Stopa
Muž z Beninu
O druhej v noci: mesačný svit. Vlak zastal uprostred poľa. V diaľke svetielka mesta, chladno sa jagajúce na obzore.
Akoby človek padol do sna tak hlboko, že si už nikdy nespomenie, že tam bol, až sa raz vráti do svojej izby.
A akoby človek padol do choroby tak hlboko, že všetko, čím mu bol život, sa scvrkne na pár
jagajúcich sa bodov, na roj, chladný a takmer neviditeľný na obzore.
Vlak stojí úplne nehybne.
Dve hodiny: jasný mesačný svit, málo hviezd.
16
(o fotografii bronzového reliéfu zo 16.storočia,
pochádzajúceho z černošskej ríše Benin a zobrazujúceho portugalského Žida)
Keď padol súmrak, bol som ticho,
no môj tieň búšil
do bubnovej kože beznádeje.
A keď to búšenie začínalo slabnúť,
uvidel som obraz obrazu
muža, ktorý vystúpil do popredia
na tej strane prázdna,
čo bola práve otvorená.
Ako keď prechádzaš popri dome,
ktorý je dávno opustený,
a ktosi sa zrazu zjaví v okne. *
Cudzinec. Bol lodivodom.
Zdalo sa, že si všimol.
Pristúpil bližšie, neurobiac krok.
Na hlave klobúk, čo sa krútil,
napodobňujúc našu pologuľu
a okrajom kresliac rovník.
Vlasy rozčesnuté na dve plutvy.
Brada sa mu kučeravila
vôkol úst ako veľavravnosť sama.
Pravé rameno mal ohnuté.
17
I
Bolo tenké ako detská rúčka.
Sokol, ktorý mal zaujať miesto
na jeho ruke, vyrástol mu
z čŕt tváre.
Bol veľvyslancom.
Prerušený uprostred prejavu,
ktorý pokračuje v mlčaní
s ešte väčšou silou.
Tri rody mlčali v ňom.
Bol stelesnením troch národov.
Žid z Portugalska,
ktorý vyplával na more s ostatnými,
s tými, čo na úteku čakajú na útechu,
s tou hŕstkou krčiacou sa
v karavele, ktorá bola
ich kolísajúcou drevenou materou.
A ktorý pristál v cudzích vôňach,
aké premenia vzduch na srsť.
A ktorého si všimol na trhu
černošský zlievač-umelec.
A ktorý sa znovanarodil v hre rasy:
„Prišiel som, aby som postretol
toho, kto dvíha svoju lampu,
aby vo mne uvidel sám seba."
Po záchvate
Chorý chlapec. Zamknutý vo vidinách, jazyk tuhý ako roh.
Sedí chrbtom obrátený k obrazu s obilným poľom.
Obväz okolo čeľustí pripomína balzamovacie bandáže.
Má okuliare s hrubými sklami, ako potápač.
A všetko ostáva bez odpovede, náhle nečakané, ako keď telefón zazvoní v hustej
tme.
Lež obraz za ním. Krajina, ktorá upokojuje,
aj keď obilie je zlatou búrkou. Modroohnivomodrá obloha a uháňajúce oblaky.
A dolu na žltých vlnách plachtí zopár bielych košieľ: kosci - nevrhajú
tieň.
Na konci poľa stojí muž, zdá sa, že hľadí naším smerom.
Široká strecha klobúka mu zatieňuje tvár. Zdá sa, že pozoruje tú tmavú postavu v izbe,
možno, že chce pomôcť. Nebadane sa obraz rozširuje a otvára
18
19