ORGANON V
l ilozofick
Vydáva   i ilozofick) ú din SA\ Filozofickej fakult) I Vychádza Uryti rasy do roka
Hlavný redaktor (Editor in ( hUn
Vjkaani redaktorka(Execottv« Editor): 'mm HAI \/< IV \
Jazyková redaktorku: Emili« II I EK<
I i-i-iiniťkv redaktor Karol KOI i VB
Redakčná  rada  (Editorial  Board):   lán   in                                         Jaroslav MARTINKA
* MIKINA. Ján R                                                                     in ZOUHAR
Zahraniční členovi» (Foreign  Mendel                                                  KOŤÁTKO (Praha).
Eckohart KÖHI-ER (Vkdefl), Ptvell                                        ■   ľi kľ.CKIN (Praha). Augustin
R.IŠKA (New   York)   l.r/v  S/YMI'K i                           ^.BEŠTII-;  (Paríž), Avenir Ivanovic
lOV(Odesa)
Adresa redakcie: Filozoficky                                      ľ;, xi i 64 Bratislava Tel: (+42/07) .126 444-8 (293): Fax: (-i 42/07) 321 215; E-Mail ľosimaMi« tfiu savl.a.sk
OBSAH
STATE
RORTY. R   Thornas Kuhn, kamene a fjíikálne Zákony                                              ., 125
VICENÍK, L: T. S. Kuhn a teória vedeckých revolúcii                                                  .337
PREKLADY
KUHN. T.: Možné svety v dejinách vedy  ...........................................559
DIALÓGY
i i Al. ŕ     NoVOSÁD. F. - RYBÁR. J. - VICENÍK, J.:
Fipidemologický relativizmus: Áno a nie     .....                         ...................... 387
DISKUSIE-POLEMIKY
SÝKORA. P.  KUdíslická revolúcia a koncepcia historických esencií  ................ 403
ROZHĽADY
(1ÄI.IK  D   Teória evolúcie z pohľadu filozofie (VIII)   ................................ 409
RECENZIE
ni'BN'IČKA. .1. .lohn D. Barrow: Pôvod vesmíru.......................................  419
V< >I I .K. ľ : Joseph Bochenski: Nove lezioni di logica súnbolica .......................     423
ZOIIHAR. M                    Proceedings ofthe «I International Symposium   .............  425
denuevied Bri
..
(ľ^/'n   325
^STATi_______<rtf*~*j ^z^yftL*________
THOMAS KUHN, KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY
Richard RORTY
THOMAS KUHN. ROCKS AND THE LAWS OF PHYSICS
Although many philosophers do not consider Thomas Kuhn to be a great philosopher, there are at least two reasons to do so. First, he helped to remap our culture and created for it a new structural plan, and second even without being educated in philosophy his work bears an important mctaphilosophical message. I took his work and applied his consequences on the field of philosophy which helped me to view our culture not as an epistemological and ontological hierarchy reaching from formal sciences down to rhetoric, but as a spectrum of viewpoints with rigidity of norms on one end and constant change on the other. There are still those who think Kuhn should not he taken seriously. Among thern there are both analytic philosophers and natural scientists. Steven Weinberg serves as a great example. He believes that by the virtue of his participation in the actual process of making physics he knows all the problems of philosophy of his discipline. He uses terms which philosophers were deciphering for a long time without any contemplation over their meaning. Kuhn is one of the greatest philosophers of the 20th century and although he was afraid to articulate all consequences of his revolutionary work, be did a great job in showing us that the privileged position science has in our culture is not entirely justified.
Po smrti najplyvnejšieho po anglicky píšuceho filozofa od konca druhej svetovej vojny Thomasa Kuhna v júni vyšlo mnoho dlhých a úctivých nekrológov. Väčšina z nich hodnotí Kuhna skôr ako historika vedy než filozofa. Hoci by Kulm zrejme proti takémuto zaradeniu neprotestoval, je takéto označenie dosť zavádzajúce.
Keby som mal nekrológ napísať ja, istotne by som vyzdvihol Kuhna ako veľkého filozofa, a to z dvoch príčin. Po prvé si myslím, že toho. kto rekonštruuje mapu kultúry - kto nám predloží nový a nádejný spôsob myslenia o vzťahoch medzi mnohými veľkými oblasťami ľudských aktivít - vystihuje najvhodnejšie slovo "filozof. Kulmovou nesmiernou zásluhou bolo, že s takýmto návrhom prišiel a zmenil nim seba-ponímanie rôznych disciplín.
Po druhé, som znechutený faktom, že moji kolegovia profesori filozofie Kuhna neustále pokladali nanajvýš za druhotriedneho občana filozofického spoločenstva, ba niekedy dokonca za votrelca, tvrdiac, že mu neprislúcha rozvíjať disciplínu, na ktorú nemal vzděláme. Nemyslím si, že treba robiť vedu z nejasného rozdielu medzi filozofickým a nefilozofickým a priam
ORGANON F 4 (1997). No. 4. 325-336           *v,   tr^T^L f/ c>  U J>CkJ>~>- ■   ' &(j<Ls
Copyright C Filozofický ústav SAK Bratislava ^^    4^/^? Juu& ß<J*~~
O-Ajpry^ils   •        P^y^X-,^   d^UTl^   hÁi.  JA     ***&     A*Ací£C ,   u    *j    AK— <j<      if.,      U    *~iťt    ^' '&UMÍ&'.    ľaO*».4o    dfsrtjCl'.

326                                                                                        Richard RORTY
nenávidím pokusy ešte väčšmi ho vyostriť. Pokladám však za neospravedlniteľné, ak sa ľudia, používajúci pojem "ozajstní filozofi" ako pochvalu v prípadoch, keď hovoria o sebe a svojich priateľoch, cítia oprávnení upierať ho Kuhnovi.
Kuhn bol jedným z mojich idolov, pretože pri čítaní jeho Štruktúry vedeckých revolúcií (1962) som mal pocit, že strácam klapky na očiach. Fakt, že sa k filozofickej problematike dostal takpovediac zboku - robil doktorantskú prácu z fyziky a potom sa začal sám vzdelávať v histórii vedy 17. storočia - som pokladal za veľmi zlý dôvod na to, aby ho ktosi vylučoval z radov filozofov.
Hlavným dôvodom, prečo si profesori filozofie držali Kuhna "od tela" je dominancia takzvanej "analytickej" tradície v anglofónnej filozofii - tradície, ktorá sa pýši konštruovaním filozofie skôr na spôsob vedy ako literatúry či politiky. Vyjadriť pochybnosti o výlučnosti vedy - povedať, tak ako im to povedal Kuhn, že úspech vedy nezávisí od aplikácie nejakej výsostnej "vedeckej metódy" a nahradenie jednej vedeckej teórie druhou nie je otázkou tvrdej, chladnej logiky, ale prichádza podobne, ako nahradenie jednej politickej inštitúcie druhou - je tým posledným, po čom filozofi v tejto tradícii túžia.
Kulmovou hlavnou zásluhou pri rekonštruovaní mapy kultúry bolo tvrdenie, že prírodovedci nemajú nejaký špeciálny prístup k realite či pravde. Pomohol rozložiť tradičnú hierarchiu disciplín, spätne datovanú až k Platónovmu obrazu, ktorého deliaca línia sa tiahla sa od materiálneho nahor k nemateriálnemu svetu. V tejto hierarchii je na vrchole matematika (ktorá používa čisrii logiku a žiadnu rétoriku) a na samom spodku literárna kritika a politické presvedčenia (ktoré používajú zväčša rétoriku a temer nijakú logiku). Poukazom na to. že revolučnosť zmeny teórie nespočíva v postupnosti jej odvodzovania, ale v zmene terminológie, v ktorej sa kandidáti na pravdivosť vyjadrovali, teda v zmene kritérií relevantnosti, znečistil Kuhn rozdiel medzi logikou a rétorikou.- Pomohol rozbiť myšlienku, podľa ktorej existujú "kánony vedeckého uvažovania", ktoré Aristoteles nerešpektoval a Galileo naopak áno.
Takto vlastne pomohol objaviť nepoužiteťnosť otázky "ako môžeme dostať našu disciplínu na pevnú cestu vedy?". Túto otázku položil filozofom Kant a Husserl s Russellom na ňu ponúkli konkurujúce si odpovede. Bola to otázka, na ktorú B. F. Skinner odpovedal požiadavkou na psychológov, aby sa obmedzili na slovník, v ktorom budú dominovať výrazy ako "stimul", "reakcia", "podmienenie" a "posilnenie." Bola to otázka, na ktorú Northrop
THOMAS KUHN. KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY
327
Frye odpovedal návrhom taxonomie mýtov, sadou schránok, ktorých vyplňanim by sa budúca literárna teória mala zaoberať.
Kuhn samozrejme nemohol objaviť nepoužiteľnosť tejto otázky sám od seba. K útoku ho povzbudzovali sebakritiky neskoršej analytickej filozofie, ako ich ponúkli neskorý Wittgenstein. Quine. Sellars. Goodman a iní - sebakritiky, ktoré boli hlavnými témami diskusií v analytickej filozofie v dobe (1955-65). keď Štruktúra vedeckých revolúcií po prvý raz vyšla. Všetci sebakritickí analytickí filozofi boli v mladosti nadchnuti Russellovou myšlienkou, že "logika je esenciou filozofie" a tiež jeho víziou filozofie ako úsilia rozanalyzovať komplex na jednoduchšie časti. No neskôr sa stali skepticki aj voči obsahu toho. čo sa skrýva za pojmom "logika" a čo by malo viesť takúto analýzu a tiež voči myšlienke existencie nejakých jednoduchých entít, na ktoré možno komplexy rozložiť.
Russellovi kandidáti na takéto jednoduché entity - zmyslové údaje, jasné a zreteľné idey. ktoré sú referentmi slov "a", "nie" a "ak... tak" zo slovníka elementárnej symbolickej logiky - už nepôsobili uspokojujúco. Goodman upozornil, že pri výbere opisu je relevantná samotná jednoduchosť. Sellars. podobne ako Kuhn, zdôraznil, že nejestvuje mm-ad-hoc spôsob, ako rozčleniť zmyslové vnímanie na "dané mysli" a "pridané k mysli." Wittgenstein sa pýtal "Prečo sme si mysleli, že logika je čosi majestátne?" Quine a Goodman, sledujúc prípad Skinnera, upozornili, že by bolo lepšie chápať logiku skôr ako vzorec ľudského správania, a nie ako nemateriálnu silu. ktorá formuje naše správanie.
Nikdo nenavrhoval, aby sa interní kritici toho. čo Quine nazýva "dve dogmy empiricizmu" - dokrín. ktoré Russell a Carnap považovali za seba-evidentné - nenazývali "ozajstnými filozofmi." Hlavne preto, lebo neohrozili profesionálnu sebaúctu, zvyk sebapochvaly. ktorý spôsobil aj v tom najsebakritickejšom analytickom filozofovi radosť z toho. že sa narodil v pravom čase - v čase keď sa filozofia stáva čistou, prísnou a vedeckou. Kuhn ohrozil túto sebaúctu, pretože čítanie jeho knihy vyvolalo medzi analytickými filozofmi pochybnosti, či je pojem "vedeckej jasnosti a prísnosti" až taký jasný, prísny a vedecký, ako si dovtedy mysleli.
Medzi analytickými filozofmi som sa stal neobľúbený, pretože som formuloval niektoré závery, ktoré sa mi zdali v Kuhnovej novej mape kultúry implicitné. Formulovaním týchto záverov som sa istým spôsobom vyrovnával s vlastným predchádzajúcim vzdelaním. Keď som mal niečo vyše dvadsať. Carnap a ďalší ma presviedčali, že filozofi by sa naozaj mali snažiť byť "vedeckejší" a "prísnejší." Istý čas mi dokonca tvrdili, že štúdium symbolickej logikv je pravdepodobne tou správnou metódou, ako tento cieľ
328
Richard RORTY
dosiahnuť. Keď som sa na doktorantskú skúšku musel naučiť dôkazy niektorých Godelových záverov, zdalo sa mi nedôstojné znižovať sa k filozofom, ktorí nemali vzdelanie na to. aby narábali s logickými symbolmi. No v čase. keď som dovŕšil tridsať (práve v dobe publikovania Kuhnovej Štruktúry), začal som pochybovať, či najlepší analytickí filozofi (ako Quine a Sellars) vôbec používajú čosi také ako "analytickú metódu." Zdalo sa mi, že sú jednoducho brilantní, no iba idiosynkretickým a nenáročným spôsobom.
Zároveň som mal pochybnosti, či symbolická logika dodáva prózam analytických filozofov čosi viac ako len štylistickú eleganciu a či preslávená jasnosť a prísnosť, ktorou sa tak pýšili moji kolegovia (a v istej dobe aj ja sám) bola čímsi viac ako len uprednostňovaním odpovedí na určité typy otázok a ignorovanie ostatných. Videlo sa mi, že "analytickými" sme sa stali bez akéhokoľvek aplikovania metódy zvanej "konceptuálna analýza" alebo "skúmame logickej formy." Spájalo nás len to. že sme brali isté doktríny, vypracované Carnapom a Russellom až tak rigorózne, že sme ich nechceli odmietnuť.
Kuhnov pojem histórie vedy ako dejín toho. čo sám nazýval "disciplinárnou maticou", mi výrazne pomohol formulovať takýto postoj k analytickej filozofii. A práve tak aj jeho pojem paradigmy. Po prečítaní Štruktúry som začal uvažovať o analytickej filozofii ako o jednom zo spôsobov filozofovania, a nie ako o objave konečného, raz a navždy daného nasmerovania filozofie na bezpečnú cestu vedy Toto v istom zmysle vyostrilo moje vzťahy ku kolegom, z ktorých väčšina si myslela, že Kuhn poukázal len na to, že Carnapov obraz "logiky vedy" vyžaduje isté drobné spresnenia. Nedomnievali sa. že Kuhnova práca mala nejaké metafilozofické implikácie.
Začal som uvažovať, či Carnap a Russell len nenavrhli pre filozofiu čosi nové. podobne, ako v histórii postupne Aristoteles. Locke a Kant. Každý jeden z nich vytvoril disciplinárnu maticu a tým aj filozofickú tradíciu -tradíciu tvorenú jednotlivcami, ktorí brali zakladateľovu terminológiu a argument)' vážne. Z Kuhnovo pohľadu bola analytická filozofia testovaním užitočnosti modelu navrhnutého Carnapom a Russellom. Model sa môže ukázať ako produktívny, no môže sa tiež ukázať, že ide len o ďalší pokus o omladenie starých nezáživných filozofických konfrontácii prerozprávaných v novom žargóne. O tom rozhodne len čas. Nič však a priori nenaznačovalo, že symbolická logika alebo ona známa "jasnosť a prísnosť", na ktorej si analytickí filozofi tak zakladali, sa naozaj vyplatí. Nejestvoval dôvod nazdávať sa, že Carnapov a Russellov model filozofie je "vedeckejší" či dokonca prísnejší ako Hegelov. Husserlov či Heideggerov.
THOMAS KUHN, KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY                                                   329
Toto však neznamená, že Kuhn dokázal bezobsažnosť zvratu "byť vedecky." Podobne ako iné vágne a inšpiratívne myšlienky, aj túto možno naplniť a skonkrétniť rôznymi spôsobmi. Jedným z nich je pýtať sa. či daná disciplína ponúka presné predikcie, či teda môže byť užitočná inžinierstvu, medicíne alebo iným praktickým cieľom. Galileova mechanika v tomto obstála. Aristotelova fyzika menej. Medicína pred Harveyom ponúkala menej potvrdených predikcí ako po ňom. No Kuhn nám pomohol pochopiť, že v týchto prípadoch nemá veľký zmysel pokúšať sa vysvetliť lepšie predikčně úspechy tvrdením o "väčšej vedeckosti" Galileiho a Harveya v porovnaní s Aristotelom a Galcnom. Skôr išlo o to. že títo dvaja páni pomohli zmeniť obsah "vedy" v takom zmysle, že kritérium "byť schopný robiť užitočné predpovede" sa ukázalo ako dôležitejšie než kedykoľvek predtým.
takýto spôsob upevňovania pojmu vedeckosti nemá pravdaže vo filozofii žiadne použitie Filozofi nikdy nič úspešne nepredpovedali, a ani sa o to nepokúšali. Takže kritériom vedeckosti by sa pre metafilozofické účely mala stať schopnost" dosahovať zhodu medzi informovanými badateľnú. Hlavnou príčinou nedôvery obdivovateľov fyziky k literárnej kritike je skutočnosť, že v nej sa nikdy nedosiahne úplný konsenzus o správnej interpretácii textu: existuje tu len malá konvergencia názorov. Opačným extrémom sú matematici, ktorí sa zvyčajne jednohlasne zhodnú, či daná teoréma bola alebo nebola dokázaná Fyzikom je bližší matematický koniec spektra, politikom a sociálnym vedcom zasa koniec literárnej kritiky.
Problémom je. že intersubjektívna zhoda o tom. kto uspel a kto nie. sa môže ľahko dosiahnuť, ak možno kritériá úspechu vopred fomulovať Ak sa v danej chvíli potrebujete upokojiť, je jasné, že siahnete po analgetikách (aj keď neskôr môžu mať neželané následky). Ak viete, že od vedy vyžadujete len presné predpovede, veľmi rýchlo sa rozhodujete medzi konkurujúcimi si teóriami (hoci iba toto kritérium by vás v istej chvíli primalo uprednostniť ptolemaiovskú astronómiu pred koperníkovskou). Ak ste si istí. že žiadate len prísnu demonšlrovateľnosť. siahnite po matematických dôkazoch teorém a oceňte toho. kto ich dokázal najviac (hoci cena potom vždy poputuje k jedincovi, ktorého teorémy sú absolútne nezaujímavé). No ak sa kritériá úspechu začnú znásobovať, jednotlivé subjekty sa medzi sebou zhodnú ťažšie a v prípade, že takéto kritéria vôbec me sú vymedzené, sa zrejme vonkoncom nezhodnú.
Čítanie Kulma mňa ako i ďalších jeho čitateľov priviedlo k názoru, že namiesto mapovania kultúry podľa epistemicko-ontologickej hierarchie, v ktorej prevláda logické, objektívne a vedecké a ktorú uzatvára rétorické.
330
Richard RORTY
subjektívne a nevedecké, by sme kultúru mali zobrazovať na sociologickom spektre, siahajúcom od chaotickej ľavice s permanetne sa meniacimi kritériami po pravicu spokojnú so sebou a aspoň na čas stabilnú.
Uvažovanie v termínoch spektra umožňuje chápať jednotlivé disciplíny v pohybe doľava v revolučných Časoch a doprava v obdobiach stability a nudy - ktoré Kuhn nazýva "normálnou vedou." V pätnástom storočí, keď bola filozofia zväčša scholastická a fyzika prevažne spokojne aristotelovská, boli aj fyzika aj filozofia dosť výrazne vpravo. V sedemnástom storočí sa zasa obe posunuli dosť doľava, no literárna kritika bola podstatne viac vpravo než v dobách po romantizme. V devätnástom storočí sa fyzika stabilizovala a posunula doprava a filozofia sa o to tiež zúfalo snažila. Filozofia skončila rozdelením podľa rozdielnych tradícií, pričom každá z nich tvrdila,, že práve ona "rozvíja pravú filozofiu" a má dosť jasné vnútorné kritéria profesionálneho úspechu. V tomto zmysle - v neprítomnosti medzinárodného konsenzu o tom. kto vykonáva zmysluplnú prácu - zostáva filozofia viac podobná literárnej kritike než ktorejkoľvek súčasnej prírodnej vede.
Nový Kuhnov sociologický pohľad na vzťahy medzi disciplínami zmiernil medzi ľudmi v mnohých odboroch napätie v otázke, či majú presnú výskumnú metódu a či ich práca produkuje vedenie alebo len mienku. Napríklad, odkedy sociológovia začali čítať Kulma, bolo jednoduchšie pokladať Webera a Durkheima za skvelých sociológov, aj keď ani jeden z nich nedisponoval mocnými metódami štatistickej analýzy, ktorú sa v súčasnosti učia všetci sociológovia. Preto môžu pripustiť, že aj dnešných sociológov, ktorí nenarábajú so štatistikou (napríklad David Riesman a Richard Sennett). možno plne rešpektovať ako profesionálnych kolegov. Aby som uviedol aj iný príklad: odkedy Kuhna čítajú psychológovia, prestala byť aktuálna otázka, či je Freudova hĺbková psychológia aspoň tak "vedecky fundovaná" ako Skinnerove pokusy s holubmi. Adolf Grünbaum je jeden z mála filozofov vedy. ktorého zaujíma, či sú Freudove zovšeobecnenia testovateľné.                             •
Všetky sociálne vedy a učené profesie v súčasnosti prechádzajú procesom kuhnianizácie. poznačeným väčšou ochotou pripustiť, že v danej kultúrnej oblasti nejestvuje nijaký výsostný model na produktívnu prácu a že kritéria na ňu sa počas histórie menili a budú sá naďalej meniť. Hoci filozofia sa dosť dlho bránila, aj tu už badať vzrastajúce úsilie historizovať: chápe sa ako samozrejmosť, že neexistuje nijaký' bod v histórii filozofie, ktorý by rozhodol o zmysle a nezmysle a pripúšťa sa. že dokonca aj Hegel a Heidegger vykonali pre filozofiu užitočnú prácu.
THOMAS Kl!HN. KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY                                                   331
Dva lypy ľudí však stále zásadne odmietajú pokuhnovské pokusy nahradiť tradičnú platónsku hierarchiu spektrom siahajúcim od kontroverzného k nekontroverznému. Jeden typ reprezentuje analytický' filozof, ktorý' sa hrdí titulom "realista" a na "relativizmus" sa pozerá ako na momentálne zjavné ohrozenie našej kultúry. (Asi najzrejmejším príkladom je John Searle. ktorý ma raz ocenil, keď ma spolu s Kuhnom a Derridom zaradil medzi najnebezpečnejších relativistov). Druhým je prírodovedec, ktorý ťaží zo zdedenej pozície na vrchole našej epistemicko-ontologickej hierarchie a nemá najmenší dôvod dať sa stadiaľ vytlačiť. Takíto vedci vás budú presviedčať, že "žiaden seriózny vedec" neberie Kuhna vážne.
Vedci tohto typu si myslia, že vedia všetko, čo potrebujú vedieť o filozofii vedy jednoducho preto, že sú vedcami. Nevidia potrebu reagovať na oláz-k\ diskutované vo filozofii vedy a na rozpory "realistických" filozofov s Davidsonom. Putnamom a Kulmovými žiakmi, ku ktorým patrím aj ja. Zdá sa. že podľa nich by filozofi vedy mali testovať svoje názory na povahu vedy jednoduchým spytovaním sa rodených informantov - napríklad priateľov fyzikov, či už konečne dospeli k správnej fyzike.
Dobrým príkladom takéhoto spôsobu myslenia je Sleven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku. Weinberg pokazil svoj nedávny vyvážený a zmysluplný článok o "Sokalovom vtipe" (uverejnenom v žartovnom článku obhajujúcom takzvané "postmodernistické" názory' na základe najnovšieho pokroku vo fyzike) v The New York Review of Books zakončením v duchu tradičného vedeckého exorcismu voči Kulmoví, nik z nás. ktorí sme v danom odbore doma. neberie Kulma vážne.
Uvádzam príklad Weinbergovho pokusu o filozofiu vedy:
Svojim tvrdením, Že zákony fyziky sú skutočné, chcem povedal', že sú skutočne v tom zmysle (nech sa pod tým rozumie čokoľvek), v akom sú skutočné kamene na poli a nie v takom zmysle (ako to navrhuje Stanley Fish), ako sú pravidlá baseballu. Ne\ytvorili sme zákony fyziky, ani kamene na poli a niekedy nešťastní zisťujeme, že sme o nich mali m vlné predstavy, napríklad, keď si narazíme prst na skrytom kameni alebo nájdeme chybu v nejakom vedeckom zákone (ako sa to stalo väčšine fyzikov). No jazyky, ktorými opisujeme kamene a fyzikálne zákony sa vytvárajú sociálne, takže implicitne predpokladám (ako to robíme o kameňoch v každodennom živote všetci), že vety o zákonoch fyziky sú v priamej korešpondencii s istými aspektmi objektívnej reality.  Inak povedané,  ak raz na nejakej vzdialenej planéte objavíme
332
Richard RORTY
inteligentné bytosti a preložíme ich vedecké práce, zistíme, že aj my aj onv objavili rovnaké zákony.
..Andrew Ross. Bruno Latour a. ako ich ja chápem, aj vplyvní filozofi Richard Rortv a neskorý Thomas Kuhn, odmietli objektívnu povahu vedeckého poznania, no prírodovedci ju pokladajú za samozrejmú.
Zákony fyziky považujem za skutočné, pretože moje skúsenosti s nimi sa mi nezdajú ničím podstatným odlíšiteľné od mojich skúsenosti s kameňmi. Tým. ktorí so zákonmi fyziky nežijú, pom'tkam jasný argument, že zákony fyziky fungujú a nejestvuje nijaký iný známy pohľad na prírodu, ktorý by fungoval aspoň približne rovnako.
Dommcvam sa. že Weinberg si myslí, že záverečná časť jeho článku je rovnako zmysluplná a vyvážená ako jeho predošlé časti. V tom sa však mýli. Mimo svojej kompetencie triafa do vetra. Oháňa sa naokolo pojmami (objektívne skutočné, priama korešpondencia), ktoré boli predmetom nekonečných filozofických úvah a kontroverzií, akoby bežný čitateľ hneď perfektne vedel, čo znamenajú. Zároveň sa rozhodol ignorovať názory ľudi. ktorí zasvätili svoj život zisťovaniu, či sa im dá vôbec nejaký zmysel pripísať. Zaobchádza s Kuhnom ako s obyčajným autorom paradoxov a robí to len preto, že ako fyzik sa stavia do pozície najvyššieho odvolacieho súdu vo veci filozofických názorov na epistemologicko-ontologický status fyzikálnych zákonov. Vonkoncom mu pritom neprišlo na um. že by Kuhn mohol poukázat" na zastaranosť celej koncepcie epistemologického a ontologického statusu a tým aj na zastaranosť rozdielu medzi objektívnou a nejakou inou realitou.
V predchádzajúcich riadkoch svojho článku Weinberg zmysluplne poznamenal, že istí významní vedci radi vyvodzujú z dosť ohraničených empirických výsledkov absolútne neuveriteľné filozofické dôsledky (Spomína najmä Heisenberga a Prigogina. no mohol spomenúť aj Piageta a Eccle-sa.) Celkom oprávnene ich karhá za prekračovanie ich kompetencií. No neuvedomuje si. že v podstate robí to isté aj on. Predpokladá, že o kontexte diskusie, na ktorej sa mieni zúčastniť, sa nemusí nič naučiť: stačí, že zavelí a všetci sa postavia do pozoru. Myslí si. že jednoducho z princípu, že je fyzik, pozná všetko nevyhnutné o vzťahoch fyziky k zvyšku kultúry a môže preto súdiť filozofické debaty, ktoré sa o nich vedú. Nechápe, že poznanie X je kompatibilné s lunlistým poznaním vzťahov X k Y, Z. atď. Browning sa oprávnene pýta: "Čo vedia o Anglicku tí. ktorí poznajú len Anglicko?" A tak ako s Anglickom je to aj so zákonmi fyziky.
THOMAS KUHN. KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY
333
Porovnajme čo hovorí Weinberg o svojich skúsenostiach s fyzikálnymi zákonmi so slovami starosvetskeho morálneho teológa o jeho skúsenostiach s vôľou božou. Podľa neho bude vôľa božia určite bližšia veľkej skale než pravidlám baseballu. Ubezpečí nás. že aj keď zákazy úžerníctva a sodomie môžeme dezinterpretovať. nevytvorili sme ich - pociťujeme ich rovnako ako udretie prsta na kameň. Pretože s morálnymi zákonmi prežil dlhú dobu a narábal s nimi doslova dôverne, ochotne nás ubezpečí, že medzi objektívnou realitou morálky a geológie existuje rovnaká priama korešpondencia. Vysvetlil by nám, že špekulatívne paradoxy ateistických relativistov neberie vážne nikto, kto je v danej oblasti naozaj doma.
Weinberg tvrdí, že v bežnom živote každý z nás rozpoznáva "priamu korešpondenciu" medzi rozprávaním o kameňoch a "istými aspektmi objektívnej reality". Čitatelia, položte si v duchu otázku, či pri rozhovore
0 kameňoch spoznávate niečo tohto druhu. Ak áno. boli by sme my filozofi veľmi radi. keby ste nám poskytli bližšie detaily. Sú oba. subjekt aj predikát v nejakej vete o kameni (napríklad "Tento kameň sa nedá posunúť") vo vzťahu korešpondencie? Ste si istý', že nedať sa posunúť je naozaj znakom objektívnej reality? Veď niektorý váš sused by ho nepochybné hravo posunul Nerobí ho táto skutočnosť práve aspektom subjektívnej reality?
Alebo je to tak. že celá veta priamo korešponduje s jednotlivým aspek-loni objektívnej reality? S ktorým aspektom? Kameňom? Kameňom s celým
kontextom ako prekážkou vo vašom záhradkárskom úsilí? A vôbec, čo ľ m len "aspekt"? Spôsob, ako čosi vyzerá v istom kontexte? Nie sú určité kontext) objektívnejšie než iné? Aspektom objektívnej reality je možno iba kameň, ktorý vidia oči fyzika skúmajúceho častice (takýto pohľad zastáva mnoho významných "realistických" filozofov). Že by sa pohľad na kameň 2 iného hľadiska než ho vidia oči fyzikov stával neobjektívnejší. kedže aj
ľ ňom sa stávajú vyumelkovanejšie? Alebo sú pravdepodobne všetky Opisj k;imeňa najednej epistemickc-ontologickej úrovni (ako to tvrdia via-iiii / nás. "relativistických" filozofov)?
A povedzte o nám. prosím, viac o korešpondencii, pretože toto slovo IpOsobuje filozofom obrovské problémy. Je vzťah korešpondencie vecou Schopnosti primerane vzdelaných ľudí nekontroverzně vypovedať o kameni po jedinom pohľade? Absentuje tento žiadúci vzťah v prípade ich schopnosti lekí ntroverzne vypovedať o úderoch a zásahoch pálkara? Alebo je rele-vtnUvj typ korešpondencie otázkou kauzálnou a fyzikálnou (ako to navrho-
1  U s.ml Kripke)? Alebo je nebodaj pojem korešpondencie spolu s predstavou
334
Richard RORTY
"presnej reprezentácie reality" taký beznádejný, že by sme ho mali z filozofie úplne vyhodil' (ako lo navrhoval Donald Davidson)?
Mohol by som s takýmito spochybňujúcimi otázkami pokračovať donekonečna a stavím sa. že Weinberg by v žiadnej z nich nevidel problém Rozdiel medzi nami je v tom. že ja som vo filozofickej brandži a on nie. Ja som za formulovanie ťažkých otázok platený. A rovnako bol na lom aj Kuhn. Ak sa takýmito problémami nemienite zapodievať - ak nemienite reflektovať obsahy pojmov "objektívny", "korešponduje", "funguje", "nami nevytvorené" a ak si predstavujete, že stačí explikovať "reálne" odkazom na "viete, tak ako kamene" - potom radšej nedúfajte, že pochopíte epistemicko-onlologický status fyzikálnych zákonov lepšie ako Kulm (a to aj v prípade, že ste práve vy niekoľko takýchto zákonov objavili). Pokiaľ nebudete na takejto reflexii participovať, budete len ťažko vedieť či sa Kuhn a ja pri opúšťaní tradičnej platónskej hierarchie disciplín mýlíme.
Weinbergova oddanosť tradičnej platónskej hierarchii je najzretelnejšia v odseku spomínaného článku, kde uvádza:
Tá interpretácia, ktorú Herbert Butterfield nazy\>a whigovskou interpretáciou histórie, je v dejinách tejto vedy legitimná inak ako v dejinách politiky a kultúry, pretože veda je kumulatívna a umožňuje konečné rozhodnutia o úspechu alebo páde.
Naozaj sa chce Weinberg vzdať konečných rozhodnutí o úspechu a páde. napríklad zmien ústavy Rekonštrukčnými dodatkami alebo zavedením klauzuly medzištátneho obchodovania od čias New Deal? Naozaj nechce súhlasiť s tými. ktori tvrdia, že básnici a umelci sa odrážajú z pliec svojich predchodcov" a akumulujú poznanie o písaní poézie a maľovaní obrazov? Naozaj sa domnieva, že keby niekto písal históriu parlamentarizmu alebo novely, nemal by. whigovsky. prerozprávať príbeh kumulácie? Môže azda navrhnúť, ako by mala nejaká ne-whigovská legitímna história týchto oblastí kultúry vyzerať*?
Nemyslím si. že Weinbergovi sú pojmy "legitímna", "konečná" a "kumulatívna" jasnejšie ako "priama korešpondencia". No jeho zámer je jasný: udržať prírodné vedy na vrchole kultúrneho rebríčka.
Dúfam, že je zrejmé, že vede nechcem priradiť na tomto rebríčku nejakú nižšiu priečku. Niektorí moji kolegovia filozofi, napríklad radikálnejší postmodernisti, by to asi radi urobili. Podľa nich sme tu my filozofi na to. aby sme len predpisovali nejaké poriadky, a preto propagujú nový. ktorý znižuje pozíciu prírodných vied. Ja sa naopak usilujem kompletne zbaviť predstavy   konštruovania   podobných  poriadkov  pomocou   termínov  ako
THOMAS KUHN, KAMENE A FYZIKÁLNE ZÁKONY
335
"reálne", "objektívne" a na miesto toho nahradiť otázku statusu otázkou potrebnosti. Snaha hierarchizovať jednotlivé disciplíny mi pripadá práve taká hlúpa ako robiť čosi podobné medzi nástrojmi v debničke na náradie alebo medzi kvetmi v záhrade.
Z hľadiska môjho anti-hierarchického úsilia sa mi zdá vhodné povedať s Kuhnom: "Či o tom jednotliví pracovníci vedia alebo nie, ich výchova B odmeňovanie za riešenia zložitých otázok - či už sú praktické, teoretické. logické alebo matematické - sa deje na rozhraní medzi ich fenomenálnym Svetom a presvedčeniami ich komunity o tomto svete." Podľa mojej inter-pretácie sa táto Kuhnova poznámka týka ktoréhokoľvek pracovníka i torejkoľvek disciplíny: fyziky - rovnako ako právnej vedy. filozofie - rovnako ako medicíny, psychológie - rovnako ako architektúry. Ja som u Kuhna ii.i m ľ I spôsob ako nazerať na históriu fyziky, filozofie, románu a parlament-DOJ \ lach v rovnakých termínoch: ľudskí jedinci sa usilujú zlepšovať riešenia problémov starších generácii rovnakými metódami ako riešia problémy vzniku nedávno. Kuhn navrhoval, aby sme vo všetkých takýchto oblas-ii.k li odhodili predstavy "smerovania k tomu. ako veci naozaj sú", "plnšieho realizovania esencie" alebo "nachádzania, ako by sa to naozaj malo správať". Ik) ich možno nahradiť predstavou súčasného profitovania z minulých u .|k i hov a zároveň riešenia terajších problémov.
Kulm sa usiloval, ako raz povedal, "uprieť akýkoľvek význam tvrdému.
postupne sa zjavujúce vedecké názory sú čoraz pravdepodobnejšie alebo
a lepšie aproximácie pravde a zároveň poukázať na to. že predmetom
Ivrdemi o pravde nemôže byť vzťah medzi presvedčeniami a 'vonkajším sve-
loín'  ktorý je údajne nezávislý od mysle." Takýto názor, pripúšťame, šokuje
«h;i\\ rozum, nehovoriac už o sebaúcte tých. čo si zvykli stáť na vrchole
ilív nej hierarchie. No ide o prospešný šok. aký zdravému rozumu svojej
dob) uStedrili všetci významní filozofi. Filozofia totiž nieje disciplínou, v
ktorej   sa   veľkosť   dosahuje   potvrdzovaním   predchádzajúcich   intuícií
poloi enstva.
I uľko k môjmu protestu proti Weinbergovmu pokusu odvrhnúť Kuhna
i to  h je wdialený zákonom fyziky. No mal by som skončiť s protirečivým
nun Kuhn by bol mojím úsilím obraňovať ho zmätený.
Kuhn bol presvedčený, že fyzici sú skveli a silne pochyboval o filozo-
lui h   ;iko som ja (len okrajovo "analytický" typ - s mnohými literárnymi
i mu.  záľubou v  metaforách a ďalšími symptómami  intelektuálnej
linosti). Nielenže za hrdinov pokladal nositeľov Nobelovej ceny za
ii ale aj filozofov mal tým radšej, čím boli "jasnejší" a "prísnejší" (zhru-
1 i povedané, čím viac sa vyjadrovali ako Carnap). Ako sa to veľmi presne
.136
Richard RORTY
uvádzalo v jednom nekrológu. Kuhn mal zvyčajne radšej svojich kritikov ako obdivovateľov.
V rozhovoroch sa usiloval zo všetkých síl dištancovať od "Rortyho relativizmu" a od textov mnohých ďalších obdivovateľov, ktorí chceli vpliesť Kuhnovu doktrínu do tkaniva jeho neobľúbených filozofických pozícii. Aj ked" sme boli takmer pätnásť rokov kolegovia, nikdy som neprišiel na to. prečo si Kuhn myslel, že som väčší "relativista" ako on. a ani mi nikdy neobjasnil, kde som zišiel z cesty. Vždy som dúfal, že keď mu vyjde kniha, na ktorej pracoval posledných desať rokov života - chcel sa v nej vrátiť k roztržkám, ktoré spôsobila Štruktúra vedeckých revolúcií - budem môcť odcitovať príslušný paragraf a riadok, aby som mu dokázal, že sme vyznávali takmer totožnú doktrínu.
Skutočnosť, že Kuhn bol zmätený z môjho záujmu o jeho prácu som si zvyčajne vysvětloval tým. že si zrejme občas mýlil kritiku zámerne povýše-neckého epistemicko-ontologického statusu fyziky s kritikou jej morálnej a estetickej grandióznosti. Pokiaľ ide o túto grandióznosť, plne sa s ním stotožňujem. Nadšene súhlasím so C. P. Snovvom, že fyzika je jedným /. najkrajších výdobytkov ľudského ducha. Som šťastný a neprekvapuje ma. keď sa od Weinberga dozvedám, že stále pracuje v oblasti, do ktorej mladí ľudia prispievajú obrovským dielom - v oblasti, kde sa autor môže jediným článkom presláviť v celom svete a jeho sláva nesúvisí s akademickou politikou, ale je jednoducho okamžitou a opodstatnenou odmenou za čistú výnimočnosť.
Kuhnovi zrejme natoľko zaimponovala morálna a estetická grandióznosť vedy, že si myslel, že odstránenie starej platónskej hierarchie by malo byť sprevádzané primeranými prejavmi rešpektu k prírodným vedám - takými tradičnými prejavmi, na ktoré som ja často zabúdal. V tom mohol mať pravdu. No ja zotrvávam na svojom stanovisku, že je užitočné zavrhnúť starý rebríček hodnôt a vytvoriť intelektuálne prostredie, v ktorom popredných vedcov už nebude zvádzať „Weinbergova kamenná rétorika. Kuhn bol jedným z najvplyvnejších filozofov nášho storočia, pretože urobil práve tak veľa ako ostatní - dokonca aj Wittgenstein - aby jeho práca priniesla užitočné plody.
Z anglického originálu preložil Juraj Hvorecký
Richard Rorty
Dept. of Philosophy. University of Virginia. Charlottesville, Virginia 22903 USA e-mail: rr3ptalVirgima.edu
337
T. S. KUHN A TEÓRIA VEDECKÝCH REVOLÚCIÍ
(Vybrané problémy)
I.././I  VICENÍK
KUHN .AND THE THEORY OF SCIENTIFIC REVOLUTIONS
In his paper the author locusses on the analysis of 1. Kuhn's .self-reflection, his discovery of hermeneulics and its importance for the new way of reading {interpretation) and understanding the text. 2. Kuhn's comprehension of the relation between history and philosophy of science and of many different factors which influence upon forming and development of a modem history of science. 3 working out of Kuhn's specific conccptional apparatus (paradigm, normal science, anomaly, crisis, scientific revolution, and so on). 4. Kuhn's cycle of scientific knowledge (his conception of scientific paradigms alternation) and 5 some methodological controversions concerning incomensurabilitv of scientific paradigms, understanding of the normal science and Kuhn's antirealism.
I   S  Kuhnova teória vedeckých revolúcií, ktorá je prezentovaná najmä v |cl)0 práci štruktúra vedeckých revolúcií, vzbudila medzi filozofmi vedy lorikmi vedy osobitný záujem. Je to dané tým. že otvorila a novo nastolil ' problémy, ktoré novopozitivistická vízia vedy nereflektovala, prípadne IKlmlclnla alebo nemohla nastoliť a ktoré sa z hľadiska novopozitivistickej vedy dokonca považovali za určitý' typ "tabu". Kuhnovo chápanie u vedeckého poznania bol však kritickou reakciou nielen na novopozi-ki'i koncepciu vedy. ale aj koncepciu kritického racionalizmu K. R. ľoppeiii   jedného z významných kritikov logického empirizmu. T. S. Kuhn ■ i svoje kritické argumenty proti indukcionistickej a falzifikacionistickej vedv /<> svojho štúdia histórie vedy. Patri medzi tých filozofov vedy. klon   dôra/nili význam štúdia histórie vedy pre samu filozofiu vedy. potrebu idnotn vzťah filozofie a histórie vedy. Svojimi prácami napĺňal slogan ■ v jeho súčasníkom 1. Lakatosom: "Filozofia vedy bez histórie vedy i   pi i dna  história vedy bez filozofie vedy je slepá." T. S. Kulm sa zaradil predstaviteľov historického smeru postpozitivistickcj filozofie vedy. i mhu "historickej ideológie" alebo novej histórie vedy, ktorá zdôrazňo-ii i hlo/ofickú orientáciu (prístup) k histórii vedy.
I   Kuhnovi scbareľlexia. Vznik základnej Kuhnovej práce Štruktúry
U'i/i revolúcii (1962) má svoju prehistóriu, ktorá sa začína v roku
ii     i    !   nastal Kulmov "obrat" od fyziky k histórii vedy. kde dokázal
in profesionálnu prípravu z fyziky a rozšíriť svoje kompetencie
ION I  111997). No. 4.337-358
niozoficky ústav SAV. Bratislava