Arabský jazyk • Zaradenie: semitské jazyky – súčasť hamitosemitských (afroázijských) jazykov. • V ďalšej klasifikácii spájajú niektorí lingvisti arabčinu s juhosemitskými jazykmi, iní zasa so severozápadnými jazykmi a ďalší ju radia k samostatnej vetve centrálnych semitských jazykov • Typické črty: • v morfológii spoluhláskový koreň (najtypickejší je trojkonzonantný) • v hláskovom systéme laryngály (hrtanové hlásky), emfatické hlásky (dôrazové) a faryngály (hltanové hlásky) • Tradicionalizmus a konzervatívnosť arabčiny Schéma delenia semitsko-hamitských (afroázijských) jazykov Pomenovanie ‘Arab a arabský: - pravdepodobne dané Arabom inými národmi (Arabom bola bližšia kmeňovo-klanová identifikácia), prvé zmienky o severných Araboch sú v asýrskych prameňoch z 8. a 7. stor. pred n.l. („Aribi“) - ‘Arab = beduín – platí ešte aj v stredoveku, dodnes majú odvodeniny od tohto koreňa (‘, r, b) niečo spoločné s kočovníkmi - samotní Arabi termín použili podľa dochovaných záznamov prvýkrát roku 328 n.l. v nápise Imrulkajsa z an-Namáry (120 km JV od sýrskeho Damasku), kde sa hovorí o „kráľovi Arabov“ - v zmysle národnosti sa pojem používa asi až v Koráne (qur’án ‘arabí, lisán ‘arabí mubín). Tam má termín aj konotáciu vznešenosti, oficiálnosti, prestížnosti, slávnosti. - v niektorých arab. dialektoch (napr. egyptskom) majú termíny odvodené od koreňa ‘, r, b dodnes aj opačný či pejoratívny význam = hlúpy, nevzdelaný vidiečan Nabatejci a Palmýra • Nabatejci - arabské etnikum doložené od roku 312 pred n.l., hlavné mesto Petra (Jordánsko), Rimania si ich podrobili v roku 106 n.l., písali vlastným variantom aramejského písma, z ktorého sa vyvinulo arabské písmo • Palmýra – arabský útvar v 2. a 3. stor. n.l. s centrom v strednej Sýrii. Roku 274 zaniká pod náporom Rimanov a bájna kráľovná Zenóbia (Zajnab) skončila v zajatí. Koiné ako jazyk básnikov, prorokov a šamanov • V predislámskej dobe sa isté unifikačné snahy presadzujú cez poéziu (nie obchod alebo v zmysle „lingua franca“) • Básnik predstavoval človeka, ktorý komunikuje s nadprirodzeným svetom, mal magickú a rituálnu rolu, bol tradent. • Nadkmeňový charakter koiné, bola dobre zrozumiteľná aj cez hranice dialektov a dialektických oblastí (existoval do istej miery dialektický zväz). Jazyk Koránu • Predstavuje vzor po všetkých stránkach a západní orientalisti ho identifikujú s básnickým koiné. • Zápis Koránu bol iba druhotný, išlo o dielo, ktoré sa malo hlavne počúvať. Je preto paradoxné, že ide o prvú písomnú pamiatku arabskej literatúry. • Veľká časť Koránu je v rýmovanej próze Záznam Koránu: Za tretieho chalífu Uthmána vzniká ako „konzonantný skelet“ a jeho presadenie sa trvalo niekoľko desaťročí, vokalizácia sa presadzovala ťažšie (až do 10. stor). Rôzne školy čítania Koránu (dnes dve) Klasický arabský jazyk (fushá at-turáth = čistá arabčina so starým kultúrnym dedičstvom) • Islám ako veľký zlom z hľadiska vývoja arabčiny, na jednej strane vzniká spisovná norma, na druhej strane sa na obrovskom geografickom priestore vzďaľujú od seba rôzne dialekty. • Vznik jazykového vzoru v politických a hospodárskych centrách • Arabčina sa na rozdiel od minulosti stáva jazykom písaného prejavu (poézia sa stáva pre jej vznik dôležitejšia ako Korán), podľa básnického koiné upravovali aj Korán • Arabčina ako jazyk vzostupnej sociálnej mobility, arabčina predstavuje vznik vysokého štýlu Arabčina ako „výtvor“ filológov • Klasická arabčina vzniká snažením arabských filológov (al-Halíl ibn Ahmad, Síbawajhiho al-Kitáb, obaja 8. storočie). Síbawajhiho práca sa používala dlhé stáročia a patrila k základnej výbave každého vzdelanca. • Arabčina nahrádza perzštinu, gréčtinu a sýrčinu (Sýrčania mali hlavný prínos v prekladoch gréckej vedy do arabčiny). Vedy: a) domáce (späté s islámom vrátane lingvistiky), b) cudzie (vplyv okolitých kultúr). Ďalší vývoj arabčiny Od 697 n.l. – mince razené v arabčine • Postupná arabizácia administratívy (chalífa Abdalmalik a a-Walíd nútili úradníkov, hlavne Peržanov a Aramejcov, učiť sa po arabsky). Arabizácia postupuje pomalšie ako islamizácia a týka sa hlavne miest. • Štylistická vyumelkovanosť, patetický štýl, strojenosť a ozdobnosť (pozri al-Mas‘údího „Ryžoviská zlata a doly drahokamov“, s. 653) • Od 15. storočia arabčina postupne stráca štatút oficiálneho a administratívneho jazyka v prospech osmanskej turečtiny či rôznych národných jazykov (Peržania opustili arabčinu v prospech novoperzštiny omnoho skôr). Uchová si svoje miesto v náboženstve a islámskych vedách. Moderná spisovná arabčina • Vzniká v období od konca 18. stor. v epoche kultúrnej obrody (nahda). • Líši sa od klasickej arabčiny hlavne v slovnej zásobe a syntaxi, nie tak v morfológii. Vzniká nová terminológia v oblasti vedy, kultúry a neskôr i literatúry, preberajú sa slová aj z európskych jazykov. Významnú úlohu tu zohrala publicistika. • Dve formy modernej spisovnej arabčiny: písaná a hovorená. Písaná forma sa používa všade v textoch, kdežto hovorená iba v masovokomunikačných prostriedkoch, aj to hlavne pri prejavoch a správach, čiastočne v úradoch, školách, nakladateľstvách... Diglosia • Ide o veľmi charakteristický jav v dnešnom arabskom svete, kedy vedľa seba existujú dva jazykové útvary arabčiny: a) spisovná arabčina, ktorú sa každý učí v škole, ale v každodennom živote ju vlastne počas života nepoužíva b) hovorové jazyky (arabské dialekty), v ktorých ľudia vyrastajú v rodine a hovoria nimi Arabi všetkých spoločenských vrstiev (často existuje popri „národnom“ dialekte ešte množstvo regionálnych hovorových arabčín) Stredná arabčina ako sociolingvistický „útvar“ - Stretávame sa s ňou od vzniku klasického jazyka a je spojená s protikladom dvoch štýlov: vysoký a nízky. Dnes ju napríklad používajú rôzne diskusné fóra na internete. - Považujú sa za ňu také texty, ktoré sa snažia používať klasickú arabčinu, ale z hľadiska čistoty jazyka a vysokého štýlu formu klasickej arabčiny nedosahujú. Chybnosť spočíva napr. v tom, že tvary slovesa bývajú neprijateľné v oboch normách, klasickom jazyku i dialekte. - V súčasnosti sa akési stredné varianty nazývajú aj: arabčina vzdelancov (Educated Spoken Arabic - ESA) „tretí jazyk“ (al-lugha ath-thálitha) subštandardná norma „stredná arabčina“