materiálnych stôp histórie ako aj duchovných hodnôt, ktoré vytvorili predchádzajúce pokolenia. Tvrdenie Stanislawa Staszica, že „padnúť môže národ veľký, ale zahynúť iba národ ničomný" sa chápalo ako zdôvodnenie aktivity na kultúrnom poli.
Uvedené nálady sa prejavili v rozličnej intenzite podľa oblasti, v ktorej žili Poliaci. Boli predsa vsunutí do rozličných cudzích štátoprávnych systémov a do cudzích hospodárskych organizmov. Najhoršie vyzerala situácia na územiach pripojených k Rakúsku. Halič pokladali za okupovaný kraj, z ktorého treba vyžmýkať čo najviac úžitku. Preto miestne obyvateľstvo platilo šesťkrát väčšie dane a roľníctvo, remeslá i priemysel sa ruinoval. Namiesto poľského školstva zavádzali nemecké, a to od ľudových škôl až po univerzity. Kultúrny život ledva živoril pod ostrou cenzúrou. V pruskom zábore germanizovali Sliezsko a Pomorie, súčasne sa však starali o ekonomický rozvoj týchto provincií. Na základe viedenskej zmluvy Veľké poznaňské kniežatstvo (Velkopoľsko) dostalo pomernú autonómiu y podobe miestnej samovlády a školstva. Poľský charakter tejto provincie sa usilovali oslabiť a likvidovať pomocou patrične volených hospodárskych krokov. Ešte najlepšie pomery boli v ruskom zábore. Kongresové kráľovstvo bolo spojené personálnou úniou s Ruskom, pričom sa zachovala právno-administratívna a ekonomická osobitosť a v krajoch zlúčených do ruského cárstva dostali Poliaci kultúrnu autonómiu. Slobodné mesto Krakov bolo primalým štátnym útvarom — navyše bolo pod prísnou kontrolou troch okupačných rezidentov — aby mohlo zohrať vážnejšiu úlohu v kultúrnom živote poľského národa.
Z uvedených hľadísk sa v prvých rokoch po viedenskom kongrese duchovný život mohol najplnšie rozvíjať v ruskej zóne. Poľské kráľovstvo malo pružnú administratívu, dobre zabezpečené financie; z aspektu rozvoja baníctva, priemyslu, cestných sietí mohla táto oblasť súperiť s najrozvinutejšími západoeurópskymi krajinami. Úroveň vzdelania patrila medzi najvyššie v Európe.
Vďaka Spoločnosti priateľov vied, univerzite, niekoľkým vyšším roľníckym, technickým a umeleckým školám, ako aj mnohým stredným školám stala sa Varšava významným vedeckým strediskom. Ak k tomu pridáme divadlo, početné a rôznorodé časopisy a vydavateľstvá, zistíme, že charakter tohto mesta ako hlavného centra poľskej kultúry — napriek pádu štátu - nepodľahol zmene. Do roku 1831 charakter Varšavy ako hlavného mesta podčiarkuje prítomnosť najvyšších štátnych úradov.
Pred novembrovým povstaním mohlo súťažiť s Varšavou iba Vilno. Bolo sídlom kurátora vilnianskeho školského okruhu, ktorý zaberal kraje zapojené do hraníc ruského cárstva, a bolo aj sídlom univerzity. Zásluhou wolynského lýcea, nazvaného Krzemieniecke lýceum, vzniklo tretie stredisko živého poľského myslenia v ruskom zábore — malé mestečko Krzemieniec.
Osvietenské pokolenie si neuvedomovalo, že svojím nástupcom už nevládalo odovzdať optimizmus, vieru v poriadok a harmóniu sveta. No aj tak úplne nevedomky obetovalo takmer polstoročnú tradíciu bojov za slobodu vlastnej otčiny, spojenú so spoluúčasťou po boku národov bojujúcich za slobodu (účasť Poliakov v boji za slobodu Spojených
štátov severoamerických - 1775-1783), ako aj so spojenectvom s revolučnými pohybmi na celom svete. Zaujala ho vlastná minulosť a problémy ľudu. A rovnako nevdojak poukázalo na význam citov aj v živote človeka v istých typoch poézie. Zaštepilo kult Napoleona I., ktorý sa stal pre Poliakov príkladom a stelesnením možností odstránenia nepriateľského, ustáleného politického svetového systému.
Preto sa veľký zápas o romantizmus v Poľsku musel začať literatúrou a ukončiť povstaniami. V sporoch, prebiehajúcich na stránkach časopisov a v literárnych dielach nešlo len o literárne otázky, nielen o kultúru, ale o zásadné problémy budúcnosti národa.
II.   PRVE OBDOBIE ROMANTIZMU (DO ROKU 1830)
Romantizmus sa v Poľsku zjavil okolo roku 1820. Čas jeho zrodu nebol otázkou náhody, pretože pre Európu a pre pomery v ruskom zábore boli to prelomové roky. V prvých piatich rokoch po Viedenskom kongrese boj medzi liberálnym táborom a konzervatívnym legitimizmom ešte nedostal charakter zrážky medzi silami revolúcie a kontrarevolúcie. Tábor reakcie nemal odvahu pristúpiť k úplnému zničeniu opozície. Až séria teroristických atentátov (Nemecko, Francúzsko), revolúcií (Španielsko, Neapolské kráľovstvo, Portugalsko, Sardínia, premárnená revolúcia vo Francúzsku) v rokoch 1819 — 1821 a ako protiúder konferencia nemeckých panovníkov v Tepliciach a Karlových Varoch r. 1819 a II. kongres svätej koalície v Opave r. 1820 menia európsku situáciu na revolučnú.
Vo Varšave počas zasadania snemu roku 1820 cár Alexander I. tvrdí, že „zlý duch sa vznáša nad celou Európou" a čoskoro nato dochádza k vážnej roztržke medzi ním a medzi liberálnou opozíciou, ktorá sa začína formovať. Príčinou sporu bolo lámanie konštitúcie, prejavujúce sa samovôľou polície, podliehajúcej veľkokniežaťu Konštantínovi, cárovmu bratovi a hlavnému veliteľovi poľských vojsk, ako aj zavedenie cenzúry r. 1819, ktorá rýchlo začala zastavovať časopisy a zakazovať tlač veľmi populárnych kníh, ako sú historické spevy J. U. Niemcewicza alebo Dobromilský pútnik kňažnej I. Czartoryskej. Roku 1820 odvolali z úradu ministra náboženských vyznaní a verejnej osvety Stanislawa Kostku Potockého, človeka, ktorý mal veľké zásluhy o povznesenie úrovne osvety v Poľsku a Veľmajstra poľských slobodných murárov, a na jeho miesto vymenovali známeho nepriateľa pokroku Stanislawa Grabowského. Roku 1821 kráľ zrušil činnosť slobodných murárov. V krajine rástlo napätie.
Kým prv jestvujúce tajné organizácie nemali ozajstne revolučný charakter a ani nesmerovali k roztrhnutiu poľsko-ruskej únie, po roku 1820 sa tieto tendencie vynárajú. Až vtedy sa začala naplno prejavovať kríza, vyplývajúca zo straty samostatnosti. Staršie pokolenie, ustaté bojmi o nápravu republiky a zápasmi o slobodu, usilovalo sa o zachovanie jestvujúcej situácie. Dokonca bolo odhodlané na veľké ústupky.
(174)
(175)
Zjavil sa však nový činiteľ — mládež, ktorá síce ukončila štúdiá, ale nevidela možnosti realizovať svoje ideály, a čo bolo ešte zarážajúcejšie, nevidela možnosť práce a kariéry. Nové zamestnania a postupy, najmä vo vojsku, boli veľmi zriedkavé, dochádzalo k nim po mnohých rokoch. Netrpezlivosť, taká prirodzená v mladom veku, spôsobila, že mládež reagovala na zhoršujúce sa podmienky úsilím organizovať sa. V ruskom zábore účinkovalo v tom čase vyše šesťdesiat spolkov mládeže rozličného charakteru, od samovzdelávacích, umeleckých, náboženských až po vyslovene revolučné, s presným programom činnosti. Boli to spolky legálne, zriedkavejšie ilegálne, ale vzbudzujúce podozrenie polície. Niektoré z nich mali vplyv na literatúru, ba aj na osud poľského národa.
V takejto atmosfére dochádza k prvému sporu o romantizmus. Poľský čitateľ sa zoznámil s novými prúdmi na Západe, a to nielen zásluhou čítania časopisov a kníh prinášaných zo zahraničia, ale aj prostredníctvom miestnej tlače. Zvláštnu úlohu v tejto oblasti spĺňal Pamictnik Warszawski, ktorý od roku 1815 redigoval profesor literatúry na Varšavskej univerzite Feliks Bentkowski (1781-1852), neskoršie bol jeho spoluredaktorom Kazimierz Brodziňski. Na jeho stĺpcoch sa s obľubou písalo o nemeckých teoretických rozpravách Sulzera, Herdera, A. W. Schlegla. Najčastejšie sa však zjavovali mená Schillera a Lessinga. Boli preložené fragmenty slávnej knihy Madame de Staěl O Nemcoch, popularizujúcej idey romantizmu. Časopis prinášal informácie o dielach Byrona a W. Scotta. To, pravdaže neznamená, že časopis bol orgánom romantikov, veď Bentkowski rovnako vďačne uverejňoval články a rozpravy, vyjadrujúce stanovisko klasicistického tábora.
Avšak literárnou udalosťou sa stala syntetická rozprava K. Brodziňského O klasycznoíci i romantycznošci tudziei o duchu poezji polskiej (O klasickosti a romantickosti, čiže o duchu poľskej poézie, 1818). Táto rozprava nebola celkom originálnym dielom. Autor v nej charakterizoval jednotlivé epochy ako aj národné literatúry v duchu Madame de Staěl, najmä však Herdera. Kritikovým samostatným vkladom bolo predstavenie ďalšej rozvojovej cesty poľskej literatúry ako syntézy klasicizmu a romantizmu. No o jeho význame nerozhodli ani utopické sny, ani fakt, že to bol v Poľsku od čias Sarbiewskeho prvý originálny poetický program. Brodziňski vo svojej rozprave totiž podrobil kritickému hodnoteniu úsilie klasicistického tábora zachovať a odovzdať mladším pokoleniam tradíciu poľskej kultúry. Podľa Herdera žiadal od literatúry dynamizmus a verné odzrkadlenie národného života. Pre široké čitateľské vrstvy a pre mládež to bola vlastne prvá pravdivá informácia o romantizme. Ňou sa začal boj klasikov s romantikmi a bujný rozvoj literárnej kritiky v Poľsku prvej polovice XIX. storočia.
Dielo O klasickosti a romantickosti vyvolalo však ostrú reakciu klasicistického tábora. Na Brodziňského zaútočil v časopise Dziennik Wileňski Jan Šniadecki {O pismach klasycznych i romantycznych — O klasických a romantických spisoch, 1819). Odpor voči romantizmu bol prejavom obavy o tvorbu osvietenskej epochy, o osud poľskej kultúry. Matematik videl v romantizme tendenciu chváliť spiatočníctvo,
primitivizmus a myšlienkovú pohodlnosť,, pošliapanie výdobytkov vedy a triumfálny návrat povier a tmárstva. Vydesila ho možnosť návratu saských čias.
Jan Šniadecki veľmi jasne vyložil znepokojenie klasicistického tábora nad novým javom. Verejne, v tlači ho podopreli brat Jqdrzej Šniadecki vo Wiadomošciach Brukowych, v časopise, ktorý najplnšie vyjadroval mienku vilnianskych racionalistov, vo Varšave Stanislaw Kostka Potocki, ktorý sa v Ceste do Somároviec (1820) vysmial romantickému očareniu stredovekom. Dôležitejšia bola však mimoriadna zhoda názorov s Kajetanom Kožmianom (1771 — 1856), vodcom tábora klasicistov, ktorý síce v tlači nevyjadril svoje stanovisko, ale v salónoch, kde sa formovali literárne súdy, popustil uzdu svojmu odporu voči romantizmu. Jeho rázne aforistické výpovede mali v kultúrnom živote Varšavy silu neodvolateľného výroku. V tieni majstrovej autority ostávali ďalší stúpenci klasicizmu, ako napríklad profesor Varšavskej univerzity Ludwik Osiňski (1775 — 1838), Franciszek Salezy Dmochowski (1801 — 1871), syn autora Básnického umenia (Sztuka rytmoíwórza), ktorý bol najčastejším rečníkom, hoci sám by bol najradšej zaujal stredné stanovisko medzi dvoma tábormi.
Celkom nepriateľský postoj voči romantizmu bol charakteristický iba pre časť starého pokolenia, prevažne sa sústreďujúceho v aristokratických salónoch. Brodziňského, hoci s výhradami, podporil v Dzienniku Wileňskom Leon Borowski (1784-1846), profesor vilnianskej univerzity a učiteľ Adama Mickiewicza, a v Poznani Jozef Franciszek Królikowski (1781 — 1839), v tom čase najlepší znalec poľskej verzifiká-cie. Najprudšie odmietol Šniadeckého autor mnohých klasicistických tragédií Franciszek We.žyk (1785 — 1862), ba aj medzi najbližšími Kožmianovými priateľmi sa našiel obranca romantizmu, klasicistický básnik, generál Franciszek Morawski (1783 — 1861). V podstate všetci Brodziňského obrancovia smerovali k jednému cieľu, k zmodernizovaniu klasicizmu, a to tak, že by doň vniesli už nediskutabilné výdobytky západoeurópskeho romantizmu, najmä z obdobia Sturm und Drang v Nemecku, a súčasne vložili do oblasti vysokej kultúry hodnoty, ktoré vypracovala poľská ľudová poézia.
Zatiaľ iba teoretické diskusie, ktoré mali zväčša charakter rád tvorcom, oživila a na nové cesty priviedla romantická poézia. Od čias Mickiewiczovho debutu začala polemika naberať charakter nielen hodnotiacich sporov o konkrétne diela, ale prekročila sféru kultúrneho života a stala sa sporom dvoch politických strán — revolučnej a konzervatívnej.
Zdanlivým paradoxom v dejinách poľského myslenia je fakt, že poľský romantizmus sa najvčaššie formoval na vilnianskej univerzite, v tom čase vari najracionálnejšej v celej Európe. Nesmieme však zabudnúť na to, že činnosť tejto školy nebola prerušená od čias Komisie národnej výchovy, ba až po strate samostatnosti došlo k jej plnému rozkvetu. Zjavným príznakom neprerušeného trvania inštitúcie bol oživený spoločenský a organizačný ruch, a to nielen profesorského zboru, ale aj študujúcej mládeže. Keď na univerzitu začali hojne prichádzať odchovanci zreformovaných škôl, ktorým pre uspokojenie
(176)
(177)
intelektuálnych potrieb nestačili už vedomosti, predpísané osnovami, zjavovali sa sprvu neformálne študentské skupiny, neskoršie verejné i tajné mládežnícke spolky. Na tomto mieste musíme veľmi dôrazne poznamenať, že mládež, tvoriaca nelegálne spolky, vonkoncom nemala pocit, že narúša zákony. Veď ruské úrady spočiatku podporovali činnosť slobodomurárstva, ktoré bolo už v svojich predpokladoch tajnou organizáciou. O intenzívnom živote študentov môže svedčiť vari vyše dvadsať spolkov mládeže, spomedzi ktorých významnú úlohu v dejinách Poľska zohral Spolok filomatov.
Roku 1817 šesť priateľov: Jozef Ježowski, Adam Mickiewicz, Tomasz Zan, Onufry Pietraszkiewicz, Erazm Poluszyňski a Bruno Suchecki sa rozhodlo založiť spolok samovzdelávacieho charakteru. Pokiaľ ide o formu práce, Vzorom im bola „dospelá" Varšavská spoločnosť priateľov vied, odtiaľ napokon pochádza aj grécky názov Filomatov, čiže priateľov vedy. Ideológiu novovzniklého spolku najlepšie vystihuje Mickiewiczova formula prevzatá z nemeckých buršovských hesiel: Vlasť, veda, cnosť. Mladí túžili pestovať vlastenectvo, ukladali si veľmi vysoké morálne ciele, mienili rozvíjať vedecké záujmy a zdokonaľovať sa v spisovateľskom umení. Ježowski a Pietraszkiewicz už stihli publikovať v tlači prvé výtvory a Mickiewicz a Zan si ich zhromažďovali „v priečinkoch".
Spočiatku zamýšľali legalizovať svoju činnosť u rektora, pretože v prvom období tajnosť organizácie mala obranný charakter pred iróniou a posmechom kolegov, neskoršie, pravdepodobne pod vplyvom štúdia Pytagora a záujmu o Pytagorejskú školu, vzdali sa myšlienky na legalizáciu. Podľa vzoru Pytagorejcov sa rozhodli z ústrania vplývať na mládež v duchu vyššie uvedených ideálov. Napokon po roku 1820 už nebola legalizácia možná vzhľadom na zmenu politickej situácie.
Spolok filomatov za svojej šesťročnej činnosti prekonal vývin od priateľského zväzu a vedeckého spolku cez organizáciu popularizujúcu osvetu až po sprisahanie v záujme obrany politického liberalizmu a napokon až po sprisahanie - revolučné, hoci bez vojenských akcentov a bez úsilia po politickom terorizme. Uvedenú premenu vo veľkej miere nanútili mládeži výsledky rozvoja politickej situácie v ruskom zábore od liberalizmu až po policajné vlády, ako aj postupne sa stupňujúci národný a sociálny útlak po roku 1820. Nesmieme sa teda čudovať, že v poslednom období svojej činnosti filomati nadviazali kontakty so študentským varšavským ústredím, so slobodomurárstvom a vilniansky-mi slobodnými karbonármi, ako aj s vilnianskou obcou vážnej vojensko-politickej konšpirácie — Vlasteneckým spolkom, ba zásluhou „kolónie" v Petrohrade aj s ruskými revolucionármi. Pre pochopenie ich politických postojov je dôležitý fakt, že sa vyhýbali zblíženiu s nemeckými buršenšaftami, hoci sa niektorí z nich počas pobytu v Nemecku stretli s týmto hnutím a pozývali ich na zhromaždenia.
Rovnako z politických hľadísk došlo medzi filomatmi k úsiliu vybudovať vlastnú organizáciu a k nevyhnutnosti získať podporu čo najširšieho okruhu mládeže. Tieto ciele sa usilovali dosiahnuť tvorením nových zjavných i tajných zväzkov, ktoré diskrétne viedla skupina zasvätených. Veľmi silné moralizátorské tendencie sa prejavili pod
(178)
■••'í''"
vedením Zana v legálnom Zhromaždení priateľov užitočnej zábavy nazvanom Promienišci (Nadšenci), ktoré zahrnulo asi 30 % všetkých študentov. Keď po krátkom trvaní ijektor spolok zrušil, zrodilo sa menej početné, pretože v rozličných rokoch majúce od 76 do 176 členov, Zhromaždenie Filaretov (priateľov cnosti), v ktorom súbežne s premenami, prebiehajúcimi medzi filomatmi, došlo postupne k posilňovaniu patriotického cítenia.
Práca v organizáciách mládeže neostávala bez vplyvu na rozvoj osobnosti mladých priateľov. Svoju vysokú etickú úroveň dokázali v ďalšom živote, najmä v čase vyšetrovania. Pevnosťou ducha a obetavosťou sa stali chýrnymi: Tomasz Zan, ktorý prevzal na seba celú vinu, uľahčil tak situáciu kolegov, bránil Mickiewicza, rovnako ako Onufry Pietraszkiewicz, ktorý nielen že zachránil pred políciou a pred zničením archív filomatov, ale za pomoc udelenú povstalcom ho deportovali a napokon odsúdili na mnohoročnú katorgu na Sibír.
Inteligencia, schopnosť a vynikajúca znalosť predmetu štúdií umožnila mladým Poliakom dostávať sa na katedry v rozličných univerzitách po celom svete. Tak napríklad Jozef Ježowski (1798-1855) bude v budúcnosti viesť katedru klasickej filológie na univerzite v Kazani. Rektorom tejto univerzity sa stane iný filomat Jozef Kowalewski (1801-1878), orientalista, ktorý po znovuotvorení Varšavskej univerzity prevezme katedru všeobecnej histórie. Ignacy Do-meyko (1802-1889), geológ a mineralóg, profesor univerzity v Santiagu, položí základy pre rozvoj baníctva a stane sa reformátorom vedy a školstva v Chile. Mladší básnikov brat, tiež filaret, Aleksander Mickiewicz (1801-1871) prevezme katedru encyklopédie práva na kyjevskej univerzite a neskoršie v Charkove. Sám básnik sa stane profesorom klasickej filológie v Lausanne, potom prejde na katedru slovanských literatúr v Collěge de France. Tú istú katedru prevezme r. 1857 iný filaret Aleksander Chodžko (1804-1891).
Hoci sa filomati zapodievali etickými problémami a vedou, neprestávali byť veselými mladými ľuďmi, čo sa radi zabávali, mali radi víno, hudbu a poéziu. Vážne filozoficko-vedecké záujmy, ako aj mnohostranná organizačná činnosť nenarušili literárne záujmy mladých činiteľov. Nevdojak vytvorili literárnu skupinu s jasne vymedzeným umeleckým programom. Vytvorili litovskú romantickú školu.
Patrónmi spisovateľských počinov filomatov a filaretov boli Voltai-re, Goethe, Schiller, ako aj revolučné piesne buršov. Prvý zo spomínaných ich učil skepticizmu a kritike myšlienkových dogiem. Napodobovanie jeho diel bolo svojským, napolo detským spoločensko-politickým protestom. Nemeckí básnici zasa ukazovali, ako majú, najmä mladí, pristupovať k aktuálnej problematike zachovania kultúrnej jednoty v národe, rozkúskovanom medzi rozličné štátne organizmy. V prvom období svojej činnosti boli filomati vyznavačmi klasicistických zásad. Prekladali a komentovali starovekých autorov. Ba aj Mickiewicz ako básnik debutoval klasicistickou básňou Zima v meste. Iba pod vplyvom čítania a diskusií, po bližšom zoznámení sa s ľudovou kultúrou, ako aj po premyslení programu západoeurópskeho romantizmu prechádzajú mladí na nové pozície.
(179)
902^53
Poézia, ktorú tvorili filomati, mala sprvu charakter spoločenskej zábavy, štylistických cvičení, čiastočne spätých s charakterom štúdií, ako aj mládeneckého napodobňovania obdivovaných vzorov. Výsledky týchto zábav vyznievali niekedy vážne a dnes ich možno pokladať za značné úspechy, ako napríklad dva zväzky prekladov Horatiových Od (1821 — 1823), ktoré boli dielom Ježowského. Dakedy, ako to bolo v prípade O. Pietraszkiewicza (1793 — 1863) sa končili publikovaním zopár vlastných veršov, prípadne zanechaním poézie v prospech činnosti iného typu. Tak to bolo s T. Zanom (1796—1855), geológom a neskorším bádateľom Uralu a okolia Vilna, ktorého triolety a balady okrem Mickiewiczových veršov najplnšie odzrkadľujú atmosféru, vládnucu v študentskom prostredí. Silnejší zväzok s poéziou sa prejavil u iného filareta Aleksandra Chodžku, ktorý sa ešte pri deportácii v Petrohrade staral o vydanie svojich Poézií(1829). V tejto skupine bol nepochybné vynikajúcou osobnosťou Jan Czeczot (1796—1847). Znalec a oslavovateľ ľudovej literatúry upozornil svojich kolegov na hodnoty folklóru. Jeho vlastné poetické práce {Piesni zemianina — Piesne zemana, 1846) majú menší význam ako zbierka niekoľkých zväzkov bieloruských, poľských a ukrajinských piesní {Piosnki wieínia-cze - Dedinské pesničky - 1837, 1839, 1844, 1845). Vďaka svojej zberateľskej činnosti, ako aj vdaka napodobňovaniu ľudových piesní v bieloruskom jazyku sa stal jedným z buditeľov národného povedomia Bielorusov, ako aj jedným z tvorcov bieloruskej literatúry. Ako básnik, prozaik, prekladateľ, vydavateľ a redaktor časopisov bol medzi filaretmi najčulejším Antoni Edward Odyniec (1804-1885). Vo svojich ľahko a jasne písaných básňach prejavoval povrchné chápanie romantizmu ako sentimentalizmus nasýtený motívmi, čerpanými z folklóru a zaľar-beného náladami, vyvolanými nezvyčajnými prvkami typickými pre preromantický román hrôzy (Poezje, zv. 1 — 2, 1825 — 1826).
Litovská romantická škola by nebola zohrala vážnejšiu úlohu v dejinách poľskej kultúry, iba ak to, že sa najskôr pridala k novému prúdu, keby sa medzi týmito priateľmi nebol ocitol ozajstný básnický génius. Týmto veľkým básnikom bol Adam Mickiewicz.
III.   ŽIVOT A TVORBA ADAMA MICKIEWICZA DO ROKU 1830
Adam Mickiewicz sa narodil roku 1798 v Nowogrodku, alebo - ako tvrdili niektorí jeho príbuzní — v Zaosi, rodičovskom majetku pri Nowogrodku. Hoci jeho otec bol na okolí známym advokátom a majiteľom neveľkého statku, početná rodina (päť synov), súdne procesy so známym dobrodruhom Janom Soplicom, ako aj živelné pohromy a straty počas vojen boli príčinou skromných materiálnych podmienok rodiny. Po vychodení okresnej školy v Nowogrodku roku 1815 Adama prijali na vilniansku univerzitu do pedagogického seminára, a po jeho ukončení na Katedru literatúry a umenia. Počas štúdií došlo
k udalosti, ktorá mala aj pre Mickiewiczov ďalší myšlienkový rozvoj, aj pre jeho ďalšiu životnú cestu veľký význam — založili Spolok filomatov. Od tých čias sa jeho život i básnická tvorba stávajú jedinou nerozdeliteľnou spleťou vzájomne podmienených súvislostí a závislostí. Preto by bolo chybné sledovať básnikovo dielo bez ohľadu na biografické prvky.
Po ukončení štúdií si musel Mickiewicz odpracovať štipendium ako učiteľ v Kovne. Neprerušil však kontakty s priateľmi. Aj naďalej pôsobil v Spolku filomatov. Počas prvých prázdnin po štúdiách básnik poznal o rok mladšiu Mariu Wereszczakovú, sestru svojho kolegu Michala, ktorý ho pozval na majetok svojich rodičov do Tuhanowicz. Maryla bola vtedy zasnúbená s mladým, pekným a bohatým grófom Wawrzyňcom Puttkamerom, neskorším vynikajúcim hospodárskym a spoločenským činiteľom. Bola to dievčina inteligentná, sčítaná, citlivá na nové kultúrne prúdy, obdivovatelka ľudovej poézie, milovníčka hudby. Bola rozmarná a sentimentálna. Vysnívala si milého, ktorého veľká láska by pretrvala pamäti potomkov. Nazvala ho podľa módneho sentimentálneho románu Gustávom. Básnikova láska k nej prestala byť súkromnou vecou, pretože osobnosť milej vtlačila pečať mnohým Mickiewiczovým dielam. Pod jej vplyvom sa zjavujú doteraz cudzie ozveny sentimentalizmu, ako aj rast záujmu o ľudovú pieseň. Prvý cyklus jeho básní by bol vyzeral celkom inakšie bez tejto milej, iný charakter by mali aj Dziady IV.
Mickiewiczove filomatské básne sú ešte pod zjavným vplyvom platných zásad klasicizmu. Sú to prevažne rétorické tirády nadžganó moralistikou ako aj vlasteneckými ideami, prípadne príležitostné veršíky anakreontského charakteru, alebo básne nadväzujúce na íolklór. Až vo Všeobecných jamboch (Jamby powszeclwe) z posledného roku štúdia básnik prelamuje klasicistický štýl. Usiluje sa v nich zotrieť hranicu medzi hovorovou rečou a vysokým štýlom poézie, ako aj prelomiť jednotvárnu pravidelnosť rytmu. Súčasne uňho silnie význam nového prameňa inšpirácie — nemeckej buršovskej piesne, z ktorej preberá štýl aj citový prízvuk.
Vyvrcholením filomatskej poézie je Oda do mlodošci (Óda na mladosť). V tejto básni sa Mickiewicz stáva ideológom hnutia mládeže, veriacim v silu osvetového vplyvu. Je dedičom osvietenskej tradície, hlásajúcim racionalistické zamietnutie predsudkov. A je tiež klasikom, ktorý klasickú rétoriku naplnil romantickým nadšením „pritom alegóriu a hyperbolu, za akú by sa nezahanbil ani Kajetán Kožmian, obdaril takmer realistickou plastickosťou zobrazovania. Živelné napätie boja medzi starým, egoistickým a slepým svetom a mladosťou plnou energie, túžiacou vteliť do života svoje ideály, vytvára vzrušujúcu rytmiku ódy. Vzhľadom na zakončenie prijímali ju ako výzvu predovšetkým do boja za slobodu:
Vitaj, zornička slobody, za tebou je spásy slnce!
Ódou na mladosť sa stal Mickiewicz vyjadrovateľom túžob romantického pokolenia.
Okrem Ódy na mladosť vzniklo v Kovne veľa iných diel, medziiným mnohé balady. Cyklus Balád a romancí (Ballady i romanse) bol koncipovaný ako uzatvorený celok, v ktorom básnik dôsledne predstavil víziu sveta, plného nevyspytateľných tajomstiev, prísnych a nekompromisných morálnych zákonitostí sveta, v ktorom sa stále stretávajú a navzájom obcujú ľudia, živí i mŕtvi, ako aj nadprirodzené bytosti. Tento svet vychádza zdanlivo z povier a ľudového podania, ale iba zdanlivo, pretože jeho obraz má ukázať bezradnosť človeka voči tajomstvám života.
Pritom treba poznamenať, že Balady a romance nie sú jednoliatym cyklom, a to ani z aspektu umeleckej úrovne, ani literárnych prostriedkov, ktoré sa v nich používajú. A tak napríklad v Šwitezianke počiatok balady, imponujúci lapidárnosťou a plastickosťou, umocňuje banálnu, moraiizátorskú fantastiku rozprávania z jazera vylovenej ženy. Programová Romantycznošč (Romantika) vyniká polemickou vášnivosťou, ibaže publicistika tu gniavi poéziu. Čaro a úmyselnú naivnosť si zachoval Powrót taty (Otcov návrat) vzhľadom na výstižne vyjadrenú naivnosť dieťaťa. Sviežim humorom stále udivuje Pani Twardowska. Ale pomenovanie veľdiela patrí Ľaliám (Lilie). V pretvorení jednej z najzaujímavejších poľských ľudových piesní Pani zabila pana o tom, ako neverná žena zavraždila manžela po jeho návrate z dlhotrvajúcej vojny, prejavuje sa úsilie zdôrazniť univerzálnosť opísanej udalosti. Balada nadobudla rozmer mýtickej povesti, okrem iného vďaka zámene motívu rodovej pomsty na trest mužovej vrahyne; trest vykonáva z druhého sveta sa zjavujúca obeť vraždy, vyprovokovaná nesvedomitým rúhač-stvom. Hrôza, prísnosť sedliackej etiky a naivita ľudovej piesne, akou dýcha táto báseň, umožňuje ju chápať ako modelovú realizáciu popretia domácej tradície prijatím podobnej tematiky (vražda manžela - vražda Agamemnona) kozmopolitnej mytológie juhu. V Ľaliách sa zračí Mickiewiczov prístup k ľudovej literatúre nie ako ku vzoru na napodobňovanie, ale ako k prameňu umeleckej inšpirácie a - čo je dôležitejšie - ako k súboru zásad súdobej morálky, prevyšujúcej úžitkovú etiku osvietenstva.
Vzhľadom na silné ozveny osvietenskej epochy ťažko nazvať Balady a romance prvou dôslednou zbierkou romantických básní. Ich prelomový význam spočíva v zmene smeru rozvoja poľskej poézie. Dovtedy poľská literatúra neoplývala presilou fantastiky a zázračnosti. Mickiewicz do rámca malého cyklu vložil ohromné bohatstvo tajomstva, fantázie, scén plných dramatizmu, premenlivých nálad. A je tu aj iná novota: básnik sa raz vedel prihovoriť čitateľovi, inokedy sa ukryl pred ním za šikovne zrežírovanú situáciu, pohrávajúc sa s konvenciou lyrického subjektu. Mickiewicz svojimi Baladami a romancami usmernil rozvoj poľskej poézie doteraz úplne nevyužitým smerom - do krajiny obraznosti.
K uvedenému cyklu básnik pripojil niekoľko Rozličných básní (Wiersze róine), prevažne adresovaných priateľom. Z nich dôstojnou vážnosťou udivuje tajomný Hymn na dzieň Zwiastowania N. P. Maryi (Hymnus na deň Zvestovania Panny Márie). Takto skomponoval Poezji tom pierwszy (prvý zväzok Poézie, 1822).
(182)
I
Balady a romance nevyprovokovali živší záujem literárnej kritiky, avšak vyvolali nadšenie čitateľov a vlnu nasledovníkov. Cez celé Poľsko prebehla vlna baladománie, lebo balada sa pod vplyvom Mickiewicza a prekladov cudzích diel (W. Scott, Goethe, Schiller, Biirger) stala štandardným žánrom bojovného romantizmu. Mladý priateľ Mochnac-kého a Chopina, schopný publicista, ale slabší básnik Stefan Witwickí (1802-1847) vydal podľa Mickiewiczovho vzoru vlastné Balady a romance (1824). Až ony sa stali zámienkou na oživenie sporu klasicistov s romantikmi. Jedni zvlášť silne zaútočili na zázračnosť balady, ako by sa priečila nielen úrovni inteligentného človeka, ale priam rozumu, čoho dôkazom mala byť Witwického zbierka. Druhí zasa bránili nadprirodzenosť ako nástroj uvoľňujúci svet obraznosti prignia-vený racionalizmom a nešťastnému spolubojovníkovi vyčítali nešikovné používanie fantastických akcesórií.
Mickiewiczovou tvorbou sa kritika začala zapodievať až po vydaní druhého zväzku Poéz/í (1823). V pomere k prvému zväzku to bol značný krok v básnikovom rozvoji. Tu je už uvedomeným a zrelým romantikom a jeho majstrovstvo nemožno porovnať s hodnotou predchádzajúceho zväzku. Zväzok obsahoval. Qr«žy/ui,_ „Utovskýjomán'' ako aj II. a IV. časť Dziadov (Dziady - Slávnosť mŕtvych — voľne Dedovia). Gražyna je básňou s tematikou stredovekých dejín Litvy> z obdobia bojov s náporom križiackeho rádu. História je v nej ibä maskou, pod ktorou sa ukrýva aktuálny politický obsah. Dielo bolo zacielené proti zmierlivej politike vodcov spoločnosti. Do klasjcj^umcej pp^my Mickiewicz ukryl ideológiu neúprosného politického radikalizmu. Gražynu možno chápať ako náznak romantickej revolučnosti.
Vyvrcholením- vilniansko-kovnianskeho obdobia Mickiewiczovej tvorby sú Dziady:, Hoci majú fragmentárny charakter, majú všetky vlastnosti veľdiela. Nadväzujúc na zlomky pohanského kultu predkov, zachované u Bielorusov a Ukrajincov, básnik vytvoril dielo, ktoré preniká do najhlbšieho zmyslu života. Akcia It^asUJDziadojy sa rozohráva v cintorínskej kaphike, kde čarodej postupne** vyvoláva duchov detí, zlého pána a pastierky Zoše, a pritom poúča, že práca a utrpenie, ušľachtilý vzťah k iným ľuďom, ako aj vzájomná láska prinášajú plnosť človečenstva, bez ktorej nemožno dosiahnuť spásu. Ľudové povery sa tu čiastočne zmiešali s požiadavkami osvietenskej etiky, ktorú si básnik osvojil. Folklór zasa nadobudol spoločenské zafarbenie. Náladu vážnosti zhodnej s podstatou zachycovaných problémov docielil Mickiewicz zásluhou vedomého príklonu k hudobným formám. Chr^rálne^ejy^ a jednotvárny rytmus obradných zaklínaní kontrastujú s naivnou detskou výstrahou, s baladou zlého pána, plnou pekelnej hrôzy i s rokokovou-sela^ou. pastierky. Premeny nálady a dramatického napätia dostávajú mimoriadnu pôsobivosť na pozadí statickej monotónnosti čarodejníkových zaklínaní. Posledný mlčanlivý prízrak je prekvapením pre účastníka obradu - akým sa stáva divadelný divák - a tvorí efektný prechod k hlavnej téme IV. časti.
JwYJ&SÍ-Ifciaáoy J"e v podstate rnor^odrámauy. vlastne jediným veľkým monológom uzavretým do troch symbolických hodín: lásky, zúfalstva a výstrahy. Na rozdiel od obradu, pre ktorý bola charakteristic-
(183)
ká prísna kompozícia, teraz sa zjavuje neusporiadaný prúd vyznaní. Z psychologického aspektu sa vyznačuje subtílnou analýzou ľúbostných zážitkov, objavnosťou zriedkavých psychických stavov, majstrovským využívaním psychického automatizmu. Hĺbka citu, sila, úprimnosť a vnútorná pravdivosť robia zo IV. časti Dziadov dovtedy v poľskej literatúre neslýchané ľúbostné vyznanie, na ktorého adresátku poukazuje meno samovraha — Gustáv. Príčinou nešťastia bola majetková nerovnosť. Žena si zvolila bohatého:
Tak teba oslepilo zlato!
A honorov svietiaca bublina, vnútri prázdna!
Preto sú dve prvé hodiny vzburou romantika proti spoločenským podmienkam, znemožňujúcim naplnenie lásky. Hodina zúfalstva sa končí zopakovaním samovraždy. Tretia hodina je zasa odsúdením nadmerne zveličeného citu, obranou ľudovej mravnosti a kritikou romantického individualizmu. Do idylického domčeka uniatického kňaza (ktorého neviaže celibát) prišiel nie pomätený žiak, ale upír samovraha. Takto sa Mickiewicz vracia k obradom Dziadov.
Pevný zväzok oboch častí Dziadov zabezpečuje ich vnútorná spojitosť — etický problém vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Vstup postavy zlého pána v druhej časti a hrozba dýkou v časti štvrtej vovádzajú ostré spoločenské tóny. Spolu s Gražynou tvorí Mickiewiczo-va dráma celok, v ktorom je obsiahnutá podstata poľského romantizmu.
Do oboch prvých zväzkov Mickiewicz nezaradil dve dôležité básne. Ľahko si možno vysvetliť, prečo tam chýba Óda na mladosť. Zavážil ohľad na cenzúru. No najkrajšia lyrická báseň Do M***, z raného obdobia tvorby sa nevmestila do koncepcie druhého zväzku a bola pravdepodobne napísaná pre chystaný tretí zväzok. Kým IV. časť Dziadov bola prekonaním zúfalstva po odchode milovanej, tak báseň Do M™. (Preč z mojich očú!...) je potvrdením nemožnosti zabudnúť na ňu. Novotou je pre Mickiewicza charakteristický spôsob lyrickej výpovede. Nie je ľahkým náladovým básnikom. Úspornými slovami, epickým spôsobom opisuje dávnejšie jestvujúce situácie a takto vnucuje adresátke básne svoje city, no kým pre ňu je to iba konštatovaním minulých faktov, pre neho je táto pripomienka pravdou prinášajúcou bolesť. .........
Mickiewicz nedokončil ani iné dôležité dielo; DgjatbMiJU časti, ktorá má v rukopise názov WidowiskoJDiva^o^ hoci'práve táto časť vznikla najvčaššie. Na rozdiel ód publikovánýcTídvoch častí je napísaná podľa vzoru stredovekého mystéria s dvojdielnou scénickou-stavbou. Akciu diela predchádza samotný obrad Dziadov. Vzhľadom na fragmentárnosť zachovaného textu možno iba predpokladať, že témou diela mala byť dráma svetonázorov. Rovnako vášnivo útočí básnik na stareckú úzkostlivosť rozumu, ako aj na obmedzenosť mládeneckého optimizmu. Druhou vrstvou drámy, a pravdepodobne dôležitejšou, bol spor o koncepciu ideálnej lásky. Oproti sentimentalizmu Panny postavil básnik nejasne vyjadrenú vášeň Gustáva, smerujúcu k strate vlastnej
osobnosti pod vplyvom idealizácie predmetu citov. Nepochybný je však zásadný cieľ - polemika s nesprávne chápaným romantizmom.
Ešte pred vydaním Balád a romancí začali sa nad vilnianskym univerzitným strediskom hromadiť mraky. Vedenie univerzity začalo vyšetrovať jestvovanie tajných mládežníckych spolkov. Po výpovediach podozrivých však celú vec stiahli z programu. Ale 3. mája roku 1823 žiak vilnianskeho gymnázia Michal Plater napísal na tabuľu v triede: „Nech žije ústava 3. mája!", iní jeho kolegovia dopísali ďalšie slová, ktoré vyjadrovali ľútosť nad tým, že jej niet. Polícia túto udalosť pochopila ako priestupok, ktorý by mohol zničiť mohutné cárske impérium. Uväznili dvoch učiteľov, zástupcu riaditeľa gymnázia i rektora univerzity Jozefa Twardowského. Do Vilna pricestoval z Varšavy špeciálny predstaviteľ cára pre všetky kraje, ktoré kedysi tvorili poľský štát, senátor Nikolaj Novosilcov (1761 — 1836). Bol to človek mimoriadne nebezpečný. Vyznačoval sa mimoriadnou inteligenciou a veľkou kultúrnosťou. Vedel si získať sympatie vo svojom prostredí. Ale súčasne bol pokrytcom, ktorému chýbali akékoľvek mravné zásady. Žiaľ, mal aj úslužných pomocníkov, medzi nimi aj otčima Juliusza Slowackého, profesora medicíny dr. Augusta Bécu (1771 — 1824). Z drobného incidentu rozpútal Novosilcov veľkú politickú aféru. Začal široko založené vyšetrovanie. Odhalili veľa spolkov mládeže a medzi nimi aj Spolok filomatov a Zhromaždenie filaretov. Došlo k zatýkaniu (dovedna niekoľko sto osôb). Vyniesli rozsudky. Zvlášť prísne trestal Novosilcov žiakov stredných škôl. V pomere k iným až napodiv mierne rozsudky dostali filomati a filareti. Spomedzi 105 uväznených iba 20 bolo odsúdených na vyhnanstvo a väzenie. Na rok žalára odsúdili Tomasza Zana a Jana Czeczota, na pol roka Adama Suzina. Okrem tohto trestu ich odsúdili na doživotný pobyt „v guberniách vzdialených od Poľska". Ostatných sedemnástich odsúdili na doživotné vyhnanstvo. Medzi zatknutými a odsúdenými na vyhnanstvo bol aj Adam Mickiewicz. Za to, že z procesu vyšli pomerne bez väčšej ujmy, vďačili filomati taktike obrany, ktorú si zvolili. Zan sa vyšvihol na štíty morálneho hrdinstva a prijal celú vinu na seba. Všetci zdôrazňovali samovzdelávací charakter spolku a nedovolili, aby vyšli najavo iné fakty, čo by im mohli priťažiť, najmä kontakty s inými „dospelými" tajnými organizáciami.
Napriek všetkým represáliám cieľom Novosilcovovho hlavného útoku nebola mládež, ale poľský liberálny školský systém, ako aj knieža Adam Czartoryski. Preto boli dôležitejšie senátorové rozhodnutia, ktoré neskoršie potvrdil cár Alexander I. Senátor sa postaral o odvolanie Czartoryského z funkcie kurátora a jeho miesto prevzal sám. Súčasne ho vyradil ako politika v ruskom cárstve. Odvolal štyroch vynikajúcich univerzitných profesorov, medzi nimi aj Joachima Lelewela. Znížil úroveň vyučovania na všetkých stupňoch škôl. Školskú mládež a študentov postavil pod policajnú kontrolu. Podmienky života Poliakov v ruskom cárstve sa prudko a neodvratne zhoršili. Vilnianske udalosti zapôsobili aj na situáciu v Poľskom kráľovstve. Ústava prakticky prestala platiť. Čoraz väčšmi sa sprísňovala cenzúra. Kráľovstvo sa stávalo policajným štátom.
V jeseni roku 1824 dvadsaťpäťročného Mickiewicza vyviezli do
(184)
(185)
Petrohradu, pretože tamojšie ministerstvo osvety malo rozhodnúť o jeho ďalšom osude. Rodné strany opúšťal zrelý, vynikajúci básnik, hlboko spätý s „krajinou detských rokov". Vyhnanstvo preňho znamenalo zvlášť citlivý trest. Horkosť vypovedania mu osladilo vrelé prijatie, ktorého sa mu dostalo v Petrohrade rovnako od Poliakov, čo tam bývali, ako aj od Rusov. Ideály filomatov, blízke dekabristom, spojili Mickie-wicza priateľstvom s Kondratijom Rylejevom (1795-1826) a Alexandrem Bestuževom (1797-1837), básnikmi a budúcimi vodcami povstania dekabristov. Po krátkom pobyte v hlavnom meste odcestoval do Odesy, aby nastúpil na miesto učiteľa. Ale čoskoro zmenili rozhodnutie a znemožnili mu kontakt s mládežou. Očakávajúc konečný výrok, Mickiewicz podľahol atmosfére, ktorá vládla v poľských a ruských aristokratických salónoch. Zabával sa, flirtoval a využívajúc príležitosť, urobil si aj výlet na Krym. Konečne získal miesto v kancelárii moskovského gubernátora, tam sa dostal do literárneho prostredia a zblížil sa s najväčším ruským básnikom Alexandrem S. Puškinom.
Päť rokov, strávených v Rusku, malo význam pre rozšírenie jeho myšlienkových obzorov. Stretol sa tam so svetovou intelektuálnou elitou. To bol tiež začiatok Mickiewiczovej svetovej slávy aj obdobie veľkých básnických úspechov. Spomedzi mnohých lyrických básní rozličnej dôležitosti sú tu už také významné diela, ako je Farys — básnická apoteóza živelného rozmachu romantického individualizmu, znamenité humoristické balady jQrfl^ (Ppstriežka) a Trzech Budrysów. Do popredia básnikovej tvorby v Rusku sa však dostávajú Sonety, Krymské sonety a Konrád Wallenrod.
. Sonety, nazývané ľúbostnými alebo qdeskými, na rozdiel od krymských, sú novým obrovským krokom v rozvoji Mickiewiczovho básnického umenia a výrazom dalšej premeny básnika. Lyrický subjekt, ktorý je súčasne hrdinom tohto majstrovsky skomponovaného cyklu, bojac sa sprofanovania vznešeného citu, spočiatku odmieta vonkajší svet v mene sentimentálnej lásky. Cesta, na ktorú vkročil, nie je ľahká. Prežíva konflikty: pochybnosti, návraty, rozličné štádiá lásky od idealizujúceho zbožňovania až po zmyselné zážitky. Pod vplyvom rozličných vlastných skúseností dochádza k odmietnutiu sveta salónov a jeho prázdnoty. Stáva sa romantikom, vzbúrencom proti spoločnosti. No aj napriek svojim mimoriadnym hodnotám musia Sonety ustúpiť ešte dokonalejšiemu dielu - Krymským sonetom.
Výlet na Krym bol pre výchovu romantického básnika povinnou orientálnou cestou. Šťastnou zhodou okolností básnik poznal exotiku tatárskeho Krymu, takú blízku Poľsku. Mohol sa teda odvolať na tradíciu bojov s islamom na ukrajinských stepiach, aby zdôraznil základnú tézu cyklu: premenlivosť osudov histórie, veľkosť a pád mohutného štátu. V cudzej krajine putuje po zrúcaninách naivný pútnik, ktorého všetko udivuje. Rovnako ako premenlivá kultúra prekvapuje ho jeho vlastná osobnosť. Cíti sa vnútorne rozorvaný medzi snami o minulosti a obklopujúcou ho skutočnosťou. Avšak samotnú analýzu svojej rozorvanosti ponecháva čitateľovi. Neuzatvára teda ani jednotlivé časti ani celý dômyselne skomponovaný cyklus uvedením príčin a dôsledkov psychického stavu lyrického subjektu. Posledné slová vždy
otvárajú nové perspektívy, umocňujú pocit nekonečnosti. A vyvolanie nepokojov spôsobuje jedinečná úspornosť slova, spojenie lyriky s dra-matizmom, rozmanitosť nálad a hýrivé bohatstvo štýlov a básnických prostriedkov. V Krymských sonetoch dosiahol Mickiewicz najhlbšie pochopenie podstaty romantizmu.
Ked v Rusku nastúpil na trón Mikuláš I., nastali chmúrne podmienky politického a kultúrneho života. Svoju vládu začal potlačením povstania dekabristov roku 1825 a represiou voči ruským pokrokovým a demokratickým silám. V očiach politického vyhnanca a vlastenca ujařmeného národa dusivú atmosféru všemohúcnosti polície ešte väčšmi umocňovalo poznanie veľkosti a vojenskej sily cárskeho Ruska. V takejto situácii Mickiewicz zapochyboval o možnosti získať slobodu cestou ozbrojeného boja. Aby vyjadril svoje myšlienky, opäť siahol do stredovekých dejín križiackeho rádu. Záhadná postava Konráda Wal-lenroda, majstra rádu v rokoch 1391 -1393, je iba maskou, ktorá mala zastrieť aktuálnu politickú problematiku, a preto titulný mickiewiczov-ský hrdina nemá nič spoločné s historickým Wallenrodom. Koncepcia postavy vyplýva totiž zo skúsenosti obdobia sprisahaní a konšpirácií. Zatajenie skutočných myšlienok a citov, súvisiace s túžbou po spoločenských a politických premenách, dostalo v Konrádovi Wallenrodovi (1826-1827, tlač 1828) vyššiu morálnu sankciu: láska k vlasti, nachádzajúcej sa v smrteľnom nebezpečenstve, musela byť utajená. Básnik vytvoril model patriotizmu nového typu, aký predtým Poliaci nepoznali - patriotizmu poroby. Kedže tento patriotizmus nútil k dvojtvárnosti, niesol sám v sebe znamenie tragizmu a keďže vyžadoval od jednotlivca prevzatie zodpovednosti za celý národ, ako aj používanie všetkých v danej chvíli dostupných prostriedkov bez ohľadu na ich etickú hodnotu, morálny konflikt sa vo svojom tragizme prejavoval ako konflikty antických tragédií. Po útoku kadetov na sídlo veľkokniežaťa Konstantina, na palác Belveder vo Varšave, padla formulácia: „Slovo sa stalo telom a Wallenrod Belwederom". Nevdojak vyjadruje prelomový význam diela ako jedného z najvýznamnejších politických diel v poľskej histórii. A toto poslanie Konráda Wallenroda zatienilo aj jeho umelecké hodnoty, najmä však tragizmus koncepcie hrdinu, ako aj polemiku s typom byronovského hrdinu. Pokorený, osamelý človek, vyobcovaný z nepriateľskej skutočnosti, môže prekonať svoju osamelosť iba vtedy, ak sa bude solidarizovať s rovnako nešťastnými rodákmi.
Starostlivosťou priateľov dostal Mickiewicz povolenie odísť za hranice. Cez Nemecko, kde navštívil Goetheho a Augusta Wilhelma Schlegla, nadviazal spojenie s buditelmi národného života v Čechách a cez Švajčiarsko sa vybral do Talianska. Hoci z Ruska odchádzal s radosťou, predsa ho pesimistická nálada neopúšťala, čoho výrazom sú mnohé básne, medziiným Do matki Polki (Matke Poľke), ako aj rozlúčka s mládeneckou láskou Doxxx. Na Alpách v Spliigen 1829. Iba náboženské básne vyznievajú pokojom, keďže návrat básnika k náboženstvu sa prejavil ako pôsobivý činiteľ pri prekonávaní pesimizmu.
(186)
(187)
Í;'< Ulil
IV. ĎALŠÍ ROMANTICI
Uväznenie a proces proti filoraatom rozbil vilnianske romantické stredisko. Ostala však Varšava, ktorá by aj tak bola zohrala rozhodujúcu úlohu v literárnom spore, keďže bola najväčším intelektuálnym strediskom v Poľsku. V hlavnom meste sa sústreďovala najenergickejšia a myšlienkovo najaktívnejšia mládež. Sem prišiel z Vilna Odyniec a Juliusz Slowacki. Sem z ďalekého Humaňa pricestovali Michal Grabowski, Bohdan Zaleski i Seweryn Goszczyfiski. Vo Varšave a nie na Ukrajine sa formovala ukrajinská básnická škola. Na rozdiel od litovskej školy, ktorej názov sa odvodzoval od bydliska básnikov, ukrajinská škola ho získala od tematiky básnických diel.
Prvým zvestovateľom nového javu boli od roku 1822 v tlači uverejňované básne Bohdana Zaleského (1802-1866). Získali popularitu pre svoju spevnosť a tanečnosť, ktorú básnik dosiahol tak, že preniesol do oblasti poľskej poézie rytmus a melódiu ukrajinských ľudových piesní. Nie bez vplyvu boli aj silné ozveny sentimentalizmu. Zaleského kozáci totiž väčšmi pripomínali selankových pastierov než skutočných Ukrajincov. V tomto duchu idealizoval aj minulosť a poľsko--ukrajinské vzťahy. Takýto prístup si vyžiadala nielen literárna tradícia, ale aj zážitky z detstva; ešte ako pachoľa totiž osirel a dostal sa na výchovu a liečenie k dedinskému mastičkárovi, a tak až v sedliackej chalupe sa stretol so srdečnosťou a láskou, čo ovplyvnilo jeho postoj k ľudu. Nie bez významu bola aj básnikova charakteristická črta - neschopnosť vyjadrovať smutné pocity. V tomto ohľade výrazným príkladom je reakcia básnika na ľúbostné sklamanie. Namiesto básní plných žiaľu a trpkosti píše rokokovým pôvabom preniknuté ľúbostné prekáračky Rusalki (1829).
Poézia Zaleského je prípravou na iné veľké dielo poľského romantizmu, na román Antoniím Malczewského Maria (1825). Jeho autor patril k najstaršiemu pokolenie romantikov (1783-1826) astihol prežiť koniec napoleonovskej epochy ako delostrelecký dôstojník. Premárnený majetok, zapletenie sa do liečenia psychickej choroby susedovej manželky módnou Mesmerovou metódou doviedli ho do ťažkej materiálnej situácie. Pokusom o finančnú záchranu malo byť jeho jediné dielo, prvý poľský poetický román Maria. Za podklad pre fabulu mu poslúžila v druhej polovici XVIII. storočia chýrna vražda mladej manželky Šťastného Potockého Gertrudy Komorowskej z popudu jej svokra, vojvodu Franciszka Salezyho Potockého. Básnik ešte väčšmi zdramatizoval aféru a preniesol ju do XVII. storočia na Ukrajinu. Waclawovu manželku úkladné zavraždili dôverníci otca hrdinu, vtedy keď s tesťom bránil vlasť proti Tatárom. V tomto diele je všetko preniknuté skazenosťou a hnilobou, a dobrota, šťastie a láska sú najkrehkejšími vecami na svete. Je to prvá ozvena byronizmu v Poľsku. V Marii vytvoril Malczewski obdivuhodne životný stereotyp ukrajinskej krajiny a predstavil ju ako krajinu exotickú, hoci domácu. Vedel súčasne vsugerovať svoju víziu XVII. storočia, epochy rytierskych bojov
s neveriacimi — poľský pendant západoeurópskeho romantizmu stredoveku.
Úplne iný obraz Ukrajiny predstavil Seweryn Goszczyňski (1801-1876). Ako vášnivý politik a sprisahanec mimoriadnu pozornosť venoval spoločenským konfliktom, ktoré dobre poznal v časoch svojej mladosti, lebo zo všetkých romantikov práve on prišiel do najužšieho kontaktu so spoločenskou krivdou. V Kaniowskom zámku (Zamek Kaniowski, 1828) opísal prostredie hajdamakov, avšak neidealizoval bojovníkov za sociálnu spravodlivosť. Predstavil totiž aj krivdy, ktoré vyvolali ozbrojený odpor, aj ukrutnosť pomstiteľov. Popri oveľa neskoršom diele Tarasa Ševčenku Hajdamáci, a teda diele patriacom do ukrajinskej literatúry, je to najplnší obraz Ukrajiny. Pochmúrny kolorit, obraz ukrutnosti i hrôzostrašná atmosféra tohto románu nevyplývajú zo záľuby v čiernych romancách, hoci ich pripomínajú, ale z dokonalej znalosti života v tomto kraji. Goszczyňski sa po prvý raz opovážil poukázať na pravú tvár spoločenskej vzbury preto, aby otriasol svedomím a dal výstrahu do budúcnosti.
Litovská a ukrajinská škola neboli jedinými básnickými skupinami mladých romantikov. Okrem nich pôsobilo veľa iných básnikov a spisovateľov. Tak napríklad do histórie prešli Stefan Witwicki, Maurycy Goslawski, Ludwik Nabielak (1804-1883). Učiteľ Zygmunta Krasiň-ského Jozef Korzeniowski naznačoval svojimi Dramatickými pokusmi {Próby dramatyczne, 1826) skvelý rozvoj romantickej drámy. Velký úspech získavajú prvé komédie Aleksandra Fredru (Pán Geldhab, Varšava 1826). Mladučký Zygmunt Krasiňski publikuje v časopisoch svoje prvé, ešte polodetské poviedky, ako aj historický román Wlady-siaw Hermann i/ego dwór (1830), ktorý je pokusom o spojenie príbehu hrôzy a walterscottovského románu.
Takto sa za necelých desať rokov sformoval poľský romantizmus. O víťazstvo nového smeru sa podstatne zaslúžila literárna kritika. Mladí si dobre uvedomovali svoje úsilia a vyznali sa vo vhodnosti umeleckých prostriedkov, preto diskusia dosahovala vysokú literárnoteoretickú úroveň. Ku kryštalizácii náhľadov došlo v polemike okolo Mickiewiczo-vých Sonetov. Objasnila sa totiž prvá príčina sporu: rozdielne chápanie národnej kultúry. Tábor klasicistov obžalúval romantikov zo znečistenia poľského jazyka provincionalizmarni a dialektizmami. Napadnutí zasa upozorňovali na meravosť a neprirodzenosť jazyka svojich protivníkov. Na výčitku, že podceňujú výdobytky literárnej kultúry, mladí hlásali nevyhnutnosť osviežiť skostnatené literárne konvencie, neschopné vyjadriť pravdu o živote človeka a spoločnosti. Klasici v mene realizmu útočili na vnášanie fantastiky a ľudových povier. Romantici sa bránili tvrdením, že zázračnosť povzbudzuje obraznosť a umožňuje predstaviť stavy ľudskej psychiky. Na obvinenie, že sprimitivizovali literatúru tým, že do nej vniesli folklór a napodobňujú ho, romantici odpovedali inou obžalobou klasicizmu — obvinili ho z kozmopolitizmu.
Na tomto spore sa bezprostredne zúčastnil aj sám Mickiewicz tým, že pripojil k petrohradskému vydaniu Poézie (1829) polemický článok o Varšavských kritikoch a recenzentoch. Jeho hlas akoby ukončieval
(188)
(189)
literárny spor, hoci zásadné dielo, uzatvárajúce prvé obdobie romantizmu, Mochnackého štúdia O litcraturze polskiej w wieku dziewietnastym (O poľskej literatúre XIX. storočia) vyšlo až v predvečer výbuchu novembrového povstania.
Úloha hlavného predstaviteľa romantizmu v diskusii s klasikmi pripadla talentovanému kritikovi Maurycymu Mochnackému (18037 — 1834). Vychádzajúc z princípov filozofie Friedricha Wilhelma Schellinga usiloval sa dať potkej literatúre národný charakter, totiž podporoval aktuálnu tematiku, ktorá by odzrkadlila problematiku existencie národa v konkrétnych podmienkach, a zaviesť takú sústavu pojmov a foriem výpovede, ktoré vypracovala ľudová kultúra ako najbližšia psychike danej spoločnosti. Literatúra bola preňho sebauve-domením národa a ako tvorivá sila sa mala starať o premenu sveta súhlasne s potrebami daného kolektívu. Odtiaľ pochádza revolučnosť Mochnackého a jeho prechod od literárnej činnosti do konšpirácie a potom do politiky, čo napokon bolo zhodné s vtedajšou všeobecnou zásadou. Mochnackého úloha v dejinách Poľska sa neobmedzila iba na literárnu kritiku. Bol totiž aj znamenitým organizátorom duchovného života vo Varšave, tvorcom poľskej hudobnej kritiky, talentovaným hudobníkom-pianistom a predovšetkým politickým činiteľom. Svojou energiou a aktivitou mimoriadne vplýval na formovanie nálad poľskej spoločnosti pred novembrovým povstaním.
V.   NOVEMBROVÉ POVSTANIE
Novembrové povstanie bolo dôsledkom romantickej vzbury proti pokongresovému poriadku v Európe. V poľských podmienkach táto vzbura znamenala boj za slobodu. Nemožno sa teda čudovať, že najradikálnejšie krídlo povstania tvorili mladí literáti. O úlohe Mochnackého sme už hovorili. Na čele skupiny osemnástich sprisahancov, ktorí v noci 29. 11. 1830 zaútočili na rezidenciu veľkokniežaťa Konstantina, stál básnik Ludwik Nabielak. Vedľa neho do izieb paláca Belweder vbehol s puškou v ruke Seweryn Goszczyúski. V radoch poľského vojska sa ocitol veľký počet mladých literátov. No hoci romantici vyvolali povstanie, predsa nevzali moc do svojich rúk. Obmedzili sa na ozbrojený boj a na agitáciu v novinách ako aj v letákovej tlači.
Výbuch povstania neznamená iba víťazstvo romantických koncepcií, ale aj koniec vplyvu klasikov. Zväčša sa vydesili tohto faktu a vzdali sa verejného života. K mladým sa pridali iba nemnohí, napríklad generál Franciszek Morawski, ktorý prevzal úrad ministra vojny. Kazimierz Brodziňski, ktorý až dosiaľ bojoval proti Óde na mladosť a v nej hlásaným ideálom, nielenže s ňou plne súhlasil, ale vo svojom zápale šiel ďalej a po prvý raz sformuloval tézu, ktorá ohlasovala poľský mesianiz-mus, že totiž poľský národ „trpel" ako Kristus a teraz slávi svoje „zmŕtvychvstanie". leho prejavy zohrali v čase bojov rovnakú úlohu
-
ako v Nemecku Fichteho Reči nemeckému národu, a jeho báseň Do zbrane, Sarmati! bola jedným z prvých prejavov tvorenia novej vlasteneckej poézie, spätej s novembrovým povstaním.
Lyrika novembrového povstania na dlhé roky vyformovala model vlasteneckej poézie, vyzývajúcej do boja za slobodu, hoci aj mnohé diela z dávnych rokov nadobudli znovu aktuálnosť, pretože učili odvahe, povzbudzovali vlastenectvo, ako napríklad Dabrowského mazúrka. Zasa iné, písané za odlišných okolností, odhalili svoj nový význam, ako napríklad báseň Jozefa Przerwu-Tetmajera (1804-1880) Pieseň 2. pluku ulánov (lak skvelá je naša tvár), ktorú uverejnil vo zväzočku Poezje z roku 1829. Z mladého pokolenia bol dovtedajšej tradícii najvernejší Rajnold Suchodolski (1804-1831), ktorý podľahol zraneniu z boja. Prejavilo sa to v takých básňach, ako je Patrz Košciuszko na nas z nieba (Hľaď, Košciuszko, na nás z neba), Ďalej brada do bulata (Hor sa, bratia, so šabľou).
V poézii povstaleckého obdobia sa kryštalizuje pre poľskú literatúru, maliarstvo a hudbu XIX. a počiatku XX. storočia charakteristický stereotyp malebného ulána, ktorý s vervou dobýja od nepriateľa delo a drví početnejšie oddiely protivníka. Vie bravúrne na bitevnom poli rozriešiť aj najkomplikovanejšie vojenské i politické problémy a v krátkych chvíľkach odpočinku svojou rytierskosťou a krásou zvádzať dievčence. Tento mýtus sa zrodil ako výsledok smutnej nevyhnutnosti. Vo svojich zápasoch o slobodu museli Poliaci bojovať s lepšie vyzbrojenými a početnejšími nepriateľskými silami. Preto úspechy mohli priniesť iba vojenské činy, využívajúce prekvapenie a väčšiu pohyblivosť. Populárna anonymná poézia, ako aj vojenská pieseň teda ospievali vtedy najžiadanejšie vlastnosti vojaka.
Spomedzi básnikov, ktorí spopularizovali uvedené modely, hodno spomenúť v rakúskom väzení zomrelého Maurycyho Goslawského (1802-1834), ktorého básne vydali v Paríži roku 1833 s názvom Poezja ulana polskiego poswiecona Polkom (Poézia poľského ulána venovaná Poľkám); Sonety wojenne (Vojenské sonety), Stefana Garczynskélto vydané v zbierke Poezje, Paríž 1833; Piesni pielgrzyma polskiego (Piesne poľského pútnika, Paríž 1833) od Konstantyho Gaszynského (1809-1866); niekoľko básní Seweryna Goszczyňského, okrem iných Marsz za Bug (Pochod za Bug); Piesni Janusza (Janusové piesne, Paríž 1833) od Wincentyho Pola (1807-1872); a napokon Franciszka Kcmalského (1779-1862), ktorého Ulan i dziewczyna (Ulán a dievča) zo zbierky Miecz i lutnia (Meč a lutna, 1831) je takmer modelovým dielom uvedeného stereotypu. Väčšina spomínaných diel, spätých s povstaním, bola známa ešte vo vlasti počas bojov. Často ich publikovali, hoci plnšie knižné vydania sa mohli zjaviť až v emigrácii v Paríži.
V opozícii k populárnej poézii a vojenskej anonymnej piesni formoval sa iný typ povstaleckej lyriky, agitujúci rozumovými dôvodmi za realizáciu ideálov slobody a pokroku. Táto odroda vyrástla zo skúseností klasicistickej poetiky, prijala od nej nielen pátos a vznešenosť, ale aj diskurzívnosť a lyrickú disharmonickosť, ktoré súviseli s vtedajšími aktuálnymi heslami. Prvé miesto tu patrí Juliuszovi
(190)
(191)
Siowackému, ktorého Oda do wolnoíci (Óda na slobodu), Hymn (parafráza Bohorodičky) je najplnšou realizáciou vtedajších programových a estetických zásad. Takéto básne písali aj už spomínaní básnici, ako napríklad Stefan Garczyňski (Na dzieň detronizacji).
Krátke, veď sotva desaťmesačné trvanie povstania'spôsobilo, že okrem básní písaných ihneď pod vplyvom odohrávajúcich sa udalostí, nestihli sa zjaviť diela s dramatickejším či epickejším akcentom. Také básne boli napísané až oveľa neskoršie, keď nadišiel čas úvah. Tematika a problémy späté s neúspešným pokusom znova získať slobodu totiž často vystupovali v dielach vytvorených až v emigrácii. Tak napríklad Mickiewicz pod vplyvom relácie účastníkov bojov napísal okrem iných báseň Reduta Ordona, ktorú neskoršie pokladali za jeden z najreprezen-tatívnejších výtvorov, vyzývajúcich do boja za slobodu. Báseň oslavuje hrdinskú smrť plukovníka Ordona, obrancu varšavského predmestia — Wole. Neskoršie vysvitlo, že rozprávania účastníkov obrany Wole boli nepresné a že tento udatný vojak nepadol. Ale legenda, ktorú vytvoril Mickiewicz, prežila.
Z historickej perspektívy porážka novembrového povstania znamenala jednu z najväčších katastrof, aké zasiahli polský národ. Tragické boli nielen obrovské straty na ľuďoch vo vojenských operáciách a v represáliách po povstaní, ale boh ešte znásobené epidémiou cholery. Rovnako hroznou škodou bolo to, že krajinu opustili morálne a intelektuálne najhodnotnejšie strediská, „skompromitované" účasťou na povstaní, a najmä to, že na účastníkov bojov za slobodu, ktorí ostali vo vlasti, padli ťažké represie, väzenia, konfiškácie majetkov, vyhnanstvo na Sibír. Na odvetu za povstanie boli zlikvidované vyššie poľské školy v ruskom zábore, ako je Krzemieniecke lýceum. Poliakom zakázali študovať v Krakove. Zrušili Spoločnosť priateľov vied a knižnice, muzeálne zbierky, verejné i súkromné archívy skonfiškovali a vyviezli. Kongresové Kráľovstvo sa zmenilo na kultúrnu púšť. Došlo k tomu, čoho sa obávali a pred čím varovali klasicisti.
Rok 1831 znamenal v dejinách poľskej kultúry dôležitý dátum. Prečiarkuje a rúca všetko, čo bolo vypracované od čias straty vlastného štátu. Prerušuje totiž prirodzený vývojový prúd literatúry. Odvtedy sa literatúra rozvíjala dvoma na sebe nezávislými prúdmi: v emigrácii a vo vlasti. V prvom prípade básnici a spisovatelia mali možnosť slobodne sa vysloviť, ale boli vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, boli odtrhnutí od toho, čím žila celá poľská spoločnosť a mali obmedzený okruh príjemcov. Vo vlasti však bolo - vzhľadom na cenzúru - možné iba narážkami sa dotýkať najdôležitejších otázok. A čo viac, kontakty medzi troma časťami sa obmedzili na minimum. Život v jednotlivých záboroch sa rozvíjal odlišne, čo neostalo bez vplyvu na literatúru. Pravda, to neznamená, že by bolo došlo k celkovému odrezaniu od emigrácie. Napriek kordónu, zákazom a prísnym trestom ľudia a knihy prenikali cez horlivo strážené hranice.
VI.   MICKIEWICZOVA TVORBA PO ROKU 1831
0 význame poľskej literatúry, ktorá vznikla v emigrácii, rozhodlo to, že medzi mnohotisícovými radmi vojenských a civilných utečencov boli aj najväčší poľskí básnici. Mickiewicz sa síce povstania nezúčastnil, pretože ho zastihlo v Taliansku, a keď prišiel do Veľkopoľska, aby tajne prekročil hranice Kráľovstva, povstanie sa už chýlilo ku koncu. Rozhodol sa teda ostať v cudzine. Rovnako sa k emigrantom pripojil najvýznamnejší hudobný skladateľ Fryderyk Chopin (1810—1849). Mladého Juliusza Slowackého už predtým poslali do Londýna ako diplomatického kuriéra. Avšak hoci boli od vlasti odtrhnutí, stali sa hlásateľmi národných snáh.
Mickiewicz si čoskoro vydobyl veľkú mravnú autoritu, s ktorou museli rátať politici a po smrti ho uznali nielen za hlásateľa národných túžob, ale za proroka predpovedajúceho znovuzískanie slobody, za 1 veštca. Jeho úlohu možno prirovnať iba k významu biblických prorokov v časoch pádu starovekého židovského štátu. Preto sa po rokoch politické skupiny začali odvolávať na jeho výpovede ako na predzvesť ich vlastných programov. Túto mimoriadnu pozíciu si vydobyl nielen Ódou na mladosť a Konradom Wallenrodom, ale predovšetkým dvoma dielami, ktoré vznikli bezprostredne pod dojmom porážky:'vDziady *: III. časť (1832) a dielom Ksiqgi národu polskiego i pielgrzymšhva polskiego (Knihy poľského národa a poľského pútnictva).
Tretia časť Dziadov, napísaná v Drážďanoch, zohrala v poľskej literatúre významnú úlohu nielen vzhľadom na veľkú poéziu, ktorú toto dielo obsahovalo, a nielen preto, že je to nový typ drámy, ale najmä vďaka originálnemu chápaniu problematiky národného oslobodenia. Za podklad slúžili Mickiewiczovi jeho zážitky i zážitky jeho priateľov z čias vyšetrovania tajných spolkov mládeže vo Vilne. Dziady sú jteda zdramatizovanou s^nfckpujerjpr^ouj ktorú v tom čase vo Francúzsku nazývali Jú>torickýmivscériami. Hrdinom však nie je kolektív alebo historická postava, ale fiktívny romantický milenec - Gustáv zo IV. časti Dziadov, ktorý sa vo väzenskej cele, mení na Konráda, vodcu
1 bojovníka za národnú slobodu. S Konrádovou osobou sa spája sotva naznačený psychologický motív (rozvoj hrdinu a jeho myslenia), ktorý však ustupuje do pozadia vo vzťahu k veľkému ideovému sporu o morálne právo na duchovné vodcovstvo národa. Politický boj sa prenáša do etickej krajiny, k večnému zápasu dobra so zlom. Aktuálna politická dráma sa pretvára na stredoveké mystérium.
Proti Konrádovi, bojujúcemu s Bohom o moc nad dušami, básnik postavil pokorného sluhu kňaza Piotra. V scéne Zjavenie kňaza Piotra, pre ideovú výpoveď diela najdôležitejšej, predstavil Mickiewicz mučeníctvo mládeže v perspektíve prenasledovania prvých kresťanov, delenie Poľska zasa porovnal s ukrižovaním Krista. A ako Ježiš svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil nad smrťou, tak Poľsko získa slobodu zásluhou muža, ktorého pošle božia prozreteľnosť:
(192)
(193)
Nad národy, nad kráľa povýšený,
na troch stojí korunách — sám je bez koruny,
a život jeho — trud a utrpenie,
národ národov — tak titul jeho znie.
Z cudzej je matky, krv jeho dávni bohatieri
a jeho meno — štyridsať štyri.36
Cieľ takéhoto chápania je jasný - zúfalým utečencom bolo treba ukázať, že ich boj nebol márny a že porážka, ktorú utrpeli, nebola konečná, pretože Poľsko vstane z mŕtvych ako Kristus. Treťou časťou Dziadov stvoril Mickiewicz národnú mytológiu.
Aj keď básnik tvoril idey, ktorými sa živili celé pokolenia, neprestal byť človekom činu, chladno analyzujúcim možnosť zamýšľaného predsavzatia. Vložil preto do Dziadov kritické hodnotenie cárskeho absolutizmu. Najplnšie to urobil y epickom _komentíý;i l/step (Fragment). Štipľavo predstavil obrovskú mašinériu bezmyšlienkovitého útlaku a s ním spojené deformácie ako aj zmilitarizovanie Ruska. V ruskom štáte však videl aj javy, ktoré by mohli povaliť despotizmus. Predovšetkým takým javom je solidarita poľských a ruských revolucionárov. V samej dráme hranica medzi svetom zla a dobra prebieha nie ako hranica medzi Poľskom a Ruskom, ale medzi odsúdenými salónmi varšavskej aristokracie a Novosiľcových vilnianskych spolupracovníkov z jednej strany a mladými poľskými a ruskými sprisahancami zo strany druhej. Preto Dziady uzatvára hold ruským dekabristom v lyrickej básni Do przyjaciól Moskali (Priateľom Rusom).
Knihy poľského národa a poľského pútnictva rozvíjajú v Dziadoch načrtnutú koncepciu Poľska ako Krista národov. V tom čase bola táto koncepcia protikladom citlivo analyzovaného absolutizmu a argumentom v spore o morálne hodnoty vodcu národa. V Knihách tvorí hlavnú konštrukčnú os celého myšlienkového systému. Keď Boh stvoril ľudí, dal im slobodu. Feudálna tyrania a meštiansky materializmus sú popretím slobody, a teda aj božej vôle. A delenia Poľska boli najpríkrejším znásilnením božích zákonov. Preto boj za slobodu je realizáciou božej idey, je svätou históriou. Skúsenosti Poliakov z bojov za nezávislosť, ich mnohokrát potvrdená odvaha a obetavosť robia z nich apoštolov slobody. Emigranti sú fermentom a osvedčenou silou budúcej svetovej revolúcie národov.
Takto sformulovaný mesianizmus je výrazom uznania sily histórie a pokusom prispôsobiť sa existujúcej situácii. Pokusom, ktorý nespočíva na pasívnej rezignácii, ale na intelektuálnej interpretácii trpkej skutočnosti. Mesianizmus sa totiž usiloval vysvetliť minulosť a ukázať perspektívy do budúcnosti odhalením ozajstného, skrytého zmyslu dejín, ktorý by pomohol prekonať bolestne pociťovanú priepasť medzi ideálom a skutočnosťou. Je preto typickým dielom epochy.
V Knihách sa dejiny Poľska a jeho pádu chápu ako príklad objasňujúci všeobecné zákonitosti svetových dejín a v Dziadoch individuálna okrajová historická udalosť sa stala zámienkou na odhalenie mechanizmu vlády v systéme feudálneho absolutizmu. Mickiewicz sa usiloval zuniverzálniť poľské skúsenosti.
(194)
Tretím veľkým Mickiewiczovým dielom, ktoré vzniklo v období po povstaní, je Pan Tadeusz (Pán Tadeáš, ,1834). Začal ho písať roku 1832, v čase vrchóIema"švojej tvorby. Sprvu bol zamýšľaný ako selanka ospevujúca šľachtický život na dedine, ale rozrástol sa na veľkú epopeju. Vplývala na to jednak túžba po vlasti, ako aj bližšie zoznámenie sa so západoeurópskymi krajinami, väčšmi ako Litva pokročilými v rozvoji modernej civilizácie. Tieto dojmy pomohli básnikovi pochopiť fakt, že svet poľskej šľachty odchádza do nenávratnej minulosti. Preto najčastejšie používaným prívlastkom je tu „posledný". Je to srdečná rozlúčka s dávnym Poľskom, jeho mravmi, s jeho svetom pojmov. Pan Tadeusz. czyti ostatní zájazd na Litwie. Jfjjistoria.szhicligcka z roku 1811 i 1812 we dwunastu ksiegach wierszem (Pán Tadeáš alebo posledný nájazd na Litve. Šľachtická história z roku 1811 a 1812 v dvanástich veršovaných knihách) — tak znie celý názov - je najvyzretejším a najlepším dielom poľskej literatúry romantickej epochy.
Za svoj význam vďačí toto veľdielo nie fabule, lebo tá sa týka obyčajných vecí: susedského súdneho procesu o zámok, ktorý skomplikuje nezodpovedná škrieplivosť starého sluhu, zo súkromného záujmu využívajúceho vlasteneckú agitáciu emisára vlády Varšavského kniežatstva. Ani akcia, ani konflikt neobsahujú nijaké mimoriadne udalosti. Chýba aj fantastika, ktorú si tak obľúbili romantici. Je tu iba obyčajný, normálny život na šľachtickom dvore, kam sa poschádzali hostia, aby si prezreli miesto súdneho procesu. Nieto tu ani objavných a hlbokých filozofických diskusií, sú iba všedné rozhovory o jednoduchých problémoch a zvyčajný drobný zhon pospolitej šľachty okolo každodenných povinností. Ale je v tomto veľdiele prežiarené láskou dávne Poľsko so všetkými jeho prednosťami i chybami, ktoré vzhľadom na to, že ide o minulosť, zdajú sa byť malicherné a nebolestivé. A je v ňom aj mimoriadna túžba Poliakov po obnovení vlastného štátu. Je tu Poľsko vo chvíli prelomu, keď sa začína vynárať moderne chápaný poľský národ.
Prekonať meravosť, epopej ya.Micki e wiczo vi podarilo, tým, že šikovné"výužii výdobytky súdobej literatúry. Eabulu skonštruovaljia zásade r^omáňu^. Jlľadcl zachovať lokálny a historický kolorit. Svojmu rozprávaniu, ktoré má formu volnej besedy, vedel dať čarovnosť rozprávky, ale bez jej fantastiky, a y opisoch prírody použil techniku klasicistického deskri0íynejio epopjj^Vážnosť a tragizmus preplietol so zhovievavým humorom, s akým zachytil malý svet Soplicowa. Za pátos, ktorý povznáša všednosť, vďačí epopeja veľkej epickej vízii. Všetky rôznorodé žánrové prvky a diferencované estetické kategórie spája do zovretého celku silné citové zaangažovanie rozprávača, nebadane prechádzajúce do najčistejšieho lyrizmu.
V Pánu Tadeášovi sa najplnšie prejavili vlastnosti Mickiewiczovho básnického talentu. Schopnosť prenikavého pozorovania mu umožnila stať sa jedným z najväčších poľských realistov. Silná mužná citovosť ho ubránila pred sentimentálnou nostalgiou za strateným rajom detstva. Spisovateľská zrelosť mu zasa prikázala zahodiť pominuteľné akcesóriá módneho romantického štýlu. Životná skúsenosť a múdrosť mu umožnila nájsť mimoriadne priliehavý výber prvkov, poskytujúcich syntetickú víziu dávneho Poľska. A v schopnosti vytvoriť veľkú syntézu národných
(195)
čŕt Poliakov, a to tak jednotlivých priemerných ľudí, ako aj spoločnosti tvoriacej národ, líšiaci sa od iných národov, Mickiewicz sa predstavil ako velký romantik.
Pán Tadeáš je posledným velkým Mickiewiczovým dielom. Po ňom prestal vydávať svoje práce a čo napísal, na konci života spálil. Zachovali sa iba drobné lyrické básne. Spomedzi nich pozornosť zasluhuje niekoľko krátkych básní známych ako Liryki lozanskie (Lausanské lyrické básne; 1836-1838). Celkom sa líšia od dovtedajšej Mickiewi-czovej tvorby. Sú pesimistické, plné trpkosti a melanchólie. Sú úsporné v slove, lapidárne. Avšak ich nezvyčajná prostota je výsledkom priam mimoriadneho umeleckého majstrovstva. Väčšmi pripomínajú tlmenú citovosť a poetickú techniku dvadsiateho storočia než romantické vzrušenie:
Vyliali sa slzy čisté, perlisté na detstvo moje jasné, šťastné, na mladosť moju hriešnu i smiešnu, na vek môj zrelý, neveselý; vyliali sa slzy čisté, perlisté...
VII.   TVORBA JULIUSZA SLOWACKEHO
Emigrácia mala šťastie na veľkých básnikov, lebo keď zamlkol Mickiewicz, vtedy sa začal o jeho miesto uchádzať Juliusz Slowacki (1809-1849), druhý veľký básnický talent. V každom ohľade bol Mickiewiczovým protikladom. Nebol typom vodcu, nemal temperament politického a spoločenského činiteľa. Krehký a chorľavý, od detských rokov ohrozovaný tuberkulózou, najistejšie sa cítil vo svete kníh a ideí. Keď mal päť rokov, umrel mu otec Euzebiusz Stowacki, profesor Krzemienieckého lýcea, a od roku 1811 profesor poľskej literatúry na vilnianskej univerzite. Od tých čias ho vychovávala matka Salomea, rodená Januszewska, exaltovaná a sentimentálna žena. Slowacki bol vlastne celý život pod jej vplyvom. Prejavoval k nej hlbokú lásku a listy, ktoré jej písal, patria medzi najslávnejšie poľské epistolografické zbierky.
Mladosť strávil vo Vilne, tam ukončil gymnázium a potom právo. V tomto meste začal písať svoje prvé básne. Ale Vilno a univerzita už neboli tým pružným kultúrnym strediskom ako vo filomatských časoch. Na želanie matky, ktorá pre svojho syna vysnívala úradnícku kariéru, odišiel do Varšavy a začal pracovať vo Vládnej komisii pre hospodárstvo a financie poľského kráľovstva, totiž na Ministerstve financií. Písal síce veľa, ale nezúčastňoval sa na literárnych polemikách. Až v čase povstania získal istý ohlas, keď uverejnil niekoľko vlasteneckých básní.
Keď Slowacki začínal svoju literárnu činnosť, veľký zápas o roman-
tizmus bol už v zásade rozriešený. A tento fakt mal rozhodný vplyv na jeho prístup k základným otázkam básnického umenia. Nemusel už bojovať za zdôraznenie národného charakteru poľskej poézie. Mohol sa zaujímať o všeobecnejšie problémy. Preto jedným z hlavných problémov vzrušujúcich básnika bola nemožnosť človeka prispôsobiť sa spoločnosti a z toho vyplývajúce vyobcovaníe jednotlivca. Hoci v mládeneckých poetických románoch {Szanfary, Hugo, Mnich, Jan Bielecki, Arab, Zmija) v chápaní spomínaných otázok badať ešte vplyvy Byrona a Waltera Scotta, jednak sa čoraz väčšmi prejavuje starostlivosť o psychologické ozrejmenie osamelosti hrdinu alebo rozhnevaného so svetom, alebo odtrhnutého od svojho prirodzeného okolia. Vo svojich prvých tragédiách, na ktorých ešte badať vplyv klasicistickej estetiky, spracúva tú istú tému, ibaže v dráme Mindowe obohatený o úsilie zachytiť kontrast medzi kresťanstvom a pohanskou kultúrou na Litve. V Márii Stuartovejzasa začína prevládať psychologická analýza konania človeka, ktorý namiesto toho, aby približoval ľudí k ich cieľom, čoraz väčšmi ich od nich odďaľuje. Toto dielo je nepochybné najzrelším výtvorom mladého básnika a obsahuje náznaky veľkej tragédie predstavujúcej absurdnosť ľudských činov.
Slowacki nestihol uvedené diela publikovať vo vlasti. Mohol to urobiť až v Paríži r. 1832. Nemal však úspech, pretože tematika bola emigrácii cudzia. Mimoriadna básnikova starostlivosť o remeselnú vypracovanosť a už v prvých zväzkoch badateľné majstrovské zvládnutie jazyka mu vyprovokovali výčitku, že v nich chýba idea. Nevlastný syn dr. Bécua, ktorého rolu po boku Novosilcova pripomenul Mickiewicz, nemohol rátať so sympatiami a porozumením. Ba čo viac, ani povstania sa nezúčastnil. Citlivo prežíval hanbou poznačené matkino meno a vinným sa cítil aj preto, že sa nezúčastnil ozbrojeného boja, a tak sa mladý emigrant rozhodol opustiť Paríž a využijúc príležitosť, odcestoval do Ženevy.
Tretí zväzok Poézie (1833) je už dielom veľkého básnika. Okrem niekoľkých lyrických básní obsahuje aj skvelú Dumu o Waclawowi Rzewuskom. Básnické romány Lambro a Godzina mysli (Hodina myšlienok) - to sú už celkom nové tóny v poľskej poézii. V prvom z nich obžalúva romantické pokolenie z neschopnosti činu, z pózy, z toho, že sa stráca vo svete snenia. Hodina myšlienok je veľmi osobitým dielom. Odvolávajúc sa na svoje spomienky, zachytáva v ňom príbeh samovraždy svojho priateľa Ludwika Spitznagla (1805-1827), tiež talentovaného básnika. Hrdinovia tohto diela žijú iba minulosťou a budúcnosťou. Preto sa kontrast medzi snom a skutočnosťou končí pre jedného z nich tragicky. Spácha samovraždu, ubitý presilou básnickej úprimnosti, čistoty, hladom po snoch a preniknutý túžbou po pravde. Mladší z oboch hrdinov vyšiel z konfliktu víťazne, lebo básnická tvorba bola preňho oslobodením od obsesie a strachu.
Slowacki teda chápal poéziu ako typický ľreudovský liek na psychické utrpenie. Vtedy však otázka básnickej pravdy, vlastnej autentickosti a odporujúca im umelosť konvencií vyžadujú, ak sa nemá iba deklamovať, prekročenie vlastných hraníc. Problém, pred ktorým stál Slowacki, usilovali sa o sto rokov neskoršie rozriešiť francúzski
(196)
(197)
nm
surrealisti. Prekvapuje podobnosť ich reakcie na sebavraždu Reného Crevela37 s reakciou Slowackého na Spitznaglov čin.
Romantici starší, ako bol Siowacki, usilovali sa protiklad medzi snom a skutočnosťou rozriešiť cestou politického boja a činom realizovať svoje ideály. Siowacki sa zasa predstavil predovšetkým ako umelec, preto skúsenosti romantického pokolenia preložil do jazyka umenia a zovšeobecnil ich. Napokon, jeho skúsenosti boli ovela širšie, pretože sa týkali realizácie zámerov v politickej, spoločenskej a kultúrnej oblasti v Polsku i za jeho hranicami. Mal totiž zvlášť výhodné pole pozorovania. Na boj klasikov s romantikmi mohol pozerať už z istého odstupu. Wolyň a Vilno, kde sa narodil a vyrastal, z aspektu rozvoja spoločenských a kultúrnych vzťahov ostávali ďaleko za Kongresovým kráľovstvom. Keď prišiel do Varšavy a začal pracovať na Ministerstve financií, mal možnosť konfrontovať vlastné predstavy a skúsenosti s novými podmienkami. Za povstania odcestoval cez Sasko do Londýna a tam sledoval ďalší vývoj javov, s ktorými sa stretol v Poľskom kráľovstve. Pobyt vo Francúzsku mu umožnil zovšeobecniť dovtedajšie pozorovania. Právnické vzdelanie a prax na ministerstve uňho vypestovali presnosť a dôslednú logiku posudzovania, pomocou nich mohol robiť predtým nebadané závery. Nie div teda, že Slowackého romantizmus je hlbší ako romantizmus jeho predchodcov a že problematika, ktorú spracúva a prostriedky, ktoré na jej zobrazenie používa, neboli dovtedy vo svetovej literatúre známe. V úvode k tretiemu zväzku Poézií zaútočil na Mickiewicza za to, že pochoval poéziu v náboženstve, a vtedy mu aj predstavil vlastný program moderného básnictva.
Emigrácia nerozumela poslednému zväzku Slowackého poézie, takže nemal ohlas. Píše teda a anonymne publikuje Kordiana (1834). V tomto veľdiele, ktoré sa z aspektu umeleckej zrelosti a intelektuálnej prenikavosti vyrovná Dziadom, polemizuje s Mickiewiczovými ideálmi, a to tak literárnymi ako aj politickými. V Kordianovi útočí nielen na oslavu mučeníctva v Dziadoch, pretože je činiteľom oslabujúcim vôľu k boju, ale aj - a predovšetkým - na myšlienku Konráda Wallenroda, kde sa jednotlivcovi pripisuje možnosť zmeniť situáciu národa. Hrdina vyradený zo svojho prostredia zamieta myšlienku na kariéru, vojenskú slávu a altruistické obetovanie sa pre iných. Radšej si volí lásku k žene, ibaže jeho cit nenachádza ozvenu. V Londýne ho rozčarovala spoločnosť, v ktorej možno za peniaze kúpiť všetko, vo Vatikáne ho sklamalo náboženstvo, v Taliansku láska ženy. Všade sa cíti cudzí. Iba vlastenecký cit ostal neskompromitovaný. Vracia sa teda do vlasti, aby bojoval za slobodu otčiny. Ale presviedča sa, že ľud je oportunistický, túži iba po pôžitkoch a zábave. Najlepší zo spoločnosti sú sprisahanej, ale aj tí nakoniec prejavia strach. Kordian sám musí oslobodiť národ od cára. Keď sa v dramatickej, mimoriadne vzrušujúcej scéne osamelý Kordian blíži k cárovej spálni a pred jeho dverami padá v mdlobách - práve vtedy sa skompromitoval mickiewiczovský individualizmus. Jednotlivec totiž nemôže niesť zodpovednosť za celok. Romantické pokolenie nedozrelo k činu, utápa sa v jalových deklaráciách.
Čoskoro po Kordianovi napísal Siowacki novú vynikajúcu tragédiu Balladynu (1834, vydaná 1839), v ktorej sa najplnšie realizovala
(198)
romantická estetika v Poľsku. Autor v nej splieta do zovretého celku kompozíciu shakespearovskej drámy, ľudovú báj, baladu, heroicko-ko-mický epos, romantickú operu, historiozofický traktát i literárnu polemiku. Dielo vybudoval na zásade literárnej narážky na kultúrnu tradíciu, čím spojenie rôznorodých prvkov dostalo nový rozmer. Balladyna je zámerne presýtená anachronizmami, groteskou, žartom, politickou satirou na absolutizmus i hlbokým tragizmom. Je to príbeh ambicióznej a po moci túžiacej dedinčianky, ktorá necúvne pred nijakou vraždou, aby dosiahla čo najväčšiu kariéru. Po údere blesku hynie na základe vlastného výroku nie zločinná žena, ale spravodlivý rozsudok vynášajúca kráľovná.V rozprávkovej fabule básnik vyjadril presvedčenie o absurdnosti sveta. Všetko sa v ňom deje naopak, ľudské činnosti vyvolávajú iné skutky než zamýšľané a beh vecí sa krúti proti logike. Vo svojej výpovedi pesimistická tragédia sa však nestala pochmúrnym dielom, ktoré by hlásalo pochybnosť voči zákonitosti riadiacej svet. Zabránila tomu virtuozita slova. Rozmach fantázie, pohyb, priestor, bohatstvo maliarskych a hudobných efektov, nádhera verša a prostota citov robia z Balladyny vzrušujúcu rozprávku, vďaka ktorej smutné i pochmúrne veci, zločin a nečestné skutky posudzuje čitateľ s porozumením.
Okrem Kordiana a Balladyny vznikla vo Švajčiarsku veľká skupina vynikajúcich lyrických básní a nedokončená tragédia Horsztyňski, v ktorej Siowacki povolil uzdu svojmu pesimizmu: rozbořeni e poľského štátu sprevádza zničenie všetkého, čo je krásne, hodnotné a' dobré v človeku. Rozlúčkou s pohostinnou krajinou bola poéma W Szwajcarii (Vo Švajčiarsku, 1835-1836), ktorú začal písať ešte v tejto krajine, ale dokončil ju až vo Florencii. Ale aj túto arkádsku ľúbostnú selanku musí zakaliť smrť milovanej. Elégia vytláča klasicizujúcu idylu.
Počas pobytu v Taliansku dostal Siowacki príležitosť cestovať na Blízky Východ so svojimi známymi. Vydal sa teda cez Grécko, Egypt a Palestínu do Libanonu. Plodom tejto výpravy bolo nielen to, že sa stretol so svetom islamu, pre romantika neobyčajne príťažlivým, a rozšíril si vlastný obzor, ale aj bohatý básnický zisk. Z mnohých veršov, ktoré vtedy vznikli, vyniká jedna z najpopulárnejších poľských lyrických básní Hymn o zachodzie sloňca (Hymnus na západ slnca). Vtedy začal písať aj ironický cestopisný epos Podróž do ziemi Šwietej z Neapolu (Cesta do svätej zeme z Neapola), ktorej fragmentom je slávny Grób Agamemnona (Agamemnonov hrob). Je to jedno z najtrpkejších diel v poľskej literatúre. Ním sa začína v poľských dejinách dôležitý a občianskou starostlivosťou diktovaný prúd „jatreniarán", poukazovania na chyby a výzvy na ich prekonanie:
Poľsko, však teba mámia ligôtkami,
pávom, papagájom národov si bolo,
dnes si len slúžkou medzi národami.
Viem, nieto slova, čo by prevravelo
k srdcu, v ktorom umreli už city,
vravím však, veď smutný vlastnú vinu cítim.
(199)
366079
Prekľaj! lez duša moja odienie ťa jak, bičmi hadími krutá Eumenida, veď ty si jediné Prometea dieťa, sup nie srdce, lež mozog ti vyjedá.
V libanonskom kláštore Slowacki začal dielom Anhelli novú polemiku s Mickiewiczom, tentoraz s Knihou poľského národa a polského pútnictva. Aby ešte väčšmi ozrejmil súvis medzi oboma dielami, použil rytmizovanú biblickú prózu. V odpovedi na apoteózu emigrácie priniesol neľútostnú kritiku všetkých jej odvetví: tábora kniežaťa Adama Czartoryského, demokratov i stúpencov Mickiewiczovho katolicizmu. Poľský národ prežíva tragické chvíle nie vzhľadom na poslanie, ale pre svoje chyby. Hľadať vykúpenie v utrpení je ideologický klam. Treba sa totiž zbaviť týchto chýb. Avšak celý poľský národ nemá na to schopnosti a romantické pokolenie musí upadnúť do záhuby. Mimoriadna osobnosť môže iba do budúcnosti preniesť najvyššie duchovné hodnoty národa. Spásu však prinesie ľud, ktorého bude viesť rytier — hlásateľ víťazstva.
Po návrate z Blízkeho Východu sa Slowacki zastavil vo Florencii, potom sa natrvalo usadil v Paríži. Je to obdobie jeho najväčšej literárnej aktivity. Vtedy ukončil báseň Vo Švajčiarsku, Anhelliho, dopísal ešte niekoľko dalších piesní Cesty do svätej zeme a pustil sa do nových diel. Vtedy vznikli poémy: Ojciec zadziumionych (Otec morom zachvátených), ktorého tragický príbeh mu rozpovedal karanténny lekár v El-Arish, a Wactaw — dejiny zradcu s narážkami na život Šťastného Potockého, jedného z tvorcov targowickej konľederácie. Spolu s poémou Vo Švajčiarsku ich vydal pod spoločným názvom Trzy poemata (Tri poémy, 1839). K uvedeným treba ešte pripojiť groteskný politický pamťlet Poema Piasta Dantyszka o Piekle (1838) a dobrodružnú melodrámu Beatrix Cenci (1838).
Už v Paríži vzniká jedna z najdôležitejších drám Lilla Weneda (1839), v ktorej sa na podklade vtedy módnych historických teórií a hypotéz usiluje vytvoriť veľký mýtus o začiatkoch poľského národa s výraznými narážkami na novembrové povstanie. Porážka Wenedov a nadvláda Lechitov nad nimi vyplýva z chýb, ktoré po rokoch preberajú potomci oboch plemien — Poliaci. Túto tragédiu možno chápať ako fabulárny komentár a rozvinutie obžalôb z Agamemnonovho hrobu. Spolu s Lillou Wenedou vzniklo populárne divadlo zo XVII. storočia typu historických drám, v tom čase veľmi rozšírených — tragédia Mazepa.
V tom istom čase sa vynárajú mnohé nepriaznivé recenzie a zlomyseľné poznámky. Stalo sa tak z niekoľkých príčin. Prvou príčinou bolo nedorozumenie: Básnikov umelecký program a jeho realizácia v jednotlivých dielach prerastala možnosti správneho hodnotenia zo strany vtedajšej kritiky. Druhou príčinou bola podráždená sebaláska emigrácie, voči ktorej sa básnik systematicky správal impertinentne, obviňujúc ju z malodušnosti a myšlienkového primitivizmu. Tieto výčitky jej boli o to nepríjemnejšie, že medzi utečencami sa začali prejavovať príznaky krízy. Nádeje na všeobecnú revolúciu národov proti
(200)
pokongresovému poriadku sa ukázali klamné a perspektívy návratu do vlasti sa čoraz väčšmi vzďaľovali. Treťou príčinou bol roku 1840 Mickiewiczov príchod z Laussanne do Paríža a jeho prevzatie katedry slovanských literatúr na Collěge de France. Podľa chápania emigrácie tento fakt znamenal, že mu zverili reprezentáciu poľskej kultúry a poľského národa pred západoeurópskym kultúrnym svetom, a predsa Slowacki jednostaj polemizoval s ideami, ktoré Mickiewicz hlásal.
Odpoveďou ná útoky bol digresijný epos Beniowski, ktorého päť prvých piesní vydal roku 1841. Príhody mladého barského konfederáta Mórica Beňovského tvoria iba zámienku pre voľné uvedenie mnohých digresií, niekedy zdôvodnených tokom akcie, no častejšie zjavujúcich sa iba na zásade voľných spojení. Slúžia nielen na polemiku, ale aj na podčiarknutie nezávislej vlády nad svetom, ktorý básnik stvoril; je to svet farebnejší a plnší, ako svet skutočný, a možno sa voči nemu správať s iróniou, svedčiacou o prevahe nad okolím. Je to veľký maniľest poľského kreacionizmu. Vzorom bol Stowackému Byronov Don Juan. A ako anglický básnik polemizuje so spoločenskou kultúrou a britským literárnym prostredím, tak sa jeho poľský velebiteľ vyrovnáva s literárnou kritikou, nepriateľsky sa stavajúcou voči nemu, i so svojimi protivníkmi. Beniowskeho napísal najromantickejší poľský básnik, preto sa vyrovnáva so všeobecne rozšíreným chápaním romantizmu. Vášnivo útočí na romantickú manieru, na pokrivenie psychiky, ktorého sa dopúšťa tento smer. Súčasne poukazuje na to, aké celkom nevyužité bohatstvo tém a poézie sa skrýva v živote a kultúre dávneho Poľska, v bojoch barskej konfederácie i v hrôze hajdamakov, obľúbených tém vtedajších básnikov a spisovateľov. Avšak najväčšou hodnotou tohto veľdiela je jazyk a melodickosť verša.
Beniowski priniesol Slowackému dávno očakávaný úspech. Konečne ho uznali za veľkého básnika. Ďalšie piesne eposu už nikdy nedokončil. Nedokončil ani mnoho začatých drám, spomedzi nich prostotou a krásou očarujúcu Zlatú lebku (Zlota czaszka). Po tomto triumfe došlo k novým udalostiam, ktoré pozmenili myšlienkový chod básnika — zoznámil sa s Andrzejom Towiaňským.
VIII.   IRACIONALIZMUS EMIGRÁCIE
Majster Andrzej Towiaňski (1799-1879) bol tvorcom náboženskej sekty, ktorú by z teologického aspektu bolo možné pokladať za odrodu adventizmu a millenarizmu, totiž vyznaní, hlásajúcich skorý návrat Mesiáša na zem a príchod Posledného súdu. Ich kritika katolíckej cirkvi vyplývala z toho, že ju kvalifikovali ako nehodiacu sa do novej historickej situácie. Towiaňski smeroval k nábožnosti vyvolávaním patričných duševných stavov, mystickou extázou. Preto v jeho svetonázore nemajú centrálne postavenie etické teórie, ale prax ľudského konania. Hlásal aj mesianizmus, avšak s tým rozdielom, že sa vzťahoval na jednotlivcov a nie na kolektív. Základom tohto svetonázoru je
(201)
presvedčenie, že už uvedomenie si vlastného zla je veľkým činom a vedie k pokroku na zemi. Utrpenie zosiela boh, preto treba pokorne znášať svoj osud a poddávať sa protivenstvám, lebo iba takto sa možno priblížiť k poslednému cieľu. V praxi to znamenalo vzdať sa ozbrojeného boja za slobodu, pretože je to vzbura proti božej vôli.
Tovianizmus by bol býval okrajovým javom, keby sa majstrovi nebolo podarilo pritiahnuť k svojim náukám Mickiewicza, Slowackého, Goszczynského a mnohých iných znamenitých emigrantov. Dosiahol to akiste vdaka svojej fascinujúcej osobnosti, pretože to bol rozhodne človek nevšedný, a navyše obdarený veľkou schopnosťou získavať si ľudí. Mickiewicz napríklad uveril v tohto proroka, keď Towianski príhovormi a láskavosťou načas odvrátil prejavy psychickej choroby u jeho manželky. Ale ani osobné vlastnosti by mu neboli mohli získať toľko stúpencov, keby nebola jestvovala iná dôležitá príčina úspechu: zúfalým a beznádejou znechuteným utečencom priniesol ilúziu, že ich osobné utrpenie má veľký zmysel. Pokladal ich totiž za nevyhnutný prvok v oblasti úsilia o duchovný pokrok ľudstva, pričom im ponúkal zdanlivo racionalistickú víziu sveta, smerujúceho k absolútnu.
V kruhu, ku ktorému patrili uvedení básnici, po počiatočnom období slobody svedomia a teoretického hľadania zaviedol Towianski psychický teror. Zlomil Mickiewicza, ktorý katedru slovanskej literatúry v Collěge de France pretvoril na kazateľňu tovianizmu, na čo básnik doplatil demisiou roku 1844. Vzdal sa zaujímavých liistoriozofických kultúrnych a literárnych koncepcií, ktoré rozvíjal v prednáškach pred obdobím tovianizmu. Zapodieval sa výlučne činnosťou, ktorú inšpiroval majster. Zanechal ďalšiu literárnu tvorbu. S Towiariským sa Mickiewicz rozišiel až v období Wiosny Ludów (Jari národov), keď znova rozvinul oživenú politickú činnosť. V tom čase sa pokúšal zorganizovať v Taliansku vojenské ľormácie, preniknuté duchom demokratizmu. V Paríži zasa po francúzsky redigoval revolučný denník Tribúna národov (Tribune des peuples).
Slowacki sa osobne stretol s Towiaňským roku 1842 a napriek počiatočnému skepticizmu uveril v jeho poslanie. Pritiahla ho nie majstrova osobnosť, ale ním hlásaná etická koncepcia ako model nábožnosti. Towianski vplýval na básnika ako inšpirátor a nie ako prorok, preto sa básnik mohol s kruhom Towiaňského čoskoro rozísť.
Po období vnútornej búrky vstupuje Slowacki do nového obdobia svojej tvorby. Menej významné je zjavenie sa mystickej tematiky. Dôležitejšia je totiž zmena štýlu a výrazových prostriedkov. V Slowackého lyrike sa vždy výrazne prejavovalo silné vnútorné napätie medzi lyrickým subjektom a predstavenou skutočnosťou. Opisovaný predmet alebo stav, vyjadrovaný lyrickým subjektom, sa nikdy nechápal staticky. Poetický obraz bol ustavične v pohybe, tvoril sa pred zrakom čitateľa a nikdy nebol zobrazovaný ako vec už dávno jestvujúca. Slowackého poézia bola vždy plná dynamiky, meniacich sa tvarov, farieb a zvukov. Citové napätie nikdy nebolo rovnaké, podliehalo ustavičným premenám. V mystickom období uvedené črty sa ešte umocnili. Dynamické zobrazovanie sa pretvára na vizionárstvo. Stierajú sa hranice medzi
javmi, snom a víziami. Aj literárne druhy sa navzájom preplietajú, ba aj jednotlivé umelecké žánre.
Drámy sú silne nasýtené lyrizmom a stávajú sa napolo eposmi. V diele Ksiqdz Marek (Kňaz Marek, 1843) a Sen srebrny Salomei (Strieborný sen Salomey, 1843, vyd. 1844) ožíva krása poľského baroka. V Striebornom sne Salomey sa sny a vízie preplietajú s obdivuhodným realizmom, tvoriac tak jedinečnú atmosléru. Tragiz-mus sedliackej krivdy a jej výsledky v podobe strašnej smrti nevinných obetí napĺňajú drámu hrôzou. Hynie dávna Ukrajina. Ukrutnosť, krv a slzy rozdeľujú dva kedysi bratské národy.
Kňaz Marek sa väčšmi blíži k zásadnému prúdu Slowackého dramatickej tvorby v tomto období — k hľadaniu hrdinu nového typu, vyznačujúceho sa morálnym heroízmom a s plným vedomím uskutočňujúceho voľbu vlastnej tváre. Tento problém postavil básnik pred hrdinov drámy. Pred dilemou morálnej voľby stoja kňaz Marek, veliteľ Pulaski, Judita i mladý Kossakowski.
Veľa diel z tohto obdobia Slowacki nedokončil. Pokúšal sa v nich vytvoriť modely hrdinských morálnych zásad (Zawisza Czarny, Ksiqie Michal Twerski), blízkych Vytrvalému princovi od Calderona de la Barca, ktorého Slowacki voľne preložil (1843). Jedinou ukončenou, hoci za básnikovho života nevydanou drámou je po Striebornom sne Salomey Fantazy (1845 —1846). Vo výrazne realistickom chápaní chcel Slowacki vyniesť morálny rozsudok nad epochou z novoprijatého stanoviska. Prísne posudzuje malichernosť, pokrytectvo a pozérstvo ukryté pod veľkými slovami. Proti nim stavia veľké, čisté city Majora, Jana a Diany, ktoré sa zaobídu bez hlučných deklarácií. V pomere k predchádzajúcim dielam súd nie je tvrdý, obetavá smrť ruského Majora otriasa svedomím Fantazyho a Idaly, ktorí môžu nájsť správnu životnú cestu.
Keď Slowacki vystúpil z kruhu Towiaňského stúpencov, začal pracovať na postavení vlastného filozofického systému. V tomto zámere ho utvrdila prenikavá vízia, ktorú prežil v noci z 20. na 21. apríla 1845. Náčrt svojej koncepcie predstavil v mnohokrát prepracovanom prozaickom epose Geneziz z Ducha (prvá redakcia roku 1844). Východiskom k nemu sa mu stah vtedajšie prírodné vedy, najmä preddarwinovská vývojová teória. Z energie vychádza rozvoj foriem existencie materiálneho Ducha. Najväčším hriechom je „lieň", pretože hamuje svet v rozvoji. Prechod na vyššie formy si už vyžiadal obete, vdaka ktorým sa mohol zjaviť biologický život. Tým, že sa Duch zdokonaľuje, môže preciťovať svoje vyššie formy existencie, pretože smrť býva iba prechodom jednej formy existencie do inej, čiže Slowacki prijal za základ rozvoja metempsychózu. Človek však nie je posledným cieľom vývinu. S jeho príchodom smer premien podlieha zmene. Vývin totiž smeruje od rozvoja individuálnych foriem ku kolektívnym. Preto sa premeny spoločenstva usilujú dať voľnosť tvorivým duchom, lebo tí vedú za sebou množstvo duchov nižších a takto vedú svoj národ k ideálnemu systému.
Kým pre čitateľov, pre úspechy poľskej literatúry i pre prežitie
(202)
(203)
:
811
m
Mu
obdobia poroby bol - ako sa ukázalo — najdôležitejším Slowackého dielom Kordian, pre ďalšie perspektívy rozvoja poézie je Genezis z Ducha náznakom nevyužitých možností, náznakom rozvoja smerujúceho k velkým filozofickým koncepciám, preniknutým mimoriadne smelými víziami. Genezis z Ducha, ale aj celý uvedený systém nie je dielom filozofa, lež dielom básnika, ktorého často očarúva krása metafory alebo vzletný obraz. Je to predovšetkým poézia, ktorej motiváciou je presvedčenie, že krása je jednou z podôb svätosti. Aj napriek racionálnej argumentácii zásadnou metódou poznávania je tu mystická vízia, ktorou sa odhaľuje mechanizmus sveta. Spätosť s dobou sa zračí v úsilí vytvoriť spojovací systém, objasňujúci celý zložitý mechanizmus sveta. Z filozofického aspektu tento systém možno chápať ako racionalizujúce zdôvodnenie náboženského zjavenia prostredníctvom výdobytkov vtedajšej vedy. Spojenie náboženstva a evolucionizmu u Slowackého udivuje súbežnosťou s koncepciami Pierra Teilharda de Chardin (1881 -1955) o sto rokov neskoršie.
Mystický systém Slowackého, hoci je iracionálny a týka sa eschatologických vecí, poslúžil básnikovi na zdôvodnenie politických náhľadov. Vždy bol republikánom a revolucionárom. Preto sa na podklade mystickej doktríny mohol podobrať na veľkú ideologickú polemiku s protivníkom revolúcie - so Zygmuntom Krasiňským a jeho Žalmami budúcnosti (Psalmy przysztošci); urobil tak v Odpovedi na Žalmy budúcnosti (Odpowiedí na Psalmy przysztošci 1845-1846).
V čase stupňujúcich sa príznakov suchotin Síowacki píše svoje posledné veľké diela SamuelZborowski (od r. 1845) a Król Duch (od r. 1846). V pomere k Dziadom a Pánovi Tadeášovi tvoria vrcholy iného prúdu poľského romantizmu, iracionálneho, charakteristického voľnou obraznosťou, až prekvapujúco blízkou koncepciám literatúry na prelome XIX. a XX. storočia, ako aj objavom literárnych smerov XX. storočia. Zjavne smerujú k čistej poézii, odhaľujúcej hlboko ukryté vrstvy ľudskej psychiky. Ani jedno z týchto diel už básnik nedokončil. Rozmach koncepcie priam znemožnil ich realizáciu. V prvom z nich, vo veľkom mystériu pred Kristovým súdom prebieha proces dvoch veľkých duchov: Samuela Zborowského a Jana Zamoyského o právo Veľkého ducha na absolútnu slobodu. V druhej veľkej epickej poéme sa Slowacki pokúša dať príklad svojej filozofickej doktríny, týkajúcej sa spoločenského rozvoja prostredníctvom vtelenia Kráľov - Duchov poľského národa, smerujúcich k etickým výšinám aj napriek pádu a zániku konečných cieľov v pozemskom živote.
IX.   TVORBA ZYGMUNTA KRASIŇSKÉHO
Tretím veľkým básnikom romantizmu bol Zygmunt Krasiňski (1812-1859), syn generála grófa Wincentyho Krasinského a Márie z Radziwillovského rodu. Jeho otec, veliteľ slávneho pluku gardových ävališerov pochádzal zo senátorskej rodiny, ale titul grófa dostal od
(204)
Napoleona, ktorému verne slúžil. Keď prišli do Poľska zvyšky armády Varšavského kráľovstva, rovnako verne slúžil poľským kráľom, totiž cárom, čo naňho uvalilo všeobecnú nevôľu. Bol typickým politickým oportunistom a karieristom. Zohral veľkú úlohu v živote jediného syna, ktorého po matkinej smrti starostlivo vychovával. Mladý Krasiňski mu nesmel protirečiť, hoci nesúhlasil s otcovými názormi. Táto poddajnosť bola príčinou mnohých útrap chorľavého a slepotou ohrozeného spisovateľa. Počas štúdií na varšavskej univerzite sa dostal do konflitku, ktorý veľmi zapôsobil na jeho ďalšiu životnú postať. Na otcovo odporúčanie totiž odriekol účasť na vlasteneckej manifestácii. Vyvolalo to roztržku medzi ním a kolegami. Univerzitná disciplinárna komisia ho vyhodila zo školy spolu s jeho najzarytejším nepriateľom. Od roku 1829 študoval v Ženeve a tam ho zastihlo vypuknutie povstania. Krasiňski sa ho nezúčastnil, lebo mu to otec nedovolil, v listoch mu totiž predstavil povstanie ako sociálnu revolúciu bez akýchkoľvek oslobodeneckých akcentov. Od tých čias väčšinu svojho života strávil v zahraničí, cestoval alebo liečil sa. Do vlasti sa vracal nerád, iba v krajnom prípade.
Krasiňski začal písať zavčasu, čosi okolo pätnásťročný. Prvé tlačou vydané poviedky sú veľmi romantické: plné ukrutnosti, hrôzy a rafinovanej pomsty. Také sú napríklad M.íciwy karzel (Pomstivý trpaslík), Maslaw, ksiqie mazowiecki (Maslaw, mazovské knieža), Grób rodziny Reichstalów (Hrob rodiny ReichstaJovcov) a iné. Úrovňou sa vyrovnali plodom vtedajšej populárnej prózy a dnes ich možno hodnotiť ako takmer modelový príklad veľmi rozšíreného názoru na romantizmus, za príklad „čiernej" vzrušujúcej literatúry. Prvý román Wladyslaw Herman i dwór jego (W. H. a jeho dvor; 1830) je ešte zmesou klasicizmu, sentímentaľizmu a romantizmu. Ale už sa v ňom prejavuje jeden zo zásadných prvkov neskoršej tvorby — nihilizmus hlavného hrdinu.
Tieto výtvory ešte nenasvedčovali na budúceho veľkého spisovateľa a mysliteľa. Takýto prísľub poskytuje až román z čias poľsko-moskov-ských bojov v XVII. storočí Agaj-Han (1833), v ktorom sa Krasiňski usiluje predstaviť konflikt odlišných civilizácií. Po prvý raz sa tu zjavuje zásadný myšlienkový obsah — katastrofa veľkého štátu, pád veľkej civilizácie. No Agaj-Han má aj ďalší význam. Ním vlastne naplno dozrela poľská rytmizovaná próza. Krasiňski totiž prekonal dovtedy v próze vládnucu biblickú rytmickú schému. Na vyľormovanie tohto spôsobu výpovede mali vplyv skúsenosti, získané v drobných prozaických fragmentoch s lyrickým akcentom, písaných v Ženeve; nimi sa začal rozvoj takzvanej poľskej poetickej prózy.
Počas ženevského pobytu Krasiňski náruživo písal listy; tejto vášne sa nezbavil do konca života. Dnes jeho zvyk nepokladáme ako kedysi za márnenie energie. Jeho korešpondencia patrí medzi najdôležitejšie zisky epochy. Predstavil sa totiž ako najskvelejší epištolograf. Písal vyše sto ľuďom. Ukázalo sa, že najdôležitejšími listovými zbierkami sú kolekcie listov priateľovi zo ženevských čias, Angličanovi Henrymu Reeveovi (1813-1895), neskoršiemu hlavnému redaktorovi Timesu a Edinburgh Review, milovanej Delfíne Potockej (1807—1877), najvýznamnejšiemu vtedajšiemu poľskému filozofovi Augustovi Ciesz-kowskému   (1814-1894),  básnikovi  Konstantymu Gaszyňskému,
(205)
Jerzymu Lubomirskému (1817-1872) a Adamovi Soltanovi (1792-1863).
V kompletoch tri a pol tisíca listov súdobým adresátom, známym iba úzkemu kruhu, sa ukrýva nielen veľká próza, ale predovšetkým myšlienková hĺbka. S každým z adresátov Krasiňski korešpondoval inak, dotýkal sa rozličných problémov. Z tých listov sa vynára múdry, nešťastný človek a hlboký mysliteľ. Na súčasníkov sa díval veľmi kriticky, mal schopnosť predvídať a prenikavo analyzovať súčasné udalosti, prejavoval odpor voči póze a doktrinárstvu, pohŕdal neetickými prostriedkami bez ohľadu na cieľ, ktorému mali slúžiť, bol pesimistom pri hodnotení súčasných problémov. Mal však hlboký zmysel pre hodnotu človeka, neochvejne veril v obnovu poľského štátu a v možnosť vyhnúť sa katastrofálnemu riešeniu nahromadených spoločenských problémov Európy, vysoko si cenil hodnotu európskej kultúry, opierajúcej sa o antiku a kresťanstvo.
Krasiňski je autorom dvoch veľdiel poľskej literatúry: Nie-Boska Komédia (Nebožská komédia; 1833, vyd. 1835) a Irydion (1836). Sú to dramatizovanou formou koncipované prozaické eposy. Svojou stavbou sú najbližšie romantickým koncepciám univerzálnej tragédie o rozvoji sveta, hoci Nebožská komédia je kresťanskou tragédiou o revolúcii, založenou na štruktúre stredovekého mystéria. Rozpadá sa na dve zdanlivo rozdielne časti. Prvou z nich je polemika s pózou, klamstvom epochy, so štylizovaním života podľa literárneho vzoru. Do druhej vpadá spoločenský problém — revolúcia, ktorú vedú utopistickí socialisti, hoci oni sa vo svojom programe od nej dištancovali. Tábor aristokracie je zdegradovaný, zbabelý, nepredstavuje už nijaké hodnoty. Je odsúdený na záhubu. Jediný spomedzi nich, šľachetný gróf Henryk, je rojkom zahľadeným do minulosti, ktorú chce prinavrátiť. Nie je to človek činu. Tábor revolúcie, predstavený niekoľkými skratkovými a súčasne syntetickými obrazmi, nemá väčšiu hodnotu ako jeho protivníci. Vládne v ňom primitívna túžba po pomste, žiadostivosť okamžitých pôžitkov, pohŕdanie vyššími intelektuálnymi a etickými hodnotami, ako aj odpor k práci, ktorá pre nich znamená toľko čo dovtedajšia poroba. Na krivde ľudu, ktorý doviedli do zúfalstva, postavili si svoju kariéru demagóg, vojenský nájomca a skupina mocichtivých prekrstencov, ktorí túžia po miestach aristokracie. Ba ani Pankracy, veľký vodca revolúcie, nie je schopný prekonať chaos a vybudovať novú spoločnosť. Revolúcia vyznieva ako naplnenie Apokalypsy, preto sa musí zjaviť sám Kristus. Takto Krasiňski manifestoval svoje zväzky s providencialistickými teóriami.
Absolútne odsúdenie revolúcie v Nebožskej komédii nie je rovnoznačné s obranou jestvujúcich spoločenských vzťahov a nie je ani obranou aristokracie. Podľa Krasiňského hodnotenia revolúcia znamená zničenie dovtedajšieho úsilia ľudstva a ním vytvorených hodnôt. Rovnaké odsúdenie oboch táborov znamená kompromitáciu jestvujúcich spoločenských vzťahov, ako aj navrhovaných pokusov o zmenu systému. Preto jediným správnym riešením nahromadených problémov musí byť spojenie spoločenských reforiem s paralelným dvíhaním morálnej úrovne ľudstva. Premeny sytému sa nemôžu obmedziť iba na
majetkové vyrovnanie — musia priniesť aj etický pokrok. Blahobyt nemôže byť posledným cieľom človeka. Táto otázka mala tvoriť základ nedokončenej Prvej časti Nebožskej komédie (CzeščpierwszaNie-Bos-kiej Komedii, 1838-1852), v ktorej Krasiňski zamýšľal urobiť kritiku konzumnej spoločnosti.
V druhom svojom veľdiele, v Irydione, Krasiňski spracúva inú morálnu problematiku, v tom čase v Poľsku zvlášť aktuálnu: krivenie charakteru pod vplyvom dvojtvarej politickej činnosti — konšpirácie. Tragédia je polemikou s Mickiewiczovým Konradom Wallenrodom. Prenesenie akcie do posledných rokov rímskeho impéria je historickou maskou, potrebnou pre zovšeobecnenie poľských problémov a skúseností. Okrem etickej problematiky, aktuálnej v sprisahaneckej Európe, prináša s ňou súvisiace zovšeobecnenia, vyplývajúce zo zrážky dvoch odlišných civilizácií: pohanského Ríma a kresťanstva, a v rámci toho dvoch jeho koncepcií. Tragizmus Irydiona nie je iba v porážke Gréka, pokúšajúceho sa zničiť Rím, utláčateľa vlasti, ale je to aj tragizmus predčasného výbuchu revolúcie.
Iné Krasiňského diela už nedosiahli výšiny umeleckého majstrovstva. Ako básnik nemal rovnakú úroveň. Básne, ktoré sa rozhodol uverejniť, prepínal etickými a filozofickými obsahmi. Adresoval ich širokému okruhu príjemcov a usiloval sa v nich o čo najprostejšiu formu výpovede. Písal ich akoby s vnútorným tlmením. Väčšiu voľnosť obraznosti si dovolil v dielach neurčených pre tlač. Preto skúšku čias najlepšie vydržali náboženské a ľúbostné básne, posielané ženám, ktoré miloval. V Krasiňského lyrike treba vyzdvihnúť prozaické poémy s veľkými veršovanými vložkami. Ide o Letnú noc, (Noc letnia, 1837, vyd. 1841), v ktorej opisuje tragédiu poľských dievčat, nútených do manželstva s uchvatiteľmi, a z toho istého obdobia je aj Pokusa (Pokušenie), alegorický príbeh zvádzania mládeže cárskym režimom. Napokon Trzy mysli pozostalé po šwp. Henryku Ligendzie (Tri myšlienky, ktoré zostali po nebohom Henrykovi Ligenzovi, 1839—1840), v ktorých spísal svoju koncepciu mesianizmu.
Veršované eposy majú trocha iný charakter. Przedswit (Svitanie, 1841 — 1843) je takmer klasickým príkladom úteku od skutočnosti, čo napokon bolo kedysi príčinou jeho veľkej popularity. Krajná idealizácia domoviny, vízie jej budúcich triumfov, k tomu ešte prifarbené mesianiz-mom, a súčasne rovnako veľká idealizácia romantickej lásky a alpskej krajiny v Taliansku, majú výrazné znaky psychickej kompenzácie. Niet preto divu, že postupom rokov umelecká sila Svitania čoraz väčšmi bledla.
Oveľa väčší význam si dodnes zachovali Psalmy przyszlošci (Žalmy budúcnosti). Sú najreprezentatívnejším literárnym dielom konzervatívneho tábora. Psalmy nadzieji, wiary i milošci (Žalmy nádeje, viery a lásky) vydal Krasiňski roku 1845. Pod vplyvom Augusta Cieszkowské-ho prijal v nich Heglovu dialektiku. Básnikovou triádou sú bytie, myšlienka a čin, ktoré majú svoj ekvivalent v troch osobách svätej Trojice, u človeka sú to zasa telo, duša a duch ako syntéza oboch.
Svoju predstavu o mesianizme vykreslil v obraze tretej epochy, ktorá je syntézou bytia — staroveku a duše — kresťanstva. Tak ako vstál
(206)
(207)
77
zmftvych Kristus, aj Poľsko sa obrodí vtedy, keď poľský národ preniknú idey a zavládnu v ňom vzťahy zhodné so zásadami evanjelia. Oslobodenie Poľska bude mať za cieľ dať ľudstvu príklad národnej obrody. Na rozdiel od Mickiewiczovho mesianizmu je Krasinského mesianizmus antirevolučný a je aj prejavom odporu voči oslobodeneckým konšpirá-ciám a voči ozbrojenému boju za slobodu.
Žalmy budúcnosti sa stretli s ostrým odporom Slowackého, ktorý v Odpovedi na Žalmy budúcnosti vyčítal autorovi strach pred revolúciou, nevyhnutnou etapou v rozvoji ľudstva. História zdanlivo priznala pravdu Krasiňskému, keď roku 1846 v Haliči Rakúšania, využívajúc zaostalosť, katastrofálne položenie sedliakov a ich nedôveru k šľachte, vyprovokovali zabíjanie pánov, tvrdiac, že šľachta chystá povstanie, aby mohla na sedliakov uvaliť nové ťarchy. Pod nožmi sedliakov zahynuli najradikálnejší demokrati, ktorí sa usilovali o zrušenie poddanstva. Krasiňski mal teda zdanlivo pravdu, pretože boj za slobodu musel mať oporu v ľude. Odpoveďou na haličské búrky a na útok Slowackého boli ďalšie dva Psalmy dobrej woli i žalu (Žalmy dobrej vôle a bolesti; 1845-1846).
Z toho istého obdobia pochádza Resurrecturis (1846, vyd. 1851), dielo adresované už nie celku, ale každému Poliakovi vo vlasti i za hranicami osobitne. Krasiňski hlása v ňom nevyhnutnosť usilovnej práce na hospodárskom i spoločenskom poli, spojenej so starostlivosťou o intelektuálny a morálny rozvoj. Pokoleniu, ktoré prežilo novú porážku oslobodeneckých ideálov, ukazoval odlišný smer činnosti, ktorý by mohol priblížiť oslobodenie. Touto básňou uzatvoril veľký romantizmus a naznačil pozitivizmus.
Svoje diela vydával Krasiňski v zahraničí anonymne alebo pod pseudonymami, ba aj pod menom priateľa, aby si nezarúbal cestu návratu do vlasti. Preto, hoci jeho zväzky s domovinou boh veľmi silné, jeho tvorba patrí k Veľkej emigrácii.
Ďalšie pokolenia povýšili troch veľkých romantikov na stupeň veštcov. Hľadali v nich nielen nadšenie pre boj za slobodu proti vtedajším najväčším svetovým mocnostiam, rozptýlenie gniaviacich pochybností, ale predovšetkým upevnenie vlastnej národnej osobitosti a morálnych zásad vo verejnom živote. Romantická poézia musela spĺňať všetky funkcie, ktoré v normálnom fungujúcom spoločenstve spĺňajú štátne, osvetové, kultúrne a vedecké inštitúcie. Na tieto obrovské požiadavky nemohli okrem troch veštcov stačiť ďalší emigrační básnici.
X.   ĎALŠÍ SPISOVATELIA - EMIGRANTI
Značný počet básnických zbierok, ktoré vyšli v prvých rokoch emigrácie, pochádzal z nahromadenia diel vyvezených za hranice, ktoré vzhľadom na cenzúru nemohli byť skôr vydané vo vlasti, potom z básní, ktoré
I
m
1
■.v-
vznikli za povstania, prípadne takých, čo boli napísané pod bezprostredným vplyvom dejinných udalostí.
Postupom rokov sa menšie talenty, odtrhnuté od rodnej krajiny, chytro odmlčali. Spomedzi básnikov, ktorí sa čulo zúčastňovali na literárnom živote emigrácie treba uviesť Bohdana Zaleského, Stefana Witwického a Konstantyho Gaszyňského. Ich emigrantská tvorba — až na nemnohé výnimky — mala oveľa nižší rozlet než v čase pobytu vo vlasti. Okrem pokračovania predpovstaleckých motívov možno v nej vybadať dva prúdy: náboženský a historický. Je psychologicky pochopiteľné, že sa po niekoľkých rokoch potuliek zjavil väčší počet diel s náboženskou tematikou. Bola to poézia, adresovaná širokému okruhu príjemcov, vyhýbajúca sa zložitej a hlbšej problematike, ako napríklad Witwického Poezje biblijne, piesni sielskie (Biblické básne, sedliacke piesne; 1863). Napokon spĺňala aj vedľajšiu funkciu. Bola jedným z pokusov prekonať clivosť za rodnou domovinou nadviazaním na obrady i poľské zvyky spojené s rozličnými katolíckymi sviatkami. Idealizácia Poľska — aj to je psychologický jav pochopiteľný v prostredí emigrantov odtrhnutých od domoviny. Prejavuje sa to najmä v dumkách Zaleského, ktoré ustupujú pred dielami spred povstania.
Spomedzi skupiny emigračných básnikov osobitné miesto patrí Stefanovi Garczyňskéimi. Okrem básní spätých s povstaním napísal aj zaujímavý dramatický epos Wacluwa dzieje (Waclawove príhody, 1833). Básnik, ktorý zomrel ako dvadsaťosemročný, mal solídne filozofické vzdelanie, študoval totiž v Berlíne u Hegla. Waclawove príhody sú originálnym a na poľskej pôde novým pokusom zdôvodnenia vzbury romantického hrdinu, majúcim filozofický podklad. Waclaw si nemôže nájsť miesto vo svete nielen pre krivdy, ktoré na ňom pácha spoločnosť a jej inštitúcie a či útočník, ako sa to deje. vo väčšine romantických diel, ale preto, že sa pokúša vytvoriť svetonáhľad, spočívajúci na vede a filozofii. To všetko ho vedie k podlomeniu viery v zmysel života nezávisle od konflitkov náboženskej povahy. Zachrániť vedel iba svoje vlastenectvo.
Zárodok krajného pesimizmu, ktorý akoby naznačovali Waclawove príhody, sa rozvinie do zúfalého katastrofizinu v tvorbe Augusta Antonilio Jakuuowského (18147-1837), ktorého roku 1834 Rakúšania vyviezli z Haliče do Spojených štátov a tam spáchal samovraždu. Životné rozčarovanie ho zblížilo s pesimistickými tendenciami doby, ktoré sa ešte znásobilo tým, že sa odtrhol od väčších poľských skupín.
Spojkou medzi literatúrou, rozvíjajúcou sa vo vlasti a v emigrácii bol Seweryn Goszczyňski. Po páde povstania sa odobral do Haliče, aby tam viedol konšpiračnú činnosť. Do Francúzska pricestoval až roku 1838, keď musel ujsť pred rakúskou políciou. Preto jeho básne, písané vo vlasti, nadväzujú na povstalecké vlastenecké a revolučné motívy. Počas svojich politických potuliek pevec ukrajinských stepí odhalil pre poľskú literatúru krásu Tatier a podhalanského folklóru. Ale z plánovanej epickej básne ukončil iba fragment o Sobôtke. Za dôležitejšiu totiž pokladal publicistiku, popularizujúcu demokratické ideály. Po príchode do Paríža využil svoje haličské skúsenosti v alegorickom románe Król
(208)
(209)
XI.   TVORBA CYPRIÁNA KAMILA NORWIDA
Osobnosťou prerastajúcou Ježa i ostatných spisovateľov a básnikov emigrácie, a to tak škálou poetického talentu ako aj rozľahlosťou myšlienkových obzorov bol štvrtý veľký básnik poľského romantizmu Cyprián Kamil Norwid (1821-1883). Súčasníci mu nerozumeli a podceňovali ho, objavil a pravdivo ho ocenil až začiatkom XX. storočia Zenon Przesmycki (Miriam) a odvtedy jeho význam s každým pokolením rastie.
Norwid pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny a z matkinej strany bol dokonca v príbuzenskom zväzku s kráľovským rodom Sobieskovcov. Rodičia mu priskoro umreli, nedokončil varšavské gymnázium a prešiel na maliarsku školu. Dospieval v Poľskom kráľovstve v ponurom období po novembrovom povstaní. O vtedajšej atmosfére vo Varšave najlepšie svedčí fakt, že Krasiriski vedel narátať 201 kolegov, ktorých poznal od šiesteho roku svojho života, čo boli zastrelení, umreli vo väzení alebo ich vyviezli na nútené práce. Represie po povstaní mali veľký vplyv na Norwidovu psychiku. Začal písať ešte vo vlasti a spočiatku nič nenasvedčovalo na rozpor medzi básnikom a spoločnosťou. Práve naopak, jeho básne sa stretávali s veľkým uznaním. V Kráľovstve sputnanom ostrou cenzúrou sa stal majstrom v prepašúvaní zakázaných obsahov, narážiek, ba aj nálad. V emigrácii sa ocitol náhodou. Mladý maliar totiž dostal štipendium na cestu do Talianska a na ďalšie maliarske štúdiá. Nešťastná pomoc údajnému konšpirátorovi mu uzavrela cestu k návratu. Pruská polícia v Berlíne ho uväznila, vo vlasti jeho majetok skonfiškovali, čo ho pozbavilo prameňa obživy. S veľkými ťažkosťami sa podarilo priateľom dostať ho z väzenia, kde začal strácať sluch. Odvtedy je jeho život ustavičným zápasom s biedou, o to ťažšou, že postupom rokov jeho zmrzačenie bolo čoraz príkrej šie.
Samovzdelávaním a premýšľaním si Norwid vytvoril originálny básnický program, ktorý nemá obdobu ani v poľskej ani v súdobej európskej literatúre. Skúsenosti paskiewiczovskej noci a neúprimné zvody cárskej cenzúry mu vnukli myšlienku o diferencovaní dvoch súčasností: kalendárovej a občianskej. Prvá z nich je oľiciálnou biologickou vegetáciou, druhá je skutočným životom, stráženým pred nepovolaným zrakom. Zovšeobccňujúc politické súsenosti, došiel k protikladu zdanlivosti a skutočnosti, totiž vonkajšieho sveta, vyjádřitelného slovami, a sveta pravdivejšieho, avšak ukrytého a nevyjadriteľného slovami, ale hlasmi. Tento protiklad neznamená rozdelenie oboch svetov, pretože sú na sebe závislé, navzájom sa dopĺňajú. Pravdivosť skutočnosti možno poznať po znakoch, aké prerážajú cez svet zdania. Sú dané v podobe obyčajných javov, ktoré na seba svojou všednosťou neupozorňujú, ľch ozajstný zmysel spočíva v sekundárnom význame, na prvý pohľad nebadateľnom. Takto Norwid nevedome vnáša do svojho programu prvky symbolickej interpretácie sveta.
Hlavným cieľom poézie je hľadanie a poznávanie pravdy, ukrytej pod rúškom všednosti. Norwid chápe pojem pravdy široko. Nejde tu
totiž o hlásenie konkrétnej filozoľickej, estetickej, náboženskej, psychologickej alebo vedeckej pravdy, ale najmä o jej odhalenie pod rozličnými podobami v rozličných situáciách. Neurčené chápanie pravdy sa spája s koncepciou premlčania - inej základnej súčasti programu.
K formovaniu tejto koncepcie prispeli domáce skúsenosti, súvisiace s obmedzenými možnosťami rozvoja literatúry ako aj s poznaním antického umenia v Taliansku, pôsobiaceho na obraznosť mladého maliara. Premlčanie spájal Norwid s tichom a mlčaním. Treba pritom uviesť, že ho chápal ako prvok literárneho diela, ktoré má rovnakú hodnotu ako slovo. Básnikovým zámerom najbližšie chápanie tohto problému bude v tomto prípade, keď nazveme jeho postup nedopoveda-ním javov a vecí. Vysvetliť nedopovedania môže iba budúce pokolenie. Opozícia a stále využívanie dialektických protikladov premlčania a dopĺňania tvoria základ nielen estetiky, ale aj históriozofie spočívajúcej na presvedčení, že rozvoj sa uskutočňuje dodávaním nových prvkov do už získaných výsledkov, lebo iba takto môže ľudstvo dospieť k vytúženej jednote.
V zmysle Norwidových náhľadov umelec vzhľadom na svoju citlivosť má osobitnú schopnosť čítať znaky a pomocou nich prenikať k podstate, a preto umenie a predovšetkým poézia má charakter zasväcovania do tajomstiev tým, že odhaľuje čitateľovi skutočný zmysel javov. Slovo teda má moc činu, hoci zásadným činom je práca. Básnik odlíšil prácu slobodného človeka, ktorý si je vedomý konečného cieľa svojej práce, od otrockej — na panskom, ako aj otrockej - mechanickej, bezmyšlienkovitej a nesamostatnej v továrni. Prvá z nich je tvorivá, morálne povznášajúca, druhá prináša iba útrapy. V norwidovskom systéme je umenie najvyššou formou práce a umelec je aj napriek svojim mimoriadnym schopnostiam videnia s-veta remeselník. Práca môže mať tvorivý charakter iba vtedy, keď je pevne spätá s krásou, ktorá je jednou z foriem, v akých sa zjavuje láska. Spojenie práce, krásy a lásky je výsledkom spojenia platónského idealizmu s náboženstvom a vyplýva z jeho vlastnej interpretácie vyhnania Adama a Evy z raja. Okrem životných skúseností dôležitým prameňom básnikových estetických koncepcií bol Starý a Nový zákon. Ideu znaku, ukrytého vo všednom jave, možno vyvodiť z biblických prefigurácií, najmä že znak dostal človek od Boha. Norwidov svetonázor bol totiž vo svojej podstate náboženský, presnejšie katolícky.
Svoj básnický program vyložil Norwid v diele Piesni spolecznej cztery stron (Štyri strany sociálnej piesne, 1848, vyd. 1849) a krízu idey romantizmu v dramatickom monológu Zwolanie (1848, vyd. 1851) a v Promethidione (1850, vyd. 1851). Okrem Promethidiona je tu ešte nudná rýmovaná alebo dramatizovaná publicistika. Literárna kritika prijala tieto diela priam nepriateľsky, a čo je ešte horšie, ustálila o Norwidovi mienku, že ide o básnika neprirodzeného, vyjadrujúceho sa komplikovane a hmlisto. Hoci Promethidion predstavuje nesmiernu diferencovanosť umeleckej úrovne, posudzovali ho rovnako ako najslabšie autorove diela.
V Norwidovej básnickej tvorbe sú predpoklady, ktoré by mohli zdôvodniť nepriateľský vzťah kritiky k nemu. Básnik sa totiž usiloval
(212)
(213)
ííi
vydobyť a nahromadiť čo najhlbší obsah a vyjadriť ho čo možno najkondenzovanejším spôsobom, a to dozaista neuľahčuje čítanie jeho diel. Súčasne, používajúc teóriu náznaku, skonštruoval metaforu, často udivujúcu originálnosťou asociácií, ale vzhľadom na svoju mnohoznačnost" ťažko zrozumiteľnú, čo si vyžaduje čitateľovo úsilie, sústredenie pri lektúre. Inou Norwidovou zásadnou črtou je diskurzívnosť. Vyplýva z kultúrnej a filozofickej tematiky. Vzhľadom na úsilie presne vyjadriť svoje myšlienky, uvoľnil rytmickú štruktúru básne, rozbíjal veršové systémy, vyčlenil jednotlivé verše z tradičného rytmického usporiadania a dal im nový význam, zaviedol nový systém interpunkčných znamienok, ktoré mali znásobiť zamýšľanú intonačnú líniu, zdôraznil jednotlivé výrazy alebo typom tlače, alebo ich rozbíjal na členy, aby ukázal ich nové významové hodnoty, tvoril celý rad nových výrazov, rád používal archaizmy.
Novátorstvo básnického jazyka a kondenzácia významov neboli jedinými ťažkosťami, aké Norwid pripravil svojim čitateľom. Stúpencov mu nepridávali ani ustavičné útoky na populárne básnické modely, na ľahkú poéziu, nevyžadujúcu myslenie. Navyše svoje tvrdenia formuloval vždy v opozícii voči všeobecne vládnucim názorom.
Norwid aj naďalej ostáva básnikom zložitým, ktorý sa nedá zatriediť do nijakého literárneho smeru. Literárni historici vedú spor o to, či je Norwid romantickým básnikom. S romantizmom ho spája viera v silu básnického slova, presvedčenie o prevahe umelca nad spoločnosťou, dynamické a dialektické chápanie javov, synkretizmus umenia a literárnych druhov, historizmus, mytografické chápanie ľudovej kultúry, kult významných osobností, idealizmus. Ale badať uňho aj starostlivosť o presnosť výpovede, diskurzívny charakter poézie, úsilie po skoncentrovanej kompozícii, a to ho zasa približuje ku klasicizmu. A opäť smerovanie k objektivizmu, majstrovstvo a harmónia kompozície, kultúrotvorná tematika ako aj odvolávanie sa v zašifrovaných narážkach na veľké diela minulosti umožňujú spájať ho s parnasiz-mom. Odmietnutie idey umenia pre umenie, presvedčenie o úžitkovej funkcii poézie a didakticko-moralizátorské sklony by bolo možné chápať ako predzvesť poľského pozitivizmu. Zdá sa však, že najbližší vzťah má Norwid k symbolizmu, hoci aj mnohé tu uvedené črty ho nedovoľujú kvalifikovať ako symbolistu. Je totiž takmer modelovým príkladom básnika rozhrania dvoch veľkých epoch.
Tento umelecký program Norwid alebo vyložil bezprostredne v spomínaných dielach, alebo ho možno vyvodiť z iných jeho diel. Najplnšie, ale aj najzašifrovanejšie ho predstavil v lyrike. V básnikovom dedičstve plne prevažuje typ reflexívnej lyriky. Dokonca aj osobná tematika býva podriadená filozofickým, historiozofickým alebo estetickým úvahám. Preto romantický kreacionizmus nemá uňho básnický charakter, neslúži tvoreniu vízií. Svet, ktorý Norwid vytvoril, bol totiž podriadený diskusii a úvahe o reálne jestvujúcom svete. Spájanie oboch svetov tvorí charakteristické napätie v básni. Vyžaduje ustavičnú bdelosť čitateľa, najmä že podstatný zmysel diela je uložený mimo text a treba si ho domýšľať. Vzájomné prenikanie sveta zdania a skutočnosti spĺňa aj ďalšiu funkciu: systematicky borí návyky a zvyklosti čitateľa, čo
(214)
je charakteristické pre poľskú poetickú avantgardu v dvadsiatom storočí.
V Norwidovej lyrickej tvorbe možno vyznačiť niekoľko odlišných cyklov, a to z aspektu tematiky aj konštrukcie básne. Osobné lyrické básne sa líšia od ostatných udivujúcou prostotou, sú autoironické, nenáročné, v bolestnej skratke zachycujú jeho osud. Také sú napríklad Moja piosnka II (Moja pesnička), Trzy strofki (Tri malé strofy) z čias pobytu v Spojených štátoch. Oveľa komplikovanejšie sú však ostatné súbory, v ktorých prevládajú už spomínané črty jeho poézie. Niet v nich ani bezprostrednej výpovede lyrického subjektu. Do popredia sa vynárajú dva tematické okruhy: prvý historiozoficko-reflexívny, v ktorom sa pokúša odhaliť morálny zmysel histórie; také sú napríklad Czasy (Časy), Piešň od ziemi naszej (Pieseň našej krajiny — z obdobia Jari národov), a druhý, spätý s kultom veľkých ľudí. Norwidove básne, venované významným ľuďom, prinášajú oslavu osobností, ktoré sa svojou činnosťou stali nositeľmi určitých kultúrotvorných zásad a nemajú nič spoločné s romantickým hrdinstvom. Takýto typ predstavujú diela Do obywaíela Johna Browna (Občanovi Johnovi Brownovi), Bema pamieci ialobny rapsod (Smútočná rapsódia na pamiatku Bema), Na zgon šp. Jana Gajewskiego (Na smrť nebohého J. G.), Foríepian Szopena (Chopinov klavír).
V rokoch 1858 — 1865 tvorí Norwid cyklus lyrických básní Vade-mecum, do ktorého vkladá niektoré skôr napísané verše. Už samé názvy jednotlivých básní svedčia o tom, že básnik zamýšľal vytvoriť dômyselnú panorámu morálnych, politických, filozofických a iných zásad. Jednotlivé básne sú mimoriadne úsporné v slovách. Obsahujú znamenité nuansovanie takmer všetkých variantov a životných zásad. Norwid pripisoval Vade-mecum veľkú dôležitosť, rátal s tým, že zohrá prelomovú úlohu v poľskej poézii. Ibaže básnika ustavične prenasledovala smola. Predchádzajúca zbierka básní sa zjavila tesne pred vypuknutím januárového povstania roku 1863, nemohla sa preto stretnúť so záujmom čitateľov. Rukopis Vade-mecum poslal do Lipska v predvečer prusko-rakúskej vojny a vydavateľ v neistej politickej situácii zrušil zmluvu. Cyklus sa nestal prelomovým bodom poľskej poézie, hoci mal na to všetky predpoklady — okrem jedného: až priveľmi predchádzal svoju dobu. Niet teda divu, že jednotlivé básne zbierky boli publikované až v našom storočí.
Iné Norwidove diela nemajú takú úroveň ako lyrika. Jeho eposy až na malé výnimky ustupujú drobným básňam, hoci často dosahujú vysokú umeleckú úroveň, nedostupnú jeho súčasníkom. Okrem Pro-methidiona zvláštnu pozornosť si zaslúži Assunta (1870), ktorá dávno predtým, ako sa v Poľsku zjavuje symbolizmus, je jeho modelovým príkladom, a malé veľdielo A Dorio ad Phrygium (1871).
Ako prozaik je Norwid popri Krasiňskom majstrom rytmizovanej prózy. Je tiež protivníkom fabulárnej fikcie, pretože podľa neho fikcia zakrýva morálnu pravdu. Preto jeho novely tvoria rozhranie novelistiky a básní v próze, hoci sú zbavené poetizovania. Najväčšou básnikovou vymoženosťou je mimoriadna schopnosť zachytiť premenlivé obrazy ticha, nálady a skutočnosti. Norwid neopisoval ani ľudí ani udalosti.
(215)
Upozorňoval iba na drobnosti, na podklade ktorých si čitateľ môže zreprodukovať význam prchavej chvíle, osobnosť portrétovaného a hlbší zmysc! opisovanej udalosti. Práve pre tieto vlastnosti prózy sa stal tvorcom memoárovej eseje. A B'utle kwiaty (Biele kvety, 1855), ako aj Czarne kwiaty (Čierne kvety, 1856), ak ich čítame z perspektívy výdobytkov literatúry XX. storočia, svojou klímou pripomínajú najlepšie strany románového cyklu Marcela Prousta.
Vo svojich dramatických dielach Norwid útočil na meštiansku komédiu a na epigónsku romantickú tragédiu. Ovládajúc zásady uzavretej scény a vtedy vládnúcej konvencie, zamietal jej základnú hodnotu — rýchlosť akcie, ktorá v jeho dielach nemá väčší význam. V Noi'wídovýeh drámach nájdeme aj realistické pozorovanie aj poetické zovšeobecnenie, aj preňho typickú náladu, aj mlčanlivú melanchóliu. Všetko to bolo ešte nasýtené iróniou. Preto sa v komédii Pierscieň wielkiej damy (Prsteň veľkej dámy, 1872) konflikt rozvíja okolo banálnej udalosti, akou je strata prstienka veľkej dámy. A hrdina, od hladil takmer zomierajúci básnik, nemá črty typického milovníka. Už v skoršej tragédii Krakus (1851) Norwid polemizoval s najreprezenta-tívnejšou poľskou romantickou drámou, so Slowackého Balladynou, a podal vlastnú víziu drámy, ktorá sa odvodzuje od stredovekého mystéria a antickej tragédie ( Wanda, 1871). Vo svojej najlepšej tragédii Kleopatra i Cezar (.1870) básnik polemizoval so shakespearovskou tragédiou, predstavil nie efektné historické udalosti a psychológiu postáv, ale tragédiu dvoch veľkých osobností, podliehajúcich ich vlastným argumentom.
Norwid otváral úžasné perspektívy pred poľskou literatúrou. Vrchol jeho tvorby pripadá na koniec emigrácie, už po smrti Slowackého, preto mu bolo ťažko nájsť ohlas u súčasníkov. Jeho novátorstvo značne predbiehalo dobu, takže ho nemohli chápať ani takí hlboko a citlivo mysliaci ľudia, ako bol Krasiúski a Klaczko. Tragizmus Norwidovej osamelosti ešte prehĺbil fakt, že bol posledným veľkým emigrantom a rozvoj kultúry vo vlasti sa uberal inými cestami.
XII.'  POLSKA LITERATURA VO VLASTI PO ROKU 1831
Poľská literatúra vo vlasti mala obmedzené možnosti rozvoja. Bola väčšmi podmienená situáciou v jednotlivých záboroch a musela sa väčšmi prispôsobovať meniacim sa potrebám spoločnosti. Preto domáci romantizmus po roku 1831 sa zásadne líši od romantizmu emigračného. Domáca literatúra iba nepatrne podliehala iracionálnym prúdom, mesianizmu a mysticizmu. Začali v nej totiž prevládať rozličně odtiene realizmu. Z cenzúrnych príčin sa musela vyhýbať v očiach okupantov podozrivým historiozofickým koncepciám. Rovnako sa nemohla ani pokúšať zovšeobecniť poľské skúsenosti. Keď si chcela zachovať národnú osobitosť, musela glorifikovať svojráznosť, totiž obraz krajiny, zvykov, tradície. Celkom sa orientovala na uspokojovanie miestnych,
(216)
nezriedka partikulám y ch potrieb. Okrem toho sa nezávisle od seba začali rýchlo diferencovať literárne smery a prúdy.
Po porážke povstania sa o kultúrne prvenstvo hlavného mesta Poľska začala uchádzať Poznaň. Veľkopoľsko sa stalo spojivom medzi emigráciou a vlasťou. Túto úlohu spĺňala predovšetkým tlač. A tak napríklad Tygodnik Literacki (1838-1845), ktorý redigovali Antoni Woykowski (1815-1850) a Julia Woykowska (1815-1851) popri príspevkoch tvorcov, pôsobiacich doma, uverejňoval diela emigračných básnikov. Bohatá a veľmi dobre redigovaná časť recenzií zoznamovala so všetkými dôležitejšími poľskými publikáciami bez ohľadu na miesto ich vydania. Príčina takéhoto stavu veci bola jednoduchá. V podmienkach kultúrnej autonómie, ktorú zaručoval Viedenský kongres, hlavné úsilie Prušiakov sa zacielilo na hospodárske ovládnutie poľských krajov, a to cestou eliminácie polského živlu, začínajúc postupnou germanizáciou najbiednejších spoločenských vrstiev, ktorých vábila nádej na zlepšenie materiálnych podmienok. Preto krátko po novembrovom povstaní sa vo veľkopoľskej publicistike zjavili tie isté problémy, s ktorými sa bude zapodievať poľská literatúra po páde januárového povstania roku 1864. Nemecký ekonomický tlak spôsobil, že sa veľa vynikajúcich humanistov vzdalo kultúrnej a literárnej činnosti v prospech činnosti spoločenskej a hospodárskej. Taký bol napríklad Hipolit Cegielski (1815-1868), znamenitý literárny teoretik, ktorý po prepustení zo školstva zakladá mechanickú dielňu, a tá sa postupom rokov rozrastá na jeden z najväčších poľských priemyselných podnikov.
Súčasne sa vo Veľkopoľsku rozvinula medzi ľudom osvetová činnosť. Nezávisle od procesov, ktoré prebiehajú v Poznanskom veľkokniežaístve, začína sa prebúdzať poľské národné cítenie medzi Slezanmi a Mazúrmi vo Východnom Prusku. Spomedzi mnohých činiteľov a ľudových spisovateľov Sliezska sa do popredia vynára postava Jozefa Lompu (1797 — 1863), dedinského učiteľa a súčasne novinára, romanopisců, básnika a najmä uznávaného zberateľa ľudových piesní a rozprávok. V tom istom čase pôsobil v Kráľovci a v Gdansku evanjelický pastor Krzysžtóf Mrongowiusz (1764-1855), autor poľských zbierok kázní a nábožných piesní. Popri ňom vyrástla iná postava ľudového spisovateľa, tiež evanjelického kňaza Hermana Gizewiusza (1810—1848). V pruskom zábore sa zjavuje nový, predtým neznámy typ literatúry — jednoduchá a zrozumiteľná ľudová literatúra povzbudzujúca vlastenecké cítenie, šíriaca osvetu a morálku.
Situácia v rakúskej časti vyzerala inakšie. Habsburgovia aj naďalej pokladali Halič za okupovaný kraj, hospodársky ho ruinovali a privádzali ľud do biedy. Pre tento účel vytvorili obrovský byrokratický systém, ktorý nevládal uskutočniť zverené mu úlohy. Čoskoro sa stal vďačnou témou vtipov a satiry. Ukázalo sa, že Halič — vzhľadom na silné spoločenské napätie a neschopnosť rakúskej byrokracie — je najspôso-bilejším terénom pre konšpiračnú činnosť demokratov. Veľká skupina povstalcov tu hľadala úkryt a hoci časť z nich Rakúšania uväznili a vyhnali z krajiny, iní, ako napríklad Seweryn Goszezynski, organizovali osiobodeneckú konšpiráciu. Táto situácia v Haliči spôsobila, že ohlas
(217)