Problematiku onoho času" vynikajúco spracoval Mircea Eliade v svojej práci Mýtus o věčném návratu. Praha 1993.
Túto funkciu mu Rómovia prisudzujú pravdepodobne ešte z indickej pravlasti, kde oheň ako Agni „zaháňal temnotu a zlé sily". RÁCOVÁ, A.: „Agni" (heslo). In: Ko-morovský, J. (ed.): Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava 1997, s. 16.
Porovnaj KOMOROVSKÝ, J.: Mravný poriadok a jeho náboženská sankcia. Bratislava 1995, s. 112-139.
Príbehy takého typu sú inak pomerne frekventované. Pekné ukážky sú napríklad v ŠEBKOVÁ, H.: „Střípky romské tradice v osadě vHermanovcích." In: Romano Džaniben VIII, 3-4/ 2001, s. 51-64.
KÖNIG, E - WALLENFELS, H.: Lexikon náboženstvu Praha 1994, s. 440. Tamže.
PUHVEL, J.: Srovnávací mythologie. Praha 1997, s. 84 a n.
Problematika normatívity v žitom náboženstve pozri napr. BĚLKA, L. - KOVÁČ, M. (eds.): Normativní a žité náboženství. Brno - Bratislava 1999. KOMOROVSKÝ, J.: Mravný poriadok a jeho náboženská sankcia, c. d., s. 42. Posvätná prísaha je oveľa viac formou ľudového náboženstva, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Oficiálny postoj cirkvi k nej je prinajmenšom obozretný, pretože nemôže nebrať do úvahy Kristove výroky z Matúšovho evanjelia, ktoré fakticky zakazujú přisahat „Nijako neprisahajte - ani na nebo, lebo je Božím trónom, ani na zem, lebo Mu je podnožou, ani na Jeruzalem, lebo je mestom veľkého kráľa, ani len na vlastnú hlavu nebudeš prisahať, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale nech je vaša reč - áno - áno, nie - nie, lebo čo je nad to, je od zlého." Mt 5,34-37. Cit podľa Nová zmluva, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1990.
utor:
Blan Kováč, Doc, PhD. (1967) vyštudoval religionistiku, filozofiu a históriu na Filozofickej kulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa náboženským myslením a správaním archaických spoločenstvách. Svoju pozornost zameriava najmä na región Mezoameriky, ie absolvoval dva dlhodobéterénne výskumy. Okrem početných štúdií z tejto oblasti je autorom nižnej publikácie „Slnko Jaguára-Náboženský svet Olmékov, Mayov a Aztékov", (Bratislava 002) a spoluautorom publikácie „Lacandónci - Poslední praví Mayovia ", (Bratislava 2001). tó roku 1998 usporadúva každoročne terénne výskumy ľudovej viery, povier a mágie na bvenskom vidieku. Zo štúdií na túto tému vyšli napr. „Voda v ľudovej viere obyvateľstva Uelych Karpát" (Uherské Hradiště 1999), či „Tajomstvo hôr v Bielych Karpatoch" Národopisná revue, Brno 2000). Od roku 2000 do výskumov ľudovej viery zahrnul aj roblematiku Rómov. Je spolueditorom publikácie „Normativní a žité náboženství" (Brno-Bratislava 1999), aktívny je aj ako tajomník Slovenskej spoločnosti pre štúdium náboženstiev m SAV. V súčasnosti je vedúcim Oddelenia religionistiky Katedry etnológie a kultúrnej mtropológie na FiF UK v Bratislave.
BOB MEDZI VOJNOVÝMI PLOTMI Náboženská polarizácia v rómske^o/onii
v Plaveckom Štvrtku
Tatiana Podolinská
Ciel štúdie
Počiatočným cieľom výskumu malo byť zmapovanie vzniku a pôsobenia nového náboženského hnutia - zboru Slovo života - v rómskej kolónii v obci Plavecký Štvrtok na Záhorí. Toto kresťanské hnutie tu pôsobí už viac ako 10 rokov a za dobu svojho pôsobenia prešlo radikálnymi zmenami nielen ono samotné, ale zaujímavé zmeny nastali aj v postojoch rómskej komunity k tomuto hnutiu. V priebehu výskumu som postupne prišla k záveru, že výskumnú otázku je potrebné rozšíriť, nakolko aj vdaka pôsobeniu tohto hnutia došlo k náboženskej polarizácii danej komunity, pričom každá zo vzniknutých skupín sa ďalej vyvíja samostatným smerom. V zložitej situácii, v akej sa kolónia práve nachádza, sa ukázalo potrebné dôkladne preskúmať pozadie a históriu vzniku tejto polarizácie, v rámci ktorej pôsobenie zboru Slova života zohráva svoju zdanlivo nepriamu, ale v skutočnosti veľmi zaujímavú úlohu.
Terminológia
A) v štúdii používam často rozlíšenie externé/interné javy, resp. externá/ interná komunikácia. Termín „interný" zavádzam na označenie javov prebiehajúcich vo vnútri rómskej kolónie a výhradne medzi členmi tejto kolónie. „Interná komunikácia" je potom vnútorná komunikácia medzi rómskymi členmi kolónie. Termínom „externý" označujem javy vzhľadom na kolóniu vonkajšie, resp. cudzorodé, vonkajšie vplyvy, impulzy, zásahy a pod. „Externá komunikácia" je typom vonkajšej komunikácie, ktorú rómski členovia kolónie uplatňujú v styku s externými nečlenmi kolónie a Nerómami. V tomto bode by bolo potrebné presnejšie
148
špecifikovať rôzne úrovne externej komunikácie, vzhľadom na inscenovanie rôznych komunikačných rolí, alebo vzhľadom na rozdielnosť komunikačných situácií a nim podriadených komunikačných stratégií a pod. V tejto štúdii však vystačíme s týmto základným členením. Nesporne zaujímavé by bolo napríklad aj skúmanie tzv. cezhraničnej komunikácie („cross-border communication"), v ktorej sa výskumník časom ocitá a s ňou súvisiaceho štatútu tzv. dohodcu (tzv. „brokera"). Venujem sa mu len okrajovo pri opise výskumnej metódy a situácie výskumníka v úvodnej časti.
B) V štúdii budem hovoriť o Rómoch, napriek tomu, že v rómskej kolónii sa toto označenie interne nepoužíva. Endoetnonym „Cigáň-Cigáňi" ponechávam v priamej reči alebo na významovo relevantných miestach používam toto označenie v úvodzovkách ako „Cigán-Cigáni".
C) V štúdii používam aj označenie „bieli ľudia", hoci v literatúre je zaužívaný termín „majorita" alebo „Nerómovia". V tomto smere rešpektujem interný rómsky úzus (podobne ako v bode B, keď používam pre „Cigánov" označenie „Rómovia" preto, že sa to odo mňa ako od „bielej" očakáva). Používaním emického termínu tu nechcem otvárať tému „bieleho" či „čierneho" rasizmu, ide mi výhradne o priblíženie vnútorného sveta skúmanej skupiny a ich skupinových reflexií.
-„To sa vždy mosízdôraznil Lebo kedsa povie ludia, tak nechápeme ktorí. Tak ich mosíme nazvať: bieli a my."
D) V štúdii zavádzam aj termín pre osobitý druh komunikácie, ktorý nazývam skupinový. Skupinová komunikácia je špecifickým typom externej komunikácie s cudzou osobou, keď sa celková výpoveď nedá priradiť jednotlivcovi, ale celej skupine, skladá sa totiž z krátkych výpovedí rôznych členov skupiny, pričom ostatní členovia jeho odpoveď na znak súhlasu bezo zmeny zopakujú alebo pridajú vlastný postreh či upresňujúcu informáciu. Jednotlivé individuálne výpovede tak neustále prechádzajú „sitom" skupiny. Navyše, ich kolektívnym zopakovaním sa stávajú „vlastníctvom" daného kolektívu a prechádzajú do skupinového aj individuálneho komunikačného repertoáru. V tomto skupinovom repertoári tak kolujú isté látky, ktoré sú reakciou tejto skupiny na externé podnety. Napriek zjavným sklonom k stereotypizácii je tento druh komunikácie pomerne flexibilný a každý z účastníkov skupinovej výpovede môže kedykoľvek celkom zmeniť náladu skupiny i smerovanie celého rozhovoru. Najviac sa podobá hre, keď každý z účastníkov povie vetu, ktorou naznačí dej príbehu. Dej však môže byť v každej chvíli zvrátený neočakávaným smerom ďalším účastníkom rozhovoru. Autorom príbehu je potom celá skupina zúčastnených.
14:
Charakteristika rómskej kolónie z hladiska etnicity
V r. 1991 sa pri sčítaní ľudu v Plaveckom Štvrtku k rómskej národnosti prihlásilo 7 obyvateľov. Podľa evidencie miestnej správy z r. 1989 žilo v dedine 283 „Cigánov". Z. Kumanová na základe vlastného výskumu v oblasti koncentrovaného osídlenia Rómov v časti zvanej „kolónia" zistila počet 328 Rómov.1 Podľa najnovších zistení z posledného sčítania ľudu má počet Rómov, ktorí sa prihlásili k rómskej národnosti, stúpajúcu tendenciu. Tento údaj poměřovaný k rastúcemu počtu rómskeho obyvateľstva v Plaveckom Štvrtku možno nájsť v nasledovnej tabuľke (v oboch prípadoch som vychádzala z oficiálnych štatistík, hoci reálny počet rómskeho obyvateľstva v kolónii v Plaveckom Štvrtku bol v r. 1991 aj vr. 2001 vyšší).
Rok      reálny počet Rómov 1991 283 2001 394
rómsku národnosť uviedlo 7 19
percentá
2,47%
4,82%
Pri súčasnom výskume respondenti vo svojich odpovediach opakovane zdôrazňovali, že oni sú „slovenskí Rómovia". Pritom cítili potrebu dodávať, že sú ľudia, rovnako ako sú ľudia „bieli" (rozumej Slováci).
- „ Slovenskí Rómovia. Jak vy ste človjek, tak aj my sme. Vy máte tú istú krev co my máme."
-„Pán Búh ma jednu barvu. Srdce máme jednaké, aj chléb máme stejný. Krev máme stejnú."
- „Pán Boh nás stvoril s jedným, a to šetkých s rovnakým. Rozdelujú sa prý krvi áčka, béčka, nulky že ňegdo máme, ale červená farba je to. My sa Ušime iba takto" /vonkajším výzorom/.
Z týchto, už čiastočne skupinovo stereotypizovaných výpovedí možno usudzovať, že prihlásenie k rómskej národnosti považujú za niečo deklasujúce. Stretla som sa dokonca aj s názormi, že je to nebezpečné.
-Já vím, nač by to bylo dobré, keby že sa hlásime k rómskej národnosti. Malí by sme peňáze, mali by sme už konečne niekoho v rómskom zastupitelství, ale tady je otázka, Cigáni sa boja. Nastane doba, že nás nepustá do obchodu, nastane doba, že nás neošetrá a takéto... To už je taká bolavá mysel (...). Tehoto sa oňi obávajú. A teho vlastne, že oňi sú Slováci."
Zaujímavé je i zistenie, že prihlasovanie sa k rómskej národnosti prebieha prevažne v rodinnom kruhu, t j. prakticky nie je možné, aby sa v rámci jednej ro-
diny niekto prihlásil k rómskej národnosti a niekto nie. Rastúci počet prihlásených Rómov v kolónii súvisí s pôsobením rodiny, ktorá sa v r. 1991 prvá prihlásila k rómskej národnosti; a zatiaľ prebieha výhradne na tejto strane polarizovanej kolónie.
-„Keby ja si dám romské národnosť, tak aj moja rodina si dá. Ale ja by som si musela byť na betón istá, že tam dakto, koho chcem voliť, stojí za to."
So špecifickým vedomím etnicity súvisí i fakt, že v kolónii už takmer dve generácie Rómov neovládajú ani nepoužívajú rómsky jazyk. Ich slovná zásoba rómskych slov je na elementárnej úrovni, hlavným komunikačným a „materským" jazykom je miestne nárečie - záhoráčtina. Miestni Rómovia sú napríklad v obmedzenej miere schopní rozumieť rómskym piesňam, ktorých nahrávky s obľubou počúvajú. Aktívne sa však rómčina používa už len v dvoch extrémne konzervatívnych druhoch komunikácie: v nadávkach a tzv. Hnutiach (miestny názov pre preklínanie, zaklínanie, prekliatie).
Prevládajúcim etnonymom v internej komunikácii je „Cigáň-Cigáňi". V externej komunikácii - najmä v komunikácii s „bielymi" sa však pokúšajú používať označenie „Róm-Rómovia" a trvajú na tom, aby tak boli „zvonku" oslovovaní. Osvojovanie exoetnonymu „Róm-Rómovia" je v Plaveckom Štvrtku diferencované a v podstate prebieha na tej strane polarizovanej kolónie, ktorá sa začína hlásiť k rómskej národnosti.
- Ja poviem, akože Cigáň, ale ve skutečnosti, že sme Romové (...). Dlhé roky nás volali Cigáni a zrazu sme premenovaní. Ale keby sme si to my, to Rom, tak k sebe přitiskli, tak ono by to bolo jakože aj pre nás prijateľné. A aspoň by sme si ňeco osvojili. Lebo to Cigáň ve skutečnosti to znamená klamár."
- /označenie Rómovia/ „ To bieli ludépoužívajú. To je také divné... No a Rom, že znamená, prý, v preklade äovjek. A ono je to také dôstojné."
V opačnej - tradičnej časti kolónie som sa s aktívnym použitím „Róm-Rómovia" v externej komunikácii stretla len výnimočne. Označenie „Cigáň-Cigáňi" tu nevnímali pejoratívne a v externej komunikácii ho predo mnou obhajovali. Za všetky tvrdenia tu uvediem jeden príklad, ktorý svedčí aj o uchovaní tradičného „cigánskeho" hodnotového systému. Ide pôvodne o dlhší príbeh vysvetľujúci vznik etnonymu „Cigán." V Plaveckom Štvrtku sa mi podarilo zaznamenať už len jeho neúplnú a skomolenú verziu.2
- „Proč nás nazývajú Cigáni? Lebo klinec ukradel jeden Cigáň. Keď Ježiša zatúkali na ten kríž. Lebo nescel, aby mu tých klincu dali více. Nazvali mu proto Cigáň. Lebo nescel ho dafutýrat."
V opačnej časti polarizovanej kolónie sa, naopak, v externej komunikácii nový exoetnonym aktívne používa. Označenie „Cigáň-Cigáňi" tu vnímajú jedno-
značne negatívne a najčastejšie ho vo význame nadávky používajú na označenie Rómov z druhej, tradičnej časti kolónie. Tých považujú za „Cigáňov", pričom na nich už aplikovali osvojený stereotypný hodnotový systém „bielej" majority: napr. oni kradnú, majú špinu vo dvoroch, nemajú záchody a pod.
- „Hladovali odjakživa a biduvati. Nepoznali čo sú dobré veci, čo je mydlo, pravidelne, všetko sme ich naučili! Ostatní Cigáni boli tak, jak keď vidíte psa na zemi!"
Napriek oficiálnemu prihláseniu k rómskej národnosti sa táto „progresívna" časť osady netají túžbou po asimilácii a integrácii s „bielou" majoritou. Svoje tvrdenie dokladajú aj pôvodne napoly „bielym" rodokmeňom:
- „Moja mama mala biele kudrnaté vlasy a modré oči. Mama neňi pravá Cigánka, lebo jej deda je z Francie. Biely Francúz. Ostal tady v prvej svetovej vojne a tu sa oženil. Takže ona má mama korene vo Francúzsku."
S celkom inými a zaujímavými názormi som sa stretla u Rómov, ktorí pravidelne prichádzajú do styku so Slovom života a jeho prostredníctvom sa zúčastňujú aj aktivít Rómskej iniciatívy a iných nevládnych organizácií podporujúcich Rómov. Pre krátkosť priestoru tu nemožno prezentovať celé spektrum vyhranených názorov, ale za všetky uvediem aspoň jeden:
-„ Oňi, keď nás chcú, aby sme sa že integrovali, všelijaké nové slovíčka používajú na nás, než na to dójdem, co to vlastne oňi vyprávjajú, co to vlastne chcú, mosím nájsť nejaký slovník, o čem to debatuje, alebo prídem a hovorím, prosím ťa, to coje za slovo, mojemu nadrídzenému, toto zase co oňi vymysleli, co znamená „asimilovať a „integrácia". Co to je? Most mi to vysvjetlit na lopatu, aby to múj cigánsky mozek pochopil. A keď to pochopí, tak, ve skutečnosti uvažujem nad tem, co nám chcú vlastne zebrat? Co nám chcú zebrat?"
Výskumná metóda, situácia výskumníka
Mojím cieľom bolo zhromaždiť čo najviac výpovedí všetkých strán zainteresovaných na konflikte v rómskej kolónii (externe aj interne), Rómov zúčastňujúcich sa vyučovania zboru Slova života, vyučujúcich učiteľov i pastorov, detí aj ich rodičov, ako i oficiálne stanovisko vedenia obce, miestnej polície, cirkvi a napokon i „bielej" majority obce.
Ako výskumnú metódu som použila riadené interview a pozorovanie. Rozhovorom som na začiatku vždy nechala voľný priebeh, takže sa mi podarilo získať aj bezprostredné a spontánne výpovede. Moje prijatie po prekonaní počiatočných bariér bolo vždy srdečné a otvorené. K počiatočným bariéram sa pridružila aj jedna chyba z mojej strany, ktorá mohla ohroziť celé pokračovanie výskumu. V okamihu, ako som sa snažila získať nákres osady a zapisovať popisné
152
čísla domov, totiž miestni obyvatelia nadobudli dojem, že mojím skrytým zámerom je mapovanie tzv. „čiernych stavieb" v kolónii, teda domov postavených bez stavebného povolenia. Na druhý deň mi cestu do osady zastala štvorica mužov, ktorým som musela viac ako dôkladne vysvetliť, na čo presne tento nákres potrebujem. Napriek zdanlivej akceptácii môjho zámeru som „vycítila" nevhodnosť pokračovania výskumu týmto smerom. Dokončila som ho až v úplnom závere výskumu, keď už o mojich „úprimných výskumníckych zámeroch" nikto nepochyboval. V rómskej kolónii už prebehlo niekoľko výskumov (etnologických, jazykovedných a pod.), a tak som nemala väčšie problémy s vysvetľovaním svojho pôsobenia. Napriek predchádzajúcim výskumom sa však Rómovia ešte so záujmom o nákres osady nestretli, a preto som náhle „vypadla z roly", ktorú odo mňa očakávali.
Moja pozícia v osade bola celkovo značne komplikovaná. Vzhľadom na prebiehajúci konflikt, Rómovia vítali možnosť „vyrozprávania" svojich krívd i právd a automaticky ma posúvali do úlohy arbitra. Táto poloha by síce prinášala so sebou početné výhody, neustále mi však hrozilo zaradenie do „jedného" tábora, čo by prirodzene celkom znemožnilo výskum v „ostatných" táboroch. Už samotná moja prítomnosť v osade, alebo neproporčný výber navštevovaných rodín mohli vyvolať nový konflikt, ktorý bol latentné „všadeprítomný". Za danej situácie by ma bola napríklad celkom skompromitovala prítomnosť akéhokoľvek prostredníka, preto som do kolónie a jednotlivých táborov chodila celkom sama, neodvolávajúc sa na žiadnu autoritu či inštanciu. V počiatkoch výskumu som sa napriek srdečnému a otvorenému prístupu nachádzala jednoznačne v pozícii síce neutrálneho, ale „externistu". Postupujúci výskum a účasť na rôznych bezprostredných situáciách ma posunul do pozície neutrálneho „brokera" a moje rozhovory s informátormi nadobudli charakter cezhraničnej komunikácie. Musím však dodať, že sa tak stalo až potom, keď som podstúpila akési „obrátené interview", teda interview zo strany pôvodne interviewovaných. Táto pozícia sa mi otvorila až poodhalením vlastného súkromia a vlastnej identity, vlastných názorová postojov. Išlo o minikvalifikačnú skúšku, ktorou sa mi nepochybné mnohé dvere otvárali, nepochybné však rovnako mnohé aj zatvárali.
Pochopiť genézu konfliktu i zložitosť náboženskej polarizácie v rómskej kolónii sa nedalo bez dôkladného preniknutia do príbuzenských a sociálnych vzťahov. Zistila som, že tu funguje tzv. systém dvorov, ktoré sa v „tradičnej časti" nazývajú väčšinou podľa „hlavných mužov" v rodine, kým v „progresívnej časti" prevláda tendencia nazývať dvory a domy podľa žien. Tento fakt sa mi potvrdil nielen pri
zakresľovaní orientačného plániku osady, ale najmä v početných spon-tánnych výpovediach. Každý obyvateľ kolónie má okrem vlastného „oficiálneho" mena, ktoré sa chápe skôr ako externé, aj interné meno, ktoré medzi sebou pou-žívajú len obyvatelia kolónie. Ide o jednoslovnú identifikačnú prezývku. Táto prezývka je individuálna - nie je rodinná ani rodová. „Ako komu kričia" závisí od otca, mamy, strýčka alebo tety, ktorí prvú úspešnú prezývku pre dieťa vymyslia. Hoci sa mi podarilo pomerne rýchlo preniknúť do systému prezývok a príbu-zenských vzťahov, v záujme zachovania anonymity informátorov tu nemôžem použiť externý ani interný kód. Obmedzím sa preto len na používanie dvoch základných táborov z interného kódu, tábora tzv. Čtvrteckých, ktorých tu nazývam aj „tradičná časť" kolónie a tzv. Bučanských, ktorých tu nazývam „progresívna časť" kolónie (ďalej vysvetlím prečo). Do tábora Čtvrteckých sa v internom kóde rátajú aj tzv. Malackí (Malačané). Ide asi o päť rodín pôvodne Čtvrteckých, ktoré sa odsťahovali z Plaveckého Štvrtka do Malaciek. Po ich opätovnom návrate do kolónie získali skupinovú prezývku Malackí (Malačané).
Analýza základných postojov skúmaných skupín (externé vzťahy)
A) Vedenie obce a polícia - rómska kolónia
Vedenie obce a polícia hodnotí vzťahy medzi Rómami v kolónii ako problematické. Posudzuje ich však ako interný problém Rómov. Správanie Rómov k „bielej" majorite obce, t. j. externé vzťahy sú z hľadiska vedenia obce aj polície uspokojivé až bezproblémové. Vedenie obce aj polícia sa snažia zachovať si v internom spore v rómskej kolónii neutrálnu pozíciu. Aktivity zboru Slova života v kolónii hodnotia neutrálne až pozitívne. Rómska kolónia hodnotí vedenie obce pozitívne a prisudzuje mu úlohu arbitra, alebo kladne hodnotí pokus o neutrálnu pozíciu. Políciu ako výkonný orgán však obe konfliktné strany vnímajú ako zaujatú v prospech opačnej strany, oba tábory zhodne tvrdia: „Nám neňi vjerené."
B) „Biele" obyvateľstvo obce - rómska kolónia
Postoj „bieleho" obyvateľstva možno rozdeliť na dve skupiny. Tí, ktorí žijú v častiach dediny vzdialenejších od kolónie a neprichádzajú do priameho kontaktu s miestnymi Rómami, hodnotia rómsku kolóniu jednoznačne negatívne ako „hanbu dediny", tejto časti dediny sa boja a „nikdy by tam nevkročili". Táto časť obyvateľov hodnotí negatívne aj „neutrálny postoj" vedenia obce (hovorí o „proci-gánskom vedení", „cigánskej starostke") a netají sa túžbou vysťahovať všetkých Rómov z dediny. Pri výskume sa mi potvrdilo, že väčšina tejto časti obyvateľstva
154
pozná miestnych Rómov len zo správ v televízii alebo prostredníctvom správ z novín a k rómskej kolónii zaujíma apriórne stereotypne negatívne stanovisko.
Inak hodnotia Rómov z kolónie „bieli" obyvatelia, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti kolónie (tzv. Budovčané), alebo ktorí prichádzajú s nimi denne do kontaktu (obchodníci, učitelky v materskej škôlke a pod.). Títo vnímajú Rómov z Plaveckého Štvrtka ako vcelku slušných ľudí, ktorí majú vnútorné konflikty v kolónii. Na rozdiel od vyššie spomenutej, apriórne negativistickej časti obyvateľov, vedia o pôsobení Slova života v kolónii a hodnotia ho pozitívne.
Postoje rómskej kolónie k „bielemu" obyvateľstvu je možné rozdeliť do dvoch skupín v podstate rešpektujúcich moje delenie na progresívnu - Bučanskú a tradičnú - Čtvrteckú časť kolónie. Čtvrteckí zaujímajú k „bielym" prevažne stereotypne negatívne stanovisko. Bučanská časť, ktorá prichádza do kontaktu s „múdrymi bielymi ľuďmi", ich hodnotí prevažne pozitívne.
C) katolícka cirkev - rómska kolónia
Postoj miestnej katolíckej cirkvi a farára k rómskym obyvateľom kolónie je indiferentný. Farár rešpektuje fakt, že Rómovia do kostola nechodia a z oficiálneho cirkevného hľadiska si vystačia so sviatosťou krstu a poslednou sviatosťou. Podlá výpovedí Rómov nikdy do rómskej osady nevstúpil a nepokúšal sa šíriť slovo Božie medzi Rómami v kolónii. Kontakty s nimi obmedzuje na nevyhnutné minimum. O pôsobení hnutia Slovo života je informovaný a zaujíma k nemu indiferentné pasívny prístup - berie ho ako „rómsku záležitosť".
Postoje rómskej kolónie ku katolíckej cirkvi a miestnemu farárovi je opäť potrebné diferencovať. Kedže sa im podrobnejšie ešte budem venovať, obmedzím sa skutočne len na stručný náčrt. Čtvrtecká časť kolónie sa hlási ku katolíckej cirkvi, dáva svoje deti krstiť v kostole, volá farára na pohreby svojich rodinných príslušníkov. Vzťah k osobe farára je však negatívny. „ V Boha vjeríme, ale farárovi nevjeríme." Táto časť osady si do katolíckej viery bez väčších problémov implementuje tradičné prvky rómskej lúdovej viery - premodlievanie pri obrazoch svätých, záškodné čarovanie so sviečkami na Všetkých svätých, preklínanie nepriateľa pri mene Boha braného za svedka, súkromné sobáše pred obrazmi svätých a pod. Bučanská časť osady má negatívny vzťah nielen k miestnemu farárovi, ale aj ku katolíckej cirkvi ako takej. Hlási sa ku kresťanstvu. Stretla som sa tu dokonca s názorom, že katolíci sú vlastne oficiálna sekta. Napriek tomu väčšina tejto „progresívnej časti" volá na svoje pohreby miestneho farára a dáva krstiť svoje deti aj v katolíckom kostole. Od ostatných praktík rómskej viery v kolónii, menovaných vyššie, sa ostro dištancuje a nazýva ich bosoráctvom,
okultizmom a satanizmom. Slovo života rešpektuje katolícku cirkev, aj „každú cirkev a denomináciu". Katolícke náboženstvo však považuje za mŕtve a vzdialené Rómom. Postoj farára charakterizuje ako chladný a nadradený.
Život medzi vojnovými plotmi (interná polarizácia rómskej kolónie a genéza konfliktu)
S vojnovými plotmi som sa prvýkrát stretla na obecnom úrade, sediac so starostkou nad oficiálnym plánikom rómskej kolónie. Pri pohľade na mapku a systém prideľovania popisných čísiel som si hneď uvedomila úžasný potenciál tohto systému, aj jeho výpovednú hodnotu. Systém spočíval v podvojnom delení čísiel na oficiálne a „čierne" stavby (stavby bez stavebného povolenia). Oficiálne „materské" čísla boli v plániku zakreslené červenou, neoficiálne „dcérske" modrou farbou. Systém potom spočíval v pravidle prideľovania rovnakého popisného čísla pridruženej čiernej stavbe z nej pochádzajúceho rodinného príslušníka. Ak napríklad oficiálna stavba mala číslo 363, toto bolo na plániku vyznačené červenou farbou. K nemu pridružená čierna stavba rodinného príslušníka alebo čierna stavba niektorého rodinného príslušníka z materského domu v ktorejkoľvek časti osady bola označená číslom 363a (b, c a pod.) a v plániku mala modrú farbu. Tento systém tak nielen mapoval pôvodné - najstaršie domy v osade a novostavby, ale prehľadným spôsobom mapoval sídelnú segregáciu a agregáciu (kumuláciu) na základe príbuzenských vzťahov. Okrem mapovania interných vzťahov v osade bol tiež nepriamym, ale jednoznačným dôkazom toho, že obecný úrad sa veľmi dobre orientuje vo vzťahoch a rodinných pomeroch v rómskej osade.
Táto napohľad obyčajná mapa mi prezradila ešte viac. Pri pohľade na systém príbuzenskej sídelnej agregácie, tzv. systém dvorov, keď čierne stavby mladších členov rodiny vznikajú okolo povolenej stavby vo dvore tzv. „hlavy dvora", teda hlavy rodiny, som si uvedomila aj zjavnú deliacu líniu prechádzajúcu vertikálne približne stredom osady, rozdelújúc ju tak na dve polovice. Sídelné agregácie v rámci dvorov tak prechádzali touto nepísanou segregačnou líniou. Červené -pôvodné popisné čísla jednoznačne potvrdzovali, že táto deliaca čiara tu jestvovala dávno pred vypuknutím otvoreného konfliktu.
Oba postrehy sa potvrdili hneď, ako som do kolónie vstúpila. Sieť napohľad rovnakých cestičiek a chodníkov podliehala striktným pravidlám príslušnosti ku konkrétnym dvorom a jednotlivým domom, a tak som sa neustále stretávala s usmerneniami typu „tade nechodzce, idzce radši tadeto". („Cudzédzecko nemôže ísť do dvora k ternu dalšímu.") Táto, na mape pomyselná segregačná línia sa v osade už vôbec nedala prehliadnuť. Tvorila ju totiž frontová línia vojnových plotov,
nepriehľadných plotov z vlnitého plechu alebo drevených lát vysokých miestami aj 3-4 metre. Tieto ploty len zviditelňovali bariéru a latentný konflikt, ktorý bol v osade prítomný vždy. V januári 2001 však tento konflikt prerástol do série vážnych bitiek a výtržností, ktoré sa dokonca nezaobišli bez obetí na životoch a ťažkých ublížení na zdraví. Počas tzv. „vojny" sa rodiny Bučanských dokonca vysťahovali zo svojich domov a istý čas žili v lese a v miestnej škôlke, kde im poskytlo útočisko Slovo života. Mojím cieľom tu nieje hodnotiť Bučanskú stranu konfliktu, ktorá priznáva, že pred „neočakávaným" útokom zo strany Čtvrteckých už mala z domov odsťahovaný nábytok aj väčšinu hnuteľného majetku k rodinám vo Vysokej pri Morave, ani stranu Čtvrteckých, ktorá tvrdí, že všetky škody na opustených domoch si spôsobili Bučanskí sami („sami si to vylámali a povedali na nás"). V súčasnosti vládne medzi obomi stranami hlboká nevraživosť rozdúchavaná sériou vzájomných súdnych sporov a „krivých" výpovedí. V krátkosti sa tu teraz pokúsim načrtnúť genézu spomínaného konfliktu ešte pred vypuknutím tzv. vojny, resp. jeho internú genézu, rekonštruovanú na základe výpovedí rómskych obyvateľov kolónie.
Obe strany zhodne tvrdili, že ploty tu predtým neboli a obe strany spolunažívali v pokoji.
-„Predtým sme byli inačí. Jedna rodzina. Toto oplocení (?) Nic tady nebylo!" /Čtvrteckí/
-„Ináč, my sme nemjeli ploty. Enomže oni jak začali tuto tibitky robit, tak sme moseli sa oplotit!" /Čtvrteckí/
-„Típloty sme museli urobit my!" /Bučanskí/
Dnes obe strany tento novotvar (ploty) vnímajú ako neoddeliteľnú súčasť svojho života, ohraničujúcu bezpečné teritórium od nebezpečného.
-„Kebych mjel peňíze, sám to dám vymurovatna pět metru! A ešče by som na to napojil tristodvacet!" /Čtvrteckí/
V roku 2001, teda v čase vypuknutia otvoreného konfliktu, bol systém vojnových plotov relatívne flexibilný a odrážal meniace sa rozloženie bojových strán. Tak vraj zo dňa na deň vysoký plot zmizol a objavil sa na inej strane dvora. Postupne však neutrálne územia vymizli a do konfliktu sa zapojila celá kolónia. Zloženie bojových strán je už pomerne fixné. Vojnové ploty, ktoré tu vyrástli, rozdeľujú osadu takmer na polovicu, pričom sa nedá prejsť stredom osady z jednej strany na druhú. V druhej časti kolónie si strana Bučanských urobila vlastnú studňu. Obe znepriatelené strany používajú nové „obchvatové" prístupové komunikácie a snažia sa neprichádzať do vzájomného kontaktu (tým predchádzať aj možnosti vypuknutia ďalšej „vojny"). Konflikt spôsobil rozviazanie všetkých kontaktov,
stykov a zväzkov s opačnou časťou kolónie. Prerušilo sa dokonca „medzi Cigáňmi to najposvetňejšie, odprevadil Cigáňa z kolónie", teda vzájomná účasť na pohreboch.
-„ Vzájomne sa chodzilo na pohreby. Dokál nezačali tito bitky. A včileky vykázali sme im ked my máme pohreb, nám nepustá na pohreb, lebo my si neželáme aby ste tam byli, na cinteri, lebo ste nám ublížili, tak aj oňi nás též nepustá na pohreb." /Čtvrteckí/
Konflikt sa prenáša aj na mladšie a najmladšie generácie, ked* odmietajú čo i len pripustiť možnosť vzájomného uzatvárania manželských zväzkov a mladšie deti odmietajú sedieť vedľa seba v škole.
- „ Už by sa medzi sebú nezobrali. Keby sme byli dva na púšti, já by sem od ňí utékel! Lebo by som sa zahrabal pod pískem, nech umrem tam!" /Čtvrteckí/
- „ Ve škole nesedzá dzeci vedia seba." /Čtvrteckí/
Konflikt v kolónii sa rodil postupne. Jeho základ spočíval jednak v neprijatí a jednak nezačlenění sa troch žien z Bučian pri Trnave, tzv. Bučaniek. Tieto tri ženy-sestry sa usadili v kolónii a vydali sa za miestnych, tzv. Čtvrteckých Rómov. Jednej zo žien sa podarilo preniknúť do Čtvrteckého dvora a získať „prezývku manžela". („P. z Bučaniek sa začlenila, tam bol silnejší chlap.") Jej dve sestry však napriek vydajú za domácich Rómov nezískali tento status a naďalej ich, aj celé ich rodiny miestni nazývali Bučanky - Bučanskí. Navyše, ich vydaj odštartoval sídelnú segregáciu v kolónii a delenie na domácich Čtvrteckých a Bučanských.
- „Ladín si zebral Bučanku. Ale naša baba nescela Bučanku do dvora. Tak mosel it tam bývat. Dzeci jeho mjela ráda, ale už né tak jak nás." /Malackí/
Hoci konflikt bol de facto v kolónii vždy prítomný, manželské zväzky sa uzatvárali aj medzi latentné „znepriatelenými stranami". Sobášom sa však jednoznačne priznávala príslušnosť k tej či onej strane, podľa toho, na ktorej strane osady zostali mladomanželia žiť.
- „Bučanskí zostali na tej druhej strane, a ich deti, čo sa poženili na túto stranu, už ich volajú Miklošári." (Podľa jedného muža - hlavy dvora na strane Čtvrteckých.)
Ak sa však muž či žena z Čtvrteckej strany priženil/privydala do strany Bučanských, a túto príslušnosť potvrdili presťahovaním sa na túto stranu kolónie, automaticky získali prezývku Bučanskí. Je zaujímavé, že v týchto sobášoch je percentuálne zastúpených viac žien zo strany Bučanských. Teda viac Bučaniek priviedlo manželov do tábora Bučanských ako sa nechalo odviesť do tábora Čtvrteckých. Strana Bučanských je tak za dve generácie takmer rovnako početná ako pôvodná Čtvrtecká časť.
158
-„Potom si spravili oňi jedno táborisko, my druhé. Ale oňi sa rýchlo množá,
tyto Bučanky." /Čtvrteckí/
Obe strany potvrdzovali, že konflikt v osade začal už príchodom troch žien
z Bučian.
- „Naši rodiče sa s ňima nezhodli (...). Vtedy ich z Bučán zjednej príčiny vyhodili. Oňi tam utopili jedného... Potom tí ženy, nesceli jít, ale výkaz im dali z Bučán. Jeden ich sem donésel a tady sa povydávali. Mumák taký jeden. A spávali jak sa poví... V gumákoch došli, z tých Bučán... Tí tri ženy." /Čtvrteckí/
- „To oňi tu robili furt. Celý život! Nic sa im nelúbilo. Oňi sa furt hádali a preniesli to na celú osadu. A tí jejich dzeci, znova to pokračovalo." /Čtvrteckí/
Kým strana Čtvrteckých ospravedlňuje svoje neprijatie novopríchodzích žien vrhnutím zlého svetla už na prvý kontakt týchto žien s osadou (niekoho utopili, z domu ich vyhnali, prišli v gumákoch...), druhá strana ospravedlňuje svoju neochotu začleniť sa do novej komunity svojím vyšším sociálnym statusom a z toho prameniacou závisťou domáceho obyvatelstva.
- „Moja mama bola velice krásna. Mala dlhé blond kudrnaté vlasy a modré oči. A prišla sem oblečená v krátkej sukničke a v kotníkových topánkach na vysokých podpatkách. No, ako kozačky, víte? To tu ešte nevideli, ani nevjedeli co to je! V ruke mala kabelku a na sebe taký biely háčkovaný přehoz, k tomu mala rovnako háčkovaný biely klobúčik. Ale ten nemjela na hlavje, sa hanbila, držala ho v ruke. "/Bučanskí/
-„Oni mamu velice nenávidzeli - odjakživa sveta!" /Bučanskí/ V súčasnosti prebiehajúci „vojnový konflikt" rozdelil kolóniu na dve nepriateľské strany, z ktorých jednu podlá interného kódu nazývam stranou Čtvrteckých a druhú stranou Bučanských. Pri analýze rozdielov oboch strán, ktoré napokon, ako sa zdá, vyústili do nezmieriteľného konfliktu, som sa pokúšala pre ne nájsť aj adekvátne pomenovanie v „meta" jazyku. Pri hľadaní vzorov sa mi spočiatku zdalo adekvátne prirovnávať ich k Lévi-Straussovmu modelu „chladného" a „horúceho" spoločenstva,3 aplikovaného na pravdepodobne najnižšiu sociálnu mikroúroveň (niekoľko rodín). Delením na chladnú a horúcu skupinu by sa síce zaistila požadovaná metaúroveň, nezanedbateľnou výhodou tohto delenia by bola neutralita termínov, ktoré žiadnu zo skupín nedeklasujú, ani ne-vyzdvihujú. Ich nevýhodou je však zaťaženosť štrukturálnou teóriou, takže toto delenie sa napokon ukázalo zaťažené na metaúrovni. Volila som potom radšej cestu hľadania termínov používaných v bežnom jazyku, ako napr. uzavretá a otvorená skupina, alebo konzervatívna a dynamická či flexibilná skupina. Zdanlivo najvýhodnejšie delenie na uzavretú a otvorenú skupinu som napokon zavrhla preto, že bolo príliš statické a dostatočne nevyjadrovalo potenciál oboch
15
skupín k zmene, avšak odlišnými mechanizmami. Podobným problémom je aj delenie na konzervatívnu a dynamickú či flexibilnú skupinu. Napokon som volila cestu najmenšieho zla a skupiny som označila termínmi tradičná a progresívna. Priznávam, že sa mi nepodarilo nájsť termíny, s ktorými by som bola úplne spokojná, najmä v prípade termínu progresívna skupina, ktorý môže v podtexte so sebou prinášať pozitívne hodnotenie. Najlepším zdôvodnením tohto rozhodnutia bude azda typológia základných znakov oboch skupín, o ktorú som sa pokúsila. Táto typológia nebola zámerom môjho výskumu a vyplynula spontánne a dodatočne z analýzy nahratého materiálu. Domnievam sa tak, že nemohlo dôjsť k nevedomej manipulácii s výpoveďami navádzacími otázkami. Tradičná skupina zodpovedá doterajšiemu označeniu skupiny tzv. Čtvrteckých a Malackých. Progresívna skupina zodpovedá strane Bučanských.
TRADIČNÁ SKUPINA (konzervatívna, uzavretá skupina), skupina tzv. Čtvrteckých.
a) Pôvodné obyvateľstvo rómskej kolónie Plaveckého Štvrtka.
b) Systém rovnocenných dvorov-jestvuje vedomie skupiny (Čtvrteckých), ale skupina vo vnútri nie je štruktúrovaná ani nemá náznaky hierarchie, nikdy nemali vajdu a nevedia si ani nikoho z nich predstaviť v miestnom zastupiteľstve.
c) Navonok patriarchálny typ rodiny: hoci matka je veľká autorita, zostáva v pozadí, dvory sa nazývajú podľa muža.
d) Nízka miera individualizmu, v externej komunikácii prevláda skupinový typ komunikácie, prakticky nie je možné získať individuálnu výpoveď.
e) Tradičný systém hodnôt: základnou hodnotou je rodina, viacdetné rodiny, silné cítenie „cigánskej" spolupatričnosti, vyzdvihovanie chudoby a voľnosti „Cigáňov", „dobrý Cigáň nemusí pracovať, môže aj kradnúť, klamať a byť špinavý".
f) Nižšia sociálna úroveň, všetci sú nezamestnaní, život zo sociálnych dávok, malé chatrče a domčeky s minimálnym vybavením, bez vody a WC.
g) Stereotypne negatívne stanovisko k „bielej" majorite.
h) Osvojenie exoetnonymu „Róm" na pasívnej úrovni, v externej komunikácii používané len výnimočne v uvádzacích vetách rozhovoru, v externej komunikácii prevláda etnonym „Cigáň", v internej komunikácii ide o jediný používaný etnonym. Etnonym „Cigáň" sa interne nechápe pejoratívne.
i) Katolícke náboženstvo s prvkami tradičnej rómskej viery, neprijímame nových náboženských prúdov, osvojenie si stereotypných názorov „bielej" majority, ktorá je v dedine konzervatívne katolícka (napr. stereotyp odsudzovania Židov).
160
PROGRESÍVNA SKUPINA (dynamická, flexibilná, otvorená skupina), skupina tzv. Bučanských.
a) Prisťahovalci do rómskej kolónie z Bučian a ich rodinní príslušníci.
b) Skupina vo vnútri prejavuje znaky štruktúrovanosti a hierarchie jednotlivých rodín (táto hierarchia je uznávaná aj tradičnou skupinou, isteže v negatívnom i zmysle). Hoci ani táto časť skupiny nikdy nemala vajdu, neoficiálnym vodcom 1 a hlavnou autoritou je muž s internou prezývkou „Velebnosť" (nepriateľská skupina
ho nazýva „Ladín" podľa teroristu Bin Ladína, čím však tiež potvrdzuje uznávanie 1 jeho autority, hoci v negatívnom zmysle). i
c) „Matriarchálny" typ rodiny - hoci otec je veľká autorita, aktívnejšie na- I vonok sú ženy dvora, resp. jednotlivé domácnosti sa nazývajú podľa žien. I
-„ UBučaňiek nerozkazujú chlapi. A ten chlap sa môže ajrozkrájata ňepresaďí
si svoje." /Malackí/
-„Po otcovi sa ráta rodokmeň (podlá Biblie). Ale oňi tu podlá žien." /Bučanskí/
d) Vyššia miera individualizácie, výskumník je schopný získať ucelený ' záznam od jedného informátora, čo v opačnej časti kolónie možné nie je.
e) Prijatie nového systému hodnôt (hodnotového systému „bielych"): rodiny s menším počtom detí, dištancovanie sa od „ostatných Cigáňov", odsudzovanie chudoby, nepracovitosti Rómov, krádeže, klamstva a ai puristické dodržiavanie ^ hygienických zásad. Verejnou proklamáciou týchto hodnôt sa snažia čo najviac ' odlíšiť od opačnej „zaostalej" skupiny „Cigáňov". Táto verejná proklamácia niekedy
naberá až neprirodzene hyperbolické podoby: napr. Ja by som nemohla spraviť potrebu inde ako na záchode. Ja, kedideme do lesa na huby, nosím pre tento prípad so sebou lopatku, aby som špinu po sebe zahrabala" /Bučanskí/. Podobná situácia f j
nastala, keď ma potajomky jedna Bučanka viedla obchvatovým chodníčkom na i pomedzie vojnových plotov. Prechádzali sme tak smetiskovým pásmom oboch skupín, ktoré obe skupiny hromadia na periférii svojich obydlí. Pri prechádzaní okolo smetiska Bučanských nebolo smetie nijakým spôsobom komentované (ako- : keby nebolo), po prechode na druhú stranu si však moja sprievodkyňa automaticky začala zapchávať nos a ostentatívne dávať najavo zhnusenie smetím povaľujúcim sa všade naokolo.
f) Vyššia sociálna úroveň - viacizbové murované domy so štandardným nábytkom, kúpeľne, splachovacie WC, zavedenie telefónu do rodiny najbohatšieho Róma, ktorý bol istý čas podnikateľom.
g) Prevažne pozitívne stanovisko k „bielej" majorite, túžba získať „biely"
status.
m
h) Aktívne používanie etnonymu „Róm" v externej komunikácii, etnonym „Cigáň" vnímajú jednoznačne negatívne a používajú ho na označenie obyvateľov opačnej časti kolónie, hlásenie sa k rómskej národnosti (19 členov).
i) Odmietanie tradičnej katolíckej viery i prvkov „rómskej viery", flexibilita v hľadaní náboženskej identity.
Domnievam sa, že stretnutie oboch typov spoločenstiev nemôže skončiť inak ako konfliktom. O dlhotrvajúcom a stupňujúcom sa pnutí svedčia nielen výpovede oboch strán, ale aj fakt, že nejestvuje žiadny priamy a konkrétny dôvod vypuknutia otvoreného konfliktu. Napriek tomu, že „vojna" začala ešte len pred rokom, na jej bezprostredný dôvod si už nikto nespomína, hoci z jej vypuknutia sa obviňujú obe strany navzájom. Pravdepodobne už nie je možné zrekonštruovať, či ku konfliktu prišlo preto, že jedna strana bola „prichladná" (uzavretá, tradicionalistická, s konzervatívnym systémom hodnôt a pod.) alebo druhá „prihorúca" (otvorená zmenám, flexibilná, náchylná prijať nový systém hodnôt aj spôsob života), hoci s najväčšou pravdepodobnosťou možno v prípade rómskej kolónie v Plaveckom Štvrtku hovoriť o oboch alternatívach súčasne. Ani život dvoch generácií, ani nadviazanie pokrvných zväzkov nedokázali tento konflikt oddialiť.
Boh medzi vojnovými plotmi
Boh medzi vojnovými plotmi je „vojnový Boh". Hoci jeho meno je stále jedno a to isté - Ježiš Kristus - na druhej strane vojnového plota je to už „Ďábel" alebo ešte častejšie „Satan". Náboženská polarizácia kolónie je zákonitým dôsledkom celkovej polarizácie rómskej kolónie v Plaveckom Štvrtku, prebiehajúcej celé desaťročia. Na oživenie viery a uvoľnenie paralelných ciest pri hľadaní duchovna zareagovali obe vtedy ešte len latentné znepriatelené skupiny po svojom: „tradičná" skupina sa ešte viac uzavrela a odmietla cestu experimentovania v náboženskej oblasti, pričom si vyvinula celý rad obranných a ospravedlňujúcich mechanizmov, podporujúcich tento postoj. „Progresívna skupina" zareagovala presne opačne, stala sa nositeľom, zástancom i šíriteľom náboženskej zmeny, a tým i „náboženského nepokoja" v miestnej kolónii. Obe strany priznávajú existenciu permanentného konfliktu ešte pred náboženskou zmenou progresívnej strany. Obe strany však zároveň tvrdia, že práve táto zmena vyhrotila latentný konflikt do otvoreného.
-„Naši rodiča sa s ňima nezhodli. Vtedy nebyli v té sekce." /Čtvrteckí/ - „Oňi skrze toho Boha sa začali ták vynášal A nenávist... Ináč, my sme byli jak sestry. Kamarátski, dobrí." /Čtvrteckí/
162
163
- „Oňi cez nich dostali to vnuknutí. Z tehoto důvodu to vzniklo, to zlo." I Čtvrteckí/
-„ Oňi donesli Satana do osady." /Čtvrteckí/
Tak sa napokon proces polarizácie dovŕšil polarizáciou aj v náboženskej oblasti. Dovtedy „spoločný Boh" sa rozdvojil na „Starého" a „Nového" Boha, zastupujúcich znepriatelené tábory tradičnej a progresívnej skupiny. Tradičná skupina zawhnutím „Nového" Boha obranným mechanizmom uzavretej konzervatívnej skupiny potvrdila status quo a odmietla možnosť akejkoľvek zmeny. Progresívna skupina prijatím „Nového" Boha zavrhla nielen „Starého" katolíckeho, ale aj tradičného „cigánskeho" Boha. Rozštiepením najvyššej náboženskej autority sa proces kryštalizácie konfliktu dovŕšil a posvätil autoritou na najvyššej úrovni. „Do boja vytiahli Bohovia."
Postoje oboch strán veľmi dobre ilustrujú ich vlastné výpovede. Budem sa tu snažiť prezentovať ich v čo najväčšej miere a interpretačné zasahovať len minimálne.
TRADIČNÁ SKUPINA:
L náboženská sebaidentifikácia - „rómski katolíci" -„My máme víru kresťanskú. Hoci do kostela nechodzíme, to je skutečná pravda. Obrázky ale máme."
-„My nechodzíme do kostela, ale vjeríme."
-„Do kostela nechodzíme ňejak, lebo nemáme čas."
Väčšina členov tradičnej skupiny deklaruje kresťanskú alebo katolícku vieru. Tieto pojmy chápu ako synonymá. Pritom cítia potrebu zdôrazniť a ospravedlniť rómske špecifikum katolíckej viery - neúčasť na aktívnom oficiálnom kulte. Ten totiž implicitne chápu ako vyhradený pre „bielych".
II. osvojenie náboženských postojov a náboženských stereotypov: najviac sa demonštruje na ostrom odmietaní nových, resp. iných cirkví, denominácií a náboženských hnutí. Najzaujímavejšie sa to prejavuje pri charakteristike náboženstva druhej - progresívnej skupiny, keď dochádza ku kumulácii útržkovitých informácií o rôznych nových náboženských hnutiach - „sektách" - a ich premietaniu do obrazu o náboženstve nepriateľského tábora. Prostredníctvom internej komunikácie v skupine dochádza k postupnému „nabalbvaniu" týchto externe získaných útržkovitých informácií. Ich premiešaním s reálnymi, ale opäť útržkovitými informáciami o náboženskej praxi opačného tábora vzniká obraz, akási informačná koláž, ktorá nasycuje informačný prah tradičnej skupiny. Zároveň však ide o skupinový obranný mechanizmus tejto skupiny, ktorý ju utvrdzuje
jednak vo vedomí nesprávneho postoja opačnej skupiny a jednak utužuje vedomie o správnosti postoja vlastnej skupiny. V prípade potreby slúži zároveň aj ako ospravedlňujúci prostriedok eventuálnych problematických postojov alebo reakcií vlastnej skupiny. Netreba ani dodávať, že celkový obraz vzniknutý informačnou kolážou je negatívny. V tradičnej časti kolónie už tento obraz nadobudol charakter stereotypu, pričom absorboval do seba aj všetky predchádzajúce obranné stereotypy negatívneho charakteru. V ďalšej časti budeme demonštrovať uvedené postrehy priamo na výpovediach informátorov z tradičnej časti kolónie.
- Ji jak kričali tí Rimané, bijte Zidúl Kričali, to sú oňi /t. j. Bučanskí/. Hádžu kamene, vraždia, oňi normálne človjeka ukrižujú jak v tom filmje! Oňi nahádžu naňho tólko kameňov... Ukameňujú človjeka!"
-„Tady vjetšinú povjedzá, že jehovisti sú tí zlí."
-„(...) já sem očula, že nevera, že Panna Mária porodila nepoškvrnená!" -„Donesla to medzi nich Ladínova žena. (...) A včil sa tlčú medzi sebú. Že za to, že smilňá. (...) Bratranec ze sestranicú a tak. To je taká víra. Oňi by po správnosti jak sa hovorí, oňi by nemjeli pýtat krv. Nie. (...) Oňi by nemjeli dávat krv. Pres to s šetko, šiju dajú. Takže oňi nevjedzá vlastne, co sú. Dôjde tá sekta ku ňim, zahraje
im, a užsú očistení. (...) Krvavé nejedzá, jítrňičky a tak. Stromky nerobia, trebárs vánočné stromky si neozdobujú..." V -„Smilnia. Brat, sestra, otec, maci, všetci spia dohromady. Vánoce neoslavujú.
» Aňi stromeček, ani dárky, aňi si neuvará."
-„Na pohreb zavolajú farára. Nepriznajú sa. Povjedzá, že majú takú istú víru «. jak farár. Oňi chcú, aby len pochoval. A Pannu Máriu neuznávajú."
1 - „»Halelujáci« si kričia. Babtisté. Jehovisté. Chodili do tý sekty skrze peňíze.
» Získali peňíze. Oňi si dali národnost cigánsku. (...) Oňi nevjerá na Pannu Máriu."
- „ Tato víra nesmí dát krev. Aj ked umre, oňi ju skrátka zeberú a pochovajú oňi. Tam nesmí ňigdo zasahuvat. Ďáblovi upísali svoju dušu. Oňi sú proklatí."
j -„Na nás vyprávjajú, že my veríme v Satana. Presto šecko, ked my si dávame
í do kostela krsfit dzecká. Ked si dávajú krstit oňi, že k nim príde nejaký šaman
i a okrsfí im to hentam pri kanáľi. Pri vodze hentam. A už sú oňi okrscení!"
^ - „My jim kričíme víte co? Ďáble -Satan. Lebo oňi teho Satana vyvolávajú.
Oňi ho v sebe majú. A on im pomáha. S tým pádem, že oňi naráz zbohatli! Nemá r bílý co oňi majú!"
I - „Oňi nechodzá do kostela. Oňi sipuscá tam, oné, hrajú na gitary, spívajú
í ňejak, já nevím, Halelujah... To trvá aspoň osem rokú. Oňi od nich pýtajú peňíze.
. Bučanskí, od tý sekty. Tá sekta im ňejak vypomôže."
* - „My sa nedáme kúpiť za peňíze, nikomu. Za peňíze sa dal kúpit Judáš!"