‫م‬ ‫ا‬
1
Islám ako náboženský a právny systém
„cesta vedúca k vode“ - šaríc
a:
I. dogma (c
aqída),
„korene“ (usúl) a „konáre“ (furúc
) viery, 1.jednota (tawhíd): viera + „činy“, 2. proroctvo
(nubuwwa): islámske dejiny spásy, millat Ibráhím, 3. angeológia (al-malá’ika), 4.
predestinácia (al-qadar) a spravodlivosť (c
adl), 5. deň posledného súdu (jawm ad-dín) a
vskriesenie (mac
ád): eschatológia, 6. imámát (imáma) – šiesty šíc
itský princíp.
II. etika (ádáb)
III. normy luďského správania:
1. c
ibádát (vzťah človek-Boh) – päť pilierov (arkán ad-dín): vyznanie viery (šaháda),
modlitba (salát), pôst (saum), almužna (zakát), púť (hadždž), džidád: šiesty pilier?
2. muc
ámalát (vzťah človek-človek, rodinné, dedičné právo)
3. c
uqúbát (zákazy a príkazy, trestné právo – fiqh:
klasifikácia ľudských činov (fard / wádžib, mandúb, mubáh, makrúh, harám – op. halál),
základy fiqhu: Bohom išpirovaná (Korán + sunna) a „špekulatívna“ tradícia (qijás –
analógia, idžmác
– konsenzus, ra’j – názor, idžtihád – vlastné rozhodnutie),
muqallid a mudžtahid,
právne školy (hanafí, málikí, šáfic
í, hambalí, džac
farí,/ zajdí, c
ibádí), c
ulamá‘ a fuqahá‘,
islámske inštitúcie
Literatúra:
ANDERSON, J. N. D., Islamic Law in the Modern World, New York, New York University
Press, 1959.
COULSON, Noel J., A History of Islamic Law, Edinburgh, Edinburgh University Press, 2005.
HALLAQ, Wael B., A History of Islamic Legal Theories: An Introduction to Sunni usul al
fiqh, Cambridge - New York, Cambridge University Press, 1999.
HALLAQ, Wael B., The Origins and Evolution of Islamic Law, Cambridge - New York,
Cambridge University Press, 2005.
HALLAQ, Wael B., Sharīc
a: Theory, Practice, Transformations, Cambridge - New York,
Cambridge University Press, 2009.
JAQUES, R. Kevin, Authority, Conflict, and the Transmission of Diversity in Medieval
Islamic Law, Leiden – Boston, Brill, 2006.
Judaismus, křesťanství, islám, H. Pavlincová & B. Horyna (eds.), Olomouc, Nakladatelství
Olomouc, 2003.
KAMALI, Mohammad Hashim, Shari‘ah Law: An Introduction, Oxford, Oneworld, 2008.
KROPÁČEK, Luboš, Duchovní cesty islámu, Praha, Vyšehrad, 1993.
MENDEL, Miloš & KOUŘILOVÁ, Iveta (eds.), Cesta k prameni. Fatvy islámských učenců k
otázkám všedního dne, Praha, Orientální ústav Akademie věd České republky, 2003.
ROSEN, Lawrence, The Justice of Islam: Comparative Perspectives on Islamic Law and
Society, Oxford, Oxford U.P., 2000.
TUCKER, Judith E., Women, Family, and Gender in Islamic Law, Cambridge, Cambridge
University Press, 2008.
VOGEL, Frank E., Islamic Law and Legal System: Studies of Saudi Arabia, Leiden – Boston,
Brill, 2000.
WEIR, Shelagh, A Tribal Order: Politics and Law in the Mountains of Yemen, Austin, The
University of Texas Press, 2007.
ZUBAIDA, Sami, Law and Power in the Islamic World, London - New York, I.B. Tauris,
2005.
‫م‬ ‫ا‬
2
Formovanie islámskej tradície, procesy tradovania. Kodifikácia a výklad Koránu a hadíthov,
genéza islámskej nábožensko-právnej tradície.
I. dogmatika (c
aqída)
islamská dogma sa delí na „korene viery“ (usúl ad-dín) a „konáre viery“ (furúc
ad-dín).
„Korene viery“ (usúl ad-dín) tvoria:
1. monoteizmus (tawhíd): viera (ímán) + „činy“ (amal),
2. proroctvo (nubuwwa): islámske dejiny spásy, millat Ibráhím,
3. angeológia (al-malá’ika),
4. predestinácia (al-qadar) a spravodlivosť (c
adl),
5. deň posledného súdu (jawm ad-dín) a vzkriesenie (mac
ád):
eschatológia,
6. imámát (imáma) – šiesty šíc
itský princíp.
II. etika (ádáb) – založené na Koráne 6:151-152, 17:23-37
III. normy ľudského správania:
1. c
ibádát (vzťah človek - Boh)
PÄŤ PILIEROV VIERY (arkán ad-dín):
2. muc
ámalát (vzťah človek - človek, rodinné, dedičné právo)
3. c
uqúbát (zákazy a príkazy, trestné právo).
klasifikácia ľudských činov:
fard / wádžib – povinnosť
mandúb – doporučené, „bohumilé“ veci
mubáh – ambivalentné
makrúh – odporné
harám – zakázané, opozíciou je halál
Šaríc
a „cesta vedúca k vode“ norma pochádzajúca od Alláha, niečo večné, nemenné, čo sa
stáva známy zjavením, je bohom inšpirovaný a ľudským intelektom rozpracovaný spôsob
života. Pochopenie, vyloženie a aplikácia šaríc
e nábožensko-právnimi znalci je samotná
islámska právna veda: fiqh (pochopenie)
základy fiqhu (usúl al-fiqh) sú Bohom inšpirované princípy (Korán + sunna)
samotné právne postupy (furúc
) sú už opcionálne:
kanonické zdroje práva:
qijás – analógia
idžmác
– konsenzus
‫م‬ ‫ا‬
3
nekanonické zdroje práva:
c
áda / c
urf – zvykové (napr. kmeňové) právo
c
amal – sudcovská prax
qánún – svetská zákonodarná tradícia (napr. osmanská)
niektoré právne metódy:
idžtihád – objektívne rozhodnutie založené na absolútnom vlastnom úsilí mudžtahída
na to aby rozpoznal základné princípy práva
„nerípustné novoty“ – bidc
a
vrz.
„Bohumilé“ či verejne prospešné inovácie vytvárané napr. pomocou:
ra’j – samostatný názor (predovšetkým v rannom islámskom období)
istihsán – na základe racionálneho úsudku založenom na c
illa (ratio decindendi)
istisláh – verejne prospešné, slúžiace „obecnému blahu“ (maslaha)
mužtahíd vrz. muqallid a prax taqlídu
madhaby (právne školy):
sunnitské:
hanafí – Abú Hanífa (z. 767)
málikí – Málik ibn Anas (z. 795)
šáfic
í – Muhammad ibn Idrís aš-Šáfic
í (z. 820)
hambalí – Ahmad ibn Hambal (z. 855)
šic
ítske: džac
farí – Dzac
far as-Sádiq (z. 765) a zajdí
cháridžovske: c
ibádí
V rane islamskom období ešte pred vytvorením „islamských vzdelávacích a náboženskoprávnych
štruktúr”, sú to: predčítávači / recitátori (qári’, plur. qurrá’) a komentátori Koránu,
interpreti tradície, „ľudoví / verejní” kazatelia (qáss, plur. qussás; wác
iz, plur. wucc
áz;
mudhakkir)
c
ulamá’ (sing. c
álim) náboženskí znalci
fuqahá’ (sing. faqíh) nábožensko-právní znalci
klasické muslimské stanovisko:
„miesto c
ulamá’ je hneď za prorokmi ešte pred kráľmi a vládcami“
c
Álim, presnejšie c
álim ad-dín, je „mužom (náboženského) poznania / vedomostí /
učenosti“,
zatiaľ čo c
ilm („poznanie, veda, učenosť“, od koreňa c
-l-m, „vedieť, dozvedieť, znať,
poznať“), sa definuje ako protiklad džahl („nevedomosť“) a tak v najširšom poňatí
‫م‬ ‫ا‬
4
c
álim môže označovať aj obecne moslima v protiklade k „nevedomému / neuvedomelému“
(džáhilí) nemoslimovi. Keď postúpime k užšej definícii snaha c
ulamá’ sa sústreďuje na
špeciálnu oblasť „islamskej vedy“ (c
ilm ad-dín, „náboženská veda“), ktorú by sme
však ťažko mohli označiť za „teológiu“ v západnokresťanskom poňatí. c
Ilm ad-dín je však
viac súhrnom poznatkov o tradícii (či už zjavenej: Korán, alebo špekulatívnej: ahadíth, tafsír
a iná komentárová, eschatologická, ale aj historická, atď. literatúra a predovšetkým súhrn
práva – fiqh, ktoré je doménou „nábožensko-právnych znalcov“ – fuqahá’, ako „scholastickou
/ špekulatívnou teológiou“ (kalám).
c
ilm ↔ mac
árifa
Typológia náboženských znalcov:
(1) „islamských vzdelávacích štruktúr”
(1a) predstavitelia („doktori”) „islamských právnych škôl” (madhhab, plur. madháhib),
(1b) „učitelia“ (sing. muc
allim, mu’addid, faqíh) ako nižších (kuttáb) tak aj
(1c) „profesori” (sing. mudarris) vyšších (madrasa, plur. madáris) škôl, na rôznych úrovniach
(sing. muc
id, mufíd, mutasaddir) a rôznej špecializácie (šajch al-hadíth, šajch al-qirá’, atď);
(2) príslušníci administratívy mešít
(2a) „predmodlievač” (imám) a
(2b) „piatokový” kazateľ (chatíb), a pod.;
(3) správcovia (mutawallí) islamských nadácií (waqf, plur. awqáf);
(4) príslušníci „islamských právnych štruktúr”
(4a) interpreti a znalci fiqhu – fuqahá’ (sing. faqíh, „nábožensk-právní znalci”),
(4b) sudcovia „islamských súdnych dvorov šaríc
e”
qádí (plur. qudát),
najmä ktoré zastávali výsadný post „sudcu sudcov” (qádí al-qudá) a
(4c) muftí,
vykladač islamského práva, vydávajúci nábožensko-právne záväzné stanoviská (fatwá, plur.
fatáwin). Výsadné postavenie medzi muftími, je šajch al-islám (tur. seyhülislám; „šejk
islamu”, najvyššia nábožensko-právna autorita).
Podľa osmanského vzoru seyhülislámu sa potom aj v niektorých iných krajinách sunnitského
Blízkeho východu (napr. v Egypte, v Palestíne, v Saudskej Arábii, v Lýbii a inde) ujala
podobná funkcia „veľkého muftího” (muftí al-akbar), ktorý spravidla stojí v čele „kolégia pre
vydávanie fatwá” (dár al-iftá’), potvrdzujúci vydané fatwy platné predovšetkým v daných
regiónoch, ale aj v medzinárodných súvislostiach. Z týchto – spravidla štátnymi orgánmi
ustanovených – kolégií je najslávnejšou „fatwákomisia“ (ladžnat al-fatwá) univerzity
al-Azhar. Od 50. rokov 20. stor. n.l. na stratenú autoritu c
ulamá’ začali čoraz viac apelovať
niektorí „laickí kazatelia“ z radov „islamských aktivistov“. Od 70. rokov, keď nastáva určité
„islamské boom“ náboženská a politická autorita týchto
„nových“ náboženských intelektuálov-aktivistov sa rapídne posilnila.
‫م‬ ‫ا‬
5
Trestné právo
I. hadd (plur. hudúd), tzv. koránske tresty (5:33)
a.) smilstvo (ziná), rozlyšuje sa podľa stavu obvinených, patrí sem aj znásilnenie druh
sankcie: bičovanie (100 rán), prípadne vyhnanstvo
b.) falošné obvinenie z cudzoložstva (qadhf) 80 rán bičom
c.) opilstvo (šurb al-chamr) len v prípade, keď s dá dokázať, že dotyčný sa opil z vlastnej
vôle, sankcie: 40, príp. 80 rán bičom
d.) krádež (sariqa) len nad určitou hodnotou a len v prípade, keď sa dá dokázať, že
ukradnutá vec bola riadne strážená, sankcie: uťatie pravej ruky v zápästí a v prípade
recidivistov amputácie ďalších končatín
e.) lúpežné prepadnutie (qatc
al-taríq), sankcie: smrť (ukrižovanie, statie)
f.) odpadlíctvo od viery (ridda), sankcia: v prípade mužov smrť, v prípade žien väznenie
a bičovanie, kým sa nevrátia k islámu.
sankcie sa rôznia podľa právnych škôl a pod. a to aj v prípade jednotlivých druhov činu.
Potreba „vierohodných svedkov“ minimálne dvoch, ale v prípade ziná napr. to min. 4, ktorí
videli aj samotný akt.
Popri hadd existujú aj miernejšie formy trestu, ktoré sa dajú uplatniť aj na vyššie vymenované
previnenie a iné formy prehreškov. Sú to:
II. Džináját (tresty uložené na prehrešky proti živote a fyzickej integrite)
Vražda: tresty sa určujú podľa: miery previnenia a podľa druhu sankcie (pomsta – qisás,
výkupné – dija, pokanie – kaffára)
III. Tac
zír (miernejšie tresty)
Rodinné a dedičné právo
Ženy v právnej oblasti v zásade majú slabšie postavenie, ako muži, ich svedectvo či podiel na
dedičstve je polovica toho, čo mužov.
Svadba
Výkupné za nevestu (arab. mahr, tur. kalim) je „umŕtveným“ majetkom nevesty a nie jej
rodiny, je to sociálnou poistkou pre prípad rozvodu.
Za určitých podmienok je možné mať teoreticky súčasne maximálne 4 manželky, ale každá
by mala mať zabezpečené rovnaký diel zo svojho muža. Prakticky je to zakázané vo väčšine
muslimských krajín.
Rozvod (taláq) je považované za „najväčšie možné zlo“ ale je povolený. V prípade rozvodu
deti spadajú pod patronát otca.
Inštitúcia dočasného manželstva (na dobu určitú) mutc
a existuje v šic
ítskom islame dodnes.