p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
1
Islám ako náboženský a právny systém
„cesta vedúca k vode“ - šaríc
a:
I. dogma (c
aqída),
„korene“ (usúl) a „konáre“ (furúc
) viery, 1.jednota (tawhíd): viera + „činy“, 2. proroctvo
(nubuwwa): islámske dejiny spásy, millat Ibráhím, 3. angeológia (al-malá’ika), 4.
predestinácia (al-qadar) a spravodlivosť (c
adl), 5. deň posledného súdu (jawm ad-dín) a
vskriesenie (mac
ád): eschatológia, 6. imámát (imáma) – šiesty šíc
itský princíp.
II. etika (ádáth)
III. normy luďského správania:
1. c
ibádát (vzťah človek-Boh) – päť pilierov (arkán ad-dín): vyznanie viery (šaháda),
modlitba (salát), pôst (saum), almužna (zakát), púť (hadždž), džidád: šiesty pilier?
2. muc
ámalát (vzťah človek-človek, rodinné, dedičné právo)
3. c
uqúbát (zákazy a príkazy, trestné právo – fiqh:
klasifikácia ľudských činov (fard / wádžib, mandúb, mubáh, makrúh, harám – op. halál),
základy fiqhu: Bohom išpirovaná (Korán + sunna) a „špekulatívna“ tradícia (qijás –
analógia, idžmác
– konsenzus, ra’j – názor, idžtihád – vlastné rozhodnutie),
muqallid a mudžtahid,
právne školy (hanafí, málikí, šáfic
í, hambalí, džac
farí,/ zajdí, c
ibádí), c
ulamá‘ a fuqahá‘,
islámske inštitúcie
Literatúra:
ANDERSON, J. N. D., Islamic Law in the Modern World, New York, New York University
Press, 1959.
COULSON, Noel J., A History of Islamic Law, Edinburgh, Edinburgh University Press, 2005.
HALLAQ, Wael B., A History of Islamic Legal Theories: An Introduction to Sunni usul al
fiqh, Cambridge - New York, Cambridge University Press, 1999.
HALLAQ, Wael B., The Origins and Evolution of Islamic Law, Cambridge - New York,
Cambridge University Press, 2005.
HALLAQ, Wael B., Sharīc
a: Theory, Practice, Transformations, Cambridge - New York,
Cambridge University Press, 2009.
JAQUES, R. Kevin, Authority, Conflict, and the Transmission of Diversity in Medieval
Islamic Law, Leiden – Boston, Brill, 2006.
Judaismus, křesťanství, islám, H. Pavlincová & B. Horyna (eds.), Olomouc, Nakladatelství
Olomouc, 2003.
KAMALI, Mohammad Hashim, Shari‘ah Law: An Introduction, Oxford, Oneworld, 2008.
KROPÁČEK, Luboš, Duchovní cesty islámu, Praha, Vyšehrad, 1993.
MENDEL, Miloš & KOUŘILOVÁ, Iveta (eds.), Cesta k prameni. Fatvy islámských učenců k
otázkám všedního dne, Praha, Orientální ústav Akademie věd České republky, 2003.
ROSEN, Lawrence, The Justice of Islam: Comparative Perspectives on Islamic Law and
Society, Oxford, Oxford U.P., 2000.
TUCKER, Judith E., Women, Family, and Gender in Islamic Law, Cambridge, Cambridge
University Press, 2008.
VOGEL, Frank E., Islamic Law and Legal System: Studies of Saudi Arabia, Leiden – Boston,
Brill, 2000.
WEIR, Shelagh, A Tribal Order: Politics and Law in the Mountains of Yemen, Austin, The
University of Texas Press, 2007.
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
2
ZUBAIDA, Sami, Law and Power in the Islamic World, London - New York, I.B. Tauris,
2005.
Formovanie islámskej tradície, procesy tradovania. Kodifikácia a výklad Koránu a hadíthov,
genéza islámskej nábožensko-právnej tradície.
ŠARÍ
C
A - „cesta vedúca k vode“ norma pochádzajúca od Boha, niečo večné, nemenné, čo sa
stáva známy zjavením, je Bohom inšpirovaný a ľudským intelektom rozpracovaný spôsob
života. Tri hlavné oblasti šaríc
e:
I. dogmatika (c
aqída)
islamská dogma sa delí na „korene viery“ (usúl ad-dín) a „konáre viery“ (furúc
ad-dín).
„Korene viery“ (usúl ad-dín) tvoria:
1. monoteizmus (tawhíd) „nie je boha okrem Boha“ alebo z Koránu (112 súra)
1. Povedz: On, Boh je jeden jediný,
2. Boh je večný,
3. Nesplodil a nebol splodený,
4. A niet toho, kto by sa Mu vyrovnal
Tawhíd: viera (ímán) + „činy“ (amal), je protiklad k „pridružovaniu“ (širk)
2. proroctvo (nubuwwa): „a Muhammad je jeho poslom“
islámske dejiny spásy, millat Ibráhím,
3. (viera v) anjeloch (al-malá’ika),
4. (viera v) predestinácii (al-qadar) a (božiu) spravodlivosť (c
adl / c
adála),
5. (viera v) deň posledného súdu (jawm ad-dín) a vzkriesenie (mac
ád): eschatológia,
6. imámát (imáma) – šiesty šíc
itský princíp.
II. etika (ádáth) – založené na Koráne najmä 17:23-37
23. Pán tvoj rozhodol, že nemáte uctievať nikoho iného než Jeho (Boha) a máte dobre zaobchádzať s rodičmi.
Ak by u teba dosiahli starobu jeden z nich alebo obaja, tak im nepovedz: "Mám vás už dosť oboch" a
neokríkaj ich a povedz im slová láskavé.
24. A skloň pred nimi svoje krídlo pokory prameniace z milosti a povedz: "Pane môj, zahrň ich milosťou Svojou,
tak ako mňa vychovávali, keď som bol malý".
25. Pán váš lepšie vie, čo je vo vašich dušiach. Ak budete zbožní, tak On je voči tým, ktorí sa k Bohu vracajú
odpúšťajúci.
26. Dávaj príbuznému svojmu právo jeho a nerozhadzuj rozhadzovaním,
27. Tí, ktorí rozhadzujú sú bratmi satanov a satan Pánovi svojmu poslušnosť odmietol,
28. Ak by si sa ich stránil s tým, že sleduješ milosť pochádzajúcu od Pána svojho, v ktorú dúfaš, tak im povedz
slová ľahké.
29. A nemaj ruku svoju pripútanú ku krku svojmu, ani ju nerozprestri úplným rozprestretím, aby si nesedel
s výčitkami zbedačený.
30. Pán tvoj zoširoka dáva obživu komu chce a má na to moc. Veď On o tých, ktorí sú Mu odovzdaní, dobre vie
a všetko vidí.
31. Nezabíjajte svoje deti zo strachu pred chudobou, my im obživu dáme i vám. Ich zabíjanie je veru chyba
veľká,
32. A stráňte sa mimomanželského pohlavného styku, pretože je to nemravnosť a cesta zlá.
33. A nezabíjajte dušu, ktorú Boh zakázal zabíjať, jedine ak právom. Kto by bol zabitý neprávom, tak jeho
zástupcovi sme dali moc, preto sa nedopustí nestriedmosti v zabíjaní, keďže mu je podpora daná,
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
3
34. Nepribližujte sa k majetku siroty iba ak s tým, čo je pre ňu lepšie, dovtedy, kým nedosiahne dospelosť A
plňte svoje sľuby, pretože za sľub sa nesie zodpovednosť,
35. Dávajte úplné miery, ak by ste merali a vážte váhami rovnými. V tom spočíva dobro a vedie to k lepšiemu
koncu,
36. Nenasleduj to, o čom nemáš poznanie. Pretože za sluch, zrak a srdce, za to všetko sa nesie zodpovednosť.
37. Nekráčaj po zemi pýchou naplnený, pretože ty neprerazíš zem a ani výšku hôr nedosiahneš.
III. normy ľudského správania
1. c
ibádát (vzťah človek - Boh) PÄŤ PILIEROV VIERY (arkán ad-dín)
2. muc
ámalát (vzťah človek - človek, rodinné, dedičné právo)
3. c
uqúbát (zákazy a príkazy, trestné právo).
klasifikácia ľudských činov:
fard / wádžib – povinnosť
mandúb – doporučené, „bohumilé“ veci
mubáh – ambivalentné
makrúh – odporné
harám – zakázané, opozíciou je halál
FIQH - Pochopenie, vyloženie a aplikácia šaríc
e nábožensko-právnimi znalci je samotná
islámska právna veda: fiqh (pochopenie)
základy fiqhu (usúl al-fiqh) sú Bohom inšpirované princípy (Korán + sunna)
samotné právne postupy (furúc
) sú už opcionálne:
kanonické zdroje práva:
qijás – analógia
idžmác
– konsenzus
nekanonické zdroje práva:
c
áda / c
urf – zvykové (napr. kmeňové) právo
c
amal – sudcovská prax
qánún – svetská zákonodarná tradícia (napr. osmanská)
niektoré právne metódy:
idžtihád – objektívne rozhodnutie založené na absolútnom vlastnom úsilí mudžtahída
na to aby rozpoznal základné princípy práva
„nerípustné novoty“ – bidc
a
vrz.
„bohumilé“ či verejne prospešné inovácie vytvárané napr. pomocou:
ra’j – samostatný názor (predovšetkým v rannom islámskom období)
istihsán – na základe racionálneho úsudku založenom na c
illa (ratio decindendi)
istisláh – verejne prospešné, slúžiace „obecnému blahu“ (maslaha)
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
4
mužtahíd vrz. muqallid a prax taqlídu
Nábožensko-právni špecialisti
V rane islamskom období ešte pred vytvorením „islamských vzdelávacích a náboženskoprávnych
štruktúr”, sú to: predčítávači / recitátori (qári’, plur. qurrá’) a komentátori Koránu,
interpreti tradície, „ľudoví / verejní” kazatelia (qáss, plur. qussás; wác
iz, plur. wucc
áz;
mudhakkir).
Sunnitský islám nepozná cirkev ani cirkevnú infraštruktúru. Vyplýva to zo zásady, že niet
sprostredkovateľa medzi človekom a Bohom, takže neexistuje ani privilegovaná, hierarchicky
usporiadaná a centrálne organizovaná skupina sprostredkovateľov, teda čosi ako islámske
kňazstvo. No už od prvých storočí islámu sa našli jedinci, ktorí prostredníctvom svojich
dôkladných znalostí predovšetkým Koránu a sunny získali (alebo robili si nárok na) výsadné
postavenie medzi ostatnými muslimami a stali sa verejne uznanými interpretmi v otázkach
islámu. Takíto „špecializovaní muslimovia“, postupne začali byť označovaní ako
c
ulamá’ (sing. c
álim) náboženskí znalci
fuqahá’ (sing. faqíh) nábožensko-právní znalci
klasické muslimské stanovisko: „miesto c
ulamá’ je hneď za prorokmi ešte pred kráľmi a
vládcami“
c
álim, presnejšie c
álim ad-dín, je „mužom (náboženského) poznania / vedomostí /
učenosti“,
zatiaľ čo c
ilm („poznanie, veda, učenosť“, od koreňa c
-l-m, „vedieť, dozvedieť, znať,
poznať“), sa definuje ako protiklad džahl („nevedomosť“) a tak v najširšom poňatí
c
álim môže označovať aj obecne moslima v protiklade k „nevedomému / neuvedomelému“
(džáhilí) nemoslimovi. Keď postúpime k užšej definícii snaha c
ulamá’ sa sústreďuje na
špeciálnu oblasť „islamskej vedy“ (c
ilm ad-dín, „náboženská veda“), ktorú by sme
však ťažko mohli označiť za „teológiu“ v západnokresťanskom poňatí. c
Ilm ad-dín je však
viac súhrnom poznatkov o tradícii (či už zjavenej: Korán, alebo špekulatívnej: ahadíth, tafsír
a iná komentárová, eschatologická, ale aj historická, atď. literatúra a predovšetkým súhrn
práva – fiqh, ktoré je doménou „nábožensko-právnych znalcov“ – fuqahá’, ako „scholastickou
/ špekulatívnou teológiou“ (kalám). c
ilm ↔ mac
árifa
Typológia náboženských znalcov:
(1) príslušníci „islamských právnych štruktúr” – faqíh (plur. fuqahá’)
(1a) qádí (plur. qudát), sudcovia „islamských súdnych dvorov šaríc
e”
(1b) muftí, vykladač islamského práva, vydávajúci nábožensko-právne záväzné stanoviská
(fatwá, plur. fatáwin).
fatwá – konkrétna odpoveď na konkrétnu otázku: vydávajúci (muftí) pýtajúci (mustaftí),
posudok nie rozsudok! Musí mať určitú štruktúru a musí prejsť verifikačným procesom.
štruktúra: basmala, otázka, odpoveď (od Koránu k vlastnému názoru), wa Alláhu c
álim,
dátum, podpis, verifikačný proces. Rôzne podoby od ústneho vyjadrenia k zbierkam.
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
5
qádí – sudca „islamských súdnych dvorov šaríc
e”, qádí al-qudát
(2) príslušníci „islamských vzdelávacích štruktúr”
(2a) „učitelia“ (sing. muc
allim, mu’addid, faqíh) ako nižších (kuttáb) tak aj
(2b) „profesori” (sing. mudarris) vyšších škôl (madrasa, plur. madáris), na rôznych
úrovniach (sing. muc
id, mufíd, mutasaddir) a rôznej špecializácie
(šajch al-hadíth, šajch al-qirá’, atď);
kuttáb – „škola Koránu“ (základné poznatky)
madrasa (tur. medrese) – islámska vyššia škola „univerzita“, najstaršia založená v Harráne na
konci 8. stor., významnejšie madrasy:
al-Qaráwíjín (zal. 859, Fez), najstaršia dodnes fungujúca univerzita na svete
al-Azhar (zal. 970, Káhira), najslávnejšia islámska univerzita v súčasnosti
al-Nizámíja (1065-1258, Bagdad), najslávnejšia islámska univerzita klasického veku
s knižnicou s 400 tis. rukopismi (!)
(3) príslušníci administratívy mešít
(3a) „predmodlievač” (imám) a
(3b) „piatokový” kazateľ (chatíb), a pod.;
(4) správcovia (mutawallí) islamských nadácií (waqf, plur. awqáf);
waqf (či hubs alebo hubus) – náboženská „nadácia“, viac sa to dá popísať s anglickým
pojmom trust.
šajch al-islám (tur. şeyhülislám, perz. šejch-ol-eslám),
tento titul sa začal udeľovať pre najvyšších náb. predstaviteľov od 10.-11. stor. a bolo to
označenie najvyššej „duchovnej” inštancie aj v Osmanskej ríši. Šajch al-islám by mal byť
mudžtahídom, schopným samostatne používať právnu metódu idžtihádu („samostatný
úsudok”), čo však v podmienkach sunnitského islámu po „uzavretí brán idžtihádu” bolo viac
ako problematické. Je menovaný kolégiom c
ulamá’ a fuqahá’ , ale v úrade ho musí potvrdiť aj
predstaviteľ najvyššej politickej moci. Podľa osmanského vzoru şeyhülislámu sa postupne aj
v niektorých iných krajinách sunnitského Blízkeho východu (napr. v Egypte, v Palestíne, v
Saudskej Arábii, v Lýbii a inde) ujala podobná funkcia „veľkého muftího” (al-muftí al-akbar),
ktorý spravidla stojí v čele „kolégia pre vydávanie fatwá” (dár al-iftá’), ktoré potvrdzuje
vydané fatwy platné predovšetkým v daných regiónoch, ale aj v medzinárodných
súvislostiach. Z týchto – spravidla štátnymi orgánmi ustanovených – kolégií je najslávnejšou
„fatwá-komisia“ (arab. ladžnat al-fatwá) islámskej univerzity al-Azhar.
Od 50. rokov 20. stor. na stratenú autoritu c
ulamá’ začali čoraz viac apelovať niektorí „laickí
kazatelia“ z radov „islamských aktivistov“. Od 70. rokov, keď nastáva určité „islamské
boom“ náboženská a politická autorita týchto
„nových“ náboženských aktivistov sa rapídne posilnila.
Dochádza k fragmentácii autority. c
Ulamá’ už naďalej nemajú monopol na sakrálnu autoritu
(keď vôbec sa na nej vôbec podieľajú), no súfijskí šejkovia, inžinieri, učitelia, lekári, vojenskí
velitelia a iní uchádzajú o to hovoriť v mene islámu, čo síce znamená viac priestoru pre rôzne
názory ale aj viac chaosu.
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
6
Šíc
itské náboženské inštitúcie
Vznik šíc
itského duchovenstva je spojený s pôsobením šiesteho imáma Džac
fara as-Sádiqa,
ktorý vytvoril funkciu „sprostredkovateľov“ (arab. ráwí), no k formovaniu šíc
itského
duchovenstva blížiaceho sa k dnešnej podobe došlo až v 10. stor. v hlavných centrách šíc
itskej
vzdelanosti.
Najvýznamnejšou inštitúciou šíc
itského duchovenstva je zhromaždenie náboženských
znalcov. Medzi nimi privilegovanou vrstvou je zbor mudžtahidov, ktorí majú najvyššiu
autoritu. Na rozdiel od ich sunnitských kolegov majú veľké právomoci, s tým, že sú
oprávnení na základe Koránu a šíc
itskej tradície (arab. achbár) samostatne rozhodovať (arab.
idžtihád), zatiaľ čo sunnitskí duchovní sú nútení sa riadiť jedným zo štyroch právnych škôl
(arab. madzhab). Ale právo samostatného rozhodovania a na vydávanie fatawá má jen malý
počet najvýznamnejších mudžtahidov.
Šíc
itský mudžtahid je aktívny znalec a interpret tradície a práva (ako legitímny sudca, hákim
šarc
í) a nositeľ imámovej autority (ako predstaviteľ imáma, ná’ib al-imám). Z dôvodu, že
prostredníctvom názorov prvého mudžtahida sa prejavujú názory neomylného imáma i
mudžtahidove súdy sa stávajú nespochybniteľné. Prejavuje sa to i formálne, keď o prvom
mudžtahidovi sa hovorí ako o „imámovy ľudí“ (napr. Chomejní).
Poprední šíc
itskí duchovní - spravidla mudžtahidovia – stojací na rôznom stupni hierarchie
majú k tomu patriace tituly:
hudždžat al-islám (perz. hodždžat ol-eslám, dôkaz, alebo argument islámu),
ájatulláh (perz. ájatolláh, Božie znamenie),
autorita nositeľa tohto titulu je jednoznačné právne rozhodnutie, ním vydané fatwy sú
nespochybniteľné a neodvolateľné. Vyšším, zároveň aj vzácnejším je titul
ájatolláh al-c
uzmá (arab. najvyššie znamenie Božie). Hlavnou úlohou ájatolláhov je viesť
ummu v neprítomnosti (arab. gharjba) imáma a spravovať ju do jeho návratu (arab. radža’).
Ájatolláhovia zohrali ústrednú úlohu v politickom živote šíc
itských krajín, hlavne v Iráne a v
Iraku. Najlepší z týchto najvyššie postavených mudžtahídún predstavuje
mardžic
(plur. marádžic
, „vierohodný prameň“). V každom období bol určitý mudžtahid, ktorý
stál na čele šíc
itskej hierarchie a tým aj celého (šíc
itskeho) spoločenstva muslimov, jeho činy,
výroky a názory platili za všeobecne nasledovaniahodné. Takáto osoba je
mardžic
at-taqlíd
(perz. mardžac
-e taqlíd, „zdroj napodobňovania“ resp. „vzor hodný nasledovania“).
Jeho fatwy tvoria základ novely právneho systému a jeho práce o problémoch každodenného
života (arab. risála ’l-c
amalíja, perz. risálat-e c
amalíja) majú slúžiť pre muqallidún ako
praktická rukoväť v každej situácii. Mardžac
-e taqlíd stojaci v čele mudžtahídún, je zároveň
hlavným garantom toho, aby muslimské spoločenstvo naďalej kráčalo v šľapajach imámovho
a Prorokovho odkazu.
Bežný styk s veriacimi pri mešitách v širokom okruhu miest i vidieku obstarávajú nižší
duchovní, ktorí spravidla nie sú mudžtahidovia:
mollá (arab. maulá, perz. tiež píšnamáz).
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
7
Po iránskej revolúcii r. 1979 Chomejní uplatnením svojej teórie velájat-e fakíh do značnej
miery posilnil spoločenské postavenie šíc
itského duchovenstva, keď ich urobil priamym a
jediným vykonávateľom politickej moci a garantom spoločenskej činnosti. Chomejní tiež
vytvoril novú funkciu najvyššieho pol.-náb. vodcu Iránu (rahbar), ktorú zastával on a po ňom
(aj v súčasnosti) c
Alí Chámeneí.
Najvýznamnejšie šíc
itské centrá vzdelanosti sú: Nadžaf (Irak), Qom a Mašhad (Irán).
Významní šíc
itskí duchovní 20 str.:
Irán: Irak:
veľký ájatolláh sejjed veľký ájatulláh sajjid
Hossein Burúdžerdí (1875-1961) c
Abd al-Qásim al-Chúí (1899-1992)
veľký ájatolláh sejjed veľký ájatulláh sajjid
Mohammad Kázim Šaríc
atmadárí (1905-1986) Muhammad Bákir as-Sadr (1935-1980)
veľký ájatolláh sejjed veľký ájatulláh sajjid
Mahmúd Táleghání (1911-1979) c
Alí as-Sistání (1930- )
veľký ájatolláh sejjed
Rúholláh Músáví Chomejní (1902-1989) Libanon:
ájatolláh sejjed c
Alí Chámeneí (1939- ) veľký ájatulláh sajjid
Husajn Fadlalláh (1935-2010)
Právne školy (madhhab):
sunnitské:
hanafí – Abú Hanífa (z. 767)
málikí – Málik ibn Anas (z. 795)
šáfic
í – Muhammad ibn Idrís aš-Šáfic
í (z. 820)
hambalí – Ahmad ibn Hambal (z. 855)
šic
ítske: džac
farí – Dzac
far as-Sádiq (z. 765) a zajdí
cháridžovske: c
ibádí
p¤Ÿ ¼ »˜¿zƒ ®Ø~Û[
8
Trestné právo
I. hadd (plur. hudúd), tzv. koránske tresty (5:33)
a.) smilstvo (ziná), rozlišuje sa podľa stavu obvinených, patrí sem aj znásilnenie druh
sankcie: bičovanie (100 rán), prípadne vyhnanstvo
b.) falošné obvinenie z cudzoložstva (qadhf) 80 rán bičom
c.) opilstvo (šurb al-chamr) len v prípade, keď s dá dokázať, že dotyčný sa opil z vlastnej
vôle, sankcie: 40, príp. 80 rán bičom
d.) krádež (sariqa) len nad určitou hodnotou a len v prípade, keď sa dá dokázať, že
ukradnutá vec bola riadne strážená, sankcie: uťatie pravej ruky v zápästí a v prípade
recidivistov amputácie ďalších končatín
e.) lúpežné prepadnutie (qatc
al-taríq), sankcie: smrť (ukrižovanie, sťatie)
f.) odpadlíctvo od viery (ridda), sankcia: v prípade mužov smrť, v prípade žien väznenie
a bičovanie, kým sa nevrátia k islámu.
sankcie sa rôznia podľa právnych škôl a pod. a to aj v prípade jednotlivých druhov činu.
Potreba „vierohodných svedkov“ minimálne dvoch, ale v prípade ziná napr. to min. 4, ktorí
videli aj samotný akt.
Popri hadd existujú aj miernejšie formy trestu, ktoré sa dajú uplatniť aj na vyššie vymenované
previnenie a iné formy prehreškov. Sú to:
II. Džináját (tresty uložené na prehrešky proti živote a fyzickej integrite)
Vražda: tresty sa určujú podľa: miery previnenia a podľa druhu sankcie (pomsta – qisás,
výkupné – dija, pokanie – kaffára)
III. Tac
zír (miernejšie tresty)
Rodinné a dedičné právo
Ženy v právnej oblasti v zásade majú slabšie postavenie, ako muži, ich svedectvo či podiel na
dedičstve je polovica toho, čo mužov.
Svadba
Výkupné za nevestu (arab. mahr, tur. kalim) je „umŕtveným“ majetkom nevesty a nie jej
rodiny, je to sociálnou poistkou pre prípad rozvodu.
Za určitých podmienok je možné mať teoreticky súčasne maximálne 4 manželky, ale každá
by mala mať zabezpečené rovnaký diel zo svojho muža. Prakticky je to zakázané vo väčšine
muslimských krajín.
Rozvod (taláq) je považované za „najväčšie možné zlo“ ale je povolený. V prípade rozvodu
deti spadajú pod patronát otca.
Inštitúcia dočasného manželstva (na dobu určitú) mutc
a existuje v šic
ítskom islame dodnes.