Okrem náboženskej identifikácie druhej skupiny ako vyznavačov diabla/ satana sa tu môžeme stretnúť s aplikáciou útržkovitých vedomostí o iných náboženstvách a náboženských hnutiach (židovstvo, protestantizmus, jehovisti, babtisti, šamanizmus) kombinovanú s útržkovitými informáciami o skutočnom náboženskom kulte nepriateľskej strany (krst vo vode, neuznávanie Vianoc). Obraz o druhej strane je účelovo skreslený a má povahu kumulovaných fám. Zároveň nechýbajú tvrdenia o vlastnej nepredajnosti, opäť podporené biblickým príkladom (utvrdzovanie o správnosti vlastného postoja).
III. Tradičné rómske prvky viery :
a) rómska interpretácia katolíckych dogiem: medzi Rómami tradičnej skupiny prevláda názor, že „Všetci Cigáni pôjdu do neba". Napriek tomu, že vedia o rozpore s oficiálnou dogmatikou, sú o tomto svojom výklade skalopevné presvedčení.
- „Telo do zeme a duša do neba. Tak zlý človek vyprávjajú, že do pekla, ale ňigdo do pekla nepůjde, šeci půjdeme do neba. /Aj Bučanskí?/ Aj tí!"
-„Po smrti? Tak, farár povi, že vječnýživot."
-„Duša ide hore. /A keď je zlý?/ Aj tedy ide. No, ide jako dopekla, ale to zas my nevjeríme, že ide do pekla. Je hore a len nás navštevuje."
Rómovia majú problém s prijatím niektorých katolíckych dogiem. Najväčší problém im robí dogma o sv. Trojici (podobný problém možno pozorovať aj u „bielej" väčšiny a celkovo ide pravdepodobne o najhoršie prijímanú katolícku dogmu). Tak Rómovia menujú ako členov sv. Trojice rôzne kombinácie, ako napr. Boh - Duch - Otec alebo Boh - Syn - Panna Mária a pod. Stretla som sa však i s neprijatím dogmy o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
-„Mne vždy hovorila moja starenka (a tak aj zomrela, potom) že, kdes vidzela aby mrtvý vstal? Kristus je furt tam, nechajte ho! Ty si sa pomátla, on nevstal!"
Predstava pekla je menej špecifikovaná (laxná predstava večného ohňa) ako predstava neba-raja. V predstave raja možno, podľa môjho názoru, nájsť aj niektoré typicky rómske prvky: rovnocennosť rás a ľudí v raji, krása raja je spájaná s ružovou farbou, a napokon strach, že aj v raji sa musí pracovať.
-„Tam už sú šecijednakí. Neňi černý a bílý."
-„V nebi je to krásne. Tam si ludéneubližujú."
- „Hore je to velice ružové. Krásne trávy tam sú, já sem to vidzel. Tráva, iba lúka. Né stromy. Nevidíte nie, iba pestrofarebne'nebo, jak sa poví a zelená tráva."
- „Nebo je pjekné, ružové, s kvieťinama."
-„Bábo, jak to tam vyzerá? /v nebi/ A minule povídala, to vúbec neňi jak si ty myslíš. Je to, môžeš it na vychádzku, môžeš jit, ale aj my tam robíme! - Tak bábo, jak to môže byt?"
b) tradičné prvky „rómskej" viery v Plaveckom Štvrtku: "k~n^fypřčT^jšmi a najodolnejším znakom tradičnej „rómskej" viery patrí viera v návrat duchov mŕtvych a s tým spojený zvyk nedávať mŕtvemu do rakvy topánky. Návštevy mŕtvych sú vraj veľmi časté a zostávajú po nich na tele nebolestivé zelené podliatiny. Podobne je veľmi živý napríklad zákaz jedenia na cintoríne, pískania, smiatia a ďalších podobných aktivít, inak vraj človeku vypadajú zuby. V pasívnej pamäti sa mi podarilo zachytiť aj niektoré apotropajné praktiky spojené s narodením dieťaťa, šestonedelím a menštruáciou (zapichovanie vidličky/noža do vchodových dverí, uväzovanie červenej stužtičky na ochranu šestonedieľky i dieťaťa, stranenie sa jedla, ktoré pripravila šestonedieľka alebo menštruujúca žena), ochranné zariekanie pred bleskom a hrmením („Moja hlava kamenná, nebojí sa hrmená!") a magické praktiky na získanie partnera (primiešavanie menštruačnej krvi do nápojov, nosenie odstřihnutých vlasov muža na holom tele). K najsilnejším a doposiaľ veľmi živým praktikám tradičnej viery tu patria praktiky tzv. klnutia (zaklínanie, preklínanie) a premodlievania (druh záškodnej mágie pred obrazmi svätých). Hoci sú obe praktiky v rozpore s oficiálnou katolíckou vierou, ku ktorej sa táto časť rómskej komunity hlási, tradičná skupina ich reflektuje ako pevnú súčasť svojej viery, ktorá nie je v rozpore s katolíckou vierou. Svedčí o tom aj fakt, že o týchto praktikách so mnou hovorili celkom otvorene a bez zábran. Domnievam sa, že najmä praktika klnutia môže byť špecificky rómskou, alebo aspoň najkonzervatívnejšou zložkou viery tradičnej skupiny, lebo ide takmer o ojedinelý prípad aktívneho používania rómskeho jazyka v Plaveckom Štvrtku. Tieto dve praktiky sú špecifickou črtou viery tradičnej skupiny, a preto sa pri nich zastavíme trošku podrobnejšie:
Klnutie - verejná praktika, prekliatie pred svedkami na verejnosti. Klnutie je vzájomné, obe znepriatelené strany privolávajú Boha za svojho svedka.
- „ Tu sa kine takto: - Bibas čábila! (Sipreklnutý do tvojho života celého, aby si zomrel a tak). Ten Boh, ktorý to počul, pri tom klnuťí, že sa to splní. Kedné v tú hodzinu (...), alebo na druhý deň, po mesiaci, za týdeň, tak sa to stane za rok. Ale on si spomene, že to povedal a že sa to stalo."
- „ Tu sa kine: - Bibas tu biba, teda zlom si nohu a tak." -„Tu sa kine: -Abys skapals a ták. Ale to je skutečnost."
Podľa progresívnej skupiny, ktorá klnutie odsudzuje a vraj už nepraktizuje ani neverí jeho účinkom, sa pri klnutí berie Boh za svedka, pričom sa však znevažuje jeho autorita:
-„Nech Boh očerne na tomto tu misce j ak nemám pravdu!" Alebo: „Nech mi Panna Mária vylíže zadek, jak nemám pravdu!" Alebo: „Nech si Ježiš vezme na smilňeňí moje telo, jak nehovorím pravdu!" a pod.
Tieto tvrdenia mi pri dodatočnom výskume potvrdili aj v tradičnej skupine, hoci ich nechceli citovať, vraveli, že sa pri klnutí na Boha (Pannu Máriu alebo Ježiša Krista) škaredo a oplzlo nadáva. Progresívna strana na klnutia neverí a dáva to tradičnej skupine najavo:
- „Ked ich preklneťe, oňi povjedzá: to je dobre, šak to šetko na vás dojde!"
/Čtvrteckí/
Zdá sa, ako by klnutie malo dve časti: jednu namierenú na autora kliatby (má takmer charakter prísahy, pri nej sa znevažuje Božská autorita, trest, ktorý sa privoláva na hlavu autora kliatby ak nemá pravdu, má však väčšinou všeobecný charakter) a druhú, namierenú na adresáta kliatby (vlastné preklínanie, dochádza k privolávaniu Božieho trestu na hlavu nepriateľa, pričom už trest nadobúda konkrétnu podobu, smrť, nešťastie, choroba a pod.). Tradičná skupina je pevne presvedčená o sile klnutia, medzi členmi tejto skupiny má klnutie takmer charakter Božích ordálií. Boh sa nielen privoláva za svedka, ale zároveň sa naňho obracia ako na sudcu. Akékoľvek nešťastie niektorej spornej strany sa potom vníma nielen ako naplnenie klnutia, ale aj ako prejav Božej vôle a Božej spravodlivosti. Kedže väčšinou klnú dve sporné strany, stáva sa, že niektorá strana je reálne v nepráve. Na verejnosti sa ale ani jedna strana neprizná k omylu. Účinku klnutia sa nedá nijakým spôsobom zabrániť. Strana, ktorá vie, že je v nepráve, sa môže len modliť o odpustenie Boha, pretože jej hrozí dvojitá kliatba - kliatba nepriateľa a vlastná kliatba, ktorú privolali na svoju hlavu krivou výpoveďou.
Premodlievanie: neverejná, tajná záškodná praktika, modlenie za zlo, nešťastie, chorobu a smrť nepriateľa.
Pred obrazom svätých sa zapáli sviečka a Bohu sa prednesie celá „obžaloba" s prosbou o vykonanie trestu. Ak je obžaloba pravdivá, veria, že Boh uzná oprávnenosť trestu a vinníka alebo jeho rodinu potrestá.
- „My sme zapálili na ňu svíčky. Na dušičky presne. My sme na nich zapálili svíčky, my sme sa modlili velice pjekňe a my sme čuli, ale to bylo špatné, že to odnéslo jedno dzecko od nich. To sme nesceli. Oňi havaruvali a došli teho nevinní ludé. Tí nepraví. "/Čtvrteckí/
Adresát premodlievania je celkom konkrétny, želané zlo sa však môž< preniesť na nesprávnych ľudí. Každé nešťastie, ktoré sa stane druhej strane p( praktike premodlenia, je interpretované ako znak jeho naplnenia.
PROGRESÍVNA SKUPINA
I. náboženská sábaidentifikácia: kresťania, viera v „pravého Boha", spojení so zavrhnutím katolíckej cirkvi a jej autorít a prvkov tradičnej „rómskej" viery, typické zdôrazňovanie zmeny, premeny a pozitívneho duchovného progresu, znalosť Písma a biblickej terminológie.
- „Křesťanství je pro mňa to najkrajší co sem v živoce mohla stretnúť."
-„Všetky čarodejstvá a zlé skutky, čo sme kedysi páchali, sú vdaka Pánu Bohu preč."
-„ Tak sme sa stali kresťanmi a prestali sme mať tí otrasné zvyky, že ked niekto v rodine zomrel, že sa mu dával alkohol do truhly, prstene, peňáze aby si mal čo nakúpit (...)."
-„Bola som velmi zlá žena. Hned som sa s každým pobila. Aj som si vypila, skoro každý deň. Ked!som ich páchala, bola som katolíčka. A velice sme boli chudobní." -„U katolíků zneužívá farár maloleté dzeci. Je to oficiálna sekta." -„ Cigánky, skoro každá stará Cigánka tu bola bosorka. Im kričali že «čovaňa». /„čohani"- róm. čarodejnica, striga/
-„Oňi robá okultizmus, satanizmus. Modla sa pred obrazem a zapála sviečky za ňekoho koho nenávidzá, komu scú uškodit. A klačá pred Božím obrazom a modla sa za smrt a utrpení toho človjeka kerého nenávidzá. To je okultizmus a satanizmus, lebo Boh je láska a on ňikemu nesce zle. On nemá zálubu v smrťi hriešnika."
-„Oňi niečo ukradnú a povedia, Pán Boh ma požehnal! ...Oňi si myslia, že uctievajú Boha, pritom uctievajú samotného Satana. Lebo ked sa modla, aj na kolená kleknú, ale né každá modlitba je dobrá. Pánbíčku daj abych mohelpokradnút... abych mjel volnú cestu."
-„Oňi vjerá, že šeci Cigáni pojdú do neba. Ze šak sa stretneme v nebi!" Napriek proklamácii odstránenia všetkých tradičných prvkov je aj u progresívnej skupiny zachovaná viera v zjavovanie sa duchov mŕtvych a zachovávajú aj zvyk pochovávania mŕtveho bez topánok. S duchmi mŕtvych majú početné osobné zážitky, takže táto časť viery je u nich veľmi silná. Zvyk pochovávania bez topánok nepovažujú za katolícky ani rómsky zvyk. Tento, inak na Záhorí všeobecne rozšírený prvok tradičnej ľudovej viery, považujú za všeslovenský zvyk. Sú presvedčení, že takto pochovávajú aj „bieli" ľudia.
- „Kdo by už išél do odpočinku obutý - šak je to nepohodlné!"
II. flexibilita v náboženských postojoch, individualita v náboženských postojoch, ochota podstúpiť duchovné experimenty v zmysle hľadania nových a prehodnocovania starých názorov.
Náboženská zmena progresívnej skupiny prebiehala postupne a prostredníctvom pôsobenia interných jednotlivcov na základe externých impulzov. Náboženskú zmenu v tejto skupine iniciovala jedna žena, ku ktorej sa postupne pridali iné ženy, a napokon aj celé rodiny. Tieto nositelky náboženskej zmeny prešli postupným vývojom smerom od Svedkov Jehovových k zbpxu.Slovo života, ktorý najskôr navštevovali v Bratislave a neskôr v pobočke zbpruj^lavecJíOXQ. Štvrtku, až ku Kresťanským zborom, ktoré navštevujú v súčasností." ""~
V tomto postupnom vývoji nedochádzalo po počiatočnom obrátení k novým konverziám a zavrhnutiam predchádzajúcich stupňov vývoja ani k paralelnému „viacvieriu". Išlo skôr o akúsi náboženskú „vrstevnatosť", resp. duchovný vývoj, ktorý samotní členovia progresívnej skupiny zvyknú interpretovať slovami: Jehovisti - to bola moja materská školka, Slovo života - základná a teraz som na vysokej škole."
Slovo života medzi vojnovými plotmi
Hnutie Slovo života pôsobí v rómskej kolónii v Plaveckom Štvrtku už 11 rokov pod vedením svojho pastora a kazateľa Milana Juríčka z Modry. Spočiatku malá skupina z radov progresívnej skupiny dochádzala týždenne do Bratislavy na zhromaždenia Slova života international v Dúbravke, v Ymke a v Istropolise. Neskôr, v r. 1995 si Juríček prenajal rómsky domček priamo v osade a založil tu zbor Slova života. Od r. 1998 začal po osobnej vízii rekonštrukciu miestnej materskej škôlky, kde v súčasnosti Slovo života sídli a pôsobí. Materská škôlka sa nachádza na rozhraní rómskej kolónie a dediny, svojím plotom je však od kolónie i dediny oddelená.
Svetové hnutie Slovo života má hlavné centrum v Uppsale a je súčasťou širšieho Hnutia viery (Faiťh movement). Hnutie viery aj Slovo života vedie švédsky pastor Ulf Ekman. Slovo života je misijne mimoriadne aktívne a svoje pobočky má na území USA, Veľkej Británie, Austrálie aj Ruska.4 Hnutie Slovo života je súčasťou letničného hnutia (inak nazývané aj pentekosteláni či charizmatické hnutie), ktoré je súčasťou americkej metodistickej tradície. Veľkú popularitu dosiahlo najmä po 2. svetovej vojne, keď pastor Dennis Bennet zažil „hovorenie jazykmi", teda glosoláliu. V dôsledku tohto zážitku opustil pôvodnú cirkev a začal na verej-
Inosti vystupovať samostatne. Skupiny letničného hnutia z povojnového obdobia sa niekedy nazývajú aj neoletničné alebo charizmatické. Charizmatická obnova je obrátená dovnútra už existujúcich cirkví a má smerovať k prehĺbeniu nábožen-; ských zážitkov a osobnej religiozity. Názov pochádza zo svätodušného sviatku
. Tetníc, ktoré sú dňom zostúpenia Ducha svätého. Je to desiaty deň po sviatku
Nanebovstúpenia Pána a päťdesiaty deň po veľkonočných Božích Hodoch (názov pentekosteláni je odvodený z gr. Pentékosté hémera - päťdesiaty deň). V tento deň totiž podlá Nového zákona zostúpil Duch svätý na apoštolov, a tí začali hovoriť ; jazykmi.5
Slovo života sa hlási k apoštolskému vyznaniu viery. Svoj názov odvodzuje od 1. epištoly sv. Jána, 1. kap., verš 1.: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli svojimi očami, na čo sme sa dívali a čoho sa naše ruky dotýkali: O Slove života." Najvyššou autoritou je Písmo sväté. Človek môže byť spasený iba prostredníctvom Božieho zásahu, znovuzrodenia, ktoré znamená úplnú premenu života, dobré skutky, lásku k blížnemu, starostlivosť o rodinu. Slovo života hlása tzv. Plné í- evanjelium, čo znamená:
- spasenie Ježišom Kristom, t. j. záchranu od hriechov a večný život,
- krst Duchom svätým, ktorý sa prejavuje hovorením v nových jazykoch (Sk 2:14,38,39,10:4448),
- uzdravenie, vyslobodenie skrze meno Ježiš ako znamenia, ktoré spre-'              vádzajú kázanie evanjelia (Mar 16:17-20, Ján 14:12).
Na Slovensku prebehla vlna pôsobení letničných kazateľov takmer hneď po tzv. nežnej revolúcii v r. 1989. Kázanie slova Božieho na miestnych štadiónoch, amfiteátroch a pod. bolo spojené s prikladaním rúk, uzdravovacími zázrakmi, hovorením neznámymi jazykmi či krstením vo vode. V súčasnosti má Slovo života hlavné centrá na Slovensku v Bratislave, Michalovciach a v Seredi. Menšie misijné skupiny pôsobia v Púchove, Komárne a v Kristoch.
Zaujímavá je orientácia tohto zboru na rómske komunity. Na východnom Slovensku je pomerne silná aktivita rómskeho pastora Slova života Jána Vi-I honského. Dnes spravuje rómske misijné skupiny v Sobranciach, Blatných
f Remetoch, Michalovciach, Iňačovciach a pomáha rozbehnúť skupiny v Hu-
, mennom, Bunkovciach a v Pavlovciach nad Uhom. Na západnom Slovensku
funguje medzi Rómami už spomínané Slovo života v Plaveckom Štvrtku. Výsledkom jeho misijných aktivít je biblická škola v Galante a v Sládkovičove medzi olašskými Rómami, ktorú vedie miestny rómsky kazateľ so svojou ženou (kazateľ nemá jazyk, tak jeho kázne simultánne tlmočí jeho žena).6
170
1
Reakcia polarizovaných strán rómskej kolónie na pôsobenie Slova
života v Plaveckom Štvrtku
Počas jedenásťročného pôsobenia Slova života prišlo k podstatným zmenám vo vývoji tohto hnutia i v rómskych postojoch k nemu. V súčasnosti navštevuje biblickú školu asi 20 detí, z toho 6 detí navštevuje doučovanie pre deti v školskom veku, ktoré v biblickej škole vedú po vyučovaní dve „biele" učitelky z Plaveckého Štvrtka. Tento rok skončilo biblickú školu 10 mladých ludí vo veku 15-23 rokov, ktorí celý rok absolvovali biblické vyučovanie a napísali záverečný test. Cieľom biblickej školy je vychovávať pastorov pre misijnú činnosť. Po roku navštevovania biblickej školy získajú adepti diplom, ktorý ich oprávňuje na pastoračnú činnosť.
Vzhľadom na polarizáciu kolónie bude teraz zaujímavé aspoň v skratke sledovať aj polarizáciu v postojoch oboch skupín, a tiež pomerne prekvapujúci vývin situácie v súčasnosti. Slovo života našlo najskôr silnú odozvu v tábore Bučanských, t j. v progresívnej skupine kolónie.7 Títo po návštevách zhromaždení v Bratislave začali spájať svoju náboženskú premenu s „pravým náboženstvom". Toto „pravénáboženstvo" posilnilo ichpresvedčenieja^|šflin.sociálnomstatuse. Druhá, tradičná časť tzv. Čtvrteckých sa tak dozvedela, že. ona uznáva satana; Slovo satan, dovtedy v kolónii neznáme, sa rýchlo stalo súčasťou miestneho slovníka. V tomto zmysle treba chápať aj časté tvrdenia Čtvrteckých: „Oňi doniesli satana do osady!"
Po čase došlo aj k prvým slovným potýčkam kvôli novej viere. Napokon Bučanskí prestali chodiť do Bratislavy a Slovo života sa usídlilo priamo v osade. Sprievodným znakom prehlbujúceho sa konfliktu v osade bolo očakávanie strany Bučanských, že pastor Slova života sa pridá na „ich stranu". Neskrývali tiež určité očakávania finančnej pomoci. Keď napokon miestny pastor prejavil v konflikte neutrálny postoj a získané financie použil na rekonštrukciu miestnej škôlky na centrum Slova života, strana Bučanských sa od biblickej školy dištancovala a prestala ju navštevovať. V súčasnosti jedna rodina navštevuje Kresťanské zbory v Bratislave. Ostatní zostali pasívnymi vyznavačmi učenia Slova života, praktizujú domáci rituál tzv. Pánovej večere na Veľkú noc (pitie červeného vína a jedenie tzv. rómskeho chleba), neuznávajú Vianoce, autoritu katolíckej cirkvi, ani miestneho Slova života a pastora Juríčka a praktizujú individuálne čítanie a vykladanie Biblie. Domnievam sa, že jedným z dôvodov odčlenenia najprogresívnejšej rodiny zo strany Bučanských bola túžba získaťjrie^ status, ktorý sa v rómskom zbore získať nedal. Pri interview mi viackrát ždôrazK)väTirže v rómskom zbore vládla nevraživosť a „vynášanie sa" rôznych rómskych skupín. V Kresťanskom zbore v Devínskej Novej Vsi, ktorý navštevujú teraz, sú jedinými Rómami a veľmi im lichotí úctivé správanie miestnych autorít. („Manželovi ruku
podajú, úctivo, tak s ňím jednajú jak so sobjerovným.") Súčasný postoj strany Bučanských k Slovu života v rómskej kolónii je vyslovene negatívny. Pastora Milana Juríčka považujú za falošného proroka. V súlade s novým učením sa dištancujú aj od učenia Slova života, konkrétne od praktiky hovorenia v jazykoch - glosolálie. („Lepšie hovoriťpäf slov zrozumitelňe, aby sa vzdelávali iní, než tisíc slov v jazyku, ktorému ňigdo nerozumie.")
So slabnúcim záujmom strany Bučanských začali o biblickú školu javiť záujem členovia tradičnej časti. Tu treba spomenúť, že išlo, aj ide prevažne o členov tradičnej časti z rodín tzv. Malackých, ktorí v konzervatívnej skupine Čtvrteckých predstavujú relatívne najdynamickejšiu časť, o čom svedčí aj ich prechodný odchod z osady do Malaciek. Táto časť teda prejavila najväčší potenciál k zmene. Malackí zostávali aj v konflikte najdlhšie neutrálni, a do celkovej vojny v osade sa zapojili len nedávno. Najkonzervatívnejšie jadro - prevažná väčšina Čtvrteckých - zostala voči pôsobeniu Slova života imúnna a zaujíma k nemu nezmenený, teda negatívny postoj.
„Boh znovuzrodených"
Po analýze „Starého Boha" (Boha tradičnej skupiny, katolíckeho a tradičného „cigánskeho" Boha) a po analýze ^e^váho^Bohaľ (Boha progresívnej skupiny, ktorý sa takmer v ničom nelíši od Boha „bielych") sa napokon dostávame k aspoň stručnej analýze „Boha znovuzrodených , teda Boha, ku ktorému sú v osade vedení členovia zboru Slovo života. Po početných návštevách biblickej školy, vedených americkými pastormi a pastorom Juríčkom a po početných sedeniach s jej absolventmi si dovoľujem tvrdiť, že Boh, ktorého im tu ponúkajú, a ktorý im je taký blízky, je skutočne „rómsky Boh", resp. Boh pre všetkých, aj pre Rómov. Misijné stratégie Slova života oslovujú Rómov, pretože im ponúkajú Boha chudobných, nevzdelaných^ živého Boha, ktorý vedie s veriacim O "osobný rozhovor, smeje sa im, vyhreší ich, aj pohladí. Umožňuje im osobný kontakt "J s Bohom prostredníctvom chvál a spevov, počas ktorých môžu voľne prejavovať ^ svoje pocity spevom, slovom, pohybom i tancom. Toto náboženstvo „najmenších" kladie osobitý dôraz na vyzdvihovanie úlohy každého veriaceho - „znovuzrodeného", čím dáva svojim členom veľmi silný pocit sebaúcty. Na ilustráciu uvediem niekoľko výpovedí rómskych členov Slova života z Plaveckého Štvrtka.
I. Postoj ku katolíckej viere:
-„/Katolíci/ Ukazovali nám Boha zvrchovane. On je tu, a vy k nemu ňemáíe prístup."
-„ Veď tí farizeji, to bolí šecko kňazi a farári. To isté, čo sa teraz deje v kostoloch. (...) To jak keby niekto povedal, hybaj teraz a povedz nášmu farárovi, že pokád sa né znovuzrodí, tak neuvidí Boží královstvo. Tak zbytečné študuje teológiu."
- „Nemít žádnú vieru v Krista a cituvat, cituvat, cituvat iba verše a nežit tak. Kde je napríklad napísané, ňigde neňi napísané, aby farári sa neženiľi (?) (...) Ved Boh stanovil muža a ženu na to, aby sa množili a plodili."
-„V kostole je to mŕtve. Ja vždy hovorím, že je to mŕtve. Já už vím, čo je živá viera. Potrebuješ Boha precítiť, žit Néaňiza aňipred, ale teraz. To je to, žejá mám Boha teraz. Já mŕtve nazývam to, že kedje pieseň Chválme Hospodina, poviem príklad já vím, že to je niečo takové, že pozdvihnite ruky k Pánovi. Pročich nemôžem tak /zdvihnúť/ ? Už sem tam taká zavázaná, spútaná."
- „Já nepotrebujem nejaké náboženstvo. Já sem živá, živá na zemi. Já nepotrebujem nejaké fantázie. Já nečítam každý deň Bibliu, aňi nemám modré kolená z modlitby. Toto já neuznávam. Já uznávam rozhovor s Bohem, takto jak sem. Já nepotrebujem it do nejakej kaplnky, vyspovídat sa, nepotrebujem. Já potrebujem s ňím vyprávjat. Alebo cez neho vlastne, mi môže poslaťhocjakého človjeka a ten mi povi, teraz robíš to a to."
II. Náboženská zmena, vzrast osobného sebavedomia a vlastnej výnimočnosti:
- „Tak, to nebylo během roka, ani dvoch že sem sa zmenila. Ale slovo dalo slovu, až sem pochopila, a keď sem na vlastné uši počula, jakože, jak ku mne Pán prehovára: Ty budeš tá, kerá svúj národ vyvede! Ty sa mosíš vzchopiť. Tebja sem si vybral!"
- Já vím a sem o tom presvedčená, že mňa nemohä zmjeňit človjek, a ešte k tomu biely, ale kde! Nikdy! Kedmňa nezmjeňiľi za osem rokov základnej školy... Mňa zmjeňilo silno Boží slovo!"
IH. Boh najmenších a utláčaných. Boh Rómov, Boh Židov:
- Ježiš Kristus, ked chodil po púšti a žil vlastne v Jeruzalémje, kde je štyricet stupňu, nemohél byt Ježiš takej farby jak si ty. On mosel byt takýto, jak sem já. Len kvúli ternu usudzujem, že tam byli tí strašné stupne. Tak podlá mňa byl vyformuvaný takto. Aj tí Zidé majú néják blízko k nám, lebo aj oňi sú tak pošmáknutí, ale iba preto, že tí stupne tam sú. Ale tu nejsú a sme si podobní. Keby Pán Boh vybral Pannu Máriu tu na Slovensku, tak bude bílá, aj Pán Ježiš mosel byt bílý. Lenže moseli byt takí pošmáknutí, čukoládoví. A tí vlasy také kučeravé, rabínske."
-Jl bude súdit aj mrtvých. Já sem sa napríklad vždy zafežuvala, kde je Hitler. Koľko Cigáňú a Zidú dal upálit, kde je on? Kam pújde, jak sa postaví pred tvarú Božú? Ajá sem si istá, že on ked sa postaví, tak Pán Buk mu iba tak ukáže, múžeš jít! Nalavo. Za jeho zlé skutky!"
-„Boh neprehovára len k dajme ternu farárom, a k misionárom, a že k takej obyčajnej Cigánke jak semjá, že neprehovorí. Ale prehovorí! Takú lásku, jakú mne dal Boh do srdca (...) Mne sa šeci čudujú a nechápu, že jak môžem mít rada Cigáňú. Proč ich zahajujem a obhajujem. Ja to nevím odpovedať. Ale niekde v hĺbky srdca vím, že ano, mám ich rada, a to nejsú iba títo. To sú všady kde dójdem."
-„Učeníci. Boh si vybral jedenástich. A medzi nimi byli tuším dvaja. Byl tam Lukáš učeník a on byl ve skutečnosti, Lukáš byl jakože doktor. Matúš byl colňík, hej? Vyberač daní, ked si dobre pametám. No, tak dvaja boli múdri. Ale ostatní byli šeci pracujúci rybári. Nic. Analfabeti, ked to tak zebereš. Co, co byli rybári víc, jak sem dnes já? A kukni co dokázali. Pred dvoma tisícma rokma napísali Bibliu. Oňi, inšpirovaní s Duchem svatým. A po nich zostali papíre dodneška. Po rybároch!"
W. Osobný Boh, „múj Boh":
-(...) „Bože zeber si ma! Já tu už nescem byt! On mi vtedy tak poví: - Budeš už ticho! A začne sa mi strašne smít. - Nebudeš ešče ticho?! Co furt vyprávjaš! Teraz já s tebú idem hovořit Vtedy sťíchnem a poviem: - Bože prepáč!"
- „ On má taký tichý, milý hlas. To neňi tvoje svjedomí! On ti hovorí do srdca. Boh vie ajkričat, zakričí na tebja, ked sa mu ňeco nelúbí. Až s tebú hrkne!"
- Ji jeho objatí! Já sem raz byla v takém zúfalém stavje. Ajá sem normálne vjedzela, normálne jak u vytržení, jak mňa múj Boh má takto na rukách a tak jak malého fagana mňa čičíkal."
Záver
V tejto štúdii som sa pokúsila načrtnúť zložitú sociálnu a náboženskú situáciu v rómskej kolónii v Plaveckom Štvrtku. Na pozadí genézy celkového konfliktu vystupuje na záver do popredia konflikt náboženský. Slovo života v tejto situácii zohralo svoju nepriamu, ale predsa velmi zaujímavú úlohu. Jeho vstupom na scénu rozhádanej osady sa celkom jednoznačne začala, a napokon i dovŕšila polarizácia v náboženskej sfére. A polarizácia pokračuje dalej. I keď dva hlavné tábory v súčasnosti zaujímajú zhodne negatívny postoj k pôsobeniu miestneho Slova života, rodí sa tu tretí tábor- Malackých, ktorý má k Slovu života pozitívny vzťah. Hnutie zažilo obdobie svojej kulminácie aj pádu až k súčasnému vyjasneniu vzájomným
postojov, ktoré viedlo aj k postupnému ustáleniu jeho členov na približne 20. Hoci sa týchto niekoľko málo členov zboru Slova života úprimne modlí za zmierenie obce a zrušenie vzájomnej nevraživosti v obci, je osud ich modlitieb neistý. Aspoň kamene lietajúce z osady na strechu biblickej školy počas vyučovania takýto vývoj nenasvedčujú. Táto minisonda do života medzi vojnovými plotmi si však nekládla za cieľ stanoviť prognózu budúceho vývoja. Snažila sa postihnúť čo najviac odlišností medzi jednotlivými znepriatelenými stranami, ktoré napokon viedli k otvorenému konfliktu. Napriek všetkým odlišnostiam tu však existujú aj príbuznosti a podobnosti, ktoré môžu napokon viesť k celkom prekvapivému vývoju. Netreba zabúdať ani na to, že obraz, ktorý som tu podala ako objektívny, je napriek všetkým snahám a napriek početným interným výpovediam Rómov z kolónie predsa len „bielym" a externým obrazom.
Poznámky
1 KUMANOVÁ, Z.: „Etnická identifikácia obyvateľov tzv. cigánskej/rómskej kolónie v Plaveckom Štvrtku." In: Slovenský národopis 46,1/1998, s. 50.
2 Dlhšia verzia vid ŠEBKOVÁ, H.: „Střípky romské tradice v osadě Hermanovcích." In: Romano Džaniben VIII, 3-4/2001, s. 75-76.
3 Citované podľa: SOUKUP, V.: Přehled antropologických teorií kultury. Praha 2000,
s. 139.
4 LUŽNÝ, D.: Nová náboženská hnutí. Brno 1997, s. 50.
5 LUŽNÝ, c. d., s. 49.
6 Zaujímavá je činnosť letničných hnutí medzi Rómami, nielen na Slovensku, ale i v Európe. Rómovia si väčšinou zakladajú vlastné letničně organizácie a nepripájajú sa k už jestvujúcim. Pôsobí tu organizácia Life & Light, ktorá je súčasťou Assemblies of God (Zbory Božie). Podľa interných materiálov tejto organizácie má vo Francúzsku dnes asi 130 000 veriacich Rómov (asi tretina celej Rómskej populácie vo Francúzsku). Misijnou aktivitou Life & Light vo Švajčiarsku tu dnes funguje asi 500 rómskych zborov a 90 000 až 600 000 novopokrstených Rómov. Interná štatistika tejto organizácie hovorí ďalej o 100 až 500 tisícoch „znovuzrodených" Rómoch z milióna Rómov žijúcich v Španielsku, v Anglicku asi 8 % rómskej populácie (25 000 z 300 000), vo Fínsku 1056 (1000 z 10 000). Čerstvou biblickou školou je Leskovac v Srbsku, kde pôsobí Rómska leskovacká letničná cirkev. Hlavným miestom stretnutí letničných Rómov z celej Európy je francúzske mesto Gien. Jimmy Meier, prezident Life & Light upozorňuje na odlišnú mentalitu Rómov a bežných Francúzov v letničnom hnutí (živší prejav, kojenie matiek v zhromaždení, táboráky a pod.), ktoré napokon v šesťdesiatych rokoch viedli k separácii rómskych zborov. Z pôvodného zboru s 19 členmi je dnes biblická škola,
ktorá vychováva okolo 200 pastorov ročne. Okrem toho začala so zakladaním biblických škôl v Maďarsku a v Indii. Vo Fínsku je aktivita rómskych národných letničných organizácií spojená s menom manželov Herny a Einara Virjovcov. V Taliansku pôsobia od r. 1987 francúzski misionári Mosé Landauer a Steve Fabulet Interné evidencie hovoria o 1200 „znovuzrodených" Rómoch (podľa: Víťazný život 2/2002, s. 8-10). Konverzia Bučanských od Svedkov Jehovových k Slovu života nie je podlá skúseností ostatných pastorov Slova života ojedinelým javom. Rómsky pastor Slova života na východnom Slovensku Ján Vihonský: „Keďže skoro všetci boli bývalými Svedkami Jehovovými, nebolo ich treba zvlášť viesť k svedčeniu - tentokrát však ich posolstvo bolo zdravé a biblické." In: Víťazný život 2/2002, s. 6.
Autorka:
Tatiana Podolinská, PhD. (1972), vyštudovala religionistiku, filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala čiastočne^ v Centre pre štúdium doby vikingskej a škandinávskeho stredoveku na Univerzite v Oslo. Specializuje sa na náboženskú ikonografiu a symboliku. Publikuje štúdie z oblasti prehistorických náboženstiev a mytológií, napr. „Keltská bohyňa matka a colingský kalendár" (Slovenský národopis 1997), „Magický palec-k ikonografii germánskych zlatých brakteátov" (Galéria 2000) a iné. Je spoluautorkou monografie „Lacandónci-poslednípravíMayovia" (Bratislava 2001) a spolueditorkou antológie „Na cestách za posvätnom" (Bratislava 1999). Odborne sa tiež zaoberá ľudovými formami religiozity. V tejto oblasti vykonáva pravidelné terénne výskumy. Externe prednáša pre odbor religionistika európsku mytológiu a problematiku súčasnej antropológie. Pracuj e ako samostatný vedecký pracovník v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied.
*n*>«iffff
Obrazová príloha
17/
Obr. 2. Rómsky starec spiaci na váľande pod početnými sakrálnymi vyobrazeniami. Osada Vechec. (Foto: Daniela Rusnoková.)