Antropofágia v dobe bronzovej  Alica Virdzeková, učo: 210734  Otázka  kanibalizmu  je  veľmi  problematická,  a to  už  z hľadiska  nejednotnej  definície  a terminológie,  ako  aj  nejednoznačným  preukázaním  jej  znakov  na  kostrových  pozostatkoch.  Je  taktiež nutné si uvedomiť, že je skúmaná už veľmi dlhý čas, takže vtedajší archeológovia, a to ešte ani  v polovici 20. storočia, nemali k dispozícií súčasné znalosti a metódy, ktoré antropofágiu odlíšia od  iných zranení a znakov na kostre.   Za  znaky  antropofágie  sa  pôvodne  považovali  akékoľvek  stopy  po  rezaní,  sekaní,  úderoch,  lámaní,  vŕtaní  alebo  škrabaní  na  kostiach.  Ďalej  stopy  po  ohni  na  kostiach,  neúplne  skelety,  zaobchádzanie  ako  so  zvieracími  kosťami,  ale  aj  „nepietne“  uloženie  tela.  Súčasné  poznatky  vychádzajú najmä z  etnologických analógií a antropológie, ktorá v posledných rokoch zaznamenala  výrazný pokrok v bádaní kostrového materiálu. Je schopná rozlíšiť príčinu vzniky rezov a podobných  znakov a vylúčiť tak pôvodne pripisovaný kanibalizmus v množstve známych prípadov.   Jednou z možných zámen je napr. sekundárny pohreb.  Mnohé kultúry druhotne manipulovali  s kosťami  svojich  zomretých,  a dosť  často  mohli  odstraňovať  mäkké  tkanivo  a manipulovať  iba  s kosťami.  Stopy  po  rezaní  sú  vtedy  na  kostiach  jemné  a zhustené,  na  rozdiel  od  rezov,  ktoré  by  použili za účelom potravy, kedy by boli rezy nepravidelné a ich cieľom by bolo iba odstránenie čo  najväčšieho kusu mäsa.   Tak isto i stopy po úderoch a sekoch, môžu byť prejavom násilného ukončenia života jedinca,  ale nemusí nutne znamenať prejav antropofágie.  Pre dobu bronzovú je zjavné, že šlo o nepokojné  obdobie, a je preukázaný násilný zánik niektorých sídlisk, prípadne útoky na ne. Traumy na kostiach  v prípade takejto udalosti by sa sústredili najmä na hlavu, hrudník a prípadne horné končatiny, kde by  boli dokladom obranných zranení. Naopak stopy po mučení, by sa sústredili najmä na dolné a horné  končatiny. Ani to však nutne nemusí súvisieť s kanibalizmom, ale môže skôr dokladať zachádzanie  s vojnovým zajatcom, či páchateľom nejakého zločinu.   Súčasné metódy sú schopné rozlíšiť  zranenie, ktoré vzniklo za života, po smrti a ktoré vzniklo  napr. postdepozičnými procesmi. Zlomenina počas života je špirálovitá a jej okraje lomu by mali niesť  stopy po prekrvení. Naopak zlomenina, ktorá vznikla už po smrti tieto stopy postráda, čo súvisí so  zastavením krvného obehu v tele, jej lom by mal mať teda rovnakú farbu ako zvyšok povrchu kosti.  V prípade  veľmi  starej  kosti  a jej  následnom  zlomení  sa  jednak  odlišuje  jej  lom,  ale  aj  farba  lomu  oproti zvyšku kosti. Takéto zlomeniny sú spôsobené obvykle postdepozičnými procesmi. V prípade, že  by bola kosť zlomená za účelom vysatia morku, ktorý slúži ako výdatný zdroj tuku, zlomenina by mala  špecifické okraje lomu, ktoré by boli akoby rozdrvené.  Čo sa týka stôp po ohni, pozoruje sa, či bola kosť vystavená ohňu dlhodobo, a akým vysokým  teplotách. V prípade antropofágie, by sa muselo jednať  o kosti vystavené ohňu iba krátku dobu a nie  vo veľkých teplotách. Pomocou mikroskopu sa dá i poznať, či bola kosť varená. Možnou zámenou by  mohlo byť uhorenie jedinca, napr. pri násilnom prepade sídliska a pod.  Nie všetky znaky je možné doložiť antropologicky. Veľmi nápomocné sú etnologické štúdie,  a to  nie  len  kanibalov  z oblasti  tichomorských  ostrovov,  ale  aj  rôznych  málo  rozvinutých  kmeňov,  napr. v Austrálií. Na ich základe je možné vysvetliť skelety v neanatomických polohách, prípadne ich  chýbajúce časti. Naša „európska“ mentalita nás učí, že telo zomretého sa má uctiť a obradne uložiť  do hrobu. Táto zvyklosť siaha až k počiatku ľudstva, a i keď sa mení rituál a výbava či podoba hrobu,  zastávame  ju  až  dodnes.  Preto  kostry  ležiace  čelom  dolu,  s rôzne  naaranžovanými  končatinami,  prípadne neúplne či rozbité, a zmiešané s kosťami zvierat, môžu v bežnom človeku evokovať rôzne  pocity  a dojmy  a priviesť  ho  napr.  na  myšlienku  antropofágie.    Opäť  je  treba  si  uvedomiť,  že  jednotlivé  časti  sveta  boli  v minulosti  pomerne  izolované,  a zvyky  v nich  sa  veľmi  odlišovali.  Jedna  kultúra  si  nebožtíka  uctila  riadnym  hrobom,  obloženým  kamennými  doskami  a množstvom  milodarov, druhá ho nechala ležať tam kde umrel a ďalšia ho hodila zo skaly a nechala zožrať divej  zvery.  Preto  nemôžeme  objektívne  povedať,  že  voľne  ležiaca  kostra  je  dokladom  nepietneho  zaobchádzania.  Kostry  pohádzané  v jamách,   rozlámané  a zmiešané  so  zvieracími  kosťami  sa  dajú  celkom  logicky  vysvetliť  aj  ako  zaobchádzanie  s vojnovými  zajatcami  alebo  nepriateľmi,  a kosti  tak  v podstate môžu byť iba odpadom. Tieto argumenty opäť svedčia skôr v prospech násilia, než doklad  antropofágie.   Kanibalizmus je však jak doložený už od paleolitu, analógie sú známe i od zvierat, a objavuje  sa  až  do  súčasnosti,  a to  nie  len  v nevyspelých  izolovaných  kultúrach.  Preto  ho  nemôžeme  vylúčiť  úplne ani v dobe bronzovej.  Ako ho teda môžeme interpretovať či vysvetliť? Môže existovať viacero  druhov.  Prvým  je  tzv.  nutričný  kanibalizmus,  ktorý  môže  byť  náhodný,  tj.  v období  hladomoru  a z núdze, alebo gastronomický, ktorý považuje ľudské mäso za obvyklý zdroj obživy. Ďalším druhom  je  rituálny  kanibalizmus,  ktorý  môže  mať  opäť  niekoľko  dôvodov.  Prvým  je  uctenie  zomretého,  v takom  prípade  sa  jedná  o endokanibalizmus,  čiže  medzi  príslušníkmi  jedného  kmeňa,  ktorí  tak  nebožtíkovi preukazujú úctu, a veria napr. že tak ľahšie splynie s prírodou a pod. Ďalším je prevzatie  schopností  zabitého nepriateľa, kedy sa jedná o exokanibalizmus, a zjedením časti jeho tela prejdú  kvality zomretého na toho, kto ho zje.  Taktiež môže ísť o rituál spojený s vyhladením nepriateľskej  osady,  aby  tak  kmeň  deklaroval  svoju  nadradenosť,  prípadne  zamedzil  jej  „návratu“.  Posledným  druhom  je  patologický  kanibalizmus,  ktorý  je  spôsobený  psychickými  poruchami.  Na  základe  archeologického materiálu však jednotlivé druhy môžeme iba odhadovať, nie je možné ich objektívne  doložiť.  Výskum    antropofágie  v dobe  bronzovej  je  veľmi  komplikovaný,  mnohé  nálezové  situácie  môžu  byť  interpretované  chybne,  a bolo  by  potrebné  vykonať  revízny  prieskum.  Metódy  výskumu  zaznamenali  výrazný  posun  vpred,  čo  by  umožnilo  lepšie  porozumieť  danej  problematike,  odlíšiť  jednotlivé situácie a pomôcť tak archeológom lepšie vysvetliť niektoré javy.  Literatúra  1. DRÁBKOVÁ, J. Člověk jako oběť ‐ obětní rituály v době bronzové na území střední Evropy. Brno,  2009.  Bakalárska  diplomová  práca.  Masarykova  univerzita.  Vedoucí  práce  Prof.  PhDr.  Josef  Unger, CSc.   2. JELÍNEK, J. 1988: Lidské oběti, antropofagie a studium rituálů bronzové a železné doby. Současný  stav.  In:  Antropofagie  a  pohřební  ritus  doby  bronzové,  Materiály  z  pracovního  setkání  Brno,  pavilon Anthropos 24.‐25. 10. 1988, Brno, 1‐16.   3. PETER‐RÖCHER,  Heidi.  Kannibalismus  in  der  prähistorischen  Forschung  :Studien  zu  einer  paradigmatischen Deutung und ihren Grundlagen. Bonn: Rudolf Habelt, 1994. ix, 264 s. ISBN 3‐ 7749‐2646‐8.