[II 1893, str. 78-80, IV 1894, str. 14-16, 30-32, V 1895, str. 15—16, 40, 51-52), cľalej III. spev [Tovaryšstvo, I 1894, str.311-320) i konečne IV. spev (Tovaryšstvo, II 1895, str. 281—291). Ako Hollý, ij Tichomír Milkin prekladal časomerné, no používal už spisovnú dovenčinu. Prekladal som podľa vydania P. Mazona, Homěre, Iliade, tome I I-VI), Paris, Belieš Lettres 1949; tome II (VII-XII), Paris, 3elles Lettres 1947; tome III (XIII—XVIII), Paris, Belieš Lettres 1949; tome IV (XIX-XXIV), Paris, Belieš Lettres 1947. Z prekladov jol mi prístupný preklad O. Vaňorného a P. Mazona. O prepise gréckych vlastných mien rozhodla komisia, zložená : prof. dr. Eugena Paulínyho, dr. Jána Horeckého, pracovníka Jazykovedného ústavu SAV, prekladateľa a pracovníkov vydavateľstva Slovenský spisovateľ. M. o. literatúra: Schmid-Stählin, Geschichte der griechischen Literatur, I, Miinchen 1929 Drevňaja Grecija, Izdateľstvo Akademii nauk SSSR, Moskva 1956 G. Glotz, Histoire grecque, I, Paris 1925 V. S. Sergejev, Dějiny starověkého Řecka, Praha 1952 M. a A. Croiset, Histoire de la littérature grecque, I, Paris 1928 Istorija grečeskoj literatury, Izdateľstvo Akademii nauk SSSR, Moskva 1946 P. Mazon, Introduction á P Iliade, Paris 1942 f 1. Spev MOR. HNE V O hneve Achilla Péleovca mi, bohyňa, spievaj, o hneve zhubnom, čo Achájcom spôsobil premnohé strasti, do Hádu uvrhol veľký počet udatných duší hrdinov zdatných, keď psom a dravým rozličným vtákom ô napospas hodil ich telá. To diala sa Diova vôľa od toho času, čo v hneve sa rozišli po veľkom sváre Átreov syn, ten vojvodca mužstva, a Achilleus božský. Ktorýže z bohov to bol, čo zviedol ich k hádke a bitke? Létin a Diov syn. Ten, zanevrúc na kráľa hnevom, 10 roznietil v tábore ukrutný mor — i hynuli ľudia — lebo mu Átreov syn tak hanebne potupil Chrýsa, božieho kňaza. On totižto k rýchlym achájskym lodiam prišiel, by vykúpil dcéru, a nesmierne výkupné niesol. Na zlatom žezle, čo v pravici držal, mal pripäté stužky Foiba, presného strelca, a prosil Achájcov všetkých, najviac však obidvoch Átrea synov, čo velili mužstvu: „Átreovci a ostatní Achájci holení krásnych, kiež by vám dopriali bohovia, bydliaci v olympských domoch, vyvrátiť Priama mesto a šťastne sa navrátiť domov. Dcéru však milú mi vráťte a prijmite výkupné za ňu, uctiac tak Foiba, presného strelca a Diovho syna!" Ostatní Achájci všetci hneď schválili Chrýsovu žiadosť úctivo zachádzať s kňazom a nádherné výkupné prijať. Mienky tej nebol však Agamemnón, syn Átreov spupný. Potupne vyháňal Chrýsa a pridával výhražné slová: „Varuj sa, starec, nech viac ťa tu nevidím pri dutých lodiach, či už tu teraz hneď meškať, či neskoršie zas sa sem vrátiť, lebo ti nebude na osoh žezlo a posvätné stužky. Nevydám dievčinu tvoju, to skorej ju staroba nájde v domove mojom, tam v Argu, kde ďaleko od svojej vlasti bude mi na krosnách robiť a účasť brať na mojom lôžku. Choď preč a prestaň ma dráždiť, ak zdravý chceš odtiaľto odísť!" Riekol, i zľakol sa starec a poslúchol rozkazu jeho. V tichosti odišiel povedľa brehu, kde hučalo more. Potom však starec zabočil stranou a mnoho sa modlil k Foibovi, synovi Létó, čo krásne nosila vlasy. „Vyslyš ma, Striebornoluký, čo nad Chrýsou ochranu držíš, záštita posvätnej Killy a premocný Tenedu vládca, Smintheus! Ak niekedy chrám som ti postavil na tvoju radosť, alebo ak som ti spálil tučné stehenné mäso z obetných býkov a kôz, nuž vyplň mi želanie toto: Pomsti sa Danajcom svojimi strelami za moje slzy!" Takto on prosebné riekol i počul ho Apollón Foibos. Zostúpil z olympských kopcov a rmútil sa vo svojom srdci, majúc na pleci luk a tuľajku, z oboch strán krytú. Ako sa pohol zmorený hnevom, tu na jeho pleci odrazu zrinčali šípy. I kráčal podobný noci. Potom si ďaleko od lodí sadol a vypustil strelu: nato hneď luk jeho strieborný strašným rinkotom zaznel. 50 Spočiatku vysielal strely len do múľ a do rýchlych psiskov, potom však sústavne metal a strieľal pichľavé strely do samých ľudí; a hranice mŕtvol im horeli stále. Po celých deväť dní po vojsku lietali bohove strely, v desiaty deň ľud Achilleus do snemu zvolal, bo Héré, •55 bohyňa bielučkých lakťov, mu takto to vložila v myseľ, ľutujúc danajské mužstvo a vidiac, ako tam hynie. Potom však, keď sa už zišli a všetci na sneme boli, Achilleus s rýchlymi nohami povstal a povedal toto: „Átreov syn, ja myslím, že zahnaní odtiaľto nazad, 60 domov sa musíme vrátiť, ak, pravda, ujdeme smrti, totiž ak vojna a mor nás Achájcov kynožiť bude. Preto sa spýtajme dákeho veštca alebo kňaza alebo hádača snov — bo sen je tiež posolstvom Dia — aby nám riekol, čo toľko sa Apollón nahneval na nás: 65 či snáď sa nahneval pre sľub, či pre dáku slávnostnú obeť a či by nechcel z bezchybných kôz a baránkov prijať voňavú paru a za to odvrátiť hrozný mor od nás." Povedal takto a znova si sadol. Tu prostred nich povstal Kalchás, Thestorov syn, čo vynikal nad všetkých veštcov, 70 poznajúc prítomné, budúce, ako aj minulé veci. Vodcom bol achájskych chlapov, keď na lodiach k íliu išli, pre svoju vešteckú umnosť, čo dodal mu Apollón Foibos. Zmýšľajúc rozumne s nimi, sa ujal slova a riekol: „Kážeš mi, Achilleus, Diovi milý, povedať dôvod, 75 prečo sa Apollón, výborný strelec, rozhneval na nás. Dobre, nuž poviem to. Ty to však rozváž a prísahu zlož mi, že sa ma ochotne ujmeš tak rukami, ako aj slovom. Myslím si totiž, že rozhnevám muža, čo Argejcom všetkým veľkým je vládcom a ktorého slúchajú Achájci všetci. Lebo je mocnejší král, ak zahorí k nižšiemu hnevom; a ak aj náhodou toho dňa potlačí svoju žič horkú, predsa len neskoršie podrží nenávisť vo svojich prsiach dotiaľ, kým nesplní pomstu. Ty povedz, či budeš ma chrániť." V odpoveď na to mu Achilleus s rýchlymi nohami riekol: „Smelo len povedz nám všetko, čo o božskom znamení poznáš! Svedkom buď Apollón, Diovi milý, ktorého vzývaš, Kalchás, keď chystáš sa vyjaviť Danajcom znamenia božské, dokiaľ ja budem žiť a na zemi pozerať budem, pri dutých koráboch na teba ťažkú nevztiahne ruku z Danajcov nikto, i keby si mienil hneď vojvodcu mužstva, ktorý sa chváli, že z vojska je zo všetkých najlepším chlapom." Vtedy už smelosť dostal a povedal počestný veštec: „Ani sa nehnevá pre sľub, ba ani pre obeť slávnu. Hnevá sa pre svojho kňaza, čo znectil mu veliteľ mužstva, nechtiac mu prepustiť dcéru a veľké výkupné prijať. Pre toto Apollón zosiela strasti a zošle ich ešte. Dovtedy totiž nezbaví Danajcov hrozného moru, pokým nevrátia otcovi dievčinu jasného zraku úplne darmo a nepošlú posvätnú slávnostnú obeť do Chrýsy. Vtedy len budeme môcť si ho zmieriť a získať." Takto on povedal vtedy a sadol si. Prostred nich povstal hrdina Agamemnón, syn Átreov, premocný vládca, kypiaci zlosťou; hruď sa mu zaliala čiernymi mrakmi prudkého hnevu a oči mu blčali iskriacim ohňom. Na kňaza zagánil zlostne a potom povedal takto: „Zlovestný veštec, čo nikdy si neriekol milú mi veštbu! Tvojmu srdcu je milé vždy iba nešťastie veštiť; dobré si neriekol dosiaľ a ani si nesplnil nikdy. Teraz tiež vykladáš prítomným Danajcom takúto veštbu, vraviac, že Apollón strelec im preto útrapy stroji, lebo vraj nebol som ochotný za dcéru Ghrýsovu prijať od otca výkupné krásne; veď omnoho radšej ju samu v dome chcem mať a dávam jej prednosť pred Klytaimnéstrou, manželkou mladosti svojej, bo za ňou nezaostáva 115 postavou tela, ni vzrastom, ni umom, ni zručnosťou v práci. Ale aj takto som ochotný vrátiť ju, ak je tak lepšie. Radšej chcem národu zachovať spásu než priviesť ho v skazu. Ale mi ihneď pripravte iný dar, aby som nebol bez daru z Argejcov sám, bo toto by nebolo správne. 120 Vidíte predsa všetci, že dar môj odchádza inde." Rýchly Achilleus božský mu na to zas v odpoveď riekol: „Přeslavný Átreov syn, ty zo všetkých najlakomejší, akýmže darom ťa obdaria Achájci, udatní v boji? Nevieme totiž, či hromada spoločnej koristi leží 125 niekde, lež korisť, čo vzali sme z miest, je rozdaná všetka; nemožno od ľudu žiadať, by znovu ju zbieral a znášal. Len ju ty nateraz bohovi prepusť. Veď Achájci ti to trikrát a štyrikrát splatia, ak predsa niekedy Zeus nám dožičí vyvrátiť Tróju, to s dobrými hradbami mesto." 130 Premocný Agamemnón mu v odpoveď povedal toto: „Nebuďže úskočný, práve ty, Achilleus, podobný bohom, vždy taký priamy! Bo ani ma nepreľstlš, ani sa nedám presvedčiť. Alebo azda chceš, aby si sám dostal dar svoj, ja však mám bez daru sedieť, keď kážeš mi vydať tú dievku? 135 Dobre, ak Achájci, udatní v boji, mi iný dar dajú, vyberúc po mojej vôli, ak náhradu dostanem za svoj. Ak mi ho odmietnu dať, nuž potom sám si ho vezmem, možno, že tvoj, a možno, že Aiantov alebo azda Odysseov; ten iste sa rozhorčí, ku komu prídem. UO O tom však budeme môcť si povravieť niekedy neskôr, teraz hneď poďme a spusťme čiernu loď na božské more, dôkladne vyberme veslárov pre ňu a slávnostnú obeť naložme na loď a vysaďme na ňu tiež Chrýsovu dcéru s krásnymi lícami. Z poradcov ľudu nech zostane pri nej 145 jeden, buď Aiás, buď Idomeneus, buď Odysseus božský, abo ty, Péleov syn, čo vzbudzuješ najväčšiu hrôzu, aby si posvätnou obeťou zmieril nám Ďalekostrelca." Achilleus rýchly sa mrzko na neho pozrel a riekol: „Ach, ty nehanebník, čo po zisku dychtivo túžiš! Akože slúchne ťa z Achájcov niekto, keď vydáš im rozkaz vydať sa na cestu niekam Či s mužstvom bojovať silou? Lebo ved bojovným Trójanom kvôli som neprišiel k Tróji bojovať s nimi; veď od nich netrpím nikajú krivdu. Nikde a nikdy mi nevzali dobytok alebo kone, nikto mi v žírnej a hrudnatej Fthíi, čo dodáva chlapov, nezničil úrodu moju, bo delí nás rozsiahly priestor, tienisté masívy horské a ďaleko hučiace more. S tebou však prišli sme, človeče bez hanby, tebe len kvôli, vydobyť tebe, ty pes, a tvojmu bratovi povesť u trójskych chlapov, ty na toto nehľadíš, ani nič nedbáš. Dokonca ešte mi hrozíš, že prídeš a vezmeš mi dar môj, pre ktorý mnoho som skúsil a ktorý mi Achájci dali. Krem toho nikdy mi neprídu rovnaké dary, keď naši Achájci vyvrátia Trójskym ich niektoré ľudnaté mesto, hoci aj v zúrivom boji vždy pripadá väčšina práce na moje ruky; keď ale niekedy delenie príde, tebe sa väčší dar dostane vždy, ja s malým, no milým darom sa k lodiam vraciam, hoc omdlievam od ťažkých bojov. Teraz však do Fthíe pôjdem, veď pre mňa je omnoho lepšie plaviť sa s krivými loďami domov, nie, nechcem už viacej zbavený cti tu hojnosť a bohatstvo pre teba zbierať." V odpoveď riekol mu Agamemnón, vojvodca mužstva: „Bež si len rýchle, ak srdce ťa ženie, ja nejdem ťa prosiť, aby si kvôli mne zostal; veď iní tu zostanú pri mne, ktorí si budú ma ctiť, no najmä rozvážny boh Zeus. Zo všetkých kráľov, živených Diom, si protivný najviac, pretože vždy sú ti milé len sváry a vojny a bitky. Áno, si nesmierne silný, no myslím, že od boha máš to. Vráť sa len domov aj so svojím loďstvom a svojimi druhmi; kraľuj si Myrmidoncom, ja o teba nedbám a tvojho hnevu si nevšímam vôbec. Lež moju si vypočuj hrozbu: Ako mne odníma Apollón Foibos Chrýsovu dcéru, ktorú mu odošlem so svojou loďou a svojimi druhmi, takto ja odvediem Brísovu dcéru s prekrásnou tvárou 190 195 200 185 zo stanu tvojho, tvoj dar; to aby si naozaj spoznal, o čo som mocnejší než ty, a aby si netrúfal druhý hovoriť so mnou jak s rovným a na roveň stavať sa so mnou." Toľko on riekol. No Achilla zmocnil sa smútok a srdce v chlpatých prsiach mu kolíše medzi zámermi dvoma: alebo vytiahnuť pri stehne visiaci ostrý meč z pošvy, zaplašiť ostatných chlapov a usmrtiť Agamemnona, alebo potlačiť žič a zadržať vzbúrenú myseľ. Zatiaľ čo takto on premýšľal vo svojom srdci a v mysli, práve keď tasil už veľký meč z pošvy, tu Athéné prišla z neba, bo bohyňa bielučkých lakťov ju poslala, Héré, majúca k obidvom rovnakú lásku a rovnakú starosť. Zastala za ním a schytila Achilla za plavé vlasy, zjaviac sa jedine jemu, kým z druhých ju nevidel nikto. Achilla zmocnil sa úžas a rýchlo sa obrátiac, spoznal Athénu Pallas, bo z očí jej sršali hrozivé blesky. Ihneď sa obrátil na ňu a povedal perutné slová: „Prečo si prišla, ty rodenka oblakovládneho Dia? Aby si videla pýchu a nadutosť vojvodcu mužstva? Ale toto ti poviem a to sa tiež zaiste stane: za svoju prílišnú pýchu on čoskoro o život príde." Bohyňa s jasnými očami, Athéné, riekla mu na to: „Šialenosť tvoju, ak, pravda, ma slúchneš, som utíšiť prišla z neba, bo bohyňa bielučkých lakťov ma poslala, Héré, majúca k obidvom rovnakú lásku a rovnakú starosť. Preto hneď od hnevu upusť a meč svoj neťahaj z pošvy. Namiesto toho ho slovami potup, a tak sa aj stane. Toto ti totiž poviem a to sa tiež vyplní iste: príde raz čas, keď trikrát viac vznešených dostaneš darov za dnešnú spupnosť, len snaž sa krotiť a dľa nás sa správaj." V odpoveď na to jej Achilleus s rýchlymi nohami riekol: „Hoci aj srdce mi skypelo hnevom, slová vás oboch isteže, bohyňa, zachovať treba, bo tak je to lepšie: toho, kto poslúcha bohov, aj bohovia vyslyšia radi." Riekol a na rúčke striebornej zadržal pravicu ťažkú, 205 210 215 ? do pošvy znova zastrčil veľký meč svoj a slúchol na slovo Athénu božskú. Tá zasa hneď na Olymp išla k ostatným bohom, ta do domu oblakovládneho Dia. Po tomto Achilleus znova napadol vojvodcu mužstva záplavou urážok hrubých, bo hnev svoj neskrotil dosiaľ: „Opilec s podlými očami psa, no s jelením srdcom, nikdy si odvahu nemal sa vyzbrojiť do vojny spolu s ostatným ľudom a ani sa do dákej zálohy vradiť s elitou achájskych chlapov; to vždy sa ti videlo smrťou. Pravdaže, viacej ti vynáša po šírom achájskom vojsku oberať o dary všetkých, čo niečo ti na odpor vravia! Národ svoj žerúci kráľ, veď vládneš len ničomným ľuďom, ináč už bol by si dnešný svoj mrzký čin napokon spáchal. Dobre, no toto ti poviem a potvrdím prísahou veľkou: Pri tomto žezle, čo nikdy viac nevydá lístie a vetvy — pretože dávno už predtým na horách nechalo peň svoj — ani sa neskrášli kvietím, bo kovom sa zlúpalo z neho lístie a kôra, a teraz zas synovia Achájcov v rukách svojich ho nosia, keď na súdoch súdia a v Diovom mene zverené zákony chránia; to bude ti prísaha veľká. Príde raz deň, keď synovia Achájcov všetci si budú Achilla žiadať, a hoci to bude ťa trápiť, no predsa pomôcť im nebudeš môcť, keď padať a umierať budú pod rukou Hektora, záhubců mužstva; ty budeš sa súžiť, ľutujúc neúctu k tomu, čo z Achájcov vynikal najviac." Péleov syn tak riekol a do zeme uderil žezlom, pobitým dokola zlatými klincami; sám si však sadol. Ale aj Átreov syn sa hneval. Tu prostred nich povstal Nestor s jazykom sladkým, ten zvučný od Pylu rečník, ktorému nad med sladšie z jazyka plynuli slová. Dve sa už minuli pokolenia smrteľných ľudí, ktorí sa kedysi zrodili súčasne s ním a zaňho vyrástli v presvätom Pyle — a teraz bol tretiemu kráľom. Zmýšľajúc rozumne s nimi, sa ujal slova a riekol: „Beda, ach, na zem achájsku prichádza zármutok veľký! 255 Iste by Príamos jasal a spolu s ním synovia jeho, ostatní Trójania taktiež by plesali vo svojom srdci, keby tak zvedeli všetko tu o tomto rozpore vás dvoch, ktorí ste prví tak v rade Danajcov, ako aj v boji! Preto si povedať dajte — veď odo mňa oba ste mladší. 260 Ja som sa totiž už kedysi stýkal aj s lepšími chlapmi než vy, a ani tí mojimi radami nezhrdli nikdy. Ešte som nevidel totiž a ani už nebudem vidieť chlapov jak Peiríthoos a Dryás, vladyka ľudu, Kaineus, Exadios a Polyfém božský a ďalej 265 Théseus, Aigeov syn, chlap podobný nebeským bohom. Boli to najlepší z chlapov, čo vyrástli z pozemských ľudí; najlepší boli a s takými istými zvádzali boje: s horskými obludami, a všetky ich zhubili strašne. S týmito chlapmi som býval, keď prišiel som ku nim až z Pylu, 270 z ďalekej zámorskej zeme, bo sami ma pozvali k sebe. Sám som tiež bojoval dľa svojej sily, hoc s nimi by nikto nemohol bojovať z ľudí, čo teraz tu na zemi žijú. Predsa však mojej si vážili rady a moju reč slúchli. Preto ma slúchnite tiež, veď omnoho lepšie je slúchnuť. 275 Ani ty, hoci si zaiste udatný, neber mu dievča; nechaj mu dar, čo predtým mu synovia Achájcov dali. Ani ty, Péleov syn, už nechci viac hádať sa s kráľom v urputných sporoch, veď predsa zo všetkých najväčšiu česť má žezlom vládnuci kráľ, čo slávu tú od Dia dostal. 280 Ty ak si nesmierne silný, veď božská ťa zrodila matka, on zas je mocnejší než ty, bo vládu má nad väčším počtom. Átreov syn, len prestaň sa zlostiť; ja sám ťa tiež prosím: ustúp od hnevu na syna Pélea, ktorý je predsa všetkým nám Achájcom premocnou baštou v záhubnej vojne!" 285 Premocný Agamemnón mu v odpoveď povedal toto: „Všetko, čo, starec, si riekol, riekol si naozaj správne, človek však tento sa vypína nad všetkých ostatných ľudí, chcel by byť všetkým nám pánom a chcel by nás ovládať všetkých, všetkým nám rozkazy dávať, no asi ho neslúchne niekto. A ak mu umenie bojovať kopijou bohovia dali, či mu tiež dávajú právo nám urážky do tváre metať?" Achilleus božský mu do reči skočil a v odpoveď riekol: „Bol by som pred ľuďmi naozaj bojkom a ničomným chlapom, keby som vo veci každej, čo povieš, ti ústupky robil. Iným si komanduj takto, no nedávaj rozkazy pre mňa, lebo ja, ako si myslím, už viacej ťa nebudem slúchať. Inú však poviem ti vec; ty vštep šiju do svojej mysle. Pre dievku samu ja rukami nebudem bojovať s tebou alebo s iným, veď vzali ste iba to, čo ste mi dali. Z tých ale ostatných vecí, čo ležia mi pri rýchlej lodi, nebudeš môcť mne naprotiveň si vôbec nič odniesť. Nože sa pokús, nech zvedia to všetci tu prítomní chlapi! Zaraz ti tmavá krv vystrekne okolo kopije mojej." Skončiac tak ostrými slovami vzájomnú osobnú zvadu, obaja vstali a pri lodiach achájskych skončili radu. Péleov syn šiel ku svojim stanom a ku pekným lodiam v sprievode Menoitiovho syna a ostatných druhov; Átreov syn zas rozkázal rýchlu loď na more stiahnuť, dvadsať veslárov vybral a naložil slávnostnú obeť bohu a privedúc osobne spanilú Chrýsovu dcéru, na loď ju usadil. Vodcom výpravy Odysseus stal sa. Títo hneď vstúpili na loď a plávali po mokrých cestách. Átreov syn však nariadil vykonať očistu ľudu; nuž sa čistili ihneď a do mora zmývali škvrnu, na čo zas vzdávali božskému Foibovi slávnostnú obeť býkov a kôz tam na brehu neúnavného mora; vo veľkých kotúčoch dymu až do neba stúpala vôňa. Toto tam v tábore robili všetci, no veliteľ mužstva nevzdal sa sporu, čo ním sa synovi Pélea hrozil, naopak, povedal Talthybiovi a Eurybatovi, v ktorých mal svojich obratných poslov a heroldov slávnych: „Ihneď sa vyberte do stanu Achilla Péleovca, Brísovu dcéru za ruku chyťte a odveďte odtiaľ! Ak vám ju náhodou odmietne vydať, tak sám šiju vezmem, 325 príduc ta s početným mužstvom, to však ho bude stáť viacej! Po týchto slovách ich poslal a dodával výhražné slová. Oni, hoc neradi, kráčali pozdĺž diaľneho mora, dokiaľ až neprišli k stanom a korábom Myrmidončanov. Našli tam Achilla pri jeho stane a pri čiernej lodi 330 sedieť, no iste sa netešil v srdci, keď zrazu ich zočil. Obaja stŕpli a hanbiac sa kráľa, zastali pred ním, . nemajúc odvahy ani ho osloviť ani sa spýtať. On to však pochopil vo svojej mysli a povedal takto: „Vitajte, heroldi, u mňa, vy poslovia Dia a ľudí, 335 poďte sem bližšie, veď vy nie ste vinní, lež Agamemnón, ktorý vás oboch sem poslal po krásnu Brísovu dcéru. Patroklos božský, ty ihneď sa zober a priveď im dievča, nech si ho odvedú preč, no oba mi svedkami buďte pri večne blažených bohoch a pri ľuďoch, synoch to smrti, 340 ako aj pred týmto divým kráľom, ak niekedy zasa znova vám potrebný budem, by zahnal som ohavnú skazu od jeho chlapov! Veď zúri a šalie len na svoju škodu, neschopný z minulých vecí sa poučiť pre čas, čo príde. Jak by mu Achájci pri lodiach bezpečne bojovať mohli!" 345 Takto on riekol a Patroklos poslúchol milého druha; zo stanu vyviedol spanilú Brísovu dcéru a dal ju heroldom odviesť. Tí išli zas pozdĺž achájskych lodí. Dievča len nerado kráčalo s nimi a Achilleus rýchly vyronil slzy a vzdialiac sa od druhov, sadol si stranou 350 na brehu sivého mora a pozeral na lesklú vodu. Potom sa pomodlil vrúcne a k matke vystieral ruky: „Ak si ma zrodila, matka, len pre celkom kratučký život, česť aspoň mal by mi udeliť premocný olympský vládca, zvysoka hrmiaci Zeus; no teraz ma nepoctil vôbec. 355 Lebo ma Agamemnón, syn Átreov širokovládny, zneuctil; má totiž dar môj, keď násilne sám mi ho zobral." Takto to povedal s plačom a jeho reč počula matka, sediaca v hlbinách morských, tam u svojho starého otca. 35 Rýchlo sťa hmla sa vynorí z hlbín sivého mora, sadne si k synovi svojmu, čo stále len prelieva slzy, nežne ho pohladí rukou a menom ho osloviac, povie: „Synáčik milý, čo plačeš? Čím trápiš sa vo svojom srdci? Rozpovedz všetko, nič predo mnou netaj, nech vieme to spolu!" Na to jej povedal, zhlboka vzdychajúc, Achilleus rýchly: „Vieš to, nuž načo mám hovoriť o tom, čo tebe je známe? Prišli sme k Tebe a posvätné mesto Eetióna celkom sme zmenili v rumy a všetko sme odviedli stade. Achájsky ľud hneď vospolok dobre si rozdelil korisť, vyberúc synovi Átrea spanilú Chrýsovu dcéru. Potom však Chrýsés, čo strelcovi Foibovi milým je kňazom, prišiel sem k lodiam Achájcov, oděných pancierom z kovu, vykúpiť dcéru a prinášal výkupné nesmierne veľké. Na zlatom žezle, čo v pravici držal, mal pripäté stužky Foiba ďalekostrelca a prosil Achájcov všetkých, najviac však obidvoch Átrea synov, čo riadili mužstvo. Ostatní Achájci všetci hneď schválili Chrýsovu žiadosť úctivo zachádzať s kňazom a nádherné výkupné prijať. Mienky tej nebol však Átreov syn, čo vodcom je mužstva; potupne vyháňal Chrýsa a pridával výhražné slová. Starec preč odišiel s veľkým hnevom, no Apollón Foibos vyslyšal modlitbu jeho, veď kňaz mu bol nadmieru milý. Zhubný šíp do vojska Achájcov pustil a ihneď nám ľudia začali umierať jeden po druhom: bohove strely lietali po celom achájskom vojsku. Tu výborný veštec, ktorý vie všetko, nám vykladal zjavenia Ďalekostrelca. Ja som bol prvý, čo ihneď som radil uzmieriť boha. Átreovca sa zmocnila zlosť a rýchlo sa zdvihnúc, vyriekol výhražné slová, čo teraz stali sa skutkom. Lebo aj Achájci jasného zraku na rýchlej lodi k Chrýsovi dievčinu vedú a Foibovi obetu nesú; z môjho však stanu pred malou chvíľou len heroldi vyšli, odvedúc Brísovu dcéru, čo darom mi Achájci dali. Preto, ak môžeš, nuž vezmi ma v ochranu, vlastného syna! Na Olymp odíď a popros tam Dia, ak niekedy nejak 395 Diovo srdce si vedela potešiť slovom či skutkom. Lebo veď v otcovom paláci často som počul ťa vravieť s pýchou, že jediná spomedzi blažených bohov si mala odvahu odvrátiť od Dia mračného potupnú skazu v čase, keď ostatní olympskí bohovia chceli ho zviazať, 400 Poseidon, Héré a dokonca bojovná Athéné Pallas. Ty si však, bohyňa, prišla a pút si ho zbavila vtedy; na tvoje vyzvanie vyšiel na Olymp storuký obor, bohovia zvali ho Briareom a v ľude mal meno Aigaión — ten prevýšil silou aj vlastného otca. 405 Tento sa posadil povedľa Dia a tešil sa sláve. Bohovia sa ho zľakli a Dia už nechceli zviazať. Toto mu pripomeň dnes a sadnúc si povedľa neho, objím mu kolená, či by snáď Trójanom pomáhať nechcel zatlačiť Achájcov pri lodných zadkoch a okolo mora, 410 stále ich biť, nech všetci sa nasýtia kráľa a on sám, premocný vládca Agamemnon, nech pochopí svoju vinu, že neuctil muža, čo z Achájcov vyniká najviac." Thetis sa topila v slzách a v odpoveď riekla mu takto: „Prečože som ťa len zrodila, dieťa, a chovala pre strasť? 415 Bár by si mohol tu pri lodiach Achájcov bez sĺz a útrap sedieť, keď osud tvoj taký je kratučký, neveľmi dlhý! Teraz však život máš krátky a súčasne biedny jak nikto. Pre taký neštastný osud som v paláci dala ti život! Pôjdem však k Diovi, vládcovi blesku, až na snežný Olymp, 420 sama mu vyložím želanie tvoje, ak, pravda, ma slúchne. Ty však si sadni tu k rýchlym lodiam a zachovaj v srdci hnev svoj k achájskym chlapom a celkom sa zdržiavaj vojny. Zeus totiž odišiel včera na hody k Ókeanovi, k čestným Aithiopom a spolu s ním bohovia všetci. 425 Ale keď v dvanásty deň sa na Olymp nazad zas vráti, vtedy ja odídem do jeho paláca s kovovým prahom, objímem kolená jeho a dúfam, že pohnem ho k činu." hrý- t30 35 40 15 >0 >5 Riekla a odišla preč a na mieste nechala syna zmietať sa vo vnútri hnevom, že vzali mu násilím ženu s prekrásnym driekom. A medzitým blížil sa Odysseus božský k Chrýse, kam privádzal Foibovi posvätnú slávnostnú obeť. Keď však už došli a boli už v prístave s hlbokou vodou, zvinuli plachty a potom ich vložili do čiernej lode, pomocou povrazov obratne sklonili k podstavcu stožiar; nato zas veslami na samé kotvisko prihnali koráb, do vody vhodili skaly a bežali priviazať laná. Potom už schádzali z lode a vystúpiac na morský príboj, začali z lodí vyvádzať Foibovi slávnostnú obeť. Konečne zostúpi z rýchleho korábu Chrýsova dcéra, ktorú hneď dôvtipný Odysseus k oltáru vedie a dá ju milému otcovi do rúk a tieto mu vyriekne slová: „Ghrýsés, mňa posiela k tebe Agamemnón, náš vládca; vediem ti dcéru a vykonám Foibovi posvätnú obeť v mene Danajcov všetkých, bo chceme si uzmieriť vládcu, ktorý nám Argejcom zosiela teraz tak žalostné strasti." Riekol a do rúk ju otcovi oddal. Ten s radosťou prijal premilú dcéru. A oni zas rýchlo a v poriadku kládli Foibovi okolo pekného oltára obetu slávnu. Potom si umyli ruky a vybrali pražmo, kým Chrýsés vystieral k nebu ruky a nahlas za nich sa modlil. „Vyslyš ma, Striebornoluký, čo nad Chrýsou ochranu držíš, záštita presvätej Killy a premocný Tenedu vládca! Raz už si vyslyšal modlitbu moju, keď som ťa prosil, vzdal si mi česť, keď kruto si naložil s achájskym ľudom. Ešte aj teraz ma vyslyš a vyplň mi želanie moje: Odvráť už teraz od ľudu Danajcov záhubnú skazu!" Takto on prosebné riekol i počul ho Apollón Foibos. Keď však už skončili prosbu a na čelá sypali pražmo, dvíhali zvieratám hlavy, ich klali a stiahli ich z kože, vysekli zo stehien mäso a zasa ho obvili lojom, zložiac ho v dvojitú vrstvu a dali naň surové mäso. Starec to na trieskach pálil a nalieval ohnivé víno, mladíci stáli pri ňom a držali vidlice v rukách. Keď však už spálili stehenné mäso a pojedli droby, 465 krájali ostatné mäso a potom ho na ražne stokli, pozorne piekli a nakoniec všetko to vytiahli z ohňa. A keď už skončili prácu a hostina hotová bola, jedli a netrúchlil nikto, bo všetkým sa rovnako ušlo. Potom, keď zahnali smäd a do jedla nebolo chuti, 470 mladíci dovrchu naplnia miešadlá vínom a nato lejú ho všetkým, no najsamprv uliali z pohára bohom. Potom sa celý deň synovia Achájcov snažili boha uzmieriť sborovým spevom a spievali prekrásny paián, velebiac Foiba, ktorý ich počul a tešil sa v srdci. 475 Keď však už zapadlo slnko a nadišiel večerný súmrak, vtedy sa pri lodných povrazoch všetci zložili k spánku. A keď sa nad ránom zjavila zornica ružovoprstá, vtedy sa brali už k šíremu táboru achájskych synov. Apollón Ďalekostrelec im zoslal priaznivý vietor. 480 Oni hneď vyzdvihli stožiar a roztiahli bielučké plachty, vietor sa zaboril do stredu plachty a okolo spodku idúcej lode sa dvíhala vlna a šumela nahlas. Loď sa po vlnách hnala a dráhu si razila k cieľu. Keď však už došli až k šíremu táboru achájskych synov, 485 ponajprv na breh, vysoko na piesok vytiahli z vody černavý koráb a podeň vložili dlžizné brvná. Nato sa všetci rozišli po svojich stanoch a lodiach. Medzitým Péleov syn, ten hrdina, Achilleus rýchly, sedel pri rýchlych lodiach a hneval sa uvzato ďalej. 490 Nikdy viac nešiel už na schôdzu ľudu, kde získa sa sláva, nikdy viac do boja nešiel, lež trápil sa vo svojom srdci; zostával v stane, no myslel len na krík a vojnové bitky. Keď však už od tých čias na nebi dvanásta zornica vyšla, vtedy sa na Olymp vrátili bohovia, žijúci večne, 495 spoločne všetci a v čele ich Zeus. No Thetide z mysle nevyšli príkazy syna, lež vznesúc sa na morskú vlnu, zrána hneď k velkému nebu a na vrchol Olympu prišla. Kronovec s mohutným hlasom tam vzdialený od druhých sedel na kopci, ktorý sa z olympských vrcholcov najvyššie dvíha. Sadla si oproti nemu a lavicou objala jeho kolená božské, kým pravicou jdotkla sa Diovej brady, prosiac ho, Kronovho syna a vládcu, a riekla mu toto: „Otec môj, Kronovec, ak som ti pomohla spomedzi bohov slovami alebo skutkom, nuž vyplň mi želanie toto: Vráť česť synovi môjmu, čo z ľudí má najkratší život, pretože teraz ho Agamemnón, vojvodca mužstva, zneuctil, má jeho dar, keď sám si ho násilne zobral. Ty však mu navráť česť, ty premúdry olympský vládca. Dotiaľ až Trójanom dodávaj chrabrosť, kým Achájci môjmu synovi nevrátia česť a poctou mu nezvýšia slávu!" Takto to riekla, no oblačný Zeus jej odpoveď nedal. V tichosti dlho tam sedel a Thetis, jak dotkla sa jeho V kolien, tak stále ich tlačí a ešte raz takto mu povie: „Dajže mi nezvratný prísľub a uisť ma kývnutím hlavy, abo ma odbi, veď nepoznáš strachu, nech jasne sa dozviem, ako som najmenej ctená a vážená vo sbore bohov!" Oblačný Zeus sa rozhneval veľmi a riekol jej takto: „Aká to nešťastná vec, že asi ma do sváru vženieš s Hérou, keď príde ma dráždiť a urážať potupnou rečou. Lebo aj bez toho v sbore nebeských bohov mi stále výčitky robí a vraví, že Trójanom pomáham v bitke. Ty sa však teraz zas vzdiaľ, nech dáko ťa neuzrie Héré, a čo sa tvojho želania týka, to prenechaj na mňa. 1 Tu, hľa, ti prikývnem hlavou, to aby si dôveru mala: toto je totižto odo mňa aspoň aj ostatným bohom najväčšia záruka; nemôžem odvolať, nemôžem klamať, nemôžem nesplnit' niečo, čo prisľúbim kývnutím hlavy." Kronovec riekol a tmavými brvami na súhlas kývol; božské vládcove vlasy sa zhrnuli na čelo razom z jeho nebeskej hlavy a veľký Olymp sa zachvel. Takto sa dohodnúc, rozišli sa. A bohyňa Thetis nato hneď z jasného Olympu skočila do morských hlbín; Zeus šiel do svojho domu. Tu povstali bohovia všetci zo svojich sídiel a išli mu oproti. Odvahu nemal 535 nikto ho na mieste čakať, lež všetci hneď povstali pred ním. Tak sa on posadil na trón. No bohyňa Héré hneď dobre spoznala na prvý pohľad, že mala s ním poradu Thetis, bohyňa striebornonohá a dcéra morského starca. Takouto pichľavou rečou hneď osloví Kronovca Dia: 540 . „Ktorý zas z bohov sa s tebou, ty úskočník, potajme radil? Vždy ti je milé, keď môžeš sa odo mňa, manželky svojej, vzdialiť a rozhodnúť tajomné veci, bo doposiaľ nikdy nemal si chuti mi úprimne povedať zámery svoje." Otec ľudí a bohov jej na to zas v odpoveď riekol: 545 „Neteš sa nádejou, Héré, že dozvieš sa myšlienky moje! Ťažko to pôjde aj tebe, i hoci si vlastnou mi ženou. Čo sa ti patrí počuť, nuž o tom sa nedozvie skoršie nijaký blažený boh a nijaký smrteľný človek. Na to však, o čom rozhodnúť sám chcem bez druhých bohov, 550 na to sa nepýtaj vôbec a ani nepátraj po tom!" Velebná Héré s veľkými očami na to mu riekla: „Kronovec hrozný, ach, aké si pred chvíľou použil slovo? Dávno už sa ťa nepýtam na nič, nesliedim vôbec; úplne slobodne premýšľaš o všetkom, čo sa ti páči. 555 Teraz však bojím sa strašne, že dáko ťa naviedla Thetis, bohyňa striebornonohá a dcéra morského starca. Zrána hneď sadla si k tebe a objala kolená tvoje; tuším, že kývnutím hlavy si dal jej záruku pevnú Achilla poctiť a premnohých Achájcov pri lodiach zhubiť." 560 Oblačný Zeus, syn Kronov, jej na to zas v odpoveď riekol: „Šialená žena, veď vždy si len domýšľaš, sliediš vždy po mne, predsa však nebudeš môcť nič urobiť, iba sa vzdiališ ešte viac môjmu srdcu, a bude to pre teba horšie. Ak je tak, ako ty vravíš, nuž zaiste tak si to želám. 565 Ty však si sadni a mlč a poslúchaj rozkazy moje, lebo ti pomôžu málo hoc olympskí bohovia všetci, ak sa raz priblížim k tebe a rukami na teba siahnem!" Riekol, i zľakla sa bohyňa s veľkými očami, Héré. Ihneď si v tichosti sadla a premohla premilé srdce; >70 hnev sa však v Diovom paláci zmocnil aj ostatných bohov. Výborný umelec Héfaistos povstal a vravieť im začal z vďačnosti k premilej matke,'k Hére bielučkých lakťov: „Aká to bude nešťastná vec a neznesiteľná, ak sa vy obaja pre ľudí smrteľných hádate takto, >75 uprostred bohov robíte krik, veď nebude viacej radosti pri dobrých hodoch, bo víťazí to, čo je horšie. Matke, hoc sama je zaiste rozumná, chcel by som radiť, aby sa snažila páčiť sa Diovi, aby sa otec nepúšťal do hádky s ňou a naše nám nekazil hody. S80 Lebo ak zachcel by azda olympský vrhateľ bleskov zo stolcov zraziť nás, môže: má zo všetkých najväčšiu silu. Ty sa však snaž ho získať a lichoť mu príjemnou rečou; uvidíš, ihneď sa k nám zas milým a láskavým stane." Takto on riekol a vyskočiac prekrásnu dvoj uchú čašu 5Ä5 vloží do ruky milej matke a toto jej povie: „Znášaj to, mamička moja, a vydrž, hoc v zármutku veľkom, len nech ťa, milenú matku, svojimi očami nezriem, ako si bitá, bo pomôcť ti nijako nebudem vládať, hoci aj nerád — ťažko je s Olympským zápasiť, ťažko! 590 Lebo už kedysi skôr, keď chcel som ti na pomoc bežať, chytil ma za jednu nohu a zhodil ma z božského prahu; po celý deň som letel, až konečne k západu slnka padol som na ostrov Lémnos, a len-len že ešte som dýchal. Tam sa ma ujali sintinskí chlapi hneď, ako som padol." 595 Riekol a bohyňa bielučkých lakťov sa usmiala, Héré; s úsmevom prijala čašu, čo jej syn Héfaistos podal. On však napravo kráčal a všetkým ostatným bohom nalieval sladučký nektár, čo z veľkého miešadla čerpal. Blažení bohovia všetci vybuchli búrlivým smiechom, 600 vidiac, jak po sieni od jedných ku druhým Héfaistos behá. Takto tam vtedy po celý deň, kým zapadlo slnko, jedli a netrúchlil nikto, bo všetkým sa rovnako ušlo, z krásnej sa tešili harfy, čo na nej hral Apollón Foibos, ako aj z Múz, čo v piesňach sa striedali čarovným hlasom. 605 Keď však už navečer zapadlo žiarivé slnečné svetlo, ihneď sa pobrali spať a každý šiel do svojho domu, ta, kde Héfaistos, slávny a obratný umelec, palác skúsenou mysľou sám postavil každému jednému z bohov. Olympský vrhateľ bleskov tiež išiel na svoje lôžko, 610 na ktoré líhal si vždy, keď prichádzal na neho spánok. Vystúpil naň a spal — s ním zlatotrónna tiež Héré.