A DIALEKTOLOGIA Rudolf Krajčovič SLOVENSKÉ PEDAGOGICKÉ NAKLADATEĽSTVO BRATISLAVA i988 Autor © prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc, 1986 Lektorovali: doc. PhDr. Katarína Habovštiaková, CSc, prof. PhDr. Ján Matejčík, CSc. Schválilo Ministerstvo školstva SSR dňa 8. júla 1986 číslo Š 7050/1986-30 ako vysokoškolskú učebnicu pre filozofické a pedagogické fakulty vysokých škôl. Prvé vydanie. PREDHOVOR o 5 PREDHOVOR Publikácia Vývin slovenského jazyka a dialektológia sa člení na tri časti, ktoré na seba nadväzujú. V prvej časti sú v prehľade zhrnuté poznatky o praslovanskom pôvode slovenčiny, v druhej sa v úspornej syntéze podáva náčrt vývinu slovenského jazyka a tretia časť obsahuje základné poznatky o dialektológii a charakteristiku areálov súčasných slovenských nárečí. Všetky tri časti tvoria jeden tematický celok. Jazyková stavba súčasných slovenských nárečí sa v knihe totiž chápe ako výsledok kontinuitného vývinu slovenčiny od obdobia formovania jej praslovanského základu po koniec 16. storočia, keď slovenské nárečia mali v podstate už takú podobu ako dnes. Aby sa zdôraznila väzba medzi týmto diachrónnym a súčasne synchrónnym aspektom, v knihe sa pri opise nárečí uplatňuje synchrónno-diachrónny postup a pri rekonštrukcii vývinu slovenčiny sa prihliada na súčasný stav v nárečiach. Synchrónno-diachrónny postup sa prezentuje tým, že pri opise jazykovej stavby súčasných slovenských nárečí sa berie ohľad aj na rezíduá vývinu praslovanského základu slovenčiny a na relikty jej historického vývinu. Okrem toho pri rekonštrukcii vývinu slovenského jazyka sa berie do úvahy to, čo v jeho systéme v danej vývinovej etape bolo menlivé i relatívne pevné a je dodnes zachované v jazykovej stavbe nárečí. Možno to povedať aj tak. že vývin slovenčiny sa v knihe chápe ako postupná menlivosť jej systému (jeho štruktúry aj elementov) smerujúca k dnešným nárečiam. Pravda, takýto postup v súvislosti s rekonštrukciou vývinu slovenského jazyka má svoje objektívne odôvodnenie. Slovenčina totiž patrí medzi slovanské jazyky, ktoré spred 15. storočia nemajú súvislé písané pamiatky, takže pri rekonštrukcii jej vývinu je potrebné vychádzať z historickej interpretácie jazykovej stavby súčasných nárečí a z jej konfrontácie s predhistorickým (praslovanským) alebo historickým stavom. Z historických dokladov spred 15. storočia sú pre výskum vývinu slovenčiny k dispozícii len staršie záznamy slovenskej toponymie v latinských písomnostiach z 10.—14. storočia, resp. slovakizmy v českých písomnostiach zo 14.—15. storočia. K prvej a druhej časti publikácie treba dodať, že obsahujú látku spracovanú v našej knihe Pôvod a vývin slovenského jazyka (1. vy d. Bratislava, SPN 1980) po menšej úprave. O ich koncepcii je teda reč v predhovore spomenutej knihy. Tu chceme upozorniť iba na niektoré všeobecné východiská. Pri rekonštrukcii vývinu fonologickej roviny sa vychádza z tézy, že fonémy a ich fonetické realizácie sú reality jedinej roviny a teda že len ich historická konfrontácia môže 6•PREDHOVOR poskytnúť ucelenejší obraz o vývine fonologickej roviny ako celku. Pri rekonštrukcii vývinu morfologickej roviny sa uplatňuje postup genetickej analýzy. Pri charakteristike vývinu paradigiem sa rovnaká pozornosť venuje tomu, čo sa v nich menilo i čo zostávalo relatívne stále. Vychádza sa pritom z obdobia krátko po zániku jerov. Takýto postup si vyžadoval spracovať vývin gramatických kategórií, koreňových i gramatických morfém, ako aj vývin paradigiem v osobitných kapitolách. V kapitole o vývine lexiky sa prihliada na zmeny formálnej i sémantickej stránky. Zaradiť kapitolu o vývine syntaxe nedovoľuje skutočnosť, že výskum syntaxe slovenských nárečí je stále iba v začiatkoch. Tretiu časť, ktorá obsahuje synchrónno-diachrónny opis jazykovej stavby slovenských nárečí, uvádza osobitná úvodná kapitola venovaná všeobecným otázkam dialektológie. Tu len pripomíname, že v tejto časti sa nepodáva úplný opis, ale len charakteristika areálov slovenských nárečí. Z didaktických a iných príčin sa v nej podávajú poznatky o stave rezíduí vývinu psl. základu slovenčiny a z jazykových rovín sa charakterizuje len fonologická a morfologická rovina. So zreteľom na to. že charakteristika lexiky nárečí je už v prvej časti, v tejto časti sa nárečová lexika komentuje len v rámci charakteristiky troch základných makroareálov slovenských nárečí. Pri charakteristike nárečí sa v zásade postupuje areálovou metódou a metódou konfrontácie so stavom v spisovnej slovenčine. Areálový postup výskumu nárečí je u nás z teoretického i metodologického hľadiska len málo spracovaný. Preto bolo potrebné pracovať s niekoľkými menej známymi termínmi (medzi ne napr. patria termíny nárečový makroareál, regionálny areál alebo nárečový región, základný a pomedzný areál, nárečový rajón, enkláva a pod.). O obsahu i rozsahu používania týchto termínov je reč v úvodnej kapitole tretej časti. Napokon treba pripomenúť, že publikácia má charakter špeciálneho študijného textu. Tomuto cieľu sa musela prispôsobiť jej koncepcia, terminológia, odkazový aparát i výber odbornej literatúry. V knihe sa v zásade používa systém číselného odkazu. Na použitú, dopĺňajúcu i pramennú literatúru sa odkazuje číslom v šikmých zátvorkách (napr. /10/). Na údaje o použitých dokladoch odkazuje sa číslom v hranatých zátvorkách (napr. [10]). Na konci knihy sú texty, mapová príloha, registre s potrebnými údajmi o literatúre a dokladoch, za nimi sú vysvetlivky použitých skratiek a značiek. Autor Vývin slovenského jazyka PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 9 PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY staršie teórie o pôvode slovenčiny Pôvod slovenčiny bol už dávnejšie stredobodom pozornosti domácich bádateľov i zahraničných slavistov. V ostatných storočiach o pôvode slovenčiny vzniklo niekoľko teórií, resp. hypotéz. Vcelku ich možno rozdeliť na historické teórie (tu lepšie hypotézy), ďalej na teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny a o nehomogénnom psl. základe slovenčiny. Najnovšie v/nikla teória, ktorú možno nazvať migračná alebo presnejšie migračno-integračná teória.1 HISTORICKÉ HYPOTÉZY O PÔVODE SLOVENČINY 1. Medzi historické hypotézy o pôvode slovenčiny patria názory, ktoré vznikli ešte v predspisovnom období. Charakterizuje ich nedostatok jazykových i mim oj a z y k o v ýc h dôkazov. Klasickým predstaviteľom takých hypotéz je tzv. centrická hypotéza. Jej východiskom bolo presvedčenie, že slovenčina je zvyškom slovanského prajazyka, ktorého nositelia bývali na strednom Dunaji (podľa údajov staroruskej Nestorovej kroniky). Z tohto centra sa slovanské kmene rozišli do priestorov, v ktorých sa nachádzajú dnes.2 Podľa tejto predstavy slovenčina by bola akýmsi archaickým útvarom zachovaným v centre slovanských jazykov. V mladšom období uhorského feudalizmu „centrická" hypotéza o pôvode slovenčiny zohrala istú pozitívnu úlohu. Slovenskí vzdelanci (napr. 1V decembri roku 1974 bola o najstarších dejinách slovenčiny vedecká konferencia. Vo východiskovom referáte sme interpretovali základné aspekty psl. pôvodu slovenčiny. V príspevkoch i v diskusii pozitívne stanovisko k migračnej, resp. k migračno-integračnej teórii psl. pôvodu slovenčiny zaujali viacerí slovenskí, ale aj českí lingvisti (pozri k tomu Jazykovedné štúdie, 14, 1977, s. 13—323). 2 Pozoruhodné je, že teóriu „stredodunajskej protogenézy" Slovanov nedávno znovu nastolil a priklonil sa k nej známy slavista O. N. Trubačev (pozri jeho štúdiu Jazykoznanije i etnoge-nez slavjan. Drevnije slavjane po dannym etimologii i onomastiki. 1. časť. Voprosy jazykoznanija, 4, 1982, s. 10—24; 2. časť. Voprosy jazykoznanija, 5, 1982, s. 3—17). Autor vychádza z jazykového, resp. onomastického materiálu. No riešenie problematiky si vyžaduje aj slovo iných, najmä nelin-gvistických historických disciplín. 10 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA M. Bel. P. J. Šafárik, ale aj A. Bernolák a Ľ. Štúr) hľadali v nej argument v prospech samobytnosti slovenčiny. TEÓRIE O NEHOMOGÉNNOM PSL. ZÁKLADE SLOVENČINY 2. Teórie o nehomogénnom psl. základe slovenčiny dokazujú, že psl. základ slovenčiny tvorili okraje psl. západoslovanského, južnoslovanského a východoslovanského makrodialektu alebo že vznikol starším, resp. mladším miešaním susedných slovanských etník a ich jazykov. 1. Dnes už klasickým predstaviteľom teórií o nehomogénnom psl. základe slovenčiny je teória S. C z a m b e 1 a /8/, podľa ktorej západoslovenské nárečia majú západoslovanský pôvod, východoslovenské nárečia na severe sú staropoľ-ského a na juhovýchode staroukrajinského pôvodu a stredná slovenčina má pôvod južnoslovanský. Strednú slovenčinu S. Czambel pokladal za zvyšok jazykovej podunajskej oblasti pôvod om j užn oslo va n s k ej, ktorý sa od tatárskeho vpádu (roku 1241) a od založenia univerzity v Prahe (roku 1348) v kontakte s českým etnikom postupne počešťoval, a tak nadobudol dnešný západoslovanský ráz. Za dôkazy o južnoslovanskom pôvode strednej slovenčiny S. Czambel pokladal tieto jej osobitosti: príponu -m v 1. os. sg. (kupujem), tvary adj. typu dobruo, gen. pl. typu sestár, jedno (tvrdé) r (reč, tvár), znenie šilo, salo, osobitosti v kvantite a výskyt slov toplí, gríč, zaobalii, Rázpuňe. Nehomogénny psl. základ slovenčiny novšie predpokladá aj B. S. Bern-štejn /2/. Jeho teória pripomína Czambeiovu teóriu, pravda, s tým rozdielom, že nezápadoslovanské prvky v strednej slovenčine sa v nej vykladajú ako stopy po prastarom kontakte slovinčiny a strednej slovenčiny. Za také stopy autor pokladá tieto stredoslovenské javy: výskyt rat-, lat- za psl. ořt~, olt-, s za psl. ch", splynutie mäkkého r s tvrdým (r' > r), príponu -ou v inštr. sg. fem., dat., lok. sg. ruki, nohí (namiesto ruke, nohe), zánik vokatívu, korene teb~, seb-v tvaroch zámen a príponu -mo v 1. os. pl. Východoslovenské nárečia sú podľa tohto slavistu sčasti staropoľského pôvodu, sčasti staroukrajinského pôvodu. Medzi teóriami o pôvode slovenčiny, ktoré sa opierajú o jazykovo-etnické miešanie, osobitné postavenie má teória I. Kniezsu /35/. Tento bádateľ vychádza z toho, že asi od dolného Váhu po východný Gemer v predhistorickom a historickom období viedla hranica medzi západoslovanským a južnoslovanským etnikom. V časoch tatárskeho vpádu (roku 1241) a tureckej expanzie (po roku 1526) v priestore dnešného stredného Slovenska vzniklo v dôsledku viacnásobnej migrácie veľké miešanie susediaceho západoslovanského a južnoslovanského etnika. Dnešná podoba strednej slovenčiny s jej nezápadoslovanskými prvkami je výsledkom tohto miešania. Za zvyšky po južnoslovanskom etniku a jeho jazyku autor pokladá tieto javy v strednej slovenčine: rat-, lat- za psl. o f t-, PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 11 oľt- (rakita, lakeť), l za dl, íl (šilo, omelo), s za psl. ch' (Česi, ženísi), ľepentetické v zápisoch dnešných obcí Chlievany a Rybany pri Bánovciach nad Bebravou (Hleulan 1276 [42], Ryblyen 1323 [115], t. j. Chlévľán-, Rybľän-) a názvy s príponou -ince (Behynce, Ceľadince a pod.)-3 Vznik strednej slovenčiny „primiešaním" južnoslovanského etnika medzi etnikum západoslovanské, pravda, ešte v predhistorickej dobe vykladal u nás J. Škultéry /87/ a v zahraničí napr. F. Ramovš /80/. Osobitné miesto medzi takýmito teóriami o pôvode slovenčiny zaujíma teória českého historika V. Chaloupeckého /31/. Ten predpokladal, že staré Slovensko bolo osídlené iba po okrajoch etnikom českého pôvodu a že stredoslovenské etnikum a jeho jazyk vznikli miešaním českého a kolonizovaného etnika, najmä nemeckého a valašského. TEÓRIE O HOMOGÉNNOM PSL. ZÁKLADE SLOVENČINY 3. Teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny dokazujú, že psl. základ slovenčiny bol jazykovo-etnicky homogénny, a to buď úplne rovnorodý, buď členený izoglosami tzv. juhoslavizmov, ktoré doň prenikli expanziou od juhu. 1. Typickým reprezentantom teórií o homogénnom psl. základe slovenčiny je teória F. Trávníčka /98/. Podľa nej slovenčina a čeština sa vyvinuli z jednotného psl. základu z tzv. pračeskoslovenčiny, resp. pračeštiny. Bol to psl. nárečový útvar na južnom okraji západoslovanskej oblasti. Osobitosti strednej slovenčiny, ktoré tejto teórii odporovali, podľa autora nie sú psl. pôvodu, ale mladšie. Vznikli až v čase nárečovej diferenciácie češtiny čiže až v 12.—14. storočí a neskôr. Tak napríklad autor sa nazdáva, že prípady rat-, lat- (rakita, lakeť a pod.) vznikli napodobnením slov na ra-, la- (napr. rameno, laň), s za psl. ch' (Česi, ženísi) vzniklo zmenou alternácie ch j š na ch j s a / za dl (šilo, zubalo...) vzniklo z //, t. j. až po zmene dl >// zo 14.—15. storočia (výsledky tejto zmeny sú dodnes v považskej časti západnej slovenčiny). Táto teória o pračeskoslovenskom (pračeskom) pôvode slovenčiny bola v období po prvej svetovej vojne súčasťou buržoáznej ideológie o jednotnom československom národe a jazyku, no ďalej sa nerozvíjala a po oslobodení odstúpil od nej aj sám autor. 3 Najnovšie miešaním západoslovanského a južnoslovanského etnika chce otázku tzv. juhoslavizmov v strednej slovenčine riešiť B. Varsik (v knihe Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavatelstvo SAV 1984, kap. s. 9—37). Autor vychádza z tézy, že tzv. juhoslavizmy v strednej slovenčine sú rozšírené nerovnomerne a nie sú dostatočne doložené. Ale Atlas slovenského jazyka (p. /102/) podáva svedectvo, že ich výskyt je kompaktný a koncentruje sa v centrálnej oblasti Slovenska. V knihe Slovenčina a slovanské jazyky, Praslovanská genéza slovenčiny (p. /40/) sme ukázali, že v psl. základe strednej slovenčiny bolo viac vrstiev nezápadoslovanských javov a že všetky na seba v genetickom zmysle nadväzujú. Autor však knihe pozornosť nevenoval. 12 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA 2. Iný variant tejto teórie podal V. Vážný /100/. Podľa neho psl. základom slovenčiny tiež bola pračeskoslovenčina (pračeština), no nezápadoslovan-ské osobitosti strednej slovenčiny pokladal za prastaré (uvádza rat-, lat- za psl. ort-, oľt-, l za psl. dl, t! a .v za psl. ch'). Predpokladal, že do oblasti strednej slovenčiny sa dostali expanziou z jazyka susedného južnoslovanského etnika ešte pred 10. stor. (odtiaľ je ich označenie termínom „juhoslavizmy"). 3. Postoje domácej slavistiky a slovakistiky k psl. pôvodu slovenčiny spájala téza, že t zv. juhoslavizmy v strednej slovenčine sít starobylé. No k jednotnému názoru na vznik psl. základu slovenčiny sa nedospelo. Napríklad J. Stanislav /82/ prijal tézu o expanzii tzv. juhoslavizmov zo susedného južnoslovanského územia (s hranicou psl. základu strednej slovenčiny posunutou ďaleko na juh) a usiloval sa ju podoprieť kultúrno-spoločenskými javmi, ktoré sa odrazili napríklad v lexike slovenčiny (podľa neho napr. slovo oblok sa šírilo z juhu). Ľ. N o v á k /60/ podčiarkol starobylosť tzv. juhoslavizmov tým, že poukázal na osobitosti vo vývine fenologického systému v strednej slovenčine v 10. stor. (na vývin jerov, priebeh kontrakcie a pod.). Z juhoslavizmov za najstaršie pokladal prípady rat-, lat- za psl. ort-, oľt- a zmenu dl, tl > I. V severozápadnej časti strednej slovenčiny tieto psl. javy (vrátane striednice a za jery) hodnotil ako stopy po prítomnosti Bielych Chorvátov /63/. E. Pauliny /70/ vychádzal z názorov staršej archeológie a predpokladal, že prastaré stredoslovenské etnikum prišlo do dunajsko-potiského priestoru ako prvé a odtiaľ sa posunulo do severných centrálnych oblastí. Aj on sa domnieval, že niektoré juhoslavizmy si „Prastredoslováci" priniesli z pravlasti. Podľa neho k trom juhoslavizmom (rat-, lat-, l za dl, tl a .v za ch') patrí aj prípona -mo v 1. os. pl. a tvar sa v 3. os. pi. Podobne ako V. Vážný vykladal staršie nezápadoslovanské osobitosti v strednej slovenčine aj poľský slavista Zdz. S tie ber (k tzv. juhoslavizmom pridal ešte teb-, seb- v zámennom skloňovaní a príponu -mo v Los.pl. /88/), pravda, s tým rozdielom, že východoslovenským nárečiam pripisoval lechický (prapolský) pôvod /89/. Neskôr niektoré zhodné javy medzi východnou slovenčinou a poľštinou vykladal miešaním prisídleného poľského etnika s domácim etnikom. POZNÁMKY K DOTERAJŠÍM TEÓRIÁM O PÔVODE SLOVENČINY 4. Za spoločný nedostatok doterajších teórií o pôvode slovenčiny možno pokladať to, že v rámci psl. základu slovenčiny sa sústreďujú iba na najstaršie javy (spravidla je to rat-, lat- za psl. ort-, oľt-, l za psl. dl, tl a .v za psl. c/z'), resp. na javy. ktoré do psl. obdobia nepatria (zánik mäkkého r, prípona -m v 1. os. sg. a pod.). Obchádzajú mladšie psl. nezápadoslovanské javy. ktoré majú integračný ráz. Nesledujú teda vývin praslovanského základu slovenčiny v jeho konti-nuitnom priebehu. Okrem toho väčšina teórií nevenuje pozornosť mimojazyko-vým faktorom, ich konfrontácii s jazykovými faktami. PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 13 1. Historické hypotézy o pôvode slovenčiny vznikali, keď veda u nás ešte nebola rozvinutá, a teda sa o vedecky zistené fakty ani nemohli oprieť. To, že tzv. centrická hypotéza o pôvode slovenčiny v 18.—19. storočí zohrala istú pozitívnu úlohu, sme už pripomenuli. Bola súčasťou obrany ideológie súvekých slovenských vzdelancov v rozpadávajúcom sa uhorskom feudalizme a hlásili sa k nej aj naši prví kodifikátori A. Bernolák a Ľ. Štúr. 2. Nedostatkom teórií o nehomogénnom psl. základe slovenčiny je. že vychádzajú 7 predpokladu neskorej integrácie slovenčiny. Napríklad podľa S. Czambela mohlo sa to stať až po 13. alebo 14. storočí a podľa I. Kniezsu dokonca až po 16. storočí. No dnes sú už poruke doklady, že slovenské nárečia v 15.—16. storočí mali dnešnú podobu a že v tomto období jestvovali už nadnárečové (kultúrne) útvary slovenskej reči. Historické výskumy presvedčivo dokazujú, že slovenčina so svojimi nárečiami sa začala formovať ako samostatný jazyk od 10. storočia. Už vtedy mala napr. dz:ž za psl. di:g' (čeština mala len i, poľština len í/ŕ), neprebiehala v nej staropoľská dispalatalizácia (pórov, žena, pero proti pol. žona, pioro), ani staročeská slabičná depalatalizácia typu ťe > te pred tvrdou slabikou (odtiaľ rozdiel nom. sg. přítel a gen. pl. přátel proti slov. priateľ,priateľov) a slovenčinu nezasiahla ani najstaršia vlna tzv. českých prehlá-sok (pórov. slov. ulica, zviera proti čes. ulice, zvíře) atď. Jadro východnej slovenčiny nemôže byť ani prapoľského pôvodu (dnes je tu napr. hrad, meso, žena, tvar nože proti poľ. gród, mieso, žona, tvar nodze), ale ani praukrajinského pôvodu (dnes je tu napr. žema, šidlo, hrad proti u k r. zemi" a, š'ylo, h'orod). A napokon v strednej slovenčine popri starobylých nezápadoslovanských prvkoch (tzv. juhoslavizmoch) sú aj starobylé západoslovanské prvky (napr. zachované je kv-, gv-, chýba /' epentetické, za psl. di je dz atď.). Preto jednoznačne hovoriť o južnoslovanskom pôvode strednej slovenčiny, a tým menej celej slovenčiny, nemožno. Ďalej ukážeme, že po 10. storočí sa slovenčina vo všetkých rovinách svojho systému (v rovine fenologickej, morfologickej atď.) vyvíjala kontinuitne ako celok, a teda o tom, že by bola výsledkom nejakého staršieho alebo mladšieho miešania, nemôže byť reč. 3. Slabou stránkou teórií o homogénnom psl. základe slovenčiny je, že sa jednostranne orientujú na jazykové javy, aj to iba na javy najstaršie (spravidla sú to rat-, lat-, l za dl, tl, s za cti). Chýba v nich stanovisko k mladším psl. javom nezápadoslovanského pôvodu (napr. typu ihla, krv), ako aj konfrontácia s mi-mojazykovými faktormi. Krajný Trávníčkov pokus o akýsi „čistý" psl. základ spoločný pre češtinu a slovenčinu (tzv. pračeskoslovenský alebo pračeský) treba pokladať za prekonaný. Dnes už vo všeobecnosti prevláda názor, že tzv. juho-slavizmy (rat-, lat- za psl. oř t-, olt-, l za psl. dl, tl, s za psl. cti) sú prastaré a že bezpochyby charakterizovali psl. základ strednej slovenčiny (pórov. dokl. Cel-san 1113, Scelchan 1245 [116]: Selčán-, Razdel 1293 [111]: vrch Ra/diel, na wrsyech 1582 /l 10/: na vrsiech a i.). Ďalej ukážeme, že komplexné hodnotenie 14 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA nezápadoslovanských prvkov v psl. základe slovenčiny (t. j. z hľadiska vývinovej genézy a kontinuity, ako aj z jazykovo-zemepisného hľadiska) oslabuje aj tézu o prenikaní tzv. juhoslavizmov z južnoslovanskej oblasti do susednej západoslovanskej oblasti, ktorá je základným prvkom druhej skupiny teórií tohto druhu. Pravda, tu treba dodať, že v názoroch na pôvod slovenčiny, ktoré v ostatnom čase zastávala slovakistika a domáca slavistika, čiastočne sa uplatňoval aj genetický, aj mimojazykový aspekt. v MIGRAČNO-INTEGRAČNÁ TEÓRIA O PSL. PÔVODE SLOVENČINY 5. Migračno-integračná teória o psl. pôvode slovenčiny4 vychádza z tézy, že psl. základ slovenčiny sa formoval postupne a že jeho formovanie ovplyvnili jazykové i mimojazykové faktory, ba aj jazykové kontakty. V staršom psl. období sa v ňom odrazila viacsmerovo.sť veľkej slovanskej migrácie v 5.—6. storočí a v mladšom období zasa silné integračné tendencie v hospodársko-spolo-čenskom živote našich predkov, ako aj skutočnosť, že sám psl. základ slovenčiny bol v tzv. stredovom postavení, t. j. bol v kontakte s psl. západným, južným a východným makrodialektom. V zásade táto teória otázku psl. pôvodu slovenčiny rieši z hľadiska troch dejinných úsekov: z hľadiska pomigračného obdobia (6.—7. storočie), integračného obdobia (8.—9. stor.) a konštitutívneho obdobia (10.—11. storočie). 1. Pomigračné obdobie formovania psl. základu slovenčiny. Charakteristickou črtou tohto obdobia bolo, že psl. základ slovenčiny v ňom odrážal osobitosti veľkej staroslovanskej migrácie v 5.—6. storočí. Podľa novších zistení archeológie totiž priestor dnešného Slovenska a k nemu od juhu priľahlých oblastí osídlovalo staroslovanské etnikum viacerými smermi: jeho západnú a východnú oblasť od severu a severovýchodu, jeho centrálnu oblasť, v prehistórii s jadrom v južnej časti, od juhu alebo juhovýchodu /32, 97/. Ak prihliadneme na to, že oblasť praslovančiny sa už v zakarpatskom priestore členila na severozápadný a juhovýchodný nárečový areál /2/, potom z toho vyplýva, že západná a východná oblasť slovenčiny bola osídlená z psl. pra bázy (t. j. zakarpatskej prabázy) severozápadnej, čiže z psl. prabázy jazykov západoslovanského pôvodu, a historické južné jadro centrálnej oblasti bolo osídlené z psl. prabázy A Teória na širšom porovnávacom a jazykovo-stratigrafickom základe je rozpracovaná v knihe R. Krajčoviča Slovenčina a slovanské jazyky, I. Praslovanská genéza slovenčiny (Bratislava, SPN 1974). PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 15 juhovýchodnej, čiže z psl. prabázy jazykov južnoslovanského a východoslovanského pôvodu.5 Rozbor najstarších psl. javov v základných oblastiach slovenských nárečí potvrdzuje, že v západnej a východnej časti slovenčiny sa skutočne koncentrovane vyskytujú západoslovanské psl. javy, t. j. zhodné s psl. javmi v jazykoch západoslovanského pôvodu. Takýmto javom napr. je zachovanie psl. skupín dl, tl {šidlo, zubadlo, resp. šillo, zuballo po zmene dl > 11), š za psl. cti (Češi, ženísi, v záh. nár. na streši), rot-, lot- za psl. ořt-, oľt- (rožen, loket, resp. lokec, loni). Naproti tomu v centrálnej časti slovenčiny sa dodnes koncentrovane vyskytujú psl. javy nezápadoslovanského pôvodu, t. j. zhodné s psl. javmi v južnoslovanských alebo východoslovanských jazykoch. Také javy napr. sú / za psl. dl, tl (šilo, zubalo, omelo), s za psl. cti (Česi, ženísi, vo zvyškoch v turč. nár. na strese, po blse a pod.), rat-, lat- za psl. ořt-, oľt- (rak i ta, ražeň, lakeť, lani), resp. aj prípona -mo v 1. os. pl. (robímo, kosímo atď.) v južnej strednej slovenčine. Za starobylý nezápadoslovanský jav sa pokladá aj tvar 3. os. pl. sa z psl. setb (kde sa detí, to sa naše kone). V nasledujúcom období vo vývine psl. základu slovenčiny začali prevažovať integračné tendencie. 2. Integračné obdobie psí. základu slovenčiny. Toto obdobie vo všeobecnosti možno vymedziť 8.—9. storočím. V tomto čase hospodársko-spoločenský život našich predkov sprevádzali už silné integračné procesy. Napríklad už zo 7. storočia je známe hnutie podunajských Slovanov proti nadvláde A varov (v rámci Sa m ovej ríše). V 8. storočí sa tieto integračné tendencie zosilňovali a v prvej polovici 9. storočia na území Moravy a Slovenska sú už prameňmi doložené centrálne organizované útvary — moravské a nitrianske kniežatstvo. Spojenie týchto kniežatstiev v 9. storočí vyústilo do prvého západoslovanského štátu, známeho pod názvom Veľká Morava. Rozbor relatívne mladších psl. javov v základných nárečových oblastiach slovenčiny ukazuje, že v 8.—9. storočí integračné tendencie pôsobili aj vo vývine psl. základu slovenčiny. V 8.—9. storočí sa totiž v psl. základe slovenčiny vykonali dva druhy zmien: západoslovanské zmeny, ktoré psl. základ slovenčiny ako celok spájali so západoslovanskou oblasťou, a nezápadoslovanské zmeny, ktoré sa vykonali v centrálnej oblasti a súčasne v oblastiach v jej susedstve 5 V tejto práci so zreteľom na tradíciu príklady z praslovančiny podávame v zaužívanom prepise, t.j. bez označovania slabičnej mäkkosti a iných osobitostí, ktoré sa pre mladšie obdobie vývinu praslovančiny predpokladajú (napr. neprepisujeme dbňbšb, ale dbnbsb, neoznačujeme intonácie a pod.). Psl. mäkkosť, event. intonácie označujeme len vtedy, keď to vyžaduje výklad (napr. kosť-b > kosť, ořt-, oľt- a i.). Ani doklady z nárečí nepodávame dôsledne v odbornom prepise (pozri na s. 191). Z didaktických príčin zachovávame digrafémy dz, dž, ch a z neutralizácií zaznamenávame iba neutralizáciu v-»/as->z, resp. z -> s, v prípade, že s, z majú funkciu predložiek alebo predpôn. 16 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA najmä v priestore medzi Karpatmi a Váhom. Pretože tieto zmeny presahujú rámec základných nárečových oblastí v rámci psl. základu slovenčiny sformovaného po veľkej migrácii, možno ich nazývať aj integračnými. Medzi takéto integračné javy západoslovanského pôvodu patrí napr. zachovanie psl. skupín kv-, gv- na začiatku slov (pórov, kvet, hviezda proti rus. cvet, zvezďa), ďalej zmeny psl. zoskupení bi, pi, mi, vi > h', p', m', v', t.j. nevzniklo tu /'epentetické (napr. slov. zem, v nár. zema proti rus. zem f'a, sch. zemlja ...), zmeny zoskupení di, ti (gť, k ť) > dz, t (slov. medza, svieca proti sch. meda, sviječa, rus. mez a, sve'ča). Medzi integračné javy nezápadoslovanského pôvodu patria zmeny /&- > /- na začiatku slov (slov. ihla, sch. igla, rus. ig'olka proti čes. jehla, záh. jehya), psl. slabičné r v slovách typu krvb (stred. slov. a záp. slov. krv, resp. kru, krf proti záh. a vých. slov. kref, čes. krev, poľ. krew z psl. knvb), krátkosť v prípadoch typu vrana, slama, žaba (proti čes. vrána, sláma, žába, záh. kráva, suáma), prípona -om v inštr. sg. mask. (napr. chlapom z psl. chlapomb proti záh. chuapem, čes. chlapem, poľ. chlopem z psl. chlaptmb), dĺžka na prípone -á v nom. pl. neutier (slov. mestá proti záh. mjesta a čes. města) a i. Ako vidieť, integračných javov je značný počet, a preto nemôžu to byť javy náhodné. Ich prítomnosť v psl. základe slovenčiny možno najlepšie vysvetliť ako odraz zjednocujúcich tendencií v hospodársko-spoločenskom živote našich predkov v 8.—9. storočí, na ktoré sme poukázali. A napokon je veľmi pravdepodobné, že ich ustálenie v psl. základe slovenčiny súviselo aj s jeho kontaktom s južnoslovanskou oblasťou. Prirodzene, týka sa to aspoň niektorých javov z pomigračného obdobia (napr. zmena oh-, olt- > r a t-, lat-). 3. Charakteristika konštitutívneho obdobia. Konštitutívnym nazývame obdobie, v ktorom sa slovenčina natrvalo sformovala na samostatný slovanský jazyk. Tomuto obdobiu časovo zodpovedá 10.—11. storočie. V ňom vývin slovenčiny nadobudol samostatný smer s vnútornou dialektickou črtou, ktorá sa prejavila najmä v tom, že popri integrujúcich javoch (odlišujúcich slovenčinu od susedných slovanských jazykov ako celok) súčasne vznikali javy diferencujúce jej územie. To. že slovenčina v 10.—11. storočí bola už osobitným slovanským jazykom silne poznačeným integritou, vyplýva z porovnania jej raného vývinu s vývinom susedných slovanských jazykov. Napríklad v tomto čase sa v nej natrvalo ustaľovali striednice dž:z za psl. di:g' (napr. medza, víťaz), kým v češtine sa uskutočňovala zmena dz > i, t.j. za psl. di:g' už v tomto čase bola tu iba striednica z (pórov, stčes. mežě, vítěz), v poľštine zasa iba striednica dz (pórov. miedza, wiciedz). Ďalej sa ustaľovala krátkosť v prípadoch vrana, slama, breza, žaba (proti čes. vrána, sláma, bříza, žába v poľ. je wrona, sloma, brzoza, žaba), dĺžka v koreni tvarov typu vedl (dnes slov. viedol, nár. védel a pod. proti čes. vedl). Napokon o značnom stupni integrity slovenčiny v 10.—11. storočí svedčí aj to, že niektoré systémové zmeny, ktoré sa v tomto čase uskutočňovali v sused- PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 17 nej poľštine a v češtine, v slovenčine sa už nerealizovali. Napríklad nerealizovala sa v nej staropoľská dispalatalizácia z 10. stor., t. j. zmena e > o, resp. é > a pred zubnicami (pórov. poľ. žona, pioro, zmiana, kwiat proti slov. žena, pero, zmena, kvet), ani staročeská slabičná depalatalizácia typu ťe > te pred tvrdou slabikou (pórov. čes. tvary nom. sg. přítel a gen. pl. přátel proti slov. priateľ, nár. präťeľ, praceľ a pod.) a neutvorili sa v nej ani podmienky na najstaršiu českú přehlásku á > é (pórov. slov. ulica, zviera, ďakovať proti čes. ulice, zvíře, děkovat). Pre zmeny, ktoré v konštitutívnom období vnútorne diferencovali starú oblasť slovenčiny, je charakteristické, že sa vykonali v rámci starého pomigrač-ného alebo integračného členenia jej psl. základu. Takouto zmenou bola napr. vokalizácia jerov (zmena ?> > e v západnej a východnej oblasti, zmena & > o v centrálnej oblasti), priebeh kontrakcie (zmena oig > g v prípone inštr. sg. fem. v západnej a východnej oblasti, zmena oio > oiu > oy v centrálnej oblasti) a i. Týmto zmenám pre ich závažnosť venujeme osobitnú kapitolu (p. kap. 6—8). Vcelku podľa migračno-integračnej teórie o pôvode slovenčiny možno povedať, že slovenčina je samostatný slovanský jazyk s vlastnou psl. genézou. Jej psl. základ sa formoval konvergentné, t. j. postupným zjednocovaním, pričom staré diferenčné črty v ňom pretrvávali a stali sa znakmi základného členenia slovenských nárečí. K tomu R. Krajčovič /46/, Š. Ondruš /67/, A. Lamprecht ,'50/ a K. Horálek /28/. CHARAKTERISTIKA PSL. ZÁKLADU SLOVENČINY Z JAZYKOVO—ZEMEPISNÉHO HĽADISKA V 9. STOROČÍ 6. Viacsmerovosť staroslovanskej migrácie v 5.—6. storočí, no v nemalej miere aj stredové postavenie psl. základu slovenčiny, ktoré umožňovalo ďalej udržiavať kontakty najmä s oblasťou južnoslovanských jazykov, pričinili sa, že sa v ňom utvorili a v 9.—10. storočí ustálili dve základné vrstvy javov: vrstva západoslovanských javov (čiže psl. javov, ktoré sa vyskytovali len v jazykoch západoslovanského pôvodu) a vrstva nezápadoslovanských javov (čiže psl. javov, ktoré sa vyskytovali len v jazykoch južnoslovanského a východoslovanského pôvodu). Pre tieto javy je charakteristické, že z jazykovo-zemepisného hľadiska neboli rovnako rozšírené v psl. základe slovenčiny v 9.—10. storočí. Pravda, v zásade aj pre mladšie obdobie psl. základu slovenčiny platilo, že západoslovanské javy sa koncentrovane vyskytovali v jeho západnej a východnej časti a nezápadoslovanské javy v jeho centrálnej časti. No silné integračné (konvergentné) tendencie, ktoré pôsobili v psl. základe slovenčiny v mladšom štádiu jeho vývinu, zapríčinili, že hranice starých oblastí z pomigračnej doby sa 18 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA v ňom stierali, resp. celé jeho územie charakterizoval iba jeden jav. Podrobnejšie poznať tieto zmeny v pomere západoslovanských a nezápadoslovanských javov z jazykovo-zemepisného hľadiska je veľmi dôležité, pretože tak možno zistiť, či sa slovenčina od 10. storočia začala vyvíjať ako jazyk západoslovanský alebo nezápadoslovanský. 1. Západoslovanské javy v psl. základe slovenčiny. Z jazykovo-zemepisného hľadiska možno západoslovanské javy v psl. základe slovenčiny rozdeliť do štyroch skupín. Prvú skupinu tvoria západoslovanské javy, ktoré v 9.—10. storočí charakterizovali celú oblasť psl. základu slovenčiny. Patria sem tieto javy: (1) Zachované psl. skupiny kv-, gv- pred č (slov. kvet, hviezda, čes. květ, hvězda, poľ. kwiat, gwiazda proti rus. cvet, zvezďa, sch. cvet, zvezcla), (2) neprítomnosť /' epentetického (slov. zem, v nár. zema, konopa, čes. země, konope, poľ. ziemia, konopia proti rus. zemí'a, konopí'a, sch. zemlja, konopljä). Iste je zaujímavé, že dnešné obce Chlicvany a Ryhany pri Bánovciach nad Bebravou sa v 13. a 14. stor. zapisujú s / epentetickým (napr. Hkulan ]276 [42], t.j. Chľérlán-, Ryblyen 1323 [115], t.j. Rvbíán-, pravda, aj bez neho (napr. He/uen namiesto Hlewen 1392 [42]. Rihen 1466 [115], t.j. Chľéŕán-, Rybán-). No v blízkosti je obec Ruskovce (Rwzk 1329 [114], t.j. Ruská osada). Táto skutočnosť naznačuje, že záznamy názvov obcí môžu odrážať prítomnosť východoslovanského etnika, a nie pôvodný stav. (3) Zachované psl. dl, tl v tvaroch /-participia (slov. padla, plietla, čes. padla, pletia, poľ. padla, plotla proti rus. up ala, pleľa), (4) striednica š za psl. ch' v zámene vbšb (slov. všetko, v nár. šecko, šelijakí, čes. veškerý, všechno, poľ. wsze, zawsze proti rus. ves', vs'a, vs'e, sch. sav, sva, sve zo star. vas, vsa, vse), (5) striednice dz, c za psl. di, ti, resp. gť, kť (slov. medza, sadza, svieca, noc. čes. mez zo star. meze, saze, svíce, noc, poľ. miedza, sadza, šwiecd, noc proti rus. meza, s'aža, sveca, noě, sch. meda, svijeéa, noc, sln. meja, sveča, bulh. tnežda, svešta, mac. mega, sveka). Pôvodná striednica di v slovenčine je doložená kontinuitne už od 12. storočia. Napríklad Preuigan 1113 [105], t.j. Pvéxidíän-, Nevvic 1113 [84], t.j. Nevidí(á), Balyarad 1249 [8], t.j. Boľeradí (< Bolěrad-ib), dnes Boleráz, Zbugya 1337 [149], dnes Zbudza (z psl. SbbQd-ia) a pod. Pôvodná je aj striednica dz v poľštine. Striednica z v češtine vznikla zmenou di > i už asi v 10. storočí. (6) prípona -é v gen. sg. nom. a ak. ja-kmeňov a ak. pl. jo-kmeňov (slov. ulice, kone z pôvod, ulice, koně, stčes. ulice, koně, poľ. ulice, konie proti stsl. duše, kraje), (7) prípona -a, resp. -e v part. préz. mask. (slov. ida, buda, v nár. aj budza, konca s funkciou predložiek, stčes. rcé, stpoľ. wiedzie proti stsl. vedy, nesy). PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 19 Druhú skupinu tvoria psl. javy západoslovanského pôvodu, ktoré sa koncentrovane vyskytovali v západnej a východnej oblasti psl. základu slovenčiny (dnes sú v západnej, východnej a sčasti aj v strednej slovenčine). Patria sem tieto javy: (1) Zachované psl. skupiny dl, tl v podstatných menách (v záp. a vých. slov. šidlo, sadlo, motovidlo, resp. v záp. slov. aj ši/lo, sallo, motovillo, v češ. šidlo, sádlo, motovidlo, poľ. szydlo, sadlo, motowidlo, ale v stred. slov. šilo, salo, motovilo), (2) striednica š za psl. cK v tvaroch podstatných mien (v záp. slov. Češi, mniši, v záh. nár. aj v dat. — lok. streši, vo vých. slov. pôvod. Češi, strese, muše, dnes Čechi, strese, muše podľa koše, čes. Češi, střeše, mouše, poľ. Wloszy, dnes Wlosi (t. j. Wloši) podľa chlopi, ale musze, strzesze, v stred. slov. Česi, ženísi, vo zvyškoch aj strese, macose, dnes streche, macoche), (3) striednice rot-, lot- za psl. ort-, oít-, t. j. pod cirkumflexom (záp. a vých. slov. rožen/rožeň, rozparek, loketjlokec, loni/loňi, čes. rožen, loket, poľ. rožen, lokiec, v stred. slov. ražeň, rázporok, lakeť, vlani, takto aj spis.), (4) krátka tematická morféma -e- v slovesných tvaroch typu bereš (záp. a vých. slov. bereš, neseš, čes. bereš, neseš, poľ. bierzesz, niesiesz, stred. slov. berieš, nesieš). Tretiu skupinu tvoria psl. javy západoslovanského pôvodu, ktoré sa vyskytovali iba na okraji západnej oblasti psl. základu slovenčiny a v jeho východnej časti (dnes v záhorských nárečiach a vo východnej slovenčine). Sem patria tieto javy: (1) Výskyt slabiky n, /& namiesto slabičného r, l v prípadoch typu krhvb (v záh. nár. kref, křest, gen. pl. blech, vo vých. slov. kref, křest, čes. krev, křest, blech, poľ. krew, krzest popri chřest, blech, no v záp. a stred. slov. kru, krst, blch z psl. krvb, krstb, blcln), (2) prípona -bmb (a nie -omb) v inštr. sg. mask. (v záh. nár. hadem, puotem, vo vých. slov. hadem, plotem popri hadom, plotom, čes. hadem, plotem, poľ. gadem, plotem, v záp. a stred. slov. hadom, plotom). Štvrtú skupinu tvoria psl. javy západoslovanského pôvodu, ktoré sa vyskytovali iba na okraji západnej oblasti psl. základu slovenčiny, t.j. medzi dolným tokom Moravy a Malými Karpaimi (dnes v záhorskej oblasti). Patria sem javy: (ľ) Zmena psl. h>- > jb- na začiatku slov (v záh. näx.jehua, čes. jehla, poľ. igla, v nár. jegla, gla, na ostatnom území slov. ihla), (2) dĺžka za starý akút v prípadoch typu kráva, sláma, síla (v záh. nár. kráva, suáma, čes. kráva, sláma, sílana ostatnom území slov. krava, slama, sila), (3) krátkosť prípony -a v nom. pl. neutier (v záh. nár. ramena, mjesta, čes. ramena, města, kuřata na ostatnom území slov. ramená, mestá, kuratá popri kurence, vo vých. slov. ramená > ramena). 20 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Podrobnejší výskum ukazuje, že medzi psl. javy západoslovanského pôvodu možno zaradiť aj ďalšie javy. Napríklad dá sa predpokladať, že východnú oblasť psl. základu slovenčiny charakterizovali koreňové morfémy tub-, sob- v dat. a lok. zámen. Dnes totiž vo východoslovenských nárečiach je tebe. sebe. a nie očakávané cehe. sebe. Tento jav si možno najlepšie vyložiť tak, že v čase asibilácie, t. j. v 13. storočí, boli tu ešte zámená so základom tob-. sob-, a teda vyrovnanie v prospech teb~, seb-je mladšie. Podobný vývin bol pravdepodobne aj v oblasti záhorských nárečí (pórov. čes. tvary tobě, poľ. tobie). 2. Nezápadoslovanské javy v psl. základe slovenčiny. Z jazykovo-zemepisného hľadiska nezápadoslovanské javy v psl. základe slovenčiny možno v zásade rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria nezápadoslovanské javy, ktoré sa v 9.—10. storočí vyskytovali iba v historickej centrálnej oblasti psl. základu slovenčiny. Patria sem tieto javy: (1) Striednice ľ a t-, lat- za psl. o f t-, olt-, t. j. pod cirkumŕlexovou intonáciou (stred. slov. r ak i la, ražeň, rásť popri rias ť, rasocha, rásvit, miestami razum, v názvoch Ravňe, lakeť, lani, sch. rakita, ražanj, rasti, lakat, lani..., v záp. a vých. slov. roženirožeň, róscit, loket/lokec atd'.). Doteraz najstarší známy doklad je záznam mons Razdel 1293 [1 i 1], Je to dnešný vrch Razdiel neďaleko obce Skýcov. Niektoré názvy drevín, napr. rakita, rasocha, raždie (v nár. raždži. raždžjé, raždi) prenikli aj do priľahlej západoslovenskej oblasti, resp. do oblasti Gemera. (2) Zjednodušené / za psl. dl, tl v podstatných menách (stred. slov. šilo, salo, krielo, motovilo, jela, sch. šilo, salo, krilo, motovilo, rus. silo, salo, kryl'o, motovilo, vo vých. a záp. slov. šidlo, sadlo, krídlo, motovidlo, jedľa/jedla, v časti záp. slov. šillo, sallo, kríllo atd'., p. kap. 26,3). Aj tento stredoslovenský jav je doložený v kontinuite od 12. storočia (pórov. Celsan 1113 [116] namiesto Selcan, t.j. Selčän od selce, Prilscan 1156 [107] namiesto Priselan od selili. lelapotok 1285 1296 [46] odjela a potok a i.). (3) Striednica s za psl. cli z 2. palatalizácie v tvaroch podstatných mien (v stred. slov. v nom. pl. mask. Česi, ženísi, pôvod, aj v dat. a log. sg. fem. muse, blse, macose, dnes len vo zvyškoch, stsl. v nom. pl. dusi, v dat. a lok. sg. fem. musě, sch. musi popri muhi, strus. musě atd"., v záp. slov. Češi, ženiši, v záh. nár. aj na streši, vo vých. slov. Čechi za staršie Češi, resp. muše za staršie muše podľa koše). Striednica í' za psl. ch' je doložená hneď, len čo sa objavili súvislé písané texty zo stredoslovenskej oblasti (pórov, na vrsyech 1582 /110/, hajdúsi 1673 /113/). (4) Vznik novoakútu: a) na tematickej morféme -e- v psl. slovesných tvaroch typu nesěšb, ktorý sa neskôr zmenil na dĺžku (stred. slov. berieš, nesieš, pľeťieš, PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 21 sch. neseš, bereš,pleteš, rus. neseš, bereš, pleteš záp. a vých. slov. bereš, neseš, pleteš/pľeceš...), b) na prvej slabike prípony -oíq v inštr. sg. fem., t. j. -ôjq s vývinom -ôíq > -ôiu > -ôu v 10. storočí, c) na adj. prípone -oje v nom. a ak. sg. neutier, t. j. -ôie s vývinom -oje > -ô v 10. storočí (p. kap. 7). Okrem týchto psl. javov sem možno zaradiť aj tvar 3. os. pl. sa atematického slovesa byť (pórov, stred. slov. kde sa deťi), pravda, ak je z psl. setb. Psl. tvar setb v psl. základe strednej slovenčiny možno pokladať za zvyšok prastarej dvojice SQtb : setb (pórov. lat. sunt, siní) alebo za dávne psl. vyrovnanie 3. os. pl. v rámci atematických slovies (teda vědetb, dadetb. jědetb :SQtb -> vědetb. dadetb, jědetb, setb). Niekedy sa stredoslov. tvar 3. os. pl. sa so zreteľom na krátkosť vykladá z duálovej formy (zmenou sta-* sa /94/), ktorá sa miestami nachádza v časti oravských nárečí, pravda, vo funkcii 3. os. pl. Ale krátky tvar 3. os. pl. su je aj v priľahlých západoslovenských nárečiach. Tu sa skrátil vplyvom ostatných tvarov v rámci vzoru byť a možno tá istá príčina viedla k skráteniu stredoslovenského tvaru 3. os. pl. sa (zo staršieho sä a to zo sa). (5) Zachovanie prípony -mo v 1. os. pl. v historickej, t. j. v južnej, resp. juhovýchodnej časti strednej slovenčiny (napr. robímo, kosímo, sch. radimo, kosíma, ukr. nár. nosimo, rabotajemo proti záp. a vých. slov. robíme, kosíme, resp. robíme, kosíme atd'.). Juhovýchodnú oblasť stredoslovenských nárečí charakterizuje kompaktný výskyt ukazovacieho zámena tot (< tbtb). Toto zámeno zodpovedá stčes. zámenu tet (< tbtb), a preto ho nemožno hodnotiť ako nezápadoslovanskýjav. Niekedy sa zámená ten a tot v strednej slovenčine nepokladajú za pôvodné a prihliadajúc na stav v staroslovienčine, usudzuje sa, že v psl. základe strednej slovenčiny ukazovacie zámená od koreňa ŕ» neboli /67/. Pravda, ak je to tak, potom aj neprítomnosť zámen od tohto koreňa v psl. základe strednej slovenčiny by bola javom nezápadoslovanským (pórov. záp. a vých. slov. ten, čes. ten, poľ. ten proti sch. ovaj, taj, onaj, rus. 'etot. toť). Druhú skupinu tvoria nezápadoslovanské javy, ktoré v 9.—10. storočí charakterizovali okrem historickej centrálnej oblasti aj ďalšie, najmä však k nej priľahlé oblasti psl. základu slovenčiny. Ide o integračné javy. Patria sem tieto javy: (1) Zmena jb- > i- na začiatku slov (záp., stred, a vých. slov. ihla, sch. igla, rus. ig'olka proti záh. jehua, čes. jehla), (2) výskyt slabičného r, l v prípadoch typu krv (v záp. a stred. slov. krv, krst, bĺch, sch. krv, krst, v záh. nár. kref, kreš t. blech, vo vých. slov. kref, krest), (3) krátkosť za starý akút v prípadoch typu krava, slama, sila (v záp., stred, a vých. slov. krava, slama, breza, sila, sch. krava, slama, breza, sila, v záh. nár. kráva, suáma ...). (4) dĺžka na prípone -á v nom. pl. neutier (v záp. a stred. slov. ramená, mestá, kurčatá, vo vých. slov. ramena, mesta zo staršieho ramená, mestá, v záhr. nár. ramena, mjestä), (5) prípona -otm v inštr. sg. mask. (v záp. a stred. slov. hadom, plotom, vo vých. slov. hadom, plotom popri hadem, plotem, v záh. nár. hadem, puotem). 22 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA 3. Porovnanie západoslovanských a nezápadoslovanských javov v psl. základe slovenčiny z jazykovo-zemepisného hľadiska prináša závažné poznatky o vývine psl. základu slovenčiny pred tým, čo sa slovenčina začala vyvíjať ako samostatný jazyk. Z neho totiž vyplýva, že staršie (pomigračné) psl. nezápado-slovanské javy v zásade zostali v rámci pôvodných hranie a šírili sa len súbežne s rozširovaním starej stredoslovenskej oblasti na sever a severovýchod (asi v 10. stor.). Väčšiu expanziu prejavili mladšie psl. n e/á pad o s 1 o va n s k é javy (napr. /- zo staršieho ib- na začiatku slov, slabičné r, l v prípadoch typu krvb, s[zb), najmä smerom na západ a severozápad. No hoci ide bezpochyby o integračné javy (značne presahujú historickú stredoslovenskú oblasť), predsa ani jeden z nich nepresiahol za vnútornú líniu karpatského oblúka, čiže ani jeden z nich neintegroval psl. základ slovenčiny ako celok. Naproti tomu mnohé psl. javy západoslovanského pôvodu psl. základ slovenčiny charakterizovali ako celok (také boli napr. zachované skupiny kv-, gv- na začiatku slov, skupiny dl, tl v slovesných tvaroch, striednice dé, t za di, ti, neprítomnosť /' epentetického a i.). Táto skutočnosť naznačuje, že vo vývine psl. základu slovenčiny už na rozhraní 9.—10. storočia prevažovali faktory, ktoré vtláčali jeho podobe západoslovanský ráz. HLAVNÉ ZMENY V PRASLOVANSKOM ZÁKLADE slovenčiny V 10. storočí V priebehu 10. storočia sa v psl. základe slovenčiny vykonali veľmi dôležité zmeny. Pravda, podobné zmeny prebiehali aj v iných oblastiach rozpadávajúcej sa praslovančiny. Jedným z najzávažnejších dôsledkov týchto zmien bol rozpad stavby psl. slabiky a odstránenie psl. osobitostí v sytéme foném a v ich realizácii. A napokon podstatne zasiahli aj psl. stavbu slov a tvarov. No rozhodujúce bolo, že výsledkami týchto zmien sa utvorili predpoklady na samostatný vývin väčšiny slovanských jazykov a medzi nimi aj slovenčiny. Pre tieto príčiny už skôr sme toto obdobie nazvali konštitutívnym a súčasne sme v súvislosti s vývinom starej slovenčiny pripomenuli, že ho sprevádzala dialektická črta. ktorá sa prejavovala v tom, že popri diferenčných zmenách sa súbežne uskutočňovali aj zmeny integračné. Inou osobitosťou jej vývinu v tomto období bolo, že zmeny, ktoré sa v jej systéme uskutočnili, mali nerovnomerný priebeh a ani ich výsledky neboli rovnaké. Ďalej napr. ukážeme, že niektoré javy možno lepšie pochopiť len v predpoklade, že v oblasti strednej slovenčiny sa jery vokalizovali neskôr ako v oblasti západnej alebo východnej slovenčiny. V strednej slovenčine nerovnomerne prebiehala aj kontrakcia a, pravda, osobitne sa prehodnocovali aj psl. prozodické vlastnosti. Tieto osobitosti vývinu v oblasti starej strednej slovenčiny majú korene v prastarej genéze spojenej s migračným PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 23 obdobím a potom aj s tým, že jej kontakty s južnoslovanskou oblasťou zostali živé aj po skončení tohto obdobia. Zo zmien v 10. storočí v oblasti starej slovenčiny pozornosť sústredíme na priebeh kontrakcie, zániku a vokalizácie psl. jerov, zániku psl. nosoviek o, e a na prehodnocovanie psl. prozodických vlastností. PRIEBEH KONTRAKCIE V SLOVENČINE 7. V oblasti starej slovenčiny tak ako v ostatných západoslovanských jazykoch ešte pred zánikom jerov sa v niektorých polohách medzi vokálmi vyskytovala hláska j (napr. pojasb, stojatí, dobro je, znamemje, v slovesnom tvare vola-ÍQtb). Niekedy na začiatku 10. stročia toto -/- medzi vokálmi zaniklo a vokály, ktoré sa takto dostali do susedstva, sa stiahli, t. j. kontrahovali sa do jedného dlhého vokálu (napr. oia > oa > á). Kontrakcia vokálov po zániku / sa vykonala vnútri tvarov a slov a na ich konci. Príklady: (a) vnútri slov a tvarov: bia > ä (Ibjati > ľäťi, dnes ľiať, lať, lát a pod.), é ja > ä (smějati se > smáťi šä, dnes smiať sa, sm'äi' sä, smát sa, smít sa), yjb > ý (stryibcb > strýc), oia > á (pojasb, stojatí > pás, stáť), bjb > ý (dobniiclm > dobrých), aie > á (znaješb > znáš); (b) na konci slov a tvarov: -b i e > -é (znamemie > znamená, dnes znamenie, znamení, v stred. slov. aj znamenia, znamenej, resp. znamená), -hja > -ä (gen. sg. znamenbja > znamená, dnes znameňja, znamenej, znamená, znamená), -mu > -ú (dať. sg. znamenbja > znamená, dnes známemu alebo znameňú, znamená), -bjb > -í (gen. pl. kostbib > kostí, kosci), -bjb > -ý (nom. sg. mask. dobnjb > > dobrý, dnes dobrí, dobrej), -aja > -á (nom. sg. fem. dobraja > dobrá), -oje > -é (nom. sg. neutr, dobroje > dobré), -iji > -í (nom. pl. mask. dobriji > dobrí, čudžiji > cudzí). Na konci niektorých tvarov skupina vokálov s intervokalickým j kontrakcii nepodľahla z morfologických príčin. Tu sa pôvodné -/- chápalo ako konsonan-tická súčasť koreňa alebo kmeňa, t.j. ako -/. a nasledujúci vokál ako súčasť prípony, čiže pôvodná skupina vokálov s intervokalickým j v tomto prípade sa rozpadla na vokál + j a príponu (oddeľoval ich morfematický švík). Ta k o sa vyvíjal napr. tvar 1. os. sg. typu volajg (z neho volaj-g > volaj-u, v češ. dodnes volají), 3. os. pl. typu volajqtb (z neho volaj-otb > volaj-ú, dnes volajú) a iné tvary. V stredoslovenskej a priľahlej západoslovenskej oblasti z tých istých príčin kontrakcii nepodľahli ani tvary přivlastňovacích zámen (dodnes je tu napr. moja, moje, mojich proti čes. tvarom má, mě, mých). Pravda, kontrakcia sa v týchto oblastiach neuskutočnila ani v iných prípadoch (napr. kajať sa, vojvoda z vojevoda proti stčes. kátí sě, vévoda a i.). 24 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Zo slovanských jazykov sa kontrakcia najdôslednejšie vykonala v oblasti češtiny (za psl. čuiešb, bbiešb v stčeš. bolo čuš, bieš...), menej intenzívne kontrakcia zasiahla oblasť južnoslovanských jazykov (napr. v sch. za psl. poiasb je pojaš i pas) a vôbec sa neuskutočnila vo východoslovanskej oblasti. V tejto oblasti sa psl. -i- medzi vokálmi chápalo ako konsonantická časť slabiky, t. j. ako -j- (napr. za staršie psl. poiasb bolo tu po-ja-sb), čiže na vznik, kontrakcie tu nebola motivácia. V psl. základe slovenčiny kontrakcia neprebiehala rovnomerne a ani jej výsledky neboli rovnaké. í. Kontrakcia v psí. základe západnej a východnej slovenčiny. V západnej a východnej časti psl. základu slovenčiny sa kontrakcia vykonala približne v tom istom čase ako v jazykoch západoslovanského pôvodu, t. j. krátko pred zánikom jerov a nosoviek. Mohlo to byť najneskôr na začiatku 10. storočia. To. že sa kontrakcia v týchto oblastiach musela uskutočniť pred zánikom nosoviek, dokazuje jednotný výskyt prípony -ú v inštr. sg. fem. (typ dobrú, ženú, resp. ženu). Táto pripona vznikla z psl. prípony -oíq. Jej vznik predpokladá takýto vývin: -oíq > -oq > -q > -ú Z názornej schémy je zrejmé, že najprv sa musela uskutočniť kontrakcia (-oíq > -og > -q) a len po nej denazalizácia (-q > -ú). Taký istý priebeh kontrakcie sa predpokladá aj v psl. základe češtiny. Tu však staré -ú sa ďalej diftongizovalo na -ou (ako súd > soud, kúpe > koupe). Dnešný tvar inštr. sg. fem. typu ženou v češtine má teda iný pôvod ako tvar ženou v strednej slovenčine. V poľštine tvar ionq zachováva stav po druhom štádiu kontrakcie (-og > -g).6 2. Kontrakcia v psl. základe strednej slovenčiny. V cetrálnej časti psl. základu slovenčiny priebeh kontrakcie pravdepodobne bol nerovnomerný, a to tak z chronologického, ako aj z pozičného hľadiska. Napríklad je veľmi pravdepodobné, že ešte pred zánikom jerov sa v tejto oblasti narušila stavba psl. skupín typu hit, bib. eib, yib. Jery totiž pred psl. intervokalickým j, resp. po ňom boli v tzv. napätej polohe a ľahko s ním splývali. Takto vznikli pre psl. zvukový systém netypické zoskupenia vokálov (napr. U z bib, yi z bib atdľ). ktoré sa potom sťahovali do dlhého vokálu skôr ako v iných prípadoch. Také podmienky na včasnú kontrakciu mohli vzniknúť napr. v tvaroch typu znamenbie, znamemia, kos t bib, dobrbib. No prípona -ou v inštr. sg. fem. (typ dobrou ženou) zasa ukazuje, že v psl. základe strednej slovenčiny po zániku nosoviek sa kontrakcia dôsledne nevykonala. Táto pripona totiž mohla vzniknúť len takýmto postupom: -oio > -oiu > -ou 6 Aj v ďalších kapitolách sa na ich konci v skratke bude poukazovať na vývin v češtine alebo aj v iných slovanských jazykoch. Najnovšie sa vývin češtiny v krátkom prehľade podáva vo vysokoškolskom učebnom texte R. Krajčoviča Čeština a slovenčina v starších archiváliách v predspi-sovnom období (Bratislava, Univerzita Komenského 1983) na s. 5—37. PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 25 Podľa tejto schémy predpoklady na kontrakciu v danom prípade vznikli až po zániku nosoviek. Zaujímavé je, že v starších dokladoch sú pomerne časté tvary inštr. sg. fem. typu ženuou (pórov. siluow 1567, hore woduou 1568, z povynnostuov prattelskuov 1596, službuou 1607 /118/). Výskyt týchto tvarov naznačuje, že prípona -ou v inštr. sg. fem. v starej strednej slovenčine bola dlhá, t.j. -ôu (pórov. sch. tobôm, ienôm zo staršieho tobôu, ženou). Dĺžku na ô v tomto tvare dobre možno vyložiť ako stopu po novoakúte, ktorý vznikol ešte v psl. základe strednej slovenčiny po posune prízvuku z koncovej slabiky (pórov. rus. žen'oj, ruk'oj). Je teda možné, že vývin prípony -oio v psl. základe strednej slovenčiny s výsledkom -ôu bol podmienený prítomnosťou novoakútu na jej o-ovej zložke. Iným svedectvom o tom. že kontrakcia v psl. základe strednej slovenčiny mala osobitý priebeh, je výskyt prípony -uo v adj. tvaroch nom. — ak. neutier v sg. (napr. dobruo, maluo). Táto prípona predpokladá kontrakciu -oie > > -oe > -ô, pričom o jej výsledku mohla aj tu rozhodnúť prítomnosť novoakútu na o-ovej zložke psl. prípony. Podľa toho prípona -uo v adj. tvaroch nom.- ak. sg. neutier v psl. základe strednej slovenčiny by bola vznikla vývinom -ôie > > -de > -5 (> -uo). A napokon k osobitostiam priebehu kontrakcie v starej strednej slovenčine patrí aj to, že sa v jej areáli častejšie vyskytujú pripady. v ktorých sa kontrakcia nevykonala (napr. moja, moje, mojich, môjho z mojeho, vojvoda z vojevoda, kajať sa, miestami bojati sa a pod.). Podrobne už Ľ. Novák /62/, novšie R. Krajčovič /40/ a E. Pauliny /70/. ZÁNIK A VOKALIZÁCIA JEROV 8. Vývin psl. redukovaných vokálov, pre ktoré sa vo všeobecnosti ujal termín jery (b — mäkký jer, & — tvrdý jer), v psl. základe slovenčiny, ale aj ostatných slovanských jazykov sa prejavil buď ako ich zánik bez stôp v jednej polohe, buď ako zmena na neredukovaný vokál v inej polohe. Príčiny zániku jerov ako prvkov fonologického systému v slovanských jazykoch v 10. storočí (resp. v 11.—12. storočí vo východoslovanskej oblasti) nie sú nateraz jednoznačne objasnené. Pre západoslovanské jazyky sa dá prijať vysvetlenie, podľa ktorého jery v čase prehodnocovania psl. kvantity pre redukovanú realizáciu nemohli byť nositeľmi kvantity, t.j. nemohli sa začleniť do kvantitatívnej štruktúry vokalických foném (a — ä, o — ô, e — ě, i — í...), preto sa dostali na okraj fonologického systému a zanikli /51/. 1. Pričiny vokalizácie jerov. ako sa zdá. boli v stavbe morfém. Prípady ako napr. dbm > deň, sbm > sen ukazujú, že sa vokalizovali len tie jery, ktoré boli pre zvukovú stavbu morfém dôležité (slová so zvukovou stavbou dn, sn atď. nemohli samostatne jestvovať). Jery na konci slov. resp. morfém (gramatických 26 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA i slovotvorných) pre ich zvukovú stavbu dôležité neboli, preto zanikli. Pre zvukovú stavbu slov a morfém boli dôležité jery v párnej slabike od konca (dbn-, sbií-) a medzi konsonantmi, ktoré by po zániku jeru nemohli vedľa seba jestvovať (sbchnoti, v rus. s'ochmtť). Tieto jery dôležité pre stavbu slova a morfém sa spravidla vokalizovali, a to bezprostredne (najmä v prvom prípade: dbnb > detí, vbtib > von) alebo pomocou dočasného neurčitého vokálu (najmä v druhom prípade: mtcha > mxcha > macha). Úplný zánik a vokalizácia jerov sa teda uskutočňovali podľa určitých zákonitostí, ktoré vo všetkých slovanských jazykoch neboli celkom totožné. Pre západoslovanskú oblasť sa tieto zákonitosti dajú vyjadriť tromi pravidlami: (1) V nepárnej slabike počítajúc od konca jery zanikali bez stôp. Príklady: dbmsb > dnes, sbm > son, sen, otbca > otca 3 2 1 2 1 I sbbbrati > zobrať, žebrat, v& tbmě > vo tme, ve tme 2 1 2 1 (2) V párnej polohe počítajúc od konca jery sa menili na neredukované vokály, čiže sa vokalizovali. Príklady: šbvbcb > švec, petbkb > piatok, pátek, 3 2 1 1 2 1 2 2 podbšbva > podošva, podešva 2 1 2 2 (3) Keď v rámci slova alebo tvaru (niekedy aj předložkového spojenia) rad slabík s jermi bol prerušený slabikou s neredukovaným (plným) vokálom, vtedy sa jery v ďalších slabikách vyvíjali ako počítané od konca, t. j. v nepárnych slabikách zanikali, v párnych sa vokalizovali. Príklady: mblym > mlyn, vb petbkb > v piatok, v^pátek 1—1 1 11 2 "2 Pravidlo o zániku jerov bez stôp a o ich prechode na plné vokály sa nazýva jerové pravidlo. Niekedy sa hovorí aj o Havlíkovom pravidle, pretože prvý naň poukázal jazykovedec A. Havlík. Jer, ktorý zanikol bez stôp, nazýva sa slabý jer (slabá poloha jeru), jer, ktorý sa vokalizoval, nazýva sa silný jer (silná poloha jeru). Na označenie vokálu, ktorý vznikol z jeru, ustálil sa termín jerová striednica. Podľa uvedených pravidiel sa jery v západoslovanských jazykoch vrátane slovenčiny nevyvíjali v skupinách tbrt, tblt, tbrt, tblt (t zastupuje akýkoľvek konsonant), pretože v týchto prípadoch vznikli slabičné konsonanty r, /, ktoré v slovenčine buď zostali (vrba, vlk), alebo sa pri nich vyvinul vokál (napr. verba, viľk vo vých. slov.). Ani v psl. príponách typu -bib, -bib sa jery nemohli vokalizo-vať, pretože prípony tohto typu v čase vokalizácie jerov boli už kontrahované (napr. dobrbib > dobrý, kostbib > kostí), alebo koncové -ib bolo v nich zmenené na -i (napr. dobrbib > dobni, kostbib > kostbi, resp. kostii). V jazykoch výcho- PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 27 doslovanského pôvodu silné jery sa vokalizovali aj v týchto prípadoch (pórov, rus. volk, torg, moloďoj, kosť ej z psl. xhlkb zo staršieho vblkb, thrgh, molodbjb, kostbjb). 2. Úplný zánik jerov a vokalizácia jerov sa uskutočňovali postupne. Najprv jery zanikali v nepárnej polohe od konca a potom zanikali jery vokalizáciou. Pravda, vokalizácia jerov sa mohla uskutočniť iba podľa podmienok, ktoré na jej realizáciu v 10. storočí alebo neskôr poskytoval fonologický systém nárečových oblastí psl. základu na danom území. Preto za párne jery alebo za jery dôležité pre stavbu slov a morfém nie sú vo všetkých slovanských jazykoch rovnaké striednice. Okrem toho kvalita vokálu za silný jer závisela aj od chronologického pomeru zániku jerov ku kontrakcii alebo denazalizácii, resp. aj od toho, medzi akými konsonantmi sa jer dôležitý pre stavbu slov a morfém nachádzal. Napríklad priebeh a výsledky vokalizácie jerov v psl. základe strednej slovenčiny si najlepšie vysvetlíme, keď budeme vychádzať z predpokladu, že v tejto časti psl. základu slovenčiny jery sa vokalizovali pred skončením kontrakcie, ale po zániku nosoviek, a v psl. základe západnej a východnej slovenčiny naopak, keď budeme vychádzať z predpokladu, že tu sa jery vokalizovali velmi krátko po kontrakcii a pred zánikom nosoviek. Pravda, priebeh vokalizácie silných jerov v spomínaných oblastiach psl. základu slovenčiny mal aj iné osobitosti, ktoré mali vplyv na kvalitu jerových striednic. 3. Pre západnú a v ý c h o d n ú slovenčinu treba predpokladať, že jery v silnej polohe sa vokalizovali tak ako na celom území jazykov západoslovanskej skupiny azda okrem polabčiny, t.j. uskutočnili sa tu zmeny b > 'e, b > e. Svedčí o tom stav v súčasných západoslovenských nárečiach aj vo veľkej časti východoslovenských nárečí. Napríklad: za b: žne c, penjpeň, den/dzeň, otéc/otjéc/ocec, tenkíjcenkí, koteljkociel, chrbet, len, pes (čes. žnec, pen, den, tenký, len, pes, poľ. žniec, pien, dzieň, cienki, leň, pies); za b: ven, sen, pátek/pjatek, ve sne, zebratjzebrac, mech (popri moch), deska, rež (čes. ven, sen, pátek, ve sně, žebrat, mech, deska, rež, poľ. wen, sen, piqtek, we snie, žebrat ..zhromaždiť'*, mech, deska). Prípady dzeň, ocec, cenkí (s asibiláciou) na jednej strane a prípady pátek) pjatek, deska, ten (bez asibilácie) na druhej strane podávajú svedectvo, že striednice za mäkký a tvrdý jer v týchto oblastiach starej slovenčiny pôvodne nemali úplne rovnaké vlastnosti. Prípady dzen, ocec, cenkí (dz, c v slovách predpokladá staršie d, t) dokazujú, že za b bolo 'e, pred ktorým si konsonant mäkkosť zachoval. Prípady pátek/pjatek, deska, ten zasa svedčia, že za 5 bolo e, ktoré predchádzajúci konsonant nemäkčilo. Inak povedané: striednica 'e za b mala prednejšiu realizáciu ako striednica e za &. Z toho súčasne vyplýva, že 28 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA striednica e za h a í' z kontrakcie (z psl. oie) mali spoločné vlastnosti. Keďže e z kontrakcie vzniklo v západnej a východnej časti psl. základu slovenčiny skôr a v čase svojho vzniku nemalo krátky protiklad, zdá sa, že vokalizáciu & na nemäkčiace e tu (a možno aj v celej západoslovanskej oblasti) motivovala práve prítomnosť nemäkčiaceho e z kontrakcie. Podľa tohto výkladu priebeh vokalizácie silných jerov v západnej a východnej oblasti starej slovenčiny možno znázorniť takto (v pomere ku kontrakcii): kontrakcia vokalizácia Jerové striednice 'e a e nemali tu platnosť fonémy. Boli len odlišnými realizáciami jedinej fonémy /e/. Odlišnosti v ich realizácii postupne zanikali. Najskôr sa to stalo v južnej Časti západnej slovenčiny, a to tak, že obidve striednice splynuli v prospech nemäkčiaceho e (dnes je tu den, tenkí, pátek, ten proti sev. záp. dzen, cenkí, ale piatek, ten a pod.). Na juhovýchode východoslovenskej oblasti jerové striednice 'e a e mali opačný vývin: striednica 'e zostala a nemäk-čiaca striednica e splynula s o (v zempl. nár. dnes napr. je pjatok, zobrac, vof Prešove). Stalo sa to zrejme pod vplyvom susednej ukrajinskej oblasti, v ktorej sa uskutočnila vokalizácia typu & > o. 4. V centrálnych oblastiach slovenských nárečí výsledky po vokalizácii silných jerov sú dnes veľmi rozmanité. Napríklad: za v. žňec, peň, deň, tenkí, ale aj kotoljkotál, chrbet j chrbát, ľan, ovos, orol a i., za &: von, piatok!pätokjpeitok, vo sne, zobrať, podošva, ale aj dážď/duožď, sen j sy on, doskajdaska, raž/rož, lakeť a i. O jerových striedmciach a a o vo všeobecnosti možno povedať, že striednica a sa koncentrovanejšie vyskytuje v severozápadnej oblasti strednej slovenčiny, pravda, len v malom počte slov (napr. dážď, raž, mach, daskd), kým striednica o charakt erizuje celú stredoslovenskú oblasť, najmä však jej južnú časť (suon, rož, moch, stromčok a pod.). Pre tieto príčiny sa pri výklade vzniku jerových striednic v psl. základe strednej slovenčiny žiada posudzovať jeho severozápadnú a juhovýchodnú oblasť osobitne. (1) V j u h o v ý c h o d n ej oblasti strednej slovenčiny sa vokalizácia silných jerov uskutočňovala za takýchto podmienok: po zániku nosoviek boli tu páry foném /a/ — /ä/, joj — jej a t ď., nebolo tu nemäkčiace e z kontrakcie a po zániku slabých jerov sa začala konštituovať tzv. párová spoluhlásková mäkkosť (p. kap. 11). Najmä táto posledná podmienka spôsobila, že miesto páru foném /a/ praslovanský pôvod slovenčiny • 29 — /ä/ sa vo fonologickom systéme oslabilo a členy tohto páru sa začali chápať ako dve realizácie jedinej fonémy ja/. Takto pre vokalizáciu jerov v silných polohách ako jediná možnosť zostal pár foném joj — /e/, a to o za tvrdý jer a e za mäkký jer. Priebeh vokalizácie silných jerov v tejto časti strednej slovenčiny možno teda znázorniť takto: b > 'e b > O Jerové striednice e, o sa v tejto časti strednej slovenčiny v pôvodných polohách zachovali v zásade až dodnes (napr. dnes je tu deň, pes, peň, chrbet, ľ en, resp. peitok/pätok, von, voš, doska, rož, vo sňe, podošva, ba miestami aj suon, dožd'ík). (2) V severozápadnej časti centrálnych nárečí sa vokatizácia silných jerov uskutočňovala v týchto podmienkach: po zániku nosoviek boli tu páry foném /a/ — /ä/, /o/ — /e/ a t ď., nebolo tu nemäkčiace e z kontrakcie a po zániku jerov v slabej polohe sa tu začala konštituovať párová samohlásková mäkkosť (p. kap. 11,2). Z toho vyplýva, že v tejto časti stredoslovenských nárečí v čase vokalizácie silných jerov mal pár foném /a/ — /ä/ vo fonologickom systéme pevné miesto, takže sa tu silné jery na rozdiel od susednej juhovýchodnej oblasti mohli meniť nielen na fonémy /o/ — /e/, ale aj na fonémy /a/— /ä/. Výskyt prípadov typu deň, pes, peň, resp. piatok/pátok, von, voš, vo sňe, podošva, ale raž, mach, dážď, ľan dokazuje' že sa to tak skutočne aj stalo. Priebeh vokalizácie jerov v tejto časti strednej slovenčiny možno teda znázorniť takto: b > 'e, ('x > ) ä b > o, ( x > ) a x = neurčitý vokál Pravda, tu treba dodať, že jery v tejto oblasti sa na fonémy /o; — /e/, resp. jaj — /ä/ menili podľa určitých pravidiel. Vokalizácia & > o, b > e sa uskutočnila len v základe slov bez striedania (napr. mm > v&w- > von) a v slovách s takým striedaním, pri ktorom skupina konsonantov po zániku slabého jeru mohla jestvovať popri sebe (napr. petbkb, petbka > pätok, pätka). No v jednoslabičných koreňoch so striedaním, pri ktorom by skupina konsonantov po zániku slabého jeru nemohla popri sebe jestvovať (napr. sonóra + konsonant, zubnica + sykavka), prebiehal osobitný proces: slabý jer nezanikol, ale so zreteľom na to, že v iných slabých polohách ho už nebolo, hodnotil sa tu ako neurčitý vokál, ktorý sa v čase vokalizácie zmenil na a po tvrdých a na ä po mäkkých konsonan-toch a súčasne ovplyvnil vývin silného jeru v rámci paradigmy. V skutočnosti tu šlo o odstránenie nezvyčajného striedania (b/x, resp. xja). 30 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Tento osobitný prípad vokalizácie jerov možno znázorniť takto: m-bch-b > mtch- > mxch > mach T T nrbcha > mxcha > macha macha mtchu ... mxchu... machu... machu dtždŽL > ďbždž- > dxždž > daždž t T ďbždža > dxždža > daždža daždža dbždžu ... dxždžu... daždžu... daždžu Niekedy sa predpokladá, že na celom území strednej slovenčiny sa silné jery vokalizovali rovnako, t. j. & > o. b > e, a teda že dnešná striednica a v slovách mach, dážď, raž, ľan atď. je nepôvodná. Usudzuje sa, že po zániku slabého jeru z tvarov mcha, dždža, rži. lna vkladnou hláskou a vznikli tvary macha, daždža, raži, lana, podľa ktorých sa a dostalo aj do tvarov nom.-ak. sg., resp. gen. pl. namiesto pôvodného o (t. j. pôvodné tvary moch, doždž. rož, len boli by ustúpili tvarom mach, daždž. raž, lan). Pri tomto výklade však zostáva nezodpovedaná otázka, prečo do tvarov mcha, dždža atď. prenikla vkladná hláska a. keď v iných prípadoch sa vkladalo o (pórov, blázn > > blázon), ktoré vzhľadom na predpokladané moch, doždž, rož malo všetky predpoklady v paradig-me sa uplatniť. Podrobnejšie pozri v prácach 10. 61, 70.. Výklad jerovej striednice a v strednej slovenčine, ktorý sme podali, pripomína priebeh vokalizácie jerov v psl. základe srbochorvátčiny. Pravda, tu vznik neurčitého vokálu (x), ktorý sa vo všeobecnosti zmenil na a (pórov. sch. dan, pas, otac, mach, dažd...). súvisel so splynutím tvrdého a mäkkého jeru po strate mäkkosti psl. palatalizovaných konsonantov. Vcelku teda silné jery v psl. základe slovenčiny sa vokalizovali takto: v jeho západnej a východnej časti zmenami b > ' e, v centrálnej juhovýchodnej časti zmenami b > 'e, b > o, v centrálnej severozápadnej časti v zásade b > 'e, b > o, v osobitných prípadoch b > x > a. b > 'x > ä. To bol pôvodný stav. Za najstaršie doklady na jerovú striednicu o sa pokladajú záznamy fluvius ístobenize [45]: Istobniéä z 12. storočia (psl. istbbbnica), mons Haraduk [36]: Hrádok z 13. storočia (psl. gradbkb). 5. Pôvodný stav jerových striednic v náležitých polohách sa v slovenských nárečiach v úplnosti nezachoval. Jeho zmenu spôsobili rozličné činitele. V niektorých prípadoch rozhodlo susedstvo konsonantu, jeho vlastnosti. Tak sa napr. dá vysvetliť dnešná striednica o za staršie e z mäkkého jeru v slovách tajomní, služobní v strednej slovenčine. Inokedy rozhodli zasa morfologické činitele. V súvislosti s tendenciou tvoriť všetky tvary od toho istého základu sa pôvodná poloha jerových striednic zmenila napr. v paradigme domček-, dom-ček-a, domček-u atď. za staršie domček, domečk-a, domečk-u (a to z psl. do-tmčbkb, doímčbka, dombčbku). Ale boli aj také prípady, keď forma koreňa z iných pádov sa stala základom nominativu. Takého pôvodu sú napr. formy ševc. resp. šefc (namiesto švec), z tvarov ševc-a, ševc-ovi (v psl. šbvbcb, šbvbca, PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 31 šbvbcu) alebo žene (namiesto žnec) z tvarov ženc-a, ženc-ovi (v psl. žbnbcb, žbmea, ŽblíbCli). Iný prípad je v strednej slovenčine. Tu pôsobila tendencia vyrovnať striedanie podľa zakončenia podstatného mena. Podstatné mená zakončené mäkko sa prispôsobovali striedaniu e 10, ktoré tu bolo pre ne charakteristické. Takto podľa prípadov chlapec/chlapca, otec/otca a pod. sa zmenilo pôvodné lakoť/lakťa (lakoťnáležité za lakbth) na lakeť/lakťa, t. j. zmenilo sa striedanie o/0na e/0, čím sa súčasne odstránila pôvodná jerová striednica. Pri podstatných menách zakončených tvrdo sa tu zovšeobecnilo striedanie o 10, takže podľa prípadov piatokIpiatka, posol/posla sa zmenilo pôvodné striedanie v prípadoch typu oves/ovsa (oves náležité za ovbSb) na ovos/ovsa. Aj tu teda nastala zmena striedania (e 10 na o/0), ktorou sa odstránila pôvodná jerová striednica. A napokon zmenou striedania vznikla pravdepodobne aj paradigma sen, sna, snu atd. (zo staršieho s on, sna, snu) v strednej slovenčine, a to podľa paradigiem jednoslabičných podstatných mien typu pes, psa, peň, pňa. Pôvodný stav jerových striednic sa často zastieral zovšeobecňovaním slovotvorných prípon alebo iných faktorov lexikálnej povahy. Napríklad v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny sa zovšeobecnila prípona -ok, a tak vznikli prípady typu domčok, stromčok za staršie domček, stromček. Zo severozápadnej strednej slovenčiny sem patria prípady chrbát, kotál s upraveným zakončením (asi podľa hnát, okáľ) v súlade s tendenciou odstrániť striedanie e/0, ktoré pre podstatné mená tvrdo zakončené nebolo typické. Z juhozápadného Slovenska možno uviesť príklad, v ktorom rozhodla o zmene pôvodnej jerovej striednice tendencia vyhnúť sa nežiadúcej homonymii. Po splynutí foném /ě/ a /e/ vzniklo tu totiž nebezpečenstvo, že foneticky splynú slová mech ,,mach" a měch ,,vrece". Zmenou mech > moch (,,mach") sa nebezpečenstvo odstránilo. V slove moch je teda striednica o za & nenáležitá. A napokon pôvodný stav jerových striednic narušili aj slová, ktoré z jednej nárečovej oblasti prenikli do oblasti s inou jerovou striednicou (napr. orol, lan v západnej slovenčine, dážď, raž v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny a pod.). Z mimojazykových činiteľov pôvodný stav jerových striednic narušovali staršie i novšie osídľovacie postupy, ale aj kontakty s územím inoslovanských etník s odlišnými jerovými striednicami. Napríklad výsledkom takéhoto kontaktu je pravdepodobne rozšírenie striednice o v juhovýchodnej oblasti východnej slovenčiny (ide tu zrejme o podporenie zmeny tzv. nemäkčiacej striednice ť na o oneskorenou ukrajinskou vokalizáciou b > o na susednom územi). Stopami po mladšom osídľovaní sú napr. striednice o, a v slovách domok, pátok, klinčok, cesnok, dášt a pod., s ktorými sa ešte dnes možno stretnúť v nárečiach v okolí Piešťan. Tu ide o stopy stredoslovenskej kolonizácie (útek pred tatárskou alebo tureckou expanziou), pretože spolu s nimi sa vyskytujú aj prípady réspo-rek, kvóra (proti domácemu rozparek, kóra). 32 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Podrobnejšie už Ľ. Novák .'61;. novšie J. Stanislav /82/. E. Pauliny ,'70/, A. Lamprecht /51/ a R. Krajčovič 43 . ZÁNIK NOSOVIEK q A. e 9. Prítomnosť nosoviek q, e vo fonologickom systéme psl. základu slovenčiny je doložená záznamami už z 9. storočia a zo začiatku 10. storočia. Nosovku e dosvedčujú napr. záznamy mena veľkomoravského panovníka Svätopluka. Na okraji starého Cividalského evanjeliára v 9. storočí sa jeho meno zapisuje ako szuentiepulc /ll 8/, t.j. Svetéplkb. Hneď za týmto záznamom je záznam szuentezizna / l 18/, t.j. Svetěžizna. Iste je to záznam mena jeho ženy. V listine z roku 1156 nosovka e je doložená v zázname osady Molenta [75], t.j. Maleta, resp. Scelemsan [119], t.j. Slezan-, dnes Sľažany. Podobne je doložená aj nosovka p, a to v Zoborskej listine z roku 1113 zápismi aqua Dumbo [24], t.j. Dobov-, a villa Crumba [60], t. j. Krgpa, dnes Dolná alebo Horná Krupá. Takéto záznamy názvov starých osád v listinách z 12. a 13. storočia predstavujú formy starých slovenských názvov z 9. storočia, ktoré prevzali staromaďarské kmene na začiatku 10. storočia. V starej maďarčine znenie z 10. storočia zostalo, v slovenčine sa však názov náležité vyvíjal ďalej (dnes Sľažany, Dubová, Horná a Dolná Krupá a pod.). Takto staromaďarské znenie prevzatých názvov typu Molenta, Dumbo, Krumpa (zapísané ako Crumba) sa stalo svedectvom, že v čase príchodu staromaďarských kmeňov, t. j. na začiatku 10. storočia, nosovky na území slovenčiny ešte jestvovali. No zo susednej panónskej oblasti v listine asi z roku 996 je už doklad Knesa [52], t.j. Kňäžá z pôvodného Kbnez-, čiže doklad bez nosovky. V spomenutej Zoborskej listine z roku 1113 je záznam Mussenic [78], t.j. Mučeník z pôvodného Močenikb, teda ďalší doklad bez nosovky. V tej istej listine je aj záznam názvu Trebeta [136], t.j. Tŕébäta zo staršieho Trébeta, ďalej Dobret [22] čiže Dobŕäta zo staršieho Dobreta. Nosovka teda už nie je ani v týchto dokladoch. To znamená, že v 11. storočí nosovky v starej slovenčine už nejestvovali. Ak sú teda doklady, podľa ktorých nosovky na začiatku 10. stor. ešte jestvovali, a na druhej strane ak máme doklady, ktoré svedčia, že v 11. storočí nosovky už nejestvovali, potom môžeme konštatovať, že sa nosovky v starej slovenčine museli zmeniť na ústne vokály už v polovici 10. storočia. Denazalizácia v starej slovenčine prebiehala dôsledne. 1. V pozíciách psl. nosovky oje dnes v slovenských nárečiach krátke u alebo dlhé «, a to vnútri slov i v gramatických tvaroch (napr. zub, dub, sused, ženu za psl. zobb, sosédb, ženo alebo lúka, kút, prúd, berú za psl. loka, kgtb, prodb, bergtb). Je veľmi pravdepodobné, že zmena nosového vokálu p na ústny vokál prebiehala prostredníctvom nosového vokálu u. Totiž záznamy názvov typu Dumbo [24], Crumba [60] prevzatých do starej maďarčiny na začiatku 10. storo- PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 33 čia predpokladajú v starej slovenčine v tomto čase znenie dubov-, krupa, t.j. znenie s nosovým vokálom u. So zreteľom na túto osobitosť priebeh denazalizácie psl. nosového vokálu q v starej slovenčine možno znázorniť takto: o > u > u (ú) 2. Nosovka e sa v starej slovenčine denazalizovala v tom istom čase ako nosovka q. No striednica za túto nosovku prešla zložitejším vývinom. Záležalo na tom, či bola v krátkej, alebo v dlhej polohe. Dnes v pozíciách psl. nosového vokálu e sú v slovenských nárečiach v krátkej polohe tieto vokály: ä v časti oravských a v malej časti gemerských nárečí {päta, mäso, desať, tažko, teľa), ä, a v centrálnych stredoslovenských nárečiach (ä po perniciach: päta, mäso, žriebä, a po ostatných konsonantoch: desať, ťažko, teľa), a v západoslovenských nárečiach (pata, masojmasso, desatjdzesac, tažko/cažko, tela/ceľa), a, e v záhorských nárečiach (pata, maso, tela, deset, vječí, devjet), e vo východoslovenských nárečiach a v časti gemerských nárečí (peta, meso, dzešec, ceľe). V dlhých pozíciách je stav striednic za psl. nosový vokál e ešte pestrejší. V zásade sú tu dnes tieto vokály: ä v časti oravských a gemerských nárečí (pätok, radok, jeda), ia v centrálnych stredoslovenských nárečiach (piatok, riadok, jedia), ei v hornoipeľskej oblasti (peitok, reidok, jeďei), ia (ja) v severnej časti severných západoslovenských nárečí (piatek, riadek, jedzia alebo pjatek, rjadek, jedzja), á v južnej časti severných západoslovenských nárečí (v dolnotrenčian- skom nárečí) a v južných západoslovenských nárečiach (pátek, řádek, jedzá), á, í v záhorskej oblasti (pátek, rádek, jedzá, ale píd, rídzit), a vo východoslovenských nárečiach (pjatek i pjatok, pjadz, jedza). Pravda, asi do rozhrania 11. a 12. storočia bola za psl. e na území starej slovenčiny ešte jednotná striednica, a to ä v krátkej pozícii a ä v dlhej pozícii. Svedčí o tom skutočnosť, že v starších zápisoch osád. ktoré sú na území s dnešnou striednicou a alebo á, striednica za e sa zapisuje ako e, ktoré môže reprezentovať iba prítomnosť hlásky ä. Napríklad názov západoslovenskej obce Trebati-ce (pri Piešťanoch), ktorý vznikol z psl. Trébeta, v Zoborskej listine z roku 1113 sa zaznačuje ako Trebeta [136], t. j. Tŕebäta. Aj záznam zaniknutej obce Dobret [22] v tej istej listine môže reprezentovať iba znenie Dobŕäta (z psl. Dobre t a). 34 s VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Podľa toho pôvodný stav striedme za psl. e zachovali len tie nárečia, v ktorých sú dnes striednice ä a ä. Taký stav je v časti oravských nárečí (s presahom do Liptova a na severné západné Slovensko), v časti gemerských nárečí a v sotác-kych nárečiach na východnom Slovensku. Pôvodná striednica ä za psl. e je aj v centrálnych stredoslovenských nárečiach, pravda, tu sa vyskytuje len v krátkej polohe po perniciach (napr. päta, mäso, žriebä, ale desať, ťažko, žatva, resp. piatok, jedia a pod.). Na ostatnom území starej slovenčiny pôvodné striednice ä. ä začali splývať s inými fonémami od 12. stor. a neskôr (p. kap. 12). Striednice za psl. e sa podobne vyvíjali aj v českých a moravských nárečiach. Dnešné české nárečia spravidla majú v krátkej polohe striednice a alebo e {pata, maso, pět, deset), v dlhej polohe á alebo / (pátek, řádek, měsíc, víc). Striednica ť (ě) vznikla tzv. přehláskou ä > ě. striednica ;' přehláskou ii > ě a potom zmenou ě > ié > i. So zreteľom na to, že výsledkom denazalizácie psl. e v starej slovenčine bol otvorený vokál ä (a), možno predpokladať, že táto denazalizácia sa uskutočnila prostredníctvom nosového vokálu g. A tak priebeh denazalizácie psl. e v starej slovenčine možno znázorniť schémou: e > g > ä (á) Bol to teda proces súbežný s denazalizáciou psl. q. 3. Tieto denazalizačné procesy sa ináč javia zo štruktúrneho hľadiska. Z tohto hľadiska vývin vzťahu q — e v ranej fáze rozvoja starej slovenčiny bol vlastne divergentný: z psl. e po zmene na g vzniklo /ä/, t.j. fonéma s vlastnosťou otvorenosti, no z psl. q po zmene na u vzniklo /u/, t. j. fonéma, ktorú charakterizovala vlastnosť zatvorenosti (splynula s psl. u). Túto ..divergenciu" vo vývine vzťahu q — f v ranej fáze rozvoja slovenčiny možno zobraziť schémou: ä ľ u Vývin vzťahu o — e podobne prebiehal v susednej moravskej a českej oblasti (pórov. čes. zub, dub, maso, pět z pôvod, mäso, päť), ďalej v starej oblasti hornej a dolnej lužičtiny a na rozsiahlej oblasti východoslovanských jazykov (pórov. rus. zub, ruk'a, m'jaso, pjat). Ide teda o oblasti, v ktorých psl. é v 10. stor. nemalo otvorenú realizáciu, čiže fonéma /a/ nemala tu predný protiklad. To znamená, že na vznik ä v štruktúre vokalizmu týchto jazykov bol v 10. stor. priestor. V tých slovanských jazykoch, v ktorých psl. e" malo otvorenú realizáciu ( dnes žena, voda, sluha; psl. dgba, dobu > dnes duba, dubu, b) v prvej slabike v trojslabičných a viacslabičných slovách pod prízvukom: psl. fagoda, k'amen, žalovali > dnes jahoda, kameň, žalovať (rus. j'agoda, k'amen', žalovať), c) v prvej slabike v trojslabičných a viacslabičných slovách pred dlhou slabikou pod prízvukom: psl. malina, jez'ykb, bež'ati, spis. malina, jazyk, bežať (rus. maľina, jaz'yk, bež'ať), d) vo vnútornej slabike v trojslabičných a viacslabičných slovách pod prízvukom : psl. lop'ata, motyka, nos'iti, spis. lopata, motyka, nosiť (rus. lop'ata, motyka, nos'iť). Z prehodnocovania psl. kvantity na novú kvantitu uvedieme aspoň tieto prípady: a) v dvojslabičných slovách pred prízvučnou slabikou: psl. kráľ b, kofb, vin'o, lok'a, born'a, běda, mest i, spis. kráľ, kút, víno, lúka, brána, bieda, rniasť (rus. vin'o, luk'a, boron'a, bed'a, mjasťi), b) v trojslabičných slovách pred prízvučnou slabikou s krátkym psl. vokálom o, e, b, b: psl. mold'ežb, zak'onb, petbkb, spis. mládež, zákon, piatok (v nár. pátek, pätok, piatok, peitok), piesok (v nár. piesok, pjések, písek), zákon (rus. molodež, pes'ok, zak'on). 2. Zmeny v prízvuku. Pred zánikom jerov sa zmeny v psl. prízvuku prejavovali ako premiestňovanie prízvuku na nasledujúcu alebo predchádzajúcu slabiku, po zániku jerov ako prehodnocovanie na krátkosť alebo novú kvantitu. Pre 36 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA raný vývin kvantity v starej slovenčine boli dôležité najmä prípady premiestňovania prízvuku z koncovej slabiky s jerom. Závažné boli najmä tieto prípady: a) v nom. — ak. sg. mask. typu stoľb, kon'b, nož'b, vo/'a > sťoh, k'om, n'ožb, v'olb > hist. stôl, kôň, nôž, vôl > dnes v nár. stuol, kuoň, stôl, kón, stúu, kúň a pod. (spis. stôl, kôň), b) v gen. pl. fem. a neutr.: prosbb'b, latbk'b. ovbc'b > pros'bbb, laťbkb, ov'bcb > hist. proseb, latěk, o věc > v nár. prosieb, laťiek, oviec, proséb, laték, o vec, resp. ovíc, c) v slovesných tvaroch s tematickou morfémou -e-: neseš'b, vedeš'b, bereš b > nes'ešb, veďešb, ber'ešb > hist. neseš, vedeš, bereš > dnes v stred. slov. nesieš, vedieš, berieš, inde neseš, vedeš, bereš (rus. nes'eš, vedeš, ber'eš), d) v part. min. typu: nesľb, vedľb, pletľb > n'eslb, v'edh, pľetlb > hist. nesl, vedl, pletl > dnes v stred. slov. ňiesou. vjedou, pľietou, inde nésél, njésov, nísov, e) v slovotvornej prípone -bcb: konbc'b, grnbc'b, Tunc'b > kon'bcb, grn'bc, Tur'bcb > hist. konec, grněc, Turěc > dnes v stred. slov. koniec, hrniec, Turiec, ale inde konec, hrnec ako starec (rus. kon'ec, ale sťarec). Dĺžku v týchto prípadoch možno vysvetliť aj tak, že spolu s premiestňovaním prízvuku vznikol tu novoakút (nová stúpajúca intonácia bola predĺžená). Za novoakút v slovenčine je totiž dĺžka aj v iných prípadoch (o tom ďalej). 3. Zmeny psl. intonácií. Pred zánikom jerov sa zmeny psl. intonácií prejavovali ako zmeny jednej intonácie na druhú. napr. cirkumflex na ak ú t alebo novoakút (t.j. klesavá intonácia sa zmenila na stúpavú) a naopak. Tento jav sa nazýva metatónia. Po zániku jerov zmeny psl. intonácií sa prejavili ako zmeny na novú dĺžku alebo krátkosť. Pred zánikom jerov sa v psl. uskutočnilo viac metatónií. Pre vývin kvantity v slovenčine dôležitá bola zmena cirkumflexu na novoakút v gen. pl. fem. a neutier, za ktorý vznikla dĺžka. Takého pôvodu je napr. dĺžka v tvaroch rúk, strán, hláv (pórov. rus. storon'a, stor'on, gólov a, goľov). Táto dĺžka v tvaroch gen. pl. fem. a neutr, sa v slovenčine postupne zovšeobecnila, a tak namiesto očakávaných tvarov sil, krav, brez dnes máme síl, kráv, briez (pórov. čes. sil, krav, břez). Na novú dĺžku alebo krátkosť sa psl. intonácie v starej slovenčine prehodnocovali najmä po zániku jerov. V zásade sa tu uplatnili tieto pravidlá (v niektorých prípadoch s výnimkami): a) vokály pod psl. klesavou intonáciou (t.j. pod cirkumflexom) sa spravidla stali krátkymi (napr. dub, člen, kvet, sluch, strach, vlas, drevo, zlato, ale smiech, šíp), b) vokály pod psl. Stupavou intonáciou (t.j. pod akútom) sa spravidla stali krátkymi (napr. krava, vrana, slama, vlaha, klada, mreža, breza, lipa, žila, sila, žaba, ale miera, trieska, v záh. nár. však kráva, suáma). PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY • 37 c) vokály pod novou psl. Stupavou intonáciou (t.j. pod novoakútom) sa spravidla stali dlhými (napr. stuol, kuoň, nuož, hláuka, rúčka, gen. pl. rúk, žien, nuoh, v part. min. typu ňiesou, pľietoy, v stred. slov. aj v tvaroch nesieš, vedieš, v pripone koniec, hrniec, Turiec). Napokon treba dodať, že v západnej a východnej časti psl. základu slovenčiny nová kvantita vznikla už pred zánikom jerov, a to po kontrakcii (napr. v slovách a tvaroch pás, strýc, voláš, dobrý z psl. poiasb, stryibcb, volaiešb). Nová kvantita z kontrakcie v 10. storočí vznikla aj v starej stredoslovenskej oblasti, pravda, tu najmä po zániku jerov a nosoviek. Najnovšie R. Krajčovič /40/, M. Komárek /36/, M. Romporíl /81/, predtým H. Bartek /1/. 38 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA FONOLOGICKÝ VÝVIN Vývin fonologického systému v staršej fáze rozvoja slovenčiny vcelku možno charakterizovať ako postupnú kryštalizáciu od útvarov zložitejších k jednoduchším, no komplexnejším. Z fonologicko-fonického hľadiska tento proces sprevádzala tendencia k vyváženosti foném a ich realizácií. Pri výkladoch fenologických i tonických zmien, resp. pri hodnotení výsledkov týchto zmien z hľadiska štruktúry, v zásade vychádzame z téz, ktoré sa u nás už dlhšie prijímajú (fonéma ako systémová realita, schopnosť foném odlišovať, systém a štruktúra foném atď.). Ale v chápaní vzťahu medzi fonémou a jej zvukovou realizáciou (variantom v širšom zmysle) dávame prednosť téze, že fonéma a jej zvuková realizácia sú i boli v koexistenčnom vzťahu, ktorý nebol priamočiary, ale dialektický. Táto osobitosť vzťahu sa vo fenologickom vývine prejavovala napr. v tom. že fonéma v istom období mohla mať viac realizácií, no každej realizácii nemusela zodpovedať fonéma (napr. istý čas fonéma jaj v časti starej slovenčiny mala zadnú a prednú realizáciu, t. j. a/á), alebo napr. v tom, že jedna z realizácií mohla zaniknúť, no fonéma zostala a pod. Z historického hľadiska je napokon potrebné rozoznávať nezávislé realizácie (takou sa napr. stala hláska d po zániku jerov v slove hruď) a realizácie závislé (taká bola napr. predná hláska ä v slove medéá, keď ešte dž bolo mäkké). Vo fonologickom vývine totiž závislé realizácie sa mohli stať po istých zmenách nezávislými a naopak, resp. niektoré z nich sa mohli postupne redukovať (v starej strednej slovenčine sa redukovali najmä závislé realizácie). Vo všeobecnosti možno povedať, že vývin vokalických a konsonantických foném alebo aj fonologických systémov sa v starej slovenčine prejavil vo viacerých formách. Fonéma mohla napr. zaniknúť (v záh. nár. zanikla napr. fonéma /ó/), vzniknúť (napr. /dž/), stratiť niektorú z vlastností (napr. /č/ > /č/), splynúť s inou fonémou (napr. jtj — /ť/ > /t/), zmeniť sa na fonému s inými vlastnosťami (napr. jdj > /dž/) a pod. V pomere k zvukovým realizáciám fonéma mohla stratiť jednu z dvoch realizácií alebo mohla ďalšiu realizáciu nadobudnúť (napr. k > kjk v nov. nár.). ďalej z dvoch realizácií jednej fonémy mohli vzniknúť dve fonémy s vlastnými realizáciami (napr. t/ť > /t/, /č/ v záp. a vých. slov.) atď. Vývin fonologických štruktúr sa v starej slovenčine prejavoval napr. ako upevnenie starších vzťahov (napr. jáj — /ď/, /t/ — /ť/... v stred, slov.), ako rozpad starších vzťahov (napr. /b/ — jhj, jpj — /p/ > /b/, /p/, resp. b, bj, p, pj), ďalej kompletizáciou starších vzťahov (pórov, jej — /č/, /dz/ — 0 > jej — /č/, FONOLOGICKÝ VÝVIN • 39 jázj — /dž/), vnútornou prestavbou štruktúry (napr. /k/ — /g/: /ch/ > /k/: /// — /ch/ ...), redukciou vzťahov (/a/ — /ä/, /o/ — /e/ > /a/, /o/ — /e/ ... v záp. slov.) a pod. V ďalšej časti tradičným témam o staršom vývine vokalizmu, konsonantizmu a slabiky (prozodických vlastností) predchádza kapitola venovaná formovaniu najstarších fonologických štruktúr, ktoré prebiehalo krátko po zmenách v 10. storočí. FORMOVANIE NAJSTARŠÍCH FONOLOGICKÝCH ŠTRUKTÚR 11. Pod pojmom štruktúra sa tu rozumie súbor vzťahov, ktoré po zmenách v 10. storočí utvorili vokalické alebo konsonantické fonémy na základe protikladných (dištinktivnych) vlastnosti. Predpoklady na konštituovanie takých štruktúr v rámci fonologického systému slovenčiny vznikali už v poslednej fáze vývinu jej psl. základu. Tak napríklad po kontrakcii vznikli podmienky na vznik tzv. kvantitatívnej štruktúry v rámci vokalizmu (/a/ — /á/, jej — jéj, jij — /í/ atď.). pretože výsledkom kontrakcie boli fonémy s vlastnosťou novej kvantity. Po prehodnotení psl. prozodických vlastností (najmä psl. kvantity a intonácie) kvantitativná štruktúra sa stala charakteristickou črtou vokalického systému starej slovenčiny. Na utváranie raných štruktúr vokalických foném v starej slovenčine mala vplyv aj denazalizá-cia, najmä zmena e > ä, resp. f > ä. Výsledkom tejto zmeny bola totiž nová fonéma /ä/, ktorej prítomnosť podmienila vznik vzťahu /a/ — /ä/, resp. /ä/ — /ä/. Pre utváranie najstarších štruktúr konsonantických foném zásadný význam mal zánik slabých jerov, pretože po ňom konsonanty prestali byť závislé od vokálov (niektoré z nich sa začali vyskytovať v nezávislej pozícii), takže sa mohli bezprostrednejšie vnímať ako samostatné fonémy s protikladnými vlastnosťami (napr. v protiklade mäkkosť — tvrdosť). Na území starej slovenčiny sa po zmenách v K), storočí okrem kvantitatívnej štruktúry vo vokalizme začala formovať a súčasne ustaľovať párová mäkkosť konsonantických foném (t. j. súbor vzťahov typu jáj — /ď/, /t/ — jij, j\j — /ľ/, /b/ — /b/, /s/ — /š/ atď.) a tam, kde táto štruktúra nemala predpoklady sa rozvinúť, utvorili sa podmienky na formovanie a ustálenie párovej mäkkosti vokalických foném (/a/ — /ä/, joj — jej, juj — /i/). 1. Vznik párovej mäkkosti konsonantických foném. Už sme uviedli, že mäkká konsonantická fonéma proti tvrdej sa mohla v plnej miere uvedomiť ako samostatná fonéma len vtedy, keď sa vyskytovala v tzv. nezávislej pozícii, čiže v pozícii, v ktorej sa neviazala na vokál. Takéto podmienky v starej slovenčine nastali po zániku slabých jerov, keď pred nimi predchádzajúci konsonant prestal 40 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA sa viazať na jer, osamostatnil sa a začal sa hodnotiť ako mäkký (ťb > ť) alebo ako tvrdý (/& > /). Príklady: gra-ďb gru-ďb > gra/d/ gru/d'/ /d/ -/ď/ ko-ťb po-ťb kú/t/ PÚ/ť/ -IV Vb-ľVh ďb-ňb vo/n/ d'e/ň/ /n/ -/ň/ sto-lt kra-ľb sto/l/ krá/ľ/ /V- -/r/ da-rb tva-ŕb da/r/ tvá/r'/ M- -/r'/ vla-si gQ-Šb vla/s/ gu/š/ N- -/š/ VO-Zb gro-žb-ba vo/z/ gro/ž/ba M- — /ž/ atď Prehodnocovanie pôvodne zmäkčených konsonantov po zániku slabých mäkkých jerov na mäkké konsonantické ťonémy spôsobilo, že samostatnými mäkkými ťonémami sa stali aj pôvodné zmäkčené konsonanty v závislej pozícii (napr. ťe-plo > /t/eplo). Takto ešte v čase zániku slabých jerov na celom území starej slovenčiny (tak ako v iných slovanských jazykoch) sa v rámci konsonan-tizmu začal formovať a ustaľovať rozsiahly súbor mäkkostných párov, ktorý tu nazývame m ä k k o s 1 n á štruktúr a k o n s o n a n t i c k ý c h f o n é m alebo p á r o v á mäkkosť k o n s o n a n t i c k ý c h ť o n é m (v iných prácach sa používa termín mäkkostná konsonantická korelácia). V západnej a východnej slovenčine predpoklady na vznik a rozvoj párovej mäkkosti spoluhláskových ťoném boli už v polovici 10. storočia. V centrálnej oblasti takéto predpoklady vznikli až niekedy na konci 10. storočia, a to v plnej miere iba v jej juhovýchodnej časti. Na rozhraní 10. a 11. storočia v týchto oblastiach starej slovenčiny v rámci systému konsonantických foném jestvovali už. tieto mäkkostné páry: /d/ - /ď/ /t/ - /ť/ /n/ - /ň/ /!/ - /ľ/ /r/ - /ť/ M -/b/ /p/ -/p/ /m/ - /m/ /w/-/w/ /z/ - /ž/ /s/ - /š/ Znakom / sa označuje tvrdá zadnejšia realizácia / a znakom w sa označuje obojperná (bilabiálna) realizácia v. Obidva konsonanty stará slovenčina zdedila z praslovančiny. Okrem týchto foném členmi raného konsonantického systému starej slovenčiny boli ešte mäkkostné nepárové fonémy, a to fonémy len mäkké (/dž/, /é/, /c/, /s/, /z/ a /j/) a ťonémy len tvrdé (/k/, /g/, /ch/). Súčasne s ustaľovaním tejto mäkkostnej štruktúry v konsonantizme sa ustaľovala aj štruktúra vokalických foném. Osobitosťou tejto štruktúry bolo. že jej členy mali viacero zvukových realizácií, resp. že niektoré z foném boli k iným fonémam v napätom vzťahu. Súviselo to s tým, že v podmienkach mäkkostnej spoluhláskovej štruktúry niektoré vlastnosti vokály nadobúdali v susedstve FONOLOGICKÝ VÝVIN • 41 konsonantov. Napätosť vo vzťahoch medzi vokalickými fonémami mohli spôsobiť aj veľmi blízke vlastnosti. Po zániku nosoviek na územiach slovenčiny s párovou spoluhláskovou mäkkosťou, t. j. v západnej a východnej slovenčine, bola na rozhraní 10. a 11. storočia takáto štruktúra vokalických foném (F) a ich zvukových realizácií (R): Znakom / (v R) oddeľujeme realizácie foném, bodom nad vokálom označujeme prednú realizáciu, apostrofom mäkčiace e, pomlčkou vzťah medzi fonémami a dvojbodkou dočasný napätý vzťah medzi fonémami. Podobné štruktúry tvorili vokalické tbnémy aj v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny, pravda, s tým rozdielom, že v inventári realizácií chýbalo nemäkčia-ce e, pretože tu sa uskutočnila vokalizácia & > o (p. kap. 8,4). Štruktúry dlhých vokalických foném sa od štruktúr krátkych vokalických foném v ranej fáze vývinu slovenčiny neodlišovali. 2. Vznik párovej mäkkosti vokalických foném. Podrobnejší rozbor raného vývinu fonologického systému slovenčiny ukazuje, že jestvovanie mäkkostnej štruktúry vo vokalizme, ktorá dodnes charakterizuje najmä severozápadnú časť strednej slovenčiny, má svoje začiatky už v období krátko po zániku jerov a nosoviek. Jej vznik a ustálenie boli zapríčinené pravdepodobne rozčlenením mäkkostnej štruktúry v konsonantizme krátko po zániku jerov na súbor párov so silným mäkkostným kontrastom (/d/ — /d'/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, /!/ — /ľ/) a na súbor párov so slabým mäkkostným kontrastom (ostatné páry. napr. /b/ — /b/, /z/ — /ž/, /r/ — /r'/ atd'.). Predpokladáme, že mäkké spoluhlásky s nižším stupňom mäkkosti začali v nezávislých polohách, t. j. na hranici morfém a slov (vo vete), mäkkosť strácať už od začiatku 11. storočia. Tak sa začali rozpadávať mäkkostné vzťahy so slabým kontrastom a tvrdé a mäkké členy tohto kontrastu sa už chápali ako dve realizácie jednej fonémy. Tento raný vývin mäkkostnej spoluhláskovej štruktúry v severozápadnej stredoslovenskej oblasti znázorňuje schéma: F: /a/-/ä/ /o/-/e/:/ě/ M-lij :/y/ R: a/á — ä o/ô — e/ 'e: é u/ú — i: y F: /d/-/d'/ /b/ /z/ N - IV /P/ N /n/-/ň/ /m/ M N - IV M R: d - d b/b z/ž t — ť p/p s/š n — ň m/m w/w l — í r/r' F = inventár foném, R = inventár realizácií (tak aj ďalej). 42 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Veľmi je pravdepodobné, že pri tomto osobitnom depalatalizačnom procese spolupôsobili jazykové i mimojazykové faktory. Napríklad zachovanie bilabiál-nej realizácie w (u) na konci slov a morfém naznačuje, že z jazykových faktorov bola to najmä osobitná realizácia koncových spoluhlások (pevnejší záver pri neznělých, voľnejší pri znělých, t.j. tak ako je to dodnes v srbochorvátčine a v ukrajinských nárečiach). Z mimojazykovýeh faktorov bol to pravdepodobne kontakt s etnikom germánskeho pôvodu usadeným na širšom okolí Nitry v 9. a 10. storočí (pórov. dokl. Scelemsan 1156 [119]: Sležan-, Nemcyc 1156 [83]: Némbc-, Nimchin 1284 [85]: Němbčin-, Nemchich 1253 [82]: Némbc- a i.). V týchto podmienkach súčasne vznikali predpoklady na formovanie a včasné ustálenie mäkkostnej štruktúry vo vokalizme. Jej osobitosťou bolo. že v nej každej vokalickej fonéme zodpovedala len jedna realizácia a že okrem vyvážených vzťahov (založených na protiklade zadná — predná) jestvovali aj dva vzťahy napäté, a to medzi fončmami blízkych vlastnosti zdedených z psl. Stav tejto mäkkostnej štruktúry samohlások na začiatku 11. storočia v severozápadnej časti strednej slovenčiny znázorňuje táto schéma: F (R): /a/ - /ä/ /o/ -/e/: /č/ /W-/i/:/y/ Znak F (R) vyjadruje, že fonéme zodpovedá jedna realizácia. Takú istú štruktúru tvorili aj dlhé fonémy. K tomu už Ľ. Novák /60/, po ňom E. Pauliny /70/ a R. Krajčovič /40/. VÝVIN VOKALIZMU STARŠIE ZMENY KRÁTKEHO A DLHÉHO VOKALIZMU Medzi staršie zmeny vo vokalizme starej slovenčiny radíme tie zmeny, ktoré sa vykonali od začiatku 11. storočia do začiatku 13. storočia, t. j. do diftongizá-cie a asibilácie (p. kap. 16, 23). Osobitný priebeh malo najmä prehodnocovanie krátkej a dlhej fonémy /ä/ a odstraňovanie napätia medzi krátkymi, resp. dlhými ťonémami /e/: jéj a /i/: /yj. Vývin krátkych a dlhých foném /a/ — /ä/ a ich realizácií 12. Fonémy /a/ a /á/ boli pokračovaním psl. a. Okrem toho fonéma /á/ bola aj z kontrakcie (z aia, aie, oia ...). Tieto fonémy po vzniku párovej spoluhlásko- FONOLOGICKÝ VÝVIN • 43 vej mäkkosti v západnej a východnej slovenčine a v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny mali dve realizácie: a (á) po tvrdej a á (ä) po mäkkej spoluhláske. Fonéma /ä/ vznikla z psl. e a fonéma /ä/ z psl. í" a z kontrakcie (z b/a, čia ...). Tieto fonémy mali jednu realizáciu (charakterizovala ju otvorenosť). Iba v záhorskej oblasti sa dajú predpokladať dve realizácie: medzi dvoma mäkkými spoluhláskami menej otvorenú (pórov, devjet z pôvod, deväť) a pred tvrdou spoluhláskou a na konci slov a tvarov viac otvorenú (pórov, pata, kura z pôvod. päta, kuŕä). Vývin krátkych foném /a/, /ä/ a dlhých foném /á/, /ä/ nebol vo všetkých oblastiach starej slovenčiny súbežný (pórov, stred. slov. päta, ťahať, ulica, ale piatok, stiahnuť, uliciach alebo vých. s\ov.peta, ulica, pjatek, viac). Príčinou bola pravdepodobne odlišná realizácia týchto foném v krátkych a v dlhých polohách. 1. V krátkych polohách výraznejšie zmeny zaznamenala fonéma /ä/ v záhorskej oblasti. Prípady pata, maso, kura najednej strane a prípady devjet, zet, kňez na strane druhej dokazujú, že medzi mäkkými spoluhláskami sa uskutočnila zmena ä > é. Toto nové é sa tu potom vyvíjalo ako é zdedené z psl. (pórov. devjet, kvjet z pôvod, deväť, květ). V iných polohách, t. j. pred tvrdou spoluhláskou a na konci slov nastala zmena ä > a (napr. pata, kura z pôvod, päta, kuŕä). Na ostatnom juhozápadoslovenskom území fonéma /ä/ zanikla už v priebehu 12. storočia. Splynula s ťonémou /a/, presnejšie povedané s jej prednou realizáciou ä. Asi na začiatku 13. storočia spolu s rozpadom párovej spoluhláskovej mäkkosti zanikla tu aj predná realizácia ä a fonéme /a/ zodpovedala iba jedna realizácia a (dnes je tu napr. pata, devat, tahat, medza, ulica tak ako dar, hlava). Podobný osud postihol fonému /ä/ aj v severnej oblasti západnej slovenčiny (okrem jej najsevernejšej časti). No prípady s asibiláciou typu cahac, dzakovac dovoľujú predpokladať, že staršie realizácie a/á fonémy /a/ tu pretrvávali ešte aj v 13. storočí. Fonéma /ä/ zanikla aj vo východoslovenskej oblasti, pravda, s tým rozdielom, že tu splynula s fonémou /e/ (dnes je tu se, meso,peta, dzevec, meki). Neskôr v súvislosti s rozpadom párovej konsonantickej mäkkosti realizácie a/ä splynuli do hlásky a (ulica, medza, pola ako dar, hlava). Zmenou ä > e, pochopiteľne, zanikol aj vzťah /a/ — /ä/. Starší stav sa zachováva iba v malej oblasti tzv. sotáckych nárečí (mäso, väči). V stredoslovenskej oblasti fonéma /ä/ mala osobitný vývin. V dolnooravskej oblasti a v časti Gemera fonéma /ä/ a ä po mäkkých spoluhláskach splynuli do jednej fonémy /ä/, ktorá sa tu zachovala dodnes (je tu napr. čäs, ulica, päta, zäť). Tým sa, prirodzene, zachoval aj vzťah /a/ — /ä/. Zdá sa, že fonéma /ä/ s á po mäkkých spoluhláskach splynuli na celej oblasti strednej slovenčiny. Ukazoval by na to vývin fonémy /ä/. Dnešné znenie prípadov piatok, viac, polia, uliciach totiž predpokladá staršie pátok, väc, pola, ulicäch. Pravda, potom dnešný stav (mäso, päta, deväť proti čas, medza, ulica, ťahať, zať) treba vyložiť tak, že 44 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA realizácia ä sa tu včas prehodnotila: pôvodné ä po perniciach zostalo a ä po ostatných spoluhláskach splynulo s a. No vývin fonémy /ä/ vo východnej slovenčine svedčí, že krátka fonéma /ä/ s dlhou fonémou /ä/ sa nemusela vyvíjať súbežne (pórov, vo vých. slov. peta, meso, ale pjatok, viac, 3. os. pl. koša). Preto je možný aj taký výklad, že fonéma /ä/ sa realizovala ako ä len v pôvodných pozíciách, t. j. v pozícii psl. e (mäso, päta, ťahať, zäť) a že dnešný stav (ä po perniciach a a po ostatných spoluhláskach) vznikol z tohto pôvodného stavu. Fonéma /ä/ po perniciach a a po ostatných spoluhláskach sa vyskytuje aj v spisovnej slovenčine. 2. Dlhá fonéma /ä/ v západoslovenskej oblasti sa vyvíjala súbežne s krátkou fonémou /ä/. V záhorskej oblasti medzi mäkkými konsonantmi dlhé ä splynulo s dlhým é, z ktorého po diftongizácii a zmene ie > í vznikol dnešný stav (pid, sít ako vím, bílí). V iných polohách pôvodné ä splynulo po rozpade párovej spoluhláskovej mäkkosti s á (pórov, pátek, ráde k, robjá). Pôvodná fonéma /ä/ v ostatnej juho/.ápadoslovenskej oblasti splynula s fonémou /á/ dôsledne (dnes je tu pád, sát, pátek, robä). V severnej západoslovenskej oblasti predná realizácia ä na juhu splynula s fonémou /á/, čiže sa nediftongizovala (v južnej časti je dnes pátek, rádek, robá), na severe sa diftongizovala na ja (v severnej časti je dnes piatek, riadek, robia, miestami aj pjatek, rjadek, robja). Fonéma /ä/ vo východnej slovenčine tiež splynula s fonémou /á/, rozumie sa, s jej prednou realizáciou. Pravda, tu fonéma /á/ stratila dĺžku (dnes je tu pjatek, resp. pjatok, robja za staršiep'átek, resp. p'átok, rob'á, vžac, 3. os. sg. koša a i.). Na malej oblasti sotáckych nárečí je ä (p ä tok, robä). Najdlhšiu životnosť a najčastejší pozičný výskyt fonéma /ä/ mala v starej strednej slovenčine. V dolnooravskej a stredogemerskej oblasti sa fonéma /ä/ zachovala dodnes, a to v tých pozíciách, v ktorých sa vyskytovala po splynutí s ä po mäkkých konsonantoch (dnes je tu pätok, začätok, sať, robä, ulícäch, vojak a pod.). Pochopiteľne, dodnes tu jestvujú aj vzťahy /á/ — /a/, resp. v dolnooravskej oblasti a v malej časti Gemera aj vzťah /ä/ — /ä/. V centrálnej oblasti stredoslovenských nárečí fonéma /ä/ sa neskôr diftongizovala na ia, resp. iä (dnes je tu piatok, začiatok, siať, robia, uľiciarh, ale vojak za staršie vojiak), alebo v južnej časti na malom území na ei (dnes na hornom Ipli je peitok, začeitok, seiťi, robei). O podmienkach a priebehu prehodnocovania fonémy /ä/ na diftongy je reč v osobitnej kapitole (p. kap. 16,2). 3. Prítomnosť foném /ä/, /ä/, resp. prednej realizácie fonémy /a/ po mäkkých spoluhláskach, sa odráža aj v záznamoch názvov starých slovenských obcí v latinských listinách z 11.—13. storočia. Znenie týchto foném sa zapisuje ako e, ea, a a pod. Z 11.—12. storočia sú napr. doklady z južných priľahlých oblastí FONOLOGICKÝ VÝVIN • 45 Curicea [61]: Kuričá, Grincear [34]: Grnčár a i. Záznamy Trebeta 1113 [136]: Trěbata (z psl. Trěheta), Dobrei 1113 [22]: Dobŕäta (z psl. Dobreíá) dokazujú fonému /ä/ na juhozápadnom Slovensku, zápis Budetyn [15]: Budcitín (základ z psl. Budetd) zasa na severozápadnom Slovensku a záznamy Istobenize 1113 [45]: Istobňicä, Polugea 1282 [99]: Paludiči, Knesecz 1075/tr. [53]: Aw/r/Y- na strednom Slovensku. Dobre je doložená aj predná realizácia fonémy /a/ na západnom Slovensku (porov. Custolen 1113 [62]: Kostoľán-), ale aj na východnom Slovensku (porov. Yemnik 1255 [47]: Jámnik-, Krawen 1436 [58]: Kraván-). V listinnom materiáli zo stredného Slovenska dlhé ä sa zapisuje ešte aj v 16. storočí, a to aj z tých oblastí, v ktorých zaň dnes je ia (napr. z okolia Zvolena sú zo 16. storočia doklady vzeti, zwezawszy, chodye, sedlekov /118/, t. j. vzatí, zvážavší, chodá, sedľäkov). V českých nárečiach a v priľahlej časti moravských nárečí v priebehu 11.—12. storočia sa uskutočnila zmena ä > ě (ä > í), a to pred mäkkým konsonantom vnútri slov (věn, devět, slyšeti, měsíc, číše), po mäkkom konsonante na konci tvarov a slov (slepice, zvíře, gen. sg. krále. 3. os. pl. prosí, vědí). Je to najstaršia česká přehláska. V polohe pred tvrdým konsonantom sa spravidla vykonala zmena ä > a (porov. pata, maso, řádek). V juhovýchodnej časti moravských nárečí sa táto zmena uskutočnila len asi v takom rozsahu ako v záhorských nárečiach (je tu napr. deset, kněz, víc. ale slepka atď.). Vývin krátkych a dlhých foném /o/ — /e/ a jéj a ich realizácií 13. Fonémy /o/, /e/ a /é/ stará slovenčina zdedila z psl. V stredoslovenskej oblasti z vokalizácie jerov pribudlo o, z kontrakcie dlhé ó (z oje). V západnej a východnej slovenčine zo zmien v 10. storočí pribudla zadnejšia realizácia fonémy /e/ z vokalizácie tvrdého jeru a zadnejšia realizácia dlhej fonémy /é/ z kontrakcie (napr. z oie). Už z týchto odlišností možno usúdiť, že vývin foném tohto radu v starej slovenčine nemohol byť jednotný. Najviac zmien zaznamenali fonémy /e/ a /é/ a, rozumie sa, aj ich realizácie. Súviselo to najmä s tým, že medzi týmito fonémami bolo napätie pre blízkosť ich vlastností i funkcií (fonéma /e/ sa vyskytovala po mäkkej spoluhláske tak ako fonéma /e/). Naproti tomu fonémy /o/, jój do diftongizácie zásadnejšími zmenami neprešli. 1. V celej juhozápadnej oblasti vrátane záhorskej oblasti už asi v 12. storočí v súvislosti s rozpadom párovej mäkkosti spoluhlások (p. kap. 24) realizácie e j'e splynuli v prospech jediného „nemäkčiaceho" e. Súčasne však v týchto podmienkach fonéma /č/ stratila samostatnosť a začala sa chápať ako predná (mäkčiaca) realizácia fonémy /e/, takže táto fonéma mala naďalej dve realizácie: e (z psl. e, b, b) po tvrdých spoluhláskach a 'e (z psl. e) po mäkkých spoluhláskach. O takomto vývine ešte pred začiatkom 13. storočia podáva svedectvo obmedzený výskyt asibilácie v celej juhozápadoslovenskej oblasti (porov. ten, pátek, den, idete proti dzeci, dzedo, lecet, cín/cjén za staršie ten, pátek-den, idete 46 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA proti deň, dedo, ľeteť, ten). Napätie medzi fonémami /e/ a /é/ sa tu teda odstránilo tým, že fonéma jéj splynula s fonémou /e/ a fungovala ako jej predná realizácia. V severnej časti západnej slovenčiny vývin šiel iným smerom. Tu tzv. nemäk-čiace a mäkčiace e nesplynuli. Napätý vzťah medzi fonémami /e/ a jéj sa odstránil splynutím fonémy /e/ s mäkčiacim 'e. Svedectvo o takom vývine v tejto časti západnej slovenčiny opäť podáva výskyt asibilácie. Asibilácia sa tu totiž vyskytuje nielen pred starým č, ale aj pred starým mäkčiacim 'e z psl. e a. b (pórov, ten, pjatek, podešva, ale dzeň, idzece, dzeci. dzedo, lecec). Fonéma /č/ splynula s mäkčiacim 'e aj vo východnej slovenčine (je tu napr. pjatek, podešva, dzeň, idzece, dzeci, dzedo). Okrem tejto zmeny v juhovýchodnej časti východnej slovenčiny zadná realizácia fonémy /e/, ktorá sa tu zachovala v krátkej polohe za tvrdý jer, splynula s fonémou /o/ (dnes napr. v zempl. nár. je pjatok, von, vo šňe). 2. V severozápadnej strednej slovenčine napätie medzi fonémami /e/ a /é/ sa odstránilo splynutím obidvoch foném dojednej fonémy /e/ možno už v priebehu 11. storočia (dnes je tu deň, idete, deň). Tu totiž od pôvodu nebolo nemäkčiace e a od začiatku 11. storočia sa tu začala ustaľovať párová mäkkosť samohlások (p. kap. 11,2). Po splynutí fonémy jéj s fonémou /e/ sa vo fenologickom systéme severozápadnej strednej slovenčiny popri vzťahu /a/ — /ä/ ustálil vzťah /o/ - /e/. Fonémy /e/ a /ě/ splynuli do jednej fonémy /e/ aj v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny. Možno predpokladať, že sa to stalo krátko po zániku jerov, pretože obidve fonémy tu stáli po mäkkých spoluhláskach, takže ich kontrast zdedený z psl. sa v takýchto podmienkach udržať nemohol. Keďže ani v tejto oblasti nebolo zadné e (tvrdý jer sa tu zmenil na o), fonéma /e/ mala po splynutí /e/ a /é/ iba jednu realizáciu. Dve realizácie mala však fonéma joj (o po tvrdej a ó po mäkkej spoluhláske), pretože v tejto časti strednej slovenčiny už od 11. storočia sa začala v konsonantizme rozvíjať párová mäkkosť (p. kap. 11,1). Zmena prednej realizácie ó na e po pôvodnej mäkkej spoluhláske, ktorá sa v tejto oblasti vyskytuje (pórov, kováčeu, kováčem zo staršieho kováčôu, kováčom), je relatívne mladšia. Mohla sa uskutočniť v čase rozpadu párovej mäkkosti spoluhlások (p. kap. 24). Vývin dlhých foném /ó/, /é/, /e/ do diftongizácie na celej oblasti slovenčiny v zásade prebiehal súbežne s vývinom krátkych foném /o/, /e/, /ě/. Vývin krátkych a dlhých foném /u/ — /i/ a /y/ 14. Krátka fonéma /u/ je pokračovaním psl. u a striednicou za psl. g. Fonémy /i/ a /y/ boli pokračovaním psl. / a y. Z dlhých foném /ú/, /í/, /ý/ časť vznikla z kontrakcie (napr. v prípadoch dobrú, kostí, strýc), časť po prehodnotení psl. FONOLOGICKÝ VÝVIN • 47 prozodických vlastností (kút, vín, výška a pod.). Zo zmien vo vývine týchto foném v 11. a 12. storočí dôležité bolo odstraňovanie napätia medzi Ibnémami /i/ a /y/, ďalej ustaľovanie dvoch realizácii fonémy /u/ a /i/ alebo splývanie týchto realizácií. 1. V západoslovenskej a východoslovenskej oblasti napätie medzi ibnémami /i/ a /y/ sa odstránilo tak, že z psl. zdedené i a y sa začali hodnotiť ako dve realizácie jedinej fonémy /i/, a to / po mäkkej spoluhláske a y po tvrdej spoluhláske. Psl. y tu teda nenadobudlo platnosť samostatnej fonémy. Spôsobil to včasný rozvoj párovej mäkkosti konsonantizmu. Pre tú istú príčinu sa tu ustálili dve realizácie fonémy /u/, a to u po tvrdých a it po mäkkých konsonantoch. V tejto časti starej slovenčiny sa teda starší vzťah foném /u/ — /i/: /y/ prehodnotil na vzťah /u/ — /i/, pravda, s realizáciami u/ú — ijy. Podobne sa v 11. storočí odstránilo napätie medzi Ibnémami /i/: /y/ aj v juhovýchodnej oblasti strednej slovenčiny, pretože aj tu v tomto čase sa začala v konsonantizme natrvalo uplatňovať párová mäkkosť. Prirodzene, aj fonéma /u/ tu mala dve realizácie: u po tvrdých a ii po mäkkých konsonantoch. Zmena prednej realizácie ú na z' po mäkkých konsonantoch. ktorá pre časť tejto oblasti je charakteristická (pórov, ľiďei, bricho za staršie ľúda, brucho), je relatívne mladšia (p. kap. 17,1). 2. V severozápadnej časti starej strednej slovenčiny, kde sa už v 11. storočí ustálili vzťahy /a/ — /ä/ a joj — /e/, včas sa odstránilo aj napätie medzi fonémami /i/ a /y/, a to ich splynutím v prospech jednej fonémy /i/ s jedinou realizáciou ;'. Takto k vzťahom foném /a/ — /ä/, /o/ — /e/ pribudol vzťah /u/ — /i/. Už skôr sme upozornili, že v tejto „symetrickej" štruktúre vokalických foném každej fonéme v zásade zodpovedala jedna realizácia. Tento jav súvisel s včasným rozpadom párovej mäkkosti v konsonantizme. Vývin dlhých foném /ú/, /í/, /ý/ aj v tomto prípade do diftongi/ácie prebiehal v starej slovenčine súbežne s vývinom krátkych foném /u/, /i/, /y/. MLADŠIE ZMENY KRÁTKEHO A DLHÉHO VOKALIZMU Za mladšie zmeny vo vokalizme starej slovenčiny pokladáme zmeny, ktoré sa vykonali v 13.—16. storočí s možným presahom pred toto obdobie alebo po ňom. Medzi ne patrí dispalatalizácia vokálov, ďalej zmeny dlhých vokálov na dvojhlásky (dlhých vokalických foném na diflongické fonémy), zmeny v ďalšom vývine dvojhlások a napokon zmeny vokálov v čase rozpadu párovej mäkkosti v konsonantizme. Priebeh dispalatalizáeie vokálov 15. Termínom „dispalatalizácia vokálov" sa tu označuje kvalitatívna zmena predného vokálu na zadný vokál spravidla pred tvrdými spoluhláskami. V starej 48 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA slovenčine sa tieto pozičné zmeny neuskutočňovali bezvýnimočne, skôr naopak: realizovali sa iba v niektorých pozíciách, a to sporadicky v strednej a východnej slovenčine, pravidelnejšie v sotáckych nárečiach. Z vokálov sa najčastejšie dispalatalizovalo e (pôvodné e aj e z é) zmenami e > a (resp. e > ä > a) alebo e > o. 1. Zmena e (é) > ä > a sa uskutočnila v niektorých slovách po /' a ň v strednej slovenčine (napr. ľad, bľadí, oňahdi za staršie ľed, bledí, oňehdi alebo žľab, ľaví, sňah zo staršieho žľeb, leví, sňěh) a v priľahlom pásme západnej slovenčiny (tu je žlab, laví, lad, snah a pod.). S výsledkom a z dispalatalizácie e (é) sa stretneme aj vo východnej slovenčine (napr. je tu bľadí, cali, šari, miestami aj capi, cadzic). Pravidelnejšie sa dispalata-lizácia tohto druhu prejavila v sotáckych nárečiach (pórov, šäno, žána, lás, ľápšy, obád, inde aj robimá, ludžá a i.). V niektorých prevzatých slovách zo starej maďarčiny alebo nemčiny tiež býva a za staršie e, resp. otvorenejšie e (napr. ťarcha, ťava je zo stmaď. terhe, téve, stred. slov. bľachfplach, pľagaťje z nem. blech, pflěgen a pod.). Ale tu ide o substitúciu nedomáceho otvoreného e vokálom ä, ktorý sa náležité zmenil na a. Za nedomáce otvorené é býva aj e (napr. v záp. slov. tercha, plech). 2. Zmena e > o (resp. é > e > o) pred starším /, w a pred pernicami sa vykonala v strednej slovenčine (napr. popol, kostol, ťetrou, služobník za staršie popel, kostel, ťetrév, služebník, miestami je aj šoptať, šomrať, diouka a i.), v priľahlom pásme juhozápadoslovenskej oblasti (tu iba v prípadoch typu popol, kostol, možno orol) a vo východnej slovenčine (napr. pčola, čolo, čop). Dispalatalizácia vo východnej slovenčine nieje totožná so známou dispalatalizáciou v poľštine. V starej poľštine zmeny e > o a ě > a sa vykonali dôsledne pred tvrdými zubnicami (pórov. poľ. žona, jazioro za staršie žena, jazero alebo kwiat, siano za staršie květ, heno proti vých. slov. žena, jazero, kvet, seno ...), a to ešte pred zánikom jerov (pórov. poľ. lod.pies za psl. ledb.pbsb. Pravdaže, ani dispalatalizácia e > a (á) v sotáckych nárečiach nie je totožná so staropoľskou (pórov. sot. nár. lás, žána, ľápšy proti poľ. žona, las, lepszy). Dispalatalizácia v sotáckych nárečiach je bezpochyby mladšia. Vznik a vývin dvojhlások 16. Dvojhlásky v starej slovenčine vznikali z dlhých vokalických foném alebo len z jednej z ich realizácií. Zmena dlhých foném alebo ich realizácií na dvojhlásky sa nazýva diftongizácia. Diftongizácia neprebiehala v celej slovenčine rovnako. Súviselo to s tým, že sa realizovala v rozličných podmienkach: v rozvoji párovej mäkkosti spoluhlások alebo v jej zánikovom štádiu, resp. v podmienkach ustálenej párovej mäkkosti samohlások. Jej začiatky možno datovať azda do polovice 13. storočia (ako najstaršie doklady sa uvádzajú záznamy Crathuow 1262 [57], t. j. Kratuov zo záhorskej oblasti a Predmier 1312 FONOLOGICKÝ VÝVIN • 49 [104] zo severnej západoslovenskej oblasti). Pravda, diftongizácia sa neuskutočnila ani v rovnakom čase. Najskôr sa realizovala diftongizácia ó > uo, é > ie a až po nich diftongizácia ä > ia, ei, resp. ý > ei. Najmladší je diftong in. 1. Vznik dvojhlások uo— ie (uó — ié) a ich ďalší vývin. Nejednotný vokalický systém, ktorý charakterizoval na začiatku 13. storočia starú slovenčinu, ako aj nerovnaké podmienky z hľadiska vývinu párovej mäkkosti v konsonantizme alebo vokalizme — to všetko spôsobilo, že nielen vznik a priebeh diftongizácie, ale ani jej výsledky nemohli byť v starej slovenčine rovnaké. V základných nárečových oblastiach starej slovenčiny sa diftongizácia v rámci štruktúr dlhých vokalických foném uskutočňovala takto: 1. V severozápadnej stredoslovenskej oblasti fonémy /ó/ a /é/ sa dif-tongizovali v rámci takejto štruktúry dlhých foném: V tejto oblasti sa teda fonémy /ó/ a /é/ diftongizovali v podmienkach párovej mäkkosti vo vokalizme, t.j. v rámci pevných vzťahov medzi vokalickými foné-mami, ktorých realizácie boli relatívne nezávislé od konsonantov. To bola pravdepodobne aj jedna z hlavných príčin, že diftongizácia foném /ó/ a /é/ tu prebiehala dôsledne a že jej výsledkami boli diftongické fonémy /uo/, /ie/, ktoré boli nositeľmi kvantity ako celok, a nie iba jedna z ich zložiek. Táto vlastnosť spôsobila, že diftongy v tejto oblasti starej slovenčiny sa hneď od svojho vzniku hodnotili ako pevné prvky fonologického systému a v pôvodnej kvalite sa tu vlastne zachovali dodnes (dnes je tu kuoň, stuol, muoj, tuoňa, uosmi, dobruo, resp. bieda, viera, viem, nesieš, dobr jeho, žien). Dvojhlásky uo, ie charakterizujú aj vokalický systém spisovnej slovenčiny (graficky ô, ie). V juhovýchodnej stredoslovenskej oblasti sa dlhé fonémy /ó/ a /é/ nediftongi-zovali rovnomerne. Stopy po diftongizácii týchto dlhých foném možno sledovať najmä v strednom Gemeri. Dnes totiž túto oblasť charakterizujú prípady typu viara, biada, kuaň, past (z pôvod, puast), ktoré predpokladajú diftongizáciu é > ie a ó > uo s ďalším vývinom ie > ia (ja), resp. uo > ua (va). Na druhej strane pre túto oblasť sú charakteristické prípady typu chlapa, ženó, dobré (z pôvod. gen.-ak. chlapou, inštr. ženou a gen.-dat. dobrej), ktoré podávajú svedectvo o zmenách ou> ó a ei > é, t.j. o zániku klesavej diftongickej realizácie v nezávislých pozíciách. Tento vývin, ako sa zdá, naznačuje, že v čase diftongizácie jestvovalo napätie medzi Stupavou diftongickou realizáciou (uo, ie) a kle-savou diftongickou realizáciou (ou, ei), pričom zmeny ou > ó, ei > é sa javia ako riešenie tohto napätia v prospech stúpavých diftongov. Zmena ie > ia (resp. ie > iä > ia) bola asi motivovaná otvorenejšou realizáciou fonémy /é/, ktorá /á/ - /ä/ /ó/ - /é/ /ú/ - N > lál - /ä/ /uo/ — /ie/ /ú/ - N 50 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA túto vlastnosť mohla nadobudnúť z otvorenejšej realizácie ě v čase, keď s ňou splynula. Zmena ie > ia motivovala zmenu uo > ua, pretože diftongy ie — uo boli vo vzájomnom vzťahu. V oblasti horného Ipľa v pozíciách pôvodného ó, é je dnes zatvorené ó, é (napr. kôň, móžen, spévaťi, vera). No súčasne túto oblasť charakterizuje prítomnosť klesavej diftongickej realizácie typu ou: ei (proti gem. chlapó, ženó, dobré je tu chlapou, ženou, dobrej) a prítomnosť diftongov typu ou (napr. žoute „žltý", poune „plný") a ei (napr. peitok, robei). Tieto zvláštnosti zasa naznačujú, že v čase diftongizácie v tejto oblasti na rozdiel od stredogemerskej oblasti dominujúcim faktorom bola tendencia upevňovať klesavú diftongickú realizáciu. Nemožno teda vylúčiť eventualitu, že práve vďaka tejto tendencii dlhé fonémy , é a i ó i sa v tejto oblasti nezmenili na stúpavé diftongy. Tým sa vlastne riešilo napätie medzi klesavou a Stupavou diftongickou realizáciou. Pravda, bolo to riešenie s opačným efektom ako v stredogemerskej oblasti (o zmenách ä > ei a ŕ > ei ďalej). 2. V západoslovenskej oblasti v čase diftongizácie vo fonologickom systéme dominovala párová spoluhlásková mäkkosť. V takýchto podmienkach diftongizácia mala spravidla osobitný priebeh, pretože "realizácie vokalických foném boli tu relatívne závislé od vlastností predchádzajúcich konsonantov. Táto relatívna závislosť spôsobila v diftongizácii rozličné nepravidelnosti. V jednej oblasti napr. sa diftongizovalo é iba po mäkkej spoluhláske, po tvrdej é zostalo, v inej oblasti sa zasa nediftongizovalo dlhé ó a pod. Pochopiteľne, existencia dlhých vokálov é alebo ó popri diftongoch v štruktúre dlhých vokalických foném spôsobila nové napätie. Inak povedané, diftongické realizácie v podmienkach spoluhláskovej mäkkosti mali len dočasný charakter a zanedlho po svojom vzniku sa začali prehodnocovať a zanikať. V západoslovenskej oblasti zanikali splývanim zložiek diftongu do jednej dlhej samohlásky, t. j. monoftongizáciou (typ ie > í) alebo rozpadom na dve zložky (typ ie > jé, uo"> vó). Majpravidelnejšie sa diftongizácia vykonala v severnej časti severozápadnej slovenčiny. Dôsledne sa tu diftongizovalo dlhé ó na uo a mäkčiace dlhé 'é (t. j. é po mäkkých konsonantoch) na ie. Dlhé nemäkčiace é sa tu nediftongizovalo. Dnes je v tejto oblasti dobré, dobrého, ale viem, bieda, prúcie, resp. kuoň, stuol (ale aj vjem, kvoň). Pravidelnosť v diftongizácii ó > uo, 'é > ie pripomína stav v susednej strednej slovenčine, preto možno predpokladať, že kontakt so strednou slovenčinou pre zotrvávanie diftongickej realizácie (typu uo, ie) zohral dôležitú úlohu. V južnej časti severozápadnej slovenčiny dlhé á (v pozícii ia) a dlhé nemäkčiace é spôsobili napätie v systéme dlhých vokálov, ktoré sa riešilo zánikom diftongov. Dnešný stav ukazuje, že zánik tu prebiehal rozpadom zložiek čiže zmenami uo > vó a ie > jé (pórov, bjéda, kvóň). Južnú časť západnej slovenčiny priebeh diftongizácie rozčlenil na východnú FONOLOGICKÝ VÝVIN • 51 a západnú (záhorskú) oblasť. Vo východnej oblasti diftongizácia prebiehala v podmienkach rozpadu párovej mäkkosti v konsonantizme. Tak si možno vysvetliť to, že vokál é sa tu diftongizoval po mäkkých i po tvrdých konsonan-toch (dnes je tu prúcjé, dzjévča, cjénit, ale aj íjékov, putjénka, djéždž, rjédkí, njést alebo prútí, dívča, tĺkov, níst a i.). No v adjektívnych tvaroch a v skupinách ré, lé medzi spoluhláskami dlhé é zostalo (napr. dobré, dobrého, dobrému, treska, vlécit). Iné dlhé vokály sa v tejto časti západnej slovenčiny vrátane dlhého ó nediftongizovali (dnes je tu kón, stôl, ôsmi atď.). V takýchto podmienkach diftong ie zotrvať v pôvodnej kvalite nemal predpoklady. Na hornom Podudva-ží zanikol rozkladom zložiek, t.j. zmenou ie > jé (pórov, dzjévča, tjékov) a na dolnom Podudvaži. resp. od Váhu na východ splynutím zložiek, t. j. monofton-gizáciou je > í (pórov, dívča, tĺkov, tu aj tríska, vlíct). Rozdiel vo výsledkoch po zániku diftongov bol v tejto oblasti podmienený asi tým, že na dolnom Podudvaži a na východ od Váhu bolo dlhé é po splynutí s dlhým é zatvorenejšie ako dlhé é na hornom Podudvaži. Túto odchýlku v realizácii staršieho dlhého é odrážajú aj záznamy názvov obcí už v 12. storočí. Napríklad dnešné Piešťany, ktoré sú v oblasti s výskytom prípadov typu bjéda, v jám, sa roku 1113 zapisujú Pescan [94], t. j. Pěščán-, no iné dnes zaniknuté Piešťany pri Šali, ktorá je v oblasti s výskytom prípadov typu bída, vím, roku 1113 sa zapisujú Piscan [95], t.j. Pěščán (so zatvorenejším ěj. V záhorskej oblasti diftongizácia prebehla pravidelnejšie. Diftongizovalo sa tu o a mäkčiace 'é (t.j. é po mäkkých spoluhláskach z pôvodného e), a to zmenami ô > uo a é > je. Nediftongizovalo sa tu však dlhé nemäkčiace é. A tak aj tu diftongy mohli mať len prechodný charakter. Dnešný stav ukazuje, že pôvodné diftongy tu zanikli m o n o f t o n g i z á c i o u, t. j. zmenami uo > ú, je > í (dnes je tu kúň, stúu, múj, bída, vím, bílí, ale néseu, tékeu, déždž a pod.). Nárečia na okolí Trnavy sa z hľadiska vzniku a vývinu dvojhlásek javia ako nárečia prechodné. Dnes je tu kón, stôl, môj (čiže ako na susednom Podudvaži), ale bída, vím, resp. nésél, tékél, déždž (čiže ako na susednom Záhorí). Vznikol tu teda iba diftong je (z dlhého 'e po mäkkých spoluhláskach v pozícii pôvodného Í), ktorý však so zreteľom na prítomnosť dlhého ó a é (nemäkčiaceho) nemal predpoklady udržať sa. Zanikol monoftongizáciou je > í (pórov, bída, vím, ale kón, stôl, nésél). Podobne ako v záhorských nárečiach diftongizácia prebiehala aj v susedných moravských a českých nárečiach. Staré diftongy uo, ie (resp. uó, ié) sa i tu asi v 14. storočí monoftongizovali zmenami uo > ú, ie > í (pórov. čes. kůň, bílý ...). 3. Vo v ý c h o d o s 1 o v e n s k ej oblasti diftongizácia dlhého ó a e sa vykonala v podmienkach párovej spoluhláskovej mäkkosti a, pochopiteľne, v čase, keď tu jestvovala ešte dĺžka (dnes v tejto oblasti dĺžka nie je). Dnešný stav ukazuje, že na východnom Slovensku vznik diftongov bol zo 52 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA zemepisného hľadiska kompaktnější, no nerovnomerné bolo ich prehodnocovanie, resp. zánik. Stopy po diftongoch sa dnes vyskytujú takmer na celom Spiši a v časti juhozápadného Šariša (je tu bjeda, kvoň a pod.). V ostatnom Šariši a v Zemplíne je dnes u a / v pozíciách staršieho ó a é (rozumie sa é po mäkkom konsonante). V sotáckych nárečiach v tých istých pozíciách dnes je zatvorené o a e a na menšej oblasti na juhu krátke o a e (napr. beda, koň). Ako vidieť, stav striednic za staršie ó a e v dnešných východoslovenských nárečiach je pomerne pestrý, preto vyložiť jeho vznik nie je ľahké. Pri výklade dnešného stavu v Šariši a Zemplíne možno azda vyjsť z toho, že územie s výskytom stôp po dvojhláskách na Spiši a v juhozápadnom Šariši bolo okrajovým územím východoslovenskej oblasti. S ohľadom na to sa možno totiž domnievať, že výskyt stôp po diftongoch v nich je zvyškom pôvodného stavu, ktorý v 13. storočí bol charakteristický pre celý Šariš a Zemplín. Podľa toho na týchto oblastiach bola by sa uskutočnila diftongizácia ó > uo, é > ie. Dnešné u a i v pozíciách staršieho ó & é vzniklo monoftongizáciou uo > ú a ie > í a skrátením v čase všeobecného zániku kvantity (dnes je tu bida, vira, kuň, muj a pod.). Pravda, zachovanie vokálov o, e so zatvorenou realizáciou (o, e) v sotáckych nárečiach mimochodom rovnako okrajových dovoľuje vychádzať z predpokladu, že vo väčšej časti Šariša a v Zemplíne bolo pôvodne zatvorené dlhé ó a é a že teda dnešný stav je tu výsledkom zmien ó > ú > u a é > í > i. To znamená, že diftongizácia by sa vo väčšej časti Šariša a v Zemplíne nebola uskutočnila. Zdá sa však, že zachovanie zatvorených vokálov o, e v sotáckych nárečiach bolo motivované osobitnými podmienkami, najmä osobitným vývinom prízvuku so vzťahom ku kvantite (väzba prízvuku na kvantitu /53/). Keďže tento jav nie je charakteristický pre šarišskú a zemplínsku oblasť, prítomnosť zatvorených vokálov o a e v sotáckych nárečiach treba hodnotiť ako osobitný prípad vývinu, a nie ako zvyšok starého stavu. So zreteľom na to vychádzame z predpokladu, že pôvodné dlhé ó a é (rozumie sa é po mäkkých spoluhláskach) sa vo východoslovenskej oblasti okrem jej južného a severovýchodného okraja diftongizovali a že dnešný stav je výsledkom ďalšieho vývinu diftongov uo, ie, t. j. ich rozkladu (v severozápadnom a juhozápadnom okraji) a monoftongizácie (vo veľkej časti Šariša a v Zemplíne). Je možné, že aspoň v spišskej oblasti sa v stopách po diftongoch odráža susedstvo strednej slovenčiny. V menšej oblasti na juhu (s prípadmi beda, koň) ani v sotáckych nárečiach sa diftongizácia nevykonala. 2. Diftongizácia dlhého ä > ia, ä > ei. Dlhý vokál ä (ä) sa nediftongizoval súčasne s dlhými vokálmi ó, é a ani nie v takom rozsahu. V dnešných nárečiach sú tri výsledky diftongizácie tohto otvoreného vokálu: stúpavý diftong ia v severozápadnej strednej slovenčine (okrem jej okraja na severozápade so zachovaným ä) a v severnej časti západnej slovenčiny a klesávý diftong ei na juhu strednej slovenčiny v oblasti horného Ipľa. FONOLOGICKÝ VÝVIN • 53 a) Stupavy diftong ia v severozápadnej strednej slovenčine vznikol v podmienkach párovej mäkkosti vo vokalizme, t.j. tu sa diftongizovala fonéma /ä/. So zreteľom na túto skutočnosť, ako aj na to, že v tejto oblasti v systéme dlhých foném boli už skôr ustálené diftongy uo, ie, nový diftong ia sa hneď stal pevným prvkom vokalického systému. Zdá sa však, že diftongizácia ä > ia v severozápadnej strednej slovenčine prebiehala postupne v priebehu 15.—16. storočia. Napríklad z polovice 15. storočia popri záznamoch Messer, Polek /l 14/, t.j. Mäs'ár, Pol ak, je už aj záznam Wrtyac j 114/, ktorý možno interpretovať ako Vrťiak, t. j. už s dvojhláskou ia. Naproti tomu s dokladmi na vokál ä sa možno stretnúť ešte aj v písomnostiach zo 16. storočia z tých oblastí, na ktorých dnes je dvojhláska i a (pórov. doki. prel bych 1569 /l 18/, nyechodye 1582 /110/, t. j. pral bych, ňechodá). V malej časti Gemera v pozícii staršieho ä je dnes iä alebo ie (napr. piatok, uliciach, pietok, robie). Vzhľadom na to je možné, že dvojhláska iä istý čas charakterizovala celú centrálnu oblasť, na ktorej sa dnes vyskytuje diftong ia. Diftong iä (z neho je ie v prípadoch pietok) bol by dočasným medzistupňom v diftongizácii vokálu ä. Podľa toho diftongizácia tohto vokálu by bola prebiehala takto: ä > iä > ia b) V severnej časti severozápadnej slovenčiny sa vyskytuje diftong ia (niekedy v realizácii ja). Pravda, tu tento diftong mohol vzniknúť iba v podmienkach párovej mäkkosti v konsonantizme, t. j. pozične iba po mäkkej spoluhláske. Na druhej strane však vo vokalickom systéme už skôr pevné miesto v tejto oblasti mali dvojhlásky uo, ie. To znamená, že na vznik diftongu ia vo vokalickom systéme boli predpoklady. Z tohto hľadiska boli tu podobné podmienky ako v susednej stredoslovenskej oblasti. Je pravdepodobné, že práve kontakt s touto oblasťou rozhodol aj o zachovaní dvojhlásky ia (ale dnes máva aj realizáciu ja) popri dvojhláskách uo, ie (aj tie mávajú realizáciu vo, je). c) Klesavý diftong ei za pôvodné a sa dnes vyskytuje v oblasti horného Ipľa. Pravdepodobne ide o zvyšok väčšej oblasti (pôvodne možno totožnej s oblasťou výskytu zmeny ý > ei). Ustálenie tohto diftongu predchádzal vývin ä > ä i > ei (dnes len peitok, robei a pod.). Zmena pôvodného ä na klesavý diftong ei v tejto oblasti bola podmienená tým, že sa v nej nevyskytovali stúpavé diftongy (pôvodné ó, é zostali totiž nediftongizované), ale len diftongy klesavé (napr. v prípadoch potme „plný", souza, douhi, resp. aj peitaťi, beik). Diftong ei tu teda vznikol ako protiklad diftongu ou. 3. Diftongizácia ý > ei (ý > di > ei). Takmer v celom Novohrade (s presahom do východného Hontu a západného Gemera) sa dodnes zachoval výsledok z diftongizácie ý > ei (dnes je tu napr. peitaťi, beivaťi, hrubej za staršie pýtaťi, bývaťi, hrubý). Iba po k, g, ch sa táto diftongizácia neuskutočnila (je tu kivaťi, plachí atd'.). Tento jav súvisi so včasnou zmenou ky, gy, chy > ki, gi. chi (p. kap. 54 • VÝVIN slovenského JAZYKA 19). Diftongizácia ý > ei predpokladá stredopodnebnú realizáciu vokálov y, ý a klesavú diftongickú realizáciu typu ou. Zmena y > e (napr. v prípadoch rebe, žene za staršie ryby, ženy), ktorej oblasť výskytu sa kryje so zmenou ý > ei, podáva svedectvo, že vokály y a ý sa v tejto oblasti skutočne realizovali stredo-podnebne. A napokon prípady typu poune, souza, douhi (za staršie plný, slza, dlgí, vlastne plny. slza, dígi) dosvedčujú prítomnosť klesavého diftongu ou (pórov, výklad diftongizácie ä > ei). Niekedy sa diftongizácia v strednej slovenčine vysvetľuje pomocou teórie móry, t. j. najmenšej prozodickej jednotky. Podľa tejto teórie v slabike môžu byť najviac dve móry, čiže diftongizácia je vlastne rozpad dlhého vokálu na dve osobitne realizované móry (pozri napr. e. Pauliny /70/). Inokedy sa zasa rozoznávajú krátke a dlhé diftongy (takto napr. pre češtinu M. Komárek /36/), resp. len dlhé diftongy (tak A. Lamprecht /51/). Klesavé diftongy vznikli aj v oblasti českých nárečí, a to zmenami ú > ou (napr. soused, koupě. inštr. sg. ženou zo staršieho súsěd, kúpe. ženu) a v > ei, dnes ej (napr. pejcha. bejvaťi, dobrej zo staršieho pýcha, bývaťi, dobry). Stalo sa tak po monoftongizácii ie > í a uo > ú. Spisovná čeština pozná iba klesavú dvojhlásku ou (pórov, soused, koupě, ale pýcha, bývat). Ustaľovanie vokalických štruktúr po rozpade párovej mäkkosti v konsonantizme 17. Dnešný vokalický systém v západoslovenskej a východoslovenskej oblasti je pokračovaním systému, ktorý vznikol po rozpade párovej spoluhlásko-vej mäkkosti. Po zániku mäkkostných vzťahov v konsonantizme (/b/ — /b/ > > /b/, /z/ — /ž/ > /'z/ atď., p. kap. 24) v týchto oblastiach starej slovenčiny sa uskutočnili zmeny iba vo zvukových realizáciách vokalických foném po pôvodne mäkkých konsonantoch. Najvýraznejšie zmeny vo zvukových realizáciách sa po zániku párovej mäkkosti v konsonantizme uskutočnili v juhovýchodnej strednej slovenčine. Tu okrem toho vznikla nová fonéma /ä/. 1. Po rozpade párovej mäkkosti v konsonantizme sa v zásade vo vokalizme vykonali tieto zmeny: a) V západoslovenskej a východoslovenskej oblasti predné realizácie á, ô, ú (t. j. vokály po mäkkých spoluhláskach) splynuli so zadnými realizáciami (t. j. s vokálmi po tvrdých spoluhláskach), čiže každej z foném /a/, /o/, /u/ zodpovedala iba jedna realizácia. Zaniklo aj mäkčiace a nemäkčiace e v prospech jedného e. Súčasne sa uskutočnila zmena y > i (dnes dim, ženi, liko za staršie dym, ženy, lyko). Pochopiteľne, podobné zmeny sa uskutočnili aj v dlhom vokalizme. Okrem toho sa ustálili výsledky po zániku diftongov (napr. í z ie, ú z uo, resp. jé z ie, vó z uojáziá). Inak povedané, po rozpade párovej mäkkosti v konsonantizme v západoslovenskej a východoslovenskej oblasti sa ustálil stav. v ktorom sa každá fonéma vyjadrovala jednou realizáciou. Napríklad fonéma /a/ realizáciou a, fonéma /o/ realizáciou o, fonéma /i/ realizáciou / atď. FONOLOGICKÝ VÝVIN • 55 Stopy po staršom stave sa v istej modifikácii zachovávajú iba v sotáckych nárečiach na okraji východoslovenskej oblasti. Pravda, v týchto nárečiach sa dodnes zachovala aj párová spoluhlásková mäkkosť v pôvodnej podobe. Prehodnocovanie vokalickej štruktúry v mladšom obdobi zmien v západoslovenskej a východoslovenskej oblasti v pomere foném k ich realizácii vyjadruje táto schéma: F: ' /a/ /o/ /e/ R: a/ä > o/ô e/'e u/ú i / y F (R): /a/ /o/ /e/ Podobne sa prehodnocovala aj štruktúra dlhých vokálov. Po zániku difton-gov spravidla krátkej fonéme zodpovedala fonéma dlhá (/a/ — /á/, /o/ — /ó/, /e/ — /é/ atd'.). Pravda, v záhorskej oblasti a vo východnej slovenčine po monoftongizácii uo > ú istý čas vo vokalickej štruktúre chýbala fonéma /ó/. Neskôr najmä pričinením nedomácich slov (sóda, móda a pod.) vokalizmus záhorských nárečí doplnila aj táto fonéma. Vo východoslovenskej oblasti všeobecnou stratou kvantity asi v 15.—16. storočí systém dlhých vokalických foném zamkol (p. kap. 30). b) V juhovýchodnej strednej slovenčine po rozpade párovej mäkkosti v kon-sonantizme predná realizácia ä splynula v zásade so zadnou realizáciou a (dnes je ulica, iahaii). Zostala iba po perniciach, a to aj vtedy, keď stratili mäkkosť (dnes je päta, mäso). To znamená, že vokál ä sa tu začal vyskytovať v nezávislej pozícii a nadobudol platnosť fonémy /ä/. Tým k párom foném /o/ — /e/ a /u/ — /i/ pribudol pár foném /a/ — /ä/, t. j. vznikla tu taká štruktúra vokalických foném, ktorá charakterizovala susednú severozápadnú oblasť strednej slovenčiny už od 11. storočia. Keďže ide o bezprostredne susediacu oblasť, možno sa domnievať, že kontakty pri tomto vývine vokalizmu neboli bez dôležitosti. Pravda, pozičný výskyt vokálov v oboch oblastiach nie je rovnaký. V časti juhovýchodnej stredoslovenskej oblasti totiž predné a zadné realizácie krátkych a dlhých foném /oj, /u/ a /i/ nesplývali, ale kvalitatívne sa menili, a to: ú > i (pórov, dnešné bricho, ľiďei, pľíca), ó > e (pórov, oceu, horárevi, kováčech), y > e (pórov, rebe, mien, žene). O zmenách ä > ei, ý > ei sa už hovorilo (kap. 16, 2, 3). Zmeny sa uskutočnili v Novohrade a v priľahlých častiach Hontu a Gemera. Stopy po týchto zmenách v mladšom obdobi sa zachovali dodnes. V zásade sa však systém vokalických foném v tejto juhovýchodnej časti stredoslovenskej oblasti postupne vyrovnal so systémom v susednej severozápadnej strednej slovenčine (p. ďalej odsek c). 56 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA V gemerskej oblasti najmä v jej centrálnej časti vývin vokalizmu v mladšom období prebiehal odlišne. Kým napr. vzťah krátkych foném /a/ — /ä/ po zmene ä > e zanikol, vzťah dlhých foném /á/ — /ä/ sa tu naopak natrvalo upevnil. Napätie, ktoré po zmenách ou > ó, ei > é vzniklo medzi dlhými fonémami /ó/, /é/ a diftongickými fonémami /ua/, /ja/, vyriešilo sa v prospech foném /ó/, /é/ zmenami ua > va, ia > ja. K dovŕšeniu tohto procesu prispelo aj udomácňova-nie prevzatých slov s dlhým é a ó (fréza, móres, sóda atď.). Pravda, miestami realizácie va, ja a ua, ia dodnes v gemerskej oblasti kolíšu (napr. popri kuaň, biada je aj k vaň, bjada). c) V severozápadnej stredoslovenskej oblasti v čase rozpadu párovej mäkkosti v konsonantizme na iných oblastiach starej slovenčiny boli ustálené tieto štruktúry krátkych a dlhých vokalických foném: V okrajovej dolnooravskej oblasti na severe sa dodnes zachoval vzťah /á/ — /ä/. V novšom období sa v dlhom vokalizme začali ustaľovať fonémy /ó/ — /é/ vďaka udomácneniu prevzatých slov, resp. aj nová diftongická fonéma /iu/. 2. V zásade možno povedať, že dnešný stav vokalických foném a ich zvukových realizácií (hlások, variantov) v základných oblastiach slovenských nárečí je výsledkom vývinu, ktorý v podstate charakterizovali dve črty: redukcia foném alebo zvukových realizácií foném a kompletizácia vokalického systému a jeho štruktúr. Redukcia sa prejavila zánikom foném (napr. zaniklo staré ó, ei > é v gemerskej oblasti) alebo udomácňovaním prevzatých slov (tak do vokalického systému prenikli fonémy /ó/ a /é/) a pod. Z uvedených procesov najmä kompletizácia mohla byť zdrojom nového napätia vo vokalickom systéme (napr. preniknutie foném /ó/, /é/ spôsobilo zmenu vzťahov diftongov v systéme a spravidla aj ich zánik). Okrem toho motiváciami zmien vo vokalizme mohli byť zmeny v konsonantizme (napr. rozpad párovej mäkkosti v konsonantizme). kontakty medzi nárečovými oblasťami, resp. s iným jazykom a pod. N - /ä/ /o/-/e/ M —N /á/ /uo/ /ú/ FONOLOGICKÝ VÝVIN e 57 Zo slovanských jazykov kvalitatívnymi zmenami predných zvukových realizácií vokalických foném je známa najmä čeština. Patrí sem tzv. u-ová přehláska, t.j. zmeny ú > i, u > í po mäkkej spoluhláske (napr. cizí, lidé, pike, ak. sg. ulici. 1. os. sg. lituji, 3. os. pl. skáčí). Zmena sa kladie do 14. storočia. Do toho istého obdobia sa datuje aj zmena ó > é po mäkkých spoluhláskach (dédičěvi, zlodějem a i.), ktorá sa však niekedy vykladá aj ako výsledok analógie mäkkých vzorov. Tieto zmeny sa dávajú do súvislosti so zánikom párovej mäkkosti v konsonantizme. K problematike už skôr J. Garaj /18/, J. Štole /91/, po nich E. Pauliny /70/ a R. Krajčovič /42/. K vývinu v češtine A. Lamprecht /47/. VÝVIN KONSONANTIZMU STARŠIE ZMENY V KONSONANTIZME Medzi staršie zmeny v konsonantizme radime tie zmeny, ktoré sa uskutočnili v 11.—12. storočí. Z jazykového hľadiska za hornú hranicu si určujeme vznik asibilácie (p. kap. 23). Zo zmien, ktoré sa vykonali v rámci párovej mäkkosti v konsonantizme, patria sem pozičné depalatalizácie konsonantov a palatalizo-vanie velár v strednej slovenčine. Z iných javov dôležitý bol vznik a ustálenie fonémy /dž/ v konsonantickom systéme, zmena razenej fonémy /g/ na trenú foném u /y/ a prehodnotenie obojperného (bilabiálneho) w na pernozubné (la-biodentálne) v, s ktorým úzko súvisí aj ustaľovanie fonémy /f/ v starej slovenčine. Staršie depalatalizácie spoluhlások 18. V 11.—12. storočí v starej slovenčine prebiehali pozičné depalatalizácie v rámci spoluhláskových skupín, slabiky a v koncových pozíciách. Z týchto depalatalizácií bezprostredný vplyv na vývin a ďalšie osudy mäkkostných štruktúr v konsonantizme mali najmä depalatalizácie spoluhlások v koncových pozíciách (na konci morfém, tvarov a slov). 1. V rámci spoluhláskových skupín mäkké spoluhlásky stratili mäkkosť najskôr pred mäkkou spoluhláskou v slovách so striedaním e/0 (deň/dňa > deň/ dňa) a pred tvrdou spoluhláskou v slovách so striedaním 0/e (napr. tma/ tem > tma/tém). Pozičná depalatalizácia v prvom prípade sa v starej slovenčine uskutočnila dôsledne (znenie dňa bolo celoslovenské), no pozičná depalatalizácia v druhom prípade sa realizovala nerovnomerne. Svedči o tom výskyt prípadov cma, svadzba (zo staršieho tma, svadba) v severnej západnej slovenčine a vo východnej slovenčine proti výskytu tma, svadba v južnej západnej slovenčine a v strednej slovenčine. Juhozápadoslovenské znenie tma, svadba ukazuje, že v 13. storočí, keď tu prebiehala asibilácia (zmena ť>č, d > dž). mäkké ť, d v uvedených prípadoch boli už depalatalizované. Naproti tomu v severnej 58 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA západnej a vo východnej slovenčine depalatalizované neboli, pretože znenie cma, svazdba mohlo vzniknúť iba bezprostredne zo staršieho tma, svadba. 2. Historický rozbor dnešného stavu mäkkých spoluhlások, resp. aj iných javov v slovenských nárečiach vedie k poznatku, že najsilnejšia depalatalizačná vlna zasiahla j u h o z á p a d o s 1 o v e n s k ú oblasť, a to už v 12. storočí. V tejto časti starej slovenčiny pôvodne mäkké spoluhlásky stratili mäkkosť pred pôvodným ä (dnes je tu pata, maso, tahat, datel), ďalej pred e akéhokoľvek pôvodu (pórov. den, idete, teplo, pradeno proti dzedzina, vidzet) a v koncovej pozícii (napr. kost, medvěd, hus). Depalatalizácia mäkkých konsonantov pred pôvodným ä v juhozápadoslovenskej oblasti neprebiehala rovnomerne. Výskyt prípadov v záhorskej oblasti typu pata, maso proti pjet, vječí, cažki/cežkí dokazuje, že tu v staršom období prebiehala slabičná depalatalizácia, t. j. slabiky pä, mä, šä a t ď. sa depalatalizo-vali na pa, ma, sa atď. pred tvrdým konsonantom (pórov, pata, maso). Pred mäkkým konsonantom (a pred k, g) zostala slabika mäkká (pórov, pata, ale pjet zo staršieho päta, päť). No ostatnú juho/.ápadoslovenskú oblasť dnes charakterizuje kompaktný výskyt prípadov typu pata, maso, vaččí, tahat, tažkí, hovädzí atď. To znamená, že depalatalizácia spoluhlások pred pôvodným ä v tejto časti prebiehala v iných podmienkach a dôsledne. Záznamy názvov obci Trebeta 1113 [136] a Dobret 1113 [22] z okolia Piešťan, ktoré bezpochyby odrážajú znenie Tŕebäta a Dobŕät(a), dokazujú, že v tejto oblasti slabičné depalatalizácie neprebiehali a že na začiatku 12. storočia pred ä boli ešte mäkké spoluhlásky. No doklady typu tahat, tažkí, datel, dakuvat a pod. zasa svedčia, že v čase asibilácie, t. j. v 13. storočí pred pôvodným ä spoluhlásky boli už depalatalizované. Depalatalizácia spoluhlások v týchto pozíciách musela sa teda uskutočniť najneskôr na rozhraní 12.—13. storočia. Depalatalizácia mäkkých konsonantov pred pôvodným 'e (z psí. e a b) a v koncovej pozícii sa uskutočnila na celej juhozápadoslovenskej oblasti ešte pred asibiláciou. Svedčí o tom pravidelný výskyt prípadov typu den, idete, teplo, kost, medvěd proti dzedzina, vidzet, scéna. Prípady dzedzina, vidzet, scéna, ale aj cicho, placit (v záh. nár. pitaeit) zo staršieho dedina, vidět, stena, ticho, platit podávajú dôkaz, že na začiatku 13. storočia v juhozápadoslovenskej oblasti sa mäkké konsonanty vyskytovali pred pôvodným é a i čiže iba v závislej pozícii. Z toho vyplýva, že v tejto oblasti niekedy v priebehu 12. storočia pôvodné mäkké konsonanty stratili platnosť samostatných foném a že ich výskyt pred č a / sa chápal len ako realizácia jednej fonémy (jáj, /t/ atď.). Inak povedané, vznikol tu stav. ktorý predstavoval prvé štádium rozpadu párovej mäkkosti v konsonantizme. Vznik tohto štádia si možno vysvetliť najlepšie tak. keď budeme predpokladať, že pozičná realizácia mäkkých konsonantických foném v 12. storočí nebola rovnaká: pred ě a i mäkké spoluhlásky mali vyšší stupeň mäkkosti, pred pôvodným ä a e a v koncovej pozícii mali nižší stupeň mäkkosti. FONOLOGICKÝ VÝVIN • 59 Táto osobitosť po čase spôsobila, že vnútri párovej mäkkosti v konsonantizme vzniklo napätie, ktoré viedlo k depalatalizácii konsonantov s nižším stupňom mäkkosti. Je veľmi pravdepodobné, že k včasnej depalatalizácii (resp. už k vnútornej nehomogénnosti párovej mäkkosti v konsonantizme) v tejto oblasti prispel priamy kontakt domáceho etnika s obyvateľstvom nemeckého pôvodu. Taký kontakt dosvedčuje značný počet názvov obci nemeckého pôvodu najmä na okolí Bratislavy, Trnavy a Hlohovca (napr. Loyp 1206 [68], Grenaw 1390 [33]. Mogordorf 1390 [74], Freinstat 1394 [31] a i.). 3. Inou súvislou oblasťou, v ktorej sa v 11.—12. storočí depalatalizovali spoluhlásky, bola severozápadná oblasť strednej slovenčiny. O príčinách a osobitostiach v priebehu depalatalizácie spoluhlások v tejto oblasti sme už hovorili (p. kap. 11, 2). V 11.—12. storočí sa tu depalatalizácia mäkkých spoluhlások už len dokončievala. Vzťahy foném /d/ — /ď/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, /!/ — /ľ/ sa v konsonantickom systéme ustálili natrvalo a mäkké realizácie iných konsonan-tických foném zanikali. Podľa analógie v južnoslovanských jazykoch (najmä v starej bulharčine a macedónčine) dá sa predpokladať, že najskôr splynulo mäkké r' s tvrdým r, potom mäkké š, ž s tvrdým s, z (dnes tri, tvár, seno, zima, hus a pod.). Mäkkosť ako posledné stratili pernice (porov. päta, mäso, ale prísaha, zať). Predpokladáme, že už na rozhraní 12.—13. storočia v tejto oblasti bola mäkkostná štruktúra v konsonantizme obmedzená na štyri páry a ostatným konsonantickým fonémam zodpovedala jedna realizácia. Túto štruktúru možno názorne vyjadriť takto: K tvrdým fonémam sa po depalatalizácii radili aj sykavé fonémy /c/, /dz/, /dž/, /č/ a /š/ a od pôvodu tvrdé fonémy /k/, /g/, /ch/. Pravda, niektoré z týchto konsonantických foném už v 12. storočí zaznamenali ďalší vývin (napr. /g/, /w/). 19. Na území starej slovenčiny sa veláry k, g, ch palatalizovali len v juhovýchodnej oblasti strednej slovenčiny a v sotáckych nárečiach. V sotáckych nárečiach sa palatalizované veláry zachovali dodnes, v juhovýchodnej strednej slovenčine dnes ich niet. No poruke sú dôkazy, z ktorých vyplýva, že veláry k, g, ch tu pravdepodobne už v 12. storočí palatalizované boli. Svedectvo o tom podávajú najmä nasledujúce javy. F (R): /d/ /ď/ /ty /ň/ IV /P/ M /m/ /w/ /r/ N M N Palatalizovanie velár k, g, ch 60 • VÝVIN slovenského jazyka 1. Zmeny y > e, ý > ej charakteristické pre juhovýchodnú stredoslovenskú oblasť sa po velárach nevykonali. Napríklad proti rebe, žene, bejvaťi, bejk, malej, je tu kislej, chitaťi, kívaä, plachí atď. Zo stavu prezentovaného príkladmi sa dá usúdiť, že v čase, keď sa uskutočňovala zmena y > e, ý > ej, vokály y, ý po k, g, ch zneli ako i, í. Zmena ky, gy, chy > ki, gi, chi musela byť teda v 13. storočí už vykonaná. A pretože ide o oblasť s rozvinutou párovou mäkkosťou v konsonantizme (p. kap. 11,1), v ktorej pred i, /môže byť len mäkká spoluhláska, treba už v 13. storočí predpokladať znenie ki, gi, chi, t. j. mäkkú realizáciu, a zmenu ky, gy, chy > ki, gi, chi datovať do 12. storočia. 2. Iným dôkazom je, že v tých istých nárečiach paradigmy podstatných mien na -k, -g (dnes -h), -ch, resp. -ka, -ga (dnes -ha), -cha dodnes nesú stopy historického vplyvu skloňovania mäkkých paradigiem. Tak napr. v nom. a ak. pl. fem. je ruke, nohe, rázge, muche ako ulice, košele, nom. a ak. pl. mask. je roke, rohe, vrche ako meče, stroje. Je nepochybné, že prípony mäkkých paradigiem mohli preniknúť do týchto od pôvodu tvrdých paradigiem len za predpokladu, že koreňová morféma bola zakončená mäkkým k, g, ch. Ide tu napr. v gen. sg. fem. o vývin ruky > ruki -* rvke podľa ulite (viac o tom v kapitole o morfologickom vývine). 3. Napokon v tých istých nárečiach pred mäkkými spoluhláskami sa uskutočnila zmena ka, ga > kä, gä > kä, gä (porov. dokl. kyedye 1582 /l 10/, t. j. kade), dnes napr. käd'iťi, käd, kameň (popri kemeň), ukäže (podľa toho ukäzaťi, ukejzaťí), novšie gät'e, gäľeta a pod. Prípady s kä (resp. s kä) mohli vzniknúť len vtedy, keď v tejto nárečovej oblasti bola párová spoluhlásková mäkkosť v rozvoji, t. j. keď tu bolo ešte mäkké m, ŕ, ž, š atď. a keď k, g, ch pred predným vokálom muselo byť palatalizované. Mohlo to byť teda v 12. storočí, najmä však v 13.—14. storočí. Prípady typu gät'e, gäľeta (s novým g) ukazujú, že tendencia k zmene ka, ga > kä, gä pred mäkkou spoluhláskou bola živá aj po 13. storočí. V tomto čase slabikami kä, gä sa substituovali aj slabiky kha, khe v prevzatých slovách (porov. känceľ, kärovať z nem. khanzel, khereri). So slabikami kä, gä sa možno stretnúť aj v severozápadnej strednej slovenčine. Tu sa však spravidla nachádzajú pred ď, ť, ň, ľ (napr. käďiť, käd, gäľeta, ale kameň, ukáže a pod.). Tu ide zrejme o iný proces: o splynutie prednej realizácie fonémy /a/ s realizáciou fonémy /ä/ po velárach pred mäkkým d, ť, ň, ľ. Iste je zaujímavé, že na tomto území sa vyskytuje příslovka kade namiesto očakávaného kade. Keď však uvážime, že na tom istom území je gen. sg. kade (od käd"), poruke máme výklad: příslovka kade si pôvodnú podobu zachováva preto, aby sa odlišovala od tvaru kade. Využitý je pri tom pár foném /a/ — /ä/, ktorý pre tieto nárečia s párovou mäkkosťou vo vokalizme je charakteristický. Príčin, ktoré spôsobili zmäkčovanie velár, boio zrejme viac. Za hlavnú príči- FONOLOGICKÝ VÝVIN • 61 nu treba pokladať prítomnosť rozvitej, t.j. z hľadiska vývinu perspektívnej mäkkostnej štruktúry v konsonanti/me. Tendenciu k palatalizovaniu velár v nárečiach s takouto štruktúrou mohlo podporiť odstraňovanie psl. alternácií k/č, g/í, resp. y/ž a ch/š, pretože namiesto nich vznikali alternácie typu k/k, g/g, resp. y/ý a ch/ch. A napokon na samom začiatku mohla spolupôsobiť aj tendencia k prehĺbeniu kontrastu v rámci slabiky (realizácie ky, gy, chy s malým kontrastom nahradili realizácie ki, gi, chi s veľkým kontrastom). Pravda, mäkké veláry sa v juhovýchodnej strednej slovenčine nachádzali a v sotáckych nárečiach sa dodnes nachádzajú len v závislej pozícii pred prednými vokálmi i a e (pórov. sot. loket, chiba, nohi proti ryba, dym, syn), preto platnosť samostatných foném nenadobudli. Zo slovanských jazykov zmäkčovanie velár je známe v ruštine, v poľštine a v niektorých bulharských nárečiach. Zmäkčovanie velár v juhovýchodnej strednej slovenčine i v sotáckych nárečiach je najbližšie zmäkčovaniu velár v starej ruštine. V starej ruštine sa veláry začali zmäkčovať tiež po zmenách ky, gy, chy > ki, gi, chi už asi v 12. storoči. V poľštine sa palatalizovali len razené veláry k, g, a to až v 15.—16. storočí. Z novších prác k tomu pórov. E. Pauliny .'74/ a R. Krajčovič /44/. Zmena g > y(> h) v 12. storočí 20. Zmenou g > y (> h) sa rozumie prechod razenej znelej fonémy /g/ na trenú znel ú foném u /y/. Dnes však v pozícii pôvodnej veláry g v slovenčine je znela hrtanová spoluhláska h, a tak musíme v rámci vývinu veláry g predpokladať ďalšiu fázu, t. j. zmenu y > h. O nej, hoci je,mladšia, bude reč v tejto kapitole. 1. Stará slovenčina velaru g zdedila z praslovančiny. V ranej fáze svojho vývinu ju v konsonantickom systéme ešte mala. Svedčia o tom staré názvy osád a riek, ktoré prevzala stará maďarčina v 10.—11. storočí. Také názvy sú napr. Vág, v slov. dnes Váh, Galgóc zo stslov. Glogovec (dnes Hlohovec), Galanta zo stslov. Goleta, Gerencsér zo stslov. Grnčäri (dnes Hrnčiarovce), Garam zo stslov. Gron (dnes Hron) a t ď. Svedectvo o tom napokon podávajú aj záznamy miestnych názvov v listinnom materiáli z 12. a 13. storočia. Názvy dodnes žijú, pravda, s novým h. Tak napr. v Zoborskej listine z roku 1113 sú záznamy Grincha(r) [35], t. j. Grnčär- (dnes Hrnčiarovce, časť Nitry), ďalej je tu Pogran [97], t. j. Pograň- (dnes Pohranice pri Nitre), Bagan [1], t. j. Boguň (dnes Jaslov-ské Bohunice pri Trnave) a pod. Popri takýchto zápisoch sa v 12. storočí, najmä však v 13. storočí začínajú zjavovať zápisy s h namiesto očakávaného g. Za najstarší takýto zápis sa pokladá Bahaan [2], t. j. Bohán v listine z roku 1138. Avšak táto listina je známa iba z prepisu zo 14. storočia (z roku 1329), takže uvedený doklad nemožno jednoznačne pokladať za bezpečný. Zdá sa, že prvú fázu zmeny g > y odráža 62 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA záznam Bechgan [4], t. j. Béyan (osobné meno) z roku í 156. Ale aj táto listina je známa len z prepisu (z roku 1347). Bezpečnejšie doklady z územia starej slovenčiny na zmenu g > y sú z listiny z roku 1208, a to Holobopatach [38], t. j. Hlboký potok, Hostamistil [39], t. j. Hostamstil alebo Hostimysl. Po nich nasledujú ďalšie doklady, napr. Hylyunic 1208 [41], Äc/íí/r 1208/1262 [3], dnes Beha-rovce v Liptove, Holboca 1240 [37], potok Hlboká v Gemeri atď. Podľa najstarších záznamov v listinnom materiáli zmena g > y sa musela teda vykonať pred 13. storočím, čiže najskôr v druhej polovici 12. storočia, so začiatkami azda ešte skôr. Iným kritériom pri určovaní začiatku zmeny g > /je vznik znelostnej neutralizácie (p. kap. 25). Totiž zmena g > y sa musela vykonať pred znelostnou neutralizáciou. Svedectvo o tom podáva znenie slova ľahký, ktoré predpokladá staršiu podobu ľägký. Keby znelostná neutralizácia bola pôsobila pred zmenou g>y,zo staršieho ľägký dnes by sme boli mali ľakkí alebo ľ akí. Dnešné znenie ľachkí (v nár. aj lachkí, lechkí), t. j. s neznělým ch pred neznělým k, predpokladá staršie znenie ľäyký, čiže znenie, ktoré mohlo vzniknúť iba po zmene g > y. Teda čo sa týka časového poradia, najprv sa musela vykonať /mena g > y a až po nej mohla pôsobiť znelostná neutralizácia. Začiatky znelostnej neutralizácie môžeme v slovenčine bezpečnejšie sledovať až od začiatku 13. storočia (p. kap. 25). Z toho vyplýva, že zmena g > y musela byť pred koncom 12. storočia v starej slovenčine už vykonaná. Ako vidieť, jedno i druhé kritérium vedie k rovnakému výsledku datovania. To, prirodzene, zvyšuje jeho pravdepodobnosť. 2. Príčiny zmeny g > y nie sú doteraz celkom objasnené. Raz sa predpokladá, že trenú znel ú veláru slovanské jazyky zdedili už z praslovančiny /63/, inokedy sa myslí, že táto zmena bola vynútená nepravidelnosťou v štruktúre velár v pomere k psl. sykavkám (bolo k: č, ch: š, ale g: ž /48/), ba sú aj názory, že prechod razenej veláry g na trenú veláru y bol podmienený fyziologickými faktormi /2/. Z týchto pokusov o výklad spirantizácie fonémy /g/ najmenej pravdepodobný je posledný, pretože nevysvetľuje, prečo v jednej oblasti slovanských jazykov fyziologické faktory neprekážali (napr. v poľštine), a v inej prekážali (napr. v slovenčine a češtine). Ale aj názor, že by slovenčina bola trenú veláru / zdedila priamo z praslovančiny, ťažko možno prijať. Razená veláragje totiž v oblasti starej slovenčiny dobre doložená až do začiatku 12. storočia. A napokon ani výklad, ktorý vychádza z nepravidelnosti vzťahu g:z, ž (proti k: c, č a ch : s, š), bez ťažkostí nemožno pri objasňovaní zmeny g > y v starej slovenčine uplatniť. V nej totiž jestvoval vzťah g:dz (dž za psl. di), ktorý vzhľadom na vzťahy k: č, ch : š vykazoval pravidelnosť. Zdá sa, že o zmene razenej veláry g na trenú veláru y rozhodovalo viac faktorov a že vo všetkých slovanských jazykoch, v ktorých sa uskutočnila, nebola podmienená úplne rovnakými podmienkami. Pre južnú západoslovanskú oblasť dôležité je zistenie, že zmena g > y sa tu vykonala ešte pred znelost- FONOLOGICKÝ VÝVIN • 63 nou neutralizáciou, t. j. v čase, keď veláru g charakterizovala vlastnosť voľnejšieho záveru (tzv. lenis). Na prechod veláry g s takouto vlastnosťou na trenú veláru y stačil menší impulz. Takým impulzom, ako sa nazdávame, bola prítomnosť alternácie g/dž alebo g/z. V tých západoslovanských jazykoch, v ktorých sa zachovalo striedanie g/dž, t. j. s ohľadom na príbuzné alternácie k/t, ch/š bolo pravidelné (systémové), velára g stratila vlastnosť „lenis" a v konsonantickom systéme zostala. Tak to bolo napr. v poľštine (pórov, noga/nodze, gura, glowä). V tých jazykoch, v ktorých bolo striedanie g/ž, čiže s ohľadom na príbuzné alternácie k/c, ch/š (ch/s) nepravidelné (nesytémové), alternácia zmenou g/ž > > y/ž, čo sa týka trenosti, sa vyrovnala a zmena g > y v nej dala impulz na spirantizáciu g na y v ostatných pozíciách. Okrem slovenčiny takéto podmienky na zmenu g > y boli aj v češtine a hornej lužičtine. 3. Zmena g > y v slovenčine nebola dôsledná. Nevykonala sa v skupine zg na hranici morfém, na konci slov a tvarov (napr. v slovách rázg-a, brýzg-a-ť, staršie mozg z psl. mozgh, rozbrezg, v tvaroch mozg-y, v gen. pl. rázg a pod.). Podľa nášho výkladu zmeny g > y bolo by sa tak stalo náležité, pretože v starej slovenčine na hranici morfém boli alternácie zg/ždž, resp. zg/ždž, t.j. razené, a teda systémové (pórov, v turč. nár. rázga/rázdé za staršie rázga/rázdze). Podobná situácia je aj v záhorskej oblasti, ba aj v priľahlých východomorav-ských nárečiach /48/. Zachovanie skupiny zg pre ďalší vývin štruktúry foném /k/, /y/, /ch/ bolo veľmi dôležité. Prítomnosť razenej veláry g v tejto skupine umožnila totiž preniknúť do fonologického systému slovenčiny novému /g/ a prostredníctvom cudzích slov sa v ňom natrvalo ustálit' (pórov, b i ľa g, striga, gajdy, gombík). Inou osobitosťou bolo prehodnotenie novej trenej veláry y na trený hrtanový konsonant h. Bola to iba zmena zvukovej realizácie motivovaná pravdepodobne nevýrazným kontrastom zvukových realizácií ch: y, .preto na štruktúru veíár nemala vplyv. Túto fonetickú zmenu možno azda datovať do 13.—14. storočia, keď sa ustaľovala znelosíná štruktúra. Vcelku sa štruktúra velár zdedených z praslovančiny v starej slovenčine vyvíjala takto: Vo všeobecnosti možno teda povedať, že dnešná štruktúra velár je nielen výsledkom zmien vlastností starších velár, ale aj štruktúrnej kompletizácie. Novšie o problematike A. Lamprecht ,;48/ a R. Krajčovič ,'41/. V češtine a v časti priľahlých moravských náreči sa zmena g > y > h vykonala dôsledne (za najstarší doklad sa pokladá záznam osobného mena Bohuslaus z roku 1169), t. j. skupina zg sa tu nezachovala. Zmenila sa na zh alebo sk, pričom v niektorých slovách skupina sk mohla byť od pôvodu (v stčes. bolo miezha, rózha, rozbřesk a pod.). V češtine teda neboli podmienky na prevzatie psl. k ch g > /k/ /g/ > /ch/ h/ /ch/ /g/ /h/ 64 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA novej fonémy /g/, a tak konsonant g sa v cudzích slovách musel nahrádzať blízkou spoluhláskou k (pórov, cikán, kořalka, purkrabí, v nár. aj kenerál, kaštan a i.). 5. Z mladších zmien trenej veláry ch a hrtanového h je zaujímavé ich splývanie na východnom Slovensku. Splynúť mohlo ch s h (napr. muha, uho ako hura, noha) alebo aj h s ch (napr. c hura, nocha ako mucha, ucho). Toto splývanie je tu však značne nerovnomerné a miestami sporadické. Niekedy sa tento jav vykladá ako dôsledok kontaktu domáceho obyvateľstva s príslušníkmi tých jazykov, ktoré konsonant ch alebo h v systéme nemajú. Na východnom Slovensku by do úvahy prichádzal vplyv maďarčiny (nemá ch) alebo poľštiny (nemá h). Pravda, nemožno jednoznačne vylučovať ani to, že je to jav domáci, pretože staré veláry ch : y boli si v zvukovej realizácii blízke. K tomu novšie S. Lipták ,'52/. Zmena oboj perného w > v, w/v 21. Stará slovenčina z praslovančiny zdedila obojpernú fonému /w/. Znela ako dnešné stredoslovenské u v slovách sľiuka, prauda, stau a pod., pravda, vo všetkých pozíciách. Najstarší stav zachováva časť nárečí na Orave (je tu woda, dáwa, sľiwka, staw atď. /123/'). 1. V strednej slovenčine zmena w > v sa v zásade vykonala iba na začiatku slabiky, kým na konci slabiky staré obojperné w zostalo (pórov, vo-da, trá-va, dá-va, ví-no, ale sľiu-ka, prau-da, stau-ba, speu). Tento stav naznačuje, že zmena w > v sa v stredoslovenskej oblasti vykonala pravdepodobne ako výsledok tendencie výraznejšie realizovať štruktúru slabiky v podmienkach, ktoré vznikli po zániku jerov, a to tak, aby na začiatku slabiky bol konsonant s výraznejšími konsonantickými vlastnosťami. V podstate by šlo o zvýšenie kontrastu v rámci slabiky. Pravda, je možný aj taký výklad, že oboj perná realizácia w (u) v strednej slovenčine je zvyškom starej lenisovej realizácie (t.j. realizácie s voľnejším záverom pri znělých) na hranici morfém a na konci slov alebo tvarov, ktorá sa v stredoslovenskej oblasti mohla držať dlhšie ako v oblasti iných nárečí (tak je to dodnes v srbochorvátčine a v ukrajinčine, resp. aj v bieloruštine). Táto staršia realizácia, resp. vývin staršieho w > v-: -w, mala totiž oporu v distribúcii blízkej sonóry j-: -i (pórov, ja-ma, ma-jú, ale krai, dai-ťe, lei). V rámci novej distribúcie obojperné w si vlastne zachovalo vlastnosti sonóry, preto sa nemohlo realizovať neznelo, t.j. ako/, hoci sa spravidla vyskytovalo v neutralizačnej pozícii. Ako / sa mohlo realizovať iba nové pernozubné v na začiatku slabiky v skupine pred neznělým konsonantom (napr. ftedi, j'jom.fták zo staršieho vte-dy, vjom, vták a to z pták). Podobný vývin staršieho obojperného vv ako v strednej slovenčine treba FONOLOGICKÝ VÝVIN • 65 predpokladať aj v priľahlom pásme juhozápadného Slovenska, no s tým rozdielom, že pôvodné w na konci slabiky (morfém, slov) sa tu nezachovalo, ale sa zmenilo na pernozubné v (dnes je tu slivka, stav, spev a pod.). Dnes v tejto oblasti niet / v pozícii starého v ani na začiatku slova (pórov, ščerá, Mela popri čela, ščúl, ščúleki, tedi). 2. Na ostatnom území západného Slovenska a v celej severozápadnej časti východného Slovenska sa zmena w > v vykonala dôsledne a pravdepodobne už v čase formovania mäkkostnej štruktúry (p. kap. 11,1). V 13. storočí v týchto oblastiach starej slovenčiny bola iba fonéma /v/, ktorá popri mäkkostnom páre /v/ — /v/ tvorila aj znelostný pár /v/ — /f/. Dnes vo všetkých týchto nárečiach je stojka, staf atď. (p. kap. 25). Vo východnej časti východného Slovenska je stav, ktorý pripomína vývin staršieho obojperného w v strednej slovenčine (šľiuka, špiu). No výskyt prípadov u-škoľe, utedi a pod. ukazuje, že dnešný stav v tejto časti východnej slovenčiny odráža najpravdepodobnejší kontakt so susednými ukrajinskými nárečiami. Iný výklad má E. Pauliny /70/. Nové fonémy /dž/ a /f/ v slovenčine 22. Fonémy /dž/ a /f/ stará slovenčina v ranej fáze svojho vývinu v konso-nantickom systéme nemala. Je síce pravda, že hláska dž sa vyskytovala v zoskupení ždž. no tu bola v závislej pozícii. Spoluhláska / v prevzatých slovách sa v tomto čase nahrádzala domácimi spoluhláskami blízkych vlastností (pórov. Števo od Š t e van a to z lat. Stephanus, t. j. Stefanus). 1. Dnes konsonant dž v slovenčine má platnosť fonémy /dž/. Vyskytuje sa v alternačných pozíciách v prípadoch typu hádzať j hádžeš, Prievidza) Prievidžan, ďalej v domácich i prevzatých slovách, napr. džbán, džgať, strídža, vo vých. slov. džmuric, džvir, v gem. n ár. dživí, džiara a pod. Základným predpokladom vzniku a ustálenia fonémy /dž/ v konsonantic-kom systéme starej slovenčiny bola bezpochyby prítomnosť fonémy /dž/ (bola z psl. di, p. kap. 6). Zdá sa, že z iných faktorov rozhodujúca bola pravidelnosť alternácií razených sykaviek č/č (napr. oteč, otca/otče), ďalej ždž/ždž popri šč/šč (napr. na konci morfém typu räždž-é/ráídž-é, lěšč-ě/lěsč-ina) i trených sykaviek s/š a z/ž (typ mazati/mažeš). V takýchto podmienkach azda hneď po zániku jerov vzniklo v alternačnom systéme isté napätie, pretože k razenej sykavke dž chýbala alternácia. Napätie sa odstránilo vznikom alternácie dž/dž v slovesnej paradigme gádžati/gádžeš (zo staršieho gadzati, gadžeš) analogicky podľa mazati/mažeš. Takto sa dž stalo samostatnou fonémou a „dokompletizovalo" štruktúru razených foném. V západnej a strednej slovenčine táto štruktúra (rozumie sa po depaiatalizácii) jestvuje dodnes. Schematicky jej vznik možno znázorniť takto: 66 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA psl. C — Č > dž — /c/-/č/ > /dž/ - /dž/ /c/ - /č/ /dz/ — /dž/ Fonéma /dž/ v oblastiach starej slovenčiny s touto štruktúrou vznikla pravdepodobne už v 11. storočí. Doklad Preuigan /105/ z roku 1113 najskôr asi reprezentuje znenie Préwidžane (od Préwidža), pretože domáce dž sa v tej istej listine zapisuje grafémou c (pórov. Nevvic [84], t.j. Newidž-a). Vo východoslovenskej i gemerskej oblasti fonéma /dž/ vznikla neskôr. Tu totiž na vznik striedania dž/dž neboli predpoklady, pretože nebolo slovies typu hádzať (dnes vo vých. slov. je metac alebo lučac, v gem. lušač) a sádzať {yo vých. slov. fsadzac sa priklonilo k vo/aí', takže dnes je tu fsadzac, f sádzaš atd'.). V západnom Gemeri neprítomnosť staršieho dž (resp. vzťahu dž — č) spôsobila, že č sa chápalo ako izolované a podľahlo zmene č > š (dnes je tu napr. maska, šua „čo", lašnia „lačné", alebo maska, šuo, lašnie.). K tomu E. Pauliny /70/. 2. Fonéma /f/ sa dnes v slovenčine vyskytuje najmä v prevzatých slovách (trafiť, fabrika, žufana, fogaš a pod.), často v interjekciách (fuk, fučať, frčať, fí, fičať atd.), v neutralizačných pozíciách (napr■. /'jom ,f„kameni, v nár. sľifka, stafi resp. aj v prípadoch fízdať, tfoj za staršie hvízdať, tvoj), v slove zúfať (z pôvod. upwati). Podľa dokladov Elefant 1113 [27], t.j. Elefant (dnes Lefantovce pri Nitre). Filek 1246 [28], t. j. Filek z pôvod, osobného mena Filip (dnes Fiľakovo), bola by fonéma /f/ v starej slovenčine známa už od začiatku 12. storočia. Pravda, obidva záznamy súčasne podávajú svedectvo, že táto fonéma sa do fenologického systému slovenčiny dostala prostredníctvom prevzatých slov a že tento proces ďalej pokračoval. Nová fonéma /f/ tak ako fonémy /dž/ a /g/ „dokompletizovala" štruktúru znelostne párových perníc. Tento proces znázorňuje schéma: psl. b P w > M /w/ /p/ - > /b/ /v/ /p/ /f/ Okrem toho v oblastiach s párovou mäkkosťou v konsonantizme fonéma /f/ mohla tvoriť aj mäkkostný vzťah /f/ — ,/f/ (p. kap. 11,1). V starej češtine neboli predpoklady na vznik fonémy /dž/. Fonéma /dž/ zdedená z psl. tu totiž už v 10. storočí zanikla zmenou dz > ž (pórov. čes. mez. hovězí, sázet), takže analogické vyrovnávanie alternácií podía mazati/mažeš sa tu mohlo uskutočniť iba na úrovni vzťahu z: ž (pórov, dnešné házet/hážeš). Fonéma /dž/ sa v češtine udomácnila iba v mladšej dobe prostredníctvom prevzatých slov (napr. džem, džudo). Podobne do konsonantického systému češtiny prenikla aj fonéma /f/. V ranej fáze vývinu češtiny sa konsonant/v prevzatých slovách nahrádzal najčastejšie konsonantom p (pórov, stčes. Stepán, koperstvie z nem. koffern). FONOLOGICKÝ VÝVIN • 67 MLADŠIE ZMENY V K O N S O N A MIZ M E Do obdobia mladších zmien v konsonanti/me zahŕňame zmeny, ktoré sa v slovenčine vykonali v 13.—16. storočí s možným presahom aj po tomto období. Niektoré staršie zmeny v tomto čase doznievali, iné vznikali. O doznievaní starších zmien sme sa zmienili v kapitolách venovaných týmto zmenám (napr. o zmene y > h). Zo zmien v konsonantizme, ktoré sa v mladšom období vykonali, pozornosť si zasluhuje najmä tzv. asibilácia a rozpad párovej mäkkosti spoluhlások. V mladšom období sa uskutočnila aj podstatná časť zmien na rozhraní morfém alebo slov. Tie sa však preberajú v osobitnej kapitole. Asibilácia (zmena ď> di, ť > c) 23. Asibiláciou sa nazýva historická zmena foném /ď/ na /di/ a /t/ na jej. Prvé doklady zo západnej a východnej oblasti starej slovenčiny sú z polovice 13. storočia (napr. Moycheh 1266 [77], t. j. Mojčech z psi. Mojbtěchb, Nececha 1266 [80], t. j. Neceča z psl. ne-tek-ia). Začiatky asibilácie treba preto položiť do prvej polovice 13. storočia alebo na jeho začiatok. Súčasný stav v slovenských nárečiach ukazuje, že asibilácia sa uskutočnila na súvislej oblasti západoslovenských a východoslovenských nárečí. Pravda, aj v týchto oblastiach sa mäkké spoluhlásky ď, r'mohli asibilovať len v pozíciách, v ktorých sa tu na začiatku 13. storočia nachádzali. 1. V severnej západnej slovenčine a vo východnej slovenčine na začiatku 13. storočia sa mäkké spoluhlásky ď, /'nachádzali pred á, 'e, i, ú, mohli sa nachádzať pred spoluhláskami a na konci tvarov alebo slov. Preto v týchto oblastiach výsledky z asibilácie majú najväčší rozsah. Dnes je tu napr. cahac, cela, dzeci, dzeň, budzece, v^ohradze, ocec, ceplí, cenkí, ľecec, naploce, cicho, placic, placím, plací, vidzec, vidzím, vidzí, kose, kosci, s „koscu, ale aj cma, svadzba (vo vých. slov. cepli, cenki atď.). V severnej západnej slovenčine na seba upozorňuje oblasť bez asibilácie na širšom okolí Trenčína. V tejto oblasti je v pozícii dz, c z asibilácie d, t alebo d, ({ťahať, deň, tahat, den). Predpokladá sa, že asibilácia sa pôvodne vykonala aj v tejto oblasti, ale výsledky z nej vplyvom susednej oblasti bez asibilácie časom ustúpili mäkkému d, ť /130/. Pravda, jednoznačne nemožno vylučovať ani predpoklad, že proces asibilácie sa tu narúšal už v období panstva M. Čáka, ktorý svojich poddaných často prisídľoval k Trenčínu. A napokon aspoň v užšom okolí Trenčína možno rátať aj s vplyvom mestskej reči. 2. Oblasť juhozápadoslovenských nárečí v 13. storočí, čo sa týka výskytu mäkkého d. t\ členila sa na dve časti: na časť na západ od Váhu (k dolnému toku Moravy) a na časť na východ od Váhu. V oblasti na východ od Váhu v 13. storočí bola párová mäkkosť v konsonan- 68 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA tižme už v rozklade (p. kap. 18,2), a tak podmienky na asibiláciu tu neboli. Dnes v nárečiach na okolí Hlohovca je iba tvrdé d, t (napr. tahat, tela, deti, dedina, budete, den, otíc, ticho), iba na sever od Hlohovca sa možno stretnúť s osamotenými prípadmi typu cicho, placit. Z nich, pravda, ťažko usúdiť, či sú stopami staršieho stavu s asibiláciou, alebo či ide len o vplyv susedných nárečí. Na západ od Váhu sa mäkké d', ť v 13. storočí vyskytovali len pred 'e (z é) a i. Preto sa asibilácia v týchto nárečiach uskutočnila iba v slabikách de, ie (z de, tě) a di, tí. V ívarocn typu súdzá, rnúcá, resp. prúca je d:, c analogické podľa ostatných tvarov v paradigmách (súdzím, súdzí, resp. prúci alebo prúcjé a pod.). V záhorskej oblasti sa asibilácia uskutočnila aj pred pôvodným ä (z psl. e), pretože tento vokál sa tu v istých podmienkach menil na ě ( > "e), resp. na 'a (á), pred ktorými sa mäkké ď, ť zachovalo (pórov, dzekovat, cežkí popri cažkí). Výsledky z asibilácie na juhozápadnom Slovensku z pozičného hľadiska mali teda už od začiatku obmedzený rozsah (dnes je tu dzeci, dzedzina, vidzím, vidzí, plácím, plací, lecet, cicho, na ploce/na plote, v ohradzejv ohrade..., ale den, budete, tela, tenkí, otec/otjéc, teplí, kost, svadba, tma atď., v záh. nár. je dzekovat, cežkí j cažkí a i.). Dnes na juhozápadnom Slovensku sú výsledky z asibilácie značne narušené, čo sa týka pozície i územného rozsahu. Napríklad pôvodné tvary na ploce, v ohradze sa vyskytujú na menšom území ako prípady typu dzedzina, cicho. V blízkosti Piešťan a čiastočne aj na severozápad od Serede sú obce, v ktorých dz z asibilácie zaniklo v prospech d, ale c z asibilácie zostalo. Napríklad je tu dedina, dívam sa, hodini, ale cicho, hoscina, deci „deti". Ústup dz z asibilácie v týchto nárečiach spravidla strhol so sebou aj dz za psl. di, a tak popri dedina, hodini je tu aj medi nama, hovadí, sade „sadze" /125/ a pod. 3. V stredoslovenskej oblasti sa asibilácia nevykonala. Iba v časti gemerskej oblasti sa vyskytujú prípady typu džeči, džedžina, čicho popri deči, dedžina. Tento jav je mladší. Vznikol v čase, keď v gemerskej oblasti nerovnomerne strácali mäkkosť ď, ť (ň, ľ), a tak zmena d > dž, ť> č sa javí skôr ako substitučně prehodnotenie nepravidelne sa vyskytujúcich veľmi mäkkých zubníc. a nie ako pravidelný asibilačný proces. Výsledky z asibilácie v čase svojho vzniku a istý čas aj po ňom v západnej a východnej slovenčine sa od pôvodného mäkkého č, dž (napr. za psl. di, ti) líšili vyšším stupňom mäkkosti, t. j. tvorili s nimi kontrast č: c', dž: dz'. Z fenologického hľadiska sa tieto výsledky z asibilácie nemohli v starej slovenčine hodnotiť rovnako. Napríklad v juhozápadoslovenskej oblasti sa c'. dz' z asibilácie vyskytovali v závislej polohe (len pred 'e z ě a pred i) tak ako iné mäkké spoluhlásky, čiže nemohli tu mať platnosť foném. Preto včas splynuli s mäkkými realizáciami foném /c/, /dz/, t.j. s c, dž (za psl. di, ti, kt) a neskôr sa spolu s nimi aj depalatalizovali (dnes je tu popri medza, pláca, noc aj dzeci, cicho). V severozá-padoslovenskej oblasti a vo východnej slovenčine, kde párová mäkkosť v kon- FONOLOGíCKÝ VÝVIN • 69 sonantizme bola živá so vzťahmi /s/ — /š/, /z/ — /ž/, tam sa kontrasty c: c', dž: dz', ktoré vznikli po asibilácii, fonologizovali na protiklady /c/ — /c/, /dz/ — /dž/ stratou mäkkosti starších c, c/i (za psl. í/j, /j, /cf)- Tým sa pôvodná neúplná štruktúra sykaviek /s/ — /š/, /z/ — /ž/, ,/0/ — /é/, /0/ — /dž/ „dokomple-tizovala" na štruktúru /s/ — /š/, /z/ — /ž/, /c/ — /ô/, /dz/ — /dž/. Toto staršie štádium sa zachovalo iba na malej oblasti sotáckeho nárečia (tu je napr. džeči, ticho, ale sadze, ulica) vďaka tomu, že sa v ňom zachovala párová mäkkosť v konsonantizme. Na ostatnom území sa t, dz z asibilácie depalatalizovali. Inokedy sa pri výklade asibilácie vychádza z predpokladu, že staršie c, dz (napr. za ti, di) boli tvrdé už pred asibiláciou a že tento stav vzhľadom na prítomnosť párov s — š, z — ŕ motivoval zmenu ď> dž, ť> é. Takto vznikli vzťahy /c/ — /c/, /dz/ — /dž/, čím sa párová mäkkosť v konsonantizme symetri-zovala /63/. Dôležité je, že z obidvoch výkladov vyplýva, že fonologizácia výsledkov z asibilácie bola podmienená prítomnosťou foném /c/, /dz/, resp. /é/, /dž/. Zo slovanských jazykov sa výsledky z asibilácie zachovali v poľštine a bieloruštine. V starej polštině je doložený aj prechodný kontrast č:c', di:dz' /90/. Stopy po asibilácii sú doložené zo 14. storočia aj v oblasti južnej Moravy (napr. wyedzyeci, na zywocze /l 10/). No v tomto čase tu nebolo už dz (napr. vízu je v tej istej pamiatke, v ktorej je wyedzyeci), a tak asibilované dž, č sa tu opäť reštituovalo na mäkké ď, ť. Tento proces čiastočne zasiahol aj susednú záhorskú oblasť v okolí Skalice (inde iba spravidla v zámenách ťi, resp. ťa). Z moravských nárečí sa výsledky z asibilácie dobre držia v lašských nárečiach na severe Moravy v susedstve poľštiny. Napokon asibilované d, /'je pomerne často doložené aj v staročeských písomnostiach. Pravda, v starej češtine pre neprítomnosť fonémy /dz/ na ustálenie asibilovaných d, /'neboli predpoklady. Mladšie depalatalizácie mäkkých párových inepárových konsonantov 24. Okrem staršej vlny depalatalizácie mäkkých spoluhlások, ktorá zanechala stopy najmä v severozápadnej stredoslovenskej oblasti a v juhozápadoslo-venskej oblasti, mäkký konsonantizmus starej slovenčiny zasiahla aj mladšia vlna depalatalizácie. Bol to zrejme postupný proces. Prebiehal pravdepodobne už krátko od asibilácie s vyvrcholením v 14. a 15. storočí v rozličných oblastiach s nerovnakou intenzitou. Bolo to spôsobené tým, že tak ako v staršom období, i v mladšom období zánik mäkkosti podmieňovali popri jazykových faktoroch i faktory mimojazykové. Z fenologického hľadiska tento proces možno charakterizovať ako rozpad párovej mäkkosti v konsonantizme. Z hladiska realizácie tu šlo vlastne o stratu mäkkosti splývaním mäkkého konsonantu s tvrdým (napr. b:h > b) alebo o stratu mäkkosti rozkladom mäkkého konsonantu na dva prvky (napr. b > bj). 1. V severozápadnej strednej slovenčine v 13. storočí bol už taký stav ako 70 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA dnes. Boli tu štyri mäkkostné páry /d/ — /ď/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, /!/ — /ľ/ a ostatné spoluhlásky boli len tvrdé (b, p, m, v, r, s, z atď.). V juhovýchodnej strednej slovenčine v 13. storočí bola ešte rozvinutá párová mäkkosť spoluhlások, tvrdo i mäkko sa realizovali veláry (k: k, y: ý, ch: ch) a mäkkosť si zachovávali aj nepárové mäkké (c, dz, š, ž atď.). No pravdepodobne už v 14. storočí sa v tejto oblasti začali prejavovať vplyvy susednej severozápadnej strednej slovenčiny: v rámci párovej mäkkosti spoluhlások sa začali stabilizovať iba mäkkostné páry s výraznejším kontrastom, t. j. fonémy jáj — /ď/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, j\l — /ľ/ a ostatné párové i nepárové mäkké spoluhlásky začali splývať s tvrdými spoluhláskami vrátane zmäkčených velár. Pravda, bez dôležitosti pritom nebol ani kontakt s prisidleným nemeckým obyvateľstvom. Tento kontakt negatívne pôsobil aj naďalej: narúšal aj ustaľovanie mäkkého d, ť, ň, /'v jednej i druhej oblasti strednej slovenčiny. Tak sa v tejto centrálnej časti slovenčiny utvorili ostrovy „tvrdých" nárečí (napr. takého pôvodu je „tvrdé" nárečie v okolí Banskej Štiavnice, Kremnice a inde), resp. ostrovy s tzv. hypertrofiou (nadmerným výskytom) mäkkých spoluhlások (napr. súri, ťíždéň, pľitkí), alebo oblasti s nepravidelným výskytom mäkkých spoluhlások (napr. s výskytom mäkkých spoluhlások len na konci, resp. len pred e a / a pod.). O dôsledkoch depalatalizácii na vývin vokalizmu v juhovýchodnej strednej slovenčine už bola reč (p. kap. 17,1). 2. V juhozápadoslovenskej oblasti pravdepodobne krátko po asibilácii začali postupne zanikať všetky mäkké konsonanty v prospech tvrdých. Aj pri tomto depalatalizačnom procese zohral dôležitú úlohu kontakt s prisťahovaným nemeckým etnikom, tak ako to bolo už v staršom období. V rámci tejto oblasti osobitný význam zaznamenala iba záhorská oblasť. Tu sa mäkké pernice pred 'e (z é) depalatalizovali zmenami b > b], p > pj, m > mj, v > vj (dnes je tu na dubje, pjena, kvjet, vímjena a pod.). Starší vzťah / — /'sa rozpadol po zmene / > u na kontrast u:i (porov. puot, muácit proti leto, lipa), pričom pár foném /n/ — /ň/ zostal (napr. nedá, padne proti v nem, kúň). V severozápadoslovenskej oblasti mladšia depalatalizácia sa prejavila ako rozpad párovej mäkkosti v konsonantizme. Pokladáme za pravdepodobné, že v tejto oblasti sa párová mäkkosť spoluhlások už v 13. storočí vyvíjala pod vplyvom susednej severozápadnej strednej slovenčiny: rozštiepila sa na súbor párov s výraznejším kontrastom a s menej výrazným kontrastom. Medzi páry s výraznejším mäkkostným kontrastom patrili vzťahy jáj — /ď/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, /!/ — /ľ/. Pravda, tu na rozdiel od strednej slovenčiny sa z tohto súboru zachovali len páry /n/ — /ň/, /!/ — /ľ/, pretože fonémy /ď/, /(/ sa asibilovali (p. kap. 23,1). Ostatné mäkké párové spoluhlásky (vrátane dž, č z asibilácie) splynuli s tvrdými a nepárové stratili mäkkosť (dnes popri dzeň, cicho je tu leto, lipa, siseľ, nemá, kvoň, ale seno, zima, svet, pena atď.). FONOLOGICKÝ VÝVIN • 71 O výskyte mäkkého d, ť\ pozíciách dí, i z asibilácie v okolí Trenčína sa už hovorilo (p. kap. 23,1). 3. Vo východoslovenskej oblasti mladšie depalatalizácie mali odlišný priebeh. Rozpad párovej spoluhláskovej mäkkosti bol tu pravdepodobne pomalší. Pernice sa tu depalatalizovali splývaním s tvrdými (pórov, behac, peče, mekľ) alebo rozkladom (napr. pjatek)pjatok, robja, Petrovjani). Na pomerne veľkom území sa rozkladom depalatalizovalo aj mäkké r pred pôvodným a (pórov. varja, rjadekjrjadok). Z párovej spoluhláskovej mäkkosti sa tu dodnes dobre držia vzťahy /s/ — /š/, /z/ — /ž/ a /n/ — /ň/, /l/ — /ľ/ (napr. seno, zima, huk, leto, dzeň). Zmeny i > š, z > ž na okrajovom juhu sú mladšie (je tu seno, zima, hus a i.). Na malej oblasti sotáckych nárečí sa párová spoluhlásková mäkkosť zachovala dodnes a mäkkosť si udržali aj veláry (pórov, pätok, zem, šáno, chodžié, lokec, šyngeľ, chiba). Mäkkosť stratili len pôvodne nepárové š, ž (šyroki, žyla a pod.). Zo slovanských jazykov pôvodnú mäkkostnú štruktúru (vrátane mäkkých velár k, g, ch) dodnes najlepšie zachováva ruština. V starej češtine sa ustálili len vzťahy /d/ — /d'/, /t/ — /ť/, /n/ — /ň/, ostatné mäkké spoluhlásky stratili mäkkosť asi v priebehu 14.—15. storočia. Pravda, distribúcia konsonantov d, i, ň, (l) mala tu omnoho menší rozsah ako v strednej slovenčine. Po depalatalizá-ciách mäkkého /' > l,b > hj, p > pj, rh > mj, v > vj a po zmene ŕ > f sa ustálil dnešný stav (pórov. děti, kůň, květ, pěna, řeka, tvář a i.). Ako jedna z príčin mladšej depalatalizácie sa tu niekedy uvádzajú kontakty s nemeckým etnikom (k tomu pozri /36/). ZMENY NA HRANICI MORFÉM A SLOV Zo zmien, ktoré sa v starej slovenčine vykonali na hranici morfém alebo na konci slov a tvarov, dôležitá je znelostná neutralizácia, ďalej zdvojovanie konsonantov a zmeny spoluhláskových skupin. Zvláštnosťou týchto zmien je, že podmienky pre ne vznikli hneď po zániku jerov, no ich realizácia sa uskutočnila spravidla neskôr. Vznik znelostnej neutralizácie 25. Pod pojmom znelostná neutralizácia sa rozumie strata alebo nadobudnutie znelosti spoluhlások vo vymedzených pozíciách. V slovenčine sa znelostná neutralizácia uskutočňuje na rozhraní morfém (pórov, slad-ký -* slatki, kos--ba -* kozba), na konci slov alebo tvarov (napr. dub -> dup, gen. pl. rýb -> ríp, imp. hoď- -* hot). V zásade pritom platí pravidlo, že spoluhláska sa môže meniť iba na takú znelú alebo neznelú, s ktorou tvorí znelostný pár. V slovenčine sú napr. tieto znelostné páry: /p/ — /b/, /t/ — /d/, /ť/ - /ď/, /k/ — /g/, /ch/ — /h/, /v/ — l\j, /c/ — /dz/, /č/ - /dž/, /s/ - /z/, /š/ - /ž/ 72 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Fonémy /n/, /ň/, /m/, /r/, /ŕ/, /1/,/í/, /T/ a /j/ súco do znelosíi nepárové. Súbor znelostných párov sa označuje aj termínom znelostná korelácia. Napokon treba uviesť, že neutralizáciu v rámci párov /ch/ — /h/ a /v/ — /f/ v slovenčine sprevádzajú osobitosti. 1. Podmienky na vznik znelostnej neutralizácie v starej slovenčine sa utvorili v čase zániku jerov. Už vtedy sa totiž konsonanty mohli vyskytovať na hranici morfém bezprostredne pred inými konsonantmi (pórov, sladbkbib > sladký, kosbba > kosbd) alebo na konci slov a tvarov (dobb > dub, gen. pl. rybb > rýb atdľ). No niektoré skutočnosti naznačujú, že znelostná neutralizácia v slovenčine nenastala hneď po zániku jerov. Vyplýva to napr. z realizácie zmeny g > y > h (p. kap. 20,1). Dokazuje to napokon aj doklad z roku 1113 Radscic [108], t.j. Radčic- (od Radk-). Toto oneskorenie znelostnej neutralizácie sa vykladá tým, že istý čas po zániku jerov sa v neutralizačnej pozícii neznělé spoluhlásky realizovali pevnejším záverom (čiže realizáciou fortis) a znelé voľnejším záverom (realizáciou lenis). Predpoklady na znelostnú neutralizáciu vznikli až po zániku tejto zvláštnosti zvukovej realizácie konsonantických foném /99/. Z chronológie zmeny g > y (> /;) vyplýva, že sa to mohlo stať už niekedy ku koncu 12. storočia, alebo na samom začiatku 13. storočia. Od tohto času sa súčasne v starej slovenčine začala uplatňovať znelostná neutralizácia v takom rozsahu, ako ju poznáme dnes, pravda, nie hneď vo všetkých pozíciách. Ak doklady Buczlai [13], Sucsan [122] z roku 1208 prezentujú znenie Bucslav (z Budzslav) a Sutčan- (zo Sudčan-), potom by to boli prvé doklady na pôsobenie znelostnej neutralizácie aspoň na istom území starej slovenčiny (doklady sú z oblasti Trenčína). Pravda, doklady Buczlai, Sucsan môžu predstavovať aj znenie Buclav, Su-ččan, t. j. s asimiláciou skupín ds, resp. dz na c (pred konsonantom) a dč na čč (p. kap. 26,2). Lenže aj tak by to boli doklady na znelostnú neutralizáciu, pretože asimilácia uvedených skupín ju predpokladá (dč > tč > čč atď.). 2. Osobitosť znelostnej neutralizácie velár ch a Ä je v tom, že ch sa v neutralizačnej pozícii realizuje ako trené znelé y (napr. hroch-bol -> hroy-bol, nech--dá -> ňey-dá atď.) a znelé h ako ch (napr. breh -> br ech. hloh -> hloch, ľahký -> ľachki). Okrem toho v niektorých stredoslovenských nárečiach (napr. v liptovskom /131/) sa fonéma /h/ správa ako neznela (sháňať, roshlásiťa pod.). Fonéma /v/ vlastnosť znelosti v neutralizačných pozíciách v slovenských nárečiach nestráca v rovnakej miere. Napríklad v stredoslovenských nárečiach sa v neutralizuje na / iba na začiatku slov pred neznělou (vjom, v^polí, vtedy -> /_ tom,fj)oľi, ftedi, ale aj j"čela, Jrták). V neutralizačných pozíciách sa totiž v tejto časti starej slovenčiny zachovala jeho staršia oboj perná (vlastne sonórna) realizácia w (p. kap. 21,1). Ani priľahlé juhozápadoslovenské nárečia nepoznajú neutralizáciu v ->/ (dnes je tu slivka, stovka, stav, resp. "sčerá, ščúl, ščela popri čela). V ostatných západoslovenských nárečiach vrátane severnej oblasti neutra- FONOLOGICKÝ VÝVIN • 73 lizácia v -yf sa uskutočňuje v takom rozsahu ako iné neutralizácie (je tu napr. slifka, staf tak ako slatkí, dup). Taký istý rozsah má neutralizácia fonémy /v/ aj v západnej polovici východnej slovenčiny. Vo východnej (zemplínskej) oblasti neutralizácia tohto typu nie je (je tu šliuka, stau, utedi, «_škole a pod.). Na to, že najpravdepodobnejšie tu ide o vplyv susednej ukrajinčiny, sme už skór upozornili. V starej češtine sa začiatky znelostnej neutralizácie kladú do 14. storočia /51/. Pre väčšinu jej územia je charakteristické, že pred sonórami r, /, m, n, ň, j a v sa znelostná neutralizácia neuskutočnila (napr. složit, svozit, sjednotit). V juhovýchodnej časti Moravy je už taký stav ako v slovenčine. Stav v strednej slovenčine pripomína stav napr. v ukrajinčine a bieloruštine. Vznik a vývin zdvojených konsonantov 26. Termínom zdvojený konsonant sa označuje realizácia dvoch konsonantov rovnakých vlastností s jedným predĺženým záverom. Zdvojené konsonanty sa dnes kompaktne vyskytujú v časti západoslovenských nárečí, najmä na strednom a dolnom Považí. Tu má ich výskyt, čo sa týka pozície, pomerne veľký rozsah (napr. nišší, mäkkí, occa, šillo, palla, jenna, pannút/pannúc, masso, pojjém/pojjem, miestami aj mojjeho, zlatú). Záhorská oblasť spolu so širokým okolím Trnavy, ale aj celá stredoslovenská a východoslovenská oblasť zdvojené konsonanty nepoznajú. 1. Zdvojovanie spoluhlások po zániku jerov. Predpoklady na zdvojenú realizáciu spoluhlások vznikli po zániku jerov. a to vtedy, keď sa do susedstva dostali spoluhlásky rovnakých vlastností (napr. mäkký, denný z psl. mekbkbib, dbnbnbib). Pravda, je možné, že v týchto prípadoch hneď po zániku jerov zdvojená realizácia nenastala a že dve rovnaké susediace spoluhlásky sa realizovali osobitne, t. j. s dvoma závermi (čiže mäk.ký. de n.n ý a pod.). No v čase znelostnej neutralizácie a sykavkovej asimilácie (o tom ďalej) zdvojená realizácia musela jestvovať aj v týchto prípadoch. Zdvojená realizácia v týchto prípadoch sa totiž zachovala len v považskej časti západnej slovenčiny, t. j. tam, kde sa zachovali zdvojené spoluhlásky po znelostnej neutralizácii a sykavkovej asimilácii (tuje napr. mäkkí, denní/dzenní popri blišší, rossekatjrossekac, occa, mlaččí). Na ostatnom území starej slovenčiny zdvojená realizácia sa spravidla v týchto prípadoch zjednodušila (pórov, stred. slov. mäki, dení, ale aj bľiší, mlačí). 2. Zdvojovanie spoluhlások po znelostnej neutralizácii a sykavkovej asimilácii. Po vzniku znelostnej neutralizácie zdvojené spoluhlásky vznikali vo väčšom rozsahu. Stalo sa to vtedy, keď v susedstve boli spoluhlásky, ktoré tvorili znelostné páry (/t/ — /d/, /ť/ — /ď/, /s/ — /z/, /š/ — /ž/ atď). Takého pôvodu boli napríklad prípady oddávna, natjo, rossekať(zo staršieho otdáwna, nad_ to, rozsekať) a pod. Zdvojené konsonanty v neutralizačných pozíciách sa tiež zachovali iba v považskej oblasti západnej slovenčiny (dnes je tu oddávna, natjo, 74 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA rossekat/rossekac atď.). Na ostatnom území slovenčiny sa zdvojené konsonanty v týchto pozíciách zjednodušovali (napr. v stred. slov. je odáuna, oťiaľ, r osekať). Azda najviac zdvojených konsonantov vzniklo po tzv. sykavkovej asimilácii. Po nej v pozíciách starších skupín ds, ts, dc, tc vzniklo zdvojené cc (napr. precca, occa, succa zo staršieho predsa, otca, sudca), v pozíciách skupín dš, tš, dč, tč vzniklo zdvojené čč (napr. mlaččí, väččí, preččiť zo staršieho mladší, vätší, předčit) a v pozíciách sš, zš, zž, sž zdvojené šš (napr. nišší z nižší) alebo žž (napr. rožžaťz rozžat). Zdvojenie konsonantov v týchto prípadoch mohlo nastať až po vzniku znelostnej neutralizácie (čiže až po zmenách ds > ts, dč > tč, zš > sš). Pôvodný stav po zdvojovaní sykaviek v týchto pozíciách sa opäť zachoval iba v považskej oblasti západnej slovenčiny (dodnes je tu napr. precca, mlaččí, višší, roššírit/roššíric). Na ostatnom území sa zdvojené sykavky zjednodušovali (napr. v stred. slov. je preca, mlačí). 3. Mladšie zdvojovanie spoluhlások. V mladšom období spoluhlásky sa zdvojovali už len v považskej oblasti západnej slovenčiny, t. j. v tej oblasti, v ktorej sa zachovali zdvojené konsonanty zo staršieho obdobia. Patrí sem predovšetkým zmena dl > 11, dn > nn, dň > M (pórov, millo, šillo, sallo, zuballo, palla, vella, polia, stunnajstuňňa, hlanní, zanní, jenna zo staršieho mydlo, šidlo, studňa, hladný atď.). Skutočnosť, že táto zmena sa uskutočnila len v považskej oblasti západnej slovenčiny so zachovanými zdvojenými konso-nantmi zo staršieho obdobia a zo sykavkovej asimilácie, vedie k predpokladu, že jej vznik najpravdepodobnejšie motivoval proces sykavkovej asimilácie typu tc > cc, tč > čč, ako aj fakt, že zdvojené konsonanty tu charakterizovali hranicu morfém aj v iných prípadoch (pórov, mäkkí, oddávna, succa, vaččí, sallo, zanní). Niekedy sa predpokladá, že táto zmena vznikla pod vplyvom starej maďarčiny, ktorá skupiny dl, dn odstraňovala /64/. Pre južné oblasti by sa takýto vplyv dal predpokladať. Lenže práve v tých oblastiach západoslovenských i stredoslovenských nárečí, ktoré boli v bezprostrednom kontakte s maďarským nárečím od najstarších čias a v ktorých by sme teda zdvojené // a nn za staršie dl a dn najviac očakávali, domáce skupiny dl, dn sú zachované. V považskej oblasti západnej slovenčiny sa dnes vyskytuje aj zdvojené jj, a to v prípadoch pojjé, dvojjé, vajjéc, majjér (v severnej oblasti aj s krátkym je), miestami aj mojjého, stojja a pod. Tento jav súvisí so zmenou ie > je, resp. jé, ktorá sa vykonala v oblastiach so zdvojeným jj v západnej slovenčine (p. kap. 16.2). Zdvojené nn v prídavných menách typu slamenní, drevenní vzniklo analogicky podľa náležitých prípadov typu jačmenní, kamenní (z pôvod, jačmeň-ný, kameň-ný). A napokon v považskej oblasti západnej slovenčiny na seba upozorňujú zdvojené konsonanty v jednotlivých slovách, napr. masso, kašša, gacce, prašši-vec, br íloch, prissahám alebo prissám. Pokladáme za pravdepodobné, že zdvoje- FONOLOGICKÝ VÝVIN • 75 né konsonanty v týchto slovách vznikli pri ich expresívnom používaní a že s ohľadom na výskyt zdvojených konsonantov v iných pozíciách zovšeobecneli realizácie so zdvojenými spoluhláskami. Zdĺženie konsonantov v týchto prípadoch bolo by teda motivované emfaticky. Podobne mohli vzniknúť i zdvojené spoluhlásky v číslovkách ossem, treccí (v citovo ladenom hodnotení). Zdvojené cc v číslovkách dvaccat/dvaccac, triccat/triccac atď. vznikli sykavkovou asimiláciou (v stred. slov. je napr. dvacať, tricaí). Novšie R. Krajčovič /125/, s iným výkladom F. Pauliny /75/. Vývin spoluhláskových skupín 27. Spoluhláskové skupiny na hranici morfém a slov okrem znelostnej neutralizácie a zdvojovania zasiahli aj iné zmeny. Z nich dôležitá je zmena z psl. zdedených skupín šč, ždž a zoskupení spoluhlások stl, stn, zdn a pod. Zo zmien spoluhlások na začiatku alebo na konci slov zaujímavé sú zmeny m > n, n > m a dl > gl, tl > kl v niektorých oblastiach strednej slovenčiny. 1. Pôvodné skupiny šč, ždž sa v starej slovenčine nevyvíjali jednotne. V západoslovenskej oblasti sa napr. iba depalatalizovali (dnes je tu treščatjtreščac, húščina, hviždží atď.). Zdá sa, že príčinou takého vývinu tu boli nové skupiny sc, zdz, ktoré vznikli z asibilácie. Tieto skupiny totiž so starými skupinami tvorili vzťahy (sc: šč, zdz: ždž) i alternácie (puscit/púščat, zohizdzitjzohíždžat). Skupiny šč, ždž sa vyskytujú aj v časti gemerských nárečí. Ináč v celej stredoslovenskej oblasti sa vykonala zmena šč > šť, ždž > žd (pórov, púšťať, hviždať, rážda). Je možné, že túto zmenu motivovala prítomnosť skupín sť, zd (pórov, pustiť, ohizdiť). Vo východnej slovenčine sa na veľkej oblasti zachovalo staršie mäkké šč, ždž. Tieto skupiny tu so sc, zdz z asibilácie tvoria vzťahy sc: šč, zdz: ždž, ktoré zodpovedajú vzťahom s:š, z:z. Preto sa dá predpokladať, že vývin pôvodných skupín šč, ždž vo východnej slovenčine ovplyvnila prítomnosť vzťahov /s/ — /š/, /z/ — /ž/. V sotáckom nárečí za skupiny šč, ždž býva aj šš, resp. žž. Medzi zmeny na hranici morfém patri aj zjednodušovanie starších trojčlenných alebo aj viacčlenných spoluhláskových skupín. Známe je napr. zjednodušovanie skupín zdn > zn, stn > sn (napr. prázní, vlasní), stl > sl (ščasliví, závistiví), ďalej dsk, tsk > ck (hracká, decko/dzecko), žsk > sk (muskí) atď. 2. Z iných zmien závažnejšou je zmena koncového m > n (napr. s^chlapon, z_ocen, po_ cen z s ^chlapom, z^ocem, pod_ sem) alebo zmena n > m (napr. sem, lem zo sen, len), ktoré sa vykonali v časti juhovýchodných stredoslovenských nárečí (najmä v Honte a Novohrade). Ide tu o zovšeobecnenie výsledkov zmien m > n alebo n > m, ktoré vznikali pri spájaní slov, a to //; > n pred slovom s k, g, d, t na začiatku (napr. iden^ domou, mán_ kravu), n > m pred slovom s pernicami na začiatku (napr. ľem__ päť z ľen^päť, oni bou z on^bou). 76 • vývin slovenského jazyka Napokon sem možno zaradiť aj zmenu dl > gl, tl > kl na začiatku slov. ktorá sa miestami vykonala v stredoslovenskej oblasti. Táto zmena akiste odráža tendenciu odstrániť dl, tl v prostredí, v ktorom bolo / za staré nealternačné dl, tl (pórov, z íipt. nár. glhí, klcť... zuhalo, šilo /131 /). K tomu P. Ondrus /65/, Š. Peciar ,77/ a novšie R. Krajčovič /45/. V starej češtine sa uskutočnila zmena šč > šť, Mi > ž dnes vietor, vetra, padl, padla > dnes padou, padla, mys!, mysli > dnes miseľ, misií), v západnej a východnej slovenčine striedanie e/0 a 'e/0 (napr. vétr, větra > veter, vetra, mysľ, mysli > misel, misii). Nové slabiky vznikali aj na začiatku slov odstraňovaním zoskupenia sonóra + konsonant. Ak záznam Rivvis z roku 1113 [112] prezentuje živé znenie Rwišče (dnes Orvište pri Piešťanoch), potom by tento jav bolo treba datovať do 12. storočia (pravda, uvedený doklad možno čítať aj ako Rewišče). Ide o prípady typu rdza, rtuť, ľhota, mša (z psl. ndža, rttotb, Ibgota, mbša). V starej slovenčine sa zoskupenie sonóra -4- konsonant na začiatku slov odstraňovalo viacerými spôsobmi: podľa stavby otvorenej slabiky, t. j. vsunutím vokálu po sonóre (pórov. lehota, resp. lihota, Revišťe, redza i ridza) alebo predsunutím spoluhlásky pred sonóra (napr. hrdza, zrdza), ďalej podľa stavby zatvorenej slabiky, a to predsunutím vokálu pred sonóra (napr. ortuť, omša) alebo otvorenej slabiky pred sonóru (napr. zerdzina, zerz) a napokon zovšeobecnením koreňovej morfémy (napr. luhať, ruvať podľa lužeš, ruveš). POMOLOGICKÝ vývin • 77 Slabiky, ktoré vznikli odstraňovaním konsonantického zoskupenia so sonórou ea začiatku aiebo na konci slov. niekedy sa nazývajú pobočné slabiky. V mladšom období nové zatvorené slabiky vznikali napr. zánikom koncového -/ v neurčitku (robiti > robit', robic, robit), v rozkazovacom spôsobe (napr. ňesi > ňes, prošitě > prostě), odsúvaním -a pri niektorých mäkko zakončených podstatných menách ženského rodu (napr. ulica, lavica > ulic, lavic). Pravda, v mladšom období vznikali aj otvorené slabiky. Stalo sa to napr. po zjednodušovaní starších zdvojených konsonantov v strednej slovenčine, vo východnej slovenčine a v záhorskom nárečí s priľahlou trnavskou oblasťou (pórov, v stred. slov. mäkí, suca, tnlačí, dvacať). V považskej oblasti západnej slovenčiny, kde sa staršie i novšie zdvojené konsonanty dodnes zachovali, vznikla osobitná stavba slabiky, ktorá sa, pravda, dá charakterizovať ako zatvorená (pórov, suc-ca, vač-čí, šil-lojen-na, ale aj dvoj-je, kaš-ša atď.). Ak však spoluhláskový komponent budeme hodnotiť ako konsonant s predĺženým záverom, potom aj tu by sme mali nové otvorené slabiky (pórov, su-cca, va-ččí, ši-llo). Niektoré nové črty slabika v starej slovenčine nadobudla vývinom slabičného r, / a prehodnocovaním psl. intonácie, prízvuku a kvantity. Vývin slabičného r, l 29= Dnešné znenie slov a tvarov typu krv, slz popri vlk, prví v severozápadnej stredoslovenskej oblasti a v priľahlej západoslovenskej (považskej a trnavskej) oblasti dokazuje, že v týchto oblastiach starej slovenčiny sa sonóry r, / medzi spoluhláskami hodnotili ako slabičné už pred zánikom jerov. Totiž znenie krv, sĺz mohlo vzniknúť len z psl. krvb, slzb (z psl. knvb, slbZb bolo by v stred. slov. krou, slez. v záp. slov. zasa krev, slez). No záhorská a východoslovenská oblasť mali vývin západoslovanský, t. j. dnešné krev (kre/), slez je z psi. knvb, slbzb, a len prípady typu vjk (viľk, velk), prví (perši) predpokladajú prítomnosť slabičného r, l už pred zánikom jerov. Predpokladáme, že slabičné r, l zdedené z psl. v starej slovenčine sprevádzali zvuky, ktoré však nemali hodnotu vokálov. Inou zvláštnosťou slabičných r, / v starej slovenčine bolo, že sa nevyvíjali rovnomerne. 1. Zo stredoslovenských nárečí pôvodný stav slabičných r, l najlepšie zachováva severozápadná oblasť. V tejto oblasti staršie slabičné r, j sa vyvíjali tak, že stratili sprievodný zvuk, no pôvodnú, funkciu si zachovali. Ich osobitosťou je, že tak ako každý vokalický komponent slabiky môžu byť krátke i dlhé (napr. smrť, prví, mŕtvi, tŕpnuť, vlk, slza, stĺp, vín). Zvláštnosti možno pozorovať iba pri vývine zoskupení čr-, žr- na začiatku slov (pórov, čierni, červík popri črviak, žarnou). 1% • NXNTO ¥,VON'EH5,tóAO ^KIXY^K V juhovýchodnej časti strednej slovenčiny je stav v pozíciách starších slabičných sonór r, j zložitejší. Najmä v jej východnej časti sú stopy po tendencii odstraňovať slabičné r, l prehodnocovaním ich sprievodných zvukov na plné samohlásky. Napríklad vo východnom Gemeri je herb, berdo i bärdo, štveríí i štvartí, sama, halboko, souza, žouš (žič), pouni a pod. Na brehoch Ipľa je zasa póne (plný), bócha, douhi a na hornom Hrone tlúk, žlutí, sluza a pod. 2. Osobitný vývin staršie slabičné sonóry r, l zaznamenali vo východnej slovenčine. Dnešný stav (napr. štverc, štvartí, viľk i veľk, dluh, molčac) podáva svedectvo, že asi v 14.—15. storočí tu pôsobila silná tendencia odstrániť sprievodné zvuky pri slabičnom r, l (boli pred nimi i po nich) ich zmenou na plné samohlásky. Stalo sa to asi v súvislosti s ustaľovaním zosilneného prízvuku najskôr asi v jednoslabičných a dvojslabičných slovách s prvou slabikou so slabičným r, l (napr. v'erch > ver ch, s'arna > sama, v" [k > viľk, v'°lna > volna). Kvalita novej samohlásky závisela od kvality predchádzajúceho alebo nasledujúceho konsonantu. Zo staršieho slabičného r (er) pred mäkkou spoluhláskou a pred k, g, ch, h sa vyvinulo er (pórov, tverdzic proti tvardi, štverc proti štvartí, terne, resp. zerkadlo, verhnuc, verch a pod.). Pred tvrdou spoluhláskou zo staršieho r (ar) je spravidla ar (štvartí, tvardi, harlo z hardlo, čarni a pod.). Za staršie slabičné / (lu) je dnes po zubniciach a pred pernicami lu (napr. dluh, tluk, klub „kĺb", chlup), po perniciach a po ž, c je tu obyčajne ol z °l (napr. volna, polni, molčac, žolti, čolnok). A napokon pred mäkkou spoluhláskou a za staršie mäkké slabičné /'je tu el, resp. eľ, iľ (napr. peľňic proti polni, veľk popri viľk proti tluk). Staršie kref, krest, miestami aj slez nie sú výsledkom vývinu slabičného r, l. Vznikli priamo z psl. knvb, knstb po zániku jerov (krbvb > krev atď.). 3. Na západnom Slovensku, najmä však v jeho severnej, považskej a trnavskej oblasti za staršie slabičné r, l (vrátane prípadov krv, sĺz z psl. krvb, slzb) je dnes krátke a dlhé slabičné r, l (napr. krv, smrt, chrbet, zrkallo j zrkadlo, kŕmitj kŕmič, vŕba, vlk, dlhí, plní, vlna, žltek, slz popri slzí). Slabičné r, l sa tu teda vyvíjali podobne ako v susednej strednej slovenčine. V záhorskej oblasti a v oblasti priľahlej k moravským nárečiam na severe západnej slovenčiny slabičné / zaniklo zmenou ľ > lu, resp. f > lú (napr. tlustí, dluhí, tlúk). V záhorskej oblasti v čase zmeny l > u (pórov, muacit, puakaua) sa vykonali v pozíciách slabičných sonór zmeny lu > u, resp. lú > ú (pórov, tustí, dúhí, stúp). Ustaľovanie kvantity a prízvuku 30. Z psl. prozodických vlastností stará slovenčina včas prehodnotila psl. intonácie i psl. prízvuk. Zachovala si a, pravdaže, ďalej rozvíjala iba novú kvantitu. O prehodnocovaní psl. kvantity a intonácií na novú dĺžku a krátkosť už bola FONOLOGICKÝ VÝVIN • 79 reč (p. kap. 10,1,3). V súhrne možno povedať, že dnešná kvantita v slovenčine (vrátane historickej kvantity vo východnej slovenčine) je: a) pokračovaním kvantity psl. vokálov (napr. v spis. slovách kráľ, kút, brána, bieda, víno, lúka, mládež, zákon, briežok), b) prehodnocovaním nového a kút u, ktorý vznikol pred slabikou s koncovým jerom (napr. v spis. slovách stôl, kôň, prosieb, oviec, viedol, niesol, berieš) a c) po kontrakcii (napr. v spis. slovách stáť, pás, siať, rozumieš, dobrý, dobrá, dobré, v stred. slov. dobruo, dobrích). 1. Starší stav kvantity zo slovenských nárečí najlepšie zachováva západoslovenská oblasť (je tu napr. dodnes král, kút, brána, bídajbjéda, víno, stúu/stvól/ stôl,pás, dobrí, dobrá, dobrích). Ustálené sú aj analogické dĺžky (napr. v gen. pl. fem. je kráv, vrán, žáb, síl podľa strán, brán). A napokon zmeny nezaznamenali ani staršie tvary s dvoma dĺžkami po sebe (napr. lúkám, lúkách, múdri, súdzá, lítá/ljétá). Pravda, popri starej kvantite sa ustálila aj krátkosť zdedená z psl. (pórov, riba, noha, duba, dubu, motika, kvet, zrak, chlap, zlato, ale krava, vrana, vlaha, lipa, žaba, neseš, hrnec). Niektorými prípadmi sa odlišuje iba záhorská oblasť. V podstate sú to však odchýlky staršieho pôvodu (napr. dĺžka v prípadoch typu kráva, suáma, krátkosť v tvaroch typu mjesta, žen a i.). Prízvuk v západoslovenskej oblasti je nevýrazný. Ustálil sa na prvej slabike v slove. Kvantita a prízvuk sa podobne vyvíjali aj v susedných moravských a českých nárečiach, pravda, s niektorými odchýlkami staršieho i mladšieho pôvodu (pórov. čes. kráva, sláma, síla, žába, resp. gen. pl. žen, krav, sil). 2. Východoslovenská oblasť dnes kvantitu nemá. Strata kvantity sa datuje do 15. storočia s presahom do 16. storočia. Pred týmto obdobím východná slovenčina mala kvantitu v takom rozsahu ako západná slovenčina (pórov. pjesek/pisek/pisok, bjeda/bida, kuň, muj) so staršími zvláštnosťami (krava, slama, koňec, bereš a pod.). Ale prípady typu objed/obid, orjech/orich, šňjeh/šňih, dzvun, imp. rub, stuj a pod. značne rozšírené najmä na Spiši a v Šariši naznačujú, že kvantita sa tu pred zánikom vyskytovala vo väčšom rozsahu ako v západnej slovenčine (to je hypertrofická kvantita). Je možné, že táto nenáležitá kvantita vznikla bezprostredne pred zánikom kvantity, keď sa oslabilo vedomie jej náležitého miesta v slove. V sotáckom nárečí stará dĺžka strhla na seba prízvuk (tu je napr. p'ätok, z'arobok, džeš'äty). Prízvuk vo východoslovenskej oblasti sa v nových podmienkach ustálil na predposlednej slabike, t. j. na penultime (napr. zena, zárobok, macocha, rob'o-ta, žeľ'ezni, ňeposľušňe, do-vaľalu). Je omnoho výraznejší ako v západnej slovenčine. Iné pomery v prozódii slabiky sú v sotáckych nárečiach. Tu sa prízvuk spravidla viaže na dlhú slabiku prvú v poradí /53, 54/. V slovách bez dĺžky prízvuk sa ustálil na predposlednej slabike (napr. hľava, macocha). 80 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA V juhovýchodnej časti Zemplína prízvuk nieje viazaný na tú istú slabiku (napr. je tu chľopi, p'aľce, poh'arik, ale koň'e, čern'i, hrebeň'ok). Pravda, tu v susedstve je už ukrajinská oblasť. Podobne ako vo väčšine východoslovenských nárečí sa staršie prozodické vlastnosti vyvíjali aj v susednej polštině, v jej nárečiach. Trvalý kontakt východnej slovenčiny s polštinou pri vývine prozodických vlastností (a s tým súvisí aj vývin slabičného r, f) nebol iste bez dôležitosti. 3. Iným smerom išiel vývin starších prozodických vlastností v centrálnej oblasti starej slovenčiny. Pravda, vo všeobecnosti možno povedať, že aj v tejto oblasti sa v zásade uplatňuje západoslovanská kvantita (je tu napr. stáť, báť sa popri bojaťi sa, strie, kuoň/kuaň/kóň, bieda/bjada/béda, ženám, ženách, dobruo, dobrieho). Ustálená je aj analogická dĺžka (napr. v gen. p!, fem. typu kráv, vrán, briez podľa brán, strán). Osobitosťou je výskyt dĺžky v prípadoch typu čepiec, hrniec, v tvaroch berieš, nesieš, mestá, polia a pod. (dĺžka v tvaroch mestá, polia presahuje do susednej západoslovenskej oblasti a pravdepodobne bola aj v starej východnej slovenčine). Pochopiteľne, zachovala sa tu aj stará krátkosť (napr. v prípadoch krava, vrana, klada, sila, žaba) i novšia krátkosť (napr. v prípadoch tvoj, svoj, ďalej po / v tvaroch stoja, šlapajam, šľapajach, miestami aj vo vzore ňesem, ňeseš podľa padnem, padneš, resp. v slovách čepec, koňec podľa paľec). Najvýraznejšou prozodickou osobitosťou strednej slovenčiny (bez východného Gemera) je dôsledné uplatňovanie rytmického zákona — pravidla o rytmickom krátení. Pod týmto pojmom sa rozumie pravidlo, podľa ktorého v rámci slova alebo tvaru po dlhej slabike môže nasledovať iba krátka slabika. Napríklad múdri, lúkám, dáva, páľi, súdá, prúta, sviečkar (proti záp. slov. múdri, lúkám, dává, pálí, súdzá, prúcijprúcjé). Po dlhých slabikách v strednej slovenčine sú slabiky s krátkymi vokálmi aj v takých polohách, v ktorých sa očakáva dvojhláska (napr. súce, chvíľočka, súda proti cudzie, doľinuočka, sedia). Z tohto javu možno usúdiť, že rytmický zákon v stredoslovenskej oblasti musel pôsobiť už pred diftongizáciou, t. j. už v 12. storočí. Vznik rytmického zákona v strednej slovenčine (v menšom rozsahu má ho aj spisovná slovenčina) nie je doteraz uspokojivo vysvetlený. Niekedy sa myslí, že ho spôsobili fyziologicko-fonetické faktory, najmä nedostatok sily pre druhú bezprostredne nasledujúcu dĺžku, resp. že je to jav mladší /82/. Inokedy sa usudzuje, že rytmický zákon v strednej slovenčine vznikol ešte pred stredoslovenskou kontrakciou, keď už bolo ustálené striedanie dlhej slabiky s krátkou v slovách typu víno, brána. Toto striedanie dlhej slabiky s krátkou sa potom stalo modelom ďalšieho vývinu kvantity v strednej slovenčine, takže po kontrakcii a ani v iných pozíciách dlhé slabiky po pôvodne dlhých slabikách už v nej nevznikali /70/. Podľa našej mienky pri výklade vzniku rytmického zákona v strednej slovenčine je potrebné vychádzať z poznatku, že v niektorých slovanských jazykoch, v ktorých sa dlhšie zachovali intonácie a intonované prízvuky, FONOLOGICKÝ VÝVIN • 81 možno pozorovať podobný jav ako rytmický zákon v strednej slovenčine: po intonovaných dĺžkach alebo prízvukoch sa spravidla dlhá intonácia, resp. ani iná dĺžka nevyskytuje (také javy sú napr. v polabčine. v kašubčine. najmä však v srbochorvátskych podunajských nárečiach /2, 40/). Z našich nárečí podobný jav je v sotáckom nárečí, v ktorom sa prízvuk viaže na prvú dlhú slabiku v slove, pričom druhá slabika od pôvodu dlhá stráca kvantitu (porov. p'äty, džeš'äty). Takéto prozodické faktory mohli spôsobiť skracovanie druhej dĺžky v dvoch po sebe nasledujúcich slabikách aj v strednej slovenčine. Pravda, v strednej slovenčine sa to mohlo stať len v čase, keď ešte dnešný prízvuk nebol ustálený. Najvhodnejšie podmienky boli krátko po zániku jerov, keď medzi psl. prozodic-kými vlastnosťami a novými dĺžkami vzniklo napätie, ktoré sa riešilo splývaním psl. intonácií a dorazového prízvuku s novými dĺžkami. Analogicky podľa prípadov v iných slovanských jazykoch sa dá predpokladať, že niekedy na rozhráni 10. a 11. storočia psl. dorazový alebo intonovaný prízvuk splynul s prvou dlhou slabikou v slove, v dôsledku čoho bezprostredne nasledujúca dlhá slabika dĺžku stratila. Rytmické krátenie v strednej slovenčine by bolo podľa tohto výkladu motivované zákonom prozodickej rytmiky, ktorá sa prejavovala po slabike preťaženej prozodickými vlastnosťami. Táto rytmika sa v strednej slovenčine ustálila natrvalo a ani vznik nového „západoslovanského" prízvuku ju neovplyvnil. Časť juhovýchodnej oblasti strednej slovenčiny (novohradské nárečia) charakterizuje tzv. predsunutá dĺžka. Ide o dĺžku presunutú z koncovej slabiky na predposlednú slabiku (napr. nóžik, krásna, voza, spáňa). Možno, že aj tu ide o starší jav (známy napr. zo srbochorvátčiny), ktorého podstata spočíva v tom. že predposledná prízvučná slabika strháva na seba dĺžku koncovej slabiky (bol by tu teda vývin n'ožík > n'óžik ...). Vo východnom Gemeri prozodické pomery pripomínajú stav v susednej východoslovenskej oblasti pred zánikom kvantity. Často sa tu totiž vyskytuje hypertrofická (nadmerná) kvantita (napr. pluh, smäd, hlädnúť, začal). Prízvuk sa v strednej slovenčine ustálil na prvej slabike a má iba nízku intenzitu. Okrem neho sa v nej často zjavuje prízvuk aj na predposlednej slabike. Mohli by sme ho nazvať aj motivovaný, pretože sa vyskytuje len v určitých situáciách (závažnosť situácie, citová nálada hovoriaceho, zámer a pod.). Tento prízvuk je výraznejší a niekedy melodický (napr. mi budeme platiť a druhí si bude jav'ori viťínať; čo máťe nov'jeho? a i. /82/). V českých a moravských nárečiach sa kvantita a prízvuk v zásade ustálili tak ako v západoslovenskej oblasti, najmä však v záhorskom nárečí (porov. kůň, bílý, kráva, sláma, ale města, gen. pl. krav, stran, žen atď.). Na severe Moravy v tzv. lašských nárečiach dnešný stav pripomína východoslovenskú oblasť (bez kvantity s prízvukom na penultime). K tomu z novších prác E. Pauliny /70/, A. Ferenčíková /14/, J. Líška /54/, predtým Š. Tóbik /95/ a H. Bartek /!/, k slabičnému x, l E. Jóna /34/ a J. Štolc /92/. 82 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA MORFOLOGICKÝ VÝVIN Morfologický vývin slovenčiny v staršej fáze jej rozvoja možno v podstate charakterizovať ako vývin jej fenologického vývinu, t. j. ako kryštalizáciu od zložitejších útvarov k jednoduchším, ale komplexnejším. Pravda, morfologická rovina je jazyková realita omnoho zložitejšia ako fonologická rovina a, prirodzene, zložitejší bol aj jej vývin. Táto vnútorná a vývinová zložitosť si vyžaduje predmet rozčleniť tak, aby sa rekonštrukciou mohlo odkryť čo najviac špecifických zákonitostí morfologického vývinu slovenčiny a súčasne aby sa členením nenarušil celok. Nazdávame sa. že týmto požiadavkám najlepšie vyhovuje členenie historickej morfológie na tri časti: na časť, ktorej predmetom je vývin gramatických kategórií (všeobecných i špeciálnych), ďalej na historickú morfe-matiku (v rámci nej má miesto historická morfológia) a na historickú paradig-matiku. V súlade s takýmto členením historickej morfológie túto časť knihy delíme na tri tematické okruhy. Prvý sa týka vývinu gramatických kategórií, pravda, s hlavným zreteľom na vývin špeciálnych gramatických kategórií, na ich ustaľovanie a formálne vyjadrovanie v staršej fáze rozvoja slovenčiny. Druhý venujeme historickej morfematike. Všímame si najmä vývin základnej jednotky morfologického systému — morfémy (koreňovej i gramatickej), zisťujeme pôvod morfém z psl. hľadiska, zmeny v ich stavbe, ich historickú produktívnosť i neproduktívnosť a pod. Tretí tematický okruh sa týka historickej paradigmati-ky. Všímame si v ňom najmä psl. pôvod a postupné formovanie dnešných paradigiem ohybných slovných druhov. K tomuto okruhu tradične radíme aj kapitolu o pôvode a vývine neohybných slovných druhov. So zreteľom na nedostatok súvislých textov z najstaršieho obdobia vývinu slovenčiny v našich interpretačných postupoch osobitné miesto zaujíma postup tzv. genetickej interpretácie. Základnou zložkou tohto postupu je chronologické a priestorové porovnávanie morfológie našich nárečí s psl. morfológiou, no najčastejšie s jej historickou podobou po zániku jerov na území starej slovenčiny. Týmto postupom získavame poznatky o tom, ktoré javy sú kontinuitne, pôvodné (t.j. zdedené z praslovančiny), a ktoré nekontinuitné, nepôvodné (t. j. prehodnotené, nové a pod.). Pochopiteľne, centrom pozornosti sú javy nekontinuitné, pretože signalizujú morfologické zmeny, ktoré treba vysvetliť (hľadať ich príčiny, motivácie a pod.). Vcelku možno povedať, že vývin slovenskej morfológie v staršej fáze jej MORFOLOGICKÝ VÝVIN a 83 rozvoja ovplyvnili viaceré faktory. Z nich dôležitá bola napr. aktualizácia a prehodnotenie starších funkcií gramatických kategórií (rod, životnosť, čas), vznik nových gramatických kategórií (kategória mužskej osoby), ďalej to bola silná tendencia k unifikácii koreňových morfém (napr. lúk-jlúc- -» lúk-), tendencia novým spôsobom spájať morfémy (v zásade išlo o aglutináciu) a napokon intenzívne pôsobenie vnútroparadigmatiekých a medziparadigmatickýeh analógií. Výsledkom pôsobenia týchto vývinových faktorov spravidla bola redukcia starších morfologických prostriedkov (napr. zánik tvarov duálu, imperfekta, aoristov) a relatívna symetria v stavbe tvarov i paradigiem. VÝVIN GRAMATICKÝCH KATEGÓRIÍ Vývin gramatických kategórií sa prejavoval ustaľovaním stavu zdedeného z praslovančiny, splývaním starších gramatických kategórií alebo konštituovaním nových, zanikaním starších foriem ich vyjadrovania a napokon sa prejavoval aj v zmenách ich úlohy pri formovaní paradigiem a funkcií morfém. Menné gramatické kategórie 31. Medzi menné gramatické kategórie patrí rod, číslo, pád, životnosť a kategória mužskej osoby. Z nich najmladšou je kategória mužskej osoby. Ostatné menné gramatické kategórie slovenčina zdedila z praslovančiny, niektoré z nich ďalej rozvíjala. 1. Kategória pádu. Gramatická kategória pádu bola jednou z najdôležitejších menných kategórií. Pády tak ako dnes i v minulosti vyjadrovali vzťahy substantiv k iným substantivam. pričom substantiva mohli byť zastúpené zámenami. Tieto vzťahy mohli byť vyjadrené bezprostredne (cesta lesom) alebo prostredníctvom slovies (matka objala syna). Stará slovenčina z praslovančiny zdedila sedem pádov. Z nich zmenám najčastejšie podliehal vokalív. V strednej slovenčine a v priľahlej západnej slovenčine vokatív stratil formu i funkciu. Po ňom tu zostali iba stopy v podobe výrazov typu človeče, pane, priateľko. Dnes sa vokatív dobre zachováva vo východnej slovenčine a vo zvyškoch je aj v záhorskom nárečí (babko. Honičko...). Tam, kde vokatív zanikol, jeho funkciu prevzal nominativ. Bolo to možné preto, lebo obidva pády charakterizovala predovšetkým pomenovacia funkcia. Zánik vokatívnej formy mohla motivovať silná tendencia odstrániť v rámci paradigmy staré alternácie z psl. palatalizácií (typu kjc, gjz, resp. hjz a chjs alebo chjš). Totiž pôvodná forma vokatívu chýba najmä tam, kde tieto staré alternácie zanikli (tak je aj v strednej slovenčine, priľahlej západnej slovenčine a zo slovanských jazykov napr. v ruštine). Táto 84 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA motivácia mala podporu v tom. že osobitná forma vokativu chýbala v pluráli, ale aj v singulári iných menných paradigiem (napr. vo vzore kosť). Po zániku jerov pády sa vyjadrovali osobitnými príponami, ale aj ich neprítomnosťou (pórov, žen-y, žien-0). Vyjadrovanie pádov príponami sa menilo. Najviac takýchto zmien nastalo po uplatnení kritéria rodu v novej sústave paradigiem, ďalej pri širšom uplatňovaní kategórie životnosti a mužskej osoby vo vývine paradigiem (napríklad v pomere nom. a ak. mask. vznikol rozdiel chlap-0: chlapa proti staršiemu chlap-0: chlap-0). 2. Kategória čísla. Z praslovančiny slovenčina zdedila tri čísla: singulár, plurál a duál. Singulár označoval jedinca, jednu vec, plurál väčší počet jedincov, vecí a duál dve veci v párovom vzťahu (oči, uši, ruky atď.), neskôr dve živé bytosti alebo veci vôbec. Duál mal vlastnú sústavu pádov, pravda, značne obmedzenú (pády nom. — ak., gen. — lok. a dat. — inštr. mali spoločné tvary). V starej slovenčine duál zanikol asi už v 14. storočí, pretože v 15. storočí tvary duálu sú len knižnými tvarmi. Jeho funkcie prevzal plurál. Toto splynutie kategórii sa odrazilo v tom. že v pluráli sa uplatnili niektoré prípony duálu (napr. v záp. slov. zenáma, rukäma, inde aj chlapoma), resp. sa ustálili dvojtvary (napr. do ušú: do uší, do prsú: do pŕs). Pokiaľ ide o pomer singuláru a plurálu z hľadiska morfologického vývinu, treba ešte dodať, že tvary sg. a pl. v rámci paradigmy sa v každom prípade nevyvíjali paralelne. V starej češtine duál zanikal v 14.—15. storočí /51/. 3. Kategória rodu. Mužský, ženský a stredný rod slovenčina zdedila z praslovančiny. Táto kategória sa po zániku jerov stala princípom vnútorného členenia sústavy menných paradigiem, ktoré sa v zásade zachováva dodnes. Uplatňovanie tohto princípu v sústave menných paradigiem spočiatku síce spôsobilo napätie medzi paradigmami zdedenými z praslovančiny, no v skutočnosti odrážalo vývin smerujúci od zložitého k jednoduchšiemu, pretože jeho konečným dôsledkom bola redukcia paradigiem a napokon i tvarov. Túto redukciu predchádzalo splývame paradigiem zdedených z praslovančiny (v sg. i pl. alebo len v pl.), resp. formovanie nových paradigiem (napr. vznikol vzor sluha). Pravda, pre vyjadrenie kategórie stredného rodu zostalo naďalej charakteristické, že sa preň osobitné paradigmy neutvorili (v sg. sa spravidla uplatnili tvary maskulín, v pl. zasa feminín). V mladšom období sa princíp rodu v sústave menných paradigiem začal najmä v pl. oslabovať (napr. vo vých. slov. v pl. sa kategória rodu zachovala iba v nominative, t.j. len v páde s pomenovacou funkciou). Väčšiu odolnosť prejavilo pôvodné vyjadrovanie kategórie rodu v sústave zámen. 4. Kategória životnosti a mužskej osoby. Kategória životnosti založená na uvedomovaní si kontrastu živého a neživého jestvovala už v praslovančine, no MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 85 výraznejšie sa jej funkcia mohla prejaviť i uplatniť až v rámci novej sústavy paradigiem. Jej vplyv na formovanie nových paradigiem sa prejavil v tom, že paradigmy životných substantiv sa odlíšili od paradigiem neživotných, a to formálnym odlíšením nom. a ak. (pórov, vývin chlap: chlap -* chlap: chlapa) pri životných a naopak splynutím tvarov nom. a ak. pri neživotných (napr. dubi: duby -» duby: duby). Pravda, kategória životnosti sa v tomto zmysle neprejavovala rovnomerne, a to ani v slovenčine, ani v iných slovanských jazykoch. V niektorých slovanských jazykoch odlíšenie nom. a ak. sa obmedzilo iba na substantiva označujúce mužské osoby. V tejto súvislosti možno vlastne hovoriť o vzniku novej kategórie — kategórie mužskej osoby. Zo slovenských nárečí sa táto kategória v širšej miere uplatnila najmä v stredoslovenskej oblasti. Tu totiž vyrovnávanie nom. a ak. v pl. sa uskutočnilo nielen v rámci paradigmy neživotných substantiv, ale aj životných zvieracích (napr. za staršie hadi:hady dnes je hadi: hadi ako ploti:ploti). Tvary nom. a ak. v pl. sa výraznejšie odlíšili iba v rámci paradigmy substantiv, ktoré označujú mužské osoby (napr. dnes je chlapi: chlapov za staršie chlapi: chlapy). Pravda, niekedy sa možno stretnúť s odlíšením nom. a ak. pri neživotných, resp. pri životných zvieracích substantí-vach aj v strednej slovenčine (napr. hadi: hadou, alebo aj dubi: dubou), no tu ide 0 odlíšenie motivované metaforicky, expresívne. V západnej slovenčine sa vplyv kategórie životnosti odráža v singulári i pluráli (had:hada, hadi:hadov). Vo východnej slovenčine paradigmy v pluráli sú dnes unifikované, takže starší odraz kategórie životnosti alebo mužskej osoby sa ťažko rekonštruuje (napr. v gen., ak. a lok. v pl. je tu prípona -och alebo -ou). Je však veľmi pravdepodobné, že v staršom štádiu tu bol stav, aký je dnes v západnej slovenčine. Adjektíva nemali osobitné kategórie už v praslovančine a v rámci vývinu slovanských jazykov vrátane slovenčiny ich nenadobudli. V spájaní so substan-tívami sa riadia kategóriami substantiv (pórov, dobrý chlap, dobrého chlapa, malá žena, malej žene). V tejto súvislosti sa hovorí o gramatickej kategórii zhody (kongruencie). Podobne je to aj pri zámenách, ktoré môžu vyjadriť rod a číslo. Pravda, prípony, ktorými sa táto kategória zhody vyjadruje, v tvaroch adjektiv 1 zámen nie sú totožné s príponami v tvaroch substantiv. Slovesné gramatické kategórie 32. Sloveso už v praslovančine malo zväčša odlišné gramatické kategórie ako substantivum. Už vtedy malo kategóriu osoby, čísla, času, spôsobu a slovesného rodu. A napokon do praslovančiny siahajú aj začiatky kategórie vidu. Odlišné však bolo ich formálne vyjadrovanie. 1. Kategória osoby. Stará slovenčina z praslovančiny zdedila tri osoby: prvú osobu ;— hovoriaci (ja, my), druhú osobu — adresát, t. j. komu sa hovorí (ty, vj'X'a tretiu osobu — nezúčastnený, vzdialený, t. j. o kom sa hovorí (on, ona, 86 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA ono, oni, ony). Táto sústava kategórie osoby sa nemenila. V singulári i v pluráli každá osoba sa vyjadrovala osobitnými príponami. Okrem toho osobitnými príponami sa kategória osoby vyjadrovala aj v rámci paradigiem minulého času. resp. aj v duáli. Starší stav sa zjednodušil a ustálil po zániku duálu a redukcii paradigiem (zánikom aoristu a imperfekta). V starej slovenčine sa odstránila aj nejednotnosť vyjadrovania 1. os. sg. v prospech prípony -m (pórov, nesiem, kupujem proti čes. nesu, kupuji). 2. Kategória čísla. Táto kategória bola spoločná substantívam i slovesám.' Pôvodne aj slovesá mali tri čísla: singulár, plurál a duál. Kategória duálu a tvary duálu pravdepodobne zanikli v tom istom čase ako pri substantívach. Funkciu duálu prevzal plurál. Za zvyšok duálu sa pokladá tvar 3. os. pl. sta (t.j. sú) v časti oravských nárečí /123/. 3. Kategória času. Aj kategóriu času slovenčina zdedila z praslovančiny. Pevné miesto v slovesnej paradigmatickej sústave mali paradigmy minulého a prítomného času. Kategória budúceho času a jej vyjadrovanie v praslovančine, ale ani v ranom vývine slovenčiny neboli ustálené. Najviac prostriedkov na vyjadrenie mal minulý čas. Dej, ktorý prebiehal v minulosti, sa hodnotil z viacerých hľadísk, pričom každé z nich sa mohlo vyjadriť osobitnými paradigmami. Ak sa napr. minulý dej chápal ako skončený v minulosti, vtedy sa vyjadroval paradigmami aoristu (v psl. boli až tri vzory). Ak sa minulý dej chápal ako dej trvajúci v istom úseku minulosti, vtedy sa na jeho vyjadrenie používali tvary imperfekta. Minulý dej, ktorý sa v dávnej minulosti skončil pred iným dejom, vyjadroval sa tvarmi paradigmy pluskvamperfekta (bolo dvojaké: imperfektové — prosilh běachb a aoristové —prosih bychb). A napokon minulý dej, ktorého následky boli známe alebo zistiteľné, resp. za také sa pokladali, vyjadroval sa tvarmi paradigmy perfekta (napr. prosilh jesmb). Asi v priebehu 13.—14. storočia sa z praslovančiny zdedené vyjadrovacie prostriedky kategórie času zjednodušili (zanikol aorist. imperfektum a"staré pluskvamperfektum) a natrvalo sa ustálilo len perfektum a nové pluskvamperfektum (bol som hovoril). Na vyjadrenie kategórie budúceho času sa v slovenčine z možných prostriedkov (napr. mám robiti, chcú robiti, začnu robiti, budu robiti) uplatnila a natrvalo ustálila zložená forma budu robiti, neskôr budem robiť, budeš robiť atď., pravda, popri tvaroch typu urobím, zanesiem. Kategória času teda v starej slovenčine zaznamenala pomerne zložitý vývin, ktorý viedol k jej dokonalejšej forme i k jednoduchosti jej vyjadrovania. V starej češtine sa zánik aoristu a imperfekta kladie do 14.—15. storočia /51/. V slovenčine sa to stalo možno skoršie. Zo slovanských jazykov sa aorist a imperfektum zachovali v lužických jazykoch a v južnoslovanských jazykoch. 4. Kategória spôsobu. Táto kategória vyjadruje vlastne vzťah hovoriaceho k deju. Hovoriaci môže výpoveď o deji podať len ako niekomu adresovaný MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 87 oznam alebo informáciu o ňom — to je oznamovací spôsob (indikatív), ďalej výpoveď o deji podať ako pobádanie, ako požiadavku na činnosť alebo aj ako vynucovanie činnosti — to je rozkazovací spôsob (imperatív), a napokon môže o deji uvažovať ako o uskutočniteľnom len za istej podmienky — to je podmieňovací spôsob (kondicionál). Všetky tieto aspekty kategórie spôsobu slovenčina prevzala z praslovančiny. Na vyjadrenie oznamovacieho spôsobu neboli už v psl. a dodnes ani nie sú osobitné prostriedky. Vyjadruje sa iba prostriedkami, ktorými sa vyjadruje kategória času. Súvisí to s tým, že oznam, informácia sa môžu podať len o takom deji. ktorý prebiehal, prebieha alebo má prebiehať v čase. Na vyjadrenie rozkazovacieho spôsobu slovenčina zdedila prostriedky z praslovančiny (tu sa vyvinuli asi z optatívu, ktorý vyjadroval želanie). Aj tvary podmieňovacieho spôsobu slovenčina zdedila z praslovančiny. Za najpravdepodobnejší pokladáme názor, že v psl. sa tieto tvary vyvinuli zo starého aoristového pluskvamper-fekta (typu prosilb bychb). Motiváciou takéhoto vývinu mohla byť skutočnosť, že aoristové pluskvamperfektum vyjadrovalo dávnominulé deje. ktorých obsah sa chápal ako nie celkom určitý, od niečoho závislý a teda podmienený. K tomuto D. Šlosar /51/. 5. Kategória slovesného rodu. Slovesný rod môže byť činný (aktívum) a trpný (pasívum). O činnom rode hovoríme vtedy, keď pôvodca deja (činnosti) je známy a v tvare vyjadrený. Keď pôvodca deja (činnosti) nie je známy, hovoríme o trpnom rode. V praslovančine sa pasivum vyjadrovalo tak, že k aktívu sa pridávalo zvratné zámeno se k tvaru 3. os. (napr. idetb se „ide sa"). Tento typ pasíva zdedila aj slovenčina a živý je dodnes. Tvary neosobného pasíva typu bijú ho sú novšie. Za novšie sa pokladajú aj tvary pasíva utvorené od trpného príčastia a slovesa byť typu som nesený, som bitý (niekedy sa uvažuje o vplyve latinčiny /51/). Tento názor potvrdzuje aj to, že v nárečiach takéto pasívum nie je známe, sú tu len adjektíva utvorené od slovies (napr. zanesený blatom). 6. Kategória vidu. Slovesný vid svojím pôvodom patrí medzi tie gramatické kategórie, ktorých začiatky siahajú do praslovančiny, no plný rozvoj dosiahli až v samostatnom vývine slovanských jazykov. Aspekt dokončenosti a nedokon-čenosti priebehu deja sa v psl. vyjadroval pridaním tematickej morfémy -ie-, resp. -aie- (napr. sada-ti: sada-ie-šb, usycha-ti: usycha-ie-šb proti sadngti: sad-nešb, ushchnoti: usbchnešb) alebo prípony s cieľom vyjadriť budúci čas (nesešb : prinesešb atď.). Tieto postupy sa súbežne so širším uplatňovaním kategórie vidu ďalej rozvíjali, najmä využívaním prípon, napr. -v(a)- (typ umyť: umývať, poznať:poznávať), rozličných predpôn (robiť:porobiť, padať: opadať, resp. zabiť: zabíjať':pozabíjať a pod.). Novšie o vývine gramatických kategórií M. Majtánová /57/, D. Šlosar /51/, predtým E. Pauliny /76/ a K. Habovštiaková /23/. 88 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Z HISTORICKEJ MORFEMATIKY Niektoré javy z historickej morfematiky sme si všimli už v predchádzajúcich kapitolách. Boli to zmeny v stavbe morfém na ich začiatku a rozhraní, ktoré mali vzťah predovšetkým k ťonologickému vývinu (p. kap. 25, 26). V tejto kapitole budeme venovať pozornosť iba takým javom z historickej morfematiky, ktoré majú vzťah predovšetkým k morfologickému vývinu. Z vývinu koreňových morfém si všimneme len zmeny, ktoré sa týkajú vzájomného vzťahu koreňových morfém v rámci paradigmy (vzoru). Medzi také zmeny patrí napr. prehodnocovanie alternácií zdedených z psl. (t. j. striedanie koreňových morfém typu ruk-:ruc- v rámci vzoru), vývin tzv. rozšírených koreňových morfém prevzatých tiež z psl. (napr. kura. kurať-a) a pod. Z problematiky gramatických morfém pozornosť sústredíme iba na ich genézu a na základné zmeny v ich pôvodných funkciách. Vývin koreňových morfém 33. Po zániku jerov vývin koreňových morfém z hľadiska ich vzájomného v/ťahu v rámci paradigmy sa v starej slovenčine prejavil ako narúšanie alebo odstraňovanie alternácií zdedených z psl. čiže ako unifikácia koreňových morfém v rámci vzorov. Súčasne sa konštituovali nové alternácie, pre ktoré vznikli podmienky po zmenách vo fonologickom systéme. 1. Zmeny v stavbe koreňových morfém vo vzoroch substantiv. V starej slovenčine z psl. zdedené alternácie na konci koreňových morfém (napr. k/c — ruk-: ruc-) sa spravidla prehodnocovali v spojitosti s vývinom párovej mäkkosti v konsonantizme. Vo všeobecnosti možno povedať, že staré psl. alternácie mali tendenciu sa zachovať vo fonologickom systéme s nehomogénnou párovou mäkkosťou v konsonantizme, t. j. s takou, ktorú charakterizovali konsonanty s vysokým i nízkym stupňom mäkkosti, pričom mäkké členy alternácii mali spravidla vysoký stupeň mäkkosti (typ ruk-a/ruc-e, kop-a/kopj-e, vod-a/vodz-e proti ruk-a, ruk-e, kop-a, kop-e, vod-a, vod-é). V podmienkach rozpadávajúcej sa alebo už rozpadnutej párovej mäkkosti staré alternácie zanikli v prospech tvrdého člena (napr. k/t > k, h/ž > h, tak ako s/š > s). V podmienkach rozvinutej homogénnej párovej mäkkosti v konsonantizme zo starých alternácií mohli vzniknúť nové mäkkostné alternácie velár (k/č > k/k ...). 1. Staré z psl. zdedené alternácie k/c, h/'z-, ch/š na konci koreňových morfém (typu ruk-: ruc-, noh-: noz-, much-.: muš-) sa zachovali najmä v záhorskej oblasti s presahom do trnavskej oblasti a v severnej západnej slovenčine (dnes je tu ruk-a/ruc-e, noh-a/noz-e). Dnešné striedanie koreňových morfém typu kráv-a/ krávj-e, vod-ajvodz-e ukazuje, že v záhorskej oblasti členmi alternácií skutočne boli mäkké konsonanty s vysokým stupňom mäkkosti, a teda na zachovanie MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 89 psl. alternácií boli tu podmienky. Tak to bolo aj v severnej západnej slovenčine (dnes je tu popri ruk-a/ruc-e aj yod-a/vodz-e, plot-0/ploc-e). Striedanie koreňových morfém much-: mus- (t. j. alternácia ch/s namiesto ch/s), s ktorým sa v tejto oblasti možno stretnúť /130/, je mladšie. Vzniklo alebo analógiou podľa znelost-nej alternácie (h/ž, ch/š > h/é, ch/š) podporenou prítomnosťou alternácii z/ž, s/š, alebo sú to stopy kontaktu so susednou strednou slovenčinou. Po rozpade párovej spoluhláskovej mäkkosti sa ustálil dnešný stav. V južnej časti západnej slovenčiny staré alternácie k/c, h/z, ch/š zanikli. Dnes je tu ruk-a, ruk-e, noh-a, noh-e ... Výskyt prípadov typu vod-a, vod-e, plot-0, plot-e, kop-a, kop-e svedčia, že v tejto oblasti už v 13. storočí alternácie s členmi vysokého stupňa mäkkosti nejestvovali, alebo že mäkkostné alternácie boli už zrušené. Tento vývin súvisel s včasným zánikom párovej mäkkosti v konsonantizme (p. kap. 18,2). Ako relikt sa tu zachovala iba alternácia k/c, chjš v pomere nom. sg. a pl., t.j. pádov s nominatívnou funkciou (napr. voják-0/vojác-i, ženích-0/ženíš-i). 2. Staré alternácie k/c, h/z, ch/s na konci koreňových morfém v rámci vzorov substantiv zanikli aj v severozápadnej stredoslovenskej oblasti (dnes je tu ruk-a, ruk-e, noh-a, noh-e atď.). Aj tu odstránenie týchto alternácií spôsobil včasný rozpad párovej mäkkosti v konsonantizme. Tento rozpad totiž, viedol k zániku alternácií typu b/b, r/ŕ, s/š v prospech -b, -r, -s, čiže viedol k unifikácii koreňových morfém (napr. kos-: koš- > kos-), ktorá potom zasiahla aj striedanie koreňových morfém typu ruk-: ruc-, noh-: noz-, much-: mus- v prospech ruk-, noh-, much-. Aj tu sa zo starších alternácii zachovali len alternácie k/c, ch/s v pomere tvarov nom. sg. a pl. (vojak-0/vojac-i, žeňích-0/žeňís-i, pôvod, aj duch-0/dus-i, vrch-0/vrs-i), ktoré sa neskôr obmedzili iba na substantiva označujúce mužské osoby (vojak - 0/ vojac-i, ale vták-0/vták-i). Z iných alternácií sa tu ustálili len d/d, t/ť, n/ň, l/ľ, teda iba tie, ktoré umožňoval fonologický systém. Asi vplyvom susednej severnej časti západnej slovenčiny sa v turčianskej oblasti staré alternácie držali dlhšie. V tejto oblasti (sporadicky aj inde) na seba upozorňuje striedanie koreňových morfém typu záhradk-a/záhracť-e. Zakonče-; nie morfémy na -cť vzniklo zrejme vývinom spoluhláskovej skupiny -tc > -cc > -cťmotivovaným tendenciou zachovať zvukovú stavbu koreňovej morfémy (v nealternačných pozíciách sa uskutočnila zmena cc > c, napr. suc-a, suc-u). V juhovýchodnej stredoslovenskej oblasti, ktorú v staršom období charakterizovala homogénna párová mäkkosť v konsonantizme, sa už v tomto období ustálila rozsiahla sústava mäkkostných alternácií (napr. d/d, t/ť, l/ľ, s/š, r/ŕ, z/ž, b/b). V takýchto podmienkach ľahko pochopiť aj včasný zánik starých alternácii k/č, g/ž (y/ž), ch/š v prospech alternácií k/k, g/g, y/ý, ch/ch. O tom, že takéto alternácie tu skutočne boli, svedčí to, že za pôvod, tvary ruče, nože, muše v dat. — log. sg. sú dnes tvary ruki, nohi, muchi, ktoré predpokladajú znenie ruk i, nofii, muchi, pretože prípona -/ v dat. — lok. mohla byť len po mäkkom konsonante. 90 e VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Pravda, po rozpade párovej mäkkosti v konsonantizme a po ustáleni takého stavu, ako je v susednej stredoslovenskej oblasti, mohli sa tu uplatniť len alternácie d/ď, t/ť, n/ň, ///'(napr. vod-a/voď-e, ale kos-a, kos-é). 3. Staré z psl. zdedené alternácie osobitný vývin zaznamenali vo východnej slovenčine. Vo vzoroch maskulín zanikli (dnes je tu potok-0, potok-u, Čech-0, Čech-i a pod.). Vo vzoroch feminin staré alternácie h/ž, ch/š sa vyrovnali na h/ž, ch/š podľa alternácií zfž, s/š (dnes popri kos-a/koš-e je tu aj much-a/muš-e). Alternácia k/c po depalatalizácii c zostala izolovaná a nerovnomerne začala zanikať (dnes napr. v sg. miestami je ruk-a, gen. ruk-e, dat. — lok. ruk-i). Po rozpade pôvodnej párovej mäkkosti vo východnej slovenčine popri alternáciách ch/š, h/ž, resp. t/c, d/dz (vod-a/vodz-e...) fonologický systém umožnil uplatniť sa iba alternáciám s/š, z/ž, n/ň, l/l (na oblasti so zmenami š > š, ž > ž sú, pochopiteľne, alternácie s/š, z/z). 4. Omnoho jednotnejšie sa vyvíjali tzv. rozšírené koreňové morfémy, ktoré stará slovenčina tiež získala a zdedila z praslovančiny. Tieto koreňové morfémy sa v slovenčine sčasti zachovali (pórov, tela, telať-a za psl. tele, telet-e), sčasti sa z nich v osobitných vzoroch uplatnili obidve morfémy (pórov, kol-o, kol-a popri koles-o, koles-a za psl. kol-o, koles-e) alebo koreňová morféma sa v rámci paradigmy vyrovnala (pórov, kameň-0, kameň-a za psl. k otri y. kamen-e, resp. dcér-a, dcér-y za psl. dbc-i, dbcer-e). 2. Zmeny v stavbe koreňových morfém vo vzoroch adjektiv, zámen a v číslovkách. Tendencia unifikovať koreňové morfémy v starej slovenčine pôsobila aj v rámci paradigiem adjektiv, zámen i čísloviek. S ňou súvisí odstraňovanie alternácií k/c, h/z, ch/s (ch/š), resp. aj sk/sc v adj. vzoroch v pomere tvarov nom. sg. a pl. Za staršie striedanie koreňových morfém typu tuh-ý/tuz-í, velk-ý/velc-í je dnes v slovenčine iba jedna morféma tuh-, veľk-. Podobne skoro sa odstránila aj stará alternácia k-je- v zámennej paradigme kto (za starší tvar lok. cěm je dnes kom). Pravda, v adjektivnych a zámenných vzoroch sa neudržali ani mladšie i alternácie, ktoré zodpovedali novým mäkkostným párom vo fonologickom systéme (pórov, dnešné tí, tých za staršie tí, tých a to z ti, těch, resp. dnešné hohat-ý, -í za staršie bohat-ý/bohať-í). Zjednocovanie koreňových morfém v rámci vzorov adjektiv a zámen malo osobitný priebeh v strednej slovenčine. Napríklad pri vzoroch přivlastňovacích adjektiv a zámen sa koreňovou morfémou stal tvar nom. sg., ku ktorému sa voľnejšie pripájali nové pádové prípony (pórov, otcov, otcov-ho, otcov-mu, resp. tvoj, tvoj-ho, tvoj-mu). Podobné procesy možno predpokladať aj pri vzniku tvarov typu dobrí, dobr i-ho, dobrí-mu (alebo dobri-ho, dobri-mu podľa dáuni-ho, dáuni-mu), ktoré sa vyskytujú najmä v juhovýchodnej stredoslovenskej oblasti. Tento spôsob spájania morfém pripomína aglutinačný princíp. Pri přivlastňovacích zámenách sa s podobným postupom možno stretnúť aj v južnej západnej slovenčine (pórov, jehóv, jehov-ého, jehov-ému, ale aj jehov-éj). MORFOLOGICKÝ VÝVIN A napokon tvar nom. sg. maskulín sa koreňovou morfémou stal aj v nových vzoroch základných čísloviek (pórov, piati, piaťi-ch, piatí-m, v nár. aj tri, tri-ch, tri-m). 3. Zmeny v stavbe koreňových morfém v slovesných paradigmách. V slovesných vzoroch unifikácia koreňových morfém v starej slovenčine prebiehala ešte vo väčšej miere ako v menných vzoroch. Staré alternácie sa dôsledne odstraňovali najmä vo vzoroch prítomnika. Napríklad v staršom vzore peku, pečeš..., pekú sa uplatnila iba koreňová morféma peč- (pečiem, pečieš..., pečú), vo vzore móhu, môžeš.... móhu iba"*móž- (muožem, muožeš..., muožu) a pod. Pravda, odstránili sa aj ďalšie alternácie. Napríklad zanikla stará alternácia š/s v starom vzore prosu, prosíš (dnes prosím, prosíš...), alternácia dz/d v starom vzore vidzu, vidíš (dnes vidím, vidíš...) atď. Ustáliť sa mohli len tie alternácie, ktoré mali oporu vo fenologickom systéme. Napríklad v strednej slovenčine to boli alternácie d/d, t/ť, n/ň, l/ľ (klad-iem/klad-ú, meľ-iem/mel-ú atď.). Väčšiu odolnosť prejavili staršie alternácie v pomere prítomnika k neurčitku (piec-ť/peč-iem za staršie pécijpeč-éš, maz-ať/mažeš a i.) alebo k iným vzorom (pórov, muoc-ť/mo-h-ou/muož-eš, resp. aj muoh-ou/muož-eš). Dobre sa zachovali aj tzv. rozšírené koreňové morfémy, ktoré vznikli z nerovnomerne realizovanej kontrakcie v rámci starého vzoru (pórov, vol-ám, vol-áš..., volaj-ú, ale miestami rozum-ieš, rozum-ia za staršie rozumej-ú). Osobitný prípad unifikácie koreňovej morfémy je v imperatíve. Tu sa koreňovou morfémou stal tvar 2. os. sg., ku ktorému sa pridávali prípony -te. -me (pórov. spis. pros, pros-te, pros-me, padni, padni-te, padni-me). Aj tu možno hovoriť o aglutinačnom princípe spájania morfém. V češtine sa staré alternácie na konci koreňových morfém zachovali takmer v pôvodnom stave, a to tak vo vzoroch substantiv (typ louk-a/louc-e), adjektiv a zámen (pórov, bohat-ýjbohať-í, tuh-ýjtuz-í, ten, toho/tím...), ako aj v slovesných vzoroch (pórov, peku, pečeš..., pekou, ale prosím, prosí za staršie prosu, prosí...). Vývin gramatických morfém 34. Vývin gramatických morfém v starej slovenčine bol pomerne zložitý, no v zásade smeroval k zjednodušeniu, resp. k úspornej systematike. Zložitosť tohto vývinu najmä v jeho staršej fáze bola spôsobená konštituovaním novej deklinačnej sústavy na základe gramatickej kategórie rodu. V slovesnej paradig-matike staršiu sústavu gramatických morfém narušil zánik viacerých vzorov vyjadrujúcich najmä minulý čas. V týchto fázach sa vývin gramatických morfém prejavil zánikom niektorých starších morfém, iné zmenili len funkcie, resp. k starším funkciám pribrali nové funkcie a stali sa homonymnými a pod. 1. Vývin gramatických morfém vo vzoroch substantiv. Vo vzoroch substantiv gramatické morfémy prešli takmer všetkými zmenami, pravda, nie v každom 92 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA vzore rovnako. Odlišnosti vo vývine gramatických morfém boli aj v pomere singuláru a plurálu. Sústava gramatických morfém v singulári z genetického hľadiska je archaickejšia ako sústava v pluráli. Azda najviac zmien gramatické morfémy zaznamenali v paradigmách mužských životných substantiv. Súviselo to s uplatňovaním sa gramatickej kategórie životnosti, resp. mužskej osoby a s jej odrazom v paradigmách. O vývine gramatických morfém v starej slovenčine v našich podmienkach možno získať primerané informácie uplatnením najmä genetického hľadiska. V zásade ide o zisťovanie pomeru pôvodných (kontinuitných) gramatických , morfém (t.j. zdedených z psl. v náležitom tvare), nepôvodných (t.j. prípon psl. pôvodu v nenáležitých tvaroch) a nových gramatických morfém. V singulári pomer medzi pôvodnými, nepôvodnými a novými gramatickými morfémami v rámci substantívnych vzorov je takýto: V nom. sg. pôvodné prípony sú -a vo vzoroch žena a hrdina, -o, -e, resp. -a, -ä pri neutr, vo všetkých vzoroch (mesto, p o 1 e, dievča, resp. žriebä); nepôvodná prípona je -o pri mask. typu dedo, Jano (z vok.); nová je prípona -0 vo vzoroch chlap a dub, resp. kosť (po zániku jeru, napr. chlap-b > chlap-0, kosť-b > kosť-0). V gen. sg. pôvodné sú prípony -a vo vzoroch chlap a mesto, prípona -y (> -i) v tvrdom vzore ž e n a a prípona -e v mäkkom vzore ulica; nepôvodná je prípona -u pri niektorých mask. vzoru dub (pórov, stromu). V dat. sg. pôvodná je prípona -ovi v tvare synovi, ďalej -u vo vzoroch mask. neživotných a neutr, (dubu, mestu...), prípona -e (z psl. -e) v tvrdom vzore žena a -z v mäkkom vzore ulica; nepôvodná je prípona -ovi vo vzore chlap (je z w-kmeňov za psl. -u). V ak. sg. pôvodná je prípona -u (z psl. -g) vo vzore hrdina a vo všetkých vzoroch fem. okrem kos ť, ďalej prípony -o, -e pri neutr, vo vzoroch mesto a pole, resp. -a. -ä (za psl. -e) vo vzoroch dievča a žriebä; nepôvodná je prípona -a vo vzore c h 1 a p (podľa gen. sg.); nová je prípona -0 vo vzoroch neživotných mask. dub, stroj a z fem. vo vzore kosť (po zániku jeru, napr. dob-h > dub-0, kosť-b > kosť-0). Zo zachovaných tvarov vok. sg. pôvodná je prípona -e pri niektorých mask. (typu človeče) a -o pri fem. (dnes len vo zvyškoch typu mamko, resp. v nár. typu Haničko); nepôvodná prípona je -u v tvaroch synku, priate f u (z tí-kmeňov). V lok. sg. pôvodná je prípona -e (z psl. -e) pri tvrdých neživotných vzoroch neutr, a mask. dub a mesto a z fem. vo vzore žena a napokon prípona -i pri mäkkých vzoroch všetkých rodov (stroji, poli, ulici); nepôvodná je prípona -ovi (namiesto psl. -é) pri mask. životných vzoru chlap (podľa dat. sg.). V inštr. sg. je pôvodná prípona -om vo vzoroch chlap i mesto (z psl. -omb), ale i -em (z psl. -htnb) v záh. a v časti výchsl. nárečí, ďalej prípona -ou MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 93 (z psl. -oio > -oiu > -ou) i -ú (z psl. -oio > -5 > -«) vo vzore žena (prípona -m, resp. -u je charakteristická pre záp. a vých. slovenčinu); nepôvodná je prípona -om v mäkkých vzoroch s t roj a pole (za psl. -emb), vo vzore hrdina (tu za -ou, resp. -ú, -u z psl. -oio) a z fem. nepôvodná je prípona -ou vo vzoroch ulica a kosť (vo vzore ulica za staršie -eu, vo vzore kosť za staršie -ú). V pluráli pomer medzi pôvodnými, nepôvodnými a novými gramatickými morfémami je takýto: V nom. pl. pôvodné sú prípony -i, -ia, resp. -ä (z psl. -i. -bia) vo vzoroch mask. životných, -á, -ia, resp. -ie vo vzoroch neutier a -é vo vzore hosté (v záp. a vých. nárečiach z psl. -bie); nepôvodné prípony sú y (> -z') v tvrdom vzore dub (z tvaru ak.) a -e (z psl. ak. -é) v mäkkom vzore stroj (za staršiu príponu -i); nové prípony sú -ové v nár. tvaroch typu rodičové (prípona vznikla skrížením prípony -ove z w-kmeňov a -é z /'-kmeňov mask. z psl. -bie) a -ovia, resp. -ovit v tvaroch mask. životných typu synovia, v nár. sinovia, sinová a pod. (prípona vznikla skrížením prípon -ove a -ja, resp. -<2 z psi. -6za). V gen. pl. pôvodná je prípona -ov v tvare synov, resp. v nár. sinou, siná a pod. (psl. w-kmeň), -/ vo vzore kosť (z psl. -wV); nepôvodná je prípona -ov pri mask. vo vzoroch chlap a dub (za psl. tvary chlapb a dgbb čakali by sme tvary gen. pl. chlap a dub, resp. dub), ďalej prípona -/ pri niektorých fem. vzoru u 1 i c a (napr. ruží) a pri niektorých neutrách vzoru pole (pórov, polí); nová je prípona -0 vo vzoroch žena a mest o (po zániku jeru. napr. žen-b > žén-0). V dat. pl. pôvodné sú prípony -om v tvrdých vzoroch mask. chlap i d u b, prípony -ám, -iam vo vzoroch žena a ulica: nepôvodné sú prípony •om v mäkkých vzoroch mask. s t r oj (za psl. -emb), ďalej vo vzore sluha (za psl. -arnh), -iam (v nár. -ärn, -ám) vo vzore kosť a dlaň (za staršie -em. a to z psl. -b/m), -ám, -iam vo vzoroch neutier (za -om, resp. -em). V ak. pl. pôvodná je prípona -y (> -i) pri tvrdom vzore mask. neživotných dub a z fem. vo vzore žena. prípona -e v mäkkom vzore mask. neživotných stroj (z psl. -ě) a z fem. vo vzore ulica, prípona -z pre fem. vo vzore k o s ť. ďalej prípony -á, -ia pri neutrách všetkých vzorov: nepôvodná je prípona -ov pri mask. životných vzoru chlap (tu je podľa gen. pl.) a prípona -e vo vzore dlaň. Vo vo k. pl. sa prípony vyvíjali ako v nom. pl. V lok. pl. pôvodné sú prípony -ách, -iach pri fem., -ech pri mask. v záh. nár. (z psl. -bchb); nepôvodná je prípona -iach vo vzore kosť (za staršie -ech z psl. -bchb), -ách, -iach pri neutr, (za staršie -ech, resp. -ich pri mäkkých z psl. -échb, -ichb); nová je prípona -och pri mask. (vznikla zmenou stavby -ech > -och vplyvom prípon -ov, -om za psl. -ěchh, resp. -ichb pri mäkkých). V inštr. pl. pôvodné sú prípony -ami vo vzore sluha a pri fem. vzorov 94 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA žena a ulic a. -mi v tvare synmi (pôvod, w-kmeň symmi), -i (z psl. -y) vo zvyškoch v nár. (napr. s chlapi); nepôvodné sú prípony -mi pri mask. (z w-kme-ňov za psl. -y), -ami pri vzore kosť (za staršie -mi z psl. kostbmi) a vo vzoroch neutr, (za psl. -y); nové prípony sú -oma pri mask. v nár. (z duálu), -ama, -á/wa v záp. slov. (z duálu fem.). Z prehľadu vyplýva, že v starej slovenčine v staršej fáze jej morfologického vývinu substantiv sa využila z psl. zdedená sústava gramatických morfém takmer maximálne (buď zostali v pôvodných tvaroch, alebo sa nimi tvorili nové tvary). Nové gramatické morfémy vznikali len v malej miere, a to zánikom , slabého jeru (tak vznikla nulová morféma, t. j. -0, typ chlap-b > chlap-0), krížením psl. morfém (tak vznikla morféma -ové z -ove a -é, resp. -ovia z -ove a -ä) a analogickou zmenou v stavbe (napr. zo staršej morfémy -ech vznikla morféma -och podľa prípon -ov, -om). O niektorých osobitostiach viac v historickej paradigmatike. N 2. Vývin gramatických morfém vo vzoroch adjektiv, zámen a čísloviek. V ad- ^ jektivnych vzoroch sa v starej slovenčine v zásade ustálili gramatické morfémy zdedené z psl. zloženého skloňovania, rozumie sa, po kontrakcii. Vzory menného adjektívneho skloňovania (t. j. adjektívne tvary s príponami tvarov substantiv) v starej slovenčine zanikli. Pôvodnými gramatickými morfémami v adjektívnych vzoroch napr. v singulári sú -ý, -á, -é (v stred. slov. -uo), -ého, -ému, -ým, resp. -ieho, -jemu v stred. slov. (z psl. -bib, -aia, -oje, -aiego atď.), v pluráli -í, -é, -ých, -ými (z psl. -iii, -aie, -yié, -biichb atď.), ďalej -ej v dat. a lok. fem., -ou, resp. -ú v inštr. fem. a pod. Nepôvodnou príponou je -om v lok. mask. a neutr. sg. v stred. slov. (podľa lok. tom vo vzore zámena ten), -ého (-ieho) v ak. sg. mask. životných, -ej v gen. fem. sg. (za staršie -é z psl. -yié). (; Nové gramatické morfémy vo vzoroch adjektiv a zámen vznikli najmä v strednej slovenčine. Stalo sa to vo vzore přivlastňovacích adjektiv i zámen. V singulári tu abstrakciou vznikli prípony -ho v gen., -mu v dat., -om v lok. a -ým alebo -im v inštr. (pórov, otcov-ho, otcov-mu alebo tvoj-ho, tvoj-mu). V časti strednej slovenčiny sa tieto prípony využili aj pri iných adjektívach (pórov. dobrí-ho, dobrí-mu od dobrí, resp. dobri-ho, dobri-mu podľa dávni-ho, dávni--mu...). Gramatické morfémy -ho, -mu vznikli abstrakciou od tvarov zámen (napr. to. to-ho. to-mu alebo moje. moje-ho, moje-mu). Vo vzoroch ukazovacích zámen v pluráli sú prípony -ie pre neutr., ďalej -ých, -ým, -ými (nepôvodné) podľa tvarov adjektiv (za psl. -ěclm, -éim, -émi). Nové gramatické morfémy sa uplatňovali najmä vo vzoroch čísloviek. To súviselo s tým, že číslovky sa pôvodne skloňovali ako substantiva a v jednom prípade ako zámeno (jeden ako ten). Nové prípony sú v číslovke jeden, a to -ého, -ému, -ým podľa adjektiv (za psl. -ogo, -omo, -étm), ďalej prípony -och, -om, MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 95 -oma, resp. -omi vo vzoroch dve, dva, tri, štyri (ale tu najskôr ide o prípony -ch, -m, -mi pri koreňovej morféme dvo-, tro- tak ako v nár. tvaroch dvú-ch, dvú-m, tri-ch, íri-m a pod.). Novými gramatickými morfémami sú -ch, -m, -mi vo vzore piati (pórov, piati, piati-ch, piati-m, piati-mi), pretože číslovky päť a vyššie sa v psl. skloňovali ako /'-kmene (petb, peti, peti atd'.). Vcelku možno povedať, že vo vzoroch adjektiv, zámen a najmä čísloviek sa nové gramatické morfémy uplatňovali omnoho častejšie, ako to bolo pri sub-stantívach. Príčinou toho bol zánik starších paradigiem a vzájomné vplyvy medzi vzormi. Tieto vplyvy umožňovala totožnosť vetných funkcií a pri přivlastňovacích adjektívach a zámenách aj význam. Uplatnenie plurálových gramatických morfém -ch, -m, -mi v číslovkách motivoval ich význam (určitý počet), ale aj tendencia tvary utvárať od jednej koreňovej morfémy. Ešte treba azda upozorniť, že tvorenie tvarov novými gramatickými morfémami najmä v strednej slovenčine pripomína aglutinačný princíp. 3. Vývin gramatických morfém v slovesných vzoroch. Pri vývine gramatických morfém v slovesných vzoroch sa tendencia k úspornej (efektívnej) systematike prípon prejavila v najväčšej miere. Z pomerne veľkého počtu osobných prípon, ktoré stará slovenčina zdedila z psl., ustálila sa vlastne iba jedna pre každú osobu bez ohľadu na to, akú kategóriu času tvar vyjadroval. Súviselo to so zánikom aoristov a imperfekta, ktoré osobitnými tvarmi vyjadrovali viaceré aspekty minulého času. Tak zanikli napríklad prípony -ch, -chom, -ste, -ä (z psl. -e), ktoré charakterizovali tvary aoristov, alebo prípony -ach, -aše, -achom, -ašete, -achu (z psl. -acho), ktorými sa tvorilo imperfektum. Pochopiteľne, zanikli aj gramatické morfémy v duáli (-vě, -eta, -ete). Osobné prípony v dnešných slovesných vzoroch majú túto genézu: V 1. os. sg. prípona -m je nepôvodná (je za staršie -u z psl. -q), pôvodná je len pri atematických slovesách byť, dať, vedieť, jesť, mať (psl. jesmb, dami>, včnib, jěmb, imamb). Pôvodná prípona -u je len vo zvyškoch (v malej časti záh. nár. a na severovýchode vých. slov.). V 2. os. sg. prípona -.v je pôvodná (z psl. -šb), nepôvodná je pri atematických slovesách (za psl. -si, t. j. dasi, věsi atd'.), tvar si v 2. os. sg. od slovesa byť vznikol prehodnotením pôvodnej gramatickej morfémy -si (psl. jesi) na tvar. V 3. os. sg. prípony -ie, -e, -í, -á (podľa analýzy nes-ie, padn-e, pros-í, vol-á) sú nové, vznikli prehodnotením tematickej morfémy po zániku pôvod, prípony -t (pórov. psl. padnetb, prositb). V 1. os. pl. prípona -me je nová, vznikla podľa prípony -te v 2. os. pl. za staršie -m (psl. -m.b), pôvodná je prípona -mo v juhovýchodnej strednej slovenčine. V 2. os. pl. prípona -te je pôvodná, nepôvodná je pri atematických slovesách (dnešné tvary dáte, viete, jete sú za psl. duste, věste, jěste). V 3. os. pl. prípony -ú, -ia (-á) sú nové, vznikli zo starších prípon -út, -ät (pórov. psl. nesqtb, prosetb). 96 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Vo vzore minulého času sa tieto osobné prípony uplatňujú v rámci tvarov slovesa byť (v 2. os. tuje relikt si), vo vzoroch budúceho času v tvaroch budem, budeš atcí. Pravda, vo vzoroch minulého času v 3. os. sg. i pl. od slovesa byť zanikli (za staršie prosil je je dnes prosil a za prosili sú je prosili). HISTORICKÁ PARADIGMATIKA V tejto kapitole budeme uvažovať o vzniku a vývine vzorov (paradigiem) čiže o sústave pádov ako o celku. Vývin vzorov sa v starej slovenčine spravidla prejavil analogickým vyrovnávaním vnútri vzoru alebo medzi vzormi, ďalej splývaním alebo krížením starších vzorov, vznikom nových vzorov a ustaľovaním osobitných vzorov v istom ohraničenom priestore. Najstaršiu etapu vzniku a formovania vzorov budeme charakterizovať iba stručným komentárom ku genetickému pôvodu pádov na základe genézy gramatických morfém (p. kap. 34). Zo zmien, ktoré prebiehali vnútri vzorov a medzi vzormi, pozornosť sústredíme iba na zmeny motivované vnútroparadigmatickou analógiou (t.j. analógiou v rámci vzoru) a medziparadigmatickou analógiou (t. j. analógiou medzi vzormi). Napríklad vyrovnávanie gen. a ak. sg. typu chlapa: chlap-0 -* chlapa: chlapa je výsledok vnútroparadigmatickej (vnútrovzorovej) analógie a napr. vyrovnávanie v inštr. sg. typu ženou: ulíceu -* ženou'Suľicou je výsledok medziparadigmatickej (medzivzorovej) analógie. Pochopiteľne, časťou komentára k týmto zmenám sú aj úvahy o príčinách týchto procesov. Ustaľovaniu vzorov s výraznejšími osobitosťami v ohraničených priestoroch budeme venovať pozornosť opisom a výkladom stavu v nárečiach, pravda, iba s hlavným zreteľom na základné javy.7 VÝVIN VZOROV PODSTATNÝCH MIEN Životné podstatné mená mužského rodu Podstatné mená mužského rodu sa v praslovančine skloňovali najmä ako o-kmene (chlapb, rabb ...) a /o-kmene (otbcb, jumcb ...). Len malá časť sa skloňovala ako a-kmene (napr. sluga) alebo w-kmene (napr. sym), resp. /-kmene (napr. gostb). 7 Výsledky vývinu vzorov spravidla podávame v podobe a v znení severozápadnej strednej slovenčiny, ktorá je spisovnej slovenčine najbližšia. Vývin v iných nárečiach sa komentuje v ďalších častiach kapitoly. Ak uvádzame vzory v spisovnej podobe, príčiny uvádzame. MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 97 VZNIK A VÝVIN VZORU CHLAP 35. Dnešný vzor chlap vznikol splynutím alebo presnejšie skrížením psl. o-kmeňov a w-kmeňov, ďalej zánikom z psl. zdedených rozdielov medzi mäkkým a tvrdým skloňovaním. Splývanie psl. vzorov chlap i» a s y n t> sa začalo asi veľmi krátko po zániku jerov. V tomto čase vzor chlap charakterizovali mnohé dvoj t vary (napr. v dat. sg. chlapu/chlapovi atď.). Dnešný stav vznikol teda postupným ustaľovaním jedného z tvarov. 1. Najstarší vzájomný vplyv pôvodných o-kmeňov a w-kmeňov do konečného sformovania sa vzoru chlap znázorňuje táto tabuľka (vychádza sa v nej zo stavu po zániku jerov): o-kmeň w-kmeň Vzor chlap chlap-0 syn-0 > chlap-0 chlapa synu chlapa, sina chlapu synovi chlapovi chlap-0 syn-0 chlapa chlape synu (chlape, sinu) chlape synu chlapovi chlapom, -em synom, -em chlapom chlapi synove > chlapi, sinovia, -ä chlap synov chlapou chlapom synom, -em chlapom chlapy syny chlapou chlapi synove (chlapi) chlapech synoch. -ech chlapoch chlapy synmi chlapmi, -i chlapa syny > — chlapu synovu chlapoma synma Z tabuliek vidieť, že pôvodné (t.j. kontinuitne) tvary vo vzore chlap v sg. sú len nom. chlap a gen. chlapa, v pl. nom. chlapi, dat. chlapom. Nepôvodné (t.j. nekontinuitné) v sg. sú dat. chlapovi (z w-kmeňa), lok. chlapovi (podľa dat. sg.) a ak. chlapa (podľa gen. sg.). V pl. je nepôvodný tvar nom. synovia (skrížením tvarov synove a bratá), ďalej gen. chlapov (podľa w-kmeňov), ak. chlapov (podia gen. pl.), lok. chlapoch (podľa synoch a vplyvom tvarov chlapom, chlapov) a inštr. chlapmi (podľa w-kmeňov). Vo vnútroparadigmatickom vyrovnávaní gen. — ak. v sg. a pl., ako aj v dat. — lok. sg. sa odráža gramatická kategória životnosti, resp. v strednej slovenčine kategória mužskej osoby. 98 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Z osobitostí v nárečiach treba uviesť zachovaný inštr. pl. typu s chlapi, ktorý miestami po zmene y > i splynul s tvarom nom. pl. (pórov, v záp. slov. z vojaci, resp. z vojaci v stred. slov.). V záh. nár. inštr. sg. chuapemje pôvodný (z chlapbmb podľa symnib už v psi.). Tvar chuapech v lok. pl. je podľa synech (z psl. symchb). Niektoré osobitosti v nárečiach vznikli zbližovaním alebo odďaľovaním mäkkých a tvrdých vzorov, resp. ich splývaním. 2. Zbližovanie a napokon splývanie starších mäkkých a tvrdých vzorov bolo charakteristické pre severozápadnú oblasť strednej slovenčiny a k nej priľahlej západnej slovenčiny. Tento proces znázorňuje táto tabuľka: Sg. nom. chlap-0 kováč-0 > chlap-0 kováč-0 dat. chlapu kováčů chlapovi kováčovi lok. chlape kováči chlapovi kováčovi Pl. gen. chlap-0 kováč-0 > chlapou kováčou ak. chlapy kováče chlapou kováčou dat. chlapom kováčem chlapom kováčom lok. chlapech kováčích chlapoch kováčoch V novohradských nárečiach a v časti gemerských nárečí po splynuti starých tvrdých a mäkkých vzorov sa tieto vzory opäť oddialili. Stalo sa tak po zmene á > e po mäkkých konsonantoch. Proces znázorňuje táto tabuľka: Sg. dat. Pl. gen. lok. chlapovi ak. chlapou dat. chlapom lok. chlapoch kováčovi kováčóu kováčom kováčoch > chlapovi chlapou chlapom chlapoch kováčevi kováčeu kováčem kováčech Splývanie starých tvrdých a mäkkých vzorov mužských životných malo osobitný priebeh vo východnej slovenčine. Tu bolo sprevádzané vnútroparadig-matickým vyrovnávaním typu lok. -> ak., gen. pl., resp. gen. -» ak., lok. pl. Názorné porovnanie ukazuje, že to bol proces dôsledný: Pl. chlopi chlopoch, -ou chlopom chlopoch, -ou chlopi chlopoch, -ou chlopami, -oma kovaľe kovaľoch. -ou kovaľom kovaľoch, -ou kovaľe kovaľoch, -ou kovaľami, -oma Tvary typu chlopoch sa ustálili v časti spišských a šarišských nárečí, tvary chlopou zasa v zemplínskej oblasti. Pravda, tento jav súvisí so širšou unifikáciou tvarov v pl. vo východnej slovenčine, ktorá odráža oslabenie vyjadrenia kategórie rodu ako diferenčného kritéria pre paradigmy v pluráli (p. kap. 31,3). MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 99 V češtine sa rozdiel medzi tvrdým a mäkkým skloňovaním prehĺbil po zmene ó > ě (pórov, stčes. dat. sg. oráčěvi, Judášévi). Dnešné tvary typu oráčovi ukazujú, že sa tieto staršie tvary opäť analogicky vyrovnali s tvarmi tvrdého skloňovania a že zostali iba staršie rozdiely. VZNIK VZORU HRDINA 36. Podstatné mená zakončené na -a označujúce mužskú osobu sa v psl. skloňovali ako a-kmeťie ženského rodu (napr. vladyka, sluga, vojevoda a pod.). Po zániku jerov sa staré a-kmene mužského rodu postupne prikláňali ku vzoru chlap. Tento proces v slovanských jazykoch neprebiehal rovnomerne. V slovenčine sa tento príklon uskutočnil takmer dôsledne. Znázorňuje ho táto tabuľka (uvádza sa v nej starší vzor sluga v psl.): sluga > sluha chlap. Pi. slugy > sluhovia chlapi slugy sluhu chlapa slug-b sluhou chlapou sludzč sluhovi chlapovi slugamt sluhom chlapom slugo sluhu chlapa slugy sluhou chlapou slugo (sluha) (chlape) slugy (sluhovia) (chlapi) sludzé sluhovi chlapovi slugachb sluhoch chlapoch slugoio sluhom chlapom slugami sluhami chlapmi sludzč > — slugu slugama V singulári pôvodné tvary v tomto vzore sú len dva: nom. sluha a ak. sluhu (z psl. slugQ), v pluráli len inštr. sluhami (v nár. sluháma z duálu). Ostatné tvary vo vzore sú nepôvodné a sú okrem nom. pl. podľa vzoru chlap (s vyrovnaním gen. — ak. v sg. i v pl.). Nepôvodný tvar v gen. sg. je podľa ak. sg. (prenikol tam vyrovnaním gen. — ak. ako pri iných životných, teda slugy: slugu -* sluhu: sluhu). Toto vyrovnanie sa však neuskutočnilo dôsledne, pretože miestami sa v západnej, najmä však vo východnej slovenčine vyskytuje v gen. sg. pôvodný tvar (napr. od gazdi, od družbi). Čeština si pri tomto vzore zachovala pôvodné a-kmeňové tvary v omnoho väčšom počte (sú to nom. sg. sluha, gen. sg. sluhy, ak. sg. sluhu, vok. sg. sluho, inštr. sg. sluhou a ak. pl. sluhy). Neživotné podstatné mená mužského rodu Vzory neživotných podstatných mien mužského rodu si zachovávajú pôvodný stav vo väčšej miere ako vzory životných podstatných mien. Súvisí to s tým, že v týchto vzoroch nebolo potrebné vyjadriť kategóriu životnosti, čiže vyrovnávať tvary gen. — ak. v sg. i pl. a dat. — lok. v sg. Kategória neživotnosti (v 100 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA strednej slovenčine kategória nie mužskej osoby) sa odrazila iba v pluráli vo vyrovnaní tvarov nom.— ak. v prospech tvarov akuzativu (teda stromi: stromy -* stromy: stromy), inou zvláštnosťou vývinu skloňovania týchto podstatných mien bolo. že najmä v sg. sa zachovali staré rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi. Z jednotlivostí na seba upozorňuje to, že v gen. sg. v týchto vzoroch sa popri pôvodných tvaroch typu duba ustálili aj nepôvodné tvary typu stromu (žiafu, bôľu, hradupodľa w-kmeňa domu). VZNIK A VÝVIN VZORU DUB 37. Osobitosti vo vývine vzoru dub vyniknú v porovnaní vývinu tohto vzoru so vzorom chlap. Sg. dub-0 > dub-0 chlap-0 duba duba, domu chlapa dubu dubu chlapovi dub-0 dub-0 chlapa dube (dub-0) (chlape) dubě dube chlapovi dubom dubom chlapom Pl. dubi > duby (> -i) chlapi dub-0 dubou chlapou dubom dubom chlapom duby duby (> -i) chlapou dubi (duby) (chlapi) dubech duboch chlapoch duby dubmi chlapmi Z porovnania vyplýva, že tento vzor v singulári má na rozdiel od vzoru chlap všetky tvary pôvodné, rozumie sa po náležitých hláskových zmenách (napr. ě > e). Pôvodný je aj gen. sg. domu (tvar w-kmeňa), no tvary gen. stromu, hradu atď. nie sú pôvodné (podľa w-kmeňa domu za staršie stroma, grada). Nepôvodné sú aj tvary lok. sg. typu v potoku (podľa pôvod, domu za staršie v potoce). V pluráli pôvodný je len dat. dubom a ak. duby. Nepôvodný je nom. duby (vznikol vyrovnaním s ak. pl.), ďalej gen. dubou (podľa w-kmeňa domou), lok. duboch, potokoch (podľa tvarov dubou, dubom) a inštr. dubmi (za staršie duby). Vznik tvarov lok. typu v potoku, na stohu, resp. v potokoch, na stohoch súvisí s odstraňovaním starých alternácií typu k/c, t. j. s tendenciou uplatniť vo vzore iba jednu koreňovú morfému (p. kap. 33,1). V nárečiach najviac osobitostí vzniklo v lok. sg. i pl. Vo východnej slovenčine MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 101 sa v lok. sg. uplatnili tvary typu domu (na javoru, v listu a pod.). V západnej slovenčine substantiva na -s, -z majú lok. podľa mäkkých vzorov (napr. na vozi, na nosí). Tieto tvary vznikli analógiou podľa tvarov v mäkkých vzoroch, keď ešte koreň v lok. bol mäkko zakončený (teda vož-e, noš-e -> vož-i, nos-i podľa meč-/...). V lok. pl. sa miestami zachovali pôvodne tvary popri tvaroch nepô-vodných (napr. v stred. slov. popri tvaroch typu duboch, potokoch sa miestami vyskytujú aj tvary typu vjaziech, f^časiech, resp. v^ŇecpalieJ\Turaňie za staršie v_ Ňecpaľiech, f_ Turaňiech). V zásade ide tu len o zvyšky staršieho stavu, takže tu možno hovoriť azda o adverbializácii pádu (lok. má význam „miesta"). V záh. nárečiach sa iste z rovnakých príčin zachovávajú tvary typu ve_ Vajno-rích, v_Levárích. Ináč sú tu bežné tvary typu chlapoch, duboch, ale aj obrazech (podľa i/-kmeňov typu domech z psl. dombcht). Tvary lok. pl. príponou -ech charakterizujú aj susedné moravské a české nárečia. Starý stav v češtine zachovávajú substantiva na -k, -h, -ch (v bocích, na březích, na vrších). Z osobitostí vývinu tohto vzoru treba ešte uviesť tvary typu roke, rohe, vrche v nom. — ak. pl. v časti juhovýchodnej strednej slovenčiny. Tvary vznikli po zmene ky, gy, chy > ki, gi, chi analógiou podľa tvarov nom. — ak. v mäkkých vzoroch (teda rok-i, roý-i, vrch-i-* rok-e, roý-e, vrch-e podľa meč-e...). Ďalej dôležité je vyrovnanie gen. — lok. v pl. vo východnej slovenčine (napr. dubou : duboch -* duboch: duboch alebo dubou: duboch -> dubou: dubou v zempl. oblasti). A napokon je to príklon vzorov životných substantiv zvieracích k vzorom neživotných v pluráli. Tento jav charakterizuje najmä stredoslovenskú oblasť. Prejavuje sa tu ako vyrovnávanie tvarov nom. — ak. pl. (napr. hadi: hadi, orli: orli namiesto očakávaného hadi:hadou, orľi: orlou). Táto osobitosť súvisí so vznikom gramatickej kategórie mužskej osoby v strednej slovenčine ako osobitnej kategórie, na pozadí ktorej sa potom vyčlenila kategória nie mužskej osoby. Táto kategória zahŕňala okrem neživotných substantiv i substantiva životné iné ako mužské osoby, teda aj zvieracie (p. kap. 31, 4). VZNIK A VÝVIN VZORU MEČ 38. Mäkký vzor meč v podstate zachováva kontinuitu s psl. jo-kmeňmi. Dodnes sa vzor meč od vzoru dub odlišuje tými istými tvarmi, ktorými sa odlišovalo skloňovanie o-kmeňov a /o-kmeňov v psl. Je to tvar lok. sg. typu meči (stroji, žiali proti dube. strome). Celkove však vo vývine vzoru meč pôsobili tie isté tendencie ako pri vzore dub. Zachovali sa napr. zhodné tvary v nom. — ak. sg. (meč: meč) a v pl. sa tieto tvary vyrovnali v prospech tvarov v akuzative (pórov, meči: meče -> meče: meče). Pravda, iné tvary vzoru meč sa vyrovnali s tvarmi vzoru dub (za staršie tvary inštr. sg. mečem, dat. pl. mečem, lok. pl. mečich je dnes mečom, mečoch...). 102 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA V nárečiach sa ustálili aj iné nepôvodné tvary. Napríklad vo východnej slovenčine sa vyskytujú tvary lok. sg. typu kraju, jarcu, špitálu. V pl. sa gen. — lok. vyrovnal tak ako pri vzore dub. V novohradských a im priľahlých nárečiach sa po zmene ú > e po mäkkých konsonantoch vzor meč oddialil od vzoru dub (pórov, dubom, mečom, duboch, mečoch -+ dubom: mečem, duboch : mečech). V strednej slovenčine so vzorom meč v pluráli splynuli vzory zvieracích podstatných mien mäkko zakončených (pórov, medvede, zajace, vrabce). Stalo sa to pre tie isté príčiny ako pri vzore dub (p. kap. 37). Vo východnej slovenčine v pl. tvarová unifikácia zasiahla aj vzor m e č (gen. — ak. — lok. pl. mečoch, resp. mečou). V češtine sa po přehláskách ä > é, ú> i mäkký vzor od tvrdého vzoru oddialil (dub. duba, dubu:meč, meče, meči...). V časti moravských nárečí, kde sa tieto zmeny nevykonali, vývin mäkkého a tvrdého vzoru mask. neživotných mal podobný priebeh ako v záh. nárečiach. Podstatné mená ženského rodu sa v praslovančine skloňovali ako a-kmene, /Ví-kmene, /-kmene, w-kmene (napr. svekry, sveknve, luby, ľubbve) a r-kmene. Pre vývin týchto vzorov v starej slovenčine bolo charakteristické, že staré vzory a-kmene a /a-kmene si takmer v celom rozsahu zachovali v nej pôvodné tvary a ostatné z psl. zdedené kmeňové vzory s nimi úplne alebo čiastočne splynuli. Pochopiteľne, v súvislosti s tým sa zachovali aj rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi. 39. Vzor žena z genetického hľadiska možno charakterizovať ako konti-nuitný vzor psl. a-kmeňa, pravda, po náležitých hláskových zmenách. Porovnanie dnešného vzoru s psl. a-kmeňom nás o tom nepochybné presviedča. Vývin vzorov podstatných mien ženského rodu VZNIK A VYV1N VZORU ŽENA Sg. žena ženy > žena ženy (> -i) žene, nohe ženu Pl. ženy > zent ženy (> -i) žčn-0 (> žien-0) ženám ženy (> -i) (ženy > žení) ženách ženě, nože ženo ženo ženě, nože ženoio žene, nohe ženou (-ú) (žena) ženami, zeny ženy ženadrt ženami ženami Paradigmatická tabuľka ukazuje, že vlastne všetky dnešné tvary vo vzore žena sú pôvodné (v gen. pl. po zániku &). MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 103 Najstarší nárečový rozdiel vznikol už v 10. storočí, a to odlišným priebehom kontrakcie v tvare inštr. sg. typu ženoio: v strednej slovenčine ženoio > že-noiu > ženou (tak je aj v spisovnej slovenčine), v západnej a východnej slovenčine ženoio > ženg > ženú, resp. dnes ženu (p. kap. 7). Dnešné tvary ženuof v časti orav. nár. alebo žena v gem. nár. vznikli hláskovým vývinom, pričom tvar ženuof predpokladá pôvodné znenie ženou, ktoré pôvodne charakterizovalo pravdepodobne celú oblasť strednej slovenčiny (p. kap. 7,2). Krátky tvar typu ženou vznikol analogicky podľa ostatných tvarov v sg., ktoré boli a zostali krátke. Podobne vznikol aj krátky tvar inštr. sg. ženu v časti západnej slovenčiny (vo východnej slovenčine krátky tvar je výsledkom straty kvantity vo všeobecnosti). Staré sú aj rozdiely v nárečiach v tvaroch gen. pl. Po zániku jerov z psi. gen. pl. typu službbb, latbkb vznikli napr. tvary služéb, láték v západnej a pôvodne aj vo východnej slovenčine a služéb, látok v strednej slovenčine (tu po vokalizácii b > e, b > o). V západnej i starej východnej slovenčine tvarom služéb a láték sa analogicky vyrovnali aj tvary typu sestr, desk (z psl. sestn, dbskb), t. j. vznikli tu tvary ses t ér, desék. Naproti tomu v severovýchodnej stredoslovenskej oblasti vznikli tvary dosák (aj dasák), sestár a pod., t. j. „úpravou" koreňovej morfémy vkladným á. Mladšie sú tvary gen. pl. typu žení, žabí (podľa kostí, resp. kosci) v časti západnej slovenčiny, resp. aj tvary typu ženou, posteľou v strednej slovenčine. Vo východnej slovenčine tvary gen. pl. typu ženoch (ženou v zemplínskej oblasti) sú nepôvodné. Vznikli v rámci unifikácie tvarov v pl. A napokon nepôvodnými tvarmi sú aj tvary dat. a lok. sg. typu rukí, nohí, muchi (proti žene) a nom. i ak. pl. typu ruke, nohe, muche v novohradskej oblasti s priľahlými územiami. Tieto tvary vznikli analogicky podľa tvarov mäkkého vzoru po zmene ky, gy, chy > kí, gi, chi (p. kap. 19), keď ešte koreňové morfémy v týchto tvaroch boli mäkko zakončené (teda ruk-e —> ruk-i podľa uľic-i, resp. v pl. ruk-i -> ruk-e podľa uľič-e). V západnej a strednej slovenčine sa v rámci tohto vzoru zachovali niektoré zvyšky tvarov duálu (napr. do nohú, rukäma), pravda, majú tu funkciu plurálu. So vzorom žena splynuli takmer všetky staré w-kmene (napr. mrkva, ostrvu, svokra). Niektoré si zachovali ak. sg. vo funkcii nom. sg. (napr. krv. mrkev, ostrv a i.). VZNIK A VÝVIN VZORU ULICA 40. Vzor ulica je kontinuitným pokračovaním psl. mäkkého vzoru tzv. uz-kmeňa. Zachovávanie pôvodných tvarov v tomto vzore vynikne z porovnania dnešného vzoru ulica so vzorom psl. ja-kmeňa. 104 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Sg. ulica > uľica PI. uličě > uľice uličě uľice uliéb uľíc-0 ulici ulici ulicami, uliciam (-äm) uličo uľicu uličě uľice ulice (uľica) uličě (uľice) ulici uľici uličacht uliciach (-ach) uličeio uľicou (-eu) ulicami uľicami Ak odhliadneme od vok. sg., nepôvodným je iba inštr. sg. uľicou a gen. pl. uľíc-0 (za psl. ulič-b). Inštr. sg. uľicou (za staršie uľiceu) vznikol medziparadigma-tickým vyrovnaním podľa tvaru ženou (tak je aj kosťou, krvou, materou). V časti novohradských a gemerských nárečí sa vyskytujú tvary inštr. sg. typu kožieu, ktoré sa niekedy pokladajú za pôvodné tvary /82, II/. Možno ich však vyložiť zo starších tvarov typu kožou hláskovou zmenou kožou > kožeu, pretože tu sú aj tvary kováčevi, kováčech (zo staršieho kováčovi, kováčoch). Nové tvary vznikli vo východnej slovenčine v pluráli unifikáciou tvarov ako v iných vzoroch. Takto sa tu natrvalo ustálili zo starších vzorov dub, meč, žena a ulic a pre plurál vlastne len dva vzory: tvrdý vzor zo starších vzorov dub a žena a mäkký vzor zo starších vzorov meč a ulica. Po náležitých hláskových zmenách toto zaujímavé splynutie starších paradigiem rozličných rodov a iných kategórií v pluráli názorne zobrazujú tieto paradigmatické tabuľky: dubi žení meče uľice duboch ženoch mečoch uľicoch dubom ženom mečom uľicom dubi ženi meče uľice (dubi) (ženi) (meče) (uľice) duboch ženoch mečoch uľicoch dubami ženami mečami uľicami V zemplínskej oblasti tvarom typu uľicoch, duboch zodpovedajú tvary uľicou, dubou, tvarom typu dubami tvary duboma. V češtine sa vzor ulica od vzoru žena značne oddialil. Stalo sa tak po přehláskách á > é, ú > i, resp. po monoftongizácii ié > i (pórov, v sg. nom. žena: ulice, ak. ženu: ulici, v pl. dat. ženám: ulicím atd'.). VZNIK A VÝVIN VZORU KOSŤ A DLAŇ 41. Vzory kosť a dlaň sa vyvinuli z psl. /-kmeňov ženského rodu. Pre vývin týchto vzorov v starej slovenčine je charakteristické ich zbližovanie so MORFOLOGICKÝ VÝVIN c 105 vzorom ulica, zrejme motivované uplatňovaním kategórie rodu ako základného kritéria vnútorného členenia novej deklinačnej sústavy. Pri vzore kosť sa to prejavilo najmä v pluráli a pri vzore dlaň v singulári aj v pluráli. Vzor dlaň je vlastne totožný so vzorom ulica, pravda, bez koncového -a. Výskyt tvarov typu ulic, pivnic, polovic, ale aj kuchiň a pod. v dnešných nárečiach podáva svedectvo, že medzi vzormi ulica a dlaň zbližovacie tendencie boli skutočne silné. Medziparadigmatické vyrovnávanie vzorov kosť a ulica znázorňuje táto tabuľka (vychádza sa v nej zo vzorov od zániku jerov po diftongizáciu ä > ia): Sg. kosť > kosť Pl. kosťi > kosťi kosťi kosťi kosťi kosťi kosťi kosťi kosťcm «-► uľicäm kosťäm i-iam) kosť kosť kosťi kosťi (kosť) (kost) (kosťi) (kosťi) kosťi kosťi kostech <-> uľicäch kosťäch (-iach) kosťú <-► ženou kosťou kosťmi <-* ulicami kosťami Z tabuľky vyplýva, že vo vzore kosť v singulári sú pôvodnými tvarmi nom., ak. kosť, gen., dat., lok, kosťi, v pluráli nom.. ak. kosťi, gen. kostí. Nepôvodný tvar v singulári je inštr. kosťou (podľa ženou), v pluráli dat. kosťiam, lok. kostiach a inštr. kosťami. V západnej a východnej slovenčine inštr. sg. s kostu, s kostú, resp. s koscu treba pokladať za pôvodný a inštr. pl. typu kostáma, koscama za nepôvodný (z duálu). Zhoda areálu výskytu tvarov typu kosťiam, kosťiach, resp. kosťäm, kosťäch (proti kostám, kostách) s areálom zmeny ä > ia naznačuje, že medziparadigmatické vyrovnávanie vzorov kosť a u 1 i c a je staršieho dáta, že totiž jeho začiatky pravdepodobne siahajú pred diftongizáciu ä > ia. Vzor dlaň je výsledkom dôslednejšieho pôsobenia medziparadigmatickej analógie. Svedčí o tom skutočnosť, že v ňom sú tvary podľa vzoru ulica v singulári aj v pluráli. Túto analógiu vysokého stupňa zobrazuje táto tabuľka (so vzormi od zániku jerov po diftongizáciu): Sg. dlaň uľic(ä) > dlaň Pl. dlani uľice > dlane dlani uľice dlane dlani uľíc dlaní dlani uľici dlani dlaňem uľicäm dlaňäm dlaň ulic(u) dlaň dlani uľice dlane dlaň uľic(ä) (dlaň) dlani uľice (dlane) dlani uľici dlani dlaňech uľicäch dlaňäch dlaňú <- -> (ženou) dlaňou dlaňmi uľicämi dlaňami 106 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Porovnávanie v tabuľke prezrádza, že v dnešnom vzore dlaň pôvodnými tvarmi sú len nom. a ak. dlaň, dat. a lok. dlani v singulári a gen. dlaní v pluráli. Ostatné tvary nie sú pôvodné. Ustaľovanie vzoru dlaň je relatívne mladšie a zrejme trvalo dlhší čas. Napríklad v písomnostiach zo 16. a 17. storočia tvary podľa vzoru kosť majú aj tie podstatné mená, ktoré dnes majú tvary podľa vzoru dlaň (pórov, doklady z roku 1606 zelezneg obruczy, siety smie /111 /). Vo východnej slovenčine sú aj v tomto vzore v pluráli tvary unifikované. Totožné sú so vzorom žena (pórov, ženi, ženoch, ženom, resp. žen i. ženou, ženom:kosci, koscoch, koscom ...). V češtine vzor kosť sa v staršom stave zachoval v singulári aj v pluráli (dnes je kost, kosti, inštr. kostí v sg. a kosti, kostí, kostem, kostech, kostmi v pl.). Vývin vzorov podstatných mien stredného rodu Vzory podstatných mien stredného rodu sa vyvinuli z psl. o-kmeňov, io--kmeňov, ďalej zo 5-kmeňov, //-kmeňov a «ŕ-kmeňov. Pre vývin týchto vzorov v starej slovenčine bolo charakteristické, že v singulári sa po zániku jerov ustálili pôvodné tvary, resp. že okrem nom. a ak. tvary sa tu vyvíjali ako vo vzoroch substantiv mužského rodu, no v pluráli sa okrem nom. a ak. vyrovnávali s tvarmi vo vzoroch substantiv ženského rodu. Tento zaujímavý odklon v pluráli bol výsledkom spolupôsobenia vnútroparadigmatickej i medziparadigmatic-kej analógie. Východiskom pre pôsobenie vnútroparadigmatickej analógie v pluráli boli „dlhé" tvary nom. a ak. pl. typu mestá mestám, mestách (za staršie městóm, městech). Východisko pre pôsobenie medziparadigmatickej analógie mohol byť gen. pl. (pórov, mést-0: žén-0). Tvary gen. pl. typu polí (podľa kostí), ako aj tvar inštr. pl. mestami (za staršie městy) svedčia, že analogické pôsobenie medzi vzormi stredného a ženského rodu jestvovalo. Ukazuje sa teda, že kategória stredného rodu vo vzoroch substantiv sa osobitne odráža vlastne len v nom. a ak. v sg. i v pl. Tak to bolo aj v psl. deklinačnej sústave, a preto príčiny „nesamostatného'" vývinu vzorov stredného rodu budú v jeho vnútornej povahe, t.j. v „neutrálnom" vzťahu k prirodzenému rodu. VZNIK A VÝVIN VZORU MESTO 42. Vzor mest o vznikol z psl. o-kmeňov stredného rodu. Túto kontinuitu a zblíženie so vzorom žena v pluráli znázorňuje táto tabuľka (po zániku jerov): MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 107 Sg. město > mesto PI. mestá ženy > mestá města mesta měst-0 žén-0 miest-0 městu mestu městóm ženám mestám město mesto mestá ženy mestá město (mesto) mestá (ženy) (mestá) městě mesťe městech ženách mestách městom mestom městy ženami mestami Z porovnania vyplýva, že v singulári sú všetky tvary pôvodné (mesto, mesta, mestu za staršie-wiésío. města, městu atď.), no v pluráli pôvodný je len nom. a ak. mestá. Tvary dat. mestám, lok. mestách a inštr. mestami sú nepôvodné. Vcelku možno povedať, že tento vzor sa v singulári vyvíjal ako vzor dub (pórov. lok. mlieku, bruchu, potoku, sluchu) a v pluráli ako vzor žena (pórov, gen. pl. miest-0, pier-0 ako žien-0, resp. jadier-0, hrozien-0 ako sesťier-0, jedál-0ako ihál-0, v záp. slov. jadér-0, hrozén-0). Vo východnej slovenčine tvary v pluráli sa, pochopiteľne, unifikovali ako pri ostatných vzoroch substantiv. Vzor mest o zaznamenal osobitný vývin v záhorských nárečiach. Tu v pluráli nom. a ak. má od pôvodu krátke formy (napr. mjesta, slova). Ostatné tvary v pluráli sa vyvíjali podľa vzoru žena (dnes je mjestám, mjestách, mjestami), pravda, okrem gen., ktorý zachováva starší stav po zániku jerov (pórov, mjest proti dubu). V susedných moravských a českých nárečiach tvary nom. a ak. pl. sú tiež krátke města, slova. V gen. a dat. pl. sú tvary měst, městům, v lok. pl. městech a inštr. pl. mestami. VZNIK A VÝVIN VZORU PO L F. 43. Vzor pole vznikol z psl. jo-kmeňov stredného rodu. Vo vývine v starej slovenčine ho zasiahli tie isté tendencie ako vzor mesto, no s tým rozdielom, že v pluráli sa uplatnil vplyv vzoru ulica. Názorne vývin tohto vzoru zobrazuje tabuľka (po zániku jerov a pred diftongizáciou): Sg. poľe > poľe Pl. poľa uľice > poľa (-ja) poľa poľa poľ ulíc. kosťí poľi, sŕdc poľu poľu poľem uľicäm poľäm (-iam) poľe pole poľa uľice poľa (-ja) poľe (poľe) poľa (uľice) (poľa) (-ja) poľi poľi poľich uľicäch poľäch (-iach) poľem poľom poľi uľicämi poľämi Z tabuľky vidieť, že v singulári sú tvary pôvodné okrem inštr. (podľa tvaru mestom). Tvar inštr. sg. poľem (miestami polen) v novohradských nárečiach a v časti gemerských nárečí vznikol asi po zmene ó > e, pretože v tých istých 108 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA nárečiach sú aj tvary kováčevi, kováčech, ktoré predpokladajú staršie znenie kováčovi, kováčoch (p. kap. 35). Zblíženie pôvodných mäkkých a tvrdých vzorov stredného rodu sa vo väčšej miere uskutočnilo v juhozápadoslovenských nárečiach. Stalo sa to po zmene ä > á a po strate mäkkosti spoluhlások (pórov, dnešné mestám, mestách, mestá-ma: polám, polách, polárna). Tento zbližovaci proces zrejme motivoval aj vyrovnanie tvarov v nom. a ak. sg. (dnes v záp. slov. je vajco, pleco, strniščo, ojo, ale more, pole). V záh. nár. sa vzor pole vyvíjal spolu so vzorom mesto (ale v gen. pl. je aj tu tvar polí podľa kosci). V podstate sa však mäkké a tvrdé vzory stredného rodu aj tu zblížili. Zbližovacie procesy prebiehali aj vo východnej slovenčine, pravda, tu boli motivované uniíikačnými tendenciami v pluráli (je tu poľa, poľoch, poľom ...). Zo zmien v singulári je tu dôležité vyrovnanie tvarov nom. a ak. v prospech tvarov tvrdého vzoru (je tu pľeco, šer co, poľ o ako šeno). Ostatné tvary v singulári sa tu vyvíjali ako tvary vo vzoroch neživotných podstatných mien mužského rodu (pórov. lok. pľecu, šercu a pod.). V češtine sa mäkký vzor pole od tvrdého vzoru mesto značne oddialil v súlade s vývinom vzorov mužského a ženského rodu. Stalo sa to po přehláskách a diftongizáciách, resp. po monofton-gizáciách starších dvojhlások. Po přehláskách vznikli v rámci mäkkého vzoru viaceré rovnaké (homonymné) tvary. Tak napr. po prehláske á > ě v nom., gen. a ak. sg. v rámci mäkkého vzoru vznikol iba jeden tvar (napr. nom. moře, gen. moře, ak. moře proti město, města, město), po prehláske ú > i v dat. a lok. sg. tiež vznikol iba jeden tvar (napr. dat., lok. moři proti městu, městě). Po monoftongizácii starších dvojhlások vznikli rozdiely aj v pluráli (porov. městům, městech, ale mořím, mořích). Osobitosti vo vývine vzorov podstatných mien Zo starších vzorov v slovenčine osobitný vývin mali vzory s kontrahovanými príponami a vzory konsonantických kmeňov zdedených z praslovančiny. Kontrahované prípony mali tvary takých substantiv, ktoré v psl. tvorili tvary gramatickými morfémami 7'0-kmeňov a ja-kmeňov pomocou tematickej morfémy -bi- (napr. znamemi-e, znamemi-a atd'.). Z psl. konsonantických kmeňov stará slovenčina zdedila vzory h-kmeňov, .v-kmeňov, r-kmeňov a «/-kmeňov. Tieto kmene okrem toho. že mali zvláštnosti v stavbe koreňových morfém, najmä v sg. mali aj odlišné gramatické morfémy. Tieto staré vzory síce v slovenčine splynuli alebo podstatne sa zblížili so základnými vzormi, no niektoré osobitosti si zachovali dodnes. VZNIK A VÝVIN VZORU ZNAMENIE 44. Vzor znamenie sa vyvinul z psl. 6/0-kmeňov, ktoré v psl. mali prípony jo-kmeňov stredného rodu pripojené pomocou -bi-. To, že to bol vzor MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 109 stredného rodu. rozhodlo, že v pluráli sa vyvíjal ako ostatné vzory stredného rodu čiže pod vplyvom vzoru ulica. Celkový vývin vzoru z n a m e n i e v starej slovenčine v porovnáni s psl. vzorom pred kontrakciou so vzorom po kontrakcii a diftongizácii zobrazuje táto paradigmatická tabuľka: Sg. znamenbie > znamenbia znamenbiu znamenbie znamenbie znamenbii znamenbibirib. (-biemb) PI. znameňé (-ä) > znamenie (-ia) znamená znamenia znameňú znameniu znameňé znamenie znameňé (znamenie) znamení znamení znamením (-ém) znamením znamená > znamenia znamení znamení znameňém znameniam znamená znamenia znamená (znamenia) znameních znameniach znamení znameniami znamenbia > znamenbib znamenbienib znamenbia znamenbia znamenbiicŕľb znamenbii V singulári má vzor všetky tvary pôvodné. V inštr. sg. z dvoch možností sa v starej slovenčine presadil tvar znamením (z psl. znamemibmb), pretože tvar znameňém bol v dat. pl. V pluráli pôvodnými tvarmi sú iba nom., ak. znamenia a gen. znamení. Tvary dat. znameniam, lok. znameniach a inštr. znameniami nie sú pôvodné. Vznikli tak ako tvary v ostatných vzoroch stredného rodu v pluráli (analogicky podľa tvaru znamená a podľa mäkkých vzorov ženského rodu). Nepôvodný je tvar nom. a ak. sg. znamenia (-ä, -ei) v strednej slovenčine. Pôvodom to môže byť tvar genitívu sg., ktorý do nominativu (i akuzativu) prenikol abstrahovaním z výrazov s hromadným významom typu viac obilia -> nom. — ak. obilia, mnoho kameňia -> nom. — ak. kameňia, alebo tvar nom. — ak. pl. neutier typu znamenia, ktorý by sa bol najprv uplatnil na základe významu hromadnosti pri vzoroch neutier typu lísťie a potom zovšeobecnel. Vo východnej slovenčine sa osobitný vzor z podstatných mien tohto typu neutvoril. Po všeobecnej strate kvantity pôvodný vzor znameňé splynul so vzorom pole v sg. i pl. (dnes je tu vesele, věšela, vešelu v sg., resp. veselá, vešeloch, veselom v pl.). VZNIK A VÝVIN VZORU PANI 45. Vzor pani sa vyvinul z psl. b/a-kmeňov. ktoré mali prípony ia--kmeňov pripojené ku koreňom pomocou -bi- (v nom. bola prípona -bii). Po 110 e VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA kontrakcii v tomto vzore vznikol rovnaký tvar paní v nom., dat. a lok. sg., resp. v gen. pl. Tvarypaňé v gen. sg. apaňú v ak. sg. boli zasa totožné s tvarmi adjektiv (gen. dobré, ak. dobrú...). Tieto zvláštnosti v pôvodnom vzore boli pravdepodobne príčinou jeho odlišného vývinu v singulári a pluráli. V stredoslovenskej oblasti dlhé tvary v singulári dali podnet na zblíženie tohto vzoru so vzorom mäkkých adjektiv ženského rodu. aby napokon s ním splynuli. Takto zo staršieho vzoru v sg. paňí, paňé, paňí, paňú, paňí, paňú vznikol vzor pani. paňej, paňej, paňú, paňej, s paňou. V nom. sg. býva tu aj krátky tvar pani. V singulári.sú tu teda iba nepôvodné tvary, pravda, okrem tvaru akuzativu (ten je však s ak. sg. mäkkých adjektiv totožný). Naproti tomu sa v pluráli v strednej slovenčine zachovali pôvodné tvary (napr. paňie, paní, paňiam z psl. panbié, pamib, pamiamb). V singulári sú nepôvodné tvary aj v západnej slovenčine. Tu však pôvodný vzor pani v singulári stratil dlhé tvary a splynul s mäkkým vzorom ženského rodu (v záh. nár. je napr. pani. pane, pani, paňu, pani, s paňú), resp. tvary vzoru majú prípony tvrdého i mäkkého vzoru (nom. pani, gen. pani, dat. pane i pani, resp. aj panéj a pod.). Rozkolísanost' v južnej časti západnej slovenčiny súvisí so zánikom mäkkého ň. Tvary v pluráli azda okrem nom. a ak. (je tu pane, resp. pane i pani) možno pokladať za pôvodné (gen. paní, dat. panám, lok. panách ...), pravda, ak sa vyskytujú (v pl. býva panički, paničék,paničkám atď.). Vo východnej slovenčine tento vzor v pluráli má tvary unifikované ako iné vzory ženského rodu (pane, paňoch, paňom atď.). V zdvorilostných výrazoch alebo s priezviskom i s menom sa aj v nárečiach spravidla používa nesklonný tvar nom. sg. pani (pani učiteľka, pani učiteľke atď.). Zánik starých vzorov konsonantických kmeňov 46. V praslovančine medzi konsonantické kmene patrili podstatné mená. ktorých tvary sa tvorili bez samohláskovej tematickej morfémy, t. j. prípony sa pripájali priamo ku koreňu zakončenému na konsonant. Charakteristickou črtou týchto vzorov bolo. že pri tvorení tvarov sa okrem vlastných prípon (pórov, kamy, kamen-e, kamen-i...) využívali prípony /-kmeňov (napr. v inštr. sg. kamenbmb, dat. pl. kamemmb, lok. kamemehb a v inštr. pl. kamemmi). V gen. pl. bol tvar totožný s tvarom gen. pl. o-kmeňov (kamem). Ukazovateľom kmeňovej príslušnosti boli tvary gen. sg.. pretože v tvare nom. sg. kmeňová (lepšie by bolo hovoriť o koreňovej) spoluhláska zanikla pôsobením tendencie k otvorenosti slabiky (napr. slovos, slovese slovo, slovese). 1. Zánik vzoru psl. /i-kmeňov. Stará slovenčina z praslovančiny zdedila n-- k mene mužského a stredného rodu. MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 111 Skloňovanie starých «-kmeňov mužského rodu sa v slovenčine nezachovalo. Vzor w-kmeňov úplne splynul so vzorom stroj. Podľa tohto vzoru sa vyrovnal aj nom. — ak. v singulári aj v pluráli. Zánik pôvodného vzoru m-kmeňov mužského rodu znázorňuje táto tabuľka (porovnáva sa psi. vzor i vzor po zániku jerov): k a my > kamy > kameň kamene kamene kameňa kameni kameni kameňu kamenb kameň kameň kamy kamy (kameň) kamene kamene kameni kamenbmi kamenem kameňom kamene > kamene > kamene kameni. kamen kameňou kamenbmi. kamenem kameňom kamene kamene kamene kamene kamene (kamene) kamenbchi. kamenech kameňoch kamenbmi kameňmi kameňmi Porovnanie vzorov ukazuje, že v singulári pôvodným tvarom je len ak. kameň a v pluráli tvary nom., ak. kamene a inštr. kameňmi. Z tvarov v nárečiach za pôvodné možno pokladať tvary gen. sg. typu jačmeňe, remeňe (napr. v turč. nár.). Za stopu starého w-kmeňa sa pokladá aj tvar lok. sg. ustrnutý v adverbiu vo dne (proti lok. sg. o dni). Staré h-kmene stredného rodu slovenčina v ranej fáze svojho vývinu prevzala v podobe sěma, semene, sěmeňi, ramä, ramene, rameni (za psi. sěme, semene, semeni...). Ani toto skloňovanie //-kmeňov sa nezachovalo. Dnes staré H-kmene sa skloňujú podľa vzoru mesto. Podľa tohto vzoru sa vyrovnala aj ich koreňová morféma v rámci vzoru, a tak za staršie tvary semä, semene, semeňi je semen-o, semen-a, semen-u ... V strednej slovenčine pôvodné tvary semä, ramä, vemä a pod. sú živé dodnes (pozná ich aj spisovná slovenčina). Zvyšok tvaru ak. sg. starých //-kmeňov stredného rodu sa zachoval aj v častici najmä z pôvodného předložkového výrazu na ime (k nom. sg. ime „meno"). 2. Zánik skloňovania s-kmeňov. Medzi psl. s-kmene. ktoré stará slovenčina zdedila, patria napr. substantiva slovo, nebo, kolo, čudo, pochopiteľne, s dvoma koreňovými morfémami v rámci vzoru (napr. slovo, sloves-e, sloves-i...). Boli to substantiva stredného rodu, preto všetky splynuli so vzorom mesto, pričom sa zovšeobecnil „skrátený" koreň, ktorý bol v nom. a ak. sg. (dnes je slov-o, slov-a, slov-u tak ako mest-o, mest-a, mest-u atď.). A tak v novej paradigme 112 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA pôvodnými tvarmi sú vlastne len tvary nom. a ak. v singulári. Čiastočne sa uplatnili aj pôvodné „neskrátené" koreňové morfémy v rámci vzoru, no nový vzor nevznikol, pretože aj od týchto koreňových morfém sa tvorili tvary podľa vzoru mesto alebo pole (pórov, koles-o, koles-a, koles-u, resp. nebes-ia, nebies-0, nebes-iam). 3. Zánik skloňovania r-kmeňov. Stará slovenčina zdedila asi len dve substantiva, ktoré v psl. boli r-kmeňmi, a to mat i a dci (z psl. dhkti), rozumie sa, s dvoma koreňovými morfémami v rámci vzoru imati, mater-e, mater-i, resp. dci, dcer-e, dcer-i atď.). Obidve boli ženského rodu, no ich skloňovanie sa nevyvíjalo rovnako. Kým podstatné meno dci sa úplne priklonilo k vzoru žena (dnes spis. dcér-a, dcér-y, dcér-e, v nár. céra, céri, cére), podstatné meno mat i si pôvodné tvary sčasti zachovalo. V singulári po vyrovnaní nom. a ak. sa ustálili pôvodné tvary okrem inštr. (pórov. spis. mater, matere, materi, mater, materi, ale materou podľa ženou za staršie materú z psl. materbio). V nárečiach sa zachováva aj pôvodný nom. sg. maň {mať, maci). V pluráli by mohli byť pôvodnými tvarmi iba nom. a ak. matere. Ostatné tvary nie sú pôvodné (gen. pl. materí je podľa gen. pl. kostí, dat., lok. a inštr. pl. sú podľa vzoru žena alebo ulica). 4. Zánik skloňovania /if-kmenov. Psl. w-kmene stará slovenčina zdedila napr. v podobe ťeľä, ťeľäťe, kozia, kozľäťe (z psl. tele, telete ...). Aj tento vzor v starej slovenčine zanikol. Keďže išlo o podstatné mená stredného rodu (spravidla o pomenovania mláďat), priklonili sa k vzorom stredného rodu. Charakteristické pre vývin skloňovania »í-kmeňov v starej slovenčine bolo, že si v rámci vzoru v sg. zachovali z psl. zdedené dve koreňové morfémy (pórov, teľ-a, teľať-a, telať-u ...). Inou osobitosťou ich vývinu bolo, že v singulári sa priklonili k vzoru pole, no v pluráli k vzoru mesto (pórov. spis. teľa, teľaťa, teľaťu, ale teľatá, teliat, teľatám atď.). V pluráli vznikla aj ďalšia osobitosť. Popri tomto vzore vznikol skrížením so vzormi substantiv stredného rodu na -ence, -ce nový vzor. Takého pôvodu sú napr. tvary telence, húsence, prasce a pod. Takto vznikli dvojtvary (napr. húsatá j húsence) alebo sa ustálil jeden z nich (napr. v západnej slovenčine sú častejšie tvary húsence, prasce, telce, v strednej slovenčine húsatá, prasatá). Podobným spôsobom vznikli aj tvary dievčatá a dievčence. Zaujímavé je, že nové substantiva na -ence, -ce majú napr. v spis. slov. v pluráli tvar dat., lok. a inštr. podľa vzoru mužských podstatných mien (pórov, telence, teleniec, telencom, telence, telencoch, telencami). Tento jav si možno vysvetliť vplyvom vzorov na -enec, -ec, ktoré sú mužského rodu (pórov, vrabecvrabcom, vrabcoch, vrabcami). Napokon zvyškom tvarov psl. konsonantických kmeňov je aj nom. pl. podstatných mien na -teľ, -an typu učitelé, Trnavčané, ktoré sa vyskytujú v časti západnej slovenčiny (pôvod, prípona -e sa predĺžila podľa nom. pl. hosté z psl. gostbie). MORFOLOGICKÝ VÝVIN «113 V češtine staré tvary konsonantických kmeňov sa zachovávajú vo väčšej miere, najmä v singulári (pórov, kuře, kuřete, kuřeti atď.). V pluráli sa staré konsonantické kmene v češtine priklonili k vzoru město, pravda, s koreňom kuřet-. Podstatné mená typu nebesa majú lok. pl. nebesích (podľa vzoru moře). A napokon aj v češtine popri pôvodných tvaroch typu břímě, plémě sú časté tvary břemeno, plemeno, ktoré sa skloňujú podľa vzoru město. Podrobnejšie o vývine psl. vzorov v slovenčine J. Stanislav /82, II/, R. Krajčovič /42/, v štúdiách E. Pauliny /72, 73/. A. Habovštiak /19/, I. Kotulič /37/, skôr V. Vážný ,'101/, v češtine D. Šlosar Stará slovenčina zdedila z praslovančiny tvrdý a mäkký vzor menného a zloženého skloňovania adjektiv. Menné skloňovanie malo tvary s príponami podstatných mien (napr. dobr-0, dobr-a, dobr-u atď.). Toto skloňovanie adjektiv sa používalo vtedy, keď bola reč o vlastnostiach neprítomnej, neznámej veci alebo osoby. Menné skloňovanie adjektiv prezentovalo teda kategóriu neurčitosti. Tvary psl. zloženého skloňovania adjektiv sa skladali z menného tvaru a príslušného tvaru psl. zámena h>, ia, ie (teda dobn-ib, dobra-iego, dobru-iemu atď., dobra-ia, dobry-ié, dobrě-ii...). Prítomnosť psl. ukazovacích zámen ib.ia, ie v tvaroch podáva svedectvo, že zložené adjektívne skloňovanie vyjadrovalo kategóriu určitosti, t.j. používalo sa vtedy, keď bola reč o prítomnej alebo známej veci, osobe. 47. Po zániku jerov vzory menného skloňovania adjektiv v starej slovenčine mali takéto tvary (uvádzame tvrdý vzor): /51/. VÝVIN VZOROV PRÍDAVNÝCH MIEN Zánik vzorov menného skloňovania prídavných mien Sg Mužský rod dobr-0 chlap-0 dobra chlapa dobru chlapu dobr-0 chlap-0 dobré chlape Stredný rod dobro slovo dobro slovo Ženský rod dobra žena dobry ženy dobré ženě dobru ženu dobré ženě dobrom chlapom dobrou ženou Pl. dobři chlapi dobr-0 chlap-0 dobra slová dobry ženy dobr-0 žén-0 dobrom chlapom dobry chlapy dobrech chlapech dobry chlapy dobra slová dobrám ženám dobry ženy dobrách ženách dobrami ženami 114 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Du. dobra chlapa dobru chlapu dobroma chlapoma dobrě slově dobrě ženě dobru ženu dobrama ženama Vzory menného skloňovania adjektiv v starej slovenčine začali zanikať akiste už v ranej fáze jej vývinu. Ich zánik súvisel aj s tým, že sa psl. kategória určitosti a neurčitosti v starej slovenčine neaktualizovala a prestala sa vyjadrovať aj formálne. O tom, že istý čas stará slovenčina menné vzory adjektívneho skloňovania mala. dosvedčujú formy miestnych názvov typu Naugrad [79]: Novgrad (t. j. Nov grad), Starhrad [121]: Stargrad (t. j. Star grad) a pod. No v listinnom materiáli od 15. storočia, ale aj v dnešných nárečiach (i v spisovnej slovenčine) možno sledovať už iba stopy po týchto vzoroch v podobe tzv. ustrnutých tvarov. Také tvary napr. sú dlžen, dlžná, dlžno, hoden, hodna, hodno, vinen, roven, resp. možno, jakživ (psl. živb). Patria sem aj tvary nom. sg. přivlastňovacích adjektiv otcov, otcova, otcovo, matkin, matkina, matkino (tvary mali oporu v tvaroch přivlastňovacích zámen typu môj, moja, moje). Nom. a ak. neutier je zachovaný v příslovkách často, málo, mnoho, plno a pod. Často ustrnuli aj předložkové pády (napr. nom., ak. sg. neutier naľahko, nakrátko, naľavo, nanovo, gen. sg. donaha, dokola, z čistá jasna, ak. sg. maskulín vozvysok, voslep, dat. sg. potichu, lok. sg. nažive). Ba aj podstatné mená typu teplo, sparno, leto (psl. lětb „pekný") boli pôvodne mennými tvarmi adjektiv (nom., ak. sg. neutier). Stopy po mäkkom vzore menného skloňovania prídavných mien sú zriedkavejšie. Za takúto stopu sa napr. pokladá koreň nic v nár. príslovke dolunicki (t. j. dolu-nic-ki „tvárou k zemi"). Gen. sg. je zachovaný v príslovke zvlášča (pórov, čes. zvláště), dnes zvlášť a varí nom. pl. v príslovke peši. V českých a moravských nárečiach staré menné tvary prídavných mien sa vyskytujú omnoho častejšie. Najviac však v nom. sg. (napr. bohat, bos, hotov, zdráv, nemocen, pamětliv, prost, práv, poslušen, samoten, schopen, šťasten). Niekedy sa vyskytujú aj tvary dat. sg. (napr. býti pamětHvu) alebo iné tvary (napr. učiním tě šťastna). Gramaticky sa tieto staré formy v češtine využivajú v doplnku alebo v mennom prísudku (napr. cítiti se povinen, přišel bos). Slovenčina takéto konštrukcie dnes nemá. 48. Po rozpade a zániku vzorov menného skloňovania adjektiv sa v starej slovenčine natrvalo uplatnili iba vzory nového skloňovania, ktoré vzniklo po kontrakcii. Geneticky tieto vzory súvisia s psl. vzormi zloženého skloňovania adjektiv. Tvary tohto psl. skloňovania adjektiv sa skladali z menného tvaru adjektiv a tvaru zámen it>, ia, ie (dobrb-ib, dobra-iego, dobru-iemu atdľ). resp. v inštr. sg. a dat., lok. pl. z koreňovej morfémy dobry a príslušných tvarov Vývin vzorov zloženého skloňovania prídavných mien MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 115 uvedených zámen (napr. inštr. sg. dobry-iimb, dat. pl. dobry-iimb, lok. pl. dobry--iichb). Vývinová súvislosť dnešných spisovných vzorov adjektiv s psl. vzormi zloženého skloňovania vynikne z porovnania týchto paradigmatických tabuliek (vychádza sa z psl. tvrdého vzoru pre mužský a ženský rod). Mužský rod Ženský rod Sg. dobrtii> > dobrý dobraia > dobrá dobraiego dobrého dobryiě dobrej dobruiemu dobrému dobrěii dobrej dobrbib dobrý, dobrého dobroio dobrú dobrěiemb dobrom, dobrém dobrěii dobrej dobryiimi. dobrým dobroio dobrou, dobrú Pl. dobriii > dobrí dobryiě > dobré dobn>iiehi> dobrých dobrbiiclrb dobrých dobryiinn, dobrým dobryiimi. dobrým dobryiě dobrých dobryiě dobré dobryiicht dobrých dobryiichb dobrých dobryiimi dobrými dobryiimi dobrými Du. dobraia > — dobrěii > — dobryiu dobruiu dobryiima dobryiima Pravda, tabuľky okrem toho, že poukazujú na genetickú súvislosť medzi vzormi, podávajú svedectvo aj o ďalších osobitostiach vývinu nových vzorov adjektiv. Z nich totiž vyplýva, že vo vývine nových vzorov adjektiv sa odrazil vzťah k vzorom zámen i k substantívam. Vzťah k vzorom zámen sa prejavil v analogickom vyrovnaní niektorých tvarov (pórov. lok. sg. mask. a neutr. dobrom podľa tom, gen., dat., lok. sg. fem. dobrej podľa tej, a naopak, napr. tvary tých, tým sú podľa dobrých, dobrým ...). Vzťah k substantívam sa prejavil v rešpektovaní substantívnych gramatických kategórií, najmä kategórie rodu, životnosti, resp. mužskej osoby (v strednej slovenčine). Kategória rodu sa napr. odrazila v tvaroch nom. sg. (pórov, dobrý, dobrá, dobré, resp. dobruo v stred, slov.). Kategória životnosti sa prejavila odlíšením nom. a ak. sg. i pl. využitím tvaru gen. sg. i pl. (pórov, zmenu dobrý muž: dobrý muž -+ dobrý muž: dobrého muža v nom. a ak. sg.). Tvary, ktoré odrážajú vzťah k vzorom zámen a substantívnu kategóriu životnosti pri mask. a neutr., sú nepôvodné (napr. ak. sg. dobrého, lok. sg. dobrom, gen. sg. fem. dobrej). Ostatné tvary sú pôvodné. 116 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA V starej slovenčine sa však vzory prídavných mien nevyvíjali rovnomerne. Najviac kontinuitných tvarov sa zachovalo v západnej slovenčine (tuje aj lok. sg. dobrém). Vo východnej slovenčine v lok. sg. je tvar dobrim podľa inštr. sg. Okrem toho na juhovýchode tejto časti slovenčiny sú tvary dobroho, dobromu podľa who. tomu. Ale tu je už v susedstve oblasť ukrajinčiny. Najviac osobitostí vývin vzorov adjektiv zaznamenal v stredoslovenskej oblasti. Zo starších tvarov sa dobre zachováva tvar nom. a ak. sg. neutr, dobruo (v i peľ. oblasti dobro, v gem. oblasti dobrua z dobruo) a tvar inštr. sg. fem. dobrou (v gem. oblasti dobro). Tvary dobrieho, dobriemu v severozápadnej strednej slovenčine sú tiež pôvodné. No tvary dobrího, dobrímu v centre stredoslovenskej oblasti nie sú pôvodné. Vznikli asi zo zovšeobecneného koreňa dobrí (nom. sg. mask.) pridaním nových prípon -ho, -mu (p. kap. 34,2). V strednej slovenčine totiž tendencia unifikovať vo vzore jednu koreňovú morfému podľa nom. sg. mask, v adj. a zám. skloňovaní bola silná (pórov, ocou, ocou-ho, ocou-mu, resp. muoj, mijoj-ho, nujoj-mu). Krátke tvary typu dobrího, dobrímu, tiež známe z centra stredoslovenskej oblasti, vznikli ďalším tlakom unifikačných tendencií, a to zovšeobecnením prípon skrátených pravidlom o rytmickom krátení (podľa dúuniho, dáunimu). V hornoipeľ. oblasti sú tvary dobrého, dobrému, ale aj veľkiho, veľkimu. Tvary dobrého, dobrému vznikli zrejme z tvarov dobryho, dobrymu po zmene y > e. Tvary veľkiho, veľkimu vznikli ako tvary dobrího, dobrimu v susednej oblasti, pretože po velárach v ipeľ. nár. nastala zmena y > i, resp. j > í (p. kap. 19). V strednej slovenčine nepôvodný je aj tvar lok. sg. mask. a neutr, dobrom. Vznikol podľa zám. tvaru lok. sg. tom. Stalo sa to asi v čase, keď sa odstraňovali psl. alternácie k;c, h/z, ch/s (pórov, zmenu lok. sg. cem -> kom podľa tvaru tom). V pluráli sa vo vzoroch adjektiv v starej slovenčine spravidla ustálili pôvodné tvary. Nepôvodný je tvar nom. a ak. neutra. Namiesto tvaru dobrá sa v slovenčine ustálil tvar dobré. V tejto zmene sa odrazila kategória mužských životných (pórov, dobrí muži: dobré ženy, deti, domy), resp. v strednej slovenčine kategória mužskej osoby (pórov, dobrí muži: dobré ženi, deň, domí, medvede). Vo východnej slovenčine v nom. pl. je pre všetky rody jeden tvar (napr. dobre sinove, dobre ženi, dobre dzeci). A napokon v inštr. pl. sú najmä v západnej slovenčine staré duálové tvary (dobrímu, pekníma). Mäkké vzory prídavných mien (napr. cudzí, cudzieho ...) sa v zásade vyvíjali ako tvrdé vzory. Po strate mäkkosti spravidla splývali s tvrdými vzormi (pórov, v stred. slov. dobrieho, dobriemu i cudzieho, cudziemu, resp. v záp. slov. dobrého, dobrému i cudzého, cudzému). V češtine tvary inštr. sg. fem. typu chudou, bohatou vznikli diftongizáciou prípony -ú > -ou (tak ako súd > soud, kút > kout), a nie sú teda totožné so stredoslovenskými tvarmi. Pôvodný mäkký a tvrdý vzor adjektiv sa v češtine oddialili hláskovými zmenami (pórov, pěší, pěšího, pěšímu proti MORFOLOGICKÝ VÝVIN e 117 chudý, chudého, chudému ...). V pluráli sa staré tvary nom. a ak. neutier zachovávajú (napr. velikú zvířata, hezká děvčata). Vývin vzorov přivlastňovacích prídavných mien 49. Privlastňovacie prídavné mená, ktoré stará slovenčina zdedila z praslovančiny, možno z hľadiska ich tvorenia rozdeliť do troch skupín. Do prvej skupiny patria prjvlastňovacie prídavné mená. ktoré sa tvorili pomocou privlastňovacieho zámena -ib, -ia, -ie od substantiva alebo osobného mena (napr. čblověk-ib > čblovéčb „patriaci človekovi". Boler ad-ib > Bolčradžb „patriaci Boleradovi" a pod.). Tento druh přivlastňovacích prídavných mien mal menné skloňovanie a spolu s ním už v ranej fáze vývinu slovenčiny aj zanikol. Svedectvo o jeho jestvovaní podávajú dnes iba názvy niektorých obcí. Také názvy napr. sú Laborca [66]: Ľuborbk-ia, t. j. Ľuborkova (ves. obec). Zbudza [149]: Sbbgd-ia, t.j. Zbudova (ves, obec), Nededza [81]: Nedéd-ia. t.j. Nededova (ves, obec). Boleráz z pôvodného Boľeradž [8]: Boler ad-ib. t. j. Bolera-dov (dvor), Sebedražie zo staršieho Sebedraže [118]: Sebědrag-ie, t. j. Sebedraho-vo (selo) a i. Do druhej skupiny patria privlastňovacie prídavné mená, ktoré sa v psl. tvorili príponami -ovb, -ova, -ovo od podstatných mien mužského rodu a príponami -im, -ina, -ino od podstatných mien ženského rodu (typ otec: otcov, matka: matkin ...). Aj tento druh přivlastňovacích prídavných mien mal pôvodne menné skloňovanie. Dnes po ňom sú len stopy v strednej slovenčine (v tvaroch nom. a ak. sg. ocou, ocova, ocovo, resp. matkin, matkina, matkino a nom. a ak. pl. ocovi, matkini). Tento druh přivlastňovacích adjektiv sa síce už v starej slovenčine ustálil, no jeho vývin nebol rovnomerný. V západnej a východnej slovenčine vzory tohto druhu přivlastňovacích adjektiv splynuli so vzormi adjektívneho zloženého skloňovania (dnes je napr. occóv, occového, occovému, occová, occovéj atď.). V strednej slovenčine v gen., pri životných aj v ak. a dat. sg. vznikli tvary pomocou prípon -ho a -mu zrejme podľa tvarov přivlastňovacích zámen vzoru môj (pórov, muoj, muoj-ho, muoj-mu:ocou, ocou-ho, ocou--mu, matkin, matkin-ho, matkin-mu...). Napokon zblíženie so vzormi přivlastňovacích zámen nastal aj v pl. (pórov, ocovi, ocove: moji, moje). Tretia skupina přivlastňovacích prídavných mien mala v psl. zložené skloňovanie, t.j. jej vzory sa skladali z tvarov utvorených od menných tvarov mäkkých přivlastňovacích prídavných mien pridaním príslušných tvarov zámena -ib, -ia, -ie (napr. čblověčb-ib, čblověča-iego, resp. vjčb-ib, v\ča-iego, dnes člověčí, človečieho, vlčí, vlčieho atď.). Vzory tohto skloňovania přivlastňovacích adjektiv sa v slovenčine natrvalo ustálili (má ich aj spisovná slovenčina). Čeština najmä v sg. zachováva menné tvary v omnoho väčšom rozsahu. Napríklad v sg. sa privlastňovacie adjektíva skloňujú takto: bratrův, bratrova, bratrovu, bratrův (neživ.), bratrova (živ.). 118 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA bratrově, bratrovým, resp. fem. bratrova, bratrovy, bratrově, bratrovu, bratrově, bratrovou. V pl. tento druh přivlastňovacích adjektiv mal v češtine taký vývin ako v slovenčine. Stupňovanie prídavného mena 50. Popri základných vzoroch prídavných mien už v staršom období jestvovali aj vzory komparatívu a superlatívu. K o m p a r a t í v stará slovenčina zdedila z praslovančiny. V najstaršej fáze mal teda v slovenčine zakončenie -í, -ěj pre mužský rod, -ši, -ějši pre ženský rod, -e, -ějše pre stredný rod a ma! menné skloňovanie. Tento stav sa nezachoval. Niektoré tvary komparatívu ustrnuli a stali sa příslovkami. Takého pôvodu sú napríklad příslovky niže, vyše (z psl. niz-ie, vys-ie), menej, ďalej, skorej. Postupne sa ustálili len komparatívy s príponami -ši. -ejší (napr. mladší, starší, bohatší, skorší, väčší, resp. silnejší, hustejší, hlasnejší) a začlenili sa medzi vzory mäkkých prídavných mien (pórov, mladší, mladšieho, mladšiemu). Superlatív je zrejme mladší ako komparatív. Vznikol pridá n im predpony naj- k tvarom komparatívu (pórov, starší-» najstarší, horší-* najhorší). Podrobne J. Stanislav /82, II/ a v češtine D. Šlosar /51/. VÝVIN VZOROV ZÁMEN Zámená si zachovali takmer všetky základné prehistorické vlastnosti. Napríklad osobné zámená zostali naďalej bezrodové, opytovacie zámená nemali už v praslovančine rod ani číslo. Vo viacerých vzoroch zostali nerovnaké (hetero-klitické) koreňové morfémy (ja, mňa, ma atď.). Z gramatických kategórií zanikol iba duál tak ako pri ostatných slovných druhoch. Pre vývin vzorov zámen v starej slovenčine bolo charakteristické, že sa uskutočňoval v kontakte s vývinom vzorov prídavných mien. Tento kontakt sa prejavil najmä pri vzoroch ukazovacích a přivlastňovacích zámen. Osobné zámená 51. Vzory osobných zámen v porovnaní so vzormi iných zámen zaznamenali azda najmenej zmien. Týka sa to najmä zámen ja, ty, sa. Vzor zámen on, ona, ono sa vyvíjal v úzkom kontakte s ukazovacími zámenami ten, tá, to. 1. Zámená ja, ty, sa. Vzory osobných zámen ja. ty, sa si dodnes zachovali archaický ráz. Možno sa o tom presvedčiť porovnaním dnešných vzorov so staršími vzormi (vychádzame zo vzorov po zániku jerov). MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 119 1. osoba 2. osoba 3. osoba Sg. jäz > ja (jä, já) ty > ty (> ti) — > — - mene mňa ťebe ťeba sebe seba mňě, mi mňe. mi tebe ťebe sebě sebe, si mä ma, mňa ta ťa sä sa, seba mňě mňe ťebě ťebe sebě sebe mnou (-ú) mnou (-ú) tebou ťebou sebou sebou PI. my my (> mi) vy vy (> vi) nás nás vás vás nám nám vám vám ny nás vy vás nás nás vás vás nami nami vami vami Du. vě. ak. na — va — naju vaju nama vama V singulári sú okrem tvaru gen. všetky tvary pôvodné. Tvar nom. sg. jäz v starej slovenčine stratil koncové -z. Zmenu jäz (jáz) > jä (já) mohla motivovať skutočnosť, že ostatné tvary vo vzore sa končia na samohlásku, pričom jej východiskom mohli byť spojenia typu jäz_som ( > jässom > ja-som). V nárečiach sú tvary jájäjeija (z jia). Najstaršie z nich je znenie jä známe z oravskej a gemerskej oblasti (tu je aj pätok, vojak, robä). Tvary inštr. sg. typu mnou, resp. mnú sa vyvíjali ako inštr. sg. prídavných mien ženského rodu (spoločné bolo psl. východisko -oig). Nepôvodné tvary v gen. mňa, ma, ťeba, seba (za staršie mene, ťebe, sebe) vznikli vnútroparadigmatickou analógiou podľa tvarov ma, ťa, sa (ma z mä podľa ťa, sa). Tým sa tvar gen. súčasne odlíšil od tvaru dat. a lok. Miestami v nárečiach sa stretneme so zvyškami pôvodných tvarov mňe, ťebe, sebe. Dnešné dvojtvary v gen. a ak. sg. mňa, ma, ťeba, ťa, seba, sa vznikli tak, že tvary gen. mňa, ťeba, seba prenikli do ak. k pôvodným tvarom ma, ťa, sa a naopak, pôvodné tvary ak. ma. ťa. sa prenikli do gen. k tvarom mňa, ťeba, seba. V tomto vnútroparadigmatickom vyrovnaní sa odráža kategória životnosti. V pluráli sú okrem tvaru akuzativu iba pôvodné tvary. Tvar ak. nás, vás za staršie ny, vy je z gen. Prenikol tam vnútroparadigmatickou analógiou motivovanou kategóriou životnosti. Tvar ak. pl. ny sa zachoval ako archaizmus v známej piesni Morena, morená vo výraze ne za ny (t. j. nie za nás). So zvyškami starých tvarov ak. pl. ni, vi sa možno stretnúť v strednej slovenčine v pôvodnej 120 * VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA funkcii (volau som vi „volal som vás") alebo vo funkcii dat. (daj ni chleba „daj nám chleba" /131/). Z duálových tvarov sa v nárečiach zachovávajú iba tvary inštr. nama, vama, pravda, vo funkcii plurálu. 2. Zámeno on, ona, ono. Zámená on (v nár. aj ón, von, v gem. van a pod.), ona, ono, oni, ony v nom. a ak. nie sú pôvodné. Boli to ukazovacie zámená (pórov. onen, onoho, onomu, v nár. aj oní, oného, onému). Zámená on, ona, ono, oni, ony nahradili pôvodné tvary nom. a ak. sg. j( < ib), ja, je, pričom ostatné tvary pôvodného vzoru zostali, resp. ďalej sa vyvíjali. V starej slovenčine sa vzor tohto osobného zámena vyvíjal takto (po zániku jerov): Mužský rod Stredný rod Ženský rod G) > on (je) > ono (ja) > ona jeho jeho, neho jejě jej, ňej jemu jemu, nemu jeji jej, ňej G) jeho, ho, -ň (je) ono ju ju, ňu jem ňom jeji ňej, jej jim ňím jeju ňou (nú) 00 > oňi (ja) > ony (je) ony ich ich, nich im im (jě) ich, nich (ja) ony ich nich, ich imi nimi Z tabuľky vidieť, že pôvodný vzor sa rozštiepil na tvary typu jeho: neho, ich: nich atď. Tvary typu jeho, ich, jej sú bezpredložkové tvary (videl som ho, ich, ju...). Tvary typu neho, nich, ňu sú předložkové tvary (napr. od neho, z nich, o ňu...). Zámenné tvary so začiatočným ň-, resp. -ň po predložke (doň, poň a pod.), majú svoj pôvod už v psl. predložkách kbn-, shn-, vhn-, ktoré sa používali so zámennými tvarmi iego, jemu, ib atď. (-n- v nich malo spájaciu funkciu). Takto vznikli tvary kh^ňemu (z kb-n-iemu), sbjíimb (z sb-n-iimb), V7>_ňenib (z vb-n-iemb), dnes k nemu, s ním, v ňom (podľa tom). Nové ň- v tvaroch nemu, ňím, ňem sa v starej slovenčine zovšeobecnilo v predložkovom spojení (pórov. do neho, o nich, doň, o ňe). Nepôvodné sú tzv. krátke tvary ho a mu. Vznikli abstrakciou z pôvodných tvarov toho, tomu vo vzťahu k zámenu to (to, to-ho, to-mu). Z vyabstrahovaného -ho, -mu vznikli napokon aj gramatické morfémy (pórov, stred. slov. tvary muoj-0, muoj-ho, muoj-mu). Tvary lok. sg. o ňom (o nom) sú podľa tvaru o tom MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 121 (o kom). V záh. nár. je pôvodný tvar o ňem. Východná slovenčina má o ňim podľa inštr. z ňim (tak je aj vo vzoroch adjektiv). V starej češtine sa tvar zámena júz v nom. sg. zachoval až do 15. storočia. Inou osobitosťou starej češtiny vo vzoroch osobných zámen v ak. sg. mask. bol tvar jej. Je to vlastne zdvojený (reduplikova-ný) tvar, ktorý vznikol už v psl. Tu mal podobu jtjb. X.], jb-jb (z neho jej po zániku a vokalizácii jerov). Pravda, okrem tohto tvaru v češtine v ak. sg. mask. sú aj tvary jeho, ho, resp. aj tvar oň. Privlastňovacie zámená 52. Stará slovenčina z praslovančiny nezdědila rovnaké vzory přivlastňovacích zámen. Príčinou toho mohol byť nerovnaký priebeh kontrakcie na jej území v 10. storočí (p. kap. 7). No dnes v jej centrálnej, v západnej i východnej časti sú nekontrahované vzory. Tieto vzory osobitný vývin zaznamenali najmä v strednej slovenčine, ale čiastočne aj v západnej a vo východnej slovenčine. V západoslovenskej oblasti si privlastňovacie zámená zachovali vzory nekon-trahovaných tvarov (napr. je tu môj, mojého, mojému, miestami mojjého, mojjé-mu atd'.). Vo vzoroch sa však odráža vplyv skloňovania prídavných mien (pórov. mojého, mojému, o mojém ako dobrého, dobrému, o dobrém, occového, occovému, o occovém, v nom. pl. moji, ale moje céri, dzeci, stromi). Osobitný vývin v tejto oblasti mali privlastňovacie zámená jeho a jej. Podľa vzoru occóv vznikol tvar jehóv, z ktorého sa vyvinul nový vzor v sg. i pl. (pórov, y'e/zóv domjehového domu, jehovích rodičov). Z tvaru jéj vznikol vzor jejéj, jejého, resp. jejích (napr. jejéj muž, jejích dom). Pravda, tieto tvary jestvovali popri přivlastňovacích zámenách jeho, jéj, ich, ktoré zostali nesklonné (napr. jeho dom, jeho dmu, jéj dom, jéj domu, ich dom, ich domu). Dnes tvary typu jehóv, jejéj atd'. sa kompaktne nevyskytujú. V západnej časti východnej slovenčiny privlastňovacie zámená majú tvary typu muj, mojeho, mojemu, o mojim (podľa inštr.), vo východnej (zemplínskej) časti muj, mojoho, mojomu, o mojim atd'. Aj v týchto tvaroch sa odráža skloňovanie prídavných mien. Tvary mojeho, mojemu, o mojim zodpovedajú tvarom dobrého, dobrému, tvary mojoho, mojomu tvarom dobroho, dobromu (podľa toho, tomu). V nom. pl. je tvar mojo pre všetky rody. Tvary jeho (v zempl. joho), jej, ich vo funkcii přivlastňovacích zámen zostali nesklonné. V strednej slovenčine popri pôvodných nekontrahovaných tvaroch v singulári začali vznikať nové tvary od nom. sg. príponami -ho, -mu (teda muoj, muoj-ho, muoj-mu, tvoj, tvoj-ho, tvoj-mu, svoj, svoj-ho, svoj-mu). V lok. sg. sa ustálil tvar mojom (z mojem podľa tvaru lok. sg. tom). Privlastňovacie zámená v strednej slovenčine sa teda vyvíjali tak ako privlastňovacie prídavné mená typu otcov (p. kap. 49). Tvary gen. jeho, jej, ich vo funkcii přivlastňovacích zámen zostali aj v strednej slovenčine nesklonné (do jeho domu, v jeho dome, do jej domu). Tak je to aj v spisovnej slovenčine. V českých a moravských nárečiach sú kontrahované vzory (v sg. můj, mého, mému, má, méj, v pl. mých, mým...). Ukazovacie zámená 53. Vo vývine vzorov ukazovacích záměn sa vplyv vzorov adjektiv prejavil najvýraznejšie. Vzory ženského rodu týchto slovných druhov vlastne splynuli v singulári aj v pluráli. Vo vzoroch mužského a stredného rodu sa to stalo v pluráli, pravda, okrem nom. a ak. V sg. sa v týchto vzoroch s tvarmi adjektiv vyrovnal inštr. (za pôvod, tem je tím podľa dobrím za staršie tým podľa dobrým). Toto rozsiahle vyrovnávanie vzorov zobrazujú tieto tabuľky (vychádza sa z tvarov po zániku jerov a porovnávajú sa spisovné tvary, pretože v písanej forme predstavujú staršie štádium): 122 • VYVIŇ SLOVENSKÉHO JAZYKA Mužský a stredný rod Sg. (t), ten; to togo tomu (t), ten; to tom tem > PI. ťi: ta; ty tech tem ty; ta; ty tech temi > ten; to toho tomu toho, ten; to tom tým tí, tie tých tým tých, tie tých tými ta > tojč toji tu toji tou podľa Ženský rod tá podľa tej tej tú tej tou dobrá dobrej dobrej dobrú dobrej dobrou dobrí, dobré (dobrie) dobrých dobrým dobrých, dobré (dobrie) dobrých dobrými Du. ta tú (z toiu) terna Z tabuľky vysvitá, že pôvodné tvary sa zachovali vlastne len v singulári mužského a stredného rodu (ten. to, toho, tomu, tom). Tvar inštr. sg. týchto rodov, ďalej tvary sg. ženského rodu a vzor v pluráli ako celok sú nepôvodné (podľa vzorov adjektiv). V singulári v tvare nom. zanikol tvar t (z psl. tb). Uplatnil sa tvar ten (z psl. th-m) alebo tot (z psl. /&/&). Tvar ten je v západnej slovenčine. Dnes sa vyskytuje aj v susednej severozápadnej časti strednej slovenčiny namiesto očakávaného ton (v stred. slov. z psl. ttm bolo by ton). Je možné, že takýto tvar tu bol ,/82, II/, no vytlačil ho tvar ten, ktorý tu mohol vzniknúť vyrovnaním s tvarom jeden. Vyrovnanie mohla motivovať skutočnosť, že zámeno ten a číslovka jeden mali rovnaké skloňovanie a prezentovali závislé kategórie (ten — kategóriu určitosti. MORFOLOGICKÝ VÝVIN c 123 jeden — kategóriu neurčitosti). Podľa nich sa ustálil aj tvar onen (za psl. omm by sme v strednej slovenčine čakali onon). Tvar ukazovacieho zámena tot (tuot) je v juhovýchodnej časti strednej slovenčiny. Ak je tvar tot za psl. tbtb, bol by to tvar pôvodný. Niekedy sa za taký nepokladá ,/67/. Tvary toten, tot vo vých. slov. sú z to-ten, to-t. Vo vyrovnaní gen. a ak. v sg. vzoru mužského rodu sa odráža kategória životnosti. Tvary teho, ternu, známe v časti západnej a východnej slovenčiny, vznikli podľa tvarov jeho, jemu. V pluráli sa pre všetky rody ustálili vzory s nepôvodnými tvarmi (podľa vzorov prídavných mien). V nom. pl., ale aj v gen. a ak. pl. sa odráža kategória mužského rodu životných (pórov, tí: tie v nom. pl., resp. tých: tých za staršie tech: ty v gen. a ak. pl. mask.). V strednej slovenčine sa táto kategória obmedzuje len na kategóriu mužskej osoby (pórov. ak. pl. tích chlapou: tie medvede, ženi, detí, dubí). V západnej slovenčine v nom. pl. pre všetky rody je iba tvar tí (napr. tí chlapi, tí ženi, tí stromi). Východná slovenčina má zasa len tvary te, tote. Tvar inštr. pl. tima v západnej slovenčine vznikol skrátením zo staršieho tíma a ten je z duálu podľa adjektívneho tvaru dobríma. Pre vzor ukazovacieho zámena ten je charakteristické, že k jeho tvarom sa často pridáva tzv. príklonka (enklitická časť) -to, ktorá je zámenného pôvodu (je to nom. sg. neutra). Má funkciu modifikovať obsah ukazovacieho zámena v zmysle „bližší, určitější" (tento, tohoto, resp. tohto, tomuto, týchto atď.). Staré ukazovacie zámeno s (z psl. sb), ktoré je v prislovke dnes (z psl. dbnb-sb „tento deň"), stará slovenčina asi ako živý tvar, resp. jeho vzor z psl. nezdědila. V češtine staré zámeno s je okrem příslovky dnes aj v prislovke letos (z psl. léto-sb), resp. v prislovke večeros (z psl. večen>-sb). Tu, pravda, tvar večeros mohol vzniknúť len podľa letos, pretože za psl. večerbsb by sme v češtine čakali večeres. Inou zvláštnosťou ukazovacieho zámena ten v češtine je, že jeho pôvodný vzor sa zachoval ako celok v singulári i pluráli (pórov, v sg. inštr. tím, t. j. tím za staršie těm, v pl. ti, ty, ta, ďalej těch, těm, těch, těmi popri těma). 54, Z opytovacích záměn osobitné vzory mali bezrodové zámená kto, čo. Zmeny, ktoré sa uskutočnili v ich vzoroch v starej slovenčine, možno spoznať z porovnania mladších vzorov s pôvodnými vzormi (po zániku jerov) v týchto tabuľkách: Opytovacie zámená cemu čto (č) čto (č) eso > comu, cemu co, co, so čom, čem čím co, co, so čoho,čeho kto kogo komu kogo kom čěm > kto koho, kého komu, kemu koho, kého cim cem kom kým 124 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Vzory si zachovali starobylý ráz. Odrážajú iba prastarú kategóriu živej a neživej bytosti (kategóriu rodu ani čísla nenadobudli). Vo vzore kto okrem inštr. sú pôvodné tvary. V inštr. sa ustálil tvar kým (podľa inštr. opytovacieho zámena ký, ká, ké, resp. podľa tvarov inštr. adjektiv). Takto sa odstránila alternácia k/c v rámci vzoru (pórov, aj inštr. tým namiesto tem). Tvary kého, kemu, s ktorými sa možno stretnúť najmä v západnej slovenčine, vznikli medziparadigmatickou analógiou podľa tvarov čeho, čemu. Vo vzore čo pôvodnými tvarmi sú iba inštr. čím a tvary v nárečiach čemu, čem, čím. V nom. sg. pôvodný tvar čto sa nezachoval. Stopy po ňom sú azda v zápore ništ „nič", ktorý sa vyskytuje v západnej a sčasti aj v strednej slovenčine (ak je z ni-čto, a nie z nič-to). Namiesto čto stredná slovenčina má čo. Túto formu možno vyložiť z gen. čso zmenou čso > čo ovplyvnenou tvarmi čemu, čem, čim. resp. už tvarmi čoho, čomu, čom. Forma čo napokon mohla vzniknúť zo zámena č (z psl. čb) podľa zámena kto alebo to (pravda, ak výrazy nač, zač v strednej slovenčine sú z psl. na čb, za čb, a nie z na čo, za čo). Ale forma čo je aj v priľahlej západnej slovenčine a tam výrazy nač, zač nie sú známe. To by podporovalo prvý výklad. Forma roje v záhorskej a východoslovenskej oblasti, vznikla z gen. čso zmenou čso > co. Z gen. čso vznikla aj forma so známa v sotáckych nárečiach. Stredoslovenské formy čuo, resp. gem. šva sú mladšie a vznikli hláskovými zmenami (čó > čuo, resp. v gem. čuo > "sýta > šva). Tvar v gen. čoho je nepôvodný (podľa koho), forma čeho je podľa čemu, čem. Tvary čomu, čom vznikli z tvarov čemu, čem podľa tvarov komu. kom. Ostatné opytovacie zámená nemali vlastné vzory. Skloňovali sa podľa mäkkých vzorov prídavných mien (napr. čí, čia, čie, čieho, čiernu...) alebo podľa tvrdých vzorov (napr. aký, aká, aké, akého, akému, akej, akú atď.). Osobitné tvary zámena ktorý (v nár. aj torí, kerí, chtorí...) sú v gemerskej oblasti a vo vých. časti vých. slovenčiny. Majú tu formu kotor, kotra, resp. kotrá, kotro, kotroho, kotromu atď., t. j. podľa zámena tot, tá, to {toho, tomu...). Starý vzor ký v slovenčine zanikol. Zostali po ňom iba stopy (napr. vo výrazoch kí čert, kieho čerta, zrádňikä). Stopa po tvare nom. a ak. sg. neutra je v častici kiež (z psl. koie-že, zrejme s iným prízvukom ako v tvare nom., ak. dobroie, dnes dobruo). Vývin zámena veš (via, vše) 55. Vzor zámena veš (v š a, vše) v najstaršej fáze vývinu slovenčiny pravdepodobne mal ešte všetky osobitosti, ktoré mal v praslovančine. V nej tento vzor v singulári mal tvary podľa vzoru zámena h> (7b, iego, iemu, ia, ieič, ieii atď.), t. j. vbšb, vbšego, vbšemu, a v pluráli podľa vzoru zámena tb, resp. tbm (ti, ta, te, těchb, témb atď.), t. j. vbši, vbše, vbša, vbšěchb, vbšěmb). Tento „hybridný" vzor sa v slovenčine nezachoval. Zostali po ňom len stopy (napr. z«„ vše, všeli-čo, MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 125 v nár. po„ všem). Nahradil ho vzor s koreňovou morfémou vše (vo vých. slov vši) rozšírenou o -tek, -tok alebo -cek (podľa nom. pl. všetc-i -* všec-), ktorý sa do novej paradigmatickej sústavy mohol začleniť bez ťažkostí. Pravda, aj v nových podmienkach bol to vlastne vzor „hybridný", pretože v nom. a ak. sg. mal tvary podľa zámena ten, tá, to, v ostatných tvaroch podľa tvrdého vzoru nového (zloženého) skloňovania adjektiv (napr. všetok, všetko, všetkého, všetkému). Tvar nom. i ak. sg. fem. býva skrátený podľa nom. a ak. mask. a neutr, (všetok, všetka, všetko), no v záp. slovenčine iba šecká popri šecek, šecko. V pluráli sa odráža kategória mužských životných substantiv v nom. i ak. (pórov, všetci: všetky, resp. všetkých: všetky). V strednej slovenčine sa vyjadruje iba kategória mužskej osoby, pričom popri tvare fšeci (šeci) je aj tvar fšecia (šecia) podľa bratia a popri tvare fšetki je aj tvar fšetkie (ženi, detí, s tromi, medvede) podľa tie alebo dobrie. V západnej slovenčine sa pri tomto zámene zachoval rozdiel motivovaný kategóriou mužských životných substantiv v tvaroch šecci: šetkí (šecci, šeccí muži, ale šetkí ženi, dzeci, stromi) podľa zámena tí. Vo východnej slovenčine v nom. pl. je tvar šicke (vo vých. časti šicki). V starej češtine sa vzor veš (v š a, vše) zachovával v pôvodnej podobe. Pravda, aj tu vznikli nové koreňové morfémy. Taká je napr. všechen, veškeren podia ten, onen (t. j. všech-en, vešker-en a pod.). Podrobnejšie J. Stanislav /82, II/, v češtine novšie D. Šlosar /51/. VZNIK A VÝVIN VZOROV ČÍSLOVIEK Osobitné vzory čísloviek stará slovenčina z praslovančiny nezdědila. Číslovky totiž v praslovančine samostatné skloňovanie nemali. Skloňovali sa ako vzory zámen alebo prídavných mien, no najčastejšie ako vzory podstatných mien. Súviselo to s tým, že v dávnej dobe sa číselný počet živých bytostí a vecí nechápal ako súčet aritmetického úkonu, ale len ako istým počtom ohraničený celok (čosi ako dnes pätorka, deviatka). Ak medzi týmto celkom sa mal vyjadriť vzťah k inej skutočnosti, vtedy sa z čísloviek tvorili tvary podľa vzorov prídavných mien (päť: človek -> piaty, časť dĺžky z krokov -* pol druha kroka a pod.). Pri číslovkách jeden, dva sa na tento cieľ využívali tvary iných slovných druhov (pórov; jeden —prvý z psl. prvr>, dva — druhý z psl. drugb). Číslovka jeden (psl. iedbtib) pôvodne mala pravdepodobne inú funkciu. Skutočnosť, že sa skloňovala ako zámeno ten (tbm, togo, tomu .... iedbm, iedbnogo, iedbnomu atd'.), naznačuje, že spolu s týmto zámenom mala funkciu odkazovaciu. Pravda, kým zámeno ten (tá, to) odkazovalo na známu alebo blízku (prítomnú) vec, osobu, číslovka jeden odkazovala na neznámu alebo vzdialenú (neprítomnú) vec, osobu. Túto funkciu popri číselnej hodnote má číslovka jeden vlastne dodnes (jeden vo význame „akýsi, niekto"). Inak povedané, zámenom ten, tá, to sa pôvodne 126 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA vyjadrovala v rámci odkazovacej funkcie kategória určitosti a číslovkou jeden zasa protikladný aspekt tejto kategórie — neurčitosť. Číslovky ako slovné druhy sa začali osamostatňovať asi až v období samostatného vývinu slovanských jazykov. Mohlo to byť až vtedy, keď vzniklo vedomie, že číslovky vyjadrujú číselné hodnoty aritmetických úkonov, t.j. že majú iný obsah ako podstatné mená. zámená a adjektíva. Od toho času sa začali aj tvaroslovne samostatne vyvíjať. Tento vývin sa v slovenčine prejavil ako vyrovnávanie koreňových morfém a pridávaním nových plurálových prípon -ch a -m. To by nasvedčovalo, že formovanie dnešných vzorov čísloviek v slovenčine spadá do obdobia zosilneného zbližovania vzorov prídavných mien a zámen čiže asi tak do 14.—15. storočia. Vznik a vývin vzorov základných čísloviek 56. Číslovka jeden (Jedna, jedno) sa v starej slovenčine skloňovala ako zámeno ten, ta, to (teda jeden, jednogo, jednomu, jednom, jedněm, resp. jedna, jedné, jednej, jednu atď.). Tvary tohto pôvodného vzoru sa dnes vyskytujú iba vo zvyškoch najmä v záhorskej, gemerskej a východoslovenskej oblasti. Vo väčšine nárečí sa ustálili tvary podľa vzorov prídavných mien, pravda, okrem nom., resp. nom. a ak. (napr. v záp. úo\. jeden, jedného popri jenného, jednému popri jennému podľa dobrého, dobrému, v stred, slov. jeden, jednieho, jedního, jednímu podľa dobrieho, dobriemu alebo dobrího, dobrímu). Číslovka dva, dve pôvodne mala iba duálové tvary zámena ten (dva pre mask., dvě pre fem. a neutr, v nom. a ak., dvú v gen. a lok. z psl. dvoiu a dvěma v dat. a inštr.). Pôvodnými tvarmi sú teda len dnešné číslovky dva (pre neživotné) a dve (pre ženský a stredný rod). Zvyškom pôvodného tvaruje aj dvú v tvaroch dvúch, dvúm (t. j. dvú-ch, dvú-m), ktoré sa miestami vyskytujú najmä v stredoslovenskej oblasti. Tvary dvá pre životné mužské v západnej slovenčine a dvaja v strednej slovenčine sú nepôvodné. Tvar dvá (na rozdiel od dva pre neživotné mužské) má dlhú príponu podľa pôvodného tvaru tré (z psl. trtie pre mask.), tvar dvaja vznikol z tvaru duálu dva pripojením prípony -ä (pórov, bratia zo staršieho bratá) pomocou -/'- po zmenách ja > jia > ja (pórov, stoja proti robia, resp. dvaja proti štiria). Aj tvary dvoch, dvom sú nepôvodné. Z nich najprv vznikol tvar dvoma (podľa duálu chlapoma) zo staršieho dvema a potom sa zovšeobecnila koreňová morféma dvo-, ku ktorej sa pripojili pl. prípony -ch a -m (podobne ako pri dvú-ch, dvú-m, tri-ch, tri-m, piaťi-ch, piaťi-m). Súbežne sa vyvíjala aj číslovka oba, obaja, obe (oboch, obom, oboma). V odlíšení tvarov dvaja: dva, dve v strednej slovenčine sa odrazila kategória mužskej osoby. Vo vých. slovenčine v nom. mask. živ. sú tvary dvorne i dvomi (v inštr. dvoma). Číslovka tri pôvodne mala iba staršie tvary vzoru kosť v pluráli a pri mužskom rode tvary vzoru g o s ť v pluráli, t. j. tri, tri, trem, tri, trech, tremi MORFOLOGICKÝ VÝVIN o 127 (z psl. tri, tnib, trbinb, tri, trbchb, trbtni) pre fem., neutr, a neživ. mask. a tré,tri, tretn (z psl. tnie, tnib, tnmb) pre mask. živ. S týmito pôvodnými tvarmi sa v slovenčine stretneme iba sporadicky. V strednej slovenčine sa miestami vyskytujú tvary t r ich, trim, trimi (t. j. tri-ch, tri-m. tri-mi od nom. tri) alebo trie h, trím, trími (od gen. tri). V slovenčine sa spravidla ustálili tvary troch, trom, troma alebo tromi, tromi, ktoré vznikli podľa dvoch, dvom, dvoma. Západoslovenský tvar tré v nom. pre mužské osoby (tré muži, ale tri stromi, ženi, dzeci) je pôvodný (z psl. tnie), stredoslovenský tvar traja, ktorý tiež vyjadruje kategóriu mužskej osoby, je podľa dvaja. Vo východnej slovenčine v nom. mask. živ. sú tvary trome i tromi (v inštr. je troma). Číslovka štyri (z psl. četyre, čbtyre) sa tvaroslovne vyvíjala ako číslovky dva, dve, tri (pórov, štyroch, štyrom). Iba v inštr. tvar štyrmi je pôvodný (z psl. čbtyrbmi) a tvar štír, šťier v gen. pl. (z psl. čbtyn) v južnej časti stred, slovenčiny. Západoslovenský tvar štiré, štirjéje podľa tré a stredoslovenský tvar štiria (spis. štyria) má ten istý pôvod ako tvary dvaja, traja (podľa braťia). Východná slovenčina v nom. mask. živ. má tvary štirme, popri štirmi (v inštr. je štirma). Číslovky päť— deväť (psl. petb — devetb) mali pôvodne tvary vzoru kosť v singulári (v psl. ako /-kmene). Postupne sa však sformoval nový vzor a to lak, že starší tvar päťi sa stal koreňovou morfémou, ku ktorej sa pridali pl. prípony -ch, -m, -mi. Tak vznikol dnešný vzor piati (piatich, piatim, piatimi). V nárečiach sa však ustálil nesklonný tvar základnej číslovky (napr. bolo ich šesť, potrebovali päť chlapou). Tvar lok. sg. vo výraze o péci (resp. o pjéci), s ktorým sa možno stretnúť ešte aj dnes v južnej západnej slovenčine, je zrejme pôvodný adverbiali-zovaný tvar (má význam času). Tvaru piati vo vých. slov. zodpovedajú tvary pejeme, resp. pejemi. Číslovka desať (psl. desetb) bola v psl. spoluhláskovým kmeňom. Dnes sa skloňuje ako vzor p ä ť. Stopou po pôvodnom psl. spoluhláskovom vzore je tvar gen. pl. v zložených číslovkách typu päť-desiat, ktoré predpokladajú psl. formu petb-desetb, čiže gen. pl. desetb (ako gen. pl. teletb ...). Číslovky jedenásť — devätnásť stará slovenčina prevzala z praslovančiny. Tam vznikli zo základnej číslovky a z předložkového výrazu na + lok. sg. číslovky desetb. Napríklad jedbm na deset e, dbva na de sete, tri na de sete. Z tohto trojčlenného výrazu postupnou redukciou vnútorných slabík vznikli dnešné formy jedenásť, dvanásť, trinásť alebo jedenáct', dvanáct', trinácť (teda jeden-na--desäte -> jedenad'sť -» jedenásť, resp. jedenáct' atď.). Číslovky dvadsať — štyridsať slovenčina tiež zdedila z praslovančiny. Tam vznikli zo spojenia základná číslovka a nom. pl. číslovky desetb. Napríklad dva + deseti, tri + deseti. Toto spojenie sa v starej slovenčine postupne redukovalo, až napokon sa ustálili dnešné formy (pórov, dva deseti —> dva desäti -* dvadsať -* dvadsať> dvaccať> dvacať. dvaccac, dvaccat, dvacac). Číslovky päťdesiat — deväťdesiat v praslovančine vznikli z väzby základnej 128 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA číslovky petb až devetb s gen. pl. číslovky desetb. Napríklad petb desetb, šestb desetb. Z týchto väzieb náležitým hláskovým vývinom vznikli dnešné formy v nár. typu pädesiat (spis. päťdesiat), padesát, padesát a pod. Číslovka sto pôvodne mala tvary psl. okmeňov stredného rodu. Dnes sa skloňuje podia vzoru mesto, pravda, len vtedy, keď stojí samostatne. Číslovka tisíc mala v psl. dve formy: tyseca a tysoca. Z prvej by sme v slovenčine čakali tysiaca, z druhej tysúca. Isté je, že v starej slovenčine jedna z nich jestvovala (z roku 1544 je napr. doklad tysiaczo petsteho /82, II/). Dnešné znenie tisíc, ktoré je v nárečiach i v spisovnom jazyku, sa pokladá za prevzaté z češtiny. V psl. táto číslovka mala tvary ja-kmeňov. Dnes sa skloňuje ako podstatné mená mužského rodu. V češtine tak ako iné slovné druhy, aj číslovky si zachovali archaickejšie vzory. Napríklad tvary duálového vzoru číslovky dva, dvě sa zachovali dôsledne až dodnes (porov. dva, dvě, dvou zo staršieho dvú, dvěma, no v nár. sú aj tvary dvouch, dvouma a pod.). Tvary pôvodného vzoru si v češtine zachovala aj číslovka tři (dnes je tři, tří, třem, třech z psl. tri, tnib, trbmb, trbchb atď.). Starobylý je aj staročeský tvar gen. čtyr. dnes čtyř podľa čtyři (je to zvyšok psl. konsonantického skloňovania). Radové, rozčleňovacie a podielové číslovky 57. Radové číslo v k y sa už v psl. skloňovali ako vzory prídavných mien. Boli vzory menné i zložené. Po menných tvaroch sú len stopy (napr. pol druha, tretá, ôsma, po pol druha). Ale ani dnes radové číslovky nemajú samostatné vzory. Skloňujú sa ako prídavné mená tvrdé (napr. prvý, prvého, prvému ...) i mäkké (tretí, tretieho, tretiemu, v záp. slov. treccí, treccého, treccému). Rozčleňovacie číslovky dvoj, oboj, troj sa skloňovali ako zámeno môj, moja, moje a s ním sa vzory týchto čísloviek aj vyvíjali. V strednej slovenčine sú napr. tvary dvojho, dvojmu, dvojich, dvojim (porov. mitoj, muojho, muojmu, mojich, mojim ...), v záp. slovenčine dvojjého, dvojjému, resp. dvojého, dvojému (tu ide o splynutie so vzormi prídavných mien). Číslovka štyri a číslovky vyššej hodnoty tvorili rozčleňovacie číslovky príponou -or. V strednej slovenčine sa v nom. zachoval menný tvar stredného rodu (štvoro, pätoro). Tento tvar má aj spisovná slovenčina (počítaný predmet je v gen. pl., napr. pätoro topánok). Ostatné tvary sú podľa vzoru prídavných mien. V západnej a východnej slovenčine rozčleňovacie číslovky na -or majú iba tvary vzorov prídavných mien (patoré topánki, sedmoré šati...). Podielové číslovky vznikli z předložkového výrazu po a lokálu základnej číslovky, pričom počítaný predmet je tiež v lok. pl. (napr. po dvoch korunách, po piatich jablkách). Z rozčleňovacích čísloviek neskôr vznikli druhové číslovky pripájaním prípony -aký, -aká, -aké (napr. dvoj-aký, troj-aký, štvor-aký, dvadsator-aký). Násobné MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 129 číslovky vznikli zo základných čísloviek pripojením prídavného mena násobný (napr. päť-násobný, šesť-násobný). Tieto dva druhy čísloviek sú mladšie a skloňujú sa podľa tvrdého vzoru prídavných mien. Podrobne J. Stanislav /82, II/ a v češtine D. Šlosar /51/. VÝVIN SLOVESNÝCH VZOROV V ranej fáze vývinu slovenčiny sústava slovesných vzorov v zásade zodpovedala sústave slovesných vzorov v praslovančine, pravda, v najmladšej etape jej rozvoja. V ďalšom období vývinu ustaľovanie slovesných vzorov v slovenčine značne záviselo od zmien základných slovesných kategórií, od ich stability (napr. číslo), od stupňa ich aktualizácie (napr. vid), resp. od tendencie redukovať ich vyjadrenie smerujúcej k menej zložitej sústave vzorov a tvarov v nich (napr. rozpad vzorov a tematických slovies, vzorov starších minulých časov aoristu. imperfekta a pod.). Okrem toho vývin slovesných vzorov sa prejavil aj ako presúvanie spravidla menších alebo väčších skupín z jedného vzoru do iného. Zmeny v sústave slovesných vzorov 58. Stará slovenčina zdedila z praslovančiny dva druhy slovesných vzorov. Boli to vzory atematických slovies a základné vzory tematických slovies. 1. A t e m a t i c k é slovesá v psl. období tvary tvorili tak, že pre ne charakteristické osobné prípony pripájali priamo ku koreňu, t. j. bez tematickej morfémy (napr. věd-mb, věd-si, věd-tb). Boli to prípony v sg. -im. -si, -tb, v pl. -nm (-mo), -te, -etb, -otb. Zmenami spoluhláskových skupín v rámci tvarov, ktoré sa vykonali v súlade s tendenciou k otvorenosti psl. slabiky, vznikli vzory s osobitnými tvarmi (napr. věmb z vědmb, věsi z vědsi, věstb z vědtb ...). Stará slovenčina z psl. zdedila päť atematických slovies: by ti, dati, věděti, jěsti a imati. Základný vzor dati mal tieto tvary (po zániku jerov a s príponou -tne): Sg. dám Pl. dáme (-mo) Du. dave dasi dasťe dasta dast daďät dasťe Podľa tohto vzoru sa časovali ostatné atematické slovesá: by ti—jesm (sem, som), věděti — věm (viem, vím), jěsti — jěm (jem, jém, jím), imati — imám (mám ...). Atematické sloveso imati— imám prešlo do starej slovenčiny s tvarmi, ktoré ho už spájali s tematickými vzormi po kontrakcii (pórov, imám, imáš, imátimút alebo imajút: volajú, voláš, volátvolajúť). 2. Tematické slovesá v psl. tvorili tvary tak, že osobné prípony -q, -šb, 130 s VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA -tb, -mb (-mo), -te, -qth, -Qtb ku koreňu pripájali pomocou tematických morfém. Takýmito morfémami boli vokály -e-, -i- (nes-e-šb, pros-i-šb), spájacie psl. -n-j -ne- (pad-n-o, pad-ne-šb) alebo psl. -i-j-ie- (vola-i-g, vola-ie-šb). Podľa tematických morfém v prítomníku sústava slovesných vzorov mala teda v staršom období praslovančiny štyri vzory. Tieto vzory sa tradične nazývajú triedy. V praslovančine sústavu slovesných vzorov tvorili tieto triedy: 1. trieda s tematickou morfémou -e-: nes-e-šb 2. trieda s tematickou morfémou -ne-: pad-ne-šb, mi-ne-šb 3. trieda s tematickou morfémou ie-: vola-ie-šb, maz-ie-šb 4. trieda s tematickou morfémou -/'-: pros-i-šb V mladšom období, t. j. po splynutí psl. s predchádzajúcim konsonantom a po kontrakcii sa táto psl. sústava prehodnotila. Skupina slovies typu mažg, mažešb (zo starších tvarov maz-i-g, maz-ie-šb) po zmene zi> ž z tretieho vzoru prešla do prvého vzoru. Zo skupiny slovies typu volaig, volaiešb a rozuměig, rozuměiešb sa po kontrakcii utvorili dva nové vzory, a to s tematickou morfémou -á- (volaJQ, voläšb ...) a s tematickou morfémou -ě- (rozumějo, rozuměšb ...). Takto v treťom vzore na konci praslovančiny zostali len slovesá typu kupu-ie-šb. K nim sa však pridala skupina slovies z prvého vzoru typu kryiešb, pravda, po prehodnotení stavby tvaru na kry-je-šb so zreteľom na stavbu neurčitku (kry-1 i). Týmito zmenami z pôvodných psl. štyroch vzorov (tried) vznikla na konci praslovančiny sústava šiestich vzorov tematických slovies podľa tematických morfém v prítomníku. Stará slovenčina z praslovančiny zdedila vlastne tuto novšiu sústavu slovesných vzorov. Po zániku jerov tieto vzory tvorili túto sústavu: 1. vzor — tematická morféma -é-, -e- : ňes-é-š, ňes-e-š, ňes-út 2. vzor — tematická morféma -ňe- : pad-ňe-š, pad-n-út 3. vzor — tematická morféma -je- : kry-je-š, kry-j-út 4. vzor — tematická morféma -í- : pros-í-š, pros-ät 5. vzor — tematická morféma -á- : vol-á-š, vol-aj-út 6. vzor — tematická morféma -ě- : rozum-é-š, rozum-ej-út Tvary s dlhým -é- v 1. vzore charakterizovali stredoslovenskú oblasť (dnes nesieš atď.), tvary s krátkym -e- západoslovenskú a východoslovenskú oblasť (dnes neseš alebo ňeseš...). Z prikladov vidieť, že prítomníkové tematické morfémy sa v celom vzore rovnako neuplatňovali (pórov, pad-ňe-š, ale pad-n-út). Súviselo to s tým, že do sústavy slovesných vzorov starej slovenčiny psl. vzor prešiel s osobitosťami, ktoré vznikli psl. hláskovými zmenami, napríklad proš-u proti pros-i-š (z psl. prosia, prosišb) alebo vol-á-š proti vol-aj-út (z psl. volaiešb, volaigtb). V ďalšom MORFOLOGICKÝ VÝVIN «131 vývine sa niektoré z týchto z praslovančiny zdedených osobitostí v starej slovenčine odstránili (pórov, prosím, prosíš atd'.), ale niektoré zostali (napr. nesieš, nesú, voláš, volajú). Stará slovenčina z praslovančiny zdedila aj sústavu slovesných vzorov podľa neurčitkovej tematickej morfémy. Bola to morféma, ktorá v psl. období spájala s koreňom neurčitkovú príponu -ti. Táto morféma v tvare neurčitku mohla chýbať (typ nes-0-ti, resp. nes-ti), mohla byť ňou slabika -no- (typ pad-ng-ti) alebo vokály (napr. pros-i-ti, vol-a-ti, vid-ě-ti). Pri slovesách, ktoré vyjadrovali trvanie, už v praslovančine bola neurčitková tematická morféma -va- alebo -ova- (napr. sbkry-ti: sbkry-va-ti, kup-i-ti: kup-ova-ti). Po zániku jerov sústavu vzorov podľa tematickej morfémy, ktorú z praslovančiny stará slovenčina zdedila, tvorilo týchto šesť vzorov: 1. vzor — tematická morféma -0- : ňes-ťi, kry-ťi 2. vzor — tematická morféma -nú- : pad-nú-ťi, mi-nú-ťi 3. vzor — tematická morféma -ě-, -é- : rozum-ě-ťi, rozum-é-ťi 4. vzor tematická morféma -i- : pros-i-ťi 5. vzor — tematická morféma -a- : vol-a-ťi 6. vzor ----- tematická morféma -ova- : kup-ova-ťi Pri ďalších výkladoch javov spojených s morfologickým vývinom slovesa v starej slovenčine budeme vychádzať zo sústavy slovesných vzorov podľa prítomníkovej tematickej morfémy. Vývinu neurčitku je venovaná osobitná kapitola (p. kap. 67). Vývin vzorov prítomného času 7.0 slovesných vzorov, ktoré stará slovenčina zdedila z praslovančiny, natrvalo sa v nej ustálili a ďalej vyvíjali iba vzory tematických slovies. Vzory atematických slovies zanikli. ZÁNIK VZOROV ATEMATICKÝCH SLOVIES 59. Staré vzory atematických slovies v prítomníku v starej slovenčine splynuli so vzormi tematických slovies. Priebeh tohto medziparadigmatického vyrovnávania pre nedostatok dokladov z najstaršieho obdobia síce ťažko rekonštruovať, no možno vychádzať z toho, že predpoklady na splývanie vzorov atematických slovies so vzormi tematických slovies vznikli už po kontrakcii, najmä však po zániku jerov, keď atematické tvary začala charakterizovať nová dĺžka najmä v 1. os. sg. (pórov, dám, dasi: volajú, voláš -> dám, dáš: volám, voláš...). Dokončenie tohto medziparadigmatického vyrovnávania možno azda datovať do rozhrania 13.—14. storočia, keď sa v 1. os. sg. v starej slovenčine natrvalo zovšeobecnila prípona -m z atematických slovies (pórov. dokl. poydem 1386 132 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA /l 10/). Po tomto obdobi 20 starších atcmatických vzorov zostali iba stopy v 3. os. pl. (v nár. jedia, vedia, vo zvyškoch aj dadia, dada). Samostatný vývin zaznamenalo iba sloveso byť. Vzory atematických slovies imati a dat i splynuli so vzorom volať. Priebeh splývania zobrazuje táto tabuľka (po zániku jerov a s príponou -me): Sg. imám dám volajú > mám dám volám imáš dasi voláš máš dáš voláš imát dast volát má dá volá Pl. imame dáme voláme máme dáme voláme imaťe dasťe voláte máťe dáte voláte imajút daďät volajút majú dajú volajú Vo vzore imati tvary 1. a 2. os. sg. i pl. sú pôvodne. Tvary 3. os. sg. a pl. sú nepôvodné, pretože zanikla v nich prípona -t (okrem toho v 3. os. pl. čakali by sme imú za psl. imgtb). Vo vzore d a ti pôvodný je tvar 1. os. sg. i pl. dám a 1. os. pl. dámo. Pôvodný je aj tvar dadia, resp. dada, ktorý sa sporadicky vyskytuje v strednej slovenčine, no v starších písomnostiach je doložený často (nechťmi dadie 1450/118/, ani chlebovo nedadia 1656/113/). Vzory atematických slovies věděti a j č s t i splynuli so vzorom rozuméti. Priebeh splývania znázorňuje táto tabuľka (po zániku jerov a s príponou -me): Sg. věm jěm rozumejú > rozumiem vjem jem věsí jěsi rozuměš rozumieš vieš ješ vést jest rozumět rozumie vie je Pl. věme jěme rozuměme rozumieme vieme jeme věste jěste rozuměte rozumiete viete jeťe vědat jědat rozumějút rozumejú vedia jedia Pôvodné tvary v obidvoch atematických vzoroch sú len v 1. os. sg. Po zániku -t pôvodnú stavbu si zachovali aj tvary 3. os. pl. (vedia, jedia). Ostatné tvary pôvodné nie sú. Formy tvarov pojjém, pojjéš, resp. pojím, pojíš atď. v časti západnej slovenčiny sú výsledkom hláskových zmien (p. kap. 26, 3). Vzor atematického slovesa bytí si v prítomníku zachoval takmer všetky tvary. Spôsobila to skutočnosť, že tvary tohto vzoru plnili gramatické funkcie vo vzoroch minulého času kontinuitne už od praslovančiny. V starej slovenčine sa z nich napríklad ustálili vzory perfekta, t. j. terajšieho préterita (robil som, robil si atď.). Vo vzore b y t i v starej slovenčine zmeny v zásade zasiahli iba pôvodnú koreňovú morfému. Znázorňuje ich táto tabuľka (po zániku jerov): MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 133 Sg. jesm > som, sem PI. jesme jesi si jesťe jest je sút. sät > sme, smo ste sú, sä (su, sä > sa) V starej slovenčine z možných koreňov jes-,j's- a s- sa zovšeobecnil koreň .v-(východiskom bol tvar 3. os. pl. sú, sa). Zdá sa, že v strednej slovenčine pôsobila tendencia uplatniť obidva korene. V nej sa totiž miestami dodnes vyskytujú v 3. os. pi. tvary jesú alebo jesa (Jesú fšeľiakí ľudia, ňejesú deťi/82, II/). V strednej slovenčine a vo východnej slovenčine sa vyskytuje aj tvar 3. os. sg. jest (jesto), vo východnej slovenčine v zápore ňest (ňe-jest). Dnes je však najčastejším tvarom 3. os. sg. je. Tento tvar vznikol zmenou jest -> je (pórov, dast -> dá, jest -* jé > jie > je, vést -» vé > vie, vi), pravda, ak nie je zo staršieho jet (zápor niet bolo by možno vyložiť totiž z ne-jet, ale možný je aj vývin ňé-to -*■ nieto, niet z ni-je-to). V 3. os. pl. stredná slovenčina má dodnes tvar sa {kde sa moje deň), ktorý vznikol zo staršieho sä skrátením podľa krátkych prípon v celom vzore v pluráli (teda sme, smo, ste, sä -* sme, smo, sté, sä > sa). Z tých istých príčin sa starší tvar sú skrátil aj v priľahlých oblastiach západnej slovenčiny (dnes tu je sme, ste, su). Vzor b y t i mal osobitný vývin v s e ve r o v ýc h o d n o m okraji východnej slovenčiny. V sg. je tu napríklad jem, ješ, je, resp. jest, t. j. zovšeobecnil sa tu koreň je- (v 1. os. sa vykonala zmena jesm -> jem podľa dam, jem). V pluráli sú tvary ma, resp. me, sce, sa, t. j. odrážajú vplyv vzorov tematických slovies v pl. (pórov. volama, volace, volaja). V časti zemplínskeho nárečia a v sotáckom nárečí v 1. os. sg. je tvar mi, resp. mi (spis. ja som), v 1. os. pl. býva me, resp. tne (spis. my sme). Za zvyšok duálu sa pokladá 3. os. pl. sta v časti oravských nárečí /123/. V češtine staré vzory atematických slovies tiež splynuli s tematickými vzormi. Vo vzore by t i sa tu však vo väčšine nárečí zovšeobecnil koreň js- (z pôvod, jes-), ktorý prenikol aj do 3. os. pl. (jsem, jsi, jsme, jste, jsou). Vo východomoravskej oblasti je podobný stav ako v slovenčine. 60. Vývin vzorov tematických slovies v starej slovenčine budeme sledovať v rámci sústavy, ktorú stará slovenčina zdedila z praslovančiny, pravda, v podobe po mladších psi. zmenách, po zániku jerov a s príponou -me v 1. os. pl. 1. vzor neseš (tematická morféma -é-, resp. -e-) VÝVIN ZÁKLADNÝCH VZOROV TEMATICKÝCH SLOVIES Vývin tvarov tohto vzoru v stred. slov. znázorňuje táto tabuľka: 134 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Sg. ňesu ňeséš ňesét peku pečéš pečét > nesie nesiem nesieš pečiem pecies pečie PI. ňeséme ňeséťe ňesút pečéme pečéťe pekút nesieme ňesieťe nesu pečieme pečiete pečú Duálové tvary ňesevě, ňeseta, ňeseťe zanikli. Pôvodné tvary sú v sg. nesieš, v pl. ňesiemo, ňesieťe. Tvar 1. os. sg. nesiem je nepôvodný (prípona -m je z atematických slovies). Tvary nesie a nesú v 3. os. sg. a pl. sú pôvodné len svojou stavbou. Vznikli však až po zániku pôvodnej prípony -t (ňesét -> ňesé -* nesie). Tematická morféma -ie- v tvaroch nesieš, nesie v stredoslovenskej oblasti je dlhá od pôvodu (dĺžka je za psl. novoakút). Tematická morféma -e- v tvaroch neseš, nese v západnej a východnej slovenčine je tiež pôvodná (krátkosť je za psl. akút). Najstaršou skupinou tohto vzoru sú slovesá s koreňom v neurčitku zakončenom na spoluhlásku, t. j. slovesá bez neurčitkovej tematickej morfémy. Napríklad niesť, nesieš, piecť, pečieš, klásť, kladieš (z klad-ti), muocť, muožeš (z mog-ti), ďalej s kmeňom na -a: zvať, zveš, brať, berieš, drať, derieš, orať, orieš a na -ie (psl. -é): umrieť, umrieš, trieť, trieš, načrieť, načrieš, vrieť, vrie (v záp. a vých. slov. umrel, t ret, resp. umrec, trec). Ešte v psl. k tomuto vzoru pribudli slovesá z 3. triedy typu mazať, mažeš, rezať, režeš, kúsať, kúšeš. skákať, skáčeš, luhať, lužeš, trestať, tresceš (v psl. maz-ie-šb, rěz-ie-šb atď.) a potom aj hádzať, hádžeš, sácať, sáčeš a pod. Po zániku jerov prešli do tohto vzoru slovesá 2. triedy typu minúť (minúť, minieš, h inú ť. hiňieš, vinúť, vinieš...). A napokon podľa vzoru mazať, mažeš sa utvorila nová skupina slovies typu kopať, kopeš, plávať, pláveš, kívať, kíveš, ktorá sa pričinila o rozšírenie slovies prvého vzoru (pravda, tieto slovesá si príslušnosť do 5. vzoru v niektorých nárečiach naďalej ponechali, pórov, kopať, kopáš, plávať, plávaš). Naproti tomu mnohé slovesá tohto vzoru zanikli alebo prešli do iných vzorov. Najviac ich zaniklo po vzniku novej vidovej dvojice v rámci slovies 2. a 5. vzoru (napr. pasú, padeš —► padať, padáš — padnúť, padneš, sesťi, sedeš -> sadať, sadáš — sadnúť, sadneš, seci, sečeš -» sekať, sekáš, seknúť, sekneš). Po vzore tkaťi, tčeš zostali len stopy (v turč. nár. je čem, češ...), sloveso prešlo k 5. vzoru (dnes tkať, tkáš...). Osobitný prípad vývinu prvého vzoruje v časti lipt. nárečí. Tu celý prvý vzor prešiel k 4. vzoru (je tu niesť, ňesíš, piecť, pečíš, umrieť, umríš, brať, beríš, drať, ďeríš, ale aj mazať, mažíš, česať, češíš atď. /131/). V hornonitrianskej oblasti po zmene ie > í sa zmiešal 1. vzor s 3. a 4. vzorom (dnes je tu ňesíš, beríš popri rozumíš, prosíš...). MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 135 2. vzor padneš (tematická morféma -ňe-) Pre vývin tohto vzoru bolo dôležité, že pôvodne sa tematická morféma -nemohla pripájať ku koreňu zakončenému na spoluhlásku (typ pad-ne-šb) alebo na samohlásku (typ mi-ne-šb). Vývin tvarov tohto vzoru znázorňuje tabuľka (v stred, slov.): Sg. padnu minu > padnem miniem padneš miňeš padneš minieš padňet miňet padne minie Pl. padneme miňeme > padneme minieme padňeťe miňeťe padňeťe miniete padnút minút padnú minú Tvary duálu padnevé, padňeta, padňeťe zanikli. Tvary v singulári a pluráli sa vyvíjali tak ako vo vzore ň ese š. Obidve skupiny slovies v rámci vzoru stará slovenčina zdedila z praslovančiny. Časom sa však skupina slovies typu minúť (t.], slovies s koreňom zakončeným na samohlásku) oddelila od 2. vzoru. Stalo sa to po prehodnotení stavby tvarov prítomníka mi-ňe-š na miň-e-š, čiže celá skupina prešla do 1. vzoru (v stred. slov. podľa nesieš vznikli aj tvary minieš, v záp. a vých. slov. podľa tvarov ňeseš zostalo miňeš, resp. mineš). 3. vzor k ryj e.š (tematická morféma -je-) Vývin tohto vzoru zobrazuje táto tabuľka: Sg. kryjú Pl. kryjeme > krijem krijeme kryješ kryjete kriješ krijeťe kryjet kryjút krije krijú Tvary duálu kryjevě, kryjeta, kryjete zanikli. Tento vzor nie je pokračovaním psl. 3. vzoru. Vznikol zo skupiny slovies 1. vzoru s koreňom na -j po prehodnotení pôvodnej stavby tvarov s ohľadom na neurčitkový koreň kry-ti, t. j. kryj-e-š na kry-je-š atď. Podľa toho najstaršiu skupinu tohto vzoru tvoria slovesá typu žiť, žiješ, viať, veješ, hriať, hreješ, siať, seješ, čuť, čuješ, kuť, kuješ, ďalej slovesá s neurčitkovým kmeňom na -va typu ruvať, ruješ, kľuvať, kluješ a veľká skupina slovies s neurčitkovou tematickou morfémou -ova-, napr. kupovať, kupuješ, obedovať, obeduješ, sľubovať, sľubuješ, ľutovať, ľutuješ, banovať, banuješ, hamovať, hamuješ. Táto skupina slovies je dodnes otvorená a radí sa k nej značná časť nových slovies (napr. montovať, montuješ, riadkovať, riadkuješ). V nárečiach sa často neurčitkový kmeň na -ova prispôsoboval kmeňu v prítomníku a menil sa na -uva (napr. kupovati, kupuješ —»• kupuvat, kupuvac, kupuješ, a tak aj snovati, snuješ —► snuvat, snuvac, snuješ). 136 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA A napokon do tohto vzoru pribudla skupina slovies po vyrovnaní prítomníko-vého koreňa s koreňom neurčitkovým typu piť, piješ, biť, biješ, myť, myješ (za psl. piti, pbiešb, myti, mbiešb). 4. vzor prosíš (tematická morféma-/-) Vývin tohto vzoru zobrazuje tabuľka: Sg. prosu Pl. prosíme > prosíš prosiťe prosít prosät prosím prosíme prosíš prosíte prosí prosia Duálové tvary prosivě, prošita, prosiťe zanikli. Nepôvodný tvar je prosím v 1. os. sg. za starší tvar prosu (-m je z a tem. slovies). Tvary prosí a prosia pôvodné sú iba stavbou. Vznikli po zániku prípony -t. Ostatné tvary sú pôvodné. Vzor prosíš patrí medzi slovesné vzory, ktorých sa vývin dotkol len málo. Jeho jadro tvoria z psl. zdedené dve skupiny slovies. Jedna z nich má neurčitkový kmeň zakončený na -/, druhá na -é (po ž, č, š, j na -a). Do prvej skupiny patria napr. slovesá kosiť, kosíš, robiť, robíš, nosiť, nosíš, variť, varíš, zvaliť, zvaľíš, vkročiť, vkročíš, soťiť, soťíš atď. Do druhej skupiny patria slovesá typu ľeťieť, Fetiš, sedieť, sealš, vrtieť, vrtíš, visieť, visíš, bežať, bežíš, kričať, kričíš, ale aj stáť (zo stojatí), stojíš, báť sa (z boiati se), bojíš sa a pod. O splynutí 1. a 4. vzoru v časti lipt. nárečí sme sa už zmienili (p. 1. vzor). 5. vzor voláš (tematická morféma -á-) Vývin tohto vzoru zobrazuje táto tabuľka: Sg. volajú Pl. voláme > voláš voláťe volát volajút volám voláme voláš voláťe volá volajú Tvary duálu volávě, voláta, voláťe zanikli. Nepôvodným tvarom je volám v 1. os. sg. za starší tvar volajú (prípona -m je podľa 1. os. sg. atem. slovies). Tvar 3. os pl. volajú vznikol po zániku prípony -t. Ostatné tvary vo vzore sú pôvodné (rozumie sa zdedené z psl. po kontrakcii). Vzor voláš vznikol z psl. 3. vzoru (triedy) po kontrakcii (napr. voláš z volaiešb, volát z volajetb). Starú vrstvu tvoria v ňom slovesá typu nechať, necháš, zúfať, zúfaš (v nár. aj zúfaš), poznať, poznáš, hrať, hráš, bívať, bívaš (v nár. aj bíváš) a pod. Niektoré slovesá 5. vzoru majú popri sebe aj staré tvary 1. vzoru. Také napr. sú plávať, plávaš:pláveš, klopať, klopáš: klapeš, kopať, kopáš: kopeš, kívať, kívaš: kíveš. Slovesá tohto vzoru často utvorili vidovú dvojicu k slovesám 4. vzoru, napr. kolíť: kálať, kálaš, pusťiť: púšťať, púšťaš, soťiť: sácať, sácaš, vrátiť: vracať, vracáš (v záp. slov. káláš, púščás). A napokon vyrovnaním tvarov MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 137 podia neurčitkového kmeňa na -a vznikla nová skupina slovies vzoru voláš, pričom pôvodné tvary sa čiastočne zachovali. Patria sem napr. slovesá trestať, trestáš: tresceš, reptať, reptáš: repceš, páchať, páchaš .pášeš, ale díchať, díchaš, lákať, lákaš (staršie tvary díšeš, láčeš zanikli). Menšia skupina slovies prešla do 3. vzoru po vyrovnaní koreňa podľa 3. os. pl. (napr. hrať, hráš:hrajú -> hraješ, hraje). 6. vzor rozumě š (tematická morféma -é-) Vývin tohto vzoru zobrazuje tabuľka (pred diftongizáciou): Sg. rozumejú Pl. rozuměme > rozumem rozuméme rozuměš rozuměťe rozuméš rozuméťe rozumět rozumějút rozume rozumejú Tvary duálu rozumévě, rozuměta, rozuměťe zanikli. Tento vzor sa vyvíjal paralelne so vzorom voláš as ním má aj spoločné genetické východisko (vznikol po kontrakcii). Po rozpade sústavy vzorov atematických slovies splynulo s týmto vzorom atematické sloveso věděti, věm a v nárečiach so zmenou é > je > í oba tieto vzory splynuli so vzorom prosíš (prosíš:rozumíš, víš...). Toto splynutie vzorov motivovalo aj vznik tvaru rozuma (rozumia v 3. os. pl.) podľa vedzá, prosa (resp. vedia, prosia). V starej češtine najmä hláskové zmeny spôsobili častejšie presuny medzi vzormi (napr. vzory sázieš a umies po zmene ié > í splynuli so vzorom trpíš). Presuny spôsobilo aj vyrovnávanie prítomníkového koreňa s neurčitkovým (napr. biti, biješ za staršie biéš, biš, tiéti, títi, tneš -» tnouti, tneš). Vývin vzorov minulého času V staršej fáze vývinu stará slovenčina mala na vyjadrenie dejov uskutočnených v minulosti zložitejšiu sústavu vzorov ako dnes. Svedčia o tom zachované vzory v iných funkciách (napr. v nárečiach tvary podmieňovacieho spôsobu typu robil bich, robil bi si, robil bi atď.) alebo zvyšky starých tvarov a prípon roztrúsených v nárečiach (typuja ho volalachjach bol). Predpokladáme, že istý čas po zániku jerov stará slovenčina mala okrem vzorov zložených tvarov vyjadrujúcich minulé deje (typu prosil som, sem) aj vzory nezložených tvarov, a to vzory aoristu (typu réch, reče, resp. prosich, prosi), vzor imperfekta (typu volách, voláše). Zo starších vzorov pluskvamperfekta sa ustálil iba imperfektný typ. t. j. prosil béše (z psl. prosík běaše). Staré pluskvamperfektum aoristového typu, t. j. prosil bych (z psl. prosilb bychb), malo už vtedy funkciu podmieňovacieho spôsobu. 138 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA ZÁNIK VZOROV NEZLOŽENÝCH TVAROV MINULÉHO ČASU 61. Staré vzory nezložených tvarov minulého času, t. j. aoristu a imperfekta, už v staršej fáze vývinu slovenčiny sa začali rozpadávať a asi v 14. storočí už natrvalo ustúpili. Išlo tu zrejme o výsledok silnej tendencie prispôsobiť sústavu slovesných vzorov tak, aby trom ustaľujúcim sa aspektom slovesnej kategórie času — minulému, prítomnému a budúcemu zodpovedal jeden vzor. Túto tendenciu podporovali aj iné faktory. Bola to napr. neúplnosť vzorov nezložených tvarov (tvary 2. a 3. os. sg. boli napr. rovnaké), ďalej totožnosť niektorých tvarov s prezentom (napr. 3. os. sg. i pl. ňese, nesú po zániku -í) a v nemalej miere to bola aj exkluzívnosť ich stavby (pórov. napr. tvary aoristu rěch, rěchom, resp. imperfekta prosech, proséše), ktorá v čase unifikačných procesov v rámci celkovej paradigmatickej sústavy sa ešte stupňovala. Pravda, sledovať rozpad týchto vzorov v starej slovenčine pre nedostatok starších písomností v domácom jazyku nieje možné. Tvary typu volalachjach bol mohli by svedčiť, že dnešnému stavu predchádzalo obdobie miešania starých vzorov minulého času. No doklady tohto typu sú len sporadické. Preto sa musíme uspokojiť iba s rekonštrukciou zaniknutých nezložených vzorov po zániku jerov na pozadí psl. stavu a stavu v starej češtine. 1. A o r i s t vyjadroval minulé deje, ktoré sa ukončili v minulosti. Stará slovenčina z psl. mohla zdediť dva vzory aoristu. Vzor asigmatického aoristu a vzor sigmatického aoristu. Tvary asigmatického aoristu sa v psl. tvorili len od slovies 1. a 2. vzoru prítomníka s neurčitkovým koreňom zakončeným na spoluhlásku (napr. nes-ti, pad-no-tí). Po zániku jerov vzor asigmatického aoristu v starej slovenčine mohol mať tieto tvary: Sg. ňes Pl. ňesem Du. ňesevě ňese ňeseťe ňeseta ňese ňesu ňeseťe Vo vzoroch koreňové morfémy zakončené na -k, -g, -ch alternovali (napr. dvig, dviže, dviže, dvigom, dvižeťe, dvigu). Tvary sigmatického aoristu sa v psl. tvorili tak. že aoristové prípony sa ku koreňu alebo kmeňu pripájali pomocou -s- (tzv. sigmy). Bezprostredné pripájanie -s- ku koreňom zakončeným na spoluhlásku spôsobilo rozličné zmeny. Vo všeobecnosti s po i, u, r, k sa menilo na -ch, ktoré sa už v psl. v tvaroch 1. os. sg. a pl. zovšeobecnilo (napr. z rek-s-, prosi-s- vznikli tvary rěchb, prosícím a podľa nich tvary volachb, viděchh ...). V 2. a 3. os. sg. sigmatický aorist nemal osobitné tvary (zhodovali sa s tvarmi asigmatického aoristu). Po zániku jerov vzor sigmatického aoristu mohol mať v starej slovenčine tieto tvary (uvádzame vzor prošiti): MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 139 Sg. prosich Pl. prosichom prosí prosisťe prosí prosišä Du. prosichové prosí sta prosisťe V tvaroch tohto vzoru boli mnohé nepravidelnosti. Napríklad od koreňa rek-v psl. boli tvary rěchb, reče, reče, rěchomb, reste, rěše (z réch-%), od koreňa nes-boli tvary něst (z nes-s-b), nese, nese, něsochorm, neste, nese (z nes-s-e) a pod. Už sme pripomenuli, že tieto nepravidelnosti súviseli s bezprostredným pripájaním -s- ku koreňom na spoluhlásku. V starej češtine tento vzor aoristu mal v 3. os. pl. tvar imperfekta (napr. nesechu, prosichu...). V psl. jestvoval ešte jeden vzor sigmatického aoristu. Bol to vzor mladší ako predchádzajúce dva, pretože vznikol z prípon tvarov sigmatického aoristu pripojením pomocou -o-, resp. -e- k slovesným koreňom zakončeným na spoluhlásku (v staroslovienčine tento aorist mal tvary nesochb, nese, nese, nesochomb, nesoste, nesoše). V tomto vzore prípony -ch, -chom atď. sa chápu ako samostatné prípony. V nárečových tvaroch typu volalach je pripojené -ch tiež ako samostatná prípona. To by naznačovalo, že nový vzor sigmatického aoristu bol aj v starej slovenčine. Tento nový vzor aoristu bol značne rozšírený v starej češtine. V nej sa však prípony sigmatického aoristu ku koreňu pripájali pomocou -e- (v stčeš. boli tvary nesech, nese, nese, nesechom, nesete, nesechu, v duáli nesechové, nesesta). 2. I m p e r f e k t u m vyjadrovalo minulé deje prebiehajúce súčasne s inými dejmi v minulosti. Po kontrakcii vznikli dva vzory: vzor v o 1 á c h a vzor vi-d'éch (z psl. volaachb a viděachb). Po zániku jerov vzor imperfekta mal v starej slovenčine takéto tvary (uvádzame len vzor volách): Sg. volách Pl. voláchom Du. voláchově Tvary vzoru v o! á c h mali slovesá s kmeňom v neurčitku na -a a skupina slovies s koreňom zakončeným na -/' a s alternáciami g/ž, ch/š, k/č (napr. znaťi: znách, znáše, kopaťi: kopáše, resp. peku/pečeš:pečäch, pečäše, dvigu/ dvižeš: dvižäch, dvižäše, biti, bije: bijäch, bijäše ...). Tvary vzoru vid'éch mali slovesá s kmeňom v neurčitku na -é a -i a na spoluhlásku bez alternácie (napr. viděn: vid'éch, vidéše, prošití:prosech, proséše, resp. ňestí: ňeséch, ňeséše, pastí z pad-ti:padéch, padéše ...). V starej češtine imperfektum malo dvojaké prípony (napr. volách, voláše, voláše, voláchom, volášete, voláchu, ale vidiech, vidieše, resp. chválách, chváléše atď.). Niektoré slovesá v starej češtine tvorili tvary imperfekta od neurčitkového kmeňa i od pritomníkového kmeňa (napr. kováč h, kováše... i kujéch, kujéše). V 1. os. pl. bývali popri sebe tvary na -me, -m alebo -my. voláše voláše volášeťe voláchu volášeta volášeťe 140 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA VYVIŇ VZOROV ZLOZENÝCH TVAROV MINULÉHO CASU 62. Zo starších psl. zložených vzorov minulého času stará slovenčina zdedila vzor perfekta (dnes préterita typu nosil som, sem z psl. nosilb jesmb) a vzor imperfektového pluskvamperfekta (typ nosil béch z psl. nosilb béachb). Tvary /-ového príčastia v sg. odrážali kategóriu rodu (robil, robila, robilo), v pl. kategóriu mužských životných substantiv (napr. stáli muži:stály ženy, deti, stromy). Tvary atematického slovesa byti v pritomníku vo vzore perfekta a v imperfekte vo vzore pluskvamperfekta odrážali slovesné kategórie osoby a čísla. 1. Perfektum vyjadrovalo minulé deje. ktorých stopy alebo následky bolo možné pozorovať alebo aspoň overiť v prítomnosti. Tvary perfekta sa skladali z /-ového príčastia a prítomníka atematického slovesa byť (pozri vzor). Tvar /-ového príčastia bol nositeľom vecného významu slovesa a tvary pritomni-ka atematického slovesa /m'poukazovali na vzťah minulého deja k prítomnosti. Takáto štruktúra tvaru umožňovala minulý dej chápať ako reálny, určitý. Táto skutočnosť akiste najviac zavážila, že práve perfektum sa spomedzi vzorov minulého času zdedených z praslovančiny zachovalo ako jediný vzor (dnes préteritum). Vývin vzoru perfekta v starej slovenčine po zániku jerov znázorňuje táto tabuľka: Sg. nosil. -a. -o jesm nosil, -a. -o jesi nosil, -a, -o jest. je > nosil. -a. -o nosil, -a, -o nosil, -a, -o som, sem si Pl. nosiľi, -y. -a jesme, jesmo nosiľi (-y > -i) sme, smo nosiľi, -y, -a jesťe nosiľi (-y > -i) ste nosiľi, -y, -a sú (jesú, sä?) nosiľi (-y > -i) 0 Duálové tvary nosila jesvé, nosila jesta, nosila jesťe zanikli. Z tabuľky vyplýva, že vo vzore perfekta v starej slovenčine sa vykonali len menšie zmeny. V 3. os. sg. zanikol tvar je alebo jest a v 3. os. pl. tvar sú (jesú, sal) a /-ové príčastie prevzalo funkciu tvaru, t.j. samo sa stalo nositeľom slovesnej kategórie osoby. Takýto vývin bol možný preto, lebo tvary 1. a 2. os. v sg. i pl. sa dostatočne odlišovali od tvarov 3. os. sg. i pl.. takže z praslovančiny zdedené tvary jest, je, sú (jesú, sal) boli nadbytočné (pórov, aj zánik koncového -t v 3. os. sg. i pl.). Sporná je pôvodná stavba tvaru 3. os. pl. v strednej slovenčine. Zachovaný tvar 3. os. sg. jest (jestó) a sporadicky sa vyskytujúci tvar 3. os. pl. jesú by naznačovali, že v 3. os. pl. v strednej slovenčine mohli byť tvary typu robili jest a robili jesú (tvary jest a jesú majú spoločný koreň). Možné je to preto, lebo predpokladané tvary robili sa (v strednej slovenčine v 3. os. pl. od slovesa byť je tvar sa) boli by konkurovali neosobným konštrukciám so zvratným zámenom (typu robil sa, robili sa ...). MORFOLOGICKÝ VÝVIN Pravda, je možné, že boli tu tvary typu robili sä (na rozdiel od neosobnej konštrukcie robili sä) a že v tvare perfekta dlhé sä zaniklo skôr, než sa skrátilo na sä (o skrátení sä > sä p. kap. 59). V starej češtine tvary 3. os. sg. i pl. perfekta typu řekl jest a řekli sú (neskôr jsú.jsou) zanikli asi v priebehu 15. storočia. V iných slovanských jazykoch pôvodný vzor perfekta zaznamenal niektoré osobitosti. V poľštine napr. z pôvodných opisných tvarov perfekta vznikli jednoduché tvary (pórov. dzielalem, dzielaleš...). V ruštine kategóriu osoby prevzalo osobné zámeno (napr. ja delal, ty delal...). Naproti tomu v srbochorvátčine sa zachoval pôvodný stav (pórov, prosia sam, prosia si, prosio je, prosili (e)smo, prosili ste, prosili su). 2. P1 u s k v a m p c r ťe k t u m vyjadrovalo dávnominulé (predminulé) deje. ktorých stopy ani následky sa v prítomnosti nedali sledovať ani overiť. Jeho tvary sa skladali z /-ového príčastia a z tvaru imperfekta atematického slovesa byť (napr. robil béch z psi. robih běachb). To bolo tzv. imperfektové pluskvam-perfektum, v ktorom tvary imperfekta slovesa byť poukazovali na vzťah dávnominulého deja k minulému deju, ktorý po ňom nasledoval. Je možné, že stará slovenčina z psl. zdedila aj tzv. aoristové pluskvamperfektum, ktoré sa skladalo z /-ového príčastia a aoristu od slovesa /m'(napr. robil bych z psl. robih bychb). Tvary aoristu v ňom poukazovali na to, že dávnominulý dej prebiehal veľmi dávno pred iným minulým dejom (vo zvyškoch sa tento typ pluskvamperfekta zachoval v starej češtine /51/). Z novšieho obdobia vývinu slovenčiny tieto zložené tvary starého pluskvamperfekta poznáme len vo funkcii podmieňovacieho spôsobu (p. kap. 65). Vzor pluskvamperfekta s imperfektom slovesa byť mal po zániku jerov v starej slovenčine tieto tvary: Sg. nosil, -a, -o béch Pl. nosiľi, -y, -a béchom Du. nosila, -e béchově nosila, -e béšeta nosila, -e béšeťe Tento vzor pluskvamperfekta v starej slovenčine zanikol. Stalo sa to pravdepodobne súbežne so zánikom imperfekta (tvary béch, béše atď. boli tvarmi imperfekta) alebo veľmi krátko po ňom. Na označenie dávnych dejov, ktoré prebiehali pred inými dejmi, sa v slovenčine utvorilo nové pluskvamperfektum. Využilo sa pritom /-ové príčastie a tvary perfekta slovesa byť (bol som robil, bol si robil atď.). Dnes sa tento typ pluskvamperfekta vyskytuje najmä v stredoslovenskej oblasti a je známy aj v spisovnej slovenčine najmä v staršej fáze jej vývinu. Tu sa však spravidla používa iba fakultativně s cieľom zdôrazniť vzdialenú minulosť deja (ide o tzv. antepréteri-tum). nosil, -a, -o béše nosil. -a. -o béše nosiľi, -y, -a béšeťe nosiľi, -y, -a béchu 142 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Vývin starého perfekta mal podobný priebeh aj v starej češtine. Aj tu sa uplatnilo iba nové pluskvamperfektum, t. j. utvorené z /-ového príčastia a perfekta slovesa byť (typu byl jsem dělal). Z aoristového pluskvamperfekta sa vyvinul podmieňovací spôsob. Ustálenie vzorov budúceho času 63. Na vyjadrenie dejov, ktoré sa majú stať, stará slovenčina z psi. zdedila prítomnikové tvary předponových slovies (napr. prinesú, povezu) a slovesá 2. vzoru s tematickou morfémou -ňe- {padneš, miňeš...). Okrem toho jestvovali ešte výrazy, ktoré naznačovali vykonanie deja po uplynutí istého časového úseku (napr. začnu robiťi, chcú robiťi, mám robiťi alebo budu robili). Je možné, že stará slovenčina poznala aj výrazy s tvarmi budu, budeš atď. pripojenými k /-ovému pričastiu (typ budu volal). V starej slovenčine z možných foriem vyjadrujúcich budúce deje, ktoré v staršej fáze svojho vývinu mala k dispozícii, uplatnila sa forma zložená z prítomníka slovesa bud'eťi a neurčitku významového slovesa, t. j. typ budu robiťi, budeš robiťi atď. Sloveso bud'eťi bolo tematické a pôvodne malo význam „mať na pamäti" (pórov. slov. zabudnúť „vytratiť z pamäti"). Výraz budu + neurčitok teda znamenal ..mám na pamäti vykonanie deja vyjadreného v neurčitku (čiže ho ani nekonám, ani som ho nevykonal)". Tento výraz sa zgramatizoval a utvoril vzor, ktorý sa v slovenčine zachoval dodnes. Vývin tohto vzoru znázorňuje táto schéma: Sg. budu robiťi PI. budeme robiťi > budem robiť budeme robiť budeš robiťi buďeťe robiťi budeš robiť buďeťe robiť buďet robiťi budút robiťi bude robiť budú robiť Do tohto vzoru patria iba nedokonavé slovesá (napr. nosiť: budem nosiť, spievať: budem spievať, skákať: budem skákať). Skupina dokonavých slovies budúce deje naďalej vyjadruje tvarmi prítomníka (odnesiem, zaspievam, skočím, padnem). Vyjadrovanie slovesnej kategórie spôsobu Vyjadrovanie slovesnej kategórie spôsobu (resp. modu) je vlastne vyjadrením postoja k slovesnému deju. Toto vyjadrenie záviselo od nerovnakých činiteľov, a preto sa nemohli pre kategórie spôsobu utvoriť rovnaké vzory. Už stará slovenčina rozoznávala spôsob oznamovací, rozkazovací a podmieňovací. Pri oznamovacom spôsobe sa vyjadrenie deja chápe ako oznam o jeho '.skutočnom priebehu. Obsah vyjadrenia deja sa hodnotil ako totožný s obsahom oznamu. To súčasne bola jedna z hlavných príčin, že na vyjadrenie takého morfologický VÝVIN • 143 hodnotenia deja (postoja k nemu) neboli potrebné nové prostriedky. Mohli naň poslúžiť všetky tvary vzorov prítomného, minulého i budúceho času. Na uskutočnenie deja, ktorý mal prebehnúť na upozornenie, na príkaz, rozkaz a pod., bol potrebný mimojazykový faktor — adresát, ktorý dej mal vykonať. Aj na uskutočnenie deja, ktorý mal prebehnúť v istých podmienkach, bol potrebný mimojazykový faktor. V tomto prípade bola to sama podmienka (vecná, vôľová, vymyslená a pod.). Prítomnosť týchto mimojazykových (mimo-dejových) faktorov v postoji k deju pravdepodobne spôsobila, že rozkazovací a p o d m i e ň o v a c i spôsob bolo potrebné vyjadriť osobitnými tvarmi tvoriacimi samostatné vzory. VÝVIN vzorov r o z K a z c) V a cIe H o spôsobu 64. Stará slovenčina vzory rozkazovacieho spôsobu zdedila z praslovančiny. Už v nej boli tvary rozkazovacieho spôsobu len pre 2. os. sg. a pre 1. a 2. os. pl. Po pôvodných vzoroch rozkazovacieho spôsobu zdedených z psl. zostali v slovenčine iba stopy. Pôvodnými sú vlastne len tvary typu padni a jed:, vedz. V singulári možno presúvanie prízvuku z konca tvaru na predchádzajúcu slabiku spôsobilo zánik pôvodnej prípony -/ (napr. chodí -> choď). V pluráli zasa vzniklo napätie už v čase zmeny č > e. pretože v priebehu tejto zmeny začali splývať 1. a 2. os. pl. s tvarmi prítomníka (pórov, padňeťe .-padňeťe ->■ padňeťe). Tieto nové prvky v sústave starších vzorov rozkazovacieho spôsobu dali podnet na vznik tendencie prehodnotiť staršiu stavbu ich tvarov. Dnešné tvary vo väčšine nárečí dokazujú, že výsledkom prehodnocovania je pomerne jednoduchá sústava vzorov imperatívu. Tento proces v hlavných črtách zobrazuje táto tabuľka: padni, padněme, padňeťe > ňesi, ňesěme, ňesěťe padni: padňi-me, padňi-ťe ňes: ňes-me, ňes-ťe prosi. prosíme, prosíte > pros : pros-me, pros-ťe volají, volajime. volajiťe | volaj: volaj-rne. volaj-ťe Z tabuľky vyplýva, že ak sa koreň končil na jednu spoluhlásku, pôvodná prípona -i vo všeobecnosti zanikla (pórov, v stred. slov. ved'i -> ved.pľeťi ->■ pleť, vezi ~* vez). Ďalej z nej vyplýva, že nové tvary 1. a 2. os. pl. vznikli aglutinač-ným pridaním prípon -me, -ťe k novému tvaru 2. os. sg. (pórov, veď: veď-me, veď-ťe, pleť:pľeť-me, pľeť-ťe, vez: vez-me, vez-ťe). Pôvodná prípona -;' sa zachovala iba vtedy, keď sa koreň končil na skupinu spoluhlások, ktorá sa v slovenčine na konci slova nemohla vyskytovať (napr. padň-:padni, vezm-: vezmi, zavr-: zavri). V pluráli prípony -me, -ťe sa potom pridávali k tomuto tvaru (padni:padňi-me, padňi-ťe, vezmi: vezmi-me, vezmi-ťe 144 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA a pod.). V západnej slovenčine prípona -í je aj v prípadoch typu prindzi, vejdzi. V časti juhovýchodnej strednej slovenčiny sú tvary ňes, ňesime, ňesiťe, veď, veďime, veďiťe. Tieto tvary mohli vzniknúť podľa tvarov padni, padnime, padnite alebo od tvaru 2. os. sg., keď ešte mal formu nesi (čiže vývinom nesi: neseme, nesete -> ňesi, ňesime, ňesiťe -*■ ňes, ňesime, ňesiťe). Tvary typu volaj (z neho volajme, volajte) vznikli zo staršieho tvaru volaji. Tvary typu kry, bi (z nich kryme, kryte, bime, bite) mohli vzniknúť skrátením z pôvodných tvarov krý, bi (z psl. kontrakciou kryji > krý, biii > bí) podľa tvarov typu padni (po zmene ý > i) alebo nahradením týchto tvarov koreňom kry > > kri, bi po prehodnotení stavby prítomníka čiže vývinom kry-je-š -> kry, bi-je-š -* bi... (pórov, pros-í-š:pros, ved-ie-š: veď). Z tvarov imperatívu atematických slovies pôvodnými tvarmi sú tvary jedz a vedz (z psl. jéd-ib, věd-ib po zmene di > dž). Z nich sú tvary jedzme, jedzte, vedzme, vedzte (povedzme, povedzte). Predpokladaný tvar dadz sa nezachoval (v Kyjevských listoch zo začiatku 10. storočia v hlaholike má podobu dazb). Známe je iba daj (podľa volaj). Pôvodným tvarom môže byť maj (z psl. ma-ib). Tvary buď. buďme, buďte patria k tematickému slovesu buďěťi a ako tvary imperatívu tematických slovies sa aj vyvíjali. Tvary budz, budzme, budzte, ktoré sa často vyskytujú v nárečiach, vznikli podľa jedz, vedz (resp. podľa chodz, hodz v nár. s asibiláciou). V češtine staré tvary 1. a 2. os. pl. sa často zachovávajú (napr. tiskněte, bděte, resp. pomstěte, myslete). Slovesá 4. vzoru, ktoré tvoria 2. os. sg. bez prípony -i, v češtine majú krátky koreň (pórov. chválili: chval, chvalme, chvalte, pospíšiti:pospěš, pospěšme, pospěšte, bloudili: blud, bluďme, bluďte ...). VÝVIN VZOROV PODMIEŇOVACIEHO SPÔSOBU 65. Vzory podmieňovacieho spôsobu v starej slovenčine sú pokračovaním psl. vzoru aoristového pluskvamperfekta, ktorý vyjadroval veľmi dávne deje uskutočnené pred inými dejmi. Pre veľmi dávnu realizáciu týchto dejov vznikol k nim postoj, že sú to deje neisté, neurčité a teda podmienené. Keď sa tento aspekt podmienenosti deja vyjadreného aoristovým pluskvamperfektom ustálil, tvary tohto vzoru natrvalo prevzali funkciu podmieňovacieho spôsobu. Je pravdepodobné, že stará slovenčina vzor aoristového pluskvamperfekta vo funkcii podmieňovacieho spôsobu zdedila už z psl. V slovenčine tento vzor vo funkcii podmieňovacieho spôsobu zaznamenal osobitný vývin. Znázorňuje ho táto tabuľka (po zániku jerov): Sg. nosil, -a, -o nosil, -a, -o nosil, -a, -o bych > by by nosil, -a, -o by som (bych) nosil, -a, -o by si nosil, -a, -o by MORFOLOGICKÝ VÝVIN • 145 Pl. nosiľi, -y, -a nosiľi, -y, -a nosiľi, -y, -a bychom bysťe byšä nosiľi, -y nosiľi, -y nosiľi, -y by sme by sťe by Tabuľka ukazuje, že dnešný vzor vznikol zovšeobecnením tvaru aoristu by, ku ktorému pribudol prítomník slovesa byť okrem 3. os. sg. i pl. (p. kap. 62, 1). Stalo sa to preto, lebo staré tvary bych, by, by, bychom atd". po zániku aoristu neboli schopné vyjadrovať základnú slovesnú kategóriu osoby. V nárečiach sa popri tvaroch bi som, bi si atd. vyskytujú aj zvyšky staršieho vzoru v 1. os. sg. bich (robil bich, ja bich dal...). Z tvaru 2. os. sg. bi si v nárečiach vznikol tvar bis, a tak vzor podmieňovacieho spôsobu tu má tvary zložené opäť z dvoch zložiek: z /-ového príčastia a z tvarov bich, bis, bi, bisme, biste, bi (robilbich, robil bis atd'.). To sú tvary, ktoré vyjadrujú podmienenosť deja v súčasnosti. Na vyjadrenie podmienenosti deja v minulosti sa utvoril nový vzor využitím perfekta (dnes préterita typu bol som, bol si...), resp. v nárečiach tvarov bol bich, bol bis (napr. bol bi som robil, bol bi si robil, resp. bol bich robil, bol bis robil). Vo vých. časti východnej slovenčiny sú známe tvary volal bim, bul bim volal atd. V češtine sa ustálil vzor s /-ovým príčastím a s tvarmi bych, by si (alebo bys'), by, bychom, byste, by. V starej češtine sa vyskytoval aj tvar 3. os. pl. bychu. 66. V starej slovenčine bolo päť príčastí: príčastie prítomné činné i trpné, príčastie minulé činné i trpné a /-ové príčastie. 1. Príčastie prítomné činné. V psl. príčastie prítomné činné v nom. sg. mask. a neutr, malo príponu -a (napr. nesa, nka) a -e pri mäkkých vzoroch (napr. znaje, prose). Tvary nom. sg. fem. a ostatných tvarov všetkých rodov sa tvorili od préz. kmeňa pomocou -ot- a ~et- (podľa zakončenia 3. os. pl. v pritomníku), ku ktorým sa pripájali prípony /o-kmeňov a /a-kmeňov. Toto príčastie malo teda mäkké menné skloňovanie. Tak napr. od slovies nesti a prošiti v psl. po zmene ti > t mask. a neutr, boli v sg. tvary nesa, nesgča, nesotu.... z nich po denazalizácii v starej slovenčine nes a, nesúca, nesúcu atd'., resp. prose, proseta, prosetu ..., z nich prosa, prosäca, prosäcu ... Vzor pre fem. v sg. mal tvary nesoti, nesoéě, nesgti..., z nich v starej slovenčine nesúci, nesúce, nesúci. Stará slovenčina zrejme z psl. zdedila len menné tvary, ktoré v nej v čase rozpadu menného adjektivneho skloňovania zanikli. Dnes sa zo starých vzorov vyskytujú v slovenských nárečiach iba zvyšky. Z tvarov mask. a neutr, sú napr. predložky typu ida, buda, resp. buďa, budza, Medza, konca, v stred. slov. sťa popri chťa (napr. ida cestu, buda tebu to spravím...). Z tvarov nom. sg. fem. sú adverbiá typu idúci, spievajúci (chodil spievajúci), vo vých. slov. aj kľečuci, šeduci, kričajuci. Pôvodom Vývin príčastí (participií) 146 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA sem patria aj adverbiá typu idúcki, seďiački (v gem. po stojäški). Z príčastia prítomného činného sa napokon vyvinul dnešný preehodník prítomný (v spis. slov. nesúc, volajúc, prosiac). 2. Príčastie prítomné trpné. Tvorilo sa od prézentného kmeňa, a to v 1. a 2. vzore príponami -omt, -oma, -omo, v 3. vzore -emb, -ema, -emo a vo 4. vzore príponami -imb, -ima, -imo (napr. vedomb, padnomb, znaierm, prosimb). Aj toto príčastie malo menné i zložené skloňovanie. V slovenčine sa nezachovalo. Stopy po ňom sa hľadajú v prípadoch ako napr. vedomý, navidomoči (t. j. na-vidom-oči), známo. 3. Príčastie minulé činné. V psl. sa tvorilo od neurčitkového kmeňa, a to buď príponami -b, -bši, -b, keď sa kmeň končil na spoluhlásku (napr. vedb, vedbši, veclb), alebo príponami -v&, -vbša, -v&, keď sa kmeň končil na samohlásku (napr. dbravb, dbravbša). V súčasnej slovenčine sa toto príčastie vyskytuje iba zriedka, spravidla v nepôvodnej funkcii. Raz má formu prídavného mena (vyběhnuvší, zostavší) inokedy příslovky (vyběhnuvši, zostavši). Býva iba pri dokonavých slovesách a pociťuje sa ako štylisticky zastarané. 4. Príčastie minulé trpné. V psl. sa tvorilo od neurčitkového kmeňa, a to príponami -m, -na, -no, keď sa neurčitkový kmeň končil na -a, -é (bram, videm), ďalej príponami -tb, -ta, -to, keď sa neurčitkový kmeň končil na -e v 1. vzore a na -/v 3. vzore (napr. peti: petb,peta,peto, biti: hitb.bita. bito), a napokon príponami -em, -ena, -eno v 1. a 2. vzore, keď sa neurčitkový kmeň končil na spoluhlásku (napr. plet-ti: pletem, pletena, pleteno, rek-ti: řečem, řečena, řečeno, pádem, dvižem), a vo 4. vzore s neurčitkovou tematickou morfémou -/- (napr. prosem, prošena, prošeno). V slovenčine toto príčastie má tvary len podľa vzorov prídavných mien (bitý, rozopätý, pletený). Tvary príčastia minulého trpného sa stali východiskom tvorenia pasívnych slovesných konštrukcií (napr. som nesený, si nesený, je nesený, bol som nesený, bol si nesený, bol nesený ...). Tieto konštrukcie v nárečiach nie sú známe. 5. Príčastie na -I (s-ové). V psl. sa tvorilo od neurčitkového kmeňa alebo koreňa príponami -/&, -la, -lo. Forma tohto príčastia sa menila už v staršej fáze vývinu slovenčiny, keď po zániku jerov na konci tvaru pre mužský rod vznikla skupina konsonant + sonóra. Toto zoskupenie na konci slov alebo tvarov v starej slovenčine nemohlo jestvovať. V /-ovom príčastí sa odstraňovalo uplatnením alternácie o/0v strednej slovenčine (pórov, padh:padla -+ padl:padla -> ->■ padol -* padou, padla ..Ja alternáciou e/0, resp. é/0 v západnej slovenčine (pórov, padlb :padla -> padl:padla -> padél, padéu:padla, padua ...). V oblasti dolného Váhu je padóv:palla. Vo východnej slovenčine v niektorých tvaroch mužského rodu koncové -/zaniklo (dnes je tu pik: pekla, ňis: ňesla, umar: umar-la ...). Podobné tvary sú aj v gemerskej oblasti (napr. viadz vied, a to z védl, resp. ňias, pliat). V strednej slovenčine koncové -/ (vlastne -f) sa zmenilo na -u (dnes je tu mau, dau, nosiu ...). Staršie -u (-/) predpokladá aj juhozápadoslovenské -v MORFOLOGICKÝ VÝVIN m 147 (napr. padóv, bóv, vidzev). Tvary /-ového príčastia mužského rodu sa často vyrovnávali (napr. nosev, prosev podľa vidzev, bev, pev zrejme podľa rozumev). Tvary /-ového príčastia už v psl. sa stali východiskom tvorenia zložených tvarov minulého času a tvarov podmieňovacieho spôsobu. V češtine sa starších tvarov pričastí zachovalo nepoměrné viac ako v slovenčine. Známe sú napríklad tvary príčastí prítomných činných typu řka, tna, prose, kryje, resp. príčastí minulých činných typu nesši, prošiv a pod. Trpné príčastia v češtine často majú staré menné tvary (napr. prošen, tištěn, volán). Neurčitok a supinum 67. V praslovančine mal neurčitok príponu -ti, ktorá sa pripájala k ne-určitkovému kmeňu alebo priamo ku koreňu. Keď sa táto neurčitková prípona pripájala priamo ku koreňu zakončenému na spoluhlásku.už v praslovančine na hranici koreňa a prípony vznikli hláskové zmeny, ktorými neurčitok nadobudol novú formu. Takú formu mal napríklad neurčitok moci z mogti po zmene gt > c, peci z pekti po zmene kt > č, vešti z vedú po zmene dt > st, plesu z pletú po zmene 11 > s t a pod. Stará slovenčina z psl. zdedila formu neurčitku aj s týmito osobitosťami. Postupne sa však v slovenčine forma neurčitku unifikovala v prospech prípony -ť (pórov, v stred. slov. muocť, piecť, vliecť, riecť za staršie moci, péci, vléci, réci, resp. v záp. slov. mocit, vlécit, pjécit i piet a podľa toho aj pléscit, ícit). Pravda, dnes forma neurčitku nie je jednotná. Diferencovali ju najmä hláskové zmeny. Na väčšine územia sa vykonala zmena -ti > -ť. Táto zmena nezasiahla juhovýchodnú časť strednej slovenčiny (dnes je tu kosiťi, spévaťi, robiťi). V severnej časti západnej slovenčiny a vo východoslovenskej oblasti dnes má neurčitok príponu -c z asibilácie pôvodného -/(dnes je tuplacic, pic, vidzec, hnac...). V češtine formy neurčitku sú archaickejšie (popri dělat, vzít, krýt je tu dělali, vzíti, krýti, resp. péci, moci, vléci, říci, novšie i péct, moct, říct a pod.). Supinum vyjadrovalo pri slovesách pohybu iné deje. V psl. sa tvorilo od neurčitkového kmeňa alebo koreňa príponou -tb (neurčitok mal príponu -ti), pričom koreňová morféma bola krátka. O krátkych neurčitkoch typu spat, drat, dat na juhozápadnom Slovensku ťažko rozhodnúť, či sú to zvyšky starého supina vo funkcii neurčitku, pretože koncové staré -ť sa tu neasibilovalo ani v iných prípadoch (pórov, kost, sít). Zvyšky starého supina sa dodnes zachovávajú v českých nárečiach (pórov, jdu spat, pit proti jdu spáti, píti...). K vývinu slovesa novšie J. Stanislav /82, II/, E. Pauliny /71/, predtým Š. Peciar /78/, J. Štolc /93, 94/, J. Fedák /13/, v češtine D. Šlosar /51/. 148 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA NEOHYBNÉ SLOVNÉ DRUHY Vznik a vývin príslovíek 68. Příslovky sú nesklonné slová. Vyjadrujú rozmanité okolnosti deja a iné vzťahy. Už v praslovančine jestvovali osobitné prostriedky na tvorenie príslovíek. Príslovíek postupne pribúdalo ustrnutím rozličných gramatických tvarov alebo předložkových pádov. Niekedy ustrnuli aj slovesné tvary. Vznik prislo-viek z rozličných gramatických tvarov sa nazýva adverbializácia. V historických dobách sa veľmi často adverbializovali tvary prídavných mien. Osobitnou príponou na tvorenie príslovíek bolo -é (už v psl.). Táto prípona sa pokladá za príponu starého lok. sg. alebo za starý nom. pl. stredného rodu. Takého pôvodu sú příslovky dobre, zle, pekne, hodne, iným takým prostriedkom je prípona -o. Je to prípona menného tvaru nom. — ak. sg. stredného rodu. Takého pôvodu sú příslovky ticho, vysoko, sladko, hrubo. Niektoré příslovky vznikli ustrnutím psl. komparativu utvoreného príponou -ie (napr. niže z niz-ie, vyše z vys-ie, rúče z rok-ie). Aj typy príslovíek skorej, ďalej, menej sa vyvinuli zo starých komparatívnych tvarov (zo skoréie, dalěie, meněie). Příslovka späť z pôvodného vbspetb sa pokladá za staré /-kmeňové prídavné meno. Příslovka veľmiJe starý inštr. vehmi k prídavnému menu velb-ib (pórov. vela). Adjektív-neho pôvodu je napokon aj prípona -y [pomaly, naprieky), resp. -sky (chlapsky, otrocky, slovensky alebo po chlapsky, po slovensky, v češtine s dat. po soused-sku...). Příslovkami sa stali aj tvary podstatných mien. Takého pôvodu sú napr. příslovky dnes z dbmsb (t. j. dbm-sb „tento deň"), včera z vbčera. Příslovky dolu, spolu, domov sa pokladajú za tvary //-kmeňové atď. K týmto starobylým příslovkám sa radí novšia vrstva adverbializovaných tvarov inštr. typu celkom, dub-kom, cícerkom, šrégom (aj šréga). Veľa príslovíek je z předložkových pádov. Napríklad do-za-ista, na-isto, na-skore, na-mále, z-ďaleka, z-riedka, zvlášť (zo staršieho z-vláščä) a pod. To sú všetko předložkové pády menného skloňovania prídavných mien. Příslovky za-sa, predsa (v nárečiach v rozličných obmenách, napr. zásek, zas, zase, precea, pre c i), potom sú zámenného pôvodu (pórov, za-sa, predsa, po-tom). Časté sú příslovky z předložkových pádov podstatného mena, napríklad (z na-ime, ak. //-kmeňa), o-kolo, o-päť(z pôvod, o-petb), spolu (z pôvod, z-polu, pórov, polu--dnie). V príslovke dosť (v nárečiach dosci, dosťi...) sa hľadá předložkový výraz do sýti, v príslovke ščúl, fčúl, fčilej, čílek, čil a pod. základom je asi podstatné meno čila „chvíľa" (doložené v starej češtine). Formy ščúl, ščúleki, známe v západnej slovenčine, vznikli možno kontamináciou s prídavným menom čulý. Příslovky sú aj zámenného pôvodu. Napríklad příslovky miesta tu, tam, tade, MORFOLOGICKÝ VÝVIN o 149 kde (z psi. kb-dě, v nárečiach de, dze, gde), kam, kade, sem, inde, všade a pod., příslovky času vtedy, vždy (z vbš-dy). inohda (z inbgbda), příslovky spôsobu tak, inak, ináče, jednako, ako, příslovky miery toľko, koľko atď. Příslovky slovesného pôvodu sú vzácnejšie. Sem patria příslovky navidomoči, hádam, vari, bohdá a i. Dnes slová typu hádam, vari sa hodnotia ako modálne slová alebo častice. Osobitným vývinom vznikla příslovka hneď, ihneď. Pôvodnejšia je ihneď zo staršieho inhed (z psl. imgbdb). Predložky 69. Predložky z gramatického hľadiska sú pomocné, neplnovýznamové slová. Pomáhajú vyjadrovať rozmanité vzťahy (napr. miesta, času) so zreteľom na skutočnosť, ktorú vyjadruje podstatné meno. Z historického hľadiska sa predložky delia na predložky pôvodné a nepôvodné. Osobitnú skupinu tvoria zložené predložky. 1. Pôvodné sú také predložky, ktoré funkciu predložiek mali od pôvodu. Medzi pôvodné predložky patria napr. v (< v&), k(< kb), s (< sb), z (< iz), od (< ot), pre (< pre), u, do, na, po. Predložky v, k, s, z & všetky tie, ktoré sa končili na spoluhlásku, bývajú vokalizované, napr. vo, ve, so, se, zo, ze, ko, ke, ku, ode, odo, prede, predo. To, že samohláska pri takýchto predložkách sa zhoduje s jerovou striednicou, ukazuje, že vokalizované predložky vznikali už v priebehu vokalizácie jerov, pravda, tam, kde boli na to predpoklady (napr. sb sbnomb > so snom, se snom > zo snom, ze snom, vb tbmé > vo tme, ve tme). Neskôr však takéto formy predložiek sa utvorili všade tam. kde po zániku jerov v spojeniach s predložkou vznikla neprijateľná skupina spoluhlások. Takto zaiste vznikla aj predložka ku (je aj v spisovnej slovenčine). Tento jav sa nazýva vokalizácia predložiek. Niektoré pôvodné predložky stratili pôvodný význam a splynuli. Také predložky sú napr. bez (z psl. bezb s gen.) aprez (z psl. per-z- s ak.). Splynutím týchto pôvodných predložiek vznikla predložka brez známa v nárečiach vo význame „bez" (napr. brez-neho) alebo vo význame „cez" (napr. bres-potok). Význam „cez" je pôvodným významom predložky prez. V nárečiach sa predložka prez používa v tom istom význame ako predložka brez (napr. prez-neho, pres-cestu). V strednej slovenčine je predložka cez, ktorá predpokladá psl. črezb (r zaniklo asi vplyvom predložky bez). 2. Nepôvodné predložky sú také predložky, ktoré vznikli z menných tvarov, z předložkových pádov alebo aj z iných slovných druhov. Takého pôvodu sú napr. predložky medzi (lok. sg. k medza), dnes už archaická predlož- 150 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA ka dl a (z psl. dbľa „dĺžka"), mimo (súvisí so slovesom minúť) a i. Z předložkových pádov sa vyvinuli napr. predložky okolo (z o „kolo), podľa (z pôvod. po„ dlé z psl. po dblbie, dnešná forma vznikla azda vplyvom predložky dlä). Novšieho pôvodu sú predložky počas, kvôli, naprostred a i. Starobylé sú predložky krem, okrem, krom e, krom (patria k podstatnému menu kroma „kraj, okraj"). Forma krome je asi ustrnutý lok. sg. kromě a z nej sa vyvinuli ostatné formy (krem, krom, o-krem ...). Starého pôvodu je aj predložka skrz, skrze, naskrze, skrzeva (z psl. skbr-ze). 3. Zložené predložky vznikli spojením viacerých predložiek, ide o predložky typu ponad, popod, spora, pomimo, spomedzi. Na východnom Slovensku a miestami aj v Liptove sú zdvojené (reduplikované) predložky, napr. zoz, zez, vov, vev (zes „Prešova, vof„Prešove, zoz „Mikuláša, vov „meste a pod.). O predložkách so „spájacím" -n- (kb-n-, vb-n-, sb-n-) bola reč pri zámenách. Spojky 70. Spojky, tak ako predložky, patria medzi najstaršie jazykové prostriedky. Ich funkciou bolo a dodnes aj je spájať vetné členy a vety do vyšších celkov. Staré etymológie, získané historicko-porovnávacou metódou, ukazujú, že väčšina spojok sa vyvinula z iných slovných druhov alebo z gramatických tvarov. Okrem toho spojky vznikali vzájomným spájaním (napr. a + i -> aj, a + n i -* ani) alebo pripájaním iných častíc (napr. a + čb-kolb-věkb -» ačkoľvek, a + by -* aby). Z priraďovacích spojok starobylé sú spojky z, a, aj, ani. Spojka i vznikla asi z ide. lok. sg. zámena *ei (niekedy sa myslí na ablatív *ěd), spojka a asi z tvaru *ôd (ide. ablatív zámena), spojky aj a ani sú zložené (a + i -*■ aj, a + ni -> ani). Vylučovacie spojky alebo, abo, lebo... sú tiež zložené spojky (a-lě-bo, a-bo, lě-bo). Starobylá je aj spojka buď. Vznikla z rozkazovacieho spôsobu budi (pórov. čes. budiž z budi-že). Slovesného pôvodu je aj vysvetľova-cia spojka veď. So zreteľom na spojku vědě, ktorá sa vyskytuje v starej češtine, táto spojka sa vykladá zo slovesného tvaru (mal by to byť starobylý tvar 1. os. sg. od vědě t i). Odporovacie spojky ale, lež, však, avšak, predsa sú zložené (a-lě, lě-že, vbš-akb, a-vbš-akb, prědb s g). Spojka totiž je z češtiny, kde vznikla z to-čiš, t. j. to-čujž (2. os. sg. imp. čuti „čuť, počuť" /55/). Z pod r aďo vacích spojok v slovenčine na seba upozorňuje spojka keď. Vznikla asi z kedy odsunutím -y a zmäkčením podľa prípadov kad-e, kd-e, resp. z kbdb, z čoho po zániku jerov bolo by priamo keď alebo kod (tak je v juhovýchodnej strednej slovenčine). Spojka keby sa vyvinula z ked-by, resp. z ked-by zjednodušením zrejme podľa aby, žeby. Spojky aby, žeby sú zložené z a-by, že-by, pričom časť by bola pôvodne zložkou kondicionálu slovesa, ktoré po spojkách a a že nasledovalo (prikázal a by dali -> prikázal, aby dali ...). Časť by pôvodom je aorist od slovesa byli (v nárečiach dodnes je abich, žebich, resp. aj kebich, t. j. 1. os. sg. aoristu bich z psl. by cín, pravda, vo funkcii kondicionálu významového slovesa). Stará je aj spojka kedy. Predpokladá staršie znenie kehdy (z psl. kbgbdy) doložené v starej češtine. Ďalej starobylá je aj spojka že. Vznikla z ide. ge 1. palatalizáciou ge > že (ge sa pokladá za e-ový stupeň k 0-ovému stupňu go, ktorý je v prípone zámena to-go. resp. je-go). Nieje celkom jasný vznik a vývin spojok dokiaľ, dotiaľ, pokiaľ, potiaľ, posiaľ. Zdá sa, že sú to spojky zložené z predložiek do a po a zámenných prvkov ka-, ta- (pórov, kam, tam), resp. se s pripojením -/ (pórov, ko-h v ktokoľvek). Po zániku jerov vznikli formy typu dokáľ, dotáľ, doséľ. Z dokáľ vplyvom koncového /'vzniká dokäľ(pórov. kad> käd) a podľa toho aj doťäľ, dos'áľ. Po diftongizácii vznikajú dnešné formy dokiaľ, dotiaľ, dosiaľ (v nárečiach dodnes dokäľ, dotáľ, dosäľ atd'.). Dôvodové spojky pretože, preto, lebo a pod. sú zložené (pré-to-že, p r é-to, lé-bo ...). Spojka kým je ustrnutý inštr. zámena ký, ká, ké. Citoslovcia 71. Citoslovcia tvoria osobitnú skupinu medzi slovnými druhmi. Niektoré citoslovcia vyjadrujú citové kvality, ako napr. vzruch, strach, smútok, radosť, žiaľ (ach, joj, íha, ej-ej). Iné napodobňujú zvuky prírodných javov, zvierat, vtákov a pod. (napr. sss, bim-bam, krá-krá, kvik, žblnk). A napokon sú citoslovcia, ktoré znamenajú pobádanie na splnenie vôle, príkazu, rozkazu či zákazu a pod. (napr. pi-pi-pi — zvolávanie sliepok, heš, heš-ta — odháňanie sliepok, pŕŕ — zastavovanie koní). Z tohto hľadiska sa citoslovcia obyčajne delia na tri skupiny: na expresívne, zvukomalebné (onomatopoické) a vôľové. Z historického hľadiska sa citoslovcia môžu deliť na pôvodné a nepôvodné. Medzi p ô v o d n é možno zaradiť všetky neodvedené citoslovcia. Charakteristická je hlásková stavba týchto citosloviec. Raz to môže byť iba samohláska (á, í, ó...), inokedy nezvyčajná skupina spoluhlások (pst, hŕŕŕ, ššš-ššš...) alebo rovnaké slabiky idúce za sebou (no-no-no, hehehe, kikirikí...). Tento druh citosloviec je v nárečiach bohato zastúpený, a preto sa dá predpokladať, že spôsob ich tvorenia je starý. V nárečiach medzi citoslovcami významné miesto majú také vôľové citoslovcia. ktorými sa vyjadruje želanie v „styku" s domácim zvieratstvom alebo vtáctvom. Niektoré z takýchto citosloviec zo základných nárečových oblastí sú v tomto prehľade: 152 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Záp. slov. Stred. slov. Vých. slov. privolávanie sliepok husí odháňanie sliepok husí pi-pi burá-burá heš, hešta hajháj volanie na kone do ťahu né, bijo, dio zastaviť hé, pŕŕ doprava hót, hóta doľava čihí dozadu curik volanie na kravy, voly do ťahu hajc zastaviť hóha, hó doľava ksebe doprava héjk, occeba dozadu hegni na cip-cip na bí, baba bí heš, šta,/Šš hinda hijó, di, dijo hvó, hó hojta, hojt či, čihí curuk hajs, no hó, hó či-ohejk hojta, ča heg na tu-tu-tu na-hus-na-hus his huč-a-huč, hiša vijo, v 10 ho hojta višta, \ihi curuk, curik ca ho hejscebe, ohdena hočebe, ča-ocebe hejk Možno sa domnievať, že celá táto sústava „dorozumievacích" prostriedkov je tradičná, a teda starobylá. Z historického hľadiska je pre ňu charakteristické, že sa neutvárala len z neodvodených citosloviec. Skutočnosť, že sa od nerozumných bytostí žiadalo zaujať iné miesto, si vynucovala pri tvorení citosloviec tohto druhu brať za základ zámená (hoj-ta, hin-ta, na-ťu-ťu, t. j. na-tu-tu, k sebe, ča ocebe z ča od-sebe a pod.), alebo redukované slovesné tvary, najmä však tvary rozkazovacieho spôsobu (napr. hegni, heg, di z idi, resp. hegneš, curigneš). Ba niekedy sa využívajú aj slová nedomáceho pôvodu (napr. curik, curuk z nem. zurück). Nepôvodné citoslovcia sú citoslovcia odvodené z iných slovných druhov. Také odvodené citoslovcia vznikali napríklad zo slovesných tvarov (napr. hľa, ľa, ľa-ľa, ej-ľa sú z tvaru hlad, hibaj, hibáj z hýbať, bodaj z boh-daj, podho, bisťu asi z bohu isťu, t. j. ,,bohu prisahám" a i.), z podstatných mien, prísloviek (beda, veru, hen) a pod. Novšie k neohybným slovným druhom J. Stanislav /83, 84/, A. Ferenčíková /16/, K. Palkovič /105/, predtým V. Machek /56/ a v češtine D. Šlosar /51/. KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 153 KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY Podať celistvý obraz o vývine slovnej zásoby slovenčiny v staršej fáze jej rozvoja nateraz nieje možné. V súčasnosti stále ešte nemáme poruke historický slovník slovenského jazyka, ktorý by poskytol presnejšie poznatky o lexike starej slovenčiny aspoň v istom časovom úseku. Veľké množstvo lexikálneho materiálu v starších i mladších archiváliách, v starých miestnych názvoch i v nárečiach sa práve komplexne spracúva. Pravda, situácia ani v takýchto podmienkach nie je beznádejná. Viaceré práce z lexiky našich nárečí, štúdie starších miestnych názvov i lexiky starších archiválií, ale najmä zozbieraný materiál pre historický slovník slovenského jazyka a pre slovník slovenských nárečí — to všetko umožňuje už dnes získať poznatky o vývine slovenskej lexiky aj v jej staršej fáze rozvoja.8 V tejto časti, ktorú venujeme vývinu slovnej zásoby starej slovenčiny, všimneme si v prehľade najmä historickú slovotvorbu (vývin slovotvorných prostriedkov a postupov), ďalej formy rozvoja lexiky v staršej fáze jej vývinu a jej tematické i teritoriálne členenie. Predmet si časovo ohraničujeme obdobím nástupu a vyvrcholením rozvoja uhorského feudalizmu, t. j. rozpätím od 10.—16. storočia s presahom do 17. storočia. Prameňom poznávania staršej lexiky slovenčiny vo vymedzenom období bude nám predovšetkým slovné dedičstvo prevzaté z praslovančiny, jeho rozbor a konfrontácia so starším i mladším stavom v slovenčine, ďalej stará lexika zachovaná v staršej toponymii (zaznačenej v listinnom materiáli z 11.—14. storočia ) a staršia slovenská lexika v písomnostiach z 15.—17. storočia. Pochopiteľne, keď to bude potrebné, všimneme si aj lexiku súčasných nárečí a spisovného jazyka. 8 Informáciu o tom, ako bude spracovaný historický a nárečový slovník slovenského jazyka, podávajú ukážkové zošity Slovenský historický slovník z predspisovného obdobia (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1980) a Slovník slovenských nárečí (Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1983). Staršia lexika v rámci vývinu lexiky spisovnej slovenčiny sa pertraktuje vo vysokoškolskom učebnom texte K. Habovštiakovej Slovná zásoba spisovnej slovenčiny z vývinového hľadiska (Nitra, Pedagogická fakulta 1985). 154 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA FORMY ROZVOJA LEXIKY STAREJ SLOVENČINY Rozvoj slovnej zásoby starej slovenčiny sa prejavil predovšetkým prehodnocovaním slovotvorných postupov a slovotvorných prostriedkov zdedených z praslovančiny, ďalej prehodnocovaním lexikálnych významov a napokon preberaním slov z iných jazykov. Prehodnocovanie lexiky i slovotvorných prostriedkov (i postupov) zdedených z praslovančiny a vznik novej lexiky podmieňovala potreba, ktorá vyplývala z rozvoja hospodársko-spoločenského života i myslenia v nových podmienkach uhorského feudalizmu, v jeho ranej i neskoršej fáze vývinu. Pre starú slovenčinu priamym dôsledkom novoutvorenej lexiky bol vlastne rozvoj slovných druhov (napr. stáť: stály: stálosť). Z historickej slovotvorný 72. Vývin slovotvorných postupov a prostriedkov prebiehal tak. že niektoré z psl. zdedené slovotvorné postupy i prostriedky zanikli, iné sa ustálili a iné sa využívali len v obmedzenej miere. Navyše pre vývin slovotvorných prostriedkov bol charakteristický vznik súboru nových slovotvorných prostriedkov, ktorý nahradil starší zaniknutý súbor. Zo slovotvorných postupov zdedených z psl. sa v starej slovenčine ustálil postup pripájania predpôn (preŕíxácia) a prípon (sufixácia). Súčasne s tým sa zachovalo aj aglutinačné (t.j. voľné) pripájanie slovotvorných prostriedkov (pórov. psl. rgč-bka: rúč-ka, rúč-k-ov-ý, prí-ruč-ka a pod.). Ďalej sa využíval aj kompozičný postup, t.j. tvorenie slov skladaním koreňov rovnakých alebo odlišných slovných druhov (typ vlko-dlak, kolo-maz), ako aj petrihkačný postup, t. j. vznik slov ustrnutím tvaru alebo výrazu (typ veľa z gen. sg. veľ-a, resp. typ kníhkupec z gen. pl. kníh a nom. sg. kupec). A napokon sa dá predpokladať, že v starej slovenčine bol živý aj tzv. konverzný slovotvorný postup, t. j. lexikalizovanie koreňa alebo lexikálneho základu (typ ozubiť -» ozub). Tento postup bol známy už v praslovančine. Pravda, do akej miery sa uplatňoval v najstaršom období rozvoja slovenskej lexiky, zisťovať pre nedostatok materiálu nie je ľahké. 1. Zánik starších slovotvorných postupov. V historickej slovotvorbe slovenčiny (tak aj v iných slovanských jazykoch) stratili predpoklady uplatniť sa najmä dva v psl. živé slovotvorné postupy. Bol to alternačný slovotvorný postup (typ mt>r: iner: mor: mar, napr. sbmbrtb, mrěti z mer-ti, morb, umarati) a reduplikač-ný slovotvorný postup (typ por-por, dnes prápor). Alternačný slovotvorný postup spočíval v tom. že slová sa tvorili pomocou striedania (alternácie) vokálu v koreni. Tento postup zrejme prestal byť produktívny už v mladšom období vývinu praslovančiny najmä po zmenách. KAPITOLY O VÝVINE SLO ktoré spôsobili slabičnú prestavbu koreňa, ale hlavne po zániku jerov a ncs;-viek v 10. storočí. Napríklad prastaré alternačné korene kbn: ken: kon po prvej palatalizácii a po vzniku nosoviek mali podobu čbti: če: kon (pórov. psl. za-čbn--Q, za-če-ti, kon-bcb), po zániku nosoviek a jerov -čn-, -ča-, kon- (pórov, začne, začať, koniec). Alebo staré alternačné korene stw: ster: stor v psl. slovách stbro, sterti, storna po metatéze mali podobu stw: strč: stra a po zániku jerov -str-, strč-, stra- atď. Výrazné zmeny v stavbe lexikálnych koreňov, resp. ich ďalšie modifikovanie príponami, spôsobili, že medzi pôvodnými, čo do významu príbuznými koreňmi sa začalo oslabovať vedomie významovej súvislosti, a tak už v praslovančine sa utvárali predpoklady na ich osamostatnenie. Stalo sa to najmä po zániku jerov. Po tomto čase osamostatnené staré alternačné korene sa stali lexikálnym základom, z ktorého vznikli mnohé slová. Napríklad z koreňa zor (z psl. radu zbr: zer: zor) sú dnes slová pozor, výzor, priezor, ozor, zornička, pozorný, pozorovať, vzorný z jeho mladšej podoby zra sú slová zrak, zázrak, zázračný, prízrak, priezračný, krátkozraký atď. Alebo z koreňa por (z psl. radu pw: per: por) sú dnes slová opora, spor, nápor, úporný, podpora, podporiť, odpor, odporný a pod. R e d u p 1 i k a č n ý slovotvorný postup spočíval v tom, že slová sa utvorili zdvojením (opakovaním) toho istého koreňa, napríklad chol-choh > chlacholh (dnes chlácholiť), vor-von > vravorb (dnes vrávor), per-per- > prčper- (dnes prepelica so zmenou r — r > r — /) a pod. Využívanie tohto postupu bolo zrejme podmienené prítomnosťou expresivity, preto už v psl. takto utvorených slov nebolo veľa. Aj z týchto slov sa tvorili nové slová (pórov, vrávor: vréivorať, vrávoravý). 2, Vývin slovotvorného postupu s využívaním predpôn. Využívanie predpôn na tvorenie slov je jeden z postupov, ktoré stará slovenčina prevzala z praslovančiny a ďalej rozvíjala. Slovotvorné predpony aj v nových podmienkach po zániku jerov naďalej plnili pôvodnú funkciu, t.j. vlastným významom modifikovali obsah koreňa (napr. ísť: obísť ,,ísť okolo, okľukou"; hodiť: odhodiť „hodiť od seba, ďalej, preč"; hory: záhorie „priestor za horami"). Vývin slovotvorných predpôn sa v starej slovenčine prejavil tak, že podstatná časť predpôn zdedených z psl. sa zachovala, časť z nich splynula s koreňmi (t. j. utvoril sa nový lexikálny základ) a napokon menšia časť starých predpôn zanikla. Medzi predpony zdedené z psl. a dodnes zachované patria napr. pod-, nad-, pred-, na-, pri-, za-, po-, o-, oh-, pre-, od- (z ot-), s- atď. Niektoré z nich sú doložené už v 12. a 13. storočí v slovách, ktoré sa stali názvami sídlisk, riek, hôr a pod. V 12. storočí sú napríklad doložené slovotvorné predpony pre- (prévidza [105]), o- (pnor [87]), po- (pograň [97]), sú- (súteča [126]). ot- (otrok [90]), ú- (údol [140]), pri- (priseľane [107]). Z 13.—15. storočia sú doložené predpony raz-(razdel [111]), roz- (roztoka [113]), po- (poruba [100]), pré- (prékopa [103]), za- 156 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA (zaréčé [147]), pod- (podhradé [96]) a pod. V domácej právnej terminológii z 15. storočia /l 14/ sú napríklad doložené predpony u- (ulapiti), ú- (úžera), po-(pomeriti, potvoriti), o- (opytovati), za- (založiti) a ďalšie. Zo zaniknutých predpôn uvedieme aspoň predponu ko- so zosilňovacím významom /55/ a doloženú v 12. storočí (ko-plot [55], pórov, aj kotrba, kot r ha a pod.), ďalej predponu s- s významom „prirodzený, dobrý" (napr. v slove smrť z psl. sb-mbrtb /55/), predponu pro- (prosek [106]). Z neproduktívnych predpôn doložená je napríklad predpona pa- (pažiť [93]). Niektoré predpony zanikli tak, že vznikli z nich iné predpony alebo splynuli s inými predponami. Tak napríklad z predpony ot- vznikla predpona od- (pórov, oddávna z otdávna), predpona vr- splynula s predponou z- pred znelým konsonantom (v nár. je zblknuť, zbúriť sa za staršie vzbíknuť, vzbúriť sa), resp. s predponou s- pred neznělým konsonantom (napr. skočiť, spýtať sa zo vzkočiti, vzpytati) a pod. V niektorých prípadoch predpony splynuli s lexikálnym koreňom. Stalo sa to najmä vtedy, keď jeho pôvodný význam sa oslabil napríklad po zániku slova so základným významom (pórov, obrus: rusati „robiť strapce na okraji tkaniny" /55/), ďalej po hláskových zmenách (napr. v nár. obida z ob-vida, obrtlík z ob--vrtbl-ikb,paholok zpa-chol-bkb a pod.) a napokon po základnej zmene významu (napr. pavúz: uzol, úhor: uhorieť, postel.: steliem, opatrný:patriť „pozorovať, dívať sa" a pod.). Niekedy s koreňom splynuli aj dve prípony (pórov, o-za-istný, dnes ozajstný, v-na-d-a z psl. mnada). 3. Vývin slovotvorného postupu s využívaním prípon. Tento postup tvorenia slov je ďalším postupom, ktorý stará slovenčina zdedila z praslovančiny a ďalej ho rozvíjala. V zásade vývin prostriedkov tohto postupu, t.j. slovotvorných prípon (sufrxov), prebiehal podobne ako vývin predpôn. Podstatná časť slovotvorných prípon zdedených z psl. sa v slovenčine po zániku jerov ustálila a v pôvodnej forme i obsahu žije v nej dodnes. Tieto prípony si zachovali aj svoje pôvodné funkcie, t. j. naďalej modifikujú význam koreňa a súčasne obohacujú iné slovné druhy (pórov, vodný: vodník, robiť: robota, rybár: rybárčiť), resp. ten istý slovný druh (pekár:pekárstvo, hrniec: hrnčiar, okno: okienko). K týmto slovotvorným príponám postupne pribúdali nové (napr. -ovka, -ička, -tek atď.), pravda, súčasne zo starších prípon značná časť zanikla. Medzi slovotvorné prípony, ktoré stará slovenčina zdedila z praslovančiny a dodnes sú živé, patria prípony, ktorými sa tvoria názvy nástrojov, úžitkových prostriedkov, napr. -dlo (šidlo, lietadlo ...), -ák (črpák, navijak...), -ica (udica, hadica ...), -č(sekáč,prijímač...), ďalej názvy osôb vykonávajúcich zamestnanie alebo inú činnosť, napr. -ár, -iar (hrnčiar, výhybkár ...), -č(kováč,posunovač...), -ík, -nik (baník, úradník...), názvy dejov, činností, napr. -ba (kosba, orba...), názvy miesta a priestorov, napr. -isko, -iste (strnisko, stanovište...), -ák, -nik (rybník,»úass teľatník ...), -ina (dolina, pevnina ...), -ie (úbočie,podolie ...), názvy kolektívov a zoskupení živých i neživých bytostí, napr. -ina (dedina, zverina, KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIK Y • 157 vrbina, planina...), názvy abstraktných pojmov, javov, napr. -oba (žaloba, chudoba...), -ota (dobrota, hluchota...), -osť (smelosť, hrdosť...) atď. Pochopiteľne, rovnako starobylé sú aj mnohé slovotvorné prípony pri iných slovných druhoch (napr. -ký, -ný, -ový, -ský, -ov, -in pri prídavných menách). Mnohé z týchto prípon sú doložené už v 12. storočí, resp. v 13.— 15. storočí, napr. -ica (bojnica [7]), -är, -ár (grnč'ár [35], ščitár [128]). -išče (rvišče [112]). -ina (bukovina [14]), -ka (oleška [86]), -ovec (glogovec [31]), -en, -no (opočen [88], pravno [102]), -ká (veliká [141]), -ový (dubový, resp. ešte dobovh [24]), -ský (ov cár ský [91]) a ďalšie. Zo slovotvorných pripon, ktoré sa už v starej slovenčine na tvorenie slov využívali len málo (a dnes už nie sú živé), možno napríklad uviesť prípony -aj, resp. -j (pórov, šľapaj, stúpaj), -ež (mládež, krádež ...), -ač (bedač, junač...), -eľ (kŕdeľ, sopeľ...), -or (pizgor, puchor...), -ic (dedič, panic...), -ol, -oľ (vrchol, hrboľ...), -va (žatva, detva...) a pod. Prítomnosť týchto prípon v niektorých slovách sa dnes uvedomuje len vďaka tomu, že sa ich lexikálny základ vyskytuje v iných slovách (napr. mlád-ež: mlad-ý, mlad-osť a pod.). Pravda, vo viacerých prípadoch niektoré z týchto prípon už s pôvodným lexikálnym koreňom splynuli z rozličných príčin (napr. kŕdeľ — niet koreňa k r d- v iných slovách, sopeľ — súvislosť s koreňom v slove sopka sa neuvedomuje). Aj z týchto neproduktiv-nych prípon mnohé sú doložené spred 15. storočia (napr. krpeľ'[51], kňäžic [53]). Splývanie starých slovotvorných prípon s lexikálnym koreňom väčšie rozmery nadobudlo po zániku j e rov. Po splynutí vznikol nový lexikálny koreň, ktorý potom ako celok sa stal základom tvorenia nových slov alebo tvarov v rámci vzoru. Takto zanikli najmä tie psl. slovotvorné prípony, ktoré sa ku koreňu zakončenému na spoluhlásku alebo samohlásku pripájali bezprostredne. V takýchto podmienkach zanikla napríklad psl. slovotvorná prípona -cb (pórov. zajac z psl. zaie-cb), -kb (znak z psl. zna-kb), -m, -m (napr. tŕň z psl. tbr-m od tbr-é-ti, daň z psl. da-m od da-ti), -n, (pír z psl. pi-n od pi-ti), -tb (napr. pamäť z psl. parne-tb od koreňa pa-men-, smrť z psl. sbmw-tb od koreňa sb-rmr-) a pod. Pravda, funkcia týchto prípon sa oslabovala už rozličnými psl. hláskovými, resp. slabičnými zmenami, ako napríklad meíatézou (typ zorkb > zrakb), odstraňovaním spoluhláskových skupín (napr. nokt- > nocb, voldt- > vlastb), splývaním psl. i s predchádzajúcim konsonantom (napr. medza z psl. med-ia, reč z psl. rek-ib, pole z psl. pol-ie). Podobné osudy postihli aj staré prípony pri odvodených prídavných menách (pórov, slaný z psl. sol-m, planý z psl. pol-nb, vojsko z psl. adj. vojb-skb, -a, -o). Pochopiteľne, splývanie slovotvorných prípon s koreňom pokračovalo aj v mladšom vývine slovenčiny (napr. slová decko z detsko, krajčír z krajci, kuchyňa z kuch-yňa, pivo z pi-vo sa ako odvodené nepociťujú). 4. Tvorenie slov skladaním a ustrnutím tvarov. Aj tento slovotvorný postup stará slovenčina prevzala z praslovančiny. Napríklad kompozitá motovidlo, 158 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA kolomaz, vlkodlak (v nár. aj vlkolak), resp. kuroptva, medveď (z medu-jědb) a i. sú bezpochyby psl. pôvodu. Z územia slovenčiny už pre 9. storočie sú doložené zložené osobné mená Mojbmirb, Rastislavi, (rastisclao /40/), Svetěplkb (szuentie-pulc /40/), Svetéžizna (szuentezizna 140/), ktoré boli utvorené zo živých lexikálnych prostriedkov podľa slovotvorného postupu, ktorý v tom čase musel byť produktívny. Je možné, že lexikálne zloženiny mali už v psl. vo svojom obsahu istý stupeň expresivity, ktorá ich potom charakterizovala aj v samostatnom vývine slovanských jazykov. O tom by mohlo svedčiť ich časté využívanie pri tvorení mien osôb (vzťah k potomstvu), názvov obyvateľov sídlisk (pórov. čes. Kozo jedy, Solopisky, Klatoruhy, Všetaty — tat „zlodej"), ale aj také kompozitá ako vlkodlak (z vlk a dlak „koža so srsťou", t. j. človek s kožou vlka), kaluža (z kala luža /55/), zlodej, zlatokop a t ď. Tvorenie slov skladaním dvoch koreňových morfém bolo, prirodzene, živé aj v starej slovenčine. Z jej územia totiž už z 12.—13. storočia sú početné doklady na kompozitá, ktoré fungovali ako názvy obyvateľov jednej osady alebo obce. Z 12. storočia sú napríklad doložené kompozitá voderadi [143] (zložené z voda a raditi, t. j. „tí, čo majú starosti s vodou, resp. starajú sa o vodu"), psolovi [101] (t. j. „čo lovia psov alebo čo na lov psov pripravujú a chovajú"), sebechlebi [117] (t. j. „čo len sami pre seba dorábajú alebo pod."). Z 13.—14. storočia sú doložené ďalšie kompozitá vo funkcii názvov osád (napr. vozokani [142], krškani [50], rakoľubi [110], brezolupi [12], konotopa [54] a ďalšie). Zatiaľ nemáme poruke údaje o produktivite tohto slovotvorného postupu po 15. storočí. No časté kompozitá v ľudovej slovesnosti, ako napríklad valibuk, lomidrevo, zlatovláska, čarodej, alebo živé ľudové slová typu kolohnát, vrtichvost, větroplach, horenos a pod. dokazujú, že komponovanie ako slovotvorný postup v starej slovenčine nezaniklo, ale vyvíjalo sa ako slovotvorný zdroj, zrejme naďalej ohraničený rozličným stupňom expresivity. Touto črtou by, pravda, nadväzovalo na jeho sprievodnú vlastnosť už v praslovančine. Aj vznik slov ustrnutím tvaru bol známy už v praslovančine. Napríklad slovo leto sa niekedy vykladá ako ustrnutý tvar nom. sg. neutra menného vzoru adjektíva létb „pekný, jasný" (slovo leto bolo by z výrazu léto vrčmg „pekný čas" /55/). Tento postup poznala aj stará slovenčina. Veľký počet prísloviek a častíc, ktoré vznikli týmto slovotvorným postupom, naznačuje, že v staršom období to bol proces značne produktívny. Napríklad tvary 1. os. sg. reku, bisťu (zrejme z bohu isťu od istili „hovoriť pravdu, prisahať") mohli ustrnúť najneskôr v priebehu 13.—14. storočia, pretože v tomto čase sa už v starej slovenčine ustaľovala prípona -m v 1. os. sg. (p. kap. 34, 3). Približne v tom istom čase natrvalo nadobudli funkciu prísloviek niektoré menné adjektívne tvary (dozaista, načisto, navidom-oči a pod.), pretože v tomto období sa v starej slovenčine rozpadli všetky menné vzory adjektiv. Napokon týmto slovotvorným postupom vzniklo aj niekoľko substantiv (napr. ráno, vojsko). KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ IHXľKY • 159 Vývin lexiky zdedenej z praslovančiny 73. V staršom období rozvoja slovnej zásoby slovenčiny základný význam mala tá vrstva slov, ktorú stará slovenčina zdedila z lexiky svojho psl. základu. Vývin tejto vrstvy psl. slov sa v nej prejavil tak, že sa istá časť psl. slov v jej lexike ustálila s pôvodným obsahom, časť psl. slov zanikla a napokon v značnom počte slov sa obsah modifikoval (napr. rozšírením, zúžením alebo prenesením), resp. úplne sa zmenil. Tá vrstva psl. slov, ktorá sa v starej slovenčine zachovala, ďalej sa rozvíjala ustálenými slovotvornými postupmi, o ktorých bola reč v predchádzajúcej kapitole. Vrstva psl. slov v lexike slovanských jazykov sa zisťuje porovnávacou metódou. Pri tomto postupe platí zásada, že psl. pôvod možno pripísať predovšetkým takému slovu, ktoré sa vyskytuje vo všetkých slovanských jazykoch alebo aspoň vo väčšine z nich. pričom medzi vyznaniami slov má byť zrejmá alebo dokázateľná súvislosť. Ďalej za psl. slovo možno pokladať aj také slovo, ktoré sa vyskytuje v skupine geneticky blízkych slovanských jazykov zoskupených v rámci starých psl. nárečových oblasti (západoslovanskej, východoslovanskej a južnoslovanskej) alebo v skupine susediacich slovanských jazykov. Napokon za psl. slovo možno pokladať aj slovo vyskytujúce sa v dvoch, ba aj v jednom slovanskom jazyku, pravda, len v prípade, keď o tom prinesie dôkazy hlbší etymologický rozbor. Lexikologickou porovnávacou metódou možno zistiť, že aj v slovnej zásobe slovenčiny je značný počet slov psl. pôvodu. Také je napríklad slovo dom (čes. dům, poľ. dom, rus. dom, ukr. dim z dom, sch. dom ...), ruka (čes. ruka, poľ. reka, rus. ruka, sch. ruka...), oheň (čes. oheň, poľ. ogieň, rus. ogom, sch. oganj...), kolomaz (čes. kolomaz, poľ. kolomaz, rus. kolomaz, sch. kolomaz ...), kovať (čes. kovat, poľ. kowac, kut, rus. kovať, sch. kovati...) atď. Etymologickou metódou sa napríklad zisťuje, že psl. pôvodu je aj slovo chotár, hoci v tejto podobe sa vyskytuje len v slovenčine, alebo že slovo lichva si len v slovenčine zachovalo pôvodný psl. význam ..rožný statok" /66/. Takéto zvyšky už skôr rozpadnutých slovných čeľadí, resp. individuálne slová so zachovanými psl. významami, nazývame praslovanské lexikálne rezíduá. 1. Vrstva psl. slov s pôvodným významom. Porovnávací výskum lexiky slovanských jazykov ukazuje, že slovenčina patri medzi tie slovanské jazyky, ktoré zachovali najväčší počet psl. slov /108/. Skúmanie tejto vrstvy slov vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti svedčí, že spravidla ide o slová, ktoré označujú reálie trvalej hodnoty. A to je iste aj hlavná príčina, prečo práve tieto slová si zachovali aj v nových podmienkach hospodársko-spoločenského života pôvodný význam. V lexike slovenčiny slová psl. pôvodu so zachovaným významom najčastejšie nájdeme v týchto tematických okruhoch: prírodné reálie (napr. voda, hora, zem, blato, piesok; oheň, deň, noc, tma, slnko, hviezda, mesiac; dub, buk, lipa, breza; 160 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA vlk, zajac, vrana; suchý, mokrý, jasný, ísť, hodiť,padať), človek, jeho príbuzenské vzťahy, časti tela a pod. (napr. človek, rod, žena, muž, mať, mater, dcéra, sestra, otec, syn, brat, strýc, ujo, dedo, zať; hlava, ruka, noha, srdce, pľúca, črevo, koleno, hruď, kosť, krv), poľnohospodárstvo (napr. dvor, voz, koleso, oje; krava, teľa, kôň, žriebä, koza; brázda, radlo, brána, kosa; klas, zrno, jačmeň, žito, r až; pole, lúka, tráva, úhor; siať, orať, kopať, žať), remeslá a exploatačná činnosť (napr. tkať, krosna, vreteno, motovidlo,plátno; tesať, klada, sekera,píla; kov, zlato; luk, koža, rúbať, kovať, loviť), spoločenský život (napr. pán, sluha, otrok; hrad, dedina, obec, ves; zákon, pravda, krivda, súd, puto; pamäť, spev, pieseň, modla; voj, šíp, meč) a iné. Takéto slová zdedené z praslovančiny sa často stali zdrojom vzniku nových slov využívaním ustálených slovotvorných postupov. Tak od slova ruka sú dnes známe odvodeniny rúčka, ručička, ručný, ručník, ručníček, rukáv, rukoväť, rukavička, záruka, zaručiť, zaručiť sa, záručný, ručiť, odporúčať, príručný, bezruký, rukopis, rukopisný, náručie, rukojemník a ďalšie iné. Od slova krv sú dnes známe tieto odvodeniny: krvavý, skrvavieť, zakrvaviť, zakrvavený, krvácať, vykrvácať, nedokrvený, krvilačný, krviprelievanie, krvežíznivý, krvotok, dokrvi, dokrvava, krvopotný a iné. Ďalej možno pozorovať rozličné posuny alebo prenesenie významov (pórov, ručník, príručka, záruka, rúčka — držadlo, rukoväť, ručička — na hodinkách, nedokrvený, krvavnička — druh jaternice a pod.). Pravda, nie každý psl. koreň poskytoval možnosť na bohatšiu tvorbu slov. Niektoré z psl. zdedené korene sa derivovali len tak, že si pôvodné významové jadro zachovávali (napr. or-: orať, orba, oráč, orná — pôda, vyorať, zaorať, poorať, naorať a pod.), iné zasa iba v medziach slovných druhov (napr. hruď, hrudný, hrudník, hrudníkový) alebo v medziach významovej modifikácie (napr. vreteno, vretienko, vretience). Bohatými zdrojmi vzniku nových slov v starej slovenčine boli alternačné korene zdedené z psl. Z psl. alternačných koreňov tmi-: mer: mor: mar vznikli slová mŕtvy, mŕtvola; smrť (v nár. smrtka), smrteľný, smrteľník, smrtonos, smrtihlav, posmrtný, umrtec, umrlčí, umrieť, umierať, vymrieť; mor, morový, hladomor, hladomorna, moriť, umoriť, úmor, do úmoru, zamoriť; mrak (z psl. morkb), mračno, mrákava, súmrak, zamračiť sa, mračit' sa a pod. Z koreňov stw: ster : : stor vznikli slová zastrieť, prestrieť, prestretý, rozprestrieť, vystierať sa, zástera, prestieradlo; strana (z psl. storna), stráň, priestranstvo, priestranný, nestranný, stránka,priestor a i. Medzi niektorými psl. alternačnými koreňmi sa včas stratila významová súvislosť a na ich príbuznosť sa zabudlo. Takto sa vyvíjal súbor slov mätež, pomätený, pomätenec, zmätok; miasť. pomiasť sa proti mútny, mútiť, mútovník, mútňava, smutný, smútok, smútočný a pod. Slová sú z príbuzných psl. alternačných koreňov met: mgt, ktoré sa od seba začali odďaľovať už po zániku nosoviek (met: mgt > mät: mu t). 2. Zmeny významovej stránky slov. Zmeny významu slov boli zložitými KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY #161 procesmi." Ich priebeh a ustálenie ich výsledkov úzko súviseli so zmenami vzťahov medzi slovami. Oba tieto procesy v tej či inej miere odrážali rozličné aspekty vývinu alebo zmien vonkajšej skutočnosti, najmä vývin hospodársko--spoločenského života, zmeny v kultúrnom a spoločenskom živote vôbec, v myslení a z toho vyplývajúce nové hodnotenie javov, objektov, pocitov a pod. V starej slovenčine na vývin významovej stránky slov a lexiky vôbec z mimo-jazykových činiteľov najväčší vplyv mal nástup a upevňovanie feudalizmu v rámci Uhorska, jeho organizácia výroby s dôrazom na poľnohospodárstvo, jeho triedna, stavovská a celková spoločenská rozvrstvenosť najmä po vzniku miest a po osamostatnení sa remesiel a, pravdaže, v neposlednej miere jeho ideológia, rozličné jej inštitúcie, osobitosti kultúrno-spoločenského života a pod. A v tejto súvislosti napokon nemožno obísť ani nové kontakty so slovanskými i neslovanskými etnikami v rámci starého Uhorska i mimo neho. najmä však bezprostredné kontakty s kolonizovaným nemeckým a valašským obyvateľstvom. Pravda. rovnako závažný podiel na vývine významu slov a vzťahov medzi slovami mali aj vnútrojazykové faktory lexikálnej povahy. Priebeh zmien významu slov a ustálenie ich výsledkov často záviseli od spôsobu odstránenia napätia medzi slovami v rámci väčšieho významového súboru slov. Takéto napätie mohla spôsobiť napríklad konkurencia slov, ďalej prehodnocovanie významu jedného slova alebo časti slov vo väčšom významovom súbore slov. preniknutie slova po zmene významu z jedného významového súboru slov do druhého súboru a pod. O konkurencii slov sa hovorí vtedy, keď sa v rámci vývinu lexiky dostanú k sebe slová označujúce tú istú realitu alebo jav. V takomto prípade niektoré zo slov s rovnakým významom môže časom nadobudnúť nový význam alebo môže sa jeho význam prehodnotiť, resp. dočasne sa môže ustálit' synonymický súbor (napr. š¥ec -* švec : šuster -» švec : šuster : obuvník -> [švecJ : šus-ter: obuvník). Inokedy vzťahy medzi slovami vo významovom súbore sa môžu oslabiť zmenou významu jedného alebo viacerých slov toho istého súboru (napr. mlátiť -> mlátiť človeka: mlátiť obilie). Vzťah medzi slovami niekedy sa môže oslabiť tým, že niektoré zo slov vo významovom súbore sa stane lexikálnym historizmom (pórov, klada -*■ klada „osekaný kmeň" : klada „mučidlo" — dnes lexikálny historizmus). A napokon postupným zbližovaním významov slov z rozličných starších významových súborov môžu vzniknúť nové, napríklad synonymické súbory (ako obec:dedina, pole: roľa ...). Vcelku vývin významovej stránky slov zdedených z praslovančiny, ale aj slov novšieho pôvodu prebiehal vo viacerých formách. Za základné formy možno 'Najnovšie otázkam rekonštrukcie významovej stránky historickej lexiky sa venuje kniha V. Blanára Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1984. 162 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA pokladať zúženie pôvodného významu, rozšírenie pôvodného významu, ďalej nadobudnutie viacvýznamovosti, stratu viacvýznamovosti alebo jej obmedzenie a zásadnú zmenu významu. 1. Pod pojmom zužovanie významu slova sa rozumie postupné obmedzovanie představových a pojmových komponentov, ktoré pôvodný význam slova mal. Takýmto procesom vznikol napríklad dnešný význam slova dedina. Slovo dedina vzniklo v praslovančine od slova dédb „najstarší (čiže najskúsenejší) z rodu"' príponou -ina, ktorá mala kolektívny význam. Z tohto rozboru vyplýva, že v psl. slovo dědina označovalo osadenú pospolitosť s jej spoločným majetkom, ktorú spravoval najstarší z rodu — ded, resp. neskôr asi jeden najskúsenejší zo starších. Pôvodný význam slova dedina mal teda viac komponentov — sídlisko pospolitosti: spoločný majetok : organizovanosť života opretá o tradíciu. Na začiatku 16, storočia slovo dedina je doložené už len vo význame „sídlištná jednotka". Tento význam má aj dnes. Podobne sa vyvíjal aj význam slova švec. Toto slovo je z psl. slova šbvbcb, ktorého koreň šbv- súvisí s koreňom v slovách šiť, šidlo. V praslovančine slovo šbvbcb označovalo toho, kto zhotovoval predmety zošivanim kože pomocou šidla (mechy, kožené časti odevov, obuv). Keď sa však pri zhotovovaní odevov, mechov a iných úžitkových predmetov začala koža nahrádzať tkaninami a krajčírske a kožušnícke remeslá sa osamostatnili, ševcom zostalo iba zhotovovanie a oprava koženej obuvi. Súčasne s tým sa zužoval aj význam slova švec od významu „zhotovovateľ predmetov z kože" k významu „zhotovovateľ koženej obuvi". Dnes, pravda, slovo švec nie je živé vo všetkých nárečiach. Miestami ustúpilo konkurencii novších slov šuster alebo obuvník. 2. Pod pojmom rozširovanie významu slova sa rozumie postupné pribúdanie představových a pojmových komponentov, ktoré pôvodný význam slova nemal. Takto sa vyvíjal napr. starší význam slova cena. V psl. slovo cena malo význam ..náhrada (cena) za ublíženie" (blízke mu je napríklad gréc. poiné ..náhrada, pomsta, trest", z toho lat. poena „trest"'). Neskôr slovo nadobudlo význam „hodnota niečoho" a od čias zavedenia peňazi význam „hodnota vyjadrená v peniazoch", novšie ..hodnota vôbec" (pórov, majetok veľkej ceny, cenné predmety, t. j. predmety vysokej hodnoty a pod.). Z inej sféry ako príklad možno uviesť slovo krajčír. Toto slovo vzniklo zo staršieho krajci pripojením -r (podľa tesár, kolár a pod.). Utvorené bolo už v psl. od kraiati „deliť kus na dva kraje (okraje)" a označovalo toho, kto „krája"' súkno z kusa (napr. na trhu pri výmene tovaru). Keď tento ..krájač" súkna začal rozkrojené súkno zošívať, t. j. šiť z neho odev alebo šaty, súčasne sa rozšíril aj význam slova, a to od významu ..ten. kto krája súkno, tkaninu"' k významu ..ten, kto tkaninu krája (strihá) a z nej šije (odev, jeho časti a pod.)", neskôr „ten, kto šije šaty (kto sa na to špecializuje)". KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 163 3. O nadobúdaní viacvýznamovosíi (narastaní po lysém ie) slova hovoríme vtedy, keď slovo postupne nadobudlo viac významov, t. j. keď sa ním začalo označovať viac vecí ako pôvodne. Takto sa napr. v staršom období vyvíjal význam slova dvor. V psl. slovo dvon malo význam „priestranstvo pri dome (pred domami)*". No názvy osád doložené v 12.— 13. storočí v základoch so slovami dvor [25], dvorec [23], resp. dvorčane [21] naznačujú, že už v tomto čase slovo dvor (dvorec) v starej slovenčine malo okrem staršieho významu aj význam „hospodárstvo (ohradené priestranstvo okolo domu s hospodárskymi budovami)'" alebo „panský dvor so služobníc-tvom" (pórov, dvorec [23], dvorčane [21]). Slovo dvor v starej slovenčine už v čase nástupu feudalizmu bolo pravdepodobne viacvýznamové (pórov, stčes. dvor „nádvorie", „nádvorie s hospodárskymi budovami", „panské sídlo", „panská spoločnosť" /55/). Po rozpade feudalizmu (iste aj konkurenciou slova majer, v nár. majjér, majír) sa ustálil význam „priestranstvo pri dome (spravidla ohradené)" ako prvotný význam a „hospodárstvo (panské, štátne)" ako druhotný význam (archaický). Podobne sa v staršom období vyvíjal aj význam slova pravda. Toto slovo bolo v psl. utvorené od slovesa praviti „viesť správnym, priamym smerom" príponou -bda (a malo význam „spravodlivosť, priamosť v konaní"). Známy najstarší doklad ad pravdám z 13. storočia /104/ má ešte význam „pred spravodlivosť (pred súd)". Neskôr k tomuto významu pribudli významy „právo", „súd, súdna inštitúcia", „súhrn právnych predpisov", ktoré sú v písaných prejavoch doložené už v predspisovnom období /ll/. No novší vývin súdnych a právnych inštitúcií spôsobil, že staršie významy slova pravda zanikli alebo sa /.archaizovali a uplatnil sa ako prvotný význam „zhoda so skutočnosťou" alebo „súhlas výpovede so skutočnosťou" /l 17/. 4. O zmenšovaní alebo úplnej strate viacvýznamovosti slova hovoríme vtedy, keď slovo niektoré zo starších významov postupne stratilo alebo stalo sa jednovýznamo vým. Takto sa v staršom období vyvíjal napríklad význam slova celý. V psl. adjektivum cěk (-a, -o) malo význam „neporušený" a „zdravý" /55/. Známy názov rastliny skorocel (t. j. „rýchlo uzdravujúci") naznačuje, že stará slovenčina z psl. zdedila slovo cěfa s významom „neporušený, celý*' a „zdravý", resp. že mala odvodené slovo celiti „liečiť, h oj i ť" (tak bolo ešte v stčeš. cěleti „hojiť", cěliti „liečiť"). V starej slovenčine v konkurencii so slovami liečiť, resp. zdravý staré významy slova celý (čeliť „liečiť, hojiť") zanikli a ustálil sa dnešný význam s početnými odvodeninami (napr. celý, celok, celkom, celistvý, sceľovať). Isté rezíduum po zaniknutom význame možno hľadať vo výraze typu rana sa zacelila (t. j. zahojila sa). V mladšom období sa podobne vyvíjala aj významová stránka slov dvor a pravda, o ktorých už bola reč. 164 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA 5. O zmene významu slova hovoríme vtedy, keď slovo pôvodný význam v staršom období stratilo a nadobudlo nový význam. Ako príklad možno uviesť vývin významovej stránky slov pole a rok. Slovom pole (z pol-ie) sa v praslovančine označovalo rozsiahle priestranstvo s porastom bez úžitku (spravidla vyvýšené). Svedčia o tom príbuzné slová pláň, planina, planý (z psl. pol-m). Slovo pole v najstaršom období rozvoja starej slovenčiny malo pravdepodobne ešte tento pôvodný význam. Toto slovo sa totiž zachovalo v názve podhorskej riečky Polerieka doloženom v 12. storočí v Turci (polirěka [98], t. j. rieka pretekajúca poľom čiže miernou vyvýšeninou zaraste-nou burinou, krovím a pod.). Keď sa takéto mierne vyvýšeniny začali pretvárať na ornú pôdu (pribúdaním obyvateľstva alebo na príkaz vrchnosti), začalo aj slovo pole nadobúdať nový význam, a to „obrábaná zem (na rovinatej vyvýšenine alebo na vzdialenejšom mieste)". Takto slovo pole súčasne vstúpilo do synonymického vzťahu so slovom roľa alebo novina (t. j. nanovo zoraná zem). Slovo rok je vlastne koreňom z psl. alternačného radu nk: rek: rok a pôvodne sa ním označovalo to. čo sa vyrieklo po dohode. Táto súvislosť so slovami typu riecť, výrok a pod. umožňovala vymedzený čas dvanástimi mesiacmi chápať ako čas vymedzený dohodou, resp. určený lehotou, t. j. ako rok. Niekedy sa predpokladá, že význam „kalendárny rok" vznikol v súvislosti so zvyklosťami stredovekých súdov, ktoré po rokovaní často vynášali rok. t.j. vzájomnú dohodu o vykonaní úkonu obmedzenú dvanásťmesačnou lehotou /55/. Význam ..dvanásťmesačný časový úsek — kalendárny rok" sa postupne zovšeobecnil a ustálil. Pravda, staré významy slov sa menili alebo modifikovali aj inými postupmi a formami. Takým postupom bolo napr. presúvanie významu na základe vzťahov medzi vecami, vlastnosťami, predstavami a pod. Napríklad význam slova krutý „prísny, tvrdý (o konaní alebo rozhodovaní)" svojím pôvodom súvisí s vecným významom slov krútiť, krútený (o dreve). Vznikol na základe predstavy, že všetko, čo je krútené (napr. drevo), je tvrdé, pevné, a to prenesením vecnej vlastnosti na vlastnosť psychickú, duchovnú. Alebo slovo svet stratilo pôvodný význam „svetlo" (pórov. rus. svet „svetlo") na základe vzťahu medzi svetlom a všetkým tým, čo je na svetle (množstvo veci. ľudí. tvorstva, celá zem. vesmír a pod.). 6. Vývin významov slov osobitným spôsobom zasiahli premeny v ideovej sfére života, najmä v čase nástupu a upevňovania kresťanstva, ktoré sa v starom Uhorsku přičinilo nielen o prehĺbenie triedneho a stavovského členenia starou-horského feudálneho spoločenstva, ale ovplyvnilo myslenie, city i predstavy a potláčalo tak zvyšky starej slovanskej mytológie. Tento nový prvok v ideovej sfére v staršom období sa vo vývine lexiky starej slovenčiny prejavil okrem iného aj prehodnocovaním významov slov poznačených staroslovanskou mytológiou na slová bežné, každodenné a naopak, pre- KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 165 hodnocovanim „svetských" významov bežných slov na významy poznačené ideológiou kresťanstva. Do prvej skupiny patria napríklad slová háj (psl. gajb „ohradené posvätné miesto v lesíku, obetište"), daň (psl. dam „dobrovolný dar božstvám" /55/), liečiť (ešte v stčeš. léčiti „liečiť zariekaním, čarami"), rároh (psl. rarogb „vták s magickými vlastnosťami"), dnes druh sokola, resp. v nár. rárohi „haraburdie" (pôvodne asi „magické figúrky" v kresťanstve nepotrebné). Druhú skupinu tvorí väčší počet slov, ktoré niektorí dodnes pociťujú ako slová „posvätné". Ich pôvod však ukazuje, že ešte pred 11. storočím tieto slová mali svetský význam. Také slová sú napríklad svätý (z psl. svetb „mocný, rozsiahly", zachované je v mene veľkomoravského panovníka Svetépjkb. čo môže byť osobné meno s významom „kto má mocné a rozsiahle pluky, vojská"), ďalej hriech (z psl. grčchb „omyl, chyba z pozabudnutia", v stčeš. bolo nehřeš schovat i ..nezabudni schovať", ukr. vzhrich ..miesto vynechané omylom pri oraní"), duch (z psl. duchb „dych, známka života", v stčeš. duch „dych", v slov. dúchať, rozdúchať), peklo (z psl. pbkbh „horúca smola", v stčeš. pkelník „smoliar", v sch. pekao „smola"), chrám (z psl. chratm ..pevná, mohutná stavba", dodnes sch. hram „dom", ukr. chorom „rozsiahla chodba"), kňaz (v psl. kbnedzb „veľmož, knieža", v stčeš. asi do 15. storočia kněz „vládca, prin-ceps", asi od 13. storočia „duchovný"), nedeľa (v psl. neděl-ia od dělati, vlastne nedělat i, t. j. „deň, v ktorý sa nepracuje") a i. Udomácňovanie kresťanstva v ranom Uhorsku, resp. ešte vo veľkomoravskom období, sa vo väčšej miere v lexike starej slovenčiny odrazilo v inom smere, najmä však v prenikaní tzv. europeizmov. ale aj iných slov z latinčiny a zo starej nemčiny (viac o tom v kap. 75, 1, 4). Zánik slov praslovanského pôvodu 74. Zisťovať, ktoré z psl. slov. v staršom období v lexike slovenčiny zaniklo, sťažuje skutočnosť, že nie sú poruke súvislé texty v domácom jazyku spred 15. storočia. V týchto podmienkach sa opäť ponúka porovnávacia metóda, v rámci ktorej by sa lexika slovenčiny (rozumie sa aj jej nárečí) porovnávala s lexikou ostatných slovanských jazykov a zisťovali by sa rozdiely. Pravda, bez historického aspektu ani takéto porovnávanie by neviedlo k cieľu, pretože nie je v ňom záruka, či dnes chýbajúce slovo v slovenčine nejestvovalo v staršom alebo najstaršom období jej rozvoja. Preto je potrebné porovnávaciu metódu použitú pri skúmaní lexiky v našom prípade doplniť historickým aspektom. 1. Pomerne bohaté poznatky o zaniknutých slovách v staršej slovenskej lexike v našich podmienkach pomáha získať napríklad historicko-lexikálny roz- 166 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA bor starej slovenskej toponymie (názvov obcí, osád, riek, hôr atď.) zapísanej v latinských textoch z 11.—14. storočia. Takto získané staré slová možno ďalej skúmať pomocou porovnávacej metódy a zrekonštruovať ich historickú formu a v podstatných črtách aj ich význam. Doterajšie takto zamerané výskumy starej slovenskej toponymie ukazujú, že v období rozvoja staršej slovenskej lexiky zanikol značný počet psí. slov. Tak napríklad z významového okruhu „príroda (povrch, voda, zver a pod.)" doložené sú slová debra [18] „strmý úval, úžľabina, preliačina (v list. saltus)", opoka v adj. opočen [88] „skala, skalistý, plný skál", krš [50] „drobné (drvené) skálie", drézga [20] „trieska, konár" a i. Z významového okruhu „ľudská činnosť (exploatovanie, zamestnanie, hospodárenie a pod.)" možno za zaniknuté pokladať slová trěbiti (trébič [137]) „čistiť les alebo pole od nízkeho porastu", raditi alebo raděti (voderadi [143]) „mať starosť s niečím, starať sa o niečo pre niekoho (resp. vykonávať služobnú povinnosť)**, kaniti (vozokani [142]. krškani [50]) „zameriavať sa na niečo, t. j. mať na starosti alebo starať sa o niečo pre niekoho", dvorník [26] „kto je v službách panského alebo kniežacieho dvora" a i. Ďalej z rozboru starej toponymie sa dozvedáme, že vo významovom okruhu „inštitúcie (spravovanie, vojenstvo, obchod, ideová sféra)" boli v starej lexike slovenčiny slová mir [73] „verejnosť, rada obce", veca [144] „ľudové zhromaždenie (jeho miesto)", tovar nik [132] „kto má na starosti tovar (jeho prepravu, stráženie a pod.)", kap [49] „pohanské obetisko. pohanský idol" a iné. Zo slov, ktoré označovali vlastnosť alebo akosť, v starej slovenčine zanikli napr. slová lukav [69] „záludný (tu o potoku)", krqpb [60] „malý a pevný (opevnený)", hit [70] „divoký, záludný (tu o potoku)" atď. Iným zdrojom poznatkov o starej zaniknutej lexike môžu byť napríklad aj izolované slová s psl. koreňom v ustrnutom výraze, ďalej podobné lexikálne prvky v zloženom slove alebo v odvodených slovách. Tak napríklad v ustrnutom výraze ležať ladom slovo ladom ukazuje na historickú existenciu slova lado (z psl. /fŕ/o) „neobrábaná zem" (pórov. dokl. Ledžan- [64]). V ustrnutom výraze stáť dupkom (o vlasoch), resp. vo výraze byť zadubený slová dupkom, zadubený dosviedčajú historickú existenciu slov dubok, dubiti „trnúť, tuhnúť strachom, úžasom'" (pórov. sch. dubkom, ukr. dubom staty /55/). Staré ľudové slovo vlkodlak alebo vlkolak (so zmenou dl > / v stred, slov.) podáva svedectvo o jestvovaní slova dlak „koža so srsťou" (čiže vlkodlak „človek s vlčou kožou, srsťou"), slovo črvotoč, resp. drevotoč zasa o jestvovaní slova točití vo význame „vŕtať, ničiť drevo", slovo skorocel o jestvovaní slova cělěti „hojiť" alebo cčliti „liečiť" (slovo skor- v prvej časti má ešte starý význam „rýchlo") a pod. Z osamotených psl. koreňov, ktoré jestvujú v niektorých súčasných slovách a dokazujú existenciu iného slova, uvedieme z nárečí aspoň slovo včil a úteri (úterek, utorok...). Slovo včil (fčil, či lek...) dosviedča historickú existenciu slova čila „chvíľka, moment" (v stčeš. čila „chvíľka"), slovo utorok (úteri, úterek) zasa existenciu slova vtorý alebo vterý „druhý" (pórov. rus. vtor'of). KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 167 Takýchto slov je viac. Napríklad slová kytka, kytica podávajú svedectvo o historickej existencii slova kyta (pórov, stčes. kyta „zväzok ľanu, strapec"), slovo pravda zasa o slovese pravili „viesť v správnom smere, priamo'* (v záp. slov. je praj vo význame „vraj" zrejme od slovesa praviti, pravda, už vo význame „priamo hovoriť"), slovo obrus o existencii slovesa rusati „robiť strapce na okraji tkaniny" atď. Pravda, takéto prípady treba posudzovať opatrne, pretože môžu to byť rezíduá zdedené už z praslovančiny alebo slová prevzaté. A napokon zdrojom informácií o slovách, ktoré v slovenčine zanikli, sú historické texty, a to latinské alebo české s lexikálnymi slovakizmami alebo texty slovenského pôvodu. No pre poznanie stavu v staršom období dôležité sú iba texty z 15.—16. storočia. Z textov z tohto obdobia sa môžeme dozvedieť, že v starej slovenčine boli slová božiti sa, božba, boženík, kmeť, špán „hradný úradník", pachoľa „sluha", porub „diel na splátky", vyraziť „odrátať", letník „letná časť odevu", črievy „topánky" a i. 2. O príčinách a motiváciách zániku slov v zásade možno povedať to, čo sa povedalo o príčinách a motiváciách zmien a modifikácií významov slov. Medzi také príčiny a motivácie predovšetkým patria zmeny vonkajšej skutočnosti, zánik reálií, zmena ich vnímateľných vlastností, zdokonaľovanie výroby, zmeny v rozvrstvení spoločnosti, v spoločenskom vedomí a myslení, v spôsobe života atď. Tak napr. zánik slova trébiti bol zaiste podmienený zmenou v technike poľnohospodárskych prác. zánik slova dvorník zasa rozpadom starej služobníc-kej organizácie pre panské dvory, slovo továrník ustúpilo z lexiky starej slovenčiny iste v súvislosti so zmenami v preprave tovaru, v obchode a pod. So zmenami v spravovaní štátu v ranom uhorskom feudalizme súvisí zánik slov mir, veca, vladyka, veľmoža, neskôr dvorník, špán a i. Pravda, okrem zmien vo vonkajšej skutočnosti rovnakú úlohu pri zanikaní slov zohrali aj jazykové faktory najmä lexikálneho charakteru. Tieto faktory pri zanikaní slov spravidla spolupůsobili s mimojazykovými faktormi, no niekedy zánik slova spôsobili samy. Jednou z najzávažnejších vnútrojazykových príčin zániku slov bolo napätie, ktoré vznikalo medzi dvoma alebo viacerými slovami, keď sa po hláskových zmenách, po derivácii, ale najmä po zmenách významu dostali do vzťahu rovnozvučné slová (tu ide o vzťahy homonymné) alebo slová rovnakého, resp. veľmi blízkeho významu (tu ide o vzťahy synonymické). V staršom období sa takéto súbory slov často rozpadávali, a to okrem iného tak, že sa z nich zachovalo jedno slovo a ostatné zanikli. Ale možno to povedať aj tak, že slová v rámci takýchto súborov zanikali preto, lebo im v nich konkurovali slová, ktorých význam novú skutočnosť vystihoval plnšie, primeranejšie. Tak napríklad o starom síbve trébiti možno uvažovať, že po istom čase sa dostalo do synonymického vzťahu so slovami klčovať, čistiť (les), a teda že jeho zánik okrem zmien vo vonkajšej skutočnosti spôsobila aj konkurencia týchto slov. Podobne možno uvažovať aj o príčinách zániku slova mir (konkurovalo 168 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA mu slovo obec vo význame „verejnosť", resp. aj svet v tom istom význame), slova veca (konkurovalo mu slovo rada, v iných súvislostiach slovo snem a pod.). Konkurenciou sa dá vysvetliť aj zánik slov opoka (pórov, skala, kameň), debra (pórov, úval, roklina, strž), dělati (konkurovali mu slová robiti, pracovati), radit i (mohlo zaniknúť v konkurencii slov robiti, starati sa) a i. Lexikálna homonymia mohla zapríčiniť napr. zánik slova dúbok „čo sa stalo strmým, zmeraveným" (od dubiti), pretože mu konkurovalo slovo dúbok (od dub), ďalej zánik slova žaden „byť potrebný, žiadaný" v konkurencii slova žäden, keď nadobudlo význam „nijaký", zánik slova lata „záplata" (konkurovalo mu slovo lata „latka") a i. Podrobnejšie v prácach: V. Blanár ,/3, 4, 5/, R. Krajčovič /39/, J. Doruľa / U/, Š. Ondruš /66, 67/, K. Habovštiaková /25/ a v češtine I. Němec /59/. Prenikanie nedomácich slov v staršom období 75c Preberanie slov z jedného jazyka do druhého spravidla závisí od stupňa ich vzájomných kontaktov, od kontaktov rozličných sfér hospodársko-spolo-čenského a kultúrneho života, ďalej od toho, či sa do kontaktu dostali živé jazyky, alebo či niektorý z nich je knižný, resp. neživý jazyk (taká bola u nás v stredoveku latinčina) a pod. Okrem toho je dôležité, či jazyky v kontakte sú len v susedstve, alebo či ide o inojazykový ostrov uprostred iného jazyka, resp. o sociálnu nadradenosť jedného jazyka vo vzťahu k inému. A napokon bez dôležitosti nie je ani aktivita nositeľov nedomáceho jazyka, ich schopnosť prinášať nové do spoločného hospodársko-spoločenského a kultúrneho života, ale rovnako aj schopnosť domáceho etnika prijať prvky prinášané do života a do jazyka. Do lexiky starej slovenčiny od 10. storočia do 16. storočia prenikali nedomá-ce slová z viacerých jazykov. Zo živých jazykov to bola najmä stará nemčina, maďarčina a reč valašského obyvateľstva a z neživých jazykov to bola latinčina. Z príbuzných slovanských jazykov to bola najmä čeština (v staršom období hlavne v jej knižnej podobe) a na východnom Slovensku poľština a sčasti ukrajinčina. 1. Prenikanie slov zo starej nemčiny. Z lexiky starej nemčiny do slovnej zásoby starej slovenčiny prenikol najväčší počet slov. Súviselo to s tým, že nositelia tohto jazyka sa dostali organizovanými kolonizáciami do bezprostredného kontaktu s domácim slovenským etnikom vo viacerých vlnách so začiatkami už v 9. storočí. Okrem toho staré slovenské etnikum na juhozápade svojej krajiny bezprostredne susedilo s nemeckým etnikom. Prvá, čo sa týka počtu, menšia kolonizačná vlna súvisela s rozširovaním kresťanstva ešte pred vznikom veľkomoravského štátu, ale aj počas jeho trvania. KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 169 Stopami po tejto kolonizácii sú pravdepodobne názvy Slezane (Scelemsan 1156 [119], t. j. Sležane s nosovým vokálom), Nemčic- (Nemcyc 1156 [83], t. j. Némbci), ktoré nemohli vzniknúť v čase mladších kolonizácií so začiatkami v 12. storočí. Z tohto obdobia stará nemčina sprostredkovala cez lexiku jazyka veľkomoravského etnika starej slovenčine väčší počet slov, ktoré sú zväčša latinského pôvodu a možno ich azda pokladať za vtedajšie kultúrne europeizmy. Medzi ne patria slová krstiť (zo sthnem. kristen-en „učiniť kresťanom"), mních (zo sthnem. munih, a to z lat. monicus), žehnať (zo sthnem. seganen, a to z lat. signare), kláštor (zo sthnem. kloster, a to z lat. claustrum), kostol, v nár. kostel, kosťieu a pod. (zo sthnem. kastel, a to z lat. castellum), košeľa (zo sthnem. košele, a to z lat. cosula), žemľa (sthnem. semmel, tu z lat. similla „jemná múka", pórov, žemľär [150]), ďalej starobylé prevzatia sú chvíľa, žobrák, ďakovať, škoda, musieť a i. Základná vrstva lexikálnych prevzatí z nemčiny sa v starej lexike slovenčiny formovala v priebehu 12.—14. storočia, keď na Slovensko postupne prichádzali nemeckí kolonisti, ktorí sa dostali do bezprostredného kontaktu s domácim slovenským etnikom v rozličných oblastiach Slovenska. Nemeckí kolonisti sa venovali takmer všetkým odvetviam vtedajšieho hospodárstva, predovšetkým však remeslám, baníctvu, vinohradníctvu a obchodu. Zakrátko veľká časť z nich zbohatla a ako zámožná vrstva mestského obyvateľstva si robila nárok na popredné miesta v správe a v hospodárskom živote miest. Z tohto obdobia pochádza veľký počet slov nemeckého pôvodu v lexike slovenčiny a jej nárečí takmer zo všetkých sfér hospodárskeho a spoločenského života. Pre lepší prehľad príklady uvedieme podľa tematických okruhov: a) okruh „obyvateľstvo" (rozvrstvenie, remeslá, hodnosti): porkoláb (nem. Burggraf), gróf, rytier, burger (vých. slov.), richtár, fojt, šoltýs (vo vých. slov.), hajtman, kramár, garbiar, šlosiar, haviar, šmelciar, šuster, b) z okruhu „výroba" (remeslá, výrobky, peniaze): cech, majster (cechmajster, firmajster z nem. Vier-meister „jeden zo štyroch hlavných majstrov v cechu"), vrštať, hoblík, ponk, cverna, nár. šróf, rašpľa, cvoky, pruceľ, lajblík, pant, kromholec, šránky, stránok, trúnok, žufana, gurtňa (zo strhn. gurt „opasok"), pančucha (nem. Bandschuhe) c) z okruhu „mestské reálie" (mesto, obchod, peniaze): f es tunk, šiance, hušták (nem. Hofstaat), rínok, handel, handlovat' si (v nár. „vymieňať vec za vec"), krám, jarmok (jarmak. jarmek „výročný trh"), frajmark.frajmočiť, šacovat', borg, resp. na borg (nem. Borg „úver"), halier, grajciar (z nem. Kreuzer), funtď) z okruhu „exploatácia prírody" (najmä baníctvo): fárať, štôlňa, nár. gánek, halda, fedrovať(zfördern vo význame „ťažiť na povrch"), šmekovať, hunt, šichta.... e) z okruhu „spoločenský život" (správa, byt. kultúra): rátuz (nem. Rathaus „radnica"), gmin (vých. slov. „člen rady"), galgan, mordér, nár. árešt, ortieľ, hist. štráfať, štráf rachunek (vo vých. slov. „účet"), hist. špizérňa, frauci-mer, šporhelt i šporák, kýbel, tanier, nár. frištuk i fruštik, nár. klajbas, rajzovať a i. 170 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA Pravda, tieto pomerne rozvetvené okruhy slov vznikli postupným navrstvo-vaním. Okrem toho nie každé slovo má rovnaké zemepisné rozšírenie. No písomnosti v domácom jazyku do rozhrania 16.—17. storočia ukazujú, že značná časť týchto lexikálnych prevzatí bola v lexike starej slovenčiny do 16. storočia ustálená. Tak napríklad v inventári oravského panstva z roku 1611 sú tieto slová nemeckého pôvodu : dach,fertel,foršlák, graca, grísa, hák, helver, hoblík, holba, kasňa, krumholec, panty, richtár, rošt, šafeľ, šína, šlosársky, šmitňa, šoldra, špizérňa, šporiny, šrobstag, šrof, šrotár (hoblík na prvé hobľovanie), štang, štok, štranek, štuchovňa, trám, vajchhamor, žufan a takmer všetky sú doložené v dnešných oravských nárečiach /l06/. 2. Prenikanie slov maďarského pôvodu. Druhým živým jazykom, s ktorým slovenčina bola v rámci Uhorska v trvalom styku, bola maďarčina. Prevzaté slová z maďarčiny majú trochu odlišný ráz od slov prevzatých z nemčiny. Predovšetkým nie je ich taký počet. Vcelku odrážajú spoločenský život na vidieku starého Uhorska, vnútornú triednu, resp. stavovskú rozvrstvenosť jeho obyvateľstva, menej mestské alebo remeselnícke reálie. Súvisí to s tým, že slovenská vidiecka pospolitosť od samého začiatku tohto tisícročia bola v omnoho užšom styku s maďarskými feudálnymi inštitúciami na vidieku ako s maďarským etnikom v mestách. Okrem toho staré slovenské etnikum najmä na juhu svojej krajiny bolo v bezprostrednom kontakte s maďarským etnikom už od samého začiatku uhorského štátu. V lexike slovenčiny a jej nárečí sú napríklad tieto slová maďarského pôvodu: a) z okruhu ..obyvateľstvo" (rozvrstvenie, hodnosti, zamestnanie a pod.): išpán (v maď. zo slovan. špán), vicišpán, nádorišpán (maď. nádor- zo slovan. nádvorný), husár, hajduch, kočiš, gazda (v maď. zo slovan. gospoda), juhás „pastier oviec". bíreš, miestami v när.jalč „tesár", polgár, živáň „zbojník", furták b) z okruhu „inštitúcie" (zemepanské, súdne a pod.): varmeda, orsacké, biršág, irek, dereš a i., c) z okruhu „vecné reálie" (krajina, bývanie, odev atď.): sihoť, palota, čárda, pajta, šiator (v záp. nár. šátrit sa ..zakryť sa, zahalit' sa"), ťava, válov, ťapša.jíjok, fogaš, kefa, belčov, gombík, golier, kabát, k e peň. čižmy, bačkory, baganče, men-tieka, báleš,pagáč, guláš, oldomáš, merťuk a i., d) z okruhu „činnosť" (pracovná, duševná, kultúrna): banovať, bantovať, cifrovat', chýr (rozchýriť, vychýrený), fujás, bosorka, bosorovať, kynožiť, ťarcha a pod. Pravda, z uvedených slov, ale ani z ďalších slov maďarského pôvodu v slovenských nárečiach nie je ľahko zistiť, ktoré slová boli prevzaté pred 16. storočím. V písomnostiach v domácom jazyku zo 16. storočia sú slová prevzaté z maďarčiny pomerne málo zastúpené (doložené je napr. polgár 1562, chýr 1574. koč 1575. išpán 1575, husár \515,pereg 1573 a iné). No slová napr. chýr, ťarcha, sihoť, beťah a pod. svedčia, že do lexiky slovenčiny slová maďarského pôvodu začali prenikať už v 11.—12. storočí. Slová chýr a ťarcha sú totiž zo stmaď. hir, terhe, t. j. stmaď. /; je v nich nahradené domácim ch, a to sa mohlo stať len vtedy. KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY »171 keď stará slovenčina nemala hlásku h, čiže mohlo sa to stať len pred zmenou g > y> h, teda najneskôr v 12. storočí. Pred zmenou g > y > h museli byť prevzaté aj slová sihoť, beťah, pretože v stmaď. mali podobu sigot, beteg (keby boli do slovenčiny premkli po zmene g > y > h, zostalo by v nich g). Ukazuje sa teda, že dnešná vrstva prevzatých slov z maďarčiny vznikala postupne od samého začiatku spolunažívania staroslovenského a staromaďarského etnika. 3. Preberanie slov z jazyka valašského obyvatelstva. Z nepríbuzných živých jazykov sa do styku so slovenčinou ešte pred 16. storočím dostala aj reč valašského obyvateľstva. Stalo sa to v 14.—15. storočí, keď na Slovensko bolo pozvané obyvateľstvo ukrajinsko-rumunského pôvodu pozdvihnúť ovčiarstvo a vôbec salašníctvo. Pochopiteľne, lexika reči tohto obyvateľstva ovplyvnila lexiku slovenčiny v tejto výrobnej sfére. Počet slov valašského pôvodu nie je veľký, no pomerne dobre sa zachováva. Zrejme, súvisí to s tým. že mnohé takto prevzaté slová nadobudli povahu termínov. Mnohé z prevzatých slov z reči valašského obyvateľstva sa vyskytujú ďaleko za hranicami územia slovenčiny, no spravidla nepresahujú oblasť Karpát na juhu ani na severe. Pre túto jazykovo-zemepisnú osobitosť sa niekedy nazývajú lexikálnymi karpatizmami. Z vrstvy slov valašského pôvodu, ktoré sa postupne ustálili > slovenskej lexike. uvedieme aspoň známejšie slová. Medzi ne patria slová bača ,,hlavný pastier na salaši" (rum. baciu, maď. bacsa), valach (asi z Vlach -> Valach, názov Rumunov), fujara (poľ., ukr. fujara, ukr. aj frela, sch. frula, nväd. furulya. z rum. fluer), kľag, kľaga „teľací žalúdok na zosyrovanie mlieka" (rum. cliag, cľag, ukr. kljag, gleg, poľ. klag, glag popri glog), putera „veľká drevená nádoba na zlievanie nadojeného mlieka" (asi z ukr. putera, poľ. putyra, puciera, puciora, rum. brute), bryndzu (rum. brinzä, ukr. bryndzu, poľ. bryndzu, bredzá), urdu „hruda ovčieho syra" (rum. urdä, ukr. urdu. vurdu. poľ. urdu. hurda, sch. urdu, bulh. urdu), strunga „ohrada pri salaši pre ovce" (rum. strunga, poľ. strqga, ukr. strunka, sch. strunga, maď. eszterenga, sztronga), žinčicu, ženčicu, žintica „srvátka z ovčieho mlieka" (rum. j in t i [a. ukr. žentyca, poľ. žetyca, žyntyca, žencyca), redikať sa (v nár. aj terigať sa) „premiestňovať sa na inú pastvinu" (rum. a redica, pof. przyredykaé sie), meridzuť „prežúvať (o ovciach)" (rum. meridzire, nwrid:u, ukr. merenduty, poľ. mieryňdzuč, mieredzaé), grúň „horské úbočie vhodné na pasenie oviec" (rum. gruiu&när. grunyu, ukr. hruň i gruň, poľ. groň, gruň) a i. 4. Prenikanie slov latinského pôvodu. Z nepríbuzných neživých (knižných) jazykov v dlhodobom kontakte so slovenčinou bola latinčina, a to už od najstaršieho obdobia. Latinčina bola nielen sakrálny jazyk cirkevných inštitúcií v starom Uhorsku, ale aj jazyk kráľovských kancelárií, rozličných vyšších i nižších administratívno-právnych ustanovizní, škôl, ba neskôr aj jazykom stredovekej vedy a beletrie. Veľa slov latinského pôvodu malo charakter lexikálnych europeizmov, resp. kultúrnych slov a termínov so širšou jazykovo-zeme- 172 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA pisnou platnosťou. Takéto slová latinského pôvodu, ale aj slová z latinsky písaných textov postupne prenikali najmä do lexiky kultúrnej reči mešťanov a vzdelancov, do textov v domácom jazyku a nevyhla sa im ani lexika ľudovej reči. Vcelku slová latinského pôvodu, ktoré sa ustálili v lexike slovenčiny už "v predspisovnom období, odrážajú rozličné reálie zo svetskej i duchovnej sféry života v starom Uhorsku, jeho zvláštnosti najmä v organizácii administratívno--právneho a kultúrneho života. O vplyve lexiky latinčiny už na starú lexiku slovenčiny svedčí vrstva latinských prevzatí cirkevnej i svetskej povahy, ktoré ešte dnes sú v nárečiach pevne zakotvené, resp. nesú stopy starších hláskových zmien. Také slová napríklad sú diabol, v nár. dábel. dáblica (lat. diabolus), lucifer, omša zo staršieho mša (z lat. nár. mis'a), sobota, oplatka (lat. oblatae), misa (z lat. nár. misa zo staršieho mensa), tehla, v nár. cehla (z lat. tegula), škola (z lat. schold), škatuľa (lat. scatulá), komora (lat. camera), tabuľa, ceduľa, cintorín (v nár. cmiter, cinter), kapusta (lat. composita) a pod. Viac slov latinského pôvodu v lexike slovenčiny a jej nárečí je z obdobia rozvinutého feudalizmu v Uhorsku. Patria sem napríklad slová nátura, mpres (v pl. móresy), apatieka popri apatejka, kantor, atrament, kalamár, notár, porcia, furma, dežma, kontrakt (v nár. kontrak), árenda, interes, rest, suma, trachtár, striga, kúria, feruľa, bakuľa, kalendár. Pravda, nateraz je ťažko určiť, ktoré zo slov v ľudovej lexike latinského pôvodu preniklo do starej lexiky slovenčiny v období spred 16. storočia, no mnohé z nich sú doložené už v 16. storočí (napr. dežma 1552, comora 1588—89, kalendár 1588 —89, cedula 1588—89. protokol 1593, contract 1598, interes 1599). Okrem toho v písomnostiach v domácom jazyku zo 16. storočia sú popri bežne používaných slovách latinského pôvodu doložené administrativno-právne terminy latinského pôvodu, ktoré sa aj v období po 16. storočí v predspisovnej slovenčine ďalej používali (^rozširovali. Tak v testamentoch zo 16. storočia písaných domácim jazykom sú doložené slová testament, testamentár, distributor, koncionator, inventár, monštrancia, anuencia, assessor a i. Z iných písomností zo 16. storočia písaných domácim jazykom takýto charakter majú napríklad slová creditor. deversitor, factor, hospital, interes, notare, register, restancia, suma a i. /103,107/. 5. Začiatky prenikania slov z češtiny. Zo živých príbuzných jazykov v starom Uhorsku v dlhodobom kontakte so slovenčinou bola najmä čeština. Do kontaktu so slovenčinou sa dostala už v 14. storočí za vlády Anjouovcov. Tento kontakt však sotva presiahol náboženskú sféru. Predpoklady na širšie kontakty týchto jazykov vznikli v 15. storočí, keď sa zintenzívnili styky Uhorska s Moravou a Čechami a keď mohli na Slovensku v mestách a rezidenciách bohatších zemepánov pôsobiť pisári domáceho i českého pôvodu vyučení priamo na Pražskej univerzite (bola založená roku 1348) alebo v iných školách na Morave a v Čechách. Pravda, v staršom období pisárske inštitúcie mali iba obmedzené možnosti KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 173 pôsobiť na živý jazyk okolia, a tak sa vplyv staršej češtiny na lexiku starej slovenčiny mohol viac prejaviť v kultúrnej (v písanej, knižnej) podobe jazyka ako vo sfére živého ľudového jazyka. Navyše české slová sa v slovenskom prostredí hláskovo alebo svojou stavbou chytro adaptovali, takže dnes nie je ľahko zistiť, ktoré slovo z češtiny sa v staršom období do slovenčiny dostalo. Ale ani starší listinný materiál z 15.—16. storočia neposkytuje celkom spoľahlivé údaje o vplyve lexiky starej češtiny na staršiu živú lexiku slovenčiny. V textoch, ktoré zreteľnejšie odrážajú domáci kultúrny jazyk alebo nárečia, vyskytuje sa síce skupina slov českého pôvodu s kontinuitným pokračovaním v ďalších storočiach, ako napr. lidé (lidie), slibovat, více, peníze, dlužen, jest psáno, zapsáno , prodat, jméno (predjmenovaný), hrabě a pod., no už sám fakt, že tieto slová už v 16. storočí začínajú striedať domáce slová (napr. zlubugeme 1451, napysal 1564. wyecz 1582, předaly 1586 atď.), svedčí, že ide o textové slová (knižné), t. j. slová, ktoré sa v staršom období nestali súčasťou živej lexiky slovenčiny. Osobitnú skupinu tvoria vetné spájacie prostriedky českého pôvodu, ktoré sa v rovnakej miere vyskytujú v staršom i v predspisovnom období. Patria sem spojky který, kterak, kdy, když, aneb, nebo, anebo, proto, protož, potud, poněvadž a pod. alebo častice pak, taky a i. Pravda, aj tieto slová niekedy nahrádzajú domáce prostriedky (v liste z roku 1582 sú napríklad spojky precžuo, kedy, lebo, kyedye by, ale a i. /110/). O včasnej ustálenosti týchto prostriedkov českého pôvodu iste rozhodla skutočnosť, že proti písanému prejavu stál hovorený domáci jazykový prejav, ktorý nedisponoval ustálenou stavbou viet a súvetí. Staršie slová prevzaté z češtiny v lexike slovenčiny niekedy na seba upozorňujú tým, že nesú stopy vývinu starej češtiny (vývinu hlások, stavby slova a pod.). Také je napríklad slovo knieža, ktoré v slovenčine by malo mať podobu kniaža (po zmene e > ä > ia). Zo starej češtiny mohlo byť prevzaté v podobe knežě alebo kniežě (slovenská podoba knieža je možná z obidvoch). Zmena é > ie v starej češtine prebiehala v 14. storočí, t. j. slovo v podobe kniežě mohlo byť prevzaté v tomto storočí. Včas sa v lexike starej slovenčiny ustálila číslovka tisíc, ktorá svojou podobou tiež poukazuje na český pôvod (v stčeš. tisúč > tišúc > tisíc I55J). Ustálila sa asi vplyvom tradične používaných formúl datovania (pórov, leta pane cisiceho ... 1574 /l 10/). V starej slovenčine popri predpokladanej forme tisúc (z psl. tysocá) bola aj forma tisäc, resp. tisiac (z psl. tyseca). Svedči o tom doklad tysiaco z roku 1544 /l 18/. Český pôvod sa pripisuje ďalej slovu cisár (z císar zo stčes. ciesař), včas sú doložené slová spôsob, resp. spuosob (zo stčes. spôsob, spuosob), súkup, litkup (v stčeš. z nem. litkouf /55/) a i. Napokon medzi staršiu vrstvu prevzatých slov sa radia aj niektoré mená a termíny cirkevného rázu (napr. Ježiš, Mojžiš, nár. skríšení, vozdajší, koleda a i.). Možné jt že starším slovom prevzatým z češtiny je aj slovo cit (v stčeš. éut > cit). Slovo je však s mnohými odvodeninami pevne zakotvené v nárečiach (tak v záp. slov. cícit, vicícit, bezcitní, v stred. 174 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA slov. aj ocitnúť sa, precitnúť), čo by mohlo naznačovať, že slovo cit mohlo vzniknúť aj konverziou (ocitnúť sa, precitnúť: cit, cítiť...). Mohlo sa to stať po tom, čo slová čuť, počuť, čujný (nečujný) začali označovať pocit sluchového vnemu. Väčší počet slov českého pôvodu sa navrstvil v lexike predspisovncj slovenčiny najmä v jej kultúrnej podobe po 16. storočí. 6. Slová z iných slovanských jazykov. Na staršiu lexiku slovenčiny mohla mať vplyv ukrajinčina, no najmä poľština. Pravda, tieto jazyky vo väčšej miere mohli ovplyvniť iba lexiku východoslovenských nárečí, pretože s nimi boli v dlhodobom bezprostrednom styku. Slová prevzaté z poľštiny vo východnej slovenčine často nesú stopy vývinu starej poľštiny (také sú napr. slová chlop, pohrodka, smrod, džad, dzišeľ a i.). K problematike V. Blanár /4, 5/, F. Buffa /122/, Z. Hauptová /26/. K. Habovštiaková /24/, V. Schwanzer ,'86/, R. Krajčovič /39/, J. Furdík /17/, J. Doruľa /ll, 12/; k etym. Š. Ondruš /67/, V. Machek /55/. HISTORICKÁ DIFERENCOVANOSŤ SLOVENSKEJ LEXIKY Skúmaním významovej diferencovanosti slovnej zásoby jazyka sa vlastne zisťuje vzťah historickej lexiky k vonkajšej skutočnosti. Takéto skúmanie historickej lexiky je veľmi dôležité, pretože umožňuje odpovedať na otázku, ako jazyk v staršom období svojou lexikou reagoval na nové skutočnosti v určitom okruhu javov alebo reálií vo vývine hospodársko-spoločenského alebo kultúrneho života. V tejto kapitole z viacerých možných hľadísk, ktorými možno členiť slovnú zásobu, uplatňujeme dve: hľadisko tematického (vecného) členenia a jazykovo-zemepisného členenia. Tematická diferencovanosť lexiky starej slovenčiny 76. Uplatnením tematického hľadiska sa v rámci historickej lexiky vyčlení niekoľko okruhov slov podľa vecnej alebo vzťahovej príbuznosti (spolupatričnosti) reálií, stavov, dejov a pod., ktoré slová označujú. V lexikológii na označenie takto vyčlenenej skupiny slov sa ustálil termín „vecný okruh slov". Pri historickom skúmaní takýchto vecných okruhov slov je veľmi dôležitá otázka prameňov, ktoré by o nich mohli poskytnúť spoľahlivejšie údaje. Na hllbšie poznanie tematickej diferencovanosti historickej lexiky slovenčiny spred 16. storočia môžu v našich podmienkach poskytnúť cenné údaje najmä dva pramene. Pre 11.—14. storočie sú to predovšetkým zápisy starých miestnych názvov (názvov osád. riek, hór a pod.) v listinnom materiáli a pre 15.—16. storočie sú to přípisky, glosy (spravidla v latinských textoch), ale už aj súvislé texty v domá- KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 175 com jazyku. Pochopiteľne, skryté informácie o tematickej diferencovanosti starej slovenskej lexiky sú aj vo vecných okruhoch lexiky slovenských nárečí, no pre menlivosf lexiky nebolo by správne predpokladať existenciu týchto okruhov v staršom období. A keďže nateraz niet poruke poznatkov o ich staršom vývine, v tejto kapitole sa sústredíme iba na historický toponymický materiál a na staršie písomné pramene. 1. Rekonštruovať tematickú diferencovanosť historickej lexiky na základe starej zapísanej toponymie umožňuje skutočnosť, že staré miestne názvy mohli sa tvoriť iba tými slovami a slovotvornými prostriedkami, ktoré v čase vzniku miestneho názvu boli k dispozícii a ktoré z orientačných dôvodov museli sa vzájomne dostatočne odlišovať. Takto sa v starých miestnych názvoch odrazili rozličné stránky pomenovaných objektov (osád, riek, hôr atď.), ich vzťahy k iným objektom, ďalej prírodné alebo súveké spoločenské reálie, javy, vzťahy a pod. (pórov, dubový háj —> Dubové, hradiště ->■ Hradiště, štitári -> Štitáre). Pravda, záznamy starej slovenskej toponymie v 11.—15. storočí nie sú zapísané presne, niekedy sú skomolené alebo nesú stopy jazyka tých, ktorí ich zapisovali alebo používali (spravidla ide o vplyv starej maďarčiny). Z tohto dôvodu pri rekonštrukcii starej lexiky z historickej toponymie je potrebné vychádzať len z takých historických záznamov miestnych názvov, ktoré sú ľahšie čitateľné alebo ktoré sú už vedecky prebádané. Historicko-lexikálny výskum starej slovenskej toponymie zapísanej v 11.— 14. storoči prináša dôkazy o tom. že sú v nej zafixované pomerne bohaté vecné okruhy slov, ktoré bezpochyby charakterizovali starú lexiku slovenčiny od jej najstaršej fázy vývinu. Ako príklad uvedieme aspoň niekoľko starých slov zo základných okruhov, ktorými bola utvorená historická slovenská toponymia (uvádzajú sa podoby po zániku jer o v). (1) Z okruhu „príroda" — reliéf krajiny: údol [140], pole [98], laz [63], gaj [29], dehra [18], listnatý porast: dub [24], buk [14], breza [12], olša [86], topoľ [135], grab [32], léska [65]; ihličnatý porast: smrk [123], jeľa [46], bor [9], chvoj, chvoja [43]; úžitkový porast (pestovaný i divý): jabloň [48], gruša [40], orech [89]; nízky porast: tŕň [139], rakyta [109), bez, bzov- [11], šipkov- [129]; zverina, vtáctvo: zubr [148], tur [138], vlk [145], pes [101], sokol [124] atď.: (2) z okruhu „človek" — činnosť (zamestnanie): grnčär [35], ščitár [128], tlmač [131], tesár [133], děžník [19]. zlatník [146], lovci [61], tovar nik („čo vykonávali práce spojené s prevážaním tovaru") [132], psolovci („čo chovali psov pre lov alebo čo chytali psov") [101]. dvorník [26], kováč [56]; výrobky a obchod: med [71], měch (..vypracovaná koža. kožušina") [72], děža [19], ščit [128]: spoločenské ustanovizne (vojenstvo, právo, kultúra, kult): bojná [7], ščit [128], igrec [44], kap („pohanský idol") [49]. kostel [62], mučeník [78] a iné; (3) z kruhu „vlastnosť, tvar" — akosť, forma: suchý [125]. teplý [134], gnilý [30], krivý [59]. hlboký [37]; pohyb: bystrý [6], brzý [10], skorý „rýchly" [120], 176 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA mŕtvy (tu „stojatý") [76]; farba: bělý [5], čmý [17], črmný („odtieň červeného") [16]; duševné vlastnosti (tu len prenesene o potoku): tichý [130], ľúty [70], lukav („záludný") [69] atď. Veľmi dôležitá je skupina slov zafixovaná v starej slovenskej toponymii z významového okruhu „človek — zamestnanie". Totiž staré miestne názvy, ktoré z týchto slov vznikli, spravidla sa vyskytujú na okolí starých hradov alebo kniežacích dvorcov (Nitra, Topoľčany. Majcichov a inde) alebo pozdĺž starých obchodných ciest (napr. názvy Továrníky, Vozokany, Gost-, Osíany a pod.). Táto skutočnosť svedči o tom, že vznik názvov tohto druhu súvisí s raným i pokročilým feudalizmom u nás, keď zemepáni poverovali poddanské dediny rozličnými službami, prácami alebo vyžadovali výrobky takých remesiel, ktoré časť obyvateľov dediny tradične pestovala. To, že tento druh názvov sa koncentruje v blízkosti staroslovanských hradísk doložených už v 9. storočí, môže svedčiť, že vznik sústav týchto názvov (ide o názvy typu Grnčäri, Ščitári) siaha do 9. storočia. 2. Iný zdroj, ktorý podáva svedectvo o historickej diferencovanosti starej lexiky slovenčiny, sú dnes už početné písomné pamiatky z 15.—16. storočia, resp. z rozhrania 16.—17. storočia v domácom jazyku. Napríklad v inštrukciách dvorskému (na majetku Rakovských v Liptovskej Štiavnici) z roku 1552 /l 15/ sú doložené tieto vecné okruhy: (1) Okruh „úžitkové plodiny" — obilie, ovocie, zelenina:pšenica, hrach, bôb, jačmeň z geczmenie), pohanka, ovos, proso, konopné semeno, mak, slad, chmeľ, jablká, hrušky, slivky, ribule, luk „cibuľa", cesnak, redkev, mrkev, repa, petržel, zelí (zely woniace vsseliake), len, konope (poskonné, matorné...); (2) okruh „domáce reálie" — úžitkové predmety, poživeň: periny, hlavnice, obrusy, prestieradlá (prusteradla), ručníky, plachty, vrece, pradená (tenkie, zhrebnie), kože (starých i mladých), slanina, sadlo, šoldry, maslo, syr, tvaroh; (3) okruh „náradie" — pracovné nástroje, ich časti, nádoby a pod.: voz, kolesá, záosníky, furharty, livce (lywce), pluhy, plužné kolesá, brány, vidly (hno-gowe), lopaty, rýle, sekery, povrazy, mažiary, tik (tluk), misy, talere, lyžice, šechtáre, šefle, čbery, dbanky (czo maslo mutie), vařečky, kotly, sekáče, kädi (kiedi), vanny, motyky, gräce (resp. grece), ruošty, rožni, panvy, riečke, sitá, korytá (drobnie, pekáče, spúšťacie) atď. Z iných pamiatok zo 16. storočia a z rozhrania 16.—17. storočia dali by sa tieto tematické okruhy slov doplniť a, pochopiteľne, doložiť ďalšie tematické okruhy. V Žilinskej knihe, ktorá obsahuje od roku 1451 rozličné záznamy právneho charakteru a český preklad magdeburského práva z roku 1473, je doložený pomerne široký tematický okruh administratívno-právnych termínov z domáceho jazyka (napr. boženík, božba, božitise, blížny, pôžička, dlh, otčizna, materiz-na, otný, jistinník, záloh, osvedčiti, pacholet, pomeriti, prisahati se, varovali, KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 177 rokovali, vidiek, úžera, zbojstvo, opytovati, oslovenie, osud, sputnati, stoličný a ďalšie). Táto skutočnosť súčasne podáva svedectvo o existencii domáceho kultúrneho jazyka aspoň v niektorých našich stredovekých mestách. Zemepisná diferencovanosť lexiky starej slovenčiny 77. Jedným z najdôležitejších prameňov, ktorý môže poskytnúť údaje o zemepisnej diferencovanosti lexiky starej slovenčiny, sú nateraz výsledky jazyko-vo-zemepisných výskumov lexiky slovenských nárečí /20, 21 /. Pravda, je sporné, do akej miery tento súčasný stav odráža historické zemepisné členenie starej lexiky slovenčiny. Slovná zásoba, ako je všeobecne známe, z jazykových rovín azda najviac podlieha zmenám. Prirodzene, týka sa to aj starých areálov výskytu slov, pretože staré slovo v jednej oblasti mohlo zaniknúť, v druhej zostať ako relikt, v inej nadobudnúť nový význam, alebo v jednej oblasti sa jeho význam zúžil, v inej rozšíril atď. No na druhej strane v lexike je veľký počet slov, ktoré zasa v priebehu vývinu lexiky prejavili tendenciu zotrvať v staršom význame, resp. vo vývine sa prispôsobili novej vonkajšej skutočnosti (p. kap. 73, 1). Porovnávaním so stavom v iných slovanských jazykoch možno zistiť, že aj v dnešnej lexike slovenských nárečí je značný počet slov, ktoré bezpochyby jestvovali už v psl. lexike, resp. v lexike psl. základu slovenčiny. Týka sa to slov spoločných všetkým nárečiam, ako aj slov, ktoré členia územie slovenských nárečí. Z toho súčasne vyplýva, že pri rekonštrukcii zemepisnej diferencovanosti lexiky starej slovenčiny možno zo zemepisnej diferencovanosti lexiky súčasných slovenských náreči predsa len vyjsť. Pravda, pritom bude potrebné prihliadať na celkový charakter vývinu slovenčiny, na jej najstaršie, resp. z praslovančiny zdedené zemepisné členenie v iných rovinách (najmä vo fenologickej a morfologickej rovine), ako aj na niektoré mimojazykové faktory. Podľa novších jazykovo-zemepisných výskumov lexiky slovenských nárečí sú areály výskytu jednotlivých slov alebo skupín slov dnes značne nerovnaké. 1. Pozadie súčasnej zemepisnej členitosti lexiky slovenských nárečí tvorí pomerne veľký počet slov, ktoré sú všetkým nárečiam spoločné. Sú to slová z rozličných sfér života, slová pomenúvajúce prírodné javy. duševné stavy a pod. Pôvodom sú to slová spravidla praslovanské. Také slová z okruhu „príroda" sú: hora, vrch, dolina, lúka; slnko, mesiac; voda, dážď, búrka; krava, vrana, pavúk; z okruhu „človek": hlava, nos, čelo, zub, jazyk, hrdlo, ruka, noha, dlaň, koleno, päta; otec, mať (mati, macij, brat, sestra, syn; vdova, zať, nevesta, chlap, žena, sused, sirota; z okruhu „úžitkové reálie": mäso, koláč, víno, mlieko, med; dom, stena, tehla; dvere, posteľ, pec; píla, sekera, cepy, kosa; z okruhu „abstrakcie": spev, krik; hnev, bolesť, radosť, nádej, zdravie, múdrosť; koniec, začiatok, staroba, mladosť; z okruhu „vlastnosť, akosť": tvrdý, mäkký, silný, slabý, malý, veľký, 178 o VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA kyslý, nízky, vysoký: z okruhu „činnosť": robiť, jesť, šiť, behať, letieť, orať, siať, kosiť, žať, rúbať, mlátiť a pod. Na tomto spoločnom pozadí sa vyčleňujú pomerne veľké skupiny slov, ktoré charakterizujú základné oblasti slovenských nárečí ako celky. Napríklad len stredoslovenskú oblasť charakterizujú slová krútňava, skala „kameň", tôňa, mládza, žrď, vahan, rasca, nevädza (z psl. ne-ved-já), tekvica, obličky, ústa, mládenec, zálety, varovať (pestovať dieťa), z nedomácich slov stok (na obilie), válov, perašín, habarka; len západoslovenskú oblasť charakterizujú slová kočka, sviňa (kŕmna), kanec, húser, štekať (ščekat, ščekac), drápať(perie), otka, opraty (miestami aj šíre), hrotok (hrotek), okno. nezdravý, osýpky, tácky, huba, štica i ščicat, stádo, sinokvet (v záh. nár. charba, charva), puchor; len východoslovenskú oblasť charakterizujú slová zochabic (nechať), sumeňe (svedomie), kuropka (jarabica), chramac (krívať), cahac še (plaziť sa), hustečka (šatôčka), z nedomácich slov vaku, drušľak, drišlak (cedidlo), švider (nebožiec), lenča (šošovica) atď. Ďalej sú slová, ktoré sa kompaktne vyskytujú v dvoch základných oblastiach slovenských nárečí a vyčleňujú ich tak proti tretej. Napríklad pre západoslovenskú a východoslovenskú oblasť sú spoločné slová tieň, priekopa, kameň, diňa tdina, dzinaj, žmýkať (žmíchac), vír. kolíska, tlstý, pestovať (proti stred. slov. tuoňa, garád, skala, tekvica, krúcať, krútňava, belčou, tuční, varovať...); pre západoslovenskú a stredoslovenskú oblasť sú spoločné napr. slová dedina, nechať, svedomie, nebožiec, žriebä (žriebä, žrebec), oje, jarabica, šošovica (proti vých. slov. valal, zochabic, sumeňe, švider, hača, dišeľ, kuropka, lenča...); pre stredoslovenskú a východoslovenskú oblasť sú spoločné slová gunár, mačka, brechať, párať (perie), styk, lievik, rezance (rezanki), pirohy, oblok, vo vých. slov. oblak (proti záp. slov. húser, kočka, ščekat, drápat, otka, trachtár, slíže, perki, okno) atď. Napokon je skupina slov, ktorá člení oblasť slovenských nárečí len na dve veľké oblasti, a to na oblasť juhozápadnú a severovýchodnú šikmou líniou od severozápadu na juhovýchod (sem patria slová borovica \\ sosna, žito \\ pšenica, raž žito. jačmeň \\jarec, jalovica j| telička, červ, červík || chrobák, sliepka || kura, moriak jí pulka, paprč, paprča \\ ratica, plznuť\\ lieniťsa (o srsti), driapať\\ párať, praslica jj kúdeľ, duchna \\ perina, prst \\ palec, studený \\ zimný a i.) a šikmou líniou od severovýchodu na juhozápad na oblasť severozápadnú a juhovýchodnú (sem patria slová izba || chyža, hladný || lačný, hádzať\\ ručať, rucac, metať lučať, tehla ji válok, zámok |j klatka a i.). Okrem týchto hlavných areálov slová utvorili aj menšie areály v rámci základných nárečových oblastí (tak záhorskú oblasť charakterizujú slová kurot-va „jarabica", žňe „žatva", zelí „zelenina", trnka „slivka"; gemerskú oblasť košarina „mláka", zemorija „krt", kolešňa „stodola"; užskú oblasť kazac „hovoriť", hortov „sud", ňezhotovni „nešikovný") atď. Podrobne A. Habovštiak ,'20, 21/. KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 179 2. Podobná situácia zjazykovo-zemepisného hľadiska je aj pri slovách istého tematického okruhu. Ako príklad možno uviesť tematický okruh „poľnohospodárstvo". Základná ľudová nomenklatúra v poľnohospodárstve je rovnomerne rozšírená takmer na celom území slovenčiny. Patria sem slová roľa (raľa), pole, brázda, orať, orba (hlboká, plytká), pluh, voz, hnoj, hnojit] brány, siať, plieť, kosiť, žať, žne c, žnica, hrsť, klas, zrno, mlátiť, cepy, pleva, slama, lúka, seno, kôň, krava, teľa, srsť, chvost, pysk. kopyto atď. Všetky tieto pomenovania sa vyskytujú spravidla aj v iných slovanských jazykoch, to znamená, že sú praslovanského pôvodu. No niektoré staré pomenovania základného poľnohospodárskeho náradia alebo súčiastok sú charakteristické iba pre niektoré oblasti starej slovenčiny. Napríklad zatiaľ čo pomenovanie pluh a jeho súčiastky hriadeľ, stupica, doska sa vyskytujú na celom území slovenčiny, iné pomenovania súčiastok pluhu utvárajú menšie areály výskytu, resp. popri spoločných pomenovaniach sú známe aj iné pomenovania. Tak názov lemeš (železo pripevnené k doske) charakterizuje predovšetkým stredoslovenskú oblasť. Na časti západného a východného Slovenska sa lemeš spravidla nazýva železo (v kontraste s názvom doska, deska). V západoslovenskej oblasti nástroj na čistenie lemeša sa nazýva otka (z psl. otbka z o-tbk-a), v stredoslovenskej a východoslovenskej oblasti pre tento nástroj je spoločný názov styk (z psl. sbtykb, t. j. sb-tyk-b). A napokon tá časť pluha, na ktorej je pripevnená doska k hriadeľu, v západoslovenskej a stredoslovenskej oblasti má spoločný názov hlava a vo východoslovenskej oblasti sa táto časť nazýva rám. Podobne je to so starým zápražným náradím. Tak nástroj, ktorým sa spája oje s jarmami, vo všeobecnosti sa nazýva svoreň (vo vých. slov. zvoreň), no staré pomenovania oje, ihlica charakterizujú najmä západoslovenskú a stredoslovenskú oblasť, vo východoslovenskej oblasti oje má názov dišeľ (pórov. poľ. dyszel a to zo staršieho nem. dissel), ihlica sa nazýva zátka a pod. Z názvov hlavných obilných plodín rovnomerne sú rozšírené iba ovos a proso. Názvy plodín r až, žito, pšenica, jačmeň, resp. jarec členia územie slovenských nárečí v zásade na dve oblasti: na o blasť j u ho/á pad n ú s výskytom slov rež fraž, rož), žito (t.j. pšenica), jačmeň a na oblasť severovýchodnú s výskytom slov žito (t.j. raž), pšenica, jarec (t.j. jačmeň). Z iných plodín pomerne rovnomerne rozšírený (aspoň v poľnohospodárskych oblastiach) je názov kukurica, no známa je rozmanitosť pomenovaní napríklad zemiakov (krumple, erteple, bandurki, g rule, kromperi, švábka a i.). Je veľmi pravdepodobné, že do konca 15. storočia aspoň základné pomenovania poľnohospodárskych nástrojov, plodín a iných reálii boli z hľadiska jazykovo-zemepisného relatívne ustálené. Napríklad v spišskom pozostalostnom súpise zo 16. storočia /109/ sa používajú názvy plodín žito:pšenica: jarec v tom istom význame ako vo východoslovenskej oblasti dnes. Na druhej strane v inventári bytčianskeho panstva z rozhrania 16.—17. storočia / l 11/ sa používa- 180 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA jú názvy rež: žito : jačmeň zasa v takom význame, v akom sa používajú podnes na západnom Slovensku. V zásade to. čo sa povedalo o areálovom rozšírení pomenovaní zo sféry poľnohospodárstva a jeho odvetví, platí aj o slovách terminologickej povahy v iných odvetviach domácej výrobnej činnosti (napr. spracovanie konopí, ľanu, tkanie). 3. Nepochybné všetky údaje o zemepisnej diferencovanosti slovnej zásoby slovenských nárečí skrývajú v sebe informácie aj o staršom stave, ba aj o psl. stave, ktorý stará slovenčina zdedila. No súčasne je potrebné zdôrazniť, že by bolo pochybné dnešné hranice (izoíexy) areálov výskytu slov mechanicky prenášať do histórie a navyše do prehistórie. A to predovšetkým preto, lebo tak ako izoglosy iných javov v dnešných nárečiach, aj hranice výskytu slov sú výsledkom dlhodobého vývinu, rozličných vplyvov susedných oblastí, zmien v lexike i mi-mojazykových skutočností (presídľovanie, osídľovanie, zdokonaľovanie výroby, nástrojov atď.). Pravda, niektoré osobitosti dnešnej zemepisnej diferencovanosti lexiky slovenských nárečí predsa len umožňujú predpokladať, že táto jej zemepisná diferencovanosť v hlavných črtách jestvovala už v staršej dobe, ba sčasti aj v psl. základe slovenčiny. Predovšetkým je to zistenie, že medzi lexikou, ktorá vyčleňuje tri základné nárečové oblasti slovenčiny (či už každú oblasť osobitne, alebo jednu oblasť proti ďalším dvom), sú spravidla starobylé slová psí. pôvodu. Ak uvážime, že tieto základné oblasti po 11. storočí ďalej diferencovali aj vrstvy nedomácich slov. potom možno predpokladať, že toto „trichotomické" členenie nárečovej lexiky je nielen historické, ale že svojimi začiatkami siaha až do psl. základu. Tento predpoklad potvrdzujú aj poznatky z iných výskumov. Tak napríklad z novších etymologických výskumov slovenskej lexiky vyplýva, že v lexike strednej slovenčiny je vrstva psl. slov, ktoré majú vzťah k psl. lexike jazykov južnoslovanského alebo východoslovanského pôvodu. Také slová napríklad sú vrece, vravieť, pel'ať, bat, batina, blazina, polaznik, triem a i. /66, 67/. Aj historické toponomastické výskumy podávajú svedectvo, že v toponymii zo starej stredoslovenskej oblasti sú zafixované „nezápadoslovanské" slová, ktoré museli stredoslovenskú oblasť charakterizovať už v psl. období. Také sú napríklad slová krš „drobné skálie" [50], kanit i [50], selo [107] a i. V lexike východnej slovenčiny je zasa vrstva slov. ktorá má vzťah k psl. lechicko-ukrajinskej oblasti (borsuk, ratica, sosna, brud), a napokon v lexike západnej slovenčiny sú slová, ktoré majú zasa vzťah k psl. českej a lechickej oblasti (okno, otka, borovica, jazvec, paprča, píznuť). Tieto súvislosti naznačujú, že už v psl. základe slovenčiny sa stretali izolexy (hranice medzi areálmi výskytu psl. slov), ktoré na pozadí spoločných psl. slov členili lexiku psl. základu slovenčiny predovšetkým na tri základné oblasti, t. j. trichotomicky. Z nich sa vynímala najmä centrálna oblasť, KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY • 181 pravda, pred 10. storočím s jadrom na území jej dnešnej južnej časti a v Ponitrí. Pred 10. storočím sa istou vrstvou slov odlišovala aj lexika v západnej a východnej oblasti psl. základu slovenčiny (napr. slovami otbka: sbtykh, borovica: sosna a pod.). Veľmi pozoruhodné a dôležité je, že medzi trichotomickým členením lexiky psl. základu slovenčiny a zemepisným členením psl. základu slovenčiny, ktoré vzniklo po rozličných psl. zmenách (napr. ort- > rot- || rat-1] rot-, oh- > lot- jj lat- j| I! lot-, dl, tl > dl, tl || /1| dl, ti, ch' > š || í || š v alternáciách, -nm || -mo > -me || |j -mo || -me v 1. os. pl., resp. sotb || setb \\ sotb v 3. os. pl. atď.), je nápadná zhoda. Táto zhoda sotva môže byť náhodná. Najlepšie ju možno pochopiť tak, keď budeme vychádzať z predpokladu, že diferencovanie psl. základu slovenčiny psl. hláskovými a morfologickými javmi na tri základné oblasti a súčasne jeho také isté diferencovanie psl. lexikálnymi javmi má spoločnú príčinu: viacsmerovosť staroslovanského osídľovania Slovenska v 5.—6. storočí. Už v jednej z prvých kapitol sme totiž uviedli, že dnešná západoslovenská a východoslovenská oblasť bola v čase veľkej staroslovanskej migrácie osídľovaná z psl. zakarpatskej bázy západoslovanskej, t. j. od severu a severovýchodu (preto v nich prevládajú psl. javy západoslovanského pôvodu), a centrálna oblasť z psl. zakarpatskej bázy juhovýchodnej, t.j. od juhovýchodu a juhu (preto v nej prevládajú psl. javy nezápadoslovanského pôvodu). Pravda, so zreteľom na to. že lexika je omnoho viac menlivá ako iné roviny jazyka, možno predpokladať, že už v psl. základe slovenčiny sa začali formovať ďalšie izolexy. ktoré jeho staršie trichotomické členenie narúšali v prospech členenia na dve oblasti (ide o izolexy typu otbka (j sbtykb, dnes otka \\ styk, resp. borovica || sosna /22/). Ale aj tieto izolexy, ktoré by sme mohli nazvať integračnými, majú paralely v izoglosách psl. hláskových a morfologických javov (ide o psl. izoglosy ibgbla |j igbla, dnes jehua || ihla, krbvb U krvb, dnes kref\\ krv, resp. -btnb jj -otm. dnes chuapem. chlapem |j chlapom a i.). No aj pre vznik tejto paralely možno uviesť spoločnú príčinu: zosilnenie integračných tendencií vo vývine staroslovanského etnika v štátotvornom, v hospodársko-spoločenskom i kultúrnom smere v 8.—9. storočí na území Slovenska. Tento úsek vo vývine psl. základu slovenčiny sme v prvých kapitolách nazvali integračným (p. kap. 5. 2). Areály diferenčných psl. slov začali nadobúdať dnešnú podobu asi od rozhrania 9.—10. storočia, keď sa staré stredoslovenské etnikum začalo vo väčšej miere presúvať do severnejších oblastí. Niekedy sa predpokladá, že najstaršie lexikáíno-zemepisné členenie lexiky slovenských nárečí bolo členenie dichotomické, t. j. členenie dnešnou priečnou izolexou smerujúcou od severozápadu na juhovýchod (typ borovica \\ sosna), a že toto členenie na dve časti odráža dva prúdy velkej slovanskej migrácie /22/. No osídlovací prúd staroslovanského etnika smerujúci od juhu a juhovýchodu mohol zasiahnuť v plnšej miere iba dnešnú južnú oblasť stredného Slovenska, a nie celú severozápadnú alebo celú juhovýchodnú polovicu Slovenska, ako by to z priečneho členenia lexiky slovenských nárečí vyplynulo. 182 • VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA V súhrne možno povedať, že dnešné základné zemepisné členenie lexiky slovenských nárečí na tri veľké oblasti a súčasne na dve veľké oblasti sa začalo formovať už v psl. základe slovenčiny a z neho stará slovenčina ho zdedila ako členenie podobné tomu, ktoré vzniklo psl. vývinom hláskových alebo tvaroslovných javov. V rámci týchto oblasti sa rozšírili v ďalšom vývine slovenskej lexiky iné slová domáceho i nedomáceho pôvodu alebo postupne vznikali menšie areály. Najnovšie k problematike A. Habovštiak /20, 2i, 22/, Š. Ondruš /67/, V. Blanár 141, J. Doruľa /ll/, R. Krajčovič /39/, K. Palkovič ,'69/ a J. Matejčik /58/. Dialektológia a slovenské nárečia VŠEOBECNÁ ČASŤ • 185 VŠEOBECNÁ ČASŤ Nárečia sú jednou z foriem národného jazyka. Patria medzi nespisovné útvary. To znamená, že na rozdiel od spisovného jazyka nie sú kodifikované, nemajú celospoločenskú platnosť a charakterizuje ich menšia štylistická diferencovanosť. Súčasný "stav nárečí, ich vnútorné členenie sú výsledkom dlhodobého vývinu daného národného jazyka. Názory na ich perspektívu rozvoja nie sú jednotné. No o slovenských nárečiach dnes však možno povedať, že sú životaschopnou formou nášho národného jazyka, pravda, popri jeho spisovnej forme. Svedčí o tom skutočnosť, že neprestali byť vyhovujúcim nástrojom veľkej časti národného spoločenstva a že prejavujú schopnosť prispôsobovať sa podmienkam nového, socialistického rozvoja našej spoločnosti. Kontakt našich dialektov so spisovnou slovenčinou v prítomnosti možno hodnotiť ako konštruktívny. Táto konštruktívnosť okrem iného spočíva v tom, že náš spisovný jazyk a dialekty sa vzájomne dopĺňajú jazykovými prostriedkami v rozličných štýloch a žánroch. Tým sa aktualizuje komunikatívna a poznávacia funkcia nárečí. Nárečia však pozitívne vplývajú na spisovný jazyk aj v inom smere. Ako relatívne ustálený útvar skonštituovaný v dávnej minulosti upevňujú totiž vedomie stability a historickej kontinuity nášho národného jazyka ako celku, teda aj jeho základnej formy — spisovného jazyka. K tomu treba dodať, že slovenské dialekty jestvovali približne v takej podobe ako dnes už niekoľko storočí pred vznikom spisovnej slovenčiny. Už v staršom období uhorského feudalizmu vďaka hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju miest, resp. väčších oblastí na území slovenského etnika, niektoré nárečia nadobudli exponované miesto a v genetickom zmysle sa potom stali bázami základných kultúrnych foriem predspisovnej slovenčiny (kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a vý-chodoslovenčiny), ktoré tvorili základ prvých spisovných útvarov slovenského jazyka, bernolákovčiny a štúrovčiny. Všestranné skúmanie slovenských nárečí, ich historickej genézy i súčasného stavu, je teda stále aktuálne a dôležité aj pre hlbšie poznanie nášho spisovného jazyka, jeho vývinu i dejin jeho nositeľa. Pravda, systematický výskum nárečí má aj širší význam. Môže prispieť k riešeniu všeobecných problémov jazykovedy, ale aj problematiky nejazykovedných disciplín. Skúmanie prehistorickej genézy nárečí umožňuje napríklad odhaľovať zákonitosti rozpadávania východiskovej bázy a súčasne vzniku nových jazykových systémov, t. j. umožňuje 186 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA poznávať dialektiku diferenciácie a integrácie vo vývine jazyka. Skúmanie historickej genézy nárečí zasa umožňuje poznávať zákonitosti vývinu jedného, relatívne uceleného jazykového systému, podstatu jazykových zmien, ich príčin a pod. Pre nejazykovedné disciplíny (napr. historiografiu a etnografiu) historický výskum nárečí môže poskytnúť informácie o reáliách charakteristických pre uhorský feudalizmus, o vývine osídľovania a smere dôležitých komunikácii, o starších folklórnych prejavoch a pod. Synchrónne skúmanie nárečí umožňuje spoznávať fungovanie diferencovaných jazykových systémov toho istého jazyka, ich realizáciu vo vymedzených areáloch atd. Synchrónne skúmanie dialektov má osobitný význam vo vzťahu k spisovnému jazyku a k iným slovanským jazykom. DIALEKTOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA 78. Dialektológia je jazykovedná disciplína. Vo všeobecnosti ju možno charakterizovať ako spoločenskú disciplínu, ktorá skúma jazyk spoločnosti i odraz spoločenského života v ňom. Jej predmetom je nespisovná (nekodifikovaná) forma národného jazyka — nárečia. Skúmajú ako systémovú jazykovú realitu, ktorá sa diferencovane vyvíjala v regionálnej, resp. areálovej ohraničenosti a v nej sa dodnes používa. Dialektológia patri medzi základné jazykovedné discipliny, pretože bez nej by výskum národného jazyka nebol úplný. 1. Dialektológiu charakterizujú niektoré všeobecné a špecifické atribúty. Jedným zo všeobecných atribútov je jej komplexnosť. To znamená, že môže skúmať všetky roviny jazykovej stavby z genetického, historického i súčasného hľadiska (súčasnú i historickú fonológiu, morfológiu, syntax atď.), môže skúmať nárečové jazykové, komunikačné i štylistické normy, ba môže pomáhať aj pri riešení teoretických a metodologických problémov. Zo špecifických atribútov dialektológie treba spomenúť aspoň atribút areálo-vosti. Dialektológia totiž jazyk spoločnosti v konečnom dôsledku vždy skúma a opisuje vo vzťahu k jeho priestorovej diferencovanosti, t. j. so zreteľom na areály nárečí (regionálne, základné, pomedzné atd'.), ktoré sa formovali v dávnej minulosti a v historicky ustálenej podobe sa zachovali dodnes. Na výskum tejto priestorovej dimenzie jazyka si dialektológia utvorila vhodné metódy a postupy (o tom v kap. 82, 83, 84). Vcelku možno teda povedať, že dialektológia je spoločenská disciplína, jazykovedná, komplexná a areálová. Tieto základné atribúty určujú vzťah dialektológie k iným vedám alebo k ich disciplínám. Pochopiteľne, ako jazykovedná disciplína má dialektológia najužší vzťah k iným jazykovedným disciplínám, a to k parciálnym (k fonetike, fonoló-gii. morfológii, syntaxi, lexikológii) i ku komplexným (k všeobecnej jazykovede, VŠEOBECNÁ ČASŤ • 187 dejinám jazyka, frazeológii, štylistike). Dialektológia ako spoločenská vedná disciplína má úzky vzťah ku všetkým spoločenským vedám, najmä však k archeológii, historiografii, etnografii, sociológii aj k psychológii. Všetky tieto spoločenské discipliny svojimi poznatkami umožňujú osvetliť a tak hlbšie poznať niektorý aspekt skúmaného nárečia (jeho genézu, šírenie, jeho diferencovanosť, osobitosti v jazykovej stavbe vrátane lexiky a pod.). Areálová dialektológia ako vedná disciplína má vzťah aj ku geografii a kartografii. Napríklad geografia môže poskytnúť údaje najmä o historickom formovaní hraníc nárečových areálov, kartografia zasa pomáha fixovať poznatky o areáloch nárečí alebo o zónach výskytu nárečových javov metódami mapového zobrazovania. Napokon z teoreticko-metodologického hľadiska dialektológia má bezprostredný vzťah k vedným disciplínám marxistickej metodológie a k matematicko-štatis-tickým disciplínám. 2. Začiatky získavania poznatkov o slovenských nárečiach možno pozorovať už v 18. storočí, no výraznejšie črty dostáva ich výskum v prvej polovici 19. storočia. No v tomto období skúmanie slovenských nárečí nebolo organizované a, prirodzene, ani systematické. Prameňom ich poznávania boli individuálne znalosti domácich vzdelancov, poznatky získané z počúvania ľudovej reči alebo zapísané slová, príslovia, neskôr aj súvislé folklórne texty, najmä piesne a rozprávky. Tieto pramene umožňovali nárečia hodnotiť a klasifikovať iba všeobecne, rámcovo. Pri charakteristike nárečí sa uplatňovali odlišné kritériá v predspisovnom a ranom spisovnom období. V predspisovnom období na Slovensku mocným impulzom venovať sa reči ľudu bola rozšírená idea, že táto reč bola prazákladom (pramatkou), z ktorého sa vyvinuli ostatné slovanské reči (p. kap. 1, 4). V súvislosti s tým sa robili pokusy nájsť najzachovanejšie jadro tohto prazákladu. Už M. Bel (1689—1749) zreteľne naznačil, že najlepšie zachované nárečia sú v severnej polovici strednej slovenčiny. K takémuto záveru dospel porovnávaním strednej slovenčiny so západnou a východnou slovenčinou. V jeho hodnotení sa teda zračí dnes známe základné členenie slovenských nárečí na tri veľké oblasti. Tri základné nárečové oblasti pozná aj J. Ribay (1754—1812). P. J. Šafárik (1795—1861) ide ďalej. Osobitosť slovenčiny, vlastne strednej slovenčiny, dokumentuje porovnávaním jej zvláštností s češtinou (uvádza napr. mäso, človek, v jer a, v ruke proti českému maso, člověk, víra, v ruce) a vyčleňuje ďalšie areály slovenských nárečí. V tomto období sa rozširujú aj zbierky nárečového materiálu (lexika, príslovia, piesne atď.), pravda, stále ešte v úzkej súvislosti s potrebami etnografického poznávania. Z tohto hľadiska významný je Ribayho Slovenský idiotikon (v rukopise), ktorý má charakter nárečového slovníka. Významné boli aj Kollárove Ndrodnie spievanky (1834—35), v ktorých mnohé piesne vyšli v nárečovej podobe. V ranom spisovnom období sa poznatky o slovenských nárečiach prehlbujú. Okrem všeobecných charakteristík zjavujú sa už aj areálové charakteristiky a nárečové javy sa využívajú ako argumentačný materiál. Napríklad A. Bernolák vo svojich jazykovedných spisoch už zreteľne rozpoznáva kultivovanú domácu reč (reč vzdelaných) a ľudovú reč, z ktorej hodne čerpá najmä pre svoj slovník a zbierku prísloví. Ľ. Štúr a po ňom M. M. Hodža podávajú prehľadnú všeobecnú charakteristiku slovenských nárečí. Z opisov menších areálov pozoruhodná je charakteristika záhorského nárečia od J. Hollého a charakteristika oravského nárečia od C. Z och a. Z nárečových materiálov významné sú ľudové príslovia a úryvky ľudových piesní v Bernolákovej gramatike a slovníku, ďalej zbierky rozprávok C. Zocha, najmä však P. Dobšinského. Príznačné pre toto obdobie je, že o slovenské nárečia prejavujú záujem českí i zahraniční slavisti (J. Dobrovský, poľský slavista A. Kuchárski, ruský slavista J. A. Sreznevskij a iní). 188 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA Pre konštituovanie slovenskej dialektológie ako osobitnej jazykovednej disciplíny dôležité bolo obdobie na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia (po vznik prvej ČSR). V tomto období sa začal realizovať terénny výskum slovenských nárečí a jeho výsledky sa už skúmali jazykovednými, resp. dialektologickými metódami. Cieľom tohto nového výskumného postupu bolo získavanie poznatkov o jazykovej stavbe slovenských nárečí pomocou dotazníkov určených pre informátorov v nárečovom prostredí alebo prítomnosťou bádateľa priamo v teréne. Prvý postup sa niekedy v odbornej literatúre nazýva nepriama metóda, druhý priama metóda nárečového výskumu. Nepriamu metódu v dialektologickom výskume u nás prvý použil a dotazník pre ňu vypracoval F. Pastrnek. Výsledky svojej ankety uverejňoval v Slovenských pohľadoch (v ročníkoch 1893 až 1897). Priamu metódu v široko osnovanom dialektologickom výskume u nás použil už S. Czambel (zomrel r. 1909). S. Czambel si určil za cieľ touto metódou získať poznatky o všetkých slovenských nárečiach. Stačil však spracovať iba východoslovenské nárečia (v knihe Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, 1906). V tomto období pribudli charakteristiky ďalších areálov slovenských nárečí. Napríklad skalické nárečia opísal F. Pastrnek (1898), záhorské K. Suchý (1915), detvianske K. A. Medvecký (1906), myjavské J. Bodnár (191!). Výrazný vzostup slovenská dialektológia zaznamenala v medzivojnovom období (v rokoch 1918—1945). Pričinili sa o to V. Vážný, J. Stanislav a skupina mladších jazykovedcov. V. Vážný pracoval kombinovanou metódou, t. j. údaje získané dotazníkmi alebo korešpondenciou si sám overoval a spresňoval v teréne. Pri spracúvaní získaného materiálu uplatňoval už aj kartografické metódy, najmä metódu izoglosného zobrazovania (p. kap. 83, 84). Výsledky svojho výskumu zhrnul v práci Nářečí slovenská (p. /100/) a v početných štúdiách. O komplexný opis väčšieho nárečového areálu — liptovských nárečí sa pokúsil J. Stanislav (p. /131 /). Poznatky o nárečiach pritom získaval priamou metódou. Z metodologického hľadiska je dôležité jeho úsilie pri opise nárečí uplatniť metódy fonetiky a slavistickej komparatistiky. Vcelku možno povedať, že slovenské nárečia sa v tomto období skúmajú systematickejšie, analýza materiálu je hlbšia, priestorová charakteristika javov presnejšia. Také sú napríklad štúdie E. Paulinyho, J. Stolca, E. Jónu, Š. Tóbika, J. Sabršúla a iných publikované v odborných časopisoch a zborníkoch. V tomto období sa začal aj výskum genézy a vývinu slovenských nárečí (J. Stanislav, Ľ. Novák). Intenzívny rozvoj slovenská dialektológia zaznamenala po druhej svetovej vojne, najmä v období socialistického budovania ČSSR. Pre toto obdobie je charakteristické, že sa z viacerých aspektov objasnili niektoré teoretické i metodologické otázky dialektológie a že sa značne rozšírila a archívne spracovala nárečová materiálová báza. Nárečia sa už skúmajú ako produkt vývinu a ako súčasť národného jazyka. Je tu úsilie o komplexný výskum tak jazykovednými, ako aj areálovými (kartografickými) postupmi. S cielom získať o slovenských nárečiach poznatky pre kartografické spracovanie vypracovali sa špeciálne dotazníky: dotazník pre výskum hláskoslovia a tvaroslovia (zostavili ho E. Paulíny a J. Stole) a pre výskum nárečovej lexiky a derivácie (zostavili ho A. Habov-štiak a F. Buffa). Výsledky tejto celoslovenskej ankety po zhodnotení a overení v teréne sa kartograficky spracovali v podobe nárečových máp a publikovali sa v štvorzväzkovom diele Atlas slovenského jazyka (podrobne p. v /102/). V súčasnosti sa rozbieha výskum nárečovej syntaxe (autorom dotazníka je J Oravec) a pripravuje sa vydanie slovníka slovenských nárečí. Okrem atlasu vyšli početné monografické práce. Niektoré z nich sú syntetické (K. Palkovič, J. Stole), iné areálové (A. Habovštiak, F. Buffa, I. Ripka, J. Orlovský), lokalitné (F. Buffa, G. Horák, E. Pauliny) alebo špeciálne (napr. lexikografické od J. Matejčíka, I. R i p k u, J. Orlovského). Okrem toho vyšli mnohé štúdie v odborných časopisoch alebo zborníkoch. V niektorých z nich sa riešia špeciálne otázky, napr. odrazy osídľovania v nárečí (A. H a b o v -štiak, A. Rýzková), prozodická problematika (Š. Lipták), nárečová terminológia (K. Palkovič, J. Nižňanský), otázky hraničných areálov (J. Kriššáková) atď. Pokračovalo sa aj vo výskume genézy a vývinu nárečí (E. Pauliny, A. Habovštiak, A. Ferenčíko vá, R. K raj - VŠEOBECNÁ ČASŤ • 189 čovič, T. Kotulič a i.). Napokon predmetom podrobnejšieho bádania boli aj slovenské nárečia v zahraničí (J. Stole, P. Ondrus, V. Blanár a i.). PREDMET DIALEKTOLOGICKÉHO VÝSKUMU 79. Predmetom dialektologického výskumu je nekodifikovaná forma národného jazyka — nárečia. Jazyková stavba dnešných nárečí je spravidla výsledkom prehistorického (praslovanského) a historického vývinu daného jazyka. Dnes ju najčastejšie charakterizuje vysoký stupeň priestorovej diferencovanosti, ktorú okrem jazykových faktorov spôsobili osobitosti zemepisného reliéfu a mnohé historické osobitosti hospodársko-spoíočenského vývinu (osobitgsti danej spoločenskej formácie a štátneho zriadenia, vývin osídľovania, kontakty s inými národmi a pod.). Predmetom dialektologického výskumu je teda historicky utvorený a v priestore značne diferencovaný jazykový systém, v súčasnosti živými kontaktmi pospájaný najmä so spisovnou formou národného jazyka. Povaha predmetu je taká, že ho možno skúmať z viacerých aspektov. Dialektológia môže svoj predmet výskumu — nárečie skúmať ako systémovú jazykovú realitu, môže skúmať jej genézu, vývin, jej stavbu i funkcie v súčasnosti a pod. Môže ju skúmať ako ceíosť alebo pre hlbšie poznanie ako predmet skúmania si môže vyčleniť len jednu z jazykových rovín (fonológiu, morfológiu atď.), resp. iba čiastkový problém (napr. formovanie morfologických paradigiem, deriváciu, frazeológiu a i.). Ďalej dialektológia môže nárečie skúmať ako jazykovú areäiovú realitu. Tento aspekt dialektologického výskumu má reálne odôvodnenie v tom, že nárečia sa už v staršom období svojho vývinu v priestore diferencovali, prípadne sa rozčlenili na väčšie alebo menšie areály. Predmetom výskumu môže byť súčasný stav nárečia v rámci areálu, jeho vývin, resp. historické formovanie takýchto areálov, ich historické súvislosti s inými areálmi a i. Napokon skúmať možno len časť nárečového areálu, event. nárečie niekoľkých lokalít alebo len jednej lokality v ňom. A konečne nárečia možno skúmať ako jazykovú mapovateľnú realitu. Mapovať jazykovú stavbu nárečí (presnejšie jej elementy) umožňuje práve jej priestorová či areálová členitosť, o ktorej bola reč. Možno to robiť pomocou geometrických symbolov, izoglos, šráf a pod. (p. kap. 84). Pravda, predmetom dialektologického výskumu môžu byť aj iné problémy. Takým problémom je napríklad plnenie funkcii našich nárečí v národných dejinách alebo v socialistickej súčasnosti. Aktuálny je problém vzťahu nárečí a spisovného jazyka, vzťahu k jeho štýlom a žánrom. Dialektologické bádanie možno zacieliť aj tak, aby jeho výsledky prispeli k riešeniu otázok teoretickej jazykovedy, jazykovednej metodológie. 190 • DIA L E K TO LÓG1A A SLOVENSKÉ NÁREČIA METÓDY DIALEKTOLOGICKÉHO VÝSKUMU 80. Pri skúmaní jazykovej stavby nárečí sa dialektológia opiera o základné principy a pojmy najnovšej jazykovednej metodológie. Pri synchrónnom, resp. synchrónno-diachrónnom opise sa uplatňujú také kategórie ako napríklad systém, štruktúra, funkčnosť, napätie medzi ustálenými a novými javmi, spoločenský faktor a pod. Pri genetickom alebo historickom výskume nárečí okrem spomenutých kategórií sa pracuje napríklad s kategóriami genéza, vývin, zmena, motivácia zmeny, napätie medzi komponentmi systému alebo štruktúry, medzi jazykovými rovinami, diferenciácia a integrácia náreči v priestore, odraz spoločenského života a jeho zmien v nárečiach atď. Zo špecifických metód a postupov dialektológie dôležitá je dialektologická heuristika, ďalej metódy jazykového a areálového výskumu. Osobitný význam majú metódy a postupy kartografického zobrazovania nárečových javov. Dialektologická heuristika a jej postupy 81. Cieľom dialektologickej heuristiky je pripraviť dostatok odborne spracovaných nárečových textov, dotazníkov a dotazníkových odpovedi pre výskum nárečí a pre ich kartografické spracovanie. Postupy a spôsoby ako v teréne získavať nárečové texty sú u nás už dobre vypracované /148, 150, 153/. Doterajšia prax ukázala, že najefektívnejšie sú postupy priameho, skrytého a sprostredkovaného kontaktu. 1. Postup pria m e h o kontakt u predpokladá bezprostrednú spoluprácu a aktivitu bádateľa (ďalej exploatátora) a nositeľa nárečí (ďalej informátora) priamo v teréne. Mimoriadne cenné výsledky prináša postup spontánnej reakcie. Tento postup je založený na spolupráci exploatátora s informátorom v tom, že exploatátor navodzuje rozličné situácie, nálady, v ktorých informátor reaguje spontánnym nárečovým prejavom. Exploatátor môže počuté nárečové texty zapísať, no najlepšie je využiť pritom modernú fonickú techniku. Postup skrytého (utajeného) kontaktu spočíva v tom, že nárečový prejav sa zaznamenáva bez toho, žeby jeho pôvodca o tom vedel. Takto získané nárečové texty sú vhodné aj na skúmanie kreatívnej a štylistickej stránky jazyka nárečového prejavu. Text môže zaznamenávať „utajený" exploatátor alebo skrytý citlivý fonický prístroj. Z postupov sprostredkovaných kontaktov sa najlepšie osvedčila dotazníková metóda. Jej výhoda je v tom. že si ju možno vopred pripraviť. Otázky možno zostaviť tak, aby odpovede na ne mohli podať informácie o jazykovej stavbe náreči, resp. o niektorej z jazykových rovín, ktoré sme si zvolili za predmet výskumu. Iná výhoda je, že odpoveď na otázku si možno overiť VŠEOBECNÁ ČASŤ • 191 napríklad postupom spontánnej reakcie alebo inými vhodnými postupmi. Dotazníková metóda je v podstate etalónový postup kombinovaný s postupom priameho kontaktu. Etalónom čiže meradlom, ktoré pomáha získať poznatky o skúmanom nárečovom jave (o vokáli, konsonante, pádovej prípone, vete atď.), spravidla býva heslo v podobe slova (tvaru, vety atď.) v spisovnom znení umiestnené v riadku s voľným miestom. Do tohto voľného miesta sa vpisujú odpovede informátora zodpovedajúce heslu, rozumie sa, v nárečovom znení. Takto získané informácie o jazykovej stavbe nárečí sa využívajú na opis (charakteristiku) nárečí a na zhotovovanie nárečových máp (p. kap. 82, 84). Ale vzhľadom na to, že v dotazníku spisovná a nárečová podoba hesla (slova, tvaru, vety atď.) sú vedľa seba, vyplnený dotazník môže byť vhodným východiskom aj pre konfrontačné štúdium spisovného jazyka a nárečí. Nevýhodou dotazníkovej metódy je, že nárečovému materiálu, ktorý sme touto metódou získali, chýbajú širšie textové súvislosti. Základným predpokladom úspechu dialektologickej heuristiky je, aby nárečové texty boli bezprostrednými živými prejavmi spoľahlivého informátora a aby boli zapísané (prepísané) podľa jednotných, vopred dohodnutých zásad. 2. Prepis nárečového textu alebo dotazníkových hesiel môže byť v zásade dvojaký: odborný a čitateľský. No časté sú aj prepisy, v ktorých sa osobitné grafické znaky používajú voľnejšie. Takýto prepis sa spravidla zhotovuje s istým zámerom (napr. didaktickým, vydavateľským a pod.). Nazývame ho kombinovaný. Odborný prepis má čo najpresnejšie zaznamenať nárečové znenie textu, resp. jeho jazykovú stavbu pomocou osobitných grafém a znamienok. Takto prepísaný nárečový text je najvhodnejším prameňom na prísnu vedeckú interpretáciu a opis jazykovej stavby nárečia, ktoré text reprezentuje. Pri odbornom prepise platí zásada, že každá zvuková jednotka, funkčná i variantná, má sa zaznamenať jedným znakom, grafémou. Okrem toho sa majú primeranými znamienkami (zaužívanými alebo nezaužívanými) zaznamenávať najmä dištink-tívne vlastnosti foném, kvantita i prízvuk a všetky javy na hraniciach morfém a slov. V slovenskej dialektológii sa na odborný prepis nárečového prejavu zaužívali tieto grafémy a znamienka (v prehľade uvádzame len základné znaky a znamienka : Vokalizmus: ä — krátke otvorené ä {päta, čas); ä — dlhé otvorené ä {pätok, roba); o, e — krátke zatvorené o, e (koň, beda); ó, é — dlhé zatvorené ó, é (kóň, béda); i — krátke predné ;' (v každej pozícii, v ktorej sa vyskytuje, bez ohľadu na pravopis: piť, sin); í — dlhé predné í (v každej pozícii, v ktorej sa vyskytuje, bez ohľadu na pravopis: bívať, dobrí); y — krátke zadné y (len v nárečiach, v ktorých sa vyskytuje: dym, syn); ý — dlhé zadné ý (len v nárečiach, v ktorých sa vyskytuje: bývať, dobrý); ia, iä, ie, iu, uo, ua — stúpavé 192 • DIA L F. K TO L Ó GIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA diftongy (viac, miära, miera, biada, lepšiu, kuoň, kuaň); ei, ou — klesavé diftongy (peitok, poune „plný"); á, ó, ú... —dlhé vokály (dává, kón); ja, je, vo, va,já,jé, vó... — rozpadnuté diftongy (v pozícii pôvodne dlhých vokálov: vjác, bjéda, kvóň, vjac, bjeda, kvoň); a — zadné krátke e (Šariš, tťachm). Prozodické vlastnosti: á, ó, é... — kvantita; 'a, 'o... prízvuk na slabike (vých. slov. par'obok). Slabičné sonóry: r, l — krátke slabičné r, l; ŕ, /— dlhé slabičné r, l. K o n s o n a n t i / m u s: ď, ť, ň, ľ - mäkké ď, ť, ň, ľ; š, ž, c, 3 — mäkké ostré sykavky; s', z', c', 3' — ostré sykavky vysokého stupňa mäkkosti; š, ž, č, 3 — mäkké tupé sykavky; r' — mäkké r; p, b, m, v (w) — mäkké pernice; p', b', m', v' (w'j — pernice vysokého stupňa mäkkosti; ď, ť, n', ľ, s', z', p', b' ... — zmäkčené spoluhlásky (pred e alebo /); osobitné grafémy: 3 — konsonant dz (me$a, setina); 5 — konsonant dž (háje, hviž^ať); x — konsonant ch (xiža); w — obojperné v (woda); y — znelé ch (ňey^má), h — neznělé h (hora); u — fonetický variant konsonantu v (hňeu, siíuka), u po vokáli (ženou), za pôvodné / (puot, maua); r] — fonetický variant konsonantu n (sl'ienka, verjku). Na hranici morfém a slov: kk, cc, čč, U, nn... — zdvojené konso-nanty (mäkkí, precca, vaččí, šillo, pannu); k „k, n^n ... — zdvojené konsonanty na hranici slov (tak^keď, on_nám; -t„p, -d_h ... — znelostná neutralizácia na hranici slov (sut„padá, knod„horí); -yjn... — znelostná neutralizácia ch (ňey^má). V odbornom prepise možno použiť aj iné grafické znaky a znamienka, ak to osobitosti nárečí vyžadujú (napr. g, e, u pre nosovky, s", z" ... pre zvláštnu realizáciu mäkkosti a pod.). Čitateľský prepis má umožniť ľahšie vnímanie nárečového textu. Preto sa na zapisovanie nárečového prejavu volia grafické znaky a znamienka, ktoré čitateľ pozná najmä zo spisovného písaného prejavu. Napríklad namiesto grafém 3, 3, x, w, t] sa používajú grafémy dz, dž, ch, v, n. Z osobitných grafém sa používajú len také, ktoré označujú osobitné vokály alebo konsonanty. Taká je napríklad graféma ä (pórov, pätok, roba). Pod grafémami sa spravidla nepoužívajú nijaké znamienka. Bez nich sú napríklad dvojhlásky (ia, ie, iu, uo, ua), zatvorené ó, é, slabičné r, l, ba aj fonetický variant u (hňeu, sľiuka, ženou). Mäkkosť sa označuje mäkčeňom alebo čiarkou nad konsonantom (ď, ť, ň, ľ, š, ž, p, b atď.). Mäkkosť tupých sykaviek š, ž, č, dž sa označuje čiarkou hore za písmenom (š', ž', č', dž'). Neutralizovaná a zdvojená realizácia konsonantov sa zaznačuje bez spájacieho znaku (slatkí, ľachkí, knod horí, mäkkí, precca, tak keď, on nám). Z prozodických vlastností sa spravidla označuje len kvantita. Osobitosti nárečia, ktoré sa graficky v texte neodrážajú, možno na konci textu stručne skomentovať vo forme poznámky (napr. vokály ó, á v nárečiach sa vyslovujú zatvorene a pod.). Kombinovaný prepis sa používa zvyčajne vtedy, keď si dialektologický všeobecná časť • 193 výskum vyžaduje graficky vyznačiť len základné osobitosti náreči. Takýto prepis je vhodný aj na didaktické ciele (na textovú interpretáciu, na cvičné zhotovovanie máp nárečových areálov a pod.). Vcelku možno povedať, že v kombinovanom prepise je osobitných grafém a znamienok menej ako v odbornom prepise, ale viac ako v čitateľskom prepise. Napríklad tak ako v čitateľskom prepise, aj v kombinovanom prepise sa používajú grafémy dz, dž, ch, n, v, no tak ako v odbornom prepise využívajú sa v ňom osobitné znamienka pod grafémami i nad nimi (napr. r, /, ó, é, ä a. i.). Mäkkosť sa označuje ako v čitateľskom prepise. Znelostná neutralizácia medzi slovami sa zaznamenáva so spojovníkom alebo bez neho. Prízvuk sa označuje len v textoch z nárečí, v ktorých je na inej slabike ako prvej. Napokon za kombinovaný sa pokladá aj taký prepis nárečového textu, v ktorom sa osobitné grafické znaky a znamienka používajú voľnejšie, resp. so zreteľom na tému dialektologického výskumu (neutralizácia, diftongy, prízvuk a i.). Jazykovedné metódy dialektologického výskumu 82. Skutočnosť, že každý dialekt predstavuje relatívne komplexnú jazykovú stavbu, umožňuje pri jeho skúmaní použiť takmer všetky metódy a postupy, ktoré má súčasná synchrónna i diachrónna jazykoveda k dispozícii. Zo synchrónneho hľadiska v zásade ide o metódy a postupy, ktoré sa uplatňujú pri výskumoch spisovného jazyka, pravda, ak odhliadneme od problematiky spisovnej kodifikácie a azda čiastočne aj štylistickej normy. Zo všeobecných logických postupov pri získavaní poznatkov o nárečiach na základe textov možno použiť i n d u k t í v n u i d e d u k t í v n u metódu a metódu abstrakcie. Keď na základe poznania jednotlivých nárečových faktov sformulujeme všeobecnú tézu, postupovali sme induktívnou metódou (keď napr. na základe výskytu prípadov dzeci, idzece, cicho usúdime o asibilácii v skúmaných nárečiach). Keď sme sformulovali poznatok o jednotlivých nárečových faktoch a pritom sme vyšli zo všeobecne známej tézy, postupovali sme deduktívnou metódou (keď sme napr. usúdili, že v slove medza nie je dz z asibi-lácie vzhľadom na všeobecne známy poznatok o striednici dz za psi. dj v slovenčine). Napokon, keď si z množstva nárečových javov vyčleníme len javy najdôležitejšie pre hlbšie poznanie nárečia a potom tento súbor javov skúmame, postupovali sme metódou abstrakcie. Ďalej pri skúmaní nárečí sú dôležité jazykovedné postupy analytické a syntetické. Z jazykovedných analytických postupov je potrebné poznať najmä postupy jazykovej segmentácie. S týmto postupom súvisí metóda štruktúrnej analýzy a kvantitatívne metódy. Prvoradou úlohou jazykovej segmentácie je prime- 194 a DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA rane najnovším poznatkom v skúmanom nárečí vyčleniť základné jazykové jednotky a ich nárečové realizácie (fonémy. morfémy, vetné konštrukcie a ich realizácie atď.). Metóda jazykovej štruktúrnej analýzy spočíva v hľadaní a špecifikovaní vzťahov medzi komponentmi jazykovej stavby nárečia, ktoré odhalila a kvalifikovala jazyková segmentácia. Konečným cieľom štruktúrnej analýzy je získať celostný pohľad na skúmaný nárečový fakt (segment, systém, rovinu) alebo na dialekt ako celok. Kvantitatívne metódy sa používajú pri výskume konkrétnych nárečových textov, prejavov. Z nich je dôležitá metóda zisťovania frekvencie a distribúcie jazykových segmentov. Frekvenciou sa rozumie kvantitatívny výskyt toho istého nárečového javu v texte alebo v jeho časti. Distribúciou sa rozumie výskyt nárečového javu so zreteľom na okolie alebo vzťahy v nárečovom texte (napr. osobitosťou distribúcie stredoslovenského ä je. že sa vyskytuje po perniciach). Z jazykovedných syntetických postupov v dialektológii najznámejšie sú vedecký opis a charakteristika. Rozdiel medzi vedeckým opisom a vedeckou charakteristikou jazykovej stavby nárečia (prípadne niektorej jej roviny alebo inej časti) je v miere využitia faktov (javov, vzťahov, konštrukcií) na opísanie nárečí a ich kvalifikáciu. O vedeckom opise nárečí hovoríme vtedy, keď jazykovú stavbu nárečí (niektoré jej roviny alebo jednu z nich) opisujeme ako celok na základe konfrontácie doterajších a našich poznatkov. O vedeckej charakteristike nárečí hovoríme vtedy, keď jazykovú stavbu nárečí alebo jej časť opisujeme na základe vybratých javov podľa vopred určených kritérií. V zásade vedecké opisy a charakteristiky nárečí môžu byť parciálne a komplexné. Predmetom parciálnych vedeckých opisov alebo charakteristík nárečí býva jedna jazyková rovina (fenologická, morfologická atď.) alebo viac jazykových rovín (spravidla sa napr. fonologická rovina opisuje s rovinou morfologickou). Predmetom komplexných vedeckých opisov alebo charakteristík nárečí je jazyková stavba nárečia ako celok. Podľa spôsobu spracovania môžu byť opisy alebo charakteristiky nárečí štruktúrne alebo typologické (opis jazykovej štruktúry alebo univerzálií spoločných viacerým nárečiam), ďalej môžu byť monografické, k o m p a r a t í v n e a kontra stí vne (opis odlišností medzi nárečiami). Podľa vývinových kritérií vedecké opisy a charakteristiky nárečí môžu byť genetické, historické, ďalej diachrónne, synchrónne, synchrónno-diachrónne a retrospektívne. O genetickom opise alebo charakteristike nárečí hovoríme vtedy, keď stredobodom pozornosti sú východiskové etapy formovania daného nárečia. Ide teda o časové úseky kontinuitného vývinu nárečia, v ktorých sa stretáva staršia a mladšia vývinová fáza. Predmetom historického opisu (charakteristiky) sú vnútorné i vonkajšie dejiny nárečia, t. j. formovanie jazykovej stavby nárečí vo vzťahu k hospodárskym, spoločenským i kultúrnym deji- VŠEOBECNÁ ČASŤ • 195 nám jeho nositeľa, k nárečiam a dejinám iných slovanských i neslovanských etník, k prírodnému prostrediu a pod. Predmetom d i a c h r ó n n c h o opisu alebo charakteristiky je predovšetkým vývin jazykovej stavby nárečí v časovom úseku, ktorý súčasnému stavu predchádzal. Pozornosť sa pri takomto opise či K charakteristike sústreďuje na zmeny systému a jeho komponentov, na štruktúrne zmeny, na ich motiváciu, na nové funkcie výsledkov zmien, na nové napätia, resp. rozpornosti medzi komponentmi inovovaného systému alebo jeho štruktúry, medzi jazykovými rovinami a pod. Za synchrónny opis a charakteristiku nárečí sa pokladá taký opis, ktorého predmetom je živá jazyková stavba nárečia fungujúca v minimálnom časovom úseku. Takýto minimálny časový úsek si možno zvoliť v ktoromkoľvek období vývinu nárečí, no najčastejšie to býva stav jeho jazykovej stavby v súčasnosti. A napokon s y n c h r ó n n o--diachrónny opis alebo charakteristika nárečia podáva poznatky o jazykovej stavbe dialektu tiež v minimálnom časovom rozpätí, ale popri javoch aktuálnych si všíma aj javy reziduálne a reliktně čiže stopy po prehistorickom (praslovanskom) a historickom vývine. Za synchrónno-diachrónny opis alebo charakteristiku pokladáme aj retrospektívny opis nárečí. Pri retrospektívnom opise sa vychádza zo súčasného stavu, ktorý sa v retrospektívnej kontinuite ' konfrontuje s poznatkami o historickom alebo aj prehistorickom vývine nárečí (napr. znenie pata vzniklo z päta a to z psl. peta). Prehistorický stav možno v takomto opise alebo charakteristike komentovať aj z indoeurópskeho východiska. Medzi jazykovedné metódy skúmania nárečí patria aj ďalšie postupy. Také je napríklad názorné zobrazovanie štruktúr základných jednotiek jazykových '' rovín skúmaného nárečia, rozličných schém a paradigiem (foném, hlások, morfém, tvarov), modelov vetných konštrukcií, lexikálnych sémantických polí a pod. Tieto postupy sa v našej dialektológii používajú iba v obmedzenej miere (tradične sa podávajú štruktúry foném alebo vzory mennej a slovesnej flexie v zaužívaných schémach), no v jazykovede sú už všeobecne známe. Areálový výskum dialektov 83. Areálové skúmanie dialektov umožňuje skutočnosť, že nárečovú formu národného jazyka charakterizuje relatívne ustálená priestorová diferenciácia. Táto vnútorná diferenciácia spravidla vznikala postupne diferenčnými a súčasne integračnými zmenami v určitých priestoroch. K formovaniu areálov členitosti nárečí okrem jazykových faktorov bezpochyby prispeli aj mimojazykové faktory. U nás napríklad takýmto faktorom bol dlho len málo sa meniaci status starouhorského feudalizmu s rozsiahlymi majetkami zemepánov, ku ktorým boli stáročia viazané osady nositeľov našich nárečí. Ďalej v staršom období to 196 • DIALEKTOLÓG1A A SLOVENSKÉ NÁREČIA boli časté presuny domáceho etnika a kolonizovanie jeho územia nedomácimi etnikami. Osobitnú úlohu zahral zemepisný reliéf našej krajiny, jej súveká exploatácia, komunikácie, rozvoj miest a v nemalej miere aj starouhorské administratívne (župné) rozdelenie. Základnými pojmami areálového skúmania, opisu alebo charakteristiky dialektov sú izoglosa. izoglosná zóna a areál. 1. Izoglosa, jej druhy a kartografické zobrazovanie. Pod pojmom izoglosa rozumieme líniu, ktorá ohraničuje územie výskytu nárečového javu. Výskyt tohto javu nemusí vždy byť homogénny. Niekedy býva narušený enklávami modifikovaného javu. jeho zmenšenou, resp. zvýšenou frekvenciou alebo enklávami iných javov. Izoglosa je pojem všeobecný. Aby izoglosy mohli sprostredkúvať informácie bezprostrednejšie a názornejšie, špecifikujeme ich a súčasne pomenúvame vhodnými termínmi. Robíme tak podľa ich geometrického zobrazenia, podľa smerovania a vzájomného vzťahu v priestore, podľa ich vzťahu k jazykovým javom, ďalej podľa ich vzťahu k historickému formovaniu nárečia a nárečových areálov. Podľa geometrického zobrazenia izoglosy môžu byť súvislé (-), prerušované (------). kombinované (-o-^-o-) a obrazcové (u u u n n n). Podľa smerovania v priestore izoglosy môžu byť h o r i z o n t á 1 -ne. vertikálne, šikmé, oblúkovité, kruhovité a amorfné (možno hovoriť aj o izoglosách horizontálneho smeru, vertikálneho smeru atď.). Na nárečových mapách sa izoglosy v ideálnom smere vyskytujú len zriedka. Preto pri opise smeru izoglos je potrebné ďalšie spresnenie (napr. ideálne, približne, nepravidelne, takmer a pod.). Podľa vzájomného vzťahu v priestore izoglosy môžu byť izolované, paralelné, združené a vejárovité. Izolovaná je taká izoglosa, ktorá priestorom prebieha osamotene, nezávisle od smeru iných izoglos. Paralelnými nazývame izoglosy, ktoré v priestore prebiehajú súbežne v neveľkej vzdialenosti od seba. Združené izoglosy sú také, ktoré prebiehajú tesne popri sebe, prípadne s menšími odchýlkami od základného smeru. Ak izoglosy prebiehajú ideálne popri sebe. niekedy sa hovorí o zväzku izoglos. V tomto prípade môže sa ich priebeh znázorniť jedinou izoglosou. Táto izoglosa sa nazýva združená izoglosa. Ak izoglosy prebiehajú voľnejšie v rovnakom smere v užšom pozdĺžnom priestore, hovoríme o pásme izoglos. Vejárovitými nazývame izoglosy, ktoré sa do priestoru rozbiehajú z jedného bodu alebo z malej oblasti v podobe vejára (p. mapy 4, 5). Podľa vzťahu izoglosy k jazykovému javu rozoznávame izofóny, i z o -mor f y, izotaxy, izolexy, izosémy a izofrázy. Izofóny ohraničujú fonetické, fonologické alebo prozodické javy. Bližšie ich špecifikujeme podľa toho, aké javy označujú (izofóny fonetické, fonematické atď.). Izomorfy ohraničujú javy, ktoré sa týkajú gramatických kategórií, ílexic a derivácie. Môžu byť teda VŠEOBECNÁ ČASŤ • 197 morfologické a derivačné. Izotaxy ohraničujú javy syntaxe nárečí. Špecifikovať ich možno podľa toho, aký syntaktický nárečový jav ohraničujú (podľa vetných členov, väzieb, súvetí). Izolexy a izosémy ohraničujú priestorové osobitosti nárečovej lexiky a sémantiky a napokon izofrázy ohraničujú priestorové osobitosti nárečovej frazeológie. Na základe vzťahu izoglos k historickému formovaniu nárečia rozoznávame izoglosy reziduálne, reliktně a historické. Reziduálnymi nazývame izoglosy (izofóny, izomorfy atď.), ktoré ohraničujú v nárečiach dodnes zachované stopy (rezíduá) z obdobia prehistorického vývinu nárečí, presnejšie z obdobia vývinu ich psl. základu. V našich nárečiach také rezíduá sú napríklad prípady rat-. lat- proti rot-, lot- (izoglosy ražeň, lakeťproti r ožeň, loket, lokec). I za psl. dl, tl proti zachovanému dl, tl (izoglosa šilo proti šidlo, šillo), s proti í za psl. ch' (izoglosa ženísi proti ženísi), začiatočné /- proti je-, j- (izoglosa ihla proti jeluja), slabičné r, / proti re, le (izoglosa krv, slz proti krev, slez), o proti e za silný tvrdý jer (izoglosa piatok proti pátek, pjatek) a ďalšie. R e 1 i k t n é izoglosy ohraničujú v nárečiach dodnes zachované zvyšky (relikty) historickej jazykovej stavby nárečí, ktoré pretrvali popri novších modifikáciách javu. Reliktná je napríklad izoglosa výskytu ä proti a v strednej slovenčine {päta proti ťahat), izoglosa tvarov ruce, noze proti tvarom ruke, nohe v západnej slovenčine a pod. Historické izoglosy (izofóny, izomorfy atď.) sú izoglosy, ktoré ohraničujú predpokladané územie výskytu rekonštruovaného staršieho javu alebo historického areálu (napr. historického znenia kameň proti kameň). Pochopiteľne, takáto rekonštruovaná izoglosa sa môže, ale ani nemusí zhodovať so smerom izoglosy v dnešných nárečiach. Podľa vzťahu izoglosy k historickému formovaniu nárečového areálu izoglosy (izofóny, izomorfy atď.) môžu byť diferenčné a integračné, a d s t r a -t o v é a substrátové. Diferenčné izoglosy ohraničujú javy. ktoré územie areálu nárečia vnútorne diferencujú, členia. Integračné izoglosy zasa ohraničujú javy, ktoré charakterizujú nárečový areál ako celok, alebo ho spájajú so susedným areálom, prípadne s ďalšími areálmi. Tie integračné izoglosy. ktoré vyčleňujú nárečový areál ako celok, tvoria izoglosné hranice areálu (makroare-álu, regiónu, základného areálu). Preto sa nazývajú aj hraničné izoglosy. Ideálnu izoglosnú hranicu tvoria združené izoglosy. No najčastejšie izoglosná hranica býva voľnejšia, pásmová. Adstrátové izoglosy sú izoglosy, ktoré ohraničujú nárečové javy prinesené prisťahovaným obyvateľstvom. Substrátové izoglosy ohraničujú javy nárečia pôvodného obyvateľstva. Tieto izoglosy sú mimoriadne dôležité, pretože poskytujú východisko pre hlbšie poznanie vnútorných i vonkajších príčin osobitostí jazykovej stavby nárečí a ich diferenciácie. 2. Izoglosné zóny a ich formy. I z o g 1 o s n o u z ó n o u sa nazýva priestor výskytu nárečového javu ohraničený jednou izoglosou (izofónou. izomorfou 198 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA atď.). Izoglosná zóna môže byť homogénna alebo nehomogénna. Homogénnu izoglosnú zónu charakterizuje nenarušený výskyt jedného nárečového javu. Nehomogénna sa nazýva taká izoglosná zóna, ktorej vnútorný priestor je narušený jednou enklávou alebo viacerými enklávami odlišnej modifikácie toho istého javu, resp. iným javom (napr. v zóne asibilácie sú enklávy bez asibilácie). Každá izoglosná zóna je výsledkom historického vývinu nárečí, ich vnútornej diferenciácie aj integrácie. Na základe toho izoglosné zóny možno ďalej kvalifikovať podľa ich vzťahu k vývinovému stupňu nárečí a k historickému formovaniu nárečových areálov. Podľa vzťahu k vývinovému stupňu nárečí izoglosné zóny možno kvalifikovať ako synchrónne, synchrónno-diachrónne, historické, reziduálne a reliktně. O synchrónnej izoglosnej zóne hovoríme vtedy, keď náplňou zóny je jav charakteristický pre súčasnú jazykovú stavbu nárečí. Ak izoglosnú zónu tvorí historický, resp. rekonštruovaný nárečový jav, z ktorého sa dnešný jav vyvinul alebo ktorý jestvoval ešte pred ním, vtedy hovoríme o historickej izoglosnej zóne. Takúto izoglosnú zónu možno nazvať aj rekonštruovanou izoglosnou zónou. Mapovým zobrazením konfrontácie synchrónnych a historických izo-glosných zón vznikajú synchrónno-diachrónne izoglosné zóny. Takéto nárečové mapy sú veľmi efektívne, pretože umožňujú poznávať kontinuitu vývinu nárečí alebo ju priamo znázorňujú. Reziduálna izoglosná zóna je zóna, ktorú charakterizuje výskyt stopy (rezidua) z obdobia vývinu psl. základu nárečí (napr. výskyt prípadov ražeň, lakeť, šilo atď.). Relikt n o u nazývame izoglosnú zónu, ktorej náplňou je dodnes zachovaný zvyšok (relikt) slaršiehtr-obdobia vývinu nárečí (napr. zóna výskytu ä, ä, tvaru gazdi v gen. sg., tvaru vedu v 1. os. sg. a pod.). Na základe vzťahu izoglosnej zóny k historickému formovaniu nárečových areálov (makroareálov, regiónov atď.) môžeme izoglosné zóny rozdeliť na vnútorné, areálové a presahové. Vnútornými nazývame izoglosné zóny, ktoré sa nachádzajú vnútri nárečového areálu (makroareálu, regionálneho a základného areálu). Areálové izoglosné zóny sú izoglosné zóny, ktoré sú totožné s územím nárečového areálu. Podľa toho, o aký nárečový areál ide, môžu byť izoglosné zóny makroareálové, regionálne a základné areálové. Presahové izoglosné zóny sú zóny, ktoré presahujú z jedného areálu do susedného areálu alebo do ďalších, vzdialenejších areálov. Z vývinového hľadiska vnútorné izoglosné zóny možno hodnotiť ako diferenčné a areálové ako integračné. Určovanie diferenčných (dezintegračných) a integračných izoglosných zón je relatívne. Záleží na tom, z hľadiska akého nárečového celku ich hodnotíme. Napríklad z hľadiska makrodialektu regionálne i základné areálové izoglosné zóny sa javia ako diferenčné (vnútorne členia makro-dialekt). Z hľadiska nárečového regiónu izoglosné zóny makroareálové sa javia ako integračné a základné areálové ako diferenčné. V pomere k základnému nárečovému areálu izoglosné makroareálové i regionálne zóny sú integračné. O pojmoch makroareál, nárečový región a základný areál je reč v nasledujúcej kapitole. VŠEOBECNÁ ČASŤ « 199 3. Nárečové areály a ich formy. Pod pojmom nárečový areál (areál nárečia, dialektu) rozumieme priestor ohraničený súborom hraničných izoglos. Predpokladom je, aby priestor vyčleňovali izoglosy javov z viacerých jazykových rovín, najmenej z dvoch. Z hľadiska izoglosných zón sa nárečový areál javí ako relativné celistvý priestorový útvar, ktorý vznikol navrstvením rozsahom približne rovnakých izoglosných zón osobitných javov viacerých jazykových rovín nárečia. Z jazykového hľadiska nárečový areál sa javí ako izoglosami ohraničené územie, v rámci ktorého všeobecnejšie rozšírené a špecifické nárečové javy tvoria relatívne celostný a štruktúrovaný systém. Obsah nášho termínu „nárečový areál" sa viac-menej kryje s obsahom tradičného termínu „krajové" nárečie, no má tú výhodu, že výraznejšie evokuje priestorovú, resp. zemepisnú ohraničenosť. So zreteľom na to možno ho presnejšie aj kvalifikovať. Pri kvalifikácii nárečových areálov uplatňujeme komplexné kritérium. Vychádzame zo stavu nárečí v prítomnosti a súčasne prihliadame na ich genézu a vývin. Robíme to preto, aby sme zachovali tematickú celistvosť publikácie a súčasne získali primerané východisko pre splnenie základného cieľa: podať synchrónno-diachrónnu charakteristiku slovenských nárečí. Vzhľadom na tento cieľ sa ako najvhodnejšie ukazuje dnešné teritórium slovenských nárečí rozdeliť na makroareály, regionálne areály čiže regióny, základné areály, pomedzné areály 10 a enklávy. Makroareály slovenských nárečí tvoria rozsiahle oblasti, ktoré ohraničujú najmä reziduálne izoglosy, t. j. izoglosy rezíduí staršieho i mladšieho vývinu psl. základu slovenčiny (napr. izoglosy ražeň, lakeť proti rožen, loket, lokec, piatok proti pátek, pjatek, ženou proti ženu, ženú atď., p. map. 7). K pásmu reziduálnych izoglos sa v historickom období pridružilo niekoľko ďalších izoglos (napr. izoglosy dáva proti dává, dav a, deň proti dzeci, deti, o dobrom proti o dobrém, o dobrim a i.). Makroareály slovenských nárečí možno teda nazvať aj reziduálnymi areálmi. No so zreteľom na to, že v období historického vývinu slovenských nárečí sa stali bázou vzniku relatívne menších areálov — regionálnych a základných, možno o nich hovoriť aj ako o bázových areáloch. Dnes v rámci teritória slovenských nárečí sa výrazne vyčleňujú tri rozsiahle makroareály: makroareál západoslovenských, stredoslovenských a východoslovenských nárečí (ich charakteristiky podávame ďalej). '"Termínu „pomedzný areál" sme dali prednosť preto, lebo zreteľne evokuje situovanosf priestoru i vzťah nárečia k susedným areálom. Ponúkajú sa aj iné termíny, napr. hraničný alebo okrajový areál. Termín „hraničný areál" dnes však evokuje predstavu o priestore pri štátnej hranici. Preto týmto termínom označujeme areály miešaných slovenských a inonáiodných nárečí v pásme pri štátnej hranici. Termín „okrajový areál" evokuje zasa predstavu o menej významnom, periférnom priestore. Naše pomedzné areály sú však rovnocenné základným areálom, ba niekedy ich priestor je rozsiahlejší. Rozdiel medzi nimi je iba v tom, že v jazykovej stavbe nárečia v pomedznom areáli sú výraznejšie vrstvy javov zo susedného alebo pôvodného substrátového nárečia. 200 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA Regionálne areály alebo regióny slovenských nárečí vznikli vnútorným členením makroareálov. Začiatky tohto členenia patria už do psl. obdobia, no dnešnú podobu dostali vnútornou diferenciáciou makroareálov v historickom období. Dnešný západoslovenský makroareál sa rozčlenil na južný a severný región, stredoslovenský makroareál na severozápadný a juhovýchodný región a východoslovenský makroareál na región západný a východný (podrobnejšie o nich ďalej). V historickom období sa staré regionálne areály ďalej členili na menšie, ucelenejšie areály. Tieto areály delíme na základné a pomedzné. Základné areály sú najdôležitejšie nárečové celky, pretože predstavujú najvýraznejšiu jednotu všeobecných a špecifických javov v jazykovej stavbe nárečí. Často ich ohraničuje zväzok alebo pásmo izogios. V niektorých prípadoch ich izoglosná hranica býva menej výrazná. Spravidla však tieto hranice majú oporu v prírodných podmienkach alebo v hospodársko-spoločenských faktoroch (vhodné zoskupenie lokalit, širšie okolie miest a pod.). Od regionálnych areálov sa základné areály odlišujú tým, že základné areály sú rozsahom menšie a charakterizuje ich väčší súbor špecifických javov, ktorými sa niekedy aj samy vzájomne odlišujú. Pritom odlišnosti nie sú len vo frekvencii, distribúcii alebo v modifikácii javu, ale často aj v jazykovom systéme, v jeho štruktúre. P o m c d z n é areály sa od základných areálov odlišujú tým, že sa v nich prekrývajú izoglosné zóny smerujúce zo susedných základných alebo regionálnych areálov, pripadne aj makroareálov. Niekedy pomedzné areály nárečí charakterizujú osobitosti, ktoré vznikli v súvislosti s vývinom osídľovania, najmä s prisidlenim väčšieho počtu domáceho alebo nedomáeeho obyvateľstva. Pri podrobnom opise jazykovej stavby nárečia pomedzného areálu sa teda bez pojmov substrátový a adstrátový jav (izoglosa, zóna) nezaobídeme. Základné a pomedzné areály chápeme ako vnútorne diferencované, ale izoglosami výrazne alebo menej výrazne ohraničené nárečové celky. Vnútorne ich členime na menšie časti, len keď sú na to dostatočné dôvody, a to na nesamostatné časti — rajony (okrajové, centrálne, východné, západné a pod.). Malé mikroareály, ktoré charakterizujú výrazné odlišnosti a nachádzajú sa vnútri základných alebo pomedzných areálov, nazývame enklávy. Jazykové osobitosti enkláv opisujeme len v rámci celkovej charakteristiky nárečia. Na hraničných okrajoch územia slovenských nárečí vznikli osobitné nárečové areály, v ktorých sa odráža kontakt s nárečiami susedných etník, t. j. polského, ukrajinského a maďarského etnika. Tieto areály nazývame hraničné. V tejto práci ich charakteristiku nepodávame." 11 Slovenskej dialektológie sa bezprostredne týka najmä problematika goralských nárečí. V ostatnom čase sa im venuje J. Kriššáková. Z jej prác upozorňujeme aspoň na štúdie Goralské nárečia vo svetle kolonizácii a teórie jazykových kontaktov. Slavica Slovaca, 20, 1985, s. 165—178; Zmeny vo vokalickom systéme goralských nárečí z aspektu slovensko-polských jazykových kontaktov. Slovenská reč, 50, 1985, s. 279—286; Vývin nosoviek v goralských nárečiach. Jazykovedný časopis, 7, 1986, s. 55—63. VŠEOBECNÁ ČASŤ e 201 Kartografické spracovanie nárečí 84. Požiadavka mapovať získané informácie o jazykovej stavbe náreči kartografickými metódami vyplýva z hlavného cieľa dialektológie: opísať alebo charakterizovať jazykovú stavbu nárečí v priestore. Základným predpokladom kartografického zobrazenia nárečového javu je jeho správne zhodnotenie z jazykového hľadiska, jeho presná lokalizácia a presný zápis. Kartografické spracovanie poznatkov o nárečiach je vlastne zakresľovanie vedecky spracovaných informácii o jazykovej stavbe náreči. o jej komponentoch a štruktúre do základných máp pomocou vhodných grafických alebo geometrických útvarov. Voľba týchto útvarov, ich podoby, farby sú veľmi dôležité, pretože na nárečovej mape práve ony sú nositeľmi informácií o nárečových javoch. Do mapy je potrebné zakresľovať ich tak, aby mali v nej dominujúce postavenie. Preto základná, presnejšie podkladová mapa má obsahovať iba značkové údaje o lokalitách (osadách, obciach, mestách), ktoré možno nanajvýš doplniť kontúrami horstiev alebo povodí hlavných riek. Heuristicky a jazykovedné spracované informácie o dialektoch môžeme do takýchto máp zakresľovať viacerými spôsobmi. Najčastejší spôsob zakresľovania informácií do podkladových máp je zobrazovanie grafické, s y m bolo v é, šrafo vé, izoglosné a kombinované. Týmto zobrazovacím postupom musí však predchádzať prípravná fáza zhotovovania nárečovej mapy, tzv. bodovanie. Je to vlastne vopred uvážený výber lokalít, ktorých nárečia máme skúmať a poznatky o nich zakresľovať do podkladových máp. Po výskume a zhodnotení získaných poznatkov sa k bodu. ktorý na podkladovej mape lokalitu znázorňuje, zakresľuje pre jav zvolený grafický alebo geometrický útvar. Zóna výskytu javu sa vypĺňa šrafami alebo ohraničuje izoglosami. Bodovanie môže byť komplexné alebo výberové. O komplexnom bodovaní hovoríme vtedy, keď sa údaje o nárečových javoch zisťujú a na podkladovej mape zobrazujú z každej lokality v skúmanom areáli alebo na celom územi nárečia. Výberové sa nazýva také bodovanie, keď sa údaje o nárečových javoch na podkladovej mape zobrazujú len z vybratých lokalít. Súbor bodov (lokalít), ktoré boli vybraté na výskum, resp. na zobrazenie javu na podkladovej mape. nazýva sa sieť bodov. Ak takáto sieť nie je komplexná, má sa vybrať tak. aby nárečová mapa primerane odrážala podstatné znaky jazykovej stavby nárečí, hranice a vnútorné členenie ich areálov (makroareálov, regiónov, základných areálov) alebo priestorovú modifikáciu mapovaného javu. Stvárňovanie útvarov, ktoré prezentujú na nárečových manách javy, niekedy môže plniť viacero funkcii. V zásade platí, že diferenčné nárečové javy, ktoré geneticky alebo ináč súvisia, sa znázorňujú geometrickým útvarom rovnakého tvaru s odlišnou výplňou, farbou a pod. (napr. A deti. A deti, Adzecí). 202 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA Dialektologická kartografia pozná viacej metód mapového zobrazovania nárečového javu. 1. Metódy kartografického zobrazovania nárečového javu. Už sme uviedli, že získané informácie o nárečiach možno na podkladových mapách znázorniť metódou grafického, symbolového, šrafového, izoglosného a kombinovaného zobrazenia. Metóda grafického zobrazovania spočíva v tom, že nárečový jav na podkladovej mape znázorníme pomocou písma (graficky), a to písmenom alebo grafickým znakom, ktorým sa jav označuje v nárečovom prepise (napr. ä — otvorené ä, d— mäkkosť konsonantu, j alebo dz — asibilácia), tvarom, resp. príponou (xlapox alebo -ox), slovom (dzeci) atď. Graféma alebo iný grafický znak sa zakresľuje k vybranému bodu (lokalite), event. sa umiestni do stredu zóny výskytu nárečového javu. Nevýhoda tejto metódy je, že o hraniciach zóny výskytu nárečového javu podáva len orientačné údaje. Preto sa často kombinuje najmä so šraťovou alebo izoglosnou metódou zobrazovania. O metóde symbolového zobrazovania hovoríme vtedy, keď výskyt nárečových javov v skúmaných lokalitách (bodoch) sa na podkladovej mape zobrazuje číslicami (každý jav, resp. jeho variant, má svoje číslo) alebo geometrickými útvarmi, rozumie sa v miniatúrnej podobe. V dialektologickej kartografii u nás sa uplatňuje zobrazovanie nárečových javov geometrickými útvarmi. Najčastejšie sa používajú krúžky, trojuholníky, štvorčeky, obdĺžniky, ale aj iné útvary s rozličnou polohou a náplňou (napr. OQ9A AiDSl atď.). Okrem toho môžu sa odlišovať farbou, pridanými znamienkami a pod. Vhodne zvolené geometrické útvary pre nárečový jav môžu zvýrazniť aj hranice zón výskytu. V niektorých nárečových atlasoch, v ktorých sú nárečové mapy spracované touto metódou, sa symbolové zobrazenie nárečových javov dopĺňa izoglosami, izoglosnými syntetickými mapami alebo výsekovými mapami podrobnejšie spracovanými metódou symbolového alebo šrafového zobrazovania. Metóda šrafového zobrazovania sa od predchádzajúcej metódy odlišuje tým, že zóny výskytu nárečových javov sa zobrazujú pomocou šráf, t. j. súbežných linií rozličných smerov, hustoty a geometrického (technického) stvárnenia. Táto metóda je vhodná na mapové zobrazenie rozsiahlejších zón a areálov výskytu nárečových javov. Jej nevýhoda je, že malé zóny, rajóny alebo enklávy nárečových javov bývajú v rámci väčších vyšrafovaných polí nevýrazné. Preto sa nárečové mapy zhotovené metódou šrafového zobrazovania často kombinujú s metódou grafického zobrazovania (do vyšrafovaného poľa sa vpisuje nárečové slovo, slabika, resp. zvláštna nárečová realizácia a pod.). Šrafované nárečové mapy sa často dopĺňajú vhodne volenými izoglosami. Metóda izoglosného zobrazovania nárečových javov je v dialektologickej kartografii najviac používanou metódou. Spočíva v tom, že zóna výskytu nárečového javu sa ohraničuje vhodne technicky zhotovenou geometrickou VŠEOBECNÁ ČASŤ e 203 líniou. Tieto línie musia byť dostatočne diferencované a funkčne jednoznačne špecifikované, pretože len taká izoglosná mapa môže podávať bezprostredné informácie o kvalite javu, o rozsahu jeho zóny, ale aj o izoglosných hraniciach alebo pásmach makrodialektov. nárečových regiónov, základných a pomedzných areálov, resp. o ich vnútornej diferenciácii. O geometrických útvaroch izoglos, o ich druhoch a funkciách sme už podrobnejšie hovorili (p. kap. 83). Tu chceme upozorniť na termíny izofóna, izomorfa, izotaxa, izolexa, izoséma a izofráza, ktoré najmä v opisoch a charakteristikách nárečí sú základnými komponentmi izoglosných informácií. Aj metódu izoglosného zobrazovania nárečových javov možno kombináciou ďalších metód spresňovať, dopĺňať. Do väčších izoglosných zón možno pre lepšiu orientáciu vpisovať ohraničené javy pomocou slov, tvarov a pod. Možno do nich vpisovať napríklad iniciálky lokalit s rovnakými alebo odlišnými nárečovými javmi, enklávy vnútri zóny vyšrafovať atď. V dialektologickej kartografii sa často používa aj metóda kombinovaného zobrazovania nárečových javov. Hovoríme o nej vtedy, keď sa na mapové znázorňovanie nárečových javov používajú aspoň dve zo spomenutých metód kartografického zobrazovania nárečia s rovnocennými funkciami. Najčastejšie sa kombinuje grafický spôsob so šrafovým spôsobom, šrafový s izo-glosným, ale sú možné aj iné kombinácie. Viaceré z nich sme vlastne už spomenuli. Okrem kartografického zobrazenia nárečového javu na každej nárečovej mape spravidla býva vyčlenené miesto pre vysvetlivky použitých znakov, symbolov a izoglos. Súbor týchto vysvetliviek vhodne umiestnených a upravených sa nazýva legenda mapy. 2. Druhy nárečových máp. Nárečové mapy v zásade delíme podľa ich formy a obsahu. Pod pojmom forma sa rozumie spôsob technického zhotovenia nárečovej mapy. Kritériom hodnotenia nárečovej mapy z tohto hľadiska môže byť použitá metóda zobrazovania nárečového javu. Podľa týchto metód dialektologické mapy môžu byť grafické, symbolové, šrafové, izoglosné alebo kombinované. Iným kritériom môže byť rozsah mapovanej plochy náreči. Ak sa mapuje nárečový jav na celej ploche nárečí (v rámci národného jazyka), hovoríme o g 1 o b á 1 n ej nárečovej mape. Nárečovú mapu, ktorá znázorňuje len časť tohto celku, nazývame oblastnou nárečovou mapou a napokon mapa, ktorá zobrazuje len výsek z regionálneho alebo základného areálu (spravidla s cieľom zobraziť presnú zónu výskytu dôležitého javu), nazýva sa výseková nárečová mapa. Pravda, podľa technického zhotovenia nárečovú mapu možno hodnotiť aj z iných hľadísk. Napríklad podľa použitia farby nárečové mapy môžu byť čierno-biele a farebné (dvojfarebné, trojfarebné atď.), ďalej môžu byť jednolistové, viaclistové, skladacie, priesvitkové a iné. 204 • DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA Podľa obsahu sa nárečové mapy delia na mapy analytické a syntetické, monotematické a polytematické. Analytické nárečové mapy zobrazujú priestorový výskyt výsledkov analýzy jazykovej stránky nárečí alebo nárečového javu. Spravidla ide o nárečové realizácie základných jednotiek jazykových rovín, foném, hlások, morfém, tvarov, slov, vetných konštrukcií, frazeologických jednotiek. Mapovať sa však môžu aj štruktúrne komponenty (napr. vzťahy ie — uo, gen. — ak. pl. a pod.). Syntetické mapy podávajú súhrn poznatkov o priestorovom výskyte nárečových variantov jedného javu alebo viacerých javov, ktoré geneticky, štruktúrne, funkčne alebo ináč súvisia. Najefektívnejšie sú také syntetické mapy, ktoré „syntézy" poznatkov o nárečových javoch znázorňujú vhodne volenými a technicky spracovanými izoglosami (izofónami, izomorfami atď.). M o n o t e m a t i c k á nárečová mapa zobrazuje len jeden nárečový jav, pripadne jeho areálové obmeny (napr. priestorový výskyt asibilácie, formy nom. pl. mužského rodu a pod.). Za monotematickú nárečovú mapu sa pokladá aj mapa. ktorej obsahom je kartografické spracovanie jedného nárečového areálu (makroareálu, nárečového regiónu, základného areálu, ich izoglosné hranice, vnútorné členenie, genéza a i.). Polytematická nárečová mapa podáva obraz o zónach výskytu najmenej dvoch nárečových javov alebo základné priestorové údaje o stavbe jazyka najmenej dvoch areálov (makroareálov, regiónov atď.). Sem patria aj syntetické nárečové mapy. Ak nárečové javy alebo areály kartograficky zobrazujeme tak. že ich konfrontujeme navzájom alebo s mimojazykovými reáliami (s historickými, spoločenskými, prírodnými), vzniká polytematická konfrontačná mapa. Pri zhotovovaní takýchto máp treba mať na zreteli, aby boli prehľadné a esteticky primerané. 3. Nárečové atlasy a komentáre. Nárečovým atlasom sa obyčajne rozumie rozsiahlejšia nárečová kartografická publikácia, ktorá obsahuje väčší súbor nárečových máp so spoločnou tematikou a v jednotnej technickej úprave. Cieľom atlasového spracovania dialektov je v komplexnosti podať poznatky kartografického zobrazenia jazykovej stavby nárečí daného národného jazyka v autochtónnej alebo komparatívnej podobe. Atlasové spracovanie nárečí je práca zložitá, dlhodobá, ktorá bez náležité pripravených pracovníkov a bez vedecky osnovanej koncepcie by neviedla k úspechu. Najčastejšie sa postupuje po častiach, ktoré tvoria relatívne celky. Za takéto celky sa obyčajne volia jazykové roviny (hláskoslovie — I. časť. tvaroslovie — II. časť atď.), nárečové areály (makroareály — 1. časť, nárečové regióny — II. časť atď.) alebo vhodne vymedzené zemepisné oblasti. Predmetom atlasového spracovania nárečí môžu byť aj iné výskumné sféry nárečí. Môže to byť napríklad genéza nárečí v kontinuite s ich historickým vývinom v staršej etape, výsledky retrospektívneho výskumu, vzájomné porovnávanie nárečí alebo ich konfrontácia so spisovným jazykom, ale aj so súčasnými alebo historickými reáliami hospodársko-spolo- VŠEOBECNÁ ČASŤ • 205 čenského života. Nárečové mapy v atlase môžu byť spracované akoukoľvek metódou kartografického zobrazovania nárečových javov, o ktorých sme hovorili. Mapy môžu byť voľne zložené a uložené v kartónových obaloch. No z technických príčin sa najčastejšie dáva prednosť listovým mapám s pevnou väzbou, pričom mapy sú zoradené podľa jednotného kritéria (chronologického, jazykového: vokalizmus, konsonantizmus a pod.). Podľa rozsahu teritória, ktoré je v nárečovom atlase spracované, nárečové atlasy môžu byť nadnárodné, národné a oblastné. Najrozsiahlejšie bývajú nadnárodné nárečové atlasy, pretože v nich sú kartograficky spracované nárečia viacerých, spravidla geneticky príbuzných národných jazykov (takýmto atlasom bude pripravovaný Slovanský nárečový atlas). V tomto prípade ide v zásade o nárečový atlas komparatívny. V národnom nárečovom atlase sú metódami dialektologickej kartografie spracované nárečia jedného národného jazyka (taký je napr. náš Atlas slovenského jazyka I—IV /102/). Oblastné nárečové atlasy obsahujú súbor máp, ktoré zobrazujú jazykovú stavbu nárečí vymedzenej oblasti, ktorá môže byť totožná s nárečovým areálom (makroare-álom, nárečovým regiónom a základným areálom) alebo so zemepisnou oblasťou s prirodzenými hranicami, resp. oblasti vymedzenej podľa iných kritérií. Podľa témy. jej spracovania a obsahu nárečové atlasy možno členiť na atlasy opisné a k o m p a r a t í v n e (konfrontačné). Opisné sú také nárečové atlasy, v ktorých nárečové mapy zobrazujú výsledky opisu súčasnej alebo historickej jazykovej stavby náreči bez porovnávacieho zámeru. Podľa opisu môžu byť nárečové atlasy synchrónne, synchrónno-diachrónne a historické. O pojmoch „synchrónny", „synchrónno-diachrónny" a „historický" v súvislosti s výskumom nárečí (ich areálov) sme sa už zmienili (p. kap. 82, 83, 2). K o m p a r a -t í v n e (konfrontačné) atlasy obsahujú súbor konfrontačných nárečových máp, t.j. takých máp, ktoré zobrazujú nárečové javy (areály) v konfrontácii s inými nárečovými javmi (areálmi) alebo v konfrontácii s mimojazykovými reáliami (s faktami archeologickými, historickými, spoločenskými, prírodnými a pod.) na jednej ploche, vo výsekoch, resp. popri sebe. Medzi komparatívne (konfrontačné) nárečové atlasy patria aj nadnárodné nárečové atlasy. Okrem toho nárečové atlasy môžu byť genetické a retrospektívne. Genetické nárečové atlasy kartograficky znázorňujú nárečia od genetického východiska, t. j. od etapy vývinu ich psl. základu po niektorý historický úsek vývinu nárečí alebo až po súčasnosť. V retrospektívnych nárečových atlasoch sú nárečia kartograficky zobrazené v retrospektíve čiže od ich súčasného stavu k určenému úseku staršieho vývinu nárečí (napr. k etape tesne po zániku psl. jer o v alebo až k mladšej psl. etape a pod.). Spolu s nárečovým atlasom sa spravidla pripravuje a vydáva osobitná publikácia, ktorá obsahuje komentáre. Tieto komentáre dopĺňajú, spresňujú alebo vysvetľujú jazykové údaje i kartografické symboly na nárečových mapách 206 • DIA L E K TO L ÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA v atlase. Podľa toho, čo komentár obsahuje, resp. aký má cieľ, komentáre v zásade môžu byť opisné, historické a konfrontačné. Opisné komentáre dopĺňajú, spresňujú alebo vysvetľujú údaje v opise jazykovej stavby nárečí a v ich kartografickom spracovaní. Napríklad spresňuje sa priebeh izoglos, ich výrazné nepravidelnosti v pomere k iným izoglosám, ďalej objasňuje sa nezvyčajná variabilita symbolov, dopĺňajú sa poznatky o mapovanom jave v priestoroch, ktoré sú mimo zvolených bodov (lokalít), vysvetľujú sa zmeny v metóde kartografického zobrazovania na tej istej mape, resp. na iných mapách atď. Historické komentáre dopĺňajú poznatky o mapovanom jave z hľadiska predchádzajúcich etáp vývinu nárečia, vysvetľujú rozličné rezíduá a relikty, upozorňujú na predpokladané staršie zóny výskytu mapovaného javu, resp. na zmeny izoglosných hraníc areálov a pod. Konfrontačné komentáre mapované nárečové javy porovnávajú so štruktúrne blízkymi javmi na iných mapách, porovnávajú ich zóny výskytu, upozorňujú na stav totožných alebo príbuzných javov v iných jazykoch a v ich nárečiach (napr. v češtine, poľštine, ruštine atď.), prípadne upozorňujú na súvislosti s mimojazykovými reáliami (so starými komunikáciami, s vývinom osídlenia a pod.). V niektorých komentároch sa spája opisný aspekt s konfrontačným. V úvode komentárov sa spravidla podávajú informácie o cieľoch, o metódach získavania a spracúvania nárečového materiálu, o spôsoboch kartografovania a pod. Odborná literatúra k všeobecnej problematike dialektológie je v zozname literatúry na s. 331 —333 /136/ až ,'154/. ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 207 SLOVENSKÉ NÁREČIA ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA ZÁPADOSLOVENSKÝ M A K R O A R E Ä L 85. Územie západoslovenského makroareálu na západe ohraničuje dolný tok Moravy, Biele Karpaty a Javorníky, na východe od juhu východné svahy Považského Inovca, ďalej hrebene Strážskych vrchov v línii až po kysuckú časť Slovenských Beskýd. Západoslovenský makroareál dnes charakterizujú psl. rezíduá prevažne západoslovanského pôvodu. Niektoré izoglosy psl. rezíduí dodnes tvoria hranicu medzi západoslovenským a stredoslovenským makroareálom. Patria medzi ne reziduálne izoglosy r ožeň, loket, lokec, izoglosy tvarov inštr. ženú, ženu, n oni. — ak. sg. dobré, tvar 3. os. pi. sú, su proti stredslov. ražeň, lakeť, zo ženou, dob-ruo, dobro, tvar sa (spis. sú), ďalej izoglosa e proti stredslov. o za silný tvrdý b (pátek, piatek || stredslov. piatok, pátok) a i. Viaceré zóny reziduálnych javov západoslovanského pôvodu presahujú zo západoslovenského makroareálu do stredoslovenského makroareálu. no prevahu majú reziduálne javy, ktoré do priestoru západoslovenského makroareálu presahujú zo stredoslovenského makroareálu. Napríklad na územie makroareálu stredoslovenských nárečí presahuje zóna šidlo, šillo (proti stredslov. šilo). Do priestoru západoslovenského makroareálu zasa presahujú zóny stredoslovenských prípadov rat-, lat- (napr. rakita za Dudváh, raždží po Malé Karpaty, na severe po Biele Karpaty, ba rasocha až po rieku Moravu) a na severe aj s namiesto zápslov. š za psl. ch' (je tu napr. Česi proti zápslov. Češi). Presah mladších psl. rezíduí zo stredoslovenského makroareálu do západoslovenského makroareálu je omnoho kompaktnější. Patria sem reziduálne javy nezápadoslovanského pôvodu, ako napríklad začiatočné /'- za psl. it- (ihla || záhor. jehua, mor. jehla), slabičné r, ! (v slovách typu krv || záhor. kref mor. kref), prípona inštr. sg. -om (chlapom || záhor. chuapem) a i. Zóny týchto mladších psl. rezíduí (prípona -om je psl. petrefak-tom) siahajú až po úpätie Malých a Bielych Karpát. Vo všeobecnosti možno teda povedať, že psl. rezíduá západoslovanského pôvodu sa v rámci západoslovenského makroareálu vyskytujú vlastne len v areáli dnešných záhorských nárečí. Tu okrem prípadov rožen, loket, šiduo, tvaru na strese (na streši) je aj jehua, kref, chuapem, ba aj kráva, suáma, ramena. 208 • SLOVENSKÉ NÁREČIA K pásmu hraničných izoglos psl. rezíduí, ktoré oddeľuje západoslovenský a stredoslovenský makroareál, v historickom období sa pridružili ďalšie izoglo-sy. Také sú napríklad izofóny a proti stredslov. ä (pata || stredslov. päta), dává proti dáva (t. j. zachovávanie dĺžok proti stredslov. pravidlu o rytmickom krátení), ďalej izofóny dz, c, d, t proti d, ť(dzeci, deti || stredslov. detí), neutralizované -/ alebo -v proti bilabiálnemu -u (hnef, hnev || stredslov. hňeu) a i. Z izomorf uvedieme aspoň tvary nom. sg. obilí, obiljé, obil j e proti stredslov. obilia, nom. pl. hosté, hosti proti stredslov. hosťia, akuz. pl. zajacov proti stredslov. zajace, ďalej tvary o dobrém, o tvojém proti stredslov. o dobrom, o tvojom, neseš, ňeseš proti stredslov. nesieš a pod. Hraničné pásmo medzi makroareálmi západoslovenských a stredoslovenských nárečí napokon posilňujú aj niektoré izolexy. Medzi ne patria napríklad izolexy oprati, hrotek, kočka, otava, f čul (ščul) proti stredslov. liace, šechtár (žochtár), mačka, mládza, teraz. Podobnú funkciu majú aj izolexy s presahom z makroareálu západoslovenských n á reči na východ alebo juhovýchod. Také sú napríklad izolexy kamen, tlstí, žito proti stredslov. skala, tuční, pšenica (/20/). Makroareál západoslovenských nárečí je vnútorne značne členený. Vcelku ho však možno rozčleniť na južný a s e v e r n ý región. JUŽNÝ REGIÓN ZÁPADOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 86. Priestor južného regiónu západoslovenských nárečí na západe a východe ohraničujú prirodzené hranice južnej časti západoslovenského makroareálu. Na západe je to dolný tok Moravy a južný výbežok Bielych Karpát, na východe východné úpätie Považského Inovca. Od severného regiónu ho oddeľuje pahorkatina v priestore dotyku Malých a Bielych Karpát. Izoglosná hranica deliaca južný región západoslovenských nárečí od severného regiónu nie je veľmi výrazná. Charakterizuje ju rozptyl izoglos. Napríklad izofóna á proti ia (pátek \\ htrenč. piatek) presahuje značne na sever a je vlastne hraničnou izoglosou medzi areálom dolnotrenčianskeho a hornotrenčianskeho nárečia. Hranicou by mohla byť napríklad aj izofóna í proti jé (vím jj dtrenč. vjém), ale táto izofóna zasa presahuje ďaleko na juh do areálu piešťanského nárečia (p. kap. 91). Za hraničné izoglosy medzi južným a severným regiónom možno pokladať napríklad izofóny dz, c proti d, t, d, ť(dzeci jj dtrenč. deti, deň), slabičné / proti lu (tlstí || dtrenč. tlustí), z izomorf reliktně tvary typu gazdi, ruce, noze, macose v dolnotrenčianskom areáli proti tvarom gazdu, nohe, ruke, macoche v areáli piešťanského nárečia. Príznačné je, že medzi hraničnými izoglosami v tomto pásme nie sú izoglosy psl. rezíduí (izoglosa Češi jj dtrenč. Česi je mladšia). To naznačuje, že hraničné pásmo medzi južným a severným regiónom západoslovenských nárečí sa kryštalizovalo iba postupne v historickom období. ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 209 Južný región západoslovenských nárečí sa člení na štyri základné areály a dva pomedzné areály. Medzi základné areály patrí areál záhorského, trnavského, hlohovského a piešťanského nárečia, medzi pomedzné areály patrí areál myjavského a dolnonitrianskeho nárečia. Základné areály ZÁHORSKÉ NÁREČIE 87. Areál záhorského nárečia sa rozprestiera medzi dolným tokom Moravy a Malými Karpatmi, a to od Dunaja po južné svahy Bielych Karpát. Patria do neho lokality na okolí Bratislavy, Malaciek a Skalice. Nárečie na okolí Skalice pre niektoré zvláštnosti tvorí v rámci záhorského nárečia osobitný rajón. Areál záhorského nárečia je jeden z najstarších areálov slovenských nárečí. Proti susednému areálu trnavského nárečia ho totiž ohraničujú okrem historických izoglos aj izoglosy rezíduí vývinu psl. základu slovenčiny. Medzi takéto psl. reziduálne izoglosy patria napríklad izoglosy jehua || trnav. ihla, kref\\ trnav. krf, chuapem || trnav. chlapom, kráva jj trnav. krava a ďalšie. Medzi hraničné historické izoglosy patria napríklad izofóny ú proti ó (kúň |[ trnav. kón), e proti a (devjet || trnav. deväť), u, ú proti /, / {duh, tuk || trnav. dlh, tik), u proti / (puot, maua || trnav. plot, mala), izomorfy gazdi || trnav. gazdu, chuapú jj trnav. chlapof, mjesta jj trnav. mestá a i. 1. Rezíduá psl. vývinu slovenčiny v záhorskom nárečí. V areáli záhorského nárečia sa koncentrovane dodnes vyskytujú staršie i mladšie psl. rezíduá západoslovanského pôvodu. Zo starších rezíduí sú to prípady rot-, lot- {rožen, uoket, ale aj rokita, roždží, rúzvora a i.), zachované dl, Ú (šiduo, plétua), š za psl. ch' (na strese, na streši), z mladších začiatočné je-, j- za psi. ib- (jehua), re, le za slabičné r, l (v prípadoch typu kref, slez), prípona -em z psl. -bim v inštr. sg. (chuapem), ďalej e za silný & (pátek, ven), dĺžka v prípadoch kráva, suáma, krátkosť prípony v nom. a ak. mjesta a iné. Zo starších psl. rezíduí je narušený kompaktný výskyt prípadov rot- výskytom iba slova rasocha. Sem patri zrejme aj krátkosť v slovách typu sila, žaba (pórov. čes. síla, žába). Z iných psl. javov západoslovanského pôvodu je narušená zóna výskytu striednice dz za psl. dj striednicou z najmä v severnej časti. Napríklad v rajóne skalického nárečia je iba z (meza, házat), v centrálnej časti areálu je dz popri z (meza, ale hádzať). 2. Vokalizmus záhorského nárečia. Vokalizmus záhorského nárečia má päť krátkych a päť dlhých vokálov. Tvoria takúto štruktúru: a o e u i á ó é ú í 210 • SLOVENSKÉ NÁREČIA V porovnaní s vokalizmom spisovnej slovenčiny nie je v ňom vokál ä ani dvojhlásky ia, uo, ie, iu. Za spis. ä je a alebo e {pata, devjet, spis. päta, deväť). Za spis. ia býva á, sporadicky / {pátek, chodzá, pi d, spis. piatok, chodia, piacľ). Za dvojhlásku ie je / alebo é (bílí, néseu, spis. biely, niesol), za spis. uo (ô) je ú (kúň, múj. spis. kôň, môj) a za spis. iu býva /' (v ak. adj. cudzí matku). Medzi vokalizmom spisovnej slovenčiny a záhorského nárečia je teda rozdiel nielen v počte vokálov, ale najmä v ich frekvencii (pórov, pata, chodzá, hadem, pjet, sinové, spis. päta, chodia, hadom, päť, synovia). V nárečí nepôsobí pravidlo o rytmickom kráteni (je tu dává, muácí, krátki). V distribúcii kvantity sú však menšie rozdiely (pórov, suáma, ramena, vjec, spis. slama, ramená, viac a pod.). Slabičné /•, / môže byť v nárečí krátke i dlhé. Distribúcia slabičného /, / sa však obmedzuje na pozíciu po perniciach (vlk, napínat). V iných pozíciách za /, / býva u, ú (duh, tuk, spis. dlh, tik). 3. konsonantizmus v záhorskom nárečí. Inventár konsonantov v areáli nie je jednotný. Osobitosti konsonantizmu záhorského nárečia možno znázorniť schémou: p b f v m r j k g ch h t d n 1 u (ť) (ď) ň c (dz) s z č (dž) š ž Konsonanty v zátvorkách sa nevyskytujú v celom areáli. V záhorskom nárečí za spis. /'je /, za tvrdé / je u (leto, lipa, puot, maua). Za spis. d, í'je dz, c alebo d, t (dzeci, cícho, idete, den, kost). Vzhľadom na výskyt dz. c za d, ŕ'a výskyt reziduálneho dz, c v nárečí je zvýšená frekvencia spoluhlások dz, c. Frekvencia mäkkého ň je obmedzená (kúň, na ňem, ale nemá, den), mäkké ť sa vyskytuje len sporadicky (ťa). . " Znelostná neutralizácia sa realizuje len pred párovými znělými a neznělými spoluhláskami. Pred sonórami m, n, r, l, j (čiže pred nepárovými znělými) sa neutralizácia v celom areáli nerealizuje (suatkí, dup, knod^horí, ale suožit, puot má a pod.). Neutralizácia v ->■ /sa však realizuje dôsledne (j'Jem, spjef, slifka). Za spis. šť, žd v nárečí je šč, ždž (ešče, hviždžat). Charakteristické sú skupiny pernica + j (pjet, pamjet, bjehat, vjeno, spis. päť, pamäť, behať, veno) a začiatočná skupina str- za spis. čr-, čer- (streva, strešná, spis. črevá, čerešňa). 4. Menná flexia záhorského nárečia. Hlavné znaky mennej llexie záhorského nárečia sú v zásade rovnaké ako v mennej flexi i celého makroareálu západoslovenských nárečí. Napríklad gramatická kategória životnosti a neživotnosti vo ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 211 flexii mužských substantiv má tu širšie uplatnenie ako v spisovnom jazyku (pórov. ak. pl. medvjedú, spis. medvede). Zvláštnosťou sú však reliktně tvary vokatívu (kovalu, ženo, Heleno). Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je ustálený reliktný tvar gazdi (spis. gazdu), v inštr. sg. je prípona -em (chuapem). V nom. pl. sú prípony -/, -é, -ové (chuapi, hosté, sinové), v gen. a ak. pl. je prípona -ú v životných vzoroch (chuapú, hadů), v lok. pl. býva prípona -ech popri -och (obrazech, chuapoch). Inštr. pl. má reliktnú príponu -i alebo -ma, -ama (s chuapi, koňma, gazdama). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sú reliktně tvary ruce. noze, strese. Inštr. sg. má príponu -ú (ze ženú, ulicu, kostú). Tvary gen. pl. sú krátke v prípadoch žen, ulic, meteu, hrušek, jeheu. V inštr. pl. je přípona -ama. Vzory substantiv stredného rodu v sg. majú přípony mužských vzorov, v pl. ženských vzorov vrátane krátkosti v gen. pl. (mest, š idey). V nom. a ak. pl. je prípona krátka (mjesta, ramena). Adjektívnu flexi u v záhorskom nárečí prezentuje tvrdý aj mäkký vzor (porov. dobrého, dobrému proti předního, přednímu, resp. dobrej proti prední). Akuzativ ženského rodu v mäkkej flexii má tiež príponu -í (cudzí ženu). Podobne sa skloňujú aj tvrdé a mäkké priviastňovacie adjektíva (bratru, bratrového, bratrové mu, ale vlčí, vlčího, vlčímu atď.). Vo flexii osobných zámen osobitosťou sú tvary mja, ťa v gen. a ak. sg., se mnú, s tebú v inštr. sg. a tvar jí, její v gen., dat. a lok. vo vzore ženského rodu. V ak. sg. je tvar ju. Priviastňovacie zámená majú prípony adjektiv (mojého, mojému, o mojém). Ukazovacie a opytovacie zámená majú unifikované tvary (čeho, čemu, teho, ternu, kého, kemu). Charakteristické sú zámenné tvary co, do alebo gdo, kerí, šecek, šeci, šecki a pod. Flexia čísloviek nemá ustálené tvary. Popri tvaroch dva, dvje, tré, štiré, ďalej dvjech, dvjem, dvjema, třech, trem, tréma, štírech, štírem, štirma sú živé aj tvary dvoch, dvom, dvoma, troch, trom, troma atď. Číslovka päť (záhor. pjet) v gen., dat. a lok. má tvarpjeci, v inštr. pjecima. Rozčleňovacie číslovky majú tvar dvojí, trojí, štverí, paterí. 5. Slovesná flexia záhorského nárečia. Základné znaky slovesnej flexie záhorského nárečia sú vcelku také ako v ostatných nárečiach južného západoslovenského regiónu. Menšie odlišnosti sú iba v okrajovom skalickom rajóne (o tom ďalej). V prítomnom čase v 1. os. sg. je prípona -m, v pl. -me (nesem, robím, neseme, robíme). Sloveso byť v 1. os. sg. má tvar sem (nejsem). V 3. os. pl. sú prípony -á, -já (nesú, chodzá, robjá). Slovesá brať, padnúť v prítomnom čase sa časujú podľa jedného vzoru (bérem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú). Podobne aj slovesá typu robiť a rozumieť (robím, robíš, robjá, rozumím, rozumíš, rozumjá). V minulom čase /-ové príčastie má tvar na -u, -ua, -uo, v pl. na -// (robiu sem, robili sme). Od slovesa byťl-ové príčastie má tvary biu, biua, biuo, bili, od slovesa 212 • SLOVENSKÉ NÁREČIA padnúť l-ové príčastie je padeu, padua atď. V podmieňovacom spôsobe v 1. os. sg. býva reliktný tvar bich (biu bich, robiu bich). Zvláštne tvary rozkazovacieho spôsobu sú dzi, dzime, dzite, plac, plačme a i. Neurčitok má príponu -t (robit, ít, najít, vléci t a pod.). 88. Na severnom okraji záhorskej nížiny sa nachádza skalický rajón záhorského nárečia. Tvorí ho niekoľko lokalít na okolí Skalice. Charakterizuje ho niekoľko osobitných javov v konsonantizme a vo flexii. V skalickom rajóne nieje napr. reziduálne dz, ba ani dž. Za reziduálne dz je r a za historické dž je ž (je tu meza, házat, hážu). Za asibilované záhor. dz, r je mäkké d, ť (detí, ťicho, ale idete, den, kost). V konsonantizme je len jedno / (leto, lipa, plot, mala, záhor. leto, lipa, puot. maua). Za záhor. tustí, dúho je tlustí, d lúh o. Vo flexii na seba upozorňujú tvary nom. pl. siné popri sinové, ďalej oci, zeťi, v gen. pl. jehlí (v záhor. jeheu), krátky tvar zámena v nom. pl. ti pre všetky rody. V slovesnej flexii zvláštnosťou je prípona -u v 1. os. sg. (nesu, beru, padnu, ale rozumím, volám). Sloveso byť v 1. os. sg. má tvar su, nejsu (záhor. sem, nejsem). V 3. os. pl. je tvar sú, ne j sú. V minulom čase l-ové príčastie má prípony -/, -la, -lo, -H (bil, bila, padnul, padnula atď.). V rozkazovacom spôsobe sú tvary dí, dime, d'ite, plať (záhor. dzi, dzime, dzite, plac). Od slovesa vliecť neurčitok je vléci. V iných prípadoch má príponu -t. TRNAVSKÉ NÁREČIE 89. Priestorom areálu trnavského nárečia je mierne zvlnená rovina na západe ohraničená úpätím Malých Karpát, na východe západným okrajom Podud-važia a na severe pásmom na ľavom brehu horného toku Blavy. O izoglosnej hranici s areálom záhorského nárečia už bola reč. Tvoria ju reziduálne izoglosy (napr. ihla, krf, chlapom || záhor. jehua, kref, chuapem) a početné historické izoglosy (kón, plot, dlh || záhor. kúri, puot, duh, resp. mal, chla-póf, predného || záhor. mau, chlapů, předního a i.). Niektoré izoglosné zóny zo záhorského nárečia presahujú ďalej na východ od Malých Karpát a spolu s charakteristickými javmi trnavského nárečia tvoria okrajový rajón areálu trnavského nárečia (o ňom ďalej v kap. 90). Pomerne výrazná je aj izoglosná hranica medzi susednými areálmi hlohovského a piešťanského nárečia. Tvorí ju niekoľko izofón (napr. nést || piešť. njést, hloh. níst, padla || piešť., hloh. palla, jedna || piešť., hloh. jenna) a izomorf (napr. hosté || piešť., hloh. hosti, padol \\ piešť., hloh. padóv). 1. Rezíduá psl. vývinu slovenčiny v trnavskom nárečí. V dnešnom trnavskom nárečí staršia vrstva psl. rezíduí je západoslovanská. Patrí sem zachované dl, tl, prípady rot-, lot-, š za psl. ch' (napr. šidlo, pletla, rožen, loket, tvar Češi). Narušená je kompaktnosť výskytu prípadov rot-, lot- výskytom stredslov. rat-v slovách rasocha, raždží, miestami rakita a starého š (z psl. ch') v tvaroch dal. ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA © 213 a lok. sg. typu muche, macoche. No medzi mladšími psl. rezíduami západoslovanského pôvodu je vrstva psl. rezíduí nezápadoslovanského pôvodu. Napríklad medzi javy západoslovanského pôvodu patrí reziduálne dz. c z psl. di, ti (medza, svíca), e za silný tvrdý & (pátek, ven), výsledky po kontrakcii v tvaroch inštr. sg. typu ze ženu (zo staršieho ze ženu), nora., ak. sg. dobré (stredslov. zo ženou, dobrijo). Javy nezápadoslovanského pôvodu sú napríklad začiatočné i-(v slove ihla), slabičné r, / v slovách typu krj, s(z, inštr. sg. typu chlapom, krátkosť v slovách krava, slama (záhor. je jehua, kref. slez, chuapem, kráva, suáma) a i. 2. Vokaiizmus trnavského nárečia. Vokalizmus trnavského nárečia je relatívne vyvážený. Jeho inventár obsahuje päť krátkych vokálov, ktorým zodpovedá päť dlhých vokáiov. Vokály majú takúto štruktúru: a á o e ó é u i ú í Vo vokáli zrne nieje leda spis. ä ani dvojhlásky ia, uo, ie, iu. Za spis. ä v trnavských nárečiach je a (pata, devat, maso). Vokál a má tu teda väčšiu frekvenciu. Väčšiu frekvenciu má aj vokál e (pórov, pátek, ven, veš, žebrat, spis. piatok, von, voš, zobrať). Za spis. zaje á (pátek, robá, cudzo), za spis. ie je /, niekedy é (písek, vím, bílí, ale nést, treska, cudzé), za uo (spis ô) je dlhé ó (kón, môj, pôjdem) a za iu je dlhé ú (lepšú, cudzú, čú, spis. čiu). Trnavské nárečie nepozná pravidlo o rytmickom krátení (dává, bílí, spis. dáva, biely). Slabičné r, / môže byť krátke i dlhé a vyskytuje sa približne v takom rozsahu ako v spisovnom jazyku (krk, popŕchal, vlk, dlhí, tik). 3. Konsonantizmus trnavského nárečia. Aj konsonantizmus trnavského nárečia je relatívne vyvážený. Má takúto štruktúru: P b f v m r k g ch h t d n 1 c dz s z č dž š ž V trnavskom nárečí sú teda len tvrdé konsonanty a iba jedno / (leto, plot, záhor. leto, puot). Tvrdé konsonanty majú teda vyššiu frekvenciu ako v spisovnom jazyku. Vyššiu frekvenciu majú aj konsonanty c, dz, pretože okrem reziduálneho dz, c (z psl. di, ti, kť) v trnavskom nárečí je aj c, dz z asibilácie, pravda, v obmedzenej distribúcii. Je tu napríklad dzeci, cicho, vedzet, ale idete, den, kost. Znelostná neutralizácia v trnavskom nárečí sa realizuje dôsledne vrátane neutralizácie v -* /(zložil, zrazit, slatkí, knod^horí, spef, slifka atď.). Zdvojené konsonanty sa nevyskytujú (makí, preca, vačí, padla, jedna). 214 • SLOVENSKÉ NÁREČIA V pozícii spis. šť, iď v nárečí sú reliktně šč, ždž (ešče, hviždžat). Kombinácia pernica + j sa nevyskytuje (za záhor. pjena, bjehat, pamjet, vjeno je pena, bekat, pamat,veno). Skupiny čr-, čer- sú ustálené (črevá, čerešňa). 4. Menná řlexia v trnavskom nárečí. Menná flexia trnavského nárečia je bližšia mennej flexii spisovnej slovenčiny ako záhorského nárečia. No kategória životnosti a neživotnosti má také uplatnenie ako v ostatných nárečiach západoslovenského makroareálu (pórov. ak. pl. medvedóf, spis. medvede). Na rozdiel od záhorských náreči sa nezachovali relikty po tvaroch vokatívu. Vo flexii mužských substantiv vzor gazda má v gen. sg. tvar gazdu. V inštr. sg. je prípona -om (chlapom). V nom. pl. sú prípony -/, -é, -ové (chlapi, hosté, sinové), v lok. pl. je prípona -och (chlapoch). Inštr. pl. má prípony -/, -ma, -áma (s chlapi, konma, sluháma). Vo flexii ženských substantiv sú v dat. a lok. ustálené tvary ruke, nohe, muche. Neustálené sú tvary dat. a lok. sg. fiexie substantiv na -sa, -za (napr. mise aj misi). Týka sa to aj tvaru nom. a ak. pl. (mise i misi). V inštr. sg. je krátka prípona -u (ze ženu). V gen. pl. sa často frekventuje prípona -í (popri žén, žáb je aj žení, žabí, spis. len žien, žiab). Tvary dat., lok. a inštr. pl. sú unifikované (ženám, ženách, ženáma, ulicám, ulicách, ulicáma). Týka sa to aj flexie substantiv stredného rodu (pórov, míst, mestám, mestách, mestáma). V nom. a ak. sg. substantiv stredného rodu má vyššiu frekvenciu prípona -o (mesto, pleco, vajco, ale pole). V nom. a ak. pl. je prípona -á (mestá, pleca). Vzor dievča má v pl. tvary dzífčence, dzífčeníc, dzífčencom, dzífčencoch, dzífčencáma. Flexiu adjektiv prezentuje vlastne jeden vzor (pórov, dobrí, dobrého, dobrému, cudzí, cudzého, cudzému, ba aj vlčí, vlčého, vlčému). V lok. sg. je prípona -ém (o dobrém, o cudzém, spis. o dobrom, o cudzom). Podobne sa skloňujú aj privlast-ňovacie adjektíva (bratóf, bratového, bratovému, o bratovém, pl. bratové dzeci, bratovi sinové atď.). V zámennej flexii sú niektoré osobitosti. Osobné zámená majú tvary já, mna, ma, se mnu, s tebu, ze sebu. Privlastňovacie zámená majú tvary adjektiv (môj, mojého, mojému, o mojém atď.). Flexiu opytovacích a ukazovacích zámen charakterizuje unifikácia (čeho, čemu, teho, ternu, kého, kemu). Osobitosťou sú tvary přivlastňovacích zámen typu jehóf, jehového, jehovému, ale aj jehová, jehovéj, jehovú atď. Z iných zámen sú ustálené podoby čo, do alebo g do, kerí, šeci, šecki, zápor ništ a pod. Vo flexii čísloviek sú ustálené tvary dvá, dva, dve, tré, tri, štiré, štiri, ale dvoch, troch, štiroch, dvom, trom, štirom, dvoma, troma, štirma. Flexia základných a radových čísloviek od päť vyššie je spoločná (chicili pátích, dalipátím, boli pátí, pôjde každí pátí, spis. chytili piatich, dali piatim, boli piati, pôjde každý piat}'). Ale známy je aj relikt staršej flexie péci (najmä v lok. o péci, o šésci). 5. Slovesná flexia v trnavskom nárečí. Slovesná flexia má základné znaky spoločné s flexiou slovies ostatných nárečí v južnom západoslovenskom regióne (azda okrem rajónu skalického nárečia). ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 215 V prítomnom čase v I. os. sg. je prípona -m, v 1. os. pl. prípona -me (berem, kupujem, bereme, kupujeme). Od slovesa byť je i. os. sg. som. V 3. os. pl. sú prípony -ú a -á (nesú, robá). Flexia slovies brať a padnúť splynula do jedného vzoru (berem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú). Podobne splynuli aj vzory robiť a rozumieť (robím, robíš, robá, rozumím, rozumíš, rozumá, spis. robím, robíš, robia, rozumiem, rozumieš, rozumejú). V minulom čase /-ové príčastie má prípony -/, -la, -lo, -H (robil, robila, padol, padla). Od slovesa byť /-ové príčastie je bol, bola, boli (záhor. biu, biua, bili). V podmieňovacom spôsobe sú reliktné tvary b ich. kebich. Z tvarov rozkazovacieho spôsobu osobitné tvary sú idz, budz, prindzi, dondzi a pod. Neurčitok má príponu -t (robit, t cit, prindzit, scet). 90. V západnej časti sa v areáli trnavského nárečia výraznejšie vyčleňuje okrajový rajón na oboch stranách línie od Bernolákova po Modru. Stretávajú sa v ňom charakteristické javy záhorského a trnavského nárečia. Staršie i mladšie psl. rezíduá sú západoslovanské, no sú narušené vo väčšej miere ako v záhorskom nárečí. Popri rozen, loket, šidlo, Češi, kref, s chlapem je tu ihla, slama, krava, ramená a i. Do rajónu presahuje záhor. ú za spis. uo (ô) (kún, múj aj vúz), í za spis. ie je záhorskému a trnavskému nárečiu spoločné (bílí, vím). Slabičné /je v rajóne obmedzené (ale popri duh je aj dluh). V konsonantizme sú len tvrdé spoluhlásky a jedno / (leto, plot, kún, záhor. leto, puot, kúňj. Po perniciach nebýva j (je tu pena, behat. veno proti záhor. pjena, bjehat, vjeno). Aj vo fiexii sa stretávajú javy charakteristické pre záhorské a trnavské nárečie. Vo fiexii mužských substantiv v inštr. sg. je prípona -cm. v gen. pl. prípona -ú (chlapů proti trnav. chlapóf). V lok. pl. je však prípona -och s enklávou tvaru domech. Flexiu ženských substantiv charakterizuje miešanie tvrdých a mäkkých vzorov (napr. gen. sg. do mise, dat. sg. k misi, lok. sg. pri večere, nom. pl. noce). Inštr. sg. má príponu -u (ze ženu, záhor. ze ženu). V nom a ak. pl. substantiv stredného rodu je prípona dlhé -á (ramená, záhor. ramena). Adjektívna flexia je podobná fiexii v trnavskom nárečí (dobrého, cudzého, predného). Rozdiely nie sú ani v skloňovaní zámen a čísloviek. Aj slovesná flexia má hlavné znaky liexie trnavského nárečia (nesem, neseš, nesú. padnem, padneš, padnú, resp. robá, rozumá a pod.). Ale od slovesa byť 1. os. sg. je sem. /.-ové príčastie má prípony -/, -la, -lo, -U (robil, robila, záhor. robiu, robiua), ale za trnav. padol, mohol je padél, mohél. PIEŠŤANSKÉ NÁREČIE 91. Územie areálu piešťanského nárečia sa rozprestiera medzi ľavým brehom Blavy. horným tokom Dudváhu a severnou časťou Malých Karpát. Jadro areálu tvoria lokality v trojuholníku Piešťany, Nové Mesto nad Váhom a Smolenice s menším presahom na juh a severovýchod. O izoglosných hraniciach medzi areálom trnavského a piešťanského nárečia 216 • SLOVENSKÉ NÁREČIA sa už hovorilo (p. kap. 89). Reč bola aj o izoglosných hraniciach medzi susedným dolnoírenčianskym nárečím. Ide o izoglosné hraničné pásmo na pomedzi severného a južného regiónu západoslovenských n á reči (p. kap. 86). Izoglosná hranica medzi areálom piešťanského a hlohovského nárečia je menej výrazná. Areály týchto nárečí totiž spájajú viaceré spoločné javy. Za hraničné izoglosy možno pokladať napríklad izofóny moch jj hloh. mach, dzeci jj hloh. deti, chôdza || hloh. chodá a izomorfy sinovjé || hloh. sinová, sini, njésóv \\ hloh. nísov a i. 1. Rezíduá psl. základu slovenčiny v piešťanskom nárečí. Psl. rezíduá v piešťanskom nárečí sú dnes prevažne západoslovanské. Ich kompaktnosť je však čiastočne narušená. Za reziduálne dl je dnes // (šillo, močillo), v areáli sa vyskytuje niekoľko prípadov rat- (rasocha, raždžjé, miestami rakita), š za psl. ch" je len v nom. pl. starších slov (napr. Češi, ale hajdúsi, dat. a lok. sg. je muche). Napokon narušená je aj mladšia vrstva psl. rezíduí západoslovanského.pôvodu. Napríklad za reziduálne dz (z psl. di) v enklávach býva d (pri Piešťanoch je medi nami, hovadí), v inštr. sg. ženských substantiv je krátka prípona -u (ze ženu), sú tu nekontrahované tvary zámen typu moja, moje, mojého. Dobre sa zachovala striednica e za silný s {pátek, ven, podešva), ale sporadicky sa vyskytujú slová so striednicou o (napr. moch, orol). Okrem týchto psl. rezíduí areál piešťanského nárečia charakterizuje aj vrstva mladších psl. rezíduí nezápadoslovanského pôvodu. Iste je zaujímavé, že táto vrstva si kompaktnosť zachovala dodnes. Ide o prípady ihla (začiatočné /- z psl. ib-), krv, chlapom, krátkosť v slovách typu krava, slama, sila, žaba. 2. Vokalizmus piešťanského nárečia. Vokalizmus piešťanského nárečia je relatívne ustálený a štruktúrne vyvážený. Piatim krátkym vokálom zodpovedá päť dlhých vokálov (a — á, o — ó, e — é, u — ú, i — í). Znázornenie štruktúry je na s. 213. V porovnaní so spisovným jazykom vo vokalizme piešťanského nárečia sú približne rovnaké rozdiely ako v trnavskom nárečí. Nie je v ňom vokál ä ani dvojhlásky. Za spis. ä je iba a {pata, devat, pamäť), za spis. iaje á (pátek, robá), za spis. uo (ô) je ó (kón, môj, pôjdem), za iu je ú (lepšú, cudzú). Charakteristická je stopa jé alebo é po pôvodnom diftongu ie (je tu vjém, bjélí, prúcjé, ba aj djéždž, tjékóv, ale treska, mléko, dobré, dobrého, trnav. vím, bílí, prúci, déždž, tékol, treska, mléko). Piešťanské nárečie nepozná pravidlo o rytmickom krátení (dává, krátki). Slabičné r, l môže byť krátke a dlhé a má podobnú frekvenciu ako v trnavskom nárečí (krk, popŕchal, vlk, tik). 3. Konsonantizmus piešťanského nárečia. Konsonantizmus piešťanského nárečia je tiež relatívne ustálený a štruktúrne vyvážený. Znázornenie štruktúry je na s. 213. ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA e 217 V konsonantizme sú len tvrdé spoluhlásky. Vyššiu frekvenciu majú konsonanty dz, c. Okrem reziduálneho dz, c (z psl. di, ti, kt) v nárečiach sú aj asibilované konsonanty dz, c. Ich distribúcia je približne taká ako v trnavskom nárečí (dzeci, cicho, vedzet, ale idete, den, tahat, kosť). Nejednotný je však výskyt analogického dz v tvaroch 3. os. pi. (na juhu je chodzá, na severe chodä). V enkláve pri Piešťanoch za asibilované dz je d, pričom asibilované c zostalo (je tu dedina, diví, chodit, ale cicho, chicit, dám ci). Pravda, je tu d. aj za reziduálne dz {medi nami, hovadí, ale svjéca). Znelostná neutralizácia v nárečí je kompaktná (zrazit, zlepil, dup, knod^horí), no neutralizácia v -»/sa vyskytuje v menšom rozsahu ako v spisovnej slovenčine (ftáci, fjom, ale ščúl, ščerá, tedi, lok. komore, resp. spev, slivka). Tak ako v spisovnej slovenčine aj v piešťanskom nárečí sa na rozdiel od nárečia trnavského vyskytujú zdvojené konsonanty, pravda, majú väčšiu frekvenciu a trochu odlišnú distribúciu. V nárečiach je napríklad mäkkí, precca, vaččí, ottál, rosse-kat, jenna, palla, dvojjé, masso, kašša, praššivec, slamenní, v spis. slovenčine mäkký, predsa, väčší, odtiaľ, rozsekať(íon. mäkkí, precca, väččí, oťťiaľ, rossekať), ale jedna, padla, dvoje, mäso, kaša, prašivec, slamený. Za spis. šť, žd'v nárečí je šč, zdž (ešče, hviždžat). Začiatočné skupiny čr~, čer-sú ustálené (črevá, čerešňa), podobne skupina str- (streda, stretal). Za chc- je sc-(scet, scem). 4. Menná flexia v piešťanskom nárečí. Menná flexia v piešťanskom nárečí sa výraznejšie neodlišuje od fiexie trnavského nárečia. Podobne ako v trnavskom náreči (tak aj v celom makroareáii západoslovenských nárečí) sa v ňom širšie uplatňuje gramatická kategória životnosti (pórov. ak. pl. medvedóv, spis. medvede). Napokon charakteristická je aj pomerne rozsiahla unifikácia paradigiem bez reliktov po tvaroch vokativu v singulári. Vo flexii mužských substantiv je ustálený tvar gen. sg. gazdu i inštr. sg. chlapom. Kolísanie býva v lok. sg. substantiv na -s, -z (na vozi, na nosi i na voze, na nose). V nom. pl. sú prípony -i, -jé, -ovjé popri -ovci (chlapi, bratjé i brati, sinovjé i sinovci, gazdovci, hosti). Ostatné prípony v pl. sú ustálené (-dv, -om, -och). Viac prípon však môže byť v inštr. pl. (s chlapi, s vojaci, ale 5 konma, sluháma popri sluhami). Vo flexii ženských substantiv sú tvary dat. a lok. typu ruke, nohe, muche ustálené. Na severe je však menší presah tvarov ruce, noze zo severného regiónu. Vo vzoroch substantiv na -sa, -za je opäť kolísanie, a to v dat. i lok. sg. (mise popri misi), ale aj v nom. a ak. pí. (mise i misi). V gen. pl. sú často dubletné tvary typu žjén, žáb i žení, žabí, aj ihél, ihlí, no len ovjéc, hrušék, jamék. Ostatné prípony -ám, -ách, -áma sú ustálené a spoločné všetkým vzorom (ženám, ulicám). Vo flexii stredného rodu v nom. a ak. sg. sa vo väčšom rozsahu uplatňuje prípona -o {mesto, srcco, vajco, ale pole, more). V gen. pl. sú tvary mjést, vajjéc, polí. V nom. a ak. pi. je prípona -á (mestá, srccá). Vzor dievča má v pl. tvary dzjévčence, dzjévčenjéc, dzjévčencom a t ď. 218 o SLOVENSKÉ NÁREČIA Flexia adjektiv má aj v piešťanskom nárečí vlastne len jednu paradigmu (pórov, dobrí, dobré, dobrého, dobrému, o dobrém, cudzí, cudzé, cudzého, cudzé-mu, o cudzé m, resp. dobrá, dobrej, dobrú, z dobrú, cudzá, cudzej, cudzú, s cudzu). Podobne bratov, bratového, bratovému, vlčí, vlčého, vlčému. V zámennej Aexii sú tiež niektoré zhody s trnavským nárečím. Napríklad vo flexii osobných zárnen sú tvary já, mna, ma, ta, se mnu, s tebu, vo flexii přivlastňovacích zámen môj, mojého, mojému, o mojém, z mojím, pl. moji atď. Vo vzoroch ukazovacích a opytovacích zámen sú tvary ten, toho, tomu, o tom, pl. tí (pre všetky rody), ďalej do (gdo), koho, komu, o kom, čo, čoho, čomu, o čom (trnav. teho, kého, čeho atď.). Osobitosťou sú tvary přivlastňovacích zámen typu jehóv, jehového, jehovému, jehová, jehovéj, jejéj a pod., resp. podoby kerí, šecek, šecci, ništ a i. Flexia čísloviek sa v zásade neodlišuje od flexie nárečí južného západoslovenského regiónu. Ustálené sú napríklad tvary dvá, dva, dve, tré, tri, štirjé, štiri a je tu aj tvarový relikt typu o pjéci. Inak od päť vyššie základné a radové číslovky aj tu tnajú jeden tvar (pórov, pôjdete pátí, chicili pátích). 5. Slovesná ŕiexia v piešťanskom nárečí. V slovesnej flexii nie sú výraznejšie odchýlky od flexie ostatných nárečí južného regiónu (najmä od nárečia trnavského a hlohovského). V prítomnom čase v 1. os. sg. je prípona -m, vpi. -me (robím, robíme). V 3. os. pl. sú prípony -ú, -á (berú, robá). Od slovesa byť 1. os. sg. je som, pl. zrne. V 3. os. pl. je krátky tvar su (dze su dzeci). V rámci vzoru chodiť sa vnútroparadig-rnatieká analógia nevykonala rovnomerne. Na juhu je zóna tvarov chodzím, chodzíš, chodzá, na severe chodzím, chodzíš; chodá. Flexia slovies brať & padnúť v prítomnom čase splynula (bérem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú). Rozdiel vo flexii si zachovali slovesá robiť a rozumieť (robím, robíš, robá, rozumjém, rozumjéš, rozuma). Tvar rozumá je tu podľa vedzá. V minulom čase /-ové príčastie má v mužskom rode príponu -v s čiastočnou unifikáciou (vedzev, vedzela, robe v, robila, pev, pila, išóv, išla, padóv, palla, bóv, bola). V podmieňovacom spôsobe je tu v 1. os. sg. opäť relikt bich (ja bich. bóv b ich prišóv). V rozkazovacom spôsobe je niekoľko osobitostí. Napríklad idz, prindzi, vejdzi, nájdzi, zaplač (ale rob, začni, nepanni). Neurčitok má príponu -t (robit, ícit, prindzit, pléscit, scet, pannút). HLOHOVSKÉ NÁREČIE 92. Areál hlohovského nárečia sa nachádza v priestore ohraničenom údolím medzi Váhom a Dudváhom v úseku asi od Piešťan po Šaľu na západe a na východe úpätím východných svahov Považského Inovca. Patria doň lokality v širšom okolí Hlohovca, najmä v pásme od neho na juh a na sever. ízoglosné hranice na pomedzí s areálom piešťanského a trnavského nárečia ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 219 sme už opísali (p. kap. 89). Na severovýchode a juhovýchode areál hlohovského nárečia susedí s pomedznými areálmi, a to s pomedzným areálom topoľčianskeho nárečia a dolnonitrianskeho nárečia (charakteristiku p. v kap. 113, 94). 1. Rezíduá psL základu slovenčiny v hlohovskom nárečí. Rezíduá psl. vývinu v areáli hlohovského nárečia sú prevažne západoslovanského pôvodu, no je tu aj mladšia vrstva psl. rezíduí nezápadoslovanského pôvodu. V súčasnosti kompaktnosť výskytu západoslovanských psl. rezíduí je značne narušená. Napríklad za psl. dl je dnes // (š Hlo, močillo), popri reziduálnych prípacioch rot-, lot- (rožen, loket) sú aj mladšie prípady r a t- (okrem rasocha, ráždží, rakita je tu aj ráz vor a), š za psl. ch' je zachované len v r.om. pl. v malej zóne v starších slovách (napr. mnísi, prevažne však mnísi). Po kontrakcii v inštr. sg. ženských substantiv dlhá prípona sa skrátila (dnes je ze ženu, z ulicu), tvary přivlastňovacích zámen sú nekontrahované (moja. moje, mojého atď.). Napokon narušená je aj kompaktnosť striednice e za silný b (popri pátek, ven, podešva sú aj prípady moch, orol, ba aj dáždž, cesnak). No psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu typu ihla (so začiatočným ;'- z psl. ib-), krv, inštr. sg. chlapom (s priponou -oní), krátkosť v slovách typu krava, slama, sila a pod. si aj v hlohovskom náreči zachovali kompaktnosť. 2. Vokalizmus hlohovského nárečia. Vokalizmus hlohovského nárečia je ustálený s vyváženou štruktúrou. Piatim krátkym vokálom zodpovedá päť dlhých vokálov (a — á, o — ó, e — é u — ú, i — í). Znázornenie štruktúry je na s. 213. V porovnaní so spisovným jazykom nie je v ňom vokál ä ani dvojhlásky. Na rozdiel od susedného piešťanského nárečia nie sú v hlohovskom náreči stopy ani po historickej dvojhláske ie (je tu bílí, vím, prúd, nísóv, piešť. bjélí, v jem, prúcjé, njésóv). Za spis. c je a (pata, masso, de vat, vaččí). Vysokú frekvenciu v hlohovskom nárečí majú dlhé vokály. Súvisí to s tým, že za spis. diftongy sú v ich vokalizme len dlhé vokály. Za spis. ia je dlhé á (pátek, robá, veda), za uo (ô) je ó (kón, môj), za spis. ie je í (bílí, vím, prútí, nísóv) a za iu je ú (lepšú, vlčú). Neprítomnosť dvojhlások je charakteristická pre všetky nárečia južného západoslovenského regiónu, pravda, s nerovnakou frekvenciou (pórov, trnav. vím, nésól, piešť. vjém, njésóv. hloh. vím, nísóv). Kvantita hlohovského nárečia nie je redukovaná pravidlom o rytmickom krátení (dává, krátki). V nárečí je krátke i dlhé slabičné r, l v takom rozsahu ako v piešťanskom a trnavskom nárečí. 3. Konsonantizmus hlohovského nárečia. Aj konsonantizmus hlohovského nárečia je dnes relativné ustálený a štruktúrne vyvážený. Zobrazenie štruktúry je na s. 213. V inventári sú len tvrdé konsonanty. Na rozdiel od piešťanského a trnavského nárečia spoluhlásky dz, c majú nízku frekvenciu. Ich frekvencia je približne 220 s SLOVENSKÉ NÁREČIA taká ako v spisovnej slovenčine. V hlohovskom nárečí sa totiž vyskytuje iba dz, c zdedené z praslovančiny. Len za dz sporadicky býva d (napr. medi). Za spis. d, í'alebo nárečové asibilované dz, c v hlohovskom nárečí je tvrdé d, t (deti, ticho, vedet, vidím, piešť. dzeci, cicho, vedzet, vidzím). Zneiostná neutralizácia v hlohovskom nárečí sa realizuje dôsledne (zlepit, zrazit, dup, knod„horľ). No neutralizácia v -» /je len sporadická na začiatku slov iftáci, f „tom, ale čúl, čela, hnev, slivka). Tento jav spája hlohovské nárečie s piešťanským. S piešťanským nárečím napokon hlohovské nárečie spája aj vysoká frekvencia zdvojených konsonantov s rozšírenou distribúciou (je tu mäkkí, precca, vaččí, rossekat, jenna, palla, masso atď., spis. jedna, padla, mäso). V areáli hlohovského nárečia sa stretajú zóny výskytu skupín šč, ždž a št, žd. Zóna výskytu št, žd presahuje z areálu hornonitrianskeho nárečia (tu je šť, žd, p. kap. 108). Začiatočné skupiny str-, čr-, čer- sú ustálené (streda, črevá, čerešňa). Za začiatočné spis. chc- je sc- a za vz- je z- (scet, zát, spis. chcieť, vziať). 4. Menná flexia hlohovského nárečia. Menná flexia hlohovského nárečia sa len málo odlišuje od flexie susedného piešťanského a trnavského nárečia. Gramatická kategória životnosti má aj v nej širšie uplatnenie a ako celok je značne unifikovaná. Paradigmy v singulári nemajú tvary vokatívu. Flexia substantiv hlohovského nárečia je ustálenejšia ako v ostatných nárečiach južného regiónu. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdu, v inštr. sg. tvar chlapom. V nom. pl. sú prípony -i, -ová, -ovci (chlapi, rodiči, sini popri sinová, sinovci). Tvary pl. s príponami -ová a -ovci majú svoje zóny (typ sinová je na severovýchode, sinovci na juhu). V inštr. pi. bývajú prípony -áma alebo aj -ma (s chlapi, sluháma, konma). Vo vzoroch ženských substantiv v dat. a lok. sú ustálené tvary (ruke, nohe, muche, ale aj mise, koze). V nom. pl. sú prípony -/ alebo -e (ženi, misi, ulice, dlane). V gen. pl. sú tvary žén, ulíc, ihél, hrušék a pod. Tvary s príponami -ám, -ách, -áma v pl. sú spoločné (ženám, ulicám atď.). Vo •flexii substantiv stredného rodu v nom. a ak. sg. prípona -oje aj v substantívach typu srcco, vajco, ale pole, more. V nom. a ak.pl. je prípona -á (mestá, srccá). Flexia adjektiv má vlastne jednu paradigmu ako v susednom piešťanskom a hlohovskom nárečí (dobrí, dobré, dobrého, dobrému, o dobrém, cudzí, cudzé, cudzého, cudzému, o cudzém, dobrá, dobrej, cudzá, cudzej atď.). Flexia zámen je menej jednotná. Vo flexii osobných zámen nie sú osobitosti (pórov, já, mna, ma, se mnu, s tebu, ona, jéj, ak. hu, s nú). Privlastňovacie zámená majú adjektívnu flexiu (môj, mojého, mojému, o mojém, z mojím atď.). V južnej časti do areálu presahuje od západu zóna tvarov typu jehóv, jehového, jehovému, o jehovém (inde je jeho, jemu, jéj). V západnej časti areálu sa stretávajú zóny tvarov teho, ternu proti toho, tomu. Vo flexii čísloviek je iba niekoľko odchýlok. Ustálené sú tvary jeden, jenna, jenno, jenného, dvá, dva, dve, trá, tri, štirá, štiri, dvoch, troch, štiroch atď. Tvary ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA © 221 pátí, pá tich, pátím, s pátíma môžu mať funkciu základných i radových čísloviek iprišóv pátí, prišli pátí). Osobitosťami sú tvary dvoje, troje, ale š tvor o, patoro (piešť. dvojjé, trojjé, stvor é, patoré). 5. Slovesná flexia hlohovského nárečia. Slovesná íl ex i a hlohovského nárečia je bližšia flexii trnavského nárečia. V 1. os. sg. je prípona -m, v 1. os. pl. -me, v 3. os. pl. sú prípony -ú, -á (bérem, bereš, berú, robím, robíme, robá). Slovesá brať a padnúť v prítomnom čase majú rovnaké časovanie (bérem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú). Spoločný vzor majú aj slovesá robiť, trpieť, rozumieť i vedieť {robím, robíš, robá, trpím, trpíš, trpá, rozumím, rozumíš, rozumá, vím, víš, veda). Od slovesa byť l. os. sg. má tvar som, 1. os. pl. tvar zrne. V minulom čase /-ové príčastie má prípony -v, -la, -lo, -li s čiastočnou unifikáciou (vedev, vedela, robev, robila, pev, pila, padóv, palla, bóv, bola). V podmieňovacom spôsobe je v 1. os. sg. relikt bich, kebich popri bi (já bich išóvjá bi som išóv). Z tvarov rozkazovacieho spôsobu upozorňujú na seba tvary idz, budz, plac, plačte, porne, spis. poďme a i. Neurčitok má spravidla príponu -t (robit, scet, rozumět, pannút, vlíct, íct aj kláct). Známe sú aj tvary íc, vléci a pod. Pomedzné areály myjavské nárečie 93. Areál myjavského nárečia sa nachádza na severnom okraji južného regiónu západoslovenských nárečí. Rozprestiera sa na oboch stranách horného toku Myjavy v priestore medzi severným okrajom Malých Karpat a východnými okrajmi Bielych Karpát. Tvoria ho lokality na oboch stranách línie Brezová —Myjava—Stará Turá. Vnútorne sa areál člení na viac rajónov. Z nich výraznejšie sa vyčleňuje južný rajón (okolie Brezovej) a severný rajón (okolie Myjavy). Preto sa tradične hovorí o myjavsko-brezovských nárečiach. Jazyková stavba myjavského nárečia je značne nesúrodá. Výskyt niektorých javov je nekompaktný, miestami ich distribúcia nieje pravidelná. Areál narúšajú aj mnohé enklávy osobitných (spravidla nczápadoslovenských) javov. Tieto osobitosti súvisia s tým, že areál myjavského nárečia sa formoval na dotykovom pomedzí viacerých základných areálov západoslovenských nárečí (areálu záhorského, trnavského, piešťanského i dolnotrenčianskeho) a že myjavský kraj bol asi od 16. stor. intenzívnejšie osídľovaný zo severného západného Slovenska a z viacerých oblastí stredného Slovenska (útek pred Turkami /183/). Preto je prirodzené, že dnes sa myjavské nárečie javí ako jednota substrátových a ad-strátovýeh nárečových javov. 222 • SLOVENSKÉ NÁREČIA 1. Vokalizmus myjavského nárečia má päť krátkych a päť dlhých vokálov. Charakteristickým znakom sú stopy po dvojhláskách neustálenej realizácie. Za spis. ia, ie, uo (ô) je ja, je, vo popri já, jé, vó. Niekedy je narušená pozičná distribúcia týchto stôp. Relatívne pravidelná distribúcia stôp po dvojhláskách je v južnom, t.j. brezovskom rajóne. Tuje napríklad mesjac, ludja, mješat, nvož, ba aj tečje, bratvov (s neustálenou realizáciou). Na iných miestach distribúcia stôp po dvojhláskách je menej pravidelná. Napríklad popri devjatí, pjatí (devjátí, pjáíi) je aj devátí, pátí, popri njesov, stvol (njésov, stvól) je aj nésov, stôl a pod. Od západu do areálu presahujú aj zóny prípadov typu vúz, dífča. Nejednotnosť je aj pri výskyte slabičného r, l. Je tu napríklad zóna prípadov krk, sprchat, vlk, dlh, tik, ale aj dluh, tlúk, ba aj duh, túk (v severnom rajóne). Inventár konsonantizmu myjavského nárečia v oboch rajónoch tvoria len tvrdé konsonanty. Za spis. d, ť, resp. asibilované dz, c je tvrdé d, t (deti, ticho, chodit, tahat), za spis. ň, /'je n, l (den, nemá, lipa, sol). Neutralizácia v -> / sa nerealizuje jednotne. Na severe sa realizuje dôsledne (fjom, hnef, slifka), na juhu iba na začiatku slov (ftáci,fjom, hnev, slivka). V nárečiach nie sú zdvojené konsonanty. 2. Aj flexiu myjavského nárečia charakterizuje nejednotnosť. Areál často narúšajú enklávy osobitných tvarov alebo doň presahujú zóny tvarov zo susedných nárečí. Areálom napríklad prechádza izoglosa tvaru gazdi proti gazdu, resp. inštr. bratrem (bratem) proti bratom. Enklávy tvoria napríklad tvary s príponami -ja, -ovja (ludja, rodičja, sinovja) v zónach tvarov s príponami -é, -ové (ludé, rodičé, sinové), ďalej tvary lok. pl. s príponou -ech (vozech, domech, časech) v zónach tvarov na -och (vozoch atď.). Do areálu zo záhorského nárečia presahuje zóna vokatívu typu ženo. V dat. a lok. popri tvaroch ruce, noze sú aj tvary ruke, nohe. V inštr. sg. je však len krátka prípona -u (ze ženu). V gen. pl. sú tvary žén, hrušék s enklávami žjén, hrušjék (žjen, hrušjek). V adjektívnej flexii sa zachovávajú stopy po tvrdej a mäkkej flexii (dobrého, dobrému, ale cudzjeho, cudzjemu). Zámenná flexia v zásade je západoslovenská (já, mna, ma, se mnu, mojého, mojému, teho, ternu, kerí, šecek, šeci atď.). V zónach tvarov čísloviek dvá, tré, štiré, pátí tvoria enklávy tvary dvaja, trja, štirja, pjeti. Niektoré osobitosti sú aj v slovesnej flexii. V areáli sa napríklad stretáva zóna tvaru sem a som v 1. os. sg. Tvary 3. os. pl. v prítomnom čase majú prípony -á, -ú s enklávami krátkych prípon -a, -u (robja, vedu proti robá, vedú). Vo flexii minulého času osobitosťou je výskyt tvarov rozšírených o reliktně -ch v /-ovom príčastí (typu jach volal, volalach). Zvláštnosťou je aj enkláva /-ového príčastia bul, bula (od neurčitku but). resp. robel, robela. Z tvarov rozkazovacieho spôsobu na seba upozorňuje rozšírenie tvarov choj, chojte, poj, pojte. Neurčitok má príponu -t (robit, ít, klást, ale vljeci). Osobitosťou je neurčitok but (spis. byt). ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA a 223 DOLNONITRIANSKE NÁREČIE 94. Jadrom areálu dolnonitrianskeho nárečia je rovinaté územie zhruba ohraničené líniami trojuholníka Šaľa—Nitra—Nové Zámky s presahom na západ a východ. Dolnonitrianske nárečie na severozápade hraničí s areálom hlohovského nárečia, na severe a východe s areálom topoľčianskeho a tekovského nárečia. Areál je vnútorne značne diferencovaný izoglosami vertikálneho smeru a na juhovýchodnom okraji enklávami javov západoslovanského pôvodu. Akiste je to adstrátová vrstva javov po novšom prisídlení obyvateľstva zo západoslovenského makroareálu (najmä z jeho južného regiónu). 1. V areáli nárečia sa psl. rezíduá vyskytujú značne nekompaktne. Z prípadov rat-. lat- sú tu napríklad slová rasocha, raždí, rakita, ba aj rázporek, rásť, ale takmer všeobecne r ožeň, lokeť (znenie ražeň, lakeť je len na východnom okraji). Reziduálne dl je zachované, ale dnes je zaň // (šillo). Kompaktne sa však vyskytuje 5 za psl. ch' v nom. pl. (typ ženísi). Ďaleko do areálu presahuje zo stredoslovenského makroareálu aj stredoslov. tvar sa v 3. os. pl. Menší presah má zóna stredslov. tvaru inštr. sg. ženóv i tvar dobro (stredslov. ženou, dobruo) i zóna striednice o za tvrdý silný jer (písok). Za izoglosami týchto zón sú zápslov. tvary ze ženu, dobré a e za tvrdý silný & (písek). V niektorých slovách je za silný tvrdý b striednica a (mach, dáždž, r a ž). 2. Vo vokalizme dolnonitrianskeho nárečia nie je spis. ä ani dvojhlásky. Za spis. ä je a (pata, maso), za ia je á (vác, robá), za uo (ô) je ó (kôň. máj) a za ie je í (vím, míšať). Je tu teda podobný stav ako v susedných západoslovenských nárečiach. Pravidlo o rytmickom krátení v nárečí nepôsobí. Slabičné r, l môže byť krátke i dlhé. V konsonantizme je však charakteristická črta stredoslovenských nárečí: výskyt mäkkostných párov / — ť, d — ď, n — ň s podobnou distribúciou ako v strednej slovenčine. Mäkké /' však v nárečí nie je. Neutralizácia v -> / sa obmedzuje na začiatok slov (ftácij'jom, hnev, slivka). Osobitosťou je rozšírený výskyt zdvojených spoluhlások (mäkkí, denní, precca, vaččí, rossekať, ba aj palla, jenna). Ustálené sú stredslov. skupiny šť, žď. Na začiatku slov je skupina str-(streda, strebať). 3. Menná i slovesná flexia je blízka najmä fiexii susedného hlohovského nárečia. V nom. pl. mužských substantiv sú prípony -/, -ová, -ovci (chlapi, rodiči, braťi, occová, sinová i sinovci). V gen. pl. je prípona -óv. Vo fiexii ženských substantiv v gen. pl. sú tvary žén, o víc i ovéc, hrušék, kostí a pod. Vo flexi i substantiv stredného rodu v nom. a ak. sg. sú zápslov. tvary srcco, vajco, ale pole, more. V gen. pl. sú tvary místjadér, šidél, polí. V adjektívnej fiexii sú tvary unifikované (dobrí, dobrého, dobrému, cudzí, cudzého, cudzému atď.). V lok. sg. sú však tvary o dobrom, o cudzom. V zámennej fiexii sú v inštr. sg. tvary s e mnu, 224 e SLOVENSKÉ NÁREČIA s teba i so mnóv, s ťebóv rozhraničené vertikálnymi izogiosami. Takmer všeobecne sú rozšírené tvary tvoj, tvojho, tvojmu atď. Číslovky majú tvary zápslov. dvá, dva, dve, trá, tri, štirá, peť, pátí, dvoch, dvom, troch, trom, štiroch, štirom, páťích, pátím atď. V slovesnej fiexii zvláštnosťou je tvar 3. os. pl. sa od slovesa byť, o ktorom sme sa už zmienili. Ostatné paradigmy majú zápslov. tvary (bérem, bereš, paňňem, paňňeš, ale aj robím, robíš, rozumím, rozumíš). V 3. os. pl. sú prípony -á (robá, rozumá) a krátka prípona -u (beru, ňesu). V minulom čase /-ové príčastie má tvary zápslov. (robev, robila, ved'ev, vedela, padóv, palld). Neurčitok má príponu -í (robiť, ňísť, klácť, vlécť). Na juhozápadnom okraji sa k tomuto pomedznému areálu pripája pásmový rajón na oboch stranách linie Šurany—Vráble so značne diferencovaným nárečím. Vcelku ho však charakterizujú javy, ktoré majú paralely v južnom regióne západoslovenských nárečí. Zaiste sú to javy adstrátového pôvodu čiže stopy po mladšom osídlení z juhozápadnej časti Slovenska. Diferencovanosť nárečia v rajóne sa najvýraznejšie prejavuje vokálmi v pozícii spis. diftongu ie. V časti lokalít je za spis. ie vokál í alebo é (bílí, vím, ale mléko, treska), v iných lokalitách len dlhé é (bélí, vém, mléko, treska) alebo len dlhé í (bílí, vím, mlíko, tříska). Za spis. ia je dlhé á (pátek, vác), za spis. uo (ô) je ó (kón, mój, do hór). Inventár konsonantizmu tvoria len tvrdé spoluhlásky (deti, ticho, kost). Všeobecne sú rozšírené zdvojené konsonanty (makkí, denní, precca, vaččí, ale aj jenna, palla). Diferencovanosť flexie sa prejavuje najmä enklávami rozličných javov, ale aj diferenčnými izogiosami, ktoré rajón členia. Pri Šuranoch je napríklad enkláva tvaru inštr. sg. bratem, v časti rajónuje zasa tvar inštr. sg. ze ženú (inde ze ženu), ale v severnej časti zo ženóv). Od Vrábľov na juh je pásmo osobitného tvaru inštr. sg. zo ženúm. V nom. pl. sú tu tvary chlapi, occová, sinovci. V enklávach sú tvary ludé, ludjé i ludí. V gen. pl. sú tvary chlapov, žén, hrušek, míst (mést), jader atď. V inštr. je prípona -áma (ženáma). Nejednotná je aj adjektívna a zámenná flexia. Od západu presahujú do rajónu zóny tvarov dobré, dobrí, dobrého, tvojého, bratového, od severovýchodu zasa tvary dobro, bratovho, tvojho a pod. Z flexie čísloviek výrazná je enkláva tvaru tréma pri Šuranoch. V slovesnej fiexii opäť na seba upozorňuje tvar 3. os. pl. sa od slovesa byť. V 3. os. pl. sú prípony -á a -ú (robá, berú), /.-ové príčastie má prípony -v, -la (vedev, vedela, robev, robila) s enklávou prípon -/, -la (išél, išla). Neurčitok má príponu -t (robit, vléci). SEVERNÝ REGIÓN ZÁPADOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 95. Severný región západoslovenských nárečí sa rozprestiera v údolí stredného Považia, Rajca a v povodí Kysuce. Na juhu ho ohraničuje pahorkatina ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 225 medzi Malými a Bielymi Karpatmi, na severe južné svahy západnej časti Slovenských Beskýd, na západe hrebeň Bielych Karpát a Javornikov, na východe severná časť Považského Inovca a západné svahy Malej Fatry. Východná izoglosná hranica severného regiónu západoslovenských nárečí je totožná s izoglosnou hranicou medzi západoslovenským a stredoslovenským makroareálom v jej severnom úseku. Na juhu je zasa totožná s izoglosnou hranicou s južným regiónom západoslovenských nárečí. O oboch izoglosných hraniciach sa už podrobne hovorilo (p. kap. 85, 86). Od Bielych Karpát a Javornikov na západ sú už areály moravských nárečí. Severný región západoslovenských nárečí sa člení na dva základné areály a dva pomedzné areály. Základnými areálmi sú areál dolnotrenčianskeho nárečia a areál hornotrenčianskeho nárečia. Medzi pomedzné areály patrí areál dolnokysuckého a hornokysuckého nárečia. Základné areály D O L N OT R E N ČIA N S K E NÁREČIE 96. Dolnotrenčianske nárečie je rozšírené na širokom okolí Trenčína v lokalitách na oboch stranách línie Nové Mesto nad Váhom—Dubnica. Jeho areál ohraničujú na západe Biele Karpaty, na východe vrchovina v priestore dotyku severnej časti Považského Inovca a Strážskych vrchov. Od areálu hornotrenčianskeho nárečia ho oddeľuje iba niekoľko výraznejších izoglos. Medzi ne napríklad patrí izoťóna á proti ia [pátek, vác |j htrenč. viac, piatek), ďalej ď, ť, d, t proti dz, c (deň, deti || htrenč. dzeci), U proti dl (šil-lo || htrenč. šidlo), nn proti dn (jenna || htrenč. jedna), l proti ľ (laví || htrenč. ľaví), izomorfy prípon -jé, -i proti -ia (rodičjé, bratí, brati || htrenč. hracia), -ovjé proti -ovia (sinovjé || htrenč. sinovia), -óv proti -uof, -uo (bratov || htrenč. bratuof, bra-tuo) a i. 1. Rezíduá psí. základu slovenčiny v dolnotrenčianskom nárečí. Areál dolnotrenčianskeho nárečia dnes prevažne charakterizujú psl. rezíduá západoslovanského pôvodu. Ich kompaktnosť je však značne narušená. Za pôvodné dl\e dnes // (šillo, močillo), popri prípadoch rot-, lot- (rožeň, loket, loňi a i.) je niekoľko prípadov r a t-, lat- (rasocha, raždžjé) s enklávou rjésporek v južnej časti. Za pôvodné š z psl. ch' je dnes s alebo ch (napr. v tvaroch ženísi, macose popri macoche). Mladšia vrstva psl. nezápadoslovanských javov si však kompaktnosť výskytu zachovala. Do nej napríklad patrí začiatočné ;'- (ihla), slabičné r, / v prípadoch krv, krátkosť v slovách typu krava, slama, sila, inštr. chlapom a i. Z mladších psl. rezíduí západoslovanského pôvodu si kompaktnosť zachovalo dz, c (za psl. di, ti, kt) narušenú enklávou d za dz (napr. v predložke medi) 226 • SLOVENSKÉ NÁREČIA nad Trenčínom. Narušený je aj výskyt e za tvrdý silný & (pátek, ven, ale mach, chrbát) a napokon sú tu aj nekontrahované tvary zámen (mojjého, mojjému atď.). 2. Vokalizmus dolnotrenčianskeho nárečia. Vokalizmus nárečia tvorí päť krátkych a päť dlhých vokálov (a — á, o — ó, e — é, u — ú, i — í). Štruktúra vokálov je teda vyvážená. Znázorniť ju možno schémou: a á o e ó é u i ú í V porovnaní s vokalizmom spisovnej slovenčiny nie je v ňom vokál ä ani dvojhlásky ia, uo (ô), ie, iu. Za spis. ä je a (pata, mas s o), za spis. ia]e á (pátek, roba), za spis. uo (ô) je vó, ó (kvóň, ale môj) a za spis. ie býva jé (mjéra, ňjésel). Za dvojhlásku iu je dlhé ú (lepšú, cudzú). Skupiny jé, vó sú reliktmi po difton-goch. Dnes z funkčného hľadiska môže ísť len o zoskupenie j + é, v + ó. Vokalizmus dolnotrenčianskeho nárečia sa teda vyznačuje vyššou frekvenciou vokálov a, e (pórov, pata, masso, ven, pátek, spis. päta, mäso, von, piatok) a všetkých dlhých vokálov. V nárečiach nepôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dává, krátki). Slabičné r, ŕ sa vyskytuje kompaktne, výskyt slabičného /, / je obmedzený (krk, popŕchať, vlk, plní, ale duh, túk, spis. dlh, tik). 3. Konsonantizmus dolnotrenčianskeho nárečia. Konsonantizmus dolnotrenčianskeho nárečia nie je jednotný. Má takúto štruktúru: p b f v m r j k g ch h t d n 1 (f) (d) (ň) c dz s z č dž š ž Konsonanty v zátvorke sa nevyskytujú v celom areáli. Nejednotnosť konsonantizmu dolnotrenčianskeho nárečia je spôsobená prítomnosťou alebo neprítomnosťou mäkkého ď, ň. Napríklad v severnej a južnej časti sú zóny len tvrdých konsonantov (deti, den, kost). Do juhozápadnej časti areálu zasa presahuje zóna asibilovaného c, dz s obmedzenou frekvenciou (dzeci, cicho, kost). Centrálnu časť areálu charakterizujú mäkkostné páry t — ť, d— d, n — ň, t. j. výskyt mäkkého ť, d, ň (deň, ťicho, deň, kost). Mäkké /'v nárečí nie je. Znelostná neutralizácia v nárečí má rozsah ako v spisovnej slovenčine (zraziť, zlepiť, slatkí, knod^ horí). Aj realizácia neutralizácie v -► / je obmedzená na ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 227 začiatok slov (ftáci, fjom, ale čela, čera, hnev, slivka). Charakteristický je rozšírený výskyt zdvojených konsonantov. Okrem prípadov typu mäkkí, precca, vaččí. palla, jenna je aj kašša, masso, ba aj tvary mojjého, tvojjého. Za spis. skupiny šť, ic/'je zápslov. šč, ždž. Začiatočné chc- sa realizuje ako sc-(scem, spis. chcem). Osobitosťou je, že nárečie člení horizontálna izoglosa začiatočného čr- proti čere- {črep, črenoví |j sever, čerep, čerenovi). Začiatočná skupina str- je ustálená (streda). 4. Menná flexia dolnotrenčianskeho nárečia. Flexia substantiv je blízka susedným nárečiam — piešťanskému a hlohovskému. Gramatická kategória životnosti má širšie uplatnenie (ak. pl. zajacov, spis. zajace), vzory najmä v pl. sú unifikované a v sg. bez tvarov vokatívu. No výskyt niektorých tvarov je značne nekompaktný. Vo fiexii mužských substantiv v gen. sg. popri tvare gazdu je aj relikt gazdi. V pl. sú prípony -i, -jé, -ovjé (chlapi, braijé, sinovjé). V inštr. pl. bývajú prípony -/', -ámi i -ami -mi (s chlapi, sluhami alebo sluhami, s koňmi). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. popri tvaroch typu ruke, nohe sú aj relikty ruce, noze. V inštr. sg. je prípona -u (ze ženu), ale od juhozápadu presahuje zóna prípony -ú (ze ženu). V pluráli sú prípony -ám, -ách, -ami rovnaké (ženám, ulicám atď.). V gen. pl. má zvýšenú frekvenciu prípona -í (popri žjén, žáh je aj žení, žabí, ba aj rukí, nohí). Vo flexii substantiv stredného rodu býva v nom. a ak. sg. prípona -o aj v prípadoch srcco, vajco, ale pole, more. V pluráli sú vzory stredného rodu unifikované (mestá, mjést, mestám, srccá, sŕc, srccám atď.). Vo flexii adjektiv sú stopy po tvrdých a mäkkých vzoroch. Paradigme dobrí, dobrého, dobrému, o dobrém zodpovedá cudzí, cudzjého, cudzjému, o cudzjém, ba aj preňňi, preňňjého, preňňjému. Podobne bratov, bratového, bratovému, vlčí, vlčjého, vlč jemu. Zámenná flexia má spravidla znaky zápslov. flexie. Charakteristická je napríklad dĺžka v tvaroch osobných zámen (já, se mnú, s tebú, s hú, jéj, ich, ale mna, ma, s nima, ona, ju i hu. Osobitosťou sú tvary přivlastňovacích zámen mojjého, mojjému, tvojjého, tvojjému, ale o mojém, s mojím. Flexia čísloviek nie je jednotná. Tvary dvá, dva, dve, trjé, tri, "stirjé, štiri sa vyskytujú v celom areáli, no popri tvaroch dvoch, dvom, troch, trom sa vykytujú aj tvary dvúch, dvúm, resp. třech, trém, štírem, štírech. Základná číslovka peť, pátí má tvary páťich, páťim. Osobitosťou je znenie číslovky šedom. 5. Slovesná flexia dolnotrenčianskeho nárečia. Slovesná flexia má hlavné znaky západoslovenských nárečí. Sloveso byt má v 1. os. sg. tvar som, 3. os. pl. tvar sú alebo su. Slovesá typu brať a padnúť v prítomnom čase majú rovnaké časovanie (bérem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú), ale sloveso rozumieť'má fíexiu osobitnú (rozumjém, rozumjéš, rozumejú). Niektoré zvláštnosti sa vyskytujú v enklávach. Taká je napríklad enkláva vzoru ňesém, ňeséš, nesú. V minulom čase /-ové príčastie sa končí na -/, -la, -lo, -H s čiastočnou unifikáciou (vedel, 228 e SLOVENSKÉ NÁREČIA vedela, robel, robila, pádel, palla). Od juhovýchodu do areálu presahuje zóna /-ového príčastia na -v (r obe v, robila, padev, palla). V podmieňovacom spôsobe býva relikt bieli, kebich popri bi som, kebi som. V 2. os. sg. popri bi si býva aj bis, kebis. Charakteristický je presah tvarov rozkazovacieho spôsobu choj, chojte. poj, pojte zo severu. Neurčitok má príponu -ť alebo -t (robiť, pjécť aj pjéciť. robit, pjéct, pjécit), ale známe sú aj tvary na -ťi, -ti (pjécťi, pjécti). V južnej časti areálu je dĺžka v neurčitkoch typu kričať, ležať (aj kričal, ležal). V juhozápadnej časti areálu pod vrchom Javorinou (na západ od Nového Mesta nad Váhom) je okrajový (podjavorinský) rajón s niekoľkými lokalitami, v ktorých nárečie má niektoré znaky susedných nárečí južného regiónu. Charakteristické sú napríklad stopy po dvojhláskách jé, vó (vjem, kvóri) ako v dolno-trenčianskom nárečí, no súčasne sú tu asibilované dz, c v takom rozsahu ako v susedných nárečiach južného regiónu (dzeci, cicho, ba aj na ploce, ale den, idete. kost). Za spis. ia a iu je á a ú (pátek, vác, lepšú). V nárečí sú len tvrdé spoluhlásky. Neutralizácia v -> / je obmedzená na začiatok slov (ftáci.fjom, ale spev. slivka). V mennej flexii nie sú výraznejšie odchýlky. V nom. pl. mužských substantiv je častá prípona -é (chlapi, ale rodzičé, braté, aj richtári, medvědi). Inštr. sg. ženských substantiv má tvar s dlhou príponou -ú (ze ženú). Z flexie čísloviek rajón zasahuje zóna tvarov dvúch, dvúm, ba aj trech, t r cm, tréma. V slovesnej flexii osobitosťou je zovšeobecnenie tvaru sis v 2. os. sg. od slovesa byť (mal sis povedal, aj ti sis tam nebol). L-ové príčastie má prípony -/, -la bez unifikácie ako v trnavskom nárečí (robil, robila, padil, palla, išil, išla). Neurčitok je na -t (robit, ícit, kláscit aj najcit, spis. nájsť). Rajón patrí do zóny s dĺžkou v neurčitku v prípadoch kričát, ležát (podľa toho aj kričal, ležal). HORNOTRENČIANSKE NÁREČIE 97. Areál hornotrenčianskeho nárečia sa rozprestiera v hornej časti stredného Považia. Patria do neho lokality na oboch stranách línie Dubnica — Žilina. Od západu a severozápadu ho obkľučuje chrbát severnej časti Bielych Karpát a Javorníkov. od východu južná časť hrebeňa Malej Fatry. Od areálu dolnotrenčianskeho nárečia ho oddeľuje pásmo izoglos. Medzi ne patrí napríklad izofóna ia proti á (viac || dtrenč. vác, robia || dtrenč. robá), ďalej asibilované dz, c proti d, t, (dzeci, cicho, idzece || dtrenč. deti, ticho, idete alebo deťi, ticho, ideťe), dl, dn proti //, nn (padla, jedna || dtrenč. palla, jenna). Z izomorf výrazná je napríklad prípona -ia proti -jé (bracia || dtrenč. bratji, bratji), -ovia proti -ovjé (sinovia || dtrenč. sinovjé), prípony -iam, -iach proti -ám, -ách (uliciam, uliciach || dtrenč. ulicám, ulicách), slovesná prípona -ia proti -ejú (v tvare rozumia || dtrenč. rozumejú) a i. Od susedného areálu turčianskeho nárečia ho oddeľujú reziduálne izoglosy (napr. rožeň, lokec || turč. ražeň, lakeť, ze ženu || turč. zo ženou, dobré || turč. dobruo, piatek || turč. piatok, déždž || turč. dážď, t. j. ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 229 e proti o, a za silný tvrdý &), ale aj mladšie izoglosy (napr. mäkkí || turč. mäkí, dzeci || turč. deti a ďalšie). 1. Rezíduá psl. základu slovenčiny v hornotrenčianskom nárečí. V nárečí je výrazná vrstva psl. rezíduí západoslovanského pôvodu, ktorú prekrýva mladšia vrstva psl. javov nezápadoslovanského pôvodu. Kompaktnosť výskytu psl. rezíduí západoslovanského pôvodu je narušená približne v takom rozsahu ako v dolnotrenčianskom nárečí. Neporušený zostal výskyt psl. skupiny dl, tl (šidlo, pľietla). Výskyt prípadov rot-, lot- (rožeň, rokita, rozparek alebo ruozparek, lokec, loňi a pod.) je narušený len malým počtom prípadov rat- (raždžie, raso-cha). No za pôvodné š (z psl. ch') je dnes iba s alebo ch (v tvaroch ženísi, macose popri macoche). Mladšia vrstva psl. rezíduí nezápadoslovanského pôvodu si však kompaktnosť zachovala. Patrí sem začiatočné /- (ihla), slabičné r, l v prípadoch typu krv, búcha (z bjcha proti blecha podľa gen. pl. blech), prípona inštr. sg. -om (chlapom), krátkosť v prípadoch krava, slama a i. Mladšia vrstva psl. rezíduí západoslovanského pôvodu je už čiastočne narušená. Tvary přivlastňovacích zámen sú nekontrahované (moja, moje, mojého) a za psl. jery sa sporadicky vyskytuje a (piatek, ven, ale mach, chrbát). 2. Vokalizmus hornotrenčianskeho nárečia. Vokalizmus nárečia má päť krátkych, päť dlhých vokálov a tri dvojhlásky (ich realizácia je neustálená, ale krátka)12. Vokály majú takúto štruktúru: a á ja o e ó é uo ie u i ú í Za spis. ä v nárečí je u (pata, maso). O enkláve výskytu ä na severozápade bude reč ďalej. Za spis. iu je ú (ľepšú). Vokalizmus svojou štruktúrou pripomína vokalizmus spisovnej slovenčiny, prípadne susedného areálu turčianskeho nárečia. Frekvencie niektorých vokálov nie sú však rovnaké (pórov, piatek, ven, ze ženu, dobré, spis. piatok, von, so ženou. turč. aj dobruo). V nárečí nepôsobí pravidlo o rytmickom krátení. To znamená, že dlhé vokály i dvojhlásky majú zvýšenú frekvenciu. Slabičné r, / môžu byť krátke i dlhé (krk, spŕchac, v[k). Slabičné /, /majú malú frekvenciu (vjk, pjní, ale duh. stúp, spis. dlh, stĺp). 12 So zreteľom na to hornotrenčianske dvojhlásky prepisujeme ako stredoslovenské dvojhlásky, teda znakmi ja, ie, uo. V iných západoslovenských oblastiach, resp. aj v časti východnej slovenčiny, pokladáme staré dvojhlásky za rozložené a prepisujeme ich znakmi jé, vó (napr. v dokladoch z dolnotrenčianskej oblasti) alebo je, vo (napr. v dokladoch z okrajov východnej slovenčiny). Znakmi ia, ie, uo napokon označujeme dvojhlásky aj v pomedznom východoliptovskom areáli. 230 • SLOVENSKÉ NÁREČIA 3. Konsonantizmus hornotrenčianskeho nárečia. Konsonantizmus nárečia má takúto štruktúru: P b f v m r k g ch h t d n i ň ľ c dz s z č dž š ž V štruktúre konsonantizmu sú len mäkkostné páry n — ň, l — /'. Mäkké ň, ľ majú približne takú frekvenciu ako v spisovnom jazyku. Za spis. d, ť je dôsledne dz, c (dzeci, cicho, idzece, robic, kose), t. j. v nárečí je úplná asibilácia. Kedže je zachované aj reziduálne dz, c (sadze, svieca, noc), konsonanty dz, c majú v nárečí vysokú frekvenciu (iba predložka medzi sporadicky znie medi). Osobitné prípady sú kej, buj, choj, chojce a pod. (spis. keď, bud, chod, choďte). Znelostná neutralizácia je dôsledná (zrazic, zložic, s lat kí, knodjxorí). Neutralizácia v -+/sa však nerealizuje rovnomerne. Prevažne je obmedzená na začiatok slov (ftáci, fjom, ale hnev, slivka), miestami je však dôsledná (j'táci, fjom, hňef, slifka). Sporadicky sa vyskytuje aj realizácia typu ch „komore, ale aj h_mešce. Zo zdvojených konsonantov je ustálená len staršia vrstva (mäkkí, precea, vaččí, ale padla, jedna, maso). Osobitosťou je výskyt zdvojeného jj v tvaroch stojja, bojja sa (spis. stoja, boja sa), ale mojého, tvojého. Za spis. skupiny šť, žď)e zápslov. šč, ždž. Za spis. chc- je sc- (scem). Začiatočné skupiny čr-, čer- sú ustálené. 4. Menná flexia hornotrenčianskeho nárečia. V mennej flexii sa tvrdé a mäkké paradigmy odlišujú výraznejšie ako v dolnotrenčianskom nárečí. Vyjadrovanie gramatickej kategórie životnosti je však v oboch nárečiach rovnaké (pórov. ak. pl. zajacov, zajacuov proti stredslov. zajace). Flexia substantiv má niektoré osobitosti. V gen. sg. mužských substantiv je ustálený tvar gazdu, v nom. pl. sú prípony -i, -ia, -ovia (chlapi, hracia, sinovia). V gen. pl. sú prípony -uov, -uof s enklávou prípony -uo (chlapuov, chlapuof chlapuo). Inštr. pl. charakterizuje viac prípon. V západnej časti je prípona -ima, vo východnej -oma (chlapima, chlapoma) a od juhu presahujú tvary na -z, -ma (s chlapi, koňmo). Vo flexii ženských substantiv reliktně tvary v dat. a lok. sg. typu ruce, noze, macose ustupujú tvarom ruke, nohe, macoche. V pluráli sa udržuje rozdiel medzi tvrdými a mäkkými vzormi (pórov, ženi, žien, ženám, ženách, ulice, ulíc, uliciam, uliciach). V gen. pl. vyššiu frekvenciu má prípona -í (býva žení, rukí), ale ihiel, hrušiek popri ihél, hrušék s enklávou tvarov ihál, hrušák. ba aj hrušiak (p. ďalej). V inštr. pl. je podobný stav ako pri mužských substantívach (ženima, ženoma, od juhu ženámá). Mäkké a tvrdé vzory sa výraznejšie odlišujú aj pri substantívach stredného rodu (mestá, miest, mestám, ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 231 mestách, srccia, sŕc, srcciam, srcciach). V nom. a ak. sg. častejšia je však prípona -o {mesto, srcco, pleco, vajco). Na seba upozorňujú enklávy, resp. zóny relikt-ných tvarov mestom, mestoch (s presahom zo severu). V gen. a inštr. pl. je podobný stav ako pri paradigmách ženského rodu (miest, polí, jadér, šidél s enklávou jadár, šidál, resp. mestoma, mestima, mestá/na). Aj v adjektívnej fiexii sa udržujú rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi (dobré, dobrého, dobrému, cudzie, cudzieho, cudziemu atď.). Vo fiexii zámen prevažujú zápslov. tvary (napr. já, mňa, ma, se mnú, s tebú, ona, jéj, ju i hu, ich, ale uon, ďalej mojého, t voje ho atď. Niektoré tvary zámen nie sú jednotné. Napríklad zónu tvarov tohto, tomu od severu narušuje zóna tvarov t e ho, ternu. V nom. pl. na juhu sú tvary te, ie (ženi, stromi), na severe tí (ženi, stromí). Vo fiexii čísloviek sú niektoré osobitosti. Ustálené sú tvary dvaja, dva, dve, tria, tri, štiria, štiri, ďalej dvoch, dvom, troch, trom, štiroch, štirom. V inštr. sú tvary dvoma, troma, ale popri štiroma sú aj tvary štirma s enklávou "stirima. Číslovka päť má znenie pac i pec, preto popri tvaroch piaci sú známe aj tvary pieci (o pieci, s pieci, ale aj pecoma). 5. Slovesná flexia v hornotrenčianskoni nárečí. Slovesná flexia v prítomnom čase má znaky flexie západoslovenských nárečí, ale niektoré vzory majú bližšie k fiexii susedného turčianskeho nárečia, resp. k fiexii spisovnej slovenčiny. Napríklad ustálený je vzor berem, bereš, berú, padnem, padneš, padnú, ale vzory robiť, resp. trpieť a rozumieť nesplynuli (pórov, trpím, trpíš, trpia, rozumiem, rozumieš, rozumejú). Charakteristické sú aj paradigmy vraciam, vraciaš, vracajú, viem, vieš, vedzia. V minulom čase /-ové príčastie má prípony -/, -la so zónou širšej unifikácie (robel, robela) alebo obmedzenej (robel, robila), resp. bez nej (na severe robil, robila). Iné paradigmy majú /-ové príčastie zápslov. (ňiesel, niesla, pádel, padla). Od slovesa byť z juhu areál zasahuje tvar bul, bula. Inde je iba bol, bola. Zvláštnosťou sú tvary rozkazovacieho spôsobu buj, bujme, choj, chojme s presahom z juhu. Neurčitok má príponu -c, sporadicky -ci (robic, vedzec, vľiesc i vľiesci). 98. V severozápadnej časti areálu hornotrenčianskeho nárečia je vnútorne členený okrajový rajón (pri Puchové a medzi Púchovom a Bytčou) s niekoľkými osobitosťami. V severnej časti vo vokalizme je vokál ä približne v takej distribúcii ako v susednom turčianskom nárečí (päta, mäso, žriebä, ale aj zarábäc, staväc, ba aj gäce). Diftongy ia, ie, najmä uo majú tu širšiu i ustálenejšiu distribúciu (viac, miera, nuož, buob, muože, inde bob, bôb, môže). Vokalizmus má teda v tejto časti rajónu štruktúru podobnú štruktúre turčianskeho nárečia (s párom a — ä, p. kap. 105). V mennej fiexii je niekoľko osobitostí, ktoré tvoria menšie enklávy a do rajónu presahujú z menších zón. Takou enklávou je napríklad výskyt inštr. sg. typu ženum. Charakteristický je tvar gen. pl. s príponou -uo (chlapuo) a tvar inštr. pl. s príponou -ima (chlapima, ženima aj štirima). 232 • SLOVENSKÉ NÁREČIA Upozorňujú na seba aj reliktné tvary v dat. pl. mestom a menšia zóna tvaru lok. pl. mestoch. V južnej časti rajónu zvláštnosťou sú najmä tvary gen. pl. typu jamák, ale aj zahradák, hrušák i hrušiak, oviac, podobne jadár, hrozán. V zámennej flexii známe sú tu tvary hích, hím popri ich, im. Zo slovesnej flexie pozoruhodná je enkláva tvaru jesú v 3. os. pl., resp. záporu neje som v 1. os. sg., ďalej enklávy tvarov rozumia, scia (inde rozumejú, scú). L-ové príčastie má príponu -/ (v južnej časti rajónu je tvar ňiasel), -la, -//. neurčitok -c. Pomedzné areály DO L N O RYS U C K É NÁREČIE 99. Areál dolnokysuckého nárečia sa rozprestiera na oboch stranách rieky Kysuce v jej južnej polovici. Patria do neho lokality na širšom okolí Kysuckého Nového Mesta. Z jazykového hľadiska areál je vnútorne značne diferencovaný. Stretávajú sa v ňom izoglosné zóny smerujúce z areálu hornotrenčianskeho a turčianskeho nárečia, ale aj z pomedzia od severu. Vnútri areálu je niekoľko enkláv a rajónov. 1. Jadrom areálu dolnokysuckého nárečia je rajón výskytu len krátkych vokálov a, o — e, u — /. Po diftongoch sú tu stopy ja, je, vo (pjatek, vjera, kvofi). V západnej časti je rajón s krátkym i dlhým vokalizmom a so stopami po diftongoch jé, vó (viera, kvóň). Zvláštnosťou je dlhé é a á s osobitnou distribúciou. Po perniciach a po r, s, z je dlhé é {pětek, robě, nose, vozé, vare), po iných spoluhláskach je dlhé á (kričá, začátek, ľudá). Konsonantizmus dolnokysuckého nárečia je značne nejednotný. Východnú časť zasahuje zóna s mäkkostnými pármi t — ť, d—d, n — ň, l — /'(detí, ticho, idete, kosť, miestami aj ťeraz, deska). Do južnej časti areálu zasa presahuje zóna s asibilátami dz, c za d, ť v takom rozsahu ako v hornotrenčianskom nárečí (dzeci, cicho, idzece, kose). Miestami sú enklávy len s tvrdými spoluhláskami vrátane d, t, n, l, resp. u za tvrdé / (leto, lipa, buato, maua od Kysuckého N. Mesta na východ). Znelostná neutralizácia je úplná. Neutralizácia v -* / sa však realizuje nerovnomerne. V areáli sa stretajú zóny s dôslednou realizáciou a s realizáciou iba na začiatku slova (fčeraj'jom, hňef, sľifka || juhových. f čer a. f_ tom. hnev, slívka). Osobitosťou je výskyt neutralizácie typu ch _ poli a podľa toho aj h_mesťe. Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú. 2. Ani flexia nárečia nie je jednotná. V nom. pl. mužských substantiv sú prípony -/ (chlapi), na juhových. -ja (braťja, ludja), -ovja (sinovja), na záp. -ová popri -ové (sinová, sinové). V gen. pl. popri prípone -ov sa miestami ustálila prípona -och ako v lok. pl., takže paradigmu charakterizuje vnútroparadigma-tická unifikácia (chlapi, chlapoch, chlapom, chlapoch). Vo flexii ženských sub- ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 233 stantív v dat. a lok. sg. prevládajú reliktně tvary ruce, noze, macose, v juhových. časti však narušujú ich výskyt tvary ruke, nohe, macoche. V inštr. sg. je tvar ze ženu s enklávou ze ženum. Zvláštnosťou sú tvary v gen. pl. typu ružich, koscich, ba popri tvaroch typu žjen bývajú aj tvary ženoch. V adjektívnej flexii sa odlišujú tvrdé a mäkké vzory (pórov, dobrého, dobrému alebo dobrého, dobrému, dobrej, ale predňjeho, predňjemu, predňjej). V nom. a ak. sg. pre stredný rod je zápslov. tvar dobré alebo dobre (v stred. slov. dobruo). V zámennej flexii prevládajú zápslov. tvary (s tebu, se mnu, teho, ternu a pod.). Vo flexii čísloviek sú zasa stredslov. tvary (dvaja, traja alebo trja, štirja, pjatí, pjaťich, vjuhozáp. častipjaci, pjacich, na záp. péci, pécich). Slovesná flexia má znaky zápslov. flexie (napr. ňesem, ňeseš, ňese, ňesu, ale rozumjem, rozumješ, rozumja). V 3. os. pl. sú prípony -ja, -ú, -é (robja, robá, robe) a krátka prípona -u (ňesu). Do južnej časti presahuje z turčianskeho nárečia tvar 3. os. pl. chcja (inde je chcú alebo chcú). V tejto časti je pozoruhodná enkláva tvarov od slovesa byť: som, jesi, jest, jesme, jesťe, jesú. L-ové príčastie má prípony -/, -la, -H alebo -u, -ua, -li s unifikáciou (robel, robela alebo robeu, robeua). Osobitosťou sú tvary neurčitku kričiť, misľiť, trpiť (podľa robiť). HORNOKYSUCKÉ NÁREČIE 100. Areálom hornokysuckého nárečia je územie povodia horného toku Kysuce v línii od Čadce na západ k moravsko-slovenskej hranici a na severozápad k poľským hraniciam. V nárečí sa odráža jeho kontakt s dolnokysuckým nárečím, s nárečiami moravsko-valašskými a goralskými. 1. Vokalizmus hornokysuckého nárečia tvoria len krátke vokály. Ich inventár však nieje celkom totožný s inventárom vokalizmu dolnokysuckého nárečia. Na rozdiel od tohto nárečia v hornokysuckom nárečí nie sú stopy po diftongoch (je tu napr. vera, nož, väcej). Okrem toho je tu vokál ä a vokál y zadnejšej realizácie. Pred pernicou m alebo po nej namiesto e býva zadnejší fonetický variant a (o dohrám, robima). Vokalizmus v hornokysuckom nárečí má takúto štruktúru: a ä o [o] e u [y] i Vokály v hranatých zátvorkách sú fonetické varianty. V porovnaní so spisovným jazykom vokál ä má väčšiu frekvenciu, pretože býva aj za spis. ia (mäki, päta, prädza, päty, mäd, spis. mäkký, päta, priadza, piaty). Vokál y sa vyskytuje aj po dz, c (medzy, fšecy), ak nie sú mäkké. No po k, g za y býva i (pórov, dobry, ale mäki). Pre konsonantizmus nárečia je charakteristický výskyt asibilovaného dz, c za ď, ť (dzecy, dzesac, cycho, kose). 234 • SLOVENSKÉ NÁREČIA Asibilované dz, c sa stupňom mäkkosti prispôsobovalo stupňu mäkkosti trených sykaviek. Takto v rámci areálu vznikli rajóny s tvrdým dz, c i s tvrdým z, s, s mäkkým dž, c a s mäkkým š, é (džeči, ticho: seno, zima) a rajón s veľmi mäkkým dž, č a s veľmi mäkkým š, ž (džeči, čicho: seno, zima). Neutralizácia v -> / sa v nárečí realizuje dôsledne (fčera, hňef, slífka). 2. Niekoľko osobitosti je v mennej i slovesnej flexii. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je ustálený tvar gazdy, v inštr. sg. bratem (bratdm). V nom. pl. sú prípony -i, -e, -ove (chlapi, brače, ľudže alebo brače, ľudže, synove). Gen. pl. má príponu -of, ale aj -och (synofi synoch). Osobitosťou je prípona -ach v lok. pl. (synach, domach, časach). Flexi u ženských substantiv v singulári charakterizujú reliktně tvary v dat. a lok. (ruce, noze, macose), inštr. má príponu -u (ze ženu) s enklávou tvaru s príponou -um (ze ženum). V dat. pl. je prípona -om, lok. pl. -ach, v inštr. pl. -ami (pl. ženy, žen, ženom, ženách, ženami). Adjektívna rlexia je jednotná (dobry, dobrého, cudzy, cudzeho atď.). V lok. sg. je tvar o dobr dm. Flexia zámen a čísloviek sa v zásade neodlišuje od rlexie dolnokysuc-kého nárečia. Zvláštnosťou je tvar osobného zámena jo (za spis. ja), ale mna, ma, se mnu. Ustálené sú tvary co, čeho, čemu, teho, ternu, o tdm, pl. ty atď. Vo flexii čísloviek tvar štero má funkciu tvaru štyria. V inštr. je tvar štyrima, päcima. V slovesnej flexii v 1. os. sg. je prípona -m. v 1. os. pl. prípona -ma alebo -ma (robima, robimd). Sloveso byť má v prítomnom čase tvary sam alebo sam, ješ, jest, zmd alebo zrna, ste (sče), su. L-ově príčastie má príponu -/ (robil, robila), ale rozšírené sú aj tvary bez -/ (typu spad, prines). Od byťl-ové príčastie je byl, byla. Neurčitok má príponu -c. -č alebo -č. Z knižných publikácií o západoslovenských nárečiach uvádzame Atlas slovenského jazyka I—IV /102/, R. Krajčovič /125/, I. Ripka /T32, 133/, zo štúdií E. Gašinec /159/, A. Habovštiak /19/, A. Kellner /164/, R. Krajčovič /42, 169/, J. Mlacek /173], J. Nižňanský /174/, K. Palkovič /176, 177, 178/, E. Pauliny /75/, I. Ripka /181/, A. Rýzková ,'183/, J. Sabršúl /184, 185/ a L. Šimovič/186, 187/. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA STREDOSLOVENSKÝ MAKROAREÄL 101. Priestorom stredoslovenského nárečového makroareálu je centrálne územie Slovenska. Na západe je ohraničený východným úpätím Považského Inovca a hrebeňom Malej Fatry, na severe východnou časťou Slovenských Beskýd a západným horstvom Vysokých Tatier, na východe líniou vedenou horným tokom Popradu k rozvodili Váhu a Hornádu, odtiaľ cez Slovenské Rudohorie k hornému toku Slanej a k Slovenskému krasu. Stredoslovenský nárečový makroareál dodnes výrazne charakterizujú počet- STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 235 né staršie i mladšie psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu popri psl. javoch západoslovanského pôvodu. Medzi staršie psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu patria prípady rat-, lat- za psl. ort-, oľt- (ražeň, lakeť a iné), / za psl. dl, tl (šilo, omelo), s za psl. ch' (dnes v nom. pl. typu ženísi). Starými psl. rezíduami sú akiste aj prípona -oni v inštr. sg. (chlapom), tvar sa v 3. os. pl. od byť (to sa naše kone) a prípona -mo v 1. os. pl. (typ robímo dnes v južnej časti makroare-álu). Medzi mladšie psl. nezápadoslovanské rezíduá patrí napríklad začiatočné /- (napr. v slove ihla), slabičné r, l v prípadoch krv, sĺz, striednica o za silný tvrdý b (piatok, von), osobitosti po kontrakcii (v tvaroch ženou, dobruo), krátkosť v slovách typu krava, slama, breza, sila, dĺžka v nom. a ak. pl. mestá a i. z psl. javov západoslovanského pôvodu uvedieme aspoň zachované začiatočné kv-, gv-, dnes ä v- (kvet, hviezda), neprítomnosť epentetického ľ (kúpa, postavenie), dz, c za psl. di, ti, kt (medza, svieca, noc). K psl. nezápadoslovanským rezäduám treba dodať, že niektoré z nich sa v stredoslovenskom makroarcáli ešte dnes vyskytujú na starom kompaktnom území, iné v modifikovanom (zúženom alebo rozšírenom) priestore. Smery izoglos týchto psl. rezíduí dodnes tvoria izoglosné hraničné pásmo na západe i na východe stredoslovenského makroareálu. Funkciu hraničnej izoglosy má napríklad izoglosa rat-, lat- v prípadoch ražeň, lakeť (ražeň, lakeť'jj rožen, loket, rožeň, lokec na západe i na východe). Prípady rázporok, rázvora, najmä však rakita, rasocha a ráždia (rázporek, ráždží, ráždžjé a pod.) majú dnes rozšírené zóny výskytu na západ i na východ (juhovýchod). Ďalej sem patrí izoglosa / proti dl, tl dnes so zúženou zónou výskytu (šilo U šillo, šidlo na západe i na východe), izoglosa s za psl. ch' proti š alebo ch dnes v nom. pl. s rozšírenou zónou výskytu (Česi jj Češi na západe. Česi || Čechi na východe). Z mladších psl. nezápadoslovanských rezíduí, ktorých izoglosy majú dnes hraničnú funkciu, uvedieme izoglosu striednice o proti e za silný b (piatok jj pátek, piatek na západe, piatok jj pjatek na východe), ďalej izoglosu prípony -ou proti -ú, -u vo flexii ženských substantiv (ženou jj ženu, ženu na západe, ženou [| ženu na východe), izoglosu prípony -uo proti -é, -e v adjektívnej flexii (dobruo, dobro jj dobré na západe, dobruo, dobrua || dobre na východe). K týmto reziduálnym izoglosám sa radia izoglosy slovesnej tematickej morfémy -ie- proti -e- (berieš j| bereš na západe i východe), prípona v nom. a ak. sg. -ia proti -/, -jé, -ie, -e (zdravia jj zdraví, zdravjé, zdravie na západe, zdravia \\ zdravé na východe). K týmto reziduálnym izoglosám sa dnes pridružujú niektoré historické izoglosy. Taká je napríklad izoglosa zóny pôsobenia pravidla o rytmickom krátení (dáva |j dává na západe, dáva \\ dava na východe), ďalej izofóna fonetického variantu -u proti -v alebo -/ (hňeu jj hnev, hňef na západe, hňeu jj hňef, hňif na východe), mäkkého ď, ť proti d, t alebo dz, c (deň || dzeci, deti na západe, deň || dzeci na východe), izomorfa prípony -e proti -ov, -uo, -och v ak. pl. vo flexii 236 • SLOVENSKÉ NÁREČIA mužských substantiv (zajace || zajacov, zajácuo na západe, zajace || zajacoch na východe), izomorťa prípony -om proti -ém, -im v lok. sg. v adjektívnej flexii (o dobrom || o dobrém na západe, o dobrom \\ o dobrim na východe), izomorfa prípony -ho proti -ého, -eho vo flexii přivlastňovacích adjektiv (bratouho |j brato-vého na západe, bratouho || bratoveho na východe) a iné. Napokon hraničnú funkciu majú aj niektoré izolexy. Také sú napríklad izolexy ľiace jj zápslov. oprati, šechtár, žochtár || zápslov. hrotok, mačka || zápslov. kočka, mládza || zápslov. otava, teraz || zápslov. ščúl, fčúl, tuční || zápslov. tlstí, resp. dedina jj výchslov. valal, ňebožiec || výchslov. švider, žriebä jj výchslov. hača, jarabica || výchslov. kuropka, oblok jj výchslov. oblak, nechať, nahať\\ výchslov. zochabic a iné. Niektoré zóny psl. mladších reziduálnych javov nezápadoslovanského pôvodu presahujú do susedného západoslovenského a čiastočne aj východoslovenského makroareálu. Napríklad reziduálna izoglosa začiatočného i- v slove ihla, slabičné r, l v prípadoch typu krv, sĺz, inštr. sg. s príponou -om, krátkosť v slovách typu krava, slama, kvantita v tvare typu mestá (proti záhor. jehua, kref, chuapem, kráva, suáma, mjestä) ohraničujú zóny, ktoré siahajú až po úpätie Malých a Bielych Karpát. Začiatočné /- (v slove ihla) presahuje aj do východoslovenského makroareálu. Podobný presah majú aj izoglosné zóny mladších historických stredoslovenských javov. Taká je napríklad zóna dvojhlások ia, uo, ie na severe, neutralizácia v /'na začiatku slov (ftáci, fjom, ale hnev, slívka z pôvod, hňeu, sľiuka), zóna slabičného r, l v prípadoch dlh, tik, zóna príčastia na -v (padóv z pôvod, padóu a to z padol) a i. Makroareál stredoslovenských nárečí sa člení na dva nárečové regióny (regionálne areály), na severozápadný a juhovýchodný región. SEVEROZÁPADNÝ REGIÓN STREDOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 102. Severozápadný región stredoslovenských náreči od juhovýchodného regiónu oddeľuje línia smerujúca od Štiavnických vrchov a Javoria horstvom Slovenského rudohoria až po horný tok Slanej. Vyskytujú sa v ňom všetky psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu, o ktorých bola reč v predchádzajúcej kapitole. Kompaktnosť prípadov rat-. lat-(ražeň, rak i ta, rázporok, lakeť, lani atď.) je výraznejšie narušená azda zovšeobecnením predpony roz- (dnes je napr. rozdeliť, ale pri Skýcove je vrch Razdel). Psl. / za dl, tl má dnes zmenšenú izoglosnú zónu (v turč. nárečí je šidlo, močidlo), psl. s (z pôvod, ch') sa v plnom rozsahu vyskytuje iba v nom. pl. typu ženísi (v dat. a lok. sg. sú tvary muche, macoche). Kompaktnosť výskytu si však dobre zachováva tvar sa v 3. os. pl. od slovesa byť, ďalej tvary po kontrakcii ženou, dobruo a napokon aj o a charakteristické a (á) za silný & (piatok, von, mach, STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA a 237 dážď). Ustálená je aj prípona -om v inštr. sg. vo ŕlexii substantiv mužského rodu (typ chlapom, hadom). Od juhovýchodného regiónu ho dnes oddeľuje pásmo hraničných izoglos, ktoré sa v smere od východu na západ vejároví to rozptyľuje. Za najstaršiu sa pokladá izomorfa -me proti -mo v 1. os. pl. (robíme |j juž. robímo). Mladšie sú napríklad izofóny ia proti ei, á (piatok || i peľ. peitok, gem. pálok), uo proti ó, ua (kyoň || i peľ. kôň, gem. kuaň),ie proti é,ia (viera || i peľ. vera, gem. viara) a i. Charakteristická je hraničná izoglosa krú |j juž. km. Z hraničných izomorf uvedieme aspoň tvary ruki || juž. ruke v gen. sg., ruke || juž. ruki v dat. a lok. sg., dobrieho || juž. dobrího, ten || juž. tot. Severozápadný región stredoslovenských nárečí sa člení na sedem základných areálov a päť pomedzných areálov. Charakterizujú ho viaceré presahové i uzavreté zóny, vnútorné rajóny i enklávy osobitných javov vnútri základných areálov. Medzi základné areály tohto regiónu patrí areál dolnooravského, stredooravského, turčianskeho, liptovského, zvolenského, hornonitrianskeho a tekovského nárečia. Za pomedzné areály pokladáme na severe areál hornooravského nárečia, na západe areál bánovského a topoľčianskeho nárečia a na východe areál slánského a podtatranského nárečia. Základné areály DOLNOORAVSKÉ NÁREČIE 103. Areál dolnooravského nárečia je časťou väčšej oblasti oravských nárečí, ktorá sa rozprestiera na oboch stranách rieky Oravy bez povodia jej horného toku. Na západe ju ohraničujú horské výbežky východnej časti Slovenských Beskýd a na východe svahy západného horstva Vysokých Tatier. Areál dolnooravského nárečia sa nachádza v priestore dolného toku Oravy ohraničenom severnými výbežkami Malej Fatry na západe a Veľkej Fatry na východe. Patria do neho lokality v širšom okolí Dolného Kubína. Dolnooravské nárečie na severovýchode susedí s areálom stredooravského nárečia. Jazykovú stavbu oboch nárečí charakterizujú početné diferenčné osobitosti, preto ich pokladáme za samostatné areály. V severnej časti oravskej nárečovej oblasti sa nachádza ešte jeden nárečový areál, ktorý pre niektoré osobitosti spôsobené kontaktmi s goralskými a poľskými nárečiami pokladáme za pomedzný (o ňom v kap. 110). Izoglosná hranica medzi dolnooravským a stredooravským nárečovým areálom je pomerne výrazná. Tvoria ju napríklad izofóny ä proti e (päta |j stredor. peta), ä proti é. á (pá tok, zač ä tok \\ stredor. pétok, začátok), variant -u proti -/' (hňeu || stredor. hňef), izomorfy prípon -ä, -ovä proti -é, -ové (rodiča, sinová \\ 238 • SLOVENSKÉ NÁREČIA stredor. rodičé, sinové), tvarov mňa, tébä || stredor. mňe, tebe, dvaja || stredor. dvorne, sa || stredor. sú v 3. os. pl. (vo východnej časti). 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v dolnooravskom nárečí. V dolnooravskom n á reč i sa stredslov. rezíduá psl. nezápadoslovanského pôvodu vyskytujú v takom rozsahu ako v iných stredoslovenských nárečiach. Rozšírené sú takmer všetky známe prípady rat-, lat- v stredoslovenskom makroareáli (ražeň, rázporok, rázpin, lakeť, lani atď.), je tu / za psl. dl, tl (v prípadoch šilo, omelo), v nom. pl. s za psl. cti (ženísi). Iba výskyt tvaru sa v 3. os. pl. je miestami narušený enklávami tvaru sta (to sta naše kone). Kompaktne sa však vyskytujú prípady ihla, krú, tvary s chlapom, zo ženou, dobruo, vokál o za silný & (pätok, von). 2. Vokalizmus dolnooravského nárečia. Vokalizmus tohto nárečia sa vyznačuje vokalickým reliktom dlhého otvoreného ä. Má takúto štruktúru: a ä á ä o e ó é uo ie u i ú í Vokály ó, é sú spravidla v novších slovách. Vokál ä má väčšiu frekvenciu i distribúciu ako v spisovnej slovenčine (pórov. päta, mäso, čäs, präsä, ťä, räd, spis. päta, mäso, ale čas, prasa, ťa, rad). Vokály o, e, u, i majú približne takú frekvenciu ako v spisovnom jazyku. Vokál á je za spis. ia (pätok, väc, začätok, robä, uľicách, spis. piatok, viac, začiatok, robia, uliciach). Za spis. iu v nárečí je ú (ľepšú, cudzú). Dvojhlásky uo.ie v nárečí majú len málo zvýšenú frekvenciu (pórov, kuoň, dobruo, dobr jeho, dobr jemu, cudzjeho, cudzjemu, spis. kôň, dobré, dobrého, dobrému, cudzie, cudzieho, cudziemu). V nárečí je krátke i dlhé slabičné r, l. Pôsobí v ňom pravidlo o rytmickom krátení v stredoslovenskom rozsahu. 3. Konsonantizmus dolnooravského nárečia. Konsonantizmus dolnooravského nárečia sa v zásade neodlišuje od konsonantizmu spisovnej slovenčiny. Má takúto štruktúru: p b f v m r j k g ch h t d n 1 ť ď ň r c dz s z č dž š ž Charakteristickou črtou konsonantizmu dolnooravského nárečia sú teda mäkkostné páry t — ť, d — d, n — ň, l — /'. Mäkké ť, d, ň, /'majú približne takú frekvenciu ako v spisovnom jazyku. Iba v malej enkláve na juhu (v nárečí Valaskej Dubovej) sa vyskytuje len tvrdé t, d, n, l. Osobitosťou je dnes už STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 239 sporadický výskyt reliktnej bilabiálnej (obojpernej) realizácie spoluhlásky v (woda, powedať, spew, t. j. speu). Znelostná neutralizácia je v nárečí dôsledná. Neutralizácia v —> / sa však obmedzuje na začiatok slov (fčera.fjom, ale hňeu, slinka). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú. V celom areáli sú ustálené skupiny ši, ž d (eší'e, hviždai). Na začiatku slov za spis. str- je skupina sr- (sreda, srebai, ba aj sriebro). 4. Menná flexia dolnooravského nárečia. Menná flexia nárečia je vcelku blízka fiexii stredoslovenských nárečí v severozápadnom regióne. Uplatňuje sa v nej gramatická kategória mužskej osoby (pórov. ak. pl. chlapou, ale zajace) a chýbajú tvary vokatívu. Aj diferenčné tvary po kontrakcii sú stredoslovenské (inštr. zo ženou, tvar dobruo, nom. a ak. sg. zdravia a i.). Vo fiexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdu, v nom. pl. prípony -i, -'á, -ov'ä (chlapi, rodiča, sinová). Gen. pl. má príponu -ou, inštr. pl. prípony -í, -mi, -amí (s chlapi, s koňmi, z gazdami). Vo fiexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú tvary ruke, nohe, macoche, v inštr. sg. tvary ženou, ulicou. V gen. pl. sú tvary žien, ihiel s presahom tvaru ihál z areálu turčianskeho nárečia. Vo fiexii substantiv stredného rodu charakteristický je tvar nom. a ak. sg. zdravä (spis. zdravie). Zvláštnosťou je paradigma lista, lísťäťä, lísťäťu (podľa ďieučä). V celej fiexii substantiv sa zachovávajú rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi (pórov. ženi, ženám, ženách, ulice, ulicám, ulicäch, mestá, mestám, mestách, srcä, srcám, srcäch atď.). Flexi u adjektiv charakterizuje stredoslovenská unifikácia. Paradigme dobrí, dobruo, dobrieho, dobriemu, o dobrom, dobrá, dobrej, dobrú, s dobrou zodpovedá paradigma cudzí, cudzuo, cudzieho, cudziemu, o cudzom, cudzá, cudzej, cudzú, s cudzou. Flexia přivlastňovacích adjektiv má tiež stredslov. tvary (bratou, bratouho, bratoumu atď.). V zámennej fiexii v dolnooravskom nárečí sú tvary ja, mňä, mä, so mnou, ťebä, ťä, s tebou, ďalej ten, toho, tomu (s presahom tvarov t eh o, ternu zo severu), o tom, tvoj, tvojho, tvojmu, o tvojom atď. Zámená čo, kto, ktorý, všetci majú podoby čuo, chto, chtori, šeci. Vo fiexii čísloviek sú tvary dvaja, dva, dve, dvoch, dvorná, v enkláve dvoma, traja, tri, troch, trom, troma i troma, štirä, štiroch, päťi, päťich atď. 5. Slovesná flexia dolnooravského nárečia. Aj slovesná flexia je blízka fiexii stredoslovenských nárečí severozápadného regiónu. Sloveso byť má v 1. os. sg. tvar som, pl. zrne. V 3. os. pl. je stredslov. tvar sa, miestami jesú, ba v enkláve sa vyskytuje aj tvar sta. Slovesá niesť, tiecť i umrieť v prítomnom čase majú stredslov. tematickú morfému -ie- (nesiem, nesieš, nesie atď.). Podobne aj sloveso rozumieť (rozumiem, rozumieš, ale rozumejú). V 3. os. pl. sú prípony -ä, -ú (robá, nesú). L-ové príčastie má prípony -u, -la, -ľi (robiu, robila, robili, ňiesou, ale ňesla, ňesľi, bou, bola, boli). Od slovesa jesť l-ové príčastie má formu jeu, 240 • SLOVENSKÉ NÁREČIA jedla. Neurčitok má príponu -ť (robiť, kričať, rozumieť, krásť, prepásť, ba aj sasť si, spis. kradnúť, prepadnúť, sadnúť si). STREDOORAVSKÉ NÁREČIE 104. Areál stredooravského nárečia sa rozprestiera v centre oravskej nárečovej oblasti v pásme smerujúcom od západných svahov západnej časti Vysokých Tatier až po horný tok Oravy. Na juhu susedí s areálom dolnooravského nárečia, na severe s pomedzným areálom hornooravského nárečia. O izoglosnej hranici na pomedzí s dolnooravským nárečím už bola reč (p. kap. 103). Izoglosná hranica s hornooravským areálom je dosť výrazná. Tvoria ju napríklad izofóny e proti a, ja (peta || horav. pjata), é proti a, ja (pétok || horav. pjatek), dlhé vokály proti krátkym vokálom (dáva, cudzú, dobrí || horav. dav a. cudzu, dobrí), izomorfy prípony -uof proti -of, -om v inštr. sg. (ženuof\\ horav. ženof, ženom), prípon -ám, -ách proti -om, -och vo flexii ženských vzorov (ženám, ženách || horav. ženom, ženoch), tvarov tebe jj horav. ťebja, inštr. dvorné || horav. dvomja, ja som bol \\ horav. ja bol a iné. 1. Rezíduá vývinu psí. základu slovenčiny v stredooravskom nárečí. Psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu sa v stredooravskom nárečí vyskytujú v takom rozsahu ako v dolnooravskom nárečí, resp. v iných stredoslovenských nárečiach. Vyskytujú sa prípady rat-, lat- (ražeň, lakeť), l za psl. dl, tl (šilo, omelo) a v nom. pl. je s za psl. ch' (ženísi). Nekompaktný je však výskyt tvaru 3. os. pl. od byť. Vo východnej časti je tvar sú, v západnej sa popri jesú. Kompaktne sa však vyskytujú prípady ihla, krú, tvary s chlapom, zo ženuoj, dobruo, vokál o za silný b (pétok, von). 2. Vokalizmus v stredooravskom nárečí. V porovnaní s dolnooravským nárečím inventár vokálov v stredooravskom nárečí je menší. Má takúto štruktúru: a á o e ó é y o je u i ú í Vokály ó, é sa vyskytujú spravidla v novších slovách. Zo znázornenia štruktúry vyplýva, že v stredooravskom vokalizme nie sú vokály ä, á. Vyskytujú sa iba v enkláve v centre areálu (na okolí Krivej). V ostatnej časti areálu za ä je e alebo v niektorých prípadoch a (peta. m eso, prese i prasa). Za dlhé ä je dlhé é, ale býva aj á (pétok, robé, ukézať, ale začátok). Dvojhlásky uo, ie sa však vyskytujú v takom rozsahu ako v dolnooravskom nárečí. Za spis. iu je ú (cudzú). V náreči je krátke i dlhé slabičné r, l. Pôsobí v ňom pravidlo o rytmickom krátení (dáva, krátki aj súďa). STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 241 3. Konsonantizmus stredooravského nárečia. Konsonantizmus stredoorav- ského nárečia sa od konsonantizmu dolnooravského nárečia v zásade neodlišuje. Znázornenie štruktúry konsonantizmu je na s. 238. Charakteristický je výskyt mäkkostných párov t — ť, d — ď, n — ň, l — ľ. Sporadicky sa vyskytuje aj bilabiálna realizácia v (woda, spew, t.j. speu). Na rozdiel od dolnooravského nárečia neutralizácia v -»■ f v stredooravskom nárečí je dôsledná (fčera, fjom, hňef, sľifka, ba aj bratuof inštr. ženuof). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú. V nárečí sú skupiny šť, iď a na začiatku je skupina sr- (sreda, srebať). 4. Menná flexia stredooravského nárečia. Menná flexia tohto nárečia je blízka flexii dolnooravského nárečia, no je v nej niekoľko osobitostí. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdu. V nom. pl. flexia osobných mužských substantiv má tvary -i, -á, -ové (chlapi, bratá i ľudá, ale sinové), flexia neosobných substantiv má -/. -e (hadi, medvede). V gen. pl. je prípona -uof (sinuof) s enklávou prípony -ou (sinou). Inštr. má prípony -/, -mí, -amí. Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú popri tvaroch ruke, nohe, muche aj relikty ruce, noze, muse. Inštr. sg. má príponu -uof (ženuof, uľicuof). V gen. pl. sú tvary žien, ihiel, ale hrušiek i hrušek. V dat. a lok. sú tvary unifikované (ženám, ženách, uľicám, uľicách). V paradigmách substantiv stredného rodu v gen. pl. sú tvary miest, krídel i kríl, šidiel i šil. V dat. a lok. pl. popri tvaroch mestám, mestách v západnej časti sú tvary mestom, mestoch. V inštr. je prípona -amí. Flexia adjektiv je taká ako flexia dolnooravská (dobrí, dobruo, dobrieho, dobriemu, o dobrom, cudzí, cudzuo, cudzieho, cudziemu, o cudzom, dobrá, dobrej, z dobruof. Tak aj bratuof, bratouho, bratoumu, o bratovom, bratovo, bratova atd'.). V zámennej flexii sú tvary já, mne, me, tebe, so mnuof, s ťebuof, ten, teho, ternu, čuo, čo, čeho, čemu, chto, chtorí, šeci, šetki i šetkie. Flexia čísloviek má tvary dvaja, dva, dve, dvoch, dvom, inštr. dvorné, traja, tri, troch, trom, inštr. tromé, podobne štirmé, péťimé i páťimí. V enkláve v centre areálu s výskytom ä, ä sú dolnooravské tvary bratá, ľudá, sinová, uľicách, mňä, dvaja, dvoma a i. 5. Slovesná flexia stredooravského nárečia. Slovesná flexia sa od flexie dolnooravského nárečia v zásade neodlišuje. Sloveso byť má v 1. os. sg. tvar som, pl. zrne. V 3. os. pl. je tvar sa. V 3. os. pl. ostatných slovies sú prípony -é, -u (robé, ňesu). Slovesá niesť, umrieť i tiecť majú v prítomnom čase tematickú morfému -ie- (nesiem, nesieš, nesie atd'.). L-ové príčastie má prípony -/, -la, -ľi (robil, robila, robili, niesol, ale ňesla, ňesli, bol, bola, boli). Osobitosťou sú enklávy (napr. pri Zázrivej) minulého času s /-ovým príčastím rozšíreným o -ch (volalach, resp. 242 • SLOVENSKÉ NÁREČIA vouauaclh ale aj jach bol), infinitiv má príponu -ť{robiť, kričeť, rozumeť, prepadnúť, sadnúť, klásť). V enkláve v centre areálu s výskytom ä. ä sú tvary v 3. os. pl. robä, trpä. O hornooravskom pomedznom areáli pozri na s. 255. TURČIANSKE NÁREČIE 105. Areál turčianskeho nárečia sa rozprestiera na oboch stranách Turca od jeho horného toku po ústie do Váhu. Na západe ho ohraničuje hrebeň Malej Fatry, na východe hrebeň Veľkej Fatry. Areál z jazykového hľadiska, ale ani z hľadiska zemepisného nie je taký vnútorne diferencovaný ako iné základné areály stredoslovenského nárečového makroareálu. Od susedného areálu hornotrenčianskeho nárečia ho oddeľujú reziduálne i mladšie izoglosy. Z reziduálnych izoglos sem patrí napríklad r a t-, lat- proti rot-, lot- (ražeň, lakeť'i htrenč. r ožeň, lokec), prípona -ou v inštr. sg. proti -ú (zo ženou jj htrenč. ze ženů, ze ženu), striednica o za silný & proti e (piatok || htrenč. piatek), vokál ä proti a (päta P htrenč. pata). Z mladších izoglos je to k proti zdvojenému kk (mäki jj htrenč. mäkkí), prípona -ia v nom. a ak. sg. (zdravia \\ htrenč. zdravie, lok. sg. na -om proti -ém (o dobrom jj htrenč. o dobrém) a i. Od susedného areálu liptovského a zvolenského nárečia ho delia zasa izoglosy niektorých rezíduí západoslovanského pôvodu, ktoré presahujú do turčianskeho nárečia z hornotrenčianskeho nárečia. Z reziduálnych izoglos sem patrí zachované dl, tl (šidlo jj lipt.. zvol. šilo), z mladších izoglos prípony adjektívnych tvarov -ého, -ému proti -jeho, -iemu (dobrého jj lipt. dobrieho), nenáležité ä proti a (zarábaťi lipt.. zvol. zarábať) a iné. 1. Rezíduá psl. základu slovenčiny v turčianskom nárečí. V turčianskom nárečí sa psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu vyskytujú v takom rozsahu ako v ostatných stredoslovenských nárečiach v severozápadnom regióne. Kompaktne sa napríklad vyskytujú prípady r a t-, lat- (ražeň, rakita, rázvora, lakeť, lani atď.). s za psl. ch' (ženísi, sporadicky aj v tvaroch macose, po blse), tvar sa v 3. os. pl.. ďalej znenie ihla, krú, tvary s chlapom, zo ženou, dobruo, o za silný & (piatok, von), a za silný tvrdý i mäkký jer (mach, dážď, cesnak, ľan) a iné javy. Komplexnosť tejto vrstvy narúša výskyt skupín dl, tl v celom areáli (šidlo, ometlo). 2. Vokalizmus turčianskeho nárečia. Vokalizmus turčianskeho nárečia je veľmi blízky vokalizmu spisovnej slovenčiny tak inventárom, ako aj štruktúrou. Dnes má takúto štruktúru: a ä á ia o e ó é uo ie u i ú í ju — Vo vokalizme je teda vokál ä a diftongy ia, uo, ie, ju ako v spisovnej STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 243 slovenčine. Vokál ä má však vyššiu frekvenciu (pórov, päta, mäso, stavať, kŕmä, kameň, gäťe, spis. päta, mäso, ale stavať, kŕmia, kameň, gate). Za vokál ó'je dnes e len v malej enkláve (na okolí Turian}. Vyššia je aj frekvencia diftongu ie (pórov. dobrého, dobrému, ľetňieho, ľetňiemu, predňie, predňieho, predňiemu, v časiech, spis. dobrého, dobrému, letného, letnému, predné, predného, prednému, v časoch). V pozícii dvojhlásky ie pred -u býva fonetický variant io (typ diouča). Dlhé ó býva v zdomácněných slovách (sóda, móda). V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení vo väčšom rozsahu ako v spisovnej slovenčine (dáva, krátí, kŕmä, chvála, spis. dáva, kráti, kŕmia, chvália). Slabičné r, l môže byť krátke i dlhé, ale aj tvrdé a mäkké (v[k, gíh, spis. dlh). 3, Konsonantizmis turčianskeho nárečia. Aj konsonantizmus tohto nárečia je blízky spisovnému konsonanti/mu. Má takúto štruktúru: p b f v m r j k g ch h t d n 1 ť ď ň ľ c d/. s z č dž š ž V štruktúre konsonantizmu majú teda pevné miesto mäkkostné páry t — ť, d— d, n — ň, l— /'. Mäkké ť, d, ň, /'má približne takú frekvenciu ako v spisovnej slovenčine. Neutralizácia v /'je v nárečí obmedzená na začiatok slov (ftáci, fjom, ale hňeu, sľiuka). Iné znelostné páry sa neutralizujú dôsledne, a to aj pred sonórami (zraziť, zložiť, slatkí, knod^ horí). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú (mäkí, dení, preca, väčí, šidlo, padne, spis. mäkký, denný atď.). Skupiny šť, žd sú v nárečí ustálené. Zvláštnosťou sú skupiny gl-, kl- na začiatku slov za dl-, tl- (g[h, klklí, spis. dlh, tĺkli). Na začiatku slov je skupina str- proti stredslov. sr- (streda, stretnúť, strebať). 4. Menná flexia v turčianskom nárečí. Flexia podstatných mien je blizka flexii v spisovnej slovenčine. V paradigmách mužských substantiv sa odráža gramatická kategória mužskej osoby (pórov. ak. pl. chlapou, ale medvede). Po kontrakcii sa v tvaroch zachovávajú stredoslovenské osobitosti (napr. tvary zo ženou, nom. a ak. sg. zdravia, dobruo). Vo flexii mužských substantiv je len málo osobitostí. V gen. sg. je tvar gazdu, v nom. pl. sú prípony -i, -ia, -ovia (chlapi, braťia, sinovia). Osobitné tvary sú najmä v lok. pl. Popri prípone -och známa je aj prípona -ach a miestami aj -iech (chlapoch, ale vozach, koňach, domiech, časiech). Vo flexii ženských podstatných mien sa vyskytujú v dat. a lok. relikty ruce, noze, sporadicky macose popri tvaroch ruke, nohe, macoche, resp. aj rukí, nohí. Osobitosťou sú tvary typu zahrácťe. V gen. pl. okrem tvarov typu žien, ruží sa miestami vyskytujú aj tvary hruškou, dlaňou, zvláštne sú tvary vidál, maták a pod. Podobné tvary sú aj v gen. 244 • SLOVENSKÉ NÁREČIA pi. substantiv stredného rodu (miest, jadár, ale aj hroznou, srcou). V inštr. sú prípony -/, -ami, -ámi (s chlapi, chlapami, ženami). V južnej časti býva tvar z husima. Rozdiel medzi tvrdými a mäkkými paradigmami sa zachováva najmä v pluráli (ženám, ženách, uliciam, uliciach, mestá, mestám, polia, poliam atď.). V adjektívnej flexii sa udržiavajú tvrdé a mäkké paradigmy (dobrí, dobrého, dobrému, prední, predňieho, predňiemu, dobruo, ale cudzie, proti cudzuo v iných stredslov. nárečiach. Tvary přivlastňovacích adjektiv sú stredoslovenské (bratou, bratouho, bratoumu, bratova, bratovo, pl. bratovi, bratove). Zámennú ťlexiu charakterizuje iba niekoľko osobitných tvarov. Také sú napríklad tvary osobných zámen mä, ťebä, sebä, ona, hej, hu (popri nej, ju), ich. Inak ustálené sú tvary ten, toho, tomu, čo, čoho, čomu, muoj, muojho, muojmu atď. V pl. ukazovacích zámen sa odráža gramatická kategória mužskej osoby (// chlapi, ale té ženi, stromi). Osobitosťou je znenie zámen torí, šecia (spis. ktorý, všetci). Vo flexii čísloviek na seba upozorňuje od juhu presah zón tvarov dvúch, dvúm, dvúma a nich, trím, tríma, ale štiria, š t Íroch, štirom, pian, piaťich, piatim. V ostatnej časti areálu sú tvary dvaja, dva, dve, dvoch, dvom, traja, tri, trom, troch atď. 5. Slovesná flexia v turčianskom nárečí. Slovesná flexi a tohto nárečia má znaky fiexie ostatných stredoslovenských nárečí. Je blizka flexii spisovného jazyka. V 1. os. sg. prítomného časuje prípona -m, v pl. prípona -me. Od slovesa byť tvar 1. os. sg. je som, pl. zrne, v 3. os. pl. je tvar sa. V 3. os. pl. sú prípony -ia, -ä a spravidla krátka prípona -u (robia, kŕmä, beru). Slovesá typu brať a umrieť patria do iných paradigiem (beriem, berie, beru, ale umrem, umreš, umru), podobne aj slovesá trpieť a rozumieť. Sloveso rozumieť v 3. os. pl. má tvar rozumejú. L-ové príčastie má prípony -u, -la (robiu, robila, išiou, išla), v pl. -li (robili, išli). V podmieňovacom spôsobe sú tvary bi som, bi si, resp. bou bi som, boy bi si atď. Neurčitok má príponu -ť (robiť, ísť, vliecť, rozumieť, ale trpeť, padnúť). LIPTOVSKÉ NÁREČIE 106. Priestorom areálu liptovského nárečia je rozsiahla kotlina medzi Vysokými Tatrami a Nízkymi Tatrami v úseku od Veľkej Fatry v smere horného toku Váhu k Popradu. ízoglosná hranica so susedným areálom zvolenského nárečia je pomerne voľná, hoci na jej výraznejšie formovanie boli priaznivé zemepisné podmienky. Tvoria ju zväčša izoglosy javov, resp. ich zón. ktoré presahujú do areálu od juhu. Okrem izoglosy kru || zvol. krú patria sem najmä izomorfy ruki || zvol. ruke v gen. sg., ruke || zvol. ruki v dat. a lok. sg., vrchi || zvol. vrche v nom. a ak. pl., ďalej ulice || zvol. ulici v gen. sg., izomorfy adj. tvarov dobrieho || zvol. dobrího, dobriemu || zvol. dobrímu a iné. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 245 Areál nárečia vnútorne členia početné izoglosy, presahy zón zo susedných areálov i enklávy. Vcelku ho možno rozčleniť na západoliptovský a stredolip-tovský rajón. Vo východnej časti Liptova sa vyčleňuje osobitný areál, ktorý má charakter pomedzného areálu (o ňom v kap. 111). 1. Rezíduá psl. základu slovenčiny v liptovskom nárečí. Areál liptovského nárečia charakterizuje kompaktný výskyt všetkých psl. reziduí nezápadoslovan-ského pôvodu v stredoslovenskom makroareáli vrátane / za psl. dl, tí. Okrem / za psl. dl, tl (šilo, omelo) patria sem prípady rat-, lat- (ražeň, rakita, rasocha, lakeť, lani a ďalšie), s za psl. cti (m nom. pl. ženísi), tvar sa v 3. os. pl. (spis. sú), ďalej prípady ihla, krú, tvary s chlapom, zo ženou, dobruo, vokál o za silný s (piatok, von) a i. 2. Vokalizmus liptovského nárečia. Rozdiely vo vokalizme západoliptovské-ho a stredoliptovského rajónu spôsobuje vlastne iba presah izoglosnej zóny výskytu ä, ä do západnej časti Liptova z areálu dolnooravského nárečia. V časti západoliptovského rajónu priľahlej k dolnooravskému rajónu (ide o okolie Ružomberka) sú teda vo vokalizme páry a — ä, á — ä, resp. a — á, ä — ä. Keďže vo vokalizme tejto časti liptovského nárečia sú aj dvojhlásky uo, je, ju, možno povedať, že štruktúra vokalizmu je tu podobná ako v susednom dolnooravskom rajóne. Znázornenie štruktúry je na s. 238. Vo východnej časti západoliptovského rajónu a v celom stredoliptovskom rajóne nie sú vokály ä, d. Za vokál ä je tu e alebo a (peta, meso, žrjeba) a za ä dvojhláska ja. Okrem ja sú tu ešte dvojhlásky uo, je, ju (kuoň, mjera, cudzju). Vokalizmus v tejto časti liptovského nárečia má teda takúto štruktúru: a á la o e ó é uo ie u i ú ä iu — Táto štruktúra vzťahmi a inventárom komponentov zodpovedá štruktúre vokalizmu spisovnej slovenčiny s kodifikačným variantom výslovnosti vokálu ä ako e alebo a v substantivach stredného rodu (peta, žrjeba, žrjebaťa). Frekvencia krátkych i dlhých vokálov vrátane dvojhlások je približne rovnaká ako v spisovnom jazyku, azda s výnimkou je a uo (pórov, dobruo, cudzuo, dobr jeho, ľetňieho, spis. dobré, cudzie, dobrého, letného). V oboch rajónoch pôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dáva, krátki, ale miestami súdia) a vyskytuje sa krátke i dlhé slabičné r, /. 3. Konsonantizmus liptovského nárečia. V konsonantizme a jeho štruktúre nie sú väčšie odchýlky ani v jednom z rajónov liptovského nárečia. Vyskytujú sa len v enklávach alebo menších zónach. V západnom rajóne je napríklad menšia zóna bez mäkkého ľ (v širšom okolí Ružomberka). Tu sú teda tri mäkkostné páry / — ť, d — d, n — ň. V strednom 246 • SLOVENSKÉ NÁREČIA rajóne enkláva bez mäkkého /'je zasa v okolí Liptovského Mikuláša. Vcelku však prevažuje výskyt štyroch mäkkostných párov / — ť, d — d, n — ň, l — ľ. Ostatné konsonanty majú približne rovnakú frekvenciu v oboch rajónoch. V západoliptovskom rajóne (v lokalite Švošov) osobitosťou je enkláva výskytu mäkkého s', z' a c', dz' v pozíciách tupých sykaviek (z'aba, fc'era, hádz'é). Neutralizácia v -» /'je obmedzená na začiatok slov v celom areáli (fčer a, fjom, ale hňeu, sľiuka). Kompaktnosť znelostnej neutralizácie je miestami narušená v neutralizačnej pozícii pred h (typ shasou, fjiore). Zdvojené konsonanty sa v areáli nevyskytujú. V celom areáli sú skupiny šť, žď a začiatočné sr- (napr. ešte, hviždať, sreda, sretnuť). V strednom rajóne za začiatočné dn-, tl- miestami býva gn-, kl- (gňes, klk, spis. dnes, tik). 4. Menná flexia liptovského nárečia. V zásade menná ŕlexia tohto nárečia je stredoslovenská. Vo flexii mužských substantiv sa uplatňuje gramatická kategória mužskej osoby (pórov. ak. pl. chlapou, ale medvede). Charakteristické sú aj tvary po kontrakcii typu zo ženou, zdravia v nom. a ak. sg., dobruo a iné. V celom areáli vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdu, v nom. pl. sú prípony -/. -ia, -ovia (chlapi, bratia, sinovid). Neosobné životné a neživotné substantiva mužského rodu mäkké majú v nom. a ak. pl. príponu -e (medvede, stroje), tvrdé príponu -/ (hadi, dubí). V gen. pl. býva prípona -ou. V lok. pl. sú enklávy reliktov typu domiech, časiech, ale aj sluhoch. Osobitosťou je výskyt tvarov lok. pl. s príponou -ach (napr. koňach, ale aj sinach, Smrečach, Kvačach). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú ustálené tvary ruke, nohe, macoche. Väčšia rozmanitosť je v gen. pl., no prejavuje sa viac-menej len v enklávach. V západnom rajóne je napr. na juhu enkláva tvarov kosťích, hosťích, ľudích, ale aj detích (Revúce, Osada). Do stredného rajónu presahuje zóna tvarov oucou, ba aj hruškou, jamkou. V lok. pl. popri tvaroch ženách bývajú aj tvary ženách. V inštr. pl. prevládajú prípony -mi, -amí (koňmi, chlapamí, ženami). Vo flexii substantiv stredného rodu v nom. a ak. pl. je prípona -á, -ia (mestá, srcia). V gen. pl. sa v areáli stretajú zóny tvarov šidiel, šidlou, šil, ba aj šidál (od juhu). V enklávach sa vyskytujú relikty tvarov lok. pl. typu mestiech. Adjektívnu flexiu charakterizuje unifikácia stredoslovenského typu. Popri tvaroch dobruo, dobrieho, dobriemu, o dobrom sú aj tvary cudzuo, cudzieho, cudziemu, o cudzom, ba aj prednuo, predňieho a t ď. V inštr. sg. je tvar z dobrou, cudzou. V nom. sg. i pl. tvary přivlastňovacích adjektiv sú krátke (bratou, bratova, bratovo, pl. bratovi, bratove), v gen. a dat. sg. sú tvary bratouho, bratoumu, v lok. sg. o bratovom. Tak je aj v spisovnej slovenčine. V zámennej flexii v porovnaní s flexiou v spisovnej slovenčine podstatné rozdiely nie sú (pórov, ja, mňa, ma. teba, seba, so mnou, s tebou, toho, tomu). Osobitné sú napr. tvary čuo, chtorí, šecia, ak. sg. hu, pl. hich, hím, takuo, takieho, takiemu a i. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 247 Ani vo flexii čísloviek nie sú podstatné rozdiely. Napríklad rozšírené sú tvary dvaja, dva, dve, dvoch, dvom, traja, tri, troch, trom, štiria, štiri, štiroch, štirom, piaí'i, piatich, piatim, ale inštr. dvorná, troma, štirmi i štirmá. podobne piatimi, piaťimá (z turč. nár. presahuje zóna tvaru piatimi). 5. Slovesná flexia liptovského nárečia. Slovesná flexia tohto nárečia je veľmi blízka flexii v spisovnom jazyku. V prítomnom čase od slovesa byť 1. os. sg. je som, pl. zrne, ale 3. os. pl. má tvar sa (to sa naše kone). V paradigmách iných slovies v 3. os. pl. sú prípony -ia, -a a spravidla krátke -u (robia, vráta, beru, vedu, rozumejú). Slovesá brať & umrieťmajú osobitné paradigmy (beriem, berieš, beru, umrem, umřeš, umru). Od juhu však areál zasahujú tvary umriem, umrieš, (tak ako beriem, berieš). V minulom čase /-ové príčastie má prípony -u, -la bez unifikácie (robiu, robila, ňiesou, niesla i hesla, išieu, išla, padnuu, padla, je u, jedla, bou, bola). Neurčitok má príponu -ť (robiť, ísť, vliecť, zahinúť). ZVOLENSKÉ NÁREČIE 107. Priestor areálu zvolenského nárečia na severe ohraničujú hrebene Nízkych Tatier, na juhu pohorie Slovenského rudohoria a na západe južné výbežky Veľkej Fatry. Areálom preteká rieka Hron. Patria doň lokality v širokom okolí Zvolena, Banskej Bystrice a Brezna. O izoglosnej hranici s areálom liptovského nárečia už bola reč (p. kap. 106). Hovorilo sa aj o izoglosnej hranici na juhu areálu, a to v súvislosti s opisom pomedzia medzi se ve rozá pa d n ým a juhovýchodným regiónom stredoslovenského makroareáiu. Charakterizovali sme ju ako izoglosnú hranicu pomerne voľnú, vejárovito rozptýlenú (p. kap. 102). Do areálu zvolenského nárečia presahujú zóny viacerých diferenčných javov zo susedného juhovýchodného regiónu a tvoria jeho izoglosnú hranicu na severe, t. j. na pomedzí s liptovskými nárečovými rajónmi. Také sú napríklad zóny tvarov dat. a lok. sg. typu ruki, nohí, muchi proti lipt. ruke, nohe, muche, nom. pl. typu vrche proti lipt. vrchi, tvarov dobrího, dobrímu proti lipt. dobrieho, dobriemu a iné. Na juhu izoglosné hraničné pásmo vejárovito rozptýlené tvoria napríklad izoglosy prípony -ího proti -iho (dobrího jj juž. dobr iho), slovesnej prípony -me proti -mo (robíme |j j už. robímo), ďalej izofóny ia proti ei (piatok || nov., ipeľ. peitok), uo, ie proti ó, é (kuoň, miera || ipeľ. kóň, méra), i proti e (ribi jj nov., ipeľ. rebe, bívať'W beivaťi), ten proti tot a iné. Areál zvolenského nárečia je značne členený presahovými izoglosnými zónami, rajónmi a enklávami. Z rajónov výraznejšie je vyčlenený rajón bystrický, detviansky a brezniansky. 1. Rezíduá psí. základu slovenčiny vo zvolenskom nárečí. V tomto nárečí sa vyskytujú všetky psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu, ktoré charakterizujú stredoslovenský makroareál ako celok. V areáli je /za psl. dl, tl (šilo, omelo) 248 • SLOVENSKÉ NÁREČIA s enklávou so zachovaným dl, tl (v okolí Brezna), rat-, lat- (ražeň, lakeť & ďalšie), s za psl. ch' (v tvare ženísi), tvar sa v 3. os. pl. (to sa naše kone), začiatočné /- (v slove ihla), prípady krú, tvary s chlapom, zo ženou, nom. a ak. sg. zdravia, dobruo, vokál o za silný & (piatok, von aj moch) a i. Je tu teda taký stav rezíduí zdedených z psl. základu strednej slovenčiny ako v areáli liptovského nárečia. 2. Vokalizmus zvolenského nárečia. Vokalizmus nárečia svojou štruktúrou i počtom komponentov je totožný s vokalizmom spisovnej slovenčiny s kodifikovaným variantom výslovnosti otvoreného ä. Má teda takúto štruktúru: a ä á ia o e ó é u o i e u i ú í iu — Od stredoliptovského rajónu sa vokalizmus zvolenského areálu odlišuje výskytom vokálu ä. Vokál ä má o niečo vyššiu frekvenciu ako v spisovnom jazyku (pórov, päta, mäso, väčí, žriebä, käďiť, gäjdi, spis. päta, mäso, väčší, žriebä, ale kadiť, gajdy). Kompaktnosť výskytu vokálu ä narušuje len enkláva výskytu e za ä na okolí Zvolena (je tu peta, meso, keďiť). O niečo vyššia je aj frekvencia dlhého í (pórov, dobrího, dobrímu, cudzího, cudzímu, předního, přednímu, spis. dobrého, dobrému, cudzieho, cudziemu a t ď.). Vo frekvencii ostatných vokálov a diftongov sú len menšie odchýlky od spisovného jazyka. V celom areáli pôsobí pravidlo o rytmickom krátení. Kompaktnosť zóny je však narušená presahom prípadov typu súdia, kúpia od západu. V nárečí je krátke i dlhé slabičné r, l v rozsahu ako v ostatných stredoslovenských nárečiach v severozápadnom regióne. 3. Konsonantizmus vo zvolenskom nárečí. Inventár i štruktúra konsonantiz-mu zvolenského nárečia sú v zásade také ako v iných stredoslovenských nárečiach severozápadného regiónu, prípadne aj v spisovnom jazyku. Znázornenie štruktúry je na s. 243. V konsonantizme sú štyri mäkkostné páry t—ť, d—d, n—ň, l—/'s odchýlkami vo frekvencii i distribúcii. V bystrickom rajóne sú napríklad len mäkkostné páry t — ť, d—d a n — ň, čiže nieje tu mäkké /'. Mäkké konsonanty ť, ď, ň majú tu však vyššiu frekvenciu i rozšírenú distribúciu (je tu napr. detí, deň, ten, teraz, dim, dědím). V detvianskom rajóne vrátane okolia Brezna je už mäkké /'. Miestami má zvýšenú frekvenciu (ľudia, veľkí, skaľi, ľiko). Osamotená je enkláva asibilovaného dz, c za d, ť a u za tvrdé / (dzeci, huava, maua v lokalite Hiadeľ). Do bystrického rajónu od juhu presahuje zóna výskytu koncového -n za -m (osen, chlapon). V celom areáli sa znelostná neutralizácia uskutočňuje ako v ostatných stredoslovenských nárečiach s tým, že neutralizácia v ->/sa realizuje iba na začiatku slova (ftedi, /„tom, ale hňeu, sľiuka). V nárečí nie sú zdvojené konsonanty. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA © 249 Charakteristický je výskyt skupín šť, žd. Za spis. str- na začiatku slova je sr-(sreda, srebať, ba aj sriebro). V bystrickom rajóne za začiatočné dl-, tl- býva gl-, kl- (glho, kjcť, spis. dlho, tĺcť). 4. Menná flexia vo zvolenskom nárečí. Menná flexia má tu všetky charakteristické znaky ílexie stredoslovenských nárečí. Uplatňuje sa v nej gramatická kategória mužskej osoby (v ak. pl. je tu chlapou, ale medvede), sú tu tvary inštr. zo ženou, nom. a ak. sg. zdravia, adj. tvary dobruo, o dobrom a pod. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdu, v nom. pl. sú prípony -/. -ia, -ovia (chlapi, braťia, sinovia), resp. -/, -e (hadi, dubi, medvede, stroje). Prípona -e v nom. a ak. pl. býva aj v paradigme substantiv na -k, -ch, -h (bíke, vr ehe, rohe). Rozdiely sú najmä v tvaroch lok. pl. V bystrickom rajóne sú enklávy s reliktnými tvarmi domiech, časiech, voziech a presahujú doň zóny tvarov domoch, obrazach, koňach, sluhach. V detvianskom rajóne sú už tvary s príponou -och (domoch, časoch, koňoch, sluhoch). V inštr. pl. v bystrickom rajóne prevládajú prípony -/, -ami (s chlapi, sluhami), v detvianskom i breznianskom rajóne sa vyskytujú prípony -í, -ami (s chlapi, sluhami). Vo flexii ženských substantiv je niekoľko osobitostí. V gen. sg. je prípona -/ (ženi alebo žeň i, do ulici, do Bistrici), v dat. a lok. sg. sú tvary ruki, nohí, muchi, v nom. a ak. pl. ruke, nohe, muche (spis. sg. ruke, nohe, muche, pl. ruky, nohy, muchy). Rozdiely sú v gen. pl.: v bystrickom rajóne prevládajú tvary typu ženou, metlou, ba aj ihlou, hruškou, v breznianskom rajóne sú tvary typu žien, metál, ihál, ale hrušuok i hrušiek. Podobné rozdiely sú aj v gen. pl. vzorov stredného rodu (mestou, šidlou, ale miest, šidál). Z ďalších tvarov upozorňujú na seba enklávy tvarov typu mestom, mestoch i mesťiech. V inštr. pl. sú v breznianskom rajóne prípony -ami, inde -ami. Vzor zdravie má v nom. a ak. sg. okrem prípony -ia aj -a (zdravia, siata). Adjektívna flexia nie je jednotná. Odchýlky sú najmä v breznianskom rajóne. Tu sú napríklad adj. tvary dobrí, dobruo, dobriho, dobrimu, o dobrom, cudzí, cudzuo, cudziho, cudzimu, o cudzom, ale bratou, bratova, bratovuo, pl. bratovie, bratovi, inak už bratouho, bratoumu. Na ostatnom území areálu sú tvary dobrí, dobruo, dobriho, dobrimu, o dobrom, cudzí, cudzuo, cudziho, cudzimu, o cudzom, ale bratou, bratova, bratovo. Flexia zámen je stredoslovenská (ja, mňa, ma, so mnou, miioj, muojho, muoj-mu, o mojom, ten, toho, tomu, čo i čuo, čoho, čomu, ale takího, takímu). V breznianskom rajóne je tvar ťebä a tvary takého, takimu. Tu je aj tvar ktorí. Na ostatné územie areálu presahuje tvar kerí. Tvary čísloviek jedon, dvaja, dva, dve, traja, tri, štiria, štiri, piati sú rovnaké v celom areáli, iba jeho západnú časť zasahuje zóna tvaru jeden. V ďalších tvaroch sú rozdiely. Do bystrického rajónu od západu presahuje zóna tvarov dvúch, dvúm, trích, t r im. V detvianskom i breznianskom rajóne sú už tvary dvom, dvoch, troch, trom. Brezniansky rajón okrem toho patrí do zóny tvarov inštr. 250 © SLOVENSKÉ NÁREČIA typu dvorná, troma, ba aj štiromá, sčasti piaťimá (inde dvoma, troma, štirma, piaťima). Osobitosťou je väčšia enkláva tvarov gen. štir a štier (spis. štyroch). 5. Slovesná fiexia vo zvolenskom nárečí. Slovesná flexia je blízka spisovnej. Od slovesa byťl. os. sg. je som, pl. zrne. Ale v 3. os. pl. sa kompaktne vyskytuje tvar sa (spis. sú). V 3. os. pl. iných slovies v prítomnom čase sú prípony -ia, -a a -ý s presahom prípony -u od juhu (robia, súdia popri suda, vedú popri vedu). Slovesá brať a umrieť majú v prítomnom čase spoločnú paradigmu (beriem, berie, berú, umriem, umrieš, umrú) s enklávami tvarov umrem, umřeš. V 3. os. pl. je tvar rozumejú, resp. rozumejú. V minulom čase /-ové príčastie má prípony -u. -ia, -ľi alebo -// bez unifikácie (robiu, robila, robili alebo robili, išiou, išla, išli alebo išli, bou, bola, boli i boli). Podmieňovací spôsob má tvary bi som, bi si, bi atď. Popri tvaroch rozkazovacieho spôsobu typu chod, bud sú aj tvary choj, budz (presah od juhu). Neurčitok má príponu -ť s enklávou v bystrickom rajóne s príponou -t. V breznianskom rajóne sú známe aj tvary neurčitku vliec, ťiec. HORNONITRIANSKE NÁREČIE 108. Areál hornonitrianskeho nárečia sa nachádza v priestore povodia horného toku Nitry medzi južným výbežkom pohoria Veľkej Fatry a Vtáčnikom. Patria k nemu lokality na oboch stranách línie smerujúcej od Topoľčian k Prievidzi. ízoglosná hranica med/i susedným areálom turčianskeho nárečia je pomerne voľná. Tvorí ju niekoľko paralelných izoglos. Medzi ne napríklad patria izofóny //, nn proti dl, dn (šillojenna || turč. šidlo, jedna), izomorfy prípony -uou proti -ou v gen. pl. (chlapuou jj turč. chlapou), pripony -el proti -iu (robel jj turč. robiu) a iné. Výraznejšia je hranica s areálom topoľčianskeho nárečia. Tvoria ju napríklad izofóny ia, ie, uo proti á, í, ó (piatok, viem, kuoň || topoľ, pátok, vím, kóň), izofóny zdvojených konsonantov proti nezdvojeným konsonantom (mäkí, preca jj topoľ, mäkkí, precca), izomorfy prípon -ia, -ovia proti -i, -ové v nom. pl. (braťia, sinovia jj topoľ, bratí, sinové), prípony -uo proti -ó v adj. flexii (dobruo U topoľ, dobro), tematickej morfémy -ie- proti -/'- (nesieš || topoľ, ňesíš) a iné. V rámci areálu sa vyčleňuje západný a východný rajón (s rozdielmi napr. chlapuou, robeu proti chlapou, robidu). I. Rezíduá psí. vývinu slovenčiny v hornonitrianskom nárečí. V nárečí sa kompaktne vyskytujú všetky psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu, ktoré charakterizujú stredoslovenské nárečia. Reziduálne dl, tl je však zachované (dnes za dl je //). Je tu teda podobný stav ako v susednom turčianskom nárečí. Koncentrovane sa vyskytujú prípady rat-, lat- (ražeň, lakeť atď.), v nom. pl. je s (ženísi), v 3. os. pl. je tvar sa, ďalej kompaktne sa vyskytujú prípady ihla (so zač. i-), kru, tvary s chlapom, zo ženou, dobruo, vokál o za silný & (piatok, von) a i. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 251 2. Vokalizmus v hornonitrianskom nárečí. Inventár i štruktúra vokalizmu nárečí je vcelku taká ako v turčianskom areáli. Pozri štruktúru vokalizmu na s. 242. Vo vokalizme má pevné miesto vokál ä a dvojhlásky ja, uo, je, ju (v časti areálu za iu je ú). V pozícii dvojhlásky ie pred -u sa vyskytuje fonetický variant io (napr. d'ioučá). Osobitosťou je výskyt fonetického variantu i,i (a — vokál neurčitej realizácie medzi e a o) v /-ovom príčastí po perniciach pred -u (robpu, trpidu)u. Vokál ä vo východnom rajóne má vyššiu frekvencia ako v spisovnom jazyku (je tu päta, mäso, väčí, kameň, gätéľina, spis. ďatelina). Frekvencia iných vokálov sa od frekvencie ostatných stredoslovenských nárečí v severozápadnom regióne v zásade neodlišuje. V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení. Od severu do areálu presahujú tvary suda (inde je súdia). Slabičné r, / môže byť krátke i dlhé. Slabičné / býva aj mäkké (g[ho, klejem, spis. dlho, tlčiem). 3. Konsonantizmus v hornonitrianskom nárečí. Aj konsonantizmus hornonitrianskeho nárečia má všetky znaky konsonantizmu stredoslovenských nárečí v severozápadnom regióne. V celom areáli sú štyri mäkkostné páry t — ť, d—ď, n — ň, l — ľ približne s rovnakou frekvenciou ako v spisovnom jazyku. Znelosiná neutralizácia sa v nárečí realizuje ako v ostatných stredoslovenských nárečiach. Neutralizácia v -> / sa obmedzuje na začiatok slova (ftáci, fjom, hňeu, s Huka). Zdvojené konsonanty na hranici morfém sa vyskytujú len v častí areálu. V západnom rajóne za dl, dn, resp. dň, dl je //, nn, 11, ňň (šillo, jenna, polia, stuňňa). Výskyt je vlastne presahom zóny zdvojeného //, nn (za dl, dn) z areálu h o rn o t renč i a n s keh o nárečia. V iných pozíciách sú konsonanty zjednodušené (mäkí, preca, väčí). Vo východnom rajóne skupiny dl, dn, dl, dň sú zachované a v iných pozíciách sú konsonanty zjednodušené (šidlo, jedna, mäkí, preca a pod.). Od juhu do okrajov areálu presahuje menšia zóna / zadiv /-ovom príčastí (typ spala, ukrala, spis. spadla, ukradla). Sporadicky sa na východnom okraji vyskytuje í a m za dl, dn (šilo, kranuť). V celom areáli sa vyskytujú skupiny šť, žd, ale na začiatku býva skupina str-(streda, stretnúť). Vo východnom rajóne za začiatočné dl-, tl- býva g}-, kl-, resp. gl'-, kl- (gl'ho, klejem, spis. dlho, tlčiem). 4. Menná flexia v hornonitrianskom nárečí. Menná flexia v tomto nárečí je v zásade stredoslovenská. Časté sú však presahy tvarov zo susedných areálov, ale aj enklávy osobitných tvarov. Vo flexii mužských substantiv v nom. pl. sú prípony -/. -ja, -ovja (chlapi, bratia, sinovja), neosobné a neživotné substantiva majú prípony -i a -e (hadi, "V niektorých prácach sa tento variant zapisuje aj grafémou 'ô alebo io (rob'ôu alebo robiôu a pod.). 252 e SLOVENSKÉ NÁREČIA dubi, medvede, stroje). Do západného rajónu už presahuje tvar nom, pl. typu medvědi (ak. pl. medveďov). V enklávach alebo v presahoch zón sa vyskytujú relikty lok. pl. typu domiech, časiech, voziech, ale aj s luhách. Známy je aj tvar sinách. Z tvarov flexie ženských substantiv je zaujímavý výskyt tvarov ruce, noze (ale macoche) v dat. a lok. sg. vo východnom rajóne (pri Prievidzi), no ruke, nohe (macoche) v západnom rajóne. V inštr. sg. je prípona -ou (zo ženou, ulicou). V gen. pl. popri tvaroch žien, svieček, hrušiek sú známe aj tvary ihuol, tehuol. Podobné tvary sú aj v gen. pl. vo flexii substantiv stredného rodu (miest, jadier, ale šiduol, kriduol). Vo východnom rajóne je enkláva reliktného tvaru mesťiech v lok. pl. V inštr. pl. sú prípony -i, -mi, -ámi (s chlapi, koňmi, sluhami, ženami). V adjektívnej flexii sa odlišuje tvrdá a mäkká paradigma tak ako v turčianskom areáli. Napríklad sú tu tvary dobrí, dobruo, dobrého, dobrému, o dobrom, ale cudzí, cudzie, cudzieho, cudziemu, o cudzom, bratou, bratouho, bratoumu. Aj flexia zámen je podobná flexii v turčianskom areáli. V paradigme osobných zámen sú tvary ja, mňa, ma, so mnou, tvar ťebä, ťa, s tebou, muoj, muojho, muojmu, o mojom. Napokon je tu vzťažné zámeno v podobe torí (spis. ktorý). Flexi u čísloviek charakterizujú niektoré osobitosti. Taký je napríklad tvar trija, inak dvaja, dva, dve, štiria, štiri, piati, ďalej enklávy tvarov dvúch, dvúm, dvuma a v celom areáli rozšírené tvary trích, trím, trima. 5. Slovesná flexia v hornonitrianskom nárečí. V porovnaní so spisovným jazykom v slovesnej flexii je len málo odchýlok. Od slovesa byť 1. os. sg. je som, pl. zrne. V 3. os. pl. je však stredslov. tvar sa (spis. sú). V 3. os. pl. iných slovies sú prípony -ia, -a a krátka prípona -u (robia, súdia i súďa, vedu, nesu). Medzi paradigmami niesť a umrieť sa v prítomnom čase zachováva rozdiel (nesiem, nesieš, ňesu, ale umrem. umřeš, umru). Sloveso rozumieť má tvary rozumiem, rozumieš, rozumejú. Výraznou zvláštnosťou je unifikácia v /-ovom príčastí v prospech prípony -ou (hodou, hodila, umrou, umrela, viďou, videla), ktorá vo východnom rajóne (v okolí Prievidze) po perniciach má variant -i,nj (robidu, robila, trpidu, trpela). V západnom rajóne je unifikácia v prospech prípony -eu (hodeu, hodila, krúťeu, krútila, robeu, robila, ale padou, palla). Neurčitok má príponu -ť, ale v niektorých prípadoch býva bez nej (robiť, íť, nájť, padnúť, ale aj vliec, tie c). TEKOVSKÉ NÁREČIE 109. Areál tekovského nárečia má svoj priestor medzi pohorím Tríbeč a južnými výbežkami Vtáčnika, na juhu približne po dolné Požita vie. Patria do neho lokality v povodí hornej a strednej Žitavy. ízoglosná hranica medzi areálom tekovského nárečia a stredoslovenskými nárečiami na východe nie je výrazná. Od susedného areálu hontianskeho nárečia ho odděluje pásmo dosť rozptýlených izoglos. Medzi ne napríklad patri STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 253 reziduálna izoglosa dl, 11 proti / (šidlo, šillo || hont. šilo), izoľóna e proti ä (peta || hont. päta), tvrdé / proti mäkkému /' (lipa Jj hont. lipa), 11, nn proti dl, dn (palla, jenna || hont. padla, jedna), izomorťy tvarov ruke, nohe proti hont. ruki, nohi v dat. a lok. sg., ulíc proti hont. ulicou a iné. Na pomedzí s dolnonitrianskym nárečovým areálom je izoglosná hranica výraznejšia. Pomedzím vedú napríklad izofóny ia, ie, uo proti á, í, ó (piatok, viem, kuoň || dnitr. pátek, vím, kóň), izomorťy -ia, -ovia proti -i, -ová (bratia, sinovia || dnitr. bratí, sinová), tvar sa proti sú v 3. os. pl. (to sa kone j| dnitr. to sú kone), tematická morféma -ie- proti -e- (nesieš || dnitr. wesaf) a ďalšie. Areál tekovského nárečia je dosť členitý. Diferencujú ho presahy izoglosných zón, niekoľko rajónov a enkláv. Z rajónov dôležitý je rajón pohronský (v línii Nová Baňa—Kremnica), hornožitavský (okolie Zlatých Moraviec) a stredoži-lavský (okolie Vrábľov). 1. Rezíduá psl. vývinu slovenčiny v tekovskom nárečí. Areál charakterizuje kompaktný výskyt stredoslovenských psl. rezíduí nezápadoslovanského pôvodu. Koncentrovane sa tu vyskytujú prípady typu ražeň, lakeť, šilo, zubalo, tvary ženísi (so s za psl. ch'), tvar sa v 3. os. pl. od byť, ďalej prípady ihla, kru, s chlapom, zo ženou, dobruo, vokál o za silný 6 (piatok, von) a ďalšie javy. 2. Vokali/mus v tekovskom nárečí. Vokalizmus tohto nárečia inventárom i štruktúrou vokalických komponentov je najbližší vokalizmu liptovského areálu. Nie je v ňom vokál ä, ale sú dvojhlásky ia, uo, ie, iu. Pozri štruktúru vokalizmu na s. 245. Namiesto vokálu ä v tekovskom areáli je e. Vokál e má teda v nárečí približne takú frekvenciu ako v spisovnom jazyku s variantom výslovnosti ä ako e (peta, meso, vecí, spis. päta, mäso, väčší, fon. peta, meso, veččí). Za dvojhlásku iu v pohronskom rajóne je ú (cudzú, lepšú). Vyššiu frekvenciu má dlhé / (pórov. dobrího, dobrímu, cudzího, cudzimu, spis. dobrého, dobrému atď.). V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dáva, siaťa, ale súdia). Slabičné r, l je krátke i dlhé. 3. Konsonantizmus v tekovskom nárečí. Aj konsonantizmus v tekovskom areáli je biízky konsonantizmu liptovského nárečia. Avšak v ňom sú len tri mäkkostné páry t — ť, d — d, n — ň, čiže v areáli nie je mäkké /'. V pohronskom rajóne je enkláva výskytu y za tvrdé / (buato, maua). Znelostná neutralizácia sa realizuje ako v ostatných stredoslovenských nárečiach. Aj neutralizácia v -> /sa uskutočňuje len na začiatku slova (fták.fjom, hňeu, sľiuka). Rozdiely sú vo výskyte zdvojených konsonantov. Do stredožitav-ského rajónu presahuje zóna s rozšíreným výskytom zdvojených konsonantov. Napríklad je tu mekki, denní, precca, večči, šillo, jenna. V hornožitavskom rajóne je šilo, ba aj pala, kranuť (spis. kradnúť, padla). V pohronskom rajóne sa stretávajú izoglosy //, nn proti dl, dn, resp. proti /, dn (šidlo, šilo, kradnúť\\ šillo, 254 • SLOVENSKÉ NÁREČIA krannuť). V týchto rajónoch v iných prípadoch na rozhraní morfém sú zjednodušené konsonanty (mekí, déní, mlačí). V nárečí sú skupiny šť, žď, no na začiatku slov je skupina str- (streda, stretnúť). 4. Menná flexia v tekovskom nárečí. Menná flexia v tekovskom areáli je vcelku stredoslovenská (pórov, tvary ak. pi. chlapou, ale medvede, zo ženou, dobruo a i.). Flexia substantiv je značne nejednotná. Areál charakterizujú viaceré presahy zón alebo enklávy s odlišnými tvarmi. V nom. pl. vo flexii mužských substantiv v hornožitavskom a stredožitavskom rajóne sú prípony -ie, -ovie (chlapi, braťie, sinovie), ktoré sem presahujú zo severozápadu. V pohronskom rajóne sú už prípony -ia, -ovia, (chlapi, bratia, sinovia). Životné neosobné a neživotné substantiva majú v nom. a ak. pl. prípony -/ a -e (hadi, dubi, medvede, stroje). V gen. pl. je prípona -ou. V lok. pl. okrem prípony -och býva aj krátka prípona -ach (sluhach, ale aj domach, koňach). Inštr. pl. má prípony -ma (s chlapi, koňmo). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú tvary ruke, nohe, muche s presahom zóny s tvarmi ruki, nohi, muchi od severovýchodu. V gen. pl. býva prípona -ou aj v paradigmách ženského rodu (ženou, kartou aj hruškou). Častý je aj výskyt prípony -/ (ťehlí, ruži), alebo tvarov bez prípony typu ťehiel, sviečok. Vo flexii substantiv stredného rodu sa zachovávajú rozdiely medzi tvrdými a mäkkými paradigmami (pórov, mesto, mestá, mestám, plece, plecia, pleciam). V gen. pl. býva aj prípona -ou (jadrou, krídlou). V inštr. sú prípony -ámi, -áma (ženami, ženáma). V adjektívnej flexii sú ustálené stredoslovenské tvary typu dobruo, dobrího, dobrímu, o dobrom, cudzie, cudzího, cudzimu, o cudzom, podobne bratou, bratou-ho, bratoumu. Podobne je to aj v zámennej flexii. Charakteristické sú napríklad tvary ja, mňa, ma, ťeba, ťa, so mnou, s ťebou, muoj, muojho, muojmu, o mojom, ten, toho, tomu, o tom, čo, čoho, čomu, ona, ak. hu popri ju, s ňou. Vzťažné zámeno ktorý má však podobu kerí s presahom formy korí z turčianskeho areálu. Zámeno všetok má pl. šeci, šetkie i šetki. Flexia čísloviek nie je jednotná. Na seba upozorňuje tvar nom. trija, tri (inak dvaja, dva, dve, štiria, piati). Popri tvaroch dvoch, dvom, dvoma, troch, trom, troma sa vyskytujú aj tvary dvúch, dvúm, dvúma, trích, trím, tríma, ktoré do areálu presahujú z turčianskeho nárečia. Zo severozápadu presahuje aj tvar štír (popri štiroch). Číslovka päť má tvary piati, piatich, piatim atď. 5. Slovesná flexia v tekovskom nárečí. Aj slovesná flexia je v zásade stredoslovenská. Niektoré slovesné tvary nie sú však jednotné. Od slovesa byť v prítomnom čase je v 1. os. sg. tvar som, v pl. zrne. V 3. os. pl. v celom areáli je stredslov. tvar sa (spis. sú). Ustálená je aj jedna paradigma slovies niesť a. umrieť (nesiem, nesieš, nesie, umriem, umrieš, umrie). V 3. os. pl. okrem prípony -ia na juhu je STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 255 krátka prípona -u, na severe dlhá prípona -ú (robia, ňesu proti nesú). Vo vzore rozumieť 3. os. pl. má tvar rozumejú s enklávou na juhu s tvarom rozumia. Nejednotné sú aj tvary /-ového príčastia v minulom čase. Areálom prechádza izoglosa tvarov peu, pila proti piu, pila, resp. tvaru išoij proti išiey. Osobitosťou je uzavretá izoglosa unifikovaných tvarov typu robeu. robela, ale robili (v okolí Novej Bane). Iné /-ové príčastia majú tvary padoy, padla (palla i pala), zahinuu, zahrnula a i. Neurčitok je na -ť, ale jeho formy nie sú jednotné (robiť, mať, íť, ale ísť, nájsť, klásť'popri ícť, nájcť, klácťna juhu). V pohronskom rajóne je enkláva neurčitku na -ťi (robiťi, daň, ale vliec). Pomedzné areály HORNOORAVSKÉ NÁREČIE 110. Areál hornooravského nárečia sa nachádza v severnej časti Oravy pri hraniciach s Poľskou ľudovou republikou. Ohraničuje ho zhruba línia smerujúca od štátnych hraníc cez lokalitu Zubrohlava k Námestovu a odtiaľ ohybom na východ a do priestoru vrchu Osobitá na západnom okraji horstva Vysokých Tatier. Na juhu hraničí so stredooravským nárečím (p. kap. 104), na severozápade s areálom goralských nárečí a na severe sa dotýka teritória poľských nárečí. Tieto kontakty sa odrážajú v celej jazykovej stavbe nárečia. 1. V areáli sa vyskytujú rezíduá psl. vývinu slovenčiny západoslovanského i nezápadoslovanského pôvodu. V celom areáli sa nachádzajú napríklad prípady rat-, lat- (ražeň, lakeť), ale psl. dl, ř/je zachované. V nom. pl. sú tvary so s za psl. ch' (ženísi), ale v 3. os. pl. od slovesa byť je tu tvar su (v stred. siov. je sa). V inštr. sg. je tvar zo ženof, no jeho výskyt je narušený enklávou tvaru ženom. V adj. flexii popri tvare dobro v nom. a ak. sg. je tvar dobre (dobre djeťa). Za silný b je vokál e popri o (pjatek, ale von). 2. Vokalizmus nárečia má len krátke vokály (a, o — e, u — /). Za spis. ä je a (pjata, mjaso) s enklávou e (peta, meso). V pozíciách spis. dvojhlások sú stopy po diftongoch ja, je, vo alebo krátke a, e, o (pjatek, pjesek, kvoň). V okolí Oravíc je enkláva výskytu já za ia, ale zachované je yo — ie (pjátek, miera, kuoň). Za slabičné / v niektorých prípadoch je lu (dluho, jabluko). Neutralizácia v ->/sa na rozdiel od iných rajónov oravského areálu realizuje dôsledne (ftedi, fjom, hňef, sľifka, ba aj sinof, inštr. ženof). V nárečí nie sú zdvojené konsonanty (mjaki, preca, v jačí). Časté je však zoskupenie pernica + j (pjata, mjaso, zarab-jať), ale aj kj, gj (kjadíť, gjaťi). Ustálené sú stredslov. skupiny šť, žd a na začiatku slova skupina .vr- (sreda). 3. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je relikt gazdi (inde v orav. nár. je gazdu). Tvary nom. pl. majú prípony -z', -a, -ovja a -e (chlapi, braťa, sinovja, 256 • slovenské nárečia ale medvede), tvary gen. pl. príponu -of a v enkláve i -och (chlapof i chlapoch). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú tvary ruke, nohe, muche, v inštr. sg. popri tvare ženof je aj tvar ženom. V gen. pl. sú tvary žen i ž/en, hrušek, metel. Osobitosťou sú tvary ženom, ženoch v dat. a lok. pl. V nom. a ak. sg. vo flexii substantiv stredného rodu sú tvary srco, pleco, ale pole. V dat. a log. pl. sú tvary mestom, mestoch. Výskyt tvarov chlapom, chlapoch, ženom, ženoch, mestom, mestoch svedčí o tendencii k rodovej unifikácii paradigiem v pluráli. V adjektívnej flexii sú tvary dobri, dobro i dobre (djeťa), dobrého, dobrému, bratof, bratovho, bratovmu atď. V zámennej flexii sú tvary ja, mňa, mja, ťebja, inštr. mnof aj tof (tof ženof), ale aj ma, ťeba, inštr. mnom, ďalej tvoj, tvojho atď. Zvláštnosťou je tvar chteren za spis. ktorý. Vo flexii čísloviek sú ustálené tvary dvaja, dva, dve, traja, tri, dvoch, dvom, troch, trom, štirja, štiri, štiroch, štirom, ale inštr. dvomja, tromja, štiromja popri dvoma, troma, štiroma, resp. štirmi. Niektoré osobitosti sú aj v slovesnej flexii. Od slovesa byť 3. os. pl. má tvar su (spis. sú). Slovesá niesť a umrieť majú osobitné paradigmy (ňesjem, ňesješ, nesu, umrem, umřeš, umru). V 3. os. pl. v prítomnom čase sú prípony -a (-ja), -u (robja, prosa, ňesu). Tvary minulého času sa tvoria bez tvarov slovesa byť (ja bol h ^ meste). L-ové príčastie má príponu -/ (robil, robila, ňjesol, ňesla, bol, bola). Neurčitok je zakončený na -ť. Zaujímavá je enkláva neurčitku bisť (spis. byť). východoliptovské nárečie 111. Priestorom areálu východoliptovského nárečia je oblasť rozvod i a Bieleho Váhu po horný tok Popradu. V areáli sa stretajú zóny javov liptovského a spišského nárečia. 1. Z psl. rezíduí vývinu psl. základu slovenčiny majú v areáli prevahu nezá-padoslovanské rezíduá. Medzi ne patria stredslov. prípady rat-, lat- (ražeň, lakeť atď.), s za psl. ch' (v tvare žeňisi), tvar sa v 3. os. pl.. tvary zo ženof, dobruo, prípady ihla, krf, vokál o a a za silný & (piatok, dažd) a i. 2. V nárečiach sú len krátke vokály a, o — e, u — z. To je presah zóny bez kvantity zo susedného makroareálu východoslovenských nárečí. Za spis. ä je a, resp. ja (pjata, devjat, devjať, mjaso, ale desat, desať). V areáli sa zachovávajú stopy po diftongoch ia, ie, uo (piatok, robia, siaham, kuon i kyoň, vuol, miera, trieska) a zachováva sa aj slabičné r, l. Na západe je enkláva len tvrdého t, d, n, l (Važec). Do východného okraja presahuje asibilované dz, c za ď, ť vo východoslovenskej distribúcii (dzeci, cicho, idzece, kose). Inde je mäkké ť, d, ň, ľ. Osobitosťou je výskyt u za tvrdé / (buato, dauá). Znelostná neutralizácia v f je úplná (fčera, hňef s Ujka). Zdvojené spoluhlásky nie sú. Zo spoluhlásko-vých skupín charakteristické sú skupiny št, žd (vo Važci) a šč, ždž na východe. Na začiatku slova je stredslov. skupina sr- (sreda, srebat, srebať, ale striebro). 3. Menná flexia je blízka flexii liptovského areálu. V singulári nie sú tvary STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA o 257 vokatívu, v inštr. je tvar ženof (z pôvod, ienov a to zo ženou)., o dobrom a pod. Vo flexi i mužských substantiv v lok. sg > , s chlapom. Nom. pl. má prípony -i, -ja (chlapi, bratia, i bratia, sinovja), neos > -medvede, ale v enkláve aj medvědí). V v lok. pi. -och (chlapoch, sinoch). Vo íle sú tvary ruke, nohe, muche, v inštr. žení, f ale hrušuok i hrušok, sviečok. Prípony v ulic am, ulic ach). Podobne je aj vo ŕk mestám, mestách). Inštr. má príponu -ai (dobr i, dobruo, dobr jeho, dobr jemu, o do dzom). Osobitosťou sú tvary bratoflio, b tvary ja, ma, teba i ceba, so mnof, s tebe čo, čuo, chtorí a pod. Tvary čísloviek sí tri, dvoch, dvom, dvoma atď.). V slovesnej íiexii prevládajú stredosk tvar som, pl. zrne. V 3. os. pl. je síredsl prípony -ja a -u (robja, beru). Slovesá b < í u j> ~' < < spoločnú paradigmu (nesjem, nesieš, ; príčastie má prípony -u, -ua, -U (rob, Neurčitok má príponu -t, -ť alebo -c (r adj. tvar dobruo, j i g. :h xjiaľi, g- '' . 'ŕ V, - h, ~"J < , ia, "ary í c _ f' ! o cu- Iklad tomu, traja, >s. sg. ies sú . -.eniäjú L-ové ( s c ňeslí). c). BÁNOVSKÉ NÁREČIE 112. Priestorom pomedzného areálu bánovského nárečia je kotlina obkľúčená na západe severnou časťou Považského Inovca, na severe južnými svahmi Malej Fatry a na východe severnými výbežkami Tríbeča. Patria do neho lokality v širokom okolí Bánoviec nad Bebravou. Na západe susedí so severným regiónom západoslovenských nárečí, na východe s areálmi stredoslovenských nárečí. Táto poloha spôsobila, že v jeho jazykovej stavbe sú popri sebe javy západoslovenských i stredoslovenských nárečí. Napríklad v nárečí sú zväčša psi. rezíduá stredoslovenského typu (rat-, lat-, o za silný & atď.), dvojhlásky je, uo, no á za ja, adj. tvar dobré (v stredslov. dobruo), ale inštr. zo ženou a ďalšie paralelné javy. 1. Z rezíduí psl. vývinu slovenčiny početnejšie sú rezíduá nezápadoslovan-ského pôvodu. Medzi ne patria prípady rat-, Im- (ražeň, rozvora, lakeť, lani a ďalšie), s za psl. ch' v nom. pl. (typu ženísi), ďalej prípady ihla, kru, s chlapom, zo ženou, o za silný & (pjesok, von) a i. Medzi psí. rezíduá, ktoré charakterizujú západoslovenské nárečia, patrí napríklad zachované dl, ti, dnes //. ti (šillo, ometlo), tvar sú v 3. os. pl., adj. tvar dobré pre stredný rod (proti stredslov. / za dl, tl, tvar sa v 3. os. pl. a adj. tvar dobruo). 258 • SLOVENSKÉ NÁREČIA 2. V krátkom vokalizme nieje vokál ä, t. j. má štruktúru a, o — e, u — i. Za spis. ŕ/je a (pata, maso) s malým presahom zóny s e od juhovýchodu (peta, meso). V dlhom vokalizme sú dvojhlásky ijo — ie (kyoň, viem). Za spis. ia je á (pátok, robá) s malým presahom zóny s ia (piatok, robia) od juhovýchodu. Takmer v celom areáli pôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dáva, krátki, ale súďá). Slabičné r, / môže byť krátke i dlhé. V konsonantizme sú mäkkostné páry t — ť, d— d, n — ň, t.j. nieje v ňom mäkké /'. Neutralizácia v -> /"je obmedzená na začiatok slov (fták, fjom, hňeu, sliuka). Celý areál sa radí do zóny s výskytom zdvojených konsonantov v plnom rozsahu (mäkkí, denní, pre c c a. vaččí, šillo, jenna). V nárečí sú skupiny šť, :ď, na začiatku slova je skupina str- (streda, stretnúť). 3. Aj vo flexii sa vyskytujú popri sebe západoslovenské i stredoslovenské javy. Vo flexii mužských substantiv v nom. pl. sú prípony -/. -ie, -ovie (chlapi, braťie, sinovie). Zaujímavá je enkláva tvaru medvedíc (inde medvědi). Gen. pl. má príponu -ou. V inštr. pl. sú tvary s chlapi, z gazdi, ale s koňmi. Vo flexii ženských substantiv ustálené sú tvary ruke, nohe, muche v dat. a lok. sg. V inštr. sg. je prípona -ou (zo ženou, ulicou). V gen. pl. sú tvary žien, oviec, meťiel, ruží, v dat. a lok. pl. ženám, ženách i ulicám, ulicách (vo východnom pomedznom rajóne uliciam, uliciach). V adjektívnej flexii v nom. a ak. sg. stredného rodu sú tvary dobré, cudzie, dobrého, dobrému, cudzieho, cudziemu, ale o dobrom, o cudzom. V nom. sg. i pl. přivlastňovacích adjektiv sú prípony dlhé bratou, bratova, bratové, pl. bratovi, bratové, ale v gen. a dat. sú tvary bratouho, bratoumu. V zámennej flexii sú ustálené tvary ja, mňa, ma, so mnou, s ťebou, ten, toho, tomu, čo, čoho, čomu, tvoj, tvojho, tvojmu. Z flexie čísloviek charakteristické sú tvary dvá, trie, štirie s presahom zóny tvarov trija, štiria, ďalej enklávy tvarov dvúch, dvúm, dvúma a gen. štír. Číslovka päť má tvary páťi, páťich, páťim a t ď. V slovesnej flexii sú západoslovenské i stredoslovenské tvary. Od slovesa byť popri tvare su v 3. os. pl. je známy aj tvar sa. Paradigma nesiem, nesieš, nesú je od severu narušená presahom tvarov ňesem, ňeseš, nesú. Tvary slovesa rozumieť sú však ustálené (rozumiem, rozumieš, rozumejú). Sloveso umrieť má tvary umrem, umreš, umrú. L-ové príčastie má prípony -u, -la, -H s .obmedzenou unifikáciou (robeu, robila, robili). Neurčitok má príponu -ť (robiť, rozumeť, zahinuť, klásť, vliecť, naj ť) s enklávami s príponou -tí (robiťi). TOPOĽČIANSKE NÁREČIE 113. Areál topoľčianskeho nárečia bezprostredne susedí s areálom bánovského nárečia. Rozprestiera sa od neho smerom na juh v podobnom geografickom prostredí. Patria do neho lokality v okolí Topoľčian na oboch stranách rieky Nitry. Na západe je v kontakte so západoslovenskými nárečiami a na východe so stredoslovenskými nárečiami. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA o 259 1. V nárečí z rezíduí psí. vývinu slovenčiny prevládajú javy nezápadoslovan-ského pôvodu, t. j. tie, ktoré charakterizujú stredoslovenské nárečia. Napríklad kompaktne sú rozšírené prípady rat-, lat- (ražeň, rázvora, rásť, lakeť, lani a ďalšie), s za psl. ch' v nom. pl. (ženísi), prípady ihla, kru, tvary s chlapom, zo ženou, adj. tvar dobro (zodpovedá stredslov. dobruo), vokály o, a za silný & (pátok, mach, dážď). Zachované je však reziduálne dl, tl (šidlo, plítla). 2. V krátkom vokalizme nie je vokál ä. Zaň je vokál a (pata, maso) s presahom vokálu e od východu (peta, meso). V dlhom vokalizme nie sú dvojhlásky. Za spis. ia, ie, uo (ô) v nárečí je á, í, ó (pátok, robá, místo, kón), za spis. iu je ú (lepšú, cudzú). Dlhé vokály majú tu teda vysokú frekvenciu. Týka sa to najmä vokáiu í (pórov, vím, místo, ale aj ňesím, ňesíš, oťíc, spis. viem, miesto, nesiem, nesieš, otec). V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení. Slabičné r, l je krátke i dlhé. V konsonantizme sú tri mäkkostné páry t — ť, d — ď. n — ň. Chýba teda mäkké /'. Neutralizácia v -> / je obmedzená na začiatok slov, ale za stredslov. w je v (fjom, hnev, slivka). Areál je časťou veľkej zóny výskytu zdvojených konsonantov (je tu mäkkí, denní, precca, vaččí, šillo, jenna, stuňňa). V nárečí sú skupiny šť, žd, na začiatku slova je však skupina str- (streda, stretnúť). 3. V mennej i slovesnej flexii sú niektoré osobitosti. Vo flexii mužských substantiv v nom. pl. sú prípony -i, -ová, -ovci (chlapi, braň, rodiči, occová, sinová i sinovci). Aj životné neosobné mená v nom. pl. majú príponu -/ (medvědi, vrabci). V gen. pl. je prípona -ov (chlapov, dubov), v inštr. pl. je prípona -i, -mi (s chlapi, s koňmi). Vo flexii ženských substantiv osobitosťou sú tvary gen. pl. typu metál, ťehól, hrušók, ale žín, ulic. Inštr. sg. má tvary ženov, ulicov. Flexia substantiv stredného rodu v pluráli tak ako flexia ženských substantiv je značne unifikovaná (pórov, mestá, míst, mestám, mestách, srccá, sŕc, srccám, srccách, podobne ženám, ulicám atď.). V gen. pl. substantiv stredného rodu sú tiež tvary jadór, šidól (porov. metól, ťehól). V adjektívnej flexii v nom. a ak. sg. v strednom rode je prípona -ó (dobro i cudzó), ale tvrdé a mäkké skloňovanie sa odlišuje (porov. dobro, dobrého, dobrému, ale cudzó, cudzího, cudzímu). Tvary přivlastňovacích adjektiv v nom. sg. i pl. majú prípony dlhé (bratov, bratova, bratovo, pl. bratovi, ale bratovho, bratovmu). Zámenná flexia je približne taká ako v strednej slovenčine (ale s tvarmi s ťebov, so mnov, mój, môjho, môjmu). Vzťažné zámeno ktorý má tu podobu kerí. Základné číslovky v nom. majú tvary dvá, dva, dve, trá, tri, štirá, štiri, v gen. dvoch, troch atď. Do areálu od severovýchodu presahuje tvar trima. Viac osobitostí je v slovesnej flexii. Od slovesa byť v 3. os. pí. je tvar sú, ale známy je aj tvar sa. V 3. os. pl. iných slovies vysokú frekvenciu má prípona -á. Vyskytujú sa napríklad aj tvary ňesá, veda, rozumá, ba aj scá (spis. nesú, vedú, rozumejú, chcú). Charakteristické je splynutie viacerých slovesných vzorov v prítomnom čase. Dojednej paradigmy splynuli napríklad slovesá niesť, prosiť, 260 • SLOVENSKÉ NÁREČIA rozumieť (pórov, ňesím, ňesíš, ňesá, prosím, prosíš, prosa, rozumím, rozumíš, rozumá). Rovnako sa časujú aj slovesá umrieť & padnúť(pórov. umrem, umreš, umrú, padnem, padneš, padnú). L-ové príčastie má prípony -v, -la s čiastočnou unifikáciou (rohev, robila, per, pila, pádov, palla, bov, bola). Neurčitok má príponu -/' (robiť, mať, rozume ť, ale aj klásťiť, vlĺcťiť popri vlíeiť). JUHOVÝCHODNÝ REGIÓN STREDOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 114. Zemepisnou bázou juhovýchodného regiónu stredoslovenských nárečí je priestor ťahajúci sa od južných svahov Štiavnických vrchov a Javoria na východ horstvom Slovenského rudohoiia k hornému toku Slanej. Priestor je bohato členený údoliami prítokov Ipľa a Slanej a na juhu vyúsťuje do priliehajúcich údolí a rovín. O izoglosnej hranici medzi severozápadným a juhovýchodným regiónom stredoslovenských nárečí sa už podrobne hovorilo {p. kap. 102). Psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu charakteristické pre stredoslovenský makroareál sa v juhovýchodnom regióne vyskytujú kompaktne len v jeho západnej časti. Také sú prípady r a t-, lat- (ražeň, rázvora, rásť, lakeť, lani a i.), / za psl. dl, tl (šilo, omelo), s za psl. ch' (v tvare typu ženísi), tvar sa v 3. os. pl, vokál o za silný & (piatok, pejtok, von), tvary inšír. s chlapom (s chlapon), zo ženou (zo ženó), adj. tvar dobruo a i. Vo východnej časti regiónu, najmä v areáli gemerského nárečia izoglosy týchto psl. rezíduí sa vejárovito rozptyľujú. V relatívne najmenšej zóne sa vyskytuje / za reziduálne dl, tl (po ľavý breh horného Ipľa). Z prípadov rat-, lat- relatívne najmenšiu zónu majú prípady ražeň, lakeť, väčšiu zónu má slovo rásocha, najväčšiu rázvora. Zóna tvaru dobruo (gem. dobrua) siaha až po Revúcu a tvar inštr. zo ženou (gem. ženó) až za horný tok Slanej. Prípady ihla (so začiatočným /-), kru, krátkosť v slovách typu krava, slama a pod. sa vyskytujú v regióne kompaktne. Juhovýchodný región stredoslovenských nárečí je vnútorne značne diferencovaný. Člení sa na štyri základné areály a dva pomedzné areály. Areály sa ďalej členia na početné rajóny a enklávy. Medzi základné areály patrí areál hontianskeho, novohradského, ipeľského a gemerského nárečia. Charakter pomedzného areálu má areál východogemerského a horehronského nárečia. Základné areály HONTIANSKE NÁREČIE 115. Priestorom areálu hontianskeho nárečia sú južné svahy Štiavnických vrchov s priľahlou rovinou ohraničenou Hronom na západe a K rupnúcou na východe. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 261 Izoglosná hranica so susedným areálom novohradského nárečia nieje ostrá. Dôležitá je reziduálna izoglosa dl, tl proti / (šidlo || nov. šilo). Z mladších izoglos hraničnými sú izofóny e proti ä (peta || nov. päta), iu proti ú (cudziu jj nov. cudzú), koncové -n proti -m (poton j| nov. potom), izomorfy prípon -ilw proti -eho (v adj. mladiho || nov. mladého), -iu proti -ú (cudziu || nov. cudzú). tvaru šfiroch proti nov. š/ier a iné. Hontianske nárečie je relatívne jednotné. Niektorými osobitosťami sa vyčleňuje okrajový rajón v severovýchodnej časti v oblasti Krupiny. 1. Rezíduá psi. vývinu slovenčiny v hontianskom nárečí. V nárečí sa kompaktne vyskytujú všetky psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu, ktoré charakterizujú stredoslovenské nárečia. Výnimkou je iba reziduálne dl, tl. V nárečí je teda ražeň, rázvora, lakeťatd'., tvary nom. pi. ženísi, inštr. s chlapom, zo ženou, v nom. a ak. sg. zdravia, tvar sa v 3. os. pl., vokál o za silný & (piatok, von) a iné. Na väčšine územia je však zachované dl, tl (šidlo, ometlo). Iba do okrajového rajónu na severovýchode presahuje zóna / za psl. dl, tl z novohradského nárečia. 2. Vokalizmus v hontianskom nárečí. Krátky vokalizmus tvorí päť vokálov: a, o, e, u, i, t. j. v nárečí nieje vokál ä. V dlhom vokalizme okrem dlhých vokálov sú štyri diftongy: ia, ie, uo, iu. Vokalizmus má teda takúto štruktúru: a á ia o e ó é uo ie u i ú í iu — Za spis. ä v nárečí je e (peta, meso, vecí). Od východu do okrajového rajónu presahuje zóna vokálu ä (tu je päta, mäso, väčí). V tejto časti areálu chýba aj diftong ju (je zaň ú). Tuje teda štruktúra krátkeho i dlhého vokalizmu taká ako v susednom novohradskom na reči (p. kap. 115). V porovnaní so spisovným jazykom väčšiu frekvenciu majú vokály e, i a í (pórov, peta, meso, dobrího, dobrímu alebo dobriho, dobrimu, spis. päta, mäso, dobrého, dobrému). Ostatné vokály vrátane diftongov majú približne rovnakú frekvenciu ako v spisovnej slovenčine (ale dobruo, cudzuo i cudzie, spis. dobré, cudzie). V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dáva, krátki, ale súdia). Slabičné r, / je krátke i dlhé a vyskytuje sa v stredoslovenskom rozsahu. 3. Konsonaníiznjus v hontianskom nárečí. Konsonantizmus hontianskeho nárečia je takmer totožný s konsonantizmom stredoslovenských nárečí severozápadného regiónu. Pozri znázornenie štruktúry na s. 238. Charakterizujú ho štyri mäkkostnč páry / — ť, d— d, n — ň, l— /. Iba v okolí Banskej Štiavnice je enkláva bez mäkkých konsonantov d, ť, ň, F (dedina, ticho, kosí). Osobitosťou je výskyt -n na konci slov a tvarov v pozícii -m (poton, ván, chlapon, spis. potom, vám, chlapom). 262 s SLOVENSKÉ NÁREČIA Neutralizácia v ->■ / sa realizuje len sporadicky {fJ on, ale hňeu, slinka, tedi, čera). Na hranici morfém sú jednoduché konsonanty (rnekí, odich, preca, vecí). V celom areáli sú skupiny šť, žd. Na začiatku slov za skupinu str- je skupina sr- (sreda, sretnut). Vo východnej časti v okrajovom rajóne za skupiny dl, dn je /. n, za dl, dňje ľ, ň [pala, kranuť, poľa, stuha, spis. padla, kradnúť, podľa, studňa). 4, Menná flexia v hontianskom nárečí. Menná flexia má všetky znaky flexie stredoslovenských nárečí (napr. ak. pl. chlapou, ale medvede, nom. a ak. sg. zdravia, adj. dobruo, o dobrom a iné). No vyskytujú sa aj niektoré osobitosti. Vo flexii mužských substantiv v dat. sg. býva prípona -u aj pri životných menách (chlapu, sinu popri chlapovi, sinoví). V nom. pl. sú prípony -ia, - o via pri životných osobných menách (chlapi, bratia, sinovia), -i, -e pri životných neosobných menách (hadi, medvede). V lok. pl. okrem prípony -och je známa aj prípona -ach (slukách, ale aj sinach). V enklávach sa vyskytuje aj reliktná prípona -ie (dorniech, časiech). inštr. pl. má prípony -í, -mí, -amí (s chlapi, koňmi, sluhami). Aj vo flexii ženských substantiv sú niektoré osobitostí. Do areálu presahuje zóna tvarov v dat. a lok. sg. typu ruki, nohi, muchi, v gen. sg., nom. a ak. pl. ruke, nohe, muche (spis. ruka, ruky, ruke atd'.). V gen. pl. býva prípona -ou (ženou, ulicou aj jamkou, hruškou). Iné tvary v pi. sa odlišujú (ženám, ženách, ulice, uliciam, uliciach). V inštr. pl. je prípona -amí (ženami, ulicami). Podobné osobitosti má aj flexia substantiv stredného rodu (mestá, srcia, gen. pl. mestou aj šidlou, jadrou atď.). V adjektívnej flexii sú tvary dobruo i cudzuo (v západnej časti cudzie). Areálom prechádza izoglosa prípon -ího a -iho (dobrího || dobriho, dobrímu || dobri-mu), ale v lok. sg. sú tvary o dobrom, o cudzom. Privlastňovacie adjektíva majú tvary bratou, bratovo, bratouho, bratoumu, bratova, bratovej, pl. bratovi, bratove. Zámenná flexia má tvary stredoslovenské. Napríklad ja, mňa, ma, so mnou, s tebou, ten, toho, tomu, čo, čuo, čoho, čomu, muoj, muojho, muojmu, o mojom, ale von, kerí (spis. on, ktorý). Vo flexii čísloviek číslovka jeden má podobu jedon. Charakteristická je flexia dvaja, dva, dve, dvuch, dvum, dvuma, traja, tri, trich, trim, trima, šťiria, šťiroch, ale šťír (okolie Banskej Štiavnice) i šťier (vo východnej časti), šťirma, piati, piatich atď. 5. Slovesná lexia v hontianskom nárečí. Aj slovesná flexia má znaky flexie stredoslovenských nárečí. Od slovesa byť v 1. os. sg. je tvar som, pl. zrne. V 3. os. pl. je tvar sa (oňisa doma). Paradigmy slovies brať d. umrieť v prítomnom čase splynuli (beriem, berieš, berú, umriem, umrieš, umrú). Sloveso rozumieť má v 3. os. pl. tvar rozumejú. Podmieňovací spôsob má tvary bi som, bi si, bou bi som, bou bi si atď. Areá! zasahujú tvary rozkazovacieho spôsobu typu plac, budz, ale choj, porne a pod. L-ové príčastie má prípony -u, -la, -ľi bez unifikácie (robiu, robila, minuu, minula, videu, videla). Neurčitok má príponu -ť (robiť, íť, nájť, STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 263 vľiecťi vľieci, rozumieťi rozumět). Do východnej časti presahuje neurčitok na -ťi (robiťi, klásti). NOVOHRADSKÉ NÁREČIE 116. Areál novohradského nárečia sa rozprestiera na južných svahoch pohoria Javorie zhruba medzi riekami Krupinica a Kriváň vrátane priľahlej roviny na juhu. Izoglosnú hranicu so susedným areálom hontianskeho nárečia sme už opísali (p. kap. 115). Izoglosná hranica s areálom ipeľského nárečia je pomerne výrazná. K reziduálnej izoglose / proti dl, tl (šilo |j i peľ. šidlo) sa pridružujú izofóny uo, ie proti ó, é (kuoň, miera || ipeľ. kôň, mera), ia proti ei (piatok [| ipeľ. peitok), í proti ei (bívať || ipeľ. beivaťi), izomorfy tvarov ženi proti ipeľ. žene v gen. sg., prípony -// proti -le v ženskom a strednom rode a pri neživotných menách (ženi robili || ipeľ. žene robile) a iné. Areál novohradského nárečia sa vnútorne dosť výrazne člení na dva základné rajóny: na rajón severozápadný (ide o oblasť tzv. vrchárskeho nárečia) a severovýchodný. Výraznejšími osobitosťami sa vyznačuje severozápady rajón (je tu napr. za y vokál e, za ý dvojhláska ei a pod.). Z juhu sa k týmto rajónom pripája južný rajón (o ňom v kap. 117). 1. Rezíduá psí. vývinu slovenčiny v novohradskom nárečí. Areál novohradského nárečia je jediný v juhovýchodnom regióne stredoslovenských nárečí, v ktorom sa koncentrovane vyskytujú všetky psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu charakterizujúce stredoslovenský makroareál. V areáli je / za psl. dl, tl (šilo, omelo), široký výskyt prípadov rat-. lat- (ražeň, rázporok, rázvora, rásťi, lakeť, lani a i.), s za psl. ch' (v tvare typu ženísi), vokál o za silný & (piatok, von, ba aj son. dáždik), tvary sa v 3. os. pl.. inštr. s chlapom, zo ženou, no m. a ak. zdravia, adj. tvar dobruo, prípady ihla, kru a iné. 2. Vokalizmus novohradského nárečia. Vokalizmus novohradského nárečia nie je jednotný. V oboch rajónoch sa vyskytuje vokál ä i dvojhlásky ia, ie, uo (za /«je ú). V severozápadnom rajóne v pozícii spis. v je vokál e a za v je dvojhláska ei. Vcelku vokalizmus nárečia má takúto štruktúru: a ä á ia o e ó é uo ie (ei) u i ú í Diftong v zátvorke sa nevyskytuje v celom areáli. Vokál ä má v nárečí o niečo vyššiu frekvenciu ako v spisovnom jazyku (pórov, päta, mäso, väčí, kameň, kúpa, spis. päta, mäso, väčší, ale kameň, kúpia). Ostatné krátke i dlhé vokály vrátane diftongov majú približne rovnakú frek ven- 264 e SLOVENSKÉ NÁREČIA ciu ako v í okrem dvojhlásky ju (v nár. je za ňu «). Odchýlky >ne. Tu v pozíciách spis. y aj po iných spoluhiásk " c l ''napr. rebe, tneš, beivaťi, peitaťi, dobrej, ale kislej, c hit r í'vať, pýtať, dobrý, kyslý, chytrý, hýbať). Tu je teda väc osobitný diftong ej (t. j. súčasne menšia frekvencia V celom yímickom krátení v širšom rozsahu (dáva, krátki, kúp Slabiční skytuje sa v takom rozsahu ako v iných stredos^;->t1 3. 6 rr' s'~z&. Konsonantizmus nárečia je jed- notnější ar ;harakterizuje výskyt mäkkostných párov t — ť, d- i o západnom rajóne (vo vrchárskej oblasti) je frekvenc obmedzená. Na konci slov a tvarov za -ď, -/'je tvrdé ako za -n je -m (ohem, kamem, pám, spis. oheň, kanu konsonantom je tvrdé / (velmo, velkí). Do severovýct ona koncového -n za -m (poton, osen, spis. potom, ose iárečia. V celon :ie v —► f na začiatku slov je minimálny ifjom, ale di, čer a). v nárečí nie sú zdvojené konso- nanty (mäl íiatku slov nebýva/- (edom, enaťisa). Celý areál char; ', id a začiatočné .vr- namiesto str- (sreda, sretnútí, be ahla zóna /, /'za dl, dľa n, ň za dn, dň (vile, poľa, spam dľa, spadnúť, studnička). 4. Mam árečäa. Menná flexi a nárečia je podobná flexii sused t. Okrem všeobecne rozšírených stredoslo- venskýchj ,tr. zo ženou, nom. a ak. sg. zdrav ja, adj. dobruo a i. ivy osobitných javov. Vo flexi stantív v nom. pl. sú prípony -/, -ja, -ovja (chlapi, bro w o < i, neosobné životné i neživotné mená majú prípony -i, •oje). Prípony mäkkých substantiv majú aj substantiv, , rohe). Y gen. pl. je prípona -ou. v lok. pi. popri tvar ch sú aj enklávy tvarov domjech, voz je ch, reliktný tv; °c p i zóna tvaru koňach so zónou tvaru koňoch od východ mí, -amí i -ama (s chlapi, koňmi, sluhami). Zaujímavé i l >j> (z pôvodného chlapy). Vo flexii ženských substantiv ruke, nohe, muche v gen. sg. a ruki, nohi, muchi v da ary ženou, metlou, ihlou, ba aj oucou (popri oviec). Ro: äexie najmä v pluráli je charakteristické aj pre flexiu (pórov, mestá, srce, pole, mestám, srciam, poliam). v ma -ou (mestou, silou) s enklávami tvarov STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 265 miest, šidál a pod. V tomto areáli je aj zaujímavá enkláva reliktného tvaru dat. pl. mestom. Aj adjekíívna íiexia je blízka flexii hontianskeho nárečia. Ustálené sú tvary dobruo, resp. eucizuo popri cudzie, dobrého, dobrému, ale cudziho, cudzimu, ba aj druhiho, dnihimu, velkiho, velkimu (tak je najmä v severozápadnom rajóne). Privlastňovacie adjektíva majů tvary bratou, bratova, bratovo, pl. bratove. Do severovýchodného rajónu však presahuje zóna tvarov bratou, bratova, pl. bratovi, bratovie. V gen. a dai. sg. sú už tvary bratouho,. bratoymu. Zámenná fiexia je stredoslovenská, aleje v nej niekoľko osobitostí. Ustálené sú napríklad tvary ja. mňa, so mnou. s tebou, toho, tomu -xoho, čomu, ich, im, ďalej tnuoj, mijojho, niyojmu, a mojom atď. Osobitné sú napríklad tvary teba a v enkláve aj mä, tvar tot (spis. ten), miestami tei (spis. tie), tvary kerí, šeci, šetkie a pod. Číslovka jeden rná v nárečí podobu eden aíebo edem. Z hontianskeho nárečia do areálu prenikajú zóny tvarov dvuch, dvum, dvuma, trich, trim, trima. Od štyri gen. je šťier. Číslovka päť mk tvary piati, piatich, piatim atď. 5. Slovesné fäexia r novohradskom nárečí. Aj slovesná flexia je stredoslovenská. Od slovesa byť v 1. os. sg. je tvar som, pl. znie, v 3. os. sg. je, jest, jesto, v pl. je tvar sa. Paradigmy slovies brať a umrieť v prítomnom čase splynuli (beriem, berieš, berú, umriem, umrieš, umrú). Sloveso rozumieť v 3. os. pl. má tvar rozumejú. Do areálu presahuje zóna tvarov rozkazovacieho spôsobu typu choj, chojťe. Osobitosťou sú menšie zóny tvarov tájdi, tájďiťe. L-ové príčastie má prípony -u, -la, -fi. V severozápadnom rajóne sa v pluráli odráža gramatická kategória mužskej osoby v príponách -ľi:-le (pórov, chlapi robili, žene robele, buke padale). Neurčitok vo väčšine areálu má príponu -ti (robiťi, minúťi, klásti, vľiecťi popri vľieci). V časti severovýchodného rajónu má neurčitok príponu -ť s unifikáciou (mať, padnúť, aíe robeť, chibeť a pod.). 117. Z juhu sa k nárečiu novohradského areálu pripája okrajový rajón, ktorého jadrom je najmä južná časť okolia Modrého Kameňa. Osobitosti tohto rajónu majú paralely v tekovskom alebo vo zvolenskom areáli, resp. vo východnej časti novohradského areálu. Psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu majú však taký rozsah ako v ostatných stredoslovenských nárečiach. Vo vokalizme tohto modrokamenského rajónu nieje ä ani klesavá dvojhláska ei. Za c je e (peta, meso aj skede, kemeň). Vyskytujú sa len dvojhlásky ia, uo, je a za y, ý je /, í (viac, kuoň, viem, ribi, pítať). Konsonantizmus charakterizujú páry t — ť, d — d, n — ň, l — ľ. Zvláštnosťou je výskyt koncového -m za -n, -ň (lem, páni, o'nem, dem, spis. len, pán, oheň, deň). Neutralizácia v -+ f na začiatku slov má obmedzený výskyt (ffedi. ale čela, táča, hňeu, sľiuka). Menná íiexia rná niektoré osobitosti zvolenského areálu. V gen. sg. ženských substantiv je pľŕpc-s.a "jzeni, do p'micí), sne v gen. sg. ruke, nohe, muche, v dat. a lok. sg. rtiki, nohí, muchi. V nom. a ak. pl. sú tvary ruke, nohe, muche aj buke, 266 • SLOVENSKÉ NÁREČIA vr ehe. V gen. pl. bývajú tvary ihlou, jadrou (podľa chlapou). V lok. pl. sú relikty typu domiech, časiech, ale aj domach, časach. V adjektívnej íl ex i i sú prípony -iho, -imu (dobriho, cudziho). Číslovky majú tvary dvoch, dvom, troch, trom (proti dvuch, dvum, trich, trim na sev.). Osobitosťou je tvar Mier. Slovesná flexia má stredoslovenské znaky . V 3. os. pl. je tvar sa, vo vzore niesť tematická morféma -ie- (nesiem, nesieš), v pl. tvar typu robili a i. IPEĽSKÉ NÁREČIE 118. Priestorom areálu ipeľských nárečí sú južné svahy západného okraja Slovenského rudohoria. Patria do neho lokality na oboch stranách horného Ipľa, na juhu s výbežkom takmer po Rimavu. Areál ipeľského nárečia nieje veľký, ale v porovnaní so susednými stredoslovenskými nárečiami ho charakterizujú výrazné osobitosti. Medzi ne napríklad patrí zatvorená realizácia dlhých vokálov ó, é (kôň, méra || nov. kuoň. miera), klesavý diftong ei s rozšírenou distribúciou (peitok, beivatí || nov. piatok, bívať alebo beivatí), i, í za 'u, 'ú (ľidei, klíč || nov. ľudia, kľúč), prípona -e v i proti -ovi (kováčevi || nov. kováčovi) a ďalšie. Nárečie je pomerne málo diferencované. Niektoré odlišnosti sú najmä v okrajovom rajóne medzi Ipľom a Rimavou. 1. Rezíduá pst. vývinu slovenčiny v ipeľskom nárečí. Väčšina psl. rezíduí, ktoré od pôvodu charakterizovali stredoslovenský makroareál, sa v nárečí dodnes zachovala. Kompaktne sa vyskytujú prípady rat-, lat- (ražeň, lakeť atď.), s za psl. ch' (v tvare typu ženísi), tvary sa v 3. os. pl. (deň sa doma), inštr. zo ženou, nom. a ak. sg. z dravci, vokál o za silný &, adj. tvar dobro a iné. Vo väčšine areálu je však zachované dl, tl (stredslov. / za dl, tl je len v enkláve na juhu najmä medzi Ipľom a Rimavou). 2. Vokalizmus ipelského nárečia. Vo vokalizme ipeľského nárečia je viac osobitostí. V krátkom vokalizme je vokál ä s rozšírenou distribúciou (pórov. päta, mäso, ukäzovaťi, vŕba, kúpa, spis. päta, mäso, ukazovať, vŕbie, kúpia). V dlhom vokalizme je zatvorene realizované ó. é a len klesavé diftongy ou, ei. Vokalizmus nárečia má teda takúto štruktúru: a ä á o e Q é ou ei u i ú í O rozšírenej distribúcii vokálu ä v porovnaní so spisovnou slovenčinou sme sa zmienili. Zvýšenú frekvenciu má aj vokál e a i, pretože vokál e býva aj za spis. y a vokál / aj za spis. u (pórov, rebe, meš, múdre, kováčevi, ľidei, bricho, spis. ryby, myš, múdry, kováčovi, ľudia, brucho). Dlhé zatvorené ó je za spis. uo, dlhé zatvorené é je za spis. ie (kóň, déuka), klesavý diftong ei je za spis. ia a ý (peitok, robei, v enkláve uľiceimi, beivatí, dobrej, ale kívaťi, hĺbali, hluchí, spis. piatok, STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 267 robia, uliciam, bývať, dobrý, kývať, hýbať, hluchý), klesavý diftong ou je za slabičné / a foneticky s ním splýva aj ou v tvaroch chlapou, ženou, bratou (touk, douhi, spis. tik, dlhý). V malej enkláve na severnom okraji je za ej vokál ä v pozícii za spis. ia (pátok, väc, roba, i peľ. pejtok, veje, robei, spis. piatok, viac, robia). V nárečí pôsobí pravidlo o rytmickom krátení (dáva, krátki aj suda, kúpa). Osobitosťou je výskyt predsunutej dĺžky v niektorých prípadoch (napr. poune, nóžik, spis. plný, nožík). V areáli je len slabičné r, ŕ (krk, vŕba). Za slabičné/ je vokál o, za dlhé slabičné / je ou (soza, touk, stoup, spis. slza, tik, stĺp). 3, Konsonantizmus ipeľského nárečia. Konsonantizmus sa v ipeľskom nárečí v zásade neodlišuje od susedného novohradského nárečia. Vyskytujú a v ňom štyri mäkkostné páry f — ť, d — d, n — ň, l — /'. Väčšia je však frekvencia konsonantu n, pretože za koncové -m je v náreči dôsledne -n (po t on, mán, chlapon, spis. potom, mám, chlapom). V koncových pozíciách za ť, ň býva tvrdé t, n alebo ť chýba (den, smrt, rados, šes, spis. radosť, šest). Neutralizácia v ->/jc obmedzená na začiatok slov (ftedijjon, hňeu, sľiuka). V nárečí nie sú zdvojené konsonanty (mäkí, preca, väčí). Skupiny šť, žď sa vyskytujú v celom areáli. Na začiatku slov za spis. str- je skupina sr- (sreda, sretnúťi aj srébro). 4. Menná flexia v ipeľskom nárečí. Menná flexia ipeľského nárečia je značne nejednotná. Príčina je častý výskyt enkláv osobitných tvarov a najmä zvláštnosti vokalizmu. Práve vďaka osobitostiam vokalizmu je výrazný rozdiel medzi tvrdými a mäkkými paradigmami. Vo flexii mužských substantiv sú napríklad v sg. ustálené prípony -ovi, -on v tvrdých vzoroch proti príponám -evi, -en v mäkkých vzoroch (dat., lok. sg. chlapovi, inštr. chlapon proti kováčevi, kováčen). V pl. sú prípony -ou, -on, -och proti -eu, -en, -ech (chlapou, chlapon, chlapoch proti kováčeu, kováčen, kováčech). V nom. pl. životné osobné substantiva majú prípony -/, -ei, -ovej (chlapi, bratej,, sinovej), na juhu za Ipľom sú prípony -i, -je, -ovje (chlapi, br a f je. sinovje). Na severe je malá enkláva prípon -i, -ä, -ová. Životné neosobné a neživotné substantiva v nom. a ak. majú príponu -e (hade, medvede aj buke, vrche, rohé). Inštr. pl. má tvary s chlapi (v enkláve je aj tvar s chlapej), ale z gazdami. Vo flexii ženských substantiv v gen. sg. býva prípona -e (žene, ulice). Substantiva na -ka, -ha, -cha majú prípony mäkkých vzorov (ruka, ruke, ruki, pl. ruke atď.). Inštr. sg. má tvary ženou (v enkláve aj ženo), uliceu, kosťjeu. V nom. a ak. pl. sú prípony -e a -i (žene, ulice, ruke, ale kostí s enklávou koste). V gen. pl. sú tvary žén, méťeu, iheu, kosti. V mäkkých paradigmách sú v enklávach tvary uľicejn, uľicejch, na juhu uľicjen, uľiciech, na severe v enkláve uľicän, uľicäch. Inštr. pl. má príponu -ami. Aj v adjektívnej flexii sú rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi. Mäkká 268 © SLOVENSKÉ NÁREČIA paradigma má prípony -/, -é, 4ho, -ímu {cudzí, cudzé, cudzího, cudzímu), tvrdá paradigma má prípony -e i, -ó, -eho. -ernu (dobrei, dobro, dobrého, dobrému). Adjektíva zakončené na -k, -h, -ch v koreňovej morféme majú skloňovanie mäkkej paradigmy (krotkího, hluchího, druhího atď.). Prípony přivlastňovacích adjektiv v nom. sg. i pl. sú dlhé (napr. bratou, bratova, bratovo., ale bratouho, bratoumu, resp. oceu, oceuho, oceumii. pl. bratovi, bratove). Niektoré osobitosti sú aj v zámennej flexii. Napríklad v skloňovaní osobných zámen také tvary sájei (spis. ja), ťebei (spis. teba), so mnó, s ťebó popri so mnou, s tebou, ón i ijon, ona, jě i jje, ak.jí (spis. jej, ju) a i., ukazovacích zámen tót, tuot, toho, tomu a pod. Osobitosťou je tvar kerót (v rajóne tót), keruot (v rajóne tuot). Vo flexii čísloviek tiež sú niektoré osobitné tvary. Charakteristické sú edon, edná, dvá, dva, dve, dvuch, dvun, dvuma, trei, trech, t r en, tréma, šťerei, šťerech, šťermi, peiťi, peií'in, peitich atď. 5. Slovesná iexia ipeľského nárečia. Slovesná flexia má vcelku stredoslovenské znaky, pravda, s istými osobitosťami. Od slovesa byť {v nár. beťi) v 1. os. sg. je tvar son, pl. zrno. V 3. os. pl. je tvar sa (v zápore ňi son, ňinto, ňi sa). Osobitosťou celej slovesnej flexie je prípona -mo v 1. os. pl. {robí/no, iďemo). V 3. os. pl. prítomného času sú prípony -ei a -u (robei, beru). Slovesá brať a umrieť v prítomnom čase majú spoločnú paradigmu (berén, beréš, beru, umrén, umréš, umru). Krátka prípona -u je aj v tvare rozumejú. V minulom čase /-ové príčastie má prípony -u, -la, -lo s rozdielom -ľi, -le v pl. (robeu, robela, chlapi robili, žene r obeh, buke podole). V rozdiele prípon -ľi:-le v pl. sa odráža gramatická kategória mužskej osoby. Neurčitok má príponu -tí {robiťi, trpeťi, sťeťi, spis. chcieť, ale áozréťi, íťi, vléci i vlieci) s enklávou prípony -ť na severe (robiť, trp e ť atď.). ZÁPADOGEMERSKÉ NÁREČIE 119. Zemepisným jadrom areálu západogemerského nárečia je priestor od rieky Rimavice a Rimavy po pravý breh gemerského Turca, na severe ohraničený úsekom Slovenského rudohoria. na juhu rovinou v oblasti sútoku Rimavy a Slanej. Západogemerské nárečie spolu so síredogemerským nárečím (p. kap. 120) a pomedzným areálom východogemerského nárečia (p. kap. 121) je organickou časťou relatívne rozsiahleho gemerského areálu. Tento areál je však do takej miery vnútorne diferencovaný, že jeho charakteristika bez ďalšieho členenia na základné areály by nebola prehľadná. Členenie na spomenuté areály je opodstatnené aj z hľadiska osobitostí v ich. jazykovej stavbe. Izoglosná hranica s ipeľským nárečím nieje ostrá, pretože niektoré charakteristické javy ipeľského nárečia najmä na. juhu presahujú k brehom Rimavy, ba až za ne. Také je napríklad e za y, ei za ý (rebe || zápgem. ribi, beivaíí jj zápgem. bívať), zatvorené ó, é proti uo, ie (kóň, méra |j zápgem. kuoň, miera), prípona STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 269 inštr. -ou proti -ó {ženou || zápgem. ženó) a i. Od susedného stredogemerského areálu ho oddeľuje pásmo niekoľkých izofón i izomorf. Také sú napríklad izofóny ie, ia proti ä (pietok, piatok || strgem. pätok), izofóny dvojhlások ie, uo proti ia, ua {bieda, kuoň || strgem. biada, kyaň), izomorfa prípony -ouho proti -óho v adjektívnej flexii (bratouho || strgem. bratóho) a ďalšie. Rajón nárečia s ipelskými osobitosťami na juhu medzi Ipľom a Rimavou pokladáme za okrajový rajón areálu ipeľského nárečia (p. kap. 118). 1. Rezíduá psí. vývinu slovenčiny v západogemerskom nárečí. Psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu, ktoré charakterizujú stredoslovenské nárečia, v západogemerskom nárečí sa nevyskytujú kompaktne, no sú v zreteľnej prevahe. V celom areáli je reziduálne dl, tl {šidlo, ometlo). Izoglosy stredslov. prípadov rat-, lat- sa v areáli začínajú vejároví to rozptyľovať (pórov, rožeň. ale rasocha, rázporok, lokeť, lokeč, ale lani d pod.). Naproti tomu v celom areáli je reziduálne s za psl. ch' (v tvaroch typu ženísi), ďalej tvar sa v 3. os. pl. {deti, džeči sa doma), tvary zo ženou alebo zo ženó, dobruo, vokál o za silný & {pietok, piatok, von) a i. V 1. os. pl. v celom areáli je nezápadoslovanská prípona -mo ako v susednom ipeľskom nárečí {robímo, tájdimo). 2. Vokalizmus západogemerského nárečia. Vokalizmus nárečia má viaceré stredoslovenské črty. Za spis. ä je vokál e {peta, meso), ale na hornom toku Blhu je enkláva otvoreného ä (päta, mäso). Za spis. ia na juhu je ie, na severe ia s presahom vokálu ä od východu (pietok, piatok, pätok) a ipeľského ei od západu (peitok). Zaujímavá je enkláva iä v údolí Blhu (biäda). Vo vokalizme nárečia sú dvojhlásky ie, uo, ale aj dlhé vokály ó, é s osobitnou distribúciou (pórov, tvary gen. chlapó, inštr. ženó, resp./w, róno, spis. pol, rovno, chlapov, ženou, resp. tvary dobré, jé za spis. dobrej, jej). Vokalizmus v západogemerskom nárečí má teda takúto štruktúru: a (ä) á (ä) ia o e ó é uo ie u i ú í Vokály v zátvorke sa vyskytujú len v časti areálu. Areál patrí ešte do zóny pôsobenia pravidla o rytmickom krátení (dáva, krátki, ale kúpia, kúpie). Vyskytuje sa v ňom aj predsunutá dĺžka (nuožik, píni, ipeľ. nóžik, poune). 3. Konsonantizmus západogemerského nárečia. Konsonantizmus nárečia charakterizuje nerovnoměrnost' v distribúcii výskytu mäkkého r', d, ň, ľ. Mäkkostné páry t — ť, d — d, n — ň, l — /'s náležitou distribúciou sa vyskytujú len v západnom pásme (na ipeľsko-gemerskom pomedzí) a v enklávach v južnej a severnej časti. Na ostatnom území mäkké ť, d, ň, ľ majú nerovnomernú 270 • SLOVENSKÉ NÁREČIA distribúciu. Napríklad v blšskom rajóne je enkláva s výskytom ť, d, ň, /Ten pred a (tahat, studňa, ale deti, ticho), miestami sú len tvrdé spoluhlásky. Do severnej časti areálu (stredné a horné údolie Blhu) presahuje zóna dž, č za ď, ť v nerovnomernej distribúcii (džeči, čicho, plačič, ale aj deči, sedeč a pod.). Osobitosťou je výskyt mäkkého š (š) za č takmer v celom areáli (maska, šas, veíer, ío, íuo, spis. mačka, čas, večer, čo). Konsonantizmus západogemerského nárečia má teda takúto štruktúru: p b f v m r j k g ch h t d n 1 (t) (d) (ň) r c dz s z (č) (dž) š ž s Konsonanty v zátvorke sa vyskytujú len v časti areálu alebo v nerovnomernej distribúcii. V celom areáli sa uplatňuje znelostná neutralizácia ako v stredoslovenských nárečiach vrátane obmedzenej neutralizácie v -> f (ftodi, fjom, hňeu, sľiuka). V nárečí nie sú zdvojené spoluhlásky. Od západu do areálu presahujú stredslov. skupiny šť, žď, na väčšine územia je však šč, ždž (ešče, hviždžat). V koncových skupinách -sť alebo -šč spravidla chýba -ť, resp. -c (popri dosť, radosť je aj dos, rados alebo popri došč, radošč je doš, rados). Na začiatku slova v nárečí je skupina str- (streda proti stredslov. sreda). 4. Menná flexia západogemerského nárečia. Menná flexia tohto nárečia má znaky stredoslovenskej flexie. Medzi ne napríklad patrí nom. a ak. pl. typu medvede, tvary inštr. zo ženou, resp. zo ženó, nom. a ak. pl. zdravia i zdrava, adj. tvar dobruo a iné. No do areálu presahujú aj osobitosti zo susedného stredoge-merského areálu. Vo flexii mužských substantiv v lok. sg. na juhu je tvar na koni, na severe na koňu. V nom. pl. sú prípony -i, -ie, -ovie (chlapi, braťie, sinovie), v neosobných substantívach -/ a -e (hadi, medvede, vrabce). V gen. pl. je prípona -ó (chlapa, oco). V lok. pl. okrem prípony -och je aj enkláva prípony -iech (časiech) a zóna prípony -ech (v tvare koňech). Inštr. pl. má prípony -í, -amí. Vo flexii ženských substantiv z ipeľského nárečia presahuje zóna gen. sg. ruke, nohe, muche, dat. a lok. sg. ruki, nohi, muchi (na sev. sú tvary gen. sg. ruki, dat. a lok. ruke). V inštr. sg. prevláda prípona -ó (ženó aj ulícó). V gen. pl. sú tvary typu žien, ale aj žení, ženou, ihlí, hrúšok a pod. Na juhu sú tvary uľicien, uľiciech, inde uľicám, uľicách (s enklávou tvarov ulic'ám, uľicäch). Inštr. pl. má príponu -amí. Flexia substantiv stredného rodu nie je jednotná. V nom. a ak. sg. na juhu sú tvary typu plece, na severe pleco. V nom. a ak. pl. sú prípony -á v tvrdej paradigme (mestá), -á, -ie, -ä v mäkkej paradigme (pleca na sev., pľecie na juhu, pleca na vých.). V gen. STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 271 pl. sú tvary miest, ale aj mestou, šídlí, šid'iel a pod., v dat. sú tvary typu mestám (s enklávou tvaru mestom), ale v lok. pl. mestoch (s enklávou tvaru mesťiech). V inštr. pl. je prípona -amí. V adjektívnej flexii sú znaky stredoslovenskej flexie. Ustálené sú tvary dobrí, dobruo, dobriho, dobrimu, o dobrom, ale aj cudzuo, cudziho, cudzimu. Vo vzore ženských adjektiv v gen., dat. a lok. sg. je tvar dobré (spis. dobrej). Tvary nom. sg. i pl. přivlastňovacích adjektiv sú dlhé {bratou, bratova, bratovie, pl. bratovi, bratovie, ale bratouho, bratoumu). V zámennej flexii sú zvláštnosti spôsobené zväčša osobitosťami vo vokalizme alebo konsonantizme. Vo vzoroch osobných zámen sú napríklad varianty ja, jä na severe, na juhu v enklávach aj jiejiä, podobne na severe ma, mä, na juhu me, ďalej so mnou, s ťebou, na vých. s tobó atď. Ďalej osobitné tvary sú tot, vuon, šo, šuo (spis. ten, on, čo), tvary v ženských vzoroch jé, moje v gen., dat. a lok. sg., ale kotor, kotraj'todi, kodi (tak aj kod, kobi), spis. ktorý, ktorá, vtedy, kedy (ked, keby). Aj flexia čísloviek odráža osobitosti vokalizmu a konsonantizmu nárečia. Ustálené sú tvary edon, edná, dvaja, dvaja na severe, dvá na juhu, podobne traja, traja, štiria, ščirá na severe, trie, šťerie na juhu. V gen. a lok. sú tvary dvoch, troch, štiroch, v dat. dvom, trom, štirom. V inštr. na severe sú tvary dvorná, troma, štiromá, na juhu dvoma, troma, šťerma. Číslovka päť má tvary pieťi, pieťich na juhu, piaťi, páči, piatich, päčich na severe. 5. Slovesná flexia západogemerského nárečia. Slovesná flexia má tiež znaky stredoslovenskej flexie slovies. Od slovesa byť v prítomnom čase v 1. os. sg. je tvar som (zápor ňisvm), v 3. os. pl. je tvar su (s malým presahom stredslov. tvaru sa na sev.). V 1. os. pl. všetky slovesá majú príponu -mo (zrno, robímo, aj tájdimo, porno). Slovesá brať a umrieť majú spoločnú paradigmu (beriem, berieš, berú, umriem, umrieš, umrú). V 3. os. pl. je prípona -ia s enklávami -ie na juhu, -ä na severe a prípona -ú (robia, robie, robä, vedú, ale aj vedú, resp. na okraji vedžú). Z tvarov rozkazovacieho spôsobu na seba upozorňujú tvary chod i choj, tájdi, budz (na okraji aj budž, idži, porno a pod.). L-ové príčastie má prípony -u, -la, -lo, -U s unifikáciou (robeu, robela, robeľi, padou, padla, padli atď). Od slovesa byť je l-ové príčastie buu, bula, bulí. Neurčitok má prípony -t alebo na okraji -č (mať, robiť, klásť i mat, robit, klást, mač, robič, klášč, resp. kláš, ale vľiec). STREDOGEMERSKÉ NÁREČIE 120. Areál stredogemerského nárečia sa rozprestiera od údolia gemerského Turca na severovýchod po údolie rieky Štítnik. Na severe ho ohraničujú svahy hrebeňov Slovenského rudohoria, na juhu údolie Slanej. Jadro areálu tvoria lokality v Turčianskej, Muránskej a Štítnickej doline. Izoglosnú hranicu so susedným západogemerským areálom sme už opísali (p. 272 • SLOVENSKÉ NÁREČIA kap. 119). Izoglosná hranica so susedným pomedzným areálom východogemer-ského nárečia je výrazná, ale hraničné izoglosy sú dosť rozptýlené. Patria sem napríklad izofóny ua, ia proti uo, ie {kuaň, biada || výchgem. kuoň, bieda), r, l proti er, lu, ol {kru, d\hi, slza || výchgem. kerv, dluhí, dluhi, solza), ť, d, ň proti /, d, n {detí || výchgem. deti), izomorfy ženísi || výchgem. ženíchi, ženichi, žian, ihlí |] výchgem. ženoch, ihloch, cudziaho || výchgem. cudzieho a iné. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v stredogemerskom nárečí. Zo starších psl. rezíduí v nárečí majú prevahu psl. rezíduá západoslovanského pôvodu. V areáli je prevaha prípadov rot-, lot- (do areálu presahujú len slová rásocha, rázvora, inak je tu rožeň, rokita, ruaždža, z ruoždža, lokeč, lanskí), zachované je reziduálne dl, tl {šidlo), v 3. os. pl. od slovesa byť je tvar sú {kone sú doma). Za psl. ch' je však s (v tvare typu ženísi) a v 1. os. pl. je prípona -mo (robímo, zrno). No mladšie psl. rezíduá nezápadoslovanského pôvodu sa vyskytujú kompaktne ako v strednej slovenčine. Patrí sem napríklad začiatočné /- (v slove ihla), prípady typu kru, tvary s chlapom, zo ženó, dobrua, vokál o za silný & (pätok) a iné. 2. Vokalizmus stredogemerského nárečia. Vo vokalizme tohto nárečia sú výrazné odchýlky od vokalizmu západogemerského nárečia i od spisovnej slovenčiny. Za vokál ä je e v rozšírenej distribúcii {peta, meso, vecí, ale sqjezik, se, diay.se i dauše, spis. päta, mäso, väčší, ale aj jazyk, sa, dievča). Vokál ä sa vyskytuje len ako relikt v enkláve (v okolí Revúcej). Za spis. ia je v nárečí dôsledne otvorené ä {pätok, robä, uľicäch, ale aj ja, vojak, stoja, traja). Za dvojhlásky uo, ie je ua, ia, miestami dnes va,ja {kuaň, biada alebo kvaň, bjada) v nerovnomernej distribúcii (pozri ďalej). Dlhé vokály ó, é majú podobnú distribúciu ako v západoge-merskom nárečí (napr. zo ženó, chlapó, gen. jé, dobré, spis. so ženou, chlapov, dobrej, jej). V stredogemerskom nárečí má vokalizmus takúto štruktúru: a (ä) á ä o e ó é ua ia u i ú í Vokál v zátvorke sa vyskytuje v enkláve. V porovnaní so spisovnými diftongmi uo (ô),ie\ nárečí diftongy ua, ia majú zmenšenú distribúciu i frekvenciu. Napríklad v muránskom rajóne po perniciach za ua býva a {kuaň, ale past, pajde, ba aj bab, maj, spis. kôň, pôst, pôjde, bôb, môj). V štítnickom rajóne navyše po mäkkých spoluhláskach je zaja vokál a {dauše, hňazdo, ale biada, dobria, spis. dievča, hniezdo, bieda, dobré). V stredogemerskom nárečí už nepôsobí pravidlo o rytmickom krátení {dává, krátki). Vo väčšine areálu je však krátke i dlhé slabičné r, j. Do štítnického rajónu presahuje zóna lu, ol namiesto / {krk, ale slunko, tluk, volna). STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 273 3. Konsonantizmus stredogemerského nárečia. Aj konsonantizmus stredoge-merského nárečia charakterizuje nerovnoměrnost' vo výskyte mäkkého ť, d, ň, ľ. Na severozápade je súvislá zóna dž, č za d, ť v nerovnomernej distribúcii (je tu džeči, čicho, plačič, radošč, ale aj deči, sedeč, rados). Na severe v muránskom rajóne je enkláva výskytu mäkkostných párov t — ť, d — d, n — ň, l — ľ, no na juhu a v štítnickom rajóne je zasa len tvrdé /, d, n, l (deti, ticho, nemá, leto). Osobitosťou je tvrdé s za c (ša, šua, maska, vešer) proti š v západogemerskom areáli (p. kap. 119). Znelostná neutralizácia má taký rozsah ako v západogemerskom nárečí. Aj neutralizácia v ->/je obmedzená na začiatok slov (ftodi,fjom, hňeu, sľiuka). Zdvojené spoluhlásky na hranici morfém nie sú. V celom areáli je skupina šč, ždž. V koncových skupinách -sť, -šč konsonanty -ťa -č niekedy chýbajú (dos, rados, doš, radoš, spis. dosť, radosť). Za stredslov. sr- na začiatku slov je str- (streda, stretnú). 4. Menná flexia v stredogemerskom nárečí. Menná flexia stredogemerského nárečia má niektoré odlišnosti od flexie západogemerského nárečia. Začínajú sa v ňom objavovať znaky flexie makroareálu východoslovenských nárečí (napr. tvary na koňu,f^kotlu, vokatív typu ženo, nom. a ak. polo, moro, tvary mestom, mestoch, mojo a pod.). Vo flexii mužských substantiv v lok. sg. väčšiu frekvenciu má prípona -u (na koňu,fkotlú). V nom. pl. sú prípony -/', -á, ale aj -ove a -e (chlapi, brata, rodišä, ale sinove, lüde, resp. lüde). V skloňovaní neosobných substantiv v nom. a ak. pl. sú stredslov. tvary typu medvede, vrabce, ftáki. Gen. pl. má príponu -ó (chlapa, duho), lok. pl. príponu -och (chlapoch aj domoch, časoch). V inštr. je prípona -í, -amí. Vo flexii ženských substantiv sú v gen. sg. tvary ruki, nohi, muchi, v dat. a lok. ruke, nohe, muche. Vyskytuje sa vokatív typu ženo. V gen. pl. sú tvary žian, ihlí, ihial, jamuak, no sviašok, hrúšok. Mäkké paradigmy si zachovávajú v skloňovaní rozdiely (pórov, ženi, ženám, ženách: ulice, ulicäm, ulicäch). Inštr. má príponu -amí. Flexia substantiv stredného rodu v pl. nie je totožná s líexiou ženských substantiv. V nom. a ak. sg. je stredslov. tvar zdravá, no rozšírené sú tvary pleco, polo, moro. V gen. pl. sú tvary miast, krídžial, v dat. a lok. mestom, mestoch, krídlom, krídloch. Inštr. pl. má príponu -amí (mestami, krídlami). Viaceré osobitosti má adjektívna flexia. V západnej časti sú tvary dobrí, dobrua, dobriho, dobrimu, v enkláve na severe dobrí, dobria, dobriaho, dobriamu, resp. mladaho, mladamu atď. Flexia přivlastňovacích adjektiv v nom. sg. i pl. má dlhé prípony (bratou, bratova, bratovua i bratovia, pl. bratovi, bratovia. Zvláštnosťou sú tvary bratóho, bratómu. Aj v zámennej flexii sú viaceré osobitosti. V skloňovaní osobných zámen sú napríklad tvary j'á, ak. me (s enklávou mä), so mnó, ťebe (s enklávou teba), s tobó, sobó. Privlastňovacie zámená majú tvary muaj, príp. maj, moja, mojo (v enkláve 274 • SLOVENSKÉ NÁREČIA mojya). ale tvoj, tvojho, tvojmu. Osobitné tvary sú tot, tá, pl. ťia alebo tá, šua, ša, van i vuan, chto, kotor a pod. Vo flexii čísloviek sú ustálené tvary edon, edná, dvä, dva (pre všetky rody), trä, ščir'ä s enklávami tria, trá, ščiriä, ale jednotné tvary dvoch, dvom, troch, trom atď. Číslovka päť má tvary páči, páčich, páčim. Inštr. má príponu -orná na severe a -oma na juhu (dvorná, troma, ščiromá i dvoma, troma, ščiroma), resp. -imá a -ima (päčimá i páčima). 5. Slovesná flexia stredogemerského nárečia. Slovesná flexia tohto nárečia nie je jednotná. Od slovesa Zn/'tvar 1. os. sg. je som, 3. os. pl. su. V 1. os. pl. je prípona -mo (zrno, robimo, tájdimó). Sloveso braťmä na väčšine územia tematickú morfému -e- (bérem, bereš, berú). Podobne aj sloveso umrieť(umrem, umreš, umrú). Iba na západnom okraji je tematická morféma -iä, resp. -ia v obidvoch vzoroch (beriäm, beriäš, berú, umriäm, umriäš, umrú, ale aj rozumiäm, rozumiäš, rozumejú, resp. rozumejú). V 3. os. pl. sú prípony -ä a -ú (robä, vedú, príp. vedžú). Osobitosti sú aj v rozkazovacom spôsobe (napr. choj, chod, idži, budž, porno a pod.). L-ové príčastie má prípony -/, -la, -lo, -H (robil, robila, robili, ňiasol, ňesla, mahol, mohla, krišel, krišela). Na západnom okraji sú prípony -u, -la, -li (robiu, robila, robili, ale aj ňiasó, ňesla i ňiäsó, ňesla). Od slovesa byť /-ové príčastie je bul, bula, na záp. okraji buu, bula. Neurčitok má príponu -č (robič, krišeč, íč, nájč, klášč), v enklávach -ť alebo -t. Pomedzné areály VÝCHODOGEMERSKÉ NÁREČIE 121. Areálom východogemerského nárečia je oblasť povodia horného toku Slanej vo východnej časti Gemera. Jeho jadro tvoria lokality v Slanskej doline (preto sa niekedy nazýva slánské nárečie). Do areálu presahujú izoglosné zóny javov susedných stredoslovenských a východoslovenských nárečí. Vnútri areálu sa často vyskytujú enklávy osobitných javov. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny vo východogemerskom nárečí sčasti sú nezápadoslovanského pôvodu, sčasti pôvodu západoslovanského. Staršia vrstva psl. rezíduí je západoslovanská. Kompaktne sa vyskytujú napríklad prípady rot-, lot- (rozen, loket), reziduálne skupiny dl, tl a tvar 3. os. pl. su. V pozícii očakávaného š za psl. ch' je dnes analogické ch (Čechi, macoche, muche). Mladšie rezíduá psl. vývinu slovenčiny sú zväčša nezápadoslovanské. Západoslovanského pôvodu je napríklad tvar dobrie v nom. a ak. adjektívnej flexie stredného rodu. Nezápadoslovanského pôvodu sú napríklad začiatočné i-(v slove ihla), ďalej prípady typu kerv, kervi (predpokladajú staršie krv, krvi), tvary 5 chlapom, zo ženó, resp. zo ženuo, vokál o za silný & (piesok, ale diždž). STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 275 2. Vokalizmus východogemerského nárečia nie je jednotný. Za spis. ä je e (peta, meso). V centre je však malá enkláva s výskytom ä s rozšírenou distribúciou (päta, mäso, jama, desať). Takmer pre celý areál je charakteristický výskyt dlhého ä (pätok, roba, památka). Na severe za ä je ia (piatok, robia, pamiatka). Iným charakteristickým znakom nárečia je výskyt dvojhlások ie, uo. Jeho kompaktnosť je však narušená od východu zónou krátkeho e, o za dvojhlásky (ňiest, kuoň proti ňesc, koň). V areáli nie je slabičné r, / (je tu kerv, štvertok, dlúhí alebo dluhi, soka a pod.). Od severovýchodu do areálu presahuje zóna bez kvantity s prízvukom na predposlednej slabike (dav'amo, mac'ocha). Ani konsonantizmus nárečia nie je jednotný. V centre je enkláva mäkkost-ných párov t — ť, d—d, n — ň s tvrdým / (deti, deň, ale leto, sol). Severovýchodný okraj areálu zasahuje zóna asibilovaného dz, c za d, ť(dzeci, dzeň, cicho). Na ostatnom území je len tvrdé t, d, n, l (deti, den, ticho). Neutralizácia v -* / je obmedzená na začiatok slov (ftedi, ale hňeu, sliuka). V celom areáli sa vyskytujú skupiny šč, ždž. 3. V mennej flexii je prevaha tvarov charakteristických pre susedný makro-areál východoslovenských nárečí. Napríklad v lok. sg. sú tvary o konu, o vetru, v ousu. V nom. pl. sú prípony -i, -e, -ove (chlapi, lüde, sinové), resp. -ä (brata, miestami lud'á, rodiča. V pluráli sa už odráža rodová unifikácia. V gen., ak. a lok. sú prípony -och, -om spoločné v paradigmách pre všetky rody (chlapoch, ženoch, ulicoch, mestoch, chlapom, ženom, ulicom, mestom). No v inštr. sg. ženských substantiv sú prípony -ou, -ó, resp. -uo (ženou, ženó, ženuo). V severovýchodnom okraji je tvar ženu. V adjektívnej flexii stredný rod v nom. a ak. sg. má tvar dobrie, dobrého, dobrému, o dobrom (s enklávou o dobrém), cudzie, cudzieho, cudziemu, podobne bratovie, bratouho, bratoumu. Rovnako sa skloňujú aj adjektíva mužského rodu (dobrí, dobrého, cudzí, cudzieho atd'.). V paradigmách ženského rodu v gen., dat. a lok. sú tvary dobrej, cudzej, na západe však stredgem. dobré, cudzé. V zámennej flexii sú tvary ja, me, tebe, s tebou (s enklávami mä, tebä, s tebuo), mojo, tvojo, o tom (s enklávou o tem). Zámeno on má podobu vuon, zámeno ktorý má podoby kotor, koter i kotri. Z ŕlexie čísloviek charakteristické sú tvary eden, edna, dva, trä, štir'á, ba aj päta (päťä), ale dvoch, dvom (s enklávou duoch, duom), troch, trom, štiroch, štirom, ba aj patoch, pätom i päťoch, päťom. Slovesná ffexia je pomerne jednotná. V 1. os. sg. od slovesa byť je tvar som, 1. os. pl. zrno. V 3. os. pl. je tvar sú (su). Slovesá niesť & umrieť va&jix spoločnú paradigmu s tematickou morfémou -e- (nesem, neseš, nesú, umrem, umreš, umrú). Sloveso rozumieť má osobitnú paradigmu (rozuméjem, rozuméješ, rozumejú). L-ové príčastie má prípony -u, -la, -U, na juhu -/, -la, -H (robiu, robila, niesou, nesla, muohou, muohla, resp. robil, robila, niesol, ňesld). Neurčitok má zakončenie na -t, v časti areálu na -ť (robit, klást, niest i vliest, resp. robiť, klásť, niesť, vliesť). 276 • SLOVENSKÉ NÁREČIA HOREHRONSKÉ NÁREČIE 122. Areál horehronského nárečia sa nachádza na brehoch horného toku Hrona a priľahlého rozvodia Čierneho Váhu a Hnilca. Patria do neho lokality po oboch stranách línie Heľpa—Vernár. Stretávajú sa v ňom izoglosné zóny javov susedného zvolenského nárečia a zóny javov susedného spišského nárečia. Areál však charakterizujú aj niektoré osobitosti. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny sú značne nehomogénne. Areálom vedie hraničná izoglosa prípadov rat-, lat- a rot-, lot- (ražeň || rožeň, lakeť\\ lokeť, ba aj raždie \\ ruoždie). Reziduálne dl, tl sa však vyskytuje v celom areáli. Ale v celom areáli sa vyskytuje aj stredslov. tvar inštr. sg. ženou (s enklávou ženom), no v nom. a ak. sg. vo flexii adjektiv stredného rodu je tvar dobré (proti stredslov. dobruo). Za silný a je vokál o (piesok), ale stredslov. dážd'sa vyskytuje iba na západnom okraji (inde je dižď). 2. Vo vokalizme horehronského nárečia nie je vokál ä. V jeho pozícii po perniciach je ja, po iných a (pjata, mjaso, ale ťažkí, sa). V nárečiach sú dvojhlásky ia, ie, uo (pamiatka, dieuča, kuoň), ktoré vo východnej časti bez kvantity strácajú funkciu nositeľa kvantity a sú len spojeniami j + a, j + e, v + o. Strata kvantity vo východnej časti nárečí súvisí s bezprostredným susedstvom východoslovenských nárečí. V celom areáli je slabičné r, ale frekvencia slabičného / je obmedzená (porov. krk, slza, ale dluh, slup, hlubokí, v časti aj sluza, žouti,pouni). Konsonantizmus charakterizujú mäkkostné páry t — ť, d — d, n — ň, l — /' s presahom zóny s jedným tvrdým / od juhu. Znelostná neutralizácia v -> / je obmedzená na začiatok slov (ftedi, ale hňeu, slíuka). V celom areáli sú skupiny šť, žd. Charakteristické je zoskupenie pernica + j (pjasť, mjaso, vjači). 3. Menná flexia je nejednotná. Od juhozápadu areál zasahujú zóny niektorých charakteristických tvarov zvolenského nárečia. V singulári medzi ne patria tvary gen., dat. a lok. sg. typu do ruke, k rukí, o rukí, inštr. ženou, v pluráli tvary sinovia (ale braťa), v gen. pl. prípona -ou (chlapou, jadrou) a i. Od východu presahujú napríklad zóny tvarov polo, moro, vokatív ženo, v pl. sinove, priaťeľe, mestom, mestoch. Niektoré tvary presahujú z areálu liptovského nárečia (napr. gen. pl. ihál, ihiel, sviečok, krídel). Z južného regiónu stredoslovenských nárečí presahuje zóna adjektívnych tvarov dobrí, dobriho, dobrimu, o dobrom, dobrá, dobrej, predňia, prednej atď. V celom areáli je tvar inštr. z dobrou, nom. a ak. sg. dobruo i cudzuo. Iste adstrátového pôvodu je na severovýchode enkláva s tvarmi dobroho, dobromu i bratoho, bratomu. Pestré sú tvary záměn. V areáli sa napríklad stretajú zóny tvarov ten, tot i toten, ďalej ma, me, ťeba, ťebja, kotor, koter i fteri a i. Podobne je to aj s niektorými tvarmi čísloviek. Napríklad stretajú sa zóny tvarov traja, tria a trome, dvaja a dvorne, piatich, piatim a pejcoch, pejcom. Na seba upozorňuje enkláva tvarov trjom, trjoch, štirjoch, štirjom. V slovesnej flexii prevládajú tvary susedných východoslovenských nárečí. Od VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 277 slovesa byť v prítomnom čase 1. os. sg. má tvar som, pl. zrne. V 3. os. pl. je tvar su. V 3. os. pl. ostatných slovies sú prípony -ia a -u. Slovesá brať a umrieť maj ú tematickú morfému -e- (bérem, bereš, beru, umrem, umřeš, umru). Paradigma rozumieť má osobitné tvary (rozumejem, rozumeješ, rozumejú). L-ové príčastie má stredslov. tvary (robiu, robila, ale ňiesou, ňesla). Od východu do areálu presahuje zóna s príčastím buu, bula, buli. Neurčitok má príponu -ť(robiť, klást). Osobitosťou je neurčitková forma busť za spis. byť (pórov, buu, bula). Z monografií a publikácii o stredoslovenských nárečiach upozorňujeme na Atlas slovenského jazyka I—IV/102/, na knižné práce: A. Habovštiak /l23/, G. Horák 124 . J. Matejčik ,127/. P. Ondrus /128/, J. Orlovský /129, 130/, J. Stanislav /134/, na štúdie: A. Arany 155 . A. Ferenčíková /14, 15/, J. Garaj /18/, A. Habovštiak /20, 21, 140/. G. Horák 161 . A. Jánošík .162/. E. Jóna ,'33, 34/, J. Kohút /166/, M. Majtán /171/, J. Rakovský /180/. I. Ripka 182 . Š. Tóbik .'95. 190/. J. Vávro /192/ a V. Vážný /101, 193/. VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA VÝCHODOSLOVENSKÝ MAKROAREÁL 123. Makroareál východoslovenských nárečí sa rozprestiera v rozsiahlej oblasti východného Slovenska. Od stredoslovenského makroareálu ho ohraničuje línia vedená z priestoru Vysokých Tatier od prameňa Popradu k rozvodiu oboch horných ramien Váhu a Hornádu, odtiaľ cez rozvodie Hrona a Hnilca k hornému toku Slanej, potom po obvode jej ľavého povodia k štátnym hraniciam. V minulosti tu bola približne aj hranica medzi Spišskou a Abovskou župou najednej strane a župou Liptovskou, Zvolenskou a Gemerskou na druhej strane. Západná zemepisná hranica makroareálu východoslovenských nárečí sa viac-menej kryje aj so smerom hraničných izoglos psl. rezíduí psl. vývinu základu slovenčiny (rot-, lot- \\ stredslov. rat-, lat-, dl, tl\\ stredslov. /, su || stredslov. sa v 3. os. pl., ženu || stredslov. ženou, ženof atd'.). Dnes celý východoslovenský makroareál charakterizujú psl. javy západoslovanského pôvodu. Zo starších psl. rezíduí je to napríklad kompaktný výskyt prípadov rot-, lot- (rožeň, lokec), zachované skupiny dl, tl (šidlo, pletia), tvar su v 3. os. pl, za staré š z psl. ch' je dnes analogické ch alebo š (Čechi, macoše). Z mladších psl. rezíduí je to napríklad zachované dz, c za psl. di, ti, kt (medza, švica, noc proti ukr. meža, sveča, nič), tvar inštr. sg. ženu, adj. tvar dobre v nom. a ak. sg. v paradigme stredného rodu, ďalej prípady typu kref, zvyšky tvaru inštr. sg. typu chlopem, v záp. časti vokál e za silný & (pjatek) a iné. Za nezápadoslovanské psl. rezíduum možno pokladať napríklad začiatočné /- (v slove ihla), o za silný & a niektoré prozodické osobitosti vo východnom regióne. 278 • SLOVENSKÉ NÁREČIA K izoglosám psl. reziduálnych javov sa v historickej dobe pridružili ďalšie izoglosy, ktoré prezentovali javy charakteristické pre východoslovenský makro-areál ako celok. Sem napríklad patria izofóny e proti ä (peta || stredslov. päta), a proti ia (viac || stredslov. vziať), er, ar proti r (pervi, kark || stredslov. prví, krk), iľ, el, ol, lu proti / (viľk, pelňic, žolti, dluhi || stredslov. v//c, plniť, žhí, d(hí), zóna bez kvantity proti zóne s kvantitou (dava || stredslov. dáva, dává), zóna s prízvukom na predposlednej slabike proti zóne s prízvukom na prvej slabike (mac'o-cha || stredslov. m'acocha), ďalej dz, c proti d, ť (dzeci, idzece || stredslov. detí, idete), š, z proti s, z (seno, zima || stredslov. seno, zima) a i. Z izomorf sem napríklad patria izomorfy tvarov gazdi || stredslov. gazdu, ľudze || stredslov. ľudia, ludä, chlopoch || stredslov. chlapou, sinove \\ stredslov. sinovia, sinová, lenoch II stredslov. žien, žian, mestoch || stredslov. miest, miast, o dobrim \\ stredslov. o dobrom, o tim || stredslov. o tom a ďalšie izoglosy. O hraničných izolexách už bola reč (p. kap. 101). Makroareál východoslovenských nárečí sa člení na západný a východný nárečový región. Západný región sa ďalej delí na tri základné areály (spišský, šarišský a abovský) a jeden areál pomedzný (podtatranský). Východný región sa delí na tri základné areály (zemplínsky, užský a sotácky). Na severovýchode východoslovenský makroareál po celej dfžke lemuje pásmo ukrajinských nárečí a hraničný areál goralských nárečí. ZÁPADNÝ REGIÓN VÝCHODOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 124. Západná hranica západného regiónu východoslovenských nárečí je totožná s hranicou so stredoslovenským makroareálom (p. kap. 101). Prirodzenú hranicu medzi západným a východným regiónom tvorí na severe pahorkatina medzi horným tokom Torysy a Ondavy a na juhu Slánské vrchy. V západnom regióne východoslovenských nárečí sa kompaktne vyskytujú psl. rezíduá západoslovanského pôvodu v takom rozsahu ako v celom východoslovenskom makroareáli. Napríklad je tu rot-, lot- (rožeň, lokec), zachované dl, tl, tvar 3. os. pl. su, prípady kref, inštr. ze ženu, adj. tvar dobre v nom. a ak. pl. stredného rodu, vo zvyškoch inštr. s chlopem, vokál e za silný & (pjatek) a i. Od východného regiónu ho oddeľujú viaceré hraničné izoglosy. Také sú napríklad izofóny neutralizovaného -/ proti -u (hňif, hňef\\ zempl. hňeu), ol, er proti //, r i (solza, cherbet || zempl. sliza, chribet), najmä však izomorfy (moro || zempl. morjo v nom. a ak. sg., sinovi || zempl. sinoj, ruce, nože || zempl. rukoj, nohojv dat. a lok. sg., sinoch, ženoch || zempl. sinou, ženou, dobrého || zempl. dobroho, teho || zempl. toho, jeho || zempl. joho, som || zempl. mi a iné. V rámci západného regiónu sa vyčleňuje základný areál nárečia spišského, šarišského, abovského a pomedzný areál podtatranského a severošarišského nárečia. VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 279 Základné areály SPIŠSKÉ NÁREČIE 125. Areál spišského nárečia je pomerne rozsiahly. Na západe ho ohraničuje zemepisná i izoglosná hranica medzi stredoslovenským a východoslovenským makroareálom (p. kap. 101). Na východe hranicou je oblúk Levočských vrchov po Slovenské rudohorie, t. j. zhruba línia Kežmarok—Levoča—Gelnica. Areál nárečia je pomerne kompaktný, často však narušovaný enklávami alebo rajónmi osobitných javov. Na severe je v kontakte s areálom goralských nárečí, na juhu s pásmom nehomogénneho slovensko-maďarského nárečia. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v spišskom nárečí. V areáli spišského nárečia sa koncentrovane vyskytujú psl. rezíduá západoslovanského pôvodu, a to tak psl. rezíduá staršie (rot-, lot-, dl, tl), ako aj mladšie (prípady typu kref, tvary inštr. ze ženu, adj. stred, rodu dobre, vokál e za silný b). Za staré š z psl. ch 'je tu analogické ch (pórov, tvar Čechi, spis. Česi) alebo analogické š (dat. sg. macose). V menších enklávach sa vyskytuje aj tvar inštr. s chlopem. Ale za psl. h>- na začiatku slov je tu i- (v slove ihla). 2. Vokalizmus spišského nárečia. Inventár vokalizmu spišského nárečia tvoria len krátke vokály. Majú takúto štruktúru: a o e u i Na rozdiel od spisovnej slovenčiny v nárečí teda nie je vokál ä. Zaň je spravidla vokál e (peta, meso, dzešec, še, spis. päta, mäso, desať, sa). Za spis. ie v centrálnej a východnej časti je i, za uo (ô) je u (kuň, muj, bida, bili, spis. biely), za spis. ia je a (pjatek, vžac, spis. piatok, vziať). V enklávach na severovýchode, severozápade a západe za spis. diftongy sú relikty ja, je, vo (pjatek, bjeli, kvoň). V spišskom nárečí nie je slabičné r, l (je tu verba, tvardi, polni, vilk). Prízvuk je na predposlednej slabike čiže na penultime (r'obic, mac'ocha). 3. Konsonantizmus spišského nárečia. Konsonantizmus spišského nárečia sa od konsonantizmu spisovnej slovenčiny odlišuje najmä frekvenciou a distribúciou mäkkých konsonantov. Má takúto štruktúru: P b f v m r j k g ch h t d n 1 ň r (y) c dz s z (c) (dž) š ž č dž š ž Konsonanty v zátvorke sa vyskytujú len v enklávach. 280 • SLOVENSKÉ NÁREČIA V konsonantizme nárečia sú teda mäkkostné páry n — ň, l — /' a na rozdiel od spisovného jazyka aj páry s — š, z — ž (ňema, ľipa, seno, zima, hus). V okolí Levoče je enkláva u:ľ za spis. 1:1 (buato, ľipa). Za mäkké d, ť v nárečí je dôsledne asibilované dz, c (dzeci, cicho, robic, cahac, ba aj cma, svadzba, spis. deti, ticho, robiť, ťahať, tma, svadba). Konsonanty dz, c majú v nárečí vysokú frekvenciu. V západnej časti je enkláva s asibilovaným mäkkým dz, c (okolie Kravian). Tu sú teda okrem párov ä — s, z — í aj páry c — c, dz — dz. Osobitosťou je miestami ustálená realizácia h namiesto ch (hiba, orehi, spis. chyba, orechy). V nárečí je dôsledná realizácia znelostnej neutralizácie v -»■ / (ftedi, hňif, sľifka). V areáli nie sú zdvojené spoluhlásky. V západnej časti je menšia zóna skupín šč, ždž. Na ostatnom území areálu sú výchslov. skupiny šč, ždž (ešče, hviždžac proti ešče, hviždžac). Do východnej časti presahuje zóna skupín šľ, žľ za šľ, žľ (mišľenka, žľab) a za sľ, zľ (šľepi, žľé). Osobitosťou je výskyt skupiny -jc (v slove pejc). Za začiatočné zv- býva dzv-(dzvori). 4. Menná flexia spišského nárečia. Menná ŕlexia spišského nárečia má všetky charakteristické znaky západného regiónu východoslovenských nárečí. Ustálená je v ňom rodová unifikácia ŕlexie substantiv v pluráli v takej miere ako v adjektívnej a zámennej flexii. V singulári sú zachované tvary vokatívu. Vo flexii substantiv v gen. sg. je reliktný tvar gazdi, tvar vokatívu kovaľu, v lok. sg. sú tvary na koňu, ve vetru, v ofsu a pod. V inštr. sg. sú tvary s chlopom i chlopem. V nom. pl. sú prípony -i, -e, -ove (chlopi, rodziče, sinove, ale aj medvedze). V gen., ak. a lok. pl. majú príponu -och a v dat. pl. príponu -om všetky substantiva bez ohľadu na rod (chlopoch, chlopom, ženoch, ženom, mes-toch, mestom). Spoločná prípona -ami je aj v inštr. pl. V paradigme žena v dat. a lok. sg. sú tvary žene, ruke, nohe, muche (muhe). Charakteristické sú tvary vokatívu ženo, Helen a pod. V paradigme ulica v gen. sg. býva prípona -i (uľici, pivnici, spis. ulice, pivnice). Adjektívna flexia je značne unifikovaná. Ustálené sú tvary dobri, dobre (stredný rod), dobrého, dobrému, o dobrim, cudzi, cudze, cudzeho, cudzemu, 0 cudzím, ba aj bratoveho, bratovemu, o bratovim. V nom. pl. je spoločný tvar dobre (dobre chlopi, ženi, dzeci). V zámennej flexii sú niektoré osobitné tvary. Napríklad vo flexii osobných zámen sú tvary ja, mne, me, zose mnu, ce, tebe, s tebu, sebe, še, sebu. Vo flexii ukazovacích zámen sú tvary ten, toten, tota, to, toho, tomu, o tim, s tim, v pl. te, tote. Zvláštnosťou sú tvary mojo, tvojo v nom. a ak. sg. v strednom rode, ale aj v nom. pl. pre všetky rody. Zámená kto, ktorý, on majú podobu fto, fteri 1 chteri, un i on. Osobitné tvary má aj flexia čísloviek. Za spis. dvaja, traja je dvorne, trome, ale aj štirme, pejcme. Do zóny tvarov dvoch, troch, štiroch, pejcoch presahuje zóna VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 281 tvarov dvuch, truch, ba aj štiruch, pejcuch atď. Inštr. má príponu -oma {dvoma, troma, štiroma, pejcoma). 5. Slovesná flexia v spišskom nárečí. Slovesná flexia má všetky základné znaky flexie v západnom regióne východoslovenských nárečí. V 1. os. sg. v prítomnom čase od slovesa byť je tvar som, pl. zrne. V 1. os. sg. iných slovies je prípona -m, v pl. -me s enklávou na severe s príponou -ma (robíme, kosíme proti robima, kosíma). Slovesá niesť a umrieť majú spoločnú paradigmu (ňešem, ňešeš, ňesu, umrem, umřeš, umru). V 3. os. pl. sú prípony -ja, -a, -u (robja, koša, beru). V minulom čase /-ové príčastie má prípony -/, -la, -lí (robil, robila, robili, ňesol, hesla, nešli, na vých. ňisol, ňisla, ňišľi). Sloveso byťmá /-ové príčastie bul, bula, buľi. Neurčitok má príponu -c (robic, isc, vľesc, kričec a pod.). V južnej časti je malá enkláva s neurčitkovou príponou -ci (pri Gelnici). Osobitosťou je enkláva neurčitku buc, buse v západnej časti (spis. byt). ŠARIŠSKÉ NÁREČIE 126. Priestorom areálu šarišského nárečia je vrchovitá oblasť ohraničená na severe svahmi východnej časti Nízkych Beskýd, na západe oblúkom Levočských vrchov, na juhu severnou časťou Slánských vrchov a na východe pahorkatinou medzi Topľou a Ondavou. Do areálu patria lokality na okolí Sabinova, Bardejova, Giraltoviec a Prešova po Kysak. Izoglosná hranica medzi šarišským a spišským nárečím je pomerne plynulá, pretože areály oboch nárečí majú charakteristické javy spoločné (napr. dz, c za ď, ť, neutralizácia v -+ f, tvary mojo, tvojo, teho, ternu atď.). Výraznejšia je hranica, ktorá oddeľuje šarišské nárečie od zemplínskeho nárečia. Táto izoglosná hranica je však totožná s izoglosnou hranicou medzi západným a východným regiónom východoslovenských nárečí, o ktorej už bola reč (p. kap. 124). Šarišské nárečie možno charakterizovať ako nárečie kontaktné. Na severe je v kontakte s pásmom ukrajinských nárečí, na juhozápade s areálom spišského nárečia, na juhu s areálom abovského nárečia a na juhovýchode a východe s areálom zemplínskeho nárečia. Tieto kontakty sú jednou z príčin vnútornej členitosti šarišského nárečového areálu. Vcelku v rámci šarišského nárečia možno vyčleniť tri rajóny: juhozápadný, stredný a severný. Juhozápadný rajón sa vyznačuje tým, že sa v ňom stretajú zóny niekoľkých javov spišského a šarišského nárečia. Preto sa niekedy tento rajón hodnotí ako samostatné spišsko--šarišské nárečie. Centrálny rajón sa rozprestiera na oboch brehoch stredného toku Torysy s výbežkom teritória na východ k Ondave (ku Giraltovciam). Priestorom severného rajónu je širšie okolie Bardejova s predĺžením na juh. Tento rajón sa vyznačuje viacerými odlišnosťami (archaickými i inovačnými) a má charakter pomedzného areálu (pozri osobitnú kapitolu 129). 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v šarišskom nárečí. Rezíduá psl. 282 • SLOVENSKÉ NÁREČIA základu slovenčiny sú v šarišskom nárečí v zásade západoslovanské a ich rozšírenie je také, ako je v susednom areáli spišského nárečia. Výskyt prípadov rot-, lot-je kompaktný (rožeň, rosocha, rokita, ruždže, lokec, loňi), dl, tl je zachované, š za psl. ch' sa nachádza v reliktoch (macoše). Ďalej sem patria tvary inštr. typu ze ženu, z bratem, adj. tvar stredného rodu dobre, tvar su v 3. os. pl., vokál e alebo jeho variant d za silný b {parobek alebo parobak) a prípady typu kref (gen. kervi atď.). Za psl. začiatočné ib- je však ustálené /- (v slove ihla), reziduálne dz za psl. di je čiastočne narušené výskytom predložky medzi vo východnom okraji a sporadicky prevzatými lexikalizmami je narušený aj výskyt domácich prípadov trat, t lat (napr. chlop, smrod a i.). 2. Vokalizmus šarišského nárečia. Vokalizmus tohto nárečia tvoria len krátke vokály (a, o, e, u, i). Majú takú štruktúru ako vokály v spišskom nárečí. Pozri vokalickú štruktúru na s. 279. V nárečí za spis. ä a a v niektorých prípadoch je e (peta, meso, dzevec, ale aj dzešec, še atď.). V juhozápadnom okrajovom rajóne sú stopy po dvojhláskách ja, je, vo (yjazac, pjesek, hvorka, ale aj objed, šjedzem, žvolti a i.). V centrálnom rajóne stopy po dvojhláskách nie sú. Za spis. ie je i (bida, pisek, ale aj obid, šidzem), za spis. uo (ô) je vokál u (kuň, stul a pod.). Za spis. ia je ja alebo a (pjatek, nosa, zac, spis. piatok, nosia, vziať). Zvláštnosťou je výskyt variantu d (e zadnejšej realizácie) po perniciach v pozícii silného & (parobak, van, mach). V šarišskom nárečí nie je slabičné r, / (je tu verba, tvardi, pelňic, polní). V severnom rajóne sú menšie odchýlky (p. kap. 129). 3. Konsonantizmus šarišského nárečia. Inventár konsonantov a ich štruktúra je taká ako v spišskom nárečí, pravda, bez sporadického výskytu é, dž (p. kap. 125, 3). Konsonantizmus charakterizujú štyri mäkkostné páry n — ň, l — ľ, s — š, z — z (dzeň, leto, seno, zima). Za spis. d, r'je asibilované dz, c (dzeci, cicho, idzece, robic, ale aj cma). Neutralizácia v -»• /je dôsledná (ftedi, hňefi hňif, šľifka). Zdvojené spoluhlásky v nárečí nie sú. Za spis. šť, žŕf je dôsledne šč, ždž (išče, hviždžec, ale tidzeň). Charakteristické sú skupiny ši', žľ za sľ, zľ i šľ, žľ (šľifka, íle, mišľenka, žľab). V areáli prevláda skupina str- (streda, strebac). V severnom rajóne je však str- (p. kap. 129). Za začiatočné zv- v nárečí je dzv- (dzvon, dzvir). 4. Menná flexia v šarišskom nárečí. V mennej flexii tohto nárečia okrem všeobecných východoslovenských javov (tvary vokatívu typu kovaíu, ženo, rodová unifikácia v pluráli a i.) sú v nárečí aj niektoré osobitosti. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je reliktný tvar gazdi, v dat. sg. býva popri prípone -ovi aj -u (psovi,psu). V inštr. sg. prevažuje prípona -om (chlopom), v severnom rajóne zasa -em (p. kap. 129). V celom areáli sa vyskytujú tvary vokatívu typu kovaíu, ženo. Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú popri tvaroch ruke, nohe, muche aj tvary ruce, nože, muše, resp. miestami VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 283 s príponou mäkkých vzorov (napr. ruki popri ruci). V pluráli je rodová unifikácia. V gen. a lok. sú tvary chlopoch, ženoch, mestoch, dat. chlopom, ženom, mestom, v inštr. chlopami, ženami, mestami. V nom. pl. sú prípony -i, -e, -ove v paradigmách mužských substantiv (chlopi, medvedze, sinove, bratove, ale i bracd), -i, -e v paradigmách ženských substantiv (žení, ulice, noce, ale kosci) a prípona -a v paradigmách substantiv stredného rodu {kolena, dzifčata). Adjektívna i zámenná flexia sú jednotné. Majú všetky znaky flexie západného regiónu východoslovenských nárečí. V adjektívnej flexii sú teda tvary dobri, dobre (pre stred, rod), dobrého, dobrému, o dobrim, v nom. pl. je tvar dobre pre všetky rody {dobre chlopi, ženi, dzeci). Podobne bratoveho, bratovemu, o brato-vim, ale nom. pl. bratovo pre všetky rody. V zámennej flexii sú tvary ja, mne, me, mnu, tebe, ce, tebu, ten, toten, teho, ternu, o tim, co, chto, chtori, šicke, on na juhu, un na severe. V nom. a ak. sg. sú tvary mojo, tvojo, našo v paradigme stredného rodu. Ale tvary mojo, tvojo, našo sú aj v nom. pl. pre všetky rody. Flexia čísloviek nie je jednotná. Osobitosťou sú tvary dvomi, tromi za spis. dvaja, traja, štirmi, pejcmi za spis. štyria, piati, ďalej tvary dvuch, truch, ale aj štiruch, pejcuch, dvum, trum, štirum, pejcum. V inštr. sú tvary dvoma, troma, štiroma, pejcoma. Ale v areáli je aj zóna tvarov typu dvoch, dvom, dvoma. 5. Slovesná flexia šarišského nárečia. Slovesná flexia tohto nárečia nie je jednotná. Odlišuje sa najmä severný rajón (tuje napr. prípona -uvi. os. sg., -ma v 1. os. pl. a pod., p. kap. 129). Vo väčšine areálu je však slovesná flexia vcelku zhodná s flexiou východoslovenských nárečí západného regiónu. Od slovesa byť 1. os. sg. je som, pl. zrne (s enklávami tvaru sme), v 3. os. pl. su. Ostatné slovesá v 1. os. sg. majú príponu -m {ňešem, budzem, rozumím), pl. -me. V 3. os. pl. sú prípony -ja, -a a -u {robja, rozumja, prosa, nesú). Slovesá brať, umrieť v prítomnom čase majú tematickú morfému -e- {ňešem, ňešeš, umrem, umreš). Slovesá rozumieť a trpieť majú v prítomnom čase spoločnú paradigmu {cerpim, cerpiš, cerpja, rozumím, rozumiš, rozumja). L-ové príčastie má prípony -/, -la, -ľi alebo býva bezpríponové pre mužský rod {robil, robila, robili, ale ňis, ňesla, pik, pekla, umor, umarla, spis. niesol, niesla, piekol, piekla, umrel, umrela). V enklávach sa vyskytujú aj tvary unifikované {robel, robela alebo robjel, robila a pod.). Neurčitok má príponu -c {robic, ňisc, vlisc, kričec i kričic). O flexii v pomedznom severošarišskom rajóne pozri kap. 129. ABOVSKÉ NÁREČIE 127. Areál abovského nárečia sa rozprestiera v málo členitom teréne panvy dolného toku Hornádu a Torysy. Panvu na západe ohraničujú východné svahy Slovenského rudohoria, na východe západné svahy Slánských vrchov. Jadrom je široké okolie Košíc, ktoré v minulosti bolo severnou časťou Abovskej stolice (odtiaľ názov nárečia). 284 • SLOVENSKÉ NÁREČIA Izoglosná hranica so šarišským nárečím nie je veľmi výrazná. Tvorí ju najmä niekoľko izofón. Medzi izofóny patrí napríklad o proti u (koň || šar. kun), e proti i (beda || šar. bida), š, ž proti š, ž (šeno, žima || šar. seno, zima), -u proti neutralizovanému /(hňeu || šar. hňif, hňef), šč, ždž proti šč, ždž (ešče || šar. išče) a i. Izoglosná hranica so zemplínskym nárečím je totožná s izoglosnou hranicou západného a východného regiónu východoslovenského makroareálu (p. kap. 124). Do areálu abovského nárečia presahujú zóny javov zo všetkých susedných areálov východoslovenských nárečí vrátane zemplínskeho areálu. Na juhu abovské nárečie je v kontakte s pásmom symbiózy slovenských a maďarských nárečí, resp. len maďarských nárečí. V areáli sa často vyskytujú enklávy javov, ktoré majú paralely v zemplínskom nárečovom areáli. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v abovskom nárečí. Psl. rezíduá v abovskom nárečí sú západoslovanské a vyskytujú sa v takom rozsahu ako v susednom spišskom alebo šarišskom areáli. Koncentrovane sa vyskytujú prípady rot-, lot- (rožeň, lokec), reziduálne dl, tl (šidlo, pletia), tvary inštr. ženu, adj. tvar stredného rodu dobre, tvar su v 3. os. pl., vokál e za silný a (pjatek) a iné. Všeobecne je však rozšírené začiatočné /- (v slove ihla) a inštr. chlapom. Striedni-ce dz, c za psl. di, ti, kt nie sú narušené. 2. Vokalizmus abovského nárečia. V abovskom nárečí sú len krátke vokály a majú takú štruktúru ako v susedných areáloch východoslovenských nárečí. Pozri štruktúru vokalizmu na s. 279. Frekvencia krátkych vokálov je bližšia frekvencii v spišskom nárečí ako v nárečí šarišskom alebo zemplínskom. Za spis. dvojhlásky ie, uo (ô) v abovskom nárečí je e, o (beli, ňesc, koň, nož, šar. bili, ňisc, kuň, nuž). Za spis. ä je e (peta, meso, ale aj dzesec, še), za spis. ia je ja alebo a (vjaže, dzešati, šace, spis. viaže, desiaty, siatie). V nárečí nieje slabičné r, / (verba, tvardi, dluh, žolti). Prízvuk je na predposlednej slabike (na penultime). 3. Konsonantizmus abovského nárečia. Inventár konsonantov sa od susedných východoslovenských nárečí odlišuje. Nie sú v ňom totiž mäkké i, z a vo veľkej časti areálu chýba velára ch. Sykavky a veláry v abovskom nárečí majú teda odlišnú štruktúru ako v iných východoslovenských nárečiach. Ako celok konsonantizmus v abovskom nárečí má takúto štruktúru: p b f v m r j k g (ch) h n 1 ň I t d c dz s z č dž š ž Konsonant v zátvorke sa vyskytuje len v okrajovom rajóne. VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA «285 V konsonantizme sú teda len dva mäkkostné páry n — ň, l — ľ. Za mäkké š, ž je š, ž {seno, žhna). Z toho súčasne vyplýva, že konsonanty š, ž majú vyššiu frekvenciu ako v ostatných východoslovenských nárečiach, ale aj v porovnaní so spisovnou slovenčinou. Namiesto spis. ch sa vo väčšine areálu vyskytuje h (muha, orehi, spis. mucha, orechy). Zo severu však do areálu presahuje zóna výskytu veláry ch v náležitej distribúcii (mucha: hora, noha). Neutralizácia v -»/ v nárečí je obmedzená na začiatok slov (ftedi, ale hňeii, sľiuka). Iba zo západu do okraja areálu presahuje dôsledná realizácia v -y f (tak je v spišskom i šarišskom nárečí). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú. Za spis. šť, iď a výchslov. šč, ždž v abovskom nárečí je šč, ždž (ešče, hviždžec). Skupiny sľ, zľ, resp. šľ, žľ sú nezmenené (sľiuka, zle, mišľenka, žľab). Časté sú skupiny bj,pj, mj, vj (pjatek, vjaže, robja, pamjatka). Skupina jc je len v slovepejc (ale šesc, kose). Za zv- je dzv- (dzvori). 4. Menná flexia abovského nárečia. Mennú flexŕu tohto nárečia charaktrizujú všetky osobitosti flexie západného regiónu východoslovenských nárečí (napr. vokatívy typu kovaľu, ženo, rodová unifikácia v pluráli a i.). V západnej časti je enkláva tvarov totožných s tvarmi flexie v zemplínskom alebo sotáckom areáli (p. kap. 131, 134). Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdi, v lok. sg. má väčšiu frekvenciu prípona -u (na koňu, vetru, ousu). Charakteristický je presah zóny tvaru sinoj v dat. sg. zo zemplínskeho areálu. V pl. nom. sú prípony -i, -e, -ove (chlapi, rodziče, sinove, medvedze, ale ftaci). Okrem týchto prípon v enkláve sa vyskytuje aj prípona -a (ľudza i ľudzä, braca popri bratove). Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú reliktné tvary ruce, noze, macose (šar. ruce i ruci, nože, macoše). V gen., ak. a lok. pl. sú tvary unifikované bez ohľadu na rod (chlapoch, chlapom, ženoch, ženom, dzecoch, dzecom), podobne v inštr. (Mapami, ženami, dzecami). Adjektívna flexia má tvary ako v celom západnom regióne východoslovenských nárečí. Napríklad dobri, dobre, dobrého, dobrému, o dobrim, s dobrim, dobra, dobrej, podobne bratou, bratoveho, bratovemu atď. Na severozápade je enkláva tvarov dobroho, dobromu, ba aj bratovoho, bratovomu. Tu je aj enkláva tvaru o dobrem. V nom. pl. je adj. prípona -e spoločná pre všetky rody (dobre chlapi, ženi, dzeci). Privlastňovacie adj. v nom. pl. majú tvary typu bratovo. Ani flexia zámen sa nelíši od flexie v susednom spišskom a šarišskom nárečí. Napríklad osobné zámená majú tvary ja, mne, me, mnu, tebe, s tebu, von, jeho, jemu, jej, ju, jich. Ukazovacie zámená majú tvary toten, teho, ternu, tota, tej atď. Areálom prechádza izoglosa zámena čo proti co. Ďalej je tu výchslov. chto, chtori, pl. šicke a pod. Flexia čísloviek je bližšia flexii šarišského nárečia. Za spis. dvaja, traja sú tvary dvomi, tromi, štirmi, pejemi, ale dvoch, dvom, troch, trom, štiroch, štirom, pejcoch, pejcom. V inštr. sú tvary dvoma, troma, štiroma, pejcoma. 286 • SLOVENSKÉ NÁREČIA 5. Slovesná flexia abovského nárečia. Ani slovesná flexia sa od flexie susedného spišského a šarišského nárečia v zásade neodlišuje. Sloveso byť y 1. os. sg. má tvar som, pl. zrne (v enklávach sú však v 1. os. sg. tvary smi, zmi, v pl. sme, zrne, resp. žme). V 1. os. sg. prítomného času ostatných slovies je prípona -m (v malej enkláve je však prípona -u v prípadoch beru, umru, ale večerám). Slovesá niesť a umrieť majú spoločnú paradigmu (ňešem, ňešeš, ňesu, umrem, umřeš, umru). Podobne aj slovesá trpieť a rozumieť (cerpim, cerpiš, cerpja, rozumím, rozumíš, rozumjá). Podmieňovací spôsob má tvary volal bi som (v zempl. nár. volal bim). L-ové príčastie má prípony -/, -la, -ľi s unifikáciami (napr. bol, bula, hinol, hinula, robel, robela podľa vidzel, vidzela), no v mužskom rode sú aj tvary bez -/ (ňes, ňesla, moh, mohla). Neurčitok má príponu -c s unifikáciami (robic, tak aj kričic, rozumie, cerpic, ale isc, vl'ec). Enklávy tvarov ľudza, resp. ľudzä, dobroho, dobromu,joho,jomu, tot, tote, prípony -u v 1. os. sg. sa územím svojho výskytu viac-menej kryjú s presahom zóny tvaru sinoj v dat. a lok. sg., ktorý je bezpochyby zo susedného východného regiónu. Ide zrejme o javy adstrátové, novšie. Pomedzné areály PODTATRANSKÉ NÁREČIE 128. Areál podtatranského nárečia sa nachádza v oblasti povodia horného toku Popradu pod úpätím svahov východnej časti Vysokých Tatier. Jeho jadro tvoria lokality Lučivná, Mengušovce a Gerlachov. V areáli sa stretávajú zóny javov liptovského a spišského nárečia. 1. Západným pomedzím areálu prechádzajú hraničné izoglosy takmer všetkých diferenčných psl. rezíduí západoslovanského a nezápadoslovanského pôvodu. Také izoglosy napríklad sú rat-, lat- proti rot-, lot- (ražeň || rožeň, lakeť \\ lokec), vokály o, a proti e za silný & (piesok \\ piesek, ale dažd\\ diždž), prípona -of proti -u v inštr. sg. (ženof\\ ženu), adj. tvar dobruo, vlastne dobro proti dobre, tvar sa proti ™v3. os. pl. a iné. Výskyt reziduálneho dl, tl je však kompaktný. Ale kompaktný je aj výskyt začiatočného /- (v slove ihla). 2. Vo vokalizme nárečia nieje ä. Za spis. ä je vokál e (peta, meso proti dzesac, cahac, spis. päta, mäso, desať, ťahať). Z liptovského pomedzného areálu do areálu tohto nárečia presahuje zóna dvojhlásky ie (dzieuka, chlieb, ale aj dobrie-ho, dobriemu). Za spis. uo (ô) býva však krátke o (nož, voz). Podobne do areálu presahuje aj slabičné r a tvorí izoglosu proti er alebo ar (krt, krk, vrba \\ výchslov. kert, kark, verba). Slabičné / sa vyskytuje len na okraji areálu v slovách typu vlk, plni, hlbokí (ale slup alebo stup, žolti, solza, resp. aj velk, polni a pod.). V nárečí nie je kvantita a prízvuk je na penultime. V konsonantizme nie sú mäkké spoluhlásky. Za mäkké d, t je asibiloyané dz, VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 287 c, za mäkké ň, ľ je n, l a za výchslov. š, ž je s, z (dzeci, cicho, ludze, nema, seno, zima). Neutralizácia v -»/je dôsledná (fčera, hnef, slifka aj ženof v inštr. sg.). V nárečí sú skupiny šč, ždž, no na začiatku slov do areálu presahuje stredslov. skupina sr- (sreda, srebac i serbac). 3. Aj vo flexii sa odráža pomedzné postavenie nárečia. V gen. sg. jé tvar gazdi, v lok. sg. prevláda tvar na konu. V nom. pl. mužských substantiv sú prípony -e, -ove (chlapi, rodziče, sinove, ale aj hadi, medzvedze). V ostatných tvaroch plurálu sa uplatňuje východoslovenská rodová unifikácia. V gen., ak. a lok. pl. je prípona -och pre všetky rody (chlapoch, ženoch, dzecoch), v dat. pl. je prípona -om (chlapom, ženom, dzecom), v inštr. pl. prípona -ami. Vo flexii ženských substantiv v dat. a lok. sg. sú tvary ruke, nohe, muche. Areálom prechádza izoglosa tvarov inštr. sg. ženof proti ženu. Podobne je to aj pri adjektívnych tvaroch. V západnej časti sú tvary dobro, dobrieho, dobriemu, o dobrom, s dobrof vo východnej časti dobre, dobrého, dobrému, o dobrim, s dobru. Z pomedzného areálu východoliptovského nárečia presahuje zóna tvarov bratofho, bratofmu, pl. bratovi, bratove. V zámennej flexii od západu presahuje zóna tvarov ja, mna, ma, ceba, mnof cebof od východu ja, mne, me, mnu, tebe, tebu. V iných paradigmách sú rozšírené tvary mojo, môjho, môjmu, pl. moje, ale ten, toten, teho, ternu, ta, tota, tej, resp. čo popri co, chto, chteri atď. Ani flexia čísloviek nie je jednotná. Od východu presahujú zóny zvláštnych výchslov. tvarov typu dvorne, trome, štiro-me, pejcome (vo význame dvaja, traja, štiria, piati), ale dvoch, troch, štiroch, pejcoch atď. Inštr. má tvary s príponou -oma (dvoma, troma). V slovesnej flexii sú v prevahe výchslov. tvary (tvar su v 3. os. pl., ďalej nešem, nese, nesu, umrem, umre, umrú). Ale paradigma rozumieť má tvary rozume-jem, rozumeješ, rozumejú. L-ové príčastie má prípony -/, -la, -H. Od slovesa byť l-ové príčastie má tvary bul, bula, buli. Východnú časť zasahuje zóna /-ového príčastia bez -/ v mužskom rode (ňes, ňesla, ňis, ňisla). Infinitiv má príponu -c (robic, isc, klase, kričec, bic). SEVEROŠARIŠSKÉ NÁREČIE 129. Areál severošarišského nárečia sa nachádza v priestore medzi ohybom horného toku Tople a pohorím Čerchov, na juhu siaha približne po líniu Prešov —Giraltovce. Má ráz pomedzného areálu. Stretávajú sa v ňom zóny javov šarišského a zemplínskeho nárečia, no charakteristické sú najmä osobitosti, ktoré nie sú v iných východoslovenských nárečiach. 1. V areáli sa vyskytujú psl. rezíduá západoslovanského pôvodu v takom rozsahu ako v iných východoslovenských nárečiach. Medzi ne patrí napríklad rot-, lot- (rožeň, lokec), zachované dl, tl, prípady kref alebo kreu, tvary s chlopam, inštr. ženu, adj. tvar stredného rodu dobre, vokál e alebo d za silný b (pjatek, 288 • SLOVENSKÉ NÁREČIA parobdk) a pod. Dnes v 3. os. pl. od slovesa byť je tvar sa, ale ten predpokladá tvar su, resp. starší tvar sú. Táto psl. vrstva javov je narušená výskytom začiatočného i- (v slove ihla), prevzatými slovami s trot, tlot (chlop, smrud). Navyše popri predložke medzi je aj predložka medzi. 2. Vokalizmus severošarišského nárečia tvoria len krátke vokály a, o — e, u — i. Osobitosťou je výskyt zadnejšie realizovaného krátkeho e-ového variantu d v pozícii silného z> po perniciach {parobdk, mdch). V nárečí sa dôsledne vyskytuje za dvojhlásku uo (spis. ô) vokál u, za dvojhlásku ie vokál i (kuň, muj, bili, spis. biely). Za dvojhlásku ia je ja alebo a (pjatek, viac, spis. vziať). Za slabičné r, l sú v nárečí rozličné skupiny. Napríklad popri chribet, hrimi, sliza (presah zo zemplínskeho areálu) sa vyskytujú aj prípady virba, viršek, hirmi, vilk, popri žulti, pulni je aj žolti, polni, solza a pod. V konsonantizme sú mäkkostné páry n — ň, l — ľ, s — š, z — i. Za mäkké d, ř'je asibilované dz, c. V západnej časti je úplná neutralizácia v -»/ (fčer a, hňef, šľifka), vo východnej časti neúplná v rozsahu neutralizácie v zemplínskom nárečí (fčera, hňeu, šľiuka). V nárečí sú skupiny šč, ždž a šľ, íl, šp, éb ako v iných východoslovenských nárečiach. 3. Viac zvláštností je v mennej, najmä však v slovesnej flexii. Napríklad v pluráli sa uplatňuje len medziparadigmatická unifikácia. V gen. pl. je prípona -w/pre všetky rody, v lok. pl. prípona -ach pre všetky rody (v gen. pl. sinuf, ženuf, mestuf, ale aj ovec, sviček, v lok. sinach, ženách, mestách). V adjektívnej flexii sú tvary dobrého, dobrému, o dobrim. V zámennej flexii v nom. a ak. pl. je spoločný tvar moje (moje dzeci, inde mojo dzeci). Číslovky majú tvary ako v spišskom areáli (dva, dvojmi, dvuch, dvum, trojmi, truch, trum aj štirmi, štiruch, štirum, ba aj pejcmi, pejcuch, pejcum, spis. piati, piatich, piatim atd'.). V slovesnej flexii je najviac osobitostí. Od slovesa byť sú na severe tvary - v 1. os. sg. jem, pl. ma, v 3. os. pl. sa, na juhu 1. os. sg. má tvar mi, pl. me, žme, 3. os. pl. su. V 1. os. sg. iných slovies je prípona -u i -m (ňesu, robini), v pl. -ma (ňešema, robima). V 3. os. pl. je jednotná prípona -a, -ja (robja, koša, ale aj ňeša, kupuja). Podmieňovací spôsob má tvary volal bim, bil alebo bul bim volal, minulý čas volal jem, volalam alebo na juhu ja volal, volal mi, pl. volali me. Z,-príčastie má tvary robil, robila, robili alebo ňis, ňesla, nešli, muh, mohla, mohli. Neurčitok má príponu -c (robic, cerpec, kričec, isc, klase, vlisc). VÝCHODNÝ REGIÓN VÝCHODOSLOVENSKÝCH NÁREČÍ 130. O prirodzenej hranici medzi východným a západným regiónom východoslovenského makroareálu sme sa už zmienili (v kap. 124). V severnej časti ju tvorí pahorkatina medzi horným tokom Torysy a Ondavy, v južnej časti chrbát Slánských vrchov. Na severe východný región ohraničujú južné svahy východnej časti Nízkych Beskýd a na juhu rovina na oboch brehoch Latorice. VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 289 Izoglosnú hranicu medzi východným a západným regiónom východoslovenského makroareálu sme už tiež opísali (p. kap. 124). Má charakter pásma a tvoria ju izofóny, najmä však izomorfy. Z izofón je to napríklad neutralizované -/ proti -u (hňeu || šar. hňif, hňef), ri, li proti er, ol (sliza, chribet j| šar. solza, cherbei), z izomorf napríklad prípona -jo proti -o (morjo \\ šar. moro v nom. a ak.), prípona -oj proti -ovi (sinoj \\ šar. sinovi, rukoj \\ šar. ruce, ruci, ruki v dat. a lok. sg.), prípona -ou proti -och (sinou, ženou || šar. sinoch, ženoch v gen., ak. a lok. pl.), adj. prípony -oho, -omu proti -eho, -emu (dobroho, dobromu || šar. dobrého, dobrému, resp. toho, tomu || šar. teho, ternu, johojomu \\ šar. jeho, jemu), tvar mi || šar. som v 1. os. sg. a iné. Psl. rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny majú západoslovanský pôvod a vyskytujú sa takmer v takom rozsahu ako v západnom regióne. Napríklad sú tu iba prípady rot-, lot- (rožeň, lokec), reziduálne dl, tl, tvar su v 3. os. pl., ďalej znenie kreu, tvary inštr. zo ženu, nom., ak. sg. stredného rodu dobre, dz, c za psl. di, ti, kt (sadze, švica, noc) a i. Kompaktne sa tu však vyskytuje začiatočné /- (v slove ihla), vokál o za silný b (pjatok, pisok). No kompaktnosť niektorých psl. rezíduí je narušená. Napríklad za reziduálne dz sporadicky sa vyskytuje dž (napr. v predložke medzi), za trat, tlat v niekoľkých slovách býva trot, tlot (porov. chlop, smrod, ale chlapci, krava). Na hraničnom pomedzí slovensko--ukrajinskom sú narušené zóny aj iných javov (výskyt epentetického /', / za dl a pod.). Východný región východoslovenských nárečí sa člení na tri základné areály. Najväčší je areál zemplínskeho nárečia. Z východu sa k nemu pripája areál užského a sotáckeho nárečia. Základné areály ZEMPLÍNSKE NÁREČIE 131. Areál zemplínskeho nárečia sa rozprestiera na oboch stranách rieky Ondavy, na severe zhruba od Stropkova smerom južným až po rovinu na oboch brehoch Latorice a Bodroga. Jeho teritórium sa smerom na juh rozširuje, a to k Slánským vrchom na západe a k brehom Laborca na východe. Patria do neho početné lokality na okolí miest Stropkova, Vranova, Trebišova a Michaloviec. Na severe susedí s pohraničným pásmom ukrajinských nárečí, na juhu s pásmom pohraničných maďarských nárečí. Izoglosná hranica na pomedzí šarišského a abovského areálu je totožná s hranicou medzi západným a východným regiónom východoslovenského makroareálu (p. kap. 124). Dôležité sú najmä izomorfy sinoj || šar. sinovi v dat. a lok. sg., sinou, ženou \\ šar. sinoch, ženoch v gen. a ak. pl., tvary dobroho, dobromu \\ šar. dobrého, dobrému, toho, joho || šar. teho, jeho a ďalšie. Pre určenie izoglos- 290 • SLOVENSKÉ NÁREČIA ných hraníc s areálom užského a sotáckeho nárečia dôležité sú zasa izofóny. Hraničnú funkciu majú napríklad izofóny u proti o (kuň \\ sot. koň), i proti e (bili || sot. bely), e proti ä (peta || sot. päta), d proti dd (odich || sot. oddych a pod.). Izoglosná hranica s areálom užského nárečia je menej vyhranená. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v zemplínskom nárečí. Areál nárečia charakterizujú prevažne psl. rezíduá západoslovanského pôvodu. Kompaktne sa napríklad vyskytujú prípady rot-, lot- (rožeň, lokec) a reziduálne skupiny dl, tl (šidlo, pletia). Za pôvodné š z psl. ch' dnes je analogické ch (nom. pl. Čechi, spis. Česi) alebo i (dat. sg. macoše). V nárečí nie je epentetické /'. Ustálené sú tvary inštr. sg. typu zo ženu, adj. tvar dobre v nom. a ak. sg. stredného rodu, je tu znenie kreu atď. Sporadicky je narušený výskyt prípadov trat, tlat (pórov. chlop, smrod) a dz za psl. di (pórov, predložku medzi). Za silný & dnes je v nárečí dôsledne vokál o (parobok, zobrac), inštr. sg. mužských substantiv má príponu -om (bratom, sinom). 2. Vokalizmus zemplínskeho nárečia. Inventár vokálov je taký ako v nárečiach susedného západného regiónu. Tvoria ho len krátke vokály a, o, e, u, i. Zobrazenie štruktúry je na s. 279. Frekvencia vokálov a, e, u, i sa viacej blíži k frekvencii vokálov v susednom šarišskom nárečí ako v abovskom alebo spišskom nárečí. Za spis. ä a za spis. ia, ie, uo (ô) sú tu totiž také isté vokály ako v šarišskom nárečí. Za spis. ä je e (peta, meso, ale aj dzešec, še), za spis. iaje ja alebo a (pjatok, nosa, spis. piatok, nosia), za ie je i (bili, dziuka, ale aj obid, dzvir, spis. biely, dievka, obed, zver) a za spis. uo (ô) je u (kuň, stul, ale aj muh, rub, spis. kôň, stôl, mohol, rob). Od vokalizmu šarišského nárečia sa zemplínsky vokalizmus líši vyššou frekvenciou vokálu o (pórov, pjatok, parobok, zobrac, moch, šar. pjatek, parobak, zebrac, mech, spis. mach). V zemplínskom nárečí nie je slabičné r, l. Osobitosťou je, že za ne okrem er, ar, el, ol, lu v niektorých prípadoch je ri, li (napr. šmerc, tvardi, polni, dluh, ale chribet, sliza, blicha, šar. solza, bolcha, cherbei). Prízvuk je ustálený na penultime. 3. Konsonantizmus zemplínskeho nárečia. Konsonantizmus tohto nárečia je blízky konsonantizmu ostatných východoslovenských nárečí okrem sotáckeho nárečia (p. kap. 133). Charakterizujú ho štyri mäkkostné páry n — ň, l — /', s — š, z — i. Za spis. ď, ŕ'je dôsledne asibilované dz, c (dzeci, cicho, robic, idzece aj cma, spis. deti, ticho, robiť, idete, tma). Dôležitým diferenčným javom je obmedzená neutralizácia v -y f (fčera, ale hňeu, dziuče, šar. hňif, hňef, dzifče). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú (meki, oca, odich). Znázornenie štruktúry konsonantizmu pozri na s. 279. V nárečí sú skupiny šč, ždž (išče, hviždžic). Za sľ, zľ a šľ, žl sú skupiny šľ, žľ VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 291 (šľiuka, žľe, išli, éľeb). Časté je zoskupenie jsc a jc (pejc, kojsc aj jejsc, spis. päť, kosť, jest). Za spis. zv- aj tu je výchslov. dzv- (dzvon, dzvir, spis. zvon, zver). 4. Menná flexia zemplínskeho nárečia. Najviac odlišností v zemplínskom nárečí od susedného šarišského a abovského nárečia je v mennej ŕlexii, pričom základné znaky mennej flexie východoslovenských nárečí ako celku v zásade v ňom zostávajú (tvary vokatívu, rodová unifikácia v pluráli a pod.). Vo ŕlexii mužských substantiv v gen. sg. je tvar gazdi, v lok. sg. má veľkú frekvenciu prípona -u (koňu, kraju). Charakteristické sú tvary vokatívu (kovaľu, ale aj ženo). Zvláštnosťou je prípona -oj v dat. a lok. sg. životných mužských substantiv (chlapcoj, sinoj), ktorá preniká aj do paradigiem ženských substantiv (dat. a lok. sg. rukoj, nohoj, muchoj popri ruce, nože, muše). V pl. mužských substantiv sú prípony -i, -e, -ove (chlopi, rodziče, sinove aj hadi, medvedze, na juhu medvedzi). V pluráli ostatných tvarov sa uplatňuje rodová unifikácia. Do západnej časti zo západného regiónu presahuje zóna prípony -och v gen., ak. a lok. pl. pre všetky rody (chlopoch, ženoch, dzecoch aj ihloch, šidloch), vo východnej časti je prípona -ou (sinou, ženou, mestou aj ihlou, šidlou). Ale známe sú aj relikty hrušok, švičok, resp. ovec (popri oucou). V centre je väčšia enkláva tvaru dzvirjoch. V dat. pl. je spoločná prípona -om (sinom, ženom, mestom), v inštr. prípona -ami (sinami, ženami, mestami). Medziparadigmatická unifikácia sa uplatňuje aj vo ŕlexii adjektiv a zámen. V paradigmách singuláru charakteristické sú tvary dobri, dobre, dobroho, dobro-mu, o dobrim, z dobrim, dobra, dobrej, z dobru, podobne cudzi, cudze, cudzoho, cudzomu, ba aj bratovoho, bratovomu. V nom. pl. je tvar dobre pre všetky rody (dobre sinove, ženi, dzeci), ale aj bratovo (bratovo sinove). Adjektívnym tvarom zodpovedajú aj tvary niektorých zámen, napríklad tot, toho, tomu, o tim, s tim, pl. ti, toti, muj, mojo, mojoho, mojomu, o mojim, z mojim (pl. moji), ba z východu areál nárečia zasahuje zóna tvarov von, vun, joho, jomu, o nim, s ňim (pl. voňi, jich) atď. Osobné zámená majú tvary ja, mne, me, zo mnu, tebe, s tobu, sobu (šar. s tebu, sebu). Zámená kto, ktorý, všetci majú tvary chto, chtori, šicke. Flexia čísloviek sa v zásade neodlišuje od flexie v šarišskom nárečí. Číslovkám dvaja, traja, štyria, piati zodpovedajú tvary dvomi, trjomi, štirmi, pejcmi. Ďalšie tvary sú dvoch, dvom, dvoma. Zvláštnosťou sú tvary trjoch, trjom, trjoma, podobne štirjoch, štirjom, štirjoma. Číslovka päť má tvary pejcoch, pejcom, pejcoma. 5. Slovesná flexia zemplínskeho nárečia. Slovesná flexia tohto nárečia je v zásade východoslovenská, no má aj niektoré osobitosti. V prítomnom čase od slovesa byť je v 1. os. sg. tvar mi (zápor ňit mi), v 1. os. pl. tvar me i žme. V 1. os. sg. ostatných slovies v západnej časti je prípona -m (ňešem, budzem, večerjam), vo východnej časti prípona -u (budu, ňesu) i -m (večerjam, robini). V 3. os. pl. sú prípony -ja, -a, -u (robja, koša, ňesu). Slovesá niesť & umrieťmajú spoločnú paradigmu (ňešem, ňešeš, resp. ňesu, ňešeš, umrem, 292 • SLOVENSKÉ NÁREČIA umreš. resp. umru. umreš atď.). Spoločnú paradigmu v prítomnom čase majú aj slovesá robiť, rozumieť a kričať (pórov, robim, robiš, robja, rozumim, rozumľs, rozumja. kričím, kričíš, kriča). Zvláštnosťou sú tvary podmieňovacieho spôsobu. Možné sú tvary typu volal bi mi i volal bim (volal bi ši i volal biš), ale aj ja bi volal. Podobne je v minulom čase bul bi mi volal, bul bim volal atď. Viac možností má aj vyjadrovanie minulého času (popri ja volal býva aj volal mi, pl. mi volali i volali me). L-o\'é príčastie má prípony -/, -la, -ľi alebo v mužskom rode bez -/ (robil, robila, robili, ale ňis, ňesla, zamarz, zamarzla). Sloveso byť má /-ové príčastie bul, bula, buľi. Neurčitok má príponu -c (robíc, rozumie, cerpec, kričec, klase, najsc. vľic. na juhu vlečie a pod.). Sloveso byť mä neurčitok buc (v šar. a abov. nár. je bic). UŽSKÉ NÁREČIE 132. Priestorom areálu užského nárečia je oblasť povodia dolného toku Uhu, najmä jeho pravého brehu. Na severe je ohraničený južnými svahmi Vihorlatu, na západe ľavým brehom Laborca a na východe štátnou hranicou. Areál na východe hraničí s ukrajinskými nárečiami, na severe so sotáckym nárečím a na západe so zemplínskym nárečím. Tieto kontakty sa odrážajú v jazykovej stavbe užského nárečia. V areáli sa výraznejšie vyčleňuje len malý rajón na východnom okraji (na juhovýchod od Sobraniec), v ktorom sú mnohé javy známe zo sotáckeho nárečia (p. kap. 134). Izoglosnú hranicu so zemplínskym nárečím tvorí málo výrazné pásmo niekoľkých izoglos (napr. oddieli || zempl. odich, occa || zempl. oca, gen. hruškou || zempl. hrušok. tvar ňesu || zempl. ňešem a i.). Výraznejšia je izoglosná hranica so sotáckym nárečím. Tvoria ju napríklad izofóny zatvoreného g, e proti u, i (kuň, bili ■ sot. kgň, bely), výskyt ä proti e (peta, dzešec jj sot. päta, díešäč), y proti / (r/Z>/ li sot. ryby), mäkké pernice a veláry (napr. peta, kisli\\ sot. päta, kisly), menej izomorfy (napr. pivnici || sot. pivňicoj v dat. sg., sinou \\ sot. synoch v lok. pl. a i.). 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v užskom nárečí. V areáli užského nárečia psl. rezíduá sú sčasti západoslovanské, sčasti nezápadoslovanské. Kompaktne sa tu vyskytujú napríklad prípady rot-, lot- (rožeň, lokec), skupiny dl, tl (šidlo, pletia), prípady trat, tlat, tret, tiet (slama, krava, breza, mľec), adj. tvar stredného rodu dobrí v nom. a ak. sg., prípady typu kreu a pod. Ale vo východnej časti je tvar ženou, vokál o za silný &, začiatočné i- (v slove ihla), tvar inštr. typu bratom, pohyblivý prízvuk a i. 2. Vokalizmus užského nárečia. Na väčšine územia užského nárečia má vokalizmus taký inventár a štruktúru ako vokalizmus zemplínskeho nárečia, t. j. má len päť krátkych vokálov (a, o — e, u — i). V zásade sa neodlišuje ani ich VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 293 frekvencia. Za spis. á je e {peta, meso aj dzešec, še), za spis. raje ja alebo a (pjatok. užac, dzešati), za spis. ie je i a za spis. uo (ô) je u (bili, kuň). V užskom nárečí nieje slabičné r, l. Za ne okrem el. ol, lu, er, ar býva aj //. ri približne v takom rozsahu ako v zemplínskom nárečí (verba, velk, tvardi. polni, ale sliza, blicha, chribet, hrimi). Prízvuk nieje na ustálenej slabike (pórov. p'arobci, družb'ove, poctí odžili). 3. Konsonantizmus užského nárečia. Konsonantizmus užského nárečia má viaceré spoločné znaky s konsonantizmom zemplínskeho nárečia. Charakterizujú ho mäkkostné páry n — ň, l — ľ, s — š, z — ia asibilované dz, c za ď. ť. Na rozdiel od zemplínskeho nárečia sa neutralizácia v ->/v užskom nárečí nevyskytuje ani na začiatku slov. V pozícii v pred spoluhláskou býva u (utedi, u^škole, ale hňeu, šliuka). Okrem toho v užskom nárečí sú zdvojené konsonanty (napr. oddich, occa, ňišši, ale šidlo, padnúc). V nárečí sú mäkké skupiny šč, ždž. Charakteristické sú skupiny šl. žl (šliuka, zle, prišli, žleb), šp, žb (špivac, zbirac), bj, pj, mj, vj (v prípadoch robja, rozum/a, kupja), resp. rj (varja, trjoctí) a skupina jsc, jc (kojsc, pejc). Za začiatočné rv-býva dzv- (dzvon, dzvir). 4. Menná flexia v užskom nárečí. Menná flexia je blízka flexii zemplínskeho nárečia. Rodová unifikácia sa však v paradigmách uplatňuje dôslednejšie. Vyskytuje sa nielen v pluráli, ale čiastočne aj v singulári. Vo flexii mužských substantiv v gen. sg. je reliktný tvar gazdi, vokatív typu kovaľu, v lok. sg. je častá prípona -u (na koňu, kraju a pod.). V dat. a lok. sg. prípona -oj sa vyskytuje dôsledne (sinoj, chlapcoj, duboj), ba vyskytuje sa aj vo flexii substantiv ženského a stredného rodu (najmä v tvaroch rukoj, nohoj, maco-choj). V inštr. sg. vo flexii mužských substantiv je prípona -om (sinom, bratom), vo flexii ženských substantiv v západnej časti -u, vo východnej -ou (ženu, ženou). V nom. pl. mužských substantiv sú aj prípony -i, -e, -ove (chlopi, rodziče, sinove), vo flexii ženských substantiv -/, -e (ženi, ulice aj kojsce, miestami noce). V tvaroch gen., ak. a lok. pl. sa vyskytuje prípona -ou dôslednejšie ako v zemplínskom nárečí. Napríklad okrem tvarov chlopou, ženou, mestou sú aj tvary hruškou, ihlou, šidlou, hroznou. V dat. pl. je spoločná prípona -om (sinom, ženom, mestom) a v inštr. pl. -oma (sinoma, ženoma, mestoma). Flexia adjektiv, zámen a čísloviek je vcelku totožná s flexiou zemplínskeho nárečia. Charakteristické sú adjektívne tvary dobroho, dobromu, o dobrim, z dobrim, bratovoho, bratovomu, zámenné tvary tot, toho, tomu, o tim, s tim, muj, mojo, mojoho, mojomu, ale aj von, joho, jomu, o nim, z ňim. V inštr. osobných zámen sú popri tvaroch mnu, tobu vo východnej časti rozšírené aj tvary mnou, tobou. Zámená čo, kto, ktorý, všetci majú tvary co, chto, ale kotri, šicki. V nom. pl. býva aj v adjektívnej i zámennej flexii jediná prípona -/' (dobri, toti, moji sinove, ženi, dzeci). Aj flexia čísloviek je taká ako flexia v zemplínskom nárečí. Spis. tvarom 294 • SLOVENSKÉ NÁREČIA dvaja, traja zodpovedajú tvary dvomi, tromi, tvarom štiria, piati tvary štirmi, pejcmi. Ďalej ustálené sú tvary dvoch, dvom, dvoma, ale trjoch, trjom, trjoma, štirjoch, štirjom, štirjoma, pejcoch, pejcom, pejcoma. 5. Slovesná flexia užského nárečia. Slovesná flexia sa od flexie zemplínskeho nárečia zásadne neodlišuje. Sloveso byť má v prítomnom čase v 1. os. sg. tvar mi (ja mi), v pl. me i žme. V 1. os. sg. ostatných slovies je ustálená prípona -u (ňesu, umru, ba aj rozumu) popri prípone -m v niektorých vzoroch (napr. večerjam, volám). V 3. os. pl. sú prípony -ja, -a a -u (robja, koša, vedu). Tvary minulého času a podmieňovacieho spôsobu sú podobné ako v slovesnej flexii zemplínskeho nárečia (ja volal, pl. mi volali alebo sg. volal mi, pl. volali me). Aj v podmieňovacom spôsobe sú tvary rovnaké (ja bi volal, ale aj volal bim alebo volal bi mi). L-ové príčastie má prípony -u, -la, -U alebo v niektorých prípadoch bez -u v mužskom rode (robiu, robila, robili, ale ňis, ňesla, na juhu ňes, hesla, muh, mohla, na juhu moh, mohla). V severozápadnej časti je podľa robiu, piu unifikované vidziu, kričiu a pod. Sloveso byť má prevažne l-ové príčastie buu, bula, bulí. Neurčitok má príponu -c (robic, cerpec, kričec, isc i ijsc, vlic). 133. Z juhovýchodu k užskému nárečiu sa pripája relatívne samostatný okrajový rajón (v okolí Koromle), ktorý charakterizujú okrem javov spoločných s užským nárečím aj javy známe zo sotáckeho nárečia (p. kap. 134). V nárečí rajónu sú len krátke vokály. Medzi nimi nieje vokál ä. Zaň spravidla býva e (peta, meso). V pozíciách diftongov uo, ie je zatvorené o, e (dzeuka, kgň, ngž, ale aj obed, hnoj, voz). Za dvojhlásku ia býva ja a a (pamjatka, užac, spis. vziať). Zachováva sa rozdiel i: y (zima, ryby). V nárečí nieje slabičné r, l, prízvuk je pohyblivý. V konsonantizme ako v užskom nárečí za d, ť je dz, c, vyskytuje sa mäkké ň, ľ, š, ž, neutralizácia v -> /sa nevyskytuje (ptak, utedi, hňeu, šliuka) a sú aj zdvojené spoluhlásky. Menná flexia i slovesná flexia sú blízke flexii užského nárečia. V dat. a lok. sg. je prípona -oj (synoj, rukoj), ale v inštr. sg. je tvar ženou. V pl. je rovnaká unifikácia. V gen., ak. a lok. pl. sa vyskytuje prípona -ou bez ohľadu na rod (synou, ženou, mestou). V adjektívnej flexii sú prípony -oho, -omu, -ym atď. V slovesnej flexii zvláštnosťou je prípona -t v 3. os. sg. i pl. (robit, pl. rozumejut, robjat, sut, spis. sú). V 1. os. sg. je prípona -u i -m (ňesu, robim). SOTÁCKE NÁREČIE 134. Areál sotáckeho nárečia sa nachádza v severovýchodnej časti východného Slovenska. Jeho jadrom je priestor okolo sútoku Circchy s Laborcom. Na severe a východe ho ohraničujú svahy južných výbežkov východnej časti Nízkych Beskýd, na juhu pohorie Vihorlat a na západe stredný úsek údolia rieky Olky. Patria doň lokality v oblasti na severovýchod od Humenného a Sniny. Na severe, resp. severovýchode sotácke nárečie susedí s pohraničným pásmom VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 295 ukrajinských nárečí, na juhozápade s areálom zemplínskeho nárečia a na juhu s areálom užského nárečia (p. kap. 132). Izoglosné hranice sotáckeho nárečia so susednými areálmi východoslovenských nárečí sme už opísali (p. kap. 131, 132). Jazykovú stavbu sotáckeho nárečia charakterizujú niektoré osobitosti, ktoré sa vo východoslovenskom makroareáli nenachádzajú. Medzi ne patrí napríklad menšia zóna výskytu otvoreného ä a jeho fonetických variantov, ďalej výskyt zatvorených vokálov o, e v pozíciách dvojhlások uo, ie, zachovávanie rozdielu i:y, zóna vokalickej dispalatalizácie e na ä alebo a (napr. ľäs, obäd, žana, spis. les, obed, žena), zóna komplexnej párovej mäkkosti (mäkkostnej konsonantickej korelácie) (t.j. okrem párov n — ň, l — ľ, s — š, z — i sú tu aj mäkkostné páry perníc, tupých sykaviek, páru r — r', ba aj velár), zóna zdvojených konsonantov a iné javy. Z flexie sem patrí najmä zóna neúplného uplatnenia rodovej unifikácie v pluráli (pórov. gen. pl. sinou, ale lok. pl. sinoch, podobne žanou i žan v gen. pl., ale žanoch v lok. pl.) a niektoré iné javy známe len zo susedného užského nárečia (napr. tvar dobri v nom. a ak. sg. stredného rodu). Areál sotáckeho nárečia nie je velký, ale nie je jednotný. Presahujú doň viaceré zóny javov zo zemplínskeho i užského nárečia. Vnútorne sa člení na menšie rajóny, resp. enklávy. 1. Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v sotáckom nárečí. Výskyt rezíduí psl. základu slovenčiny v sotáckom nárečí nie je kompaktný. Dnes je ich stav približne taký ako v susednom užskom nárečí. Medzi psl. západoslovanské rezíduá možno rátať prípady rot-, lot- (rožeň, loket), zachované skupiny dl, tl (šydlo, pletia), ďalej skupiny trat, tlat, tret, tiet (krava, mľeko), dz, c za psl. di, ti, kt, prípady typu kreu, inštr. ženu a i. Kompaktnosť výskytu niektorých z týchto javov je dnes narušená. Napríklad za dz v pozícii psl. di sa miestami vyskytuje dž (napr. medzi), za skupiny trat, tlat býva aj trot, tlot (chlop, smroď), ba sporadicky sa vyskytuje aj epentetické /' (kupľa). Západoslovanskými javmi nie sú začiatočné i- (v slove ihla), tvar inštr. bratom, vokál o za silný 6 (pätok, moch), pohyblivý prízvuk a i. 2. Vokalizmus sotáckeho nárečia. Vokalizmus sotáckeho nárečia v porovnaní s ostatnými východoslovenskými nárečiami má výrazné osobitosti. Je v ňom vokál ä s fonetickými variantmi a rozšírenou distribúciou. Vyskytuje sa za spis. ä, ale aj po mäkkých spoluhláskach, resp. za e (pórov, päta, mäso, šä, idžä, tatka, ľäs, dzešäty, ba aj davamä, spis. päta, mäso, sa, ide, tetka, les, desiaty, dávame). Inou zvláštnosťou je zachovávanie rozdielu i:y, pričom vokál y sa vyskytuje aj po c, š, ž, nie však po k, g, ch, h (napr. ryby, chlapcy, šydlo, žyvy, ale Icivat, hibac, chiba, hluchí). Vokály ä, y nemajú funkciu fonémy (ä a jeho varianty sa vyskytujú po mäkkých spoluhláskach, y len po tvrdých spoluhláskach). Okrem týchto osobitostí vo vokalizme sotáckeho nárečia sa vyskytuje zatvorené a, o, e. Vokál a sa vyskytuje len miestami a býva za spis. á (nam, ale 296 • SLOVENSKÉ NÁREČIA aj ja). Vokál e je za spis. ie (bely, mleko, ňes, ale aj orech, vidzeu), vokál oje za spis. uo (kgň, mgj, ale aj hnoj, mgh, spis. mohol). Ani výskyt vokálov o, e dnes už nie je všeobecný. Udržuje sa najmä v severovýchodnej časti areálu. Inde za a býva a, za o, e výchslov. u, i alebo o, e a v malej enkláve aj je, vo. V severovýchodnej časti areálu sotáckeho nárečia vokalizmus má teda takúto štruktúru: a/ä (a) o e o e u i/y Vokály ä, y sú fonetické varianty. Vokál v zátvorke sa vyskytuje sporadicky. Zatvorené vokály a, g, e pokladáme za krátke, hoci bývajú pod predĺženým prízvukom. V tej časti areálu, v ktorej sa zatvorené vokály nevyskytujú, má výchslov. vokalizmus päť krátkych vokálov, pravda, s fonetickými variantmi ä a y, ak v nárečí sú. V nárečí nie je slabičné r, /. Za ne sú skupiny také ako v susednom užskom alebo zemplínskom nárečí (verba, kark, veľk, žolti, ale chrib'et, blicha, sliza). Prízvuk je pohyblivý. Často býva na pôvodne dlhej slabike. Tu spravidla býva predĺžený (pórov, z'arobok, dzeš'äty, por'ädok). 3. Konsonantizmus sotáckeho nárečia. Charakteristickým znakom konsonan-tizmu sotáckeho nárečia je bohatá párová mäkkosť. Okrem mäkkostných párov n — ň, l — ľ, s — š, z — í sú aj páry p — p, b — b, m — m, v — v, f — /, r — ŕ, ale aj c — c, dz — dz. Mäkké sú aj veláry k, g, ch, h, ba v novších slovách sa objaví aj mäkké ť, d (telocvik). Mäkké č, dž je za ť, d (džeči proti chlapcy). Inou zvláštnosťou je, že za č býva mäkké č alebo mäkké š (večar, mačka, čer 'evo alebo vešar, maska, šer'evo). Pravda, tieto osobitosti vrátane komplexnej párovej mäkkosti (mäkkostnej konsonantickej korelácie) sa dnes nevyskytujú kompaktne v celom areáli. V tej časti, kde sa vyskytujú (v oblasti Sniny), konsonantizmus sotáckeho nárečia má takúto štruktúru: P b f v m r p b f v m r' k g ch h k" g ch" h t d n 1 (t) (d) ň r c dz s z č dž š ž (c) dž š ž Konsonanty v zátvorkách sa vyskytujú sporadicky (í", d) alebo nie na celom území (c). VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA • 297 Znelostná neutralizácia je dôsledná, no chýba neutralizácia v ->• /. Na začiatku slov pred konsonantom je u- a v neutralizačnej pozícii je variant -u (učara, u „škole, ale hňeu, šľiuka). Tu je teda taký stav ako v susednom užskom nárečí. Spoločný s užským nárečím je aj výskyt zdvojených spoluhlások s obmedzenou distribúciou (oddych, occa, ňiššy, ale šydlo, padne). V nárečí sú skupiny šč, ždž. Charakteristické sú aj skupiny šľ, žľ, šp, žb, ba aj str- a i. (išľi, žlab, žľe, špevač, žbirač, štr'edá). Výskyt skupiny jé, jsc je obmedzený (pejc, ale šesč, kosé). Za začiatočné zv- býva výchslov. dzv- (dzvon, dzver'e). 4. Menná flexia sotáckeho nárečia. Mennú flexiu tohto nárečia charakterizujú javy flexie východného regiónu východoslovenských nárečí, ale sú v nej aj niektoré osobitosti. Napríklad rodová unifikácia v pluráli nie je dôsledná. Obmedzuje sa iba na medziparadigmatické vyrovnanie tvarov (pórov. gen. pl. synou, žanou, mestou, ale lok. synoch, žanoch, thestoch). Vo flexii substantiv v sg. nie sú podstatné odchýlky od flexie užského nárečia. V dat. a lok. sg. je prípona -oj (synoj, chlapcoj), ktorá sa uplatnila aj v dat. a lok. sg. paradigiem ženského rodu (najmä v prípadoch rukoj, nohoj, macochoj). Živé sú tvary vokatívu (kovaľu, žano). V inštr. sg. substantiv mužského a stredného rodu je prípona -om, ženského rodu prípona -u s presahom prípony -ou od severovýchodu (zo žanu, resp. na okraji zo žanou). V nom. pl. mužských substantiv sú prípony -i, -ä, -ovä (chlopi, rodžičä i rodžišä, synova, ba aj bračä, medvedžä, ľudžä pri Snine), resp. -e, -ove (rodžiče, ľudže, synove pri Humennom). V gen. pl. je prípona -ou pre všetky rody (synou, žanou, ihlou, mestou, jadrou, ale hrušok, ovec). V dat. pl. je tiež spoločná prípona -om (synom, žanom, mestom). V lok. pl. na rozdiel od užského nárečia je prípona -och pre všetky rody (synoch, žanoch, džečoch). V inštr. pl. je prípona -oma tiež pre všetky rody i paradigmy (synoma, žanoma, ale aj koňoma, hušoma). Adjektívna flexia sa vcelku neodlišuje od flexie zemplínskeho a užského nárečia. V nom. a ak. sg. v adjektívnej flexii mužského a stredného rodu je spoločný tvar dobry s ďalším skloňovaním dobroho, dobromu, o dobrým, z „dobrým. Podobne bratou, bratovoho, bratovomu, o bratovým, z „bratovým. V nom. pl. je spoločná prípona -y (dobry chlapcy, žany, džeči). Privlastňovacie adjektíva typu bratou majú v nom. pl. výchslov. tvar bratovo. Inštr. má príponu -yma (z „dobrýma). Aj zámenná flexia je v podstate totožná s flexiou zemplínskeho a užského nárečia. Vo flexii osobných zámen sú tvary ja, me, mňe, inštr. mnu, tebe (s enklávou teba), s tobu. Privlastňovacie zámená majú tvary mojoho, mojomu, o mojim, z „mojim, pl. mojo, ukazovacie tot, tota, toho, tomu, o tym, s tym, pl. toty, von i on, joho, jomu, o ňim, s ňim. Za spis. čo je v celom areáli so (odtiaľ názov sotácke nárečie). Spisovným tvarom kto, ktorý, všetky zodpovedajú tvary chto, kotry, šytki. 298 • SLOVENSKÉ NÁREČIA Flexia čísloviek je taká ako v užskom a zemplínskom nárečí. Číslovka jeden má podobu aj jaden alebo jadon v menších enklávach. Číslovka dvaja, dva, dve v nom. má tvary dvomi, dva, podobne tromi, štyrmi, pejcomi. Ďalšie tvary sú dvoch, dvom, dvoma, ale trjoch, trjom, trjoma, štyrjoch, štyrjom, štryrjoma alebo tr'om, tr'och, tr'oma, pejcoch, pejcom, pejcoma alebo pejčoch, pejčom atď. 5. Slovesná flexia sotáckeho nárečia. Slovesná flexia sotáckeho nárečia má všetky znaky flexie v užskom i zemplínskom nárečí. Sloveso byť má tvar 1. os. sg. mi, pl. me (v enkláve ma). V 3. os. pl. je tvar su. Iné slovesá v 1. os. sg. prítomného času majú príponu -u (ňesu, vedu, ba aj rozumu), niektoré slovesá -m (večerjam alebo vešer'am, robim). V 1. os. pl. býva prípona -me, v enkláve -thä (dávame, davamä). V 3. os. pl. sú prípony -ja, resp. -ä alebo -u (robja, robä, vedu). Slovesá brať a umrieť v prítomnom čase majú tematickú morfému -e- (beru, ber'eš, ber'e, umr'u, umr'eš, umr'e). V minulom čase sú tvary ja volau alebo ja volau mi, v podmieňovacom spôsobe ja bim volau, ja buu bim volau. L-ové príčastie má prípony -u, -la, -ľi s čiastočnou unifikáciou (robeu, robila, peu, pila, ale vidžiu, vidzela alebo vidzäla), resp. v mužskom rode bez -u (ňis, ňesla alebo ňes, ňäsla, muh i moh, mohla, umar, umarld). Sloveso byť má /-ové príčastie buu, bula, ale aj byu, byla. Infinitiv má príponu -c (robic, rozumec, kr'ičec, klase, isc) alebo -c (robic atď.). Sloveso byť má infinitiv buc alebo buč. Z literatúry o východoslovenských nárečiach vyberáme publikácie Atlas slovenského jazyka I—IV /102/, F. Buffa /122/ a J. Líška /126/, zo štúdií F. Buffa /6, 156, 157/, A. Habovštiak /160/, I. Kotulič /37, 38, 167/, Š. Lipták /52, 53, 170/, J. Líška /54/, J. Stanislav /186/, J. Štole /91, 92, 189/. Nárečové texty, mapy, register a literatúra NÁREČOVÉ TEXTY • 301 NÁREČOVÉ TEXTY ZÁPADOSLOVENSKÉ NÁREČIA Južný región ZÁHORSKÉ NÁREČIE Moravský Ján, okr. Senica Naro^iua sem sa /„SvatíyJáno% z rodičů xudobníx- Maci bili Terézia Tomek a ote^„bili Frolijan, obadva z Jánů. Já sem tedi Tomkova robená, fčil sem Studeňička Eva. Pán re%tor vzali s Járe, že sem jedenapadesátého roku narobená. Tedi nebili takové asentírki jak fčil, skrs„to si žáden aňi nefšímeu, kolkého roku sa mu sít'a naro^iuo. Negdo si zapísau, a ňegdo aj ne. J á sem ze šesci. Tré zemřeli a tré sme ostali: bili sme dvje ses tri a jeden bratr. Múj otes „bili pánski muatec tovarixár, duš xudobní čovjek, aj pánski vižinek sme žávali. Ked mi biuo šest roků, uš„sem museua pásat krávi. Do škoui sem x°3iua enem v zimje. Šak sem sa ráda učiua, aj písat a čítat sem sa naučiya. Tedi sa neučiuo ináč enem slovenskí. Nemjeua sem kňížek enem suabikár a tabulku. Sak mjeli kníški ^eci, keré bili bohaté. Do škoui sem x<>3ÍUa ot „šesci až do dvanásci. Potom sem enem pásaua. Na pasinku nám biuo veseuo: spívávali sme a hrávali sme ceuí deň. Kadi sem xojiua, fšadi sem si spívaua. Nuž, já sem si spívaua dicki. Nebiuo tej pjesňički, kerú bi nevjeseua. (1) TRNAVSKÉ NÁREČIE Kaplná, okr. Trnava Co vám povelet?— Veru nevím, čo budem ve^et. Volakedi, víte nebívalo jako neská. J á som veru málo X03ila do školi, lebo som si nemala čo obut. Velice to bolo zle zime. Do školi som odbehla len někedi, ke„ ca mi tí botki ušli. Ke„ com prišla ze školi, mosela som id „gazdinám pestuvad„maličké, abi dostala obet. Oca som nemala. Zabili ho prvnejšéj vojne. Bolo na„šes„^ecí a ke„$me sceli žit, najstaršé sa moseli xicid„roboti. Bratofci išli slúžid„na jednu komenciju — to je robila 302 • NÁREČOVÉ TEXTY zboží u gazdu. Dostali zrne jednu izbu, f keréj bívali štiri famílije: štiré bíreši, čo též mali po sedem osem secí. Bolo nás tam teda pekná kôpka. Boli tam dva šporhele, tam sa aj narobilo, tam aj umírali a bíval tam aj vistretí a x°3^° sa no aj opáčit. Secko sa tam veru moselo robit.-- (2) PIEŠŤANSKÉ NÁREČIE Trakovice, okr. Trnava Konope sa sa^á na jar. Volakedi, vjéte, sa sálo len záruku. Zem sa mosela pohnojit, najlepšé s kuracinci. Zabránilo sa, zaval/uvalo a konope rósli. Tak pre^ššatváma sa trhali poskonné. To sú jalové, nemajú semenca, ale na vlákno sú dobré. Tí konope, čo majú semenec, tí sa trhajú neskôr a hovorí sa ím materné. Ke_ cca konope povitŕhali, potom sa povázali a dávali sa na kríž hore koncom, aby us%li. Konope ze semenci, tí materné, sa mlácili na lavicá% alebo len perácej stolice, polia toho, jako to gazda scev. Ked už boli omlácené, povázali sa do vazaníc a sa močili močille. Do Dudváhu sa nesmeli dávat, lebo ribi o„ nni% kapali. Močillá% bívali najmén dva tínne a njékedi aj volaco vác. Po dvo% tínno% sa %o^ili probuvat a vitáhli sa aš„ tedi, ke„ cca vlákno ocelilo. Práda, vazanice boli zanesené od blata a moseli sa prad^hned močille. Potom sa postavali, abi sa sušili. Ked už boli usušené, lámali sa na lamači, a ten do ho nemav, robev to na hránte. Také polámané potom ženi třepali na trllici a česali na ha%le — taká menšá deska s klinci. Čo už bolo učesané, šecko sa trefilo, selilo sa na konopné, kúdelné a me%ové. (3) Severný región DOLNOTRENČIANSKE NÁREČIE Zamarovce, okr. Trenčín Naši malí rolníci boli tag_ bjénni, že mali po štiri po ped„ meričjég^ ornej pódi, ale pritom mali po štiri po pe^deťí, tagže neboli zámožní títo detí vy%ovávais Joho a šatíť a zaobud^ aj sami seba. Tag„ boli donútení iz„ na pltárstvo. Titok sa žebrali ossem alebo desať takíy malíy jolňíkóv ze Zamarovjé^^a žebrali si živobitjé: po jennom pecníku %leba š^čjérnej múki, priton„si porád zarobeli zásmašku, doma upáleli, žebrali si cibule, papriku, čjérné koreňjé, toto sipakuvali do vreca a s tim-tom cestuvali peši až do Liptova alebo na Čaccu pre titok plťe. NÁREČOVÉ TEXTY • 303 Pritom ale kolkorázi mali špatnú cestu, butto bola malinká voda, a jako u nás ket „prišli do zamarovského %otära, tam bola jenna skala prostred Váhu. Okolo tejto skali tjékla silná struha. Pravdaže, čilék ketjen transpordjšjél, faktor išjél popretku ze svoju pitú, za ňím postupovali jeho kamarádi, čilek ketjen prešjél, pravda, ščaslivo i% faktor s pitú, tak kíval, abi si dávali pozor, obi postupovali tade, kade postupuje on. No, pravda, podarilo sa jennému, druhému, že ščaslivo prešli, ale ňjékerí bol takí lahostajní, si pomislel a šak ketjen prešjél hentam, prejdem aj já. Naraz ale málo %íbalo, že si nedal pozor, naraz ho taslo z Jeho pitú na skalu, de jeho pld„rozbilo, tovar mu zhrnulo s „pltí a oňi obidvaja jako kamarádi s„plťe moseli skočid„do vodi. Čil ked bola velká voda, tak toto pltníci, keď nestihli viplávad„g„brehu, tag„butto sa jeden alebo druhí z ňiy „zatopel. Čilek, pravda, moseli kamarádi, kerí prešli ščaslivo, popríbíjať pité g „brehu a ícť ferestuvať kamarádóv. Čilek kedoferestuvali kamarádôv, zaz moseli ícť tento ... túto i%plť ferestuvad a zbíjadju dokopi. A ked ju oslobodeli, tak sa pribili zaz aj oňi tam k tím kamarádom. Tam si čilég„zajelli volaco, odde%li si a zas „sa pustili dalej do česti. Tagže ked bola dobrá voda, velká, to im netrvalo váj Jag Jeden tídeň, čo prešli z Liptova alebo Čacce do Komárna lebo do Bratislavi. (4) HORNOTRENČIANSKE NÁREČIE Strážov, okr. Žilina — Milka moja, jagžiu som %orá nebola a tera„žije človek f „samej bie^e. Ňeňi mi zle, len nevidím dobre. Priam som to jabúčko víkrajuvala, z mašini mi spadlo čosi do oka, h„máji to bolo. Mojeho muža som nalákala, že viaperuvaj„mi to musia. Dala som sa kamiľki varič. Ke„ci oko máčiam, vi^ím, nuš fše si oko namáčiam a dobre je. Ale robí mi to tu cieň. Viým horí, len to je ve hmle. Aj to pierí driapem, prez roboti nemôžem bic. A tak som išla do špitála. Bola tam jenna, na trojku čakala: ,,Bapko, hentam i^e vaša švagriná, trecia bola ode mňa." A ja: „Xto je to? Nevidím. "A prídem k pánu primárovi: ,,Bapko, čo vám je?"— ,,Hmla sa mi robí. Dva-tri metre ode mňa nevidím. Vi^ím hori, len to je ve hmle." — ,,A títo písmenká vinice?" — ,,Ke^Je tá osmička telia, čerd„abi ju nevidel. Ale tí riedučké rádečki nevidím." — Pán primár ma obezřeli. ,,Bapko, na váž„veg„vi toho až mo$„ vinice." — To sa mi vislúželo, tí okuliare, reku, na očo% som„ jagžiu ňemäla ňič. Aj mi i% slúbel, a ňedau mi lístek. Strašne som tojprvej bola nervózna, ale som sipomislela: Slubi sa slubujú, somaria sa radujú ... (5) 304 • NÁREČOVÉ TEXTY STREDOSLOVENSKÉ NÁREČIA Severozápadný región ORAVSKÉ NÁREČIE Párnica, okr. Dolný Kubín Joj, ke„com bola ešťe dieučäťisko, joj', koľkie to už roki. No, nebolo aňišvápki, aňisäta. Gazdovä, čuo boli polepší, ešte, ešte ... Kúpila bola maťpouštvrtňig„grísi, no a keduvarila tú kašu, potom šla do sútka a učrplapoľieuki kislej a vlala do takej horúcej a v hrnci behali i strapce kapusňie i pľevi. Joj, Bože muoj, Hospodine láskaví! ...A potom utrela burgíňu a hodila tej grísi a zamiesila kabáč. Ftedi šparhetou nebolo, len pot „pahriepkou pekli. Akí bou len dobrí, deň moje dobrie! Dnes keť „xľieb dovezú, len takto ťeras„po ňom palcami opačujú, akí je. Nuš„som ja mo„cvetu vravela: „Len či ešťe nebudete kuorku s„xľeba žádať, ako som„á žádala." A ke„$me ešťe ako deň bívali, poslali nás pre„j„domu: ,,Ďeťički, iťe sä tro%u zabaviť a iťe púpauku trhať, kím budeme obedovať." Joj, Hospodinova moc, čuo zrne sä to nabiedili! A do poľa sä navarilo fizole do hrnčoka alebo jäčmeňie krůpi a xlěba jäčmeňieho. A datorí gazda, kedmaij, zäu aj břinče, nuš„čuo mau. Na víročitie svátki sä ňiš „nejedlo, čuo ňeská každú nedeľu. Keť„prišli Hodi, nu sä šlo a zälo sä štvrtka cukru za šez„gräjcärou, nu sä odbavili i Hodí i Noví rok ... Ňeská aňi xlapi, aňi ženi iba práve polovicu robä ako mi, aj ľepšuo zedá ako mi. (6) LIPTOVSKÉ NÁREČIE Vyšná Boča, okr. Liptovský Mikuláš Prišli valasi, bača dau každímu robotu. Jeden navariu halušiek a potom si sadli gu večeri. Král museu ťie„s„ňimi. Jedli, jedli a ako jedli, Maňáž „viličkou si vzau škvarku o„druhího kraja, de jeu bača. A bača mu pac po ruki: ,,U ná„si misí každí zo svojho kraja jesť." Maťiáž„ ň/j „ňepovedau, ale nahau tak. Ket„prišlo ráno, bača ho zašikovau na to miesto, de sa otrhnú. Krá! ho potom poslau nazat. Ket'„potom králprišieu domou na svoj dvor, dau urobid„ velkú hostinu a zavolau i baču. Pekne ho preobliekli, tag„abi hostia nevedeli xto je a ked už mali sadad„za stuol, Maťiáš-král ho napomenu: ,,Vieš, čo si so mnou urobili, ke„com poblúdiu na polovački? Ak ti to istuo neurobíš jednému môjmu ministrovi, čo ňež vždi druhímu spod úsd„berie, budeš sťatí." NÁREČOVÉ TEXTY • 305 Bača mu: „Akože ja udrem ministra po ruki?" ,,Neboj sa, si preoblečení, nepoznajú ťa," osmelovau ho král. Zasadli za stuol a jedli, bača popri ministrovi. Prišlo k tomu a bača ministrovi pac po ruki: ,,Čo, vraj, buďež„druhímu spod úzd^brať!" Minister sa hrozne nahňevau a už aj vixiťiu šablu a %ceu zabid^baču. ,,Hop, pardoón!" zavolau král. ,,Ňeublíž mu! No, vidíš, nauč sa! Tag^aj mňe urobiu, ke^com viťiahou škvarku z druhího kraja!" Potom zobliekli baču, ukázali ho ministrovi, že je to skutočne ťen bača. Ňigďi viac ťen z druhího konca ňejeu. (7) ZVOLENSKÉ NÁREČIE Dúbravy, okr. Zvolen Hádam ešťe ňebou august, či už bou august, lebo ja som ow toho času velmo doľakaná. Ďiouča mi pribehlo povedať takuo zapa%ťenuo. A ja poviem: „A čo si takuo zapa%ťenuo?" ,Jaj, ťetka, kone vám ušli." Ja som bola taká slabá, nevedela som, či idem, taká loknutá som bola. ,,Ďe je len ten muoj sin?" a v jednom dome ho vimívali; rana veliká, rana rosfaklená, doklčení šetek. A tag^mu ždi vravím: ,,Jano, daj si pozor!" A tak sa stalo, nemohou kone zadržať o^^atku a zlosťiu sa, tak si vošieu me^i he a jedního držau jednou rukou a druhího druhou rukou. Ale na obracaní ho s^itilo a vlieklo ho na velikom kuse a len sa iy^držau. No a potom jeden, čo kravi pásou, povedou, že ako ten pluh na^ňho hodilo, tagže on ftedi vibehou spome^i koňí, riad z ňi% spadou, ime kantáre ostali. Lebo kone ušli a on takí doklčení sa ťahau g ^dedine.-- (8) Juhovýchodný región NOVOHRADSKÉ NÁREČIE Turíčky, okr. Lučenec Stálo sa to u nás ... Volali ho šeci bezmála %lapi z dedine koma Ďuro. Ňebou ón síce zubnei doktor ani te%nik, ale zato zuba ta vitrhou, kod už dakoho velmi bolau. Prauda, ňi s takima nástroji ako doktori trhajú, ale s terna kľéšťikí, čo sa prasaťon^ malen^ zube opšťikujú ... Stálo sa ras, že koma Paľa boľau veľmi zup. Tašou gu koma Duroví a pokäzo- 306 • NÁREČOVÉ TEXTY vau mu ho, že či be mu ho ňevitrhou. — Ale že be koma Ďuro bou smerní a koma Palo žebe ľakše trpeu, vipiľi si obidvaja po deci. Koma Ďuro zobrau kľéšťike, viuťérau iy „do fertu%e a dau sa do robote. Zuba %iieu, poťéhou, tagže za moment zub bou tuvon. Ale čo sa nestálo? Koma Paľo mau veľké bajúze a me^i kľéšťe %iťeu aj hodnei kuz^bajúzou, aj této vitrhou. Prauda, koma Paľo zabohovau a koma Durovi vipáľeu zau%o, lebo zisťeu, že mu vitrhou zdravého zuba, ňi toho, čo ho boľau. A ešťe väčú boľaz „mau s toho, čo mu bajúze vitrhou. — „Ve sľepán starei! Na druhí ras sa zube trhan nedávajte, kod nevidíte!" (9) IPEĽSKÉ NÁREČIE Zelené, okr. Lučenec Apa spomínali naveki, že na našé lúki strašéva. Tag„ vraj oni pásli kone, kim bole té lúke ešte panské. 'Iba ľen si jei stojin, 'a len xrkaju koňíke. No, prejde mojei halena, pomesľeu son si. Na té lúki bola jama. Šupotalo to a$„gu té jame. Príde gu jame a čľup! skočelo do jame do vode. Jei son, prauda, hňet ^po%itau kone, 'a hibai domou. Na druhí dem„ príden gu té jame, 'a jama su^á. — Že čó to mohlo beťi? A žádon šľa% taň^ňebou. — 'Ai suset „povédau, že opitei ňebou, ko^ca edora^sud vaľkau za ňin. — Tuž aľebo ai Plavuxovi. Tomu už dva roke. Tuš^tak todei, že tu hrušku dobre sjíoreňou ňevivráťelo. — 'Ako ai tod^náš pán re%tor. Malí pipasár 'ako metlovó porisko. Ko^ca nahnevali, tag^oňi ani trstaňičku nepotrebovali. Naostatok sa ta zmámili. Zastrelili sa na lúki za dedinou. 'A tam poton strašévalo. Pred voinou sa to ľidei vei$ bojali ako teras. (10) GEMERSKÉ NÁREČIE Revúcka, okr. Rožňava — A švaže tag_ varíte striaťížne ? — Chamulu, krompele zo soló, bvab na kislo, rezance zju%ó, halúški, pstrúski, lokše, opekance, a kodi todi upešem im ajposúšok alebo kú%en. Kodiže nám poslali z Revúci kus kvaki makové, pleťenec a priložili nám pani aj štrúdli. Na desátú a onträf detí nejeda. Lem na frištik, obed a vešeru. Na Pasní vešer zrno buli aj f^kosťele.-- — A materin brad_ r oba dade ? — Robili na pile, ale ieras^xodä na furmanku, bo voza do Revúci drúki, jelxi, brezi. Bude treba hodne osikoviho, hraboviho, javoroviho a skiarkoviho dreva hed'„odlifrovať. — A prasce se vám ag_ rixtujú ? NÁREČOVÉ TEXTY • 307 — Žrú pomáli, lem to ťelätko je %ímradrda. Jehnetá ešte cicajú. Niak sa nám nešikujú, bo aj tá miašanica je planá. Duro im odniasol aj edon košár deťelini do né. Ale dozd„narosnúli, xoci sú aj lašnia neborätká. Na polu se ťiaž nenapasú. Raťiški iv dág bola... (H) Rejdová, okr. Rožňava Kot„su uš„pri stole, ulapim jednu kuru a s tou kurou tancujemo, ale ju skrijemo a potom ju vistavimo hore pred muzikantou a ti hrajú a kura kriči, agju za lapki trimemo. Potom si odrežem z dreva klaťik, asi pet centimetroví hrubi, do posretku prevercem do neho deru a do neho natočím jeden kolok, na very„dam veči, širši, že to vipada ako torta. Do toho navercem derki dookola a nasadím po krajo% kurie lapki a do posretku jednu hlavu s „kohúta a jednu kuru a s tim se ide pre„ctvol. To se podáva na stvol ako torta a pritom se vinšuje. Dakodi ko„ tu bou sobáš, tag Jeden %lap siadnu do takieho feršlogu a druhie šiesti ho vozili po dedine a že mali šistkie spiežouce, čo bunkali, ako čo bi buli voli ťahali. No a kot _f„ tom feršlogu sedeu preoblečení a metau pilinipo svadobňiko%... (12) VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA SPIŠSKÉ NÁREČIE Pongrácovce, okr. Spišská Nová Ves Fšaji do okola po šickiy„^e^ino% še roširilo, že pánove leju do studňoy„lu^om otravu. Ta še %lopipos%o^ili po 3e3Íno% a šli lapač panox- Xtoreho ulapili, ta ho bili až na šmerc. — V Biacofci ulapili grófa, ta jeho nebili, ale zaz„mu pálili nohi z „horúcim železom. Un potím nemohol inakší x°3^3 Jem na koňu. A potim prišli vojaci a polapali šicki%, co bili panox- Barz velo bulo otsu^eno a v Biacofci trojo i na šmerc. Potim jiy„obesili na Úboči, tam $e teras kaplička. (13) ŠARIŠSKÉ NÁREČIE Dlhá Lúka, okr. Bardejov — Co robíš? — Ta nič. Se^u. Ňexce še mi ňičeho, bo me hlava boli. 308 o NÁREČOVÉ TEXTY — Šak to i mňe tota hlava tag„ boli. To mi še isce nacerpima na tote hlavi! — Oj, bo to še šicko prešlo! Xolem kebiž„do nas x°3ila'- Xockedi prie, ta Xolem še podohvarama. — Šak kebiž „znala, jaki naž„Juzek nedobři, jag„hat. A co še za mnu našalil. Mohlam še vidac lepši. Ket sebe pomišlu, ta mi telo serco nepukne, že tag„mušu pri ňemu cerpec a mohla jem še mac lepši. Ten ci mi wj „neuzná. Či jež „hodna, či nehodná, lem rup! A un sebe i vipije i blajmontoki trime. Ale kebi prišol du domu jag„druhi muš, žebi to ci drevo rozrezal, vodipriňis. Znaž„že bim nedbala, žebi še mi žim otvorila, ta bim duškem do ňi skočila, uš„še mi tag„dopilo. — Znáš, co zrup? J a ci dam radi. Ti še zadaj, žeš %ora. Lehni sebe a lešl Ňeh„ robota stoji. Ked un o to ňedba, ta aňi ti ňedbaj. — No co ket „še haňbiu I113Í, bo tag_ bu^e robota stač? A seci mi žal. Mušu už jim daco i uvaric i prerajbac, žebi mali jag„ druhé. — Ta ked ja ci kažu, ta poprubuj! Či bi to tag_ňebilo lepši, jag„utora. — Ja bi poprubovala, ale ke ci še boju ... (14) Sedlice, okr. Prešov Ta hento zrne išli zo susedom s „Prešova na t im autobuse, co to teras „%Oji, a zrne še tag„dohvariali o jednim, o druhim. Lu^i bulo napxato polno, aš„skoro jedno na druhim stalo; no ipomišlel som sebe,jag„bulo pret„paru jeiej„rokami a h var im, že še to vera šicko pomeňelo.--- A i z jurmaku, či kravu abo cele, či uš„ to prasata, ta lem na pešo še šicko hnalo. Ked bula zima, vzala še guba a tak som hnal vera i prašuški s „Prešova až do Gelnici. Od obedu do večera ta še prišlo. A ked nevládali, že už zunovali, ta muselo še otpočinuc a tag„ves„zaš dalej. To tak xoc ' ňeskcši, ale domu še prišlo s „Prešova. A na druhi joNeďedžá (z Nededia), dnes Nededza, okr. Žilina (VSO II, 289); [82] Nemchich 1253 o Nemčic-, Nemčice, okr. Topoľčany (VSO II, 290); [83] Nemcyc 1156 o Nemčic-, zaniknutá osada asi pri Jelenci, okr. Nitra (CDS I, 79, 408); [84] villa Nevvic 1113, Nyweg 1234 o Nevidia (psl. ne, vid-, -id), t. j. nevidza „cez čo nevidieť (hustá hora a pod.)", dnes Nevidzany, okr. Vráble (CDS I, 67, 255, 408—409); [85] Nimchin 1284, Nemchyn 1301 o Němčin- (psl. Němbčim, t. j. sg. k Němbci), Nemčiňany, okr. Nitra (VSO II, 291); [86] aqua Olesca 1113 o Oleška (psl. olbšbka), Holeška, prítok Dudváhu (CDS I, 66, ŠmVd 299); [87] villa Honor 1113, Onor 1365 REGISTER HISTORICKÝCH DOKLADOV • 323 oOnor- (psl. o „dookola", nor- k noriti „noriť sa do vody"), t. j. „dookola ponorená", dnes Norovce, okr. Topoľčany (CDS I, 66, VSO II, 317); [88] fluvius Oposcen 1113 o Opočen (k opoka „skala"), prítok hornej Nitry (ŠmVd 339); [89] fluvius Orehva 1372 o Orechová, potok pri Sobranciach (ŠmVd 432); [90] Otroč W56 o Otrok- (k psl. otrokb „kto nemôže, resp. nesmie hovoriť verejne", KrSb 241), Horné, Dolné Otrokovce, okr. Trnava (CDS I, 79); [91] rivulus Ozarispatac 1208 o Ovčärs(ký) potok, prítok Váhu pri Hričove (CDS I, 116, ŠmVd 331); [92] Parachan 1297, Prachan 1390, Prachu 1523 o Pračán- (k psl. prakb „vrhač kameňov", -iane), zaniknutá osada pri Bratislave (asi splynula s Vajnorami, SJS II, 472); [93] Pasyth U5\oPažiť (psl. pa-, ži- k žiti, -tb), dnes Pažiť, okr. Topoľčany (VSO II, 377); [94] villa Pescan 1113 o Péščán- (k psl. pésbkb), Piešťany, okr. Trnava (CDS I, 66); [95] villa Piscan 1113 o Péščán-, zaniknutá obec niekde pri Šali (CDS I, 65, 378, 414); [96] Podhragy 1598 o Podhrad-, Podhradie, okr. Topoľčany (VSO II, 405); [97] villa Pogran 1113 o Pograň (psl. po „za, pri, pozdĺž", gram „uhol hraníc", Mch 143), dnes Pohranice, okr. Nitra (CDS I, 67); [98] fluvius Polireca UUoPole- reka (psl. pole, réka), potok Polerieka. prítok Turca (ŠmVd 322); [99] Polugea 1282, Paluga 1284 o Paludzä, Paludza, okr. Liptovský Mikuláš (VSO II. 367); [100] Poruba 1430 o Poruba (poruba k psl. robati), Poruba, okr. Prievidza (VSO II, 427); [101] villa Poscolou \\56o Psolov-(psl. pbsb, lov- k lovit í), dnes Obsolov-ce, okr. Topoľčany (CDS I, 79); [102] villa Prauna 1113 oPravno (k psl. pravbno, a to k praviti „priamo viesť, t. j. byť spravodlivý", Mch 391), Slovenské Pravno, okr. Martin (CDS I, 66); [103] Precopa 1291, Priekopa 1534 o Prékopa, Priekopa, dnes Priekopa, okr. Martin (VSO II, 453); [104] Predmier 1312, Pretmer 1332, Predmier 1593 o Predmier, dnes Predmier, okr. Žilina (VSO II, 438); [105] Preuigan 1113, Preuga 1289 o Prévidžán- (Prévidžän- ?), Prévidžä (psl. prě, vid-, -ia), t. j. prévidzá, „cez čo vidieť (riedka hora a pod.)", dnes Prievidza (CDS I, 66, VSO II, 459); [106] Prezeky 1352, Prózy k 1353 oPresek-, Prosek- (so zreteľom na názvy Prosiecka dolina, potok Prosie-čanka), dnes Prosiek, okr. Liptovský Mikuláš (VSO II, 461, podľa ŠmVd 311 v maď. Prosek > Preszek); [107] villa Prilscan 1156, Perezlen 1245 o Priseľán- alebo Préselän- (psl. pri-, prě, selo, -iane), dnes Preseľany nad Ipľom, okr. Levice (CDS I, 79, VSO II, 439); [108] villa Radscic 1113 o Radčic- (z os. mena Radk-), dnes Račice, časť 324 • REGISTER HISTORICKÝCH DOKLADOV obce Nitrica, okr. Prievidza (CDS I, 66, 417); [109] Rakolcz 1324, Rakitocz 1437, Rakythowcz 1549 o Rakytovec (psl. rakyta, -ovbcb), Rakytovce, okr. Banská Bystrica (VSO II, 478); [110] Rakulup 1262, Rakolup 1345 oRakolub-, Rakolup-? (psl. rakb, ľub-k ľubiti, resp. lup- k lupati), Rakoľuby, časť Kočoviec, okr. Trenčín (VSO II, 37); [111] ad montem Razdel 1293 o Razdel, vrch Razdiel pri Skýcove (ŠmVd 97—98); [112] villa Rivvis 1113, Riuche 1263 oRviš(če), Riviš(če) ? (k psl. nv-, a to od nvati „trhať korene so zemou, a tak robiť jamy", -išče, Mch 429), dnes Malé a Veľké Orvište, okr. Trnava (CDS I, 66, VSO II, 222, III, 247); [113] Roztoka 1435 o Roztoka, dnes Roztoky, okr. Svidník (VSO II, 499); [114] Rwzk 1329, Rwzkovcz 1473 o Rusk-, Ruskovc-, dnes Ruskovce, okr. Topoľčany (VSO II, 509); [115] Ryblyen 1323, Riben 1332 o Rybľán-, Rybän-, (psl. ryba, -iane), dnes Rybany, okr. Topoľčany (VSO II, 516); [116] villa Celsan 1113, Scelchan 1245 o Selčán- (k psl. selbce, -iane), Soľčán-? (pórov, dnešné Solčany), dnes Solčany, okr. Topoľčany (CDS I, 66, VSO III, 67, záznam Celsan môže byť latinizovaný); [117] villa Scebechleb 1156 o Se-bechľeb- (psl. sebě, chlěbb, resp. chlěbi-ti), Sebechleby, okr. Zvolen (CDS I, 79); [118] Scepredras 1245, Zebedras 1388 o Sebedraž (z psl. Sebédrag-ib alebo -ie), dnes Sebedražie, okr. Prievidza (VSO III, 12); [119] villa Scelemsan 1156 o Sležan-(asi od etnického názvu Slez-), dnes Sľažany, okr. Nitra (CDS I, 79); [120] per Scornapotoka 1250, Scor-na 1272 o Skorná (k psl. skon „rýchly"), prítok Krupinice (ŠmVd 367); [121] Starhrad, názov vrchu pri Žiline a Sielnici v Liptove o Star hrad (z psl. stan gradb < gordb), t. j. Starý hrad (SJS II, 369); [122] villa Sucsan \20%oSuččän- (z pôvod. Sudčan-, a to od os. mena Sudk-, resp. poss. Sudca z psl. Sodbk--ia), dnes Dolná a Horná Súča, okr. Trenčín (CDS I, 116, 425); [123] Zemerchen 1299, Szmercen, Szmrchan 1349, Smreczany 1460 oSmrčän-, Smrečany (psl. smrkb, -iane), dnes Smrečany, okr. Liptovský Mikuláš (VSO III, 62); [124] villa Zocol 1113 o Sokol- (asi podľa lovu sokolmi alebo starostlivosti o sokolov na lov, KrSb 243), zaniknutá obec na sv. od Nitry (CDS I, 66, 435); [125] Zuhapotok 1299 o Suchý potok v Liptove (ŠmVd 316); [126] fiuvius Zutisca WľioSúťečá (psl. so-, tek-, -ia, t. j. súbežný potok alebo potok z viacerých potokov), zaniknutý prítok Koleňanského potoka (ŠmVd 347); [127] aqua Zylua 1270 o Sľiva, v povodí Torysy (ŠmVd 409); [128] villa Scitar 1113 o Ščitár- (psl. REGISTER HISTORICKÝCH DOKLADOV • 325 ščitarb od ščitb, KrSb 244), dnes Dolné Štitáre, okr. Nitra (CDS I, 66); [129] aqua Sipco 1113 o Šipkov-, potok v povodí Dudváhu pri Piešťanoch (CDS I, 66, ŠmVd 300); [130] fluvius Cyha 1255/1318 o Čichá z pôvod. Tichá (k psl. tichb), v povodí Hornádu (ŠmVd 395); [131] villa Talmach 1075/1217, Tul-macic 1156 o Tlmač-, Tlmačic- (psl. tbl-mačb, tblmačiti, Mch 530, KrSb 245), dnes Tlmače, okr. Levice (CDS I, 55, 79, 426); [132] villa Tawarnyc 1113 o Továrník- (tovarnik „kto pracuje pri prevážaní tovaru", KrSb 245), zaniknutá obec na juh od Šurian v okr. Nové Zámky (CDS I, 67, 426); [133] villa Tazzar 1075/1217, Tes-sar \209 o Tesár- (psl. těsan od těsati, KrSb 245), Tesáre, dnes časť Tesárskych Mlynian, okr. Nitra (CDS I, 55, 118, 426); [134] fluvius Tepla 1253 o Teplá (k psl. teplb), rieka v povodí Hrona (ŠmVd 356); [135] in saltu Topol 1113 o Topoľ-, názov časti chotára (strže) pri Piešťanoch (CDS I, 66); [136] villa Trebeta 1113, Trebata \29&o Tŕébäta, Trebata (z psl. Trébeta, meno rodu, osoby), dnes Trebatice, okr. Trnava (CDS 64, VSO III, 173); [137] silva Trebisc 1113 o Trebič (psl. trěb- k trěbiti „čistiť pole, les", Mch 540, -ičb), dnes Tríbeč, pohorie nad Nitrou (CDS I, 66); [138] villa Tur 1156 o Tur- (k psl. tun), dnes Dolné a Horné Turovce, okr. Levice (CDS I, 79, 429); [139] aqua Tyrna 1275, Tyerna 1330 o Trnava (k psl. trm), dnes Trnávka, prítok Dudváhu (ŠmVd 301); [140] villa Vdol \\56oÚdol- (psl. gdolb), zaniknutá osada niekde pri Svodové v okr. Levice (CDS I, 79, 429); [141] palus Veliká 1217/1524o Veliká (možné aj Veliký), močiar pri Skalici v okr. Senica (CDS I, 174, 431, ŠmVd 290); [142] Vezeken 1297, Wozokan 1478 o Vozokan- (psl. vozb, kaniti, KrSb 246), dnes Vozokany, okr. Galanta (VSO III, 281); [143] villa Vvederat 1113 o Vodě-rad- (psl. voda, raditi, resp. raděti „starať sa, mať na starosti", KrSb 246), dnes osada Voderady v chotári Dra-hoviec, okr. Trnava (CDS I, 66, 431); [144] villa V veza 1113 o Vetá (z psl. vét-ia „ľudové zhromaždenie, jeho miesto", KrSl 42), Veča, dnes časť Šale, okr. Galanta (CDS I, 65); [145] fluvius Vvlscit 1113, palus Welchec 1287 o Vlčec, možné už psl. VlčbCb (do strnaď. Vlčit- alebo Velčit), prítok alebo rameno Cetínky v povodí Nitry (CDS I, 67, ŠmVd 343); [146] villa Zaltinc 1156 o Zlatník, Zlatno? {zlatník, KrSb 246), dnes Zlat-no, okr. Nitra (CDS I, 79, 433); [147] Zaryecze 1475 o Zárečé, Záriečie (t. j. čo je za riekou), Záriečie, okr. Považská Bystrica (VSO III, 334); [148] mons Zobur 1111, Zubur, Zubor 1113 o vrch Zubor (psl. zgbn „zu- 326 • REGISTER HISTORICKÝCH DOKLADOV bor"), dnes Zobor nad Nitrou (CDS I, 63, 65, 67); [149] Zubugya 1314, Sbuga 1317, Zbugya 1337 o Zbudza (z psl. S&bgd--ia), dnes Zbudza, okr. Michalovce (ŠmVd 247, *845, SJ I, 129); [150] villzSemlar 1075/1217oŽem-ľär (žemľ'ár, z nem. Semmel, a to z lat. simila „jemná múka", Mch 593, KrSb 247), dnes Žemliare, okr. Levice (CDS I, 55). LITERATÚRA • 327 LITERATURA VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA j\j Bartek, H.: Slovenské výsledky praslov. prízvučných akútových dĺžok. In: Zborník na počesť Jozefa Škultétyho, Turčiansky Sv. Martin 1933. jlj Bernštejn, S. B.: Očerk sravniteľnoj grammatiki slavjanskich jazykov. I. vyd. Moskva. Izdatelstvo AN SSSR 1961. /3/ Blanár, V.: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. 1. vyd. Bratislava. Veda. vydavateľstvo SAV 1984. /4/ Blanár. V.: Zo slovenskej historickej lexikológie. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1961. j5j Blanár, V.: Mechanizm izmenenija značenija leksičeskoj jedinicy. Jazykovedný časopis. 24, 1973, s. 3—17. /6/ Buffa, F.: k otázke výskumu slovotvornej stránky slovenských nárečí. Jazykovedný časopis, 16. 1965, s. 79—85. jlj Buffa. F.: O vzájomných slovensko-poľských vplyvoch. Studia Academica Slovaca. .í. 1976, s. 33—48. /8/ Czambel, S.: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Turčiansky Sv. Martin 1906; Slováci a ich reč. 1. vyd. Budapešť, vlast. nákl. 1902. /9/ Dekan. J.: Veľká Morava. 2. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo Tatran 1979. /10/ Diels, P.: Zum Schicksal der Halbvokale in Slowakischen. Archiv für slavische Philologie. 35, 1914, s. 324—328. /II/ Dorula, J.: Slováci v dejinách jazykových vzťahov. 1. vyd. Bratislava. Veda. vydavateľstvo SAV 1977. /12/ Doruľa, J.: Z histórie slovensko-maďarských jazykových vzťahov. Slovenská reč. 38. 1973, s. 172—190. /13/ Fedák, J.: Zo šarišského časovania. Sborník Matice slovenskej. 14. 1936. s. 37—97. /14/ Ferenčíková, A.: k výkladu platnosti rytmického zákona v slovesných tvaroch typu kúpia, súdia v stredoslovenských nárečiach. Jazykovedný časopis, 16, 1965. s. 51—61. /15/ Ferenčíková, A.: Striednice e, a za psl. e v číslovkách päť— deväť a ich odvodeninách. Jazykovedné štúdie, 10, 1969, s. 64—68. /16/ Ferenčíková, A.: Slovenská časová spojka ne:, lež v slovanskom kontexte. Jazykovedný časopis, 24. 1973, s. 63—70. /17/ Furdík, J.: O porovnávacom výskume slovenčiny a maďarčiny. Studia Academica Slovaca, 5, 1976, s. 81—97. /18/ Garaj, J.: K. chronológii zmien y > e, ý > ei, 'u > i v hornoipeľskom nárečí. Sborník Matice slovenskej, 14. 1936, s. 124—130. /19/ Habovštiak. A.: Genitívne tvary nom. pl. na -uov, -rov, -uof v slovenských nárečiach. Slovenská reč. 20, 1955. s. 156—162. /20/ Habovštiak, A.: k lexikálnej hranici stredoslovenských, západoslovenských a východoslovenských nárečí. Jazykovedné štúdie, 10, 1969, s. 187—197. 330 • LITERATÚRA 74 Paľlinv. E.: Die neue Mouillierung der Velare in den slawischen Sprachen. Lingua. //. 1962. s. 322—327. 75 Paulíny. E.: Vznik zdvojených spoluhlások na západnom Slovensku. Slavica Pragensia. 4. 1962. s. 117—120. 76 Pauliny. E.: Zánik vokativu v slovenčine. Studia Slavica. 12. 1966, s. 321- 323. 77 Peciar. Š.: K slovenským nárečovým zmenám -n > -m a -m > -/;. Linguistica Slovaca, 4--6. 1946 1948. s. 121 - 133. 78 Peciar. S.: Problematika morfologického členenia slovesných tvarov v slovanských jazykoch. Slávia. 22. 1953. s. 276—285. 79 Podolák. J.: Nomenklatúra pluhu na území slovenského etnika. Slovenský národopis. j, 1957. s. 307- 335. 80 Ramovš. F.: Poznámka k slovenským a juhoslovanským jazykovým stykom. In: Ríša veľkomoravská — sborník vedeckých prác. Praha 1933. s. 44!—452. 81 Romportl. M.: K otázce ustálení západoslovanského prízvuku. Studie a práce lingvistické. /. 1954. s. 73—80. 82 Stanislav. J.: Dejiny slovenského jazyka I. 3. vyd.. II. 2. vyd., III. 2. vyd., IV., V. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1967—1973. 83 Stanislav. J.: Slovenské spojky prípustkových viet. In: Studie ze slovanské jazykovědy. Praha 195S. s. 103-107. 84 Stanislav. J.: Enklitiky po spojkách a. i. ale, ršak. než, lež. Jazykovedný zborník. Acta Facultatis philosophicae Universitatis Šafarikianae Presoviensis. 2. 1969. s. 61—63. 85 Stanislav. J.: Častica a spojka cla v slovenčine. Slavica Slovaca, 3, 1968, s. 276- -279. 86 Schwanzer. V.: Nemecké slová v spisovnej a ľudovej slovenčine. Studia Academica Slovaca. 5. 1976. s. 463—477. 87 Škultéty. J.: Osudy Slovenska a slovenskej reči po zaniknutí Veľkej Moravy. Slovenské pohľady. 3S. 1922. s. 65—75. 88 Stieber. Zdz.: Z zagadnieň podzialów dialektycznych grupy zachodnio-stowiaňskiej, 3. Jugoslawizmy w dialekcie šrodkowo-slowackim. Lud slowiaňski, /, 1930, 2 A, s. 230—244. 89 Stieber. Zdz.: Ze studjów nad dialektami wschodniosíowaekimi. Lud slowiaňski. i, 1931. s. 140—151. 90 Stieber. Zdz.: Rozwój fonologiczny jazyka polskiego. 2. vyd. Paňstwowe Wydawnictwo Naukowe 1958. 91 Štolc. J.: Zmeny o > u a ie > i v nárečí spišskom I. Sborník Matice slovenskej, 15, 1937, s. 75—96. II.. 16—17. 1938 1939. s. 50-76. 92 Štolc. J.: Slabičné r, l na pomedzí stredoslovensko-východoslovenskom. Jazykovedný sbornik. 7—2. 1946 1947. s. 317—389. 93 Štolc. J.: Tvary 1. os. sg. a 1. os. pl. slovesa byť— som v slovenských nárečiach. Jazykovedný časopis. 13. 1962, s. 50—60. 94 Štolc. J.: Slovesný tvar 3: os. pl. préz. sa a praslovanská dubleta setb. Jazykovedný časopis. 14. 1963. s. 41—45. 95 Tóbik. Š.: Kvantita gemerských nárečí. In: Sborník Matice Slovenskej, 14, 1936, s. 109—123. 96 Tóbik.. Š.: Jazyk a terminológia starých slovenských písomných pamiatok výrobných sektorov. Sborník Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, 1, 1960, s. 80 — 157. 97 Točí k. A.: Slovania na strednom Dunaji v 5.—8. stor. In: O počiatkoch slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1965, s. 20—35. 98 Trávníček. F.: Historická mluvnice československá. 1. vyd. Praha, Melantrich A. S. 1935. LITERATÚRA e 329 /47/ Lamprecht, A.: Vývoj fenologického systému českého jazyka. 2. vyd. Brno 1968. ,'48/ Lamprecht, A.: Vývoj hláskového systému českého národního jazyka se zvláštním zřetelem k nářečím na Moravě a ve Slezsku. Slovo a slovesnost, 17, 1956, s. 65—78. /49/ Lamprecht, A.: K vývoji západoslovanského samohláskového systému. ín: Československé přednášky pro IV. mezinárodní sjezd slavistů v Moskvě. Praha 1958, s. 125—135. ,'50/ Lamprecht, A.: K praslovanské genezi slovenštiny. In: Sborník prací Filosofické fakulty Brněnské University, A 25—26, 1977/78, s. 141 — 148. /51/ Lamprecht, A. —Šlosar, D. —Bauer, J.: Historická mluvnice češtiny. 2. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1986. /52/ Lipták, Š.: Geografické rozširenie zmeny ch > h vo východoslovenských nárečiach. Jazykovedný časopis, 14, 1963, s. 162—165. ,'53/ Lipták, Š.: K prízvukovým pomerom na rozhraní západoslovanského a východoslovanského územia. In: Slavistické štúdie jazykovedné. Bratislava 1969, s. 19—34. /54/ Líška, J.: O kvalite sotáckych samohlások. Jazykovedný časopis, 19, 1968, s. 169—199. ,'55/ Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. 2. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1968. /56/ Machek, V.: Studie o tvoření výrazů expresivních. Praha 1930. /57/ Majtánová. M.: Postavenie duálu a používanie duálových tvarov v slovenčine predspi-sovného obdobia. Slovenská reč, 41, 1976, s. 77—84. /58/ MatejCík, J.: Lexika Novohradu. 2. vyd. Martin, Vydavatelstvo Osveta 1975. /59/ Němec, J.: Vývojové postupy české slovní zásoby. 1. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1968. ,'60/ Novák, ľ.: Jazykovedné glosy k československej otázke. 2. vyd. Martin, Matica slovenská 1936. /61/ Novák, ľ.: K otázce jerových střídnic a kontrakce v středni slovenštině. In: Bratislava. J, 1931, s. 634—680. ,/62/ Novák, ľ.: Kontrakcia v strednej slovenčine. Sbornik Matice slovenskej, 13, 1935, s. 15—34. /63/ Novák, Ľ.: K najstarším dejinám slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavatelstvo SAV 1980. /64/ Ondrus, P.: Teória jazykového substrátu a slovenská historická dialektológia. In: Sborník Problémy marxistické jazykovědy. Praha 1962, s. 372—377. ,/65/ Ondrus, P.: Zmena dl, tl na kl, gl v stredoslovenských nárečiach. Jazykovedný časopis, 8, 1962, s. 70—75. /66/ Ondruš, Š.: Špecifické prvky v slovenskej slovnej zásobe. Sn: Studia Academica Slovaca, 7, Bratislava 1972, s. 123—135. /67/ Ondruš, Š.: Praslovanské dedičstvo v slovnej zásobe starej slovenčiny. Jazykovedné štúdie, 14, 1977, s. 132—148. ,'68/ Palkovič, K.: Z vecného slovníka Slovákov v Maďarsku. Jazykovedné štúdie, 2. 1957, s. 298—353. /69/ Palkovič, K.: K otázke lexikálnej diferenciácie slovenských nárečí. Jazykovedný časopis, 13, 1962, s. 95—103. /70/ Paulíny, E.: Fonologický vývin slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. /71/ Paulíny, E.: 3. osoba pl. jesú a jej pôvod. Jazykovedný sborník, 1—2, 1946/1947, s. 21—26. /72/ Paulíny, E.: Stredoslovenský tvar nom. — ak. sing. typu znamenia. Jazykovedný časopis, 8, 1957, s. 51—62. ,/73/ Paulíny, E.: Nom. pl. typu ľudia, sinovia v strednej slovenčine. Jazykovedné štúdie, 2, 1957, s. 19—27. 330 • LITERATÚRA 74 Pauliny. E.: Die neue Mouillierung der Velare in den slawischen Sprachen. Lingua. //, s. 322- -327. 75 Paulíny. E.: Vznik zdvojených spoluhlások na západnom Slovensku. Slavica Pragensia. 4. 1962. s. 117—120. 76 Paulini. E.: Zánik vokativu v slovenčine. Studia Slavica. 12. 1966. s. 321- 323. 77 Peciar. S.: K slovenským nárečovým zmenám -/; > a -m > -n. Linguistica Slovaca. 4-6. 1946 1948. s. 121- 133. 78 Peciar. S.: Problematika morfologického členenia slovesných tvarov v slovanských jazykoch. Slávia. 22. 1953. s. 276—285. 79 Podol ak. J.: Nomenklatura pluhu na území slovenského etnika. Slovenský národopis, 5, 1957. s. 307- 335. 80 Ramovš. F.; Poznámka k slovenským a juhoslovanským jazykovým stykom. In: Ríša velkomoravská — sborník vedeckých prác. Praha 1933. s. 441—452. 81 Romportl. M.: K otázce ustáleni západoslovanského prízvuku. Studie a práce lingvistické. /. 1954. s. 73—80. 82 Stanislav. J.: Dejiny slovenského jazyka I. 3. vyd.. II. 2. vyd., III. 2. vyd.. IV.. V. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1967-1973. 83 Stanislav, j.: Slovenské spojky pripustkových viet. In: Studie ze slovanské jazykovědy. Praha 1958. s. 103- 107. 84 Stanislav. J.: Enklitiky po spojkách a. i. ale. však. než, lež. Jazykovedný zborník. Acta Facultatis philosophicae Universitatis Šafarikianae Presoviensis. 2. 1969. s. 61 63. 85 Stanislav. J.: Častica a spojka da v slovenčine. Slavica Slovaca, 3. 1968, s. 276 -279. 86 Schvsanzer. V.: Nemecké slová v spisovnej a ľudovej slovenčine. Studia Academica Slovaca. 5. 1976. s. 463—477. 87 Škiltéty. J.: Osudy Slovenska a slovenskej reči po zaniknutí Veľkej Moravy. Slovenské pohľady. 3,S. 1922. s. 65—75. 88 Stieber. Zdz.: Z zagadnieň pcdzialów dialektycznych grupy zachodnio-slovviaňskiei. 3. Jugoslavvizmy vv dialekcie šrodkowo-slowackim. Lud slowiaňski, /. 1930. 2 A. s. 230—244. 89 Stieber. Zdz.: Ze studjów nad dialektami wschodnioslowackimi. Lud slowiaňski. 3. 1931. s. 140-151. 90 Stieber. Zdz.: Rozwój fonologiczny jezyka polskiego. 2. vyd. Paňstwowe Wydawnictwo Naukowe 1958. 91 Štolc. J.: Zmeny o > u a ie > i v nárečí spišskom I. Sborník Matice slovenskej, 15. 1937. s. 75—96. II.. 16 — 17. 1938 1939. s. 50- 76. 92 Štolc. J.: Slabičné r. I na pomedzí stredoslovensko-východoslovenskom. Jazykovedný sborník. 1—2. 1946 1947. s. 317—389. 93 Štolc. J.: Tvary 1. os. sg. a 1. os. pl. slovesa byť — som v slovenských nárečiach. Jazykovedný časopis. 13. 1962. s. 50—60. 94 Štolc. J.: Slovesný tvar 3. os. pl. préz. sa a praslovanská dubleta setb. Jazykovedný časopis. 14. 1963. s. 41—45. 95 Tóbik. Š.: Kvantita gemerských nárečí. In: Sborník Matice Slovenskej, 14. 1936, s. 109 -123. 96 Tóbik. Š.: Jazyk a terminológia starých slovenských písomných pamiatok výrobných sektorov. Sborník Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. /. 1960, s. 80 — 157. 97 Točík. A.: Slovania na strednom Dunaji v 5.—8. stor. In: O počiatkoch slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1965, s. 20- 35. 98 Trávníček, F.: Historická mluvnice československá. 1. vyd. Praha, Melantrich A. S. 1935. LITERATÚRA • 331 /99, Vachek, .1.: K znalostnímu protikladu souhlásek v češtině a v angličtině. In: Studie ze slovanské jazykovedy. Praha 1958, s. 15—27. /lOO/ Vážný, V.: Nářečí slovenská. Československá vlastivěda III. Jazyk. I. vyd. Praha 1934, s. 219-310. /101 / Vážný, V.: O dialektických tvaroch slovenských na -ch. In: Zubatého sborník. Praha 1926, s. 329 -338. PRAMENNÁ LITERATÚRA ,'102/ Atlas slovenského jazyka í. Vokalizmus a konsonantizmus. Časť prvá - mapy. Časť druhá — úvod, komentáre, materiály. Spracoval kolektív pod vedením J. Stolca. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1968; IL Flexia. Casťprvá - mapy. Časť druhá - - úvod, komentáre. Spracoval J. Štole. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1981; í í í. Tvorenie slov. Časť prvá — mapy. Časť druhá — úvod, komentáre, dotazníky, indexy. Spracoval F. Buffa. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1978; IV. Lexika. Časť prvá mapy. Časť druhá - - úvod, komentáre, dotazníky, indexy. Spracoval A. Habovštiak. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1984. /103/ Blanár, V.: Zo slovenskej historickej lexikológie. (Časť Počtové knihy zemianskeho súdu na Boci — 1588—1602 napísal P. Ratkoš.) 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1961. /104/ Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Pripravil R. Marsina. i. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1971. /105/ Dotazník pre výskum slovníka slovenských nárečí. Pripravil K. Palkovič, rkp. /106/ Habovštiaková, K.: Jazykový rozbor pamiatky Inventarium rerum arcis orvensis z r. 1611. Jazykovedné štúdie, 2. 1957, s. 205-297. /107/ Jazykovedné štúdie, 6, 1961, s. 41 — 266 (texty). /108/ Kopečný, F.: Základní všeslovanská slovní zásoba. 1. vyd. (cykl.) Brno, ČSAV — Etymologické pracoviště v Brně 1964. /109/ Kotulič, L: Slovotvorná a slovníková charakteristika spišského pozostalostného súpisu zo 16. stor. Jazykovedný časopis, 10, 1959, s. 163- 175. ,'110/ Krajčovič, R.: Textová príručka k dejinám slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava. Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. /111/ Krajčovič, R.: Inventár bytčianskeho panstva z roku 1606 ako jazyková pamiatka. Jazykovedný časopis, 9, 1960, s. 37—62. ,'112/ Lehotská, D.—Orlovský, J.: Najstaršia Jelšavská mestská kniha. 1. vyd. Martin. Vydavateľstvo Osveta 1976. /113/ Listy poddaných z rokov 1558—1848. Pripravil P. Horváth. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955. ,114/ Ryšánek, F.: Slovník k Žilinské knize. 1. vyd. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1954. j) 15/ Sedlák, F.: Slovenské listiny a akty zo 16. stor. v archive rodu Rakovských. Jazykovedné štúdie, 6. 1961, s. 223—258. /II6/ Slovenský historický slovník z predspisovného obdobia. Ukážkový zošit. Vypracoval kolektív pod vedením V. Blanára, K. Habovštiakovej a 1. Kotuliča. 1. vyd. (cykl.) Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1973. /117/ Slovník slovenského jazyka I—VI. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1959—1968. ,118/ Stanislav, J.: Dejiny slovenského jazyka III. Texty. 3. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1967. /119/ Stanislav, J.: Slovenský juh v stredoveku II. 1. vyd. Martin, Matica slovenská 1948. /120/ Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska, i. vyd. Praha - Bratislava 1932. 332 • LITERATÚRA 121 Vlastivedný slovník obci na Slovensku I—III. Hl. red, M. Kropilák. 1. vyd. Bratislava, Veda. vydavateľstvo SAV 1976 -1978. DIALEKTOLÓGIA Monografie o nárečiach 122 Buffa. F.: Nárečie Dlhej Lúky v Bardejovskom okrese. S. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1953: p. aj 102 . 123 Habovštiak. A.: Oravské nárečia. 1. vyd. Bratislava, Vydavatelstvo SAV 1964; p. aj 102 . 124 Horák. G.: Nárečie Pohorelej. í. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955. 125 Krajčovič. R.: Pôvod juhozápadoslovenských nárečí a ich fenologický vývin. 1. vyd. Bratislava. Slovenské pedagogické nakladateľstvo í 964. 126 Líška. J.: K otázke pôvodu východoslovenských nárečí, i. vyd, Mariin, Matica slovenská 1944. 127 MatejcíK. J.: Lexika Novohradu. 2. vyd. Martin, Vydavatelstvo Osveta 1975. 128 Ondrvs. P.: Stredoslovenské nárečia v Maďarskej ľudovej republike. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1956. 129 Orlovský. j.: Stredogemerské nárečia. 1. vyd. Martin, Vydavateľstvo Osveta 1975. 130 Orlovský. J.: Gemerský nárečový slovník. 1. vyd. Martin, Vydavateľstvo Osveta 1982. 131 Paulíny, E.: Nárečie zátopových osád na hornej Orave. 1. vyd. Martin, Matica slovenská 1947. 132 Ripka. L: Dolnotrenčianske nárečia. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1975. 133 Ripka. I.: Vecný slovník doinotrenčianskych nárečí. 1. vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1981. 134 Stanislav, J.: Liptovské nárečia. 1. vyd. Martin, Matica slovenská 1932. 135 Štolč. j.: Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku. L vyd. Martin, Matica slovenská 1949: p. aj 102. Dialektologické príručky, dotazníky a štúdie Všeobecná dialektológia 136, Buffa. F.: Polstoročie výskumu slovenských nárečí. Slovenská reč, 34, 1969, s. 14—24. ,'137/ Dotazník pre výskum slovenských nárečí í. Hláskoslovie a tvaroslovie. Zostavili E. Pauliny a J. Stole. Bratislava 1947. /138/ Dotazník pre výskum slovenských nárečí II. Lexika a tvaroslovie. Zostavili A. Habovštiak a F. Buffa. Bratislava 1964. ,'139/ Dotazník pre výskum slovenských nárečí. III. Syntax. Zostavil J. Oravec. Bratislava 1980. .'140/ Habovštiak, A.: Spisovná slovenčina a nárečia. Jazykovedné štúdie, 7, 1963, s. 200—212. /141 / Habovštiak, A.: O spolupráci jazykovedy a národopisu na úseku terminológie. Slovenský národopis, 9. 1961, s. 138—142. ./142/ JóNA, E.: Norma spisovného jazyka a ľudové nárečia. Slovenská reč, 20, 1955, s. 224—231. ;143/ Kellner, A.: Úvod do dialektoíogie. Praha 1954. LITERATÚRA • 333 /144/ Mlacek, j.: Ľudová frazeológia a spisovný jazyk. Kultúra slova, 5. 1971, s. 289—292. /145/ Oimdrus. P.: Prehľad slovenskej dialcktológie. 1. vyd. (cykl.) Bratislava 1961. /146/ Omdrus, P.-, výskum slovrej zásoby slovenských nárečí. I. vyd. (cykl.) Bratislava 1966; p. aj /64/. /í47/ Palkovič, K.: Nárečový výskum !. vyd. (cykl.) Bratislava 1974. /148/ Palkovič. K.: Slovenské nýrečia. Príručka pre terénny výskum. 1. vyd. Banská Bystrica. Vydavateľstvo Krajského osvetového strediska 1981; p. aj /105/. /149/ Paulíny, E.: Vývoj nárečí vo vzťahu k vývoju spoločnosti. In: Zborník Problémy marxistickej jazykovedy. Praha 1962. s. 344—359. /150/ Pravidla pro vědecký přepis dialektologických zápisu českých a slovenských. Praha, Nakladatelství ČSAV AU 1951. /151/ Rípka, L: Dialekt ako ú í var národného jazyka. S": Z teórie spisovného jazyka. Bratislava 1979, s. 133—135. /152/ Ripka. L: Vzťah teórie a erapírie z aspektu aárečového výskumu. In: K princípom marxistickej jazykovedy. Bratislava 1985, s. 242 -245. /153/ Štolc, J.: Zapisovanie nárečových textov. !. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1961. /154/ Štolc, J,: O nárečiach a vyučovaní slovenského jazyka. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 15, 1968—1969, S. 3- -7. Štúdie o slovenských nárečiach /l55/ Arany, A.: Nárečie doliny S's>«sJcej. In: Carpatica !. 1, 1936. s. 191—226. /156/ Buffa, F.: Mäkké sykavky vo východoslovenských nárečiach. Jazykovedný časopis, 17, 1966, s. 37—43. /157/ Buffa, F.: Šarišské nárečie, in: Zborník Šarišské múzeum v Bardejove, 3, 1972, s. 87 až 244. /158/ Ferencíková, A.,: p. ;14/. /159/ GaSinec. E.: Diferenciálna charakteristika dolnokysuckých nárečí a ich postavenie medzi slovenskými nárečiami. In: Vlastivedný spravodaj Kysuckého múzea. Čadca 1981—1982, r. 5—6, s. 139—168. /160/ Habovštiak, á.: Slovná zásoba východoslovenských nárečí zo zemepisného hľadiska. Nové obzory, 13, 197i, s. 313—320; p. aj /19/1, /20/, /2Í/. /161 / Horák. G.- Nárečia Horehronia. Slovenský národopis, 13, 1965, s. 235—285. /162/ Jánošík. A.: Z báncského nárečia. In: Sborník na počesť Jozefa Škultétyho. Martin 1933, s. 643—652. ,'163/ Jóna, E.: p. /33/. /34i. /164/ Kellner, A.: K paiatalizaci v čadeckých nářečí. Linguistica Slovaca. 4—6, 1946—1948, s. 134—144. /165/ Kellner, A.: Příspěvek k bližšímu poznaní nářečí lučiňanského. Bratislava, 6, 1932, s. 467- 489. /166/ Kohút, J.: Hláskoslovná sústava nárečia východnianskeho. Linguistica Slovaca, 4—6, 1946—1948, s. 174—201. /167/ KotuliC, L: Ku charakteristike nárečia juhozápadného Šariša. Jazykovedný časopis, 13, 1962, s. 156—172: p. aj /37/. /168/ KrajčoviC, R.: K prípadom ro.t-, lat- za psi. ort-, oľt- na západnom Slovensku. In: Zborník FFUK, Philologica, 9, 1958, s. 21—36. /169/ Krajčovič, R.: Východná hranica západoslovenskej asibilácie. Južná oblasť. Jazykovedné štúdie, 2, 1957, s. 127—138; p. aj /42/. 334 • LITERATÚRA /170/ Lipták, Š.: Príspevok k sotáckej problematike vo východoslovenských nárečiach. In: Jazykovedný zborník. 2. Prešov 1969, s. 13—21; p. aj /52/, /53/. /1V1 / Majtán, M.: Charakteristika a členenie hontiansko-novohradského nárečia. Jazykovedné štúdie, //, 1971, s. 296—312. /172/ Matejčík, J.: K charakteristike hornoipefského nárečia. In: Zborník Pedagogického inštitútu v Banskej Bystrici. Banská Bystrica 1962, s. 57—72. /173/ Mlacek, J.: Náčrt hláskoslovia a tvaroslovia v Tepličke nad Váhom. In: Vlastivedný zborník Považia, 10, 1970, s. 129 141. /174/ Nižňanský, J.: Vinohradnícka terminológia v západoslovenskej obci Brestovany. Jazykovedné štúdie, 9, 1966, s. 226—245. /175/ Ondrus, P.: p. /65/. /176/ Palkovič, K.: Nárečie Brezovej. In: Zborník Brezová pod Bradlom. Bratislava 1970, s. 230 -249. /177/ Palkovič. K.: Nárečie Skalice. In: Skalica v minulosti a dnes. Bratislava 1968. s. 233—252. ,'178/ Palkovič, K.: Vajnorské nárečie, in: Zborník Vajnory. Bratislava 1978. s. 321 355. /179/ Paulíny, E.: Niekoľko zvolenských izoglos z Tekova. In: Carpatica I. A. 2. 1939, s. 303—306; p. /71/, /72/, ,/73/. /180/ Rakovský, J.: Stručný pohľad na vývin skloňovania substantiv v nárečí Žiaru nad Hronom. In: Zborník Vysokej školy pedagogickej v Banskej Bystrici. Banská Bystrica 1958, s. 141 — 170. /18i/ Ripka, L: Asibilácia v trenčianskych nárečiach. Jazykovedné štúdie. 9, 1966, s. 202—210. /182/ Ripka, L: Charakteristika nárečia zátopovej oblasti Liptova. In: Liptov I. Vlastivedný zborník. Ružomberok 1970, s. 185 216. /183/ Rýzková, A.: Vplyv kolonizácií na formovanie fonologického systému myjavsko-brezov-ských nárečí. Jazykovedné štúdie, 18, 1983, s. 5 20. ,'184/ Sabršúl, J.: Hláskoslovie podjavorinského nárečia. In: Zborník Pedagogického inštitútu v Martine, 2, 1965, s. 3—21. /185/ Sabršúl, J.: Tvaroslovie podjavorinského nárečia. In: Zborník Matice slovenskej, 18, 1940, s. 45 -83. /186/ Stanislav, J.: Pôvod východoslovenských náreči. Bratislava. 9, 1935, s. 51 89. /187/ Šimovič, L.: Z hláskoslovia hornotrenčianskej obce Terchovej. In: Carpatica I, A, 2, 1939, s. 255—301. /188/ Šimovič, L.: Z tvaroslovia hornotrenčianskej obce Terchovej. Sborník Matice slovenskej, 13, 1940, s. 33—54. /389/ Štolc, J.: Dialektické členenie spišských nárečí. Linguistica Slovaca, 1 -2, 1939- 1940, s. 191—207; p. aj ,'91/, /92/, /93/. /190/ Tóbik, Š.: Striednice za praslovanské oft-, oľt- v gemerských nárečiach. Linguistica Slovaca, 1—2, 1939—1940. s. 208—214. /191/ Tóbik, Š.: Členenie a charakteristika gemerských nárečí. Jazykovedné štúdie, 2, 1957, s. 86—120; p. aj /95/. /192/ Vávro, J.: Príspevok ku charakteristike prievidzského nárečia. Jazykovedný časopis, 19, 1962, s. 50—59. /193/ Vážný, V.: Zo skloňovania v nárečí turčianskom. Sborník Matice slovenskej, 4. 1926, s. 157—181; p. aj /101/. SKRATKY A ZNAKY s 335 bulh. čes. gréc. ide. lat. mac. maď. nem. poľ. psl. rus. sch. slov. sln. stčes., stčeš. sthnem. stmaď. stred. slov. strhn. strus. stslov. ukr. vých. slov. záp. slov. abov. gem. hont. ipeľ. lipt. nov. or. piešť. sot. spiš. SKRATKY A ZNAKY SKRATKY JAZYKOV bulharsky, bulharčina česky, čeština grécky, gréčtina indoeurópsky latinsky, latinčina macedónsky, macedónčma maďarsky, maďarčina nemecky, nemčina poľsky, poľština praslovanský, praslovančina rusky, ruština srbochorvátsky, srbochorvátčina slovensky, slovenčina slovinsky, slovinčina staročesky, stará čeština starohornonemecky staromaďarsky. stará maďarčina stredná slovenčina stredohornonemecky starorusky, stará ruština staroslovenský, stará slovenčina ukrajinsky, ukrajinčina východná slovenčina západná slovenčina SKRATKY SLOVENSKÝCH NÁREČÍ abovské gemerské hontianske ipeľské liptovské novohradské oravské piešťanské sotácke spišské 336 • SKRATKY A ZNAKY stredslov. stredoslovenské šar. šarišské tek. tekovské turč. turčianske výchslov. východoslovenské záh. záhorské (medzi Moravou a Malými Karpatmi) zápslov. západoslovenské zempl. zemplínske zvol. zvolenské SKRATKY GRAMATICKÝCH TVAROV nom. nominativ gen. genitív dat. dativ ak. akuzativ vok. vokatív lok. lokál inštr. inštrumentál sg. singulár (jednotné číslo) pi. plurál (množné číslo) du. duál (dvojné číslo) mask. maskulínum (mužský rod) fem. feminínum (ženský rod) neutr. neutrum (stredný rod) os. os^ba imp. imperatív (rozkazovací spôsob) part. participium SKRATKY PRAMEŇOV V REGISTRI CDS I Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. 1. vyd. Bratislava, Veda, vyda- vateľstvo SAV 1971 (pripravil R. Marsina). KrSb Krajčovič, R.: Z historickej typológie siužobníckych osadných názvov v Podu- najsku. In: O počiatkoch slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965. s. 205—250. KrSl Krajčovič, R.: Po stopách staroslovanského zriadenia na Slovensku. Slávia, 26, 1957, s. 42—56. Meh Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. 1. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1957. SJS I—II Stanislav, J.: Slovenský juh v stredoveku I—U. 1. vyd. Turč. Sv. Martin, Matica slovenská 1948. ŠmVd Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. 1. vyd. Praha — Bratislava 1932. VSO I—III Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. I—III. 1. vyd. Bratislava, Veda, vyda- vatelstvo SAV 1976—1978 (hl. red. M. Kropilák). SKRATKY A ZNAKY • 337 ZNAKY > zmenilo sa na (g > u) < vzniklo z, vyvinulo sa z (ä < e) -» zmeni! sa tvar alebo slovo, výraz |j hranice areálov výskytu slov ' (p'o) prízvuk ~ intonácia klesavá (cirkumflexova) intonácia stúpavá (akútová) intonácia stúpavá nová (novoakútová) psl. nová dĺžka (ä, ě, i) I I fonéma (napr. fonéma !äj) y trená znela spoluhláska (velára) z psl. g iť obojperné v u závislá realizácia fonémy /v/, hláska za staršie / v záh. nár. 'e ,,mäkčiace" e (predná realizácia fonémy /e/) ä, ô, ú. ä predné realizácie f oněm /a/, ,'o/, /u/, /á/ po mäkkých spoluhláskach ó, é zatvorená realizácia foném /ó/, /é/ d vokál neurčitej realizácie medzi a & e p, ň, í, i ... historická mäkkosť spoluhlások OBSAH • 339 OBSAH Predhovor................................... 5 VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA....................... 7 PRASLOVANSKÝ PÔVOD SLOVENČINY................... 9 Staršie teórie o pôvode slovenčiny......................... 9 Historické hypotézy o pôvode slovenčiny..................... 9 Teórie o nehomogénnom psl. základe slovenčiny................. 10 Teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny.................. 11 Poznámky k doterajším teóriám o pô\ ode slovenčiny............... 12 Migračno-integračná teória o psl. pôvode slovenčiny................. 14 Charakteristika psl. základu slovenčiny z jazykovo-zemepisného hľadiska v 9. storoči . . 17 Hlavné zmeny v praslovanskom základe slovenčiny v 10. storočí........... 22 Priebeh kontrakcie v slovenčine......................... 23 Zánik a vokalizácia jerov........................... 25 Zánik nosoviek o & e............................. 32 Prehodnocovanie psl. prozodických vlastností v 10. storočí............. 35 FONOLOGICKÝ VÝVIN............................ 38 Formovanie najstarších fonologických štruktúr................... 39 Vývin vokalizmu................................ 42 Staršie zmeny krátkeho a dlhého vokalizmu................... 42 Vývin krátkych a dlhých foném /a' — a/ a ich realizácií............. 42 Vývin krátkych a dlhých foném /o/ — /e/ a jéj a ich realizácií.......... 45 Vývin krátkych a dlhých foném /u — /'i/ a /y/................. 46 Mladšie zmeny krátkeho a dlhého vokalizmu................... 47 Priebeh dispalatalizácie vokálov........................ 47 Vznik a vývin dvojhlások.......................... 48 Ustaľovanie vokalických štruktúr po rozpade párovej mäkkosti v konsonantizme . . 54 Vývin konsonantizmu.............................. 57 Staršie zmeny v konsonantizme......................... 57 Staršie depalatalizácie spoluhlások...................... 57 Palatalizovanie velár k, g, ch......................... 59 Zmena g > y> h v 12. storočí........................ 61 Zmena obojperného w > v, ir/v........................ 64 Nové fonémy jáij a /f/ v slovenčine...................... 65 Mladšie zmeny v konsonantizme........................ 67 Asibilácia (zmena d> dí, ť> c)........................ 67 340 • OBSAH Mladšie depalatalizácie mäkkých párových a nepárových konsonantov....... 69 Zmeny na hranici morfém a slov........................ 71 Vznik znelostnej neutralizácie......................... 71 Vznik a vývin zdvojených konsonantov.................... 73 Vývin spoluhláskových skupín........................ 75 Zmeny v stavbe slabiky............................ 76 Vznik zatvorených a otvorených slabík..................... 76 Vývin slabičného r, j............................ 77 Ustaľovanie kvantity a prízvuku....................... 78 MORFOLOGICKÝ VÝVIN........................... 82 Vývin gramatických kategórií........................... 83 Menné gramatické kategórie......................... 83 Slovesné gramatické kategórie........................ 85 Z historickej morfematiky............................ 88 Vývin koreňových morfém.......................... 88 Vývin gramatických morfém......................... 91 Historická paradigmatika............................ 96 Vývin vzorov podstatných mien......................... 96 Životné podstatné mená mužského rodu.................... 96 Vznik a vývin vzoru chlap........................ 97 Vznik vzoru hrdina........................... 99 Neživotné podstatné mená mužského rodu................... 99 Vznik a vývin vzoru dub......................... 100 Vznik a vývin vzoru meč......................... 101 Vývin vzorov podstatných mien ženského rodu................. 102 Vznik a vývin vzoru žena......................... 102 Vznik a vývin vzoru ulica......................... 103 Vznik a vývin vzoru kosť adlaň..................... 104 Vývin vzorov podstatných mien stredného rodu................. 106 Vznik a vývin vzoru mesto........................ 106 Vznik a vývin vzoru pole......................... 107 Osobitosti vo vývine vzorov podstatných mien................. 108 Vznik a vývin vzoru znamenie...................... 108 Vznik a vývin vzoru p a n i......................... 109 Zánik starých vzorov konsonantických kmeňov................. 110 Vývin vzorov prídavných mien......................... 113 Zánik vzorov menného skloňovania prídavných mien.............. 113 Vývin vzorov zloženého skloňovania prídavných mien.............. 114 Vývin vzorov přivlastňovacích prídavných mien................. 117 Stupňovanie prídavného mena........................ 118 Vývin vzorov zámen.............................. 118 Osobné zámená............................... 118 Privlastňovacie zámená........................... 121 Ukazovacie zámená............................. 122 Opytovacie zámená............................. 123 OBSAH • 341 Vývin zámena vo (vša, vše).......................... 124 Vznik a vývin vzorov čísloviek........................ . 125 Vznik a vývin vzorov základných čísloviek................... 126 Radové, rozčleňovacíe a podielové číslovky................... 128 Vývin slovesných vzorov............................ 129 Zmeny v sústave slovesných vzorov...................... 129 Vývin vzorov prítomného času........................ 131 Zánik vzorov atematických slovies..................... 131 Vývin základných vzorov tematických slovies................. 133 Vývin vzorov minulého času......................... 137 Zánik vzorov nezložených tvarov minulého času............... 138 Vývin vzorov zložených tvarov minulého času................ 140 Ustálenie vzorov budúceho času....................... 142 Vyjadrovanie slovesnej kategórie spôsobu ................... 142 Vývin vzorov rozkazovacieho spôsobu.................... 143 Vývin vzorov podmieňovacieho spôsobu................... 144 Vývin príčastí (participií)............................ 145 Neurčitok a supinum............................ 147 Neohybné slovné druhy............................ 148 Vznik a vývin prísloviek........................... 148 Predložky................................. 149 Spojky................................... 150 Citoslovcia................................. 151 KAPITOLY O VÝVINE SLOVENSKEJ LEXIKY................ 153 Formy rozvoja lexiky starej slovenčiny....................... 154 Z historickej slovotvorby........................... 154 Vývin lexiky zdedenej z praslovančiny..................... 159 Zánik slov praslovanského pôvodu...................... 165 Prenikanie nedomácich slov v staršom období................. 168 Historická diferencovanosť slovenskej lexiky.................... 174 Tematická diferencovanosť lexiky starej slovenčiny............... 174 Zemepisná diferencovanosť lexiky starej slovenčiny............... 177 DIALEKTOLÓGIA A SLOVENSKÉ NÁREČIA.................. lg3 VŠEOBECNÁ ČASŤ.............................. 185 Dialektológia ako vedná disciplína....................... 186 Predmet dialektologického výskumu....................... 189 Metódy dialektologického výskumu....................... 190 Dialektologická heuristika a jej postupy.................... 190 Jazykovedné metódy dialektologického výskumu................ 193 Areálový výskum dialektov.......................... 195 Kartografické spracovanie nárečí....................... 201 342 • OBSAH SLOVENSKÉ NÁREČIA............................ 207 Západoslovenské nárečia............................. 207 Západoslovenský makroareál........................... 207 Južný región západoslovenských nárečí..................... 208 Základné areály............................... 209 Záhorské nárečie............................. 209 Trnavské nárečie............................. 212 Piešťanské nárečie............................. 215 Hlohovské nárečie............................ 218 Pomedzné areály.............................. 221 Myjavské nárečie............................. 221 Dolnomtnanske nárečie.......................... 223 Severný región západoslovenských nárečí..................... 224 Základné areály............................... 225 Dolnotrenčianske nárečie......................... 225 Hornotrenčianske nárečie......................... 228 Pomedzné areály.............................. 232 Dolnokysucké nárečie........... ................ 232 Hornokysucké nárečie........................... 233 Stredoslovenské nárečia............................. 234 Stredoslovenský makroareál........................... 234 Severozápadný región stredoslovenských nárečí.................. 236 Základné areály............................... 237 Dolnooravské nárečie........................... 237 Stredooravské nárečie........................... 240 Turčianske nárečie............................ 242 Liptovské nárečie............................. 244 Zvolenské nárečie............................. 247 Hornonitrianske nárečie.......................... 250 Tekovské nárečie............................. 252 Pomedzné areály.............................. 255 Hornooravské nárečie........................... 255 Východoliptovské nárečie......................... 256 Bánovské nárečie............................. 257 Topoľčianske nárečie........................... 258 Juhovýchodný región stredoslovenských nárečí.................. 260 Základné areály............................... 260 Hontianske nárečie............................ 260 Novohradské nárečie........................... 263 Ipeľské nárečie.............................. 266 Západogemerske nárečie.......................... 268 Stredogemerské nárečie.......................... 271 Pomedzné areály.............................. 274 Východogemerské nárečie......................... 274 Horehronské nárečie........................... 276 Východoslovenské nárečia............................ 277 Východoslovenský makroareál.......................... 277 Západný región východoslovenských nárečí................... 278 OBSAH • 34? Základné areály............................... 279 Spišské nárečie.............................. 279 Šarišské nárečie.............................. 281 Abovské nárečie............................. 283 Pomedzné areály.............................. 286 Podtatranské nárečie........................... 286 Severošarišské nárečie........................... 287 Východný región východoslovenských nárečí................... 288 Základné areály............................... 289 Zemplínske nárečie............................ 289 Užské nárečie.............................. 292 Sotácke nárečie.............................. 294 NÁREČOVÉ TEXTY, MAPY, REGISTER A LITERATÚRA........... 299 SKRATKY A ZNAKY............................. 335 SLOVENSKÉHO A DIALEKTOLÓGIA Rudolf Krajčovič Prvé vydanie Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo v Bratislave Zodpovedná redaktorka JOLANA KAROLČEKOVÁ Výtvarný redaktor akademický maliar FRANTIŠEK JAKSICS Technická redaktorka ĽUBICA R Y BÁN S K.-V Prebal a väzbu navrhol BOHDAN JELÍNEK Vytlačili Západoslovenské tlačiarne, n. p., závod Svornosť, Bratislava Strán 344 — AH 26.41 (text 26,02. grafika 0,39) — VH 27,67 — 12 A — Náklad 2500 — Typ pisma garmond Times — Technika tlače ofset — Schválené výmerom SÚKK-GR č. 121/1-88 067 — 481 — 88 VSJ Kčs 32.—