V predchádzajúcich textoch bola rozoberaná problematika segregácie rómskeho obyvateľstva. Závery jednotlivých prác sa mi javia ako približne zhodné. Väčšia miera segregácie, je podľa jednotlivých autorov a výpovedí, v miestach kde Rómovia nemajú kontakt s Nerómami. V týchto oblastiach panuje veľká miera sociálneho vylúčenia z hľadiska etnického zaradenia, čo sa následne prejavuje aj na situácií Rómov v zhoršených podmienkach a negatívnom postoji voči „bielym“. Túto moju domnienku potvrdzujú aj práce Tomáša Hrustiča a Tatiany Podolinskej. Hrustič uvádza, že „posun vo vnímaní etnicity a stieranie rozdielov v procese stávania sa „bratmi a sestrami“ je v praktickej forme preukázateľný aj stieraním sociálnych rozdielov v procese osvojovania si literárnych, rečníckych a účtovných zručností(...).“ Fakt, že sa Svedkovia snažia o šírenie ich viery rovnomerne, a na etnicitu nenahliadajú ako na sociálnu stigmu[1] – čiže diskreditujúci atribút, má pozitívny dopad v začleňovaní Rómov do ich spoločnosti. Následkom tohto „bratsko-sesterskeho“ vzťahu môže byť aj omnoho priateľskejší postoj k Rómom zo strany Nerómskeho obyvateľstva, ktoré nespadá do spoločenstva Svedkov. V tomto kontexte ma však napadá otázka, či samotná stigma, ktorá sprevádza Svedkov zo strany spoločnosti, nemôže pôsobiť u Svedkov s rómskym pôvodom, ešte silnejšiu segregáciu zo strany nerómskeho a tradične katolíckeho prostredia.[Lucie 1] Rozdiely vo vlastnom sebazaradení v rámci konkrétneho spoločenstva sú badateľné práve v štúdii Podolinskej, ktorá rozoberá spor dvoch rodín v Plaveckom Štvrtku. Jedna z rodín sa klasifikovala ako tradičná – kresťanská, druhá rodina sa zaradzuje do hnutia Slovo života. V štúdií Podolinská hodnotí, že sociálne hranice medzi týmito rodinami existovali už skôr, avšak zmena vierovyznania len prehĺbila spor. Ohniskom problému bolo, že jedna rodina si prisúdila vyšší status a prispôsobila k tomu aj svoje správanie voči susedom, čo nutne viedlo k segregácií v rámci komunity a k sporom. Záverom, na základe týchto textov je možné zhodnotiť, že religiozita a členstvo v cirkvi alebo náboženskom hnutí môže rovnako pozitívne prispieť k zlepšeniu vzťahov k nerómskemu prostrediu. Zároveň môže byť príčinou konfliktov v rámci konkrétnej rómskej komunity v závislosti od vzťahov, ktoré panujú medzi jednotlivými rodinami a od toho akým spôsobom, a do akej sociálnej vrstvy sami seba jednotlivý členovia komunity zaradzujú.[Lucie 2] ________________________________ [1] [1] Goffman, E. Stigma. Praha: Sociologické Nakladatelství, 2003, s. 11. ________________________________ [Lucie 1]V tomto bodě narážíte na problém dvojí stigmatizace – Rom a ještě svědek Jehovův. Tak jako to uvádí autor, k této dvojí stigmatizaci dochází. Na druhou strnu dochází i k tomu, že prostřednictvím vnímání sociálních změn u Romů ze strany neromského obyvatelstva, se u některých mění i vnímání svědků Jehovových jako takových. Vždy bude záležet na tom, jaké spektrum ten, který je zprostředkovatelem hodnocení, bude obývat (katolík nerom, katolík Rom, nerom bez vyznání žijící v blízkosit Romů, nerom bez vyznání, jehož obraz o Romech je zprostředkovaný atd.) V těchto souvislostech pak můžeme sledovat mechanismy, zda k sociální inkluzi dochází či ne a v jakých konstelacích. [Lucie 2]Opět tedy závisí na konkrétních sociálních konstelacích uvnitř a vně romského společenství, zda dojde k inkluzi či segregaci. Důležité je, že vztahy nejsou statické, ale dynamické a tedy vždy přinášející změnu. Vždy v rámci pozitivního hodnocení změny můžeme v jiném spektru najít negativa této změny.