−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
1
„PODOBY“ ISLÁMU: SMERY, PRÚDY, SKUPINY, FRAKCIE
ridda a fitna, „ortodoxia“ (ahl as-sunna wa džamác
), cháridža, šíc
ti (šíc
at c
Alí): zajdíja, ismác
ílíja
(qarmatí, nizáí / „asasíni“), ithnác
ašaríja, „extremisti“ / ghulát (nusajríja / a/alawíja, drúzovia, jazídíja),
reformné skupiny (ahmadíja, bábíja, baháí).
pramene:
LANDOLT, Hermann & SHEIKH, Samira & KASSAM, Kutub (eds.), An Anthology of
Ismaili Literature: A Shic
i Vision of Islam, London – New York, I.B. Tauris - The
Institute of Ismaili Studies, 2008.
AL-MUZAFFAR, Muhammad Rida The Faith of Shi'a Islám, Qum, Ansariyan Publication,
1982. on-line ed.: http://home.swipnet.se/islám/shia-faith.htm
TABATABA´I, Sayyid Muhammad Husayn, Shia, Qum, Ansariyan Publication, 1981.
on-line ed.: http://www.witness-pioneer.org/vil/Books/
SHAHRASTANI, Muhammad b. Abdulkarim, Muslim Sects and Divisions: The Section on
Muslim Sects in Kitab al-Milal wa 'l-Nihal, London, Kegan Paul International, 1984.
literatúra:
AFSARUDDIN, Asma, The First Muslims: History and Memory, Oxford, Oneworld, 2007.
CRONE, Patricia & HINDS, Martin, God's Caliph: Religious Authority in the First Centuries
of Islam, Cambridge, Cambridge University Press, 2003.
DAFTARY, Farhad, The Ismāc
īlīs: Their History and Doctrines, Cambridge, Cambridge
University Press, 2007.
DAKAKE, Maria Massi, The Charismatic Community: Shic
ite Identity in Early Islam,
Albany, State University of New York Press, 2007.
GAISER, Adam R., Muslims, Scholars, Soldiers: The Origin and Elaboration of the Ibādī
Imāmate Traditions, New York, Oxford University Press, 2010.
HAWTING, G.R., The First Dynasty of Islam: The Umayyad Caliphate AD 661–750, New
York – London, Routledge, 2000.
KROPÁČEK, Luboš, Duchovní cesty islámu, Praha, Vyšehrad, 1993.
MOOSA, Matti, Extremist Shiites: The Gulat Sects, New York, Syracuse University Press,
1988.
PAVLINCOVÁ, Helena a kol., Judaismus, křesťanství, islám, Praha, 1994.
nové prepracované vydanie: Olomouc, Nakladatelství Olomouc, 2003.
SOBHANI, Ayatollah Jac
far, Doctrines of Shic
i Islam: A Compendium of Imami Beliefs and
Practices, New York – London, I.B. Tauris - The Institute of Ismaili Studies, 2001.
VESELÝ, Rudolf, Přehled politických a kulturních dějin islámských zemí od vzniku islámu do
konce 18. století, Praha, Karolinum, 1991.
hadíth: islám sa rozdelí na 72 skupín a frakcií...
Kalifovia „námestníci“ (chalífa, plur. chulafá‘).
30 rokov vlády prvých štyroch „pravoverných“ / „správne vedených“ / „ortodoxných“ kalifov
(chulafá’ ar-rašídún) Prvý z nich
(I.) ABÚ BAKR B. ABÍ QUHÁFA AS-SIDDÍQ (11-13 H. / 632-634 n.l.)
Prechod vlády z Muhammada na následníkov spomedzi jeho druhov (sahaba) nebol
ale bezproblémový.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
2
Objavili sa vážne spory medzi
medínskými ansár („pomocníci“) a menkánskými muhádžirún („emigranti“).
Druhá skupina v čele neskorším kalifom c
Umarom al-Chattáb a ambicióznou a sebavedomou
Muhammadovou „najmilšou ženou“ c
Á’išou b. Abí Bakr presadila napokon voľbu Abú
Bakra.
Protikandidát ansár Sac
d b. c
Ubáda z medínského kmeňa Chazradž neuspel hlavne preto, že
muslimovia z ďalšieho medínskeho kmeňa c
Aws radšej videli v úrade kalifa a imáma
Qurajšovca, ako niekoho z radov svojich rivalov z Chazradž.
Nasledovala prísaha vernosti a poslušnosti (bajc
a) najprv mekkánskych a potom aj
medínských muslimov.
RIDDA
Formálna islámská jednota Arabského polostrova (až na niektoré oblasti Zálivu a
Ománu), ktorá sa vytvorila za života Proroka, po jeho smrti rýchlo zanikla (podľa modelu
iných arabských „kmeňových sväzov“, ktoré na tomto území existovali pred vznikom islámu).
Väčšinou však nešlo o skutočné „odpadlícke hnutie“, ako to evokuje výraz ridda.
„Odpadlíctvo od islámu“, z toho murtadd „odpadlík.
Ridda mala mnoho dôvodov, no predovšetkým sa jednalo o to, že spoločenskopoliticko-náboženské
zmeny pôsobené islámom sa hlbšie nedotkli periférnych oblastí
Arábie. V týchto oblastiach dokonca aj za Muhammadovho života objavili „falošní proroci“,
ktorí uzurpovali jeho postavenie „pravého“ proroka a absolútneho vodcu.
V čele povstania kmeňov Asad a Ghatafán v Nadžde stál „prorok“ Tulajha,
veľký kmeň Tamím v severovýchodnej Arábii viedla „prorokyňa“ Sadžá,
v Jemene a v Hadramawte vystúpil zas „prorok“ al-Aswad Dhú ’l-Chimár.
Najtvrdší: kmeň Hanífa v Jamáme pod vedením „proroka“ Musajlima,
ktorého porazil Chálid b. al-Walíd, nazývaný Muhammadom aj „mečom Božím“ (sajf Alláh).
Ten potom pacifikoval a znovu získal pre islám celú východnú Arábiu až po Eufrat.
Legitimita týchto samozvaných prorokov potom, čo Muhammad ako pečať prorokov práve
dovŕšil (islámské) dejiny (ako neprekonateľný príklad muslima všetkých čias), bolo celkom
nemysliteľné.
Po smrti Abú Bakra, sa druhým kalifom stal
(II.) C
UMAR B. AL-CHATTÁB (13-23 H. / 634-644 n.l.).
c
Umar bol najaktívnejšou a najsilnejšou osobnosťou spomedzi rašídún kalifov.
Predovšetkým vybudoval a posilnil armádu a podpísal sa pod nevídanú vojenskú a politickú
expanziu islámu. Bitky:
Byzancia - Jarmúk (Jordánsko) august 636 n.l. (Jeruzalem dobytý v apríli 637 n.l.)
Sásánovci - Qádisíja (Irak) november 636 n.l.
Podľa tradície k nemu sa viaže tiež zavedenie titulu „veliteľ/knieža veriacich“ (amír
al-muc
imím), ktoré sa stalo skoro ekvivalentom kalifského titulu (chalífat rusúl Alláh,
„námestník posla Božieho). c
Umar zomrel násilnou smrťou zavraždený vlastným otrokom.
Situácia pri výbere tretieho kalifa už bola od predošlých značne odlišná. c
Umar totiž,
aby zabránil uplatneniu dynastického princípu predvídavo vymenoval šesťčlennú
konzultačnú radu (madžlis aš-šúrá) z najváženejších muslimov, ktorá si mala vybrať na
základe konsenzu (idžmác
) nového vodcu ummy. Stal sa ním
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
3
(III.) C
UTHMÁN B. C
AFFÁN (23-35 H. / 644-656 n.l.),
ktorý po svojom zvolení zložil prísahu (c
ahd), že spoločenstvo muslimov povedie
v duchu Muhammadovho odkazu.
Problémy pôsobené vnútorným napätím ummy sa začali prejavovať hneď po jeho
zvolení. Voľba c
Uthmána bola kompromisom rozličných mocenských skupín a záujmov. Tretí
kalif bol jedným z prvých Muhammadových stúpencov a mal povesť mimoriadne zbožného
človeka, čo boli nesporné kvality potrebné pre prípadného kandidáta, no hlavným dôvodom
jeho zvolenia bola skutočnosť, že proti sebe stojaci záujmové skupiny ho považovali za
človeka slabej vôle a dúfali, že ho bude ľahké manipulovať. To sa však ukázal ako omyl.
c
Uthmán pochádzajúci z qurajšovského klanu Banú Umájja začal energicky
presadzovať svoju užšiu rodinu vo vznikajúcej sa štátnej infraštruktúre. Jeho príbuzný
obsadili kľúčové pozície a najvyššie úrady. Paradoxne sa tak dostala k moci stará
qurajšovská aristokracia, predstavitelia tej mekkánskej oligarchie, ktorá najdlhšie
vzdorovala Muhammadovi a islámu. c
Uthmán uskutočnil i niektoré sociálne zmeny ktoré len
prispeli k vyostrení výťahov medzi záujmovými skupinami.
Napriek tomu prvých šesť rokov c
Uthmánovej vlády sú charakterizované ako
pokojné, no druhá polovina je obdobie nepokojov a povstaní, ktoré vypukli v Egypte a v
Kúfe. Tie sa vyústili v otvorený stret, keď v r. 35 H. / 656 n.l. pritiahli nespokojenci do
Medíny a začalo sa štyridsaťdňové obliehanie kalifovho domu, kam sa stiahol spolu s
niektorými príslušníkmi svojho klanu. Nespokojenci žiadali, aby sa c
Uthmán vzdal úradu
kalifa, čo on odmietol zo zdôvodnením, že byť imámom a kalifom nie je žiadnym úradom, ale
božským poverením viesť ummu, preto sa ho človek nemôže jednoducho sa vzdať.
FITNA
Obliehanie skončilo, keď skupina zbúrencov vtrhla do domu a zavraždila tam
starého kalifa, ktorý i vo chvíli svojej smrti údajne recitoval Korán. Tým sa začalo
obdobie
„veľkého rozkolu“ (al-fitna al-kubrá’) v isláme, ktorá trvala
35-41 H. / 656-661 n.l.
Zavraždenie kalifa / imáma a navyše, že tohto činu sa dopustil muslim (muslim zabil
muslima, navyše „pravého“ imáma a úradujúceho kalifa!) vyvolal v isláme zatiaľ najhlbšiu
krízu.
Kameňom úrazu a príčinou zavraždenia tretieho kalifa, čo pôsobilo dodnes trvajúcu
schizmu bola otázka:
Kto je právoplatným nábožensko-politickým vodcom spoločenstva muslimov?
Dve protichodné strany zastávali rapídne odlišný názor, no každá dôvody toho
druhého označoval za nelegitímne. Z takejto pozície vychádzala aj argumentácia, ktorá stála
za oprostení viny c
Umarových vrahov. Tí podľa tvrdili, že zabili „len“ nelegitímneho vládcu,
„nepravého imáma“, čím dali vlastne len spravodlivosti zadosť.
V čele víťazných nespokojencov stáli zástancovia dynastického princípu
Prorokovej rodiny („ľudia domu“ ahl al-bajt). Štvrtým kalifom sa stal ich kandidát,
Muhammadov bratranec a manžel jeho dcéry Fátimy
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
4
(IV./1) C
ALÍ B. ABÍ TÁLIB (35-41 H. / 656-661 n.l.).
Jeho zástancovia, skupina, ktorá sa začala nazývať „stranou c
Alího“ (šíc
at c
Alí),
a neskôr skrátene len ako
ŠÍC
A
sa vytvorila už bezprostredne po Muhammadovej smrti, no svoje záujmy začala
uplatňovať len za vlády tretieho kalifa. Okolnosti vzniku a ranného vývoja šíc
y nie sú celkom
jasné. Podľa šíc
itskej argumentácie Prorok krátko pred svojou smrťou pri Ghadíf Humm
údajne určil (nass) c
Alího svojim dedičom (wasí) a nástupcom a predal mu ezoterické
vedenie, ktoré jemu i jeho potomkom dáva jedinú legitímnu, dedičnú vládu nad ummou. No
c
Alí bol zvolený a uznaný kalifom len určitou skupinou muslimov.
Odmietli ho uznať nielen predstavitelia Banú Umájja v čele miestodržiteľom Sýrie
MU
C
ÁWÍJU B. ABÍ SUFJÁN
ale aj niektoré hlavné muslimské autority medzi inými Muhammadovi druhovia
Talha b. c
Ubajdalláh a Zubajr b. al-c
Awwán,
nadaný vojvodca c
Amr b. al-c
Ás a ani c
Á’iša b. Abí Bakr.
Tak spory o nástupníctve a legitimite pokračovali i za vlády štvrtého kalifa.
Protic
alíovská opozícia, ktorá sa časom začala nazývať
„ľuďom tradície a pospolitosti“ (ahl as-sunna wa ’l-džamác
a, z toho „SUNNITI“),
činila c
Alího (zrejme neprávom) zodpovedným za vraždu tretieho kalifa,
prostredníctvom čoho sa dostal, podľa jeho neprajníkov, ku kalifskému úradu. Došlo tým
k rozkolu nielen vo vnútri muslimskej ummy ale aj v samotnej Muhammadovej rodine. c
Alího
odporcovia odišli z Mekky bo juhoirackej Basry, kde získali podporu. Krátko nato c
Alí sa
posunul zo svojimi zástancami do Kúfy, kde preniesol aj sídlo kalifátu.
K ozbrojenému stretu medzi nepriateľskými silami došlo medzi Basrou a Kúfou v tzv.
bitke o ťavu, pri Bassúre v r. 35 H. / 656 n.l. kde zvíťazila „strana c
Alího“.
Mnohí druhovia (sahába) Muhammada boli zabití a c
Á’iša bola internovaná do
Mekky. Bol to prvý vojenský konflikt medzi muslimami, čo (ozbrojený stret vo vnútri ummy)
islám považuje za jedno najhoršie zlo. Skoro na to nasledoval stret c
alíovcov s Muc
áwíjom v
bitke u Siffínu (Sýria) v r. 36 H. / 657 n.l..
Tam vojenské šťastie ukázalo byť znovu na c
Alího strane, no v kritickej chvíli
Muc
áwíjovy vojaci, vraj na radu c
Amr b. al-c
Ás, pripevnili na svoje kópie listy Koránu
a žiadali „Alahovo rozhodnutie“ (tahkím). c
Alí musel pristúpiť na jednanie, ale tým že
akceptoval tahkím spochybnil, v očiach niektorých muslimov, svoju vlastnú legitímnosť
v úrade kalifa / imáma. Tvrdila to prinajmenšom skupina radikálov, ktorá sa vydelila
a v zapätí odišla (z toho chawáridž - cháridžovci) z jeho vojska.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
5
CHÁRIDŽOVCI (Chawáridž)
tvrdili v duchu hadíthu zachovaný Anasom b. Malik, že
„kalifom môže byť i habešský [čierny] otrok aj keby mal odrezaný nos.“
Cháridžovcov síce c
Alí porazil v bitke u Naháwandu,
ale ani táto porážka a početné vyjednávania neviedli k odstránení veľkej fitny, keďže
on odmietol abdikovať a cháridžovci zas odmietli ho akceptovať ako kalifa a imáma.
Vyhlásili c
Alího dokonca za „bezverca“ (káfir) a jeden z cháridžovcov ho v r. 41 H. / 661 n.l.
zavraždil.
Najvýznamnejšie frakcie cháridžy sú:
(1) c
ibádíja
(2) azraqíja
vlastná pravouka, poézia, dejiny, tolerancia voči ahl al-kitáb
Cháridžovskí Rustumovci smeru c
ibádíje, ktorí vládli ako kalifovia-imámovia v Taharte
(dnešné Tunisko). Zakladateľ dynastie c
Abd ar-Rachmán b. Rustum bol vyhlásený kalifom
(titulom amír al-muc
imín) a imámom v r. 160 H. / 777 n.l..
Rustumovskí kalifát (160-296 H. / 777-909 n.l.) teritoriálne zahŕňal len užšie okolie mesta
Tahart, čo umožnilo osobnú kontrolu kalifa-imáma vo všetkých sférach života. Rustumovskí
kalifovia boli perzského pôvodu (teda neboli ani Arabi, nie to Qurajšovci alebo dokonca
Hášimovci!), v čom ale cháridžovská doktrína o politicko-náboženskom vedení ummy
nevidela žiadnu prekážku. Rustumovskí kalifovia, aj keď pochádzali z jednej rodiny-dynastie,
boli zvolení ummou a stáli pod aktívnou kontrolou popredných členov (c
azzába) komunity.
Cháridžovci nikdy neuznali ani právo ahl al-bajt a damaských či bagdadských kalifov na
vedenie na čiste dynastickom princípe, no ich nepočetnosť im nikdy neumožnila širšie
presadiť slobodnú voľbu kalifa-imáma-amíra. V tieni mocnejších sunnitských a šíc
itských
súperov boli vždy odsunutí na islámskú perifériu.
V Ománe pôsobili tiež rozlišní imámovia c
ibádíje, ktorí sa tam usadili priebežne v 2. / 8. stor.
H. / n.l. a vládnu dodnes. Zatiaľ posledný ománský sultan-imám Qábús b. Sa’íd je v úrade od
r. 1390 H. / 1970 n.l.
Zastúpenie ešte: Alžír – Mzc
ab, Tunis – Džerba, Lýbia – Džabal Nefúsa, Zanzibar
Smrťou c
Alího sa skončilo tým obdobie rašídún kalifov, ktoré je väčšinou muslimov
považované za dobu ideálneho stavu ummy, keď kalifovia-imámy viedli spoločenstvo
muslimov v duchu Muhammadovho odkazu.
Zavraždenie c
Alího však neznamenalo definitívny koniec fitny. Skončila sa síce
obdobie „veľkého rozkolu“, ale súperenie v otázke kto môže viesť ummu medzi Banú
Umájja a ahl al-bajt pretrvávala.
Po otcovom zavraždení bol vyhlásený za imáma a neskôr aj za kalifa v Kúfe c
Alího
starší syn
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
6
(2) AL-HASAN (zomr. 49 H. / 669 n.l.).
Ten ale v dôsledku konšpirácie predal svoje práva Muc
áwijovi a uchýlil sa do ústrania
v Mekky.
Jeho potomkovia sú dnes príslušníci „vznešených“ (šaríf) rodín, ktoré vládli do r.
1924 v Hidžázu, krátko v Sýrii a do r. 1958 v Iráku. Dodnes vládnu v Jordánsku a v Maroku,
hlásia sa však k sunnitskému islámu a nepoužívajú titul imám ani kalif, aj keď súčasný
marocký panovník Muhammad VI. používa titul amír al-muc
imín (veliteľ veriacich), ktorý
prijal ešte jeho otec Hasan II.
MU
C
ÁWIJA b. ABÍ SUFJÁN (41-60 H. / 661-680 n.l.)
bol postupne uznaný kalifom na časti územia ovládané muslimami a stal sa
zakladateľom prvej dynastie v isláme, Umájjovcov (al-umawíjún alebo Banú Umájja, vládli:
41-132 H / 661-750 n.l.). Sídlo kalifátu bolo prenesené do Damasku.
Tretím imámom šíc
y sa stal mladší c
Alího syn
(3) AL-HUSAJN (zomr. 61 H. / 680 n.l.).
Situácia sa vyhrotila po nástupu druhého umájjovského kalifa
JAZÍD (I.) B. MU
C
ÁWIJA (60-64 H. / 680-683 n.l.), ktorý nevedel sa vyrovnať
s opozíciou tak ako sa to darilo jeho otcovi. Rozbuškou neskorších búrlivých udalostí bolo
zavraždenie
al-Husajnovo v Karbalá’ dňa 10. muharramu 61 H. / 10. októbra 680 n.l.
sýrskym vojenským oddielom. Stalo sa tak síce bez Jazídovho vedomia, ale vyvolalo
to posilnenie protiumájjovského šíc
itskeho odporu najmä v Iraku a v Hidžáze.
Vedľa c
alíovskej opozície sa damaskí kalifovia museli čeliť aj inému rivalovi.
Jazídovu autoritu spochybnili Muhammadovi ešte žijúci druhovia (sahába), ktorí ovládli
Hidžáz a v r. 63 H. / 683 n.l. za kalifa (a mahdího) vyhlásili
C
ABD ALLÁHA B. AZ-ZUBAJR (syna vyššie spomínaného Zubajra).
Týmto aktom sa začala tzv.
druhá fitna (63-74 H. / 683-693 n.l.).
Ummajovské vojská obsadili Medínu a začali obliehať Mekku, no operácie skomplikovali
problémy v iných častiach kalifátu, preto bolo niekoľkokrát prerušované. Mekka napokon
bola dobytá až v r. 74 H. / 693 n.l., čím sa skončila aj druhá fitna. „Protikalif“ Ibn az-Zubajr
padol v bojoch. Šíc
iti sa najprv držali s mekkánskym kalifom, ale po niektorých
nezrovnalostiach zahájili vlastný odpor. Centrom šíc
itskeho odporu sa stala – už tradične –
Kúfa. Moci sa ujal
al-Muchtár b. Abí c
Ubajd, ktorý za imáma (a mahdího) vyhlásil v r. 66 H. / 685 n.l.
MUHAMMADA B. AL-HANAFÍJA (približne zomr. 81 H. / 700 n.l.),
nevlastného brata al-Hasana a al-Husajna. Kúfsky odpor likvidovali o dva roky neskôr
sily mekkánskeho kalifa Ibn az-Zubajra.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
7
To, že sa stal v r. 74 H. / 693 n.l. kalifát znovu jednotným bolo dielom umájjovského
kalifa
C
ABD AL-MALIKA B. MARWÁN (65-86 H. / 685-705 n.l.).
Napokon ale ani jemu, a tým menej už jeho nástupcom, sa nepodarilo celkom
pacifikovať politicko-náboženskú opozíciu, čo napokon viedlo k rozpútaniu tzv. c
abbásovskej
revolúcie, ktorá urobila razantný koniec umájjovskému kalifátu v r. 132 H. / 750 n.l. v
Damasku.
Jedno storočie po vzniku islámu imámovia šíc
y mohli pochádzať ešte aj mimo užší
okruh troch hlavných c
alíovských rodov (Muhammada b. al-Hanafíja; al-Husajn; al-Hasana)
v podstate z celého Banú Hášim.
Užšia definícia Prorokovej rodiny (ahl al-bajt) sa datuje len od fiaska šíc
itov
s c
Abbásovcami, ktorí pochádzali síce z Banú Hášim (od Muhammadova strýka al-c
Abbása),
no potom, čo sa dostali k moci na veľké rozčarovanie šíc
itov nepresadali „práva c
alího
rodiny“.
V období bezprostredne po ukončení druhej fitny sa formovali
dve hlavné skupiny šíc
y: prvá, nazývaná
(a) KAJSÁNÍJA, nadväzujúca na muchtáríju (pomenovaný po Muchtárovy b. Abí
c
Ubajd, pozri vyššie), sa skladala z rôznych skupín ktoré uznávali rozličných imámov
hanafovskej alebo inej hášimovskej proveniencie. Kajsáníja, ktorá mala svoju masovú
základňu medzi nearabskými mawálí, sa stala jedným z hlavných hýbateľov tzv.
„c
abbásovskej revolúcie“. Druhá skupina
(b) IMÁMÍJA, sa v tej dobe dištancovala od akejkoľvek politickej činnosti, pôsobila
predovšetkým v Kúfe. Ich imámom sa stal Husejnov jediný ešte žijúci syn
(4) C
ALÍ b. Husajn ZAJN AL-C
ÁBIDÍN (zomr. 95 H. / 714 n.l.),
štvrtý imám dnešných šíc
itských frakcií. Boli to jeho syn
(5) MUHAMMAD b. c
Alí AL-BÁQIR (zomr. 115 H. / 733 n.l.) a vnuk
(6) DŽA
C
FAR b. Muhammad AS-SÁDIQ (zomr. 148 H. / 765),
ktorí ako poprední vzdelanci, znalci tradície a práva v rozhodujúcej miere ovplyvnil
charakter imámíje. Muhammad al-Báqir sformuloval napr. zásadu taqíje, teda tú možnosť, že
v prípade ohrozenie života šíc
iti sa mohli vydávať za sunnitu či dokonca za kresťana či žida
bez toho aby odpadli od viery. Džac
far nadviazal na činosť svojho otca a rozvinul šíc
itskú
doktrínu (osoba imám ako „božia istota“ hudždžat Alláh: záruka správneho fungovanie sveta
a pod.). V čase pôsobenia Džac
fara as-Sádiqa došlo k ďalšiemu rozštiepeniu, keď sa v r. 122
H. / 740 n.l. jeho strýc
(5) ZAJD B. C
ALÍ (zomr. 122 H. / 740 n.l.)
postavil po čela protiumájjovského povstania v Kúfe, ktoré ale bolo potlačené a jeho
vedca zabitý. Zajd oproti apolitckosti Džac
fara bol za aktívne politické a vojenské
zasahovanie šíc
itov proti Umájjovcom, no pokiaľ ide o náboženskú doktrínu bol umiernenejší
než Džac
far, uznával autoritu prvých troch rašídún kalifov a bol proti eschatologickým
očakávaniam a odmietol doktrínu taqlídu.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
8
ZAJDOVCI (zajdíja)
tiež chamsíja, „päťníci“ podľa počtu imámov
pôsobila v Hidžáze, v Tabaristáne, v Balúdžistáne a inde. Zajdskí imámovia sa
napokon usadili v Jemene kde ich dynastia vládla od r. 285 H. / 898 n.l. do r. 1382 H. / 1962
n.l., nepretržite 66 generácií, čo je príkladom najdlhšieho panovanie Muhammadových
potomkov.
Ďalší rozkol imámíje bolo pôsobené smrťou Džac
fara as-Sádiqa. Ten určil svojim
dedičom staršieho syna
(7) ISMÁ
C
ÍLA b. Džac
far
ktorý ale zomrel pravdepodobne ešte za života svojho otca (približne v r 136 H. / 754
n.l.), no ten už pred smrťou neučinil ďalšie vymenovanie (nass). Preto po Džac
farovej smrti
si robili nárok na imámský titul aj niekoľkí kandidáti, najmä jeho najstarší vnuk
(7) MUHAMMAD b. Ismác
íl AL-MUBÁRAK (zomr. / „zmizol“ medzi 179-193 H. / 796-
809 n.l.) a mladší syn
(7) MÚSÁ b. Džac
far AL-KÁZIM (zomr. 183 H. / 799 n.l.).
Prvá veľká skupina uznávala ismác
ílovskú líniu
ISMÁC
ÍLÍJA
tiež sabc
íja, „siedmíci“ podľa počtu imámov
alebo ad-dac
wa – „misia / výzva“, bátiníja
Hlavná doktrína ismác
ilíje tvrdí, že sú určité „veky“ asr v dejinách proroctva a tie
majú svojich vodcov (qá´im). Ismac
ílíja sa začala organizovať v malých tajných komunitách
pod vedením
„misionárov“ dác
í (plur. duc
át), ktorí sú hlavnými tvorcami doktríny
vierouka podľa ismac
ílíje sa delí na
bátin (esoterické, skryté) predmetom je mac
árifa
záhir (exotericke, prejavené, čo je všeobecne známe) predmetom je c
ilm
Pri zrode učenia rannej ismác
ilíje stáli niektorí predstaviteľia „extrémizmu“ (ghulát)
v Kúfe, hlavne Abú l-Chattáb al-Asadí, ktorý učil, ze každý vek má svojho hovoriaceho
proroka-posla (nátiq) a mlčiaceho proroka s hlbším poznaním (sámit).
Menšinový ismac
ílíje smer
(a) „pravá ismác
ílíja“ (al-ismác
ílíja al-chálisa) videli pravého imáma v Ismác
ílovi b.
Džac
far al-Mubárak a popierajúce jeho smrť dúfali v jeho návrate ako mahdího.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
9
Väčšina ismac
ílíje
(b) mubárakíja – po čestnom označení al-Mubárak – „požehnaný“, videla svojho
imáma v Muhammadovi b. Ismác
íla, ktorý však údajne odišiel do ústrania (skryl sa) a vráti
sa až na konci časov ako mahdí a qá´im.
Niektorí zas pripustili síce jeho smrť ale uznávali jeho potomkov ako imámov. Z tejto
genealogickej línie pochádza údajne aj zakladateľ
fátimovskej dynastie dác
í
Sac
íd Abú Muhammad c
Ubajdalláh / c
Abdalláh al-Mahdí
prvý fátimovec sa prehlásil v r. 286 H. / 899 n.l.
za mahdího čím pôsobil rozštiepenie ismác
ílíje a napokon musel utiecť pred konkurenčnou
stranou do severnej Afriky. Tam dosiahol značných politických úspechov a v r. 297 H. / 910
n.l. v Raqqáde (dnešné Tunisko) s prívlastkom al-Mahdí bol vyhlásený kalifom-imámom
Šíc
itskí Fátimovci (al-fátimíjjún, podľa Muhammadovej dcéry Fátimy) patrili k tomu
smeru ismác
ílíje (pozri vyššie), ktorá považovala za skrytého imáma Muhammada b. Ismác
íla
(zomr. / „zmizol“ medzi 179-193 H. / 796-809 n.l.).
Tie skupiny ismác
ílíje, pôsobiace v Churasáne, v Tarnsoxánii a predovšetkým v Iraku
a v Bahrajne, ktoré neuznali c
Ubajdalláha za mahdího, sa začali združovať okolo vedúceho
ismác
ílovskej misie (dac
wa, z toho dác
í: osoba sprevádzajúca misiu) v Iráku, ten sa volal
Hamdán Qarmat, a podľa neho sa im začalo hovoriť
QARMATI (qarmatí, plur. qarámita).
Preslávili sa predovšetkým svojou militantnosťou, zastávali jednoznačne
protifátimovskú pozíciu a vytvorili samostatný politický subjekt centrom v bahrajmskom
al-Ahsá’. Niekoľkokrát vyrabovali Irak aj mekkánských pútnikov, raz skoro dobyli dokonca
aj Bagdad. Najstannejším činom qarmatov pod vedením
Abú Táhira al-Džannábího
bolo dobytie a vyrabovanie Mekky počas púte v r. 311 H. / 930 n.l., keď ukradli a odviezli
z Kac
aby aj čierny kameň, ktorý vrátili až v r. 334 H. / 951 n.l. za výkupné.
Kalifov-imámov sídliacich v Káhire (ale ani v Bagdade) neuznávali a očakávali návrat
Muhammada b. Ismác
íla ako svojho mahdího. Očakávaný mahdí bol spoznávaný v r. 319 H. /
931 n.l. v jednom Peržanovi. Tento agilný mladý muž so silným protiarabským cítením ale
hňeď ako sa ujal úradu dal do kliatby Muhammada a ostatných prorokov a zaviedol
podivné rituály. Po necelých troch mesiacoch sa ukázal byť falošným mahdím. Toto fiasko
qarmatov veľmi oslabilo.
Ďalšie rozštiepeniu ismác
ílíje došlo po smrti fátimovského kalifa
Abú Tamím Mac
add al-Mustanira (427-487 H. / 1036-1094 n.l.), keď sa ismác
ílíje
rozdelila na dva tábory podľa toho ktorého jeho syna považovali za pravého následníka. Prvá,
skupina zástancov následníctva
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
10
Abú ’l-Qásim Ahmad b. al-Mustansir al-Mustac
lího (487-495 H. / 1094-1101 n.l.),
(a) MUSTAC
LÍJA
ktorá sa stala neskôr oficiálnou fátimovskou doktrínou. Druhá frakcia zástancovia
nástupníctva
Nizára b. al-Mustansira (zomr. / „zmizol“ 488 H. / 1095 n.l.) dali vzniknúť smeru
ktorá sa nazýva
(b) NIZÁRÍJA
známa aj pod označením ASSASSÍNI (hašašíjún). Nizáriti sa preslávili praxe politických
vrážd (prostredníctvom fidá´í – „ten ktorý sa obetuje“) a svojou tajomnosťou. Pôsobili najmä
v Iráne (v Dajláme) a v Sýrii v uzavretých komunitách organizovaných okolo horských
pevností pod vedením dác
íov. Tieto komunity podliehali imámov sídliacich Alamúte, ktorí sú
údajnými potomkami Nizára b. al-Mustansir. Prvý vodca a zakladateľ je
Hasan-e Sabbáh (483-518 H. / 1090-1124 n.l.)
dác
í ad-duc
át „misonár misionárov“ a hudždža – predstaviteľ skrývajúcich sa imámov
V Sýrii na čele v „pevností misie“ stál
Rašíd ad-Dín Sinán (12. stor.) tzv.„starec / pán hory“, šajch al-džabal
Európske legendy o „assassínoch“: drogy, náboženská fanatickosť, raj na zemi a pod. nie sú
založené na pravde a sú najviac známe v redakcii Marca Pola.
Moc nizáritov ukončil mongolský pád, určité ich skupiny sa presunuli do Churásánu a potom
v 18. stor. do Indie a v súčasnej dobe nizáriti (v Indii, vo východnej Afrike v Strednej Ázii
a inde) žijú pod vedením Aga Chánu IV. ktorý je 49.tým imámom.
Ďalší veľký a v súčasnosti prevažujúci prúd šíc
itského islámu uznal za pravého imáma
Músu b. Džac
far al-Kázim, ktorý sa tak stal siedmym v rade pre
ITHNÁC
AŠARÍJA - šíc
a dvanástich imámov
Po ňom nasledovali:
(8) C
ALÍ b. Músá AR-RIDÁ (zomr. 183 H. / 799 n.l.),
(9) MUHAMMAD b. c
Alí AL-DŽAWÁD (zomr. 220 H. / 835 n.l.),
(10) C
ALÍ b. Muhammad AL-HÁDÍ (zomr. 254 H. / 868 n.l.),
(11) HASAN b. c
Alí AL-C
ASKARÍ (zomr. 260 H. / 872 n.l.) a
(12) MUHAMMAD b. Hasan AL-MAHDÍ,
ktorý sa vráti na konci sveta ako očakávaný mahdí (al-mahdí al-muntazar). Je ale
sporná už aj jeho samotná historická existencia. Údajne ho videla len úzka elita vyvolených
kým zmizol na trhu v Samarrá asi v r. 260 H. / 872 n.l.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
11
Údajne mal odísť do ústrania (ghajba). Jeho
„malá neprítomnosť” (al-ghajba ’s- saghíra, perz. ghajbat-e sughrá)
trvala 260-329 H. / 872-939 n.l., po čom sa začala
„veľká neprítomnosť” (al-ghajba ‘l-kabíra, perz. ghajbat-e kubrá),
ktorá trvá podľa ithnác
ašaríjovskej doktríny až do konca vekov.
šíc
a dvanástich imámov od r. 1902 oficiálne náboženstvo v Iráne.
špecifiká:
dočasné manželstvo dodnes
čisté a nečisté veci (pod. ako judazmus)
TAQÍJA 6:106
„modlitebné kamene“
zvláštna pocta imámov a ich potomkov (emámzádeh) a ich hrobom
c
ášúrá (10. muharram) a c
arbaín počas toho púte a tac
azíja (dramatické hry), kult mučeníkov
najmä zo šíc
itského islámu sa vydelili aj ďalšie skupiny a frakcie, ktoré sú nazývané
„extrémistami“
GHULÁT
ide o frakcie a skupiny, ktoré nie sú väčšinovými muslimami považovaných za súčasť islámu
patria sem:
DRÚZOVIA
známe tiež ako muwahhibún (unitári)
Pri ich zrode stojí fátimovský kalif
Abú c
Alí al-Mansúr al-Hákim bil-amr Alláh (386-411 H. / 996-1021 „zmizol“),
ktorý sa v r. 408 H. / 1017 (začiatok drúzského letopočtu) prehlásil za emanáciu Boha urobil
niekoľko radikálnych a neprecedentných krokov (napr. zbúranie Chrámu božieho hrobu
v Jeruzaleme) a reforiem no po krátkom pôsobení „zmizol“ v púšti. Drúzovia sa považujú za
jeho nasledovníkov.
Al-Hakím poslal do Libanonu dác
ího Muhammada ad-Darazího, po ktorom bola skupina
pomenovaná.
V stredobode drúzskej dogmatiky (ktorú rozpracoval najmä dác
í Hamza az-Zúzání) stojí
hikma (múdrosť) sú knihy (kutub), domy (dár) a muži (šujúch) múdrosti, v dejinách sa
prejavuje hudúd - emanácie božej múdrosti ktorí pôsobia popri prorokoch, napr.:
Muhammad - Salmán al-Fárisí
al-Hákim - Hamza az-Zúzání
Drúzovia sa vyznačujú s rovnosťou žien a mužov a komunita sa delí na:
zasvätených c
uqqál a laikov džuhhál. Učenie zasvätených je tajné.
V súčasnej dobe drúzovia žijú v Libanone, Izraeli, Sýrii a Jordánsku.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
12
ALAWITI (c
alawíja) alebo nusajríja podľa zakladateľa (pozor: nie aleviti!)
Abú Šu'ajb Muhammad b. Nusajr (z. 873),
alawiti sú nasledovníci 6. imáma Hasana al-Askarího a sebe považujú za súčasť šíc
e 12tích
imámov.
Heterodoxné hnutie: astrálny kult – človek hviezda, prvotný hriech a niektoré kresťanské
prvky (Vianoce a pod.). Ich dogmatika je založená na postupnom zjavovaní pravdy:
Muhammad – meno
c
Alí – podstata
Salmán al-Fárisí - brána, poznanie
V súčasnosti žijú najmä v Sýrii (kde tvoria vojensko-politickú elitu, napr. prezidenti Háfiz a
Bašar al-Asad) a v Libanone.
AHL-E HAQQ „ľud pravdy“
nazývané tiež Jásán, c
Alí-iláhí (vyznávači c
Alího božskosti).
Založil v 14. stor. Sultán Sahak, ktorý sa mal narodiť „nepoškvareným počatím“ a bol
potomkom 5. imáma Músu al-Kázima. Ahl-e haqq je silne ovplyvnený mitraizmom, gnózou
a manicheizmom (angeológia, dualizmus, postupné prejavovanie a zjavovanie)
7 prejavov božstva ukrytej v perle symbolizované siedmimi anjelmi:
Benjamin inkarnácia Gabriela
Dawúd (Dávid) inkarnácia Mikáíla
Mustafá', inkarnácia Azraíla
Pír Músí
Šách Husajn
Bábá Jadegar
Chatún-e Rezb (matka Sultána Sahaka)
4 epochy: šaríc
a, taríqa, mac
árifa, haqíqa
Predstavitelia skupiny žijú najmä v iránskom a irackom Kurdistane a v Sýrii.
JAZÍDI (jazídíja) známe tiež ako Dásin / Dawásin
za zakladateľa je považovaný šejch c
Ádí b. Musáfir (11. stor.)
ktorý je predkom vodcov komunity spolu s mystikom Hasanom al-Basrím.
Jazídi sú synkretickou a dualistickou náboženskou skupinou na pomedzí islámu, ktorá
prevzala niektoré prvky šamanismu, mitraismu, zoroastrovského dualizmu, prvky kresťanské,
židovské, manichejské a sabejské. Jazídi majú detailne rozpracovanú originálnu vierouku
a zložitý systém rituálov, komunitu vedie emír a šejkovia, a privilegizované rodiny šejkov
pírov a murídov.
−¬¯ ¼ −o³ ®Ø~Û[
13
Podľa jazídsjeho učenia Boh stvoriteľ sa svojmu dielu nevenuje, vlastným objektom kultu je
druhý princíp
Anjel Páv (Malik Táús)
akýsi „padlý anjel“, ktorý pokáním odčinil svoj hriech a slzami uhasil pekelný oheň
a pod., Anjel Páv aj autorom jedného zo svätého spisu jazídov „Knihy zjavovania“, druhá
jazídska svätá kniha pochádzajúca od boha je známa ako „Čierna kniha“. Knihy pojednávajú
o stvorení a o ďalších osudoch sveta.
Anjel Páv ako je mylne identifikovaný s diablom a preto sú jazídi občas označovaní za
„uctievača diabla“.
Jazídi sú výlučne Kurdi z určitých kmeňov a majú svoje „svätú zem“ v irackom Kurdistane
neďaleko Mosulu, kde sa nachádzajú ich posvätné miesta najmä Láliš (hroby zakladateľa
a chrámy) s ktorými sa spájajú rituály a kam sa konajú púte.
Jazídov ešte nájdeme v Arménsku, Sýrii a v Európe a USA.