‫ا‬‫ا‬‫ا‬
1
Islám na prahu 21. stor. islám a Západ, muslimovia na Západe
Základná charakteristika súčasného islámu, politizácia islámu - „muslimská politika“,
tradicionalizmus / „ortodoxia“, „intelektualizmus“: liberalizmus / sekularizmus,
fundamentalizmus / islamizmus („aktivizmus“): smery a skupiny (prehľad a paradigmy),
Islám a Západ (Samuel P. Huntington a „stret civilizácií?“, Edward W. Said a
„orientalizmus“), Islám na Západe (Európa, USA) a u nás (Slovensko, Česko,
Československo).
Pramene
AL-BANNĀ’, Hasan, Five Tracts of Hasan Al-Bannā’ (1906-1949). A Selection from the
Majmūc
at Rasā’il al-Imām al-Shahīd Hasan al-Bannā’, (eng. trans. & ed. Charles
Wendell), „Near Eastern Studies vol. 20”, Berkeley – Los Angeles – London,
University of California Press, 1978.
CHOMEINI, Ajatollah, Der islamische Staat, (germ. trans. Nader Hassan & Ilse Ischerenska),
Berlin, Union Verlag, 1983.
KHUMAYNĪ, Rūh Allāh, Islam and Revolution. Writings and Declarations of Imam
Khomeini, Berkeley, Mizan Press, 1981.
Mítháq harakat al-muqáwwama` l-islámíja (Hamás), Filastín, 1. muharram 1409 Hidžrí –
The Covenant of the Islamic Resisitance Movement (HAMAS), Palestine, 18. august
1988; on-line ed.: http://www.yale.edu/lawweb/avalon/mideast/hamas.htm
QUTB, Sayyid, Milestones: Ma’alim fi’l-tareeq, Birmingham, Maktabah Booksellers and
Publishers, 2006.
Literatúra
BARŠA, Pavel, Západ a islamizmus. Střet civilizací, nebo dialog kultur?, Brno, Centrum pro
studium demokracie a kultury, 2001.
DEKMEJIAN, R. Hrair, Islam in Revolution: Fundamentalism in the Arab World, Syracuse New
York, Syracuse U.P., 1995.
EICKELMAN, Dale F. & PISCATORI, James P., Muslim Politics, Princeton - New York,
Princeton University Press, 1996.
ENAYET, Hamid, Modern Islamic Political Thouht, Austin, University of Texas Press, 1982.
KEPEL, Gilles, Boží pomsta. Křesťané, Židé a muslimové znovu dobývají svět, Brno, Atlantis,
1996.
KROPÁČEK, Luboš, Islámský fundamentalismus, Praha, Vyšehrad, 1996.
KROPÁČEK, Luboš, Blízký východ na přelomu tisíciletí. Dynamika přeměn v muslimském
sousedství Evropy, Praha, Vyšehrad, 1999.
LEWIS, Bernard, The Political Language of Islam, Chicago - London, University of Chicago
Press, 1988.
MARTY, Martin E. & APPLEBY, R. Scott (eds.), The Fundamentalism Project, 5 volls.,
Chicago, University of Chicago Press, 1991-1995.
MENDEL, Miloš, Islámská výzva. Z dějin a součastnosti politického islámu, Brno, Atlantis,
1994.
MENDEL, Miloš, Džihád. Islámské koncepce šíření víry, Brno, Atlantis, 1997.
MENDEL, Miloš, Náboženství v boji o Palestinu. Judaismus, islám a křesťanství jako
ideologie etnického konfliktu, Brno, Atlantis, 2000.
MENDEL, Miloš, S puškou a Koránem: Pojmy a argumenty soudobého islámského
fundamentalismu, Praha, Orientální ústav Akademie věd České republiky, 2008.
‫ا‬‫ا‬‫ا‬
2
The Oxford Encyclopedy of the Modern Islamic World, 4 volls., J.L. Esposito (ed. in chief),
New York, Oxford University Press, 1995.
ROY, Olivier, The Failure of Political Islam, London - New York, I.B. Tauris, 1994.
SAAD-GHORAYEB, Amal, Hizbu‘llah: Politics and Religion, London, Pluto Press, 2002.
Smery, prúdy, tendencie
I.A. islamizmus / fundamentalizmus
I. „aktivizmus“ /
„intelektualizmus“
I. B. sekularizmus / modernizmus
II. tradicionalizmus
Korene súčasného radikálneho islámu
„islámske sociálné hnutia“:
Wahhábizmus: Muhammad ibn c
Abd al-Wahháb.
Sanúsíja: Muhammad b. c
Alí as-Sanúsí.
Mahdíja: Muhammad Ahmad al-Mahdí.
Fulbské džihády a Usuman dan Fodio, Kavkaz a imám Šámil, Čína, Indonézia, atď.
Nahda:
Džamál ad-Dín al-Afghání, Muhammad c
Abduh, Muhammad Rašíd Ridá a salafíja
časopisy: al-c
Urwá al-wuthqá a al-Manár
Islámsky fundamentalizmus / radikalizmus
Pokus o definíciu islámskeho fundamentalizmu, relevantnosť pojmu/pojmov, problémy,
smery a vývoj.
MENDEL, Miloš, Islámska výzva, Brno, Atlantis, 1994, pp. 41-43.
„Co je to vlastně islámsky fundamentalismus? Tento pojem nemám příliš rád a nadále
ho budu používat jen s ohledem na to, že v naší veřejnosti dostatečne zdomácněl a že
koneckonců není po ruce žádný jiný pojem, který by popisovaný společenský jev vystihoval
bezezbytku (...)
V této knize budu pod pojmem fundamentalismus chápat mnohotvárny ideologický
a politický trend ve společnosti islámských zemí, jehož nejniternějším rysem je propojit
klasickou islámskou politickou teorii ajejí soudobé interpretace s víceméně spontánně
vyjádřenou tendencí k opoziční politické činnosti a „nekonformnímu“ způsobu chování.
Fundamentalismus je nesourodý a vnítřne bohatě strukturovaný projev života části
v společnosti v dnešním islámském světě. Jde o široce prociťovanou touhu po návratu
k mravně ryzím a osvědšeným „fundamentům“ při použití různých podob politické činnosti
a celkového „okázale islámského“ společenského chování.“
‫ا‬‫ا‬‫ا‬
3
KROPÁČEK, Luboš, Islámský fundamentalismus, Praha, Vyšehrad, 1996, pp. 31-32.
„Fundamentalismus se zakládá na strohém přesvědčení o majetníctví pravdy.
Vyznačuje se neúprosností, nesnášenlivostí a tvrdostí srdce. Z Koránu si účelově vybírá jen
některá témata a symboly. Od morálněprávních úvah, zaměřených silne kriticky zvláště proti
západním kulturním vlyvům, přechází k tvrdému jednání proti jinak smýšlejícím. Kolísá mezi
skutečnou religiozitou a radikálnimi kulturními projevy a tendencí ke zpolitizování.
V jeho ideologickém poli se formuje užší proud politického islámu, islamizmu,
s celospolečenskými cíli ustavení totalitního islámského řádu.
V krajních polohách islamizmus sahá k násilí a projevuje sej ako extermismus či
terorismus. Z hlediska islám ujde o heretické vybočení, o novodobé, násilne orientované
sektářství.“
„Politický islám“ a islamizácia spoločnosti (zhora či zdola?), dac
wa wa džihád.
„Noví“ islámski intelektuáli-aktivisti a „islámsky poriadok“ (nizám al-islámí) a „islámsky
obrat“.
Asociácia muslimských bratov (Džamác
at al-ichwán al-muslimín)
Egypt: založenie a začiatky,
Hasan al-Banná, ďalší vývoj a Sajjid Qutb a Milníky na ceste (Mac
álim fí taríq), druhá a tretia
generácia muslimských bratov (Hasan Hubajdí, c
Umar Tilimsání a ďalší), „Zvláštny aparát“.
Egypt: skupiny „priamej akcie“:
at-Takfír wa ’l-hidžra (Ahmad Šukrí Mustafá),
Džamác
át islámíjja (c
Umar c
Abd ar-Rachmám),
zoskupenia al-Džihád.
Sýria (Sac
íd Hawwá’, c
Abd al-Fattáh Abú Ghubba);
Jordánsko: Front islámskej akcie (c
Abd ar-Rachmán al-Chalífa, c
Abd al-Latíf al-c
Arabíját,
Isháq Farhán)
Palestinský islámsky radikalizmus
Hamás (Ahmad Jásín, c
Abd al-c
Azíz ar-Rantisí, Chálid Miš’ál, Mahmúd az-Zahhár)
Džihád al-islámí fí Filastín (Fathí aš-Šiqáqí, Ramadán c
Abdalláh Šalláh)
Hizb at-tahrír al-islámí (Taqí ad-Dín an-Nabhání)
ŠÍC
A
Irán: „Islámská revolúcia“, ájatolláh Rúholláh Chomejní a welájet-e faqíh (arab. wilájat
al-faqíh, vláda „duchovenstva“, doslova: vláda „duchovného“, export revolúcie, súčasné
íránské „reformy“ (c
Alí Chamenei, Muhammad Chatámí, Mahdúd Ahmadinedžád, MírHossein
Músáwí a „reformisti“).
Irak: Strana Dac
wa (Muhammad Báqir as-Sadr) c
Alí as-Sistání, Muqtadá as-Sadr.
Libanon: hnutia c
Amal (Músá as-Sadr, Nabíh Berrí) Muhammad Husajn Fadlalláh a
Hizballáh (Hasan an-Nasralláh).
‫ا‬‫ا‬‫ا‬
4
Pan-islamizmus a snahy o vytvorenie
„celosvetovej islámskej ummy“
neo-salafíja, neo-wahhábíja, džihádí hnutia
Militantné radikálne islámske hnutia a svetová politika (Afganistan, Somálsko, Sudán, Bosna,
Čečensko, atď.)
Usáma b. Ládin a hnutie al-Qác
ida
(c
Abdulláh c
Azzám, Ajman az-Zawáhirí, Abú Musc
ab az-Zarqáwí).
Islám a muslimovia vo Veľkej Británii, vo Francúzku, v Nemecku a inde, „džihádisti“ (napr.
Abú Qatáda al-Filastíní) a Euro-islám (Táriq Ramadán). Islám v ČSR (Muhammad c
Abdulláh
Brikcius, Muhammad c
Alí Šilhavý) ČR (Muníb Hassan ar-Ráwí) SR (Muhammad Safwán
Hasna) v Strednej Európe.
USA, Izrael, Palestína, „medzinárodný boj s terorizmom / islámsky terorizmus“,
„bezpečnostná politika“ a „ríša zla“.
Orientalizmus a Edward W. Said, Samuel P. Huntington a „stret civilizácií“
TEÓRIE „ISLÁMSKEHO ŠTÁTU“ (DAWLA ISLÁMÍJA)
Základná typológia:
Abú al-Hasan al-Máwardí, Muhammad Rašíd Ridá, Abú ‘l-Ac
lá al-Mawdúdí, Sajjid Qutb,
Hizb at-tahrír al-islámí a iní.
(I.) sunnitský kalifát (chiláfa),
(II.) šíc
itský imámát (imáma) a
(III.) cháridžovská „umma-centrická“ konštrukcia.
(I.) SUNNITSKÝ KALIFÁT (CHILÁFA)
Prvou zásadnou otázkou je určiť kritériá toho kto a za akých podmienok môže sa
stať kalifom / imámom muslimskej ummy. Tých je celkom sedem. Kandidát musí byť:
(1) Muslim.
(2) Muž.
(3) Musí mať dôkladné znalosti islámu. Podľa niektorých teoretikov musí byť
mudžtahidom, teda schopný vyniesť samostatný ortieľ s použitím idžtihádu
(vlastného úsudku) v sporných otázkach islámu.
(4) Musí byť spravodlivý, udatný, dobrých mravov a pravdovravný. Musí byť tiež
slobodný (nemôže byť otrokom).
(5) Musí byť fyzicky a psychicky zdravý (celý, úplný), nemôže byť nijakým
spôsobom hendikepovaný.
(6) Mal by mať politické, vojenské a administratívne skúsenosti.
(7) Musí pochádzať z kmeňa Qurajš.
‫ا‬‫ا‬‫ا‬
5
Druhá otázka znie: akým spôsobom by mal byť kalif zvolený? Tu sa ponúkajú tri možnosti:
(1) Výber (ichtijár), pričom nástrojom takéhoto aktu by mala byť madžlis aš-šúrá
(„konzultačná rada”), zostavená z popredných členov ummy: ahl al-hall wa ’l-c
aqd („tí čo
spájajú a rozväzujú“). al-Máwardí ešte uvádza, že v prípade absencie madžlis aš-šúrá a kalifa
zároveň, by sa mala rozdeliť umma na dve časti, pričom by prvá skupina tvorila radu, zatiaľ
čo v druhej by boli kandidáti na post kalifa.
(2) Úradujúci kalif môže tiež vymenovať svojho nástupcu s výhradou, že jeho výber
je následne schválený ummou, a v prípade odmietnutia, t.j., keď nie je potvrdený kalif úradne
prísahou vernosti a poslušnosti (bajc
a) zo strany muslimov, je treba presne uviesť všetky
dôvody odmietnutia.
(3) Tretia možnosť sa opiera hlavne o neskoršiu interpretáciu al-Máwardího a figuruje
len ako „núdzové riešenie“. Ide o prípad keď za absenciu kalifa / imáma by sa niekto
svojvoľne ujal tohto úradu. Takýto kalif môže byť tiež legitímny v prípade, že (a.) splňuje
vyššie uvedených sedem predpokladov a (b.) naplňuje poslanie kalifa v čele ummy, t.j.
sleduje blaho moslimskej pospolitosti a nakoniec je všeobecne akceptovaný ľuďmi.
U al-Máwardího je ešte evidentné, že naraz môže viesť ummu len jeden legitímny
kalif / imám. Tento „pravý imám“ a legitímny kalif musí viesť spoločenstvo muslimov tak,
aby:
(1) Uchoval „pôvodnú podobu“ islámu v duchu prvých muslimov (as-salaf
al-umma), zároveň zabránil zavedeniu „neprípustných novôt“ (bidc
a).
(2) Musí uviesť právo do platnosti a uplatňovať ho.
(3) Musí sa starať o blahobyt a verejný blaho (maslaha), práva a bezpečnosť
každého muslima.
(4) Musí brániť islámske územie (dár al-islám), najmä jeho hranice, dbať o jeho
integritu a jednotu.
(5) Musí dbať o dodržanie šaríc
e a starať sa o to aby bola uplatňovaná spravodlivá
politická prax (sijása).
(6) Musí viesť obrannú vojnu (džihád bi ’s-sajf) proti agresorom a vládam, ktorí
bránia šíreniu islámskej misii (dac
wa) na svojom území.
(7) Musí sa starať o výber a redistribúciu náboženskej dane (zakát) a iných štátnych
príjmov.
(8) Menuje vládnych úradníkov a dbá o to aby títo vykonávali svoju úlohu
svedomite a čestne.
(9) Musí sa starať o finančné zabezpečenie vládnych úradníkov a úradov.
(10) Musí sa aktívne podieľať na vláde, starať sa o politickú administratívu, ako
najvyššia politická inštancia a vodca (zac
ím), a riadiť muslimskú náboženskú
komunitu (milla) ako imám.
(II.) ŠÍ
C
ITSKÝ IMÁMÁT (IMÁMA)
Šíc
itský imám / kalif musí pochádzať z ahl al-bajt, presná klasifikácia môže byť
rozdielna podľa jednotlivých smerov.
(III.) CHÁRIDŽOVSKÁ „UMMA-CENTRICKÁ“ KONCEPCIA
„kalifom môže byť i habešský [čierny] otrok aj keby mal odrezaný nos.“
Cháridžovci nikdy neuznali ani právo ahl al-bajt a damaských či sunnitských kalifov
na vedenie dynastickom princípe, no ich nepočetnosť im nikdy neumožnila širšie presadiť
slobodnú voľbu kalifa-imáma-amíra.