a v Krakove až v januári ďalšieho roku. A až o niekoľko mesiacov neskôr na území späť získaných krajov. Toto obdobie sa končí v posledných mesiacoch roku 1948. Tretie obdobie sa začalo IV. zjazdom Zväzu poľských spisovateľov v Štetine v januári roku 1949. Na zjazde sa formuloval program socialistického realizmu v literatúre a prijal sa ako základný model, podľa ktorého sa odvtedy mala rozvíjať literatúra. Koniec tohto obdobia pripadá na rok 1956. Tento rok vo svojej prvej polovici priniesol XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a pre medzinárodné robotnícke hnutie jeho významné dôsledky, ktoré rozhodujúcim spôsobom vplývali aj na smer rozvoja literatúry, a v druhom polroku — VIII. plénum Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany. V jeho uzneseniach kotvili tiež predpoklady, určujúce šance literatúry odlišné od predchádzajúceho obdobia. Ďalšie, štvrté obdobie trvá od roku 1956 až do dneška. Je to vyše dvadsať rokov, stále však nevidno výraznejšie vnútorné predely. Vari až neskoršie, z väčšej časovej perspektívy, vystúpia výraznejšie. Zatiaľ sa ako osobitá, úvodná časť tohto obdobia prejavili roky 1956-1960, v ktorých dominovala v rozličných formách, v rozličnej miere a v rozličných smeroch vedená revízia hodnotenia predchádzajúceho obdobia. II. VOJNOVÉ ROKY . Poľská literatúra rokov vojny a okupácie sa rozvíjala v emigrácii a doma. V dôsledkoch vojny sa mnoho spisovateľov ocitlo mimo hraníc vlasti. Niektorých tam zastihlo vypuknutie vojny, mnohí museli utiecť pred nepriateľom, iní ostali v zahraničí vzhľadom na politické riešenie, ktoré rozhodlo o pripojení západnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy do ZSSR. A tak časť poľských spisovateľov zostala na území Sovietskeho zväzu. Vydávali tam (najprv vo Ľvove, potom v Kujbyševe a napokon v Moskve) literárno-spoločenský mesačník Nowe Widnokreji (Nové obzory) za redakcie Wandy Wasilewskej (1905-1964). K spolupracovníkom časopisu patrili Jerzy Borejsza, Tadeusz Boy-Želeňski, Janina Broniewska, Halina Górska, Mieczyslaw Jastrum, Karol Kuryluk, Jerzý Putrament, Adam Wažyk a Wladyslaw Broniewski. V časopise Nowe Widnokre.gi sa zjavili básne Broniewského písané na jeseň roku 1939 s trpkým vedomím porážky, ktorú utrpel poľský národ. Medzi nimi bola aj báseň Žotdnierz Polski (Poľský vojak) s pamätnými slovami a obrazmi: Vojak zo zajatia nemeckého ide domov, smutná hlava jeho. Dunia cesty, tiahnú cudzie vojská a nad nimi zlatá jeseň poľská. * Báseň Poľský vojak preložil Vlastimil Kovalčík vo výbere červený kalich. (388) Začala sa rodiť nová, do dvadsiateho storočia zasadená verzia poľského pútnika-tuláka, smerujúceho z rozličných strán, rozličnými cestami do svojej vlasti, priam tak, ako to bolo po novembrovom povstaní v romantickom období. V básni, písanej roku 1940, Broniewski vraví: Bo pútnikov som dnes rovesník, po stopách vyhnancov kráčam vpred a musím doniesť bremä piesní k druhému brehu mojich liet. (List z väzenia) Tón plný zármutku, vyvolaný trpkosťou utrpenej porážky v septembrovej kampani, mení sa rýchlo na energiu, silu a radosť vo chvíli, ked básnik, vstúpiac do poľskej armády na Východe, pocítil „v hrsti pušku takú, čo v boji nesklame". V auguste roku 1942 prešiel Broniewski ako vojak poľskej armády cez Irán do Iraku. Po odchode z vojska sa zdržiaval v Palestíne do rolcu 1945. Tam vyšla aj zbierka jeho básní Bagnet na broňl (Bodák vztýč!) a tam vznikli aj básne, ktoré sa dostali do zbierky Drzewo rozpaczajqce (Strom zúfalstva), vydanej roku 1945 v Londýne. Zážitky vojaka, spomienky na domovinu, ku ktorej vedie cesta cez vojenské činy, spomienky na zábery z poľskej prírody, myšlienky na rozborenú Varšavu — to sú hlavné motívy a emócie Broniewského básní, ktoré vznikli na Blízkom východe. V neskorších básňach, zo Stromu zúfalstva sa ozýva obava o najbližších, vedomie o vojnovom ničení v Poľsku, a predovšetkým nostalgia za vlasťou. V Sovietskom zväze za vojny vznikali básne Adama Wažyka, (1905-1983) ktoré sa dostali do zbierky Serce granátu (Srdce granátu, Moskva 1943, rozšírené vydanie Lublin 1944). Svedčia o zásadnej zmene estetickej orientácie básnika, ktorý vyrastal v okruhu medzivojnovej poetickej avantgardy. Zmenili sa témy, motívy, emócie a prvky, týkajúce sa veršovej formy. Spomienka na zabitých vo vojne, pocit pomsty, túžba po odvete na nepriateľovi; obrazy reflektorov, diel, tankov, mažiarov, poľných kuchýň; spomienka na miesta, kde sa prelievala krv poľského vojaka - to sú motívy, pre ktoré sa básnik vzdialil od tradícií svojej básnickej mladosti, hoci sa nevzdaloval bez melancholického žiaľu: Tiež som bol kedys' žonglérom v prísnom hľadaní disciplíny, strácal som roky, slová, city, k žonglérstvu žiaľ môj obdiv cíti, k vrtkosti decka i dievčiny v ich ovládaní skvelom. Wažykova poézia z vojnových rokov ukazuje morálny otras poľskej literatúry, ktorý bol výsledkom konfrontácie jej predvojnových záujmov s historickou skutočnosťou, ktorú surovo nanútila vojna. Básnik sa rozchádzal s krajinou fantázie, rozprávok, voľnosti, slovného žonglér- (389) stva, so svetom relativizmu, a ako sa ukázalo, iluzórnej slobody; s poéziou dôverujúcou iba ylastným umeleckým zákonom. Túto krajinu nazval básnik Inkipo a vzdialil sa z nej slovami: (...) Zbohom, mesto, ktoré chválili mystifikátori! Ja tiež som dávno chodil medzi nich, lež som ťa, bľabot môj, rozhryzol, otvoril napolo, skrkvaný, stuchnutý, jak vnútro orecha, čo vyschol. Ak sa na mňa niekto spýta v Inkipo, povedzte pravdu mu: vari nás navždy zanechal! (Rozlúčka s Inkipom) V radoch Červenej armády bol za vojny Lucjan Szenwald (1909-1944). Bojoval na juhozápadnom fronte, v rokoch 1942-1943 žil v Novosibirsku a po utvorení I. pešej Košciuszkovej divízie sa stal jej vojakom, kronikárom, zúčastňoval sa na frontových bojoch. V básnickom cykle Z ziemi gošcinnej do Polski (Z pohostinnej krajiny do Polska) vyjadril city vojaka bojujúceho na fronte, vniesol do básne prvky frontového humoru, vydal pamätné svedectvo básnika-komunistu o zlom, pretože na sociálnej nespravodlivosti stojacom predseptembro-vom Poľsku, ale súčasne vyjadril presvedčenie o pevných spojivách, ktoré združujú všetkých Poliakov, roztrúsených po mnohých krajinách: Bratia! rozsiati po celej planéte, čo ste si z ohňa hlavy zachránili, verím, že aj vy do Poľska prídete, by sme ho spolu šťastne obnovili. Verím, že vám, nám, i tým v domovine blysne jasný deň, keď búrka pominie. (Poliakom za hranicami) Szenwald bol vždy stúpencom tradície v literárnej forme, bol autorom známej formuly „nové víno v starých sudoch", používal tradičnú veršovú stavbu, vo svojich rétorických básňach rád používal oktávu, nadväzujúc na Slowackého romantickú strofu, tvoril formu ódy, balady, elégie, piesne, básnického listu, akým je napríklad List Julianovi Tuwimovi v Amerike. Jeho poslednou básňou bola Varšava, vízia horiaceho, ale nevzdávajúceho sa hlavného mesta, v ktorom „falošný signál zápas vyvolal". Nebolo mu však dožičené, aby spolu so svojím oddielom vkročil do oslobodenej Varšavy. Zahynul pri automobilovej nehode pri Kurove 22. augusta roku 1944. Julian Tuwim sa v septembri 1939 dostal do Rumunska, neskôr cez Juhosláviu prešiel do Talianska a Francúzska, odtiaľ do Brazílie a napokon do Spojených štátov. V Paríži vzniklo niekoľko jeho básní, ktoré sa neskoršie dostali do zbierky Z wierszy ocalalych (Zo zachránených básní). To sú prvé, roku 1939 napísané básnikove reakcie na septembrovú porážku, na vyhnanie z krajiny, na zvesti o hroboch a ruinách vo vlasti. V Rio de Janeiro a v New Yorku v rokoch 1940-1944 písal digresijnú poému Kwiaty Polskie (Poľské kvety). Prihlásil sa k znamenitej tradícii, k romantizmu. Jeho poéma obsahuje narážky na Pána Tadeáša, využíva tiež model Beniowského, ktorému sa chce vyrovnať a často sa mu to darí vďaka ľahkosti pera, ohybnosti vety, vynikajúcemu rozvíjaniu myšlienok, vďaka náladovosti a obraznosti, humoru i vtipu; jeho inšpirátorom je Slowacki a Puškin ako autor Eugena Onegina, ktorého Tuwim znamenite preložil. Cez Rumunsko do Portugalska a do Francúzska, potom do Anglicka odišla na úteku pred okupantom aj Maria Pawlikowska-Jas-norzewska. Vznikli tam básne a básnická próza, známe ako Ostatnie utwory (Posledné diela. Zozbieral ich a na vydanie pripravil T. Terlecki v Londýne.) Vyšli aj zbierky Róia a lasy plonqce (Ruža a horiace lesy) a Golqb ofiarny (Obetný holub). Poetkino objasňovanie genézy a charakteru vojny, na ktoré sa podobrala v básnickej próze, je naivné. Živšími fragmentárni týchto básní sú iba obrázky z opusteného Krakova. Antoni Slonimski časy vojny spočiatku trávil v Paríži, neskoršie v Londýne, kde spolupracoval s denníkom Robotník Polski a redigoval mesačník Nowa Polska (1942-1946). V Londýne, vo vojnových rokoch, vyšlo niekoľko vydaní jeho básnickej zbierky pod názvom Alarm, báseň Popiól i wiatr (Popol a vietor), ako aj Wybór poezji. Titulným výtvorom prvej zbierky je chýrna báseň, spopularizovaná v okupovanej Varšave francúzskym rozhlasom, venovaná bombardovaniu hlavného mesta roku 1939. Varšave, spomienke na ňu, utrpeniu pri myšlienke na jej ničenie, je venovaný v podstate každý verš zbierky, plnej nepokojanadtým, čo sa deje v Poľsku i s Poľskom. V prvom vydaní sa táto zbierka končila Pozdravom Wladyslawovi Broniewskému. Jej posledná strofa znie: Tvoje to bude dielo a tebe podobných, Že z ruín zdvihne sa vlasť naša ubitá, Že na rumoch Varšavy, spáleniskách smutných náš Londýn vašu Moskvu po poľsky privíta. O Varšave básnikovho detstva a mladosti hovorila citovosťou a spomienkami preniknutá báseň Popol a vietor. Londýnske verše Slonimského pripomínajú vlasteneckú lyriku Veľkej emigrácie, tým skôr, že majú rovnakú verzifikačnú formu. Obava o Poľsko, clivosť za vlasťou, smútok prejavovaný spoluvyhnancom, idea zbratania národov v spoločnom nešťastí, myšlienka o bratstve Poliakov s Rusmi — to sú hlavné tematické a ideové dominanty básní, medzi ktorými boli neskôr veľmi populárne: Pieseň o Januszovi Korczakowi, Ahasver, Bratom emigrantom, Modlitba za slovo, Ten je z mojej vlastí. Jana Lechoňa vojna zastihla v Paríži, kde bol radcom na poľskom vyslanectve. Roku 1940 predniesol cyklus prednášok o poľskej literatúre na Poľskej univerzite v Paríži; zorganizoval ho Oskar Halecki. Po porážke Francúzska spolu s Tuwimom sa Lechoň vydal cez Portugalsko a Francúzsko do Spojených štátov, kde v rokoch 1943-1946 redigoval C3901 (391) (s Kazimierzom Wierzyňskym a Jozefom Wittlinom) Tygodnik Polski. V rokoch vojny vydal dve zbierky poézie: Lutniapo Bekwarku (Londýn 1942) a Aria z kurantem (New York 1945). Do prvej zbierky sa dostalo vefa básní, napísaných ešte pred vojnou, ale boli tam už aj práce - básnické ozveny vojnových udalostí. Spomedzi nich Pieseň o Stefanovi Szarzyňskom, apoteóza bojujúcej Varšavy a človeka, ktorý - porovnávaný tu s hrdinami Mickiewiczovej básne Ordonova reduta - viedol boj hlavného mesta, ako aj plná trpkých slov, napísaná po kapitulácii Francúzska — Rozlúčka s Marseillaisou. V básňach zobraných v Árii s kurantom prevládajú city vedúce k bojujúcemu a porazenému Poľsku. Chýry a predstavy o bojujúcej vlasti sa tu komponujú do stereotypu z rodu romantickej poézie a dramatickej tvorby Wyspiaňského. A tak sa tu hrdinovia septembra 1939 zjavujú ako dedičia kňaza Jozefa, postavy z Grottgerových obrazov, Mickiewiczovho Konráda, poľských povstalcov z Varšavianky. Sú ďalším stelesnením mýtu vojaka-tuláka-pútnika a Monte Casino pripomína Somosierru. Ako živý obraz i živé slová, vymaňujúce sa z vychodených stereotypov, vrývajú sa do pamäti scény, v ktorých beznohý vojak stretol pomäteného Kniažnina, „pozrel naňho a zašepkal: ale si poriadne doriadený!" (Kniainin a vojak), alebo keď zbor v divadle v Lazienkach na Ostrove volá: „Nech sú prekliati všetci tí, čo Poľsku odmietli zbrane!" (Divadlo na Ostrove). Podobné citové tóny a motívy sa zjavujú v básňach Kazimierza Wierzynského, zobraných v zbierke Ziemia - Wilczyca (Zem - vlčica, Londýn 1941) a Róia wiatrów (Veterná ružica, New York 1941). Vznikli v prvom období vojny vo Francúzsku a v Spojených štátoch. Opakujú motívy putovania, tuláctva, clivosti za rodným domovom (napríklad básne Seina, Pútnikom roku 1940, Motto, List z Pensylvánie). Jedna z básní zvlášť vyniká osobitnou silou vyjadrenej tragédie a zúfalstva Poliakov v cudzine v rokoch druhej svetovej vojny: Za siedmym kruhom pekla, za siedmym trápením, čo žiadnym ľudským slovom vysloviť sa nedá a žiaden krik, ni ston sa odtiaľ nevyderie, tam stojí naše temno: zúfalstvo a bieda, sťa prízrak kamenný pozerá bezradne na osud neľudský a na budúcnosť nemú: Počuješ? Ktosi ozval sa, tam žije na dne a kosťami mŕtvych zaklopkal na stenu. Po septembrovej kampani, na ktorej sa zúčastnil so zbraňou v ruke, cez Maďarsko, Juhosláviu a Turecko došiel do Palestíny futuristický básnik Stanislaw Mlodoženiec, (1895-1959). Začal slúžiť v brigáde karpatských strelcov a od novembra rokul942sa usadil v Londýne .Hoci autor básní písaných v tom čase mal ako futurista celkom iný umelecký rodokmeň než už charakterizovaní básnici, predsa sa v nich ozývajú podobné tóny, city a myšlienky, tiež vyjadrené v stereotype, ktorý mu dala romantická tradícia. Poézia uvedených autorov vniesla nostalgický prúd do poľskej emigračnej literatúry v rokoch druhej svetovej vojny. Spomedzi diel písaných prózou onou nostalgiou sú s týmto prúdom spríbuznené Klucze (Kľúče) Marie Kuncewiczowej (nar. 1899), ktorá v tom čase Žila v Anglicku, viedla tam poľský PEN-Club a roku 1943 vydala v Londýne knihu, ktorá je akoby denníkom z prvých rokov vojny. Próza energického, bojovného vojenského tónu vznikala v blízkosti frontových udalostí, vojnových operácií, blízko ozbrojeného boja, ktorý často viedli jej autori striedavo s literárnou činnosťou. Tak to bolo v prípade Ksaweryho Pruszynského (1907-1950). Zúčastnil sa totiž na nórskej výprave a opísal ju v knihe Droga wiodla przez Narwik (Cesta viedla cez Narvik, Londýn 1941). V poviedkach z cyklu Trzynašcie opowiešci (Trinásť poviedok) predstavil zážitky poľského vojaka, nadväzujúc takto na batalistickú sienkiewiczovskú tradíciu. Kniha o nórskej kampani má charakter reportáže a publicistiky, dotýka sa politických problémov emigrácie, poviedky sa však rozvíjajú štýlom vojenskej besedy, v ktorej hrubosť a humor niekedy susedí s autentickým pátosom zážitkov jednoduchého vojaka. Janusz Meissner (1901-1978), ktorý počas pobytu v Anglicku slúžil v spojeneckom letectve, napísal dva romány venované zážitkom bojujúcich poľských letcov: Žadlo Genowefy (Genovefino žihadlo, Edinburgh 1943) a L - jak Lucy (L - ako Lucia, Edinburgh 1945). Účasť poľských letcov na vzdušnej bitke o Anglicko opísal aj Arkády Fiedler (nar. 1894) v knihe Dywizjon 303 (Londýn 1943) a príhody poľských námorníkov v námorných konvojoch v zbierke Dziekuje ci, kapitanie (Ďakujem ti, kapitán, Londýn 1944). Z práce vojnového korešpondenta, sprevádzajúceho poľské oddiely v Taliansku, vznikla trojzväzková panoramatická reportáž širokého záberu Bitwa o Monte CassinoCRím 1945-1947) od Melchiora Waňkowicza (1892-1974). Tieto knihy vychádzali po vojne v Polsku v mnohých vydaniach, všetci ich prijímali s veľkým záujmom, najmä preto, že obsahovali informácie o bojoch poľského vojaka na rozličných frontoch druhej I svetovej vojny. Vypuknutie vojny a potom vyše päťročná nemecká okupácia priniesli poľskej kultúre, literatúre a umeniu mimoriadne ťažké existenčné podmienky. Okupant sliedil a ničil všetky prejavy duchovnej samostatnosti poľského národa, ktorý aj napriek septembrovej porážke ani na chvíľu nezložil zbraň. Nemecké okupačné úrady zatvorili poľské školy, divadlá, múzeá, knižnice. Avšak duchovný život poľského národa nevyhasol. Iba zišiel do podzemia. Súbežne s konšpiračným ozbrojeným bojom sa rozvíjala kultúrna a literárna konšpiračná činnosť. Vznikli I podzemné univerzity, široko sa rozvinulo tajné vyučovanie na úrovni strednej školy. Rozvíjalo sa konšpiračné hnutie časopisov, pracovali tajné vydavateľstvá. Viedli sa diskusie a spory o zjavujúcich sa ilegálnych zbieročkách poézie a prózy. Formoval sa aj program budúcej povojnovej poľskej literatúry. Konali sa autorské stretnutia, organizovali sa literárne konkurzy, diskusie o najvhodnejšiu voľbu literárnej tradície, ba aj polemiky o problémoch metafory a o spôsobe literárneho zobrazovania. Všetky 1 (ioi\ formy duchovného národného života okupant zakázal. Ich prezradenie hrozilo najvyšším trestom, trestom smrti, rovnako ako v prípade akýchkoľvek prestúpení okupačných zákazov. A predsa na území okupovaného Polska tajne vychádzal najväčší počet ilegálnych časopisov spomedzi krajín okupovanej Európy. Vznikali vynikajúce literárne diela, známe z neskorších povojnových vydaní, niekedy tlačené v konšpiračných publikáciách. Poľská literatúra vo vlasti ani na chvíľu neprestala jestvovať. V prvých septembrových dňoch, v dňoch bombardovania Varšavy, vznikla báseň Kazimierza Wierzyňského Zostúp, duch nocí. Dostala sa neskoršie do zbierky Zem — vlčica, vydanej v Londýne r. 1941. V okupovanej Varšave ju uverejnil konšpiračný časopis Poľsko žije už v januári roku 1940. Báseň vyzývala do boja, hovorila o jeho nevyhnutnosti i o víťazstve. Povzbudzovala do práce: Do posledného dňa, do noci poslednej, nad rozum, nad city, nad všetky mohyly. V septembri roku 1940 sa zjavili Wiersze Jana Syrucia, vydané rozmnoženinou v 46 exemplároch. Pod týmto pseudonymom sa ukryl Czeslaw Mitosz, ktorý od augusta roku 1940 až do konca vojny žil vo Varšave a spolupracoval s ilegálnou tlačou. Písal básne - prvé básnické dokumenty o nových myšlienkach človeka vsoteného do vojny, dívajúceho sa na poseptembrové ruiny Varšavy, na vojnový obraz poľskej krajiny. Boli to básne (Mesto, Rieka, Kniha zo zrúcanín, Rovina, Pri blúdení, Cesta, Vianočná rozprávka, Ráno, Valčík) plné smútku, vážnosti vo vzťahu k dejinám, valiacim sa cez poľské kraje, hovorili o neodvratnom a nevyhnutnom boji. Od prvých vojnových rokov popri tragických tónoch vychádzali aj satirické texty, ktoré hľadali spôsob, ako premôcť tragizmus a hrôzu v pocite humoru, v komizme, v politickej satire. Rozvíjal sa chýrny varšavský vtip, vysmievajúci sa z okupanta, z vodcov Tretej ríše. V októbri roku 1940 sa zjavil ilegálny satirický časopis Lipa, ktorý mal podtitul „Veselý časopis vychádzajúci v Poľsku v dňoch hrôzy". Roku 1943 vyšla konšpiračná antológia humoru Vojnová anekdota a vtip, ktorú pripravovala Anna Jachnina a po jej uväznení Marian Ruth-Bucz-kowski. Rok 1941 priniesol konšpiračné vydanú Antológiu súčasnej poézie s básňami venovanými v septembri bojujúcej Varšave, pouličným popravám i zážitkom človeka v hitlerovských zajateckých táboroch. Antológia obsahovala medziiným aj z nemeckého zajatia poslanú báseň Andrzeja Nowického Moja vlasť, a ešte v septembri 1939 napísanú báseň Antoniho Síonimského Alarm. Bola v Poľsku veľmi populárna, vždy na Vianoce ju v podaní Ireny Eichlerovej prednášali v poľskom vysielaní francúzskeho rozhlasu. Iniciátormi a redaktormi antológie boli Jan Janiczek a Stanislaw Milaszewski. Keď túto antológiu preniesli za hranice, vyšla v druhom vydaní Í394-) v Glasgowe a o dva roky neskôr sa zjavila v anglickom preklade A call from Warsaw. Antology of underground Warsaw poetry. Roku 1941 vyšla nová antológia - Piešň Niepodlegla. Poezja csasów wojny. (Slobodná pieseň. Poézia vojnových čias). Pripravil ju Czeslaw Milosz za spolupráce Jerzyho Andrzejewského. Priniesla dovtedy vo vlasti neznáme básne Slonimského, fragmenty Tuwimových Poľských kvetov, ktoré sa zrodili na druhej pologuli, ako aj báseň predstaviteľa mladého pokolenia Krysztofa Baczyňského, začínajúcu sa slovami Ó mesto, mesto, Jeruzalem žiaľu. Koncom roku 1942 sa zjavili ešte dve konšpiračné básnické antológie: Wiatr wolnošci (Slobodný vietor) a Slowo prawdziwe (Ozajstné slovo). Druhá antológia, ktorej spoluredaktorom bol Jerzy Zagorski a do ktorej napísal úvod Jan Dobraczyňski, priniesla aj povestnú báseň Leopolda Staff a Prvá prechádzka - poetický dokument o zážitkoch človeka, prezerajúceho si Varšavu zničenú v septembrovej vojne, hľadajúceho prejavy rodiaceho sa života, ako aj motív pre záverečný optimistický tón: Prejdú dni ťažké porážky i pádu, zabudneme raz na rany i škody, budeme zasa bývať v svojom dome, privítajú nás naše vlastné schody. Roku 1944 vyšiel zväzoček básní Z otchlani (Z priepasti), venovaný utrpeniu a boju poľských židov. Okrem iných obsahoval aj básne Mieczyslawa Jastruna, (1903-1983) plné spomienok o zločinoch páchaných na židoch. V tejto básni, ako aj v Miloszovom Campo di Fiori, tiež uverejnenom v zbierke, údes lyrického subjektu je umocnený pohľadom na ľahostajnú prírodu, na ľahostajnosť sveta a ľudského davu voči národnej tragédii. Jastrun v zakončení básne Spomienka došiel k novému umeleckému programu: od estetizmu, ktorý mu bol pred vojnou taký blízky, od nadšenia pre krásu sveta dospel k reflexii nad ľudským utrpením: A väčšmi nepriateľská, väčšmi ľahostajná než tie masové a neľudské hroby je krása zeme. A kto v slová krásne pohrúžil sa ako v neviditeľnú tvár, toho zvuk čistý, pričistý, prigniavi so zemou zmiešaná krv. Zbierka Z priepasti bola poetickým výrazom solidarity s hynúcimi a bojujúcimi židmi. Pred jednou z tých básní je venovanie, ktoré by mohlo charakterizovať celú zbierku: „Tým, ktorí mali odvahu, hymnus ten plamenný venujeme s nepriateľskou presilou bojujúcim poľským židom vo Varšave. Azda vyplnili iný hrob, nie našu rodnú klenotnicu márnych obetí, veľkú a čistú." Antológiu, predstavujúcu Poľsko v anglickej poézii, vydal konšpiračné Piotr Grzegorczyk. r39 szewski, Andrzej Trzebiňski, Tadeusz Gajcy, Tadeusz Róžewicz, Zdzistaw Stroiňski, Tymoteusz Karpowicz, Artur Miedzyrzecki, Wista-wa Szymborska; prozaici Leslaw Bartelski, Tadeusz Borowski, Roman Bratny, Witold Zalewski, Jerzy Broszkiewicz, Bohdan Czeszko, Kazi-mierz Kožniewski, Stanislaw Lem, Jan Jozef Szczepanski, Maciej Stomczyňski; publicisti a reportéri: Olgierd Budrewicz, Stefan Kozicki, Jan Strzelecki. Sem rozhodne patria aj spisovatelia o niečo mladší, ale s podobnou biografiou: Jacek Bocheňski, Zbigniew Herbert, Tadeusz Konwicki. Môžeme tento výpočet prerušiť. Už z toho vidíme, aký veľký počet mien by bolo treba uviesť, keby sme sa mali odvolať iba na jednu generáciu spisovateľov. Ešte nám príde veľa ráz o nej hovoriť. Nie všetci z tohto pokolenia prežili vojnu vo vlasti. Terlecki a Stawiňski boli na Západe, Przymanowski v Sovietskom zväze. Ostatní takmer všetci bojovali v partizánskych oddieloch, a to alebo v radoch Armie Krajowej, alebo Armie Ludowej. Tvorba väčšiny tu uvedených spisovateľov pripadla už na povojnové roky, rozvíja sa dodnes a bude ešte v ďalších fragmentoch predmetom analýzy. No dielo niektorých sa uzavrelo v období vojny; padli v boji s okupantom. O nich teraz budeme predovšetkjra hovoriť. Najprv o Andrzejowi Trzebinskom (1922 — 1943). Bol zo skupiny sústredenej okolo časopisu Sztuka i Naród najvýznamnejším literárnym kritikom, publicistom, tvorcom literárneho programu. V črtách o predseptembro-vej literatúre a perspektívach nových riešení vyjadril vtedajšie náhľady značnej časti svojej generácie, ktorá odmietala už ako neaktuálnu literatúru medzivojnových rokov. Poézia skamandritov patrila podľa neho do iného, minulého sveta, isté trvalejšie prvky vybadal Trzebiňski v Krakovskej avantgarde. So záujmom písal o Jozefovi Czechowiczovi. Odmietal lyrizmus. Vlastné pokolenie pokladal za pokolenie činu, pokolenie dramatické. Vyžadoval takú literatúru, ktorá by nebola výsledkom kontemplatívneho videnia sveta, ale bezprostrednej činnosti. Hlavným patrónom Trzebiňského bol Stanislaw Brzozowski. Bola mu blízka jeho myšlienková vášnivosť, duchovný nepokoj, intenzívne hľadanie hodnôt, vysoké požiadavky voči sebe. Rovnako ako autor Legendy Mladého Poľska aj Trzebiňski zanechal po sebe denník — svedectvo horúčkovitého, intenzívneho života, prežívaného s plným vedomím reálneho ohrozenia, ktorým bola vojna. Denník je dokumentom toho, ako vážne chápal históriu i vlastný život. Po smrti priateľa, svojho predchodcu v redakcii časopisu Sztuka i Naród Waclawa Bojarského zaznačil si v denníku: Pohltí nás história. Mladých, dvadsaťročných chlapcov. Nebudeme Mochnackými, Mickiewiczmi, Norwidmi. Mohli sme byť Rimbaudmi. Ale sme to zahodili, lebo sme šli kamsi inde. Rozumeli sme si dobre, veľn li dobre. Rozmýšľal si o sebe ako o historickej postave. Aj ja. Najmä k histórii sme sa nesprávali pozérsky — to nie, veď naše gesto malo vzniknúť prirodzene, prosto, ako tieň našej činnosti. Trzebiňského denník, písaný pod vplyvom bezprostredných zážitkov, je ŕ399) nenahraditeľným svedectvom myšlienok, citov a nálad mladého pokolenia Poliakov, bojujúcich proti Nemcom v okupovanej Varšave v stave plného ohrozenia. Jeho hodnoty sú v autentickom zázname, prezrádzajúcom talent sebapozorovania, v bohatstve podávaných informácií, ale aj v štýle. Mimoriadnou originalitou vyniká dráma tohto autora Aby podniešč róie... (Zodvihnúť ružu...). Napísaná je v konvencii absurdného divadla, používa metódy príznačné pre grotesku. V krivom zrkadle karikatúry predstavuje masové hnutie podriadené totalistickým chúťkam, zosmiešňuje spôsoby diktátorov, podčiarkuje absurdnosť náhody, ktorá môže mať vplyv na priebeh udalostí a na situáciu ľudí. Andrzeja Trzebiňského zastrelili v uličnej poprave 12. novembra 1943, v dvadsiatom roku jeho života. Okrem uvedených diel zanechal po sebe nedokončený román Kwiaty z drzew zakázaných (Kvety zo zakázaných stromov) a viac básní. Najlepší básnik tohto pokolenia Krzystof Kamil Baczynski (1921-1944) vyšiel z ideových tradícií, ku ktorým sa hlásil jeho otec Stanislaw Baczynski, v mladosti člen Poľskej socialistickej strany, blízky hnutiu spätému s Pilsudským. V tridsiatych rokoch, po rozčarovaní z obdobia sanácie, jeho náhľady sa vyvíjali k radikálnym postojom. Niekoľko rokov pred výbuchom vojny bol už popri Ignacym Fikovi jedným z najvýznamnejších literárnych kritikov marxistickej ľavice. A tak sa ani jeho syn nepripojil k skupine Sztuka ä Naród. Spolupracoval s konšpiračným časopisom Droga. Nákladom tohto časopisu vyšli ako poetický hárok č. 1 jeho Vybrané básne pod pseudonymom Jan Bugaj. Z Baczyňského básní, ktoré posmrtne zozbieral Kazimierz Wyka (roku 1961), vznikol impozantný, takmer tisícstránkový zväzok. V Baczyňského básňach nieto bezprostredných obrazov vojnových udalostí, nieto jednoduchých ohlasov bojov, popráv, pohľadov na zboreniská, na požiare vich konkrétnej podobe. Pre celok jeho tvorby je však príznačná mimoriadna vážnosť, nebývalá v takom mladom veku, zrelosť, s akou si básnik uvedomuje svoje miesto na svete, cez ktorý sa valí apokalypsa vojny. Prenikavosť videnia, absolútna nesentimentalita, mužné prijímanie osudu, ktorý história pripravila jeho pokoleniu, katastrofické vízie o historických udalostiach, vedomie nevyhnutnej katastrofy, ktorá zachvátila jeho pokolenie — to sú hlavné črty jeho poézie. Ony tematicky zjednocujú rôznorodé básne. Sú spoločným menovateľom, ktorý spája báseň historiozofického rozmeru {Pokolenie), s piesňou napísanou pri príležitosti Vianoc {Štedrovečernápieseň), s uspávankou {Uspávanka), s ľúbostným vyznaním {Láska, Zlaté nebo ti otvorím, Biela mágia), s výrazom údesu pri pohľade na smrť v uličných popravách {Bez mena) i so zrelým tragickým vedomím vlastného osudu, ale aj vlastnej dôstojnosti a veľkosti v osude, ktorej výrazom je nepomenovaná báseň začínajúca sa strofou: Ktoré nám nik nenahradí, ktoré nám nik nezostúpi, roky strašné, roky tiesnivé sťa prsty smrti v deň narodenia... ako aj báseň Pokolenie, ktorej aspoň koniec hodno odcitovať: Pôjdeme takto na tankoch, delách, v lietadlách krížom cez rumoviska, užovka ticha schladí nám telá, studený lejak umyje nás. Budeme ako tlejúce vrstvy — pod zboreniskom pradávnych vojen — ležiace naznak, hladiace výš, nevediac, či sme z mýtickej Tróje vyrytí ohňom do hrudy zlata a či nám niekto z ľútosti zláta na hroby kríž. * Krzystof Kamil Baczynski zahynul ako vojak varšavského povstania v jeho prvých dňoch 4. augusta roku 1944. Drahým znamenitým básnikom tohto pokolenia bol Tadeusz Gajcy. Roku 1943 vydal ilegálne zbierku básní Widma (Prízraky), obsahujúcu poému Prízraky a iné básnické skladby. O rok nato vyšiel nový zväzok Grom powszedni (Obyčajný hrom). Gajcy písal aj prózu a vytvoril aj dve dramatické diela: Misterium niedzielne (Nedeľné mystérium) a Homér i Orchidea. Tragizmus - spoločný menovateľ najlepších diel pokolenia tých rokov — je v Gajcyho a Baczyňského poézii veľmi podobný. Odlišné sú však spôsoby jeho vyjadrenia. Pre báseň Prízraky je charakteristické vizionárstvo, obrazy krajiny vyvolané predstavivosťou, ktorej strašidel-nosť a ponurost sa zrodila z vojnovej skutočnosti. Sú to obrazy, v ktorých sa nachádzajú zuhoľnatené kvety, zgniavené mestá, kde vtáci „klesajú do dlaní plameňov" a kde „padá smrteľný dážd". Sú to obrazy valiacej sa apokalyptickej katastrofy. V tragických rozmeroch je napísaná aj dráma Homér a Orchidea. Nad gréckym básnikom visí zlý osud. Je géniom, líšiacim sa od svojho okolia, ktoré ho nechápe a žije každodennými vlastnými problémami. Podľa výroku bohov Homérovi hrozí neodvratná slepota, samota, tulácky život. Verne ho sprevádza jeho žena Orchidea. Písaním o Homérovi vyslovil Gajcy vlastný osud básnika a vojaka ilegálneho Polska, ale aj osud svojho pokolenia. „Bol si vybraný. Musíš poslúchať, tak chce Slnečný. Ostaneš, aby si naplnil svoj osud." Z takýchto slov znejú tóny, aké poznáme napríklad z Conrada, ako aj z legionárskej mytológie, aby sme tu pripomenuli čo len refrén pred vojnou populárnej piesne Prvá brigáda, ktorú si spievala mládež stredných škôl. Celkom iným tónom znie Nedeľné mystérium. Vážne tóny, prezrádzajúce existenciu tragizmu, oslabuje tu humor, výsmech, irónia i sebairónia a prostriedky charakteristické pre poetiku grotesky. Apokalypsa sa tu zjavuje ako kobyla rovnakého mena a proti hrozivým slovám Mene -Tekel - Fares, ktoré sa majú splniť, stoja „bojové" * Preložil Juraj Andričik vo výbere z diela K. K. Baczyňského Čierna mágia. (400) (401) heslá: Cinzano! Cinzano! Humor a výsmech tu vystupujú proti smrti a hrôze. Je to pokus oslabiť hrôzu pomocou groteskných zákrokov. Myšlienka na budúcnosť, hoci sa básnik sám v tejto budúcnosti už nevidel, dovoľuje Gajcymu definovať vlastnú podstatu a prekonať katastrofizmus nádejou, ba dokonca vierou v budúce pokolenie. Hovorí o tom báseň Budúcemu, kde v myšlienkach a obrazoch zacielených na pokolenie Poliakov, čo príde po ňom, predstavuje seba, vlastný obraz, aby zanechal zrkadlo vlastného osudu ako testament budúcim. Uveďme ukážku štýlu: Ľúbil som iste tak ako ty, no srdca dali mi len skúpo pre lásku moju nepotrebnú, bo postavili nad epochou, ktorú ty teraz pomenúvaš, ohromnú smrt' a zdesenie. Poézia Gajcyho a Baczyňského je katastrofická, pesimistická vo vrstve, ktorá načrtáva budúce osudy ich pokolenia. Zachraňuje však jeho veľkosť, jeho čistotu. Zachraňuje aj vieru, že budúci svet ich veľkosť objaví. Ironická je poézia Tadeusza Borowského (1922—1951), ktorý prenikavejšie a neľútostnejšie sleduje možné dôsledky okupačnej súčasnosti. Súhlasne so slovami básne, ktorá dala názov prvej básnickej zbierke, vydanej konšpiračné roku 1942 Gdziekolwiek ziemia... (Kdekoľvek je zem...): Kdekoľvek je zem snom ešte nevzbudeným, uveriť treba v tvar, ľúbiť snové zdanie, vo vetre stavať hmlu, len neprerušiť sen. Kdekoľvek zem je snom, tam treba dosnívať. Borowski, ako to čoskoro ešte výraznejšie ukáže jeho próza, bez akýchkoľvek ilúzií a sentimentálnych útech sa díval na všetky dôsledky síl rozpútaných druhou svetovou vojnou. Jasnejšie videl mnohoraké možnosti historických riešení. Lepšie než ktokoľvek chápal, akej irónie a výsmechu sú dejiny schopné. Takúto výchovu získal medzi táborovými väzňami, medzi pecami a dymom krematorií, medzi „muzulmanmi", mŕtvolami za drôtmi koncentračných táborov. A tak medzi slová jeho poézie, ktoré najtrvalejšie ostávajú v pamäti, patrí posledná sloha Piesne, výsmešná a sarkastická, pretože vo svojom zlovestnom proroctve pravdivá: Nad nami je noc. Horia hviezdy, gniaviaca, mŕtvolná fialovosť, ostane po nás len šrot železný a hluchý úškrn pokolení. (402) Jan Strzelecki, sociológ, po rokoch sa vrátil do tohto obdobia v spomienkach, obohatených o sociologické vedomosti a metódy. V diele Próby šwiadectwa (Pokus o svedectvo, 1971) opísal generáciu, ktorej predstavitelia tvorili poľskú literatúru vojnových rokov a zúčastňovali sa na ozbrojenom čine ako vojaci partizánskych oddielov a neskoršie varšavského povstania. Bol to zvláštny čas, bol to život pod zvláštnym tlakom, ktorý prinášal aj osobité hodnoty: Cítili sme — opisoval Streleckí vtedajšie pocity, zážitky a motívy činnosti — akoby sme zväčšovali rozsah na nás páchaného zložinu, ak obetujeme svoj život hodnotám, ak sa skrz nás, našou zásluhou zväčší vo svete množstvo krásna alebo lásky. Cítili sme sa hlboko zodpovední za to, aby ich zločin bol čo najväčší, aby — keď zabíjajú nás, zabíjali čosi oveľa dôležitejšie než sme my — to, čo by nám smrť neumožnila vytvoriť. Cítili sme, že ak sa nestaneme prameňom hodnôt, ospravedlňujeme to, čo robia, zmenšujeme dôstojnosť života, takmer im priznávame pravdu. Naša filozofia hodnôt bola zakorenená v spôsobe prežívania veci života a smrti, nevymysleli sme ju, neprijali sme ju preto, že ľudia musia mať nejakú filozofiu. Bola svetlom nad našimi skúsenosťami, vyrastala zo základných otázok, ktoré uvoľňovala naša existencia. Bola to existencia ohrozená — ale svoje ohrozenie prijímala ako isté zasvätenie do tajomstva, ako šancu rozoznať rozhodujúcu vec — to, čo môže dať životu, životu v nás zachránenému, životu, ktorý oni uštvali, hodnotu takú jasnú, aby bola najočividnejšia veľkosť ich zločinnosti. Bezohľadne ničil okupant kultúru poľského národa. Druhá svetová vojna priniesla ohromné, dosiaľ v nepokojných dejinách poľskej domoviny nevídané straty na ľuďoch a na kultúrnych hodnotách. Zhoreli knižnice, boli vylúpené muzeálne zbierky, bolo rozborených mnoho divadiel. No najcitlivejším úderom boh straty na ľudských životoch medzi tvorcami kultúry, ktorí vzhľadom na dôležitú úlohu, akú spĺňali v národnom živote, boli objektom plánovitej exterminácie, ktorú vykonával okupant. Po vojne vyhotovené zoznamy strát zahŕňali tisíce mien. Vinou okupantových činov zahynulo veľa znamenitých literárnych bádateľov. Medzi nimi bol Jozef Birkenmajer, Ignacy Chrzanow-ski, Stefan Kolaczkowski, Zygmunt Lempicki, Konstanty Troczyňski; mnoho vynikajúcich literárnych kritikov: Tadeusz Boy-Želeňski, Ignacy Fik, Ludwik Fryde, Karol Irzykowski, Wlodzimierz Pietrzak, Leon Pomirowski; mnoho znamenitých spisovateľov: Stefan Balicki, Halina Górska, Gustawa Jarecka, Tadeusz Dole^ga-Mostowicz, Juliusz Kaden-Bandrowski, Halina Krahelska, Bruno Schulz, Antonína Sokolicz; veľa významných básnikov: Mieczyslaw Braun, Jozef Czechowicz, Tadeusz Hollender, Stefan Napierski, Lech Piwowar, Wladyslaw Sebyla, Jozef Stachowski, Edward Szymaňski. V boji s okupantom a vo varšavskom povstaní zahynuli talentovaní, skvele začínajúci tvorcovia najmladšieho pokolenia — už spomínaní Krzystof Kamil Baczyňski, Tadeusz Gajcy, Ewa Pohoska, Andrzej Trzebiňski, Alfred Rogalski, Zdzisíaw Stroňski, Eugeniusz Kolanko. Samovražednou smrťou v septembri roku 1939 zahynuli: Stanislaw Ignacy Witkiewicz a Jozef Galuszka. (403)