1
SVET ISLÁMU I. ESCHATOLÓGIA
stvorenie, „islámske dejiny“, proroci, súdny deň a vzkriesenie.
Pramene:
AL-KISÁ´Í, Abú ´l-Hasan, Kniha o počiatku a konci. Islamské mýty a legendy, (slov. trans. Ján
Pauliny), Bratislava, Tatran, 1980.
Korán, (czech trans. Ivan Hrbek), Praha, Odeon, 1972, a ďalšie vydania
Literatúra:
AMANAT, Abbas, Apocalyptic Islam and Iranian Shi'ism, London – New York, I.B. Tauris, 2009.
CHITTICK, William C., Science of the Cosmos, Science of the Soul: The Pertinence of Islamic
Cosmology in the Modern World, Oxford, Oneworld Publications, 2007.
COOK, David, Studies in Muslim Apocalyptic, Princeton – New Jersey, Darwin Press, 2002.
KŘIKAVOVÁ, Adéla, MENDEL, Miloš, MÜLLER, Zdenĕk, Islám: ideál a skutečnost, Praha,
Panorama, 1990.
FILIU, Jean-Pierre, Apokalypsa v islámu, Praha, Volvox Globator, 2011.
LOWIN, Shari, The Making of a Forefather: Abraham in Islamic and Jewish Exegetical Narratives,
Leiden, E.J. Brill, 2006.
PARRINDER, Geoffrey, Jesus in the Qur'ān, Oxford, Oneworld, 2003.
RUSTOMJI, Nerina, The Garden and the Fire: Heaven and Hell in Islamic Culture, New York,
Columbia University Press, 2009.
WERNER, Helmut, Islámská kniha mrtvých, Hodkovičky, Pragma, 2003.
STVORENIE
Svet začína stvorením, Bohom ex nihilo slovom (alternatívne verzie: tabuľa / perla a pero)
Alláh stvoril svet a všetko v ňom aj prvých ľudí Ádama (Adama) a Hawwá´ (Evu). Tí žili
v raji, no potom čo boli Iblísom privedení k tomu aby ochutnali zakázané ovocie museli
zostúpiť na zem. Adam „pristál“ na Srí Lanke na Adamovej hore, Eva zas v Džidde. Stretli sa
napokon na planine Arfát pri Mekke, kde žili a Adam položil tam základy Kac
by. S nimi
začínajú
„ISLAMSKÉ DEJINY“
sú vlastne „islamizovanými“ dejinami (ako môžeme hovoriť tiež o „kresťanských“,
„židovských“, alebo o „biblických“ dejinách).
Na počiatku „islamských dejín“ – samozrejme – nestojí Muhammad b. c
Abdalláh prorok
z klanu Banú Hášim mekkánskeho kmeňa Qurajš a jeho misia. Ako aj iné „dejiny proroctva“
i dejiny islamu začínajú aktom stvorenia a prvým človekom-muslimom.
Je treba rozlišovať medzi „islamskými / islamizovanými dejinami“ a „dejinami islamu
/ muslimov“. Zatiaľ čo prvé označuje historické predstavy muslimov, teda neraz idealizované
až mytologizované a „islamizované“ dejiny (predmet „klasickej islamskej historickej vedy“,
c
il at-tárích), „dejiny islamu / muslimov“ skrývajú vedecké interpretácie procesov a štruktúr
spojené s islamom ako historickým javom v akademickej („západnej“) historickej vede.
2
PROROCI
Dejiny islamu, islamského proroctva i vodcovstva sa začínajú prvým človekom,
pritom môžeme rozlíšiť dve, navzájom prepletené a nevylučujúce sa, vývojové línie:
(1) Prvá korešponduje so židovsko-kresťanskou tradíciou (6:84-86): Ádam (Adam),
Habíl (Ábel), Núh (Noe), Idrís (Ehoch), Ibráhím (Abrahám), Isháq (Izák), Ismác
íl (Izmael),
Jac
qúb (Jakub), Júnus (Jonáš), Iljás (Eliáš), Ajjúb (Jób), Šuc
ajb (Jethro), Júsuf (Jozef
Egyptský), Hárún (Aron), Imrán (Amran), Músá (Mojžiš), Júšac
(Jozue), Tálút (Saul), Dáwúd
(Dávid), Sulajmán (Šalamún), al-Jasac
(Elita), c
Uzajr (Ezra), Dániál (Daniel), Zakaríja’
(Zachariáš), Jahjá (Ján Krstiteľ), c
Ísá (Ježíš).
(2) Druhú by sme mohli označiť ako tradíciu „arabských“ prorokov, bez
jednoznačných biblických paralel vystupujúcich v Koráne akí sú Luqmán, Húd, Sálih.
Prvá, mohutnejšia koncepcia by sa dala nazvať „Abrahámovskou tradíciou“, (alebo
s termínom P. Crone a M. Cooka „hagarismom“) alebo tým, že je táto vývojová línia
prostredníctvom koránsko-Muhammadovej koncepcie tzv. Abrahamovského náboženstva
(millat Ibráhím) integrovaná do kresťanskej a židovskej tradície, „inými“, alternatívnymi
dejinami proroctva. Druhá koránska koncepcia „arabských“ prorokov-varovateľov sleduje
myšlienku, že Alláh zosiela každému národu (kmeňu) svojho posla z jeho vlastných radov,
ako poslal Muhammada ku Qurajšovcom resp. Arabom. Tieto dve koncepcie sa nevylučujú,
ba naopak, doplňujú sa navzájom.
proroci (nabí plur. anabíjá’) oboch koncepcií vystupujú ako
„poslovia (rasúl plur. rusul) Boží“,
„varujúci“ (nadhír) a
„zvestovatelia radostného posolstva“ (bašír) a často sú označovaní za
„prírodných monoteistov“ (haníf), alebo dokonca za muslimov.
V Koráne sa spomínajú aj proroci, ktorých bádanie nevie presne identifikovať
a historicko-geneologicky zaradiť (Dhú’l-Kifl 21:85, 38:48; niekedy je stotožňovaný
s biblickým Bileamom alebo s gréckym Esopom), alebo k prorokom sa počítajú aj niektoré
historicky doložené nebiblické postavy ako [al-Iskandar] Dhú’l-Qarnajn (18:83-98; Alexander
Veľký Makedonský, doslova „dvojrohý“) a tiež sú časté odvolávky na prorokov a poslov bez
spresnenia mien alebo identity.
Spomínané alternatívne prorocké línie v „islamských dejinách” tvoria jednotný celok a
spája ich predovšetkým „spoločný cieľ“ do ktorého nutne vyústili: osoba a poslanie
Muhammada.
Na počiatku islamských dejín proroctva stojí prvý človek, muslim a prorok (nabí,
plur.: anabíjá’)
Najvýznamnejší z Muhammadových predchodcov sú tí, ktorým sa dostalo proroctva
v podobe kníh (kitáb, plur. kutub) predovšetkým:
Ádam – hurúf (písmená),
Ibráhím – suhuf Ibáhím (Abrahámove „spisy / knihy“),
Músá - Tawrát (Tóra),
Dáwúd - Zabúr (Žalmy),
c
Ísá - Indžíl (Evanjelium), prípadne iného poslania.
3
ÁDAM (2:30-36, 3:33, 5:27, 7:11, 19-25,17:61, 70,18:50, 19:58, 20:115-123, 40:31,
41:13) „vyvolenec Boží“ (safí Alláh).
Výnimočné postavenie vo vývoji prototypu islamského vodcu a zároveň po
Muhammadovi asi najdôležitejším článkom islamských dejín proroctva je
IBRÁHÍM (2:124-129, 2:130-132, 2:135,2:136, 2:140, 2:258, 2:260,3:65, 3:67-68, 3:84,
3:95, 3:97, 4:54-55, 4:125, 4:163, 6:74-83, 6:161, 9:70, 9:114, 11:69-76, 12:6, 12:38, 14:35,
15:51-56, 16:120, 16:123, 19:41-49, 19:58, 21:51-73, 22:26, 22:43, 22:78, 26:69, 29:16,
29:25, 29:31, 33:7, 37:83-109, 38:45, 42:13, 43:26, 51:24-34, 53:37, 57:26, 60:4-5, 87:19),
V podaní Koránu ho vidíme v rozličných úlohách: bojuje proti svojej
modloslužobníckej rodine a tyranskému vládcovi Nimrúdovy (starozákonný Nimrod, je vedľa
postavy „faraóna“ (firc
awn) jedným z prototypov bezbožného, tyranskému vládcu
v muslimských predstavách), je hlavným staviteľom Kac
aby, zakladateľom millat Ibráhím a
„priateľ Boží“ (chalíl Alláh). Podľa tradície Ibráhím dostáva poslanie prostredníctvom anjela
Džibríla / Džibrá’íla (Gabriel), keď dovŕšil štyridsiaty rok svojho života.
„Ibráhím nebol ani židom, ani kresťanom, bol však hanífom odovzdaným [do božej
vôle, hanífan musliman]; a nepatril medzi modlolužobníkov“ (3:67).
Bol to tiež on, ktorý spolu zo synom postavil v Mekke (Bakka 3:96) Kac
abu, a tým
založil i inštitúciu púte, ďalej ustanovil modlitbu a almužnu ako základnú povinnosť
muslimov (19:55). Ibráhímov syn
ISMÁ
C
ÍL (2:125-127, 2:136, 2:140, 3:84, 4:163, 6:86, 14:39, 21:85, 37:102-109, 38:48), ktorý sa
spolu s matkou usadil v Mekke, a je spolustaviteľom a správcom Kac
aby, sa stal napokon
prorokom a praotcom Arabov.
Ďalší v rade dôležitých prorokov boli
NÚH, „prorok Boží“ (nabí Alláh) poslaný k svojmu ľudu ako varovateľ;
MÚSÁ (2:136, 3:84, 6:84, 6:91, 7:103-162, 10:75-93, 11:96, 11:110, 14:5, 14:6, 14:8,
17:2, 17:101-104, 18:60-82, 19:51-53, 20:9-98, 21:48, 22:44, 23:45-49, 25:35, 26:10-66,
27:7-14, 28:3-43, 28:44, 28:48, 28:76, 29:39, 32:23, 33:7, 33:69, 37:114-120, 40:23-27,
40:53, 41:45, 42:13, 43:46-55, 44:17-36, 46:12, 46:30, 51:38-40, 53:37, 61:5, 79:14-25,
87:19), „hovorca Boží“ (kalím Alláh), ktorý vystupoval ako prorok proti faraónovi a dostal
písmo i posolstvo;
JÚSUF, prorok, ktorý má najucelenejší príbeh v Koráne, celú 12. súru, ktorá je po ňom
i pomenovaná. Potom sú to proroci-kráľovia, predovšetkým
DÁWÚD (2:251, 4:163, 5:78, 6:84, 17:55, 21:78, 21:79, 27:15-16, 34:10, 34:13, 38:17,
38:21-26, 38:30) a jeho syn
SULAJMÁN (2:101, 4:163, 6:84, 21:78, 21:79, 21:81, 27:15-41, 34:12-16), ktorý sa stal
podľa legendárnych rozprávaní vládcom a poslom nielen ľudí ale aj džinov. Robil tak vraj
pomocou tzv. prsteňa následníctva (chátam al-chiláfa), ktorý mu dal toho času Džibríl. Podľa
Wahd b. Munabbiha bol to prsteň, ktorý dostal ešte Ádam od samotného Alláha so slovami:
4
„Toto je prsteň následníctva. Stvoril som ho a dávam ti ho, aby si nezabudol na dohovor,
ktorý som s tebou urobil. Zdedí ho ten, kto bude tvojim nástupcom.“
Veľmi významné miesto má v islamských dejinách proroctva
C
ÍSÁ (2:87, 2:136, 2:252, 3:45-49, 3:52, 3:55, 3:59, 4:157-163, 4:171-172, 5:17, 5:72,
5:75, 5:110, 5:116, 9:30-31, 10:68, 19:22, 19:30-34, 21:91, 23:50, 33:7, 43:61, 43:65, 61:6,
61:1) syn Marjamy (Mária), „duch Boží“ (rúh Alláh). V Koráne vystupuje aj ako prorok (nabí
2:87, 9:30, a inde), posol (rasúl 4:157, 4:171), „pomazaný“ (al-masíh 3:45) alebo „slovo
Božie“ (kalimat Alláh 4:171). Je jedným z najčastejšie spomínaných náboženských
predstaviteľov v Koráne z obdobia pred Muhammadom. Obraz c
Ísu v Koráne a v islamskej
tradícii je trochu odlišný od obrazu Ježiša v kresťanstve: jednoznačne vystupuje proti tomu
žeby bol Bohom alebo synom Božím (4:171, 9:30, 19:34-36, 43:58) a popiera aj jeho smrť
(4:157-159). c
Ísá má podľa islamskej eschatológie mimoriadne dôležitú úlohu.
KONIEC SVETA
Žijeme na „konci časov“ a každú chvíľu môže nastať apokalypsa. Koniec času budú
predchádzať znamenia:
slnko vystúpi na západe,
objavia sa obludné zvieratá,
„falošní“ vodcovia ľudí, najmä
ad-Daždžál, znovu zostúpi
c
Ísá (Ježíš) na zem, prídu národy
Jádžúdž a Mádžúdž (Góg a Magóg) apod.
AD-DADŽDŽÁL je hlavná záporná eschatologická postava, islámska obdoba Antikrista,
príde na somári z Iraku, bude mať jedno oko a na čele napísané káfir (neveriaci) a pod.
Dadždžála zabije c
Ísá pri Jeruzalem s tým, že sa na neho pozrie. Potom prídu národy Jádžúdž
a Mádžúdž a pod.
Výnimočné miesto v islamskej eschatológii má mahdí, ktorý príde na konci sveta a
ako vodca muslimov nastolí na zemi poriadok a spravodlivosť. Postava mahdího má dôležitú
funkciu najmä u šic
ítov, ale pozná ho aj sunnitský islam, predovšetkým jeho ľudové formy.
MAHDÍ je „Bohom správne vedený“ (od koreňa h-d-j, „byť Bohom správne vedený“,
výraz hudá označuje podobu vodcovstva pod patronátom mahdího). V Koráne tento výraz
síce nenájdeme, ale sú tam miesta, kde sa hovorí o
Bohom vedených (17:97 tahdí Alláh, 39:23 Alláh dhálika hudá; a na mnohých
miestach sa hovorí tiež o „tých, čo priali vedenie“, muhtadí), čo svedčí o tom, že základná
koncepcia mahdího nebola prvotnému islamu cudzia.
Prví muslimovia, podobne ako prví kresťania, očakávali skorý koniec vekov a rýchle
naplnenie času, ktoré boli mimochodom hlavnou témou Muhammada a Koránu. Všeobecne
platí názor, že eschatologický mahdí by sa mal volať
Muhammad b. c
Abd Alláh a mal by pochádzať z ahl al-bajt. Muslimská tradícia
ukazuje mahdího ako obnovovateľa (podobne ako mudžaddid) a vodcu muslimov, ktorý
vystúpi na konci vekov, keď potom čo spolu s prorokom c
Ísá porazí a zabije al-dadždžála
(hlavný záporný hrdina v islame, ktorý vystúpi na konci vekov) nastolí na zemi poriadok
a spravodlivosť.
5
V období ranného islamu je celá rada (nielen c
alíovských) predstaviteľov, ktorí sa
pýšia titulom al-mahdí. Patrí k nim napr. umájjovský kalif
c
Umar (II.) b. c
Abd al-c
Azíz (99-101 H. / 717-720 n.l.), prví c
Abbásovskí kalifovia
prijali panovnícke mená úzko spojené s koncepciou parúzie, a boli svojimi dvornými
básnikmi bežne označovaní za mahdího. Tretí z nich
Muhammad b. al-Mansúr al-Mahdí (158-169 H. / 775-785 n.l.) už priamo prijal
titul mahdího za svoje panovnícke meno.
Novú náplň postave mahdího v sunnitskom islame dala až moderná doba. Prvým
razantným vystúpením mahdího v novodobých dejinách bola sudánská mahdíja v čele s
Muhammadom Ahmad al-Mahdím (1881-1885) ktorá kombinovala mobilizačné
techniky mystického bratstva a ideu „Bohom správne vedeného“ vodcu. Mahdí v tejto
interpretácii sa ukázal ako ten, ktorý pomocou islamskej obnovy, ako ideológie, vedie boj
proti neislamským votrelcom (v tomto prípade koloniálnym mocnostiam). Podobné prvky
vykazovali aj tzv. fulbské džihády v oblasti subsaharskej Afriky na čele kalifom-mahdím
Usaman dan Fodiom a aj niektoré ďalšie z tzv. islamských sociálnych hnutí 19. stor.
(India, Alžírsko, Senegal, Nigéria, Ghana, Somálsko, Guinea a inde). Ešte ďalej posunuli
mahdího myslitelia islamského fundamentalizmu. Napr.:
Ahmad Šukrí Mustafá’ vodca hnutia Obvinenie z neviery a odchod (at-Takfír wa ’lhidžra)
alebo
Muhammad al-Qahtání vodca-mahdí radikálnej skupiny, ktorá na prahu 15. stor. H.,
v novembri r. 1979 na krátko násilne obsadila Veľkú mešitu v Mekke.
Mahdí zvedie podľa eschatologických predstáv hlavnú bitku s neveriacimi medzi nimi
s Habešanom, ktorí zničí Kac
bu a s tým zanikne aj islám ako náboženstvo (!)
Potom po troch zatrúbeniach príde posledný súd: každý zomrie (v rátane džinnov
a diablov) a nastane vzkriesenie (mac
ád) a všetci budú súdení. Miestom súdu bude Mekka
alebo Jeruzalem. Predstavy sa rôznia o tom ako to bude vyzerať: budú sa vážiť skutky na
„váhach spravodlivosti“ a podľa toho sa dostanú ľudia do raja či pekla, či bude most nad
peklom a pod.