podobne ako dnes Lacandónci uctievajú prírodné skaly, ktoré sú súčasne sídlom
   a postavou konkrétneho boha. Kanal Akantun potom značí Žltý Kameň a ide o personifikáciu
   Bacaba južnej strany, vládnuceho v znamení Kan.

   532.     Táto „chlebová“ obeť mohla byť robená z kukuričného cesta, ale pravdepodobnejšie
   z láskavca (amaranthus). Nápadne pripomína aztécke obete figúrok z láskavcového cesta
   Huitzilopochtlimu v mesiaci Tlaxochimaco a podbné obete v mesiaci Xocotlvetzi.

   533.     Usadenie boha v chráme počas dní uayeb nám pravdepodobne pekne ilustruje Drážďanský
   kódex. Počas začiatku roka Kan je pred chrámom na str. 25b vyobrazený boh K (Bolón Dz´acab),
   počas roka Muluc na str. 26b boh G (K´inich Ahau), počas roka Ix na str. 27b boh D (Itzamna),
   počas roka Cauac na str. 28b boh A (Uacmitun Ahau), ktorý je identický s bohom smrti.

   534.     Rok Kan chápali Mayovia vo všeobecnosti ako priaznivý, rovnako rok Muluc. Naproti
   tomu, rok Ix bol nepriaznivý pre zdravie, zvlášť oči, očakávali sa tiež suchá, hlad a krádeže.
   Ešte nepriaznivejší bol Cauac, kedy mali prichádzať horúčavy a mravce spolu s vtákmi mali
   zožrať všetky zasadené semená.

   535.     Správne Itzamna K´auil. Toto meno pozostáva z termínu Itzamna, „Dom leguána“ alebo
   „Dom živice“ čo bolo meno boha D - najvyššieho boha mayského panteónu. Prívlastok K´auil
   znamená „Obživa“, „Poživeň“ „Úroda“. Thompson preto prekladá „Itzamna Dobrej Úrody“ (Thompson
   1991: 261) a Yolotl Gonzálezová ako „Itzamna Hojnosti Našej Poživne“(González 1991: 93). Na
   druhej strane je meno K´auil identické s menom božstva K a preto mohlo ísť o časté (zvlášť
   v prípade Itzamnu) nadobúdanie atribútov iného božstva a ich vzájomnú kombináciu.

   536.     K´ik´znamená doslovne „krv“, v tomto význame išlo o šťavu stromu Castilloa elastica,
   šp. „hule“, z ktorej Mayovia vyrábali nielen napríklad lopty na loptovú hru, ale aj guľky či
   hrudky určené na obetovanie spálením. Súčasní Lacandónci z miazgy k´ik´ vyrábajú rovnomenné
   antropomorfné figúrky určené na obetovanie (Kováč XX).

   537.     Zviera nahrádzalo ľudskú obeť len v prípade nedostatku zajatcov.

   538.     Pérez Martínez uvádza len „que ya se dijo“, aby sa vyhol originálnemu odkazu, ktorý
   svedčí o tom, že pôvodný, dnes stratený Landov rukopis sa delil na veľmi podrobné časti.
   Kopisti nám však toto členenie nezachovali a to súčasné rešpektuje novodobé rozdelenie podľa
   Brasseura de Bourbourg. Podľa neho sa zrejme odvoláva na kap. ??? (Tozz. 115 s?)

   539.                                                       Hromada kamenia, na ktorej sa
   obetovávalo predstavovala určite oltár, no zhadzovania na oltár z výšky nemáme potvrdené
   z ďalších prameňov, preto môžeme považovať opísaný rituál skôr za výnimočný. Bežne dochádzalo
   k extrakcii srdca priamo na oltári bez predchádzajúceho zhodenia.    

   540.     Tento spôsob obetovania srdca božstvu dokladajú aj ďalšie pramene, ktoré hovoria
   o zuhuy lac „panenskej nádobe“ (SA, 137, 140) na obetované srdce, ktoré bývali často prikryté
   jedna druhou. U Aztékov to boli taktiež špeciálne nádoby, tzv. cuauhxicalli „orlia nádoba“.
   U Mayov Landov opis potvrdzujú aj archeologické vykopávky. Podobné prekryté taniere sa našli
   napríklad pri vykopávkach v Uaxactúne, medzi zvyškami zjavne obetovaných ľudí. (Ricketson and
   Ricketson, 150-3)

   541.     Tento tanec starien sa tancoval, ako ďalej uvádza Landa, vlastne na konci (začiatku)
   každého roka (uvádza okrem Kan, aj roky Muluc a Ix; Cauac zabúda zrejme len nedopatrením), aby
   odvrátil nešťastia.

   

   XXXVI. ROK SO ZNAKOM MULUC

   

   V roku, ktorý mal nedeľné písmeno Muluc mal svoje znamenie Canzienal. ^542 Keď nadišiel čas,
   páni a kňazi vybrali principála, ktorý mal na starosti organizáciu slávnosti. Potom urobili,
   podobne ako v predchádzajúcom roku, sochu démona, ktorého nazývali Chacuuayayab a odniesli ju
   na kopy kamenia, ktoré urobili na východnej strane, kde zanechali už predchádzajúcu. ^543
   Urobili tiež sochu démona nazývaného Kinchahau ^544 a dali ju do domu principála na vhodné
   miesto. Odtiaľ sa vybrali všetci spolu po čistej a vyzdobenej ceste s príslovečnou zbožnosťou
   pre podobizeň démona Chacuuayayaba.

   Keď tam prišli, kňaz ju okadil kadidlom, ktoré nazývali zacah, zmiešaným s 53 ^545 zrnami
   mletej kukurice. Kňaz dával pánom kadidlo, ktoré voláme chahalte, aby ho pridali viac do
   kadidelnice. Potom zoťali hlavu sliepke ako aj predtým a dali vyobrazenie na žrď nazývanú
   chaste. ^546 Niesli ho so sebou v sprievode so všetkou zbožnosťou a tancovali pri tom vojnové
   tance, ktoré nazývali holcanokot batelokot. ^547 Pánom a principálom vyniesli na cestu ich
   nápoj urobený z 380 pražených kukuričných zŕn ako aj predtým.

   Keď prišli do domu principála, položili túto sochu naproti soche Kinichahaua a urobili pre ňu
   všetky svoje obete, ktoré rozdelili, tak ako aj ostatné. Obetovali soche chlieb urobený s
   vaječnými žĺtkami, ďalší s jeleními srdcami a ešte iný s ich pomletým korením. ^548 Bolo tam
   mnoho ľudí, ktorí si púšťali krv narezávaním uší, pričom tou krvou potierali kameň démona
   nazývaného Chacacantun, ktorý tam mali. Tu brali chlapcov a nasilu im púšťali krv z uší, tak,
   že im v nich robili jazvy. Mali tam tú sochu a podobizeň až kým neprešli nešťastné dni
   a medzičasom jej stále pálili svoje kadidlo. Keď tie dni prešli, vzali sochu a ponechali ju na
   severnej strane, odkiaľ ju museli vyzdvihnúť na budúci rok. ^549 Druhú sochu odniesli do
   chrámu a potom odišli do svojich domov venovať sa prípravám svojho Nového roku. Ak by zmienené
   veci neurobili takto, obávali sa, že by dostali veľké bolesti očí.

   Rok, keď bol nedeľným písmenom znak Muluc a keď panoval Bacab Canzienal považovali za veľmi
   dobrý, lebo, ako hovorili, ten bol najlepší a starší ^550 od tých bohov Bacabov a tak ho
   dávali na prvé miesto v svojich modlitbách. Ale napriek tomu všetkému, démon spôsobil, že
   urobili idol nazývaný Yaxcocahmut, ^551 vložili ho do chrámu a vybrali odtiaľ staré sochy,
   ^552 postavili na dvore pred chrámom kamennú sochu, ^553 na ktorej potom spaľovali svoje
   kadidlo a lopty z mlieka alebo živice kik. Tam sa modlili k idolu a žiadali ho o pomoc pri
   nešťastiach, ktoré mal priniesť tento rok a ktorými mali byť nedostatok vody, množstvo pukov
   kukurice^554 a podobné veci. Démon im na ochranu pred týmito pohromami prikázal, aby mu
   obetovali veverice a plátno bez ozdôb, ktoré musia utkať stareny^555 určené na tanec v chráme,
   ktorý má uzmieriť Yaxcocahmuta .

   Aj keď mal byť dobrý rok, mali mnoho pohrôm a zlých znamení, ktoré by sa stali, ak by
   neurobili bohoslužby, ktoré im nariadil démon. Takou bola aj slávnosť, kde museli tancovať na
   veľmi vysokých chodúľoch^556 a obetovať mu hlavy moriakov, ^557 chlieb a kukuričný nápoj.
   Museli mu obetovať aj psov urobených z hliny, ktorým dávali na chrbty chlieb, ^558 pričom
   s nimi, držiac ich v rukách, museli najskôr tancovať stareny, ^559 ktoré mu obetovali panenské
   ^560 šteňa s čiernym chrbtom. A tí zbožní mali preliať svoju krv a potrieť ňou kameň démona
   Chacacantuna. ^561 Tieto obete a bohoslužby pokladali za veľmi príjemné pre svojho boha
   Yaxcocahmuta.

   

   

   542.     Správne Kan Siknal alebo Kan Tzik Nal. Je zaujímavé, že prvá časť mena tohto Bacaba
   pozostáva z výrazu Kan, ktorý nezodpovedá označeniu rokov Muluc v červenej farbe – Chac, ale
   skôr predchádzajúcemu roku Kan s predponami – Kan (K´an), teda žltý. Vysvetliť to môžeme
   jedine nesprávnym zápisom. Kým výraz „k´an“ označuje skutočne žltú farbu, zameniteľné výrazy
   sú kaan – „nebo“ a kan – štyri, alebo rovnako kan – „had“. Sik – znamená „prikryť“, ale
   „tzik“, ktoré sa často s tým zamieňa, značí „uctievať“ a „nal“ je výraz pre „kukuricu“
   (nezrelú). Kan Tzik Nal by sme teda mohli vyložiť ako meno Bacaba: „Štyri Uctievané Kukurice“.
   Rätsch však nejasne prekladá „Štyri Kúty“ alebo „Štvrtý kút“. (Rätsch et all: 176).

   543.     Nie je celkom jasné, ako to Landa myslí, pretože analogická socha bola v minulom roku
   postavená na severnej strane. Je však možné, že pod pojmom la pasada – „predchádzajúca“,
   „minulá“ má na mysli sochu spred štyroch rokov, keďže sa neuvádza presne, kde a ako boli
   neskôr deponované.

   544.     Správne má byť K´inich Ahau, čo značí „Pán Slnečnej Tváre“ a ide o božstvo Slnka.

   545.     Pérez Martínez udáva vo svojej verzii 50 zŕn, takže nie je isté, ktorá číslovka je
   správna a ktorá je nesprávne opísaná z originálu. V každom prípade tieto rôzne čísla, udávané
   aj pri nápojoch z praženej kukurice, pri oslave všetkých štyroch začiatkov Nového roka,
   súviseli s mayskou mystikou čísel a kalendára.

   546.     Chyba vo verzii Martíneza Péreza nastala isto u opisovača a má byť chacte, čo je druh
   stromu.

   547.     Holcan ocot značí „Tanec bojovníkov“ alebo „Tanec udatných“ a Batel okot (Bateel
   okot) znamená „Vojnový tanec“.

   548.     Všetky uvedené pokrmy zdôrazňujú solárnu symboliku: žĺtka poukazujú na slnko, jeleň
   bol zvieraťom boha slnka par excellence a „ich korenie“ boli zaiste chili papričky evokujúce
   pálivosťou tiež slnko.

   549.     Vo verzii Martíneza Péreza zmienka o vyzdvihnutí sochy na budúci rok chýba, dopĺňam
   podľa ostatných verzií.

   550.     Mayor tu prekladám ako „starší“, rovnako Knorozov; Tozzer ako „väčší“.

   551.     Yax Cocah Mut je božstvo, ktoré pravdepodobne predstavuje jednu z epifánii Itzamnu.
   Stretávame sa s ním aj v Chilam Balam z Tziminu (s. 25). Jeho meno je možné preložiť ako
   „Zelená Svetluška Vták“ alebo „Zelená Svetluška Bažant“. Z Chilam Balam z Chumayelu (s. 153)
   poznáme jeho pendanta, ktorým bol Ek Cocah Mut, „Čierna Svetluška Vták“.

   552.     Na tomto mieste je naznačené, že staré sochy z predchádzajúcich osláv boli deponované
   v chráme. Nie je však jasné prečo a kam sa vynášali, ako dlho sa deponovali v chráme a čo sa
   dialo s tými, ktoré zostávali vonku.

   553.    V orig. „un bulto de piedra“. Tozzer vykladá: „This was undoubtedly a sculptured
   altar“. (Tozzer: 145)

   554.     Buď išlo o mnoho nahodených kláskov kukurice, čo malo za následok slabú úrodu (malé,
   zakrpatené klasy) alebo o nejakého škodcu.

   555.     Blízku paralelu nachádzame u Lacandóncov, ktorí v čase obradov pri výrobe nových
   ceremoniálnych nádob, vyrábali aj ceremoniálny odev (hach nok). Musel byť tkaný z bavlny
   starou ženou –vdovou, na posvätnom, vyhradenom mieste (Tozzer 1907: 111).

   556.     Tanec na chodúľoch poznáme z vyobrazenia Madridského kódexu (36a) a tancovali ho aj
   Hunahpú a Ixbalanqué po svojom znovuzrodení z vody. Quichéjsky je v Popol Vuh nazývaný ch´itik
   (Edmonson 1971: 132).

   557.     Hlava moriaka mala pre Mayov osobitný význam, lebo týmto symbolom sú obyčajne
   sprevádzané výjavy obetí v kódexoch, často spolu so znakom kan.

   558.     V Madridskom kódexe, (35b – 36b) je vyobrazený pes so znakom Kan, ktorý má na chrbte
   znak Imix. Kan reprezentuje kukuričnú placku (tortillu). pri obetovaní používali hlinené
   figúrky psov taktiež Lacandónci, na ich chrbte obetovali gulôčky (pom alebo k´ik´pozn.
   prekl.). (Tozzer 1907: 91, Pl. 19, 1).

   559.     Tento tanec je snáď symbolicky znázornený v Madridskom kódexe (36b), kde sú popísané
   rituály v znamení Muluc a zdá sa, že aj hlinený pes je vyobrazený pri obetovaných potravinách.

   560.     Panenskosť tu súvisí s rituálnou čistotou a nepoškvrnenosťou, na ktorú Mayovia veľmi
   dbali.

   561.     Obrad je spomenutý aj vyššie, Chac Acantun, neznamená viac než „Červený Kameň“, išlo
   zrejme o sídlo a čiastočnú personifikáciu božstva.

   

   

   XXXVII. ROK SO ZNAKOM IX.

   

   V roku, v ktorom bolo nedeľným písmenom Ix a znamením Zaczini, ^562 sa robila voľba
   principála, ktorý mal slávnosť pripraviť. Urobili si podobizeň démona nazývaného Zacuuayayab
   a odniesli ju na hromady kamenia na severnej strane, kde stála už minulý rok. Ďalej urobili
   sochu démonovi Yzamná ^563 a postavili ju do domu principála. Potom išli všetci spoločne
   a zbožne po vyzdobenej ceste k podobizni Zacuuayayaba. Po príchode ho okiadzali, ako to
   obyčajne robili, sťali hlavu sliepke a napokon postavili sochu na žrď nazývanú zachia.^564
   Niesli ju so zbožnosťou a tancami, ktoré nazývali alcabtan kamahau. ^565 Priniesli im na cestu
   obvyklý nápoj a po príchode do domu položili túto podobizeň pred sochu Yzamnu. Tam všetci
   obetovali svoje dary a rozdelili ich. Soche Zacuuayayaba obetovali hlavu moriaka a paštétu
   z prepelíc spolu s ďalšími vecami a ich nápojmi.

   Ďalší si odobrali krv a potreli ňou kameň démona Zacacantuna. ^566 Takto vydržiavali idoly
   počas dní, ktoré chýbali do Nového roka. Okiadzali ich svojimi kadidlami až kým nenadišiel
   posledný deň. Vtedy odniesli Yzamnu do chrámu a Zacuuayayaba na západnú stranu, kde ho
   ponechali, aby si ho vyzdvihli nasledujúci rok.

   Nešťastia, ktorých sa obávali pre tento rok, ak by zanedbali bohoslužby, súviseli so
   slabosťou, bezvedomím ^567 a chorobami očí. Tento rok považovali za zlý pre chleba a dobrý pre
   bavlnu. Teda rok, v ktorom bolo nedeľným písmenom Ix a bol pod vládou Bacaba Zacziniho,
   pokladali za mizerný, lebo tvrdili, že v ňom bude mnoho pohrôm, ako veľký nedostatok vody,
   horúce slnko, čo vysuší kukuricu; po ktorom bude nasledovať veľký hlad, hlad podnieti krádeže
   a krádeže budú viesť k predaju tých, čo ich spáchajú do otroctva. Tieto predaje spôsobia
   rozbroje a vojny medzi nimi navzájom i voči iným obciam. Tiež hovorili, že z dôvodu vojen
   a rozbrojov dôjde k zmene vlády pánov alebo kňazov. Mali tiež jedno proroctvo: že niektorí
   z tých, ktorí sa chcú stať pánmi sa nepresadia. Hovorili tiež, že majú prísť kobylky ^568 a že
   sa kvôli hladu mnohé ich obce vyľudnia.

   To, čo im démon prikázal kvôli odvráteniu týchto nešťastí, ktoré by ich všetkých, alebo aspoň
   niektorých z nich postihli, bolo zhotovenie sochy, ktorú nazývali Cinchahau Izamná. ^569 Mali
   ju postaviť do chrámu a prinášať jej množstvo kadidla, veľa obetí, modlitieb a prelievať pre
   ňu krv, ktorou mali potierať kameň démona Zacacantuna. Usporiadali mnoho tancov, na ktorých
   tancovali stareny, tak ako bolo zvykom. V tento dátum urobili nanovo malú modlitebňu démona,
   alebo obnovili starú. V nej sa stretávali, aby vykonali obete a priniesli dary a všetci sa
   zúčastnili slávnostnej pitky, pretože to bola slávnosť určená pre všetkých a účasť bola
   povinná. Boli tam aj takí svätuškári, ktorí dobrovoľne, z veľkej zbožnosti, urobili ďalší
   idol, taký o akom sme hovorili vyššie, a umiestnili ho do iných chrámov, kde sa prinášali
   obety a usporadúvali pitky. Predpokladali, že tieto pitky a obete prinášajú ich idolom veľké
   potešenie a robili ich ako prostriedok na odvrátenie pohrôm, ktoré boli predpovedané. ^570

   

   562.     Správne Sac Cimil, t. j. „Biela Smrť“, porovnaj pozn. č. 515.

   563.     Itzamná – „Dom leguána“ alebo „Dom živice“ bol hlavným bohom mayského panteónu.
   V Schelhasovej klasifikácii ho označujeme písmenom D, patril do starej generácie bohov. Jeho
   podoba v kódexoch je ľahko identifikovateľná –ide o starca s hákovitým nosom a váčkami pod
   očami. Postupom času nadobudol také veľké množstvo prívlastkov a apelatív, že sa jeho vlastná
   osoba pod nimi strácala. Na druhej strane Thompson sa nazdával, že Mayovia uctievali Itzamnu
   pod prívlastkami, ktoré ho ho nespájali s inými bohmi, ale iné božstvá len personifikovali
   jeho rozličné vlastnosti (Thompson XXX). V takom prípade by mal jeho kult určité monoteizujúce
   rysy. Všeobecná zhoda však panuje v tom, že Itzamná mal solárne atribúty a bol vedúcim
   nebeským bohom (zobrazovaný býva často na tzv. nebeskom páse). Jeho manželkou snáď bola stará
   bohyňa mesiaca O (Ix Chebel Yax) a ich synom bol pravdepodobne  boh B (Chak) a dcérou mladá
   bohyňa mesiaca I (Ixchel).

   564.     Vzhľadom k odvodzovaniu ostatných názvov týchto štandárd by tu mal byť výraz zacte
   (sacte), teda „biele drevo“ „biely strom“, ktorý by mal byť spojiteľný s konkrétnym botanickým
   druhom. Podľa Roysa by však mohlo ísť o sacya „biele zapote“.

   565.     Alcab than kam ahau – podľa Péreza Martíneza „Beh z prijatia u kráľa“ (153), event.
   „Beh kvôli prijatiu kráľa“, podľa Gatesa „Ponáhľanie sa prijať pána“ (Gates 1937: 65).
   Knorozov prekladá odlišne z alkabtah  k´am ahau – „sprievod cteného panovníka“ (Knorozov:
   244).

   566.     „Biely Kameň“.

   567.     Tozzer „amortecimientos“ z originálu, čo je výraz v pluráli pre hlboké bezvedomie,
   prekladá „swoons“ (Knorozov „obmoroki“) a spája to s mayským Sak Cimil, „Bielou Smrťou“
   (Tozzer: 146).

   568.     O pohrome v podobe vpádu kobyliek sa dozvedáme aj z Análov Cakchiquelov.

   569.     K prívlastku Itzamnu pozri pozn. č. 544.

   570.     Veľký význam rituálneho pitia spočíva aj u súčasných Lacandóncov predovšetkým
   v zmenenom stave vedomia, počas ktorého sú špecialisti schopní komunikovať s bohmi a ostatní
   participovať na tejto komunikácii. Porovnaj tiež s Tozzer 1907: 135-7.

   

   

   XXXVIII. ROK SO ZNAKOM CAUAC.

   

   V roku, ktorého nedeľným písmenom bol Cauac a znamením Hozanek, zvolili principála na
   organizáciu slávnosti. Urobili tiež podobizeň démona zvaného Ekuuayayab a odniesli ju
   k hromadám kameni a na západnej strane, kde bola postavená už minulý rok. Urobili tiež sochu
   démonovi nazývanému Uacmitunahau ^571 a položili ju na vhodné miesto do domu principála.
   Odtiaľ išli všetci spolu na miesto, kde sa nachádzala podobizeň Ekuuayayaba, a kvôli tomu
   cestu pekne vyzdobili. Keď k nej prišli, kňaz a páni ju ako obvykle okiadzali a uťali hlavu
   sliepke. Keď to urobili, vzali podobizeň na žrď, ktorú nazývali yaxek ^572 a položili jej na
   ramená lebku a mŕtveho človeka, ^573 k tomu na vrch dravého vtáka nazývaného kuch, ^574 ako
   znamenie hromadného umierania, pretože tento rok pokladali za veľmi zlý.

   Potom to v takomto stave niesli s veľkou zbožnosťou, hlboko to prežívajúc. Tancovali pri tom
   niektoré tance medzi ktorými bol jeden ponášajúci sa na cazcarientas ^575 a ten sa nazýval
   Xibalbaokot, čo znamená Tanec diabla. ^576 Potom priši na cestu čašníci s nápojom pre pánov,
   ktorý odniesli na miesto sochy Uacmitunahaua a položili ho pred podobizeň, ktorú niesli. Hneď
   na to započali so svojimi obeťami, kadidlami, modlitbami a veľkým púšťaním krvi z mnohých
   častí tela, ktorou potom potierali kameň démona nazývaného Ekelacantun. ^577 Takto ubehli
   tieto nešťastné dni, na konci ktorých odniesli Uacmitunahaua do chrámu a Ekuuayayaba na južnú
   stranu, aby ho tam ďalší rok vyzdvihli.

   V tomto roku, ktorého písmenom bolo Cauac a vládol mu Bacab Hozanek, predpokladali, okrem
   predpovede hromadného umierania, mnoho zlého. Hovorili, že kvôli veľkým horúčavám budú zničené
   kukuričné polia, a všetko, čo zasejú požerú vtáky a množstvo mravcov. ^578 Pretože sa to však
   nestane úplne všade, niekde sa s veľkým úsilím bude dať poživeň zaobstarať. Aby boli od týchto
   pohrôm uchránení, démon ich prinútil urobiť štyroch démonov ^579 nazývaných Chicacchob, ^580
   Ekbalamchak, ^581 Ahcanuolcab ^582 a Ahbulucbalam, ^583 ktorých mali umiestniť do chrámu, kde
   ich okiadzali so svojimi kadidlami a obetovali im dve hrudky z mlieka alebo živice stromu,
   ktorý nazývali kik, ^584 ako aj určité leguány, chlieb, mitru, ^585 kyticu kvetov, a jeden
   z ich drahokamov. ^586 Okrem toho, pri slávení tohto sviatku urobili na dvore veľký drevený
   oblúk, ktorý na výšku aj do strán vyplnili drevom na kúrenie tak, že tam ponechali iba
   dvercia, aby bolo možné vojsť dnu a vyjsť von. Potom väčšina mužov vzala po otiepke suchých
   a dlhých haluzí a do toho začal spievať a vydávať zvuky na jednom z ich bubnov spevák, ktorý
   sa postavil na vrch nazhromaždeného dreva. Pod ním sa všetci pustili do tanca s veľkou
   usporiadanosťou a zbožnosťou, pričom vchádzali a vychádzali dverciami toho dreveného oblúka.
   Takto tancovali až do večera a potom tam každý zanechal svoju otiepku o odišiel do svojho domu
   odpočinúť si a najesť sa.

   Keď nadišla noc, vrátili sa a s nimi mnoho ďalších ľudí, pretože medzi nimi bol tento obrad
   veľmi vážený. Každý muž si vzal svoju pochodeň, zapálil ju a ňou podpálil svoju časť dreva,
   ktoré sa prudko vznietilo a rýchlo zhorelo. Keď sa všetko premenilo na žeravé uhlíky, urovnali
   ich a doširoka rozhrnuli. Medzi tými, ktorí tancovali boli niektorí, ktorí sa vybrali prejsť
   po pahrebe z jednej strany na druhú, nahí a bosí, tak ako bežne chodili. Niektorí prešli bez
   ujmy, ďalší sa popálili a iní boli napoly spálení. ^587 Verili, že toto je záchrana pred ich
   útrapami a zlými znameniami, domnievali sa, že vykonali obrady, ktoré sú ich bohom obzvlášť
   milé. Keď to urobili, odišli piť a opiť sa, pretože tak to žiadal zvyk tejto slávnosti a žiar
   ohňa.

   

   571.     Zrejme Uac Mitun Ahau. V prípade ak slovo Mitun budeme pokladať za skomoleninu
   poklasického výrazu pre podsvetie – Mitnal, tak by išlo o spojenie „Pán Šiesteho Podsvetia“
   alebo „Pán Šiestich Podsvetí“.

   572.     Yax ek, značí „zelený čierny“ alebo „prvý čierny“. Podľa predchádzajúcich postupov by
   malo označenie suplovať výraz ek te, teda „čierne drevo“ alebo „čierny strom“. Možné botanické
   určenie pozri pozn. č. 526.

   573.     Tieto obrady snáď znázorňuje aj Madridský kódex s. 34 a Drážďanský kódex s. 27.

   574.     K´uch znamenalo v yukatánskej mayčine 16. storočia „sup“, konkrétne ide o jeho čiernu
   formu Catharista uruba. Sup bol metaforou a symbolom smrti, o čom svedčí kontext jeho
   vyobrazení v kódexoch. Súčasní Lacandónci veria, že podobu supa (ch´om) bráva na seba boh
   smrti Kisin.

   575.     Tozzer prekladá ako „muddy dance“, Knorozov ako tanec „zabryzgannych grjazju“. Nie je
   isté, či Landa použil označenie cazcarientas, ako názov španielskeho lokálneho tanca, ktorý
   poznal z domova, alebo iba ako opis charakteristickej črty tohto „blatového tanca“.

   576.     Xibalba okot znamená doslovne „Tanec Xibalby“, pričom Xibalba je staré označenie
   mayského podsvetia. Keďže však Landa slovo Xibalba prekladá ako „demonio“, (čo je síce preňho
   takmer univerzálny výraz pre všetky mayské božstvá, v tomto prípade je však relevantný preklad
   „diabol“), ide zrejme o personifikované označenie, ktoré používajú aj iné pramene – naznačuje,
   že poklasickí Mayovia na Yukatáne si výraz Xibalba adaptovali na vládcu podsvetia (iné mená
   Kisin, Yum Cimil), pričom ho vo význame „podsvetie“ nahradil výraz nahuaského pôvodu Mitnal.

   577.     „Čierny kameň“.

   578.     Symbolom tejto pohromy môže byť sup požierajúci kukuricu v Madridskom kódexe s. 28b
   a 36b.

   579.     Kým v predchádzajúcich troch rokoch postačilo kvôli odvráteniu nešťastí urobiť jednu
   sochu, teraz je nebezpečenstvo oveľa väčšie a pre odvrátenie tak mocného zla je potrebné
   urobiť sochy až štyroch božstiev.

   580.     Chi Chac Chob – Genet sa domnieva, že ide o to isté božstvo, ktoré ďalej Landa popíše
   (pri rituáloch v mesiaci Pax) ako Citchakcoh, Pérez Martínez vykladá ako Chichan Chob „Malý
   Potkan“ a dáva ho do súvislosti s rovnomennou budovou v Chichén Itzá (známa je ako Casa
   Colorada). Môže však ísť o ekvivalent súčasného lacandónskeho boha menom Ah K´in Chob,
   „Škuľavé Slnko“ ktorého skrátene nazývajú iba Chob, teda „Škuľavý“, pričom Chak Chob by bol
   „Škuľavý Chak“. Škuľavosť, ako popisuje Landa predtým, bola znakom krásy aj urodzenosti
   a lacandónsky boh, ktorý ju má ako svoj hlavný atribút je zaťom najvyššieho božstva a
   dobrotivým patrónom kukurice či darcom potravín.

   581.     Ek Balam Chak – znamená „Čierny Jaguár Chak“ (Chak = Boh dažďa). Pravdepodobne išlo
   o Jaguárov – Chacov, z ktorých každému pripadala jedna svetová strana a farba. Donedávna
   súčasní Mayovia poznali Yum Balamob „Pánov Jaguárov“ alebo „Otcov Jaguárov“ (Tozzer 1907:
   156).

   582.     Ah Canuol Cab – znamená „Zvíjajúci sa Had Zeme“.

   583.     Ah Buluc Balam – znamená „(Pán) Jedenástich Jaguárov“.

   584.     Porovnaj pozn. č. XX

   585.     V šp. origin. rovnako „mitra“. Ide o odlišnú ozdobu hlavy ako v predchádzajúcich
   prípadoch (coroza). Mohlo ísť o niečo na spôsob ceremoniálnej čelenky chak hun, ktorú dodnes
   používajú Lacandónci.

   586.     Pravdepodobne jadeit.

   587.     Ide o opis významného rituálu chodenia po ohni, ktorý máme s hodnovernejšími detailmi
   opísaný v Relación de Valladolid (Roys 2: 26-7). Otiepky, ktorými podpaľovali hromadu dreva
   postavenú do oblúka zrejme obsahovali živičnaté drevo ta´te, ktoré dodnes používajú Lacandónci
   ako fakle a tiež na podkurovanie. Práve vo vyššie zmienenom prameni sa píše, že pokiaľ im
   z neho počas rituálu podpaľovania zostali zvyšky v ruke, opatrovali ich ako relikviu. Tiež sa
   dozvedáme, že si pred chodením po žeravom uhlí vyzúvali sandále, čo zodpovedá lepšie mayskej
   odevnej praxi. Napokon Landa v tomto smere sám sebe protirečí, pretože „nahí a bosí“ bežne
   Mayovia nechodili, čo detailne sám popísal v kapitole XXX. Významným detailom z Relación de
   Valladolid je ďalej to, že kňaz žeravé uhlie pred samotným prechodom kropil kropeničkou
   zdobenou chvostami jedovatých hadov, tiež zrejme použil nádobu s balché („ich druhom vína“)
   a napokon opäť protirečí Landovi údajom, že: „prechádzali tým bez toho aby utrpeli akékoľvek
   zranenie“. Tozzer uvádza (Tozzer 1907: 137), že počas jeho výskumov Lacandónci kládli nad
   horiace kopálové kadidlo tých, ktorí sa počas obradov dostali do extáze. Tento akt je podľa
   neho možné dať do súvislosti s vyobrazením na s. 109a Madridského kódexu.

   

   XXXIX. KOMENTÁR KU KALENDÁRU.

   

   Indiánskymi písmenami, ktoré som uviedol vyššie v kapitole CX, ^588 označovali názvy dní,
   mesiacov a spojením všetkých mesiacov spolu vytvorili určitý typ kalendára, ktorým sa riadili,
   tak v prípade sviatkov, ako aj v prípade svojich výpočtov, jednaní a obchodov. Práve tak, ako
   sa my riadime naším, s výnimkou toho, že oni nezačínajú kalendár prvým dňom svojho roka, ale
   ešte veľký kus predtým. ^589 Tak to robia kvôli komplikovanému počítaniu dní jednotlivých
   mesiacov, ktoré počítajú všetky spolu ako ešte uvidíme v samotnom kalendári, ktorý tu
   pripojím. Deje sa tak preto, lebo aj keď majú pre svoje mesiace dvadsať dní aj ich znakov,
   majú zvyk počítať ich od 1 po 13. Po odpočítaní 13 sa znova vrátia k 1 a týmto spôsobom
   rozdeľujú dni roka na 27 trinástok a 9 dní^590 bez toho, aby započítavali nešťastné dni. ^591

   Pri tejto periodicite a zložitosti výpočtu je pozoruhodné s akou ľahkosťou ho ovládajú,
   vypočítavajú a rozumejú mu. Obzvlášť hodné povšimnutia je to, že na prvý deň ich roka vždy
   vychádza nedeľné písmeno, bez akéhokoľvek pochybenia a bez toho, aby sa tam mohlo ocitnúť
   niektoré z ďalších dvadsiatich. ^592 Uvedený spôsob počítania používali aj na to, aby pomocou
   týchto znakov získali osobitný spôsob počtu, ktorým počítali obdobia a ďalšie veci, ktoré, aj
   keď sú pre nich zaujímavé, neprispeli by príliš k nášmu cieľu. Preto nám postačí, ak povieme,
   že znak alebo písmeno, ktorým sa začínal výpočet dní ich kalendára sa nazýva Hun Imix a toto
   je on:

                                                                                                          

   

   

   Nemá určitý fixný deň, ku ktorému by sa viazal alebo by ho označoval, pretože sa každý raz
   posúva. ^593 To sa však netýka znaku, ktorý má byť nedeľným, ten bezchybne vždy pripadne na
   prvý deň nadchádzajúceho roka.

   Za prvý deň v roku mali títo ľudia vždy šestnásty deň nášho mesiaca júla, a prvým z ich
   mesiacov bol Pop. ^594 Nie je až také udivujúce, že títo ľudia, aj keď v iných veciach
   jednoduchí, mali taký hlboký záujem a také znalosti v týchto veciach, podobne to bolo aj
   u iných národov. Podľa komentárov k Ezechielovi ^595 u Rimanov začínal rok januárom,
   u Hebrejov aprílom, u Grékov marcom a u Orientálcov októbrom. No aj keď oni začínali svoj rok
   v júli, nebudem tu popisovať ich kalendár inak ako podľa nášho poriadku a spojím ho s naším
   takým spôsobom, že tam pôjdu znaky našich písmen spolu s ich znakmi, naše mesiace spolu s ich
   mesiacmi a k tomu ich trinástkový počet, podľa počtu číslic. A pretože nie je nevyhnutné klásť
   na jednu stranu kalendár a na druhú sviatky, pri každom jednom mesiaci opíšem ich sviatky,
   ceremónie a pravidlá, podľa ktorých ich slávia. Takto splním to, čo som si predsavzal na
   niekoľkých miestach vyššie, že totiž objasním ich kalendár, pričom vyložím ich pôsty a obrady
   pri ktorých robia idoly z dreva a ďalšie veci.

   Toto všetko, ako aj ďalšie veci o ktorých tu pojednávam nepíšem s iným cieľom, než pre chválu
   božej láskavosti, ktorá to všetko strpela, aby nám v našich časoch dopriala zachrániť ich; aby
   sme si ich všímali s kresťanským súcitom, aby sme sa mohli pomodliť za ich ochranu
   a napredovanie v úsilí stať sa dobrými kresťanmi. Nech im tí, čo to majú na starosti doprajú
   a pomôžu, aby im kvôli ich hriechom, alebo našim vlastným, nechýbala pomoc, ani nech sami
   nepochybia v tom, čo započali a nevrátia sa k svojim ničomnostiam a  ohavným chybám. Aby sa im
   neprihodili ešte horšie veci ako predtým, aby sa démoni nevrátili do domovov v ich dušiach,
   odkiaľ sme ich s takou námahou vyhnali, očistiac a vydrhnúc ich od nerestí a zlých zvykov
    minulosti.

   Tieto obavy nie sú zbytočné, keď vidíme zatratenie, ktoré už toľké roky trvá vo veľkej a tak
   veľmi kresťanskej Ázii, či v dobrej a najvznešenejšej ^596 Afrike alebo nešťastia a pohromy,
   ktoré sa dnes dejú v našej Európe, v našom národe a v našich domovoch. ^597 Takže môžeme
   hovoriť, že sa na nás napĺňajú proroctvá z evanjelií o Jeruzaleme: obkľúčia ho nepriatelia,
   ktorí ho budú tiesniť a tlačiť tak, že ho zvalia na zem. Sme takí, že by to už bol Boh
   dopustil, ale nemôže vynechať svoju cirkev ani to, čo bolo povedané: Nisi Dominus reliquisset
   semen, sicut Sodoma Fuissemus. ^598

   

   588.     Odkaz na predchádzajúcu kapitolu 110, v našej kapitole 39 nasvedčuje, akokoľvek mohol
   robiť Landa kapitoly krátke, že máme do činenia iba s fragmentom pôvodného rukopisu, ktorý je
   zdá sa nenávratne stratený. To, ktoré kapitoly kopisti prepísali a ktoré nie, sa môžeme iba
   dohadovať.

   589.     V orig. „muy adelante“, čo Tozzer prekladá „much before it“ avšak Knorozov „gorazdo
   pozže“. 

   590.     Hoci sa inak držím Péreza Martíneza, na tomto mieste opravujem 11 dní, ktoré uvádza
   na 9 dní, ako píšu Tozzer aj Knorozov. Aj keď chybu asi urobil Landa, po prepočítaní 27x13=351
   a nezapočítavaní 5 nešťastných dní na konci, zostáva 9 dní a nie 11.

   591.     Nešťastným dňom Mayovia nielenže nedávali mená, ale neboli ani súčasťou trinástkového
   počítania. V skutočnosti, ak by vôbec neboli započítavané, nemohlo by dochádzať k cyklickej
   permutácii kalendára, takže situácia bola o niečo zložitejšia. Landa si tiež na tomto mieste
   neuvedomuje, že pre Mayov bol dominantný 260 dňový kalendár, kde počítanie trinástok bolo
   numericky efektívne 260=13x20 .

   592.     Ako už bolo uvedené v pozn. č. XXXX to, čo Landa nazýva nedeľným písmenom
   predstavovalo mayský dátumový glyf, ktorý bol „nositeľom roka“, určoval celý jeho charakter
   a takéto glyfy boli vždy iba štyri. Kvôli nešťastným dňom uayeb totiž mayský kalendár Haab,
   o ktorom je teraz reč, začínal päť dní po predchádzajúcom roku, teda 20:5=4 dni, ktorými vždy
   začínal rok.

   593.     Landa jasne odlišuje počiatok roku určený dňom nedeľného písmena (pretože to
   pochádzalo z 260-dňového kalendára Tzolkin) a začiatkom určeným v kalendári Haab ako 1 (t. j.
   Hun) Imix. Týmto dátumom začína často aj tzv. dlhý počet v klasickom období, pretože išlo
   o prvý deň po predchádzajúcom veku sveta. Inokedy začína dňom Ahau, ktorý mu predchádzal.

   594.     Ako ďalej uvidíme, Landa svoje porovnanie kalendára nezačína dňom 1 Pop, ktorý
   korešponduje so 16. júlom, ale dňom 12 Ben, čo zodpovedá nášmu 1. januáru.

   595.     Landa tu vychádza z bližšie nespresnených komentárov k Biblii, konkrétne
   k Ezechielovi, ktorý mal v babylonskom zajatí dostatok možností konfrontovať rozličné
   časomiery. Tie sa pochopiteľne neviazali k vyššie uvedeným „novším“, ktoré uvádza citovaný
   komentátor. Mohlo ale ísť o komentár hneď k Ez 1,1; kde sa uvádza „Tridsiateho roku v štvrtom
   mesiaci, piateho dňa toho mesiaca...“ pričom je dodnes nejasné, aká časomiera tu bola použitá.

   596.     V orig. „augustiniana“, Pérez Martínez a Brasseur de Bourbourg prepisujú
   „augustissima“.

   597.    Landa tu nesporne naráža na súdobý postup protestantizmu v Európe. V čase, keď rukopis
   písal (1566) prebiehali Hugenotské vojny vo Francúzsku, v Anglicku sa etablovali anglikáni,
   k protestantom začal byť ústretový aj Maximilián II v Rakúsku..., XXXX

   598.     „Ak by Pán nezasial semeno, boli by sme ako Sodomci“.

   

   

   

   XL. MESIACE A SVIATKY

   

   JANUÁR

   

   Veľmi sa báli, lebo podľa ich vlastných slov – vyrábali bohov. Keď boli idoly privedené
   k dokonalosti a celkom dokončené, ich vlastník pripravil odmenu z toho najlepšieho, čo mohol,
   z vtákov, ulovenej zveriny a z ich peňazí, aby zaplatil tým, ktorí  ich vyrobili. Potom sochy
   vyniesli z chyže a uložili ich do inej, urobenej z konárov, ktorú postavili vo dvore na tento
   účel. Tam ich vysvätil kňaz, s veľkou slávou a hojnosťou zbožných modlitieb. Potom najskôr
   seba a hneď na to aj majstrov očistil od popola, pretože, ako hovoria, ten bol znamením pôstu,
   ktorý držali počas výroby idolov. Potom ako zvyčajne vyhnali démona a pálili posvätené
   kadidlo, pričom sošky vložili do schránky, ^599 ktorú zabalili do plátna a celé to odovzdali
   majiteľovi, ktorý to prijal s veľkou zbožnosťou. Následne dobrý kňaz rečnil o výnimočnosti
   poslania výroby nových bohov a o nebezpečenstve, ktoré výrobcovia podstupujú, zvlášť ak by
   nedodržali stravovacie predpisy a pôsty. ^600 Po tom všetkom sa veľmi dobre najedli a ešte
   lepšie opili.

   

   

   Dni v týždni ^601          Trinástkový počet ^602   Indiánske dni ^603    Indiánske
   mesiace^604

   

   a                                  12                               Ben

   

   b                                 13                               Ix

   

   c                                  1                                 Men

   

   d                                 2                                 Cib

   

   e                                  3                                 Caban

   

   f                                  4                                 Ezanab

   

   g                                 5                                 Cauac

   

   a                                  6                                 Ahau

   

   b                                 7                                 Imix

   

   c                                  8                                 Ik

   

   d                                 9                                 Akbal

   

   

   YAX

   

   

   V ktoromkoľvek z mesiacov Chen a Yax a v deň, ktorý stanovil kňaz, usporiadali slávnosť, ktorú
   nazývali Ocná, ^605 čo znamená „Obnova chrámu“. Túto slávnosť usporadúvali na počesť Chacov,
   ktorých pokladali za božstvá kukurice a počas nej uzreli proroctvá Bacabov,^606 ako som to
   povedal a opísal podľa poradia už vyššie v kapitolách CXIII, CXIV, CXV a CXVI. ^607 Zmienenú
   slávnosť usporadúvali každý rok a okrem toho obnovovali svoje hlinené idoly a svoje
   kadidelnice, ^608 pretože bolo zvykom, že každý idol mal svoju kadidelnicu v ktorej preňho
   spaľovali kadidlo. Ak to bolo nevyhnutné, postavili dom nanovo alebo ho obnovili a na steny
   zaznamenali svojimi znakmi spomienky na tieto veci. ^609

   

   e                                  10                               Kan

   

   f                                  11                               Chicchan

   

   g                                 12                               Cimi

   

   a                                  13                               Manik

   

   b                                 1                                 Lamat

   

   c                                  2                                 Muluc

   

   d                                 3                                 Oc

   

   e                                  4                                 Chuen

   

   f                                  5                                 Eb

   

   g                                 6                                 Ben

   

   a                                  7                                 Ix

   

   b                                  8                                 Men

   

   c                                  9                                 Cib

   

   d                                 10                               Caban

   

   e                                  11                               Ezanab

   

   f                                  12                               Cauac

   

   g                                 13                               Ahau

   

   Tu začína výpočet kalendára Indiánov nazývaný v ich jazyku Hun Imix.

   

   a                                  1                                 Imix

   

   b                                 2                                 Ik

   

   c                                  3                                 Akbal

   

   

   599.     V orig. petaquilla. Nie je jasné o akú veľkú schránku išlo, teda ani aké veľké sochy
   to mohli byť, avšak vzhľadom k uvedenému spôsobu odovzdania, asi nie príliš veľké. Lacandónske
   drevené skulptúry tohto typu nemerali viac ako 30-40 cm.

   600.     Tieto nebezpečenstvá pri výrobe kultových predmetov stále intenzívne vnímajú
   Lacandónci. Jedným z nich je napríklad zvedenie výrobcu démonickými ženami Xtabai (vyvinuli sa
   z podsvetnej mesačnej bohyne Ixtab) a mnohé iné.

   601.     Kresťanské dni označuje Landa počnúc nedeľou – a, potom pokračuje pondelok – b,
   utorok – c, streda – d, štvrtok – e, piatok – f, sobota – g. Takto pomocou dní Landa
   odpočítava jednotlivé mesiace a celý kresťanský rok.

   602.     Ide o počítanie v 260- dňovom posvätnom kalendári Tzolkin, kde každý z dvadsiatich
   dní mal predradené číslo 1-13, pričom sa striedali tak, že kombinácia rovnakého čísla a dňa
   nastala až po (13x20) 260 dňoch.

   603.     Ide o názvy dní v Tzolkine, ktorých bolo spolu 20 a postupne k nim boli priraďované
   čísla 1-13, takže spolu vytvárali posvätný cyklus 260 dní.

   604.     Názov Indiánske mesiace je nesprávny. Ide o znaky tých istých dní z 260-dňového
   Tzolkinu, ktoré sú uvedené vedľa. Systém podobný našim mesiacom mal 365-dňový kalendár Haab,
   ktorého znaky aj názvy mesiacov (18) po 20 dní uvádza Landa vždy v záhlaví nasledujúcich
   podkapitol, kde pojednáva o sviatkoch, ktoré boli s týmito mesiacmi spojené.

   605.     Oc Na, doslovne „Vstúpenie do domu“, v prenesenom význame „Vstup božstiev do ich
   príbytkov“.

   606.     Ezoterickú stránku týchto proroctiev možno najlepšie sledovať v Roysových Rituáloch
   Bacabov (Roys XXX).

   607.     Ide o nezachované čísla kapitol pôvodného rukopisu, ktoré okrem jeho pôvodnej dĺžky
   svedčia aj o približnej veľkosti Landových kapitol, pretože tieto sú zjavne identické s našimi
   (Brasseur de Bourbourgovými) kapitolami XXXV, XXXVI, XXXVII a XXXVIII.

   608.     Táto obnova rituálnych sošiek je vyobrazená v Madridskom kódexe s 97-101 (výroba z
   hliny 99d; ich vypaľovanie 99b, 100b a maľovanie 98c, 99c, 101b). Samotný rituál má obdobu
   v súčasnom Belize v obrade zvanom Cha Chac, tiež u Lacandóncov ako to popísal Tozzer 1907:
   105-47 v minulosti a Kováč XXX v súčasnosti.

   609.     Podobné znaky s idetntickým významom robia pomocou červeného rastlinného farbiva
   achiote aj súčasní Lacandónci na drevených trámoch svojich u na i ku´ (domoch bohov) XXXX.

   

   FEBRUÁR

   

   ZAC

   

   

   Jedného dňa tohoto mesiaca Zac, ktorý označil kňaz, slávili poľovníci ďalší sviatok, podobný
   tomu v mesiaci Zip. Slávili ho, aby zmiernili hnev bohov, ktorý by sa obrátil proti nim
   a plodinám, ktoré vysiali a tiež kvôli krvi, ktorú preliali pri poľovačke, pretože pokladali
   za strašné akékoľvek preliatie krvi, ak nebolo vykonané v rámci ich obetí. ^610 Preto vždy,
   keď odchádzali poľovať, vzývali démona a pálili mu kadidlo; a ak to len bolo možné, potierali
   jeho tvár krvou zo srdca uloveného zvieraťa.

   

   d                                 4                                 Kan

   

   e                                  5                                 Chicchan

   

   f                                  6                                 Cimi

   

   g                                 7                                 Manik

   

   a                                  8                                 Lamat

   

   b                                 9                                 Muluc

   

   c                                  10                               Oc

   

   d                                 11                               Chuen

   

   e                                  12                               Eb

   

   f                                  13                               Ben

   

   g                                 1                                 Ix

   

   a                                  2                                 Men

   

   b                                 3                                 Cib

   

   c                                  4                                 Caban

   

   d                                 5                                 Ezanab

   

   e                                  6                                 Cauac

   

   V ktorýkoľvek deň, na ktorý pripadol 7 Ahau robia veľkú slávnosť, ktorá trvá tri dni
   s kadidlami, obeťami a s ich divou pitkou. Pretože to je pohyblivý sviatok, ^611 starostliví
   žreci si dávali pozor na to, aby ho začali včas kvôli správnemu držaniu pôstu.

   

   f                                  7                                 Ahau

   

   g                                 8                                 Imix

   

   a                                  9                                 Ik

   

   

   CEH

   

   

   b                                 10                               Akbal

   

   c                                  11                               Kan

   

   d                                 12                               Chicchan

   

   e                                  13                               Cimi

   

   f                                  1                                 Manik

   

   g                                 2                                 Lamat

   

   a                                  3                                 Muluc

   

   b                                 4                                 Oc

   

   c                                  5                                 Chuen

   

   

   MAREC

   

   d                                 6                                 Eb

   

   e                                  7                                 Ben

   

   f                                  8                                 Ix

   

   g                                 9                                 Men

   

   a                                  10                               Cib

   

   b                                 11                               Caban

   

   c                                  12                                Ezanab

   

   d                                 13                               Cauac

   

   e                                  1                                 Ahau

   

   f                                  2                                 Imix

   

   g                                 3                                 Ik

   

   a                                  4                                 Akbal

   

   610.     Tento odpor k nekultovému preliatiu krvi pretrval u Lacandóncov, ktorí, ak je to len
   možné, zabíjajú zvieratá bez preliatia ich krvi, aj keď už pôvodné krvavé obete robia len
   symbolicky ( o zástupnej symbolike krvi u Lacandóncov viď Kováč XXX). Prejavuje sa to
   napríklad vo výhradnom zabíjaní sliepok a moriek obesením, neusmrcovaním ulovených rýb
   a podobne.

   611.     Nepochybne ide o sviatok Tzolkinu, ktorý sa striedal každých 260 dní, alebo každých
   65 dní (štvrtina). Podľa Tozzera (162) sa asi viazal na posledný deň prvého uinalu (20-dňovej
   periódy).

   

   

   MAC

   

   

   V niektorý deň mesiaca Mac vystrojili starší ľudia spolu s úplnými starcami slávnosť na počesť
   bohov chleba^612 Chacov a na počesť Izamnu. A jeden alebo dva dni predtým robili nasledovný
   obrad nazývaný v ich jazyku Tuppkak: ^613 V poliach nahľadali všetky zvieratá a hmyz, čo tam
   len mohli nájsť a aký žil v tejto zemi a spolu s ním sa zhromaždili na nádvorí chrámu. Tam sa
   usadili aj chacovia a kňazi, ktorí sa posadili do rohov tak, ako to zvykli robiť, keď vyháňali
   démona. ^614 Každý z nich mal džbán vody, ktorý sem priniesli osobitne preňho.^615 Doprostred
   postavili veľký zväzok suchých prútov, ktoré boli zarovnané a zviazané dohromady. Najskôr
   zapálili kadidlo v kadidelnici, potom zapálili prútie a keď bolo v plameňoch, vytrhávali
   zvieratám a vtákom podľa ľubovôle srdcia a hádzali ich do ohňa, aby zhoreli. A keď už nemali
   veľké zvieratá, ako boli tigre, levy ^616 a krokodíly, vyrobili srdcia zo svojho kadidla; a ak
   mali zvieratá a zabili ich, priniesli ich srdcia k tomu ohňu. Keď spálili všetky srdcia,
   uhasili oheň vodou z džbánov, ktoré mali chacovia. Urobili to, aby si touto a nasledujúcou
   slávnosťou vyslúžili dobrý rok z hľadiska vody pre ich kukuricu. ^617

   Neskôr vykonali slávnosť, ktorá sa odlišovala od ostatných, lebo sa kvôli nej nepostili
   s výnimkou jej zriaďovateľa, ^618 ktorý pôst držal. Keď prišli osláviť sviatok, zhromaždil sa
   ľud, kňazi aj hodnostári v nádvorí chrámu, kde postavili hromadu kamenia so schodami, ^619
   všetko veľmi čisté a vyzdobené ratolesťami. Kňaz potom dal pripravené kadidlo pre
   zriaďovateľa, ktorý ho zapálil v kadidelnici, a tak, ako vravia, odohnal démona. Keď to všetko
   so svojou navyknutou zbožnosťou vykonali, potreli prvú radu kamenia blatom zo studne^620
   a ďalšie stupne modrou živicou. ^621 Potom spaľovali mnoho kadidla a vzývali Chacov a Izamnu
   svojimi modlitbami, zbožne im ponúkajúc svoje obetiny. Po skončení slávnosti sa potešili
   jedlom a pitím toho, čo obetovali, v dobrej viere, že si svojimi bohoslužbami zabezpečili
   dobrý rok.

   

   

   612.     Landa tu má istotne na mysli uah – kukuričné placky, hlavný „chlieb“ Mayov,
   v prenesenom význame kukuricu.

   613.     Tup K´ak´ značí „Zhasenie Ohňa“, hoci yukatánski Mayovia výrazom t´up označovali
   najmenšie – najmladšie dieťa, potom by t´up k´ak´ znamenalo „Malý Oheň“. Tento rituál zrejme
   Mayovia vykonávali častejšie, než uvádza Landa, a to v deň 11 Men 12 Zip (vždy sa ako prvý
   uvádza dátum z Tzolkinu a druhý z Haabu) a potom štvrťročne (po 65) dňoch 11 Ahau 17 Xul, 11
   Chicchan 2 Yax, 11 Oc 7 Mac a 11 Men 12 Pax. Landa opísal dva posledné v mesiacoch Mac a Pax.

   614.     Išlo o purifikačný rituál, pri ktorom každý z chacov sedel na stolci v rohu nádvoria
   a držal svoju časť napnutého povrazu (porovnaj kap. XXXX)

   615.     Výraz chacovia v tomto kontexte je potrebné zrejme chápať ako obetníci (viď tiež kap.
   XXXX) alebo ako zamaskovaní predstavitelia božstiev dažďa. Džbány boli určené im, teda boli
   štyri a evokovali hlavný božský atribút rovnomenných božstiev, ktorým vylievali na zem dážď.
   Porovnaj s výjavmi v Madridskom kódexe 74b, 30a, 21a, 62a a v Drážďanskom kódexe výjav na s.
   74.

   616.     Levy a tigre na Yukatáne pochopiteľne nežili, Landa si ich zrejme pletie s rôznymi
   poddruhmi jaguárov, alebo leva s pumou a tigra s jaguárom.

   617.     V orig. pan, teda chlieb, je tu použitý vo význame plodiny, preto tentoraz prekladám
   ako kukurica.

   618.     V orig. el muňidor.

   619.     Landa obyčajne spomína oltáre budované ad hoc, táto zmienka uvádzajúca schody môže
   evokovať kultové používanie starších ruín, o čom máme početné archeologické svedectvá.

   620.     Z cenotu – podzemného jazera, ktoré bolo posvätné a predstavovalo sídlo Chaca.

   621.                                                       Je možné, že analogický výjav
   zobrazuje strana 30a z Drážďanského kódexu.                                    

   

   

   b                                  5                                 Kan

   

   c                                  6                                 Chicchan

   

   d                                 7                                 Cimi

   

   e                                  8                                 Manik

   

   f                                  9                                 Lamat

   

   g                                 10                               Muluc

   

   a                                  11                               Oc

   

   b                                 12                               Chuen

   

   c                                  13                               Eb

   

   d                                 1                                 Ben

   

   e                                  2                                 Ix

   

   f                                  3                                 Men

   

   g                                 4                                 Cib

   

   a                                  5                                 Caban

   

   b                                 6                                 Ezanab

   

   c                                  7                                 Cauac

   

   d                                 8                                 Ahau

   

   e                                  9                                 Imix

   

   f                                  10                               Ik

   

   

   APRÍL

   

               KANKIN

   

   

   g                                 11                               Akbal

   

   a                                  12                               Kan

   

   b                                 13                               Chicchan

   

   c                                  1                                 Cimi

   

   d                                 2                                 Manik

   

   e                                  3                                 Lamat

   

   f                                  4                                 Muluc

   

   g                                 5                                 Oc

   

   a                                  6                                 Chuen

   

   b                                 7                                 Eb

   

   c                                  8                                 Ben

   

   d                                 9                                 Ix

   

   e                                  10                               Men

   

   f                                  11                               Cib

   

   g                                 12                               Caban

   

   a                                  13                               Ezanab

   

   b                                 1                                 Cauac

   

   c                                  2                                 Ahau

   

   d                                 3                                 Imix

   

   e                                  4                                 Ik

   

   MUAN

   

   

   V mesiaci Muan robili tí, ktorí pestovali kakao ^622 slávnosť na počesť bohov Ekchuaha,^623
   Chaca a Hobnila, ktorí boli ich príhovorcami. ^624 Slávnosť uskutočňovali v niektorom zo sadov
   jedného zo zúčastnených. Tam obetovali psa, ktorý mal škvrny vo farbe kakaaa. ^625 Potom
   pálili idolom svoje kadidlo a obetovali leguánov modrej farby, ^626 isté perá jedného vtáka
   a ďalšie zvieratá. Napokon dali každému z hodnostárov kakaový lusk. Keď skončili s obeťami
   a modlitbami, zjedli obetné dary a vypili, ako vravia, nie viac ako tri krát z vína, ktorého
   ani viac so sebou nepriniesli. Na záver odišli do domu toho, kto slávnosť usporiadal a nejaký
   čas sa tam veselili.

   

   622.     V orig. cacahuates, čo značí „arašidy“, a tak to aj niektoré preklady uvádzajú
   (rovnako udáva aj Pérez Martínez). Spoločne s Tozzerom a Knorozovom však opravujem na kakao,
   na čo jestvujú okrem toho, že sa ďalej v texte spomína len  kakao, aj iné presvedčivé dôvody.
   Výraz pravdepodobne nesprávne prepísal opisovateľ.

   623.     Ek Chuah je mayským bohom M, pozri pozn. č. XXX

   624.     V orig. abogados.

   625.     Ide zjavne o prípad sympatetickej mágie. Škvrnitého psa možno porovnať s výjavmi
   v Madridskom kódexe 27d, 91d.

   626.     Modrá farba bola bežnou farbou, ktorá označovala obete. Leguány a ryby boli jedlá,
   ktoré mohol jesť nacom aj počas pôstu, kedy bolo mäso zakázané. Výnimku týkajúcu sa leguánov
   kupodivu prijali aj Španieli, ktorí ich mohli jesť počas katolíckych pôstnych dní.

   

   

   f                                  5                                 Akbal

   

   g                                 6                                 Kan

   

   a                                  7                                 Chicchan

   

   b                                 8                                 Cimi

   

   c                                  9                                 Manik

   

   d                                 10                               Lamat

   

   e                                  11                               Muluc

   

   f                                  12                               Oc

   

   g                                 13                               Chuen

   

   a                                  1                                 Eb

   

   

   MÁJ

   

   b                                 2                                 Ben

   

   c                                  3                                 Ix

   

   d                                 4                                 Men

   

   e                                  5                                 Cib

   

   f                                  6                                 Caban

   

   g                                 7                                 Ezanab

   

   a                                  8                                 Cauac

   

   b                                 9                                 Ahau

   

   c                                  10                               Imix

   

   d                                 11                               Ik

   

   PAX

   

   

   V tomto mesiaci Pax usporadúvajú slávnosť nazývanú Pacumchac, ^627 na ktorej sa stretávajú
   hodnostári a kňazi z menších obcí vo väčších mestách, a tam spolu bdejú päť nocí v chráme
   Citchaccoha, ^628 kde sa modlia, obetujú a pália kadidlo. Podobne to robili v mesiaci Xul,
   v novembri, ^629 pri slávnosti na počesť Cuculcána ^630 Predtým ako uplynuli tieto dni, všetci
   navštívili dom ich vojnového veliteľa, ktorého nazývali Nacón, o ktorom som hovoril už
   v kapitole CI; ^631 a viedli ho s veľkou pompou, okiadzajúc ho ako sochu až do chrámu, kde ho
   páliac kadidlo usadili, a kde zostal spolu s nimi, kým neprešlo päť dní. Počas nich sa živili
   jedlom a nápojmi, ktoré boli obetované v chráme a tancovali jeden tanec, ktorý sa tancoval
   dlhým, vojenským krokom a volali ho Holkanakot, ^632 čo znamená Tanec bojovníkov. Keď uplynulo
   päť dní, odišli na slávnosť, ktorá, bola veľmi vážená, keďže sa týkala vojny a získania
   víťazstva nad nepriateľmi.

   Začínali ju obradmi a obetovaním ohňu ako som to popísal v mesiaci Mac. Potom s veľkou
   vážnosťou vyháňali démona, ako to mali vo zvyku. Keď to urobili, začali sa modliť, prinášať
   obetné dary a kadidlo. Kým ľud vykonával tieto svoje obete a modlitby, hodnostári a tí, čo už
   s tým skončili, vzali Nacóna na plecia a okiadzajúc ho niesli okolo chrámu. Keď sa s ním
   vrátili, chacovia obetovali psa a vytrhli mu srdce, ktoré potom medzi dvoma taniermi odovzdali
   démonovi. Nakoniec chacovia rozbili niekoľko veľkých hrncov plných nápoja a takto ukončili
   svoju slávnosť. Keď skončili, zjedli a vypili dary, ktoré tam boli obetované a odniesli Nacóna
   s veľkou úctou, avšak už bez okiadzania, do jeho domu.

   Tam mali potom veľkú oslavu, počas ktorej sa opili páni, kňazi, aj principálovia, iba Nacón sa
   neopil. Zvyšok ľudí sa rozišiel do svojich obcí. Na ďalší deň po tom, čo požili víno, sa
   všetci páni a kňazi z obcí, ktorí sa predtým tak spili ^633 a zostali v dome pána, zišli a on
   im rozdelil veľké množstvo kadidla, ktoré tam mal pripravené a požehnané nejakými ich svätými
   kňazmi. Popri tom im predniesol reč, v ktorej ich s veľkým entuziazmom nabádal, aby pripravili
   v svojich obciach náležité oslavy pre bohov, aby bol po celý rok zabezpečený dostatok poživne.
   Po skončení príhovoru sa, prejavujúc si vzájomnú náklonnosť, všetci priateľsky a hlučne
   rozlúčili; a každý sa odobral do svojej obce a svojho domu.

   Tam mali usporiadať svoje oslavy, ktoré zvykli trvať, podľa toho, ako ich urobili, až do
   mesiaca Pop. Nazývali ich Zabacilthan ^634 a robili ich týmto spôsobom: Vyhliadli si v obci
   jedného z najbohatších ľudí, ktorý bol ochotný usporiadať túto oslavu. Oznámili mu deň, kedy
   začne a aby zabezpečil viac pohostenia ^635 počas troch mesiacov, ktoré chýbali do Nového
   roka. Potom sa stretli v dome tohto usporiadateľa a tam robili obrady na vyhnanie démona,
   pálili kopálové kadidlo a prinášali obetné dary s radosťou a tancami. Spláchli niekoľko bečiek
   vína a tým všetko končilo. Tieto slávnosti počas troch mesiacov boli spojené s takými
   výstrednosťami, že bolo smutné na ne pozerať. Jedni chodili doškriabaní, ďalší s rozbitými
   hlavami, iní s krvavými očami od neustáleho pitia, a pri tom všetkom prechovávali takú lásku
   k vínu, že kvôli nemu prepadali záhube.

   

   627.     Pacum Chac, by mohlo byť ako navrhol Roys od paak, „odškodnenie“, „Odškodnenie
   Chaca“. Na druhej strane, aj vzhľadom k obdobiu siatia kukurice, hlavnej Chacovej plodiny, by
   sme mohli uvažovať o preklade od pak´, t.j. „siatie“ ako „Siatie Chaka“.

   628.     Cit Chac Coh by mohol byť, ako uvádza Genet, archaizmus od Chi Chac Chob, čo je
   označenie božstva dažďa. Tozzer prekladá Cit Chac Coh ako „Otec Červená Puma“, čo sa nezdá byť
   veľmi plauzibilné. Vzhľadom na obdobie siatia a vyššie zmienený sviatok, by mohol adekvátny
   prepis znieť ako K´it Chak K´oh“, čo značí „Zasiata Chakova Podoba“.

   629.     Podľa vlastnej Landovej aproximácie kalendára vychádza Xul na október.

   630.     Pozri pozn. č. XXXX

   631.     Ide o našu kapitolu XXXX.

   632.     Holkan okot, porovnaj kap. XXXX, v rokoch so znamením Muluc bol v rámci rituálov
   Uayeb označovaný ako Batel okot.

   633.     V orig. enbeboado, Pérez Martínez prepisuje embriagado, Tozzer opravuje na embeodado
   a prekladá „drunk deeply“.

   634.     Sabacil than sa dá vyložiť ako derivát od stromu sabak che´ (Exostema caribaeum),
   ktorého guma tvorila základnú bázu pre výrobu atramentu, resp. farbiva na písanie. Slovo than
   znamená „jazyk“, „reč“, spolu teda voľne snáď „Zapísanie slov“, čo sa mohlo vzťahovať
   k zapisovaniu proroctiev na konci roku, teda počas posledných troch uinalov roka spojených
   s týmto sviatkom.

   635.     V orig. más agasajo, Tozzer prekladá odlišne ako „more diversion“.

   

   

   e                                  12                               Akbal

   

   f                                  13                               Kan

   

   g                                 1                                 Chicchan

   

   a                                  2                                 Cimi

   

   b                                 3                                 Manik

   

   c                                  4                                 Lamat

   

   d                                 5                                 Muluc

   

   e                                  6                                 Oc

   

   f                                  7                                 Chuen

   

   g                                 8                                 Eb

   

   a                                  9                                 Ben

   

   b                                 10                               Ix

   

   c                                  11                               Men

   

   d                                 12                               Cib

   

   e                                  13                               Caban

   

   f                                  1                                 Ezanab

   

   g                                 2                                 Cauac

   

   a                                  3                                 Ahau

   

   b                                 4                                 Imix

   

   c                                  5                                 Ik

   

   d                                 6                                 Akbal

   

   

   JÚN

   

   KAYAB

   

   

   e                                  7                                 Kan

   

   f                                  8                                 Chicchan

   

   g                                 9                                 Cimi

   

   a                                  10                               Manik

   

   b                                 11                               Lamat

   

   c                                  12                               Muluc

   

   d                                 13                               Oc

   

   e                                  1                                 Chuen

   

   f                                  2                                 Eb

   

   g                                 3                                 Ben

   

   a                                  4                                 Ix

   

   b                                 5                                 Men

   

   c                                  6                                 Cib

   

   d                                 7                                 Caban

   

   e                                  8                                 Ezanab

   

   f                                  9                                 Cauac

   

   g                                 10                               Ahau

   

   a                                  11                               Imix

   

   b                                 12                               Ik

   

   c                                  13                               Akbal

   

   CUMKU

   

   

   d                                 1                                 Kan

   

   e                                  2                                 Chicchan

   

   f                                  3                                 Cimi

   

   g                                 4                                 Manik

   

   a                                  5                                 Lamat

   

   b                                 6                                 Muluc

   

   c                                  7                                 Oc

   

   d                                 8                                 Chuen

   

   e                                  9                                 Eb

   

   f                                  10                               Ben

   

   

   JÚL

   

   g                                 11                               Ix

   

   a                                  12                               Men

   

   b                                 13                               Cib

   

   c                                  1                                 Caban

   

   d                                 2                                 Ezanab

   

   e                                  3                                 Cauac

   

   f                                  4                                 Ahau

   

   g                                 5                                 Imix

   

   a                                  6                                 Ik

   

   b                                 7                                 Akbal

   

               Už som povedal v predchádzajúcich kapitolách, že Indiáni začínali svoje roky od
   týchto bezmenných dní. Pripravovali sa na ne ako my na Vianoce, aby oslávili sviatok Nového
   roku. Okrem tejto prípravy robili slávnosť na počesť idolu U Uayeyaba, počas ktorého opúšťali
   svoje domovy, avšak celkovo počas týchto piatich dní opúšťali svoje domy len veľmi zriedka.
   Okrem obetných darov počas hlavného sviatku prinášali korálky ^636 pre démonov a ďalšie idoly
   v ich chrámoch. Tieto korálky nikdy nepoužívali pre svoju vlastnú potrebu, podobne ako žiadnu
   inú vec, ktorú obetovali démonovi, iba za ne kupovali kadidlo na pálenie. V tieto dni sa
   nečesali ani neumývali, ženy ani muži sa nezbavovali vší, ani nevykonávali žiadne bežné alebo
   namáhavé práce, pretože sa báli, že ak by dačo robili, prihodilo by sa im niečo zlé.

   

   636.     V orig. cuentas, spoločne s Pérezom Martínezom a Tozzerom sa držím

   významu „korálky“, pričom išlo zrejme o kamenné perly - mayské platidlo, kým Knorozov prekladá
   ako „to čto pričitalos“ a myslí všeobecne na obetné dary.

   

   

               c                                  8                                 Kan

   

               d                                 9                                 Chicchan

   

               e                                  10                               Cimi

   

               f                                  11                               Manik

   

               g                                 12                               Lamat

   

   

   POP

              

              

               Prvý deň Popu je prvým dňom prvého mesiaca Indiánov. ^637 Bol ich Novým rokom,
   ktorého sviatok bol u nich veľmi slávený, pretože bol všeobecný a patril všetkým. Takže celá
   obec spolu usporiadala sviatok patriaci všetkým ich idolom. Kvôli tomu, aby ho oslávili
   s patričnou úctou, v tento deň celkom vynovili všetky veci každodennej potreby ako sú taniere,
   nádoby, stolce, staré šatstvo a pokrývky do ktorých mali zabalené svoje idoly. Vyzametali
   svoje domy a odpadky, spolu so starými vecami, vyhodili mimo obce na smetisko a nikto, nech by
   bol v akejkoľvek núdzi, sa ich nedotkol. ^638

               Kvôli tomuto sviatku začínali už nejaký čas vopred s pôstom a sexuálnou
   zdržanlivosťou kňazi, páni, poprední obyvatelia obce a všetci, ktorí tak chceli kvôli svojej
   zbožnosti. Podľa toho aj trvala dĺžka pôstu, u niektorých to boli tri mesiace, u ďalších dva,
   u iných podľa ich vlastného rozhodnutia, ale nikdy nie menej ako 13 dní. Počas týchto
   trinástich dní sa okrem zdržania styku so ženami, zdržali v svojich jedlách takých prísad,
   akými bola soľ a paprika, čo medzi nimi považovali za veľké odriekanie. ^639 V tom čase
   spomedzi seba vybrali hodnostárov nazývaných chacovia, ktorí mali pomáhať kňazovi
   a pripravovať množstvo loptičiek z ich čerstvého kadidla na akýchsi táckach, ^640 ktoré
   vlastnili kňazi. Toto kadidlo pálili abstinujúci a postiaci sa Indiáni svojim modlám. Tí ktorí
   už raz s pôstom začali, sa ho neodvážili prerušiť, lebo verili, že by sa im, alebo ich rodinám
   prihodilo niečo zlé.

               Keď nadišiel Nový rok, zišli sa všetci muži v nádvorí chrámu, a to bez žien,
   pretože na žiadnom obetovaní alebo slávnosti, ktoré sa konali v chráme, sa nemohli zúčastniť
   ženy, s výnimkou starien, ktoré tam mali predviesť svoje tance. ^641 Na slávnostiach, ktoré sa
   konali na iných miestach, ženy prístup mali. Prichádzali tam čistí a skrášlení svojimi
   červenými masťami, pričom už zo seba zmyli čierny popol, ktorým chodili potretí, keď držali
   pôst. ^642 Všetci sa tam schádzali s množstvom darov z jedál a nápojov a tiež s množstvom
   vína, ktoré na ten účel prihotovili. Kňaz, sediac uprostred nádvoria, očistil chrám; pričom
   mal oblečené pontifikálne rúcho ^643 a vedľa seba mal malú kadidelnicu a tácky s kadidlom.
   Potom si chacovia sadli do štyroch rohov a od jedného k druhému pretiahli nové lano, vo vnútri
   ktorého sa mali zmestiť všetci tí, ktorí držali pôst, aby vyhnali démona, ako som to popísal
   v kapitole XCVI. ^644 Keď vyhnali démona, všetci započali so svojimi zbožnými
   modlitbami, chacovia zapálili nový oheň a kadidelnicu určenú na slávnosti pre všetkých
   spolu,^645 s novým ohňom zapálili kadidlo démonovi a kňaz začal hádzať kadidlo do kadidelnice
   a keď, počnúc pánmi, všetci pekne po poriadku prichádzali, prijímali kadidlo z rúk kňaza,
   ktorý im ho odovzdával s takou vážnosťou a zbožnosťou, ako by to bola nejaká relikvia. Potom
   ho po troške hádzali do kadidelnice, vyčkávajúc až kým celkom nedohorí.

               Po skončení pálenia kadidla, zjedli všetky dary a obetiny a pili víno až kým
   neboli celkom opití. Takto vyzeral ich Nový rok a bohoslužby, veľmi príhodné pre ich idoly.
   Boli tam potom niektorí ďalší, ktorí v rámci mesiaca Pop slávili tento sviatok kvôli svojej
   veľkej zbožnosti aj s priateľmi, s pánmi a s kňazmi. Boli to práve ich kňazi, ktorí boli
   v zábave a v pití prví.

   

   

   637.     Keďže Landovi vyšiel prvý dátum z Haabu 1 Pop na nedeľu 16. júla (12 Kan z Tzolkinu),
   vyplýva z toho, že svoj kalendár zostavoval v roku 1553. Inak by nedeľa mohla vyjsť len na rok
   1525, kedy ešte nebol na Yukatáne alebo na rok 1581, kedy už bol mŕtvy. Porovnanie uzatvára
   dátumom 11 Eb 9 Chen, čo v roku 1553 pripadalo na 31. Decembra. V skutočnosti však v snahe
   priblížiť kresťanský kalendár mayskému, pokračuje ďalej až do 15. júla, čo by už reálne
   pripadalo na nasledujúci rok 1554.

   638.     Toto ničenie predmetov dennej potreby, pálenie oblečenia a zasypávanie ceremoniálnych
   stavieb máme doložené aj z aztéckeho sveta, ale aj z mayského klasického obdobia. Táto
   každoročná renovačná ceremónia však mala skutočne pozoruhodné rozmery až počas slávenia koncov
   katunov (dvadsaťročných periód) alebo počas slávenia Veľkého roka, teda po uplynutí 52 ročnej
   periódy, kedy sa Haab a Tzolkin stretli. Práve renovácia budov slúži archeológom ako výborný
   chronologický indikátor. Tabuizácia odhodených predmetov z predchádzajúceho obdobia bola
   zrejme všeobecným javom. Hoci sa Tozzer domnieva, že súvisela s tým, že v odpade sa
   vyskytovali aj zvyšky sôch bohov (Tozzer 1941: 152), pri porovnaní s Lacandóncami, ktorí staré
   sošky bohov po ceremónii renovácie vždy ukladajú na osobitné, chránené miesta, ako sú jaskyne
   a skalné previsy, pochybujeme, že by ich predtým mohli Yukatánci vyhadzovať s kuchynským
   odpadom na smetiská.

   639.     Aj súčasní Mayovia pokladajú jedlo s absenciou chili papričiek za menejhodnotný pokrm
   bez chuti a ich zrieknutie sa za vážny pôstny akt.

   640.     Tieto tácky používajú dodnes rituálne Lacandónci a nazývajú ich xikar. Podobné boli
   vytiahnuté aj zo Studne obetí v Chichén Itzá (Tozzer 1907: 125-8), na tých lacandónskych
   Tozzer, ktorý na začiatku 20. stor. zaznamenal ich označenie batache, napočítal 80 hromádok
   copálu (pomu) v desiatich riadkoch po osem. V súčasnosti som zaznamenal rôzne veľké xikary
   s obsahom hromádok medzi 25 až 100. Kňaz (t´o´hil) sa ich rúčky nedotýka priamo rukou, pretože
   sú zabalené v posvätných listoch xate (XXX), lístie je rozprestreté aj na zemi, takže tácka sa
   nesmie priamo dotknúť ani zeme. Landom opísaný výjav je možné porovnať s Madridským kódexom s.
   81b a 101c.

   641.     Toto opatrenie je stále platné u Lacandóncov, kde ženy nemajú k chrámu (domu bohov)
   ani k rituálnym záležitostiam všeobecne nijaký prístup. Je to odôvodňované predovšetkým
   možnosťou menštruácie, ktorá je považovaná za silne znečisťujúci princíp vo vzťahu k posvätnu,
   ale aj možnosťou tehotenstva, ktoré považujú za obdobne znečisťujúce ako menštruáciu. Pretože
   raná forma tehotenstva sa nedá nikdy vylúčiť, tabu sa týka všetkých žien v reprodukčnom veku.
   Z tabu sú vyňaté iba dievčatá pred pubertou a ženy po menopauze.

   642.     Reliktom tohto zvyku môžu byť neprané tuniky (xikuly) Lacandóncov, ktoré donedávna
   zostávali čierne od špiny z rituálnych dôvodov, po skončení pôstu a sexuálnej abstinencie boli
   vyprané, avšak bez mydla iba pomocou vody a citrónu.

   643.     Landa myslí ceremoniálny odev opísaný už vyššie (viď rok Cauac XXX)

   644.     Podľa členenia Brasseura de Bourbourg, ktoré tu používame, ide o kap. XXVI.

   645.     Prekladám takto, keďže predpokladám, že išlo o uctenie všetkých božstiev spolu, teda,
   vzhľadom k tomu, že každá kadidlenica bola určená konkrétnemu božstvu, ako uvádza sám Landa,
   teraz išlo o kadidelnicu určenú pre všetky božstvá naraz, ako to vyplýva z ich spoločného
   uctievania počas tohto sviatku, čo uvádza Landa vyššie. Pre problematický zápis (pravdepodobne
   vinou niektorého kopistu) uvádzajú túto pasáž jednotlivé verzie odlišne: Pérez Martínez ju
   vynecháva, Knorozov píše: zažigali žarovnju, kotoraja (upotrebljalas) na obščich prazdnikach;
   Brasseur de Bourbourg v španielskej časti: encendian el brasero que en las fiestas de todos y
   de comunidad. Tozzer: lighted the brazier for in the feasts in which all joined in common.

   

   

   a                                  12                               Kan

   

   b                                 13                               Chicchan

   

   c                                  1                                 Cimi

   

   d                                 2                                 Manik

   

   e                                  3                                 Lamat

   

   f                                  4                                 Muluc

   

   g                                 5                                 Oc

   

   a                                  6                                 Chuen

   

   b                                 7                                 Eb

   

   c                                  8                                 Ben

   

   d                                 9                                 Ix

   

   e                                  10                               Men

   

   f                                  11                               Cib

   

   g                                 12                               Caban

   

   a                                  13                               Ezanab

   

   b                                 1                                 Cauac

   

   

   AUGUST

   

   c                                  2                                  Ahau

   

   d                                 3                                 Imix

   

   e                                  4                                 Ik

   

   f                                  5                                 Akbal

   

   

   UO

   

   

   V mesiaci Uo sa začali kňazi, lekári a čarodejníci, čo boli jedni a tí istí, pripravovať
   pôstom a ďalšími vecami na oslavu sviatku. Poľovníci a rybári ho slávili 7 dňa mesiaca Zip
   a oslavovali ho každý osobitne v svoj deň: ^646 Prvými boli kňazi so sviatkom, ktorý nazývali
   pocam. ^647 Zišli sa v dome šľachtica, prišli aj so svojimi ozdobami; ^648 predtým však
   vyhnali démona, tak ako to zvykli robiť. Potom vytiahli svoje knihy, a rozložili ich na
   ratolestiach, ktoré tam kvôli tomu pripravili. Vzývali svojimi modlitbami a svojou zbožnosťou
   modlu, ktorú nazývali Cinchau-Izamná, ^649 o ktorej hovorili, že to bol prvý kňaz. Prinášali
   jej svoje dary a obetiny, spaľovali jej pomocou Nového ohňa svoje loptičky z kadidla. Medzitým
   zmiešali v svojej nádobe trochu medenky s panenskou vodou, ^650 o ktorej hovorili, že ju nosia
   z hôr, kam nevošla žiadna žena, a potreli tým dosky kníh, ^651 aby ich očistili. Keď to
   urobili, najučenejší z kňazov otvoril jednu knihu, kde uzrel proroctvá na tento rok^652
   a vysvetlil ich prítomným, trochu im kázal a odporučil im, ako sa majú pred nimi chrániť.
   Označil tiež kňaza alebo šľachtica, ktorý musí slávnosť usporiadať na budúci rok. Ak by ten,
   koho označil zomrel, namiesto zomretého to boli povinní urobiť jeho synovia. Keď skončili,
   zjedli všetky obetné dary spolu s jedlom, ktoré priniesli so sebou a pili, kým sa nespili až
   pod obraz. Takto skončila slávnosť, počas ktorej niekedy tancovali tanec, ktorý nazývali
   Okotuil. ^653

   

   646.     Táto pasáž je nejasná, keďže sa Landa odvoláva na sviatky, ktoré popisuje
   v nasledujúcom mesiaci a hovorí o osobitných dňoch, ktoré popisuje nižšie, akoby boli
   vztiahnuté na sviatok, ktorý opisuje v tejto časti.

   647.     Pérez Martínez navrhuje preklad od pocaan, t. j. „pálenie vecí“, Roys od poc am, t.
   j. „čistenie pavúkov“, voľnejšie azda„vymetanie pavučín“, Tozzer najjednoduchšie iba
   „vyčistenie“ vo význame rituálnej očisty. Keďže však tá nesúvisela iba s týmto sviatkom,
   výklad zostáva nepresvedčivý.

   648.     Tu si treba predstaviť kňazov v kontexte predchádzajúcich Landových opisov, teda
   s pokrývkou hlavy (coroza), plášťom z peria, z ktorého viseli stužky a s kropeničkou v ruke.

   649.     K´inich Ahau Itzamná, ide o variant najvyššieho boha v aspekte slnka, ktorý bol
   súčasne kultúrnym hrdinom, darcom kultúry a písma. Dolsovne: „Pán Slnečnej Tváre Domu
   Leguána“.

   650.     Takúto vodu, nazývanú XXXX používajú na rituálne účely aj súčasní Lacandónci.
   Základným predpokladom rituálnej čistoty u Mayov všeobecne je vylúčenie akéhokoľvek kontaktu
   so ženami v reprodukčnom veku.

   651.     Mayské knihy si treba predstavovať ako veľké detské leporelá, pričom horná a spodná
   doska knihy majú štukovú vrstvu.

   652.     Na rozdiel od pranostík typu tonalamatl, ktoré prevažujú aj v zachovaných
   mayských kódexoch, a kde ide o prognózy na jednotlivé dni a menšie časové celky, tu išlo
   zjavne o proroctvo na rok ako celok, čo sa typologicky ponáša skôr na proroctvá z kníh Chilam
   Balam.

   653.     Pérez Martínez prekladá z Okot bil ako „Tanec psov“. Roys predpokladá, že ide o tanec
   mesiaca Uo, čo je meno žaby (pomocníčka boha dažďa Chaca Rhynophrynis dorsalis), teda „Tanec
   žiab“, Tozzer odvodzuje tanec od označenia pre lunu: u´, teda „Tanec luny“, čo sa zdá
   najpravdepodobnejšie.

   

   g                                 6                                 Kan

   

   a                                  7                                 Chicchan

   

   b                                 8                                 Cimi

   

   c                                  9                                 Manik

   

   d                                 10                               Lamat

   

   e                                  11                               Muluc

   

   f                                  12                               Oc

   

   g                                 13                               Chuen

   

   a                                  1                                 Eb

   

   b                                 2                                 Ben

   

   c                                  3                                 Ix

   

   d                                 4                                 Men

   

   e                                  5                                 Cib

   

   f                                  6                                 Caban

   

   g                                 7                                 Ezanab

   

   a                                  8                                 Cauac

   

   b                                 9                                 Ahau

   

   c                                  10                               Imix

   

   d                                 11                               Ik

   

   e                                  12                               Akbal

   

   

   ZIP

   

   

   f                                  13                                Kan

   

   g                                 1                                 Chicchan

   

   a                                  2                                 Cimi

   

   b                                 3                                 Manik

   

   c                                  4                                 Lamat

   

   d                                 5                                 Muluc

   

   e                                  6                                 Oc

   

   

   SEPTEMBER

   

   V nasledujúci deň sa stretli lekári a čarodejníci v dome jedného z nich spolu so svojimi
   ženami a kňazi tam vyhnali démona. Keď to urobili, vytiahli balíčky so svojimi medicínami, kde
   nosili mnoho detinskostí ^654 a kde mal každý malé modly bohyne lekárstva nazývanej Ixchel,
   ^655 a tak aj volali tento sviatok Ihcil Ixchel. ^656 Potom vytiahli kamienky na veštenie,
   ktoré hádzali a nazývali ich am. ^657 S veľkou zbožnosťou potom vzývali pomocou modlitieb
   božstvá lekárstva, ktoré volali Izamná, Citboluntun a Ahau Chamahez. ^658 Kňazi im dali
   kadidlo, ktoré spaľovali novým ohňom v kadidelnici a medzitým ich chacovia mazali ďalšou
   modrou živicou, podobne ako knihy kňazov. Keď to urobili, každý si zabalil predmety svojho
   úradu a vzal ten balík na plecia a takto všetci tancovali tanec nazývaný Chantuniah. ^659 Keď
   dotancovali, rozsadili sa na jednu stranu muži a na druhú ženy, a vylosovali sviatok na budúci
   rok. Zjedli obetné dary a bez bázne a hany sa celkom spili s výnimkou kňazov, o ktorých sa
   hovorilo, že sa hanbia, tí si však z neho odložili, aby ho vypili sami, pre vlastnú potechu.

   

   654.     Nedávno mayská epigrafia prezradila, že pri kráľovských rituáloch klasického obdobia
   zohrával kľúčovú úlohu balíček – ikatz.XXXX V  balíčku boli zrejme odovzdávané predmety
   súvisiace s kultom predkov a s šamanským charakterom kráľovskej sakrálnej moci. Landa nám tu
   popisuje zjavne podobné balíčky, ktoré nosili poklasickí mayskí kňazi a obsahovali asi tiež
   predmety, ktoré napomáhali komunikácii s inosvetím. Aj v klasickom období sa s nimi, podobne,
   ako to Landa popisuje nižšie, tancovalo. Landa nás informuje, že obsahovali napríklad trus
   z leguána, červíky červenej farby, čo pridávali do mastí, alebo tuk vtákov, čo dávali na
   rany... Takéto balíčky neboli v Amerike len mayskou špecialitou, sú dobre porovnateľné napr.
   s medicínskymi váčkami severoamerických Indiánov alebo s balíčkami despacho , ktoré sú stále
   používané na ovplyvňovanie nadprirodzeného sveta v andských kultúrach.

   655.     Ix Chel, t. j. „Pani Dúhy“ bola hlavnou mayskou ženskou bohyňou, patrónkou pôrodu a
   vládkyňou Luny, predstavovala jej mladší variant (bohyňu I). Tu sa nám predstavuje ako
   patrónka liečiteľov.

   656.     Názov je nejasný. Pérez Martínez prepisuje Cilich Xchel, teda „Svätá Ixchel“, čo je
   však trochu vzdialené záznamu v rukopise, Roys prepisuje problematické Ihcil ako Ichcil
   a prekladá ako „kúpeľ“, teda „Kúpanie Ixchel“, čo tiež nie je príliš kontextuálne. Možný
   variant Ih k´il by bolo možné vyložiť aj ako „pochovávanie“, potom teda „Pochovávanie Ixchel“,
   čomu v kontexte tiež nerozumieme. Ako poslednú možnosť môžeme zvážiť samotný základ cil (kil),
   čo značí „pulz“, „tep“, potom by snáď išlo o „meranie pulzu bohyňou Ixchel“, čo by mohlo
   súvisieť s jej funkciou bohyne lekárstva, pretože práve meranie pulzu bolo základnou
   vyšetrovacou metódou v Mezoamerike tých čias.

   657.     Označovali ich teda v prenesenom slovazmysle „pavúky“, pretože am značí „pavúk“,
   konkrétne čierny druh s červenými bodkami na chrbte. Jestvujú aj určité zmienky v Rituáloch
   Bacabov, ktoré by mohli dávať Ixchel do súvislosti s týmto pavúkom.

   658.     Itzamná bol už viac ráz vysvetlený, Cit (Kit) Bolon Tun, značí „Otec Deviatich
   Kameňov“ a je uvádzaný vždy spolu s Ixchel ako patrón lekárstva. Ahau Chamahez je ťažko
   preložiteľný a len málokedy sa uvádza nejaký návrh na výklad mena; Brasseur de Bourbourg však
   prekladá ako „Pán Magického Zubu“. Na druhej strane, pri prepise Ahau Cham-al Ez by sme mohli
   výraz preložiť ako „Pán Čarovnej Cigary“, čo by snáď mohlo súvisieť s vydymovaním pomocou
   cigár, ako Maymi preferovanou liečebnou praktikou.

   659.     Pérez Martínez a Brasseur de Bourbourg prepisujú chan tun yab, čo by sa snáď dalo
   vyložiť ako „mnoho malých drahokamov“. Roys navrhuje výklad z chactun yah t. j. „veľká
   bolesť“, čo by mohlo mať súvis s liečením. Chan tun yah by bolo doslovne „malý drahokam
   bolesti“.

   

   

   f                                  7                                 Chuen

   

   g                                 8                                 Eb

   

   a                                  9                                 Ben

   

   b                                 10                               Ix

   

   c                                  11                               Men

   

   Nasledujúci deň sa stretávali poľovníci v dome jedného z nich a priviedli so sebou aj ženy
   a ostatných. Prišli aj kňazi a vyhnali démona, tak ako to robievajú. Keď to urobili, položili
   do stredu náčinie pre obetovanie kadidla, nového ohňa a modrej živice. Potom poľovníci so
   svojou zbožnosťou vzývali bohov lovu zvaných Acanum, ^660 Zuhuyzib Zipitabai^661 a ďalších,
   medzi ktorých rozdelili kadidlo, ktoré vhadzovali do kadidelnice. A kým to horelo, vytiahol
   každý z nich šíp a lebku jeleňa, ktoré chacovia potreli modrou živicou. Keď ich potreli, vzali
   ich do rúk a tancovali s nimi. ^662 Iní si zatiaľ prepichávali uši, ďalší zase jazyk
   a pretiahli si otvormi sedem stebiel dosť širokej trávy, ktorú nazývali ac. ^663 Keď to
   urobili po prvý raz, kňaz a hodnostári slávnosti vzápätí obetovali dary, a potom, počas tanca
   si nalievali toľko vína, až sa bohapusto spili.

   

   d                                 12                               Cib

   

   e                                  13                               Caban

   

   f                                  1                                 Ezanab

   

   g                                 2                                 Cauac

   

   a                                  3                                 Ahau

   

   b                                 4                                 Imix

   

   

   Nasledujúci deň mali svoj sviatok rybári, ^664 ktorý mal podobný priebeh, až na to, že bolo
   potierané ich rybárske náčinie a neprepichávali si uši, ale rozrezávali si ich okolo krajov
   a tancovali svoj tanec nazývaný Chohom. ^665 Keď to urobili, žehnali vysokú, silnú žrď, ktorú
   postavili vzpriamene. ^666 Keď skončila slávnosť v obciach, mali páni spolu s početným
   obyvateľstvom vo zvyku pokračovať v nej na pobreží. ^667 Tam usporadúvali veľké rybačky
   a zábavy, na ktoré si priniesli veľké zásoby sietí, háčikov a ďalšieho náradia s ktorým
   rybárčili. Bohovia, ktorí boli ich príhovorcami počas tohto sviatku sú Ahkaknexoi, ^668
   Ahpua^669 a Ahcitzamalcum. ^670

   

   

   660.     Meno tohto boha sa dá vyložiť z výrazu Acan, ktorý označuje boha vína (balché), ten
   istý výraz však môže označovať aj rev zvierat alebo škrekot vtákov. Výraz um by potom mohol
   označovať vtáka.

   661.     Zuhuy Zip značí „Panna Zip“ alebo „Panenský (á) Zip“, pričom Zip je názov mesiaca,
   ale jeho predlohou je rovnomenná nadprirodzená bytosť, ktorá aj u súčasných Mayov ochraňuje
   jelene. V poklasickom období bol Zip božstvom lovu. Zipi Tabai je opäť odvodené od toho istého
   božstva lovu Zip, ale zrejme s jeho ďalšou epifániou menom Tabai. Tabai značí „narábajúci
   s povrazom“, „vešajúci“, „obesujúci“. Mayovia na Yukatáne aj Lacandónci poznajú X Tabai,
   démonické ženy z džungle. Landa označuje Ix Tab, ktorá etymologicky vychádza z toho istého
   základu, za bohyňu obesencov. Thompson sa domnieva, že v skutočnosti išlo o bohyňu Luny
   v čase, keď sa nachádzala pod zemou (Thompson XXX). Zrejme mala aj funkciu ochrankyne divých
   zvierat a pani džungle. Tomu by zodpovedali súčasné X Tabai, aj prívlastok jej božského
   pendanta zuhuy, teda „panna“ alebo „panenská“, čo môže svedčiť o tom, že sa v oboch prípadoch
   jednalo o feminínne aspekty božstva lovu a lesa menom Zip.

   662.     Takýto tanec poľovníkov má paralelu v tzv. jeleňom tanci, ktorý praktizovali Mayovia
   zo San Luis v Peténe a zo San Antónia v Belize.(Thompson 1930: 103-4)

   663.     Ak je vysoká široká tráva pomerne tuhej konzistencie pripomínajúca našu ostricu. Tiež
   nie je vhodná ako krmivo a miestami sa dnes používa na pokrývanie striech. Pérez Martínez
   trávu ak identifikuje ako Andropogon antillarum.

   664.     Napriek tomu, že rybolov bol pre dopĺňanie proteínov určite minimálne tak významný
   ako lov zvierat, a dodnes je medzi Maymi často kľúčovou činnosťou na zabezpečenie mäsitej
   potravy, v kódexoch ho nachádzame zriedkavejšie ako lov zvierat, ktorý je častý najmä
   v Madridskom kódexe. V Drážďanskom kódexe nachádzame výjav, kde boh Chac drží rybu na strane
   44a, ďalej sú tam ryby na str. 44c, 27b a 29b.

   665.     Snáď z ch´oh, čo je výraz pre indigovník (Indigofera anil) a sufixu –om, čo by sa
   voľne dalo preložiť ako „modrofarebná“, v súvislosti s modrou farbou vody a symbolikou rýb,
   ale aj obetného indiga, ktoré sa nielen v tejto súvislosti kultovo používalo.

   666.     Pripomína to stromový tanec v aztéckom mesiaci Xocohuetzi alebo Hueimiccailhuitl,
   podobné znázornenie je v aztéckom kódexe Borbonicus. Z mayského sveta stojí za zmienku stĺp
   v tanci Xtol u súčasných Mayov.

   667.     Predpokladá sa, že veľkou svätyňou rybárov na pobreží mohol byť Chenchomac, južne od
   Tulumu. (Tozzer 1941: 156). Sviatky rybárov boli určite medzi Maymi bežné, Thompson popísal
   rybársky rituál medzi Maymi v Belize, kde púšťali dolu vodou horiaci kopál na dvoch brvnách.
   Domorodý modlitebník prevolával: „Och, Bože, svätá voda, idem obťažovať tvoje srdce, idem ťa
   znečistiť kvôli tvojim živočíchom...“ (Thompson 1930: 90-1).

   668.     Ah K´a´k´Ne Xoi, Roys prepisuje ako Ah K´a´k´Ne Xok, čo by značilo „Žralok s ohnivým
   chvostom“. Túto opravu možno považovať za pravdepodobnú, jednak preto, že výraz xoi sa nedá
   použiť (už vôbec nie v spojení s ne – „chvost“), ale najmä preto, že početné vyobrazenia už
   z predklasického obdobia nás presviedčajú o tom, že Olmékovia aj Mayovia poznali vládcu mora
   a rýb, ktorý mal podobu žraloka Ah Xok-a. Oheň k´a´k´je zase sémanticky prítomný aj v mayskom
   označení mora k´ak´nab. Súčasní Lacandónci poznajú mýty o vládcovi rýb, ktorý sa nazýva Ah
   Xok, Chak Xok alebo podobne, porovnaj KováčXXX.

   669.     Ah Pua, mohlo by ísť o Ah P´uá, t. j. „Pán Rosy“ alebo je výraz prepísaný z Ah P´uh
   Ha, čo by značilo podľa Roysa voľne „Ten kto vlní vodu a naháňa ryby“, čo by mohol byť opät,
   ako v predchádzajúcom prípade, boh - žralok.

   670.     Ah Kit Dzamal Kum, t. j. „Otec Ponornej Nádoby“, zrejme vo význame otca - vládcu vrše
   na ryby.

   

   c                                  5                                 Ik

   

   d                                 6                                 Akbal

   

   ZODZ

   

   

   V mesiaci Zodz ^671 sa pripravovali majitelia včelích úľov ^672 na oslavu nasledujúceho
   sviatku v mesiaci Tzec. Aj keď hlavnou prípravou na tento sviatok bol pôst, nebol povinný pre
   nikoho iného než pre kňazov a hodnostárov, ktorí ho dodržiavali, pre ostatných bol dobrovoľný.

   

   e                                  7                                 Kan

   

   f                                  8                                 Chicchan

   

   g                                 9                                 Cimi

   

   a                                  10                               Manik

   

   b                                 11                               Lamat

   

   c                                  12                               Muluc

   

   d                                 13                               Oc

   

   e                                  1                                 Chuen

   

   f                                  2                                 Eb

   

   g                                 3                                 Ben

   

   a                                  4                                 Ix

   

   b                                 5                                 Men

   

   c                                  6                                 Cib

   

   d                                 7                                 Caban

   

   e                                  8                                 Ezanab

   

   f                                  9                                 Cauac

   

   g                                 10                               Ahau

   

   

   OKTÓBER

   

   a                                  11                               Imix

   

   b                                 12                               Ik

   

   c                                  13                               Akbal

   

   TZEC

   

   

   Keď nadišiel deň slávnosti, ^673 pripravovali sa v dome, kde sa slávnosť konala. Robili všetko
   to, čo aj predtým, okrem toho, že neprelievali krv. Za príhovorcov mali bacabov, osobitne
   Hobnila. ^674 Prinášali mnoho obetných darov, zvlášť dali chacom štyri taniere s loptičkami
   kadidla uprostred každého z nich, pričom boli dokola pomaľované figúrkami z medu, ktorého
   dostatok mala práve táto slávnosť zabezpečiť. Slávnosť zavŕšili vínom, tak ako to zvykli
   a boli prejedení, pretože majitelia úľov ich zásobili hojnosťou medu. ^675

   

   671.     V mesiaci Zotz (sotz), čo je súčasná transkripcia, sa konal tanec xtol v Mayapáne.

   672.     Med bol u Mayov veľmi dôležitý, jednak ako potravina, sladidlo, obchodný artikel, ale
   predovšetkým ako dôležitá súčasť rituálneho nápoja balché. Rituály spojené s včelárstvom
   zobrazuje Madridský kódex s. 103-112.

   673.     Išlo zrejme o sviatok pripadajúci na 1 Kan, ktorý iba pripadol počas Landovho záznamu
   na prvý deň Tzeku.

   674.     Výraz Hobnil evokuje v mayčine niečo duté a je aplikovateľný na včelí úľ (Roys 1933:
   171). Začiatkom 20. storočia bol ešte medzi Maymi známy obrad pre patróna včiel, ktorého
   nazývali U Hanli Cab (Tozzer 1941: 157). V  Chilam Balam z Chumayelu sa boh včiel
   a sprostredkovane aj nápoja balché nazýva Ah Muzencab. U súčasných Lacandóncov je z neho už
   len patrón nápoja balché Bor.

   675.     Opäť je potrebné zdôrazniť, že tu nešlo o med ako o lahôdku, ale ako o kľúčovú
   surovinu pre nápoj balché (dnes ju Lacandónci nahrádzajú cukrom) a nápoj balché bol
   nevyhnutnou súčasťou (ako to Landa rozhorčene zdôrazňuje) všetkých rituálov. Pri nedostatku
   medu by teda nebolo možné vykonávať rituálnu činnosť, čo by malo podľa viery Mayov za následok
   ich smrť alebo katastrofu globálnych rozmerov.

   

   

   d                                 1                                 Kan

   

   e                                  2                                 Chicchan

   

   f                                  3                                 Cimi

   

   g                                 4                                 Manik

   

   a                                  5                                 Lamat

   

   b                                 6                                 Muluc

   

   c                                  7                                 Oc

   

   d                                 8                                 Chuen

   

   e                                  9                                 Eb

   

   f                                  10                               Ben

   

   g                                 11                               Ix

   

   a                                  12                               Men

   

   b                                 13                               Cib

   

   c                                  1                                 Caban

   

   d                                 2                                 Ezanab

   

   e                                  3                                 Cauac

   

   f                                  4                                 Ahau

   

   g                                 5                                 Imix

   

   a                                  6                                 Ik

   

   

   XUL

   

   

   Po odchode Cuculcána z Yucatánu, ktorý som zmienil v 10. kapitole, ^676 boli medzi Indiánmi
   niektorí, ktorí hovorili, že odišiel do neba s bohmi. ^677  Preto ho považovali za boha ^678
   a vyznačili čas, ^679 v ktorom sa slávil jeho sviatok. A slávil sa po celej zemi až do
   zničenia Mayapánu. Po jeho zničení sa tento sviatok zachoval iba v provincii Maní. Ostatní,
   majúc na pamäti, kým pre nich bol Cuculcán, prinášali do Maní jeden rok jedni, ďalší rok zase
   druhí, alebo aj naraz, päť nádherných zástav z peria. ^680 S nimi sa slávil tento sviatok, ale
   už po novom, nie ako predtým:

   16. dňa mesiaca Xul sa zhromaždili všetci kňazi a páni v Maní, kam s nimi prišlo veľké
   množstvo ľudu, už pripraveného pôstom a odriekaním. V tento deň popoludní vyrazila z domu
   pána, kde sa zhromaždili, mohutná procesia, ktorú sprevádzalo množstvo ich komediantov;
   kráčali veľmi pokojne do chrámu Cuculcána, ^681 ktorý krásne vyzdobili. Keď prišli, pomodlili
   sa a vztýčili zástavy na vrchole chrámu. Dolu na nádvorí si všetci, jeden po druhom postavili
   svoje modly na lístie stromov, ^682 ktoré tam na to mali. Potom zažali nový oheň, pomocou
   ktorého pálili na mnohých miestach kadidlo a robili obete jedál varených bez soli či korenia
   a nápojov zo svojho bôbu a tekvicových semien. ^683 Neustále pálili copál bez toho, aby sa
   páni vrátili do svojich domovov, a tí, ktorí pomáhali, tam zotrvali päť dní a päť nocí
   v modlitbách a akýchsi posvätných tancoch.

   Až do prvého dňa Yaxkinu ^684 obchádzali týchto päť dní komedianti domy hodnostárov
   a predvádzali im svoje kúsky, pričom zhromažďovali dary, ktoré za to dostali a prinášali ich
   do chrámu, kde ležali, až kým neprešlo päť dní. Potom ich rozdelili medzi pánov, kňazov
   a tanečníkov, vzali zástavy a modly a vrátili sa najskôr k domu pána, a odtiaľ každý do svojho
   domova. Hovorili, a pokladali to za vierohodné, že v posledný deň Cuculcán zostúpil z nebies
   a prijal ich prebdené noci spolu s darmi a obeťami. Tento sviatok nazývali Chickabán. ^685

   

   676.     V prítomnom texte sa o tom stručne pojednáva v kapitole XXXX (26????), 10. kapitola
   pôvodného rukopisu je však žiaľ stratená.

   677.     Bezpochyby ide o Kukulcánov aspekt Venuše, keď sa v súlade s jej cyklom na oblohe
   objavuje a stráca (Porovnaj XXXXX)

   678.     Kult Kukulcána zachytil ešte Roys u chontalsky hovoriacich Acalanov, kde ich kazik
   Itzam Kanac poznal božstvo menom Kukul Chan. (Tozzer 1941: 157).

   679.     Opravujem spolu s Tozzerom na „seňalaron tiempo“, kým Brasseur de Bourbourg, Pérez
   Martínez aj Knorozov sa držia prepisu „templo“ a prekladajú „určili chrám“, alebo Knorozov
   dokonca „posvjatili jemu chram“.

   680.     Tozzer aj Knorozov udávajú „štyri alebo päť“ zástav. Zástava z peria bola zrejme
   atribútom Kukulcána, pretože je neodmysliteľnou súčasťou jeho vyobrazení, napríklad v Chráme
   Jaguára v Chichén Itzá, na freskách v Chacmultune a pod.

   681.     Landa v svojom texte spomína spolu tri chrámy Kukulcána, pričom ide zrejme,
   chronologicky vzaté, vždy o jeho centrálne chrámy: prvý bol v Chichén Itzá, ďalší v Mayapáne
   a napokon tretí uvádza teraz v Maní.

   682.     Pozoruhodné je, a svedectvom je tento text, aké veľké množstvo Kukulcánových figúrok
   muselo byť medzi ľudom používaných a uctievaných. Ich pokladanie na lístie, ktoré muselo byť,
   podobne ako u Lacandóncov, len z presne určených stromov, malo zamedziť ich poškvrneniu zemou.

   683.     Ide skôr o jedlo, než nápoj, hoci v polotekutom stave, ktoré poznajú aj súčasní
   Mayovia. Vyrába sa z rozvarenej, pomletej fazule a rozdrvených tekvicových semienok.

   684.     Názov mesiaca Xul znamená „okraj“ „koniec“ a aj uvedené rituály svedčia o tom, že
   pôvodne mohol byť tento mesiac posledným mesiacom kalendára; zvlášť keď nasledujúci Yaxkin
   znamená „Prvé Slnko“ alebo „Nové Slnko, „Nový deň“. U súčasných Lacandóncov je termín Yaxkin
   výrazom pre celý rok.

   685.     Chik K´aban, pričom iba výraz chik vieme s väčšou či menšou určitosťou identifikovať
   s komediantom alebo klaunom, ktorí boli pre túto slávnosť typický. Z početných významov výrazu
   k´ab, by potom snáď mohol prichádzať do úvahy menej frekventovaný, ale doložený význam „humor“
   (Swadesh et all 1991: 56). Potom by išlo o „Humor komediantov“ alebo „Zábavu klaunov“.

   

   

   b                                 7                                 Akbal

   

   c                                  8                                 Kan

   

   d                                 9                                 Chicchan

   

   e                                  10                               Cimi

   

   f                                  11                               Manik

   

   g                                 12                               Lamat

   

   a                                  13                               Muluc

   

   b                                 1                                 Oc

   

   c                                  2                                 Chuen

   

   

   NEVEMBER

   

   d                                  3                                 Eb

   

   e                                  4                                 Ben

   

   f                                  5                                 Ix

   

   g                                 6                                 Men

   

   a                                  7                                 Cib

   

   b                                 8                                 Caban

   

   c                                  9                                 Ezanab

   

   d                                 10                               Cauac

   

   e                                  11                               Ahau

   

   f                                  12                               Imix

   

   g                                 13                               Ik

   

   a                                  1                                 Akbal

   

   

   YAXKIN

   

   

   V tomto mesiaci Yaxkin sa začínali pripravovať, tak ako zvykli, na sviatok, ktorý sa konal na
   počesť všetkých bohov v mesiaci Mol, v deň, ktorý určil kňaz. Nazývali ho Olobzabkamyax. ^686
   Po tom, ako sa stretli v chráme, urobili obrady a zapálili kadidlo ako počas predchádzajúcich
   sviatkov a rovnako ako predtým, potreli modrou bitúmenovou živicou všetko náradie všetkých
   zúčastnených: počnúc kňazmi, cez vretená žien, až po drevené stĺpy ich domov . Kvôli tomuto
   sviatku zhromaždili ^687 všetkých chlapcov a dievčatá z obce, a namiesto pomazania alebo
   obradu im urobili na chrbtoch rúk po deväť malých raniek. ^688 Dievčatám ich robila starena
   oblečená do šiat z peria, tá istá, ktorá ich sem priviedla, a preto ju volali Ixmol, čo
   znamená „zhromažďujúca“. ^689 Tieto rany im robili preto, aby vedeli zastať také úrady
   a profesie ako ich otcovia a matky. Na záver sa poriadne opili, keď predtým zjedli obetné
   dary, s hodnovernou výnimkou tej pobožnej stareny, ktorá si nápoj vzala so sebou, aby sa opila
   až v dome, ^690 inak by totiž mohla po ceste postrácať perie z oblečenia svojho úradu.

   

   686.     Pravdepodobne Yolob U Dzab Kam Yax, čo značí „ Želajú si viesť (obrad) prijatia
   modrej farby“.

   687.     Brasseur de Bourbourg prepisuje „pomaľovali“ a zamieňa pintavan s juntavan.

   688.     Išlo nepochybne o iniciáciu detí, ktorá mohla súvisieť s pôvodne prvým mesiacom roka
   Yaxkin (viď pozn. č. 684).

   689.     Landov preklad la allegadera je správny, z mol „zhromažďovať“ a feminínneho ix,
   Tozzer však prekladá ako „conductress“, Knorozov presnejšie „sobirajuščaja“.

   690.     Predtým sa Landa o možnosti odniesť si balché domov zmieňuje iba u kňazov. Je možné,
   že aj u Mayov, podobne ako u Aztékov, bolo opíjanie starých ľudí mimo vlastný rituál chápané
   benevolentne, kým u ostatných to bolo prísne sankcionované.

   

   

   b                                 2                                 Kan

   

   c                                  3                                 Chicchan

   

   d                                 4                                 Cimi

   

   e                                  5                                 Manik

   

   f                                  6                                 Lamat

   

   g                                  7                                 Muluc

   

   a                                  8                                 Oc

   

   b                                 9                                 Chuen

   

   c                                  10                               Eb

   

   d                                 11                               Ben

   

   e                                  12                               Ix

   

   f                                  13                               Men

   

   g                                 1                                 Cib

   

   a                                  2                                 Caban

   

   b                                 3                                 Ezanab

   

   c                                  4                                 Cauac

   

   d                                 5                                 Ahau

   

   e                                  6                                 Imix

   

   

   DECEMBER

   

   f                                  7                                 Ik

   

   

   MOL

   

   

   V tomto mesiaci sa vrátili včelári, aby pripravili ďalšiu slávnosť, podobnú tej z mesiaca
   Tzec, tentokrát preto, aby bohovia zabezpečili pre ich včely kvety.

   Jedna z vecí, ktorú títo nešťastníci považovali za obzvlášť ťažkú a namáhavú, bola výroba
   modiel z dreva, ktorú nazývali výrobou bohov. Mali určený osobitný čas pre ich výrobu, ktorým
   bol mesiac Mol, alebo iný, ak kňaz rozhodol, že postačuje. Tí, ktorí ich chceli dať vyrobiť,
   išli najskôr za kňazom, od ktorého prijali rady a potom za remeselníkmi. Hovoria, že tí sa
   vždy vyhovárali, pretože mali strach, že ich samotných alebo niekoho z ich rodiny postihne
   smrť alebo smrteľná choroba. ^691 Ak napokon súhlasili, chacovia, ktorí boli tiež na to
   vybratí, začali, rovnako ako kňaz a remeselník so svojimi pôstami. Zatiaľ, kým sa postili,
   zašiel ten, komu mali modly patriť, do lesa po drevo, alebo preň niekoho poslal. Používal sa
   na to vždy céder. ^692 Keď prišlo drevo, urobili chyžu zo slamy, ^693 oplotili ju a vložili do
   nej drevo a kaďu, ^694 kde budú mať uzavreté modly až kým nebudú celkom dokončené. ^695 Potom
   tam vložili kadidlo, aby ho spálili pre štyroch démonov nazývaných Acantunovia, ^696 ktorých
   rozostavali do štyroch svetových strán. Vložili tam tiež náčinie, pomocou ktorého obetovávali
   svoju krv alebo si ju púšťali z uší; a tiež náradie na výrobu čiernych bohov. ^697 S touto
   výbavou sa chacovia, kňaz a remeselník zatvorili v chyži a začali svoju prácu na bohoch, počas
   ktorej si často narezávali uši a krvou potierali sošky démonov, ktoré vyrábali. ^698 Pálili
   tam tiež kadidlo a takto tam zotrvali, kým svoju prácu nedokončili. ^699 Jedlo a to, čo bolo
   nevyhnutné im nosili, nemohli však mať pomer so ženami, a to ani v mysli. Tiež nemohol nikto
   navštíviť miesto, kde sa zdržiavali. ^700

   

   691.     Tento strach sa týkal možnej rituálnej chyby pri ich výrobe, ktorej sa dodnes boja
   Lacandónci a ktorá má za následok smrť, najčastejšie uštipnutie hadom.

   692.     Maysky k´u che, čo znači „boží strom“, voľnejšie „strom na výrobu bohov“. Medzi
   súčasnými Lacandóncami som zaznamenal mýtus, ktorý opisuje céder ako bielovlasého starca,
   ktorý sa kedysi osobne zúčastnil ceremónie balché, opil sa, obťažoval lacandónsku ženu, čo
   bolo napokon prijateľne vysvetlené a on bol rozpoznaný ako boh. Napokon prikázal navždy
   vyrábať (sošky) bohov len z jeho dreva.

   693.     Pochopiteľne nešlo o slamu, ale zrejme o lístie palmy XXXX

   694.     V orig. tinaja.

   695.     Kňaz Margil zaznamenal o koloniálnych Lacandóncoch v roku 1696: „Svoje modly držia
   v drevených domoch, ktoré robia osobitne pre ne a sú na takých odľahlých miestach, že sa nám
   ich doteraz nepodarilo nájsť“ (Tozzer 1913: 503-4).

   696.     Acantunmi predtým Landa nazýval „kamene“ svätené počas dní uayeb. Súviseli s Bacabmi,
   farbami a svetovými stranami, čo vystupuje do popredia aj pri tomto ich rituálnom využití.

   697.     Je nejasné, akých bohov má Landa na mysli, vzhľadom k tomu, že to sám neupresňuje,
   zrejme o nich pojednával skôr, v stratených častiach rukopisu. Hypoteticky môžeme uvažovať, že
   buď išlo o významovú kategóriu porovnateľnú s temnými aztéckymi bohmi Yoal...., ktorých
   svetlým denným náprotivkom boli XX alebo s Bolontiku, mayskými bohmi temnoty, noci
   a podsvetia, ktorých poznáme z Chilam Balam z Chumayelu, a ktorých náprotivkami boli svetlí
   Oxlahúntiku. Druhou možnosťou je, že išlo o povahu materiálu (obsidián) alebo skôr o čierne
   farbivo, keďže malo ísť o sošky z cédrového dreva, čo sa však s prvou možnosťou vzájomne
   nevylučuje.

   698.     Sošku nestačí vyrobiť, aj medzi Lacandóncami jestvujú zložité obrady jej „oživenia“,
   resp. usídlenia boha v nej. Dôležitou bola nepochybne aj krv a jej obetovanie, čo bol základný
   oživujúci princíp, ktorý poznáme už z mýtu o stvorení Slnka v Teotihuacáne a ktorý má oveľa
   širšie než len aztécke konotácie.

   699.     Mohlo ísť o niekoľko dní až týždeň.

   700.     Nemožnosť navštíviť miesto, kde sa zdržiavali a súčasné podávanie jedla uzavretej
   skupine sú zdanlivo protirečivé. Preto Pérez Martínez dopĺňa v zátvorke: „dándoles (entonces)
   de comer“, teda myslí „potom“, keď ukončili prácu. Ja sa však držím pôvodnej dikcie textu,
   berúc na zreteľ obdobnú lacandónsku prax, kedy jedlo „výrobcovi bohov“ nosí jeho manželka tak,
   že ju muž nemôže vidieť a preberá ho z určeného miesta.

   

   

   g                                 8                                 Akbal

   

   a                                  9                                 Kan

   

   b                                 10                               Chicchan

   

   c                                  11                               Cimi

   

   d                                 12                               Manik

   

   e                                  13                               Lamat

   

   f                                  1                                 Muluc

   

   g                                 2                                 Oc

   

   a                                  3                                 Chuen

   

   b                                 4                                 Eb

   

   c                                  5                                 Ben

   

   d                                 6                                 Ix

   

   e                                  7                                 Men

   

   f                                  8                                 Cib

   

   g                                 9                                 Caban

   

   a                                  10                               Ezanab

   

   b                                 11                               Cauac

   

   c                                  12                               Ahau

   

   d                                 13                               Imix

   

   e                                  1                                 Ik

   

   f                                  2                                 Akbal

   

   

   CHEN

   

   

   g                                 3                                 Kan

   

   a                                  4                                 Chicchan

   

   b                                 5                                 Cimi

   

   c                                  6                                 Manik

   

   d                                 7                                 Lamat

   

   e                                  8                                 Muluc

   

   f                                  9                                 Oc

   

   g                                 10                                Chuen

   

   a                                  11                               Eb

   

   

   

   XLI. POČÍTANIE STOROČÍ A POVAHA PÍSMA

   

   Indiáni nemali len svoj spôsob počítania rokov a mesiacov, ako už bolo povedané a opísané
   vyššie, ale mali aj určitý spôsob počítania časových období a svojich vecí podľa vekov, ktoré
   určovali po dvadsiatkach rokov, ^701 pričom počítali 13 dvadsiatok s  jedným z dvadsiatich
   písmen, ktoré označovali dni, a ktoré nazývali Ahau; ^702 a to bez poriadku, zostupne, ^703
   ako to znázorňuje nasledujúci kruh: ^704

   

   

   

   

   

   

   

   

   V svojom jazyku ich nazývali katuny a pomocou nich obdivuhodne počítali svoje obdobia, preto
   to bolo tak jednoduché aj pre starca, o ktorom som hovoril v prvej kapitole, ^705 ktorý si
   dokázal takto pripomenúť udalosti spred tristo rokov. Ak by som nevedel o tomto ich spôsobe
   počítania, neveril by som, že je možné spomenúť si na také dlhé obdobie. Ak bol ten, kto
   usporiadal toto počítanie katunov diabol, nariadil to, ako to má vo zvyku, na svoju počesť, ak
   to bol človek, musel to byť dobrý modloslužobník, pretože týmito svojimi katunmi spôsobil
   všetky hlavné klamstvá, veštby a bludy, ktorými boli títo ľudia, okrem svojich vlastných
   trápení, bezozvyšku balamutení. Takéto bolo učenie, ktorému najviac dôverovali ktoré si
   najviac cenili, a ktoré neovládali ani všetci kňazi.

   Postup, ktorý mali na počítanie svojich vecí a na robenie svojich veštieb pomocou týchto
   výpočtov, bol takýto: V svojom chráme mali dve modly zasvätené dvom z ich znakov, prvú,
   rozoznateľnú podľa kríža, ktorým som hore označil príslušný znak na kruhu, uctievali a robili
   pre ňu všetky bohoslužby a obete preto, aby sa uchránili od pohrôm, ktoré by prinieslo týchto
   dvadsať rokov, a počas desiatich rokov, ktoré ešte do celej dvadsiatky chýbali, nerobili nič
   iné, než že jej pálili kadidlo a uctievali ju. Keď dvadsať rokov prešlo, začali sa riadiť
   veštbami druhej modly, robili pre ňu obete a keď odtiaľ vybrali prvú modlu, druhú tam
   uctievali ešte ďalších desať rokov. ^706

   Verbi gracia: ^707 Indiáni tvrdia, že Španieli definitívne dorazili do mesta Mérida na Vianoce
   roku 1541, čo bol presne prvý rok obdobia Buluc Ahau, ktorého rámček ^708 je na kruhu
   vyznačený krížom, a prišli v rovnakom mesiaci Pop, ktorý je prvým mesiacom ich roku. Ak by
   neprišli Španieli, boli by uctievali modlu Buluc Ahau až do roku 51, čo je desať rokov,
   a v desiatom roku by vztýčili inú modlu na počesť Bolon Ahau, pokračovali by v uctievaní
   predchádzajúcej ^709 v súlade s proroctvami až do roku 61; potom by ju odniesli z chrámu
   a nahradili modlou Uuc Ahau, pričom by nasledovali proroctvá Bolon Ahau ďalších desať rokov;
   a takto by ich vystriedali všetkých. ^710  Spôsob, akým uctievali tieto svoje katuny po 20
   rokov a po 10 rokov vychádzal z ich povier a bludov, ktorých bolo toľko a boli také nesmierne,
   že oklamali týchto jednoduchých ľudí tak, až to vzbudzuje úžas. Avšak nie u tých, ktorí majú
   znalosti o zákonitostiach prírody a  skúsenosť s tým, čo s nimi dokáže urobiť diabol.

   Títo ľudia tiež používali určité znaky alebo písmená, ktorými zapisovali v  knihách svoje
   starožitnosti a svoje vedy. Pomocou týchto obrazcov ^711 a určitých znakov toho istého druhu,
   dokázali rozumieť svojim veciam, dovoľovali im naučiť sa ich a naučiť ich aj iných. Našli sme
   veľké množstvo kníh s týmto ich písmom, ale pretože neobsahovali nič, čo by nebolo poverou
   alebo lžami diabla, ^712 všetky sme spálili, ^713 čo oni až k počudovaniu ľutovali
   a spôsobovalo im to hlboký zármutok.

   Z ich písma tu predkladám abecedu, pretože jeho ťažkopádnosť mi nedovoľuje viac, keďže
   používajú na prídychy ^714 všetkých písmen jeden znak, a potom pospájajú časti iných a tak im
   to vychádza in infinitum, ^715 ako to možno vidieť na nasledujúcom príklade:

   Slovo le znamená slučka a chytanie do oka. ^716 Na zapísanie le pomocou ich písmen, tak ako
   tomu rozumieme my, by sme potrebovali dve písmená, oni to však zapíšu pomocou troch, keďže tam
   zaznačia aj prídych k písmenu l a samohlásku e, ktorú má pred sebou. A v tom nerobia chybu, ak
   ich, keď chcú, používajú svojím vlastným spôsobom.

   

   Príklad:

   

   

   

   e                      l                       e                      lé

   

   Potom na samý koniec pripoja časť, ktorá je spojená.

              

   Ha znamená voda, ale zapíšu to tak, že písmeno h má pripojené a pred sebou, takže začínajú a,
   potom to dopadne takto:

   

   

   

               a                      ha

   

               Tiež to píšu po častiach, ale jedným aj druhým spôsobom, na objasnenie čoho tu
   nemám dosť miesta, ani na pojednanie o tom, iba ak na všeobecný záznam vecí tohto ľudu.

   

   Ak chcú povedať „nechcem“, povedia mainkati a zapíšu to po častiach týmto spôsobom:

   

              

              

               ma                   i                       n                     
   ka                    ti

   

   

   Nasleduje ich abeceda: ^717

   

   

   

   a                      a                      a                      b                     
   b                      c                      t

   

   

   e                      h                      i                       ca                   
   k                      l                       l

   

   

   m                     n                      o                      o                     
   p                      pp                    cu

   

   

   ku                    x                      x                      u                     
   u                      z

   

   

               Písmená, ktoré chýbajú, tento jazyk neobsahuje, ale má zase iné, ktoré tu pridávam
   pomocou našich, a ktoré slúžia k ich potrebe. Tieto svoje znaky však už k ničomu nepoužívajú,
   zvlášť nie mládež, ktorá sa naučila našim.

   

   

   701.     Katun, o ktorom je reč predstavoval časovú jednotku pozostávajúcu z 20 tunov, pričom
   tun mal 360 dní, takže nešlo celkom o ekvivalent 20 rokov, katun mal v skutočnosti 7200 dní.

   702.     Katun bol označovaný podľa jedného z 20 dní, ktorý sa nazýval Ahau (v orig. Landa
   píše, že išlo o názov mesiaca, čo v texte opravujem), ktorý bol vždy sprevádzaný numerickým
   koeficientom, ktorý pochádzal z posledného dňa katunu. Totiž každý katun končil dňom Ahau,
   pričom sa striedali čísla 1-13, ktoré boli v Tzolkine priradzované postupne ku všetkým dňom,
   tak ako to vidno v predchádzajúcej kapitole. Znamená to, že 13 x 20 katunov nebolo
   zameniteľných a predstavovali periódu 7200 x 13 = 93 600 dní, čo je 256 rokov a 160 dní. Po
   tomto období sa cyklus opakoval a v poklasickom období sa mohlo teoreticky stať, že udalosť
   označená číslom dňa Ahau a potom dátumom v rámci tohto katunu, sa stala v inom veľkom cykle
   256 a pol roka, než sa predpokladá. V klasickom období bol takýto omyl vylúčený systémom tzv,
   dlhého počtu, ktorý počítal čas od východiskového dátumu 13.0.0.0.0 4 Ahau 8 Kumk´u, čo je po
   prepočítaní 13. august roku 3114 pr. Kr.

   703.     V orig. retrucadas, Tozzer prekladá „inverted“ a vysvetľuje „retrograding“, Knorozov
   prekladá odlišne „ s čeredovaniem“, teda „striedavo“.

   704.     Ide o u kahlay katunob, teda „záznam katunov“ spočívajúci v tom, že ak katun 11 Ahau
   končil dňom 11 Ahau, tak ten nasledujúci bude končiť dňom 9 Ahau, atď., čo im dáva meno; podľa
   Landovho kruhu sa katuny striedali nasledovne: Buluc Ahau (11 Ahau), Bolon Ahau (9 Ahau), Uuc
   Ahau (7 Ahau), Ho Ahau (5 Ahau), Ox Ahau (3 Ahau), Hun Ahau (1 Ahau), Lahca Ahau (12 Ahau),
   Lahun Ahau (10 Ahau), Uaxac Ahau (8 Ahau), Uac Ahau (6 Ahau), Can Ahau (4 Ahau), Ca Ahau (2
   Ahau), Oxlahun Ahau (13 Ahau).  Výraz uazlazon katun, ktorý Landa vykladá v strede kruhu ako
   „vojna katunov“ treba vyložiť skôr zo slova uazaklom, čo značí „návrat“, „otočka“ (katunov).
   Mýlka nastala zrejme preto, že samotné slovo katun označuje aj vojnu.

   705.     V opisoch rukopisu, ktoré sa zachovali, sa žiaden starec v prvej kapitole nespomína.

   706.     Roys na základe Chilam Balam z Chumayelu usudzuje, že každá socha reprezentujúca
   katun sa nachádzala v chráme 30 rokov. Prvých desať rokov bola „hosťom“ a preberala vládu od
   svojho predchodcu, ďalších desať rokov vládla sama a posledných desať rokov už vládla spolu so
   svojím nasledovníkom.

   707.     Napríklad (lat.)

   708.     V orig. casa, teda „dom“, ktorý predstavoval rámček v kruhu, sídlo katunu. Termín dom
   si Landa buď vypožičal z astrológie, alebo môže byť priamo inšpirovaný jeho domorodým
   označením otoch „dom“, ako predpokladá Tozzer (Tozzer 1941: 168).

   709.     Slovo „predchádzajúcej“ sa v orig. nenachádza, dopĺňam podľa významu, ktorý
   predpokladám (porovnaj pozn. č. 706 a 709).

   710.     Landa v úplnosti nepochopil celý systém, ale rozumel, že paralelne sa jednalo vždy
   o dve personifikácie katunov, ktoré vládli „spoločne“, pričom jedna bola dominantná, porovnaj
   predchádz. pozn. č. 706.

   711.     V orig. figuras.

   712.     Podobne čítame v Relación od Tomasa Lópeza: „Yukatánski kňazi boli považovaní za
   veľmi zbožných, múdrych a vzdelaných ľudí... pretože ... mali svoj druh písma a svoje knihy,
   v ktorých sa zaoberali modloslužobníctvom a falošným náboženstvom...“

   713.     Ich najväčšia časť bola spálená práve autorom tohto spisu počas slávnostného autodafé
   v Maní dňa XXXX (pozri aj pozn. č. XXX alebo Tozzerova č. 340)

   714.     V orig. aspiracion. Landa správne rozoznáva prídych alebo glotalizáciu, čo je pre
   mayský jazyk charakteristické, explozívne vyslovovanie niektorých spoluhlások. Nesprávne sa
   však domnieva, že glotalizáciu vyjadrovali osobitným znakom. V skutočnosti boli glotalizované
   hlásky považované za samostatné entity a mali vlastné znaky, nijako nepodobné tým, ktoré sa
   v našej transkripcii podobajú, lebo ich prepisujeme ako k a k´ (po starom ako c a k), ch
   a ch´, tz a tz´ (po starom tz a dz), p a p´(po starom ako p a pp), t a t´. Okrem toho pozná
   mayský jazyk aj tzv. „glotal stop“ a tonizáciu, čo opäť komplikuje porozumeniu pre európske
   ucho zdanlivo rovnakých hlások alebo slov, ktoré sa však líšia práve týmito špecifikami
   a vyjadrujú tak celkom odlišné pojmy.

   715.     Donekonečna (lat.).

   716.     Význam le´ uvádzaný Landom je v tomto prípade korektný, jeho písomný zápis je však
   chybný a glotal stop (tu vyjadrený apostrofom), ktorý platí pre toto slovo a na znak ktorého
   sa Landa zrejme odvolával vyššie (pozri aj pozn. 714) nemal nijaké grafické vyjadrenie.

   717.     Landa tzv. abecedu zisťoval evidentne tak, že svojmu informátorovi predčítaval
   písmená španielskej abecedy a on mal ku nim pripísať mayský znak. Tak sa stalo, že to, čo
   Landa vyslovoval ako slabiky – be, ce, de (v španielčine podobne ako v slovenčine sa písmená
   abecedy nečítajú a, b, c, d, ale a, be, ce, de atď.), informátor zapísal mayským slabičným
   zápisom, pričom Landa, a mnoho bádateľov po ňom sa mylne domnievalo, že ide o ekvivalent
   hlások a, b, c, d ... Tento zdanlivo jednoduchý omyl spôsobil zabrzdenie lúštenia mayského
   písma na celé generácie. Totiž nepoužiteľnosť tohto systému viedla k tomu, že sa Landov
   „návod“ na čítanie mayského písma pokladal od roku 1864, kedy ho prvý raz publikoval Brasseur
   de Bourbourg až do čias Jurija Knorozova (polovica 20. storočia) za poľutovaniahodné
   nedorozumenie alebo výplod španielskej fantázie, nepoužiteľný na lúštenie mayských glyfov.
   Viac v záverečnej štúdii Diego de Landa a mayské písmo.

   

   

   XLII. STAVBY NA YUKATÁNE

   

   Ak by mohol Yukatán získať meno a reputáciu vďaka množstvu, veľkosti a nádhere svojich
   stavieb, tak ako to dosiahli iné časti Indií prostredníctvom zlata, striebra a bohatstva,
   preslávil by sa rovnako ako Peru a Nové Španielsko. Totiž tieto stavby a ich početnosť
   predstavujú najpozoruhodnejšiu vec zo všetkých, ktoré boli až doteraz v Indiách objavené. Je
   ich toľko a vo všetkých kútoch tejto krajiny, tak dobre postavených z kameňa na ich spôsob, až
   to udivuje. A tak táto zem, aj keď je teraz dobrá, nie je takou, akou bola v minulých časoch
   prosperity, keď bolo postavených tak veľa a takých pozoruhodných budov, pričom pri stavbách
   nepoužili žiaden druh kovu. Načrtnem tu názory, ktoré som počul od tých, ktorí zmienené stavby
   videli.

   Podľa týchto názorov, obyvateľstvo bolo podriadené niektorým vládcom, ktorým sa žiadalo
   neustále ich zamestnávať množstvom robôt na stavbách; alebo, že to boli takí veľkí uctievači
   modiel, že sa oddelili od ostatných a vybudovali pre ne chrámy; alebo z nejakej príčiny museli
   svoje mestá stále sťahovať a vždy tam, kam prišli vystavali nanovo svoje chrámy, svätyne
   a domy pre vládcov podľa ich obyčaje, kým sami vždy žili v drevených domoch pokrytých slamou;
   ^718 alebo že dôvodom je veľké bohatstvo kameňa, vápna a určitého druhu bielej hliny, výborne
   sa hodiacej na stavebnú činnosť, čo bolo príležitosťou postaviť toľko stavieb, že ten, kto ich
   nevidel, bude reči o nich pokladať len za žart.

   Tiež sa vraví, že je to vlastne tajomstvo tejto zeme, ktoré dodnes nebolo rozlúštené,
   a nevedia ho dnes vysvetliť ani jej pôvodní obyvatelia, pretože hovoria, že budovy boli
   postavené inými národmi, ktoré si podmanili Indiánov. ^719 Ale to nemôže byť tak, pretože
   v tých budovách sa nachádzajú vyobrazenia nahých Indiánov. Tak ako to možno vidieť v jednej
   z mnohých a veľmi veľkých stavieb, čo sa tu nachádzajú: na niektorých múroch bášt sa ešte
   zachovali vyobrazenia urobené z veľmi tvrdej malty, ktoré predstavujú obnažených ľudí,
   zaodetých širokými pruhmi látky, ^720 ktoré nazývajú v svojom jazyku ex, a majú aj ďalšie
   veci, ktoré stále nosia Indiáni našich čias. A počas môjho pôsobenia sa tu v jednej budove,
   ktorú sme búrali, našla veľká urna s tromi držadlami, ^721 zvonka pomaľovaná podobami
   strieborných plameňov, vo vnútri ktorej sa nachádzal popol spáleného tela, v ktorom sme našli
   tri dobré kamenné perly, vyhotovené tak isto, ako tie, ktoré majú Indiáni teraz namiesto
   peňazí. Všetko to poukazuje na to, že staviteľmi týchto budov boli Indiáni. ^722 Ak to však
   boli Indiáni, tak tých súčasných v mnohom predčili, mali oveľa väčšie postavy a väčšiu silu.
   ^723 To je ešte lepšie viditeľné v inej časti krajiny, v Izamale, na polovičnom reliéfe
   skulptúr, ktoré ako som povedal, vystupujú z malty na baštách až do dnešných dní,
   a predstavujú urastených ľudí. ^724 Aj konce rúk a nôh, ktoré sme našli v popole tej urny,
   a ktoré sa pri spálení neuveriteľne zachovali, boli veľmi hrubé.

   Tu v Izamale sa nachádza jedna budova, ktorá medzi ostatnými vyniká takou výškou a krásou, až
   to zaráža. Možno ju uvidieť na obrázku, ktorý tu uvádzam spolu s jej popisom:

              

   

   

   

   capilla – kaplnka

   escalera – schodisko

   descanso o placa – odpočívadlo alebo plošina

   placa muy grande y hermosa – veľmi pekná a veľká plošina

   escaleros muy agras de subir – schody veľmi ťažké na výstup

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   Má 20 stupňov, z ktorých každý meria viac ako dve dobré piade na výšku a rovnako na šírku;
   ^725 na dĺžku majú viac ako sto stôp. ^726 Toto schodisko je urobené z veľmi veľkých
   opracovaných kameňov, ktoré sú žiaľ vplyvom času a pôsobením vody už škaredé a poškodené.
   Okrem toho má dookola vybudovanú, ako to ukazuje čiara v poloblúku, veľmi silnú stenu z
   kamenných kvádrov, z ktorej vo výške jeden a pol siahy ^727 vychádza rímsa z krásnych kameňov,
   všetko vytvarované do okrúhleho tvaru. Odtiaľ sa vinie stavba do jednej úrovne s výškou
   námestia, ktorým končí prvé schodisko. Na konci tohto námestia pokračuje ďalšie schodisko,
   podobné tomu prvému, aj keď nie až také dlhé a s menším počtom schodov, pričom okolo neho
   stále pokračuje okrúhla stena. Na vrchu týchto schodov sa vyníma ďalšie pekné námestíčko a na
   ňom, akosi spojený so stenou, je postavený dosť vysoký násyp so svojím vlastným schodiskom na
   južnej strane, odkiaľ sa spúšťajú aj veľké schody. Na vrchu násypu sa nachádza prekrásna
   kaplnka urobená z kamenných kvádrov. Vystúpil som až hore ku kaplnke, a keďže Yukatán je
   rovinatá krajina, vidno odtiaľ taký veľký kus zeme, koľko len výhľad dovolí, a vidno aj more.
   ^728

   Týchto budov v Izamale bolo všetkých dohromady jedenásť alebo dvanásť, a aj keď som opísal tú
   najväčšiu, všetky sú veľmi blízko seba. ^729 Nezachovala sa spomienka na to, kto ich postavil,
   ^730 ale zdá sa, že tu boli prvé. Nachádzajú sa 8 leguí od mora na veľmi peknom mieste
   s dobrou pôdou a v husto obývanej oblasti. Preto nás v roku 1549 Indiáni s veľkou
   nástojčivosťou žiadali, aby sme sa usadili v dome jednej z tých budov, ktorú sme nazvali San
   António; ^731 a to veľmi prispelo k ich christianizácii, ako aj celého okolia. Tak boli
   založené dve dobré obce, jedna oddelená od druhej.

   

   718.     Landova zmienka o kamenných domoch pre vládcov bola dlho nedoceňovaná, pretože
   väčšina tzv. „palácov“ bola interpetovaná ako chrámy a náboženské stavby. V súčasnosti už
   poznáme aj množstvo stavieb podľa ich vlastného mena a určenia. Vyplýva z toho, že hoci mala
   skutočne prednosť sakrálna architektúra (hlavne centrálnym umiestnením) mayské mestá boli
   súčasne rezidenčnými sídlami mayských vládcov a mnoho budov bolo osídlených kráľovskou
   rodinou, dvorom a šľachtou. Rovnako platí Landov postreh, že prosté obyvateľstvo žilo vždy na
   okraji alebo v okolí miest, pričom ich typy domov sa nelíšili od vidieckych stavieb Landových
   čias.

   719.     Tieto informácie sa však neviazali k „iným národom“ v tom zmysle ako to chápal Landa,
   ale zrejme k dobyvateľom z 10. storočia, ktorými neboli, ako sa dlho mylne predpokladalo,
   nahuasky hovoriaci Toltékovia z Tuly, ale skôr mexikanizovaní Chontalovia (mayská skupina
   niekedy nazývaná Putunovia alebo Olmékovia-Xicalancovia) z Tabaska a južného Campeche.
   V miestnej tradícii to boli Itzovia, o ktorých hovorí kniha Chilam Balam, že boli cudzincami,
   ktorí hovorili maysky iba lámane. Podľa najnovších teórií a v súlade s knihou Chilam Balam
   prišli však Itzovia z juhu, od jazera Petén Itzá, kam boli napokon aj vyhnaní späť v polovici
   15. stor. Aj oni boli nositeľmi mexikanizoavnej kultúry, ktorá mala svoje korene ešte
   v klasických časoch a v spojenectve Tikalu s Teotihuacánom.

   720.     Na Landu museli urobiť tieto vyobrazenia veľmi veľký dojem, pretože ich v svojom
   spise spomína až tri krát. Brasseur de Bourbourg predpokladá, že muselo ísť o štukovú výzdobu
   Domu mníšok v Uxmale, ale v takom prípade by si Landa zrejme všimol aj miestne pyramídy, ktoré
   ďaleko predstihujú všetko, čo opísal vyššie.

   721.     Túto urnu už Landa spomína prakticky tými istými slovami v kap. XXXX a tiež ju
   zmieňuje v súvislosti s kremáciou v kap. XXXX.

   722.     Ako už bolo spomenuté, tento Landov záver bol v jeho dobe veľmi progresívny, a žiaľ
   nepovšimnutý. Od čias Oviedu a Gómaru sa tradovali fantastické teórie o pôvodných obyvateľoch
   Ameriky, ktorými mali byť Atlanťania. Je až neuveriteľné, že aj prvý vydavateľ a prekladateľ
   Landovho Relación de las cosas de Yucatán Brasseur de Bourbourg, ktorý tieto jeho slová čítal
   a prekladal, ktorý dokonale ovládal viacero mayských dialektov a dôkladne poznal mayské
   rukopisy, tiež na konci života prepadol tejto pochybnej predstave. Snáď úplne prvý, kto
   pripúšťal autochtónnosť tohto obyvateľstva (hoci v súvislosti s desiatimi stratenými kmeňmi
   izrealskými) bol Bartolomeo de Las Casas.

   723.     Predstavu o mayských predkoch – obroch, musel Landa prevziať priamo od Indiánov, kde
   podobné predstavy panujú dodnes (porovnaj Kováč 2002: XXX).

   724.     Tento štukový reliéf sa dodnes pravdepodobne nezachoval. Spomínaný je asi v Relación
   de Izamal, kde sa píše: „A na spomínaných vežiach boli nejaké štukové figúry, ktoré vyzerali
   ako obry vystrojení v ich štítoch a prilbách, pričom domorodci hovoria, že tí ktorí vztýčili
   spomínané budovy boli väčších postáv, než aké majú dnes oni.“ (Roys: 1: 269). Keď priekopníci
   mayológie Stephens s Catherwoodom pracovali takmer presne 300 rokov po Landovi (v rokoch
   1841-2) v Izamale, zaznamenali už len zvyšky štukovej hlavy viac ako dva metre vysokej
   a rovnako širokej; Desider Charnay v roku 1885 zaznamenal zrejme inú, až štvormetrovú hlavu a
   Tozzer dodáva, že keď v roku 1902 navštívil Izamal, ešte tam našiel malé štukové časti
   patriace tejto hlave.  (Tozzer 1941: 172).

   725.     V orig. palmos, t. j. dlane, Knorozov uvádza výšku dve, ale šírku len jeden a tretinu
   piade (pjadi).

   726.     V orig. pies.

   727.     V orig. estado. Jeden a pol siahy zodpovedá asi 2, 7 m.

   728.     Táto najvyššia pyramída v Izamale bola opísaná aj Lizanom, ktorý upresňuje jej názov,
   volali ju K´inich K´ak´mo´ a píše, že v „kaplnke“ sídlila rovnomenná modla. Išlo o božstvo
   „Slnečná Tvár Ohnivého Aru“, ktorý bol zrejme hlavným patrónom mesta a najdôležitejšou
   epifániou boha Itzamnu.

   729.     Lizana už zaznamenáva iba 5 pyramíd a v súčasnosti z nich neexistuje ani jedna.

   730.     Podľa dobového záznamu z Relación de Izamal boli staviteľmi mesta neobyčajne veľkí
   ľudia (obry), od ktorých ho dobyli Kanupacal (K´ak´ U Pakal) a Vilo (Uilo), statoční kapitáni
   Itzov. Mytologickými zakladateľmi mesta boli: Kinich haba (K´inich Kabul), Kinich Kazmo
   (K´inich K´ak´mo´), Quitahcutz (Kit Ah Kutz), Quitahcoy (Kit Ah K´oy) od ktorých pochádzajú
   rody Joles (Xolovia), Moes (Mo´ovia) a Coyes (K´oyovia). Kým K´inich Kabul a K´inich K´ak´mo´
   sú slnečné božstvá, epifánie Itzamnu, Kit Ah K´oy značí pravdepodobne „Otec Semena“ a Kit Ah
   Kutz „Otec Moriakov“. Izamalské rody boli odvodené od týchto božských predkov priamo (napr.
   Koyovia, Moovia) alebo nepriamo. Niektorí bádatelia upozorňujú na rod Mo´ (čo je papagáj Ara,
   rodové meno je odvodené od boha K´inich K´ak´mo´, pozri pozn. č. 728) a na boha Kit Ah Kutz
   („Pána Moriakov“), ktorí by mohli evokovať zvieracie rodové línie, podobné súčasným
   lacandonským (problematiku mayských zvieracích rodov viď Kováč XXXX).

   731.     Išlo o budovu podľa Lizanu pôvodne nazývanú Ppa Pphol Chac, čo prekladá ako „dom
   vládcu bleskov“, zrejme z P´a P´ool Chak, teda „zem Chakovej svätyne“, pričom slovo p´ool,
   ktoré prekladám voľne ako „svätyňa“ označuje presnejšie bunku, celu, výklenok alebo niku.

   

   

   

   Druhými stavbami, ktoré sú v tejto krajine najdôležitejšie a najstaršie – a u ktorých sa tiež
   nezachovala spomienka na zakladateľov, sú budovy v Tiho. ^732 Nachádzajú sa 13 leguí od tých
   v Izamale a podobne ako predchádzajúce, 8 leguí od mora. Do dnešného dňa sa zachovali
   pozostatky, ktoré naznačujú, že jedny s druhými bývali prepojené veľmi peknou cestou. ^733 Tu
   Španieli založili mesto a nazvali ho Mérida, kvôli jedinečnosti a veľkosti miestnych budov.
   ^734 Hlavnú z nich tu zobrazím, tak ako sa mi najlepšie dá, podobne ako tú z Izamalu, aby sa
   dalo lepšie rozoznať, čo tam je.

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   

   Toto je náčrtok budovy, tak, ako som ho dokázal urobiť. Na jeho pochopenie je potrebné vedieť,
   že ide o štvorhran obrovskej veľkosti, pretože má dĺžku na dva konské behy.^735 Na východnej
   strane začína hneď od podlahy schodisko, ktoré má 7 stupňov takej istej výšky ako to
   v Izamale. Ostatné časti, južná, západná a severná pokračujú veľmi silným a širokým múrom. Na
   rovnom povrchu tohto štvorhranného masívu postaveného z na sucho kladeného kameňa začína druhé
   schodisko, taktiež z východnej strany. Podľa môjho úsudku ustupuje dozadu  28 alebo 30 stôp
   a pozostáva z množstva schodov tej istej veľkosti ako predtým. Taký istý odstup je dodržaný aj
   z južnej a severnej strany, ale nie zo západnej. Dva silné múry pokračujú ďalej, až kým sa
   nestretnú alebo nespoja s tými na západnej strane štvorhranu, a potom idú až do úrovne
   schodiska. Všetko murivo v strede stavby je z kameňa kladeného na sucho, pričom výška
   a mohutnosť stavby vyrážajú dych, zvlášť keď je celá postavená holými rukami.

   Potom, hore na rovinke začínajú budovy takto: na východnej strane pokračuje miestnosť, ktorá
   ustupuje dovnútra viac ako šesť stôp, pričom nedosahuje až na okraje. Z jednej strany na druhú
   je urobená z veľmi dobrých kamenných kvádrov a rozdelená je na cely ^736 o dĺžke dvanásť
   a šírke osem stôp. Dverné otvory, ktoré sú v strede každej z nich, nenesú žiadne známky po
   zárubniach a pántoch, na ktoré by sa dali zavesiť a zavrieť dvere, ^737 sú však vyhladené
   a urobené z jemne opracovaného kameňa. Všetko je pozoruhodne vyhotovené a všetky dverné otvory
   sú zhora uzavreté kamenným prekladom z jedného bloku kameňa. ^738 V strede bol priechod
   v podobe mostovej arkády^739 a nad dvernými otvormi ciel vystupovala výstuž ^740
   z opracovaného kameňa, ktorá pokračovala po celej dĺžke stavby a viedla až do výšky stĺpikov,
   ktoré mali spolovice kruhový tvar, kým druhá polovica bola utopená v stene. Tieto stĺpiky
   pokračovali ďalej až do výšky klenby, ktorá bola súčasťou jednotlivých ciel a uzatvárala ich
   zhora. Nad stĺpikmi vystupovala ďalšia výstuž, ktorá pokračovala okolo celej miestnosti. ^741
   Vrch bol urobený na spôsob plochej strechy, omietnutej a veľmi pevnej, takej ako sa to tam
   robí pomocou istého prípravku z kôry stromu.

   Na severnej strane sa nachádza ďalšia miestnosť s celami, podobná tým druhým až na to, že mala
   len asi polovičnú dĺžku. Na západnej strane pokračovali opäť cely a nad každými štyrmi alebo
   piatimi išiel oblúk, ktorý podobne ako ten zo stredu východnej miestnosti, preklenoval celú
   budovu. Ďalej sa nachádzala dosť vysoká, okrúhla stavba, za ktorou nasledoval ďalší oblúk
   a cely podobné tým ostatným. Táto miestnosť pretínala v značnej vzdialenosti od stredu celé
   veľké nádvorie a delila ho na dve časti; jeden dvor bol za ňou vzadu, na západe a druhý na
   východe, obkolesený štyrmi miestnosťami, z ktorých posledná, postavená až k juhu, sa veľmi
   líši od iných. Postavená je z dvoch komôr^742 uzavretých klenbou, podobne ako ostatné. Prednou
   časťou komôr prechádza chodba z veľmi hrubých stĺpov, ktoré sú hore prekryté veľmi pekne
   opracovanými kamennými monolitmi. Stredom prechádza múr, ktorý nesie klenby oboch komôr.
   V múre sú dva dverné otvory na vstup do ďalšej miestnosti. Vrchná časť je uzavretá a omietnutá
   tým istým spôsobom ako ostatné.

   Asi na dva hody kameňom od tejto budovy sa nachádza ďalšie veľmi vysoké a pekné nádvorie, na
   ktorom sú veľmi dobre vystavané tri návršia z muriva, na vrchu ktorých sú krásne kaplnky
   s klenbami, aké tunajší zvykli a vedeli robiť. Dosť ďaleko odtiaľ sa nachádza také veľké
   a pekné návršie, že aj keď zo stavebného materiálu, ktorý z neho ťažia, postavili už veľkú
   časť mesta, ktoré ho obklopuje, neviem, či bude dakedy celkom rozobraté.

   Prvú budovu so štyrmi miestnosťami nám dal adelantado Montejo. Aj keď bola celá zarastená
   tŕním, očistili sme ju a z jej vlastného kameňa sme tam postavili celkom dobrý kamenný kláštor
   a pekný kostol, ktorý voláme podľa Matky Božej. Z tých miestností bolo toľko kameňa, že ešte
   stále zostala celá stavba na juhu a časti tých, čo stáli po bokoch. Množstvo kameňa sme dali
   Španielom na ich domy, osobitne na ich okná a vchody, taká veľká hojnosť ho tu bola.

   

   732.          Dnešná Mérida, analýza mayského názvu Tiho viď pozn. č. XXXX

   733.          Maysky sakbe „biela cesta“, išlo o široké cesty na vysokom násype, ktoré spájali
   mayské mestá na Yukatáne. Keďže Mayovia nepoznali jazdné ani ťažné zvieratá; a nepoužívali ani
   koleso, po cestách sa presúvali peši. Spojenie miest však malo väčšinou strategický charakter,
   pretože mestá, ktoré boli v aliancii si mohli presunom vojska vzájomne rýchlo a efektívne
   pomôcť.

   734.          Názov Mérida sa vysvetľuje tak, že Španieli po dobytí uvideli chrámy, kamenné
   paláce a pyramídy, ktoré im pripomenuli vtedy slávne rímske ruiny v Méride v Španielsku.

   735.          Konský beh je jednotka, ktorej základom bola dĺžka konského šprintu bez
   nadýchnutia, používala sa miestne v hispánskej Amerike, ale udávaná bola rôzne od 400 do 1200
   metrov. Z týchto údajov vyplýva, že dĺžku budovy, ktorú opisuje Landa možno určiť len
   približne, a to s opatrnosťou asi na (2x ca 500) 1000 metrov.

   736.          V orig. de celdas. Išlo o malé miestnosti bez okien na vrchu mayských chrámov
   a vo vnútri palácov, ktoré museli Landovi pripomínať kláštorné cely. V skutočnosti išlo
   o kultové miestnosti, kde (bez účasti verejnosti, lebo priestor to nedovoľoval) sa konali
   interné rituály (pre verejnosť boli vyčlenené iné priestranstvá), ale išlo aj, čo sa donedávna
   podceňovalo, o obytné miestnosti šľachty a elít. Ich skromný charakter sa vysvetľuje tak, že
   v skutočnosti išlo o kamennú verziu typického mayského obydlia a jeho exkluzivita sa nemerala
   ani tak veľkosťou a mierou pohodlia, ale povahou materiálu, z ktorého bolo vyhotovené.

   737.          Ako to vyplýva z archeologických nálezov a ikonografie, Mayovia s najväčšou
   pravdepodobnosťou používali na tento účel závesy či akési opony.

   738.     Tieto preklady boli často zdobené, niesli dátumy a vyobrazenia, ktoré sú významným
   ukazovateľom datovania a nástupníctva, predovšetkým v mayskom klasickom období. Často boli
   vyhotovené aj z dreva (stromu chicozapote), ktoré pretrvalo až do dnešných dní.

   739.     V orig. arco de puente, Landa tu opisuje určite tzv. nepravú alebo prečnelkovú
   klenbu, typický prvok mayskej architektúry.

   740.     V orig. un relexe

   741.     Landa píše cuarto, teda miestnosť, izba, ktorú však odlišuje od celda, teda cela,
   z ktorých sa „cuarto“ skladá. Prekladám teda miestnosť, predpokladajúc, že išlo o samostatnú
   stavebnú jednotku typickú pre mayský štýl puuc.

   742.     V orig. dos piec,as, podľa významu však išlo opäť o Landove cely, keďže však nepoužil
   výraz celdas, prekladám „komory“.

   

   

   Budovy obce Tikoh^743 nie sú tak početné ani prepychové ako niektoré ďalšie, aj keď boli dobré
   a veľmi pekné. Nespomínal by som ich, ak by tam nežilo veľmi početné obyvateľstvo, o čom budem
   ešte musieť pohovoriť viac,^744 preto túto tému nateraz zanechávam. Tieto budovy sa nachádzajú
   tri legui východne od Izamalu a sedem od Chichén Itzá.

   Teda Chichén Itzá je skvelé sídlisko vzdialené desať leguí od Izamalu a jedenásť od
   Valladolidu. Tu, podľa toho, čo vraveli starí Indiáni, vládli kedysi traja bratia, ktorí, ako
   to počuli od svojich predkov, prišli do tejto zeme zo západu, kde zhromaždili množstvo
   obyvateľstva z tamojších obcí a ich ľudu. Vládli im viac rokov v mieri a spravodlivosti. Boli
   veľkými uctievačmi svojho boha, preto mu postavili množstvo krásnych budov, z ktorých vyniká
   jedna, najväčšia, ktorej obrázok tu nakreslím tak, ako som ho kreslil, keď som v tej budove
   bol, aby bolo možné si ju lepšie predstaviť.

   Hovoria, že títo páni žili bez žien a vo veľkej počestnosti. Po celý čas, ktorý tu žili, boli
   veľmi vážení a všetci ich poslúchali. Potom, ako plynul čas, jeden z nich zhrešil, ^745 za čo
   musel zomrieť, aj keď Indiáni hovoria, že odišiel z krajiny do zeme Bac halal. Jeho absencia,
   nech už bola akákoľvek, bola veľkou stratou pre tých, čo prevzali vládu po ňom. Nasledovala
   nejednotnosť krajiny^746 , ktorej vláda sa stala v svojich zvykoch natoľko bezuzdnou
   a zhýralou, že vyvolala medzi ľudom veľký odpor, vedúci k jej zvrhnutiu a vyvraždeniu. Všetko
   bolo poničené, územie vysídlené a budovy opustené. ^747 Tak dopadol tento malebný kraj ležiaci
   blízko, len dajakých desať leguí, od mora. Má pritom veľmi úrodnú pôdu, vrátane okolitých
   provincií. Nasleduje plánik hlavnej budovy ^748:

   

   

   

   

   

   

   Východ                                                                     Západ

   

   

   

   

   

   

   Táto budova má štyri schodiská, ktoré sa týčia na všetky štyri svetové strany, sú 32 stôp 
   široké a každé jedno má 91 schodov, ^749 takže je obtiažne na ne vystúpiť. Stupne schodov majú
   takú istú výšku a šírku, aké mávajú aj naše schody. Každé schodisko má dve nízke balustrády na
   tej istej úrovni ako schody, tak zo dve stopy široké, urobené, podobne ako celá budova,
   z kvalitného kameňa. Táto budova nemá rohy, pretože počnúc úrovňou prízemia^750 sa stupňovito
   smerom nahor dvíhajú zaokrúhlené kvádre až po balustrády a zoštíhľujú tak veľmi elegantne celú
   budovu. ^751 V čase, keď som to videl, bola na stopu od každej balustrády divá hadia papuľa,
   ^752 vytesaná veľmi kvalitne z jediného kusa kameňa. ^753 Tam, kde tento typ schodov končí,
   celkom na vrchu sa rozprestiera malá rovná plošina, na ktorej je postavená budova
   pozostávajúca zo štyroch miestností. Tri z nich prechádzajú dokola bez prekážky, každá z nich
   má v strede dvere a zhora je uzavretá klenbou. Štvrtá, severná miestnosť je oddelená a má
   chodbu z hrubých pilierov. Miestnosť v strede musela slúžiť, vďaka rozloženiu okolitých múrov,
   ako malé nádvorie. Mala dvere, zvrchu ukončené drevom, ^754 ktoré viedli na sever, von
   z chodby. Miestnosť slúžila na pálenie kadidla. Pri vchode do týchto dverí alebo chodby, je
   v kameni vytesaný nejaký druh zbraní, ale neporozumel som dobre, o čo ide. ^755 Okolo tejto
   budovy je množstvo ďalších, ktoré sú veľké a dobre postavené. Medzi ňou a tými ďalšími bol
   celý terén omietnutý, zachovali sa tam miestami veľmi pevné zvyšky malty, ktorou bol pokrytý.

   O niečo ďalej, naproti severnému schodisku, sa nachádzali dve malé divadlá postavené
   z opracovaného kameňa, so štyrmi schodiskami vydláždenými až na vrchol. Hovoria o nich, že sa
   tam konali predstavenia komédií a frašiek pre pobavenie publika. ^756 Od dvora naproti týmto
   divadlám vedie široký a pekný násyp^757 až k studni, ktorá sa odtiaľ nachádza na dva hody
   kameňom. V období sucha mávali vo zvyku hádzať do tej studne živých ľudí ako obeť bohom
   a mysleli si, že nezomreli, aj keď ich nikdy viac nevideli. ^758 Hádzali tam tiež množstvo
   ďalších vecí, ako drahé kamene a všetko, čo malo pre nich cenu. A ak sa v tejto zemi
   nachádzalo zlato, musí to byť táto studňa, kde sa nachádza jeho väčšia časť; taká veľká bola
   úcta, ktorú jej Indiáni prejavovali. ^759 Táto studňa je sedem štádií hlboká len po úroveň
   hladiny vody, široká je viac ako sto stôp, má okrúhly tvar a až k vode, ktorá je prekrásna, sa
   príkro zvažuje skalné bralo. Jej voda vyzerá byť veľmi zelená, myslím si, že to spôsobuje
   okolitá vegetácia a jej veľká hĺbka. Celkom na jej vrchu stojí malá budova, spojená s okrajom
   studne. Našiel som v nej modly urobené k pocte všetkých hlavných idolov^760 tejto zeme, niečo
   podobné ako rímsky pantheón. Neviem, či to bol nápad dávnych obyvateľov, alebo niekoho zo
   súčasníkov, aby sa, keď idú k studni obetovať, stretli so svojimi modlami. Našiel som sochy
   levov, nádoby, aj ďalšie veci, a neviem, ako niekto môže tvrdiť, že tento ľud nemal nástroje.
   Tiež som našiel dve sochy ľudí veľkých postáv vytesané z kameňa, každá z jedného kusu. Boli
   nahé, ale chúlostivé miesta mali zakryté, tak ako si ich zakrývajú Indiáni. Hlavy mali
   oddelené, a na ušiach mali náušnice, rovnako ako to nosievajú Indiáni. Za krkom mala hlava
   urobený čap, ktorý pasoval do hlbokého otvoru, ktorý bol na ten účel zhotovený v krku tej
   istej sochy, ^761 a keď sa tam napasoval, socha bola skompletizovaná. ^762

   

   

   743.     Tikoh (Tecoh) sa v texte spomína druhý raz, predtým ho však buď kopista alebo samotný
   Landa zamenil s Tihoo (Méridou).

   744.     V zachovaných kópiách sa Landa k tejto téme už nevracia. Jeho záujem však vychádzal
   nesporne z toho, že v oblasti bolo najpočetnejšie osídlenie Chelov a snáď aj z úlohy tejto
   oblasti počas Montejovej conquisty.

   745.     V orig. „faltó“, Tozzer prekladá ako „disappeared“, čo je tiež legitímny výklad,
   avšak následná nevyhnutnosť smrti a predchádzajúce zdôrazňovanie morálky skôr poukazujú na
   hriech.

   746.     V orig. parciales en la república.

   747.     Za zmienku stojí dvojaká mytologická podobnosť tejto legendy; na jednej strane je to
   vládnúca trojica bratov, čo pripomína vládnucu triádu bohov z klasického Palenque. Na druhej
   strane je to zlatý vek spojený s morálkou, ktorý po poklesku vládcu, ktorý musí zomrieť alebo
   opustiť krajinu, vystrieda chaos, marazmus a zánik. Tento model sa zase zhoduje s mexickým
   historickým mýtom o vládcovi Quetzalcóatlovi v Tolláne (Tule).

   748.     Ide o slávnu pyramídu El Castillo.

   749.     Knorozov uvádza 23 stôp, Tozzer 33 stôp, Pérez Martínez, ktorého verzie sa
   pridržiavame 32 stôp. Hoci údaj o stopách nemusí byť presný, všetky údaje súhlasia s 91
   stupňami tejto pyramídy. Treba však poznamenať, že týchto 91 stupňov bolo na každej strane
   a teda 91x4=364 reprezentovalo slnečný rok kalendára Haab. Aj ďalšie architektonické prvky
   majú kalendárnu symboliku, 18 terás na každej strane reprezentuje  18 mesiacov kalendára
   a 18x4=52, čo bol 52-ročný veľký kalendárny cyklus.

   750.     V orig. „salida“ del suelo, v ďalších verziách však aj „halda“, na tomto mieste
   prekladám voľnejšie.

   751.     Landa má týmto opisom na mysli zaokrúhlené rohy pyramídy El Castillo, ako to vidno aj
   z jeho náčrtku.

   752.     Pérez Martínez prekladá „fiera (con) boca de sierpe“ teda vo význame „šelma s haďou
   papuľou“, v tomto prípade však „con“ nedopĺňam a teda, držiac sa prísnejšie originálu, „fiera“
   prekladám ako „divá“.

   753.     Hadie hlavy sú však iba na ukončení balustrád severného schodiska, ktoré
   predstavovalo hlavný vchod do chrámu.

   754.     Aj v tomto prípade, keď je reč o dverách, Landa popisoval určite len kamenný dverný
   otvor. Drevom nad dverami mal na mysli drevený preklad, ktorý sa často zachoval dodnes.
   Podrobnejšie v pozn. č. XXXX.

   755.     Väčšina výzdoby Castilla sa našťastie zachovala, avšak na vrchole, v popisovanej
   severnej miestnosti je okolo tridsať basreliéfov a nie je jasné, ktorý mal v tomto prípade
   Landa na mysli.

   756.     Tieto „divadlá“ nazval Seler „mauzóleami“ (č I. a III.). Neskôr jeho Mauzóleum I.
   dostalo meno Kopec (Mound) Chac Moola a v súčasnosti je známe skôr ako Chrám orlov. Jeho
   Mauzóleum III. sa nazýva Chrám ulít a nachádza sa priamo medzi severným schodiskom Castilla a
   cestou vedúcou k Studni obetí. V tejto skupine sa nachádza aj tretia, Landom nepopísaná
   štruktúra, ktorou bolo tzompantli (stena lebiek).

   757.     Landa má na mysli mayskú cestu sacbe.

   758.     Hoci jestvujú početné výpovede mayských pamätníkov zo 16. storočia, ako aj svedectvá
   dobových kronikárov, frekvencia ľudských obetí v Studni obetí býva spochybňovaná kvôli
   relatívne nízkemu počtu kostrových pozostatkov, ktoré boli nájdené na dne. Táto skutočnosť je
   však vysvetliteľná tým, že utopené telá mohli vyplávať (nadnášané plynmi) časom na povrch,
   odkiaľ boli vytiahnuté a spálené.

   759.     Ako už bolo spomenuté v pozn. č. XXXX, k potvrdeniu týchto Landových slov došlo až
   začiatkom 20. storočia. Prvý americký konzul na Yukatáne  Edward H. Thompson sa dostal
   k Studni obetí prvý raz ako asistent Alfreda P. Maudslaya v roku 1889. V roku 1900 začal
   s prieskumom dna, ktoré bolo od tých čias viac ráz zopakované. Nálezy zo zlata, medi, jadeitu
   a ďalších vzácnych materiálov potvrdili, že studňa bola ústredným pútnym a obetným miestom
   Mayov poklasického obdobia (spolu s Cozumelom ako udáva na inom mieste samotný Landa).
   Thompsonove nálezy boli Peabodyho múzeom vrátené do Mexika v roku 1958.

   760.     Nasledujem Brasseura de Bourbourg a Péreza Martíneza a opravujem „budovy“ na „idoly“.
   Tozzer aj Knorozov ponechávajú „k pocte všetkých hlavných budov“ odvolávajúc sa na podobný
   zvrat u Herreru (4, 10, II, Appendix A).

   761.     Táto forma zhotovenia svedčí o tom, že Landove sochy boli snáď pôvodne súčasťou
   dekorácie fasády niektorej budovy.

   762.     Na tomto mieste končí edícia Brasseura de Bourbourg slovami „Aqui acaba la obra de
   Landa“. Väčšina ďalších edícií, vrátane Péreza Martíneza, ktorá je naším hlavným vodítkom,
   pokračuje pridaním ďalších 17 fólií z rukopisu, ktoré však boli evidentne písané inou rukou.
   Ide však bezpochyby o ďalšiu zachovanú časť Landovho pôvodného rukopisu, od iného kopistu.
   Problematické je aj jej zaradenie na záver, lebo tematicky, zvlášť celkom posledné kapitoly,
   patrili azda k úvodným častiam pôvodného rukopisu. Pokračujeme však, rešpektujúc Brasseurov
   projekt, s „prídavkami“, tak ako sa vžili, nadväzujúc na jeho číslovanie kapitol.

   

   

   XLIII. PREČO PRINÁŠALI INDIÁNI ĎALŠIE OBETE

   

   Sviatky, ktoré boli vyššie uvedené ako súčasť kalendára, nám ukazujú aké a koľko ich bolo,
   a tiež prečo a ako ich slávili. Ich sviatky boli určené na poctu a uzmierenie bohov, ak ich
   však nepovažovali za rozhnevaných, krvavé obete nerobili. Verili, že sú rozhnevaní vtedy, ak
   ich postihla núdza, mor, hádky, neúroda a iné podobné nešťastia. Vtedy neuzmierovali bohov
   obetovaním zvierat, alebo obetovaním svojich jedál a nápojov, či púšťaním vlastnej krvi,
   bdením či vykonávaním pôstu a odriekania. Ale celkom zabudnúc na prirodzený súcit a na všetky
   zákony srdca, im obetovali ľudské bytosti, a to s takou ľahkosťou, akoby obetovali hydinu
   a toľkokrát, koľkokrát im skazení kňazi zvaní chilanovia povedali, že je to potrebné; alebo
   podľa toho ako sa to zazdalo alebo zachcelo ich vládcom.

   Vezmime do úvahy, že populácia tejto krajiny nie je taká veľká ako v Mexiku a že už od pádu
   Mayapánu nebola spravovaná jedným vládcom, ale mnohými, ^763 takže zabíjanie ľudí neprebiehalo
   tak hromadne. To však neznamená, že ich nenechávali prepadnúť žalostnej smrti v dostatočnom
   množstve, keďže každá obec mala právomoc obetovať všetkých, na ktorých si kňazi alebo
   chilanovia zmysleli. Na tento účel mali verejné priestranstvá v chrámoch akoby to bola
   najdôležitejšia vec na svete, nevyhnutná pre zachovanie verejného blaha.^764 Okrem toho, že
   zabíjali v svojich obciach, mali dve prekliate svätyne v Chichénizá a v Cuzmile, kam posielali
   obetovať nekonečné množstvo úbožiakov, jedných aby boli zhodení do hĺbok, a druhých, aby im
   vytrhli srdcia. Z týchto nešťastí nás svojou milosťou navždy oslobodil náš milosrdný Pán,
   ktorý sa zmiloval a obetoval na kríži v mene Otca za nás všetkých.

   Och, môj Pane, svetlo, ^765 bytie a život mojej duše, môj svätý sprievodca a pevná cesta
   mojich návykov, útecha mojich súžení, vnútorná radosť mojich smútkov, osvieženie a odpočinok
   mojej námahy. Prečo ma posielaš Pane k práci, ktorú by bolo oveľa lepšie nazývať odpočinkom?
   Prečo mi prikazuješ urobiť to, čo nemôžem dosť dobre dokončiť? Je možné Pane, že nepoznáš
   mieru mojej nádoby, množstvo mojich údov a kvalitu mojich síl? Je možné Pane, že mi v mojom
   diele chýbaš ty? Nie si to ty, ten starostlivý otec, o ktorom hovorí tvoj svätý prorok
   v žalme: „ s ním som v strasti i v lopote, ale ja ho od nich oslobodím a budem ho velebiť?“

   Pane, ak si taký a si ten, o ktorom hovoril prorok naplnený tvojím duchom svätým, čo
   prikazuješ ^766 prácu v svojom mene, tak Pane tí, čo nemali radi jemnosť tvojej ochrany
   a zavŕšenie tvojich nariadení, nachádzajú svoju prácu práve v nich. Pane, ale tá práca je
   predstieraná, je to dielo urobené zo strachu, dielo malomyseľných, ktorého sa boja ľudia,
   ktorí nikdy nedokázali položiť ruku na pluh, aby ho uskutočnili. Kým tí, ktorí sa považujú za
   ich ochrancov, ho považujú za sladké, napredujú podľa zápachu ich vonných mastí, tá sladkosť
   ich osviežuje na každom kroku a každodenne zakúšajú oveľa viac rozkoší, čo nikto nevie
   rozoznať, akoby boli ďalšou kráľovnou zo Sáby. A tak ťa Pane veľmi prosím o milosrdenstvo, aby
   som mohol nasledovať tvoj príklad a zanechal príbytok mojej zmyselnosti a kráľovstvo mojich
   nerestí a hriechov. Aby som mohol v plnosti zakúsiť službu pre teba a chrániť tvoje sväté
   prikázania, pretože skúsenosť ich ochrany ^767 ma naučí viac, než prosté čítanie alebo nejaké
   diskusie. Nech nájdem pre moju dušu blaženosť tvojho milosrdenstva, a tak ako verím, že tvoje
   putá sú ľahké a mierne, musím ti poďakovať, že si ma dal pod ich jarmo, že si ma oslobodil od
   hriechu, ktorý tu vidím chodiť a ktorý kráča s takým množstvom ľudí, vedúc ich rovno do pekla.
   To mi spôsobuje hlboký zármutok, veď neviem, komu by nezlomilo srdce vidieť smrteľnú ťarchu
   a neznesiteľný náklad, pod ktorým diabol ^768 vždy vliekol a stále vlečie modloslužobníkov
   rovno do pekla. A ak sa táto veľká ukrutnosť deje zo strany diabla, ktorý to robí a spôsobuje,
   potom je to plným právom dovolené zo strany Boha, keďže sa nechcú riadiť svetlom rozumu, ktorý
   im dal, môžu začať byť trápení už v tomto živote a zakúsiť utrpenie časti pekla, ktoré si
   zaslúžia^769 za namáhavé služby, ktoré trvalo pre diabla vykonávajú prostredníctvom ich dlhých
   pôstov, bdenia a odriekania, za ich neuveriteľné obete a dary ich vecí a majetku, za trvalé
   púšťanie ich vlastnej krvi spojené s veľkou bolesťou a ranami na ich telách, a za to, čo je zo
   všetkého najťažšie a najhoršie - za obetované životy svojich bratov a blížnych. Ale tým sa
   diabol nikdy nenasýti a neuspokojí v jeho mukách a práci preňho, ani tým, že ich za to vezme
   so sebou do pekla, kde ich bude mučiť večne. Isté je, že Boh na uzmierenie nepotrebuje toľko
   utrpenia a toľko mŕtvych, veď nahlas hovorí a prikazuje veľkému patriarchovi Abrahámovi, aby
   nesiahol rukou na život svojho syna, veď jeho vlastný majestát pochádza z toho, že zoslal
   vlastného syna na zem a nechal ho naozaj zomrieť na kríži, aby ľudia videli, že aj pre syna
   večného Boha, je príkaz jeho otca ťažký, akokoľvek bol preňho v skutočnosti sladký a pre
   bežných ľudí zdanlivý.

   Preto nech už ľudia zanechajú ľahostajnosť svojich sŕdc a strach z diela na tomto svätom Božom
   zákone, veď ich práca je len zdanlivá a rýchlo sa zmení na sladkosť pre duše i telá, ^770 tým
   viac, že je dôstojné Boha byť mu služobníkom a my sme povinní mu slúžiť v spravodlivej
   podlžnosti či podlžnostiach voči nemu, veď všetko je to pre naše blaho, a to nie iba večné,
   ale aj dočasné. Pozrime sa všetci kresťania, osobitne kňazi, či to v tomto živote nie je
   veľkou hanbou a potupou, ktorá bude ešte väčšou v tom budúcom, vidieť ako diabol nachádza
   tých, čo mu slúžia, čo vykonávajú preňho nepredstaviteľné služby, aby si zaplatili cestu do
   pekla; a ako ťažko nachádza Boh tých, ktorí strážia jeho vľúdne nariadenia a verne mu slúžia,
   aby ich čakala večná sláva. Preto mi povedz ty, kňaz Boží, či si pozorne sledoval službu
   týchto žalostných kňazov diabla, ako aj všetkých tých, ktorých nachádzame vo svätom písme
   z dávnych čias. Aké znepokojivé, dlhé a početné boli ich odriekania, oveľa viac ako tvoje; ako
   vytrvali dlhšie než ty v svojom bdení a v svojich biednych modlitbách; o čo viac boli
   starostlivejší a hĺbavejší v záležitostiach svojich úradov než ty v svojich; o čo horlivejší
   než ty boli vo výučbe svojich zhubných doktrín. A ak v tom objavíš svoju vinu, naprav ju
   a hľaď na to, že si kňazom najvyššieho Pána, ktorý ťa už zo samotného úradu robí povinným
   snažiť sa žiť v čistote a v bdení; v čistote, ktorá je viac čistotou anjelskou ako ľudskou.
   ^771

   

   763.     Porovnaj s Torquemadom (11, XXI), ktorý píše: „Kráľovstvo Yukatánu, ktoré sa tiahlo
   až do dĺžky tristo leguí, nielenže bolo bohato zaľudnené, ale vládli mu individuálni
   vládcovia, ktorých možno charakterizovať ako kráľov. Vládli svojim krajinám prostredníctvom
   zákonov a dobrých mravov. Žili navzájom v mieri a spravodlivosti, ktorá bola dôsledkom ich
   dobrej vlády. Do veľkej miery to tiež bolo dané tým, že tam všetci hovorili iba jedným
   jazykom.“

   764.     V orig. „a la conservación de la república“.

   765.     V orig. „hombre“, Pérez Martínez tak ponecháva, aj keď ide o zjavnú chybu opisovača,
   väčšina prekladateľov opravuje na „lumbre“.

   766.     V orig. „finges“ t.j. „predstieraš“, opravujem spolu s Knorozovom na prikazuješ. Text
   celej pasáže nie je celkom zrozumiteľný a nebýva prekladaný jednotne.

   767.     Na týchto miestach vystupuje azda najviac do popredia skrytá apológia Landových
   nepovolených inkvizičných excesov.

   768.     V tomto prípade a aj ďalej v texte tejto kapitoly prekladám „demonio“ ako „diabol“.

   769.     Tu Landa zjavne obhajuje právo na mučenie Mayov, ktorí sa vrátili k starému
   náboženstvu.

   770.     Táto pasáž už nie je ani tak obhajobou, ako výzvou na inkvizičné praktiky.

   771.     Zo všetkých častí Landovho rukopisu, má táto najviac charakter teologickej apológie
   určenej k jeho vlastnému procesu (netreba zabúdať, že v širšom rámci mala tomuto účelu
   poslúžiť celá Relación....). Pasáž bola zjavne určená humanitne orientovaným kňazom,
   predovšetkým tým, ktorí podobne ako Bartolomeo de las Casas, vystupovali na obhajobu Indiánov.
   Jazyk a charakter pasáže poukazujú skôr na to, že v pôvodnej knihe patrila k úvodným častiam.

   

   

   

   

   XLIV. NERASTY A VODSTVO YUKATÁNU

   

   Yukatán je oblasťou, ktorá má najmenej zeme zo všetkých krajín, ktoré som videl, pretože je
   celá pokrytá kamením, ^772  má až neuveriteľne málo pôdy. Sotva možno nájsť niekoľko častí,
   kde možno kopať do hĺbky jednej siahy ^773 bez toho, aby sa narazilo na ložiská veľmi veľkých
   skál. Kameň pritom nie je dobrý na jemné opracovanie, pretože je tvrdý a hrubý, no aj taký,
   aký je, sa využíva na množstvo stavieb, ktoré stoja v tejto zemi a je tiež dobrý na výrobu
   vápna, ktorého je tu veľa. Je podivuhodné, že táto pôda, ktorá leží na kameňoch a medzi nimi,
   je taká úrodná. Všetko čo v nej rastie a čo zo seba vydá, vydá lepšie a bohatšie medzi kameňmi
   ako v hline, pretože v čistej pôde, ktorá sa na niektorých miestach vyskytuje, nerastú stromy,
   žiadne tam nie sú, ani do nej Indiáni nesadia svoje semená, nerastie v nej nič okrem trávy.
   A medzi kamene, ako aj priamo na ne, sadia a dávajú všetky svoje semená. Tam vyrastajú všetky
   stromy, z ktorých sú niektoré tak veľké a krásne, že je udivujúce vidieť ich. Domnievam sa, že
   príčinou tohto javu je väčšia vlhkosť, ktorá sa udržuje viac medzi kameňmi, než v pôde.

   V tejto zemi sa až doteraz nenašiel žiaden druh kovu, ktorý by mal miestny pôvod. Prekvapuje,
   že bez neho dokázali postaviť toľko stavieb, keďže Indiáni nijako neobjasnili, pomocou akého
   náradia ich stavali. ^774 No tak, ako sa im nedostávalo kovov, poskytol im Boh pohorie
   pozostávajúce z pazúrika, ktoré sa tiahne až k horám, ktoré podľa toho, čo som už povedal
   v prvej kapitole, križujú celú krajinu. ^775 Odtiaľ ťažili kamene na ostria svojich kopijí
   používaných vo vojne a na nože, ktoré používali na obetovanie (a ktorých mali kňazi bohaté
   zásoby), robili z neho tiež hroty šípov, ktoré sa ešte stále robia a tak im slúžil pazúrik
   namiesto kovu. Mali tiež určitý druh bielej mosadze, z ktorej, miešaním s trochou zlata,
   odlievali sekerky a istý druh zvončekov, ^776 s ktorými tancovali. Robili z nej aj akýsi druh
   dlát, pomocou ktorých vyrábali modly a vŕtali fúkačky, aké predstavuje tento obrázok na
   okraji,^777 keďže fúkačky používali veľmi často a dobre nimi triafali. ^778 Túto mosadz, ako
   aj ďalšie, tvrdšie kovové platne, či plechy nosili z Tabasca, výmenou za tovar z Yukatánu
   určený na výrobu modiel a žiaden ďalší druh kovu sa už medzi nimi nevyskytoval.

   Podľa mudrca je jednou z najnevyhnutnejších vecí pre život človeka voda, bez nej zem nevydá
   svoje plody a ani človek sa nedokáže uživiť. No na Yukatáne voda chýba, akákoľvek veľká je
   hojnosť riek v susedných krajoch. Sú tam iba dve rieky: Río de Lagartos, ^779 ktorá tečie
   od okraja pevniny do mora, a ďalšou je Río Champotón. ^780 Obe majú poloslanú, ^781 zlú vodu.
   Boh však predsa poskytol tejto zemi mnoho nádherných vôd, niektoré sú vytvorené umelo, iné
   majú prírodný pôvod. Príroda vytvorila v tejto zemi rieky a pramene odlišne od všetkých
   ostatných, kým totiž na celom svete tečú rieky na zemi, tu všetky prechádzajú a tečú v svojich
   tajných riečiskách pod zemou. To, o čom sa môžeme presvedčiť je skutočnosť, že takmer celé
   pobrežie je plné prameňov čerstvej sladkej vody, ktorá prýšti zvnútra mora. Na mnohých
   miestach sa tak môže naberať sladká voda, ako som to urobil aj ja, keď nastane odliv
   a pobrežie trochu oschne. ^782

   Vnútrozemiu zase Boh zaopatril určité skalné prievaly, ktoré Indiáni nazývajú zenot, a ktoré
   sa až po okraj kameňa naplnia vodou. ^783  Niektoré z nich majú veľmi silné prúdy, takže ak
   tam padne kus dobytka, odnesie ho. A všetky tieto prúdy ústia do mora, kde sa vytvárajú
   zmienené pramene. Tieto zenoty majú veľmi peknú vodu a stojí za to ich vidieť, niektoré sú
   kamenné a celkom naplnené vodou, iné majú rôzne ústia, ktoré stvoril Boh alebo vznikli údermi
   bleskov, ktoré sú tu časté alebo sú tam z inej príčiny. Vo vnútri mávajú pekné klenby
   z jemného kameňa a na povrchu stromy, takže to vyzerá, že na vrchu je les a dolu je zenot.
   Niektoré sú také, že by sa do nich vošla celá karavela a mohla by tam aj plávať, iné sú menšie
   a ďalšie ešte väčšie. Všetci tí, čo k nim mali prístup z nich pili; tí, čo k nim prístup
   nemali, si robili studne. Keďže však na to nemali vhodné nástroje, studne vyzerali biedne. Ale
   teraz sme im nielenže dali náradie na robenie dobrých studní, ale tiež veľmi pekné kolové
   čerpadlá ^784 a cisterny, z ktorých pijú vodu ako z prameňa.

   Sú tu tiež jazerá, ale všetky majú poloslanú vodu nevhodnú na pitie, nemajú pramenitú vodu ako
   zenoty. Táto krajina má medzi jej obdivuhodnosťami ešte jednu vec, ktorá sa týka studní. Totiž
   kdekoľvek sa kope, vytryskne odtiaľ veľmi dobrý prameň vody, pričom niektoré sú také hlboké,
   že pohltia celú kopiju. Na všetkých miestach, kde sa kope studňa, nájdu ešte pol piade
   predtým, než narazia na vodu, ložisko mušieľ a morských ulitníkov mnohých tvarov a farieb,
   veľkých i malých, akoby boli z pobrežia mora, ibaže piesok sa už premenil na pevnú bielu
   skalu. ^785 V kráľovskom meste Maní sme kopali veľkú studňu do skaly, aby sme postavili kolové
   čerpadlo pre Indiánov a keď sme skončili s výkopom v hĺbke sedem alebo osem piadí, našli sme
   tam hrob dlhý dobrých sedem stôp, ktorý bol plný červenej hliny, ktorá bola veľmi čerstvá,
   v hrobe boli tiež ľudské kosti a všetko to už bolo premenené na kameň. ^786 Chýbali už len dve
   alebo tri piade k tomu, než by sme narazili na vodu, a tam sa nachádzala dutá klenba, ktorú
   stvoril Boh tak, že hrob bol celý pohrúžený dovnútra skaly a pod ním bolo možné voľne prejsť
   až k vode. Nemohli sme pochopiť ako je to možné, jedine že by bol hrob pôvodne otvorený
   dovnútra a potom, pôsobením vlhkosti z jaskyne, a počas veľmi dlhého času, skala postupne
   rástla a tvrdla, kým hrob celkom neuzavrela. ^787

   Okrem dvoch riek, o ktorých som už hovoril, že tečú v tejto zemi, je tu ešte prameň, vzdialený
   asi tri legui od mora, v blízkosti Campeche, ktorý je poloslaný a okrem toho už v celej zemi
   nie sú žiadne iné vody. Indiáni z blízkosti hôr, aby nemuseli robiť svoje studne príliš
   hlboké, zvyknú robiť priehlbiny do skál, kde počas obdobia dažďov zachytávajú vodu a zásobujú
   ňou svoje obydlia. ^788 Počas obdobia dažďov tu padajú veľmi silné a prudké zrážky, niekedy
   sprevádzané množstvom hromov a bleskov. Všetky studne, osobitne však tie v blízkosti mora,
   stúpajú a klesajú každý deň podľa toho ako stúpa a klesá more, ^789 čo veľmi jasne svedčí
   o tom, že všetky vody sú riekami tečúcimi pod zemou a vlievajúcimi sa do mora.^790

   Na Yukatáne je aj močiar, ktorý je hodný uchovania v pamäti, pretože má viac ako sedemdesiat
   leguí a je celý slaný. Začína pri pobreží Ekabu, čo je blízko Isla de Mujeres a pokračuje
   tesne popri morskom pobreží tak, že sa tiahne medzi ním a horami až do blízkosti Campeche. Nie
   je hlboký, pretože nemá na to miesto, nedostatok pôdy mu to nedovoľuje, ale je veľmi ťažké
   prejsť z dedín na pobrežie, alebo sa dostať z pobrežia do dedín kvôli stromom, ktoré v ňom
   rastú a pre množstvo blata, ktoré sa tam nachádza. Tento močiar je taký slaný, že Boh tam
   stvoril najlepšiu soľ, akú som v živote videl, pretože pomletá je veľmi biela a taká slaná, že
   tí, ktorí sa vyznajú, hovoria, že pol merice^791 z nej nahradí celú mericu pochádzajúcu
   odinakadiaľ. Náš Pán stvoril soľ v tomto močiari z dažďovej vody, nie z morskej, pretože tá
   doň nevniká. Od mora ho totiž oddeľuje po celej dĺžke pobrežný pás zeme. V období dažďov sa
   močiar naplní a soľ v jeho vodách sa zráža do hrudiek, ktoré nie sú nepodobné kúskom
   kandizovaného cukru. Štyri alebo päť mesiacov po skončení dažďov, keď je močiar ako tak suchý,
   mali Indiáni veľmi starý zvyk ťažiť soľ a to tak, že z vody zberali jej hrudky a vonku ich
   sušili. Mali na to vyznačené určité miesta, ktoré boli na soľ bohatšie a bolo tam menej vody
   a blata. Tento zber nemali vo zvyku robiť bez povolenia svojich vládcov, ktorí mali naň územné
   právo. Preto pre nich všetci, ktorí pre soľ prichádzali, vykonávali určité služby, alebo im
   odovzdávali dary pozostávajúce buď priamo zo soli, ktorú ťažili, alebo z predmetov, ktoré
   priniesli zo svojej vlasti. Predstaveným tam bol Francisco Euan, ^792 pôvodom z mesta Caucel,
   ktorý preukázal nároky na túto ťažbu ako aj to, že ešte vládcovia Mayapánu zverili jeho
   predkom ťažbu aj distribúciu soli. Preto Audiencia Guatemaly nariadila, že každý, kto
   v súčasnosti vstúpi na jeho územie za účelom zberu soli, je preňho povinný vykonať to isté.
   V príslušnom čase sa jej teraz už ťaží veľké množstvo, aby sa mohla vyviezť do Mexika,
   Hondurasu a do Havany. V niektorých častiach tohto močiara sa tiež darí veľmi pekným rybám,
   a aj keď nie sú veľké, majú veľmi dobrú chuť.

   

   772.                 V orig. „es una viva laa“, opravujeme na „laja“, teda „kameň“, doslovne
   „je to živý“ (t. j. pôvodný, neopracovaný ani netransportovaný, ale tam „rastený“) „kameň“.
   Podobné spojenie používa Landa aj ďalej v tejto kapitole pri opise prírodných kameňov, čo
   v slovenčine vyplýva z kontextu a živý/prírodný osobitne neprekladám.

   773.     V orig. „cavar un estado“.

   774.     Podľa archeologických nálezov pri opracovaní skál a murárskych prácach využívali
   Mayovia najmä dláta a mlaty z pazúrika, dioritu a najtvrdšieho vápenca. Svoj význam mali aj
   drevené nástroje a rozličné techniky štiepania pomocou parožia a brúsenia pomocou piesku.

   775.     Myslí sa pohorie Puuk.

   776.     Už sme sa zmieňovali o tom, že Mayovia spracovanie kovov nepoznali, a to ani vo
   forme, ktorú tu opisuje Landa, takže muselo ísť buď o predkolumbovské (v iných oblastiach
   Mezoameriky - v centrálnom Mexiku alebo v Oaxake bolo spracovanie niektorých kovov na
   obstojnej úrovni) alebo o rané koloniálne importy.

   777.     Obrázok sa nachádzal v pôvodnom rukopise, kopisti ho žiaľ neprevzali.

   778.     Fúkačky (maysky tz´onche) vyrobené z dreva stromu komolche postupne z mayských
   oblastí vymizli. Ešte J. E. S. Thompson zaznamenal v polovici 20. stor. ich používanie
   u K´ek´chíov a u Mayov z oblasti Toleda v Belize. Poľovalo sa nimi na vtákov a strieľalo sa
   hlinenými guľôčkami.

   779.                                                       Río de Lagartos v skutočnosti nie
   je riekou, ako ju opisuje Landa. Ide o prílivový močiar (ciénega). Od mora je oddelený úzkym
   pásom pevniny a toto dlhé úzke jazero na západe plynulo prechádza do Laguny de Términos. Na
   jeho východnom konci je len veľmi krátky úsek, ktorý možno považovať za rieku.

   780.     Toto je jediná pravá rieka polostrova Yukatán. Nachádza sa v Campeche a vyteká
   z jazierka Hobonochac, tečúc ďalej na západ do Campechského zálivu.

   781.     Ide o zmiešanú, tzv. brakickú vodu, podobne prekladám na ďalších miestach.

   782.     Rieky na Yukatáne skutočne tečú pod zemou, pretože silno vápencová pôda im dovoľuje
   ľahko klesnúť pod povrch, kde si vytvárajú dlhé riečiská ústiace do mora. Práve to umožňuje
   pozorovať na pobreží pramene sladkej vody zdanlivo vyvierajúce z mora.

   783.     Takýto prieval je podobný kamennému podzemnému jazeru alebo veľkej prírodnej studni,
   maysky sa nazýval dzonot (tz´onot).

   784.     V orig. „norias“.

   785.     Bezpochyby išlo o fosílie morských mäkkýšov a ulitníkov.

   786.     Tu treba od fosílií jasne rozlišovať.V  silno vápenitej pôde je možná pomerne rýchla
   mineralizácia telesných pozostatkov, zvlášť v jaskynných systémoch.

   787.     Takéto pohreby a mineralizované kostry sú v mayskej oblasti pomerne bežnými
   archeologickými nálezmi.

   788.     Smerom na juh úroveň pevniny stúpa a voda sa nachádza čoraz hlbšie. Mayovia tento
   problém riešili prostredníctvom tzv. chultunov  (šp. aguadas alebo sartenejas) – prírodných
   alebo čiastočne umelých kamenných vodných nádrží, kde zachytávali vodu v období dažďov na
   neskoršie použitie. Využívali na to prirodzené priehlbne s kamenným podložím, ktoré spevňovali
   pomocou malty a kameňov.

   789.     Zdá sa však, že príliv a odliv neovplyvňuje hladinu cenotov. Tam voda stúpa a klesá
   v závislosti od obdobia sucha alebo dažďa.

   790.     Na tomto mieste niektorí prekladatelia, napr. Jurij Knorozov kapitolu XLIV ukončujú
   a nasledujúcim odstavcom začína kapitola XLV.

   791.     Merica, v orig. celemín, asi 4,6 litra.

   792.     Ah K´in Euan z Caucelu , ktorého poznáme okrem iného aj z Chilam Balam z Chumayelu,
   a ktorý je zmieňovaný v ďalších prameňoch aj ako batab Euan, bol vládcom provincie Chakan. Zdá
   sa, že tento muž celkom výnimočne zlučoval v sebe funkcie kňaza (ah k´in) a lokálneho vládcu –
   kazika (batab). Od Cogolluda sa dozvedáme, že Euan prijal s veľkou slávou, približne ako
   päťdesiatročný  krst, pričom jeho krstným otcom sa stal samotný Montejo. Neskôr bol veľmi
   zbožným kresťanom, stal sa asistentom viacerých kňazov, naučil sa čítať a písať po španielsky
   a pravdepodobne aj (latinkou) po maysky.

   

   

   XLV. RYBY A VODNÉ ŽIVOČÍCHY

   

   Ryby nie sú iba v jazere, ale veľké množstvo ich je aj na pobreží, takže Indiáni sa o jazerné
   ryby príliš nezaujímajú, okrem tých, čo nie sú vybavení sieťami. Tí, ak je v jazere málo vody,
   zabíjajú množstvo rýb streľbou z luku. ^793 Ostatní usporadúvajú veľmi veľké rybačky, ktoré im
   okrem vlastnej obživy, zabezpečujú predaj rýb po celej krajine.

   Majú vo zvyku ich soliť a piecť, ale tiež sušiť na slnku bez soli. Vedia presne v aký čas
   a akým spôsobom spracovať jednotlivé druhy rýb. Pečené ryby vydržia niekoľko dní, odnášajú ich
   na predaj aj 20-30 leguí ďaleko, potom ich jedia tak, že sa znova upravia, a to varením, po
   čom sú chutné a zdravé.

   Z rýb, ktoré lovia a vyskytujú sa na tomto pobreží, sú to predovšetkým pĺže,^794 ktoré sú
   vynikajúce a dosť tučné, ďalej pstruhy^795 s rovnakými bodkami a farbou ako naše, ibaže sú
   tučnejšie a chutnejšie, v ich jazyku sa nazývajú uzcay. ^796 Ďalej sú to veľmi dobré morské
   okúne, ^797 sardinky, ^798 a popri nich morské jazyky, ^799 piliare, ^800 konské makrely,
   ^801morské pleskáče ^802 a nespočetné množstvo najrozličnejších drobných rýb. Na pobreží
   Campeche sú veľmi dobré chobotnice ^803 a tri alebo štyri druhy šťúk, ^804 ktoré sú veľmi
   chutné a zdravé, osobitne jedni, ktoré sú úžasne zdravé a veľmi odlišné od ostatných tvarom
   svojej hlavy, pretože ju majú prekvapujúco okrúhlu a ploskú. Papuľu majú z vnútornej strany
   a oči majú vysunuté na okrajoch, nazývajú ich alipechpol. ^805 Lovia aj veľmi veľké ryby,
   ktoré sa ponášajú na manty ^806 a nakladajú ich po kúskoch do soli; hynú na okolitých brehoch,
   a je to veľmi dobrá vec, ale neviem isto či tá ryba je raja. ^807

   Na pobreží medzi Campeche a Desconocidou žije mnoho lamantínov, ^808 ktoré majú okrem množstva
   rybaciny, či mäsa, veľa tuku a sú vynikajúce na prípravu varených pokrmov. O lamantínoch sa
   rozprávajú podivuhodné historky: zvlášť pripomeniem, čo hovorí autor Historia General de las
   Indias, ^809 že totiž jeden Indián na ostrove Espaňola choval lamantína v jednom jazere a mal
   ho tak zdomácneného, že keď zavolal jeho meno, a volal ho „Matu“, tak priplával na breh. Čo
   môžem o nich povedať ja, je, že sú veľmi veľké a majú oveľa viac mäsa než poriadne veľké teľa,
   a tiež, že majú veľa sadla. Rozmnožujú sa ako zvieratá a majú k tomu aj pohlavné ústrojenstvo
   ako samec a samica. Samica neznáša ikry ako ostatné ryby, ale rodí vždy dve mláďatá, nikdy nie
   menej alebo viac. Majú dve plutvy, ktoré používajú pri plávaní  ako silné ruky. Ich tvár je
   veľmi podobná volskej, vynára sa z vody a spása traviny na brehoch. Netopiere majú vo zvyku
   hrýzť ich na okrúhly, sploštený rypák, ktorý im trčí z tváre, a oni od toho hynú, lebo sú
   veľmi prekrvené ^810 – je pozoruhodné, že vykrvácajú do vody z akejkoľvek rany. Mäso majú
   veľmi dobré, zvlášť ak je čerstvé, s horčicou chutí ako výborná hovädzina. Indiáni ich lovia
   pomocou harpún nasledovným spôsobom: Vyhľadajú ich v prílivových vlnách a na plytčinách
   (pretože to nie je ryba, ktorá dokáže plávať hlboko), prinesú si harpúny, ktoré majú na
   koncoch priviazané bóje. Keď lamantíny nájdu, vrhnú na ne svoje harpúny spolu s povrazmi
   a bójami. Lamantíny od bolesti z utŕžených rán utekajú zo strany na stranu do plytkej vody,
   pretože do morských hĺbok sa spustiť nedokážu. Keďže sú také veľké, rozvíria bahno na dne
   a preto, že sú také prekrvené, hneď vykrvácajú. Tak ich podľa rozvíreného bahna Indiáni
   prenasledujú na loďkách, potom ich nájdu podľa svojich bój a vyberú ich. Takýto lov je veľkým
   rozptýlením aj úžitkom pre mäso a tuk, ktoré prináša.

   Na tomto pobreží je aj ďalšia ryba, ktorú nazývajú ba, ^811 je široká, okrúhla a veľmi dobrá
   na jedenie, ale je veľmi nebezpečné ju loviť alebo sa s ňou čo i len stretnúť. Tiež nedokáže
   plávať hlboko a rada pláva v bahne, kde ju Indiáni zabíjajú pomocou luku a šípov. Keď kráčajú
   po vode popri nej a nedajú si pozor alebo keď na ňu vo vode šliapnu, ona si hneď pomôže svojím
   chvostom, ktorý má dlhý a tenký - udrie pílou, ktorú tam má, ^812 a to tak silno, že sa nedá
   vytiahnuť z rany bez toho, aby ju ešte nezväčšila, lebo sú na nej dozadu zahnuté zúbky, tak
   ako to vidno z tohto obrázku. ^813 Tieto pílky používali Indiáni na rezanie svojich tiel pri
   obetiach démonovi a vlastniť ich patrilo k úradu kňaza, preto ich mali mnoho. Sú veľmi pekné,
   pretože ide o veľmi bielu kosť, zvláštne vyformovanú do podoby malej pílky, ktorá je tak ostrá
   a jemná, že reže ako nôž.

   Vyskytuje sa tu aj jedna malá rybka, ktorá je taká jedovatá, že nikto, kto ju zje, neunikne
   pred smrťou. Dokáže sa veľmi rýchlo a silno nafúknuť. Ľudia sa nechajú dosť často oklamať, aj
   keď je všeobecne známa a vie sa, že hynie až neskôr, mimo vody a že sa celá nafukuje.^814
   V rieke Champotón sa tiež nachádza mnoho skvelých ustríc ^815 a na celom pobreží žije množstvo
   žralokov.

   

   793.     Kým predtým Landa uvádzal rôzne náčinie na rybolov, tu explicitne hovorí o love rýb
   lukom a šípom, čo zaznamenal napr. Tozzer u Lacandóncov 1907: 54. Lacandónsky šíp určený na
   lov rýb prinášame v obrázkovej prílohe.

   794.     V orig. „lic,as“ - Pĺž severný (Cobitis taenia) je len 6-12 cm veľká ryba, ktorá bola
   asi Landovi známa z európskych vôd. S istotne väčším druhom, ktorého lov pozoroval mala azda
   spoločné fúzy, zafarbenie a spôsob života pri dne. Tozzer prekladá z nejasných dôvodov ako
   „skates“ teda raje.

   795.     V orig. „truchas“ – Pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss) alebo pstruh potočný (Salmo
   trutta m. fario). Pstruhy sa však v Mezoamerike nevyskytovali.

   796.     Uz kai, (us kay) maysky doslovne „moskytia ryba“.

   797.     V orig. „robalos“ – morský okúň (Dicentrarchus labrax).

   798.     V orig. „sardinas“ – sardinka (Sardina pilchardus), Motulský slovník uvádza sardinku
   maysky ako cheh bak alebo chech bak.

   799.     V orig. „lenguados“ – morský jazyk alebo solea (Sola solea).

   800.     V orig. „sierras“ – piliar (Pristis pectinatus).

   801.     V orig. „caballas“ – makrela konská (Trachurus trachurus).

   802.     V orig. „mojarras“ – morský pleskáč (Diplodus vulgaris), sem však patrí širší okruh
   veľkých ostriežovitých rýb z rodu Gerreidae. Tozzer aj Knorozov prekladajú - tuniak.

   803.     Maysky ma´ax kay, t.j. ryba-pavúčiak alebo opičia ryba (ma´ax je meno opice pavúčiak
   s veľmi dlhými a tenkými končatinami.)

   804.     V orig „zollos“ – šťuka (Esox lucius). Rybu istotne Landa len prirovnáva k šťuke
   podobnému druhu – k dravcovi s množstvom zubov (tak ako vyššie pstruha). Je tu aj možnosť, že
   ide o chybu prepisovača a v origináli má byť „tollos“ (takto opravuje Pérez Martínez
   a v poznámke pripúšťa Tozzer), v tom prípade by išlo o žraloka ostnatého (Squalus acanthias).

   805.     Ah (li?)pechpol značí maysky „klieštia hlava“, čo by zodpovedalo opisu sploštenej
   hlavy v texte. Súčasne niet pochýb, že tu Landa hovorí o žralokoch, ale opis nesedí na vyššie
   uvedeného žraloka ostnatého.

   806.     Manta obrovská (Manta birostris), najväčší druh raje.

   807.     Hynie – „muere“ opravujú niektorí prekladatelia na „mueve“, potom: „mueve a las
   orillas de la redonda“ prekladá Knorozov (213) ako: „ona dvigaet krajami (svojej) okruglosti“,
   čo je síce opis spôsobu plávania rají, ale aj text bez opravy je dostatočne zmysluplný,
   pretože na pobreží Yukatánu sa skutočne často vyskytujú telá uhynutých rají. Raja, maysky iz
   kay mala veľký význam nielen ako potravina, ale aj v náboženskej symbolike a v ritualizme, kde
   sa pri obetovaní krvi používali ich chvostové tŕne na prepichovanie rôznych častí tela.

   808.     Lamantín širokonosý zvaný aj morská krava, maysky baklam (Trichechus manatus).

   809.     Ide o Gonzala Fernándeza de Oviedo y Valdés.

   810.     V orig. „son muy sanguíneos“.

   811.     Ba značí maysky „syseľ“, alebo „krtko“, Landa mal zrejme na mysli bach – mečiar
   obyčajný (Xiphias gladius), čomu však nezodpovedá umiestnenie bodca.

   812.     Pravdepodobne išlo o raju s tŕňovým chvostom Dasyatis americana alebo opisu ešte
   lepšie vyhovuje okrúhly druh Urobatis halleri (Tozzer: 191 uvažuje o veľkom bodkovanom druhu
   orlej raje Aetobatis narinari).

   813.     Kopista obrázok žiaľ z pôvodiny neprevzal.

   814.     Ide o štvorzubca (Tetraodon), ktorý sa dokáže v nebezpečenstve prudko nafúknuť.
   Niektoré časti jeho tela obsahujú prudký jed tetraodontoxín, ktorý sa nedá odstrániť ani
   varením.

   815.     Maysky bok, tieto ustrice sa držia v mangrových porastoch.

   

   

   XLVI. LEGUÁNY A KROKODÍLY

   

               Okrem rýb, ktoré obývajú vodu, sú tu živočíchy, ktoré žijú súčasne na suchu i vo
   vode. Takými je napríklad množstvo leguánov, ^816 ktoré sa ponášajú tvarom, veľkosťou aj
   farbou na španielske jašterice, ibaže nie sú také zelené. Kladú vajcia vo veľkom počte
   a vyskytujú sa vždy v blízkosti mora alebo inej vody. Vo vode a na súši si nachádzajú
   rozdielne útočiská, kde ich v čase pôstu vyhľadávajú Španieli, ktorí ich pokladajú za
   výnimočné a veľmi zdravé jedlo. Je ich toľko, že na obdobie veľkého pôstu poslúžia všetkým.
   Indiáni ich lovia pomocou špagátov, ktoré priviažu na stromy a nachystajú k ich dieram. ^817
   Je až neuveriteľné, že zostanú chytené na žive aj dvadsať – tridsať dní bez toho, aby vzali
   niečo do úst, a ani neschudnú. Počul som dokonca, že je vyskúšané, že ak sa leguánom
   naplní^818 brucho pieskom, veľmi priberú. Ich trus je zase obdivuhodným liekom, ak sa položí
   čerstvý na oko, lieči beľmo.

               Nachádzajú sa tu aj pozoruhodne veľké korytnačky, majú ohromné štíty a sú oveľa
   väčšie ako naše. Sú vhodné na jedenie a majú dosť mäsa. Znášajú vajcia veľké ako od
   sliepky^819 a znášajú ich v počte stopäťdesiat alebo dvesto do veľkej diery v piesku ďalej od
   vody, ktorú napokon zahrabú pieskom. Odtiaľ potom vyliezajú malé korytnačky. V tejto krajine
   sú aj ďalšie, odlišné korytnačky z ktorých niektoré žijú v suchých lesoch, iné v jazerách.

               Na pobeží som pár ráz zazrel jednu rybu, ktorá bola celá opancierovaná a zabudol
   som ju tu uviesť. Mala veľkosť malej korytnačky a zvrchu bola pokrytá tenkým, okrúhlym, pekne
   formovaným pancierom silno svetlozelenej farby. Chvost mala z rovnakého panciera, pripomínal
   šidlo a bol asi piaď dlhý. Zospodu mala mnoho nôh a drobné vajíčka. Tento živočích sa neje,
   iba tie vajíčka, ktorých Indiáni skonzumujú veľa, v svojom jazyku ho volajú mex. ^820

               Je tam aj mnoho zúrivých krokodílov, ^821 ktoré aj keď sa zväčša zdržiavajú vo
   vode, často vychádzajú na súš a tam aj žerú alebo majú pri tom aspoň hlavu vystrčenú z vody,
   pretože nemajú žiabre a pod vodou nemôžu prežúvať. Je to ťažký živočích a nikdy sa nadlho od
   vody nevzďaľuje, ale vie sa zúrivo vyrútiť, ak na niečo útočí alebo keď uniká. Je veľmi
   pažravý a rozprávajú sa o ňom podivuhodné historky. To, čo ja viem je, že jeden z nich zabil
   u nás Indiána v blízkosti kláštora, keď sa kúpal v jazere. Preto sa jeden mních vybral aj
   s Indiánmi zabiť ho. Aby ho zabili, vzali so sebou ako návnadu neveľkého psa, ktorému
   prestrčili pevný, na koncoch zaostrený kolík od papule až po konečník. Veľmi pevný povraz,
   upevnili o jeho vnútornosti a celé to hodili do vody. Vzápätí sa zjavil krokodíl, ktorý psa
   vzal medzi zuby a prehltol. Keď sa to stalo, kolík prepichol jeho telo a mních spolu
   s Indiánmi ho s veľkou námahou a ťažkosťami vytiahli na breh. Keď krokodíla otvorili, našli
   v jeho bruchu okrem psa^822 aj polovicu toho človeka. Tieto krokodíly sa rozmnožujú ako
   zvieratá a kladú vajcia, pre ktoré vyhrabávajú v piesku pri vode veľké diery. Kladú tristo
   alebo aj viac vajec, väčších ako sú vtáčie, aby ich tam ponechali až do doby, keď im príroda
   ukáže, že je čas vyliahnuť sa. Vtedy sa na tých miestach potulujú a vyčkávajú. Malé krokodíly
   sa vyliahnu nasledovne: vyjdú z vajca veľkosti piade^823 a čakajú na morskú vlnu, ktorá sa pri
   nich roztriešti. Hneď ako ju zacítia, opustia svoje miesto a vrhnú sa do vody. Všetky tie,
   ktoré vlnu nestihnú, zahynú na piesku, pretože sú veľmi krehké a piesok je rozpálený od slnka,
   spália sa a hneď uhynú. Tie, ktoré vodu dostihnú, sa všetky zachránia a vzápätí v nej začnú
   plávať, až kým sa tam neobjavia rodičia, aby ich mohli nasledovať. Týmto spôsobom sa ich
   zachráni len veľmi málo, aj keď nakladú toľko vajec. A to všetko sa nedeje bez účasti božej
   prozreteľnosti, ktorá chce, aby bolo viac toho, čo nám je prospešné, než toho, čo nám škodí
   a čo by nám mohlo natoľko ublížiť, ako tieto beštie, keby všetky uzreli svetlo sveta.

   

               816.     Maysky huh, ide pravdepodobne o druh leguána (Iguana iguana rhinolopha).

               817.     Išlo zjavne o chytanie do oka, tak ako nám ho predstavuje Madridský kódex
   44-9, 91a, 93a.

               818.     Možno však má byť „potrie“, z orig. „flotan“, opraveného viacerými
   prekladateľmi na „frotan“ (trieť), to nie je celkom jasné. V tomto prípade sa držím Knorozova
   a Tozzera s tým, že piesok snáď urýchľuje trávenie leguánov, čo zvýšilo ich príjem potravy,
   preto priberali. Mohlo však ísť aj o jednu z početných povier založenú na predstave, že sa
   leguán živí pieskom.

               819.     Podľa veľkosti vajec muselo ísť o karetu obrovskú (Chelonia mydas).
   Mayovia korytnačky nazývali všeobecne termínom ak.

               820.     Tozzer (192) sa domnieva, že išlo o veľkú langustu alebo krevetu, čo však
   nezodpovedá opisu tvaru panciera ani chvosta. Uvádza tiež doslovne v angličtine Pérezovu
   domnienku, že ide o „spider-fish“, takto označovaná hlbinná ryba (Bathypterois atricolor) však
   vôbec nežije v západnom Atlantiku, Pio Pérez mal v španielskom origináli na mysli „pez araňa“,
   čiže bodavca veľkého (Trachinus draco), jedovatú pobrežnú rybu, ktorá však opäť v ničom
   nepripomína Landove slová. Jeho opis naopak zodpovedá skôr výzoru ostrorepa amerického
   (Limulus polyphemus). Jeho mayské označenie me´x by sa dalo preložiť ako „fúzač“.

               821.     V orig. „lagartos“, myslí sa takmer určite kajman okuliarnatý severný
   (Caiman crocodilus fuscus). Na Yukatáne nežijú aligátory, ale krokodíle, pričom kajmany sú len
   ich poddruh. Maysky sa krokodíl označuje slovom ain, pričom tieto živočíchy boli u starých
   Mayov istotne predmetom kultu. Zmieňuje sa o tom aj Lizana (Pt. 2, VI): „Uctievajú krokodílov,
   tvorov bez jazyka...“. Starí Mayovia videli v krokodílovi jednu z podôb najvyššieho boha
   Itzamnu (Itzam Kab Ain) a už od raného klasického obdobia bol krokodíl spojený so svetovým
   stromom a vnímaný ako základ a os sveta. Súčasní Lacandónci vnímajú krokodílov ako príbuzných
   svojich kanoí a vôbec sa ich neboja.

               822.     Psy sú častou potravou krokodílov aj dnes. O nepriateľstve medzi psom
   a krokodílom hovorí jeden lacandónsky mýtus.

               823.     Pripomíname, že veľkosť piade je 21 cm.

   

   

   XLVII. AKÉ SÚ TU HADY A ĎALŠIE JEDOVATÉ ŽIVOČÍCHY (Kapitola VII.)^824

   

               Hadov^825 tu je veľmi bohatá škála, majú mnoho farieb a nie sú nebezpečné
   s výnimkou

   dvoch druhov, ^826 ktoré sú veľmi jedovaté a oveľa väčšie ako tie od nás zo Španielska.
   Nazývajú ich taxinchan. ^827 Ďalší druh je tiež jedovatý, veľmi veľký a má v chvoste
   hrkálku.^828 Iné hady sú obrovské, takže prehltnú králika alebo aj dvoch, ale nie sú
   nebezpečné.^829 Stojí za zmienku, že sú tu Indiáni, ktorí s ľahkosťou chytia jedných aj
   druhých bez toho, aby im ublížili. ^830

   Žije tu aj jeden druh jašteríc, väčších než sú naše, a je pozoruhodné, aký veľký z nich majú
   Indiáni strach. Hovoria, že keď sa ich niekto dotkne, vylúčia akýsi pot, ktorý je smrteľne
   jedovatý. ^831 Medzi kamením sa tu nachádza aj množstvo škorpiónov, ^832 ale nie sú také
   jedovaté ako tie u nás v Španielsku. Zato je tu jeden druh veľkých mravcov, ktorých uštipnutie
   je oveľa horšie než od škorpióna, aj viac bolí a aj sa viac zapáli, ako som sám skúsil, trvá
   to aj dva krát toľko ako od škorpióna. ^833

   Sú tu dva druhy pavúkov, jeden je veľmi malý, ale smrtonosný ^834 a druhý je veľký a celý
   pokrytý jemnými čiernymi tŕnikmi, ktoré vyzerajú ako štetiny – v nich sa skrýva jed. ^835
   Všade, kde sa vyskytujú, si Indiáni dávajú veľký pozor na to, aby sa ich nedotkli. Je tu aj
   mnoho ďalších druhov hmyzu, ale nie jedovatého.

   Vyskytuje sa tu jeden červený červík, z ktorého sa vyrába veľmi dobrá masť žltej farby, určená
   na opuchliny a jazvy. Na zhotovenie masti postačuje črvíkov pomiesiť alebo ich rozmačkať
   a výsledok slúži aj ako olej na maľovanie keramiky, ktorý spevňuje farbu. ^836

   

   

   824.     Na tomto mieste sa zachovalo pôvodné Landovo číslovanie a názov kapitoly, čo
   zdôvodňuje predchádzajúce približné tematické členenie Brasseura de Bourbourg a súčasne
   potvrdzuje, že tieto geografické a prírodopisné kapitoly boli v origináli zaradené do prvej
   časti spisu.

   825.     Landa používa v tomto texte synonymá „culebra“, „serpiente“, ktoré prekladám len ako
   „had“ a slovo „vívora“, čo je označenie pre zmiju, čím rozumie jedovatého hada všeobecne.

   826.     Landa sa na tomto mieste mýli, jedovatých hadov je na Yukatáne oveľa väčší počet.

   827.     Taxinchan je mayské označenie pre prudko jedovatého krovinára zamatového (Bothrops
   atrox) asi 2 m dlhého hada zlatožltej farby, ktorého uhryznutie spôsobuje krvácanie zo
   všetkých pórov a rýchlu smrť.

   828.     Ide bez pochýb o štrkáča (Crotalus terrificus durissus), maysky ahau kan (t.j. „pán
   hadov“ alebo „kráľovský had“) alebo tzab kan (hrkajúci, alebo štrkajúci had), lacandónksy hach
   kan (t. j. „pravý had“). Štrkáč bol veľmi dôležitým mayským symbolom, predovšetkým
   v poklasickom období, kde v operenej forme reprezentoval boha Kukulkána. Jeho meno (Tzab)
   nieslo aj súhvezdie Plejád.

   829.     Landa myslí na veľhada kráľovského (Boa constrictor), maysky ka´xab yuk alebo
   lacandónsky (aj maysky) och kan.

   830.     U Mayov jestvovali a u Lacandóncov dodnes jestvujú znalci, ktorí bez ujmy manipulujú
   s hadmi i s jedovatým hmyzom.

   831.     Ide o salamandrovitého živočícha s kosteným pancierom, ktorého meno je kôrnatec
   jedovatý (Heloderma horridum).

   832.     Maysky zinan, ide pravdepodobne o dva veľké druhy škorpiónov čiernej farby, ktoré
   žijú na Yukatáne Centruroides margaritatus a Centruroides gracilis. Jeden zo škorpiónov sa
   nazýval na Yukatáne chuh, z čoho bolo odvodené aj meno jedného z mayských bohov (boh M), ktorý
   mal atribúty škorpióna a nazýval sa Ek Chuah t. j. „Čierny Škorpión“.

   833.     Mohlo ísť o bolestivé uštipnutie malých červeno-hnedých mravcov z rodu Crematogaster,
   ale pravdepodobnejšie je, že išlo o niektorého z pamravcov (Mutillidae), ktorých uštipnutie je
   veľmi bolestivé a dlho sa hojí.

   834.     Menším pavúkom by mohol byť červený jedovatý pavúk Macrodectes, maysky nazývaný
   tz´itun.

   835.     Podľa Tozzera (193) išlo v prípade veľkého pavúka o druh Acrosoma, čomu zodpovedá aj
   jeho preklad, kde neuvádza štetiny, iba tŕne. Štetiny tam však patria a pravdepodobné je, že
   Landa opisuje niektorú z yukatánskych tarantúl Brachypelma vagans alebo Brachypelma
   epicureanum, lacandónsky toi. V každom prípade jed sa nevyskytuje na tŕňoch ani štetinách
   týchto pavúkov, ale v ich uhryznutí.

   836.     Tento červ (Coccus axin), maysky ni´in, žije na stromoch a z neho vyrábaná látka sa
   používala v celej Mezoamerike namiesto laku (Heil 1995).

   

   

   XLVIII. O VČELÁCH, ICH MEDE A VOSKU (Kapitola VIII.)^837

   

               Žijú tu dva druhy včiel ^838 a oba sú oveľa menšie ako naše. Väčšie z nich chovajú
   v

   úľoch, ^839 ktoré sú veľmi malé. Nerobia ani plásty ako naše včely ale akési dutinky z vosku

   veľkosti vlašského orecha, z ktorých každá jedna je naplnená medom. ^840 Aby ho vybrali,

   nemusia urobiť nič viac, než otvoriť úľ a paličkou prepichnúť tie dutinky, z ktorých začne

   vytekať med. Keď chcú, vyberú si odtiaľ aj vosk. Ďalšie pestujú v lesoch, v dutinách stromov

   a skál, odkiaľ zbierajú vosk a med, ktorým táto zem oplýva. Med je veľmi dobrý, až na to, že
   kvôli veľkej hojnosti potravy včiel je trochu vodnatý a preto  je potrebné dať ho variť na
   oheň. Keď sa to urobí, zostane dobrým a veľmi trvanlivým. Vosk je tiež dobrý, až na to, že je
   veľmi dymový. Nikdy sa nezistilo, čo to môže spôsobovať. V niktorých provinciách je žltší ako
   v iných, čo je zapríčinené iným druhom kvetov. Tieto včely nepichajú, ani nijako neubližujú,
   keď sa im vyberá med. ^841

   

   837.     Toto je druhá z kapitol (podobne ako predchádzajúca), kde sa nám zachovalo pôvodné
   číslo kapitoly a jej názov.

   838.     Ide o včely bez žihadla druhov Melipona a Trigona, väčšia z nich je Trigona. Melipoma
   fulvipes (alebo domestica) sa maysky nazýva yikil kab.

   839.     V orig. je uvedené chybne „almenas“, Pérez Martínez aj ďalší prepisujú „colmenas“.
   Súčasní Lacandónci používajú ako úle jeden druh tekvicových nádob.

   840.     Med, maysky kab mal veľký význam nielen ako potrava, ale aj v rituáloch. Bol, podobne
   ako donedávna u Lacandóncov, základnou prísadou do ceremoniáneho nápoja balché.

   841.     Chov včiel a brtníctvo podliehali u Mayov patronátu bohov a boli predmetom
   poľnohospodárskych almanachov, tak ako to vidno z posledných strán Madridského kódexu.

   

   

   

   

   XLIX. RASTLINSTVO YUKATÁNU

   

               Pestrosť rastlín a kvetov, ktoré krášlia Yukatánu v jeho vlastných ročných
   obdobiach je veľmi veľká a treba sa o nej zmieniť. Týka sa to rovnako stromov ako rastlín,
   pretože mnohé z nich sú neuveriteľne krásne a malebné v mnohorakosti svojich farieb a vôní.
   Popri tom, že sú ozdobou lesov a polí, poskytujú tiež hojnosť poživne pre malé včely, ktoré
   produkujú med a vosk. Medzi tými všetkými rastlinami tu spomeniem niektoré, ktoré sú cenné pre
   ich vôňu a krásu, ako aj pre úžitok, ktorý poskytujú obyvateľstvu tejto zeme.

               Rastie tu palina, ^842 oveľa sviežejšia a voňavejšia, než u nás, tiež je väčšia
   s tenšími listami. Indiáni ju pestujú pre jej vôňu a pre radosť. Videl som, že je ešte
   krajšia, keď Indiánky nasypú k jej koreňom popol.

               Vyskytuje sa tu aj jedna rastlina s veľmi širokými listami, s vysokými a silnými
   vetvami, ktorá má pozoruhodnú vôňu a bohatý vzrast, pretože z kúskov vetiev vyrastajú ďalšie
   početné rastliny na spôsob vŕby, aj keď sa inak nedajú s vŕbou porovnať. Keď sa jej listy
   trochu podržia v rukách, vydáva vôňu celkom ako ďatelina, ale keď sa vysuší, táto vôňa sa
   stratí. Je veľmi dobrá ako zelená výzdoba chrámov počas sviatkov a na to aj slúži. ^843

               Je tu toľko bazalky, ^844 že na niektorých miestach sú jej plné lesy aj cesty. 
   Rastie na skalách veľmi svieža, pekná a voňavá, aj keď to nie je tá, čo dovážame a rastie
   u nás doma. Stojí za to vidieť ako sa rozrastá a všetko pokrýva.

               Rastie tu jedna kvetina, nazývaná tixzula, ^845 ktorá má lahodnejšiu vôňu, než akú
   som kedy zacítil, oveľa krajšiu ako jazmín. Je biela a existuje aj bledofialová odroda. Keďže
   jej byľ vyrastá zo silných cibúľ, bude ju možné previezť do Španielska. Rastie tak, že
   z cibule vychádza vysoká, silná byľ, ktorá je veľmi svieža; vydrží celý rok, pričom raz do
   roka vyženie približne v polovici stvol zelenej farby, široký na tri palce, silný a dlhý asi
   ako rákos . Na jeho konci pučia v strapcoch kvety, každý jeden je spolu so stopkou tak na piaď
   dlhý. Kvety majú päť dlhých otvorených lístkov, zo spodu sú uzatvorené bielou jemnou šupinkou
   a v strede majú žlté blanky. ^846 Tieto kvety s farbami do biela a žlta sú nádherné. Keď sa
   takáto ratolesť odtrhne a vloží do nádoby s vodou, jej príjemná vôňa vydrží mnoho dní, lebo
   kvety sa neotvoria naraz, ale jeden po druhom.

               Sú tu aj malé ľalie, ^847 ktoré sú veľmi biele a voňavé. Vydržia veľmi dlho vo
   vode a tiež je ich ľahké odtiaľto vyviezť, pretože majú cibuľku. Vo všetkom sú podobné ľaliam
   okrem  toho, že nemajú žltý stred a že ich vôňa je ešte krajšia a nebolí z nej hlava. Majú tu
   aj ružu, ktorú nazývajú ixlaul, o ktorej mi povedali, že je prekrásna a veľmi voňavá. ^848

               Rastie tu aj druh stromov, ktoré nazývajú nicté ^849a ktoré prinášajú množstvo
   bielych a žltých ruží, ako aj ďalších, ktoré sú tmavoružovej farby. ^850 Sú veľmi svieže
   a voňavé, robia z nich pôvabné kytice, a niektorí aj elixíry. ^851 Je tu tiež veľmi voňavý
   kvet, ktorý nazývajú kom a jeho vôňa je pálivá. ^852 Tiež je ho možné do Španielska ľahko
   previezť. Jeho listy sú nádherne svieže a široké. Okrem týchto kvetov a rastlín sú tu ďalšie,
   ktoré sú veľmi užitočné a liečivé. Medzi nimi dva druhy moruší, ^853 veľmi sviežich a pekných.

               Nachádza sa tu aj hojnosť ceteraku, ^854 adiantu ^855 a tiež jedna
   rastlina, ktorej vývar z listov vynikajúco hojí opuchliny na nohách a chodidlách. Je tu aj
   ďalšia pozoruhodná rastlina, ktorá sa používa na liečenie starých rán, a ktorú nazývajú
   iaxpalialché. ^856 Iná rastlina, ktorá je jedlá a má rovnakú chuť ako fenikel, sa varí vo vode
   a pomáha pri hojení rán alebo sa prikladá v surovom stave ako predchádzajúca. V  Bacalare ^857
   zase rastie prestup liečivý.^858            Rastie tu tiež istý druh rastliny, ktorá rastie
   v studniach a na iných miestach, je trojuholníkovitá ako šáchor, ale oveľa hrubšia. ^859 Z nej
   robia svoje košíky, ktoré zvyknú robiť farebné a darí sa im ich vyhotoviť mimoriadne pekné.
   ^860 Majú aj divú rastlinu, ktorú však niekedy pestujú aj doma, a tá je lepšia, pretože z nej
   vlastným spôsobom získavajú akési konope, ^861 z ktorého vyrábajú nekonečné množstvo vecí pre
   svoju potrebu. Tiež pestujú niektoré stromy, na ktorých rastú isté plodiny, ktoré však
   nepatria k potravinám, hoci sa ponášajú na malé plody uhoriek. Využívajú ich na produkciu gumy
   alebo gleja, pomocou ktorého lepia všetko, čo potrebujú.

               Plodinami, ktoré pestujú pre výživu človeka sú: veľmi dobrá kukurica ^862
   v množstve druhov a farieb, ktorú zberajú vo veľkom, robia si sýpky a chránia ju v silách ^863
   pre prípad neúrodných rokov. Ďalej sú to dva druhy malých bôbov, jeden je čierny a druhý
   rôznofarebný, ako aj ďalší druh, ktorý priviezli Španieli, ten je malý a belavý. ^864 Majú aj
   svoje korenie, ^865 ako aj mnoho druhov tekvíc, ^866 z ktorých niektoré pestujú pre ich
   semená, ďalšie pripravujú dusené, iné pečené alebo varené, niektoré druhy slúžia ako kuchynské
   nádoby. ^867 Teraz už majú aj melóny, ^868 ktoré sú veľmi dobré a tekvice zo Španielska. ^869
   Vďaka nám žnú už aj proso, ^870 ktoré je veľmi výživné. Majú tiež jednu plodinu, ktorú sadia a
   je nesmierne chutná a svieža, jej plodom je koreň, ktorý je, podobne ako repa, tučný
   a okrúhly. Jedia ju surovú so soľou. ^871 Ďalší koreň, ktorý sadia a rastie pod zemou,
   predstavuje plodinu s veľkým vyživovacím významom. Má mnoho druhov, sú fialové, žlté, biele
   a pripravujú sa varením alebo pečením, pričom je to výborné jedlo, pripomína čímsi gaštany
   a pečené sú vhodné k nápojom. ^872 Ešte iné dva korene slúžia Indiánom ako potrava. ^873
   Poznajú však aj ďalšie dva druhy koreňov, ktoré sú divé a podobné vyššie zmieneným, tie
   pomáhajú Indiánom v čase hladu alebo neúrody, ale ak takýto stav nenastane, nezaujímajú sa o
   ne. ^874 Majú tu aj jeden stromček s mäkkými konármi, ktorý má mnoho mlieka a jeho listy sú
   jedlé. Varia sa a majú výbornú chuť ako kapusta s príchuťou tučnej slaniny. Indiáni ho sadia
   hneď ako začnú niekde bývať a počas celého roka má listy, ktoré je možné zbierať. ^875
   Vyskytuje sa tu aj čerstvá čakanka, ^876 pestujú ju na svojich hospodárstvach, ale nevedia ju
   zužitkovať na jedenie.

               Treba veľmi chváliť Boha spolu s prorokom, ktorý hovorí: „ Obdivuhodné je tvoje
   meno Pane, na celej zemi“, a to kvôli množstvu stromov, ktoré v tejto zemi jeho Majestát
   stvoril, všetky tak odlišné od našich. Do dnešného dňa som tam – hovorím o Yukatáne – nevidel
   ani jediný, ktorý by som videl aj na inom mieste. A všetky sú tu k službám a na úžitok
   Indiánom a dokonca aj Španielom.

               Vyskytuje sa tu jeden strom, ktorého plod pripomína okrúhlu tekvicu, z neho robia
   Indiáni svoje nádoby, ktoré sú veľmi dobré. Vyrábajú ich maľované a mimoriadne vkusné.^877
   Takého istého druhu je aj ďalší strom, ktorý dáva menšie, veľmi tvrdé plody, z ktorých
   vyrábajú ďalšie nádobky určené na vonné masti a iné použitie. ^878 Je tu tiež iný strom,
   ktorého plod má kôstku podobnú lieskovcu, tá sa používa na výrobu dobrých korálok a šupka sa
   používa na pranie prádla ako mydlo, dokonca rovnako pení. ^879

               Kvôli svojim démonom pestujú vo veľkom aj kadidlový strom. Kadidlo zbierajú tak,
   že stromu porania kôru kameňom, aby potom odtiaľ vytekala guma alebo živica. ^880 Je to svieži
   strom, vysoký, tienistý, s bohatým olistením, avšak tam, kde sa vyskytuje, jeho kvet spôsobuje
   čiernu farbu vosku. Majú tiež strom, ktorý rastie v studniach, veľmi pekný a vysoký, so
   sviežimi listami, pričom je pozoruhodné, ako usporiadane rastú jeho konáre na kmeni. Vyrastajú
   po troch alebo po viac, usporiadané v skupinách okolo stromu, tak pekne postupujú a rozširujú
   svoj rast. ^881

               Rastú tu aj cédre, ale nie dosť dobrej kvality. ^882 Majú aj jeden druh stromu,
   ktorý je trochu nažltý a žilkovaný ^883 podobne ako dub. ^884 Má neuveriteľne tvrdé a veľmi
   trvanlivé drevo, ktoré je také pevné, že sme ho našli na vchodoch budov v Izamale, kde ich
   používali ako závesy na dvere, na ktorých spočívala celá ich váha. ^885 Vyskytuje sa tu aj iný
   strom s veľmi pevným drevom, z ktorého robia luky a oštepy, má žltohnedú farbu. ^886 Ďalší
   taký má tmavooranžovú farbu, z toho robia čakany, ^887 má veľmi tvrdé drevo, myslím, že ho
   nazývajú brazílskym. ^888 Je tu aj dosť stromov, o ktorých vravia, že sú dobré na liečenie
   vredov, nazývajú ich zon. ^889 Ale rastie tu aj jeden strom, ktorý má arzénovú miazgu,
   ktorá poraní každého, ak sa jej dotkne. ^890 Aj jeho tieň je zhubný, osobitne ak v ňom niekto
   zaspí. Iný strom, ktorý tu rastie, je plný dvojíc dlhých, veľmi pevných a hrubých tŕňov. Niet
   vtáka, ktorý by si na ňom odpočinul, nemohol by si naň vôbec sadnúť. ^891 Tie tŕne sú pri
   hrubšom konci duté a vždy plné mravcov. Je tu aj jeden strom, ktorý je veľmi vysoký
   a rozložitý. Prináša plody podobné svätojánskemu chlebu, ^892 ktoré sú plné čiernych jadier
   a z ktorých si Indiáni v čase nedostatku pripravujú jedlo. Z jeho koreňov vyrábajú vedrá na
   vyťahovanie vody z cenotov a studní. ^893

               Sú tu aj stromy, z ktorých kôry vyrábajú Indiáni vedierka na vodu, ^894 ďalšie
   z ktorých vyrábajú laná, ^895 iné, ktorých rozdrvená kôra sa používa na výrobu odvaru určeného
   na leštenie štukových omietok múrov, pričom ich to veľmi spevňuje. ^896 Vyskytujú sa tu aj
   moruše, ktoré majú veľmi dobré drevo. ^897 Celkovo majú toľko ďalších stromov s všestranným
   úžitkom, že to až prekvapuje. Na vidieku a v lesoch majú mnoho najrozličnejších vrbín, ^898
   z ktorých vyrábajú všetky možné druhy košíkov, upevňujú svoje domy a využívajú ich na
   čokoľvek, čo potrebujú, takže ich užitočnosť je až ohromujúca. Je tu tiež strom, ktorého
   mlieko je výnimočným liekom na zuby. ^899 Ďalší zase dáva určité veľké plody plné vlny, ^900
   ktorá je na plnenie vankúšov lepšia ako kúdeľ z vidieckych statkov. ^901

               Z obáv, aby som nezanedbal význam niektorých stromov alebo ich plodov, som sa
   rozhodol ich opísať oddelene; a ako prvý z nich musím spomenúť vínový strom, ktorý majú
   Indiáni vo veľkej vážnosti a preto ho sadia vlastne vo všetkých svojich záhradách
   a v priestoroch okolo domov. Je to škaredý strom, ktorý nemá ovocie a jediný úžitok dávajú
   korene, z ktorých spolu s medom a vodou robia svoje víno. ^902 V tejto zemi sa vyskytujú
   určité druhy divého viniča, ktoré dávajú jedlé hrozno. ^903 Vyskytujú sa hlavne na pobreží
   Kupulu. ^904 Sú tu aj slivkové stromy, ktoré dávajú najrozličnejšie druhy sliviek, pričom
   niektoré sú veľmi dobré a zdravé. ^905 Sú však veľmi odlišné od našich, lebo majú malú dužinu
   a veľkú kôstku, kým u nás je to skôr opačne. Keď už porovnávame, u tohoto stromu sa plody
   objavujú skôr než lístie a nemá vôbec kvety, iba ovocie. Je tu aj mnoho banánov, ktoré
   priniesli so sebou Španieli, lebo predtým sa tu nevyskytovali. ^906 Rastie tu tiež strom,
   ktorý dáva veľké ovocie, podlhovasté a tučné, ktorého dužina je červená a veľmi chutná. ^907
   Nekvitne, iba zarodí veľmi malý plod, ktorý potom pomalyčky rastie. Iný strom, čo tu majú, je
   veľmi listnatý a pekný, pričom nikdy nezhadzuje lístie. Bez toho, aby mal kvety, dáva ovocie,
   ktoré je rovnako sladké, ba možno ešte sladšie, než to, čo som zmienil vyššie. Je malé, veľmi
   sladké a chutné, niektoré plody sú lepšie než iné. Dokonca ak máte tie najlepšie, bývajú veľmi
   cenené. V svojom jazyku ho volajú ya. ^908 Ešte inému stromu tu nikdy neopadáva lístie, je
   vždy čerstvý a pekný. Dáva akési malé chutné figy, ktoré nazývajú ox. ^909 Ďalší strom, čo tu
   majú je neuveriteľne krásny a svieži, prináša ovocie podobné veľkým vajciam. Indiáni ho
   zbierajú zelené a nechávajú ho dozrieť v popole. Keď dozrie, vyzerá výborne, je sladké
   a zasýti ako žĺtka z vajec. ^910 Ďalší strom prináša odlišné plody, tiež žlté, ale nie také
   veľké ako predchádzajúci, ale mäkšie a sladšie, ktoré keď sa zjedia, nezostane k videniu nič
   viac, než kôstka podobná mäkkému ježkovi. ^911 Je tu tiež ďalší veľmi pekný a svieži strom,
   ktorý dáva ovocie nie väčšie ani menšie než lieskovec, a to aj so šupkou. Pod ňou má plod
   podobný višni, ale jeho kôstka je veľká. Indiáni ho nazývajú uayam a Špnieli guayas. ^912 Sú
   tu aj plody, ktoré priviezli Španieli a ktoré sú veľmi chutné a zdravé, nazývajú ich guayabas.
   ^913

               V horách sú dva druhy stromov. Jeden dáva ovocie asi tak veľkosti hrušky, veľmi
   zelené  s hrubou šupkou, ktoré privedú k zrelosti tak, že ho celé otĺkajú o skalu, počom získa
   výnimočnú chuť. ^914 Druhý strom dáva veľké ovocie tvarom podobné borovicovým šiškám, má dobrú
   chuť aj keď je vodnaté, trpké a má mnoho malých kôstok, ktoré nie sú zdravé. ^915 Vyskytuje sa
   tu aj strom, ktorý rastie na čistinách, nikdy nie medzi ostatnými stromami, ale vždy len
   osamote. Jeho kôra je veľmi dobrá na činenie koží a slúži ako škumpa.^916 Rodí malé žlté
   ovocie, ktoré je veľmi chutné a obľúbené hlavne medzi ženami. ^917 Rastie tu aj ďalší strom,
   veľmi veľký a svieži, ktorý Indiáni nazývajú on. Dáva ovocie podobné neveľkým tekvičkám, ktoré
   je veľmi mäkké, chuťou sa ponáša na maslo a je olejnaté. ^918 Predstavuje dôležitú potravinu
   a významnú zložku výživy. Má veľkú kôstku a jemnú kožu, jedáva sa pokrájané na štvrťky ako
   melón, ale so soľou.

               Nachádzajú sa tu tiež veľmi škaredé a pichľavé bodliaky, ktoré rastú vo výhonkoch,
   vždy prichytených na iných stromoch, okolo ktorých sa omotávajú. ^919 Dávajú aj plody, ktorých
   šupka je červená, sú plné semiačok a výzorom pripomínajú artičoky. Pri zbere sú na dotyk mäkké
   a nemajú pichliače. Dužina je biela a plná malých čiernych zrniečok. Je sladká, veľmi chutná
   a šťavnatá, že sa až rozpúšťa v ústach. Je sa surová, podobne ako u pomarančov, ibaže so
   soľou. Indiáni ani nie sú schopní nájsť ich v horách toľko, koľko by ich Španieli radi
   pojedli.

               Je tu tiež strom, ktorý je škaredý a pórovitý, ale dosť veľký; a dáva istý druh
   veľkých plodov plných žltej dužiny, ktorá je veľmi chutná, so semenami podobnými konopným, ale
   oveľa väčšími, ktoré sú veľmi účinné na močové problémy. Z tohto ovocia robia dobrú
   zaváraninu. ^920 Stromu vyrašia listy až po plodoch. Vyskytuje sa tu tiež menší strom, ktorý
   je trochu tŕnitý a dáva plody veľkosti podlhovastej uhorky, ibaže sú o niečo väčšie. ^921 Ich
   chuť je podobná artičoke, ^922 aj sa takisto jedia so soľou, nakrájané na plátky. Semená sú
   podobné uhorkovým, je ich mnoho a sú mäkké. Ak sa kvôli nejakému poškodeniu urobí v tomto
   plode otvor, naplní sa latexom veľmi jemnej vône cibetu. ^923 Toto ovocie je tiež dobré na
   ženské mesiačiky. Rastie tu aj iný strom, ktorého kvet má veľmi príjemnú vôňu. Jeho plod
   v Španielsku volajú ovocím bieleho pokrmu a je ho tu mnoho druhov, z ktorých sa dá vybrať len
   dobré a ešte lepšie ovocie.

               Je tu tiež jeden stromček, ktorý Indiáni zvyknú vysádzať pred svojimi domami. Jeho
   plody veľkosti gaštanov pripomínajú malých ježkov, aj keď nie sú také veľké, ani také
   pichľavé. Keď dozrejú, otvoria sa a dnu majú zrnká, ktoré používajú dokonca aj Španieli na
   zafarbenie duseného mäsa, podobne ako sa používa šafrán. Farba je veľmi kvalitná a farbí
   hlboko.^924

               Viem dobre, že mi zostáva hovoriť ešte o mnohých plodinách, ale teraz by som sa
   chcel zmieniť o palmách, ktorých sú tu dva druhy. U jedných sa používajú ich listy na pokrytie
   domov, sú veľmi vysoké a štíhle.^925 Vytvárajú veľké strapce plodov čiernej farby veľkosti
   bôbu, ktoré sú predmetom záujmu hlavne Indiánok. Druhé palmy sú nízke a tŕnité, ich lístie sa
   nedá na nič použiť, pretože je príliš krátke a úzke. Dávajú veľké strapce okrúhlych zelených
   plodov veľkosti holubieho vajca. Keď sa na nich odstráni šupka, zostane veľmi tvrdá kôstka,
   ktorú treba rozbiť. V nej sa nachádza okrúhle jadierko podobné lieskovcu. Má veľmi dobrú chuť
   a využíva sa zvlášť v časoch neúrody, keď z nich robia teplé, riedke jedlo, ktoré pijú vždy
   zrána. Ak je to potrebné, pripravia akékoľvek jedlo s mliekom týchto plodov, na spôsob
   mandľového mlieka. ^926

               Zberajú tu pozoruhodne veľa bavlny, ktorá rastie vo všetkých kútoch tejto zeme.
   Pestujú tu dva druhy: ^927 prvý vysádzajú každoročne, a jeho kmienok nepretrvá viac než jeden
   rok a je veľmi nízky.  Ten druhý vydrží päť alebo šesť rokov a v každom zarodí. Plodom sú
   akési zámotky podobné orechom so zelenou šupou, ktoré sa, keď nadíde čas, rozprasknú na štyri
   časti, a tam sa nachádza bavlna.

               Majú vo zvyku tiež zberať košenilu ^928 a hovoria, že najlepšia v Indiách je zo
   suchých oblastí. ^929 V malej miere ju v niektorých častiach Indiáni ešte stále zberajú. Farby
   si tu zaisťujú veľkým množstvom spôsobov, hlavne ich robia z prírodných farbív niektorých
   stromov a kvetov. Avšak, keďže Indiáni nevedie ako ich urobiť trvanlivejšími pomocou živice,
   aby nevybledli, ich farby blednú. ^930 Ale tí, ktorí získavajú hodváb už pre nich našli
   riešenie,^931 pretože hovoria, že sa budú dať urobiť takými dokonalými, aké sa teraz
   nachádzajú na miestach, kde boli urobené tie najdokonalejšie.

   

   842.     V orig. „assenjos“, ide pravdepodobne o palinu pravú (Artemisia absinthium), maysky
   zizim, ktorá má aj liečivé účinky.

   843.     Zdobili sa ňou nielen chrámy, ale aj domy a cesty. Pred posvätnými predmetmi
   a sochami sa z nej zhotovovali rohože. Porovnaj poznam. XXX

   844.     V orig. „aluahaca“, bazalka (Ocimum micranthum).

   845.     Správne asi ix tzula - ide o tuberózu hľuznatú (Polianthes tuberosa), šp. „nardo“.
   Lacandónci ju nazývajú bak nikte, práve z tohto kvetu sa podľa ich mýtov na počiatku čias
   narodili všetci bohovia. Z tohto dôvodu bola pestovaná pri chrámoch a kultových miestach ako
   pripomienka narodenia bohov. Pod identickým označením tzula Lacandónci poznajú iný biely kvet
   s veľmi prenikavou, príjemnou vôňou, ide však o odlišný druh, ktorý rastie pri bažinách
   a riekach.

   846.     Landov opis nie je presný.

   847.     Pravdepodobne ide o rod Cipura z čeľade ľaliovitých, Tozzer uvádza ako možnosť aj
   kvet amerického divého cesnaku Nothoscordum z tej istej čeľade, čo je však menej
   pravdepodobné.

   848.     Ix laul - ide o vavrínu podoný aromatický strom Stemmadenia insignis s peknými
   voňavými kvetmi, ktoré zohrávali úlohu v mayskej stvoriteľskej mytológii, ako nám to
   približuje kniha Chilam Balam z Chumayelu (104:14).

   849.     Výrazom nikte sa v mayčine označuje všeobecne kvet a špeciálne stromový druh
   Plumeria.

   850.     Ide o rôzne formy druhu Plumeria rubra. Posledne menovaný kvet tmavoružovej farby
   nazývajú Lacandónci chak nikte, používali ho v prepichnutých nosných prepážkach ako ozdobu,
   ale dôležitú úlohu zohráva najmä v stvoriteľských mýtoch, pretože podľa nich sa z neho
   narodila generácia menších bohov. Tozzer zachytil odlišnú verziu (Tozzer 1907: 93), keď bol
   tento kver otcom hlavného boha Noho Chak Yuma (Nohotxakyuma). Thompson plumeriu identifikoval
   v spojitosti s bohyňou Mesiaca (Thompson 1939a: 138-140).

   851.                                                       V orig. letuario, t. j. „lektvar“,
   „elixír“. Tozzer (195) prekladá „marmalade“, ale pravdepodobnejšie je, že Landa mal na mysli
   odvar určený na osvieženie a potešenie, možno aj na parfumáciu.

   852.     Výraz k´om označuje dieru, údolie alebo priepasť, názov rastliny je preto neistý, ale
   môžeme ho zrejme spojiť s rastlinou k´om ha (Microspora amoena) ktorá sa vyskytovala
   v cenotoch.

   853.     V orig. yerua mora, čo skutočne označuje morušu, ale tento druh na Yukatáne nerastie.

   854.     Ceterak lekársky (Ceterach officinarum).

   855.     Ozdobná tropická papraď - adiant (Adiantum raddianum).

   856.     Druh stromu je nejasný. Pérez Martínez opravuje na yax payal che „zelený skunk
   (skunčí) strom“, ktorý identifikuje ako Petiveria alliacea. Tozzer priamo v texte prepisuje na
   yaxhal balche, čím spolu s Roysom odkazuje na strom Pedilanthus itzaeus, maysky doslovne
   „strom (balche) zelených šípov“. William Gates (1937) prepisuje ako yaxpahalche, teda yax
   pa´hal che, v tom prípade by išlo o malý strom využívaný aj na výrobu atramentu (farbiva).
   Prepis pridržiavajúci sa najpresnejšie originálu by znel ako yax paal yal che, čo by sa dalo
   preložiť ako „zelený detský strom“, s takýmto pojmom však nevieme identifikovať žiadnu
   yukatánsku drevinu.

   857.     V orig. Bac-halar alebo Bayhalar, predpokladáme, že Landa mal na mysli oblasť Bacalar
   v okolí rovnomenného jazera pri Chetumalskom zálive.

   858.     Prestup liečivý (Sarsaparilla, tiež Smilax) je lianovitá rastlina, ktorej koreň má
   výrazné ličivé účinky a bol bohato využívaný už v tradičnej mayskej medicíne proti hnačke,
   boleniu hlavy, poštípaniu hmyzom atď. Mysky sa nazýval am-ak t. j. „pavúčia liana“.

   859.     Cyperus canus.

   860.     Výroba košíkov u Mayov je doložená už od najstaršieho obdobia, čo rozoznávame
   nepriamo podľa zapletaných motívov, odtlačkov a pod., pričom ich reálne časti boli vytiahnuté
   napr. zo Studni obetí. Košíky však boli istotne vyrábané aj z iných materiálov, napr.
   Lacandónci ich robia aj z niektorých druhov lián, z kôry a pod.

               861.     Landa má nepochybne na mysli vlákna agáve (Agave fourcroydes).

               862.     Kukurica (Zea mays), maysky nal alebo ixim predstavovala a stále
   predstavuje v rôznych podobách až 80% mayskej výživy.

               863.     Pod sýpkami mal Landa asi na mysli stavby podobné stodolám, ktoré Mayovia
   robili a stále robia priamo na poliach, kde sa však kukurica neskladuje, ale dosúša. Silám by
   zase mohli zodpovedať skutočné zásobovacie a skladovacie jamy, niekedy nazývané rovnako ako
   umelé vodné rezervoáre – chultun.

               864.     Landa hovorý o bôbe (habas), ale toto označenie platí len pre plodinu
   privezenú zo Španielska, v prípade indiánskeho bôbu ide o fazuľu (Phaseolus vulgaris), maysky
   bu´l.

               865.     Myslia sa chili papričky, maysky ik (Capsicum annuum a Capsicum
   frutescens).

               866.     Maysky k´uum , čo zahŕňa viaceré druhy rodu Cucurbita.

               867.    Určité druhy tekvíc s veľmi tvrdou kôrou (spravidla nejedlé) slúžili
   a napr. u Lacandóncov stále slúžia, ako taniere, misky a poháriky, súborne maysky označované
   ako lek, čo je spoločné označenie pre tekvicu (vydlabanú) i nádobu (aj hlinenú). Niektoré
   druhy tekvíc slúžili aj ako včelie úle. Najčastejšie však dnes tekvicové nádoby slúžia ako
   misky na tortilly.

               868.     Ide o importovaný cukrový melón (Cucumis melo).

               869.     Nejde o pravú tekvicu, ktorých domovom je Amerika, ale o kalabasu zvanú
   aj indická uhorka (Lagenaria siceraria).

               870.     Ide o importovanú plodinu proso siate (Panicum miliaceum).

   871.     Ide o mexické zemiaky šp. jicama, maysky chicam (Pachyrrhizus erosus).

   872.     Ide zrejme o maniok (kasava), šp. yuca, maysky tz´iin (Manihot esculenta).

   873.     Jeden z týchto dvoch druhov museli predstavovať batáty alebo sladké zemiaky,
   šp.camote, maysky iz (Ipomoea batatas), druhým bol asi jam, maysky makal (Dioscorea villosa).

   874.     Jedným z týchto divých koreňov bude mayský kup (Calopogonium coeruleum), ktorý bol
   súčasne symbolom hladu a je spomínaný aj v Chilam Balam, rovnako ako batun alebo u k´utz box
   (Anthurium tetragonum).

   875.     Ide o malý strom s listami podobnými fige (Jatropha aconitifolia), ktorý je často
   využívaný v kuchyni. V mayských jazykoch sa nazýva chay, chaya kol, k´ik´ilchay alebo chay
   k´ek´en.

   876.     Pokiaľ išlo o čakanku (Cichorium intybus), musela byť už na Yukatán introdukovaná.
   To, že nejde o pôvodnú rastlinu evokuje aj Landovo konštatovane o neznalosti jej využitia.
   Roys (268) a Lundell však popisovanú rastlinu identifikujú ako mlieč zelinný (Sonchus
   oleraceus), ktorý by však musel byť tiež introdukovaný, naviac má žlté kvety a Landa by ho
   mohol len ťažko zamieňať s modrokvetou čakankou. Roys udáva mayský názov pre túto rastlinu ako
   nabukak, ďalšie parmene však o nej mlčia.

   877.     Ide o mayský strom luch a jeho rovnomenné plody (Crescentia Cujete) identifikovaný už
   v pozn. č. XXX. Fragmenty takýchto maľovaných nádob sa vytiahli aj zo Studne obetí v Chichén
   Itzá a tradícia ich maľovania prežíva u niektorých mayských skupín do dnešných dní. Lacandónci
   tieto plody zdobia rezbou.

   878.     Nie je isté, či Landa videl strom, ktorý by bol menším poddruhom vyššie zmieneného,
   alebo jeho príbuznosť odvodil iba z podobností plodov a nádob z nich vyhotovených. Lacandónci
   totiž plody, ktoré zodpovedajú Landovmu popisu nezískavajú zo stromu, ale z lianovitej
   popínavej rastliny, ktorej plodmi sú malé, veľmi tvrdé tekvičky používané na výrobu malých
   nádob, pohárov alebo ceremoniálnych hrkálok. Nazývajú ich mehen luch, teda „malý luch“.

   879.     Sapindus saponaria. Strom strednej veľkosti pripomínajúci tvarom listov a veľkosťou
   plodov orech čierny.

   880.     Maysky pom, túto funkciu však malo niekoľko druhov stromov. Landa zrejme hovorí o
   druhu Protium heptaphyllum alebo niektorom ďalšom zástupcovi rodu Burseraceae. Pod kameňom má
   Landa na mysli asi kamennú sekerku (maysky bat), ktorou sa kôra nasekávala do tvaru V, pričom
   celkom na zem sa pripravila nádoba, kam živica odtekala.

   881.     Nie je isté o akom strome Landa hovorí, Lundell sa domnieva, že ide o Quararibea
   fieldii, avšak úžas a symetriu, ktoré ohromili Landu v ňom mohol vzbudiť skôr najvýznamnejší
   posvätný strom Mayov yaxche, šp. ceiba, botanicky vlnovec päťtyčinkový (Ceiba pentandra).
   Tento strom, ktorý reprezentoval axis mundi, mohol byť práve z náboženských dôvodov vysádzaný
   v blízkosti posvätných cenotov.

   882.     Cedrela mexicana, maysky k´uhche „boží strom“.

   883      V orig. „vetoso“, opravujem podobne ako Knorozov a Gates na „venaso“ a prekladám
   „žilkovaný“. Brasseur de Bourbourg opravuje na „vistoso“, teda „nápadný“, Tozzer modifikuje na
   „beatiful“.

   884.     Ide buď o Krugiodendron ferreum alebo Wimmeria Bartlettii, ktoré sa oba používali na
   výrobu sekier a maysky sa nazývali chim tok (doslovne „násadka pre pazúrik“).

   885.     Landa nesprávne považuje dverný preklad za súčasť nosného systému dverí, pretože
   Mayovia dvere v našom slova zmysle nepoužívali. Roys uvádza, že obyčajne predpokladáme, že
   Mayovia robili tieto drevené preklady z dreva stromu chicozapote, tento Landov údaj však
   upozorňuje na analogické využitie dreva chim tok.

   886.     Apoplanesia paniculata.

   887.     V orig. bordones, t. j. čakany, palice na podopieranie, ale v tomto prípade mohlo ísť
   aj o palice ako symboly úradu.

   888.     V orig. „esbrasil“, Caesalpinia platyloba, maysky chakte.

   889.     Zoon, šp. guayacan, palo santo (Guaiacum sanctum).

   890.     Išlo pravdepodobne o strom Sebastiania adenophora alebo Sebastiania Standleyana,
   ktoré obsahujú jedovatý latex. Lacandónci obdobný strom nazývajú känor. Dotyk pokožky
   s latexom spôsobuje pľuzgiere, ktoré sa ďalej nebezpečne šíria. Landovi vlastnosti tejto látky
   zrejme pripomínali arzén, ktorý bol dobovým synonymom jedu.

   891.     Maysky subim, krovitý, nízky strom z rodu akácii (Acacia globulifera) s dutými
   dvojicami 3-5 cm dlhých tŕňov tvarom pripomínajúcich kravské rohy.

   892.     V orig. algarrouas, inak aj rohovník (Ceratonia siliqua) pôvodom z juhovýchodného
   stredomoria, má fazuľovité struky plné výživných semien.

   893.     Identifikácia nie je istá, možno Maximilianea vitifolia, maysky chuun.

   894.     Rovnako dobre môže ísť o druh zmienený v predchádzajúcej poznámke, o ktorom sa
   zachovali záznamy, že na výrobu vedier sa používala práve jeho kôra.

   895.     Podľa Lundella prichádza do úvahy až šesť druhov stromov, ktorých pevná kôra či lyko
   mohli byť takto zužitkované: Dalbergia glabra, Trema micrantha, Hampea trilobata, Belotia
   Campbellii, Cochlospermum vitifolium a Hibiscus tiliaceus.

   896.     Spevňovanie štukovej omietky prírodným „lakom“ nám už neznámeho zloženia je nutné
   predpokladať aj kvôli jej veľmi širokému využívaniu v exteriéroch, a to prakticky pri všetkých
   typoch mayských stavieb, vo všetkých obdobiach.

   897.     Nie je isté, s čím si Landa morušu mýlil, ale ako sme už uviedli vyššie, tieto stromy
   na Yukatáne nerástli.

   898.     V niektorých verziách sa priamo v texte objavuje azda Landov dovetok „aj keď to
   v skutočnosti nie sú vŕby“.

   899.     Thevetia peruviana.

   900.     Ide zrejme o niektorý z druhov vlnovca (ceiba), možno Ceiba aesculifolia nazývaná
   maysky piim.

   901.     V orig „de la Alcarria“. Tento výraz pochádzajúci z arabčiny (al garya = malá
   usadlosť) označoval v Landových časoch v Španielsku vidiecke statky, ktoré produkovali vo
   veľkom určité poľnohospodárske komodity.

   902.     Ide o už viac ráz spomínané balché (Lonchocarpus longistylus). Landa sa mýli v tom,
   že sa na výrobu vína používal koreň, v skutočnosti išlo o kôru tohto stromu. Ingrediencie však
   uvádza správne. Balché sa stále vyrába na cremoniálne účely medzi Maymi na Yukatáne a
   v Chiapase u Lacandóncov. Úcta a hojnosť vysádzania tohto stromu sa v niektorých oblastiach
   týchto regiónov zachovali do dnešných dní.

   903.     Presnejšie by bolo hovoriť o kroch s plodmi v podobe strapcov so sladkastými
   bobuľami. Pripomínajú skôr ríbezle, bazu alebo jarabinu než vinič. Landa mal zrejme na mysli
   druhy Vitis tiliaefolia, Ampelocissus erdwendbergii alebo niektorý druh rodu Coccoloba.

   904.     Cupul bol mayský mestský štát v poklasickom období, neskôr geografická oblasť
   Yukatánu. Nachádzal sa v stredovýchodnej časti severného Yukatánu, medzi Ecabom a Sotutou,
   patrila sem aj oblasť Chichén Itzá. Landa sa však mýli, keď hovorí o jeho pobreží, pretože
   Cupul priamom s morom nesusedil. Tento úzky pobrežný pás patril štátu (provincii) Chikinchel.

   905.     Ide predovšetkým o tzv. yukatánsku slivku (Spondias purpurea), ktorá má viaceré
   mayské mená: abal, chibal, kanabal, ek abal a pod., pričom sa jej plody bohato využívajú aj
   v ľudovom liečiteľstve.

   906.     V súčasnosti rastie na Yukatáne, v Chiapase, Veracruze a v Tabascu niekoľko druhov
   banánov, z ktorých všetky sú dovezené. Najčastejšie ide o Musa paradisiaca a Musa sapientum.
   Lacandónci ich všeobecne označujú výrazom patan (zo španielskeho plátano). Na Yukatáne
   prevzali pôvodný názov od mamey – haaz.

   907.     Ide o mamey (Calocarpum mammosum) maysky nazývané haaz. Tento názov stále používajú
   Lacandónci, kým na Yukatáne bol nahradený výrazom chakal. Mamey sa pestuje, ale jeho plody
   stále bežne rastú aj divo v pralese a sú hlavnou potravou opíc. Lacandónci zužitkovávajú aj
   jeho veľkú kôstku, ktorej jadro pomelú a pridávajú do kukuričného nápoja pozol.

   908.     Tzv. chico zapote (Achras Zapota), strom, ktorý okrem sladkého ovocia poskytuje latex
   nazývaný itz, ktorý Mayovia používali na obetovanie a Aztékovia ho dokonca žuvali, čím dali
   podnet k jeho modernému využitiu. Neskôr ho zberali tzv. chicleri, ktorí ako prví prenikli do
   najväčších hĺbok pralesa a často práve oni objavovali ako prví ruiny klasických mayských
   miest.

   909.     Landa skutočný plod ox (Brosimum Alicastrum) zrejme nikdy nevidel, pretože je
   v skutočnosti veľmi veľký. Obsahuje však drobné gaštany, ktoré zrejme opisuje ako malé figy.
   Tieto gaštany sú jedlé a varia sa v čase núdze. Aj v mayských proroctvách je strom ox
   synonymom hladu. Mayské božstvo X´kanle´ox „Tá zo žltých listov stromu ox“ bola manželkou
   najvyššieho boha. Kým u Lacandóncov si túto funkciu v istej forme ponechala, na Yukatáne sa
   pod týmto istým menom stala epifániou Panny Márie.

   910.     Papája (Carica papaya), maysky p´ut.

   911.     V otázke identifikácie tejto plodiny jestvujú oprávnené pochybnosti. Už Pérez
   Martínez ju identifikuje ako mango (Mangifera indica), čomu skutočne zodpovedá Landov opis,
   vráten len ťažko zameniteľnej kôstky. Príznačné je aj súčasné pestovanie a rozšírenie manga,
   maysky uzpib v tejto oblasti. Tozzer však správne podotýka, že mango nie je pôvodnou americkou
   plodinou, na druhej strane sa však v Landových časoch ešte nemohlo ako introdukované rozrásť
   natoľko, aby mohol Landa opisovať už plodonosné stromy ako samozrejmú plodinu Yukatánu
   (Tozzer: 199). Na základe Landovej zmienky a Tozzerovho komentára zaradil John L. Sorenson
   z Maxwellovho inštitútu v Utahu mango medzi plodiny, ktoré mohli byť importované z Ázie už
   v predkolumbovských časoch (www.maxwellinstitute.byu.edu). Relevancia tohoto dôkazu je však
   otázna.

   912.     Talisia olivaeformis.

   913.     Guajava (Psidium guajava), maysky pichik.

   914.     Nie je isté, aké plody tu má Landa na mysli, ale podľa tvaru a potreby otĺkania by
   mohlo ísť o divé avokádo, ktorého kultivovanú odrodu explicitne uvádza nižšie.

   915.     Anona šupinatá (Annona sqamosa) má plod podobný borovicovej šiške. Jadrá v nej
   obsiahnuté sú jedovaté, plod samotný je však prírodným liekom s výraznými protizápalovými
   účinkami.

   916.     Škumpa koželužská, sumach (Rhus coriaria). Používaná bola pri tradičnej výrobe koží,
   dnes sa využívajú najmä jej bobule ako obľúbená korenina v orientálnej kuchyni.

   917.     Ide o strom s plodmi žltej farby, ktoré sú veľkosťou a tvarom podobné čerešniam, šp.
   nanche alebo nance (Byrsonima crassifolia), maysky sa nazýva chi. Tento strom zohrával
   významnú úlohu v mayskej mytológii, kde reprezentoval strom sveta. V Popol Vuh na ňom sídlil
   svetový papagáj Vukub Kakix.

   918.     Ide o avokádo (Persea americana).

   919.     Cereus undatus, maysky chakuob.

   920.     Ide o už raz Landom zmieňovaný strom Jacarita mexicana, ktorého plody sa používali
   v časoch neúrody poľnohospodárskych plodín. Maysky sa nazýva k´umche a jeho plod bonete. Jeho
   dužina sa spracovávala do podoby akéhosi pudingu, ktorý Landovi pripomínal zaváraninu.

   921.     Pravdepodobne Parmentiera edulis.

   922.     V orig. cardo, čo značí doslovne bodliak, ako to prekladá napr. Knorozov aj Tozzer,
   rovnomenne bola však označovaná karda - artičoka zeleninová (Cynara cardunculus), ktorá je
   vlastne druhom bodliaku. Využívaná bola najmä v arabskej kuchyni, čo v Landových časoch
   nesporne vplývalo na súdobú španielsku gastronómiu.

   923.     Cibet je výlučok podchvostných žliaz cibety (Viverra zibetha).

   924.     Ide skôr o ker než strom (Bixa Orellana). Maysky sa nazýva k´u´xu a má dodnes široké
   využitie. Jeho farbivo má prenikavú červenú farbu, ktorá osciluje od tehlovočervenej po
   krvavočervenú. Farbivo sa zberá zo semien plodov tak, že sa vymývajú vo vode, ktorá sa potom
   dlhodobím varením odparuje. Zostane pevná hmota, ktorá sa pridáva do jedál. U Lacandóncov si
   zachovalo okrem potravinárskeho, aj kultové využitie, pretože sa využíva na rituálne
   pomaľovanie odevu a symbolicky sa stalo náhradou za ľudskú krv (Kováč XXX).

   925.     Ide o šp. palma de guano (Inodes japa) tieto palmy sa maysky označujú ako xaan. Ich
   listy sa dodnes používajú na pokrývanie striech. Životnosť jedného pokrytia nebýva väčšia ako
   2-5 rokov u domov a nie viac ako 5-8 rokov u hospodárskych objektov. Potom treba pokryť
   strechu nanovo. Rastom osídlenia a ich využívaním sa početnosť týchto paliem veľmi znížila,
   v súčasnosti sa však opäť rozširujú a v niektorých obalstiach sa tradícia palmových striech
   obnovuje.

   926.     Pravdepodobne šp. coyol (Acrocomia mexicana), maysky tuk´, dodnes sa z nej podomácky
   vyrábajú rôzne druhy sladkostí.

   927.    V skutočnosti ide až o tri druhy: Gossypium herbaceum, Gossypium hirstum a Gossypium
   barbadense. Všetky sa nazývajú maysky jednotne – taman. Produkcia bavlny a výrobky z nej,
   predovšetkým plášte (šp. mantas), boli jedným zo základov mayského výmenného obchodu a
   pretrvali hlboko do koloniálneho obdobia.

   928.     Košenila je karmínové farbivo, ktoré sa získava zberom a sušením červca nopálového
   (Coccus cacti) maysky mukay. Slúži ako farbivo aj liek.

   929.     Suché oblasti boli pochopiteľne podmienené výskytom hostiteľa červca nopálového,
   ktorým je kaktus opuncia, šp. nopál (Opuntia vulgaris).

   930.     Súčasní Lacandónci takisto používajú veľké množstvo rastlinných farbív, ktoré ďalej
   neupravujú a ich trvanlivosť je preto veľmi malá. Obdobný stav mohol Landa zaznamenať na
   Yukatáne, aj keď na inom mieste ( viď kap XLVII pozn. 836) zmieňuje prírodný lak, ktorý
   Mayovia používali a o ktorom máme mnoho ďalších svedectiev.

   931.     Nie je celkom jasné, čo tu mal Landa na mysli, ale najskôr sa v spojení s hodvábom
   mýlil. Keďže sa predtým dva krát vyjadril o morušiach na Yukatáne, ktoré si musel mýliť
   s dajakým iným stromom, možno mal na mysli niektoré zo stromov druhu zantoxyl (Xanthoxylum),
   ktoré hostili červa Coccus axin a z jeho výlučkov sa vyrábal domorodý lak (pozri pozn.
   vyššie). V prípade, že mal na mysli prostriedok zo zámoria, dopustil sa najskôr tiež omylu,
   lebo v jeho časoch bol síce objavený v Indii a Južnej Ázii šelak, t. j. výlučky stromového
   červa Tacherdia lacca, ktorý mal podobné konzervačné vlastnosti, tiež však priamo nesúvisel
   s hodvábom.

   

   

   

   

   

   L. VTÁCTVO MORA A ZEME

   

               Množstvo vtákov, ktoré žijú v tejto zemi je neuveriteľne veľké. Sú tak rozmanité,
   že musíme chváliť toho, ktorý ju nimi naplnil ako požehnaním. Majú domácu hydinu ako sú ich
   sliepky a kohúty, ktorú chovajú v svojich domoch vo veľkých množstvách, aj keď chovať ich je
   náročné. ^932 Prevzali aj chov hydiny zo Španielska, naše sliepky, ktorých pestujú veľa
   a s veľkým zdarom. Vo všetkých ročných obdobiach od nich získavajú kuriatka. Chovajú tiež
   určitých holubov, ktoré sú krotké ako naše a rýchlo sa rozmnožujú. ^933 Kvôli periu chovajú
   istý druh veľkých bielych kačíc, myslím, že boli dovezené z Peru, a tak im často šklbú perie,
   aby ho použili na skrášlenie svojich šiat. ^934

               Nachádzajú sa tu najrozmanitejšie druhy vtákov, z ktorých sú niektoré veľmi pekné.
   Medzi nimi sú to napríklad dva druhy malých hrdličiek, ktoré sú veľmi pôvabné, veľmi malé
   a ľahko skrotnú, preto sú vhodné na zdomácnenie. ^935 Žije tu aj malý vtáčik, ktorý spieva tak
   nádherne ako slávik a nazývajú ho ixyalchamil. ^936 Sadá si na múry tých domov, kde majú sady,
   alebo priamo na stromy v sadoch. Vyskytuje sa tu jeden veľký a veľmi pekný vták tmavozelenej
   farby, ktorý nemá na chvoste viac než dve dlhé perá a aj tie sú operené iba v druhej polovici.
   Jeho domovom sú budovy, pričom sa objavuje iba zrána. ^937 Ďalšie vtáky sú výzorom a
   darebáckym správaním podobné strakám. Sú to veľkí krikľúni, ktorí nenechajú prejsť ľudí po
   ceste bez toho, aby ich prezradili. ^938 Je tu aj veľa malých belorítok alebo lastovičiek,
   myslím, že sú to skôr belorítky pretože sa nerozmnožujú v hniezdach ako lastovičky. ^939

               Žije tu tiež veľký vták mnohých farieb a veľkej krásy, ktorý má veľký a silný
   zobák. Vždy sa zdržiava na suchých stromoch, na ktorých sa pridržiava pazúrmi. Prederavuje
   kôru svojím zobákom takou silou, že to počuť na veľkú vzdialenosť. ^940 Robí to preto, aby
   vytiahol červíkov z ich dier v dreve, lebo sa nimi živí. Dier, ktoré urobia títo vtáci je
   toľko, že stromy, kde žijú červíky, sú nimi posiate zhora až dole ako rešeto.

               Vyskytuje sa tu mnoho poľných vtákov, ktoré sa všetky dajú jesť, ako napríklad tri
   druhy veľmi pekných holubičiek. ^941 Sú tu tiež vtáky, ktoré sa vo všetkom podobajú
   španielskym jarabiciam, ibaže majú vysoké nohy červenej farby a nie sú vhodné na jedenie.^942
   Avšak pôsobia krásne, ak sú zdomácnené a chovajú sa pri dome. Je tu tiež prekvapujúco veľa
   prepelíc, sú o niečo väčšie ako naše a sú vynikajúce na jedenie. ^943 Lietajú len málo
   a Indiáni ich chytajú pomocou psov, naženú ich na stromy, kde im hádžu slučky okolo krkov. Je
   to veľmi dobrá poľovačka. Žije tu mnoho hnedastých bažantov, ale aj pestrofarebných akurátnej
   miery, ibaže nie sú až také chutné ako talianske. ^944 Vyskytuje sa tu aj vták veľký ako
   miestna sliepka, ktorého nazývajú cambul, ^945 je až k počudovaniu krásny a veľmi plachý, ^946
   výborný je však na jedenie. Ďalší sa nazýva cox, ^947 je rovnako veľký ako predchádzajúci,
   má divý a kolísavý krok. Samce sú čierne ako smola a majú veľmi pekné brčkavé korunky z peria.
   Viečka ich očí sú žlté a veľmi pekné. Je tu aj mnoho pávov, ^948 ktoré ale nemajú také krásne
   perie ako tie v Španielsku. Sú však pekné a obdivuhodné, veľkosťou pripomínajú indiánskych
   kohútov, a sú aj rovnako chutné. Takýchto vtákov je viac, ale aj ak som ich videl, už si na ne
   dobre nespomínam. Všetky veľké vtáky Indiáni zabíjajú rovno na stromoch, pomocou šípov. Kradnú
   ich vajcia a dávajú ich svojim sliepkam, potom vychovávajú kuriatka, ktoré sú už veľmi krotké.
   Žijú tu tri alebo štyri druhy papagájov, ^949 malých aj veľkých; a sú ich také kŕdle, že robia
   škodu na výsadbe.

               Vyskytujú sa tu aj iné - nočné vtáky, ako sú sovy, kuviky^950 a sľuky. ^951 Je
   zábavné, kráčať nocou a vidieť ich ako vzlietajú a letia dlhý kus cesty pred ľuďmi. Indiánov
   však veľmi znepokojujú, lebo ich považujú za nositeľov znamení, rovnako ako aj ďalších
   vtákov.^952

               Nachádzajú sa tu aj veľmi mäsožravé vtáky, ktorých Španieli volajú supmi a Indiáni
   kuch. ^953 Sú čierne a majú krk a hlavu podobnú miestnym sliepkam, ^954 majú však dlhý zobák
   ukončený hákom. Sú veľmi špinavé, pretože sa vždy zdržiavajú v chlievoch, na miestach, kde sa
   vyprázdňujú črevá a ako potravu si hľadajú zdochliny. Je overenou skutočnosťou, že doteraz
   nikto nevidel ich hniezdo, ani sa nevie, kde dorastajú ich mláďatá, ^955 preto niektorí
   hovoria, že sa dožívajú dvesto a viac rokov. Ďalší zase veria, že to oni sú pravými vranami.
   Majú takú veľkú schopnosť cítiť mäso zdochliny, že ich Indiáni využívajú na vyhľadávanie
   jeleňov, ktoré zranili pri love. Nemajú inú možnosť ako vyšplhať sa na vysoký strom
   a rozhliadnuť sa, kde sa zlietajú tieto vtáky. Je isté, že práve tam môžu hľadať svoj úlovok.

               Je tu pozoruhodné množstvo a rôznorodosť dravých vtákov, pretože sú tu malé
   orly^956 a jastraby, ktoré sú výbornými lovcami. Sú tu aj veľmi pekné krahulce, ^957 oveľa
   väčšie ako tie v Španielsku. Je tu aj lastovičiar, sokol a mnohé iné, ale keďže nie som
   poľovník, už si na ne nespomínam.

               Nekonečnosť, početnosť a rozmanitosť morského vtáctva je obdivuhodná, rovnako ako
   krása veľkých vtákov i drobných vtáčikov, každého jedného svojho druhu. Sú tu vtáky veľké ako
   pštrosy, hnedastej farby a s veľkým zobákom. Pohybujú sa vo vode, hľadajúc, čo by ulovili,
   a hneď ako uvidia rybu, vznesú sa do vzduchu a vzápätí sa vrhnú dolu za rybou úderom
   napriameného zobáku s krkom a nikdy pritom neminú cieľ. Vytrvajú v rozmachu a ďalej plávajú,
   prehĺtajúc pri tom rybu bez toho, aby si ju očistili alebo akokoľvek upravili. ^958

               Žijú tu aj veľké vtáky, ktoré sú štíhle, lietajú často, veľmi vysoko a ich chvost
   je rozdelený na dve časti. ^959 Ich tuk je udivujúcim liekom na jazvy po ranách a na kŕče údov
   spôsobené ranami. Sú tu aj akési divé kačice, ktoré vydržia pod vodou veľmi dlhý čas, keď si
   hľadajú rybaciu potravu. Sú veľmi odvážne a na zobáku majú hák, pomocou ktorého lovia ryby.
   Vyskytujú sa tu aj ďalšie malé kačičky, ktoré sú veľmi pekné a volajú sa maxix. ^960 Sú veľmi
   krotké a chovajú ich v domoch, lebo nevedia utiecť.

               Je tu mnoho druhov volaviek a beluší, niektoré sú biele, iné hnedasté, ^961
   niektoré veľké, iné malé. V Lagune de Términos žije zase mnoho svetločervených, ^962 ktorých
   farba sa podobá na prášok z košenily. Je tu toľko druhov maličkých vtáčkov a veľkých vtákov,
   že vzbudzujú obdiv ich nesmiernou početnosťou a rozmanitosťou. Ešte lepšie je ich rovno
   vidieť, ako veľmi starostlivo hľadajú potravu na pláži, ako idú za vlnou morského príboja
   a potom od nej utekajú. Iné hľadajú potravu na brehoch, ďalšie ju berú svojim druhom, ženúc sa
   za ňou, ako rýchlo sa len dá. Ale to, čo je treba na tom obdivovať najviac je, že ich všetkých
   zaopatruje sám Boh, ktorý ich naplnil svojím požehnaním.

   

   932.     Landa na tomto mieste zreteľne odlišuje pôvodnú hydinu, ktorú chovajú Mayovia a tú,
   ktorú majú dovezenú zo Španielska. V oboch prípadoch používa výrazy gallos a gallinas, čo je
   sliepka domáca (Gallus gallus), maysky kax. Vieme však, že pôvodnou domácou hydinou Mayov boli
   ulum morky (Memeagris gallopavo), ktoré sa, najmä samce, od sliepok a kohútov výrazne líšia.
   Prekvapuje preto, že Diego de Landa tohoto vtáka neodlišuje, tak ako to robí v iných
   prípadoch. Napriek tomu musíme predpokladať, že píše v tomto prípade o morkách, inak by
   nezdôrazňoval, že ide o „ich sliepky“ a hlavne obtiažnosť ich chovu (v orig. „son penosos de
   criar“) a v druhom prípade, keď spomína explicitne španielske sliepky, nezdôrazňoval ich
   úspešný chov a ľahké rozmnožovanie. Nedávno sa ukázalo (Matisoo-Smith and all; 2007) že
   sliepky boli prítomné na americkom kontinente už v predkolumbovskom období, a že ich tam, ako
   ukázalo ich špecifické DNA, museli dopraviť polynézski moreplavci. Pizzaro s druhmi opisovali
   niektoré domorodé obrady s obetovaním sliepok, čo sa predtým vykladalo ako chybná
   interpretácia, ale dnes je zrejmé, že išlo skutočne o sliepky. Aj preto by sme mali byť pri
   raných opisoch sliepok u Indiánov vo všeobecnosti opatrní. Vedecké dôkazy však zatiaľ
   pochádzajú iba z Chile (polostrov Arauco) a hoci sa už rozšírenie týchto sliepok v Južnej
   Amerike stáva nespochybniteľným, pre dosť vzdialenú mayskú oblasť priame dôkazy chýbajú.

   933.     Išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o drobné holuby rodu Columbigallina (označované aj
   Columbina). Najskôr o C. rufipennis, ktoré Mayovia nazývali mucuy, alebo o blízke príbuzné C.
   talpacoti alebo C. passerina. V súčasnosti sa nechovajú, žijú divo. Lacandónci posledné
   z menovaných niekedy lovia a nazývajú ah tuch.

   934.     Pôvodný chov kačíc, maysky kutza´, sa u Mayov nedá predpokladať, aj keď tu žije divá
   forma šp. pijiji (Dendrocygna autumnalis) pripomínajúca našu divú kačku, iba že je
   subtílnejšia. Táto sa príležitostne mohla chovať v zajatí, aspoň tak som to pozoroval u
   Lacandóncov, ktorí chov domácej hydiny na perie naďalej praktizujú, perie však používajú
   predovšetkým na šípy.

   935.     Ide zrejme o niektorý z druhov uvedených v pozn. č. 933.

   936.     Pravdepodobne ide o druh vtáka – orieška: Thryothorus albinucha. Mayský názov sa dá
   vyložiť vo vzťahu k určitému ovociu ako jeho potrave: ix- feminínum, yaal – chutiť, ch´am(il)
   – trpké ovocie, druh orechov.

   937.     Ide o papagája označovaného ako motmot alebo momot (Eumomota superciliaris), maysky
   tah alebo toh.

   938.     Cissolopha yucatanica.

   939.     Ide asi o malé druhy lastovičiek (Stelgidopteryx ridgwayi), ale sú tu aj belorítky
   (Progne), pričom však najznámejší mayský vták tohto typu je Srp torpédovitý (Chaetura
   pelagica) maysky kuzam (podľa tohto vtáka bolo označované poklasické kultové miesto, ostrov
   Cozumel – Lastovičí ostrov).

   940.     Išlo zrejme o ďatľa Ceophloeus scapularis, maysky kolomte alebo tesárika Melanerpes
   dubius, maysky ch´ahum.

   941.     Možno sú zameniteľné s druhmi opísanými v pozn. č. 933, môže však ísť napríklad aj o
   Columba flavirostris, maysky ix kukut kip.

   942.     Ide asi o niektorý druh tinama (Tinamidae) alebo o chriašteľa (Rallidae).

   943.     Pravdepodobne Eupsychortyx nigrogularis, maysky bolon chak alebo bech´ ha.

   944.     Za bažantov boli považované predovšetkým nižšie rozoberané mayské druhy kanbul a kox.

   945.     Je to kurovitý vták hoko, maysky cambul (Crax globicera), anglicky curassow a
   v Mexiku po španielsky nepresne „faisan“ - bažant. Podľa motulského slovníka ho Mayovia aj
   domestikovali. Má na hlave podobnú korunku ako Landa opisuje nižšie u vtáka kox. Hoko zohráva
   významnú rolu v lacandónskej mytológii a v klanových klasifikáciách (onen kanbul).

   946.     V orig. „de grande miedo“, William Gates interpretuje ako „very courageous“, v zhode
   s ním prepisuje Pérez Martínez ako „de gran denuedo“, v zhode s ním“ aj Knorozov „očeň
   robkaja“. My sa tentokrát držíme doslovnej dikcie a prekladáme v zhode s Tozzerom, ktorý píše
   „very timid“.

   947.     Ide o druh penelopa chochlatá (Penelope purpurascens), šp. cojolita, maysky ah kox.

   948.     Držím sa tu starého španielskeho významu „pavo“, čo značilo, podobne ako v slovenčine
   – páv, práve preto ich Landa porovnáva so španielskymi. Neskôr sa tento pojem v španielčine
   udomácnil práve pre vtáka z tejto oblasti, ktorý je pávovi len veľmi nedokonale podobný a my
   ho poznáme ako moriaka (pôvodný páv sa dnes španielsky nazýva „pavo real“). Landa tu má teda
   zrejme na mysli divého moriaka (Agriocharis ocellata, Meleagris ocellata). Morky a moriaky
   patrili k najčastejším mayským krvavým obetiam, usekávali sa im rituálne hlavy, ako to možno
   vidieť aj na početných vyobrazeniach v kódexoch, napr. XXX.

   949.     Na Yukatáne žije oveľa viac druhov papagájov, ale ak Landa prirodzene zmieňuje troch
   najvýraznejších, mohol mať na mysli malého červeného papagája nazývaného podľa prameňov maysky
   chak piliz, chaktun piliz alebo chak piliz mo´, ďalej väčšieho zeleného papagája nazývaného
   maysky t´ut´ (Amazona xantholora), pričom t´ut´ je niekedy aj obecný názov pre všetky
   papagáje; a veľkého, najvýraznejšieho, na červeno sfarbeného papagája, ktorý symbolizoval
   slnko a zohrával dôležitú rolu v mayských mýtoch a náboženstve, maysky sa nazýval mo´ (Ara
   macao).

   950.     Ide pravdepodobne o kuvička Glaucidium phalaenoides ridgwayi, maysky ah koo ak´ab a o
   kuvika Otus choliba thompsoni, maysky ah kuy. Ďalej prichádzajú do úvahy yukatánsky výr
   bielobradý Bubo virginianus mayensis, maysky ikim a sova myšiarka Asio magellanicus mayensis,
   maysky tun kuluchhu.

   951.     Lelek paurake (Nyctidromus albicollis yucatanensis).

   952.     Sovy a kuviky boli v mayskej tradícii znamením a poslami smrti. Z Popol Vuh poznáme
   napríklad štyri sovy XXXX, ktoré boli poslami pánov Xibalby XXX. U Lacandóncov sa spojenie
   nočných vtákov so smrťou zachovalo, rovnako ďalšie vtáky sú námetom viacerých mýtov, majú
   symbolický význam, ich spev, či návšteva v blízkosti obydlia, alebo aj ich zahliadnutie
   v prírode, nesú so sebou celú paletu negatívnych alebo pozitívnych predpovedí.

   953.     Sup všeobecne je maysky k´uch alebo aj ch´oom. Landa opisuje zrejme kondora
   krkavcovitého (Coragyps atratus) a prípadne aj supovca mokrovitého (Cathartes aura). Mayovia
   verili, že supi prinášajú choroby, termínom pre mor bol výraz „ok na k´uchil“, čo značí „sup
   vstúpil do domu“. Lacandónci sa domnievajú, že boh smrti Kisin bráva na seba podobu supa.
   V kódexoch vidíme supa ako vyberá mŕtvole oko, čo bolo symbolické znázornenie smrti.

   954.     Na základe tohto prirovnanie je už celkom určité, že Landa hovorí o morkách ako o
   sliepkach. To, že majú morky hlavy podobné supom nezostalo bez mytologických konotácii.
   Lacandónci sa napríklad domnievajú, že supy (ch´om) sú predkami moriek (urum).

   955.     Pravdepodobne práve táto neznalosť hniezdišť supov viedla Mayov k predstave, že supi
   hniezdia v nebi. Lacandónci v svojej kozmológii predpokladajú, že prvé pásmo nebies je obývané
   supmi.

   956.     Maysky sa orol označuje ako koot. Podľa Roysa (330) bolo výrazom pre čarodejníka
   spojenie ah way koot „orol-čarodejník“. Zo všetkých orlov bol však pre Mayov najdôležitejší
   orol harpya, správnejšie harpya opičiarka (Harpia harpyja), maysky koot ma´ax. Landa ho síce,
   nespomína, ale má až 2 m rozpätie krídel a v lacandónskej mytológii to boli vtáky, ktoré
   pôvodne lovili ľudí, kým to najvyšší boh nazakázal. Koot ma´ax tiež stráži bránu do podsvetia.

   957.     Maysky pravdepodobne ah kenkenbak.

   958.     Podľa opisu by mohlo ísť o pelikána hnedého (Pelecanus occidentalis).

   959.     Fregata vznešená (Fregata magnificens).

   960.     Mohlo by ísť o kačicu modrokrídlu (Anas discors).

   961.     Mohlo by ísť o volavky druhu Egretta, konkrétne o Florida caerulea a o volavku statnú
   (Ardea herodias).

   962.     Pravdepodobne lyžičiar ružový (Platalea ajaja).