Delenie turkických jazykov na z/š a r/l skupinu
1) z a š skupina (bežne zvaná z-turecké): yaš = vek (dnes tu patria skoro všetky turkické jazyky)
2) r a l skupina (bežne zvaná r-turecké): sul = vek (predpokladá sa, že týmto typom hovorili Huni,
dnes je doložený iba čuvaštinou ako pokračovateľkou povolžskej bulharčiny)

Turkické jazyky
•Hovoria nimi mongoloidi i europoidi
•Jakutčina či čuvaština sú s tzv. bežnými turkickými jazykmi nezrozumiteľné
Charakteristické črty: vokalická harmónia: najjednoduchší je príklad, keď sa v jednom slove
vyskytujú len zadné alebo len predné samohlásky (atlar = kone, itler = psy)
bohatstvo vokálov, nepočetnosť konzonantov
aglutinujúce, bez určitého člena a gramatického rodu (slová sa ohýbajú pomocou sufixov, sufixy majú
vždy iba jeden význam na rozdiel od indoeurópskych jazykov) napr.: ev-ler-imiz-den (z našich domov)

Ďalšie typické črty
•neexistujú predložky iba záložky
•podstatné a prídavné meno je ťažké rozlíšiť
•neexistuje sloveso „mať“
•bohatstvo príčastí, prechodníkov a slovesných mien
•neexistujú prakticky podraďovacie vety, ktoré začínajú spojkami či vzťažnými zámenami, ale iba
priraďovanie slovesnými podstatnými menami
•Arabské a perzské výpožičky (nejde tu o púhe preberanie slov ale celých konštrukcií) viedli v
minulosti ku zmenám v štruktúre (vokalické harmónia sa nedodržala vždy)

Písmo
•Prvé známe písmo turkických populácií – runové (asi semitského pôvodu), 8. storočia – orchonské
nápisy (Mongolsko), neskôr používali aj ujgurské písmo
•Od 11. stor. – arabské písmo (dodnes používajú turkické etniká v arabskom svete, Iráne či
Afganistane). Karaimovia v Poľsku a Litve používali v 16. – 19. stor. hebrejské písmo
•Sovietsky zväz – azbuka
•Turecko – 1928 prechod k latinke (dnes aj Azerbajdžanci a iné turkické populácie)