Schéma delenia altajských jazykov

                                 Schéma delenia turkických jazykov

                          Delenie turkických jazykov na z/š a r/l skupinu

1) z a š skupina (bežne zvaná z-turecké): yaš = vek (dnes tu patria skoro všetky turkické jazyky)



2) r a l skupina (bežne zvaná r-turecké): sul = vek (predpokladá sa, že týmto typom hovorili Huni,
dnes je doložený iba čuvaštinou ako pokračovateľkou povolžskej bulharčiny)

                                          Turkické jazyky

•             Hovoria nimi mongoloidi i europoidi

•             Jakutčina či čuvaština sú s tzv. bežnými turkickými jazykmi nezrozumiteľné



Charakteristické črty: vokalická harmónia: najjednoduchší je príklad, keď sa v jednom slove
vyskytujú len zadné alebo len predné samohlásky (atlar = kone, itler = psy)

    bohatstvo vokálov, nepočetnosť konzonantov

    aglutinujúce, bez určitého člena a gramatického rodu (slová sa ohýbajú pomocou sufixov, sufixy
majú vždy iba jeden význam na rozdiel od indoeurópskych jazykov) napr.: ev-ler-imiz-den (z našich
domov)

                                        Ďalšie typické črty

•             neexistujú predložky iba záložky

•             podstatné a prídavné meno je ťažké rozlíšiť

•             neexistuje sloveso „mať“

•             bohatstvo príčastí, prechodníkov a slovesných mien

•             neexistujú prakticky podraďovacie vety, ktoré začínajú spojkami či vzťažnými
zámenami, ale iba priraďovanie slovesnými podstatnými menami

•             Arabské a perzské výpožičky (nejde tu o púhe preberanie slov ale celých konštrukcií)
viedli v minulosti ku zmenám v štruktúre (vokalické harmónia sa nedodržala vždy)

                                               Písmo

•             Prvé známe písmo turkických populácií – runové (asi semitského pôvodu), 8. storočia –
orchonské nápisy (Mongolsko), neskôr používali aj ujgurské písmo

•             Od 11. stor. – arabské písmo (dodnes používajú turkické etniká v arabskom svete,
Iráne či Afganistane). Karaimovia v Poľsku a Litve používali v 16. – 19. stor. hebrejské písmo

•             Sovietsky zväz – azbuka

•             Turecko – 1928 prechod k latinke (dnes aj Azerbajdžanci a iné turkické populácie)