NEMCI


Súvislosť Nemcov a ich germánskych predkov so Slovenskom má už dvojtisícročnú históriu. V prvých
piatich storočiach nášho letopočtu sa na území Slovenska  vystriedali viaceré germánske kmene
Kvádovia, Markomani, Gepidi, Vandali, Ostrogoti a ďalší. Azda najvýraznejšie stopy zanechali
Kvádovia, s ktorými sa spája účinkovania Vanniovho kráľovstva, doložené honosnými hrobmi kvádskych
bojovníkov a kniežat. Pamiatkou po Kvádoch sú aj názvy rieky Váh a Hron. Interakcie s germánskymi
kmeňmi máme doložené  aj z obdobia po príchode Slovanov do karpatsko-podunajskej oblasti.
K najznámejším príkladom patrí vojenské a vladárske účinkovanie franského kupca Sama (623–658).
Z obdobia Nitrianskeho kniežatstva najvýznamnejším dokladom je písomná správa o prvom kresťanskom
chráme na území Slovenska, ktorý dal knieža Pribina v Nitra vysvätiť (628) salzburskému biskupovi
Adalrámovi pre svoju nemeckú manželku, pochádzajúcu z Bavorska. Aj meno ich syna Koceľa bolo
odvodené z pôvodne bavorskej podoby Gozil (STEINHÜBEL 2004:77). Z bavorských kultúrnych
a hospodárskych stredísk prichádzali kresťanskí misionári, obchodníci, remeselníci a ďalší
špecialisti aj do rozmáhajúcej sa Veľkej Moravy, kde prispievali k presadzovaniu kultúrnych, no
hlavne mocenských záujmov Východofranskej ríše. Väzby s nemeckými krajinami zohrávali významnú
úlohu aj po vzniku Uhorského kráľovstva. Dokladom o migračných prúdoch, ktoré v období 11.–12.
storočia prenikajú aj na územie Slovenska, sú názvy obcí typu Nemce/Németi, Nemčice, Nemecká,
zastúpené vo viacerých regiónoch Slovenska. Osídľovanie Slovenska príslušníkmi nemeckého etnika je
z časového hľadiska rozložené do rozsiahleho obdobia. Predovšetkým do časového úseku od 12. do 16.
storočia, v menšom rozsahu aj do 17.–19. storočia. Najmohutnejší prúd nemeckých kolonistov spadá do
obdobia po pustošivom tatárskom vpáde (1241). V druhej polovici 13. a v priebehu 14. storočia bol
príliv Nemcov taký masívny, že z celkového počtu obyvateľov Slovenska, ktorý sa pre 15. storočia
odhaduje na 500–550 tisíc osôb, početnosť Nemcov sa pohybovala na úrovni asi jednej pätiny (20 %).
V tomto období sa sformovali najvýznamnejšie nemecké jazykové ostrovy na území Slovenska, ktoré
kontinuitne pretrvali až do polovice 20. storočia. Možno preto oprávnene konštatovať, že nemecká
kolonizácia má na Slovensku stredoveký základ. Skupiny nemeckých prisťahovalcov, ktoré zakotvili na
Slovensku v období novoveku, či už to boli príslušníci náboženskej komunity
anabaptistov/novokrstencov, ktorí sa usadili v 15.–17. storočí na západnom Slovensku lesnícki
a drevorubačskí špecialisti, ktorí prišli v 16. – 18. storočí do viacerých oblastí Slovenska, ako
aj viaceré skupiny, svojou početnosťou a významom zaostali za  stredovekou kolonizačnou vlnou.

Z neobyčajne veľkého časového rozpätia, ako aj z početnosti migračných prúdov, v ktorých
prichádzali nemeckí prisťahovalci na Slovensko, vyplynulo, že k nám prichádzali z najrozličnejších
nemeckých krajín a kolonizačných oblastí. Aj napriek vynaloženému úsiliu mnohých bádateľov určiť
pôvod kolonistov podľa ich nemeckých nárečí, odpoveďou na tieto otázky sú zväčša iba nepodložené
dohady. Aj keď skromnú, predsa však konkrétnu a aj relatívne spoľahlivú predstavu o pôvode
nemeckých kolonistov poskytujú názvy obcí, ktoré vznikli podľa príslušnosti osadníkov k určitým
kmeňovým spoločenstvám. Podľa Sasov zrejme dostala názov obec Sása (1266) v Gemeri a Sásová (1400)
pri Banskej Bystrici. Od tohto nemeckého kmeňa odvodzovalo svoj pôvod aj Spoločenstvo spišských
Sasov (1271). Od nemeckého kmeňa Švábov dostali názvy obce Šváb (1429) pri Kremnici, Švábovce
(1268) pri Poprade a Šváby pri Prešove (VARSIK 1984:156, ŽUDEL 1984:111). V stredovekých latinsky
písaných prameňoch sa kolonisti z nemeckých krajín nazývali najčastejšie jednoducho hostia,
latinsky hospites. Bežné však bolo aj ich označovanie podľa kmeňovej a etnickej príslušnosti –
Bayern, Saxones, Swaben, Teutonici, Deutschen, čiže Bavori, Sasi, Švábi, Teutoni, Nemci. Politická
roztrieštenosť stredovekého Nemecka spomaľovala procesy integrácie nemeckého etnika, čo sa
prejavovalo v pretrvávaní povedomia kmeňovej, napr. saskej alebo švábskej identity. Obyvatelia
Východofranskej ríše sa ako Teutóni, či názvom Deutsch, čo sa v nemčine chápalo ako etnonymum, čiže
súhrnné etnické pomenovanie Nemcov, začalo používať až od 10.–11. storočia. Pre starých Slovanov
boli germánske kmene cudzími spoločenstvami, ktorým nerozumeli. Keďže boli pre nich akoby nemí,
nazývali ich Nemec/Nemci. Po 10. storočí tento názov od Slovanov prevzali aj Maďari, ktorí mu dali
podobu Német (HUBINGER 1985:217, BEŇKO 1991:10, ONDRUŠ 2000:114, 146).


Sídelné oblasti Nemcov na Slovensku

Sídla nemeckých kolonistov na Slovensku nepredstavujú v súčasnosti, a nepredstavovali ani
v minulosti, nejaký homogénny a ani kompaktný celok. Už v stredoveku sa sformovali tri
rozsiahlejšie nemecké sídelné oblasti, v rámci ktorých sa vyhranili viaceré menšie regionálne
útvary.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie. Nemeckí hostia sa tu usadzovali jednak v starých vyľudnených
dedinách, alebo osídľovali aj prázdne priestory a zakladali nové dediny. To spôsobilo, že
v priebehu 13.–15. storočia sa výrazne ponemčilo široké územie Bratislavskej stolice. Hlavne
regióny medzi Bratislavou a Modrou, na Záhorí po líniu Stupava – Vysoká pri Morave a na Žitnom
ostrove po Šamorín a Štvrtok na Ostrove. V 16.–17. storočí sa na Záhorí a v okolí Trnavy usadili
habánski novokrstenci a v 18. storočí sa v malokarpatských lesoch usadili viaceré drevorubačské
komunity zo Štajerska a Bavorska. V období stredoveku mali Nemci výrazné zastúpenie aj v tunajších
mestách – Svätý Jur, Pezinok, Modra, Trnava a ďalšie. Najvýznamnejším strediskom nemeckého
osídlenia v západoslovenskej oblasti bola Bratislava. Jej nemecký názov Pressburg bol odvodený zo
staršieho názvu nemeckého pôvodu Bressalauspurc (907). Od získania mestských privilégií (1291) až
do rozpadu Rakúsko-Uhorska si udržovala prevažne nemecký ráz. Na základe súpisu z roku 1624 z roku
1624 sa odhaduje, že v Bratislave mali Nemci 63 % zastúpenie. V roku 1900 sa k nemeckej národnosti
prihlásilo ešte 50,3 %, avšak v roku 1930 už len 28,6 %. V tomto roku mali približne 1/4–1/3 podiel
aj nemeckí obyvatelia v Petržalke (Engeran), v Devíne (Theben) a v Rači (Ratzersdorf).
V malokarpatskej oblasti mali Nemci najvyššie zastúpenie v obci Limbach (Limbach) – 96,5 %. Na
Žitnom ostrove sa v tom čase udržovala nadpolovičná prevaha Nemcov v Prievoze (Obernfer), Rovinke
(Waltersdorf), Nových Košariskách (Mischdorf), Jánošíkovej (Schildern), Novej Lipnici
(Tartschendorf) a v Moste na Ostrove (Bruck an der Donau). V roku 1945 žilo v západoslovenskej
oblasti asi 50 tisíc Nemcov. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2001 sa k nemeckej národnosti v tomto
regióne prihlásilo 1342 osôb (VARSIK 1984, PÖSS 2000, 2005, FEDERMAYER 22003).

Sídelná oblasť Hauerland je rozložená na strednom Slovensku. Keďže jej centrami sú Kremnica
a Nitrianske Pravno, označuje sa aj ako Kremnicko-pravniansky jazykový ostrov. Z nemeckých krajín
sem prichádzali najmä banskí špecialisti, ktorí tu rozvinuli viaceré strediská banského podnikania.
Podľa prevažujúceho výskytu ťažených nerastov dostali ich názvy aj prívlastky – zlatá Kremnica,
strieborná Banská Štiavnica a medená Banská Bystrica.

Prevažná časť horských regiónov stredného Slovenska bola vo vrcholnom stredoveku ešte len riedko
osídlená. Z iniciatívy kláštorov na Zobore, v Hronskom Beňadiku, v Znieve a Bzovíku, v priebehu
13.–14. storočia osídlili nemeckí kolonisti mnohé dediny v horných úsekoch Nitra, Hrona a Turca.
Keďže poľnohospodárska pôda sa tu získavala klčovaním a žiarením/vypaľovaním lesných porastov, celá
tretina z tunajších takmer troch desiatok nemeckých osád má v ich nemeckých názvoch koncovku – hau
od slovesa hauen = klčovať, vypaľovať. Podľa tejto jazykovej zvláštnosti nemeckých osád – Beneschau
(Vyšehradné), Drexelhau (Janova Lehota), Glaserhau (Sklenné), Kuneschau (Kunešov), Krickerhau
(Handlová), Honneshau (Lúčky), Neuhau (Nová Lehota), Schmiedshau (Tužiná) – bola stredoslovenská
nemecká oblasť pomenovaná Hauerland. Prevážna časť nemeckých osád v tejto oblasti vznikla ako
súčasť infraštruktúry tamojších stredísk banského a hutníckeho podnikania, s ktorým sa spája vysoká
spotreba dreva, dreveného uhlia, povozníctva a ďalších činností. V okolí Kremnice takúto funkciu
plnili Kremnické Bane (Johannesberg), Kunešov (Kuneschau), Krahule (Blafus), Horný a Dolný Turček
(Ober-, Unterturz) a ďalšie. Na podobných princípoch sa sformoval aj reťazec nemeckých osád v okolí
Nitrianskeho Pravna, pôvodne Nemeckého Pravna – Chvojnica (Fundstohlen), Malinová (Zeche), Tužina
(Schmiedshau), Klačno (Gaidel), Brieštie (Bries), Vyšehradné (Beneschhau), Solka (Bettelsdorf)
a ďalšie.

V polovici 20. storočia žilo v stredoslovenskej oblasti asi 40 tisíc Nemcov. Vo väčšine Nemcami
osídlených obcí mali nadpolovičné až 90 % zastúpenie. Z miest sa k nemeckej národnosti najviac
hlásilo v Nitrianskom Pravne (77,3 %) a v Handlovej (60,5 %). V ostatných mestách bolo pôvodné
nemecké obyvateľstvo už zväčša poslovenčené, takže k nemeckej národnosti sa hlásila iba nepatrná
časť ich obyvateľov – Kremnica  (13,5 %), Banská Bystrica (4,4 %), Banská Štiavnica (1,5 %). Pri
sčítaní obyvateľstva  v roku 2001 sa k nemeckej národnosti v tejto oblasti prihlásilo asi 1 500
osôb (PÖSS 2000, 2005, HORVÁTHOVÁ 2002).

Sídelná oblasť Spiš sa člení na tri nemecké podoblasti. Horný Spiš zahrnoval nemecké osídlenie
v údolí riek Poprad a Hornád. Tu vzniklo Spoločenstvo spišských Sasov (1271), do ktorého začiatkom
14. storočia patrilo tridsať nemeckých sídiel s dominanciou Levoče, Kežmarku a Spišskej Kapituly.
Druhý nemecký región sa sformoval na dolnom Spiši v údolí rieky Hnilec a jej prítokov. Rozvinula sa
tu druhá najvýznamnejšia banícka oblasť Slovenska so strediskami Gelnica, Smolník, Dobšiná, Spišská
Nová Ves, Krompachy a ďalšie. Osobitnú skupinu nemeckých osád dolného Spiša predstavujú obce Štós,
Nižný Medzev a Vyšný Medzev v údolí rieky Bodva, ktoré sa preslávili železiarskou výrobou.

Približne v polovici 20. storočia žilo na Spiši asi 35 tisíc Nemcov. V prevažnej časti Nemcami
osídlených lokalít sa v tomto období prihlásila k nemeckej národnosti nadpolovičná až dvojtretinová
časť tamojšieho obyvateľstva. Viac ako 80 % Nemcov žilo v Starej Lesnej (Altwaldorf), Žakovciach
(Eisdorf), Podhoranoch (Malthern), Lomničke (Kleinloninitz), Chmeľnici (Hopgarten), Mníšku
(Einsiedel), Smolnickej Hute (Schmöllnitzhütte) a Nižnom Medzeve (Untermetzen – Seifen). Niekdajšie
prevažne nemecké mestá boli už značne poslovenčené – Gelnica (49,7 % Nemcov), Kežmarok (39,8 %),
Spišská Sobota (29,7 %), Levoča (8,7 %) atď. V roku 2001 sa k nemeckej národnosti prihlásilo
z tejto oblasti asi dve tisíc osôb (ŽUDEL 1984, PÖSS, 2005, HORVÁTHOVÁ 2002).


Šoltýske dediny a privilegované mestá

Po ničivom tatárskom vpáde (1241) sa Uhorsko stalo populačne a hospodársky značne zdevastovanou
krajinou. Východisko z tejto situácie sa panovnícky dvor podujal hľadať pozývaním hostí, hlavne
z rozvinutých nemeckých krajín. Motívom tejto imigračnej a kolonizačnej politiky malo byť
posilnenie hospodárskeho a obranného potenciálu krajiny. Ukázalo sa, že to bolo uvážené a aj
efektívne rozhodnutie. Hlavne preto, lebo hostia prinášali so sebou nové právne zvyklosti, vyspelé
výrobné technológie v baníctve a hutníctve, rozvinuté formy remesiel a obchodu, ako aj s tým
všetkým súvisiaci rozvoj stredovekých miest. Príchodom hostí sa Uhorsko otvorilo civilizačnému
prúdeniu zo západoeurópskych krajín. Urobilo najrozhodujúcejší krok k jeho europeizácii. Úžitok
z týchto inovácií mala nielen krajina, ale aj jej panovník. Jednak preto, že príjmy z hospodárskych
činností hostí  smerovali do kráľovskej pokladnice, čo predstavovalo významnú protiváhu rastúcej
moci vysokej šľachty. Mestá okrem toho predstavovali, spolu so sústavou opevnených hradov, obrannú
hrádzu proti nepriateľským vojskám. Možno teda zhrnúť, že pozvanie a účinkovnie nemeckých
kolonistov bolo nepochybne progresívnym javom v civilizačnom a kultúrnom napredovaní Uhorska,
a v rámci neho hlavne Slovenska.

Hostia z nemeckých a ďalších západoeurópskych krajín boli ochotní prijať pozvanie do Uhorska
s podmienkou, že sa pri organizovaní svojho života v novej domovine budú môcť riadiť právnymi
zvyklosťami, ktoré si prinášali so sebou a ktoré bude panovník uznávať ako ich osobitné slobody,
výsady či privilégiá. Pre tieto právne normy, ktoré sa na Slovensku udomácnili s nemeckými hosťami,
sa zaužíval názov nemecké právo. Na Slovensku sa uplatňovalo hlavne magdeburské právo za
severonemeckých oblastí a Norimberské právo južnonemeckých švábskych oblastí. Keďže pri zavádzaní
týchto právnych noriem sa zohľadňovali aj niektoré zvyklosti domáceho obyvateľstva, princípy
nemeckého práva sa modifikovali do podoby napr. krupinského, žilinského, kremnického, gelnického
alebo spišského práva. Hostia uplatňovali nemecké právo pri vytváraní nielen mestských, ale aj
dedinských sídiel. Pri uplatňovaní týchto právnych noriem sa spolu s hosťami zúčastňovalo aj domáce
obyvateľstvo.

Zásady nemeckého dedinského práva sa využívali hlavne pri doosídľovaní redšie obývaných oblastí.
Založením novej alebo dosídlením spustnutej dediny bol poverený jeden spomedzi nemeckých hostí, za
čo mu prináležalo dedičné právo na richtársky úrad, ako aj z neho vyplývajúce rôzne majetkové
výhody a sudcovské právomoci. Takýto lokátor a dedičný richtár sa nazýval šoltýs alebo fojt.
Inštitúcia stredovekého šoltýstva sa doposiaľ po celom území Slovenska uchováva v podobe priezvísk
Šoltýs, Šoltés, Škultét, Škultéty, Šulc, Šolc, Fojt, Fojtko, Fojtík. Hlavným prínosom nemeckého
práva bola vyššia zainteresovanosť roľníkov na zvyšovaní poľnohospodárskych výnosov. V porovnaní
s dedinami, ktoré sa riadili domácim zvykovým právom,  pri ktorom roľníci nemohli disponovať
obhospodarovanou pôdou, odvádzali prevažne naturálne dávky a robotovali podľa vôle zemepána, zásady
nemeckého práva spočívali na výhodnejších vzťahoch k pôde a zemepánovi. Takíto roľníci mohli
slobodne disponovať so svojim nehnuteľným majetkom. Všetci obyvatelia dostali dedičný lán pôdy,
ktorý mohli predávať, zálohovať či inak s ním nakladať. Voči zemepánovi mali presne stanovené
finančné poplatky, nevzťahovali sa na nich robotné povinnosti (SOKOLOVSKÝ 1991:6, BEŇKO1991:11).

Za najvýznamnejší prínos hostí a nimi udomácnených právnych noriem sa považuje rozvoj miest. Proces
premeny dedinských sídiel na mestá sa dynamizoval v oblastiach rudných ložísk, v rozvinutejších
podhradiach a na významnejších ťahoch a križovatkách ciest. Podľa prevažujúceho hospodárskeho
zamerania sformovali sa banské, remeselnícko-obchodné a poľnohospodárske mestá. Do konca 13.
storočia vzniklo na území Slovenska asi 30 privilegovaných miest, v priebehu 14. storočia k nim
pribudlo ďalších 60, takže na prelome 14. a 15. storočia bolo na Slovensku asi 100 výsadných miest
a mestečiek v právnom zmysle. Spomedzi najvýznamnejších miest Uhorska, ku ktorým patrili slobodné
kráľovské mestá a slobodné banské mestá, viac než polovica bola na území dnešného Slovenska, ktoré
sa stalo najurbanizovanejšou časťou celej krajiny. Hlavným mobilizačným činiteľom mestotvorných
procesov boli panovníkom udeľované mestské privilégia/výsady podľa nemeckého – magdeburského alebo
norimberského práva. V zmysle týchto výsad mestá boli vyňaté spod právomoci zemepánov a stolíc,
podliehali priamo panovníkovi. Ten im formou donácií a výsadných listín zaručoval správnu aj súdnu
nezávislosť/autonómiu, právo slobodnej voľby richtára a mestskej samosprávy, ako aj rôzne ďalšie
práva a slobody, za čo platili do kráľovskej pokladnice mestskú daň. Najstaršie mestské výsady
získali Trnava (1238), Krupina (1241), Košice (1248), Nitra (1248), Banská Štiavnica (1255), Banská
Bystrica (1255), Nemecká Ľupča (1263), Komárno (1265), Kežmarok (1269), Gelnica (1270), Bratislava
(1291), Prešov (1299) a spišskí Sasi, ktorí dostali kolektívne privilégium v roku 1271 (SEGEŠ 2005,
BEŇKO 1991).

Aj keď značná časť stredovekých miest vznikala zo starších domácich podhradných, banských
a trhových osád, rozhodujúci podiel na ich vzniku a stvárňovaní mali hostia zo západoeurópskych,
hlavne z nemeckých krajín. Vo väčšine formujúcich sa miest mali Nemci nielen početnú prevahu, ale
vďaka udeleným výsadám zaujali v nich dominantnú, niekde priam monopolnú pozíciu pri rozhodovaní
o najdôležitejších stránkach hospodárskeho života a správy mesta. V niektorých mestách, ako napr.
v Kežmarku, si hostia udelenými výsadami zabezpečili vykonávanie remesla výlučne len pre seba a pre
svojich potomkov. Podmienkou prijatia do cechu, ale aj za nového mešťana, bola nemecká národnosť.
V niektorých mestách spočiatku aj právo svedčiť pred súdom prislúchalo iba Nemcom. Hoci od 15.
a 16. storočia sa na správe a hospodárskom živote miest začali čoraz výraznejšie podieľať aj
Slováci a Maďari, dominancia Nemcov  pretrvávala aj v nasledujúcich storočiach (ŠPIESZ 1972, BEŇKO
1991, SEGEŠ 2005).

Atribút výsadnosti stredovekých miest bol skoncentrovaný predovšetkým v ich autonómnej samospráve.
Podstata a význam tejto sociálnej a právnej vymoženosti sú obsiahnuté v starom nemeckom úsloví
Stadtlaft macht frci/Mestské ovzdušie oslobodzuje. Zvýraznená je v ňom skutočnosť, že obyvatelia
slobodných kráľovských miest boli oslobodení spod feudálnej/podanskej závislosti, čím nadobudli
osobnú slobodu a z nej vyplývajúce občianske práva. Tie boli zakotvené predovšetkým v tom, že každý
mešťan mal právo voliť predstavenstvo mesta, čiže richtára, členov mestskej rady ako aj ďalších
hodnostárov mestskej samosprávy. O tom, že základné princípy samosprávy miest boli na Slovensku
importom a z nemeckých krajín, svedčia napospol nemecké názvy príslušných funkcií. Hlavným
predstaviteľom mesta vo vnútri komunity i navonok, bol richtár (Richter). Popri reprezentácii mesta
mal rozsiahle právomoci v mestskom súdnictve. Druhým najvýznamnejším funkcionárom bol mešťanosta
(Bürgermeister), ktorý viedol administratívu a hospodársku agendu. Na poriadok v meste dohliadal
mestský kapitán (Stadtkapitän). Vo väčších mestách mal kapitán aj pomocníkov (Viertelhauptman)
a osobitných požiarnikov (Feuerbeschauer). V Bratislave záležitosti vinohradníctva spravoval
mestský pergmajster (Pergmeister). Mali aj mestských lesníkov (Waldforscher), trhového richtára
(Marktrichter), mýtnika (Mauthner), výbercu daní (Einnehmer), komorníka (Cammerer), pisára
(Cammerchreiber) a tiež aj vlastného kata (SEGEŠ 2005, FEDERMAYER 2003).

V hospodárskom, spoločenskom a kultúrnom živote miest celé poltisícročie významnú funkciu plnili
cechy. V európskych krajinách sa rozvinuli viaceré typy cechovníctva – anglický, francúzsky
a nemecký. Keďže v slovenských mestách sa usadzovali prevažne remeselníci z nemeckých krajín, spolu
s nimi sa udomácnil u nás práve nemecký typ cechov. Aj samotný názov cech je odvodený z nemeckého
slova Zeichen, čiže z charakteristického znaku, ktorý používali cechy na svojich truhliciach,
zástavách či pečatidlách. Cechy boli organizovanými združeniami remeselníkov jedného alebo aj
viacerých príbuzných povolaní. Princípy organizácie cechov sa v priebehu ich dlhodobého jestvovania
(14.–19. storočia) vyvíjali a menili, zachovávali si však charakter stredovekej patriarchálnej
demokracie, ustálenú štruktúru a aj hierarchiu. Každý cech sa riadil svojim štatútom/artikulami,
v ktorých boli podrobne rozpísané práva a povinnosti cechu a jeho členov. Prostredníctvom týchto
štatútov presadzovali nemeckí hostia a ich potomkovia rôzne privilégia, ktoré im boli udelené pri
ich príchode. Reč týchto privilégií umožňovala nemeckým remeselníkom v mnohých mestách presadiť
a potom aj dlho udržovať ich monopolné postavenie. Tak napr. v štatúte kremnických ševcov z roku
1508 sa hneď v prvom bode hovorí:

„Keďže richtár a rada mesta ustanovili tento poctivý ševcovský cech ako nemecký, nech je v ňom
miesto len pre nemeckých majstrov a cechmajstrov. Do cechu preto nemožno prijať alebo odporúčať na
prijatie takého jednotlivca, nech je to majster alebo tovariš, čo je Slovák, a to či už v tom
zmysle, že robí na slovenský spôsob, alebo že je slovenskej národnosti, a to na večné časy. Takisto
sa nijaký Slovák ani Maďar nesmie u tunajších majstrov učiť remeslo (ŠPIESZ 1972:53).

Dlhodobé nemecko-slovenské spolunažívanie napokon prelomilo bariéru uzatvárania sa cechov nemeckých
remeselníkov. Akže štatúty remeselníckych cechov slobodných miest z 15. storočia sú bez výnimky
nemecké, od polovice 16. storočia sa začínajú objavovať aj štatúty slovenské. Za zmeneným jazykom
štatútov možno predpokladať zmenené národnostné pomery, stratu vedúcej úlohy nemeckých remeselníkov
v tom-ktorom remesle a v jeho cechovej organizácii alebo rozšírenie sa toho-ktorého  remesla
v meste z iniciatívy remeselníkov inej ako nemeckej, spravidla slovenskej národnosti. Čo je však
pozoruhodné, že aj napriek zintenzívňujúcemu sa slovakizačnému procesu v slovenských mestách a ich
cechoch, základné názvoslovie, ktoré sa spájalo s organizačnými princípmi cechov, ako aj
s výrobnými postupmi jednotlivých remesiel, zostávalo nemecké. Nielen v bežnom hovorovom jazyku, aj
v slovenčine napísaných cechových štatútoch či iných písomnostiach. Mnohé odborné výrazy z cechovej
a remeselníckej terminológie v slovenčine zdomácneli. Napr. slová cech, majster, cechmajster,
cechová láda/truhlica, vandrovná knižka, majstrovský kus, v minulosti aj majstrovský štuk, šacovať
(posudzovať kvalitu remeselného výrobku), vagabund, fušer (názvy nevyučených alebo neorganizovaných
výrobcov). V kultúrnej pamäti a v slovnej zásobe hovorovej slovenčiny pretrvávajú z nemčiny
prevzaté slová z viacerých desiatok remesiel, ktoré sa u nás rozvinuli vďaka nemeckým kolonistom
(DORUĽA 1977).

Hostia z nemeckých a ďalších západoeurópskych krajín, ktorých kráľ Belo IV. po tatárskom plienení
(1241) pozval, aby pomohli hospodársky zveľadiť spustošenú krajinu, priniesli do Uhorska nielen
právne normy progresívnejšieho usporiadania spoločnosti, vyspelú remeselnú výrobu so špičkovou
technológiou a organizáciou, ale aj novú koncepciu stredovekých miest. Bola to urbanistická
koncepcia, ktorá zohľadňovala potreby dynamicky sa rozvíjajúcej remeselnej výroby, domáceho aj
diaľkového obchodu, početnej a sociálne rozvrstvenej mestskej komunity, ako aj jej mnohoraké
hospodárske, sociálne, samosprávne, náboženské, kultúrne, obranné a aj reprezentačné potreby.
Početným funkciám mesta sa vyšlo v ústrety tak, že jeho urbanistická osnova sa začala rozvíjať od
priestranného, zväčša štvorcového námestia a zároveň aj trhoviska. Okolo námestia boli zoskupené
domy najbohatších mešťanov a patricijov. Spočiatku stáli ako vežové a blokové monumentálne stavby
v strede parciel. Súvislá uličná zástavba meštianskych domov sa zaužívala až od 15. storočia. V tom
čase si mešťania začali stavať domy s rozvinutejšími pôdorysmi s hĺbkovou zástavbou pozdĺž parcely,
od ulice s prejazdom alebo sieňového typu. Vo frontálnej uličnej čiare mali domy farebne riešené
fasády s kvádrovaním a obrubami, dekoratívne riešené šambrány okien a portály brán s kamennými
detailami, interiéry s rebrovými klenbami a zdobenými stropmi. Uprostred námestia stáli
najhonosnejšie verejné stavby – mestská katedrála a radnica. V okružných uliciach boli sústredené
domy ostatných mešťanov a remeselníkov, smerom k hradbám zasa obydlia mestskej chudoby. Slobodné
mestá s kráľovskými výsadami museli mať opevnenie s vencom hradných múrov, baštami a vežami
mestských brán, s vodnou priekopou, často aj s kláštorom a špitálom pri hradbách. Takáto
urbanistická podoba slobodných kráľovských miest sa vyhranila v 14.–15. storočí. Mestá, ktorým bol
udelený štatút mestských pamiatkových rezervácií, si ju uchovávajú až do súčasnosti (HUSOVSKÁ
1994).

Pôvod nemeckých kolonistov, ich vysoká koncentrácia v mestách, dôvody ich pozvania obsiahnuté aj
v ich privilégiách, ako aj pravidelné hospodárske, obchodné, kultúrne, príbuzenské a ďalšie
kontakty či väzby s pôvodnou domovinou spôsobovali, že urbanistická a architektonická podoba
stredovekých miest na Slovensku sa rozvíjala pod výrazným vplyvom západoeurópskych, hlavne
nemeckých kultúrnych stredísk. Existujú o tom nespočetné umeleckohistorické analýzy. Vzťahujú sa
hlavne na staviteľské prejavy zo 14.–15. storočia, ktorých tvorcovia boli príslušníkmi stavebných
dielní z rôznych nemeckých miest. Taktiež aj na stavby, ktoré programovo vznikli podľa už
jestvujúcich predlôh či vzorov. Ako príklad možno uviesť gotickú katedrálu Sv. Alžbety v Košiciach,
ktorá bola postavená podľa vzoru kostola sv. Viktora v Xantene pri Rýne. K príkladom tohto druhu
patria aj dve najstaršie architektonické pamiatky z Bratislavy. Pri utváraní novej urbanistickej
koncepcie tohto mesta v polovici 13. storočia významnú úlohu zohrala rodina, ktorá prišla z Nemecka
na pozvanie uhorského kráľa a jej zakladateľom bol kupecký podnikateľ Jakub. V roku 1279 bol Jakub
richtárom podhradskej osady. Bratislava mu vďačí za najvzácnejšiu profánnu stavebnú pamiatku, ktorá
bola pôvodne patricijským obydlím s vlastnou obrannou vežou. Na prelome 14. a 15. storočia
z viacerých meštianskych vežových domov, najbohatších obchodníkov, ich stavebným zjednotením
vznikla budova bratislavskej radnice, na ktorej je aj dnes viditeľná veža pôvodného domu richtára
Jakuba. Typ stredovekých vežových domov, doložených v Bratislave aj v Banskej Bystrici, si nemeckí
hostia stavali podľa vzoru patricijských obydlí, aké boli v tom čase bežné najmä v nemeckých
mestách Regensburg, Passau, Norimberg a ďalšie.

Rodina Jakuba s hodnosťou dedičného richtára si dlho udržovala autoritu a dominantnú pozíciu
v živote Bratislavy. Trvala aj v čase, keď sa začala veľká prestavba dómu sv. Martina, pri ktorej
zohrala rodina richtára Jakuba hlavnú iniciátorskú úlohu. Táto rodina finančne dotovala aj cirkevnú
správu v Bratislave, pričom z jej radov vzišli aj viacerí kňazi a kanonici. Umelecký historik
Václav Mencl a ďalší bádatelia dospeli k názoru, že pravdepodobne švábsky pôvod richtára Jakuba,
ako aj obchodné styky tejto rodiny s niekdajšou vlasťou, zrejme súvisia aj so švábskym štýlom
začatej prestavby dómu sv. Martina na začiatku 14. storočia. Švábska stavebná huta pracovala na
stavbe aj v druhej polovici 14. storočia. Vtedy sa na realizácii tohto diela angažoval vtedajší
hlavný zástupca a reprezentant mesta, Jakubov vnuk Jakub II, ktorý predĺžil rodový vplyv na správu
mesta až do sedemdesiatych rokov. V neskoršom období sa na realizácii tejto významnej pamiatky
podieľali aj ďalšie stavebné huty či stavitelia, ktorí na nej uplatnili novšie slohové princípy,
ako aj štýlové ohlasy z viacerých staviteľských škôl a stredísk. Svätomartinský chrám je dokladom
nielen rôznych nemeckých a ďalších západoeurópskych inšpirácií a vplyvov, ale aj dokladom ich
transformácie na konkrétne miestne podmienky, ako aj dokladom variačného úsilia a odvahy
modifikovať kultúrne vzory individuálnym umeleckým prístupom jednotlivých realizátorov tohto diela.
Radnica a dóm sv. Martina v Bratislave môžu poslúžiť ako príklad princípov, uplatňovaných pri
formovaní urbanistickej a architektonickej podoby našich stredovekých miest (HOLČÍK 2006, HUSOVSKÁ
1994, ŽÁRY 1990).


Baníctvo a vinohradníctvo

Nemecká kolonizácia na Slovensku sa nespájala iba s doosídľovaním riedko obývaných regiónov
a s rozvojom miest. Hostia z nemeckých krajín uplatnili svoj vplyv aj na viacerých ďalších úsekoch
hospodárskeho života v stredovekom Uhorsku. Na území Slovenska sa ich inovačné účinkovanie azda
najvýraznejšie prejavilo v baníctve a vo vinohradníctve.

Baníctvo má na Slovensku dávnu, už asi štyri tisícročia trvajúcu históriu. V banskoštiavnickom
revíri zanechali stopy o svojej banskej činnosti už Kelti, po nich Rimania a po príchode do
Karpatskej kotliny aj Slovania. O intenzívnom banskom pôsobení Slovanov, ako aj o slovanskom pôvode
početných banských osád, z ktorých viaceré sa stali neskôr významnými banskými mestami, svedčia aj
ich názvy – Štiavnica, Kremnica, Bystrica, Ľubietová, Belá, Baňa, Banky, Rudno, Vyhne, Hodruša,
Staré Hory, Špania Dolina a ďalšie. Dokladom toho, že naši slovanskí i slovenskí predkovia poznali
dolovanie a spracúvanie rôznych rúd už pred kolonizáciou Nemcov, je staré banícke názvoslovie so
staroslovanskými koreňmi – kutať, baňa, ruda, stupa, dobývati rudu, prepaľovati zlato (VOZÁR 1993,
BLANÁR 1961).

V období Veľkej Moravy, ako aj v počiatkoch arpádovského Uhorska sa na území Slovenska využívali
iba ľahšie dostupné povrchové vrstvy rudných žíl z tzv. oxidačnej zóny. Keď sa táto zóna vyčerpala,
počnúc 12. storočím začali do stredoslovenskej banskej oblasti prichádzať skúsení kolonisti
z nemeckých krajín, predovšetkým z Tirolska a zo Saska. S príchodom týchto špecialistov začala sa
zavádzať technológia podpovrchového/hlbinného baníctva, ktorá spočívala na vyhlbovaní podzemných
šácht a štôlní. Kolonisti priniesli aj lepšie tepelné spracovanie rúd ich zolovňovaním v hutách,
ako aj nový spôsob organizácie banského podnikania. Vďaka týmto inovačným prínosom nemeckých
kolonistov, staré slovanské banské osady sa začali po urbanistickej a právnej stránke pretvárať na
stredoveké banské mestá s početnými kráľovskými privilégiami. Táto premena sa udiala v priebehu
13.–14. storočia. Ako prvá dostala mestské výsady Banská Štiavnica (1237), potom nasledovali Banská
Bystrica (1255), Kremnica a Pukanec (1328), Nová Baňa (1346), Ľubietová (1379) a Banská Belá
(1453). Okrem týchto slobodných kráľovských banských miest sformovali sa v stredoslovenskej banskej
oblasti aj mnohé ďalšie banícke osady, mestečká a mestá, ktoré sa takisto usilovali dostať od
panovníka najvyššie výsady, čo sa im však nepodarilo. Druhá najvýznamnejšia banská oblasť vznikla
na východnom Slovensku, v ktorej sa k najvýznamnejším pozíciám dopracovali Gelnica, Spišská Nová
Ves, Rožňava, Dobšiná, Smolník a ďalšie. Vďaka kráľovským privilégiám, ako aj odborným prínosom
v baníckej a hutníckej činnosti, nadobudli Nemci na tomto hospodárskom úseku ekonomickú i mocenskú
prevahu. Začiatkom 16. storočia vo všetkých banských revíroch Slovenska  patrilo Nemcom väčšina
baní, rudných mlynov, hút a iných výrobných zariadení. Na prelome 15. a 16. storočia sa
najvýznamnejším banským strediskom stala Banská Bystrica. Prispela k tomu najmä rodina Fuggerovcov
z juhonemeckého Augsburgu. Ovládnutím tamojších medených baní a uplatnením princípov tzv. nemeckého
raného kapitalizmu, stali sa Fuggerovci najvplyvnejšími podnikateľmi s meďou v celoeurópskom
meradle. V 17. a 18. storočí sa strediskom najprogresívnejších trendov uhorského aj európskeho
baníctva stala Banská Štiavnica. V roku 1627 zásluhou Gašpara Weindla sa v Hornej Bieberovej štôlni
po prvý raz použil pušný prach na trhanie hornín. Bol to v celosvetovom meradle revolučný krok
v technike dobývania rúd, vďaka ktorému namiesto ručného sekania pomocou kladiva a želiezka,
nastúpila nová a značne efektívnejšia metóda. S tým súviselo aj zavedenie väčšieho banského vozíka,
ktorý sa z Banskej Štiavnice pod názvom uhorský hunt rozšíril aj do banských revírov viacerých
európskych krajín. Po prechode na hlbinnú ťažbu sa najväčším problémom baníctva stali spodné vody,
ktoré zatápali bane. Pri riešení tohto problému najväčšie úspechy dosiahla dynastia Hellovcov,
najmä Matej Kornel Hell a jeho syn Jozef Karol Hell. V spolupráci s ďalšími špecialistami, akým bol
aj Samuel Mikovini, zaslúžili sa o svetovú slávu banskoštiavnického baníctva. Vybudovali veľkolepý
a dômyselný vodohospodársky systém vyše 40 zberných nádrží vody nazývaných tajchy. Zhromažďovala sa
v nich voda, ktorá poháňala veľkokapacitné čerpadlá pri odvodňovaní zaliatych baní. Nemeckí
špecialisti sa významnou mierou podieľali aj na zrode a úspešnom účinkovaní Baníckej akadémie
v Banskej Štiavnici (1762–1919). K jej najvýznamnejším profesorom patrili Mikuláš Jozef Jacquin,
Krištof Trangott Delius, Ignác Born, Alojz Wehrle, H. J. Bidermann a ďalšie (KAMENICKÝ 2006:148).

Hostia a kolonisti z nemeckých krajín, ktorí sa usadili na území Slovenska na sklonku stredoveku,
najsilnejšie pozície zaujali v baníctve. Súviselo to do značnej miery s tým, že správa banských
miest, hlavne po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526), podliehala priamo panovníckemu
dvoru. Bolo preto prirodzené, že úradnou rečou v banských mestách, ako aj v banských komorách, na
banských súdoch a v iných banských úradoch, bola dlho nemčina. V banských mestách na Slovensku sa
nemčina udržovala nielen ako úradný, ale aj ako hovorový a písomný jazyk, pretože v týchto mestách
mali príslušníci nemeckého etnika pomerne vysoké zastúpenie. V roku 1880 mali Nemci v Banskej
Bystrici 19,5 %, v Banskej Štiavnici 10,0 %, v Dobšinej 66,1 %, v Gelnici 71,3 %, v Kremnici 72,3
%, Spišskej Novej Vsi 29,9 %, pričom možno opodstatnene predpokladať, že v predchádzajúcich
storočiach bol podiel nemeckého obyvateľstva ešte vyšší (MAJO 2006). Keďže počas celého stredoveku,
v mnohých revíroch až do 17.–18. storočia, banské podnikanie bolo prevažne v rukách nemeckých
ťažiarov a baníkov, spolu s nimi zapustilo na Slovensku neobyčajne silné korene aj nemecké
názvoslovie, ktoré sa spájalo s banskou a hutníckou činnosťou. Z nemčiny odvodená banícka
terminológia pretrvávala v banských mestách a mestečkách aj potom, keď v nich nadobúdalo prevahu
slovenské obyvateľstvo, takže hlavným hovorovým a písomným jazykom sa namiesto nemčiny stávala
slovenčina. Ako prvý na to poukázal v polovici 18. storočia Ján Vozáry, keď z nemčiny prekladal do
slovenčiny Maximilánov banský poriadok z roku 1573. V poznámke k tomu prekladu (1759) uviedol, že
všetky slová nemohli byť do slovenčiny preložené, pretože „pri banskom obchode tak dobre u Slovákou
jako u Nemcou terminy nemeckie vždy jse zachovaly a až posavad jse takove zachovavaji. Nebo kdy by
všecko bolo do slovenčiny preložene, nemohol by tomu žaden bansky človek rozumeti, co jse to mluvi“
(RATKOŠ 1951). V slovenských textoch zo 16.–18. storočia, ktoré sa dotýkajú banskej činnosti,
zastúpené sú nespočetné banícke termíny s nemeckým jazykovým základom: gverk, gveršaft, gverstvo,
linšaftnik, haviar, pergmon, bergman, dingovník, bergmajster, šichtmajster, bergrichter, hutman,
aušusník, kramrichter, komorhof, šachta, štôlňa, erbštôlňa, fárať, hámrik, graca, štanga, farta,
bruotvan, púr, hunt, halňa, šadovať, šmelcovať, frišovať, šliamovať, šurfovať, šadverk, šurf,
liach, luon, handel, hámor, mútung atď. (BLANÁR 1961, DORUĽA 1977).

Prítomnosť nemeckých kolonistov zanechala na Slovensku výrazné stopy aj v chotárnom názvosloví.
Chotárne či iné terénne názvy sa stali významným dokladom udomácnenia nemčiny vo všetkých
lokalitách stredoslovenskej aj východoslovenskej banskej oblasti. Všade tam, kde mali nemeckí
baníci početnú alebo ekonomickú prevahu, zaplnili chotáre takýchto banských lokalít názvami vo
svojom materinskom jazyku. Ako príklad na dokreslenie takýchto nemeckých vplyvov, jazykového
a kultúrneho vyžarovanie Nemcov, veľmi dobre nám môže poslúžiť niekdajšie banské mestečko Pukanec.

Pukanec je písomne doložený už z roku 1075 ako osada Baka. Z roku 1290 sa uvádza ako banská osada
Bakabanya a z roku 1310 ako osada s nemeckým osídlením Németh Baka, ktorá vznikla povedľa staršej
slovenskej osady. S príchodom nemeckých hostí nastalo oživenie banského podnikania, povýšenie
banskej osady na mesto (1323), ako aj jeho začlenenie do zväzku kráľovských banských miest (1388).
Od polovice 14. do polovice 16. storočia si Nemci udržovali v Pukanci dominantné postavenie. Avšak
od prelomu 16. a 17. storočia došlo k zintenzívneniu slovakizačného procesu, takže Pukanec sa stal
prvým poslovenčeným banským mestom. Zhruba dve storočia, počas ktorých sa v Pukanci udržovalo
dvojjazyčné slovensko-nemecké prostredie, zanechalo stopy aj na tunajšom chotárnom názvosloví.
Z archívnych dokladov bolo len z okruhu baníctva doložených vyše sto, dnes už neživých chotárnych
názvov. So zánikom baníctva sa mnohé z nich povytrácali. v kultúrnej pamäti sa však do súčasnosti
uchováva okolo 80 názvov, ktoré majú nemecký pôvod, alebo boli vytvorené zo slovných základov
nemčiny. Nemeckými názvami boli pomenované nielen nové banské diela – Egrištôlňa, Kiebesštôlňa,
Šurfa, ale aj vodné toky a diela na nich – Hampoch, Štampoch, Tajch, ako aj rozličné terénne útvary
– Fromľajtňa, Grunt, Kiar, Ľajtňa, Majzíbeľ, Roštatia. Viaceré názvy sa spájajú aj s nebaníckou
činnosťou – Furmanská dolina, Láchtriská, Ľoche, Rizničke, Turnička, Vajrab, Vaľcha. Spolu
s miestnymi názvami sa v Pukanci udomácnili aj osobné mená nemeckého pôvodu. Najpočetnejšie boli
zastúpené v kategórii banských majstrov a sudcov, ako aj medzi ťažiarmi a haviarmi – Krechts,
Pletl, Hirkl, Krubholz, Fuchs, Geramb, Leitner, Henthaler, Klein, Schedl, Mayer, Gottier,
Ekensperger, Ertl, Kirchner, Krump, Leibwurz, Lindmayer, Majsler, Mühl, Oberaigner, Pelc, Renner,
Schwarz, Thiele a ďalšie (ZAMBOJ 1975).

Vinohradníctvo je ďalším hospodárskym odvetvím, v ktorom sa výrazne prejavili inovačné podnety
kolonistov z nemeckých krajín. Hoci sa nemeckí hostia zaslúžili o rozvoj vinohradníctva vo
viacerých regiónoch Slovenska, za ich najvýznamnejší prínos sa označuje tzv. mestský typ, ktorý sa
sformoval v malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Podobne ako v baníctve, aj vo vinohradníctve
mohli nemeckí prisťahovalci nadviazať na domáce tradície, ktoré kontinuitne pretrvávali od
veľkomoravského obdobia a s určitou pravdepodobnosťou aj od čias účinkovania Rimanov v oblasti
stredného Dunaja. V dejinách vinohradníctva na Slovensku za najvýznamnejšiu etapu sa označuje
obdobie 13.–15. storočia, v ktorom došlo jednak k podstatnému zahusteniu lokalít a regiónov
s vysadenými vinohradmi, a zároveň aj k výraznému rozmachu vinohradníctva z hľadiska kvalitatívnych
ukazovateľov. Rozhodujúce podnety k takémuto progresívnemu rozvoju vinohradníctva vyžarovali
z rozmáhajúcich sa stredovekých miest, predovšetkým z prostredia ich privilegovaných nemeckých
hostí (KAZIMÍR 1986).

Pre rozvoj mestského typu vinohradníctva sa na Slovensku našli najvhodnejšie podmienky v oblasti
Malých Karpát (Bratislava, Svätý Jur, Pezinok, Modra), čiastočne aj v Honte (Pukanec, Krupina).
Súviselo to jednak s priaznivými prírodnými danosťami, ako aj s najvyššími výsadami, ktoré boli
týmto mestám poskytnuté pri ich vzniku a stredovekom rozvoji. V porovnaní s dedinským typom
vinohradníctva, pri ktorom roľníci produkujú preto, aby uspokojili svoje potreby, mestský typ
vinohradníctva sa od začiatku orientoval na trh. Mestskí vinohradníci vyrábali preto, aby svoje
výrobky predali. K tomu, aby sa vinohradníci mohli trhovo správať, museli byť splnené určité
podmienky. Predovšetkým hostia s udelenými privilégiami, ktoré poskytovali vinohradníkom
neobmedzené dispozičné právo k pôde vysadenej viničom, takže ju mohli slobodne kupovať, predávať
a aj dediť. Ak chcel vinohradník v trhových podmienkach úspešne obstáť, musel mať zodpovedajúcu
odbornosť, ktorá prevyšovala schopnosti tradičného roľníka. Špeciálnymi znalosťami, ako aj
manuálnou zručnosťou sa mestský typ vinohradníctva vypracoval na úroveň remesla. Keďže
vinohradníctvo produkujúce pre trh sa zrodilo a rozvíjalo v mestskom prostredí, uplatnili sa v ňom
podobné výrobné a organizačné zásady, ako aj v remeslách. V najvýznamnejších strediskách
vinohradníctva vznikali vinohradnícke cechy, ktoré sa riadili normami viničného práva. Základné
princípy tohto práva k nám prenikali z vinohradníckych oblastí dolného Rakúska, spolu s nemeckými
hosťami. Poukazujú na to z nemčiny odvodené názvy kníh so štatútmi vinohradníckych cechov –
Weinbergordnung, Bergrecht, Bergmajsterské právo, Perejská kniha, Perecké právo. Taktiež aj názvy
pre najvyššieho predstaviteľa vinohradníckeho cechu – Bergmeister, pereg, perecký. Zásady viničného
práva sa u nás začali udomácňovať v 14.–15. storočí. V Bratislave máme doložený cech kopáčov z r.
1451. Stanovy pezinského vinohradníckeho cechu pochádzajú z r. 1494. V Skalici sa vinohradníci
združili do Bratstva sv. Urbana v r. 1673 a v tomto roku si dal schváliť svoje stanovy aj cech
vinohradníkov v Trnave. V 16. storočí si bratislavskí mešťania zriadili svoju vinohradnícku
ustanovizeň Bürgerliche Weingärtner, ku ktorej patril aj uniformovaný strelecký zbor. Bratislava
nestratila punc vinohradníckeho mesta ani v 17. storočí. Zo súpisu obyvateľstva z roku 1624 sa
dozvedáme, že prakticky v každom dome sa spomínajú osoby zviazané s vinohradníctvom. Označované sú
názvami Weingärtner (vinohradník), Hauer (kopáč, robotník vo vinohrade), Weinzedl (hájnik, strážca
vinohradov). Medzi najuznávanejších a najbohatších bratislavských vinohradníkov patrili nemecké
rody Segnerovcov, Beiglerovcov, Dörovcov, Fischerovcov a další (KAZIMÍR 1986, DRÁBIKOVÁ 1989,
FEDERMAYER 2003).

Mestský typ vinohradníctva sa v oblasti Malých Karpát od stredoveku rozvíjal v podmienkach
dvojetnického slovensko-nemeckého osídlenia. Spočiatku si nemeckí vinohradníci v malokarpatských
mestách udržovali ak aj nie početnú, určite ekonomickú prevahu. Počnúc 16.–17. storočím sa tieto
mestá začali výrazne slovakizovať, takže aj vo vinohradníckych cechoch sa presadila slovenčina
nielen ako hovorový, ale aj písomný jazyk. Práve na takýchto textoch v kultúrnej západoslovenčine,
ako aj na slovenských nárečiach malokarpatského regiónu možno doložiť, že inovačné prínosy
nemeckých kolonistov poznačili takmer všetky úseky vinohradníckej kultúry. A to nielen jej
mestského, ale aj dedinského typu.

Vinice na malokarpatských svahoch od stredoveku až do polovice 20. storočia vytvárali špecifický
krajinný obraz. Jednotlivé celky viničných útvarov sa nazývali hony, trate alebo nemeckým názvom
Riede. Každá viničná trať mala aj svoj špeciálny názov, odvodený zo slovenského alebo nemeckého
slovného základu. Slováci si názvy nemeckého pôvodu spravidla prispôsobili  princípom slovenčiny,
neraz až do rôznych skomolenín: Mittelberg, Goldberg, Sonnenberg, Fuchsenbüchel, Fuchsleiten,
Eierboch, Öden, Simperg, Lauser, Essigfassl, Grefty, Štampále, Fuchslajtne, Ochlajty, Lefteky,
Cviky, Hafenberg, Kuhberg, Ochtále, Viertelen, Kvanten, Rárompajdle, Dechcitále, Koligramy atď.
Jednotlivé vinice oddeľovali od seba chodníky alebo skládky kameňa, nazývané medza alebo irpštajgy
a rúny. Jarky na odvádzanie vody nazývali vosrlauf. S príchodom nemeckých kolonistov sa dávajú do
súvislosti aj niektoré vinohradnícke nástroje. Rozšírenie nemeckého názvu preš pre vinohradnícky
lis naznačuje, že sprostredkovateľom tohto kultúrneho odkazu antiky v stredoeurópskych krajinách by
mohli byť nemeckí kolonisti. Podobné indície boli vyslovené aj v spojitosti s niektorými typmi
vinohradníckych nožov, pre ktoré sa u nás používajú z nemčiny odvodené názvy šnicár, knep, knajp,
a ktoré maďarská odborná literatúra označuje ako nemecký nôž (DRÁBIKOVÁ 1989, SLAVKOVSKÝ 2002).

Mestský typ vinohradníctva, ktorý sa v malokarpatskom regióne aj vďaka inováciám nemeckých
kolonistov rozvinul do akéhosi špecifického druhu vinohradníckej subkultúry, vyznačoval sa aj
ďalšími zvláštnosťami. Popri privilégiách spočívajúcich na zákupnom práve, modifikovaných do podoby
viničného práva, ako aj popri vytváraní vinohradníckych cechov a spolkov, od stredoveku až do 20.
storočia sa s týmto typom vinohradníctva spájalo aj právo výčapu vína. V Bratislave sa toto právo
uplatňovalo pod názvom Leutgeben už v roku 1379. V trochu zjednodušujúcej podobe hovorí o tom aj
opis Bratislavy z roku 1577: „Pressburg je teraz hlavným mestom Uhorska. Mešťania sú tu bezmála
všetci Nemcami. Keď sem prišli, nahonobili si vinohrady, ktoré sú všade okolo mesta a z ktorých sa
dá vcelku ľahko vyžiť. Keď nemajú peniaze, vystrčia Kegel a vyčapujú sud vína“. Výrazom Kegel je tu
označená viecha. Čiže vývesný znak v podobe venca/gule z viničných listov alebo borovicových
halúziek upevnených na tyči vysunutej z výzorníka vinohradníkovho domu v čase, keď mal povolené
čapovať víno z vlastnej produkcie. V stredoveku boli podmienky a doba výčapu vína pod viechou
upravované mestskými štatútmi, neskôr novšími predpismi. Výčap pod viechou sa u nás udržal do
polovice 20. storočia (DRÁBIKOVÁ 1989, TIBENSKÝ-URBANCOVÁ 2003).

K zvláštnostiam malokarpatského vinohradníctva mestského typu patria aj vinohradnícke domy.
Najstaršie z nich pochádzajú zo 16.–18. storočia, postavené boli v neskorogotickom, renesančnom
a barokovom slohu. Viaceré z nich doposiaľ pretrvávajú v Bratislave, Svätom Juri, Pezinku, Modre
a v ďalších mestách. Charakteristickým znakom týchto domov boli pôdorysné dispozície v tvare
písmena L alebo U. Z ulice do dvora sa vstupovalo krytým podjazdom, ktorý bol uzavretý oblúkovou
bránou. Za obytnými priestormi domu sa v zadnej časti dvora nachádzala priestranná miestnosť na
spracovávanie hrozna – prešovňa, a pod celým obytným traktom sa rozkladala pivnica na uskladnenie
vína. Priestor podjazdu za bránou – úkol, forhaus, spolu aj s prednou izbou, slúžil na čapovanie
vína. Naznačené dispozičné a funkčné riešenie vinohradníckych domov preniklo z mestského prostredia
aj do malokarpatských vinohradníckych dedín (ŠVECOVÁ 1963, DRÁBIKOVÁ 1989, HUSOVSKÁ 1994).

Spoločný záver o obyčajoch a slávnostiach umeleckých prejavoch montánnej a vinohradníckej kultúry.
* napísať


Habáni, Handelci, Huncokári, Mantáci

Nemci na Slovensku predstavovali už od stredoveku značne mnohotvárne spoločenstvo. Príslušnosť
k rôznym kolonizačným vlnám, rôznorodý pôvod, ktorý sa prejavoval v odlišnosti nemeckých nárečí
a v rozkolísanej etnickej identite (Sasi, Švábi, Bavoráci, Tiroláci atď.) , konfesionálne rozdiely,
rozmanitosť hospodárskeho zamerania ako aj značná sídelná rozptýlenosť, to všetko spôsobovalo, že
slovenskí Nemci netvorili jednotný celok. Pomery, v ktorých žilo nemecké obyvateľsto na území
Slovenska spôsobovali, že nemecké jazykové ostrovy, menšie nemecké regióny a jednotlivé osady boli
navzájom izolované a medzi sebou len slabo komunikovali. O nijakom vedomí spolupatričnosti Nemcov
na Slovensku do roku 1918 nemožno hovoriť. Názov Karpatskí Nemci vznikol až po vytvorení
Československej republiky, aby sa mohli odlíšiť Nemci v českých zemiach od Nemcov na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi (KOVÁČ 1991, PÖSS 2000). Bol to však umelo vytvorený názov, ktorý sa používal
iba v odbornej literatúre. V praktickom živote, v bežných interakciách medzi príslušníkmi
slovenského a nemeckého etnika, Slováci pomenovávali Nemcov rôznymi názvami, ktoré sa vzťahovali
iba na určité regionálne, náboženské, profesionálne alebo aj lokálne komunity. K najznámejším
z nich patria Habáni, Handelci, Huncokári, Mantáci, Bulineri, Handrbulci atď.


Habáni

Po hlavnej vlne nemeckej kolonizácie z 13.–14. storočia, menej početné prúdy nemeckých
prisťahovalcov smerovali na Slovensko aj v období novoveku. K najvýznamnejším z nich patrí komunita
anabaptistov z alpských krajín, ktorej príslušníci sa v priebehu 16. storočia usadili vo viacerých
regiónoch západného Slovenska. Anabaptisti sa zrodili ako radikálne krídlo lutherskej reformácie.
Uviedli do života princípy prvotného kresťanstva – hospodársku a sociálnu rovnosť. Na rozdiel od
iných reformačných prúdov, požadovali nielen reformy cirkvi, ale aj spoločnosti. Zriaďovali
osobitné náboženské a hospodárske spoločenstvá/obce s prísnym režimom, ktorému bol podriadený
hospodársky a spoločenský život kolektívu i súkromný život jeho členov. Preto ich zo Švajčiarska,
kde boli sústredení najpriebojnejší predstavitelia, už v roku 1526 vyhnali. Najprv odišli do
Nemecka, odtiaľ potom do Rakúska, Talianska a jedna časť aj na Moravu. Keď sa aj tu dostali do
rozporu s vrchnosťou, na základe rozhodnutia z roku 1546 anabaptisti či huteriti, nazvaní podľa
reformátora Jakuba Huttera, boli vypovedaní aj z Moravy. Keďže v susednom Uhorsku našli porozumenie
na viacerých feudálnych panstvách, v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia sa usadili asi
v 40 lokalitách západného Slovenska – Skalica, Holič, Gbely, Senica, Sobotište, Borský Jur,
Moravský Ján, Veľké Leváre, Stupava, Častá, Košolná, Dechtice, Chtelnica, Čachtice, Soblahov
a ďalšie (KALESNÝ 1981).

Všade tam, kde sa anabaptisti, nazývaní aj novokrstenci, usadili, vytvárali osobitnú, od miestnej
politickej obce nezávislú sídelnú, správnu, hospodársku a pravdaže aj náboženskú jednotku.
Zakladali ju na neosídlenej pôde, získanej od zemepána spolu s povolením usadiť sa. Boli to sídla
zvláštneho druhu, ktoré fungovali na princípe kolektívnej výroby i spoločnej spotreby celého
náboženského spoločenstva, ktoré vytvorilo takúto spoločnú obec. Nazývala sa Bruderhof alebo
Hanuhaben, po slovensky bratský dvor alebo habánsky dvor. Odhaduje sa, že v roku 1620 bolo na
moravsko-slovenskom pomedzi 66 habánskych dvorov, s prevažnou časťou na slovenskej strane. Počet
obyvateľov jedného habánskeho dvora sa v uvedenom období pohyboval okolo 200–400 osôb. Písomný
doklad z roku 1759 uvádza, že na habánskom dvore vo Veľkých Levároch žilo 16 habánskych rodín
s celkovým počtom 170 osôb, na habánskom dvore v Moravskom Jáne bolo 8 habánskych rodín s počtom 51
osôb. Pri rozpade habánskeho spoločenstva v Sobotišti v období prvej svetovej vojny bol dovtedy
spoločný majetok rozdelený na 32 čiastok, zrejme podľa počtu dedičov s ich rodinami, ktoré na tomto
habánskom dvore žili.

Pôvod slovenského názvu Habán/Habáni je odvodený z nemeckého slova Haushaben, ktorým anabaptisti
označovali svoju náboženskú obec a svoj bratský dvor. V takomto význame sa pojem Haushaben
vyskytuje v habánskych kronikách aj v literatúre už od začiatku 17. storočia. Samotní anabaptisti
vnímali slovenský názov Habán/habán, zväčša ako hanlivé označenie. Vraj sa obrátili so žiadosťou na
samotného cisára, aby používanie tohto nepekného pomenovania zakázal. Lenže označenie habán bolo už
v matrikách a rôznych písomnostiach natoľko zaužívané, že pretrvalo až do súčasnosti. Napriek tomu,
že Habáni pochádzali z viacerých krajín a mali rôznorodý pôvod, najpočetnejšie boli medzi nimi
zastúpení Nemci. O súpise z roku 1759 bolo v habánskom dvore vo Veľkých Levároch zapísaných 17 osôb
v 15 rodinách s napospol nemeckými priezviskami – Kaufman, Keller, Horn, Jänge, Schmidt,
Baumgartner, Stock, Müller, Bernhauser, Mayer, Wirth, Welscherle, Miller, Pullmann a Amsler. V tom
istom roku žilo v Moravskom Jáne na habánskom dvore 51 osôb v 8 rodinách – Schultess, Spanner,
Rublig, Wirth, Mayer, Pernhauser, Schönheit a Weiss. Aj samotní Habáni sa považovali za Nemcov.
Rozprávli nemčinou, pre ktorú bol zaznamenaný názov – Habanrisch (KALESNÝ 1981, IRŠA-PROCHÁZKOVÁ
1987).

Habánske dvory v dôsledku prísneho dodržiavania zásad či noriem ich náboženského
a hospodársko-spoločenského života, predstavujú špecifický, iba s touto komunitou spätý kultúrny
model a životný štýl. Na čele habánskeho spoločenstva stál ich kazateľ – Prediger. Najpočetnejšie
spoločenstvá mávali okrem dušpastiera aj svetského správcu – Vorsteher. Habánske bratstvo –
Bruderhof bolo samosprávnym spoločenstvom, ktoré pozostávalo z viacerých domácností – Haushltung.
Reprezentovali obyčajne v habánskom dvore zastúpené remeslá (hrnčiarstvo, džbankárstvo, nožiarstvo,
tkáčstvo, garbiarstvo, knihárstvo, klobučníctvo, kováčstvo, stolárstvo atď.). Jednotlivé domácnosti
viedli ich hospodári – Haushalter. Každej domácnosti či remeslu patril v habánskom dvore osobitný
dom, tieto domy boli zoskupené vôkol štvorcového námestia alebo v radovej či uličnej zástavbe. Domy
v habánskych dvoroch, v porovnaní s domami v okolitých slovenských lokalitách, boli oveľa
rozmernejšie v šírke, dĺžke aj výške jednotlivých stavieb. Súviselo to so zvláštnosťami ich
priestorového a funkčného riešenia. Najstaršie domy v habánskych dvoch zo 17.–18. storočia, bývali
viacpodlažné. V prízemí sa nachádzali priestory výrobného a prevádzkového charakteru (dielne,
skladištia surovín, hotových výrobkov atď.), ako aj priestory na iné spoločné účely jednotlivých
domácností i celého habánskeho spoločenstva (kuchyňa, jedáleň mužov a osobitne aj žien, detské
jasle, škola, pekáreň, skladištia potravín, práčovňa atď.). V podkroví s jedným i dvomi podlažiami,
nachádzali sa priestory na spávanie, nazývané kammerle, stübchen, štíberle, po slovensky komôrky,
húrky, húrkele (húra = poval). Spávali v nich jednotlivé manželské páry, ich dospelé deti,
tovariši, učni a ďalší členovia domácnosti. Deti predškolského a školského veku spávali osobitne
v spoločných spálňach. V takomto mnohopočetnom hospodársko-výrobnom, rezidenčnom, konzumnom a aj
výchovno-vzdelávacom habánskom spoločenstve, boli vyčlenené osobitné funkcie aj v jeho ženskej
zložke – Kindsdirnen (opatrovkyne a upratovačky pri deťoch), Schulschwester, Führgestelten
Schwester (vychovateľky, učiteľky, Schulmutter (správkyňa školy), prípadne aj iné (IRŠA-PROCHÁZKOVÁ
1987, KALESNÝ 1081, MJARTAN 1959).

Habáni sa v čase príchodu na Slovensko venovali viac ako 30 druhom remesiel, ktoré ovládali na
vtedajšej špičkovej úrovni. Najviac sa však preslávili výrobou dovtedy u nás nepoznanej fajanse.
Pojmy habáni a hrnčiari sa aj v súčasnosti vnímajú ako synonymá. Habánska keramika patrí
k najväčším ozdobám umeleckohistorických zbierok. U nás nadviazala na odkaz Habánov tvorba
najvýznamnejších keramických dielní a umeleckých osobností Ferdiš Kostka, Ignác Bizmayer.

K nemenej významným kultúrnohistorickým pozoruhodnostiam Habánov patria aj ich staviteľské
tradície, ktoré patria k ich najšpecifickejším kultúrnym prejavom. Vysvetliť to možno tým, že
Habáni sa programovo izolovali do svojich akoby hermeticky uzavretých dvorov, v ktorých sa
úzkostlivo pridržiavali svojich osobitných noriem hospodárskeho, spoločenského a náboženského
života. Hlavnou črtou organizácie života Habánov bolo združovanie sa do komún, fungujúcich na
princípe kolektívnej výroby a kolektívneho rozdeľovania jej výsledkov. Takýmto princípom
hospodárskej činnosti zodpovedal aj kolektívny spôsob organizácie bývania v habánskom dvore. Na
tejto kultúrnej zvláštnosti Habánov je pozoruhodné to, že sa vyznačuje dlhodobou kontinuitou
totožných typologických znakov. Potvrdzujú to formy habánskych dvorov a obydlí z Nemecka a Moravy,
čiže z oblastí pôvodnej, resp. predchádzajúcej domoviny našich Habánov. A takisto aj formy
habánskych dvorov a obydlí, ktoré vznikli v 17.–19. storočí v Sedmohradsku, na Ukrajine, v Rusku,
v USA a v Kanade po tom, čo sa časť Habánov rozhodla opustiť svoje sídla na západnom Slovensku.

V stavebnej kultúre Habánov sa výraznou špecifickosťou vyznačovali nielen sídelné, dispozičné
a funkčné znaky ich domov, ale aj niektoré konštrukčné a technologické stránky habánskych stavieb.
Vzťahuje sa to najmä na uplatňovanie tzv. hrázdenej konštrukcie (Fachwerk), predovšetkým na štítoch
sedlovej strechy, ako aj na stenách a priečkach podkrovných priestorov. Za špecificky habánsky
staviteľský prejav možno označiť aj postup zhotovovania slamenej krytiny, nazývanej habánska
strecha, ktorej dielce zo slamy sa napúšťali blatom, aby sa zvýšili jej tepelno-izolačné
a ohňovzdorné vlastnosti. Na Slovensku bol ako zvláštnosť zaznamenaný aj habánsky plot, na ktorom
neboli použité tyčky z dreva, ale z trstiny. Uvedené staviteľské prejavy Habánov sa v slovenskom
prostredí pociťovali a v názvosloví aj zvýrazňovali ako habánska kultúrna zvláštnosť či inakosť
(BOTÍK 1992).


Handelci a Huncokári

Po vydaní Lesného poriadku kráľa Maximiliána v roku 1565 začali z alpských krajín, hlavne zo
Štajerska a Soľnohradska prichádzať lesní odborníci – Waldmajster alebo Waldförster, a spolu s nimi
aj lesní robotníci – drevorubači. Zámerom ich pozývania bolo napraviť neutešenú situáciu v lesnom
hospodárení, ktorá nastala v dôsledku kolonizovania horských oblastí, ako aj v dôsledku zvýšenej
ťažby dreva pri rozvoji baníctva a hutníctva. V týchto súvislostiach sa na sklonku 16. storočia
v povodí Bieleho a Čierneho Hrona usadili nemeckí drevorubači, ktorí tu pre potreby lesného
hospodárstva (Behandlungs-System, Holzhandlung, Ortshandlung) vybudovali drevorubačské osady,
označované ako Handle. Zriaďovateľom týchto osád bola Banská komora. V služobných pokynoch z roku
1607 sa hovorí o štyroch drevárskych okrskoch (holltzhandlungen), čiže Handloch. Od tohto názvu
bolo odvodené aj pomenovanie obyvateľov týchto osád názvom Handelci. Objavuje sa v podobe
hangyelecz v rôznych písomnostiach 18.–19. storočia. Aj Božena Němcová vo svojich národopisných
črtách z roku 1859 píše o „drevorúbanisku,  čili takzvané císařské handle“, kde uvádza aj názov
Handelec. Označenie Handelec/Handelci sa vzťahuje na obyvateľov obcí ležiacich východne a južne od
Brezna – Bacúch, Beňuš, Braväcovo, Bujakovo, Čierny Balog, Dobroč, Osrblie. Podľa toho v ktorej
časti Hrona sú usídlení, rozlišujú sa Bielohandelci a Čiernohandelci. _Handelci sa zvyknú označovať
aj zriedkavejším názvom Dingovníci. Obyvatelia z okolitých dedín ho používajú s hanlivým nádychom,
avšak členovia skupiny ho vnímajú v pôvodnom význame. Názov Dingovník je odvodený z nemeckých slov
označujúcich drevorubačské pracovné skupiny (ein wirkliche Geding Holzarbeiter, Gedingsarbeiter,
Vorgedinger, Ding a pod.). Drevorubači pod pojmom dingovník chápu profesionálneho lesného robotníka
(KANDERT 1988:34).

Predkovia horehronských Handelcov pochádzali zo Štajerska. Keďže to bola pomerne málopočetná
nemecká komunita, v priebehu 17. storočia sa poslovenčila. Osvojili si nielen jazyk, ale aj
kultúrne uspôsobenie obklopujúceho slovenského obyvateľstva. Avšak medzi horehronskými obyvateľmi,
napr. potomkami čiernobalockých drevorubačov a uhliarov, doposiaľ pretrvávajú nemecké priezviská –
Schön, Giertli, Štulajter, Švantner, Graus, Bachmajster, Štubňa, Turňa a ďalšie. V kultúrnej pamäti
sa po niekdajších Nemcoch uchovali aj názvy, ktoré boli späté s drevorubačskou a uhliarskou
činnosťou – tajch, rizňa, kramec, milier, míľa, šlôg, šichtúň, špalda, lojtra, štanga, frúdľa,
štomp, leuč, aj mužská košeľa zvaná nemecká (ŤAŽKÝ 1980:299).

V polovici 18. storočia sa nemeckí drevorubači usadili aj v Malých Karpatoch. Pochádzali z južnej
časti Dolného Rakúska a priľahlého Štajerska. V priebehu 19. storočia prešli aj do Bielach Karpát
a Inoveckých vrchov. Ich celkový počet sa začiatkom 20. storočia pohyboval okolo 1000 osôb.
Najväčšia koncentrácia týchto drevorubačov bola v malokarpatských obciach Modra – Piesky, Pernek,
Píla, Cajla, Sološnica, Limbach a Smolenice. V tomto regióne zrejme vzniklo aj ich pomenovanie
Huncokári. Odvodené je z nemeckého slova Holzhacker, čiže drevorubač. Nárečovú podobu slova
Hulezhoker máme doloženú z Častej (1753). O všeobecnom rozšírení názvu malokarpatských drevorubačov
svedčí aj úslovie „Čo sa tu planceš ako huncokár s ruksakom“ (ŠVECOVÁ 1988:43, HABÁŇOVÁ 1992:67).

Huncokári žili od prvej polovice 18. storočia v rozptýlenom osídlení horskej krajiny Malých Karpát,
obklopení početnou prevahou slovenského roľníckeho a vinohradníckeho obyvateľstva okolitých dedín
a mestečiek. Žili izolovane v odľahlých drevorubačských nájomných domoch, ktoré obývali dve-tri
rodiny. K tomu prináležal aj kúsok pôdy – Garten, čo bola vlastne záhrada, oplotená proti divej
zveri. Chovali 1–2 kravy. Spočiatku bývali iba v kolibách bez stien so strechou až k zemi. Neskôr
ich nahradili dvojdielnymi zrubovými obydliami s jedným priestorom pre ľudí, s druhým pre dobytok.
Pretrvávali ako endogamná, čiže etnicky uzavretá komunita, v rámci ktorej vznikali manželské
zväzky. To spôsobovalo, že až do začiatku 20. storočia rozprávali iba po nemecky, po slovensky sa
naučili len slabo, hovorili so silným nemeckým prízvukom. Obyvatelia Modry rozoznali Huncokára od
tovarichára/vinohradníka na prvý pohľad. „Huncokári nosili ťažké baganče s hrubou podrážkou, zelené
podkolienky, puntky a dlhý hubertus. Vždy koncom týždňa prichádzali do Modry nakúpiť nevyhnutnú
poživeň, ktorú si odnášali v ruksakoch na chrbte“. O nedostatočných kontaktoch a povrchnosti
vzájomného poznania svedčia niektoré stereotypné predstavy dedinčanov o drevorubačoch: „Huncokari
su divoki jak zvjer“ alebo „Huncokari vjedzá aj s jeleni vypravjat“. Malokarpatskí drevorubači
vnímali názov Huncokári ako hanlivé pomenovanie. Oni sami seba označovli názvom Waldleute – Horskí
ľudia. „My, Horskí ludé, sme všetko jedna rodina“ (HABÁŇOVÁ 1992:72, ŠVECOVÁ 1988:42).


Mantáci

Najmenšou a aj v súčasnosti pretrvávajúcou skupinou slovenských Nemcov sú Mantáci. Väčšina
bádateľov sa zhoduje v tom, že jadro mantáckeho regiónu, čiže tých, čo bývajú na Mantákoch, ktorých
nárečie sa označuje ako mantáčtina, a aj oni sami seba považujú za Mantákov, predstavujú obyvatelia
niekdejšieho Nižného a Vyšného Medzeva a priľahlej obce Štós. Takmer všetky charakteristiky
Mantákov sú založené na opise nárečia, pôvodu, zamestnania a kultúrnych tradícií Medzevčanov, ktorí
od roku 1960 žijú v zlúčenej obci s názvom Medzev.

Medzev leží v údolí rieky Bodva a jeho vznik sa dáva do súvislosti s rozvojom baníctva na dolnom
Spiši a s jeho osídľovaním nemeckými kolonistami. Najstaršia zmienka o Medzeve je z roku 1359. Jeho
nemeckí osadníci sa venovali baníctvu a popri ňom aj poľnohospodárstvu. V listine z roku 1376 sa
píše, že medzevskému obyvateľovi Eliášovi Tegnágelovi poskytol jasovský prepošt 3 pozemky na stavbu
hámrov. Po vyčerpaní zásob rudných žíl sa Medzevčania preorientovali z baníctva na kováčstvo,
doplňované drevorubačstvom, uhliarstvom a poľnohospodárstvom. V 17.–19. storočí sa Medzev
stal                          významným železiarskym strediskom Uhorska, ktoré sa špecializovalo na
výrobu poľnohospodárskeho, baníckeho a drevorubačského náradia. Jeho výrobcovia sa v roku 1642
združili do kováčskeho cechu. Na mape Medzeva z roku 1774 je pozdĺž rieky Bodva a jej prítokov
zakreslených aj 23 železiarskych dielní/hámrov. Do konca 19. storočia ich počet vzrástol na viac
ako sto, a pracovalo v nich 500–600 kováčov.

Sortiment hámorníckych výrobkov bol značne pestrý. Pre potreby baníkov vyrábali kladivá, pucky,
štangy, čakany, želiezka a korýtka, pre drevorubačov sekery, topory, plenkáče a reťaze. Pre uhorskú
armádu vykovali v revolučných rokoch 1848/49 okolo 40 tisíc bodákov. Od polovice 19. storočia sa
produkcia hámorníkov orientovala najmä na tzv. čierny riad pre potreby poľnohospodárov a vidieckych
domácností. Popri sekerách, klincoch, kramliach, kliešťach, mrežiach, panviciach, pluhoch, bránach,
lopatách atď. medzevskí kováči sa najviac preslávili výrobou motýk najrozličnejších druhov
a veľkostí. Na prelome 19. a 20. storočia sa produkcia motýk v Medzeve odhadovala približne na 2000
kusov denne. Vyrábali ich vo viac ako 190–200 funkčných tvarových a váhových modifikáciách. Svoje
výrobky rozvážali nielen po okolitých trhoch a jarmokoch, ale aj po celom Uhorsku, aj za jeho
hranice. Na spojitosť medzevského hámorníctva s nemeckým osídlením tohto údolia poukazujú názvy
prítokov Bodvy – Porča, Pivering, Humel, Goldseifen, Krebsseifen, Donbach, Grundbach. Taktiež aj
názvoslovie kováčskych dielní – hámor (der Hammer = kladivo ručné, aj mechanické, poháňané vodným
kolesom), hámorník (der Hammerschmied). V kováčských dielňach, čiže v hámroch umiestnené mechanické
kladivá/buchary, s váhou hlavy okolo 120 kg a s frekvenciou 150–200 úderov za minútu, poháňali
sprevodované kolesá, na ktoré sa privádzala voda z nádrží nazývaných tajch. Prívod vody sa
reguloval vrátkami – gatt, gatter, prebytočná voda sa prepúšťala prepadom fluder. Z rôznych súpisov
medzevských hámrov z 18.–20. storočia je zrejmé, že až na niekoľko výnimiek s priezviskami Baláž,
Krupec a Tomášek, viac ako stovka ich majiteľov sa hlásila k potomkom niekdajších nemeckých
kolonistov alebo neskorších nemeckých prisťahovalcov. K najviac frekventovaným patrili priezviská:
Gedeon, Roob, Brösth, Wagner, Göbl, Bodenlos, Tache, Strömpl, Kosch, Pöhm, Brantfoder, Presth,
Grenadier, Progner, Schmiedt, Schneider, Franz, Schuster, Tischler, Eiben, Schwarz, Stark, Antl,
Schmotzer atď. (MARKUŠ 1966).

Medzev bol od svojho založenia nemeckou osadou a tento etnický ráz si udržal až do polovice 20.
storočia. V porovnaní s inými nemeckými ostrovmi na Slovensku, ako aj v regióne Spiša, Medzevčania
vošli do povedomia ako výrazne osobitá skupina Nemcov predovšetkým pre prevažujúce a iba pre nich
najcharakteristickejšie kováčsko-hámornícke zamestnanie. Ďalšou, takisto už dávnejšie
zaregistrovanou zvláštnosťou Medzevčanov je ich nárečie, ktorým sa odlišujú nielen od svojich
severnejšie usídlených súkmeňovcov – Zipserov/Spišiakov, ale aj od ostatných dolnospišských Nemcov
– Gründlerov, či dobšinských Bulinérov. Usudzuje sa, že aj pôvod skupinového názvu Monták/Mantáci
treba hľadať v osobitostiach medzevského nárečia. Medzevčania totižto sloveso mieniť = meinter
vyslovujú v podobe manta, od čoho mohlo byť odvodené aj pomenovanie Manták. Ďalšie z viacerých
vysvetlení poukazuje na to, že starší medzevskí hámorníci, ktorí od mladosti pracovali pri hlučných
bucharoch, boli nahluchlí. Preto na trhoch  pri predaji svojich výrobkov, keď nedopočuli čo im
kupujúci hovorí, často opakovali otázku: Bós mónta/Čo si povedal? A z toho vraj vzniklo pomenovanie
Manták.


Kultúrna diverzita, medzietnické interakcie, transformácie identity slovenských Nemcov

Už z toho, čo sme doteraz o Nemcoch na Slovensku uviedli je zrejmé, že ich doterajší viacstoročný
vývin bol sprevádzaný výraznou viackoľajnosťou. Prejavuje sa to už v ich geografickej členitosti,
v rámci ktorej sa vyčleňuje nemecká komunita na Žitnom ostrove, v oblasti Malých Karpát,
v Hauerlande, na Spiši. Azda najzreteľnejšie sa vnútorná diferencovanosť slovenských Nemcov
prejavuje v zameraní hospodárskej činnosti a v socioprofesijnom rozvrstvení. K najvyhranenejším
skupinám patria remeselníci, baníci, vinohradníci, ale aj drevorubači, uhliari, hámorníci, sklári
atď. Nezanedbateľná bola aj ich konfesionálna diferencovanosť, v rámci ktorej najvýznamnejšiu úlohu
zohrával katolicizmus, luteranizmus a anabaptizmus. Všetky tieto činitele plnili viac alebo menej
určujúcu integračnú a konvergentnú funkciu, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v tom, že
v prostredí slovenských Nemcov sa nevytvárala jednotná, ale regionálne a sociálne neobyčajne
mnohotvárna kultúra. Pokúsim sa to konkretizovať aspoň na niektorých prejavoch z úseku materiálnej
a duchovnej kultúry.

Inovačné prvky, ktoré prinášali so sebou nemeckí kolonisti v takmer všetkých odvetviach ich
hospodárskej činnosti, azda najzreteľnejšie sa prejavili v nových princípoch, ktoré vniesli do
sídelnej krajiny, urbanizmu a architektúry. Už v predchádzajúcom texte som uviedol, ako sa rozvoj
remesiel a obchodu po príchode nemeckých hostí odrazil v urbanizme a architektúre privilegovaných
miest. Na tomto mieste poukážem ako sa to odrazilo pri rozvoji baníctva a vinohradníctva.

Zo spôsobu utvárania charakteristických znakov napr. mestečka Boca a mesta Banská Štiavnica je
zrejmé, že určujúcim činiteľom ich sídelného usporiadania bolo banské podnikanie. Základ sídelnej
organizácie týchto lokalít položili ťažiarske a banícke rodiny, ktoré začali stavať svoje obydlia
a banské stavby na miestach, kde vychádzali na povrch rudné žily, a kde boli vyhĺbené banské
štôlne. Z toho, ako aj z konfigurácie a reliéfu vysokohorskej krajiny vzniklo ich nepravidelné
zhlukovo-reťazové a terasovité sídelné usporiadanie. V banských sídlach súbežne s obydliami,
banskými štôlňami, cestami a haldami navyvážanej horniny, vyrastali aj ďalšie banské objekty, ako
stupy, huty, hámre, tajchy, klopačky, vozárne, banské úrady. Tieto východiskové princípy sídelnej
organizácie vtlačili banským mestám a mestečkám špecifický urbanistický ráz, ktorým sa ozvláštnili
v porovnaní s urbanizmom iných mestských sídiel.

Do značnej miery sa to vzťahuje aj na vinohradnícke mestá, predovšetkým v oblasti Malých Karpát.
Nemeckí kolonisti, ktorí sa tu usadzovali na základe zákupného práva, poznačili štruktúru tunajšej
krajiny prvkami viničných tratí či honov, ktoré jej vtlačili špecifický krajinný ráz, pretrvávajúci
do polovice 20. storočia. Takto skultivovanej krajine dominovala reťaz vinohradníckych mestečiek
a dedín, v ktorých sa vinohradnícke obydlia vyznačovali vysokou bránou a krytým priestranným
podbráním, aby sa nimi dalo vtiahnuť naloženým vozom k veľkým prešovniam a pivniciam.

Spomedzi všetkých nemeckých jazykových ostrovov, regionálnych a socioprofesijných skupín,
najvýraznejšími staviteľskými zvláštnosťami sa vyznačovali osady a obydlia Habánov. U nich boli
tieto zvláštnosti podmienené vieroučnými princípmi ich anabaptistického/hutterského vierovyznania
a z neho odvodenými zásadami kolektívneho spôsobu hospodárskeho života a kolektívnych princípov
organizácie bývania habánskych komunít. V stavebnej kultúre Habánov na Slovensku sa výraznou
špecifickosťou vyznačovali nielen od ostatných sídiel segregované dvory/hushabeny, dispozičné
a funkčné riešenie spoločne obývaných domov, výrobných, výchovno-vzdelávacích, sakrálnych a ďalších
budov, ale aj niektoré technologické stránky ich stavieb. Vzťahuje sa to hlavne na uplatňovanie
tzv. hrazdenej konštrukcie (Fachwerk) na štítoch sedlovej strechy, ako aj na priečkach podkrovných
priestorov domu. Za špecificky habánsky staviteľský prejav možno označiť aj postup zhotovovania
slamenej krytiny, nazývanej habánska strecha, ktorej dielce napúšťali blatom, aby sa zvýšili jej
tepelnoizolačné a ohňovzdorné vlastnosti. Na Slovensku bol ako zvláštnosť zaznamenaný aj habánsky
plot, na ktorom sa ako stavebný materiál nepoužívalo drevo, ale trstina.

Viac alebo menej výraznými zvláštnosťami sa vyznačovali sídelné, dispozičné, funkčné,
technologicko-konštrukčné a aj architektonicko-výtvarné formy staviteľských tradícií aj v ďalších,
Nemcami osídlených regiónoch. Ako zvláštne, od okolitého slovenského prostredia odlišné, boli
charakterizované obydlia spišských Nemcov, viacrodinné domy v lokalitách niekdajšieho nemeckého
ostrova v oblasti Kremnice, obydlia baníkov na Boci a v okolí Handlovej. Pozoruhodnou stránkou
stavebnej kultúry  v týchto regiónoch je nielen to, že sa staviteľské prejavy diferencovali od
okolitých slovenských lokalít a regiónov. Ale aj to, že v každom z týchto nemeckých regiónov sa
sformovali jedinečné, iba tam zastúpené staviteľské zvláštnosti (MENCL 1980, PRAŽÁK 1959, BOTÍK
1992).

S nemeckými kolonistami a ich potomkami sa spájajú aj niektoré zvláštnosti na úseku duchovnej
kultúry. Vzťahuje sa to najmä na obyčajové tradície remeselníkov, baníkov a malokarpatských
mestských vinohradníkov, ktoré sa zrodili a rozvíjali v prostredí, v ktorom dominantným sociálnym
a kultúrotvorným elementom boli príslušníci nemeckého etnika. Akže roľnícke kalendárne a rodinné
obyčaje sa považujú za staršiu, prevážne autochtónnu a domácu vrstvu kultúry, obyčaje remeselníkov,
baníkov a mestských vinohradníkov zasa za mladšiu a niektorými prejavmi aj etnicky cudzorodú
kultúru. O remeselníckych obyčajoch azda najviac informácií máme zo spišských miest, hlavne
z Kežmarku. Hlavnú zložku remeselníckych obyčajov tvorili cechové tradície. K najvýznamnejším
patrili oslavy majstrovskej skúšky, čiže nadobudnutie remeselníckej kvalifikácie, pri voľbe
cechmajstra, pri prijímaní majstrov z iných miest. Taktiež aj pri významných výročných
príležitostiach, akým bol deň patróna cechu sprevádzaný sprievodom s cechovými zástavami a hudbou.
V Kežmarku sa najväčšej obľube tešila slávnosť nazývaná Bruderbier, na ktorej sa zúčastňovali aj
manželky majstrov. No hlavne Fašiangy, na ktorých sa podieľali všetky cechy a zúčastňovali sa ich
všetci obyvatelia. Hoci z právneho hľadiska boli počestné remeslá a živnosti rovnocenné, napriek
tomu v určitých situáciách cechy medzi sebou súperili. Napríklad pri organizovaní celomestských
podujatí, pri určovaní poradia v slávnostných sprievodoch a pod. Prím a hlavné slovo pri
organizovaní kežmarských Fašiangov mali mäsiari. Zaujímavé je, že takúto dominantnú pozíciu mali
mäsiarske cechy aj v iných mestách, aj v ďalších krajinách. Historikovia usudzujú, že to má korene
v udalosti, ktorá sa udiala v 14. storočí. V roku 1349 pri veľkom ľudovom povstaní v Norimbergu
zostali verní mestskej rade len mäsiari a kováči. Za to ich nemecký cisár Karol IV. odmenil
výnosom, podľa ktorého tieto dva cechy ako jediné mali právo usporadúvať fašiangové sprievody
a hry. Ostatné cechy a mešťania sa mohli zúčastňovať fašiangových sprievodov iba so súhlasom týchto
dvoch, a za určitý poplatok. Zrejme preto všade tam, kde prevzali nemecký typ cechov, hlavnými
usporiadateľmi fašiangových slávností a sprievodov boli mäsiari, často spolu s kováčmi.

Aj v Kežmarku hlavný podiel pri organizovaní fašiangových slávností mali členovia cechu mäsiarov.
Kúpili niekoľko sudov piva, najali hudobníkov a zaobstarali čerstvú teľaciu kožu, vypchali ju
slamou, ovenčili a nastoknutú na tyči ju vystrčili cez oblôčik v streche domu, v ktorom bývali
mäsiarski učni a tovariši. To bol vývesný štít, ktorým dali na známosť, že fašiangová slávnosť sa
môže začať. Hoci cechovým dňom mäsiarov bol deň Všechsvätých, krst učňov za tovarišov odbavovali
počas Fašiangov. Vyvrcholenie tohto obradu bolo pred domom cechmajstra, kde stáli dva sudy.
V jednom bola čistá voda, v druhom primiešali do vody obsah z čriev a ďalšie odpadky zo zabitých
zvierat. Na pokyn cechmajstra, učňov oblečených do tenkých ľanových košieľ, ponorili dolu hlavou
trikrát najprv do špinavej a potom aj do čistej vody, aby tak symbolicky zmyli zo seba prach
učňovských rokov. Počas Fašiangov sa prezentovali svojimi obyčajmi aj kováči. Dvaja tovariši sa
odeli do náprsných pancierov/kirisov, postavili sa proti sebe a halapartňami alebo sekerami sa
usilovali z protivníka zhodiť pancier. Obmenou bývali aj súboje s kopijami alebo palicami, niekedy
aj na osedlaných koňoch. Debnári sa zúčastňovali fašiangového sprievodu tzv. obručovým tancom, pri
ktorom krútili nad hlavou obruče s pohármi naplnenými vínom. Kušnieri začleňovali do tohto
sprievodu ceremoniál prenášania cechovej truhlice po voľbe nového cechmajstra. Keď prišli k jeho
domu, tam prijali pohostenie od novej cechovej matky a roztočili tzv. trojdňový tanec. Nazývali ho
aj Zuspringer, čiže priskakujúci, pretože za mierny poplatok mohol k tancujúcim priskočiť aj
hocikto z okolostojacich. Cez Fašiangy sa konal aj obrad vyraďovania garbiarskych učňov za
tovarišov. Pri tomto obrade štyria mocní majstri držali vyrobenú volskú kožu, na ktorú musel
vyučenec skočiť z odkvapovej ríny na streche domu. Po dopadnutí ho ešte niekoľkokrát na tej koži
ponadhadzovali. V závere fašiangových slávností, na popolcovú stredu, pripravili mäsiarski tovariši
ceremóniu, ktorá sa nazývala Gansreiten, čiže husia jazda, alebo Gansreissen, teda trhanie husí.
Bola to pomerne drastická zábava, pri ktorej natiahli naprieč ulice povraz s uviazanými živými
husami. Do súťaže sa za každý cech prihlásili dvaja mladí majstri alebo tovariši, jazdiaci na koni.
Keď sa dostali pod povraz, ich úlohou bolo čo najviac sa v sedle natiahnuť, aby dočiahli niektorú
z husí a odtrhli z nej čo najväčší kus, za najcennejší sa považovala hlava. V nasledujúci deň sa
príslušníci mäsiarskeho cechu vybrali na tzv. Tagereise, čiže celodennú cestu, nazývanú aj
Schleifling. V sprievode muzikantov obišli všetkých majstrov, v tanci vykrútili ich dcéry, za čo
dostávali peňažnú odmenu, ktorá poslúžila na úhradu výdavkov s fašiangovými slávnosťami (HORVÁTHOVÁ
1974).

V porovnaní so štandardnými remeselnícko-obchodnými mestami, neprehliadnuteľnými zvláštnosťami sa
diferencovali banícke a vinohradnícke mestá. Nielen ich osobitným krajinným obrazom, urbanistickým
uspôsobením a funkčným riešením ich obydlí a verejných budov.  Ozvláštňovala ich aj pestrá škála
špecifických spoločenských ustanovizní, obyčajových tradícií, folklórnych, výtvarných a ďalších
kultúrnych prejavov.

Nepochybne najviac osobitostí sa spájalo s tradíciami banských miest. Všeobecne uplatňované
princípy nemeckého práva mali modifikované do podoby baníckeho krámskeho práva. Na čele banských
závodov stál krámsky richtár – nazývaný kramrichter alebo cechmajster. Atribútom a symbolom
právomoci krámskeho richtára bola palica lopatkovitého tvaru s okrúhlou plochou hlavicou, na ktorej
bol z jednej strany vyrezaný banský címer s prekríženým hámrikom a želiezkom, na druhej strane
oválny nápis Glyck uf (Glück auf), čiže banícky pozdrav Zdar boh (VOZÁR 1989).

Hoci sa odev remeselníkov a mešťanov výrazne diferencoval od odevu sedliakov a dedinčanov, banské
mestá sa vyznačovali aj zvláštnym stavovským odevom baníkov. Bola to slávnostná banícka rovnošata
či uniforma, pozostávajúca z červených nohavíc, bieleho kabátca a zelenej lodičkovej čiapky.
Pripásané mali k tomu čiernu  klinovitú kožu (ktorej pôvodnou funkciou bolo chrániť baníka pri
práci), nazývanej bergleder, ošliador, podritok. Obuté mali kožené črievy nad členky so šnurovaním
na vnútornej strane. Pod kabátcom so zahnutým golierom mali okolo hrdla ovinutú čiernu šatku. Od
odevu obyčajných baníkov odlišný bol odev kramárskeho richtára a odev aušusníkov, čiže členov
banského výboru. Tí nosili biele kabátce, ktoré boli vpredu na zapínaní ozdobené šnurovaním
a nazývali sa Berkitla či Perkitla. Na hlave mali vysokú valcovitú čiapku zo zeleného súkna –
kalpak (VOZÁR 1989, PLICKOVÁ 1988).

K zvláštnostiam banských miest patrila nepostrádateľná stavba nazývaná klopačka. Jej najznámejším
dokladom je banskoštiavnická klopačka z roku 1681. Nechýbala však ani v Kremnici, Španej Doline, na
Boci, v Gelnici, Smolníku, Pukanci a v ďalších banských mestách. Pôvodne malo klopanie na drevenej
doske signalizačnú funkciu. Tupé, duté avšak prenikavé zvuky klopačky zobúdzali baníkov a ešte za
rannej tmy ich sprevádzali na ceste do bane. V zrýchľujúcom sa rytme zvukov klopačky baníci takmer
v pokluse dobehúvali, aby včas nastúpili do práce. Dokladá to aj známa pieseň:

Stávaj, Honzo, hore, na baňu klopajú,

ak neskoro prídeš, fárat ti nedajú.

Neskoro som prišol, fárat mi nedali,

ešte ma hutmanskou palicou vydrali.

V novších časoch klopanie stratilo niekdajšiu oznamovaciu funkciu v kolobehu baníckej práce.
Presunulo sa do obradovej a symbolickej roviny, stalo sa dominantným prejavom a znakom baníctva pri
rôznych slávnostných a zvykoslovných príležitostiach, akými bolo úmrtie a pohreb baníka, slávnosti
počas dňa sv. Barbory – patrónky baníkov, pri slávnostnom baníckom sprievode tzv. Salamandri a pod.
(PLICKOVÁ 1988).

Z predchádzajúcich poznámok je zrejmé, že oblasti, regióny, mestá a dedinské sídla, v ktorých mali
nemeckí kolonisti a ich potomkovia početnejšie zastúpenie a spravidla aj dominantnejšie postavenie,
vyznačovali sa viac alebo menej výraznými kultúrnymi zvláštnosťami oproti obklopujúcemu domácemu,
zväčša slovenskému prostrediu. Donedávna sa v týchto súvislostiach zvyklo zdôrazňovať, hlavne pod
vplyvom nemeckými bádateľmi rozpracovanej tzv. etnickej teórie, že to boli etnicky podmienené
kultúrne zvláštnosti. Koncepcie tejto teórie sa ukázali byť neudržateľné, čo sa dá argumentačne
podporiť aj tým, že kultúra Nemcov na Slovensku už od čias príchodu nemeckých kolonistov nebola
jednotná, mala značne diferencovanú, mnohotvárnu podobu. Takáto kultúrna diverzita bola určovaná
rozdielnym hospodárskym zameraním nemeckých hostí (remeslá, baníctvo, poľnohospodárstvo,
vinohradníctvo atď.), rozdielnym pôvodom kolonistov (Sasko, Švábsko, Bavorsko, Tirolsko, Štajersko,
Švajčiarsko atď.), nárečovou a konfesionálnou diferencovanosťou. Na kultúrnej mnohotvárnosti
nemeckých regiónov a komunít sa podieľala nielen kultúrna výbava, ktorú si prinášali kolonisti
z materských krajín, ale aj modifikácia a transformácia importovaných kultúrnych reálií, ku ktorej
dochádzalo pri ich etablovaní v nových sídlach na Slovensku. Všetky oblasti, regióny, mestá
a dediny, v ktorých sa Nemci na Slovensku usadzovali, boli etnicky zmiešané, spolu s Nemcami tam
žili aj Slováci, čiastočne aj Židia, Maďari, Rusíni a ďalší. V dôsledku medzietnických interakcií,
s postupujúcim časom kultúra nemeckých komunít a jazykových ostrovov nadobúdala synkretický ráz, so
zastúpením prvkov rôznorodého pôvodu. Za takýchto okolností namiesto úvah o etnickej podmienenosti
a etnickej znakovosti kultúrnych prvkov, opodstatnenejšie je hovoriť o určitej subkultúre
tej-ktorej nemeckej komunity

Doterajší historický vývin slovenských Nemcov sa vyznačoval vysokou mierou jazykovej a kultúrnej
divergencie. Život v jednotlivých nemeckých jazykových ostrovoch a enklávach bol natoľko izolovaný,
že príslušníci nemeckých komunít medzi sebou takmer nekomunikovali. To spôsobovalo, že počas celého
stredoveku, ako aj v ďalšom vývine až do rozpadu Rakúsko-Uhorska, medzi niekdajšími nemeckými
kolonistami a ich potomkami, nedošlo k integračným procesom takého druhu, ktoré by smerovali
k sformovaniu vedomia o ich etnickej spolupatričnosti. Po ich usadení sa na území Slovenska pomerne
dlho pretrvávalo vedomie príslušnosti ku kmeňovým spoločenstvám – Sasi, Švábi, Bavori, Slezania,
Tiroláci, Štajerci atď. V období 16.–18. storočia sa vykryštalizovalo povedomie príslušnosti
k rôznym subetnickým skupinám, do ktorých sa príslušníci nemeckého etnika integrovali na
konfesionálnych, regionálnych, socioprofesných, jazykových, kultúrnych či iných princípoch –
Habáni, Zipseri, Gründleri, Mantáci, Bulineri, Handelci, Huncokári atď.

Azda najviac predpokladov k formovaniu etnického vedomia a vedomia spolupatričnosti Nemcov
v Uhorsku a aj na Slovensku, malo vydávanie knižných publikácií, kalendárov, novín a ďalších
neperiodických a periodických tlačí. Guttenbergov objav kníhtlače (1450) sa pomerne skoro presadil
aj na Slovensku, hlavne zásluhou nemeckých mešťanov v Bardejove (Leonard Stöckel), v Levoči (V.
Brener) v Bratislave (J. P. Royer) a inde. Prvými nemeckými novinami v Uhorsku boli Presburger
Zaitung (1764–1929). V Levoči vychádzali Zipser Anzeiger, neskôr Zipser Bote (1863–1908),
v Košiciach Kaschaner Zeitung (1872–1914), v Nitre Pannonia (1872–1897), v Trnave Tirnauer
Wochenblatt (1869–1880), v Bratislave aj Presburger Tagblatt (1870–1924), v Kežmarku Karpaten Post
(1880–1942), ako aj niektoré menej významnejšie (PÖSS 2005). Je nepochybné, že tieto periodiká
zohrali v živote slovenských Nemcov dôležitú úlohu, avšak ich etnicko-integračná funkcia
nepresahovala za hranice príslušných regiónov a komunít, ktorým boli adresované.

Značne rozkolísaný bol aj politický vývin uhorských a slovenských Nemcov. Spišskí Sasi, u ktorých
zapustil silné korene protestantizmus, boli od nástupu protireformácie silne protihabsbursky
orientovaní. Tým sa odlišovali nielen od konfesionálne blízkych sedmohradských Sasov, ale aj od
Nemcov na juhozápadnom Slovensku, ktorí zasa viac inklinovali k Viedni (KOVÁČ 1991:15). Takáto
polarizácia hlavných stredísk nemeckej minority bola vážnou prekážkou etnointegračných procesov jej
príslušníkov. Treba však poznamenať, že v období, keď sa v stredoeurópskom priestranstve prebúdzali
a aj rozvíjali národotvorné politické programy, etnická identita Nemcov na Slovensku bola poznačená
pokročilým štádiom slovakizačných a hungrizačných procesov. Väčšina spišských Nemcov, ako aj Nemcov
v najväčších mestách, komunikovala v troch jazykoch – v nemčine, slovenčine a maďarčine. Väzby
s materskou krajinou boli už dávno popretŕhané, znalosť normatívnej nemčiny sa ohraničovala iba na
úzku vrstvu vzdelancov. Príslušníci nemeckých komunít rozprávali početnými staronemeckými
nárečiami, ktorým príslušníci materského národa takmer nerozumeli, alebo len veľmi málo. Za
takýchto okolností, keď sa v Uhorsku začal v 19. storočí, v duchu vtedajších koncepcií
nacionalizmu, presadzovať politický program transformácie mnohonárodnostného Uhorska, do etnicky
homogénneho/národného štátu s jednotným maďarským národom, prevažná časť Nemcov na Slovensku,
hlavne na Spiši, nechápala takýto politický program vládnúceho národa, ako ohrozovanie svojich
existenčných záujmov. Práve naopak, v relatívne krátkom čase – od rakúsko-uhorského vyrovnania po
rozpad tejto monarchie, veľká časť spišských a ďalších Nemcov  na Slovensku sa programovo vydala na
cestu maďarizácie. Nebránili sa jej, pretože ju vnímali ako prostriedok spoločenskej a politickej
emancipácie. Začiatkom 20. storočia bola maďarizácia nemeckého etnika na Slovensku prakticky
zavŕšená (OLEJNÍK 2004:140).

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky priniesli zásadný obrat vo vývine Nemcov
na Slovensku. Prerušila sa spojitosť s nemeckými ostrovmi v niekdajšom Uhorsku a vznikli väzby so
sudetskými Nemcami v Čechách. V tomto období sa vytvorili dovtedy nebývalé podmienky pre oživenie
nemeckého povedomia a presadzovanie koncepcie veľkonemeckého národa. Využívali sa k tomu
predovšetkým politické a ideologické prostriedky. Nemci na Slovensku sa začali aktívne podieľať na
spoločenskom a politickom živote novoutvoreného Československa. V roku 1929 vznikla
Karpatskonemecká strana, ktorá sa v roku 1938 zmenila na Nemeckú stranu. Jej programom sa stalo
politické zjednotenie a osvojenie národnosocialistickej ideológie u všetkých Nemcov na Slovensku.
Pri zabezpečovaní týchto cieľov sa rozprúdila intenzívna kooperácia s komunitou sudetských Nemcov.
V týchto súvislostiach historikovia poukázali na to, že nacifikácia nemeckej minority na Slovensku
síce oživila a upevnila etnickú/národnú identitu jej príslušníkov, avšak „mala nevyhnutne negatívne
dôsledky na vzťahy so značnou časťou slovenského obyvateľstva. Arogancia, s akou Nemecká strana
Franza Karmasina manifestovala nadradenosť Nemcov, ostentatívne kopírovanie propagandistických
praktík hitlerovskej strany NSDAP i pokusy získať privilegované postavenie na Slovensku, viedli
k odcudzeniu medzi Slovákmi a Nemcami a boli jednou z príčin ľahostajnosti, s akou slovenská
verejnosť vnímala represálie voči príslušníkom nemeckej minority po porážke Nemecka“ (OLEJNÍK
2004:141). Ako je známe, na príkaz H. Himmlera spolu s ustupujúcimi hitlerovskými vojskami bolo
počiatkom roka 1945 zo Slovenska evakuovaných asi 120 tisíc Nemcov. Časť z nich sa vrátila do
svojich domovov. Avšak na základe tzv. Benešových dekrétov, v roku 1946 bolo zo Slovenska
odsunutých ďalších asi 32 tisíc Nemcov. Odhaduje sa, že po týchto mocenských krokoch zostalo na
Slovensku 15–20 tisíc Nemcov. Čiže len asi jedna desatina z početnosti, akú mala nemecká komunita
na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia.

Po druhej svetovej vojne bol vývin nemeckej národnosti na Slovensku poznačený nielen zdecimovaním
jej početnosti, ale aj tým, že v zmysle vydaných zákonov boli Nemci, až na nepatrné výnimky,
v zmysle tézy o kolektívnej vine, zbavení občianskych práv. Po ich prinavrátení sa Nemcom niekoľko
desaťročí nepriznával status národnostnej menšiny. Za takýchto okolností samotní príslušníci
nemeckej minority, tramatizovaní vojnovými a povojnovými udalosťami, ako aj represívnymi praktikami
komunistického režimu, sa k svojej etnicite zväčša ani nehlásili. Nasvedčujú tomu aj demografické
údaje zo sčítania obyvateľstva. V roku 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5179 a v roku 1981
iba 2918 obyvateľov. K zmene tohto trendu došlo po páde totalitného režimu a s nástupom
demokratizácie politického a spoločenského života na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.
V roku 1990 bol v Medzeve založený Karpatskonemecký spolok na Slovensku, ktorý združuje okolo päť
tisíc členov vo viac ako tridsiatich miestnych organizáciách. V roku 1992 boli obnovené nemecké
materské, bilingválne základné a stredné školy. Od deväťdesiatych rokov vychádza mesačník
Karpatenblatt, úspešnú činnosť rozvíja aj Múzeum kultúry karpatských Nemcov so sídlom v Bratislave.
V súčasnosti je najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva v Kunešove pri Handlovej, v spišských
lokalitách Medzev a Chmeľnica. Spomedzi miest najväčší počet Nemcov je v Bratislave.