‫ا‬‫م‬‫و‬
1
„Teológia“ (kalám), „ortodoxia“ a filozofia (falsafa)
pramene:
IBN HAZM, Holubičí náhrdelník, Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1984.
IBN CHALDÚN, Čas království a říší. Mukaddima, Praha, Odeon, 1972.
IBN SÍNÁ, Abú Alí, Kniha definic, Praha, SNPL, 1954.
IBN SÍNÁ, Abú Alí, Z díla, Praha, SNKLHU, 1957.
IBN TUFAJL, Abú Bakr, Živý, syn Dbícího, Praha, SNKLHU, 1957.
AL-GHAZZÁLÍ, Abú Hámid Muhammad, Zachránce bloudícího, Praha, Vyšehrad, 2005.
KHALIDI, Muhammad Ali (ed.), Medieval Islamic Philosophical Writings, Cambridge –
New York, Cambridge University Press, 2005.
MCGINNIS, Jon & REISMAN, David C. (eds.), Classical Arabic Philosophy: An Anthology
of Sources, Indianapolis – Cambridge, Hackett Publishing Company, 2007.
literatúra:
ADAMSON, Peter & TAYLOR, Richard C. (eds.), The Cambridge Companion to Arabic
Philosophy, New York, Cambridge University Press, 2005.
GROFF, Peter S. & LEAMAN, Oliver, Islamic Philosophy A-Z, Edinburgh, Edinburgh
University Press, 2007.
Judaismus, křesťanství, islám, H. Pavlincová & B. Horyna (eds.), Olomouc, Nakladatelství
Olomouc, 2
2003.
LEAMAN, Oliver, An Introduction to Classical Islamic Philosophy, Cambridge – New York,
Cambridge University Press, 2004.
MCGINNIS, Jon & REISMAN, David C. (eds.), Interpreting Avicenna: Science and
Philosophy in Medieval Islam, Leiden – Boston, Brill, 2004.
NASR, Seyyed Hossein, Islamic Philosophy from its Origin to the Present: Philosophy in the
Land of Prophecy, New York, State University of New York Press, 2006.
NASR, Seyyed Hossein & LEAMAN, Oliver (eds.), History of Islamic Philosophy, London –
London - New York, Routledge, 1996.
WALZER, Richard, Greek into Arabic. Essays on Islamic Philosophy, Cambridge - London,
Harvard University Press, 1962.
WATT, W. Montgomery, Islamic Philosophy and Theology: An Extended Survey, Edinburgh,
Edinburgh University Press, 2
1985.
WINTER, Tim (ed.), The Cambridge Companion to Classical Islamic Theology, Cambridge –
New York, Cambridge University Press, 2008.
WOLFSON, Harry Autryn, The Philosophy of the Kalam, Cambridge, Harvard University
Press, 1976.
Islámska typológia vedy (c
ilm):
I. „arabské“ (koránske, tradované) vedy:
tafsír, c
ilm al-hadíth, jazykoveda (predovšetkým arabčiny v rátane recitácie či kaligrafie),
kalám, islámske právo a pod.
II. „cudzie“ (grécke) vedy:
filozofia (logika, etika a pod.), spoločenské vedy, prírodné vedy (matematika, astronómia,
fyzika, chémia a alchýmia a pod.), lekárske vedy a pod.
‫ا‬‫م‬‫و‬
2
Dedičstvo antiky a islám, preklady a prekladateľské školy (Ibn al-Humajn a iní), „grécke vedy
a filozofia (Platón – al-Flatún, Aristoteles – Aristú, „veľký majster“, novoplatonici). Tažisko
vedy je na muslimskom východe (al-Mašriq), mnohí vedci sú Peržania, no jazykom vedy je
arabčina. Na muslimský západ (al-Maghrib) sa dostáva len zlomok.
Európa preberá výsledky grécko-muslimskej vedy najmä v al-Andalus (Sevilla, Salamanca
a pod.) a na Sicílii (Roger II.). „Arabská móda“ na západe (Pierre Abélard).
kalám
(„hovor“, „diskusia“; kalám Alláh) je muslimský typ scholastickej teológie; mutakallim („ten
čo diskutuje)
Formovanie a upevnenie rannej „ortodoxie“ a filozofické smery: stret alebo koexistencia?
Súčasné dogmatické zásady islámu sa vytvorili počas debát v rámci kalámu, sú ich syntézou.
filozofia (arab. falsafa) – na základe „gréckých“ vied, filozof-polyhistor
východ:
Muc
tazila („tí, čo sa oddelili“),
8.-9. stor., juh Iraku najmä Basra, filozofická škola, prvé hnutie kalámu, za kalifa al-Ma’múna
oficiálna štátna doktrína. Vychádza zo smeru qadaríje (qadaríja vs. džabríja)
Wásila b. c
Atá´ (zomr. 748)
Amr b. c
Ubajd (zomr. 762)
Ibráhím an-Nazzám (zomr. 850)
Hlavné zásady učenia muc
tazily:
1.) Boh je nezávislý na čase a priestore a nemá žiadne antropomorfné atribúty, z čoho vyplýva
aj to, že
2.) Korán je stvorený
3.) Boh je spravodlivý (c
adl) preto človek má absolútnu slobodnú vôľu, a
4.) eschatologická dimenzia toho, teda dobre bude obmenené a zle potrestané na konci sveta
5.) vinníci sa nachádzajú v „stave medzi dvoma stanicami“ medzi vierou (ímán) a nevierou
(kufr)
6.) človek by mal v komunite aktívne „konať dobro a vyhýbať sa zlu“
al-Kindí, Abú Júsuf Ja…kúb b. Isháq (zomr. 873)
prvý muslimský významný filozof. „filozof arabov“, astrológ, matematik, hudobník, lekár,
chemik, prekladateľ.
Autor komentárov k Aristotelovým spisom a diel z oblasti optiky, medicíny, psychológie,
meteorológie a politiky. Napísal vyše 250 diel, z ktorých sa väčšina nezachovala.
Kládol zvláštny dôraz na metodologickú stránku pestovania filozofie a na úlohu rozumu
(c
aql)v ľudskom poznaní a obohatil arabské myslenie predovšetkým o encyklopedické
vedomosti z aristotelovskej filozofie.
Vychádzal z idey všeobecnej príčinnej súvislosti. Každá vec, ak ju dokonale pochopíme, nám
umožní poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.
Zdôrazňoval zmyslovú a rozumovú stránku v ľudskom poznaní. Tvrdil, že filozofia je matka
vied. Človek sa podľa al-Kindího stane dokonalejším, pokiaľ pozná pravdu.
‫ا‬‫م‬‫و‬
3
al-Fárábí, Abú Nasr Muhammad (zomr. 950)
perzsko-turecký filozof, predstaviteľ islamského aristotelizmu a zakladateľ novoplatónskej
islamskej filozofie, jeden z najväčších filozofov a vedcov svojich čias. Napísal mnohé
komentáre k dielam Aristotela a Platóna. Chcel vybudovať filozofický systém vychádzajúc z
filozofie emanácie v duchu novoplatonizmu.
V diele Ideálne mesto (al-Madína al-fádila) vytvoril utopistickú predstavu islámskeho štátu
na čele s kalifom-filozofom.
Bratia čistoty (Ichwán as-safá’ wa chullán al-wafá’; Bratia čistory a verní priatelia)
9.-11. stor., predstavitelia islamského novoplatonizmu v rámci arabskej filozofie, ktorí
pôsobili v Basre ako tajný spolok. Pestovali prírodnú filozofiu v novoplatónskom duchu.
Dielo Rasá’il al-ichwán as-safá’ - 51 filozofických pojednaní.
Ibn Síná, Abú c
Alí al-Husajn b. c
Abdalláh (zomr. 1037)
perzský filozof, lekár, prírodovedec, politik a básnik.
Uskutočnil úplnú recepciu aristotelizmu v arabskej filozofii, nadväzuje na aristotelovskú a
novoplatónsku tradíciu. Rozvinul tzv. iluminačná teória: spojuje v ňom predstavu o Bohu
ako Bytí s nutnou existenciou (wádžib al-wudžúd), preto hmota (hmotný svet) je večná a je
príčinou rozmanitosti jednotlivých vecí (je princípom individuácie), avšak svet ako večné
trvanie v čase je podmienený večným Bohom, ktorý jestvuje mimo času. Božská činnosť je
myslenie boha o sebe samom: toto sebauvedomovanie si boha je počiatkom všetkého bytia.
Ľudskú dušu chápe Ibn Síná ako substanciálnu formu tela, ktorá je nehmotná a nesmrteľná.
Ibn Síná uznáva posmrtný život iba v čisto duševnom, no nie vo fyzickom zmysle; odmieta
vzkriesenie tela.
Napísa mnoho diel, jeho lekárska príručka (al-Qánún fí ’t-tibb) je najpreslávenejšia.
IBN SÍNÁ, Abú Alí, Kniha definic, Praha, SNPL, 1954.
IBN SÍNÁ, Abú Alí, Z díla, Praha, SNKLHU, 1957.
západ:
Ibn Hazm, Abú MuŠammad …Alí b. AŠmad b. Sa…Àd (zomr. 1064)
Pôsobil a žil v al-Andalus. Filozof. Venoval sa predovšetkým formálnej logike a filozofii
jazyka
IBN HAZM, Holubičí náhrdelník, Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1984.
Ibn Bádždža, Abú Bakr Muhammad b. as-Sájigh (zomr. 1138)
Pôsobil a žil v al-Andalus. Filozof, lekár, astronóm, autor početných logických a
psychologických traktátov a komentárov k Aristotelovým prírodovedným spisom. Hlavnú
úlohu filozofie videl v tom že by mal slúžiť ako individuálny nástroj vnútorného osvietenia.
Ibn Tufajl, Abú Bakr Muhammad b. Abd al-Málik b. Muhammad (zomr. 1105)
Pôsobil a žil v al-Andalus a v Maroku. Lekár, matematik, filozof a básnik.
Autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jaqzán) o mužovi, ktorý
vyrastá a žije na pustom ostrove a racionálnym uvažovaním a experimentálnou skúsenosťou
‫ا‬‫م‬‫و‬
4
sa mu podarí dostať sa k monoteizmu, no konfrontovaný s realitou ľudskej spoločnosti je
potom sklamaný a vráti sa na svoj ostrov.
Podľa Ibn Tufajla osamelosť filozofa je predpokladom dosiahnutia osvetľujúceho poznania.
IBN TUFAJL, Abú Bakr, Živý, syn Dbícího, Praha, SNKLHU, 1957.
Ibn Rušd, Abú al-Walíd Muhammad b. Ahmad b. Muhammad (zomr. 1198)
Pôsobil a žil v al-Andalus a v Maroku. Filozof, lekár, matematik, fyzik a najmä „Komentátor“
– najvýznamnejší muslimský vykladač Aristotela. Rozdelil poznanie na vieru, teológiu
a filozofiu, pričom podľa neho len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto
poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou, ktorá je nižším,
pasívnym stupňom poznania.
Hmotu a pohyb považoval – v duchu Aristotela – za večné, nestvorené rovnako ako Boha.
Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny
Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Tvrdil, že individuálna duša je
smrteľná a niet posmrtného života.
Hľadajúci kompromis rozumu a viery, filozofie a teológie, našiel riešenie vo dvoch odlišných,
na sebe nezávislých cestách k pravde.
Významné diela: krátke, stredné a dlhé komentáre k Aristotelovi (skoro všetkým jeho
spisom), Vyvrátenie vyvrátenia (Taháfut at-taháfut) – reakcie na al-Ghazzálího.
„Ortodoxia“ a kalám
al-Ašc
arí, Abú 'l-Hasan c
Alí b. Ismác
íl (zomr. 936)
Žil a pôsobil v Iraku najmä v Bagdade, vystupoval proti muc
tazile, zaslúžil sa vo vytvorení
hlavných dogiem neskoršej ortodoxie. Tento proces poznáme aj ako „ašc
aríovskú reformu“.
al-Máturídí, Abú Mansúr (zomr. 944)
Žil a pôsobil v Samarkande, jeden z predstaviteľov rannej „ortodoxie“ a jej reformy.
al-Ghazzálí, Abú Hámid Muhammad b. Muhammad (zomr. 1111)
Perzský náboženský znalec a mystik. Najväčší predstaviteľ vrcholnej ortodoxie. Pôsobil na
prestížnej bagdadskej an-Nizámíja (Nizám al-Mulk), no v r. 1095 sa dostal do duševnej krízy,
zanechal svoju kariéru profesora a 10 rokov žil a ku putujúci mystik (Damask, Jeruzalem,
Hebron, Mekka, Medína, Hamadán, Tús), na sklonku života vydal svoje autobiografické
dielo.
Oživenie náboženských vied (Ihjá' ulúm ad-dín)
Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa)
Rovnováha vo viere (Iktisád fí 'l-i'tikád)
AL-GHAZZÁLÍ, Abú Hámid Muhammad, Zachránce bloudícího, Praha, Vyšehrad, 2005.
ar-Rází, Fachr ad-Dín (zomr. 1209)
Ibn Tajmíja, Taqí ad-Dín Ahmad (zomr. 1328)
Ibn Chaldún, Abú Zajd c
Abd ar-RaŠmán b. Muᒒammad (zomr. 1406)
IBN CHALDÚN, Čas království a říší. Mukaddima, Praha, Odeon, 1972.
‫ا‬‫م‬‫و‬
5
Ďalšie vedecké disciplíny:
lekárske vedy (výrazné poznatky z anatómie, napr. oka, operácie),
chémia (destilačný proces, alkimia),
fyzika (optické vedy, šošovky, mechanika),
astronómia (astroláb a pod.),
matematika (“arabské” číslice, koncepcia nuly, geometria),
geografia (cestopisy, mapy) a pod.
„Islamizácia vedy“
Projekt „islamizácia vedy“ sa vo svojej prvej fáze sa prejavila predovšetkým v potrebe
dekolonizácie vedy.
Formulovala sa postupne od druhej poloviny 70. rokov najmä so siliacim sa diškurzom
o orientalizme vyvolaným knihou palestínsko-amerického intelektuála, „sekulárneho“
kresťana, Edwarda W. Saída (1935-2003) Orientalism (1976).
Druhá fáza projektu prebiehala od začiatku 80. rokov a popri kritike koloniálnej západnej
vedy sa pokúsila aj o ponúknutie islámskej alternatívy, alternatívnej metodiky a pracovného
plánu pre islamizáciu vedy a vedenia.
Ismác
íl R. al-Fáqúqí (1922-1987)
palestínsko-americký intelektuál
Islamization of Knowledge: General Principles and Workplan (1982)
Časopis: American Journal of Islamic Social Sciences (1984- )