RÓMOVIA


Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2001 sa k rómskej národnosti prihlásilo 89.920 osôb. Avšak podľa
hodnoverných demografických dokladov v súčasnosti žije na Slovensku okolo 400 tisíc Rómov. Napriek
tomu, že sú dlhodobo druhou najpočetnejšou inoetnickou skupinou, že rozprávajú osobitným rómskym
jazykom, žijú zväčša v sociálne a sídelne oddelených komunitách a vyznačujú sa výraznými
zvláštnosťami v ich každodennej kultúre a spôsobe života, donedávna sa im nepriznával status
národnostnej menšiny. Vo všeobecnosti sú posudzovaní ako najproblémovejšia menšina, preto sú zo
spoločenského, politického a vedeckého hľadiska aj najostrejšie sledovanou minoritou. Historik
Ľubomír Lipták v týchto súvislostiach konštatoval, že najvážnejším problémom Slovenska v 21.
storočí budú Rómovia. Tak, ako je nevyspytateľný vývin tohto spoločenstva v najbližšej budúcnosti,
pomerne dlho bol záhadou aj ich pôvod, ako aj ich cudzorodý a neobyčajne odolný spôsob života.


Pôvod, jazyk a etnické pomenovania Rómov

Až do sklonku 18. storočia bol pôvod Rómov opradený najrozličnejšími, neraz až fantastickými
teóriami a hypotézami. „Jedni ich považovali za osobitnú časť iných známych i menej známych
národov, druhí za akúsi medzinárodnú zmes asociálnych živlov. Jedni argumentovali úrovňou alebo
niektorými charakteristickými prvkami spôsobu života, najmä nomadizmom, iní podobnosťou etnonymov
alebo geografických názvov krajín, odkiaľ údajne prišli, ďalší vychádzali z antropologických znakov
a opäť ďalší poukazovali na etnickú heterogénnosť v lexike cigánskeho jazyka“ (HORVÁTHOVÁ 1994:75).
Nové svetlo do bádania a pôvode Rómov vniesol príbeh kalvínskeho kňaza Štefana Váliho z obce Almáš
neďaleko Komárna. Keď bol ešte len študentom na univerzite v holandskom meste Leyden, zoznámil sa
tam s tromi mladými ľuďmi z indického pobrežia Malabaru. Spozoroval, že v ich jazyku sa vyskytovali
slová, ktoré sa zhodovali s jazykom Cigánov z jeho rodného kraja. Postupne si zapísal okolo tisíc
slov z jazyka svojich indických priateľov. Zaujala ho aj informácia, že na pobreží Malabaru sa
jedna jeho časť nazývala Cigania. Keď sa Štefan Váli vrátil domov, miestni Cigáni mu bez ťažkostí
vedeli vysvetliť význam väčšiny slov, ktoré si zapísal v Leydene. Na príbeh s jazykovým
experimentom Štefana Váliho z roku 1763 odbornú verejnosť upozornil Samuel Augustini ab Hortis,
evanjelický kňaz zo Spišskej Soboty, keď v rokoch 1775–76 uverejňoval obsiahly seriál článkov o
Cigánoch v Uhorsku. Význam jazykového experimentu Štefana Váliho videl v tom, že ak sú malabarijská
a cigánska reč jedno a to isté, potom kľúčom k objasneniu pôvodu Cigánov je ich jazyk (HORTIS
1994:54). Hortisove články a jeho úvahy o indickom pôvode cigánskeho jazyka zaregistrovali aj
vtedajší jazykovedci a indológovia, ktorí sa podujali overiť naznačené indície metódou porovnávacej
jazykovedy. Závery, ktoré vo svojich prácach vyslovili najmä nemeckí bádatelia J. Ch. Rüdiger
(1782) a H. M. G. Grellmann (1783 a 1787), ukončili dovtedajšiu bezradnosť pri hľadaní pôvodu
Cigánov a položili vedecké základy ciganológie či romistiky. Predovšetkým ich zásluhou sa
jednoznačne dokázalo, že rómčina je novoindický jazyk a že pravlasťou Rómov je India (HORVÁTHOVÁ
1994:76, ZEMAN 2004:66).

Keď bol preukázaný indický pôvod Cigánov, bádatelia zistili, že ich predkovia pochádzali zo
severoindických oblastí, kde ich obklopujúce obyvateľstvo označovalo názvom Dóm a stotožňovalo s
kastou dómov (párijovia – tuláci). Keď títo Dómovia niekedy v 9.–10. storočí nášho letopočtu
opustili Indiu, počas ich pobytu v Prednej Ázii sa ich pomenovanie zmenilo najprv na Lom a po
príchode do Byzancie na Róm. Ako etnické pomenovanie v podobe Romá, čiže Rómovia, používali ho
potomkovia tých skupín, ktoré sa do začiatku 15. storočia rozptýlili na Balkáne a vo východnej
časti strednej Európy.

So skupinami indického pôvodu, ktoré sa usadili v západoeurópskych krajinách, sa spájajú iné
etnické pomenovania. K najrozšírenejším patria Manuša, Egypťania a Cigáni. Z nich za najpôvodnejší
endoetnonym sa považuje názov Manuša, ktorý dominuje na území Francúzska. Slovo manuš sa vyskytuje
vo všetkých európskych dialektoch cigánskeho jazyka a znamená človek. Čiže manuša sú ľudia.
Používanie toho istého slova vo význame ľudia a zároveň aj jeho etnické sebapomenovanie, je
prastarý spôsob, ktorý bol obvyklý najmä v rodovo-kmeňových spoločnostiach. Názov Egypťania vznikol
na základe tvrdenia viacerých skupín, ktoré začiatkom 15. storočia prišli do západoeurópskych
krajín, že pochádzajú z Egypta (v skutočnosti z tzv. Malého Egypta na Peloponézskom polostrove), a
že sú v príbuzenstve s egyptskými faraónmi. Z týchto spojitostí vznikli pomenovania, akými sú
v angličtine Gypsies, v španielčine Gitanos, v gréčtine Gifti, v bulharčine Agupti, v maďarčine
Faró népe/faraónsky ľud, v slovenčine Faraoni či Farahuni atď. S Peloponézom je späté aj
pomenovanie Cigáni. Odvodené je od stredovekých obyvateľov Malého Egypta, nazývaných Atsigani. Boli
to príslušníci náboženskej sekty, ktorá sa zaoberala magickými a vešteckými praktikami. Začiatkom
15. storočia väčšina Atsiganov Peloponéz opustila. Keďže po nich sa v tom priestranstve usadzovali
migrujúce skupiny indického pôvodu, ktorých príslušníci mali takisto blízko k mágii a veštectvu,
ako aj k ľahostajnosti voči oficiálnemu kresťanskému vierovyznaniu, zdedili pomenovanie Atsigani. Z
neho je odvodená aj slovenská podoba etnonymu Cigáni, ktorého varianty sú zastúpené vo väčšine
európskych jazykov (HORVÁTHOVÁ 1988, 1994; MARUŠIAKOVÁ–POPOV 2000; LUŽICA 2004).

V súvislosti s formovaním globálneho nacionálneho hnutia, ktorého cieľom je vytvoriť celosvetovú
rómsku úniu, na program dňa sa dostali aj otázky kodifikácie a štandardizácie rómskeho jazyka, ako
aj snahy zaviesť používanie jednotného etnonymu Rómovia pre etnické skupiny indického pôvodu.
Zámerom je, aby sa takáto unifikácia uplatňovala nielen v rómčine, ale aj v jazykoch majoritných
spoločností zainteresovaných krajín. Na Slovensku bolo zavedenie etnonymu Rómovia akceptované aj so
zreteľom na niektoré hanlivé významy, ktoré sa spájajú so slovami cigán (klamár) a cigániť
(klamať). Uvedené snahy však narážajú aj na neochotu cigánskych komunít vzdať sa svojich pôvodných
a s ich identitou historicky spätých etnonymov. Celoplošná unifikácia etnonymov rómskych skupín
spôsobuje značné komplikácie aj pri rozpracovávaní retrospektívnych aspektov ciganologickej či
romistickej problematiky. Z týchto dôvodov sa popri názve Rómovia naďalej používa aj pomenovanie
Cigáni. Termín Cigáni má predovšetkým funkciu strešného označenia, ktoré zahrnuje všetky skupiny.
Naproti tomu Rómovia sú len jednou z nich, aj keď v súčasnosti najpočetnejšou, zdá sa že aj
najaktívnejšou a na Slovensku výlučnou (HORVÁTHOVÁ 1994:80, MARUŠIAKOVÁ–POPOV 2001:16).

K pozoruhodnostiam a zvláštnostiam Rómov patrí, že prináležia do kategórie bezpísmových kultúr a
spoločenstiev. Počiatky využívania dialektov rómčiny aj v písomnej forme nemajú v celoeurópskych
reláciách dlhšiu históriu ako približne jedno storočie, a na Slovensku ani okrúhle polstoročie.
Bezpísmové kultúry a bezpísmová komunikácia sú príznačné pre sociálne slabo diferencované
spoločenstvá, ktoré vykazujú tendenciu uzatvárať sa pred inováciami, s čím súvisí vysoká miera
konzervativizmu v ich spôsobe života. V bezpísmových kultúrach niet iného média na uchovávanie
kultúrnych noriem a hodnôt, ako je pamäť ľudí. Donedávna hlavným prostriedkom Rómov pri uchovávaní
a odovzdávaní ich kultúry, vrátane aj ich jazyka, bola ústna tradícia. Spoločenstvá, ktoré
nekomunikujú prostredníctvom písma, charakterizuje rozvinutosť ikonického/obrazného vyjadrovania.
U Rómov najrozšírenejším druhom ikonických znakov sú tzv. špery. Využívali ich najmä
nomádne/kočovnícke skupiny. Špery sa zostavovali z najdostupnejších materiálov v podobe napr.
skrížených drievok, ohorených polienok z pahreby, z naskladaných kamienkov, z obilného povriesla, z
textílie zavesenej na strome alebo kroví atď. Pre nezainteresovaných to boli bezvýznamne pohodené
predmety, avšak cigánski súkmeňovci si z tvarov ich usporiadania dokázali dešifrovať zmysluplné
významy a dôležité odkazy. Popri ikonických znakoch často využívanou formou komunikácie Rómov  bola
aj reč rúk. Pozícia prstov a cigarety v nich, poloha dlane, rúk a ďalšie gestá predstavovali
sústavu kódov, prostredníctvom ktorých sa sprostredkovávali dôležité informácie pri kúpe a predaji,
pri rôznych magických a vešteckých praktikách, pri jednaní s úradnými predstaviteľmi atď. (DUBAYOVÁ
2001:18–21, LUŽICA 2004:54–55).

V doterajšom bádaní o jazyku Rómov boli vyslovené rozličné názory na to, či považovať Rómov za
jedno etnické spoločenstvo, ktorého príslušníci hovoria rozličnými nárečiami jedného jazyka, alebo
za rôzne etnické skupiny, ktoré hovoria príbuznými jazykmi. Napriek viac ako tisícročnému pôvodu a
početným migračným prúdom do viacerých kontinentov a mnohých krajín, s čím súvisí značná
priestorová a skupinová diferenciácia rómskych nárečí, rómčina si aj napriek tomu zachovala veľa
spoločných znakov. Predovšetkým v slovnej zásobe. Tento poznatok vyústil do záveru o jednotnom
rómskom jazyku a o jeho nárečovom členení (ZEMAN 2004:67). Určujúcim rozlišovacím znakom rómskych
nárečí na európskom kontinente je množstvo/frekvencia slov, ktoré boli do rómčiny/romani čhib
prevzaté z jazyka hostiteľskej krajiny. Podľa tohto kritéria Franz Miklosich vyčlenil 13 nárečových
okruhov. Do tretieho zaradil nárečia maďarských a slovenských Rómov (MIKLOSICH 1872). Na území
Slovenska sa rozlišujú tri nárečové varianty rómskeho jazyka – slovenský, maďarský a olaský. Prvé
dva sa líšia najmä slovnou zásobou, ktorú si na našom území doplňovali buďto slovenskými alebo
maďarskými výpožičkami. V olaskom variante je výrazné zastúpenie rumunských výpožičiek, čo súvisí
s pôvodom tejto skupiny. Slovenský variant rómčiny sa člení na tri regionálne podskupiny –
východoslovenská, západoslovenská a stredoslovenská. Najrozšírenejším regionálnym nárečím
slovenskej rómčiny je východoslovenské, tzv. humenské nárečie, ktorým hovorí 80–85 % Rómov na
Slovensku. V tomto nárečí spracoval J. Lípa Príručku cigánštiny (1963), M. Hübschmanová učebnicu
Základy rómčiny (1974) ako aj Rómsko-český a česko-rómsky slovník (1991). V tomto nárečí boli na
Slovensku vydané viaceré rómske publikácie a časopisy, odohrané divadelné predstavenia, odvysielané
rozhlasové a televízne relácie. Preto sa toto východoslovenské rómske nárečie stalo aj východiskom
pri rozpracovávaní spisovnej či normatívnej rómčiny na Slovensku (MANN 2000:26; RÁCOVÁ 2002:24;
ZEMAN 2004:67).

Odhaduje sa, že v súčasnosti žije na Slovensku okolo 400 tisíc Rómov. Z nich sa v roku 2001
prihlásilo k rómskej národnosti 89.920 osôb. A z tých, čo sa hlásili k rómskej národnosti 65,8 % si
prihlásilo rómčinu ako svoj materinský jazyk. To bolo 59.174 ľudí. Slovenčinu si za materinský
jazyk prihlásilo 22,8 % (20.483 osôb), maďarčinu 9,9 % (8.869 osôb) a iné či neznáme jazyky 1,6 %
(1.394 osôb). Pozoruhodné je, že rómčinu ako materinský jazyk si prihlásilo 99.448 občanov
Slovenskej republiky. To je takmer o 10 tisíc osôb viac, ako tých, čo si prihlásili rómsku
národnosť. Uvedené údaje zo sčítania obyvateľstva v roku 2001 (DOHÁNYOS 2004:16) svedčia o značnej
rozkolísanosti národnostného či etnického uvedomenia rómskej populácie na Slovensku, ako aj o
nízkej prestíži rómskeho jazyka a rómskej identity. Zaujímavé sú aj údaje o tom, v akom jazyku sa
Rómovia dorozumievajú v rodinnom prostredí. Iba po rómsky sa dorozumieva asi 20 %, okolo 30 %
hovorí v rodinnom kruhu po rómsky aj po slovensky a okolo 40 % rómskej populácie hovorí po
slovensky (HORECKÝ 1999:168). Určitá časť popri rómčine používa aj maďarčinu alebo len maďarčinu.


Z histórie slovenských Rómov

Na základe historických prameňov, hlavne však analýzou rómskeho jazyka, v ktorom sú obsiahnuté
slová národov, cez územie ktorých prechádzali, vedci zrekonštruovali trasu, po ktorej sa uberal
migračný prúd z Indie do terajších sídiel Rómov. „Migrácia z Indie cez Chorástán a Afganistan do
Perzie a Arménska sa uskutočnila od 8. storočia n. l. do polovice 12. storočia n. l. Tu sa
rozdelili na dva prúdy. Jeden pokračoval cez Kaukaz na sever na územie Kyjevskej Rusi, druhý sa
ďalej štiepil na dva smery: jeden išiel cez Sýriu a Palestínu do Egypta a pokračoval pobrežím
Afriky, druhý z Perzie, Mezopotánie do Byzancie. Arménsko a Byzancia boli miestami ich dlhšieho
pobytu – ako možno súdiť podľa výrazných stôp v ich slovnej zásobe. Z Byzancie v období 11. a 12.
storočia n. l. smeruje jedna ich trasa na Balkánsky polostrov, odtiaľ do Bulharska, Valašska a
údolím Dunaja do Uhorska. Tu sa pohybujúca skupina vejárovito delí na prúdy, z ktorých jeden
smeruje na sever cez územie Poľska, Ruska a Karélie do Fínska, ďalší ide na juhozápad do Francúzska
a odtiaľ na Britské ostrovy, resp. na územie Talianska a Španielska, kde sa stretáva s prúdom
idúcim po severnom pobreží Afriky. Do konca 15. storočia sa Rómovia usadili takmer vo všetkých
európskych krajinách“ (LUŽICA 2004:10).

V Uhorsku, vrátane aj jeho severnej časti, na ktorej sa rozkladá územie terajšieho Slovenska, sú
Rómovia doložení od prvej polovice 14. storočia. Najstaršie písomné doklady zaznamenávajú
prítomnosť Rómov na Spiši (1322) a v Zemplíne (1377 a 1381). V písomnostiach zo 14. a 15. storočia
sa nachádzajú zmienky o Rómoch aj z ďalších regiónov Slovenska. K najznámejším patrí asi
tristočlenná skupina, ktorú viedol kráľ Sindel a vojvodovia/vajdovia Panuel, Michal a Ondrej. Bolo
to v roku 1417, keď sa táto skupina vydala z Budína do Košíc, odtiaľ sa uberala cez Levice do
Bratislavy, kde sa rozdelila na viacero častí, ktoré pokračovali do západoeurópskych krajín.
Písomné doklady zo 14.–15. storočia hovoria o príslušníkoch migrujúcich alebo kočujúcich skupín,
označovaných etnonymom Cigáni, ktoré územím Slovenska zväčša iba prechádzali a pokračovali ďalej
smerom na západ. V západoeurópskych krajinách sa títo ľudia najčastejšie vydávali za kresťanských
pútnikov a kajúcnikov. Ich cudzokrajný výzor, neobvyklý kočovný spôsob života, zvláštny jazyk a
kultúra spočiatku vzbudzovali zvedavosť a záujem miestnych obyvateľov. Avšak praktiky, ktorými si
získavali obživu (veštenie, mágia, podvody a krádeže), čoskoro spochybnili ich predstierané
náboženské poslanie. Začali vyvolávať pochybnosti, nedôveru, nepochopenie a postupne aj
nepriateľské postoje. Napokon to vyústilo k tomu, že parížskym arcibiskupom boli v roku 1427 z
cirkvi exkomunikovaní. V západoeurópskych krajinách boli vydané zákony a nariadenia o
bezpodmienečnom vyhostení Rómov. Tých, ktorí sa tomu nepodriadili potrestali palicovaním. Pri
opätovnom prichytení nasledovalo ich zmrzačenie roztrhnutím nosa, odrezaním uší alebo vypálením
biľagu. Po treťom dolapení ich čakalo usmrtenie obesením, upálením alebo utopením. Nebolo
zriedkavosťou ani ich hromadné vyvražďovanie. Keďže takýto prístup k Rómom pretrvával až do
polovice 18. storočia, východiskom pre nich bol únik do krajín, v ktorých diskriminácia Rómov
nebola taká vyhrotená.

Priaznivejšie podmienky pre svoj život našli Rómovia aj v Uhorsku. Rómske skupiny, ktoré utekali do
západoeurópskych krajín pred prenasledovaním sa v 16.–17. storočí v hojnom počte uchýlili aj na
územie Slovenska. Zmeny, ktoré nastali vo vzťahu a prístupe k Rómom, zrejme prispievali k ich
postupnému prechodu od nomádneho k usadlému životu. Zo 16. storočia pochádzajú najstaršie správy o
ich usadzovaní sa povedľa niektorých slovenských miest. „Cigáni usadení v Liptovskom Hrádku dostali
v roku 1563 povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie, ako cigánske klince, motyky, sekery,
pichacie vidlice a tiež halapartne pre nočných strážnikov. Roku 1580 magistrát Nemeckej Ľupče
povolil trom bratom Cigánom, zvaným Puška, usadiť sa v priestore zvanom Pod šibenice, kde sa mali
živiť kováčstvom. Vedeli vraj robiť aj okovania na brány a mreže... O snahe Cigánov prejsť na
usadlý spôsob života svedčí aj súpis domácich Cigánov v Liptove z roku 1651. Pri Štrbe, Važci, na
Čiernom Váhu pri Liptovskom Hrádku, Podturni, Svätej Mare, Liptovskom Michale, Liptovských
Sliačoch, Liskovej, Lúčkach, Ružomberku a pri Gombáši bolo usadených 96 rodín. Zamestnaním boli
všetci kováči, korytári, košikári, štetkári a črevári. Ako vedľajšie zamestnanie každý mal uvedené,
že hrá na husle. Magistrát mesta Ružomberka povolil roku 1661 usadiť sa pri Močiaroch štyrom
cigánskym rodinám, aby pálili pre mesto vápno. Roku 1682 povolilo mesto Cigánovi Bucovi pracovať v
kameňolome na Belanskej Bani. Podobných povolení možno nájsť z tejto doby viac aj v iných
slovenských mestách“ (HORVÁTHOVÁ 1964:100, 104). K najčastejším a z celého územia Slovenska
doloženým svedectvám o usadzovaní sa Rómov patria chotárne či terénne názvy. Ako príklad možno
uviesť takéto názvy z písomností Gemera – Malohontu, ktoré dokladajú, že Rómovia sa tu začali
usudzovať už od 16. storočia. „V okolí mesta Hnúšťa sa dodnes vyskytujú hneď dva chotárne celky s
označením Cigánska dolina a Cigánsky les. V Rimavskej doline sa s istotou usadili Rómovia aj
neďaleko Rimavského Brezova, kde dodnes v katastri evidujeme označenie vrchu s názvom Cigán. V obci
Sútor, ležiacej juhovýchodne od Rimavskej Soboty, sa vyskytuje označenie katastrálneho územia Nad
Cigánmi/Cigány Telep, a to v časti, kde sa jedna časť katastra nazýva Cigánsky les. Aj neďaleko
chýrneho hradu Muráň sa nachádza skala Cigánka, ku ktorej sa viaže historická povesť zo 17.
storočia, ako večná spomienka na krásnu zradnú rómsku devu“ (BODOROVÁ 2001:3).

V 16.–17. storočí väčšina Rómov na území Slovenska kočovala. Niektorí šľachtici však už usadzovali
rodiny hudobníkov a kováčov na svojich panstvách. Lenže nariadenia zo 17. storočia, zakazujúce
prechod Rómov z jednej stolice do druhej svedčia, že rómske skupiny, pohybujúce sa v rámci stolíc
pod vedením svojich vajdov, boli ešte vo väčšine. Uhorské úrady  nielenže akceptovali ale priamo
vyžadovali, aby každá skupina mala svojho vajdu, ktorý za ňu zodpovedal pred úradmi. U Rómov sa
vajdovia označovali aj názvom čhibálo (zo slova čhib = jazyk), čomu by v dnešnej terminológii
zodpovedalo označenie hovorca. Častejšie však bolo označenie šéro/hlava. Takíto náčelníci či lídri
rozhodovali o všetkých spoločných aktivitách skupiny, riešili spory, nariaďovali tresty pokutou,
bitkou, vyhlásením za poškvrneného, vylúčením zo skupiny. Pri svojom rozhodovaní sa riadili normami
obyčajového práva, ktoré sa v skupine tradovalo z pokolenia na pokolenie (HORVÁTHOVÁ 1993:83).

Život a správanie kočovných alebo už usadených rómskych skupín bol až do polovice 18. storočia
usmerňovaný rozličnými zákonmi, nariadeniami a opatreniami, ktoré mali prevažne diskriminačný
charakter. Zamerané boli hlavne na zamedzenie nežiadúcich činností, nemorálnych a trestných praktík
rómskeho obyvateľstva. Problémy narastali s pribúdajúcou početnosťou Rómov, ako aj s ich
celoplošným osídľovaním Slovenska. V roku 1770 žilo v Uhorsku 68 tisíc, z toho na území Slovenska
20 tisíc Rómov. Ich najvyššia koncentrácia bola v južných častiach Bratislavskej (2500),
Nitrianskej (2000), Gemerskej (1800), Šarišskej (1500), Spišskej (500) a Zemplínskej stolice
(HORVÁTH 1987:406). Pri takomto populačnom stave problémy s rómskym obyvateľstvom sa už nedali
riešiť jeho diskrimináciou. Preto štátne orgány z iniciatívy panovníckeho dvora prikročili k tzv.
regulácii Rómov, ktorej cieľom bolo získať kontrolu nad nimi, začleniť ich do sedliackeho stavu,
k remeselnej či inej produktívnej činnosti. Podľa nariadení Márie Terézie z rokov 1761–1773 bolo
Cigánom v Uhorsku zakázané „bývať v chatrčiach, v šiatroch, sťahovať sa z miesta na miesto po
krajine, obchodovať s koňmi, jesť zdochliny, mať vajdu, nemali sa viac volať Cigáni, ale
Novoosadníci a Novosedliaci. Nemali sa medzi sebou rozprávať vo svojej reči, ale v reči niektorého
národa, s ktorým žili. Určila sa doba, za ktorú sa mali zrieknuť cigánskeho spôsobu života,
postaviť si domy a živiť sa riadnym zamestnaním. Keďže sa to u väčšiny neujalo, zakrátko sa
zopakovali staré nariadenia a vydali sa nové, prísnejšie rozkazy. Nakoľko ani potom nedošlo k
primeranej odozve, muselo sa pristúpiť k najprísnejším rozkazom. Nariadilo sa, že nijaký Cigán
nedostane povolenie k sobášu, kým sa nepreukáže dokladom o tom, že je schopný ženu a deti primerane
vyživiť a zaopatriť. Tým, ktorí sú ženatí a majú už deti, musia sa im násilne odobrať a prideliť
sedliakom, aby bola zaručená ich lepšia výchova“ (HORTIS 1775, URBANCOVÁ 1995). Je zrejmé, že
reformy Márie Terézie a potom aj Jozefa II. sa usilovali nielen o nápravu neduhov a radikálnu zmenu
v spôsobe života vtedajších Cigánov, ale v konečnom dôsledku mali napomôcť aj k ich jazykovému
a kultúrnemu splynutiu s obklopujúcou spoločnosťou, čiže k ich asimilácii. Viera Urbancová v týchto
súvislostiach poznamenala, že reformy Márie Terézie „treba hodnotiť v širokom komplexe snáh o
riešenie tejto problematiky v súdobej i predchádzajúcej Európe, kde sa otázky Cigánov riešili
omnoho drastickejšie, ich vyháňaním, vyvražďovaním, postavením mimo zákona. Treba ich hodnotiť v
kontexte tereziánskych a jozefínskych hospodárskych, sociálnych a zdravotno-humanitných reforiem,
motivovaných snahou vychovať zo všetkých obyvateľov štátu jeho užitočných občanov. Mária Terézia
bola v súdobej Európe snáď jediná z panovníkov, ktorá sa svojimi reformami usilovala začleniť
Cigánov medzi ostatné obyvateľstvo krajiny, ako jej rovnocennú súčasť, ako jej jednu zložku,
podieľajúcu sa na vytváraní bohatstva štátu, a nie ich likvidovať“ (URBANCOVÁ 1995). Zo súčasníkov
Márie Terézie azda najviac porozumenia pre jej reformy prejavil evanjelický kňaz zo Spišskej Soboty
Samuel Augustini ab Hortis. Bol presvedčený, že reformy zamerané na Cigánov spôsobia, že zakrátko
naozaj splynú s majoritnou spoločnosťou, takže nezostane po nich ani stopa. Aby k tomu nedošlo,
podujal sa o nich napísať obsiahly seriál časopiseckých článkov, v ktorých charakterizoval ich
pôvod, jazyk, rôzne pomenovania, ako aj širokú škálu materiálneho, sociálneho a duchovného života
Cigánov v Uhorsku. Hlavným krédom tohto bádateľského úsilia bolo presvedčenie, že „Cigáni sú od
prírody nadaní skoro na všetko, na čo sú štátu potrební, lenže ich zlá výchova a zlé zaobchádzanie
s nimi zadusia všetko, čo je v nich dobré, čo dostali od prírody do vena a robia z nich otrokov
zlých vášní a bezhraničnej slobody“. Viera Urbancová, ktorá túto takmer anonymnú a neznámu
monografiu z 18. storočia objavila, preložila a editorsky pripravila jej súhrnné vydanie, zároveň
ocenila aj ako vedecký počin európskeho významu (URBANCOVÁ 1995:3–11).

Neobyčajne cenným prameňom informácií o Rómoch na Slovensku sú ich súpisy, ktoré zostavovali
jednotlivé župy v druhej polovici 18. storočia. Obsiahnuté sú v nich údaje, že v tom čase už
sídlili na celom území Slovenska, že až na nepatrnú časť prevládol u nich usadlý spôsob života a
najčastejšími zdrojmi ich obživy bolo kováčstvo, muzikanstvo, obchod s koňmi a príležitostné práce
v poľnohospodárstve. Osobné mená z týchto súpisov poukazujú, že mnohé priezviská Rómov pretrvávajú
v jednotlivých regiónoch už viac ako dve storočia. Zo západného Slovenska sú to Farkaš, Oláh,
Herák, Bihari, Mezei, Rigo, Šárközi, Šipoš, Ujvári atď., zo stredného Slovenska Facuna, Horváth,
Ištók, Bari, Boldy, Čonka, Farkaš, Oláh, Radič, Stojka, z východného Slovenska Adam, Bandi, Bango,
Berki, Bodi, Gabčo, Gábor, Gaži, Girga, Haluška, Horváth, Holub, Kotlár, Lacko, Mirga, Miži, Mezei,
Orgován, Pačan, Pokuta, Pompa, Rigo, Stojka, Varadi, Žiga (MANN 2000:12).

Koncom 19. storočia prišli na Slovensko olašskí/valašskí Rómovia. Dovtedy žili v kniežatstvách
Valašsko (dnes súčasť Rumunska) a Moldavsko v postavení nevoľníkov či otrokov. Po zrušení
nevoľníctva v týchto krajinách (1856) a po zrovnoprávnení Rómov, značná časť sa ich rozpŕchla po
Európe a v zámorí, kde opätovne oživili kočovný spôsob života. Na Slovensku sa udržal až do roku
1959, kedy bol rómsky nomadizmus vládnym nariadením zakázaný.

V roku 1893 bol v Uhorsku vykonaný podrobný súpis Rómov. Štatistickým spôsobom bol podľa
jednotlivých okresov a žúp zisťovaný celkový počet tam žijúcich Rómov, osobitne aj usadlých,
prechodne usadených a nomádnych. Najobsiahlejšou a z hľadiska spôsobu života Rómov aj najcennejšou
tematickou skupinou sú zamestnania a spôsob obživy. V rámci nej bolo vyčlenených celkom 27 skupín
profesných kategórií, v ktorých sú vo väčšine rozpísaní muži a ženy v osobitných kolonkách. Pri
tomto súpise sa zaznamenávalo aj rozvrstvenie Rómov podľa vzdelania, rodinného stavu a náboženskej
príslušnosti. Výsledky súpisu boli po spracovaní publikované v Magyar statisztikai közlemények IX.
A Magyarorszógban 1893, január 31-én végrehajtott Czigányösszeirás eredményei, Budapest 1895.
Najpodstatnejšia časť týchto zistení, týkajúcich sa územia Slovenska, bola vyčlenená a sprístupnená
v monografii Cigáni na Slovensku (HORVÁTHOVÁ 1964:137). Z nej boli prevzaté aj tabuľky, uvádzané na
tomto mieste.

Tabuľka o sociálno-profesnom rozvrstvení Rómov

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky (1918) bol Rómom priznaný
štatút národnosti. Pri sčítaní obyvateľstva (1921) sa k rómskej národnosti prihlásilo 8035 osôb, z
toho na Slovensku 7284. V roku 1927 bol vydaný zákon o potulných Cigánoch. Podľa neho každý, kto
nebol natrvalo usadený, musel mať cigánsku legitimáciu. Jedna rodina mohla kočovať a táboriť na
jednom mieste najviac 3 dni. Hlava rodiny musela mať tzv. kočovnícky list. V tom roku žilo na
Slovensku 60315 usadlých a 1877 kočovných Rómov.

V rokoch druhej svetovej vojny boli Rómovia viacerými vládnymi nariadeniami diskriminovaní a
prenasledovaní. Mali zakázané cestovať prostriedkami verejnej dopravy, vstupovať do verejných
priestorov a parkov, do vnútra miest a obcí mohli vojsť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Z
južných oblastí Slovenska transportovali Rómov do koncentračného tábora v Dachanu. Po obsadení
Slovenska vojskami hitlerovského Nemecka, špeciálne jednotky tejto armády, popravili niekoľko
stoviek Rómov v Čiernom Balogu, Tisovci, Slatine, Iliji, Krupine, Trhovom Mýte a v ďalších
lokalitách.

Po druhej svetovej vojne sa Československá republika usilovala čo najviac zjednotiť a minimalizovať
viacetnickú štruktúru svojho obyvateľstva. V týchto súvislostiach sa upustilo od posudzovania Rómov
ako osobitnej národnosti. Začali sa označovať ako sociálne a kultúrne zaostalé obyvateľstvo
cigánskeho pôvodu, pričom za hlavný cieľ štátnej politiky pri riešení tohto problému sa vytýčili
procesy integrácie a postupnej asimilácie Rómov s majoritnou spoločnosťou. Takéto zámery obsahovala
už Smernica Ministerstva vnútra O úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu (1952). Prvým a neobyčajne
radikálnym krokom pri praktickej realizácii integrácie Rómov bol Zákon č. 74 O trvalom usídlení
kočujúcich osôb z roku 1958. Do života bol uvedený vo februári 1959. Vtedy sa urobil súpis, do
ktorého bolo na Slovensku zahrnutých asi 45 tisíc osôb. A zároveň aj potrebné opatrenia na usadenie
dovtedy kočujúcich olašských Rómov. Týmto zákonom bol rómsky nomadizmus na Slovensku definitívne
zlikvidovaný. V politike riadenej etnickej integrácie sa v nasledujúcom období uplatnili viaceré
koncepcie. Najskôr sa začala presadzovať koncepcia sociálneho splývania Rómov. Po roku 1965 sa
praktizoval proces riadeného rozptylu, pri ktorom sa z oblastí a lokalít so silnou koncentráciou
premiestňovali Rómovia do iných regiónov Slovenska, ale aj do českých krajov. Zlikvidované boli
mnohé cigánske osady a namiesto nich vznikali v mestách cigánske činžové domy a sídliská. Uvedené
praktiky komunistického režimu, ako aj likvidácia súkromného podnikania, spôsobili u rómskeho
obyvateľstva rozrušenie tradičných foriem získavania obživy. Keďže tento zložitý
sociálno-ekonomický problém sa len čiastočne riešil začleňovaním Rómov do pracovného procesu v
socialistických podnikoch, štátna moc to kompenzovala poskytovaním rôznych sociálnych výhod
a finančných dávok. To viedlo k oslabovaniu pozitívnych existenčných motivácií a k posilňovaniu
závislosti rómskeho obyvateľstva od vonkajšej pomoci (JANTO 2004:687).

Po politickom zvrate v novembri 1989 sa utvorili priaznivejšie podmienky pre sociálno-politický,
ako aj pre etnokultúrny vývin rómskeho obyvateľstva na Slovensku. Boli zrovnoprávnení s ostatnými
inoetnickými obyvateľmi tým, že sa im opätovne priznal štatút národnostnej menšiny (1991). To
otvorilo dovtedy nebývalé možnosti pre rozvoj národnostného sebauvedomenia Rómov, ako aj pre rozvoj
ich kultúrneho a politického života. Vznik rómskych politických strán a občianskych ustanovizní,
vydávanie periodickej tlače a knižných publikácií, vysielanie rozhlasových a televíznych staníc,
účinkovanie profesionálneho divadla, vyučovanie v základných a špeciálnych školách v rómskom
jazyku, ako aj jeho kodifikácia a štandardizácia sú vari tým najočividnejším svedectvom
revitalizácie a dynamického rozvíjania národnostného života Rómov. Sú s ním, pravdaže, späté aj
mnohé problémy, predovšetkým s bezútešným ekonomickým postavením Rómov, s neujasnenosťou a
rozporuplnosťou ich etnickej identity, s neprijateľnými hodnotovými orientáciami atď. K ich
konkretizácii sa vrátim v ďalšom texte.


Rómske spoločenstvo, skupina a rodina

Celý rad zvláštností, ktoré sa zvyknú zvýrazňovať u Rómov v porovnaní s majoritnou spoločnosťou,
ako aj v porovnaní s inými etnickými minoritami, sú v takej či onakej podobe späté so základnými
charakteristikami sociálnej organizácie a spoločenského života Rómov. Táto stránka života Rómov
patrí k najzložitejším a vari aj najmenej objasneným charakteristikám. Bádatelia sa zhodli na tom,
že spoločný pôvod, dialekty spoločného jazyka, súhrn spoločných atropologicko-rasových znakov,
mnohé zhodné prejavy materiálnej a duchovnej kultúry, ako aj ich vlastné etnické povedomie a
etnická sebaidentifikácia, to sú komponenty etnicity, na základe ktorých bádatelia dospeli k
stanovisku, že Rómovia sú svojbytným etnickým spoločenstvom (HORVÁTHOVÁ 1974:11). K zvláštnostiam
ich etnogenézy patrí to, že odchodom z indickej pravlasti prerušili kontakt s príslušnými etnickými
substrátmi, s ktorými sa už nikdy neobnovila možnosť ich vplyvu v ďalšom vývine. Definitívne
prerušili väzby s pôvodným materským spoločenstvom, od ktorého sa oddelili. Nemenej významná je aj
skutočnosť, že po odchode z Indie sa rozptýlili medzi početné národy, takže nikde v Európe a ani vo
svete nesformovali vlastné etnické územie. V dôsledku toho sú Rómovia od chvíle, keď opustili
Indiu, exteritoriálnym etnickým spoločenstvom,  ktorého príslušníci žijú v inoetnickom prostredí vo
forme vnútorne diferencovanej diaspóry (HORVÁTHOVÁ 1974:14). Nasvedčujú tomu už aj rôznorodé
etnické pomenovania – Rómovia, Cigáni, Egypťania atď. Taktiež aj to, že jednotlivé cigánske skupiny
za jedine pravých, pôvodných a naozajstných Cigánov považujú iba seba, svoju skupinu. Poukazuje na
to aj úslovie, že Róm Róma zďaleka pozná, pričom v inom sa zasa zdôrazňuje, že Rómovia nie sú
rovnakí. Vnútorná diferencovanosť rómskeho etnika siaha pravdepodobne až do indickej pravlasti.
Svedčia o tom odlišnosti v nárečiach, zamestnaniach, v rôznych prejavoch kultúry, v
antropologických znakoch atď. Na základe týchto poznatkov boli európski Rómovia rozčlenení do troch
hlavných subetnických skupín Gitanos, Manuši a Kalderaši. S územím Slovenska  sú spätí Kalderaši,
ktorí najprv žili v juhovýchodnej a neskôr aj v strednej Európe. Ich názov je odvodený od
rumunského slova caldera = kotol. Boli vychýrenými výrobcami kotlov, kovotepcami a kováčmi.
Kalderaši sa rozdeľujú na viacero podskupín. K najznámejším patria Lovari – priekupníci koní, Luri
– hudobníci, Ursari alebo Mečkari – cvičitelia medveďov, Čurari – sitári atď. Spomedzi Kalderašov
sú na území Slovenska najpočetnejšie zastúpení Lovari. Názov je z maďarského slova ló = kôň (LUŽICA
2004:14). Na Slovensku príslušníci všetkých skupín ako etnické pomenovanie pre svoju skupinu
používajú iba názov Róm, Rómovia. Všetkých Rómov podľa spôsobu života rozdeľujú do dvoch skupín.
Tí, čo už oddávna žijú usadlým spôsobom života, nazývajú   Rumungri. Tých, čo najdlhšie kočovali,
volajú Vlašika, čiže valašskí alebo olašskí Cigáni. To sú tí, čo dlhý čas žili vo Valašsku/Rumunsku
a v druhej polovici 19. storočia sa rozpŕchli po Európe. Vtedy prišli aj na Slovensko. Napriek
tomu, že v roku 1959 bolo kočovanie zákonom zlikvidované, začleňovanie týchto skupín medzi
kočovníkov pretrváva až do súčasnosti. V označení niekdajších kočovníckych Rómov názvom Vlašika
alebo prívlastkom valašskí, je zvýraznený rumunský pôvod a vplyvy rumunčiny v rómskych nárečiach
týchto skupín. Kritériá jazykových vplyvov sa uplatnili aj pri vnútornom členení usadlých Rómov,
čiže Rumungrov. Podľa toho, či žijú v prevažne slovenskom alebo maďarskom jazykovom prostredí, sú
označovaní prívlastkami slovenskí a maďarskí.

Niekoľko storočí trvajúce spolužitie Rómov a Nerómov sa odrazilo aj v názvoch, ktorými sa
príslušníci týchto skupín navzájom označovali. Na Slovensku a v susedných krajinách Nerómovia
označovali Rómov etnonymom Cigán. Rómovia používali pre Nerómov označenie Gadžo. V pôvodnom význame
slovo gadžo znamenalo sedliak. Po určitom čase v slovenskom jazyku slovo Cigán, ako aj v rómskom
jazyku slovo Gadžo, nadobudli výrazný pejoratívny odtieň.

Vývin príslušníkov rómskeho etnika, ktorí sa usadili na území európskych štátov, uberal sa vlastnou
cestou, odlišnou od vývinu európskych národov. Podstata týchto odlišností spočívala v tom, že
organizácia rómskych spoločenstiev vychádzala z princípov prvotnopospolnej, čiže rodovej
spoločnosti. Základnou jednotkou sociálnej organizácie Rómov bola príbuzenská skupina, označovaná
ako rod a pomenovaná podľa významného predka. Niekoľko príbuzných rodov vytváralo spoločný kmeň.
Rody sa rozdeľovali na rodiny. Kočujúca skupina/karavána sa skladala z niekoľkých pokrvne blízkych
rodín a mala charakter veľkorodiny čiže znásobenej rodiny. Na začiatku sezóny si kmene rozdelili
územia, po ktorých mali jednotlivé karavány či veľkorodiny kočovať. Počas sezóny sa tieto karavány
náhodne alebo aj uzrozumene stretávali na dohovorených miestach a táboriskách.

Na čele rodu stál vajda, v rómčine nazývaný mujalo. Zodpovedal za členov skupiny, ktorú zastupoval
aj v styku s úradmi. Zároveň vykonával rôzne obradové funkcie. Ženským náprotivkom vajdu bola
najuznávanejšia zo starých žien phuri daj. Bola strážkyňou rodových tradícií, liečiteľkou a
zodpovedala za to, čo sa dialo v ženskom svete.

Orgán rodovej samosprávy sa nazýva kris. Pozostával z rady starších na čele s vajdom. Riešil spory,
ako aj priestupky voči rodovým normám obyčajového práva. Tresty za previnenia mávali formu kliatby,
bitky a výnimočne aj vylúčenia zo skupiny.

Rezíduá rodovo-kmeňových princípov pospolitého a rodinného života pretrvávali aj po usadení sa v
európskom priestranstve. U kočovných Rómov na území Slovenska boli zastúpené až do prvej svetovej
vojny. Dôležité postavenie u týchto skupín patrilo žene. V dôsledku silného konzervativizmu kočovní
Rómovia sa dlho uchovávali princípy materinského rodu (matriarchát). Vyznačoval sa tým, že
príslušnosť k rodu sa odvodzovala v ženskej línii a uplatňovalo sa pravidlo matrilokality, čiže
usadzovania sa novomanželov v rodine manželky. Po uzavretí manželstva sa muž pripojil k rodu svojej
ženy. Pritom naďalej zostával príslušníkom svojho materinského rodu. Jeho spojitosť s rodom
manželky trvala dovtedy, kým pretrvávalo jeho manželstvo. Deti patrili do matkinho rodu,
zodpovednosť za ne pripadla výlučne matke a jej rodu. Aj šiator, voz, kone a ďalší inventár boli
vlastníctvom ženy a jej rodu. Po nástupe krízy nomadizmu a procesov trvalého usadzovania sa Rómov
boli princípy matriarchátu nahradené dominantným postavením muža a jeho príbuzenskej línie
(patriarchát a patrilokalita). Táto zmena sa zvykne dávať aj do súvislosti s vplyvom obklopujúcej
majoritnej spoločnosti.

Pri uzatváraní manželstva sa praktizoval nízky sobášny vek. Manželstvá spravidla dohovárali rodičia
partnerov. Dievčatá vstupovali do manželstva ako 13–14 ročné, chlapci 15–16 roční. Spomína sa aj
dohováranie manželstva ešte v detstve budúcich partnerov. Pravidlo endogamie prikazovalo vyberať
manželského partnera vo vlastnej skupine. Manželstvá medzi príslušníkmi kočovných a usadlých
skupín, ako aj medzi rôznymi zamestnaneckými skupinami (kováči, muzikanti, korytári, tehliari atď.)
bývali krajne nežiadúce a preto aj veľmi zriedkavé. Nevesta sa mohla získať dohovorom milencov
alebo aj únosom, v minulosti však najčastejším spôsobom bola kúpa.


Tradičné spôsoby obživy a zamestnania

Viaceré zvláštnosti spôsobu života Rómov vyplynuli z odlišností spôsobu obživy a z prevládajúcich
druhov zamestnaní rómskeho obyvateľstva. V týchto súvislostiach sa zvykne zdôrazňovať, že podstata
zvláštností spôsobu obživy Rómov „nespočívala natoľko v charaktere niektorých zamestnaní (napr.
kováčstvo, tehliarstvo, košikárstvo, muzikantstvo atď.), ale v jednostrannosti a výhradnej
orientácii iba na jeden  charakteristický a prípustný spôsob obživy pre členov skupiny“ (DUBAYOVÁ
2001:28). Takáto jednostrannosť, čiže orientácia iba na určitý úzko špecializovaný druh zamestnania
je dávnym javom, ktorý si Rómovia priniesli z indickej pravlasti. Tam sa sformoval ako dôsledok
zložitej hospodársko-spoločenskej štruktúry, rozdeľujúcej vtedajšiu spoločnosť na niekoľko tried a
každú triedu na viacero kást, ktoré boli hierarchicky odstupňované od najvyšších po najnižšie.
Predkovia Rómov patrili v Indii do najnižšej triedy (šúdrovia) a v rámci nej do kasty páriov.
Páriovia smeli a museli vykonávať povolania, ku ktorým patrilo kováčstvo, veštectvo, práce okolo
zvierat, zabávanie bohatých atď. Prevažnú časť týchto pôvodných povolaní si Rómovia priniesli aj do
novej európskej domoviny. Z remesiel sa uplatnili predovšetkým také, ktoré spracovávali ľahko
dostupné suroviny. K ďalším rómskym povolaniam patrilo priekupníctvo, veštenie, liečenie zariekaním
a magickými praktikami, opatrovanie koní, zabávanie hudbou alebo cvičenými zvieratami, odpratávanie
uhynutých zvierat a nečistôt (šarhovia) a ďalšie. Rezíduá kastového modelu organizácie spoločnosti
a špecializovaných druhov obživy, ktoré si Rómovia priniesli do európskych krajín, spôsobili, že
žiadna z rómskych skupín sa neorientovala na poľnohospodársku činnosť a produkciu potravinových
článkov, takže žiadna z nich nemohla byť hospodársky sebestačná. S tým potom súvisela ďalšia
príznačná črta Rómov, ktorou bola ich hospodárska symbióza so starousadlým obyvateľstvom európskych
krajín. Prejavovala sa v hospodárskej závislosti na roľníckom obyvateľstve, s ktorým si rómske
skupiny vymieňali svoje výrobky či ponúkané služby, za poľnohospodárske a potravinové produkty
(HORVÁTHOVÁ 1974:5, 1988:11).

V registri tradičných zamestnaní Rómov, od ich príchodu do európskych krajín až do polovice 20.
storočia, neboli zastúpené, až na vzácne výnimky, hospodárske činnosti zamerané na pestovanie
plodín a chov hospodárskych zvierat. S absentovaním poľnohospodárstva sa u Rómov spájal aj značne
spomalený proces trvalého usadzovania sa, ako aj húževnaté pridržiavanie sa a kontinuitné
pretrvávanie kočovníctva. Keďže hospodárska činnosť Rómov nemala poľnohospodársky charakter,
vyznačovala sa spôsobmi obživy, ktoré možno charakterizovať ako poskytovanie služieb. Od počiatkov
usadzovania sa Rómov na Slovensku v 14.–15. storočí, až do začiatku 20. storočia, najpočetnejšie
zastúpenými zamestnaniami bolo kováčstvo a hudobníctvo. Podľa súpisov z 18. a 19. storočia v roku
1780 z celkového počtu 20629 rómskych mužov, jedna štvrtina z nich (5093) boli kováči. A v roku
1893 z celkového počtu 36 tisíc Rómov asi 12 % z nich (4075) boli muzikanti (HORVÁTHOVÁ 1988:18).
Od polovice 18. storočia, keď Rómovia žili na celom území Slovenska, pričom prevažná časť z nich už
bola aj trvalo usadená, čoraz väčší význam nadobúdali príležitostné práce na sedliackych
gazdovstvách – na poli, vo vinohrade, pri pasení dobytka, pri domácich prácach atď. Usadlí Rómovia
sa živili aj spracovávaním rôznych prírodných materiálov, ktoré si mohli zadovážiť z ľahko
dostupných miestnych zdrojov. Z hliny po celom Slovensku vyrábali nepálené tehly, ojedinele sa
spomínajú aj zruční hrnčiari. V horských oblastiach sa špecializovali na pálenie vápna alebo
dreveného uhlia. Zo slamy a prútia, plietli zásobnice a košíky, viazali metly a vyrábali rôzne
ďalšie predmety. Z rákosia zhotovovali rohože alebo ho ponúkali na pokrývanie striech. Rómske ženy
okrem toho, že sa zúčastňovali aj na vyššie uvádzaných činnostiach, mali aj viaceré špecificky
ženské profesie. Špecializovali sa na výrobu tzv. cigánskych tkaníc, na výrobu povrazov a štrangov,
kefí a štetiek, zriedkavejšie aj na pradenie, vyšívanie, paličkovanie. Známe boli aj vymazávačky
hlinených podláh a chlebových pecí v sedliackych  domoch.

V porovnaní s usadlými Rómami, určitými zvláštnosťami sa vyznačoval spôsob obživy a zamestnania
kočovných skupín, ktoré najdlhšie pretrvali u valašských Rómov. Hlavným zamestnaním Lovárov bolo
obchodovanie s koňmi. Ich názov je odvodený z maďarského slova ló = kôň. Ich ženy sa zaoberali
veštením z ruky. Skupiny Kalderašov sa špecializovali na výrobu medených kotlíkov. Iné zasa na
výrobu nebožiecov/vrtákov, drôtovanie hrncov, ostrenie nožov, nožníc a sekier. Ďalšie zasa
vykupovali zvieracie kožky, kosti, perie, staré handry, ktoré však najčastejšie vymieňali za drobné
predmety pre domácnosť (ihly, cverny, gombíky, smaltovaný a porcelánový riad). K historicky
najmladšej skupine valašských Rómov patria východoslovenskí korytári, medzi ktorými najčastejšie
zastúpeným priezviskom je Kanaloš (odvodené z maďarského slova kanál = lyžica). Okrem veľkých korýt
vyrábali aj menšie korýtka a vahančeky, ako aj drevené lyžice, varechy a varešky. Po príchode zo
Zakarpatskej Ukrajiny (1880) sa najprv usadili v zemplínskych obciach Budkovce a Pavlovice, neskôr
aj v ďalších lokalitách. Z týchto svojich trvalých sídiel každoročne zakladali aj početné sezónne
sídla po celom Slovensku aj v Čechách (STANO 1965:549).

Predpokladá sa, že znalosť spracovania železa si Rómovia priniesli z indickej pravlasti. Zrejme
preto bolo kováčske remeslo významne zastúpené nielen medzi usadlými, ale aj medzi kočujúcimi
skupinami. Vystihuje to aj známe príslovie Čo Cigán, to kováč. Na dávny pôvod, ako aj na spojitosť
rómskeho kováčstva s nomadizmom poukazuje pozoruhodná črta, že ho dokážu praktizovať nielen v
kováčskej dielni, ale aj vo voľnej prírode. Mali k tomu prispôsobené náradie aj pracovné postupy.
Znalec Rómov z 18. storočia píše, že „keď Cigán vlastní jeden pár ručných mechov, jedny kliešte,
kladivo a drobné nástroje, čo všetko môže ľahko odviesť sebou, dokáže aj bez nákovy, na malom
kameni, urobiť svoju prácu. Keď je dobré počasie, pracuje pred šiatrom pod holým nebom, za zlého
počasia a za horúčavy pracuje vo vchode šiatra. Nikdy nerobí postojačky ako ostatní kováči, ale
sedí na zemi pri ohni s nohami skríženými pred sebou. Žena mu sedí pri boku a pohybuje mechami. Keď
dohotovia nejakú neobjednanú prácu, utekajú z dom do domu a ponúkajú výrobky na predaj. Vyrábajú
drumble, kutáče, kresadlá, ale najmä klince na pribíjanie šindľov a dosák. Zbierajú obyčajne len
staré zhrdzavené kúsky železa, ktoré prekúvajú na nové výrobky. Tie potom vymieňajú za potraviny
alebo znova za staré železo“ (AUGUSTINI AB HORTIS 1775:32).

Usadlí kováči pracovali už v dielňach a s bohatším sortimentom náradia. Sedliaci si u nich dávali
nakovať lemeše, naostriť sekery a motyky, ako aj vyrobiť rýle, vidly, vrtáky, pánty, obruče,
klince, kramle, podkovy, nože, nožnice, reťaze atď. V Dunajskej Lužnej, neďaleko Bratislavy, sa z
niekdajších rómskych klinčiarov, kramliarov a cvočkárov vypracovali v súčasnosti vychýrení umeleckí
kováči. Ich výrobky našli uplatnenie na pamiatkovo chránených historických budovách, v značkových
hoteloch na stredozemnom pobreží, na náhrobníkoch svojich príbuzných a v mnohých domácnostiach u
nás i v zahraničí.

Popri kováčstve a priekupníctve s koňmi je hudba a s ňou spojené rôzne druhy zábavy tretím
najrozšírenejším zdrojom obživy Rómov. O ich dávnej muzikálnosti a príznačnom muzikanstve svedčia
mnohé historické správy už od ich príchodu do európskych krajín. Uhorský Simplicissimus (1689) o
nich napísal: „Majú vrodené hudobné nadanie a skoro každý uhorský šľachtic drží si nejakého Cigána,
ktorý je huslista a zároveň šlosiar“ (SPEER 1964:162). Po príchode do stredoeurópskeho
priestranstva rómski hudobníci nadviazali na hudobný odkaz tunajších potulných spevákov (jokulátori
a igrici), ktorý si uspôsobili svojmu hudobnému cíteniu a prejavu. Výsledná podoba, ktorá sa
zrodila z tohto hudobného synkretizmu, sa stretla s priaznivým ohlasom nielen v rezidenciach
vysokej uhorskej šľachty, ale aj na panovníckom dvore. Zachovala sa totiž správa, že Beatrix,
manželku kráľa Mateja, zabával cigánsky muzikant hrou na lutne a ľudovými piesňami. Širšie
uplatnenie a významnú pozíciu zaujali rómski muzikanti po nástupe osvietenstva a romantizmu, keď sa
do centra pozornosti národotvorných hnutí dostala aj ľudová pieseň a ľudová hudba. V Uhorsku
nastali priam zlaté časy pre rómskych hudobníkov s rozvojom meštianstva a mestskej kaviarenskej
hudby. S rómskymi hudobníkmi súviselo aj sformovanie špecifického hudobného prejavu v oblasti
strednej Európy, predovšetkým na území bývalého Uhorska, tzv. novouhorského štýlu. Jeho nositeľmi
sa stali aj mnohí rómski muzikanti na území Slovenska – Ján Bihary (1764–1827), Martin Radič Dombi
(1801–1869), František Šarközy (1820–1897), František Horváth (1855–1939), spomedzi ktorých
najvýznamnejším predstaviteľom bol Jozef Piťo (1800–1888). Poprední cigánski hudobníci s
pravidelným príjmom, začali sa vyčleňovať z rómskeho prostredia. Spôsobom života napodobňovali
najskôr príslušníkov nižšej šľachty – zemanov, neskôr mešťanov. Prevažná časť rómskych hudobníkov
však žila v dedinskom prostredí, kde hrávala pre tamojšie sedliacke obyvateľstvo. Takmer každá
dedina, kde žila rómska komunita, mala aj domácu skupinu rómskych muzikantov. Tí sa stávali
nositeľmi a interprétmi miestnej hudobnej tradície, ako aj reprezentantmi regionálnych hudobných
štýlov na Slovensku.

V predchádzajúcej charakteristike sú zastúpené iba niektoré najčastejšie sa vyskytujúce  spôsoby
obživy a zamestnania Rómov. Zo súpisu rómskeho obyvateľstva z  konca 19. storočia (1893) sa
dozvedáme, že v tom čase len medzi taxatívne vymedzovanými bolo zastúpených viac ako päťdesiat
rôznych profesií a špecializovaných činností. V tom čase žilo na Slovensku 36 tisíc Rómov. K
najpočetnejšie zastúpeným povolaniam patrili kováči, zámočníci, kotlári a zvonkári (4598),
muzikanti (4075), tehliari (1817), povrazníci, šnúrkári a kefári (1079), obchodníci a priekupníci
(455), nádenníci (679), vápenkári a murári (286) atď. K najpočetnejšie zastúpeným kategóriám
patrilo žobranie (2886), bez zamestnania nad 15 rokov (3713) a ženy v domácnosti (3421). Ako
špecificky ženské povolania možno z tohto súpisu označiť práčky, čipkárky a tkáčky (600), veštenie
a vykladanie z karát (110), krádež (127), slúžky (116), prostitútky (22), podvodné liečenie (16) a
ďalšie. Viac ako 4000 osôb nevedelo uviesť zdroj svojej obživy (HORVÁTHOVÁ 1964:138).

Po druhej svetovej vojny nastali v spôsobe obživy a v zamestnaniach Rómov radikálne zmeny. Azda
najviac sa pod ne podpísali zákony o socialistickom vlastníctve výrobných prostriedkov (1946) a o
likvidácii kočovného spôsobu života (1959). S kolektivizáciou poľnohospodárstva sa vytratili
možnosti hospodárskej kooperácie s dovtedajšími súkromne hospodáriacimi roľníkmi. Zákony o
kočovníctve a zrušení súkromného podnikania zo dňa na deň prerušili možnosti kontinuitného
pretrvávania tradičných remesiel a spôsobov obživy Rómov. Začal sa proces transformácie sociálnych
a hospodárskych foriem života Rómov. Rómovia našli uplatnenie prevažne ako robotníci na stavbách a
pri nekvalifikovaných prácach v najrozličnejších hospodárskych odvetviach a službách. Len nepatrná
časť z nich ukončila základné odborné, stredoškolské alebo vysokoškolské štúdium. S tým je
bezprostredne spätá žiadna alebo len ohraničená pracovná kvalifikácia Rómov, ako aj vysoká miera
nezamestnanosti v rodoch rómskej populácie.


Obydlia a spôsob bývania

Z dvoch základných princípov spôsobu života Rómov – nomadizmus a trvalé usídlenie, boli odvodené aj
im zodpovedajúce formy obydlia a spôsobu bývania. Nomádny spôsob života sa označuje za
najpôvodnejší prejav rómskej  kultúry, ktorý si priniesli z indickej pravlasti. Prevažná časť
pútnikov odchádzala z nej peši, len s batohom alebo krošňou na chrbte. Zámožnejší upevňovali
batohy, koše a ďalšie náklady, vrátane detí, na chrbát somárov. Takto sú vyobrazení na stredovekých
rytinách. Rozvinutejšiu formu v histórii ich putovania a kočovania reprezentujú káry s dvomi
vysokými a plnými kolesami, ťahané  dobytkom. Po príchode do Byzantskej ríše a európskych krajín,
niekdajšie káry vymenili za priestrannejšie a rýchlejšie vozy, ktoré mali kolesá s bahrami a
špicami. Namiesto rožného statku sa ich ťažným zvieraťom stal kôň, ktorý zaujal v živote kočovníkov
a v kultúre Rómov neobyčajne významné miesto (LUŽICA 2004:16).

Na území Slovenska základnými prvkami obydlia kočovných Rómov už od 15.–16. storočia bol voz a
šiator. V letnom období, s ktorým sa spájali ich najintenzívnejšie pohyby, väčšinu času trávili na
rebrinových vozoch krytých plachtou. V situáciách, keď si ako vandrovní remeselníci, prípadne z
iných dôvodov potrebovali urobiť viacdňovú prestávku, postavili si jednoduchý stanový prístrešok,
nazývaný šiator. Drevenú konštrukciu a plachtu potrebnú na postavenie šiatra si vozili so sebou.
Pri stavbe šiatra častokrát využívali aj voz, najmä pri kratších zastaveniach. Kočovní Cigáni pri
vykonávaní niektorých remesiel, napr. pri výrobe korýt, kombinovali svoje bývanie aj stavbou
provizórnych prístreškov zo žrdí, konárov, lístia a trávy, nazývaných koliba. V stredoeurópskych
klimatických podmienkach kočovní Rómovia  bývali pod šiatrami iba v lete. Keďže silnejšie mrazy by
pod nimi nemohli vydržať, ešte pred príchodom zimy si pripravili zimné obydlia. Najčastejšie to
bývali mimo dedín do svahovitého terénu vyhĺbené jednopriestorové zemnice s dvojspádovou sedlovou
strechou.

Zemnice boli oddávna najpríznačnejším druhom obydlia aj u trvalo usadených Rómov. Súpisom Cigánov v
roku 1893 sa zistilo, že v tom čase v Uhorsku asi tretina rómskych rodín žila trvale v zemniciach,
ďalšia tretina kombinovala letný pobyt pod šiatrami a v zimnom čase sa uchýlila do zemníc.

Popri zemniciach začali sa v rómskych osadách stavať a od sklonku 19. storočia aj prevládať
nadzemné obydlia. Bol to nepochybne dôležitý krok v zdĺhavom a zložitom procese, v ktorom sa
Rómovia usilovali priblížiť a vyrovnať bývaniu majoritného obyvateľstva. V závislosti od prírodných
daností toho-ktorého regiónu, svoje obydlia najčastejšie stavali z dreva alebo zo surových  tehál,
tzv. váľkov. Hoci týmto trendom došlo k nepochybnému progresu v spôsobe bývania Rómov, predsa však
v ich obydliach pretrvávali viaceré zvláštnosti. K ich najvýraznejším znakom patrila priestorová
nerozvinutosť obydlí. Až do súčasnosti v cigánskych osadách prevládajú jednopriestorové obydlia s
kumuláciou všetkých obytných, hygienických, skladovacích, pracovných a ďalších funkcií
mnohočlenných, často aj znásobených rómskych rodín. Ďalšou črtou rómskych obydlí je značná miera
ich očividnej provizórnosti a úpadkovosti, ktorá sa odráža v zanedbaní alebo v nedostatočnom
zvládnutí štandardných technologicko-konštrukčných postupov, v nízkych nárokoch na hygienu bývania,
na vnútorné zariadenie a na estetickú stránku obydlí.

Je nepochybné, že určitá časť rómskeho obyvateľstva sa spôsobom i štandardom bývania vyrovnala
bývaniu majoritného obyvateľstva. Existujú o tom mnohé doklady z vidieckeho i mestského prostredia
na celom území Slovenska. Taktiež možno konštatovať, že vyššie uvádzané rudimentálne a starobylé
formy obydlí (šiator, koliba, zemnica), ako aj trvalé nadzemné obydlia s regresívnymi znakmi ich
priestorového, funkčného, technologicko-konštrukčného a sídelno-urbanistického uspôsobenia sa
vyskytli aj u príslušníkov nerómskeho obyvateľstva Slovenska. Avšak u žiadnej zo sociálnych a
etnických skupín nenadobudli úpadkové formy obydlia a staviteľských tradícií taký vysoký
kvantitatívny výskyt a taký stupeň sociálnej príznačnosti ako to bolo a ešte aj pretrváva u
rómskeho obyvateľstva.


Z duchovnej a umeleckej kultúry

Tak, ako je neľahké pochopiť a objasniť princípy sociálnej organizácie Rómov, nemenej zložitý je aj
ich duchovný svet. Ciganológovia už v počiatkoch záujmu o Rómov zistili, že nemajú nejaké vlastné,
pre všetky  cigánske skupiny spoločné náboženstvo. Neraz sa robili závery, akoby náboženstvo v
duchovnom živote Rómov absentovalo, čiže nebolo v ňom zastúpené. Lenže zistenia, že Rómovia
neprináležia k nejakému osobitnému alebo spoločnému náboženstvu, ničím nepotvrdzovali, žeby nemali
náboženské predstavy, alebo, žeby sa nehlásili k nejakým náboženstvám. Už od 18. storočia bolo
všeobecne známe, že v kresťanských krajinách sa Rómovia hlásia ku kresťanstvu, v islamských
krajinách sú mohamedánmi a medzi protestantami sú protestanti. Potvrdzuje to aj zistenie, že „ani
v Uhorsku nemajú Cigáni svoje vlastné náboženstvo, ale sa riadia zvyklosťami krajiny a ľudí, medzi
ktorými bývajú a žijú. Do Uhorska prišli bezpochyby aj s gréckym (t. j. pravoslávnym) náboženstvom.
V Sedmohradsku sa predtým hlásili zväčša ku gréckemu náboženstvu, sobášili ich rumunskí popi,
krstili ich deti a k nim chodili raz do roka na sväté prijímanie. Cigáni v Sibiu už opustili
valašské (t. j. pravoslávne) bohoslužby, pripojili sa ku katolíckej cirkvi a keďže je ich veľmi
mnoho, majú aj vlastného kaplána. Medzi Maďarmi a Sikulmi sa hlásia čiastočne k reformovaným,
čiastočne k rímskym katolíkom. Na hornom Uhorsku sú katolíci, alebo sa hlásia k jedným alebo druhým
protestantom“ (AUGUSTINI AB HORTIS 1775:51). Pri súpise rómskeho obyvateľstva v roku 1893 sa na
území Slovenska okolo 90 % Rómov prihlásilo k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu (39 590). Z tej
zostávajúcej desatiny sa 2129 hlásilo ku gréckym katolíkom, hlavne v Spišskej, Šarišskej,
Zemplínskej a Abovskej stolici, kde žili v spoločných dedinách s prevládajúcim rusínskym
obyvateľstvom. K evanjelikom aug. v. sa prihlásilo 283, hlavne z prevažne luteránskeho Gemera. Ku
kalvínskemu vierovyznaniu sa prihlásilo 1865 Rómov, hlavne z Abovskej, Zemplínskej a Gemerskej
stolice, kde žili v dedinách s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom (HORVÁTHOVÁ 1964:144). Pri
poslednom sčítaní obyvateľstva z roku 2001 sa ku katolíckej viere prihlásilo 75–80 % Rómov
(KOVÁČ–MANN 2003:11).

Pri skúmaní duchovného sveta Rómov nechýbali ani pokusy hľadať jeho korene v indickej pravlasti.
Tam patrili predkovia dnešných Rómov k vyznavačom hinduizmu. Takéto pokusy zväčša stroskotávali na
tom, že na preukázanie spojitostí svetonázorových a náboženských predstáv Rómov s hinduizmom sa
buďto nenašiel zodpovedajúci dôkazový materiál, alebo ak sa aj podarilo dospieť k nejakým indíciám,
neboli dostatočne presvedčivé (MARUŠIAKOVÁ–POPOV 1993:160). Pôvodný duchovný svet Rómov
pravdepodobne súvisel s vierou v znovuzrodenie, ktorá sa spájala s bližšie nešpecifikovanou
predstavou božstiev. Na tieto prvky ľudovej hinduistickej viery, prinášanej z pravlasti, sa
postupne navrstvovali duchovné tradície, s ktorými sa pri svojej migrácii Rómovia zoznamovali.
Najprv si osvojili princípy manicheistického dualizmu od byzantských Atsiganov, v ktorom sa svet
rozdeľoval na dobro a zlo. Dokladom týchto kultúrnych spojitostí sa stal jeden
z najfrekventovanejších exoetnonymov Cigáni. V priebehu ďalšieho putovania Európou sa Rómovia
postupne nábožensky identifikovali s kresťanstvom, predovšetkým s katolicizmom. Aby o tom
presvedčili stredoveké európske národy, predstierali kajúcnych hriešnikov, ktorí sa prišli kajať až
z Egypta. Táto spojitosť zanechala stopy v ďalšom najrozšírenejšom exoetnonyme Gypsies.
Identifikácia Rómov s kresťanstvom a katolicizmom neznamená, že by v duchovnom živote Rómov neboli
zastúpené aj určité špecifiká. Vyplýva to z toho, že pod duchovným životom sa nechápe iba
náboženský život v cirkevnom rámci, ale aj rôzne prejavy ľudového náboženstva a duchovnej kultúry.
Nakoľko sociokultúrny vývin postupoval v rómskej populácii pomalšie ako v obklopujúcej majoritnej
spoločnosti, u Rómov rôzne prvky duchovnej kultúry pretrvávali v archaickejších a
zakonzervavanejších podobách. Dôležitou súčasťou náboženských predstáv Rómov bola mágia, ako aj s
ňou späté praktiky zaklínania, liečenia, veštenia, čarovanie a ďalšie. Rómsky svet mágie mal za
cieľ zabezpečiť prosperitu jednotlivca aj celej skupiny. Taktiež aj ich ochranu pred rôznymi
nadprirodzenými silami. Proti škodlivému pôsobeniu týchto síl sa bránili rôznymi magickými
praktikami za pomoci ohňa, vody, rastlín, zvierat ako aj magických účinkov slova. Takéto
rudimentárne prejavy náboženských predstáv boli organicky prevrstvené s prejavmi oficiálneho i
ľudového kresťanstva v akomsi viacvrstevnom náboženskom synkretizme, ktorého analógie boli bežné aj
v duchovnej kultúre príslušníkov kresťanskej majoritnej spoločnosti. V týchto súvislostiach
ciganológovia a religionisti dospeli k názoru, že „nábožnosť a viera širokých vrstiev rómskeho
etnika sa vo svojej podstate a v mnohých vonkajších prejavoch nelíši od náboženského myslenia a
konania ľudových vrstiev majoritnej spoločnosti. Je rovnako eklektická, má ten istý zmysel, podobné
prejavy a symboliku. Ľudové náboženstvo Rómov má určité osobité prejavy, ale ich špecifickosť
spočíva nie tak v pôvodnosti/inakosti javov, ale v ich intenzite, väčšej frekvencii výskytu, v
emotívnejšom výraze a často aj v pomenovaní“ (KOVÁČ–MANN 2003:33).

Významnou zložkou v duchovnej kultúre Rómov sú aj obyčajové tradície. Z nich dominantnú pozíciu
zaujali rodinné obyčaje. Obyčajom kalendárneho cyklu pripadlo iba marginálne postavenie, nakoľko
tieto sa viazali prevažne na poľnohospodársku činnosť a agrárne kulty. Keďže Rómovia neboli
roľníkmi, výročné obyčaje mali u nich len okrajové zastúpenie. Z obyčajov rodinného cyklu sa
najviac praktík spájalo s tzv. obradmi prechodu. Čiže s narodením, úmrtím a uzavretím manželstva.

Pri obyčajoch spojených s narodením sa najväčší dôraz kládol na magickú ochranu novorodenca pred
výmenou a pred urieknutím nejakou zlou/negatívnou bytosťou. Bytosti, ktoré sa usilujú v nestráženej
chvíli vymeniť novorodenca za svoje nevydarené či nepekné dieťa, sa najčastejšie označujú guli daj
(sladká mama), višbaba, ňecuch, sotona, alebo aj slovenskými názvami striga, ježibaba, bosorka,
luca atď. Strigou vymenené dieťa sa nazýva preparudo alebo prečeranc. Aby k výmene dieťaťa nedošlo,
vkladajú k nemu do postieľky alebo perinky rôzne ostré predmety, cesnak, soľ, svätenú vodu a iné,
ktorým pripisujú magickú silu a schopnosť ochrániť dieťa pred hroziacim nebezpečenstvom. Ďalším
nebezpečenstvom novorodencov je urieknutie, označované ako úroky = urieknuť alebo zočina = stať sa
z očí. Postihnuté dieťa začne byť nesvoje, nespí, neje, plače, zvracia, preháňa ho. Ak sa mu
neposkytne pomoc, môže aj zomrieť. Najčastejšou magickou ochranou pred urieknutím dieťaťa je
uviazanie červenej nitky na ruku, košieľka oblečená naopak, popľutie dieťaťa a ďalšie. Akže aj
napriek tomu dôjde k urieknutiu, dá sa mu odpomôcť uhlíkovou alebo ohňovou vodou. Čiže vodou, do
ktorej vhodia žeravé uhlíky a dieťa ňou poumývajú (KOVÁČ–MANN 2003:85).

Pri obyčajoch spojených s úmrtím a pochovávaním sa verilo v rôzne znamenia smrti, ktorej
predzvesťou mohol byť kuvik, vrana, pes alebo aj sen. Rozšírená je aj predstava, že pre
zomierajúceho prichádza niektorý zo zomretých príbuzných, aby ho odviedol na druhý svet. Úmrtím sa
z človeka stáva mulo, čo znamená jednak mŕtve telo, ale zároveň aj ducha zomrelého, ktorý môže
vstupovať a aj negatívne zasahovať do života pozostalých. S tým bol spojený strach z mŕtvych a z
ich návratu. Ich nežiadúcemu účinkovaniu mali zabrániť početné magické praktiky. V snahe urobiť
zomretému po vôli, spríjemniť mu posmrtný život a zabrániť jeho návratu, vkladali pozostalí do
truhly predmety, ktoré symbolizovali záľuby, ocenenie remeselného majstrovstva alebo aj iné
vlastnosti nebožtíka. Najčastejšie to bola fajka, vrecúško s tabakom, fľaša s alkoholom, peniaze,
hudobníkovi husle, kováčovi kliešte, dieťaťu píšťalku, tehotnej žene plienky atď.

Značne rozšírená bola praktika spáliť osobné veci, ktoré zostali po zomrelom. U kočovných Rómoch sa
zvykol spáliť aj voz a predať koňa, ak k úmrtiu došlo na voze alebo v sezóne kočovania. Malo sa tým
zabrániť pôsobeniu či návratom zo záhrobia.

Najvýraznejším prvkom pohrebného obradu, ktorému Rómovia prikladajú aj v súčasnosti osobitnú
vážnosť, je všeobecne rozšírená zvyklosť nazývaná vartovanie. Spočíva v bdení pri mŕtvom po celý
čas od úmrtia do pochovania zomrelého. Zúčastňujú sa na ňom nielen najbližší príbuzní, ale aj
príslušníci či zástupcovia celej komunity. Pri vartovaní sa zachovávajú mnohé ceremoniálne
pravidlá. Každý prichádzajúci sa nebožtíka dotkne a požiada ho o odpustenie. Dlžníci sa snažia
vyrovnať svoj dlh a nepriatelia dosiahnuť zmierenie. Cez noc zostávajú pri zosnulom iba muži.
Rozprávajú príbehy z jeho života, ale aj rozprávky, hádanky a žartovné príhody. S vartovaním sa
spája aj pohostenie. Hlavne výdatné popíjanie, ktorým sa preukazuje úcta zomrelému. Pri popíjaní
neslobodno štrngať pohárikmi a ani sa opiť. Z každej načatej fľaše sa odleje trochu na zem – „Za
jeho dušu“ a „Nech mu je zem ľahká“. Pri vartovaní muži hrajú karty, rôzne spoločenské hry, neraz
sa uzatvárajú aj stávky, v ktorých sa zúčastneným prikáže priniesť niečo z cintorína, ľahnúť si do
čerstvo vykopaného hrobu a iné žartovné kúsky.

Obyčaje a obrady pri úmrtí a pochovávaní sú u Rómov poznačené výraznými prejavmi emocionality alebo
okázalosti. Obzvlášť emotívne prejavovali svoj žiaľ ženy. Najmä ak zomrel muž ešte mladej žene,
vytrhávala si vlasy, srdcervúco a hlasno nariekala počas pohrebu, viackrát omdlievala, pokúšala sa
skočiť do otvoreného hrobu. Valašskí Rómovia, ktorí nepatrili k hudobníkom, zvykli pozývať na
pohreb muzikantov, aby zahrali zosnulému jeho obľúbené piesne. Prejavmi okázalosti sa vyznačujú aj
hroby valašských Rómov. Svojich príslušníkov pochovávajú do vopred vymurovaných krýpt, v ktorých sú
hroby vytapetované drahými textíliami a naspodku prestreté pestrofarebnými kobercami. Obzvlášť
pompézne a nevídaným luxusom poznačené boli pohreby najvýznamnejších cigánskych vajdov (MANN
2001:109, ŠIKULA 2001:63).

Podoba obyčajových tradícií Rómov na Slovensku, ktorá je na tomto mieste prezentovaná v značne
zúženom výbere, nie je dokladom nejakých špecificky rómskych kultúrnych prejavov. Sú to značne
starobylé prejavy, ktorých analogické formy sú zastúpené aj v kultúre iných európskych národov. Do
kultúrnej výbavy Rómov sa dostali v dôsledku dlhodobých kontaktov a kultúrneho vyžarovania
viacerých európskych etník. V prostredí Rómov sa tieto obyčajové tradície dožili dlhodobejšieho
pretrvávania a zdá sa, že aj niektorých náznakov osobitného rómskeho naturelu.

K najmenej preskúmaným a zhodnoteným zložkám rómskej kultúry patria umelecké prejavy – slovesné,
hudobné a výtvarné. V týchto súvislostiach sa poukazovalo prevažne iba na výnimočné reprodukčné a
interpretačné schopnosti rómskych muzikantov. Keďže znalosť autentického rómskeho folklóru a
ďalších umeleckých prejavov bola len poskromná a značne povrchná, umelecká tvorba Rómov a ich
nadanie sa zväčša bagatelizovali. Novšie výskumy priniesli v tomto smere prekvapujúce výsledky.

Nakoľko Rómovia spomedzi európskych etník najdlhšie pretrvali ako bezpísomné spoločenstvo, hlavným
prostriedkom uchovávania ich kultúry je ústna tradícia a odovzdávanie kultúrnych kódov z jedného
pokolenia na druhé. Historická a kultúrna pamäť je u nich zafixovaná predovšetkým v rozprávkach,
prísloviach a hádankách, v piesňach a melódiách, v tanečných figúrach, rytmoch a gestách, v
dekoratívnych tvaroch, symboloch atď. Ciganológovia už dávnejšie zaregistrovali, že ústna
slovesnosť/prozaický folklór Rómov je nielen významný prejav ich jazyka, ale že viaceré folklórne
žánre, ako sú rozprávky, príslovia a hádanky, predstavujú zároveň aj jedinečné skvosty rómskej
umeleckej kultúry. K najznámejším prejavom patria rozprávky, v rómčine označované slovom paramisa.
Azda najpočetnejšie sú v nich zastúpené hrdinské príbehy. V každom z nich vystupuje vitejzis, čiže
hrdinský Róm, ktorý bojuje so zlom. Rozprávky sú medzi Rómami neobyčajne obľúbeným folklórnym
útvarom, pretože im ukazujú, že aj Róm dokáže byť hrdinom, že nie sú len tými nepodarenými Cigánmi,
takže keď počúvajú svoje rozprávky, necítia sa byť takí ponížení (VONDRÁČEK 2000:45). Okrem
hrdinských príbehov časté sú aj poverové a žartovné rozprávania. K najznámejším motívom patria
príbehy o prízrakoch a dušiach mŕtvych, ktoré chodia strašiť (pal o mule) a o sladkej matke,
bytosti, ktorá premieňa nepokrstené deti za svoje nepodarča (guli daj). K najznámejším motívom
patrí aj príbeh o mŕtvom kováčovi, ktorý prichádza v noci kovať klince a podkovy, aby jeho žena a
deti netrpeli hladom. Reprezentatívny výbeh najznámejších rómskych rozprávok vyšiel vo viacerých
knižných vydaniach (BANGA 1969, 1992, HÜBSCHMANNOVÁ 1973, LACKOVÁ 1997). Rozprávky/paramisa, či už
sú vyrozprávanou kronikou rodu, príbehom slávnych súkmeňovcov alebo žartovnou drobnokresbou sú
popretkávané početnými prísloviami a hádankami, oslavujú statočnosť, nebojácnosť, prefíkanosť a
vtip hrdinov. Dokážu vzrušiť a rozosmiať, dávajú zabudnúť na strasti každodenného života.

Azda najviac zo svojho citového sveta dokážu Rómovia vyspievať vo svojich piesňach. Príznačnou
črtou rómskych piesní je hlboká a úprimná sonda do vlastného života. Vyspievali v nich svoj údel
večných pútnikov, túžby po slobodnom živote, precítenú radosť a rozkoš, ale aj smútok a žiaľ.
Tematicky načierajú do minulosti, ktorú však spájajú aj s dneškom, čím vkladajú do svojich piesní
nadčasovú skúsenosť s prítomným prežívaním. Vysoká muzikálnosť rómskych spevákov akoby nadraďovala
melódiu nad text (LUŽICA 2004:57).

Ciganológovia rozdeľujú piesne slovenských Rómov do dvoch základných skupín. Jednou z nich sú nové
alebo moderné piesne (neve giľa) a druhou starodávne piesne (phurikane giľa). V starej piesňovej
vrstve sú zastúpené jednak ťahavé, čiže pomalé piesne na počúvanie (halgató) a potom rezké tanečné
piesne (čardoša). Najviac špecificky rómskych čŕt sa spája s piesňami typu halgató, ktoré Rómovia
označujú ako žalostné piesne alebo piesne o chudobe. Tematicky sa viažu na nešťastnú lásku,
chorobu, hlad, chudobu, väzenie, údel siroty, zomieranie atď. Pôvodne boli tieto piesne akoby
vyspievanými príbehmi. Každý spevák si text piesne aktualizoval svojmu osudu a svojim zážitkom.
Takýto spôsob spievania sa najdlhšie uchovával u kočujúcich valašských Rómov. Výrazným prvkom bol
prednes. Charakterizovalo ho zložité frázovanie, predlžovanie, zrýchľovanie, prestávky, nádychy, čo
dávalo piesňam halgato jedinečné čaro. Speváci vkladali do piesní množstvo emócií a variability.
Dosahovali to melodickými ozdobami – prírazy, nátryly, nárazy, glizandá a labilná intonácia. Pre
texty piesní je príznačné vkladanie častých citosloviec - jaj, de, di, hej, mamo. Halgatá sa
najčastejšie spievajú ako sólové piesne a len zriedkavo aj s hudobným sprievodom (BELIŠOVÁ
2000:257).

Hudba zaujala v živote Rómov významnú pozíciu nielen ako jeden z najčastejších zdrojov obživy, ale
aj ako jeden z najvýraznejších prejavov ich umeleckého uspôsobenia a ich prínosu do hudobnej
kultúry európskych národov. Hudobní vedci sa zhodli v tom, že priama spojitosť Rómami používaných
hudobných nástrojov a hudobných prejavov s ich indickou pravlasťou sa nedá preukázať. Dospeli však
k názoru, že „rómska hudba, napriek rozdielom medzi jej nositeľmi, napriek rôznym kultúrnym a
etnickým vplyvom, si zachováva určité spoločné vlastnosti, ktoré sú zjavné a rozoznateľné nielen
pre hudobníka. Toto zachovanie štýlu pri veľkej rozptýlenosti rómskeho etnika je o to
zarážajúcejšie, že rómska hudba výrazne podlieha módnosti. Ostáva otvorená otázka, či ide o etnickú
danosť, sklon alebo len o prispôsobenie sa požiadavkám poslucháčov“ (BELIŠOVÁ 2000:286). Je teda
nepochybné, že rómska hudba má osobitné znaky, tie sú však prevrstvené hudobnými prvkami z toho
etnického prostredia, v ktorom sa tá-ktorá skupina Rómov usadila a hudobne pôsobila.
Charakteristickým prejavom je, že Rómovia svoje piesne prevažne spievajú, len zriedkavo ich aj
hrajú. Pritom piesne obklopujúcej majority prevažne iba hrajú, zriedkavo ich aj spievajú.
U rómskych hudobníkov výrazne dominujú reprodukčné schopnosti. Zriedkavejšie sú aj tvorcami nových
melódií, spravidla sú iba ich interprétmi. Do svojej interpretácie však vnášajú vlastný prístup,
označovaný ako pocigánčovanie. Za podstatu a zdroj cigánskych prednesových postupov sa označovali
„sangvinicko-vitálna povaha a veľké motorické nadanie“. Pre ne bolo príznačné upadanie z extrému do
extrému. Keď plačú, musí to až srdce rozorvať, a keď sa veselia, hraničí to s divosťou. Cigán
neznesie dlhé noty, každú rozdrobuje v manierovité ozdôbky, noty do výšky sa mu strácajú v
glizandách. Možno aj pre takýto prístup slávneho liptovsko-mikulášskeho primáša Jozefa Piťa, ktorý
nesmel chýbať ani pri jedných matičných oslavách v Turčianskom Svätom Martine, jedni oslavovali ako
najgeniálnejšieho interpreta slovenských piesní, iní ho zasa vyhlasovali za najhrubšieho gniaviteľa
slovenského ľudového vkusu (KRESÁNEK 1951:44-47).

Najpodstatnejším záverom doterajších muzikologických výskumov je konštatovanie, že Rómovia sú
spolutvorcami slovenskej hudobnej kultúry. Týka sa to nielen ich prínosu v oblasti interpretácie
ľudovej hudby, ale aj pri rozvíjaní tzv. novouhorského štýlu. „Hudobné nadanie a svojráznosť
prejavu Rómov sú nepopierateľné a možno práve rómska hudba, spev a poézia by mohli byť krehkým
spojivom medzi odlišnými kultúrami, slovenskou a rómskou, ktorých rozdiely sú výrazné aj po
niekoľkostoročnom spolužití. Azda je to práve hudba a spev, ktoré sú najviac pochopiteľné a
prístupné aj pre Nerómov“ (BELIŠOVÁ 1992:139).

Podobne ako nástrojová hudba a pieseň, vyznačuje sa aj tanec Rómov výraznými osobitosťami. Ich
pôvod sa dáva do súvislostí s magickými a rituálnymi funkciami, ktorých korene siahajú k prejavom
pôvodnej hindskej kultúry. V tanečnom prejave Rómov  dominujú prvky drobnokresby a gesta. Podobne
ako v hudbe, kde celú notu ozdobne členia, aj v tanci má každá doba akúsi vnútornú plastickosť.
Charakteristickými črtami rómskych tancov sú drobnokresba a pohybová ozdobnosť. Na týchto
princípoch dosahujú emotívne napätie medzi ohnivým temperamentom a pohybom tela, medzi
tempovo-rytmickými zložkami hudby a ornamentálno-kresbovou plastickosťou tela. Pôvodne bol tanec u
Rómov súčasťou ich zábav, ale aj obyčajových a obradových tradícií. Najviac  autochtónnych
osobitostí sa uchovávalo v ženskom tanci. Žena drobno preberá nohami, hlavou takmer nehýbe, na
tanci sa nezúčastňuje pohybom, ale výrazom tváre. Hlavným aktérom tanca sú ramená, ruky vznášané
nad hlavu, hra dlaní a prstov, vlnenie hrude. Výnimočná funkcia rúk, ramien, bokov a hrude, ako aj
funkcia prstov a dlane v ženských tancoch Rómov, poukazujú na ich mimoeurópsky základ a pôvod v
indickej pravlasti. Mužské tance sú oproti ženským vitálnejšie, robustnejšie v pohybe, bohatšie vo
výraze. Tanečník vyklepáva rytmus opätkami, podošvami, údermi rúk o prsia, stehná a sáry čižiem.
Účastníci zábavy sa na takomto sólovom tanci mužov zúčastňujú rytmickým tlieskaním, podupmi,
pokrikmi alebo aj spevom, čím vytvárajú kulisu a atmosféru bujarej zábavy. V stredoeurópskom
priestranstve Rómovia  obohatili mužské tance aj inoetnickými podnetmi. U nás sa to najvýraznejšie
prejavilo v preberaní a pretransformovávaní čardášov a čapášov (LUŽICA 2004:63).


Rozporuplnosť a problémy s rómskou identitou

Demokratizačné a transformačné procesy, ktoré sa započali v Slovenskej republike po novembri 1989,
priniesli novú situáciu aj v posudzovaní rómskeho obyvateľstva. Prejavila sa v tom, že po období
šiestich desaťročí (1945–1990), keď Rómovia neboli považovaní za samostatnú národnosť, pri sčítaní
ľudu v roku 1991 bolo Rómom po prvý raz od konca druhej svetovej vojny  umožnené deklarovať rómsku
národnosť a uviesť rómčinu ako materinský jazyk. Dovtedy aj napriek tomu, že išlo o relatívne
početnú (v porovnaní s inými národnostnými menšinami) skupinu, ktorej príslušníci prináležali k
celkom odlišnej antropologicko-rasovej populácií, hovorili jazykom zo vzdialenej jazykovej rodiny,
vyznačovali sa špecifickými prejavmi kultúry a aj odlišným spôsobom života, neboli klasifikovaní
ako osobitné etnické spoločenstvo či skupina, ale len ako „občania cigánskeho pôvodu“. Keď vláda
Slovenskej republiky prijala 9. apríla 1991 Zásady prístupu k Rómom, v ktorých sa im priznal štatút
„národnostnej menšiny“, čím ich zrovnoprávnil s ostatnými etnickými minoritami, túto zmenu prijali
ako prejav oprávneného zadosťučinenia nielen samotní Rómovia, ale aj príslušníci majoritného národa
a ďalších  národnostných menšín. Za danej situácie sotvakto mohol predpokladať, aké prekvapenie
prinesú výsledky sčítania ľudu, ktoré sa uskutočnilo práve v tom roku. Oficiálne výsledky sčítania
ľudu 1991 ukázali, že možnosť deklarovať rómsku národnosť využilo 75 802 Rómov. To predstavovalo
len približne 1/4 z odhadovaného počtu vtedajších 316 tisíc Rómov na Slovensku. Ako dôvody takéhoto
nízkeho počtu Rómov, ktorí sa prihlásili k rómskej národnosti, sa uvádzali nedobré skúsenosti so
súpismi Rómov v minulosti, značná nezorientovanosť v posudzovaní etnickej a štátnej príslušnosti,
ako aj neujasnenosť vo vlastnom etnickom vedomí. Tieto zistenia sa stali podnetom k široko
organizovanej osvetovej a propagačnej kampani medzi rómskym obyvateľstvom, aby sa podobná situácia
a výsledky nezopakovali aj pri nasledujúcom sčítaní obyvateľstva. Dnes už vieme, že pri sčítaní
ľudu 2001 sa k rómskej národnosti prihlásilo 89 920 obyvateľov. Bol to síce nárast približne o 14
tisíc osôb, ale v pomere k vtedajšiemu predpokladanému počtu asi 380 tisíc Rómov, aj pri tomto
sčítaní deklarovala rómsku národnosť len asi 1/4 Rómov, žijúcich na Slovensku. A to už bol dôvod,
že sa začalo hovoriť o kríze rómskej identity. Bolo zrejmé, že hlavným dôvodom tohto stavu bola
neochota Rómov  prihlásiť sa k svojej národnosti. A tá sa pripisovala strachu Rómov z perzekúcie,
hlavne však z diskriminácie pri uchádzaní sa o atraktívnejšie zamestnanie, pri žiadosti o byt a
pod. Zaiste sa na tom podieľal aj postupujúci proces spoločenskej integrácie určitej časti Rómov do
majoritnej spoločnosti.

Problémy rómskej identity sa stali predmetom sústredenejšieho záujmu etnológov, sociológov,
politológov a ďalších bádateľov. Etnológovia dospeli k poznatku, že formovanie etnickej identity
Rómovbolo v minulosti a je aj v súčasnosti zložitým procesom, na ktorom sa zúčastňovali viaceré
činitele. Bol to predovšetkým dlhodobý, navyše aj inštitucionálne a mocensky, rôznymi zákonnými
nariadeniami posilňovaný tlak majoritnej spoločnosti, ktorá Rómom vnucovala svoj kultúrny model a
všemožne sa usilovala rozložiť a potlačiť kontinuitne pretrvávajúci spôsob života a kultúrne návyky
Rómov. Ďalším činiteľom bola sídelná segregácia Rómov, ktorí žili v oddelených cigánskych osadách
na okrajoch dedín, v cigánskych štvrtiach na periférii miest a určitá časť aj v kočujúcich
skupinách. S tým súvisela vysoká miera spoločenskej izolácie Rómov, ktorí predstavovali, podobne
ako aj v iných európskych krajinách, početnú inoetnickú populáciu žijúcu na periférii majoritnej
spoločnosti, ktorá im mnohorakým spôsobom prejavovala svoje nadradené postavenie. Nezanedbateľným
činiteľom bolo, že Rómovia  neboli usídlení v kompaktnejších etnických ostrovoch či regiónoch, ale
boli disperzne roztrúsení v stovkách lokalít po celom území Slovenska. Takáto sídelná rozptýlenosť,
ako aj silné rodové väzby v rámci rómskych skupín, obmedzovala vnútroetnické kontakty, takže
vzájomná izolácia v konečnom dôsledku oslabovala aj vedomie rómskej spoločnosti. Navyše medzi
jednotlivými subetnickými časťami či skupinami Rómov, hlavne medzi usadlými a kočujúcimi, medzi
dedinskými a mestskými, ako aj medzi niektorými zamestnaneckými skupinami, prejavovali sa rôzne
vzájomné predsudky a ťažko prekonateľný spoločenský dištanc. Dôležitým faktorom, ktorý oslaboval
procesy vnútroetnickej integrácie Rómov bolo až do súčasnosti zväčša absentujúce vedomie spoločného
pôvodu, vlastných dejín a špecifických kultúrnych hodnôt. S nerozvinutým historickým vedomím
súvisí, že Rómovia nemajú konkrétnu predstavu o svojej pravlasti. Tí rozhľadenejší sa síce
dozvedeli, že ich materskou krajinou bola India, zväčša však nevedia, kde sa nachádza, takže nemajú
k nej ani citový vzťah.

Napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré mali dezintegrujúci účinok na rómske povedomie, existovalo u
nich aj isté povedomie spolupatričnosti. Avšak v dôsledku dlhodobého postavenia Rómov na okraji
sociálneho spektra, znevažujúco označovaných za parazitujúcu a asociálnu skupinu, Rómovia oddávna
vnímali, a aj v súčasnosti vnímajú svoju identitu negatívne, ako spoločenský a aj ľudský handicap.
Veď narodenie sa rómskym rodičom s výrazne odlišnými/cudzími antropologicko-rasovými znakmi, k tomu
aj v rómskom spoločenstve, s ktorým sa spájajú viaceré nelichotivé stereotypy a predsudky (leniví,
špinaví, čierni, klamári, zlodeji atď.), to všetko vnímali Rómovia ako predurčenie celého budúceho
života jednotlivca. V súvislosti s takýmito narodením nadobudnutými, pripísanými či nedobrovoľnými
zložkami identity, renomovaný slovenský ciganológ Arne Mann poukázal na výstižné úslovie, ktorým
Rómovia zo spišskej obce Letanovce hodnotia svoju pozíciu v porovnaní s príslušníkmi majoritnej
spoločnosti: „Ta vam dobre, bo vy ľudze, a my Cigaňi!“ Arne Mann analýzou mnohovrstevnosti
etnoidentifikačných procesov dospel k záveru, že podľa vzťahu Rómov k vlastnej identite, možno
príslušníkov tohto etnika rozdeliť do štyroch základných skupín. Do prvej skupiny zaradil tých
Rómov, ktorí vidia perspektívu spokojného života pre seba a svojich potomkov v maximálnom osvojení
si spôsobu života majoritného obyvateľstva, a preto preferujú cestu asimilácie. Do druhej skupiny
začlenil tých, ktorí vidia riešenie neuspokojivého postavenia Rómov  v sebauvedomovacom procese a
uprednostňujú cestu etnickej identifikácie. Do tretej skupiny zaradil tých Rómov, ktorí predbežne
nevidia riešenie svojich sociálnych problémov ani v jednej z uvedených možností a vo vzťahu k
etnicite zaujímajú nevyhranený/pasívny postoj. Do štvrtej skupiny vyčlenil potomkov zo zmiešaných
manželstiev, ako aj Rómov, ktorí dlhodobo žijú v inoetnickom (slovenskom, maďarskom) prostredí, v
dôsledku čoho je pre nich príznačná dvojitá etnická identita (MANN 1998:50-52).

Pri posudzovaní problematiky Rómov v súčasnej slovenskej spoločnosti boli vytypované viaceré okruhy
problémov v sociálnej, politickej, etnickej a vzdelávacej sfére, ktorých riešenie sa považuje za
osobitne naliehavé. Nášho odborného záujmu a našej vednej disciplíny sa bezprostredne dotýka sféra
etnických problémov, v ktorej za osobitne naliehavú sa označuje potreba rozvíjať sebapoznávacie a
sebauvedomovacie, čiže etnoidentifikačné programy a procesy. Po politickom zvrate v novembri 1989
boli na tomto úseku docielené viaceré pozitívne výsledky. Rómom bol priznaný štatút národnostnej
menšiny, na základe čoho boli zrovnoprávnení s ostatnými menšinami. V snahe podporiť
sebauvedomovací proces bol oficiálne uvedený do života endoetninym Rómovia, ktorého všeobecné
akceptovanie prispelo k eliminovaniu nežiadúcich významových odtieňov dovtedajšieho výlučného
etnického pomenovania Cigáni. Urobili sa významné kroky pri formovaní spisovného jazyka Rómov.
Začala vychádzať periodická tlač a vysielať pravidelné rozhlasové a televízne relácie v rómskom
jazyku. V Košiciach bola otvorená Stredná umelecká škola (1992) a v Nitre na Univerzite Konštantína
Filozofa Katedra rómskej kultúry (1990). V Prešove začalo pôsobiť profesionálne divadlo Romathan
(1993), pri regionálnych múzeách v Humennom (1994), v Rimavskej Sobote (1996) a pri Slovenskom
národnom múzeu v Martine (2002) vznikli dokumentačné strediská rómskej kultúry. Pri vzrastajúcom
počte príslušníkov rómskej inteligencie časť z nich si uvedomila svoje morálne záväzky, takže s
nemalou dávkou sebaobetovania podieľa sa na sociálnom a kultúrnom povznesení Rómov. Možno teda
zhrnúť, že na úseku kultúrneho života sa udiali mnohé pozitívne prínosy, ktoré nepochybne prispeli
k etnokultúrnemu rozvoju Rómov na Slovensku. Lenže proces ich etnického sebauvedomovania zostáva aj
naďalej zložitý a aj značne rozporuplný. Zainteresovaní špecialisti pri úvahách o perspektívach
Rómov  poukazujú aj na to, že majoritná spoločnosť sa voči nim uzatvára a nezanedbateľná časť z nej
sa správa k nim xenofóbne až rasisticky. Východiskom však môže byť iba vytváranie priestoru pre
nekonfliktné riešenie problémov súžitia Rómov s Nerómami. A to pri maximálnej miere zachovania
rómskej identity. O to sa však budú musieť usilovať všetky zainteresované zložky i jednotlivci zo
strany majority aj minority. Obidve strany sa budú musieť snažiť o zlepšenie rešpektu jedného k
druhému a o zlepšenie vzájomných vzťahov (NEČAS 2002:122).