jazykov), spravíme aspoň prvé kroky k hľadanému vysvetleniu A nemali by sme byl prekvapení /istením, že objavíme aj iné štruktúry alebo formy, ako sú jednoduchá predikátu, skladanie pravdivostných funkcií a obmedzené spôsoby kvantifikácie, uznávané v štandardne) logike. f)alším výsledkom )e aj celkom odôvodnená nádej, že si postupne uvedomíme, ako sa tá časí všeobecnej gramatickej štruktúry, ktorú v abstraktnej forme zachytáva jednoduchá predikátová logika prvého rádu. dá vhodne použil v čoraz komplikovanejších typoch jazykového prejavu a uvažovania. Takže nakoniec pochopíme, že samotná logika a čisto formálne pojmy individua, vlastnosti, vztahu a totožnosti s ich všeobecnou aplikovatelnoslou sa objavujú ako výsledok postupného, analogického rozširovania aplikácie určitých charakteristických vlastnosti štruktúry základných výpovedí, t. j. viet týkajúcich sa základných typov obsahu Niektoré z týchto myšlienok som podrobnejšie rozvinul vo svojej knižke Subject and Prrdicale m Logic and Gram-mar - najma (pokiaľ ide o prvý z uvedených bodov) v tom, čo v nej píšem o ..priehľadných Iperspicious] gramatikách", ako ich nazývam, a (pokiaľ ide o druhý z uvedených bodov) v tom, čo v nej hovorím o zovšeobecnení subjekt-predi kalového vzťahu lýmto spôsobom by sme sa mohli priblížiť k cieľu. 0 ktorý sa usiloval program mnou kritizovaný. Obávam sa však. Že asi aj toto zostane skôr programom ako reálnou vyhliadkou. Jeho uskutočnenie by si totiž vyžadovalo jedinečnú kombináciu znalosti z lingvistiky, hlbokého chápania filozofie, odborných vedomosti z logiky, usilovnosti a vytrvalosť. ZAPRÍČIŇOVANIE A VYSVETLENIE V tejto kapitole podrobnejšie preskúmam dve navzájom súvisiace idey. ktoré určite palná k hlavným prvkom našej pojmovej výbavy. Niekedy sa domnievame, alebo sa údajne domnievame, že kauzalita je prírodný vzťah, ktorý je medzi jednotlivými udalosťami alebo okolnosťami vo svete prírody lak. ako je medzi ninú vzťah časovej následnosti alebo priestorovej blízkosti. Okrem toho. a správne, spájame kauzalitu aj s vysvetlením. Ak je však kauzalita vzťah, ktorý' platí vo svete prírody, s vysvetlením je to inak. ľudia vysvetľujú niečo bud sami sebe, alebo iným a táto ich činnosť sa odohráva v prírode Hovoríme však aj o tom, že jedna vec vysvetľuje druhú, alebo je ňou vysvetlená, ako keby vysvetlenie bolo vzťahom medzi týmito vecami. To je pravda, lenže nejde o prírodný vzťah v tom zmysle, v akom možno považujeme za prírodný vzťah kauzalitu. Je to rozumový, racionálny, alebo inten/io-nálny vzťah Neplatí medzi vecami vo svete prírody, vecami, ktorým môžeme pripísať miesto a čas. Je to vzťah medzi faktami alebo pravdami. Tieto dve úrovne vzťahu sa vo filozofických úvahách často a ľahko zamieňajú alebo spájajú dojednej K ich /amieňa-mu vo filozofii dochádza sčasti preto, lebo pn bežnom alebo 136 1)7 W-flklZúfiekom uvažovaní mi oí od seba jasne odlíšené A nie sú uklo odlíšené preto, lebo by to pn bežnom uvažovaní Často nemalo riadny praktický význam. Pokiaľ je však cietom našej filozofie rozumieť svojmu ne-filozofickému uvažovaniu, naozaj by sine si mali tento rozdiel uvedomovať. — Ľahko môžeme dokázať, že tento rozdiel nie je v bežnej reci jasne vyznačený. Na prírodný i ne-prirodný vzťah referujeme pomocou substantívnych konštrukcii tých istých druhov - podstatných mien odvodených z iných slovných druhov, podmetových či predmetových vedľajších viet aid. Na označenie přírodního aj ne-pri rodného vztahu používame tú istú skupinu výrazov (napríklad samotný výraz ..zapríčiňo-vaf. alebo ..byť spôsobený", „byt zavinený", „nastať pre"), alebo tieto výrazy používame takým spôsobom že by sme len veľmi ťažko vedeli určiť, ktorého vzťahu sa týkajú, čo by v nás mohlo vyvolal pochybnosti. 6 vôbec rozlišovanie, ktoré máme robiť, existuje. To neznamená, že sme vždy na pochybách, o ktorý vzťah ide Ked pred nami niekto vysloví vetu, ktorá má formu „Dôvodom, prečo nastalo q, bolo p" ! napríklad. ..Dôvodom, pre ktorý sa zrútila lálo budova, bolo to. že ju postavili z nekvalitného stavebného materiálu"!, alebo formu ..Fakt. že q, je vysvetlený faktom, že p" {„Fakt. že sa budova zrútila, je vysvetlený tým. Že ju postavili z nekvalitného stavebného materiálu"), môžeme s istotou vedieť, že sa v nich hovorí o nc-prírodnom vzťahu. Pn vetách „Zrútenie sa budovy bolo spôsobené/zapríčinené použitím nekvalitného materiálu pn jej stavbe", alebo „Použitie nekvalitného materiálu pn sUivbe tejto budovy zavinilo jej zrútenie" sme však na pochybách. Občas sa v reči vyskytnú jemné náznaky rozlišovania. Porovnajme, napríklad, vetu .Jeho smrť. lým. že k nej došlo práve vtedy, ked k nej došlo, zavinila neúspech rokovaní" s vetou „To, že k jeho smrti došlo práve v teď. keď k nej došlo, zavinilo neúspech rokovaní". Jeho smrí, ako sa o nej ho- lín von v prvej vete, je určite událost, ktorá sa odohrala v prírode Nastala vtedy, ked nastala. Ale to. že k jeho smrti došlo vtedy, ked k nej došlo, nie jc udalosť v prírode. Je to /akt, že určitá udalosť nastala v prírode v určitom čase Máme právo na základe toho tvrdiť, Že zvrat „neúspech rokovaní" reteruje v prvej sete na prírodnú udak>st a v druhej na fakt. 2e táto udalosť nastala v určitom čase a že zvrat „zavinila" znamená v prvej vete prírodný vzíah a v druhej nc-prírodný? Na takýto záver nás nič neoprávňuje. Pretože jednoducho vôbec nemusí byť pravda, že používate! pnrc»dzcného jazyka sa chce vyjadrovať konzistentne na jednej ci druhej úrovni, ani to. že si obe úrovne zamieňa. Často je to prosto tak. že tieto úrovne nerozlišuje, lebo tak robiť nemusí. Mohli by sme dôkladne preskúmať, ako sa jazyk v tomto ohľade používa. Určite by to bolo zaujímavé aj užitočné Ale myslím, že lo nie je až také nevyhnutné. Takže sa loho zriekam. Na úvod však treba ešte Čosi doplniť o rozlišovaní medzi údajne prírodným vzťahom kauzality, ktorý je vraj medzi vecami v prírode, a nc-prírodným vysvetľujúcim vzťahom, kio-rý je vraj medzi faktami alebo pravdami. Opis toho druhého sa vám môže zdať dosť nejasný alebo provokatívny Tým, že ho prijímam, nechcem popierať súvislosť medzi týmto vzťahom a prírodnými faktami. Pravé naopak. Chcem zdôraznil istú súvislosť s určitými prírodnými faktami, totiž prírodnými faktami, týkajúcimi sa nás ľudí ako subjektov. Aby som vám (o trochu priblížil - m.'hl: by sme tvrdiť. Že ne-prírodny takt spočívajúci v tom, že medzi taktom, že /», I taktom, Že q jc vysvetľujúci vzťah, sa rozvíja do prírodného faktu, ktorý spočíva v tom, že ked sa nieklo dozvie, že p, vyvolá 10 v ňom vzhľadom na dalšic poznatky i alebo leoríu) stav. ktorý nazývame „chápaním, prečo q" Nc-prírodný vzťah medzi pravdami jc sprostredkovaný súvislosťou, do ktorej ich dávame (alebo ktorú majú) v našej mysli - čo samo je prírodný fakt 139 Práve prelo som lentn v/ťah nazval aj racionálnym. Ale objekty, ktoré sú v takomto vzťahu, sú úporné intenzmnalne Nemôžeme im pripísať micslo alebo čas v prírode, hoci ich. samozrejme, môžeme popísal uvažovaniu a hovoreniu o nich a objektom, ktorých sa týkajú < Kcdže objekty, ktoré sú spojené vysvetľujúcim vzťahom, -a nenachádzajú v prírode, nenachádza sa tam ani tento vzťah medzi nimi: príslušný prírodný vzťah je medzi udalosťami v nasej mysli. O rýchlo udalostiach, ktoré sú v prírodnom vzťahu, vsak nemôžeme hovořit bez toho. že by sme sa odvolávali na objekty, ktoré sú v ne-prírodnom vztahu ) Pravdaže, proti tomu sa namietalo, že fakty sú súčasťou prírodného sveta a že tvona pomerne obsiahlu kategóriu, do ktorej patria udalosti, stavy a pnlobne. Obe strany tejto diskusie sa môžu odvolať na to. že dôkazom správnosti ich názoru je používanie jazyka. Táto diskusia vsak nie je príliš" užitočná. Azda len tým. ako nás opätovne núti uvedomiť si. že z praktického hľadiska nepotrebujeme jasne a dôsledne rozlišovať medzi týmito dvoma vzťahmi l-co čo si to obe strany uvedomia, môžu svoju diskusiu ukončiť v zmierlivom duchu a s banálnym konštatovaním, že aj jedno aj druhé vysvetlenie je do istej miery správne. Predsa sa vsak patrí, aby sme takto rozlisovali my. Akonáhle je nám toto moje rozlišovanie jasné, môžeme sa vyhnúť spletitému spôsobu vyjadrovania, ktorý sa zaužíval v súčasných filozofických prácach. Občas si môžeme prečítal, že udalosť ..za toho a toho opisu" [under such-and-such dcsťríptionľ* je príčinou -alebo vysvetlením - nejakej inej '"Výraj .jíescnpUun ' kinrý sa poŕnuc prácami B Rusvlliodomacnilako odborný icnran prekladaní ako _op»' Tcndcnoa zavicM do fttfe) odbornej terminológie výraz ..deskripcia" má podlil inň.i viacero ncvs'hod /-> icdnu / naiväŕUch považujem to. >t pn pouŕivani (cimlnu ..deskripcia" sa celkom stráca «rv rshw mede ..opisom" ako specifickým druhom výra-zu(pripadneinlc/jonálnř|cnlilyl a..opisovaním" niečoho Po/n prekl 140 udalosti alebo stavu vecí Ak vsak skutočne existuje také rozlišovanie, o akom hovorím, oba tielo spôsoby hovorenia, éj u? ide o príčinu alebo vysvetlenie, musia byť celkom popletené Predpokladajme, že konkrétna udalosť alebo konkrétny stav veci A je príčinou alebo čiastočnou príčinou inej konkrétnej udalosti alebo stavu vecí B Ak je kauzalita prírodný vzťah, vzťah medzi A a B v prírode, tak tento vzťah je medzi nimi bez ohladu na to, ako ich opíšeme. Samozrejme, neplatí, že si môžeme vybrať ľubovolné jedinečne aplikovatelné opisy A i B, ktoré sa nám páčia, a nadalej byť presvedčení, že fakt. že nastala alebo existovala udalosť alebo stav. zodpovedajúca či zodpovedajúci opisu A, ktorý sme si vybrali, bude vysvětlovat (akt, že nastala alebo existovala událost alebo stav. zodpovedajúci nami vybranému opisu B Ak sa usilujeme o vysvetlenie, musíme si vybrat'príslušné fakty týkajúce sa A a B Vyberanie príslušného laktu týkajúceho sa nejakej udalosti alebo stavu môže znamenať rozhodovanie medzi rôznymi možnými opismi tej istej udalosti alebo stavu Neznamená rozhodovaiuc medzi rôznymi opismi toho istého faktu, láki je v iqio súvislosti mečím, čo treba konštatovať, ntc opísať. '* Teda bez ohľadu na lo. či hovoríme o kauzálnom, alebo o vysvetľujúcom vzťahu, je zavádzajúce a svedčiace o zmálku tvrdiť, že jedna vec za loho a (oho opisu zapríčiňuje alebo vysvetľuje druhú Ak je moje rozlišovanie správne, lak je to skôr tak. že. po prvé. A zapríčiňuje B bezvSkratbie. a po druhé, že pravdivost nejakého výroku, obsahujúceho nejaký opis A. vysvetľuje pravdivosť nejakého výroku, obsahujúceho nejaký opis B (alebo, povedané inak. že nejaký fakt zahŕňajúci A vysvetľuje nejaký fakt zahŕňajúci 8). Ale prečo polom sú niektoré opisy vhodné na lo, aby vystupovali v takýchto výrokoch? A lebo: prečo sú vybrané fak- "Hoo pravdaJe mó>rme opisovat fakty napríklad kedo neiakom fakle hovoríme. íe (C všeobecne zndmy. ale ho nedoMBloéne oceňovaný 141 ty tými správnymi taktami vo vysvetfujúcom vztahu1 A aká n- súvislosť medzi vhodnosťou opisov, správnosťou taktov a samotným kauzálnym vzťahom, vzíahom. ktorý podľa nás existuje v prírodnom svete, ked je to vzíah medzi konkrétnymi udalosťami a stavmi bez oh lad u na to. ako ich opíšeme'7 Takalo súvislosť určite musí existovať Schopnosť jedného (aktu vysvetliť druhy musí mat svoj zaklad v prírode, kde sa vyskytujú udalosti, kde existujú stavy a platia kauzálne vzťahy. Musíme si to myslieť, lebo nám v opačnom prípade hrozí, že budeme musieť zastávať názor, že samotný kauzálny vzťah v pnrode neexistuje, alebo že neexistuje mimo nasej mysle, že presvedčenie oexistencu takéhoto vzťahu je iba projekciou nejakého nášho subjektívneho opisu do sveta, možno nášho sklonu považovať niektoré takty za také, čo vysvetli::ú iné. Práve toto je, sčasti, koncepcia, ktorá sa všeobecne pripisuje Humovi, hoci subjektívny sklon, o ktorom bola reč. chápal inak. než som ho opísal ja. To vsak bola, samozrejme, iba Časť jeho koncepcie Pretože si myslel aj to. že takýto základ v pnrode skutočne existuje, a to nezávisle od uvažovaného sklonu, a Že bez t názor je čiastočne správny a čiastočne nesprávny Je pravda. 2c neexistuje žiadny jedinečný prírodný vztah. kiorý platí med/i odlišnými udalosťami alebo stavmi a ktorý moíno ako taký odhalit v konkrétnom prípade a identifikovat ako vzťah kuu/alny Neexistuje ani pluralita vzťahov, kioré platu medzi odlišnými udalosťami alebo stavmi a ktoré možno pozorovat v konkrétnych prípadoch a identifikovat ako specifické odrody všeobecného typu vztahu, totiž vzťahu kauzálneho. V tomin ohfude sa pojem kauzality odlišuje od Jul-sieho kalcgonálneho pojmu, pojmu indivíduovej substancie, s ktorým sa tradične a správne spája ()ba pojmy sú vysoko abstraktné Am jeden z ruch nepatrí do slovníka spojeného s konkrétnym pozorovaním Lenže zaliatčo existuje hromada výrazov pre Specifické druhy alebo odrody indivíduovej subsuncie - tak. že o konkrétnych psoch, stoloch, ľudoch či horách môžeme povedať, že každý z ruch je pozorovatelným prípadom takéhoto druhu * v prípade kauzality, chápanej tak. ie uvádza do vztahu mlliiné konkrétne udalosti alebo okolnosti, neexistuje nič obdobné. V tejto negatívnej času je teda tradičný názor oprávnený. Je viak vážnou chybou pripisovať tejto času význam, ktorý sa jej tradične pripisuje, a považovať ju za východisko pn objasňovaní pojmu príčiny. Táto chyba sa týka unáhleného zovšeobecňovania. Hoci pojem príčiny, chápaný ako vzťah medzi odlišnými konkrétnymi udalosťami alebo okolnosťami, nenachádza v slovníku pozorovania žiadnu oporu, ktorá by bola presnou paralelou toho. čo som ukázal v prípade pojmu substancie, pojem zapričiňovania všeobecne vsak predsa len \ takomto slovníku oporu, alebo skôr základ, h to základ pevný, nachádza. Existuje obrovské množstvo rozmanitých druhov dAcii a transakcii, ktoré možno pnamo pozoroval v konkrétnom prípade a ktoré správne opíšeme ako kauzálne, pretože sú rozmanitými druhmi spôsobovanio niečoho, vyvolávania nejakého účinku alebo nejakého nového stavu veci. Už 144 spomenutá neprítomnosť paralely s prípadom substancií sa J.i vv svetlu fednoducho pretože ked pn opise takýchto po zorovateíných akcii alebo transakcii používame dvojargumen-tnvý predikát, prechodné sloveso |iransitive vcrb| vhodné pre príslušný typ iransakcie, argumcnts predikátu neobsadzujú označenia odlišných konkrétnych udalosti alebo okolnosti Aspoň jeden z nich. ba často oba \u obsadené označením konkrétnych substancii. Zvyčajne, hoci nie vždy. označuje takýto predikát nejaké Specifické vynaloženie kauzálnej sily nejakým čmitclom. či už živým alebo neživým. A často, hoci nie vždy. vynaloženie takejto sily na pasívny objekt Teda sotva môže byť niečo sšednejsie ne* pozorovanie specifických rozmanitých druhov spôsobovania účinkov nejakými vecami v konkrétnych prípadoch Slovník používaný na opis pozorovania je rovnako hohaiý. pokial ide o mená pre typy akcií vyvolávajúcich účinok, ako v prípade mien pre typy substancii. V skutočnosti su oba druhy mien - pre typy substancii a typy akcii - navzájom nerozlučne spojené Jedna vec. napríklad, pôsobí a spôsobuje nejaký účinok, nový stav vecí - možno v inej veci - charaklerístickým vynaložením kauzálnej sily a pn pozorovaní takejto transakcie už získavame vysvetlenie (alebo aspoň bezprostredné vysvětleme) nového stavu vecí. Nehovorí sa o rozkladaní transakcie na po-siupnosť stavov vecí - na postupnost ..odlišných existencií'* -0 zisťovaní, či alebo na základe čoho tvorí tálo postupnost postupnost kauzálnu Niekto pozormai že zmena bola spôsobená nejakým charakteristickým spôsobom. Človek, ktorý pozoruje výsledok, nie však to, ako k nemu došlo, môže hľadať vysvetlenie výsledku. A výsledok mu možno vysvetliť tak. že mu povieme o pozorovalcmej. nim vsák nepozorovanej, akcii spôsobenia výsledku V týchto prípadoch sa teda vysvetlenie opiera priamo o vzťahy pozorovatelné v prírode. Pravdaže, nie vždy je také jednoduché získať vysvetlenie. A vtedy sa 2ačítu alebo môže začal Madame príčin, pn kto- 145 mm sa nadmír sčasti tými vzormi spôsobovania, vynakladania kauzálnej sily. ktoré predkladá prinxla hrubému pozorovaniu, a sčasti pozorovaním prav idelnosli spájania odhínych existencií, ktoré je lake drahé pre zástancu prijatého názoru Ak sa nám pomocou teoretické) konštrukcie alebo presnejšieho pozorovania podaří objaviť alebo postulovať kópie, obrazy alebo analogie našich hrubších modelov a spojiť lak čiře pravidelnosti spojenia tak sme presvedčení, či prechodne presvedčení, že sme dosiahli úroveň vysvetlenú - že sme ruíu príčinu Ba a| v tých prípadoch, keď náš slovník používaný na opis pozorovania obsahuje slovesá pre činnosf alebo pre podrobenie sa pôsobeniu nejakej akcie, takte v istom zmysle už chápeme účinky na základe pozorovania hrubších spôsobov, akými sú vytvorené, môžeme mať dôvody pre hľadanie hlbšieho alebo všeobecnejšieho chápania, leda pre skúmame mikromechanizmov vyvolávania účinkov, detailnejších procesov, ktoré sú v pozadí tých hrubších. Nepochybné platí, že pn vývoji zložitej fyzikálnej teorie sa naše hrubšie modely používajú čoraz menej, sú čoraz menej užitočné a nakoniec sa azda úplne vytratia Pn dosiahnutí tohto bodu stráca svoju úlohu v teórii aj pojem príčiny Ako tvrdil Russell. slratí ju a mal by ju stratiť. Tento stav však málokto dosiahne, a ak aj. tak len na králky čas III. Naplňme teraz lenlo hrubý náčrt obsahom. Humovi sa podanlo nájsť subjektívny zdroj toho. čo považoval za význačnú charakteristickú stránku našej koncepcie kauzality ako prírodného vzťahu Zvyčajne o nej hovonl ako o pojme nevyhnutnej súvislosti Pripúšťal však. že ju možno nazvať aj inak. pričom ostatné mená sú podlá neho v skutočnosti, alebo, ako hovonl on. „takmer" synonymné l>o svojho zoznamu takmer synonymných mien zaradil termíny ..pôsobnosT (efTicacy). 146 ..vplyv', ..moc", .„sila", „energia .nevyhnutnosť", „spojenie" a „produktívna vlaslnosT/1 ku ktorým by mohol pridať „pnnúteme* bez toho. že by príliš prekročil hranice svojho pojmu „takmer synonymných" termínov. Samozrejme, pn hladanl subjektívneho zdroja tejto idey sa nadil. alebo aspoň tvrdil, že sa nadi. svojím hlavným pnncípom hladať dojem, z ktorého je táto idea odvodená Je však pomerne zvláštne. Že Hume sa vo svojej knihe vyhol najsamozrejmejšiemu smeru, ktorým ho mohol viesť jeho pnncip Ak sa zameriame na trojicu .jnoc". .sila" a ..pnnutenie' a položíme si otázku. I akého dojmu je odvodená idea. ktorú možno vo všetkých troch rozoznať, najsamozrcjmejšia odpoveď sa vzťahuje na skúsenosť, ktorú máme, keď pôsobíme silou na telesá, alebo ked telesá pôsobia silou na nás - vrátane tiel iných ludi. ak ich chápeme ako fyzikálne telesá."' Tlačíme alebo iaháme lelesá alebo telá. sme tlačení alebo ťahaní a ciiune tlak a ťah. silu. pnnúícnie alebo moc. ktorou pôsobíme na telesá alebo ktorou pôsobia na nás. Toto je tá najbezprostrednejšia skúsenosť, akú si len môžeme želať: dojem sily. ktorou r^sobiroe a ktorej pôsobeniu sme vystavení. (Samo slovo „dojem" má v tomto prípade svoj vlastný ironický podtón.)" Zdá sa, že Hume v odmietavej poznámke v knihe (Zvony o ľudskom rozumr1 reaguje na tento problém snahou alomizovať celkovú skúsenosť: izoluje čistý telesný pocit ako jednoduchý prvok, ktorý '.prevádzajú, alebo po ktorom n.^lcdujú či ktorému predchá- vHutae.T> ATrraňuefHiman Natmt I III 14 "Tento probtŕm elegantne vy*ve llil Au.nn Faner Po/n jeho knihu 77w Frrrdomofíhf HMJ. Undon. !**> v. 1X4 :,Huinov rým . imprrsBOO" m do -lo.cr-hny (napi I Antologii i dtd filozofov, NovmekicnvincUaosviciemUrilaiofii. Hnii\Uva 1967) prekladá ako. Jojcm~.alc mámeni q ..ulaCeme". „viiwiuiie" Po/n prekl ■*Mume. D.: Au Enipäry amtrrniiK Human Vndtrtíandmg. VII II po- ilcdni roxnimka pod íurou 147 ii/.iiu in-.' jednoduché zmyslovédojmy Atomizoval'však znamená skresľovať; Hume systematicky skresľuje celu fenomc-nológiu vnímania Tuje leda zdroj icdneho z pojmov, ktoré Hume spája dohromady ako .takmer synonymné" Pravdaže, v skutočnosti neobmedzujeme použitie pojmu sily na ueto mechanické transakcie, na tlačenic a ťahanie, ktorých sa aktívne alebo pasívne zúčastňujeme my alebo im fudu. Rozširujeme jeho použitie na všetky takéto transakcie. Obsahuje toto rozšírené použitie prvok antmpomoďicke) projekcie, ako to tvrdí Hume v uvedenej poznámke pod Čiarou * Možno áno Ked sledujeme obrovský balvan nítiaci sa dolu svahom, ktorý vrazí priamo do drevenej chatrče stojacej mu v ceste, vidíme pred sebou exemplárny prípad sily. A možno sa pri tom stotožňujeme, hoci sotva koherentným spôsobom, s chatrčou (ak patríme k jednému typu ľudí), alebo s balvanom (ak patríme k inému typuj: predstavujeme si sami seba na mieste jedného či druhého "vôbec však nie je dôležité, či takýto prvok projekcie je v pozadí rozšírenej aplikácie tohto pojmu, alebo či v ňom pretrváva Pretože podstatné je. že lieto mechanické transakcie, toto ťaháme a tlačenie, zrazenie či prerazenie, tieto prejavy sily nám poskytujú príklad akcií, prírodných vzťahov, ktoré, či už do nich vstupujú živé alebo neživé objekty, môžeme pnamo pozorovať (alebo prežívať) a ktoré nám. ked ich pozorujeme (alebo prežívame) alebo o nich primeraným spôsobom hovoríme, poskytujú celkom postačujúce vysvetlenia svojich výsledkov, stavov vecí, do ktorých vyústia Vidíme balvan nira/ chatrč, Výsledkom je stav chatrče, zrútená chatrč Vidíme človeka zdvihnúť kufor a vyfotit ho na policu To je vysvětleme toho. že je kufor na polici, čiže toho. ako sa tam dostal. Tvrdím teda. Že by sme mali mechanické transakcie považovať pn našom skúmam po|mu kauzality ako takej za základné Sú základné pre naše vlastné pôsobenie vo svete, pre UK vyvolanie zmien, ktoré zamýšľame poriadne sa zapierame, prikladáme ruky k dielu, pritláčame pero alebo stláčame tlačidlo, potahujeme páku alebo spúši Ked do nich sami vstupujeme, sú pre nás zdrojom pojmov sily a energie, donucovania a nátlaku Ked v nkh nevy stupu jeme. obsahujú pozoroval c iné prírodné javy. akcie alebo vztahy, ktoré môžeme v konkrétnom prípade priamo odhalit a ktorých pozorovanie nám poskytuje vysvetlenie stavov, do akých vyústia. A konečne, do tejto kategórie spadá veľká časť mnohotvárneho jazyka používaného na opis hrubých kauzálnych akcii a vzťahov: napríklad .ilačiť". „ťahať". ..dvíhať \ ..klásť". ..dávať preč". ..otváral", ..zatvárať", „ohýbať", „natahovat", „preliačiť". ..stlačiť" atďM Netreba sa teda čudovať, že takéto transakcie poskytujú základný vzor. ked je na programe Madame príčin na teoretickej úrovni, že hľadáme kauzálne ..mechanizmy", že jazyk týchto mechamzmov preniká celým jazykom používaným na opis príčiny ako takej, napríklad vo zvratoch ..kauzálne spojenie". ..kauzálna vazba" a „kauzálny reťazec", hoci je celkom jasné, že ide o metaforu Potvrdením toho je aj úvaha o pojmoch príťažlivosti a odpudivosti, základných pojmoch fyzikálnej tcone. Po prvé. zmysel mechanickej interakcie ako paradigmy vysvetľovania do značnej miery objasňuje počiatočnú nechuť prijal myšlienku pôsobenia na diaľku a s tým spojený sklon postulovať nejaké médium, pmstredníctvom ktorého sa silové pôsobenie prenáša Po druhé, aj keď sa táto nechuť prekoná, model ťahania a tlačenia je stále nepriamo prítomný. Táto nepnama prítomnosť je vlastne dvojnásobná Hoci je totiž prítomnosť pojmov tlačenia a iaruuná v slovách príťažlivosť a ..odpudivosť' etymologicky zrejmá, použitie týchto slov v prípade AlHcotnhc. G E M Xauubl) xtc Detcrminauon /novi puMikma-ai v TbmríkuCituiaiUmatulCmdiiifluiih.Oxford 1975. n ŔVKJ.lio-rť hocUiuxom bol BnM> Sosa 1« fyzikálneho pôsobenia na diaľku je určite sprostredkovane tým. že sa už anakigickým spôsobom používajú v prípade bytosti schopných pociťovat túžbu a odpor - o nich hovoríme, že ich objekty týchto emócii ..priťahujú" alebo „odpudzujú " Koniec koncov, francúzsky výraz pre magnet je ai-mími. S modelom, ktorý poskytuje mechanická interakcia tuhých telies úzko súvisí model, ktorý ponúka pohyb tekutin. Tento model takisto preniká obrazným jazykom, ktorý používame pn hovorení o príčine ako takej. Napríklad, ked hovoríme o zdroji, z ktorého \yplý\ajúdôsledky Alebo v menej všeobec-nora prípade môže byl predbežným modelom v teóni elektrického prúdu, prúd prtteká vodičom pn napriíí. naráža na odpt>r atd. Vo všeobecnosti jc leda Madame kauzálnych teórii hľadaním spôsobov akcii a reakcii, klorŕ nie sú pozorovaterné na bežnej úrovní (alebo nie sú pozorovateľné vôbec, ak sú postulované Ci hypoteticky predpokladané) a ktorým môžeme rozumicí prelo, lebo si ich utvárame podľa vzoru, prípadne o nich uvažujeme analogicky podlá tých rozmanitých spôsobov akcii a reakcii, aké predkladá skúsenosť hrubému pozorovaniu, alebo aké si uvedomujeme, ked sa ich aktívne alebo pasívne sami zúčastňujeme. Takéto tvrdenie si vyžaduje bližšie v> medzeme. Nechcem príliš ostro oddělovat1 pozorovanie od teónc Dokonalejšie pozorovanie zaznamená sily a prirodzené lendencie. ktoré hrubšiemu pozorovaniu unikajú. Dokonalejšie pozorovanie postupne prechádza do teónc. Okrem toho, jedna teóna môže byť základom analógie pre druhú. Teóna gravitácie aplikovaná na slnečnú sústavu poskytuje napríklad model pre teónu subatomámej štruktúry. A nakoniec, ako som už spomenul, z najrozvinutejších fyzikálnych teórií sa modely úplne vytrácajú Obrazy sa nahrádzajú rovnicami zaprie íňovanie pohlti matematika. IV Pn takomto pnamom prechode od problematiky pozorovatelného vytváranú konkrétnych účinkov k problematike hľadanú všeobecných kauzálnych teórií, aký som spravil ja. môže mal človek dojem, a celkom oprávnene, že som prešiel príliš rýchlo a cez príliš vela veci Pretože je, dá sa povedať, životne dôležité rozlišoval medzi teoretickým skúmaním príčin nejakého všeobecného javu a požiadavkou vysvetlil vý-skyl nejakej konkrétnej udalosti, prípadne dosiahnu! nejaký konkrétny stav veci. Odkaz na pozorovateľné vytváranie účinkov nestačí na adekvátne spracovanie druhej problematiky ani v tyvh prípadoch, ked jc takéto pozorovanie kauzálnej akcie dostupné. Toto je dôležitý problém Hoci tolíž nejaké pozorovateľné vytvorenie účinku pôsobením konkrétnej kauzálnej sily, alebo v dôsledku vystavenia jej pôsobeniu môže byl jeho bezprostredným vysvetlením, často je ešle stále otázne, prečo došlo práve k tomuto konkrétnemu prejavu sily, prečo sa v príslušnom čase a na príslušnom mieste realizoval práve ten typ účinku, ktorého prípad nastal Nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou toho, aby sme sa s týmto problémom vyrovnali, jc vrátil sa k problematike pojmov typov substancii a ich spojeniu s pojmami typov akcii a reakcii (alebo kladenia prekážok Či odporu proti akciám). Existencia tohto spojenia - ďalekosiahla použitelnost našich pojmov substancií -jc filozofickou samozrejmosťou Avšak vdaka pretrvávajúcej sile a vplyvu humovskej teórie príčin sa význam tejto samozrejmosti a jej dopadu na túto pn ■Mematiku prat idclne prehliada alebo podceňuje Naše po)my typov individuálnych veci alebo substancií sú leda pojmami veci, ktorých Lharaktenstickou vlastnosťou je dispozícia konal alebo reagoval istými spôsobmi v istom rozsahu okolnosti. S dotazom na poslednom zvrate by sme 150 IM mohli s istým zveličením, ktoré možno prepáčiť. Ivrdit Že každá akcia je reakcia Pravdaže, nejakú akciu alebo reakciu objektu môžeme pozoroval alebo sa o nej dozvedieť bez toho. že by sme vedeli, aký bol charakteristický rozsah okolnosti, ktorá bola podnetom akcie alebo reakcie v konkrétnom prípade. Pripadne bez loho. že by sme poznali podrobnosti týkajúce sa týchto okolnosti, alebo bez toho. Žc by sme dostatočne poznali sprievodne' okolnosti a mohli tak uspokojivo zainedit pozorované správanie do jedného z tých typov správania, na ktorý sú substancie príslušného druhu náchylné. Vi všetkých týchto prípadoch je požiadavka na vysvetlenie v poriadku. Je to požiadavka na vyplnenie medzier v našom poznani, človek je vsak v pokušení povedať. 2e tieto medzery sú ako prázdne miesta na vopred pripravenom lormulán \*>pred vieme, čo môžeme do prázdnych miest doplniť, pretože poznáme, s akým typom veci máme dočinenia Nepláli. Že si najprv osvojujeme pojmy typov veci a až potom a iba na základe opakovaného pozorovania podobných spojení udalosti alebo okolností si začíname vytvárať presvedčenia o tom, aké druhy reakcii a pn akom rozsahu predchádzajúcich podmienok môžeme od takýchto vecí očakávať Takéto presvedčenia sú skôr s našimi pojmarra vecí neoddělitelné spojené. Nebolo by dobré príliš v tomto zmysle preháňať Am ja som to v uvedenej formulácii neprehnal - aspoň nie veľmi Holo by nezmyslom popierať, že o prirodzených sklonoch veci rôznych typov a o prirodzených sklonoch jednotlivých exemplárov týchto typov sa učíme ako sa vraví, na základe skúsenosti A najmä tých druhých, ked ide o typ. do ktorého patna ľudské bytosti. To som nepopieral. Učenic vsak prehieha vo vopred existujúcom, už pripravenom rámci podmienečného očakávania. V našom živote ako živote bytostí, uvedomujúcich si seba a svet objektov a udalosti, neexistuje okamih, v ktorom by sme boli rovnako pripravení aj nepripravení na to. žc z čohokoľvek môže vzisí čokoľvek Neexistuje teda am 152 proces, pomocou ktorého by sme sa z tohto stavu vynorili, proces, ktorý opísal Hume pozorovanie stálych spojeni, vytvárajúcich duševné návyky, ktoré potom prenášame na objekty v podobe klamných pojmov účinnosti, pôsobenia, energie, sily, nevyhnutnej súvislosti a podobne Istotne je však pravda aspoň to. >e za pozorovanie pravidelnosti, kloré vedú k tejto rozšírenej koncepcii síl či prirodzených sklonov veci. akbo ju potvrdzujú, vďačíme skúsenosti. nie1 frčíte na tom niečo je. To však vôbec nedokazuje, že pojem kauzálneho pôsobenia alebo spatného pôsobenia, stelesneného v nespočetných Špecifických podobách, aké nadobúda v našom každodennom alebo teoretickom slovníku, je odvodený zo skúsenosti jednoduchých, pravidelne po sebe nasledujúcich dejov, alebo Že ho môžeme, pokiaľ ide o celý jeho objektivny obsah, redukoval na takéto pravidelnosti - teda ideu, ktorú ako prvý načrtol Hume a ktorú neskôr rozpracovali Milí a ďalší autori Považovať takéto odvodenie /a nevyhnutné alebo možné znamená vysvetľovať si veci úplne nesprávne Aby sme lo pochopili, stači mať na pamäti dve veci. na ktoré som už výslovne upozornil. Teda ešte raz Po prvé. ďalekosiahla použiteľnosť našich bežných, prccheoretickýi* rxqrrKw vm S tou- to použiteľnosťou je daná aj vienbecnost, ktorá tvorí jadro reduktívnej koncepcie. Nieje daná vo forme, ktorá by uspokojovala redukcioniitov. Mohla by lak robiť iba vtedy, keby n príslušné pojmy vecí a vlastnosti dali rozložiť na komplex celkom nedispozičných pojmov i pojmov zmyslových kvalít i a zovíeobecneni. ktoré s nimi súvisia, prípadne keby boli z nich skonštruované. Lenže príslušné pojmy vecí a kvalít sa nedajú takto rozkladať a konštruovať. Tvona základný pojmový inventár Myslieť si čosi iné znamená mýliť sa a opisovať mís ako teoretikov ešte skôr. než máme na teoretizovanie prostnedky Teda vnútornou vlastnosťou príslušných pojmov vecí a vlastností, pojmov patriacich do nášho základného 15í predteoretického inventára, je. že ueio veci, alebíi nositele týchto vlastnosti, pravidelne pôsobia, icsp. spalne pôsobia lým-kiorým spôsobom. Toto je konceptuálny rámce, v klo-rom použiteľnosť nesie so sebou aj všeobecnost. Práve na tomto základe nám pozorovanie pravidelnosti môže pomoci roz-íínťnaíc primitívne koncepcie síl a prirodzených sklonov veci - ue primitívne koncepcie, bez ktorých by sme nemali žiadnu koncepciu samotných veci. A práve preto móřeme o prijatom alebo tradičnom vysvetlení príčinného pôsobenia a pm-upôsobenia veľmi výstižne tvrdiť. Že pristupuje k problému z opačného konca. Presnejšie, lotojc jeden dôvod. Druhý, o ktorom som už tiež hovoril, znie. že pravidelnosti pri následných dejoch samy osebe nestačia na to. aby nás presvedčili, že sme našli príčiny. Symptómy prejavujúce sa v Štádiách nejakej choroby nasledujúcich po sebe môžu vykazovať ľubovoľný stupeň pravidelnosti. Vtáky letiace do vnútrozemia sú predzvesťou búrky. Mnoho dalších javov je zasa celkom spoľahlivou predzvesťou príchodu iných javov. Avšak považovať skorší jav za príčinu neskoršieho sme ochotní iba vtedy, kcďviac-mcncj jasne chápeme predchádzajúci a nasledujúci jav tak, že sú spojené spôsobom viac-menej porovnateľným alebo analogickým so vzormi kauzálneho pôsobenia a proti pôsobenia, ktoré už máme. Tých. čo majú sklony k presnejšiemu skúmaniu - w děných prírodovedcov - takáto nejasná a vágna koncepcia kauzálnej súvislosti neuspokojí. Gicú poznať podrobnosti tejto súvislosti, jej vnútorný mechanizmus. Chcú vedieť, ako to funguje. Iba vtedy sú presvedčení, že vec úplne pochopili. Pravdaže, záujem o takéto pochopenie nie je len čisto teoretický, pretože práve prostredníctvom týchto skúmaní sa zvyšuje naša kontrola nad prírodou, naša vlastná schopnosť dosahovať to. čo si želáme, a zabraňovať tomu, čoho sa obávame. leda celkový zmysel toho, čo som zdôrazňoval v predošlých odsekoch, je. že hoci sa naozaj o lungovaní kauzality vo svete dozvedáme veľa prostredníctvom pozorovania pravidelnosti opakujúcich sa v dejoch nasledujúcich po sebe. je to tak iba vdaka tomu, že už máme všeobecný pojem kauzálneho pôsobenia a kauzálnej reakcie, pojem účinkov vyvolaných rozmanitými špecifickými spôsobmi. Tento pojem je implicitne obsiahnulý v širokom rozsahu pojmov veci, vlastnosti, konania, pôsobenia a proUpôsobenia, ktoré palná do nášho základného pojmového inventára, používaného pre pozorovateľné veci. Práve z tohto dôvodu má Kant na rozdiel od Huma pravdu. Aj keď jeho konkrétna argumentácia je chybná. Sčasti prelo, lebo sa dopusul takmer univerzálnej chyby a o tejto problematike hovoril na extrémne vysokej úrovni všeobecnosti. To hlavné však pochopil s istotou. Azda by bolo celkom vhodné vyjadriť to viac-menej jeho vlastnými slovami: pojem kauzálneho pôsobenia nie je odvodený zo skúsenosti týkajúcej sa sveta objektov, ale je jej predpokladom Alebo ešte lepšie: tento pojem máme už vo chvíli, ked sa začína čokolvek, čo možno nazval „skúsenosť". Už som spomenul, že pojem mechanického pôsobenia, ktoré môžeme priamo pozorovať alebo prežívať, a všeobecnejší a nepriamo odvodený pojem fyzikálnej sily (príťažlivosti a odpudivosti) hrajú pn rozvíjaní kauzálnych teórii rozhodujúcu úlohu. Poskytujú nám modely pre vysvetľovanie. Ale v ranom období ľudskej teoreuckej činnosti nachádzame iný model. (Tento doplnkový model je sám spojený so spôsobom odvodzovania, ktorý som naznačil pre zovšeobecnené pojmy fyzikálnej príťažlivosti a odpudivosti.) Mám na mysli model ľudského konania a motivácie. Ked chceme vedieť, prečo konáme tak, ako konáme, neopierame sa o pozorované slále spojenie medzi pohnútkou a aktivitou. Takáto predstava jc celkom absurdná. Vo všeobecnosti vieme bezprostredne. IM 155 čo máme za lubom, čo robíme, alebo o Čo sa stužíme Takéto poznanie je druhom bezprostredného kauzálneho poznania poznania iu< u h želaní a cieľov ako pohnútok, ktoré nás nútia pokúsiť sa ich splniť alebo dosiahnuť Máme dojem, že konaniu nejakého človeka rozumieme do tej miery do akej mu dokážeme pripísať nejaký účinok vo svete, pnčom popudom jeho (alebo jej) konania sú také motívy, aké hýbu aj nami. Nakofko chápeme, že určité následky, želané alebo neželané, sú v moci určitých konajúcich osôb. chápeme aj to. že je v nairj moci vyvolať ich alebo im zabrániť práve do tej miery, do akej týmlo osobám môžeme poskytnúť primeranú motiváciu Naši prapôvodní i nie až takí dávni predchodcovia teoretici, vedomí si svojich vlastných možností pôsobenia a pohnútok, ktoré sú v pozadí ich uplatnenia, a vedomí si zároveň obrovského množstva účinkov v prírode, ktorých sa obávali alebo v ktoré dúfali, pnčom nebolo vôbec v ich moci priamo ich odvrátiť alebo spôsobiť, považovali zrejme za úplne samozrejmé a pnrod/ené pripisovať tieto účinky pôsobeniu sll nadľudských bytostí, ktorých motívy, pri všetkej zdanlivej rtevypocítaieľnosti ich skutkov, neboli celkom cudzie či celkom nevyspytateľné. Snažili sa teda nakloniť si tieto bytosti poctami a darmi, obetami a uctievaním - všemožne sa snažiac získať si bohov na svoju stranu. Toto bola podoba prvotnej vedy: kuhnovská paradigma, ktorá vyšla I módy a asi sa už nevráti J" Sama osebe síce nebola nerozumná, ale \ porovnaní s niektorými neskoršími teóriami boh jej praktické úspechy žalostné Jej význam v terajšej súvislosti je však dostatočne jasný Pretože ani o našom po/naní kauzálneho pôsobenia motívov vo všeobecnosti, am o teoretickom rozšířeni tohto modelu kauzálneho J*Jei vzdialenú o/venu mňieme azda /achylil v tvrdení ekologicky onen-(ovanýcb jedincov Je une sa ako fc»d\ký dmh v lomm miw.O prtsimh vor i prírode chýba nim iku k ne|. /a co hudeme mtivicl pykal pôsobenia na oblast nadľudských síl nemôžeme tvrdiť, že sa opiera o humovské základy, čiže o pozorovanie „udalostí, ktoré opakovane a jednotným spôsobom nasledujú /a predchádzajúcimi javmi" Samozrejme, nechcem tým popieral, že sa o ľudských pohnútkach nemôžeme dozvedať zo skúsenosti, pripadne, že si nemôžeme predstavovať, že sa takýmto spôsobom dozvedáme o božských pohnútkach Ibaže o takomto spôsobe získavania poznatkov, tak ako o získavaní rozšírenej koncepcie síl a prirodzených sklonov neživých veci. treba povedal, že jeho predpokladom je uvedomenie si kauzálnych pnrodzených sklonov, všeobecných t špecifických zároveň A okrem toho treba dodat že skúsenost v tejto oblasti zvyčajne postupuje inak. vyžívajúc sebaporozumenie alebo cmpatiu. čo rozhodne nemožno vysvetlil nijakým hu movským spôsobom. VI Teórie o pôsobení božských síl, ktoré nikdy neboli v tejto oblasti osamotene, nakoniec, samozrejme, uvoľnili miesto teóriám, ktoré sa, s výnimkou oblasti ľudského konania alebo správania zvierat, nikdy nezmieňovali o motívoch. Nástupnícke teóne vdačili za svoje nástupníctvo svojim obrovským úspechom. V dôsledku dokonalejšieho poznania kauzálnych tendencii a kauzálnych síl im nielen lepšie rozumieme, ale môžeme aj s sáčšou istotou predpovedať udalosti a väčšmi ich ovládať. Ľ ž sme videli, že pojmy všeobecnosti a normality pôsobenia a proti pôsobenia sú neoddeliteľné od pojmov kauzálnych tendencií a síl a tie su zasa neoddeliteľné od pojmov typov substancii alebo prírodných druhov a vlastností, vzhľadom na ktoré sa môžu od seba navzájom odlišovať indivíduá toho istého druhu A ľahko sa možno dovtípit', ako bude (lak zo strany praxe i zo strany teóne usměrňovat skúmame v smere postupu od jednoduchých pravidelnosti ku konštánt- 156 157 ným vzťahom, od prirodzených tendencii k presným zákonom. Pretože potreba niečo vysvetliť nie je len plodom neznalosti loho, aké typické okolnosti vyvolávajú typické reakcie, alebo uké typické uplatnenie kauzálnej sily vyvoláva typicky účinok. Vzniká aj vtedy, a s ešte väčšou naliehavosťou, ked nenastáva očakávaná reakcia alebo očakávaný účinok, napnek nášmu pozorovaniu, Že sa vyskytli alebo nastali typické okolnosti alebo že sa vynaložila príslušná sila. Alebo vtedy, ked sme zistili, že veci s podobnými všeobecnými prirodzenými sklonmi reagujú na podobné okolnosti rozdielne Tieto tlaky sa teda objavujú na úrovni bežného pozorovania. Môžeme, ako som už povedal, postupovať dalq a zdokonalovat svoje koncepcie síl a prirodzených tendencií vecí a ostať pritom na tejto úrovni. Nemôžeme vSak na tejto úrovní pokračovať donekonečna, ak sa chceme vyrovnať s teoretickou požiadavkou presného zákona. Pravda, môžeme s istotou vyhlásiť, že ked človeku prestane fungovať mozog, tak umrie. Alebo, že poriadny úder patlalovým kladivom rozbije sklenú okennú tabulu. Takéto pravdivé tvrdenia však nie sú dostatočne všeobecné na to. aby uspokojili požiadavky zo strany teorie. Aby sme získali výroky, ktoré sú dostatočne všeobecné a zároveň majú povahu presného zákona, musíme abstrahovať od úrovne bežného pozorovania, abstrahovať od všetkých zložitých okolností charakteristických pre konkrétne situácie a obmedziť sa na požiadavky konkrétnej fyzikál-nej teóne. Tento postup je rozumný a vlastne nevyhnutný. V skutočnosti vsak poukazuje na obrovskú priepasť medzi našimi bežnými kauzálnymi vysvetleniami konkrétnych udalostí a okolností a pojmom explicitného odvolania sa na presný zákon. Táto vec podľa všetkého vôbec nebola jasná napríklad Millovi. ktorý poplietol aj svojich nasledovníkov. Všimnime si jeho opis príčiny, ako. ..filozoficky povedané, celkový súhrn podmienok, kladných i záporných; celok náhodných uda- 15« losti každého druhu, ktoré, ked nastanú, vedú vždy k rovnakému následku".-' Dajme tomu. že človek vykročí a vtom opadne dolu schodmi. Schody sú Šmykla vé a jeho myseľblú-di inde. Toto je dostatočné vysvetlenie jeho pádu. Pravdaže, nie každý duchom neprítomný človek spadne na Šmykľavých schodoch, po ktorých kráča. Je nesporné, že formulujeme alebo predpokladáme bezvýnimočne platné zákony, vytvorené z hladiska tejto úrovne, aby zahrnuli všetky takéto prípady: že sa odvolávame na „náhodné udalosti" rôznych druhov s cieľom dosiahnuť takýto výsledok. Naozaj predpokladáme existenciu bezvýnimočne platných a skutočne všeobecných mechanických zákonov, ktoré sa týkajú tohto prípadu. Tieto zákony sú však formulované na úplne odlišnej úrovni, na pomerne abstraktnej úrovni fyzikálnej teorie. Nemáme nijakú nádej a ani nijaký záujem do najmenších podrobností poznať a preskúmať, ako sa tieto zákony aplikujú v takom konkrétnom prípade, aký sme uviedli. Takže pokiaľ ide o bežné kauzálne vysvetlenie. Milí triafa až nepochopitelné vedľa. Ked som už toho povedal toľko, asi by som mal aj odpovedať na dve otázky týkajúce sa teoretických zákonov: ako sa takéto zákony stanovujú0 Ako sa aplikujú v praxi, čiže: akým spôsobom zvyčajne dosahujú želané výsledky? Pretože takéto zákony sa určite stanovujú, alebo sa začínajú ako také prijímať. A určite sa využívajú - v dnešnej dobe ešte väčšmi než kedykolvek predtým. Tieto otázky patna do oblasti filozofie vedy a aplikovanej vedy a akákoľvek primeraná odpoveď na ne prekračuje moju kompetenciu i okruh problémov skúmaných v tejto knihe. Pre naše účely azda postačí, keď upozorním na to. že stanovenie takýchto zákonov si vyžaduje, po prvé, vytvorenie hypotézy a. po druhé, aby táto hypotéza bola overovaná a pripadne aby získala kvantitatívnu podobu V dôkladne a dômxsetne zvolených pozorovacích situáciách. 'mii.S.SystenwfLfítk III. v 3 159 icda takých, do nám umožňujú presne poznať tie vlastnosti, ktorých sa týka údajný zákon {Ako sa utvárajú takéto hypotézy, to som už naznačil, ked som poukázal na úlohu modelov alebo analógií odvodených z bežného pozorovania kauzálneho pôsobenú a na postupný pokles ich vplyvu počas rozvíjania teoretického poznania, i Co sa týka praktickej aplikácie takýchto zákonov, je to opál vec dôkladnosti a vynachádzavosti: musíme sa postarat o to. aby nami vytvárané podmienky čo najviac zodpovedali istým presne vymedzeným podmienkam, píAial ide o tie vlastnosti, ktoryrh sa zdkon\ týkajú. Potom je nevyhnutne pravdivé, že ak sa nám to podarilo, ak zákon skutočne platí a ak sme sa nepomýlili vo výpočtoch, tak podmienky nami vytvorené samy povedú k výsledku, ktorý sme chceli, pokiaľ ide o pristtäné vlastnosti. Tolko teda o úlohe bezvýnimočne platného zákona. Uvedomujem si. že je toho príliš málo. Ked uvažujeme o ríši prírody na mnohých odlišných úrovniach, alebo z mnohých teoretických a praktických hladísk, môžeme predpokladať, že existuje jedna úroveň, na ktorej všeobecný, bezvýnimočne platný a odhaliiefný zákon platí pre celú túto ríšu. Od kompetentných íudí vieme. Že existuje aj iná úroveň - hlbšia alebo presnejšia úroveň fyzikálnej teône - na ktorej takýto zákon neplatí, na ktorej môžeme očakával nanajvýš zákony s prav-depodobnostným charakterom. V predchádzajúcich odsekoch som sa snažil poukázat na to. že na úrovni bežného kauzálneho vysvetlenia konkrétnych udalostí a okolností, na ktorej používame skôr bežné slova ako odborné výrazy fyzikálnych teórii, nemáme najmenší dôvod domnievať sa. že naše vysvetlenia predpokladajú existenciu všeobecných, bezvýnimočne platných a odhalitelných zákonov, ktoré možno sformulovať pomocou tohto bežného slovníka, alebo sa opierajú o presvedčenie o ich existencu. A navyše, nemáme preto najmenší dôvod považovať svoje vysvetlenia za nedostatočné Myslím, že som už povedal dost o spôsobe, akým je pojem IftO kauzálneho pôsobenia a proti pôsobenia, kauzálnej pôsobnosti a tendencie začlenený do našich bežných pojmov, aby som vysvetlil - ak je vysvetlenie vôbec potrebné - ako a prečo je to tak. VII. Skôr ako skončím, chcel by som spomenúť jeden zvláštny filozofický dôsledok, ku ktorému vedie pridŕžame sa prijatého názoru na kauzalitu - alebo základného prvku tohto názoru - alebo, čo je vlastne to isté. prehliadanie spôsobov, akými je pojem príčiny začlenený do našich bežných pojmov vecí Týmto základným prvkom prijatého názoru je doktrína, že pojem príčiny, pokiaf ide o jeho objektívny obsah, môžeme redukovat na pojem stálosti spojenia typov udalostí alebo okolností. Na objasnenie tohto druhého pojmu je výhodné použiť terminológiu nevyhnutných a postačujúcich podmienok. Dostávame tak tieto formulácie: ak nastali okolnosti určitého typu X. tak výskyt udalosti určitého typu a je nevyhnutný a postačujúci pre následný výskyt udalosti určitého typu b. To je zrejme ekvivalentné tomuto: ak nastali okolnosti určitého typu X. tak výskyt udalosti určitého typu b je postačujúci a nevyhnutný pre predchádzajúci výskyt udalosti určitého typu a Dajme tomu. že okolnosti typu X naozaj nastali a konkrétne udalosti typu a a b sa naozaj vyskytujú v tomto poradí Pokiaľ ide o nevyhnutnosť a postačitefnosť. nemáme ani trochu väčší dôvod nazývať udalosť typu a príčinou udalosti typu b než naopak \ftbec vlastne nemáme dôvod rozlišovat skôr medzi príčinou a účinkom ako uznávať nejaký symetrický vzťah - povedzme, vzájomnú kauzálnu závislosť. Napriek tomu sa zrejme tvrdohlavo držíme predsudku v prospech názoru. Že takéto n>ziišovanie existuje a že následky nikdy nemôžu predchádzal svoje príčiny, hoci príčiny môžu predchádzať svoje následky, alebo môžu prebiehal 161 vúčasne s nimi A duicj. ic toto ne mame chápať ak n dôsledok ■ b>. .11 ne i verbálnej dohody. Teda prijali doktrína stav u pred nas problém zdôvodnenia alebo aspoň objasnenia toho. prečo sa tak tvrdohlavo pridŕžame toho názoru. Akonáhle sa však k prijatej doktríne obrátime chrbtom a v e/meme do úvahy spôsoby, akými je pojem kauzálny začlenený do ruších bežných pojmov, a zároveň spojenie tohto pojmu s pojmom vysvetlenia, ukáže sa. že domnelý problém je len pseudoproblém. Pouvažujme o dvoch základných a navzájom súvisiacich modeloch (I) o modeli uplatnenia mechanickej sily nejakým fyzikálnym činitefom a (2> 0 mo-deli pohnútok konajúceho Človeka. Všimnime si. že prvý model je prítomný ui v samotnom pomenovaní druhého Pripomeňme si. ako >a stav veci. nasledujúci po úplatném mechanickej sily - ťahaní alebo tlačení - vysvětluje odvolaním sa na toto uplatnenie sily a ako sa ľudské konanie vysvetľuje odvolaním sa na pohnútky v jeho pozadí. Pripomeňme si da-lej, ako sa prejav prirodzenej tendencie vysvětluje typickými okolnosťami, ktoré ho vyvolávajú a na ktoré je tento prejav reakciou. V tomto pnpade sú prirodzené asymetrie viac než dostatočné na to. aby ukázali, že pojem predchádzania jednej udalosti druhej, ktorý by sa podľa prijatého názoru /dal ako triviálny alebo čudný dodatok k nášmu pojmu kauzálnej závislosti, leží v skutočnosti v samom jeho základe Možno pokladať za veľmi zvláitnc. že filozofi sa dokázali vmanévrovať do situácie, ked sa taká základná vlastnosť takého základného pojmu zdá problematická. Ale ked tak o lom premýšľam, mali by sme (ento takt uznať za jednu z vecí, na ktoré je tento predmet pyšný.11 -'Samozrejme. vždy m/iíeme tdaUJAviipuupiuiťikUvncMiukíc ul >e w polom myslime. Že obrátená kauzálna ie možní Takém opisy vták vo vícohcaiosli \ il.iťu n svoju prewcdiivo\i mdlenému/neužívaniu pni-mov. napríklad po(mu pozorovania akho napodobovania, ktoré palná do A teraz prejdime k záveru Keď. ako by povedal Hume. vezmeme do rúk hociktorú knihu, napríklad staromódny román alebo nejaký cestopis, ktorý obsahuje rozsiahle opisné a rozprávačské pasáže, možno sa v nich často nevyskytne slovo „príčina" Nájdeme však stránky plné prechodných i ne-prechodných slovies, týkajúcich sa nespočetných spôsobov kauzálneho pôsobenia a protipôsobenia. Opis pomocou takýchto slov je dostatočným vysvetlením opisovaných okolnosti - toho, prečo sa stalo to a to. či toho, ako prebiehalo niečo iné Niekedy sa v takýchto textoch objaví kauzalita pod svojím všeobecným menom napríklad, ked je explicitne v popredí pojem či problém vysvetlenia alebo spôsob vytvorenú nejakej konkrétnej okolnosti A. samozrejme, v úplne odlihjekty tiluujú do doby. kiorá je t ich noh'adu budúcnosťou Tcnio tnk je v podsiale založeny nalom, žc opisujeme izolovane prípady fiktívneho druhu, aby sme va potom s nimi vyrovnali na iwrmálnorp konceptuálnom pozadí To ne znamená potieral. H je možné opísal fiktívne prípady, kioré takto nezneuživ ajií bežné kauzálne pojmy a predsa ruh podobným spôvíbom nabádajú. ab> vme pn \ \ xiftlmmi /menili časové poradie udalostí Ak bežné pojmy lauiál-ntho pňiobema a larndlmi uhixliuh majú také hlboké prírodné korene, žc aj ked vme UHo vyweilenic pntali. nie je jasne, ii m o a často popiera Kani to popieral na základe nie celkom zrozumiteľných dôvodov, ostatní zasa na základe dôvodov, ktoré sú prízemnejšie. Prízemnejší zástanca názoru o zlučitclnosti vedomia slobody s panovaním kauzality v prírode bude tvrdiť, že slobodne činy nie sú slobodné preto, lebo sú bc/ akejkoľvek kauzality, ale preto, lebo sú bez kauzality istého druhu - ako by povedal. IM 165