MASARYKOVA UNIVERZITA
FILOZOFICKÁ FAKULTA
DU0105 Písemná postupová zkouška
KAŠTIEĽ HUMENNÉ
Meno: Marianna Babjaková
UČO: 413308
Odbor: FF DU Dějiny umění
Ročník: 1.
Úvod
Keď som si začala vyberať tému svojej postupovej práce, bola som si istá, že sa budem
zaoberať architektonickým dielom. Pri výbere som zistila, že žiadnu inú budovu nepoznám
tak dobre, ako práve kaštieľ v Humennom. Aj keď ho po vizuálnej stránke poznám od detstva,
až pri písaní tejto práce som si uvedomila niekoľko nových historických zaujímavostí,
ktorými som sa začala zaoberať až ako študentka Dejín umenia a nielen ako bežný
návštevník.
Vo svojej práci sa snažím najmä zamerať na to, ako rozdielni vlastníci a rozličné štýly
v umení sa postupne premietali na kaštieli v Humennom a ako každý majiteľ sa snažil do
neho vraziť svoj osobitý ráz. Pri písaní som vychádzala z najrelevantnejších a dôveryhodných
zdrojov, ktoré boli napísané o tejto stavbe a pri hľadaní odpovedí na moje otázky mi pomohla
miestna archeologička pôsobiaca v kaštieli PhDr. Ivana Strakošová, ktorá mi ochotne
odpovedala na moje otázky a ukázala písomné pramene a archeologické správy týkajúce sa
kaštieľa.
Túto architektonickú stavbu som si vybrala z toho dôvodu, lebo si myslím, že sa jej ani
v dnešnej dobe nevenuje dostatočná pozornosť, veď sám Matej Bel1
pri pohľade na humenské
sídlo napísal: Viacej pocty popolu pánov z Humenného by preukázali ich potomkovia, keby
aspoň teraz, keď sa táto rodina už takto zmenšila, uverejnili všetko, čo sa týka počiatkov
a výzdoby tohto diela. Je totiž prastarým sídlom tohto rodu a hrad bol tak okrášlený, že sa
sotva našiel rovnaký široko ďaleko. Prianie Mateja Bela, ktoré zaznelo za počiatku 18.
storočia sa doteraz nenaplnilo. Preto nielen samotný kaštieľ, ale aj s ním spojený život
významnej rodiny Drugetovcov je zahalený, neodkrytý a plný tajomstiev.2
1
Významný slovenský historik, autor spisu Zemplínska stolica (Bratislava, 2000)
2
Štefan Lenčiš, Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného, Humenné 2003, s.7
História kaštieľa
Drugetovci
Na začiatku 14. storočia bola v Uhorsku zložitá politická situácia. V roku 1301 vymrel
Ondrejom III. rod Arpádovcov a v krajine začali boje o kráľovský trón. Túto skutočnosť
využili skupiny oligarchov na presadenie svojich mocenských ambícií a na rozšírenie svojho
majetku, čo sa dialo na úkor vojenského majetku. Časť oligarchov a cirkev si zvolili za
panovníka Karola Róberta z Anjou, zatiaľ čo druhá časť oligarchov vedená Matúšom Čákom
Trenčianskym ponúkla uhorskú korunu českému kráľovi Václavovi II3
. Karol Róbert sa dostal
do rozporu s mocným východoslovenským rodom Omodejovcov. K rozhodujúcemu zápasu
o uhorský trón došlo roku 1312 pri Rozhanovciach4
, kde boli vojská Omodejovcom porazené.
V tejto bitke zohral významnú úlohu Filip Druget.
Filip Druget bol príslušníkom francúzskeho šľachtického rodu, ktorý prišiel do Uhorska
s Anjouvcami z Talianska. Spolu s ním prišiel aj jeho brat Ján I. Druget. Za svoje zásluhy
dostali do daru od kráľa hradné panstvá, medzi nimi aj mesto Humenné. Z tohto obdobia
pochádza aj prvá písomná listina5
o Humennom a to z roku 1317.6
Dodnes nie je jasné, ako v čase prvých uhorských Drugethovcov kaštieľ v Humennom
vyzeral. Podľa mienky Jozefa Houdeka mohol byť v Humennom akýsi hrad na prelome 13.-
14. storočia, avšak túto mienku nepodložil žiadnym dokumentačným materiálom. Maďarský
historik Štefan Molnár zastáva názor, že v Humennom nebol hrad, ale len zemianska kúria7
.
Podľa názoru historika a archeológa Bela Pollu sa dá predpokladať, že v Humennom už v 14.
storočí na mieste dnešného kaštieľa stála fortifikačná architektúra, prípadne aj stredoveký
hrad, na ktorého existenciu poukazuje aj ním objavené staršie murivo a tiež aj vodná
priekopa, ktorá sa zachovala až dodnes. Historik Anton Szirmaj, ktorý veľmi dobre poznal
dejiny Zemplínskej stolice dodáva, že v Humennom roku 1449 stál kaštieľ (castello). Podľa
zistenia E. Fügediho je treba chápať castellum ako vidiecky dom – kúriu, ktorá bola opevnená
v štýle fortilia, podobne ako hrad. Zostáva otvorenou otázkou, o aký druh stavby presne išlo.8
3
ktorý sa jej avšak vzdal v prospech svojho syna, neskoršieho Václava III., ten sa jej avšak vzdal potom čo bol
v roku 1305 korunovaný za českého kráľa.
4
pri Košiciach
5
zachovala sa len ako regest v elechu listín Drugethovskej rodiny z 19. storočia.
6
Miloslava Bodnárová, Humenné v stredoveku, in: Vasiľ Fedič a kol., Humenné, Humenné 2002, s.45-61, cit. s.
45-46
7
Kúria – sídlo (nižšej) šľachty, zemianska kúria (Krátky slovník slovenského jazyka, Bratislava 2003, s.283)
8
Viď Štefan Lenčiš, (pozn. 2), s.42
Dôvod výstavby a podoby renesančného kaštieľa je spojený s fenoménom dejúcim sa
v zahraničí, ale takisto aj na našom území. V druhej polovici 16. storočia a na začiatku
storočia 17. bolo typickým javom, že zemepáni opúšťajú svoje horské hrady a sťahujú sa do
hradov postavených na otvorenej rovine. Pri ich stavbe je najrozšírenejším
a najvšeobecnejším typ takzvaného burgundského hradu. Pôdorys takejto stavby je zväčša
štvorcový, pripomínajúci rímske castrum. Hradné kaštiele takéhoto druhu už nemali svoju
hradnú sústavu, aj ich obranné prostriedky boli nepatrné, ich úlohou bolo najmä chrániť
obyvateľov zámku pred nečakaným vpadnutím.
Práve v prípade výstavby humenského kaštieľa, máme dočinenie s podobným prípadom.
Na vyvýšenine postavené hrady Jasenov a Brekov boli zrútené, teda ich zemepáni sa sťahujú
na rovinu a na mieste vyhorenej kúrie stavajú dnes stojaci kaštieľ. To je možné s istotou zistiť
z dokumentačných listín, ktoré od roku 1614 až do roku 16619
viackrát popisovali kúriu alebo
vznikajúci kaštieľ. 10
Výstavba vlastného kaštieľa sa datuje k roku 1619, potom čo pôvodnú kúriu vypálili
vojská Gabriela Bethlena. V tomto období patrí Humenné stále Drugetovcom a to práve
Jurajovi III. Drugetovi, neskôr jeho synovi Jánovi IX. Drugetovi. Práve Ján sa rozhodol pre
výstavbu rozsiahlejšieho objektu.11
Budova bola renesančne upravená na štvorkrídlovú stavbu
s ústredným dvorom, nárožnými dvojposchodovými vežami a veľkou vežou nad vstupným
portálom.
Po roku 1684, keď umiera posledný mužský potom Drugetovcov, Žigmund II., stáva sa
kaštieľ majetkom niekoľkých rodov (Althan, Zichy, Csáky,Vandernath). 12
Potomkovia Drugetovcov – Csákyovci, Vandernáthovci
Smrťou Žigmunda II. Drugeta 19. apríla 1684 drugetovský rod vymrel po meči, pretože
Žigmund II. nezanechal po sebe syna, ktorý by pokračoval v živote tejto slávnej uhorskej
rodiny. Vdova Terézia Keglevičová získala od kráľa Leopolda I. 30. júna 1702 všetky
drugetovské majetky. Tie sa rozdelili medzi 5 dcér: Rozina-Marianna, Juliana-Terézia,
Zuzana, Barbora a Klára. Veľmi skorou smrťou Roziny a Zuzany a vstupom Barbory do
kláštora sa Žigmundove majetky delili len medzi dve dcéry: Kláru a Julianu-Teréziu. Ich
9
celkovo 9 inventárnych záznamov, Humenský archív I. 24. Fasc. VIII.
10
Štefan Molnár, A homonnai várkastély, In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez. Sátoralja-Újhely 1913,
č.1, (preložil Dr. Ladislav Zabo)
11
Ján Adam, Humenské panstvo, In: Vasiľ Fedič a kol., Humenné, s.65-77, cit. s.68
12
Vasiľ Fedič, Sídla Drugetovcov na Humenskom panstve, In: Múzejné noviny, máj 2008, s.5
sobášmi sa začal deliť drugetovský majetok medzi ďalšie rodiny, ku ktorým patrili Zičiovci
(Zichy), Vandernáthovci, Csákyovci a ako poslední boli Andrássyovci. Prvé delenie medzi 2
sestry nastalo roku 1710.
Terézia-Juliana sa vydala za Michala Františka z Althanu a mali spolu 2 deti, Mikuláša
a Jozefa.
Klára Drugetová sa vydala za grófa Petra Zičiho a mali spolu 4 deti: Františka13
, Ladislava
(umrel ako dieťa), Annu-Máriu a Teréziu-Máriu. K ďalšiemu deleniu, už aj medzi deti Kláry
došlo roku 1728. 14
Kaštieľ nakoniec po polovici získali deti Petra Zičiho; Terézia-Mária, ktorá bola vydatá za
grófa Jozefa Vandernátha a Anna-Mária, manželka grófa Františka Csákyho. Toto rozdelenie
nemalo na kaštieľ dobrý vplyv, so svojou polovicou si každý robil čo chcel a tak sa narušila
štýlová jednota a vzhľad kaštieľa.15
Terézia získala malú časť z východného krídla od juhu,
teda od mesta skoro s celou južnou stranou, spolu s priečelím budovy. Zatiaľ čo Anna-Mária
získala západnú stranu kaštieľa v celosti a polovicu severnej strany od západu.16
Zatiaľ čo
západná strana ostala renesančná bez krovu, s atikou a balustrádou, východná strana spolu
s priečelím dostala mierne barokovú podobu so sedlovou strechou. Toto rozdelenie je
viditeľná na obraze od Thomasa Endera17
, rakúskeho krajinkára. 18
(obr.1)
Vzhľad kaštieľa sa ako prvý pokúsil zjednotiť syn Anny-Márie a Františka Csákyho,
Štefan XIV. Csáky v 2. pol. 18. storočia. Na južnej strane nádvoria pristaval veľký balkón
ukončený balustrádou a zamuroval arkády na nádvorí. Na vonkajšej fasáde zmenil tvar okien
a začal odstraňovať atiku v západnej časti, ktorú nahradil krovom pokrytým šindľami.
K veľkým úpravám došlo aj v interiéroch kaštieľa.19
Podľa dochovaných správ bol upravený
terén sally terany a vznikajú priľahlé miestnosti nazvané neskôr ako Čínsky salón, Orientálna
izba, Numizmatický kabinet, miestnosť Márie Terézie a Izba uhorských kráľov. Koncept
zachovania iluzívnej výzdoby jednotlivých miestností kaštieľa zodpovedá nielen módnym
dobovým vplyvom, ale predovšetkým rodovej vernosti uhorskému právu a cisárskeho
majestátu.
Izba uhorských panovníkov (obr.2) predstavuje všetkých uhorských panovníkov od
13
stal sa biskupom v Rábe (Györ)
14
Viď Štefan Lenčiš, (pozn.2), s.139-140
15
Viď Ján Adam, (pozn.11), s.68-69
16
Viď Štefan Molnár,(pozn. 10), s.9
17
1793-1875
18
< http://ender.mtak.hu/index_s.html>
19
<http://www.muzeumhumenne.sk/historia.html>
Štefana I.20
až po Máriu Teréziu21
. Jednotlivé portréty sú znázornené v podobe oválnych
medailónov, na spodnej časti zdobené prekríženými festónmi, pod ktorými sú údaje
o panovníkovi. Na strope miestnosti sa nachádza personifikácia uhorského súdnictva
v podobe sediacej ženy s atribútmi22
.
Ornamentálna izba má steny a strop zdobené striedajúcimi sa rastlinnými
a architektonickými prvkami vytvorené do priestoru a na ploche. Okrem toho sú na stenách
znázornené iluzívne rámy dverí s bohatými štítmi zdobenými kartušou a volútami a hlavne
rámy s preveseným festónom pre portréty členov rodiny.
Izba Márie Terézie predstavuje akýsi komunikačný uzol medzi miestnosťami prízemia.
Plochy stien a stropu sú pokryté maľovaným iluzívnym ornamentom a figurálnymi
kompozíciami. V stenách sú ukryté výklenky so vstavanými skriňami. Strop zdobí iluzívna
kazeta, na ktorej je namaľovaný triumfálny sprievod Márie Terézie so synom Jozefom
(obr.3).
Maľba Čínskej izby je na rozdiel od ikonografie ostatných sál, vo figurálnej kompozícii
dokladom v rokoku obľúbených orientálnych výjavov. Nad dverami sú v kartušiach situované
dnes už ťažko identifikovateľné symbolické výjavy. Na strope je veľkolepá kompozícia
Zakázaného mesta – sídla čínskych cisárov so skupinami postáv v popredí.
Iluzívne nástenné maľby patria k najcelistvejším zachovaným dielam východoslovenského
baroka. Boli vyhotovené technikou secco maľby a vznikli pravdepodobne v rozmedzí rokov
1773-1800.23
Ich autorom je pravdepodobne rakúsky maliar Martin Johann Schmidt, ktorý
pôsobil v službách Csákyovcov24
.25
Andrássyovci
Začiatkom 19. storočia sa novými majiteľmi stávajú Andrássyovci, ktorí kaštieľ prestavujú
do podoby francúzskych barokových kaštieľov. Nárožné veže sa pretvorili na bočné rizality
a z pôvodného vstupného portálu vznikol štvorcový rizalit s bohatým barokovým členením.
Zároveň celá stavba získala jednotnú manzardovú strechu.
Posledný z majiteľov Alexander Andrássy dal smerom k mestu vybudovať francúzsky
20
uhorský kráľ od roku 1000
21
cisárovná 1740-1760, uhorská kráľovná od roku 1741
22
váhy dobra a zla, kniha zákonov, meč trestajúci zlo, jasnozrivé oko, atď.
23
Ivana Strakošová, Nástenné iluzívne maľby kaštieľa v Humennom, In: Múzejné noviny, máj 2003, s.2
24
Ivana Strakošová, Reštaurovanie Ornamentálnej izby, In: Múzejné noviny, máj 2011, s.2
25
< http://www.muzeumhumenne.sk/historia.html>
park a smerom na východ rozsiahly anglický park s rybníkom. Pri vstupoch do parku
a kaštieľa vznikli bronzové plastiky levov a levíc.(obr.4)
V roku 1947 zhorela pôvodná šindľová strecha kaštieľa. Kaštieľ bol provizórne prekrytý
a využívaný na rôzne účely. Jeho rekonštrukcia prebiehala v rokoch 1963-1971. Napriek
tomu, že mnoho pôvodných prvkov nebolo obnovených, podobu kaštieľa z čias
andrássyovskej prestavby sa podarilo zachovať.26
26
Vasiľ Fedič, Humenský kaštieľ – renesančný skvost Zemplína, In: Múzejné noviny, máj 2003, s.1
Popis kaštieľa
Budova kaštieľa je postavená na ploche bývalého hradu, má štvorcový pôdorys (obr.5) a je
vymedzená niekdajšou vodnou priekopou s padacím mostom. Kompozične sa skladá
z ústrednej časti s dominantným vstupným rizalitom a dvoch bočných rizalitov. Každý
z rizalitov (ústredný+2 bočné) má samostatnú strechu.
Celá stavba je dvojposchodová (prízemie + poschodie), okrem vstupného rizalitu, ktorý ma
o jedno poschodie viac.
Prízemie je od prvého poschodia horizontálne oddelené výraznou pásovou rímsou, ktorá je
prerušená len v časti nad hlavným vstupom. Nachádzajú sa tu jednoduché obdĺžnikové okná.
Na prvom poschodí sa nachádzajú okná s eliptickým ukončením. Tretie poschodie, ktoré sa
nachádza len v časti ústredného rizalitu sa nachádzajú združené okná takisto s eliptickým
ukončením. Celá budova je ukončená manzardovou strechou, v ktorej sa nachádzajú vikiere.
Hlavný štvorosový rizalit je členený oknami v rytme 1-2-1 so zložitým barokovým
členením. V prízemí je odčlenený od priečelia kaštieľa bosážou a v prvom poschodí
pilastrami s iónskymi hlavicami.
Bočné rizality sú na tom obdobne, hore odčlenené pilastrami s iónskymi hlavicami, zatiaľ čo
dole sú na rohoch ukončené armovaním. (obr.6,7)
Použitá literatúra:
LENČIŠ, Štefan, Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné: Miestny odbor Matice
slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko. 2003. 181 s. ISBN 80-967302-5-8.
FEDIČ, Vasiľ a kol., Humenné (Dejiny Humenného). Humenné: Redos, 2002, 465 s. ISBN 80-
968790-4-9.
Periodiká:
Vasiľ Fedič, Humenský kaštieľ – renesančný skvost Zemplína, In: Múzejné noviny, máj 2003, s.1
Ivana Strakošová, Nástenné iluzívne maľby kaštieľa v Humennom, In: Múzejné noviny, máj 2003, s.2
Vasiľ Fedič, Sídla Drugetovcov na Humenskom panstve, In: Múzejné noviny, máj 2008, s.5
Ivana Strakošová, Reštaurovanie Ornamentálnej izby, In: Múzejné noviny, máj 2011, s.2
Štefan Molnár, A homonnai várkastély, In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez. SátoraljaÚjhely
1913, č.1, (preložil Dr. Ladislav Zabo)
Obrazová príloha:
obr.1
obr.2
obr.3
obr.4
obr.5
obr.6
obr.7